zoradene prednasky

Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Katedra dejepisu / Svetove dejiny

 

japonsko (japonsko.doc)

REAKIA JAPONSKA VOČI ZAPADU

 

  1. VPLYV ZAPADU – POČIATOČNY NATLAK – Japonci sa v roku 1639 tak uzavreli pred svetom, že vypadli z povedomia Európanov. Pokusy o prenikanie vzdali všetci, okrem Holanďanov, ktorým bolo dovolené prijímať jednu obchodnú loď ročne. Až na prelome 18. – 19.stor, kedy vzrástla aktivita Európanov v Číne sa vynára aj Japonsko. Prvý kto sa pokúsil nadviazať s nimi styky boli Rusi, nasledovali Briti a nakoniec Američania (zavedenie parného stroja, zásobovací bod na zaoceánskej plavbe robil z Japonska zásobovací bod)
  2. REAKCIE JAPONSKA – Japonci reagovali na snahy narušiť ich izoláciu ostro, boli vydané príkazy na zaháňanie plavidiel, ktoré sa na mori objavia. Hlavou tohto krídla bol knieža MITO, jeho vazal vydal dielo Nová téza – vyzýval na zaháňanie cudzincov, argumentoval tým, že zahraničný obchod je škodlivý, styky s cudzinou podkopávajú morálku a že účinnou zbraňou proti Západu je budovanie jednoty a využívanie západnej technológie bez kontaktu s cudzincami. Naňho nadviazal poradca kniežaťa NARIADA TOKUGAWA – prišiel s myšlienkou politických reforiem, upevnením izolácie a národnej jednoty a budovaním moderných ozbrojených síl. Dochádza k vzniku úradov pre štúdiu kníh barbarov (preklad západnej literatúry), razí sa heslo „etika východu a vedy západu“
  3. OTVORENIE JAPONSKA – USA sa rozhodli dosiahnuť otvorenie Japonska aj vojnovou cestou, uskutočnili expedíciu na čele s PERRYM, ktorý v roku 1853 dorazil do Japonska a po niekoľkých dňoch diplomatických ťahaníc donútil japonskú stranu k prevzatiu oficiálneho listu prezidenta USA, s tým že po odpoveď si príde o rok. V Japonsku existovali prekážky na zrušenie izolačnej politiky:

-izolačná politika sa chápala ako posvätné dielo predkov

-moc šogunátu slabla a bola rozdrobená a s tým súviseli aj rôzne protichodné stanoviská

Perry sa vrátil v roku 1854, bola podpísaná KANAGAWSKA ZMLUVA o mieri a priateľstve, Japonci sa zaviazali otvoriť prístavy ŠIMODA, HAKODA (strategická poloha), súhlas s pobytom amerického konzula + položka najvyšších výhod (keď garantuje Japonsko nejaké privilégia inej zemi, tie automaticky platia i pre USA). Japonci takéto zmluvy uzavreli aj z Britmi, Rusmi a Nemcami – neuspokojovali obchodné kruhy. K širokým obchodným ústupkom donútili Japoncov Američania (konzul Herris) – zmluva z 29.júna 1858, ktorá stanovovala – otvorenie ďalších prístavov (KANAGAWA, NAGASAKI, NIIGATA, HJOGO) a že v EDU, OSACE sa budú môcť usídliť cudzinci. Colné zaťaženie vývozu a dovozu bolo malé a americkým občanom vzniklo právo EXTERITORIALITY. Dôsledkom bolo:

1.-Strediskom cudzích obchodníkov sa stala JOKOHAMA.

2.-Bola roztočená inflačná špirála (odlivom zlata, rozšírením cudzej meny, dopyt po vývozných artikloch ako čaj a hodváb, záplava lacných zahraničných výrobkoch, snaha posilniť obranu zeme, politický nekľud)

3.-Prítomnosť cudzincov v prístavoch – bolo len otázkou času, kedy dôjde k ozbrojenému konfliktu (1859)

 

POLITICKY KVAS V JAPONSKU

  1. VYROVNAVANIE SA S CUDZIMI VPLYVMY – Japonsko bolo rozdelené na 260 kniežatstiev zjednotených šogúnom, javilo sa zaostalé a menej schopné účinne reagovať na tlak západných mocností, aj feudálne výroba nebola schopná konkurovať západu, chýbala jej rozloha a skrytý potenciál. No napriek tomu sa Japonsko dokázalo veľmi rýchlo vyrovnať – nepoznalo silu západných zbraní, nerozvinulo čierny obchod, nestratilo svoje územie, dochádza k zmene politického režimu. Chápali, že aj cudzia kultúra so sebou nesie mnoho, čo je dôležité napodobniť alebo prevziať, ďalšou výhodou bola mimoriadne kultúrna homogenita a ekonomická a vzdelanostná centralizácia + prispelo k tomu geografická izolácia, menšia rozloha a menší počet obyvateľov. Samuraji (nositelia moci vo feudalizme) mali obdiv k západnej vojenskej sile, podnikatelia a obchodníci dokázali rýchlo využiť vznikajúcich možností na poli zahraničného obchodu. Dochádza k rozpadu TOKUGAWSKEHO systému, išlo o reštauráciu starobylých domácich pomerov.
  2. NASTUP CISARSKEHO DVORA – ABE uzavrel zmluvu s Perrym proti vôli väčšiny kniežat, aby si vymohol formálny súhlas dosadil príslušníkov tokugawských vetiev do vysokých šogunátných pozícii. Najvýznamnejším krokom bolo menovanie NARIAKIHO TOKUGAWY dozorcom nad budovaním pobrežnej obrany. Postavili sa proti nemu kniežatá tozama a fudai a v čele ho vystriedal MASAJOŠI HOTTA, ktorý pred uzavretím zmluvy s Harrisom požiadal kniežatá na názor na tento krok, podobne išiel aj na cisársky dvor, ktorý mu vyjadril nesúhlas. Reakcia – bol odvolaný, do čela vlády menovaný NAOSUKE LI (najväčšie knieža), obsadil funkciu vrchného seniora, podpísal zmluvu s Harrisom, donútil ju uznať dvorom, rozhodol nástupnícky spor v prospech rodu Tokugawa – JOŠITOM pred synom Nariakiho KEIKIM. Cisársky súhlas sa stával nutným pre akékoľvek podstatnejšie politické rozhodnutie (politické spojenectvá, ...). cisársky dvor sa stal spoločným východiskom všetkých snáh o reformu vlády a spoločnosti. Dochádza k úpadku šogunátu, musel sa zmieriť s rastúcou politickou silou cisárskeho dvora.
  3. NASTUP KNIEŽATSTVA SACUMA A ČOŠU – po Lim ostal post vrchného seniora neobsadení, iniciatíva prešla na stranu cisárskeho dvora a najmocnejších kniežatstiev SACUMA a ČOŠU – patrili k najrozsiahlejším a najbohatším, mali najviac ozbrojených síl. Patrili k ekonomicky i sociálne menej rozvinutým, lebo boli na periférii, ďalšou príčinou vzostupu bola finančná sila v dobe, keď ostatné kniežatstvá mali dlhy.

Kniežatstvo Sacuma urobilo reformy v roku 1830 – zrušilo kniežacie dlhy, posilnilo obchodné monopoly. Reformy v kniežatstve Čošu zahájili v roku1838 – zníženie dlhov samurajov, zoškrtanie výdajov kniežatstva a obmedzenie monopolov. Dobrá finančná situácia plynula z inštitúcie rezervného fondu (núdzový fond pre prípad finančných ťažkostí).Dvor sa dostal pod vplyv kniežatstva Čošu – podieľa sa na zostavovaní vlády a vytváraní malých úderných oddielov s palnými zbraňami.

 

POŽITIE VOJENSKEJ SILY

  1. SKUŠKA SILY – šogúna poslal dvor pod vplyvom samurajov z Čošu na návštevu Kjota, kde bol donútený vyhlásiť 25.jún 1863 za deň, kedy budú cudzí barbari zo zeme vypovedaný. V daný deň šogunát nič neurobil, zatiaľ čo pobrežné batérie začali ostreľovať cudzie plavidlá. Odpoveďou bolo ostreľovanie USA loďou a vylodenie Francúzov. Tento neúspech podlomil prestíž Čošovského kniežatstva i jeho politiky. 30.septrembra 1863 oddiely niekoľkých kniežatstiev obsadili Kjoto, čošúské oddiely vytlačili z mesta (koniec dlhého obdobia tokugawského mieru), dochádza ku vzniku nových vládnych orgánov, cisárske oddiely boli rozpustené. Medzitým Čošu opravili batérie, boli však znovu rozstrieľané flotilou amerických, francúzskych, nizozemských, britských lodí. Mocnosti donútili kniežatstvo k sľubu že nebude opevňovať pobrežie, a na šogunáte si vymohlo odškodné vo výške 3 milióny dolárov. Neskôr súhlasili s odkladom platby, za zníženie dovozného cla z 20 na 5%. 20.augusta 1864 znovu Čošu vysiela vojsko na Kjoto, boli porazený, to ich donútilo k lepšiemu vybaveniu armády, nákup zbraní, vytváranie polovojenských oddielov.

Podobnou lekciou prešla i Sacuma. Došlo k zavraždeniu britského obchodníka, následne vymáhaniu odškodné vo výške 100.000 libier, Briti uskutočnili trestnú výpravu do hlavného mesta Sacumy KAGOŠIMY na potrestanie vinníkov a zaplatenie odškodného, sacumské pevnosti ju začali ostreľovať, zničenie polovice mesta britským námorníctvom. Rešpekt pred západnou vojenskou silou, nákup západných lodí s britskou pomocou (budúce jadro vojnového loďstva v období Meidži)

  1. VOJNY KNIEŽATSTVA ČOŠU – pokus Čošu získať Kjoto vyvolal protiakciu, vyslanie armády 150.000 mužov, Čošu kapitulovalo a prijalo mierne podmienky ospravedlnenia – poprava troch predstaviteľov zodpovedných za predchádzajúcu politiku, navrátenie 7 dvoranov, ktorí do Čošu utiekli, rozpustenie novo tvorených oddielov. Hocijako sa vedenie kniežatstva hodlalo pred šogunátom skloniť, radikálni vodcovia neboli ochotný sa vzdať palných zbraní, ešte pred vyhlásením kapitulácie zahájili ozbrojený odpor proti vodcov v čele kniežatstva. Porazili konzervatívne sily, obsadili hlavné mesto a presadili novú reformistickú vládu – to bolo určitým bodom zvratu v japonských sociálnych i vojenských dejinách (samuraji nízkeho pôvodu sa beztrestne postavili proti vlastnej vláde a zmiešane oddiely porazili aristokraticky organizované jednotky). Výsledky občianskej vojny anulovali šogunátnej výpravy. Bola zorganizovaná druhá šogunátna výprava, ktorá bola porazená, pretože Čošu bola jednotnejšia, velili jej rozhodní velitelia a bola vojensky silnejšia (zlepšenie výzbroje, zbrane, poznatky o moderných spôsoboch boja).
  2. PAD ŠOGUNATU – kniežatstvá Čošu a Sacuma sa dohodli na spolupráci pri postupe proti šogunátu, jeho pád bol len otázka času. Ukázalo sa, že podstatným faktorom stability celého systému je súperenie a nevraživosť medzi jednotlivými kniežatstvami. Rozpory medzi Čošu a Sacuma mizli keď – Čošu bolo nútené prijímať realistickejší sacumský prístup k zahraničnej politike a strach z posilnenia moci šogunátu. K podpísaniu tajnej dohody došlo 7.marca 1866, za Sacumu SAIGO a  KUBO (podporovaný dodávkami zbraní a informácii od Britov), za Čošu KIDO (podporovaný Francúzmi). V januári 1867 sa šogúnom stal KEIKI – reorganizácia ozbrojených síl, administratívnych reforiem. Bolo mu navrhnuté, aby časť svojej moci vrátil cisárovi, to by šoguna zbavilo hlavnej tiaže zodpovednosti za domácu a zahraničnú politiku a súčastne by mu bola ponechá značná politická i ekonomická moc. Nevedel, že protivníci získali u dvora tajné poverenie na zničenie šogunátu. Na jeho základe spojené vojská Čošu, Sacuma + 6 kniežatstiev obsadili hlavné mesto. Keiku bol pripravený akceptovať výsledky puča, so svojimi jednotkami ustupoval, s tým sa nemohla zmieriť časť vysokých úradníkov, príslušníkov tokugawských vetví, postavili sa na odpor, boli porazený v bitke u FUŠIMI – začiatok stretov, nazývaných vojna Bošin. Porážkou tokugawskej flotily v novembri 1868 nebolo v zemi nikoho, kto by sa novej moci otvorene zoprel.

 

VYTVORENIE NOVEJ VLADY

  1. Nové vedenie – k porážke šogunátu viedli vnútorné rozpory a prizeranie sa zbytkom rozdrobených alebo nerozhodných vazalov. K obnoveniu cisárskej moci došlo 3.januára 1868, na trón nastupuje MUCUHITO (známy pod posmrtným menom MEIDŽI – osvietená vláda), vládol do roku 1918 – symbol jednoty národa a modernizácie Japonska. REŠTAURACIA MEIDŽI – akt obnovenia cisárskej moci s následnými radikálnymi reformami. Skutočnú moc si v novej vláde ponechali samuraji nižšieho pôvodu – IWAKURA, KIDO, OKUBO, SAIGO.
  2. PRVE KROKY NOVEJ VLADY – noví vodcovia mali dve výhody – neboli zaťažení tradíciu(možnosť uskutočnenia zmien) a uplynulo 15 rokov od príchodu Perryho, čo pomohlo ujasniť akým smerom sa Japonsko musí vydať, aby si udržalo nezávislosť. Jedine cesta vyrovnania vojenskej a priemyselnej sily so Západom viedla k zaisteniu bezpečnosti, k znovuzískaniu kontroly nad dovoznými tarifami. Bola vydaná cisárska prísaha o piatich článkoch – dokument naznačujúci cestu vývoja – zakladanie poradných zhromaždení na širokom základe a všetky záležitosti sa budú riešiť verejnou diskusiou, rozchod s feudálnymi rozdielmi minulosti, posledný článok odhaľoval širšie politické súvislosti celého úsilia, motto „bohatý štát so silnou armádou“.
  3. VLADNE ORGANY- nová vláda zdedila zahranično – politické problémy, finančnú situáciu blízku bankrotu, slabú vynutiteľnosť moci. Nový režim bol neschopný brániť sa západným zbraniam, 5% clo vydalo domácu ekonomiku napospas lacnej zahraničnej produkcii. 3.januára 1868 vzniká ŠTATNA RADA, v ktorej sa oddelila výkonná a zákonodarná moc, 15.augusta 1869 reorganizácia štátnej rady, keď v jej rámci vzniklo šesť rezortných ministerstiev. Štátnej rade bola nadriadená RADA ŠINTOISTICKEHO KULTU. Definitívnu podobu získala štátna rada v septembri 1871, kedy bola oddelená moc zákonodarná, výkonná a súdna, rada šintoistického kultu sa dostala na úroveň ministerstiev.
  4. CENTRALIZACIA MOCI – pri centralizácii moci pôsobili tri spolufaktory: - nová vláda videla zcela jasne potrebu plne centralizovaného rozhodovania, aby mohlo Japonsko vzdorovať vojensky a ekonomicky západu, - vláda, stúpenci ktorí ovládali kniežatstvá, na ktorých vojenskej sile základy novej moci spočívali, - ostatné kniežatstvá nenašli žiadny pádny dôvod pre jednotnú akciu, nechceli zostať stranou a tak byť vylúčené z podielu na moci. Nová vláda rozdelila z administratívnych dôvodov územie do prefektúr a od začiatku si privlastňovala právo uvaľovať daňové povinnosti a zasahovať do jej správy. Roku 1869 boli zrušené mýta a colné prekážky, kľúčový ťah 5.marca 1869 – postupné navracanie územia kniežatstiev spolu s politickou zvrchovanosťou na ňom do rúk cisára, tento proces ukončení v roku 1871, cisár obratom vymenoval bývalé kniežatá za guvernérov. Japonsko bolo rozdelené do 3 mestských jednotiek a 72 prefektúr. Hlavnou oporou novej vlády bola armáda – 1871 vznik cisárskej armády (cvičená podľa francúzskeho vzoru), 1872 vznik ministerstiev námorníctva a armády - ARITOMA JAMAGATY, bol vydaný branný zákon (jedna z najrevolučnejších zmien) trojročná vojenská povinnosť pre všetkých mužov bez sociálneho rozdielu + štyri roky služby v zálohe.

 

KONSOLIDACIA NOVEHO REŽIMU

  1. FINANCIE – guvernérom bol uznaný osobný príjem vo výške 1/10 daňového príjmu bývalého léna, ústredná vláda prevzala na seba záväzky bývalých kniežatstiev i s dlhmi. Samurajom sa takýchto výhod nedostalo. Nová vláda mala finančné problémy – okrem príjmov nemala žiadne nové zdroje, bola zaťažené nákladmi – dlhy kniežatstiev, náhrady škôd mocnostiam a nové náklady spojené s budovaním štátu + bežný prevoz a vyplácanie dôchodku kniežatám a samurajom. Vláda si vynucovala pôžičky od bohatých obchodníkov, vydávanie väčšieho množstva papierových peňazí viedlo k strate hodnoty a menovej situácie. Situácia sa začala zlepšovať od 70.rokov. súčastne prebiehali menová, banková a daňová reforma, stabilizovanie situácie), autor – OKUMA, ITO – zavedená menová jednotka jen, bola stanovená pevná daň odvíjajúca sa od ceny pôdy vo výške 3%, od roku 1876 na 2,5%.
  2. ZRUŠENIE FEUDALNYCH PRIVILEGII – v roku 1869 dochádza k zrušeniu sociálneho obmedzenia brániaceho výkonu zvoleného zamestnania, nasledujúceho roku bolo povolené všetkým občanom vybrať si priezvisko, roku 1871 zrovnoprávnená skupina eta a podobné diskriminované komunity. Samurajom to prinieslo stratu spoločenských pozícii (1876 zákaz nosiť dva meče znak odznaku spoločenskej prestíže) a stratou ekonomických privilégií – dochádza k stenčeniu dôchodku. Kniežatám vládne obligácie, ktoré od roku 1876 obdržali namiesto pravidelných ročných výplat – pomerne zámožný kapitalisti. Dochádza k početným roľníckym povstaniam.
  3. ZAHRANIČNA POLITIKA – vyriešenie samurajského problému + ďalšie sociálne problémy videli v expanzii. KOREA odmietala snahy o modernizáciu a úpravu vzájomnej zmluvy z roku 1606, preto sa vo vláde presadil názor, že je potrebné do Kórey poslať trestnú výpravu. Hlavnou okolnosťou ktorá umožnila uskutočniť výpravu bola, že vodcovia boli na študijnej ceste okolo sveta. Do čela výpravy sa postavili – OKUMA, SAIGO, ITAGAKI, prekazil im to IWAKURA, ktorý sa stihol vrátiť. Výsledkom bolo že SAIGO a ITAGAKI rezignovali. Ďalším cieľom bolo súostrovie RJUKJU. Zámienkou bolo zavraždenie 44 stroskotancov, výsledkom bolo že v roku1879 bola vyhlásená prefektúra OKINAWA. Pri riešení vzťahov s Kóreou došlo k demonštrácii sily a 27.februára 1876 ich donútili podpísať tzv. KANGHWASKU ZMLUVU – Japonsku boli otvorené dve nové prístavy a Kórei bola deklarovaná nezávislosť.
  4. POTLAČENIE SAMURAJSKEJ OPOZICIE – nespokojnosť prepukala v bývalých kniežatstvách západného Japonska, odkiaľ pochádzala väčšina nových vodcov národa, pravdepodobne preto, že samuraji z týchto oblastí necítili takú úctu pred svojimi bývalým druhmi. Najvážnejší konflikt prepukol v Sacume. Nespokojenci sa zomkli okolo SAIGOA, zhromaždili 40.000 mužov, no boli porazený. Nová vláda sa vyrovnala s poslednou veľkou vnútornou hrozbou, mohla sa vydať na cestu modernizácie a sústrediť sa budovanie moci oproti svetu za morom.

 

MODERNIZACIA JAPONSKA V OBDOBI MEIDŽI

EKONOMICKY ROZVOJ

  1. ROLE VLADY A ĽUDU – vláda vytvorila priaznivé prostredie pre hospodársky rozvoj odstránením feudálnych obmedzení obchodu a zaistením osobnej slobody, vnútornej stability, zavádzaním zdravej meny, znesiteľného daňového systému, založením bankových inštitúcií a efektívnom fungovaní silne autokratického spôsobu vládnutia. Priamo sa angažovala v hospodárskom rozvoji – založila niektoré priemyselné odvetvia, napomáhala akumulácii kapitálu, ... Napriek všetkým výhodám rozvoj priemyslu napredoval pomaly, dochádza k väčšiemu rastu v poľnohospodárstve, obchode a remeselnej, manufaktúrnej výrobe. Hospodárstvo ako celok tak získalo pevný základ pre financovanie moderných priemyselných odvetví.
  2. POČIATKY INDUSTRIALIZACIE – k preberaniu západnej technológie došlo už v období šogunátu, hlavne čo sa týka zbraní a lodí. Nová vláda zdedila po šogunáte okrem kľúčových dolov a polovicu rozlohy lesov dve lodenice (postavili tretiu), v Tokiu a Osake boli postavené továrne na výrobu kanónov, pušiek a munície + prevádzkovala tri menšie podniky na výrobu strelného prachu. V decembri 1870 bolo založené ministerstvo priemyslu, v čele s HIROBUNI ITO. Ministerstvo sa snažilo napomáhať rozvoju výroby v súkromnom sektore – technickou pomocou, uľahčením prístupu k získaniu úverov i príspevkov – nie veľmi úspešne. Vláda sa preto rastúcou mierou sama zapájala do podnikania v priemysle (továreň na obrábacie stroje, cementáreň, skláreň, cehelňu) a baníctve (doly na uhlie a železo). Výstavba moderných komuniákcií predstavovala vzhľadom k ich strategickému a hospodárskemu významu (strašne zlé cesty, tovar sa veľmi predražoval) ďalšiu oblasť, v ktorej sa musel štát angažovať – stavba železníc. Zem zápasila s hospodárskymi ťažkosťami a tak na význame naberali aj nestrategické odvetvia – textilný priemysel.
  3. TEXTILNY PRIEMYSEL – dovážali sa hlavne vlnené látky na uniformy úradníkov a vojakov (odliv zlatých mincí, podlomenie hodnoty bankoviek, prehĺbenie ekonomickej tiesne samurajov), výroba vlny dovtedy neznáma, vláda preto postavila továreň na jej výrobu. Ešte väčší význam malo bavlnárstvo, konkrétne prádelne a tkáčovne. Dôležitým činom bolo vytvorenie fondu s 10 miliónmi jenov s účelom uľahčiť prístup podnikateľov o túto oblasť. Hlavným vývozným artiklom bol hodváb.
  1. ROZVOJ OSTROVA HOKKAIDO - bol dôležitý z ekonomických a strategických dôvodov, nová vláda rozbehla proces rozvoja ostrova – v podstate išlo o jeho kolonizáciu – bol založený úrad pre rozvoj na čele s KIJOTAKOM KURODOM, ktorý si najal zemského komisára s ktorého pomocou mala kolonizácia prebiehať – živočíšna výroba, silážne veže, počet obyvateľov sa 4x násobil, rozloha obrábanej pôdy vzrástla 10x, rybolov sa 2x
  2. FINANČNE ŠKRTY – v 70.rokoch dochádza ku finančnej kríze (ceny ryže sa zdvojnásobili, klesla hodnota papierového obeživa, stúpla cena pôdy, ...), situáciu sa vláda rozhodla riešiť obmedzením výdajov a deflácie. Prvým krokom bol rozpredaj nestrategických podnikov, na čele tejto politiky stál MASAJOŠI MACUKATA, okrem toho boli zavádzané nové dane a poklesla úroková miera, ktorá umožnila investovať peniaze do produktívnych oblastí. Došlo k zmene v dvoch veciach – boli zvýhodnené moderné odvetvia pred tradičnými a pomerne malá časť majiteľov kontrolovala ekonomiku (vznik zaibacu – korporácie, finančné kliky). Zásadným úspechom bolo vyrovnanie medzi príjmami a výdavkami v rozpočte na rok 1886, bol zavedený nový bankový systém, Japonská národná banka.
  3. PODNIKATEĽSKE KRUHY – podnikateľské kruhy si uvedomovali svoju silu na posilnení zeme, vznikajú zo starých obchodných rodov ktoré prežili prechod do nových podmienok, formujú sa v ZAIBACU – sú to rody – MICUI (obchodné domy MICUKOŠI), MICUBIŠI (preprava MICUBIŠI), SUMITOMO, JASUDA. Okrem nich tu boli podnikatelia samurajského pôvodu – vodcovské tradície, vysoké vzdelanie, záujem o ekonomické otázky, z nich vynikal len malý počet ľudí. Okrem toho tu boli podnikatelia roľníckeho pôvodu – ZENDŽIRO JASUDA. Najznámejším sa stal EIICI ŠIBUSAWA – prepracoval sa na ministra financií, neskôr prvý prezident japonskej národnej banky.
  4. USPECHY PRIEMYSLU – dochádza k objaveniu nových prosperujúcich firiem v baníctve, tkáčstve, výrobe cementu, keramiky, varení piva, železníc, ... V 80.rokoch sa objavili prvé fúzie medzi podnikmi a ich kartelizácia namiesto zostrenej konkurencie. Vývoj nebol priamočiary – po prosperite 80.rokoch dochádza k spomalenému rastu, k opätovnému rýchlemu rastu dochádza po vyhranej japonsko – čínskej vojne, 3.vlnou rozmachu bola vojna s Ruskom – rast železníc, zvýšenie výroby elektrickej energie, zvyšovanie tonáže loďstva, 3x násobená ťažba uhlia.

 

TRANSFORMACIA SPOLOČNOSTI

  1. WESTERNIZACIA – Japonci sa nikdy nemohli vyrovnať Západu len po technickej stránke, lebo s ňou súvisela aj sociálna a myšlienková modernizácia. Dochádza ku snahám kultúrneho prispôsobenia sa – používanie zubných kefiek, liekov, sedemdňový pracovný týždeň s voľnou nedeľou, gregoriánsky kalendár, pripojenie k medzinárodnému metrickému systému. Hlavnými znakmi westernizácie sa stali – nosenie západných účesov, vojaci a úradníci boli obliekaní do uniforiem, bežné nosenie západného oblečenia, podporená konzumácia mäsa, prenesenie západnej architektúry. Nekritické prijímanie západného štýlu vyvrcholilo v 80.rokoch – snaha prispôsobiť spoločenské vzťahy západnému vzoru, dievčatá zo zámožných rodín absolvovali kurzy cudzích jazykov a tanca. Došlo k vzniku opozície ktorá volala po navrátení národných hodnôt a tradícii.
  2. PRAVNE REFORMY – základným predpokladom uznania Japonska v očiach západu bolo reformovanie právnych inštitúcii. Bol prijatý západný princíp, dávajúci prednosť osobnému pred rodinným vlastníctvom, ale aj naďalej boli uznávané tradície. Väčšina právnych reforiem bola prevádzaná postupne, kompletný občiansky zákonník, podľa nemeckého vzoru vstúpil do platnosti v roku 1896.
  3. NABOŽENSTVO – predsudky voči náboženstvu boli v Japonsku silné, platil tu zákaz tohto náboženstva verejnými oznamovacími tabuľami, tento zákon bol zrušený v roku 1873. Na japonských vzdelancov malo kresťanstvo nemalý vplyv, no na široké vrstvy malý. Okrem kresťanov tu boli aj protestanti, pravoslávny a spolu tvorili 4% populácie. Veľkú podporu získal šintoizmus, ale nie nadlho, podporu ľudí získavajú jej sekty ľudovej šintoickej viery.
  4. SEKULARNE MYSLENIE – v Japonsku vládla domnienke, že zo Západu preberajú len vonkajšie znaky a že domáce etické hodnoty sú voči nemu odolné – „etika východu a veda západu“. Avšak prijatím západnej právnej normy sa nevyhnutne mali preniesť aj princípy, koncepcie, hodnoty na ktorom bolo založené. Po páde feudalizmu a nástupe Meidži spoločnosť ľahšie prijímala vedecké poznatky, technológie, výrobné postupy, módne prvky, ... Vodcovia boli pripravený presadzovať západné idey, pokiaľ boli užitočné alebo nevyhnutná, ale boli aj pripravený brániť tradičné hodnoty.
  5. ZBIERANIE NOVYCH POZNATKOV – potrebu nových poznatkov a technológii chápali tvorcovia štátu od začiatku. Uskutočnili to dvoma spôsobmi – vyslali študentov na štúdium do zahraničia a druhý najali zahraničných odborníkov. Boli veľmi drahý, ale veľmi využívaný, vláda ich preto rýchlo chcela nahradiť ich žiakmi alebo študentmi, ktorí prišli zo zahraničia. V lekárstve sa uplatnili Nemci, Američania a Angličania sa uplatnili v filozofii a ekonomike atď. najznámejším propagátorom poznatkov o západe bol JUKIČI FUKUZAWA – vydal knihu POMERY NA ZAPADE – kde jednoducho a zrozumiteľne vysvetli politické, ekonomické a hospodárske inštitúcie západu. Spolu s ním pracovalo 15 umelcov, spoločnosť – MEIROKUŠA – verejné prednášky, časopis
  6. VZDELANIE – základným predpokladom modernizácie je prepracovaný systém vzdelania, v roku 1871 vzniká ministerstvo školstva, dosiahnutiu tohto cieľa pomáhala vysoká vzdelanosť a tradícia školskej dochádzky. Vymiznutie konfuciánskych škôl (konfuciánska Akadémia bola v roku 1877 premenovaná na TOKIJSKU CISARSKU UNIVERZITU) umožnilo vláde naplno rozvinúť nový, najskôr francúzsky model vysoko centralizovaného systému, vyhlásilo povinnú 16 mesačnú dochádzku, neskôr 3 a potom 6 rokov. Finančné problémy, nedostatok učiteľov brzdil uskutočnenie tohto plánu. Vláda medzitým prechádzala na americký školský systém. V pozadí tejto zmeny stáli FUKUZAWA, MURRAY – dochádza k liberalizácii školstva, zakladaniu súkromných univerzít WASEDA, KEIO. Návrat k centralizovanosti sa uskutočnil v roku 1890 tzv. CISARSKYM DEKRETOM O VYCHOVE – dekrét sa zaoberal hlavne konfucionizmom ako ideológiou a zdôrazňoval spoločenskú harmóniu a lojalitu voči trónu, bol žiadúci návrat k japonskej a čínskej literatúre, dejinám a mysleniu, aby bol vyvážený západný vplyv, ďalej malo ísť o štandardizáciu osnov a zosilnenie vládnej kontroly súkromných škôl. Okrem tokijskej cisárskej univerzity pribudli univerzity v KJOTU, SENDAJI, FUKUOKE, SAPORE a ďalšie neskôr. Základný školský systém – bol povinný 6 ročný, o stupeň hore exitovali 3 typy škôl – 5 stredné školy pre chlapcov s akademickým zameraním, rôzne stredné školy s technickým zameraním a dievčenské vyššie školy. Ešte vyššie boli 3 ročné akademické školy pre chlapcov a na vrchole boli univerzity.

 

TVORBA USTAVY

  1. POČIATOČNY ZAUJEM O REPREZENTATIVNE INŠTITUCIE – vláda si bola vedomá, že jej politické reformy majú dočasný charakter, zamerala sa na pevnejšie zakotvenie doterajších síl. Tokugawský systém bol definovaný, akceptovaný a pevný a tak nastavil vláde vysokú látku. Ak by Japonsko malo vládu a parlament tak by v očiach západu stúpla a druhý dôvod bol ten, že v Japonsku bolo veľa ľudí (samurajov), ktorý si vyžadovali podiel na výkone moci. Pokus o založenie PORADNEHO ZHROMAŽDENIA stroskotal 4x. záujem o reprezentatívne inštitúcie ožil v roku 1873, došlo k založenie VEREJNEJ STRANE PATRIOTIZMU ETOM, o rok namiesto nej vznikla SPOLOČNOSŤ ZA NASTOLENIE PORIADKU založenú ITAGARIM v TOSE – v bola zaostalá, ležala na okraji geograficky i politicky, bola tu dlhodobá opozícia proti mestskej vedenej samospráve tzv. vidieckymi samurajmi. Itagariho sa vrátili späť do vlády tzv. OSACKOU DOHODOU – iniciovala ju vláda s cieľom potreby stability, jedným bodom bolo aj zvolanie prefektov v júni 1875, o tri roky boli založené volené miestne zastupiteľstvá (obmedzené na mužov, ktorý platili ročné dane najmenej 5 jenov), ďalším bolo zahájenie príprav na vytvorenie zákonodarného zhromaždenia, vznik vysokej súdnej inštitúcie s cieľom ochrany nezávislých súdov a ďalších orgánov.
  2. HNUTIE ZA OBČIANSKE PRAVA – Itagaki odišiel aj druhýkrát z vlády v roku 1875 a založil HNUTIE ZA SLOBODU A OBČIANSKE PRAVA – našiel veľa stúpencov vlastníkov pôdy a podnikateľov pravdepodobne preto že tvorili hlavnú skupinu daňových poplatníkov. Ďalšou príčinou šírenia popularity parlamentného systému boli pribúdajúce vedomosti o týchto inštitúciách z európskych kníh. Hnutie vydávalo aj ORIENTALNE NEZAVISLE NOVINY. Itagaki aby miernil prejavy svojich stúpencov zvoláva zjazdy SPOLOČNOSTI PATRIOTOV, neskôr premenovanú na LIGU ZA ZALOŽENIE NARODNEHO ZHROMAŽDENIA. Vláda znepokojená prejavmi nespokojnosti v roku 1875 vydala nový tlačový a vydavateľský zákon – zabránenie tlačovým výpadom proti vláde, nasledoval prísny zákon o verejnom zhromažďovaní – pod dozor polície.
  3. KRIZA ZOKU 1881 – vo vláde dochádzalo k rozporom medzi britským parlamentným systémom (zavádzať kroky postupne) a pruským systémom (okamžité zmeny). Cisársky poradcovia boli vyzvaný aby predložili cisárovi, neboli jednotný. Rozhodnutie padlo na troch ľudí – ITOOVI, OKUMOVI A JAMAGATOVI. V roku 1881 OKUMA vystúpil s návrhom okamžite prijať britský parlamentný systém. Zvyšok ostal zaskočený, mysleli si, že OKUMA sa snaží získať prevahu v štátnej moci. OKUMA musel byť odvolaný, bol vyhlásený cisársky edikt (vytvorenie zákonodarného zhromaždenia do roku 1890), zastavenie rozpredaja majetku na HOKKAIDO (škrty). Z týchto udalostí vyšiel posilnený tábor stúpencov postupných opatrení v čele s ITOOM. OKUMA ostáva posledným vplyvným dvoranom.
  4. HNUTIE POLITICKYCH STRAN – keď OKUMA odišiel z vlády založil v roku 1882 KONŠTITUČNU POKROKOVU STRANU (britský parlamentný systém), ITAGARI v roku 1881LIBERALNU STRANU (francúzsky model). Stali sa základom pre budúce strany, mali spoločné podporovali trón, líšili sa v názore na otázku, či by volený parlament dokázal byť lepšou pákou cisárskej vôle než klika SAČČO (vládnuca skupina – ITO, JAMAGATA, INOUE, KURODA, MACUKATA, CUGUMIČI). Vláda reagovala zostrením zákona o verejnom zhromaždení. Ďalší odpor proti vláde v roku 1887, súvisel s protest proti zahraničnej politike vlády. Aby sa západ vzdal práva exteritoriality vyšiel od INOUEA návrh na prechodné obdobie so súdmi so zmiešanými japonsko – cudzími porotami. Vláda ako odpoveď vydala v roku 1887 zákon na ochranu verejného poriadku – moc vypovedať nežiadúce osoby z Tokia a okolia. Hnutie politických strán bolo ochromené.
  5. PRIPRAVA USTAVY – strany nedokázali podstatnejšie ovplyvniť proces politického rozhodovania, bolo rozhodnuté, ITO,  že ústavu Japonska nebude kopírovať žiadny západný systém, ale bude zohľadňovať aj špecifiká Japonska. Za týmto účelom bola vyslaná misia na študijnú cestu po Európe, zamerali sa na Berlín a Viedeň. Predtým došlo k reorganizácii štátnej moci – reformácia šľachtických titulov na zaistenie hornej snemovne (princ, markíz, knieža, vikont, barón), ktorej úlohou bolo korigovať rozhodnutie dolnej snemovne, najdôležitejším bolo reorganizácia vlády v roku 1885 – vznik kabinetu európskeho typu, nahradzoval štátnu radu, bol zložený z predstaviteľov jednotlivých rezortných ministerstiev, ktorý boli aj členmi vlády, ITO sa stal premiérom, reformou prešiel systém obsadzovania miest v byrokracii – od roku 1887 podľa nemeckého vzoru modernizovaný systém štátnych skúšok. Pre ITOA bol dôležitý cisár, pre upevnenie jeho postavenia urobil – zaviedol titul NAIDAIDŽIN – minister vnútra, bolo založené ministerstvo pre záležitosti dvora, vznikla TAJNA RADA – najvyšší poradný orgán cisára, tlmočiaca jeho vôľu. Tajná rada sa sústredila na prípravu ústavy, jej predsedom sa stal ITO, proces formovania ústavy charakterizovali dva procesy  - posilnenie centralizovanej kontroly nad vzdelávacou sústavou a opustenie novodobej tradície napodobňovania západných spoločenských tradícii. Odlišný kurz mal JAMAGATA – kládol dôraz na ozbrojené sily ako oporu výkonnej moci, zvyšoval vojenskú morálku a technickú úroveň, v roku 1878 prevzal model nemeckého generálneho štábu, ktorý bol nezávislý na ministerstve armády, podliehal priamo cisárovi, vydal CISARSKY EDIKT O VOJENSKYCH ZASADACH (lojalita, odvaha, poslušnosť), reorganizoval policajné sily, bol hlavným architektom zákona o verejnom poriadku.
  6. USTAVA MEIDŽI – ústavu vypracoval ITO spolu s Nemcom ROESLEROM a vyšla 11.februára 1889 ako CISARSKA USTAVA VELKEHO JAPONSKA, nazývaná USTAVA MEIDŽI,  parlament bol dvojkomorový – horná snemovňa – zložená zo šľachty, ľudí s akademickým titulom, dolná snemovňa – volená mužmi s daňovým odvodom nad 15 jenov, to predstavovalo 5% mužskej populácie. Jeho právomoci sa zamerali na rozpočet a súvisiace zákony v tom zmysle, že vstup akéhokoľvek zákon v platnosť ústava vyžadovala súhlas obidvoch komôr. Ústava zaručovala rad občianskych práv – sloboda vyznania, slova, vydávania, verejných zhromaždení a združovania, právo na majetok, spravodlivé vedenie súdneho procesu  a pod. Cisár bol vyhlásený za nedotknuteľného a posvätného, ponechal si výsadné právo iniciovať zmeny ústavy, jeho rukách spočívala všetka výkonná a zákonodarná moc, bol najvyšším veliteľom vojsk a námorníctva,  ministri mu boli podriadení, mohol kedykoľvek rozpustiť dolnú snemovňu a vyhlásiť nové voľby, pokiaľ parlament nezasadal         mohol vydať cisárske nariadenie s dočasnou platnosťou zákona. Ústava bola zmesou protichodných tendencií, boli v nej aj hluché miesta.

 

ZAČIATOČNE OBDOBIE SUŽITIA VLADY S PARLAMENTOM

  1. PRVE ZASADANIE PARLAMENTU – prvé voľby do zákonodarného orgánu sa konali 1.júni 1890, parlament bol zvolaný v novembri. Parlament sa uberal iným smerom než si predstavoval ITO, z 300 členov dolnej snemovne bolo 130 z liberálnej strany a 41 z pokrokovej strany, zvyšok tvorili nezávislí poslanci. Parlament získal kontrolu nad štátnymi financiami, dochádza ku kompromisom, hlavným nástrojom parlamentu. Premierom sa stáva JAMAGATA – snažil sa čo najviac zabrániť parlamentu vmiešavať sa do politiky.
  2. BOJE MIDZI PARLAMENTOM A KABINETOM V 90.ROKOCH – JAMAGATA odstúpil z parlamentného postu v máji 1891, na jeho miesto nastúpil MACUKATA, bol už zavedený model striedania sa medzi ČOŠU a SACUMOU. Po snahách dolnej snemovne obmedziť rozpočet, bola rozpustená, vo voľbách 15.februára 1892 boli použité hrubé násilie, aby boli porazený kandidáti opozičných strán, najkrvavejšie voľby, avšak opozícia zvíťazila, MACUKATA bol pod paľbou z oboch strán, odstúpil a na jeho miesto nastupuje ITO. ITO riešil situáciu cestou kompromisu, keď  však parlament vystupoval proti jeho zahraničnej politike rozpustil parlament v roku 1894 a to isté urobil aj v máji. Parlament sa s vládou spojil počas japonsko – čínskej vojny, po jej skončení dochádza opäť k rozporom, ITO zanecháva koncepciu nadradenia a prechádza ku spojenectvu s liberálnou stranou. To prinútilo pokrokovú stranu spojiť sa s časťou poslancov a vytvoriť novú STRANU POKROKU (POKROKOVA STRANA). ITO odstúpil a v roku 1896 zveril vládu MACUKATOVI, po jeho odchode vládu opäť preberá ITO.
  3. DVA NEUSPEŠNE EXPERIMENTY – konfrontácia medzi parlamentom a vládou dospela do slepej uličky, nikto nechcel obsadiť post premiéra, ITO navrhoval že novú vládnu stranu založí sám, alebo to bude zverené ITAKAGIKU A OKUMOVI (liberálna  pokroková strana sa zjednotila a vytvorili KONŠTITUČNU STRANU) , po 4 mesiacoch dochádza k rozpadu kabinet, liberálna strana si ponecháva názov konštitučná a pokroková sa premenováva na skutočnú konštitučnú stranu. Premierom sa stáva JAMAGATA – spolupracoval s konštitučnou stranou, vypracovali legislatívny program, výsledkom spolupráce bolo zníženie daňových odvodov ako podmienky pre získanie volebného práva z 15 na 10 jenov a zvýšenie počtu kresiel v dolnej snemovni na 369, schválenie rozpočtu a zákona pre zvýšenie daní. Jeho hlavné úsilie smerovalo k posilneniu nezávislosti ozbrojených síl  a k ochrane byrokracie pred vplyvmi politických strán – revidoval v roku 1899 systém štátnej služby, aby zabránil politikom obsadzovať najvyššie miesta, rozšíril právomoci Tajnej rady, presadil výnos, že iba vojaci dvoch najvyšších hodností v aktívnej službe môžu byť menovaní ministrami armády alebo námorníctva. V roku 1900 musel odstúpiť kvôli zataraseniu prístupu k najvyšším štátnym postom.
  4. KABINETY S PODPOROU STRANY SEIJUKAI – 1900 – 1912

Konštitučná strana nakoniec našla kompromis s Itóom a tak roku 1900 bola založená vládna strana s názvom Spoločnosť priateľov konštitučnej vlády /Rikken seijúkaj/. Vytvorili ju členovia liberálneho krídla v Konštitučnej strane  a tiež byrokrati, ktorí túto stranu podporovali.. následne si po celé desaťročia dokázala udržať v Dolnej snemovni väčšinu hlasov. Itó sa síce stal znovu premiérom roku 1900, avšak nemožnosť dohodnúť sa s členmi kabinetu a vlády a tiež únava ho donútili roku 1901 odstúpiť. Jeho nástupcom sa stal Taró Kacura, jeho nástupom končí éra, kedy na popredných miestach vo vláde stoja tzv. „otcovia – štátnici“ – starí tvorcovia systému Meidži. Kacura vytvoril čisto byrokratický kabinet, kvôli daniam sa však dostal do sporu s Itóom, čo ho prinútilo prijať kompromis no po Itóovom odstúpení a rozpustení parlamentu ho od komplikácií zachránila iba Rusko – Japonská vojna. Po uzavretí prímeria však bola Japonská verejnosť sklamaná z výsledkov a vypukli nepokoje voči, vláde, ktoré odstránilo až stanné právo. Výsledkom politických tlakov i tlaku verejnosti bolo Kacurovo odstúpenie roku 1906. po tom čo Itó odstúpil z vedenia strany Seijúkai sa na čelo dostal princ Kimmoči Saiondži, príslušník šľachty, ktorý študoval vo Francúzsku a patril k vysokej byrokracii. Nástupom Saiondžiho nastalo obdobie relatívneho pokoja vo vláde, keďže sa Saiondži i Kacura dokázali v zásadných otázkach dohodnúť a mali tak podporu zo strany vlády i parlamentu.

SPLNENIE SNA MEIDŽI:

BEZPEĆNOSŤ A IMPERIALIZMUS: začiatkom 20 storočia tak začala v Japonsku fungovať vláda a systém, ktorý z neho nakoniec skutočne vytvoril toľko proklamovanú „bohatú krajinu so silnou armádou“. Aby sa však Japonsko mohlo vyrovnať západným mocnostiam, muselo zákonite staviť na vojenskú expanziu, s ktorou však nemalo veľké skúsenosti. Víťazstvo nad Ruskom a Čínou však ukázalo silu Japonska a urobilo z neho regionálnu veľmoc, tak , ako to mali v úmysle „otcovia – štátnici „ už od počiatku éry Meidži. Po upokojení domácej situácie a potlačení Sacumského povstania roku 1877 Japonsko na čele s Jamagatom začalo propagovať politiku expanzionizmu.

ČÍNSKO – JAPONSKÁ VOJNA: tejto vojne predchádzalo rastúce napätie medzi Japonskom a Čínou, ktoré síce bolo relatívne utlmené po stretnutí Itóa a Li Chung – čangem v Tiencinu roku 1885, ktoré sa uskutočnilo kvôli sporom o Kóreu, nasledujúcich desať rokov však prinieslo iba zosilnenie napätia a snahy oboch krajín o modernizáciu a reformy armády pre zvýšenie efektívnosti. Roku 1894 vypuklo v Kórei proticudzinecké povstanie Tonghak Čína i Japonsko tam vyslali svoje oddiely, Japonci však získali Kórejskú vládu pod svoju kontrolu a donútili ju vypovedať Číne vojnu. Japonsko po obsadení Kórei následne vstúpilo do Madžuska, a napriek početnej prevahe čínskej flotily rozhodla modernizácia a nová taktika japonských generálov, ktorí dokázali z veľkej časti zničiť alebo poškodiť čínsku flotilu a po následnom obsadení Port Arturu bola Čína donútená požiadať o mier. Ten roku 1895 donútil Čínu vzdať sa Tchaj – wanu, Pescadorských ostrovov a strategického ostrova Liaotung. Takisto bola podpísaná obchodná zmluva, ktorá zaručila Japonsku rovnaké práva ako mali západné veľmoci v Číne + niečo naviac. Tzv. trojintervencia však tieto úspechy Japonska zmarila, pretože Rusko sa obávalo rastúcej moci Japonska a tak presvedčilo V. B. a F. aby zasiahli a spolu donútili Japonsko vzdať sa Liaotungu. Napriek tomu víťazstvo Japonska na západné mocnosti veľmi zapôsobila, čoho dôkazom je aj podpísanie vojenského paktu medzi V. B. a Japonskom roku 1902 – japonsko si tak zaistilo podporu západnej veľmoci a V. B. zase podporu najsilnejšej krajiny v oblasti. Postupne boli taktiež zrušená exteritorialita Japonska, čím sa dosiahla vytúžená rovnoprávnosť.

RUSKO – JAPONSKÁ VOJNA: na tom, že sa Japonsko stalo svetovou veľmocou a vyrovnaným  partnerom západným veľmociam malo hlavný vplyv jeho víťazstvo na Ruskom. Konflikt mal svoj začiatok vo výstavbe železnice cez Mandžusko do Vladivostoku, roku 1896, roku 1898 si Rusko vymohlo od Číny polostrov Liaotung a mohlo tak so železnicou spojiť dva prístavy na pobreží – Port Arthur a Dairen. Snahy o ovládnutie Mandžuska Ruskom však skončili diplomatickou zrážkou a Rusko začalo sťahovať svoje oddiely v Mandžuska. Počas rokovaní na prelome rokov 1903 / 1904 Japonsko získalo silnú pozíciu v Kórei, no Rusku uznalo iba zóny pozdĺž železníc, nie v celom Mandžusku. Rusi následne spomalili odchod svojich jednotiek z Mandžuska a naopak začali ich posilňovať cez Transibírsku magistrálu. 8. februára 1904 vypukli ozbrojené akcie a 10. 2. Japonsko vypovedalo Rusku vojnu. Japonci postupne Rusvo vytlačili z ich pozícií roku 1905 dobyli prístav Port Arthur, ešte predtým prístav Dairen, taktiež Mukden, hlavné mesto Mandžuska a nakoniec v Cušimskej úžine zničili poslednú tzv. „Baltskú flotilu“, ktorá nemala takmer žiadnu šancu. V septembri 1905 bola z iniciatívy Roosevelta podpísaná mierová R – J zmluva, ktorá uznávala Japonskú nadvládu v Kórei, na Liaotungu no Rusi odmietli zaplatiť akékoľvek reparácie, čo bolo kompenzované južnou časťou Sachalinu. Následne bola Kórea vyhlásená za japonský protektorát a roku 1910 bola anektovaná. Japonsko sa tak stali svetovou imperialistickou veľmocou s kolóniami Koreou a Tchajwanom a so záujmami v Južnom Mandžusku. Sen Meidži sa splnil.