Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Katedra dejepisu / Svetove dejiny

francuzsko (francuzsko.doc)

FRANCUZSKO

NASTOLENIE BONAPARTISTICKEJ DIKTATURY VO FRANCUZSKU

1. Porážka parížskeho proletariátu umožnila francúzskej buržoázii stabilizovať moc a to vďaka CAVALGNACA ktorého za ochranu odmenili armádou a poskytli mu výnimočný stav. Francúzsko sa ocitlo v situácii, kedy boli potlačené všetky slobody
2. CAVAIGNACOVA DIKTATURA – Cavaignac odzbrojil národnú gardu, majetné vrstvy boli presvedčené že za všetkým čo sa stalo sú tlač a politické kluby a preto prijali dekréty obmedzujúce slobodu tlače a slobodu zhromažďovania.
3. DEBATA O USTAVE – začala v septembri, niektorý poukazovali na to, že výnimočný stav, bráni voľnému 3prejavu názorov, to vyhovovalo republikánskym predstaviteľom. Výnimočný stav bol odvolaný 12.októbra a na to vymenoval Cavaignac  niektorých predstaviteľov svojho ministerstva. Ústava bola vyhlásená 4.novembra. Monarchisti sa postarali, aby ústava učinila z 2.republiky útvar neschopný dlhého života. Vytvárala silnú centralizovanú moc, sústredenú v rukách prezidenta, voleného ľudovým hlasovaním na štyri roky. Prezident menoval a odvolával ministrov, vysokých štátnych úradníkov a dôstojníkov, riadil zahraničnú politiku. Zákonodarné zhromaždenie bolo volené na 3 roky všetkými mužmi staršími ako 21 rokov.
4. PREZIDENSKE VOLBY – boli stanovené na 10.decembra 1848. Bolo 5 kandidátov, skutočnú podporu získal ĽUDVIK NAPOLEON BONAPARTE pretože predstavoval mýtus – roľníci dúfali že bude pokračovať v diele Napoleona, ktorého zákonodarstvo im zaistilo vlastníctvo pôdy, monarchisti verili že sa im podarí obnoviť monarchiu, aristokracia v ňom videla záruku silnej vlády, republikáni narazili na magické meno.
5. ĽUDVIK BONAPARTE PREZIDENTOM – Ľudoví získal ¾ všetkých hlasov. Podplatil parížsky lumperproletariát, ktorý sa združoval v Spoločnosti 10.decembra. V máji 1849 boli voľby do zákonodarného zhromaždenia, konzervatívci získali 500 hlasov, kým demokrati (inak MONTAGNARDI) len 180. Bonaparte sa potreboval zbaviť opozície, demokratov, zámienkou mu bola pokojná demonštrácia demokratov proti jeho zahraničnej politike (poslal intervečné vojsko proti Rímskej republike), ktorá bola vojskom potlačená.
6. ŠTATNY PREVRAT – aby sa buržoázna strana poriadku zachránila pred nebezpečím od montagnardov – zrušila všeobecné volebné právo, nový školský zákon dával školstvo do rúk cirkvi, obmedzená sloboda tlače – to všetko nahrávalo do rúk Bonaparteho. Využil nepopularitu strany poriadku, dezorientáciu robotníkov a uskutočnil prevrat, ktorý bol prevedený 2.decembra 1851 za pomoci vojska a Spoločnosti 10.decembra. Rozpustil zhromaždenie, pozatýkal významných poslancov pravice a generálov. Keď úplne zlikividoval opozíciu dal si prevrat potvrdiť plebiscitom, dal odhlasovať revíziu ústavy, ktorá mu zaistila prezidenský stolec na desať rokov. Po roku po prevrate sa prehlásil cisárom NAPOLEONOM III z božej milosti a vôle národa, nikdy nebol uznaný ostatnými panovníkmi za seberovného.
7. ŠTATNE ZRIADENIE – ústavu ktorú dal odhlasovať mala v čele deklaráciu práv z roku 1789, ale fakticky odpovedala ústave konzulátu z r. 1799, ktorá obratne zastierala plnú moc jedného človeka. Parlamentarizmus, stelesňovaný zákonodarným zborom a senátom, všeobecné volebné právo boli iba vonkajšou okrasou vyslovene autokratického režimu.
8. PODMIENKY BONAPARTIZMU – Bonaparte uspel len preto, lebo našiel priaznivú pôdu porevolučnej doby. Mohol previesť revolúciu zhora proti parlamentnej republike len preto, že vládnucá buržoázia  bola monarchistická, rozštiepená do frakcií (republikáni, bourbonistov, orleanistov), že túžila po kľudnom a bezpečnom obchode.
9. PODSTATA BONAPARTIZMU – je to režim, ktorý slúži jednej triede a v jej záujme povoľuje uzdu potlačateľskej (vnútornej) a agresívnej (vonkajšej) funkcii štátu, ale pritom sa tvári že rešpektuje nevyváženosť a meniaci sa pomer triednych síl, obnovuje preľud národnej veľkosti a slávy, manévruje medzi triedami a vrstvami spoločnosti len vďaka tomu, že prevádza úskočnú politiku
10. ROĽNIICKE CISARSTVO – bonapartizmus dlho predstieral že zastupuje drobné roľníctvo – najpočetnejšiu vrstvu obyvateľstva. Roľníci mu verili že zakročí proti buržoáznej vláde, proti im hypotečným a bankovým systémom. Poľnohospodárstvo síce zaznamenávalo vysoký a dlhodobý rast, ale roľníci boli ponechaný sami na seba, nič sa nereformovalo.
11. VZŤAH K ROBOTNICTVU – sklamal aj robotníkov, pretože predstieral že ich zbavuje buržoáznej vlády, v skutočnosti napoleonský režim nemohol poskytnúť niečo jednej triede, aniž by niečo nevzal druhej. Preto sa neopovážil uskutočniť niečo čo by narušilo rovnováhu vzťahu k podnikateľom. Učinil všetko aby zbavilo robotníctvo možnosti priamej obrany ich záujmov proti tlaku kapitálu. Bol ponechaný v platnosti LA CHAPELLEROV zákon. Verejné stavby – nimi sa snažila vláda zabezpečiť plnú zamestnanosť + postavenie bulvárov do robotníckych štvrtí pre jazdectvo a delostrelectvo. Režim zastupoval buržoáziu.
12. FINANČNA VEĽKOBURŽOAZIA – keď Napoleon nedostával to čo potreboval KONTRIBUCIE od porazených zemí, neostávalo mu iné než financovať svoju politiku POŽIČKAMI. Štátny dlh vzrástol zo 5 na 14 miliárd frankov. Tým stúpla závislosť cisára na veľkých bankách a bankároch, tzv. HAUTE FINANCE. Títo predstavitelia zaujímali popredné miesta v napoleonskom správnom a finančnom aparáte.
13. PRIEMYSLENA A OBCHODNA BURŽOAZIA – nastali pre ňu skvelé časy. Za tejto vlády bola ukončená priemyselná revolúcia a dobudovaná železničná sieť, ktorá zjednotila Francúzsko do jednej hospodárskej oblasti, štát vykupoval kanály, staval nové cesty a podporoval moreplavbu. Rozmach zaznamenal potravinársky a ťažký železiarsky priemysel. Trvalými brzdami rozvoja boli nedostatok uhlia, pomalý príliv pracovných síl do miest, nepriaznivý populačný vývoj Francúzska, vývoj kapitálu do cudziny.
14. AKTIVIZACIA ZAHRANIČNEJ POLITIKY – vládu Napoleona symbolizovalo heslo PORIADOK A SLAVA, slávu chcel zabezpečiť tým že posunie hranice Francúzska. Bolo to nutné v záujme armády, ktorá mu pomohla k moci, buržoázie, a jemu samému pre upevnenie kreditu. Chcel tým odviesť pozornosť od vnútorných a sociálnych problémov. Za  jeho vlády zasiahlo Francúzsko do KRYMSKEJ, SARDINSKO – RAKUSKEJ VOJNY, do bojov v ČINE, začala dobývať INDOČINU, uskutočnila výpravu do SYRIE, MEXIKA + PRUSKO. Základnou myšlienkou jeho politiky bola revízia VIEDENSKYCH ZMLUV na základe ktorých sa Francúzsko dostalo na perifériu európskej politiky.
15. OBDOBIE AUTORITATIVNEHO CISARSTVA 1852 – 1860 – v priebehu 8 rokov sa cisárstvo nestretlo s opozíciou, za Napoleonom stali armáda, vysoké úradníctvo, buržoázia, duchovenstvo a klerikáli.
16. OPOZICIA – s novým režimom neboli spokojný monarchisti a republikáni, ale boli nepočetný a nejednotný, čiže nepredstavovali nebezpečenstvo. Opozíciu v snemovne stlačili na 5 poslancov, nedovolila zverejňovať správy o snemových debatách. Vrchol prenasledovania roku 1858 kedy bol vydaný ZAKON O VŠEOBECNEJ BEZPEČNOSTI ktorý zostroval tresty za verejné provokácie.
17. PRECHOD K LIBERALNEMU CISARSTVU, VZRAST OPOZICIE – príklon k liberalizmu sa datuje od roku 1860, donútili ho k tomu vytvorenie konzervatívnej a klerikálnej opozície v zákonodarnom zbore. Vytvorenie opozície bolo výsledkom cisárovej politiky zjednocovaní Talianska, obchodnej politiky ktorá vyvrcholila podpísaním tzv. COBDENOVEJ obchodnej zmluvy – Francúzsko sa zrieklo dovozných zákazov a zamenila ich za dovozné clá, Francúzsko mohlo do Anglicka dovážať vo forme voľného obchodu vína a luxusné predmety.
18. NOVEMBROVY DEKRET 1860 – za tejto situácie vydal Napoleon dekrét, ktorý poskytoval senát a zákonodarnému zboru právo každoročne posudzovať politiku vlády, vo vládnom liste MONITEUR mali byť publikované správy o debatách v oboch snemovniach.
19. VOĽBY 1863 – pred voľbami sa opozícia spojili a vytvorili koalíciu s názvom LIBERALNY ZVAZ. Pravica vystupovala ako Napoleonov stúpenec. Výsledok – opozícia získala 1,9 mil. hlasov, v zákonodarnom zbore oproti 5 dostali miesto 32 poslancov.  Napoleon sa snažil nájsť východisko v zahraničnej politike.
20. INTERVENCIA V MEXIKU – vypukla tam v rokoch 1858 – 1861 občianska vojna medzi klerikálmi a liberálmi. Prezident JUAREZ sa pokúsil vyrovnať s hospodárskymi následkami tak, že zastavil splácanie zahraničných dlhov na 2 roky. To vyvolalo zahraničnú intervenciu zo strany veriteľov – Anglicka, Španielsky, Francúzska. Všetky štáty okrem Francúzska sa po počiatočných úspechoch dohodli na kompromise, Francúzsko dobylo hlavné mesto a vyhlásilo cisárstvo na čele s rakúskym arcivojvodom MAXIMILIANOM. Padol po vyhlásení MONROEVEJ DOKTRINY a v máji 1867 bol zastrelený.
21. DIPLOMATICKE PORAŽKY V EUROPE – nepodarilo sa mu zachrániť pápežské panstvo v Ríme, pokus riešiť poľskú otázku, a na záver porážka v nemeckej otázke.
22. KONŠTITUČNA OPOZICIA – každý neúspech bol vodou na mlyn opozícii. A tak si miesto medzi opozíciou tých ktorý sa usilovali o zvrhnutie impéria a tých ktorý neuznávali potrebu vylepšenia impéria našla miesto KONŠTITUČNA OPOZICIA. Jej program bola obrana impéria cestou postupného rozvíjania politických slobôd, vodcom bol EMILE OLLIVIER.
23. REFORMA USTAVY – plný rozsah úpadku cisárskeho režimu boli voľby 1869, kde opozícia získala 3,3 mil. hlasov oproti 4,4 mil. Napoleon musel priniesť nové obete, bol schválený zákon ktorý obom snemovniam dával právo zákonodarnej iniciatívy, ďalší zákon znamenal reformu ústavy a prechod k parlamentnému cisárskemu režimu vo Francúzsku. Napoleon si to dal potvrdiť plebiscitom a ustanovil LIBERALNE CISARSTVO.
24. NAPOLEONOV A BISMACKOV ZAUJEM NA VOJNE – zámienkou na rozpútanie francúzsko – nemeckej vojny bola kandidatúra LEOPOLDA HOHENZOLLERSKEHO  na španielsky trón po Izabele v roku 1868.
25. EMŽSKA DEPEŠA – princ Leopold po francúzskej reakcii poďakoval za trón, Francúzom to nestačilo a tak predložili VILIAMOVI I. ktorý bol v kúpeľoch v EMŽI neobvykle a provokačne štylizované požiadavky. Pruský kráľ sa mal zaviazať, že zabráni Leopoldovi prijať ponuku na španielsky trón + že kráľ aj v budúcnosti bude šetriť záujmy Francúzska. Kráľ to odmietol, vojna vypukla 19.júla 1870, Francúzsko ostalo vo vojne osamotené.
26. VOJNOVA PORAŽKA – vojna ukázala neschopnosť režimu, armáda bola bez záloh, zle zásobovaná, rozdiely sa ukázali vo výzbroji hlavne v delostrelectve. Už v prvých štyroch dňoch utrpela francúzska armáda 2 porážky. Maršal BAZAIN sa vzdal bez boja v METACH, Napoleon u SEDANU.
27. REVOLUCIA 4. AUGUSTA – sedan ukončil cisárstvo, Parížania vtrhli do Bourbonovského paláca kde zasadal zákonodarný zbor, žiadali zvrhnutie Napoleona a vyhlásenie republiky. JULES FAVRE  a LEON GAMBETTA odviedli dav na radnicu, kde bola zostavená vláda národnej obrany na čele s generálom TROCHOM. Bismarck vyhlásil že vedie vojnu s cisárstvom ktoré zmizlo zo scény, žiadal o schôdzku s kancelárom, ale jeho požiadavky týkajúce sa Alsaska – Lotrinska boli nepriateľné. Nový režim musel pokračovať v boji.
28. POSTOJ EUROPSKYCH VLAD – Veľká Británia a Rusko neľutovali porážku Francúzska, Rusko si uvoľnilo ruky na Blízkom východe, Angličania dúfalo že bude načas oslabená. Taliansko využilo porážku na skoncovanie s Vatikánom. Bismarck nariadil ostreľovanie Paríža, v meste rástla nespokojnosť, vo Versailles dokončil svoje dielo – zjednotenie Nemecka zhora.