Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Katolícka univerzita / Pedagogická fakulta / Štatnicové otázky sociálna politika (pre Bc.)

Sociálna politika 9-16 (socialna_politika_9_-_16_(kika_c.).doc)

9. Štandardné piliere európskej sociálnej politiky: tri nástroje sociálneho zabezpečenie

 sociálne poistenie, definícia a štruktúra

 štátna sociálna podpora, definícia, súčastný stav

 sociálna pomoc, definícia, súčastný stav a perspektívy

Sociálne zabezpečenie na Slovenku má tri základné formy, ktorými sú: sociálne poistenie, štátna sociálna podpora a sociálna pomoc.

SOCIÁLNE POISTENIE

 označuje inštitucionálny systém, ktorým sa občan sám, svojou činnosťou, alebo niekto iný občana povinne zaisťuje pre prípad budúcej poistnej udalosti

 môžeme ho uplatniť všade tam, kde sa môže objaviť poistná udalosť. Takouto udalosťou môže byť strata schopnosti získavania dostatočných príjmov prostredníctvom práce v dôsledku staroby či choroby, strata živiteľa, úraz a pod.

Sociálne poistenie zahŕňa predovšetkým : starobné a invalidné dôchodkové poistenie.

Doplnkové poistenie – je zvýhodňované zo strany štátu, tým že platby sú oslobodené od daní

Sociálne poistenie sa podľa medzinárodnej klasifikácie delí na 9 základných systémov:

 úrazové poistenie                 nemocenské poistenie                 zdravotné poistenie

 poistenie v materstve         poistenie v starobe                         poistenie invalidity

 poistenie pozostalých         poistenie v nezamestnanosti                 rodinné prídavky

Na Slovenku je problematika sociálneho poistenia upravená zákonom o Sociálnom poistení a vzťahuje sa všetky osoby s výnimkou policajtov, profesionálnych vojakov a vojakov prípravnej služby. Podsystémami sociálneho postenia sú:

 nemocenské poistenie                

 dôchodkové poistenie – má 2 podsystémy: starobné a invalidné poistenie

 poistenie v nezamestnanosti

 garančné poistenie

 úrazové poistenie

ŠTÁTNA SOCIÁLNA PODPORA

 ide o sociálne dávky poskytované určitým skupinám osôb

 ide o rodinné dávky financované zo štátneho rozpočtu, prostredníctvom ktorých sa štát priamo podieľa na riešení niektorých životných situácií, ktoré majú krátkodobý, alebo dlhodobý charakter a ktoré nemajú taký raz, že by bolo vhodné, alebo možné sa voči nej poistiť (narodenie, výchova, výživa dieťaťa, smrť rodinného príslušníka,...)

 je to štátom organizovaná solidarita smerujúca k tým skupinám, ktorých ohrozenie by sa mohlo negatívne premietať do života celej spoločnosti – adresáti (deti alebo rodiny s deťmi, mladé rodiny, zdravotne postihnutý, u nás – dôchodcovia)

 nárok na rodinné dávky nie je podmienený platením príspevkov, či príjmovými pomermi oprávnených osôb

 pre charakter štátnej sociálnej podpory je dôležitý spôsob, ktorým je financovaná

   nie kedy je prepojená so sociálnym poistením (nie je financovaná iba štátom, ale čiastočne zamestnávateľmi  

   inokedy má niektoré črty sociálnej pomoci (poskytovaná iba od určitej príjmovej hranice)

 v štandardnej podobe je však financovaná z daní a je poskytovaná cieľovej skupine plošne, bez testovanie príjmov

Základné znaky sústavy štátnych sociálnych dávok sú:

1. Štát je organizátor a poskytovateľ dávok štátnej sociálnej podpory. Cieľom je, aby životná úroveň rodín s nezaopatrenými deťmi neklesla podstatne nižšie v porovnaní s úrovňou bezdetných rodín. Zámerom dávok štátnej sociálnej podpory nie je uspokojovať základné potreby rodiny a nahrádzať ekonomickú aktivitu jej členov. Životná úroveň rodín sa má aj naďalej zabezpečovať hlavne z pracovných príjmov. Podporná funkcia dávok štátnej sociálnej podpory je vyjadrená aj ich samotným pomenovaním – sú to “príspevky” majúce peňažnú formu. Príspevky sa financujú zo štátneho rozpočtu, a to prerozdeľovaním jeho príjmov na základe princípu solidarity. Na tvorbe prostriedkov na financovanie dávok štátnej sociálnej podpory sa podieľajú rodiny bezdetné, i rodiny s deťmi, osoby s vyššou, ale i nižšou príjmovou úrovňou, čo je výrazom celospoločenskej solidarity.

2. V súčasnosti nároky na všetky príspevky (dávky štátnej sociálnej podpory) uplatňujú na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny

3. Poskytovanie príspevkov nie je viazané na určitú dosiahnutú príjmovú úroveň rodiny

Druhy štátnej sociálnych dávok:

 príspevok pri narodení dieťaťa                

 príspevok rodičom, ktorým sa súčastne narodili tri deti alebo viac, alebo ktorým sa v priebehu roka opakovane narodili dvojičky

príspevok na pohreb

 rodičovský príspevok

 prídavok na dieťa

SOCIÁLNA POMOC

 jedna z najstarších foriem prerozdeľovania, ktorou štát pomáha tým, ktorý to preukázateľne potrebujú

 charakter ej vtlačil Beveridge najmä tým, že ju spojil s kategóriou životného minima a s testovaním príjmov

 smeruje k individuálnemu príjemcovi a k riešeniu jeho konkrétnej sociálnej udalosti

 rieši sa ňou predovšetkým zabezpečenie základných životných podmienok v stavoch hmotnej a sociálnej núdze

 sociálna pomoc je sociálna prevencia a riešenie hmotnej núdze alebo riešenie sociálnej núdze

Sociálna prevencia - je odborná činnosť na predchádzanie a na zabraňovanie príčin vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu alebo soc. vývinu občana.

Formy sociálnej prevencie sú:

a) vyhľadávacia činnosť

b) nápravná činnosť

c) rehabilitačná činnosť

d) resocializačná činnosť

e) organizovanie výchovno-rekreačných táborov.

Riešenie hmotnej a sociálnej núdze

 Hmotná núdza - je stav, keď príjem  občana nedosahuje životné minimum ustanovené osobitným predpisom.

 Sociálna núdza - je stav, keď si občan nemôže sám zabezpečiť starostlivosť o svoju osobu, starostlivosť o svoju domácnosť, ochranu a uplatňovanie svojich práv a právom chránených záujmov alebo kontakt so spoločenským prostredím najmä vzhľadom na vek, nepriaznivý zdravotný stav, soc. neprispôsobivosť, alebo stratu zamestnania.

Za soc. núdzu sa na účely tohto zákona považuje aj stav, keď občan s ťažkým zdravotným postihnutím potrebuje zmierniť soc. dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia alebo ich prekonať za podmienok ustanovených týmto zákonom.

Formy riešenie hmotnej a sociálnej núdze sú:

a) sociálne poradenstvo

b) sociálnoprávna ochrana

c) sociálne služby

d) dávka sociálnej pomoci

e) peňažné príspevky na kompenzáciu a peňažný príspevok za opatrovanie

Sociálna pomoc

 dávky v hmotnej núdzi

 príspevok na zdravotnú starostlivosť

 aktivačný príspevok

 príspevok na bývanie

 ochranný príspevok

 náhradné výživne

Perspektíva poskytovania sociálnej pomoci v budúcnosti:

Sociálna pomoc je jednoznačne finančná pomoc, ktorú dostane ten, kto je vo finančnej núdzi, ktorá sa dá jasne merať a definovať.

V budúcnosti bude žiadúce presadzovať decentralizáciu výkonu sociálnej politiky na samosprávu (obce, mestá, VÚC), cirkvi, charitu, tretí sektor a súkromné spoločnosti.

Do budúcna by bolo vhodné zvýšiť adresnosť sociálnej pomoci a účelové viazanie jej častí na pokrytie jasne definovaných výdavkov konkrétnej rodiny.

10. Subjekty a objekty sociálnej politiky

 vymedzenie subjektov (štát, obec, neštátne a medzinárodné organizácie)

 vymedzenie objektov sociálnej politiky

 možnosti a právomoci subjektov sociálnej politiky

 štruktúra subjektov v totalitnom a demokratickom režime

Soc. systém vnímame ako určitým spôsobom usporiadané sústavy ľudí (prvky systému) a vzťahy medzi nimi. Soc. systémy sa delia na neformálne a formálne.

Spoločne všetkým neformálnym a formálnym systémom je úsilie brániť svoje alebo iné záujmy alebo svoje záujmy presadzovať, získať pre ne podporu a nútiť iné sociálne subjekty, aby ich rešpektovali.

Za neformálne soc. systémy považujeme skupiny ľudí, ktorí majú síce rovnaký záujem, ale nevytvorili si žiadne formálne štruktúry k jeho uplatňovaniu. Záujmové skupiny môžu byť nevedomé či neuvedomelé  alebo vedomé.

Za neformálne systémy považujeme inštitucionalizované skupiny, ktoré sú formálne vytvorené a organizované, tj vytvorené formalizovanou procedúrou a usporadované určitým, všetkým účastníkom známym, a všetkými účastníkmi prijatým spôsobom, s viditeľnými formalizovanými štruktúrami. Soc. politiku ako sústavne cieľavedomé úsilie majú iba formalizované soc. subjekty (spolky, strany, združenia).Najvyšším stupňom formalizácie systému sú ústavné formy. Najvyšším stupňom právnej formalizácie je štát(preziodentr, parlament), pretože je vybavený verejnou mocou. verejná moc rozhoduje o štátne soc. politike, prijímaním právnych predpisov záväzných pre všetky ostatné subjekty, vytvára mechanizmy pre ich realizáciu a organizuje prerozdeľovanie k ich financovaniu. soc. politiku má nielen štát ale každý právny subjekt. soc. záujmy týchto subjektov sa môžu zo štátom stotožňovať, rozchádzať alebo súperiť. Formalizované systémy spravidla vykazujú určité sopc., politické úsilie, niečo presadzovať alebo brániť, činiť alebo poskytovať. Každý formalizovaný soc. systém má svoje formálne a neformálne štruktúry. Za hl. formalizované soc. štruktúry sa považujú

1. štruktúry moci(hierarchická, ekonomická, donucovacia)
2. štruktúry vlády( správanie pri vládnutí)
3. štruktúry služby(činnosti pri poskytovaní)

každá soc. štruktúra má svoje mechanizmy tvorby a fungovania.

mechanizmy tvorby- umožňujú strety záujmov a hľadanie výsledného kompromisu, ktorý sa bude považovať za spoločný a bude prijateľný pre väčšinu.

mechanizmy fungovania moci – ovládajú sústavy realizačných nástrojov.

Každý soc. systém sa nejako správa. soc. správaním rozumieme

1. postoje k vlastnému, či iným soc. systémom alebo k objektom soc. politiky
2. činnosti spravidla smerujúce k zachovaniu alebo zmenám alebo vlastnú alebo v iných soc. systémoch

soc. subjekty svoje soc. záujmy presadzujú buď vo vnútry zoskupenia alebo navonok voči iným subjektom alebo objektom. vo vnútri soc. systtému ide často o :

1. pomoc členom
2. súperenie o role a pozície vo vlastnom systéme

Štát ako sociálny subjekt

Štát je najsilnejším formalizovaným subjektom. Ten zaručuje občanom ich ľudské práva, deklarované ústavou. Štát je zvláštnou formou organizácie spoločnosti, ktorá sa od ostatných foriem spoločenskej organizácie odlišuje politickou mocou, definovaným územím a obyvateľstvom. Cieľom fungovania štátu v sociálnej oblasti je predovšetkým vytvárať podmienky pre stabilitu a regulovať sociálnu klímu, tlmením soc. napätia a rozvojom sociálnych činností, stabilizovať pomery v spoločnosti tak, aby sa soc. subjekty mohli plne rozvíjať a pôsobiť, realizovať svojimi silami svoje ciele.

Ide o vytvorenie podmienok pre soc. priechodnosť ekonomických reforiem a vytvorenie mechanizmov pre vstrebanie soc. dôsledkov a sprievodných javov ekonomických reforiem. V demokratickom štáte platí deľba moci. Právny rámec tejto záruky vymedzuje parlament sústavou zákonov. Za dodržiavanie týchto zákonov zodpovedá vláda spolu s regionálnymi a obecnými správnymi orgánmi. Za dodržiavanie zákonov a nariadení vlády v jednotlivých prípadoch zodpovedajú súdy. Štát svojou soc. politikou pôsobí ako subjekt integrujúci soc. politiku ostatných subjektov, k tomu určenými formálnymi mechanizmami. Štát teda pomocou demokratických mechanizmov, svojim demokratickým fungovaním, vyjadruje záujmy verejnosti. Od ostatných soc. subjektov sa štát odlišuje svojimi formalizovanými, rozhodovacími, realizačnými, donucovacími a kontrolnými mechanizmami.

Rozhodovacie mechanizmy štátu sú volené orgány ako parlament, regionálna samospráva a obecné zastupiteľstvo.

Realizačné mechanizmy zahrňujú sústavu právnych nástrojov, inštitucionálnej a finančnej povahy. Voči každému inému sociálnemu subjektu štát používa všetky nástroje, ktoré má:

1. právo,
2. inštitúcie (orgány a organizácie),
3. financie (dane).

Právom štátnych soc. subjektov je niečo zakazovať alebo prikazovať alebo inak obmedzuje, či zvýhodňuje a stimuluje. Pravidlá rovnaké pre všetkých – fair play. financie  k realizácií svojej soc. politiky štát získava predovšetkým vyberaním daní priamych(dane z príjmu obyvateľov a právnických subjektov) i nepriamych z činností (ako napr. DPH clo alebo z nehnuteľností).

Donucovacie mechanizmy – štát donucuje všetky subjekty, podriadené jeho suverenite, aby rešpektovali právo a inštitúcie a chovali sa požadovaným spôsobom (základné pravidlá správania štátu a občanov sú stanovené ústavou - nezadateľné občianske práva a slobody).

Obec ako sociálny subjekt

Tak ako je štát reprezentovaný ústrednými orgánmi (parlamentom...), tak je aj reprezentovaný regionálnou, obecnou správou alebo samosprávou. V totalitných režimoch je štát centralizovaný a postavenie obcí je obmedzené iba na funkciu miestnych orgánov centrálnej správy. Demokratická správa je spravidla založená na občianskom princípe, t.j. na princípe občianskej samosprávy jednotlivých územných častí. Obec je typickou a najmenšou samosprávnou jednotkou štátu. Je významným subjektom štátnej sociálnej politiky. Má svoje vlastníctvo.

Ak štát prikáže obci, aby niečo pre svojich občanov konala, zaistí jej financovanie tohto konania a poskytne prostriedky buď zo štátneho rozpočtu alebo jej zverí vyberanie určitej štátnej dane. Obec sa však sama môže rozhodnúť, že niečo poskytne alebo vykoná. Obce majú svoju sociálnu politiku zo zákona i z vlastného rozhodnutia a môžu byť poverené plnením úloh sociálnej politiky ústrednej štátnej správy. V druhom prípade pôsobia ako miestne orgány štátnej správy. Toto rozlíšenie je veľmi významné, pretože v prvom prípade zodpovedajú za svoju činnosť svojim voličom, v druhom prípade ústrednej správe. Je to aj dôležité pri rozlíšení procesu decentralizácie a dekoncentrácie. decentralizáciou sa prenášajú úlohy a s tým súvisiace právomoci, zdroje a zodpovednosť z ústredných orgánov na samosprávne orgány obcí. dekoncentráciou ústredná správa poveruje obce niektorými úlohami. obce sú najvhodnejším miestom pre poskytovanie soc. pomoci a niektorých individuálne adresných služieb. rozsah týchto činností je limitovaný zdrojmi od obyvateľov alebo od štátu.

Neštátne organizácie ako sociálne subjekty

Medzi neštátne subjekty patria:

1. PO (združenia, hnutia, spolky, nadácie, ale aj licencovaní podnikatelia),
2. FO (pokiaľ sú zamestnávatelia) podnikateľského (akciové spoločnosti, s. r. o. atď), alebo
3. nepodnikateľského (záujmové združenia, nadácie atď) charakteru.

Podnikateľské subjekty, ktoré zamestnávajú občanov. spravidla rozvíjajú soc. politiku voči vlastným zamestnancom (personálna politika). Tá býva predovšetkým zameraná na rozvoj potencionálu a motivácie zamestnancov, ďalej na otázky kvalifikácie, zdravia, odmeňovania a soc. podmienok. U väčších podnikov túto činnosť organizujú a personálnu stratégiu rozvíjajú zvláštne špecializované útvary (personálne útvary). Zaoberajú sa predovšetkým osobnou a mzdovou agendou, školením zamestnancov, starostlivosťou o ich rozvoj a o uspokojovanie ich potrieb súvisiacich so zamestnaním. Vykonávajú aj činnosti smerujúce k pestovaniu pocitu spolupatričnosti s firmou.

Ďalej je to uplatňovanie rôznych foriem individuálnej starostlivosti o zamestnanca v podobe firemných služieb (nadštandartná zdravotná starostlivosť, penzijné pripoistenie, zamestnanecké cestovné lístky).

Soc. činnosť a poskytovanie soc. služieb môže taktiež byť podnikateľským programom. V tejto súvislosti je potrebné sa zamyslieť nad otázkou, či je možné v sociálnej oblasti podnikať. Podnikať znamená organizovať službu a to je v soc. oblasti vítané.

Podnikať  je možné aj bez zisku, len s kritím mzdy a nákladu a taktiež aj so ziskom.

Soc. služby pre štát alebo pre občanov je možné vykonávať za úplatu a pritom dosahovať zisk. Soc. podstata je v tom, aby boli prístupné aj tým, ktorí na ne nemajú peniaze.

Niektoré podnikateľské subjekty podporujú soc. činnosť i mimo vlastného systému darmi alebo službami.

Občianske združenia, nadácie, záujmové a cirkevné organizácie a podporné spolky patria medzi soc. subjekty, ktoré po štáte najčastejšie sledujú cieľ pomoci občanom.

Ich soc. programy sú cieľom, nielen prostriedkom k dosiahnutiu iných zámerov. Uskutočňujú ich a zisk pritom nie je hlavným cieľom ich snaženia.

V demokraticky usporiadanom štáte plnia neštátne subjekty dôležité role:

1. posilňujú povedomie občianskej zodpovednosti, spoluzodpovednosti a solidarity pri riešení konkrétnych, miestne a časovo determinovaných sociálnych problémov svojich, svojich najbližších a susedov, spoluobčanov či ostatných,
2. prehlbuje štátnu sociálnu politiku o etický kontext moderného občianstva ako výrazu príslušnosti ku štátu a spoluzodpovednosti za veci verejné,
3. zefektívňuje sociálne činnosti zvýšením ich adresnosti a znižovaním ich nákladov.

Vzniká sieť zariadení, ktoré poskytujú pomoc a soc. služby podľa finančných možností klienta a jeho rodiny, podľa potreby klienta a podľa jeho vlastného úsilia.

Štát bude pritom garantovať len nevyhnutné minimum tým, ktorí sa o seba nedokázali akokoľvek postarať. Podnikateľské služby budú predovšetkým pre tých, ktorí si ich môžu zaplatiť.

Pritom hlavným aktérom zostáva štát, ktorý buď systém organizuje, alebo činnosti financuje. Preto ich musí i kontrolovať. Kontrolu prevádza licencovaním (udeľovaním povolenia k prevádzke činnosti) a akreditácii (overovaniu profesnej spôsobilosti k sociálnym činnostiam), auditom tam, kde činnosť financuje (spolufinancuje), a inšpekciou (sociálnej polície) tam, kde ide o zákonom upravenú činnosť (bdejú nad dodržiavaním zákona).

Tento systém sa historicky vyvinul na ochranu potrebných občanov, tých, ktorí sú mladí, chorí, starí alebo inak neschopní sa sami brániť a v dôsledku toho sa stavajú ľahkou korisťou pre páchateľov trestnej činnosti.

Medzinárodné organizácie ako sociálny subjekt

Medzinárodné organizácie môžu byť soc. subjektami, ak vstupujú do konkrétnych soc. vzťahov, ako vládne (napr. vrchná komisárka OSN pre utečencov) alebo neštátna humanitárna organizácia typu lekári bez hraníc.

4. sú združenia národných soc. subjektov a ich sociálne normy a chovanie ovplyvňuje (napr. Európska hospodárska a soc. rada OSN so sídlom v Ženeve, či medzinárodné: ako Medzinárodná organizácia práce, alebo neštátne združenia: Medzinárodná asocializácia soc. zabezpečenia).
5. monitoruje sociálne vzťahy a uskutočňovanie soc. politiky ako napr. Rada Európy (European Council) či Komisia OSN pre ľudské práva a jej komisári (UN HUMAN RIGHTS COMMITTEE) alebo neštátna medzinárodná organizácia, ako napríklad rôzne združenia typu vatch (česká hliadka), ktoré sledujú dodržiavanie ľudských práv a vydávajú o tom správy.
6. napravujú krivdy v realizácii soc. politiky, ako napr. súdny dvor pre ľudské práva v Haagu.

Medzinárodné inštitúcie zaoberajúce sa soc. politikou je celá rada. Môže ísť o organizácie:

7. majúcu svetovu pôsobnosť (špecializované organizácie OSN...) alebo o organizácie s regionálnou pôsobnosťou (Rada Európy...)
8. štátneho charakteru, neštátneho charakteru prípadne odborové (Medzinárodná konfederácia slobodných odborov)
9. pôsobiace v celej oblasti soc. politiky (Medzinárodná organizácia) alebo o organizácie zaoberajúce sa niektorými z aspektov soc. politiky (Medzinárodný červený kríž...)

Úloha medzinárodných organizácií je predovšetkým:

10. organizovať medzinárodnú pomoc a medzištátne a medziregionálne podpory jednotlivých štátov, ak majú záujem a ak nemajú dosť účinných prostriedkov (pomoc pri hlade...)
11. harmonizovať sociálne politické úsilie jednotlivých štátov stanovením minimálnych hladín soc. ochrany alebo doporučovaním účinných realizačných postupov.
12. budovať svetové alebo regionálne kontrolne mechanizmy na ochranu ľudských alebo iných práv (autorské práva).

K najdôležitejším medzinárodným organizáciám patrí systém Organizácia spojených národov.

Všeobecné informácie Organizácia spojených národov je organizáciou takmer všetkých štátov na tejto planéte, ktoré sa zaviazali spolupracovať pri podpore zásad a cieľov vytýčených v jej Charte. Je to záväzok zničiť vojnu, prehlbovať ľudské práva, rozvíjať sociálny pokrok a priateľské vzťahy medzi národmi, zabezpečiť mier, hospodársku, sociálnu, kultúrnu a humanitnú spoluprácu vo svete a používať túto organizáciu ako stredisko pre sledovanie svojich krokov za účelom dosiahnutia týchto cieľov. Charta OSN (pozri www.un.org - Hlavné dokumenty) bola podpísaná v záverečných dňoch svetovej vojny predstaviteľmi 50 vlád, ktorí sa zišli na Konferencii Spojených národov o medzinárodnej organizácii v dňoch 25. apríla - 26. júna 1945 v San Francisku. Oficiálne však OSN vznikla 24. októbra 1945, kedy Chartu podpísala Čína, Francúzsko, Sovietsky zväz, USA, Veľká Británia a väčšina signatárskych krajín OSN.
Oficiálne jazyky: angličtina, ruština, francúzština, španielčina, čínština, arabština.

Hlavné orgány OSN
· Valné zhromaždenie
· Bezpečnostná rada
· Hospodárska a sociálna rada
· Poručenská rada
· Medzinárodný súdny dvor
· Sekretariát OSN
Všetky tieto orgány sa nachádzajú v sídle OSN v New Yorku, okrem Medzinárodného súdneho dvora, ktorý má sídlo v Haagu.Valné zhromaždenie
Je hlavný poradný orgán, ktorý je zložený zo zástupcov všetkých členských krajín, kde každý má jeden hlas. Všetky dôležité rozhodnutia sa prijímajú dvojtretinovou väčšinou. Ostatné veci sa rozhodujú nad polovičnou väčšinou. Jeho zasadnutia sú každý rok od septembra do decembra. Je možné zvolať aj osobitné zasadnutie na žiadosť Bezpečnostnej rady do 24 hodín. Miesto predsedu Valného zhromaždenia je každý rok obsadzované rotáciou krajín z 5 kontinentov. Body programu sú prerokované v šiestich hlavných výboroch:  ozbrojovací a bezpečnostný hospodársky a finančný sociálny a kultúrny politický a dekolonizačný administratívny a rozpočtový právny
Valné zhromaždenie rokuje a prijíma členov, schvaľuje rozpočet, určuje výšku príspevkov, volí rôznych funkcionárov a menuje generálneho tajomníka. Valné zhromaždenie na záver rokovania prijíma rezolúcie (uznesenia).

Bezpečnostná rada

Má hlavnú zodpovednosť za zachovanie medzinárodného mieru. Má 15 členov a z toho 5 stálych: Čína, Francúzsko, Veľká Británia, USA, Rusko a 10 nestálych členov volených na dva roky. K prijatiu rozhodnutia je potrebných 9 hlasov vrátane všetkých stálych členov. Bezpečnostná rada skúma každý spor vedúci k medzinárodnému napätiu, odporúča riešenie a reguluje zbrojenie. V prípade napätia môže pohroziť hospodárskymi sankciami i podniknúť vojenskú akciu. Odporúča nových členov, vymenovanie generálneho tajomníka a spolu s valným zhromaždením volí sudcov medzinárodného súdneho dvora. Bezpečnostná rada pracuje nepretržite a každý člen musí byť stále prítomný v sídle OSN. Ak nejaký spor vyústi do ozbrojeného konfliktu, bezpečnostná rada sa usiluje o jeho ukončenie v krátkom čase. Bezpečnostná rada navrhuje členov valného zhromaždenia na vylúčenie za porušovanie zásad.

Hospodárska a sociálna rada (ECOSOC)

Bola zriadená ako orgán pre koordináciu hospodárskej a sociálne činnosti OSN. Má 54 členov, a to 14 z Afriky, 11 z Ázie, 10 z Latinskej Ameriky a Karibiku, 13 zo Západnej Európy a 6 z Východnej Európy. Jej 2-mesačné zasadnutia sa každoročne striedajú v New Yorku alebo v Ženeve. Rozhodnutia prijíma nad polovičná väčšina. Má aj pomocné orgány a to: 6 funkčných komisií, 5 regionálnych komisií, 6 stálych výborov, rad stálych odborných orgánov. ECOSOC spolupracuje asi s 900 nevládnymi organizáciami, slúži ako fórum diskusií o medzinárodných hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a výchovných otázkach, navrhuje riešenia a vypracúva správy. V rámci ECOSOC pracuje aj mnoho fondov.

Poručenská rada Vykonáva správu poručenských území. Študuje a prerokúva správy, ktoré predkladá spravujúca mocnosť poručenských území a vykonáva návštevy. Schádza sa raz do roka. Jej členmi je 5 stálych členov bezpečnostnej rady. Pri vzniku poručenskej rady bolo 11 poručenských území. V súčasnosti sa plánuje zrušiť poručenskú radu. Medzinárodný súdny dvor Je hlavný súdny orgán OSN, skladá sa z 15 sudcov, ktorých volí valné zhromaždenie OSN. Sudcovia sú volení na 9 rokov. Sídlom Medzinárodného súdneho dvora je Haag. Medzinárodný súdny dvor rieši všetky otázky, ktoré mu štáty predložia. Štát sa nemusí konania zúčastniť, no musí sa podrobiť výsledku. Valné zhromaždenie a Bezpečnostná rada môžu Medzinárodný súdny dvor požiadať aj o posudky. Dvor rozhoduje podľa medzinárodného práva.

Sekretariát
Sekretariát OSN tvoria úradníci pracujúci v sídle OSN v New Yorku, ale aj po celom svete. Sekretariát slúži ostatným orgánom OSN a riadi programy a plány. Na jeho čele je tajomník volený Valným zhromaždením na 5 rokov. Môže upozorňovať Bezpečnostnú radu na všetko, čo ohrozuje mier. Generálny tajomník je aj hovorca medzinárodného spoločenstva. Každý rok podáva generálny tajomník výročnú správu, v ktorej hodnotí prácu OSN. Pracuje tu okolo 25 tisíc pracovníkov.
Ciele OSN Zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti Rozvíjanie priateľských vzťahov medzi národmi založených na rešpektovaní zásad rovnoprávnosti a práva na sebaurčenie národov Spolupráca pri riešení medzinárodných, ekonomických, sociálnych, kultúrnych a humanitárnych otázkach a pri podporovaní ľudských práv a základných slobôd pre všetkých bez rozdielu rasy, pohlavia, jazyka alebo náboženstva Koordinácia krokov, ktoré národy uskutočňujú v záujme dosiahnutia týchto spoločných cieľov.
Valné zhromaždenie Organizácie spojených národov prijalo dňa 19. januára 1993 Slovenskú republiku za člena OSN. Slovenská republika uznáva, že ľudské práva sa bytostne dotýkajú každého jednotlivca spoločnosti, pretože majú podstatný význam pre jeho existenciu a kvalitu života. Preto k základným úlohám štátu patrí zabezpečiť každému občanovi základné práva a slobody, a to aspoň v takom rozsahu, v akom štát prevzal medzinárodné záväzky a následne ich realizovať vnútroštátnymi prostriedkami. Tradične venuje sústredenú pozornosť otázkam zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti, kontroly zbrojenia a odzbrojenia, medzinárodného práva, hospodárskeho a sociálneho rozvoja.
Aktivity
Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami aj v sociálnej oblasti v rámci členstva v OSN a to najmä v súvislosti s dodržiavaním medzinárodných dokumentov, dohovorov, atď. Slovenská republika dňom svojho vzniku 1. januára 1993 sukcedovala do ľudskoprávnych dohovorov OSN - do Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (č. 95/1974 Zb.), do Medzinárodného dohovoru o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (č. 120/1976 Zb.), do Medzinárodného dohovoru o občianskych a politických právach (č. 20/ 1976 Zb.) Za hlavné priority v týchto intenciách MPSVR SR považuje aplikáciu medzinárodných dohovorov, protokolov a noriem (najmä Všeobecná deklarácia ľudských práv, Medzinárodný dohovor o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Dohovor o právach dieťaťa, atď.).
Účasť na svetových summitoch Medzinárodná konferencia o populácii a rozvoji v Káhire, 1994  Svetový summit o sociálnom rozvoji v Kodani, 1995  4. svetová konferencia o ženách v Pekingu, 1995  Konferencia o ľudských sídlach v Istanbule, 1996  Svetový potravinový summit v Ríme, 1996  21.Osobitné zasadnutie VZ OSN o populácii a rozvoji (ICPD+5), v New Yorku, 1999  Svetový summit pre sociálny rozvoj: dosiahnutie sociálneho rozvoja pre všetkých v globalizujúcom sa svete v Ženeve, 2000  23. Osobitné zasadnutie VZ OSN k implementácii výsledkov Pekinskej konferencie o ženách v New Yorku, 2000  Druhé svetové zhromaždenie o starnutí v Madride, 2002  Svetový summit o deťoch, 27. VZ OSN v New Yorku, 2002  Svetový summit o udržateľnom rozvoji v Johannesburgu, 2002
Vyhodnocovanie národných aktivít týkajúcich sa daných problematík na regionálnej a celosvetovej úrovni sa uskutočňuje v rámci OSN prostredníctvom Valného zhromaždenia, zasadnutí Hospodárskej a sociálnej rady, Komisií, ako i prostredníctvom špecializovaných agencií systému OSN.
Koordinácia národných aktivít – Medzinárodné roky a dekády vyhlásené OSN
Valné zhromaždenie Organizácie spojených národov vyhlásilo rok 1999 za Medzinárodný rok starších a rok 2001 za Medzinárodný rok dobrovoľníkov, v ktorých MPSVR SR bolo hlavným koordinátorom národných aktivít.Dekády OSN:- Tretia dekáda boja proti rasizmu a rasovej diskriminácii (1993-2003)
- Medzinárodná dekáda kultúry mieru a nenásilia pre deti sveta (2001-2010)
- Dekáda OSN výchovy k ľudským právam (1995-2004)
- Dekáda OSN pre odstránenie biedy (1997-2006)www.un.org (OSN)www.unicef.sk (Detský fond)www.undp.sk (Rozvojový program)

Svetové neštátne organizácie

Dôležitou medzinárodnou organizáciou špecializovanou na soc. zabezpečenie je Medzinárodná asociácia sociálneho zabezpečenia (MASZ) založená v r 1927 s cieľom chrániť, zlepšovať a rozvíjať soc. zabezpečenie v celom svete prostredníctvom medzinárodnej spolupráce. K dosiahnutiu tohto cieľa vyvíja

MASZ činnosť zameranú v týchto smeroch

1. organizácia medzinárodných jednaní, diskusií, seminárov a výukových kurzov o soc. zabezpečení.
2. výmena info a skúserností ichj zrovnávanie a vzájomná pomoc medzi členskými organizáciami.
3. výskum v otázkach soc. zabezpečenia.
4. publikačné činnosti a dokumentácie soc. zabezpečenia vo svete
5. spolupráca s inými medzinárodnými organizáciami na poli soc. zabezpečenia okrem MASZ existuje celá rada ďalších nevládnych organizácií združujúcich:

1. nevládne organizácie (medzinárodné združenie soc. škôl)
2. profesné organizácie( medzinárodné združenie soc. pracovníkov)
3. cirkevné soc. inštitúcie
4. medzináriodné odborové ústredne a ich sociáne politické orgány

Objekty sociálnej politiky

Za objekt sociálnej politiky považujeme  tých, ku ktorým táto politika smeruje a pre koho má prospech. Patria tu jednotlivci, rodiny alebo skupiny osôb.

Jednotlivec je objektom soc. politiky, buď pre svoju účasť v systéme (prihlásil sa, je formálne členom, platil príspevky ...) alebo pre svoju potrebu (je chudobný, nemajetný, chorý ...).

V demokraticky soc. ponímanej politike má spravidla občan 2 role – je prvkom soc. systémov a cez ne ovplyvňuje ich soc. politiku. Občan spravidla je i objektom soc. politických záujmov soc. subjektov, ich úsilia a činnosti.

Človek je objektom soc.-politického snaženia v tom zmysle, že je príjemcom či užívateľom všetkého soc. politického snaženia, je tým, kto z neho získava alebo ním stráca.

Objektom štátnej a všeobecnej sociálnej politiky sú teda jej užívatelia alebo zákazníci, tí, ktorí soc. politiku pociťujú na svojej koži a tí ktorí sú soc. politikou nejakým spôsobom chránení, riadení, obmedzovaní.

Človek ako objekt úsilia soc. politických systémov môže nimi byť:

13. v starostlivosti ( hovoríme o statickej pasívnej starostlivosti, ktorá ak hje neprimerane veľká môže človeka uväzniť,
14. stimulovaný k zachovaniu svojich ľudských rolí (aby mal plnohodnotný život atď)(hovoríme o aktivizujúcej roli štátnej alebo soc. politiky, ktorá vytvára podmienky pre zotrvanie alebo navrátenie občana do plnohodnotného života.)

Pri rozvoji aktívneho a aktivizujúceho úsilia sa subjekt soc. činnosti pokúša zapojiť človeka do procesu rozhodovania o spôsoboch a rozsahu sociálnej ochrany. Toto úsilie vedie k obohateniu vzťahu medzi soc. subjektom a klientom.

Veľká rodina ako niekoľkogeneračné zoskupenie osôb spojených pokrvne alebo sobášom sa tradične starala o deti, choré a staré osoby. Vo veľkých rodinách starostlivosť pripadla ženám, táto rola bola vytlačená v procese zrovnoprávnenia mužov a žien a rovnoprávnou účasťou ženy na ekonomických procesoch mimo rodiny.

Rozpadom veľkej rodiny túto opateru prevzali obec a štát.

Objektom sociálnej politiky sú aj skupiny definované:

15. právom,
16. statusom neštátnej organizácie,
17. jednotlivcom.

Akonáhle sa soc. ochrana v spoločnosti konštituovala ako právo, bolo toto právo vždy určené buď všetkým, alebo len niekomu. univerzálne bolo toto právo poskytované až po 2. sv. vojne v systémoch národného poistenia (VB) alebo v systémoch štátnej podpory (škandinávske krajiny)

Členovia skupiny sú z pravidla identifikovaní právnym pomerom (pracovnou zmluvou...) a príslušnosťou k systému (prihláškou).

Soc. pomoci bývajú skupiny identifikované druhom potreby, ktorá sa má uspokojiť (choroba, ošetrenie...). niektoré soc. systémy zaviedli iné kritériá výberu ako príslušnosť k rase napr. bývalé segregačné zákony v Juhoafrickej republike, alebo nerimberské zákony vo fašistickom nemecku.

Skupina môže byť objektom soc. činnosti, ale tiež jej subjektom. V autokratických a totalitných režimoch skupiny zpravidla bývajú iba príjemci toho, čo im vládcovia v systéme pridelia, teda pasívnymi objektami soc. politiky (tento pojem sa označuje ako „obšťastňovanie, prideľovanie“ za ktoré má príjemca prejaviť „vďačnosť a cítiť sa šťastným“).

Demokratické soc. systémy sa vyznačujú skupinovou autonómiou, kedy objekty soc. politiky majú určitý vplyv na fungovanie soc. systému a jeho soc. politiku, teda okrem toho, že sú objektom, sú aj „nátlakovou skupinou“ a majú aj niektoré práva subjektov.

Tento stav sa označuje ako „participatívny alebo autonómny“.

Participácia alebo účasť môže byť rôzna – na rozhodovaní, na správe, na financovaní a na monitorovaní a na kontrole (napr. občianskej  komisie).

11. Neštátne subjekty, ich miesto a význam

 miesto a štruktúra neštátnych subjektov

 význam a úloha neštátnych subjektov v systéme sociálnej pomoci

Neštátne organizácie ako sociálne subjekty

Medzi neštátne subjekty patria:

4. právnická osoba PO - občianske združenia, nadácie, neziskové organizácie, neinvestičné fondy podnikanie na základe živnostenského oprávnenia,
5. fyzická osoba FO podnikanie na základe živnostenského oprávnenia

Ziskové organizácie – podnikanie, s.r.o, a.s.

Neziskové organizácie - občianske združenia, nadácie, neziskové organizácie, neinvestičné fondy

V demokraticky usporiadanom štáte plnia neštátne subjekty dôležité role:

18. posilňujú povedomie občianskej zodpovednosti, spoluzodpovednosti a solidarity pri riešení konkrétnych, miestne a časovo determinovaných soc. problémov svojich, svojich najbližších a susedov, spoluobčanov či ostatných,
19. prehlbuje štátnu soc. politiku o etický kontext moderného občianstva ako výrazu príslušnosti ku štátu a spoluzodpovednosti za veci verejné,
20. zefektívňuje sociálne činnosti zvýšením ich adresnosti a znižovaním ich nákladov.

Popis neštátnych organizácii

NADÁCIE
Zákon č. 34/2002 Z.z o nadáciách a o zmene Občianskeho zákonníka v znení nekorších predpisov upravuje postavenie a právne pomery nadácií a vytváranie nadačných fondov.

Nadácia je účelové združenie majetku, ktorý slúži na podporu verejnoprospešného účelu.

Verejnoprospešným účelom sa rozumie najmä rozvoj a ochrana duchovných a kultúrnych hodnôt, realizácia a ochrana ľudských práv alebo iných humanitných cieľov, ochrana a tvorba životného prostredia, zachovanie prírodných hodnôt, ochrana zdravia, ochrana práv detí a mládeže, rozvoj vedy, vzdelania, telovýchovy a plnenie individuálne určenej humanitnej pomoci pre jednotlivca alebo skupinu osôb, ktoré sa ocitli v ohrození života alebo potrebujú naliehavú pomoc pri postihnutí živelnou pohromou.
Názov nadácie musí obsahovať označenie „nadácia“. Názov nadácie sa musí odlišovať od názvu inej, už registrovanej nadácie a nesmie byť zameniteľný s názvom inej, už registrovanej nadácie. Ak má názov nadácie obsahovať priezvisko FO odlišnej od zakladateľa, návrh na registráciu nadácie do registra nadácií musí obsahovať aj súhlas tejto FO. Ak táto FO nežije, súhlas jej dedičov, ak sú známi.

Majetok nadácie tvorí nadačné imanie, nadačný fond a ostatný majetok nadácie.

Nadačné imanie je majetok nadácie zapísaný do registra nadácií. Pri založení nadácie je tvorené majetkovými vkladmi jednotlivých zakladateľov. Hodnota majetkového vkladu každého zakladateľa je najmenej 20 000,-Sk. Základná hodnota nadačného imania musí byť najmenej 200 000,-Sk, pričom túto základnú hodnotu môžu tvoriť len peňažné prostriedky a nehnuteľnosti. Hodnotu prevyšujúcu 200 000,-Sk môžu tvoriť aj hnuteľné veci, cenné papiere, ako aj iné majetkové práva a hodnoty oceniteľné peniazmi. Hodnotu nadačného imania nemožno znížiť.

Nadáciu môže založiť FO alebo PO. Možná je aj kombinácia medzi týmito subjektami.
Nadácia sa zakladá nadačnou listinou podpísanou všetkými zakladteľmi. Pravosť podpisov všetkých zakladateľov muí byť úradne osvedčená.
Nadácia vzniká dňom zápisu nadácie do registra.
Konanie o zápis nadácie do registra nadácií sa začína odo dňa, keď bol ministerstvu doručený návrh na zápis do regitra nadácií.

Návrh podáva ministerstvu správca nadácie. Podpis správcu nadácie musí byť úradne osvedčený.

K návrhu na zápis nadácie do registra nadácií sa priloží:
1. nadačná listina v dvoch vyhotoveniach,
2. písomné vyhlásenie správcu o splatení peňažného vkladu zakladateľom alebo písomné vyhlásenie zakladateľa, že do nadačného imania vkladá nehnuteľnosť (pravosť podpisov musí byť úradne osvedčená),
3. aktuálny znalecký posudok v prípade vkladu nehnuteľností,
4. výpis z registra trestov správcu nadácie nie starší ako tri mesiace,
5. výpis z Obchodného registra alebo iného registra nie starší ako 30 dní v prípade, ak zakladteľom je právnická osoba,
6. v prípade, že zakladateľom je zahraničná právnická osoba doklad o tom, že je právnickou osobou a kto je jej štatutárnym orgánom,
7. doklad o povolení na dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky ak je správcom zahraničná fyzická osoba,
8. kolkovú známku v hodnote 1000,-Sk. Nadačná listina musí obsahovať:
1. názov a sídlo nadácie,
2. verejnoprospešný účel, ktorý nadácia bude podporovať,
3. meno a priezvisko (názov), rodné číslo (identifikačné číslo organizácie) a adresu trvalého pobytu (sídlo) všetkých zakladateľov,
4. hodnotu nadačného imania,
5. hodnotu a predmet majetkového vkladu, ktorý každý zakladateľ vložil do nadačného imania pri založení nadácie,
6. dobu, na akú sa nadácia zriaďuje,
7. počet členov orgánov nadácie, dĺžku funkčného obdobia a spôsob ich voľby,
8. spôsob zvolávania, hlasovania a rokovania orgánov nadácie,
9. meno, priezvisko, rodné číslo a adresu trvalého pobytu alebo dlhodobého pobytu prvého správcu nadácie a prvých členov ďalších orgánov nadácie,
10. podmienky nakladania s majetkom nadácie,
11. určenie okruhu osôb, ktorým sa poskytujú prostriedky nadácie,
12. podmienky poskytovania prostriedkov nadácie tretím osobám,
13. ďalšie náležitosti, ak ich zakladateľ považuje za potrebné uviesť.

Ak návrh na zápis nadácie do registra nadácií neobsahuje zákonom určené podklady, ministerstvo správcu nadácie do 15 dní od doručenia návrhu upozorní, že konanie o zápis nadácie do registra nadácií začne až po odstránení nedostatkov.

Ministerstvo zápis nadácie do registra nadácií odmietne, ak z predložených dokladov vyplýva, že
a) nejde o účelové združenie majetku,
b) účel nadácie nie je verejnoprospešný,
c) nadačná listina nie je v súlade o zákonom.

O odmietnutí zápisu nadácie do registra nadácií rozhodne ministerstvo do 30 dní od začatia konania

Proti rozhodnutiu o odmietnutí zápisu nadácie do registra nadácií môže podať správca nadácie opravný prostriedok na Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Ak ministerstvo nezistí dôvod na odmietnutie zápisu nadácie do registra nadácií, do 30 dní od začatia konania vykoná zápis nadácie do registra nadácií a v tejto lehote zašle správcovi nadácie jedno vyhotovenie nadačnej listiny, na ktorom vyzačí deň zápisu nadácie do regista nadácií.

Vznik nadácie, jej názov a sídlo oznámi ministerstvo štatistickému úradu Slovenskej republiky do desiatich dní odo dňa zápisu nadácie do registra nadácií.

Ministerstvo dohliada, či nadácia plní verejnoprospešný účel, na ktorý bola založená. Na tento účel ministerstvo vyhodnocuje obsah výročnej správy. Ak ministerstvo zistí nedostatky, vyzve nadáciu, aby v určenej lehote odstránila zistené nedostatky a súčasne informovala ministerstvo o prijatých opatreniach. Ak nadácia nezašle ministerstvu výročnú správu do 31. mája, ministerstvo uloží nadácii za porušenie tejto povinnosti pokutu v sume od 10 000,-Sk do 100 000,-Sk a súčasne určí primeranú lehotu na zaslanie výročnej správy. Ak nadácia ani v primeranej lehote nevykoná nápravu, ministerstvo podá návrh na súd o zrušenie nadácie a nariadenie jej likvidácie.

Nadácia sa zrušuje:
a) uplynutím doby, na akú bola založená,
b) dosiahnutím verejnoprospešného účelu, na aký bola založená,
c) rozhodnutím správnej rady o zrušení nadácie,
d) rozhodnutím súdu o zrušení nadácie,
e) vyhlásením konkurzu alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku,
f) rozhodnutím zakladateľov alebo dohodou zakladateľov, ak je správna rada nefunkčná najmenej jeden rok.
Nadácia zaniká dňom výmazu nadácie z registra nadácií. Jej zániku predchádza zrušenie s likvidáciou alebo bez likvidácie.

Likvidácia sa nevyžaduje, ak
a) majetok a záväzky nadácie po jej zániku prechádzajú na inú nadáciu,
b) sa zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku,
c) po skončení konkurzného konania nezostane nadácii nijaký majetok.

I. Zmena údajov zapísaných do registra nadácií

1. Úradne overený návrh na zmenu údajov zapísaných do registra.
2. Dodatok k nadačnej listine v dvoch vyhotoveniach.
3. Uznesenie správnej rady.
4. Výpis z registra trestov správcu v prípade zmeny štatutárneho zástupcu, alebo výpis z registra trestov likvidátora pri vstupe nadácie do likvidácie.

II. Návrh na výmaz nadácie z registra

1. Úradne overený návrh na výmaz.
2. Uznesenie správnych rád o zrušení nadácie bez likvidácie spolu so zmluvou o zlúčení a rozhodnutie zakladateľa, ak rozhodol o zrušení nadácie.
3. Uznesenie správnej rady o premene nadácie na neinvestičný fond.
4. Konečná správa o priebehu likvidácie nadácie v prípade zrušenia s likvidáciou.

občianske združenie

Podmienky vzniku a právneho postavenia občianskych združení upravuje zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov. Občania môžu zakladať spolky, spoločnosti, zväzy, hnutia, kluby a iné občianske združenia, ako aj odborové organizácie a združovať sa v nich. Členmi združenia môžu byť aj PO. Združenia sú PO. Vznikajú registráciou. Registrovým orgánom je
Ministerstvo vnútra SR, sekcia verejnej správy, odbor všeobecnej vnútornej správy,
Drieňová 22, 812 72 Bratislava. Návrh na registráciu môžu podávať najmenej traja občania, z ktorých aspoň jeden musí byť starší ako 18 rokov (prípravný výbor). Návrh podpíšu členovia prípravného výboru a uvedú svoje mená a priezviská, rodné čísla a adresy bydliska. Ďalej uvedú, kto z členov starších ako 18 rokov je splnomocnencom oprávneným konať v ich mene. K návrhu pripoja stanovy (v dvoch exemplároch), v ktorých musia byť uvedené:

 názov združenia,  sídlo, cieľ jeho činnosti orgány združenia, spôsob ich ustanovenia, určenie orgánov a funkcionárov oprávnených konať v mene združenia,  ustanovenia o organizačných jednotkách, pokiaľ budú zriadené a pokiaľ budú konať vo svojom mene,  zásady hospodárenia zánik združenia,  správny poplatok – kolkovú známku v hodnote 1000 Sk.

Ak návrh nemá náležitosti podľa zákona, alebo ak sú údaje v ňom neúplné alebo nepresné, ministerstvo na to prípravný výbor bezodkladne, najneskôr do 5 dní od doručenia návrhu, upozorní s tým, že dokiaľ vady nebudú odstránené, konanie o registrácii sa nezačne. Konanie o registrácii sa začne dňom, keď ministerstvu došiel návrh, ktorý nemá vady. O dni začatia ministerstvo bezodkladne upovedomí splnomocnenca prípravného výboru. Ministerstvo registráciu odmietne, ak z predložených stanov vyplýva, že
a. ide o politickú stranu a politické hnutie, o organizáciu zriadenú na zárobkovú činnosť alebo na zabezpečenie riadneho výkonu určitých povolaní, alebo o cirkev a náboženské spoločnosti,
b. stanovy nie sú v súlade so zákonom,
c. ide o nedovolené združenie,
d. ciele združenia sú v rozpore s požiadavkami zákona (§ 5). O odmietnutí registrácie rozhodne ministerstvo do 10 dní od začatia konania a rozhodnutie doručí splnomocnencovi prípravného výboru.

Proti rozhodnutiu o odmietnutí registrácie môžu členovia prípravného výboru podať do 60 dní odo dňa, keď rozhodnutie bolo ich splnomocnencovi doručené, opravný prostriedok na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Súd rozhodnutie ministerstva zruší, ak neboli dané dôvody na odmietnutie registrácie. Deň právoplatnosti takéhoto rozhodnutia súdu je dňom registrácie združenia. Na žiadosť splnomocnenca prípravného výboru mu ministerstvo zašle jedno vyhotovenie stanov, na ktorom vyznačí deň registrácie. Ak splnomocnencovi prípravného výboru nebolo do 40 dní od začatia konania doručené rozhodnutie ministerstva o odmietnutí registrácie, združenia vznikne dňom nasledujúcim po uplynutí tejto lehoty. Tento deň je dňom registrácie. Na žiadosť splnomocnenca prípravného výboru mu ministerstvo zašle jedno vyhotovenie stanov, na ktorom vyznačí deň registrácie. Pokiaľ ministerstvo nezistí dôvod na odmietnutie registrácie, vykoná do 10 dní od začatia konania registráciu a v tejto lehote zašle splnomocnencovi prípravného výboru jedno vyhotovenie stanov, na ktorom vyznačí deň registrácie, ktorým je deň odoslania. O registrácii sa nevydáva rozhodnutie v správnom konaní. Vznik združenia, jeho názov a sídlo oznámi ministerstvo do 7 dní po registrácii Štatistickému úradu Slovenskej republiky. Zákon o združovaní občanov sa s istými obmedzeniami vzťahuje i na združovanie v odborových organizáciách a organizáciách zamestnávateľov. Odborová organizácia a organizácia zamestnávateľov sa stáva právnickou osobou dňom nasledujúcim po tom, keď ministerstvu bol doručený návrh na jej evidenciu. Združenie zaniká
a. dobrovoľným rozpustením alebo zlúčením s iným združením,
b. právoplatným rozhodnutím ministerstva o jeho rozpustení. Ak ministerstvo zistí, že združenie vyvíja činnosť, ktorá je v rozpore so zákonom, bez meškania ho na to upozorní a vyzve ho, aby od takej činnosti upustilo. Ak združenie v tejto činnosti pokračuje, ministerstvo ho rozpustí. Proti tomuto rozhodnutiu možno podať opravný prostriedok na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Pri zániku združenia sa vykoná majetkové vyporiadanie primerane podľa ustanovenia Obchodného zákonníka o zrušení a zániku obchodných spoločnosti (§ 68 až 75). Zánik združenia oznámi ministerstvo Štatistickému úradu Slovenskej republiky do 7 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedelo. Nezisková organizácia je právnická osoba, ktorá poskytuje všeobecne prospešné služby za vopred určených a pre všetkých užívateľov rovnakých podmienok a ktorej zisk sa nesmie použiť v prospech zakladateľov, členov orgánov ani jej zamestnancov, ale sa musí použiť v celom rozsahu na zabezpečenie všeobecne prospešných služieb. Všeobecne prospešné služby sú najmä:
a) poskytovanie zdravotnej starostlivosti,
b) poskytovanie sociálnej pomoci a humanitárna starostlivosť,
c) tvorba, rozvoj, ochrana, obnova a prezentácia duchovných a kultúrnych hodnôt,
d) ochrana ľudských práv a základných slobôd,
e) vzdelávanie, výchova a rozvoj telesnej kultúry,
f) výskum, vývoj, vedecko-technické služby a informačné služby,
g) tvorba a ochrana životného prostredia a ochrana zdravia obyvateľstva,
h) služby na podporu regionálneho rozvoja a zamestnanosti,
i) zabezpečovanie bývania, správy, údržby a obnovy bytového fondu. Nezisková organizácia

môže poskytovať služby len vtedy, ak spĺňa podmienky na ich poskytovanie upravené osobitnými predpismi.

Názov neziskovej organizácie musí obsahovať označenie „nezisková organizácia“ alebo skratku „ n.o.“ a musí sa odlišovať od názvu iných už registrovaných neziskových organizácií.

Neziskovú organizáciu môže založiť fyzická osoba, právnická osoba alebo štát.

Nezisková organizácia sa zakladá zakladacou listinou podpísanou všetkými zakladateľmi. Pravosť podpisov všetkých zakladateľov musí byť úradne osvedčená. Zakladaciu listinu môže uzavrieť aj splnomocnenec, ktorý má na to plnomocenstvo. Plnomocenstvo s úradne osvedčeným podpisom splnomocniteľa sa pripojí k zakladacej listine.
Nezisková organizácia vzniká dňom, keď rozhodnutie krajského úradu o registrácii nadobudlo právoplatnosť.

Registrovým úradom je príslušný krajský úrad v Slovenskej republike, odbor všeobecnej vnútornej správy, podľa sídla neziskovej organizácie.

Ústredný register neziskových organizácií vedie Ministerstvo vnútra SR, sekcia verejnej správy, odbor všeobecnej vnútornej správy, Drieňová 22, 812 72 Bratislava.

Písomný návrh na zápis neziskovej organizácie do registra musí podať zakladateľ alebo osoba na to ním písomne splnomocnená do 60 dní od založenia neziskovej organizácie. Pravosť podpisu navrhovateľa musí byť úradne osvedčená.

K návrhu na zápis neziskovej organizácie do registra sa priloží:
1. zakladacia listina,
2. štatút v dvoch vyhotoveniach,
3. čestné vyhlásenie zakladateľov, v ktorom sa uvedú údaje o tom, v ktorých neziskových organizáciách pôsobili alebo pôsobia ako zakladatelia alebo členovia orgánov neziskovej organizácie (pravosť podpisu musí byť úradne osvedčená),
4. výpis z registra trestov riaditeľa,
5. výpis z Obchodného registra, ak je zakladateľom obchodná spoločnosť (nie starší ako 30 dní),
6. plnomocenstvo, ak zakladaciu listinu uzaviera splnomocnenec,
7. aktuálny znalecký posudok v prípade nepeňažného vkladu,
8. kolková známka v hodnote 1000,-Sk.

Zakladacia listina obsahuje:
a) názov a sídlo neziskovej organizácie,
b) dobu, na akú sa nezisková organizácia zakladá, ak nie je založená na dobu neurčitú,
c) druh všeobecne prospešných služieb,
d) meno a priezvisko fyzickej osoby alebo názov právnickej osoby, rodné číslo fyzickej osoby alebo identifikačné číslo právnickej osoby, trvalý pobyt fyzickej osoby alebo sídlo právnickej osoby, ak sú zakladateľmi,
e) meno, priezvisko, rodné číslo a adresu trvalého pobytu prvých členov správnej rady, dozornej rady (revízora), riaditeľa a členov ďalšieho orgánu, ak je zriadený,
f) peňažné vklady jednotlivých zakladateľov, nepeňažné vklady jednotlivých zakladateľov a ich peňažnú hodnotu určenú znaleckým posudkom, ak sú vložené. Štatút neziskovej organizácie obsahuje najmä:
a) názov a sídlo neziskovej organizácie,
b) druh všeobecne prospešných služieb,
c) spôsob zverejnenia podmienok poskytovania jednotlivých druhov všeobecne prospešných služieb,
d) orgány neziskovej organizácie a vymedzenie ich pôsobnosti,
e) počet členov, spôsob voľby a dĺžku funkčného obdobia správnej rady, dozornej rady (revízora) alebo ďalšieho orgánu, ak je zriadený,
f) čas uschovávania zápisníc zo zasadnutí orgánov neziskovej organizácie,
g) spôsob zverejnenia výročnej správy,
h) spôsob majetkového vyporiadania pri zrušení neziskovej organizácie.

Ak nezisková organizácia má poskytovať služby upravené osobitnými predpismi, je povinná do 30 dní od splnenia podmienok ustanovených týmito osobitnými predpismi preukázať ich splnenie registrovému úradu.

Na konanie a rozhodovanie o registrácii neziskovej organizácie sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.

Registrový úrad vydá rozhodnutie o registrácii a vykoná zápis do registra, ak zakladacia listina a štatút sú v súlade so zákonom. Zápis do registra sa vykoná ku dňu určenému v návrhu na zápis. Ak návrh neobsahuje deň, ku ktorému sa má zápis vykonať, zápis sa vykoná ku dňu vydania rozhodnutia.

Údaje zapísané do registra, ako aj ich zmeny zašle registrový úrad do 10 dní od vykonania zápisu na zverejnenie v Obchodnom vestníku. Súčasne tieto údaje zašle v rovnakej lehote Ministerstvu vnútra SR na účely evidencie v ústrednom registri, ako aj Štatistickému úradu Slovenskej republiky. Registrový úrad zamietne registráciu, ak z predložených listín vyplýva, že:
a) nejde o neziskovú organizáciu podľa zákona,
b) nejde o poskytovanie všeobecne prospešných služieb,
c) zakladacia listina a štatút nie sú v súlade so zákonom,
d) zakladateľ neziskovej organizácie je súčasne zakladateľom alebo členom orgánu neziskovej organizácie, ktorá spĺňa podmienky na zrušenie, ak výdavky (náklady) neziskovej organizácie sú primerane vysoké voči rozsahu poskytovaných všeobecne prospešných služieb.

Proti rozhodnutiu zamietnutí registrácie môže účastník konania podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na príslušnom krajskom úrade. Odvolacím orgánom je Ministerstvo vnútra SR, sekcia verejnej správy, odbor všeobecnej vnútornej správy, Drieňová 22, 812 72 Bratislava.

Registrový úrad dohliada, či nezisková organizácia plní účel a poskytuje všeobecne prospešné služby, na ktoré bola založená

Na tento účel vyhodnocuje obsah výročných správ a v prípade zistenia nedostatkov upozorňuje na ne orgány neziskovej organizácie, požaduje vykonávanie nápravy, ako aj splnenie povinností uložených zákonom Ak náprava sa nevykoná, môže registrový úrad podať návrh na zrušenie neziskovej organizácie.

Registrový úrad pri registrácii neziskových organizácií a výkone dohľadu riadi Ministerstvo vnútra SR. Nezisková organizácia sa zrušuje:
a) uplynutím času, na aký bola založená,
b) dňom uvedeným v rozhodnutí správnej rady o zrušení neziskovej organizácie, inak dňom, keď bolo toto rozhodnutie prijaté,
c) rozhodnutím správnej rady o zlúčení, splynutí alebo rozdelení neziskovej organizácie,
d) dňom uvedeným v rozhodnutí súdu o zrušení neziskovej organizácie, inak dňom, keď toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť,
e) vyhlásením konkurzu alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku,
f) ak nesplní povinnosť preukázať registrovému úradu splnenie podmienok ustanovených osobitnými predpismi,
g) ak nezašle registrovému úradu výročnú správu do 15 júla.

Nezisková organizácia zaniká ku dňu výmazu z registra. Jej zániku predchádza zrušenie s likvidáciou alebo bez likvidácie.

Likvidácia sa nevyžaduje, ak majetok neziskovej organizácie prechádza na inú neziskovú organizáciu alebo nadáciu po zlúčení alebo po splynutí. V registri sa vykoná výmaz zaniknutej neziskovej organizácie a zápis neziskovej organizácie alebo nadácie vzniknutej k tomu istému dňu. Výmaz zlučovanej neziskovej organizácie a zápis zmeny pri neziskovej organizácii alebo pri nadácii, s ktorou sa zanikajúca nezisková organizácia zlúčila, sa takisto vykoná k tomu istému dňu.

Likvidačný zostatok môže byť prevedený len na inú neziskovú organizáciu alebo nadáciu. Prioritný majetok je likvidátor povinný ponúknuť štátu alebo inej neziskovej organizácii.

Na zrušenie neziskovej organizácie s likvidáciou alebo bez likvidácie a na zánik neziskovej organizácie sa použijú primerane ustanovenia Obchodného zákonníka o zrušení a zániku obchodných spoločností (§ 68 až 75).

NEINVESTIČNÉ FONDY    

Zriadenie, vznik, zrušenie, zánik a hospodárenie neinvestičných fondov upravuje zákon NR SR č. 147/1997 Z.z. o neinvestičných fondoch. Fond je neziskovou PO, ktorá združuje peňažné prostriedky určené na plnenie všeobecne prospešného účelu alebo individuálne určenej humanitnej pomoci pre jednotlivca alebo pre skupinu osôb, ktoré sa ocitli v ohrození života, alebo potrebujú naliehavú pomoc pri postihnutí živelnou pohromou.

Fond môže byť zriadený FO alebo PO. Ak je zriaďovateľom jeden subjekt, zriaďuje sa fond zriaďovacou listinou vo forme notárskej zápisnice. Ak je zriaďovateľov viac, zriaďuje sa fond zriaďovacou zmluvou. Pravosť podpisov všetkých zriaďovateľov musí byť úradne overená. Zriaďovacia listina musí mať rovnaké obsahové náležitosti ako zriaďovacia zmluva. Zriaďovaciu zmluvu môže uzavrieť aj splnomocnenec vybavený splnomocenstvom. Splnomocenstvo s úradne overeným podpisom splnomocniteľa sa pripojí k zriaďovacej zmluve. Názov fondu musí obsahovať označenie ”neinvestičný fond”, alebo skratku ”n.f.”

Fond vzniká dňom, ku ktorému bol zapísaný do registra.

Registrovým úradom pre neinvestičné fondy sú krajské úrady v Slovenskej republike (odbory všeobecnej vnútornej správy) príslušné podľa sídla fondu. Ústredný register neinvestičných fondov vedie Ministerstvo vnútra SR, sekcia verejnej správy, odbor vnútorných vecí, Drieňová 22, 826 86 Bratislava 29.

Zriaďovateľ alebo správca fondu podá písomný návrh na zápis fondu do registra v lehote do 60 dní od zriadenia fondu. Návrh na zápis musí byť úradne overený.

K návrhu na zápis fondu do registra neinvestičných fondov sa priloží:

1. zriaďovacia listina alebo zriaďovacia zmluva (ak je zriaďovateľov viac),
2. štatút v 2 vyhotoveniach,
3. overené čestné vyhlásenie povereného zriaďovateľa o splatení vkladu alebo jeho časti jednotlivými zriaďovateľmi,
4. výpis z registra trestov správcu,
5. výpis z Obchodného registra, ak je zriaďovateľom obchodná spoločnosť,
6. kolková známka v hodnote 1000 Sk.

Jednou zo základných podmienok vzniku fondu je vklad zriaďovateľa, ktorý predstavuje súhrn peňažných prostriedkov a ktoré sa zriaďovateľ zaväzuje vložiť do fondu. Jeho hodnota nesmie byť nižšia ako 2000 Sk. Vklad zriaďovateľa je majetkom fondu a zriaďovateľ je povinný splatiť svoj vklad v lehote určenej v zriaďovacej listine (zmluve).

V zriaďovacej listine (zmluve) alebo v štatúte sa uvedú prví členovia orgánov fondu (meno, priezvisko, rodné číslo, adresa bydliska s PSČ).

Zriaďovacia listina (zriaďovacia zmluva) musí obsahovať:

- názov a sídlo fondu,

- čas, na ktorý sa fond zriaďuje,

1. účel, ktorý bude z prostriedkov fondu podporovaný,
2. meno a priezvisko (názov), rodné číslo (IČO) a trvalý pobyt (sídlo) zriaďovateľa,
3. výšku peňažného vkladu každého zriaďovateľa a lehotu splatenia vkladov,
4. určenie osoby, ktorá vykoná úkony súvisiace so vznikom fondu,
5. názov banky a číslo účtu zriaďovateľa, na ktorom sú uložené splatené vklady a ostatné peňažné prostriedky,
6. meno, priezvisko, rodné číslo a trvalý pobyt správcu,
7. štatút fondu.

Štatút musí obsahovať:

1. názov a sídlo fondu,
2. účel, ktorý bude z prostriedkov fondu podporovaný,
3. určenie okruhu osôb, ktorým môžu byť poskytnuté prostriedky fondu alebo označenie územia, v rámci ktorého budú poskytované,
4. orgány fondu a ich pôsobnosť,
5. ustanovenia o obmedzení výdavkov na správu fondu,
6. spôsob majetkového vyrovnania pri zrušení fondu,
7. určenie osoby, na ktorú prejdú oprávnenia zriaďovateľa pre prípad jeho smrti alebo zániku.

Zákon o neinvestičných fondoch neurčuje počet členov orgánov, právomoci orgánov, dĺžku funkčného obdobia orgánov, spôsob ustanovenia a členstva v orgánoch fondu, preto je potrebné, aby sa tieto ustanovenia podrobne uviedli v štatúte.

Na konanie a rozhodovanie o registrácii neinvestičných fondov sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Registrový úrad vydá rozhodnutie o registrácii a vykoná zápis do registra, ak zriaďovacia listina (zmluva) a štatút sú v súlade so zákonom. Zápis do registra sa vykoná ku dňu určenému v návrhu na zápis. Ak návrh neobsahuje deň, ku ktorému sa má zápis vykonať, zápis sa vykoná ku dňu vydania rozhodnutia.

Údaje zapísané do registra zašle registrový úrad do 10 dní od vykonania zápisu na zverejnenie v Obchodnom vestníku, ako aj Ministerstvu vnútra SR a Štatistickému úradu Slovenskej republiky.

Ak registrový orgán odmietne registráciu, zriaďovateľ má právo v lehote do 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia podať odvolanie na príslušnom krajskom úrade. Odvolacím orgánom je Ministerstvo vnútra SR, sekcia verejnej správy, odbor vnútorných vecí, Drieňová 22, 826 86 Bratislava 29.

Registrový úrad dohliada, či fond plní účel, na ktorý sa zriadil. Na tento účel vyhodnocuje obsah výročných správ a v prípade zistenia nedostatkov upozorňuje na ne orgány fondu, požaduje vykonanie nápravy, ako aj splnenie povinností uložených zákonom. Ak sa náprava nevykoná, môže registrový úrad podať návrh na zrušenie fondu.

Ministerstvo vnútra SR riadi registrové úrady pri registrácii fondov a výkone dohľadu.

Neinvestičný fond sa zrušuje:

1. uplynutím času, na ktorý bol zriadený,
2. dosiahnutím účelu, na ktorý bol zriadený,
3. dňom uvedeným v rozhodnutí zriaďovateľov alebo správnej rady o zrušení fondu, inak dňom, keď bolo rozhodnutie o zrušení prijaté,
4. rozhodnutím zriaďovateľov alebo správnej rady o zlúčení alebo splynutí fondu,
5. dňom uvedeným v rozhodnutí súdu o zrušení fondu, inak dňom, keď rozhodnutie o zrušení nadobudlo právoplatnosť,
6. vyhlásením konkurzu alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku.

Neinvestičný fond zaniká ku dňu výmazu z registra. Jeho zániku predchádza zrušenie s likvidáciou alebo bez likvidácie.

Likvidácia sa nevyžaduje, ak peňažné prostriedky fondu prechádzajú na iný fond alebo nadáciu po zlúčení alebo po splynutí. V registri sa vykoná výmaz zaniknutého fondu a zápis fondu alebo nadácie vzniknutej splynutím k tomu istému dňu. Výmaz zlučovacieho fondu a zápis zmeny pri fonde alebo pri nadácii, s ktorou sa zanikajúci fond zlúčil, sa takisto vykonajú k tomu istému dňu.

Likvidačný zostatok môže byť prevedený len na iný fond alebo nadáciu. Na zrušenie fondu s likvidáciou alebo bez likvidácie a na zánik fondu sa použijú primerane ustanovenia Obchodného zákonníka o zrušení a zániku obchodných spoločností (§68 až 75).

živnostenské podnikanie

Pod živnosťou rozumieme sústavnú činnosť prevádzkovanú samostatne vo vlastnom mene na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku. Živnosť môže prevádzkovať právnická alebo fyzická osoba, ak splní podmienky stanovené zákonom.

Všeobecné podmienky prevádzkovania

1. dosiahnutie veku 18 rokov
2. spôsobilosť na právne úkony
3. bezúhonnosť

Zákon upravuje osobitné podmienky prevádzkovania živnosti, kde sa vyžaduje

1. odborná
2. iná spôsobilosť

Rozdelenie živností

1. ohlasovacia – ktoré pri splnení určitých podmienok sa smú prevádzkovať na základe ohlásena. Delia s na remeselné viazané a voľné.
2. koncesovaná – smú sa prevádzkovať na základe koncesie a delia sa na obchodné, výrobné a poskytujúce služby.

(1) Neštátny subjekt môže poskytovať soc. službu podľa tohto zákona, ak je zapísaný do registra

a splní ďalšie podmienky ustanovené týmto zákonom.

(2) Zápis do registra môže vykonávať príslušný orgán na základe písomnej žiadosti o registráciu.

(3) Žiadosť o registráciu podáva PO alebo FO pred začatím poskytovania soc. služby. Za PO podáva písomnú žiadosť o registráciu jej štatutárny orgán.

(4) Žiadosť o registráciu obsahuje

a) obchodné meno alebo názov, sídlo, identifikačné číslo a právnu formu právnickej osoby alebo meno,

priezvisko, rodné číslo a trvalé bydlisko fyzickej osoby,

b) meno, priezvisko a rodné číslo zodpovedného zástupcu, fyzickej osoby, ktorá je štatutárnym orgánom,

alebo fyzických osôb, ktoré sú členmi štatutárneho orgánu, a ich trvalé bydlisko,

c) druh sociálnej služby, ktorú právnická osoba alebo fyzická osoba bude poskytovať, a jej rozsah,

d) miesto poskytovania sociálnej služby,

e) predpokladaný deň začatia poskytovania sociálnej služby,

f) čas poskytovania sociálnej služby, ak sa sociálna služba bude poskytovať po určitý čas,

g) údaje o priestorových podmienkach, personálnych podmienkach, materiálnych podmienkach a finančných podmienkach na poskytovanie sociálnej služby.

(5) Fyzická osoba je povinná k žiadosti o registráciu pripojiť výpis z registra trestov nie starší ako dva

mesiace.

(6) Právnická osoba je povinná k žiadosti o registráciu pripojiť

a) rozhodnutie alebo iný doklad príslušného orgánu o registrácii a o zápise do registra podľa osobitných

predpisov53) alebo písomnú zmluvu, zakladaciu listinu, zriaďovaciu zmluvu, zriaďovaciu listinu alebo

iný doklad, ktorý preukazuje vznik právnickej osoby,

b) štatút alebo iný doklad, ktorý preukazuje, kto je oprávnený na právne úkony ako štatutárny orgán, ak to neustanovujú osobitné predpisy,54)

c) doklad, ktorý preukazuje údaje uvedené v odseku

4 písm. g),

d) výpis z registra trestov osôb uvedených v odseku 4

písm. b) nie starší ako dva mesiace.

(7) Žiadosť o registráciu podáva PO alebo FO na príslušnom orgáne, v ktorého

obvode je miesto poskytovania soc. služby. Ak takéto miesto nemožno určiť alebo ak sa soc.

služba bude poskytovať v územných obvodoch viacerých krajov, žiadosť o registráciu sa podáva na príslušnom orgáne, v ktorého obvode má PO sídlo alebo FO trvalý pobyt.

12. Medzinárodné organizácie, ich úloha a význam

 OSN a sociálna politika (MOP)

 Rada Európy (Európska sociálna charta), Európska únia

 vzťah medzinárodných dokumentov a sociálneho zákonodarstva SR

OSN A SOCIÁLNA POLITIKA (MOP)

Organizácia spojených národov je organizáciou takmer všetkých štátov na tejto planéte, ktoré sa zaviazali spolupracovať pri podpore zásad a cieľov vytýčených v jej Charte. Je to záväzok zničiť vojnu, prehlbovať ľudské práva, rozvíjať sociálny pokrok a priateľské vzťahy medzi národmi, zabezpečiť mier, hospodársku, sociálnu, kultúrnu a humanitnú spoluprácu vo svete a používať túto organizáciu ako stredisko pre sledovanie svojich krokov za účelom dosiahnutia týchto cieľov.

Najdôležitejšími dokumentmi OSN sú Všeobecná deklarácia ľudských práv a slobôd a Medzinárodná Charta OSN.
Všeobecná deklarácia ľudských práv a slobôd bola prijatá v roku 1948 Valným zhromaždením OSN. V roku 1966 boli k tejto deklarácii pridané dva pakty: Pakt občianskych a politických práv a Pakt ekonomických, sociálnych a kultúrnych práv.

Ciele OSN :

1. Zachovať medzinárodný mier a bezpečnosť a pre tento cieľ robiť účinné kolektívne opatrenia, aby sa predišlo ohrozeniu mieru, odstránilo sa jeho ohrozenie a potlačil každý útočný čin alebo iné porušenie mieru, a v zhode so zásadami spravodlivosti a medzinárodného práva uskutočňovať mierovými prostriedkami úpravu alebo riešenie sporov alebo situácií, ktoré by mohli viesť k porušeniu mieru.

2. Rozvíjať medzi národmi priateľské vzťahy založené na úcte k zásade rovnoprávnosti a sebaurčovania národov, ako aj robiť každé iné vhodné opatrenia na posilnenie svetového mieru.

3. Uskutočňovať medzinárodnú spoluprácu riešením medzinárodných problémov hospodárskeho, sociálneho, kultúrneho alebo humanitného rázu podporovaním a posilňovaním úcty k ľudským právam a základným slobodám pre všetkých bez rozdielu rasy, pohlavia, jazyka alebo náboženstva.

4. Byť strediskom, ktoré by uvádzalo do súladu úsilia národov pri dosahovaní týchto spoločných cieľov.

Odborné organizácie OSN

 SVETOVÁ BANKA - IBRD (medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj)

 cieľ: podporuje a financuje programy na rozvoj ľudských zdrojov, na budovanie sociálnych sieti, znižovanie dôsledkov ekonomických reforiem

 SVETOVÁ ZDRAVOTNÍCKA ORGANIZÁCIA - WHO

 Sídlo Švajčiarsko. Vznik v roku 1948. - Dosiahnutie najvyššej možnej úrovne zdravia všetkých národov na celom svete

 Technická spolupráca s jednotlivými členskými krajinami a riadenie a koordinácia práce v oblasti zdravotníctva  Osvetu dotýkajúcu sa zdravotníckych problémov, podporu zvláštnych zdravotníckych opatrení a šírenie    informácii

 Vytváranie noriem a meradiel, projektov a plánov

 Školenie

 Podporu výskumu

 MEDZINÁRODNÁ ORGANIZÁCIA PRÁCE – ILO (MOP)

 Sídlo má vo Švajčiarsku. Bola založená roku 1919 na základe Versailskej zmluvy ako autonómna inštitúcia pridružená k Spoločnosti národov.

 Prehlbovanie sociálnej spravodlivosti pre pracujúcich na celom svete

 Vytyčovanie medzinárodných politických opatrení a programov sledujúcich zlepšenie pracovných a životných podmienok  Vytváranie medzinárodných noriem práce, ktoré majú slúžiť ako vodidlo pre úrady jednotlivých členských krajín pri ich premietnutí do praxe

 Realizácia širokého programu technickej spolupráce

 Výcvik , vzdelávanie a výskum, napomáhajúce realizáciu cieľov ILO

 Schvaľovanie dohôd a odporúčaní, ktorými sa stanovujú medzinárodné normy práce v takých oblastiach ako sloboda združovania, mzda, pracovná doba.....

Medzinárodná organizácia práce (ILO) vznikla v období revolučnej aktivizácie pracujúcich más po prvej svetovej vojne. Jej cieľom bolo usmerniť boj robotníckej triedy na cestu reformizmu.

Vznikla na parížskej mierovej konferencii ako autonómna organizácia pričlenená k Spoločnosti národov. Jej stanovy nazvané ústava, tvorili XIII. časť Versaillskej zmluvy a boli zahrnuté aj do ostatných mierových zmlúv uzavretých po prvej svetovej vojne.

Hlavné ciele organizácie

 zlepšovať pracovné podmienky, bojovať proti nezamestnanosti,

 zaručovať prislúchajúce mzdy,

 chrániť pracujúcich pred chorobami a chorobami z povolania,

 ochraňovať prácu detí, mládeže a žien,

 bojovať za uznanie zásady "za rovnakú prácu rovnaká odmena",

 bojovať za uznanie zásady slobodného združovania sa a

 organizovať odborné a technické vzdelávanie

ILO vyvíja aj rozsiahlu výskumnú, informačnú a vzdelávaciu činnosť. Tomuto cieľu slúži veľa seminárov a zasadaní poradných a priemyselných výborov a oblastných konferencií. Veľa seminárov a sympózií organizuje Medzinárodný ústav pre štúdium pracovných otázok, ktorý vznikol r.1961 v Ženeve. Výskumná činnosť ústavu sa zameriava na 4 problémy: vzťahy v priemysle, trh pracovných síl, medzinárodná integrácia a soc. politika.
ILO vytvorila v r. 1965 v Turíne aj Medzinárodné stredisko pre odborný a technický výcvik pokročilých. Školí osoby vhodné na odborný výcvik, ktorý sa nerobí v ich krajinách.

Okrem toho ILO utvorila Medzinárodné stredisko pre výskum a dokumentáciu odborného školenia v Montevideu.

ILO úzko spolupracuje s mnohými medzinárodnými organizáciami. Súčasné programové priority ILO:

 medzinárodné normy a ochrana ľudských práv

 rovnosť možností v zamestnaní medzi ženami a mužmi

 rozvoj zamestnanosti a štrukturálne zmeny

 zlepšenie životných podmienok na vidieku a v neformálnom sektore

 ochrana životného prostredia a svet práce

Vzťahy ILO a SR

Slovenská republika ako jeden z dvoch nástupníckych štátov po dni zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky prevzala na základe sukcesie záväzky z medzinárodných zmlúv, ktorých zmluvnou stranou do 31. 12. 1992 bola ČSFR.

Odborným gestorom je MPSVaR SR. V rámci členstva SR v ILO veľký význam má poskytovanie odbornej pomoci expertov ILO pri vytváraní novej pracovnej a soc. legislatívy v SR, ako aj príprava a realizácia projektov zameraných na zmiernenie dopadov prechodu SR na trhové hospodárstvo v sociálnej oblasti.

V súčasnosti je SR viazaná 60 dohovormi MOP. Z toho je 8 kľúčových dohovorov, obsahujúcich základné zásady a práva pri práci. Týkajú sa slobody združovania a účinného uznania práva kolektívne vyjednávať, odstránenia všetkých foriem nútenej alebo povinnej práce, účinného zrušenia detskej práce, odstránenia diskriminácie, ak ide o zamestnanie a povolanie. Ide o nasledujúce dohovory MOP:

 Dohovor o slobode združovania a ochrane práva organizovať sa

 Dohovor o použití zásad práva organizovať sa a kolektívne vyjednávať

 Dohovor o nútenej alebo povinnej práci

 Dohovor o zrušení nútenej práce

 Dohovor o minimálnom veku na prijatie do zamestnania

 Dohovor o zákaze a o okamžitých opatreniach na odstránenie najhorších foriem detskej práce

 Dohovor o diskriminácii v zamestnaní a povolaní

 Dohovor o rovnakom odmeňovaní mužov a žien za prácu rovnakej hodnoty

SR ratifikovala Listinu o zmene Ústavy MOP, ktorú prijala Generálna konferencia MOP v Ženeve 19. júna 1997 na svojom 85. zasadaní. Zmena Ústavy MOP nadobudne platnosť, ak ju ratifikujú, alebo príjmu dve tretiny členov MOP.

SR podporuje činnosť Medzinárodnej organizácie práce (MOP) ako špecializovanej organizácie OSN zameranej na podporu demokracie a ľudských práv, práv zamestnancov a boj proti nezamestnanosti. V tejto oblasti existuje v SR konsenzus medzi sociálnymi partnermi - vládou, zamestnávateľmi a odbormi. Podporujeme partnerstvá MOP s inými Medzinárodnými organizáciami a inštitúciami v rámci systému OSN, so svetovými obchodnými organizáciami v rámci Európy, s EÚ, ako aj participáciu na programoch napomáhajúcich implementácii aquis social v asociovaných krajinách.

Osobitný význam prikladá SR pomoci MOP v rámci prístupového procesu do EÚ Cieľom spolupráce s MOP ako aj s inými relevantnými medzinárodnými partnermi, ktorí sú aktívni v uvedenej oblasti, najmä s EÚ, je uľahčenie prístupu SR do EÚ.

Rada Európy

„je v súčasnosti symbolom zmierenia a hlavným ohniskom paneurópskej spolupráce."

Rada Európy bola založená ako medzivládna organizácia 5. mája 1949 desiatimi európskymi štátmi, s hlavným poslaním šíriť myšlienku jednoty medzi jej členmi. Sídlo Rady Európy sa nachádza v Štrasburgu (Francúzsko) v Paláci Európy. Členom Rady Európy sa môže stať ktorýkoľvek európsky štát pod podmienkou, že prijme princíp právneho štátu a zaručí ľudské práva a základné slobody všetkým osobám podliehajúcim jeho právomoci. Výkonným orgánom Rady Európy je Výbor ministrov. Jej členmi sú ministri zahraničných vecí všetkých 43 členských štátov (resp. ich stáli degáti). Parlamentné zhromaždenie je poradným orgánom Rady Európy. Združuje 602 členov zo 43 národných parlamentov a zvláštnych hostí z niektorých európskych štátov, ktorí nie sú členmi Rady Európy. Rada pôsobí ako fórum vlád štátov, ktorá umožňuje prezentovať na rovnocennej úrovni národné záujmy a prístup k riešeniu problémov, ktorým európske štáty čelia spoločne s Parlamentným zhromaždením Rady Európy ako ochranca princípov a hodnôt, ktoré Rada Európy predstavuje.

Rada Európy je medzivládna organizácia, ktorá má za cieľ:

- ochraňovať ľudské práva, pluralitnú demokraciu a právny štát

- prispievať k uvedomovaniu si európskej identity a kultúrnej rozmanitosti a pomáhať ich rozvoju

- hľadať riešenia problémov, ktorým čelí európska spoločnosť (diskriminácia menšín, xenofóbia, neznášanlivosť, ochrana životného prostredia, klonovanie ľudí, AIDS, drogy, organizovaný zločin a pod.)

- pomáhať upevňovať stabilitu demokracie v Európe podporovaním politických, legislatívnych a ústavných reforiem.
Radu Európy financujú členské štáty, ktorých príspevky do rozpočtu organizácie sa vypočítavajú podľa ich počtu obyvateľov a bohatstva. Riadny rozpočet Rady Európy na rok 2002 je približne 169 miliónov eur. Oficiálnymi jazykmi Rady Európy sú francúzština a angličtina. Parlamentné zhromaždenie však používa ako pracovný jazyk aj nemčinu, taliančinu a ruštinu. Za istých podmienok sa môže tlmočiť pri debatách aj z iných jazykov.

Európska sociálna charta

Dokument, ktorý deklaruje základné sociálne práva občanov EÚ, ale nemá právnu záväznosť.

Cieľom európskej rady je pevnejšia jednota medzi členmi, pre ich ekonomický a sociálny pokrok, zvlášť dodržiavaním a ďalším uskutočňovaním ľudských práva a základných slobôd človeka. členské štáty sa dohodli zabezpečiť svojim obyvateľom občianske, politické práva a slobody uvedené v tejto charte. /1961 Turín/ Charta zaručuje rovnoprávne využívanie základných práv:

 právo na prácu

 spravodlivé pracovné podmienky

 spravodlivá odmena a rekvalifikácia

 právo na ochranu zdravia

 vzdelanie

 sociálne zabezpečenie

 sociálna a lekárska starostlivosť

 právo na poradenskú službu

 právo detí a matiek na sociálnu a ekonomickú ochranu

ide o užívanie sociálnych práv bez rozlišovania rasy, farby, pohlavia, náboženstva, politického zmýšľania, národnostného, alebo sociálneho pôvodu.

európska únia

V roku 1957 sa 6 európskych štátov rozhodlo založiť spoločenstvo, ktoré by zjednotilo Európu. Toto spoločenstvo sa nazýva Európske hospodárske spoločenstvo. Založili ho tieto štáty : Taliansko, Francúzsko, Nemecko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko.

Označenie združenia európskych štátov, ktoré je založené na európskych spoločenstvách a ktoré koordinuje svoju politiku v oblasti spoločného trhu, spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky – SZBP a vo veciach vnútorných záležitostí a justície. 18. 4. 1951 bola v Bruseli podpísaná dohoda o založení Eur. spoločenstva uhlia a ocele a 25. 3. 1957 o vytvorení Eur. hospodárskeho spoločenstva a Eur. spoločenstva atómovej energie. Tieto spoločenstvá tvoria historický základ Európskej Únie. 10. 12. 1991 bola v Maastrichte- Holandsko schválená Zmluva o EÚ.

Cieľ EÚ

Cieľom EÚ je vytváranie stále užšieho spojenia medzi národmi Európy. V hosp. a menovej oblasti chce EÚ šíriť vyrovnaný a trvalo udržateľný ekonomický a sociálny pokrok vytvorením Európy bez vnútorných hraníc, posilnením ekon. a sociálnej súdržnosti a vybudovaním ekon. a menovej únie. EÚ vzťahy s ostatným svetom rozvíja prostredníctvom SZBP, ako i spoločnou obrannou politikou. Oblasť vnútorných záležitostí a spravodlivosti zahŕňa rozšírenie pojmu občianstva Únie, záležitosti súvisiace s voľným pohybom medzi členskými štátmi, boj proti zločinu, azylovú politiku. . .

Inštitúcie

EÚ je veľmi zložitý systém, ktorý riadi množstvo inštitúcií. Delíme ich na 2 základné skupiny. Do prvej skupiny patria Európska komisia, Európsky parlament, Európsky súdny dvor, Európska centrálna banka, Dvor audítorov, Ombudsman, Výbor pre regióny, Hospodársky a sociálny výbor, Európska investičná banka. Tieto orgány obhajujú celoeurópske záujmy. Do 2. skupiny patria Rada Európskej únie a Európska rada – Summit. Tieto dve najvýznamnejšie inštitúcie EÚ obhajujú národné záujmy členských štátov.

Európska centrálna banka

Centrálna banka pre 12 krajín, ktoré prijali Euro. Sídli vo Frankfurte nad Mohanom.

Euro

Hoci Slovensko môže zaviesť jednotnú európsku menu teoreticky už v roku 2007, pravdepodobne tak urobí až v roku 2009 – spolu s Maďarskom. O rok neskôr by sa malo pripojiť aj Česko a Poľsko, ktorým bude o niečo dlhšie trvať naplnenie tzv. maastrichtských kritérií, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou vstupu do eurozóny. Vyplýva to z názorov oslovených bankových analytikov z krajín strednej Európy. Aspoň dva roky pred samotným zavedením eura bude musieť mena stráviť v devízovom režime ERM II, pri ktorom sa môže jej kurz odchýliť najviac o 15% od vopred stanovenej hodnoty – tzv. centrálnej parity. Problém so zavádzaním eura nebudú mať pobaltské štáty – Estónsko a Litva. Ich meny sú už totiž na euro naviazané.

vzťah medzinárodných dokumentov a sociálneho zákonodarstva SR

Slovenská republika sa podpísaním medzinárodných dokumentov zaviazala dodržiavať medzinárodnými dokumentmi uznané práva, na zabezpečenie lepšieho života občanov.

13. Princípy sociálnej politiky

 definícia princípov sociálnej spravodlivosti,  solidarity subsidiarity a participácie

 zásady pri uplatňovaní princípu sociálnej spravodlivosti

Sociálna politika je vybudovaná na 4 základných princípoch: princíp sociálnej spravodlivosti, solidarity, subsidiarity a participácie.

Kľúčovým princípom soc. politiky je sociálna spravodlivosť. Myslí sa tým spravodlivosť v právnom slova zmysle, t.j. súhrn právnych noriem a zásad, a spravodlivosť sociálna, ktorú možno vymedziť pravidlami, podľa ktorých sú v spoločnosti rozdeľované predpoklady a prostriedky verejného blahobytu medzi jednotlivé subjekty. Pri soc. spravodlivosti a soc. nerovnosti, ktoré vedľa objektívneho aspektu majú aj silný normatívny obsah- čo by mak kto dostávať, aká je norma príspevku. Toto normatívne kritérium znamená, že vnímanie soc. nerovností a soc. spravodlivosti je vystavené silnému tlaku najrôznejších vonkajších vplyvov, rôznych často protichodných ideológií, čiastkových, čisto utilitárnych záujmov a pod. Soc. spravodlivosť je pojem mnohoznačný a možno tu hovoriť o viacerých zásadách soc. spravodlivosti. Napr. už v r. 1925 J. Macek písal o 3 zásadách soc. spravodlivosti: o zásade každému rovnako- nejde pritom o egalitársku rovnosť, ale o pomernosť, proporcionalitu.  – o zásade každému podľa jeho potrieb- tu je otázka, v čom a do akej miery sú únosné intervencie štátu a nakoľko bude rešpektovaná autoritatívna distribúcia.  – zásada každému podľa jeho zásluhy – tu i je otázne, čo je zásluha, ako ju merať, kto ju má stanoviť. Autor sa prikláňa k názoru, že soc. spravodlivosť je relatívna a že pri výbere sa treba riadiť ešte jednou zásadou- zásadou života- kde ide o voľbu tých zásad, ktoré znamenajú jeho slovami .„najväčšie šťastie najväčšieho počtu” – teda rozvoj prosperitu a prospech ľudského spoločenstva. O soc. spravodlivosti sa nedá hovoriť ako o kategórii absolútnej, jednoznačne vymedziteľnej. Autori doporučujú rozlišovať čiastkové hľadiská pri posudzovaní soc. spravodlivosti: hľadisko výkonu či zásluhovosti, hľadisko súladu medzi vstupmi a výstupmi, hľadisko rovnosti, hľadisko rovnakých príležitostí, hľadisko potrebnosti. Soc. sprav. sa potom javí ako vhodná kombinácia rozličných čiastkových princípov v rôznych oblastiach soc. politiky s tým, že vo svojom celku môže inklinovať k prevahe určitého princípu. Striežinec hovorí, že prvkom soc. sprav. spoločnosti sú soc. garancie štátu. Zdroje na riešenie tohto problému sú rôznorodé. Patrí sem systém soc. starostlivosti, celospoločenské inštitúcie ako je štát, verejnoprávny systém soc. zabezpečenia- soc. poistenie, štátna soc. podpora a soc. pomoc-, občianske iniciatívy a prvky verejnej, súkromnej a cirkevnej dobročinnosti. Zdôrazňuje, že soc. politika sa dotýka aj silných subjektov, ľudí, ktorí sa ešte nenachádzajú v podstatných soc. problémoch, predvídaním a možnou korekciou budúcich kolíznych situácií umožňuje sa rozvíjanie ich suverénneho života.

Sociálna solidarita vzájomná podpora, spolunáležitosť, vyjadruje úroveň bezprostredného vzťahu medzi jednotlivcom a ostatnými členmi spoločnosti. Základom je poznanie nutnosti harmonickej spolupráce medzi ľuďmi. Človek ako soc. bytosť je v istej miere odkázaný aj na druhých ľudí, je závislý na spolužití spoločnosti ako celku. Solidarita je výrazom ľudského porozumenia a pospolitosti, vzájomnej súdržnosti a tiež zodpovednosti. Je vedená úsilím o zjednocovanie záujmov, najmä pokiaľ sa jedná o hmotné životné podmienky, a to na základe slobodnej vôle ľudí a ich ochoty podriadiť sa záujmom širšieho spoločenstva. V praktickom živote sa stretávame s celou plejádou rozličných solidarít. Napr. štát organizuje solidaritu spoluúčasťou jedincov i kolektívov, inštitúcií na tvorbe zdrojov pre financovanie rozvoja vzdelania, kultúry, pomoci rodinám, soc. slabým a nevládnym občanom. V rámci rodiny pozorujeme vnútrorodinnú solidaritru. Významná je tiež medzigeneračná solidarita napr. medzi ekonomicky aktívnymi a medzi neaktívnymi obyvateľmi., solidarita zdravých s chorými, zamestnaných s nezamestnanými, solidarita bezdetných občanov s rodinami s deťmi a pod. Prakticky celý systém soc. zabezpečenia je založený na solidarite.

Princíp subsidiarity v lat. zn. poskytovanie pomoci, pritom princíp subsidiarity je spojený s chápaním subsidiárnej teda podpornej, pomoc poskytujúcej činnosti. Podľa princípu subs. je každý povinný najprv pomôcť sám sebe a ak nemôže, musí mu pomôcť rodina. Takisto rodine náleží, aby si pomohla sama svojimi silami. Až keď sa dostane do veľkých ťažkostí, volá na pomoc iné spoločenstvá- priateľov, charitatívne inštitúcie a pod. Podobne obec si má vystačiť sama a až keď nezvládze, volá na pomoc regionálny orgán a nakoniec štát. Úlohou štátu je potom starať sa o vytvorenie takých podmienok, aby si každý mohol pomôcť vlastným pričinením a sám pomáha až na poslednom mieste, keď sú ostatné možnosti vyčerpané. Napĺňanie princípu subsidiarity predpokladá: - výchovu obyvateľstva k prevzatiu vlastnej zodpovednosti,  - reálnu soc. situáciu, t.j. priestor pre samostatné, vlastné, zodpovedné soc. konanie. Preto keď štát pre jednotlivé subjekty zabezpečí predpoklady pre pomoc a svojpomoc, musí tiež stále overovať, nakoľko môžu jednotlivci či skupiny v konkrétnych jednotlivých prípadoch reálne svoju zodpovednosť aj prevziať.

Princíp participácie je, že ľudia, ktorých život je ovplyvnený určitými opatreniami a rozhodnutiami, musia mať možnosť zúčastniť sa na procese, ktorý vedie k prijímaniu a realizácii týchto opatrení a rozhodnutí. V podstate ide o to, aby ľudia mali reálnu možnosť podieľať sa na tom, čo bezprostredne ovplyvňuje ich život- zdravie, zaistenie v chorobe, starobe, nezamestnanosti a pod. Navonok sa táto participácia prejavuje využívaním rozličných iniciatív, referend, ale aj rozvíjaním činnosti rôznych nevládnych organizácií atď. Predpokladom pre aktívnu účasť občana na rozhodovacích procesoch je, že je primerane vzdelaný a informovaný, že si uvedomuje svoje práva i povinnosti súčasne, že je dostatočne zrelý a vyspelý pre zodpovedajúce soc. správanie sa. Podľa Strieženca je jedinec zodpovedný za kvalitu vlastného života..., občan je nielen konzumentom, ale aj spolutvorcom soc. politiky.

Tomeš: Sociální politika teorie a mezinárodní zkušenost

Princípy, funkcie a nástroje sociálnej politikyV sociálnej politike riešime vzniknuté soc. situácie tak, že aplikujeme určité najefektívnejšie či najadekvátnejšie postupy, ktoré sú najideálnejšie pre vzniknutú udalosť. Tieto vychádzajú z poznania najdôležitejších princípov soc. politiky, a to: soc. solidarity, spravodlivosti, subsidiarity a participácie.

Predpokladom úspešnej realizácie soc. politiky je existencia rôznych vzájomne spätých systémov, podsystémov, inštitúcií, inštitútov, noriem, predpisov a opatrení, prostredníctvom ktorých sú ciele soc. politiky naplňované. Pri ich voľbe, konštrukcii a realizácii je správne rešpektovať určité základné princípy – pravidlá, myšlienkové postupy, či idey, ktoré sú pre soc. politiku určujúce a ktoré jej dávajú určitý charakter či smer. K najvýznamnejším princípom soc. politiky patria:
• princíp soc. spravodlivosti,
• princíp soc. solidarity,
• princíp soc. subsidiarity,
• princíp soc. participácie.
Riešenie konkrétnej situácie vyžaduje vždy aplikovať adekvátne princípy a myšlienkové postupy, ktoré najlepšie zodpovedajú vzniknutej situácii.

Princíp sociálnej spravodlivosti patrí k rozhodujúcim a základným princípom. Vnímanie soc. spravodlivosti rôznymi autormi, ale i širokými vrstvami spoločnosti je čisto subjektívne a je vystavené silným tlakom vonkajších vplyvov, záujmov. Je zle, keď miera subjektivizmu presiahne optimálnu mieru. Spravodlivosť má svoje stanovené myšlienky humanizmu. Obyčajne sa spravodlivosť stavia proti nespravodlivosti. Pokladá sa za mravnú a náboženskú hodnotu a meriame ňou medziľudské vzťahy. V rozvinutých krajinách sa soc. spravodlivosť chápe ako výsledok usilovnosti jednotlivca. Súčasne aj ako jeho vôľa pomôcť slabším, chorým, nezamestnaným, soc. odkázaným. Treba ho chápať ako relatívny, na ktorý pozeráme z viacerých hľadísk. Spravodlivosť sa v spoločnosti vníma ako výsledok rôznych čiastkových, subjektívnych hodnotení a chápaní soc. rozdielov a nerovnosti.

Princíp soc. solidarity je založený na vzájomnej podpore, harmonickej spolupráci medzi ľuďmi. Vychádza z tézy, že človek svojou existenciou v určitej miere závisí od spolužitia, že je čiastočne odkázaný na druhých. Je výrazom ľudského porozumenia, súdržnosti, zodpovednosti a pospolitosti. Vychádza zo slobodnej vôle ľudí a ich ochoty podriadiť sa záujmom širokého spoločenstva. Súvisí s utváraním a rozdeľovaním životných podmienok a prostriedkov jednotlivcov a soc. skupín v záujme idey soc. spravodlivosti. Soc. solidarita sa realizuje prostredníctvom transferovej a redistribučnej politiky štátu. Nesmie zabudnúť na rozvíjajúce sa solidarity charity, spolkov, združení, ktoré sú založené na filantropii.

Princíp subsidiarity znamená, že každý subjekt je povinný najprv si pomôcť sám, keď túto možnosť nemá, musí mu pomôcť rodina. Rodina si tiež má pomáhať sama svojimi silami. Keď si nevie pomôcť, volá na pomoc iné spoločenstvá: priateľov, charitu, obec a nakoniec štát. štát je teda na poslednom mieste, je povinný starať sa o vytváranie podmienok, aby si každý mohol pomôcť vlastným pričinením. Keď sú všetky druhy pomoci vyčerpané, pomáha štát. princíp subsidiarity znamená, že všetky soc. inštitúcie sú tu pre človeka a nie naopak. Tento princíp predpokladá tiež, že všetky spoločenské útvary jednotlivcovi nielen umožnia, aby prevzal zodpovednosť sám za seba, ale tiež ho k tomu povzbudia – motivujú.

Princíp participácie znamená, občania, ktorých život je ovplyvňovaný určitými opatreniami a rozhodnutiami, musia mať možnosti zúčastniť sa procesov, ktoré vedú k ich prijímaniu a realizácii. Ide o fakt, aby občania mali reálnu možnosť podieľať sa na tom, čo bezprostredne ovplyvňuje ich život. Bez tejto spoluúčasti ( participácie ), bez stotožnenia sa ľudí so soc., ale často i politickými opatreniami, sú efekty týchto opatrení obmedzené. Človek prestáva byť pasívnym príjemcom soc. politiky a sám sa na jej tvorbe podieľa a spolurozhoduje o jej realizácii. Všeobecné uplatňovanie princípu participácie vytvára predpoklady na priamy prístup jednotlivcov či skupín k politickým rozhodnutiam a vytvára predpoklady na uplatnenie plnej demokracie.

Sociálna spravodlivosť Spravodlivosť je zásadnou otázkou spoločenského spolunažívania

Podľa A. Anzenbachera môžeme chápať „spravodlivosť“:

1. ako vlastnosť (cnosť) osôb – napríklad sudca je spravodlivý
2. vlastnosť sociálneho stavu, respektíve sociálnych daností, napríklad daňový systém je spravodlivý.

Tri zásady sociálnej spravodlivosti:

1. každému rovnako
2. každému podľa jeho potrieb
3. každému podľa jeho zásluh

Celkove rozlišujeme pri sociálnej spravodlivosti štyri dielčie aspekty:

1. distributívny - žiada, aby sa rozdeľovanie príjmov, majetku a moci v spoločnosti posudzovalo podľa účinkov na tie osoby, ktorých hmotné potreby nie sú uspokojované.
2. komutatívny – výmenná spravodlivosť vyžaduje statočnosť a čestnosť pri všetkých dohodách a obchodoch, treba zachovať rovnováhu medzi výkonom a protivýkonom (za slušnú prácu a výkon aj zodpovedajúcu odmenu, ale za slušnú mzdu aj kvalitnú prácu).
3. participatívny – (spravodlivosť podieľania sa) ľudia majú povinnosť podieľať sa aktívne a produktívne na živote spoločnosti, ale spoločnosť im to musí aj umožniť
4. legálny - vyžaduje férové používanie práva, rovnosť každého pred zákonom, nestrannosť súdov.

Sociálna spravodlivosť sa musí orientovať na všeobecné dobro, na záujmy budúcich generácií. obsah sociálnej spravodlivosti nie je nemenný. Ako sa vyvíja spoločnosť, tak bude sa vyvíjať aj konkrétna náplň sociálnej spravodlivosti.

14. Funkcie sociálnej politiky

 definícia funkcií ako schopnosti vyvolávať určité efekty

 definícia ochrannej, rozdeľovacej, prerozdeľovacej, homogenizačnej, stimulačnej a preventívnej funkcie

FUNKCIE  SOCIÁLNEJ  POLITIKY

Funkcie soc. politiky sa chápu ako schopnosť vyvolávať určité efekty či účinky vo vzťahu k objektom (cieľovým skupinám), schopnosť sledovať a  realizovať určitú vedomú, cielene zameranú činnosť a úlohy.

Funkcie : ochranná, rozdeľovacia a prerozdeľovacia, homogenizačná, stimulačná a preventívna

1. ochranná funkcia - riešenie už vzniknutých soc. udalostí, kedy je jednotlivec či soc. skupina (napr. rodina) zvýhodnená vo vzťahu k ostatným - či už v ekonomickom alebo soc. zmysle. Ide o zmiernenie či odstránenie dôsledkov určitých soc. udalostí spojených so svetom práce ( napr. nezamestnanosť, škodlivé pracovné prostredie, zlá príjmová situácia viacdetných rodín, staroba, choroba, osirenie a pod.). Je to historicky najstaršia funkcia soc. politiky, ktoré primárne vyplýva z humanitných snáh spoločnosti a sekundárne z potreby ochrany človeka ako pracovnej sily.
2. rozdeľovacia a prerozdeľovacia funkcia - nejde len o rozdeľovanie dôchodkov , ale aj o účelové začlenenie ľudí do spoločnosti. Ťažisko prerozdeľovacej funkcie spočíva v modifikácii prvotného rozdeľovania, v prerozdelení toho, čo už raz bolo nedokonale či nespravodlivo rozdelené trhom. Cieľom je zmierniť rozdiely a nerovnosti v životných podmienkach ľudí.

Pri prerozdeľovaní sa uplatňujú dva prístupy :

* normatívny - stavia otázku o akú distribúciu sa treba usilovať a ako ju presadzovať

* pozitívny - stavia   otázku  opodstatnenosti,  vhodnosti  redistribúcie  založeného  buď   na

filantropii, ušľachtilosti, alebo sa naopak opierala o fenomén sebeckosti či nátlaku

3. homogenizačná funkcia - má za cieľ smerovať k určitému príjmovému vyrovnaniu, k zmierňovaniu sociálnych rozdielov v životných podmienkach sociálnych subjektov a k odstraňovaniu neodôvodnených rozdielov. Homogenizácia neznamená novelizáciu podmienok života, ale proces, kedy spoločnosť poskytuje rovnaké šance vzdelávať sa, pracovať, starať sa o svoje zdravie.
4. stimulačná funkcia - jej poslaním je podporovať, podnecovať, vyvolávať žiaduce soc. chovanie sa jednotlivcov a soc. skupín v ekonomickej oblasti, ale aj mimo nej . Zahŕňa tie opatrenia soc. politiky, ktoré svojimi efektmi ovplyvňujú výkonnosť pracovného potenciálu, jeho produktivitu, ako aj opatrenia, ktoré sa nepriamo premietajú do celkového prospechu spoločnosti. Ide najmä o opatrenia vzdelávacej politiky, politiky zamestnanosti, zdravotnej politiky, o rozmer kúpnej sily sprostredkovaný v nemalej miere vývojom soc. príjmov a i.
5. preventívna funkcia – má snahu predchádzať určitým škodám na živote a zdraví, predchádzať nepriaznivým soc. situáciám (chudoba, nezamestnanosť). Soc. politika tu musí svojimi opatreniami smerovať k odstraňovaniu príčin rôznych nepriaznivých soc. situácií, ktoré bránia integrácii človeka do spoločnosti. Predkladá rozsiahlu osvetovú činnosť, rozvinutie poradenstva každého druhu (napr. pre voľbu povolania, pre nezamestnaných, toxikomanov, psychologické a právne poradenstvo atď).

FUNKCIE SOCIÁLNEJ POLITIKY PODĽA STRIEŽENCA

6. ochranná – historicky prvotná (bratstvá, družstevníctvo, spoločné dobro, solidarita  a subsolidarita, prerozdeľovanie a distribúcia)
7. regulačná – pôsobí smerom k homogenizácii spoločnosti, jej integrácii a reintegráciis prepojením na hospodársky rozvoj.
8. spoločenská -  je spojená so stimulačnou a motivačnou zamestnanosťou, ktorá je silne ovplyvňovaná preventívnymi opatreniami.
9. kontrolná – touto funkciou získava mocenská politika novú kvalitu, ekonomická sféra nadobúda rozmer sociálnej efektivity, nové dimenzie dáva vzdelávacej, zdravotnej, bytovej politike a pod.

Funkcie sociálnej politiky

Funkciami soc. politiky sa rozumie jej schopnosť vyvolávať určité efekty či účinky vo vzťahu k objektom (cieľovým skupinám), schopnosť sledovať a realizovať určitú vedomú, cieľove zameranú činnosť a úlohy. Najčastejšie sa uvádzajú tieto funkcie: ochranná, rozdeľovacia a prerozdeľovacia, homogenizačná, stimulačná a preventívna.

1./ Ochranná funkcia

Pod ochrannou funkciou sa myslí riešenie už vzniknutých soc. udalostí, kedy je jednotlivec či soc. skupina (napr. rodina) zvýhodnená vo vzťahu k ostatným – či už v ekonomickom alebo soc. zmysle. Ide tak o zmiernenie či odstránenie dôsledkov určitých soc. udalostí spojených so svetom práce (napr. nezamestnanosť, škodlivé pracovné prostredie) alebo s rodinnými a životnými udalosťami (napr. zlá príjmová situácia viacdetných rodín, staroba, choroba, osirenie a pod.). Je to historicky najstaršie funkcia soc. politiky, ktorá primárne vyplýva z humanitných snáh spoločnosti a sekundárne z potreby ochrany človeka ako pracovnej sily.

2./ Rozdeľovacia a prerozdeľovacia funkcia

Pri rozdeľovacej a prerozdeľovacej funkcii nejde len o rezdeľovanie dôchodkov, ale aj o účelové začleňovanie ľudí do spoločnosti. Ťažisko prerozdeľovacej funkcie spočíva v modifikácii prvotného rozdeľovania, v prerozdelení toho, čo už raz bolo nedokonale či „nespravodlivo“ rozdelené trhom. S tým je spojené riešenie rozdielov a nerovností v životných podmienkach ľudí. Pri prerozdeľovaní príjmov a bohatstva sa uplatňujú dva prístupy – normatívny a pozitívny.

Normatívny prístup stavia otázku, o akú redistribúciu sa treba usilovať a ako ju presadzovať (či na základe prospešnosti a využiteľnosti alebo rovnosti).

Pozitívny prístup stavia otázku opodstatnenosti, vhodnosti redistribúcie, ktorá by mala byť presadzovaná z hľadiska širšieho spoločenského záujmu založeného buď na filantropii (dobročinnosti), ušľachtilosti, alebo sa naopak opierala o fenomén sebeckosti či nátlaku.

3./ Homogenizačná funkcia

Homogenizačná funkcia má za cieľ smerovať k určitému príjmovému vyrovnaniu, k zmierňovaniu soc. rozdielov v životných podmienkach sociálnych subjektov a k odstraňovaniu neodôvodnených rozdielov. Homogenizácia neznamená novelizáciu podmienok života, ale proces, kedy spoločnosť poskytuje rovnaké šance vzdelávať sa, pracovať, starať sa o svoje zdravie atď., a to podľa individuálnych schopností a predpokladov, ktoré sú základom odôvodnených a prirodzených rozdielov medzi ľuďmi.

4./ Stimulačná funkcia

Poslaním stimulačnej funkcie je podporovať, podnecovať, vyvolávať žiadúce soc. chovanie sa jednotlivcov a soc. skupín v ekonomickej oblasti, ale aj mimo nej. Zahŕňa tie opatrenia soc. politiky, ktoré svojimi efektmi ovplyvňujú výkonnosť pracovného potenciálu, jeho produktivitu, ako aj opatrenia, ktoré sa nepriamo premietajú do celkového prospechu spoločnosti. Ide najmä o opatrenia vzdelávacej politiky, ale aj o opatrenia politiky zamestnanosti, zdravotnej politiky, o rozmer kúpnej sily sprostredkovaný v nemalej miere vývojom soc. príjmov a i.

5./ Preventívna funkcia

Preventívna funkcia má snahu predchádzať určitým škodám na živote a zdraví, predchádzať nepriaznivým soc. situáciám (chudoba, nezamestnanosť). Soc. politika tu musí svojimi opatreniami smerovať k odstraňovaniu príčin rôznych nepriaznivých soc. situácii, ktoré bránia integrácii človeka do spoločnosti. Predpokladá rozsiahlu osvetovú činnosť, rozvinutie poradenstva každého druhu (napr. pre voľbu povolania, pre nezamestnaných, toxikomanov, psychologické a právne poradenstvo atď.).

15. Ciele sociálnej politiky a sociálne práva občanov

 pomoc, povinnosť a právo

 Všeobecná deklarácia ľudských prác /história, vznik a štruktúra práv/

 sociálne práva občanov

Ciele soc. politiky

Každý soc. subjekt má svoju soc. politiku. Niekedy ju uplatňuje vedome a dobrovoľne, inokedy z donútenia a zo strachu.

Soc. politika môže byť cielená alebo inštrumentálna. Ak sú soc. ciele a záujmy dôvodom vzniku a rozvoja soc. subjektu alebo zmyslom jeho existencie, hovoríme o cieľovej soc. politike. Ak sú ciele subjektu iné a jeho soc. politické záujmy sú len prostriedkom k ich dosiahnutiu, hovoríme o inštrumentálnej povahe soc. politiky.

Každý subjekt sleduje soc. politikou dvoje záujmy a ciele, či už ide o ciele konečné, alebo inštrumentálne.

Soc. politické ciele každého subjektu sa vyvíjajú a menia v čase podľa zmeny záujmov subjektov alebo podľa zmien soc. prostredia, v ktorom pôsobia. Soc. prostredie má svoj podmienky a svoju klímu (vzájomný vzťah soc. subjektov v danom soc. čase).

Ciele soc. politiky sú spoločensky a historicky podmienené. Najčastejšie reagujú na potreby a vyjadrujú záujmy príslušníkov spoločensky slabších vrstiev, ktoré sa organizovali a vyvinuli politický tlak avšak za predpokladu, že uspokojenie týchto potrieb je prijateľné i pre vrstvy spoločensky silnejšie. V každej historickej dobe sú teda soc. politické ciele výsledkom kompromisu pri riešení soc. potrieb a záujmov. V tomto zmysle sú dobovo podmanené.

Postupné zmeny obecných sociálne - politických cieľov v jednotlivých obdobiach je možné zovšeobecniť. Mažme hovoriť o vývoji od pomoci človeku cez povinnosť štátu až po práva občanov voči štátu a susedom. V súčasnosti  sa stala miera realizácie ľudských práv merítkom hodnotenia soc. politických cieľov.

Pomoc ako cieľ

Na začiatku bola pomoc. Pomoc je charakterizovaná tým, že niekto inému niečo poskytne alebo pre neho niečo vykoná. Cieľom pomoci je uspokojiť individuálnu potrebu podľa predstáv toho, kto pomáha.

Každá spoločnosť v každej dobe musela riešiť problém svojich soc. odkázaných príslušníkov, pretože vo väčších počtoch predstavovali hrozbu pre jeho fungovanie.

Spôsoby riešenia s núdzou boli rôzne podľa toho, kto pomoc potreboval – či otrok, poddaný alebo slobodný človek. Podľa toho sa vyvíjali aj formy riešenia – od Solónových reforiem v Grécku, ktoré riešili najmä dlžné otroctvo slobodných až po starostlivosť poskytovanú obcami tým, ktorí k nej v 19. stor. mali domovské právo.

Európska civilizácia na tejto ceste mnohokrát zmenila ciele svojej soc. politiky. Pomoc ako postoj a prístup je už výsledkom určitej úrovne civilizačného vývoja. Spočiatku boli chorí otroci zabíjaní a zdravotne postihnutí zhadzovaní zo skaly alebo navždy posielaní do lesov. Zákaz svojvoľného usmrcovania a jeho nahradenie inštitúciami pomoci možno označiť za prvý veľký posun v soc. politických prístupoch.

Povinnosť  ako cieľ

Trvalo celé tisícročia, kým bola dobročinnosť vystriedaná povinnosťou obce a štátu starať sa o zbedačených občanov. Kvalitatívna zmena spočíva v tom, že koncepcia „môžeš pomôcť“ sa zmenila na koncepciu „musíš pomôcť“. Definuje sa však stále len povinný subjekt, nie povinnosť človeka.

Prvý nesmelý ktorý na tejto ceste uskutočnili v rannom stredoveku Karlovci vo franskej ríši. Pod vplyvom cirkevnej filantropie a na výzvy pápeža nielenže zakázali usmrcovanie chudobných, ale vyhlásili povinnosť pána starať sa o chorých a práceneschopných.

Postupne všetky európske štáty vzali na seba povinnosť starať sa o chudobných. Najvyspelejšie štáty sa v súčasnosti nielenže všeobecne zaväzujú starať o chudobných, ale stanovili tiež hranicu, pod ktorou je občan považovaný za chudobného. Tým doplnili svoju povinnosť o právo občana na pomoc.

Ľudské práva

Iba v tomto storočí štáty uznali, že občan má právo na ľudský a dôstojný život. Nová kvalita je v tom, že namiesto definovania formy a obsahu povinnosti štátu sa vychádza z prirodzeného práva človeka, ktoré štát musí uspokojovať.

Dejiny Európy sú aj dejinami úsilia o právo človeka na dôstojnú existenciu, dejinami úsilia o to, aby človek mal subjektívne práva, ktoré musia rešpektovať ostatní občania štát. Z daru sa postupne stal nárok.

Za prvú deklaráciu týchto ľudských práv sa považuje  biblických desatoro. Prehlásením imperatívu nezabiješ za božský príkaz bolo uznané právo človeka na život, nepokradneš  bolo uznané právo na súkromný majetok atd. Tak sa mravné kódexy monoteistických náboženstiev stali prvou sociálnou normou.

Aristotelove ponímanie o spravodlivosti a cnosti vymedzilo prvý ideový rámec pre rozvoj prirodzených ľudských práv a občianskej spoločnosti slobodných ľudí. Mravné príkazy však museli zahŕňať formy práva objektívneho i subjektívneho. Objektívnym právom (pozitívne právo ) sú zákony a nariadenia (právny poriadok). Ako subjektívne sú označované práva a povinnosti jednotlivých občanov, ktorá im objektívne právo poskytuje, zaručuje(garantuje) a vymáha (sankcionuje).

Práva poddaných ako prvý uznal anglický kráľ Jindřich I. (110-1135). Tento syn normandského dobyvateľa zaručil anglosaským barónom, že bude ctiř práva a platné obyčaje poddaných, aby si u nich zaistil podporu pre svoje výboje.

Listina Magna charta Libertatum mala princíp vlády práva. Tým, že nadradila zákon nad vôľu panovníka, stala sa prvým krokom k uznaniu prirodzených práv človeka a obmedzenosti kráľovského absolutizmu.

Ďalším dôležitým krokom bola Virginská deklarácia (1775, Amerika), ktorou GEORG Washington vyhlásil právo človeka zúčastňovať sa na veciach verejných. Deklarácia sa stala základom prirodzených politických práv. Všetky tieto prúdy vyústili v revolučnom Francúzsku, kde v r. 1789 Národné zhromaždenie vyhlásilo Deklaráciu ľudských práv. Jakobínsky konvent ju ešte doplnil o práva sociálne(1974). Pod vplyvom tejto Deklarácie Rada Európy ešte prijala Sociálnu chartu (1961), ktorá dopĺňa a konkretizuje sociálne práva.

Všeobecná deklarácia ľudských práv bola len politickým dokumentom. K vytvoreniu sústavy medzinárodnoprávnych záväzkov na poli ľudských práv došlo až v r.- 1966. Vtedy OSN prijala dva pakty o ľudských právach, ktoré sú ratifikované a majú tú podobu záväzného medzinárodného dokumentu. Pod tlakom najmä SSSR a jeho spojencov boli vypracované dva pakty:

► o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach a

► o občianských a politických právach.

S myšlienkou písomného vyjadrenia ľudských práv, ktoré definuje vzťah „človek – občan – štát“ , prišiel prezident USA Franklin Roosevelt. Vyslovil ju v Atlante pri príležitosti vzniku OSN v r. 1944.

Proces medzinárodnoprávnej kodifikácie ľudských práv zavŕšilo prijatie rady ďalších dokumentov. OSN prijala Deklaráciu o právach dieťaťa (1959) a Dohodu o právach dieťaťa(1989). Rada Európy prijala Európsku sociálnu chartu, ktorá bola prijaté členskými štátmi Rady Európy v r. 1961. V r. 1988 bol prijatý Dodatkový protokol k európskej sociálnej charte a v r. 1991 Pozmeňovaní protokol.

Všeobecná Deklarácia ľudských práv (1948)

Vychádza z koncepcie prirodzených ľudských práv. je definíciou toho, čo človeku musí patriť, aby sa mohol plne realizovať v spoločnosti. Tieto práva súvisia s jeho ľudskou existenciou, s jeho právom prejavovať sa ako osobnosť a s jeho právom na dôstojný život..

Základným právom človeka je právo na život. K tomu, aby mohol svoje právo realizovať, musí spoločnosť:

► jeho život chrániť

► poskytnúť mu podmienky pre dôstojný život.

Táto štruktúra sa skladá z práv:

► občianskych

► politických

► hospodárskych

► sociálnych

► práva na vzdelanie a kultúrny priestor.

Občianske práva

Zaručujú človeku: život, rovnosť, slobodu, ochranu osobnosti, súkromie.

Podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv sú všetci ľudia rovní a slobodní čo do dôstojnosti a práv.

Politické práva

Patrí k nim:

–   právo byť občanom štátu

1. sloboda byť osobnosťou
2. právo združovať sa, aby mohol hájiť svoje záujmy a
3. právo slobodne sa pohybovať.

Ekonomické práva

Sú dve: vlastniť majetok

   pravo na prácu.

Kultúrne práva

Zahŕňajú:

4. právo na vzdelanie
5. právo zúčastňovať sa kultúrneho života
6. právo na ochranu morálnych a materiálnych záujmov, vedeckej, literárnej  alebo umeleckej tvorby.

Sociálne práva človeka

Spoločenský vývoj  európskej civilizácie je charakteristický trajektóriou ľudských práv od prostého „nezabiješ“  až po právo na dôstojný život a rozvoj osobnosti. Preto demokratické usporiadanie spoločnosti so zabudovanými sociálnymi zárukami dôstojnej existencie človeka sa zatiaľ javí ako prirodzený vrchol pyramídy spoločenského rozvoja.

Právo na prácu

Právo na prácu v demokratickej spoločnosti znamená možnosť zvoliť si slobodne zamestnanie v uspokojivých pracovných podmienkach za primeranú odmenu, právo získať prácu v hraniciach spoločenských možností alebo peňažnú podporu v nezamestnanosti, ktorá by zaistila životnú úroveň primeranú a ľudsky dôstojnú.

Právo na prácu nie je samoúčelné. Je to prostriedok, ktorý má každému občanovi zaistiť na jednej strane podiel na národnom dôchodku, úmerný jeho schopnostiam a fyzickým možnostiam, na strane druhej plné uplatnenie vlastnej osobnosti. Právo na prácu je jeden zo základných nástrojov sociálnej emancipácie človeka.

Právo na prácu podľa zákona realizujú úrady práce, sprostredkovateľne a služby zamestnanosti. Organizujú bezplatnú poradenskú službu a sprostredkujú ponuku zamestnania.

Právo na prácu ak nie je zaistené účinnými opatreniami na trhu práce, je legitimáciou k dávkam v nezamestnanosti Súčasťou práva na prácu je i právo na vzdelanie a na náležitú prípravu do zamestnania. V r. 1996 vyhlásila Európska únia aktívnu politiku zamestnanosti ako jednu zo svojich priorít.

Právo na uspokojujúce pracovné podmienky

Pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach človeka v súlade s Všeobecnou deklaráciou ľudských práv uznáva  ako právo na uspokojivé pracovné podmienky najmä právo na:

► odmenu, ktorá sa poskytuje  ako minimum všetkým pracovníkom

7. spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlíšenia
8. slušný život pre občana a jeho rodinu

► bezpečné a zdravotné nezávadné pracovné podmienky

► rovnakú príležitosť pre všetkých dosiahnuť v zamestnaní povýšenie na náležitý vyšší stupeň, pričom nebudú)ú uplatňované iné kritéria ako dĺžka zamestnania a schopnosti

► odpočinok, zotavenie a rozumné vymedzenie pracovných hodín a pravidelnú dovolenku, a odmenu v dňoch verejných sviatkov.

Právo na primeranú životnú úroveň

Dnes sa vo všeobecnosti uznáva, že zdravie je základným determinantom životnej úrovne. Podľa mnohých európskych ústav má občan právo na dosiahnuteľnú úroveň fyzického a duševného zdravia. V záujme plného uskutočnenia tohto práva má štát prijať opatrenia, ktoré budú zahŕňať najmä:

9. kroky k zníženiu počtu potratov a kojeneckej úmrtnosti a k zdravému vývoju dieťaťa
10. zlepšeniu všetkých stránok vonkajších životných podmienok a priemyselnej hygieny
11. prevenciu, liečenie a kontrolu epidemických chorôb, chorôb z povolania a iných chorôb
12. vytvorenie podmienok, ktoré by v chorobe zaistili lekársku pomoc a starostlivosť všetkým občanom.

Štát má plne rešpektovať základné právo každého občana na oslobodenie od hladu a preto od svojich programov vlády európskych štátov často vkladajú opatrenie potrebné:

13. k zlepšeniu spôsobu výroby, uchovania a distribúcie potravín plným využitím technického a vedeckého poznania.....
14. k zaisteniu spravodlivej distribúcie  svetových zásob  potravín v pomere k spotrebe s prihliadnutím k problémom  tak zemí dovážajúcich potraviny ako zemí potraviny vyvážajúcich.
15. K tomu má štát zaručiť minimálnu mzdu, ktorá umožní slušný a dôstojný život.

Právo na rodinu

Štát ma v duchu svojich záväzkov  vyplývajúcich z paktu o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach  občanov zaistiť:

16. najširšiu možnú ochranu a pomoc rodine, ktorá je prirodzenou základnou jednotkou spoločnosti, najmä pri jej založení a po dobu, kedy zodpovedá za starostlivosť a výchovu neplnoletých detí
17. zvláštnu ochranu matkám v priebehu primeraného obdobia pred a po narodení dieťaťa vrátane platenej dovolenky
18. zvláštne opatrenia pre ochranu a pomoc všetkým deťom a mládeži proti vykorisťovaniu, predčasnému zamestnávaniu, ohrozeniu mravnosti a zdravia.

Právo na sociálne zabezpečenie

Toto právo patrí medzi vymoženosti 20. Stor. Toto právo vyšlo z myšlienky, že je treba čeliť „nezodpovednosti ľudí“ a donútiť občanov postaraj sa o seba v dobe nezamestnanosti a tak obmedziť rozsah  sociálnej solidarity len na tých, ktorý sa o seba takto postarať nemôžu.

Toto právo je podrobne rozpracované v dohovoroch Medzinárodnej organizácie práce. Základnými dohodami sú:

19. dohoda o soc. zabezpečení
20. o rovnosti zaobchádzania.

Pre jednotlivé odvetvia soc. zabezpečenia boli potom vypracované zvláštne dohovory v oblasti:

21. zdravotnej starostlivosti a nemocenského poistenia
22. starobného, invalidného a pozostalostného poistenia
23. úrazového odškodnenia
24. poistenia v nezamestnanosti
25. materských a rodinných dávok

Právo na slobodu združovania

Právo na slobodu združovania zahŕňa i právo na kolektívne vyjednávanie, petičné iné stým spojené práva. Podľa tohto práva má každý právo združovať sa na obranu svojich záujmov.

Medzinárodná organizácia práce toto právo upravila podrobne v dohovoroch:

26. práva združovacieho na kolektívneho vyjednávania
27. slobody združovania
28. robotníckych zástupcov
29. priemyselných vzťahov.

16. Sociálne udalosti a ich krytie                            

 všeobecná definícia sociálnej udalosti

 predmet sociálnej politiky, základné parametre merania úrovne sociálnej politiky

 základné skupiny sociálnych udalosti

Predmetom soc. politiky sú činnosti spojené s:

1. regulovaním podmienok práce a života človeka (soc. podmienky a prostredie človeka)
2. organizovaním spolupráce jedincov v zložitých soc. procesoch (soc. manažment)
3. ochranou človeka pred nepriaznivými dôsledkami udalostí v ľudskom živote, ktoré človek nevie zvládnuť vlastnými silami, soc. subjekt je pripravený pomôcť zmierniť alebo odstrániť ich príčiny, následky a sprievodné javy (sociálne udalosti)

Vo všeobecnom zmysle slova je teda predmetom soc. politiky:

1. regulácia: niečo niekomu nariadiť alebo zakázať
2. ochrana – sociálna polícia: niekoho pred niečím ochrániť
3. služba: niečo pre niekoho vykonať alebo urobiť alebo mu niečo dať

Regulácia v demokratickej spoločnosti zahŕňa, ako vydávanie záväzných pravidiel správania sa ľudí, tak vydávania povolení, príkazov a zákazov v jednotlivých prípadoch usilujúcich o to, aby človek realizovaným svojich práv a slobôd nenarušoval práva a slobody iných ľudí. (vydávanie licencie, povolení, akreditácie, zákazu príkazu apod.)

Polícia v demokratickej spoločnosti zahŕňa činnosti ako je dohľad, monitorovanie, audit, inšpekcia atď. nad činnosťami ľudí, aby realizáciou svojich práv a slobôd nenarušovali práva a slobody iných ľudí.

Služba v demokratickej spoločnosti zahŕňa činnosti, ktorými sociálny subjekt pomáha ľuďom tým, že im poskytne radu, dávku alebo službu.

Regulácia, polícia a služba môžu byť svojou povahou

- ochranná (soc. prevencia) alebo

- zabezpečovania (soc. terapia) alebo

- reštitučná či rehabilitačná (soc. rehabilitácia).

Soc. prevencia zahŕňa činnosti smerujúce k ochrane človeka v jeho prirodzenom soc. prostredí pred tým, aby:

1. z neho z nejakého dôvodu nevypadol (úraz, nemoc z povolania, reorganizácia či reštrukturalizácia ekomickej činnosti, či jeho zamestnávateľa apod.)
2. si pre budúcnosť vytvoril podmienky pre rozvoj v tomto pre neho prirodzenom prostredí (zdravotná prevencia, vzdelanie, školenie atď.)
3. nesťažil podmienky zotrvania v pre neho prirodzenom prostredí (rekvalifikácia, bývanie apod.)

Štát poskytuje sociálnu ochranu nielen v prípadoch keď nastala sociálna udalosť. Chráni aj preventívne pred vznikom sociálnej udalosti regulujúc podmienok práce. Hlavnou ochranou človeka je ochrana pred trestnou činnosťou iných. Druhou dôležitou ochranou sú zákazy a príkazy dané zamestnávateľom pracovným právom. Treťou ochranou je ochrana poskytovaná členom rodiny rodinným právom. Štvrtou ochranou a prevenciou je poskytnutie správneho práva všetkým občanom (formou hygienickej ochrany, preventívnou zdravotníckou starostlivosťou, sociálnym poradenstvom)

Soc. zabezpečenie (terapia) zahŕňa činnosti súvisiace so soc. udalosťami pre ktoré človek vypadol z jeho prirodzeného prostredia.

Soc. rehabilitácia zahŕňa činnosti súvisiace s reintegráciou človeka do jeho prirodzeného soc. prostredia (návrat do práce a výrobnej činnosti, návrat do rodinného prostredia, návrat do komunity a spoločenského života apod.

Zvláštne postavenie má sociálna práca a úsilie vo vzťahu k minoritám, kedy ide o ich prispôsobenie sa životu s prevažujúcim obyvateľstvom v danom území , pri zachovaní ich národnej identity a rešpektu k ich kultúre a jazyku. Nejde ani o ochranu, terapiu či rehabilitáciu, ale o socializáciu.

Úroveň sociálnej politiky (kvalitatívna i kvantitatívna) sa posudzuje podľa predmetu. Základnými parametrami merania sú:

1.osobný rozsah soc. ochrany,

2.vecný obsah soc. ochrany

3. vecný rozsah soc. ochrany

4.nástroje soc. ochrany, ich voľba i rozsah.

Osobný rozsah určuje, komu je sociálna ochrana, zabezpečenie alebo služba určená.

Vecný obsah a rozsah soc. politiky je definovaný:

- úkonmi a udalosťami v živote ľudí, ktoré sú uznané ako soc. udalosti

- podmienkami, v ktorých sa ľudia nachádzajú a za ktorých sa ochrana poskytuje.

- úrovňou sociálnej ochrany, ktorú subjekty poskytujú pri jednotlivých soc. udalostiach.

Človek prežíva rôzne situácie, ktoré vyvolávajú určité potreby. Potreby sú buď bežné (požívanie stravy) a človek ich vie a môže uspokojiť svojimi vlastnými silami v prirodzených procesoch, alebo sú neobvyklé, mimoriadne (choroba) a človek nemá silu tak urobiť. Potom hu hrozí strata zdravia, ktorú už nevie napraviť v tomto prípade hovoríme o riziku.

Riziko môže byť spôsobené vlastným pričinením, úkonom inej osoby alebo nezávisle na ľudskom konaní, teda udalostí. Pre osoby, ktorých sa riziko týka, sú vždy dôležité jeho príčiny a obsah. Tak napríklad pôrod dieťaťa je z hľadiska rodičov výsledok pohlavného styku (úkonu), avšak z hľadiska dieťaťa je to okolnosť nezávislá na jeho vôli (udalosť). Pre dieťa sú následky zásadnej (existenčnej) povahy v dobe, kedy je bezbranné, nie tak pre rodičov.

Keď je riziko spoločensky uznané za objektívne a zaslúži si pozornosť niektorého sociálneho subjektu, jeho sociálnej politiky, hovoríme o soc. riziku. Ak je predmetom súkromnoprávneho poistenia, označuje sa ako poistné riziko.

Je dôležité či ide o úkon alebo udalosť. Ak ide o úkon, je prevencia ľahšia, ako keď ide o udalosť. Svoje úkony môže človek ovplyvniť svojím rozhodovaním ešte predtým, než k úkonu pristúpi, resp. než ho vykoná. Udalosť sa stane. V oboch prípadoch treba poskytnúť sociálnu ochranu. Soc. ochranu môže používať i ten, kto schudobnie vlastnou vinou. Pomoc sa však vylučuje tam, kde úkon úmyselne smeroval k vylákaniu pomoci.

Ak je soc. riziko predmetom záujmu štátu alebo niektorého verejnoprávneho systému, hovoríme o soc. udalosti. Pojem sociálna udalosť označuje riziko, ktoré je spoločensky uznané za závažné a vyžadujúce spoločenskú ochranu, pretože postihnutá osoba alebo rodina nie sú schopní jeho dôsledky odvrátiť.

Sociálne udalosti sú vyvolané:

1. zmenou zdravotného stavu

2. stratou zamestnania

3. materstvom, zakladaním rodiny a výchovou detí

4. starnutím

5. sociálnou dezintegráciou.

Občania sa dostávajú do rôznych životných situácií:

1. prirodzených (fyziogénnych)

 biologických (narodenie, dospievanie, tehotenstvo, stárnutie)

 sociálnych (životný štart, založenie rodiny)

2. neprirodzených (patogénnych)

 biologických (choroba, invalidita)

 sociálnych (dezintegrácia, samota, chudoba)

V niektorých životných situáciách sú ľudia ohrození:

1. stratou príjmu
2. mimoriadnymi veľkými výdavkami
3. mimoriadnymi zdravotnými či sociálnymi obmedzeniami

Životné situácie môžu byť vyvolávať i ďalšie psychické, sociálne, etické dôsledky. Nie sú však spojené s ekonomickými dôsledkami,  nebývajú predmetom verejného záujmu a preto nebývajú považované za soc. udalostí. Štát uznáva vybrané životné situácie za naliehavé a organizuje pre ne riešenie. Životné situácie, ktoré sú verejnoprávne uznané a je s nimi spojené soc. opatrenie v prospech postihnutého, sa označujú ako soc. udalosti.

Soc. zabezpečenie sa pri jednotlivých sociálnych udalostiach spravidla poskytuje v rámci právnych pomerov, založených:

1. zo zákona (povinné poistenie proti následkom pracovných úrazov a choroby z povolania
2. úradným výrokom (rozhodnutím o poskytnutí štátneho sociálneho príspevku alebo soc. pomoci
3. zmluvou (pracovnou zmluvou, poistnou zmluvou)

Poskytnutie soc. ochrany sa obvykle spája so soc. udalosťami, ktoré sú právnymi udalosťami. Právna udalosť je skutočnosť, ktorá spravidla nie je vyvolaná správaným dotknutej osoby a na ktorú právo viaže vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov, práv a povinností. Je objektívnou právnou skutočnosťou, vznikajúcou nezávisle na vôli príslušnej osoby.

Soc. zabezpečenie spája so soc. udalosťou právne následky:

1. bezprostredne (právo vzniká tým, že udalosť nastala, ako narodenie dieťaťa a vznik nároku na pôrodné)

2. sprostredkovane (aby právo vzniklo, musí nastať ešte ďalšia udalosť)

Pri vzniku soc. udalosti, vznikne právo na určitý druh ochrany. Ak sa stane soc. udalosť, poistenej osobe vznikne buď nárok zo zákona alebo zmluvy alebo právo žiadať o poskytnutie určitej dávky z niektorého systému soc. ochrany.  

Soc. udalosť môže byť uznaná právom alebo zmluvou alebo dodatočne až po svojom vzniku, výrokom štátnej alebo neštátnej organizácie. Soc. udalosti môžu byť predvídateľné a nepredvídateľné, odvrátiteľné a neodvrátitieľné.

V súčasnosti rozlišujeme šesť základných skupín soc. udalostí, súvisiacich:

1. so zdravotným stavom – s chorobou a invaliditou
2. s rodinou – so zakladaným rodiny, s materstvom, s výchovou detí v rodine a zlyhaním rodiny a stratou živiteľa
3. s vekom – so starnutím
4. s nezamestnanosťou
5. s núdzou
6. s neprispôsobením – so sociálnou dezintegráciou ľudí alebo skupín ľudí, neprispôsobenie sa normálnemu životu.