Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Katolícka univerzita / Pedagogická fakulta / Štatnicové otázky sociálna politika (pre Bc.)

Sociálna politika (celé, ale stručne) (socpol-kratke-2.doc)

1. Vymedzenie pojmu sociálna politika a nadväzujúcich pojmov používaných v sociálnej politike. Definícia pojmov sociálny, politika, sociálna politika, sociálne zabezpečenie, jeho nástroje, sociálna ochrana, základné členenie sociálnej ochrany, záchranná sociálna sieť

Pojem sociálny používame:

1. spoločenský, týkajúci sa spoločnosti, spoločnosťou podmieňovaný, spoločensky záväzný, spoločenský normatívny, slúžiaci / prospešný spoločnosti
2. týkajúci sa životných podmienok, životnej úrovne
3. vyjadrujúci životné istoty, podmienky
4. vyjadrujúci blaho a dobro spoluobčanov a spoločnosti ako celku
5. vyjadrujúci pomoc (pomoc sociálna)
6. vyjadrujúci spolucítenie (sociálne cítenie)
7. ľudský, všeľudský
8. vyjadrujúci kladné, pozitívne ľudské hodnoty (sociálny alebo asociálny, sociálny ako altruistický, nesebecký, spoločensky prospešný a pod.)

Slovník slovenského jazyka uvádza pojem sociálny v 3 rovinách:

1. vzťahujúci sa na ľudskú spoločnosť, týkajúci sa vzájomných vzťahov ľudí, spoločenský
2. týkajúci sa zlepšovania spoločenských pomerov, majúci tendenciu zlepšovať spoločnosť
3. týkajúci sa hmotného zabezpečenia jednotlivca v spoločnosti

Politika – správa verejných vecí, oblasť všeobecných štátnych záležitostí, umenie riadiť štát. Oblasť spoločenskej (verejnej) činnosti spočívajúca v účasti politických subjektov (politických strán) na štátnych záležitostiach. Je to aj starostlivosť v záležitostiach určitého odboru (úverová politika, mzdová politika, sociálna politika).

Sociálna politika – sústavné a cieľavedomé úsilie jednotlivých sociálnych subjektov o zmenu alebo o udržanie a fungovanie svojho alebo iného sociálneho systému (štátneho, obecného). Toto úsilie je sústavné a cielené. Jeho výsledkom je fungovanie alebo transformácia (zmena) systému. Prejavuje sa rozhodovaním (alebo nerozhodovaním) a činnosťou (alebo nečinnosťou) sociálnych subjektov.

- sociálny (lat.) – spoločenský, týkajúci sa spoločenských vzťahov

- politika (gr.) – verejná činnosť, smer a metódy v tejto činnosti

Sociálna politika je taktiež vymedzovaná ako súbor aktivít, ktoré smerujú k zlepšovaniu základných životných podmienok obyvateľov, k zabezpečeniu, či udržovaniu „sociálnej suverenity“ a „sociálneho bezpečia“ v rámci daných hospodárskych a politických možností krajiny.

Sociálne zabezpečenie – zahŕňa vzťahy a prostriedky, ktorými spoločnosť zaručuje a poskytuje hmotné zabezpečenie jednotlivým občanom ak nemôžu pracovať z dôvodov uznaných spoločnosťou. Je to súbor právnych, finančných a organizačných nástrojov a opatrení, ktorých cieľom je kompenzovať nepriaznivé finančné sociálne dôsledky uznaných sociálnych udalostí alebo im predchádzať. Podľa medzinárodných dokumentov sociálne zabezpečenie poskytuje ochranu a pomoc občanom:

1. v ohrození zdravia a nemoci
2. v prípade nezamestnanosti
3. v prípade zdravotného postihnutia a invalidity
4. v prípade pracovného úrazu a choroby z povolania
5. v prípade staroby, materstva, rodičovstva
6. v prípade úmrtia živiteľa.

Nástroje sociálneho zabezpečenia

1. Sociálne poistenie (dôchodkové, úrazové, nemocenské)

2. Štátna sociálna podpora (pôrodné, detské prídavky)

3. Sociálna pomoc a služby

        1.Sociálne poistenie označuje inštitucionálny systém, ktorým sa občan sám, svojou činnosťou, alebo niekto iný občana povinne zaisťuje pre prípad budúcej poistnej udalosti. Spravujú ho inštitúcie verejnoprávnej povahy – sociálna poisťovňa, doplnkom sú sociálne penzijné fondy. Sociálne poistenie sa delí na osem základných systémov:

1. úrazové poistenie
2. nemocenské poistenie
3. zdravotné poistenie
4. poistenie v materstve
5. poistenie v starobe (dôchodkové)
6. poistenie invalidity
7. poistenie pozostalých
8. poistenie v nezamestnanosti

Doplnkom tohto poistenia sú sociálne fondy, ktoré majú povinnú alebo dobrovoľnú povahu a nimi sa doplňujú vyššie dávky za podpory štátu – spravujú ich súkromnoprávne inštitúcie.

2. Štátna sociálna podpora označuje zaopatrovacie dávky, ktoré sú poskytované určitým skupinám osôb, viažuce sa na tie sociálne situácie, na ktoré sa nie je  možné pripraviť. Nie je viazaná na odvody príspevkov z príjmu, je orientovaná na podporu jednotlivcov, rodinám v špecifických životných situáciách. Je postavená na univerzálnom princípe – dostane ju každý občan, ktorý sa ocitne v danej situácii.

3. Sociálna pomoc – pomoc poskytovaná štátom občanovi v stave núdze na uspokojovanie potrieb v nevyhnutnom primeranom rozsahu. Predstavuje peňažné dávky, vecné dávky, služby. Nárok je podmienený skúmaním odkázanosti jednotlivca alebo rodiny

- dávky v hmotnej núdzi, príspevky na kompenzáciu zdravotných pomôcok, súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Sociálna pomoc prispieva k riešeniu situácie, ktorá je nad sily občana. Jej zmyslom je preklenúť núdzu a podieľa možno navrátiť občana do normálnej situácie. Sociálna pomoc je poskytovaná v hmotnej núdzi formou peňažných dávok, služieb, azylov a v sociálnej núdzi formou poradenstva, vytváraním klubov nezamestnaných a pod.

služby (opatrovateľská, stravovanie, prepravná služba, starostlivosť v zariadení sociálnych služieb, sociálne pôžičky).

Sociálne služby – špecializované činnosti na riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze, činnosti zamerané na uspokojovanie individuálnych alebo kolektívnych potrieb, druh sociálnej starostlivosti poskytovanej konaním štátnej, obecnej alebo súkromnoprávnej inštitúcie v prospech občanov. Medzi sociálne služby patria činnosti zamerané na vytváranie podporných aktivít, ktoré zamedzujú nepriaznivému sociálnemu vývinu jedinca, vytváranie primeraných životných podmienok pre tých ľudí, ktorí nevedia zvládnuť životnú situáciu sami, činnosti na zamedzenie negatívnych javov.

Sociálna ochrana – súbor všetkých nástrojov, ktorými sa zabezpečujú zámery sociálnej ochrany, t.j. úsilie verejnoprávneho subjektu o prevenciu a riešenie obtiažnych životných situácií, ktoré vedú k ekonomickej alebo sociálnej núdzi, a ktoré občania nie sú schopní riešiť vlastnými silami alebo silami svojej rodiny. Týmto úsilím štát zaisťuje nepopierateľné občianske práva na dôstojný život, na rodinu a na prácu.

Členíme ju na preventívnu, terapeutickú a rehabilitačnú sociálnu ochranu.

Preventívna SO: všetky kontrolné mechanizmy, ktoré zabraňujú (predchádzajú) procesom narušujúcim integritu osobnosti, jej sociologické zložky, ale aj biologické a psychologické. K takýmto mechanizmom patria hygienické, medicínske preventívne služby, psychologické poradenstvo, inšpektorát práce, polícia, zákazy a príkazy.

Terapeutická SO: je individuálna, riešenie konkrétnej obtiažnej sociálnej situácie. Viaže sa k vzniknutej sociálnej potrebe. Konkrétna služba, dávka na zmiernenie, prekonanie nepriaznivej situácie.

Rehabilitačná SO: súbor opatrení ktoré občanovi pomáhajú nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Súbor opatrení, ktoré pomáhajú občanovi znovu sa vrátiť do prirodzeného sociálneho prostredia a aby v ňom zotrval (rehabilitačné, resocializačné strediská, postpenitenciárna starostlivosť, rekvalifikačné kurzy).

Záchranná sociálna sieť – pojem zaviedla Svetová banka v 80-tych rokoch minulého storočia v súvislosti s ekonomickými reformami v Latinskej Amerike a Ázii. Predstavuje systémové usporiadanie minimálnych dávok sociálneho poistenia, sociálnych podpôr a sociálnej pomoci takým spôsobom, aby žiadny občan nebol existenčne ohrozený v dobe ekonomických reforiem. Má zaistiť minimálnu hranicu životných potrieb. Potom je na jednotlivcovi aby si zabezpečil viac.

2. Najstaršie podoby sociálnych intervencií a vývoj sociálnej politiky od čias rodovej solidarity až po príchod kresťanstva. Charakteristika a význam jednotlivých vývojových etáp a myšlienkových smerov, rodová solidarita, paternalizmus (autokratický a antický), charita a starostlivosť o chudobných, podstata a princípy sociálneho učenia cirkvi

Sociálna politika sa vyvíjala od rodinnej a rodovej pomoci cez pomoc chudobným až po komplexné sústavy inštitúcií moderných spoločností zabezpečujúcich základné ľudské práva (na život, zdravie, vzdelanie..) Počas vývoja sociálnej politiky prevládali v meniacich sa spoločenských systémoch aj rôzne názory. Sociálna politika je úsilie o riešenie vzniknutých sociálnych potrieb a problémov, na ktoré sociálne hnutia upozornili rôznymi spôsobmi, napr. aj revolúciou.

Vývoj sociálnej politiky prechádzal rôznymi modelmi:

7. paternalistický model – starostlivosť štátu o občana. Je historický najstaršia sociálna inštitúcia. Na vrchole štruktúry je otec (náčelník, feudál, despota), ktorý rozdeľuje úlohy aj prostriedky. Sociálne inštitúcie štátu sú súčasťou prídelového systému – socializmus.
8. reziduálny model, tzv. liberálny štát - zvyškový, sociálne inštitúcie poskytovali starostlivosť len tým, ktorí vypadli z primárnych rozdeľovacích systémov sociálnych inštitúcií a poskytovali len to, čo zostalo. Sociálna politika patrí neštátnym subjektom – USA.
9. inštitucionálny model, tzv. sociálny štát – sociálna politika a inštitúcie sú vnímané ako nevyhnutná súčasť spoločenského usporiadania. Majú napomáhať inštitúciám, aby nezlyhali. Dávky sú súčasťou rozdeľovania a občania majú k nim občianske práva. Takto chápaná sociálna politika je nástrojom, ktorým štát zabezpečuje sociálne práva občanov v zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Má vytvoriť spoločnosť rovnakých šancí a každému občanovi ponúknuť podmienky na rozvoj jeho ľudského potenciálu – SR.

Rodová solidarita – najstaršie usporiadanie sociálnych vecí, bolo založené na spoločnej snahe rodu o prežitie, na solidarite. Prostriedky aj prácu prideľovala hlava rodiny, rodu. Rodová solidarita nevytvárala inštitúcie na riešenie sociálnych problémov, ale riešila ich v rodinnom, rodovom usporiadaní. Rodová solidarita ovládaná náčelníkom sa vyvinula v paternalizmus. Deľbou práce vznikol problém starostlivosti o tých, ktorí neboli zaradení so spoločenského systému a nemohli sa o seba postarať.

Autokratický paternalizmus – prevládal na území prednej Ázie a Afriky. Na vrchole hierarchie stál „otec“ (náčelník, neskôr despota, feudál, diktáror), ktorý prideľoval úlohy (pracovné, bojové, vládne) aj prostriedky všetkým. Jednotlivci, ktorí nemohli tieto úlohy zastávať boli zabíjaní, neskôr boli začlenení primerane svojim možnostiam a schopnostiam do prídelového systému. O úplne neschopných sa starala rodina.Prvé štátne podpory boli vyhradené pre ľudí, o ktorých sa štát opieral (vojaci), babylonský kráľ Chammurapi udelil právo vdove po vojakovi na tretinu vojenského prídelu ak po zomrelom ostal nedospelý syn. Sociálne inštitúcie boli súčasťou prídelového systému. Neexistovala žiadna sociálna veda.

10. autokratický paternalizmus bol súčasťou vládnych štruktúr
11. vládna štruktúra určovala sociálne potreby na ktoré bude reagovať, spôsob a rozsah ich uspokojovania – prídelový systém
12. vládna štruktúra systém spravovala a financovala.

Antický paternalizmus – Gréci vytvorili koncepciu sociálnych inštitúcií, ktoré ovplyvnili na dlhú dobu európsky politický vývoj. Ideál slobodného občana v slobodnom štáte sa stal východiskom sociálnej politiky v antike. Grécko vytvorilo sústavu demokraticky usporiadaných mestských štátov, kde slobodný občan bol podielnikom a spoluúčastníkom na výkone štátnej moci. Slobodný pán bol živený svojimi otrokmi a preto nepotreboval žiadne sociálne garancie svojej existencie od štátu. Gréci nepovažovali súcit a pomoc slabším a chorým za kladné hodnoty. Najväčším sociálnym nebezpečenstvom pre slobodných občanov bolo schudobnieť a upadnúť do dlžného otroctva. Preto boli sociálne reformy tiež zamerané na navrátenie slobody dlžným otrokom.

Platón vyjadruje svoje sklamanie nad svojimi spoluobčanmi a sníva o ideály dokonalého demokratického štátu. V Platónov štáte sú nedospelé zdravé deti odkázané na starostlivosť mužov a žien, teda na starostlivosť štátu, ale iba zdravé deti. Neduživé deti treba usmrtiť. Chorých a zranených občanov je treba liečiť, len pokiaľ je nádej, že sa vrátia na svoje miesto v deľbe práce. Nie predlžovať im život. Taký ľudia nie sú užitočný ani sebe, pretože neprežívajú plnohodnotný život, pretože sa nezúčastňujú života v im danej triede. I keď vyslovene neodporúča eutanáziu alebo samovraždu. Platón je považovaný za predchodcu utopistov.

Podľa Aristotela je zmyslom života blaženosť. Na rozdiel od Platóna nevytvára projekt dokonalého štátu, ale hľadá dobro a účel v inštitúciách vtedajšieho gréckeho štátu a v mravoch a zvykoch ich občanov. Aristotelove názory zmenili a ovplyvnili postoje Grékov k chorým a neduživým. Bol však názoru, že ak človek nie je schopný postarať sa sám o seba, musí znášať svoj ťažký osud. V Aténach sa zhromažďovali masy chudobných a chorých a ohrozovali štát. Zavádzali sa diéty, ktoré boli sociálnou podporou, pripomínajúcou dnešnú podporu v nezamestnanosti. Štátne diéty neskôr zmenili na prídely lístkov (dajte ľuďom chlieb a hry). Prídelový systém sa týkal len slobodných občanov, bol zabudovaný do systému vlády a týkal sa len slobodných občanov, nie otrokov.

V starovekom Ríme slobodní remeselníci si vytvárali podporné spolky za účelom vzájomnej podpory v nemoci a v prípade smrti. Neskôr boli podriadené štátnemu dozoru. Tieto sociálne pôžitky boli prideľované, nebol na nich nárok. Boli však zabudované do systému vlády. Týkali sa slobodných občanov. Významný mysliteľom starého Ríma bol Seneca, ktorý tvrdil, že nestačí len ľudom nerobiť zle, ale je treba konať pre dobro druhých. Ľudia prestávali veriť v pohanských bohov a v štátny kult cisára. Tlačila sa potreba v niečo veriť, cítiť spolunáležitosť s druhými. Na tieto potreby odpovedalo kresťanstvo.

Charita a starostlivosť o chudobných, podstata a princípy sociálneho učenia cirkvi

Polyteistické náboženstvá nemali učenie, v ktorom by bola zdôraznená súcitnosť a pomoc trpiacim. Až kresťanstvo formulovalo pomoc blížnemu. V najstarších dobách kresťanstva existovala dobročinnosť súkromná, ktorú realizovali jednotlivci a verejná, ktorú realizovala cirkev. Desatoro Božích prikázaní bolo zapracovaných do ústavy pravidiel chovania, formulovali pomoc blížnemu ako cnosť. Kľúčovým motívom bola láska k Bohu a k blížnemu. Pomoc blížnemu bola formulovaná ako cnosť. Láska k blížnemu sa má prejavovať skutkami a nesmie sa naslepo rozdávať, pretože tí, ktorí nechcú pracovať by sa iba podporovali v povaľačstve. Cestu do Božieho kráľovstva si musí zaslúžiť každý svojím pričinením v pozemskom živote.

Najstaršou organizovanou pomocou ľuďom v núdzi, bola pomoc poskytovaná u nás cirkvou. Postupne sa táto starostlivosť stala predmetom činnosti náboženských obcí rehoľných rádov a ich kláštorov. Na neuspokojivé sociálne postavenie mnohých skupín obyvateľstva postihnutých epidémiami a hladomorom, cirkev reagovala zakladaním ústavov pri kláštoroch a kostoloch. Boli to rádové nemocnice a útulky pre chudobných, zmrzačených, starých ľudí, siroty, slepcov, ale často i pre ľudí postihnutých chorobou alebo stratou hlavy rodiny, vysokým počtom detí, či živelnou pohromou.

Reformné kresťanské smery usilovali o sociálnu rovnosť – najvýraznejšie bolo husitstvo. Starostlivosť o ľudí v núdzi bola v pozornosti cirkvi i v období reformácie. Martin Luther mal súcit s utrpením chudobných a prišiel s myšlienkou, aby sa obce a mestá starali o svojich chudobných.

Nárast chudoby v 13. a 14. storočí spôsobil, že cirkev nebola schopná sa postarať  o všetkých chudobných, ktorí potrebovali takúto pomoc. Niektoré mestá preto prevzali iniciatívu a začali zamestnávať a vyplácať verejných lekárov, opatrovníkov chudobných. Niektoré obce regulovali žobranie prideľovaním „práva žobrať“ – iba chorým a starým. Po zrušení nevoľníctva (1781) starostlivosť o chudobu prešla zo šľachty na obec. Mestské právo ukladalo obecný radám postarať sa o chudobných. Zakladali chudobince, sirotince, ktoré boli odkázané na dobrovoľné príspevky, postupne sa stali verejnoprávnymi inštitúciami. Prvou ucelenou legislatívou starostlivosti o chudobných bol Alžbetin Kódex chudobných (1597) – Alžbeta I. (1558 – 1603).

Súčasná sociálna koncepcia cirkvi je založená na sérií encyklík. Za základ súčasného sociálneho učenia cirkvi sa považuje encyklika Rerum novarum, vydaná pápežom Levom XIII. v r. 1891. Reagoval v nej na vtedajší Marxov socializmu. Nesúhlasil so zrušením súkromného vlastníctva, vyčítal prívržencom socializmu, že zlé postavenie robotníkov chcú riešiť podnecovaním nenávisti chudobných voči bohatým. Poslednou encyklikou v sociálnej oblasti je encyklika Centesimus annus, vydaná pápežom Jánom Pavlom II v r. 1991. Reaguje v nej aj na udalosti v r. 1989 v strednej a východnej Európe.

Sociálne učenie je založené na troch princípoch:

1. princíp spoločného dobra – každý ma mať podiel na tom, aby všetci ľudia žili dôstojne a rozvíjali podľa svojich schopností.
2. princíp solidarity – ľudia sú odkázaní jeden na druhého a všetci sú zodpovední za všetkých
3. princíp subsidiarity – verejná moc má pomáhať jednotlivcom a skupinám neschopným riešiť svoje sociálne problémy.

Organizácie ako Charita, Armáda spásy a ďalšie vykonávajú činnosť, ktorá výrazne doplňuje starostlivosť štátu a obcí.

3. Formovanie sociálnej politiky v období ranného kapitalizmu. Vplyv osvietenstva na vznik liberálneho štátu, charakteristika a význam reziduálneho poňatia sociálnej politiky, korporatívne chápanie sociálnej politiky – sociálnoprávny štát, svojpomocná a inštitucionalizovaná solidarita

Osvietenci prispeli svojimi demokratickými teóriami k definovaniu hlavného cieľa sociálnej politiky – zaisteniu základného ľudského práva na existenciu, na život. Tieto myšlienky skoncovali so stredovekou predstavou o nemennosti osudu, v ktorom bol poddaný odkázaný na svojho pána. Ako prví, osvietenci hlásali, že všetci ľudia sú rovnaké bytosti, sú si rovní. Hlásaním politickej slobody otvorili cestu moderným dejinám a liberalizmu.

J.J.Rouseau formuloval prirodzené práva človeka a poprel feudálne výsady. Tvrdil, že ľudia musia byť podriadení zákonom, ktoré si sami zvolia.

John Locke tvrdí, že všetci ľudia sú si rovní, slobodní a navzájom nezávislí.

Voltaire požadoval reformu absolutizmu, hlásal princíp tolerancie, odsudzoval despotizmus cirkvi. (Rozprava o znášanlivosti).

Montesquieu vyslovil predstavu o vláde založenej na deľbe moci (zákonodarnej výkonnej a súdnej)

Pod vplyvom osvietenského učenia o slobodách a právach človeka sa formuje názor, že sociálna sféra je vecou občana. Paternalistický prídelový systém vystriedal reziduálny systém – liberálny štát. Sociálne inštitúcie poskytovali starostlivosť len tým, ktorí vypadli z primárnych rozdeľovacích systémov, poskytovali len to, čo zostalo – zvyškový model. Liberálny štát ponechával občanom na ich vôli rozhodnú o svojich príjmoch a výdajoch, teda o daroch iným. Liberálny štát nepovažoval za svoju povinnosť starať sa o ľudí v núdzi. Predstavitelia štátu presadzovali ekonomiku slobodného trhu. Základy politickej ekonómie ranného kapitalizmu položil ekonóm Adam Smith tvrdil, že štátne zásahy regulujúce ekonomiku nič neriešia. Presadzoval ekonomický prístup „Laissez faire“ – nechať veciam voľný priebeh. Presadzovalo presvedčenie, že štát nemá zasahovať do činnosti jednotlivca ak neporušuje zákony.

K najvýraznejším prejavom liberalizmu patria zákony – prijaté zákony, ktoré nútili tulákov pracovať. Práceschopným bola prideľovaná práca, nie podpora. Chudobní si museli almužnu odpracovať. Vzniklo súkromnoprávne poistenie, povinné poistenie ako reakcia na nevšímavosť štátu k sociálnym problémom. Povinné poistenie malo rešpektovať individuálnu zodpovednosť občana za vlastnú budúcnosť. Za otca myšlienky povinného poistenia je označovaný Angličan Daniel Defoe. Prvý ju uskutočnil francúzsky minister J.B Colbert pre francúzskych námorníkov. Avšak za hlavného protagonistu sociálneho poistenia je považovaný nemecký štátnik Otto von Bismarck.

Vznikali aj iné iniciatívy na zabezpečenie budúcnosti napr. výmenok: starý hospodár postúpil svoj majetok synovi zmluvou, v ktorej sa syn zaviazal poskytnúť rodičom bývanie a starostlivosť do smrti.

V liberálnom štáte sociálna politika patrí obciam a neštátnym subjektom. Štát poskytoval starostlivosť len v nutných prípadoch a v nevyhnutnom rozsahu tým, ktorí zostali sami a nedokázala sa o nich postarať rodina, ani iní (cirkev, združenie).

Príkladom liberálneho štátu sú USA, kde sa sociálna starostlivosť poskytuje cez neštátne inštitúcie.

Korporatívne chápanie sociálnej politiky –sociálnoprávny štát

Korporácia – združenie osôb rovnakého stavu, odboru, zamestnania, samosprávne združenie.

Sociálna politika a sociálne inštitúcie sú vnímané ako nevyhnutná súčasť spoločenského usporiadania. Majú napomáhať ostatným inštitúciám aby nezlyhali (rodina). Existuje viac korporatívnych poňatí:

1. Svojpomocná solidarita  - medzi občanmi s rovnakým osudom – bratstvá, cechy, hanzové domy, tovarišské spolky je charakterizovaná princípom „sami sebe navzájom“ alebo „dnes ty mne a zajtra je tebe“ – starostlivosť o vdovy, siroty po zomrelých členoch cechu. Po zániku cechov boli zachované podporné spolky náboženskej povahy. Štát si vyhradil právo dozerať na tieto spolky.

2. Inštitucionalizovaná solidarita – vznikala živelne, jej základným princípom solidarity je prerozdeľovanie. David Ricardo objasnil prerozdeľovaciu úlohu. daní,August Comte označil prerozdeľovanie za prirodzený proces v rôznych ľudských činnostiach, ktorý vytvára solidaritu. Emile Durkheim označil kolektivizmus za východisko ľudského prežitia. Zdôrazňoval, že vzťahy medzi ľuďmi pramenia zo sociálnej solidarity. Vznikali robotnícke podporné spolky. Pozostatkom týchto spolkov v dnešnej Európe sú rôzne družstevné spolky. Princíp solidarity je dnes štátom nariadený. Vo všetkých povinných systémoch zabezpečenia a poistenia financovaný priebežne.

3. Povinné poistenie – ako nástroj prevencie masovej chudoby. Za otca myšlienky povinného poistenia je označovaný Daniel Defoe. Ako prvý zaviedol povinné poistenie pre starobu, život a zdravie pre námorníkov Jean-Baptiste Colbert za vlády Ľudovíta XIV. Najstarším systémom sociálneho poistenia je poistenie úrazové. Povinné úrazové poistenie bolo prvýkrát uzákonené v Nemecku tzv. Bismarckovými reformami. Kvalita korporatívneho zabezpečenia spočíva v tom že:

- štát vytvára inštitucionalizované štruktúry, ktorých sa musí občan zúčastniť,

- občan, resp. zamestnávateľ musí na financovanie týchto štruktúr prispievať

- občan získa právo na určité konkrétne dávky, ktorý podmienky sú vopred definované.

Do druhej svetovej vojny sa žiadne poistenie nevzťahovalo na osoby činné v poľnohospodárstve.

4. Sociálne reformy Otta von Bismarcka. Vznik povinného sociálneho poistenia, prínos pre formovanie modernej európskej sociálnej politiky

Prvým reformátorom európskej sociálnej politiky bol Otto von Bismarck (1815–1898), veľký zjednotiteľ Nemecka (1871 – na čele s cisárom Wilhelmom), prvý kancelár. Nemecko bolo rozbité na niekoľko malých štátov (Prusko, Bavorsko, Badensko, Brandebursko...), v ktorých ako ekonomické a sociálne zázemie (pre prípad štrajku, úrazu) fungovali spolky. Tieto spolky kancelár postavil mimo zákon, čo bolo namierené proti socialistom. Zoštátnil fondy, z ktorých boli často financované akcie robotníckych spolkov. Ako zabezpečenie ponúkol robotníkom sociálnu reformu, ktorá postupne zahŕňala zdravotné (1883), úrazové (1884), a napokon i starobné a invalidné poistenie (1889). Bismarck tým vytvoril podmienky pre moderný ucelený sociálnopolitický systém. Hoci pokryl všetky skupiny zamestnancov, poistné nespojil do jednotného poistného systému. Zachoval oddelené poistné systémy pre jednotlivé profesijné skupiny. Rešpektoval rozdielnu výšku poistných poplatkov a súčasné zachovával medzi tými skupinami i rozdielnu výšku vyplácaných dôchodkov. Poistné zvolil ako riešenie lebo rozdeľovalo zodpovednosť medzi zamestnancov a zamestnávateľov a pôsobilo stabilizačne. Je to prvý systém sociálneho poistenia a štát prvýkrát priznáva spoluzodpovednosť za sociálnu situáciu obyvateľstva.

Bismarckov prínos pre formovanie modernej európskej sociálnej politiky teda spočíva v tom, že:

1. štát vytvára inštitucionalizované štruktúry, ktorých sa musí občan zúčastniť, tým priznáva spoluzodpovednosť za sociálnu situáciu svojho obyvateľstva,
2. občan, zamestnávateľ i štát musí prispievať na financovanie týchto štruktúr
3. občan získa právo na určité konkrétne dávky, ktorých podmienky sú vopred definované.

Na sociálnej budúcnosti teda participuje občan, zamestnávateľ i štát.

5. Sociálna reforma Williama Henryho Beveridgea. Prínos pre ďalšie formovanie európskej sociálnej politiky, model welfare state vo Veľkej Británii

Bismarckov model sociálneho poistenia sa postupne rozšíril v celej Európe. Bol uplatnený aj vo Veľkej Británii, kde k nemu pribudlo v r. 1911aj poistenie proti nezamestnanosti. Zaslúžil sa o to W.H. Beveridge (1879-1963). W.H.Beveridge. nadviazal na Bismarckove reformy sociálnej politiky, ktoré začal ako univerzitný analyzovať. Rozdiely v sociálnom poistení medzi rôznymi profesnými skupinami viedli k vzniku neprehľadného množstva rôznych dávok a v podmienkach zhoršenej hospodárskej situácie (kríza, vojna) prestával byť tento systém plne funkčný. Najnižším príjmovým kategóriám neposkytoval dostatok finančných prostriedkov. Beveridge navrhoval zaviesť určité garantované minimum, ktoré malo byť dostupné pre všetkých. Podľa Beveridgea existujú okrem hmotnej núdze ďalšie faktory, s ktorými má sociálna politika sa vysporiadať a to sú nemoc, nevedomosť, špina a bieda a zaháľka. Beveridgeov prínos pre formovanie modernej európskej sociálnej politiky je v tom, že:

1. zjednotil sociálne poistenie ako povinné a zabezpečujúce príjem na úrovni životného minima všetkým poisteným
2. umožnil zvýhodnené dobrovoľné doplnkové sociálne poistenie, okrem základného poistenia, tu vznikli diferencované možnosti ďalšieho poistenia
3. doplnil sociálne poistenie o nadväzujúce sociálne služby a dávky, ktoré mali adresný charakter
4. uplatnil rovnaký prístup pre stanovenie životného minima

Welfare state tento pojem bol zavedený v súvislosti s označením štátu, ktorý zabezpečuje občanov v prípade ich sociálnej potrebnosti a poskytuje im sociálnu ochranu. Tento pojem sa začal používať práve v súvislosti s menom W.H. Beveridgea, ktorý vypracoval komplexný systém sociálneho zabezpečenia, ktorý sa vzťahoval na všetkých zárobkovo činných i nečinných občanov. Poskytoval dávky pri všetkých sociálnych udalostiach spojených so zdravím, rodinou, starobou a nezamestnanosťou. Beveridge používal vo svojich prácach tento pojem welfare state, ktorého autorom bol londýnsky arcibiskup. Týmto termínom chcel poukázať na fakt, že anglický štát je orientovaný na blahobyt a sociálnu pomoc, na rozdiel od nemeckého štátu orientovaného na vojnu.

6. Prínos myrdalovského modelu pre formovanie európskej sociálnej politiky. Zavedenie štátnej sociálnej podpory, model welfare state vo Švédsku.

Švédsko nadviazalo na bismackovský poistný model, ale i naďalej rozvíjalo svoj pôvodný systém založený na dobrovoľnej pomoci chudobným. V rokoch hospodárskej krízy švédsku hrozil pokles počtu novorodencov až tak, že sa tým začali zaoberať odborníci. Jedným z odborníkov bol Gunnar Myrdal (1898-1987), tvrdil, že cesta k zvyšovaniu populácie vedie cez posilnenie. Silnejší štát si mal poradiť vymieraním populácie. G. Myrdal sa podieľal na formulovaní švédskej rodinnej politiky. Švédska politika v povojnovom období bola zameraná na plánovité znižovanie chudoby a znižovanie sociálnej nerovnosti. Bola tu realizovaná všeobecná jednotná penzia, povinné zdravotné poistenie, povinné doplnkové poistenie. V porovnaní s bismarckovým modelom išlo univerzálne systémy pokrývajúce celú spoločnosť. Tieto poistné systémy boli dopĺňané ďalšími dávkami: univerzálnymi rodinnými prídavkami, príspevkami na bývanie pre rodiny s deťmi, ktoré nepodliehali skúmaniu nárokovosti, mali univerzálny princíp. Boli štátnymi dávkami a boli financované z daní obyvateľstva, čo spôsobovalo zadĺženosť štátu a zvýšenie sociálnych odvodov pre zamestnávateľov. Prínosom myrdalovského modelu pre formovanie modernej európskej sociálnej politiky je v tom, že popri systéme sociálneho poistenia uskutočnil výraznú štátnu sociálnu podporu. Vo Švédsku presadzoval univerzalistický typ verejných sociálnych služieb, založený na kombinácii princípov „podľa potrieb“ (oblasť vzdelávania, starostlivosti o zdravie) a princípe „podľa výkonu“ (ostatné oblasti, najmä príspevky v chorobe a nezamestnanosti).

Okrem sociálnej politiky sa Myrdal venoval aj ekonomike rozvojových krajín. Tvrdil, že rozvojové krajiny by sa mali spoliehať na vlastné sily a nie na pomoc vyspelých krajín, pretože tieto sledujú vlastné záujmy. Myrdalov prístup k otázkam rozvoja a zaostalosti sa pokladá za cestu k prekonávaniu chudoby a k sociálno-ekonomickému pokroku. Podľa Myrdala ekonomika laisses faire plodí ekonomické nerovnosti, keď vďaka voľnému pôsobeniu trhových síl dochádza k ešte väčšiemu zaostávaniu chudobnejších oblastí. V r. 1974 mu bola udelená Nobelova cena za ekonómiu.

7. Sociálny štát (welfare state). Definícia sociálneho štátu a inštitucionálne chápanej sociálnej politiky, kríza sociálneho štátu, návraty k sociálnemu štátu, sociálny štát SR a európsky sociálny model

Sociálny štát vznikol ako odpoveď na problémy vývoja kapitalizmu. Sociálny štát vzniká ako reakcia na proces industrializácie, ktorý mení charakter práce a vytvára trh práce. Tieto zmeny zasiahli aj do sociálnej solidarity, ktoré tvorili základ ochrany proti sociálnym rizikám.

Filozofický základ sociálneho štátu položili utopisti a socialisti v 19. storočí. Angličan John Maynard Keynes (1883-1946) počítal s využitím daní ako vhodného prerozdeľovacieho nástroja v prospech realizácie sociálnej politiky. Tým vytvoril ekonomické základy „social welfare“.

Reziduálne ponímanie bolo vystriedané inštitucionálnym (systémovým) chápaním. Sociálna politika a sociálne inštitúcie sú vnímané ako nevyhnutná súčasť spoločenského usporiadania. Nastupujú na pomoc ostatným inštitúciám (rodine, združeniam...) aby nezlyhali. Sociálny štát svojimi sociálnymi inštitúciami spoluvytvára sociálne prostredie, v ktorom sa uspokojujú občianske práva.

Inštitucionálne chápanie má dve interpretácie – statickú a dynamickú.

Statické poňatie zvýrazňuje starostlivosť pred integráciou postihnutého človeka do štandardných sociálnych štruktúr. V programoch prevládajú pasívne opatrovateľské formy.

Dynamické poňatie vníma sociálnu politiku ako úsilie o vývoj alebo zmenu sociálnych funkcií v štáte. V programoch prevažujú aktívne formy podporujúce reintegráciu človeka do rodinného, pracovného, spoločenského  a občianskeho prostredia.

Sociálny štát je štát, ktorý:

1. garantuje minimálny príjem pre jednotlivca a rodinu na úrovni životného minima,
2. poskytuje sociálne zabezpečenie umožňujúce predísť, zmierniť alebo prekonať sociálne riziká s cieľom zaistiť
3. zaisťuje sociálne služby pre všetkých občanov bez rozdielu spoločenského statusu.

Koncepcia sociálneho štátu po 2. svetovej vojne vychádzala z koncepcie sociálneho štátu Beveridgea, ktorý vytvoril sústavu sociálneho poistenia, ktorá sa vzťahovala na všetkých zárobkovo činných i nečinných občanov. Poskytoval dávky pri všetkých sociálnych udalostiach spojených so zdravím, rodinou, starobou a nezamestnanosťou.

Kríza sociálneho štátu súvisí s rastom nákladov na sociálne dávky a služby, spôsobeným starnutím obyvateľstva a poklesom podielu zárobkovo činných osôb v spoločnosti. Teda najčastejšou príčinou krízy sociálneho štátu sú zmenené ekonomické a demografické podmienky v danom štáte, nie jeho koncepcia. Tento stav vyžaduje zmenu toho, koľko a komu sa poskytuje, teda zmenu rozsahu sociálneho prerozdeľovania, nie zmenu koncepcie. Štát je povinný poskytnúť inštitucionálny rámec pre zachovanie ľudských práv.

Návraty k sociálnemu štátu – koncom 80-tych rokov 20. storočia sa vo svete rozšíril neoliberalizmus ako reakcia na príliš štedrý sociálny štát, ktorý požadoval privatizáciu sociálnych služieb (chilský model). Toto vyvolalo vlnu kritiky najmä z radov ľavicovo orientovaných strán. Kritika poukazovala na to, že súkromný sektor neprispel k riešeniu problémov znevýhodnených ľudí, najmä v USA. V poslednej dobe sa aj v Európe dvíhajú hlasy na obranu koncepcie sociálneho a sociálnoprávneho štátu. Požadujú dodržiavanie ľudských práv a štátnych povinností. Európska únia sa hlási k myšlienkam social welfare (sociálnej starostlivosti) presadzovaním aktívneho prístupu k riešeniu sociálnych problémov. Svetová banka a Európska banka podporujú projekty zamerané na aktívnu politiku zamestnanosti. Najúčinnejším nástrojom ako bojovať proti chudobe je dať ľudom prácu a sprístupniť im vzdelanie a zdravotnú starostlivosť.

V SR je sociálna politika chápaná inštitucionálne, je nástrojom, ktorým štát zabezpečuje občanom ich sociálne práva v zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948. Inštitucionálne chápaná sociálna politika štátu v európskom modeli má vytvoriť spoločnosť rovnakých šancí a každému občanovi ponúknuť podmienky k rozvoju jeho ľudského potenciálu (dostupnosť vzdelania, zdravotná starostlivosť, primerané bývanie, zárobková činnosť). Sociálna politika je založená na solidarite a prerozdeľovaní príjmov medzi skupinami obyvateľov. Európsky sociálny model je založený na produktívnej ekonomike, vysokej miere sociálneho zabezpečenia, vzdelávania a sociálnom dialógu.

8. Formovanie sociálnej politiky na našom území do r. 1989. Obdobie 1. ČSR 1918-1939, obdobie Slovenského štátu, 1939-1945-1948, vývoj u nás po 2. svetovej vojne 1948-1989

Obdobie 1. ČSR – Slovensko v minulosti bolo súčasťou štátnych útvarov, ktoré mali vyspelú sociálnu politiku (Rak-Uh.: štátni zamestnanci poberali dôchodky za výsluhu rokov, povinné úrazové poistenie robotníkov). Ale Slovensko vstupovalo do zväzku s Českom nielen s rozdielnym hospodárskym potenciálom, ale aj s nižšou úrovňou sociálneho zákonodarstva a nižšou životnou úrovňou. ČSR ako nový demokratický štát venoval veľkú pozornosť sociálnej politike, ktorú presadzoval T.G.Masaryk. Aj jeho dcéra Alica patrila k osobnostiam, ktoré sa zasadzovali o sociálny rozvoj obyvateľstva. Bola spoluzakladateľkou 1. českej akadémie pre sociálnu prácu. Vzniklo nové Ministerstvo sociálnej starostlivosti. Popri Ministerstvu začal fungovať Sociálny ústav, ktorý bol metodickým a organizačným centrom sociálnej politiky štátu. Sociálna práca v povojnovom období vychádzala zo sociálnej reality, ktorú predstavovali tri oblasti:

1. Vojnoví invalidi – bol prijatý zákon o povinnosti zamestnávať invalidov

2. Deti a mládež – prijaté zákony na ochranu sirôt a nemanželských detí

3. Nezamestnanosť – prijaté zákony o podpore v nezamestnanosti, o 8-hodinovom pracovnom čase. Vytvoril sa systém sociálneho úrazového a nemocenského poistenia, prijal sa zákon o platenej dovolenke, o platení školného.

Štát sa venoval aj politike bývania (ochrana pred nekontrolovateľným zvyšovaním nájomného, štátny príspevok na výstavbu malých bytov).

Pre Slovensko bol zlomový zákon 244/1922, ktorý upravoval pracovné pomery na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Týkal sa zjednotenia sociálnych noriem na Slovensku a Podk. Rusi so zákonmi v Čechách.

Dôležitú úlohu zohrávala Slovenská katolícka charita (založená 1927) i Evanjelická diakonia.

Obdobie rokov 1939-1948

V období Slovenského štátu (1939-1945) sociálne zákonodarstvo nadväzovalo na normy z ČSR. V r. 1942 bol zriadený Sociálny ústav pri Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, resp. ústredie pre sociálnu starostlivosť. Boli prijaté zákony o valorizácií sociálnych príspevkov, o jednorazovej finančnej pomoci. Novinkou bolo opatrenie o prídavkoch na deti. Vytvoril sa fond rodinných prídavkov. Tieto sa vyplácali cez Robotnícku sociálnu poisťovňu (deťom do 14 r., učňom do 16/17 r. študentom do 18/24 r.). V sociálnej oblasti bolo vydaných množstvo právnych noriem: poistenie v prípade staroby, choroby, úrazu, invalidity. Avšak z týchto všetkých výhod boli vylúčení židovskí občania – Slovenský štát podporoval antisemitskú politiku. Bolo to vyjadrené aj vo Vládnom nariadení 198/1941 Zb o tzv. Židovskom kódexe. Po 2.svet. vojne, do februára 1948 nedošlo k podstatným zmenám v sociálnom zákonodarstvo. Boli to len opatrenia týkajúce sa pracujúcej mládeže, vojnových poškodencov, opatrenia na mobilizáciu pracovných síl, nariadenia o pracovných pomeroch vojnových zločincov a zradcov.

Obdobie rokov 1948-1989

Po februári 1948 dochádza k zmenám v sociálnom zákonodarstve. Vláda podriaďovala naše národné tradície požiadavkám sovietskych modelov. Zdravotné poistenie bolo nahradené bezplatnou lekárskou starostlivosťou a postupne sa celé sociálne zabezpečenie zmenilo na sociálne zabezpečenie poskytované štátom, stalo sa súčasťou štátneho rozpočtu. Obecné samosprávy boli začlenené do sústavy Národných výborov a podriadené centralizovanému štátnemu riadeniu. Spolky boli začlenené do Národného frontu (Zväz invalidov), ktorý bol podriadený vedúcej komunistickej strane. Rehole a rády boli zrušené, charita poskytovala starostlivosť len prestárlym kňazom.

Princíp diferenciácie v sociálnom zabezpečení bol nahradený Jednotnou úpravou pre všetky pracovné kategórie.

V r. 1953 prebehla peňažná reforma, ktorá znamenala takmer úplné znehodnotenie peňažných prostriedkov obyvateľstva, úspor... a veľmi sa dotkla sociálneho postavenia obyvateľov. Znamenala pokles životnej úrovne.

R. 1956 prijatý zákon o sociálnom zabezpečení, ktorý pričlenil do národného poistenia sociálnu starostlivosť o všetkých, ktorý ju potrebovali predovšetkým v dôsledku peňažnej reformy. Dávky a služby poskytoval štát.

Uvoľnenie politickej atmosféry (1968-69) vplývalo aj na sociálnu atmosféru, boli prijaté opatrenia na skrátenie pracovného času, zvýhodnenie nadčasovej práce.

R. 1964 prijatý zákon, ktorý riešil aj dôchodkové poistenie samostatnej hospodáriacich osôb, o ktoré dovtedy nebolo postarané – združstevňovanie.

R. 1975 zákon, ktorý zjednotil sociálne zabezpečenie družstevných roľníkov a ostatných pracujúcich.

R. 1988 zákon č. 100/1988 Zb, podľa ktorého mali všetci občania zaručené právo na sociálne zabezpečenie.

Sociálna politika v tomto období sa odvíjala od princípu plnej zamestnanosti, ktorá bola vynucovaná zákonom. Občania boli pasívnymi príjemcami sociálnych služieb.

9. Štandardné piliere európskej sociálnej politiky: tri nástroje sociálneho zabezpečenia. Sociálne poistenie, definícia a štruktúra, štátna sociálne podpora, definícia, súčasný stav, sociálna pomoc, definícia, súčasný stav a perspektívy

Európska sociálna politika stavia na troch základných pilieroch a to:

1. sociálne poistenie
2. štátna sociálna podpora
3. sociálna pomoc

Sociálne poistenie predstavuje inštitucionálny systém, ktorým sa občan sám, svojou činnosťou, alebo niekto iný občana povinne zaisťuje pre prípad budúcej poistnej udalosti. Sociálne poistenie sa delí na osem základných systémov:

9. úrazové poistenie
10. nemocenské poistenie
11. zdravotné poistenie
12. poistenie v materstve
13. poistenie v starobe (dôchodkové)
14. poistenie invalidity
15. poistenie pozostalých
16. poistenie v nezamestnanosti

Jeho základy vytvoril Otto von Bismarck, na neho nadviazal Beveridge tým, že rozlíšil základné povinné poistenie s účasťou štátu, zamestnávateľov a zamestnancov od doplnkového poistenia za účasti zamestnávateľov a zamestnancov.

Na Slovensku sociálne poistenie je upravené zákonom o sociálnom poistení č. 461/2003.

Štátna sociálna podpora – označuje zaopatrovacie dávky, ktoré sú poskytované určitým skupinám osôb, viažuce sa na tie sociálne situácie, na ktoré sa nie je možné pripraviť alebo poistiť sa voči nim. Nie je viazaná na odvody príspevkov z príjmu, je orientovaná na podporu jednotlivcov, rodinám v špecifických životných situáciách. Je postavená na univerzálnom princípe – dostane ju každý občan, ktorý sa ocitne v danej situácii.

Základom štátnej sociálnej podpory je Myrdalov model sociálnej politiky. Jej adresátmi sú predovšetkým deti, rodiny s deťmi.

Znaky štátnych sociálnych dávok:

1. poskytovateľom je štát, ich cieľom je aby životná úroveň rodín s nezaopatrenými deťmi neklesla v porovnaní s bezdetnými rodinami. Majú podpornú funkciu, sú prerozdeľované zo štátnych príjmov – daní.
2. nároky na štátnu podporu sa uplatňujú na ÚPSVaR
3. poskytnutie nie je viazané na príjmovú úroveň rodiny

Druhy štátnych sociálnych dávok:

1. príspevok pri narodení dieťaťa – 4.460,- Sk, jednorazový príspevok
2. príspevok na pohreb – 2.300,- Sk, jednorazový príspevok
3. rodičovský príspevok – 4.230,- Sk, opakovaný príspevok
4. prídavok na dieťa – 540,- Sk, opakovaný príspevok

Sociálna pomoc – pomoc poskytovaná štátom občanovi v stave núdze na uspokojovanie potrieb v nevyhnutnom primeranom rozsahu. Predstavuje peňažné dávky, vecné dávky, služby. Nárok je podmienený skúmaním odkázanosti jednotlivca alebo rodiny. Základ sociálnej pomoci vytvoril Beveridge tým, že ju podmienil životným minimom a testovaním príjmov. Sociálna pomoc smeruje k individuálnemu príjemcovi a k riešeniu jeho konkrétnej sociálnej udalosti. Má prechodný charakter. Môžeme ju rozdeliť na:

a) sociálna prevencia a

b) riešenie hmotnej núdze alebo riešenie sociálnej núdze.

Sociálna prevencia je odborná činnosť zameraná na predchádzanie a na zabraňovanie vzniku príčin sociálnych problémov.

Formy sociálnej prevencie sú:

a) vyhľadávacia činnosť

b) nápravná činnosť

c) rehabilitačná činnosť

d) resocializačná činnosť

e) organizovanie výchovno-rekreačných táborov.

Riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze

Hmotná núdza – stav, kedy nie sú zabezpečené základné hmotné životné podmienky občana a občan nemá prostriedky na ich zabezpečenia, prípadne ani nie je schopný tieto prostriedky vlastným pričinením získať. Je to nedostatok základných potrieb občana (potrava, ubytovanie, šatstvo a pod.) a občan je sociálne odkázaný. Hmotná núdza je určená hranicami životného minima. Hmotná núdza je stav, keď príjem občana nedosahuje životné minimum.

Životné minimum - spoločensky uznaná minimálna hranica príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej núdze - 4 980 Sk mesačne, ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu, 3 480 Sk mesačne, ak ide o ďalšiu spoločne posudzovanú plnoletú fyzickú osobu,

2 270 Sk mesačne, ak ide o nezaopatrené dieťa alebo zaopatrené neplnoleté dieťa.

Sociálna núdza – stav, keď občan si sám nemôže zabezpečiť starostlivosť o svoju osobu, o domácnosť, ochranu a uplatňovanie svojich práv, kontakt so spoločenským prostredím vzhľadom na vek, nepriaznivý zdravotný stav, sociálnu neprispôsobenosť.

Formy riešenia hmotnej núdze a riešenia sociálnej núdze sú:

1. sociálne poradenstvo
2. sociálnoprávna ochrana (zákon 305/2005 o SPO a SK detí)
3. sociálne služby (opatrovateľská, stravovanie, prepravná, starostlivosť v ZSS, soc. pôžička)
4. dávka sociálnej pomoci (dávky v hmotnej núdzi, príspevok na zdravotnú starostlivosť, aktivačný príspevok, príspevok na bývanie, náhradné výživné, ochranný príspevok)
5. peňažné príspevky na kompenzáciu a peňažný príspevok za opatrovanie.

Hmotnú a sociálnu núdzu u nás rieši zákon 599/2003 o pomoci v hmotnej núdzi a zákon 195/1998 o sociálnej pomoci.

10. Subjekty a objekty sociálnej politiky. Vymedzenie subjektov štát, obec, neštátne a medzinárodné organizácie, vymedzenie objektov sociálnej politiky, možnosti a právomoci subjektov sociálnej politiky, štruktúra subjektov v totalitnom a demokratickom režime.

Pod subjektmi SP rozumieme formalizované sociálne systémy (inštitúcie a organizácie), ktoré

1. vykonávajú sociálne činnosti na uspokojovanie sociálnych potrieb občanov
2. svoje potreby a záujmy presadzujú svojou sociálnou politikou.

Systémy sa delia na neformálne a formálne.

Neformálne sociálne systémy – skupiny ľudí, ktoré nevytvorili žiadne formálne štruktúry (obyvatelia domu, skupina priateľov, účastníci demonštrácie).

Za formálne systémy – považujeme inštitucionalizované skupiny, ktoré sú formálne organizované, majú svoje štruktúry.

Najvyšším stupňom formálneho systému je štát, pretože štát (prezident, parlament, vláda, súdy, samosprávne územné celky) je vybavený mocou. Moc rozhoduje o štátnej sociálnej politike prijímaním zákonov, vytvára mechanizmy na ich realizáciu a organizuje prerozdeľovanie na ich financovanie.

Každý formalizovaný systém má svoje formálne a neformálne štruktúry. Za hlavné formálne štruktúry považujeme:

1. štruktúry moci (môže byť despotická – prídelová SP alebo demokratická – participatívna SP)
2. štruktúry vlády (administratívna, správna, inštitucionálna)
3. štruktúry služby (činnostná, procesná pri poskytovaní...)

Štát ako sociálny subjekt zaručuje občanom ich ľudské práva deklarované ústavou. Je najsilnejším sociálnym subjektom. Pomocou demokratických mechanizmov vyjadruje záujmy väčšiny. Od ostatných subjektov sa líši tým, že má svoje         - rozhodovacie,

                                                                - realizačné,

                                                                - donucovacie a

                                                                - kontrolné mechanizmy.

Rozhodovacie mechanizmy – parlament, regionálna samospráv, obecné zastupiteľstvá.

Realizačné (riadiace) mechanizmy – právo, inštitúcie a financie. Právom štát prikazuje, zvýhodňuje, stimuluje. Prostredníctvom inštitúcií niečo dáva, alebo koná v prospech (neprospech) iných subjektov a objektov. Spravuje ich sám, alebo správu deleguje iným subjektom. Financie štát získava vyberaním priamych i nepriamych daní.

Donucovacími mechanizmami donucuje všetky subjekty aby rešpektovali právo a chovali sa požadovaným spôsobom – nezávisle súdy.

Cieľom fungovania štátu je vytvárať podmienky pre stabilitu, tlmiť sociálne napätie, rozvoj sociálnych činností, vytvárať podmienky pre ekonomické reformy.

Obec ako sociálny subjekt

Obec je najmenšou samosprávnou jednotkou štátu. Je významným subjektom štátnej sociálnej politiky. Má svoje vlastníctvo. Obce majú svoju sociálnu politiku zo zákona i z vlastného rozhodnutia a môžu byť poverené plnením úloh sociálnej politiky štátnej správy, teda môžu pôsobiť ako miestne orgány štátnej správy. Sú najvhodnejším miestom pre poskytovanie sociálnej pomoci a služieb – napr. opatrovateľská služba. Rozsah týchto činností je limitovaný finančnými zdrojmi. Ak štát prikáže obci, aby niečo pre svojich občanov konala, zaistí jej financovanie toho konania a poskytne prostriedky zo štátneho rozpočtu.

Neštátne organizácie ako sociálne subjekty

Patria sem fyzické a právnické osoby podnikateľského alebo nepodnikateľského charakteru. Podnikateľské subjekty rozvíjajú sociálnu politiku voči vlastným zamestnancom (personálna politika) – zvyšovanie kvalifikácie, zdravotná starostlivosť, sociálne podmienky.

Nepodnikateľské subjekty – občianske združenia, podporné spolky, nadácie, hnutia. Zisk nie je ich hlavným cieľom.

Neštátne subjekty plnia dôležité roly:

1. posilňujú zodpovednosť občanov, solidaritu pri riešení sociálnych problémov
2. prehlbujú štátnu sociálnu politiku
3. zefektívňujú sociálne činnosti zvýšením ich adresnosti a znižovaním ich nákladov

Tým je daná hierarchia sociálnych služieb:

1. podnikanie so ziskom
2. podnikanie bez zisku
3. prevádzkovanie z vlastných zdrojov (nadácie)
4. prevádzkovanie zo štátnych zdrojov (grant)
5. prevádzkovanie za štát či obec (zmluvné)
6. prevádzkovanie štátom či obcou

Medzinárodné organizácie ako sociálne subjekty

Tieto organizácie sú združeniami štátov alebo neštátnych organizácií, ktorých úlohou je

1. organizovať medzinárodnú pomoc a podporu jednotlivým štátom pri hlade, vojne, zemetrasení, povodniach...)
2. harmonizovať sociálne úsilia jednotlivých štátov stanovením minimálnych hladín sociálnej ochrany
3. vytvárať spoločné organy pre realizáciu celosvetovej sociálnej politiky,
4. budovať kontrolné mechanizmy na ochranu ľudských práv

K najdôležitejším medzinárodným organizáciám patrí OSN. Vznikla 1945 na podporu svetového mieru a bezpečnosti. OSN pôsobí v sociálnej oblasti prostredníctvom Hospodárskej a sociálnej rady OSN a cez Centrum pre sociálny rozvoj a humanitárne záležitosti. Má svoje špecializované organizácie – WHO, MOP, Svetová banka, ktorá vo svojich programoch kladie dôraz na rozvoj ľudských zdrojov, na znižovanie negatívnych dôsledkov ekonomických reforiem. MOP (1919) – jej cieľom je zlepšiť pracovné podmienky vo svete. Je tripartitnou organizáciou (vlády, odbory, zamestnávatelia)

Rada Európy (1949) je medzinárodná európska inštitúcia, združuje európske krajiny, ktoré spĺňajú niektoré kritériá – usilujú sa o jednotu Európy, o dodržovanie ľudských práv. Na pôde Rady Európy sa uzatvárajú konvencie, medzinárodné zmluvy, ktoré sú po ratifikácií záväzné pre členské štáty. Základné medzinárodné dohovory v sociálnej oblasti prijaté Radou Európy:

1. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd 1950
2. Európsky dohovor o sociálnom zabezpečení 1972
3. Európsky kódex sociálneho zabezpečenia 1990

Dohovory dovoľujú jednotlivcovi povolať svoju vládu k zodpovednosti pred medzinárodný súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Európska únia vznikla v 50-tych rokoch z iniciatívy NSR, NL, Fr., I, Belgicka a Luxemburska ako EZUO. EÚ sa snaží o vytvorenie hospodárskej a menovej únie a o harmonizáciu zákonodarstva v hospodárskej, sociálnej a politickej oblasti, a v oblasti ŽP.

Orgány EÚ:         Rada ministrov

                Európska komisia

                Európsky súdny dvor

                Európsky parlament

Neštátne svetové organizácie

Medzinárodná asociácia sociálneho zabezpečenia (1927) jej cieľom je chrániť zlepšovať a rozvíjať sociálne zabezpečenie v celom svete prostredníctvom medzinárodnej spolupráce.

Objekty sociálnej politiky

Objektom SP je každý, ku komu táto politika smeruje a kto má z nej prospech. Sú nimi skupiny osôb alebo jednotlivci. Jednotlivec je objekt SP pre svoju účasť v systéme (platenie príspevkov), alebo pre svoju potrebu (chudobný, nezamestnaný, rodič). V demokratickom štáte občan má dve roly:

1. je objektom záujmov sociálnych subjektov, ich úsilia a činnosti
2. je prvkom sociálnych systémov a cez nich ovplyvňuje ich sociálnu politiku

Objektom SP je teda každý užívateľ alebo klient, ten ktorý SP pociťuje na vlastnej koži. Úsilie sociálnych systémom vedie jednak k starostlivosti o občana ako objektu SP, jednak k jeho stimulácii zachovania si svojich ľudských rolí. Hovoríme o statickej, pasívnej starostlivosti, človek iba pasívne prijíma a o aktivizujúcej roli sociálnej politiky, ktorá vytvára podmienky pre zotrvanie, alebo návrat občana do plnohodnotného života. V tomto prípade sociálne inštitúcie len podporujú vlastné úsilie človeka.

Sociálna politika je vybudovaná na štyroch základných princípoch:

1. sociálnej spravodlivosti,
2. sociálnej solidarite,
3. subsidiarite,
4. participácii.

Uplatňovanie jednotlivých princípov závisí od toho, aký režim je nastolený v spoločnosti. V totalitných režimoch skupiny alebo jednotlivci bývajú iba príjemcami toho, čo im vládnuci systém pridelí. Princíp subsidiarity a participácie je potlačený. Sú teda pasívnymi objektmi sociálnej politiky – paternalizmus. Štát prevzal všetky povinné sociálne zabezpečenia. Organizoval ich centralisticky a financoval zo štátneho rozpočtu. Každý totalitný systém funguje na princípoch určitej ideológie – diktatúra proletariátu, rasová nadradenosť. Sociálne inštitúcie štátu sú súčasťou prídelového systému.

Demokratické režimy uplatňujú všetky štyri princípy. Objekty sociálnej politiky majú určitý vplyv na fungovanie sociálneho systému. Podieľajú sa na jeho tvorbe, formovaní, sú teda aj subjektmi sociálnej politiky.

11. Neštátne subjekty, ich miesto a význam. Miesto a štruktúra neštátnych subjektov, význam a úloha neštátnych subjektov v systéme sociálnej pomoci

Hlavným aktérom i pri neštátnych subjektoch ostáva štát. Organizuje a kontrolujú neštátny systém tým, že vydáva licencie – povolenia na činnosti, akreditácie – overovanie profesionálnej spôsobilosti, vykonáva audit, inšpekcie.

K neštátnym subjektom patria fyzické a právnické osoby podnikateľského alebo nepodnikateľského charakteru.

Podnikateľské subjekty, ktoré zamestnávajú občanov rozvíjajú sociálnu politiku voči vlastným zamestnancom (personálna politika) – zvyšovanie kvalifikácie, zdravotná starostlivosť, sociálne podmienky, rekreačné zariadenie. Podnikateľské služby sú pre tých, ktorí si ich môžu zaplatiť. Niektoré podnikateľské subjekty podporujú sociálnu činnosť i mimo vlastnú organizáciu svojimi darmi, príspevkami alebo službami.

Neštátne subjekty plnia dôležité roly:

4. posilňujú zodpovednosť občanov, solidaritu pri riešení sociálnych problémov
5. prehlbujú štátnu sociálnu politiku
6. zefektívňujú sociálne činnosti zvýšením ich adresnosti a znižovaním ich nákladov

Tým je daná hierarchia sociálnych služieb:

7. podnikanie so ziskom
8. podnikanie bez zisku
9. prevádzkovanie z vlastných zdrojov (nadácie)
10. prevádzkovanie zo štátnych zdrojov (grant)
11. prevádzkovanie za štát či obec (zmluvné)
12. prevádzkovanie štátom či obcou

Nepodnikateľské subjekty – občianske združenia, podporné spolky, nadácie, hnutia. Zisk nie je ich hlavným cieľom. Vo veľkej miere sú to mimovládne organizácie, tzv. tretí sektor.

Hlavnými znakmi neziskových organizácií sú:

1. sú organizované, majú svoju štruktúru
2. sú súkromné – nepatria do štruktúr štátneho systému
3. majú neziskový charakter – ak majú nejaký zisk, ten investujú do rozvoja organizácie
4. sú samosprávne, majú vlastné orgány, ktoré ich spravujú – správna rada, dozorná rada, výkonná rada
5. sú dobrovoľné

Občianske združenie – PO, vzniká registráciou na Ministerstve vnútra SR. Žiadosť musí obsahovať písomný návrh na registráciu združenia a stanovy (názov, sídlo, práva a povinnosti členov, zásady hospodárenia. MVSR môže rozhodnúť o jeho rozpustení ak zistí, že vykonáva činnosť, ktorá je v rozpore so zákonom.

Nadácia – PO, je účelovým združením majetku (peniaze, cenné papiere), ktoré slúži na podporu verejnoprospešného účelu (rozvoj duchovných a kultúrnych hodnôt, ochrana ľudských práv, ochrana životného prostredia, ochrana práv detí). Registruje sa na MV SR, k registrácii je potrebná zriaďovacia listina, stanovy, doklad o výške majetkového vkladu a doklad o zdroji jeho nadobudnutia (min.10.000,-Sk, do 6 mesiacov 200.000,-Sk).

Neinvestičný fond – PO, združuje peňažné prostriedky určené na plnenie všeobecnoprospešného cieľa (rozvoj duchovných a kultúrnych hodnôt, ochrana životného prostredia, ochrana ľudských práv, ochrana zdravia a podpora vzdelávania) alebo na plnenie humanitnej pomoci. Registruje sa na krajskom úrade, je potrebná zriaďovacia listina štatút fondu, vyhlásenie o splatní vkladu (2000,-Sk).

Nezisková organizácia poskytujúca všeobecne prospešné služby (ochrana duchovných a kultúrnych hodnôt, ochrana životného prostredia, humanitná starostlivosť, vzdelávanie detí). Registruje sa na krajskom úrade. K návrhu je potrebné doložiť zakladaciu listinu, zakladaciu zmluvu a štatút organizácie.

Význam a úloha neštátnych subjektov v systéme sociálnej pomoci

Neštátny sektor pomáha tam, kde má štát medzery pri riešení problémov spoločnosti. Aktivizuje ľudí, rozvíja prirodzenú solidaritu medzi ľuďmi, pomáha. Zvyšuje kvalitu života v rôznych oblastiach spoločnosti a môže prispieť k dosiahnutiu pozitívnych zmien pri riešení spoločenských problémov. Neštátne, neziskové subjekty sú väčšinou späté s dobrovoľníctvom. Dobrovoľníctvo je založené na osobnej motivácii a slobodnom rozhodnutí. Dobrovoľníctvo je druh prosociálneho správania sa, ktoré aktivizuje ľudí k formulovaniu predstáv a požiadaviek občanov. Tieto subjekty nepracujú na politickom princípe. Vznikajú tam, kde to vyplýva z potrieb regiónu, sú blízko klienta, dávajú možnosť sebarealizácie občanom, majú možnosť získať finančné prostriedky aj z iných než štátnych zdrojov.

Posilňujú občiansku zodpovednosť, spoluzodpovednosť občanov za veci verejné, zefektívňujú sociálnu činnosť.

12. Medzinárodné organizácie, ich úloha a význam. OSN a sociálna politika (MOP), Rada Európy (Európska sociálna charta), Európska únia, vzťah medzinárodných dokumentov a sociálneho zákonodarstva SR

Tieto organizácie sú združeniami štátov alebo neštátnych organizácií, ktorých úlohou je

5. organizovať medzinárodnú pomoc a podporu jednotlivým štátom pri hlade, vojne, zemetrasení, povodniach...)
6. harmonizovať sociálne úsilia jednotlivých štátov stanovením minimálnych hladín sociálnej ochrany
7. vytvárať spoločné organy pre realizáciu celosvetovej sociálnej politiky,
8. budovať kontrolné mechanizmy na ochranu ľudských práv

K najdôležitejším medzinárodným organizáciám patrí OSN. Vznikla podpísaním Charty OSN v r. 1945 na podporu svetového mieru a bezpečnosti. Jej predchodkyňou bola Spoločnosť národov (1919). OSN pôsobí v sociálnej oblasti prostredníctvom Hospodárskej a sociálnej rady OSN a cez Centrum pre sociálny rozvoj a humanitárne záležitosti. Má svoje špecializované organizácie – WHO, MOP.

Valné zhromaždenie Organizácie spojených národov prijalo dňa 19. januára 1993 Slovenskú republiku za člena OSN.

MOP (1919) – jej cieľom je zlepšiť pracovné podmienky a sociálne zabezpečenie vo svete. Je tripartitnou organizáciou, na jej činnosti sa podieľajú a sú jej členmi vlády (Ministerstvo práce), odbory, zamestnávatelia. Zaoberá sa problémami, ktoré súvisia so zamestnávaním, odmeňovaním, prípravou na povolanie. Medzinárodná konferencia práce, ako jej najvyšší orgán prijíma dohovory zamerané na zlepšenie pracovných a životných podmienok. Členské štáty, ktoré tieto dohovory ratifikujú, ich potom zapracovávajú do svojej legislatívy.

V sociálnej oblasti vyvíja činnosť aj Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj (Svetová banka) ktorá vo svojich programoch kladie dôraz na rozvoj ľudských zdrojov podporuje projekty zamerané na aktívnu politiku zamestnanosti. Najúčinnejším nástrojom ako bojovať proti chudobe je dať ľudom prácu a sprístupniť im vzdelanie a zdravotnú starostlivosť. Obdobná organizácia bola vytvorená pre Európu v r. 1991 – Európska banka pre obnovu a rozvoj so sídlom v Londýne.

Rada Európy (1949) je medzinárodná európska inštitúcia so sídlom v Štrasburgu. Združuje európske krajiny, ktoré spĺňajú niektoré kritériá napr.: usilujú sa o jednotu Európy, o dodržovanie ľudských práv, o ochranu demokracie. Na pôde Rady Európy sa uzatvárajú konvencie, medzinárodné zmluvy, ktoré sú po ratifikácií záväzné pre členské štáty. Základné medzinárodné dohovory v sociálnej oblasti prijaté Radou Európy:

4. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd 1950
5. Európsky dohovor o sociálnom zabezpečení (1972)
6. Európsky kódex sociálneho zabezpečenia (1990)

Slovenská republika sa stala členom Rady Európy v r. 1993. Slovensko v Parlamentnom zhromaždení RE zastupuje delegácia piatich poslancov a piatich náhradníkov.

Členské štáty Rady Európy v r. 1961v Turíne podpísali Európsku sociálnu chartu –Sú to medzinárodné zmluvy na ochranu ľudských a občianskych práv a slobôd v sociálnej oblasti.

Európska sociálna charta – niektoré z jej bodov:

1. Každý má mať možnosť zarábať si na živobytie prácou, pre ktorú sa slobodne rozhodne.
2. Všetci pracovníci majú právo na bezpečné a zdravé pracovné podmienky.
3. Všetci pracovníci majú právo na primeranú odmenu, ktorá im ako aj ich rodinám postačí na zabezpečenie dôstojnej životnej úrovne.
4. Každá osoba  bez primeraných zdrojov má právo na sociálnu a lekársku pomoc.
5. Rodina ako základná jednotka spoločnosti má právo na primeranú sociálnu, právnu a hospodársku ochranu zabezpečujúcu jej plný rozvoj.

Rada Európy nie je súčasťou Európskej únie ale samostatnou medzinárodnou organizáciou. Sídli v Štrasburgu a jej hlavnou úlohou je posilňovanie demokracie, ľudských práv a zásad právneho štátu vo svojich členských štátoch. Hoci je všetkých 25 členských štátov Európskej únie aj členmi Rady Európy, obe organizácie sa značne odlišujú. Dnes má 46 členských štátov.

Počiatky Európskej únie siahajú do 50-tych rokov. Cieľom vytvorenia Európskej únie je zastaviť časté a krvavé konflikty medzi susediacimi krajinami, ktoré kulminovali počas druhej svetovej vojny. V roku 1950 sa s cieľom zabezpečiť trvalý mier európske krajiny začali hospodársky a politicky zjednocovať v Európskom spoločenstve uhlia a ocele. Zakladajúcimi členmi boli Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko.

Európska únia bola založená Maastrichtskou zmluvou v roku 1991 s platnosťou od r. 1993. Touto zmluvou sa predchádzajúce zmluvy rozšírili o nové rozmery a oblasti činnosti. EÚ sa snaží o vytvorenie hospodárskej a menovej únie a o harmonizáciu zákonodarstva v hospodárskej, sociálnej a politickej oblasti, a v oblasti ŽP. EÚ obhajuje hodnoty ako je sloboda demokracia a sociálna spravodlivosť.

EÚ sa snaží o posilnenie ekonomickej a sociálnej súdržnosti, čiže o zmenšenie rozdielu medzi bohatšími a chudobnejšími regiónmi. EÚ poskytuje platby z rozpočtu Únie znevýhodneným regiónom a skupinám občanom. Cieľom sociálnej politiky EÚ je napraviť najnápadnejšie nerovnosti v európskej spoločnosti. Európsky sociálny fond (ESF) bol založený v roku 1961 s cieľom podporiť vytváranie pracovných miest. Európska únia sa snaží zlepšovať sociálne podmienky v Európe nielen finančnou pomocou. Samotná pomoc by nestačila na vyriešenie problémov, ktoré spôsobil hospodársky pokles či zaostávajúci rozvoj v niektorých regiónoch. Sociálny pokrok pramení predovšetkým z ekonomického rastu.

EÚ prijala Chartu, podľa ktorej každý pracujúci v Európskej únii by mal mať: voľný pohyb, spravodlivé odmeňovanie, zlepšenie pracovných podmienok, sociálnu ochranu, združovanie a kolektívne vyjednávanie, odborná príprava, rovnaké zaobchádzanie s mužmi a ženami, informovanosť, konzultovanie s pracovníkmi a ich zúčastnenosť, ochrana zdravia a bezpečnosť pri práci, ochrana detí, starších a telesne postihnutých osôb.

Orgány EÚ:         Rada ministrov

                Európska komisia

                Európsky súdny dvor

                Európsky parlament

Dohovory dovoľujú jednotlivcovi povolať svoju vládu k zodpovednosti pred medzinárodný súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Na pôde medzinárodných organizácií sa uzatvárajú konvencie, dohovory, medzinárodné zmluvy, ktoré sú po ratifikácií záväzné pre členské štáty. Členské štáty ich potom zapracovávajú do svojej legislatívy.

Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami aj v sociálnej oblasti v rámci členstva v OSN a ďalších medzinárodných organizáciách a to najmä v súvislosti s dodržiavaním medzinárodných dokumentov, dohovorov.

13. princípy sociálnej politiky. Definícia princípov sociálnej spravodlivosti, solidarity, subsidiarity a participácie, zásady pri uplatňovaní princípu sociálnej spravodlivosti

Sociálna politika je súčasťou verejnej politiky, predstavuje súbor aktivít smerujúcich k zlepšeniu základných životných podmienok obyvateľov.

Princíp označuje základnú myšlienku, všeobecný základný zákon. (kategóriu, ktorá obsahuje základné pravidlá nejakej oblasti spoločenskej skutočnosti). V sociálnej politike sú to základné myšlienky, ktoré podporujú zlepšenie sociálnej situácie obyvateľstva.

Kľúčovým princípom sociálnej politiky je sociálna spravodlivosť, myslí sa tým:

1. spravodlivosť v právnom t.j. súhrn právnych noriem a zásad,
2. spravodlivosť sociálna, ktorú možno vymedziť pravidlami, podľa ktorých sú v spoločnosti rozdeľované prostriedky verejného blahobytu medzi jednotlivé subjekty

O sociálnej spravodlivosti sa nedá hovoriť ako o kategórii absolútnej, jednoznačnej. Pri jej uplatňovaní sa treba riadiť zásadami :

1. každému rovnako – nejde pritom o rovnostárstvo, ale o pomernosť, proporcionalitu, rovnaké príležitosti, rovnako všetkým, ktorí sa ocitnú v rovnakej situácii (napr. štátna podpora – prídavky na deti, pôrodné..)
2. každému podľa jeho potrieb – táto zásada je zameraná na riešenie chudoby, na podporu rodiny, záleží štáte ako bude prerozdeľovať prostriedky na uspokojenie základných potrieb (napr. sociálna pomoc na uspokojovanie potrieb v nevyhnutnom primeranom rozsahu – dávky v hmotnej núdzi, opatrovateľská služba)
3. každému podľa jeho zásluh – v súlade medzi vstupmi a výstupmi, podľa výkonnosti

Princíp sociálnej solidarity (vzájomná podpora, spolunáležitosť) vyjadruje úroveň bezprostredného vzťahu medzi jednotlivcom a ostatnými členmi spoločnosti. Solidarita je výrazom ľudského porozumenia a pospolitosti, vzájomnej súdržnosti a tiež zodpovednosti. Štát organizuje solidaritu spoluúčasťou jednotlivcov či kolektívov na tvorbe zdrojov financovania (pre pomoc rodinám, nevládnym občanom, sociálne slabým). Aj v rodine existuje vnútrorodinná solidarita. Prakticky celý systém sociálneho poistenia je založený na solidarite. Ak berieme do úvahy, že človek je do určitej miery závislý od druhých, sociálnu solidaritu kategorizujeme:

1. medzinárodnú solidaritu – Detský fond UNICEF, Medzinárodná organizácia práce, humanitárna pomoc pri živelných pohromách..
2. celoštátna solidarita – rozvoj vzdelávania, zdravotná starostlivosť,
3. regionálna solidarita – v rámci občianskych združení, cirkvi, užších kolektívov
4. solidarita mladých so starými, zamestnaných s nezamestnanými, zdravých s chorými ...

Princíp subsidiarity – subsidum (lat.) – pomoc, poskytovanie pomoci.

Princíp subsidiarity predstavuje podpornú pomoc, pomoc poskytujúcu činnosť (naučiť chytať ryby). Podľa tohto princípu je každý povinný najprv pomôcť sám sebe, ak nemôže musí nastúpiť rodina, až potom nastupuje iné spoločenstvo – sociálne inštitúcie, charita. Podobne aj obec si má vystačiť sama, až keď nevládze volá na pomoc štát.

Napĺňanie princípu subsidiarity predpokladá:

1. výchovu obyvateľstva k prevzatiu vlastnej zodpovednosti
2. reálnu sociálnu situáciu – priestor pre samostatné zodpovedné sociálne konanie.

Princíp participácie – ľudia majú mať možnosť podieľať sa na tom, čo bezprostredne ovplyvňuje ich život (zdravie – preventívne prehliadky – zvýhodnenie, zdrav. poistenie, choroba – nemocenské poistenie, nezamestnanosť – rekvalifikácia = voľby).

Predpokladom pre aktívnu účasť občana  na rozhodovacích procesoch je primerané vzdelanie, zrelosť a vyspelosť pre zodpovedné sociálne správanie. Podľa Strieženca je občan nielen konzumentom, ale aj spolutvorcom sociálnej politiky, je zodpovedný za kvalitu vlastného života.

14. Funkcie sociálnej politiky. Definícia funkcií ako schopnosti vyvolávať určité efekty, definícia ochrannej, rozdeľovacej a prerozdeľovacej, homogenizačnej, stimulačnej a preventívnej funkcie

Funkciami sociálnej politiky sa rozumie jej schopnosť vyvolávať určité efekty či účinky vo vzťahu k objektom (cieľovým skupinám), schopnosť sledovať a realizovať určitú vedomú, cieľovo zameranú činnosť a úlohy.

Najčastejšie sa uvádzajú tieto funkcie:

1. ochranná
2. rozdeľovacia a prerozdeľovacia
3. homogenizačná
4. stimulačná
5. preventívna

Ochranná funkcia: predstavuje riešenie už vzniknutých sociálnych udalostí, kedy je jednotlivec alebo sociálna skupina zvýhodnená vo vzťahu k ostatným. Je to odstránenie dôsledkov určitých sociálnych udalostí (nezamestnanosť, staroba, choroba, osirelosť). Je historicky najstaršou funkciou SP.

Rozdeľovacia a prerozdeľovacia funkcia: je spojená s riešením rozdielov a nerovností v životných podmienkach ľudí, ide aj o začleňovanie ľudí do spoločnosti. Pri prerozdeľovaní príjmov sa uplatňujú dva prístupy – normatívny a pozitívny.

Normatívny prístup – kladie otázku aké prerozdeľovanie treba uplatňovať (či na základe prospešnosti a využiteľnosti, alebo rovnosti)

Pozitívny prístup – rieši otázku vhodnosti redistribúcie, ktorá by mala byť presadzovaná z hľadiska širšieho spoločenského záujmu.

Homogenizačná funkcia cieľom je smerovať k určitému príjmovému vyrovnaniu, k zmierňovaniu sociálnych rozdielov. Je to proces kedy spoločnosť poskytne rovnaké šance vzdelávať sa, pracovať, starať sa o svoje zdravie a to podľa individuálnych schopnosti. Znamená to, že spoločnosť poskytuje rovnaké šance vzdelávať sa, pracovať, strať sa o svoje zdravie a pod. a to podľa individuálnych schopností človeka.

Stimulačná funkcia jej úlohou je podporovať, podnecovať žiaduce sociálne chovanie jednotlivcov a sociálnych skupín  jednak v ekonomickej oblasti i mimo nej. Predstavuje opatrenia vzdelávacej politiky, politiku zamestnanosti, zdravotnú politiku. Tieto opatrenia sa premietajú do celkového prospechu spoločnosti.

Preventívna funkcia má snahu predchádzať určitým škodám na živote a zdraví, predchádzať nepriaznivým sociálnym situáciám (chudoba, nezamestnanosť). Sociálna politika musí smerovať k odstraňovaniu príčin vzniku nepriaznivých sociálnych situácií. Predpokladom tejto funkcie je osvetová činnosť, rozvinuté poradenstvo.

15. Ciele sociálnej politiky a sociálne práva občanov. Pomoc, povinnosť a právo, Všeobecná deklarácia ľudských práv (história, vznik, štruktúra práv), sociálne práva občanov

Ciele SP sú spoločensky a historicky podmienené. Väčšinou reagujú na potreby a záujmy príslušníkov slabších spoločenských skupín, ktoré vždy vyvíjali tlak, ale iba za predpokladu, že tieto ciele, potreby sú prijateľné i pre ostatné spoločenské skupiny. Sociálno-politické ciele sú výsledkom kompromisu pri riešení sociálnych potrieb každej dobe.

Sociálna politika môže byť cieľová alebo inštrumentálna. Ak sú sociálne ciele dôvodom vzniku sociálneho subjektu, hovoríme o cieľovej sociálnej politike, ak sú ciele iné hovoríme o inštrumentálnej sociálnej politike. Sociálne ciele každého subjektu sa vyvíjajú a menia v čase podľa zmeny záujmov subjektu, alebo podľa zmien sociálneho prostredia, v ktorom subjekt pôsobí.

Pomoc ako cieľ

Pomoc bola na začiatku. Cieľom pomoci je uspokojiť potreby podľa predstáv toho, kto pomáha. Pomoc ako postoj je výsledkom určitej úrovne civilizačného vývoja – zákaz usmrcovania neschopných, zakladanie rádov, chudobince.

Povinnosť ako cieľ

Trvalo celé tisícročie až bola dobrovoľná pomoc vystriedaná povinnosťou obcí a štátu starať sa o občana v núdzi. Môžeš pomôcť je nahradené musíš pomôcť. Definuje sa len povinný subjekt, nie oprávnený. Postupne všetky krajiny v Európe vzali na seba povinnosť starať sa o chudobných. Najvyspelejšie štáty dokonca stanovili hranicu, pod ktorou je občan považovaný za chudobného. Tým doplnili svoju povinnosť o právo občana na pomoc..

Právo ako cieľ

Povinnosť sa doplnila o právo občana na pomoc. Až v 20.storočí svet uznal, že občan má právo na ľudský dôstojný život. Toto právo vychádza z prirodzeného práva človeka na život, prvotná je potreba človeka až tak je forma a obsah pomoci. Za prvú deklaráciu týchto ľudských práv sa považuje biblické desatoro. Prikázaním nezabiješ bolo uznané právo človeka na život.

Všeobecná deklarácia ľudských práv

V histórii ľudstva sa práva človeka postupne vyvíjali. Ideový rámec pre rozvoj ľudských práv vymedzil už Aristoteles (gr. filozof 384-322 p.n.l. vychovávateľ Alexandra Veľkého, pokladal šťastie za cieľ ľudského života. Ideálom je preňho občan s rozvinutými schopnosťami a cnosťami, zapojený do života obce.) vo svojom pojednávaní o spravodlivosti a cnosti v občianskej spoločnosti slobodných ľudí. Mravné príkazy mali nadobudnúť formy objektívneho i  subjektívneho práva. Objektívne právo predstavujú zákony, subjektívne právo sú práva a povinnosti občanov, ktoré vyplývajú z objektívneho práva.

Za prvú deklaráciu ľudských práv sa pokladá biblické Desatoro.

Ako prvý, práva poddaných, uznal anglický kráľ Henrich I (kráľovská rada – zárodok parlamentu). Jeho prehlásenie bolo podnetom pre Jána Bezzemka na vyhlásenie Magny Charty Libertatum (Veľká listina slobôd – 1215, Anglicko) – obmedzil sa ňou kráľovský absolutizmus. Kráľ musel tiež dodržiavať zákony, nesmelo sa zdaňovať bez hlasovania v kráľovskej rade.

Vývoj ľudských práv ovplyvnil J.J.Rouseau, ktorý formuloval prirodzené práva človeka a poprel feudálne výsady. Tvrdil, že ľudia musia byť podriadení zákonom, ktoré si sami zvolia. Immanuel Kant hlásal spravodlivosť, slobodu a rovnosť pred zákonom Thomas Hobbes odmietal vrchnosť a deklaroval prirodzené právo človeka na slobodu.

Vývoj ľudských práv podporila aj Listina práv (Bill of rights, 1689 Anglicko – Viliam Oranžský), z ktorej vychádza anglo-americká koncepcia práva.

Veľký zlom v oblastí ľudských práv priniesla Francúzska revolúcia 1789, kedy Národné zhromaždenie po páde Bastily vyhlásilo Deklaráciu ľudských a občianskych práv, zrušili privilégia šľachty. V r. 1804 bol prijatý občiansky zákonník Code civil, napriek početným novelizáciám stále je prehľadný a zrozumiteľný.

Až v r. 1948 OSN vyhlásila Všeobecnú deklaráciu ľudských práv (Paríž). Táto deklarácia vychádza z koncepcie prirodzených ľudských práv človeka, je definíciou toho, čo človeku musí patriť, aby sa mohol plne realizovať v spoločnosti. Bola iba politickým dokumentom. Rozpracovaná bola v: 1. Pakte o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach, a 2. v Pakte o občianskych a politických právach. Pod vplyvom tejto deklarácie členské štáty Rady Európy v r. 1961v Turíne podpísali Európsku sociálnu chartu. Základný právom človeka je právo na život. K tomu aby mohol svoje právo realizovať musí spoločnosť jeho život chrániť a poskytnúť mu podmienky pre dôstojný život. Tieto podmienky človeku zabezpečuje spoločnosť prostredníctvom štruktúry práv:

1. občianske práva – (človek – občan) zaručujú človeku život, rovnosť, slobodu, nedotknuteľnosť osoby a súkromia,
2. politické práva – (občan – štát) sú založené na myšlienke, že základom vládnej moci je vôľa ľudu – právo byť občanom štátu (štátna príslušnosť), právo združovať sa, právo voliť, sloboda náboženstva, prejavu
3. hospodárske práva – (ekonomické): právo vlastniť majetok a právo na prácu
4. kultúrne práva – právo na vzdelanie, právo na ochranu morálnych záujmov, vedeckú umeleckú tvorbu
5. sociálne práva – súvisiace s právom na prácu a s právom zabezpečiť človeku náhradné príjmy, teda právo na sociálne zabezpečenie.

Práva jedného občana končia tam, kde začínajú práva iného občana. Z toho plynie povinnosť rešpektovať práva iných.

Základné ľudské práva a slobody pre občanov Slovenskej republiky upravuje druhá hlava Ústavy SR. Na území SR sa zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo iné postavenie.

Sociálne práva človeka

1. Právo na prácu – možnosť slobodne si zvoliť zamestnanie za primeranú odmenu alebo právo získať podporu v nezamestnanosti. Toto právo na jednej strane umožňuje občanovi podiel na národnom dôchodku a na druhej strane jeho vlastné uplatnenie.

2. Právo na uspokojivé pracovné podmienky – toto právo zabezpečuje zákonník práce, je to súbor pracovných podmienok. Patrí sem právo na:

1. odmenu – spravodlivú mzdu
2. bezpečné a zdravotne nezávadné pracovné podmienky
3. rovnaká príležitosť pre všetkých dosiahnuť v zamestnaní povýšenie
4. odpočinok, zotavenie, rozumný pracovný čas, odmena v čase sviatkov

3. Právo na primeranú životnú úroveň – taká úroveň, ktorá by občanovi a jeho rodine zaistila zdravie a blaho, vrátane výživy, ošatenia, bývania a lekárskej pomoci. Toto právo má mať občan i pri strate zárobkových možností.

4. Právo na rodinu – štát má občanovi zaistiť:

1. ochranu a pomoc rodine, ktorá je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti
2. ochranu matkám pred a po narodení dieťaťa
3. ochranu a pomoc deťom proti vykorisťovaniu, ohrozeniu mravnosti a zdravia

5. Právo na sociálne zabezpečenie – patrí medzi vymoženosti 20. storočia. Toto právo prinútilo zamestnanca, zamestnávateľa aj štát postarať sa o občana – participácia všetkých troch zložiek pre prípad sociálnej udalosti. Patrí sem:

1. zdravotná starostlivosť a nemocenské poistenie
2. starobné, invalidné poistenie,
3. poistenie pozostalých
4. úrazové odškodnenie a poistenie
5. poistenie v nezamestnanosti
6. poistenie v materstve

6. Právo na slobodu združovania – patrí sem aj kolektívne vyjednávanie, petičné právo. Každý má právo združovať sa na ochranu svojich záujmov.

16. Sociálne udalosti a ich krytie. Všeobecná definícia sociálnej udalosti, predmet sociálnej politiky, základné parametre merania úrovne sociálnej politiky, základné skupiny sociálnych udalosti.

Človek sa v živote dostáva do rôznych situácií, ktoré môžu byť:

1. prirodzené (fyziogénne):        - biologické: narodenie, tehotenstvo, staroba        

- sociálne: založenie rodiny, zárobková činnosť

2. neprirodzené (patogénne):        - biologické: nemoc, invalidita

- sociálne: chudoba, samota, dezintegrácia.

Životné situácie, ktoré sú štátom uznané a je s nimi spojené sociálne opatrenie v prospech postihnutého označujeme ako sociálne udalosti. Sociálna udalosť je teda závažnou situáciou, ktorá si vyžaduje sociálnu ochranu, pretože občan alebo rodina nie je schopná zvládnuť ju svojimi vlastnými silami. Sociálna udalosť môže byť:

1. predvídateľná
2. nepredvídateľná
3. odvrátiteľná
4. neodvrátiteľná

Napr. staroba je predvídateľná a zároveň neodvrátiteľná sociálna udalosť. Riziko je v tom, že sa jej človek nemusí dožiť.

Pri vzniku soc. udalosti vznikne právo na určitý druh ochrany. Sociálna udalosť sa tak stáva aj právnou udalosťou. Ak má za následok poskytnutie dávky, musí byť preukázaná (staroba – starobný dôchodok = vek, počet odpracovaných rokov)

Pri jednotlivých sociálnych udalostiach sa sociálne zabezpečenie poskytuje:

1. zo zákona – povinné poistenie pracovníkov proti následkom prac. úrazov a chorôb z povolania
2. úradným výkonom – rozhodnutie o poskytnutí pomoci
3. zmluvne – pracovná zmluva, poistná zmluva

Sociálne udalosti môžu byť - predvídateľné, nepredvídateľné

                                odvrátiteľné, neodvrátiteľné

Poznáme 6 skupín sociálnych udalostí:

1. SU súvisiaca so zdravotným stavom, chorobou, invaliditou

2. SU súvisiaca s nezamestnanosťou

3. SU súvisiaca s rodinou (aj strata živiteľa)

4. SU súvisiaca s vekom, so starobou

5. SU súvisiaca s núdzou, chudobou

6. SU súvisiaca s neprispôsobením, so sociálnou dezintegráciou

Predmetom sociálnej politiky je to, čo sa má v sociálnom systéme zachovať alebo zmeniť. Najčastejšie sú to podmienky práce a života človeka (sociálne podmienky a prostredie človeka) a udalosti v ľudskom živote, ktoré človek nevie zvládnuť vlastnými silami (sociálne udalosti).

Predmetom SP je teda:

1. regulácia – niekomu niečo nariadiť alebo zakázať, v demokratickej spoločnosti zahŕňa vydávanie záväzných pravidiel chovania ľudí, vydávanie povolení, príkazov a zákazov, aby človek realizáciou svojich práv a slobôd nenarušoval práva a slobody iných.

1. ochrana – (sociálna polícia), niekoho pred niečím chrániť, v demokratickej spoločnosti zahŕňa dohľad, monitorovanie, audit, inšpekciu nad činnosťou ľudí, aby realizáciou svojich práv nenarúšali práva a slobody iných ľudí
2. služba – niečo pre niekoho vykonať alebo urobiť alebo mu niečo poskytnúť, dať. V demokratickej spoločnosti zahŕňa činnosti, ktorými sociálny subjekt pomáha ľuďom tým, že im poskytne radu, dávku alebo službu.

Regulácia, ochrana a služba môžu byť:

ochranné = sociálna prevencia, činnosti, ktoré smerujú k ochrane človeka v jeho prirodzenom prostredí pred tým aby nevypadol z neho – zdrav. prevencia, vzdelanie, rekvalifikácia

zabezpečovacie = sociálna terapia, konkrétne činnosti viažuce sa na konkrétnu udalosť, pre ktorú človek vypadol z jeho prirodzeného prostredia

rehabilitačné (reštitučné)= sociálna rehabilitácia, reintegrácia človeka do prirodzeného prostredia – návrat do práce, rekvalifikácia, zaškolenie po dlhodobej PN, návrat do rodiny,

Úroveň sociálnej politiky sa posudzuje podľa predmetu. Základnými parametrami merania úrovne sociálnej politiky sú:

1. osobný rozsah sociálnej ochrany – hovorí o tom, komu je sociálna ochrana určená (subjektom alebo objektom)
2. vecný obsah sociálnej ochrany
3. vecný rozsah sociálnej ochrany

- sociálne udalosti v živote ľudí, podmienky v ktorých sa ľudia nachádzajú, úroveň sociálnej ochrany, ktorá sa poskytuje pri jednotlivých sociálnych udalostiach.

4. nástroje sociálnej ochrany, ich voľba a rozsah

(Sociálna ochrana – súbor všetkých nástrojov (sociálne poistenie, štátna sociálna podpora, sociálna pomoc a služby), ktorými sa zabezpečujú zámery sociálnej ochrany, t.j. úsilie verejnoprávneho subjektu o prevenciu a riešenie obtiažnych životných situácií, ktoré vedú k ekonomickej alebo sociálnej núdzi, a ktoré občania nie sú schopní riešiť vlastnými silami alebo silami svojej rodiny. Týmto úsilím štát zaisťuje nepopierateľné občianske práva na dôstojný život, na rodinu a na prácu.)

Vecný obsah a rozsah sociálnej ochrany je definovaný:

1. úkonmi a udalosťami v živote ľudí, ktoré sú uznané ako sociálne udalosti,
2. podmienkami v ktorých sa ľudia nachádzajú a za ktorých sa sociálna ochrana poskytuje
3. a úrovňou sociálnej ochrany, ktorú poskytujú subjekty pri jednotlivých sociálnych udalostiach.

I keď platí, že v európskych krajinách sa poskytuje plný rozsah sociálnej ochrany, štáty sa od seba líšia podmienkami, za ktorých ochranu poskytujú a jej úrovňou napr. výškou dávok v sociálnom poistení.

17. Choroba a invalidita ako sociálna udalosť. Zdravotná politika. Zdravie, jeho miesto a význam v spoločnosti, choroba, práceneschopnosť, invalidita, základné typy zdravotných sústav, charakteristika a problémy zdravotníctva SR

Právo na zdravie je ľudským právom. Preto zdravie a choroba sú predmetom štátnej sociálnej politiky. Zdravie možno definovať ako stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody. Nie je to iba neprítomnosť choroby. Je to aj schopnosť jednotlivca vykonávať aktivity v prostredí, v ktorom žije. Choroba zapríčinená poškodením organizmu sa nazýva úraz.

Faktory, ktoré vyvolávajú určité choroby sa nazývajú zdravotnými rizikami.

Najčastejšími zdravotnými rizikami sú:

3. nedostatok pitnej vody
4. nedostatok hygieny
5. strava znečistená baktériami a plesňami

Typy zdravotných rizík sú:

6. infekčné choroby
7. pracovné úrazy a choroby z povolania
8. spoločenské prostredie – škodlivé, návykové látky
9. globálne životné prostredie – znečistenie ovzdušia

Zdravie sa stáva sociálnou udalosťou v momente, keď človek potrebuje ochranu alebo liečbu, ktorá vyžaduje odbornú pomoc, lieky, zariadenia, ktorých náklady presahujú finančné možnosti človeka.

O zdravie sa staráme:        - prevenciou – ochrana pred nemocou a úrazom

                        - terapiou – liečba následkov choroby, úrazu

                        - rehabilitáciou – obnova plnohodnotného nezávislého života

Ochrana zdravia a prevencia je sociálnou (postih pohlavného zneužitia) i technickou otázkou (BOZP).

Zdravie je osobnou vecou a zodpovednosťou človeka, čiže súkromnou záležitosťou. Verejnou vecou sa stáva vtedy, ak porucha zdravia ohrozuje iných (nákaza)

Nariadenia štátu, ktorými sa reguluje činnosť ľudí tak, aby boli minimalizované negatívne vplyvy sa nazývajú starostlivosťou o verejné zdravie.

Štát vytvára podmienky pre dostupnosť zdravotnej starostlivosti – geografická                                                                                        inštitucionálna                                                                                        ekonomická

Zdravotné riziko – to sú faktory životného a pracovného prostredia, ktoré vyvolávajú určité choroby, napr. znečistený vzduch alebo voda. Najčastejšie zdravotné riziká:

1. nedostatok pitnej vody
2. nedostatok hygieny
3. kontaminovaná strava baktériami a plesňami.

Choroba je objektívne zistiteľná porucha zdravia, nerovnováha medzi prispôsobením organizmu a prostredím. Choroba sa stáva sociálnou udalosťou v momente, keď človek nemôže zabrániť poruche svojho zdravia lebo nemá na to dosť vlastných síl a zdrojov. Sociálnou udalosťou sa choroba stáva vtedy, keď človek potrebuje pomoc inej osoby, pomoc finančnú alebo ústavnú. Choroba môže mať rýchly (akútny) alebo pomalý (chronický) priebeh.

Príčiny chorôb môžu byť:

1. vonkajšie:        - biologické (vírusy, baktérie, parazity)                                                        - fyzikálne (fyzikálne podnety – elektrina)

                - chemické (otravy)

                - sociálne (stresy)

2. vnútorné:        - genetické dispozície

                - nedostatok sociálnej odolnosti voči chorobám (závislosť)

Pracovná neschopnosť je nemožnosť ekonomickej činnosti pre chorobu alebo úraz. Líši sa od nezamestnanosti tým, že príčina neschopnosti je na strane práceneschopného človeka. PN môže byť:        úplná – pri hospitalizácii

                čiastočná – postihnutý vykonáva niektoré práce (ambulantná liečba)

                špeciálna – choroba bráni postihnutému vykonávať určitý druh práce (zdravotný preukaz)

Invalidita – choroba so zdravotným postihnutím dlhodobého charakteru. Chápeme ju ako prechodné alebo trvalé telesné či duševné poškodenie alebo stratu funkcie časti organizmu, v dôsledku čoho je znížená pracovná schopnosť alebo spoločenské uplatnenie.

Najčastejšie príčiny invalidity sú choroby obehovej sústavy, nádorové ochorenia, duševné poruchy, choroby dýchacej sústavy. Invalidita je definovaná zákonom. Meradlom invalidity môže byť:

1. akákoľvek pracovná činnosť
2. pracovná činnosť, ktorú invalid vykonával predtým ako sa stal invalidným (sťažený výkon doterajšej práce)
3. dosiahnutá kvalifikácia či vzdelanie (čo by mohol robiť)
4. sťažené spoločenské uplatnenie (poškodenie tváre).

Podľa miery invalidity sa priznáva odškodnenie. Uznávajú sa 4 stupne miery invalidity:

1. bezmocnosť (bezvládnosť)
2. úplná invalidita - 2/3 straty pracovnej schopnosti
3. stredná invalidita (čiastočná invalidita) – 1/3 – 2/3 straty pracovnej schopnosti
4. nízka invalidita do straty 1/3 pracovnej schopnosti

Invalidita je sociálnou udalosťou, pretože vyraďuje človeka zo štandardných situácii trvalo alebo prechodne.

Tendencia je integrácia invalidných osôb v zamestnaní, v spoločnosti.

Invalidita sa stáva sociálnou udalosťou, keď sťaží ekonomické či pracovné uplatnenie človeka. Základné princípy zabezpečenia invalidných osôb sú zahrnuté v Dohovore MOP:

13. zaistiť služby smerujúce k znovuzapojeniu invalidov do pracovnej činnosti
14. robiť opatrenia, ktoré uľahčia umiestňovanie invalidov do vhodných zamestnaní.

WHO konkretizovala ciele zdravotnej politiky takto:

15. zaistiť rovnosť v zdraví (znižovať rozdiely v zdravotnom stave medzi ľuďmi a krajinami)
16. pridávať život rokom (žiť zdravým spôsobom)
17. pridávať zdravie životu (znižovaním choroby a invalidity)
18. pridávať roky životu (predlžovať dĺžku života)

Typy zdravotníckych zariadení:

1. zariadenia primárnej starostlivosti (lekár prvého kontaktu)
2. nemocnice
3. špecializované liečebné ústavy – kúpele, rehabilitačné ústavy
4. zariadenia verejného zdravotníctva – hygienické stanice
5. výskumné ústavy
6. lekárne

Základné typy zdravotných sústav:

1. vysoko centralizované sústavy vlastníkom a prevádzkovateľom zdrav. zariadení je štát
2. jednotné národné sústavy zdravotnej starostlivosti – financované z daní s relatívnou nezávislosťou (GB, Španielsko)
3. sústavy s povinným zdravotným poistením (Nemecko, Rakúsko, Slovensko)
4. liberálne sústavy založené na uplatnení trhu s dobrovoľným súkromných zdravotným poistením (USA).

Ciele zdravotnej politiky sú:

1. zaistiť rovnosť v zdraví – znižovať rozdiely v zdravotnom stave obyvateľstva
2. pridávať život rokom – žiť zdravým spôsobom života
3. pridávať zdravie životu – znižovať chorobnosť a invaliditu
4. pridávať roky životu – znižovať počet predčasných úmrtí a tým predlžovať dĺžku života.

18. Rodinná politika. Zameranie rodinnej politiky: materstvo, rodičovstvo, výchova dieťaťa, ochrana detí a mládeže, pomoc pri strate živiteľa, systém podpory rodín a nástroje realizácie rodinnej politiky

Rodina je základnou bunkou spoločnosti. Funkcie rodiny:

1. biologická
2. ochranná
3. socializačná
4. emocionálna
5. výchovná

Rodina je malá skupina spojená pokrvným príbuzenstvom, svadbou alebo adopciou. Rodičia sú zodpovední za výchovu detí. Cieľovou skupinou rodinnej politiky sú rodiny alebo ich členovia Štát svojou politikou sa snaží vytvárať podmienky vzniku, existencie i zániku rodiny. Chráni postavenie členov rodiny. Tieto podmienky sú ustanovené v zákone č. 36/2005 o rodine. Štát prispieva rodine formou jednorazových alebo opakovaných príspevkov na udalosti spojené s rodinou. Hlavnou prioritou rodinnej politiky SR v oblasti reprodukcie je zachovanie rovnováhy vekovej štruktúry obyvateľstva.

Rodinná politika sa sústreďuje na:

1. materstvo
2. rodičovstvo a rodinu
3. výchovu a výživu detí v rodine,
4. ochranu detí a žien v rodine i mimo nej
5. pomoc pri strate živiteľa.

Sociálnou udalosťou nie je tehotenstvo, pôrod a materstvo, ale až druhotné potreby s nimi spojené ako sú:

1. náklady na zdravotnú starostlivosť
2. strata zárobku vyvolaná potrebným pracovným voľnom
3. zvýšené náklady vyvolané potrebou rodiny prispôsobiť sa prírastku nového člena

Materstvo – Narodenie dieťaťa znamená zmenu v živote rodiny. Táto zmena kladie na ňu nové nároky i z hľadiska hmotného zabezpečenia. Náklady na materskú starostlivosť sa hradia ako náklady na zdravotnú prevenciu a nemoc zo sociálneho poistenia (peňažná pomoc v materstve) a poskytuje sa aj príspevok pri narodení dieťaťa – 4.460,- Sk, jednorazový príspevok.

Rodičovstvo – po vyčerpaní materskej dovolenky má žena alebo otec v súvislosti so starostlivosťou o dieťa nárok na rodičovskú dovolenku, počas ktorej má nárok na rodičovský príspevok – 4.230,- Sk, opakovaný príspevok. Rodičovská dovolenka umožňuje jednému z rodičov sa starať celodenne o dieťa, čo je veľmi dôležité pre jeho zdravý vývin.

Výchova dieťaťa v rodine – narodenie a výchova dieťaťa znamená zvýšené rodinné výdavky na ošatenie, výživu a bývanie. Základnou formou hmotného zabezpečenia rodín s deťmi u nás je prídavok na dieťa – 540,- Sk, opakovaný príspevok

Jeho účelom je prispieť rodine k úhrade zvýšených nákladov spojených s výchovou dieťaťa a tak obmedziť znižovanie životnej úrovne rodín s deťmi. Štáty pomáhajú rodinám s deťmi tiež daňovými úľavami – v SR daňový bonus.

Rodina s postihnutým dieťaťom

Postoje rodiny (Repková):

1. akceptovanie dieťaťa (vrodené postihnutie) – rodičia sa snažia pomáhať, pracujú s dieťaťom

2. odmietavá reakcia – rodič neuznáva pre svoje dieťa žiadne obmedzenia, odmieta vplyv jeho postihnutia na seba, nechce pripustiť, že jeho dieťa je postihnuté

3. nadmerné ochranárstvo – rodičia prejavujú ľútosť nad dieťaťom, vtedy sa osobnosť dieťaťa nerozvíja

4. skryté zavrhovanie – postihnutie dieťaťa rodičia pokladajú za hanbu, za zlyhanie rodičovskej roly

5. otvorené zavrhovanie – postihnuté dieťa rodičia otvorene prijímajú s odporom, rodič si je vedomý toho odmietania a sám si hľadá zdôvodnenie svojho zavrhnutia (väčšinou zlyhávajú muži).

Problémy v rodine s postihnutým dieťaťom:

1. biologická funkcia rodiny – rodičia majú strach mať ďalšie dieťa

2. emocionálna funkcia rodiny – na jednej strane prílišná rodičovská ochrana postihnutého dieťaťa vyvoláva žiarlivosť ostatných detí v rodine. Na druhej strane postihnutie dieťaťa môže rodinu skĺbiť, mobilizovať.

3. ekonomická funkcia – zvýšené náklady na dieťa – liečbu, kompenzačné pomôcky, lieky

4. výchovná funkcia – rodičia musia zvažovať výchovné metódy pre zdravé a postihnuté deti, aby nerobili rozdiely medzi nimi a vedeli nájsť kompromisy

5. socializačná funkcia – rodičia zabezpečujú aj integráciu postihnutých detí do spoločnosti.

Ochrana detí a mládeže – deti a mládež nie sú ohrozené iba mimo rodinu, ale i v rodine. Deti sú vystavované týraniu, zneužívaniu a zanedbávaniu. Vtedy štát má možnosť zasiahnuť do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom v záujme ochrany detí. U nás SPO detí upravuje zákon 305/2005.

Keď zlyhá rodina je ideálne vytvoriť náhradnú rodinu:

1. osvojením alebo zverením dieťaťa do pestúnskej starostlivosti,
2. opatrovníctvom, poručníctvom,
3. zverením do náhradnej osobnej starostlivosti.

V niektorých prípadoch sa pristúpi k nariadeniu ústavnej alebo k uloženiu ochrannej výchovy.

Sociálnou udalosťou sa stala potreba ochrany a starostlivosti o deti opustené, osirelé týrané, zneužívané a zanedbávané.

Strata živiteľa smrťou – sociálnou udalosťou je ekonomické ohrozenie pozostalých. Úmrtie živiteľa rodiny vyvoláva celý rad problémov:

1. náklady spojené s pohrebom
2. pokles životnej úrovne rodiny

Štát sa snaží kompenzovať túto stratu svojimi príspevkami: vdovecký a sirotský dôchodok, ktorých účelom je zabezpečiť pozostalým primeranú životnú úroveň.

V dnešnej dobe možno rodinnú politiku krajín Európy charakterizovať ako komplexnú, zahrňujúcu finančné dávky poskytované rodinám opatrenia verejnoprávneho charakteru, ktoré majú dopad na život a sociálne situácie rodín. Pomoc a podpora rodine je súčasťou redistribučných mechanizmov. Poznáme tieto systémy podpory rodín a nástroje realizácie rodinnej politiky:

1. občiansky, univerzálny, prevažujúci v anglosaskom a škandinávskom modely - Veľká Británia a Švédsko, Poskytuje rovnakú podporu všetkým občanom a ich rodinám, lebo investícia do dedičstva je považovaná za najlepšiu záruku boja proti chudobe, nevedomosti a sociálnej dezintegrácie. (Anglicko, Švédsko)
2. korporatívny, poisťovací - typický pre Belgicko, Nemecko a Taliansko, Je postavený na povinnom soc. poisťovacom systéme s tendenciou rozlišovať medzi osobami zamestnanými a ostatnými. V Nemecku sú peňažné dávky poskytované spravidla v súvislosti na výkone zamestnania a rodinná pol je zameraná hlavne na kompenzáciu zvýšených životných nákladov rodín s deťmi v porovnaní s bezdetnými. Spolková vláda si dáva za cieľ obmedziť spoločensky neoprávnené materiálne a sociálne nerovnosti medzi rodinami bezdetnými a rodinami s deťmi.
3. solidárny - typický pre Francúzsko, Je orientovaný na populačnú politiku. Ide o komplexný, sociálne politicky inštitucionalizovaný systém.
4. liberálny - typický pre USA, Rozsah sociálneho zabezpečenia je obmedzený. Zdrav., nemocenské, a rodinné programy neexistujú. Dôraz sa kladie na cielené dávky pre chudobných - ľudí bez majetku.

19. Nezamestnanosť ako sociálna udalosť. Charakteristika nezamestnanosti a jej druhy, pasívna a aktívna politika zamestnanosti, nástroje politiky zamestnanosti a trhu práce

Nezamestnanosť – je nedobrovoľné a dlhotrvajúce prerušenie práce z dôvodu nemožnosti nájsť si zamestnanie. Medzi zamestnancom a zamestnávateľom neexistuje, alebo bol prerušený pracovno-právny vzťah. Za nezamestnaných považujeme tých občanov, ktorí sú schopní pracovať a chcú pracovať, ale ktorí napriek tejto snahe sú bez zamestnanie. Nezamestnanosť je vlastne nerovnováha medzi ponukou a dopytom na trhu práce. Doba trvania nezamestnanosti predstavuje konkrétny časový úsek, vyjadrujúci dĺžku obdobia nezamestnanosti, ktorú môžeme klasifikovať ako:

1. krátkodobú 0 – 6 mesiacov
2. strednodobú 6 – 12 mesiacov
3. dlhodobú nad 12 mesiacov.

Druhy nezamestnanosti:

1. Frikčná nezamestnanosť – je krátkodobá nezamestnanosť spojená s prirodzenou mobilitou pracovnej sily. Zahŕňa osoby, ktoré aktuálne menia zamestnávateľa. Ide o normálne zmeny zamestnania a doba nezamestnanosti je vo väčšine prípadov pre nezamestnané osoby len krátkou epizódou, v priebehu ktorej si hľadajú nové uplatnenie. Zaraďujú sa sem aj osoby, ktoré prvýkrát vstupujú na trh práce a hľadajú si svoje prvé zamestnanie.

2. Štrukturálna nezamestnanosť – je spojená s odvetvovými a územnými zmenami štruktúry ekonomiky. Charakteristiky prepúšťaných osôb nezodpovedajú požiadavkám nových pracovných miest. Požadované sú nové profesie, nová kvalifikácia a iná oblasť územia. Je dôsledkom zmien v štruktúre dopytu a ponuky. Riešením je rekvalifikácia.

3. Cyklická a sezónna nezamestnanosť – dopyt po práce je vo vzťahu k jej ponuke nedostatočný. Tento druh nezamestnanosti sa objavuje počas recesie v rámci ekonomického cyklu (recesia, depresia, expanzia, konjunktúra), označuje sa tiež ako keynesovská nezamestnanosť. Ak je cyklická nezamestnanosť spojená s prírodným cyklom hovoríme o sezónnej nezamestnanosti – stavebníctvo, poľnohospodárstvo.

4. Skrytá nezamestnanosť – hovorí sa o nej vtedy, ak nezamestnaná osoba nehľadá prácu a ani sa ako nezamestnaná neregistruje na ÚPSVaR.

5. Neúplná zamestnanosť a nepravá nezamestnanosť – ide o pracovníkov, ktorí musia akceptovať prácu na znížený úväzok, alebo prácu, ktorá nevyužíva všetky ich schopnosti a kvalifikáciu. Rozširuje sa aj ako jeden zo spôsobov, ktorým sa spoločnosť snaží zabrániť masovej nezamestnanosti.

6. Nepravá nezamestnanosť – ide o osoby, ktoré sú nezamestnané, ale prácu nehľadajú. Snažia sa v plnom rozsahu vyčerpať nárok na podporu v nezamestnanosti. Patria sem i osoby, ktoré pracujú nelegálne.

7. Dlhodobá nezamestnanosť – čím dlhšie sú ľudia bez zamestnania, tým menej majú nádej nájsť si prácu a tým viac strácajú schopnosť zamestnať sa. Dlhodobá nezamestnanosť najčastejšie postihuje dlhodobo zamestnanú pracovnú silu na jednom mieste, nekvalifikovanú pracovnú silu s nízkym vzdelaním, vyššie vekové kategórie. Riešením dlhodobej nezamestnanosti je zvyšovanie kvalifikácie, rekvalifikácia, podpora firmám vytvárajúcim nové pracovné miesta.

Politikou zamestnanosti rozumieme súhrn legislatívnych ekonomických a sociálnych opatrení, ktorých cieľom je zabezpečovať rovnováhu na trhu práce. S prechodom Slovenska od centrálne riadeného hospodárstva na trhové hospodárstvo vzniká a rozvíja sa trh práce. Trh práce sa dotýka všetkých ľudí, ktorí môžu byť zamestnaní. Dopyt po práci je určovaný zamestnávateľmi. Ponuku trhu práce tvoria všetci zamestnaní aj nezamestnaní, ktorí sú schopní pracovať. Trh práce nie je homogénny. Jeho štruktúra je odvodená od množstva existujúcich profesií, regiónov, výrobných odvetví....Duálna teória trhu práce hovorí o primárnom trhu práce a sekundárnom trhu práce. Primárny trh práce zahŕňa lepšie pracovné príležitosti. Poskytuje možnosti profesionálneho rastu, lepšie pracovné podmienky. Pracovné miesta sú stabilnejšie a práca je dobre platená. pracovníci majú možnosť na zvýšenie svojej kvalifikácie. Sekundárny trh práce je charakteristický tým, že pracovná sila sa častejšie stáva nezamestnanou. Pracovné miesta majú nižšiu mzdovú úroveň.

Právo na prácu neznamená právo na určitú prácu, ale len právo na pomoc štátu pri získavaní práce a podporu v nezamestnanosti.

Politiku trhu práce delíme na aktívnu a pasívnu politiku trhu práce.

Aktívna politika trhu práce zahŕňa opatrenia zamerané na zlepšenie možnosti nezamestnaných občanov pri hľadaní vhodného zamestnania. Cieľom aktívnej politiky je udržať alebo získať zamestnanie. Nástrojmi aktívnej politiky trhu práce sú:

1. podpora zamestnanosti vytváraním nových pracovných príležitostí,
2. podpora samostatnej ekonomickej aktivity, podpora malého a stredného podnikania
3. príprava ľudí na zamestnanie vzdelávaním (rekvalifikácie)
4. podpora zamestnávania občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou.

Vyplácané príspevky podľa zákona o službách zamestnanosti:

1. príspevok na vzdelávanie a prípravu pre trh práce uchádazovi o zamestnanie
2. príspevok na samostatnú zárobkovú činnosť
3. príspevok na zamestnávanie znevýhodneného uchádzača o zamestnanie
4. príspevok na vykonávanie absolventskej praxe
5. príspevok na aktivačnú činnosť
6. príspevok na dochádzku za prácou

(Verejnoprospešné práce = aktivačná činnosť – dočasné pracovné príležitosti, vyžadujú nižší stupeň kvalifikácie, sú zamerané na udržanie pracovných návykov, potreby pracovať)

Politika trhu práce, ktorá nemá priamy efekt na vznik nových pracovných miest je nazývaná pasívnou politikou trhu práce. Pasívna politika rieši následok straty zamestnania. Je zameraná na prekonanie finančnej krízy spojenej s nemožnosťou získania mzdy za prácu a to pasívnou formou vyplácania podpory v nezamestnanosti, ako dávky čiastočne nahrádzajúcej mzdu za vykonanú prácu. Zdroje na financovanie politiky zamestnanosti sú tvorené platením príspevkov na poistenie v nezamestnanosti. Povinnými platiteľmi tohto poistného sú zamestnanci, zamestnávatelia a samostatne zárobkovo činné osoby.

Hlavnú zodpovednosť za rozvíjanie politiky zamestnanosti má MPSVaR. Významnými partnermi sú odbory a zväz zamestnávateľov = tripartita. Za realizáciu štátnej politiky zamestnanosti v regiónoch zodpovedajú úrady práce sociálnych vecí a rodiny.

20. Staroba ako sociálna udalosť. Definícia staroby, možnosti sociálnej ochrany občanov, ktorí dovŕšili dôchodkový vek, špecifická problematika: starnutie obyvateľstva, zvýhodnené postavenie žien v oblasti odchodu do dôchodku, trendy: diverzifikácia zdrojov, trojpilierový dôchodkový systém.

Staroba je výsledkom procesu starnutia. Staroba je prirodzený proces završujúci biologický vývin človeka. Starnutie sa spája s poklesom funkcie orgánov a orgánových systémov. Rýchlosť týchto zmien je u jedincov odlišná. Proces starnutia sa prejavuje poklesom adaptačných mechanizmov (schopnosť učiť sa, motorické schopnosti). Starnutie predstavuje zmeny, ktoré prebiehajú v organizme i medicínske, finančné, ekonomické, psychologické problémy pre jedinca.

Starnutie – nie je totožné s chorobou a nemožno mu zabrániť. Pokladá sa za všeobecný biologický jav.

Starnutie obyvateľstva spôsobuje: znížená pôrodnosť, zlepšená zdravotná starostlivosť, čím sa predĺžil vek jedinca, zvyšuje sa vek vstupu do manželstva. Do r. 2020 sa geronti stanú nátlakovou skupinou. Vekové zloženie obyvateľstva:

1. predproduktívny vek (0 – 15 rokov veku)
2. produktívny vek (15 – 55 rokov veku)
3. poproduktívny vek (nad 55 rokov veku)

Rastie index starnutia – podiel obyvateľov predproduktívneho veku k obyvateľom poproduktívneho veku.

Možnosti sociálnej ochrany občanov, ktorí už dovŕšili dôchodkový vek

OSN vyhlásila r. 1999 za medzinárodný rok starších ľudí. Cieľom toho roku bola koncepcia úspešného starnutia, zdravej staroby, zodpovednosť a sebestačnosť seniorov a ich integrácia v spoločnosti. U nás bol prijatý Národný program ochrany starších ľudí.

Hlavnými bodmi tohto programu bola najmä reforma sociálneho poistenia – 1. 2. a 3. pilier dôchodkového systému (nový spôsob výpočtu dôchodku, valorizačný mechanizmus dôchodkov, bola zrušená zásada „dôchodok alebo zárobok“, prijatý nový druh dôchodkovej dávky - predčasný dôchodok), starostlivosť o pacientov v terminálnom štádiu ochorenia – rozvoj paliatívnej a hospicovej starostlivosti, realizácia preventívnych programov (poskytovanie informácií starším občanom a ich rodinným príslušníkom o adekvátnej zdravotnej a rehabilitačnej starostlivosti, o úprave životosprávy, o liekoch), v oblasti výchovy a vzdelávania starších občanov rezort školstva podporuje vznik univerzít tretieho veku (UTV) pri jednotlivých vysokých školách.

Stále viac ľudí sa dožíva vyššieho veku. Starnutie obyvateľstva je celoeurópskym problémom, ktorý núti štáty k prehodnocovaniu systému sociálneho zabezpečenia.

Zabezpečenie v starobe je podmienené dosiahnutím dôchodkového veku. Dôchodkový vek býva stanovený spoločenskou dohodou, pričom sa vychádza z hospodárskych a finančných možností spoločnosti. Pri stanovení dôchodkového veku možno starobný dôchodok ponímať ako dávku výsluhovú (za odpracované roky) alebo sociálnu (invalidný dôchodok sa zmení na starobný).

Dôchodok - periodická peňažná dávka priznávaná a vyplácaná občanom, ktorí pre starobu, invaliditu, prípadnú stratu živiteľa a pod. nemôžu zabezpečovať svoje životné potreby z pracovných príjmov, resp. ktorí nemôžu pracovať doterajším spôsobom.- starobný,

- invalidný, - vdovský, - vdovecký, - sirotský. Dôchodkový veku určuje spoločnosť, u nás zák. 639/2002 o sociálnom poistení – vek 62 rokov.

Donedávna u nás bol iný vek odchodu do dôchodku u mužov a iný vek odchodu do dôchodku u žien. Pre mužov bol stanovený vek 60 rokov. Pre ženy bol stanovený vek odchodu do dôchodku na 57 rokov. Tento vek odchodu do dôchodku bol u žien znižovaný podľa počtu vychovaných detí. V súčasnosti vek odchodu do dôchodku u nás sa postupne zjednocuje. Ženy narodené v roku 1962 budú odchádzať do dôchodku vo veku 62 rokov. (ak dožijú)

Starnutie obyvateľstva je jedným z hlavných dôvodov, prečo Slovensko, tak ako iné európske krajiny, pristupuje k zmene dôchodkového systému.

Cieľom dôchodkovej reformy sú vyššie a spravodlivejšie dôchodky, o ktorých budú môcť občania sami rozhodovať. Nový dôchodkový systém je pre štát finančne udržateľnejší, vďaka viacerým zdrojom financovania aj bezpečnejší a očakávame tiež jeho pozitívne. Dôchodkový systém, ktorý na Slovensku fungoval bol nespravodlivý a z dlhodobého hľadiska pre štát neudržateľný. Všetci ľudia dostávali približne rovnaké dôchodky bez ohľadu na to, koľko zarábali a aké odvody platili do Sociálnej poisťovne. Navyše, peniaze v Sociálnej poisťovni na výplatu dôchodku začínajú, najmä pre nepriaznivý demografický vývoj, chýbať.

V spoločnosti bola teda už akceptovaná skutočnosť, že štát nemôže byť sám rozhodujúcim činiteľom v sociálnom zabezpečení, bola prijatá skutočnosť, že spoločnosť je sociálne diferencovaná, vytvoril sa viaczdrojový model financovania sociálneho zabezpečenia.

Najnovším trendom je diverzifikácia (rôznorodosť) sústav sociálnej ochrany – spočíva v rôznorodosti finančných zdrojov. Bola prijatá reforma sociálneho poistenia. Základnou ideou je viacpilierový prístup.

Prvý pilier je povinné základné dôchodkové poistenie financované priebežným spôsobom (18%). Druhý pilier je založený na skutočných osobných účtoch, povinne kapitalizovaný. Zavedením druhého piliera sa pre ľudí prakticky nič nemení. Budú platiť poistné v rovnakej výške a systém ho rozdelí na dve časti. Jedna polovica (9%) bude uložená na účte Všeobecného penzijného fondu v Sociálnej poisťovni. Druhá polovica (9%) bude odoslaných na účet penzijného fondu, ktorý si poistená osoba sama vybrala. Tretí pilier je doplnením predchádzajúcich dvoch pilierov, ktorým je dobrovoľné doplnkové pripoistenie, životné poistenie. Na tento tretí pilier môže prispievať aj zamestnávateľ. Slovenská republika má trojpilierový systém zabezpečenia v starobe od 1.1.2005.

21. Sociálna udalosť súvisiaca s núdzou. Absolútna a relatívna chudoba, hmotná a sociálna núdza, existenčné, sociálne a životné minimum, spoločenská pomoc chudobným

Chudoba je najstaršou sociálnou udalosťou. Aj dnes sú krajiny, kde každý rok hlad zabíja milióny ľudí a ďalšie trpia podvýživou. Je omyl domnievať sa, že prosperujúca sa ekonomika odstráni chudobu, skôr naopak. S rastom bohatstva jedných sa iní budú stávať relatívne chudobnejšími. Chudoba je najzávažnejším dôsledkom niektorých sociálnych udalostí. Môže však byť aj sama sociálnou udalosťou, ak je dôsledkom ekonomických a spoločenských pomerov v krajine (napr. ako dôsledok hladomoru v Etiópii, povodní v Bangladéši, zemetrasenia v Arménsku....)

Absolútna chudoba – nastáva, keď nedostatok prostriedkov neumožňuje uspokojovať základné životné potreby (strecha nad hlavou, oblečenie, jedlo), je ohrozená existencia človeka a hrozí mu smrť – vyskytuje sa v rozvojových krajinách.

Relatívna chudoba – je stav, keď jedinec, rodina alebo sociálna skupina uspokojujú svoje potreby na výrazne nižšej úrovni ako je priemerná úroveň v danej spoločnosti. Chudoba prináša sociálnu izoláciu a stav núdze. Sociálna izolácia je najzávažnejší faktor chudoby v modernej spoločnosti.Rozlišuje dvojaký stav núdze:

1. stav hmotnej núdze – keď občan nedisponuje prostriedkami na zabezpečenie základných životných podmienok ani sám si ich nedokáže zabezpečiť (strata zamestnania, choroba, invalidita, starnutie). Dostáva sa pod životné minimum – spoločensky uznanú minimálnu hranicu príjmov FO, pod ktorou nastáva stav hmotnej núdze.
2. stav sociálnej núdze – keď občan si sám nemôže zabezpečiť svoje základné životné a sociálne potreby z dôvodu nízkeho alebo vysokého veku, zdravotného stavu.

Objektívna chudoba je stav, v ktorom nie sú podľa názoru štátu uspokojované základné ľudské potreby na prijateľnej úrovni.

Subjektívna chudoba je stav, keď si ten, kto je v tejto situácií myslí, že je chudobný, lebo nemôže uspokojovať svoje potreby podľa svojich predstáv.

Meranie objektívnej chudoby sa uskutočňuje metódami:

1. normatívna metóda - stanoví sa minimálny spotrebný kôš. Súhrn cien tovarov a služieb v tomto koši tvorí hranicu príjmu, pod ktorou už nastáva stav chudoby. Je to náročná metóda, kde o nevyhnuteľnosti tej či onej potreby sa dá polemizovať.
2. relatívna metóda – stanovenie úrovne príjmov vo vzťahu k dosahovanému priemernému príjmu v danej krajine. Občania, ktorí majú nižšie príjmy ako stanovená relatívna hranica sú považovaní za chudobných.

Pre praktické meranie chudoby sú stanovené minimálne úrovne príjmov, pod ktorými nastáva stav chudoby. Sú to:

1. existenčné minimum – je taká minimálna úroveň príjmov, ktorá umožňuje základnú existenciu človeka t.j. stravu odev a ochranu pred počasím. Nižší príjem znamená ohrozenie človeka hladom a zimou,
2. sociálne minimum – je taký príjem, ktorý odráža celkovú životnú úroveň v danej krajine, vyjadruje všeobecný názor na najnižšie prijateľné uspokojovanie všetkých potrieb človeka
3. životné minimum – sa pohybuje medzi týmito dvoma hranicami. Je to spoločensky uznaná minimálna hranica príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav  jej  hmotnej núdze – 4 980  Sk mesačne,  ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu,  3 480 Sk mesačne, ak ide o ďalšiu spoločne posudzovanú plnoletú fyzickú osobu,

Kľúčovou ochranou proti schudobneniu je sociálne poistenie, je tiež ochranou štátu, preto ho štát robí v mnohých prípadoch povinným. Druhou aktivitou je štátna sociálna podpora tým skupinám, ktoré by sa bez jeho pomoci mohli prepadnúť do stavu chudoby – ide o pomoc rodinám s deťmi. Treťou aktivitou je už sama sociálna pomoc určená ľuďom, ktorí sa nachádzajú v stave chudoby. Musia preukázať sociálnu potrebu a nedostatok príjmov a nemajetnosť. Je zameraná na to, aby im pomohla vrátiť sa do stavu sociálnej nezávislosti.

22. Základná charakteristika sociálnej správy. Pojem sociálna správa, teoretické vymedzenie podľa prof. Tomeša, používanie uvedeného termínu v iných krajinách, štruktúra a oblasti sociálnej správy, inštitucionálne vymedzenie, definovanie charakteru sociálnej správy

Správu chápeme ako spoločenské riadenie, organizačnú štruktúru a predpisy a vzťahy. Verejná správa je všeobecný pojem a zahŕňa nielen sociálnu správu, ale aj štátnu správu a samosprávu.

Ako pojem sa sociálna správa objavuje v literatúre až koncom 19.storočia, pravdepodobne v súvislosti s Bismarkovými zákonmi zavádzajúcimi sociálne poistenie. V najstaršom ponímaní je sociálna správa chápaná ako mocenský nástroj sociálnej politiky štátu. Sociálna správa - je všeobecný, súhrnný pojem a zahŕňa celé sociálne zabezpečenie, ide o "spravovanie" sociálnych vecí - všetky dávky, služby, zariadenia. Sociálna správa je súhrn inštitúcií, ktoré majú sociálny cieľ, vykonávajú sociálne činnosti, a svojou funkčnosťou smerujú k:

1. výstavbe určitého systému a jeho zmysluplnej organizácii
2. činnostiam v rámci jednotlivých oblastí sociálnej práce.

Teoretické vymedzenie podľa prof. Tomeša:

Sociálna správa je súhrn inštitúcií, ktoré pracujú v sociálnej sfére a realizujú sociálnu politiku určitými nástrojmi, prostriedkami a technikami (súhrnne označované ako dávky a služby sociálnej povahy – služby, ktoré sa zaoberajú zamestnanosťou, zdravím, ochranou detí a rodiny, sociálnym poistením, štátnou sociálnou podporou, sociálnou pomocou a službami). Sociálnu správu tvoria všetky inštitúcie, ktoré organizujú proces sociálnej transformácie, buď vo verejnoprávnej alebo v súkromnej povahe.

Pre sociálnu správu je charakteristické, že vznikala zdola nahor. (Na rozdiel od štátnej správy, ktorá vznikala zhora nadol.)

V anglosaskej literatúra sa používa pojem social welfare state (štát sociálnej starostlivosti), vo Francúzsku Ĺétat social (sociálny štát, v Nemecku sozialrechtliches Staat (sociálno-právny štát). V Európe sa nachádzajú dva základné prístupy k sociálnej správe:

1. súkromnoprávny (občiansky – neziskový alebo podnikateľský – ziskový) – historický najstarší
2. verejnoprávny (samosprávny, štátny)

Sociálna správa je zameraná na oblasti: sociálnoprávnej ochrany, zamestnanosť, zdravotníctvo, sociálne poistenie, štátnu sociálnu podporu, dávky pomoci v hmotnej núdzi, kompenzácia soc. dôsledkov ŤZP, sociálne služby, bývanie, školstvo.....

Inštitucionálne vymedzenie

Sociálna správa je vnímaná ako nevyhnutná integrálna súčasť spoločenského usporiadania. Subjektom sociálnej správy sú úrady a organizácie verejnej správy (samosprávy, štátu) alebo súkromnoprávnej správy (podnikateľský alebo občiansky sektor). Objektom sociálnej správy sú klienti, ktorým subjekt poskytuje pomoc (dávku, služby, dozor). Z toho vyplýva, že sociálna správa môže mať charakter verejnoprávny alebo súkromnoprávny. Sociálne inštitúcie nenastupujú hneď keď ostatné inštitúcie zlyhajú, ale pomáhajú ostatným inštitúciám (rodine, komunite, spoločenstvu) aby nezlyhali. Dávky sa stávajú integrálnou súčasťou rozdeľovania v spoločnosti a občania k nim majú práva.

Súkromnoprávna sociálna správa je financovaná zo súkromných zdrojov (dary, nadácie) alebo verejných zdrojov (granty, subvencie), a z obecného alebo štátneho rozpočtu (dotácie). Súkromnoprávna sociálna správa môže byť prevádzkovaná ziskovými alebo neziskovými organizáciami. Neziskovosť znamená, že zisk si neponechá, ale rozdelí medzi objekty sociálnej politiky. Neziskové subjekty sú zriaďované podľa zvláštnych zákonom – občianske združenia, nadácie, záujmové organizácie. Neziskové organizácie sú efektívnejšie ako štátne.

Verejnoprávna sociálna správa:

1. Štátna sociálna správa – riadená ministerstvom, ministrom, vládou, je vybavená štátnymi úradníkmi – štátna byrokracia – je financovaná zo štátneho rozpočtu, čiže z daní, priamych alebo nepriamych.
2. Samosprávna sociálna správa – na nižších stupňoch riadenia štátu. Ma dva stupne - obecne a mestské zastupiteľstva a potom vyššie územné celky s vlastnými právomocami, zodpovedajú parlamentu, vláde, súdu. Je financovaná zo štátneho rozpočtu (výdajová položka ŠR), obecného rozpočtu, z grantov, darov, z časti miestnych daní a poplatkov – zastupiteľstvo určí akú časť použije na financovanie sociálnej správy v rámci samosprávneho celku.

23. Popis štátnej správy. Legislatívne rámce štátnej správy, charakteristika jednotlivých subjektov štátnej správy, organizácia a členenie úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, popis činností v jednotlivých odboroch OSZ a OSV

Štátna správa je samostatný a najrozsiahlejší druh organizovanej činnosti štátu, ktorá má výkonný a nariaďovací charakter a uskutočňuje sa v mene štátu a za pomoci jeho donucovacej moci. Ciele, metódy i formy a spôsoby uskutočňovania štátnej správy reguluje právo. Činnosť štátnej správy uskutočňujú predovšetkým orgány štátnej správy v rámci zákonného zmocnenia, štátne a iné organizácie. Štátna správa je jadrom verejnej správy. Štátna sprava - je správa tých odvetví, na ktoré ma dosah štát – odvetvia podľa jednotlivých ministerstiev - napr. rezort vnútra, rezort životného prostredia, rezort financií. Patrí sem všetko to, čo "spravuje štát", čiže vláda a ministerstvá a iné ústredné orgány štátnej správy.

Má hierarchické usporiadanie – nadriadený orgán má právo priamo ovplyvňovať podriadené správne orgány.

Právomoc a pôsobnosť orgánov štátnej správy je vymedzená právnymi normami. Legislatívnymi rámcami pre štátnu správu sú zákony:

1. č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy
2. č. 453/2003 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti.

Štátnu správu delíme na:

1. ústrednú štátnu správu – vláda, ministerstvá, ústredné orgány štátnej správy,
2. miestnu štátnu správu – okresné – obvodné úrady, ÚPSVaR,

Orgány štátnej správy:

1. Vláda SR
2. ministerstvá SR
3. ostatné ústredné orgány štátnej správy
4. miestne orgány

Vláda SR – kolektívny orgán, členov vymenúva prezident, zodpovedá sa NR SR, členmi vlády sú ministri jednotlivých rezortov. Jej činnosť riadi predseda vlády. Vláda má svoje poradné orgány – Legislatívna rada vlády SR, Hospodárska rada vlády SR.

Ministerstvá SR – riadi ho a zodpovedá za jeho chod minister príslušného ministerstva. Minister je monokratickým orgánom, ktorý zodpovedá za chod ministerstva. Jeho zástupcom je štátny tajomník. Ministerstvá sú zodpovedné za rozvoj zvereného odvetvia. Ministerstvo sa člení na sekcie a odbory. Organizačnú štruktúru ministerstva určuje organizačný poriadok, ktorý vydáva minister. V SR je 14 ministerstiev:

1. M hospodárstva (Ľubomír Jahnátek)
2. M financií (Ján Počiatek)
3. M dopravy, pôšt a telekomunikácií (Ľubomír Vážny)
4. M pôdohospodárstva (Miroslav Jureňa)
5. M výstavby a regionálneho rozvoja (Marián Janušek)
6. M vnútra (Róbert Kaliňák)
7. M obrany (František Kašický)
8. M spravodlivosti (Štefan Harabin)
9. M zahraničných vecí (Ján Kubiš)
10. M PSV a R (Viera Tomanová)
11. M životného prostredia (Jaroslav Izák)
12. M školstva (Ján Mikolaj)
13. M kultúry (Marek Maďarič)
14. M zdravotníctva (Ivan Valentovič)

Ministerstvo PSV a R zabezpečuje dozor nad:

1. zabezpečovaním politiky trhu práce – pracovnoprávne vzťahy, bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci, inšpekcia práce
2. sociálnym zabezpečením – nemocenské, úrazové, dôchodkové poistenie
3. rodinnou politikou štátu – štátna podpora, sociálna pomoc
4. SPO detí
5. činnosťou Sociálnej poisťovne

Ostatné ústredné orgány štátnej správy – nie sú členmi vlády, Zabezpečujú výkon štátnej správy j jednotlivých oblastiach ako to plynie z ich názvov. Robia opatrenia, prijímajú riešenia na rozvoj zverených oblastí. V SR je 11 ústredných orgánov štátnej správy:

1. úrad vlády SR
2. Protimonopolný úrad SR
3. Štatistický úrad Sr
4. Úrad pre štátnu službu
5. Úrad geodézie, kartografie a katastra SR
6. Úrad jadrového dozoru SR
7. Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR
8. Úrad pre verejné obstarávanie
9. Úrad priemyselného vlastníctva SR
10. Správa štátnych hmotných rezerv SR
11. Národný bezpečnostný úrad SR.

Miestne orgány štátne správy – miestnu štátnu správu dnes tvoria obvodné a krajské úrady všeobecnej a špecializovanej štátnej správy. Predstavujú jednotlivé odbory na obvodných a krajských úradoch: odbor životného prostredia, odbor živnostenského podnikania, odbor energetiky, odbor bývania...Ich náplňou je činnosť vyplývajúca z ich názvov. Miestnymi organmi štátnej správy sa zefektívňuje prevádzka celej štátnej správy na úrovni regiónov, miest a obcí.

Úrad práce sociálnych vecí a rodiny

Ústredie práce, sociálnych a rodiny zabezpečuje výkon štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a služieb zamestnanosti. Koordinuje činnosti 46 ÚPSVa R. Úrad práce a sociálnych vecí a rodiny sa člení na:

1. Odbor služieb zamestnanosti
2. Odbor sociálnych vecí

Na čele odboru je vedúci, ktorému sú priamo podriadení vedúci oddelení.

Odbor služieb zamestnanosti sa člení na oddelenia:

1. odd. informačných a poradenských služieb – poskytuje informačné a poradenské služby uchádzačom o zamestnanie (UoZ) a záujemcom o zamestnanie (ZoZ) pri voľbe povolania, výbere zamestnania, výbere zamestnanca. Ďalej poskytuje informácie o možnostiach zamestnania sa v zahraničí, informácie o podmienkach zaradenia do evidencie UoZ, o podmienkach nároku na dávku v nezamestnanosti.
2. odd. sprostredkovateľských služieb – sprostredkúva UoZ vhodné zamestnanie, rozhoduje o vyradení z evidencie UoZ, vedie evidenciu voľných pracovných miest, vyhľadáva voľné pracovné miesta, zabezpečuje výberové konania,
3. odd. služieb odborného poradenstva – poskytuje odborné poradenské služby klientom, ktorých cieľom je pomôcť pri riešení problémov spojených s pracovným uplatnením klienta, pre klientov vypracováva individuálny akčný plán na podporu zaradenia do pracovného procesu
4. odd. metodiky aktívnej politiky trhu práce a projektového riadenia – poskytuje poradenstvo pri predkladaní žiadostí o príspevky v rámci programov a projektov, realizuje projekty financované z ESF.

Odbor sociálnych vecí sa člení na oddelenia:

1. odd. pomoci v hmotnej núdzi – posudzuje stav hmotnej núdze, poskytuje poradenstvo pri pomoci v hmotnej núdzi, kontroluje hospodárenie s poskytnutým finančným príspevkom - určuje osobitného príjemcu dávok v hmotnej núdzi
2. odd. štátnych sociálnych dávok – rozhoduje o štátnych sociálnych dávkach, sleduje využitie sociálnych dávok, pripravuje, preveruje podklady pre poskytnutie soc. dávky,
3. odd. SPO detí a sociálnej kurately – rozhoduje o výchovných opatreniach, vykonáva sociálnu prevenciu a poradenstvo, vyhľadáva a pripravuje občanov vhodných vykonávať náhradnú rodinnú starostlivosť, spolupracuje s iným subjektmi v rámci SPO (polícia, zdravotníctvo, školstvo...)
4. odd. peňažných príspevkov na kompenzáciu dôsledkov ŤZP – zabezpečuje zisťovanie, prípravu a rozhodovanie vo veci peňažného príspevku na kompenzáciu, kontroluje účel príspevku, uzatvára dohody a zmluvy na zabezpečovanie kompenzácie, spolupracuje s inými subjektmi v oblasti kompenzácie ŤZP (zdravotná, sociálna poisťovňa)
5. odd. posudkových činností (podriadené priamo riaditeľovi) – zabezpečuje podklady pre vypracovanie posudku, vydáva posudok, rozhoduje o miere funkčnej poruchy, vydáva preukazy pre občanov s ŤZP

24. Charakteristika samosprávy. Členenie samosprávy, legislatívny rámec samosprávy, charakteristika subjektov samosprávy (obce, mestá, VÚC) a ich organizačná štruktúra, samosprávna funkcia orgánov samosprávy

Samospráva - to sú výlučne mestá a obce. Má dva stupne - obecne a mestské zastupiteľstvá a potom vyššie územné celky. Samospráva znamená, že mesta a obce sa "samospravuju", čiže rozhodujú o použití a využití napr. miestnych dani, spravujú si svoj územný plán, určujú poplatky napr. za smeti, psa.... Do samosprávy obci a miest štát nezasahuje. Samosprávne rozhodovanie však musí byť v súlade so štátnymi zákonmi, pretože ak samospráva rozhodne v rozpore s nejakým zákonom, odvolacím orgánom je orgán štátu.

Legislatívnym rámcom pre fungovanie samosprávy je zákon 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Schválením nového územnosprávneho členenia začal proces decentralizácie, t.j. prenos pôsobností zo štátu na samosprávy. So silnejšími kompetenciami samosprávam rastie aj zodpovednosť pred občanmi, čím sa postupne bude prehlbovať aj ich záujem o regionálnu a komunálnu politiku.

Obec je samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky; združuje osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou, ktorá samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami. Za určitých podmienok (počet obyvateľov, služby pre okolité obce, dopravné spojenie) môže NR SR vyhlásiť obec za mesto.

Orgánmi samosprávy sú:        obecné (mestské) zastupiteľstvo – najvyšší orgán obce - poslanci

                                starosta (primátor) – predstaviteľ obce, mesta.

Zastupiteľstvo prijíma všeobecne záväzne nariadenia, ktorými sa riadi.

Poslanci obecného zastupiteľstva sú volení na 4-ročné volebné obdobie, tak isto i starosta (primátor). Obecné (mestské) zastupiteľstvo môže zriadiť obecnú (mestskú) radu, ktorú tvoria predstavitelia jednotlivých politických strán. Obecná rada je kontrolným orgánom obecného zastupiteľstva a zároveň plní funkciu poradného orgánu starostu. Okrem obecnej rady môžu byť zvolené odborové komisie. Členmi sú poslanci a odborníci v tej oblasti, v ktorej komisia má pôsobiť. Vo väčších mestách je zvolená funkcia hlavného kontrolóra mesta a prednostu mestského úradu – šéf vnútorného chodu MÚ, riadi jeho činnosť. Priamo pod starostu (primátora) patrí obecná (mestská) polícia.

Vyšší územný celok je samosprávny kraj. Samosprávny kraj je samostatný územný samosprávny a správy celok SR. Právnym podkladom pre fungovanie VÚC je zákon č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných celkov.

Zriadené sú tieto samosprávne kraje:

a) Bratislavský samosprávny kraj so sídlom v Bratislave,

b) Trnavský samosprávny kraj so sídlom v Trnave,

c) Trenčiansky samosprávny kraj so sídlom v Trenčíne,

d) Nitriansky samosprávny kraj so sídlom v Nitre,

e) Žilinský samosprávny kraj so sídlom v Žiline,

f) Banskobystrický samosprávny kraj so sídlom

v Banskej Bystrici,

g) Košický samosprávny kraj so sídlom v Košiciach,

h) Prešovský samosprávny kraj so sídlom v Prešove.

Samosprávny kraj je právnická osoba, ktorá samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami, zabezpečuje a chráni práva a záujmy svojich obyvateľov.

Orgány samosprávneho kraja sú

a) zastupiteľstvo samosprávneho kraja

b) predseda samosprávneho kraja.

Samosprávny kraj pri výkone samosprávy sa stará o všestranný rozvoj svojho územia a o potreby svojich obyvateľov. Pritom najmä:

1. zabezpečuje tvorbu a plnenie programu sociálneho, ekonomického a kultúrneho rozvoja územia samosprávneho kraja,
2. účelne využíva miestne ľudské, prírodné a iné zdroje,
3. spolupracuje s obcami pri tvorbe programov sociálneho a ekonomického rozvoja obcí,
4. podieľa sa na riešení problémov, ktoré sa týkajú viacerých obcí na území samosprávneho kraja,
5. podieľa sa na tvorbe a ochrane životného prostredia.

Samosprávny kraj môže vo veciach územnej samosprávy vydávať všeobecne záväzné nariadenie, nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada SR.

Hlavný kontrolór je zamestnancom samosprávneho kraja, ktorý vykonáva kontrolu plnenia úloh samosprávneho kraja, najmä kontrolu príjmov a výdavkov rozpočtu samosprávneho kraja a kontrolu hospodárenia a nakladania s jeho majetkom.

Zastupiteľstvo zriaďuje finančnú komisiu; môže zriaďovať aj ďalšie komisie ako svoje stále alebo dočasné poradné, iniciatívne a kontrolné orgány.