Behaviorálny prístup a osobnosť

Samotnú psychológiu behavioristi chápu ako vedu o správaní. Behaviorizmus vznikol v USA začiatkom 20. storočia a za jeho zakladateľa sa považuje J. B. Watson V Európe bol predchodcom behaviorizmu Ivan P. Pavlov (1849 - 1936), ruský fyziológ, ktorý chcel vysvetliť všetky duševné javy ako výsledky hmotných procesov (prebiehajúcich v mozgovej kôre). Je známy teóriou klasického podmieňovania. 

Jedná sa o typ učenia, pri ktorom spojenie nového pod¬netu s predchádzajúcim podnetom vedie organizmus k rovnakej reakcii na nový pod¬net ako na predchádzajúci, aj keď predchádzajúci nie je prítomný.

Watson chcel študovať len to, čo človek robí a hovorí v určitej situácii, teda jeho správanie a tak zjednodušil celú psychológiu na schému S - R (stimulus - reakcia). Pokračoval v tradíciách empirizmu J. Locka, keď obhajoval predovšetkým význam učenia a interpretoval ľudskú osobnosť ako „systém zvykov". Osobnosť je produktom učenia. Behaviorizmus pre¬ceňoval úlohu prostredia pri utváraní osobnosti a ignoroval biologické podmienky. Z hľadiska výchovy a vzdelávania navodzoval optimizmus, pretože každý sa mohol stať čím len chcel.

Neskôr tieto pozície boli neobhájiteľné a tzv. neobehavioristi sa pokúšali vyspo¬riadať s existenciou vnútorných podmienok, ktoré spolu determinujú správanie jedinca. A tak do klasického vzorca S - R vsúvajú O (organizmus) a upravujú ho na S - 0 - R.

Do skupiny behavioristov nesporne patrí B. F. Skinner (1904 - 1990), C. L. Hull (1884 - 1952), ktorý je jeho najvýraznejším predstaviteľom.

Teória sociálneho učenia je nástupkyňou behaviorizmu a neobehaviorizmu, ktorý prevládal v prvej polovine 20.storočia. Vytvorila ju dvojica John Dollard (1900 - 1980) a Neal E. Miller (1909 - ). Pokúsili sa o integráciu psychoanalýzy a behaviorizmu v kontexte sociokultúrneho prostredia. 
Učiaci sa jedinec musí byť k odozve motivovaný a za jej uskutočnenie za prítomnosti signálu potom odmenený. Presnejšie vyjadrené, týmito činiteľmi sú pudová potreba, signál, odozva, posilnenie.

Stúpenci teórie sociálneho učenia sa zameriavajú na operačné podmieňovanie a s ním súvisiace procesy aplikované na správanie. Druhí ľudia majú veľký vplyv na správanie jedinca. Preto je sociálne učenie považované za špeciálny prípad operačného podmieňovania. Niektorým vzorcom správania sa človek učí priamou skúsenosťou: je odmeňo¬vaný alebo trestaný za to, že sa správa istým spôsobom. Ale človek sa učí mnohým reakciám bez priameho posilnenia prostredníctvom učenia pozorovaním alebo zostupného učenia. Ľudia sa môžu učiť pozorovaním správania druhých ľudí a dôs¬ledkov tohto správania. Podobne aj posilnenie môže byť priame, zástupné (pozorovanie niekoho, kto dostáva odmenu alebo trest za správanie, ktoré je podobné nášmu vlastnému) alebo sebaodmeňujúce či sebatrestajúce.

Stúpenci teórie sociálneho učenia boli kritizovaní za to, že príliš zdôrazňovali výz¬nam situačných vplyvov na správanie.

Za neobehavioristov považujeme aj H. J. Eysencka a R. B. Cattella s ich pohľadom na faktorovo-analytické modely osobnosti, ktoré sme rozoberali v časti o štruktúre osobnosti.
ýfile downloaded from nechodimnapprednasky.sk!