Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Katedra dejepisu / Svetove dejiny

nemecko (nemecka_risa_europskou_velm.doc)

NEMECKÁ RÍŠA EURÓPSKOU VEĽMOCOU

Nemecká ríša za Bismarcka – rast socialistického robotníckeho hnutia:

ORGANIZÁCIA RÍŠE – roku 1871 vzniklo zjednotené Nemecko, vytvorené „krvou a železom“, tým sa síce dosiahli ciele revolúcie 1848/49 ale zároveň tu bola ponechaná moc v rukách  tried, ktoré ju mali aj skôr, takisto aj politická štruktúra ostala rovnaká, niektoré územia mali ešte stále väčšiu či menšiu suverenitu.

1. hlavnou zložkou bolo Prusko, kráľ – nemecký cisár, ministerský predseda – ríšsky kancelár, žilo tu 61 % obyv. Nemecka, dosiahlo významné vojenské úspechy – pripojenie Alsaska a Lotrinska a snaha o ponemčenie – založenie univerzity v Štrassburgu r. 1872.
2. Presadzovali sa reformy v záujme buržoázie a rozvoja kapitalizmu – zjednotenie mier a váh na metrickú sústavu, jednotná marka, vytvorenie Ríšskej banky r. 1875, zriaďovanie centrálnych ríšskych úradov, 1871 – ríšsky trestný zákonník, 1900 – občiansky zákonník, vytvorenie ríšskeho súdu...

ROZMACH PRIEMYSELU: rozvoj hlavne po roku 1870, kapitál bol posilnený francúzskymi reparáciami, v rokoch 1871 -1873 budovanie podnikov, po kríze nastáva rozmach v 80.rokoch vo všetkých odvetviach najmä však v železiarsky a mohutný strojársky priemysel, opierajúci a o veľké bohatstvo uhlia – Porúrie, Horné Sliezsko, Sársko...na začiatku 20 stor. dobehlo Nemecko v ťažbe uhlia Anglicko, vo výrobe ocele ju predstihlo, rozmáha sa elektrotechnický a chemický priemysel.

SOCIÁLNE PREMENY A VNÚTORNÁ MIGRÁCIA: rast nemeckého hospodárstva bol umožnený vytvorením robotníckej triedy, ktorá tvorila základ pre tento rast, postupom času sa stále viac robotníkov presúva do priemyslu a vytvárajú sa priemyselné oblasti – Porúrie, Sasko, Berlín, Hamburg, silnie aj vnútorná migrácia v smere východ – západ, takisto sa do Nemecka sťahujú aj obyv. z okolitých krajín – Poľsko, Rusko, Habsburská ríša

RAST MIEST: rast zasiahol hlavne veľké priemyselné, obchodné a administratívne strediská – Berlín, Hamburg, v čele triednych vrstiev ešte stále boli veľkostatkári a pruskí junkeri, tí však nemohli konkurovať USA či Ukrajine ktoré dodávali stále viac obilia a potravín na trh, preto sa objavuje snaha o colnú ochranu...

POLITICKÉ STRANY A ZOSKUPENIA: predstaviteľmi statkárov boli konzervatívne strany – ovládali samosprávu a predstavovali hlavnú moc v ríši – jej najvýznamnejším predstaviteľom bol Bismarck, po jeho páde moc strany upadla a význam nadobudla buržoázia, ktorú reprezentovali Liberáli – podobne ako konzervatívci boli rozdelení do mnohých tried a frakcií. Bismarck mal najprv podporu celej liberálnej strany, neskôr sa však ľavica odštiepila na čele s Eduardom Laskarom a stala sa jeho opozíciou spolu so stranou Centrum, ktorá združovala katolíkov rôznych vrstiev a tiež Sociálna demokracia, ktorú reprezentovali 2 robotnícke strany a to Všeobecný robotnícky spolok a Sociálno demokratická robotnícka strana na čele s Augustom Bebelom a Wilhelmom Liebknechtom. Roku 1875 sa v Gothe spojili v jednu stranu. Nový program bol prijatý v roku 1891 v Erfurte, ideovo tejto strane významne pomáhali Marx a Engels.

OTO VON BISMARCK: reprezentoval nemeckú ríšu prvých 20 rokov existencie /žil 1815 – 1898/. Bol symbolom tvrdého vojenského nemeckého nacionalizmu, zároveň však bol obratným politikom, ktorý sa snažil upevniť moc vládnucej politickej vrstvy tak diplomatickou ako aj vojenskou cestou. Najprv sa opieral o liberálov neskôr o armádu, uskutočnil množstvo reforiem, bol najvýznamnejším predstaviteľom Nemeckej ríše v 2 ½ 19.stor.

KULTURKAMPF: kampaň proti katolíckej cirkvi, Bismarck sa snažil vytvoriť z Nemcov  a menšín jednotný národ, čo sa v ovzduší nepriateľsky naladeného proti katolicizmu snažil presadiť dvomi zákonmi – zákonom o zákazu pôsobenia jezuitov v Nemecku a zákon o povinnom občianskom manželstve. Ďalšie opatrenia proti cirkevnej inštitúcií boli zamerané na oslabenie jej vplyvu a snahu dostať ju pod kontrolu štátu čo sa Bismarckovi aj načas podarilo. Väčšina vrstiev verejnosti túto politiku podporovala, bol to pre nich dôkaz pokrokovosti Bismarcka.

ZÁKONY PROTI SOCIALISTOM: okolo roku 1876 prechádza Bismarck na politiku ochranných ciel, ktorú si žiadala vedúca vrstva spoločnosti. Politicky bol tento manéver všeobecne podporovaný  a Bismarck sa začal opierať o novú politickú koalíciu konzervatívcov, strany Centrum a strany národných liberálov. Zavedené boli clá v roku 1879. do popredia však začína vystupovať opozícia v podobe sociálnej demokracie, ktorá sa stala hrozbou pre Bismarcka a preto využil atentáty na cisára, ktoré však s politikou sociálnej demokracie nemali nič spoločného, na presadenie zákonov proti socialistom – 1878 boli zakázané časopisy a noviny strany, zakázaná činnosť strany a pod. platnosť zákona bola 2,5 roka. Tieto zákony podporované policajnou represiou a súdnou perzekúciou socialistov trvala až do roku 1890, kedy bol zákon zrušený a sociálna demokracia sa s podporou verejnosti dostáva do centra politického diania.

BISMARCKOV PÁD: po nástupe Viliama II. na trón sa tento mladý panovník snažil stať skutočným vládcom Nemeckej ríše. Po voľbách kde zvíťazila sociálna demokracia / 1/5 hlasov/ a demokratický liberáli cisár donútil starého kancelára k rezignácii a vymenoval na jeho miesto Georga Lea Capriviho, ten však už bol len chabou náhradou Bismarcka.  

BISMARCKOVE ÚSILIE O HEGEMÓNIU NEMECKA V EURÓPE

3. v porovnaní s predchádzajúcim obdobím bolo obdobie po roku 19871 veľmi pokojným a tichým, čo však bol iba klamný dojem, keďže vývoj kapitalizmu znamenal omnoho väčšie rozpory v omnoho väčšom rozsahu ako tomu bolo doteraz. Vojna však v tomto období prebiehala iba v oblasti východnej otázky prípadne na iných kontinentoch, preto nebola vnímaná tak intenzívne. Potlačenie socialistického bloku  a rast nacionalizmu, rýchlejšia a modernejšia doprava, lepšie zbrane, to všetko dávalo predpoklad na konflikt obrovských rozmerov. Zahraničná politika veľmocí sa preto orientuje na diplomatické prípravy na vojnu t. j. vytváranie vojenských koalícií...
4. Prebieha tiež „demokratizácia“ politiky, do ktorej zasahujú už aj široké vrstvy obyvateľstva.
5. Mier bol udržiavaný iba vďaka 2 faktorom – jednak politici ešte mali v pamäti relovučne boje a jednak svoje výboje mohli zatiaľ orientovať do Ázie a Afriky.

Východzie postoje veľmocí: Prusko – Francúzsky konflikt podstatne ovplyvnil politiku Európy na desiatky rokov dopredu – bola zničená rovnováha síl a zároveň vzniká hlboký nemecko – francúzsky antagonizmus.

6. frankfurtský mier – F. stratilo Alsasko, väčšinu Lotrinska, 5 miliárd frankov odškodné, to všetko vyvolávalo permanentné napätie a nenávisť. F. nieslo porážku veľmi ťažko, verejnosť sa búrila no zároveň sa bála, keďže N. malo veľmi silnú armádu, omnoho modernejšiu než F. a aj keď túžili po odplate museli sa prispôsobiť momentálnej situácii.
7. Oto von Bismarck síce navonok prejavoval expanzívne snahy, jeho cieľom však bolo upevniť pozície N. v E.  a skonsolidovať sa. Hlavným cieľom však bolo oslabovanie F. a jeho izolácia diplomatickou cestou.
8. Na druhej strane k N. pevne pripútal R – U., ktoré po prehratej vojne bolo prijaté veľmi mierne na rozdiel do F., nastalo tu postupné zblíženie Viedne a Berlína.
9. Bismarck však musel udržiavať dobré vzťahy aj s Petrohradom, ktoré mali snahu byť udržiavané z oboch strán, tu však vyvstala otázka rusko – rakúskeho antagonizmu, ktorú Bismarck riešil príklonom na rakúsku stranu, čím proti sebe popudil Rusko, ktoré sa obrátilo inam a začalo hľadať spoluprácu vo F., hlavne po Bismarckovom páde.
10. V. B. posilnením N, začala strácať svoje pozície v Európe, pre V. B. bolo omnoho väčšou hrozbou Rusko než Nemecko a podľa toho V. B. orientovala svoju politiku.

Spolok troch cisárov: Bismarck sa snažil upevniť postavenie Nemecka aj tesným spojenectvom s Ruskom a Rakúskom, keďže V. B: odmietla tieto snahy. Cisári Nemecka, Rakúska a Ruska sa zišli roku 1872 v Berlíne, tu sa dohodli na vytvorení nového bloku troch veľmocí, ktorý mal vojensko - politický charakter, síce nie veľmi pevný, navonok však veľmi silný, ktorý dával Nemecku do rúk značnú politickú a vojenskú moc, dohodli sa vlastne len na konzultáciách v prípade nebezpečenstva konfliktu.

Francúzsko – Nemecké napätie 1873 – 1875: impulzom k novému zhoršeniu vzťahov medzi F. a N. bol postoj lotrinských biskupov, ktorí presadzovali snahu vrátiť Lotrinsko späť F., Nemecko reagovalo hrozbou preventívnej vojny, preto sa F. obrátilo na Rusko, Rakúsko a V. B. o diplomatický zásah. Intervencia Ruska podporovaného V. B. nakoniec viedla k upokojeniu vzťahov medzi F. a N., čo však Bismarck vnímal ako neúspech, čo sa prejavilo v neskoršom období.

Storočie východnej otázky: vznikla z problému tureckého dedičstva, bolo to obrovské územie na križovatke Európy, Ázie a Afriky o ktoré mali záujem európske mocnosti, ktorá sledovala svoje špecifické ciele, ktorých realizácia závisela od jej medzinárodného postavenia i mocenskej rovnováhy. Najvýznamnejším elementom bolo Rusko – chcelo získať Bospor a Dardanely (cesta k Stredozemnému moru – hospodárska výhoda, ochrana čiernomorského pobrežia pred napadnutím), hegemóniu na Balkáne + arabské územia až k Perzskému zálivu. Nemecko nemalo o Turecko záujem, išlo mu o vytvorenie rovnováhy a napätia, ktoré by viazali konkurenciu na periférii a umožnili Nemecku hegemóniu na kontinente. Proti Rusku sa postavila Británia, ktorá zastávala zásadu celistvosti a nedotknuteľnosti tureckého štátu – báli sa porušenia rovnováhy síl na kontinente a ohrozenie cesty idúcej cez Stredozemie a Blízky východ do Indie. Mohli počítať s podporou Paríža (udržanie si LEVANTE – investície, výstavba železníc, ...) i Viedne (radšej mať na hraniciach osmanskú ríšu ako Rusko). To im nebránilo aby sami nesiahali na toto územie.

Anglo-ruské súperenie v Ázii: najvýznamnejším konfliktom východnej otázky bola krymská vojna, kde Rusko bolo porazené koalíciou Anglicka a Francúzska, podporovaná Rakúskom a Talianskom, nasledovala parížska mierová zmluva, presadené jednotné Turecko. Ruská expanzia bola nakrátko zabrzdená, využila prusko – francúzsku vojnu, pasivitu Británie na novú expanziu vo východnej otázke, na Strednom východe a v strednej Ázii. Za prusko – francúzskej vojny porušilo demilitarizáciu svojho čiernomorského pobrežia, v strednej Ázii územná expanzia vyvrcholila obsadením chanátu – CHIVE (ruský protektorát). Nezávislosť stredoázijských chanátov bola podmienkou indickej bezpečnosti, Gladstonova vláda sa uspokojila s ubezpečením, že Rusko sa nepokúsi rozšíriť svoj vplyv do Afganistanu.

Kríza osmanského štátu: po roku 1856 Osmanská ríša zažíva kľud, nádej že sa ríša zmodernizuje po reformách sa nesplnila. Reformy tanzimatu – modernizácia súdnictva, školstva, armády, zavedenie občianskeho zákonníka – nezasiahli korene krízy, ázijský feudalizmus. Nepriaznivo zasiahli aj pôžičky, vysoký úrok. V roku 1875 bol vyhlásený štátny bankrot. Ekonomická kríza bola sprevádzaná politickou krízou. Dochádza k vzniku tzv. mladoosmanského hnutia (nová buržoázia, inteligencia) – východisko videli v poeuropštení ríše, jednotnou osmanskom občianstve, prechode ku monarchistickému zriadeniu, to všetko nebolo realistické, lebo reformy vychádzali z hŕstky osvietencov bez masovej podpory. Na čele MIDHAD PAŠA.

Povstanie v Hercegovine a Bosne: v juhoslovanských provinciách Osmanskej ríše sa prejavovali základné sociálne, národnostné a ideologické faktory jej krízy. V politike Viedne dochádza k zmene – vplyvný predstavitelia vojenských a aristokratických kruhov – boli buď viac naklonený Rusku, alebo chceli nahradiť územné straty z ´59 a  ´66, žiadali preto, aby Viedeň spolu s Ruskom uskutočnila delenie balkánskej časti Osmanskej ríše. Ovládnutie Bosny a Hercegoviny malo zabrániť posilneniu Srbska, Čiernej Hory a tím nepriamo aj Ruska. Jarná cesta cisára do Dalmácie mala cieľ – pripraviť pre výboje na juhu priaznivú pôdu. Preto sa nie náhodou k  povstaniu v Bosne a Hercegovine sa pridali i katolícka časť obyvateľstva, hoci dovtedy na to boli samy len pravoslávny roľníci. Pasívnym neostalo ani Rusko, len zvolili umiernenú cestu. Neskôr povstali aj Bulhari a do vojny sa chystali Srbi a Čiernohorci. Preto sa v máji 1867 stretli Bismarck, Andrássy a Gorčakov (ruský kancelár) a podpísali tzv. berlínske memorandum, ktoré učinilo z balkánskej udalosti veľmocenskú záležitosť. Porta bola vyzvaná aby zastavila krviprelievanie, poskytla finančnú náhradu, znížila na 3 roky dane a stiahla vojsko do určených pevností, kresťania si mohli ponechať zbrane, a keď to nebude splnené hrozilo memorandum vojenským zásahom. Francúzsko a Taliansko sa pridali, Británia odmietla, videla v tom ohrozenie imperiálnej cesty do Indie.

Bulharské hrôzy: nepokoje sa rozšírili i do Konštantinopolu – Turci neboli spokojný so sultánom ABDULAZIZOM , opozícia sa formovala do 2 prúdov, na jednej strane ultrakonzervatívna opozícia (jadro moslimské duchovenstvo) – program upevnenie vnútropolitického statusu quo, na druhej strane mladoosmanské hnutie. V roku 1867 dochádza k ich spojeniu, do čela sa dostáva Midhad paša. 10.mája musel abdikovať proruský veľkovezír MAHMUT NEDIM paša. Trocha neskôr bola prevedená palácová revolúcia, ABDULAZIZ bol zbavený trónu a na jeho miesto bol dosadený MURAD V. (duševne zaostalý). Po jeho nástupe dochádza k vystupňovaniu násilia voči balkánskym Slovanom. Bulharské povstanie bolo potlačené spôsobom charakteristickým pre turecké nájazdy. Ohlasy - Srbsko vyhlásilo vojnu Turecku, pripájali sa dobrovoľníci z Ruska. V tomto momente malo Rusko najlepšiu príležitosť k vojenskému zásahu – mohlo využiť balkánskych bojov a obsadiť Bospor. Cár váhal, stretol sa s Gorčakovom, Františkom Jozefom a Andrássym – presné rozdelenie sfér vplyvu na Balkáne v prípade rozpadu osmanského štátu, nedospeli k dohode, podobne neuspel ani u Bismarcka. Rusi chceli postupovať s Rakúsko – Uhorskom spoločne pri útoku proti Turecku, Rusko – Bulharsko, R – U – Bosna, Andrassy spoločný postup odmietol, ponúkol neutralitu za určitú kompenzáciu. Súčasne sa cár obrátil na Bismarcka s otázkou ako sa zachová Nemecko v prípade Rusko – Rakúskej vojny, výsledkom bolo že Nemecko nemôže pripustiť porážku jedného člena zo spolku troch cisárov a tým ho vyradiť z veľkomocenskej hry. Srbská armáda bola porazená, hrozil pochod Turkov na Belehrad, situácia v Rusku bola napätá, nespokojnosť s oficiálnou politikou, cár Alexander II. stál pred problémom buď vojna alebo revolúcia.

Diplomatická príprava rusko-tureckej vojny:  cár sa rozhodol pre vojnové ťaženie, bolo rozhodnuté: ak Turci neustúpia, neprijmú požiadavky veľmocí a nezastavia postup na Belehrad bude začatá vojna. Turci na naliehanie Británie ultimátum prijali, no Rusov to povzbudilo, na hraniciach čakalo vojsko, ktoré po vyhlásení nepriateľstva malo pochodovať na Konštantínopol. Vzniknutú krízu mala riešiť konštantínopolská konferencia, jednania smerovali k maximálnym nacionalistickým ústupkom (Srbsku a Čiernej Hore mali byť dané nové územia, Bosne a Hercegovine, Bulharsku poskytnutá autonómia), než dovoliť ruskej armáde prekročiť Dunaj. Celú konferenciu poslal Midhat paša ku dnu, rozohral politiku v ktorej bol Murad V. zosadený, na jeho miesto nastúpil ABDULHAMID II., a Midhat sa stal veľkovezírom. 24.decembra bola vyhlásená ústava, čo znamenalo, že všetci sú v Osmanskej ríši rovný. Bolo zvolaných 180 hospodárov na tzv. mimoriadny diván – dočasné národné zhromaždenie, ktoré odmietlo program reforiem navrhovaný veľmocami. Tím boli dané predpoklady pre „legitímny“ ruský zásah, Rusko vyriešilo aj problém s Rakúsko – Uhorskom, bola podpísaná tajná budapeštianska vojenská dohoda podľa ktorej R – U v rusko – tureckej vojne zachová neutralitu za možnosť okupovať Bosnu a Hercegovinu, a záväzok že ruské vojská nevstúpia na srbské územie (interpretované ako predanie Srbska pod rakúsku záujmovú sféru). Ostávalo len zaistiť stanovisko Nemecka, Francúzska a Británie, neboli s tým problémy. Dňa 24.apríla 1877 bola vyhlásená vojna.

Rusko-turecká vojna 1877 – 1878: Rusi vstupovali s veľkým optimizmom, sľubovali víťazstvo a oslobodenie balkánskych Slovanov, reálna situácia bola taká, že štátna pokladnica bola prázdna, a reformy armády sa ešte neprejavili naplno. Turci ovládali Červené more, pozemná armáda disponovala modernými zbraňami. Ruské vojská, na čele s NIKOLAJOM NIKOLAJEVIČOM, rýchle prešli Rumunskom, prekročili Dunaj a zatlačili Turkov k VIDINU. Predvoj generála GURKU obsadil priesmyk Šípka. Situácia sa zmenila, keď dorazil generál Osman paša a odrazil niekoľko ruských útokov. Gurko musel prejsť k obrane, podobná situácia na ázijskom bojisku, generál LORIS – MELIKOV musel zastaviť obliehanie KARSU a ustúpiť z tureckého územia. Zmenila sa aj medzinárodná situácia, Osmanove úspechu pri Plevne dovŕšili obrat v britskej politike na protiruskú, bolo vyhlásené, že v prípade okupácie Konštantinopolu bude Rusku okamžite z Britskej strany vyhlásená vojny. Protiruské zameranie rakúskej politiky bolo čoraz jasnejšie, Andrássy navrhol preťať balkánske komunikácie svojho konkurenta, zabránilo tomu odpor vojenských kruhov.

10.decembra sa pokúsil Osman paša prelomiť obliehanie Plevna, proti presile musel ustúpiť a kapitulovať, to vyvolalo v politických a vojenských kruhoch demoralizáciu, Rusi obnovili svoj postup, vojnu začali aj Srbi, Gurko porazil turecké vojsko u SOFIE, a 20.januára vstúpil do DRINOPOLU. Na ázijskom bojisku dobili Rusi Kars.

To spôsobilo v Londýne ľadovú sprchu, pretože Briti nemali dostatok pozemného vojska, aby uskutočnili svoju hrozbu, vo vláde začali nové rozpory. V ruskej politike nastal posun, bol požadovaný čo najrýchlejší mier, cár žiadal pokračovať a vydal príkaz k obsadeniu Konštantinopolu. Velenie balkánskej armády z obavy pred britským zásahom sa posunulo iba do SAN STEFANA. Napätie v Británii dosiahlo vrchol, parlament zasadal nepretržite, boli odhlasované vojnové úvery a vymenovaný velitelia expedičných síl.

San-stefanský mier a berlínsky kongres – 3.marca 1878 bola v San Stefane podpísané predbežná rusko – turecká mierová zmluva, Porta musela uznať nezávislosť Rumunska, Srbska a Čiernej Hory a vzdať sa v prospech Ruska oblastí Karsu, Ardahanu a Bayazidu + Besarábiu a Rumunom ako náhrada za to Dobrudža. Najdôležitejšie ustanovenie sa týkalo Bulharska – malo sa stať autonómnym kniežatstvom platiacim Porte tribút.

Zverejnenie san stefanských podmienok posilnilo Britské rozhodnutie zbaviť Rusov plodov víťazstva, podľa nich by cár získal prístup k Stredozemnému moru a tým by disponoval nástupným priestorom k úderu proti ríši. Briti s Turkami podpísali tzv. kyperskú konvenciu, v nej sa Británia zaviazala, že keď si Rusko ponechá Batumi, Kars alebo Ardahan, bude brániť osmanské dŕžavy proti akémukoľvek útoku. Aj vo Viedni to považovali za porušenie zmlúv. Rusi si boli vedomí, že novú vojnu nevyhrajú (epidémia týfusu, v tyle nedobyté pevnosti, stiahnutie nových nepriateľských posíl, vnútorná nespokojnosť...) to viedlo k tomu, že cár sa rozhodol problém riešiť diplomatickou cestou.

30.mája bol podpísaní protokol, základ urovnania, Rusko súhlasilo s rozdelením Bulharska, za to mu bola ponechaná Besárabia, Batumi a Kars. Briti si svoju pozíciu upevnili podpísaním tajnej dohody s R – U, za čo súhlasili s okupáciou Bosny a Hercegoviny. Na Bismarckovo pozvanie sa zišiel v Berlíne medzinárodný kongres aby ukončil východnú krízu. Rusko zastupoval Gorčakov, Britániu BEACONSFIELD, Rakúsko Andrássy, Francúzsko WADDINGTON, Taliansko CORTI. 13.júla bol podpísaný tzv. berlínsky protokol, ktorý nahradil San Stefanskú zmluvu. Bolo potvrdené rozdelenie Bulharska, úplná nezávislosť Srbska, Čiernej Hory a Rumunska, Rusko dostalo Besarábiu, Batumi, Kars a Ardahan, Rumunsko Dobrudžu, Rakúsko – Uhorsko smelo okupovať Bosnu a Hercegovinu, tieto oblasti ostali formálne súčasťou Osmanskej ríše. Východná otázka zostala nevyriešená.

Dvojspolok a trojspolok:

Vznik dvojspolku: nemecko – ruské vzťahy sa po berlínskom kongrese prudko zhoršili, Nemci sa priklonili k Britom a Rakúšanom, Rusi ostali na kongrese izolovaný. Rusi za berlínsku potupu vinili Nemecko, stiahli vojsko na nemeckú hranicu. V januári 1879 kancelár pod zámienkou ochrany proti šíreniu cholery zaviedol opatrenia proti dovozu ruského dobytka, neskôr obilné clá. Vyhovenie Rakúska Nemecku v otázke Šlezvicka považovali Rusi za platbu za Bismarckovu pomoc na berlínskom kongrese. Bismarck uvažoval o zmene aliančnej politiky, oslabil spolok troch cisárov, oproti tomu posilnil vzťah s Rakúskom, na ktorom chcel stavať ďalšie aliancie. Chcel využiť aj nepokoj v britsko – ruských vzťahoch a uzavrieť alianciu s Britániou. Prekážkou mu bol cisár Wilhelm I., ktorý si nežiadal roztržky medzi Hohenzollerncovcami a Romanovcami. Cisár súhlasil pod podmienkou, že zmluva nebude výslovne zameraná proti Rusku, to sa Bismarckovi vo Viedni nepodarilo, musel prijať rakúsky projekt zmluvy, kde sa Rusko označuje ako mocnosť, proti útoku ktorého sa budú obe krajiny spoločne brániť. Cisár radšej chcel ustúpiť, no Bismarcka podporila ministerská rada a donútila cisára ku súhlasu. Išlo o defenzívny spolok obrátený smerom na východ, skutočnosť bola taká, že Bismarck zaistil aby sa R – U nevrátilo do koalície s Britániou a Francúzskom. Dvojspolok sa stal stabilným faktorom európskej politiky.

Obnovenie spolku troch cisárov: súčastne s rokovaniami s Rakúskom sa Bismarck pokúsil o dohodu s Britániou (britská záruka proti francúzskemu útoku v prípade konfliktu s Ruskom, za to aby Nemecko bojovalo proti Rusku za britské imperialistické záujmy na východe), ale neúspešne. Za to došlo k zmene postoja v Rusku, ktoré sa obávalo že ostane izolované a tak sa stane terčom útoku európskej koalície. Situácia v Rusku bola zlá, vnútropolitická kríza, zlý stav financií, obava z napadnutia Britmi a tak radšej hľadalo spojenca v Nemecku. Rozhovory viedol SABUROV, a mali za cieľ zabezpečiť neutralitu Nemecka v prípade britsko – ruského konfliktu. Zlepšenie vzťahov postupovalo pomaly, séria konferencií, Bismarck zdôraznil že nová spolupráca bude možná len na báze spolku troch cisárov, čo bolo aj z ruskej strany akceptované. Výsledkom konferencií bolo:

1.-tri mocnosti budú koordinovať svoj postup tak, aby Porta nemohla narušiť existujúce dohody v Úžinách.

2.-Rusko uzná záujmy R – U vo východnej otázke, bez súhlasu 3 mocností sa nemôže meniť status quo v Turecku

3.-strany sa viažu k neutralite v prípade ak sa jedna z nich dostane do konfliktu

4.-v prípade Rakúsko – Ruských sporov hrá Nemecko úlohu sprostredkovateľa

Viedeň nebola nadšená, problém vyriešili britské voľby, vyhral ich Gladstone, ktorý označil Rakúsko – Uhorsko za nepriateľa, Bismarckovi definitívne padli snahy o zmluvu s Britániou. Situácia sa zmenila i v Rusku, Alexander II. bol zavraždení, na trón nastupuje Alexander III., ktorý bol protinemecky orientovaný. Bismarck mal mimoriadny záujem na úspešnom dovŕšení rokovaní, čo sa mu aj podarilo, 18.júna 1881 bol podpísaný nový spolok troch cisárov. Teraz išlo o zabezpečenie neutrality v prípade vojny, potvrdila princíp monarchistickej solidarity proti revolučnému hnutiu, vytvorila podmienky pre zachovanie mieru medzi Rakúskom a Ruskom, zbavila Nemecko povinnosti vojensky sa postaviť proti priateľovi, zabránila Rusko – francúzskemu spojenectvu. Rusi sa tým dostali z izolácie, zaistili si stabilitu západnej hranice, možnosť pokračovať v tlaku na britské pozície v Ázii, garantovala uzavretie Úžin a tým bezpečnosť Čierneho mora, R – U nebude sa snažiť rozšíriť Bulharsko o Ruméliu.

Anexia Tuniska: slabosť Talianska využil Bismarck na obkľučovaciu politiku proti Francúzsku, využil na to tuniský problém. O Tunisko mali záujem Taliani a Francúzi. Tunisko tvorilo vstupnú časť do Afriky, a k francúzskemu Alžírsku. Vytvorili sa tu predpoklady pre koloniálne podmanenie – veľké finančné úvery, vysoké úroky, zadĺženie, štátny bankrot, zriadenie medzinárodnej finančnej kontroly. Francúzsky prezident GREVY, nemal o Tunisko záujem, situácia sa zmenila po nástupe FERRYHO, ktorý chcel využiť prvú príležitosť k akcii, za zámienku mu poslúžil vpád tuniských kmeňov na alžírsku pôdu, následne bol odhlasovaný úver pre expedičný zbor, v máji 1881 bola podpísaná protektorátna zmluva s Francúzskom, protesty Talianov a sultána boli márne, Británia zostala pasívna, Bismarck podporil Paríž.

Vznik trojspolku: talianska verejnosť sledovala situáciu okolo Tuniska, atmosféra bola napätá, premiér CAIROLI musel odstúpiť, namiesto neho nastúpil DEPRETIS. V talianskej politike súperili dve zahraničné koncepcie:

1.-profrancúzska – podporovaná radikálnymi republikánmi, videla hlavného nepriateľa R – U, jej programom bolo iredenta – oslobodenie Rakúšanmi okupovaného územia Talianska

2.-protifrancúzska – východisko videla v spolupráci s monarchami, situácia je dala do rúk iniciatívu.

Bismarck váhal o pripojení Talianska do svojho aliančného reťazca, ale rozhodol o tom vývoj ruskej politiky. V roku 1881 – 82 vypuklo v Bosne a Hercegovine protirakúske povstanie, hovorilo sa o podpore Ruska, na to došlo k tzv. skobelevskému incidentu (generál SKOBELEV predniesol na návšteve vo Francúzsku prejav o nutnosti boja medzi Teutony a Slovanmi), pod týmto dojmom Bismarck vyslovil súhlas rakúskym postupom a prijal taliansky návrh garančnej zmluvy. Zmluva bola podpísaná 30.mája 1882 na 5 rokov, jadrom TROJSPOLKU bola garancia, že žiadna zo zmluvných strán nevstúpi do zväzku namiereného proti jednému z nich (v prípade napadnutia Talianska Francúzskom je N a R – U povinné poskytnúť pomoc, pri napadnutí N zo západu je povinné len Taliansko, pokiaľ začne vojnu N proti Francúzsku Taliansko zostane neutrálne, pokiaľ jeden z týchto štátov bol napadnutý dvoma mocnosťami sú zvyšné dve štáty povinné prísť na pomoc). Jeho cena spočíval v tom, že v prípade vojny s Ruskom alebo Francúzskom sa nemuseli Nemci, Rakúšania obávať útoku do rakúskeho tylu.

Koloniálna expanzia 70.a prvej polovice 80 rokov:

Nová éra kolonializmu: prechod kapitalizmu zo štádia voľnej súťaže k imperializmu bol sprevádzaný koloniálnou expanziou veľmocí. Ich motívy boli 3 druhu – ekonomické, vojensko - strategické, politicko - prestížne. Vznikajú 2 ohniská mocenských stretnutí – africký kontinent a Ďaleký východ. Ťažiskom naďalej zostáva – turecké dedičstvo, indická cesta, egyptská otázka, toto všetko ovplyvnilo politiku nasledujúcich rokov.

Vznik egyptskej krízy: po výstavbe Suezského kanála mal byť Egypt východnou zemou s najväčším rozkvetom, CHEDIV ISMAIL si od sultána kúpil dedičné právo na trón, vlastnú menu, ... . Zadĺžil sa, štátny bankrot (predal balík akcií Suezského prieplavu Disraelimu), kontrolu hospodárstva prebrali Angličania a Francúzi. Nastalo tvrdé vymáhanie peňazí, vypukol hladomor. Proti vykorisťovaniu vznikla opozícia zložená s inteligencie, byrokracia a vlastenecké dôstojníctvo, na čele s AL - AFGHANIM. 9.septembra 1881 plukovník AHMAD URABI priviedol pred chedivovo sídlo pluky a vynútil si základného požiadavku opozície – zvolanie reprezentatívneho zhromaždenia, povereného vypracovaním ústavy. Zhromaždenie sa stretlo v decembri, poslanci trvali na tom, aby zákonodarný orgán kontroloval financie i zahraničnú politiku a skončilo cudzie vmiešovanie. Bola ustanovená nová vláda vedená SAMIM – AL – BARUDIM, URABI  sa stal ministrom armády.

Britské ťažkosti v južnej Afrike a na strednom Východe: po berlínskom kongrese postihlo Britániu hospodárska kríza a bol koniec s úspechmi v zámorí. V rokoch 1877/79 potlačili povstanie Zulov, pokus o anexiu Transvaalu stroskotal, ešte horšie to bolo v Afganistane. Rusko uisťovalo Londýn že bude rešpektovať afgánsku integritu, sľuby nebrala vážne, cieľom bolo vytvoriť v strednej Ázii a Východe také napätie, pre ktoré by Angličania boli nútený oslabiť svoju aktivitu vo východnej kríze. Sústredenie ruských vojsk do Kábulu vyvolalo paniku, indický miestokráľ lord LYTTON ultimátne požiadal afgánskeho emira ŠERA ALIHO o prijatie britskej misie, bol odmietnutý, vyhlásil mu vojnu a zaistiť v Afganistane trvalú britskú politickú prevahu.

Bolo to nad ich sily, výprava generála ROBERTSA dobyla Kandahár, prinútila Šérovho nástupcu JAKUBA – CHANA podpísať protektorátnu zmluvu, ale stav bol dočasný. Akonáhle sa v hlavnom meste usadil britský rezident, vypuklo povstanie, Roberts bol nútený vziať Jakuba – chána ako rukojemníka a brániť strategické body. Británia sa v Afganistane ocitla v slepej uličke, východisko ponižujúci kompromis s následníkom trónu ABDARRAHMANOM, bola ukončená okupácia a za to získali sľub, že nový emir sa prispôsobí britskej politike. Dochádza k zmene v britskej politike, vláda Gladstona 1880, nezávislosť bola uznaná búrskej republike, z Afganistanu bolo stiahnuté vojsko.

Okupácia Egypta: 15.mája priplávali do Alexandrie anglické a francúzske bojové lode a žiadali demisiu vlády a zbavenie Úrabiho vlády. Vypukli nepokoje, do Konštantinopolu bola zvolaná konferencia, ktorá rozhodla že poriadok bude obnovený vojenským zásahom. Porta a Francúzsko sa odmietli zúčastniť. To využili Angličania na uplatnenie svojich nárokov, dali intervencii legitimitu tým, že sa uchýlili pod ochranu konferencie. Admirál SEYMOR nariadil k bombardovaniu Alexandrie a vylodeniu. Druhá expedičná skupina bola koncom augusta vysadená v PORT SAIDU a zahájila pochod na Káhiru. Bol im vyhlásený džihád. Úrabi bol porazený v TALL – AL – KABIRU a o 2 dni neskôr vstúpili Briti do hlavného mesta. Gladstone uistil, že okupácia bude len dočasná, to nezmenilo nič na fakte, že Egypt sa stal britskou kolóniou.

Okupácia Egypta znamenala posilnenie pozíc Británie na Blízkom východe, Afrike, posilnenie bezpečia indickej cesty. Priniesla aj obtiaže:

-zhoršenie anglo – tureckých vzťahov – sultán to považoval za dôkaz, že Británia opustila politiku celistvosti Turecka, začal hľadať spojenca medzi jeho protivníkmi Ruskom a hlavne Nemeckom

-zhoršenie anglo – francúzskych vzťahov – táto otázka im bránila 2 desaťročia dohode proti rastúcemu nemeckému nebezpečiu. Francúzi videli nepriateľa v Británii, nie v Nemecku.

Africká horúčka: nová situácia sa prejavila v boji za úplné rozdelenie Afriky. Impulzom bolo otvorenie Suezského kanála a výprava cestovateľa STANLEYHO (prešiel povodím Konga a objavil veľké nerastné bohatstvá). Najrýchlejšie sa v situácii zorientoval belgický kráľ LEOPOLD II., ktorý dokázal spojiť koristnícke ciele s propagandou civilizačnej misie bieleho muža (šírenie kresťanstva, boj proti otroctvu). Leopold spolu s Stanleym založili v roku 1876 MEDZINARODNU AFRICKU ASOCIACIU – koordinácia prieskumu, misionárskej a podnikateľskej činnosti v priestore centrálnej Afriky. To sa už zapájali aj iné mocnosti, Francúzi vyslali DE BRAZZOVU expedíciu a v r. 1882 bol Leopold prinútení k dohode o vymedzení záujmových sfér (Stanleymu bol ponechaný juh od Konga, sever malo Francúzsko, Anglicko sa chcelo zbaviť konkurencie tým, že priznalo právo na ústie Konga Portugalsku), objavila sa aj nová veľmoc Nemecko. Bismarckov záujem o Afriku nebol len dôsledkom rastúceho záujmu nemeckých obchodných a priemyselných kruhov o zámorské trhy a suroviny, išlo mu skôr o kľúčové postavenie Berlína v systéme rovnováh a napätia. Bismarckovi šlo o podlomenie britskej prevahy na mori, na ktorej spočívala jej prevaha v koloniálnom svete. Preto sa chcel dohodnúť s Francúzmi, na čo bola vhodná príležitosť, lebo pri vláde bol FERRY, predstaviteľ koloniálnych kruhov. Angličania sa ocitli v defenzíve: 1.-Nemci vztýčili svoju vlajku v TOGU, KAMERUNE VYCHODOAFRICKOM POBREZI, v Pacifiku – časť NOVEJ GUINEJE, SAMOA, súostrovie BISMARCKOVO, ŠALAMUNOVSKE, MARSHALLOVO a KAROLINY.

2.-Francúzi si zaistili – KONGO, MADAGASKAR, OBOK, SENEGAL, NIGER

Sudánska pohroma a afgánska kríza: začiatkom r. 1885 sa takmer celého Sudánu zmocnili stúpenci moslimského spasiteľa MAHDIHO, bojujúceho proti anglo – egyptskej nadvláde. Proti nemu bol vyslaný generál GORDON, bol obkľúčený v CHARTUMU a zabitý.

Trochu neskôr vtrhlo Rusko do Afganistanu (zdržanlivý postoj liberálov, podpora zo strany spolku 3 cisárov). Generál SKOBELEV vytiahol z KRASNOVODSKA a v roku 1881 sa zmocnil ich centra oázy GEOK TEPE, a pokračoval smerom k afganskej hranici. V Británii vypukla protiruská hystéria. Gladstone požiadal o vojenské úvery, boli pripravované vojenské operácie v Čiernom mori, diplomati sa snažili sformovať alianciu, ale ostali samy (sultán sa hneval kvôli Egyptu, Bismarck sľúbil pomoc Rusom, spolok 3 cisárov, podporu nenašli ani vo Viedni, Ríme a Paríži). Gladstone súhlasil s diplomatickým urovnaním, uznaním ruských stredoázijských výbojov, panstva nad MERVEM, PENDŽEHEM.

Gladstonova vláda v roku 1885 padla, zmenila sa aj medzinárodná situácia – pádom FERRYHO padol Bismarckov projekt francúzsko – nemeckej spolupráce (protibritskej koalície), situácia sa stabilizovala aj na Strednom Východe a Ázii.

Francúzsko – čínska vojna: Indočínsky poloostrov – hlavne Vietnam sa stal základňou francúzskej expanzie, pôdu tu pripravil misionári, ich prenasledovanie využili ako zámienku k vojenským zásahom. Hlavným cieľom bola juhozápadná Čína (keď sa to nadalo uskutočniť cez Mekong – neschodná rieka, posunuli sa vyššie do TONKINU, ale tu narazili na Číňanov považujúcich sa za pánov Vietnamu). Čína na podpísanie protektorátnej zmluvy reagovala vyslaním vojsk, pridali sa aj partizáni tzv. čierne zástavy. FERRY to chcel rýchle ukončiť, vyslal expedičný zbor a Číňania museli podpísať tzv. TIENCINSKU KONVENCIU – Čína musela uznať protektorát Francúzska nad celým Vietnamom a súhlasiť s odchodom čínskych vojsk. Neskôr vypukli nové boje, Francúzsko vyhlásilo vojnu Číne, utrpeli porážku u LANGSONU, FERRYMU parlament vyslovil nedôveru. Čína nemali síl využiť víťazstvo, mierom sa zriekla nárokov na Vietnam, zaistila si návrat TCHAJ – WANU a PCHENG – CHU. Situáciu využili Angličania, tak isto sa chceli zmocniť juhozápadnej Číny po barmskej ceste. Barma hľadala spojenca vo Francúzsku, teraz ostala bez ochrancu a Briti dokončili čo začali predchádzajúcimi 2 barmskými vojnami, 1.januára 1886 bola Barma vyhlásená indickou provinciou.

MODIFIKACIA BISMARCKOVHO SYSTEMU

Od statu quo k ofenzíve: začínajúci prechod kapitalizmu zo štádia voľnej súťaže k imperializmu sa zákonite prejavil v agresivite v zahraničnej politike. Aj v Nemecku sa prejavili tendencie ekonomicky, politicky i vojensky posilňujúceho imperializmu zaistiť si hegemóniu na kontinente a premeniť ju v celosvetovú. Dôsledkom bolo zhoršenie existujúcich rozporov, modifikácia aliančných systémov, zánik spolku troch cisárov.

Rakúsko – ruské súperenie na Balkáne: R – U si zabezpečilo Balkán stavbou železníc a obchodným prenikaním, po Berlínskom kongrese prešlo k rozsiahlej politickej ofenzíve. Najcennejším ziskom bolo:

Srbsko (pod zámienkou sa, že Rusi nevenovali ich územným nárokom pozornosť a sústredili sa na Bulharsko, knieža Milan po San Stefanskom miery sa priklonil k R – U ), bola podpísaná tajná Srbsko – rakúska zmluva s platnosťou na 10 rokov, vazalský status.

Aj pre Rumunov bol ruský postoj rozčarovaním, preto hľadali pomoc v Nemecku, kancelár trval na tom že účastníkom zmluvy musí byť aj Viedeň, zmluvy boli podpísané 30.októbra 1883 (rakúsko – rumunský spolok stanovil, že v prípade nevyprovokovaného útoku na Rumunsko, či tú časť Habsburskej monarchie ktorá s ním susedí si prídu signatári na pomoc). Aliancia bola tajná a obnovovaná až do začiatku 1.svetovej vojny.

V Bulharsku bola 29.apríla 1879 prijatá ústava, do čela je postavený ALEXANDER BATTENBERSKY, orientovaný protirusky. Vmiešovanie Alexandra III. viedlo k prechode politických síl k protiruskej pozícii. Nespokojnosť vyvrcholila zrušením ústavy, a obsadenie ministerstiev vojny a vnútra cárskymi generálmi. Knieža sa pokúšal nadviazať kontakty s Britániou a Nemeckom (aj keď Bismarck podporoval protiruskú politiku R – U, teraz nemal záujem)

Rusko – rakúske vzťahy sa ocitli v slepej uličke, definitívna roztržka bola bulharská kríza.

Bulharská kríza 1885/1887: 15.septembra začalo povstanie v hlavnom meste Rumélie – Plovdive. Keď povstalci nenarazili na vážnejší odpor vyhlásili pripojenie k Bulharsku, cár to zobral ako protiruskú provokáciu, vyhlásil že je to porušenie berlínskeho traktátu, odvolal z bulharskej armády všetkých ruských dôstojníkov. Čakal že sultán zaháji vojenské operácie, ten vyčkával na stanovisko veľmocí, situáciu využil srbské knieža Milan a zaútočil na Bulharsko. Bol porazený v bitke u SLIVNICE a u PIROTU a len na zásah rakúskeho vyslanca KHEVENHULLERA (hrozil intervenciou), Battenber prerušil boje a odišiel zo srbského územia. Diplomatické riešenie sporu (Británia, zastupovaná SALISBURYM, videla v silnom bulharskom štáte záštitu proti ruskej expanzii na Konštantinopol, s tým súhlasil aj KALNOKY – výmena ruského vplyvu za rakúsky) dopadlo v prospech Bulharska – Rumélia síce formálne zostala tureckov provinciou – tím bol rešpektovaní berlínsky traktát – ale guvernérom sa stal Alexander Battenberský, čo znamenalo zjednotenie. Vypukli nové nepokoje (Battenberg dáva prednosť Nemcom pred bulharskými konzervatívcami, liberálmi a dôstojníkmi), bol prevedený vojenský prevrat, panovníka donútili podať abdikáciu a odísť zo zeme. Nová vláda na čele s metropolitou KLIMENTOM sa neudržala dlho, na čelo STAMBULOV (vodca konzervatívcov), orientovaný na Viedeň a Londýn. Z R – U došlo oznámenie, že ďalší zásah cárizmu v Bulharsku nepripustí, čo aj potvrdili voľbou nového kniežaťa FERDINANDA KOBURSKEHO.

Francúzsko – nemecké napätie 1887: spolok troch cisárov bol mŕtvy, Bismarck stál pred problémom aký postoj má zaujať voči Viedni a Rusku. Postaviť sa jednoznačne na rakúsku stranu nebolo možné, nedovoľovala mu to situácia na Rýne a narastajúca hrozba rusko – francúzskeho zblíženia.  Francúzsko opustilo obrannú politiku, prestavbou armády mali 471.000 mužov. Tomu odpovedala aj vláda - pravica, premierom sa stal FREYCINET, ktorý za ministra vojny vymenoval BOULANGERA. Nemecké kruhy znovu chceli preventívnu vojnu, do toho zasiahli voľby, víťazstvo reakcie, ríšsky snem prijíma vojenský zákon o zvýšení ozbrojených síl na 486.000 mužov. Bismarck využíval vojenského kriku, ale súhlas k preventívnej akcii vo Francúzsku nedal, bránil mu v tom postoj Ruska, pronemecký postoj tam bol na ústupe. Bismarck sa preto rozhodol na jednej strane konsolidovať trojspolok na druhej strane samotné dohody s Ruskom. Vhod mu prišla talianska diplomacia, bol predĺžený trojspolok o ďalších 5 rokov. Bismarck chcel Taliansko využiť na zblíženie sa s Britániou. Zmluva bola podpísana 20.februára 1887 (Nemci sľúbili vojensky zasiahnuť v prípade francúzsko – talianskej vojna o Tripolsko, R – U sa zaviazalo ku spoločnej vojenskej okupácii jadranského a egejské pobrežia Balkánu, ak bude narušení status quo vo východnej otázke.

Stredozemná dohoda a rusko – nemecká zaisťovacia zmluva: Bismarck ťažil z treníc medzi Londýnom a Parížom v egyptskej otázke a medzi Londýnom a Ruskom v otázke Úžin, chcel uskutočniť zblíženie aliancie s Britániou. Rozhodujúcim krokom bolo napísanie listu vraj nemeckou korunnou princeznou kráľovne Viktórii, v ktorom Berlín vyzýva Britániu k obnoveniu ofenzívneho postupu vo východnej otázke a zblíženiu sa Londýna s R – U, Talianskom proti hroziacemu rusko – francúzskemu bloku. Výsledkom bola tzv. stredozemná dohoda z 12.februára 1887, kde sa účastníci zaviazali hájiť status quo v celom stredozemnom priestore.  Táto dohoda mala byť tajná, no vyšla napovrch, čo využil Bismarck na rokovania s Ruskom, aby uskutočnilo rozhodné kroky vo východnej otázke. Išlo mu o zatiahnutie všetkých do sporov o turecké dedičstvo, aby boli všetci čo najviac odkázaný na nemeckú dobrú vôľu.

Situácia v Rusku sa zmenila, cár Alexander upevnil vnútornú stabilitu, ozbrojených síl i financií a na medzinárodnom fóre ťažil zo vzostupu Francúzska. Rusko nebolo ochotné obnovovať spolok troch cisárov, žiadalo konkrétne záväzky. Preto sa uskutočnila konferencia medzi ŠUVALOM  a BISMARCKOM, kde Bismarckovi boli predložené tieto návrhy:

1.-v prípade vojenského konfliktu s treťou mocnosťou sa zmluvné strany zaviažu k neutralite

2.-Nemecko uzná ruské práva na Balkáne a hlavne v Bulharsku

3.-obe mocnosti budú trvať na tom, aby bol rešpektovaný princíp uzavretých Úžin

Bismarck pridal ešte zvláštny protokol v ktorom priznával Rusku záujmovú sféru nielen v Bulharsku, ale aj na Konštantinopol, Bospor a Dardanely, nemohol však súhlasiť s prvým bodom kvôli Rakúsku (dvojspolok), Rusi mu odpovedali odmietnutím záväzku neutrality v prípade nemeckého útoku na Rýne. 18.júna 1877 podpísali s týmito výhradami tzv. zaisťovaciu zmluvu.

Kríza konca 80.rokov a Bismarckov pád: zaisťovacia zmluva vzťahy medzi Nemeckom a Ruskom nezlepšila, zvolenie Ferdinanda Koburga v Bulharsku dokazovala vytvorenie protiruského bloku vo východnej otázke, Rusko odpovedalo koncentráciou vojsk na západnej hranici. Definitívnou chybou bolo vydanie vládneho dekrétu na zákaz prijímať Ríšskou bankou ruské cenné papiere (išlo o 2 miliardy mariek), počítalo sa s tým, že v Rusku nastane finančná kríza, a že Rusi prídu vyjednávať do Berlína. Obligácie začali vykupovať Rusi a Francúzi, Rusi požiadali Francúzsko o úver, dochádza k zblíženie Ruska a Francúzska, intenzívnejším vojenským prípravám, protinemecká nálada v Rusku dosiahla vrchol. Bismarckovi sa situácia začala vymykať z rúk, cieľ zabrániť zblíženiu Francúzska a Ruska mu nevyšiel, východisko videl v tesnejšom zblížení Viedne a Talianska. Aby zaistil Britskú solidaritu s trojspolkom dal Salisburymu plné záruky účasti vo vojne v prípade ruského alebo francúzskeho útoku. Nasledovali výmeny nót medzi Londýnom, Viedňou, Rímom ich výsledkom bola tzv. druhá stredozemná dohoda, mocnosti sa zaväzovali:

1.-zachovať status quo v Oriente

2.-chrániť integritu Osmanskej ríše, ako strážcu dôležitých európskych záujmov

3.-nedovoliť intervenciu v Bulharsku, Úžinách, v Malej Ázii

4.-v prípade ak by sa chcela Porta podrobiť cudziemu tlaku, okupovať tie časti ríše, ktoré budú považovať za ohrozené agresiou

Pruské vojenské kruhy uvažovali o preventívnej vojne proti Rusku, Bismarck v tom videl len stratu pre Prusko, radšej volil nátlak, a keď ani ten nevyšiel, snažil sa od jari 1888 o zlepšenie vzťahov s cárskou vládou. Vývoj sa už nedal vrátiť. V decembri 1888 dal Paríž Rusom pôžičku vo výške 500 miliónov frankov a nasledovali ďalšie, Francúzi dodali Rusom pušky. Objavili sa nové ohniská nepokojov medzi trojspolkom a Anglickom na jednej strane a Ruskom a Francúzskom na druhej strane. V Nemecku Bismarckova politika zblíženia sa s Ruskom narážala na odpor, proti návrhu obnovy pôžičiek sa postavil cisár Viliam II., pridali sa aj vnútropolitické rozpory. 26.marca 1890 podal Bismarck demisiu.