Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Konštantína Filozofa / Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva / sociálna politika

socialna_politika_i.doc (socialna_politika_i.doc)

PhDr. Miroslav Tvrdoň                        Sociálna politika I., II.

      Slovenská republika nastúpila po r.1989 cestu, ktorá priniesla pre celú našu spoločnosť množstvo

  zmien s citeľným dopadom pre občana predovšetkým v sociálnej sfére. S tým súvisiace zmeny

  spoločenského systému si akútne vyžadovali jasnejšie a dôraznejšie formulovať nové a  často aj          

  bazálne východiskové princípy ekonomickej a sociálnej politiky novovzniknutého štátu.

  1. Slovenská sociálna politika a aj naše snahy v oblasti transformácie boli predznamenané Uznesením vlády SR č. 944 z 12. decembra 1995, kedy bola schválená Koncepcia transformácie sociálnej sféry SR. V súlade s  týmto uznesením „zmeny v sociálnej sfére musia smerovať k rozvoju úrovne sociálnych a ekonomických práv občanov v duchu princípov prechodu od štátneho paternalizmu k  sociálne spravodlivejšej spoločnosti, pri zohľadnení možností spoločnosti daných úrovňou ekonomiky, t. j. pri rešpektovaní princípu ekonomickej únosnosti.“

   Sociálne zabezpečenie teoreticky zahrňuje tri typy sociálnych inštitúcií:

      1. sociálne poistenie

      2. štátna sociálna podpora

      3. sociálna pomoc

  Potreba oficiálnych zmien v sociálnej oblasti, ako napríklad zmeny:

 - v legislatívnej oblasti, v ktorej prijatiu významných legislatívnych noriem (zákon o  sociálnom poistení, o štátnej sociálnej podpore, o zamestnanosti a o sociálnej pomoci) predchádzala verejná diskusia o sociálnej reforme, o tvorbe záchrannej sociálnej siete a o transformácii sociálnej  sféry,

 - v systéme centralizovaného riadenia a paternalistického fungovania štátu na decentralizovanú, diferencovanú sociálnu pomoc so širokou možnosťou realizácie rôznych subjektov s pestrou ponukou služieb, ktoré sa orientujú bližšie na  klienta s rešpektovaním jeho jedinečných podmienok,

 - v administratívno - byrokratickom prístupe založenom len na finančných dávkach, bez účinnej koncepcie ďalšej diferencovanej pomoci, so snahou využitia neoddeliteľnej  súčasti práce s človekom  poradenstva.

     V rámci skúmania sociálnej oblasti môžeme rozlišovať tri základné intencionálne sa podmieňujúce kategórie a východiskové pojmy:

    A) sociálny systém

    B) sociálna politika

    C) sociálna práca
   Pojem sociálny je v súčasnosti veľmi často používaný v  súvislosti s aktuálnym stavom životnej úrovne obyvateľov, ale aj v súvislosti s konkrétnymi životnými situáciami jednotlivcov, skupín či komunít. Ide vo všeobecnosti  o široké ponímanie jednotlivca vo vzťahu k spoločnosti a nielen vo vzťahu k sociálnej pomoci ako súčasti sociálneho zabezpečenia občanov

Výraz sociálny je používaný v rôznych významoch:

-  vzťahujúci sa na ľudskú  spoločnosť, týkajúci sa vzájomných  vzťahov ľudí, spoločenský,

-  týkajúci sa zlepšovania spoločenských pomerov, majúci tendenciu zlepšovať spoločnosť,

-  týkajúci sa hmotného zabezpečenia  jednotlivcov v spoločnosti.

Š. Strieženec uvádza, že pojem „sociálny“ používame pracovne ako :

 - ,,spoločenský, týkajúci sa spoločnosti, spoločnosťou podmieňovaný, spoločensky záväzný,

 - spoločensky normatívny, slúžiaci spoločnosti,  prospešný spoločnosti,  

 - týkajúci sa životných podmienok, životnej  úrovne,

 - vyjadrujúci životné istoty, podmienky,

 - vyjadrujúci blaho a dobro spoluobčanov a spoločnosti ako celku,  

 - vyjadrujúci pomoc (pomoc sociálna),    

 - vyjadrujúci spolucítenie.  

Dnes môžeme výraz sociálny, ponímať vo viacerých rovinách:

 1.relating to society or its organization“ (ako vzťahy v spoločnosti, alebo jej organizovanie, prípadne usporiadanie)

 2. „concerned with the mutual relations of human beings or of classes of human beings“ (ako  vzájomne obojstrannú  starostlivosť o ľudské existencie jednotlivcov alebo ich spoločenské vrstvy)

 3. „living in organized communities“ (ako život v organizovanom spoločenstve, komunite, alebo spoločnosti)

 4. „needing companionship“ (ako spoločenská potreba, núdza, tieseň)

 5. „living together in organized communities (ako spoločná existencia, živobytie v organizovaných komunitách, spoločnostiach)

Pojem systémový, systém sa často vysvetľuje ako protiprúd k narastajúcemu rozdeleniu vied v rámci

vysoko špecializovaných čiastkových disciplín. Systém je tak možné chápať ako jeden integračný výkon, službu rôznych vedeckých disciplín, ktorá posúva do popredia štrukturálne podobnosti svojho

predmetu. „Už samotný pojem systém ukazuje orientáciu na pomery nasmerované k sebe, na vzťahy,

ktoré sa menia a z ktorých vzniká neskôr celok so svojimi špecifickými vlastnosťami.“1

[1] HOLLSTEIN-BRINKMANN, H. : Sociálna práca a systémové teórie, Trnava, SAP, 2001, s. 15

  V pojme systém môžeme nájsť teda odstupňovanie celkov a častí, ktoré umožňujú rozličné

roviny pozorovania:  ak sa pohybujeme v hierarchii späť, môžeme dostať detailné vysvetlenie systému. Pri pohľade do hierarchie dopredu, môžeme získať hlbšie pochopenie jeho významu. Takáto charakteristika potom predstavuje rozšírený pojem systému, ktorý obsahuje tri uvedené dimenzie. "Systém je len v tom prípade usporiadaný celok,  keď:     a) dokumentuje určité funkcie ako vzťahy medzi

       jednotlivými atribútmi,

  b) pozostáva z elementov, prípadne subsystémov,  

       ktoré sú pomocou relácií spojené navzájom do  

       jednej štruktúry,

  c)  je na určitom stupni od svojho okolia

       ohraničený, prípadne sa vyčlení z nejakého

       supersystému."[1] [1] Tamtiež.

     Jensenova teória teda predpokladá, že sociálny systém musí akceptovať realistickú

pozíciu poznania, vychádzajú z ľudského zážitku a konania, čo však neodporuje teoretickému predpokladu poznania vonkajšieho sveta. O tom nás experiencia v oblasti pôsobenia profesionálnej sociálnej práce na Slovensku skúsenostne presviedča predovšetkým od roku 1990.

             N. Lühmann sa nazdáva, že potom „ako komponenty sociálnych systémov sa uznávajú komunikácia a jej pričlenené konanie. Gerhard Roth  vníma sociálne akty ako komponenty systému. Podľa neho sa musia chápať sociálne činy vždy ako činy, ktoré sú viazané na existenciu konajúcich indivíduí. Ako sociálny systém definuje M. Hejl skupinu živých systémov (napr. ľudia), ktoré vytvorili spoločnú realitu, a tým i zmysluplné konanie a komunikáciu“.

                Sociálny systém v našom ponímaní má pomerne silný medzinárodný akcent, z toho dôvodu medzinárodné vzťahy, dokumenty a konvencie predurčujú určité vonkajšie prostredie pre fungovanie sociálnych systémov v jednotlivých krajinách. Sociálny systém a medzinárodné vzťahy majú aj v rámci predmetu skúmania viacero spoločných prvkov. (viď. Obr. č.1)

Z obrázku vyplývajú pomerne špecifické interakcie jednotlivých oblastí - sfér.

 a) Duchovno-kultúrna sféra predstavuje  zvyky, tradície, právo, náboženstvo,morálka .  

Má spravidla národný charakter, čiže čo je „normálne“ a prirodzené pre jeden národ,

nemusí byť také pre iný. Z dôvodu značných  rozdielov v spôsobe života,  a zvykoch.  

Slovania sa javia ako mierumilovní, pohostinní, Taliani temperamentní, Angličania chladní...

1. Ekonomická sféra je sférou výroby

     a) služieb, ekonomických vstupov a výstupov. Cieľom je uspokojovanie ekonomických potrieb obyvateľstva s tendenciou zachovania primeranej úrovne života, čo nie každý však zvláda na základe objektívnych alebo subjektívnych príčin a spadá tak do skupiny sociálne potrebných t.j. klientov sociálnej práce.

     c) Sociálna sféra je podmienená sociálnym rozvrstvením obyvateľstva, charakterom sociálnych procesov a javov v spoločnosti. Je to sféra vzťahov a ľudských interakcií, kde každý je členom mnohých spoločenských skupín, pričom zastáva množstvo sociálnych pozícií a k nim prislúchajúcich sociálnych rolí. Do sféry sociálnej ako sociálneho systému zaraďujeme aj pojem sociálna politika a sociálna práca

1. Politická sféra, ktorá vytvára politické predpoklady pre fungovanie ostatných sfér spoločnosti. Politika znamená moc, moc riadiť a zasahovať do všetkých sfér spoločnosti. Ide predovšetkým o zásahy uvedomelé.

  Usporiadaná spoločnosť funguje ako systém, ktorý je:

a)   otvorený a priepustný v rámci systému.b)  dynamický, meniaci sa v každej spoločnosti,
c)  je však priepustný aj vo vzťahu k iným spoločenským systémom a kultúram.

  Celkový sociálny dosah globalizácie na človeka je, že na jednej strane vytvára množstvo nových, doteraz nepoznaných možností. Svet sa akoby „zmenšil“, no na druhej strane množstvo informácií a rastúce nároky človeka pohlcujú a vyčerpávajú. Následne často dochádza aj k negatívnemu efektu „workholizmu, alebo k „podnikateľskému syndrómu“.

Sociálna politika a jej princípy a funkcie :

  Adjektívum ,,politický“ a substantíva, ktoré ho sprevádzajú (politikum, politickosť, politika), nie je možné bezproblémovo interpretovať. Termíny politika, politický sa etymologicky odvodzujú z gréckeho politika (umenie spravovať), politea (štát), či politikos (činiteľ, pracovník), v priebehu svojho vývoja však prešli viacerými sémantickými premenami.

  Max Weber, politiku vo všeobecnosti definuje ako „úsilie o podiel na moci alebo o ovplyvňovanie deľby moci, či už medzi štátmi, prípadne v rámci jedného štátu medzi skupinami ľudí, ktoré zahrňuje. V politike teda ide o ,,rozdelenie moci, jej udržanie, alebo presun.“[1] C. W. Mills, tvrdí, že: ,,každá politika je boj o moc a základnou formou moci je násilie.“[2] Politika sa chápe ako ,,kombinácia rozhodnutí“.

[1] Weber, M.: Politika ako povolanie, Bratislava, 1990, s. 11

     [2] Mills, C. W.: Mocenská elita, Praha, 1966, s. 213

  Politika je podľa Š. Strieženca označením na vládnutie štátu v protiklade k ostatným formám spoločenského života (správa, súdnictvo, umenie), je to činnosť verejná, zorientovaná na proces zámerného regulovania, ovplyvňovania konania jednotlivcov, skupín a inštitúcií.

  I. Tomeš považuje slovo politika za veľmi ambivalentný pojem.[3] Všetci mu rozumieme, avšak ťažko ho definujeme.

[3] Ambivalentnosť politiky chápe I. Tomeš v práci: Sociální politika teorie a mezinárodní zkušenost, skôr v polohe explanačnej ako definičnej.

A. Müller ju považuje za pleonazmus, lebo „každá politika je svojím spôsobom vo všeobecnosti sociál-        

na, teda je činnosťou spoločenskou, orientovanou  na ,,societas““.[4] Spojenie slov „sociálna politika“

poníma I. Tomeš skôr ako úsilie jednotlivých sociálnych subjektov o zmenu alebo udržanie a fungovanie        

svojho alebo iného (štátneho, obecného) sociálneho systému. Za výsledok tohto úsilia považuje činnosť (fungovanie) alebo zmenu (transformáciu) systému, ktorý sa prejavuje rozhodovaním  alebo nerozhodovaním a činnosťou alebo  nečinnosťou sociálnych subjektov.

[4] Müller, A.: Úvod do vedy o politice, LUNARION, Praha, 1991, s.73

Sociálne problémy vznikajú od samotného vzniku ľudskej existencie a to z viacerých dôvodov:

1. sociálno-politických (či už vo vnútroštátnom, alebo v medzinárodnom, globálnom kontexte).
2. biologických (detská bezmocnosť, starecká slabosť, invalidita, telesný postih, choroba,...).
3. hospodársko - sociálnych (fenomén biedy, bezdomovci, nezamestnanosť, kriminalita, ako aj ďalšie sociálno patologické javy...).
4. psychických, ktoré veľmi často podmieňujú tzv. materiálne prapríčiny (neurózy, alkoholizmus, závislosť na drogách,...).

Hovoríme o sociálnej politike:

    Aktívnej (perspektívnej), alebo politike „ex ante“, ktorá má výrazne preventívny charakter.

---- Pasívnej (retrospektívnej), alebo politike „ex post“, ktorá má skôr intervecionistickú a sankčnú

    povahu.

  Spoločnosť ako taká, počas svojho vývoja pomerne dlho ponímala rôzne individuálne existencie, alebo postihnutia jedincov ako ,,osud“, ,,božiu vôľu“. V pozadí stál vplyv kresťanstva, ktoré od začiatku namierilo ľudské vnímanie na utrpenie druhých, pričom paralelne s tým neutralizovalo väčší  záujem o sociálnu nespravodlivosť.

Až v 19. storočí sa etablovala sociálna politika za  pomoci dvoch aspektov:

 a)prostredníctvom jednotlivcov (sociálni utopisti, teológovia, liberálni demokrati,  vedci),

 b)prostredníctvom formujúceho sa robotníckeho hnutia, neskôr ako súčasť novej politickej  stratégie štátu.

Niektoré pohľady a interpretácie sociálnej politiky:

1) Sociálna politika je vymedzená ako praktická snaha, aby spoločenský celok bol usporiadaný čo najideálnejšie. Je chápaná ako súhrn zásad smerujúcich k odstráneniu alebo zmierneniu „nedostatkov spoločenského života.“ Sociálna politika nie je obdobou iných politík (napr. finančnej). Je to skôr súhrn morálnych hľadísk a ich uskutočňovanie.

2) Pod sociálnou politikou sa často chápe snaha po zdokonalení spôsobu života. Ch. Gide považuje politickú ekonómiu za vedu o sociálnej užitočnosti a sociálnu politiku za vedu o sociálnej spravodlivosti.

3)Prof. Engliš za sociálnu politiku považuje praktické snaženie o to, aby spoločenský celok „bol vypestovaný a pretvorený čo najideálnejšie. Hybnou silou sociálnej politiky nie je milosrdenstvo, ale spravodlivosť a spoločenská účelovosť.“[5] (prekl. Tvrdoň, M.)

4)Časť autorov vymedzuje sociálnu politiku ako súhrn cieľov, aktivít, prostriedkov realizácie sociálneho programu tej ktorej spoločnosti. Závisí od typu spoločenského zriadenia, triednych, politických, ekonomických pomerov a tradícií. Má preto v rôznych dobách a v rôznych spoločnostiach rôzny obsah, rozsah, plní rôzne funkcie, rešpektuje rôzne kritériá.

[5] Krebs, V. : Sociální politika, Praha, CODEX 1997, s.15.

5) Sociálna politika je niekedy chápaná ako charakter, smer, spôsob, hľadisko, tendencia politiky vôbec. Nie ako jej časť, súčasť, či odbor. J. Macek zdôrazňuje, že sociálna politika „musí prenikať celou politikou. Jedine sociálna politika môže byť predovšetkým politikou preventívnou. Musí byť však politikou pri ktorej by záujmy ľudí v spoločnosti boli uspokojované spôsobom trvale prospešným celku.“[6] (prekl. Tvrdoň, M.) [6] Tamtiež.

6) V teórii sociálnej politiky sa môžeme stretnúť aj s definíciou sociálnej politiky „cez jej dve krajné polohy - tzv. širšie a užšie chápanie.“[7] Širšie chápanie začleňuje do obsahu sociálnej politiky celú škálu oblastí spoločenského života s aktívnymi zásahmi do tejto sféry. Patrí sem: sociálne a pracovné  zákonodarstvo, politika zamestnanosti, politika v oblasti vzdelania a zdravotníctva, rodinná a bytová politika a sociálna ochrana potrebných skupín obyvateľstva. Užšie chápanie sociálnej politiky sa obmedzuje iba na ochranu a to v adekvátnej miere predovšetkým sociálne odkázaných skupín obyvateľstva.

[7] Pozri: Kolektív autorov: Základy politológie, FF UKF Nitra, 1998, s. 33-34

      Z uvedeného môžeme vyvodiť aj jej  charakteristiku, ktorú chápeme ako „riadenie procesov distribúcie a redistribúcie hmotného zabezpečenia jednotlivcov a skupín spoločnosti,“[8] a hlavné ciele sociálnej politiky, medzi ktoré patrí predovšetkým snaha prispievať k zvyšovaniu úrovne ekonomiky prostredníctvom kultivácie schopností a uplatnenia každého indivídua a snaha prispievať k humanizácii spoločnosti zabezpe-              čením dôstojného života pre celé obyvateľstvo. Niektorí autori uvádzajú aj tzv. najužšie  chápanie, prevažne ponímané v kuratívnom zmysle.

[8] Tamtiež.

Typy (modely) sociálnej politiky:

1)  Redistributívny, niekedy označovaný ako univerzalistický, s dominantnou úlohou štátu, označujeme ho ako štátno paternalistický, niekedy aj ako sociálne demokratický. Výrazne obmedzuje aktivity neštátnych subjektov. Je charakteristický pre škandinávske krajiny, Dánsko, Holandsko. Ide ale o typ blízky aj bývalej ČSSR a ostatných krajinám Východného bloku, pričom nemôžeme hovoriť o občianskom type založenom na demokracii.

2)Korporatívny, alebo výkonový, ktorý sa tiež nazýva ako konzervatívne korporatívny. Vychádza z toho, že sociálne potreby majú byť primárne uspokojované na základe pracovného výkonu a zásluh. Je založený na širšej kooperácii občanov, spravidla tiež na aplikácii sociálneho poistenia. Štát garantuje iba spoločensky uznané minimum sociálnych potrieb a vytvára priestor na pôsobenie neštátnych subjektov. K tomuto typu má blízko sociálna politika Nemecka, Rakúska, Francúzska, a pod.

3)Reziduálny, konzervatívny, alebo neoliberálny. Spolieha takmer výhradne na trh a jeho inštitúcie, niekedy na rodinu. Ak všetky tieto subjekty zlyhajú, nastupuje štátna sociálna politika, pričom zodpovednosť štátu za sociálnu situáciu občana je minimálna. Miera redistribúcie je zo všetkých typov najnižšia. K tomuto typu sa  blíži USA, Japonsko, z časti v poslednom období Veľká Británia.

  Dnes väčšinou často rozumieme vo všetkých typoch pod pojmom sociálna politika obvykle celú oblasť sociálneho poistenia, sociálneho zabezpečenia, podpory, resp. pomoci. .[9]

[9] Pozri: Müller, A.: Úvod do vedy o politice, LUNARION, Praha, 1991.

Princípy sociálnej politiky

Obvykle môžeme hovoriť až o siedmich základných princípoch, na ktorých sociálna politika spočíva a ktoré:  

  Ř stimulujú jej ciele (princíp sociálnej  

      spravodlivosti, princíp sociálnej istoty,  

      princíp sociálnej rovnováhy)  

  Ř stimulujú jej metódy (princíp sociálnej

      solidarity, princíp subsidiarity, princíp

      sebazodpovednosti, princíp participácie).

Princíp sociálnej spravodlivosti

  V chápaní princípu sociálnej spravodlivosti je rad autorov, ktorí vymedzujú zásady sociálnej spravodlivosti v nasledujúcej podobe:

  Ř každému rovnako,

  Ř každému podľa jeho potrieb - pri tejto zásade nevyhnutne vystupuje do popredia autorita, ktorá rozhoduje o tom, aké potreby sa musia uznávať a kto ich bude uznávať. V sociálnej politike pod takouto    autoritou vystupuje štát,

  Ř každému podľa jeho zásluh - zásluhy sa v súčasnosti odvíjajú od pracovného výkonu, avšak aj v tejto zásade vzniká otázka o kvalite a kvantite zásluh, ako aj o tom kto má zásluhy určovať, stanovovať ich výšku a pod.,  

  Ř zásada života - táto zásada znamená široký rozvoj, prosperitu a prospech stále širšiehopočtu skupín  ľudí, ľudského spoločenstva.  

Princíp sociálnej istoty

  Spočíva v presvedčení, že každá politika má byť podmienená cieľom, ktorý prinesie svojim priaznivcom viacej telesnej, duševnej, materiálnej istoty, bezpečnosti. Spočíva ďalej v presvedčení zaistiť občanom určitého štátu ochranu pred vonkajším nepriateľom a aj pred možnými vnútroštátnymi konfliktmi. Má tendenciu znížiť životné riziká vo všeobecnosti. Sociálne istoty sú „také nárokové, zákonné, zabezpečovacie, poisťovacie sústavy starostlivosti o občanov, ktoré sú garantované štátom.

Princíp sociálnej rovnováhy

  Ide o princíp komplexného politického myslenia, jednak zo strany štátu a jednak zo strany jednotlivca, ktoré nepreferuje žiadnu zo súčastí štátnej politiky. Teda z  toho vyplýva, že pravdepodobne najlepšou sociálno politickou koncepciou bude tzv. permanentná reforma.

Princíp sociálnej solidarity

  Tento princíp vyjadruje relácie medzi jednotlivcami v spoločnosti navzájom. Podstata solidarity teoreticky spočíva v tom, že by nemala byť výsledkom donútenia, ale dobrovoľnosti jednotlivca, skupiny a pod. V protiklade s touto konštatáciou však prax indikuje a rozlišuje solidaritu “dobrovoľnú“ a „vynútenú“ zo strany štátu.

Princíp subsidiarity

  Etymologicky subsidiarum, subsidium chápeme ako pomoc, podpornosť. Za predpokladu, že určuje princíp sociálnej solidarity vzťah jednotlivca k celku, tak potom určuje pojem subsidiarity vzťah celku k jednotlivcovi, kde ide predovšetkým o hlavný princíp sociálneho štátu. “To, čo jednotlivý človek, skupina môže vykonať z vlastnej iniciatívy a vlastnými silami, nemôže mu byť odňaté“

Princíp sebazodpovednosti

 Za prioritnú môžeme brať tézu, že každý človek je individualita s vlastnou vôľou a preto každá pomoc človeku, ktorý sa nachádza v hmotnej, alebo sociálnej núdzi v sebe implicitne aj explicitne vyjadruje tzv. pomoc k svojpomoci. Má viesť subjekt od rezignácie a pasivity ku aktivite a zainteresovanosti  riešiť svoj stav či už hmotnej, alebo sociálnej núdze.[10] [10] To považujeme za jeden z hlavných cieľov a filozofických zámerov Zákona o sociálnej pomoci č. 195/1998 viesť každého občana SR k maximálnej zodpovednosti za kvalitu svojho života.

Princíp participácie

  Základnou myšlienkou participácie tak je, že ľudia, ktorých život je ovplyvňovaný určitými opatreniami a rozhodnutiami musia mať možnosť zúčastňovať sa procesu, „ktorý ich vedie k vnútornému prijímaniu a realizácii.“[11] (prekl. Tvrdoň, M.) Človek prestáva byť pasívnym príjemcom daných opatrení a rozhodnutí. [11] Krebs, V. : Sociální politika, Praha, CODEX 1997, s. 47.

Funkcie sociálnej politiky

1. ochranná funkcia,
2. regulatívna funkcia,
3. prerozdeľovacia funkcia,
4. hospodárska funkcia,
5. spoločenská funkcia,
6. preventívna (profylaktická) funkcia,
7. homogenizačná funkcia,

stimulačná funkcia.[12]
[12] Prvou až šiestou funkciou sa zaoberá V. Stanek, A. Müller, Š.  

            Strieženec, ostatné formuluje V. Krebs.

Ochranná funkcia

Je najčastejšie chápaná ako ochrana pracovnej sily. Pritom rozoznávame ochranu pracovnej sily ako :

a) endogénnu

b) exogénnu

Regulatívna funkcia

 Táto funkcia vyjadruje povinnosť štátnej sociálnej politiky v súvislosti s princípom sociálnej spravodlivosti starať sa a dohliadať na väzby a vzťahy medzi ,,kapitálom“ a ,,prácou.“

Do popredia vystupujú mzdy, ktoré sú obvykle výsledkom:

  -  civilizačného vývoja (teda, koľko zarobím, o tom svojím spôsobom rozhodoval už môj otec a moji predkovia),  

  -  tradície a sily robotníckeho hnutia,

  -  hospodárskych úspechov miestnych podnikateľov a tvorcov materiálnych hodnôt.

Prerozdeľovacia (redistribučná) funkcia

Pod prerozdeľovaním máme na mysli konkrétne ovplyvnenie (obvykle zo strany štátu) nie primárnych, ale sekundárnych (postprodukčných) väzieb medzi ,,kapitálom“ a ,,prácou“ v prospech slabšieho z oboch partnerov. Hlavným nástrojom tejto väzby sú dane, odvody, clá a pod., t. j. presnejšie stanovenie správnych daňových a iných kľúčov, spôsob rozdeľovania výdajov z daňových a iných prostriedkov a tiež aj daňové úľavy, zvýhodnenia,teda v podstate dodatočné sociálno politicky motivované prerozdelenie prostriedkov v rámci celej spoločnosti.

Tu je ťažisko modernej sociálnej politiky. Je to dôležité nielen z hľadiska abstraktnej spravodlivosti, ale aj na základe:  

     * intertemporálneho delenia t. j. v prospech skupín, ktoré sa ešte, alebo už nezúčastňujú výrobného procesu.

     * interpersonálneho delenia t. j. v prospech chudobných na úkor bohatých, čo je v podstate jedna z prevencií otvorených potencionálnych sociálno politických konfliktov.

Hospodárska funkcia

Táto funkcia v sebe zahŕňa podľa nás prvoradú úlohu sociálnej politiky napomáhať hospodárskemu rozvoju spoločnosti. Vzťah medzi hospodárskou a sociálnou politikou sa vzájomne podmieňuje. Je zrejmá ich neoddeliteľná vzájomnáspätosť. Môžeme hovoriť o :    

     Ř primárnej závislosti sociálnej politiky na

         fungujúcom hospodárstve

     Ř novej kauzalite medzi sociálnou politikou

         a hospodárstvom štátu.

Spoločenská funkcia

  Spoločenská funkcia sociálnej politiky spočíva v trvalej ambícii povýšiť modernú sociálnu politiku nad ad hoc pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli v hmotnej alebo sociálnej núdzi. Má záujem nie iba odstraňovať nedostatky, ale predovšetkým sa snaží byť dôležitým nástrojom paralelne s hospodárskou a finančnou politikou, ktorý smeruje k postupnej zmene celého systému, resp. sociálneho subsystému.

Preventívna (profylaktická) funkcia

Vyvinula sa z pôvodnej, obmedzenej hygienickej a bezpečnostnej prevencie na rozsiahlu sociálnu t. j. spoločenskú prevenciu. vedie k prijímaniu takých opatrení, ktoré odstraňujú príčiny nepriaznivých sociálnych a kolíznych situácií a sociálno patologických javov. Jej snahou je predchádzať určitým škodám, ktoré vzniknú pri nepriaznivých sociálnych situáciách (choroba, staroba, nezamestnanosť, drogové závislosti).

Homogenizačná funkcia

Homogenizáciu nechápeme ako nivelizáciu podmienok života, ale ako proces, v ktorom spoločnosť smeruje k poskytovaniu rovnakých šancí pracovať, vzdelávať sa a pod., a to podľa individuálnych schopností a predpokladov, ktoré považujeme za prirodzené rozdiely medzi ľuďmi. Táto funkcia je považovaná za relatívne novú funkciu sociálnej politiky. Je veľmi úzko spojená s prerozdeľovacou funkciou, lebo v intenciách zámerov redistributívnych politík vyspelých krajín, je snaha smerovať „k určitému príjmovému vyrovnaniu.

Stimulačná funkcia

    Poslaním stimulačnej funkcie je vyvolávať, podnecovať a podporovať „žiadúce sociálne konanie jednotlivcov, skupín ako v oblasti ekonomickej, tak aj mimo nej.“[12] Je teda zameraná na ovplyvňovanie žiaduceho vývoja sociálno ekonomických procesov, javov a vzťahov v spoločnosti. Stimulačnú funkciu môžeme ponímať aj ako funkciu produktivity.

[12] Krebs, V. : Sociální politika, Praha, CODEX 1997, s.54.

Subjekty, objekty a nástroje sociálnej politiky

Ako každá politika, tak aj sociálna politika má dve stránky pôsobenia. Pôsobí cez jej objekty  a subjekty. Subjekty sociálnej politiky sú tvorené orgánmi, inštitúciami a jednotlivcami, ktorí vykonávajú sociálnu politiku.

Vo väčšine krajín sú za hlavné subjekty sociálnej  politiky považované:
    1) Štát reprezentovaný vládou, legislatívnymi a správnymi orgánmi na centrálnej a nižších úrovniach a ich odborné orgány, ministerstvo práce a sociálnych vecí a pod. Významnú úlohu tu zohráva parlament, ktorý na základe zvoleného programu a príslušnej koncepcie vytvára a schvaľuje legislatívne opatrenia, ktoré majú rozhodujúci význam pre sociálnu politiku štátu  a ostatných neštátnych subjektov.

    2) Samosprávne orgány a inštitúcie miest a obcí, alebo miestne komunity.

    3)Zamestnávateľské, zamestnanecké a odborové orgány a organizácie. Ide o rôzne komory zamestnávateľov, zamestnanecké, profesijné zväzy, odborové zväzy, orgány tripartity a pod.

    4)Zamestnávatelia, ktorí sú povinní zabezpečovať opatrenia stanovené štátom a jeho orgánmi. Okrem toho realita sociálno - ekonomického vývoja evokovala v moderných demokraciách, čím ďalej, tým väčší význam sociálno politických opatrení pre zamestnancov. Ide o tzv. firemné sociálne služby, firemnú sociálnu politiku a pod.

    5) Občianske iniciatívy, cirkvi, kde ide skôr o dobročinné organizácie, charitatívne inštitúcie (napr. Slovenská katolícka charita, rôzne nadácie a pod.).

    6)Podnikateľské neziskové subjekty a verejnoprávne inštitúcie (zdravotné poisťovne, sociálne poisťovne atď.)

    7) Občania a rodiny.

    8) Stále väčší význam nadobúdajú nadnárodné inštitúcie a subjekty. Ide o EU, UNESCO a jeho orgány, Medzinárodný úrad práce a pod., ktoré sú považované „za medzinárodne uznávané právne inštrumenty, nástroje v oblasti sociálnej politiky.“[13] (prekl. Tvrdoň, M.) Zatiaľ však nie je zrejmé, že na koľko je možné považovať túto činnosť za medzinárodnú sociálnu politiku.

[13] Krebs, V. : Sociální politika, Praha, CODEX 1997, s.23.

  Subjekty sú rôznym spôsobom štruktúrované.  

Vo všeobecnosti ich rozdeľujeme na:

      a) štátne

      b) neštátne, ktoré rozdeľujeme na

           trhové subjekty a ostatné netrhové.

Objektmi sociálnej politiky sú tí, ktorí prijímajú určité sociálne dávky, užívajú sociálne služby, resp. tí, ktorí sa ocitli v hmotnej alebo sociálnej núdzi v zmysle Zákona o sociálnej pomoci č.195/1998. Do popredia tak vystupuje jeho pomerne jednoznačný antropologický charakter. Aj objekty sociálnej politiky možno chápať rozdielne. Ak vychádzame zo širokého chápania, tak objektom sociálnej politiky je každý občan i keď miera jeho poberania „produktov“ zo sociálnej politiky je rozdielna (závisí od jeho ekonomických pomerov). V užšom chápaní sociálnej politiky sú za jej objekt považovaní len  sociálne odkázaní (nezamestnaní, starí, chorí, invalidi atď.).

Nástroje sociálnej politiky

Základným nástrojom v každej demokratickej spoločnosti je právny poriadok a v jeho rámci potom sociálne právna legislatíva. Môže ísť o rôzne inštitúcie sociálnej politiky, prípadne iné nadačné, charitatívne, cirkevné a dobročinné

aktivity. Za nástroj sociálnej politiky svojim spôsobom považujeme masovokomunikačné a informačné prostriedky, vzdelávacie aktivity, poradenstvo a pod. Tak môžeme uvažovať napríklad o ich dlhodobom alebo krátkodobom

charaktere.

Sociálna politika pracuje najčastejšie s dvomi základnými typmi nástrojov:

           1) Program a plán

          2) Kolektívne vyjednávanie

      Základné oblasti sociálnej politiky:

           * Rodinná politika,  

           * Politika zamestnanosti a sociálneho zabezpečenia

           * Zdravotná politika

           * Bytová politika

           * Vzdelávacia politika

Systém sociálneho zabezpečenia vo vyspelých európskych krajinách, ktorý je vzorom aj pre Slovenskú republiku, prevažne tvorí:

          Ř sociálne zabezpečenie (poistenie) z ekonomickej činnosti. Zabezpečujú ho verejnoprávne inštitúcie z dávok zamestnancov, podnikov a štátu. Patrí sem nemocenské, zdravotné, dôchodkové poistenie a fond zamestnanosti,                  

          Řsociálne dávky sú poskytované nárokovo rodinám s deťmi do určitého príjmu zo štátneho rozpočtu,

          Ř sociálna starostlivosť (vecná alebo peňažná) je poskytovaná na základe sociálnej potrebnosti štátom, obcami, organizáciami alebo charitou a jednotlivcami. (uskutočňuje sa spravidla na základe jednotných zásad),

          Ř podpora v nezamestnanosti,

          Ř dávky za zásluhy  (ústavní činitelia, odbory) hradí ich inštitúcia, ktorá ich priznala.

Neodmysliteľnou súčasťou sociálneho zabezpečenia je sociálna záchranná sieť, ktorá má vybrané skupiny obyvateľstva chrániť pred upadnutím do biedy. (viď. obr. č. 3)

Jednotlivec

Vychádzame z Maslowovej hierarchie potrieb:

1. fyziologické (hlad, smäd),
2. potreba bezpečia (pocit bezpečia, ochrana),  
3. sociálne potreby (pocit spolupatričnosti, lásky, komunikácie
4. mať svoje ľudské práva a záujmy, sociálny

  kontakt a naopak mať tiež vlastný priestor pre aktivitu a mobilitu - napr. ústavy),

1.   potreba uznania (sebavedomia, poznania).

        Sociálna inteligencia je predpokladom sociálnej suverenity a sociálneho zdravia jedinca a definujeme ju ako schopnosť jedinca prijímať, spracovávať a reagovať na podnety sociálneho prostredia s cieľom vlastného prospechu, no nie na úkor druhého ale na prospech konkrétneho sociálneho správania.  

       To znamená, že jednotlivec vie rozpoznať, čo sa medzi ľuďmi deje, rozumie im, pozná ľudskú prirodzenosť a dokáže ju odlíšiť od pretvárky a „divadla“, ľahko získa a presvedčí, dobre sa vciťuje do vnútorného stavu jedinca alebo skupiny.

Rodina

Rodina je druhým stupňom záchrannej sociálnej siete. Ide o to, rešpektovať logiku života a neísť proti prirodzenosti ako        

to bolo v niektorých oblastiach v predreformnom štátnom paternalizme. Možno teda povedať, že prvé dva stupne sú  veľmi úzko prepojené a aj tu platí presadzovanie tendencie rodiny k svojpomoci.

Neštátne subjekty

  Neštátne subjekty ako tretí stupeň záchrannej sociálnej siete stelesňujú pluralitný prístup s dôrazom na priestor pre nadácie, dobrovoľníctvo, tretí sektor, charitu, podnikovú sociálnu prácu a politiku. Vytvárajú priestor pre osobnú participáciu občanov s preberaním spoluzodpovednosti za chod spoločnosti. Prispievajú tak k budovaniu občianskej spoločnosti. Ich špecifikom je, že sú nezávislé a často pružnejšie ako štátne inštitúcie, vedia rýchlejšie zareagovať na požiadavky trhu.

   Systém vykonávania výskumného hodnotenia  potrieb (needs assessment) určitých cieľových skupín obyvateľstva, ktorého zmyslom je predovšetkým maximalizácia efektivity poskytovaných služieb a identifikácia tých potrieb, ktoré nie sú v danej lokalite alebo oblasti pokryté. Následne sa z výsledkov prehodnocujú a rekonštruujú existujúce služby, iniciujú vznik nových služieb alebo hľadanie nových zdrojov.        

Organizácia vykonávajúca prieskum by mala spĺňať prinajmenšom dve podmienky:

  a) správne zvoliť prípadne kombinovať výskumné metódy (prieskum verejnej mienky, formálne informačné systémy, ktoré sú často nedostačujúce a pod.)

  b) sledovať v skutočnosti faktory, ktoré konštituujú potreby, aby zistené výsledky boli adekvátne, validné aj reliabilné.

Aj keď sú perspektívy neštátnych subjektov v Slovenskej republike značné, je možné identifikovať príčiny neuspokojenia potrieb klientov:

 a) pre danú cieľovú skupinu neexistujú vôbec žiadne služby

 b) existujúce služby nie sú dosiahnuteľné kvôli priestorovým alebo administratívne bariéram

 c) ľudia, ktorí majú problémy, nemajú  informácie o poskytovaných službách

 d) existujúce služby nie sú integrované, aby riešili multiproblémových klientov či rodiny

 e) existujúce programy nemajú dostatok zdrojov, aby poskytovali kvalitné služby

  f) existujúce služby nie sú akceptovateľné pre príslušníkov určitej komunity t.j. ponúkané služby môžu byť vnímané ako degradujúce či ohrozujúce alebo odporujúce ich etnickým, náboženským a kultúrnym normám a hodnotám

Medzi jednoznačné sociálno politické pozitíva môžeme spomenúť aspoň niektoré:

  a) sú schopné presne tlmočiť a formulovať predstavy a požiadavky občanov

  b) sú finančne menej náročné v porovnaní s poskytovaním obdobných služieb štátom

  c)  sú ekonomicky výhodnejšie, čiže efektívnejšie a adresnejšie pri menšej finančnej nákladnosti

       Vo vzťahu k neštátnym subjektom považujeme za nutné poukázať na ich intencionálny vzťah k tzv. tretiemu sektoru, ktorý je svojim pôsobením veľmi obsiahly. Explicitne má však aj svoje pomerne tiež špecifické kritériá:

  d) mávajú dobrovoľnícky charakter t. j. systém kmeňových pracovníkov, pracujúcich na celý alebo polovičný úväzok je dopĺňaný skupinou  školených dobrovoľníkov

  e) nie sú náboženské a politické[14]

[14] Charita má istým spôsobom osobitné postavenie, pretože je vykonávaná na základe milosrdenstva, lásky k blížnemu a je tak obohatená o rozmer duchovný, čiže o vieru, spoveď a pod.        

Z vyššie spomenutých špecifík a skúseností predovšetkým vyspelých krajín EU nám vyplýva všeobecne platná hierarchia sociálnych služieb v neštátnom sektore:

  a) podnikanie so ziskom

  b) podnikanie bez zisku

  c)  prevádzkovanie z vlastných zdrojov (nadácie)

  d)  prevádzkovanie zo štátnych zdrojov (granty)

  e)  prevádzkovanie za štát alebo obec (zmluvné)

  f)  prevádzkovanie štátom alebo obcou (služobné)

Obec, región

Cez tento stupeň záchrannej sociálnej siete by už žiadny občan nemal prepadnúť. A to predovšetkým na základe domovského práva garantovaného zo strany štátu jednotlivcovi v jeho celostnom porozumení. Reálna existencia a tým aj rozvoj tohto stupňa nie je podľa nás možná bez uplatňovania subsidiarity ako v horizontálnom, tak aj vo vertikálnom

ponímaní.

Štát

Štát by mal vytvárať legislatívne a inštitucionálne podmienky pre to, aby predchádzajúce stupne mohli efektívne fungovať, mali vytvorené primerané prostredie na realizáciu sociálnej pomoci a podpory - pritom ciele a podmienky sú predmetom sociálnej politiky, na ktorej tvorbe by mali participovať najmä neštátne subjekty, obce a regióny, tripartita prostredníctvom generálnej dohody.

Kľúčovú úlohu v tomto procese zohráva systém sociálneho zabezpečenia, čiže konkrétny zabezpečovací systém. Jeho účelom je v podstate zabezpečiť autoregulačnú schopnosť spoločenského systému a tým aj sociálneho systému.  

Jeho jednotlivé zložky sú:

1. nemocenské poistenie
2. zdravotné poistenie
3. dôchodkové zabezpečenie

Najčastejšie sa sociálna záchranná sieť sústreďuje na:

  * Existenčné minimum, ktoré tvorí súhrn predmetov a služieb, bez poskytovania ktorých by došlo k ohrozeniu života a zdravia občana .  

   * Sociálne minimum je tvorené minimálnou poločensky prijateľnou životnou úrovňou.

       Od týchto údajov sa odvíja výška podpory v nezamestnanosti, minimálna mzda, stanovuje sa hranica sociálnej potrebnosti, do výšky ktorej štát poskytuje rôzne sociálne dávky a ktorý bližšie sú upravené v zmysle Zákona o sociálnej pomoci č.195/1998 ako aj ďalších právnych predpisov.

Realizácia sociálnej politiky

Š. Strieženec, považuje sociálnu politiku za kľúčový pojem sociálnej teórie a praxe. Ako pojmová kategória je niekedy tak široká, že zaujíma tri štvrtiny všetkej vládnej činnosti a niekedy tak úzka, že sa obmedzuje len na dôchodkové zabezpečenie sociálne slabých občanov. Hovorí, že sociálna politika formuje rozsah sociálnej ochrany, sociálne zámery, prevenciu dezintegračných procesov, dotvára komplexné životné podmienky, zdravotné, vzdelávacie, pracovné, sociálno-ochranné a pracovno-právne vzťahy, vrátane starostlivosti o životné prostredie.Považuje ju za cieľavedomú činnosť štátu, organizácií,organizácií, inštitúcií, subjektov, ktorá zabraňuje vzniku príčin sociálnej nerovnováhy a vytvára priestor spolupodieľania sa na vyváženom vývoji jednotlivcov, skupín,komunít a spoločenstva. To znamená, že sociálna politika v medzinárodnom kontexte vytvára základné legislatívne a inštitucionálne predpoklady a podmienky pre sociálnu

prácu so základným a najvyšším cieľom - zabezpečiť rozvojovú tendenciu ľudskej osoby, skupín a komunít a tým prispieť k rozvoju spoločnosti ako celku.

Müller ju definuje nasledovne: „Sociálna politika sú rôzne časti politiky najrôznejších inštitúcií, ktoré si kladú za cieľ chrániťjednotlivca, zabezpečovať všestrannú pomoc slabým, utláčaným, deprivilegovaným a zaistiť či prehlbovať ideovými i praktickými opatreniami blahobyt celej spoločnosti v súlade s predstavami, ktoré máme o sociálnej spravodlivosti.“1

1 MÜLLER,A.: c.d., s.84.

Pri definovaní  politiky samotnej sa objavujú rozdiely generačné i geopolitické, profesionálne i teoretické ako aj sociálno - praxeologické , napr.: ,,pôsobenie na hospodársky život“ v spoločnosti a s tým spojenú aj  ,,ochranu pracujúcich“; ,,sociálna politika obsahuje opatrenia zamerané na odstránenie škôd spôsobených obyvateľstvu, ktoré je závislé na námedznej práci, a ktoré spôsobuje kapitalistický vývoj“; ,,sociálna politika je pokus o skutočné ovplyvnenie, sociálnych, teda aj spoločenských podmienok, v ktorých ľudia žijú, a to na základe hodnôt, v ktoré práve veríme.“  

Koncepcia „sociálneho štátu“ a „štátu sociálneho blaha“ (welfare state), ale aj „štátu pracovného blaha“ (workfare state) vniesli do sociálnej politiky nové dimenzie. Oproti sociálnej politike voči „chudobe“, formou samaritánskych sociálnych darov sa vytyčuje nárokovosť a oprávnenosť sociálneho blaha a zabezpečenia, na základe princípu solidarity a sociálnej spravodlivosti i sociálneho poistenia.

Interakciu sociálnej politiky k sociálnemu systému ovplyvňuje viacero faktorov:
a)      vymedzenie referenčného rámca sociálnej politiky,
b)      kým sú určované sociálno politické opatrenia a ku komu smerujú, t.j. aké sú subjekty a objekty sociálnej politiky,
c)      aké sú ciele sociálnej politiky a ich naplňovanie,
d)    aké sú základné myšlienkové koncepty, princípy z ktorých sociálno politické opatrenia vychádzajú a sú na nich založené,
e)      aké sú nástroje sociálnej politiky, čiže ako sú ciele a funkcie sociálnej politiky naplňované v praxi,
f)        aký je medzinárodný kontext sociálnej politiky

Transformácia sociálnej sféry SR a jej medzinárodné kontexty

Zmeny v našich životných podmienkach spôsobené zmenou spoločenského systému znamenajú aj zmenu v chápaní sociálnej politiky. Prechod od direktívne plánovanej ekonomiky na trhovú ekonomiku má v prechodnom období transformácie sociálnej sféry dramatický priebeh sprevádzaný výrazným poklesom ekonomiky a následne životnej úrovne.

Podstatu nových dimenzií vystihuje aj Encyklika “CENTESIMUS ANNUS 1991”, ktorá vytyčuje úlohu “poskytovať biednemu človeku materiálnu podporu, ktorá ho neponižuje, ani neredukuje na objekt starostlivosti, ale mu pomáha

dostať sa z nepriaznivého položenia pozdvihnutím jeho ľudskej dôstojnosti.”[1]

[1] Koncepcia transformácie sociálnej sféry SR,

     MPSVR SR, Bratislava, 1996, str. 9.

Proces transformácie sociálnej sféry SR

Dlhodobým cieľom transformácie sociálnej sféry v SR je vybudovanie nových sociálnych vzťahov, vytvorenie mechanizmu sociálne spravodlivej, trhovo orientovanej a demokratickej spoločnosti na princípoch :

       a) demonopolizácie, smerujúcej k pluralizácii subjektov, pôsobiacich v sociálnej sfére a k vytvoreniu priestoru pre privatizáciu časti sociálnej sféry a účasť neštátnych subjektov a pluralitu nositeľov výstupov  

      b) demokratizácie, umožňujúcej osobnú participáciu ľudí na riešení svojho sociálneho postavenia a vytvorenia podmienok na zavedenie samosprávy a budovania verejných a verejnoprávnych inštitúcií  

      c)  decentralizácie, orientovanej na vybudovanie bezprostredných väzieb a vzťahov subjektov  sociálnej sféry s výraznou preferenciou postavenia občana nielen  ako objektu, ale aj subjektu sociálnych vzťahov.  

V súvislosti so vstupom Slovenska do Európskej únie môžeme následne hovoriť o hlavných úlohách v transformácii z hľadiska medzinárodných skutočností, ktoré spočívajú predovšetkým:  

 1.  V dôsledku aplikácii poznatkov, skúseností a noriem z pohľadu svetovej a európskej sociálnej a právnej kultúry.

 2.  V zabezpečení poznania, analýz a aplikácie výsledkov a trendov svetovej a európskej

       právnej a sociálnej kultúry.

 3.  V sústavnej harmonizácii sociálnej sféry s integračnými procesmi, v ktorých bude Slovenská

       republika vystupovať najmä z hľadiska pohybu pracovných síl a hospodárskej integrácie,

       v sociálnom zabezpečení a práce.

          Z týchto troch hlavných úloh môžeme formulovať priority „Koncepcie transformácie sociálnej sféry

Slovenskej republiky z roku 1996“ a to v náväznosti na medzinárodné skutočnosti:

   1. Aplikáciu medzinárodných paktov, dokumentov a noriem, ktorými je alebo ďalej bude Slovenská republika viazaná z dôvodu svojho členstva v medzinárodných inštitúciách  (najmä Všeobecná deklarácia ľudských práv, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach atď.).

   2.  Spracovanie koncepcie pôsobenia Slovenskej republiky v  Medzinárodnej organizácii práce (MOP) z hľadiska:

   a) aplikácie 57 dohovorov, ktorými je SR viazaná,

   b) postupnej ratifikácie ďalších dohovorov,

   c) vstupu do kontrolného mechanizmu tejto špecializovanej organizácie OSN

   d) využitia technickej pomoci zo strany MOP a spolupráce so špecializovanými inštitúciami Medzinárodnej organizácie práce,

   e) vytvorenia pracoviska MOP s pôsobnosťou  v  Slovenskej republike,

   f)  zabezpečenia príslušných informácií a spolupráce s dokumentačným bibliografickým centrom MOP,

   g) vytvorenia tripartitnej inštitúcie pre otázky medzinárodných pracovných noriem MOP na úrovni Rady  hospodárskej a sociálnej dohody Slovenskej republiky,

   h) zosúladenia pracovnej a sociálnej legislatívy SR s medziná rodnými pracovnými normami MOP,      

  i) propagácie tejto inštitúcie, publikovania a prekladov medzinárodných pracovných noriem a Medzinárodnej

organizácie práce,

  j)  koncepčného a komplexného riešenia vzťahov Slovenskej republiky k Medzinárodnej organizácii práce.

3. Spracovanie koncepcie sociálnej transformácie Slovenskej republiky a transformácie v jej sociálnej sfére v súčinnosti s Európskou úniou, pri rešpektovaní predpisov Európskej únie čl. 38 - 44 a čl. 88 Európskej dohody so Slovenskou republikou. Ide predovšetkým o:            

  a) rozpracovanie záväzkov, vyplývajúcich z asociačných vzťahov SR a Európskej únie,

  b) stanovenie zásady harmonizácie v oblasti slovenskej legislatívy právneho poriadku v rámci realizácie tzv. Bielej knihy, s normatívnymi aktami Európskej únie v postupnej aplikácii sociálnej a pracovnej  legislatívy Európskej únie do práva Slovenskej republiky,

  c) vytvorenie dokumentačného a informačného strediska Európskej únie na úrovni Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky,

  d) vytvorenie, v súčinnosti so sociálnymi partnermi, dokumentačného a bibliografického strediska sociálnej a  pracovnej legislatívy Európskej únie,

  e) spracovanie koncepcie propagácie sociálnej a pracovnej legislatívy Európskej únie a v určených časových úsekoch spracovanie koncepcie postupnej aplikácie ,,Charty sociálnych práv Európskej únie“ na podmienky Slovenskej    

republiky      

  4. V sociálnej transformácii je podľa nás najdôležitejšou prioritou intenzívnejšie spolupracovať s Radou Európy v nasledovných krokoch:

   a) reálne ratifikovať Európsku sociálnu chartu, a tak synchronizovať sociálnu prácu a pracovnú legislatívu s uvedeným dokumentom a s ďalšími dokumentmi Rady Európy (Európsky kódex o sociálnom zabezpečení atď.),

   b) rozpracovať modely sociálnej reformy, vypracované Radou Európy, pre postsocialistické krajiny, do prebiehajúcej transformácie,

   c) zabezpečiť pasportizáciu a dokumentáciu noriem a odbornej literatúry Rady Európy a publikovanie príslušných dokumentov Rady Európy z oblasti sociálnej legislatívy a ich prekladov,

  d) využívať technickú pomoc, expertné a konzultatívne aktivity v rámci Rady Európy v podmienkach SR,

  e)  v transformácii sociálnej sféry spolupracovať s ďalšími medzinárodnými inštitúciami, napr. v súčinnosti so Svetovou bankou, OECD, Medzinárodnou asociáciou

       sociálneho zabezpečenia, v rámci programu PHARE,

       prostredníctvom nadácií a ďalších medzinárodných (i

       neštátnych) subjektov,

  f)   vypracovať pasportizáciu medzinárodných

       dokumentov, medzinárodných zmlúv a

       medzinárodných záväzkov z oblasti sociálnej sféry,

       ktorými je SR viazaná, pripraviť dlhodobý výhľad v

       tejto oblasti, vrátane bilaterálnych koncepčných úrovní

       v oblasti práce, zamestnanosti a sociálneho

       zabezpečenia,

  g)  realizovať projekt dlhodobého prístupu Slovenskej  republiky

       k jednotnému európskemu trhu práce, k migračným

       tendenciám v Európe, k voľnému pohybu pracovných síl a k

       ochrane slovenského trhu práce,

  h)  v multilaterálnych a bilaterálnych vzťahoch presadzovať prístup slovenských občanov na pracovné trhy vyspelých krajín bez tendencie vývozu pracovných síl, ale z hľadiska získania odborných a jazykových schopností, následne rozvíjať zmluvnú základňu so zameraním na sociálne zabezpečenie občanov,

  i)   spolupracovať s medzinárodnými inštitúciami pri realizácie transformácie sociálnej sféry Slovenskej republiky,  

  j)   zabezpečiť koordináciu štátnej sociálnej politiky s činnosťou neštátnych organizácií

Európska sociálna charta ako východisková základňa sociálnej politiky a sociálnej práce

Európska sociálna charta je podľa nás jednou zo základných teoretických východísk ponímania sociálnej politiky a sociálnej práce v kontexte medzinárodných vzťahov krajín V4.

„Vlády, ktoré sú signatármi tejto charty a členmi Rady Európy, majúc na zreteli, že cieľom Rady Európy je dosiahnutie väčšej jednoty svojich členov za zabezpečenie a realizáciu ideálov a cieľov, ktoré sú ich spoločným dedičstvom a podpora ich hospodárskeho a sociálneho napredovania, najmä ochranou a následnou realizáciou ľudských práv a základných slobôd, majúc na zreteli, že v Dohovore o ochrane základných ľudských práv a slobôd podpísanom 4. novembra 1950 v Ríme a v Dodatkovom protokole k tomuto dohovoru, podpísanom 20. marca 1952 v Paríži, sa členské štáty Rady Európy dohodli zabezpečiť svojim obyvateľom občianske a politické práva a slobody presne vymedzené v týchto dokumentoch, majúc na zreteli, že využívanie sociálnych práv sa má zabezpečiť bez diskriminácie založenej na rase, farbe pleti, pohlaví, náboženstve, politickom názore, národnosti alebo sociálnom pôvode, rozhodnuté spoločne vyvinúť úsilie na zlepšenie životnej úrovne v prospech blahobytu všetkých vrstiev svojho obyvateľstva, vidieckeho, ako aj mestského, prostredníctvom príslušných inštitúcií a vhodnými opatreniami.“

Vplyv ekonomiky na sociálnu politiku

     Vymedzenie  podstaty sociálnej politiky, tak ako medzinárodných vzťahov, je determinované faktom, že sociálna politika je vždy súčasťou určitého spoločenského celku. Sociálna politika, jej cieľ, funkcie, nástroje sa neutvárajú izolovane, ale v súlade s ostatnými sférami (ekonomického, politického a pod.) spoločenského celku. Toho dôkazom je zhoda krajín visegrádskej štvorky, ktoré sa v tomto roku zhodli na kľúčovom bode svojich hospodárskych politík. Je ním šetrenie.

Ak berieme do úvahy úroveň ekonomického rozvoja, ktorý charakterizuje celkový domáci produkt prepočítaný na jedného obyvateľa, sú predovšetkým sociálne systémy v krajinách strednej a východnej

Európy príliš nákladné a relatívne štedré.

Politika zamestnanosti

Politiku zamestnanosti chápeme ako súbor opatrení, ktorými sú spoluvytvárané podmienky pre dynamickú rovnováhu trhu práce a pre efektívne využite pracovných síl, je výsledkom úsilia štátu, zamestnávateľov, zamestnancov a odborov, usiluje sa o harmonizáciu ponuky a dopytu na trhu práce

Za cieľ politiky zamestnanosti považujeme:

   *  zabezpečovať prácu pre všetkých, ktorí môžu a chcú pracovať a hľadajú zamestnanie,

   *  umožňovať slobodnú voľbu zamestnania a získanie kvalifikácie pre vhodné zamestnanie

   *  vytvárať a udržiavať rovnováhu medzi ponukou práce a dopytom po práci,

   *  minimalizovať rozsah nezamestnanosti,

   *  zabezpečovať podporou v nezamestnanosti občanov, ktorí sa stanú nie vlastnou vinou nezamestnanými, v primeranom rozsahu a tak, aby ich podnecovala na hľadanie si zamestnania,

   *   zabezpečovať prípravu na povolanie a rekvalifikáciu zodpovedajúcu požiadavkám trhu práce,

   *   vytvárať podmienky na vznik pracovných príležitostí vytváraním nových pracovných miest,

   *   vytvárať podmienky na udržanie zamestnanosti a predchádzanie hromadnému prepúšťaniu,

   *   prijímať opatrenia na podporu profesijnej mobility s cieľom prispôsobiť ponuku práce možnostiam  zamestnania v rôznych povolaniach a územnej mobility s cieľom podporovať premiestňovanie zamestnancov do oblastí, kde sú možnosti vhodného zamestnania,

   *   zaručiť občanom bezplatné sprostredkovanie zamestnania a bezplatné poskytovania poradenstva.

              Typy nezamestnanosti :

  -  frikčnú, ktorá je zapríčinená pohybom ľudí v priestore, zmenami zamestnania a zmenami v životnom cykle (napríklad zmena bydliska, ukončenie štúdia alebo hľadanie zamestnania po skončení materskej dovolenky). Ide teda o individuálne podmienenú nezamestnanosť, ktorá je spravidla krátkodobá. Táto forma nezamestnanosti je v podstate neodstrániteľná           ,

  -  lokálnu, ktorá vyplýva  z  nedostatku mobility alebo z nedostatočnej kvalifikácie pracovnej sily,

  - štruktúrnu, ktorá vzniká vtedy, keď dochádza k nesúladu medzi ponukou pracovníkov a dopytom po pracovníkoch, t. j. keď dopyt po pracovníkoch určitého druhu rastie a po inom druhu klesá, zatiaľ čo ponuka sa nestačí dosť rýchlo prispôsobiť. Táto forma nezamestnanosti môže mať dlhodobejšiu povahu,

  - cyklickú, ktorá je spôsobená celkovo nižším dopytom po pracovnej sile, vyplýva z hospodárskych kríz a je najzávažnejšia,  

 - sezónnu, vzťahujúcu sa na niektoré ekonomické činnosti majú typický sezónny charakter,

-  dobrovoľnú, ktorá je prejavom sociálneho príživníctva formou nezáujmu zabezpečovať si reprodukciu života vlastnou prácou,

 - dlhodobú, ktorá predstavuje osobitnú skupinu, je vážnym problémom každej spoločnosti. Podiel dlhodobej nezamestnanosti na celkovej nezamestnanosti má gradujúci trend. Čím dlhšie sú ľudia bez zamestnania, tým menšiu majú nádej prácu opäť nájsť. Za dlhodobú nezamestnanosť sa považuje tá, ktorá trvá dlhšie ako jeden rok.

Dlhodobá nezamestnanosť z pohľadu sociálnej práce postihuje najmä:

    *  nekvalifikovanú pracovnú silu, jedincov s nízkym vzdelaním,

    *  mladistvých, osobitne mladých problémových jedincov,  

    *  sociálne a osobnostne handicapované osoby,

    *  príslušníkov etnických minorít,

    *  imigrantov,

    *  obyvateľov zo zaostávajúcich regiónov,

    *  zdravotne znevýhodnených občanov ,      

    *  nepružných, dlhodobo nezamestnaných jedincov.

Miera nezamestnanosti v krajinách V4 - apríl 2003  ( % )

Priemerná hrubá mzda v krajinách V4 v USD

Priemerná hrubá mzda v krajinách V4 v USD

Priemerná hrubá mzda v krajinách V4 v USD

Priemerná hrubá mzda v krajinách V4 v USD

Dôchodkové zabezpečenie ako súčasť sociálneho zabezpečenia

  Sociálne zabezpečenie ako súčasť sociálnej politiky a ako prostriedok k uskutočňovaniu jej úloh a cieľov môžeme všeobecne chápať ako inštitúciu, zariadenia alebo opatrenia, prostredníctvom ktorých sa uskutočňuje predchádzanie, zmierňovanie alebo odstraňovanie následkov sociálnych udalostí občanov.

  V užšom zmysle slova sa pod sociálnym zabezpečením chápu aj sociálne služby aj dôchodkové zabezpečenie.

Rozlišujeme takéto druhy dávok dôchodkového zabezpečenia:

        q       starobný

        q       invalidný a čiastočne invalidný

        q       za výsluhu rokov

        q       vdovský a vdovecký

        q       sirotský

        q       dôchodok manželky

        q       sociálny.

Vek odchodu do dôchodku v krajinách V4

Priemerný mesačný dôchodok v krajinách V4 v Sk

Počet osôb poberajúcich dôchodok