Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Konštantína Filozofa / Filozofická fakulta / Estetika

Semiotika kultúr a umelecká komunikácia II. (semiotika.doc)

Semiotika

1. Elementárna podstata kultúry
2. Syntagmatický model kultúry
3. Paradigmatický model kultúry
4. Umenie v systéme kultúry

Lev. S. Vygotskij (1896 – 1934)

> História vývinu vyšších psychických funkcií (1930/31 – vyd. 1960)

1. ruský psychológ, zaoberal sa vývinovou psychológiou
2. zaoberal sa otázkou čím sa líši človek od zvierat?
3. pretože kultúru vytvára človek, má na to určité schopnosti
4. tieto schopnosti nazval Vygotskij psychické funkcie
5. zaujímali ho predovšetkým vyššie psychické funkcie  tie schopnosti, ktoré má človek, ale nie zviera

vyššie psychické funkcie

6. nimi človek vytvára kultúru
7. sú to schopnosti, ktoré má človek, ale nie zviera
8. patrí k nim: kultúrna vôľa, tvorivá obrazotvornosť, zámerné zapamätávanie, kultúrna aritmetika (= schopnosť kalkulovať), city, myslenie, reč

ČO JE ELEMENTÁRNA PODSTATA VYŠŠÍCH PSYCHICKÝCH FUNKCIÍ?

kultúrna vôľa

9.  
10. vtedajšia psychológia vysvetľovala všetko na princípe stimul – reakcia
11. Vygotskij s týmto nesúhlasil a na princípe Burridanovho osla (pri dvoch rovnakých stimuloch príde k patovej situácii)

Jean Burridan (scholastik, 14. stor.)

Ľudská duša je slobodná. Človek, ktorý stojí proti protikladmi, z ktorých každý má rovnaké podmienky, si vďaka slobodnej vôli môže vybrať jeden z nich.

1. najelementárnejší akt kultúrnej vôle je princíp žrebovania  do situácie zavádzame umelý podnet, ktorý so situáciou nesúvisí

Podstatou kultúrnej vôle je teda to, že človek sám vyrába stimuly, ktoré určujú jeho reakciu. Ako nástroj ich využíva na ovládnutie svojho správania. Človek sám určí svoje správanie pomocou umelo vytvorených podnetov.

2. základ vyšších psychických funkcií je umelý podnet  možno ho nazvať znakom
3. znak je niečo, čo niečo znamená (zastupuje), čo nám privádza na myseľ okrem seba samého aj niečo iné

Vygotskij na margo výroku „To hlavné, čo odlišuje človek od zvieraťa je nástroj.“ poznamenáva:

Nástroj je zameraný navonok, na zmenu objektu, ovládnutie prírody. (Napr. kremeňom sa rýpe do hliny.) Znak (umelý podnet) nič nemení, pôsobí na správanie – vlastné alebo cudzie – čiže dovnútra.

Ján Šmok

> Za tajomstvami fotografie (1982, teóriu však rozvíjal v 60. – 70. rokoch)

1. pôsobil na FAMU v Prahe, na fotke, ale prešli mu pod rukami aj napr. Forman, Chytilová…
2. logická náväznosť na Vygotského – umelý stimul = znak

Zviera je odkázané iba na objektívne existujúce podnety mimo neho či v jeho tele: podľa toho, či podnet je alebo nie je, zviera koná alebo nekoná. Naproti tomu, človek môže vytvárať nezávisle od reálnych podnetov aj autonómne podnety (znaky). Môže vytvárať rôzne slovné obrazy reality bez ohľadu na skutočnosť. Tým je daná možnosť uviesť predmety reality do vzťahov, do ktorých sa v skutočnosti nikdy nemôžu samy od seba dostať. Tak vznikne program, podľa ktorého konáme. Zviera musí každé konanie uskutočniť fakticky, človek môže každé konanie modelovať slovným programom. Môže vytvoriť množstvo programov a konať podľa toho najvýhodnejšieho. Reč prosto dovoľuje nahradiť každý jav skutočnosti nezávislým znakom. Pretože takýto znak má povahu svalového výkonu, možno so znakmi narábať voľne, nezávisle od skutočnosti, ktorú znamenajú. To je možnosť fantastického dosahu: ona je zdrojom všetkého pokroku, ona odlišuje človeka od zvieraťa, ona vytvára spoločnosť a civilizáciu.

Strážca skupiny vydal zvuk, ktorý nebol sám sebou, ale znamenal nebezpečenstvo. Keď budeme tento pochod definovať úplne presne, vyvolal spomínaný zvuk u daných jednotlivcov okrem vnemu samého seba (zvuku), ešte vedomie niečoho iného (nebezpečenstva). Bol len pre to vytvorený, neslúžil na nič iné. Človek tým získal možnosť plánovania, prípadne programovania svojej činnosti. Vie reagovať podobne ako zviera na podnety, ktoré existujú reálne mimo neho (uskočí pred padajúcim kameňom), ale vie si pomocou znakov (napr. reči a myslenia) vytvoriť aj podnety, ktoré mimo neho reálne v danej chvíli neexistujú („Tu postavíme priehradu“). Deň, keď jedinec po prvýkrát vytvoril od reality nezávislý podnet pre svoje vlastné správanie, znamenal zrod človeka, rozchod s prírodou, odlíšenie človeka od zvieraťa.

Zakladateľom novovekej semiotiky – vedy o znaku – je

Charles Sanders Peirce (1839 – 1914)

1. počas života neznámy

> Grammatica speculativa (1931) – Čistá gramatika

Znak, čiže reprezentant, je niečo, čo pre niekoho niečo zastupuje z nejakého hľadiska, alebo v nejakej úlohe. Na to, aby čokoľvek bolo znakom, musí reprezentovať niečo iné  jeho objekt. Znak niečo, svoj objekt, zastupuje. Znak označuje (denotuje) svoj objekt. Taký účinok na nejakého interpreta, na základe ktorého sa vec stáva pre interpreta znakom, nazývame interpretant. Interpretant je účinok, ktorý znak vyvoláva v mysli.

tri ontologické úrovne

2. prvosť – idea kvality (napr. červenosť)
3. druhosť – individuálna existencia tu a teraz
4. treťosť – poznanie kvality vo vedomí (vnem – uvedomenie si červenej)

1. úroveň – kvaliznak / kvalisignum / qualisign

         vlastnosť, ktorá je znakom, a ešte nie je stelesnená

2. úroveň – sinznak / sinsignum / sinsign

         jednotlivý exemplár znaku, skutočne existujúca vec alebo udalosť, ktorá je znakom

3. úroveň – legiznak / legisignum / legisign

         znak ako všeobecný typ, ktorý má svoje jednotlivé aplikácie

Ďalšia trojčlenka, ktorá vysvetlí prečo nám znak dokáže prinášať na myseľ niečo iné, než seba samého:

1.) lebo sa na to, čo označuje, podobá  ikon (lat. icon = obraz)

> Je to znak, ktorý repreznetuje svoj objekt vďaka podobnosti (zhoda, analógia, niečo spoločné).

2.) lebo s tým, čo označuje, súvisí  index (lat. ukazovateľ)

> Označuje objekt preto, lebo je ním ovplyvnený, súvisí s ním. (Peirce  napr. slnečné hodiny, barometer, vodováha.)

3.) preto, lebo sa na tom ľudia dohodli  symbol (lat. symbolum = znamenie)

> Symbol označuje objekt vďaka zákonu, zvyku, konvencii, úzusu, dohode. Symbol je znak preto, lebo sa ako znak chápe, nech už ide o úzus prirodzený alebo konvenčný.

1. slovo – najdôležitejší znak
2. znaky sa môžu kumulovať  ikon vidličky a noža je indexom reštaurácie

Charles K. Ogden (1899 – 1957)

I. A. Richards (1893 – ?)

> The Meaning of Meaning (1923)

1. pôsobili v Cambridgei, zaoberali sa logikou

Tri činitele vystupujú kedykoľvek sa niečo tvrdí, alebo chápe.

referent

myšlienka

(referencia)

symbol

Referenčný trojuholník

2. iné pojmoslovie: ukazovateľ – symbol – k nejakému miestu – referent – je intepretovaný osobou – referencia  lekár interpretuje (referencia) horúčku (symbol) ako znak chrípky (referent)
3. medzi symbolom a referentom nie je priamy vzťah, ten sa vytvára v mysli
4. pri hlbšom skúmaní sa ukáže, že mnoho situácií, ktoré obvykle za znakové nepokladáme, majú v podstate rovnakú povahu: Hebrejský prorok si všimne malý čierny mrak a povie: „Bude pršať!“ Lessing si starostlivo prezerá sochu Laokoóna a prichádza k záveru, že rysy otca Laokoóna sú pokojné. Novozélandská školáčka sa pozerá na určité písmená v učebnici histórie a vie, že kráľovná Anna je mŕtva.

Charles William Morris (1901 – ?)

> Foundation of the Theory of Signs (1938)

Ľudská civilizácia je závislá na znakoch a ľudská myseľ je od fungovania znaku neoddeliteľná, pokiaľ ju s týmto fungovaním dokonca nemáme stotožniť.

„Semióza“ – proces / situácia, v ktorej niečo funguje ako znak

Semióza zahŕňa 3/4 činitele

Znak je znakom designátu pre intepreta vtedy, keď intepret berie zreteľ na designát vďaka prítomnosti znaku.

Cestovateľ (= interpret) sa pripravuje na primeranú činnosť (= interpretant) na určitom území (= designát) v súlade s listom (= nositeľ znaku), ktorý dostal od svojho priateľa.

1. semióza – sprostredkované branie zreteľa na niečo

rozlíšil 3 oblasti semiotiky (3 stránky znaku / úrovne semiózy)

Gottlob Frege (1848 – 1925)

> Sinn und Bedeutung (1892) – Zmysel a význam

zmysel

význam

DOM

interpret

znak

objekt

2. rozlíšil význam znaku, to, čo znak označuje, a zmysel znaku, to, čo znak privádza na myseľ
3. pomocou znaku vyjadrujeme jeho zmysel a označujeme jeho význam
4. slová Večernica a Zornička majú ten istý význam, nie však ten istý zmysel
5. výrok o Odyseovi u Homéra má i vtedy zmysel, ak Odyseus nikdy nežil
6. podľa Fregeho väčšina umeleckých diel má zmysel ale nie význam

John Stuart Mill (1806 – 1873)

> A system of Logic (1843, 1875)

pojmy

V estetike sa neskôr význam pojmu „konotácia“ rozšíril, začalo sa ním označovať všetko, čo nám znak okrem samotného denotátu privádza na myseľ:

1. vlastnosť (znak snehu môže konotovať bielu)
2. iné javy, ktoré sú s denotátom späté (napr. znak kolísky  dieťa)
3. vnútorné stavy, ktoré denotát vyvoláva u človeka (napr. znak jesene  melanchólia)

4. konotácia je tá časť významu, ktorá je z vedeckého hľadiska okrajová a zhoduje sa s asociáciami a pocitmi, ktoré znak u príjemcu vyvoláva
5. znak dokáže vďaka konotáciám evokovať aj priamo neoznačené, nevyjadrené okolnosti, napr. kvality denotátu (znak ľadu konotuje chlad), z denotátom späté javy (ťava  púšť), predovšetkým však denotátom vzbudené ľudské stavy (znak pohrebu  citové reakcie) vrátane tých, ktoré sú rýdzo individuálne, jedinečné, alebo pojmovo nevyjadriteľné (zmyslové vnemy, city, pocity, hnutia na úrovni podvedomia, intuície a ďalších mimorozumových zložiek ľudskej osobnosti)
6. zatiaľ, čo veda alebo vedecký štýl, sa snaží konotácie potláčať (denotatívnosť výrazu), umenie si práve na nich zakladá svoju osobitosť
7. abstraktné umenie nemá denotáty, je čisto konotatívne – hudba, abstraktná maľba
8. Vďaka konotáciám je umenie nezastupiteľné, nenahraditeľné. Zatiaľ, čo veda na nás pôsobí neosobne, umenie účinkuje intímne. Umenie zasahuje všetky zložky ľudskej osobnosti – vďaka konotáciám.
9. konotácie sú príčinou ťažkostí pojmového výkladu umenia, sú kľúčom k jeho hĺbke a tajomstvu

Novoveké uvažovanie o znaku vychádzalo z dvoch nezávislých zdrojov a prebiehalo v dvoch líniách:

1. Ch. S. Peirce – najmä v anglosaských krajinách a označuje sa ako semiotika
2. F. de Saussure – frankofónne a slovanské krajiny – semiológia

Ferdinand de Saussure (1857 – 1913)

1. švajčiarsky lingvista, prednášal v Ženeve

> Cours de Linguistique Générale (1916) – Všeobecný kurz lingvistiky

2. nebolo to pôvodne koncipované ako kniha, boli to prednášky pre študentov, vyšli posmrtne
3. tento človek výrazne ovplyvnil humanitné myslenie euroamerického priestoru 20. stor.

Sám prišiel na to, že by sa nejaká veda mala zaoberať znakmi:

Jazyk je znakový systém vyjadrujúci idey, a je tak porovnateľný s písmom, abecedou hluchonemých, rituálmi, zdvorilostnými zvyklosťami, vojenskými signálmi, atď. Je však z týchto systémov najdôležitejší. Možno si teda predstaviť vedu, ktorá študuje život znakov v spoločnosti. Nazveme ju semiológia (gr. semeion = znak). Lingvistika je len časťou tejto všeobecnej vedy a zákony objavené semiológiou bude možné uplatniť aj na lingvistiku.

Jednotka, zložky znaku

Jazykový znak je psychická jednotka, ktorá má dve stránky:

1. akustický obraz – označujúce – signifiant (zmyslovo vnímateľná zložka znaku)
2. pojem – označované – signifié (to, čo sa pri vnímaní daného zvuku v našej mysli vybaví)

10. psychická jednotka  predtým to bolo niečo zvonka, ale Saussure to všetko situuje do hlavy – spojenie dvoch jednotiek v hlave, nič nie je vonku  človek hranicu svojho vedomia nikdy neprekročí

Základné vlastnosi znakov

1. arbitrárnosť (ľubovoľnosť) – spojenie signifié – signifiant je vecou dohody, je ľubovoľné; je to vzťah nemotivovaný, v realite mu nezodpovedá žiadna spojitosť
2. lineárnosť – znaky sa vo výpovedi zreťazujú jeden za druhým

Čo je predmetom lingvistiky? (si kládol otázku)

L

1. uvedomil si, že jazykoveda sa nezaoberá všetkým, čo reč obnáša, najmä tým, ako sa normálne reálne hovorí, zaoberá sa tým, čo je všeobecne platné
2. reč ako celok nazval  – langage (langáž)

P

3. z langage potom vyčlenil jazyk – langue (lang), čo je gramatický systém, ktorý existuje v mozgu jednotlivcov; je to to, čo je spoločné / spoločenské a to, čo je podstatné
4. naproti tomu je prehovor – parole, konkrétna individuálna realizácia jazyka; to, čo je individuálne, náhodné a podružné

Dva základné prístupy / spôsoby výskumu jazyka

Každý ťah v šachu znamená pohyb len jedinej figúrky; aj zmeny v jazyku zasahujú len izolované prvky. A predsa má tento ťah ohlas v celom systéme, môže revolučne zmeniť celú partiu a má dôsledky i pre figúry, ktoré stoja momentálne mimo. Posun figúrky je fakt odlišný od predchádzajúceho i nasledujúceho rovnovážneho stavu. Nepatrí do žiadneho stavu. Človek, ktorý sleduje celú partiu, nemá žiadnu výhodu pred tým, kto pozná len jej aktuálny stav.

Synchrónna lingvistika sa zaoberá vzťahmi, ktoré spájajú súčasne jestvujúce termíny dovedna a tvoria systém a bude sa nimi zaoberať tak, ako ich vníma samo kolektívne vedomie.

Diachrónna lingvistika bude naopak študovať vzťahy, ktoré spájajú termíny následne a sú teda tým istým kolektívnym vedomím nevnímané. V týchto vzťahoch sa termíny navzájom nahrádzajú bez toho, aby tvorili systém.

(termíny=slová, napr. Glogovec v minulosti – teraz Hlohovec)

Vzťahy znakov

Všetky slová (znaky) sa členia do dvoch základných oblastí, ktoré zodpovedajú dvom formám našej mentálnej činnosti. Z jednej strany sa v prehovore slová spájajú jedno za druhým, takéto spojenie slov (znakov) je syntagma. Mimo prehovoru sa tie slová, ktoré majú niečo spoločné spájajú a tvoria tak skupiny v čomsi zhodné, asociatívne. Takáto skupina slov sa nazýva paradigma.

PARADIGMA        (zásobnica, pokladnica)                - jednotky asociatívne

1. skupina v zmysle čeľadí

SYNTAGMA                (promluva, reťaz)                        - jednotky „promluvové“

2. skupiny v zmysle syntagiem

pr. Syntagma: Jano sedí pod stromom.

    Paradygma: Ján, Jano, Janík, Janíčko,

                 Jano, Jana, Janovi, Janom...

P: vysvetlivky v mape

S: konkrétna mapa

P: Morseova abeceda

S: . . . - - - . . .

P: tóny

S: konkrétna melódia, skladba

Jazykový prvok je porovnateľný s určitou časťou budovy, napr. so stĺpom. Ten je na jednej strane v určitom vzťahu k architrávu, ktorý podopiera. Toto usporiadanie dvoch prvkov, ktoré sú v priestore prítomné súčasne, pripomína syntagmatický vzťah. Ak je však na druhej strane tento stĺp dórsky, vyvoláva v mysli porovnanie s ostatnými typmi stĺpov (napr. s iónskym a korintským) a to sú prvky, ktoré nie sú v tomto priestore prítomné, tu ide o vzťah asociatívny – paradigmatický.

DIFERENCIE

Všetko, čo je v jazyku (rovnako ako v každom inom semiologickom systéme) odlišuje  znak, je aj tým, čo ho vytvára.

Napr. t a t - nie je dôležité, čo majú tieto „téčka“ spoločné, ale čím sa odlišujú od iných písmen. Dôležité sú vzťahy. Vzťahy a odlišnosti vytvárajú kvality. Koniec substanciálneho zmýšľania; tieto myšlienky prešli aj do filozofie (Derrida).

Semiologické koncepcie umenia

1. veľmi diferencovaný (aj protirečivý) celok
2. tieto koncepcie spája jedine prístup k umeniu ako k znaku alebo uvažovanie o umení ako o výpovedi, ktorá má svoj jazyk
3. nás budú zaujímať dve zakladajúce koncepcie:         Ruská formálna škola
                                                           Československý štrukturalizmus

Ruská formálna škola

1. vytvorila predpoklady pre semiotický prístup k umeniu
2. pôsobila v 10 – 20 rokoch 20. stor.
3. dve centrá:        Petrohrad – OPOJAZ – spoločnosť pre výskum básnického jazyka
                   Moskva – Moskovský lingvistický krúžok
4. predstavitelia: Roman Jakobson, Boris Ejchenbaum, Boris Tomaševský, Jurij Tyňanov
5. základné príznaky: oproti opisnému dejepisectvu a faktografizmu, psychologizmu a biografizmu postavili dôraz na analýzu samotného diela, pričom si osobitne všímali formálnu stránku, snaha nehovoriť všeobecne, ale robiť konkrétny výskum, a exaktnosť

Československý štrukturalizmus

1. plné rozvinutie semiotického prístupu k umeniu (a asi najdôležitejšia umenovedná koncepcia 20. stor.)
2. 20. – 30. r. 20. stor. (medzivojnové obdobie)
3. centrom bola Praha  Pražský lingvistický krúžok
4. rozvíjali (vytvárali) ho sčasti ruskí emigranti (formalisti) – utečenci pred Stalinom
5. krúžok však vychádzal z vlastných zdrojov – Jan Mukařovský
6. ČS štrukturalizmus mal podobné parametre ako ruský formalizmus, ale pojem forma sa nahrádza štruktúrou; rozbor prvkov a ich funkcie

Vzťah štrukturalizmus  semiotika

1. manifestom prístupu k umeniu ako k znaku je štúdia Jana Mukařovského
   > Umění jako semiologický fakt z r. 1934
2. rieši niekoľko problémových okruhov:

1.)         zdôvodnenie, že umeleceké dielo je znakom

Umelecké dielo je znakom, pretože každý duševný obsah, ktorý presahuje hranice individuálneho vedomia má už samým faktom svojej zdeliteľnosti povahu znaku.

2.)         ako umelecké dielo existuje / z čoho pozostáva?

(začína tým, čo umelecké dielo nie je)

Umelecké dielo nie je totožné so stavom jeho pôvodcu. Nie je totožné ani so stavom, ktorý vyvoláva u príjemcu, pretože každý subjektívny stav vedomia má niečo individuálne a okamžité, čo ho robí nezachytiteľným a ako celok nezdeliteľným, zatiaľ, čo umelecké dielo je určené na to, aby niečo sprostredkovalo medzi jeho pôvodcom a kolektívom.

Dielo–vec funguje len ako vonkajší symbol (značiteľ – signifiant – podľa Saussurovej terminológie), ktorá zodpovedá v kolektívnom vedomí určitý význam (občas mu hovoríme estetický predmet), daný tým, čo majú spoločné subjektívne stavy vedomia, vyvolané dielom–vecou u členov určitého kolektívu.

3.) akú realitu umenie zastupuje? / Aký vzťah má k realite?

Umenie zastupuje neurčitú realitu, celkový kontext spoločenských javov. Umenie, tak ako každý znak, môže mať k veci, ktorú označuje, nepriamy vzťah – napr. metaforický, alebo ináč lomený, napriek tomu však neprestáva k tejto veci smerovať.

Čo s takým Kandinským?  nesujetové diela / umenia

Aj tie najformálnejšie prvky majú zdeľovaciu hodnotu, ničo znamenajú, hoci im chýba sujet. A práve v tomto skrytom semiologickom ráze (t.j. v konotáciách) formálnych zložiek spočíva sila umenia bez sujetu.

Zhrnutia:

Každé umelecké dielo je autonómny znak, ktorý sa skladá:

1. z diela–veci, fungujúceho ako zmyslový symbol
2. z estetického objektu – ktorý je v kolektívnom vedomí a funguje ako význam
3. zo vzťahu k označovanej veci, ktorá nemieri na zvláštnu, odlišnú existenciu, napr. konkrétnu osobu, ale na celkový kontext spoločenských javov daného prostredia

1. Štúdium umenia musí nazerať na umelecké dielo ako na znak, ktorý sa skladá zo zmyslového symbolu vytvoreného umelcom (dielo–vec / signifiant), z významu (estetický predmet / signifié), ktorý je umiestnený v kolektívnom vedomí, a zo vzťahu k označovanej veci (denotát), smerujúceho k celkovému kontextu spoločenských javov.

Kľúč k jedinečnosti umenia

spojenie konotátov

strach z prázdna

denotáty nedávajú zmysel

ZÁMERNÉ ZAPAMÄTÁVANIE                

1. nemá ho zviera (to si dokáže veci zapamätať iba mimovoľne)
2. človek vykonáva nesúvisiaci podnet (npr. zaviaže si uzlík) aby si niečo zapamätal
3. prvé písmo pozostávalo z uzlíkov
4. za predstupeň písma sa považujú rôzne mnemotechnické pomôcky (mušle, zárezy...)

Elementárna podstata kultúrnej pamäte zámerného zapamätávania spočíva v tom, že človek zavádza do situácie nový podnet, ktorý sám o sebe nemá vzťah k tomu, čo si má zapamätať, a ovláda ním proces vlastného zapamätávania a spomínania. Určuje svoje správanie podľa umelého podnetu.

KULTÚRNA ARITMETIKA        (alebo schopnosť kalkulovať)

1. človek si vie presne vypočítať určité potreby
2. najzákladnejšie počítanie je počítanie na prstoch

Podstata kultúrnej aritmetiky spočíva v tom, že človek zavádza do situácie umelé podnety rieši úlohu pomocou nich.

1. nie je náhoda, že máme desiatkovú sústavu

Podstata vyšších psychických funkcií spočíva v tom, že u zvierať je správanie určené stimulom (podnetom), zatiaľ čo človek vytvára umelé podnety a tie vytvárajú jeho správanie. Človek odlišuje od zvieraťa umelo vytvorený podnet určený na ovládnutie cudzieho alebo svojho správania (npr. los)

Zememerač         -        pes

Námorník        -         úhor

Archeolog        -        potkan

Klavírista        -        slávik

◄ umelý podnet budeme nazývať znakom

Prvotné znaky ľudia nahradili zvukmi, čiže slovami. Bol to najjednoduchší a najekonomickejší znak. Znakmi sa dá klamať alebo fantazírovať → kdežto zviera to len je – existuje.