Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Filozofická fakulta / Dejiny psychológie

Dejiny a systém psychológie (dejiny_psychologie.doc)

Dejiny a systémy psychológie

Predvedecké psychofilozofické obdobie

Databáza problémov psychlogickej povahy v predvedeckom období psychológie (Hunt)

1. Ako vieme, čo vieme ?
2. Sú naše myšlienky predom dané ako idee, alebo sú výsledkom skúsenosti ?
3. Je ľudská povaha výsledkom vrodených ľudských sklonov, alebo dôsledkom skúsenosti a výchovy ?
4. Ako prebieha vnímanie ?
5. Sú naše dojmy o svete skutočné, alebo je to niečo iné ?
6. Aká je cesta k pravému poznaniu ?
7. Máme dušu, žije po zániku tela ?
8. Ako duša a telo spolu súvisia ?
9. Ovláda myseľ emócie, alebo je to naopak ?

Model a systém:

1. Model CH. Valoušek vymedzuje ako určitý systém, ktorý na určitom stupni zhody reprodukuje iný systém a zastupuje ho v procese poznávania

1. Model má dve funkcie. Vystupuje ako objekt bádania a je prostriedkom poznávania originálu

2. Systém je myšlienková konštrukcia, ktorá sa vzťahuje k určitému javu, ktorého prvky sa dajú rozlišovať. Spolu súvisia.

Systém v histórii poznávania (J.Koščo)

2. Úroveň rannej ideácie, animistických a mytologických štruktúr, ktoré obsahujú v systéme aj psychologické idee
3. Úroveň rozvinutých historicko nábožensko teologických systémov
4. Úroveň filozofická
5. Úroveň novovekých empiricko  experimentálnych

Systém a jeho polarizácie:

objektívne   (Pytagoras,Alkmainon, Epikuros)        subjektívne

akcia          ( Aristoteles                  Platón)           kontemplácia

harmónia  ( Pytagoras, Heraklietos, Stoici, sv Augustín)     disharmńia

pravdivé     ( Sokrates,                   pozdní Sofisti)      relatívne

racionálne ( Stoici                             Skeptici )        iracionálne

kontinuita   (Stoici                        Sofisti)             zmena

voluntaristické  ( grécka dráma, Sofokles )              vitálne

vedomé  ( Sofokles, vládca Oidipus .... Z. Freud)     nevedomé

Miletskí filozofi:

6. Tháles
7. Anaximandros
8. Anaximenes

Implikácie pre súčasnú psychológiu:

1. objavenie ľudskej subjektivity
2. idea evolúcie
3. vydeľuje sa poznávajúci ľudský subjekt

Pytagoras

10. Celistvý pohľad na ľudskú subjektivitu
11. V súčasnosti fragmentarizácia ľudského subjektu
12. Matematika má väzby nielen na vonkajší svet, ale aj na jeho vnútornú podstatu, ttorou je harmónia
13. Nastolil ideu harmónie aktuálnu dodnes ( Platón, sv. Augustín. V súčasných teóriách: Jung, Rogers, Maslow)

Herakleitos

14. Implikácie pre psychológiu a súčasné problémy
15. Všetko je zmena, všetko je proces
16. Nie my sa pohybujeme životom, ale život ide cez nás
17. Zmena nemusí byť chaosom, ak objavíme pôsobenie Loga v nás
18. Človek môže v sebe objaviť Logos, svetový zákon a do jeho poriadku usporiadať svoju osobu

Zhrňujúce poznámky

9. U Sofokla človek svoj príbeh síce produkuje, ale je iba determinovaný, nie je ním regulovaný. ( Antigona, Oidipus)
10. Pribúdajú ideje, ktoré majú aj produktívny psychologický aspekt, napríklad harmónia u Pytagora, Logos a vťah človeka k nemu, eudamión. najmä  
11. Sokratom, akoby sa završovala antická snaha o to aby príbeh , ktorý človek produkuje, nebol iba determinovaný, ale aj ním regulovaný. Naznačená psychoregulácia možnosťami rozvoja osobnosti.

19. Sebou regulovaný príbeh nie je samoúčelný. U Platóna smeruje k ideam, seba porozumeniu. Seba ovládaniu. Projektovaniu seba do spoločnosti a naopak.Nakoniec k očisťovaním k svetu ideji.
20. U epikurejcov, stoikov, skeptikov smeruje seba regulácia správnymi postojmi, myslením , etikou, logikou k  hľadaniu optimálneho vzťahu, postoja k svetu. Môžeme povedať, že k prispôsobovaniu.
21. Na prelome letopočtov sa antické myslenie pokúša ešte raz o duchovný vzostup. Plotinius a jeho dôraz na spirituálny vývoj,trascedenciu, ako integratívne zložky duševného života.Jednota sa dosahuje vyšším poznaním

Duálne rozlišovanie duše a tela je v antike vyznačené cez kauzalitu.

Nástupom kresťanstva sa objavuje nové nároky na psychoregulačné aspekty , ktoré antika nastolila. V dualite duše a tela sú dopredu dané vzdialenosti, ktoré je treba poznať. Človek je tak jednotou duše a tela.Rozpoznáva sa ako osoba.  

 B––––––––––––––––––––––––––––Č

 Č–––––––––-Č–––––––––––––––––-B

Obdobie patristiky. Sv. Augustín.

1. Uprednostňoval diela založené na introspekcii, ako na empírii, empíria je mu iba pomocná.
2. Z niektorých jeho spisov .O nesmrteľnosti duše. O slobodnej vôli, O pomere tela a ducha, O pravom náboženstve, Vyznania, Civitas Dei.  
3. Podobne ako dnes psychológia náboženstva rezervuje pre teológiu oblasti, kde sa nedá empirický skúmať, aj Augustín, rozlíšil medzi vierou a vedou. Syntetizoval vieru a poznávanie. Píše : Verím, aby som mohol poznať.  
4. Nahrádza platónskou intropsekciou objavený svet ideji, personálnym, osobným Bohom, zjaveným cez židovsko kresťanskú tradíciu.
5. Kritický nazerá na antické chápanie božstva, ako kópie ľudských potrieb.

22. Poukazuje na to, čo dnes psychológia náboženstva rozlíšila ako vonkajškovú a zvnútornenú religiozitu.
23. V systéme duševného života rozlišuje rozum, vôľu a pamäť. Nie ako izolované, ako sa ovplyvňujúce tvoriace jednotu. Dnes by sme povedali nie v ich kauzalite, ale funkčnosti.

Duša je mu totožná s mysľou. Telo a myseľ sa môžu ovplyvňovať. Poznávanie je založené na túžbe po absolútnej pravde. Vôľa je dôležitá pri rozhodovaní sa.V systéme je aj svedomie. Rozum už nie je jedinou , najvyššou mierou duševného života.K nej duševný život smeruje.

24. Empirický skúma pamäť. Skúma združovanie jej obsahov.

12. Zjednocujúcim činiteľom v systéme duševného života je možnosť spirituálneho vývoja. Rozlišuje vývoj determinovaný prostredím, čo má z empirického pozorovania a vývoj napĺňanie túžby po absolútnej pravde. Transcedovanie.naznačuje psychický a spirituálny vývoj.
13. Naznačuje problém významu prežitých etáp vývoja. Píše, detstvo bolo, ale sa nestratilo, vplýva, je v nás.
14. Naznačuje fungovanie pamäti cez združovanie obrazov a utváranie pojmov.
15. Biografická analýza svojho života, ako metóda seba poznávania a sebazdokonaľovania.  
16. Syntetizuje poznanie a vieru. Odtiaľ sentencia: verím, aby som mohol poznať.

Sv. Tomáš Akvinský.:

25. Systematizoval doterajšie poznanie. Antické poznanie
26. (Aristotela, ktorý bol syntetizátor antického poznania) s kresťanskými prístupmi k životu.
27. Spojil vieru a rozum, neide o dva pravdy, ale o dva spôsoby nazerania na tie isté veci a javy.
28. Duša má dve mohutnosti vôľu a rozum. Rozum nachádza ciele, princípy, ale vôľou sa človek rozhoduje či pôjde tým smerom, alebo nie. Je slobodná.
29. Napísal, mimo iné, pojednanie o činnosti.

Pokračovanie:sv. tomáš Akvinský.

17. Rozlišuje činný rozum a tŕpny rozum. Činný nachádza ciele, tŕpny determinovaný zmyslami.V jeho systéme majú miesto duševné schopnosti, cez ktoré sa duša prejavuje v tele.  
18. Duša nesmrteľný princíp, pretrváva po smrti.
19. Emócie sú riadené rozumom Ale to čo je rozumom dané je spojené so slobodnou vôľou. Rozum objavuje vnútornú nutnosť, ale vôľa rozhoduje, je slobodná.
20. Takúto analýzu vnútorných príčin prináša jeho Suma teologica, pre najrozličnejšie oblasti života. .

30. Scholatiska. Filozofický prúd od čias Karola Veľkého, ktorý sa pokúšal zlepšiť kultúru svojej ríše tým, že zakladal dvorské školy. Najznámejšia v Cáchach. Bol to jednak vplyv antiky, pasívny, cez koncept prirodzeného zákona, ktorý preferoval stoicizmus, nový pohľad na ľudskú osobu na spôsob konkretizácii v evajeliách .Podnetom boli aj kontakty s arabskou ríšou, ktorá prekvitala aj kultúrne. Odtiaľ dostal do daru niektoré antické spisy. Analyzovali sa.  Začalo sa skúmanie toho čo potvrdzuje život a čo nie. Známe pro et contra. Sv. Tomáš, integroval, komplexne antické poznanie s kresťanským vnímaním najmä ľudskej osoby a jej cieľov.

R.Decartes, racionalizmus:

21. Niektoré spisy:Pravidla riadenia ducha (1628), Rozprava o metóde (1637), ako správne poznať, Základy filozofie (1644).
22. Základnou metódou racionalistov je dedukcia. Hľadajú substanciu, princíp z ktorého by mohli analyzovať a porozumieť jednotlivostiam.
23. Axiomou rozumovej činnosti u Decarta je intuícia. Predpokladá okamžite správne uchopenie skutočnosti, ktorú potom analyzuje. Intuícia ako evidencia samozrejmosti.

31. Sentencia „Myslím teda som“ objavuje ľudské Ja vo vzťahu k mysleniu. Myseľ je netelesná, aj Ja sa javí ako netelesné. Je to základ centralizmu, na začiatku všetkého je Ja, ako miera všetkých vecí.
32. Myseľ rozum cez jednostrannú analýzu zaujíma nezávisle stanovisko k premetom svojho skúmania. Nevytvára vzťah k poznanému. Chce byť neosobný, stáva sa dogmatický. Je extrémnym opakom subjektivizmu. Predchodca pozitivizmu.
33. Rozum sa stáva „ zákonodarcom“, ktoré vnucuje javom. Namiesto odkrývania a rozumenia, absolutizuje poznatok, ktorý je mimo bytie. Tu začína oddelenie činnosti od bytia.

24. Dualizmus u Decarta. Rozlišuje dve substancie konečnú, hmotu a nekonečnú ducha. Atribútom konečnej substancie je priestor, má svoje mody- pohyb, poloha, tvar. Atribútom ducha je myslenie. Hmota nie je nikdy bez priestoru a duch bez myslenia.
25. Dôsledkom toho sa ľudská psychika dlho skúmala ako izolovaná entita, ktorá nie je v žiadnom priestore. Zabúdalo sa na sociálny priestor.
26. Tak isto ľudské Ja sa vnímalo iba duchovne, hoci dnes vieme, že Ja má aj svoje telesné atribúty, ktoré patria spolu.

34. Z psychologických ideji : Poznávanie súvisí s ideami.Vrodené ideje (matematické zákony). Implikuje to zákonitosti, napríklad v prírode, ktoré sú predom dané. Odvodené ideje vznikajú cez skúsenosť. Rozum pôsobí v  skúseností, ale je to nespoľahlivé poznanie. Nedôveruje vzťahu subjekt objekt. Subjekt sa mu stráca v objekte.
35. Niektoré jeho pozorovania majú psychologické konsekvencie: naznačil nepodmienený reflex, problematiku predstáv. Zdroj telo, zmysly a zdroj predstáv v duši. Znova dualizmus, oddelené. Oddeľuje subjekt a objekt.
36. Myseľ spája s mozgom, kde hľadá sídlo duše. Rozlišuje ešte emócie, ktoré patria k hmotnej časti a ich úlohou je signalizovať čo je prospešné. Vznikajú skôr ako myslenie, pripomínajú inštinkt.
37. V etickej oblasti zdôrazňuje význam vôle.
38. Rozvíja tiež deu o vývine sveta. Pripomína korpuskulárnu teóriu, vírivého pohybu častíc a ich zhlukovanie sa okolo centier, ktoré sa stávajú vesmírne telesá.
39. Na jednej strane jeho odkazom je objektivizácia na báze dedukcie, ktorá sa opiera o intuitívny uchop javov. Rozum ako viacej vzťažný k analyzovanému objektu s nedostatočným vzťahom k subjektu.
40. Ešte aj dnes klienti svoje Ja vnímajú ako iba duchovné, nie aj telesné. Aj v psychológii bola tendencia až donedávna ignorovať „ priestor“ okolo človeka a skúmať ho izolovane. Akoby priestor patril iba hmote.Objav sociálneho priestoru .

Racionalizmus v porovnaní s empirizmom:

41. Racionalizmus založil  pre psychológiu tradíciu heterostatickú, Alport konkretizuje Leibnitzom. Myseľ v racionalizme je aktívna.
42. Empirizmus zakladá J. Lockom pre psychológiu tradíciu homeostatickú. Myseľ je skôr pasívna , odvodená od vnemov, senzoricekj skúsenosti.
43. V empirizme je dôležitá existencionálnosť skúsenosťou a smerovanie k nájdenie homeostázy.
44. V racionalizme má sformovaný princíp pre dedukciu aktivizujúci význam pre duševno. Spinoza univerzum.Leibniz, monady.
45. Myseľ, nous v antike oddelená od objektu poznávnia. V racionalizme objekt vtiahnutý do myslenia procesom m.

Baruch Spinoza.:

46. Zo spisov:  Teologicko- politický traktát (1670), Etika (1677).
47. Panteizmus, božské prechádza všetkým a oživuje ho. Univerzum priestor božského v ktorom niet rozdielu medzi hmotou a duchom. Iba my vnímame fragmentárne a to sa nám javí ako hmota duch.
48. Racionálna dedukcia vychádza zo jedenej substancie  

   (Panteizmus - univerzum ). Dedukuje sa z toho na atribúty tejto substancionálnosti, ktoré majú aj psychologické charakteristiky - vnímanie, rozum, predstavy. Substancia je bytnosť týchto atribútov.

49. Atribúty hmotne, duchovne sa neovplyvňujú.Pararelyzmus.

B. Spinoza, pokračovane

27. Duša a telo sa neovplyvňujú, pretože iba reagujú na udalosti univerza podľa svojho spôsobu.
28. Etika - problém slobody, ako nejakého výberu nepozná. Sloboda je daná smerovaním cieľu. Predstava je synonymom duševného stavu, ak sa približuje táto predstava k rozumovému cieľu, vyjasňuje sa a je to doprevádzané príjemným pocitom. Ak predstava viacej smeruje k telesnosti, stáva sa nejasnou.(Eudanómia) Cieľom v živote je vyjasňovať predstavy. Stav byť nad vecami. Ak sa darí radosť, ak nie emócie smútku.

G.W. Leibnitz.Niektoré spisy: O indiviačnom princípe ( 1663), O najväčších a najmenších veličinách ( 1684),Theodicea ( 1410), Modadológia ( 1714)

50. Z  ideji významné pre psychológiu je, že psychologické javy vyvodzoval z dispozícii.
51. Majú tendenciu sa aktivizovať, aktivizujú vnútorne človeka.
52. Alport preto Leibnitza považuje za zakladateľa heterostatistického modelu a J. Locka za zakladateľa homeostatického modelu.
53. Dispozície sa vzťahujú k tomu, že duševný život má rôznu jasnosť predstáv. Tie predstavy, ktoré dosahujú vedomia volá apercepcie a tie, ktoré vedomia nedosahujú volá percepcie.
54. Príklad kvapky a morskej vlny..

29. V oblasti poznávania rozlišuje pravdy rozumu, súvisia s dispozíciami, majú rôznu jasnosť  a pravdy faktu so skúsenosťami. Môže byť medzi nimi zhoda.
30. Monadológia. Z monád sa skladá vesmír. Monáda ktorú poznáme je duša. Monády spontánne tvoria ideje. Líšia sa stupňom reflexie, uvedomovania. Iba monády ľudí majú túto vlastnosť. Jasných predstáv.
31. Monáda je na jednej strane substancia, na druhej strane je vyvoláva aktivitu, produkuje ideje, vrodené pravdy, ktoré vyznievajú ako atribúty existencie, takže jednotlivec cez ne pozná svoju duchovnú podstatu.

Leibnitz: pokračovanie.

32. Cez monády, ich uvedomovanie si jednotlivec uvedomuje pravdy, oproti faktom skúseností.
33. Theodicea. Vyrovnanie sa s existenciou zla. Zlo ako nedostatok dobra. Nie je stvorené, ale stvorením dané na najmenšiu možnú mieru, zaniká v lepších celkoch.
34. Rozlišuje dva rozumové princípy. Princíp sporu, kontradikcie. A princíp dostatočného dôvodu, kauzality.
35. Je u neho snaha vidieť človeka komplexne zaradeného vo svete. Naznačuje kontinuitu duševného života vo vyjasňovaní predstáv.

Christian Wolf(1679-1754).:Dielo:Považuje sa za syntetizátora dovtedajšieho vedenia. V snahe dať vzdelancom myšlienkovu istotu spracoval dovtedajšie vedenie. V rámci toho :Psychologica empirica a psychologica racionalis. Od tých čias najmä v nemeckej j. oblasti pojem psychológia bežný.

55. V systéme duševného života je duša nie len dispozíciou, ako ju chápal Leibnitz, ale aj aktivitou.
56. Klasifikácia duševných javov: predstavy, pamäť,poznávanie a myslenie, emócie, vôľa.
57. Vzťah tela a duše cez pararelyzmus. Ako dva hodinové stroje. Univerzum ako mechanizmus.
58. Opúšťa koncept substancie a rozmýšľa viacej o procese v duši.Napríklad opisuje ako sa prejavujú duševné javy.
59. Duša – schopnosť poznávania a žiadania. Poznávanie cez vnímanie a predstavovanie. Rozum schopnosť jasného uvažovania, rozlyšovania, usudzovania.
60. Pamäť je schopnosť podržať si čo raz bolo v mysli.
61. City sa prejavujú ľúbosťou a neľúbosťou.
62. Vôľa je spojená s citmi a je spolu so schopnosťou žiadania.Wolf sa pokúša o jednotné videnie týchto procesov cez ich klasifikačnú jasnosť.
63. Etické správanie Wolf nevyvodzuje z citu, eudonomie, ale z rozumu. Je predchodca Kantovho kategorického imperatívu. Dobre je to čo prospieva všetkým.
64. Teda nie pocit ľúbosti a neľubosti signalizuje, že konáme dobro, ale rozum. Mravným cieľom je dokonalosť.
65. Naznačuje ideu vývoja-chceme konať veci dokonalejšie, cez rozum a to je zdroj pokroku. Synteza indukcie, dedukcie.neskôr tento prúd k pozitivizmu a panracionalizmu, rozpad sveta prežívaného.
66.  

Empirizmus. :

67. Využíva viacej indukcie. Vychádza zo skúseností. Senzuálnosť, ale aj existencionálnosť.Uvedomenie si Ja v konkrétnom životnom prejave.V činnosti. Ja sa objavuje vo vzťahu k sociálnemu prostrediu, k okolitému svetu. Záujem o to ako fungujú spolu.
68. Z toho záujem o aplikáciu poznatkov a dvojaká pravda, pre vedu a pre vieru.( Napríklad Bacon, Hobbes).
69. Pokiaľ racionalisti nachádzali vzťah k bytiu, ako možnosti, dispozície,potencie.Neskôr intuitivizmus. Empirici preferovali vzťah k činnosti, vonkajšiemu a cez tento vzťah problém existencie a seba uvedomenia, pri ktorom objektivita poznania je určujúca. Neskôr ako pozitívizmus a riziko straty kontaktu s fenomenálnym.
70. Univerzum môže byť pochopené v mechanistických p.

J. Locke ( 1632 – 1704). Spis o tolerancii, Eseje o ľudskom rozume,Dva pojednania o vláde, Niekoľko myšlienok o výchove.

71. Otázka, ktorú si nanovo kladie, ako vzniká poznanie zo zmyslových dojmov.
72. Dva zdroje poznania- vonkajšia skúsenosť, cez vnímanie( senzation). Druhý zdroj cez reflexiu vnútornej skúsenosti. Reflexia sa chápe ako vnútorné pozorovanie, považuje sa za zakladateľa intropspektívnej metódy.
73. V systéme duševného života má empíria význam predpokladu a cez reflexiu seba vo vzťahu k empírii si môžeme byť vedomý seba.
74. Skúsenoť je nespochybniteľným dôkazom, že sme.
75. Existencia je širšia ako myslenie o nej.  

36. Vlastná existencia je pre J. Locka pozorovateľný fakt .
37. Tvorí princípy o poznávaní človeka z indukcie, ale dajú sa použiť aj deduktívne. Spája indukciu a dedukciu.
38. Napríklad pozoruje, že reflexia dieťaťa je iná ako dospelého a dedukuje z toho, že reflexia sa mení vo vývoji. Vyvíja sa.
39. Bytie spája s činnosťou, ale hľadá aj všeobecnejší princíp. Tendencia spájať empirizmus a racionalizmus.
40. Pozorovanie, spolu so sebapozorovaním,ako metóda  
41. Vnemy možno oživiť a tak vznikajú predstavy. Pozoroval, že vzbudzovanie predstáv sa riadi istými pravidlami, blízkosť, častosť výskytu predstav,intenzita spôsobujú, že sa predstavy vyvolávajú ľahšie. Použil ako prvý označenie asociácia.
42. V systéme duševného života sa objavuje človek ako subjekt rozpoznávajúci predpoklady pre seba. Nepriamo z toho imlikuje homeostáza  ako želaný jav.
43.  

G. Berkley ( 1685-1753) Eseje o teórii videnia. Pojednanie o základoch ľudského poznania.

76. Prispel k poznaniu procesov videnia.Paradoxne, ale bol zástancom solipsizmu. Učenie, že svet je nepoznateľný.Obrana pred materalistickou redukciou duševného života.
77. Základná mentálna reprezentácia je predstava.Sú iba jedinečné predstavy, ale nejaká predstava sa môže stať zástupcom iných predstáv, potom odvodená predstava.
78. Vo vzťahu človek prostredie popísal videnie, binokulárnu konvergenciu, nastavenie oči sa mení vo vzťahu k podnetu. Popísal tiež akomodáciu čočky. Jej zmena ako funkcia zaostrovanie objektov na sietnici.
79. Z toho zovšeobecnil, že vnímanie podoby vonkajšieho sveta je funkciou videnia a že  je potom nejasné ako ten vonkajší svet vlastne vyzerá.
80. Všetko existuje iba v našej mysli a že dobre nepoznáme akoexistujú vonkajšie veci, akú majú podobu a či majú existenciu.
81. Vracia sa k názoru, že všetko je nám dané dopredu ako idea.
82. Vrátil sa k myšlienke, že všetko je nám dané ako idea, vopred.
83. Chcel takto vrátiť poznávanému objektu jeho nezávislosť na poznávacom procese. Objekt existuje najsamprv ako idea.
84. Tieto ideje v ľudskej mysli sú navodzované stvoriteľom a tak chránia vnímanie pred neistotou čo sa vlastne vníma.
85. Praktický to znamená, že existuje iba vnímajúci a o svete máme iba hypotézu.
86. O vyše dvesto rokov C. Rogers povie, že máme iba hypotézu o svete a našu autenticitu je treba neustále obnovovať.
87.  

D. Hume ( 1711-1776) Spisy:Pojednanie o ľudskej prirodzenosti.Skúmanie ľudského rozumu. Skúmanie  zásad mravnosti. Prirodzené dejiny náboženstva.

88. V jeho systéme duševného života sa duševné javy vyvodzujú z najjednoduchších dojmov( impresie ).Impresie máme, ke´d vidime, počujeme, cítime, milujeme.
89. Duševný proces obsahuje ešte ideje- sú kópie impresii, ktoré nezanikajú, ale sa takto zachovávajú.Myšlienky- ideje sa zachovávavjú.
90. Poznanie je výsledkom impresii a idei, ktoré sa združujú a proces združovania je organizovaný tromi zákonitosťami- podobnosťou, blízkosťou , príčinnosťou. Asociacie.
91. Ľudské Ja je výsledkom zvyku, ktorý ustáľuje isté pomery medzi ideami. Zvyk je zase výsledkom čistého opakovania a asociacii.
92. Problémové miesto-keďže kauzalita nemôže postihovať impresiu, ktorá je výsledkom iba združovania idei, príčinnosť je iba subjektívna pravdepodobnosť, ktorá sa ustaľuje ako viera, že veci budú nasledovať za sebou. To sa premieta na vonkajší svet. Znova svet ako hypotéza.
93. D. Hume pripúšťa iba tie duševné procesy, ktoré vie odvodiť z pozorovania. Uvádza sa preto, ako predchodca pozitivizmu.
94. Empirizmus pracoval so skúsenosťou, otázka čo zjednocuje skúsenosť. Sme vystavení mnohým situáciam.
95. Pôvodný názor bol, že entita, ktorá najviac zjednocuje skúsenosť je myseľ, alebo ja.
96. D. Hume uvádza, že to čo zjednocuje našu skúsenosť sú asociacie, teda proces, ktorým pracuje myseľ. Teda nie žiadna substancionálna myseľ, ani ja, ale asociácie.
97. Píše, že myseľ je prejavom momentálnej percepcie, cez určitý vzťah.
98. Hume tvrdil, že v ľudskej historii sa objavujú tie isté emocionálne vzorce, ktoré motivujú správanie
99. Nie samotné emocie, vášne, ale myšlienky, ktoré sa snimi asociujú determinujú správanie.  

44. Cez individuálnu skúsenosť sa táto určitá impresia a idea stáva asociovanou s určitou emóciou.
45. Vášeň , emocia vyláka  dojem a ideu,ktorá potom determinuje vlastné správanie.
46. Asociace organizujú vzťahy medzi  rôznymi skúsenosťami a emociami( vášňami) a vášňami a správaním.
47. Vo všeobecnosti sa môže povedať, že jednotlivec bude skúsenosť asociovaťs príjenosťou a vyhýbať sa skúsenosti s bolesťou. S tým súvisí aj učenie.
48. Je to implikácia k pozitivizmu. .

100. V etike, ale D. Hume odmieta , aby bol určujúci cit ľúbosti a neľúbosti, čo považuje za egoizmus.
101. Je to cit pre spoločenské,spoločenský cit, založený prírodou. Jednanie v spoločenský prospech.O dve storočia A. adler rovnako hovorí o vrodenom cite spoluúpatričnosti u ľudí, ktorý je treba výchovou rozvíjať, aby sa elominoval egoizmus človeka.
102. D. Hum prednačil psychológiu náboženstva,keď aplikoval antropomorfizujúci aspekt na polyteizmus, mnohobožstvo. Rozlišuje medzi citovým presvedčením o božstve( mnohobožstvo) a rozumovým dospením k poznaniu o existencii B. V súčasnosti je tento problém rozpoznávaný ako vývoj religiozity.

D. Herteley( 1705-1757).

49. Spisy: Princípy asociácii idei.
50. Mentálne procesy sú organizované asociáciami.Popísal asociácie, princípom dotyku, ktoré si môžeme uvedomovať súčasne, alebo asociácie, ktoré idú krátko za sebou.Rozlišuje tiež silu asociácii. Táto závisí od opakovaní.Asociácie vytvárajú väzbu medzi mentálnymi obrazmi.
51. Prispel k psychofyziológii tým, že konštatoval, že nervové vlákna prenášajú  senzorické informácie vibráciami. V mozgu sa zoslabujú ak myseľ reaguje správne.  

J.Mill( 1773-1836)

52. Utilitarista v etike. Kedže človek je vedený k tomu aby dosiahol pocit ľúbosti, šťastia, všeobecným cieľom je priviesť k tomu čo najvätší počet ľudí. Eudaimonia a utilitarizmus.
53. Chcel tejto téze dať psychologický obsah.Používa na to asociačnú teóriu, ktorú spája s utilitarizmom, teda s tendenciou človeka konať tak aby to prinášalo všeobecný prospech.
54. Asociácie skúma z hľadiska centrálnej asociácie, kontigity, styku asociacie s vedomým. Myslenie je sú iba asociácie.  

J.S. Mill( 1806-1873)

.  Začlenil psychológiu do systému vied. Psychológia medzi biológiou a sociológiou.

. Myseľ je aktívny činiteľ, organizovaný cez asociácie

.To implikuje možnosť predvídať zmeny, napríklad pri vnímaní.

.Kritizuje Kanta za jeho apriórne poznávanie.Duševný život, myslenie je analyzovateľné cez asociascie a niet miesta pre niečo apriorne

Kategória vývoja ako predpoklad vzniku psychológie ako samostatnej vedy.:

55. Pojem vývoja sa spája s osvietenstvom. Naväzuje na empirizmus, poznávanie zo skúseností.
56. V období osvietenstva sa kategória vývoj zakladá  ako rozvoj, pokrok spoločnosti u Diderota v Encyklopédii.
57. Kategŕia vývoj sa zakladá ako individuálny vývoj s prvkami ontogenézy u Russeuoa. Emil a výchova.
58. Vývoj ako kategória evolučnej povahy sa objavuje u La Metrieho, porovnávanie človeka a zvieraťa.

Dve antropológie človeka, ovplyvňujúce aj pychológiu

59. Antropológia Russeuovská, to čo je z prírody, rovná sa dobré.V tejto antropológii je aj súčasná humanistická psychológia. ( Maslow, Rogers, From,ale aj Feud v koncepcii dynamickej psychológii)
60. Antropológia racionalizmu, predpokladajúca princíp, ako ideu ktorú môže  človek objavovať ako hodnotu a odkrývať zmysel života. ( existencionálna psychológia, V.E. Frankl a Logoteória, psychológia personalizmu).

Pokračovanie

61. V línii osvietenstva a empirizmu naväzuje ďalšie ustaľovanie vývoja chápaného ako evolúcia  Erazma Darwina,(1731- 1802) deda Ch. Darwina a LaMarcka( 1744- 1829).
62. E. Darwin naväzuje na Hertleyho teóriu , že fyziologickým nositeľom asociacie je vibrácia nervových vláken a tvrdil, že tieto asociačné spojenia sa môžu dediť. Takto vznikajú v evolúcii inštinkty.
63. Jeho myšlienky prebral a rozvinul LaMarck

LaMarck naznačil interakciu vnútorných a vonkajších podmienok v ktorých organizmus žije a z toho ich vzájomného  pomeru sa utvára taká organizácia organizmu, aby sa prispôsobil vonkajším podmienkam. Prispôsobenie ako aktívny proces.

103. Výsledkom je nová,evolučne podmienená organizácia organizmu.Z interakcie vonkajších a vnútorných podmienok vzniká tendencia, ktorá dáva podnet k účelnejšej organizácii organizmu.
104. Z konfliktu vonkajšieho a vnútorného vzniká rozmanitosť života a vysvetľuje podľa LaMarcka vývoj druhov od nižších vyšším.  Vyššie vzniká z nižšieho. Na vyššej úrovni sa táto tendencia po lepšej seba organizácii vzhľadom k prostrediu stáva potrebou, neskôr sa k tomu družia aj ďalšie mentálne procesy.

64. LaMarck naznačuje aj význam učenia, keď píše o tom, že zvyk, cvik, stále opakovanie  upevňuje nové orgány, novú organizáciu organizmu.

Ch. Darwin( 1809-1882). Zo spisov :O vzniku druhov.O pôvode človeka.

65. Faktický naväzuje na LaMarcka. Rozpracováva ale iba vonkajšie podmienky a nutnosť prispôsobiť sa im, neprepracováva vnútorné podmienky,ako o nich  uvažoval LaMarck.
66. Vysvetľuje všetku evolúciu ako spôsobenú vonkajšími podmienkami.Prirodzený výber v boji o prežitie vylučuje tie variácie, ktoré nepotvrdzujú život v daných podmienkach. Variácie,ktoré potvrdzujú život v daných podmienkach sa ustaľujú ako zmeny organizmu a ustaľujú sa dedične a prenášajú sa v generáciach.  

Darwin uzatvára z evolúcie na to, že človek vznikol evolučne. Evolúcia má tri hlavné znaky.

  druhovú variáciu, boj o prežitie- túto ideu prijal od T. Malthusa a prirodzený výber.

- Dôležitá je interpretácia Darwinovho prístupu k evolúcii. Plháková uvádza, že „ problematické je chápanie evolúcie, ako slepého procesu v ktorom akoby zmyslom ľudskej existencie bolo seba zachovanie, adaptácia a reprodukcia, čo je predsa len málo“.

Empirizmus a senzualizmus okrem idei vývoja produkujú aj ideu pozitivizmu. A. Comte( 1789-1857)Vývoj spoločnosti ako produkt poznatkov.

105. Cieľom je veda aplikovateľná a tak podporujúca zmeny a rozvoj spoločnosti.  
106. Aby mohla veda spĺňať toto poznanie, musí sa zamerať na pozitívne poznatky. To čo sa dá presne vedecký zistiť.
107. Z tohto hľadiska dejinný vývoj rozdeľuje do troch štádii.V ktoré sa líšia podielom vedy na vývoji. Teologické štádium, metafyzické štádium a vedecké štádium.
108. Cieľom posledného štádia je postihovať vzťahy medzi faktami a uznávať relativitu ako možnosť pre pozitívne.

67. A. Comte sa podujal vytvoriť systém vedy. Kritériom je mu poradie v ktorom dospeli do pozitívneho štádia. Matematika, astronómia,fyzika,chémia, biologia, sociológia. Ich predmet sa stáva zložitejší. Chýba psychológia. Psychológiu odmietal, pretože je založená podľa neho na sebapozorovaní.Nie je dostatočne objektívna.
68. Odmieta poznanie apriórne, intuíciou( I.Kant), ale apriórne cez skúsenosť.

A.Comte pokračovanie

69. Sociológia, ako veda, má pomáhať reorganizovať spoločnosť k lepšiemu vývoju.
70. Poznávajúci subjekt vidí historický, podľa dosiahnutého stupňa poznania.
71. Sociológia skúma podľa vzťahov statických a dynamických. Statika sa zaoberá všeobecnými podmienkami existencie, dynamika sa zaoberá v sociológii podmienkami spoločenského vývoja.
72. Vývoj smeruje k prevahe altruizmu nad egoizmom.
73.  

H. Spencer ( 1820-1903)

74. Napísal systémy syntetickej filozofie,má 10 dielov
75. Naväzuje na ideje evolúcie a vývoja ako psychologický významné pre budúci emancipáciu psychológie od filozófie.
76. Dôležitý princíp, ktorý prepracoval je kategória vývoja.Vývoj sa stáva predmetom záujmu.
77. Nazerá ho z pohľadu viacerých vedných odborov.
78. Prevláda pohľad z hľadiska mechaniky, fyziky, aplikuje na vývoj zákon o zachovaní eneregie.

109. Rozvádza dva princípy, princíp dezintegrácie a princíp integrácie.
110. Dezintegrácia je rozptýlenie, inntegráciou vznikajú nové diferencovanejšie celky.
111. V aplikácii na duševný život to znamená atomistický pohľad, cez jeho elementy, ktoré sú parciálne poznávané. Cez integráciu, ale vznikajú diferencovanejšie psychické procesy, ako pocity, predstavy,pojmy, myslenie. Na začiatku je inštinkt, ktorý vývojom prechádza v rozum. Vo vývoji sa upevňuje dedičnosť.
112. Cieľom vývoja je rovnováha, čo vedie k novej dezintegrácii a novému pohybu k novej integrácii.
113. Vývoj chápe ako evolúciu v ktorej prežíva najsilnejší, ale je to zmiernené Lamarcovou koncepciou adaptácie.Život sa rozvíja tým, že sa organizmus prispôsobuje vonkajším podmienkam.Dôležité sú aj vnútorné podmienky. V ich interakcii a ich pomere sa objavuje v organizmu tendencia, ktorá organizuje organizmus účelne.Na tejto myšlienke pozdejšie stavia aj Darwin.
114. V aplikácii vývoja an spoločnosť chápe spoločnosť ako organizmus. Prechádza dvomi štádiami- diferenciaciou- zodpovedá jej industriálna spoločnosť,a integrácii zase vojenská spoločnosť.
115. Spoločnosť má umožniť uplatniť slobodu jednotlivca.  
116. Sloboda umožňuje uplatneniu najschopnejším.
117. Háji liberalizmus, je treba nechať na tomto výbere, aby sa presadili najschopnejší.
118. Etické je podporovať vývoj, ktorý prispieva k spoločenskému rozvoju. Postavenie jednotlivca tomu podriaďuje.
119. Rodová skúsenosť zahrňa skúsenosti jednotlivca , tá stáva súčasťou dedičnosti. Pripomína Jungove archetypy.
120. Noetika- teória poznania vychádza z toho, že poznanie je relatívne, ináč by nebola možná integrácia a dezintegrácia, ako rušenie už neaktzuálnej rovnováhy.

79. Spencer nastolením problematiky vývoja nastolil nepriamo otázku  kritérií  vývoja, subjektívnu zaangažovanosť človeka na vývoji a zodpovednosť za svoj vývoj.
80. Pproduktívny je aj pohľad na spoločnosť ako na organizmus.
81. Oddeľuje vedu od viery. Substancionálnosť rezervuje pre vieru.Je nepoznateľná vedou a rezervuje ju pre náboženstvo.

Intepretácie a aplikácia Darwina na kultúru U Fridricha Nitzscheho.( 19844-1900)  

121. Podľa Nitzscheho svetový vývoj smeruje  k typu nad človeka.
122. Základom človeka je vôľa k moci. Masa ľudí je iba prostriedkom aby sa z nej výberom vyčlenili vynikajúci jedinci.
123. Stavia demokraciu ako formu kultúry väčšiny ľudí, oproti princípom založeným v prírode, ktoré majú aristokratický, výberový charakter.Ten sa musí presadiť.
124. Vynikajúci človek je schopný stupňovať život a tvoriť utilitárnu morálku. ( Spis Tak hovoril Zaratustra)

Idea vývoja v línii novovekého racionalizmu.

125. Idea vývinu nie je tak centrálna,je v etike iba dôsledkom eudanómie, neskôr od Kanta v jeho etike  je dôležitý rozum rozum a kategorický imperatív, ktorý sa má uplatňovať vo vývoji.
126. V tejto línii racionalistov sa vývoj ako centrálna idea objavuje G.  Hegla.
127. G.W.F.Hegel ( 1770- 1831) Centrálnym princípom je mu Absolutno, podobne ako u Spinozu.Duch ako princíp z ktorého dedukuje. Filozofia postihuje ducha v logike-ako ideu, ktorá sa javí sama pre seba.V prírodnej filozofii, ako idea vo svojej vonkajšej podobe.Filozofia ducha, idea sa vracia sama k sebe z predchádzajúcej vonkajšej existencie.

Hegel, pokračovanie.

128. Dialektika ako princíp vývoja. Duch sa chce zrealizovať v svojom dialektickom protipóle , prírode, nenachádza tam , ale plne priestor pre seba, vracia z tohto dialektického stretu k sebe samému, uvedomujúc si objektívnejšie seba.
129. Vývoj je chápaný ako proces objektivizácie ducha.Objektivizovaný duch má podobu sociálneho života,napríklad inštitúcie.Spoločnosť.Kreuje sa takto dejinný proces, ako svetový duch. Jednotlivcova sloboda je založená na pochopení nutnosti,byť zaradený v trende vývoja.  
130. Dôležitým momentom vývoja, ktorý Hegel precenil je negácia.

Súčasná kritika( Lobkowitz), uvádza, že preceňoval negáciu, pretože potom aj zlo, akoby bolo nevyhnutným predpokladom kladného vývoja, ergo samo akoby malo kladný význam.

82. Moderné poňatie vývoja zakladá na kladných javov a ich kontinuite.
83. Filozofia ducha- subjektívneho(duševný život jednotlivca). Filozofia ducha objektívneho(život spoločnosti).Filozofia ducha absolútneho.( náboženstvo, prejav v umení).

Hegel a koncepcia vedomia

84. Vedomie je u Hegla proces v ktorom sa vychádza z ohraničenosti negácie, ktorá je obsiahnutá v každom pojme.Jej objavením sa vedomie dostáva cez obohatený pojem na vyššiu úroveň. Ináč je vedomie uzavreté  a musí sa dostať  procesom objektivizácie , ako stálym procesom prekonávania negácii . V tej miere v akej komunikácia  implikuje toto vychádzanie spoza ohraničení v tej miere je najvyšším procesom uvdomenia.

Porovnanie s chápaním vedomia u Kanta

85. Kategorický imperatív má interpersonálne dôsledky. Podľa Kanta má jednotlivec povinnosť postupovať v komunikácii tak aby naplnil istoty rozumu. Jeho kategorie logiky sú sylaby na to ako docieliť toto maximálne uvedomenie javov.
86. Ostáva problém rozdielu medzi javom o veci  vecou o sebe. Herbart preklenul ten rozpor,keď napísal, že nemohli by byť javy , ak by neboli čitateľné vo vzťahu k veciam o sebe.

J.F.Herbart ( 1776-1841). Rozvoj ako výsledok edukačných metód.

131. Považuje sa za predchodcu edukačnej psychológie.Psychológia má byť vedou skúsenosti, metafyziky a matematiky.

   Rady učiteľovi, aby sa dosiahol rozvoj v učení a vývoji: - –Prehľadnosť materiálu, ktorý má byť naučený.

  - Pripraviť študenta na nový materiál, tak, že sa spoja spoločné témy.  

 - Prezentovať nový materiál

 - Aktívne pracovať s novým materiálom

-   Aplikovať nový materiál a dať vedieť o čom sa bude učiť na budúce.

Herbart- poračovanie.

87. Edukačný proces- učenie uľahčiť združovaniu takých predstáv, ktoré by napomohli učebnému procesu. Boli vo vzájomnom vzťahu a tak aj s primeranými citovými dôsledkami pre školu.
88. Skúmal učebný materiál ako študentovu apercepciu učebného materiálu a skúmal ako uľahčiť túto apercepciu.
89. Proces učenia ako vyvolanie a spájanie predstáv , ktoré sú vo vzťahu k novej látke.
90. Na Herbarta naväzuje Piaget.

132. Piaget tvrdil, že dobre učenie začína tým, že materiál k učeniu je asimilovateľný danou kognitívnou štruktúrou žiaka. Napríklad s ohľadom na vek.
133. Herbart ovplyvnil vznik psychológie tým, že ju spájal s matematikou a tvrdil, že exaktnosť jej dá väčšiu váhu.
134. Poukázal na problém nevedomého, potlačenia predstáv a podmienok ich vyvolaním v procese učenia sa novej látke.
135. Jeho koncepcia prahu vyvolateľnosti predstav, ktorú sa pokúšal matematický vyvolať bola extrémne dôležitý podnet pre Fetchnera, jeho meranie prahu citlivosti.
136. Ovplyvnil W. Wundta- vzťah apercecpie učebného materiálu k pochopeniu. Wund skúmal podmienky apercepcie- dostupnosti mental. materiálov vedomiu.

Prírodovedný model vedy v 19. Storočí, ako podnet pre postupné koncipovanie psychológie ako vedy.

Pristupovalo sa k psychologickým problémom ako k faktom ( prírodovednej povahy) a bádatelia im pripisovali vätšiu platnosť ako svojim mentálnym konštrukciam.

 F. Bessel konštatuje individuálne rozdiely medzi

pozorovateľmi astronomických javov. Sú konštatované odlišné reakčné časy.Problém osobnej chyby.Prvé štúdium reakčného času.

137. Prvé pokusy o experimenty, demonštrovať rozdiely medzi fyzickou udalosťou a osobnou percepciou tejto udalosti.
138. Nové intepretácie rozdielov medzi fyzikalnou udalosťou a psychologickou skúsenosťou tejto udalosti.

Bell- Magendieho zákon

139. Nový záujem o vzťah duševna a mozgu, podmienený fyziologickými poznatkami.
140. Nezávisle na sebe zistili, že nervový systém pozostáva z  nervov senzorických,aferentných, smerujúcich k mieche a mozgu a nervov motorických eferentných, smerujúcich k svalom a orgánom.To odštartovalo výskumy
141. Experimentom sa začínajú overovať predpoklady, hypotézy, teórie s novou kriteriálnosť na výsledok. Tvorí sa nový rámec pre psychológiu ako vedu, podľa vzoru prírodných vied.

Prvá etapa vo vývoji experimentálnej psychológie do roku 1880. ( Hoskovec):

91. Jej začiatky sa nedajú presne určiť. Naväzuje najmä na empirickú líniu a chce rozšíriť skúmanie zákonitosti prírody aj na človeka.
92. Predpoklady pre jej začiatky sú spojené s vývinom myslenia ako takého a s úsilím vytvoriť prostriedky výskumu
93. Ustaľujú sa jej metódy, ako pozorovanie, konštruované prístroje, modely experimentov.

Doktrína o špecifickej nervovej energii. J. Muller (1801- 1852)

94. Prišiel s teóriou, že nervy jednej zmyslovej sústavy prenášajú iba jeden druh informácie.
95. Priznal neistotu, že nevie či dôležitejší je pri tom nervový zväz, alebo jeho zakončenie v mozgu
96. Jeho žiaci spresnili poznanie, že je to zakončenie nervu v mozgu , ktoré určujú druh zážitku pocitu.
97. Dal podnet k celému radu problémov a snahe ich experimentálne overiť.

Helmholtz ( 1821 – 1894 ) Psychofyziológia pocitov

98. Vnemy sú komplexnejšie javy, obsahujú okrem senzorických údajov, aj nie celkom uvedomené úsudky, ktoré sú dôsledkom skúsenosti
99. Konfrontoval Kantovu predstavu, že priestor je vrodená kategória.Rozlišil medzi pocitom a jeho intepretáciou v mysli. Práve toto rozlišenie poskytuje možnosť porozumieť procesu, ktorým sa vo vývoji jednotlivec učí rozlišovať priestor.
100. O priestore sa učíme z nevedomého vyvodzovania.
101. Trichromatická teória. Modre, zelené a červené svetlo môže miešaním vytvárať rôzne iné farby. Predpokladal tri typy receptorov , ktoré sú citlivé na rôzne vlnové dĺžky.Mohol oftamologickým prístrojom pozorvať sietnicu, spresnil ponatok , , že ide o čípky sietnice.
102. Výskum sluchového vnímania-rezonannčná teória

Herring ( 1834- 1918)

103. Predpokada, že anatomická štruktúra determinuje hotový produkt videnia
104. Rozvíjal teóriu videnia, ako teóriu protikladných procesov.
105. Aktivizovaná je iba tá dvojica receptorov, ktorá zodpovedá najviac dopadajúcemu svetlu.
106. Nebral do úvahy aktivitu subjketu

Weber ( 1795-1878)

107. Skúmal celý zmyslová systém, receptor,ungovanie senzorického nervu, až po zakončenie v mozgu, ako miesto intepretácie.
108. Dobre metodologický priopravené experimenty
109. Podnet, ktorý mohol kontrolovať a sformulovak koncepciu pocitového prahu, hľadal zákonitosť ako je závislá na intenzite, alebo iných kvalitách podnetu
110. Skúmal viacerí zmyslové systémy a ich kvality.

Fetchner ( 1801- 1887)

111. Zakladateľ psychofyziky
112. Exaktne skúmal vzťah medzi fyzickým a psychickým svetom
113. Vyvinul metódy-konštantných podnetov, metódu správnych a zlých prípadov, metódu priemernej chyb.

Wundt (1832- 1920 )

114. Druhá etapa vo vývoji experimentálnej psychológie začína rokom 1879, kedy založil  laboratórium experimentálnej psychológie.Vyrábal vlastné prístroje.(napr. tachystoskop)
115. Považuje sa za prvého učiteľa psychológie a v jeho laboratóriu na univerzite v Lipsku študovali známe mmená psychol´gie, ako Krepelin, Kulpe, catel,Munstrberg,titchner, Spearman, Bourdon a iní.  

142. Základná metóda je introspekcia, snaha o kontrolu procesov sebapozorovania.Napr. školený pozorovatelia.
143. V centre je vedomia a snaha skúmať jeho elementy. Zmyslové pocity, city,vôľa.  Klasifikačná fáza vo vývoji psychologickej vedy.
144. Voluntaristická teória- akt vôle integrujúcu úlohu v pri duševných procesov.Od reflexnej, automatizovanej činnosti k až po rozhodovací proces, výber aktivity. Predstava sa spája s vôľou, ako predstava vôľového aktu. . Činnosťou sa automatuzuje konanie, čím sa vedomie uvoľňuje pre nové zložitejšie aktivity.

Pojem apercepcie- také zameraniepozornosti, ktoré je prejavom vôle, apercecpia je doprevádzaná  kratívnou syntézou elementov vedomia, ktoré produkuje  psychické rezultáty.