Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Katolícka univerzita / Pedagogická fakulta / Štatnicové otázky sociálna politika (pre Bc.)

Sociálna politika 1-8 (socialna_politika_1-8.doc)

1. Vymedzenie pojmu sociálna politika a nadväzujúcich pojmov používaných v sociálnej politike:

 definícia pojmu sociálne zabezpečenie, jeho nástroje

 definícia pojmu sociálna ochrana, základné členenie sociálnej ochrany

 definícia pojmu záchranná sociálna sieť

sociálny, politika, sociálna politika

Pojem sociálny: spoločenský, týkajúci sa spoločnosti, slúžiaci / prospešný      spoločnosti.

týkajúci sa životných podmienok, životnej úrovne

vyjadrujúci životné istoty, blaho a dobro spoluobčanov a spoločnosti, pomoc (pomoc sociálna)i spolucítenie (sociálne cítenie), ľudský, všeľudský, kladné ľudské hodnoty (sociálny alebo asociálny, nesebecký, spoločensky prospešný.

POLITIKA

-osobitná forma ideovo-praktického vzťahu ľudí ku skutočnosti a ako jednu zo spoločenských foriem zabezpečovania a uspokojovania ľudských potrieb a záujmov.

- označenie na vládnutie štátu (správa, súdnictvo, umenie)

verejná činnosť zorientovaná na proces zámerného regulovania, ovplyvňovania konania jednotlivcov, skupín a inštitúcií.

Politika je činnosť jednotlivcov, rôznych spoločenských skupín, vrstiev, strán, združení, inštitúcií, štátov. Tieto politické aktivity sa stretávajú, vzájomne ovplyvňujú, konfrontujú. Ako výsledok vytvárajú politickú situáciu, politické pomery a podľa prevažujúcich politických pomerov a ich štátoprávnej inštitucionalizácie vytvárajú politický systém spoločnosti.

Jedným z obsahov politiky je realizovanie politickej moci, spravidla ako vládnej moci v štáte. Politický systém je vyjadrením spôsobu politickej moci politických síl (strán skupín, vrstiev), ktoré sa dostali k moci. Spôsobom získania moci sú voľby (parlamentné, komunálne, prezidentské)

Za hlavnú funkciu politiky považujeme takú sociálnu reguláciu, ktorá vedie k zodpovednosti za celkový vývoj spoločnosti s rešpektovaním jej špecifiky .

SOCIÁLNA POLITIKA

Hill (1983) uvádza, že sú možné 2 spôsoby chápania sociálnej politiky:

vymedzuje sociálnu politiku ako súčasť verejnej politiky, ako jej určité oblasti

definuje  politiku na základe toho, čo ju odlišuje od ostatných poli

V sociálnej politike nejde len o politiku štátu, o charitu, právnu úpravu vzťahov medzi ľuďmi, meniace sa hospodárske pomery alebo len o sociálne zabezpečenie, ale aj o to, ako sa s meniacimi životnými podmienkami, v ktorých sa obyvatelia nachádzajú, vyrovnávajú oni sami, rodina, okolie atď.

-vymedzovaná ako súbor aktivít, smerujú k zlepšeniu životných podmienok obyvateľstva ako celku, resp. určitých skupín obyvateľstva a k zabezpečeniu či udržiavaniu sociálnej suverenity a sociálneho bezpečia v hospodárskych možnostiach politickej orientácie krajiny.

Široké poňatie - konkrétna činnosť štátu, ktorou sa ovplyvňuje sociálna realita spoločnosti.

Užšie poňatie sa vymedzuje ako oblasť či súčasť hospodárskej politiky (napr. stabilizačnej, štrukturálnej a pod.). Cieľom-eliminácia sociálnych tvrdostí sprevádzajúcich fungovanie trhového mechanizmu. Sociálna politika vystupuje ako systém opatrení v oblasti zamestnanosti, mzdového vývoja a sociálneho zabezpečenia. Dôraz kladený na ochrannú rolu sociálnej politiky.

Najužšie poňatie- stotožnenie sociálnej politiky a sociálneho zabezpečenia – súbor opatrení v  dôchodkovom a nemocenskom zabezpečení, sociálnej pomoci a pomoci rodinám s deťmi.

Sociálna politika - kľúčový pojem sociálnej teórie a praxe.

- súhrn národných (štátnych) opatrení, ktoré majú za účel zlepšiť životné podmienky obyvateľstva v rámci daných hospodárskych a politických možností.

2. SOCIÁLNE ZABEZPEČENIE

    V širšom ponímaní - právne, finančné a organizačné nástroje a opatrenia, ktorých cieľom je kompenzovať nepriaznivé dôsledky sociálnych udalostí a situácií, ktoré sú uznávané ako také sociálnym štátom, alebo takýmto situáciám predchádzať

- súbor inštitúcií, orgánov, zariadení, činností a opatrení, ktorými sa predchádza, zmierňuje, odstraňuje alebo kompenzuje nepriaznivé, ťaživé sociálne situácie občanov.

Schéma soc. zabezpečenia je:

systém soc. poistenia (fondový systém oddelený od štátneho rozpočtu pokrýva oblasť dôchodkového poistenia a nemocenského poistenia)

systém štátnej soc. podpory (sústava dávok poskytovaných pri štátom uznaných životných udalostiach)

systém soc. pomoci (systém náhradných zdrojov sociálnej samostatnosti a bezpečnosti občana)

Usiluje sa o určitú mieru soc. spravodlivosti na princípoch soc. solidarity, osobnej participácii občana a štátnej ingerencie.

3. SOCIÁLNA OCHRANA

- starostlivosť o zabezpečenie podmienok pre život, vývoj, výchovu a ochranu oprávnených záujmov.

– systém, ktorý obsahuje intervencie zo strany verejných alebo súkromných inštitúcií, ktorých cieľom je oslobodiť od bremena balíka rizík alebo potrieb za predpokladu, že neexistuje dohoda.

Organizácia sociálnej ochrany na Slovensku

- na štyri časti: a.) zdravotná starostlivosť b.) sociálne poistenie c.)štátna sociálna podpora (najmä rodín) d.)sociálna pomoc.

Zdravotná starostlivosť - vecné dávky. Pokrýva liečebné náklady v zariadeniach zdravotnej starostlivosti a časť nákladov na lieky. Je zabezpečovaný 5 zdravotnými poisťovňami. Výkon zdravotnej starostlivosti zverený obvodným zdravotným strediskám, nemocniciam, poliklinikám, sanatóriám a kúpeľom. Riadi MZ SR

Systém sociálneho poistenia –peňažné dávky financované z príspevkov. Riadi MPSVaR cez Sociálnu poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu.

-poistenie pre starobu, invaliditu, pre pozostalých, pre chorobu, materstvo, nezamestnanosť a pre prípad pracovných úrazov a chorôb z povolania. Doplnkové dôchodkové poistenie - súkromné doplnkové dôchodkové poisťovne.

Štátna sociálna podpora –peňažné dávky pre rodiny, kde kompetenciu má MPSVR. Sú vyplácané prostredníctvom ÚPSVaR. Zníženie sadzby príspevkov na starobné poistenie sa vykonáva cez Sociálnu poisťovňu. Pre daňový bonus má kompetenciu Ministerstvo financií a výplata sa vykonáva cez daňové úrady a podniky.

Sociálna pomoc - peňažné a vecné dávky, poskytované občanom cez štátnu správu .Rozhoduje MPSVR SR a MZ SR, al. cez samosprávu. Vyplácané osobám v hmotnej núdzi a zdravotne postihnutým. Je organizovaná cez štátnu administratívu, najmä ÚPSVaR, samosprávu a cez neštátne organizácie (tretí sektor).

4. ZÁCHRANNÁ SOCIÁLNA SIEŤ

S myšlienkou prišla Svetová banka začiatkom 80-tych rokov 20. st. po problémoch s reformami v Ázii.  Označuje systémové usporiadanie sociálneho poistenia, sociálnych (štátnych) podpôr a sociálnej pomoci, ktoré zabezpečuje, aby v období ekonomických reforiem nebol ani jeden občan existenčne ohrozený.

    - je jedným zo základných predpokladov úspešnosti ekonomickej reformy.

    Podstatou sú nevyhnutné sociálne opatrenia pre tých, ktorí budú ekonomickou transformáciou najviac postihnutí a nie sú schopní postarať sa sami o seba (starí a invalidní, veľké rodiny a pod.)

    Cieľ- v dôsledku ekonomickej transformácie žiaden občan neklesol pod hranicu existenčného alebo sociálneho minima.

2. Najstaršie podoby sociálnych intervencií a vývoj sociálnej politiky od čias rodovej solidarity až o príchod kresťanstva

 charakteristika a význam jednotlivých vývojových etáp a myšlienkových smerov

 rodová solidarita

 paternalizmus (autokratický a antický)

 charita a starostlivosť o chudobných, podstata a princípy sociálneho učenia cirkvi

Intervencia - v širšom zmysle  zákrok, v užšom cielený zásah  zameraný na zmiernenie situácie, postup, alebo technika smerujúca k prerušeniu alebo úprave prebiehajúceho procesu.  

Soc. politika sa vyvíjala od rodinnej a rodovej vzájomnosti cez pomoc chudobným až po komplexnú sústavu inštitúcií moderných spoločností zabezpečujúcich ľudské práva na existenciu, život, zdravie, sociálne zabezpečenie a vzdelanie. Historicky sa vyvinuli 4 sústavy sociálnych inštitúcií:

model reziduálny welfare (starostlivosť)

model priemyslového rozvoja

model inštitucionálneho prerozdeľovania

Súčasne môžeme dodať ešte 2 najstaršie modely soc. politiky

model paternalistický a model charitatívny

Rodová solidarita

Najstaršie usporiadanie sociálnych vecí bolo založené na spoločnom úsilí rodu o prežitie. S deľbou práce a vyššou spoločenskou organizáciou vznikol problém starostlivosti o nezaradených do spoločenského systému tak, aby sa o seba postarali. Prostriedky prideľovala hlava rodiny, rodu alebo kmeňa. Rodová solidarita riešila problémy v danom usporiadaní. Kmeňová solidarita ovládaná náčelníkom sa vyvinula v paternalizmus.

Autokratický paternalizmus

Paternalizmus - otcovský, nadradený, ale partnerský a ochranný prístup

V patriarchálnom paternalizme na vrchole -otec, prideľoval role a prostriedky i sociálne slabším. Jedinci, ktorý tieto určené role nemohli zastávať, boli v niektorých spoločnostiach zabíjaní, neskôr začleňovaní primerane svojím možnostiam a schopnostiam do prídelového systému. O celkom neschopných sa starala rodina.

Autokratický paternalizmus

na vrchole - otec(náčelník, despota, diktátor), prideľoval role a prostriedky aj soc. odkázaným. Soc. inštitúcie štátu boli súčasťou prídelového systému. V prednej Ázií a severnej Afrike sa prideľovali role vládne, pracovné, bojové a s tým aj prostriedky k obžive. O neschopných sa spravidla starala rodina. Pokúšali sa vyjadrovať k  soc. problémom, otázkam ľudského bytia, medziľudských vzťahov, a spoločenských organizácií, teda k otázkam soc. Trend soc. myslenia bol konzervatívny a tradičný, verilo sa že predvídané soc. zmeny budú zavedené neprirodzenými silami. Nepotrební otroci sa zabíjali a chudobní slobodní prepadali dlžnému otroctvu.

Paternalistická starostlivosť - vznikla s rozpadom rodových systémov a deľbou práce sa vyznačovala tým že:

1. bola  súčasťou vládnych štruktúr ako nástroj vlády k tlmeniu sociálneho napätia
2. vládna štruktúra určovala soc.potreby, na ktoré bude reagovať i spôsob ich uspokojenia
3. vládna štruktúra systém spracovala a financovala, alebo tým niekoho poverila

Prvé štátne podpory - ľudom o ktorých sa štát opieral.(18. stor. p.n.l vojaci i právo vdovy na tretinu vojenského prídelu, keď zostal po zomrelom vojakovi nedospelý syn. Vojnoví veteráni dostávali prídely pôdy, aby boli zaistení v starobe.)

Antický paternalizmus

 Gréci - koncepcie sociálnych inštitúcií, ovplyvnili európsky politický vývoj. Ideál slobodného občana v slobodnom štáte sa stal východiskom sociálnej politiky v antike. Slobodný pán - živený svojimi otrokmi a preto nepotreboval žiadne sociálne garancie svojej existencie od štátu. Gréci nepovažovali súcit a pomoc slabším a chorým za kladné hodnoty. Najväčším sociálnym nebezpečenstvom pre slobodných občanov bolo schudobnieť a upadnúť do dlžného otroctva. Sociálne reformy -zamerané na navrátenie slobody dlžným otrokom. Medi hlavných antických mysliteľov sa radí Sokrates, Platón, Aristoteles. Platón sníva o ideály dokonalého demokratického štátu. V Platónov štáte -nedospelé zdravé deti odkázané na starostlivosť štátu. Chorých a zranených -liečiť, len pokiaľ je nádej, že sa vrátia na svoje miesto v deľbe práce. Nepredlžovať život. Platón - predchodca utopistov.

Aristotela -zmyslom života -blaženosť. Hľadá dobro gréckeho štátu. Zavádzali sa diéty, ktoré boli sociálnou podporou, pripomínajúcou dnešnú podporu v nezamestnanosti.

Seneka- tradičná forma antickej filozofie má byť chápaná ako filantropia. Je treba konať dobro pre druhých. Šírila sa neviera v pohanských bohov a v štátny kult cisára. Potreba v niečo veriť. Na potreby odpovedalo kresťanstvo.

Charita a starostlivosť o chudobných.

charita  1. kresťanská láska k blížnemu; 2. dobročinnosť na podklade kresťanskej lásky

charitas- láska, milosrdenstvo

Prvý ucelený koncepčný rámec poskytli monoteistické cirkvi  výzvou k filantropii. Rímskokatolícka cirkev -útulky a vznikali  žobravé rády starajúce sa o chudobných. Rast chudoby v 13. a 14. storočí - schopné sa starať o najchudobnejších. O žobrákov sa začala starať šľachta a obce. Niektoré reformné kresťanské smery sa usilovali o sociálnu rovnosť  (najvýznamnejší –husiti). Utopisti sa pokúšaliako o formuláciu spravodlivejšej občianskej spoločnosti. Predchodcovia- Tomas  Morus, Thomamasso Campanella-len keď sú ľudia schopní vyrobiť dostatok, môžu sa mať lepšie a odstrániť  sociálne rozdiely.

Starostlivosť o chudobných ľudí na okraji spoločnosti v minulosti

Nedokázali sa uživiť prácou- telesne a duševne postihnutí. Telesne postihnutých ľudí - prirodzená súčasť života a starostlivosť o nich- povinnosť. Starostlivosť sa zamerala na vdovy a siroty, ktoré sa stratou živiteľa boli bez zabezpečenia základných podmienok. V mimoriadnych prípadoch sa mohli viac či menej spoliehať na dobročinnosť mesta alebo náboženskej obce - resp. na dobrú vôľu jednotlivých darcov a iniciátorov. Rizikový faktor predstavovala staroba, ktorá sa stávala príčinou sociálneho úpadku.

Najstaršie sociálne ustanovizne zakladali a spravovali cirkvi- cirkevné rády, neskôr mestské samosprávy, bohatí -šľachtici alebo mešťania. Spočiatku neboli špecializovanými ústavmi, mali charakter všeobecnej zdravotno-sociálnej ustanovizne pod názvom špitál (hospitál), xenodochium. Starostlivosť dostávali chorí, chudobní, starci, siroty i pocestní. Aj neskoršie chudobince a tzv. opatrovacie ústavy (niekedy nazývané aj lazarety) boli ako pokračovatelia stredovekých xenodochií často jediným azylom pre starých a chorých ľudí spoločne s telesne a duševne postihnutými, niekedy  spolu so sirotami.

V praxi  pretrvával univerzálny charakter ústavných zariadení. V polovici 19. storočia existovalo v Uhorsku pod názvom nemocnica 90 ústavov, ale až polovicu z nich tvorili starobince s pár posteľami. Najčastejší typ ústavu- kombinované zdravotnko-sociálne zariadenia.

Úroveň starostlivosti v chudobincoch závisela od finančných možností a pre koho boli určené. Niektoré chudobince mali elitný charakter, podobný súčasným súkromným penziónom pre dôchodcov. Existovali ústavy poskytujúce vysoko nadštandardné služby( napr. lepšia strava v určitých dňoch). Ak zlyhala záchranná sociálna sieť v rámci rodiny a pomoc neposkytol ani zamestnávateľ, uplatnili jednoduché a ľahko kontrolovateľné formy pomoci. Vedenie obce poskytovalo opateru alebo možnosť obživy postihnutým tak, že ich zamestnávalo na pasenie zvierat, čistenie ulíc a iné pomocné alebo príležitostné práce.

Najviditeľnejším problémom boli žobráci a tuláci V obdobiach ekonomických kríz - ľudia bez práce, čím počet žobrákov narastal. Prvé zásahy proti žobrákom mali zaviesť organizovaný poriadok a sociálnu kontrolu širokých vrstiev. Tvorcovia právnych predpisov o žobraní sa domnievali, že tento problém je možné odstrániť výchovou k pracovitosti. Mala byť základom prevýchovy a prostriedkom na odstránenie bezprácneho spôsobu života. Novou, účinnejšou formou starostlivosti o chudobných, zavedenou Jozefom II., sa mala stať inštitúcia nového typu, tzv. farský chudobinský ústav, teda orgán na centrálne získavanie a prideľovanie milodarov na území každej farnosti. Predstavovali prvú etapu systematizovanej a organizovanej štátnej sociálnej politiky na území Habsburskej monarchie s novými zásadami (zákaz žobrania, udeľovanie podpôr domácim "čestným" chudobným, vykazovanie "cudzích" žobrákov, evidencia a systemizácia financovania). Existovali robotárne ako inštitúcie nútených prác.

Ak sa rodina nedokázala postarať o svojich rodinných príslušníkov, mohla sa obrátiť na miestnu náboženskú obec. Určité povinnosti voči svojim poddaným mal  zemepán. Pomoc poskytovali dobročinné spolky v mestách, svojpomocné profesijné združenia - cechy a banícke bratské pokladnice.

19. storočie- začali sa zakladať dobročinné, najmä ženské meštianske spolky prinášajúce nové formy starostlivosti o chudobu. Svojpomocné spolky si zriaďovali nemocnice a ústavy špecializované na starostlivosť o deti,   telesne a duševne postihnutých. Aktivitou sa vyznačovali slobodomurárske lóže. Zakladali špecializované zariadenia - bezplatné poradne pre matky a deti, sprostredkovateľne práce pre sluhov a robotníkov, podporné spolky pre prepustených väzňov, detské prázdninové liečebné pobyty, ľudové kuchyne a ohrievárne pre bezdomovcov. Navzájom prepojenú sieť ústavov dopĺňali v mestách zariadenia tzv. otvorenej sociálnej starostlivosti: udeľovanie finančných a naturálnych podpôr a stravovanie vo verejných vývarovniach, tzv. ľudových kuchyniach, zakladaných po hospodárskej kríze v 70. rokoch 19. storočia. Novú formu zariadení predstavovali verejné ohrievárne a sprostredkovateľne práce. Popri týchto aktivitách zostávala významná rola cirkví ako organizátorov sociálnej starostlivosti. Vysokou špecializáciou ústavov sa mohli pochváliť najmä židovské náboženské obce, ktoré mali spravidla vlastný chudobinec, starobinec, sirotinec, nemocnicu, školu a detskú opatrovňu, niekedy aj ľudovú kuchyňu, ako aj spolky na podporu rôznych skupín ľudí v núdzi .  Najväčší dosah na prax soc. systému –vznik robotníckej zákonnej ochrany. Zavedenie povinného nemocenského poistenia a úrazového poistenia roku hoci v praxi fungovalo nedostatočne a vzťahovalo sa len zamestnancov v priemysle, znamenalo ďalší vývoj v smere komplexného systému štátneho nemocenského, úrazového, invalidného a starobného poistenia.

20. stor. -    charakteristická  vysoká úmrtnosť sirôt zverených do opatery neštátnych sirotincov (cirkevných, mestských, župných alebo spolkových). Štát sa snažil jej zabrániť tak, že starostlivosť o siroty do veku 7 rokov (dovtedy financovaná obcami) začala hradiť zo štátnej pokladnice.

Politika a paternalistický postoj štátu mali za následok pasivitu občanov, ktorí boli postavení do roly prijímateľov "výdobytkov" sociálneho zabezpečenia za cenu akceptácie režimu a spolupráce s ním.

Cirkev spájala svoju evanjelizáciu s charitatívnou činnosťou. Stavala  chudobince, sirotince a útulne pre pocestných kresťanov, postupne aj nemocnice, kláštory, školy a univerzity. Všetko to slúžilo po celý stredovek sociálnej starostlivosti a potrebám ľudí.

         Ústredným princípom katolíckeho sociálneho učenia je ľudská osoba, jej dôstojnosť a práva. Dôstojnosť človeka má svoj pôvod v Bohu, ktorý ho stvoril na svoj obraz a povolal ho k nadprirodzenému životu. Dôstojnosť človeka, jeho práva i povinnosti a závislosť od spoločnosti sú duchovným substrátom pre vyvodzovanie základných princípov usmerňujúcich život spoločnosti. Vzájomné vzťahy medzi ľuďmi a život celej spoločnosti sa majú budovať na princípoch spoločného dobra, solidarity a subsidiarity.

Medzi princípy, ktoré usmerňujú a podmieňujú život spoločenstiev a celej spoločnosti, patrí princíp spoločného dobra. Spoločné dobro je súhrn spoločenských podmienok, ktoré umožňujú a napomáhajú dokonalý rozvoj osobnosti všetkých jednotlivcov spoločnosti. Subjektom spoločného dobra je spoločenstvo: rodina, skupina , celé spoločenstvo štátu, alebo spoločenstvo všetkých národov, ako aj každá osoba, každý jednotlivec.

Solidarita je ďalší dôležitý princíp, čo riadi spoločenský život. Na jej základe sa  osoba spája s osudom spoločnosti ako jej . Ľudia sú nevyhnutne odkázaní jedni na druhých a rozličným spôsobom závisia jedni od druhých. Ľudia však musia správne uskutočňovať túto závislosť pre dobro jednotlivcov, ako aj celku a niesť zodpovednosť za druhých a za celé spoločenstvo a naopak, i spoločenstvo musí zase zobrať na seba starosť o jednotlivých členov.

Princíp subsidiarity. Často sa nazýva klasickým sociálnym princípom- pomocný zákrok, zásah väčších sociálnych organizmov na prospech menších sociálnych skupín alebo jednotlivcov. Ide tu o všeobecné pravidlo, pri ktorom pomoc, podpora vychádza od vyššieho smerom k nižšiemu. Na báze subsidiarnosti majú štát, vyššie spoločenstvá a nadriadená autorita prispieť svojou pomocou len vtedy, ak podriadené skupiny alebo jednotlivci nemôžu splniť svoje ciele vlastnými prostriedkami. Princíp subsidiarity chráni autonómiu a život jednotlivca a menších skupín (rodina) voči veľkým sociálnym organizmom. Na druhej strane zase je princíp subsidiarity synonymný a s pojmom pomoci vyššie postaveného voči nižšie postavenému.

Sociálne princípy sú vskutku základnými kameňmi sociálneho učenia Cirkvi. O ich vypracovanie sa zaslúžil najmä Učitelský úrad Cirkvi v priebehu jedného storočia. Sú to normy, zásady, kritéria, ktoré napomáhajú riešiť sociálne otázky spoločnosti. Sociálne princípy poskytujú spoločnosti mravnú orientáciu

Sociálna spravodlivosť je cnosť, čo zaväzuje zveľaďovať spoločné dobro (dobrá materiálne i duchovné). Úlohou sociálnej spravodlivosti je zveľaďovanie spoločného dobra. Sociálnu spravodlivosť podmieňujú požiadavky spoločného dobra, ona ukazuje, aké sú ľudské práva, aké majú byť zákony, ako sa má správne rozdeľovať spoločné dobro a aké sú záväzky a povinnosti občanov. V súčasných pomeroch niet iného dôležitého spôsobu ako uskutočnovať sociálnu spravodlivosť medzi pracujúcim a zamestnávateľom ako práve odmenou za prácu

3. Formovanie sociálnej politiky v období ranného kapitalizmu

Þ vplyv osvietenstva na vznik liberálneho štátu, charakteristika a význam reziduálneho poňatia sociálnej politiky

Þ korporatívne chápanie sociálnej politiky – sociálnoprávny štát

Þ svojpomocná a inštitucionalizovaná solidarita

Vplyv osvietenstva na vznik liberálneho štátu

Osvietenci svojimi teóriami prispeli k definícií základných cieľov sociálnej politiky v demokratickej spoločnosti:

Þ a to zaistenie základných ľudských práv na existenciu a na život. Touto myšlienkou skoncovali so stredovekou predstavou o nemennom poriadku danom „od Boha“. Hlásaním politickej slobody otvorili cestu moderným dejinám a liberalizmu.

Predstavitelia:

Þ Voltaire – požadoval reformu absolutizmu. Hlásal princíp tolerancie a ostro odsudzoval despotizmus cirkvi.

Þ J. J. Rousseau – ako prvý formuloval prirodzené práva človeka. Tvrdil, že ľudia musia byť podriadení zákonu.

Charakteristika a význam reziduálneho poňatia sociálnej politiky

Þ sociálna sféra je vecou občanov, štát sa do nej nemal starať

Þ paternalistický prideľovací systém bol nahradený systémom reziduálnym, v ktorom sociálne inštitúcie poskytovali starostlivosť tým, ktorí „vypadli“ z primárnych rozdeľovacích systémoch, ale len pokiaľ zlyhala sociálna starostlivosť vo vnútri rodiny a združenia.

Liberálny štát nepovažoval za svoju povinnosť starať sa o ľudí v núdzi. Toto obdobie definovalo podstatu nevyhnutného poňatia sociálnej politiky.

Predstavitelia:

Práca Adama Smitha bola základom politickej ekonómie ranného kapitalizmu (žiadne rozdeľovanie, trh sa o to postará)

Jeremy Bentham – obhajoval ideál absolútnej slobody a rovnosti v podmienkach trhu.

D. Defol – otec povinného poistenia. Vzniklo teda súkromné poistenie, jeho myšlienku uskutočnil ako prvý Colbert pre francúzskych námorníkov. Hlavným protagonistom súkromného poistenia bol v Nemecku Bismarch a v Rakúsko – Uhorsku Taffe.

Pracovné zákony v liberálnom štáte – nútili tulákov pracovať (sú to najvýznamnejšie prejavy liberalizmu). Chudobní boli rozdelení na impotentných (starí – v útulkoch) a práce schopných (v pracovných domoch, kde pracovali)

Súkromno – právne poistenie – jeho vznik podnietil štát

Edmond Halley – zostavil prvú úmrtnostnú tabuľu, ktorá bola použiteľná pri poisteniach (zákon mortality)

Výmenok – vznikol na dedinách – starý roľník daroval deťom pozemok, a oni sa mali o neho do smrti starať

Korporatívne chápanie sociálnej politiky – sociálnoprávny štát

Þ liberalizmus podnietil svojpomocnú solidaritu (vzájomnú pomoc ľuďom rovnakého, podobného osudu)

Vznikla z nej inštitucionalizovaná solidarita – vznikli najskôr cechy tovarišov (bránili nie len svoje záujmy, ale i vdovy a siroty po zomrelých členoch). Neskôr sa vyvinuli politické organizácie a vznikli prvé stávky, nepokoje. Začali prvé štátne zásahy na ochranu poriadku. V roku 1731 boli tovarišské cechy zrušené pod trestom väzenia.

Zvláštne postavenie mali baníci. Vytvorili si banské bratstvá – mali svoju organizáciu, ktorá pracovala na svoj účet a na svoje riziko.

Základom princípu solidarity je proces prerozdeľovania.

Predstavitelia:

David Ricardo – ako prvý objasnil úlohu daní

August Comte – označil prerozdeľovanie ako prirodzený proces

Emil Durkheim – vyzdvihol rolu solidarity v sociálnych systémoch a za východisko ľudského prežitia označil kolektivizmus

Þ vznikli robotnícko – podporné spolky:

        * v Anglicku, ktoré boli zákonom chránené a boli podriadené štátnemu dozoru

V 18. storočí si vláda robotnícke spolky podriadila a postupne ich premenila na štátne inštitúcie, ktoré mali poskytovať podporu pracovníkom napr. počas PN.

V roku 1911 sa tieto spolky stali súčasťou štátneho nemeckého poistenia.

Prerozdeľovanie – mladý platia sa starých a naopak (medzigeneračná solidarita)

Povinné poistenie – štát vytvára inštitúcie, ktorých sa občan musí zúčastniť

Þ občan, alebo jeho zamestnávateľ musí na financovanie týchto inštitúcií prispievať

Þ občan získa práva na konkrétne dávky, pričom podmienky a dávky sú vopred definované

Zamestnávateľ je povinný platiť za svojho zamestnanca. Prvé snahy vznikli v Nemecku – kde požadovali od svojich zamestnávateľov príspevky do bratských pokladníc. Tieto pokladnice s atak stali verejnou inštitúciou, do ktorej prispievali tovariši aj ich zamestnávateľ.

J. B. Colbert – zaviedol povinnosť pre francúzskych námorníkov poistiť sa pre život, starobu, chorobu a zdravie. Najstarším poistením v oblasti sociálneho poistenia je úrazové poistenie, ktoré sa v Nemecku vďaka Bismarchovi zaviedlo pre všetkých zamestnancov (Bismarchové reformy v 18. storočí) Sledoval nimi aj svoje záujmy – zoštátnil fondy robotníckych nemocenských pokladní.

V Nemecku roku 1883 vznikli 3 zákony o sociálnom poistení:

Þ zákon o nemocenskom poistení

Þ zákon o úrazovom poistení (1884)

Þ zákon o poistení pre prípad invalidity a staroby (1889)

Taktiež vznikli aj v Rakúsko – Uhorsku a k tomu ešte banícke poistenie

ČSR – v r. 1924 zákon o sociálnom poistení

Korporatívne chápanie – zamestnávatelia sú povinní prispievať na sociálne poistenie zamestnancom.

Po 2. sv. vojne sa tieto snahy rozšírili do celej Európy

Ďalší myslitelia: sociálny demokrati

Karol Marx a Bedřich Engels – mali teóriu, že spoločnosť ma vyvlastniť výrobné prostriedky, výrobu zospoločenštiť a to je ideálny stav, ktorý mal zabezpečiť sociálnu rovnosť a na jej základe formulovali aj svoj politický program. Môžeme ich nazvať ľavicový demokrati – dnes obhajujú sociálny štát.

4. Sociálne reformy Otta v. Bismarcka

 vznik povinného sociálneho poistenia

 prínos pre formovanie modernej európskej politiky

Otto von Bismarck – prvý kancelár druhej nemeckej ríše

Sociálne poistenie - inštituciálny systém, ktorým sa občan sám, svojou činnosťou, alebo niekto iný povinne zaisťuje pre prípad poistnej udalosti. Doplnkom sociálneho poistenia môžu byť sociálne fondy, ktoré sú povinné alebo dobrovoľné čím sa doplňuje povinné sociálne poistenie o nové alebo vyššie dávky za podpory štátu (napr. daňové úľavy)

Bismarck ako ríšsky kancelár postavil spolky mimo zákon a  ponúkol robotníkom inú alternatívu – sociálnu reformu zahrňujúcu zdravotné, úrazové, starobné a invalidné poistenie .

Pre rozhodovanie o tom akými nástrojmi bude úloha sociálneho zabezpečovania realizovaná, boli k dispozícii tri možné postupy. Prvý sa zakladal na poskytovaní priamej sociálnej pomoci najodkázanejším, druhý na poskytovaní určitých podpôr a výhod vybraným skupinám a tretí na poistení proti určitým skupinám rizík.

Hoci pokryl všetky skupiny zamestnancov, nespojil ich do jedného poistného systému-zachoval oddelené poistné systémy pre jednotlivé profesné skupiny, čím rešpektoval rozdielnu výšku zaťaženia poplatkami a zachoval medzi skupinami rozdielnu výšku dôchodkov.

Bismarckov prínos pre formovanie modernej európskej sociálnej politiky spočíva v tom že:

1. Štát priznáva spoluzodpovednosť za sociálnu situáciu obyvateľstva
2. Prvý systém sociálneho poistenia založený na zamestnaneckom princípe
3. Náklady-rozdelené medzi zamestnancov, zamestnávateľov a čiastočne aj štát

Bismarckovský model sociálneho poistenia bol uplatnený aj vo Veľkej Británií kde k nemu pribudlo poistenie proti nezamestnanosti ako ďalšiemu sociálnemu riziku.

Bismarckovou reformou (1883-1887) najprv pojmom povinné poistenie alebo robotnícke poistenie, odrážali podstatu prvých uprav sociálneho zabezpečenia.

Pojem sociálne poistenie- Nemecku 80. roky 19.storočia

Počas 2. svetovej vojny sa v Anglicku začal používať pojem národné poistenie -označenie sociálneho poistenia Tento pojem bol použitý aj u nás v roku 1948 pre označenie reformovaného sociálneho poistenia.

5. Sociálna reforma W.H. Beveridgea

 prínos pre ďalšie formovanie európskej sociálnej politiky

 model welfare state vo Veľkej Británii

Beveridge nadväzoval na Bismarckove reformy. Bismarckovský model bol uplatnený aj vo Veľkej Británii, kde k nemu pribudlo poistenie proti nezamestnanosti ako ďalšiemu sociálnemu riziku. Zaslúžil sa aj o to William Henry Beveridge, ktorý v 20-tych rokoch, ako univerzitný profesor začal analyzovať nedostatky tohto modelu ešte viac zviditeľnené hospodárskou krízou v 30-tych rokoch, a napokon aj 2. Svetovou vojnou. Podarilo sa presadiť svoje názory, ktoré sa v povojnovom období začali realizovať. Diferencie v sociálnom poistení medzi rôznymi profesnými skupinami viedli k vzniku neprehľadného množstva  dávok a prídavkov, v podmienkach zhoršenej hospodárskej situácie (krízou, či vojnou) prestával byť systém funkčný najmä voči najnižším príjmovým kategóriám, ktorým neposkytoval dostatok finančných prostriedkov pre udržanie (podobne, ako nepoisteným členom rodiny, nezamestnaným a pod.). Beveridge navrhol zaviesť garantované minimum, ktoré malo byť dostupné pre všetkých (na základe poistenia, alebo ako sociálna dávka) a systém, ktorý umožňuje preskúmať, či príjem skutočne nedosahuje hranicu tohto minima. Sociálne poistenie je len časťou „politiky sociálneho pokroku“: rozvinuté by malo odstrániť núdzu. Okrem nej je nemoc, nevedomosť, špina a bieda a záhaľka, s nimi má sociálna politika bojovať. Ním inšpirovaných reforiem nachádzame popri realizovaní dávok pre rodinu, zákone o národnom poistení a národnom programe pomoci aj zákone o vzdelaní ,o národnej zdravotnej službe a pod.

Beveridgeov prínos pre formovanie modernej európskej sociálnej politiky spočíva v tom, že:

1. zjednotil sociálne poistenie ako povinné a zabezpečujúce príjem na úrovni životného minima všetkým poisteným;  povinné soc. poistenie je založené na vymedzení existenčného minima a na jeho zabezpečení pre prípad klesnutia pod hranicu tohto minima, sociálne poistenie bude všeobecne dostupné, účastníci budú rozdelení do skupín podľa soc. postavenia a životnej situácie.
2. umožnil zvýhodnené, dobrovoľné, doplnkové sociálne poistenie; kde okrem základného poistenia pre všetkých, vznikli diferencované možnosti ďalšieho poistenia, ktoré štát už len podporoval;
3. doplnil sociálne poistenie o „nadväzujúce sociálne služby“ a dávky, mali adresný charakter;
4. uplatnením rovnakého prístupu k testovaniu príjmov pre účely sociálnych dávok upevnil význam stanovovania životného minima
5. návrh predpokladá dostupné zdravotné služby a udržanie plnej zamestnanosti

Social welfare – /sociálne blaho/ kľúčovým pojmom teórie sociálnej politiky. Označuje štát, v ktorom sociálne podmienky v ktorých ľudia žijú nie sú len vecou jedincov alebo rodín, ale aj vecou verejnou. Každému z občanov sa dostáva určitého uznaného minima podpory a pomoci v rôznych životných situáciách.. V 40-tych rokoch 20. storočia sa začal používať pojem social welfare, ktorý je spojený s menom anglického lorda Wiliama Beveridgeho. V roku 1942 Beveridge vypracoval prvý komplexný systém sociálneho zabezpečenia pod názvom Sociálne poistenie a nadväzujúce služby.

Jeho faktickým autorom bol londýnsky arcibiskup, ktorý ho použil vo svojej kázni, kde chcel poukázať na fakt, že anglický štát je orientovaný na blahobyt a sociálnu pomoc, na rozdiel od nemeckého štátu orientovaného na vojnu

6. Prínos myrdalovského modelu pre formovanie európskej sociálnej politiky

 zavedenie štátnej sociálnej podpory

 model welfare state

Karl Gunnar Myrdal

Nobelova cena za prínos k rozvoju teórie financií a teórie ekonomických výkyvov a za analýzu vzájomné závislosti ekonomických, sociálnych a inštitucionálnych javov.

Myrdal vyštudoval právnickú fakultu, kde absolvoval právo a ekonómii

Myrdal spoluautorom štúdie, ktorá sa zaoberala populačnou krízou a navrhovala ako jej čeliť sociálno politickými zásahmi. K hl. navrhovaným opatreniam patrilo

1. zavedenie materských príspevkov a  opatrení podporujúcich pôrodnosť
2. zavedenie prídavkov na deti
3. zavedenie príspevkov na bývanie
4. výučba a stravovanie v školách zdarma
5. všeobecne dostupná zdr, starostlivosť
6. rozširovanie info a podpora výchovy v sfére bývania, výživy a zdravia

Švédska sociálna politika sa v povojnovom období zamerala na znižovanie chudoby a sociálnej nerovnosti. Bola realizovaná jednotná penzia, povinné zdravotné poistenie a povinné doplnkové poistenie. Tieto poistné systémy boli dopĺňané ďalšími dávkami: univerzálnymi rodinnými prídavkami, príspevkami na bývanie pre rodiny s deťmi.  Boli štátnymi dávkami - financované z daní obyvateľstva = zadlženosť švédskeho štátu, ale aj odchod osôb, ktoré v dôsledku progresívneho daňového modelu museli do štátneho rozpočtu odovzdávať 70 až 80 % svojich príjmov.

40 r. 20 st. - univerzálny typ verejných soc. služieb založený na kombinácií uplatnenia princípu podľa potrieb(sféra vzdelania , starostlivosť o zdravie a poskytovanie info) a princípu podľa výkonu(ostatné príspevky). 60 r sa - osobné soc, služby. efektívna aktívna politika zamestnanosti zameraná na vytváranie nových prac. príležitostí, vzdelávanie, na rekvalifikáciu pracovných síl a pomoc pri hľadaní prac. Uplatnenia

Priblížilo sa k soc. polit, cieľom : odstrániť chudobu, zlepšiť soc. zabezpečenie a znížiť soc. nerovnosť medzi jednotlivými sk. obyvateľov.

Prínos myrdalovského modelu pre formovanie modernej európskej sociálnej politiky spočíva v tom, že popri systéme sociálneho poistenia uskutočnil výraznú štátnu sociálnu podporu, smerujúcu plošne k tým sociálnym skupinám, ktorým poistenie neposkytovalo špecifické zdroje a ktorých sociálna marginalizácia by znamenala oslabenie potenciálu celej spoločnosti.

7. Sociálny štát (welfare state)

 definícia sociálneho štátu, inštitucionálne chápanie sociálnej politiky

 kríza sociálneho štátu, návraty k sociálnemu štátu

 sociálny štát SR a európsky sociálny model.

Sociálny štát je štát, v ktorom demokraticky organizovaná moc prostredníctvom zákonodarstva a štátnej správy:

1. garantuje minimálny príjem pre jedinca a rodinu na úrovni životného minima,
2. poskytuje sociálne zabezpečenie umožňujúce predísť, zmierniť alebo prekonať sociálne riziká s cieľom zaistiť primeranú minimálnu úroveň sociálneho bezpečia sociálnej suverenity,
3. zaisťuje úroveň zodpovedajúcu službám pre všetkých občanov bez rozlíšenia spoločenského statusu.

Inštitucionálne chápaná štátna sociálna politika je nástrojom, ktorým štát občanom zabezpečuje sociálne práva v zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948 a dvoch  paktov ľudských práv. Má vytvoriť spoločnosť rovnakých príležitostí a má každému občanovi ponúkať podmienky k rozvoju jeho ľudského potencionálu. Je nástrojom k sociálnej integrácii občanov a v prípade ich zlyhania k zabezpečeniu sociálnej existencie. Soc. sféra tvorí systém sociálnych vzťahov, podmienok a procesov, ktoré sa prejavujú v obsahu a charaktere činnosti, v správaní, potrebách, záujmoch, hodnotách a cieľoch sociálnych subjektov. Koncentruje sa na životné podmienky ľudí, na rozvoj človeka, jeho síl, rozvoj osobnosti i individuality

1. sociálna politika ako súčasť verejnej politiky, ako jej určitá oblasť či odbor
2. sociálna politika je vymedzená tým, čím sa odlišuje od ostatných politík.

tri definičné znaky:

1. prospešnosť občanom
2. viazanosť na ekonomické a mimoekonomické ciele
3. využívanie nástrojov umožňujúcich redistribúciu zdrojov od bohatých k chudobným

Sociálna politika sa realizuje prostredníctvom určitých subjektov, z ktorých ako hlavný vystupuje štát. je to tým, že štát určuje obsah, ciele, úlohy i chápanie sociálnej politiky v tej-ktorej etape rozvoja spoločnosti.

Vznik sociálneho štátu - koniec   2. svetovej vojny. No história jeho vzniku - od 80 tych rokov 19 stor. Proces industrializácie, spojený s urbanizáciou, priniesol zásadný prelom do deľby práce, zmenil sa štýl, charakter práce, jej rozdeľovanie a vytvoril sa trh práce.

Tieto zmeny zasiahli do medziľudských vzťahov .Formoval sa trh tovaru, pôdy a práce. Spoločenské zmeny narušili tradičné štruktúry sociálnej solidarity (rodiny, cechovú solidaritu a cirkevné a obecné charitatívne aktivity), ktoré tvorili základ sociálnej ochrany proti sociálnym rizikám. Sociálna mobilita a urbanizácia túto situáciu ešte umocnili . Industriálna spoločnosť vytvorila niekoľko stavov závislosti jedinca, ktoré vyplývali:

1. z prirodzenej závislosti (detstvo, staroba),
2. z fyzickej a psychickej choroby alebo neschopnosti,
3. zo spoločensky determinovanej závislosti (nezamestnanosť, potreba vzdelania a pod.)

Potreba sociálneho štátu sa aktualizovala v období výrazných spoločensko-politických zmien. Sociálny štát vznikol ako odpoveď na problémy vývoja kapitalizmu. Reagoval na dôsledky procesu industrializácie, na vznik národných štátov a ich transformácie na demokratické štáty.

Základy moderných sociálnych štátov boli položené  po 2. svetovej vojne, keď  boli vytvorené základné sociálne inštitúty a základná sociálna legislatíva. Koncepcia sociálnoprávneho štátu po 2. svetovej vojne vychádzala z koncepcie sociálneho štátu Beveridgea, ktorý vytvoril sústavu sociálneho poistenia, ktorá sa vzťahovala na všetkých zárobkovo činných  i nečinných občanov. V 60-tych  rokoch 20. stor. došlo k výraznému nárastu životnej úrovne a sociálneho zabezpečenia občanov. Toto obdobie, charakterizované rastom všeobecného blahobytu a nízkou mierou nezamestnanosti.

Kríza štátu vznikla z dôvodu meniacej sa politickej a ekonomickej situácie vyspelých kapitalistických krajín, prehĺbili sa deficity štátnych rozpočtov a ekonomická kríza súvisiaca s ropným šokom. Ropná kríza v 70-tych rokoch 20. stor. vyvolala dlhodobú hospodársku krízu. je treba rozlíšiť nasledovné krízy:

1. kríza nákladov( štát verejných soc. služieb ako príliš nákladná záležitosť)
2. kríza efektivity( zlá realizácia v zásade užitočných opatrení)
3. kríza legitimity( realizujú sa opatrenia  s ktorými občania nesúhlasia)

Kríze welfare state - ovplyvňovaná ideologickou potrebou odôvodniť rozdelenie zdrojov, ktoré má štát k dispozícii.

Johnson rozoberá 3 sektory ktorých inštitúcie sprostredkúvajú kontakt medzi welfare state a občanmi.

1. neformálny sektor( rodina susedia)
2. svojpomocné a dobrovoľné združenia( neziskové organizácie)
3. trh

Európsky sociálny model

“Európska sociálna politika” predstavuje model, v ktorom by systémy na národných úrovniach dokázali spolu harmonicky fungovať. Sociálne systémy členských štátov sú rôzne, ale jadro systému hodnôt majú spoločné:

1. súdržnosť,
2. sociálne práva,
3. dialóg,
4. nedôvera v samoreguláciu trhu,

Európsky sociálny model je založený na produktívnej ekonomike, vysokej miere sociálneho zabezpečenia, vzdelávania a sociálnom dialógu. Hlavné nástroje Európskej sociálnej politiky sú:

1. Legislatíva, ktorá je zameraná:

1. v prospech voľného pohybu osôb, sociálneho zabezpečenia, zdravia, práce, rovnosti pohlaví,
2. a v neprospech sociálnej, geografickej, rodovej, etnickej a inej diskriminácii.

Legislatíva určuje minimálne opatrenia pre posilnenie Európskeho sociálneho modelu.

2. Sociálny dialóg

Sociálny partneri (zástupcovia odborových zväzov a zamestnávateľov) prepracujú dohodnuté pravidlá(napr.: podmienky práce, informácie a konzultácie pracovníkov. Sociálni partneri - vzájomný kontakt, kontakt s centrom ECOFIN, polročné stretnutia s čelným predstavenstvom Európskej centrálnej banky a stretnutia so zástupcami štátnych vedúcich predstaviteľov alebo vlád. Na sektorovej úrovni si sociálni partneri vytvorili priestor pre autonómne dialógy v dvadsiatich šiestich odvetviach. Sektorové dialógy môžu viesť k združeným zákonodárnym iniciatívam. Sociálnym dialógom umožňuje sociálnym partnerom ovplyvniť proces rozhodovania

3. Finačné nástroje, ktorými sú:

1. programy podporujúce všeobecné znalosti a výmena najvhodnejších postupov,
2. sociálne fondy na podporu národnej zamestnanosti, tréningov a politiky inklúzie.

4. Otvorená metóda koordinácie

Členské štáty sa dohodli na spoločných cieľoch, ktoré realizujú v súlade s vlastnými procesmi a inštitúciami. Výsledky každého z členských štátov sú kolektívne hodnotené, následne sa najlepšie postupy zverejňujú, aby pomohli zlepšovať kroky iných. Metóda sa uplatňuje v oblastiach zamestnanosti, sociálnej inklúzie, vzdelávania a tréningov, výskumu, inovácií, dôchodku, životného prostredia, politík podnikania, politík sektorovej ekonomiky, makro-ekonomiky, riadenia a imigrácie.

Európsky sociálny model má svoj vlastný koncept fungovania zameraný na zdravotníctvo, vzdelávanie, služby verejnosti a iné sociálne oblasti.

Neoddeliteľnou súčasťou európskeho modelu je koncepcia sociálneho štátu. Jej hlavné črty sú obsiahnuté v Charte základných práv pracujúcich, tzv. sociálnej charte z roku 1989. V nadväznosti na ňu členské štáty neskôr podpísali Dohodu o sociálnej politike.Náš sociálny štát, podobne ako celý sociálno-ekonomický systém, by nemal byť v rozpore s EÚ.

8. Formovanie sociálnej politiky na našom území do roku 1989

 obdobie 1. ČSR 1918 – 1939

 obdobie Slovenského štátu 1939 – 1948

 vývoj u nás po 2. svetovej vojne 1948 - 1989

Obdobie 1. ČSR, 1918-1939

Vznik ČSR bol poznamenaný 1.sv. vojnou a všetkými sprievodnými javmi – vojnoví invalidi, vdovy, siroty, chudoba... Sociálna situácia - potreba rozvoja sociálnej práce a po praktickej, ale i vedeckej stránke. Začiatok 20. st. bol poznamenaný nárastom sociálnych problémov v celosvetovom rozsahu a dovtedy sociálna práca vykonávaná dobrovoľníkmi sa ukazuje ako nepostačujúca.

Novovzniknutý štát vychádzal z humanizmu a sociálnej filozofie prezidenta T. G. Masaryka. Bol aktívnym sociálnym reformátorom usilujúcim sa o zmenu ich životných podmienok tak, aby dostali šancu postarať sa o seba i svojich blízkych.

Vznikali dobrovoľné organizácie súkromne inštitúcie a rástla  štátna podpora pre oblasť sociálnej práce. Dá sa povedať, že československá sociálna politika bola v tomto období v popredí svetového vývoja ako v teórii (K. Engliš, Macek), tak aj v praxi, čo sa odrazilo na vysokej úrovni sociálneho zákonodarstva. Ďalšími osobnosťami prispievajúcimi k rozvoju:

1. teórie sociálnej práce zo sociol. prístupu sú napr. Machotka, A. I.Bláha, A. Tůma,
2. sociálnej politiky E. Hegner, J. Sahánek, L. Winter.

Medzi najznámejšie osobnosti patrila Alica Masaryková – spoluzakladateľka 1. Českej akadémie pre sociálnu prácu, sociálneho školstva a medzinárodnej spolupráce so zameraním na sociálnu prácu.  

Sociálna práca v povojnovom období vychádzala za sociálnej reality, ktorú v tom čase prezentovali 3 oblasti (podľa Levickej):

1. Vojnoví invalidi

– liečba, štátna podpora, zamestnávanie a pod. Prijatý zákon o povinnosti zamestnávať invalidov. Počas vojny starostlivosť o vojnových invalidov zabezpečoval Celouhorský úrad vojnovej starostlivosti. Na Slovensku boli vybudované 2 pobočky: v Bratislave) a v Košiciach .Postupne boli otvorené 4 špeciálne liečebne pre vojnových invalidov: v Banskej Bystrici, Ružomberku, Smokovci a Korytnici. Vznikli aj 2 štátne domovy pre vojnových invalidov: v Bojkovej a Kochanoviciach.

2. Deti a mládež

Starostlivosť zastrešovalo Ministerstvo sociálnej starostlivosti, v kompetencii ktorého bola aj ochrana robotníkov, sociálne poistenie, ochrana práce, nezamestnanosť, bytová politika, starostlivosť o voj. poškodencov. Starostlivosť sa realizovala prostredníctvom samosprávnych orgánov (okresy, obce), dobrovoľníckych organizácií (Československý Červený kríž, Československá ochrana matek a dětí,)a neštátnych inštitúcií.

V oblasti starostlivosti o siroty mali tzv. okresná starostlivosť o mládež alebo pomocné komisie. Priamy dozor nad deťmi v cudzej starostlivosti vykonávali dozorčí dôverníci.

3. Nezamestnanosť

ČSR prijala zákony o podpore v nezamestnanosti, o 8-hodinovom pracovnom čase, o vyplácaní dôchodkov pre vojnových invalidov a pozostalým po vojakoch. Vznikla Ústredná sociálna poisťovňa. Reformou nemocenského poistenia (1924) sa u nás zaviedlo invalidné a starobné poistenie pre pracujúcich v súkromnom sektore a zakladalo nárok aj na vdovský, vdovecký a sirotský dôchodok. Od roku 1925 mali zákonný nárok na platenú dovolenku okrem úradníkov všetci robotníci.

V čase prvej ČSR bolo prijaté množstvo sociálnych zákonov:

3. Zamestnanecké zákony týkajúce sa pracovného času, detskej práce, podpory v nezamestnanosti, zamestnaneckých rád, závodných rád, minimálnej mzdy, kolektívnych zmlúv, platených dovolenie, pracovných zmlúv, nárokov na primeranú mzdu, povinnosti zamestnávateľov voči zamestnancom a povinnosti zamestnancom.
4. Zákony z oblasti politiky bývania týkajúce sa ochrany pred nekontrolovateľným zvýšeným nájomného, poskytovania bezplatných zamestnaneckých bytov, štátneho fondu bývania a štátneho príspevku na výstavbu malých bytov.
5. Zákony týkajúce sa sociálneho poistenia, ktoré chránili ľudí v čase rôznych sociálnych udalostí (choroba, úraz, invalidita, staroba),

Československá sociálna reforma, ktorej cieľom bolo rozšíriť sociálne poistenie čo najširšiemu počtu občanov proti všetkým základným sociálnym rizikám, bola zabrzdená nástupom hospodárskej krízy začiatkom 30. rokov. Vláda sa snažila čeliť dôsledkom krízy aspoň štátnymi zákazkami, dotáciami na verejné práce, rozšírením siete sprostredkovateľní práce a organizovaním stredísk pre rekvalifikáciu nezamestnanej mládeže.

Obdobie Slovenského štátu, 1939-1948

Sociálne zákonodarstvo zväčša nadväzovalo na právne normy z obdobia ČSR, ktoré sa upravovali .

Tieto zmeny boli dôsledkom mimoriadnych udalostí spojených s 2. sv. vojnou. V roku 1942 bol zriadený Sociálny ústav pri Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, resp. Ústredie pre sociálnu starostlivosť. Boli prijaté zákony o valorizácií sociálnych príspevkov a podpôr, realizovala sa jednorázová finančná pomoc. Opatrenie o prídavkoch na deti a vytvoril sa fond rodinných prídavkov, ktoré sa vyplácali cez Robotnícku sociálnu poisťovňu.

Vznikali tzv. náhradné poisťovne a včleňovali sa do existujúceho poistenia. V roku 1944 - 3 poisťovne – Robotnícka, Zamestnanecká a Pre úradníkov.

Zmena nastala v okresnej starostlivosti o mládež, kde si štát podrobil činnosť spolkov (začiatok totalitného charakteru – centralizácia moci štátu).

Židovský občania boli vylúčení zo všetkých výhod, sociálnych opatrení v rámci celkovej antisemitskej politiky vlády.

Vývoj u nás po druhej sv. vojne, 1948-1989

Po skončení 2. sv. vojny sa ČSR ocitlo v mocenskej sfére Sovietskeho zväzu. Nasledoval komunistický prevrat a s ním i zásadné zmeny politického i hospodárskeho systému. To sa výrazne odrazilo i v ponímaní a uplatňovaní nástrojov sociálnej politiky.

Prijatý z. o národnom poistení-inšpirovaný Beveridgovými myšlienkami. V rámci tohto zákona boli zjednotené rôzne poisťovacie sústavy a poistenie rizík. Poistenie bolo rozšírené na ďalšie skupiny obyvateľstva a bola vytvorená Ústredná národná poisťovňa pracujúca na fondovom systéme. Príspevky boli hradené spoločne zamestnancami, zamestnávateľmi i štátom.

1952- majetok sociálnej poisťovne zoštátnený. Postupne sa poistenie zmenilo na sociálne zabezpečenie vykonávané štátom. Zdravotné poistenie bolo nahradené bezplatnou zdravotnou starostlivosťou. Nemocenské poistenie bolo prevedené na Robotnícke odborové hnutie (ROH) a zdravotnícke zariadenia včlenené do jednotného systému štátnej zdravotníckej starostlivosti. Finančné prostriedky začali prerozdeľovať prostredníctvom štátneho rozpočtu. Vznikol Úrad dôchodkového zabezpečenia, sústava štátneho zdravotníctva a správa nemocenského poistenia. Obecná samospráva bola včlenená do sústavy národných výborov, kde stratila svoju samostatnosť a bola úplne podriadená centralizovanému štátnemu riadeniu. Spolky boli politiky ovládnuté, postupne zjednocované a nakoniec včlenené do Národného frontu pod vedením Komunistickej strany. Rehole a rády boli zrušené a činnosť charity obmedzená.

1953 - peňažná reforma- znehodnotenie peňažných prostriedkov obyvateľstva a tým aj pokles životnej úrovne.

V roku 1957 došlo k reforme sústavy národného poistenia. Odvodzovanie výšky dávok záviselo od výšky platu a dĺžky zamestnania. Bola zavedená ich diferenciácia podľa kategórií zamestnania. Celá sústava bola závislá na rozhodnutiach štátu a financiách zo štátneho rozpočtu.

Pokus o reformu v roku 1968-1969 vplývala na sociálnu sféru. Prijatie- sociálnych opatrení (skrátenie pracovného času, zvýhodnenie nadčasov, mzdové úpravy, výraznejšie investovanie do terciálnej sféry). - zachovanie istej štandardnej životnej úrovne , avšak poškodeniu výkonnosti ekonomiky a tak sa stalo brzdou pozitívnejšieho rastu životnej úrovne.

Sociálna politika v rokoch 1948-1989 sa vyznačuje týmito rysmi (Potúček):

1. Celá sústava sa odvíjala od princípu plnej zamestnanosti- vynucovaná zákonom. Kategóriou, od ktorej sa odvodzoval sociálny status a výhody, boli pracujúci. Rozvojom sietí jaslí a materských škôlok.
2. Občania boli pasívnymi príjemcami služieb a o ich kvalite a podobe nemali šancu spolurozhodovať.
3. Od statusu - vytvorené univerzálne schémy odvodzujúce nároky na dávky a služby.
4. Preferovanie výrobných odvetví viedlo k vnútornému zadlžovaniu sfér služieb. Rástla celková ekonomická neefektívnosť a vysychanie finančných zdrojov.
5. Rozvíjali špecifické služby pre zamestnancov, najmä v odvetviach materiálnej výroby.

1988-  prijatím z. o sociálnom zabezpečení. Právo na sociálne zabezpečenie podľa tohto zákona mali všetci občania.