Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Katedra dejepisu / Svetove dejiny

dejiny_ciny.doc (dejiny_ciny.doc)

DEJINY ČÍNY

POVSTANIE TCHAJ-PCHING

V roku 1850 prepuklo v Číne povstanie Tchaj-pching. Dôvodom bolo:

1. hlad v rokoch 1848-49
2. následné povodne

Povstania sa začali najmä v južných oblastiach, kde vládnuca dynastia (od roku 1848- čching) mala veľmi slabú voj. aj úradnú moc. Bola to oblasť zahraničného obchodu, etnicky roztrieštená (Hakka, Triáda, rôzne bratstvá proti dynastii).

Hnutie tchaj-pchingov, ktoré povstanie uskutočnilo,sa však nepridalo ani k jednej z týchto revolučných skupín, jeho vodcom bol Chung. Ten hlásal obdobu kresťanstva, avšak založeného skôr na spravodlivom hneve Jehovu ako na láskavosti ježišovej. Chung bol z kmeňa hakka, bol to pôvodne kmeň zo severu Číny, kt. si udržiaval svoj dialekt a etnickú príslušnosť. Od Chunga sa dištancovali aj cudzí misionári, učil sa od baptistického kazateľa Jacoxa Robertsa. Jeho sekta sa nazývala „Spoločnosť uctievania Boha“. Svoju činnosť začala v kraji Kuang-si. Hakkovia predstavovali v juž. Číne menšinu, preto boli veľmi húževnatí, čo sa týkalo ich sebaobrany. Chung založil čínske kresťanstvo s myšlienkou zničiť nadvládu mandžutskej dynastie čching a stanoviť nový poriadok. Vedenie prevzalo 6 aktvistov (Chung, Jang,...) Starý zákon ako ho Chung prerobil vyzýval do boja proti utlačovateľom. Oblasť Kuang-si  bola od Pekingu dosť vzdialená a voj. posádka čchingov tu bola slabá. Okrem toho tu prenikli aj piráti a pašeráci ópia, ktorých zahnali britské námorné sily. Preto sa jednotlivé skupiny ozbrojovali podobne ako Chung. Keď Chung svojich stúpencov vyzval k mobilizácii, prihlásilo sa ich asi 20 tisíc. Bojovali s cisárskymi vojskami, roku 1851 sa Chung vyhlásil za Nebeského kráľa novej dynastie.

OBČIANSKA VOJNA (1851 – 1864)

Táto vojna bola sprevádzaná masakrami a nemala moderné zbrane, ani zdravotnú pomoc, mapy ani telegraf. Proti sebe stáli džunky a sampany, taktika strelného prachu podkopaním sa pod hradby, parníky boli vzácne, rovnako ako muškety. Používali sa nože, šable a palice, boj muža proti mužovi. Straty sa dopĺňali cestou formou odvodov a náborov. Cisárovými spojencami boli mandžutskí a mongolskí bojovníci, ktorí však neboli zvyknutí na ťažké podnebie južnej Číny a nemohli využiť ani kone v ryžových poliach. Armády mali tisíce až 100 tisíce členov. Roku 1851 boje pokračovali z juhu ďalej na sever, bol dobytý Wu-chan a v roku 1853 Nanking, ktorý bol vyhlásený hlavným mestom Nebeského cisárstva. Armáda sa potom rozdelila, časť sa pustila do strednej Číny, časť do Pekingu, ale obe stroskotali. Povstalci úplne obchádzali vidiek, kde aj naďalej vládla elita bohatých vlastníkov pôdy. Drancovali mestá podobne ako cisárska armáda. Čoskoro sa hnutie rozpadlo vo vnútri, došlo k asketizmu, zmenilo sa aj pôvodné postavenie žien, velitelia sa vraždili navzájom. Reformy, ktoré sa snažil zaviesť neprešli (kalendár, nový systém skúšok, komunálne zoskupenie 25 rodín so spoločnou pokladňou). Posledným thcaj-pchingským premiérom bol Chungov bratranec Chung-žen-kan. Zdiskreditovalo sa aj samotné kresťanstvo, čo sa dotklo najmä misionárov. V posledných rokoch sa ešte objavili schopní velitelia povstania, ale už bolo neskoro.

Vládnuca dynastia nepadla, ale uskutočnila reštauráciu systému. V roku 1861 došlo v Pekingu k prevratu, na čelo sa postavila cisárovná vdova ako regentka, kancelár Wen-siang a princ Kung. V zahraničných vzťahoch prijali zmluvný systém na zmierenie západných veľmocí a v domácej politike obsadzovali vplyvné miesta Číňanmi, ktorí boli oddaní starému cisárskemu systému. Novým veliteľom proti povstaniu sa stal Ceng, konf. učenec, ktorý zmenil postavenie vojakov v armáde. Povstanie sa definitívne podarilo potlačiť v roku 1864 a nová vláda ozaj nadobudla dojem, že sa pokúša o reštauráciu. Zmeny:

1. postavené nové školy
2. obnovený centrálny poriadok
3. obrábala sa pôda, ktorá doteraz ležala ladom
4. vláda sa opierala o západné veľmoci
5. stavali sa zbrojovky na výrobu nových zbraní, čím sa zabránilo ďalším povstaniam
6. stavba parníkov
7. bol vytvorený zvláštny výbor podriadený Veľkej rade

reštaurácia stratila vitalitu po roku 1870. Všetky reformy sa však držali v medziach konzervatívnych predstáv.

Ďalšie povstania, ktoré vznikli boli: Nien, Miao, povstanie Moslimov, všetky napokon potlačili provinčné armády.

Okupácia Pekingu britskými silami roku 1860 dopomohla k modernizácii Číny. Snahy Číny o prebratie západnej kultúry zlyhávali na tom, že sa preberali len prostriedky, nie hodnoty. Preto sa učenci bránili proti všetkému západnému. Ceng a jeho mladší pobočník Li zdôrazňovali nutnosť prevzatia západnej techniky a zabezpečenia vyškolenia jej obsluhy. Proti nemu sa však stavali konf. literáti.

Aj napriek snahe misionárov o preklad náboženských kníh, neskôr aj cudzincov o preklad v obl. vedy a techniky, čítalo tieto knihy len veľmi málo učencov. Ich distribúcia nebola podporovaná vládou. V roku 1862 bola v hlavnom meste založená fakulta prekladateľská na prípravu mladých diplomatov, ale konf. literáti sa stavali proti výučbe západných predmetov. V 70. a 80. rokoch sa uskutočnil projekt, ktorý posielal študentov na západné univerzity, však bol zrušený už roku 1881. vznikol na podnet jedného študenta, ktorého misionári poslali ešte roku 1847 na Yale. Na svoju príležitosť čakal potom 10 rokov, napokon sa uplatnil ako tlmočník pri nákupe strojovej techniky zo západu. Konfuciáni sa stavali proti industrializácii ako rušeniu rovnováhy s prírodou. Taktiež chýbal kapitál, zisky ktorého končili v rukách úradných patrónov. Aj napriek niektorým úspešným projektom nechávala cisárovná konzervatívcov, aby blokovali novátorov a tak mohla rozhodovať. Celé ťažisko inovácie v Číny ostalo na jednotlivých úradníkoch a provinčných hodnostároch., bez podpory dvora.

JAPONSKO – ČÍNSKA VOJNA (1894-1895)

Čína začala budovať svoje námorníctvo v 70. rokoch, spočiatku išlo o nákup britských oceľových krížnikov v 80. rokoch, neskôr zvíťazili nem. lode Krupp. Avšak fondy na rozvoj flotily boli spreneverené a za financie bol cisárovnej postavený letný palác. Keď nebolo ani prachu ani nábojov do Armstrongov a Kruppov, zaútočilo Japonsko na Kóreu pod zámienkou potlačenia povstania. Čína reagovala pod vedením Liho, ale jednotlivé provincie sa do boja nezapojili. Japonsko zvíťazilo a obsadilo Kóreu. Hrozba jej rozpínavosti viedla mocnosti k tomu, aby sa proti nemu postavili. Rusko – jap. vojna neukončila obsadzovanie Kórei a Mandžutska Japoncami. Do popredia sa preto v Číne dostali predstavitelia novej generácie s novým učením.

KRESŤANSTVO

V Číne spočiatku vyzeralo ako ďalšia sekta budhistického typu so znakmi podobnými všetkým náboženstvám. Od 17. stor. bolo v Číne zakázané. Obnovené bolo až roku 1846 na naliehanie Francúzska. Misionári a čínska elita (džentry) boli prirodzenými rivalmi. Obe skupiny boli imúnne voči miestnym úradom. Konzervatívci v Číne napokon súboj s misionármi prehrali, ale odpoveď na misionársku agresiu bola značná. V rokoch 1860-1900 na základe práva exteritoriality a práva na pohyb vo vnútrozemí zahŕňala rímsko-katolícka cirkev 750 európskych misionárov. Aj napriek širokej misijnej činnosti sa podarilo získať len 60 tisíc konvertitov z radov Číňanov. Vážnosť dynastie bola poškodená nielen povolením cudzincom vykonávať misijnú činnosť, ale aj ich ochranou. Misionári sa pokúšali zvládnuť čínsky jazyk a vypracovať potrebnú terminológiu. Čínština totiž už mala svoje výrazy na slová ako Boh, duša, hriech, pokánie a spasenie. Misionári museli utvoriť nové pojmy, aby odlíšili kresťanstvo od budhizmu, avšak novým pojmom zasa nerozumeli Číňania. Dochádzalo preto k sporom medzi misionármi v oblasti terminológie. Prvými konvertitmi boli zamestnanci a spolupracovníci v školách, domoch, nemocniciach, ktoré zakladali misionári. Ako aj propagátori letákov a idealisti, ktorí videli v kresťanstve, priemysle a demokracii záchranu Číny.

REFORMNÉ HNUTIE

V neskorodynastickom období došlo k presunu od štúdia a vyslovovania morálnych súdov konfucianizmu k štúdiu technickému. Veda je menej viazaná na kultúrne dedičstvo. Delta Jang-c` - stredisko obchodu a nového bádania na základe dôkazov. Jedným z dôsledkov, že v obdivovaných kanonických knihách odhalila vnútorná evidencia niektoré podvrhy bolo, že sa rozvinulo aj bádanie, ktoré malo zistiť pravosť jednotlivých textov, boli založené aj akadémie na prípravu takýchto bádateľov a podporoval ich aj cisár.

40.roky znamenali spojenie dvoch smerov reformizmu, Hnutie nového textu a Hnutie štátnického umenia. Oba smery viedol Wej-Jűan. Navrhol program prepravy tribunátnej ryže, soľnú daň, opísal 10 úspešných vojenských výprav čchingov a zostavil komplexný pohľad na problémy Číny.

90. roky znamenajú rast miest a prístavov, tie prekvitali najmä pod cudzou správou. Do popredia sa dostáva nová vrstva inteligencie, žurnalisti, spisovatelia, umelci, ktorí nepracujú v štátnych službách. Nové mestá znamenali rozvoj priemyslu, bankovníctva a spájali Čínu s okolitým svetom. Po porážke Japonskom nehovorili Číňania o porážke od krajiny s podobnou civilizáciou ale hovorilo sa o víťazstve démonov zo západu. Západná kultúra bola pre Čínu zvrhlá. Spôsobila chaos v živote, ktorý bol výlučne spätý s prírodou. Čína si uvedomovala potrebu reformy, nielen vojenskej, ale aj vzdelanostnej a spoločenskej. Na týchto zmenách sa však nemohli podieľať ani obyčajní ľudia ani väčšina elity,ale učenci, diplomati, žurnalisti z nových miest ako Šang-haj a Honkong.

Čang – vysoký hodnostár, ktorý sa snažil spojiť moderné prostriedky s tradíciou Číny. Bol jedným z najväčších Liho konkurentov. V najvšeobecnejšej rovine sa hovorilo o parlamente. Mal vytvoriť pevnejšie puto medzi vládou a ľudom. Ak si reformné hnutie chcelo získať prívržencov, muselo hľadať zdôvodnenia, prečo sú nutné reformy, prečo si Čína požičiava,a tito zdôvodnenia bolo potrebné nájsť v konfuciánstve ako základnej viere čínskej vládnucej vrstvy. O to sa mohol zaslúžiť iba človek, ktorý veľmi dobre ovládal toto učenie, bol ním Kchang-jou-wej. Jeho základom bolo hnutie nového textu, ktoré odmietlo staré texty v prospech nových, ktoré však boli v skutočnosti staršie. Na nich chcel Kchang stavať novú interpretáciu tradície. Kchang reprezentoval rastúci záujem džentry na reformnej vláde. Vyvinul teóriu 3 epoch, 1. rozvrat, 2. dosahovanie mieru a čiastočného pokoja, 3. všeobecný mier a veľká jednota. Teraz mala nasledovať druhá vývojová fáza – budúci pokrok. Kchang a jeho najlepší študent Liang, prijali teóriu sociálneho darwinizmu. Keď roku 1898 došlo k situácii, že každá veľmoc požadovala v krajine svoju sféru vplyvu, bolo dovolené mladému cisárovi Kuangovi vládnuť, avšak pod dohľadom cisárovnej. Cisár veľa čítal a jeho vychovávateľ mu odporučil Kchanga, ktorému cisár začal dôverovať. V priebehu 100 dní (11.6.– 21.9.) vydal cisár 40 reformných ediktov. Bohužiaľ väčšina ostala len na papieri. Cisárovná totiž zorganizovala vojenský štátny prevrat a Kchang a Liung museli ujsť do Japonska. Cisár sa ocitol v domácom vezení a 6 reformátorov bolo popravených.

BOXERSKÉ POVSTANIE (1898-1901)

Boxeri boli fanatickou sektou, ktorú spočiatku podporovali aj mandžutskí princovia upadnutí v žalostnej nevedomosti o okolitom svete. V provincii Šan-tung na Žltej rieke často dochádzalo k záplavám a teda k ničeniu úrody. Nem. misionári navyše vyhlasovali toto úzémie za sféru svojho vplyvu a vzbury roľníkov trestali pokutami. Roľníci si na svoju obranu vytvárali tajné spoločnosti, keďže sa tu rozmáhal aj banditizmus. Keď po záplavách v roku 1898 nasledovalo sucho, situácia bola katastrofálna. V provincii sa spojili dve roľnícke tradície – techniky bojových umení, boxu a šamanských praktík posadnutosti duchmi. Boxeri spojili oba tieto prvky. Cieľom bola smrť cudzincov, preto ich cisárovná spočiatku podporovala. Boxeri prenikli do Pekingu a zabíjali kresťanov. Z Tiencinu vyrazilo do Pekingu asi 2100 vojakov, ale bez úspechu. Cisárovná vyhlásila oficiálnu vojnu cudzincom, ale Pekingu pomohla medzinárodná armáda. Spojenecké vojská vydrancovali Peking. Čínske provincie ignorovali vojnu vyhlásenú cisárovnou a zaručili cudzincom mier v strednej a južnej Číne. Boxerský protokol bol podpísaný roku 1901 najvyšším mandžutským princom a 11 cudzími mocnosťami. Trest: poprava 10 vysokých hodnostárov, 100 potrestaných, 45 miest malo pozastavené štátne skúšky, rozšírenie diplomatickej štvrte v Pekingu a jej opevnenie stálou vojenskou posádkou, vojenské reparácie 333 miliónov dolárov. Po potlačení povstania musel Peking vložiť svoju dôveru do provinčných vodcov. Bola to zmena v čchingskej mocenskej štruktúre. Museli tiež prijať istú mieru účasti cudzincov v politickom živote.

REPUBLIKÁNSKA REVOLÚCIA (1901 – 1916)

Čchingská dynastia sa udržala pri moci aj po roku 1901, a to len preto, lebo aj Čína aj cudzinci dávali prednosť poriadku pred rozvratom. Čínsky nacionalizmus narastal. V krajine mohli teraz so svojimi názormi vystúpiť reformátori. Mestá s rozvinutou infraštruktúrou tvorili opak nerozvinutých a zaostalých dedín. V Číne zohrával kľúčovú úlohu vzťah dynastie s elitou, v ktorom môžeme rozlíšiť 3 fázy: 1. podpora dynastie zo strany džentry proti povstaniam, 2. obdobie rekonštrukcie, džentry sa zapojila do obnovy a šírenia vzdelania, riadila sociálne programy, podporovala obchodníkov a priemysel, 3. koniec 90. rokov a vytvorenie proreformnej mestskej elity, tá prišla k záveru, že Mandžuovia nie sú schopní ďalej viesť Čínu.

Dôsledkom povstaní bola snaha militarizovať vidiek. Keďže čchingovia sa bránili hromadným odvodom, bol tento problém o to závažnejší. Na začiatku 19. storočia došlo k rozšíreniu miestnych milícií. Tvorili ich vojaci, ktorí boli podporovaní miestnou džentry. Tá ich organizovala spolu s dedinčanmi ako odpor voči Britom. Úradníci nevedeli, či sa proti nim stavať alebo nie. Systém milícií mohol vytvárať dozor nad dedinami namiesto štátnej kontroly. Aby bolo možné čeliť povstaniam, bolo potrebné oživenie konf. ideológie a ukladanie daní na financovanie voj. úsilia. Finančné zdroje poskytovala džentry, peniaze z predaja hodností a linkin, čo bola daň s nízkou sadzbou z tovaru pri jeho tranzite alebo na sklade. Pri prenikaní linkinu sa na hlavných cestách budovali colné stanice mimo dosahu Pekingu. Systém milícií, regionálnej armády a linkinu vytvárali rovnováhu medzi ústrednými a provinčnými úradmi. Po roku 1860 hodnota tejto elity, ktorá organizovala miestne armády, postupne vyprchala. Z regionálnych armád sa medzitým stali pravidelné armády, voj. akadémie vychovávali profesionálnych dôstojníkov.

Počas rekonštrukcie vystriedala manažérsku džentry, ktorá militarizovala vidiek, tzv. mestská džentry. Využila v mestách energiu, ktorú nemohla uplatniť v ústredných službách. Ujala sa aj riadenia závlahových systémov. Džentry teraz ovplyvňovala verejné záležitosti, vzdelávanie, a to zvýšením počtu akadémií. Angažovala sa aj v dobročinnej činnosti, kontrolovala chrámy, mosty, cesty. Mestská a miestna džentry bola stále viac schopná čeliť spoločenským problémom ako štátna byrokracia. Verejná sféra rástla rýchlejšie ako štátna a požehnanie svojich aktivít od štátu ani neočakávala.

VPLYV JAPONSKA

Vplyv Japonska na Čínu bol značný. Smeroval k reforme čchingskej dynastie. Po porážke Číny v roku 1895 sa Japonsko blahosklonne zaviazalo pomôcť Číne nastúpiť cestu podobného pokroku. Čínski študenti zaplavili Tokio po roku 1900. Čchingský reformný program navrhol Čang v roku 1901 pod názvom „Nová politika“ a vychádzal z japonského vzoru. Sľuboval reformu ústrednej vlády, zavedenie parlamentu a ústavy.

ČCHINGSKÉ REFORMNÉ ÚSILIE

1904 – vyhlásenie nového školského systému, nový systém škôl na základe japonských, kde sa popri starých predmetoch vyučujú aj nové technické.

1905 – zrušenie starého skúškového systému, koniec kupovania hodností z radov džentry. Zo vzdelania sa však stal chaos, ktorý bol navyše ešte nákladnejší.

V prístavoch ovplyvňovaných západom dochádzalo k vzniku nových profesií – učitelia, lekári, novinári, umelci, spisovatelia, bankári, revoluční agitátori(SUNJATSEN). Štát sa snažil dostať ich pod svoju kontrolu, čo sa malo dosiahnuť vytváraním tzv. profesných združení.

Provinční reformátori ako 3. generácia neskoročchingskej elity (1901-1911) už nesídlila na vidieku. Bola to mestská reformná elita. Zapojila sa do boja proti cudzej kontrole priemyslu v Číne, najmä železiarstva a baníctva. V mocenskom boji v hlavnom meste sa stúpencom cisárovnej podarilo uchovať si kľúčové posty. Keď Japonsko ako konštitučná monarchia zvíťazila nad Ruskom, zdalo sa byť vhodným riešením nastúpenie konštitucionalizmu, keďže aj Rusko sa v roku 1905 vydalo týmto smerom. Peking preto v roku 1906-1911 spájal modernizáciu štátnej správy a konštitucionalizmu.  To vyvolalo boj o moc v rámci centrálnej vlády, ako aj medzi vládou a provinciami. V roku 1906 bolo 6 ministerstiev rozšírených na 11 a pripojené čisto poradné ľudové zhromaždenie. V roku 1908 bol prijatý súbor ústavných zásad, podľa ktorých sa mal riadiť 9 ročný program ustanovenia konštitučnej samosprávy.

R. 1909 – zvolané poradné provinčné zhromaždenie. V roku 1910 bolo zvolané poradné národné zhromaždenie. Spolu s konštitúciou sa vytvárali aj snahy o presadenie samosprávy, pričom jednotlivé oblasti predkladali návrhy na vytvorenie miestnych samospráv, návrhy presadzovala najmä elita. Reformátori na posilnenie ústrednej moci dynastie využívali budovanie železníc a výcvik novej armády. Provinční guvernéri boli v naliehavých záležitostiach rovnako postavení ako ministri v hlavnom meste, nemohli im byť podriadení. Reformy Číny brzdili fin. ťažkosti Pekingu. Dane bolo vyberané z rôznych zdrojov a používané na rôzne účely. Skutočná výška daní vybratých v ríši bola väčšinou neznáma, keďže nebol vypracovaný predbežný rozpočet ani predložené účty. Oficiálne odvedené dane nebol sústredené v jednej spoločnej peňaženke. V Pekingu neexistovala jediná centrálna finančná inštitúcia. Peking nemohol získavať financie z príjmov zjednotených provincií, lebo tie sa proti tomu bránili. Snahy o vytvorenie štátneho rozpočtu sa uskutočnili až v roku 1908 a 1910.

REVOLÚCIA ROKU 1911

Príčinou bola stavba železnice v provincii Š-čchuan. Miestna elita, ktorá investovala do stavby železnice nechcela nechať vládu profitovať z tohto projektu, na ktorý by sa museli použiť štátne pôžičky. Vláda chcela tento odpor potlačiť. Preto vypuklo následné povstanie. 10.10. 1911 jednotlivé provincie začali vyhlasovať nezávislosť. Do čela Revolučnej ligy bol zvolený SUNJATSEN. Bola vyhlásená Čínska republika (12.1.1912) a prezidentom sa stal Jűan Š-kchaj. Vláda uznala potrebu parlamentu, na čele stál Jűan. Na čele každej z odpadávajúcich provincíí stáli: 1. provinčné zhromaždenie a 2. vojenský guvernér s Novou armádou. Čínska republika si priniesla necenzurovanú tlač, volené zhromaždenia a celoštátny parlament Nenašlo sa však nič, čo by mohlo nahradiť cisársku autokraciu. Jűan dospel postupne k návrhu, že jediná nádej na vládu v Číne je obnovenie autokracie. Napokon odstránil celý parlament a nového revolučného vodcu Sunga. Do roku 1914 fungovali okresné zhromaždenia vybraté z elity oprávnenej voliť, okresní úradníci a zhromaždenia pod úrovňou okresu. Nakoniec aj tieto úrady zrušil a žiadal, aby miestni úradníci menovali svojho zástupcu ako šéfa samosprávy. Napokon teda elita prišla o svoje zhromaždenia a úradníci obnovili svoju kontrolu. Tie sa ešte obnovili, ale pod kontrolou úradníkov ako Výkonné rady. Snaha o modernizáciu nemala dostatok príjmov. Reformy preto často ostali len na papieri. V Pekingi bol zriadený Najvyšší súd, ktorý zrušil právo na exteritorialitu. Urobila sa aj reforma vezenstva. V školstve – bezplatná 4-ročná všeobecná školská dochádzka a prípravky pre elitu. V roku 1915 sa Jűan vyhlásil za cisára, ale roku 1916 zomrel.

Mladí revolucoinári na čele so Sunjatsenom nemali žiadne skúsenosti s vládou ani žiadnu podporu medzi vládnucou triedou. Autokracia vlastne tiež bránila elite, aby ešte viac zbedačovala vidiecke obyvateľstvo. Konzervativizmus tak zabránil akejkoľvek ďalšej spoločenskej revolúcii. Konzervatívne džentry nemohli obnoviť neokonfuciánsku vieru k mobilizácii nových mestských tried na podporu čínskeho nacoinalizmu. Miestne elity sa vymanili z rámca literátskej džentry a klany si uchovali miestnu nadvládu.