Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita sv. Cyrila a Metoda / Filozofická fakulta / Antika LS

dodatok_aristoteles_2.doc (dodatok_aristoteles_2.doc)

Dodatok k Aristotelovej Metafyzike

Ako dodatok k Aristotelovej Metafyzike pripájam prehľadnú tabuľku a pár viet na jej vysvetlenie, v pevnej viere, že čitateľovi pomôžu a nedopletú ho (M.P.).

Vysvetlivky k tabuľke: všetky „veci“ – súcna sa skladajú z látky a formy (tvaru). Aby mohla látka čo najlepšie prijať formu, je zbavená akéhokoľvek určenia a tvaru. Forma aktívne tvaruje beztvarú látku. Beztvará látka sa pasívne necháva tvarovať formou. Látka je možnosťou (dynamis, dynamikou zmien), forma skutočnosťou (energeia – doslova „učinením“). Forma aktívne uskutočňuje svoj tvar v pasívnej látke. Bez látky ako univerzálnej možnosti by nebolo svetového diania, bez formy by svet bol chaosom – ničím. Spojením látky a formy vzniká konkrétna vec – jednotli vina. Aristotelés to vyjadruje nasledovne: „Posledná látka a tvar je to isté a jedno, prvé v možnosti, druhé v skutočnosti... Lebo každá vec je jedna vec a to, čo je v mož nosti, je s tým, čo je v skutočnosti, v určitom zmysle jedno“ (Met. VIII,6, 1045b18-21). To jest: každá vec, s ktorou sa stretávame, je vždy zložená z látky a formy.

Forma je prvou a poslednou príčinou (účelom) skutočnosti, že veci sú. Forma určuje, „čím vec je“ – forma je „to ti én einai“ (doslovne „to čo bolo byť“, lat. quod quid erat esse = essentia). Esenciou veci je jej eidos – druh, podoba, výmer. Vďaka eidos veci poznávame, eidos umiestňuje veci do poriadku bytia. Forma ako esencia určuje nielen vonkajší vzhľad vecí, ale hlavne to, čím veci sú (napr. to, že Jano je človek a Dunčo je pes). Formou živých bytostí je ich duša – psyché (látkou je telo). Duša určuje čím sme ako druh, Aristotelés to často vyjadruje vetou: „z koňa sa rodí kôň, z človeka človek“ (duša tu nie je novovekou individuálnou dušou, ale niečím na spôsob „genómu“). Pôsobiaca príčina – aktívna forma tvaruje pasívnu látku, ktorá je základom javov Vďaka látke existuje vec v mnohých exemplároch (jedincoch) a látka je „zodpovedná“ za drobné odchýlky veci od jej „určenia“ (za individuálne vlastnosti). Forma nikdy nezaniká (pokračuje v generáciách potomkov), ale zloženina z látky a formy (konkrétny jedinec, konkrétna vec) zaniká.

Ako sme už povedali, vo svete nájdeme len konkrétne „veci“, ktoré sú zložené z látky ako možnosti a formy ako skutočnosti (Aristotelés tým odmieta Platónove idey). Nenájdeme látku bez formy, t.j. možnosť bez skutočnosti, ani formu bez látky, t.j. skutočnosť bez možnosti. Jestvuje však jedna jediná výnimka. Je ňou skutočnosť, ktorá umožňuje vznik akejkoľvek inej skutočnosti, skutočnosť, ktorá je prvou príčinou a posledným cieľom každého uskutočňovania. Touto skutočnosťou je Aristotelov prvý nehybný hýbateľ. Je to jediné súcno, ktoré nemá v sebe žiadnu možnosť (žiadnu látku). Z faktu, že je čistou skutočnosťou – čistým uskutočnením, potom nutne vyplýva, že je jeden, večný, nehybný, oddelený od zmyslových podstát, bez zmeny, stále v tom istom stave, jestvuje nevyhnutne, je počiatkom a posledným účelom, dobrom, skutočnou činnosťou, čistým myslením samej seba.

Spojením látky a tvaru vzniká konkrétna vec – toto tu (tode ti). Konkrétne veci sú základom, „podmetom“ (hypokeimenon) nášho poznania a vypovedania o svete. Aristotelés vo svojich logických spisoch nazýva konkrétne veci – jednotliviny prvými úsia (bytnosťami, podstatami). Prvú úsia definuje ako „to čo sa ani nevypo vedá o nejakom podmete, ani nie je v nejakom podmete, napríklad určitý človek alebo určitý kôň; ale o čom sa všetko vypovedá“. „Druhými úsia sa nazývajú tie, v ktorých ako druhoch sú obsiahnuté prvé úsia, a tak sa nazývajú aj tieto druhy aj ich rody. Napríklad jednotlivý určitý človek je obsiahnutý v druhu ‚človek‘ a rodom toh to druhu je ‚živočích‘“. Čo znamená, že prvá úsia sa nevypovedá? Na veciach nie je napísané čo sú, sú skrátka konkrétnymi „toto tu“, „indivíduami“ – o našom Dunčovi vieme že je pes len preto, lebo poznáme iných psov a poznáme „definíciu“ psa, poznáme psov ako živočíšny druh. Prvé úsia nie sú ani menami: náš Dunčo by sa mohol volať aj Rexo, a stále by to bol ten istý konkrétny pes. O prvej úsia vypove dajú druhé úsia. Náš konkrétny „tento tu“ je Dunčo (má meno), a my vieme, že je to pes (patrí k druhu „pes“), a že psy sú živočíchy (parí do rodu „živočích“). Druh a rod sú druhé úsia. Vďaka nim si môžeme prečítať príručku o psoch a starať sa dobre o nášho Dunča, lebo vieme, že Dunčo je pes a pes je živočích. Samozrejme všetko z príručky nebude presne sedieť, lebo náš Dunčo je jedinečným indivíduom.

Poznávame vďaka tomu že vnímame. Keď sa narodíme sme ako „čisté tabuľky“. Časom, vďaka vnemom, pamäti a skúsenosti, dokážeme z prvých úsia abstrahovať (indukcia) spoločné znaky. Objavujeme formy – esencie „vecí“. Tak prichádzame k druhým úsiam (druhom, rodom). Naše poznávanie z prvých úsia, ak je vykonávané adekvátne, nie je ani subjektívne, ani intersubjektívne. Abstrakcia je fakticky len „pomôckou“ na to, aby sme odhalili druhé úsie – jestvujúcu štruktúru sveta a vzťahov v ňom. Poznateľné nie sú prvé úsia (jednotliviny sa nevypovedajú), ale práve táto štruktúra. Napriek tomu, že základom poznávania sú vnemy, samotné poznanie máme len o druhých úsia (deduktívne) – pravda sa vypovedá v súde, nie v konkrétnej „veci“. Napr.: poznanie – epistémé – „veda“ nemôže byť o našom Dunčovi (keď Dunčo zomrie, zanikla by nutne aj „veda“ o individuálnom Dunčovi), môže byť jedine o psoch ako živočíšnom druhu (eidos), ktorý pretrváva v ďalších generáciách jedincov.

Najvyššími rodmi (patria k druhým úsia) je 10 kategórií (doslova „výpovedí“): úsia (napr. pes), kvantita (malý), kvalita (šikovný), vzťah (šikovnejší než ostatné psy), miesto (na lúke), čas (minulé leto), poloha (sedel), vlastníctvo (mal v papuli prinesenú palicu), činnosť (vrtel chvostom) a trpnosť (bol pochválený). Kategórie sú najvyššie rody, ktorými vypovedáme o súcne. Hlavnou kategóriou je úsia. Úsia je najdôležitejšou (substanciálnou) kategóriou, lebo vypovedá čo tá ktorá vec je, čo je jej „podstatou“. Všetky ostatné kategórie sú len viac-menej náhodnými (akcidentál nymi) vlastnosťami, sú akoby „mimochodom“ (symbebékos) na hlavnej kategórii, ktorou je úsia. Napr.: náš Dunčo môže byť chlpatý alebo ostrihaný, veselý alebo smutný, sediaci alebo bežiaci – to všetko sa mení; jedinú vlastnosť (kategóriu), ktorú nemôže stratiť je hlavná kategória (úsia) – to, že je pes. Ak stratí túto hlavnú kategóriu – svoju úsiu, potom prestane byť psom – umrie a my ho pochováme.

Aristotelés hovorí o úsia ako o „odlúčiteľnej“: náš Dunčo sa môže „odlúčiť“ od farby svojej srsti (zablatí sa), od behania (sadne si), atď., ale stále ostane psom. Naopak všetky ostatné kategórie, ktoré sú „mimochodom“ odlúčiť nemožno: farba musí byť vždy na nejakom podmete, behať musí vždy niečo – všetky ostatné kategórie sú teda neodlúčiteľné od podmetu (hypokeimenon) na ktorom sa zjavujú. Inak povedané: úsia vždy pretrváva, menia sa len ostatné kategórie – akcidenty. Ak chceme skúmať súcno ako súcno, musíme skúmať čo je to úsia. No a potom prídeme na to, že všetko zmyslové súcno sa skladá z látky a formy, a že forma je to čo bytostne určuje čo vec je = čo je úsiou veci... (viď začiatok).