Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Katolícka univerzita / Pedagogická fakulta / Štatnicové otázky Teória SP (pre Bc.)

Teória SP 1-7 (teoria_sp_1_-_7_(lucka).doc)

1. Pojem sociálny, pojem sociálna práca, definícia sociálnej práce, sociálna práca ako vedná disciplína.

Pojem sociálny je latinského pôvodu a znamená:

1. spoločenský, týkajúci sa spoločnosti, spoločnosťou podmieňovaný, spoločensky záväzný, slúžiaci spoločnosti, prospešný spoločnosti;
2. týkajúci sa životných podmienok, životnej úrovne;
3. vyjadrujúci životné istoty, podmienky;
4. vyjadrujúci blaho a dobro spoluobčanov a spoločnosti ako celku;
5. vyjadrujúci pomoc (pomoc sociálna);
6. vyjadrujúci spolucítenie (sociálne cítenie);
7. ľudský, všeľudský;
8. vyjadrujúci kladné, pozitívne ľudské hodnoty ( ,,sociálny“ alebo ,,asociálny“, sociálny ako altruistický, nesebecký, spoločensky prospešný a pod.)

Pojem ,,sociálne“ je používaný aj v zmysle starostlivosti a zabezpečení handicapovaných, slabých a slabších členov spoločnosti.

POJEM SOCIÁLNA PRÁCA, DEFINÍCIA SOCIÁLNEJ PRÁCE

Sociálna práca má toľko definícii, koľko má teoretikov. Viac významov termínu sociálnej práce nás vedie k tomu, aby sme rozlišovali dva základné významy pojmu sociálna práca:

1. sociálna práca ako pomenovanie praxe, prípadne odboru štúdia
2. sociálna práca ako pomenovanie vednej disciplíny

- je odborná disciplína, ktorá špeciálnymi pracovnými metódami zaisťuje sociálnu starostlivosť o človeka na profesionálnom základe. Vychádza zo systému poznatkov mnohých spoločenských vied (psychológie, sociológie, filozofie, etiky, pedagogiky, lekárskych, právnických, ekonomických vied) a aplikuje vedecké poznatky do praktickej činnosti. Zaoberá sa optimálnym fungovaním sociálnych inštitúcií zameraných na starostlivosť, zabezpečenie a pomoc jednotlivcom, skupinám alebo komunitám.  Sociálna práca je nástrojom sociálnej starostlivosti o človeka.

Predstavuje taktiež získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku alebo možného vzniku sociálnej núdze a o potrebe poskytovania sociálnej pomoci, voľba a uplatňovanie foriem sociálnej pomoci a sledovanie účinnosti ich pôsobenia.

Prostredníctvom sociálnej práce sa uskutočňuje sociálna pomoc, ktorá je definovaná ako:

a) sociálna prevencia a

b) riešenie sociálnej núdze a riešenie sociálnej núdze občana s ťažkým zdravotným postihnutím kompenzáciou sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia (ďalej len "kompenzácia").

Praktická sociálna práca - v užšom slova zmysle je priamym, zámerným a pripraveným kontaktom sociálneho pracovníka s klientom (skupinou, komunitou) za účelom stanovenia sociálnej diagnózy a realizácie sociálnej terapie. Jej súčasťou je tiež sledovanie a hodnotenie výsledkov poskytovanej starostlivosti. V tomto zmysle je sociálna práca spájaná so sociálnou politikou, zabezpečuje sociálnu prevenciu, sociálnu ochranu, sociálne služby, soc. pomoc a služby.

                                         - v širšom slova zmysle zahŕňa tiež sociálno-technické opatrenia, účelné a odborné využívanie odborných vynálezov, posudkov a rozhodnutí a spoluprácu s ďalšími odborníkmi v oblasti starostlivosti o človeka, ale tiež administatívno-technické postupy vhodne spracované a zaužívané inštitúciami v oblasti starostlivosti o človeka

Definície sociálnej práce -žiadnu z nasledujúcich definícií nemožno považovať za vyčerpávajúcu:

- sociálna práca je špecifiká odborná činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu vzájomnej adaptácie jednotlivcov, rodín, skupín a životného prostredia, v ktorom žijú, a k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím schopnosti osôb, medziľudských vzťahov a zdrojov poskytovaných spoločnosťou.( Rezolúcia námestníkov ministrov krajín Rady Európy z roku 1967 )

- sociálna práca je preventívna a socio-terapeutická činnosť – zameraná na riešenie problémov, ktoré presahujú možnosti jednotlivca, skupiny či komunity a týkajú sa spoločenských celkov, ako aj výchovná a poradenská činnosť sociálnych pracovníkov, ktorí pracujú so sociálnymi klientmi v bezprostrednom kontakte.( Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov v roku 1982 )

- profesia sociálnej práce podporuje sociálne zmeny, riešenie problémov v medziľudských vzťahoch, ich delegovanie na ľudí, aby sa oslobodili, a tak rástol ich blahobyt. Využívaním teórie o sociálnom správaní a sociálnych systémoch sociálna práca zasahuje tam, kde sa ľudia dostávajú do interakcie so svojím prostredím. Základom sociálnej práce sú princípy ľudských práv a sociálnej spravodlivosti. (závery Valného zhromaždenia Medzinárodnej federácie sociálnych pracovníkov v Montreali v Kanade z júla 2000)

Sociálna práca ako špecifická odborná činnosť:

- smeruje k zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania sa jednotlivcov, rodín, skupín a prostredia, v ktorom žijú,

- ale aj k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím schopností osôb, medziľudských vzťahov a zdrojov poskytovaných spoločnosťou, bez ohľadu na vek, pohlavie, sexuálnu orientáciu, sociálnu príslušnosť, zdravotné postihnutie, rasu, kultúru, vierovyznanie, prípadne iné odlišnosti jednotlivca, skupiny či komunity.

Sociálna práca je služba pre sociálnych klientov, ktorú charakterizujme ako pomoc, podporu a sprevádzanie.

Základné druhy sociálnej práce:

Individuálna(prípadová) sociálna práca – je to konkrétna SP s jednotlivcom (klientom). Pristupujeme k nej z psychoanalytického, psychosoc., psychoterapeutického a behaviorálneho skúmania správania človeka. Najrozšírenejší je psychosociálny prístup, ide tu o vymedzenie soc. diagnózy sledovaním vonkajších a vnútorných vzťahov a postojov klienta k sebe samému a k svojmu okoliu.

Skupinová sociálna práca -  je to SP s väčším počtom osôb, kde členovia skupiny sa navzájom ovplyvňujú. Vykonáva sa so skupinou, ktorá má spoločný problém. pri práci so skupinou musí byť sociálny pracovník viac skúsený.

Komunitná sociálna práca – týka sa nejakej komunity a nejakých územných celkov. Rozdeľujeme ju na SP územného celku a SP regionálnej oblasti. Je zameraná na konkrétne  situácie v určitých územných celkoch. Jej cieľom je tiež hľadať kompromisy, napr. sociálny konsenzus medzi minoritami.

Sociálna práca kuratívna – odstraňovanie, neutralizovanie alebo zmierňovanie vzniknutých sociálne negatívnych, dysfunkčných procesov a prvkov týkajúcich sa jednotlivcov, skupín, komunít a spoločenstva (forma pomoci, dávky, izolácie, využívanie sankcií).

Sociálna práca penitenciárna a postpenitenciárna – pripravuje ľudí na rešpektovanie zákonov, spoločenskej morálky, sociálnych noriem. Pozornosť sa venuje aj obmedzovaniu negatívnych vplyvov výkonu trestu na osobnosť. Pre každého odsúdeného sa vypracuje individuálny resocializačný program ako súhrn výchovných, liečebných a ďalších prostriedkov. Podporujú sa u jednotlivca pozitívne osobnostné vlastnosti, úcta k iným, sebaúcta, pozitívny vzťah k rodine a celkový zmysel jedinca pre zodpovednosť.

Sociálna práca podniková – jej obsahom je riadenie, komunikácia, sociálna štruktúra, sociálna klíma, sociálna mobilita, účinky pracovného procesu a sociálne správanie, hierarchická sústava nadriadenosti a podriadenosti a jej sociálne účinky, vonkajšie vzťahy medzi podnikom na jednej strane, odvetvím a spoločnosťou na strane druhej, konflikty, záujmová činnosť, rekvalifikácia atď. Záber podnikovej sociálnej práce je skutočne široký – bezpečnosť práce a pracovné prostredie, bytová politika, vzdelávacia podniková sociálna politika, využitie voľného času atď.

Preventívna sociálna práca – zameranie konkrétnej sociálnej práce, súbor jej aktivít na predchádzanie alebo aspoň znižovanie možných dôsledkov, nežiaducich javov, dysfunkčných procesov, predchádzanie strate sociálnej rovnováhy a sociálnej suverenity jednotlivcov, skupín, celých spoločenstiev, predchádzanie poruchám vzájomných vzťahov k spoločenskému prostrediu. Stupeň preventívnej SP zodpovedá všeobecnej kultúrnosti spoločnosti a patrí k najefektívnejším investíciám. Medzi preventívne činnosti sa radí vzdelávanie, osveta, poradenské služby, depistáž a tiež vhodná legislatíva.

Rehabilitačná sociálna práca – sociálna práca zameraná na obnovenie alebo vytvorenie najvyššieho stupňa fyzickej, psychickej, sociálnej a pracovnej výkonnosti občana, aby mohol byť primerane zaradený do spoločnosti.

Resocializačná sociálna práca – zameriava sa na odstraňovanie alebo minimalizovanie dlhodobo pretrvávajúcich krízových životných situácií. Ide o proces readaptácie na zmenené životné podmienky. Cieľom je integrácia občana do prirodzeného alebo náhradného sociálneho prostredia.

SOCIÁLNA PRÁCA AKO VEDNÁ DISCIPLÍNA

Sociálnu prácu môžeme zaradiť do skupiny vied metodologického modelu poznávaco pretváracej paradigmy(paradigma je príklad, vzor, charakterizuje sa ako systém základných vedeckých poznatkov a metód, podľa vzoru ktorých sa uskutočňujú výskumy v danej oblasti poznania v určitom historickom období. Je to vlastne spôsob myslenia a základná orientácia výskumu), ktorá je v zahraničí i u nás tradične kvalifikovaná a klasifikovaná ako metodológia prevažne praktických vied.

Budovanie sociálnej práce ako vedného odboru predpokladá dvojsmernosť procesu poznávania, to znamená, že:

1. jeden smer predstavuje pohyb od teórie k praxi –syntetizujúci prístup k poznatkom iných vedných odborov a disciplín a ich komplexné a systémové rozpracovanie na problematiku sociálnej praxe a

2.  druhý ,,protismer“ predstavuje pohyb od praxe k teórii sociálnej práce.

Sociálna práca má všetky atribúty modernej, prevažne prakticky zameranej spoločensko-vednej disciplíny, ktorá analyzuje sociálne problémy, postupy a výsledky ich riešenia, koncipuje teoretické zovšeobecnenia a doporučenia na ich aplikáciu v praktickej sociálnej práci.

V prospech akceptovania sociálnej práce ako vedy svedčí niekoľko faktov (dôvodov):

a)má ujasnený predmet výskumu – jej predmetom je sociálna realita, špecifické sociálne javy – problémové situácie, sociálne udalosti a sociálne problémy jednotlivcov, skupín a komunít v procese ich vývoja, riešenia a prevencie,

b)má svoj inštrumentálny aparát – skúma a rozvíja vlastnú metodológiu (teoretické východiská, pojmoslovie) a metodiku vedeckého výskumu a praktickej sociálnej práce,

c)má vlastnú obsahovú štruktúru (teóriu) a poznatky iných vied aplikuje v teoretickom a empirickom výskume vlastných vedeckých otázok,

d)plní významné funkcie smerom k praxi – využíva rozpracované, osvedčené metódy výskumnej a praktickej činnosti iných príbuzných vied a aplikuje ich v teórii a praxi sociálnej práce.  

Z týchto aspektov možno teda zhrnúť, že sociálna práca je teoreticko-aplikačná vedecká disciplína s výrazným zameraním na prax sociálnej sféry. Sociálna práca je odborom, ktorý aktívne prijíma poznatky zvonka, zo svojho systémového prostredia, je v interakcii, v obojsmerných vzťahoch s týmto okolím, predovšetkým so svojimi bázickými vednými disciplínami.

1. uplatňuje poznatky (vedecké pojmy a termíny, zákony a modely, prístupy a postupy) nielen tých vied, ktoré sú pre SP a vo vzťahu k nej fundamentálne a ktorých poznatky sú pre poznanie a uplatnenie v praxi užitočné, ale aj vedných disciplín, ktorých predmet skúmania so sociálnou prácou vôbec nesúvisí
2. je bezprostredne spätá s vlastnou, špecifickou praxou a prostredníctvom nej aj s ostatnou spoločenskou realitou
3. zdrojom a objektom jej poznatkov je predovšetkým vlastná prax, ale jej poznatky vyúsťujú aj z praxe iných spoločenských sfér (rezortov)
4. jej predmetom je poznávanie a pretváranie vzťahov medzi javmi v jej celostnej, komplexnej, komplikovane sa meniacej, spoločensky podmienenej a utilitárnej praxi
5. testom aplikovateľnosti a praktizovateľnosti teórie SP ja najmä vlastná prax vo výkone špecializovaných povolaní, čo nevylučuje alternatívu, že niektoré jej teoretické poznatky sú v kontextoch súčasnej reality ešte nepoužiteľné.

Je nespochybniteľné, že sociálna práca má dôležité miesto v skupine vied o človeku a spoločnosti, ťažšia je už odpoveď, do ktorej z týchto vied konkrétne patrí. Svojou povahou je to veda multidisciplinárna, resp. transdisciplinárna(t.j. transdisciplinarita je atribútom vied, ktoré sú otvorené pre prijímanie poznatkov iných vied, schopné spracovania, prenosu a odovzdávania inovovaných poznatkov iným vedám, a to nielen tým, z ktorých pôvodne čerpali podnety a poznatky). Vyplýva z komplexity sociálnej dynamiky – zasahuje všetky sociálne sféry: nielen sociálnu ale aj hospodársku, politickú, kultúrno-duchovnú.

Praktické dimenzie a vedecké aspekty sociálnej práce sa vzájomne prelínajú, preto pri nasledujúcej charakteristike sociálnej práce ako vednej disciplíny uvádzame aspekty a dimenzie sociálnej práce: systémové, filozofické, kultúrno-historické, teologické, sociálno-psychologické, sociologické, sociálno-pedagogické a sociálno-andragogické (edukačné), sociálno-právne – legislatívne, sociálno-ekonomické, politicko-ekonomické, medicínske, technické.

2. Predmet, objekt a subjekt sociálnej práce. Ciele sociálnej práce. Mikro, mezo a makro úroveň sociálnej práce. Miesto a úlohy sociálnej práce v 21. storočí.

Predmet sociálnej práce

1. je klient sociálnej práce, čiže jednotlivec, rodina, skupina či komunita, ktorí na zvládnutie svojich problémov prameniacich v konkrétnej sociálnej realite, potrebujú profesionálnu pomoc.
2. podľa Krakešovej – Doškovej je to konkrétny sociálny prípad. Sociálnym prípadom je človek, ktorý nie je schopný vlastnými silami prekonávať životné problémy a prekážky.
3. Sociálna realita, špecifické sociálne javy, problémové situácie, sociálne udalosti, sociálne problémy jednotlivcov, skupín a komunít v procese ich vývoja, riešenia a prevencie.

Objekt sociálnej práce

1. o objekte sociálnej práce je primerané hovoriť v súvislosti so sociálnou prácou ako teoretickou činnosťou a jej výskumom. Človek  je subjekt, ktorý objektívne jestvuje – pre sociálnu prácu ako vedu je z gnozeologického hľadiska človek objektom poznania.

Objektom sociálnej práce sú:

1. sociálne javy a problémy
2. príčiny, pôsobením ktorých dochádza k sociálnym problémom
3. možnosti a spôsoby realizácie sociálnych opatrení, ktoré by sociálny problém mohli vyriešiť
4. vzťah jednotlivcov, skupín alebo komunít k sociálnym problémom a príčinám ich vzniku
5. hodnotová orientácia, postoje, názory jednotlivcov, skupín, komunít v súvislosti s konkrétnym sociálnym problémom
6. možnosti, spôsoby a efekty prevencie sociálnym problémom
7. adekvátnosť a efektívnosť jednotlivých metód a techník sociálnej práce

Čiže hlavným predmetom jej odborného záujmu je jednotlivec, rodina, skupina, komunita, ktorá sa ocitla v sociálnej kolízii (výsledok rozporu medzi objektom a sociálnou realitou, v ktorej sa klient nachádza) a potrebuje sociálnu pomoc.

- sú to taktiež sociálne javy a problémy, príčiny ktoré spôsobujú sociálne problémy, možnosti a spôsoby realizácie sociálnych opatrení, ktoré by mohli sociálny problém riešiť. Vzťah jednotlivcov, skupín a komunít k sociálnym problémom a k príčinám ich vzniku.  

Subjekt sociálnej práce- pod subjektom sa všeobecne rozumie vnímajúca, chápajúca, premýšľajúca bytosť. Subjektom je bytosť, ktorá aj keď na rôznej úrovni, uvedomuje si svoje bytie, alebo v reči filozofie, je vedomým bytím, či bytím pre seba a nielen o sebe.

Jednotlivec, skupina alebo komunita nie len nositeľom sociálnych vzťahov, interakcií, hodnôt a kultúrnych vzorov správania, ale je aj rozhodujúcim subjektom tvoriacim tieto spoločenské atribúty. V sociálnej oblasti spôsobuje sociálne problémy, nastoľuje sociálne otázky, je ich rozhodujúcim riešiteľom – je subjektom sociálnej práce.

Sociálny subjekt má právo, možnosť, ale aj dostatok angažovanosti a zodpovednosti za vlastnú sociálnu pozíciu v spoločenskom prostredí.    

Subjektom sociálnej práce je sociálny pracovník, sociálny asistent, poradca..., ktorý poskytuje svoje profesionálne služby, ako iní dobrovoľníci- odborníci, pôsobiaci v sociálnej sfére, ako aj špeciálne pripravení jednotlivci spolupôsobiaci v oblasti sociálnej práce.

Z toho vyplýva,  že sociálna práca ako prax je vzťahom aktívnych subjektov: sociálnych pracovníkov a ich klientov.

V pracovnej terminológii sú subjektom sociálnej práce často chápané orgány, inštitúcie a organizácie, ktoré sociálnu prácu realizujú.  

Ciele sociálnej práce

- zlepšenie kvality života, predchádzanie a upravovanie problémov jedincom, skupinám a komunitám. Ide o zlepšovanie vzájomného prispôsobovania sa jednotlivcom, rodinám, skupinám v ich prostredí,  o rozvíjanie sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov poskytovaných spoločnosťou. Sociálna práca je činnosť v prospech klientov, ktorú možno charakterizovať ako pomoc.

1, prevencia sociálnych problémov

2, osobné vyhľadávanie ohrozených osôb

3, signalizácia problémov

4, ponuka alternatívnych riešení a programov ( tvorivosť )

5, konkrétna pomoc a poskytovanie informácii

6, styk so špecializovanými organizáciami a odborníkmi v danej oblasti

7, veda, výskum, výučba, osveta.

Mikro úroveň je zameraná na jednotlivca a prácu s jednotlivcom.  

Mezo úroveň je zameraná na skupinu a prácu s ňou

Makro úroveň práca s komunitou.

Medzi jednotlivé úrovne nemožno dať ostrú hranicu, lebo sa vzájomne prelínajú.

Miesto a úlohy sociálnej práce v 21. storočí

Sociálna práca sa stáva popri iných odboroch vzdelania dôležitým prvkom výstavby štruktúry a fungovania spoločnosti. Aj v treťom miléniu pokračuje nasmerovanie k individualizácii človeka a systémové väzby sa stávajú výrazným činiteľom pri triedení postupov. Individualizácia ľudského života vyvoláva  potrebu analýzy vzťahu jedinca a prostredia, využívať jeho schopnosť, chcieť úspešne a efektívne komunikovať v záujme humanizácie života v konkrétnom prostredí a komunikáciu dokázať doviesť ku konkrétnym postojom, prejavom, správaniu nielen jednotlivca, ale aj sociálnych inštitúcii. Rozhodujúcim problémom je otázka ochrany obyvateľstva pri silnom dynamickom zvyšovaní životných rizík, výrazná potreba dokázať vysporiadať sa s kolíznymi situáciami, ktoré každodenný život prináša. Nasledovalo prakticko-komerčné vymedzovanie, vzájomná odlišnosť sociálnej práce od sociológie, psychológie, právnych disciplín a najmä sociálnej pedagogiky. V súčasnosti sme svedkami automatického preberania doterajších postupov z iných odborov vzdelania do obsahu a rozsahu sociálnej práce. Spôsobené je to najmä tým, že obsah, rozsah, zameranie a sčasti aj funkčnosť sociálnej práce boli silne podmieňované podľa toho, kto sa konkrétne podieľal na zakladaní sociálnej práce ako odboru vzdelania, či ju začal aplikovať psychológ, pedagóg, sociológ. Tým bolo podmienené aj jej vnímanie a formovanie ako odboru vzdelania.

Ostávajú však otvorené otázky štrukturálnej a organizačnej povahy. V súčasnosti už máme odbor vzdelania, v ktorom možno získavať stredné odborné, bakalárske, magisterské vzdelanie, obhajovať rigorózne a doktorandské práce, vymenovať docentov a profesorov vysokých škôl.

Rešpektovanie svetového trendu tendencií rozvoja sociálnej práce pre tretie milénium je obsiahnuté tématickým súborom empirických poznatkov odvodených z výskumu a praktického hodnotenia pri rešpektovaní lokálnych a regionálnych poznatkov.

Úlohou sociálnej práce je spolu sa podieľať na humanizácii ľudského života, umožňovať všetkým ľuďom rozvíjať svoj potenciál v najširších dimenziách ľudskej existencie so zjavným zámerom rozvojových tendencií a prejavov spolupatričnosti.

Prostredníctvom poznania  a konkrétnych analýz teórií, ktoré sa zaoberajú ľudským správaním využívať všeľudské hodnoty na obohacovanie vlastných životov ľudí s rešpektovaním rovnosti a dôstojnosti všetkých ľudí.

Nutné je zdôrazniť, že angažovanosť v sociálnej práci sa premieta do sociálnej a politickej činnosti zameranej na ovplyvňovanie sociálnej politiky, čim sa podieľa na dynamizácii ekonomického rozvoja ako predpokladu tvorby celkového prostredia pre využitie vlastného osobnostného potencionálu jednotlivca.

Sociálna práca využíva osvedčené zručnosti a techniky, ktoré sa využívajú v iných odboroch vzdelania, využíva doterajší stupeň ľudského poznania a špecifikuje tieto postupy na napĺňanie vlastných zámerov, využíva ich na napĺňanie vlastných sociálnych cieľov v záujme komplexného tvorivého rozvíjania človeka.

Sociálna práca obsahuje aktivity v práci s jednotlivcom, skupinou a komunitou, vrátane starostlivosti o rodinu, poradenstvo v odstraňovaní už existujúcich kolíznych a disfunkčných prejavov s výrazným zameraním na preventívnu činnosť.

Vyústením sociálnej práce v praktickej podobe je nezastupiteľná pomoc pri zaobstarávaní sociálnych služieb a prostriedkov ako súčasti praktického riešenia kolíznych situácií. Postupne bude potrebné vytvárať konkrétny systém sociálnych služieb.

3. Dejiny sociálnej práce (formy, inštitucionalizácia, zmena filozofie) v európskom kontexte, v období staroveku, stredoveku, novoveku. Vývoj sociálnych názorov a teórií.

Historické začiatky SP vychádzajú z činnosti filantropických a charitatívnych organizácií a zanietených jednotlivcov v minulosti, ktoré sa postupom času vyvíjali a inštitucionalizovali do komplexnej sústavy sociálnej pomoci. Vývoj v nemalej miere ovplyvnili myslitelia  a soc.teórie. Predmet dejín SP tvoria dva základné okruhy problémov:

1. Genéza a vývoj SP ako praktickej činnosti, jej foriem, rozsahu a metód realizácie v oblasti S starostlivosti, zabezpečenia a S inštitúcií, prostredníctvom, ktorých bola realizovaná.
2. Genéza a vývoj sociálno-politických a sociálno-výchovných ideí a teórií, ktoré ovplyvňovali praktické riešenie sociálnych udalostí a ktoré tvorili ideové a teoretické východiská SP.

Dejiny SP tvoria systém vedeckých poznatkov získaných skúmaním a objasňovaním vývoja S teórie a S praxe od vzniku ľudskej spoločnosti až po súčasnosť v konkrétnych historických podmienkach príslušných vývojových etáp.

Z hľadiska prístupu ku skúmanej problematike dejiny delíme:

1. Všeobecné dejiny skúmajú historický proces postupného prechodu od jednoduchších foriem k vyšším formám S starostlivosti, inštitúcií, zabezpečenia a SP, ako aj rozvoj ST v jednotlivých etapách spoločenského vývinu.
2. Národné dejiny skúmajú proces vývoja S starostlivosti, zabezpečenia, teórie a praxe SP na presne vymedzenom území, teda v určitom štáte, krajine.

Z vecného hľadiska môžeme dejiny deliť na 2 základné oblasti:

1. Dejiny teórie SP
2. Dejiny praktickej SP

V procese historického poznania sa najviac využívajú písomné historické pramene.

1.      Písomné pramene sa delia:

2. písomné pramene úradného pôvodu (oficiálne dokumenty) – zákony, predpisy, nariadenia, smernice...
3. písomné pramene súkromného charakteru – súkromná korešpondencia, denníky, životopisy, memoáre.
4. písomné záznamy udalostí, tzv. rozprávacie pramene – najvýznamnejšie publicistika
5. spisy venované S a sociálno-politickej problematike
6. patria tu aj beletristické diela, kt. zobrazujú S starostlivosť, popisujú S politiku, úroveň SP a pod

2. Hmotné pramene- pozostatky po človeku, výrobky ľudskej činnosti, výrobné nástroje, stroje, predmety dennej spotreby, ozdobné predmety....
3. Obrazové pramene – dobové obrazy, kresby, grafiky, foto, filmy, mapy, plány budov...
4. Naračné pramene- označujú sa aj ako výpovedné, alebo ústne pramene. sú to spomienky, výpovede a pod, uchovávajú sa v pamäti bez záznamu a odovzdávajú sa ústnym podaním.

Z chronologického hľadiska sa pri periodizácii všeobecných dejín používa periodizácia na jednotlivé historické epochy: pravek, starovek, stredovek, novovek alebo podľa kultúrnych a filozofických smerov na obdobie antiky, scholastiky, humanizmu.

Dejiny SP v staroveku:

Vznik mestských štátov vytvoril podmienky pre štátne zásahy do osudu ľudí, ktorí neboli schopné sami sa uživiť alebo žili v núdzi. Štát sa nestaral ani o vzdelávanie občanov, štát poskytoval plat ľuďom zastávajúcim verejné úrady. Dôchodky dostávali predovšetkým siroty a vdovy, po padlých vojakoch. Gréci ako prví predstavili ideál krásneho a vznešeného človeka, kalokagatia – ideál telesnej a duševnej stránky človeka. V Sparte boli všetky narodené deti úradne prehliadané radou starších. Deti, ktoré mali nejakú vadu alebo slabosť boli zhodené do rokle Apothet. Otrok nebol považovaný v Grécku za osobu ale za vec. V Aténach k najznámejším reformám patrí zrušenie všetkých hypotekárnych dlhov a tých, ktorým ručil dlžník svojou slobodou. Sociálne pôžitky boli prideľované, nebol na ne nárok. Príspevky sa spravidla týkali slobodných občanov. Vďaka obrovskej skupine otrokov Rím dosiahol vysokú kultúrnu vyspelosť a tým začali byť uznávané a neskôr i legislatívne garantované elementárne práva otrokov na dôstojné zaobchádzanie.  Vážnym sociálnym problémom bolo v Ríme dlžné otroctvo. V roku 326 pred n. l. bolo zotročovanie slobodných občanov pre dlhy zakázané. Starostlivosť o výživu detí chudobných rodičov a sirôt bola od dôb cisára Nera a Trajána na štát. Cisárovia založili alimentačný fond, z ktorého sa na 5% úrok požičiavalo drobným a stredným roľníkom.

Do Európy prišlo z blízkeho východu kresťanstvo, ktoré prehlásilo dobročinnosť za mravnú povinnosť veriaceho. Vydaním Milánskeho ediktu 313 kresťanská charita mohla bez strachu a prenasledovania vykonávať svoju činnosť. Začalo sa s budovaním zvláštnych ústavov (pomoc cudzincom, chorým, chudobným, nemocným, chudobince)

Dejiny SP v stredoveku

Za vlády Karola Veľkého bol vydaný súbor zákonov a nariadení kapituláre -  povinnosť pánov starať sa o svojich poddaných za všetkých okolností. Charitatívne aktivity boli v stredoveku záležitosťou cirkvi a zakladali sa špecializované inštitúcie, útulky. Na základe Lutherových myšlienok vznikli v niektorých mestách chudimské zákony. Sociálna starostlivosť sa sústredila väčšinou na chudobných.

Cirkevné bratstvo v dobe renesancie bolo združením veriacich. V dobe protireformačnej vznikalo množstvo katolíckych rádov (jezuiti, saleziáni), ktorých činnosť odpovedá dnešnej SP. Z dnešného hľadiska boli ľudia len minimálne slobodní, ale starý človek si bol istý, že sa o neho rodina postará. Človek s postihnutím žil vo vyhnanstve. Všetci ľudia okrem kráľa boli niečími vazalmi. Kráľ mal byť podriadený pápežovi, pápež Bohu. Kto nebol vazalom, ocitol sa mimo spoločnosť ako tulák, žobrák...Podobné postavenie mali v stredoveku v Európe i Židia.

Dejiny SP v novoveku

Štát sa ani v novoveku neusiloval o formulovanie a uplatňovanie komplexnej S politiky. Vznikali cechy. Anglický panovník Jindrich VIII. vydal na začiatku 16 stor. nariadenie, že žobrať môžu len žobráci na základe povolenia starostom. R 1601 kráľovná Alžbeta v Anglicku vydala zákon o chudobných. V Paríži bol založený všeobecný špitál. Reformačné cirkevné hnutie a osvietenská ideológia pôsobila na redukciu kláštorov a cirkevných inštitúcií, ktoré sa starali o hendikepovaných ľudí. Jozef II. zavádza farské chudobné inštitúty. Nástup industriálnej civilizácie vyvolal rozvoj charitatívnych aktivít v polovici 19. stor., z ktorých väčšina dnes patrí do sféry profesionálnej SP. Rakúsko-uhorský chudimský zákon stanovuje, že chudobu preberá obec.

SP vznikla ako samostatná profesia v priemyselných krajinách západnej Európy a v USA na konci 19 stor. 19. a 20 stor. – politické strany začali presadzovať zavedenie plošných podpôr hendikepovaným, v Nemecku sa objavil prvý pokus o rozsiahle sociálne poistenie tzv. Bismarckove reformy (poistenie pre prípad choroby, úrazu, invalidity a staroby),  V Anglicku a USA pôsobí hnutie Spoločnosť charitatívnej organizácie, kde išlo o kontakt s chudobnými v domácnostiach, vznikali organizácie pre starostlivosť o mládež, hnutie usadzovania, centrum poradenstva pre chudobných založené Toynbee Hallom, ktoré sa považuje za prvé komunitné centrum v západnom svete a jeho práca so spolupracovníkmi sa považuje za prvý pokus o supervíziu v SP. V Anglicku bola zavedená funkcia rozdeľovateľov zdravotných podpôr, ktorá sa považuje za prvý pokus o zavedenie systematickej prípadovej práce. Takisto vzniklo spoločenstvo misionárok lásky Matky Terezy. SP sa v prvom desaťročí 20. stor. stáva ako odbor súčasťou štátneho systému sociálneho zabezpečenia. Vznikajú prvé národné spoločnosti sociálnych pracovníkov.

vývoj S názorov a teórií

s myslenie v starom Oriente

S idei a teórie vznikali z pokusov riešiť praktické problémy, ktoré sužovali ľudstvo v jednotlivých historických obdobiach. Od dôb starého Egypta sa ľudia snažili vyjadrovať k otázkam, ktoré sa týkali ľudského bytia, medziľudských vzťahov a spoločenskej organizácie. Nevytvárali ucelené koncepcie a teórie, ich myšlienky boli súčasťou filozofických , teologických, politických a právnych doktrín. Filozofické učenie danej doby neumožňovalo rozvoj S učení a teórií. ľudia žili v roľníckom hospodárstve obklopení kastovníctvom, poverami, náboženskými doktrínami a neuceleným zákonodarstvom. Za  zdroj S súvislostí a zmien boli považované nadprirodzené sily, a preto nebolo potrebné vytvárať koncepcie S pokroku.

Počiatky S myslenia v starovekom Grécku a Ríme

Antické Grécko vytvorilo sústavu demokraticky usporiadaných mestských štátov, na výkone ktorej bol spoluúčastníkom slobodný občan a čoraz väčší záujem sa venoval verejným záležitostiam a moci. Vzniknuté S koncepcie sa žiaľ nedopracovali k tomu aby sa zaoberali občanmi, ktorí potrebujú pomoc. Bolo to spôsobené tým, že súcit a pomoc slabším sa nepovažovali za kladné hodnoty.

Antickí myslitelia zaoberajúci sa S otázkami:

Platón – svoje S myšlienky uviedol v diele Ústava. V tomto diele vyjadruje sklamanie nad svojimi spoluobčanmi a navrhuje ideálnu spoločnosť slobodných občanov založenú na čnosti a usporiadanú utopistickým štátnym systémom, ktorý majú spravovať filozofi, chrániť strážcovia a ktorého základnú vrstvu tvoria remeselníci a roľníci. Podľa Platóna každý musí byť sebestačný, musí vedieť vzdorovať ranám osudu a nedožadovať sa súcitu ostatných. V jeho ideálnom štáte chorých a zranených treba liečiť len vtedy ak je nádej, že sa vrátia na svoje miesto v deľbe práce ako vojaci a remeselníci. Účelom liečby je navrátiť prac. schopnosť narušenú chorobou alebo úrazom a nie predlžovať život chorým a zraneným. Slabé a choré deti by mal dať štát usmrtiť. Časom Platón zistil nereálnosť svojich myšlienok ideálneho štátu a v ďalšom diele Zákony pripúšťa súkromné vlastníctvo.

Aristoteles – bol univerzálny učenec a mysliteľ staroveku. Bol učencom, ktorý rozvíjal svoje teórie na empírií a racionálnej analýze pozorovanej skutočnosti rešpektujúc realitu prírody, človeka  a spoločnosti. Nevytváral projekt dokonalého štátu ale hľadal dobro a účel v inštitúciách vtedajších gréckych štátov, mravoch a zvykoch jeho občanov. Za dobré považoval také usporiadanie spoločnosti, ktoré prihliada k špecifickosti, povahe a podmienkam daného národa. Za dobré považuje tie ústavy, kde vládcovia nesledujú len svoj prospech, ale všeobecné blaho. Aristotelova etika vidí hlavný cieľ v najvyššom dobre, v blaženosti, ktorá je podľa neho zmyslom života. Podľa neho slobodný človek má svoju cnosť uplatniť predovšetkým tým, že si pomôže sám a keď sa mu to nepodarí tak tým, že bude rany osudu dôstojne znášať. Aj Aristotelovi je cudzie pochopenie pre tých ktorý sa ocitli v ťaživej situácií.

Seneca – neveril, že štát môže zákonmi a spôsobom vlády zlepšiť mravy občanov a riešiť S problémy. Kladie dôraz na altruizmus a filantropiu. V Senecovej dobe mala filantropia význam dobra  preukázaného človekom vo vyššej spoločnosti. Podľa  Senecu nestačí len nerobiť ľuďom zle ale je treba konať pre dobro druhých.

Učenie cirkvi a S myšlienky

Polyteistické náboženstvá nemali učenie v ktorom by bol zdôraznený súcit a pomoc trpiacim. Až kresťanské učenie formulovalo pomoc blížnemu ako cnosť, ktorá bola zapracovaná do pravidiel správania, ktorými jedinec môže dosiahnuť spasenie a večnú blaženosť. Základy S učenia poskytli učenie cirkvi náboženských textoch, ktoré položili základy filantropie. (Starý a Nový Zákon). Kľúčovým motívom je kresťanská láska, chápavý nadhľad na dobovými sociálnymi problémami a apel na ideál Božieho kráľovstva. Kresťanská láska je univerzálna. Z lásky k Bohu má každý milovať seba a svojich blížnych. Prah filantropie prekročili niektoré reformné kresťanské smery, ktoré sa usilovali o sociálnu rovnosť. Najvýznamnejšie bolo husitstvo, jeho vznik je spojený s menom Jana Husa. Hus vypracoval program, ktorý sa neobmedzoval len na otázku náboženstva ale tiež na národnú a S oblasť.

Otázka starostlivosti o ľudí v nädzi je v pozornosti cirkvi i v období reformácie. Martin Luther mal súcit s utrpením chudobných a bol autorom myšlienky aby sa obce a mestá starali o svojich chudobných. Za najdôležitejšiu úlohu označil odstránenie žobrania.

Súčasná sociálna koncepcia cirkvi je založená na sérii encyklík vydávaných pápežmi. Za základ súčasného sociálneho učenia cirkvi sa považuje encyklika Rerum novarum, vydaná pápežom Levom XIII Pápež  v nej reagoval na vtedajšie dianie v spoločnosti a na Marxov socializmus. Prívržencom socializmu vyčítal, že zlé postavenie robotníkov chceli riešiť podnecovaním nenávisti chudobných voči bohatým. Nesúhlasil s ich úsilím zrušiť súkromné vlastníctvo, namiesto toho navrhol zaviesť spoločný majetok všetkých. Rerum novarum bol prví dokument Kat. cirkvi v ktorom pápež zaujal postoj k vážnej hospodársko- S problematike života ľudí jeho doby zameraný na obranu robotníkov proti vykorisťovaniu a ponižovaniu.

Po Levovi XIII vydali aj ďalší pápeži svoje stanoviská k pálčivým S spoločenským otázkam 20 st. Pápež Pius XI (Quadragesimo anno) sa zaoberal najmä otázkou spravodlivej mzdy ktorá mala byť primeraná potrebám rodiny a zároveň sa mal brať zreteľ na situáciu podnikov a podnikateľov. podľa neho S spravodlivosť vyžaduje aby sa mzdy upravovali tak, aby si prácu mohlo nájsť čo najviac ľudí a získať tak dostatočné prostriedky na živobytie.

Pápež Ján XXIII (Mater et Magistra) rozvinul S názory predchádzajúcich pápežov. Za nóvum v S otázke považoval nepomer medzi rozvinutým priemyslom a zaostalosťou poľnohospodárstva, čo malo za následok biedu na dedinách a odchod najmä mladých ľudí do miest. Na zlepšenie tohto stavu odporúčal budovať dopravné a komunikačné siete, zdravotníctvo a školstvo na vidieku. Za dôležité považoval odstraňovanie spoločenských rozdielov na princípe sociálnej rovnosti.  V Pacem in Terris sa venoval tiež otázkam spolužitia ľudí občanov a národov. Základným predpokladom každého spolužitia je dodržiavanie zákl. práv a ich prepojenie s povinnosťami.

Pavol VI (Populorum progressio) považoval za nutné pomôcť chudobným a rozvojovým krajinám. Požadoval vytvoriť svetový fond na prekonávanie biedy, ktorý by sa mal stať symbolom a nástrojom celosvetovej  spolupráce pri odstraňovaní biedy a zaostalosti.

Ján Pavol II (Laborem exercens) sa venoval problematike ľudskej práce, ktorú považuje za najpodstatnejší kľúč pri riešení S otázok.

S učenie cirkvi je založené na 3 princípoch:

1.princíp spoločného dobra je chápané ako najvyšší zákon S spravodlivosti.

2. princíp solidarity, ktorá sa chápe ako pevné a dôsledné rozhodnutie jednotlivca angažovať sa za spoločné dobro všetkých a každého jedného.

3.princíp subsidiarity v zmysle ktorého má verejná moc pomáhať jednotlivcom riešiť neschopným svoje S problémy.

S politické názory utopistov

v tomto období sa výrazne prejavovalo projektovanie ideálnych foriem S organizácie do budúcnosti. Thomas More (1478- 1535) vo svojom diele Utópie rozpracoval obraz ideálnej S spravodlivej spoločnosti, založenej na spoločenskom vlastníctve, organizovanej výrobe a spravodlivom rozdeľovaní spoločenského bohatstva. Podľa neho je povinnosťou štátu starať sa o chorých s veľkou starostlivosťou a zabezpečovaním liečby a primeranej výživy, ktorou by bolo možné prinavrátiť im zdravie. S otázky rieši organizáciou a usporiadaním života spoločnosti.

Thomas Campanell (Slnečný štát) sa vo svojich názoroch v mnohom zhoduje s názormi Mora. má predstavu o šťastnom štáte, ktorý je riadený pápežom a spravodlivé rozdeľovanie zabezpečuje cirkev. Vyslovil myšlienku, že nestačí len filantropia , dobrá vôľa ale že ľudia sa budú mať dobre len vtedy ak dokážu vyrobiť dostatok a len vtedy môžu byť odstránené aj veľké S problémy.

Thomas Munzer požadoval zrušenie súkromného vlastníctva a feudálnej hierarchie a vytvorenie Božieho štátu, kde sú si všetci rovní.

Claude Henri de Rouvroy Saint – Simon vo svojich prácach sa zaoberal viacerými problémami. Spoločnosť chcel reformovať pokrokom vo vede, v súlade s potrebou výroby užitočných vecí, morálkou a náboženstvom. Jeho názory boli spojené s aktuálnymi problémami vtedajšej doby a jeho spoločenské myslenie odpovedalo na otázky, ktoré nastoľoval spoločenský vývin.

Charles Fourier poukazoval na rozhodujúcu úlohu prostredia a výchovy pri formovaní spoločnosti. Podľa neho všetky ľudské vášne a sklony samé o sebe nie sú zlé. Chyba nie je v človeku ale v spoločnosti v ktorej žije, preto je potrebné vytvoriť také zriadenie , ktoré by umožňovalo plné uspokojenie ľudských vášní ich rozvinutie a rozkvet.

Robert Owen vychádzal z názoru, že v reforme spoločnosti prekážajú 3 korene zla v podobe súkromného vlastníctva (plodí nerovnosť medzi ľuďmi), z náboženstva ( ničí  prirodzené vzťahy medzi mužom a ženou), a vtedajšej formy rodiny( v ktorej je život založený na pokrytectve a násilí). Namiesto súkromného vlastníctva zamýšľal zaviesť spoločné vlastníctvo, namiesto náboženstva vedu a miesto vtedajšej formy rodiny manželstvo, založené na vzájomnej príťažlivosti. vychádzal z presvedčenia, že každý človek je produktom prostredia v ktorom žije, pokúsil sa zmeniť k lepšiemu pracovné a životné podmienky robotníkov.

Osvietenci a prirodzené ľudské práva

Nový a cieľavedomý charakter získala S otázka a S hnutie na rozhraní stredoveku a novoveku v zápase o nový typ spoločnosti a o novoveku občiansko-demokratickú spoločnosť. S hnutie bolo budované na teórií spoločenskej zmluvy a princípe S spravodlivosti, s cieľom vybudovať spravodlivý spoločenský systém. Osvietenci prispeli k definovaniu hl. cieľa S politiky v demokratickej spoločnosti a k zabezpečeniu zákl. ľudských práv. Dôležitá bola idea prirodzeného stavu človeka a spoločnosti, ktorá má byť základom občianskej demokratickej spoločnosti.

John Locke tvrdil, že všetci ľudia sú si rovní, slobodní a navzájom nezávislí. Rozpracoval teóriu prirodzeného práva a organizácie štátu. Prirodzené práva dostáva človek od prírody, odvodil z neho právo na slobodu a vlastníctvo.

Jean Jacques Rousseau patrí k najoriginálnejším a najhlbším mysliteľom. Zaoberá sa problémom nerovnosti medzi ľuďmi v danom spoločenskom usporiadaní a cestou jeho prekonania. Za hl. zdroj S zla považoval spoločenskú nerovnosť, ktorú chápal predovšetkým ako majetkovú nerovnosť. Súkromné vlastníctvo označuje za  príčinu všetkého zla. Nežiada jeho zrušenie ale tvrdí, že majetok má byť základom občianskej spoločnosti. Rozpor medzi bohatými a chudobnými, že nadmerne veľké vlastníctvo bude postupne obmedzované a premieňané na stredný stav. Snažil sa vystihnúť podstatu spoločenského usporiadania spoločnosti. Vychádzal z teórie prirodzeného práva, podľa ktorej boli všetci ľudia rovní a slobodní v prirodzene usporiadanej spoločnosti. chcel zriadiť spoločnosť založenú na prirodzených právach človeka – slobode, rovnosti a bratstve.

Voltaire dokazoval, že dejiny ľudstva závisia od určitých prirodzených  príčin. Hlásal princíp tolerancie a prísne odsudzoval despotizmus cirkevných inštitúcií.

Liberálne koncepcie

vznikli v 17 a 18 st. ako široký komplex sociálnych politických , ekonomických učení a teórií, základom ktorých je spoločný názor na podstatu spoločností a povahu v nej prebiehajúcich procesov. Slobodná činnosť jednotlivca je zdrojom pokroku spoločnosti. Čím slobodnejší budú jednotlivci, čím voľnejšia bude ich činnosť, čím plnšie budú rozvíjať svoju individualitu, tým rýchlejšie a plnšie sa bude rozvíjať spoločnosť. Kritériom spoločenských hodnôt je sloboda a rozvoj jednotlivca. Úlohou štátu je udržiavať vnútorný poriadok, chrániť vlastníctvo a vytvárať čo najlepšie podmienky  na rozvoj hospod. podnikania. Obdobie liberalizmu umožnilo objavenie poistných matematických zákonitostí a tabuliek úmrtnosti, vznik súkromno-právneho poistenia. Štát nemá zasahovať do činnosti jednotlivca, ak neporušuje zákony.

Pozitivizmus a solidarita

zakladateľom pozitivizmu bol August Comte patril ku skupine mysliteľov, ktorý hľadali korene vtedajšej kríze spoločnosti a zásady spoločenského zriadenia, ktoré by bolo súdržné. Rozviedol zásady pozitívnej filozofie, klasifikácie vied a sociológie. Rozoznával 2 časti sociológie.

1. sociálnu statiku ako teóriu spontánneho poriadku spoločnosti

2. S dynamiku ako teóriu historického vývoja ľudstva.

Štát považoval za orgán sociálnej solidarity a povinnosťou každého jedinca je podriadiť sa mu. Základom princípu solidarity je prerozdeľovanie.

Emil Durkheim bol presvedčený o kríze vtedajšej spoločnosti. Zotrvanie v spoločnosti v nových podmienkach podľa neho vyžadovalo nové zásady spoločenskej integrácie. Objasnil postavenie solidarity v spoločenských systémoch. Zdôrazňoval, že vzťahy medzi ľuďmi v modernej spoločnosti pramenia z S solidarity. S solidarita vychádza z určitého stavu vedomia, ktoré je vlastné všetkým členom spoločnosti.

Charakterizoval 2 druhy solidarity: 1. mechanická solidarita – založená na slepom podriadení sa.

                                                        2. organická – výsledok deľby práce.

v každej spoločnosti môžeme nájsť oba druhy solidarity ale v rôznom pomere, ktorý závisí od rozvinutosti deľby práce.

Sociálny Darwinizmus

Charles Darwin jeho teória je teóriou boja o život, ktorý eliminuje najslabších jedincov na základe prirodzeného výberu v prospech jedincov vybavených individuálnou zdatnosťou. Na základe nej sa zreálňovala predstava o tom, že človek je organickou súčasťou biologickej evolúcie, že existuje vzájomná súvislosť a podmienenosť v rozvoji prírody a ľudskej spoločnosti.

Herbert Spencer najvýznamnejší teoretik evolucionizmu. Svoju teóriu o spoločnosti rozvíjal na 2 princípoch: na poňatí spoločnosti ako organizmu a na idei S evolúcie. Poukazoval na to, že spoločnosť je harmonický útvar podobný organizmu a ideálnym stavom spoločnosti je stav rovnováhy. S nerovnosť je prirodzeným stavom, jednotlivé spoločenské triedy sú v takej vzájomnej závislosti v akej sú jednotlivé orgány živého organizmu a preto je potrebné ich harmonické spolunažívanie. Všetky S problémy, ktoré trápia súčasnosť vyrieši evolúcia, v dôsledku ktorej sa spoločnosť maximálne prispôsobí prírodnému prostrediu a ľudská prirodzenosť podmienkam spoločenského života.

Nietzsche podľa neho iný charakter mali S názory a nimi podmienené S aktivity radikálnych stúpencov, ktorí poznali len zdatných, silných jedincov, ktorí mali právo na život. Na tomto základe postavil koncepciu nadčloveka a odsúdil morálku, solidaritu, ľudský súcit, humanizmus i kresťanstvo ako chorobu slabých.

Teórie socializmu a totalitné ideológie

Začiatkom 19 storočia vzniklo viacero sociálnych učení  zameraných na sociálnu reformu spoločnosti. Medzi najvýraznejších mysliteľov tohto storočia patrili Karol Marx a Fridrich Engels.  Vo svojich   prácach reagovali na existenciu a vývoj sociálneho štátu. Marx vo svojom  diele Kapitál  v plnom rozsahu poukazoval na význam ekonomickej základne spoločenského života, fakt triedneho  boja  v dejinách  a vplyv týchto  faktorov na kultúrny a duchovný  život.

Engels vo svojom diele  Postavenie robotníckej triedy v Anglicku chápe postavenie  robotníkov ako výsledok  kapitalistickej  industrializácie a dôsledok polarizácie  spoločnosti na základe súkromného kapitalistického vlastníctva výrobných  prostriedkov.

Vychádzajúc  z kritiky kapitalistickej  spoločnosti vypracovali  svoju teóriu, podľa ktorej  musí nová spoločnosť vyvlastniť  výrobné prostriedky  a výroba  musí mať  spoločenský  charakter,  čo  je  predpokladom ideálneho stavu,  ktorý zaručuje sociálnu rovnosť. Na základe tejto teórie vo svojom diele Manifest komunistickej strany formulovali politický program, ktorým ovplyvnili viacerých mysliteľov a hnutia. Všetky teórie majú spoločný znak, ktorým je  snaha o prekonanie sociálnej nerovnosti. Socializmus predstavuje široký prúd  prístupu k spoločnosti, sociálnemu dianiu a sociálnym javom.

Pri stanovovaní preferencií demokratický socializmus pripisoval veľký význam S štátu ako  prostriedku k dosiahnutiu S spravodlivej spoločnosti. Demokratický socializmus prejavovaný najmä S demokratickým hnutím zohral významnú úlohu pri iniciovaní a obhajobe S štátu. V Rusku sa dostal k moci revolučný komunizmus. Hl. ideológom bol Vladimir Iljič Lenin a praktikom Jozef Vissarionovič Stalin. Základom Leninizmu bolo získanie politickej moci komunistickou stranou, jej hegemónne postavenie v politickom systéme a historicky zdôvodnené právo vládnuť v mene robotníctva.

Iným smerom totalitnej ideológie bol fašizmus. Najvyhranejšou podobou fašizmu bol nemecký nacionálny socializmus reprezentovaný Adolfom Hitlerom . Formuloval svoju víziu S spravodlivosti pre nemeckého nadčloveka, ktorá sa stala základom nacistickej politiky. Zavedením VPP najmä pri stavbe siete diaľnic, získal podporu nezamestnaných robotníkov, drobných remeselníkov a obchodníkov, ktorým dal prácu. Nacizmus bol ideológiou expanzie, rasovej nadradenosti nemeckého národa a totality. Vyvolal 2. svet. vojnu a ako štátne usporiadanie zaniklo po jej skončení. S politika fašizmu bola založená na rasistických diferenciáciách. Fašizmus svojim rasizmom ovplyvňuje niektoré ultrapravicové hnutia i v súčasnosti.

Social welfare a teórie S štátu

pojem SW sa začal používať v 40. r.20st. tento pojem je spojený s menom anglického lorda Wiliama Beveridgeho. Vypracoval 1. komplexný systém S zabezpečenia pod názvom “S poistenie  a nadväzujúce služby“ Vo svojich prácach  tento pojem použil ale ho sám nevytvoril. Jeho skutočným autorom bol londýnsky arcibiskup, ktorý ho použil vo svojej kázni, kde chcel , poukázať na fakt, že anglický štát je orientovaný na blahobyt a S pomoc na rozdiel od nemeckého štátu na vojnu.

Ekonomické základy SW formuloval John Maynard Keynes , ktorý vo svojich prácach vymedzil potrebné nástroje nameranie účinku zmien v rozdeľovaní príjmov na úroveň agregovanej ekonomickej a spoločenskej aktivity. Na neho nadväzovali ďalší ekonómovia, ktorí prepracovali modeli redistribúcie príjmov, čím položili základ nového ponímania S zabezpečenia.

4. Inštitucionalizácia sociálnej práce od 19. storočia a v súčasnosti

Historické začiatky SP vychádzajú z činnosti filantropických a charitatívnych organizácií a zanietených jednotlivcov v minulosti, ktoré sa postupom času vyvíjali a inštitucionalizovali do komplexnej sústavy sociálnej pomoci.

Sociálna práca vznikla ako samostatná profesijná špecializácia v priemyselných krajinách Európy a USA až na konci 19. storočia.

V 2. polovici 19. storočia sa v týchto krajinách síce šírili socialistické idey opierajúce sa o kritiku vtedajšieho stavu spoločnosti, ale vo vplyvných politických a hospodárskych kruhoch prevládal názor, že príčinou sociálneho zlyhania je vo väčšine prípadov osobná nedostatočnosť ľudí ocitajúcich sa na dne spoločnosti.

Tento názor bol podporovaný aj aktuálnou formulovanou Darwinovou teóriou o pôvode druhov na princípe prírodného výberu, tzn. na princípe víťazstva silnejších nad slabšími.

Vznikajúce štátne systémy sociálneho zabezpečenia nepočítali s tým, že by ich využívalo mnoho ľudí. Služby a dávky boli adresované najnúdznejším, tým, ktorých postavenie bolo celkom zúfalé.

Takáto politika, ktorou sa riadili orgány štátu a ktorá tiež ovplyvňovala neštátne charitatívne spolky, mala odstrašovať potencionálnych príjemcov dávok a užívateľov služieb od ich zneužívania.

Už na prelome 19. a 20.  storočia začali niektoré politické strany a nevládne organizácie presadzovať zavedenie plošných podpôr handicapovaným. Tento trend sa prakticky presadil v období medzi 1. a 2. svetovou vojnou a najmä po 2. svetovej vojne.

Zaistenie niektorých skupín ľudí pre prípad núdze, choroby a staroby už predtým iniciovali niektorí osvietení monarchovia.

Koncom 19. storočia sa v Nemecku objavil prvý pokus o rozsiahle sociálne poistenie, tzv. Bismarckove reformy. Hlavnou Bismarckovou zásluhou bolo zavedenie sociálneho poistenia pre široké vrstvy zamestnancov pre prípad choroby, úrazu, invalidity a staroby. Reformy zároveň zoštátňovali pokladne robotníckych svojpomocných spolkov.

V priebehu 19. storočia vznikali nové cirkevné iniciatívy, ktoré boli bezprostredným počiatkom dnešnej sociálnej práce. Charitatívne neštátne spoločnosti už pred začiatkom 20. storočia zamestnávali profesionálnych sociálnych pracovníkov, ktorí ľuďom a rodinám poskytovali finančnú a materiálnu pomoc, pomáhali pri vzdelávaní detí a pri hľadaní vhodného ubytovania.

Zatiaľ poslednou veľkou cirkevnou iniciatívou na úseku sociálnej starostlivosti bol vznik Spoločenstva misionárok Lásky, založených matkou Terezou z Kalkaty v 2. pol. 20. storočia, zameraných na chudobných, chorých a zomierajúcich.

Prvé špecializované školy sociálnej práce sa objavili tesne pred začiatkom 20. storočia v Amsterdame, New Yorku a Londýne. Najprv mali formu krátkodobých kurzov. Za ďalších 10 rokov vychádzali z 19 severoamerických univerzít, kde sa učila sociálne práca, prví absolventi s magisterskou kvalifikáciou.

Do začiatku dvadsiatich rokov 20. storočia vznikli ďalšie desiatky škôl sociálnej práce v Európe, Severnej a Južnej Amerike. Niektoré boli založené a podporované cirkvami, iné boli svetské.

Prevládajúcou metódou sociálnej práce bola v tej dobe prípadová práca a práca s rodinou. Významnou postavou tohto obdobia je členka protestantského kvakerského cirkevného zboru v Londýne Elizabeth Fryová, ktorá sa venovala väzneným ženám. Venovala sa aj ženám prepusteným na slobodu, pomáhala im hľadať ubytovanie a prácu

Začiatkom 20. storočia sa objavujú prvé vedecké štúdie týkajúce sa sociálnych súvislostí chudoby od Charlesa Bootha a Seebohma Rowntreeho, ktoré spôsobili zmenu vo vtedy konvenčných názoroch na zdroje chudoby a pripravili pôdu, aby sa starostlivosťou o sociálne handicapovaných ľudí vo väčšej miere než dosiaľ zaoberal štát. Bieda sa začala javiť ako dôsledok nezamestnanosti a príslušnosti k sociálnej vrstve, teda nie ako niečo, za čo si človek môže sám.

Už pred 1. svetovou vojnou sa v sociálnej práci začína presadzovať ako metóda skupinová a komunitná práca. Octavia Hillová, pôsobiaca v tej dobe v Anglicku, je považovaná za priekopníčku skupinovej a komunitnej  práce. Zaoberala sa veľkomestskou chudobou a snažila sa jej postavenie zlepšiť podporou výstavby zdravých bytov, zakladaním dielní, klubov a ihrísk.

V USA sa stáva veľkou témou sociálnej práce prisťahovalectvo. Na tomto poli sa angažovala Jane Adamsová, ktorá založila chicagský Hull House – stredisko pomoci prisťahovalcom.

Od začiatku 20. storočia sú v sociálnej práci viditeľné snahy o jej rozširovanie, a to prostredníctvom rôznych štandardov a schém činností. V prvých rokoch 20. storočia sa objavujú pokusy o systematický výskum – boli študované podmienky života robotníkov v pittsburských železniciach, čo dalo podnet k reforme systému sociálneho zabezpečenia.

SP sa v prvých desaťročiach 20. storočia stáva ako odbor súčasťou štátneho systému sociálneho zabezpečenia. Nadväzuje na systémy sociálneho a zdravotného poistenia, je prepojená so zdravotníctvom a školstvom. Rozvíjajú sa štátne sociálne služby. Vznikajú prvé národné spoločnosti sociálnych pracovníkov.

Praktická sociálna práca a jej teoretická časť v 20. storočí postupne prerastá do samostatnej vednej disciplíny. Tri najzávažnejšie zdroje, resp. pramene, z ktorých sociálna práca vo svojich začiatkoch vychádzala a z ktorých čerpá aj dnešná teória sociálnej práce sú:

1. spoločenské teórie, filozofické a ekonomické práce
2. sociologické, psychologické a pedagogické teórie
3. práce z oblasti medicíny

Inštitucionalizácia sociálnej práce a súčasnosť

Inštitucionalizácia, ktorá je podložená právnymi normami konkrétnej spoločnosti znamená prechod z oblasti výhradne súkromnej iniciatívy cirkevných a súkromných organizácií do oblasti verejných územnosprávnych a štátnych inštitúcií.

V západných štátoch sa obe tieto formy rozvíjajú súčasne. Prevaha jednej, či druhej je závislá na politických programoch príslušných vlád. Na Slovensku sa takisto predpokladá postupný prechod niektorých foriem sociálnej pomoci do pôsobnosti dobrovoľných, či súkromných spolkov, organizácií, dzružení. Tak ako v západných štátoch aj u nás bude potrebné, aby SP v týchto neštátnych inštitúciách vykonávali zásadne sociálne kvalifikovaní pracovníci.

Postupne dochádza k rozširovaniu obsahu SP, keď okrem práce s problémovými skupinami, jednotlivcami sa rozvíja aj SP v oblasti starostlivosti o zdravotne, či spoločensky nedeficientnú populáciu formou sociálnej prevencie a debistáže.

Takisto vznikajú nové skupiny klientov so špecifickou problematikou, či už zdravotnou (vírus HIV pozitív, onkologické ochorenia, ...) alebo spôsobenou politickými zmenami (nezamestnanosť, migrácia, vojenské konflikty,...)

Mení sa postoj SPr ku klientom, keď pôvodne autoritatívny prístup, kedy druý spôsob, či prostriedok pomoci boli klientovi nepriamo nútené, postupne vystriedalo samostatné rozhodovanie klienta pod vedením SPr na základe priateľského vzťahu rovnocenných partnerov.

5. Etapy sociálnej práce, ich dôležitosť a postupnosť

Sociálna práca ako každá iná vedecká činnosť, prebieha v určitom logickom súlade, tzv. väzbe následných krokov. V oblasti soc. práce sa môžeme stretnúť s dvoma základnými tendenciami  etáp soc. práce.

I. Americká škola – je reprezentovaná Richmondovou a Robinsovou, ktorá mala pomerne veľký vplyv aj na rozvoj našej soc. práce.

Vytvorila 5 základných etáp soc. práce:

1. etapa sociálnej evidencie a prvého kontaktu

2. sociálna diagnostika

3. etapa vypracovania sociálneho plánu

4. sociálna terapia

5. etapa overovania výsledkov (účinnosti sociálnej terapie)

II. Francúzska škola – Cristina de Robertis člení tri základné etapy soc. práce:

1. oboznámenie s prípadom

2. hodnotenie (stanovenie sociálnej diagnózy)

3. intervencia a zakončenie

Kombináciou oboch prístupov k vymedzeniu problematiky etáp SP získavame nový logicky a pojmologicky usporiadanejší systém, ktorý je zároveň vnútrone dostatočne diferencovaný tak, aby mohol byť vhodným modelom najmä počas prípravy alebo pre začínajúcich sociálnych pracovníkov, ale tiež fungovať ako kontrolný model v prípade, že z rozličných dôvodov sa nedarí úspešne riešiť klientovu situáciu.

Tento model sa skladá zo 4 základných okruhov:

A) Oboznámenie sa s prípadom ( kontakt, analýza prípadu – situačná analýza, evidencia)

B) Hodnotenie ( sociálna diagnostika, plán práce, voľba pracovných metód)

C) Intervencia ( sociálna terapia, poradenstvo, diskusia)

D) Zakončenie prípadu

A) Oboznámenie sa s prípadom

Soc. pracovník sa s klientom môže stretnúť za rôznych okolností:

1. klient prichádza sám za soc. pracovníkom
2. inštitúcia, v ktorej je soc. pracovník zamestnaný, poverí soc. pracovníka prácou s konkrétnym klientom
3. klient prichádza na podnet inštitúcie napr. polície, súdu, školy a pod...
4. na základe upozornenia iného občana alebo inštitúcie je klient predvolaný

Podnet, na základe ktorého klient prichádza, môže významne ovplyvniť prístup klienta k spolupráci so soc. pracovníkom. V tejto fáze práce s klientom soc. pracovník si musí uvedomiť, že mnohí klienti očakávajú od soc. pracovníka „lokálne“ prevzatie zodpovednosti za riešenie vlastného prípadu. Je dôležité aby soc. pracovník od začiatku cielene angažoval klienta na riešenie jeho vlastného prípadu. Soc. prac. vystupuje v tomto vzťahu ako „sprievodca“, „poradca“. Hlavným aktérom zostáva klient.

Kontakt

Klienti nie vždy disponujú pozitívnymi očakávaniami. Klient pri prvom kontakte by mal získať presvedčenie, že: - SPr prejavil o jeho problém skutočný záujem,

                           - že chápe tento problém tak, ako ho klient predkladá (správne pochopenie)

                           - SPr by mal nadviazať najoptimálnejšiu formu spolupráce s klientom (vytvorenie priateľskej atmosféry, otvorenie komunikácie,..)

Kontakty medzi klientom a SPr sú v tejto fáze najdynamickejšie pretože:

7. klient prežíva vlastnú situáciu doprevádzaná často pocitmi bezradnosti, bezvýchodiskovosti, vlastného zlyhania,
8. je otvorený prijať pomoc, radu a postupovať podľa nej,
9. je pripravený nechať sa viesť, ale tiež aktívne spolupracovať pri riešení (osobnosť, klient).

Základnými metódami, ktoré v tejto etape SPr používa sú rozhovor a pozorovanie, ktoré umožňujú získať dostatok potrebných informácií pre začatie spolupráce s klientom. V tejto etape soc. prac. sa opiera o dobré zvládnutie komunikačných zručností, zapájať klienta do rozhovoru a schopnosti empatického počúvania. Soc. prac. má mať vo svojom repertoári niekoľko techník „topenia ľadov“, čiže techniky orientované na odstraňovanie prirodzených rozpakov na strane klienta, či určité obavy z tohto stretnutia, ktoré môžu pôsobiť ako prekážka v nadviazanej komunikácii.

Takýto vzťah sa buduje postupne a jeho predpokladom je skutočný záujme o klienta na báze dôvery nie dôvernosti. Obojstranná dôvera je predpokladom akejkoľvek spolupráce.

Analýza prípadu (situačná analýza)

Patrí k najdôležitejším fázam SP. Predpokladom pre jej odborné zvládnutie je kvalitná profesionálna príprava SPr a to najmä v oblasti psychológie, sociológie, ekonomiky, poradenstva...Analýza situácie predpokladá schopnosť SPr pružne reagovať na zistené zmeny a tieto tvorivo zakomponovať do predstavy o klientovom probléme, jeho príčinách, prežívaní, o možnostiach riešenia.

Ústrednou časťou analýzy v tejto etape práce s klientom je osobná a rodinná analýza.

1. osobná analýza –všetky základné informácie o klientovi - meno, dátum narodenia, adresa, informácie o priebehu jeho doterajšieho života, hlavne tie, ktoré on sám hodnotí ako výrazne pozitívne či negatívne, vzťah k rodine a k známym, pracovisku, pracovné a iné úspechy či zlyhania. Súčasťou sú aj fakty, ktoré klient uvádza ako dôvod stretnutia so soc. prac., taktiež klientove očakávania od stretnutia a jeho hodnotenie vlastnej situácie, možnosti a návrhy.
2. rodinná analýza –analýza užšieho prostredia, obsahuje základné informácie o všetkých členoch rodiny. Súčasťou je aj analýza bytových podmienok, dostatok súkromia, kohezita (súdržnosť) rodiny atď.
3. analýza širšieho prostredia – všetky dostupné informácie o pracovisku klienta, o jeho postavení formálnom i neformálnom na pracovisku, o atmosfére, vzťahoch, úspechoch a zlyhaniach. Individuálne plány klienta, ich existenciu či absenciu, ale tiež miera realizácie. Špecifickou súčasťou je sociálna infraštruktúra prostredia, v ktorom sa klient bežne pohybuje. Cieľom je vytypovať všetky vhodné inštitúcie, či organizácie, ktoré by mohli poskytnúť klientovi pomoc alebo oporu. K predpokladom zvládnutia tejto fázy ej nielen odborná vedomosť ale aj znalosť regionálnej problematiky.

Výsledkom všetkých týchto analýz je:

10. porozumenie, spoznanie problému, rozpoznanie skutočného konfliktu, ktorý klient chce riešiť,
11. zahájenie potreby zmeny, teda toho, čo bude potrebné riešiť,
12. evidencia

Evidencia

Na základe týchto aktivít robí SPr záver „analýzu“, čiže stanovuje sociálnu diagnózu, ktorá je vlastne prirodzeným výsledkom ukončenia analytického prístupu k riešeniu reálnej sociálnej kolízie klienta.

Richmondová odporúčala, aby si počas celého tohto obdobia soc. prac. viedol potrebné záznamy, v ktorých by boli obsiahnuté všetky získané informácie. Zaraďuje ich do troch skupín:

1. evidencia prípadu – reálna evidencia. Ide o evidenciu osôb osobne zúčastnených na prípade.
2. svedectvá tvrdenia – ide o výpovede „tretích osôb“ ako sú susedia, súrodenci, rodičia kolegovia. Pričom Krakešová odporúča zaradené informácie deliť do dvoch stupňov

1. čo svedkovia videli osobne
2. čo svedkovia počuli, nepriame svedectvá

3. iné informácie

B) Hodnotenie

Sociálna diagnostika - – predpokladom správne stanovenej soc. diagnózy je kvalitná soc. anamnéza, ktorú získal soc. prac. počas prvej etapy práce s klientom. Správna soc. diagnóza  obsahuje dostatok údajov o klientovi, jeho rodine, školských, pracovných, partnerských úspechoch, problémoch atď. V niektorých prípadoch sa upúšťa od termínu sociálna diagnóza z dôvodu, že tento výraz ma výrazne medicínsky akcent, a  v niektorých krajinách sa tak nahrádza termínom hodnotenie.

Sociálna diagnostika obsahuje informácie:

1. o osobnosti klienta
2. o vzťahoch k jeho užšiemu i širšiemu soc. prostrediu
3. o situácii,  v ktorej sa klient nachádza
4. reálny popis „všeobecnej“ situácie, v ktorej žije  klient, čiže z jeho užšieho i širšieho prostredia

SPr robí nasledovné hodnotenie: zhodnocuje nové fakty

                                                    prehodnocuje skutočnosti

                                                    vyhodnocuje rôzne fázy práce s klientmi

SPr. hodnotí len zistené fakty, rešpektuje odborné stanoviská iných zainteresovaných odborníkov ako napr. psychológa, lekára, právnika, pedagóga atď. SPr pri robení záverov pracuje s faktami. SPr a klient sa musia vzájomne rešpektovať, zo strany SPr rešpektovaním „problému“ klienta a zo strany klienta rešpektovaním voľby dostupných nápravných prostriedkov ako aj foriem práce.

Plán práce

SPr musí rešpektovať tri hlavné problémy:

1. špecifickosť cieľov
2. stanovenie kategórie účastníkov zapojených do práce pre jednotlivca, pre skupinu, komunitu.
3. voľbu foriem práce, stratégiu postupov

Plán práce s klientom môže soc. prac. urobiť niekoľkými spôsobmi:

1. vypracuje ho SPr a klienta s ním zoznámi ako s niečím daným, záväzným
2. vypracujú ho spolu s klientom

Takýto prístup je z hľadiska cieľov práce s klientom optimálnym spôsobom na aktivizáciu klienta od jeho začiatku. Po tejto etape by mala nasledovať jasne deklarovaná vôľa zo strany klienta plán realizovať. Uzatvárajú spolu dohodu o ďalšom spoločnom postupe a môže mať dve formy:

1. ústna – tá môže byť pre klienta prejavom dôvery v jeho schopnosti a môže ho povzbudiť v jeho úsilí o pozitívnu zmenu
2. písomnú – pri nestabilnom type klienta, ktorý má nízku motiváciu meniť vlastnú situáciu, nedisciplinovanosti atď.

Realizáciou pracovného plánu nesleduje SPr len vyriešenie jednej konkrétnej situácie v živote klienta. Stáva sa zároveň „učiteľom“ klienta, ktorý v konkrétnej záťažovej situácii učí klienta riešeniu životných problémov. Učí ho ako môže zvládať vlastné problémy, ako mobilizovať vlastné sily a kde hľadať pomoc.

Voľba pracovných metód

Klient musí byť od samého začiatku partnerom SPr. SPr a klient spolu plán schvaľujú, rozhodujú spolu o ľuďoch, ktorí by mohli klientovi pomôcť pri realizácii jeho osobnej zmeny. Klient a SPr v pravidelných intervaloch hodnotia jednolivé kroky realizácie plánu, jeho úspešnosť, či neúspešnosť a spolu robia prípadné korekcie- úprava, zlepšovanie, preprava...

C) Intervencia

- predstavuje vlastné jadro sociálnej práce s klientom. Týmto termínom sa označuje plánovaný, koordinovaný postup pri riešení klientovho problému. Za základnú metódu soc. práce by sme mohli označiť rozhovor ( zámerná, organizovaná výmena informácií medzi minimálne dvomi zúčastnenými).

Podľa stupňa naliehavosti klientovho problému rozlišujeme intervenciu

1. bežnú – umožňuje postupné, pokojné riešenie
2. krízovú – v akútnej krízovej situácii. Klient sa nachádza v silnom emočnom napätí, v strese.

Spôsob intervencie vychádza z potrieb klienta a SPr je zodpovedný za nájdenie spôsobu takých riešení, ktoré sú prínosom pre klienta.

Hlavné zásady intervencie:

1. právo klienta na riešenie vlastného problému v rámci jeho možností a schopností
2. akceptácia klienta takého, aký je. Viera, že klient je schopný zmeny a že je schopný nápravy vlastnými silami
3. hľadať silné stránky klientovej osobnosti.
4. mlčanlivosť v osobných veciach klienta
5. soc. prac. nesie profesionálnu zodpovednosť za dobro rodiny
6. je zodpovedný nielen pred klientom, ale aj pred sebou samotným, spoločnosťou a pred profesionálnou obcou
7. novinky treba používať v zhode so stanovenými cieľmi práce

Sociálna terapia

– patrí tu rozhovor, písanie žiadostí, vedenie klienta k svojpomoci, posilňovanie odolnosti klienta, výcvik komunikačných zručností, objektívne hodnotenie situácie, realitná terapia, vedenie iných k pomoci klientovi, využívanie vlastných schopností a poznatkov v prospech klienta, správny odhad a zhodnotenie rizika atď.

Soc. Terapia je svojou podstatou sociálno-výchovným pôsobením na klienta s cieľom dosiahnuť nápravu (sanáciu) pomerov  v osobnom živote klienta. Sanácia sa realizuje prostredníctvom konkrétnej formy soc. pomoci. Je to proces založený na dynamickej interakcii medzi klientom a SPr. Jej cieľom je pomáhať zmeniť nevydarené socializačné procesy a uschopňovať ľudí k adekvátnejšiemu zvládaniu životných problémov v zmysle sociálnej emancipácie.

Poradenstvo

Diskusia

– má byť jednou z foriem práce, ktoré musia byť prítomné počas celého kontaktu soc. prac. s klientom. Má byť vecná, otvorená a má byť výsledkom empatického prístupu soc. prac. ku klientovi. Má byť jasným, dôstojným zakončením spolupráce

D) Zakončenie prípadu

Soc. prac. ukončuje prácu s klientom zo štyroch dôvodov:

1. 0že spolu vyriešili problém, v tomto prípade musí byť jasné pre klienta, že spoločná práca na riešení problému skončila
2. ak klient dlhodobo odmieta zodpovedne pristupovať k riešeniu vlastných problémov. SPr je povinný akceptovať rozhodnutie klienta.
3. k ukončeniu práce môže prísť aj z dôvodov zmeny bydliska klienta, respektíve soc. pracovníka
4. k špecifickým dôvodom patrí nástup klienta do výkonu trestu odňatia slobody, na liečenie, alebo exitus (smrť).

6. Etika sociálnej práce. Etický kódex sociálnych pracovníkov. Osobnostné a profesionálne predpoklady sociálneho pracovníka. Hodnoty v profesionálnej sociálnej práci

Etika sociálnej práce

Etika má svoj pôvod v starogréckom slove „ethos“ – mrav, obyčaj. Je to filozofická veda o mravnosti ako stránke života spoločenského človeka, o pôvode a podstate morálneho vedomia a jednania.

Etika SP: etika spoločnosti, v ktorej SPr pôsobí je obvykle totožná s etikou majoritnej spoločnosti. SPr však musí poznať rozdiely v etických postojoch skupín obyvateľov a ich príčiny.

SP vychádza z rôznych humanitných, náboženských a demokratických ideálov a filozofií. Vychádza z princípov, kedy každý, kto pracuje v oblasti SP, musí:

1. rešpektovať každého človeka ako jedinečnú hodnotu, ktorú predstavuje.

2. umožniť každému človeku uplatniť si právo na sebarealizáciu do tej miery, pokiaľ nenarušuje rovnaké právo ostatných ľudí a pri dodržaní jeho povinnosti prispievať k prospechu spoločnosti.

3. umožniť členom spoločnosti bez ohľadu na jej usporiadanie ich osobnostný rozvoj a spoloč. Uplatnenie

4. rešpektovať princíp sociálnej spravodlivosti základne ľudské práva jednotlivcov a skupín

5. poskytovať, čo najlepšiu pomoc každému, kto ju hľadá a radu a nedopúšťať sa pri tom diskriminácie

6. rešpektovať súkromie, dôvernosť a zodpovedné využívanie poskytnutých info

7. spolupracovať s klientmi pri hľadaní riešenia a postupovať v ich záujme s prihliadnutím k záujmom ďalších zainteresovaných osôb.

8. viesť klientov k prevzatiu zodpovednosti za stanovený postup, ktorý ovplyvní ich život

9. praktizovať nezlučiteľnosť SP s priamou alebo nepriamou podporou jednotlivcov, skupín, politických zoskupení, mocenských štruktúr utláčajúcich občanov s použitím teroru, týrania alebo iných brutálnych prostriedkov.

10. uvádzať zdroje verejných prehlásení alebo uskutočňovaných postupov.

Etický kódex sociálnych pracovníkov

vydávajú ho profesné asociácie, ktoré vytvárajú a naďalej podporujú etický kódex z týchto dôvodov:

13. zabezpečuje vedenie a inšpiráciu svojim členom, je sprievodcom etickej praxe,
14. slúži ako regulácia v oblasti profesionálneho správania, chráni klientov pred zneužitím úradnej moci a zanedbávaním starostlivosti
15. je pokladom pre posúdenie sťažností a kritériom pre hodnotenie aktuálnej praxe z hľadiska hdnôt
16. zdôrazňuje status profesie v komunite a širšej spoločnosti
17. udržuje identitu profesie

Etický kódex SPr SR

18. prijalo ho valné zhromaždenie Asociácie SPr na Slovensku v Žiline 31. mája 1997

Preambula

SPr sa vo svojej práci riadia Medzinárodným etickým kódexom a inými medzinárodne uznávanými normami. Ich funkcie zahŕňajú:

19. asistovanie ľuďom pri rozvíjaní schopností, ktoré im umožnia vyrieši ich individuálne alebo kolektívne sociálne problémy
20. podporu samostatnosti, adaptability a vývoja
21. podporu spravodlivých soc. stratégií, služieb a alternatívnych riešení k existujúcim socio-ekonomickým zdrojom
22. poskytovanie info a zabezpečovanie kontaktov s inštitúciami, ktoré ponúkajú socio-ekonomické zdroje.

Základné etické princípy v SP

1. Normy pre vystupovanie a správanie sa SPr

A. Vystupovanie – neustále udržiavanie osobného pracovného správania a vystupovanie na úrovni vysokého štandardu.

B. Schopnosti a profesionálny rast – dosiahnutie a udržanie vysokej profesionality pri výkone práce

C. Služba – prvoradý záväzok slúžiť

D. Čestnosť – konanie v zhode s najvyššími požiadavkami profesionálnej cti

E. Štúdium a vedecký výskum – riadenie sa konvenciami vedeckej práce.

2. Etická zodpovednosť SPr voči klientom

A. Prvoradosť záujmu klienta – zodpovednosť v prvom rade voči klientom

B. Práva klienta – v čo najväčšej miere podporovať snahu klienta rozhodovať o svojej budúcnosti samostatne.

C. Dôvernosť a mlčanlivosť – rešpektovanie klientovho súkromia a zachovávanie dôvernosti informácií získaných pri práci

D. Honoráre – pri ich stanovení SPr sa musí uistiť, že ich výška je rozumná a poskytnutým službám primeraná a pri rozhodovaní zohľadňovať klientovu finančnú situáciu.

3. Etická zodpovednosť SPr voči kolegom

A. Slušnosť a zdvorilosť – vážiť si svojich kolegov a pristupovať k nim s úctou a dôverou

B. Práca s klientmi kolegov – venovať sa im s najväčšou profesionálnou snahou a citlivosťou

4. Etická zodpovednosť SPr voči zamestnávateľom a zamestnávateľským organizáciám

A. Záväzky voči zamestnávateľským organizáciám – pristupovanie k nim s vážnosťou

5. Etická zodpovednosť SPr voči svojej profesii

A. Udržiavanie cti profesie – udržiavanie a vyzdvihovanie etických hodnôt, odborných poznatkov a poslania svojej profesie

B. Služba spoločenstvu – napomáhanie sprístupniť svoje služby čo najširšej verejnosti

C. Rozvoj poznatkov – snažiť sa získavať a rozvíjať odborné poznatky a uplatňovať ich v profesionálnej práci

6. Etická zodpovednosť SPr voči spoločnosti

A. Podpora všeobecného blaha – jeho podporovanie

Osobnosť SPr, jeho profesionálne a osobnostné predpoklady

Osobnosť SPr

Osobnosť je systémová vlastnosť indivídua, súbor kvalít, ktoré ho charakterizujú z hľadiska účasti na spoločenských vzťahoch. Z psychologického hľadiska má každý človek vlastnú osobnosť, súbro povahových čŕt, ktorými sa odlišuje od ostatných ľudí.

SPr je profesionál, pracuje s ľuďmi, je neustále v interakcii s človekom a jeho osobnosť by sa mala odvíjať od určitých osobnostných predpokladov, charakterových a povahových vlastností. Nesmie mu byť cudzie to, čo je ľudské.

SPr realizuje SP v praktickej podobe. Je to odborník, ktorý sa zaoberá sociálnou pomocou jednotlivcom, skupine alebo komunite, ktorí sa dočasne alebo trvalo nachádzajú v problémovej sociálnej situácií vyžadujúcej spoločenskú sociálnu intervenciu. Pracuje v priamom kontakte s klientom. Úroveň jeho odbornosti a efektívnej činnosti v mnohom závisí od osvojenia teórie SP, od skúsenosti, znalosti faktickej sociálnej situácie, problémov...SPr  pri svojich schopnostiach a zručnostiach, umení vedieť sa rozhodnúť medzi niekoľkými možnými alternatívami mal by mať aj schopnosť predpokladať dôsledky svojich rozhodnutí. Jeho povinnosťou je rozvíjať vlastné schopnosti, pracovať na odstraňovaní profesionálnych neistôt. Jeho osobnosť sa odvíja práve od kvalitného vzdelania, sociálneho rozhľadu, integrovaného súhrnu povahových čŕt (poctivosť, spravodlivosť, pracovitosť, čestnosť, pravdovravnosť, dôvernosť, trpezlivosť, zodpovednosť, obetavosť, vzbudzovanie dôvery ľudí), profesionálnych predpokladov a schopností, schopností komunikácie s klientom, inštitúciami a spoločenskými organizáciami.

Osobnostné predpoklady SPr

23. empatia, vrúcnosť a otvorenosť, komunikatívnosť -  bez schopnosti videnia do situácie klienta, bez ochotného záujmu a rešpektu voči nemu a bez komunikácie je pracovný vzťah ku klientom značne problematický, nemotivuje k spolupráci a môže zostať nefunkčný
24. tvorivosť, flexibilita a dôraznosť – SPr často musia riešenia hľadať, meniť alebo medzi nimi improvizovať
25. schopnosť adekvátneho zvažovania a hodnotenia klientov a ich situácie
26. základné hodnoty a filozofia zdieľaná profesionálnym pracovníkom ako aj jeho osobné ponímanie toho, čo je v sociálnom zmysle dobré a čo zlé
27. rešpektovanie základných ľudských práv, zmysel pre sociálnu spravodlivosť, rešpektovanie osobnej slobody a uznávanie slobodného rozhodovania klientov
28. sústavná príprava, osobné nasadenie a rozvíjanie účinných komunikačných a presvedčovacích zručností – neustále zdokonaľovanie svojich vedomostí a zručností
29. efektívna komunikácia a angažovanosť – pomáhanie sa pre neho stáva zmysluplným a nejde len o zabezpečovanie životných podmienok svojou prácou
30. ďalej ma vedieť: posudzovanie a plánovanie, podpora, pomoc, sprevádzanie, schopnosť intervencie, schopnosť zasahovať a poskytovať služby, schopnosť aktívne počúvať, aktívne vyhľadávať a rozoznávať sociálne situácie a problémy, schopnosť viesť klientov k zodpovednosti a sebestačnosti, schopnosť pracovať v tíme, spolupracovať, analyzovať, prijímať a dávať včasnú spätnú väzbu, rešpektovať jedinečnosť a rôznorodosť svojich klientov, schopnosť bezpodmienečného prijímania seba samého, a svojich klientov, schopnosť zvládať krízové situácie a sebareflexia

Spr by mal mať vlastnosti zrelej osobnosti, medzi ktoré patrí citová stabilita, životný optimizmus a životné skúsenosti, ktoré mu pomáhajú reagovať, zvládať a prekonávať zaťaženie prameniace z náročnosti povolania.

Profesionálne predpoklady soc. pracovníka

- predchádzať vzniku alebo vyhroteniu sociálnych problémov (tzn. primárna , sekundárna a terciárna prevencia)

- rozpoznávať a odhaľovať príčiny sociálnych problémov,

- pomáhať pri prekonávaní osobných a spoločensky determinovaných ťažkostí sociálnych klientov (sociálne poradenstvo)

- sprístupňovať pomoc sociálnym klientom – jednotlivcom, skupinám, komunitám ( v súlade s etikou soc. práce),

- sprístupňovať možnosti vzdelávania (kvalifikácie , rekvalifikácie),

- uľahčovať komunikáciu soc. pracovníkov s klientom a organizáciami v rámci miestnych spoločenstiev a komunít s cieľom riešiť sociálne problémy

Hodnoty v profesionálnej sociálnej práci

Pretože individuálne zdieľané hodnoty majú obvykle emocionálny než racionálny charakter sociálni pracovníci si musia byť vedomí ich subjektívnej povahy a relatívnosti a kompenzovať tieto stránky vedomou toleranciou voči kultúrnym odlišnostiam a sebareflexiou vlastných predsudkov a preferencií. Sociálna práca predpisuje sociálnym pracovníkom niekoľko inštrumentálnych profesionálnych hodnôt overených praxou. Niektoré z nich môžu byť rozporuplné vnútorne (ako napr. zásada slobodného rozhodovania v prípade osôb, ktoré svojim správaním škodia sebe alebo iným), iné môžu byť vo vzájomnom konflikte (napr. ochrana záujmov klienta a lojalita voči zamestnávateľovi, či komunite). Od sociálneho pracovníka sa očakáva funkčná integrácia týchto orientačných profesionálnych hodnôt. Rešpektovanie slobodného rozhodovania klienta, t. j. jeho práva žiť životom podľa jeho vlastných predstáv – nie je to rezignácia SPr voči jednaniu klienta, ale aktívna spoluúčasť na jeho rozhodovaní.

Rešpektovanie dôvernosti informácií

Prístup ku klientele, využívanie silných stránok osobnosti klienta, maximalizácia spoluúčasti klienta, odovzdávanie zručností klientom, priebežnosť vyhodnocovania a zodpovednosti voči klientom

7.Osobnosť sociálneho pracovníka - osobnostné a profesiobálne predpoklady, vlastnosti sociálneho pracovníka. Roly, ktoré sociálny pracovník zastáva. Sociálny pracovník a jeho vplyv na kvalitu života klientov, možnosti pri zlepšovaní kvality života klientov.

Osobnosť SPr, osobnostné a profesionálne predpoklady (viď. Otázka č. 6)

Vlastnosti SPr

Typológia osobnosti sociálneho pracovníka

1. podľa Pavlova – sangvinik, cholerik, melancholik, flegmatik

2. podľa Ďuriča – nadšenec ( veľa úsilia vynakladá na poznanie nového, netrpezlivý,..)
                            podozrievavý a nedôverčivý (hľadá chyby a nedostatky, všetko čo mu ubližuje)

       ľahostajný (nedôverčivý, stojí v strede, nevie sa rozhodnúť)

       uvažujúci (dokáže zhodnotiť triezvo, čo mu pomáha a čo nie
3. podľa Rogersa
a) kongruentný typ (prirodzený)
- objektívne vie zvážiť, čo je alebo nie je spravodlivé
- dokáže sa do človeka prepracovať
- vystupuje v roli starostlivého rodiča
b) akceptujúci typ
- akceptuje klienta takého aký je
- nechce prerábať – buď ho prijmem alebo nie
c) empatický typ
- zakladá sa na vcítení sa
- dokáže o citoch komunikovať a analyzuje to s klientom
- pozerá sa na problém očami klienta, čo nie je vždy dobré

Podľa Strieženca by mal mať SPr primeranú dávku inteligencie, všeobecného prehľadu a pozitívne vlastnosti dobrého človeka ako poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, čestnosť, pracovitosť, slušnosť, dôvernosť, zodpovednosť, trpezlivosť, obetavosť.

Role SPr

Je všeobecne známa skutočnosť že sociálna práca predstavuje prácu s ľuďmi, ktorý v nejakom ohľade potrebujú pomoc, podporu či zázemie. A práve psychológia a ktorékoľvek jej odvetvie túto možnosť soc. pracovníkovi umožní realizovať a dokonca skvalitniť. Pri psychologickej príprave soc. pracovníkov vychádzame z determinantov, ktoré sú podmienené sociálnymi rolami plnenými soc. pracovníkmi.

1. Sociálny pracovník ako odborník v interakcii s inými subjektmi.

- pracuje s ľuďmi, ktorí sa nachádzajú v kolíznej situácii, pracuje s inými subjektmi, ktoré v rámci celej siete sociálnych subjektov majú tiež cieľ zlepšiť kvalitu života a spolupracovať s odborníkmi pomáhajúcich disciplín: s pedagógom, psychiatrom, lekárom, zdravotnou sestrou. Často spolupracuje s architektmi, výrobcami a distribútormi kompenzačných pomôcok, mimovládnymi organizáciami, vzdelávacími inštitúciami. Pracuje v tíme , pracuje v prirodzenom prostredí klienta, v teréne, v rodine, na vlastnom pracovisku. V interakcií s inými subjektmi je praktické , ak SPr má svoju profesionálnu výbavu- vie empaticky počúvať, asertívne sa správať a kooperovať, vidieť problémové situácie komplexne, zo všetkých uhlov.

2. Sociálny pracovník ako psychoterapeut a poradca.

Poradenstvo je jedna z možných ciest pomoci človeku, ktorý má problémy. Môže sa týkať problémov v zamestnaní, škole, nemocnici, rodine alebo v samotných sociálnych službách. Odborná literatúra doporučuje 6 typov stratégií pomoci:

-poskytovanie rád (v akejkoľvek oblasti, ktorej sa problém týka)

-poskytovanie informácií (v oblasti právnej, sociálnej, pracovnej a pod. na zorientovanie sa klienta v danej problematickej oblasti)

-usmerňovanie správania(za účelom získania možných sociálnych výhod zo strany rôznych organizácii, nadácií, bánk,....)

-učenie (s cieľom získať novú kvalifikáciu, nové vedomosti, zručnosti, znovuzaradiť sa do spoločnosti)

-zmena systému práce klienta (ide o navodenie zmeny systému práce z individuálneho na kolektívny a opačne)

-poradenstvo ( podstata spočíva vo vysvetlení problému, postihnutia jeho jadra, vysvetlenia úlohy klienta pri riešení daného problému a v spoločnom hľadaní samostatného riešenia)

3. Sociálny pracovník ako pedagóg.

SPr v styku s klientmi je často nútený vystupovať ako odborník, ktorý učí klienta žiť po novom, tak aby mu to nespôsobovalo problémy. Ide o získanie nových zručností a návykov, ktorých zákonitosti zmien a nadobúdania by mal sociálny pracovník poznať. Keďže sa dostáva na pôdu, kde úzko spolupracuje s lekármi a psychológmi mal by byť teoreticky a prakticky „podkutý“ v oblasti problematiky psychológie učenia, motivácie, abstinencie a ich príznakov, zvládania záťaže, stresu, bolesti a zmien prac. schopnosti.

4. Sociálny pracovník ako manažér.

Práca SPr - manažéra si vyžaduje schopnosti komunikácie na horizontálnej aj vertikálnej úrovni. Na horizontálnej úrovni pracuje s rôznymi subjektmi, útvarmi, organizačnými jednotkami, organizáciami aj zahraničnými. Predpokladá sa aj spolupráca s pracovníkmi rôznych profesií.

SPr na vertikálnej úrovni riadi ľudí alebo iných manažérov - plánuje, organizuje, kontroluje = nemajú svoje prísne vymedzené hranice.

Najdôležitejšie schopnosti, ktoré má mať sociálny pracovník – manažér sú tieto :

- Schopnosť viesť svojich zamestnancov alebo členov tímu,

- Schopnosť motivovať,

- Schopnosť efektívne komunikovať

- Schopnosť delegovať právomoci,

- Predchádzať konfliktom, ak vzniknú efektívne ich riešiť,

- Byť flexibilný, zvládnuť niekoľko rolí v krátkom časovom rozpätí,

- Rozumieť stresu a vedieť s ním zaobchádzať – u seba aj druhých,

- Schopnosť spracovávať nové skúsenosti,

- Pracovať s minimálnymi finančnými zdrojmi.

Soc. pracovník by mal byť zorientovaný v systéme inštitúcií v ktorých môže pôsobiť.

5. Sociálny pracovník ako vedec a výskumník.

Často krát sa stáva že SPr počas svojej praxe musí uskutočniť prieskumy, výskumy určitých sociálnych , psychologických faktorov, ktoré mu majú dopomôcť k získaniu širším poznatkom o určitých sociálnych problémoch. Považuje sa za nevyhnutné, aby sociálny pracovníci ovládali aspoň základy merania, štatistických postupov, konštrukcie dotazníka či ankety.

6. Sociálny pracovník ako osobnosť.

SPr by mali poznať všeobecné zákonitosti fungovania osobnosti v normálnych a krízových podmienkach, jej prípadných patologických zmien a prejavov. Mali by byť teda počas svojej prípravy oboznamovaní nielen zo zákonitosťou fungovania psychiky osobnosti, ale predovšetkým  s jej rôznorodými osobnostnými prístupmi. Účelom nie je len čistý zber vedomostí, ale predovšetkým poznanie toho, ktorá z existujúcich teórii je najviac vyhovujúca pre toho ktorého soc. pracovníka. To vyžaduje dôkladné sebapoznanie všetkých stránok s cieľom ďalšieho sebavzdelávania a sebazdokonaľovania. Každý prípad, ktorý SPr v praxi rieši, vyžaduje odlišné a špecifické postupy na úspešné zvládnutie problému.

Príprava SPr v ďalšom profesionálnom pôsobení je sústavná - celoživotne špecializované vzdelanie.

Vplyv na kvalitu života klientov

Profesionálne vykonaná soc. práca sa prejaví v motivácii klientov k samostatnejšiemu a zodpovednejšiemu riešeniu svojich problémov, v lepšom uplatnení sa na trhu práce, v prevencii sociálno-patologických javov, v účelnejšom využití materiálnych a finančných prostriedkov a v zlepšení medziľudských vzťahov.

Ak SPr prijíma sociálneho klienta bez výhrad, bez predsudkov, pristupuje ku klientovi komplexne, ako k plnohodnotnej osobnosti. Jeho problém posudzuje v celom sociálnom kontexte, potom výsledkom jeho práce je napĺňanie hlavného cieľa sociálnej práce- prevencia, eliminácia a sanácia sociálnych problémov, v dôsledku čoho nevyhnutne prispieva ku zlepšovaniu kvality života klientov i celej spoločnosti

Možnosti pri zlepšovaní kvality života klientov

Jednou z ciest smerujúcej ku kvalite výkonu sociálnej práce je supervízia- je určitým spôsobom atestácie SPr. Je to „metóda kontinuálneho zvyšovania kompetencie poradcu, vedie pracovníka k samostatnému vykonávaniu profesie, chráni klienta pred nekompetentnými a jatrogenizujúcimi intervenciami poradcu a súčasne chráni status profesie alebo profesijnej skupiny. Cieľom supervízie je zlepšiť profesionalitu soc. pracovníka a predmetom supervízie je konkrétne praktické správanie a konanie soc. pracovníka.

Profesionalizácia sociálnej práce

Profesionalizáciou získava SPr viac práv a väčšiu zodpovednosť potrebnú k zásahom do dôležitých súkromných sfér života jednotlivca, skupiny, či komunity. Podmienkou profesionalizácie je zdokonalenie systému vzdelávania, pričom tendencie vo svete smerujú k úplnému vysokoškolskému vzdelaniu.
Za účelom šírenia poznatkov z teórie a praxe a výmeny skúseností z rôznych oblastí sociálnej práce vznikajú národné a medzinárodné asociácie sociálnych pracovníkov a takisto školy sociálnej práce sa združujú do rôznych organizácií. V niektorých štátoch sa uplatňuje odborné vedenie sociálnych pracovníkov tzv. supervízia, ktorej podstatou je na základe odborných poznatkov kriticky riadiť sociálnych pracovníkov v danej oblasti a v pravidelných intervaloch sledovať a hodnotiť ich prácu.

Supervízor radí sociálnym pracovníkom v konkrétnych postupoch a v širšom kolektíve preberá zaujímavé a zložité prípady. Učí sociálnych pracovníkov aplikovať vedecké poznatky niektorých odborov v praxi pri riešení konkrétnych sociálnych situácií. Učí ich zvládať emocionálnu účasť na živote klienta, zvyšovať ich sebakontrolu pri jednaní s klientom. Upozorňuje na chyby a nedostatky a pomáha pri prekonávaní frustrácie z nesprávnych riešení. Na základe vopred dohodnutých zásad sa supervízor učí, udržiava si kontakt s praxou. Filozofia vlastnej odbornej prípravy rešpektuje zvládnutie protirečivosti názorov pričom sa uprednostňuje polyvalencia a špecializácia.