zoradene prednasky

Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Katolícka univerzita / Pedagogická fakulta / resocializačné metódy SP

 

resocializacne_metody_z_ppt.doc (resocializacne_metody_z_ppt.doc)

Metódy sociálnej práce

  1. špecifické postupy sociálnych pracovníkov definované cieľom alebo cieľovou skupinou. Cieľom môže byť úradný úkon, poskytnutie materiálnej pomoci, poskytnutie  poradenstva, vytvorenie plánu postupu, poskytnutie komplexnej pomoci, výskum, formulácia politiky apod.

Ciele v SP

  1. Podporiť schopnosť klienta riešiť problém
  2. Sprostredkovať klientovi kontakt so spoločnosťou ...
  3. Napomáhať, aby systémy podpory klientom pracovali humánne a efektívne
  4. Rozvíjať a zlepšovať sociálne podmienky terapeutických metód v ich používaní

Cieľová skupina

  1. Jednotlivec – prípadová práca
  1. Komunita - komunitná práca
  1. Rodina –     práca s rodinou
  1. Skupina –     práca so skupinou

 

Základné pojmy

- Socializácia - človek v procese svojho vývinu zvnútorňuje  vedomosti, zručnosti, normy, pravidlá, postoje, zvyky atď., ktoré sú platné v danom spoločensko-kultúrnom prostredí a ktoré sa mu vštepujú najmä výchovou.

  1. Primárna fáza - uskutočňuje sa v období detstva a dospievania a rozhoduje o utváraní základov osobnosti jednotlivca. Prevláda v nej jednosmerné pôsobenie spoločnosti na  jednotlivca.
  2. Sekundárna fáza - prebieha v období dospelosti    a môžeme ju rozdeliť na socializáciu v období pracovnej aktivity a v starobe. Vzájomné pôsobenie spoločnosti a jednotlivcov už symetrickejšie. Hlavnými socializačnými činiteľmi sú rodina, ktorú si jednotlivec sám založil, pracovné, susedské a priateľské skupiny.

 

- Resocializácia

  1. Počas nej si človek osvojuje nové sociálne roly, hodnoty, normy, poznatky, prípadne sa odučí od starých, ktoré si pôvodne osvojil, ale časom sa stali spoločensky nevýhodnými, prekonanými, pretože už nevyhovujú novým podmienkam v spoločnosti, dosiahnutému stavu vedy a techniky a pod.
  2. Je to návrat k spoločensky prijateľému spôsobu správania u ľudí, ktorí sa od neho odchýlili. Nezaobíde sa bez zmien postojov a bez zmien hodnotovej orientácie. Efekt resocializačných programov je závislý na ich primeranosti a na tom, ako sú klientmi akceptované.

Zákon o soc. pomoci 195/1998

  1. „Resocializačná činnosť sú postupy prevýchovy občana zamerané na zmiernenie, prekonanie a zabránenie opakovaniu dlhodobo pretrvávajúcej sociálnej núdze s cieľom zapojiť občana do života v prirodzenom prostredí.“

 

Typy resocializácií

Ambulantná resocializácia - proces prebieha v denných stacionároch, resp. intenzívnymi terapeutickými a resocializačnými programami

Pobytová resocializácia - vykonáva sa v špecializovaných zariadeniach určených na výkon sociálnych služieb v rámci resocializácie

 

Fázy resocializácie:

  1. fáza – štádium adaptačno-motivačné:

- prebieha počas prvých mesiacov pobytu klieta v resoc. zariadení,

- realizuje sa prostredníctvom aktívnej účasti klienta na programe činnosti daného resocializačného zariadenia, pričom sa starostlivosť zameriava na reedukáciu,

- v tejto fáze sa klientovi snaží poskytnúť maximum informácií o celej komunite a princípoch,

- nemá žiadne vychádzky, telefonáty, poštu, a môže komunikovať len s členmi komunity. Tieto opatrenia majú zlepšiť adaptáciu a chrániť pred recidívou.

2. fáza nápravná a terapeutická (konfronačná):

  1. prebieha v druhých 3-4 mesiacoch,  
  2. zameraná je na interpersonálnu reguláciu jedinca (osobnostnú, vzťahovú, emočnú, vôľovú a postojovú),
  3. klientom možno povoľovať vychádzky, ktoré však musí odsúhlasiť komunita,
  4. klient si musí plniť svoje pracovné povinnosti, ktoré má v rámci zariadenia,
  5. dôležitá v tomto období je nielen práca s klientom ale aj s najbližším okolím, rodičmi.

 

3. fáza sociálno-rehabilitačná (rozhodujúca):

  1. prebieha v tretej štvrtine pobytu, opäť môže trvať    3-4 mesiace,
  2. obsahovo je zameraná na realizáciu postupov, zameraných na celkovú fyzickú a psychickú obnovu jedinca a na dosiahnutie najvyššieho stupňa osobnostného a fyzického vývinu klienta a jeho pracovnej výkonnosti,
  3. počas tejto fázy dochádza k pribúdaniu zodpovednosti klieta za seba samého ale i za celú komunitu  a za klientov s nižšou fázou,
  4. klienti zodpovedajú za kontrolu vecí novoprichádzajúcich  klientov.

4. fáza reintegračná (prípravná):

  1. prebieha počas poslednej (kontaktnej) fázy pobytu klienta v zariadení a v prvých týždňoch po jeho návrate do bežného života, realizuje sa na proabstinenčným tréningom, veľmi úzkou väzbou klienta na doliečovací klub a na príslušného terapeuta upevňovaním a posilňovaním pozitívnych návykov a autoregulačných mechnanizmov,
  2. klient sa zameriava na svoj život po odchode z resocialiačného zariadenia, pripravuje sa na odchod, hľadá si zamestnanie.

 

Habilitácia

  1. Chápeme ju ako proces prvotného začlenenia jedinca do spoločnosti (o habilitácii hovoríme najmä vo vzťahu k deťom).

 

Sociálna rehabilitácia:

  1. „Rehabilitačná činnosť sú postupy na obnovu najvyššie dosiahnuteľného individuálneho stupňa  osobnostného vývinu, fyzickej výkonnosti a pracovnej výkonnosti občana.“ (Z. 195/1998)
  2. WHO v roku 1969 definovala rehabilitáciu ako komplexné koordinované využívanie medicínskych, sociálnych, výchovných a pracovných prostriedkov na výcvik alebo precvičovanie jednotlivca do najvyššej možnej miery s cieľom umožniť mu začlenenie alebo znovu začlenenie do spoločnosti.

 

Delenie sociálnej rehabilitácie:

  1. Preventívna rehabilitačná starostlivosť - zameriava sa na predchádzanie vzniku chýb alebo porúch (napr. ozdravovacie pobyty pre baníkov, preventívna práca s mládežou, zdravý životný štýl a pod.)
  2. Aktuálna rehabilitačná starostlivosť - nastupuje bezprostredne po vzniku sociálne problémovej situácie, s cieľom odstrániť, alebo zmierniť dopad tejto situácie na klienta. Podľa dĺžky trvania môže byť aktuálna rehabilitačná  starostlivosť krátkodobá (v trvaní niekoľko dní) a dlhodobá (v trvaní niekoľko rokov).
  3. Následná rehabilitačná starostlivosť -       je súbor služieb, nadväzujúcich na aktuálnu rehabilitačnú starostlivosť. U niektorých klientov prerastajú do tzv. celoživotnej starostlivosti.

 

Postavenie resocializácie v rámci prevencie v SP:

  1. Primárna prevencia (Univerzálna) - zameraná na celú populáciu, a to všeobecne i na špecifické podskupiny. Dôležitým prvkom je vyhľadávanie znakov, ktorým je potrebné a vhodné predchádzať v celej populácii.
  2. Sekundárna prevencia (Selektívna) - napomáha zabraňovať prehlbovaniu už vzniknutých porúch psychického alebo sociálneho vývinu a zároveň využíva vhodné a efektívne metódy na predchádzanie a pomoc občanom, ktorí sú ohrození sociálno-patologickými javmi. Majú podobu nápravnej činnosti a liečebno-výchovnej prevencie, organizovanie výchovno-rekreačných táborov apod.
  3. Terciárna prevencia (Indikovaná) - napomáha predchádzať zhoršovaniu sociálnej núdze a znižovať negatívne sociálne, osobnostné a zdravotné dôsledky sociálno-patol. javov využívaním opatrení sociálnej pomoci. Zámerom je začleňovanie občana do prirodzeného sociálneho prostredia. Formami terc. prev. sú rehabilitačné a resocializačné činnosti, vrátane postpenitenciárnej starostlivosti a starostlivosti o občanov prepustených zo zariadení ochrannej výchovy, zariadení na liečbu a resocializáciu závislých osôb.

 

Metódy resoc. sa používajú u osôb:

  1. Vo výkone TOS a po prepustení z TOS
  2. Drogovo závislých po detoxikácii a detoxifikácii
  3. Závislých na alkohole a hrách
  4. Prostituujúcich
  5. Mladistvých s poruchami správania

Základné potreby, na ktoré sa SP v procese soc. rehab. zameriava: (Levická, 2003)

  1. Istota a bezpečie
  2. Súkromie
  3. Stabilita
  4. Dôvera a sebadôvera
  5. Ľudské kontakty
  6. Komunikácia

 

Princípy dobrého vzájomného vzťahu sociálneho pracovníka a klienta – orientácia na klienta ako na individualitu:

  1. Individualizácia
  2. Vyjadrovanie pocitov
  3. Akceptácia
  4. Neodsudzujúci postoj
  5. Klientovo sebaurčenie
  6. Dôvernosť informácií

 

Orientácia na zachovanie suverenity a podporovanie kompetencií klienta:

  1. Len klient, ktorý sám seba vníma ako jedinca schopného robiť rozhodnutia a niesť zodpovednosť bude schopný túto zmenu dosiahnuť.
  2. Klient sa stáva partnerom sociálneho pracovníka a je schopný prinášať návrhy a riešenia.
  3. Klient, ktorý si je vedomý vlastnej hodnoty a reálnych možností, je schopný sa ujať svojich kompetencí. Stáva sa tak aktívnym pri presadzovaní svojich záujmov a dokáže nájsť možné zdroje pomoci.
  4. Kompetencie, o ktorých klient rozhoduje samostatne, posilňujú sebavedomie a sebestačnosť klienta.
  5. Klient je odborníkom na vlastné problémy.

 

Sociálna rehabilitácia sa zameriava najmä na tieto oblasti

  1. Samostatnosť, nezávislosť na pomoci iných (ovládanie sebaobslužných prác, domácich prác, schopnosť používať dopravné prostriedky, vybavovať si svoje osobné záležitosti, nakupovať a pod.)
  2. Dorozumievanie sa – okrem bežnej hovorovej reči ide o zvládanie rôznych druhov náhradnej komunikácie (posunková reč, počítače ...)
  3. Dobré spoločenské vystupovanie, orientované na budovanie pozitívneho klientského image.
  4. Oblasť individuálnych záujmov.
  5. Rodinný život – hospodárenie, udržiavanie bytu, výchova detí, spolunažívanie členov rodiny vrátane otázok sexuálneho spolužitia manželov.

 

Metódy používané v resocializácii

  1. Rozhovor – terapeutický, poradenský, ...
  1. Psychodráma – umožňuje nácvikom zvládnuť namáhavé situácie, ktorých sa pacient bojí. Často sa mu podarí prekonať zábrany a úzkosti, ktoré prekážajú v ceste chápania abstinencie ako preferovaného životného štýlu.
  1. Rodinná terapia - sociálna práca s osobami z okolia pacienta. Rodina a ďalšie pre pacienta významné osoby môžu uľahčiť prechod k abstinencii, ale ho aj skomplikovať.
  1. Socioterapeutický klub – miesto, kde sa pozitívne chápanie abstinencie vytvára a utvrdzuje (napr. udeľovaním diplomov za abstinenciu, kolektívnym uznaním).
  1. Pohybové aktivity – predovšetkým vo forme nácviku jogy, ale tiež beh, turistika, jazda na bicykli, aerobik, ktoré pacientom prinášajú bezrizikovú eufóriu. Približovanie terapeuta k pacientovi a spoločná účasť pri prežitkoch prispeli ku zvýšeniu liečenej efektivity.
  1. Kombinovaný program hudby a slova – prináša pozitívne výsledky najmä v preventívnej práci s mládežou (pre pracujúcich i študentov vo veku od 12 do 18 r.).
  1. Disulfiram (antabus) – v liečbe závislosti od alkoholu sám nepostačuje. Vytvára len akúsi oporu, s jej pomocou pacient vytvára zdravší životný štýl.
  1. Podmieňovanie - /pozitívne - odmenou/ a /negatívne - trestom/ sa používa k regulovaniu správania v rámci praxe operačného učenia.
  2. Nácvik správania - nacvičovanie špecifických foriem interakcie, pre ktorú sa klient necíti dostatočne pripravený. Po identifikácií problému nasleduje prehranie typického nevhodného správania klienta, pri ktorom sa jeho kritické prvky komentujú. Pracovník predvedie vhodný prejav, ktorý si klient osvojí a začne ho užívať v bežnom živote.
  1. Zadávanie domácich úloh - základný a často používaný prístup ku klientom, ktorí vo svojom prirodzenom prostredí majú získať nové skúsenosti alebo zdokonaliť výkon konkrétnych funkcií. Spočíva na dohode, ktorá je termínovaná a detailná.
  1. Rozhodovanie na papieri - v prípade ak sa klient nachádza v obtiažnej situácii, ktorá sa sama javí ako nepriehľadná alebo nad jeho sily, je možné spolu s nim vypracovať zoznam položiek, o ktorých by sa mohol rozhodnúť.

12. Arteterapia

  1. Arteterapia receptívna - je vnímanie umeleckého diela vybraného arteterapeutom s určitým zámerom, s cieľom pochopenia vlastného vnútra a poznávania pocitov iných ľudí. Klient objavuje duchovnosť, životnú silu, smútok a nádej.
  2. Arteterapia produktívna - znamená využitie konkrétnych tvorivých činností ako je modelovanie, kreslenie, maľovanie.

13. Ergoterapia – pracovná terapia

  1. Práca je súčasťou liečebného procesu, výchovného alebo podporného programu.
  2. Jej cieľom je zmysluplné trávenie času klientov a taktiež nácvik pracovných zručností.
  3. Mala by byť plánovaná podľa potrieb klienta a mala by podporovať kietntovu schopnosť komunikovať, spolupracovať s inými ľuďmi a mala by pozitívne  ovplyvňovať klientove sebahodnotenie.

14. Biblioterapia

  1. Zámerné, systematické a cieľavedomé liečebno-výchovné pôsobenie jednotlivými zložkami literárneho prejavu na postihnutých, narušených, ohrozených a chorých jedincov, zmyslom tohto pôsobenia je zabezpečenie zmeny s pozitívnym efektom.

Ciele biblioterapie

  1. urýchlená adaptácia na novú životnú situáciu,
  2. odvrátenie pozornosti od vlastných problémov, vnútorná relaxácia,
  3. vzbudenie nových záujmov, impulzov, aktivizácia k uzdraveniu, pozitívne perspektívy do ďalšieho života,
  4. kompenzácia, saturácia potrieb,
  5. sebarealizácia, zvýšenie sebavedomia,
  6. urýchlenie socializácie, stimulácia komunikácie s okolím,
  7. zmena postojov, hodnôt,
  8. riešenie problémov, rozvoj divergentného myslenia,
  9. riešenie vnútorných konfliktov, prekonávanie depresívnych stavov, zvládnutie životných kríz,
  10. pozitívna stimulácia emocionálneho, etického a sociálneho cítenia.

15. Socioterapeutický klub

  1. Jeho poslaním je pomáhať, poúčať i učiť novému reštrukturovanému životnému spôsobu bez alkoholu s adekvátnym riešením záťažových situácií typu neprimeraných úloh, požiadaviek, frustrácií a konfliktov.

16. Autogénny tréning:

  1. Sebautváracie systematické cvičenie.
  2. Cieľom je navodenie si stavu príjemného uvoľnenia, ktorý má zotavujúci účinok na celý organizmus.
  3. Cvičenie prebieha v rámci režimu vo vopred stanovenom čase v komunitnej miestnosti.

17. Skupinová terapia

  1. Je ekonomickejšia a efektívnejšia na čas aj financie
  2. Využíva skupinovú dynamiku
  3. Umožňuje spoznať ľudí s podobným osudom
  4. Umožňuje členom skupiny deliť sa so skúsenosťami

Účinné faktory skupinovej terapie:

  1. emocionálna podpora
  2. pomáhanie iným
  3. sebaexplorácia a sebaprejavenie
  4. odreagovanie
  5. spätná väzba, konfronácia
  6. náhľad
  7. korektívna emocionálna skúsenosť
  8. skúšanie a nácvik nového správania
  9. získanie nových informácií a sociálnych zručností