Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Pedagogická fakulta / Psychologická propedeutika

História psychológie (kratka_historia_vzniku_vedeckej_psychologie.doc)

Krátka história vzniku vedeckej psychológie

Predmet psychológie sa formoval v priebehu 17.- 19. storočia. Vcelku možno povedať, že pri formovaní predmetu psychológie rozoznávame tri hlavné etapy.

1. 17.-18. storočie, kedy sa vytvárajú filozofické a metodologické základy pre formovanie predmetu psychológie v rámci filozofických systémov tých čias.
2. Na tomto filozofickom základe sa v druhej polovine 19. storočia vytváraj psychológia ako samostatná vedná disciplína a formuje sa predmet psychológie. Od začiatku si razí cestu ako experimentálna veda.
3. Vytvára sa systém psychologických vied, zdokonaľujú sa výskumné metódy a psychológia sa začleňuje ako rovnoprávna veda do systému vied.

1.) Pokiaľ ide o filozofické základy pre formovanie psychológie, obmedzíme sa na niekoľkých vedcov. Nebudeme sa zaoberať starovekou filozofiou, aj keď už vtedy sa vytvárali základy psychológie, a niektoré poznatky z tých čias majú platnosť aj dnes. Pre vznik psychológie je mimoriadne dôležitým francúzsky bádateľ René Descartes (1596-1650), a to najmenej v troch smeroch:

a.) Rozdelil svet na matériu (res extenza = vec priestorová) a ducha (mens – myseľ), ktorého podstatu videl v myslení, vo vedomí. Tým, že podstatu duše videl vo vedomí, spresnil pojem psychiky tak, že mu dal konkrétny obsah, inými slovami – špecifickosť psychiky videl vo vedomí. Takto sa vedomie stala psychickým javom, čo umožnilo definovať predmet psychológie. Týmto faktom ovplyvnil Descartes nielen filozofické myslenie, ale aj myslenie psychologické, keďže psychológia, najmä introspektívna psychológia 19. aj 20. storočia, sa opierala o tento pojem, pričom sa podstatne líši od Aristotelovho pojmu „duša“ (psyché). Zo všeobecného princípu života, ktorým bola podľa Aristotela duša, duch, rozpracoval sa špeciálny princíp vedomia. Descartes síce sám nepoužíva pojem „vedomie“, ale hovorí o duchu (mens), pričom ho definuje ako „všetko, čo v nás prebieha tak, že i to sami v sebe bezprostredne vnímame“. Za viedol vlastne princíp introspekcie (sebapozorovania), samoodrazu vedomia v sebe samom. Tým položil základy introspektívnemu chápaniu vedomia ako v sebe uzavretému vnútornému svetu, ktoré neodráža vonkajšie bytie, ale samo seba.

   b.) Ďalším jeho prínosom bolo zavedenie pojmu reflex (reflecto – odrážam) na vysvetlenie správania zvierat a organizmov, v ktorom predpokladal základný význam nervov, hoci si ich predstavoval ako rúry, ktorými prúdi od povrchu tela do mozgu, mozgových komôr, životný duch. Mozog považoval za ústredie, do ktorého prichádzajú všetky signály, a podľa princípu mechaniky (uhol dopadu rovná sa uhlu odrazu), na základe odrazu dochádza k reakcii. Pojem reflexu zohral potom, ako dobre viete, dôležitú úlohu v dejinách psychológie.

  c.) Descart tým,  vyhrotil dualizmus na najvyššiu mieru, ale predsa len uvažoval o vzájomnom pôsobení ducha na telo a naopak. Domnieval sa, že k takému pôsobeniu dochádza v mozgu. Descartes sa nazdával, že duch je nositeľom vášní, ktoré vychádzajú nielen z ducha, ale aj z tela.

        Ďalším filozofom, ktorý je významný pre vznik psychológie a formovanie predmetu tejto vedy, je Francis Bacon (1561-1626). Pre psychológiu sú dôležité jeho myšlienky a úvahy o poznaní a metódach skúmania. Veľmi schematicky možno jeho teóriu a metóda poznania charakterizovať takto: predovšetkým odvrhol tradičnú sylogistiku a predsudky či povery, vyplývajúce z náboženskej horlivosti. Hlásal, že poznanie (veda) bude mať úspech vtedy, keď bude predovšetkým definovaný predmet poznania a cieľ vedy. Predmetom poznania je príroda a cieľom poznania je poznanie jej zákonov, a tým aj využitie týchto poznatkov pre človeka a spoločnosť. Kým podľa scholastiky (a podľa Aristotelovskej deduktívnej metódy) zo všeobecného sa malo vyvodzovať jednotlivé, z jedného pojmu iný pojem, Bacon hlása, že základom poznania je skúsenosť a pojmy treba utvárať na základe zmyslovej skúsenosti. Zmysly sú teda zdrojom poznatkov, ktoré treba ďalej spracovať a zovšeobecniť.. Teda pre vedeckú metódu je príznačné pozorovanie, analýza (rozpitvanie prírody na prvky, jednoduché čiastky, ktoré majú svoje vlastnosti – napr. pohyb mechanický, matematický, pud, životný duch, napätie, bytostná sila atď.). Najdôležitejším prostriedkom nadobúdania skúseností a poznania je experiment. Bacon nedocenil spojenie experimentu s matematickým spracovaním. Vo svojom odpore k Aristotelovej logike nedocenil význam novej matematickej dedukcie, ktorá dodáva indukcii chrbticu – teda znovu sa ukázalo, že extrémy vedú do slepej uličky. Dôraz na poznanie prírody, jej zmyslové poznanie, racionálna analýza je jednou stránkou vedeckej metódy. Druhú, nemenej dôležitú, tvorí zovšeobecňovanie poznanej skutočnosti. To sú ďalšie dve skutočnosti, príznačné pre obrat a nové smery v myslení novoveku, ktoré otvorili cestu rozvoju experimentálnych vied prírodných, ale aj spoločenských a teda aj psychológie, čo sa prejavilo v prvej veľkej psychologickej škole alebo teórii – asocianizme.

Asocianistická teória sa opiera jednak o senzualistickú teóriu poznania, ktorú rozpracoval J. Locke (1632-1704). Locke nadviazal na Bacona a Hobbesa, no obrátil sa proti Descartovej koncepcii vedomia (proti vrodeným ideám). Vychádzal z predpokladu, že ľudská duša je pri narodení nepopísaná doska (tabula rasa) a jej obsah, idey-pocity vznikajú na základe zmyslovej skúsenosti a na základe duševnej skúsenosti – reflexiou (sebapozorovaním). Pravda, duša je aj aktívna, čo sa prejavuje pri zložitých duševných javoch: pamäti, pozornosti, myslení a pod.. táto teória poznania sa stala východiskom materialistov aj asocianistov 18. storočia. Výrazom tu bola základná téza senzualistického (senzus = zmysel) asocianizmu – nič nie je v mysli, čo nebolo v zmysloch.

Prírodovedné (vlastne fyziologické) predpoklady vzniku psychológie

Vzniku a rozvoju psychológie musel nevyhnutne predchádzať rozvoj prírodovedy – najmä biológie, rozvoj biologických metód. Tento rozvoj nastáva v 19. storočí. Pokrok v prírodných vedách bol taký mnohostranný, že v mnohých krajinách vznikajú pokusy alebo objavy či koncepcie, ktorými sa prekonáva tradičný prístup v mnohých oblastiach; ak už priamo nezačína psychologické bádanie, tak je neobyčajne jasne naznačené.. to všetko nás oprávňuje povedať, že základy psychologického bádania v rozličných oblastiach boli v 19. storočí položené vo viacerých krajinách: napr. základy psychofyziky – Weber a Fechner (Nemecko), psychofyziológia zmyslových orgánov – Helmholtz (Nemecko), porovnávacia psychológia a psychológia zvierat – Darwin (Anglicko), psychoneurológia a reflexológia – Sečenov, Bechterev (Rusko), klinická psychológia – Charcot (Francúzsko) atď.

Výskum nervovej sústavy sa začína objavom, ktorý urobil Charles Bell, škótsky lekár, anatóm, fyziológ, chirurg (1774-1842). Bell odhalil existenciu senzorických a motorických nervov a stanovil zákony ich vodivosti. Müller a Helmholtz sprístupnili meranie šírenia vzruchu v organizme. Tieto práce sa stali psychofyziológiou pocitov. Osobitne významným krokom boli práce Webera a Fechnera – boli to práce, ktoré sa dotýkali  vzťahu medzi podnetom a pocitom (o ktorých sa zmienime neskôr). Významné sú práce Sečenova o reflexoch mozgu. Sečenov je tvorcom myšlienky, že psychické javy majú reflexný základ a že tvoria stredný článok reflexnej reťaze.

Výsledky zvedených a ďalších prác zhrnul W. Wundt v knihe Grundzüge det physiologischen Psychologie“ z r. 1874 (Základy fyziologickej psychológie). Wundt nielen že zhrnul výsledky bádania v doterajšej psychológii. R. 1861 použil prvý krát v histórii prístroj za účelom psychologického bádania (týmto prístrojom bol metronóm). V r. 1879 zriadil laboratórium pre fyziologickú psychológiu v Lipsku, ktoré bolo neskôr premenované na „Ústav experimentálnej psychológie“. S Wundtovým menom je spätý vznik vedeckej psychológie.

1.) Wund píše o predmete psychológie. Na otázku o úlohe psychológie odpovedá: táto veda sa týka vedomia. Hľadajú sa vzťahy  spojenia, aby konečne boli nájdené zákony, ktorými sa tieto vzťahy riadia. Ak sa pýtame čo je to vedomie, ktorého obsahom sa má psychológia zaoberať – je to súbor dejov, ktorých sme si vedomí.

2.) Druhou charakteristikou Wundta je hľadanie prvkov vedomia – podľa neho sú to pocity, v nemy, predstavy

3.) Napokon hľadal zákonitosti, ktorými sa tieto prvky riadia a našiel ich v podobe asociácií.

4.) Wundt preniesol psychológiu na akademickú pôdu a začal na Lipskej univerzite prednášať psychológiu ako prvý profesor psychológie na svete.

Táto nová vedná disciplína , ktorá sformovala svoj predmet na filozofických základoch asocianizmu alebo filozofie 18. storočia, vzhľadom na uvedené, nemohla uspokojiť požiadavky, ktoré na psychológiu kládol praktický život. Napriek húževnatej práci ktorá sa rozvíjala vo Wundtovom laboratóriu (a jemu podobných po celej Európe, v Rusku i v USA), nemohla, resp. nestačila sa v rámci systému vied rovnocenne umiestniť medzi ostatnými vedami. Keďže používala introspektívnu metódu (ako ináč možno poznať vedomie, ako nie sebapozorovaním?), dostala názov introspektívna psychológia, a keďže nepokryla požiadavky praxe, označovala sa ako školská psychológia (teda taká, ktorú možno iba vyučovať, ale nemá v praxi uplatnenie). Práve preto čoskoro po jej vzniku došlo v psychológii ku kríze a „wundtovská“ koncepcia psychológie bola zamietnutá.

Útok na wundtovské poňatie psychiky a psychológie bol vedený hneď z troch strán.

1. Jednak z strany lekárov, ktorí si s ňou nevedeli poradiť v praxi. Na čele tohto útoku stojí viedenský psychiater Zigmund Freud, ktorý sa nazdával, že predmetom psychológie nemá byť vedomie, ale nevedomie. Jeho spôsob myslenia sa označuje ako hlbinná psychológia, jeho náuka sa nazýva psychoanalýza. Freud pri skúmaní neuróz zistil, že jestvujú dôležité procesy, ktoré si pacient neuvedomuje – nevedomie. Poukazuje na biologickú determináciu psychiky.
2. Druhý útok bol vedený zo strany behavioristov, ktorí na čele s Watsonom úplne zamietajú „wundtovské“ formulovanie predmetu psychológie a ako predmet psychologického bádania stanovujú správanie. Watson povedal, že pokrok u Wundta spočíval v tom, že nahradil pojme duše pojmom vedomia. Skúmať vedomie je však nereálne, psychológia nemôže existovať ako veda, ak by chcela skúmať vedomie, musí v raj skúmať správanie človeka ako iné vedné disciplíny. Tento smer sa veľmi rozšíril v anglosaskom svete a dodnes je tam behaviorizmus značne rozšírený, aj keď ide i zdokonalený behaviorizmus, ktorý sa označuje ako neobehaviorizmus.
3. Napokon tretie hľadisko, tretia opozícia proti Wundtovi – to je hľadisko celostných psychológov alebo tvarových psychológov, ktorí sa označujú ako geštaltisti, podľa nemeckého slova „Gestalt“ – tvar. Títo psychológovia vystúpili s názorom, že psychiku nemožno rozkladať na nejaké čiastočky alebo elementy, jej javy treba chápať ako celok. Wundtovu psychológiu označili za mozaikovú psychológiu.

Krátko si rozoberieme tieto tri smery v psychológii. Najskôr sa budeme venovať prvému z nich.

Freudizmus (hlbinná psychológia)

Freud hovorí, že všetky duševné procesy možno rozdeliť na vedomé a nevedomé. Týmto zodpovedajú dva rôzne systémy v našej psychike: systém vedomia a systém nevedomia, medzi ktorými sa nachádza tzv. predvedomie, alebo cenzúra.

Nevedomie. Jadrom nevedomia sú želania ako psychické koreláty pudov. Tieto želania majú istý náboj psychickej energie a usilujú sa nájsť pre túto energiu východ, realizovať ju. Rozličné pudy sú v systéme nevedomia navzájom koordinované, jestvujú vedľa seba, avšak nemajú na seba nijaký vplyv, neprotirečia si. Ak sa v systéme nevedomia vyskytne niekoľko protirečivých želaní, tak tieto sa navzájom neničia, neoddeľujú sa od seba, ale sa zjednocujú a vytvárajú kompromisný cieľ. Podľa Freuda nie sú v systéme nevedomia nijaké pochybnosti, nijaké protirečenia, nejestvujú rozličné stupne pravdivosti alebo oprávnenosti. Psychické procesy nevedomia jestvujú mimo časového sledu, v priebehu času sa nemenia a nemajú vôbec nijaký vzťah k času. Nevedomie sa neriadi objektívnou realitou, neberie realitu „na vedomie“. Procesy systému nevedomia všetko určujú a samotné sa podriaďujú princípu slasti, rozkoše. Existencia nevedomých procesov závisí iba od toho, nakoľko sú silné a nakoľko zodpovedajú požiadavkám regulácie slasti – neuspokojenosti.

Nevedomie je teda akýmsi skladom pudov, inštinktov, ktoré majú značne silnú psychickú energiu a sú pripravené v ľubovoľný okamih túto silu, tento silný náboj energie, realizovať. Tmu však prekáža predvedomie.

Predvedomie.

Tento systém sa vyznačuje predovšetkým tým, že v ňom jestvujú taktiež nevedomé impulzy, želania, city a idey, avšak tieto môžu ľahko prejsť do vedomia.

V systéme predvedomia jestvuje možnosť styku medzi obsahmi predstáv, tieto predstavy sa navzájom ovplyvňujú, sú rozložené v istej časovej sekvencii. V tomto systéme sa princíp slasti nahradzuje princípom reality. Práve  preto môže systém predvedomia plniť úlohu cenzúry. Cieľom cenzúry je zabezpečovať súhlas s pravdou, starať sa o pravdu.

V systéme predvedomia sa utvára ideál osobnosti, ktorý vzniká z kombinácie morálneho svedomia a sociálneho vedomia. Práve tento ideál osobnosti, ktorý sa formuje asi do 14 roku života, je cenzorom, ktorý nedovolí, aby sa z nevedomia do vedomia dostali pudy a inštinkty nabité psychickou energiou.

Vedomie.

Napokon vedomie plní, podľa Freuda, úlohu „zmyslového orgánu“ pre vnímanie psychických vlastností. Vedomie, ktoré je obrátené smerom von cez zmyslové orgány a smerom dovnútra cestou bezprostredného spojenia celého tela s nervovým systémom a so systémom nevedomia, registruje všetky dojmy a zážitky, ktoré sa k nemu dostávajú. Spojenia vedomia s vonkajším svetom sú obmedzenejšie ako s vnútorným svetom, resp. prostredím organizmu, a to preto, že vedomie je priestorovo vzdialenejšie od vonkajšieho sveta, ako od sveta vnútorného (lebečná kosť ho viacej odďaľuje). Z vnútorného sveta prichádzajú pocity uspokojenia a pocity strádania, ktoré súvisia s uspokojením alebo neuspokojením pudov. Znamená to, že Freud vlastne nielen systém nevedomia, ale aj systém vedomia determinuje vrodenými inštinktami, potlačenými impulzmi k činnosti.

Podľa Freuda sa každý akt začína ako nevedomý, taký môže zostať, avšak môže sa vyvíjať a postúpiť (alebo skôr zostúpiť) k vedomiu a to podľa toho, či narazí na odpor cenzúry alebo nie. Je tu možné porovnanie s fotografiou. Psychický akt musí najskôr prejsť na negatíve. Ak je negatív dobrý,  stane sa pozitívom. Všetky psychické javy, ktoré zodpovedajú, ktoré sú prijateľné, môžu prejsť do systému predvedomia  alebo vedomia. Tie, ktoré nezodpovedajú, zostávajú v systéme nevedomia a potom sa nazývajú potlačenými. Takýto potlačený akt (impulz) však nemizne, nestráca sa, ale trvale pôsobí v nevedomí a neustále sa usiluje dostať do vedomia – využije na to prvú príležitosť.

Freud musel dokázať, že nevedomie skutočne existuje. Svoje tvrdenie o existencii nevedomia podkladá niekoľkými dôkazmi:

1.) Freud hovorí, že dáta vedomia sú vo veľkej miere medzerovité, a tak v psychicky zdravom, ako aj psychicky chorom človeku sa vo veľkej miere vyskytujú také akty, ktoré pre vysvetlenie predpokladajú iné akty. Pravda, takéto akty vo vedomí ani pri najstarostlivejšom bádaní nemožno nájsť. Sú nimi napr. psychické mechanizmy sna a neuróz.

2.) Keďže sme schopní súčasne si uvedomiť len veľmi malé množstvo psychických aktov, je nevyhnutný predpoklad, že veľká časť psychických aktov sa medzitým nachádza v akejsi latencii, z.j. v nevedomí.. Bez hypotézy nevedomia by sme si nevedeli vysvetliť, čo sa deje s podnetmi, ktoré na nás pôsobia, ale vedome ich neodrážame. Naše vnímanie, napríklad, má výberový charakter – vedome vnímame iba niečo, vyberáme si z celého radu podnetov, čo však nijako neznamená, že by na nás ostatné podnety nepôsobili.

3.) Bez hypotézy nevedomia by sme si ďalej, podľa Freuda, ťažko mohli vysvetliť kontinuitu v psychickom dianí.

4.) Podľa psychoanalýza tézu i nevedomí potvrdzuje tzv. posthypnotická sugescia. Podľa inštrukcií poskytnutých v hypnotickom stave koná indivíduum aj vtedy, keď je pri plnom vedomí a o inštrukcii nič nevie. (Príklady, kedy príkaz nesplní – ak sa prieči ideálu osobnosti).

5.) Jedným z najdôležitejších argumentov svedčiacich o existencii nevedomia je sen. Sám Freud hovorí, že „sen je kráľovskou cestou k poznaniu nevedomia“. Podľa psychoanalýzy je v spánku cenzúra oslabená, a preto sa nevedomie môže prejavovať. Preto je sen dôležitým východiskom k poznaniu nevedomia. Snovou prácou sa v spánku rušivé tendencie (potlačené pudové tendencie) iluzórne ukájajú, uspokojujú. Sen – to je iluzórne splnenie plánu, želania. Sen však má vždy dva významy. Skutočný (nedôležitý) a zašifrovaný – podstatný, ktorý je, podľa Freuda, vždy sexuálneho charakteru. Práve preto je dôležitý výklad snov a Freud o tom napísal celú knihu. Podľa Freuda je rozsah vecí a udalostí v sne, ktoré prichádzajú do úvahy, pomerne malý: ľudské telo ako celok, rodičia, deti, súrodenci, narodenie, smrť, nahota a pod. Ľudské telo je v sne často znázornené domom: keď je dom hladký, ide o muža, keď má výklenky, balkóny a balkóniky, po ktorých sa dá šplhať, ide o ženu. Tento zdanlivo chudobný inventár snových udalostí sa Freud usiluje doplniť symbolikou sexuálneho orgánu a pohlavného aktu, ktorá sa zdá o niečo bohatšia. Potom sa ani nemožno čudovať, že Freud každý sen môže vyložiť sexuálne.

6.) Ďalším argumentom sú tzv. chybné výkony. Sú to všetky tie výkony, ktoré vypadávajú z rámca nášho správania. Podľa Freuda je to prerieknutie, čiže ak niekto povie niečo iné, ako zamýšľal, chybné čítanie, prepočutie, ďalej zabudnutie takého druhu, keď človek napr. nemôže prísť na meno niekoho, koho  dobre pozná, ďalej to môže byť založenie, stratenie nejakého predmetu a pod. Tieto „nepatrné príhody“ veda predtým nevysvetľovala, prehliadal sa ich zmysel, ale chybné výkony svoj zmysel majú, prejavuje sa v nich naše nevedomie.

7.) Posledným argumentom sú tzv. psychoneurózy. Sú to funkcionálne ochorenia a podobne ako chybné výkony a sny majú svoj význam. Ak sa podarí zistiť príčinu vzniku psychoneurózy, spravidla okamžite mizne.

Pojem nevedomia je teda základným pojmom celej hlbinnej psychológie. Tento pojem ďalej rozpracoval švajčiarsky psychiater K Jung. Freudovu formuláciu nevedomia neuznával. To, čo Freud považoval za systém nevedomia, Jung považoval za individuálne nevedomie, ktoré obsahuje inkompatibilné (nezlučiteľné) predstavy s vedomým snažením človeka. Tieto sa, podľa Junga, môžu stať súčasťou vedomia. Okrem tohto individuálneho nevedomia existuje, podľa Junga i tzv. kolektívne nevedomie, v ktorom sa odráža skúsenosť ľudstva – archetypy. A napokon ďalším spolupracovníkom Freuda bol Adler, ktorý rozpracoval individuálnu psychológiu.

K vášmu štúdiu psychoanalýzy odporúčam knihu S. Freuda Úvod do psychoanalýzy a Jungovu knihu Analytická psychológia.

Psychoanalytické myšlienky sa v súčasnosti šíria zväčša pod názvom neopsychoanalýza. Medzi jej najvýznamnejších predstaviteľov patrí Karin Horneyová, Erich Fromm, Kardiner, Sullivan a ďalší.

Väčšina týchto autorov vychádza z uznania nevedomej regulácie správania, avšak pripisujú mu rôznu závažnosť. Ďalej, význam sexuality, teórie libida sa nechápe tak ortodoxne ako za Freudových čias. Do popredia vystupuje sociálna determinácia správania, ktorú výrazne formuloval už Adler. Dnes sa psychoanalytici usilujú presadiť aj v iných oblastiach (literatúra, história, umenie vôbec atď.).

Behaviorizmus – psychológia správania

Ak v Amerike sa koncom 19.storočia začala rozvíjať vedecká psychológia. Jedným z jej priekopníkov bol E. L. Thorndike, ktorý sa preslávil svojimi pokusmi so zvieratami a prispel k rozvoju experimentálnej psychológie, porovnávacej psychológie a, ako uvidíme neskôr, učenia.

Psychológiu v USA však tesne pred prvou svetovou vojnou významne ovplyvnil J. B. Watson (1878-1958), zakladateľ tzv. behaviorizmu, čiže psychológie správania. Jeho psychológia vznikla tiež ako reakcia na pôvodnú koncepciu Wundta. Watson uznáva, že Wundtovou zásluhou bolo založenie prvého psychologického laboratória  na svete a to, že sa „z psychológie stala veda bez duše“. Celý pokrok Wundta však podľa neho spočíval v tom, že slovo duša nahradili pojmom „vedomie“. V kritike introspektívnej psychológie pokračuje takto: „Introspektivisti nám nepovedia, čo je to vedomie, ale vystačia len s jeho prijatím. Keď vedomie potom analyzujeme, dostaneme pochopiteľne len to, čo sme doň vložili. Neanalyzujú vedomie tak, ako sa analyzujú chemické zlúčeniny ... a tak sa stáva, že jedni vo vedomí vidia „vnemy“, iní „predstavy“, ďalší „vôľu“ atď.

Behaviorizmus si všíma poľa ľudskej prispôsobivosti. Je zameraný na to, čo živý tvor robí počas dňa a noci. Watson sa pýta: „Prečo by sme nemohli urobiť hlavnou oblasťou psychológie to, čo môžeme pozorovať? Pozorovať  môžeme správanie, to čo organizmus robí a hovorí (aj hovorenie je správanie)“.  Úlohou behavioristu je predpovedať, ktoré reakcie nastanú na daný podnet (stimul), alebo pri daných reakciách zistiť, ktorý podnet ich vyvolal, resp. utvoriť takú situáciu, aby organizmus reagoval tak, ako si želáme.

Spôsob  práce behavioristov

Behaviorista rozkladá správanie na rad reakcií, ku ktorým dochádza na vonkajšie podnety. Časť správania možno označiť ako podnet (stimul) a časť ako reakciu. Vzniká takto v psychológii prvá schéma S – R.

Pod pojmom S (podnet) tu rozumieme fyzikálny alebo chemický činiteľ, pôsobiaci na príslušný receptor. Fyziologicky je to podnet, pretože zvyšuje aktivitu v receptore a uvádza do chodu činnosti v senzorickom nerve, nervovom centre, motorickom nerve, svalu alebo inom efektore. Psychologicky je to signál, pretože motorická odpoveď je primeraná prostrediu, ktoré podnet vyvolalo. Rozoznávajú sa podnety vonkajšie a vnútorné. Na organizmus pôsobia rôzne podnety a na tieto organizmus dáva odpoveď: pohybuje sa, dáva tým určitú odpoveď, ktorá môže byť veľmi nepatrná – napríklad zmena tlaku krvi, dýchania a pod., avšak zvyčajne odpovede spočívajú v pohybe celého tela, celého organizmu.

Behavioristi tvrdia, že existuje odpoveď na každý efektívny podnet a táto odpoveď je bezprostredná a spočíva v prispôsobovaní. Prispôsobovanie je zmena stavu organizmu a to taká, že daný podnet už nevyvoláva ďalšiu reakciu.

Za prvotnú vlastnosť správania pokladajú behavioristi účelový charakter. Organizmu je daná schopnosť učiť sa. Prejavuje sa to pri dosahovaní cieľa metódou pokusu a omylu, pokiaľ sa cieľ nedostaví. Postupne sa vyberajú efektívnejšie cesty k cieľu. Psychológia správania hneď od začiatku narábala s experimentálnymi metódami ako aj iné vedy. Preto do popredia vystupuje schéma S – R – O – E, kde O znamená organizmus, a E – experimentátor. Psychologický experiment možno potom vyjadriť schémou S – O – R. Experimentátor voľbou stimulov pôsobí na organizmus a zisťuje, aké R organizmus na dané podnety dáva. Ukázalo sa však, že tie isté stimuly nevyvolávajú vždy tie isté reakcie, dokonca ani toho istého subjektu nie. Niečo teda musí reakciu modifikovať. To niečo nazvali neobehavioristi spočiatku organizmom, teda O. Znamená to, že medzi S a R sa včleňuje ďalšie premenná, O-premenná, ktorá dostala názov intervenujúcej alebo v medzerenej premennej. O organizmus sa behavioristi viac-menej nestarali, za základ brali reakcie a hľadali zákonitosti, ktorými sa tieto reakcie riadia pri aplikovaní podnetov. V tomto poňatí sa experimentátor nepokúša pozorovať čo sa deje, ale dúfa, že tieto informácie získa nepriamo menením podmienok. Tieto podmienky sú S -premenné a O –premenné. Medzi O -premenné patrí napr. hlad (čo urobí zviera, ak je hladné). Ak sa niečo dá vopred do organizmu vložiť, a potom pozorovať, čo sa deje – potom tieto vložené premenné sa nazývajú antecedentnými premennými (napr. naprogramovaný hlad, u človeka inštrukcia atď.). Antecedent znamená predchádzať. Odpoveď R závisí od podnetov, teda od S -premenných a O –premenných. Dostávame vzorec R = f(SO), reakcia je funkciou stimulových a organizmových premenných.

Ak sa použijú antecedentné premenné, potom: R = f(SA).

O –premenné, ich chápanie je veľmi dôležité, lebo môžu vždy modifikovať R na ten istý podnet a súčasne preto, akú predstavu S – O – R poskytuje u človeka, s čím sa u človeka ráta ako s činiteľom..

Toto je však už neobehaviorizmus. Napr. Hull považuje za O –premenné tieto:

1. sila návyku, t.j. sila asociácií medzi S-R založená na učení
2. pod (hlad, sexuálny pud)
3. očakávanie zmeny
4. útlm (únava, nasýtenosť, strach)
5. oscilácie – nekontrolované variácie nepripravenosti
6. individuálne rozdiely – dané vekom, zdravím, pohlavím, stavom organizmu
7. cieľové správanie.

Proti schéme R=F(SO) vznikajú rozličné námietky, ktoré sa dotýkajú najmä poňatia O- premenných. Poukazuje sa na to, že vzťah medzi S – O – R je mechanický a táto schéma má skôr uplatnenie u zvierat, teda v pokusoch s nimi. Pri tejto schéme sa poukazuje aj na to, že S a R sa skúma u toho istého organizmu na úrovni všeobecnej psychológie a tým sú sťažené prechody k individuálnej psychológii. Preto vznikol názor, že bude v hodné nahradiť symbol O symbolom P – symbol osobnostných premenných, ktoré determinujú R. Potom vzniká nová schéma: R = f(S↔ P) – ide teda o osobnostnú psychickú determináciu činiteľov. S a P sa n

navzájom ovplyvňujú.  

Geštaltistická (tvarová) psychológia

Pokiaľ ide o tento smer v psychológii, treba si predbežne zapamätať aspoň niektoré mená: Köhler W., Rubin E., Wertheimer M., Lewin K., Koffka, Metzgwer, Michotte.

Geštaltisti sa zaoberali predovšetkým vnímaním Prvým základným znakom vnímania podľa geštaltistov je zákon delenia vnemového poľa na figúru a pozadie (neskôr si to budeme demonštrovať pri vnímaní).

Na základe experimentov vydelili tieto faktory, podporujúce vnímanie „figúr“ alebo geštaltov:

1. Vzájomná blízkosť medzi jednotlivými elementmi;
2. zhoda elementov v rozličných charakteristikách – vo farbe, tvaru, pohybe rovnakým smerom;
3. rozloženie elementov v smere „dobrej figúry“ – uzatvorenej, jednoduchej, symetrickej;
4. Návyky zoskupovania, utvorené v minulej skúsenosti.

Köhler urobil z týchto faktorov východiskový bod pre rozvoj fyzikalistickej teórie činnosti mozgu, ktorá by im zodpovedala.

Tvarová psychológia teda vznikla tiež ako reakcia proti asocianizmu Wundtovej psychológie. Wundtovo asocianistická psychológia redukovala všetku psychickú činnosť, ako sme už spomínali, na jednotlivé, veľmi jednoduché elementy, pocity, ktoré sa mohli medzi sebou spájať na základe dotyku v priestore a v čase, na základe podobnosti a kontrastu. Naproti tomu tvarová psychológia vyhlásila za svoj základný princíp tézu, že prvotným a hlavným obsahom každého psychického procesu nie sú jednotlivé elementy – pocity, ale určité celistvé útvary – konfigurácie, formy alebo geštalty. Tvarová psychológia považuje za základnú úlohu psychológie skúmanie zákonitostí geštaltov. Táto teória našla uplatnenie napr. aj v školstve, keďže na jej základe sa aj v našej republike deti učili čítať globálnou metódou, teda nie najskôr jednotlivé hlásky, potom slabiky a napokon slová, ale slovo považovali za jeden geštalt a deti sa učili rozpoznávať tento geštalt, teda slovo ako celok. U niektorých to viedlo k tomu, že sa naozaj naučili globálne čítať, takže pri pohľade na stránku nevideli jednotlivé písmená, ale celé konfigurácie – slová a niekedy dokonca celé krátke vety. Žiaľ, neplatilo to pre všetky deti, takže od tejto metódy sa upustilo.

Ruská, resp. východoeurópska psychológia

Pred r. 1917 bola v Rusku psychológia na vysokej úrovni. Rozvíjali sa tam všetky práve uvedené smery. Po revolúcii r. 1917 rýchlo došlo k unifikácii teoretického myslenia, behavioristi, geštaltisti alebo freudisti sa začínajú označovať ako nevedeckí, buržoázni, škodliví autori. Nová psychológia nadväzuje na Marxove práce, najmä na jeho Ekonomicko-filozofické rukopisy z r. 1844. Každá jednostrannosť však nutne vedie k zastaveniu rozvoja, a preto napriek snahám mnohých múdrych sovietskych psychológov, nebolo im umožnené tvorivo pracovať. Akonáhle sa ich výsledky nezhodovali s oficiálnou líniou, strácali vôbec možnosť pracovať ako psychológovia. Preto sa mnohí uchýlili k praktickej psychológii (v zdravotníctve, priemysle, ale aj v školstve) Chcel by som uviesť iba tých najvýznamnejších, lebo sa nechcem dopustiť rovnakej chyby, ako v ZSSR, keď sa nepripúšťali iné, od marxizmu odlišné názory. Niektorí sovietski psychológovia nesporne vniesli do svetovej psychológie svoj významný vklad. Medzi prvých patrí L. S. Vygotskij, ktorý síce pracoval v oblasti psychológie iba 10 rokov, ale v podstate ho možno považovať za zakladateľa nového smeru v psychológii. Jeho hlavná myšlienka spočíva v spoločenskej podmienenosti psychiky.  Veľa pozornosti venoval psychológii umenia (jeho práca o psychológii umenia je preložená prakticky na celom svete), ďalej psychológii vyšších psychických funkcií , čo je mimoriadne zaujímavé, intenzívne sa zaoberal psychológiou postihnutých jedincov. Jeho práce sú dnes v 6 zväzkoch vydané (mimochodom počas stalinizmu sa jeho práce vydávať nesmeli) a tvoria súčasť svetovej psychológie. Odvolávajú sa naň stále častejšie v USA, kde už bolo o jeho tvorbe usporiadaných niekoľko sympózií. Známy americký filozof Tulmen ho nazval Mozartom v psychológii.

Ďalším bol S. L. Rubinštejn, ktorý rozviedol Vygotského myšlienku o tom, že vonkajšie podnety sa lámu cez vnútorné podmienky organizmu a tým problém zvnútorňovania. Rubinštejn rozpracoval najmä filozofické základy psychológie a podobne ako Vygotskij, nesmel sa dlhé roky vydávať. Svetovým  velikánom je aj A.R. Lurija, ktorý sa preslávil najmä v oblasti kompenzácie a obnovovania psychických funkcií po úrazoch mozgu, stresoch a pod. Jeho práce citovali americkí psychológovia vždy aj počas tzv. železnej opony, lebo znamenali skutočnú svetovú špičku v tejto oblasti. Zaslúžil sa aj o vznik psycholingvistiky.

Ďalej by bolo možné spomenúť A.A. Smirnova, ktorý sa zaoberal najmä psychológiou pamäti a fyziologickými základmi psychológie, jeho žiaka V. D. Nebylicyna, ktorý ako prvý v rusku rozpracúval faktorovú analýzu a založil psychológiu individuálnych rozdielov. Nemožno vynechať ani prof. A.N. Leontieva, zaoberajúceho sa vývinom, dvojjazyčnosťou, schopnosťami a v poslednom čase osobnosťou. Inžiniersku psychológiu v ZSSR rozpracoval B. F. Lomov, ktorého knihu okrem mňa preložili aj Američania okamžite, keď bola vydaná.. Psychológovia, o ktorých hovorím (a patrí k nim napr. aj prof. V. V. Davydov,  P. J. Gaľperin,  D. N. Uznadze, D. B. Eľkonin a ďalší) mali bohaté osobné kontakty s psychológmi na Západe, najmä v USA. Mnohé z toho, čo nájdete v predpísaných učebniciach, je výsledkom ich práce. Ak odhodíme ideologický balast, ktorým sú mnohé poznatky sprevádzané, nájdeme čistú vedu, skutočnú vedeckú psychológiu. Samozrejme, že v ZSSR bol aj celý rad veľmi poslušných psychológov, ktorí celý svoj život venovali rozvíjaniu marxistických myšlienok a potierali všetko, čo akosi do tejto teórie nezapadalo. Tých bola, žiaľ, väčšina, ale v svetovej psychológii neznamenali nič, a preto ani ja vás nimi nebudem zaťažovať. V súčasnosti prežíva psychológia v Rusku istú krízu, z ktorej  určite vzíde nová renesancia. Je to veľký, početný národ, ktorý má práve pre psychológiu veľké predpoklady.

V čom  je teda hlavný prínos tejto psychológie?

1. Téza o spoločenskej podmienenosti psychiky
2. Princíp činnosti v psychológii – všetko sa utvára v činnosti
3. Hľadanie fyziologických základov psychických javov
4. Význam spoločenského styku pre formovanie  psychiky
5. Teória učenia Gaľperina
6. Práce Vygotského o vyšších psychických funkciách a psychológii postihnutých
7. Škola Uznadzeho o ustanovke
8. Teória inžinierskej psychológie Lomova
9. Psychológia vývinu

To sú azda hlavné prínosy ruskej psychológie do svetovej psychológie.