Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Konštantína Filozofa / Filozofická fakulta / Estetika

Dejiny výtvarného umenia IV. (tahak_dvu_iv.doc)

K L A S I C I Z M U S ( 1760 – 1830 )

(z latinského classicus - vynikajúci, vzťahovaný ku gréckemu umeniu 5. a 4. storočia p. n. l., a tým k významom dokonalý, vrcholný, príkladný)

klasicistická reakcia na Barok v umení:

Klasicistický umelci reagovali svojimi dielami na barokový pátos, iluzívnosť, rozvláčnosť a jeho nepokojné vrenie, taktiež reagovali na rokokovú frivolnosť, výstrednosť a komplikovanosť. Klasicizmus popieral ich zmyslovosť asketickým tvaroslovím, zdržanlivosťou a racionálnosťou. Význam farby začína ustupovať, kompozíciu ovláda jasnosť, prehľadnosť a jednoduchosť.

Klasicistický umelci sa snažia o reformu – nie prostredníctvom zavrhnutia minulosti, ale cestou kritického a rozvážneho výberu predlôh, ktoré minulosť môže ponúknuť. Prví umelci tohto obdobia čerpali aj z klasických diel renesancie, vrcholní klasicisti sa obracali k antickým dielam

spoločensko-politické a umelecké podmienky vzniku nového slohu:

Mimoriadny význam pre názorové vyhranenie silne racionalistického slohu mali teórie a dejiny umenia, ktoré rozšírili do všeobecného povedomia výtvarnú predstavu o antike. A to najmä popisom a výkladom diel objavených v Herculaneu a Pompejach, ako aj antickými objavmi v bývalých rímskych provinciách.

O rozšírenie predstáv o antickom umení, sa zaslúžili grafické znázornenia antických diel, ktoré v tom čase vychádzali v značnom rozsahu. Neobyčajný rozmach zažíval aj zberateľský záujem, ktorý viedol k vytvoreniu mnohých súkromných i verejných zbierok.

Veľmi veľký vplyv malo najmä dielo „Dejiny antického umenia“ od J. J. Winckelmanna (zdôrazňoval grécke poňatie krásy a jeho hlavné rysy videl vo vznešenosti a v kľude) ale aj mnohé iné diela od Mengsa, Leesinga, Reynoldsa a iných. Tieto spisy neovplyvňovali iba dobovú vnímavosť voči antike, ale usmerňovali aj výtvarný názor, merítka maliarstva a sochárstva. Sústava vychádzala z Aristotelových estetických predstáv. Za vedúcu zložku tvorby bol považovaný rozum, schopný odkryť nemennú podstatu prírody a dospieť k umeleckej pravde jej nápodobou. Nadradenie všeobecného nad individuálnym.

Klasicistický obraz človeka mal idealizujúci ráz a podával obraz človeka, v ktorom sa umelecky odrážali meštianske cnosti: striedmosť, vážnosť, pracovitosť, skromnosť alebo oddanosť verejnému blahu a vlasti.

Klasicizmus sa presadil v Anglicku a vo Francúzsku. Postupne sa rozšíril do Nemecka, Rakúska, Čiech, Slovenska, Švédska, Ruska a iných európskych krajín. Nakoniec prenikol aj do severnej Ameriky.

klasicistické maliarstvo:

Klasicizmus sa najprv prejavuje v námetoch (predovšetkým grécka a rímska mytológia) a až neskôr aj v štýle. V maliarstve prevláda plastické stvárnenie, striedmosť kompozície, kresby a farby, dobrovoľné ochudobňovanie. V obľube sú morálne námety z gréckych a rímskych dejín. Maľby boli inšpirované najmä vzormi antických sôch (kedže sa nezachoval ani jeden antický obraz, len veľmi málo fresiek) – postavy majú často skulpturálny charakter → vyzerajú ako sochy.

Medzi významných klasicistických maliarov patrili: Pierre Paul Prudhon, Antoine-Jean Gros, Hubert Robert a najmä: →

Jacques Louis   D a v i d   (1748 – 1825)

Francúz, zakladateľ maliarskeho klasicizmu, zúčastnil sa veľkej francúzskej revolúcie. Jeho obrazy sú strnulé a racionálne komponované, inšpirované predovšetkým antickým sochárstvom (Prísaha Horatiovcov, Smrť Sokratova). Jeho najvýznamnejšie diela vznikli počas revolúcie, keď zobrazoval jej udalosti a hrdinov (Zavraždený Marat, Umierajúci Le Peletier, Prísaha v loptovni). Stal sa prvým Napoleonovým maliarom a maľoval pre neho jeho portréty a významné udalosti jeho vlády (Korunovácia Napoleona I., Rozdeľovanie orlov, Napoleon prechádza cez Alpy). Za vzor klasicizmu je považovaný jeho obraz Únos Sabíniek – je to technicky dokonalá maľba idealizovaných figurálnych typov s komplikovanou kompozíciou dramatického okamžiku. Toto dielo spolu s ďalšími mytologickými dielami namaľoval vo vyhnanstve. David svojou silou realistického temperamentu položil základy historickej maľby 19. storočia. Jeho veľké kompozície, či už zachytávajú niektoré dejstvo súvekej tragédie alebo evokujú nejaký antický výjav, vždy sa snažia vyjadriť heroizmus. David je dramatický autor, ktorý sa stavia na stranu cti. A tak sa i jeho obrazy zameriavajú na vrcholný okamžik činu. Z toho vyplýva jasná, zreteľne rozvrhnutá, slávnostná, a predovšetkým klasická kompozícia. David sa neustále usiluje o pravdivosť – zobrazením verných oblekov, rekvizít alebo zátiší. Vo svojich portrétoch odmieta pôvab a usiluje sa skôr o drsnosť smerujúcu k pravde a prirodzenosti.

Jean Auguste Dominique   I n g r e s   (1780 – 1867)

Bol žiakom Davida. V mladosti ho podporovali romantici, no v zrelom veku je pokladaný za hlavu klasicistickej školy. Vo svojich maľbách zdôrazňuje expresívnu silu tvaru a kontúry za cenu zveličenia, ba niekedy aj deformácie. Ingres maľoval celý život najmä portréty. Takmer každý z nich je majstrovským dielom – vďaka pravdivému charakteru, suverénnej kresbe a farebnosti, ktoré sú v súlade s osobnosťou modelu (Autoportrét v dvadsiatich štyroch rokoch, Rodina Rivierovcov, Pani Moitessierová). Za najpopulárnejšie sú považované jeho portréty kreslené tuhou (Paganini, Rodina Stamatyovcov). Je považovaný za veľkého majstra kresby – považoval ju za základ maľby a radil ju nad farbu a rukopis. Jeho kresbový výraz je subtílny v detaile a zároveň veľkolepý a suverénny vo vedení línie. Ingrove kresby sa majestátne zmocňujú plochy papiera a šírkou i bohatosťou ťahov z nej dobývajú pôvab alebo jadrnosť tej či onej postavy. Ingres bol veľmi často inšpirovaný ženskou nahotou (Afrodita anadyomené, Veľká odaliska, Turecký kúpeľ). Je považovaný za realistu hlásajúceho „naivnú“ vernosť predmetu, ale aj za štylistu, ktorý v záujme čo najlepšieho vyjadrenia sa zjednodušuje a deformuje. Od svojich predchodcov sa líšil tým, že na maľbu nazeral ako na „vec mysle“ – jeho maľby boli vždy uvedomelé a nenáhodné. Nepridržal sa iba antických vzorov a Raffaela, ale inšpiroval sa aj dosial opovrhovaným stredovekom (Paolo a Francesca). Jeho ďalšie diela: Homérova apoteoza, Romulus, víťaz pri Acrone, Jupiter a Thetis

Anton Raphael   M e n g s   (1728 – 1779)

Maliar a teoretik umenia ovplyvnený Winckelmannom. Venoval sa štúdiu antickej plastiky, Reffaela a Correggia. Zaoberal sa hudbou, písal teoretické spisy o umení. Je autorom náboženských a mytologických obrazov a fresiek (freska Parnas, Vlastná podobizeň, Klaňanie pastierov, Podobizeň kurfirtky Marie Antonie)

klasicistické sochárstvo:

Podľa teoretikov je sochárstvo najvyšší druh umenia, lebo vie najkrajšie napodobovať antické sochárstvo pokladané za vrchol umenia. Verejné sochárstvo plní významnú spoločenskú úlohu, prispieva k urbanistickému rozvoju a k prestížnej výzdobe podporovanej vládami a mestskými úradmi. Sochárstvo zdôrazňovalo uzavretý a nečlenený tvar, používalo primárne biely mramor a alabaster a bolo považované vedúci umelecký druh ovplyvňujúci rozhodujúcim spôsobom aj maliarstvo.

Antonio   C a n o v a   (1757 – 1822)

Jeho dielo zaznamenalo významný obrat ku klasickým formám. Ako všetci klasicisti, upadal do nevýraznej strojenosti. Jeho sochy sú síce nevídane krásne, ale zároveň vyzerajú, akoby sa stali obeťou niekoho, kto ich premenil na mramor. Prejavuje sa v nich nedostatok výraznosti. Jedno z najkrajších diel je Portrét Napoleonovej sestry Pauliny Bonapartovej, ktorú Canova spodobil ako polonahú Venušu. Dalšie veľmi známe dielo je Amor a Psyche. Toto súsošie sa vyznačuje pôvabom s novým úsilím o jednoduché riešenie a čistotu profilov. V Ríme vytvoril hrobku pápeža Klementa XIV. a pre kostol sv. Petra pomník pápeža Klementa XIII. Canova je dominantnou postavou svojej epochy a jeho tvorba ovplyvňovala Europu takmer celé 19. storočie.

Bertel   T h o r v a l d s e n   (1768 – 1844)

Dán žijúci v Taliansku. V umení hladal ideálnu krásu a eliminoval tak individuálne črty. Bol Canovov súper a nasledovník. Dostával množstvo zákaziek z celej Europy a ovplyvnil najmä súvekú tvorbu v Nemecku. Je autorom náhrobku Pia VII. v chráme sv. Petra v Ríme. Vo svojich sochách predstavuje ideál krásy, spočívajúcej v ušľachtilej jednoduchosti a v pokojnej veľkosti, podľa názorov Winckelmanna (Iason, Venuša). Jeho dokonale vypracované a vyleštené mramory pôsobia čarom nehybnosti a dalo by sa povedať, že sú dokonalé v obrysoch. Nenájdeme však u nich žiadne novoty, svedčia skôr len o plytkej inšpirácii.

klasicistická architektúra:

Klasicizmus dychtivo vyhľadáva neprerušovanú priamu líniu a neporušenú plochu. Preferovanou farbou exteriérov je biela. Nadvládu priamky len málokedy naruší kruh alebo kupola. Hrdá a ľahká vzletnosť neskorého baroka uvoľňuje teraz miesto horizontálam a ťarche hmoty. Prevládajú nízke proporcie a záľuba v podzemí. Jadro budovy musí navonok pôsobiť dojmom čo najkompaktnejšej masy a vystavovať rovné plochy. Funkciou stĺpa nie je zvýraznenie plasticity telesa budovy, ale plynulé splynutie s celkom stĺporadia, podobne ako v gréckom chráme. Reliéfna výzdoba je na ústupe. Tento purizmus je v praxi sprevádzaný veľkou pozornosťou venovanou povrchovej úprave. Plocha je rozdelená na malé časti, zdobené s minimálnou aplikáciou materiálu, spôsobom, ktorý skôr zahaľuje a tlmí akýkoľvek dôraz alebo výrazový pohyb. Využíva sa celý repertoár antickej ornamentiky. Projekty sa vyhýbajú plynulému spájaniu jednotlivých častí a uprednostňujú sled priestorových blokov vyznačujúcich sa originálnym vzhľadom, ktorého individualita vynikne práve vďaka vzájomnej odlišnosti dvoch susediacich celkov.

Paríž:

Palais Royal, Salmovský palác, Mincovňa, Malý trianon vo Versaile, kostol sv. Márie Magdalény (Madelaine), Panteon: dielo Soufflota – na stavbe niet barokovej preťaženosti, vonkajšie steny sú holé a výzdoba stien sa obmedzuje na striedme girlandové vlysy. Na rozdiel od rímskeho Panteonu, tento má tambur pod kupolou.

Anglicko:

William Chambers – Somerset House, Robert a James Adamovci – Boodle´s Club

Nemecko a Rakúsko:

Radnica v Badene, Branderburská brána v Berlíne, Glyptotékav Mníchove

USA:

Kapitol vo Washington

klasicistické kaštiele na Slovensku by mohli doplniť naši expedítori (Imro/Saška/Lucka)

F R A N C E S C O   G O Y A ( 1746 – 1828 )

Narodil sa v Španielsku a je považovaný za najväčšieho génia svojej doby. Osamotený, nezaradený, je súčastne osvietencom, romantikom a realistom. Bol liberálom nadchýnajúci sa slobodou a túžiacim po hlbokých reformách vo svojej krajine. Najprv maľoval kartóny pre gobelínovú manufaktúru . Ako námety mu slúžili výjavy zo života ľudu. Neskôr sa vďaka svojim portrétom stáva kráľovským maliarom. Kráľovskú rodinu niekedy zobrazoval vulgárne a ošklivo, tak že obrazy vyznievajú satiricky (Portrét kráľa a kráľovnej, Portrét grófky de Chinchon, Rodina Karola IV.) Vďaka majstrovskému a brilantnému ovládaniu remesla a rafinovanému koloritu sa zaradil medzi najväčších portrétistov tých čias.

Ťažká choroba, ktorá spôsobila postupnú stratu sluchu, podstatne zmenila jeho život a tým aj jeho tvorbu. Začína maľovať pochmúrne depresívne námety: Býčie zápasy, Dvor blázinca. Často na svojich obrazoch a grafikách zachytáva démonické a zvieracie tváre – ktorými dokázal vystihnúť strašideľnosť a fantastickosť (Sv. František Borgiáš pri lôžku umierajúceho).

Jeho ďalšie obrazy Oblečená Maja a Nahá Maja sú realistické a eroticky provokujúce obrazy, veľmi vzdialené od idealizujúcich Venuší Tiziana alebo Velazqueza. Svojich predchodcov prevýšil neobyčajne jemnou realizáciou a dokonalým podaním perleťovej pleti. Kvôli týmto odvážnym plátnam bol predvolaný pred inkvizičný tribunál.

Medzitým Goya pripravil cyklus 80-tich leptov nazvaných Caprichos, v ktorých pranieruje ľudskú hlúposť. Dva týždne po vydaní však boli stiahnuté z predaja – z obavy pred inkvizíciou. Na tú dobu boli totiž príliš satirické a voľnomyšlienkárske. Zobrazovali ľudské bytosti podobné zvieratám, vidiny z popraviska a čarodejnícke výjavy ako aj množstvo krásavíc (majas), kupliarok a žobrákov. Jednotlivé lepty obsahovali krátke ironické mottá. Hlbokým zážitkom bol pre neho aj vzťah s vojvodkyňou z Alby, ktorú niekoľkokrát maľoval (Vojvodkyňa z Alby).

Citmi divákov otriasol historickými obrazmi Druhý máj a Poprava v La Moncloa. Tieto obrazy sú považované za Goyove najvýznamnejšie diela. Oba obrazy sa stali mohutným výkrikom protestu.

Ku koncu svojho života, keď už bol veľmi chorý, pomaľoval steny svojho domu (nazyvaného „dom hluchého“) Čiernymi maľbami. Boli to otrasné scény nočnej mory a smrti, ktoré stvárnil výsostne osobitným rukopisom. Ako vyplýva z ích názvu, prevládajú na nich tmavé odtiene. Mytológia, čarodejníctvo a brutálny výron pudov tu našli svoj najúplnejší výraz v spôsobe maľby i vo výtvarnom videní. Čierne maľby pôsobia hrozivo a majestátne zároveň. Celý súbor sa vyznačuje drsnou modeláciou, prerušovanými ťahmi a pastóznymi nánosmi farieb, expresívnosťou, deformáciami, zvrhlými a strašidelnými tvárami. Možno ich pokladať za vyvrcholenie celého Goyovho diela. (Saturn požiera svojho syna, Veľký cap, Dvaja cudzinci, Svätá inkvizícia)

R O M A N T I C K É   M A L I A R S T V O ( 1790 - 1848 )

(od anglického romantic – románový)

Romantizmus je európske hnutie pôsobiace najmä v Anglicku Francúzsku a v germánskych krajinách. Kritériom sa stáva spontánnosť, autentické vyjadrenie individuálnej pravdy a skúsenosť. V maľbách dominuje sila a vášeň. Ústrednou témou romantizmu bol konflikt medzi jedincom a spoločnosťou, stretávanie sna a vidiny s obmedzujúcou skutočnosťou všedného života. Sklamanie a rozčarovanie z nenaplnených cieľov života. Rozorvanosť, únik od sveta, kozmický pesimizmus ako aj vzbura proti spoločenskému zlu sú rysy romantizmu. Umelci sa výrazne inšpirujú literatúrou a často aj sami píšu (npr. Blake, Delacroix). Orientovali sa na súčasné udalosti, na prírodu alebo umenie minulosti, pričom zdôrazňovali prvoradosť farby. Proti racionalizmu, objektívnym a normatívnym zákonitostiam klasicizmu, razí romantizmus nenaučiteľnú tvorivosť vychádzajúcu z najhlbších neznámych zdrojov obraznosti, ktorá vedie k jedinečnosti.. Farebnosť je ovela živšia a rozmanitejšia. Svetelné efekty, úmyselná deformácia prispievajú k vyjadreniu života a citov. Významný romantický maliari: David Friedrich, John Constable, William Turner, Eugen Delacroix, Theodore Géricault.

Caspar David   F r i e d r i c h   (1777 – 1810)

Svoju filozofickú meditáciu o prírode vyjadroval prostredníctvom krajinomaľby: krajinu zobrazuje naturalisticky a symbolicky zároveň. Svoje plátna maľuje s minucióznou presnosťou. (Kríž na horách, Krajina z ostrova Rujany, Pútnik pozoruje more oblakov)

John   C o n s t a b l e   (1776 – 1837)

Prírodu rodného kraja zobrazuje nekonvenčným spôsobom. Je skôr naturalista ako romantik – robí okamžité olejové skice, aby zachytil bezprostredný dojem, celkový efekt a presné odtiene. Túto sviežosť sa snaži uchopiť na veľkých plátnach. (Po seno, Pohľad na katedrálu v Salisbury)

Joseph Mallord William   T u r n e r   (1775 – 1851)

Takmer úplný samouk, rozšíril možnosti akvarelu, vdaka ktorému zaznamenal dojmy z početných ciest po Anglicku, Francúzsku, Alpách a Benátkach. Jeho oleje tvoria zväčša historické krajiny. Neskôr sú to veľkolepé vízie plné imaginácie, v ktorých uplatňuje svoju teoriu farieb (zaoberal sa vplyvom jednotlivých farieb na psychiku).Vrchol svojej tvorby dosahuje v dielach: Otrokárska lod; Parník v snehovej búrke; Dážd, para, rýchlosť.

Jean Louis Théodore   G é r i c a u l t   (1791 – 1824)

Jeho výbušný temperament, šľachetnosť a vášnivá láska ku koňom určili výber tém. Správy vzrušujúce verejnosť mu poskytli námet na obraz Plť Medúzy. Rekonštruuje na ňom detaily námornej katastrofy – na základe výpovede očitých svedkov, študuje výraz tvárí umierajúcich a mrtvych v márnici. Tento drsný realizmus ovláda pyramidálna kompozícia vyjadrujúca veľkú nádej stroskotancov. Veľmi známe sú jeho štúdie duševne chorých pacientov. Vyžaruje z nich vedecký realizmus, psychologický prienik a ľudská emotívnosť.

(Dôstojník cisárskej gardy dáva povel na útok, Beh berberských koní, Dostihy v Epsome)

Eugèn   D e l a c r o i x   (1798 – 1863)

Nezaujíma ho vonkajšia malebnosť, ale život duše a tela. Bol to predovšetkým človek imaginácie, ustavične podnecovaný lektúrou a každodenným životom. Napriek svojmu racionálnemu prístupu mal hlboko vo svojom vnútri vysoko vyvinutý zmysel pre dramatickosť – v tomto ohľade sa stal najdokonalejším stelesnením romantizmu. Celý život sa inšpiroval romantickou literatúrou, čoho dôkazom sú fantasticko-expresívne litografie ku Goetheho Faustovi, početné lyrické a pochmúrne malé plátna k Hamletovi alebo Othellovi. Okrem iného hľadal inšpiráciu aj v Oriente – konkrétne v Alžírsku, odkial si doniesol množstvo skíc a náčrtov. Jeden z vrcholov jeho kolorizmu je obraz Sardanapalova smrť. Delacroix bol aj veľkým monumentálnym dekorátorom.

(Vraždenie na Chiu, Sloboda vedie ľud, Alžírske ženy, Dante a Vergílius v pekle)

P R E D R A F F A E L I S T I ( 19. storočie )

(Pre-Raphaelite Brotherhood)

Predraffaelizmus bola predovšetkým typicky anglická reakcia zameraná proti „materializmu“ prvej priemyslovej revolúcie. Maľba odrážala túžbu po úniku, ktorú vyvolala dočasná spoločenská a hospodárska situácia. Toto hnutie si vytýčilo cieľ zhodnotiť v súvekom maliarstve citlivosť a čistotu v realizácii, čím sa vyznačovali diela talianskych primitivistov – to znamená všetkých maliarov pred Raffaelom. Na čele tohto literárno-výtvarného hnutia bol John Ruskin. Ten nakoniec veľmi závažne ovplyvňoval aj estetické zameranie hnutia. Všetkých predraffaelistov spájala nechuť k oficiálnemu umeniu a akási túžba po absolutne. Predraffaelizmus sa často inšpiroval literárnymi námetmi blízkymi britskej senzibilite a čerpanými predovšetkým z legiend o kráľovi Artušovi a z keltských tradícií. V dielach predraffaelistov možno vnímať túžbu po lyrickosti. Charakteristickými črtami sa stali žiarivé farby, precízna kresba a záujem o folklórnu malebnosť.

Do skupiny predraffaelistov patrili: Dante Gabriel Rossetti (Danteho sen, Beata Beatrix), William Holman Hunt, John Everett Millais (Ofélia, Slepá dievčina), Thomas Woolner, William Morris (Krásna Izolda)...

R E A L I Z M U S

( 1830 - 1890 )

(latinsky realis – vecný, skutočný) Realisti odmietali idealizáciu klasicizmu a únik niektorých romantických prúdov do minulosť či do vzdialených miest. Boli úplne zameraný k vecnej skutočnosti, tak ako ju sprostredkúva zraková skúsenosť, bez poetizovania alebo idealizovania, nie však bez pretvárania. Každý námet mal byť podaný verne, umelecky pravdivo a objektívne. Realizmus sa zameriaval na skutočný život v meste a na vidieku. Snažil sa zobrazovať aktuálne dianie všedných dní, často zobrazuje prebiehajúce udalosti – snaží sa vystihnúť určitý moment. Tým porušil doterajšiu historickú maľbu. Realizmus uviedol do umenia tému mesta, životné prostredie mešťanov, proletárov, vydedencov na okraji spoločnosti, žobrákov a prostitútiek. Dôležitým motívom sa stala práca a všetko čo s ňou súvisí. Mestským motívom boli významovo rovnocenné námety z vidieka.

B a r b i z o n s k á   š k o l a

Zahrňuje skupinu francúzskych krajinárov tvoriacich vo vesnici Barbizon pri Paríži. Sústreďovali sa tu k letným pobytom okolo Theodora Rousseaua. Výtvarný názor jednotlivých členov bol dosť odlišný, spoločným rysom však bolo, že proti ateliérovo komponovanej krajine (klasicistov) začali maľovať v plenéry. Ďalšou spoločnou črtou je istý nepokoj, zatrpknutosť z nepochopenia, odmietanie mestskej civilizácie obľuba panenskej a divokej prírody. Odmietajú však romantický patetizmus, ktorý zveličuje emócie a vzrušuje. Svoju pozornosť obracali k prostým a nehľadaným motívom, k okrajom barbizonského lesa, k riekam a mostom. Inšpirovali sa holandskou a anglickou krajinomaľbou 17. storočia. Predznamenali impresionizmus. Rousseau a jeho priatelia kreslili a maľovali krajinu so snahou čo najvernejšie zachytiť miesto a náladu, čo bola reakcia proti pravidlám „historickej krajiny“ a proti romantickej prepiatosti. Do Barbizonskej školy patrili: T. Rousseau, Huet, Corot, Hervier, Aligny, Dupré, Barye, Daubigny a iný.

Honoré   D a u m i e r   (1808 – 1879)

Vo svojom umení zachytil politické udalosti a sociálne problémy. Bol vášnivým republikánom. Debutoval ako karikaturista, pričom využíval litografické postupy, umožňujúce pohotovo uverejňovať karikatúry v novinách, ktoré v tom čase vznikali a ovplyvňovali širokú čitateľskú obec. Robil si posmech z členov vlády. Po schválení tlačového zákona (cenzúry) začal uverejňovať mravoučné karikatúry (v Charivari), ktorými sa vysmieval z Dobrých meštiakov, Modrých pančúch a Súdnych úradníkov. Daumier maľoval aj akvarely a oleje. Na nich zobrazoval predovšetkým výjavy a typy z prostredia prostých ľudí (Vozeň tretej triedy, Dvaja advokáti, Práčka, Vzbura). Daumier mal schopnosť vytvárať socialne typy a presne a silne zobrazovať podstatné črty charakteru. Je slabší kolorista, má však zmysel pre pohyb a dramatický účinok.

Edouard   M a n e t   (1832 – 1883)

Vo svojich ranných dielach bol realistický – zachytával parížske typy a španielske motívy. Základom maliarovho postupu bola objektívnosť, ktorá nechcela reprodukovať videné, ale evokovať videné prostredníctvom jeho poetického pôsobenia. Verejnosť i kritika bola pohoršovaná najmä jeho aktualizáciou obrazov (skutočnosť zobrazoval neuhladene) a prevahou formálnych zreteľov nad obsahom (Raňajky v tráve, Olympia). Napriek blízkosti s impresionizmom sa nikdy nestal jeho členom. Jeho maľbu charakterizuje rafinovaná kompozícia s množstvom skrytých významov, plošné členenie obrazu s výraznými kontúrami predmetov..

(Koncert v Tuileriách, Pištec, Emil Zola, Pri železnici, Irma Brunerová, Bar vo Folies-Bergere)

Camille   C o r o t   (1796 – 1875)

Je významný predstaviteľ krajinomaľby a predchodca impresionizmu. Od klasického poňatia krajiny, ktoré kládlo dôraz na presnosť detailu, dospel k uvolnenejšiemu prejavu. Je zbavený akademických teórii a dopredu ohlasuje barbizonských naturalistických krajinárov a impresionistov. Jeho štúdie podľa prírody zachytávajú sviežosť prvého dojmu, sú lepšie než kompozície vybrúsené v ateliéri. Robil si olejové skice v plenéry, ktoré mu boli podkladom pre ateliérovú tvorbu. Jeho obrazy charakterizuje náladová atmosféra okamžiku. Neskôr začína maľovať veľké lyrické a vzdušné krajiny (Spomienka na Mortefontaine). Jeho intímnejšie diela z posledných období patria medzi najsvetlejšie, najprecítenejšie a najpoetickejšie (Veža v Douai). Corot bol aj maliarom zadumaných postáv (Dáma v modrom).

Gustave   C o u r b e t   (1819 – 1877)

Vo francúzsku boli jeho diela najprv odmietané. Významnú časť jeho diela tvoria krajinomaľby, často so zvieracími a loveckými motívmi. Odpor vyvolával jeho robustný, surový maliarsky rukopis i časté sociálne námety a politická angažovanosť. Bol autorom alegorických obrazov so zreteľnou erotickou tematikou. Jeho rozkošnícke a niekedy až obscénne akty a jeho zmysel pre bujnú prírodu svedčia o tom, že mal radosť zo života. V jeho dielach sa často nachádzajú námety z rodného kraja. Jeho najznámejší obraz Umelcov ateliér je reálnou alegóriou. Je na ňom umelec oslovený nahou ženou (Realitou), maľuje krajinu a zastáva miesto v strede medzi svetom umenia vpravo, kde možno spoznať stúpencov realizmu a vľavo boháčov a bedárov, predstaviteľov rozličných zložiek spoločnosti. Dalšie diela: Pohreb v Ornanse; Dobrý deň pán Courbet!

Jean-François   M i l l e t   (1814 – 1875)

Spočiatku nepochopený a odsudzovaný, sa neskôr dožil rzprávkového úspechu. Pravdivo zobrazoval roľníkov rodného Cotentinu. Zachytil ich tvrdý údel, ktorý prijímajú s fatalizmom, ale aj s hrdosťou a statočnou prácou. Väčšinu života patril k barbizonskej skupine, no vúčšmi sa zaujímal o človeka než o krajinu a dával prednosť primitívnemu videickemu životu pred degradujúcou prácou v priemysle. Millet sa iba neskôr dostal ku krajinomaľbe a veľmi pôsobivo zobrazoval noc alebo drsnosť zimy. Diela: Zberačky klasov, Anjel Pána, Čistič obilia, Rozsievač, Muž s motykou

I M P R E S I O N I Z M U S ( 1863 - 1926 )latinsky imprese - silný dojem, vnem)

Impresionizmus je umelecký smer, ktorej základnou črtou je zachytenie ilúzie momentu, aktuálneho stavu ducha. Hlavný dôraz sa nedáva na detail, ale na vzniknutý dojem. V maliarstve má z malých farebných tónov v oku pozorovateľa vzniknúť obraz, ktorý dáva zachytenú ilúziu momentu. V hudbe sa dáva do popredia malebnosť  zvukov a akordov, a to na úkor melódie - napríklad v dielach takých tvorcov ako: Debusy, Ravel, M. de Falla. V sochárstve — ako napríklad u Rodina — hlavný dôraz sa taktiež dával na vnímanie momentu v pohybe, a to spracovaním plochy tak, aby došlo súčasnému pôsobeniu (hre) svetla a tieňov.

Vznik impresionizmu

Časovo  presne ohraničiť impresionistické hnutie je tak ťažké, ako spočítať jeho účastníkov.  Rozhodne je možné však považovať šesťdesiate roky 19. storočia za prvú kapitolu – na jeho začiatkoch dáva celému hnutiu rozhodujúce impulzy Manet, jeho však nie je možné zaradiť medzi impresionistov bez výhrad. Nový umelecký smer sa naplno prejavil až v sedemdesiatych rokoch 19. storočia, a to hlavne v dielach mladších francúzskych umelcov. Musím však upresniť, napriek tomu, že nové umelecké smery — ako aj impresionizmus —  vznikajú v Paríži, na ich vytvorení sa podieľali aj umelci, ktorí  boli členmi iných národov, ale žili alebo tvorili vo Francúzsku.

Vznik  impresionizmu sa spája s menom   maliara Claude  Moneta,  presnejšie : „ Obraz  Impresia, vychádzajúce slnce ( Impression, soleil levant), ktorý vystavoval roku 1874 Claude Monet, bol pre kritiku podnetom, aby celú skupinu umelcov označila za impresionistov“. (3)

S najväčšou pravdepodobnosťou môžem tvrdiť, že Monetov obraz vychádzajúceho slnka — ktorý je v súčasnosti označovaný za základné dielo impresionizmu — malo obrovský úspech, čo spočívalo v jeho hre farieb a svetiel. Ak sa pozerám na fotografiu tohoto diela, aj moje dojmy — aj keď subjektívne — sú rôznorodé, akoby som cítil prichádzajúce teplo slnka,  cítim vôňu mora, moje pocity mi naznačujú, že niektorí rybári — vidíme čln na vode — už prišli s úlovkom na breh, cítim zmiešanú vôňu krvi a rýb, akoby som pomaly začal aj počuť bijúce vlny mora a zvuk budiaceho sa pobrežia. Môžem tvrdiť, že v mojom prípade Monet dosiahol to, čo asi chcel zachytiť v tomto úžasnom diele.

K označeniu nového štýlu došlo na základe obrazu Moneta. Označenie impresionisti sa neuplatnilo len v prípade francúzskych  tvorcov, ale ako jeden z najsilnejších nových umeleckých smerov prenikol aj do svetovej kultúry.

Ideový základ impresionizmu

Maliari, vychádzajúci z naturalistickej techniky  plein-air,  s ťažkosťami a nedostatkom financií bojujúci Monet, Renoir, Degas, Pissaro, Morisot atď. namiesto práce v ateliéroch uprednostnili maľovanie pod voľným nebom. Vyhnali z ríše umenia zaužívané motívy rozprávky, mitológie, dejín, ideový obsah a klasické pravidlá kompozície. Hlásali, že pre maliara môže byť témou každý jav života, miesto kompozície obsadilo zvolenie jedného „výrezu“ prírody. Snaženie, aby — bez akéhokoľvek pridania — zachytili kúsok videnej reality,  v koreňoch zmenilo staré chápanie obrazového pojmu. Maliar, ak chce premeniť prírodnú  skutočnosť na umeleckú skutočnosť, nemá maľovať to, čo o veciach vie, ale to a tak, čo a ako vidí. S motívom má zachytiť  pohľad, ktorý vníma. Namiesto obsahu myšlienkového tak vnikla nálada – atmosféra. Je však pravdou, že nálada malieb je  strhujúca, zdanie je okúzlujúce.

Francúzski  impresionisti

Paul   C é z a n n e   (1839-1906)

Narodil sa a zomrel na juhu Francúzska – v Aix-en-Provence. Do roku 1858 študuje v gymnáziu, kde je jeho spolužiakom a priateľom Emil Zola. Po maturite sa zapisuje — na otcovú žiadosť — na právnikcú fakultu, pritom však pokračuje v štúdiu na Škole kreslenia v Aix. V roku 1859 sa presťahoval s rodinou do usadlosti Jas de Bouffan, kde prežíva letné mesiace v kruhu svojej rodiny. Potom, čo jeho otec zistil, že nemá vlohy na to, aby sa uplatnil ako bankár, pustí ho do Paríža (1861).Začína sa venovať maľovaniu naplno v Paríži, avšak ani okolie, ani on sám nie je s prvými prácami spokojný.  Povahovo Cézanne stále hľadá sám seba. Stretáva sa s Hortensou Fiquetovou, ktorú si berie za ženu. Jeho hlavná impresionistická tvorba je v období od roku 1874 do roku 1877,  a to, keď tvorí v prenajatom ateliéry na Anjouskom nábreží v Paríži. Najznámejšie jeho diela v období jeho impresionistickej tvorby sú: Dom obesenca, Dom doktora Gacheta, Nádrž v Jas de Bouffan, no jeho obraz  More v l´Estaque je už komponovaný podľa zásad nového klasicizmu. Cézanne sa zrieka krátkych ťahov, začína maľovať v celkoch, zvýrazňuje objemy, usiluje sa o jednotnú kompozíciu, čím strácajú jeho diela impresionistické znaky. Cézanne zomrel na následky prechladnutia v roku 1906. Aj keď jeho tvorba ku koncu stráca všetky znaky nového umeleckého smeru, je považovaný za jedného najväčšieho impresionistu.

Edgar   D e g a s   (1834-1917)

Narodil sa a umrel v Paríži.  V počiatkoch jeho tvorby sa stretávame s presnou kresbou, čo je vyslovene črtou klasicistického umeleckého smeru  — napr.  v dielach, ktoré namaľoval na cestách v Spojených štátoch: Nešťastia mesta Orelánu, Bavlnárska spoločnosť v New Orleans. Základy v jeho klasicistickej tvorbe pochádzajú z rodinného zázemia (otec bol bankárom), no neskôr ho jeho prisilná osobnosť a nezávislý duch hnali do tábora revolucionárov. Degas vskutku patrí do impresionizmu, pretože so záľubou zachytáva to, čo je v pohybe chvíľkové, pretože sa usiluje o reálne zobrazenie. Jeho umenie neodmieta klasicizmus, pri tvorbe nedelí farby až do takej atmosféry, ako iný impresionisti, zachováva si pevnosť a presné vymedzenie hraníc. Degas má isté rozpory s Monetom, Sisleyom a Pissarom, no nestavia sa proti novej škole, len ju — tak ako Cézanne — chce doplniť. V počiatkoch teda ho môžem nazvať „tradičným umelcom“, no na jeho tvorbu začína vplývať naturalizmus, a práve to z neho urobí jedného z najsmelších novátorov v zobrazení moderného  života. Veľmi rád vyberá tematiku zo života, portréty rodiny a dostihy – napr. v dielach: Na dostihoch, Absint, Carlo Pellegrini, Ležiaca žena atď. V jeho diele možno vidieť predzvesť nových členení priestoru a zorných uhlov, ktoré využíva neskôr fotografia a film. Na sklonku života obľúbi uhoľ, ktorý často dopĺňa pastelom. I keď jeho dielo nezavážilo natoľko ako Cézannovo, aj Degas je pre dejiny impresionizmu nenahraditeľný.

Édouard   M a n e t   (1832-1883)

Narodil sa a umrel v Paríži. Je umelcom, ktorého dávajú do súvisu so vznikom impresionizmu. V jeho tvorbe sa začínajú spájať znaky klasického princípu so záľubou voľnosti, tým prijal zložité poslanie: spájať minulosť a budúcnosť. Prináša záľubu voľnosti, zhodnú dozaista s dobovými úsiliami, ktorá sa však ešte do dôsledkov  nepripúšťala. V jeho prvých dielach sa stretávame so smelými ťahmi, jasnými farbami a veľkými výraznými plochami rovnomerných tónov — narp.  v obraze Španielskeho gitaristu —, tieto znaky sú dôsledkom obdivu k Tintorettovi, Tizianovi a Veláquezovi.  Veľké pohoršenie prináša jeho obraz Raňajky v tráve – zobrazuje nahú ženu sediacu na tráve medzi mladými mužmi oblečenými v dobových oblekoch. Po vystavení tohto obrazu — ako hneď od začiatkov — Manet prekvapuje kritikov. Odmietnutie konvencií a nenútenosť v použití prostriedkov z neho robí vodcu mladých maliarov. Ďalší útok na tradičné pravidlá maliarskej tvorby prináša jeho obraz Olympia. Toto dielo uráža obecenstvo svojou kompozíciou. Jeden z kritikov o obraze hovorí: „Kto je tá odaliska  so žltým bruchom, modelka hodná opovrhnutia,  ktorú ktovie kde našiel a ktorá si nárokuje predstavovať Olympiu? Olympiu? Ktorú Olympiu? Akiste kurtizánu. Pánu Manetovi nebudú vyčítať, že idealizuje neviestky, keď z nich robí nehanebnice.“ (4) Manet sa vo svojej tvorbe nevyhýbal príbehu (napr. Únik Henriho de Rochefort), ani ho nedomietal, čo potom začal robiť impresionizmus. Maliari o niekoľko rokov mladší od Maneta ktorí zanedlho vytvorili impresionizmus, správne odhadli význam jeho výskumov a uznali ho za staršieho druha, za ktorým môžu ísť, aby maliarstvo omladili. Manet im ukázal príklad mladistvej odvahy a našiel u nich, v ich zanietení za jasnú farbu, popud a prameň novej inšpirácie.

Claude   M o n e t   (1840-1926)

Narodil sa v Paríži, zomrel v Giverny.  Monetovo dielo má význam symbolu. Môžem však tvrdiť, že práve on bol najimpresionistickejším z impresionistov. Ako som už uviedol, jeho obraz Impresia, vychádzajúce slnko podnietilo k označeniu nového umeleckého smeru. Revolučným činom tej doby bola vôľa tlmočenia v maľbe skôr vlastného citu, ako určitej krajiny.  V počiatkoch svojej tvorby pracuje v ateliéry, kde stretáva Renoira, Bazilla a Sisleya. Spojenie týchto významných maliarov prináša, že zakrátko začínajú podkopávať tradičné pravidlá maliarstva. V tomto období robí Monet figurálne maľby: Camilin portrét, Ženy v záhrade a Raňajky v interiéri. V neskoršom období maľuje takmer výlučne krajiny a najčastejšie také, do ktorých voda prináša meniaci prvok. Zisťuje, že krajina sa mení, že nestačí zachytiť to, ako sa chveje svetlo, ako sa zrkadlí voda, ako priesvitná je atmosféra, ale chce zachytiť meniacu sa farebnosť v hmle, na úsvit a v rôznych ročných obdobiach. Začína sa orientovať na maľovanie krajiny, kde voda prináša meniaci prvok: Holandsko, Anglicko, Benátky, seinske brehy a Lamanšské prístavy.  Vrcholom jeho tvorby sú obrazy, kde zachytáva tú istú krajinu v rozličných časových a ročných obdobiach – napríklad pohľady na Stanicu Saint-Lazare, Rouenskú katedrálu, Pukanie ľadov, Topole na brehu Epte. Monetovej tvorbe naozaj blízky je iba Sisley a Pissaro, no jeho jedinečnosť spočíva v úspešnom tlmočení poetického charakteru vlhkej atmosféry. Moneta môžeme nazvať jedným najvýznamnejším — možno aj najväčším — impresionistom.

Camille   P i s s a r r o   (1830-1903)

Narodil sa na Antilách, umrel v Paríži. Bol synom Francúza a kreolky a iba po dlhých bojoch mu dovolili ísť do Paríža, vtedy už mal dvadsaťpäť rokov. Pissarro je maliar, ktorý sa najviac priblížil k prírode. Celý život zachytával svoje dojmy, ktorým dospel pri pozorovaní rozmanitých prejavov prírody. Začal pracovať pod dohľadom Corota, no keď sa pripojil k mladým umelcom združeným okolo Maneta, starý učiteľ sa ho zriekol. Pissarro prešiel rozličnými  fázami vývoja, v jeho počiatkoch sa stretávame s vplyvom Corota a Courbeta. Neskôr sa začína vyjasňovať farebnosť v jeho dielach. K rozhodujúcemu kroku prichádza po roku 1870, keď bol v londýnskom exile (utiekol pred povolávacím rozkazom). Vrcholom jeho impresionistickej tvorby je obdobie v rokoch 1870 až 1880. Jeho tvorba sa v tomto období vyznačuje farebnými objavmi, samo svetlo sa stáva „námetom“, hlavným činiteľom na obraze. Vábia ho zlatisté a striebristé efekty, zelené a krehké lístie, rozkvitnuté stromy, obilné polia, potoky a barančeky na oblohe. Krásne zachytenie krajiny môžeme vidieť v jeho obraze Vchod do dediny. Pissarro v obraze Trieda opery zachytáva moment zo života mesta, tu už odstupuje od silnej prezentácii svetelných efektov, používa pastelové farby.  Pissarro zasvätil posledné roky života hľadaniu novej slobody prejavu. Na základe impresionistickej a divizionistickej skúsenosti sa dopracoval k jemnému a dôkladnému umeniu, k istej kresbe a k dôkladnému umeniu.

Auguste   R e n o i r   (1841-1919)

Narodil sa v Limoges, umrel v Cagnes. Renoir patril v počiatkoch k hlavným tvorcom nového umeleckého smeru, no prekonal ho. Pripájal s ku skupine umelcov,  ktorí videli v maliarstve akúsi zmyselnú oslavu ženy. Živí sa maľovaním kytičiek kvetov na porcelánové taniere, no keď si našporí peniaze stáva sa žiakom. Renoir, ako aj mnohí jeho rovesníci, prichádza do Gleyrovho ateliéru, kde sa stretáva so skupinou impresionistov. V jeho prvých dielach je zjavný vplyv Courbeta (Sisleyova domácnosť,  Kúpajúca sa žena s pinčlíkom). Styky s Monetom ho vedú k uplatneniu techniky delenia ťahu farieb, čo je jedným z výdobytkov impresionizmu, tak vznikajú dve prekvapujúce verzie obrazu La Gernouillere.  Zároveň v tomto období tvorí  krásne diela Le Moulin de la Galette, Hojdačku, alebo Cestu vedúcu cez lúky. Renoir uprednostňuje pred námetmi krajiny kompozície a portréty. Oslavuje ľudovú veselosť krčiem, venuje sa vysokej parížskej spoločnosti a vytvára niektoré z najnádhernejších obrazov, čo nám ostalo z tohto obdobia: sú to portréty Rodina Henriotova, Jeanne Samary, Parni Charpentierová s dcérami. Renoirovo vlastné impresionistické obdobie končí s dielom Raňajky veslárov, tj.  v leter roku 1880. Znepokojuje ho smerovanie impresionizmu, preto — ako Cézanne — sa vracia ku klasickej tradícii. Rozhodne však, či už maľoval zábavu alebo robil portréty, prejavovala sa v jeho tvorbe silná vlastná citlivosť a vernosť citovej atmosféry.

Alfred   S i s l e y   (1839-1899)

Narodil sa v Paríži, umrel v Morete. Sisley spolu s Monetom je predstaviteľom naozaj čistého impresionizmu. Okrem počiatkov výlučne sa venoval maľovaniu krajiny, jeho dielo až do konca života neprechádza veľkými zmenami. V jeho prvých známych dielach maľoval v základných farbách Corotových a Courbetových, čo aj naznačuje smerovanie jeho umenia. Sisleyovo umenie sa výlučne obmedzuje na maľovanie krajiny, vábi ho seinske údolie a predovšetkým fontainebleauská oblasť, a  stáva sa jej najautentickejším maliarom.  Vedel úžasne a takisto citlivo ako Monet zobraziť chvejúce sa lístie alebo atmosféru vody, ale zároveň lepšie než Monet vedel zachovať štruktúru krajiny, nezredukovať ju na svetelné účinky menlivých farieb. V jeho tvorbe sú tvary vždy pevné, nerozplývajú sa v atmosfére — strom je strom, dom je dom. Túto pevnosť tvarov vidíme krásne zachycuje v obraze Povodeň v Port-Marly.  Jemnosť a nežnosť jeho umenia mu umožní nesmierne poeticky a pôvabne zobraziť pokojný a malebný život v meste Moret, kde žije od roku 1879. Síce Sisley mal podobný osud ako ostatní impresionisti, jeho život uplynul bez veľkých dobrodružstiev, možno aj preto bol skromný v túžbach, vytrvalý v presvedčení zostal verný sám sebe, svojim priateľom a impresionizmu.

P O S T I M P R E S I O N I Z M U S ( 1870 - 1920 )

(z latinského post - po a názvu impresionismus)

Též poimpresionismus; v umění termín označující umělecké tendence nastupující po impresionismu a časově ležící mezi vrcholným impresionismem 70. let 19. století a nástupem expresionismu, fauvismu, kubismu a dalších směrů v prvním desetiletí 20. století. Pod velmi volně chápané označení jsou zahrnovány neoimpresionismus, syntetismus, symbolismus, primitivismus, okruh malířů Nabis, pont-avenská škola a další směry, případně i jednotlivé osamocené osobnosti. Jejich pojítkem bylo úsilí o překonání impresionismu důrazem na podstatnost, základ a jádro skutečnosti, a nikoli na její jevovou stránku, jak tomu bylo u impresionismu. Podle P. Cézanna příroda není povrch, nýbrž hloubka, a barvy, které jsou výrazem této hloubky na povrchu, vystupují ze základů světa. Elementárnost byla hledána všemi postimpresionistickými tendencemi bez ohledu na rozdílnost jejich senzualistických, spirituálních, racionálních či intuitivních východisek. S hledanou elementárností byla současně spojována představa celku, velké přírody, tj. vesmíru a jeho souladné jednoty, kterou měl obraz odrážet tématem, motivem, barvou, liniemi, prostorem, plochou a dalšími kompozičními prvky, i když každá z postimpresionistických tendencí tento celek chápala a zobrazovala jinak. Vývojově přinesly tyto směry a tendence mimořádně závažné podněty pro směry zakládající svůj umělecký názor na objektivních zákonitostech malby (podnět P. Cézanna) a podání niterných a imaginativních dějů (podnět O. Redona, G. Moreaua), na poetizaci skutečnosti nebo představách (podnět H. Rousseaua), na podání hlubinných zdrojů (podnět P. Gauguina), kosmičnosti a sociálnosti (podnět Vincenta van Gogh).

 Autorem termínu je R. Fry, který uvedl do Velké Británie francouzské postimpresionisty dvěma základními výstavami. Na první výstavě v Londýně (1910) pod názvem Manet a postimpresionisté  vystavovali G. Seurat, P. Signac, P. Cézanne, P. Gauguin a V. van Gogh. Na druhé výstavě (1912) již nebyli zastoupeni Seurat a Signac, zato přibyli P. Picasso a G. Braque. Termín převzal od R. Frye kritik a teoretik umění C. Bell, který se zasloužil o jeho zobecnění, mj. též svou knihou Art  (Umění), 1914.

S Y M B O L I Z M U S ( 1885 - 1910 )

(z řeckého symbolon - poznávací znamení)

Obecně způsob sdělení pomocí symbolů, v užším smyslu tendence uvnitř francouzského umění, která se vyhranila v polovině 80. let 19. století v těsném spojení s literárním symbolismem; je jednou ze složek postimpresionismu. Směr vzešel ze skepse vůči technické civilizaci a vědě, pozitivismu a smyslovému poznání, a tím i vůči jevové stránce skutečnosti (na níž byl např. založen impresionismus). Soudil, že pravda je skryta, že ji však lze především intuitivně, tj. nikoli smyslově poznat a sdělit prostřednictvím symbolu, který zviditelňuje ztajené děje, představy, myšlenky, city, jejich záhadnost, mnohoznačnost a subjektivnost. Směr odpovídající již novému životnímu pocitu a hodnocení skutečnosti, objevoval jiné způsoby poznání a také jinou, literárně silně podmíněnou výtvarnou obraznost. Vedle impresionismu odmítal akademický naturalismus a též realismus Courbetova pojetí, podle něhož je malba pouze podáním konkrétních věcí a každá abstrakce leží mimo hranice malířství. Symbolisté postrádali v umění, jež jim předcházelo, duchovnost a při jeho kritice vyslovovali cíl vlastního hnutí názorem na obraz, který podle nich měl vyjadřovat niterné a hluboké významy. Proto měli velmi blízko nejen k literatuře chápající sen, tajemství a svět jako osobní představu, nýbrž i k hudbě a šířeji k dobovému mysticismu, okultním naukám, fideismu, který měl často exotické rysy (indické věroučné soustavy), spekulativnosti atd., s nimiž symbolisté často spojovali - novoromanticky - revoltu vůči společnosti.

 Program symbolismu vyslovil J. Moreas Manifestem symbolistů  (1886) v časopise Figaro . Ke hnutí patřili O. Redon, označovaný M. Denisem za Mallarméa malířství, G. Moreau, P. Puvis de Chavannes, E. Carričre a další. Někdy jsou k symbolistům neprávem přiřazováni stoupenci syntetismu.

S E C E S I A ( 1880 - 1920)

(latinsky secessio - odlučenie, oddelenie, odchod)

Umelecký sloh 90. rokov 19. storočia a prvých rokov 20. storočia, v Nemecku nazývaný Jugendstil, vo francúzskej a anglosaskej oblasti najprv Modern Style, kým sa neustálil pojem Art Nouveau. Uplatnil sa prakticky vo všetkých odboroch výtvarnej činnosti od maliarstva a sochárstva až po architektúru, ale najvýraznejšiu stopu zanechal v oblasti dekoratívneho a úžitkového umenia, napríklad v diele Charlesa Rennieho Mackintosha, Reného Laliqua a Louisa Comforta Tiffanyho. Centrami secesie sa stali Mníchov, Viedeň, Paríž a Brusel. Pre secesiu sú typické ornamenty založené na prírodných formách a na krivkách ľudského tela. Veľa secesných diel, napríklad plagátov českého maliara Alfonsa Muchu, grafík britského umelca Aubreyho Beardsleyho alebo obrazov rakúskeho maliara Gustava Klimta, sa vyznačuje rafinovanou erotickosťou. Vznik secesie bol reakciou na úpadok remesiel, ktorý nastal po priemyselnej revolúcii, a na bezduché kopírovanie historických vzorov. proti tomu postavili secesní tvorcovia novú formu umenia, ktoré síce bolo ešte stále veľmi dekoratívne, ale svojím dôrazom na tvorivú fantáziu urobilo významný krok na ceste k moderne. Secesia sa rozšírila do sveta zásluhou umeleckých časopisov a aktivity spolkov (ako bola Wiener Sezession v Rakúsku alebo Mir iskustva v Rusku a i.). Jej nápadná dekoratívnosť však viedla k tomu, že ju avantgardy prvej polovice 20. storočia väčšinou odmietali ako úpadkový štýl. Až v posledných desaťročiach sa trend obracia a secesné predmety sa tešia rastúcej obľube. Za vôbec najvýznamnejšieho secesistu je považovaný: