Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Právna komparatistika

Tahák na zápočet (tahak_kompara.doc)

Porovnávacia právna veda – charakteristika a členenie

Právna komparatistika je jedným z najmladších právnych odvetví. Donedávna prebiehal spor o jej samotnej existencii. Bolo sporné, či ide o samostatné právne odvetvie, alebo ide len o názov pre pracovnú metódu v právnej vede. Pre komparatistiku je príznačné používanie porovnávacej metódy. Porovnávaciu právnu vedu možno vymedziť ako vedu, podstatou ktorej je skúmanie práva za účelom získavania nových poznatkov porovnávaním a rozlišovaním rôznych právnych systémov alebo ich súčastí, pričom zohľadňuje ich historický vývoj, národné tradície a determinujúce spoločenské procesy. Právnou komparatistikou je porovnávanie rôznych právnych systémov s cieľom zistiť ich podobné a rozdielne črty.Pre komparatistiku bola charakteristická terminologická nepresnosť pri jej označovaní, používal sa termín porovnávacie právo (v dôsledku nesprávneho prekladu z angličtiny resp. z francúzštiny). Právna komparatistika sa realizuje vo všeobecnej teórii práva, ale najmä ako odvetvová komparatistika (najväčší význam má v oblasti občianskeho práva, okrem toho v ústavnou, trestnom, procesnom a správnom práve). Členenie komparatistiky podľa spôsobu porovnávania: 1. deskriptívna (opisná), 2. abstraktná (dogmatická, čistá - získava poznatky pre vedecké ciele), 3. aplikovaná (najmä za účelom zdokonalenia domáceho práva), 4. kontrastná (vyhľadáva protiklady). Členenie komparatistiky podľa funkcií: 1. teoretická (zameraná na získanie poznatkov), 2. pedagogická (v závislosti od didaktických cieľov)3. praktická (pomáha pri riešení právno-politických cieľov a úloh)

História porovnávania práva

Zárodky porovnávania práva nachádzame už v antike, predovšetkým v dielach Platóna (Nomoi), Aristotela (Politeia, Politika) a Theophrastosa (Peri symbolaion). Rímski právnici sa zaoberajú cudzím právom, ale veľmi kriticky, porovnávajú najmä rímske právo s právom helénskym (napr. Cicero – De re publica – odvoláva sa na lex Athenis).V 5. storočí vznikla pre praktické ciele zbierka Collatio legum mosaicarum et romanorum. V stredoveku sa porovnávanie práva vyskytuje v dielach glosátorov a komentátorov.V 16. a 17. storočí humanistická a renesančná škola používa porovnávaciu metódu, ale ešte nemožno hovoriť o vzniku právnej komparatistiky, pretože porovnávanie je len prostriedkom na dosiahnutie rôznych cieľov. Porovnávajú sa právne inštitúty rôznych národov za účelom legitimácie prirodzenoprávnej teórie (najmä Hugo Grotius). Leibnitz porovnával rímske právo s tézami ius naturae. Montesquieu vytvoril na základe porovnávania práva dielo O duchu zákonov, porovnávaním práva sa zaoberali aj Bacon, Hegel a iní. Proti porovnávacím postupom vystupuje historickoprávna škola (Savigny). Začiatkom 19. storočia sa porovnávanie práva uplatnilo pri tvorbe kódexov v západnej Európe – Code Civil a Allgemeines bűrgerliches Gesetzbuch.Porovnávanie na Slovensku je viditeľné najmä v diele osvietenského historika A. F. Kollára O pôvode a stálom používaní zákonodarnej moci.

Dejiny právnej komparatistiky

Začiatky právnej komparatistiky spadajú do 19. storočia a položenie jej vedeckých základov na prelom 19. a 20. storočia. Vynorila sa idea porovnávania práva ako metódy, ktorá je schopná z jednotlivých právnych systémov abstrahovať idey ideálneho právneho systému. (Komparatistika má plniť úlohu, ktorú v minulosti plnilo rímske právo – Ihering.) V roku 1869 bola v Paríži založená Sociéte de législation comparé a v roku 1900 sa konal prvý kongres porovnávacej právnej vedy v Paríži – rok vzniku právnej komparatistiky. Komparatistika sa rozvíjala najmä vo Francúzsku a v Nemecku (Saleilles a Lambert; v Nemecku Mittermaier a Rabel). Do I. svetovej vojny je predmetom záujmu len európske kontinentálne právo, po vojne aj angloamerická práva oblasť. K rozmachu právnej komparatistiky dochádza v medzivojnovom období (Rabel, Lévy-Ullmann, Gutteridge, Yntema...). Komparatistika si kládla za cieľ vytvorenie jednotného svetového práva – ius unum, v duchu hesla „lex multiplex, ius unum“. Po II. svetovej vojne sa od zjednocovania práva upúšťa, západná komparatistika sa zaoberá právnymi systémami rozdeleného sveta (R. David, Ancel, Constantinesco, Eörsi, Sacco, Zweigert). Rozpadol sa koloniálny systém a vznikli nové štáty. Na západe sa komparatistika rozvíjala, v ZSSR k nej zaujali odmietavý postoj zo strachu pred „buržoáznou ideológiou“.  Porovnávacia veda sa rozvíjala v Maďarsku, v Poľsku a v Československu (Knapp, Luby, Bianchi, Štefanovič...)

Predmet porovnávania

Základným predmetom porovnávania je objektívne právo, chápané ako súbor právnych noriem stanovených a vynucovaných štátnou mocou. Podľa Knappa predmetom porovnávania nie je len právo v právnych predpisoch (law in books), ale aj právo skutočne pôsobiaci (law in action). Komparatistika sa zaoberá aj normatívnymi súbormi pravidiel, ktoré nemožno jednoznačne považovať za právo – tradičné a náboženské právne systémy. Predmetom porovnávania sú vždy súčasne najmenej dva objekty právnej reality. Základnou zložkou právneho systému je právna norma – pravidlo správania sa – nehmotná štruktúra príkazov, zákazov a dovolení, vtelená do formálneho prameňa práva. Pretože je prameňom práva, je aj predmetom porovnávania. Porovnávanie sa uskutočňuje z hľadiska ich obsahu a foriem, ale aj iných skutočností (štruktúra, funkcie, interpretácia…). Rozlišujú sa predovšetkým pramene písané a pramene nepísané, je potrebné porovnávať vecne rovnocenné formy, podobné obsahovo, aj keď sa forma nezhoduje. Právnu normu je potrebné skúmať v kontexte celého právneho poriadku. Ďalším objektom právnej komparatistiky sú právne inštitúty (ot. 5), právne odvetvia, právne poriadky jednotlivých krajín a veľké právne systémy. Právne odvetvia: skupina právnych noriem, upravujúcich určitý ucelený, relatívne samostatný druh spoločenských vzťahov. Kontinentálne právo sa člení na právo verejné a súkromné (Ulpianus). Angloamerický systém takéto delenie nepozná, odvetia sa členia na tradičné a mladšie, tradičné a náboženské systémy delia podsystémy najmä podľa náboženských škôl a smerov. Právne poriadky krajín: logicky usporiadaná množina právnych noriem. Vnútroštátne právne poriadky sa porovnávajú zriedka – menia sa veľmi rýchlo. Veľké právne systémy (celostné systémy): zoskupenie blízkych, resp. podobných národných právnych systémov, ktoré majú spoločné základné charakteristické črty. Predstavujú systémy charakteristické pre väčší počet krajín. Veľké právne systémy netvoria homogénne veľké a súvislé priestorové zoskupenia.

Právne inštitúty ako premet porovnávania

Právny inštitúty sú ucelené súbory právnych noriem, ktoré upravujú spoločenské vzťahy, chápané ako celok. Rozdielne sú inštitúty práva verejného a inštitúty práva súkromného. V oblasti verejného práva vyjadrujú postavenie človeka ako občana štátu. Toto postavenie sa radikálne zmenilo v období buržoáznych revolúcií. Súkromnoprávne inštitúty sú konštantné, univerzálne a nevyhnutné – súvisia s uspokojovaním materiálnych potrieb človeka. Tieto potreby sa menia len veľmi málo, resp. vôbec sa nemenia. Možno ich uspokojiť buď vlastnou silou, z vlastnej vôle a moci – inštitút vlastníctva, alebo v súčinnosti s inými, výmenou hodnôt – inštitút záväzku. Materiálnym zdrojom uspokojenia hmotných potrieb je príroda. Základný význam má pôda – nehnuteľnosť z právneho hľadiska => právo rozdeľujú veci n a hnuteľné a nehnuteľné.

Univerzálnym problémom je aj poškodenie majetku – rozlišuje sa medzi záväzkovou škodou (porušením zmluvnej povinnosti) a mimozáväzkovou škodou (porušením mimozmluvnej povinnosti). Vlastníctvo prináša aj inštitút dedenia: forma dedenia zo závetu a dedenia zo zákona. Najväčšie rozdiely sú zreteľné v úprave inštitútu právnickej osoby. Inštitúty rodinného práva sú podmienené potrebou reprodukcie spoločnosti, majú na práve nezávislý základ. V minulosti spočíval na nerovnosti v rodine, táto sa postupne odstraňovala, aj keď niekde pretrváva až dodnes.

Základné predpoklady porovnávania – podobnosť a rôznosť v práve

Základným predpokladom porovnávania objektov je ich porovnateľnosť. Podmienkou porovnateľnosti je podobnosť a rôznosť.

Podobnosť: je činiteľom, ktorý umožňuje porovnávanie a zároveň predpokladá rôznosť. Znamená zhodnosť určitých porovnávaných prvkov tak, že aspoň jeden z prvkov porovnávaných celkov je zhodný a aspoň jeden z prvkov nie je zhodný.  Predstavuje formu rôznosti. Rôznosť: je negáciou totožnosti, prejavuje sa v tom, že v obsahu porovnávaného objektu je taký prvok, ktorý sa nenachádza v druhom objekte. Rôznosť sa prejavuje ako rôznosť v čase (je podmienkou historickej komparácie), priestore (právo je viazané na určité štátne územie; aj v jednom štáte sa môže prejaviť rôznosť) a v systéme práva (rôznosť všetkých podsystémov práva). Porovnávané javy majú na určitom stupni spoločného menovateľa, porovnávané objekty musia byť podsystémami všeobecnejšieho objektu, inak by porovnávanie nemalo zmysel. Nevyhnutnou podmienkou porovnávania objektov je aj ich stálosť – podobnosť konkrétneho objektu v rôznom čase. Stálosť je daná relatívne, vo vzťahu k dynamike právneho systému. Právo je dynamické, ale aby mohlo v spoločnosti platiť, sú nevyhnutí intervaly stability.

Porovnávacia metóda ako hlavná metóda právnej komparatistiky

Metóda je spôsobom štúdia predmetu. Výber metód je podmienený predmetom poznávania. V prípade komparatistiky sú predmetom vždy najmenej dva objekty právnej reality, preto je hlavnou metódou pre toto odvetvie porovnávacia (komparatívna) metóda . Podstatou tejto metódy je porovnávane, myšlienková operácia, ktorá sa zameriava na zistenie podobných alebo rozdielnych znakov porovnávaných objektov, je nástrojom hľadania spoločného a rozdielneho. Vždy sa týka aspoň dvoch objektov, ktoré musia mať spoločný znak. Spoločným menovateľom objektov je zjednocujúci prvok komparácie – tertium comparationis. Je oblasťou reality, v ktorej sa porovnávanie uskutočňuje. Tertium comparationis môžeme určiť pri trojúrovňovej analýze (od formy, jej fungovania, k prapodstate práva – upravovaným spoločenským vzťahom). Skúmané objekty (premet porovnávania) sa označujú ako comparatum – prvok, ktorý sa porovnáva a comparandum, prvok, s ktorým je comparatum porovnávaný. Nie je podstatné, ktorý prvok je comparatum a ktorý je comparandum.

Pomocné komparatistické metódy

Pomocnými metódami pri komparatistických štúdiách sú metódy logické, exaktné a systémové.

1. logické metódy: a) abstrakcia – metóda umožňujúca zovšeobecnenie a predstavuje myšlienkové odlučovanie nepodstatných znakov a usporiadanie podstatných znakov. Sústredí sa na podstatné spoločné znaky a zanedbáva špecifické znaky, ktorými sa objekty odlišujú; b) indukcia a dedukcia – tvorí súčasť abstrakcie, indukcia je postup od jednotlivého k všeobecnému, dedukcia je vyvodzovanie nových poznatkov z pravdivých premís; c) analýza a syntéza: analýza je rozkladanie celkov na jednotlivé časti, syntéza je skladanie častí do celku. 2. exaktné metódy: predovšetkým metódy formalizácie a modelovania. 3. systémové metódy: sústava metodologických princípov, pomocou ktorých sa utvára teoretický obraz objektov ako celostných objektov. Ústredným pojmom je pojem systém – jednotný celok, objekt, ktorý má určitú kvalitu, ktorou sa líši od iných systémov – množina prvkov usporiadaných z určitého hľadiska do vzájomných vzťahov vytvárajúcich celistvú jednotu. Systém sa definuje stanovením jeho prvkov, prvkov okolia a podstatných vzťahov – medi prvkami (vytvárajú štruktúru systému) a k okoliu (môžeme zistiť funkciu systému). V rámci systému práva stanovujeme ďalšie systémy resp. podsystémy.

Javové a sémantické hľadisko porovnávania práva

Vzťah podstaty a javovej stránky porovnávaných objektov (či sa porovnáva javová stránka alebo podstata).  Je potrebné vziať do úvahy, že právna norma môže byť vyjadrená nedostatočne, neúplne (dotvára sa interpretáciou) – líši sa od svojho formálneho vyjadrenia. Odlišne sa môžu javiť aj pramene práva alebo právne inštitúty. Z hľadiska porovnávania prvku cudzieho právneho poriadku má význam aj jazyková stránka: - právo toho istého štátu môže byť vyjadrené rôznymi jazykmi; - právo viacerých štátov môže byť vyjadrené tým istým jazykom, môže sa používať rôzne názvoslovie, existujú štýlové, syntaktické aj lexikálne rozdiely. Správne porozumenie objektov je dôležitým faktorom porovnávania. Podľa Knappa existujú možnosti, že: - právne výrazy ktoré sú preložené a preložiteľné označujú tie isté pramene alebo inštitúty; - právne výrazy majú adekvátne označenie, ale vyjadrujú v rôznych systémoch rôzne podstaty, spravidla rozličné (napr. právne inštitúty socialistických a západných systémov); - právne výrazy majú rovnakú alebo analogickú podobu, ale označujú niečo iné

právne výrazy sú nepreložiteľné; - V súčasnosti sa objavujú názory o potrebe vytvorenia spoločného právneho jazyka.

Druhy porovnávania

1) makrokomparácia a mikrokomparácia: makrokomparácia je porovnávanie väčších celkov (právnych poriadkov), príp. ich väčších subsystémov (odvetví práva) a veľkých právnych systémov; mikrokomparácia je porovnávaním menších celkov (právnych inštitútov, právnych noriem, subsystémov právnych odvetví); 2) regionálna komparácia: druh makrokomparácie – porovnávanie právnych poriadkom rôznych geografických regiónov, právo ktorých vykazuje podstatné znaky (právna afrikanistika, škandinávska regionálna komparatistika, islamská komparatistika); 3) vonkajšia a vnútorná komparácia: vonkajšia komparácia – porovnávanie objektov práva  rôznych štátov (komparácia s cudzím prvkom); vnútorná komparácia – porovnávanie v rámci toho istého právneho poriadku (vnútorná komparácia v zložených štátoch; vnútorná inštitucionálna komparácia; porovnávanie práva rôznych geografických právnych oblastí niektorých štátov); 4) komparácia historická a logická: logickým porovnávaním je porovnávanie v tej istej dobe (synchronické alebo horizontálne porovnávanie); historické porovnávanie je porovnávanie objektu s minulým prejavom toho istého objektu (diachronické, vertikálne porovnávanie);

5) etnografické porovnávanie: v prípade právnych poriadkov, ktoré nepôsobia teritoriálne, ale personálne (iba pre určité etnikum); 6) bilaterálna a multilaterálna komparácia: bilaterálna komparácia je porovnávanie a skúmanie dvoch právnych objektov; multilaterálna komparácia sa zaoberá viacerými ako dvoma prvkami (najmä pri porovnávaní veľkých právnych systémov); 7) komparácia podľa systematiky právneho poriadku: porovnávanie právnych poriadkov podľa ich vnútorného členenia na jednotlivé právne odvetvia.

Ciele, úlohy a význam právnej komparatistiky

Vedecké a pedagogické ciele: Základným vedeckým cieľom je získavanie nových poznatkov (o podstate práva, právnych systémov a ich súčastí). Z týchto poznatkov sa vytvárajú univerzálne pojmy, ktoré slúžia ako materiál pre právnu vedu. Na základe získaných poznatkov možno dospieť k presnejšej klasifikácii právnych systémov. K vedeckým cieľom patrí aj zdokonaľovanie porovnávacej  metódy a pomocných komparatistických metód. Formuje sa pritom vlastná porovnávacia právna veda a právna teória. K vedeckým cieľom patrí aj teoretický výskum možností zbližovania (unifikácie) podobných a blízkych právnych poriadkov. Pedagogickým cieľom je najmä zlepšenie prípravy a výchovy právnikov, zvýšenie ich právnej kultúry a rozšírenie ich obzoru poznania za hranice domáceho práva.

Praktické ciele: Jedným z cieľov komparatistiky je zdokonaľovanie zákonodarstva na základe porovnávania práva. Výsledky porovnávacej právnej vedy sa využívajú pre legislatívne ciel aj dnes. Materiál poskytovaný komparatistikou môže byť aj prínosom pre interpretáciu práva. Popri tom možno sledovať aj politické ciele (najmä hospodársko-politické a právno-politické)

Význam právnej komparatistiky: Právna komparatistika slúži zbližovaniu práva v novej podobe. Pôvodný cieľ (ius unum) je chápaný dnes v inej podobe. Prebieha na úrovni zjednocovania v hospodárskej a politickej oblasti. Integračné procesy sa uskutočňujú aj v rámci regiónov.

Triedenie práva. Kritériá triedenia

Materiál získaný porovnávacím výskumom je podrobený ďalšiemu spracovaniu a na základe rôznorodých prístupov sa klasifikuje a triedi a tak sa zaraďuje do už existujúceho systému poznatkov. Konečným cieľom triedenia býva zaradenie nových poznatkov získaných porovnávaním práva do existujúcich systémov a subsystémov celkovej štruktúry práva. K najdôležitejším systémom patria veľké právne systémy (resp. právne rodiny). Prístup ku kritériám triedenia (Knapp):

Jednoúrovňové triedenie: uskutočňuje sa najčastejšie na základe prameňa práva, ako najzávažnejšieho klasifikačného kritéria.

Pramene rozlišujeme na písané (právny predpis, zmluvné právo, učené knihy a expertízy) a nepísané (súdne rozhodnutia, obyčajové právo, analógia, ekvita a rozum, všeobecné právne zásady). Vo viacerých krajinách platí viac právnych prameňov súčasne, určujeme medzi nimi pramene určujúce a pramene druhotné. V oblasti písaného práva je určujúcim právny predpis, druhotnými prameňmi sú právne obyčaje, všeobecné právne zásady, analógia a zmluvné právo. V anglo-americkom systéme sú určujúcim prameňom precedenty, sekundárnymi prameňmi sú právny predpis, ekvita, právna obyčaj, rozum, všeobecné právne zásady, analógia a učené knihy a expertízy. V oblasti islamu sú základnými prameňmi práva náboženské knihy. Obyčajové právo už nikde nie je štýlotvorné (v minulosti platilo v Uhorsku, následne aj na Slovensku až do 50. rokov minulého storočia).

Viacúrovňové triedenie: prevádza sa podľa viacerých kritérií zároveň. (viď ďalšia téma)

Viacúrovňové triedenie práva. Právny štýl a právna kultúra

Viacúrovňové triedenie sa prevádza podľa viacerých kritérií zároveň. Popri charaktere, forme a interpretácii prameňov práva sa ako ďalšie kritériá používajú: 1. historický pôvod a vývoj právneho poriadku; 2. špecifický spôsob právneho myslenia; 3.jednotlivé charakteristické právne inštitúty; 4. ideologické faktory; 5. hierarchia právnych noriem; 6. vnútorné členenie právneho poriadku; 7. forma vydávania právnych predpisov; 8. miera zvrchovanosti zákona a iné

Častým porovnávacím kritériom je právny štýl (právna kultúra).Právny štýl (Zweigert a Kötz) – súbor znakov odlišujúcich rôzne právne systémy. Pre definíciu je stanovených päť určujúcich faktorov: 1.historický pôvod a vývoj právneho poriadku; 2. špecifický spôsob právneho myslenia; 3. zvlášť príznačné právne inštitúty; 4. druh prameňov práva a ich interpretácia; 5. ideologické faktory

Pojem právny štýl je vágnym pojmom, rovnako ako pojem právna kultúra. Právna kultúra je širší pojem ako právny štýl, predstavuje kultúru aplikácie práva, kultúru formy práva, kultúru práva ako normatívneho systému. Právna kultúra je súčasťou kultúry národa.

Variabilita a divergencia v práve

Napriek spoločným základným atribútom prevláda v práve rôznosť. Každé právo sa vyvíja z iných historických zdrojov, v inom prostredí, pod vplyvom iných faktorov. Pri skúmaní divergencie sa skúmajú najmä faktory, ktoré rozdielnosť spôsobujú: a) pôsobenie geografických podmienok: poukazoval na ne už Montesquieu (zákony musia zodpovedať fyzickej povahe krajiny, podnebiu, bonite pôdy, polohe a rozlohe). Určujúci môže byť režim vodného hospodárstva, prítomnosť nerastných surovín a zdrojov, resp. závislosť na dovoze cudzích zdrojov. b) ekonomické aktivity: právna regulácia sleduje ekonomické záujmy krajiny; c) politické faktory: spôsob učlenenia štátu, veľkosť štátu, politický režim, politický systém; d) demografické faktory (hustota obyvateľstva, národnostné a rasové zloženie – v menšom rozsahu); e) ideologické faktory: náboženstvo a jeho vplyv na obyvateľstvo; f) kultúrne faktory: tradícia, morálka, história...

Konvergencia a asimilácia v práve

Pri porovnávaní práva možno nájsť podstatné znaky, ktoré sú v každom práve rovnaké. Existujú aj spoločné znaky len pre určitú skupinu národných právnych systémov. Asimilácia právnych poriadkov: podobnosť, zbližovanie a čiastočná unifikácia.

Podobnosť vzniká vzájomným mimovoľným historickým vývojom. Zbližovanie je nielen spontánna, ale aj cieľavedomá činnosť. Unifikácia je extrémnym prípadom – ide o čiastočné stotožňovanie právnych poriadkov zúčastnených štátov. Asimilácia môže prebiehať ako proces: - bilaterálny alebo multilaterálny; - univerzálny alebo parciálny; - spontánny alebo zámerný.K spontánnej asimilácii patria predovšetkým recepcia, adaptácia a adkulturácia práva. Konvergenciu práva v súčasnosti možno pozorovať predovšetkým pri práve Európskej únie. Prostriedkom unifikácie sú tu regulations.

Harmonizáciou je prispôsobovanie vnútroštátneho práva členských štátov právnym aktom Európskej únie. Dôraz na harmonizáciu kladú články Rímskej zmluvy (100B, 99, 112, 117), Jednotný európsky akt, Maastrichtská zmluva, Biela kniha z roku 1985 (budovanie vnútorného trhu), technické normy (zväčša nezáväzné). Zo sekundárnych prameňov majú najväčší význam smernice – stanovujú cieľ, ktorý sa má uskutočniť a dobu, v ktorej sa má cieľ uskutočniť. Význam majú aj odporúčania, rovnako významné sú aj judikáty Európskeho súdneho dvora.Druhy harmonizácie: 1. minimálna – komunitárne právo obsahuje len minimálne opatrenia; 2. alternatívna – stanoví sa viac alternatív, výrobok musí spĺňať minimálne jednu z nich; 3. horizontálna – prierezová  úprava pre skupiny výrobkov; 4. opčná – ak výrobok spĺňa podmienky len vnútroštátneho práva, môže byť pripustený na vnútorný trh (nie na spoločný).Z hľadiska pridružených štátov k EÚ prebieha aproximácia – podstatou je transformácia právneho poriadku štátu tak, že dochádza k jeho zlučiteľnosti s právom EÚ v tých oblastiach, v ktorých právo EÚ pôsobí. Cieľom je splnenie podmienok pre prijatie: - dosiahnutie stability inštitúcií garantujúcich demokraciu, právny štát, ľudské práva, ochranu národnostných menším = politické kritériá; fungujúce trhové hospodárstvo, schopnosť vyrovnať sa s konkurenčným tlakom a s trhovými silami = ekonomické kritériá; schopnosť prevziať na seba záväzky, ktoré vyplývajú z členstva – prevzatie Acquis communitaire vrátane záväzku oddanosti cieľom hospodárskej, politickej a menovej únie. Obsah približovania: - kompatibilita novoprijímaných právnych aktov (u nás existuje doložka zlučiteľnosti); - postupne sa do súladu musia dostať aj doteraz prijaté právne normy; - musí byť sústavne sledovaná nová legislatíva EÚ aj judikatúra Európskeho súdneho dvora. Nástroje približovania: - asociačné dohody; - právne akty, ktoré vydáva Rada priblíženia; - Biela kniha prijatá v roku 1995 (týka sa pridružených krajín – zameraná na budovanie vnútorného trhu, má povahu odporúčania); - Partnerstvo pre vstup; -Agenda 2000 – posudky a podnety pre záujemcov o vstup

Recepcia, adaptácia a akulturácia práva

Recepcia je dobrovoľné alebo nútené prevzatie práva jedného štátu iným štátom. Najrozsiahlejšou recepciou bola recepcia rímskeho práva v 12. – 16. storočí, ktorá mala vplyv na vznik kontinentálneho právneho systému. Recipované bolo aj francúzske ústavné a súkromné právo v 19. storočí a v socialistických krajinách bolo preberané sovietske právo. Nedobrovoľná recepcia bola spojená s kolonizáciou – zavádzalo sa tzv. metropolitné právo. Tam, kde nevytlačilo pôvodné právo, vznikol koloniálny dualizmus. K recepcii dochádza aj po rozdelení štátov – nástupnícke štáty preberajú dočasne právo pôvodného štátu.Adaptácia je historická prispôsobivosť práva spoločenskému vývoju. Akulturácia (adkulturácia) je spôsobom asimilácie práva jedného právneho poriadku pôsobením iného , najčastejšie susedného a zemepisne blízkeho právneho poriadku. Prípadom adkulturácie sú právne enklávy – územia, kde platí právo patriace k určitému právnemu systému, ktoré sú obklopené územím, kde platí právo patriace k inému právnemu systému (napr. Quebec).

Zámerná asimilácia práva

Uskutočňuje sa najmä v rámci rôznych svetových hospodárskych integrácií a v oblasti základných ľudských práv a slobôd. Približujú sa nie právne systémy, ale určité právne odvetvia. Ako formy vystupujú najmä unifikácia, harmonizácia a aproximácia. Unifikácia je vedomá, plánovaná aktivita dvoch alebo niekoľkých zákonodarcov rôznych štátov za účelom vydania predpisu s rovnakým obsahom a zmyslom.  Unifikácia spočíva na zhode v: - chápaní pojmu právo a jeho vzťahu k iným normatívnym systémom, - ponímaní prameňov práva, - metodológii v oblasti tvorby a aplikácie práva, - teórii argumentácie, - teórii legitimácie práva (záväznosť), - spoločnej základnej ideológii. Harmonizácia – zosúlaďovanie právneho režimu daného štátu s právom cudzích štátov, resp. zosúlaďovanie v rámci integračných zoskupení.Aproximácia – približovanie, resp. postupné prispôsobovanie cieľovému právnemu poriadku. S tým súvisia aj procesy ako europeizácia a westernizácia. Europeizácia je proces, ktorého podstatou je vývoz alebo dovoz niektorých vyspelých európskych právnych poriadkov, príp. ich častí do národných právnych systémov iných štátov. Westernizácia je orientácia právneho poriadku krajín tretieho sveta na právo západných krajín a jeho modernizácia preberaním prvkov najmä kontinentálneho právneho systému, príp. prvkov práva USA.

Ústavnoprávna komparatistika – základné pojmy. Triedenie ústav

Podstatou ústavnej komparatistiky je skúmanie spoločných a rozdielnych znakov ústav rôznych štátov, ústavných systémov a jednotlivých ústavných inštitútov. Zakladateľom ústavnej komparatistiky je Georg Jellinek (Všeobecná štátoveda). Ústredným pojmom je ústava – základný zákon, ktorý konštituuje štát. Ústava v materiálnom zmysle – poriadok, nevyhnutný pre akékoľvek trvalé spoločenstvo ľudí. Ústava vo formálnom zmysle – zákon najvyššej právnej sily, základný zákon, ktorý je nadradený ostatným právnym predpisom a vyžaduje si zvláštnu legislatívnu procedúru. Ústavy obsahujú ustanovenia o:  organizácii štátnej moci, základných ľudských právach a slobodách, štruktúre zložených štátov, politickom a hospodárskom systéme štátov, základných vonkajších vzťahoch štátov, kontrole ústavnosti ...Jednotiace prvky súčasných ústav: a)trojdelenie štátnej moci: v Anglicku systém checks and balances (zákonodarnú moc má síce parlament, ale právo je v značnej miere tvorené súdmi; výkonnú moc má vláda a sčasti ju vykonáva Kabinet; súdnu moc majú súdy, ale aj parlament – Horná snemovňa), v anglickom systéme je nevyjasnenosť pojmu štát (chápe sa ako Koruna – The Crown). Otázku deľby moci nepripúšťa islamské právo (považuje sa za božie právo) b) ľud ako zdroj štátnej moci: prejavuje sa vo voľbách (rozdiel je vo volených orgánoch, v spôsobe volieb, v pomere hlasov pre zvolenie, vo volebných systémoch)c) ľudské a občianske práva: objavili sa už v amerických bill of rights a vo francúzskej Deklarácii práv človeka a občana. Triedenie ústav: 1. z historického aspektu: oktrojované, - revolučné, - dohodnuté, 2. podľa formálnych znakov: písané, - nepísané, 3. podľa vyžadovaného spôsobu zmeny: rigidné, - flexibilné, 4. podľa spôsobu zmeny a doplňovania: jediná ústava, ktorá sa mení dodatkami alebo novelami, - ústava a ústavné zákony, ktoré sú na rovnakej úrovni, 5. podľa spôsobu učlenenia štátu: federatívne ústavy, - unitárne ústavy, 6. podľa súladu so spoločenskou realitou: - právne, - faktické, 7. podľa foriem štátu: - republikánske, - monarchistické, 8. rozlíšenie podľa Knappa v sociologickom duchu: - in books, - in action

Základné prototypy ústav

Základnými kritériami sú: forma ústavy, koncepcia ústavy, ústavné inštitúty. V súčasnosti sa rozlišujú tri prototypy ústav (Jellinek): americký, anglický a francúzsky. Americký prototyp: Predstavuje najvyšší zákon únie, s ktorým musia byť v súlade všetky ostatné právne akty a tiež normy case law. Má prednosť aj pred medzinárodnými zmluvami. Bola prijatá v roku 1787 a je najstaršou platnou ústavou na svete. Jej jazyk je čisto právnický, preto je málo poplatná dobe a je apolitická. Bolo v nej vykonaných len 22 zmien. Na zmenu ústavy sa vyžaduje 2/3 rozhodnutie Kongresu USA a následná ratifikácia 3/4 štátov únie. Ústava USA sa prispôsobuje dobe dodatkami a najmä výkladom najvyššieho súdu. Ústava definuje právomoci nositeľov zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci a vymedzuje kompetencie federácie. Zvláštnym spôsobom zakotvuje úpravu výkonnej moci, ktorá prináleží prezidentovi. Špecifickými sú aj vnútorná štruktúra a vzájomné vzťahy oboch komôr Kongresu, špecifické postavenie Najvyššieho súdu USA a americký federalizmus, založený na priorite práva jednotlivých štátov pred federálnym právom.  Moc je rozdelená medzi kongres, prezidenta a súdy na princípe federatívneho usporiadania rešpektujúceho suverenitu štátov a poskytujúceho federácii právomoc nad spoločnými záležitosťami a na zakotvení občianskych práv a slobôd, ktoré zaväzujú federáciu aj štáty. Každý štát únie má svoju vlastnú ústavu, ktoré sa zhodujú v obsahu listiny občianskych práv. Ústavy sa značne líšia, niektoré sú stabilné, iné sa často menia. Francúzsky prototyp: Základné myšlienky boli zakotvené v prvej francúzskej ústave z r. 1793, skutočným prototypom sa však stala až ústava Tretej republiky z roku 1875 – Francúzsko sa v nej vrátilo k republikánskym princípom. Prvkami sú: inštitút slabého prezidenta, ktorý je zaradený do výkonnej moci, nevyhnutná je kontrasignácia jeho aktov; postavenie vlády a jej predsedu; dvojkomorový parlament v unitárnom štáte. Špecifickým prvkom je Štátna rada (súdna a správna právomoc) a Ústavná rada (kontrola ústavnosti). Anglický prototyp: Ústava je nepísanou ústavou, je tvorená súborom prameňov zákonného práva, sudcovského práva a ústavnými zvyklosťami. Veľká Británia je unitárnym štátom, zjednocujúcou je osoba panovníka. Parlament je dvojkomorový, dolná snemovňa je volená, horná komora je súčasne najvyšším súdom krajiny. Orgánom exekutívy je vláda, ktorá vytvára užší Kabinet ako svoj operatívny orgán. Odchýlkami od trojdelenia moci v tejto ústave je Snemovňa lordov ako legislatívny a zároveň súdny orgán a lord kancelár, ktorý je predsedom legislatívneho orgánu, je predsedom vo funkcii najvyššieho súdu a zároveň člen kabinetu (orgánu výkonnej moci) a vykonáva niektoré kompetencie ministra spravodlivosti.

Britská ústava má aj svoju písanú časť, ktorú tvoria zákony a historické dokumenty (Magna Charta Libertatum, Petition of Rights, Habeas Corpus Act, Bill of Rights, Statut of Westminster, Act of Settlement, Parliament Acts…) Nepísané časti tvoria ústavné precedenty, ústavná prax (vrátane politickej praxe) a politické uzancie

.

Komparatistika správneho práva. Kontinentálna verejná správa

Ústredným pojmom správneho práva je pojem správa – činnosť sledujúca dosiahnutie určitého cieľa a od nej odvodený pojem verejná správa – činnosť vykonávaná vo verejnom záujme alebo vo význame orgánov, ktoré túto činnosť vykonávajú. Najväčšie rozdiely sa vyskytujú v organizácii verejnej správy na miestnej úrovni, najmú vzájomný vzťah ústrednej správy a samosprávy a súdna kontrola verejnej správy. Kontinentálna verejná správa: Podobnosť je najmä na úrovni ústrednej správy, rozdiely nastávajú postupne od centra k nižším článkom. Charakteristickým znakom systému verejnej moci na miestnej úrovni je dvojkoľajnosť – vedľa seba pracujú na rovnakej úrovni orgány štátnej správy aj orgány samosprávy a môže dochádzať aj ku kumulácii ich úloh. Francúzsko: po reforme verejnej správy v 80. rokoch sa obmedzuje centralizmus a posilňuje sa samospráva. Najnižšou jednotkou je obec, volenými orgánmi obce sú obecná rada a starosta. Starosta je zároveň reprezentantom vlády. Vyššou jednotkou je department, jeho volenými orgánmi sú generálna rada a jej predseda, záujmy vlády zastupuje komisár vlády. Departmenty tvoria 22 regiónov, volenými orgánmi v regiónoch sú regionálna rada a jej predseda. Štátnu správu na tejto úrovni reprezentuje regionálny komisár republiky. Kontrola je zverená Štátnej rade ako najvyššiemu orgánu a sústave správnych súdov. Nemecko: najnižším článkom sú obce a zväzy obcí so zachovanou vlastnou samosprávou, volenými orgánmi sú zastupiteľstvá a starosta resp. magistrát. Zväzy obcí reprezentuje na okresnej úrovni okresný snem (volený) a okresný výbor ako jeho výkonný orgán. Na úrovni kraja je vytvorený volený krajský snem, štátnu správu zastupujú krajinskí radcovia, resp. vrchní krajinskí riaditelia. Správne súdnictvo predstavuje sústava všeobecných správnych súdov a špecializované správne súdy. Celá trojstupňová sústava je v správe ministra spravodlivosti. Vysoký stupeň samosprávy má aj Švajčiarsko a Španielsko.

Anglická verejná správa

Pojmy štát a štátna správa sa nepoužívajú, používa sa pojem The Crown (Koruna) – stotožňuje sa s ústrednou mocou, nie s panovníkom. Anglicko sa člení na grófstva, mestá a farnosti – sú len zoskupením obyvateľstva bez predstaviteľov ústrednej moci. Je im priznaná autonómia. Samosprávu zabezpečujú zhromaždenia a rady farností, obvodné rady na úrovni obvodov a rady grófstiev na úrovni grófstiev. Na čele týchto orgánov sú volení predsedovia. Preskúmavanie rozhodnutí verejných orgánov uskutočňuje buď nadriadený orgán verejnej správy, alebo odvolací súd prostredníctvom judicial review. Do roku 1947 nebolo možné žalovať Korunu podľa zásady „the King cannot do any wrong“. Teraz Korunu zastupuje generálny prokurátor a je možné ju žalovať za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil ktorýkoľvek jej zamestnanec. Prešetrovať činnosť správnych orgánov môže aj ombudsman (od roku 1967).

Verejná správa v USA

Systém je značne nejednotný, lebo organizácia miestnej správy je v právomoci vlád štátov. Samospráva sa môže uskutočňovať na základe zhromaždení voličov (každoročné stretnutia) alebo vlastnými zastupiteľskými orgánmi na čele so starostom. Ďalším orgánom je obecná rada. Vzťah rada – starosta môže mať dvojakú podobu: a) Silné postavenie starostu voči rade. b) Silné postavenie rady voči starostovi.  (prevláda) Postupne sa v USA presadzuje tzv. manažérsky systém – mestská rada menuje pre výkon svojich rozhodnutí manažéra a komisionársky systém – nevolí sa mestská rada, ale zbor 3 – 5 komisionárov, ktorý zodpovedajú za určitý úsek správy a jeden z nich zastáva post starostu. Vyššie samosprávne orgány sú okresy (Counties) a mestské komunity. Úlohy v oblasti správy  v Counties vykonávajú volení úradníci – šerif, súdny úradník, hlavný kontrolór… Na miestnej úrovni sa vytvorili aj osobitné samosprávne obvody (napr. školské obvody). Preskúmavanie rozhodnutí uskutočňujú všeobecné súdy, rozhodujú o administratívnych veciach len ak boli vyčerpané všetky administratívne opravné prostriedky.

Trestnoprávna komparatistika. Základné pojmy. Kontinentálne trestné právo

Predmetom porovnávania sú pojmy trestného práva hmotného – trestný čin, jeho chápanie, vymedzenie, znaky, klasifikácia, trestná zodpovednosť, trest a základné pojmy trestného procesného práva – trestný proces a jeho jednotlivé inštitúty. Kontinentálne trestné právo: základom boli v minulosti právne obyčaje. Od 15. storočia sa prestáva tolerovať svojpomoc a trestanie trestných činov sa stáva vecou súdov. Od  16. do 18. storočia vznikajú prvé trestnoprávne konštitúcie. Ďalší pokrok prinieslo osvietenstvo, začala sa uplatňovať zásada Nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege a niektoré špecifické činy sa prestali považovať za trestné. V období osvietenstva sa objavovali prvé ústavy, do ústav boli včleňované aj zásady trestného práva. Deklarácia práv človeka a občana obsahuje 5 zásad trestného práva: 1. zákon je rovnaký pre všetkých; 2. zákon stíha len činy nebezpečné pre spoločnosť; 3. trestné právo musí spočívať na zásade nullum crimen sine lege; 4. nikto nemôže byť obžalovaný ani potrestaný inak ako podľa zákona; 5. dôkazné konanie musí spočívať na prezumpcii neviny. Tieto zásady a zásada verejnosti konania sa objavili v Code penal z r. 1791. V ukladaní trestov sa presadila zásada rozumnosti, primeranosti a preventívnej funkcie trestu. Trestné konanie začína pred súdom na základe vznesenia obžaloby prokurátorom (inkvizičné konanie). V senátoch trestných súdov môžu zasadať aj laickí sudcovia. Konanie je v moci sudcu z povolania, ktorý ho riadi a vykonáva dôkazy. V konaní pred súdom sa neuplatňuje porota. Trestami sú trest odňatia slobody alebo peňažné tresty.

Anglické trestné právo

Trestný čin chápe ako pozitívny či negatívny čin, ktorý je porušením trestného práva a jeho základné znaky definuje právo. Trestné činy podľa Common law sa delia na: - treasons (vlastizrada); - felonies (ťažké trestné činy); - misdemeanours (ľahšie trestné činy). Trestné činy upravuje The Criminal Law Act z r. 1967.  Základnými elementmi trestného činu sú actus reus (zavinené konanie) a mens rea (trestný úmysel a kauzálna súvislosť medzi konaním a následkom). K vzniku trestnej zodpovednosti sa vyžaduje dobrovoľnosť, príčetnosť a požadovaný vek (3 kategórie: do 10 rokov- beztrestná, 10 resp. 9 – 14 rokov – obmedzená trestná zodpovednosť, nad 14 rokov). Základom procesného práva je právo na spravodlivý proces, ktorý vyjadruje už Magna Charta. Obžalobcom v procese býva polícia, vystupuje na úrovni občana ako súkromná osoba. Procesné strany sú označené osobnými menami a proces sa odohráva ako spor medzi dvoma osobami. Polícia si berie právneho poradcu a advokáta. V prvej fáze sa konanie predloží na zmierovací súd a verejné predbežné prerokovanie, kde sa rozhodne o prijatí alebo neprijatí obžaloby. Obžaloba musí prihlásiť všetky dôkazy a svedkov (pre obhajobu to neplatí). Ak sudca príjme obžalobu, nasleduje hlavné pojednávanie, ak sa obžalovaný necíti vinný, určí sa 12 členná porota (zo zoznamu voličov), ktorá rozhodne o vine resp. nevine. Sudca svedkov nevypočúva, len dozerá na priebeh konania. V prípade ľahších trestných činov rozhodujú magistrátne súdy (trest do 6 mesiacov resp. 2000 libier)

Trestné právo USA

Trestné právo USA spočíva na báze anglického trestného práva. Hmotné trestné právo zahŕňa definície jednotlivých trestných činov a všeobecné zásady trestnej zodpovednosti. Trestný čin je konanie alebo opomenutie porušujúce právo a je s ním spojený na základe odsúdenia niektorý z trestov alebo ich kombinácia (smrť, trest odňatia slobody, pokuta, prepustenie z úradu alebo nespôsobilosť zastávať čestný, či výnosný úrad alebo trust). Trestné činy sa členia na trestné činy podľa common law a podľa zákona. Existujú federálne trestné činy a kodifikované trestné činy jednotlivých štátov. Trestné činy sa rozlišujú na felonies a misdemeanors. Konanie spočíva na zásade práva na riadny proces (due process of law) – štátne orgány musia dodržiavať stanovené pravidlá: riadne upovedomenie občana o konaní, záruka vypočutia a možnosť obhajoby. Konanie je založené na princípe odporovania a rovnosti strán, ktoré aktívne ovplyvňujú priebeh konania. Sudca riadi konanie a len minimálne doň zasahuje. Svedkovia môžu iba odpovedať na otázky právnych zástupcov strán a nemôžu vyslovovať svoje domnienky a robiť závery. Výpoveď musí byť priama, založená na skutočných poznatkoch. V trestnom konaní platí zásada dohody – možno dohodnúť nižší trest. Procesné právo je zväčša kodifikované na federálnej úrovni, ale aj jednotlivé štáty majú svoje procesné poriadky.

Islamské trestné právo

Podstatnou zásadou je princíp, na základe ktorého možno človeka stíhať len za čin, ktorý bol trestným skôr, ako ho páchateľ spáchal. Základom trestu je odplata. Trestné činy sa delia do kategórií: 1) hadd: trestné činy porušujúce božie práva (krádež, lúpež, cudzoložstvo, krivé obvinenie z cudzoložstva, vzbura, zrada islamu, požívanie alkoholu). Trestami boli hudúd (smrť, zmrzačenie, vyhnanstvo, telesné tresty); 2) qisás: trestné činy proti ľudským právam (zabitie a nenapraviteľné ublíženie na zdraví). Trest závisel od vôle poškodeného alebo príbuzných a riadil sa ustanoveniami koránu o krvnej pomste, poškodený sa mohol uspokojiť aj s výkupným (dija) alebo mohol páchateľa oslobodiť; 3) ta’zir: neradili sa ani do jednej z uvedených skupín (napr. krivá výpoveď, špionáž…). Trest sa ukladal podľa uváženia sudcu (najčastejšie infamujúce tresty)

Konanie prebiehalo pred samosudcom, bolo verejné. Najvyšší význam mala výpoveď svedkov a prísaha. Za výnimočných okolností sa pripúšťala aj sprostredkovaná výpoveď, musela byť však potvrdená dvoma svedkami. Sudcom mohol byť iba mudžahíd, právny expert s požadovaným vzdelaním a fyzickými a morálnymi predpokladmi. Na začiatku 20. storočia sa islamské právo v oblasti trestného práva prestalo uplatňovať. Prameňom práva sa stal zákon. V súčasnosti možno zaznamenať návrat šarie do trestného práva v niektorých krajinách.

Veľké právne systémy – pojem, členenie(vonkajšie členenie práva)

Vonkajšie triedenie práva predstavuje členenie na veľké právne systémy. Podobné právne poriadky vytvorili relatívne samostatnú triedu – veľký právny systém, na základe toho, čo je spoločné pre určitú skupinu národných právnych systémov. Jednotliví autori rôzne klasifikujú veľké právne systémy:

René David – prevažujúcim kritériom je charakter prameňov práva: 1) rodina ranogermánska, 2) právo socialistické, 3) common law (anglické právo a právo USA), 4) práva náboženské a tradičné (právo islamu, indické, Ďalekého východu, africké a Madagaskaru)

Zweigert a Kötz triedia právne systémy podľa právneho štýlu: 1) románsky právny okruh, 2) nemecký právny okruh (nemecké, rakúske a švajčiarske právo), 3) angloamerický právny okruh (anglické právo a právo USA), 4) škandinávsky právny okruh, 5) socialistický právny okruh, 6) ostatné právne okruhy (Ďaleký východ, islam, hinduistické právo)

Knapp rozoznáva tri veľké právne systémy: 1) kontinentálny, 2) angloamerický, 3) islamský

Za základné právne systémy sú považované kontinentálny a angloamerický systém. Popri uvedených systémoch existujú izolované práva, ktoré nevytvárajú veľké právne systémy (napr. židovské právo, hinduistické právo…)

Kontinentálny právny systém – základná charakteristika

Systém kontinentálneho európskeho práva je systém práva písaného – lex scripta. Iné pramene práva sú subsidiárnymi prameňmi. Právo vytvárajú najvyššie štátne orgány. Platí zásada iudex ius dicit inter partes (sudca vyhlasuje právo medzi stranami sporu). Napriek tomu rozhodnutia vyšších súdov požívajú veľkú autoritu a majú vplyv na utváranie práva. Kontinentálne právo sa rozšírilo aj mimo Európy, platí aj v Latinskej Amerike a v niektorých častiach Ázie a Afriky. Korene spočívajú v rímskom práve, ale aj v kanonickom, románskom a germánskom barbarskom práve. Podľa toho sa nie celkom presne nazýva aj romano-germánske právo.Charakteristické znaky kontinentálneho právneho systému (z hľadiska súkromnoprávnej komparatistiky): 1) písané právo; 2) legislatívne právo; 3)´výlučné voči ostatným systémom; 4) podstatou je systém občianskeho práva v kódexovej forme

Periodizácia vývoja kontinentálneho právneho systému

Vývoj kontinentálneho právneho systému prebiehal v základných etapách:

1. obdobie formovania barbarského práva a obyčajového kmeňového práva: v 5. storočí sa prestalo uplatňovať rímske právo a základným prvkom práva sa stávajú právne obyčaje barbarských kmeňov. Na základe obyčajového práva týchto (germánskych) kmeňov, zmiešaného s obyčajovým právom pôvodného obyvateľstva a stopami a zvyškami predjusiniánskeho rímskeho práva sa začal formovať kontinentálny systém práva. Pôvodné germánske právo sa objavovalo v rozhodnutiach ľudových zhromaždení, pramenilo v obyčajovom práve. Očakávalo božský zásah (boží súd), vyznačovalo sa obradným užívaním niektorých vecí. Právo bolo charakterizované princípom teritoriality zmiešaným s princípom personality. Vyššia úroveň pôvodného obyvateľstva a vplyv zvyškov rímskeho práva podnietilo objavenie prvých kodifikácií: Lex Visigothorum, Lex Romana Burgundiorum, Breviarum Alarici. Po usadení sa germánskych kmeňov sa rozvíja barbarské právo v dvoch líniách: 1. románske právo: rozvíjalo sa na území dnešného Francúzska. Sčasti sa tu stále uplatňovalo rímske právo (Vizigóti a Burgundi). Po vpáde Frankov sa rozvíja franské obyčajové právo, ktoré vytlačilo rímske právo. 2. nemecké právo: po rozpade Franskej ríše sa začína jeho rozvoj, bolo rozmanité podľa rôznych kmeňov (Sasi, Alamani, Burgundi, Góti, Frankovia, Vandali). Toto právo bolo postupne stabilizované a došlo aj k jeho písomnému zakotveniu (Saské a Švábske zrkadlo)

2. obdobie formovania feudálnych štátov a renesancie idey práva: spoločnosť bola poznačená najmä lénnymi vzťahmi, panovníci sa prostredníctvom práva snažili o upevnenie svojej moci. Zriaďovali sa vyššie súdy a panovnícke úrady. Právo tvorené panovníkmi (konštitúcie) sa vzťahovalo na územie celej krajiny, jeho faktické pôsobenie záviselo od panovníkovej moci. Rozvoj miest podnietil potrebu novej regulácie najmä obchodných vzťahov. V talianskych mestách vzniká medzinárodné súkromné právo (súdny proces, kolízia mestských práv, úprava obchodného styku) – vzniká všeobecné právo talianskych miest – ius commune.

3. vznik spoločného práva univerzít: formuje sa právo vyznačujúce sa abstraktnosťou a univerzalizmom. Vyučovalo sa svetské aj cirkevné právo. Rozvíjala sa právna veda (škola glosátorov a postglosátorov v Bologni)

4. renesancia (recepcia) rímskeho práva v Európe: nová etapa sa začína objavením Corpus Iuris Civilis na konci 11. storočia a po znovunájdení Digest. Začiatok recepcie sa prejavil najmä v Bologni. Rímske právo bolo akceptované pre svoju praktickosť, vecnosť a reálnosť. Rozvíjali sa školy glosátorská a postglosátorská – spájali obsah rímskeho práva s praxou. Recepcia rímskeho práva prebiehala medzi 12. až 16. storočím, znamenala prevzatie všeobecného európskeho práva – ius communne do práva formujúcich sa feudálnych štátov. Išlo o prvý a najrozsiahlejší prípad adkulturácie v histórii. Domáce práva v skutočnosti nezanikli, ale prejavovali sa ako lokálne odchýlky rímskeho práva. V Nemecku sa takéto používanie rímskeho práva nazývalo usus modernus pandectarum. Najväčší rozsah recepcie rímskeho práva sa prejavil tam, kde bolo obyvateľstvo latinského pôvodu, v Nemecku, v Rakúsku a v Holandsku. U nás sa používalo uhorské obyčajové právo. Dôležitým faktorom ovplyvňujúcim recepciu rímskeho práva bol kladný postoj cirkvi k tomuto právu.

5. rozvoj a vplyv filozofických škôl na vývoj práva:  filozofické školy priniesli najskôr právny humanizmus (označuje sa aj elegantná jurisprudencia), neskôr nastupuje epocha prirodzeného práva (17. storočie – Hugo Grotius). Vyzdvihuje rozum, slobodu, rešpektovanie ľudskej osobnosti. Objavujú sa prvé kodifikácie ovplyvnené osvietenským absolutizmom. V Nemecku sa rozvíja historická škola, ktorá presadzovala čisté rímskej právo, vznikla samostatná veda pandektného práva (Heise, Ihering)

6. obdobie novodobých kodifikácií: na rozhraní 18. a 19. storočia smeroval vývoj k modernej kodifikácii. Prvá etapa sa uskutočnila vydaním Code civil vo Francúzsku v roku 1804 a rakúskeho ABGB v roku 1811. Ide o osvietenecké a prirodzenoprávne diela. V druhej etape vznikli nemecký BGB a švajčiarsky ZGB, boli viac pragmatické a neobsahovali už osvietenecké a prirodzenoprávne prvky.

Okruhy kontinentálneho právneho systému

Knapp vymedzuje šesť resp. sedem podsystémov, základom členenia sú dominujúce občianske kódexy:

1) francúzsky okruh: Je prototypom kontinentálneho právneho systému. Francúzske právo sa šírilo najmú v období francúzskej hegemónie a expanzie v Európe (Napoleon). Ďalšou cestou bolo rozširovanie koloniálnej sústavy a aj vedomé preberanie francúzskeho práva. Základom tohoto subsystému je Code Civil z r. 1804. Preberá a rozvíja tradičné inštitúty dovtedajšieho obyčajového a aj rímskeho práva a akceptuje a rozvíja inštitúty, ktoré priniesla revolúcia. Hlavnými zásadami tohto diela sú: formálna rovnoprávnosť, posvätnosť súkromného vlastníctva a zmluvná sloboda.  Za vznikom Code Civil stoja najmä Portalis, Trochet a Napoleon. C.C. má 2281 článkov rozdelených do úvodného titulu a troch kníh.V úvodnom titule hovorí o vyhlasovaní zákonov, o neprípustnosti retroaktivity, osobnej a vecnej pôsobnosti zákonov, o zákaze odmietnutia spravodlivosti, vylučuje pôsobenie precedentov a stanovuje, že právne významné normy z hľadiska verejného poriadku a dobrých mravov sú kogentné. Prvá kniha: osobné práva a rodinné právo; Druhá kniha: vlastníctvo a vecné práva k cudzej veci (vlastníctvo je právo užívať veci a disponovať nimi najabsolútnejším spôsobom, okrem spôsobov právom zakázaných. Tretia kniha: záväzkové a dedičské právo.

2) rakúsky okruh: Opiera sa o Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch. Jeho vplyv významne neprekročil hranice Rakúska. Celý zákonník bol vydaný v roku 1811. Prejavuje sa na ňom vplyv rímskeho práva a teórií prirodzenoprávneho racionalizmu. Pozostáva z 1502 paragrafov, člení sa na úvod a 3 diely. Úvod: ustanovenie o pôsobnosti a výklade zákonov, o prameňoch práva, zákaze retroaktivity, vylúčenie normatívneho pôsobenia sudcovského rozhodnutia, zásadu monopolu štátnej ochrany práv. 1. diel: rodinné a osobné právo; 2. diel: právo k veciam (prvý oddiel – vecné práva vrát. dedičského práva, druhý oddiel – osobné práva k veciam); 3. diel: spoločné predpisy osobných a vecných práv.

3) nemecký okruh: Základom je Bürgerliches Gesetzbuch (1896/1900). Jeho vplyv sa prejavil aj na Ďalekom východe v Číne a v Japonsku. Nepovažuje sa za vydarené dielo, chýba mu jednotný filozofický základ. Je výsledkom kompromisu medzi francúzskym občianskym právom a starým nemeckým právom ako vzormi. Nemecký občiansky zákonník je ťažko zrozumiteľný a neurčitý. Jedným z jeho štýlotvorných prvkov je zásada Treu und Glauben (princíp dobrej viery) – základná zásada nemeckého zmluvného práva. BGB sa skladá z 2385 paragrafov, člení sa na 5 kníh:1.kniha: všeobecná časť – oddiely o osobách, veciach, právnych úkonoch, lehotách a počítaní času, premlčaní a výkone práv; 2. kniha: záväzkové právo; 3. kniha: vecné právo; 4. kniha: rodinné právo; 5. kniha: dedičské právo.

4) švajčiarsky okruh: Hlavným prameňom je švajčiarsky občiansky zákonník – Zivilgesetzbuch, ktorý sa skladá z dvoch zákonov – občianskeho zákonníka (1907) a obligačného zákona (1911). ZGB rovnako ako BGB nemá jednotný filozofický základ. Jeho inšpiráciou bol usus modernus pandectarum a nemecký BGB. Vo svojej záväzkovej časti je výrazne komercionalizovaný, občianske právo splýva s obchodným právom. ZGB obsahuje 2163 článkov, delia sa do úvodného titulu a piatich kníh. Úvodný titul: 10 článkov – sudca, ak nemôže vec rozhodnúť podľa zákona, rozhodne, akoby bol sám zákonodarcom; zásada Treu und Glauben; zákaz zneužitia práva…1. kniha: právo osôb; 2. kniha: právo rodinné; 3. kniha: dedičské právo; 4. kniha: vecné práva; 5. kniha: záväzkový kódex. ZGB bol inšpiráciou v Turecku a v niektorých krajinách Blízkeho východu.

5) škandinávsky okruh: Nazýva sa aj nordický okruh, zahŕňa dánske, nórske, švédske a fínske právo. Rozlišuje sa medzi západnými krajinami (Dánsko a Nórsko) a východnými krajinami (Švédsko a Fínsko). Osobitosťou škandinávskeho práva je, že ho nezasiahla priamo recepcia rímskeho práva, jeho vplyv sa prejavil len nepriamo. Škandinávske právo nie je kodifikované v klasickom význame, právo je rozdelené vo veľkom množstve menej rozsiahlych zákonov. Vo Švédsku a Fínsku bol základom súkromného práva Švédsky ríšsky zákonník z r. 1734, ktorý upravoval aj trestnoprávnu a procesnú oblasť. V Nórsku a Dánsku bol najvýznamnejší zákonník Dánske právo kráľa Kristiána V. z r. 1683. , popri ňom vznikalo množstvo špeciálnych zákonov. Oba kódexy platia dodnes, hoci sú svojim obsahom obsolentné. Značný priestor sa ponecháva obyčajovému právu a tiež sudcovskej tvorbe práva (súdne rozhodnutie je sekundárny prameň práva). V rámci nordického práva sa uskutočňuje spontánna aj zámerná harmonizácia, ktorá vyplýva z etnickej, historickej, kultúrnej, náboženskej a geografickej príbuznosti, najmä s ohľadom na rodinné a obchodné styky.

6) latinskoamerický okruh: Ide o právo písané, ktoré vzniklo najmä pod vplyvom francúzskeho práva. Kontinentálne právo preniklo do latinskej Ameriky najmä cez chilský občiansky zákonník (ovplyvnil právo Argentíny, Ekvádoru, Nikaraguy…). Na brazílske občianske právo vplývalo nemecké občianske právo a na právo Argentíny aj Španielske právo. Najstarší kódex bol občiansky zákonník Bolívie (1831).

7) socialistický systém: Základom bol sovietsky občiansky zákonník z roku 1922, ktorý obsahoval odchýlky v oblasti vlastníctva a aj v obligačnom práve. V súčasnosti prebieha transformácia tohoto práva.

- Mimo týchto okruhov stojí európske nadštátne právo, ktoré je zvláštne svojím charakterom noriem, tvorbou práva, pôsobením noriem…, ktoré nemajú obdobu v existujúcich právnych systémoch, a preto jednoznačne nemôžu byť zaradené do známych štruktúr a systémov.

Štruktúra kontinentálneho právneho systému

Základným znakom tejto štruktúry je dualizmus práva verejného a práva súkromného. Toto členenie má korene v rímskom práve (Ulpianus). Tieto oblasti sa rozlišujú svojimi časťami a charakterom, ako samostatné skupiny sa začali formovať postupne počas historického vývoja. Pôvodne existovalo len súkromné právo. V kontinentálnom práve sa vyskytuje veľa podobných (totožných) odvetví. Do oblasti verejného práva možno počítať: ústavné, správne, daňové, trestné a procesné právo. Súkromné právo tvoria: občianske, rodinné, obchodné a živnostenské, pracovné a medzinárodné súkromné právo.  Základom je občianske právo ako ius generale. Jadrom súkromného práva je obligačné právo, v ktorom jednotlivé práva vykazujú najviac podobností. V kontinentálnom práve sa vyskytuje veľa inštitútov, ktoré majú spoločný základ vychádzajúci z rímskeho práva alebo z kanonického práva.

Pramene kontinentálneho právneho systému

Základným prameňom práva je právna norma, záväzné pravidlo správania sa v širšom zmysle (právnou normou je aj pravidlo, kto je subjektom práva, vymedzujúce právne skutočnosti, definujúce vec, právny stav, pôsobnosť právnej normy…). Právna norma je nehmotný základ právneho poriadku zložený z príkazov, zákazov a dovolení, ktoré musia mať adresáta a tvorcu. Vytvoriť, meniť alebo rušiť právnu normu je možné len prostredníctvom právneho predpisu. Formy právnych predpisov:

a) ústavné zákony a ústavy: základné zákony štátov; b) kódexy: legislatívne zhromaždenie právnych noriem určitého právneho odvetvia v jednom veľkom zákone (v procesnom práve sa označujú ako poriadky). Pojem kódex nemusí znamenať sústredenie látky celého odvetvia (napr. vo Francúzsku sú ako code označované dôležitejšie zákony). Základnými časťami zákonníkov sú paragrafy, príp. články, zákonníky sa členia na knihy, diely, oddiely atď. c) zákony: základný prameň práva v kontinentálnom právnom systéme; d) podzákonné normy. Všetky ostatné pramene práva sú sekundárnymi prameňmi: - súdne rozhodnutia (nepripúšťajú sa ako prameň – s výnimkou škandinávskej oblasti a Holandska); - obyčajové právo (ak existuje medzera v zákone, použije sa, nemožno ho použiť contra legem); - analógia; - ekvita a rozum; - všeobecné právne zásady

Základné súkromnoprávne inštitúty kontinentálneho práva

Základnými inštitútmi občianskeho práva sú inštitúty osobného práva a rodinného práva, veci, vlastníctvo, obligácie a dedenie.

Osobné právo: Je upravované vo všeobecnej časti občianskeho práva. Jeho podstatou sú subjekty práva, ktoré sa označujú ako osoby. Pôvodne boli osobami len „prirodzené osoby“ – fyzické osoby. Právo upravuje ich spôsobilosť mať práva a povinnosti, spôsobilosť na právne úkony a deliktuálnu spôsobilosť. Spôsobilosť fyzických osôb na práva je neobmedzená a neobmedziteľná. V minulosti to však neplatilo (v rímskom práve existovala strata alebo obmedzenie právnej spôsobilosti capitis deminutio, v stredoveku mala podobné účinky exkomunikácia, v Code civil existoval do r. 1854 inštitút občianskej smrti – mors civilis – mohla nastať dobrovoľne odchodom do kláštora alebo v dôsledku odsúdenia za niektoré trestné činy). Obmedzenia spôsobilosti obsahoval aj ABGB. Až BGB rozšíril názor, že každý človek má spôsobilosť na práva od narodenia až do smrti, resp. aj pred narodením (nasciturus). Spôsobilosť na právne úkony sa v stredoveku stotožňovala so zrelosťou – u mužov sa stanovovala bojaschopnosťou, neskôr vekom. Postavenie žien bolo nerovné, bola len zakotvená možnosť uzavrieť manželstvo po dovŕšení určitého veku. Inštitút právnickej osoby vo francúzskom práve nepriamo upravoval obchodný zákonník, podobne aj v Rakúsku. BGB aj ZGB tento inštitút už poznali.

Veci: Sú ústredným pojmom vecného práva. Code civil hovorí o statkoch, BGB o hmotných predmetoch. ABGB označuje za vec všetko, čo je odlišné od osoby a slúži potrebám ľudí. Vec sa triedia na hmotné a nehmotné a predovšetkým na hnuteľné a nehnuteľné. Code civil rozlišuje veci hnuteľné a nehnuteľné (nehnuteľné prirodzené, nehnuteľné svojím určením, trvalo spojené s nehnuteľnosťou). ABGB definuje ako nehnuteľné aj veci hnuteľné, trvalo spojené s vecami nehnuteľnými, ak tak stanoví zákon. ZGB stanovuje nehnuteľnosti taxatívnym výpočtom (nehnuteľnosti, samostatné trvalé práva zapísané v pozemkovej knihe, bane).

Vlastníctvo: Koncepcia je prevzatá z rímskeho práva, je silne ovplyvnená osvietenstvom, prirodzeným právom a hospodárskym liberalizmom. Vlastníctvo je právo, ktoré poskytuje svojmu vlastníkom absolútne právne panstvo nad vecou. Vlastníctvo je jednotné a nedeliteľné (takto vlastníctvo nechápalo socialistické právo, ktoré delilo vlastníctvo na štátne, družstevné a osobné) Znaky vlastníctva: a) absolútne právo; b) výlučné právo (vlastník môže z užívania vylúčiť kohokoľvek iného); c) možnosť s predmetom ľubovoľne nakladať (nie proti zákonu a proti právu iného): právo vec užívať, brať úžitky, disponovať s vecou, opustiť ju a zničiť ju; d) právo požadovať vydanie veci od každého, kto ju neoprávnene drží a vzoprieť sa rušeniu vlastníckeho práva

Obligácie: Hlavné dôvody vzniku záväzku sú právne úkony (kontraktné obligácie) a protiprávne úkony (deliktné obligácie)

Chápanie zmluvy je konsenzuálne (vďaka prirodzenoprávnemu prístupu). Zmluva vzniká prejavom vôle (spravidla úplným) a bezpodmienečným prijatím ponuky. Konsenzuálny princíp najvýraznejšie upravuje ZGB. Zásada zmluvnej voľnosti odsunula do úzadia formalizmus pri uzatváraní zmlúv. Deliktné obligácie vyplývajú zo spôsobenej škody, podstatou je zodpovednosť za spôsobenú škodu. Základnou zásadou je – za zavinenú a protiprávne spôsobenú škodu náleží odškodnenie. Túto zásadu prevzali všetky kódexy. Občianske právo pripúšťa aj objektívnu škodu (kto má prospech z určitej činnosti, nesie i riziko škodlivých následkov). Súčasným trendom vo svete je prechod od subjektívnej ku objektívnej zodpovednosti.

Dedenie: Kódexy okrem Code civil a ABGB ho zaraďujú do samostatnej kapitoly. Podstatou je prechod vlastníctva z dôvodu smrti pôvodného vlastníka. Uplatnil sa modifikovaný rímskoprávny model s predpokladmi dedenia: - smrť poručiteľa, - pozostalý majetok, - osoby oprávnené dediť. Právne dôvody dedenia sú zákon a závet. Dedenie zo závetu je okrem inštitútu neopomenuteľných dedičov silnejšie. Odúmrť pripadne štátu. Nadobudnutie pozostalosti je riešené rôzne: Code civil – pozostalosť sa nadobúda prijatím dedičstva, a to spätne k okamihu poručiteľovej smrti. ABGB – inštitút ležiacej pozostalosti (dedičstvo, keď bolo ponúknuté a ešte nebolo prijaté) – vyžaduje sa následný akt – odovzdanie odovzdacou listinou – dedičstvo sa nadobúda súdnym prikázaním spätne od smrti poručiteľa. BGB a ZGB – smrťou poručiteľa nadobúdajú dedičia pozostalosť ako celok s následnou možnosťou jej odmietnutia.

Rodinné právo: V starších zákonníkoch je upravené spolu s osobným právom. Vo svojom vývoji bolo silne ovplyvňované kanonickým právom. Popri súkromnoprávnych prvkoch obsahuje aj prvky verejnoprávne. Základným inštitútom je manželstvo. V minulosti malo formy: - manželstvo na základe zmluvy; - manželstvo vzniknuté únosom nevesty; - na základe jednostranného rozhodnutia muža… Hlavnou formou sa stalo manželstvo uzatvárané na základe dohody rodín. Predchádzalo mu zasnúbenie. Manželstvo sa pokladalo za sviatosť, postupne sa začalo chápať ako zväzok spočívajúci na konsenze, ktorého vznik je spojený s vyjadrením súhlasu. Od 16. storočia bola zavedená požiadavka svedkov. Od konca 16. storočia vstupuje do úpravy manželstva štát (vedenie matriky). Vyvinul sa inštitút povinného civilného sobáša (Francúzsko), snúbenci sa po uzavretí takého manželstva môžu zosobášiť aj cirkevne – bez právnych účinkov. Inde je možná voľba formy uzavretia manželstva (cirkevná alebo civilná forma). Rozdiely sa prejavujú v otázke vzniku (konsenzom alebo rozhodnutím orgánu) a zániku manželstva (zrušenie z dôvodu neplatnosti, rozvod). Rovnaké podmienky pre rozvod bez rozdielu vierovyznania priniesol až BGB. Vzťah medzi manželmi bol dlho nerovnoprávny, postavenie manželky sa zrovnoprávnilo až v druhej polovici 20. storočia. Majetkové pomery manželov: majetok môže byť spravovaný oddelene alebo môže byť spravovaný formou majetkového spoločenstva (s možnosťou zmluvnej úpravy vzťahov). Postavenie detí nebolo v minulosti rovnoprávne (manželské – nemanželské, synovia – dcéry, prvorodené deti – ostatné deti), dnes sa rozdiely vyrovnali (uplatňovanie ľudských práv).

Vývoj ostatných súkromnoprávnych odvetví na európskom kontinente– obchodné, pracovné, rodinné právo a medzinárodné právo súkromné

Obchodné právo: Nevyvíjalo sa paralelne s občianskym právom. Kodifikácia sa začala vo Francúzsku v roku 1807. Obchodné právo sa vytváralo v závislosti od potrieb praxe. Predmet úpravy nie je dodnes jasne teoreticky vymedzený, ide najmä o: - vymedzenie pojmov obchod, obchodník, ustanovenia o obchodnom registri a obchodných knihách; - všeobecné ustanovenia o obchodných spoločnostiach; - obchodné záväzky; - úprava cenných papierov; - niektoré práva k nehmotným statkom; - konkurzné a vyrovnávacie právo; - právo námorného obchodu…  Prvý obchodný zákonník Code de commerce má 4 knihy: 1. O obchode všeobecne; 2. Právna úprava námorného obchodu; 3. O konkurze (vrát. bankrotu); 4. Obchodné súdnictvo a pravidlá osobitného súdneho konania. Tento zákonník platí s novelizáciami dodnes. Ďalší obchodný zákonník navrhlo až Bavorsko v roku 1856. Vypracovala ho „norimberská kodifikačná komisia“ a platil aj v Rakúsku. V roku 1900 prijalo Nemecko nový obchodný zákonník (HGB), v roku 1939 ho muselo prijať aj Rakúsko. V súčasnosti sa novelizáciami oddeľujú. Vo Švajčiarsku je obligačný kódex súčasťou občianskeho zákonníka (rovnako má jednotnú kodifikáciu občianskeho a obchodného zákonníka aj Quebec). V Taliansku a v Holandsku je obchodné a občianske právo zjednotené.

Pracovné právo: Popri občianskom práve vznikali zákony upravujúce pracovné vzťahy – vytvoril sa odbor pracovné právo. Napriek osamostatneniu sa naďalej považovalo za súkromné právo, aj keď má verejnoprávne prvky. Veľký význam bol pracovnému právu prikladaný najmä v bývalom socialistickom bloku.

Rodinné právo: V socialistických krajinách bolo vyňaté z občianskeho práva, čiastočne bolo vyňaté aj v Nemecku a v Rakúsku.

Medzinárodné právo súkromné: Bez kodifikácie MPS je jedine FRA. U nás bolo legislatívne osamostatnené v roku 1963.