Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Pedagogická fakulta / Psychologická propedeutika

Psychológia (psychologia.doc)

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Čo je predmetom psychológie a 5 charakteristík psychična

Veda musí spĺňať tri základné atribúty

1. musí mať svoj vlastný predmet, ktorý by sa mal líšiť od predmetu všetkých ostatných vied,

2. musí mať metódy, pomocou ktorého sa môže tohto predmetu zmocniť (skúmať ho)

3. musí mať systém poznatkov.

Predmet psychológie sa formoval v podstate počnúc 17.-18. storočia

Psychológovia dohodli na tom, že predmetom psychológie je psychično (psychika) je to veda o prežívaní a správaní. Predmet psychológie však treba presnejšie špecifikovať.

5 základných charakteristík predmetu psychológie:

1. Subjektívnosť

♥   špecifický okruh javov, ktoré skúma psychológia: sú to naše vnemy, predstavy, myšlienky, city, zámery, túžby, schopnosti atď., slovom všetko, čo tvorí vnútorný obsah nášho života, čo je nám v podobe zážitkov akoby bezprostredne dané.

♥   skutočnosť, že psychično (psychika) prináleží indivíduu, ktoré toto psychično pociťuje - teda jeho subjektívnosť. Myšlienky konkrétneho človeka sú jeho myšlienkami, city sú jeho citmi a sú mu dané v inej perspektíve, ako sú dané inému človeku. Je to vlastne kúsok jeho vlastného života. Prvým znakom psychična je teda jeho subjektívnosť.

2. Vzťah k objektu, nezávislému na psychike, na vedomí

♥   psychika, vedomie, odráža objektívnu realitu, ktorá jestvuje mimo nej – nezávisle od nej

     3.    Dynamickosť

♥   naše psychické javy, procesy sú v neustálom pohybe.

♥  W.James nazval pohyb, dynamiku psychických javov „prúdom vedomia“.   To, čo tvorí predmet psychológie, je teda v ustavičnom pohybe, takže jeden jav vystriedava hneď jav iný. Preto je výstižnejšie hovoriť o dejoch, procesoch.

     4.    Celistvosť

♥   psychické procesy sa nikdy nevyskytujú izolovane – tvoria jeden celok

     5.    Živá hmota, mozog

♥   existujú iba na telesne žijúcom človeku

Definícia predmetu psychológie:

Psychológia je veda o psychických javoch človeka. Psychické javy skutočne existujú ako osobitná trieda javov; sú len jednému subjektu bezprostredne dané. Sú povahy dynamickej, treba ich chápať celistvo a ich podkladom je telesný organizmus človeka, živá hmota.

PSYCHOLOGICKÉ METÓDY

Definujte vedeckú metódu a vymenujte psychologické metódy.

Metódy, t.j. cesty, spôsoby poznania - sú spôsoby, prostredníctvom ktorých sa poznáva predmet vedy. Z jednej strany slúžia pre odhalenie zákonitostí a z druhej strany sa samotné opierajú o základné zákonitosti predmetu.

Cieľom je podať objektívne platný poznatok, ktorý je výsledkom systematickej práce, je overiteľný a prináša teoretické osvetlenie daného problému s možnosťou jeho praktickej aplikácie.

Najdôležitejšie psychologické metódy:

Pozorovanie -  je to jedna zo základných psychologických metód. Pomocou pozorovania môžeme skúmať výrazové prejavy skúmaných osôb.

Aby ho bolo možné považovať za vedeckú metódu, musí spĺňať 4 podmienky:

1. Musí byť cieľavedomé (jasne stanoviť cieľ pozorovania)        
2. Pozorovanie musí byť plánovité (treba si celé pozorovanie presne naplánovať)
3. Pozorovanie musí byť systematické (sústavné, dlhodobé pozorovanie)
4. Pozorovanie musí byť presné (iba reálne odpozorované fakty)

Druhy pozorovania.

        1. Objektívne pozorovanie (pozorovanie iných, ktoré sme práve opísali).

        2. Sebapozorovanie (osoba sama seba pozoruje, vypovedá o tom, čo cíti, čo pozoruje atď. realizuje a vyhodnocuje ho iná osoba)

Charakterizujte čo je experiment + prednosti a nedostatky experimentu

Experiment

Prednosti experimentu:

☺   netreba čakať, až potrebný jav nastane, ale experimentátor sám tento jav navodzuje

☺  umožňuje izolovať niektorú stránku, niektoré vlastnosti alebo nejaký proces, a potom tieto stránky, vlastnosti alebo procesy meniť podľa potreby. To umožňuje poznať príčiny daných javov

☺   umožňuje opakovanie

☺   umožňuje presné meranie skúmaných procesov

Nedostatky experimentu

☻   je časovo i finančne pomerne náročný.

☻  má umelý charakter a výkony zistené v experimente sa nemusia zhodovať s výkonmi podávanými v reálnom živote. Práve preto je často potrebné experimentálne výsledky overovať v reálnych podmienkach, v praxi.

☻   nie všetko možno experimentálne skúmať. Niekedy nám to nedovoľuje etika, niekedy ide o natoľko zložité a jemné javy, ktoré zatiaľ experimentálne skúmať nemožno, aj keď okruh týchto javov sa stále zmenšuje).

Definícia experimentu

Experiment je taká výskumná metóda, pri ktorej experimentátor za podmienok, ktoré si sám čo možno najpresnejšie pripraví, kontroluje a pozmeňuje, zaznamenáva isté reakcie, spôsoby správania, prejavy alebo zážitky, či už kvalitatívne alebo kvantitatívne, aby tým verifikoval (overil) istú hypotézu o závislosti týchto výsledkov na ich podmienkach.

Rozdelenie podľa toho, kde sa uskutočňujú:

        1. Laboratórny experiment (uskutočňuje sa v laboratóriu)

        2. Terénny experiment (uskutočňuje sa priamo v teréne, napr. vo fabrike, v škole)

        3. Prirodzený experiment (napr. pri skúmaní malých detí môžeme použiť hru, ktorá je prirodzenou činnosťou detí a pomocou hry môžeme skúmať napr. egoizmus či iné vlastnosti detí, pričom v tomto prípade to nemusí byť v ich zvyčajnom prostredí, teda v škôlke, ale môžeme použiť aj laboratórium alebo inú miestnosť).

Rozhovor (interview).

Podmienky:

1. vzájomná dôvera
2. rozhovor nikdy nezačínať tým, čo nás zaujíma, na čo sa chceme spýtať, ale vždy niečím, čo by mohlo danú skúmanú osobu zaujať
3. naplánovať rozhovor a tohoto plánu sa pridržiavať
4. dbať na nenásilnosť a nenútenosť rozhovoru

Psychologická analýza predmetov  činnosti

O danom človeku sa často môžeme dozvedieť na základe jeho výtvorov - na základe obrázkov, ktoré nakreslil, denníkov, listov alebo iných predmetov, ktoré vyrobil, zhotovil. Táto metóda je skôr pomocnou metódou, ale môže veľa napovedať. Presné spôsoby analýzy predmetov činnosti nie sú vypracované, pretože môže ísť o najrôznejšie výtvory.

Charakterizujte dotazník ako vedeckú metódu + ako formulovať otázky.

Dotazník

Používa sa na hromadné zisťovanie určitého javu.

Zásady pri tvorbe dotazníka

1. premyslieť, čo vlastne chceme dotazníkom dosiahnuť a presne určiť, čo má byť cieľom daného výskumu či prieskumu, ktorý jav je najpodstatnejší
2. uvedomiť si, komu je dotazník adresovaný a podľa toho prispôsobiť tak obsahovú, ako aj formálnu stránku dotazníka.
3. mimoriadne dôležitá je formulácia, štylizácia otázok v dotazníku:

        - otázky musia byť jasné, zrozumiteľné, jednoznačné;

        - nesmú byť sugestívne;

        - nesmú sa prekrývať

        - treba ich stavať tak, aby sme dostali odpoveď na to, čo nás naozaj zaujíma;

        - otázky možno formulovať tak, že sa týkajú skúmaného javu priamo

            (napr. kto je v triede tvoj kamarát) alebo nepriamo (s kým by si chcel sedieť v lavici);

        - otázok nesmie byť veľa (maximálne 60-80).

1. Ak posielame dotazníky anonymne, potom je nutné rozoslať asi o 2/3 viac dotazníkov, pretože mnohé sa nevrátia alebo sa vrátia neúplné, resp. nepravdivo zapovedané. Tie treba, prirodzene, zo spracovania vylúčiť.
2. Ak však má byť dotazník vedeckou metódou, mal by obsahovať aj tzv. škálu klamstva, škálu lži.
3. Vyplnené dotazníky spracúvame štatisticky, lebo iba presné, matematicko-štatistické vyhodnotenie materiálu môže zaručiť spoľahlivosť výsledkov a záverov. Štatistické spracovania dotazníka sa nazýva kvantitatívne. Okrem toho treba dotazník spracovať aj kvalitatívne, t.j. najtypickejšie odpovedi treba roztriediť podľa určitých kritérií a uviesť ich do súladu s kvantitatívnou analýzou. Aby bola kvantitatívna analýza prehľadnejšia, vyjadrujeme ju v tabuľkách a grafoch.

Charakterizuj psychologický test + druhy testov

Psychologické testy

☼  Je to čisto psychologická metóda.        

Pichotova definícia psychologického testu:

Test je štandardizovaná experimentálna situácia, ktorá vyvoláva isté správanie. Toto správanie je hodnotené pomocou štatistického porovnávania so správaním iných jedincov, ktorí sa nachádzali v rovnakej experimentálnej situácii); takto je možné skúmané osoby triediť buď kvantitatívne, buď typologicky.

Táto definícia zahrňuje:

1. Experimentálnu situáciu  ktorá je presne vymedzená a reprodukovateľná.

2. Registráciu správania pozorovaného jedinca

3. Toto správanie sa štatisticky porovnáva so správaním istej skupiny ľudí. Touto skupinou ľudí je vzorka, na ktorej boli vypracované normy pre daný test. Skúška, ktorá toto porovnanie neobsahuje, nie je psychologickým testom.

4. Zaradenie jedinca vzhľadom k celej skupine skúmaných osôb je konečným cieľom testu.

        Klasifikácia testov:

        Podľa vonkajších charakteristík:

        a) ceruzka - papier, kde skúmaná osoba odpovedá písomne na otázky

        b) testy výkonové (performačné), vykonávanie istých manipulačných úkonov

        Podľa spôsobu administrácie:

        a) testy individuálne                                                     b) testy skupinové

        Podľa funkcie:

1. testy výkonnostné (merajú poznávacie aspekty).

Delia sa na testy inteligencie, schopností a vedomostí (didaktické testy)

        b) testy osobnosti (merajú záujmy, povahu, vôľové vlastnosti, temperament)

        Delia sa na osobnostné dotazníky, projekčné techniky, objektívne testy osobnosti.

Ako vidno z uvedeného krátkeho prehľadu psychologických metód, každá z nich má isté prednosti a isté nedostatky. Práve preto sa nikdy nemožno pri výskume spoliehať iba na jednu metódu, ale tieto metódy sa v priebehu jedného výskumu rôzne kombinujú, dopĺňajú.

PSYCHICKÉ PROCESY

Všeobecnú psychológiu možno v podstate rozdeliť na dve časti alebo dve veľké skupiny.

1. psychické procesy
2. psychické osobitosti osobnosti.

        Psychické procesy je možné rozdeliť na:

        1. poznávacie procesy

        2. citové procesy

        3. vôľové procesy.

        Najprv sa budeme venovať poznávacím procesom.

Charakterizujte pocit, druhy pocitov, receptory.

Pocity

Všeobecná charakteristika pocitov

Pocit je najjednoduchší psychický proces, ktorý vzniká v dôsledku pôsobenia predmetov a javov materiálneho sveta na analyzátory a spočíva v bezprostrednom odraze jednotlivých vlastností týchto predmetov alebo javov.

        Pomocou pocitov možno teda poznať iba jednotlivé vlastnosti predmetov a javov (napr. farbu. veľkosť, chuť, tvar, atď.).

Všeobecná charakteristika pocitu

- sú prvotným prameňom všetkých našich vedomostí, poznatkov o vonkajšom svete

- poskytujú materiál pre iné zložitejšie poznávacie procesy (vnemy, predstavy, pamäť, fantázia)

- sú základom pre naše emócie a city

- najjednoduchšou formou je tzv. citové alebo emocionálne zafarbenie pocitu

- odraz vlastností – farba, tvar

- podklad pre vyššie psychické procesy

Analyzátor - je anatomicko-fyziologický mechanizmus, pomocou ktorého vznikajú pocity a aj zložitejšie psychické procesy. Skladá sa z troch častí.

        1. Vonkajšia časť sa nazýva receptorom, alebo zmyslovým orgánom. Receptor prijíma podnety z vonkajšieho i vnútorného sveta. Práve v tejto časti, t.j. v receptore, vzniká pôsobením podnetu podráždenie.

        2. Druhou časťou analyzátora je dostredivá nervová dráha, ktorá zachytáva podráždenie, ku ktorému došlo v receptore a vedie ho v podobe vzruchu do príslušného centra v mozgovej kôre.

        3. Treťou časťou analyzátora je spomínané mozgové centrum receptora (t.j. zrakové centrum pre zrakový receptor, sluchové pre sluchový atď.). Až v tejto časti vzniká pocit.

Ak sa poruší ktorákoľvek časť analyzátora, pocit vzniknúť nemôže.

.

Druhy pocitov

Pocity delíme podľa jednotlivých zmyslových orgánov, receptorov.

Prehľad všetkých receptorov, a teda aj pocitov, zostavili Sherrington a Herrick:

        A. Vonkajšie receptory - sú uložené na povrchu alebo blízko povrchu tela. Patria k nim:

        1. Diaľkové:

        a) orgán zraku (sietnica oka)

        b) orgán sluchu (slimák vo vnútornom uchu)

        2. Kontaktné:

        a) orgán chuti (chuťové poháriky na jazyku)

        b) orgán čuchu (chuťové telieska v nosnej dutine)

        c) kožné orgány, ktoré sú štyri (dotyku, tepla, chladu a bolesti)

        B. Vnútorné receptory - sú uložené vnútri organizmu

        1. orgány polohy a rovnováhy (labyrint vo vnútornom uchu)

        2. orgány kinestetických (pohybových) funkcií (uložené vo svaloch, šľachách, kĺboch)

        3. Vnútornostné prijímače (receptory):

        a) prijímače zažívacieho systému (hlad, smäd a iné)

        b) prijímače cirkulačného systému (obeh krvi, dýchanie)

        c) prijímače rozmnožovacieho systému.

Definujte  zrakový pocit (receptor zrakového pocitu, podnet pre zrak, pocit, teória)  

                              farebného videnia

Zrakové pocity

Zrakový analyzátor má pri orientácii človeka v jeho okolí azda najširšiu úlohu, je zrakový analyzátor.

        Hlavné časti oka:

        - rohovka  - prepúšťa svetelné lúče

        - šošovka - má schopnosť rozširovať sa, komodovať

        - sietnica - plocha, ktorá vyplňuje zadnú časť očnej gule

Receptorom zraku je sietnica.

Na sietnici sa nachádzajú zakončenia zrakového nervstva.

1. tyčinky, ktoré sa nachádzajú po stranách sietnice,  umožňujú videnie za šera a videnie od bielej farby cez všetky odtiene sivej až po čiernu.
2. čapíky, ktoré sa nachádzajú uprostred sietnice (v tzv. žltej škvrne), tie sú na zachytávanie farebných tónov – denné farebné videnie - je ich asi 7 mil. v ľudskom oku – ak sú porušené vzniká farbosleposť- extrém, ak nerozlišuje farby vôbec,  najčastejšie nerozlišuje 2 farby – červenú a zelenú

Podnetom pre zrakový orgán je svetlo, t.j. elektromagnetické vlnenie s dĺžkou od 380 do 750 milimikrónov (milióntin milimetra - nanometrov), ktoré pociťujeme ako denné svetlo.

Vlny väčšej dĺžky ako 760 nanometrov už nevyvolávajú nijaké zrakové pocity a kratšia ako 380 nanometrov ešte nevyvolávajú nijaký zrakový pocit.

        Všetko čo vidíme, má nejakú farbu. Preto možno povedať, že zrakové pocity sú pocitmi farby.        

        Všetky farby možno rozdeliť na dve skupiny:

        1. Farby achromatické (čierna, všetky sivé až po bielu)

        2. Farby chromatické - všetky ostatné, t.j. červená, žltá, zelená a modrá so všetkými odtieňmi.

Videnie farieb sa fyzikálne zakladá na pohlcovaní a odrážaní rozličných vlnových dĺžok.        Na každej farbe možno rozlíšiť tri kvality:

        a)   kolor alebo farebný tón, ktorý je závislý na vlnovej dĺžke

2. svetlosť (alebo jasnosť) farby, ktorá je závislá od intenzity osvetlenia.
3. sýtosť, ktorá závisí od čistoty vlny (teda od toho, či nie je alebo nakoľko je zmiešaná s inými vlnovými dĺžkami.

S čistými farbami sa stretávame iba u chromatických farieb. Achromatické farby sú vždy zmiešané. Chromatické alebo pestré farby sú tie, ktoré sa nachádzajú v spektre alebo v dúhe (červená, oranžová, žltá, zelená, modrá, tmavomodrá, fialová).

        Farbosleposť a teórie videnia.

        Vyskytuje sa časť ľudí (asi 4%), ktorí nevidia všetky farby. Táto ich chyba sa volá farbosleposť alebo daltonizmus (podľa bádateľa Daltona, ktorý túto chybu objavil už v r. 1794). Existuje totálna a čiastočná farbosleposť. Je to vrodená chyba, ktorou trpia zvyčajne muži, pričom dedične ju prenášajú ženy. Pre niektoré zamestnania je dôležité zistiť túto chybu (rušňovodič).

Na vysvetlenie videnia bolo zostavených niekoľko teórií.

☺ Kriesova teória - teória duplicity. Podľa tejto teórie sa na videní priamo zúčastňujú zakončenia zrakového nervu, ktoré sú, ako sme už spomínali, dvojaké druhu: tyčinky, ktorých je v ľudskom oku okolo 130 miliónov a čapíky, ktorých je okolo 7 miliónov. Čapíky sú aparátom denného, farebného videnia a tyčinky súmračného, nočného videnia, videnia za šera. Ak sú porušené čapíky, vzniká farbosleposť, ak sú porušené tyčinky, vznikne hemeralopia - vlčia tma alebo šerosleposť.

☺ Helmholtzova teória – tzv. trojkomponentová teória farebného videnia, ktorá vychádza zo zákonov miešania farieb. Stačí, ak máme tri vhodne zvolené farby a ich miešaním je možné získať všetky ostatné farebné odtiene.Sú to tieto tri farby: červená, zelená a modrofialová. Podľa tejto teórie, ktorá sa uplatnila aj pri konštrukcii farebného televízora, existujú na sietnici tri druhy čapíkov na odrážanie uvedených troch farieb. Zatiaľ sa tieto tri druhy čapíkov nepodarilo zistiť (všetky čapíky sa nám zatiaľ javia ako rovnaké), takže ide len o teóriu, ktorá však našla, ako sme spomínali, praktické uplatnenie.Aj na obrazovke farebného televízora nájdete iba uvedené tri druhy farby pri zväčšení zväčšovacím sklom.

Definujte sluchový pocit (receptor sluchového pocitu, podnet pre sluch, druhy sluchových pocitov, teórie počutia)

Sluchové pocity

        Orgánom pre sluchové pocity je ucho, ktoré sa skladá z troch základných častí:

        a) vonkajšie ucho

        b) stredné ucho

        c) vnútorné ucho (práve tam sa nachádza vlastný receptor)

Podnetom pre sluchové pocity sú zvukové vlny vyvolané chvením pevných telies, ktoré sa šíri na všetky strany od chvejúceho sa telesá. Naše ucho môže zachytiť iba pomerne malý rozsah zvukových vĺn. Podľa Elesenhansa-Gieseho sú to zvukové vlny s kmitočtom od 16-20 do 22.000 kmitov za sekundu (hercov). Vlnenie s menším kmitočtom ako 16 nazývame infrazvukom a s vyšším kmitočtom ako 22.000 - ultrazvukom. Obidva tieto zvukov nepociťujeme ako zvuky.

        Naše ucho je veľmi citlivý orgán. Môže zachytiť podľa sily a výšky asi 300.000 rôznych tónov.        

Dopplerov princíp: keď sa zvukový zdroj od nášho uchu vzďaluje, tóny sa nám zdajú nižšie, ak sa približuje, zdajú sa nám vyššie (siréna auta).

2 druhy sluchových pocitov:

♥ Zvuky - vznikajú nepravidelným vlnením zvukových vĺn. Najbežnejším zvukom je reč          ♥ Tóny - podnetom pre pocit tónu sú vlny s pravidelným kmitočtom. Pri pocitoch tónu rozlišujeme tri základné charakteristiky:

        a) intenzitu - závisí od veľkosti (amplitúdy rozkmitu) zvukovej vlny,

        b) výšku - závisí od frekvencie vlnenia (od kmitočtu),

4. farbu (tembr) - závisí od formy, alebo zloženia zvukovej vlny.  

Teórie počutia

Helmholtzova rezonančná teória - podľa ktorej vlastným sluchovým orgánom je slimák vo vnútornom uchu, tzv. Cortiho orgán, ktorý obsahuje viac ako 20.000 vlákien, napätých medzi stenou a osou slimáka. Zvukové vlny, ktoré uvedú do pohybu zariadenie stredného ucha, rozochvejú jednotlivé vlákna, ktoré sú, „naladené“ na tóny určitej výšky. Rozochvené vlákna podráždia sluchový nerv a tým je daný fyziologický základ pre vznik sluchového pocitu.

Adaptácia - je to zmena citlivosti, ktorá vznikne následkom prispôsobenia sa zmyslového orgánu k podnetom, ktoré naňho pôsobia.

Vyskytuje pri všetkých druhoch pocitov, ale osobitne výrazne sa prejavuje pri taktilných (dotykových), teplotných, čuchových a zrakových pocitoch. Pri sluchových pocitoch a pocitoch bolesti je pôsobenie adaptácie málo badateľné.

Všeobecná charakteristika vnímania

Vnímanie

1. je odrazom predmetov a javov reálneho sveta, ktoré pôsobia v daný moment na naše zmyslové orgány.

1. Je predmetné - naše vnímanie je vždy  do istej miery doplnené našimi vedomosťami, minulou skúsenosťou. Bez opory na minulú skúsenosť by sme nemohli vnímať predmety.

2. Individuálny charakter – je subjektívnym odrazom objektívneho světa, správnosť vnímania overíme praxou

3. Celistvosť –  objekt vnímania je akýsi komplexný podnet, ktorý má rôzne vlastnosti a časti. Každý taký podnet vnímame ako celok. Komponenty tohto celku môžu pôsobiť na jeden analyzátor alebo na rôzne analyzátory (napr. vnímanie zvukového filmu).                               4. Súvisí s rečou – ak vnímame predmety a javy okolitého sveta, vždy ich pomenúvame slovom, vyslovujeme nejaké súdy o nich, a to je spojitosť s rečou. Vo vnímaní slovo hrá dôležitú úlohu

5. Výberový charakter – nevnímame všetko, ale vyberáme si. To je práve ďalšou charakteristikou vnímania. Vyberanie má tak objektívne, ako aj subjektívne príčiny. K objektívnym patria osobitosti samotných predmetov, podnetov (ich sila, pohyblivosť, kontrast), rovnako ako aj osobitosti vonkajších podmienok, v ktorých predmet vnímame (osvetlenie, vzdialenosť, pozadie). K subjektívnym príčinám patrí predovšetkým náš vzťah k danému predmetu alebo javu, jeho význam pre nás, súvislosť s našimi záujmami, náš momentálny psychický stav atď.                                                                                                        6. Konštantnosť vnímania - znamená to, že predmety vnímame také, aké sú a nie také, aké sa nám momentálne javia. Príklady - biely sneh podvečer, čierne uhlie za jasného svetla, kruhový tanier pri jedle atď.

Pocit a vnem - porovnanie

Vnímanie v sebe zhŕňa pocity a z druhej strany sa na nich zakladá.

1. pocit je bezprostredným odrazom jednotlivých vlastností predmetov  alebo javov (farba, chlad, tvar, chuť atď.), kým vnem je bezprostredným odrazom rôznych vlastností v ich vzájomných vzťahoch.
2. vnem je vždy viac alebo menej zložitý obraz predmetu ako celku. Napr. pri vnímaní červenej ruže nedostávame len oddelené, izolované zrakové a čuchové pocity, ale ich zložité zoskupenie v jedinom obraze ruže s príslušnou farbou, tvarom, vôňou.

Vnímanie priestoru, faktory.

Vnímanie priestoru

- ide predovšetkým o vnímanie hĺbky, t.j. vnímanie predmetov vo vzdialenosti, v ktorej sa nachádzajú od pozorovateľa a od seba navzájom. Na tomto jave sa zúčastňujú jednak faktory fyziologické a jednak psychologické (skúsenostné).

        Fyziologické faktory

        1. Akomodácia šošovky - normálnom stave je šošovka namierená do nekonečna, najlepšie vidí predmety vzdialené, je plochá. Pri pozorovaní blízkych predmetov sa rozširuje, stáva sa vypuklou.

        2. Veľkosť sietnicových obrazov - čím je predmet vzdialenejší, tým je jeho obraz na sietnici menší a tým je menší zorný uhol. Menší alebo vzdialenejší predmet podráždi menšiu plochu na sietnici, čo môže byť faktorom, ovplyvňujúcim vnímanie hĺbky.

        3. Konvergencia -  znak konvergencie sa môže zreteľne prejavovať iba v tom   prípade, ak sa objekty nachádzajú vo vzdialenosti, ktorá neprevyšuje asi 20 m.

        4. Disparátnosť sietnicových obrazov alebo binokulárna paralaxa - máme 2 oči (cca 65 mm od seba), každý predmet vidíme dvakrát,  jeden viac zľava a jeden viac sprava, vďaka tomu vnímame hĺbku priestoru

        Psychologické (skúsenostné) faktory

        1. Relatívna veľkosť predmetu - ak poznáme predmet, ak poznáme jeho skutočnú veľkosť, potom podľa jeho relatívnej veľkosti (ako sa nám za daných okolností javí) môžeme usudzovať na jeho vzdialenosť. Ak však veľkosť predmetu nepoznáme, môže nás to pomýliť. Napr. veľmi vysoká hora sa nám môže zdať vzdialená iba niekoľko kilometrov, kým v skutočnosti môže ísť o niekoľko desiatok kilometrov.

        2. Interpozícia (prekrývanie) - aj nejaký predmet prekrýva iný predmet, potom ho pokladáme, samozrejme, za bližší ako prekrývaný predmet.

        3. Lineárna perspektíva. Ide o zmenšovanie sa veľkosti predmetu alebo vzdialenosti medzi predmetmi, ak sa tieto od nás vzďalujú. Toto sa často používa pri znázorňovaní perspektívy (železničné koľajnice sa v diaľke zbiehajú).

        4. Vzdušná perspektíva - je to vlastne jasnosť detailov, napr. ak viem na kostolnej veži rozlíšiť podrobnosti (napr. číslice na hodinách), je zrejme blízko. Všetky predmety, ktoré vystupujú zo svojho okolia sa nám zdajú byť bližšie v čistom vzduchu, ako v zadymenom alebo zahmlenom prostredí. Má tu význam aj zafarbenie predmetov, ktoré spôsobuje vzdušná perspektíva (vzdialené predmety tmavých farieb sa nám vo vzdušnej perspektíve zdajú byť belasé, svetlých farieb - červenkasté).

        5. Tiene. Predmety bližšie vrhajú tiene na vzdialenejšie, menia tak ich osvetlenie a nám sa skutočne javia ako vzdialenejšie.

        6. Počet predmetov, ktoré sa nachádzajú medzi pozorovateľom a pozorovaným predmetom. Čím viac je takých predmetov, tým sa nám pozorovaný predmet javí ako vzdialenejší. Keď však ide o nevyplnený priestor, môže nás to pomýliť (napr. vzdialenosť lodi na šírom mori sa nám môže zdať menšia ako je v skutočnosti práve preto, že priestor na mori nie je vyplnený).

        7. Uhlová odchýlka pri pohybe (pohybová paralaxa). Ak sa pohybujeme, predmety blízke zostávajú viac vzadu ako predmety vzdialené, ktoré sa prípadne zdajú, že sa pohybujú v rovnakom smere ako my (vzdialené hory).

Účasť ďalších zmyslov na vnímaní priestoru:         

1. hmat - hmatom možno bez pomoci zraku rozlíšiť veľa predmetov, ľudskú tvár a pod. vrátane ich priestorových kvalít.
2. sluch - ucho môže zachytiť najmä smer, v ktorom je umiestnený zvukový zdroj. Vzdialenosť sa sluchom určuje menej presne.
3. Čuch - vôňa napr. môže prináležať iba jednej priestorovej oblasti a inej nie. Zápach môže zamerať našu pozornosť v určitom smere. Vieme, že pre zvieratá (napr. pre psov), ktoré majú vyvinutejší čuch ako ľudia, má tento zmysel pre ich priestorovú orientáciu neobyčajne veľký význam - azda väčší ako zrak.

        Z uvedeného vyplýva, že na vnímaní priestoru sa zúčastňuje viacej zmyslov a aj tu ide o celkový vnemový zážitok.

Vnímanie času, čo vnímame pri vnímaní času?

Vnímanie času

- vzniká len tam, kde sa odohrávajú nejaké zmeny, zmeny vonkajšieho stavu. Ak je funkcia pamäti narušená, nemôžu existovať adekvátne časové predstavy (pri ochorení mozgu alebo pri ťažkom alkoholizme sa stráca časovo-priestorová orientácia vzťahujúca sa najmä na najbližšiu minulosť).

        Vnímaním času postihujeme predovšetkým:

        1. Časové vzťahy (teraz, kedysi, predtým, potom)

        2. Absolútne trvanie času - ktoré sa porovnáva s objektívnym meraním času. Pri tom platí, že krátke časy (1-5 min.) preceňujeme, dlhé podceňujeme. Uvádza sa, že najlepší odhad absolútneho času je asi 5-10 min. (indiferentná časová zóna).

        3. Veľmi bežné u človeka je približné odhadovanie času, ktoré sa zakladá na bezprostrednom dojme. Platí tu niekoľko pravidiel.

        a) Ak porovnávame časové intervaly súčasne ako dva dané zážitky, potom máme tendenciu pokladať za kratšie (s výnimkou veľmi krátkych) tie intervaly, ktoré sú vyplnené činnosťou - zákon o vyplnených časoch.

        b) Ak však porovnávame časové intervaly do minulosti, v spomienke, je to presne naopak. Časy nevyplnené sa nám zdajú krátkymi, kým časy vyplnené - dlhými.

        V obidvoch prípadoch sa však uplatňujú aj emocionálne činitele - časové intervaly vyplnené nepríjemnými citovými zážitkami vo spomienke skracujeme, intervaly spojené s príjemnými citovými zážitkami vo spomienke predlžujeme - zákon spomienkového optimizmu. Ak ide o porovnávanie súčasných časových intervalov, potom tie, ktoré sú vyplnené nepríjemnou činnosťou sa nám zdajú byť dlhšie, a tie, ktoré sú vyplnené príjemnou činnosťou, zdajú sa nám kratšie.

        c) Pri hodnotení časových intervalov do budúcnosti, t.j. ak sme zameraný na nejakú očakávanú  udalosť, subjektívne odhadovanú dĺžku čakania predlžujeme. Keď však očakávaný jav nastane, keď sa očakávaná udalosť náhle objaví, sme prekvapení a tento zážitok prekvapenia časový interval subjektívne skracuje.

Pamäť

2. zážitky, ktoré sme mali, nevymiznú, ale môžeme si ich za istých okolností vyvolať znovu, pričom sme si vedomí toho, že sme ich už raz zažili.
3. je proces odrazu minulých zážitkov v našom vedomí, ktorý spočíva v zapamätaní, uchovaní v pamäti a neskoršom vybavovaní alebo znovupoznaní toho, čo sme predtým vnímali, prežívali alebo robili.
4. je nevyhnutnou podmienkou pri zhromažďovaní skúseností a pri utváraní vedomia človeka. Keby sa v našom vedomí neuchovalo to, čo sme zažili, každý z nás by nepretržite začínal život znova a všetko by nám bolo stále neznáme, nové
5. pamäť smeruje skôr k budúcnosti ako k minulosti. Jej úlohou je, rovnako ako úlohou podmienených reflexov, pripravovať organizmus na nastávajúce deje.;
6. iba človek má logickú pamäť        

Aristotelove asociačné zákony

Aristotelove asociačné zákony

        1. Zákon dotyku v čase (dva dojmy, ktoré boli vo vedomí súčasne, majú tendenciu navzájom sa vyvolávať)

        2. Zákon dotyku v priestore (dva dojmy, ktoré sa vzťahujú na to isté miesto, sa navzájom vyvolávajú)

        3. Zákon podobnosti (dva podobné dojmy sa navzájom vyvolávajú)

        4. Zákon kontrastu (dva protichodné dojmy sa navzájom vyvolávajú).

        Uvedené štyri zákony majú svoju platnosť, ale iba pre mechanickú pamäť.

Druhy pamäte podľa obsahu a dĺžky trvania

        Druhy pamäte

        1. Pohybová alebo motorická pamäť - prejavuje sa v zapamätúvaní a vybavovaní pohybov. Je základom vypestovania pohybových návykov a zvykov (chôdza, písanie, telocvičné úkony, jazda na bicykli, všetky možné pracovné procesy atď,).

        2. Emocionálna pamäť - prejavuje sa v zapamätúvaní a vybavovaní citov.

        3. Názorná pamäť - spočíva v tom, že to čo sme v minulosti vnímali, vybavuje sa potom v podobe predstavy.

        4. Slovne-logická pamäť - nachádza svoj výraz v zapamätúvaní a vybavovaní myšlienok. Zapamätávame si a vybavujeme tie myšlienky, ktoré vznikli v procese rozmýšľania, uvažovania, pamätáme si obsah prečítanej knihy, vypočuté reči, rozhovory s inými ľuďmi. Naše myšlienky sú však vždy späté s rečou, aj keď často je to vnútorná reč. Všetky uvedené druhy pamäti spolu veľmi úzko súvisia, neexistujú nezávisle, ale sa navzájom prelínajú.

Delenie pamäte podľa dĺžky trvania:

1. bezprostrednú (napr. zapamätanie si nejakého údaja iba na čas, kým si ho odpíšeme z obrazovky počítača),

2. krátkodobú (napr. si pamätáme číslo hotelovej izby, kde prechodne bývame, ale po opustení hotela toto číslo zabúdame),

3. dlhodobú - niektoré veci si pamätáme veľmi dlhý čas (roky alebo dokonca po celý život).

Podľa spôsobu zapamätúvania delíme pamäť na mechanickú a slovne logickú.

Fázy pamäti:

        1. zapamätanie - vštepovanie do pamäti - učenie sa

        2. podržanie alebo uchovanie v pamäti

        3. vybavovanie alebo znovupoznanie

        1. Zapamätanie a učenie sa

        Zapamätanie môže byť:

1. neúmyselné –  zapamätáme si niečo bez toho, že by sme si vytýčili cieľ zapamätať si a tiež bez akéhokoľvek úsilia (zapamätáme si veľa podrobností, ktoré sme videli na ulici, ako bol kto oblečený atď.
2. úmyselné - kladieme určitý cieľ zapamätať si to a to. Klasickým príkladom je učenie.

Ktoré podmienky úspešného úmyselného zapamätania poznáte?

        Podmienky úspešného úmyselného zapamätania

        1. Predovšetkým si treba jasne vytýčiť cieľ. Cieľom musí byť nielen vnímať a pochopiť materiál, ale si ho aj zapamätať.

        2. Učiť sa s úmyslom zapamätať si na dlhší čas.

        3. Vzťah zodpovednosti k úlohe zapamätať si určitú látku

             (ak viem, že je to pre mňa dôležité, lepšie sa to naučím).

        4. Aktívna činnosť s materiálom. Teda nie iba jednotvárne čítanie materiálu, ale nejaká činnosť s ním. Napr. usporiadanie do rôznych grafov atď. Rovnako je to pri učení sa cudziemu jazyku; oveľa lepšie si zapamätáme slovíčka, ak s nimi budeme manipulovať, zaraďovať do viet atď.

        Spôsoby  uľahčujúce zapamätanie látky

        1. Rozdelenie látky v mysli podľa významových zoskupení.

        2. Vyčlenenie významných operných bodov.

        3. Porovnávanie a spájanie v mysli toho, čo už vieme s tým, čo sa práve učíme.

        4. Usilovať sa preložiť si látku do svojho jazyka, t.j. to známe: „povedz to svojimi slovami“.

        Aby však boli naše vedomosti trvalé, je naprosto nutné opakovať. Aby bolo opakovanie úspešné, je do neho treba vnášať rozmanitosť. To sa robí niekoľkými spôsobmi:

        a) Predovšetkým ide o spestrenie samotného obsahu látky tým, že k tomu, čo sa už žiaci naučili predtým, pridávajú sa niektoré iné, nové poznatky.

        b) Rozmanitosť opakovania. Pomocou rôznych úloh, grafov, v ktorých je učivo obsiahnuté.

        c) Zapojiť učivo do riešenia nových úloh a využiť aktivitu žiakov.

Opakovanie musí byť aktívne, uvedomelé, musí v sebe zahŕňať momenty tvorivej činnosti.

        Rozdelené opakovanie

Úspech opakovania nezávisí iba od množstva opakovania. Rozlišujeme 2 druhy opakovania:

1. koncentrované –  jednotlivé opakovania nasledujú za sebou bezprostredne
2. časovo rozdelené – sú od seba oddelené menšími alebo väčšími časovými intervalmi.

Experimentálne výskumy svedčia jednoznačne o tom, že časovo rozvrhnuté opakovanie je produktívnejšie ako koncentrované.

        Reprodukovanie počas učenia sa

Ak sa ešte počas učenia pokúšame z času na čas už reprodukovať, ešte skôr ako sme sa látku naučili, je zapamätanie produktívnejšie

        Tempo učenia

Malo by byť čo najväčšie, aby nemohli vznikať vedľajšie, postranné myšlienky.        Samozrejme, že nesmie byť tak rýchle, aby nám unikal význam toho, čo čítame.

        Metódy učenia sa

        1. Celková metóda - ak je rozsah látky malý, potom používame práve túto metódu. Spočíva v tom, že si opakujeme celý materiál ako jeden celok. Výhoda je v tom, že nám neuniká celkový kontext celého textu.

        2. Čiastková metóda - ak ide o naučenie sa dlhšieho radu, potom sa často používa čiastková metóda. Napr. ak sa má žiak naučiť naspamäť dlhšiu báseň, postupuje zvyčajne tak, že sa ju učí po strofách, a ak sú aj tie dlhé, potom ešte po menších častiach (veršoch). Až potom, keď už sa jednotlivé strofy naučil, učí sa ich spájať do jedného celku. Pokusy však ukazujú, že čiastková metóda je menej ekonomická ako celková.

        3. Kombinovaná metóda - pri dlhších a ťažších celkoch je najefektívnejšia. Celá látka (napr. celá učebnica psychológie) sa najskôr niekoľkokrát prečíta, pričom najdôležitejšie je druhé čítanie. Tým sa s látkou celkovo oboznámime a okrem toho zistíme, ktoré miesta sú najťažšie. Tieto ťažké miesta sa potom osobitne naučíme (ako pri čiastkovej metóde). A napokon si opäť celú látku aj viac krát prečítame, kým sme sa ju nenaučili. Môže sa zdať, že táto metóda je veľmi pracná, ale ak sa chceme látku skutočne naučiť, potom je najefektívnejšia.

        2. Podržanie v pamäti (uchovanie)

Je známe, že po ukončení procesu učenia nastupuje proces opačný, spätný, ktorý zastavuje efekt učenia - zabúdanie. Účinky zabúdania badať v niekoľkých obdobách:

        a) Strata jasnosti materiálu - vedomosti sú matné, nezreteľné.

        b) Strata pevnosti - jednotlivé časti látky sa od seba trhajú

        c) Strata istoty - treba veľké úsilie na to, aby sme si na niečo spomenuli a aj tak si nie sme istí, či je to tak.

5. Strata významnosti - zabúdaná látka ustupuje do pozadia našej duševnej činnosti, stráca pre nás význam

Ebbinghausova krivka zabúdania - podľa tejto krivky pri nevýznamnom materiály zabúdanie postupuje najskôr veľmi rýchlo, neskôr pomalšie, až nakoniec to, čo si podržíme v pamäti natrvalo sa ustaľuje a je to asi 1/5 pôvodne naučeného. To vcelku platí aj pre významný materiál, rozdiel je len v tom, že pri ňom zabúdanie nepostupuje hneď na začiatku tak rapídne.

        Dve základné prekážky podržania v pamäti

        1. Spätná prekážka - intenzívna duševná činnosť, ktorá nasleduje hneď po naučení, má za následok, že sa naučená látka rýchlejšie zabudne. Toto sa vysvetľuje tým, že sa na upevnenie nových asociácií je potrebný určitý čas..

        2. Prekážky súbežné s učením

        Anglický psychológ Ballard výskumom školských detí zistil, že po dvoch dňoch z naučenej básne vedeli reprodukovať o 9,4% viac, ako hneď po naučení, po 3 dňoch o 6,1% viac, kým po 4 dňoch sa výsledky začali zhoršovať. Vysvetľuje sa to tým, že pri učení sa okrem hlavných asociácií tvoria aj vedľajšie asociácie, ktoré sú na prekážku týmto hlavným v prvých dňoch. Po istom čase sa však tieto vedľajšie asociácie utlmujú a zostanú iba tie hlavné, ktoré sa potom lepšie vybavujú. Najmä u malých detí ide o jav tzv. reminiscencie.

        3. Vybavovanie a znovupoznanie

        Treťou fázou pamäti je vybavovanie, ktoré môže byť úmyselné a neúmyselné.

        Úmyselné, vôľové vybavovanie - reprodukcia

Reprodukujeme na základe vytýčeného cieľa. Procesy reprodukcie sú v najtesnejšom spojení s procesmi myslenia. Vysokoškolák (naozajstný) pri skúške nereprodukuje iba to, čo sa naučil mechanicky, ale podáva to svojim spôsobom, vlastnými slovami.

        Vernosť spomienky (reprodukcie)

        Ide o to, nakoľko výpoveď súhlasí so skutočnosťou. Zistilo sa, že ani za najideálnejších podmienok neexistuje 100% vernosť spomienok. Je známe, že výsluch je oveľa nespoľahlivejší ako voľné rozprávanie. Pri výsluchu sa má odpovedať na otázky a keď nevieme odpovedať na otázku, predsa len niečo chceme povedať, aby sme otázke vyhoveli. Okrem toho sa pri výsluchu používajú tzv. sugestívne otázky. Pri voľnom rozprávaní sa vyskytuje asi 5% nesprávnych odpovedí, kým pri výsluchu asi 25%.

        Spôsoby spomínania

        1. Asociácie - spomíname, čo bolo blízko toho predmetu, alebo ak si chceme vybaviť meno, čítame celý rad mien a keď príde to „naše“, vtedy si zvyčajne spomenieme.

        2. Názorný obraz - snažíme si predstaviť niečo z toho názorne (napr. ak si mám vybaviť fyzikálny zákon, spomeniem si na pokus, ktorý som videl, ktorý predvádzal učiteľ, a potom sa mi vybaví aj samotná zákon).

        3. Spomenúť na niektoré detaily, zvláštnosti - niekedy nám samo niečo zostane v pamäti a potom si už spomenieme na všetko.

        4. Prekonať lenivosť - prinútiť sa niečo si v pamäti vybaviť.

        Znovupoznanie

        Ide o to, že ten objekt (alebo text, miesto a pod.), ktorý sme už vnímali, sa nám znovu objaví a my ho poznáme. Ten zážitok nám vystupuje ako známy. Veci, ktoré sme už dávno zabudli, keď ich uvidíme, vieme, že sme ich už videli.

        Existujú tu isté stupne určitosti znovupoznania:

a) neurčité znovupoznanie - máme iba pocit známosti predmetu. Často pri stretnutí človeka vieme, že sme ho niekde videli, ale nevieme si spomenúť, kto to je;

b) úplné znovupoznanie - poznáme ho ako určitú osobu.

To sú ale dva krajné prípady, medzi ktorými je ešte rad medzičlánkov. Pri znovupoznaní dochádza často aj k omylom, k chybnému znovupoznaniu - nazdávame sa, že daného človeka poznáme, ale v skutočnosti ho vôbec nepoznáme.

        Cvičenie a transfer

James, Thorndike a Woodworth tvrdili, že sa pamäť cvičením nezlepšuje, zlepšujú sa vraj iba metódy zapamätúvania a vybavovania v pamäti. Naproti tomu McDougall a Smithová zastávajú názor, že pamäť je možné praxou zlepšovať. Zdá sa, že v praktickej činnosti je skutočne možné pamäť zlepšovať. Svedčia o tom napr. výskumy robené s nevidiacimi, v ktorých sa u nich jednoznačne preukázala lepšia auditívna pamäť.

        Transfer

- ide tu o to, či zapamätané alebo naučené vedomosti a spôsobilosti v jednej oblasti sa prenášajú aj na oblasť inú. Za pravdepodobné sa dnes pokladá stanovisko Thorndikovo, vyjadrené zákonom identických elementov.Teda je to možné iba medzi takými činnosťami, ktoré majú medzi sebou niečo spoločné (napr. ak sa vyznáte v Prahe, Bratislave, Viedni, Moskve, potom je pravdepodobné, že sa veľmi rýchlo budete orientovať i v Paríži alebo inom veľkom meste. Alebo viem niečo urobiť pravou rukou a určite to dokážem aj ľavou, aj keď som to nikdy neskúšal, aj keď to nedokážem  tak dokonale ako pravou rukou).

Charakterizujte učenie a jednotlivé druhy učenia

Učenie

Učenie možno chápať v dvoch zmysloch.    

    1. Učenie v širšom zmysle - sa zväčša definuje ako zmena v správaní ....

Napr. ak som si s niekým dohodol schôdzku, ponáhľam sa, len aby som neprišiel neskoro a dotyčný si kľudne príde o pol hodiny neskôr, nabudúce už zrejme tak ponáhľať nebudem a okrem toho si o danom človeku utvorím vlastnú mienku. Učenie v tomto zmysle je teda všeobecný mechanizmus, ktorým v priebehu života nadobúdame individuálnu skúsenosť. Takýto prístup k učeniu je charakteristický pre psychologické disciplíny.

    2. Učenie v užšom zmysle - sa chápe ako zámerné, cieľavedomé nadobúdanie vedomostí, zručností a návykov. Môže prebiehať v rámci nejakých inštitúcií (škola, v súčasnosti rôzne kurzy, autoškola a pod.) alebo aj mimo týchto inštitúcií ako samostatné učenie sa. Tento prístup k učeniu je skôr charakteristický pre pedagogické disciplíny

Druhy učenia

Slovenská autorka L.Maršalová rozlišuje päť základných druhov učenia:

podmieňovanie, percepčno-motorické učenie, verbálne učenie, pojmové učenie a riešenie problému. Toto členenie považujeme za dostatočne diferencujúce

    1. Podmieňovanie

    Podstatou tohto druhu učenia je utváranie dočasných nervových spojov, asociácií v mozgu. Podmieňovanie sa zvyčajne delí:

Klasické podmieňovanie. I.P.Pavlov na experimentoch so psami dokázal, že

nepodmienený podnet (pach žrádla) vyvolá nepodmienenú reakciu (slinenie). Ak sa

spojí nepodmienený podnet s podmieneným (zvuk, svetlo), po určitej dobe (učenie) je

možné vyvolať slinenie podmieneným podnetom(svetlom, zvukom).

Inštrumentálne podmieňovanie (E.L.Thorndike) Vychádza z princípu pokus – omyl .

Ak sa pokusné zviera malo v bludisku naučiť cestu k potrave, spočiatku bolo viac

možností ako reagovať. Po viacerých pokusoch „objavilo“ to správanie, ktoré viedlo

k úspechu (potrave). Nástrojom učenia (inštrumentom) bol priebeh správania, ktorý

bol posilnený dosiahnutou potravou (zákon efektu). Aj v bežnom živote si pamätáme

a volíme to správanie, ktoré bolo prežívané ako úspešné dosiahnutie želaného cieľa.

Posilnenie spoločenským uznaním môže viac upevniť toto konanie.

Rozdiel : V klasickom učení je iniciatíva na experimentátorovi. V inštrumentálnom je iniciatíva na učiacom sa zvierati, človeku a pod.  

    2. Percepčno-motorické učenie

- učenie manuálnym zručnostiam, návykom, motorickým operáciám. Ide o motorické odpovede, ktoré sú zložitejšie než pri podmieňovaní. Nie je to len mechanické pospájanie úkonov, ale je to integrovaný funkčný celok zložiek vnímania a motoriky – napr. pri písaní perom, strojom, v hre na hudobnom nástroji…

    3. Verbálne učenie

    Niekedy sa tento druh učenia označuje ako pamäťové učenie. Je to čisto ľudský druh učenia, keďže sa tu pracuje so symbolickým - slovným materiálom. Ide o vytváranie, zapamätanie si  spojení - asociácií medzi slovami, pričom tieto spojenia nie sú založené na príčinnej, logickej súvislosti.     Verbálne učenie ovplyvňujú viaceré činitele:

    a) rozsah učebného materiálu,

    b) charakter učebného materiálu,

    c) zložitosť učebného materiálu,

    d) diskriminácia prvkov v učebnom materiále,

    e) miesto (pozícia) prvkov v učebnom materiále.

        4. Pojmové učenie

V ľudskom učení má významnú úlohu učenie sa pojmom a logickým operáciám. Na ZŠ rozvíja myslenie žiakov.Pri tomto učení sa stretávame s dvomi procesmi – tvorenie pojmov a osvojovanie pojmov. Vyskytujú sa najčastejšie v kombinácii a nie osobitne.Pri tvorbe pojmov sú najdôležitejšie myšlienkové procesy analýza a syntéza.Pri osvojovaní je to učečnie sa už vytvorených pojmov, ktoré sa používajú u dospelých. 

    5. Učenie riešením problému

    Je to najzložitejší spôsob učenia sa. Problémy možno deliť na dve skupiny:

    a) Problémy s fixným riešením, kedy sa procesy myslenia musia zbiehať do jediného riešenia. Ide teda o konvergentné myslenie.

    b) Problémy s otvoreným koncom, ktoré majú viac rôznych riešení a vyžadujú si teda divergentné myslenie.

Učenie sa riešením problému sa uplatňuje pri problémovom vyučovaní, ktoré je najvyššou formou riadeného učenia sa.

Postup psychickej činnosti subjektu pri riešení problému:

    1. Stav neistoty - objavilo sa niečo nové, problém, prekážka. Obraz o probléme nie je zatiaľ jasný. Subjekt sa v ňom začína orientovať.

    2. Definovanie problému - vyčleňujú sa dôležité znaky a vzťahy v situácii, spresňuje sa podstata problému.

    3. Vytváranie hypotéz - na základe doterajších vedomostí a skúseností sa formujú  možnosti riešenia problému, vytyčujú sa pracovné hypotézy.

    4. Verifikácia - (overovanie) hypotéz.

    5. Završujúca syntéza - dochádza sa k nájdeniu všeobecnej stratégie, metódy na riešenie  celej skupiny problémov určitého typu.

1. V skutočnosti sa, samozrejme, nemusia prejaviť všetky uvedené fázy riešenia problému alebo sa nemusia prejaviť v uvedenej následnosti.

Dôležité je rozlišovanie medzi úlohou a problémom:

-úloha je chápaná ako taká situácia, pri ktorej je jasný cieľ a aj prostriedky a cesta na jeho dosiahnutie. Pri riešení úlohy sa uplatňuje reproduktívne myslenie.

-problém je chápaný ako to, keď subjekt pozná cieľ, ale nevie (cesty, spôsoby) ako ho má dosiahnuť. Pri riešení problému sa uplatňuje produktívne myslenie. 

    Sociálne učenie

- súvisí so začleňovaním človeka do spoločnosti. Pri tomto druhu učenia si jednotlivec v styku s druhým človekom alebo so sociálnou skupinou osvojuje zručnosti, návyky a postoje potrebné k styku s ľuďmi, osvojuje si morálne, estetické a iné normy spoločnosti v ktorej žije, formujú sa jeho motívy a črty, ako je napr. individualizmus - kolektivizmus, agresivita - zmysel pre spoluprácu a pod.

- elementárnymi formami sociálneho učenia, podľa Čápa (1980) sú učenie napodobňovaním, sociálnym spevňovaním a identifikáciou.

    a) Učenie napodobňovaním - sa vyskytuje aj u zvierat. Dieťa napodobňuje dospelých v ich práci, v každodennom živote. Dieťa sa napodobňovaním učí reči, mimike a gestikulácii, živému alebo zdržanlivému prejavu citov, napodobňovaním preberá aj sympatie alebo antipatie k rôznym druhom jedla a tovaru, ale tiež k rôznym druhom zábavy,  športu, práce a pod. Napodobňovaním preberá i spôsob života, spoločenské názory a postoje. Napodobňovanie je však aj dôležitým mechanizmom pri vzniku nikotinizmu, alkoholizmu a iných drogových závislostí ako aj niektorých patologických prejavov.

    b) Učenie sociálnym spevňovaním - rodičia spravidla chvália a odmeňujú dieťa za správanie, ktoré zodpovedá požiadavkám, normám, zvyklostiam samej spoločnosti. To pôsobí ako spevnenie, posilnenie, dieťa si tým upevní svoje správanie.

    c) Identifikácia znamená doslova stotožnenie, t.j. stotožnenie s osobou, ku ktorej má jednotlivec veľmi kladný vzťah, úsilie stať sa takým, aká je táto osoba. Identifikácia súvisí s napodobňovaním, niektorí autori medzi nimi ani nerozlišujú. Rozlíšenie spočíva zhruba v tom, že napodobňovanie sa týka prevažne vonkajších foriem správania, kým v identifikácii ide predovšetkým o „vnútorné“ charakteristiky osobnosti, ako je napr. statočnosť, obetovanie sa alebo naopak bezohľadné presadzovanie svojej vôle a pod. Každý človek sa niekedy s niekým identifikuje: s otcom, učiteľom, so známym športovcom, s hrdinom z románu alebo filmu a pod. Prijíma za vlastné jeho názory a zásady (a tým aj normy určitej spoločenskej skupiny, ku ktorej patrí), dochádza k zvnútorneniu týchto pôvodne vonkajších spoločenských požiadaviek a noriem. Jednotlivec potom porovnáva (niekedy priamo zámerne, uvedomene) svoje správanie a konanie s osobou, s ktorou sa identifikuje, so svojim vzorom či ideálom, s vnútornými, interiorizovanými normami. Podľa toho hodnotí a koriguje svoje správanie a konanie.    

Čo je fantázia, opíšte jednotlivé druhy fantázie

Fantázia (obrazotvornosť)

- predstava toho, čo sme v minulosti nevnímali, vytvorenie obrazov predmetov a javov, s ktorými sme sa predtým nestretli, vznik idey toho, čo ešte len bude vytvorené - to všetko vytvára osobitnú formu psychickej činnosti - fantáziu.

- je čisto ľudská činnosť

- je akýmsi únikom zo skutočnosti. Človek vymýšľa to, čo v skutočnosti neexistuje a niekedy i to, čo ani nemožno realizovať v praxi, to čo ani nemôže reálne existovať.

- prameňom fantázie je vždy objektívna realita. Aj fantázia je jednou z foriem odrazu skutočnosti.

        Druhy fantázie

1. neúmyselná, mimovoľná fantázia – môže vzniknúť pri počúvaní niekoho, pričom si predstavujeme to čo rozpráva; alebo pri pozorovaní nejakých predmetov (oblaky, abstraktné obrazy), v ktorých môžeme vidieť rôzne iné predmety (tváre, zvieratá…)
2. úmyselná fantázia – nové obrazy vznikajú na základe rozhodnutia, zámeru

1. Rekonštrukčná fantázia – vznikajú obrazy niečoho, čo daný jedinec subjektívne nevnímal, ale objektívne to existuje, alebo existovalo. Podmienkou predstavy sú vedomosti na ktoré sa obrazy musia opierať.
2. Tvorivá fantázia - vytvára nové druhy obrazov bez opory na hotový opis týchto predmetov alebo javov. Pri tvorivej fantázii vznikajú teda obrazy niečoho, čo daný jedinec subjektívne nevnímal, ale čo ani objektívne neexistuje a možno ani existovať nemôže. Tvorivá fantázia predstavuje oveľa ťažší a zložitejší proces ako fantázia rekonštrukčná. Obe fantázie sa navzájom prelínajú.
3. Bdelé snenie – fantázia zameraná na želateľnú budúcnosť. Snenie nie je iba výsledkom pasívnej, spontánnej hry fantázie i keď i tento druh snenia existuje hovoríme vtedy o rojčení a blúznení čo predstavuje nižší stupeň tejto formy fantázie. Na vyšších stupňoch sa snenie stáva aktívnym, úmyselným, uvedomelým procesom.

.

Všeobecná charakteristika myslenia

Myslenie

Všeobecná charakteristika myslenia

1. Myslenie je proces sprostredkovaného poznania. Týmto prostriedkom býva najčastejšie naša minulá skúsenosť, naše vedomosti alebo i rôzne prístroje. Príklad. Žiak uteká ráno do školy a vie, že už je neskoro. Celú cestu si vymýšľa nejakú výhovorku, bojí sa, ako to bude vyzerať, až otvorí dvere od triedy a bude sa musieť ospravedlňovať atď. Akonáhle však vbehne na chodbu a blíži sa k svojej triede. počuje krik, šum, ba aj pískanie. Okamžite sa mu uľaví. Prečo? Učiteľ ešte neprišiel. Ako to spoznal? Prostriedkom mu bola minulá skúsenosť. Keby tam bol učiteľ, určite by nikto nepískal a nekričal - o tom sa už veľa ráz predtým presvedčil.

2. Myslenie poznáva predmety v ich podstatných vzťahoch a závislostiach. Napr. bez predchádzajúceho vzťahu, bez znalosti toho, čo predchádzalo, nemôžeme nič povedať o človeku, ktorého uvidíme so zdvihnutou rukou, čo práve robí. Závislosti sú však rôzne - sú vonkajšie, viditeľné a vnútorné, ktoré nie sú na prvý pohľad zrejmé. Myslenie hľadá zákonité závislosti, podstatné vzťahy, bez ktorých by daný jav prestal byť samým sebou, bez ktorých by nemohol existovať.

3. Myslenie je zovšeobecnené poznanie. Napr. ak starší žiak vojde do ktorejkoľvek školy a bude tam počuť šum, krik a pískanie, bude mu úplne jasné, že tam učiteľ nie je. Je to všeobecný poznatok, nadobudnutý skúsenosťou. Práve na základe zovšeobecnenia boli sformulované všetky fyzikálne zákony atď.

4. Myslením odrážame skutočnosť presnejšie a hlbšie ako v predstave. Nevieme si predstaviť rýchlosť svetla, ale myslieť o nej, reálne s ňou rátať, dokonca aj merať ju môžeme. Rovnako je to v diferenciálnom počte. Tam sa narába s nekonečne malými veličinami, ktoré sa blížia nule, ale nie sú rovné nule. To si predstaviť nevieme, ale predsa práve na tom je založený celý infinitisimálny počet.

5. Myslenie znamená i vedecky predvídať, predpovedať. Myslenie nám dáva možnosť poznať to, čo je práve teraz, ale aj to, čo bude a to práve na základe poznania zákonov prírody a spoločnosti. Každé vedecké bádanie nie je nič iné, ako predvídanie. Príklad. Predvídam, že ak vypustím z ruky kľúč, spadne na zem, lebo poznám gravitačný zákon.

6. Myslenie je proces cieľavedomý Myslenie sa začína iba vtedy, ak sa pred nami vynorí nejaká otázka, problém. a myslenie je riešením tejto otázky, tohto problému.

7. Naše myslenie je úzko späté s rečou. Myslenie sa uskutočňuje v podobe slov, reči, aj keď najčastejšie je to naša vnútorná reč.

Myslenie – základná definícia

Myslenie je sprostredkovaný a zovšeobecnený odraz predmetov a javov objektívneho sveta v ich podstatných vzťahoch, vlastnostiach a zákonitostiach.

Formy myslenia (pojem, súd, úsudok)

        Formy myslenia

        Existujú tri formy myslenia: pojem, súd a úsudok.

1. Pojem - forma myslenia, ktorou odrážame všeobecné a podstatné znaky a vlastnosti predmetov a javov reálneho sveta.

1. pojem nemôže existovať bez slova.
2. slovo zovšeobecňuje - slovo je vlastne signálom signálov, teda signalizuje celý rad predmetov a nie iba jeden. Ak povieme napríklad „les“, neznamená to iba nejaký konkrétny les, povedzme, v Karpatách, ale v podstate akýkoľvek les, kdekoľvek na svete.
3. pojem a slovo, to nie je to isté. Ide o to, že ten istý pojem môžeme vyjadriť rôznymi slovami (už preto, že v každom jazyku znie ináč), alebo niekedy zasa pre niekoľko rôznych pojmov existuje iba jedno slovo (napr. koruna, čelo, atď.).

        Pojem a predstava

1. Medzi nimi je tesný vzťah

1. pojem vzniká na základe predstáv
2. predstava je oporou pojmu. Pri zložitých pojmoch je často potrebné vracať sa k predstavám.

2. Sú medzi nimi i určité rozdiely

Pojem:                                        Predstava:

a) nenázorný                                a) názorná

b) zovšeobecnený, abstraktný        b) konkrétna, jedinečná

c) odráža iba podstatné vlastnosti        c) odráža aj nepodstatné vlastnosti

Pojem je myšlienka o predmete, predstava je obraz predmetu.

2. Súd - druhá forma myslenia, ktorá odráža vzťah medzi dvoma pojmami. V základe súdu teda leží pojem. Keď hovoríme, vždy vyslovujeme súdy. Príklady: Nemám peniaze; svieti slnko; atď.

Súd je teda taká forma myslenia, ktorou niečo o predmete či jave tvrdíme alebo popierame. Vynesenie súdu predpokladá vždy dve veci: poznanie vzťahov medzi jeho časťami a presvedčenie o správnosti súdu.

3. Úsudok - forma myslenia, ktorou vynášame súd o niečom, čo vyplýva z platnosti iného súdu alebo iných súdov. Úsudok môže vzniknúť na základe buď jedného alebo viacerých súdov. Pre proces vyučovania je dôležité poznať úsudok induktívny, deduktívny a úsudok z analógie.

        Indukcia - úsudok z indukcie

        Induktívny úsudok je postup od zvláštnych, konkrétnych  prípadov k všeobecnému poznatku - od príkladu k pravidlu.

Príklad: železo, cín, meď atď. sa teplom rozťahujú. To sú všetko kovy.  Z toho vyplýva záver, že kovy sa teplom rozťahujú.

        Dedukcia - úsudok z dedukcie

        Opačným procesom indukcie je dedukcia. Deduktívny úsudok je vyvodzovaním zvláštneho prípadu zo všeobecného poznatku.

        Napr. keď viem, že 3 sú deliteľné všetky čísla, ktorých číslice v súčte sú násobkom 3, potom z toho môžeme vyvodiť, že aj číslo 4128 je deliteľné 3. Podobne postupujeme i pri kontrole predpokladov.

        Analógia - úsudok z analógie

        Analógia spočíva v tom, že zo známych konkrétnych prípadov usudzujeme na iný podobný prípad. Napr. z toho, že forma sopiek na Zemi je podobná forme hôr na Mesiaci, začalo sa usudzovať na sopečný pôvod týchto hôr.

Analógiu najčastejšie používajú deti, ale i dospelí. Treba povedať, že poznatky získané analógiou nie sú dostatočne hodnoverné.

Myšlienkové operácie

        Myšlienkové operácie

        1.  Porovnávanie - je to zisťovanie podobnosti a rozdielnosti predmetov alebo javov.

        2. Analýza - myšlienkové rozčlenenie niečoho na časti, alebo myšlienkové  vyčleňovanie jednotlivých vlastností predmetov alebo javov.

        3.  Syntéza - myšlienkové spájanie týchto častí alebo vlastností

        4. Abstrakcia - odmyslenie so niektorých vlastností alebo častí predmetu, ktorý práve vnímame alebo o ktorom rozmýšľame.

        5. Konkretizácia - protikladný proces abstrakcie. Je to v podstate uvedenie nejakého príkladu, akási ilustrácia niečoho všeobecného. V škole sa používa veľmi často.

        6. Indukcia - postup od zvláštnych prípadov k všeobecnému poznatku. Tak boli objavené všetky prírodné zákony.

        7. Dedukcia - postup, ktorý spočíva vo vyvodzovaní zvláštneho konkrétneho prípadu zo všeobecného poznatku. Treba vedieť, že i dedukcia prináša nové cenné poznatky.

Myslenie ako riešenie problému – opíšte jednotlivé fázy

        Myslenie ako riešenie problému

- myslenie začína tam, kde sa pred nami vynorí nejaká otázka, nejaký problém. Kde nie sú otázky, nie sú problémy, tam nie je o čom rozmýšľať.

1. Videnie otázky, problému - vidieť problém, to už je vlastne i začiatok jeho riešenia. Treba si jasne uvedomiť, v čom otázka spočíva. Treba vedieť správne otázku postaviť (jasná formulácia a konkrétnosť otázky).

2. Oboznámenie sa s údajmi, s podmienkami riešenia - s tým, čo už vieme, či by sa z toho nedalo vyvodiť niečo, čo by nás priviedlo k cieľu. Tak postupujeme napr. pri matematických úlohách. Najskôr si zistíme, čo je nám dané, a potom na základe týchto poznatkov vyvodzujeme ďalšie.

3. Predpoklady, hypotézy - každý takýto predpoklad, každú hypotézu je potrebné overiť, tie ktoré k cieľu nevedú, vypustiť, zamietnuť.

4. Overovanie hypotéz - základným spôsobom overovania je prax - spoločenská prax. Niekedy je nutné overovať iba „v hlave“.

5. Prikročenie k realizácii a splneniu úlohy

Čo je to reč, jazyk, druhy reči

Reč

        Charakteristika reči

Reč je proces styku medzi ľuďmi prostredníctvom jazyka. Rečový styk nie je možný ináč, ako na základe a prostredníctvom jazyka.

        Musíme jasne rozlišovať tie dva pojmy: jazyk a reč.

Jazyk si vytvára spoločnosť.

Každý jazyk má tieto atribúty:

a) určitý systém významových slov (lexikálne zloženie jazyka)

b) určitý systém rozličných pomerov, vzťahov slov a slovných spojení (gramatika)

c) jazyk sa vyznačuje tiež určitým hláskovým zložením (fonetika).

Rečou, na rozdiel od jazyka, nazývame samotný proces slovného styku: oznámenia, pokyny, otázky, rozkazy. Okrem obsahu. podávaného jazykom, sa v reči vyjadruje aj náš emocionálny vzťah k tomuto obsahu (napr. rôznou intonáciou).

Napokon v reči je vyjadrené i to, prečo sa niečo hovorí, t.j. aký význam má výpoveď pre samotného hovoriaceho (podtext). Napr. ak hovorím:“Ja by som to urobil tak - tým už dávam jasne najavo, že nesúhlasím s tým, ako sa to spravilo a že sa to nespravilo tak, ako si to ja predstavujem.

Druhy reči

Predovšetkým delíme reč na: a)vnútornú a b) vonkajšiu.

1. Vnútorná reč vznikla na istom stupni vývoja ľudskej spoločnosti, vtedy, keď už bol človek schopný vnútorného procesu odzrkadľovania skutočnosti v slovných pojmoch. Myšlienka sa formuje vo vnútornej reči.
2. Vonkajšia reč sa delí na 1. ústnu a 2. písomnú.

1. ústna reč - je reč, ktorá plynie v podobe rozhovoru. Taká reč sa nazýva dialogickou. Je aktívne podporovaná. Ďalšou formou ústnej reči je reč monologická, ktorú prednáša jeden človek  (rečník, prednášateľ).
2. písomná reč - táto forma je náročnejšia, pretože tu nie je priamy kontakt s poslucháčom. Práve preto musí byť maximálne presná. Napríklad pomerne ľahko môžete o niekom povedať, ako sa vám javí, aký je. Ale napísať to (v podobe nejakého hodnotenia) to už je oveľa ťažšie.

K zdôrazneniu toho, čo hovoríme, používame i neverbálne signály alebo kľúče. Reakcie na neverbálne signály sú niekedy dokonca silnejšie ako na slová. Pri konverzácii si tiež pomáhame gestami.Gestá sú pohyby v priebehu rozhovoru, ktoré zvyčajne robíme rukou a pažou. Používame ich k tomu, aby sme zdôraznili alebo ilustrovali to, čo hovoríme. Neverbálne signály sú však často nevedomé, a azda aj preto ich ľudia často považujú za závažnejšie indikátory „skutočných“ postojov hovoriaceho ako to, čo práve hovorí.        

Pozornosť, charakterizujte druhy pozornosti.

Pozornosť

Zameranosť a sústredenosť psychickej činnosti na niečo určité sa nazýva pozornosťou.

1. je vlastne nevyhnutnou súčasťou všetkých psychických procesov
2. bez pozornosti by nebolo možné ani vnímať, ani pociťovať, ani myslieť atď.
3. má výberový charakter - je to vždy zameranosť na niečo určité
4. prehĺbenie činnosti; sústredenosť súčasne súvisí s odpútaním sa od všetkého postranného, vedľajšieho.

        Druhy pozornosti

        V zásade možno pozornosť rozdeliť na neúmyselnú a úmyselnú

Neúmyselná pozornosť: vyvolávajú ju zmeny v našom okolí (ale nie všetky):

a) sila podnetu (pestré farby, silné zvuky atď. vyvolávajú túto pozornosť)

b) relatívna sila podnetu (záleží od toho na akom pozadí sa daný podnet exponuje)

c) kontrast

d) novosť predmetov a javov, ich neočakávanosť (zastavia sa hodiny a vyvolá to našu pozornosť)

e) momentálny stav človeka hrá tiež dôležitú úlohu (únava).

   Úmyselná pozornosť: tu si dávame za cieľ zamerať našu pozornosť.

        a) mať svoje obvyklé, zvyčajné podmienky, aby nás nič nové nevyrušovalo

        b) dôležitý je význam danej úlohy pre nás

        c) záujem, ktorý v nás daná činnosť vyvolala a vôbec naše záujmy

        d) úloha vnútornej reči, treba si pripomínať, že sa musíme sústrediť.

Treba povedať, že tieto dva druhy pozornosti nie sú od seba nijako ostro oddelené. Naopak, sú v tesnom spojení, jeden druh vyvoláva druhý.

Vlastnosti pozornosti

1. Koncentrácia pozornosti - je to výber určitého okruhu objektov, na ktoré sa naša pozornosť zameria.
2. Intenzita pozornosti - je charakterizovaná stupňom zameranosti na daný objekt a súčasne stupňom odpútania sa od iných, postranných podnetov.
3. Rozdelovanie pozornosti - ide o súčasné vykonávanie dvoch alebo viacerých činností.
4. Stálosť pozornosti - udržanie pozornosti na jednom objekte po istý čas.
5. Prenášanie alebo prepájanie pozornosti - túto vlastnosť treba odlišovať od kolísania. Prepájanie je schopnosť prechádzať od jednej činnosti k druhej. Toto je veľmi dôležitá

       vlastnosť pozornosti a mnohým robí problémy (čítanie titulkom vo filme)

6. Roztržitosť - človek nie je schopný sa na niečo dlhšie sústrediť, ustavične preskakuje z jedného objektu na druhý, z jednej činnosti na druhú a nezotrváva ani pri jednej.
7. Prílišná sústredenosť - roztržitosť profesorov, vedcov - to je vlastne hlboké sústredenie pozornosti na nejakom probléme).

Charakteristické znaky citov, všeobecná charakteristika citov

Emócie a city

♥ emócie – nižšie city, najjednoduchšie zážitky spojené s uspokojovaním alebo neuspokojovaním primárnych (základných, organických) potrieb. Sú úzko späté s potrebou jedenia, pitia, čerstvého vzduchu, ochrany pred chladom, so sexuálnymi potrebami atď. Súvisia s motiváciou. Emócie sú vyvolávané momentálnou, okamžitou situáciou. Sú záležitosťou bezprostredných vnútorných stavov organizmu či pôsobenia aktuálnych situačných podnetov.

♥  city – vyššie city, charakterizujeme ich ako psychický zážitok spojený s uspokojovaním vyšších, sekundárnych, špecificky ľudských potrieb, ktoré vznikajú v priebehu spoločensko-historického vývinu ľudstva. City sa vyznačujú predovšetkým kladným alebo záporným vzťahom k tomu, čo ich vyvoláva.

City v značnej miere ovplyvňujú i činnosť človeka. Podľa tohto vplyvu ich delíme na:

1. stenické, ktoré činnosť človeka zvyšujú a

2. astenické, ktoré životnú činnosť človeka znižujú.

    Charakteristické znaky citov

1. Subjektivita – spätá s mojim ja
2. Spontánnosť – vnikajú bez nášho želania a tak i zanikajú
3. Nie sú bezprostredne vyvolávané – predpokladajú vždy spomienku, ktorú vyvolávajú
4. Aktuálnosť – nemôžeme si ich udržať presne v tej istej podobe
5. Polarita - pohybujú sa medzi dvoma pĺmi (napr. láska – nenávisť)
6. Ambivalencia – obsahujú v sebe zdanlivo nezlúčiteľné city
7. Nákazlivosť citov – smútok, smiech

    Delenie citov

- na afekty, nálady a vášne

        Afekty - intenzívne, hlboké city, ktoré sa vyznačujú krátkym trvaním a búrlivým priebehom. Veľmi silne sa tu prejavujú telesné výrazy citu, zmena mimiky tváre, pohyby končatín i celého tela (napnutie tváre, stisnutie zubov, zatínanie pästí, roztvorenie náručia, útočné pohyby atď.), vonkajšie prejavy zmien vnútorných orgánov (zmenený dych, začervenanie, zblednutie, slzenie, potenie). Afektami môže byť rozčúlenie, hrôza. strach, zlosť, nenávisť, oduševnenie, zaľúbenie, búrlivá radosť). Ako charakteristické sa tiež pri afektoch uvádza zastavenie činnosti predstáv, neschopnosť logického úsudku, neschopnosť ovládania svojho správania. Nesmieme však na základe toho usudzovať, že človek si v afekte svoje činy neuvedomuje, a preto že nie je za nich zodpovedný. Aj v stave najsilnejšieho záchvatu hnevu si človek uvedomuje, čo robí a môže sa ovládať, pravda, stojí veľké vypätie vôle.

    Vášeň (náruživosť) je tiež veľmi intenzívny a hlboký cit, ktorý však na rozdiel od afektu vykazuje dlhodobé trvanie a je spätý s vôľou človeka, s jeho činnosťou, t.j. dáva mocný impulz ku konaniu. Vášňou sa môže stať láska k umeniu, vede ale i k ľuďom, potom i kladný vzťah k nejakému predmetu, z čoho vyplývajú napríklad vášne zberateľské, pestovateľské a pod.

    Nálady - je to osobitná forma citu, protikladná afektom. Ide o cit slabej intenzity, ale pomerne dlhého (v porovnaní s afektom) trvania. Nálada môže byť veselá, smutná, podráždená, pokojná atď. Nálada teda trvá istý čas a v tomto čase akosi podfarbuje celý duševný život človeka, jeho činnosť. Ako odlišnosť od afektu sa tiež udáva, že pri afektu je jasný predmet tohto citu, kým pri nálade predmet citu zdanlivo chýba. Analýzou však je možno v mnohých prípadoch zistiť príčiny, od ktorých nálada závisí: úspechy, nezdar, fyzický stav, postoje ľudí a pod. Okrem veľkej pestrosti nálad sa celkovo hovorí najmä o nálade dobrej a zlej, pričom dobrá nálada pôsobí priaznivo na ostatné duševné deje a činnosť človeka, kým zlá nálada opačne sťažuje priebeh duševného života    

Vzhľadom na svoj obsah alebo predmet sa city najčastejšie delia na nižšie a vyššie.

1. Nižšie city -  pociťovanie, vnímanie, predstavy, pudová činnosť, teda nižšie city sú bližšie k organickým potrebám organizmu.
2. Vyššie city - sprevádzajú zložitejšie duševné činnosti, ako je myslenie, chcenie, viažu sa na komplexy duševných dejov.

1. Intelektuálne - údiv, keď je človek zaujatý citovo nezrozumiteľnou otázkou, ďalej cit pochybnosti, keď svoju myšlienkovú činnosť nepokladáme za vyhovujúcu a cit presvedčenosti, keď môžeme obhajovať správnosť svojho názoru. Známy je intenzívny príjemný cit, keď myšlienková činnosť dosiahla svoj cieľ.
2. Estetické - zakladajú na našej bohatej duševnej činnosti, a ktorých podstatu tvorí postihovanie jednoty, harmónie, sa vyznačujú príjemnou kvalitou.
3. Morálne (etické) city súvisia so vzťahom človeka k iným ľuďom a vznikajú tam, kde ľudia svoje vlastné správanie a správanie iných ľudí hodnotia z hľadiska všeobecne platných, danou spoločnosťou uznávaných pravidiel, Pozitívne city vznikajú, keď sme si vedomí, že konáme a iní ľudia konajú v súhlase so známymi morálnymi požiadavkami, negatívne - ak konáme, alebo ak sa koná proti nim.

Vôľa

8. vedomé, resp. uvedomené konanie, ktorou sa ja „ego“ voči niečomu bráni

Charakteristika vôľového konania a jeho rozbor

Pri analýze činnosti človeka, či už pri práci robotníka, roľníka, vedca, vystupujú do popredia také kvality ako je samostatnosť, vytrvalosť, sebaovládanie, schopnosť doviesť veci do konca. Tieto kvality osobnosti prezrádzajú vlastne vlastnosti vôle. Vidíme teda, že vôľa a vôľové konanie je neobyčajne dôležité pre priebeh a celkový výkon v určitej činnosti.

        a) Uvedomenie si cieľa, čo treba dosiahnuť a čo človek môže dosiahnuť.            Napr. pri streľbe do terča skôr dosiahnuť dobré umiestnenie ako netrafiť.

        b) Uvedomenie si prostriedkov, vedúcich k cieľu

(tréning, príprava, organizácia celej činnosti človeka, napr. u špičkových športovcov a pod.).

        c) Predpokladá rozhodovanie - to je proces rozhodovania medzi rozličnými aktualizovanými pohnútkami - napr. ísť do kina alebo sa učiť; rozhodovanie medzi prostriedkami, aké prostriedky použiť, atď; rozhodovanie o tom, kými operáciami dosiahnuť cieľ (aké činnosti), aké formy správania použiť a pod.

          d) Napätie -  vystupuje pred rozhodnutím (urobiť to tak alebo inak) a po rozhodnutí zas vyplýva zo štruktúry cieľa; redukuje sa voľbou akčného cieľa.

        Vôľové konanie prebieha v časovom slede a sú preň príznačné tieto fázy:

        1. Vznik pohnútky a predbežné vytýčenie cieľa. Pohnútky, motívy odrážajú aktualizované motivačné komponenty ako sú potreby, záujmy a pod. Vždy však nestačí „chcieť“ a podľa predstavy cieľa konať, pretože nie vždy je jednoduché chcieť. Človek môže chcieť „to“ ale aj „ono“. Tu je človek postavený do situácie voľby (kúpiť auto, alebo chatu?).

        2. Posúdenie rozličných motívov, pohnútok, „boj motívov“. Chcieť to i ono sa málokedy dá, najmä ak ide o vzájomne nezlučiteľné veci. Posudzovať motívy, to je niekedy veľmi ťažká a zložitá vec. Tým zložitejšia, čím sú dôsledky ťažšie a trvalejšie. Posudzovanie sa posudzuje z hľadiska cieľa a následku.

        3. Rozhodnutie - je špecifikom vôľového konania, spoločenského  dosahu hodnotenia rozhodnutia. V tomto smere sa pre posudzovanie rozhodnutia berú do úvahy platné spoločenské normy. Osobnosť je nimi viazaná, ale nemôže sa nimi viazať absolútne.

        4. Vykonanie rozhodnutia - predpokladá plán ďalšej činnosti a regulácia konania podľa tohto plánu. Taký postup predpokladá sebaovládanie, sebakontrolu a húževnatosť.

        Individuálne vlastnosti vôle

        Okrem tejto všeobecnej charakteristiky vôle rozlišujeme individuálne vlastnosti, t.j. tie, ktorými sa ľudia navzájom líšia, a to samostatnosť, cieľavedomosť, rozhodnosť a vytrvalosť.

        1. Samostatnosť sa týka rozhodovania a vytyčovania cieľov a voľby prostriedkov. Samostatnosť v rozhodovaní, vytyčovaní cieľov a voľbe prostriedkov znamená, že rozhodujúci sa človek môže vypočuť a aj vypočuje mienku iných, ale rozhoduje sa sám. Protikladom samostatnosti je ovplyvniteľnosť, nesamostatnosť, sugestibilita; negatívom samostatnosti je „svojhlavosť“, „tvrdohlavosť“.

        2. Cieľavedomosť v správaní znamená, že človek určitú činnosť vykonáva vzhľadom na blízke a perspektívne ciele, ktoré v každom momente svojím správaním sleduje.

        3. Rozhodnosť je vlastnosť vedieť správne sa rozhodnúť najmä v rozhodujúcich okamihoch, v ťažkých životných podmienkach a situáciách. Rozhodnutie overuje prax a čas.

        4. Vytrvalosť je vlastnosť, ktorá zabezpečuje prijaté rozhodnutie doviesť do konca. Táto vlastnosť sa uplatňuje najmä pri prekážkach, neúspechoch, ktoré môžu človeka stretnúť a aj stretávajú..

Vymedzenie pojmu osobnosť, definícia – čo patrí do osobnosti

Osobnosť

9. je to celistvosť najvyššieho stupňa, obsahujúca všetky vrodené aj nadobudnuté črty
10. indivídum chápané ako integrácia k sebarealizácii v interakcii so svojím prostredím

Tri hlavné otázky:

1. Čo daný človek vie, teda problematika jeho schopností, zručností, vedomostí

2. Čo daný človek chce, teda problém jeho motivácie, cieľov, želaní, potrieb ideálov atď.

3. Čo vlastne daný človek je, teda otázka jeho vlastného „Ja“, charakteru.

Čo sú schopnosti, na čom sú založené a ako ich delíme?

1. Čo daný človek vie?

- nie je to len o tom čo človek vie, ale i čo môže vedieť

- každý z nás má svoj individuálny strop – úroveň, ktorú môže dosiahnúť

Schopnosti

11. súhrn vlastností, ktoré umožňujú úspešne vykonávať nejakú činnosť
12. každá schopnosť je založená na istom vrodenom podklade, na vlohe, pričom na základe jednej vlohy sa môže vyvinúť niekoľko blízkych schopností
13. na druhej strane, ak daný jednotlivec nebude mať príležitosť svoju vlohu rozvíjať, nemusí sa z nej vyvinúť nijaká schopnosť

Vlohy - sa definujú ako anatomicko-fyziologické osobitosti nervového a humorálneho systému, Napr. na základe hudobnej vlohy sa môže vyvinúť schopnosť hrať na nejaký konkrétny hudobný nástroj, ale aj schopnosť spievať, ladiť nástroje atď..

Nadanie  - súhrn vlôh.

Talent – vysoká úroveň nejakej schopnosti

Génius – najvyššia úroveň viacerých schopností

    Klasifikácia schopností

1. Všeobecná schopnosť - považuje sa inteligencia. Táto všeobecná schopnosť sa môže rôzne utvárať: u matematika sa vyvinie do brilantného abstraktného myslenia, u ambicióznej čašníčky do psychologického postrehu, u artistu v obdivuhodnú pohybovú presnosť atď.
2. Špeciálne schopnosti

     Verbálne schopnosti – nejde len o schopnosť vyjadrovania ale najmň o schopnosť chápať zložité vzťahy vyjadrené slovami. Vynikajúce verbálne schopnosti musí mať okrem filozofa psychológ, právnik, učiteľ, agent. Naproti tomu technik alebo výtvarný umelec môže mať tieto schopnosti v slabšej miere. Dokonca by sa dalo povedať, že u inžiniera je tak trocha podozrivé, ak príliš dobre a veľa hovorí.

    Priestorové schopnosti alebo priestorová predstavivosť zahrňuje v podstate tri dôležité schopnosti: priestorovú orientáciu, vizualizáciu a kinetickú predstavivosť.

    Numerická schopnosť sa prejavuje v rýchlom a bezpečnom zaobchádzaní s číslami pri jednoduchých matematických úkonoch.

    Pamäťové schopnosti, psychomotorické schopnosti, umelecké schopnosti…

    Vplyv dedičnosti a prostredia na rozvoj schopností

Prakticky na všetky ľudské vlastnosti má vplyv jednak dedičnosť a jednak prostredie. V súvislosti so schopnosťami sa o tomto probléme diskutovalo azda najviac. Sú individuálne rozdiely v schopnostiach spôsobené rôznou dedičnou výbavou alebo rôznosťou prostredia, ktoré na nás od detstva pôsobí.

Otázka znie do akej miery sa na individuálnych rozdieloch podieľa dedičnosť a do akej prostredie. Najviac sa tento problém skúmal na inteligencii.

Väčšina autorov sa nazdáva, že inteligencia je asi z 80% dedičná. Predovšetkým si treba uvedomiť, že k faktorom prostredia, ktoré sa prejavujú na finálnej úrovni dospelej inteligencie, nepatrí iba výchova, psychologické pôsobenie atdˇ., ale aj biologické faktory, ktoré sa uplatňujú v priebehu vnútromaternicového života i neskôr. Je možné za súčasného stavu psychológie a pedagogiky podstatne zvýšiť IQ predovšetkým u zanedbaných detí, ktoré sa môžu po prechode do vysoko podnetného prostredia alebo i len normálneho prostredia veľmi rýchlo intelektovo rozvinúť - pokiaľ však nedošlo k hrubému výchovnému zanedbaniu v kritickom období. Nesmú sa však zamieňať zanedbané a zaostávajúce deti. Veľa zaostávajúcich detí je blízko stropu svojich možností a s ich inteligenciou možno aj pri najväčšej starostlivosti urobiť len veľmi málo.

2. Čo človek chce?

- je to najmä otázka motivácie, cieľov, ideálov, potrieb, záujmov        

- motívy človeka sa rôzne sa prepájajú, kombinujú

- určitý čin často slúži niekoľkým motívom naraz, je viacnásobne motivovaný

- pre spleť motívov je ďalej typické vytváranie odvodených motívov

- rozdiely v .správaní, jeho výsledkoch, spôsobené rozdielmi v motivácii bývajú obrovské

- úspech - neúspech v povolaní, športe a pod nezávisí len od schopností ale i od sily motivácie

Motivácia a druhy motivácie

.

Motivácia – súbor podnetov, pohnútok, ktoré nás vedú k určitému konaniu

Vnútorná motivácia – je stav, ktorý núti jednotlivca niečo robiť alebo niečo sa učiť pre vlastné uspokojenie, pre vlastný zážitok

Vonkajšia motivácia – stav, keď sa jednotlivec neučí z vlastného záujmu, ale vplyvom vonkajších motivačných činiteľov. Má nižšiu hodnotu jako motivácia vnútorná. Môže navodiť frustrujúcu bariéru. Pri tomto druhu motivácie sa stáva, že nepr. Študent obíde samotný proces učenia a použije ťaháky.

Potreby

- prežívanie nedostatku alebo nadbytku niečoho v organizme.

Rozdelenie potrieb podľa Murraya:

♥  primárne fyziologické potreby: sú tie, ktorých uspokojenie je nutné pre zachovanie jedinca, alebo rodu (sexuálna potreba, potreba kyslíka, zbaviť sa CO2, potreba vody, potravy, zmyslových podnetov, potreba laktácie (sania-kojenie), potreba vylučovania, vyhnúť sa bolesti,horúčave,chladu,poškodeniu....)

♥  sekundárne fyziologické potreby: vznikajú na základe návyku (alkohol, cigarety, drogy)

♥  primárne psychologické potreby: všetky potreby, ktoré sa dajú zistiť u všetkých kultúr, sú to potreby združovania sa, autonómie, uznania, potreba brániť sa, poddávať sa, potreba ovládať, potreba hry, získavania vedomostí, smiechu, lásky, ochrany, agresie, starať sa o druhých)

Maslowova pyramída potrieb

1. fyziologické potreby – jedlo, pitie, vzduch, sex, vyhýbanie bolesti
2. potreby bezpečia (fyzická bezpečnosť, ekonomická istota)
3. potreba lásky a prináležania (láska, priateľstvo, ale aj identifikácia sa so skupinou)
4. potreba uznania (výkon, kompetencia, rešpekt)
5. potreba sebarealizácie a sebaaktualizácie (metapotreby – realizovať svoj potenciál, osobný rast, autotelický prístup k životu, estetické potreby, potreba tvoriť a zanechať niečo po sebe, plynutie, resp. vrcholový zážitok)

Záujmy

14. je to významný motív našej činnosti, ktorý je ovplyvňovaný kultúrnym prostredím
15. formujú sa počas celého života a môžu sa meniť vzhľadom na vek
16. človek môže mať aj niekoľko záujmov naraz a môžu sa dostávať do konfliktu
17. negatívne záujmy by sa mali brzdiť a pozitívne podnecovať

   Postoje a hodnotové orientácie

18. relatívne stála forma reakcií charakterizujúcu indivíduum i skupinu
19. vyznačuje sa tendenciou k určitému všeobecnému spôsobu reagovania. Spravidla je to relatívne stabilný a konzistentný spôsob reagovania.

        Zložky postoja.

    1. kognitívna alebo poznávacia zložka - tvoria ju myšlienky, názory jednotlivca o nejakom predmete alebo jave, pričom sa za najzložitejšie považujú názory týkajúce sa hodnotenia a zahrňujúce znaky žiadúce a nežiadúce.

    2. Citová zložka - vzťahuje sa na emócie späté s predmetom alebo javom (objektom), pričom emócie vyjadrujú dynamiku postojov k obľúbeným alebo neobľúbeným predmetom.

    3. Konatívna zložka - tendencia ku konaniu. Rozumie sa ňou pohotovosť ku správaniu spojená s postojom. Prejavuje sa ako smerovanie k predmetu, javu (objektu), alebo od neho, resp. ako ochota pomôcť, podporiť vec (alebo naopak). Postoje môžu byť veľmi elementárne, týkať sa jednotlivých objektov, ktoré majú samotné o sebe malý význam: kniha, ktorú práve čítam, názory môjho spolupracovníka atď. Inokedy sú všeobecnejšie, ako napr. postoj k rodine, k pracovnému kolektívu, k postihnutým atď.

3. Čo človek je?

- otázka jeho charakteru a temperamentu.

Čo je charakter a aké charakterové vlastnosti poznáte?

    Charakter

- vzťah človeka k spoločenským úlohám, k ľuďom a k vlastným povinnostiam.

- svojrázne psychické založenie človeka, ktoré odráža vonkajšie podmienky života a výchovy a prejavuje sa v špecifickej zameranosti daného človeka, v jeho špecifickom správaní a schopnosti správať sa, aj v jeho určitom vzťahu k objektívnej realite.

Základné vlastnosti charakteru:

☺     Morálna vychovanosť - charakterizuje človeka tak z hľadiska jeho vzťahov, ako aj z hľadiska spôsobu správania. Humanizmus, pozorný vzťah k ľuďom, vernosť priateľom, želanie a umenie pracovať medzi ľuďmi a pre ľudí, svedomitosť, čestnosť pri vykonávaní povinností, taktnosť, ohľaduplnosť pri styku s ľuďmi

   ☺   Šírka - charakterizuje rozmanitosť potrieb a záujmov, túžob a zanietenia, rozmanitosť činnosti človeka. Niektorí ľudia sa vyznačujú mnohostrannosťou, iní jednostranným a obmedzeným vývinom.

   ☺ Jednoliatosť - charakterizuje vnútorná jednota psychického založenia človeka, koordinovanosť jeho vzťahov k rozličným stránkam skutočnosti, neprítomnosť protirečení v túžbach a záujmoch, jednota slova a činu. V živote možno stretnúť nielen ľudí s jednoliatym charakterom, ale aj ľudí, u ktorých sa prejavuje rozdvojenosť zámerov a citov, u ktorých sa slová rozchádzajú s činmi.

    ☺ Vyhranenosť - charakterizuje pevnosť a neoblomnosť správania, čo vždy zodpovedá vypracovaným presvedčeniam, morálnym predstavám, vypestovanej základnej zameranosti, ktorá je zmyslom života a činnosti človeka.

    ☺  Sila  - charakterizuje energiu, s akou človek uskutočňuje ciele, schopnosť horlivo sa zanietiť a s veľkým úsilím prekonávať prekážky a ťažkosti.

    ☺ Vyrovnanosť - charakterizuje vzájomný pomer medzi zdržanlivosťou a aktivitou, ktorý je pre činnosť a styk s ľuďmi najoptimálnejší a najpriaznivejší. Je to určitá vyrovnanosť správania, ktorá je podmienená vrodenými typologickými osobitosťami človeka, alebo výchovou vôľového sebaovládania, ktoré umožňuje indivíduu držať sa v ťažkých podmienkach na výške svojich možností.

1. Medzi uvedenými podstatnými vlastnosťami sú zložité, niekedy dokonca protirečivé vzťahy. Široký, jednoliaty, vyhranený a silný charakter nie je prírodný dar, ale je výsledok životných vplyvov a výchovy.

Čo je temperament?  Teórie temperamentu

 Temperament

20. predovšetkým ide o celkové citové ladenie osobnosti, o prevládajúcu náladu.

dalo by sa povedať, že temperament charakterizuje farbitosť, kolorit, životnosť duševných obsahov a prejavov

Teórie temperamentu

   Antická teória temperamentu  - Hippokrates a Galenos

21. vytvorili lekári starého Grécka (Hippokrates a Galenos)    

Podľa tejto teórie sa rozlišujú štyri hlavné typy ľudských pováh alebo temperamentov v závislosti od toho, ktorá zo základných tekutín v tele prevláda.

1. Sangvinik (krv) je človek čulý, dobromyseľný, veselý, spoločenský, vrelý, živo reaguje, ľahko sa nadchne, je optimista.

1. Flegmatik (hlien) je kľuďas, ktorý sa nedá tak ľahko vyviesť z miery, v extrémnych situáciách je ľahostajný, nepodlieha náladám, je skôr pomalý, ale spoľahlivý.
2. Cholerik (žlč) je človek dráždivý, besný, „žlčovitý“, ľahko „vyletí“ a nahnevá sa, jeho hnev však netrvá dlho.
3. Melancholik (čierna žlč )je najmenej šťastný typ. Prevláda uňho smutná nálada, je pesimista „od prírody“, pomalý, precitlivelý, ťažko prispôsobivý.

Problémom je však jednostrannosť tejto teórie. Neberie vôbec do úvahy sociálnepsychologické zákonitosti formovania osobnosti, úlohu vedomia vo fungovaní osobnosti atď. Tento problém sa v modernej teórie rieši pomocou pojmov genotypu a fenotypu.

Nervové teórie temperamentu - Pavlovova teória typov vyššej nervovej činnosti  

V prvej polovici nášho storočia sa Hippokratovej terminológii vrátil Pavlov. Na základe výskumu nervových procesov vzruchu a útlmu, ich sily, vyrovnanosti a pohyblivosti stanovil takisto 4 typy nervovej činnosti:

1. sangvinik - silný, vyrovnaný, živý (živý, pohyblivý, nestály

2. flegmatik - silný, vyrovnaný, pokojný (pomalý, pokojný)

3. cholerik - silný, nevyrovnaný (výbušný, neovládateľný)

4. melancholik - slabý, nevyrovnaný (pomalý, utlmený)

    Typy vyššej nervovej činnosti predstavujú vrodený základ individuálnych rozdielov medzi ľuďmi. Na konkrétne formovanie typu vyššej nervovej činnosti alebo temperamentu vplýva aj prostredie, výchova a sebavýchova. Preto v procese vývinu a výchovy môžu sa niektoré stránky, prejavujúce sa napríklad v negatívnych črtách správania tlmiť, maskovať alebo viac zvýrazňovať.

    Postojové a funkčné typy C.G.Junga

Jung dospel k rozlíšeniu 2 postojových typov:

Introvertných (akoby obrátených do seba) a extrovertných (bezprostredne reagujúcich na situáciu)

Extrovert - otvorený človek, ľahko nadväzujúci kontakty, priateľský, často povrchný

Introvert – uzavretý človek, ťažko nadväzujúci kontakty, bohatý

Konštitučné typológie – Kretschmerova typológia

22. zistil, že nie je náhodné, na ktorú duševnú chorobu ľudia trpia. Je to v podstate podmienené stavbou ich tela.
23. na základe poznatkov stanovil závislosť medzi telesnou konštitúciou a povahovými vlastnosťami aj u normálnych ľudí. Podľa telesnej konštitúcie rozlíšil tieto typy:

Tejto teórii sa vyčíta, že sa poznatky, získané na duševne chorých, zovšeobecňujú aj na normálnych ľudí, že psychické vlastnosti vysvetľuje na základe telesného uspôsobenia človeka (biologizujúca tendencia), že si nevšíma nervovú sústavu. Veď aj duševné choroby sú podmienené nielen biologicky, ale aj spoločensky.