Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Podkarpatská rus

Vypracované otázky (15) (podkarpatska_rus.doc)

Podkarpatská rus

Otázky

1. Medzinárodné záväzky k menšinám
2. Čechoslovakizmus a slovenská otázka
3. Všeobecná ochrana menšín v československom právnom poriadku
4. Jazykový zákon a menšinové práva
5. Ochrana menšín v oblasti školstva a kultúry
6. koncepcie začlenenia územia Podkarpatska do československého štátu
7. Ustanovenie Generálneho štatútu Podkarpatskej Rusi zo dňa 18. novembra 1919
8. Autonómia Podkarpatskej Rusi a ústava ČSR v roku 1920
9. Nový generálny štatút z roku 1920 a postavenie Podkarpatskej Rusi do zavedenia Krajinského zákona
10. Podkarpatská Rus a zákon o krajinskom zriadení
11. Vyhlásenie autonómie Podkarpatskej Rusi v roku 1938
12. Názory na povojnové postavenie Podkarpatska do vypuknutia SNP
13. Trojnárodná predstava povojnového Československa počas SNP
14. Predstavy E. Beneša a J. Stalina a štátoprávnom začlenení Podkarpatskej Rusi po 2. sv. vojne
15. Základy a východiská československo-sovietskej zmluvy z júna 1945

1. Medzinárodné záväzky k menšinám

Vypuknutie 1. svetovej vojny malo svoj pôvod v neriešení menšinovej otázky v Rakúsko-Uhorskej monarchii. Obidve jej časti (rak aj uhorsk.) boli štáty, kde väčšinu netvorili Maďari ale slovanské národnosti.(rusíni, slováci)

Príčiny vypuknutia 1. sv. vojny, jej priebeh a výsledky predstavovali mocenský zápas o znovurozdelenie sveta a presun sfér vplyvu medzi najvýznamnejšími a najmocnejšími štátmi. Výsledkom bol aj rozpad krajne reakčného Rakúsko – Uhorska (Habsburského súštatia), ktorý spôsobil aj vznik nástupníckych štátov, ku ktorým patrilo aj Československo.

V Čechách išlo o germanizáciu a na Slovensku o maďarizáciu, ktorá sa začala stupňovať po Rakúsko – Uhorskom vyrovnaní 1867. Uhorsko bolo „žalárom slovanských národov“

Jednou z čŕt záverečného zápasu, bola snaha  víťazných mocností vytvoriť mocenský systém, v rámci ktorého by si dohodové štáty zachovali vplyv. Toto mnohonárodnostné zloženie obyvateľstva predstavovalo potenciálnu hrozbu pre stabilitu celého mocensko-politického a štátneho usporiadania Európy po 1. svetovej vojne.

Vo vtedajšej Európskej spoločnosti boli práva národov a sebaurčovacie práva menšín veľmi preferované. Preto vedúce víťazné mocnosti pre elimináciu národných rozporov, vytvorili systém medzinárodných zmlúv (ktorými si zabezpečovali aj vplyv), ktoré obsahovali určité záruky pre menšiny a tiež menšinové práva nástupníckych štátov.

Ochrana menšín alebo tzv. menšinový problém, bol dovtedy pokladaný za vnútornú záležitosť toho-ktorého štátu, a iné štáty do toho nemohli zasahovať.

Už v období 1. svetovej vojny sa objavila koncepcia sebaurčovacieho práva národov. Menšiny pred prvou svetovou vojnou boli tiež chránené. Rozdiel bol len v tom, že už tento problém nebol len problémom vnútorných vecí daných štátov, ale problémom medzinárodným.

(V Uhorsku došlo k vlne oslobodzovania národov. Rakúsko-Uhorská monarchia sa rozpadla nielen pod vplyvom Trojspolku, ale aj pod vplyvom pohybov utláčaných národov v monarchii, ktoré rozkladali monarchiu zvnútra.)

28. októbra 1918 vznikla ČSR ako mnohonárodnostný štát. Štátotvorným národom bol československý národ, ktorý existoval len právne nie reálne.

Od konca 1. svetovej vojny, resp. od Parížskej mierovej konferencie v roku 1919 sa menšinový problém stal medzinárodným problémom a novým inštitútom medzinárodného práva.  Podkladom sa stali mierové zmluvy. (medzinárodné zmluvy).

Chceli totiž prijať také záruky, ktoré by garantovali stabilitu.

Účinnou zárukou mal byť systém medzinárodnoprávnej ochrany menšín národnostných , rasových, náboženských a jazykových. Celé spoločenstvo sa zaviazalo, že bude zachovávať štandardy. A medzinárodné spoločenstvo – Spoločenstvo národov malo právo dohliadať na to, ako sa princíp ochrany v jednotlivých štátoch dodržiava a zachováva.

Kategórie medzinárodných zmlúv:

1. väčšie zmluvy – uzavreté medzi štátmi, ktoré patrili do skupiny Dohodových štátov a Trojspolku, obsahovali len rámcové ustanovenia, v rámci ktorých sa riešil menšinový problém.
2. menšie zmluvy – detailnejšie sa v nich rozpracovali rámcové ustanovenia väčších zmlúv.

Medzi zmluvy, ktoré boli prijaté patrili:

1. Saintgermainská mierová zmluva (s nemeckom, či rakúskom?)
2. Zmluva trianonská – medzi dohodovými štátmi a Maďarskom (ktorá dosiaľ tvorí problém)
3. Versailská mierová zmluva

Všetky zmluvy, ktoré obsahovali menšinovú problematiku boli značne podobné, charakter týchto zmlúv sa stal súčasťou aj Predmníchovského Československa.

Tým, že nástupnícke štáty prevzali tieto záväzky k menšinám, neznamenalo, že išlo o obmedzenie suverenity. To, že nástup. Štáty prijali tieto záväzky, znamenali aj protiplnenie za to, že vznikli.

Žiadna z týchto medzinárodných zmlúv neumožňovala menšinám, aby dostali štatút akýchsi nových subjektov medzinárodného práva. Menšinové práva sa nerealizovali ako kolektívne práva. Ak by sa umožnilo kolektívne právo menšinám, znova by došlo k napätiu medzi národmi a o snahám o autonómiu. Základom práv je individualita, nie kolektivita. Medzinárodné práva neustanovovali, aby menšiny (okrem podkarpatskej rusi) mohli získať štatút štátu. Boli im zabezpečené také práva, aby si mohli vytvoriť samosprávne územné jednotky.

Výnimkou tohto princípu bolo postavenie Podkarpatskej rusi, pretože Saintgermainská mierová zmluva vo svojich ustanoveniach zakotvovala rusínsku autonómiu – hovorilo sa o štátoprávnom postavení Podkarpatskej rusi. Toto právo bolo legitímnym právom, i keď sa nikdy nerealizovalo.

Všetky medzinárodné zmluvy zabezpečovali pre všetky menšiny:

1. aby neboli utláčané
2. zabezpečovali ochranu života menšín
3. aby menšiny mohli vykonávať ľubovoľné dovolené náboženstvo
4. mali právo používať svoj jazyk:

1. v súkromnom styku
2. pri obchodných rokovaniach
3. náboženských úkonoch
4. aj pri iných prejavoch

Avšak nemali právo používať ho:

- súdnom konaní. Museli používať a ovládať náš jazyk, pretože ináč by nedostali štátne občianstvo.

- pri styku s úradmi

Československo podpísalo 2 medzinárodné zmluvy:

1. Väčšiu Saintgeramainskú zmluvu – ktorá sa stala súčasťou ČS právneho poriadku, ako zákon 507/1921, rámcová zmluva. Je všeobecnejšia ako menšia S Z. Hovorila, že v ďalšej menšej S Z sa prijmú ustanovenia o ochrane záujmov tých obyvateľov štátu, ktorí sa líšia rasou, náboženstvom a jazykom.

2. Menšiu Saintgermainskú zmluvu - prevzatá ako zákon 508/1921 – a táto zmluva nadväzuje na Väčšiu S Z a je konkrétnejšia ako Väčšia S zmluva.

V hlave 1. článok 1:

sa hovorilo o tom, že všetky ustanovenia Menšej S Z budú rozpracované v základoch ČS štátu. A znamenalo to, že žiadna právna norma, ani žiadny právny úkon orgánu ČSR nebudú v rozpore s ustanoveniami menšej S Z a že všetky záväzky sa musia premietnuť do právneho poriadku predmníchovskeho ČS a to vydalo veľa právnych noriem, ktoré upravovalo menšinový problém.

V článku 2:

sa hovorilo, že ČSŠ sa zaväzuje vo vzťahu k všetkým obyvateľom zabezpečiť: - neobmedzenú ochranu života a slobody bez ohľadu na pôvod, štátne občianstvo, jazyk, rasu alebo náboženstvo.

Ďalšie články upravovali len zmluvy o postavení štátnych občanov a všetkým československým štátnym občanom zabezpečovala:

5. rovnosť pred zákonom
6. pri používaní práv
7. prístup do orgánov úradov verejnej služby
8. výkon povolania živnosti
9. akéhokoľvek miestneho jazyka pri miestnych a súkromných rozhovoroch

Hovorilo sa aj o tom, že si môžu vytvárať vlastné knižnice, školstvo, ústavy s podmienkou, že si tieto ustanovizne bude samo hradiť.

Rozhodujúce sú časti článkov – 10 – 13 Menšej S Z, kde je vyjadrený záväzok, že nástupnícky štát ČS umožní vytvorenie samosprávneho územia Podkarpatskej rusi, s tým, že nemuselo používať tento názov /mohli sa nazývať Rusínsko/

ČSR považovaný za štát vo vzťahu k menšinám poskytujúci nadštandardné podmienky a toto postavenie pretrváva až dodnes

V článku 10 hovorí, že Podkarpatské územie má byť v budúcnosti  Československým štátom organizované ako samosprávna jednotka.

Hoci forma nebola špecifikovaná, nemohla to byť forma, ktorá by mohla narušiť územnú celistvosť ČSŠ.

V čl. 11. uvedené znaky samospráva:

1. Podkarpatská rus v rámci samosprávneho postavenia mala mať samosprávny snem s pôsobnosťou zákonodarnou pre územie PR, ale len vo veciach: - jazykových, - vyučovacích, náboženských, - riadenia miestnej samosprávy.

Vo všetkých iných otázkach mala túto právomoc, ale len prípade a za predpokladu, že tieto právomoci budú presunuté na tento snem Národným zhromaždením – najvyšším zákonodarným orgánom ČSR.

2. Formálnou hlavou tohto územia mal byť Guvernér, menovaný prezidentom ČSŠ, a zodpovedný za výkon funkcie výhradne Samosprávnemu snemu Podkarpatska /zákonodarný orgán/ hoci ho menoval prezident.

3. Všetci úradníci, ktorí mali spravovať toto, územie mali pochádzať z radov jeho obyvateľstva, s trvalým pobytom na danom území a s ich občianstvom resp. národnoťou.

4. čl. 13. zaručoval, že územie PR bude spravodlivo zastúpené v najvyššom zákonodarnom orgáne ČSŠ – v Národnom zhromaždení

(Spravodlivosť sa nerovná právo. Je to pojem vágny, skôr citového charakteru. Je nemerateľný, nemá konkrétne prvky.)

     Títo zástupcovia nebudú môcť hlasovať v prípadoch, keď sa bude hlasovať o záležitostiach Podkarpatskej Rusi. Boli to isté poistky pre ČS štátnu moc.

Menšia S Z hovorila o samosprávnom sneme, ale bližšie ho nešpecifikovala. Všetky znaky /podľa teórie štátu a práva/ hovorili a vykazovali nie o samosprávnom postavení, ale o autonómii. (jazykovej, kultúrnej)

Jednalo sa o útvar autonómneho typu jazykovej, kultúrnej s čiastkami autonómie správnej.

V Menšej S Z sa hovorilo, aké garancie sa poskytnú na to, aby táto samospráva mohla existovať. Formálno-právne zakotvovala možnosť sťažnosti pri nerešpektovaní záväzkov.

Vzťah k menšinovým záväzkom po 1. sv. vojne

Organizácia Práva národov mala garantovať práva minorít.

Boli zrealizované kroky, ktoré mali chrániť dodržiavanie tých práv, ktoré boli zakotvené v Medzinárodných zmluvách.

Garanciu na dodržiavanie medzinárodných záväzkov prevzala Spoločnosť národov, pri ich nedodržiavaní mohla prostredníctvom Rady spoločnosti národov zasiahnuť, no najprv musela daná minorita podať podnet Rade spoločnosti národov /alebo stálemu súdnemu dvoru/, kde bolo konkretizované porušovanie záväzkov vo vzťahu k menšinám, ak mal byť prerokovaný, podnet musel podať niektorý z členov Rady Spoločnosti národov. Podanie nesmelo byť anonymné. Štát, na ktorý bola sťažnosť podaná mal v lehote 3 týždňov vyjadriť pripomienky sťažnosti – (to boli dve podmienky)

Ak štát, voči ktorému sťažnosť smerovala, odmietol túto sťažnosť ako nepodstatnú, tak sa tomu Súdny dvor nevenoval. Ak sa vyjadril, nastupovalo ďalšie konanie, ale zástupcovia danej minority, sa nemohli zúčastniť konania. Daný štát sa mohol vyjadriť.

Medzinárodné právo (rada spoločnosti národov) neobsahovala žiadne sankcie voči takémuto štátu.

2. Čechoslovakizmus a slovenská otázka

ČSŠ mal špecifickosť – Čechoslovakizmus – Fikcia – žiadny československý národ neexistoval.

Tento národ nie je spätý len so vznikom ČSŠ, ale aj s národným obrodením.

Rakúsko-Uhorsko – bol mnohonárodnostný útvar a neriešenie tejto situácia narúšalo stabilitu.

ČSR mala po vzniku (28. októbra 1918) mnoho problémov s menšinami, pretože vznikol ako mnohonárodnostný štát, aj keď Masaryk a Beneš tvrdili, že tento štát mnohonárodnostný nie je, ale že je prevažná väčšina československého národa a 3 milióny príslušníkov menšiny.

Dohodové štáty sa snažili, aby sa R-U zachovalo, lebo predstavovalo „Žandára“ strednej Európy. Prevažovala mienka za jeho zachovanie, argumentovali tým, že v jednonárodnom štáte ČSR nebudú vznikať národnostné trenice a teda bude stabilný.

(po roku 1918 došlo k národnému oslobodeniu Čechov a Slovákov.

Mala sa presadzovať teória Čechoslovakizmu aj po vzniku ČSR? Nie, táto teória bola potom využitá na potláčanie Slovákov z Pražských vládnych kruhov.

(Masaryk nemohol prezentovať to, že je to štát mnohonárodnostný a tak sa v programovom vyhlásení od r. 1914 stále hovorilo len o českej štátnej národnosti.)

Chceli obnoviť český štát s tým, že Slovensko sa iba pripojí. Slováci nemohli vychádzať len z prirodzeného práva. Slováci mali získať postupne lepšie štátoprávne postavenie (možno autonómiu) (v ČSŠ)

Čechoslovakizmus bola strategická koncepcia, aby dohodové mocnosti videli, že to bude znova mnohonárodnostný štát. Znamenalo to, že ČSŠ na základe koncepcie Čechoslovakizmu vznikol tak, že Čechoslováci tvorili 65,5 % obyvateľstva, Nemci 23,4% Maďari 5,6%, Židia 1,3%, Poliaci 0,6% , Rusi viac ako 3%.

Na platforme ČS stál Štefánik. Predstavitelia Slovenskej ligy v USA stáli veľmi tvrdo proti Čechoslovakizmu. Nevýhoda spočívala v tom, že Slovensko malo dokonca horšie postavenie ako menšiny, pretože tie mali garantované práva. Otázka reálnej existencie SR národa sa nepovažovala za národnostný problém. Boli súčasťou ČSR , ale neboli ako subjekt práv, lebo ako národ sa neuznával. Mal nevýhodu aj ekonomickú. Ekonomická výhoda vyplývala z toho, že Česká krajina patrila k Rakúsku – priemyselnému a ekonomicky vyspelejšiemu a SR – k Uhorsku – nie tak ekonomicky vyspelému.

Slovenskí politickí predstavitelia sa nevedeli presadiť. Náš predseda vlády Hodža nevedel po slovensky. Český politický tábor nedovoľoval slovenčinu. Nerovnosť medzi SR a ČR sa prejavoval tak v štátoprávnom vývoji ako aj v ekonomickom vývoji.

Výhoda: ak by neexistovalo ČSŠ, dnes by SR bolo súčasťou Maďarska. Nenastávala žiadna násilná čech. V Období predmníchovského ČS mal podobu českého nacionalizmu.

Kultúrna a politická vetva tvrdila, že Slovenská veda je zaostalejšia a preto by mal ten „múdrejší“ rozhodovať.

Zbytky priemyslu sa demontovali z SR do ČR časti, a rozhodlo sa, že SR bude poľnohospodárskou zásobarňou.

Po 1918 SR nemalo ani vlastnú inteligenciu (pretože bolo pomaďarčené)

Prichádzala sem česká inteligencia a vytvárala slovenskú inteligenciu.

Avšak zostali tu príliš dlho a zabrali všetky dôležité miesta a rôzne posty.

Jediná strana (hlinkova?), ktorá bojovala proti čechizmu, predložila 3 návrhy na autonómiu slovenska, ale ani jeden neprešiel..

Na zánik ČSR mali veľkú zásluhu nemci aj maďari.

3. Všeobecná ochrana menšín v Československom právnom poriadku

V porovnaní s ostatnými krajinami bol ČSŠ (1918 – 1938) štátnym útvarom, kde menšiny mali nadštandardné práva v porovnaní s ostatnými nástupnickými štátmi.

Väčšinu záväzkov sa ČSŠ snažil splniť, napriek tomu, tie najväčšie menšiny (nemecká a maďarská) neboli s takouto situáciou spokojné.

Dôvod bol, že ¼ ČS občanov sa hlásili k nemeckému obyvateľstvu a obývali kompaktné územie, a do vzniku ČSŠ boli vládnucim národom v Rakúsko-Uhorskej monarchii.

To isté sa vzťahovalo aj na maďarské obyvateľstvo – menšinu, ktorá bola do 1918 panujúcim národom. V Uhorskej časti monarchie Maďari vôbec nerešpektovali žiadne menšiny a presadzovali tvrdú maďarizáciu.

Obidve menšiny vyvíjali snahu o destabilizáciu štátu a čakali na príležitosť rozbiť ho.

Stabilita vojnového Č-S nebola narúšaná len rozpormi medzi Čechmi a Slovákmi, ale aj odporom národnostných menšín.

Maďari a Nemci patrili pred vznikom ČSR (1918) v R-U štáte k vládnucim národom, je pochopiteľné, že neboli so svojim postavením spokojní

Nemci – tvorili počtom 2 najväčšiu nacionálnu skupinu v štáte. Obývali najmä priemyselne rozvinuté oblasti štátu v pohraničných oblastiach štátu, tvorili tu nielen dominantnú skupinu ale mali aj rozhodujúci finančno–ekonomický vplyv.

Maďari – obývali najmä poľnohospodárske kraje južného Slovenska, len malý zlomok sa venoval priemyslu. Ich jednotiacim aspektom bol pohľad na ustanovenia Trianonskej zmluvy, považovali ju za ničím neodôvodené rozbitie ich veľkej vlasti a násilné odtrhnutie od koreňov svojho pôvodu. Asi najnepredstaviteľnejšie pre nich bolo dlhodobejšie zotrvanie v ČSR, považovali to len za dočasnú situáciu, požadovali obnovenie predvojnového štátu.

Ukrajinci – žili na území Východného Slovenska, v podstate sa zaoberali výhradne poľnohospodárstvom. Na rozdiel od Nemeckej menšiny, nemala k ČSŠ odmietaný postoj, naopak, považovali to za niečo lepšie ako Uhorský štát do r. 1919.  Názorove boli podporovaní inteligenciou. A dospeli k tomu, že ten život bude podstatne lepší aj pre nich.

Poliaci – v Predmníchovskom ČS sa koncentrovali v okolí Tešína. Živili sa najmä prácou v baniach a v priemysle. Neboli takí viazaní národno-štátne ako predošlé skupiny a preto s nimi neboli problémy.

Po vzniku samostatného Č-S štátu dochádza k implementovaniu medzinárodných zmlúv do zmlúv ČS.

Tie však boli iba prvým krokom a tvorili len smernicové predstavy, ktoré mali byť podkladom pre následné detailnejšie rozpracovanie. Podrobnejšie boli rozpracované vo veľkom množstve právnych predpisov. Tieto normy neboli vydané ihneď po vzniku ČSŠ, neboli vydané ako jeden komplexný blok.

Do r. 1920 sa v Č-S – stále používali právne normy upravujúce postavenie menšín rakúske alebo uhorské. Slováci prevzali Uhorské a Česi Rakúske.

Ochrana práv menšín podľa ústavy 121 z roku 1920 (ústavný zákon č. 121/1920 Zz)

-základná právna ochrana menšín bola obsiahnutá v ústave a to v paragrafoch 128 – 134

§128 odsek 1.2 – garantoval rovnosť pred zákonom, občanom Č-S republiky pri používaní občianskych a politických práv so zvýraznením, že existujúce rozdiely v náboženskej viere, vyznaní, jazyku nie sú prekážkou ak ide o prístup do verejnej služby, k úradom, hodnostiam...

10. tieto ustanovenia korešpondovali s článkom 7 Menšej S Z
11. odsek 4 – bola tu obsiahnutá osobitná výhrada pre štátnu moc_ ustanovenia § 128 odsek 1. a 2. nedotýkajú sa práv, ktoré štátnym orgánom prislúchajú, či už podľa platných alebo v budúcnosti vydaných predpisov z dôvodov verejného poriadku, štátnej bezpečnosti a účinného dozoru, môže ísť len o obmedzenie, porušenie, ale aj o zrušenie práv garantovaných menšinám, môže k nemu dôjsť len z určitých dôvodov, o ktorých rozhoduje štátna moc.
12.  

Ústava položila aj základy jazykového práva, stalo sa to tým, že ústava striktne zakotvila vydanie osobitného zákona, ktorý by jazykové práva vypracoval a mal neoddeliteľnú súčasť ústavy.

§130 zakotvoval štátnym občanom Č-S bez ohľadu na ich národnostnú príslušnosť, zabezpečenie práva na používanie svojho jazyka a výkon svojho náboženstva, pri prevádzkovaní náboženských zariadení, výchovných zariadení, sociálnych zariadení....

§131 – zaručoval deťom Č-S štátnych občanov používajúcich iný jazyk (za podmienky existencie značného zlomku ich počtu) vo verejnom vyučovaní poskytnúť primeranú príležitosť, aby mohli absolvovať vyučovanie vo vlastnej reči, pri zachovaní povinnosti, naučiť sa reč československú

Právne vágny termín – znamenal nízky stupeň právnej istoty nielen z legislatívnej stránky, ale aj zo stránky aplikácie zákona úradnou mocou.

§132 – riešil materiálne zabezpečenie obyvateľov pri použití prostriedkov z verejných fondov, aj tu sa menšinám, či už náboženským alebo národnostným zabezpečoval primeraný podiel na používaní tohto materiálneho zabezpečenia.

§134 – hovoril o zákaze násilného odnárodňovania, pod odnárodnením ústava rozumela činnosť, na základe ktorej je niekto nútený stať sa príslušníkom iného národa (za odnárodňovanie sa nepovažovalo nenásilné propagovanie určitej národnosti)

§106 – zakotvoval pre obyvateľov Č-S rovnosť pri ochrane ich života a slobody bez ohľadu na pôvod, štátnu príslušnosť, jazyk, rasu a náboženstvo.

Na základe týchto ustanovení vyplýva, že Č-S štát patril do skupiny štátov s vysokou mierou demokracie, či už v spoločnosti, alebo právnom usporiadaní (a to aj napriek odlišnému vývoju niektorých jeho susedov)

Hoci ústava z r. 1920 zakotvovala ochranu akýchkoľvek menšín, najviac sledovanú a veľmi citlivú skupinu tvorili práva národnostných menšín, preto bolo veľmi potrebné zistiť národnostné zloženie obyvateľstva.

Počas predmníchovského obdobia štátnosti došlo 2 x k sčítaniu obyvateľstva na základe zákona 156/1920 Zz. o sčítaní ľudu.

Pri 1. sčítaní overením príslušnosti k národnosti bol poverený sčítací komisár, osoby, ktoré nepatrili k členom rodiny, ale s rodinou žili v spoločnej domácnosti mohli sa voľne prihlásiť k národnosti. Každá dospelá osoba si určovala národnosť sama. V prípade rodinných príslušníkov určovala hlava rodiny príslušnosť k národu a to nielen sebe, ale aj nedospelým osobám a osobám duševne chorým, ak sa niekto prihlásil k dvom národnostiam, čo bolo vyslovene zakázané, alebo ak sa niekto vôbec neprihlásil, jeho príslušnosť určoval materinský jazyk,  lebo definícia národnosti neexistovala.

Pri 1. sčítaní, bol základným kritériom materinský jazyk, ale aj vonkajšie znaky: spôsob výchovy detí, - miesto dlhodobého pobytu

Pri 2. sčítaní – sa už v právnej úprave hovorilo o jazykovej príslušnosti a jazykovej znalosti.  Existovala výnimka, kedy sa osoba mohla prihlásiť k inej národnosti ako jej určoval materinský jazyk a to v prípade, ak osoba nehovorila materinským jazykom ani vo svojej rodine, ani v domácnosti kde žila a plne ovládala jazyk národnosti, ku ktorej sa chcela prihlásiť.

Židia sa mohli prihlásiť k židovskej národnosti.

Novú podobu mala úprava národnosti detí do 14 rokov, ich národnosť sa určovala zásadne podľa národnosti rodičov, v prípade rozličnej národnosti rodičov, dieťa získalo národnosť rodiča, ktorý sa o dieťa staral, ak sa starali obaja, tak po otcovi, pri nemanželských deťoch po matke.

4. Jazykový zákon a menšinové práva