Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Konštantína Filozofa / Filozofická fakulta / Estetika

Dejiny hudby II. (dejiny_hudby_ii..doc)

1. Chronológia stredoveku

Periodizácia umeleckých štýlov

ranokresťanské umenie

Byzantské umenie

Románsky sloh

Gotický sloh

Periodizácia hudobno-teoretická

Ranokresťanská hudba

Obdobie množstva liturgií a chorálov

Obdobie jedného typu chorálu – Štýl Gregoriánskeho chorálu (asi od r. 700)

Byzantské umenie – Byzantská hudba sa netýka štúdia „západnej“, európskej  hudby. Ranokresťanský i byzantský štýl sa vyvíjali zo spoločných základov – židovskej hudby. Neskôr dochádza k rozkolu. Už v 1. st. po Kr. sa diskutovalo o tom, či môžu byť prijatí do okruhu kresťanov ľudia, ktorí nie sú Židmi (teda sú/boli pohania). To bol problém misií apoštola Pavla, ktorý šíril  kresťanstvo medzi pohanmi – nežidmi. Postupne si prví kresťania museli nájsť svoje priestory na bohoslužby (katakomby), vyvíjala sa liturgia (vidíme, že chorál pochádza zo synagogálnych spevov). Postupne sa západní a východní kresťania odlišovali. To vyvrcholilo v roku 1054 (niekde sa uvádza i rok 1056), kedy došlo i k formálnej schizme – rozkol medzi rímskou (latinskou) a gréckou cirkvou.

Románsky sloh v umení  

v hudbe toto obdobie predstavuje Nástup viachlasu (zač. 9. stor. )

Bol to nástup veľmi opatrný. Chorál, ako niečo prísne kanonické, sa teraz pomaly nahrádza viachlasom – to predstavovalo úplne odlišné chápania a svetonázor, už tu cítiť istú snahu o krásu, znenie hudby, vytráca sa prísna asketickosť. Priekopníkmi boli mnísi v kláštoroch. Oni sa začínajú „pohrávať“ s materiálom, pracujú so zvukom, začína sa prejavovať tvorivosť hudobníkov.

Neskôr sa hudba tohoto typu objavovala v kláštorných centrách, napr. St. Martial  St. Gale Cluny

tieto snahy napokon vyvrcholili v kompozičnej škole Škola Notre Dame

Ars Antiqua – škola, ktorá rozvinula rané moteto, tzv. petroviánske a krankónske. Centrum: Paríž. (1230 – 1320)

Ars Nova – vnáša do hudby „ducha gotiky“ (1320-1420)

Ars Subtilior – lokálne ohraničený štýl (1380 - ...)

Spoločensko – politická situácia

Stredovek = „doba temna“

týka sa len Európy

pravdepodobne to vyplýva  z odlišného európskeho myslenia – neustála snaha o pokrok

korene takéhoto chápania vidíme už v gréckej filozofii – grécka mytológia: bohovia neboli všemocní, mali ľudské vlastnosti….

Medzníky vzniku stredoveku:

Milánsky edikt, r. 313 – prijal ho cisár Konštantín, zrovnoprávnenie kresťanstva  s ostatnými náboženstvami; bol to veľmi významný krok pre hudbu; kresťania pomaly vystupujú z katakomb

Rozpad Západorímskej ríše, r. 476

Sťahovanie národov, 5. – 6. stor.

Vznik raných barbarských kráľovstiev

Kultúra na území Európy sa mení

v dôsledku sťahovania národov došlo k oslabeniu moci Ríma

šírenie nových myšlienok spôsobilo odmietanie absolútnej moci Ríma, padnutie filozofie Ríma („rozklad štátu zvnútra“)

postupné dohody Ríma s barbarskými národmi boli veľmi nevýhodné pre Rimanov – začína sa sťahovanie národov, hľadanie svojho miesta vo svete

v tomto neustálom chaose, atmosfére tiahnutia más, nebolo možné rozvíjať antickú filozofiu, ktorá bola charakteristická tým, že sa učenie šírilo z učiteľa na žiaka  (školy)

vzdelanosť sa absolútne vytrácala, rovnako i znalosť gréčtiny

túto skutočnosť si uvedomili dvaja filozofi neskorého staroveku – začiatku stredoveku, ktorí žili v 5. stor. N. l. : BOETHIUS a CASSIODORUS

žili na dvore vizigótskeho kráľa

uvedomili si, že Európu čaká doba temna

vykonali úžasné činy: prekladali všetky grécke spisy do latinčiny

CASSIODORUS založil kláštor Vivarium

tu žil a svoj život zasvätil tomu, aby odovzdal vedomosti antiky budúcim generáciám – prekladal

kláštory boli vlastne prvé miesta v Európe, ktoré poskytovali relatívny pokoj na vzdelanie a štúdium – preto sa všetka vzdelanosť sústreďovala práve sem jediná vzdelanosť bola kláštorná

Vznik barbarských kráľovstiev

Franská ríša

založil ju CHLODOVIK

Frankovia si uvedomili, že ak chcú založiť ríšu, ktorá má budúcnosť, musia mať podporu zvonku i zvnútra – prijali kresťanstvo

vrchol dosiahla  ríša za vlády kráľa Karola Veľkého (korunovaný v r. 800)

obdobie jeho vlády sa nazýva Karolínska renesancia

v tomto období sa šírila vzdelanosť a umenie, zakladali sa školy…

veľký význam to malo i pre hudbu

Karol veľký sa osobne zúčastnil na šírení kresťanskej liturgie na celom území Franskej ríše a prostredníctvom výbojov aj inde (šírenie kresťanstva – šírenie hudby)

Pyrenejský polostrov

na území polostrova, veľmi blízko európskeho diania, žila silná civilizácia – ARABI

rozvíjali vzdelanosť

Írsko

Íri prijali kresťanstvo veľmi skoro, napr. aj zásluhou sv. Patrika – skôr ako Frankovia

Írski misionári šírili kresťanstvo po celej Európe

v Európe v tomto období prekvitala nevzdelanosť zhýralstvo, hriešny život (a to i v kláštoroch)

jediná znalosť gréčtiny existovala na Írskom ostrove

i Karol Veľký si povolal írskych misionárov, aby vo Franskej ríši šírili vzdelanosť

Začiatky kultúry „Abendlandu“

západná Európa

= kultúra, ktorá začala v stredoveku

= jednotná, univerzálna kultúra západu (Francúzsko, Nemecko, …)

na západe sa moc získavala dohodami, obchodmi (na rozdiel od východu, ktorý potreboval patriarchu, niekoho nad ľudom) – s tým súvisí ida pokroku, rozvoja, ktorá je v európskej kultúre prítomná – z toho tiež vyplýva rozdelenie dejín umenia – štýly, slohy..

podľa téz treba doplniť informácie  zo študijnej literatúry

2. Ranokresťanská hudobná kultúra

MILÁNSKY EDIKT, r. 313 – to bol podnet k tomu, aby sa naplno začala rozvíjať ranokresťanská hudba

kresťanstvo prvých storočí bolo značne roztrieštené, nejednotné

šírenie kresťanstva:

od Malej Ázie – do Grécka – na sever    - do Ríma

do Írska

šíriteľom kresť. trvalo dlho, kým sa dostali na cieľové územie, preto tu potom pobudli dosť dlhý čas

zjednotenie učenia riešilo niekoľko koncilov

v 4. stor. Preložil germánsky biskup VULFILA bibliu do runového písma

v tom čase tu však platilo tzv. ariánske kresťanstvo (verzia) – tá bola neskôr odmietnutá, preto bol tento Vulfilov čin značne podcenený a zabudnutý

v Európe existovali množstvo centier a každé malo svoju liturgiou, ergo i hudbu

verzie liturgie (chorálu) pred zjednotením:

starorímska liturgia (oblasť rímskeho biskupa)

ambroziánska liturgia (poznáme autora chorálu – sv. Ambróz, Milánsky biskup, 4. stor., veľmi charizmatická osobnosť, zjednocoval ľud i v boji proti barbarským kmeňom, proti moru, podnecoval zdravých ľudí, aby sa schádzali v kostole

mozarabská liturgia (oblasť Pyrenejského polostrova – tu v neuveriteľnej zhode žili vedľa seba kresťania a Arabi)

galikánska liturgia (na území Gálie, budúcej Franskej ríše)

z mnohých dôvodov (najsilnejším bol politický dôvod) bolo treba zjednotiť liturgiu

proces kanonizácie sa spája s menom pápeža Gregora Veľkého

tento proces sa nazýva PROCES KODIFIKÁCIE (680 – 800)

(pretože prvým krokom bola kodifikácia jednotného kanonického chorálu)

na príprave a zavŕšení kodifikácie sa však podieľali cirkevní hodnostári už od 4. Storočia

prvým krokom k tomuto cieľu urobila štátom uznaná cirkev už v 4. Storočí – založila inštitúciu profesionálnych cirkevných spevákov a neskôr založenie rímskeho pápežského spevokolu Schola cantorum

dôležitú úlohu zohral aj vývin notácie

jednotný chorál sa potom šíril ďalej (západ, sever, východ – okrem Byzancie)

už  v tomto období boli veľmi zreteľné rozdiely medzi východom a západom

východ si naďalej zachovával gréčtinu

západ používal od 4. stor. ako liturgický jazyk latinčinu (jazyk vzdelancov)

do latinčiny preložil bibliu Hieronymus a volala sa Vulgata

na šírení Gregoriánskeho chorálu sa podieľali kňazi vyškolení v SCHOLA CANTORUM v Ríme (kantori a lektori)

bola to inštitúcia, kde sa kňazi školili kanonizovaným chorálom – notové písmo ešte neexistovalo, jediná možnosť nadobúdania vzdelania bola učiť sa všetko naspamäť – to bolo veľmi zdĺhavé

proces šírenia Gregoriánskeho chorálu bol veľmi zdĺhavý

najväčšiu zásluhu na šírení oficiálnej kanonizovanej liturgie mal Karol Veľký

prostredníctvom výbojov šíril kresťanstvo, do dobytých území dosádzal svojich biskupov

tu sa začína formovať tzv. európsky univerzalizmus = proces myšlienkového zjednotenia Európy – jednotný jazyk, liturgia

Pôvod kresťanských spevov

nachádzame v synagogálnych spevoch

Židia mali len jediný chrám, v ktorom bola uložená Archa úmluvy (tabuľa s 10 prikázaniami, ktorú dal Mojžišovi Boh)

pretože židovský chrám bol zničený v roku 73 po Kr. (s ním bola zničená i Archa úmluvy), zostali veriacim len synagógy

ranní kresťania si už nepamätali chrámové spevy, preto nadviazali na synagogálne

v synagógach bol malý priestor, tu bol priestor len pre spev

ranní kresťania najskôr slávili omše spolu so Židmi v synagógach

tu sa najviac spievali žalmy (žalospevy) – 150 textov zo Starého zákona

spev žalmov sa nazýva PSALMÓDIA

Gregoriánsky chorál

Charakteristika gregoriánskeho chorálu

je to jednohlasný latinský spev zboru alebo sólistov

vyznačuje sa úspornosťou hudobných prostriedkov

striktná jednohlasná, vokálna hudba

vylučuje akýkoľvek doprovod - žiadne hudobné nástroje

voľný rytmus - žiadna hudobná organizácia (jedine diktus latinčiny)

deklamačný spev - chorálna melódia je akýmsi hudobným ornamentom, ktorý plynie nad textom, chorálne spevy veľmi dôsledne sledujú členenie textu

reperkusná melodika – spev na jednom hlavnom tóne, ktorý sa nazýval tenor alebo reperkusa (najmä pri speve žalmov)

koncepcia gregoriánskeho chorálu vychádza z východného hudobného myslenia, ktoré je založné na maqamovom (modelovom) type hudobného prejavu; tento typ hudobného myslenia tvorí melódiu z melodických celkov (modelov)

(prastaré európske hudobné myslenie je založené na tom, že melódie sa skladajú z jednotlivých tónov)

centonizácia – skladba sa tvorí spájaním prevzatých melodických úryvkov rôzneho pôvodu

melodický a dynamický akcent latinčiny – melodika a dynamika vychádza z prízvuku latinského textu – prízvučná slabika sa spieva vyššie, alebo sa ozdobí skupinkou nôt – melizmou (čím sa predĺži)

zhudobňovanie prozaických a poetických textov – gregoriánsky chorál si vyberá texty z Biblie, hlavne z biblických žalmov, čo sú prozaické texty. Výnimku tvoria hymny, ktoré sú veršované texty, tu sa stretávame so strofickosťou = opakovanie jednej kratšej melódie pri všetkých strofách básne

v gregoriánskom chorále rozlišujeme 3 typy chorálových spevov:

sylabický štýl (typ spevu) – spev, v ktorom sa zhoduje jedna slabika textu s jedným tónom melódie

neumatický štýl (typ spevu) – na jednu slabiku sa spievajú 2-4 tónové melizmy

melizmatický štýl (typ spevu) – na jednu slabiku sa spievajú dlhšie melizmy (viec než 4 tóny)

gregoriánske spevy sa spievali:

responziorálne – striedanie sóla a zboru

antifonálne – striedanie dvoch zborov v rámci jednej skladby

Chorál v dobovej kultúre

zjednodušenie umeleckých prostriedkov má svoje korene v novej ideológii

obmedzenie technických prostriedkov chorálu je typickým výrazom doby: je odrazom nového postoja k svetu a k umeniu, ktorý prinášalo kresťanstvo

kresťanstvo prichádza s predstavou vyššieho ideálneho sveta, ktorý je nadradený nášmu pozemskému bytiu

kresťania nechcú v umení zobrazovať realitu, ale radšej symboly vyššieho nadzmyslového sveta

hudba rímskej spoločnosti neskorej antiky bola typická veľkými súbormi účinkujúcich, rôznymi kombináciami spevu a nástrojov, spájaním hudby s tancom a efektným predstavením

pre bohoslužbu západného kresťanstva boli takéto hudobné prejavy rušivým prvkom – zmyslový zážitok, sluch, nemá brániť sústredeniu sa na myšlienku, modlitbu, posvätný text

preto bola spočiatku hudba niekedy celkom vylúčená z bohoslužieb a preto nakoniec prevládol hudobný prejav, ktorý je zbavený všetkého, čo pôsobí na zmysly – čistá vokálna linka zbavená pulzujúceho rytmu, nástrojového zvuku i doprovodných hlasov

dôvody použitia jednohlasu zdôvodňovala a argumentovala celá PATRISTIKA

jednohlas vyhovuje z asketických dôvodov, je vhodný ku kresťanskej modlitbe, kedy sa kresťan prihovára bohu, nemôže byť pri tom veľmi rušený priveľmi zmyslovou hubou, aby sa nepripútaval k pozemskému (pozemskej kráse)

melizmatická melodika a modelový typ hudobného prejavu má svoje korene v mimoeurópskych orientálnych kultúrach, v Stredomorí, na Blízkom východe

tvorba chorálnych nápevov z melodických modelov sa stala jedným z hlasných princípov kresťanského spevu. Vyhovoval i nadosobnému ideálu kresťanskej filozofie: v takýchto nápevoch, ktoré zdanlivo nikto nevytvoril a ktoré sú pri tom majetkom všetkých, videli cirkevní predstavitelia výtvor ducha ,„pneumatu“, ktorý zostupuje k posvätným textom a napĺňa myseľ veriacich – hovorilo sa o „pneumatickom speve“

k najjednoduchším druhom gregoriánskeho chorálu patria LEKCIE

bol to prednes bohoslužobných čítaní a modlitieb podľa jednoduchých melodických modelov, jednoduchá recitácia na jednom tóne členená ustálenými melodickými obratmi (na vystihnutie interpunkčných znamienok textu)

charakteristickým typom raného kresťanského spevu bola:

PSALMÓDIA = spev žalmov

je zhudobnením prozaických textov z Biblie

veľmi asketický, recitatívny charakter

žalmy sa spievali na tzv. žalmové tóny = melodické modely zložené z niekoľkých základných tónových výšok, s typickými obratmi pre začiatok, stred a koniec

využíva len niekoľko melodických modelov

neskôr pribudol spev hymnov:

HYMNÓDIA = spev hymnov

sú to latinské strofické piesne, ktoré sa objavujú od konca 4. Storočia

od ostatných chorálnych spevov sa líšia veršovaným textom (sú zhudobnením poézie)

jeden z najväčších autorov bol sv. Ambróz (žil v Miláne v 4. storočí; podľa neho sa nazýva i typ Ambroziánskej liturgie, jediná, ktorá sa požíva dodnes (jedinou výnimkou je kaplnka v Tolede, kde sa raz za čas spieva starý Mozarabský chorál)

melódie gregoriánskeho chorálu sú zapísané v stovkách manuskriptov, datovaných od 9. Storočia – vznikajú liturgické knihy

OMŠA

bola najzložitejším a najprepracovanejším typom bohoslužby

bola najdôležitejším liturgickým prvkom

prvou omšou bola vlastne posledná večera, od vtedy sú omše spomienkou na túto udalosť

rané omše boli skutočne takýmito spomienkami

uskutočňovali sa v katakombách

predstavovali stretnutia veriacich a sýtenie chudobných – tu sa dialo „agapé“ = duchovná láska

postupne sa podoba omše menila, začala sa ceremonializovať, kanonizovať

OMŠA má cyklickú štruktúru = skladá sa z viacerých samostatných častí, ktoré tvoria celok

2 typy priebehu:

ORDINÁRIUM = tzv. stále časti omše, ktoré sú na omši vždy

PROPRIUM = tzv. premenlivé časti, ktoré sa menia podľa sviatku, roč. obdobia, či je pôst, advent, omša za zosnulých a pod.

ORDINÁRIUM:

1. Kyrie
2. Gloria
3. Kredo
4. Sanctus
5. Benedictus
6. Agnus dei

(- pozn. Sanctus a Benedictus sú niekedy spolu)

práve tieto časti sú najčastejšie predmetom zhudobňovania

KYRIE ELEISON = pane, zmiluj sa

ako jediná zo všetkých častí je v gréčtine

pôvodne sa na jeho speve podieľali veriaci, kňazi len vyslovovali nejaký text a veriaci zborovo odpovedali (litánie)

tento typ spevov možno sledovať už v starorímskych obetách (při kulte cisára), kresťania im však dali iný význam

prvé správy o Kyrie sú zo 6. stor.

zachovalo sa asi 250 melódií

zaujímavé je, že Kyrie má špecifickú podobu v rôznych lokalitách (melódie sú často viazané na isté územie)

forma Kyrie  je 3-dielna, každý diel sa  spieva 3krát

pretože Kyrie eleison je striedané s Kriste eleison:

ABA:    A Kyrie eleison (3x)

       B  Kriste eleison (3x)

       A  Kyrie eleison  (3x)

prvýkrát sa objavuje forma, ktorá je tak typická pre európsku hudbu (spevy) – 3-dielna forma

GLORIA in exelsis deo = sláva bohu na výsostiach

oslavný spev, hymnus, spätý hlavne s východným kresťanstvom (najstaršie zmienky)

text je prastarý, objavuje sa už na začiatku 4. storočia v spise …

zachovalo sa mnoho melódií, sú veľmi ozdobné – melizmatické

KREDO = verím (vyznanie viery)

existuje niekoľko verzií

potvrdené Nicejským koncilom (v maloázijskom mestečku Nikaia, lat. Nicea), r. 325

niekoľko krát bolo zrušené a znova prijaté, až zostalo dodnes

začína spievať kňaz

pôvodne sa spievalo len pri krste (kedysi sa krstili len dospelí)

Karol Veľký ho začlenil do liturgie ako stálu časť

dvakrát sa potvrdilo ako súčasť liturgie v 11. storočí, keď sa Henrich II. zasadil o to, aby bolo prítomné i v rímskej pápežskej omši (a teda i na celom území, kde sa vyznáva kresťanstvo)

SANCTUS = svätý

pravdepodobne najstarší spev

spieval sa už v 14. stor.

zmienka o melódiách sa zachovala až z 11. stor.

pravdepodobne túto časť spievalo celé zhromaždenie (kongregácia)

BENEDICTUS

je vlastne súčasťou Sanctu

AGNUS DEI = Baránok boží

prvá zmienka o tomto speve je zo 7. stor.

Baránok boží ako obraz Krista, ktorý sníma hriechy sveta

spieva sa tak dlho, kým sa nepripraví všetko potrebné na lámanie chleba, resp. prijímanie

neskôr sa zredukovalo na 3 opakovania

Liturgia omše

nepozostáva len zo spievania a hovorenia slov, zahŕňa i gestá, postoje a rúcha

rituál slávnostnej omše zo stredoveku sa odvodzuje z časti z rímsko-byzantského dvorského ceremoniálu neskorého staroveku

v raných obdobiach nemal kňaz také postavenie ako neskôr

3. Hudobná filozofia, teória a estetika prvého tisícročia

kresťanská patristika (začiatky 3. – 4. stor.) nastoľuje nový ideál života a človeka a tým aj nový ideál umenia

v Ríme v 4. storočí suverénne vládne úpadková pôžitkárska hudba, tradícia starovekej rímskej hedonistickej hudobnej kultúry je stále živá

odsudzovanie úpadkového hudobného hedonizmu a obdiv vznešenej jednoduchosti sú typickými zjavmi prechodu z antiky do stredoveku

základy nového poňatia hudby určuje principiálne nový svetonázor – cirkevní otcovia hlásajú vnútornú harmóniu, ktorú možno dosiahnuť náboženskou askézou, podľa nich, človek má žiť v zhode, nie s prírodou, ale s Kristom

z toho dôvodu sa stáva umenie zbytočné, nanajvýš ho možno tolerovať vtedy, keď napomáha uskutočniť nový transcendentný životný cieľ

hudba je služobníčkou náboženstva, odmieta sa samostatné estetické pôsobenie hudby, pretože to odpútava od vlastného cieľa, ktorým je velebenie boha

kresťanský spev mal byť dôstojný, skromný a jednoduchý, preto sa za najvyhovujúcejší spev považovala psalmódia s malým tónovým rozsahom

raná kresťanská hudba od psalmódie po hymnódiu je svojím melodickým materiálom a formotvornými princípmi zmesou vplyvov helenistickej epochy a na vysokom stupni integruje najrozličnejšie židovské, sýrske a iné prvky

nový hudobný priestor napĺňa pneumatický melos oddelený od textu, ktorý v podobe koloratúr a melodických formúl prekypuje ponad text

v diele sa objavuje jediná všeobsiahla pneumatická melódia

nový melodický materiál je teda „vzdušný“, široko klenutý spev, ktorý už formovo nie je členený tanečným, „časomerným“ rytmom antickej hudby, ale rytmickým systémom nového typu, ktorý nadväzuje na hovorený jazyk

kresťanská ideológia bola spočiatku svetonázorom vykorisťovaných a búriacich sa ľudových más Rímskej ríše

kresťanstvo sa mohlo stať náboženstvom utláčaných a vykorisťovaných preto, že vyjadrovalo odpor ľudových más voči Rímu, očakávanie príchodu Krista, ktorý zučtuje s neprávosťou a asketizmus postavený proti prepychu a spôsobu života vládnucich tried

druhý príchod Krista však bol len ilúziou, a preto sa postupne nové náboženstvo menilo na podporovanú jednotnú organizáciu a štátnu cirkev

zároveň sa rodí i nová hudobná estetika

objavuje sa požiadavka kultúrneho univerzalizmu, ktorý smeruje k potlačeniu hudobných tradícií jednotlivých barbarských kmeňov, ktoré prechádzali ku kresťanstvu, no zároveň tieto „barbarské vplyvy“ ovplyvňujú liturgickú hudobnú prax a mnohé ich prvky sa integrujú do oficiálnych hudobných prejavov

do popredia sa dostáva asketizmus i v rámci začlenenia hudby do liturgie – kresťanská patristika odmieta aristotelovskú katarziu (Augustínus: Vyznania – je neodpustiteľné, že divák prežíva katarzný umelecký zážitok pri sledovaní cudzích osudov a cudzích útrap)

hudba ako „veda“, ako abstraktná teoretická disciplína dostala miesto medzi „siedmimi slobodnými umeniami“, ale skutočne znejúca hudba (hudba ako praktická zručnosť) bola značne podceňovaná

novopythagoreizmus (matematický základ hudby)

vychádza z toho, že hudba je vlastne veda, presnejšie, metrologická matematická disciplína

počnúc klasifikáciou vied Martiana Capellu sa dostala v systéme „siedmych slobodných umení“ do kvadrívia, kde fungovala popri aritmetike, geometrii a astronómii

v stredoveku sa vedy koncipovali ako systém siedmych slobodných umení, ktoré sa rozdeľovali do 2 stupňov

trivium – gramatika, rétorika, logika

kvadrivium – aritmetika, geometria, astronómia a muzika

nad nimi stála teológia

hudba sa pokladá za také umenie (ars), ktorého základom je matematická veda, nielen  praktická skúsenosť

harmónia sfér už nepredstavuje len metafyzický zákon bytia, ale aj spev anjelov

Augustinus vo svojom šesťzväzkovom diele De musica nastoľuje tézu o správnej „modulácii“ (výber modu spievanej melódia), spev alebo hudba je podľa neho „veda“ o správnom používaní modov

vývoj stredovekého modálneho systému bol postupný proces

úplnú podobu dosiahol v 11. stor. – zahrňoval systém ôsmych modov, čiže cirkevných „stupníc“, odlišujúcich sa rôznym zložením celých tónov a poltónov v rámci diatonickej oktávy a rôznymi finálmi (= väčšinou posledný tón melódie)

mody sa označovali číslami a spájali sa do párov: nepárne sa volali autentické, párne plagálne (odvodené)

korene stredovekých modálnych stupníc nachádzame v Oriente

základnou osobitosťou bolo opačné ponímanie stupníc ako u Grékov – zdola hore

neskôr sa mody označovali slovne, použili sa názvy gréckych stupníc (dórsky, frygický, lydický atď. modus

symbolicky označovali osem blažeností

 období okolo 9. storočia vyvrcholili i snahy o kodifikáciu jednotnej liturgie (gregoriánsky chorál), ktoré zavŕšil pápež Gregor Veľký

snahy o kanonizáciu sa tu boli už dávno predtým (5. – 9.  Stor.)

prvým krokom, ktorý urobila cirkev k tomuto cieľu bolo založenie inštitúcie profesionálnych cirkevných spevákov a založenie rímskeho pápežského spevokolu Schola cantorum

druhým významným vplyvom bol vývin notácie

spočiatku, kým sa chorál tradoval ústne, postačovala notácia, ktorá slúžila na oporu pamäti – značky, tzv. neumy, sa písali nad text a označovali približné stúpanie a klesanie melódie, neurčovali presnú výšku, ani dĺžku –  bezlinajková neumová notácia zachytávala melodickú líniu

keď repertoár melódií vzrastal, objavuje sa potreba spresnenia notácie - v priebehu 10. storočia sa neumy vpisovali do rôznej výšky nad textom

veľký pokrok znamenalo zavedenie linajky, okolo ktorej sa neumy grupovali

Guido z Arezza už v 11. storočí používal štvorlinajkovú osnovu a dovŕšil tak predchádzajúce pokusy o zavedenie notovej osnovy

zavedenie osnovy si vyžiadalo úpravu v písaní neum – vznikla notová hlavička a nôžka, zložené neumy sa spájali do tzv. ligatúr

v 12. a 13. stor. sa v južnej Európe ustálili štvorhranné hlavičky, ktoré sa pri notovaní chorálu používajú dodnes

1. Prvé kompozície v rámci chorálových spevov (jednohlasná hudobná tvorba)

rozklad chorálu sa postupne dial dvomi základnými spôsobmi:

1. trópovanie (trópy a sekvencie)

2. viachlas

Princíp trópovania (9. storočie)

prenikanie gregoriánskeho chorálu do nových oblastí je spojené so vznikom nových foriem, predovšetkým trópov a sekvencií

chorál sa prispôsoboval novým podmienkam jednak podkladaním textov pod rozsiahle melizmy a jednak tvorbou nových melódií i s textami

trópovanie úzko súviselo s cirkevnou politikou – ak chcela cirkev pritiahnuť k sebe obyvateľstvo, musela sa postarať o to, aby rozumelo bohoslužbe v chráme, mala teda záujem na prenikaní domácich prvkov do chorálu

trópovanie predstavuje zásah do gregoriánskeho chorálu jednak na stránke textovej, jednak na stránke hudobnej (sylabickým podložením textu sa rušila melizmatika, do piesní sa vkladali i tanečné, „populárne“ melódie)

typický je odklon od melizmatiky, čo sa prejavuje v textovom trópovaní chorálu a v sylabickom charaktere nových druhov

charakteristickou vlastnosťou gregoriánskeho chorálu je prozaický text a k nemu prislúchajúca prekomponovaná forma, trópovanie vnáša do chorálu strofické textové útvary s veršovanými textami

TRÓPUS

trópy pridávali nový textový a hudobný materiál do rámca už existujúcej liturgickej kompozície

melizma v chorále sa podložila textom, pričom na každú notu pripadla jedna slabika textu

išlo prevažne o textové doplňovanie na začiatku, v priebehu alebo na konci spevov

niektoré trópy mali dokonca aj dialogické vsuvky (napr. Vianočné, Veľkonočné spevy) a boli zrejme predchodcami kresťanských drám

trópus menil melizmatický spev na sylabický

trópy môžeme označiť za jedny z najcharakteristickejších pamiatok pôvodnej európskej hudobnej tvorivosti

postupne sa cirkev stavia nevraživo voči trópom – Tridentský koncil (okolo r. 1560) ich vylúčil z liturgie

SEKVENCIA

pridávanie textového a hudobného materiálu, ale nie do rámca liturgickej kompozície, ale na koniec spevu

sekvencie predstavujú podkladanie textu pod melizmu nasledujúcu po alelujatických jubiláciách

Alelujatické jubilácie

skladajú sa z refrénu na slovo aleluja a z verša, za ktorým nasleduje opakovanie refrénu

sólista spieva aleluja, ktoré zbor zopakuje a pokračuje jubilom (jubilus=oslava), čiže dlhou melizmou na finálnej slabike „a“

sólisti ďalej spievajú verš, zbor sa pripojí pri poslednej fráze a napokon sa zborovo spieva aleluja s jubilom, tentokrát zvyčajne v dlhšej a ozdobnejšej podobe

tieto predĺžené, obohatené opakovania sa nazývali sekvencie

sekvencie vznikali sylabickým otextovaním dlhých meliziem nad poslednou slabikou spevu Aleluja

od gregoriánskeho štýlu sa odlišujú prevažne sylabickosťou

prvé sekvencie údajne napísal Notker Balbulus (notker=koktavý)

bol to mních, ktorý žil v St. Gallen (Švajčiarsko), v 9. Storočí, zomrel v r. 912

podložil slová pod dlhé netextové melizmy a údajne to urobil preto, aby sa melódia dala ľahšie zapamätať

sekvencií existuje viacero typov

sekvencie Tridentský koncil vylúčil z liturgie (s výnimkou štyroch sekvencií)

2. Raný viachlas v rámci chorálu, hudobná teória v 9. – 10. Storočí

sklon hudby európskeho severu k viachlasu

odklon od mimoeurópskeho „orientálneho“ typu muzicírovanie, ktorého prvky sa objavili v gregoriánskom chorále  a prechod k  špecificky európskej hudobnosti

namiesto skladania spevov z celých voľne obmieňaných tónových skupín nastupuje vytváranie melódií z jednotlivých tónov, ktoré mali presne určenú výšku

i hudobná teória v tomto období objavuje možnosť zaznamenať výšku tónu zavedením notovej osnovy (Guido z Arezza)

počiatky 1. tisícročia sa v hudbe európskeho stredoveku spájajú s počiatkami viachlasu v praxi bohoslužobného spevu

išlo o pripájanie druhého hlasu k nápevom gregoriánskeho chorálu, najskôr len improvizované

okolo roku 900 sa už objavujú v hudobno-teoretických spisoch konkrétne popisy viachlasu, ktorý sa od začiatku nazýval organum

bol to spev v súbežných intervaloch kvinty a kvarty, po roku 1000 sa objavuje už i protipohyb

prvé informácie o praxi organa prináša hudobnomatematický traktát Musica enchiriadis (9. stor.) , ktorého autorstvo sa pripisuje Hucbaldovi (Pseudohucbaldus)

podľa nej vzniká organum vtedy, ak je hlavná melódia (vox principalis), prevzatá z chorálu, podkladaná paralelne, nota proti note, kvartami, kvintami alebo oktávami (vox organalis)

prvýkrát v dejinách sa tu hudba chápe ako rozčlenená, ale statická vec, ako analógia vnútornej harmónie mnohorakého, ale staticky chápaného života; hudobný „súzvuk“ (konsonancia) je usporiadanosť a jednota simultánnej mnohorakosti

organálna technika, organum

organum znamenalo na začiatku improvizovanie kvintových a kvartových paralelizmov pridávaných k pôvodným gregoriánskym chorálom; organum zvukovo obohacovalo chorál bez toho, aby ho narúšalo

organálna technika sa nazýva aj kontrapuktický štýl, čo znamená, že každá nota chorálu bola dopĺňaná notou (tónom) organálneho hlasu (punctum contra punctum)

pôvodná gregoriánska melódia sa nazývala vox principalis a spevný sprievodný hlas vox organalis

základné vývojové typy viachlasu:

paralelné organum - na začiatku a na konci fráz zotrvávajú oba hlasy v unisone. Vox organalis zotrváva na východiskovom bode, kým sa medzi ním a vedúcim hlasom nevytvorí interval kvarty. Potom už oba hlasy postupujú paralelne.

stranné organum – dva polohovo oddelené hlasy, postupujúce prevažne rovnakým smerom, a to v paralelných intervaloch rôzneho druhu, nie len v konsonantných kvartách, kvintách a oktávach

smerovo nezávislé organum – smerovo vzájomne nezávislý pohyb dvoch hlasov, najmä protipohyb (ďalší moment osamostatňovania hlasov), pripúšťa sa kríženie hlasov

melizmatické organum (florid organum) – organálny hlas je už nad melódiou, odlučuje sa od princípu nota proti note a stavia už viac nôt oproti jednej note chorálneho hlasu, kontrapunkujúca melódia sa stáva bohatšou, výraznejšou ako chorálna melódia

stredoveká teória pokladala spočiatku čistú kvintu a kvartu za dokonalosť samu osebe, ostatné intervaly sa v teórii dlho pokladali za nedokonalé, disonantné, hoci do praxe prenikli už od 11. stor.

organum sa spočiatku spievalo v rámci pobožností mníchov a nie v kostole, pretože takýto spev by rušil veriacich pri modlitbe

neskôr cirkev organum prijala a väčšinou bolo vyhradené pre slávnostné príležitosti a pre sólistov

Guido z Arezza – bol jedným z najvýznamnejších hudobných teoretikov tohoto obdobia

vytvára základy stredovekej hudobnej teórie

zaviedol štvorlinajkovú notovú osnovu – umelá hudba prechádza z ústneho tradovania do oblasti písomne fixovanej tvorby

vytvoril metódu slomizačného spievania – 6 solmizačných slabík pripadlo na 6 tónov hexachordu vytvorilo solmizačný rad: ut re mi fa sol la

v traktáte Mikrologus sa prihovára za voľné organum, kde sa voľne striedajú prímy, kvinty, kvarty a oktávy (spomína sa už v Musica enchiriadis)

3. Polyfónia 11. – 13. storočie

florid organum = melizmatické Aquitánske organum

vyvinulo sa na juhu Francúzska, zač. 12. stor.

proti každej note chorálneho hlasu sa stavia viac nôt organálneho hlasu; väčšia melodická samostatnosť organálneho hlasu spôsobila narúšanie pôvodne plynulého toku chorálnej melódie a preťahovanie jej tónov

chorálne melódia, ktorá tvorí základ polyfonických skladieb sa nazýva cantus firmus, spodný pridávaný hlas je tenor

takýto spev je náročný na koordináciu hlasov (spevu) sólistov, hlavne po rytmickej stránke, pretože rytmus ešte nebol notovaný

významným centrom polyfonickej tvorby bol kláštor Saint Martial  de Limoges v južnom Francúzsku, tu sa komponovanli vyspelé organá, v ktorých sa dôraz definitívne presúva z chorálnej melódie na vox organalis

Škola (pri katedrále) Notre-Dame v Paríži, Notre-damské organum

predstavuje významné centrum polyfonickej tvorby v 12. - 13. storočí

je to prvá európska skladateľská škola

notre-damské organum malo i rytmickú notáciu, zvuková podoba je oveľa dokonalejšia než u jeho štylistických predchodcov

3 štýly organa:

organum purum s voľným pohybom oboch hlasov

organum copula s voľným spodným hlasom a rytmizovaným horným hlasom

organum diskant s oboma hlasmi v prísnom rytme

používala sa tzv. modálna rytmika – spočíva v používaní  šiestich hlavných rytmických vzorcov, modelov, tzv. modov, ktoré zodpovedali antickým básnickým stopám

tieto modely sa opakovali po pravidelných skupinkách a striedali sa

uzákonenie výlučne trojdobových modov sa v teórii zdôvodňovali číslenou symbolikou, posvätnosťou čísla 3 (svätá trojica apod.); trojdobé delenie sa považovalo sa dokonalé (perfekcio), oproti imperfektnému deleniu na dve

najvýznamnejšími skladateľmi notre-damskej školy boli:

majster LEONINUS, ktorému sa prisudzuje dielo Magnus liber organi de graduali et antifonario (veľká kniha orgán) – je to kniha liturgických spevov pre cirkevné sviatky celého roka

jeho nasledovníkom bol PEROTÍNUS – bol prvým známym skladateľom štvorhlasných orgán

v jeho organách sa strieda unisonový spev s polyfónnymi úsekmi, partie v melizmatickom saint-martialskom slohu s úsekmi, kde na jednu notu tenoru pripadá krátka melizma v organálnom hlase, tieto melizmatické pasáže plynú v modálnom rytme – takýto typ spevov sa postupne začal nazývať clausula = technikou organa spracúva len kratšie úseky chorálových melódií a medzi ne vsúva jednohlasné úseky liturgických spevov

Perotínus a jeho súčasníci písali i trojhlasné (triplum) a štvorhlasné (kvadruplum) organá

popri organách sa v Notre-Dame spieval i ďalší typ viachlasnej skladby – conductus – boli to jednoduché duchovné i svetské piesne, v ktorých boli novokomponované všetky hlasy, text bol rovnaký vo všetkých hlasoch (jednoduché umelé latinské básne duchovné a svtetské básne), všetky hlasy sa pohybovali v rovnakom rytme, nota proti note, zjednotené kadencie vo všetkých hlasoch

konduktus  bol prvým druhom stredovekého umelého viachlasu, ktorý nevznikol zdobením predom danej melódie, umelecká fantázia skladateľov dostala úplnú voľnosť

hlavným a vývojovo najdôležitejším typom viachlasnej hudby v 13. storočí bolo moteto

najskôr vznikal novovytvoreným sylabickým otextovaním vrchného hlasu (hlasov) clausuly

ich spodný hlas (tenor) tvoril úryvok z gregoriánskeho chorálu

hlavnou črtou moteta je to, že okrem základného textu, obsiahnutého v melódii tenoru  (pochádzajúceho z gregoriánskeho chorálu), dostáva skladba samostatne prikomponované hlasy s novým textom

jednotlivé hlasy sú rôzne rytmizované modálnou rytmikou

neskôr sa v motete miešajú duchovné témy so svetskými, modlitby sa miešajú s truvérskou poéziou, tzv. spoločenské motetá rozprávajú o spôsobe života rozličných spoločenských tried v Paríži (alegória, politický či ironický text), nadobudli zložitú textúru: kadencie v hlasoch sa nekryli, text bol ťažko zrozumiteľný, často sa texty v jednotlivých hlasoch písali i  v rôznych jazykoch– polytextuálnosť (najčastejšie fancúzsky a latinský text)

Ars antiqua, Parížska škola 13. storočia

stredoveká viachlasná francúzska škola (približne 1250 – 1320)

rozvíja sa moteto

uvoľňuje sa schematický modálny rytmus moteta, melodika sa stáva spevnejšou a mnohotvárnejšou, rešpektuje sa vzájomný súzvuk hlasov, čo sa deje najmä v tvrobe skladateľov: Petrus de Cruce a Franko Kolínsky

objavuje sa tendencia stvárňovať hlasy čoraz nezávislejšie, samostatnejšie

frankónske a petroniánske  moteto má vrchný hlas v rýchlejšom pohybe než spodné hlasy (diferencovaná textúra)

výraznú zásluhu na týchto nových kvalitách moteta má Petrus de Cruce

v r.1250 - 1280 Franko Kolínsky napísal spis Ars cantus mensurabilis (umenie menzurálneho spevu), v ktorom vytvoril jasný a prehľadný nový notačný systém menzurálnej notácie, kde majú noty individuálny tvar podľa rytmických hodnôt

vychádza ešte z modov, preto základné delenie je na tri doby (perfektné)

používa štyri samostatné notové znaky: duplex longa, longa (dlhá), brevis (krátka), semibrevis

dalším významným skladateľom obdobia Ars antiqua bol Adam de la Halle

vo svojej tvorbe sa pokúša spájať formu jednohlasných trubadúrskych a truvérskych piesní s viachlasovou technikou; z jeho pera sa zachovali stredoveké hry, napr. o Robinovi a Marion a piesne, tzv. kantilény

najstarší zachovaný rukopis s hudbou ars antiqua je Bambergský kódex, tiež je známy Montpellierský a Turínsky kódex zapísané frankónskou notáciou, rukopis z Besanconu (13. stor), ako aj rukopisy z anglických kláštorov

jedným z najvýznamnejších teoretikov tohoto obdobia bol Anonymus IV.

Anglická polyfónia obľubovala žáner, ktorý sa nazýval rota – je to druh kruhového kánonu, v ktorom hlasy nastupujú postupne s tým istým melodickým materiálom

najznámejším príkladom roty je tzv. letný kánon (Sumes is icumen in)

4. Jednohlasná duchovná hudba.

Jednohlasná svetská hudobná tvorba

žije paralelne s cirkevným, duchovným organálnym viachlasom

svetská hudba bola iba jednohlasná, pretože len kláštory a chrámy vytvárali priestor pre vzdelanie, a tak tu vznikal sofistikovaný cirkevný viachlas

najstaršie zachované ukážky neliturgickej hudby sú spevy s latinskými textami

prvé typy jednohlasných skladieb (o ktorých máme vedomosť) sú tzv. Vagantské a Goliardské piesne (14 piesní)

druhý typ – kultúra kurtoázie: trubadúrska pieseň, truvéri, Minnessängeri

Vaganti, Goliardi

boli to stredovekí všestranní umelci – skladali básne aj hudbu

o  svetskom jednohlase sa málo vie, informácie sú sporadické, najranejšie správy spomínajú hudbu Vagantov a Goliardov

Goliardi – kresťanskí ariánski biskupi, ktorí neboli uznaní všeobecnou cirkvou, nemali duchovnú autoritu (čiže biskupstvo) a stali sa z nich putovní klerici. Svoj pôvod odvodzovali od biskupa Goliáša (Goliarda), ktorý sa ako prvý vydal po Európe a poukazoval na nedostatky (a pod.)

Vaganti – putujúci študenti teológie, ktorí tvorili (spievali, písali), putovali ešte pred založením univerzít od školy ku škole. Najranejšie správy pochádzajú už zo 7. stor.

najväčší repertoár vagantských a goliardských piesní v zbierke:

Carmina Burana – najväčšia pamiatka, našla sa v benediktínskom kláštore Benediktbauern v Bavorsku v 13. stor., je v nej vyše 200 vagantských a goliardských piesní v latinčine, no nie všetky majú zaznamenanú aj melódiu. Sú v nej aj dramatické hry.

ďalší dôležitý prameň piesní je rukopis z Camridge (11. stor.)

tematika piesní je číro svetská, ľúbostná, erotická, zo života, ospevujú sa láska, život, víno, ženy ale nachádzame aj množstvo piesní satirických a spoločensko-kritických. Mnohé z nich priamo pranierujú život duchovných, najväčšia kritika sa vynášala na pápeža - stratu autority duchovenstva. Tiež sú tu piesne, ktoré ospevujú vandrovnícky spôsob života.

Jongleuri a minstreli

často sa mylne spájajú s kultúrou trubadúrov

jongleuri boli to rozprávači, zabávači, artisti, akrobati, trieda profesionálnych hudobníkov, ktorá sa po prvý raz objavuje okolo 10. stor.; muži a ženy, vandrujúci jednotlivo alebo v skupinách od dediny k dedine, od kláštora ku kláštoru, zarábajúci si hrami, spevom, nacvičenými trikmi a vystúpeniami trénovaných zvierat

stali sa terčom útokov zo strany spoločnosti a cirkvi, ktorí im závideli slobodu a táto závisť sa transformovala do oficiálneho negovania a potlačovania žonglérskeho umenia

spievali piesne, epické poémy o hrdinských činoch spievané na jednoduché melodické motívy v národných jazykoch – chansons des geste (Pieseň o Orlandovi – národný epos Francúzov, Artušovi, Tristanovi a Izolde, Lohengrin, Richard III. Levie srdce…)

minstreli boli žongléri v službe feudála

v 11. storočí sa sami organizujú do bratstiev, z ktorých sa neskôr vyvinuli hudobnícke cechy, puy

1227 – Koncil, ktorý zakázal kňazom, aby púšťali ? k bohoslužbám

1229 – študenti na Parížskej univerzite pápežského vyslanca vyniesli z mesta, na tom sa  zúčastnili i Goliardi

Kurtoázna lyrika, trubadúri a truvéri

rytierska kultúra, je to svetská kultúra, prvkovaná svetskými hudobníkmi pre svetské ciele

trubadúr, truvér znamená to isté = vynálezca (textov a melódií)

trubadúr ako termín sa používal v južnom Francúzsku

truvér sa používal v severnom Francúzsku

prax týchto hudobníkov sa rozširuje v 12. stor. hudbou trubadúrov v oblasti Aquitánie – Provensálsko (južné Francúzsko)

písali v provensálčine – tzv. langue d’oc

ich umenie sa rýchlo rozšírilo do severného Francúzska k truvérom, ktorí písali v langue d’truil, dialekte stredovekej francúzštiny

obrazy tejto lyriky sú odozvou arabskej kultúry, používajú sa aj prvé sláčikové nástroje

trubadúrska kultúra sa objavil na juhu Francúzska práve pre geografickú blízkosť k arabskej kultúre (Pyrenejský polostrov)

arabská kultúra bolo toho času veľmi rozvinutá a kultivovaná, a práve Arabi nám sprostredkovali grécku kultúru a filozofiu

Hudobný štýl trubadúrov

jednohlasný

prevzali ho ďalšie generácie hudobníkov (truvéri, minnesängeri)

zásadným spôsobom ovplyvnili svetský európsky viachlas (kantilény – rondo, balada)

pre hudobnú štruktúru bola dôležitá štruktúra textu, texty boli strofické i litániové

dovtedy bola jediným jazykom latinčina; trubadúrska kultúra začína využívať vernakulárne  (všeobecne zrozumiteľné) jazyky

trubadúri veršovali v provensálčine

minnesängri – v starej nemčine

kurtoázna lyrika – hlavnou témou bola láska k panej; trubadúr je oddaný sluha svojej milovanej, je preň nedosiahnuteľným objektom, po ktorom taký trubadúr neprestajne túži

existoval vypracovaný kánon, čo je trubadúr voči panej povinný, ako jej má slúžiť

odozva tejto kultúry existuje podnes v podobe zbožšťovania ženy

najvýznamnejší trubadúri:

prvým trubadúrom bol údajne Viliam IX. z Aquitánie (1071-1127)

založil kláštor pre kurtizány, čo bol otvorený výsmech cirkvi

jeho lyrika bola najskôr sústredená na ženu ako na erotický objekt, neskôr sa posúva do zorného uhla zbožňovanej panej a vládkyne

Bertrand de Ventadorn – slúžil na dvore Eleanor Aquitánskej

Bertrand de Born, Arnaud Daniel (vynašiel verš sestínu), Raimbault de Vaqueiras – napísal veľmi známu Calenda maja, Piere Vidal

rytieri sa objavili spolu s križiackymi výpravami na oslobodenie Svätej zeme (Jeruzalem) a pokresťančovanie; neskôr sa podnikali križiacke výpravy aj proti „kacírom“ (čiže proti akýmkoľvek odporcom či kritikom cirkvi v jej vtedajšej podobe)

Križiacka výprava proti kacírom v Albigens (1208) podlomila trubadúrske umenie

mnohí trubadúri boli feudálneho pôvodu (Richard III. Levie srdce, Viliam IX., Henrich IV.)

najvýznamnejší truvéri:

Gace Brulé, Adam de la Halle (prelom k obdobiu viachlasu) Minnesängri v Nemecku

prví minnesängri importujú francúzske umenie

minnesang vrcholí v osobe Waltera von der  Vogerweide

je tvorcom jednej z najznámejších piesní tohoto obdobia – Pieseň o Palestíne

predstavuje najväčšieho lyrika svojej doby (12. stor.)

Neihart von Reuenthal

Wolfram von Eschenbach – napísal básne Parsifal a Titurel

Heinrich von Meissen (Frauenlob) – jeden z posledných minnesängrov, zjednocuje text svojich piesní s melódiou tak, že sú neodlúčiteľne spojené (snaha o individualizmus)

láska (Minne), o ktorej spievajú bola často viac zjemnelá jako trubadúrska a mala veľmi blízko k religióznemu tónu

tematika: dvorská láska, náboženské a politické témy, ospevuje aj križiacke výpravy

Meistersingri

boli to kupci a remeselníci nemeckých miest, pravdepodobní pokračovatelia minnesängrov v 14. – 16. stor.

ich umenie bolo spútané pravidlami, hudba pôsobí meravo a nevýrazne

Konrad von Wurzburg, Hans Sachs

Španielsko

španielske jednohlasné piesne zahrňujú veľké množstvo tzv. cantigas, hymnov na kráľovnú

pripomínajú piesne trubadúrov

Alfonso X – Cantigas de Santa Maria

Taliansko

talianske jednohlasné piesne sa volali laudy (spirituali) a spievali sa pri procesiách kajúcnikova mali hudbu vyložene populárneho charakteru

8. Hudba 14. Storočia – Ars nova (1320 – 1420)

Ars nova vo Francúzsku

v 13. storočí mladí hudobníci odmietali Ars antiqu a oduševnili sa za nové hudobné ideály

v r. 1320 vznikol spis Philipa de Vitry, ktorý nazval Ars nova (umenie nové)

Philip de Vitry bol jedným z najvzdelanejších a najpokrokovejších mužov svojej doby, zbehlý vo filozofii, matematike, histórii, hudobnej teórii, bol diplomat, skladateľ a básnik, pracoval v službách francúzskeho kráľovského dvora a neskôr sa stal biskupom – no bol to kňaz nového, svetského typu, s osvieteným duchom

hlásal novú myšlienku čistého, svojprávneho umenia

jeho spis Ars nova znamenal revolúciu v hudobnej teórii

P. de Vitry uznal za konsonancie už aj tercie a sexty

rozobral nový notačný spôsob zachytávania rytmu:

isorytmia – rytmizovanie skladby opakovanými, presne usporiadanými, ale voľne budovanými rytmickými modelmi (v tenore)

talea – doslovne opakovaný rytmus

color – doslovne opakovaná melódia

colorovanie – zmena z párneho na nepárne metrum

vedúcou formou Ars novy bolo moteto, ktoré sa oslobodilo od modálnej rytmiky a komponuje sa izorytmickým spôsobom

obľúbenou technikou v 13. a 14. storočí bola tzv. hocketová technika: melódia sa rozdelí medzi dva hlasy, pričom jeden hlas vždy mlčí, kým druhý spieva

termínom hocket sa označovala buď kompozičná technika, alebo samostatný druh kratšej skladby

ďalším charakteristickým typom viachlasnej skladby 14. storočia boli kantilény –  polyfónne svetské piesne, piesňové „formes fixes“

boli to viachlasne (dvojhlasné, trojhlasné) spracované jednohlasné piesne, melódia bola v najvrchnejšom alebo v prostrednom hlase, všetky hlasy mali jeden text, kompozičná technika konduktová – t. j. mierne ozdobený kontrapunkt, nota proti note

najrozšírenejšími druhmi kantilén boli: rondeau (strieda dve melodické myšlienky v nepravidelnom slede /napr. A b a A a b A/), ballade (melodický spevný hlas je písaný vo výraznom, expresívnom slohu, je stavaná ako tzv. barová forma doplnená refrénom /napr. A A B Cr/), virelai (sú písané pre jeden vokálny hlas a inštrumentálny tenor, majú jednoduchú kantabilnú melodiku, barová forma rámcovaná refrénom /napr. Br A A B Br alebo A b b a A/)

cirkev nesúhlasila s takýmto smerovaním hudby a pokladala všetky prejavy polyfónie za zlé, čím takto bojovala i proti svetskej moci

pápež Ján XXII. sa bráni svojom Avignonskom dekréte (bula z roku 1324-5) proti takýmto tendenciám, kritizuje viachlas

tieto námietky však neboli dosť silné na to, aby sa zastavilo nové smerovanie hudby

v hudbe prevažuje svetská hudba, skladateľ sa hlási k dvorskému životu a k spoločenskej kritike, získava významné spoločenské postavenie

autorita pápeža je otrasená presídlením pápežského dvoru do Avignonu a následne pápežskou schizmou (na prelome 14. – 15. stor. boli dokonca traja pápeži)

Ars nova vo Francúzsku predstavuje elitné umenie, elitárnosť vyplýva predovšetkým z okruhu jej konzumentov – je to časť šľachty a predovšetkým bohaté meštianstvo, čiže vzdelané vrstvy, ktoré boli schopné prijímať komplikovaný umelecký produkt; francúzska hudba Ars novy má v mnohom exkluzívny, experimentálny charakter, je rafinovaná a vyumelkovaná

prameňmi našich vedomostí o francúzskej hudbe 14. storočia sú: rukopisné kódexy z Paríža s Machautovými skladbami, malý rukopis katedrálnej knižnice v Tournai, kódex z kapitulskej knižnice mestečka Ivrea v talianskych Alpách s hudbou z Avignonu, kódex zo Chantilly, Turína, Barcelony

zaujímavým prameňom je Roman de Fauvel – je to veršovaný satirický román, útočiaci proti prehmatom cirkvi, nemorálnemu životu kňazov a rôznym politickým nešvárom

verzia z r. 1316-1318 obsahuje asi 139 hudobných skladieb, ktoré predstavujú antológiu hudby tejto doby – od raných motet a chorálu až po pijanské piesne a izorytmické motetá

najvýznamnejšie osobnosti francúzskej Ars novy sú: Philip de Vitry, Johannes de Murris a Guillame de Machaut

Johhanes de Murris (asi 1290 – 1351)

bol profesorom na Sorbone, stúpenec Vitryho

napísal spis Ars novae musicae (1319)

Guillame de Machaut (asi 1300 – 1377)

najväčší skladateľ svojej doby

písal motetá v izorytmickom štýle

ťažisko jeho diela je však vo francúzkej svetskej, spoločenskej hudbe

nadväzuje na svetskú monódiu 13. storočia, na truvérsku lyriku a na refrénové piesňové formy a privádza jednohlasnú piesňovú tvorbu do posledného rozkvetu

jeho prínosom sú viachlasné spracovania týchto piesní

jeho najobľúbenejšou formou bola ballada

Machautova viachlasná svetská tvorba je vývojovo veľmi dôležitá, pretože tu experimentoval už so skutočnou voľnou polyfóniou

jeho sloh je výrazným hudobným dorazom neskorostredovekého ducha

Machaut uplatňuje princípy, ktoré sformuloval Vitry: používanie malých hodnôt, kolorovanie, ktorým sa vyznačuje synkopovanie a ostatné vybočenie z vyznačenej menzúry

historicky významným dielom je Machautova omša Messe de Notre Dame, zvaná Korunovačná

Inštrumentálna hudba stredoveku

stredoveké tance – estampidy

nástroje sa používali ako sprievodné hlasy

nástroje vnášali do hudby gotického veku i rôzne typy improvizovaného viachlasu

veľmi rozšíreným bol doprovod dlhými súvisle držanými tónmi

pri rôznych slávnostiach a mimoriadnych príležitostiach sa často vo funkcii fanfár objavuje neorganizované znenie rôznych nástrojov, ktoré nehrajú žiadnu melódiu

Ars nova v Taliansku

umenie obdobia trecenta (14. stor.), obdobie rozvoja talianskeho viachlasu trvá podľa pamiatok asi od r. 1325 do r. 1425

v 14. storočí sa vedľa Francúzska prvý raz stavia vo vývoji hudby ako rovnocenný partner Taliansko

vývoj talianskej spoločnosti v tomto období dáva aj hudbe špecifický charakter

oproti Francúzsku cíti táto spoločnosť oveľa menšiu zodpovednosť voči určitým vžitým vkusovým kánonom, je oveľa otvorenejšia, bezprostrednejšia a naivnejšia

taliansky skladatelia dávajú prednosť voľnejším formám so spontánnejšia plynúcou melodikou a priehľadnou faktúrou (pred štrukturálnou komplexnosťou a prekomponovanosťou francúzskej hudby)

estetickým kritériom sa stáva príroda a prirodzenosť

talianska spoločnosť vyhradzuje umeniu nové miesto, zvýrazňuje zmysel pre krásu pozemského (čo súviselo s epidémiou moru, ktorá tu ohrozovala život i s prebúdzajúcimi sa humanistickými myšlienkami – Bocaccio, Dante)

vokálna a inštrumentálna hudba sprevádzala všetky aktivity spoločenského života

hlavným strediskom talianskej hudby 14. storočia sú mestá: Bologna, Padova, Perugia Modena a predovšetkým Florencia

prvé zachované pamiatky polyfónnej hudby sa datujú až okolo r. 1330 – sú to dve skupiny rukopisov stredotalianske a severotalianske

v stredotalianskych nachádzame prevažne taliansku svetskú hudbu tohoto obdobia a jej hlavné druhy: madrigal, ballata, caccia

madrigal (asi od r. 1313)

názov znamená báseň v materinskom, talianskom jazyku

predstavuje zhudobnenie najčastejšie troch trojriadkových strof (každá sa spievala na tú istú hudbu); na konci veršov nasledovalo ritorenlo, pridané riadky textu, prinášajúce pointu, zhudobnené v inom melodickom štýle

hlasy majú rovnaký text a postupujú v podobnom melodickom pohybe, pričom vrchný je viac melizmaticky vyzdobený

madrigalový dvojhlas sa predvádzal vokálne, možno s nástrojovým zdvojovaním

dáva sa veľký zreteľ na text, ktorému sa melódia prispôsobuje – melodický tvar je priamo daný textom

caccia

bola písaná pre dva vokálne hlasy, postupujúce v prísnom kánone s voľným inštrumentálnm doprovodom

opisujú sa tu živé scény z poľovačiek, rybačky, trhu, s vykrikovaním predavačov a kupujúcich, požiare, bitky, trúbenie, výkriky, hlasy vtákov, často sa využíva hocketová technika

ballata

formálne pripomína francúzsky virelai, forma A b b a /A/ - refrén sa opakuje na začiatku a niekedy  aj na konci stanci

najväčšími skladateľmi talianskej Ars novy sú:

prvá generácia hudobníkov:

Giovanni da Cascia

Jacopo da Bologna

Niccolo da Perugia a i.

druhá generácia hudobníkov:

Francesco Landini (1325 – 1397)– najväčšia osobnosť talianskej hudby 14. Stororčia, spelý hudobník, virtuóz a skladateľ

prominentný skladateľ polyfónnej hudby v 14. Stor., slávny skladateľ a virtuóz

väčšinu jeho tvorby tvoria balady (141), skladal ale aj madrigaly a caccie (spolu 13)

mnoho ďalších florentských skladateľov, napr. Lorenzo da Firenze, Donato

Ars subtilior

po r. 1380 sa postupne štýl Ars novy zjemňuje a komplikuje až k manieristickej podobe, tzv. ars subtilior („umenie ešte jemnejšie“)

isorytmické moteto sa stáva okázalou hudbou k slávnostiam a verejným príležitostiam (korunovácie, svätenie chrámov), nadobúda rafinované, zložité, neprehľadné konštrukcie

mnoho hudby v tomto období bolo písanej len „pre oči“ – bola tak zložitá, že sa nedala pravdepodobne zahrať

Ars subtilior bola vlastne hudobná škola, ktorá sa sústredila okolo avignonského pápežského dvora v južnom Francúzsku

tento pápežský dvor sa stáva exkluzívnym strediskom hudby

tu sa zoskupujú najväčší umelci konca 14. storočia

extravagancia dvora umožnila rozvinúť školu, ktorá bola veľmi experimentátorská, i dekadentná (pripomína fin de siecle)

umelci sa pohybovali len v úzkom kruhu a navzájom sa ovplyvňovali

niekedy sa označovali ako fumeurs – fajčiari (možno ópia), mnohé skladby akoby oslavovali „fumeurs“

najvýznamnejí skladatelia:

Solage

Philippus de Caserta

Pierre des Molins

Franciscus Andrieu

Matteus de Perugia