zoradene prednasky

Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Katedra dejepisu / Svetove dejiny

 

premena kapitalizmu (premena_kapitalizmu_volnej_.doc)

PREMENA KAPITALIZMU VOĽNEJ SÚŤAŽE NA    

                             MONOPOLNÝ KAPITALIZMUS

 

Celková charakteristika: tretie obdobie dejín novoveku – od pádu Parížskej komúny po vypuknutie všeobecnej krízy kapitalizmu je ohraničené veľkými zmenami

  1. v rokoch 1873/4 vypukla prudká hospodárska kríza, ktorá znamenala kulmináciu priemyslového kapitalizmu a nastáva jeho premena na monopolný kapitalizmus. Hybnou silou tejto premeny bola druhá priemyselná tzv. technickovedecká revolúcia.
  2. Na prelome 18/19 stor. nastáva obrat, kedy technickovedecká revolúcia dosahuje prvé praktické výsledky, v ekonomike krajín prevláda monopolná štruktúra – to viedlo k rozporom medzi spoločenským charakterom výroby a súkromným vlastníctvom, vytvorili sa podmienky pre vznik socialistickej revolúcie, vzniká jednotná kapitalistická sústava a svet je teritoriálne  a hospodársky rozdelený – to viedlo k imperialistickým vojnám a prerozdeleniu sveta
  3. Tieto vojny viedli k oslabeniu pozícií vládnucich tried, k nedôvere v kapitalizmus a jeho ideológii a k hlbokej kríze kapitalizmu.
  4. V sociálno – politickej kríze vystúpili do popredia tri hlavné faktory:
  1. ťažisko revolúcií sa presúva do Ruska a orientu – prvá ruská revolúcia, revolúcia v Turecku, Perzii, Číne...
  2. boj proti vládnucim triedam splýva s národnooslobodzovacím hnutím
  3. revolučné robotnícke strany a robotnícka trieda vystupujú ako vedúce sily revolúcií
  1. „Belle époque“ – doba stability, dôvery, istoty a mieru bola vystriedaná všeobecnou krízou imperializmu a vznikom vojnových ohnísk vo svete a nakoniec tretej svetovej vojny

 

Technickovedecká revolúcia:

Druhá priemyselná revolúcia – naviazala na prvú, tvorila spojovací článok k súčasnej vedeckotechnickej revolúcii. Označenie technickovedecká revolúcia charakterizuje 2 významné črty tejto revolúcie:

  1. určujúcu úlohu má nová technika
  2. rastie význam vedy pri objavovaní a vo výrobe

Revolúcia bola spojená s tzv. „vekom ocele“ a charakterizovaná elektrizáciou, chemizáciou, a motorizáciou. V tomto období nastáva masívny rozvoj ťažkého priemyslu a obyv. sa presúva do priemyselných centier. Stala sa tak základňou pre monopolný kapitalizmus.

 

Nová technika – podmienkou bol rozvoj vysokého školstva, vedeckých inštitúcií a komunikácie vo svetovom merítku. Mohutným rozmachom týchto oblastí sa veda dostáva do popredia a stáva sa aktívnou silou  priemyselného rozvoja. V najmladších odvetviach /chemický, elektrotechnický, energetický/ bola priamo zapojená v procese. Prvé laboratória okrem vysokých škôl a vedeckých pracovísk vznikali priamo v továrňach a mnohí vynálezcovia sa stali priemyselníkmi /Edison, Kelvin, Siemens/. Revolúcia urýchlila proces koncentrácie a monopolizácie výroby, keďže bola finančne náročná a vyžadovala veľkú akumuláciu kapitálu.

 

Nové materiály a nové spôsoby výroby starých materiálov – zmeny nastali predovšetkým v oblasti metalurgie, chémie a nastáva tak presun ťažiska z ľahkého na ťažký priemysel – zmeny v oceliarstve – tri moderné spôsoby  - besemerovanie, martinovanie, tomasovanie, vznikli tiež nové spôsoby pomocou elektriny. Najvýznamnejšie bolo tomasovanie. Oceľ sa stala novodobým konštrukčným materiálom, jej rozšírenie viedlo k dvom hlavným zmenám:

  1. zmena rozmiestnenia železiarskeho priemyslu k ložiskám fosforečnanov
  2. zmenil sa pomer síl medzi veľmocami – USA, Nemecko.

Z neželezných kovov sa rozmáha výroba medi , zinku, cínu, olova, hliníka, niklu, mangánu. Vznikli tiež nové chemické materiály – na základe vedeckých výskumov, ktorých ťažisko sa presunulo do Francúzska a Nemecka. Nastáva tak masívny rozvoj chemického priemyslu, hlavne v Nemecku – Leverkusen, Hochst – výroba dechtových farbív, vo svete to bolo hlavne USA – výroba umelej sódy, plastických hmôt, fotomateriálov, dusičnanov, umelých hnojív, kyseliny sírovej – hlavné veľmoci v tejto oblasti boli USA a Nemecko.

 

Vyšší stupeň mechanizácie, produktivity a deľby práce – tieto pokroky mali dopad aj na veľkovýrobu a zdokonalenie továrenskej výroby nasadzovaním nových strojov – rozmach strojárstva, v ktorom vynikali V. B., Francúzsko a Nemecko, uplatnili sa tu oceľ, čím sa prispelo k rýchlejšej výmene súčiastok, využívané sú nové metódy zvarovania, rezania kovov atď.. Dochádza tu však vďaka tomu ku kríze remesiel a prehĺbeniu deľby práce.

 

Elektrizácia a motorizácia – najvýznamnejšie javy TV revolúcie, uhlie však naďalej zostalo významným zdrojom energie. Do popredia sa dostáva ťažba ropy – chemický priemysel /Rockefeller, Royal Dutch – Shell/. Vznikajú nové typy motorov, ktoré postupne nahrádzajú parné stroje, vytvorený bol prvý spaľovací motor využívaný ako generátor k výrobe elektriny a novodobého hnacieho stroja. Zavedením rozvodnej elektrickej siete bol umožnený prenos elektriny na veľké vzdialenosti a nastáva prechod ľudstva z „éry pary“ do „éry elektriny“. Následkom toho dochádza k rozvoju železničnej  a mestskej dopravy, rozvoj medicíny, lodiarstva...na trhu sa udomácnil Dieselov naftový motor. Rozvoj nastáva v automobilovej doprave / Ford, Benz, Daimler, Fiat, Renault/ a leteckej doprave /Wrightovci/

 

Prevrat vo vojenskej technike – zvyšovanie napätia medzi veľmocami viedlo k zvýšenému zbrojeniu – zdokonaľuje sa palebná sila ručných zbraní, vzniká guľomet, zvyšuje sa dostrel diel a pušiek, objavený bol mínomet, vojenské loďstvo už malo turbínové  a naftové motory, rádiové spojenie, lodné panciere, na druhej strane to boli torpédové a mínové zbrane a nakoniec ponorky. Najväčšie súkromné zbrojovky boli v Nemecku Krupp, Škoda v Rakúsku, Armstrong v V.B., Putilov v Rusku...

 

Zmeny v poľnohospodárstve – pod vplyvom TV revolúcie sa rozmáhalo aj poľnohospodárstvo a to v niekoľkých pásmach:

  1. v blízkosti veľkých priemyselných centier Z a Str. Európy – intenzifikácia živočíšnej výroby, zvýšenie efektívnosti /umelé hnojivá, biológia, chémia/, využíva sa traktor, elektromotor, zvýšená pozornosť sa venuje technickým plodinám, zvyšovanie požiadaviek viedlo k dovážaniu nedostatkových plodín.
  2. Krajiny východnej Európy, Balkán, Apeninský a Pyrenejský polostrov, India, Čína – poloextenzívne poľnohosp., manuálna práca veľkého počtu obyv., vysoké ceny, nízka produktivita práce.
  3. Mladé krajiny s mierny alebo prechodným podnebím – S. a J. Amerika, Austrália, Nový Zéland, Južná Afrika – extenzívne dobytkárstvo, obrovské plochy ornej pôdy, vysoké výnosy...
  4. Plantážové agrárne pásmo – veľký pozemkový vlastníci miestneho alebo európskeho pôvodu, domorodé pracovné sily, monokultúrne pestovanie plodín – cukor, káva, bavlna, tabak, kakao...

Dochádza na jednej strane k prehlbovaniu rozdielov medzi vyspelým a zaostalým poľnohospodárstvom, nastáva však aj zmena v kvalite, kvantite a kalorickej hodnote stravy.

 

Nové javy vo vývoji kapitalizmu:

Vyššia koncentrácia výroby a monopolizácia – to bol najvýznamnejší ekonomický znak technického prevratu koncom 19.stor. a tiež prvý článok pri transformácii kapitalizmu, rozmáha sa tak akciové podnikanie, na miesto individuálneho podnikateľa a vlastníka kapitálu nastupujú anonymné korporácie a malá skupina veľkopodnikateľov  a manažérov. Tento jav dominuje hlavne v najmladších odvetviach a v odvetviach vyžadujúcich veľkú akumuláciu kapitálu. Prvá vlna monopolizácie prebehla v rokoch 1900 – 1903  - vznikajú monopoly /kartely, trusty, syndikáty/, ktoré získali dominanciu vo väčšine výrobných odvetví /polotovary, suroviny, oceľ, chémia, elektrotechnika/.

Dôsledky monopolizácie:

  1. vytvorila ekonomickú bázu imperializmu
  2. priniesla  trvalé zvýšenie cien a nadvládu monopolov takmer vo všetkých odvetviach
  3. monopoly neodstránili konkurenciu, iba ju presunuli na boj medzi monopolmi navzájom
  4. objavili sa snahy zlúčiť štátny a monopolný systém v jedno.

 

Nová úloha bánk a vznik finančného kapitálu – druhý hlavný znak imperializmu, prebieha proces centralizácie a koncentrácie kapitálu, vznikajú akciové veľkobanky, priemyselný kapitalizmus prevládol na ostatnými formami kapitálu.

 

Vývoz kapitálu – tretí hlavný znak imperializmu, nastal keď suma akumulovaného kapitálu spôsobila rozpor medzi výrobou a trhom. Do popredia vystupujú rôzne formy pôžičiek pre štáty i spoločnosti – poskytovali ich hlavne USA, V. B. , Nemecko, Francúzsko. Európa získala titul „svetového bankára“. Vznikli tri typy expanzívneho imperializmu:

  1. anglický koloniálny imperializmus
  2. francúzsky úžernícky imperializmus
  3. nemecký imperializmus

 

Hospodárske rozdeľovanie sveta – rozdelenie obchodných trhov, surovín, kapitálových sfér, štvrtý významný znak imperializmu. Dochádza tu k boju o sféry vplyvu pričom do popredia sa dostávajú mladé krajiny ako USA, Nemecko, tým dochádza k zásadnému rozporu medzi starými veľmocami – V. B., Francúzsko, Rusko a novými veľmocami, ktorých pokrok staré veľmoci neboli schopné dobehnúť. Sféry vplyvu však boli ešte z 18. a 19. stor.  čo  vyhovovalo starým veľmociam, to viedlo nakoniec k vzniku 1 sv. vojny. V obchodnej politike dochádza k prechodu od slobodného obchodu k agresívnej obchodnej politike tzv. „kartelového protekcionizmu“ t. j. zavádzanie vysokých ciel nielen v priemysle ale aj v poľnohospodárstve..

 

Boj za územné rozdelenie sveta – piaty významný znak imperializmu, koloniálne výboje starých veľmocí, ktoré prebiehali hlavne v 18. a 19 stor. boli nahradené mladými agresívnymi veľmocami ako USA, Japonsko a hlavne Nemecko, ktorých priemyselný rozvoj a akumulácia kapitalizmu nútili k expanzii a revízii rozdelenia sveta. Objektmi tohto rozdelenia boli kolónie slabých európskych krajín /Portugalsko, Španielsko, Holandsko, Belgicko/ a tiež oblasť Ázie.

 

Marxistická teória imperializmu – tento pojem prevzatý z latinčiny spočiatku nemal jednoznačný význam – používal sa pri forme cisárskej vlády a obchodný ráz získal až koncom 19. stor., stal sa tak význačným označením pre ekonomiku a politiku najvyššieho a historicky posledného štádia kapitalizmu.

 

Zmeny v kultúre a vo vede:

Európa v čele svetovej kultúry – obdobie 19 storočia bolo obdobím rozkvetu Európskej kultúry, rozširujú sa poznatky o Afrike, Ázii, Latinskej Amerike, Austrálii, z vied rastie záujem o históriu, orientalistiku, archeológiu...

Koloniálna nadvláda Európ spôsobila europocentrický názor Európanov na mimoeurópske „barbarské“ krajiny – Európa má vládnuť tomuto svetu, na druhej strane sa zaostalejšie krajiny snažili preberať z Európy všetko, čo by im pomohlo dohnať ju v pokroku – školský systém, zakladanie Univerzít...

Aj keď priemyselnú a obchodnú nadvládu získala Amerika, Európa naďalej ostávala kultúrnym centrom sveta – Paríž, Viedeň, Londýn...v tomto období sa objavujú mená ako Mahler, Strauss, Brahms v hudbe, Freud, Mach vo filozofii, Dostojevskij, Zola, Flaubert, Ibsen v literatúre.

Nastáva tu prechod od aristokratickej kultúry, typickej iba pre úzke vrstvy k masovej, ľudovej kultúre pre široké vrstvy.

 

Zľudovenie kultúry a laicizácia myslenia – pod vplyvom povinnej školskej dochádzky, štátneho systému školstva  a rozvoja knižníc, múzeí  a vzdelávacích inštitúcii dochádza k masívnemu rozšíreniu vzdelania, k tomu pomohol tiež veľkovýrobný rozvoj tlačiarní – noviny, časopisy, knihy...rozmáha sa tiež šport, ktorý bol doteraz len privilégion vysokých vrstiev, do popredia vystupuje futbal, box, rugby, baseball.

Pod vplyvom týchto faktorov dochádzalo k demokratizácii kultúry, ktorá trvá doteraz.

 

Problém adaptácie a prehodnotenia – celé prvé obdobie tohto zľudovenia kultúry sa nieslo v snahe prispôsobiť sa novým požiadavkám, novému štýlu spoločnosti – je to prvá fáza prechodu k novej svetonázorovej syntéze, v literatúre nastáva prechod od realizmu k naturalizmu, v hudbe a výtvarnom umení k rôznym „postimpresionistickým“ smerom, v architektúre nastáva prechod k využívaniu ocele, železobetónu a skla.

 

Príznaky úpadku – toto obdobie je poznačené rozkladom buržoáznej spoločnosti, charakterizuje ju vypätý individualizmus, negatívny postoj k realite, k spoločnosti u niektorých skupín, nástup dekadencie a symbolizmu. Rozmáha sa tiež kritický realizmus a naturalizmus.

 

Rozklad buržoázneho filozofického myslenia  a nástup marxizmu – leninizmu – v tomto období sa vo filozofii formujú rôzne smery:

  1. pozitivizmus – Auguste Komte, John Mill, Herbert Spencer
  2. protipozitivizmus – Nietszche, Bergson, Croc
  3. pragmatizmus /James, Kafka, Mann/

antropologizmus, nihilizmus, iracionalizmus, mysticizmus,

 

Rozvoj exaktných vied – vedecké bádanie sa v 19 storočí obmedzovalo iba na niekoľko krajín – Nemecko, V. B., Francúzsko, neskôr už aj v Rusku a USA. Vedecký výskum prebiehal predovšetkým na Univerzitách, akademických laboratóriách, seminároch a ústavoch rôzneho zamerania. Veda naviazala kontakt s priemyselnou výrobou, so štátom, ktorý podporoval rozvoj vysokého školstva.

Revolučná v tomto období bola vývojová teória Charlesa Darwina, ale aj rozklad newtonského fyzikálno – mechanického poňatia prírody, Eisteinová špeciálna teória relativity, dokázanie existencie Roentgenových lúčov a objavenie existencie jadrovej energie.

 

  INTERNACIONÁLA PO KOMÚNE, JEJ ROZPUSTENIE

                       A HISTORICKÝ VÝZNAM

Po páde Parížskej komúny došlo takmer vo všetkých krajinách k represiám voči stúpencom internacionály, ktorý boli vystavení rôznym perzekúciam zo strany štátu.

 

ZÁPAS S ANARCHISTAMI – vo vnútri internacionály  v tomto období dochádza k rozporom , ktoré nakoniec viedli k rozdeleniu internacionály na Generálnu radu a Bakuninovcov. Keďže regulérny kongres bolo takmer nemožné realizovať, generálna rada v roku 1971 zvolala neverejnú konferenciu do Londýna, tu sa rozhodlo o nutnosti zakladať politické robotnícke strany a tiež o sformovaní jednotnej robotníckej triedy ako celku

 

HAAGSKÝ KONGRES – konal sa v roku 1872, zaoberal sa 2 otázkami – organizačné záležitosti a zakladanie politických strán robotníkov. Tu bolo schválené začlenenie doporučenia zakladať politické strany priamo do stanov internacionály. Kongres tiež rozhodol vylúčiť čelných predstaviteľov anarchistického smeru Bakunina a Guillauma a tiež sa rozhodlo o prenesení centrály do USA. Ô

Haagský kongres bol posledným kongresom 1. internacionály, roku 1874 zastavila Generálna rada svoju činnosť, roku 1876 bola zvolená konferencia do Filadelfie, kde bol podaný návrh rozpustiť internacionálu.

 

  SOCIÁLNE DÔSLEDKY HOSPODÁRSKYCH PREMIEN

 

Demografické premeny:

 

NEROVNOMERNÝ RAST POPULÁCIE VO SVETE – Obdobie rokov 1850 – 1950 bolo poznačené „explóziou obyvateľstva“ pokračujúcou ešte z predchádzajúceho obdobia. Centrom tohto vývoja sa stala Európa. Postupne však nastáva presun z Európy najprv do Severnej a Južnej Ameriky no nakoniec jasnú dominanciu v počte obyvateľov získala Ázia čím demografický faktor nadobudol na rovnakej vážnosti ako bol faktor obchodnej či vojenskej prevahy.

 

DEMOGRAFICKÁ REVOLÚCIA – Rapídny rast obyvateľstva Európy a jeho významu vo svete bol dielom demografickej revolúcie, ktorá zasiahla S. a Z. E. a odtiaľ sa šírila do ostatných častí kontinentu a európanmi  osídlených zámorských oblastí , pričom nasledovne zasiahla krajiny Ázie a potom Afriky. Priebeh svetovej demografickej revolúcie môžeme rozdeliť do 4 fáz:

  1. počiatočný stav, kedy je vysoká pôrodnosť ale aj úmrtnosť – nízky prirodzený prírastok obyvateľstva.
  2. fáza demografickej revolúcie – vysoká pôrodnosť, nízka úmrtnosť – obrovský prírastok obyvateľstva.
  3. predlžovanie ľudského veku, zníženie pôrodnosti – nízky prirodzený prírastok
  4. nízka pôrodnosť, nízka úmrtnosť – nízky PP, starnutie obyvateľstva

Tento proces bol rovnaký v každej oblasti iba s odlišným časovým odstupom. Rast obyvateľstva bol v jednotlivých obdobiach prerušovaný rôznymi vplyvmi – prírodné katastrofy, epidémie ale hlavne vojnami, v rokoch 1900 – 1945 prebehlo 129 vojen a zomrelo v nich vyše 40 mil. obyvateľov.

 

MEDZIKONTINENTÁLNA MIGRÁCIA OBYVATEĽSTVA – v novodobých dejinách existovalo 5 hlavných prúdov medzikontinentálnej migrácie:

  1. sťahovanie z Európy do USA
  2. sťahovanie z Európy do Južnej Ameriky a do oblasti Karibského mora
  3. sťahovanie z Európy do Južnej Afriky, Austrálie, a okolité ostrovy
  4. dovoz otrokov z Afriky do Nového sveta
  5. presuny obyvateľov na Ďalekom východe, hlavne z Číny a Indie do oblastí Afriky a Australázie.

Vysťahovalecká vlna v rokoch 1880 – 1930 mala dva hlavné príčiny – na jednej strane bolo dôkazom toho že Európsky rozvoj nedostačoval rastu obyvateľstva no na druhej strane tým došlo k obrovskému rozmachu svetového hospodárstva na prelome storočí.

 

VNÚTORNÁ MIGRÁCIA OBYVATEĽSTVA – prispieval k nej hlavne nerovnomerný rozvoj jednotlivých oblastí krajín, čím dochádzalo k presunom za lepšími životnými podmienkami, prácou...príkladom môže byť sťahovanie z agrárnej časti východného Nemecka do západnej priemyselnej časti alebo tiež sťahovanie z juhu na sever Talianska.

 

URBANIZÁCIA – významný jav demografického vývoja, najrýchlejšie prebiehal v Európe, neskôr sa prenieslo centrum do USA.

 

TRIEDNA ŠTRUKTÚRA SPOLOČNOSTI A SOCIÁLNE PROBLÉMY:

 

TRIEDNA A SOCIÁLNA DIFERENCIÁCIA – najvýznamnejšie postavenie z hľadiska pracovnej sily mala v spoločnosti robotnícka trieda, ktorá prešla výraznými zmenami v priebehu svojej existencie – po nástupe TV revolúcie boli podmienky pre robotníkov veľmi zložité, pracovali v ťažkých podmienkach 7 dní v týždni za minimálnu mzdu, nastáva tu masový presun z poľnohospodárskeho sektoru do priemyselnej oblasti hospodárstva...

Buržoázia – počtom najslabšia, ekonomickou a politickou mocou však najsilnejšia trieda, vlastnila väčšinu výrobných prostriedkov a kapitálu v štáte a tým mala aj značný vplyv na politické dianie v krajine. Delila sa na malo a veľkoburžoáziu..

Stredné triedy – drobný vlastníci a výrobcovia, drobný a stredný roľníci, maloobchodníci atď. ň

Aristokracia – ako vládnuca vrstva prestala v 19. storočí existovať, naďalej si však zachovala svoj vplyv a väčšinu svojej moci, vystupovala však už ako veľkoburžoázia.

 

                                ZÁKLADNÉ POJMY

  1. PRVÁ INTERNACIONÁLA – masová medzinárodná organizácia proletariátu z 11 európskych štátov, USA a Austrálie. Vznikla roku 1864 v Londýne za účelom dosiahnutia spoločných cieľov robotníckej triedy, na čele stál odborársky vodca Odger. Rozhodujúci vplyv tu mali anglický a nemecký robotnícky predstavitelia – združovala proletárske organizácie rôzneho stupňa vývoja. Predel vo vývoji internacionály tvorí Parížska komúna roku 1871, roku 1872 opustili anarchisti internacionálu a založili tzv. Anarchistickú internacionálu. Roku 1976 kongres vo Filadelfii internacionálu rozpustil.
  2. DRUHÁ INTERNACIONÁLA – Vznikla roku 1889 v Paríži pri príležitosti výročia Veľkej francúzskej revolúcie. Bola voľným zväzkom robotníckych, sociálnodemokratických a socialistických strán. Spočiatku mali hlavný vplyv marxisti na čele s Engelsom, začiatkom 20 stor. však do popredia vystupuje reformistický prúd na čele s nemeckými sociálnymi demokratmi Bernsteinom a Kautským. Súčasťou internacionály sa stáva aj ruský boľševistický prúd. Zanikla vypuknutím 1 sv. vojny, ktorej nedokázala zabrániť.
  3. DRUHÁ A DVAAPOLTÁ INTERNACIONÁLA – Roku 1919 bola v Berne obnovená činnosť predvojnovej Druhej internacionály, roku 1921 sa vo Viedni zo socialistických a centristických skupín, ktoré odmietli 21 požiadaviek komunistov vytvorila Dvaapoltá internacionála, ktorá existovala paralelne s komunistickou internacionálou. Roku 1923 sa obidve zlúčili do jednej pod názvom Socialistická robotnícka internacionála.
  4. TRETIA /KOMUNISTICKÁ/ INTERNACIONÁLA – Vznikla v marci 1919 v Moskve z ľavice strán, ktoré sa po prijatí 21 komunistických podmienok pretvorili na komunistické strany. Od roku 1921 bola jej členom aj KSČ. Bola to centrálne organizovaná organizácia pod vedením Komunistickej centrály Ruska /ZSSR/. Uprostred vojny roku 1943 sa rozpustila.