Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Katolícka univerzita / Pedagogická fakulta / Štatnicové otázky Metódy SP (pre Bc.)

Metódy SP 5-15 (metody_sp_5_-_15_(bez_9,11_-_kika_r.).doc)

5. Metóda sociálneho hodnotenia. Diagnostikovanie. Proces diagnostikovania. Schopnosti a vedomosti vyžadované od sociálneho pracovníka v procese diagnostikovania

Diagnostikovanie – vznikla ako nástroj poznávania ľudí v praktickej činnosti – skúmania ich psychickej zrelosti, spôsobilosti pre určité pracovné alebo spoločenské funkcie a pod. Prebiehajú prostredníctvom všetkých činností, ktoré sú vykonávané s klientom (pozorovanie správania, interview, testovanie priebehu problému, vlastné poradenstvo, psychoterapia a pod.)

Proces diagnostikovania – diagnostika sa považuje za východisko práce poradcu (sociálneho pracovníka) a nástroj, na základe ktorého možno určiť miesto indivídua v populácii, posúdiť jeho spôsobilosť na výkon v povolaní, zhodnotiť jeho reálne limity v rôznych krízových situáciách, ako i jeho možnosti sebarealizácie v spoločnosti. Spočíva v získaní kľúčových informácií o sociálnych problémoch klienta a v ich zhodnotení. (TOKÁROVÁ – Sociálna práca)

Diagnostika v praxi sociálneho pracovníka

DIAGNOSTIKA A KĽÚČOVÉ ZNALOSTI O KLIENTELE (Rezníček str. 36)

Pred vlastnou intervenciou musí sociálny pracovník vyhodnotiť získané informácie o klientele tak, aby mohol jednať v záujme nápravy. Sociálna práca je založená na presvedčení, že cielenými krokmi je možné znížiť nepriaznivý sociálny vplyv, prípadne výskyt takých javov ako napr. zanedbávanie a týranie detí, podvýživa, zlé hygienické návyky, nedostatočná integrácia postihnutých do väčšinových spolkov, delikvencia mladistvých, závislosť na alkohole, drogách, konfliktné partnerské spolužitie, chudoba, nezamestnanosť, osamelosť

alebo zločinnosť. Vzhľadom na to, že sociálna práca nie je všemocná, a že širšia spoločnosť nemá prostriedky k tomu, aby sa vysporiadala so všetkými spoločenskými javmi, je potrebné sociálne problémy dobre prebádať a podľa diagnózy využiť objektívne ………… zdroje tam, kde je možné najpravdepodobnejšie očakávať prípadne najľahšie dosahovať zmenu alebo nápravu. V sociálnej práci spočíva diagnóza v zistení kľúčových informácií o sociálnych problémoch klienta a ich vyhodnotení.

Najzákladnejšou metódou získavania týchto informácií je riadený rozhovor, okrem neho sa ešte využíva dotazníkové šetrenie, nepriame projektívne metódy, rôzne štandardizované testy, pozorovania v prirodzenom prostredí, pozorovanie v modelovej situácii, sebapozorovanie klientov a analýza existujúcich dokumentov. Sociálna práca v západných štátoch často využíva metódy vyvinuté inými disciplínami, najmä psychodiagnsotikou a sociometriou, ako sú napr. testy IQ a osobnosti, genogramy (rodokmene) a sociogramy a.p.
Pre vlastnú potrebu boli v sociálnej práci vyvinuté rôzne záznamové schémy a zoznamy údajov (napr. zoznamy denných činností, ktoré je klient schopný vykonávať alebo prehľady úloh na ďalšie obdobie a pod.). Obsahová stránka základných informácií, ktoré sociálny pracovníci získavajú od klienta zahŕňa:
- identifikačné údaje (meno, dátum narodenia, adresa)
- dôvod k sociálnej práci (zjavný prípadne skrytý problém)
- rodinné pozadie klienta (rodinný stav, vzťah k členom rodiny)
- sociálne pozadie klienta (blízky ľudia, spoločenské postavenie)
- telesný stav klienta (zdravie a hygiena)
- intelekt a dosiahnuté vzdelanie
- emocionálne správanie (temperament a vystupovanie)
- schopnosť riešiť problémy
- zamestnanecká a ekonomická situácia klienta
- bývanie klienta
- podmienky stravovania a jeho celkové osobné bezpečie
- celkový dojem z klienta
Hlavné požiadavky kladené na informácie sú najmä objektívnosť a prehľadnosť. Sociálny pracovníci by ich mali spracovávať, ak je to možné v krátkom jednoduchom a logickom súhrne s ohľadom na dodržiavanie zásady ochrany osobnosti klienta proti možnému zneužitiu informácií. Požiadavku prehľadnosti a stručnosti pomocne spĺňa dotazník, ktorý zhromaždené dáta do určitej miery štandardizuje a umožňuje ich porovnateľnosť alebo ďalšiu využiteľnosť napr. vo výskume. Priebežne písané správy zasa dobre zachytávajú dymaniku zmien v situácii klienta, aj keď im chýba stručnosť a prehľadnosť. Je teda vhodné priebežne ich zhŕňať.
Relatívne najobjektívnejšiu a najkomplexnejšiu predstavu môže sociálny pracovník získať v prirodzenom prostredí klienta. Na rozdiel od kancelárskeho prostredia v úrade alebo ústave v takomto prípade ponúka možnosť nadviazať nemenej formálny vzťah, klient nemusí byť príliš defenzívny a navyše môže svoju situáciu účinne demonštrovať. Z dynamiky rodinných vzťahov môžeme získať množstvo informácií o typickom sociálnom správaní a vyvodiť z nich závery o možnej účinnosti rôznych typov intervencie v prospech klienta. Rozhovor v domácom prostredí môže byť dostatočne hlboký a obsažný, zároveň však musíme rešpektovať súkromie klienta a nenavštevovať ich príliš neformálne, neohlásene alebo v nevhodnú dobu, aby klienti neprejavili odpor a neodopreli spoluprácu.

Preto je potrebná predbežná príprava, najmä pri prvom rozhovore s klientom. Sociálny pracovník by si mal o klientovi zhromaždiť dostupné informácie, pripraviť si základný plán rozhovoru a anticipovať pravdepodobné reakcie klienta. Počas rozhovoru by mal navodiť vhodnú atmosféru t.j. uvoľňujúce a povzbudzujúce podmienky na získavanie informácií. Mal by si uvedomovať ako pôsobí na klienta, najmä svojim neverbálnym prejavom. Postupne by mal od menej závažných problémov prejsť k problémovej oblasti, pričom témy by mali byť usporiadané hierarchicky. Sociálny pracovník by mal klientov aktívne a empaticky počúvať kontrolovať svoje emócie, nenáhliť sa a prispôsobovať svoj jazyk klientovi. Kladené otázky by mali byť otvorené (aby klient reagoval spontánne), ale cielené (aby neodbočoval od témy). Záznam z rozhovoru musí byť prevádzaný tak, aby nerušil klienta a sociálny pracovník by mal citlivo reagovať na špecifické rysy klienta (vek, pôvod, postihnutie atď.).
Prechod od prvého zhromažďovania informácií k ich zápisu a k diagnostike ako takej je samozrejme pozvoľný a hranica medzi nimi neurčitá. Obe činnosti však smerujú k identifikácii problému, kvôli ktorému klient prišiel do styku so zariadením a s jeho sociálnymi pracovníkmi a k jeho riešeniu alebo pokusom o jeho riešenie. Základné diagnostické metódy v sociálnej práci sú v podstate totožné s metódou získavania informácií, t.j. rozhovor, pozorovanie, a existujúca dokumentácia.
Podľa toho či sa pri intervencii zdôrazňujú sociálne alebo individuálne aspekty klientovho problému rozlišuje sa medzi sociodiagnostikou a psychodiagnostikou, prípadne medzi spoločensky a individuálne zameraným zisťovaním okolnosti jednotlivých prípadov. Podľa povahy prípadu sa potom uplatňujú viac sociologické alebo psychologické diagnostické metódy. 

Často je však toto rozlišovanie umelé najmä ak je klientov problém komplexnej povahy a je potrebné zaangažovať ostatných členov jeho rodiny či komunity.

6. Sociálne služby. Činnosti patriace do súboru sociálnych služieb. Formy sociálnych služieb, klasické a moderné formy sociálnych služieb. Cieľ sociálnej služby. Verejný a súkromný sektor, dobrovoľníci v sociálnych službách. Ekonomické aspekty sociálnych služieb.

Sociálne služby – predstavujú špeciálny súbor činností zameraných na uspokojovanie individuálnych alebo aj kolektívnych potrieb, ktoré sa vykonávajú iným spôsobom, ako prevodom materiálnych statkov.

Činnosti patriace do súboru sociálnych služieb

Do tohto súboru patria predovšetkým činnosti zamerané:

 Na zabezpečovanie primeraných životných podmienok pre ľudí, ktorá svoju situáciu nevedia zvládnuť sami.

 Na vytváranie vhodných podmienok, ktoré by zabránili vzniku alebo nárastu negatívnych spoločenských javov.

 Na vytváranie podporných aktivít, ktoré zamedzia nepriaznivému sociálnemu vývinu jednotlivca, rodiny či spoločnosti.

Formy sociálnych služieb, klasické a moderné formy sociálnych služieb

V priebehu historického vývoja sa postupne od najprirodzenejšej formy sociálnej služby, za ktorú môžeme označiť opatrovateľskú službu, rozvinula celá škála sociálnych služieb, ktoré môžeme rozdeliť na klasické a moderné.

Ku klasickým patria:

 Ústavná starostlivosť o chorých, starých a zdravotne handicapovaných občanov,

 útulky pre bezdomovcov,

 penitencionárna a postpenitencionárna starostlivosť,

 opatrovateľská starostlivosť,

 sociálne poradenstvo, ktoré sa však u nás nerozvíjalo adekvátne jeho rozvoju v zahraničí. V súčasnej dobe tvorí samostatnú metódu sociálnej práce.

K moderným patria:

 sociálne dôchodkové pripoistenie, cieľom je ľahšie zvládnutie ekonomických problémov v starobe,

 domáce opatrovateľské (aj ošetrovateľské) služby,

 intermediálne, poloústavné formy starostlivosti, ktoré sa začali rozširovať už v 80-tych rokoch – tzv. denné pobyty pre deti, mládež i dospelých, zdravotne handicapovaných občanov a pre občanov vysokého veku,

 street worker – sociálny asistent, pracovník pre prácu so staršími deťmi a mládežou v ich prirodzenom prostredí. Táto služba patrí do oblasti prevencie a je zameraná na ochranu pred sociálnu patológiou prostredníctvom ponuky pozitívnych alternatívnych činností, orientuje sa na tzv. "zdravý životný štýl",

 prepravné služby pre zdravotne handicapovaných,

 osobný asistent (personal asistent) ako nová kvalita opatrovateľských služieb,

 zabezpečovanie podmienok na prežitie – služby orientované na tú skupinu občanov, ktorá samotná nemá záujem na zmene vlastnej sociálnej situácie a nespolupracuje ani so sociálnymi pracovníkmi (tzv.dobrovoľní bezdomovci a pod.)

Cieľ sociálnych služieb

Cieľom organizovanej sociálnej služby je zabezpečenie a ochrana sociálneho blaha čiže určitej úrovne kvality života všetkých občanov, ktorá je vyjadrená v oficiálnej sociálnej politike štátu. Prekročenie tejto úrovne znamená nárast klientov  závislých na sociálnej pomoci štátu, sociálnych nepokojov, kriminality, zvýšenie chorobnosti, rozšírenie rôznych druhov infekčných ochorení a pod., čo v konečnom dôsledku vedie k ochromeniu štátu ako politického orgánu, a tým aj k ohrozeniu tej časti jeho občanov, ktorí sociálnu službu nepotrebujú.

Verejný a súkromný sektor, dobrovoľníci v sociálnych službách

Najčastejšie sa môžeme stretnúť s delením sociálnych služieb do troch skupín:

1. verejný sektor,   2. súkromný sektor,   3. dobrovoľníci

Verejný sektor, čiže sociálne služby financované a riadené štátom, možno chápať ako prostriedok, pomocou ktorého štát uskutočňuje svoju politiku (Spicker, 1996). Aby mohol realizovať vlastnú sociálnu politiku, je potrebné, aby v rámci verejného (štátneho) sektoru boli zriaďované

 služby potrebné na udržanie minimálnej všeobecnej životnej úrovne – ide predovšetkým o reziduálnu starostlivosť tvoriacu určitú záchrannú sieť pre ľudí, ktorí sa nedokážu inak vyrovnať so svojou sociálnou realitou,

 služby, ktorými štát zároveň vykonáva i kontrolnú činnosť, napr. v oblasti sociálno-právnej ochrany detí a mládeže,

 služby, ktoré sú z ekonomického hľadiska výhodnejšie pri organizácii štátom.

Väčšina autorov sa prikláňa k názoru, že štát by mal pristupovať k budovaniu sociálnych služieb až po tom, keď sa dokáže, že ostatné sektory zlyhali.

Súkromný sektor – sem patria sociálne služby, ktoré sú poskytované súkromnými fyzickými či právnickými osobami a môžu vznikať:

 Ako alternatíva k štátnym službám (napr.domovy pre ľudí vo vysokom veku). U nás sú to napr. fungujúce domovy dôchodcov, ktoré sú svojou podstatou internátnym zariadením, alebo malokapacitné  penzióny zachovávajúce intimitu aj vo vysokom veku a zároveň poskytujúce potrebné služby. Klient si potom vyberá z alternatívnej ponuky verejného a súkromného sektoru, pričom pri výbere rozhodujú ponúkané služby, ich kvalita, množstvo, ale aj ekonomická náročnosť ponúkaných služieb.

 Ako doplnok k štátnym službám. Ide o zavádzanie nových foriem služieb, ktoré štát buď neposkytuje vôbec, alebo ich poskytuje len vo vybraných lokalitách, napr. vo veľkých mestách.

Zriaďovanie sociálnych služieb nesie vždy so sebou určité riziká. K týmto rizikám patrí možnosť ich náhleho zrušenia z dôvodu ekonomickej stratovosti, negatívnej selekcie a pod.

Dobrovoľníctvo – je sektor veľmi pestrí, tvorený malými spolkami miestneho významu až po veľké, profesionálne organizácie. Rozsah služieb poskytovaný prostredníctvom dobrovoľníkov je mimoriadne široký. Zameriavajú sa na všetky úseky sociálnej práce – od práce s deťmi až po seniorské služby. Aj činnosti, ktoré dobrovoľníci vykonávajú, sú veľmi rôznorodé. Ide o práce manuálneho charakteru (napr.pri výstavbe zariadení), ale tiež o priamu prácu s klientom, o organizovanie tejto činnosti, získavanie finančných prostriedkov na činnosť a pod. Dobrovoľníctvo svojím charakterom pôsobí ako doplnková služba k službám zriaďovaným štátom. Nový rozmer dávajú sociálnym službám najnovšie legislatívne normy, ktoré nadobudli účinnosť 1. apríla 2002:

 Zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce

 Zákon č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe

 Zákon č. 313/2001 Z.z. o verejnej službe

Ekonomické aspekty sociálnych služieb.

Do oblasti sociálnych služieb patria aj otázky ich ekonomickej racionality a efektivity. Sociálne služby sú:

1. z pohľadu klienta – významnou aktivitou, pretože mu pomáhajú zvládnuť mimoriadnu sociálnu situáciu, v ktorej sa ocitol,

2. z pohľadu štátu – ekonomicky nákladnou aktivitou.

Pri rozhodovaní o ich množstve a rozsahu sa uplatňujú v štáte nielen humanisticko-sociálne kritériá, ale aj parciálne hospodárske záujmy. Ekonomické kritériá často rozhodujú o zriadení či nezriadení určitej formy sociálnej služby. Ekonomická náročnosť poskytovaných služieb je natoľko závažnou otázkou, že formy a druhy sociálnych služieb, ktoré je štát povinný poskytovať na vlastné náklady, bývajú vyjadrené spravidla v legislatívnych normách konkrétneho štátu. Na Slovensku je takouto normou Zákon č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci. (TOKÁROVÁ – Sociálna práca)

7. Opatrovateľská (asistenčná) služba ako špecifická forma sociálnej práce

Opatrovateľská služba      Opatrovateľská služba sa poskytuje občanovi, ktorý pre svoj nepriaznivý zdravotný stav potrebuje pomoc inej osoby, pri zabezpečovaní nevyhnutných životných úkonov, nevyhnutných prác v domácnosti, alebo kontaktu so spoločenským prostredím, najmä sprievodom, tlmočením v posunkovej reči pre nepočujúce osoby a predčítaním na základe odporúčania zdravotníckeho zariadenia. Opatrovateľská služba sa poskytuje aj dieťaťu do skončenia povinnej školskej dochádzky, ak osobnú, celodennú a riadnu starostlivosť o dieťa nemôžu z vážnych dôvodov poskytovať alebo zabezpečiť rodičia alebo občan, ktorý prevzal takéto dieťa do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe rozhodnutia príslušného orgánu. Opatrovateľskú službu možno poskytovať aj vtedy, ak sa jednej matke súčasne narodili tri deti a viac detí alebo v priebehu dvoch rokov opakovane narodili dvojčatá.      Táto služba sa poskytuje prednostne v byte občana. 

Pojem určenie príjemcu a úkony opatrovateľskej

Opatrovateľská služba je jednou z foriem sociálnej pomoci, ktorá sa  využíva na riešenie sociálnej núdze občana.

Opatrovateľská služba sa poskytuje:

A - občanovi, ktorý pre svoj nepriaznivý zdravotný stav potrebuje pomoc inej osoby pri zabezpečovaní nevyhnutných životných úkonov, nevyhnutných prác v domácnosti alebo kontaktu so spoločenským prostredím,

B - dieťaťu do skončenia povinnej školskej dochádzky, ak osobnú, celodennú a riadnu starostlivosť o dieťa nemôžu z vážnych dôvodov poskytovať alebo zabezpečiť rodičia alebo občan, ktorý prevzal takéto dieťa do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe rozhodnutia príslušného orgánu,

C - matke, ktorej sa súčasne narodili 3 a viac detí alebo v priebehu 2 rokov opakovane narodili dvojčatá; v týchto prípadoch sa môže opatrovateľská služba poskytovať do dovŕšenia 3 rokov veku detí.

1. Mesto poskytuje opatrovateľskú službu občanovi s trvalým pobytom na území mesta Prievidza, ktorý o túto službu požiada.
2. Opatrovateľská služba sa poskytuje na zabezpečenie  nevyhnutných životných úkonov, nevyhnutných prác v domácnosti a na zabezpečenie kontaktu  so spoločenským prostredím.
3. Opatrovateľská služba je forma  sociálnej pomoci a vykonávajú ju opatrovatelia, ktorí sú zamestnancami mesta.

Podmienky a postup pri poskytovaní opatrovateľskej služby        

1. Opatrovateľská služba sa poskytuje na základe písomnej žiadosti doručenej Mestskému úradu v Prievidzi.

Žiadosť musí obsahovať:

1. potvrdenie o príjme žiadateľa a spoločne posudzovaných osôb (manžel, manželka, deti) v kalendárnom mesiaci, v ktorom bola podaná žiadosť a za posledných 12 mesiacov pred podaním žiadosti, u dôchodcov posledné rozhodnutie o výške dôchodku a potvrdenie o výške dôchodku z pošty,
2. odporučenie ošetrujúceho lekára na poskytovanie opatrovateľskej služby.

2. Mestský úrad  vykonáva prešetrenie opodstatnenosti žiadosti.
3. Na základe šetrenia sa určí objektívny rozsah úkonov opatrovateľskej služby.
4. Opatrovateľskú službu schvaľuje primátor Mesta Prievidza rozhodnutím o poskytovaní opatrovateľskej služby.
5. Opatrovateľská služba sa poskytuje v domácnosti občana v pracovných dňoch v čase od 7.00 do 15.30 h prostredníctvom opatrovateľov, s ktorými mesto uzatvára pracovný pomer.
6. Poverený zamestnanec mestského úradu je oprávnený navštíviť občana v domácnosti za účelom zistenia účelnosti poskytovanej služby.
7. Za opatrovateľskú službu si opatrovaný občan platí úhradu v zmysle § 40, § 41, § 42, § 45 zákona č. 195/98 Z.  z. o sociálnej pomoci v platnom znení.
8. Úhrada za opatrovateľskú službu v kalendárnom mesiaci sa určí podľa rozsahu poskytovaných nevyhnutných životných úkonov, nevyhnutných prác v domácnosti a zabezpečenia kontaktu so spoločenským prostredím a výšky úhrady za jednotlivé úkony v prepočte na 22 pracovných dní v príslušnom mesiaci.
9. Úhrada sa platí do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca na účet mesta.

10. Úhrada  za  poskytovanú  opatrovateľskú  službu  poskytovanú občanovi, ktorý podľa §  

     42 zákona č. 195/1998 Z.z. o  sociálnej  pomoci v  platnom znení nie je povinný   platiť

     úhradu  alebo  platí  len  časť  úhrady, mesto požaduje postupne od manžela, manželky,

     detí alebo rodičov.

11. Občanovi,  ktorý  z  rôznych  dôvodov  nežiada poskytovanie opatrovateľskej služby na

dobu dlhšiu ako tri týždne, sa vydá rozhodnutie o zastavení poskytovania opatrovateľskej služby. O opätovnom poskytovaní opatrovateľskej služby sa vydá rozhodnutie na základe písomnej žiadosti občana.

12. Pri  poskytovaní  opatrovateľskej  služby  sa  primerane  použije zákon č. 71/1967 zb. o

     správnom  konaní  (správnom poriadku ) v  platnom  znení,  zákon   č. 601/2003  Z.z. o

     životnom  minime  a o zmene a doplnení  niektorých zákonov v  platnom znení a zákon

     č. 36/2005 Z.z. o rodine  o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Vymedzenie úkonov opatrovateľskej služby a výšky úhrad za tieto

1. Nevyhnutné životné úkony:

1. bežné úkony osobnej hygieny vrátane holenia, pomoc pri obliekaní a vyzliekaní, pomoc pri presune na vozík a z vozíka na lôžko a z lôžka,  pomoc  pri použití WC                                         8,- Sk/deň
2. kúpanie                                                                                          20,- Sk/deň
3. donáška obeda, dovoz obeda alebo iného teplého  jedla, pomoc pri podávaní jedla a pri pití                                                                                                                                 10,- Sk/deň

d)   dohľad                                                                                            20,- Sk/hod.

2.   Nevyhnutné práce v domácnosti        

a)  donáška uhlia, donáška dreva, vynesenie popola, donáška vody, kúrenie vo vykurovacích telesách a ich čistenie                                                                                                   15,- Sk/deň

b)  nákup a ďalšie nevyhnutné činnosti súvisiace s prevádzkou domácnosti                           15,- Sk/deň

c)  práce spojené s udržiavaním domácnosti                                                60,- Sk/deň

d)  príprava a varenie raňajok, obeda prípadne olovrantu alebo večere - diéta                25,- Sk/deň

e)  pranie osobnej bielizne, žehlenie osobnej a ostatnej bielizne                               10,- Sk/kg

1. Na tomto  VZN sa uznieslo MsZ dňa 25.2.2003 uznesením č. 88/03
2. Doplnok č. 1  k  VZN schválilo MsZ dňa 28.6.2005 uznesením č. 192/05 a nadobudol účinnosť 1.8.2005

8. Nadviazanie terapeutického vzťahu medzi klientom a sociálnym pracovníkom. Základné metódy a princípy.

terapeutická komunita – Terapeutická komunita (tk) pracuje na nasledujúcich princípoch: aktívny podiel pacientov na liečení, vytváranie dobrej komunikácie na všetkých úrovniach, podiel členov na rozhodovaní, kolektívnosť, sociálne učenie, pri ktorom dostáva člen komunity rýchlu spätnú väzbu o tom, ako jeho chovanie pôsobí na druhých.  Terapeutické komunity pre liečbu závislosti sa vyznačujú aj inými pravidlami.  Medzi ne patrí aj vnútorná diferenciácia komunity. Od skúsenejších členov komunity, teda tých, ktorí sú v nej dlhšie a osvedčili sa , sa očakáva väčšia zodpovednosť a aktívnejší podiel na liečbe ostatných a naopak zato sú im poskytované určité výhody. Väčšina TK pre závislých, má jasné, konkrétne a všeobecne známe pravidlá. TK bývajú „drug free“, čo znamená, že nie je povolené do komunity prinášať  alkohol a drogy. Závažné porušenie pravidiel  znamená ukončenie liečby, menej závažné porušenie pravidiel prináša dočasný pokles v hierarchii komunity na nižší stupeň s menšou mierou výhod, prípadne iné znevýhodnenia. Liečba v TK môže trvať niekoľko mesiacov až dva roky.  Medzi takéto TK, nepatriace do rezortu zdravotníctva patria aj Monar, Synanon, Daytop

Terapeutická prax

V prvom rade je klient rovnocenným partnerom terapeutovi. Klient je expert na svoj život, svoje túžby a možnosti. Terapeut nemusí klientovi rozumieť aby mu bol užitočný. Terapeut je expert na vedenie rozhovoru, ktorý má byť pre klienta dostatočne inšpiratívny, aby sa prostredníctvom neho cez vyjednávanie a napĺňanie zákazky mohol zbaviť svojho trápenia. Terapeut potrebuje podľa Ludewiga zvládnuť dilemu: konať cielene (pomáhať) a zároveň nevedieť, kam svojim konaním klienta privedie. Terapeutove pôsobenie možno zhrnúť do dvoch činností: potvrdzovanie (klienta) a otváranie (nového). Potvrdzovanie znamená napojovanie sa na klienta, vniknutie do klientovho sveta,  vytváranie dôvery – preukazovaním záujmu o klienta a snaha spolupracovať s ním (rešpektovať jeho cieľ a spôsob jeho dosahovania). Otváranie znamená byť v terapii prítomný ako druhý, od klienta odlišný a seba sama reflektujúci človek. To umožňuje dávať klientovi nové nápady (byť citlivý na výnimky, úspechy, paradoxy v rozprávaní), reflektovať spoluprácu s klientom (otvárať nezvyčajné otázky ako: Prečo robíme v terapii práve to, čo robíme ? K čomu nám to bude ?), viesť klienta k hľadaniu svojich možností, zdrojov, súvislostí s témou rozhovoru. A pri tom všetkom sa držať vyjednanej zákazky, overovať si, či v rozhovore idú správnym smerom. Tak možno klientovi pomôcť vymaniť sa z problémového systému s rozhodnúť sa pre „iný život“ – viac podľa vlastných predstáv, bez nežiadúceho trápenia.

Intervencie delí Ludewig na tri základné druhy:

1. kladenie otázok, jeho cieľom nie je získavanie informácií ale aktivovanie nevyužitých zdrojov klienta. Medzi silné nástroje patria tzv. cirkulárne nástroje – otázky cielené na skúmanie funkcie symptómu v rámci rodiny (Kto ako vidí problém ? Aké sú rozdiely vo vnímaní problému ? Čo si myslia členovia rodiny jeden o druhom, že ako vidia problém ?) Typické je tiež zameranie otázok na kontext problému (Koho každého sa problém týka ? Aké očakávania od terapie majú zainteresovaný členovia problémového systému ?), výnimky v probléme, spôsoby zvládania problému v minulosti a pod.
2. reflektovanie – v priebehu celého rozhovoru je pre terapeuta užitočné vydeliť svoju pozornosť okrem samotnému rozhovoru aj reflektujúcemu metapohľadu na prebiehajúci rozhovor. To znamená pýtať sa samého seba otázky ako: „Ako to že sa rozhovor uberá práve týmto smerom ? Prečo sa pýtam práve toto ? Držíme sa zákazky ? Je niečo prekvapujúce ? Nič neprekvapuje, ako to ?,...“. Vyjadriť svoje reflexie môže terapeut v priebehu alebo na konci stretnutie a priniesť tak nové pohľady, ktoré môžu prispieť k uvoľneniu príliš pevných a problémových štruktúr u klienta. Tom Anderson prišiel so špecifickou metódou reflexie: s reflektujúcim tímom. V takomto usporiadaní terapie terapeut rozhovor s klientom jeden alebo niekoľkokrát zastaví a dá priestor pre reflexie prísediacich kolegov, ktorí sa snažia svojimi nápadmi obohatiť rozhovor. Relketujúci tím sa zameriava na ocenenie klienta, reflektovanie odkiaľ kam šla v rozhovore reč (Pracujú ešte na pôvodnej zákazke alebo ju zmenili ?) a poskytnutie nápadov vo forme fantázií, možností, alternatívnych pohľadov.
3. doporučovanie – typickým príkladom je technika záverečnej intervencie. V nej je terapeut direktívnejší, viac prejavuje svoje názory – na rozdiel od dovtedajšieho priebehu rozhovoru, kedy terapeut hlavne kládol otázky. Záverečná intervencia môže obsahovať ocenenie klienta (najlepšie so zdôvodnením prečo ho oceňujeme), reformuláciu zákazky (skrátene rekapitulovať kadiaľ išiel rozhovor, na akej zákazke sa pracovalo) a posolstvo vo forme komentáru (metafory, príbeh, myšlienka) alebo domácej úlohy (na pozorovanie, konanie alebo predvídanie vlastného konania).

„Terapia má za cieľ zmierniť alebo odstrániť trápenie tak rýchlo, ako je to len možné“. Problémové systémy s ktorými terapeut pracuju, alebo presnejšie povedané do ktorých vstupuje a následne ich spoluvytvára, sledujú svoju vnútornú logiku. Ich „problémom“ je ich téma, preto takto chápané „problémy“ nie sú principiálne riešiteľné. Je tu však alternatíva rozvinúť inú komunikáciu, podporiť členstvá klienta v iných sociálnych systémoch, čím jeho členstvo v problémovom systéme a tým aj trápenie zanikne.

Vymedzenie pojmu

Pod pojmom premenná na strane terapeuta si môžeme široko zadefinovať všetky charakteristiky, ktoré súvisia s terapeutom a nemusia byť bezprostredne viazané iba na terapeutickú situáciu. Pomerne komplexne ich pokrýva rozdelenie podľa Beutler, Machado, Allstetter-Neufeldt (1994), ktorý rozdeľujú premenné na strane terapeuta podľa vlastnej taxonómie pozostávajúcej z dvoch dimenzií. Prvú dimenziu tvorí dichotómia objektívnych (z vonku pozorovateľných) charakteristík a subjektívnych (vnútorných, subjektom referovateľných) charakteristík. Druhú dimenziu tvorí rozdelenie na situačne stabilné črty (ktoré sú relatívne terapeutom neovplyvniteľné) a pre terapeutický prístup špecifické stavy (ktoré sa menia a vyvíjajú).

Tým nám vzniknú štyri základné skupiny:1. objektívne situačne stabilné črty, sem patria napr.: vek, pohlavie, národnostná alebo etnická príslušnosť;
2. subjektívne situačne stabilné črty, sem patria napr.: osobnosť, copingové stratégie, hodnoty, postoje, presvedčenia, well-being;
3. objektívne pre terapeutický prístup špecifické stavy, sem patria napr.: profesionálne zázemie, terapeutické štýly, terapeutické intervencie;
4. subjektívne pre terapeutický prístup špecifické stavy, sem patria napr.: terapeutické vzťahy, očakávania, terapeutická orientácia.

Z nášho pohľadu považujeme za najmenej významné a úplne neovplyvniteľné premenné, ktoré sú zaradené pod skupinou objektívne situačne stabilné črty. Toto sú premenné, na ktoré nemá terapeut žiaden dosah a pravdepodobne aj najmenej ovplyvňujú proces i výsledok terapie. Určité odkazy na to, že ženy môžu byť lepšími terapeutkami než muži, najmä pre ženské klientky (Beutler et al., 1986 in Beutler, Machado, Allstetter-Neufeldt 1994), sú nie veľmi presvedčivé a limitované najmä tým, že neboli skúmané ďalšie charakteristiky týchto terapeutov.
Druhé v poradí sú premenné nazvané subjektívne situačne stabilné črty. Tieto sú podľa nášho názoru naopak významným faktorom v procese terapie. Domnievame sa, že toto by mohla byť ťažisková oblasť výskumu premenných na strane terapeuta a predpokladáme, že do tejto oblasti pravdepodobne mierila i poznámka C. Rogersa uvedená vyššie. Je otázne nakoľko sú tieto črty ovplyvniteľné napr. terapeutickým výcvikom. Podľa nás sú to určité talenty, ktoré je možné, ak ich človek má, rozvíjať a zušľachťovať. Pravdepodobne však nie je možné ich v sebe vytvoriť.
Tretími sú objektívne pre terapeutický prístup špecifické stavy. Tieto premenné sú prevažne získané vzdelávaním sa v určitom type psychoterapie, ktoré následne ovplyvňuje aj správanie sa alebo spôsob uvažovania terapeuta. Je pravdepodobné, že vyškolenie sa v inom type terapeutického pôsobenia môže viesť aj k zmene v týchto premenných. Z nášho pohľadu sú tieto premenné vlastne premennými daného terapeutického prístupu a teda nebudú predmetom našich ďalších úvah.
Poslednou skupinou sú subjektívne pre terapeutický prístup špecifické stavy. Tieto premenné sú takisto ovplyvnené vzdelávaním sa v psychoterapii avšak sú viac zvnútornené a podľa nás pravdepodobne bližšie korešpondujú so subjektívnymi situačne stabilnými črtami. Zaujímavé by napríklad bolo zistenie či jestvuje súvislosť medzi terapeutickou orientáciou a tým aké má terapeut hodnoty, postoje, presvedčenia alebo akého je osobnostného typu. Domnievame sa, že by sme mohli pre určité typy terapeutov vyšpecifikovať tzv. ego-syntónne alebo naopak tzv. ego-dystónne terapeutické prístupy.
Pokiaľ ide o terapeutický prístup zameraný na človeka ten považuje za svoje ťažisko najmä premenné nachádzajúce sa v tejto skupine a to predovšetkým tie, ktoré sa týkajú terapeutického vzťahu. Sú to Rogersom (1959) postulované nevyhnutné a postačujúce podmienky terapie, ktorými na strane terapeuta sú: empatia, kongruencia a akceptácia. Napriek tomu, že väčšina ľudí tieto schopnosti má, predsa len sa domnievame, že ľudia s istými charakteristikami nachádzajúcimi sa medzi premennými v druhej skupine, budú vykazovať vyššiu úroveň v týchto schopnostiach. Takí by potom, aspoň v prístupe zameranom na človeka, mohli byť zručnejší a ľahšie "vzdelateľní". Jednalo by sa v podstate o rozvoj ich prirodzeného talentu ako sme uviedli vyššie.
V ďalšom texte sa budeme podrobnejšie venovať premenný, ktoré sa nachádzajú na strane subjektívnych charakteristík.

10.  Akceptácia, empatia a kongruencia v komunikácii s klientom (využitie empatie pri práci s klientom, význam kongruencie)

Empatia

Za empatiu považujeme schopnosť terapeuta v terapeutickom procese prežívať svet klienta klientovým štýlom prežívania a to až do takej miery, ako keby toto prežívanie vznikalo v samotnom terapeutovi.
Uvedená definícia pojmu empatie dáva, s odkazom na mieru tejto schopnosti, tušiť možné úrovne empatie. Mearns a Thorne (1997) uvádzajú štyri úrovne empatie, resp. empatických odpovedí:
0. úroveň - na tejto úrovni nevykazuje odpoveď žiadne porozumenie voči klientovmu prežívaniu;
1. úroveň - na tejto úrovni vykazuje odpoveď iba parciálne porozumenie tých aspektov prežívania, ktoré sú u klienta na povrchu jeho prežívania;
2. úroveň - na tejto úrovni vykazuje odpoveď presné porozumenie klientovmu prežívaniu. Táto úroveň sa niekedy nazýva presná empatia;
3. úroveň - na tejto úrovni vykazuje odpoveď hlboké porozumenie klientovmu prežívaniu, pričom toto porozumenie ide až za hranice klientovho aktuálneho uvedomovania si. Táto úroveň sa niekedy nazýva hlboká reflexia.
Dôležitosť empatie pre terapeutický proces bola potvrdená radom výskumov. Z vlastnej skúsenosti môžeme potvrdiť, že schopnosť čo najpresnejšie prežívať svet klienta tak, ako ho prežíva on vedie často k významnému prehĺbeniu vzťahu a následnému upokojeniu a uvoľneniu klienta, aspoň v čase terapeutickej interakcie. Empatia však nie je dôležitá iba pre terapeuta. Yalom (2003) napr. vyzýva terapeutov, aby učili empatiu aj svojich klientov a síce priamo v procese terapie. Terapeutické sedenie by však nemalo byť jediným miestom kde by mala prísť k slovu empatia. Domnievame sa, že schopnosť empatie by mala byť vlastná ľuďom, nech sa pohybujú v akejkoľvek profesionálnej či životnej role. Je dôležitá pre rodiča, aby vedel porozumieť svojmu dieťaťu, tiež pre manžela či manželku, aby sa dokázali navzájom chápať. Ďalej je iste dôležitá pre pedagóga, aby dokázal lepšie prispôsobiť svoj výklad, prístup potrebám a možnostiam svojich žiakov. V neposlednom rade by mala byť vlastná aj politikom, ktorí majúc v rukách moc, by nemali zabúdať na to čo a ako prežívajú občania.

Kongruencia

Za kongruenciu považujeme schopnosť terapeuta v terapeutickom procese konať v súlade so svojim vlastným vnútorným prežívaním, ktoré má vo vzťahu ku klientovi.
Pojem kongruencie je asi najťažšie zrozumiteľným pojmom medzi podmienkami terapeutického procesu. Domnievame sa, že podstatnou zložkou kongruencie je schopnosť terapeuta byť úprimný voči sebe samému a následne i voči klientovi. Je to schopnosť vzdialiť sa od sebou či klientom očakávanej role akéhosi "nadčloveka", ktorý je vždy iba milý. Kongruencia je schopnosť terapeuta vyjadriť svoje prežívanie voči klientovi, tak aby mu sprostredkoval neskreslenú informáciu o tom, ako vplýva klientovo správanie sa na terapeuta ako človeka. Tým mu ponúka vlastné svedectvo, ktoré môže klientovi pomôcť porozumieť tomu, ako môže byť klient vnímaný inými ľuďmi alebo aké kvality prežívania v nich môže jeho správanie vyvolávať.
Z uvedeného sa môže zdať, že kongruentný výrok terapeuta nesie v sebe vždy akýsi negatívny prvok kritiky alebo vyjadrenie negatívneho postoja voči klientovi. Avšak kongruentný výrok, ak je skutočne v súlade s terapeutovým prežívaním, môže rovnako dobre niesť i posolstvo o hlbokom záujme či náklonnosti terapeuta voči klientovi. Tiež často môže byť informáciou pre klienta o terapeutových pochybnostiach či limitoch, ktoré má v sebe v rámci terapeutického procesu s konkrétnym klientom.

Ak sa tak nedeje hovoríme, že terapeut je inkongruentný. Poznáme dva možné typy inkongruencie:1. terapeut si v danej chvíli neuvedomuje svoje prežívanie a teda nie je schopný, pokiaľ by to situácia vyžadovala, reagovať kongruentne;
2. terapeut si v danej chvíli uvedomuje svoje prežívanie, ale z rozličných dôvodov ho klientovi v relevantnej situácii nevyjaví.V prvom prípade ide o nedostatočný kontakt terapeuta so sebou samým, ktorý môže byť spôsobený napr. nedostatočným sebapoznaním alebo tiež potláčaním uvedomovania si vlastného prežívania v terapeutickom procese v dôsledku presvedčenia, že terapeutove prežívania nie je v terapeutickej interakcii dôležité. Na odstránenie takýchto "slepých" miest je potrebná pomoc supervízora a tiež je vhodné pokračovať vo vlastnej terapii.
V druhom prípade ide v podstate o neúprimnosť voči klientovi, ktorá môže byť spôsobená napríklad prijatím už vyššie spomenutej role akéhosi "nadčloveka" zo strany terapeuta alebo terapeutovou neistotou ak má vyjadriť napríklad svoju pozitívnu náklonnosť voči klientovi. Takáto reakcia môže byť tiež spôsobená terapeutovým strachom z toho či klient unesie to aké je terapeutovo prežívanie voči nemu. Podľa nás je dôležité, aby si terapeut v takýchto momentoch uvedomil, že to čo v ňom klient vyvoláva, môže vyvolávať i v iných ľuďoch a ak sa terapeut rozhodne nevyjaviť mu svoje prežívanie, tak ho ochudobňuje o možnosť čokoľvek s týmto faktom urobiť. Na záver treba poznamenať, že samozrejme pri kongruentnej reakcii je dôležitý aj spôsob a forma akou je táto reakcia klientovi podaná, ale to už nie je predmetom našej práce. Čitateľ môže nájsť konkrétne odporúčania v literatúre (pozri napr. Yalom 2003, Mearns a Thorne 1997)

Akceptácia

Za akceptáciu považujeme taký postoj terapeuta v terapeutickom procese, ktorým si terapeut cení klienta ako človeka bez ohľadu na to čo klient v rámci terapeutickej interakcie exploruje alebo ako sa správa.
Ak kongruencia bola najťažšie porozumiteľnou podmienkou terapeutického procesu, potom akceptáciu môžeme považovať za naj kontroverznejšiu podmienku. Je tomu tak najmä z toho dôvodu, že pojem akceptácie sa zamieňa so súhlasom voči všetkému čo klient hovorí alebo ako sa správa. Treba si však uvedomiť, že je rozdiel medzi oceňovaním klienta ako človeka a oceňovaním jeho správania. Domnievame sa, že v procese terapie je dôležité i to, aby sa klient naučil rozlišovať medzi vlastnou hodnotou a hodnotou svojho správania. Práve k tomu môže slúžiť akceptujúci postoj terapeuta. Terapeut môže nesúhlasiť s klientovými názormi alebo s jeho správaním, napriek tomu ho môže rešpektovať, môže si ho vážiť či oceňovať ho ako človeka. Tento fakt dáva klientovi pocit istoty a záruku, že ako človek má vždy svoju hodnotu. Často sa totiž stretávame s faktom, že klient vníma svoju hodnotu výlučne cez to ako sa správa, čo hovorí a či to všetko je správne.

Do tejto kategórie premenných možno zaradiť mnohé ďalšie odporúčania konkrétnych terapeutických prístupov, ktoré súvisia s tým čo a ako by mal terapeut v procese terapie robiť. Tie však nateraz nie sú v centre nášho záujmu. Čitateľ mnohé nájde v publikáciách napr. od Yaloma (2003), Mearnsa a Thornea (1997)

.12. Supervízia v sociálnej práci. Typy supervízie. Cieľ supervízie. Supervízia ako ochrana klienta, ako poradenstvo a preventívna činnosť v práci sociálneho pracovníka

Supervízia – podmienkou profesionalizácie práce je zdokonaľovanie systému vzdelávania, ktorý sociálnym pracovníkom umožní získať vysokoškolské vzdelanie. Pretože sa sociálna práca vyvíja v konkrétnom existujúcom sociálnom prostredí, vyvstáva potreba celoživotného vzdelávania sociálnych pracovníkov. Jednou z ciest ku kvalite sociálnej práce je efektívne naplánovaná a zorganizovaná odborná prax študentov, ako aj supervízia v rámci odbornej praxe.

Podľa Striežinca je supevízia jedným z metodických postupov na celkové zefektívnenie sociálnej práce a jej význam je hlavne pri príprave špecializovaných odborníkov. Jej úlohou je skĺbiť teoretické vedomosti s praktickými postupmi a skúsenosťami a nadobúdať praktické skúsenosti.

Supevízia v sociálnej práci

Supervízia vytvára priestor pre lepšie uchopenie vlastných rezerv v porozumení klientom. Akceptuje iný uhol pohľadu, hľadá riešenia bez poučovania, bez vyjadrovania hodnotiacich súdov a odmietania. So zodpovedajúcou mierou tolerancie, pochopenia a empatie pracuje supervízor s klientom ako s jedinečnou bytosťou. Supervízia je určitý spôsob atestácie sociálneho pracovníka, je to metóda kontinuálneho zvyšovania kompetencie poradcu, vedie pracovníka k samotnému vykonávaniu profesie, chráni klienta pred nekompetentnými a poškodzujúcimi intervenciami poradcu a súčasne chráni status profesie alebo profesijnej skupiny. Cieľom supervízie v sociálnej práci je zlepšiť profesionalitu sociálneho pracovníka. Predmetom supervízie v sociálnej práci je konkrétne praktické správanie sa a konanie sociálneho pracovníka. Supervízia v sociálnej práci je metódou nepretržitého zvyšovania odborných kompetencií sociálnych pracovníkov, ktorá pomáha sociálnemu pracovníkovi optimalizovať jeho odborné intervencie, chráni klientov pred poškodzovaním, udržiava vysoký odborný status sociálnej práce.

Typy supervízie

1. Tútorská – orientovaná najmä na vzdelávanie, pomáha študentom alebo začínajúcim pracovníkom osvojiť si základy práce s klientom.

2. Vzťahová – pomáha zlepšiť vzťahy v skupine.

3. Individuálna – s jednotlivcom.

4. Skupinová – s kolektívom, so skupinou, môžu to byť aj náhodne zoskupení ľudia, ktorí sa navzájom nepoznajú.

5. Riadiaca – orientovaná na skvalitnenie práce podriadených.

6. Interná – supervízor z vlastných pracovníkov.

7. Externá – supervízor z vonku, mimo pracoviska.

Cieľ supervízie

1. Verifikácia správnosti postupov pri práci s klientom (podriadeným), rodinou alebo skupinou.
2. Rozšírenie možností a alternatív práce s určitým prípadom.
3. Korigovanie neefektívnych postupov.
4. Prevencia poškodzovania klientov poradcom.
5. Učenie sa a zbieranie skúseností.
6. Hľadanie a nachádzanie možností a spôsobov, ako pracovať s klientom v jeho najlepšom záujme.

Supervízia ako ochrana klienta, ako poradenstvo a preventívna činnosť v práci sociálneho pracovníka

- zaručuje zvyšovanie profesionálnej kompetencie sociálnych poradcov,

- chráni klienta pred nekompetentnými intervenciami poradcu,

- vedie k rozširovaniu možností a alternatív pri riešení problémov klienta,

- vedie ku korigovaniu neefektívnych postupov,

- je prevenciou syndrómu vyhorenia u sociálnych pracovníkov a poradcov , ktorý sa prejavuje menšou citlivosťou ku klientom, formálnym prístupom, nezáujmom , snahou čo najskôr ukončiť prípad.

Supervízia je dynamický proces učenia sa, postavený na vzájomnej interakcii, kedy sa obidve strany učia a rastú zároveň. Supervíziu môžeme označiť ako druh poradenstva, v ktorom vedenie a učenie prebieha naraz. Supervidovaný hľadá vlastné riešenie problému pod odborným vedením supervízora. Supervízia je metóda kontinuálneho zvyšovania profesionálnej kompetencie jednotlivca, vedie pracovníka k samostatnému vykonávaniu profesie, chráni klienta pred nekompetentnými a poškodzujúcimi intervenciami a súčasne chráni status profesie. Supervízia pomáha supervidovanému získať vhľad do situácie, resp. nový pohľad na situáciu, nadhľad. Riešenie je výsledkom spoločného pátrania a objavovania.

(VAVREČKOVÁ V., Supervízia v odbornej praxi)

13. Dobrovoľníctvo v sociálnej práci. Minulosť, súčasnosť a budúcnosť dobrovoľníctva. Význam dobrovoľníctva pre súčasnú sociálnu prácu.

Dobrovoľníctvo – je vedomá, slobodne vykonávaná činnosť v prospech druhých, ktorú občania vykonávajú bezplatne. Dobrovoľník dáva časť svojho času, energie, schopností v prospech činnosti, ktorej náplňou je pomáhať tam, kde je pomoc potrebná a tým, ktorí si sami pomôcť nedokážu alebo kde oficiálne inštitúcie nestačia naplniť všetky potreby svojich klientov. Dobrovoľníctvo je často profesionálne organizované, pritom však nestráca svoju spontánnosť. Je však nielen zdrojom pomoci pre tých, ktorí pomoc potrebujú či významným zdrojom podpory činnosti neziskovej organizácie, ale pre každého zaangažovaného dobrovoľníka sa stáva zdrojom nových skúseností, zážitkov a príležitostí pre osobný rast.

Dobrovoľníctvo v historickom kontexte, súčasnosť a budúcnosť

Dobrovoľníctvo má v dejinách takú dlhú tradíciu ako ľudstvo samo. Prvé zmienky o dobrovoľnom darcovstve nachádzame už u antických autorov, dobrovoľná činnosť v prospech tých, čo sú odkázaní na pomoc, je zachytená i v literárnych prameňoch ďalekého východu, učili o nej Budha, Konfucius, svoje uplatnenie našla i u starozákonných Židov a neskôr Arabov. Zvlášť dobre sa táto činnosť začala rozvíjať od čias prvých kresťanov, keď plnenie evanjeliových prikázaní sa transformovalo do skutkov praktickej lásky: sýtiť hladných, napájať smädných, odievať nahých, prichýliť pocestných, starať sa o chorých, vykupovať väzňov, pochovávať mŕtvych. Naplnenie týchto myšlienok sa stalo základom pre zriadenie prvých charitatívnych sociálnych a zdravotníckych zariadení a nemocníc, u nás napr. v 11. storočí Špitál sv. Ladislava v Bratislave, charitatívno-sociálne ústavy pre chudobných, lazarety, xenodóchiá, špitály v Nitre, v Hronskom Beňadiku, Banskej Štiavnici, Levoči a inde (Levická J.,1998). Teda tradícia dobrovoľníckej práce v oblasti sociálnej a zdravotnej starostlivosti existovala od samého počiatku inštitucionalizovaných sociálnych služieb a zdravotníctva, ba tvorila ich podstatu.

Existuje viacero definícií dobrovoľníctva:

1. je v podstate nevynútená aktivita,
2. hlavným zámerom tejto aktivity je pomáhať,
3. dobrovoľník neočakáva za túto aktivitu finančný profit,
4. táto aktivita je prácou, nie hrou.

Dobrovoľníctvo ako spoločenský jav nie je také isté, ak bolo pred sto rokmi. Na začiatku 20. storočia vznikla kritická potreba sociálneho zaopatrenia, ktorá bola spôsobená industrializáciou. Charita bola väčšinou neorganizovaná. Ale neskôr v polovici 20. storočia sa i štát viac začal zapájať do organizovaného úsilia v sociálnej starostlivosti. V druhej polovici dvadsiateho storočia pozorujeme vo svete nárast dobrovoľníckych inštitúcií, ktoré sú zapojené do psychiatrickej starostlivosti, starostlivosti o väzňov a prepustených, do služieb pre mentálne handicapovaných i do geriatrickej starostlivosti.

Formálne a neformálne dobrovoľníctvo

Dobrovoľníctvo môžeme chápať v jeho dvoch základných podobách:

1. formálne dobrovoľníctvo – súčasť aktivít organizácie neziskového charakteru, ktorá sa praktizuje v spolupráci s jej platenými zamestnancami.
2. neformálne dobrovoľníctvo – poznáme najčastejšie vo forme susedskej pomoce, ktorá si nerobí nároky na finančné ohodnotenie a vykonáva sa zo slobodnej vôle toho, kto pomáha.

Význam dobrovoľníctva pre súčasnú sociálnu prácu

V súčasnom systéme sociálnych služieb a pomerne pevne riadenom systéme zdravotníckej starostlivosti je potrebné, aby sa ústav či nemocnica mohla na pomoc dobrovoľníka v dohodnutom rámci spoľahnúť. Pre dlhodobú a efektívnu spoluprácu medzi ústavom či nemocnicou a neštátnou organizáciou či dobrovoľníckym centrom. V sociálnych službách u nás dobrovoľníci pracujú v najrozličnejších oblastiach, najčastejšie v spolupráci s neštátnymi neziskovými organizáciami. Tieto vznikali na báze dobrovoľníctva ak vyjadrenie najvnútornejšej potreby občanov samotných prispieť k riešeniu sociálnych a iných problémov a potrieb vo svojom okolí. Vyprofilovalo sa tak množstvo sociálne zameraných občianskych združení, neziskových organizácií, ktoré poskytujú všeobecne prospešné služby, ale i nadácií a neinvestičných fondov, ktoré takéto služby financujú. Hoci v mnohých takýchto organizáciách platení profesionáli pracujú, ich činnosť je nemysliteľná bez práce dobrovoľníkov. Sú to napríklad komunitné združenia, kluby dôchodcov, združenia občanov s najrôznejšími zdravotným postihnutím, neziskové organizácie, pracujúce v prospech detí z detských domovov a špeciálnych škôl, útulky pre obete domáceho násilia, združenia pre pomoc drogovo závislým a podobne. Takáto práca je už v širšej verejnosti známa, aj keď je pri dnešnom zameraní ľudí na konzum a pohodlie málo pochopená a docenená. (LEVICKÁ J. – Úvod do sociálnej práce).

Úžitok z dobrovoľníckej práce pre dobrovoľníka:

1. zdroj informácií,
2. učí ich byť otvorený potrebám iných,
3. učí ich počúvať,
4. napĺňa v každom človeku byť užitočný a prospešný.

Kto nemôže byť dobrovoľníkom:

1. ten, kto má kriminálne sklony,
2. ten, kto má úchylky,
3. ten, kto je psychicky chorý.

Vlastnosti, ktoré by nemal mať dobrovoľník:

- nekomunikatívnosť, - netrpezlivosť, - neochotu, - nezodpovednosť, - nevyrovnanosť, - nezaujatosť, - necitlivosť, - neempatický, - skorumpovaný, - klebetný, - netolerantný, - apatický, - ľahostajný, - nervózny, - sebecký, - pesimista, - lenivý, - egocentrický, - karierista, - nepraktický, -nespoločenský, - neprispôsobivý, - rasistický, - nečestný .........

(Z poznámok zo zošita)

14. Fundraising, základné pojmy a financovanie v sociálnej práci

Fundreising – cielená a plánovaná činnosť, ktorá vedie k získavaniu finančných a nefinančných zdrojov na programy pre vlastné fungovanie.

Fandreisor – je človek, ktorý je zodpovedný za fandreising (dobrý fandreisor je človek na nezplatenie). Musí vedieť presvedčiť ľudí a byť odolný voči stresu.

Charakteristika fandreisingu:

1. profesionálny
2. systematický
3. starostlivo plánovaný
4. uskutočniteľný

Charakteristika fandreisora:

1. odhodlaný
2. komunikatívny
3. inovatívny
4. schopný úspešne prezentovať
5. schopný nadväzovať kontakty

- Neustále sa meniaca, nestabilná práca.

- Pozitívny výsledok nikdy nie je zaručený.

- Veľmi frustrujúce je, ak po úspešných snahách, nie je fandreising úspešný.

- Naopak veľmi motivuje ak fandreisig úspešný je.

Chyby fandreisingu:

1. Predpoklad, keď peniaze potrebujem, tak ich aj dostanem.
2. Presvedčenie o nenáročnosti fandreisingu.
3. Robiť fandreising tam, kde sú zdroje, hoci to nezodpovedá vízii organizácie.
4. Podcenenie dlhodobého plánovania fandreisingu a partnerskej spolupráce.
5. Nedostatočné uznanie a poďakovanie partnerovi.

Udomácnené anglické slovo fundraising, ktoré znamená získavanie finančných zdrojov na realizáciu činnosti a aktivít neziskových organizácií, je veľmi často používané v slovníku organizácií neziskového sektora na celom svete. Niekedy sa slovo fundraising uvádza v spojení so slovom friend-raising, a teda získavanie priateľov. Proces fundraisingu je celým komplexom odporúčaných postupov, psychologických prístupov a zásad, ale jeho podstatnou zložkou je umenie osloviť a komunikovať s cieľovými skupinami aj s potenciálnymi darcami a sponzormi. V poslednom desaťročí je možné na celom svete pozorovať nový fenomén, keď knižničné a informačné inštitúcie začali aktívne uplatňovať metódy fundraisingu na elimináciu nedostatku finančných prostriedkov na svoju činnosť, prípadne na rozvoj svojich nadštandardných aktivít. Pri uplatňovaní princípov fundraisingu pritom kreatívne využívajú svoje špecifiká, ktoré sa líšia od štandardnej neziskovej organizácie, špecializovanej či už na humanitné, charitatívne alebo environmentálne aktivity. Z hľadiska medzinárodného kontextu sú v metódach úspešného fundraisingu najskúsenejšie knižničné a informačné inštitúcie v USA. K uplatňovaniu všetkých foriem fundraisingu, je samozrejme, nevyhnutný kontext legislatívnej a daňovej politiky daného štátu, čo v prípade krajín strednej a východnej Európy, a teda Slovenska nevynímajúc, je v súčasnosti ešte stále skôr bariérou.

Kým však legislatívny a daňový rámec na Slovensku nevytvorí ideálne prostredie pre ochotu potenciálnych sponzorov poskytovať nielen materiálne, ale aj finančné dary, slovenské knižnice a informačné inštitúcie majú možnosť uplatňovať fundraising skôr intuitívne, a prispôsobovať formy sponzoringu momentálne platným a často nekompromisným ekonomickým a účtovným pravidlám. Náš čas čakania na ideálne podmienky však môžeme aktívne využiť na inšpirovanie sa medzinárodnou praxou fundraisingu, na ktorý majú najlepšie vypracovaný know-how inštitúcie a organizácie neziskového sektora.

Fundraising a metódy získavania finančných prostriedkov sa vo vyspelých krajinách sveta stávajú dokonca predmetom podnikania. Neziskovým organizáciám, aj knižniciam a informačným inštitúciám, ponúkajú svoje služby špeciálne agentúry. Tie za príslušný poplatok vytvoria na mieru šitý strategický plán, ktorého súčasťou je nájdenie vhodných sponzorov a cieľových skupín, naformulovanie účinných žiadostí o poskytnutie dotácie, zorganizovanie benefičnej akcie a podobne. Pre lepšiu ilustráciu istej miery “podnikania” vo svete fundraisingu stačí nahliadnuť na internetovú stránku AFP – Association of Fundraising Professionals (Asociácia profesionálov vo fundraisingu), so sídlom v USA: http://www.afpnet.org. Je predpoklad, že o niekoľko rokov bude takáto prax fundraisingu na objednávku určite bežná aj v strednej a východnej Európe, teda aj na Slovensku.

Rozvojom informačných technológií a nástrojov internetu sa klasické metódy fundraisingu rozširujú o tzv. fundraising prostredníctvom webových stránok. Na inšpiráciu odporúčam niekoľko internetových adries, ktoré ponúkajú plnotextové príručky pre knižnice, ako realizovať uvedenú formu fundraisingu, alebo iné zaujímavé a užitočné informácie:

15. Projekt a jeho hlavné časti: problém, ciele projektu, postup realizácie, hodnotenie a rozpočet

Projekt – plánovaný postup, ktorý:

1. rieši konkrétny problém (1 problém = 1 projekt)
2. zameraný na dosiahnutie konkrétnych cieľov
3. musí mať presný termín začiatku a ukončenia projektu
4. ohraničené finančné zdroje
5. používa zdroje (ľudí, vybavenie...)
6. prináša niečo nové a výnimočné pre cieľovú skupinu (niečo inovatívne)

Problém projektu

Je dôležité, zadefinovať východiskovú situáciu + čo chcem dosiahnuť (východiskový a cieľový stav).

Problém je medzera medzi súčasným a budúcim stavom (kde sme a kde by sme chceli byť).

Cieľ projektu

Ako by situácia vyzerala, keby sa zmenila?

Globálny cieľ – formuluje sa tak, aby bol konzistentný so strategickými cieľmi našej organizácie. Globálny cieľ definuje konečný výstup projektu.

Formulácia – jednoznačná, stručná, jednoduchá, zrozumiteľná, formuluje sa použitím slov s jednoduchou interpretáciou.

Čiastkové ciele – podciele

S – špecifický

M – merateľný

A – prideliteľný

R – realistický

T – zasadený do časového rámca

Cieľová skupina – skupina, spoločnosť, na ktorú bude mať projekt dopad. Cieľovú skupinu treba dokonale poznať. V projekte je treba cieľovú skupinu jasne definovať, opísať jej profit, teda aký úžitok bude mať cieľová skupina z projektu. Dôležitá je aj veľkosť skupiny a kritika výberu.

Postup realizácie projektu – stratégia

Čo urobíme preto, aby sme situáciu zmenili?

Je to najjednoduchšia časť projektu. Samotná realizácia projektu zabezpečuje premenu vstupov na plánované výstupy projektu v rámci vopred plánovaného času. V projekte opisujeme presné metódy a stratégie, ktoré použijeme (ako budeme projekt realizovať, akým spôsobom).

Hodnotenie

Ako zistíme, či náš projekt bol úspešný?

Porovnávanie plánu (to, čo je v projekte napísané) a reality. Či s prácou na projekte postupujú podľa navrhnutého časového plánu, či produkty a výsledky projektu dosahujú plánovanú podobu za plánované financie.

Hodnotenie môže byť:

1. externé – vykonáva ju dozor, na základe správ, ktoré mu manažér projektu zasiela
2. interné – kontrola v rámci projektového tímu

Rozpočet

Koľko bude náš projekt stáť?

Rozpočet musí byť jasný, zrozumiteľný a obhájiteľný. Rozpočet je vždy len odhad, takmer nikdy nesedí s realitou (presun z položky do položky – do 10%, ak je to viac, musí o tom donor vedieť, donorovi vysvetliť). Mzdy vychádzajú z priemernej mzdy na Slovensku.

(Z poznámok zo zošita)

Sociálny projekt – je metodologické a organizačné určenie, činnosť určujúca spôsob, postup, predstavu zvládnutia konkrétneho sociálneho problému alebo úlohy. Sociálny projekt sa môže orientovať na rôzne sociálne oblasti v rôznych časových horizontoch.

Sponzor projektu – zabezpečuje a schvaľuje finančné krytie projektu a aktívne sa podieľa v etape plánovania. Sponzor projektu spolu so zadávateľom projektu menuje manažéra projektu, ktorý je zodpovedný za jeho operatívne riadenie.

Zadávateľ projektu – definuje požiadavky, vecný obsah projektových úloh a cieľ, ktorý sa má dosiahnuť realizáciou projektu. Sústreďuje sa na plánovanie, analýzu a etapu akceptačného testovania.

Odberateľ projektu – je inštitúcia, ktorá využije sociálny projekt na konkrétnu realizáciu, môže byť tiež súčasťou dlhodobého vedeckého výskumu alebo koordinuje systém sociálneho projektovania na makroúrovni.

Najpodstatnejšia je predpríprava projektu, kedy vstupujeme do terénu a písomne spracovávame jednotlivé podklady. Ujasňujeme a osvojujeme si nasledovné zložky sociálneho projektu:

1. analýza súčasného stavu sociálnej situácie,
2. vytypovanie sociálneho problému,
3. zdôvodnenie projektu,
4. zistenie cieľov riešenia sociálneho projektu,
5. vytypovanie variantov sociálneho projektu,
6. výber najlepšej varianty riešenia sociálneho problému s preverením odborných a sprievodných kritérií ekonomickej, technickej únosnosti,
7. hlavný cieľ projektu,
8. zmapovanie terénu,
9. analýza problému,
10. návrh, odporúčania riešení,
11. náčrt riešiteľského projektu,
12. použitá literatúra.

Technicko-organizačná časť – obsahuje vecný a štylisticky jasne vyjadrený názov projektu. Potrebné uviesť prekladateľa, spracovateľa, autora, realizátora projektu, spolupracujúce inštitúcie, osobu poverenú vedením, projektu a garanta projektu. Výber a usporiadanie prvej časti ponechávame na autorov projektu, aby prejavili zvládnutie špecifickosti k prístupu riešenia sociálneho problému.

Cieľovo-obsahová časť – Z účelu a zámeru, zo spoločenskej potrebnosti vyvodzujeme cieľ alebo ciele projektu, ktoré vyplývajú z prípravy projektu a plne sa využívajú návrhy a odporúčania riešení. Ciele môžeme členiť na dlhodobé a krátkodobé a dbáme na to, aby boli artikulované jasne, jednoznačne a obsahovo presne.

Časový rozpis – nasleduje časový rozpis realizovania projektu, ktorý pokračuje vo vecnosti a jasnom artikulovaní priebehu so spresnením jednotlivých dátumov realizácie. Rozhodujúci je údaj začatia fungovania projektu s presným určením plnenia jednotlivých úloh a s priebežným hodnotením.

Finančný rozpočet – záverečná časť sociálneho projektu obsahuje finančnú časť projektu, ktorú môžeme podľa potreby rozdeliť napr. na náklady vytvorenia realizačného priestoru pre projekt a prevádzkové náklady. (Úvod do sociálnej práce – KNIHA)