Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / Vývinová Biológia

nervova_sustava2.doc (nervova_sustava2.doc)

Nervová sústava (Systema nervorum)

Nervová sústava zabezpečuje vzájomnú koordináciu medzi jednotlivými orgánmi a ich integráciu do jednotného celku. Nervová sústava je rozsiahla a komplikovaná organizácia štruktúr, ktoré zľaďujú odpovede organizmu na vnútorné podráždenie a zabezpečujú prispôsobenie sa organizmu vonkajším podmienkam. Tejto funkcii slúžia v organizme 2 systémy: mozgovo-miechový (cerebrospinálny) alebo somatický nervový systém – inervuje telo okrem vnútorností a autonómny (vegetatívny) nervový systém – inervuje vnútornosti). Každý z nich má centrálnu a periférnu časť.

        Cerebrospinálny nervový systém reguluje vzťah k prostrediu a sprostredkúva vnímanie a pohyb. Je ovplyvniteľný vôľou. Zmyslové ústroje prijímajú informácie z prostredia a vedú ich k nervovým centrám v mieche a mozgu. Odpovede cerebrospinálneho systému sú motorickej povahy.

        Autonómny nervový systém riadi vlastný chod organizmu a udržuje životne dôležité funkcie. Inervuje predovšetkým vnútorné orgány a riadi dýchanie, krvný obeh, trávenie, látkovú výmenu, sekréciu, exkréciu a pod. Autonómny nervový systém pracuje nezávisle na našej vôli. Nadriadené centrá má v mieche a mozgu.

        Základnou stavebnou, funkčnou a anatomickou jednotkou nervového systému je neurón. Neurón je nervová bunka a jej výbežky. Výbežky sú dvojaké, krátke dendrity, býva ich viac a sú zväčša stromčekovito rozvetvené. Vedú vzruch do nervovej bunky – dostredivo.  Dlhý výbežok – neurit (axón) je len jeden a môže byť rôzne dlhý (od mikroskopických rozmerov po 1 m). Vedie vzruch od bunkového tela na perifériu – odstredivo. Axón je pri svojom odstupe z nervovej bunky spočiatku holý, potom je pokrytý myelínovou pošvou a napokon plochými gliovými bunkami (neuriléma, Schwannova pošva). Axón so svojimi obalmi vytvára nervové vlákno. Počet neurónov v ľudskom tele sa odhaduje na 14 biliónov.

        V rôznych častiach nervovej sústavy sa vyskytujú tvarovo rôzne nervové bunky, napr.

1. motorické neuróny s krátkymi výbežkami dendritmi a dlhým výbežkom neuritom, 2. multipolárne motorické bunky miechy, 3. pyramídové bunky (Becove bunky) mozgovej kôry, 4. pseudounipolárne bunky spinálneho ganglia, 5. hruškovité Purkyňové bunky kôry mozočka, 6. vretenovité bunky mozgovej kôry, 7. zrnité a hviezdovité bunky mozgovej kôry, 8. multipolárne bunky vegetatívnych nervov.

        V procese ontogenézy neuróny vznikajú z materských buniek neurálnej (medulárnej) trubice z neuroblastov. Z nich vznikajú nielen neuróny CNS, ale aj neuróny ganglií senzitívnych nervov a všetky gangliá autonómneho nervového systému. Neuróny sa rozmnožujú delením v priebehu fetálneho obdobia. Po narodení strácajú schopnosť deliť sa a ich počet už nenarastá. Nemajú preto regeneračnú schopnosť. Regenerovať môžu iba axóny, ak nebolo prerušené ich spojenie s telom bunky. Defekty v CNS sa vypĺňajú gliovými bunkami (gliová jazva).

        Neuróny sa spájajú:

a) medzi sebou,

b) so zmyslovými bunkami receptorov,

c) s bunkami efektorov (žľazy, svaly).

        Spojenie neurónov je v synapsiách. Nervový vzruch sa cez synapsiu šíri iba jedným smerom – z axónu na dendrit. Skladá sa z presynaptického zakončenia, synaptickej štrbiny a subsynaptickej membrány, ktorá je už súčasťou ďalšieho neurónu. Zakončenie axónu je zhrubnuté, v tomto mieste obsahuje početné mitochondie a synaptické vačky. Tieto vačky obsahujú chemickú látku – mediátor, ktorá prenáša nervový vzruch cez synaptickú štrbinu na susedný neurón alebo efektorovú bunku. V synapsii vzruch prenášajú mediátory (adrenalín, noradrenalín, acetylcholín, serotonín, dopamín a iné látky). Nakoľko synaptické vačky sú iba na zhrubnutom zakončení axónu, prepúšťa synapsia vzruch iba jedným smerom. Na jednej nervovej bunke môže byť niekoľko tisíc synapsií.  

        Centrálna nervová sústava (CNS) pozostáva zo sivej hmoty, ktorá je tvorená telami neurónov, vlastnými nervovými bunkami a dendritmi, a z bielej hmoty, ktorú tvoria dlhé výbežky nervových buniek axóny, ktoré sú obyčajne obalené bielou myelínovou pošvou . Tieto potom tvoria nervové vlákna. Sivá hmota v CNS je lokalizovaná v troch základných miestach:

1. Kôra mozgu a mozočka a kompaktná sivá hmota vo vnútri miechy.

2. V zhlukoch sivej hmoty v hĺbke mozgového tkaniva zvané jadrá – nuclei.

3. V riedkej sieťovine sivej hmoty v mozgovom kmeni – formatio reticularis.

        V CNS (v sivej aj bielej hmote) sa okrem neurónov nachádza aj pomerne veľké množstvo podporných buniek, ktoré voláme gliové bunky (syn. neuroglie). Gliové bunky vznikajú embryonálne z ektodermových a mezodermových buniek. Gliové bunky sú bunky rôzneho tvaru a veľkosti (astrocyty, oligodendroglia, mikroglia, ependym – výsteľka mozgových komôr a centrálneho kanálika miechy). Ich funkcia je rozmanitá: podopierajú nervové tkanivo, vystieľajú dutiny CNS – ependym, podieľajú sa na výžive neurónov, niektoré majú fagocytárne schopnosti. Sú schopné deliť sa po celý život. Nahrádzajú zaniknuté neuróny. Gliové bunky nevedú nervové vzruchy!  

        Nervový systém z hľadiska funkčného i anatomického delíme na:

1. Centrálny nervový systém

        a) miecha

        b) mozog.

2. Periférny nervový systém:

        a) mozgovo-miechové nervy

            - hlavové nervy,

            - miechové nervy;

        b) autonómny nervový systém (vegetatívne nervy):

            - sympaticus,

            - parasympaticus

Centrálny nervový systém (Systema nervorum centrale)

CNS je umiestnený jednak v lebkovej dutine, jednak v miechovom kanáli chrbtice. Časť umiestnená v lebkovej dutine sa nazýva mozog (cerebrum, encephalon), časť v miechovom kanáli miecha (medulla spinalis, myelos).

        Miecha (medulla spinalis)

Miecha je povrazec asi 40–50 cm dlhý a 1 cm široký. Miecha craniálne plynule prechádza do predĺženej miechy (medulla oblongata), hranicu tvorí prekrýženie pyramíd (decussatio pyramidum) vo výške atlasu. Dolný koniec miechy sa konicky zužuje v tzv. conus medullaris a jeho hrot je vo výške L2 (2. lumbálneho stavca). Ďalej pokračuje väzivovým nitkovitým povrazcom – filum terminale, ktorý fixuje miechu a pripája sa na zadnú plochu os coccygis. Miecha je v krčnej a driekovej časti hrubšia, v hrudníkovej tenšia.

        Miecha je mierne ventrodorzálne oploštená. Na povrchu miechy prebieha 6 pozdĺžnych rýh. Predná ryha (fissura mediana anterior) je hlbšia a širšia a zadný žliabok je plytký (sulcus medianus posterior). Týmito brázdami sa miecha delí na dve súmerné polovice: pravú a ľavú. Po stranách každej polovice sa tiahnu ešte nepatrné plytké ryhy: predná – sulcus lateralis anterior a zadná – sulcus lateralis posterior. V mieste postranných rýh vystupujú z miechy zväzky nervových vláken, predné a zadné miechové korene: predné – radices ventralis a zadné – radices dorsales. Tieto sa spolu spájajú a vytvárajú miechový nerv. Každý miechový nerv má dva korene, zadný (senzitívny) – privádza zmyslové vnemy do miechy a predný (motorický) – odvádza podráždenie z miechy do svalov a iných tkanív. Zadný koreň vytvárajú axóny pseudounipolárnych buniek uložených v ganglion spinale.

        Úsek miechy, z ktorého na každej strane vystupuje jeden miechový nerv nazývame miechový segment. Miecha má 31 segmentov: 8 krčných, 12 hrudných, 5 driekových, 5 krížových a 1 kostrčový. Keďže miecha nevypĺňa celú dĺžku miechového kanála, miechové korene smerom nadol vystujú stále šikmejšie, takže napokon driekové a krížové korene miechy vytvárajú útvar podobný koskému chvostu – cauda equina.

        Strednú časť miechy vypĺňa sivá hmota, ktorá tvarom pripomína písmeno H, alebo motýľa. V strede je uzučký canalis centralis. Sivá hmota prestupuje celú dĺžku miechy a vybieha dopredu v širšie predné stĺpce – columnae anteriores a dozadu v štíhlejšie zadné stĺpce – columnae posteriores. Stĺpce sa na priereze javia ako rohy a preto sa označujú ako cornu anterius a cornu posterius. Prechodná časť medzi prednými a zadnými stĺpcami sa nazýva zona intermedia. Predné miechové stĺpce sa skladajú z buniek, ktorých axóny sú motorickými vláknami miechových nervov. Zadné miechové stĺpce obsahujú skupiny buniek, v ktorých sa končia senzitívne vlákna miechových nervov. Ich bunky sú v nervových gangliách.

        Biela hmota tvorí plášť okolo sivej hmoty a predstavuje miechové povrazce – funiculi medullae spinalis, ktoré sú tri v každej polovici miechy: predný povrazec funiculus anterior, bočný lateralis a zadný povrazec posterior.

        Predný povrazec funiculus anterior (ohraničuje fissura mediana anterior a sulcus lateralis anterior) obsahuje dráhy, ktoré privádzajú impulzy z mozgovej kôry pre vedomé a chcené pohyby končatín a trupu. Preto sa nazývajú tieto dráhy descendentné, alebo motorické (mozgová kôra – miecha).

        Zadný povrazec funiculus posterior (ohraničuje sulcus medianus posterior a sulcus lateralis posterior) obsahuje dráhy, ktoré privádzajú senzitívne informácie – vzruchy z receptorov do vyšších oddielov nervovej sústavy, prípadne až do mozgovej kôry. Preto sa označujú tieto dráhy ascendentné a ich úlohou je spostredkovať vnímanie dotyku, tlaku a hmatových pocitov.

        Bočný povrazec funiculus lateralis (ohraničuje sulcus lateralis anterior a sulcus lateralis posterior) obsahuje obidva typy dráh, t.j. dráhy motorické – descendentné i senzitívne – ascendentné.

        Funkcia miechy

        U nižších stavovcov mala miecha riadiacu funkciu. V priebehu fylogenézy stavovcov v súvislosti s rozvojom mozgu sa miecha stáva predovšetkým spojovacím článkom medzi mozgom a ostatnými orgánmi tela.

        V mieche prebiehajú dôležité senzitívne a motorické dráhy a jej segmenty sú prepojovacím článkom jenoduchých nepodmienených reflexov. Základná funkcia miechy je v segmentálnych reflexoch. Každý miechový segment predstavuje funkčnú jednotku. U vyšších stavovcov pozorujeme tendenciu integrácie – spájanie segmentov do vyšších funkčných celkov – miechových centier, ktoré sú schopné riadiť i veľmi zložité pohybové reakcie (bez regulačného zásahu mozgu), napr. kontrolu napätia svalov a niektoré automatické pohyby (plávanie, skákanie, tanec a pod.).

        Jednoduchý reflexný oblúk sa skladá zo senzitívnej a motorickej časti. Z receptorov prichádzajú po periférnych nervových vláknach vzruchy do buniek uložených v spinálnych gangliách. Axóny pseudounipolárnych buniek spinálnych ganglií vstupujú zadnými koreňmi do zadných rohov sivej hmoty miechy. Odovzdajú impulz kontaktnému (vmedzerenému) neurónu, ktorý vzruch prevedie na motobunky predných rohov. Axóny motorických buniek vedú (ako vlákna miechového nervu) vzruch do príslušného orgánu (priečne pruhovaný sval). Kontaktný vmedzerený neurón môže odovzdať impulz na motobunku rovnakej alebo opačnej strany v sivej hmote miechy.

        V mieche sú centrá iba pre niektoré nepodmienené reflexy, ktoré ovplyvňujú činnosť a napätie svalov bez regulačných zásahov z mozgu. V mieche sa ďalej nachádzajú centrá pre napätie cievnych stien, vyprázdňovanie močového mechúra, konečníka a pre sekréciu potu.

        Nervové dráhy miechy

V bielej hmote, ktorá prilieha tesne k sivej hmote, prebiehajú krátke dráhy – asociačné a komisurálne dráhy. Spájajú susedné alebo blízke segmenty miechy vzostupne i zostupne, resp. pravú a ľavú polovicu miechových segmentov. Zabezpečujú koordináciu funkcie miechových segmentov.

        Najdôležitejšie sú dlhé dráhy miechy. Sú dvojakého typu: vzostupné ascendentné dráhy (vedúce z receptorov cez miechu do mozgu) a zostupné descendentné dráhy (vedúce z mozgu cez miechu do cieľových orgánov). Ascendentné a descendentné dráhy sú vysvetlené aj vyššie. V bočných povrazcoch bielej hmoty, vo funiculi laterales sa nachádzajú dráhy zmiešané.

        Mozog (encephalon, cerebrum)

Mozog je uložený v lebečnej dutine (neurocranium). Mozog dospelého človeka váži približne 1 500 g.

        Mozog z funkčného hľadiska ako aj celá nervová sústava je nedeliteľný integrovaný celok. Na základe embryonálneho vývoja sa však uplatnilo opisné delenie mozgu takto:

1. Predĺžená miecha (medula oblongata),  syn. miechomozog – myelencephalon  
2. Varolov most (pons Varoli), syn. zadný mozog – metencephalon

1. Mozočok (cerebellum)
2. Stredný mozog (mesencephalon)
3. Medzimozog (diencephalon)
4. Predný alebo koncový mozog (telencephalon)

Predĺžená miecha, Varolov most a stredný mozog vytvárajú mozgový kmeň.

        Predĺžená miecha (medula oblongata),  syn. miechomozog – myelencephalon, bulbus medulae spinalis          

Je plynulým pokračovaním miechy, uložená je v zadnej lebečnej jame. Siaha od odstupu prvého krčného nervu po dolný okraj Varolovho mostu, s ktorým je spojená prostredníctvom dolných mozočkových ramienok. Predná ryha (fissura mediana anterior) pokračuje z miechy na ventrálnej strane predĺženej miechy a končí vo foramen caecum. Po stranách fissura mediana anterior  pokračujú predné miechové povrazce ako pyramides medullae oblongatae, ktoré sa smerom k mieche zužujú a vo výške prvých krčných nervov sa krížia (decussatio pyramidum). Po stranách od pyramíd sú vyvýšeniny – olivy, ktoré nadvihuje v nich uložené jadro (nucleus olivaris). Aj na zadnej strane predĺženej miechy je v strede žliabok – sulcus medianus posterior a po jeho stranách pokračujú zadné miechové povrazce rozdelené na dve časti: stredná časť sa volá fasciculus gracilis a končí v hornej časti predĺženej miechy zdureninou nazvanou tuberculum gracile. Bočná časť povrazcov sa volá fasciculus cuneatus a končí tiež zdureninou zvanou tuberculum cuneatum.

        Canalis centralis z miechy pokračuje do predĺženej miechy a rozširuje sa v nej do IV. komory (ventriculus quartus).

        Predná časť hmoty predĺženej miechy je tvorená prevažne bielou hmotou. V nej prebiehajú nervové dráhy. Na zadnej strane predĺženej miechy je prevažne sivá hmota, ktorá je sústredená do jadier. Sú to jadrá niektorých hlavových nervov a centrá životne dôležitých nepodmienených reflexov, ako sú kašľanie, kýchanie, zvracanie, cicanie, slinenie, hltanie, sekrécia žalúdočnej šťavy, ale i žmurkanie a slzenie.

Jadrá hlavových nervov sú umiestnené viac menej v dvoch radoch. Mediálnejšie sú uložené motorické jadrá, laterálnejšie senzitívne. Sú to:

nucleus nervi hypoglossi – motorické jadro XII. podjazykového nervu (n. hypoglossus)

nucleus ambiguus – motorické jadro IX. jazykovohltanového nervu (n. glossopharyngeus) a XI. vedľajšieho nervu (n. accesorius).

V nucleus dorsalis nervi vagi začínajú efektorové  vlákna, ktoré zabezpečujú parasympatikovú inerváciu vnútorných orgánov hrudníka a brucha cestou X. blúdivého nervu (n. vagus).

Nucleus tractus nervi trigemini tvorí dolnú časť senzitívneho jadra trojklaného V. nervu.

Nucleus tractus solitarii je jadro, v ktorom končia viscerálne aferentné vlákna (chuťové vlákna), ktoré prebiehajú v nervus facialis (VII. tvárový nerv), v nervus glossopharyngeus a v nervus vagus.

Po stranách predĺženej miechy smerom k lebečnej spodine odstupuje IX. – XII. hlavový nerv.

(XI. nervus accesorius – prídatný nerv, inervuje svaly hrtana).

        Varolov most (pons Varoli)

Varolov most tvorí priečny val nad predĺženou miechou. Pomocou ramienok (brachia pontis) je spojený s mozočkom. Ramienka sa zanárajú do mozočka. Na hranici medzi mostom a predĺženou miechou odstupuje VI. nerv, odťahujúci nerv – nervus abducentis. Jeho jadro nucleus nervi abducentis je v dorzálnej časti mostu. V mostovo-mozočkovom uhle odstupujú VII. tvárový nerv – nervus facialis a VIII. sluchovo-rovnovážny nerv – nervus vestibulocochlearis. Jadro nucleus nervi facialis je tiež v dorzálnej časti mostu. Pri kraniálnom zakončení mostu, medzi mostom a ramenami mostu, odstupuje najmohutnejší hlavový nerv, V. trojklanný nerv – nervus trigeminus. Z jeho troch jadier je v moste uložené iba hlavné jadro – nucleus senzorius nervi trigemini.

        Dorzálna plocha je obrátená do IV. komory a tvorí ju prevažne sivá hmota. Zhora je krytá možočkom. Ventrálna plocha je tvorená bielou hmotou. V nej prebiehajú pozdĺžne vlákna pyramídovej dráhy. Väčšina vlákien však prebieha priečne a zabezpečuje spojenie mozgovej kôry a mozočka.

        Dorzálna plocha mosta je prekrytá mozočkom a spolu s dorzálnou plochou predĺženej miechy tvorí kosoštvorcovú spodinu IV. mozgovej komory, zvanú fossa rhomboidea.

        V moste odstupuje V. – VIII. hlavový nerv.

        Mozočok (cerebellum)

Mozočok je uložený v zadnej lebečnej jame, vypĺňa priestor medzi mozgovým kmeňom  a záhlavovými (okcipitálnymi) lalokmi koncového mozgu. Je uložený zozadu nad predĺženou miechou a mostom. Skladá sa z dvoch pologúl – hemisfér (hemisphaeria cerebelli), ktoré sú uprostred spojené mozočkovým červom – vermis cerebelli. Povrch mozočka, kôru (cortex cerebelli),  tvorí asi 1 mm hrubá vrstvička sivej hmoty, ktorá je hlboko poprehýbaná a vytvára početné jemné záhyby (gyri). Zvnútra vniká do každého závitu výbežok bielej hmoty. Týmto vzniká na priereze charakteristická stromovitá kresba, ktorá bola starými anatómami nazvaná strom života (arbor vitae). V kôre mozočka sú veľké hruškovité bunky – Purkyňove bunky, ktoré vysielajú axóny do jadier mozočka. Fylogeneticky najstaršia časť mozočka, tzv. vestibulárny mozočok, obsahuje kôrové centrá vestibulárneho aparátu. V hĺbke bielej hmoty mozočka sú zoskupenia nervových buniek, zhluky sivej hmoty, ktoré vytvárajú jadrá. Najväčšie z nich je zubaté jadro – nucleus dentatus, z neho vystupujúce vlákna sa zapájajú do nervových dráh tractus cerebellorubralis a cerebellothalamicus.

        Vzruchy, ktoré prichádzajú do mozočka mozočkovými ramienkami zo statického aparátu vnútorného ucha, z kĺbových, šľachových a svalových proprioceptorov a z receptorov kožných, zrakových, sluchových i z vnútorných orgánov, sú v mozočkovej kôre integrovane spracované spolu s informáciami, ktoré prichádzajú z motorickej oblasti mozgovej kôry koncového mozgu. Z kôry mozočka idú vzruchy k mozočkovým jadrám, od ktorých začínajú vlastné odstredivé dráhy mozočka. Prepájajú sa hlavne v nucleus ruber (v strednom mozgu) a v retikulárnej formácii. Cez thalamus (v medzimozgu) vedú čiastočne až do motorickej oblasti kôry koncového mozgu.

        Mozočok reguluje svalový tonus a koordináciu svalovej činnosti. Z tohto dôvodu pri poškodení mozočka dochádza k poruchám svalového napätia (hypotónia), k zlému odmeriavaniu pohybov, nemožnosti uskutočniť pravidelné pohyby, vrávoranie pri chôdzi (dizmetria a adiadochokinéza). Býva porušená aj koordinácia svalov zúčastňujúcich sa pri artikulovanej reči. Príkladom prechodne porušenej činnosti mozočka je intoxikácia etylalkoholom.

        Stredný mozog (mesencephalon)

Stredný mozog je krátka a úzka časť mozgového kmeňa, u človeka najstarší oddiel mozgu. Mesencephalon je aj najmenší oddiel CNS, meria len 2 cm. Nachádza sa medzi mostom a mozgovými hemisférami, teda spája most a mozoček s dolnou časťou predného mozgu.

Stredom prebieha Sylviov kanálik – aquaeductus mesencephali Sylvii, ktorý spája III. a IV. mozgovú komoru.

        Časť stredného mozgu dorzálne od Sylviovho kanálika sa nazýva štvorhrbolie – tectum mesencephali (pokrývka stredného mozgu), ktoré vytvárajú dva páry hrbolčekov uložených na lamina tecti pokryvnej vrstve (predtým označovanej ako lamina quadrigemina). Dva horné hrbolčeky colliculi superiores, ktoré sú podkôrové centrá na zabezpečovanie pohybovej súhry oboch očí a dva dolné hrbolčeky – colliculi inferiores sprostredkujú pohyb hlavy za zdrojom zvuku. Dva colliculi superiores a dva colliculi inferiores sú od seba oddelené brázdou vo forme kríža, medzi colliculi superiores sa prikladá zhora corpus pineale (šuška). Pod colliculi inferiores sú uložené jadrá nucleus trochlearis a odstup IV. kladkového nervu (n. trochlearis) a rostrálnejšie nucleus okulomorius – jadro III. okohybného nervu (n. okulomotorius). Pod colliculi superiores je aj centrum pupilárneho reflexu (nucleus praetectalis).

        Ventrálnu časť stredného mozgu od Sylviovho kanálika tvoria dve zložky:

a) tegmentum mesencephali, ktoré obsahuje väčší počet jadier sivej hmoty. Sivá hmota tu vytvára čierne jadro (nucleus niger – obsahuje pigment melanín) a červené jadro (nucleus ruber – obsahuje červenkastý pigment).

b) spodnú časť tvoria mozgové ramená – crura cerebri, valy bielej hmoty na spodine mozgu. Tieto nasadajú na most. Crura cerebri vedú vzostupné a zostupné dráhy, ktoré spájajú kôru mozgu s nižšími oddielmi CNS. Medzi crura cerebri je jamka (fossa intercruralis), z ktorej vystupuje III. okohybný nerv (n. okulomotorius).  

        Retikulárna formácia (formatio reticularis)

Retikulárna formácia sa skladá z malých nervových buniek sivej hmoty, roztrúsených medzi zväzkami vláken bielej hmoty. Navzájom sú pospájané pomocou svojich výbežkov a utvárajú sieťovitú štruktúru. Retikulárna formácia prestupuje z predĺženej miechy do ostatných častí mozgového kmeňa, do Varolovho mosta, nahor pokračuje až do stredného mozgu, ba až do hypotalamu (medzimozog), dole zasahuje až do krčnej miechy. Rozrestiera sa ako nepresne ohraničený pás. Riadi dve životne dôležité funkcie: dýchanie a krvný obeh. Preto zlomeniny bázy lebky alebo horných krčných stavcov – väzu, majú zväčša smrteľné následky, spôsobené zastavením dýchania.

        Retikulárna formácia aktivizuje podnetmi svojich neurónov mozgovú kôru a udržuje ju v bdelom stave. Poškodenie retikulárnej formácie pri úrazoch hlavy má preto často za následok dlhotrvajúci spánok alebo bezvedomie. Prijíma vzruchy privádzané miechovými dráhami a hlavovými nervami z rozličných receptorov a potom ich odovzdáva do jednotlivých častí mozgovej kôry. Časť vzruchov vzniká priamo v bunkách retikulárnej formácie. Retikulárna formácia je nielen dôležitá prevodová štruktúra, ale aj významný aktivátor mozgovej kôry. Bez vzruchu z retikulárnej formácie upadá mozgová kôra do útlmu („zaspáva“).

        Okrem toho je r.f. centrum reflexov, ktoré zabezpečujú : sanie, prehĺtanie, slinenie, vracanie, kašľanie, kýchanie.

        Funkcie všetkých centier retikulárnej formácie majú reflexný charakter. Impulzy, ktoré prichádzajú z rozličných receptorov (krvnou cestou, senzitívnymi vláknami mozgových nervov a vzostupnými dráhami miechy) sa v príslušných centrách spracúvajú a prostredníctvom mozgových nervov a miechových dráh potom retikulárna formácia „odpovedá“ na podnety.        

        Medzimozog (diencephalon)

Medzimozog  spája stredný mozog s koncovým mozgom. Je zakrytý a čiastočne zrastený s mozgovými pologulami. Tvoria ho štruktúry ohraničujúce III. mozgovú komoru. Bočné steny III. komory tvorí pravý a ľavý thalamus (lôžko). Spodnú stenu tvorí hypothalamus (podlôžko), k jeho prednej časti je pripevnená hypofýza.

        Vývojovo a čiastočne aj funkčne patrí k medzimozgu aj nervová (zmyslová) časť oka a zrakový nerv.

        Na lebečnej spodine je viditeľná iba malá časť medzimozgu  –  dva bradavičnaté hrbolčeky – corpora mamillaria, v ktorých sú uložené jadrá nuclei corporis mamillaris. Pred corpora mamillaria je na infundibule (stopke) pripevnená hypofýza. Pred hypofýzou  je skríženie zrakových nervov.

        Vo vnútri medzimozgu je umiestnená štrbinovitá III. komora, ktorej horná časť je blanitá a zhora je pripojená šuška. Tretia komora komunikuje cez aquaeductus mesencephali Sylvii so IV. komorou a po stranách cez foramina interventricularis s postrannými komorami, ktoré sú v koncovom mozgu.

        Thalamus (lôžko) je párový, veľký, asi 4 cm dlhý, zhluk sivej hmoty. Jeho vnútorná a horná plocha ohraničujú III. komoru a čiastočne tvoria spodinu bočných. Vonkajšia (laterálna) stena je oddelená od bazálnych ganglí koncového mozgu pásom bielej hmoty (capsula interna). Na spodnej strane je výbežok retikulárnej formácie, ktorá sem zasahuje zo stredného mozgu. Obidva talamy sú rostrálne úzke a približujú sa k sebe a ohraničujú zozadu foramina intervertebralia. Zadné konce sú zhrubnuté a divergujú od seba. Sú preklenuté prúžkom commissura habenularum. Po stranách sú dve trojuholníkovité štruktúry trigonum habenulae, ktoré obsahujú jadrá nucleus habenulae, do ktorých vstupujú čuchové vlákna. Pod talamami, smerom k lamina tecti sú dve vyvýšeniny – kolienkovité telesá corpora geniculata. Ich jadro tvorí sivá hmota.

        Thalamus tvorí hlavne sivá hmota, ktorá je pásikmi bielej hmoty rozdelená na viac častí: nucleus anterior thalami, nucleus medialis thalami, nucleus lateralis thalami a ďalšie menšie jadrá. Zadná časť nucleus lateralis thalami vytvára funkčne samostatnú časť nucleus posterior (pulvinar thalami).

        Thalamus je veľkým množstvom vláken spojený s mozgovou kôrou. Thalamus funguje predovšetkým ako prepojovacia stanica takmer všetkých aferentných dráh, vedúcich od receptorov ku kôre. Prepájajú sa tu dráhy prichádzajúce z mozočka, z retikulárnej formácie, z nucleus ruber a substancia nigra, zo senzitívnych jadier hlavových nervov a senzitívne ascendentné dráhy z miechy a časť čuchovej a chuťovej dráhy. Corpora geniculata sú prepojovacie stanice zrakovej a sluchovej dráhy. Vlákna z nucleus corporis geniculati medialis sa šíria cestou radiatio acustica do sluchovej časti kôry. V corpus geniculatum laterale končí väčšina vláken tractus opticus, ktoré z neho pokračujú ako radiatio optica do centier kôry.  Thalamus má teda dôležitú úlohu pri prijímaní a prepojovaní všetkých senzitívnych vnemov do mozgovej kôry. V jednotlivých častiach talamu sa stretávajú vzruchy prichádzajúce do talamu z proprioceptorov i exteroceptorov. Podnety tu pritom dostávajú citové zafarbenie. Pri prudkých citových reakciách (afektoch), vyvoláva thalamus súčasne vegetatívne i motorické reakcie (búchanie srdca, zblednutie, potenie, podlamovanie kolien, plač...) tým, že vysiela impulzy tak autonómnemu, ako aj k extrapyramídovému systému.

        Hypothalamus (podlôžko) tvorí spodinu III. mozgovej komory. Predný okraj hypotalamu je zrastený s priečne postavenou platničkou nervového tkaniva – lamina terminalis, ktorá vpredu uzatvára III. komoru. Smerom dolu sa lamina terminalis prikladá k miestu spojenia oboch zrakových nervov – chiasma opticum. Za chiazmou zo spodiny III. komory vystupuje nálevkovitá stopka hypofýzy infundibulum, na ktoré je hypofýza pripojená. Dorzálne v zadnej časti infundibula sa nachádza vyvýšenina sivej hmoty – tuber cinereum a za ním nápadné párové pologulovité telieska – corpora mamillaria. Laterálna plocha hypotalamu je zrastená s mozgovou hemisférou a hraničí s capsula interna.        Hypothalamus tvorí sivá hmota, v ktorej jednotlivé skupiny buniek vytvárajú zoskupenia – jadrá.

        Hypothalamus pôsobí ako hlavný integrátor autonómneho nervového systému a žliaz s vnútornou sekréciou.  Tento funkčný komplex sa nazýva hypotalamo-hypofýzový systém. Je najdôležitejším nadradeným koordinačným centrom vegetatívnych funkcií. Parasympatická regulačná oblasť je v predných hypotalamických jadrách. Zadné hypotalamické jadrá sú nadradené sympatickým nervom.  

Hypotalamus regululuje objem cirkulujúcej krvi, prijímanie vody, potravy, rytmus spánku a bdenia. Podieľa sa nariadení afektívneho a sexuálneho správania.

        Koncový mozog (telencephalon,  cerebrum, syn. predný mozog, veľký mozog)

Vypĺňa väčšinu dutiny neurokránia. Tvoria ho dve pologule – hemisféry (hemisphaeriae cerebri). Hlboká, sagitálne (ventrodorzálne, predozadne) prebiehajúca brázda fissura longitudinalis cerebri rozdeľuje cerebrum na pravú a ľavú hemisféru. V jej hĺbke sa nachádza svorové teleso (corpus callosum), ktoré spája obidve hemisféry navzájom. Je to pruh bielej hmoty, tvorený nervovými vláknami (najväčšia komisurálna dráha).

        Hemisféry koncového mozgu sa skladajú:

a) z rozsiahlej vonkajšej sivej hmoty (cortex cerebri), ktorá obaľuje mozog na spôsob plášťa, preto ju nazývame pallium,

b) z čuchového mozgu rhinencephalon, u človeka značne redukovaného,

c) z vnútornej sivej hmoty, ktorá vytvára jadrá ponorené do bielej hmoty hemisfér – bazálne gangliá – nuclei basales,

d) z bielej hmoty uloženej pod kôrou – corpus medullare,

e) vnútri každej hemisféry je pomerne veľká kosákovitá bočná komora – ventriculus lateralis.

        Na hemisférach rozoznávame plochy: konvexná plocha, bazálna plocha a vnútorná plocha medzi hemisférami.

        Celý povrch hemisfér je poprehýbaný a vytvára veľmi početné zárezy, brázdy (sulci cerebri) a medzi nimi mozgové závity (gyri cerebri). Týmto je povrch mozgovej kôry značne zväčšený a má u dospelého priemerne okolo 2 200 cm2. Asi tretina tejto plochy je na povrchu, dve tretiny sú skryté v brázdach. Brázdy a závity sledujú určitý pevný základný plán, napriek tomu je určitá asymetria v usporiadaní brázd pravej a ľavej hemisféry toho istého jednotlivca a značná variabilita v usporiadaní brázd a závitov rôznych jednotlivcov.  Na povrchu hemisfér sú niektoré konštantné brázdy, ktoré rozdeľujú hemisféry na 5 lalokov, pomenovaných podľa toho, pod ktorou lebkovou kosťou sa nachádzajú:

1. Čelový lalok – lobus frontalis je uložený v prednej jame lebkovej  pod frontálnou kosťou, siaha po sulcus centralis. Paralelne s centrálnou brázdou prebieha kôrové motorické centrum v gyrus praecentralis. Pred ním približne rovnobežne prebiehajú na konvexnej ploche tri gyri (gyrus frontalis superior, gyrus frontalis medius, gyrus frontalis inferior). Oblasť gyrus praecentralis je area motoria. Kôra v nej obsahuje veľké pyramídové (Becove) bunky. Z nich začínajú vlákna pyramídovej dráhy. Pred area motoria je area praemotoria, kôra tu má rovnakú skladbu ako v area motoria, ale neobsahuje Becove bunky. Zúčastňuje sa na vôľou ovládaných pohyboch. Pred ňou je oblasť ovládajúca chcené pohyby očnej gule a hlavy. Na spodnej ploche čelného laloku sú gyri orbitales a gyrus rectus.

        Vo frontálnom laloku sú lokalizované:

        Brokove motorické rečové centrá sa lokalizujú do operculum frontale. Sú vytvorené obojstranne, ale funkčne je aktívne iba jednostranne (u pravákov v ľavej hemisfére a naopak). Riadi jemné a presné pohyby svalov pri artikulovanej reči. (Druhé rečové centrum Wernickeho sa nachádza medzi parietálnym a temporálnym lalokom). Pri poškodení motorického centra reči nastáva motorická afázia.

        Kôrové čuchové centrum ako jediné kôrové centrum človeka, neleží v neocortexe, ale vo fylogeneticky starých oblastiach kôry, nachádza sa na spodine čelových lalokov. Vlákna čuchového nervu tu končia priamo v kôre (neprechádzajú cez thalamus).

        Motorické kôrové centrum spomínané vyššie (area motoria, area praemotoria).

2. Temenný lalok (lobus parietalis) uložený je v strednej lebkovej jame pod temennou kosťou, siaha od sulcus centralis po sulcus parietooccipitalis (na vnútornej ploche hemisféry), smerom nadol po sulcus lateralis. Za sulcus centralis prebieha gyrus postcentralis, kde je uložené kôrové centrum kožnej citlivosti (area senzoria). Chuťová area sa lokalizuje do operculum frontoparietale, hlavne do hornej časti sulci lateralis v blízkosti area senzoria. Od gyrus postcentralis vychádza sulcus postcentralis, ktorý pokračuje do sulcus interparietalis. Tento rozdeľuje parietálny lalok na lobus parietalis superior a inferior, na ktorom je gyrus angularis, ktorý plynule prechádza do spánkového laloku.

3. Spánkový lalok (lobus temporalis) je uložený v strednej jame lebkovej, pod spánkovou kosťou, niže temenného laloka, od ktorého ho oddeľuje sulcus lateralis cerebri. Ten ho oddeľuje aj od čelového laloka. Prebiehajú na ňom dve pozdĺžne brázdy – sulcus temporalis superior et inferior a tri závity – gyrus temporalis superior, medius et inferior. Na hornej ploche gyrus temporalis superior, obrátenej do sulcus lateralis cerebri sú 2—3 gyri temporales transversi, ktoré sú kôrovým sluchovým analyzátorom.  Sluchová area diferencuje sluchové vnemy podľa intenzity, kvality a výšky. V nadväznosti na sluchovú areu v gyrus temporalis superior je akustické (sluchové) rečové centrum. Tu sú sluchové pocity vnímané vzhľadom na ich zdroj a zároveň asociujú s minulými skúsenosťami. Na spodnej ploche spánkového laloku je najmediálnejšie uložený gyrus hippocampi a pod ním gyrus temporalis inferior.  Kôrová čuchová area je v oblasti predného zakončenia gyrus hippocampi. Okolo nej je oblasť čuchových asociácií.

4. Ostrov (vklesnutá časť kôry) – lobus insularis alebo jednoducho insula je skrytý lalok, uložený asi v strede na bazálnej ploche koncového mozgu. Prekrytý je okolitými lalokmi. Insula je oddelená od okolitých častí pallia brázdou sulcus circularis. Na povrchu inzuly sú viaceré krátke záhyby – gyri breves a vzadu jeden dlhší záhyb – gyrus longus.

5. Záhlavový lalok (lobus occipitalis) je uložený nad zadnou jamou lebkovou, nad tentorium cerebelli pod záhlavovou kosťou. Od temenného laloka ho oddeľuje sulcus parietooccipitalis. Pod ním je sulcus calcarinus, ktorý oddeľuje časť okcipitálneho laloku zvanú cuneus. Na vonkajšej ploche, za sulcus transversus, pred polus occipitalis, prebieha dopredu konvexná brázda sulcus lunatus, ktorá tvorí ohraničenie kôrového analyzátora zraku. Zraková area zaberá zadnú časť okcipitálneho laloka za sulcus lunatus a z vnútornej plochy oblasť okolo sulcus calcarinus. Okolo nej je zraková psychická area, ktorá je zodpovedná za vznik vizuálnych dojmov a asociácie týchto dojmov so skúsenosťami z minulosti , ktoré sú dôležité pre poznanie a identifikáciu.

        Mozgová kôra (cortex cerebri)

Mozgová kôra sa vo fylogenéze vyvíjala ako súčasť centrálnych čuchových orgánov (čuchový mozog – rhinencephalon).  Takto vznikla bazálna časť – paleopallium a dorzomediálna časť – archipallium.  Pôvodne tvorili paleopallium a archipallium celú mozgovú kôru. Až u plazov sa začala diferencovať nová zóna medzi paleopaliom a archipaliom tzv. neopallium. U cicavcov pozorujeme tzv. postupnú kortikalizáciu, t.j.postupné presúvanie regulácie funkcií jednotlivých orgánov z nižších častí nervového systému do mozgovej kôry. U vyšších cicavcov vrátane človeka, sa neopalium (neokortex) rozrastá na úkor ostatných častí, takže tvorí až 95,6 % mozgovej kôry. Neokortex je teda fylogeneticky najmladšia, najrozsiahlejšia a zároveň najdokonalejšia časť mozgu človeka. Neokortex sa niekedy ornačuje aj ako izokortex, lebo jej jednotlivé časti sa vyvýjajú počas ontogenézy rovnako a majú zhruba rovnakú stavbu.

        Neokortex (neopallium) – sivá mozgová kôra, je hrubá asi 1,5 – 4,5 mm, histologicky ju tvorí 6 vrstiev. V týchto vrstvách sa vyskytujú tri hlavné typy buniek : pyramídové, zrnité a vretenovité.

        Mozgová kôra riadi činnosť organizmu a je sídlom vyššej nervovej činnosti. Jej nadradené postavenie je umožnené tým, že registruje, analyzuje a syntetizuje všetky vzruchy, ktoré do nej prichádzajú. Na základe tejto analytickej a syntetickej činnosti vysiela impulzy, ktorými riadi reakcie organizmu.  Túto riadiacu funkciu uskutočňuje prostredníctvom nervových dráh.

        Mozgová kôra je ďalej sídlom mentálnych aktivít a schopností ako sú pamäť, schopnosť učiť sa, abstrahovať, rozlišovať podstatné a nepodstatné znaky predmetov a javov, ako aj ich ďalších vlastností, ktoré sa označujú názvom asociatívne funkcie. Dajú sa označiť súhrnne ako inteligencia.

        V mozgovej kôre sú oblasti, ktoré majú jednotnú funkciu a aj ich mikroskopická štruktúra je jednotná. Tieto oblasti nazývame funkčnými areami (napr. zraková area) alebo kôrové projekčné centrá (kôrové centrá, kôrové analyzátory). Kôrové projekčné centrá sú párové a sú umiestnené na zodpovedajúcich miestach v oboch hemisférach. Napriek tomu, že kôrové centrá sú umiestnené v oboch hemisférach, pre niektoré z funkcií (napr. reč) je funkčne zapojené iba jedno, umiestnené v tzv. vedúcej (dominantnej) hemisfére. S dominanciou jednej z hemisfér súvisí aj tzv. funkčná lateralita (praváctvo alebo ľaváctvo).

        Biela hmota hemisfér (corpus medullare) je tvorená viac menej zreteľnými zväzkami zväčša myelinizovaných vláken, glie a riedkej siete krvných kapilár. Vyplňuje vnútro hemisfér medzi kôrou, bazálnymi gangliami a postrannými komorami. Vlákna tvoria systémy, ktoré podľa priebehu delíme na:

1. Projekčné vlákna  sú súbory dráh medzi kôrou a nižšími centrami. Sú krátke – k bazálnym gangliám a dlhé – k jadrám mozgového kmeňa a miechy. Dlhé prebiehajú cez capsula interna,  cez ňu prebieha paramídová dráha, radiatio optika, radiatio acustica a ďalšie.

2. Asociačné vlákna spájajú kôrové oblasti v rámci jednej hemisféry, čím umožňujú spoluprácu funkčných oblastí kôry.

3. Komisurálne vlákna spájajú kôru pravej a ľavej strany, čím umožňujú prenos vzruchov medzi hemisférami a tým ich spoluprácu. Najväčšou mozgovou komisúrou je svorové teleso – corpus callosum.  

        Bazálne gangliá

Bazálne gangliá koncového mozgu sú zhluky sivej hmoty, uložené v hĺbke bielej hmoty. Sú uložené v bazálnej časti hemisfér, polkruhovito rozložené okolo pravého a ľavého talamu. Patrí k nim:

a) chvostovité jadro – nucleus caudatus

b) šošovkovité jadro – nucleus lentiformis, ktorého laterálna časť sa nazýva škrupina – putamen a stredná časť bledá guľa – globus pallidus.

c) mandľovité teleso – corpus amygdaloideum

d) závora (priehradné jadro) – claustrum

        Nucleus caudatus a nucleus lentiformis sa označujú aj spoločným názvom prúžkované teleso – corpus striatum, lebo sú spojené prúžkom sivej hmoty a majú tmavšie a svetlejšie miesta.

        Bazálne gangliá sa zúčastňujú na riadení vôľou neriadených pohybov a svalového napätia. Pri poškodení bazálnych ganglií dochádza k poruchám svalového napätia a vznikajú mimovoľné trhavé pohyby, prípadne strnulosť. Porucha globus pallidus vyvoláva hypertonicko-akinetický stav.

        Corpus amygdaloideum má priame spojenie s mozgovou kôrou v jeho blízkosti (gyrus hippocampi a gyrus parahippocampalis) a s talamom a hypotalamom a retikulárnou formáciou. Vzhľadom na tieto spojenia má inú funkciu ako ostatné bazálne gangliá a zapája sa do limbického systému.

        Limbický systém

Názvom limbický systém sa označujú niektoré štruktúry na mediálnej a bazálnej strane hemisféry a v hĺbke mozgu. Predstavujú sústavu sivých hmôt CNS a ich spojení.

Vyskytuje sa u všetkých cicavcov, ale u vyšších, u ktorých je rhinencephalon značne redukovaný, je vyvinutý lepšie.         

Z anatomického hľadiska sa delí na tri zložky:

1. kôrovú a podkôrovú sivú hmotu (hippocampus, gyrus cinguli, corpus amygdaloideum a iné);

2. intramurálne spojenia limbického systému (v rámci koncového mozgu) – cingulum, corpus callosum, spojenia hippocampu s inými časťami kôry a spojenia corpus amygdaloideum s gyrus cinguli;

3. extramurálne spojenia limbického systému (mimo koncového mozgu):

        a) s diencephalonom (thalamus, hypothalamus),

        b) s mesencephalonom,

        c) s formatio reticularis.

        Funkcie limbického systému sú späté s emočnými reakciami (príjemné, nepríjemné pocity, pocit strachu, celkové správanie človeka), sexuálnymi prejavmi, starostlivosťou o potomstvo, sociálnym chovaním, pamäťou (pri zapamätávaní si nových informácií) a riadením činnosti autonómneho nervstva.

        Obaly CNS. Pleny (meninges)

Mozog a miechu obaľujú tri vrstvy obalov: vonkajšia tvrdá plena (dura mater), stredná pavúčnica (arachnoidea) a vnútorná cievnatka (pia mater).

        1. a) Dura mater encephali je relatívne tvrdá väzivová blana, ktorá zrastá s okosticou a obaľuje zvonku všetky časti mozgu. Vytvára duplikatúry, ako je falx cerebri (vsúva sa medzi hemisféry koncového mozgu), falx cerebelli, tentorium cerebbelli, ktoré oddeľujú a fixujú časti mozgu. Diafragma sellae vytvára horný kryt pre hypofýzu, je v nej otvor pre infundibulum.

           b) Dura mater spinalis je pokračovaním dura mater cerebri. Vytvára vak, v ktorom je miecha. Dura mater spinalis nezrastá s okosticou chrbticového kanála a je oddelená od periostu epidurálnym priestorom – cavitas epiduralis (v lebke zaniká, hoci pri poranení kosti sa tu môže vytvoriť krvný výron – haematoma epidurale). Dura mater spinalis vybieha laterálne do medzistavcových otvorov a obaľuje spinálne nervy.

        2. Arachnoidea je jemná bezcievna blana. Od dura mater ju oddeľuje subdurálny priestor – spatium subdurale (pri úraze hlavy tu býva časté krvácanie známe ako subdurálny hematóm) a od pia mater cavum subarachnoidale, ktoré je vyplnené mozgovomiechovým mokom. Arachnoidea encephali nesleduje záhyby CNS, a voľne prekleňuje povrch mozgu, čím vznikajú pod arachnoideou rozšírené priestory cisternae subarachnoideales. Najväčšia je cisterna cerebellomedularis vzadu medzi cerebellum a medulla oblongata.  Odtiaľto sa môže získavať liquor na vyšetrenie subokcipitálnou punciou.

        Vzhľadom k tomu, že pavúčnica miechy – arachnoidea spinalis vystieľa tvrdú plenu miechy až do konca, do výšky III. krížového stavca, je v dolnej časti tohto vaku, v subarachnoidálnom priestore, mozgovomiechový mok, ktorý sa dá získať na vyšetrenie lumbálnou punkciou.

        Granulationes arachnoideales sú drobné výbežky arachnoidey prevažne podĺž sinus sagittalis superior. Prerážajú dura mater a tam sa odvádza prebytočný mozgovomiechový mok, ktorý má vyšší tlak ako je v krvi. Pri poruche tohto mechanizmu môže prúdiť do subarachnoidálneho priestoru krv a vzniká subarachnoideálny hematóm.

        3. Pia mater je jemná väzivová blana, bohato prekrvená, ktorá nalieha tesne na povrch CNS a sleduje nerovnosti jeho povrchu. Vniká i do mozgových komôr a vytvára v nich spolu s ependýmom (gliové bunky) cievnu spleť – plexus chorioideus, v ktorom sa tvorí mozgovomiechový mok.

Mozgovomiechový mok (liquor cerebrospinalis) vypĺňa mozgové komory, centrálny kanálik a subarachnoidálne priestory. Je to číra žltkastá tekutina v množstve asi 150 ml, špecifickej hmotnosti 1007. Obsahuje stopy bielkovín, glukózy, solí a ojedinele lymfocyty. Najviac sa ho vytvára v bočných komorách, odtiaľ sa dostáva cestou foramina interventricularis do III. komory a cez aquaeductus Sylviae do IV. komory. Odtiaľ cez apertura mediana a apertura laterales do subarachnoidálneho priestoru okolo mozgu a miechy. Vstrebáva sa do krvi a čiastočne do miazgy.  

PERIFÉRNY NERVOVÝ SYSTÉM (Systema nervorum perifericum)

Periférny nervový systém spája centripetálne i centrifugálne CNS s orgánmi a tkanivami celého tela. Patrí sem tá časť nervového systému, ktorá je umiestnená mimo CNS.

        Nervy sa skladajú z nervových vláken, zväčša axónov obalených myelínovou a Schwannovou pošvou, ktoré sú usporiadané do zväzkov. Nervové vlákno je obalené a držané pohromade ďalšími nervovými vláknami jemným väzivom endoneuriom, v ktorom prebiehajú i jemné cievy. Zväzky nervových vláken sú obalené perineuriom. Niekoľko zväzkov tvorí nerv, ktorý je obalený väzivovým obalom epineuriom.

        Periférne nervy sa anatomicky delia na hlavové, miechové a autonómne. Podľa smeru vedenia vzruchu rozlišujeme nervy odstredivé, dostredivé a zmiešané.

        Hlavové nervy (nervi craniales)

Hlavové nervy vystupujú priamo z mozgu. Väčšinou sú funkčne vyhranené, je ich 12 párov a označujú sa rímskymi číslicami.

I. Čuchové nervy (nervi olfactorii) sú senzitívne, začínajú ako výbežky zmyslových čuchových buniek v regio olfactoria (v čuchovej krajine) sliznice hornej časti nosovej dutiny. Odtiaľ prestupujú cez dierkovanú platničku čuchovej kosti (lamina cribrosa ossis ethmoidalis) do lebečnej dutiny a vstupujú do bulbus olfactorius, z ktorého pokračuje čuchová dráha priamo do kôry na báze čelových lalokov. Niektoré vlákna sledujú fylogeneticky staré spojenia rhinencephalonu.

II. Zrakový nerv (nervus opticus) je senzitívny, nie je periférnym nervom, ale súčasťou CNS (medzimozgu), preto je i obalený obalmi CNS a obsahuje i gliové bunky. Začína ako axóny multipolárnych buniek v sietnici. Tieto konvergujú z papilla nervi optici a vytvárajú očný nerv. Očné nervy prestupujú cez canalis opticus z očnice do lebečnej dutiny, kde sa pred hypofýzou čiastočne krížia (chiasma opticum) a pokračujú ako tractus opticus. Zraková dráha pokračuje cez corpus geniculatum laterale, ďalej radiatio optica do zrakového kôrového centra v záhlavovom laloku v okolí sulcus calcarinus.  

III. Okohybný nerv (nervus oculomotorius) vystupuje zo stredného mozgu. Obsahuje motorické vlákna pre niektoré okohybné svaly a parasympatické vlákna pre ganglion ciliare a jeho prostredníctvom inervuje svalový zvierač zrenice, čím umožňuje akomodáciu šošovky.

IV. Kladkový nerv (nervus trochlearis) je motorický, vystupuje na dorzálnej strane stredného mozgu, vstupuje do očnice a vedie motorické vlákna k musculus obliquus superior – k hornému šikmému svalu oka, čím umožňuje pohyb očného bulbu dolu a von.

V. Trojklanný nerv (nervus trigeminus) je najhrubší hlavový nerv. Vystupuje z mosta. Pri hrote pyramídy skalnej kosti má vytvorené ganglion trigeminale a delí sa na tri vetvy: n. ophtalmicus, n. maxillaris a n. mandibularis. Prvé dve vetvy sú čisto senzitívne, tretia je zmiešaná. N. ophtalmicus (očný n.) vedie vzruchy z receptorov kože čela, horného viečka, slznej žľazy a koreňa nosa. N. maxillaris (čeľusťový n.) z receptorov na tvári, v hornej pere, v krídlach nosa a zo zubov v hornej čeľusti. N. mandibularis (sánkový n.) obsahuje senzitívne vlákno zo spánkovej krajiny, okolia ušnice, brady, časti jazyka a zubov v sánke. Motorické vlákna tejto vetvy ovládajú žuvacie svaly.

VI. Odťahujúci nerv (nervus abducens) je motorický, vystupuje medzi predĺženou miechou a mostom, vstupuje do očnice, kde motoricky inervuje musculus rectus lateralis – bočný priamy sval oka. Vytláča bulbus von.

VII. Tvárový nerv (nervus facialis) je prevažne motorický, vystupuje na dolnom okraji mosta, prechádza vnútorným zvukovodom (meatus acusticus internus) v skalnej kosti, na jeho dne vchádza do tvárového kanála (canalis facialis) a vystupuje cez foramen stylomastoideum z dutiny lebečnej, prechádza cez príušné žľazy (glandulae parotis)  a vetví sa, vytvára spleť – plexus parotideus. Vedie predovšetkým motorické vlákna pre mimické svaly a platyzmu. Obsahuje aj sekretorické (parasympatikové) vlákna pre slinné žľazy a senzitívne (chuťové) vlákna z predných dvoch tretín jazyka.

VIII. Rovnovážno-sluchový nerv (nervus vestibulocochlearis), je senzitívny,  predtým sa označoval ako n. statoacusticus, podľa funkcií, ktoré zabezpečuje. Prebieha spolu s n.facialis vnútorným zvukovodom, vedie podnety vnútorného ucha. Má dve časti pars cochlearis a pars vestibularis. Pars cochlearis vedie podnety z Cortiho orgánu, ktoré sú sluchovou časťou nervu, vstupuje do mozgu pri dolnom okraji mosta ako dolný koreň sluchový – radix inferior cochlearis. Obsahuje senzitívne sluchové vlákna, ktoré pokračujú v sluchovej dráhe, cez nucleus cochlearis, nuclei inferioris cez corpus geniculatum mediale v talame a končí v kôrovom sluchovom analyzátore v spánkovom laloku. Pars vestibularis, časť bludisková, je statickou časťou nervu, vstupuje do mozgu cez horný koreň bludiska – radix superior vestibularis a pokračuje cez ganglion vestibulare v jadrách na spodine IV. mozgovej komory, odkiaľ pokračuje centrálna regulácia rovnováhy do vestibulárneho mozočka (kôry mozočka).

IX. Jazykovo-hltanový nerv (nervus glossopharyngeus) vystupuje po stranách predĺženej miechy. Je zmiešaný nerv, vedie motorické vlákna pre svaly hltanu, parasympatikové vlákna pre glandulae parotis (príušné slinné zľazy) a senzitívne (chuťové) vlákna zo zadnej časti jazyka a pocity všeobecnej citlivosti zo sliznice hltanu, nosohltanu a časti úst. Chuťová dráha pokračuje do talamu a kôry temenného laloku (chuťová area).  

X. Blúdivý nerv (nervus vagus) je hlavný nositeľ kraniálneho parasympatiku. Je zmiešaný nerv, ktorý vedie motorické vlákna (menšina) pre svaly hltanu a hrtanu a parasympatikové (väčšina) vlákna pre hladkú svalovinu a žľazy tráviacej rúry, pre orgány krku a hrudníkovej dutiny (srdce, pľúca), orgány brušnej dutiny (pečeň, pankreas, obličky, nadobličky a ďalšie). Vedie signály pre hlad, vracanie a kožnú citlivosť. Obsahuje i malé množstvo senzitívnych vláken vedúcich podnety z ušnice a vonkajšieho zvukovodu. Nervus vagus odstupuje po boku predĺženej miechy, po výstupe z lebky vytvára ganglion. Vo svojom priebehu vytvára celý rad vetiev.  

XI. Vedľajší nerv (nervus accesorius) je motorický, vystupuje z predĺženej miechy. Má dve vetvy: vonkajšiu a vnútornú. Vonkajšia obsahuje motorické vlákna pre krčné a hornú časť chrbtového svalstva (m. trapesius, m. sternocleidomastoideus). Vnútorná vrstva inervuje motorické svaly mäkkého podnebia a hrtanu.

XII. Podjazykový nerv (nervus hypoglossus) je motorický, vystupuje z predĺženej miechy viacerými korienkami, z lebky sa dostáva cez canalis hypoglossi, prebieha dopredu pomedzi svaly krku a rozpadá sa na rami linguales (jazykové vetvy). Inervuje motorické svaly jazyka a podjazykové svaly.

        Miechové nervy (nervi spinales)

Miechové nervy sú nervy zmiešané, obsahujú motorické, senzitívne aj vegetatívne vlákna.

Vystupujú z miechy v počte 31 párov. Z každého segmentu jeden pár. Vznikajú spojením predných a zadných miechových koreňov. Na senzitívnom zadnom koreni, tesne pred spojením s motorickým predným koreňom do spinálneho nervu, je zhrubnutie ganglion spinale (miechová uzlina).

        Po preťatí motorických vláken predných koreňov miechy vznikajú poruchy hybnosti, paréza (čiastočné ochrnutie) alebo plégia (ochrnutie) svalov. Predné korene miechy sú motorické. Ich vlákna, ako morická časť miechového nervu, smerujú k vláknam kostrových svalov, kde končia motorickými platničkami (synapsa). Každé motorické vlákno inervuje niekoľko svalových vláken. Súbor svalových vláken inervovaných jedným nervovým vláknom sa nazýva motorická jednotka. Svaly s presnými pohybmi, napr. okohybné svaly majú tieto jednotky malé. Svaly s hrubými silovými pohybmi, napr. musculus quadriceps femoris (štvorhlavý stehenný sval) majú motorické jednotky veľké.

        Poškodenie senzitívnych vláken zadných koreňov miechy sa prejavuje stratou citlivosti v tej oblasti, z ktorej prichádzajú vlákna. Zadné miechové korene sú výhradne senzitívne. Časť vláken zadných koreňov prebieha miechou bez prerušenia až do mozgového kmeňa. Odtiaľto pokračuje senzitívna dráha až do kôry gyrus postcentralis parietálneho laloka, kde je ústredie veľkej senzitívnej dráhy – kôrové centrum kožnej citlivosti.

        Receptory, v ktorých začínajú senzitívne vlákna miechového nervu, sú voľné nervové zakončenia v tlakových (bolesť), chladových a tepelných telieskach v koži, vo svalových vretienkach a šľachových telieskach vo svaloch, šľachách a kĺboch. Vretienka tvorí zväzoček svalových vláken uzavretých väzivovým obalom. Vlákna vretienka sú obtočené senzitívnymi nervami. Pri svalovej kontrakcii sa kontrahujú aj vretienka a tak nastáva podráždenie senzitívnych vláken, ktoré prinášajú do miechy údaje o napätí vo svaloch, o stupni preťaženosti svalových vláken, odpore, proti ktorému sval pôsobí, ako aj o napätí v šľachách a kĺbových púzdrach, čo je nevyhnutné na zabezpečenie svalového pohybu.

        Miechové nervy opúšťajú chrbticový kanál cez medzistavcové otvory (foramen intervertebrale). Podľa miesta výstupu z chrbticového kanála sa rozlišuje päť skupín miechových nervov:

1. nervy krčné – nervi cervicales (8 párov, C1 – C8)
2. nervy hrudníkové – nervi thoracales (12 párov, Th1 – Th12 )
3. nervy driekové – nervi lumbales (5 párov, L1 – L5)
4. nervy krížové – nervi sacrales (5 párov, S1 – S5)
5. nervy kostrčové – nervus coccygeus (1 pár, Co)

        Nervus spinalis po výstupe z chrbticového kanála po krátkom priebehu sa vetví na 4 vetvy: ramus meningeus (vetva meningeálna), ramus communicans (vetva spojovacia), ramus ventralis (vetva predná, brušná) a ramus dorsalis (vetva zadná, chrbtová). Ramus meningeus sa vracia do chrbticového kanála a inervuje obaly miechy. Ramus communicans sa vytvára iba v hrudných a horných driekových segemntoch. Sú to pregangliové sympatikové vlákna z bočných rohov miechy. Rami dorsales sú tenšie a zachovávajú si segmentálne usporiadanie. Inervujú kožu a svaly zadnej časti trupu. Rami ventrales sú hrubšie, inervujú prednú a bočnú časť trupu. Rami ventrales v krčnej, driekovej a krížovej oblasti sa spájajú a vytvárajú splete – plexus. Z nich potom vystupujú jednotlivé nervy. Predné vetvy hrudnej oblasti si zachovávajú segmentálne usporiadanie a prebiehajú ako medzirebrové nervy.

        1. Plexus cervicalis (krčná spleť) vzniká z predných vetiev C1 – C4. Inervuje svaly a kožu krku a hornej časti hrudníka. Z krčnej spleti odstupuje aj bránicový nerv.

        2. Plexus brachialis (ramenná spleť) vzniká z predných vetiev C5 – C8, pričom pravidelne priberá spojku od C4 a Th1. Rozdeľuje sa na časť nad kľúčovou kosťou a časť pod kľúčovou kosťou. Nad kľúčovou kosťou odstupujú vetvy pre svaly hrudníka. Pod kľúčovou kosťou odstupujú spleti, z ktorých sa až sekundárne vytvárajú nervy inervujúce svaly hrudníka, ramena a hornú končatinu.

        3. Plexus lumbalis (drieková spleť) obsahuje vlákna z L1 – L3, ale priberá aj spojku z Th12 a L4. Plexus lumbalis je uložený v musculus psoas major, jeho vetvy vystupujú pozdĺž mediálneho a laterálneho okraja tohto svalu. Sú to nervy inervujúce brušnú stenu, brušné svaly, a vonkajšie genitálie. Najhrubší nerv tejto splete je nervus femoralis, inervuje svaly a kožu prednej plochy stehna a jeho vetva inervuje mediálnu časť predkolenia a nohy.

         4. Plexus sacralis (krížová spleť) je to najmohutnejšia nervová spleť v ľudskom tele. Na jeho tvorbe sa podieľajú predné vetvy L4, L5, S1 – S5 a Co. Z plexus sacralis odstupujú vetvy pre svaly panvy, pre kožu zadnej plochy stehna a pre kožu hrádze a najhrubší nerv ľudského tela nervus ischidiadicus, ktorývystupuje cez foramen ischiadicus na zadnú plochu stehna, prebieha pod svalmi do fossa poplitea, kde sa vetví. Inervuje svaly a kožu predkolenia a nohy.

        Autonómny nervový systém (systema nervorum autonomicum)

Nervy autonómneho nervového systému nazývame aj vegetatívnymi nervami. Vegetatívne nervy zabezpečujú koordinovanú činnosť vnútorných orgánov. Inervujú žľazy, hladké svaly v stenách tráviacej trubice, v stenách ciev, v iných vnútorných orgánoch, ale aj v koži a srdcový sval. Regulujú priesvit ciev (vazomotoriku), sekrečnú kapacitu žliaz (sekretomotoriku), tonus hladkej svaloviny, črevnú peristaltiku, tvorbu potu, zježenie vlasov, zrýchlenie alebo spomalenie srdcovej činnosti a pod.

        Charakteristické pre autonómny nervový systém je to, že jeho nervy sú tvorené vždy minimálne dvoma neurónmi. Prvý neurón ide z CNS do vegetatívnej uzliny – ganglia. Toto je tzv. pregangliový úsek. Druhý neurón ide z ganglia do príslušného orgánu – tento úsek je postgangliový úsek. Prvý pregangliový neurón má svoje bunkové telo v CNS, postgangliový neurón má bunkové telo v autonómnom gangliu, ktoré je rôzne ďaleko od CNS. V autonómnych gangliách sa neuróny synapticky spájajú tak, že axón jedného pregangliového neurónu sa spája pomocou kolaterál s viacerými postgangliovými neurónmi. Axóny postgangliových neurónov sa spájajú dotykom so svojimi efektormi.  

        Vegetatívna nervová sústava sa delí na dve časti, na časť sympatikovú(pars sympatica) a časť parasympatikovú (pars parasympatica).

        Sympatické vlákna vychádzajú len z miechy. Vychádzajú zo sivej hmoty miechy zo zona intermedia z nuclei intermediolaterales celej hrudnej a hornej časti driekovej miechy – torakolumbálny systém. Výbežky (axóny) týchto nervových buniek prebiehajú spoločne s motorickými vláknami v predných miechových koreňoch a vystupujú cez medzistavcové otvory – foramina intervertebralia. Po výstupe z chrbticového kanála odbočujú od miechových nervov a smerujú do povrazcov nervového tkaniva pozdĺž chrbtice.

        Cestou predných miechových koreňov sa dostávajú vlákna pregangliového úseku (pomerne krátke) do sympatických ganglií, ktoré sú uložené pred chrbtickou. Sympatické gangliá tu vytvárajú dva kmene (truncus sympaticus dexter et sinister). V truncus sympaticus sú ganliá jednej strany navzájom pospájané  nervovými vláknami. Zo sympatických ganglií vystupujú postgangliové vlákna ( väčšinou značne dlhé), ktoré sa dostávajú k cieľovým orgánom trojakým spôsobom:

        a) pridávajú sa k miechovým nervom,

        b) prikladajú sa k cievam a vytvárajú okolo nich spleť,

        c) vytvárajú samostatné vegetatívne nervy, ktoré inervujú vnútorné orgány.

Vlákna z krčnej časti sympatikového kmeňa inervujú svalstvo ciev hlavy, oka a hladké svalstvo žliaz hlavy a krku, slinové žľazy a srdcový sval. Vlákna hrudníkovej časti inervujú pľúca, hladké svalstvo priedušiek, žalúdok, dvanástnik a pankreas. Vlákna brušnej časti tvoria splete, ktoré idú pozdĺž ciev k stene orgánov tráviacej sústavy. Vlákna driekovej časti inervujú hladké svalstvo panvových orgánov najmä vnútorných pohlavných orgánov a sú silne premiešané s parasympatikovými nervami.

        Parasympatikové vlákna vychádzajú buď priamo z mozgu alebo z krížovej časti miechy – kraniosakrálny systém. Na rozdiel od sympatiku pregangliový neurón je veľmi dlhý a parasympatikové gangliá, ktoré sú veľmi malé, ležia blízko inervovaných orgánov. Parasympatikové vlákna vystupujú z predĺženej miechy a stredného mozgu spolu s niektorými hlavovými nervami – III., VII., IX., a X. Ku kraniálnemu parasympatiku patria gangliá: ganglion ciliare, pterigion, submandibulare a oticum. Sakrálny parasympatikus prebieha s miechovými nervami alebo ako nervi splanchnici pelvis (inervujú hrubé črevo, močový mechúr) a nervi eringetes (inervujú erektilné tkanivo penisu a klitorisu).

        Sympatikové a parasympatikové vlákna vytvárajú spleti: autonómne spleti – plexus autonomicus. Najdôležitejšie sú: srdcová spleť (plexus cardiacus), brušná spleť (plexus coeliacus) a podžalúdková spleť (plexus hypogastricus).

        Na zakončeniach vegetatívnych nervov sa uvoľňujú rozdielne mediátory. Mediátorom sympatikových vláken je noradrenalín, preto adrenergický systém a mediátorom parasympatikových vláken je acetylcholín, preto cholinergický systém. Z toho vyplýva protichodnosť ich inervácie. Napr. sympatikus zrenice rozširuje, činnosť srdca zrýchľuje, tlak krvi zvyšuje, cievy zužuje okrem vencových a mozgových ciev, ktoré rozširuje. Parasympatikus pôsobí opačne.

        Aj keď autonómny nervový systém pracuje nezávisle od nášho vedomia a vôle, predsa autonómne funkcie môžu byť ovplyvňované z mnohých oblastí mozgu: z mozgovej kôry, z limbického systému, z talamu, z bazálnych ganglií, z retikulárnej formácie a z mozočka. Väčšina týchto vplyvov sa uplatňuje cez hypotalamus. Hypotalamus má priame aj nepriame spojenie s týmito oblasťami a javí sa ako časť mozgu, ktorá má kľúčové postavenie v integrácii funkcií autonómneho systému.