Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Katolícka univerzita / Pedagogická fakulta / Štatnicové otázky Teória SP (pre Bc.)

Teória SP 8-13 (teoria_sp_8_-_13_(ada).doc)

8. Sociálna situácia a sociálny problém - vznik a znaky sociálnej situácie a sociálneho problému. Sociálna intervencia.

SOCIÁLNA SITUÁCIA -

1. je stav, ktorý vzniká v procese interakcie jednotlivca a jeho sociálneho prostredia
2. pomery, daný stav, ktorý je vytvorený súhrnom životných podmienok, okolností a vplyvom vzťahujúcich sa na určitú osobu alebo skupinu – súhrn sociokultúrnych okolností
3. sociálnu situáciu nevytvárajú len vzťahy medzi najširším sociokultúrnym prostredím, jedincom a skupinou, ale aj vzájomné vzťahy medzi jedincami, jedinca so sociálnou skupinou
4. Nákonečný hovorí o konkrétnej sociálnej situácii v súvislosti s fungovaním osobnosti ako otvoreného systému v neustálej interakcií z vonkajším prostredím
5. Lamser chápe sociálne situácie ako také, ktoré svojim významom presahujú osobný rámec a majú význam tiež pre iné osoby. Rozoznáva všeobecné (spoločenské pomery, udalosti) a zvláštne sociálne situácie (napr. rozdielne reakcie jednotlivcov na rovnaké pomery)
6. tvrdí, že k zmenám sociálnych situácií dochádza jednak vlastným pričinením a jednak vonkajším zásahom, ktorý nazýva udalosťou
7. môže mať pre jednotlivca pozitívny, ale aj negatívny význam, ale môže byť pre neho aj bezvýznamnou situáciou
8. v prípade, že sociálna situácia má širší význam, t.j. presahuje osobný rámec jednotlivca a nadobúda význam pre blízke alebo širšie sociálne prostredie, hovoríme o spoločensky významnej situácii
9. ak je to situácia s negatívnym nábojom pre jednotlivca, hovoríme o sociálne negatívnej situácii, ktorá môže vytvoriť precedens vzniku sociálneho prípadu, prípadne sociálneho problému a ktorá vyžaduje spoločenskú intervenciu

Sociálne negatívne situácie vznikajú vtedy, keď:

10. zlyhá jednotlivec (napr. deviantné správanie),
11. jedinec nie je schopný brániť sa vzniknutým problémom ani s pomocou rodiny (napr. ťažká choroba),
12. zlyhá spoločnosť vo svojich funkciách, a to hospodárskych, štátotvorných, mierutvorných, v úlohe obhajcu ľudských práv,  
13. vplyvom živelných a ekologických katastrof, pri nebezpečných epidémiách atď.

Komplexnosť sociálnej situácie - poznanie a výpočet jednotlivých pomerov a okolností, udalostí, ich väzieb, súvislostí a príčinností.

Sociálne situácie nie sú stabilné skutočnosti. Dochádza k ich zmenám:

1. vlastným rozhodnutím sa jednotlivca,
2. vonkajším zásahom (zásahom zo sociálneho prostredia, v ktorom jednotlivec existuje).

Každá sociálna situácia sa vyznačuje vlastnou dynamikou v súvislosti s klientom, s jeho vlastným rozhodovaním a spoluúčasťou, dynamika sa vyvíja a mení vplyvom oboch interakčných partnerov, t.j. vplyvom a rozhodnutiami jednotlivca, ale aj vplyvom sociálneho prostredia.

Dynamika (zmeny a poruchy) sociálnej situácie a poznanie jej vývoja a ovplyvňovania sú dôležité pre sociálnu prácu v etape sociálneho diagnostikovania, výberu metód sociálnej práce, ale aj pri realizácii sociálnych opatrení.

Definovaním sociálnej situácie sa označujú dve stránky sociálneho aktu:

1. v subjektívnom, resp. individuálnom význame ako percepcia alebo interpretácia  nejakej situácie jedincom, ktorý sa mohol v tejto situácii nachádzať (subjektívny významsa vzťahuje k socializácii a sociálnej interakcii)
2. v objektívnom, resp. sociálnom význame ako kultúrou formulované, vyjadrené a zdieľané percepcie a interpretácie situácii, považované za identické alebo podobné (objektívny význam sa vzťahuje k analýze kultúry a osobnosti)

SOCIÁLNY PROBLÉM -

14. „sociálne situácie a podmienky v ľudských vzťahoch spoločnosti, ktoré sú považované za obtiažne a nežiadúce, a ktorým je potrebné venovať pozornosť korektívnymi a vyrovnávacími opatreniami.“
15. hranice medzi normálnym stavom a sociálnym problémom značne závisí od stupňa rozvoja spoločnosti, jej integrity a uniformity, resp. od zvykov, obyčajov, sociálnych noriem a legislatívy
16. sociálny problém presahuje rámec individuality a môže zasahovať väčší počet ľudí
17. sociálny problém sa výrazne prejavuje napr. v úplnej nemajetnosti, núdzi, biede, nedostatku, vo vytváraní chudobnej, nemajetnej vrstvy spoločnosti, tiež ako úbohosť, prázdnota, mravná, duševná chudoba. Je to jedno z kritérií na posudzovanie sociálnej situácie občana. Je to úroveň príjmov, kedy nedostatok hmotných prostriedkov obmedzuje  možnosti spotreby občana a neumožňuje mu zabezpečovať základné životné potreby na spoločensky prijateľnej (dohodnutej) úrovni. Identifikácia sociálneho problému – také stavy, situácie a tendencie v ľudských a spoločenských vzťahoch, ktorým je potrebné venovať pozornosť formou korektívnych a vyrovnávacích opatrení
18. v porovnaní s negatívne významnou sociálnou situáciou, sociálny problém zasahuje väčší počet ľudí (napr. alkoholizmus, nezamestnanosť, atď.), čiže tiež presahuje osobnú situáciu, ale už väčšieho počtu jednotlivcov, a tým nadobúda širší spoločenský význam. Sociálny problém tiež vyžaduje tiež riešenie so širším rozsahom, ako individuálne negatívna situácia. Pri hodnotení, či ide o sociálny problém, alebo nie, je uplatňovaný hodnotový systém danej spoločnosti. Hodnotový systém a spoločenské normy môžu byť kodifikované v právnych predpisoch alebo fixované v podvedomí verejnosti
19. keď je sociálnemu pracovníkovi určitá situácia prezentovaná ako sociálny problém, je povinný ho akceptovať a zároveň preveriť všetky sociálne podmienky, overiť si stanoviská predchádzajúcich  hodnotení a hľadiská podmienok. Dôležité je to pri komplexnom hodnotení, keď sa charakteristiky jednotlivých odborníkov môžu rozchádzať, dokonca si protirečiť

Pri definovaní pojmu sociálny problém je možné rozlíšiť tri rozdielne prístupy:

1. Objektívne chápanie, ktoré za sociálny problém považuje také stavy alebo správanie, ktoré komplikuje dosahovanie spoločenských cieľov, poškodzuje plynulé fungovanie spoločnosti a narúša sociálnu rovnováhu.
2. Subjektívne chápanie, podľa ktorého sociálnym problémom je len sociálny jav, ktorý je za sociálny problém pokladaný, ktorý je takto označený. Existujú sociálne javy, ktoré sú objektívne patologické, ale subjektívne nemusia byť problémové, pokiaľ nie sú ako problémové definované samotnými aktérmi (účastníkmi) napriek tomu, že z vonkajšieho pohľadu sa zdajú byť dramatické a šokujúce.
3. Kombinované chápanie sociálneho problému, ktoré spája predchádzajúce chápanie. V zmysle neho je sociálny problém len sociálny jav, ktorý výrazná časť spoločnosti pokladá za porušenie noriem alebo za zásah do hodnôt, ktorým je prisudzovaný zvlášť veľký význam.    

„Status“ sociálneho problému - je daný nutnosťou riešenia, zvyčajne prostriedkami vonkajšieho inštitucionalozovaného zásahu (výchovného, politického, právneho, ekonomického, zdravotného a iného).

SOCIÁLNA INTERVENCIA -

Intervencia –

20. všeobecný pojem používaný na označenie procesu alebo postupu zvoleného na dosiahnutie zmeny alebo prerušenia správania, zásah (Stieženec, Š.: Slovník sociálneho pracovníka. 1996)
21. je chápaná v širšom zmysle ako zákrok, v užšom zmysle je cielený vo pred premyslený zásah spravidla zameraný na zmiernenie ťaživej osobnej situácie sledovanej osoby. akýkoľvek postup, alebo technika smerujúca k prerušeniu zamedzeniu alebo úprave prebiehajúceho procesu

9. Základné funkcie sociálnej práce (ochranná, preventívna, kuratívna, stimulačná, prerozdeľovacia...). Základné princípy sociálnej práce (solidarita, subsidiarita, spravodlivosť, zásluhovosť, univerzalita, participácia...)          

FUNKCIE SP -

Ochranná funkcia –

22. pod ochrannou funkciou sa myslí riešenie už vzniknutých sociálnych udalostí, kedy je jednotlivec či sociálna skupina (napr. rodina) zvýhodnená vo vzťahu k ostatným – či už v ekonomickom alebo sociálnom zmysle
23. ide tak o zmiernenie či odstránenie dôsledkov určitých sociálnych udalostí spojených so svetom práce (napr. nezamestnanosť, škodlivé pracovné prostredie) alebo s rodinnými a životnými udalosťami (napr. zlá príjmová situácia viacdetných rodín, staroba, choroba, osirenie a pod.). Je to historicky najstaršie funkcia sociálnej politiky, ktorá primárne vyplýva z humanitných snáh spoločnosti a sekundárne z potreby ochrany človeka ako pracovnej sily

Preventívna funkcia –

24. má snahu predchádzať určitým škodám na živote a zdraví, predchádzať nepriaznivým sociálnym situáciám (chudoba, nezamestnanosť)
25. sociálna politika tu musí svojimi opatreniami smerovať k odstraňovaniu príčin rôznych nepriaznivých sociálnych situácii, ktoré bránia integrácii človeka do spoločnosti. Predpokladá rozsiahlu osvetovú činnosť, rozvinutie poradenstva každého druhu (napr. pre voľbu povolania, pre nezamestnaných, toxikomanov, psychologické a právne poradenstvo atď.)

Kuratívna funkcia  –

-  na riešenie už vzniknutých problémov zameraná na odstraňovanie, neutralizovanie alebo zmierňovanie vzniknutých negatívnych procesov týkajúcich sa jednotlivca, skupiny a komunity. V tejto práci sa uplatňujú rôzne formy pomoci, rôzne dávky a využívanie sankcií.

Stimulačná funkcia –

26. podporovať, podnecovať, vyvolávať žiadúce sociálne chovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín v ekonomickej oblasti, ale aj mimo nej
27. zahŕňa tie opatrenia sociálnej politiky, ktoré svojimi efektmi ovplyvňujú výkonnosť pracovného potenciálu, jeho produktivitu, ako aj opatrenia, ktoré sa nepriamo premietajú do celkového prospechu spoločnosti. Ide najmä o opatrenia vzdelávacej politiky, ale aj o opatrenia politiky zamestnanosti, zdravotnej politiky, o rozmer kúpnej sily sprostredkovaný v nemalej miere vývojom sociálnych príjmov a i

Rozdeľovacia a prerozdeľovacia funkcia –

28. pri rozdeľovacej a prerozdeľovacej funkcii nejde len o rezdeľovanie dôchodkov, ale aj o účelové začleňovanie ľudí do spoločnosti
29. ťažisko prerozdeľovacej funkcie spočíva v prerozdelení toho, čo už raz bolo nedokonale či „nespravodlivo“ rozdelené trhom. S tým je spojené riešenie rozdielov a nerovností v životných podmienkach ľudí. Pri prerozdeľovaní príjmov a bohatstva sa uplatňujú dva prístupy – normatívny a pozitívny.

Normatívny prístup stavia otázku, o akú redistribúciu sa treba usilovať a ako ju presadzovať (či na základe prospešnosti a využiteľnosti alebo rovnosti).

Pozitívny prístup stavia otázku opodstatnenosti, vhodnosti redistribúcie, ktorá by mala byť presadzovaná z hľadiska širšieho spoločenského záujmu založeného buď na filantropii (dobročinnosti), ušľachtilosti, alebo sa naopak opierala o fenomén sebeckosti či nátlaku.

PRINCÍPY SP -

Solidarita  

30. v morálnom poňatí je solidarita povinnosťou vyplývajúcou z uvedomenia vzájomných záväzkov, ktoré spojujú každého človeka s druhými ľuďmi
31. vzájomná pomoc o podpora vychádzajúca zo spoločenských záujmov a potrieb
32. solidarita sociálna vyjadruje úroveň bezprostredného vzťahu medzi jednotlivcom a ostatnými členmi spoločnosti. Jednotlivec ako sociálna bytosť má v sebe zakódovanú kolektívnu spolupatričnosť. Jednotlivec vedome akceptuje, užíva spoločensky zabezpečovanú solidaritu medzi zdravými a chorými, podpora v nezamestnanosti je solidaritou medzi tými, ktorí prácu majú a tými, ktorí ju hľadajú alebo sa rekvalifikujú, solidarita vyplývajúca zo vzťahu bohatých a chudobných je vyjadrená daňovým systémom, nadáciami, zdraví a trvalo postihnutí – medzi nimi je solidarita vyjadrená zodpovednosťou zdravého jedinca k handicapovanému človeku, k jeho životnému nešťastiu.

Princíp sociálnej solidarity –

33. je založený na vzájomnej podpore, harmonickej spolupráci medzi ľuďmi
34. vychádza z tézy, že človek svojou existenciou v určitej miere závisí od spolužitia, že je čiastočne odkázaný na druhých
35. je výrazom ľudského porozumenia, súdržnosti, zodpovednosti a pospolitosti
36. vychádza zo slobodnej vôle ľudí a ich ochoty podriadiť sa záujmom širokého spoločenstva. Súvisí s utváraním a rozdeľovaním životných podmienok a prostriedkov jednotlivcov a sociálnych skupín v záujme idey sociálnej spravodlivosti
37. sociálna solidarita sa realizuje prostredníctvom transferovej a redistribučnej politiky štátu. Nesmie zabudnúť na rozvíjajúce sa solidarity charity, spolkov, združení, ktoré sú založené na filantropii.

Subsidiarita

38. je metódou rešpektovania nižšieho, menšieho, zabezpečujúca primát ľudskej osoby
39. princíp, pravidlo, ktoré ochraňuje jednotlivca, jeho slobodu, práva pri rozvíjaní života
40. prejavuje sa nezasahovaním vyšších riadiacich úrovní do nižších, čím sa vytvára priestor na aktivizáciu ich činností, umožňujúci participáciu

Princíp subsidiarity –

41. spočíva v rešpektovaní iniciatívy, kompetencií a zodpovednosti - znamená to, že jednotlivcom vo vzťahu k spoločnosti a menším spoločnostiam vo vzťahu k väčším treba ponechať autonómiu, slobodu konania
42. ďalej spočíva v poskytovaní pomoci tam, kde je to nevyhnutné - ide o príležitostnú pomoc s cieľom, aby jednotlivec alebo skupina, ktorá nie je schopná sama realizovať svoje ciele a úlohy, ich mohla po poskytnutí pomoci ďalej sama realizovať, možno ju charakterizovať ako „pomoc k svojpomoci“
43. princíp subsidiarity utvára medziľudské vzťahy smerom k primátu ľudskej osoby ako základu ľudských práv
44. princíp subsidiarity znamená, že každý subjekt je povinný najprv si pomôcť sám, keď túto možnosť nemá, musí mu pomôcť rodina. Rodina si tiež má pomáhať sama svojimi silami. Keď si nevie pomôcť, volá na pomoc iné spoločenstvá: priateľov, charitu, obec a nakoniec štát. štát je teda na poslednom mieste, je povinný starať sa o vytváranie podmienok, aby si každý mohol pomôcť vlastným pričinením. Keď sú všetky druhy pomoci vyčerpané, pomáha štát. princíp subsidiarity znamená, že všetky sociálne inštitúcie sú tu pre človeka a nie naopak. Tento princíp predpokladá tiež, že všetky spoločenské útvary jednotlivcovi nielen umožnia, aby prevzal zodpovednosť sám za seba, ale tiež ho k tomu povzbudia – motivujú

Polyvalencia a špecializácia –

45. sú dva prevládajúce princípy v sociálnej práci a neustále dochádza k oscilácií medzi nimi v rôznych oblastiach sociálnej a zdravotnej starostlivosti
46. 1. polyvalentný prístup na teritoriálnom úseku (obec, obvod)
    - tu pracuje sociálny pracovník so všetkými sociálnymi skupinami žijúcimi v danom obvode a to bez ohľadu na rôznorodosť ich sociálnych problémov (zaoberá sa ako problémami rodín s deťmi, tak problémami mladistvých i dospelých delikventov, občanov starých, chorých, .... )
    - tomuto prístupu zodpovedajú organizačné opatrenia inštitúcie zodpovednej za celú oblasť sociálnej pomoci
    - podľa zástancov polyvalencie v sociálnej pomoci spočívajú jej výhody v tom, že chráni príslušný obvod pred mnohopočetnými zákrokmi sociálnych pracovníkov špecializovaných na určitú problematiku a chráni intimitu rodiny, či komunity
    - prostredníctvom jednotlivých klientov sociálni pracovníci spoznávajú problematiku svojho obvodu a jeho obyvatelia svojich sociálnych pracovníkov, to uľahčuje aktivizáciu spoluobčanov k spolupráci na riešení sociálnych problémov a zjednocuje ich nazeranie na možné sociálne zmeny.
    
    2. špecializačný prístup

- špecializačný prístup, ktorého prívrženci argumentujú tým, že spektrum sociálnych klientov maladaptovaných, či inak sociálne odkázaných je tak široké, že jeden sociálny pracovník nie je schopný zvládnuť spôsoby riešenia, všetky postupy, ktoré sú vhodné a príslušné normy predpísané

- okrem toho sociálny pracovník má hlbšie znalosti na tom ktorom úseku (gerontológia – ak pracuje so starými ľuďmi, ....)

Princíp univerzality –

47. všestrannosť, všeobecnosť, použitie schopností, znalostí, vzdelania má za cieľ smerovať k určitému príjmovému vyrovnaniu, k zmierňovaniu sociálnych rozdielov v životných podmienkach sociálnych subjektov a k odstraňovaniu neodôvodnených rozdielov
48. homogenizácia neznamená novelizáciu podmienok života, ale proces, kedy spoločnosť poskytuje rovnaké šance vzdelávať sa, pracovať, starať sa o svoje zdravie atď., a to podľa individuálnych schopností a predpokladov, ktoré sú základom odôvodnených a prirodzených rozdielov medzi ľuďmi

Princíp participácie –

49. znamená, že občania, ktorých život je ovplyvňovaný určitými opatreniami a rozhodnutiami, musia mať možnosti zúčastniť sa procesov, ktoré vedú k ich prijímaniu a realizácii
50. ide o fakt, aby občania mali reálnu možnosť podieľať sa na tom, čo bezprostredne ovplyvňuje ich život
51. bez tejto spoluúčasti ( participácie ), bez stotožnenia sa ľudí so sociálnymi, ale často i politickými opatreniami, sú efekty týchto opatrení obmedzené. Človek prestáva byť pasívnym príjemcom sociálnej politiky a sám sa na jej tvorbe podieľa a spolurozhoduje o jej realizácii. Všeobecné uplatňovanie princípu participácie vytvára predpoklady na priamy prístup jednotlivcov či skupín k politickým rozhodnutiam a vytvára predpoklady na uplatnenie plnej demokracie.

Princíp sociálnej spravodlivosti –

52. patrí k rozhodujúcim a základným princípom
53. vnímanie sociálnej spravodlivosti rôznymi autormi, ale i širokými vrstvami spoločnosti je čisto subjektívne a je vystavené silným tlakom vonkajších vplyvov, záujmov
54. je zle, keď miera subjektivizmu presiahne optimálnu mieru
55. spravodlivosť má svoje stanovené myšlienky humanizmu. Obyčajne sa spravodlivosť stavia proti nespravodlivosti. Pokladá sa za mravnú a náboženskú hodnotu a meriame ňou medziľudské vzťahy.
56. v rozvinutých krajinách sa sociálna spravodlivosť chápe ako výsledok usilovnosti jednotlivca, súčasne aj ako jeho vôľa pomôcť slabším, chorým, nezamestnaným, sociálne odkázaným
57. treba ho chápať ako relatívny, na ktorý pozeráme z viacerých hľadísk
58. spravodlivosť sa v spoločnosti vníma ako výsledok rôznych čiastkových, subjektívnych hodnotení a chápaní sociálnych rozdielov a nerovnosti

10. Ako vysvetľuje sociológia život starých ľudí spoločnosti?

(socíalna pozícia seniorov v generačnej štruktúre tradičnej a modernej spoločnosti, staroba ako sociálny konštrukt, prechod z dospelosti do staroby v dnešnej spoločnosti sociálna rola a sociálna kontrola, zameranie starých ľudí v tradičnej a dnešnej spoločnosti

Starnutie populácie je prirodzený proces a ako taký nepredstavuje problém, ale prináša so sebou mnoho závažných spoločenských, biologických, zdravotných a ekonomických zmien. Veľkým a neriešeným problémom je sociálna izolácia, pohybová inaktivita, výživa a depresia starších ľudí, čo často spôsobuje predčasné úmrtia a iné závažné zdravotné problémy, ktorým sa mohlo a dá sa predchádzať. Zdravie a aktivita v staršom veku závisia predovšetkým od spôsobu života a správania sa.

Sociálna pozícia seniorov v tradičnej a modernej spoločnosti -

V súčasnosti by sa všetky generácie mali snažiť napraviť negatívny obraz staroby, využijúc kultúrne a vzdelávacie opatrenia. Ľudia v produktívnom veku by mali starým ľuďom pomôcť nájsť zmysel ich životného obdobia, oceniť ich potenciál a prekonávať postoje uzatvárania sa so seba, rezignácie, pocitu zbytočnosti a niekedy až zúfalstva.

V minulosti znamenala staroba celoživotnú múdrosť. Modernizácia priniesla vzdelanosť a možnosti vyššej úrovne kvalifikácie a staroba sa stala symbolom zastaralosti, skostnateľnosti, neschopnosti adaptovať sa. Znamená pre človeka nežiadúcu fázu života a snaží sa predchádzať znakom staroby. V súčasnosti sa ľudia snažia čo najdlhšie zostať mladým, dochádza k určitému ideálu aj pre starých ľudí, ktorí sa snažia vyzerať, správať sa, starať sa o svoje telo, zdravie – telesné i duševné.

Veľká skupina seniorov-dôchodcov a zdravotne postihnutých je v súčasnosti zatláčaná na okraj spoločenského diania. Starší človek má pritom právo na svojbytný život v bezpečí a vo vážnosti rovnako ako právo na rozvoj svojej osobnosti. Seniori-dôchodcovia sa chcú aktívne podieľať na vypracovávaní a realizácii politiky v záujme starších a handikepovaných prostredníctvom vlastných štruktúr.

Spoločnosť musí brať ohľad na rozdielne sociálne postavenie a veľkú rôznorodosť staršej populácie, čo vyžaduje cielené a v danej ekonomickej situácii primerané sociálne a kultúrne opatrenia, spôsobilé predchádzať izolovanosti, biede a frustrácii. Solidarita medzi staršou a mladšou generáciou je predpokladom zmieru, porozumenia a spätosti kultúrneho i historického vývoja na Slovensku vo vzťahu k svetu a Európe

V tradičných kultúrach –

59. sa preukazovala starým ľuďom zvláštna úcta a veľká láska
60. starý človek nebol vytláčaný z rodiny, nebol chápaný ako bremeno, bol zapojený do rodinného života a mal v ňom patričnú úlohu a zodpovednosť
61. predovšetkým mal plniť cenné poslanie: svedčiť o minulosti a viesť k múdrosti mladých ľudí a budúce pokolenia

V moderných kultúrach –

- v dôsledku priemyselného rozvoja a urbanizácie sú starí ľudia vytláčaný zo spoločnosti a nedokážu sa prispôsobiť novej dobe

- v súčasnosti sú neprípustné formy vyhosťovania starých ľudí

- tu je potrebné nájsť a prijať správne hodnotenie úlohy starých ľudí v občianskom spoločenstve a najmä v rodine

- život starých ľudí nám pomáha osvetliť stupnicu ľudských hodnôt

Starobu nemôžeme chápať len ako zmenu k horšiemu. Je to aj obdobie života s vlastnými kvalitami.

Aj starému človeku musíme ponechať právo rozhodovať o sebe a vlastnom živote. Ľudská dôstojnosť je nezávislá od veku, zdravia a práve preto nemôžeme siahať na dôstojnosť iného človeka.

Starý človek je často odkázaný na našu pomoc. Je diskutabilné, či dokážeme, vzhľadom k sociálno-ekonomickým zmenám v spoločnosti zlúčiť potreby ľudí vyššieho veku. Nedostatok vlastných ekonomických zdrojov bráni udržiavaniu alebo dosiahnutiu sociálne prijateľného štandardu života.

Je potrebné pripraviť sociálnych pracovníkov poskytujúcich sociálne služby, tak aby sa reálne mohla zlepšiť kvalita života. Dopyt po zariadeniach poskytujúcich komplexné sociálne služby by mali vyriešiť z časti nepriaznivú sociálno-ekonomickú situáciu. Medzi najdôležitejšie faktory života patrí rodina, ktorá zohráva dôležitú úlohu pri vytváraní osudu starého človeka, poskytuje bezpečnosť.

staroba ako sociálny konštrukt –

Konštrukt (angl. construct) patrí k najdôležitejším pojmom súčasnej vedy o vede. Pod konštruktom rozumieme: pojem, výrok, tvrdenie, hypotézu, teóriu, ktoré chápeme ako jednoduchšie prvky či elementy, z ktorých sa vytvárajú zložitejšie komplexy.

Názory na vyšší vek vychádzajú z domnienky že okrem ekonomickej závislosti na štáte sú starí ľudia neproduktívni, veľmi málo flexibilní, senilní apatickí, málo sociálne aktívny a sexuálne aktívni a vo všeobecnosti málo efektívni a úspešní. Staroba sa devalvuje na ničnerobenie „sklerózu“ a stáva sa zdrojom spoločenského konfliktu. Staroba začína byť považovaná za záťaž. Mladšia generácia sa často domnieva, že stará populácia je“ príživníkom“. Nechtiac sa pripravujú podmienky pre generačný stred, ktorý v súčastnosti prežíva západný svet.

prechod z dospelosti do dôchodku -

Veľkým prelomovým obdobím v živote každého jedinca je prechod z aktívneho činného pracovného života do dôchodku. Zo dňa na deň stráca človek svoju dominantnú sociálnu rolu, mení sa jeho postavenie a spravidla nepripravený sa stretáva s problémom straty programu. Nie všetci ľudia sú rovnakí, jedni sa na túto etapu svojho života tešia, iní menej. Chýba im zamestnanecká rola, sú postihnutí citovo, osamelosťou a niektorí aj nudou. Tí, ktorí majú predstavu, čo budú robiť, vystačia aj s praktickými radami. Niektorí však nemajú žiadnu konkrétnu predstavu a potrebujú pomoc iného druhu. Nakoľko odchodom z aktívneho pracovného života človek stráca svoj pracovný program, je potrebné ponúknuť mu a vytvárať možnosti tzv. druhého životného programu.

Starší ľudia, po prekročení prahu dôchodkového veku, a najmä po reálnom odchode do dôchodku, sa v tejto etape života stretávajú s množstvom problémov práve preto, že pre toto obdobie života neboli dostatočne pripravení. Preto konštatujeme, že s prípravou na starobu by sa malo začať už v 45. až 50. roku života človeka.

Sociálna rola-

62. je to súhrn očakávaní spoločnosti, určuje ako sa má človek v danej pozícii a v istej spoločenskej situácii správať. Existujú krátkodobé /rola hosťa, kupujúceho/, dlhodobé /rola muža, ženy/. Realizujú sa súčasne, ale sú situácie keď dochádza ku konfliktom /rola matky a rola pracovníčky/, viaceré role majú subrole.

Sociálna kontrola –

63. je proces, ktorým si sociálne skupiny alebo spoločnosti vynucujú konformitu svojich členov
64. existuje neformálna a formálna sociálna kontrola a popri nich aj sebakontrola
65. sociálna kontrola je súhrnný termín ktorý označuje všetky mechanizmy zaisťujúce poriadok a stabilitu spoločnosti.

zameranie starých ľudí v tradičnej a dnešnej spoločnosti -

V minulosti – sa o starých ľudí predovšetkým starala rodina, nakoľko ešte nefungovali zariadenia, do ktorých by ich mohli umiestniť.  Starí ľudia sa aktívne podieľali na fungovaní chodu rodiny až dovtedy, kým vládali. Ich povinnosťami bolo staranie sa o vnúčatá, pomoc pri práci na poli, v domácnosti. Poskytovali cenné rady deťom a vnúčatám. Keď už nedokázali pracovať, prebrala o nich starostlivosť rodina.

V súčastnosti - sa berie starý človek ako príťaž, neschopný adaptovať sa na podmienky dnešnej modernej doby a nemajú v rodine už takú váženosť ako v minulosti. Z tohto dôvodu sú umiestňovaní v rôznych zariadeniach /DSS, DD/ V dnešnej dobe vzniká starým ľuďom viac možností, ako v minulosti, majú možnosť udržiavať a rozvíjať svoje schopnosti, napríklad na univerzite tretieho veku. Taktiež majú možnosť stretávania sa s ostatnými dôchodcami v kluboch dôchodcov, športovať a aktívne a pasívne využívať svoj voľný čas.

11. Sociálna štruktúra spoločnosti

 sociálna rola a jej chápanie vo vzťahu k sociálnemu statusu

 sociálne inštitúcie ako nevyhnutný prvok spolužitia ľudí

SOCIÁLNA ŠTRUKTÚRA SPOLOČNOSTI - sociológia vychádza z predpokladu, že spoločnosť je štruktúrovaná a sociálne vzťahy medzi ľuďmi nie sú náhodné, ale usporiadané a preto predvídateľné

Sociálna štruktúra (podľa Koštu) -

- relatívne stabilné, pretrvávajúce usporiadanie sociálnych vzťahov medzi prvkami v sociálnom zoskupení resp. sieť soc. vzťahov medzi prvkami v soc. zoskupení

- sieť vzájomne prepojených, normatívne riadených soc. vzťahov v spoločnosti resp. existujúce usporiadanie alebo pravidelnosť v správaní ľudí a v ich vzájomných vzťahoch

- hovorí teda o tom, že ľudia sa nesprávajú v sociálnych situáciách k sebe ako izolovaní jednotlivci, ale ako príslušníci spoločnosti s určitými očakávaniami. (napr. očakáva sa, že v rodine, škole... sa budú ľudia správať určitým spôsobom – nebudú si správanie v jednotlivých situáciách zamieňať, teda nebudú sa správať neprimerane).

- pojmom soc. štruktúra sa v sociológii vyjadruje jednak usporiadanosť spolužitia všeobecne a jednak usporiadanosť spolužitia ľudí v jednotlivých soc. zoskupeniach.

- soc. štruktúru však netvoria všetky soc. interakcie medzi ľuďmi (ako sa niekedy nesprávne uvádza v definíciách sociálnej štruktúry), ale len tie z nich, ktoré majú trvalejší charakter, t.j. sú soc. vzťahmi (je to jednak preto, že soc. interakcie sú charakteristické aj pre neusporiadané spolužitie ľudí a jednak preto, že mnohé interakcie majú náhodný charakter)

Druhy soc. štruktúr -

- v podstate existuje toľko rôznych druhov soc. štruktúr, koľko existuje rôznych druhov trvalejších soc. zoskupení

- v sociológií sa kladie najväčší dôraz na skúmanie soc. štruktúry spoločnosti (ako významného javu pre prežitie ľudí)

- značné množstvo energie sa venovalo aj poznaniu štruktúry niektorých druhov soc. skupín (najmä malá soc. skupina) a soc. organizácií

- v súvislosti s formovaním sa svetového spoločenstva vzniká nový druh soc. štruktúry. Sociológiu preto čaká v budúcnosti i poznávanie tejto novej soc. štruktúry svetového spoločenstva.

Prvky soc. štruktúry

Základnými prvkami sú jednotlivci, sociálne skupiny a spoločnosti. Sociológia však v súvislosti o soc. štruktúrou používa aj niekoľko špecifických pojmov: sociálny status, sociálna rola a sociálna inštitúcia.

SOCIÁLNY STATUS -

66. v najširšom význame - akákoľvek pozícia, postavenie, miesto jednotlivca alebo soc. zoskupenia v soc. štruktúre t.j. v sieti soc. vzťahov, presnejšie možno povedať, že statusom sa rozumie pozícia, postavenie v systéme vertikálnych i horizontálnych soc. diferencií (statusom je napr. pohlavie, postavenie v rodine, zamestnaní...)
67. v užšom význame - postavenie, pozícia človeka v stratifikačnom systéme, t.j. len v systéme vertikálnych soc. diferencií.
68. v treťom význame - len postavenie človeka v jednej jedinej dimenzii soc. postavenia človeka, majúcej vertikálny charakter - dimenzia soc. úcty, prestíže (v takomto význame používal soc. status M. Weber)

Niektorí sociológovia hovoria len o soc. statusoch jedincov, iní hovoria aj o soc. statusoch skupín (rodín, komunít, pol. strán...).

Každý jednotlivec má zároveň viacero statusov (napr. som dcéra, študentka, priateľka... zároveň), ktoré obsadzuje. Status nie je nemennou charakteristikou jednotlivcov a skupín, počas života sa mení.

Členenie/druhy statusov -

Podľa Koštu:

-        pripísaný – jedinec ho získa bez vlastného pričinenia, úsilia (rasa, pohlavie, vek...)

-        získaný – na získanie statusu musí jedinec vynaložiť určitú energiu (status vzdelania, povolania, člena pol. strany...)

-        súhrnný/syntetický – tvorí ho suma čiastkových statusov, celkový status (socioekonomický)

-        čiastkový – každý jednotlivý status, či pripísaný alebo získaný

-        hlavný – ten, ktorý determinuje všetky ostatné statusy (má najväčšiu váhu)

-        ostatné statusy

Podľa Kellera:

-        pripísaný

-        získaný

-        aktuálny – status súvisiaci s práve vykonávanou rolou (lekára, ktorý práve ošetruje, neoceňujeme v danej chvíli napr. podľa pol. statusu)

1. latentný – v danej situácii nemajú pre situáciu bezprostredný význam

-        subjektívny – ako sa človek sám vidí a hodnotí

-        objektívny – ako je človek hodnotený druhými

Statusový symbol - je výrazný vonkajší znak, prejav statusu. Obyčajne sa úzkostlivo vyžaduje a dodržuje. Symboly niektorých statusov sú určené veľmi presne, napr. uniformami, hodnosťami... Dodržiavanie statusový symbolov sa vyžaduje napr. aj u ľudí s vysokým soc. statusom (určité oblečenie, značky áut, trávenie dovolenky...).

Niekedy sa určitý status predstiera prostredníctvom stat. symbolov (tínedžeri sa obliekajú ako dospelí).

SOCIÁLNA ROLA -

1. súbor očakávaného správania, činností spojených so soc. statusom (predpísaná rola a z nej vyplývajúce rolové predpisy a očakávania)
2. súbor skutočného vykonávania činností, správaní viažucich sa k soc. statusu (chovanie sa v roly, výkon, realizácia role)

Soc. rola úzko súvisí so soc. statusom – rola je dynamickým aspektom statusu. Kým rola sa hrá, vykonáva, status sa obsadzuje, okupuje.

Rolové správanie sa človek musí naučiť, najmä v detstve napodobovaním a identifikáciou. Učenia sa rolám je dôležitou súčasťou socializačného procesu.

Rolové správanie predpokladá a umožňuje určitú mieru variácie. To znamená, že existujú určité rozdiely v správaní sa rôznych subjektov pri výkone určitej roly (napr. 2 zubári by liečili inak pokazený zub) a tiež môžu existovať rozdiely pri výkone roly istým jedincom v odlišných časových momentoch. Existencia v rolovom správaní je aj predpokladom zmeny obsahu roly, ktorá je častým soc. javom najmä v prudšie meniacich sa soc. pomeroch (v minulosti bola určitá rola vykonávaná inak ako dnes)

S každou rolou sa spájajú nielen určité povinnosti a obmedzenia, ale i privilégia a výhody. Ich miera je rôzna, systém rol má hierarchickú povahu, je prejavom soc. stratifikácie.

Typy rolí (Keller) -

- pripísané (pohlavie, vek, národnosť, zdedený majetok...)

- získané (prestíž, nezdedené privilégia...)

- nanútené (vojenská služba, nezamestnanosť)

Rolové napätie –

- je stres, ktorý pociťuje realizátor roly pri jej vykonávaní, t.j. pri spĺňaní požiadaviek, nárokov kladených rolou. Dlhodobé napätie vyvoláva pocity neistoty, zlyhania i priamou príčinnou zdravotných ťažkostí, chorôb i smrti (u ľudí vykonávajúcich riadiace funkcie, v pomáhajúcich profesiách...)

Rolový konflikt –

- je situácia, v ktorej je človek konfrontovaný vzájomne sa vylučujúcimi, nezlúčiteľnými požiadavkami soc. rol, ktoré vykonáva. Rozlišujeme:

- vnútrolový – výkon role kladie na jej vykonávateľa vzájomne sa vylučujúce požiadavky (napr. lekár sa musí venovať pacientom, viesť dôsledne administratívu, neustále sa vzdelávať)

- medzirolový – vtedy, ak sa u určitého človeka dostáva do konfliktu vykonávanie 2 alebo viacerých rol (učiteľ, ktorý má v triede svoje dieťa, je zároveň rodičom)

Rolový súbor ( ang. role set)-

- suma rôznych soc. vzťahov vyplývajúcich z obsadenia určitého soc. postavenia (napr. ak má niekto postavenie obchodníka veľmi pravdepodobne sa dostane do rolových vzťahov dodávateľom, daňovým úradníkom, inšpektorom...)

Existencia soc. rol a ich dodržiavanie umožňuje usporiadané spolužitie ľudí, pretože prostredníctvom nich chápu, čo sa od nich očakáva a čo majú očakávať od iných. Roly slúžia k integrácií ľudí a v systéme rol a v ich výkone je dokonale vyjadrená spoločenskosť človeka. Zároveň je v systéme a obsahu rol plasticky vyjadrená povaha každej kultúry.

SOCIÁLNA INŠTITÚCIA -

Je to súbor vžitých, tradičných a ustálených, štandardných spôsobov postupu, správania pri uspokojovaní jednotlivých základných soc. potrieb = štandardné správanie v spolužití ľudí.

Niektorí definíciu interpretujú tak, že za soc. inštitúciu pokladajú len súbor vžitých a štandardných vzorov správania alebo soc. noriem. Iní, že ju tvoria všetky vžité a štandardné zložky, komponenty, prostredníctvom ktorých sa uspokojujú jednotlivé základné soc. potreby, t.j. tvoria je všetky vžité a štandardné vzory správania a normy, ale aj hodnoty, činnosti, statusy, roly a organizácie viažuce sa na uspokojovanie určitej soc. potreby.

Soc. inštitúcia je podobne ako soc. rola regulátorom soc. správania. Niekedy sa o nej hovorí ako o inštitucionalizovanom správaní (má podobný význam ako konformné správanie – správanie zhodné s platnými soc. normami).

Soc. inštitúcie majú v jednotlivých spoločnostiach rôzne formy (v každej spoločnosti sa za inštitucionalizované pokladá iné štandardné správanie).

S pojmom soc. inštitúcia sa spája aj pojem inštitucionalizácia – proces, v rámci ktorého sa soc. činnosti stávajú dostatočne pravidelnými a trvalými na to, aby sa mohli chápať ako prvky, zložky soc. inštitúcií. Teda soc. inštitúcie a ich časti nie sú nemennými javmi.

Členenie soc. inštitúcii (existujú rôzne spôsoby)

5 hlavných soc. inštitúcií podľa funkcionalistickej teórie Košta:

- inštitúcia rodiny

- inštitúcia vzdelania

- inštitúcia hospodárstva

- inštitúcia politiky

- inštitúcia náboženstva

Za hlavné sa považujú preto, lebo vlastne všetci ľudia v ktorejkoľvek spoločnosti sú vystavení ich pôsobeniu aspoň v určitej etape svojho života. Medzi ostatní sa obyčajne zaraďujú soc. inštitúcie vedy, práva, vojska a športu.

Podľa A. Inkelesa rozlišujeme soc. inštitúcie takto:

- politické – sústreďujú sa na výkon moci vnútri spoločnosti, niektoré sa venujú aj vzťahom k iným spoločnostiam

- hospodárske – venujú sa výrobe a distribúcii produktov a služieb v spoločnosti

- expresívno-integračné – inštitúcie pôsobiace v oblasti kultúry (umelecké, náboženské, duchovné a vzdelanostné inštitúcie)

- príbuzenské – ich funkciou je regulácia sexuálnych vzťahov a primárna socializácia

12. Možnosti posudzovania rôznych kultúr (kultúrny relativizmus a kultúrny etnocentrizmus)

Kultúra

Kultúra sa najčastejšie chápe, ako celkový spôsob života ľudí, návod ako žiť.

V sociológii sa kultúrou chápu jednak spôsoby myslenia, správania a činnosti ľudí, ktoré sa medzi nimi rozširujú prostredníctvom učenia a jednak materiálne predmety, ktoré ľudia vytvorili, na základe tejto činnosti. o kultúre sa niekedy hovorí ako o „sociálnom dedičstve“, čím sa chce zdôrazniť,  že kultúru tvoria javy neinštinktívnej nebiologickej povahy, že kultúra sa prenáša neinštinktívnym, nebiologickým spôsobom.

Zložky kultúry

Materiálna kultúra: materiálnu kultúru tvoria hmotné, hmatateľné výtvory ľudskej činnosti. Netvorí ju celý okolitý svet ľudí, ale len tá jeho časť, ktorá vznikla ako dôsledok neinštinktívnej ľudskej činnosti.

Nemateriálna kultúra: nemateriálnu kultúru tvoria abstraktné výtvory ľudí – abstraktné prejavy ich myslenia a správania. Sú nimi myšlienky, predstavy, reflexie a podobne. Nemateriálnu kultúru možno rozčleniť na tieto skupiny jej základných zložiek:

1. názory a poznatky: názory sú také závery poznávania, ktoré sa nezakladajú na dostačujúcich empirických dôkazoch. Poznatky sú naopak len také výsledky poznávania, ktoré sa zakladajú na určitom empirickom dôkaze. O názoroch možno povedať, že časť z nich je pravdivá a časť z nich je nepravdivá, časť z nich nemožno potvrdiť, ani vyvrátiť. O poznatkoch zas možno povedať, že sú špecifickou podskupinou názorov. Názory a poznatky vypovedajú o tom, čo sa v rámci danej kultúry pokladá za pravdivé. Preto majú veľký vplyv na správanie ľudí.
2. hodnoty:  hodnoty sú predstavy ľudí, o tom, čo sa v určitej kultúre pokladá za dobré, alebo zlé, žiadúce alebo nežiadúce. Sú to teda abstraktné ideály. Naznačujú, čo ľudia v danej kultúre uprednostňujú, čo pokladajú za dôležité a správne a naopak.
3. normy: normy sú pravidlá, regulatívy, predpisy, ktoré predpisujú ľuďom primerané správanie v jednotlivých situáciách. Normy sú teda kritériá, ktoré hovoria ľuďom, čo majú, môžu a čo nemajú a nemôžu robiť v jednotlivých situáciách. Možno ich členiť na prikazujúce a zakazujúce. S normami sa spájajú sankcie. sankcie možno chápať ako pozitívne, alebo negatívne reakcie na správanie ľudí, ktorých cieľom je zabezpečenie dodržania noriem. Normy možno členiť aj podľa toho, ako prísne je sankcionovanie ich nedodržiavania. V takomto prípade sa rozlišujú tieto druhy noriem: obyčaje, móda, mravy, zákony, tabu.

štruktúra kultúry

V spoločnosti nejestvuje jedna kultúra, alebo jedna homogénna kultúra. Tak ako sa každá spoločnosť člení na rôzne skupiny a vrstvy, tak sa aj kultúra člení na ďalšie súperiace či spolupracujúce kultúrne vrstvy. V súčasnej Európe môžeme rozpoznať štyri hlavné kultúrne vrstvy.

Dominantná kultúra je založená na dominantnom životnom štýle prevažne stredných sociálnych vrstiev. Najširšie vrstvy obyvateľstva ju uznávajú ako platnú a hodnú nasledovania. Jej nositelia ju považujú za tú vrstvu  kultúry, ktorá prenáša do budúcnosti hlavnú časť dedičstva minulosti. Možno v nej rozoznať tri rozličné vrstvy.

1. Štandardná kultúra -

- je najviac rozšírená. Je to orientácia na ľahko konzumovateľné produkty, napr. na bestsellery. Jej základná orientácia je teda spotrebná, bez väčších snáh o vysoko tvorivé výkony a bez zásadného spochybňovania uznaných hodnôt.

2. Elitná kultúra –

- jej nositelia sú ľudia blízki vládnucej špičke a tvorivej inteligencii. Prejavuje sa tu snaha o vysokú kultúrnu úroveň, ktorej sprievodným znakom býva často aj vyššia materiálna úroveň. Dôraz sa kladie na udržanie jestvujúceho statusu. Táto kultúra si oproti štandardnej vyberá vysoké kultúrne hodnoty.

3.Kultúra mládeže –

- ide prevažne o deti rodičov z predošlých dvoch skupín. Preferujú sa tu hodnoty skupiny. V rámci všeobecne uznávaných štandardov tu dochádza  k častej rebélii. Napriek tomu sa táto skupina orientuje na hodnoty všeobecne známe a mnohokrát ponúkané médiami. Je to kultúra v ktorej majú dôležité miesto práve masmédiá, hudba a zábava.

Konzervatívna kultúra je to kultúra orientovaná na zachovanie tradičných hodnôt, ktoré sú pre jej nositeľov prakticky nespochybniteľné. neprichádzajú do nej zásadné nové podnety. Ak táto kultúra získa nové podnety, tak tie sem prichádzajú predovšetkým zo štandardnej kultúry. Hoci nositelia konzervatívnej kultúry majú blízko k štandardnej, predsa zostávajú relatívne uzavretou sociálnou skupinou, v dôsledku čoho aj ich kultúra je uzavretá do seba. Patria sem hlavné dve skupiny:

1. Kultúra tradičnej dediny –

- a oblastí mimo hlavných komunikačných ťahov, oblasti vzdialené od kultúrnych a civilizačných centier. V týchto oblastiach jestvujú veľmi obmedzené možnosti kultúrnych a informačných zdrojov, komunikácia s okolím je obmedzená.

2. Kultúra etnických skupín –

- tieto skupiny niekedy žijú aj vo veľkých urbanistických centrách. Odlišnosť od dominantného etnika ich vedie k tomu, aby sa vo svojej kultúre orientovali dovnútra vlastnej tradície. Len málo kultúrnych podnetov prijímajú z okolia. navyše ako reakcia na dominanciu kultúry iného etnika ich sebaobranný reflex ešte posilňuje naviazanosť na vlastné tradičné kultúrne hodnoty.

Konzervatívnosť týchto dvoch kultúr posilňuje aj fakt, že mnohokrát ich príslušníci žijú na riedko osídlenom území, kde je komunikácia medzi skupinami dosť ťažká. Nezriedka týmto skupinám chýba systém školstva fungujúci na báze ich materinského jazyka. Prejavuje sa u nich aj nedostatok vlastných informačných zdrojov a nedostatok príslušníkov elitnej kultúry, ktorí by aktívne a tvorivo rozvíjali zakonzervovanú tradíciu.

Alternatívne kultúry- niekedy sa nazývajú aj kontrakultúry, alebo subkultúry. Kontrakultúra znamená, že tieto kultúry sa často obracajú proti dominantnej. Subkultúra zasa označuje, že ide o kultúry, ktoré sú v menšine oproti dominantnej. Pojem Alternatívne kultúry pôsobí neutrálne. napovedá síce, že ide o alternatívu voči niečomu – pravdepodobne voči dominantnej kultúre. Necháva však otvorenú aj možnosť alternatívy voči inej alternatíve a necháva aj otvorenú možnosť pre rôzne otvorené vzťahy k iným kultúram. Alternatívne kultúry sú v Európe posledného storočia veľmi pestré. Ťažko ich možno presne klasifikovať, lebo neustále vznikajú a zanikajú, pričom mnohé z nich vôbec nemajú presné kontúry.

1. Beatnici a hippies -

- alternatívne kultúry, ktoré  sa obrátili proti etablovaným hodnotám. Cieľavedome si budovali neformálne, nekonformné správanie, vyraďovali sa s formálnych štruktúr ostatnej spoločnosti. Základnou hodnotou bola snaha o autentickosť o život podľa svojho svedomia a snaha o sebavyjadrenie pri čom často pomáhali drogy a orientácie na ázijské kultúry. Nositeľom týchto kultúr boli v prvom rade školská a študentská mládež a intelektuáli.

2. Rocková kultúra mládeže –

- taktiež odmieta etablovanú a štandardne uznávané hodnoty, nie však s pomocou takej radikálnej zmeny životného štýlu, ako predošlé alternatívy. V podstate sa buduje okolo imidžu hviezd hudobného veľkopriemyslu, vyhľadáva však aj také hodnoty, ktoré niesu v centre záujmu masmédií. Jej súčasťou aj sú izolované aktivity ako graffiti. Oproti prvej skupine má oveľa bližšie k rešpektovaniu formálnych štruktúr. Jej nositeľom je tiež hlavne školská a študentská mládež.

3. Punk a skinheads –

- hoci tieto dve kultúry sa často stretávajú v prudkých konfliktoch, predsa ich charakteristiky sú v mnohom príbuzné. Vyrastajú z radikálneho odmietania štandardnej kultúrny až po pokus o provokáciu. Pocity dezilúzie tu hrajú veľkú úlohu. Skupiny sú oveľa homogénnejšie, ako pri predošlých kultúrach. Hippies, punk a skinheads kladú veľký dôraz na skupinové označenie a symboly, ktorými môže byť všeličo, od zvláštnych znakov a módnych prvkov až po hudobný štýl. Jej nositeľmi je hlavne mestská, školská a robotnícka mládež.

4. Intelektuálska kultúra –

- táto kultúra radikálne spochybňuje štandardnú dominantnú kultúru, súčastne však smeruje k prvkom elitnej kultúry. Jej nositelia sa výrazne snažia o tvorivé rozvíjanie kultúry s pomocou nemalej medzinárodnej spolupráce. Medzinárodný rozmer sa prejavuje v preberaní obsahov, celosvetovou komunikáciou príslušníkov tejto kultúry, ktorá je oveľa hlbšia a širšia ako u príslušníkov väčšiny alternatívnych kultúr. Pre túto kultúru je charakteristické využívanie internetu. jej nositeľmi sú v prvom rade intelektuáli a študenti, ale patria sem často aj príslušníci politických elít.

5. Disidenti –

- je to kultúra ľudí, ktorí boli dobrovoľne alebo nedobrovoľne vyradení z jestvujúcich formálnych inštitúcii spoločnosti. Kultúra disidentov  vychádza z ostrej a nekompromisnej kritiky dominantnej kultúry, zvlášť jej politických a ideologických štruktúr. Snaží sa pritom o tvorbu špičkových kultúrnych hodnôt.. Táto kultúra je charakteristická systematickým budovaním paralelných štruktúr a inštitúcii povedľa legálnych. Disidenti si vytvárajú vlastné informačné, kultúrne aj vzdelávacie štruktúry. Nositelia disidentskej kultúry sú príslušníkmi všetkých sociálnych vrstiev, avšak ťažisko tvoria intelektuáli.

6. Kultúra homosexuálov –

- hoci ide o kultúru s biologickými súvislosťami, vytrvalé odmietanie homosexuálov dominantnou kultúrou viedlo k tomu, že si homosexuáli vytvorili mnoho prvkov zvláštnej alternatívnej kultúry.  Od tajných kódov v komunikácii, cez štýl obliekania a zvláštne kluby, až po literatúru venujúce sa tejto problematike.  Súčasťou tejto kultúry sa v posledných rokoch stala pod vplyvom šírenia AIDS sexuálna osveta. Nositeľmi tejto kultúry sú príslušníci všetkých vekových a sociálnych vrstiev.

7. Kultúra náboženských siekt –

- nejde v pravom zmysle slova o alternatívne kultúry, lebo tieto kultúry sú založené na odlišnej viere a vo svojom životnom štýle sa mnohokrát neodlišujú od dominantnej.  Nie raz ich však práve viera vedie k odlišnosti životného štýlu a k odlišnej kultúrnej tvorbe. V Európe takto fungujú Svedkovia Jehovovi ako náboženská alternatíva, Hnutie Hari Krišnu, satanisti a ďalšie.  V mnohých prípadoch sú to veľké skupiny ľudí,  a niektoré z nich vyznievajú ako alternatívy len v kontraste s prevládajúcim kresťanstvom v Európe.

Marginálne kultúry - sú to kultúry, ktoré sa nielen obracajú proti dominantnej, ale navyše ich príslušníci žijú spravidla na okraji spoločnosti a mnohokrát aj na hranici zákonnosti, či až za ňou. patria sem dve veľké skupiny:

1. Narkomani –

- hoci mnohé z alternatívnych kultúr využívajú drogy ako stimulátory re rozšírenie vedomia, pre túto skupinu majú drogy iný význam –existenčný. K drogám sa dostávajú z rôznych dôvodov, výsledkom je však existenčná závislosť na droge alebo návykovej látke.  Príslušníci tejto skupiny majú vypracovaný rituál  pre vzájomnú komunikáciu, špeciálnu techniku pre získavanie drog, často paralelné informačné kanály popri legálnych. Sú však vyradený z formálnych štruktúr spoločnosti.

2. Kriminálne podsvetie –

- buduje si veľmi pevnú vnútornú štruktúru a tiež aj paralelné informačné kanály, vlastné inštitúcie a spôsoby komunikácie. Oproti iným alternatívnym kultúram, ktoré odmietajú štandartnú kultúru, kriminálny svet mnohokrát o hodnoty štandartnej kultúry už nemá záujem – ani o ich negáciu, sú mu ľahostajné. Jeho zvláštnosť je aj vo vzťahu k zákonom. Kým iné alternatívne kultúry sa často ocitnú v konflikte so zákonom nie raz je zákon aj zneužitý proti nim. Kriminálne podsvetie sa však principiálne pohybuje mimo zákona.

KULTÚRNA IDENTITA

Na základe vlastnej kultúrnej identity si sociálna skupina vyberá z kultúrnych produktov a hodnôt minulosti. tie, ktoré podporujú jej identitu        .

Pojem kultúrna identita sa spája s vlastenectvom, národnou hrdosťou, s pocitom príslušnosti k určitej sociálnej skupiny so spoluprácou v rámci skupiny. Súčasne sa však spája aj so separáciou, uzatvorením skupiny do seba, s nepriateľským postojom voči druhým spoločenstvám.. Môže pritom ísť o tú istú kultúrnu identitu tej istej skupiny len vždy nazeranú z iného hľadiska. Na obsah pojmu kultúrna identita existuje v literatúre veľké množstvo názorov, podľa toho, ktorý kultúrny produkt  sa považuje  sa kľúčový, pre tvorbu kultúrnej identity.. Bývajú to rôzne produkty a hodnoty. Kultúrna identita  nieje len vedomím spoločenstva o sebe samom. je oveľa komplexnejším javom a je výsledkom oveľa komplexnejších procesov.  Kultúrna identita nesie v sebe obraz spoločnosti o sebe samej, jej historické skúsenosti, viaže sa na určitý jazyk aj na určité vzorce správania a úzko súvisí s ostatnými identifikačnými znakmi skupiny. Práve táto zložitosť kultúrnej identity spôsobuje jej rôznorodý výklad aj vnútri určitej sociálnej skupiny. Spôsobuje aj veľmi rôznorodé fungovanie kultúrnej identity v živote sociálnej skupiny./Erich Mistrík et. all. Kultúra a multikultúrna vyýchova/

Kultúrny relativizmus a etnocentrizmus -

Je to dvojica pojmov, prostredníctvom ktorej sa hodnotí existencia  rôznorodosti kultúr.

Kultúrny relativizmus. Vyjadruje stanovisko, podľa ktorého niet najlepšej kultúry , najlepšieho kultúrneho vzoru to znamená, že nepripúšťa názor, že existuje hierarchia jednotlivých kultúr.

Kultúrny etnocentrizmus. Etnocentrizmus naopak, vyjadruje stanovisko, podľa ktorého hierarchia jednotlivých kultúr existuje. Za najlepšiu sa obyčajne pokladá vlastná kultúra hodnotiaceho subjektu. Kultúrny relativizmus teda stavia na požiadavke, aby sa na každú kultúru hľadelo jej vlastnými očami, t.j. aby sa chápala a rešpektovala každá kultúra z jej vlastného hľadiska. Etnocentrizmus naopak posudzuje všetky kultúry z hľadiska jednej určitej kultúry. Prijatie stanoviska kultúrneho relativizmu znamená tolerovať, rešpektovať kultúrne správanie, ktoré je človeku cudzie, ,,neprirodzené“, ,,nepochopiteľné“. Neznamená však  vzdanie sa vlastných postojov či hodnôt. Etnocentrizmus ľahšie vzniká v relatívne homogénnych, izolovaných spoločnostiach, preferujúcich tradíciu. Ak sa členovia takýchto spoločností dostanú do kontaktu s odlišnými kultúrnymi vzormi, obyčajne ich nechápu ako odlišné, ale ako ,, zlé“. Nemajú totiž dostatok skúseností na to, aby si uvedomili vnútornú súvislosť javov odlišnej kultúry.

vymedzenie multikultúrnej výchovy

Problémom multikultúrnosti nieje existencia rozdielov, a rôznorodosti kultúr, problémom je nedostatočné akceptovanie tejto rôznorodosti, v nedostatočnom uvedomení mnohokultúrnosti každého spoločenstva. Problémom je uznanie rozdielov vnútri vlastnej kultúry a tým aj uznanie právoplatnosti odlišnosti iných kultúr.

CIELE MULTIKULTÚRNEJ VÝCHOVY

Za najbežnejší cieľ multikultúrnej výchovy sa považuje rozvoj schopnosti tolerovať iné kultúry, alebo rozvoj schopnosti rešpektovať existenciu iných kultúr. Spoznanie odlišnosti, prípadne jej tolerovanie je len počiatočným cieľom multikultúrnej výchovy. Na jej základe sa multikultúrna výchova snaží rozvíjať hlbšie porozumenie druhej kultúry tak, aby výsledkom bolo poznanie a jej akceptovanie odlišnosti. Akceptácia znamená schopnosť aspoň čiastočne sa pozrieť na svet z hľadiska inej kultúry, prípadne pripustiť, že iný majú právo hľadieť na  svet inými očami, schopnosť rešpektovať rôznorodosť. Akceptovanie znamená empatiu voči samotnej kultúre, avšak rozvíjať práve empatický  prístup býva veľmi ťažké. Empatia voči inej kultúre znamená akceptovať, že sa tam tá kultúra rozvinula z iných ľudských potrieb, že existuje v inom historickom, sociálnom a geografickom prostredí. Preto zákonite musí byť odlíšená od mojej vlastnej kultúry, musí vyznávať iné hodnoty a normy ako moja. T o znamená aj schopnosť vcítiť sa do cítenia nositeľov tamtej kultúry, schopnosť preciťovať svet tak ako ho cítia oni, je to oveľa aktívnejší prístup ako tolerancia. V tom okamihu ako je jednotlivec schopný pociťovať svet tak ako druhý človek, rodí sa v ňom pochopenie pre dobré aj zlé stránky toho druhého. Menia sa postoje, čo je najkomplexnejším, najťažší ale najdlhšie pretrvávajúci výsledok multikultúrnej výchovy. Ciele multikultúrnej výchovy teda smerujú od rozvoja pasívnych postojov k aktívnej participácii:

- multikultúrne chápanie začína toleranciou, je to pasívny postoj a nemusí byť ešte založený na skutočnom pochopení, je však začiatkom

- aktívnejším postojom je empatia, obsahuje aktívnu snahu o precítenie odlišných postojov a využíva väčšia psychickú energiu pre chápanie druhých

- starostlivosť, ktorá je aktívnym občianskym zaangažovaním a teda obsahuje aj zložitý rozvoj zručnosti a schopnosti občianskej participácie. ./Erich Mistrík et. all. Kultúra a multikultúrna výchova/

13. Socializácia ako nevyhnutný predpoklad fungovania ľudského spolužitia

 význam primárnej a sekundárnej socializácie v živote človeka

 čo spôsobuje izolácia detí v rámci socializačného procesu, socializačná teória Georga Herberta Meada

 najvýznamnejšie socializačné prostredia

SOCIALIZÁCIA –

- je proces sociálneho a individuálneho rozvoja človeka (osvojenie kultúry, noriem a rozvoj individuálnych schopností). Je to jednak proces včleňovania ľudí do spoločnosti, jednak proces vývinu ľudskej osobnosti. V socializácii  si človek po prvé osvojuje kultúru (symbolickú komunikáciu, názory a poznatky, hodnoty, normy, zručnosti, vzory správania a pod.) a po druhé rozvíja vlastné individuálne vlastnosti pre aktívne účinkovanie v spoločnosti.

Socializácia je možná preto, že človeku je vlastná schopnosť učiť sa, nie ako zvieratá.

Je dôležitým procesom pre jednotlivca i pre spoločnosť. Jednotlivcovi umožňuje stať sa členom spoločnosti a rozvinúť vlastnú osobnosť. Spoločnosti umožňuje dlhodobé fungovanie.

Socializácia je veľmi zložitý proces a v sociológii sa chápe predovšetkým ako učenie sa jednotlivých rol.

VÝZNAM PRIMÁRNEJ A SEKUNDÁRNEJ SOCIALIZÁCIE V ŽIVOTE ČLOVEKA -

Primárna socializácia – je prvotná socializácia človeka v detstve. Nevolí si význam iných (rodina, hygienické prostredie). Pomocou Meadových pojmov ju možno charakterizovať ako socializáciu, pri ktorej si dieťa nevolí významných iných, tj nerozhoduje o podobe a priebehu socializácie. Primárna socializácia je dôležitým procesom, ktorý vo významnej miere ovplyvňuje celý ďalší život človeka a prebieha relatívne rýchlo.

Sekundárna socializácia – zahŕňa všetky ostatné etapy socializácie človeka.

Tu si už volí význam iných a sám rozhoduje o priebehu socializácie (škola, náboženstvo) : socializácia v detstve, socializácia v dospievaní, socializácia v dospelosti, socializácia v starobe. Často sa vyskytujúce zmeny menia životné etapy a tak človek jednoducho nemôže prežiť celý život so súborom raz a natrvalo naučených a vykonávaných rol. Učíme sa do konca života.

ČO SPÔSOBUJE IZOLÁCIA DETÍ V RÁMCI SOCIALIZAČNÉHO PROCESU -

Veľký význam socializácie potvrdzuje sociálna izolácia ľudí, najmä ak sa vyskytuje v detstve, tj v prvých rokoch ich života. Z histórie je známych niekoľko prípadov, keď deti vyrastali bez kontaktu alebo len s veľmi obmedzeným kontaktom s ľuďmi, napr. keď vyrastali v spoločnosti zvierat. Zachované správy hovoria o tom, že takéto deti nemali žiadne charakteristické vlastnosti (nevedeli hovoriť, chodili po štyroch, reagovali so strachom a potravu konzumovali ako zvieratá). Zaujímavý je aj prípad dievčaťa Génie, ktoré približne ako 1 ½ ročné zatvorili do miestnosti a držali tam 13 rokov. Ide tu o silnú izoláciu od ľudí a aj keď sa dostala z izolácie a vynaložilo sa úsilie včleniť ju do spoločnosti, už sa to úplne nepodarilo. Z uvedeného vyplýva, že ľudí robí  ľuďmi kontakt s inými. Preto sociálna izolácia a jej dôsledky nepriamo potvrdzujú dôležitosť socializačného procesu pre človeka.

SOCIALIZAČNÁ TEÓRIA GEORGA HERBERTA MEADA -

Podľa neho je vývin osobnosti predovšetkým procesom sebauvedomovania, procesom vytvárania vlastného socializovaného JA. To sa dosiahne vtedy, keď sa človek dokáže vidieť tak, ako ho vidia iní. Celý proces prebieha tak, že sa človek začína správať k sebe rovnako, ako sa správa k iným. Vo svojich predstavách vstupuje do rol iných a pokúša sa vidieťseba samého z ich pohľadu. Tomuto procesu sa hovorí preberanie rol iných. Roly iných preberajú deti napodobňovaním v hrách, pričom rozhodujúci význam má podľa neho schopnosť komunikovať prostr. symbolov – reči.

Rozpracoval socializáciu na dve obdobia:

1. Predverbálne obdobie – prípravné obdobie, dieťa napodobňuje pohyby iných, ide   o zárodočné štádium a Mead mu nevenuje veľkú pozornosť.

2. Verbálne obdobie – nižšie štádium : obdobie neorganizovaných hier, dieťa napodobňuje role, napr. matku lekára učiteľa.

                            - vyššie štádium : dieťa sa učí vzťahom mezdi rolami, 8-9 rok.

V Meadovej teórii má významné miesto dvojica pojmov významní iní (significant others) a generalizovaní iní (generalized others).

Prvý  z nich používal na označenie tých ľudí, ktorí sú pre rozvoj osobnosti človeka najdôležitejší (rodičia, priatelia, učitelia).

Druhý používal na označenie spoločnosti, resp. označenie celospoločenského hľadiska a spoločnosti.

G. H. Mead uvádza, že socializácia prebieha od narodenia až po smrť a je procesom kontinuálnym. Hlavnú úlohu majú rodičia, kamaráti, kolegovia a to najmä v nižšom štádiu.

NAJVÝZNAMNEJŠIE SOCIALIZAČNÉ PROSTREDIA -

Prostredia sú:

Rodinné: určuje jazyk, ktorým bude dieťa rozprávať, ďalej určuje stravovacie, hygienické návyky, prvotný svetonázor, náboženské postoje. Rodina určuje deťom niektoré pripísané statusy, príslušnosť k národnosti a k určitej sociálnej vrstve.

Rovesnícke: neskôr sa objavuje najmä v detstve a v dospievaní. Musí si vybudovať postavenie. Veľmi vplýva na život človeka. Vysoký stupeň konformity, prispôsobenie sa v skupine, v reči, v obliekaní. Ak nie sú dodržiavané nasledujú sankcie, vylúčenie zo skupiny a výsmech.

Školské : škola by mala byť doplnkovým prostredím pri rodinnom prostredím. Mala by korigovať chyby rodiny v socializácii. Úlohy – vzdelávacia funkcia (zručnosti a informácie); výchovná funkcia (rozvíjanie osobnosti k morálke a estetike); poradenská funkcia (pri osobných či rodinných problémoch) a sebarealizačná funkcia (umožnenie rozvíjania schopností a znalostí).

Pracovné : v posledných desiatych rokoch sa zvýšilo a oddelilo sa pracovné prostredie od rodinného. Je jedným z najvýznamnejších socializačných prostredí socializácie v dospelosti. Dospelý človek trávi totiž v práci značnú časť svojho života.

Masmédia :  masové média sú také prostriedky komunikácie, ktoré môžu v jedinom okamihu ovplyvňovať veľký počet ľudí. Masové média umožňujú jednak, aby osoba vysielajúca informáciu, nemusela byť prítomná na rovnakom mieste, ako osoba prijímajúca informáciu a aby nemuseli byť sústredené na jednom mieste. Prostriedkami tejto komunikácie sú noviny, časopisy, knihy, filmy, cd, rádio, TV, magnetofónové pásky, kazety, kompaktné disky a videokazety. Zvláštnosťou tejto komunikácie je jej jednostranný charakter, pretože osoba vysielajúca informáciu nie je ani prítomná na rovnakom mieste, ako osoba prijímajúca informáciu, ani nie je s ňou v bezprostrednom spojení.