Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia / Medzinárodné podnikanie v obchode a službách / Financie a mena

poznaky urobené z prezentácií (55stran_n_askusku.doc)

Spracované otázky na skúšku

PENIAZE A FINANČNÉ TRHY

1.  FINANČNÝ SYSTÉM

    Ekonomická aktivita hospodárskych subjektov pozostáva z mnohých výmenných vzťahov. V rámci nich rozlišujeme:

1. reálne  a finančné  aspekty

1. reálnu a finančnú  stránku týchto vzťahov

    Medzi týmito vzájomnými vzťahmi dochádza k barteru – výmeny tovaru za tovar. V súčasnosti barter je okrajovou záležitosťou, ale niekedy je jedinou možnou formou  ako sa udržať na niektorých trhoch. Barterové obchody sa nazývajú i kompenzačné operácie. Klasickému obchodu za peniaze sa však barter nemôže nikdy stať konkurentom. Medzinárodný menový fond ani Svetová obchodná organizácia barterové obchody neodporúčajú.

Ekonomický význam finančného systému je v tom, že napomáha uskutočňovať ako reálne (vecné), taktiež finančné (peňažné) transakcie. Činnosti spojené s finančnou (peňažnou) stránkou transakcií ako – platby za tovar a služby, úhrada dlhov, úspor, investícií, poskytovanie úverov i pôžičiek sú uskutočňované prostredníctvom finančných dokumentov, inštitúcií a finančných trhov.

Finančný systém je teda súhrn:

1. finančných dokumentov
2. finančných trhov
3. finančných inštitúcií  

a) Finančné dokumenty – sú všetky formy cenných papierov, ktoré umožňujú dokumentovanie záväzkov, ktoré vznikli na základe výmeny zdrojov, služieb a iných reálnych hodnôt a s nimi súvisiacich finančných transakcií – uzatvorených kontraktov.

Patria k nim:

1. bankové depozitá,
2. dlžnícke cenné papiere vrátane štátnych dlhopisov i vlastné cenné papiere (akcie),
3. zahraničné cenné papiere,
4. devízy i valuty,
5. depozitné certifikáty či repo dokumenty
6. peniaze

b) Finančné trhy – sú to miesta, kde dochádza k nákupu a predaju finančných dokumentov. Finančnými trhmi sú napr.: kapitálový, peňažný, trh devíz, trh termínový a trhy opčné.

c) Finančné inštitúcie – sú to inštitúcie, ktoré vytvárajú finančné dokumenty, obchodujú s nimi  a sprostredkovávajú i rozhodujúcu časť pohybu zdrojov medzi účastníkmi trhu. Patrí k nim: komerčné (obchodné) banky, sporiteľne, investičné a poisťovacie spoločnosti, maklérske firmy.

Regulácia finančného systému – na reguláciu a dohľad nad finančným systémom sa podieľa viacej inštitúcií. Môžeme ich rozdeliť do 3 základných skupín:

1. centrálna banka – v niektorých prípadoch je niekedy  jedinou inštitúciou, ktorá má dohľad nad bankovým sektorom, reguláciou peňažnej zásoby a zaisťuje peňažný obeh
2. ministerstvá a jeho odbory a špecializované útvary – najčastejšie ministerstvo financií – podieľajú sa na regulácii a dohľadom nad  finančným systémom buď priamo alebo udelením licencie
3. špecializované inštitúcie dohľadu a regulácie – môžu byť vládne i nevládne. Patria k nim inštitúcie zaoberajúce sa dohľadom nad investíciami do CP, resp. insider-trading, prípadne dohľadom nad kapitálovými trhmi. Regulácia sa dotýka 3 základných oblastí: (1) spôsobu, akým emitenti CP musia informovať verejnosť a potenciálnych investorov, (2) obchodovania na niektorých finančných trhoch, (3) rôznych stránok činnosti finančných inštitúcií a finančných trhov.

    Regulácia finančného systému závisí na legislatíve, ale i rozpočtovej a peňažnej politike štátu. Legislatíva najlepšie zaisťuje stabilitu a bráni nelegálnym praktikám. K zmenám v legislatíve a regulácii najčastejšie dochádza pod vplyvom konkrétneho vývoja finančného systému a ekonomiky ako celku.

Napríklad:

1. pri hospodárskych krízach (1929-1933) sa prijímajú striktnejšie regulatívne opatrenia a nové zákony alebo úpravy doterajšej legislatívy
2. taktiež vývoj nových finančných produktov si vyžaduje novú legislatívu a 
3. globalizácia finančných trhov si tiež vynucuje úpravu legislatívy

Funkcia finančného systému plní dve základné funkcie:

1. prostredníctvom neho sú zhromažďované úspory, ktoré sú prevedené na investície
2. sú uskutočňované platby za transakcie v ekonomike

    Otázka úspor a investícií je v každej ekonomike závažná. J.M. Keynes  určil úspory a investície ako kľúčové veličiny ekonomického systému. Rovnosť úspor a investícií  považoval za základnú podmienku rovnováhy v každej ekonomike.

    Výška a dynamika  úspor a investícií závisí na celej rade faktorov – predovšetkým na dôchodkoch a úrokových sadzbách. Existencia úspor je možná vďaka tomu, že niektoré subjekty sa zrieknu súčasnej spotreby v prospech spotreby v budúcnosti, ktorá vďaka produktívnejšiemu využitiu usporených zdrojov bude vyššia. Dochádza tak vlastne k transferu kúpnej sily medzi šporujúcimi hospodárskymi jednotkami na jednej strane a tými jednotkami, ktoré majú nedostatok kapitálu  a majú možnosť efektívneho investovania na strane druhej. Čiže k dlžníckemu vzťahu dochádza buď poskytovaním úveru firmám alebo kúpe ich obligácií – čiže výmenou finančných dokumentov vydaných dlžníkom za usporené zdroje veriteľa. Pre vydavateľa (emitenta) finančného dokumentu je to záväzok (pasívum), pre vlastníka dokumentu (veriteľa) je to aktívum.

Existujú dve rozhodnutia:

1. rozhodnutie sporiť je rozhodnutím o odloženej bežnej spotreby do budúcna – ide o nefinančné rozhodnutie a úlohu tu zohrávajú preferencie príslušného hospodárskeho subjektu, ktoré sú ovplyvnené:

- ekonomickými faktormi najmä výškou dôchodku a úrokových mier

- vekovou štruktúrou obyvateľstva

2. rozhodnutie, kam umiestniť úspory je finančnou transakciou. Uskutočňované je v závislosti od výnosov a rizika každej jednotlivej investície

    Finančný systém uľahčuje transfer usporených fondov od prebytkových (sporivých) k deficitným (požičiavajúcich si) hospodárskych jednotiek. Ako sprostredkovatelia medzi nimi sú finančné inštitúcie, alebo výmena sa uskutočňuje na finančných trhoch.

Investície poznáme:

1. reálne (hmotné)  -  sú to statky vo forme elektrární, dopravnej infraštruktúry, výrobných investícií
2. finančné – nákup a predaj CP

Efekt investície je:

1. dopytový – spojený s vlastnou výrobou investičných statkov
2. kapacitný – ovplyvňuje  ponuku

Zadĺženie – je jedným z prejavov nerovnováhy medzi úsporami a investíciami. Charakter zadĺženia môže byť rozdielny. Napr. Japonsko a USA majú vysoko zadĺženú ekonomiku. Avšak v Japonsku ide o zadĺženie verejného sektora, ktorý sa snaží oživiť ekonomiku a v USA sú vysoko zadĺžené firmy a domácnosti na rozdiel od vlády, ktorej sa darí splácať vzniklý vysoký dlh.

Význam úspor a investícií:

1. majú vplyv na hospodársky rast – investície sú z najdôležitejších rastových faktorov ekonomiky. Z dlhodobého hľadiska znamenajú vyššie úspory, vyšší objem investícií a tým pádom vyšší rast. Avšak dôležitá je i efektívnosť investovania. Česká ekonomika patrí ku krajinám, kde je miera investícií relatívne vysoká. Táto investičná vlna v r. 1991-1996 bola však sprevádzaná rastom dovoznej náročnosti a rastom schodku obchodnej bilancie. Nezáleží na rozsahu úsporu a z nich odvodené investície, ale na efektívnosti investícií
2. majú vplyv na stabilitu ekonomiky a hospodársky cyklus – pokiaľ očakávané úspory prevyšujú očakávané investície, nedostatočný dopyt po výstupoch ekonomiky sa odráža v obmedzení výroby, znížení dôchodku a zamestnanosti – a naopak

Platobný systém umožňuje výmenu a uskutočňovanie všetkých transakcií pomocou peňazí, šekov, prevodov finančných prostriedkov z jedného na druhý účet. Ide o platbu za reálne statky a realizáciu finančnej stránky vzniknutých výmenných vzťahov medzi hospodárskymi subjektami. Na finančných trhoch platobný systém umožňuje výmenu zdrojov v priebehu času – poskytovanie úverov a ich splácanie.

Platobný styk – má v posledných rokoch stále viac neosobnú formu a je uskutočňovaný prostredníctvom elektronického alebo internetového bankovníctva. Využívané sú platobné karty, ktoré umožňujú bezhotovostný platobný styk. Ich vydavateľmi sú banky, bankové asociácie, finančné a obchodné spoločnosti.

Finančné sprostredkovanie je závislé na získaní informácií, ktoré sú spojené s určitými nákladmi (sú súčasťou transakčných nákladov).

Informačná asymetria – existuje veľa štúdií rozpracovania problematiky informačnej asymetria. Za rozpracovanie jednej štúdie dostali v r. 1996 Nobelovu cenu J. Mirrlees (University of Cambridge) a W. Vickrey (Columbia University). Táto asymetria vyvoláva existenciu súkromných informácií (private information hidden kvowledge), ktorá je známa iba tým, ktorí k nim majú prístup. Jedna zo strán môže využiť túto informačnú asymetriu vo svoj prospech na úkor ostatných účastníkov v rozhodovacom procese alebo zmluvy (napr. predaj ojazdeného auta – lepšie informácie má predávajúci ako kupujúci, manažéri vedia o firme viac ako akcionári...)

Poznáme 3 základné typy informačnej asymetrie:

1. nepriaznivý výber (adverse selection) – vzniká pred uzavretím zmluvy medzi kupujúcim a predávajúcim, kde kupujúci všetky produkty oceňuje jednou cenou (s lepšou i horšou kvalitou) a tak predávajúci s produktom s lepšou kvalitou „dotujú“ predávajúcich s produktom horším. Dochádza k tomu, že sa kvalita výrobkov na trhu zhoršuje
2. morálny hazard (moral hazard) – vzniká po uzavretí zmluvy, kedy jedna strana zmení svoje chovanie. Príkladom je poistenie. Poistení ľudia venujú menej pozornosti opatreniam, ktoré zabraňujú stratám ešte pred ich vznikom. K morálnemu hazardu dochádza i v zamestnaneckom vzťahu dlžník-veriteľ alebo medzi akcionármi a manažérmi
3. signalizovanie (signaling) – sa vzťahuje na situáciu, pri ktorej má jedna strana možnosť vierohodným spôsobom prezradiť svoje súkromné informácie  druhej - menej informovanej strane pred uzatvorením zmluvy. Takýmto signálom môže byť doba záruky na predávané výrobky

2.   PENIAZE A FINANČNÝ SYSTÉM

a)   Ponínamie, význam a funkcia peňazí v ekonomike

Peniaze plnia tri základné funkcie:

1. Peniaze ako produkt zmeny -  aby peniaze mohli pôsobiť ako súčasť finančného systému musia byť obeživom, resp. prostriedkom výmeny (medium of exchange). Peniaze na rozdiel od realizovaných produktov ostávajú v obehu. Vykonávanie funkcie peňazí je spojené s existenciou tovarovej výroby. Barter (výmena tovaru za tovar) sa uskutočňuje prostredníctvom peňazí, pretože obeh peňazí a tovaru úzko súvisí.
2. Peniaze ako účtovná jednotka (unit of account) – ide o technickú jednotku, stanovenú jednotku miery (váhy), v ktorej sú vyjadrované ceny všetkých tovarov a služieb.
3. Peniaze ako uschovávateľ hodnoty (store of value) – uložené sú k zaisteniu budúcej spotreby. Uchovávateľom môže byť nielen peniaze ale i nemovitosti, cenné papiere, drahé kovy

Likvidita peňazí – peniaze sú aktívom najlikvidnejším. Rozumie sa tu ľahkosť a rýchlosť previesť aktívum z jednej formy do inej  a použiť ich ako platobný prostriedok k úhrade dlhov.

b)   Druhy a formy  peňazí, ich ekonomický význam

    V období vzniku prvotného rozvoja boli používané tovarové peniaze (commodity money) napr.  dobytok, plátno, mušle, perly, kožušiny. Pretože mali celú radu nevýhod boli postupne nahradené drahými kovmi, ktoré mali vlastnosti (deliteľnosť, trvanlivosť, fyzikálnu stálosť, hodnotovú stálosť...). Striebro dominovalo v 19. storočí, postupne však bolo vytlačované zlatom, ktoré bolo spojené so zásahom štátu a používaním mincí. Vývoj však ukázal, že nie je potrebná fyzická prítomnosť zlata – môže byť nahradené neplnohodnotnými peniazmi (fiat money) s núteným obehom. Najprv bolo zlato nahradzované papierovými peniazmi krytými zlatom a za zlato zameniteľné. Tento peňažný systém, ktorého je základom zlato sa nazýva – zlatý štandard.

    Bankovky pôvodne vydávali veľké banky – ide o netermínované zmenky banky splatné doručiteľovi kedykoľvek na jeho požiadanie, ktoré boli kryté obchodnými zmenkami.  Bankovky boli postupne z obehu vytlačované „štátovkami“ – papierovými neplnohodnotnými peniazmi, nekrytými zlatom ani zmenkami, kde ich kúpna sila a obeh  bol garantovaný štátom.

    Neplnohodnotnými peniazmi s núteným obehom rozumieme peniaze, ktoré sú peniazmi vyhlásenými vládou. Nemajú vlastnú hodnotu, ale uchovávajú si význam ako prostriedok výmeny a účtovná jednotka. Štát garantuje ich kúpnu silu. V súčasnej dobe sú neplnohodnotné peniaze zákonným platobným prostriedkom.

c)   Vymedzenie peňazí a peňažnej zásoby

    V peňažných funkciách vystupujú v súčasnej dobe nielen hotové peniaze (mince a bankovky), ale i depozitá. Je veľmi ťažké vymedziť peňažnú zásobu (množstvo peňazí v obehu). Jedna z ich vlastností je tá, že predstavujú dopyt (často potenciálny) po tovare. Pre vymedzenie peňažnej masy sa preto využíva množstvo ukazovateľov, kde rozhodujúci je stupeň likvidity. Súčasťou peňažnej masy je iba tá hotovosť, ktorá je v držbe nebankových inštitúcií. Bankovky a mince vydané centrálnou bankou, ale uchovávané v trezoroch tejto banky alebo komerčných bánk, vrátane povinných minimálnych rezerv nie sú súčasťou peňažnej zásoby. Sú však súčasťou menovej bázy.

M1

1. zahŕňa iba najlikviditnejšie časti aktív. Ide o tú časť finančných prostriedkov, ktoré môžu byť v každom okamžiku bezprostredne použité k platbám
2. M1 tvorí: obeživo – hotové peniaze (cash), ktorými sú mince a bankovky v držbe nebankových inštitúcií, ale i depozitá (vklady v komerčných bankách na požiadanie (demand deposits) = „na viděnou! (sight deosits)
3. rozhodujúcu časť M1 tvoria depozitá na požiadanie

4. v ČR M1 zahŕňa – iba depozitá na požiadanie súkromného nebankového sektora u tuzemských bankových inštitúcií. ČNB teda definuje agregát M1 ako súčet obeživa a depozit na požiadanie

5. v USA – sú zahrňované do masy eurodolárové depozitá. Od roku 1980 centrálna banka v USA – Federálny rezervný systém (FRS) v minulosti vyjadroval veličiny M1A a M1B, kde M1A zodpovedalo M1 a M1B zahrňovalo  M1A a úročené prostriedky na účtoch bánk. Patria k nim napr. NOW účty a ATS účty. NOW účty dávajú možnosť klientom vypísať voči zostatkom na účtoch šeky, či dať na ich základe príkazy k platbe - avšak počet operácií je kvantitatívne obmedzený a môžu ich založiť iba súkromné osoby a neziskové korporácie. V januári 1983 boli zavedené NOW účty, úročené trhovými sadzbami a majú neobmedzený úverový limit. ATS účty dávajú držiteľom možnosť previesť prostriedky uložené na terminovaných účtoch na bežný účet . Prinášajú úrok a ich účel je transakčný. NOW a ATS účty v USA zaviedli nebankové finančné inštitúcie s cieľom mobilizovať akékoľvek voľné finančné prostriedky a tým zvýšiť svoju konkurenčnú schopnosť voči komerčným bankám. Zavedením týchto účtov dochádza k stieraniu rozdielov medzi termínovanými depozitmi a depozitmi na požiadanie, resp. medzi transakčnými a investičnými aktivitami

M2

1. okrem M1 zahŕňa ďalšie aktíva a to niektoré druhy terminovaných, resp. viazaných depozit (time deposits)
2. terminované sú také, kde ich čerpanie je možné buď k pevne stanovenému dátumu alebo po uplynutí určitej výpovednej lehoty. Nemôžu byť použité v ľubovoľnom čase. Nazývajú sa tieto termínované depozity aj „kvázi peniaze“ (near money)
3. terminované depozity majú teda peňažný charakter, sú v držbe firiem, domácností, obcí a sú určené k vyrovnávaniu krátkodobých (strednodobých) nepriaznivých alebo nepredvídateľných zmien v príjmoch
4. v ČR k dynamickému rastu M2 dochádza v 90.-tych rokoch predovšetkým vďaka rýchlejšiemu rastu „kvázi peňazí“ než k rastu u ostatných položiek. Podľa ČNB sú kvázi peniaze – terminované depozitá, úsporné depozitá a depozitá v cudzej mene. ČNB do M2 započítava hotovosť, vklady na „viděnou“ a terminované depozitá a depozitá v cudzej mene
5. v USA do M2 sú zahrňované vklady v zahraničí – krátkodobé eurodolárové depozitá
6. v Nemecku bola rozhodujúca pre zaradenie do ukazovateľa M2 doba viazanosti – doba viazanosti bola až 4 roky

M3

1. okrem M2 zahŕňa aktíva vrátane aktív nebankových úverových inštitúcií
2. je tvorená všetkými depozitmi, ktoré prinášajú úrok
3. v USA – okrem M2 a terminovaných depozit nad 100 000 USD zahŕňa do M3 prostriedky na účtoch s dohodou o ich spätnom odkúpení po určitej dobe (term requrchase agreements)
4. v Nemecku – okrem M2 ešte aj terminované depozitá s dobou viazanosti na 4 roky a úspory so zákonne stanovenou výpovednou lehotou. Nezahŕňajú však prostriedky peňažných trhových fondov

    Monetárne agregáty M1,M2,M3 reagujú rozdielne na vývoj ekonomiky, obzvlášť na zmeny v dynamike HDP a inflácie, resp. odlišným spôsobom infláciu ovplyvňuje.

Menová politika

1. je systém cieľov, zásad, nástrojov v oblasti peňažného obehu a úverov, presadzované zámermi štátu pri kontrole obehu peňazí, regulácie úrokových sadzieb a podmienkach úveru
2. základným cieľom je vnútorná a vonkajšia stabilita meny
3. základným nástrojom je regulácia emisie obeživa tak, aby do obehu bolo vydané dostatočné množstvo peňazí
4. existujú dva prístupy k menovej politike a to:

1. menová politika podľa pravidla
2. menová politika diskrenčných zásahov

1. k novým uplatňovaným pravidlám menovej politiky je možné zaradiť i cieľovanie inflácie a cieľovanie nominálneho HDP
2. menová politika je v rukách centrálnej banky, ktorá môže robiť expanzívnu, reštriktívnu alebo neutrálnu politiku
3. od konca 60-tych rokov je menová politika ovplyvnená monetarizmom
4. od polovice 70-tych rokov sa v mnohých zemiach začína používať reštriktívna úverová politika – ako reakcia na rast inflácie
5. v priebehu 80. a 90. rokov v jednotlivých krajinách dochádzalo k zmenám v štruktúre peňažných agregátov a to dôsledkom zavádzania nových technológií a nových produktov v bankovníctve, deregulácie, rozvoja finančných trhov a zlepšenia štatistiky či reštrukturalizácii peňažných agregátov

1. od začiatku 90. rokov bola snaha o zníženie počtov agregátov. Vo väčšine krajín sa dnes používa jeden užší peňažný agregát  (väčšinou M1) a jeden alebo dva širšie agregáty.

Česká republika

6. ČNB používala tri agregáty: M2, M1 a Mo. V súčasnej dobe (rok 2000) používa M2, M1 a L (M2+štátne pokladničné poukážky a poukážky ČNB v portfóliu domácich nebankových inštitúcií). M1 je súčet obeživa a neterminovaných korunových vkladov, M2 je M1+kvázi peniaze
7. do obeživa - sú zahrňované len bankovky a mince emitované centrálnou bankou, ktoré sú v držbe nebankových inštitúcií
8. hotovosťou – rozumieme bankovky a mince vydané centrálnou emisnou bankou. Časť z nich je uložená v ich trezoroch. Je teda súčasťou rezerv a nie je obeživom a nie je ani súčasťou peňažnej zásoby. K rezervám patria i vklady bánk u centrálnej banky
9. ČNB orientovala svoju pozornosť na agregát M2. V roku 1994 zvýšenie M2 o 12-15 % bolo považované za zodpovedajúcej cieľovej úrovne inflácie 10-12%
10. v malej otvorenej ekonomike je peňažná zásoba výrazne ovplyvňovaná vonkajšími (zahraničnými) faktormi a menová centrálna banka je výrazne determinovaná práve okolitým prostredím
11. menová politika ČNB v prvej polovici 90.-tych rokov bola ovplyvnená vývojom devízového kurzu, resp. platobnej bilancie
12. rok 1995 – prílev kapitálu v režimu fixného devízového kurzu silne obmedzil aktívnu možnosť ČNB ovplyvňovať rast peňažnej zásoby
13. rok 1996 – ČNB uskutočnila razantné opatrenia – rozšírila fluktuačné pásmo kurzu českej koruny, zvýšila diskontnú sadzbu z 9,5 na 10,5 % a lombardnú sadzbu z 12,5 na 14 % a zvýšila povinné minimálne rezervy bánk z 8,5 na 11,5 %
14. cieľom fluktuačného pásma koruny bolo obmedziť prílev zahraničného kapitálu, obnoviť autonómiu domácej menovej politiky
15. cieľom reštriktívnych opatrení voči bankám a obmedzenie rastu peňažnej zásoby malo byť zlepšenie podmienok pre stabilný ekonomický rast v strednodobom horizonte
16. s odstupom času sú názory, že uvedené opatrenia boli príliš reštriktívne a mali väčší dopad na ekonomický rast než na infláciu a na deficit obchodnej bilancie

USA

1. zaistenie stabilnej meny je v rukách Federálneho rezervného systému (FRS)
2. do roku 1987 bol kladený dôraz na agregát M1
3. v roku 1983 bol zavedený ukazovateľ TDND (Total Domestic Debt of Nonfinancial Sector), ktorý slúžil ako približná miera celkove poskytnutých úverov federálnej vláde, vládam jednotlivých štátov, miestnym správam, domácnostiam a ďalším nefinančným inštitúciám
4. koncom 80.-tych rokov sa začal zdôrazňovať agregát M2 a od roku 1987 sa začali stanovovať cieľové tempá rastu pre agregáty: M1, M2, M3
5. od začiatku 90.-tych rokov sa začína viacej posudzovať celkový ekonomický vývoj a rozhodujúce miesto zaujali i úrokové sadzby
6. vo finančnej štatistike sa používa relatívne vysoký počet ukazovateľov peňažnej zásoby: M1, M2, M3, L a TDND.
7. Ukazovateľ likvidity L vznikol spojením skôr rozlišovaných M4 a M5 s ukazovateľom M1 až M3. Ukazovateľ likvidity vyjadruje „potenciálnu“ peňažnú zásobu. Do nej sú zahrňované hotové peniaze a všetky aktíva, ktoré prinášajú zisk

Štáty EMU

1. menová politika je v rukách Európskej centrálnej banky (ECB)
2. cieľ v menovej politike EMU: cieľovanie menových agregátov. ECB stanovila medze pre agregát M3, ktorý nesmie byť pri porovnávací s predchádzajúcim rokom vyšší o viac ako 4,5 %, ktorý je v súlade s rastom cien do 2 % ročne
3. prioritou ECB je robiť takú menovú politiku, ktorá povedie k zaisteniu čo najväčšej cenovej stability
4. základné úlohy: definovať a prevádzať menovú politiku EÚ, prevádzať devízové operácie za účelom realizácie svojej menovej politiky, držať a spravovať oficiálne devízové rezervy členských štátov a podporovať hladké a neporuchové fungovanie platobného systému, podporovať bankový dohľad v členských krajinách
5. hlavným nástrojom menovej politiky ECB sú: operácie na voľnom trhu, úverové operácie s obchodnými bankami a ďalšími subjektami a použitie systému povinných minimálnych rezerv. ECB má taktiež možnosť pristúpiť k intervenciám na devízových trhoch

Nemecko

1. menová politika ECB je výrazne ovplyvnená úspešnou menovou nemeckou politikou, ktorá bola založená na cieľovanie peňažnej zásoby
2. pre celkové zameranie nemeckej „peňažnej filozofie“ a monetárnu politiku bol považovaný ukazovateľ množstva peňazí centrálnej banky a od roku 1988 až do vzniku EMU ukazovateľ M3
3. cieľom: tempo rastu  M3
4. v 70. a 80. rokoch Rada Spolkovej banky v prosinci každého roku stanovovala ciele rastu ponuky peňažnej zásoby na ďalší rok

Veľká Británia

1. Bank of England od konca roku 1973 regulovala Sterling M3, ktorý zahŕňa hotovosť (bankovky a mince) spoločne s depozitmi britského verejného i súkromného sektoru v GBP a termínované depozitá s výpovednou lehotou do 4 rokov
2. postupne stále väčšia pozornosť bola venovaná ukazovateli peňažnej zásoby Mo, do ktorého boli zahrňované obeživo (vrátane pokladničnej hotovosti bánk) a prevádzkové (volné) rezervy bánk uložené v centrálnej banky
3. okrem Mo sa v súčasnej dobe sleduje a M4, ktorý zahrňuje okrem obeživa (iba v držbe nebankových subjektov) ešte „malé“ depozitá  (uložená u bánk za verejne vyhládených podmienok a úrokových sadzieb) a „veľké“ depozitá (depozitá veľkých firiem s individuálne dohodnutými podmienkami). Do M4 sú zahrňované iba depozitá v BBP nie v zahraničných menách
4. došlo k zmene vo filozofii ku kontrole peňažnej zásoby a v poslednom období dochádza k nahradzovaní kvantifikácie peňažnej zásoby ako sledovaného medzicieľa menovej politiky strednodobou mierou inflácie. V roku 1992 potom prechádza Británia k cieľovaniu inflácie a predovšetkým Mo je považovaný za indikátor správnosti či nereálnosti vývoja inflácie a nie je vytyčovaný ako medzicieľ menovej politiky
5. hlavným nástrojom pre udržanie požadovaného vývoja inflácie je v Británii regulácia hladiny úrokových sadzieb, ktorá je  ovplyvňovaná likviditou bankového sektora

Švajčiarsko

1. zaviedlo kontrolu M1 súčasne so zavedením pohyblivých devízových kurzov v roku 1975
2. M1 je súhrn mincí a bankoviek v obehu, vkladov tuzemského nebankového sektora, uložených v bankách a ďalej poštovných šekoch
3. tempo rastu M1 je odvodzované od predpokladaného tempa rastu HDP a HDP deflátora

Japonsko a Holandsko

1. predmetom regulácie je agregát M2 spoločne s depozitnými certifikátmi

Kanada

1. pozornosť je sústredená na M1
2. kontroluje peňažné agregáty s cieľom neutralizovať vplyv zahraničných peňažných prostriedkov na vnútorný obeh peňazí

Menová báza

je tvorená obeživom (C) a rezervami (R) a jej zavedenie má praktické dôvody:

1. rezervy a obeživo sú samy o sebe nestabilné veličiny, pretože často dochádza k pohybu hotovosti z rezerv bánk do nebankových inštitúcií a naopak

B = C+R

Jednoduchý peňažný multiplikátor

    Riadenie peňažnej zásoby prostredníctvom menovej bázy je založené na dvoch základných predpokladoch:

1. považuje sa za stabilný vzťah medzi menovou bázou a peňažnou zásobou
2. vzťah je možné vyjadriť peňažným multiplikátorom t.j. podielom peňažnej zásoby a menovej bázy

m= M

      B

        kde M – je peňažná zásoba, B – je peňažná báza

    Centrálna banka je schopná pomocou svojich menových nástrojov kontrolovať vývoj menovej bázy. V skutočnosti má centrálna banka možnosť regulovať iba jednu z časti menovej bázy – nevypožičanú menovú bázu Bn. Používa k tomu predovšetkým operácie na voľnom trhu. Diskontné úvery  Bv kontroluje centrálna banka nepriamo zmenami diskontnej sadzby.

        Bn + Bv = B

    Menová báza je z hľadiska bilancie centrálnej banky skupinou položiek v jej pasívach. Menová báza je pomerne úzky ukazovateľ peňažnej zásoby. Nie všetky štáty súhlasia s názorom, že je treba regulovať peňažnú zásobu. Mnohé štáty prechádzajú k cieľovej inflácii ako cieľ menovej politiky. Ide o niektoré ekonomicky vyspelé štáty.

Cieľovanie inflácie

 Trend je od začiatku 90.-tych rokov. Prínosom cieľovania inflácie je väčšia transparentnosť menovej politiky a narastanie predvídavosti menových opatrení centrálnej banky, rovnako ako informovanosť verejnosti o realizácii menovej politiky. Zásadnou otázkou je meranie cieľových veličín. Cieľová inflácia pracuje s pojmami: inflačné jadro, čistá inflácia..., ktoré označujú infláciu za očistenú o niektoré vplyvy.

    Centrálna banka v ČR ako prostriedok na dosiahnutie cieľov menovej politiky využíva cieľovanie inflácie od roku 1997. Hlavným cieľom zmeny  v menovej politike bolo poskytnutie stability v ekonomike, ktorú česká ekonomika po zavedení floatingu české koruny stratila. Hlavným nástrojom menovej politiky ČR sú úrokové sadzby.

ČNB pri cieľovaní inflácie využíva tri typy inflačných cieľov:

1. krátkodobý cieľ stanovený ku konci roka na jeden rok dopredu

2. strednodobý cieľ stanovený na 3 roky dopredu

3. dlhodobý cieľ s 8-ročným predstihom (pre rok 2005 vo výške 2,1 %)

    Problém je v tom, že menová politika nedokáže žiadnou stratégiou odstrániť riziko neočakávaných šokov. Reagovať môže buď špecifickou definíciou cieľa, alebo zavedením mechanizmu výnimiek. V takýchto prípadoch sa stanovujú pravidlá, aby sa neoslabila dôveryhodnosť centrálnej banky.      Príkladom neočakávaného šoku môže byť výrazná zmena vývoja cien komodít a priemyselných výrobkov vyspelých krajín.

    Na prelomu rokov 1997-1998 začali tieto ceny klesať dôsledkom ázijskej krízy, ktorú nebolo možné predvídať a neočakávať a preto bola česká ekonomika vystavená neočakávanému šoku v podobe dovezeného poklesu cien. Zmena svetových cien ovplyvňuje domácu infláciu a parametre menovej politiky sú určované s predstihom. Na tento neočakávaný prepad cien na medzinárodných trhoch bolo možné reagovať dvomi spôsobmi: dodatočnou kompenzáciou deflačných impulzov alebo sa zmieriť s tým, že čistá inflácia bude pod cieľovou dezinflačnou stratégiou. Voľba nebola jednoduchá a zvolená bola druhý variant. Kompenzácia v krátkom čase je pre domácu ekonomiku príliš nákladná (40 %-tný prepad ceny ropy).

d)  Banky a tvorba peňazí

    V stredoveku zlatníci a klenotníci, ktorí uchovávali zlato jednotlivých vlastníkov poskytovali tak určitý druh služieb – úschovu peňazí. Časť zlatníkov a klenotníkov sa neskôr  špecializovali na úschovu peňazí. Tento proces sa postupne formoval a vytvorilo sa rezervné bankovníctvo s čiastočným krytím bankoviek, ktoré sa vyznačuje charakteristickými znakmi:

banky držia, resp. musia držať časť depozit ako rezervy. Čím menšiu časť depozit sú banky povinné držať vo forme rezerv v centrálnej banke, tým viac peňazí majú možnosť vytvoriť.

Jednoduchý depozitný multiplikátor

je prevrátená hodnota miery bankových rezerv  - VZOREC VIĎ POZNÁMKY Z PREDNÁŠKY a kniha strana č. 46

Obmedzenie multiplikačného efektu

    K multiplikačnému efektu dochádza za predpokladu, ak peniaze nie sú držané vo forme hotovosti doma a za predpokladu, že každá banka drží rezervy na úrovni zákonného minima (trvalé udržať rezervy na povinnej minimálnej úrovni nie je ani technicky možné). Výška rezerv závisí od fázy cyklu, v ktorej sa ekonomika nachádza – v období hospodárskeho poklesu banky zvyčajne drží prebytočné rezervy, ktoré ovplyvňujú dôchodky a dopyt a to môže prehĺbiť recesiu. Pri ekonomickom oživení majú banky naopak držať rezervy na minime, lebo investície sa zdajú byť ziskové a takáto politika vedie k rozšíreniu dopytu a môže dôjsť k inflácii.

e)   Peňažný trh a vplyv peňazí na ekonomiku a rovnováha a nerovnováha na peňažnom trhu

    Peňažný trh je miestom, kde sa stretáva dopyt a ponuka peňazí. Strana ponuky peňazí predstavuje množstvo peňazí, ktoré bankový sektor ponúka a patria sem hotové peniaze v obehu a depozitné peniaze. Ponuka peňazí je považovaná za exogénnu veličinu ekonomického systému, ktorá je určená emisiou peňazí centrálnej banky a komerčných bánk.

Rovnováha na trhu peňazí je určená agregátnou ponukou peňazí a agregátnym dopytom po peniazoch v závislosti na výške úrokovej miery. V neoklasickej teórii je úrok jedným z najdôležitejších trhových regulátorov rovnováhy v ekonomike, rovnováhy úspor a investícii. Ponuka peňazí významným spôsobom ovplyvňuje ekonomiku, je ovplyvňovaná centrálnou bankou. Hospodárska politika každého štátu je do značnej miery orientovaná na kontrolu rastu peňažnej zásoby a rastu ponuky peňazí. Peniaze ovplyvňujú nominálne veličiny – cenovú hladinu, alebo reálne veličiny – prostredníctvom úrokových sadzieb ovplyvňujú HDP a zamestnanosť.

f)   Kvantitatívna teória peňazí

    Vplyv peňažnej zásoby na ceny zdôrazňovali monetaristi a neoklasicky orientovaní ekonómovia. Množstvo peňazí súvisí s úrovňou cien a túto väzbu vyjadruje kvantitatívna teória peňazí. Neoklasická teória peňazí zdôrazňuje, že cenová hladina je určená peňažnou zásobou a že peniaze majú zanedbateľný vplyv na reálne ekonomické procesy (národný dôchodok, zamestnanosť...). Táto neoklasická ekonómia absolutizovala vplyv peňazí na nominálne veličiny a podcenila vplyv na reálne ekonomické procesy.

    V neoklasickej ekonómii vystupuje kvantitatívna teória peňazí v dvoch podobách:

1. transakčný variant, ktorý rozpracoval Fisher – vychádza z analýzy výmeny a výmenných transakcií, ku ktorým dochádza na trhu. transakciu vyjadruje Fisher ako presun peňazí, t. j. platby spotrebiteľov ( M x V – súčin množstvá peňazí  v obehu a rýchlosti obehu jednotky peňazí)

      musí  platiť : M x  V = P x T , V a T sú stabilné veličiny

2. cambridgeský variant, ktorý má pôvod u Marshala – objasniť vplyv peňazí na ceny a analýza hotovostných zostatkov a držby peňazí jednotlivými hospodárskymi subjektami, ich úspory – lebo držba peňazí prináša subjektom úžitok predovšetkým v likvidite – ponechávajú si časť dôchodkov hotovosti. Podľa tohto variantu závisí rozhodnutie subjektov,  o tom koľko peňazí usporí a koľko budú mať v držbe v hotovosti podľa veľkosti dôchodku..

Hotovostný zostatok sú peniaze, ktoré majú hospodárske subjekty   v držbe práve v okamihu ich použitia – neprinášajú úrok na rozdiel od peňazí, ktoré subjekty usporia.

Ak sa rozhodnú držať peniaze v malom množstve,  peniaze sa budú vydávať  a ceny sa zvýšia,   naopak,  ak v peňažnej forme budú držať väčšiu časť bohatstva tak, časť peňazí bude z obehu stiahnutá  a ceny sa znížia – preto Marshal venoval pozornosť rýchlosti obehu peňazí

                            M  = k . P . y

kde M je zásoba peňazí

      P je cena vyrobenej produkcie

      y je objem reálneho dôchodku

       k je koeficient likvidity, ktorý vyjadruje časť dôchodku, ktorý je hospodárskymi subjektami držaná  v podobe pokladničnej hotovosti určenej na bežné transakcie

g)   Množstvo peňazí v obehu a rýchlosť obehu peňazí

koeficient likvidity, ktorý vyjadruje rýchlosť obehu peňazí môže vykazovať v krátkom období výrazné zmeny . Z dlhodobého hľadiska má byť stabilný.

U Fishera nie je skúmaná rýchlosť obehu peňazí z hľadiska dôchodku, ale jeho rovnica zahrňuje transakčnú rýchlosť obehu peňazí t.j. rýchlosť obehu peňazí pri výmene. Podstatné je to, že obe varianty sa pokúšajú zdôvodniť kauzálnu závislosť medzi množstvom peňazí v obehu a cenami. Rýchlosť peňazí v obehu sa mení predovšetkým  závislosti na vývoji hospodárskeho cyklu, na zmenách ekonomiky ale i peňažných úrokových podmienok.

    V ČR rýchlosť obehu peňazí je nižšia v porovnaní s ekonomikami vyspelých štátov, čo býva zdôvodňované značným podielom platieb v hotovosti, privatizačným procesom, dôsledkom bankrotov, šedou ekonomikou a vysokou platobnou neschopnosťou.

Rozdiely medzi cambridgským a fisherovským variantom kvantitatívnej teórie peňazí

    Rozdiel sa prejavuje v celkovom pohľade na ekonomické procesy. Cambridgský variant vychádza z analýzy správania individuálnych účastníkov výroby a výmeny, dopytu a ponuky peňazí zo strany hospodárskych subjektov a zaujíma sa predovšetkým rovnováhou na trhu peňazí.

    Fisherov variant je makroekonomickou koncepciou a základom rovnováhy je tu rovnováha na trhu tovarov. Marshala taktiež zaujíma reálna kúpna sila peňazí a Fishera peňažná zásoba. Obidva varianty zdôrazňujú funkciu peňazí ako sprostredkovateľa výmeny.

Kvantitatívna teória peňazí Patinkina (po 2. sv. vojne)

je založená na autoregulačnej sile tržnej ekonomiky práce. Jeho koncepcia reálnych zostatkov peňažných hotovostí mala významnú úlohu na začiatku neoklasickej renesancie a stala sa základom pre spojenie reálnych a peňažných procesov v ekonomike. Patinkin si všíma dichotómiu, ktorou označuje oddelenie výroby relatívnych cien a absolútnych cien. Podľa jeho názoru hospodárske subjekty sledujú uchovávanie kúpnej sily hotovostných zostatkov, preto pôsobia súčasne dve zložky trhových síl: prvá, ktorá vedie prostredníctvom reálnych zostatkov peňažných hotovostí k určeniu absolútnych cien a druhá pôsobí prostredníctvom substitučných efektov a určuje relatívne ceny. Keď sú reálne zostatky vyššie ako sú potrebné, subjekty budú zvyšovať výdaje na spotrebu dovtedy, kým sa zostatky vrátia na žiadúcu úroveň. Základom úvah hospodárskych subjektov sa u Patinkina stáva reálna hodnota zostatkov peňažných hotovostí.

Monetarizmus v kvantitatívnej teórii peňazí

Kvantitatívna teória peňazí je základom všetkých variantov monetarizmu, ktorého zakladateľom je Friedman. Vychádza z dôchodkovej verzie kvantitatívnej teórie peňazí a tá je doplnená Keynesovou teóriou preferencie likvidity. Friedman pri peniazoch rozlišuje nominálne a reálne veličiny a berie do úvahy očakávania, resp. rozlišuje krátkodobé a dlhodobé dôsledky zmien reálnych a nominálnych veličín.

    Pod nominálnym množstvom peňazí Friedman rozumie množstvo peňazí vyjadrené v určitých počítacích jednotkách a reálne množstvo peňazí je nominálne, ktoré závisí na cenách tovarov a služieb a očakávaní hospodárskych subjektov.

h)   Peňažný trh,  ponuka a dopyt po peniazoch

Dopyt po peniazoch

Friedman dospel k záveru, že dopyt po peniazoch má stabilný charakter, pretože vyjadruje vnútornú stabilitu trhového systému. Do značnej miery je stabilita ponuky daná dôchodkom a bohatstvom.

Ponuka peňazí

Podľa monetaristov je exogénna veličina (vyvolaná vonkajšími silami) ekonomického systému, určovaná a kontrolovaná centrálnymi bankami. V krátkodobom období vyvolá výmena v ponuke peňazí nesúhlas medzi peňažným a reálnym sektorom, ovplyvní reálne ekonomické veličiny a z dlhodobého hľadiska sa prejaví výmenou v cenovej hladine, iba nominálne.

    Z hľadiska stability ekonomiky ide podľa monetaristov o to, aby bola zabezpečená rovnosť medzi ponukou a dopytom po peniazoch a umožňuje plynulý priebeh reprodukčného procesu. Za týchto podmienok je možné dosiahnuť v ekonomike celkovú rovnováhu. Preto úlohou vlády je zabezpečiť takú ponuku peňazí, ktorá zodpovedá dopytu  po peniazoch.

    Základné pravidlo hospodárskej politiky monetaristov je: zvyšovať každoročne množstvo peňazí 3-5% má zodpovedať rovnakému tempu rastu HDP. Tempo rastu ponuky peňazí musí byť podľa nich udržovaná nezávisle od fázy cyklu a od akýchkoľvek reálnych ekonomických podmienok. Peňažný výklad inflácie je podľa nich výsledkom rýchlejšieho rastu ponuky peňazí ako je rast dopytu po peniazoch. Opatrenia protiinflačnej politiky ako je napríklad zmrazenie cien je podľa monetaristov neúspešné.

    Monetaristi však odmietajú potláčanú a prerušovanú infláciu. Potláčaná inflácia sa vyznačuje snahou vlády eliminovať vonkajšie prejavy inflácie, kontrolovať rast cien... Prerušovaná inflácia má procyklický charakter. Stabilita ekonomiky pre monetaristov znamená rovnováha bez inflácie v peňažnej sfére.

Očakávania inflácie

    Pri očakávaní má významnú úlohu rozlišovanie krátkodobých a dlhodobých aspektov inflácie. Friedman rozlišuje anticipovanú a neanticipovanú infláciu. Anticipovaná inflácia je založená na predpoklade, že hospodárske subjekty ju očakávajú a neanticipovaná je hospodárskymi subjektami neočakávaná a je pre nich prekvapením. Podľa jeho názoru bol zrýchlený rast cien v 70.-tych rokoch vyvolaný rozdielom medzi nižšie očakávanou a vyššou skutočnou mierou inflácie. Tým, že sa hospodársky subjekt v očakávaní zmýlil, spôsobil rast cien.

Racionálne očakávania a inflácia

    Na rozdiel od adaptívnych očakávaní Friedmana sú racionálne očakávania jeho žiaka R. Lucasa založené nie na minulých skúsenostiach, ale na posudzovaní dostupných informácií hospodárskymi subjektami. Preto pre zníženie inflácie je nutné, aby vláda vyhlásila záväzný cieľ menovej politiky. Spotrebitelia a firmy očakávajú nižšiu infláciu a nemá negatívne dopady na výrobu a zamestnanosť. Reakcie v podobe  inflačných očakávaní môžu ovplyvniť priebeh ekonomických procesov. Pokiaľ podnikatelia očakávajú ďalší rast cien svojich výrobkov, sú ochotní platiť vyššie mzdy.

    Monetaristická hypotéza neutrality peňazí pre dlhodobé obdobie – množstvo peňazí napumpuje centrálna banka do ekonomiky ovplyvní cenovú hladinu na niekoľko rokov, no neovplyvní objem peňazí. Ten závisí na reálnych faktoroch – na raste práce a kapitálu.

Vplyv peňazí v zásobe na úrokové sadzby

    Keynes zdôrazňoval aktívnu úlohu peňazí v ekonomike, jej vplyv na reálne ekonomické procesy, teda na objem zamestnanosti a veľkosť národného dôchodku. Kľúčovou úlohou mala inštitucionálne stránka finančného systému, regulácia bankového sektoru centrálnou bankou.

Regulácia ekonomiky

    Na základe Keynesiánskej teórie centrálna banka používa 3 nástroje regulácie ekonomiky prostredníctvom peňažnej sféry:

1. operácie na voľnom trhu
2. zmeny sadzby povinných minimálnych rezerv
3. zmeny diskontnej sadzby

Diskontná sadzba je úroková sadzba centrálnej banky na úvery, ktoré poskytuje komerčným bankám. Zvýšenie alebo zníženie odráža snahu centrálnej banky stimulovať ku zmene v rovnakom smere i úrokové sadzby bánk. Ide o nástroj menovej politiky.

Operácie na voľnom trhu sú založené na predaji a kúpe štátnych cenných papierov, zvlášť pokladničných poukážok. Predaj cenných papierov vedie ku zníženiu množstva peňazí v obehu a naopak.

Regulácia sadzby povinných minimálnych rezerv je založená na tom, že komerčné banky musia časť depozit klientov udržať ako rezervy. Zvýšenie alebo zníženie sa odrazí v zmene objemu zdrojov bánk.

Rovnováha úspor a investícií

V Keynesianskom modeli  na rozdiel od neoklasického sa prejavuje neurčitosť budúcnosti v danom prípade ako neznalosť rovnovážnej úrokovej sadzby, ktorá by zaisťovala maximálne využitie existujúcich výrobných zdrojov. Nestabilita celej ekonomiky je spojená s procesom investovania kapitálu. S rastom dôchodkov sa neustále zvyšuje usporená časť národného dôchodku, teda úspory rastú. Rastúce úspory nie sú sprevádzané rastom investícií, o ktorých rozhodujú podnikatelia. V ovplyvňovaní úrokovej miery videl Keynes možnosť pôsobiť na ekonomické procesy, resp. ovplyvňovať investičnú činnosť. Peniaze sú podľa neho dôležitým faktorom, ktorý formuje investičný dopyt.

Vzťah medzi nákladnými veličinami ekonomického systému podľa Keynesa:

peňažná        úroková        podnety                objem                objem národného dôchodku

zásoba                miera                k investíciám                investícií        a výške zamestnanosti

    Kľúčovým je spojenie úrokovej miery a objemu investícií, ktorým sa prenáša väzba z oblasti bankovej do reálnej ekonomiky. Keynes sa domnieval, že podmienky za ktorých sú poskytované úvery ovplyvňujú investičnú činnosť.

Samofinancovanie

Rozsah samofinancovania ovplyvňuje vplyv úrokových sadzieb na investície. Pri realizácii investícií využívajú firmy predovšetkým vlastné zdroje a až potom zdroje vypožičané. I keď podiel samofinancovania na celkovom objeme investícií klesá, v ekonomike vyspelých štátov tvorí 40-80 % z objemu investícií.

Časové omeškanie

    Efektívnosť  peňažne úverovanej regulácie je do  značnej miery ovplyvnená i časovým omeškaním. Nepriama regulácia ekonomickej aktivity vyžaduje určitý časový predstih, aby ovplyvnila požadovanú fázu. Pri vzostupnej fáze cyklu činí omeškanie 5-21 mesiacov a pri klesajúcej fáze cyklu 13-24 mesiacov. Väzba medzi zmenami úrokových sadzieb a ekonomickými cyklami je ekonómami a politikmi rešpektovaná.

    Záver ekonómov Kolumbijskej univerzity: čím ďalej od začiatku nového oživenia hospodárskej aktivity pokračuje pokles úrokových sadzieb, tým dlhšie trvá hospodársky rast.

3. ÚROKOVÉ SADZBY

a) Úroveň úrokových sadzieb, reálne a nominálne úrokové sadzby,

bezriziková reálna úroková sadzba

ÚROK

1. je cena, ktorú požaduje veriteľ od dlžníka za dočasné poskytnutie práva používať jeho kapitál. Medzi veriteľom a dlžníkom existuje nevyhnutne konflikt záujmov – veriteľ sa snaží dosiahnuť maximálny úrok, t.j. maximálnu cenu a tým čo najvyšší výnos z kapitálu, dlžník naopak minimálny úrok a tým čo najnižšie náklady.
2. úrok je cena kapitálu, ktorá je určovaná dopytom a ponukou. Zmeny v úrovni úroku spätne ovplyvňujú dopyt a ponuku.

ÚROKOVÁ MIERA  A ÚROKOVÁ SADZBA

1. úroková miera z kvantitatívneho hľadiska je úrok rozdielom medzi čiastkou vrátenou za poskytnutý úver (úrok a splatený úver) a výškou úveru. Podiel úroku k zapožičanej čiastke je úroková miera, ktorá je vyjadrovaná v percentách na ročnej báze (p.a.). Úroková miera v jednotlivých konkrétnych transakciách sa nazýva úroková sadzba.
2. na trhu obligácií je bežné, že sa úrokové sadzby vyjadrujú v základných bodoch (basis points). Jeden základný bod odpovedá 0,01 % a 100 základných bodov predstavuje zmenu o 1 %. Ak sa zvýši úroková sadzba z 10% na 10,45% znamená to, že došlo k rastu o 45 základných bodov.

Úroveň úrokových sadzieb

1. v 50. a v prvej polovici 60-tich rokoch boli ekonomiky vyspelých štátov relatívne stabilné – rast cien bol zanedbateľný a stabilné boli i úrokové sadzby. Od druhej polovici 60-tich rokov dochádza vo svetovej ekonomike k výrazným zmenám, ktoré sú vyvolané rastom cien a úrokových sadzieb.
2. v 90-tich rokoch dochádza k dlhodobému poklesu úrokových sadzieb a na prelome rokov 1999/2000 k miernemu oživeniu.

Štruktúra úrokových sadzieb

1. zatiaľ čo zmeny v úrovni úrokových sadzieb vyrovnávajú dopyt a ponuku po finančných zdrojoch, relatívne zmeny v jednotlivých úrokových sadzbách vedú k prerozdeľovaniu zdrojov – viac zdrojov je investovaných do výnosnejších CP
2. v praxi je úrokovým sadzbám venovaná pozornosť preto, lebo majú nesporný vplyv na ekonomiku, na bankový sektor a podnikateľskú sféru

Faktory ovplyvňujúce úrokové sadzby

ovplyvnené sú dopytom a ponukou po kapitále, ale i množstvom iných faktorov ako:

1. infláciou
2. rizikom
3. výškou úveru a dobou jeho splatnosti
4. zmenami vo výške dôchodku
5. úsporami
6. očakávaným výnosom rôznych investícií
7. produktivitou
8. efektívnosťou ekonomiky
9. zdanením
10. rozvinutosťou kapitálových trhov
11. deficitom štátneho rozpočtu a deficitom platobnej bilancie
12. zmenami devízového kurzu a pod.

1. zvýšenie úspor bude znamenať zvýšenie ponuky zdrojov na trhu kapitálu a povedie k poklesu úrokových sadzieb
2. zvýšenie dopytu po zdrojoch povedie naopak k zvýšeniu úrokových sadzieb

Reálne a nominálne úrokové sadzby

1. nominálna úroková sadzba je pozorovaná úroková sadzba (výnos) v danom mieste a čase.

Technicky môže byť nominálna úroková sadzba rozdelená na:

1. reálnu úrokovú sadzbu (bezrizikovú) – ide o výnos z CP za určité obdobie, počas ktorého sa neočakáva zmena cien a neberú sa do úvahy  dane  ani riziko nesplatenia a neistota, rovnako ako všetky uvedené deformácie (prirážky) úrokovej sadzby. Väčšinou však reálna úroková sadzba sa používa pre vyjadrenie rozdielu medzi nominálnou úrokovou sadzbou a infláciou:

reálna úroková sadzba = nominálna úroková sadzba – inflácia

1. a rôzne prémie, vrátane rizika a korekcie o rast cien

1. v realite existuje celý rad rôznych úrokových sadzieb na rôzne finančné kontrakty, transakcie a dokumenty a dôležité si zodpovedať otázku, ktorými faktormi je táto rôznorodosť ovplyvnená. Pri tejto analýze skúmame iba vzťah jedného faktora k výnosu (resp. jeho vplyv na úrokové sadzby) a ostatné faktory považujeme za konštanty, i keď v realite sa prejavuje kombinovaný vplyv všetkých faktorov.
2. v klasickej škole ekonomickej teórie bola úroveň reálnej úrokovej sadzby určovaná úrovňou produktivity a sporivosti v spoločnosti
3. v neoklasickej teórii sa štandardná (fisherovská) teória úrokovej miery sústreďuje na dva základné faktory, ktoré určujú bezrizikové reálne úrokové sadzby:

1. „mezní“ mieru časovej preferencie - pokiaľ budeme zvažovať vplyv časových preferencií, je zrejmé, že úspory môžeme považovať za odloženú spotrebu statkov

1. „mezní“ mieru výnosov reálnych kapitálových investícií – táto teória zdôrazňuje, že odložením súčasnej spotreby tak, aby boli vytvorené investičné statky, môže byť budúca spotreba zvýšená. Úvery umožňujú oddeliť rozhodnutie o spotrebe jednotlivca a investičnom rozhodovaní.

1. reálne úrokové sadzby budú vyššie taktiež v ekonomike s množstvom vysokých rentabilných investičných príležitostí (vysokou „mezní“ produktivitou kapitálu)
2. vplyv na reálnu úrokovú sadzbu má i rozvinutosť kapitálových trhov - existencia efektívnych a rozvinutých trhov znižuje reálnu úrokovú sadzbu
3. riziko a neistota naopak reálnu úrokovú mieru zvyšujú, pretože výnosy z investícií sú očakávané, nie zaistené
4. rozhodujúce úrokové sadzby sú obvykle uverejňované v tlači
5. rozdiely v reálnych úrokových sadzbách sú modifikované tým, že zapožičané peniaze sú používané na kúpu (a kontrolu) reálnych statkov a hodnota peňazí týchto reálnych statkov sa v čase mení
6. pri ekonomickej analýze je najprv analyzovaná reálna úroková sadzba určená rovnováhou úspor a investícií. Potom sa pristupuje k určeniu nominálnej úrokovej sadzby (ako čistej monetárnej veličiny), ktorá určuje čiastku peňazí, ktorá bude v budúcnosti vrátená za jednotku peňazí vypožičaných teraz.

FISHEROV  ZÁKON

Nominálna a reálna úroková sadzba je spájané jednoduchou väzbou, ktorá je známa ako Fisherov zákon. Ten je založený na zásade, že zmena peňazí dnes za peniaze v budúcnosti musí zodpovedať zmene tovaru dnes a v budúcnosti, ako vyplýva z charakteristiky reálnej sadzby.

Ak predpokladáme, že reálna sadzba je 1+r, potom pokiaľ dodáme jednotku tovaru, musíme získať 1+r jednotiek tovaru v budúcnosti.  Ak by sme predali tovar dnes za cenu p1 a tieto prostriedky investovali za nominálnu sadzbu 1+i a takto získame p1(1+i) jednotiek v budúcnosti. Koľko jednotiek budúceho tovaru to predstavuje? Ak získanú sumu delíme cenou tovaru v budúcnosti p2 – toto množstvo tovaru v budúcnosti je: p1(1+i) / p2. Toto množstvo musí byť rovno reálne sadzbe 1+r. Preto:

                        1+r = 1+i / 1+p,   kde      p1 / p2 =      1         =            1

        p2 / p1         1+  (p2-p1) / p1

a rast cien v %-tách po dobu úveru p  = (p2 - p1) / p1

Rovnicu ešte môžeme upraviť tak, že:  1+i = (1+r) (1+p )

Z tejto rovnice teda vyplýva, že nominálna úroková sadzba je reálna úroková sadzba upravená o mieru inflácie a túto rovnicu môžeme ešte upraviť do nasledujúcej formy:

                                        i = r+p  + r.p

EX-ANTE a EX-POST REÁLNA ÚROKOVÁ SADZBA

Rovnica         r ≈  i – p          je bežne používaná k výpočtu ex-post reálnej úrokovej sadzby, ktorá nemôže byť bezprostredne na trhu pozorovaná. Bežne je počítaná, resp. odhadovaná taktiež anticipovaná, resp. ex-ante reálna úroková sadzba, kde je hodnota p  nahradená očakávanou (anticipovanou) infláciou. Hodnota ex-ante reálnej úrokovej sadzby sa bude líšiť od hodnoty ex-post reálnej úrokovej sadzby o chyby v očakávaniach.

b) Štruktúra úrokových sadzieb z hľadiska doby splatnosti, krivky výnosov, inflácia a ďalšie faktory

INFLÁCIA

Inflácia môže zmeniť reálnu úrokovú sadzbu.  V období vysokej inflácie veritelia očakávajú a požadujú vyššie úrokové sadzby, aby kompenzovali očakávané straty zo znehodnotenia zapožičaného kapitálu. Infláciou, resp. inflačnými očakávaniami sú ovplyvnené predovšetkým dlhodobé úrokové sadzby.

Štruktúra úrokových sadzieb

Jeden z najvýznamnejších faktorov, ktorý ovplyvňuje štruktúru úrokových sadzieb je doba splatnosti finančných dokumentov. Obvykle výnos ku dňu splatnosti finančných dokumentov raste s dobou ich splatnosti. Kto si požičiava, musí platiť tým viac, čím je dlhšia doba splatnosti poskytnutého úveru.

Normálna a inverzná krivka výnosov:

normálna krivka výnosov

výnos ku dňu splatnosti v %

inverzná krivka výnosov

doba splatnosti (dni, mesiace, roky)

Čím je strmšia krivka výnosov, tým je väčší rozdiel dlhodobých a krátkodobých úrokových sadzieb. Zmena tvaru výnosovej krivky ovplyvňuje zisky a náklady hospodárskych subjektov.

Dlhodobý úver znižuje tlak na likviditu, znižuje okamžitý odliv hotovosti vyplývajúci z krátkodobého úveru. Krátkodobé úvery sú ale pružnejšie než dlhodobé. Z hľadiska veriteľa, rastúca krivka výnosov v závislosti na dobe splatnosti  znamená to, že vyšších výnosov môže dosiahnuť iba dlhodobejším investovaním.

Výnosy finančných dokumentov môžu mať v závislosti na dobe splatnosti nielen rastúci ale i klesajúci (inverzný, prevrátený) trend. V tomto prípade prinášajú krátkodobé cenné papiere vyššie výnosy než dlhodobé. Na prvý pohľad sa zdá, že z hľadiska dlžníka je situácia výhodná a umožňuje mu dlhodobo si požičať za relatívne nízku úrokovú sadzbu. Avšak je potrebné zobrať do úvahy, v akých konkrétnych situáciách sa inverzný výnos, resp. krivka objavuje – najmä v situáciách s extrémne vysokými úrokovými sadzbami. Potom ale vyššie uvedená situácia znamená získanie dlhodobého úveru za relatívne nízke úrokové sadzby v situácii, kedy sa očakáva celkový pokles úrokových sadzieb a kedy krátkodobý úver mu umožňuje požičať si neskôr lacnejšie.

V prípade veriteľa sa inverzná krivka výnosov zdá ideálna, pretože prináša vyšší výnos z krátkodobých CP. Krátkodobé CP sú pritom z hľadiska zmien cien stabilnejšie než dlhodobé CP. V realite však ocenenie investičných možností však nie je jednoduché – vysoké úrokové sadzby (t.j. typická situácia, keď je krivka výnosov inverzná) znamená, že kurzy CP, ktoré prinášajú kupónové platby, sú na sekundárnom trhu nízke a kurzy dlhodobých CP sú zvlášť nízke. Preto môže byť výhodnejšie kúpiť dlhodobý CP a dosiahnuť zisk pri zmene jeho kurzu.

TVAR KRIVKY VÝNOSOV

Sklon krivky výnosov je vhodným ukazovateľom striktnosti monetárnej politiky. Tvar krivky (resp. rozpätie medzi dlhodobou a krátkodobou sadzbou) odráža pomerne presné očakávania investorov o budúcom vývoji inflácie a taktiež o budúcom vývoji úrokových sadzieb. Keď investori očakávajú v budúcnosti vyššiu infláciu, požadujú vyššie výnosy z dlhodobých investícií a krivka výnosov má prudko rastúci trend. Pokiaľ je krivka výnosov inverzná, inflačné očakávania sú nižšie a sklon krivky výnosov odráža reštriktívnu monetárnu politiku. Tvar krivky výnosov môže byť použitý aj ako indikátor dynamiky ekonomiky. Výrazne rastúci sklon (voľná monetárna politika) by mal naznačovať, že budúca výroba (produkt) bude (aspoň krátkodobo) rásť.

Jedna z najbežnejších teórií, ktorá vysvetľuje tvar výnosovej krivky je teória očakávania, ktorá bola formulovaná v roku 1896 I. Fisherem a vyjadruje vzájomný vzťah medzi sklonom krivky výnosov a očakávaniami ohľadom budúcich úrokových sadzieb.

Výnosová krivka obsahuje veľa prognosticky cenných informácií – s jej pomocou je možné predikovať nielen vývoj úrokových sadzieb, ale i odhadnúť budúcu reálnu ekonomickú aktivitu. Čiže dlžník i veriteľ musia posúdiť výnosy a kurzy CP dnes a očakávané zmeny výnosov a kurzov z celej rady stránok i pohľadov a vzájomnou kombináciou všetkých premenlivých veličín dospieť k záveru o výhodnosti tej či onej investície.

c) Očakávaný vývoj úrokových sadzieb

Z hľadiska očakávaného vývoja úrokových sadzieb je potrebné pokúsiť sa monitorovať ako vývoj krátkodobých, taktiež dlhodobých úrokových sadzieb. Bude nás zaujímať predovšetkým vývoj dlhodobých úrokových sadzieb, ktorý je rozhodujúci pre dlhodobé investičné rozhodovanie. O odhad predpokladaného vývoja úrokových sadzieb je možné sa pokúsiť rôznymi spôsobmi.

Jednou z možností je odvodenie očakávaného vývoja dlhodobých úrokových sadzieb od vývoja krátkodobých úrokových sadzieb. Keď rastú všetky sadzby, rast krátkodobých je rozhodnejší, razantnejší, než rast dlhodobých úrokových sadzieb. Ak však začínajú úrokové sadzby klesať, krátkodobé klesajú rýchlejšie ako dlhodobé úrokové sadzby a tak sa krivka výnosov v určitej fáze vráti do svojej normálnej polohy – t.z. krátkodobé úrokové sadzby sú nižšie ako dlhodobé.

Jednou z najbežnejších metód používaných k predvídaniu vývoja úrokových sadzieb je aplikácia vyššie uvedenej krivky výnosov. Zmeny úrokových sadzieb bezprostredne ovplyvňujú kurzy CP s fixnými výnosmi a môžu byť zdrojom veľkých ziskov ale i strát. To je hlavný dôvod skutočnosti, že finančná inštitúcia, ktorá má v držbe takéto finančné dokumenty, venuje značné prostriedky na prognózovanie vývoja úrokových sadzieb v budúcnosti.

d)  Výnosy finančných dokumentov

Najjednoduchším spôsobom merania výnosov je porovnanie kupónovej platby a nominálnej hodnoty, resp. trhovej ceny CP. Ide o vyjadrenie percentuálneho výnosu z kupónu alebo bežného výnosu. Obidva spôsoby sú vhodné iba k meraniu výnosov krátkodobých CP, pretože neberú do úvahy tok príjmu z CP (časové rozloženie príjmu).

c   = FP / PAR                                        i   = FP / P,   kde

PAR – nominálna hodnota CP                                P   - bežná cena (kurz) CP

FP – fixné (kupónové) platby                                        FP – fixné (kupónové) platby

c   -  percentuálny výnos z kupónu                                i    -  bežný výnos

TOK PRIAMYCH FINANČNÝCH AKTÍV

Tokom výnosov (príjmu) rozumieme v prípade finančných aktív dlhodobé pravidelné platby, ktoré dostáva majiteľ CP. Sú to napr. kupónové platby v prípade majiteľa obligácie, dividendy v prípade držiteľa akcie.

BUDÚCA HODNOTA SÚČASNÝCH PEŇAZÍ

Prvým z problémov, ktorý je treba určitým spôsobom pri meraní hodnoty toku budúcich príjmov vyriešiť je vyjadrenie budúcich príjmov z CP v ich dnešnej hodnote. Každá peňažná jednotka, ktorá bude zaplatená či získaná v budúcnosti má menšiu hodnotu než dnes. Pokiaľ by hospodársky subjekt uložil určitú čiastku napr. do banky, získa pri danej úrokovej sadzbe za príslušné obdobie čiastku zvýšenú o úrok. Táto čiastka je budúca hodnota súčasných peňazí, ktorú môžeme vyjadriť týmto vzorcom:

                Pn   =  P0  (1+i)n,   kde

Pn   - budúca hodnota vkladov (súčasných peňazí)                výraz (1+i)n  - je úročiteľ, ktorý hovorí,

P0   - dnešná hodnota vkladov (peňazí)                        koľkokrát sa zvýši počiatočný vklad pri danej

i    - úroková sadzba                                                úrokovej sadzbe  i  za  n rokov.

n   - počet rokov

SÚČASNÁ DISKONTOVANÁ HODNOTA (PDV)

Prepočet toho, akú hodnotu majú dnes peniaze, ktoré v budúcnosti dostaneme či  zaplatíme je možné previesť analogickým spôsobom. Súčasná hodnota čiastky, ktorú získame v budúcnosti je nižšia o úrok. Čiže súčasnú diskontovanú hodnotu  P môžeme vyjadriť týmto vzorcom:

                P0  =  Pn / (1+i)n  , kde

výraz 1 / (1+i)n  nazývame odúročiteľ (diskont). Odúročiteľ nám vyjadruje, koľkokrát menšia bude z hľadiska súčasnej hodnoty čiastka, ktorú získame v n-tom roku pri danej úrokovej sadzbe  i – jeho hodnota musí byť vždy menšia ako 0.

Pojem diskontné hodnoty je nesmierne dôležitý a užitočný, pretože umožňuje porovnať výnosy z finančných dokumentov pri rozdielnom načasovaní platieb.

VÝNOS KU DŇU SPLATNOSTI

Je najrozšírenejším a najpoužívanejším ukazovateľom pre meranie výnosov z CP. Je taktiež najpresnejším spôsobom merania úrokových sadzieb. Hodnotu výnosu ku dňu splatnosti môžeme získať riešením rovnice:

Pc  =  FP   +    FP     +   FP     + ....   +   FP      +  PAR

        1+i       (1+i)2     (1+i) 3                (1+i) n      (1+i) a            

kde neznámou bude:         i          - výnos do doby splatnosti

a kde                        Pc        - trhová cena

                        n        - počet rokov

                        PAR        - nominálna hodnota cenného papiera

                        FP        - fixné (kupónové) platby

Z rovnakej rovnice môžeme vypočítať i súčasnú hodnotu obligácie, resp. jej trhovú cenu  P   , pokiaľ bude požadovaná miera výnosu  i známou veličinou.  

Pokiaľ do banky uložím 1000 CZK pri kupónovej sadzbe 10 %, môžem 1xročne vybrať 100 CZK a v dobe splatnosti obligácie zostáva k splateniu celá pôvodná nominálna hodnota 1000 CZK.

Pokiaľ sa napr. kupónová sadzba rovná výnosu ku dňu splatnosti, potom sa cena obligácie rovná jej nominálnej hodnote. Platí taktiež, že pokiaľ je cena obligácie nominálnou hodnotou, je výnos ku dňu splatnosti vyšší než kupónová sadzba. A pokiaľ je výnos ku dňu splatnosti nižší než kupónová sadzba, musí byť cena obligácie nad jej nominálnou hodnotou.

VPYLV ZMIEN ÚROKOVÝCH  SADZIEB NA CENY FINANČNÝCH DOKUMENTOV

Zo vzorcov, ktoré sú používané k určeniu ceny, resp. výnosu ku dňu splatnosti je zrejmé, že medzi cenou obligácie a úrokovou sadzbou (výnosom ku dňu splatnosti) existuje úzka závislosť. Čím vyššia je cena obligácie, resp. kurzu CP, tým nižší je výnos ku dnu splatnosti a naopak. Takže platí, že čím nižšie sú úrokové sadzby a preto i požadovaný výnos, tým vyšší je cena obligácie a naopak.

Uvedenú závislosť je možné interpretovať i ekonomicky: vyššie úrokové sadzby znamenajú, že budúce kupónové platby a budúce splátky nominálnej hodnoty majú menšiu hodnotu, ak sú diskontované do prítomnosti. Cena obligácie musí byť nižšia.

ROZLIŠOVANIE MEDZI VÝNOSOM KU DŇU SPLATNOSTI A ÚROKOVOU MIEROU

Je potrebné uviesť, že vplyv zmien úrokových sadzieb na hodnotu CP je oveľa transparentnejší, oveľa viac postrehnuteľnejší u obligácií ako u akcií, pretože obzvlášť pri obligáciách a iných dokumentov s fixným dôchodkom je väzba medzi ich hodnotou a zmenami úrokových sadzieb oveľa užšia, než u akcií.

Medzi výnosom ku dňu splatnosti a úrokovou sadzbou je odlišnosť preto, lebo výnos ku dňu splatnosti zahŕňa akékoľvek príjmy, ktoré ich majiteľ z obligácie získa. Výnos do doby splatnosti tak porovnáva, čo majiteľ za obligáciu zaplatí a akúkoľvek hotovosť, ktorú v priebehu jej držby dostane. Pri bežných podmienkach preto musí byť reálna miera návratnosti z hotovosti najnižšia a z kmeňových akcií najvyššia.

Predpokladajme, že v dôsledku očakávania vyššej inflácie, väčšieho rizika z nesplatených úverov, rastu diskontných sadzieb centrálnej banky dôjde k zvýšeniu úrokových sadzieb. Toto vedie investorov k tomu, že požadujú vyššiu mieru návratnosti finančných aktív. Ak klesá požadovaná miera návratnosti, cena obligácií rastie, pričom u dlhodobého dlžného dokumentu oveľa rýchlejšie ako u krátkodobého.

Toto všetko vedie k záveru, že pri rovnakých zmenách úrokových sadzieb sa mení cena dlhodobých obligácií oveľa výraznejšie než u krátkodobých. Pokiaľ teda zmena cien dlhodobých CP prevyšuje zmeny krátkodobých, riziko zo zmeny cien je väčšie u držiteľov dlhodobých CP než u krátkodobých.

Pretože zmeny úrokových sadzieb ovplyvňujú ceny obligácií, predovšetkým majitelia obligácií s dlhšou dobou splatnosti sa vždy snažili nejakým spôsobom predvídať zmeny a vývoj úrokových sadzieb. Keď rastú úrokové sadzby, cena obligácií v portfóliu týchto inštitúcií klesá a tým sa znižujú ich aktíva.

VÝNOS Z DRŽBY ZA URČITÉ OBDOBIE

Okrem výnosov do doby splatnosti zaujíma investorov i výnos držby cenného papiera za určité obdobie. Obvykle sú CP kupované a držané v portfóliu nie vďaka kupónovým platbám, ale skôr pre očakávané zmeny kurzov.

Výnos z držby za určité obdobie odráža fakt, že majiteľ CP si ho nehodlá ponechať do doby splatnosti, resp. ide o vlastnícky CP, ktorý nemá (nemôže mať) dobu splatnosti. Výnos z držby za určité obdobie je možné vypočítať podľa tohto vzorca:

Pc  =

                   FP1   +   FP2   +   FP3   + ...  +   FPn   +   PARn

                   1+i       (1+i)2     (1+i)3            (1+i)n      (1+i)n

kde PAR   - sú finančné prostriedky získané pri predaji finančného aktíva. Výnos z držby za určité obdobie je možné použiť taktiež k zisteniu výnosu z CP vlastníckeho charakteru, čiže CP, ktoré nemajú určenú dobu splatnosti. Ocenenie bežných akcií je analogické ako u obligácií. Rozdiel je predovšetkým vo väčšej neistote budúcich príjmov v hotovosti.

Zatiaľ čo u obligácií existuje relatívne dostatočná záruka výplat pevne stanovených kupónových platieb i splátky dlžnej čiastky, u akcií neexistuje záväzok emitenta platiť dividendy a vo väčšine prípadoch sa ani neočakáva, že dividendy budú vyplácané.

MODEL CELKOVĚHO OCEŇOVANIA DIVIDEND

Rovnica (str. 81, 3.15)

je nazývaná modelom celkového ocenenia dividend. Dividendy sú v ňom považované za neustále sa obnovujúcu veličinu (perpetuitu). Ide o predpoklad, ktorý je považovaný radou ekonómov za nereálny. Použitie analogických postupov má naviac i celý rad ďalších praktických nevýhod, pretože cena akcie je v takomto prípade odhadovaná na základe rozboru výkonnosti firiem, efektívnosti výroby a toku ich zisku.

FUNFAMENTÁLNA ANALÝZA

Je spôsob posúdenia perspektív akciových spoločností rozborom podstatných faktorov ekonomického, politického, sociálneho a demografického charakteru, ovplyvňujúcich očakávaný vývoj kurzov ich akcií. Východiskom tejto teórie je tvrdenie, že každá akcia má svoju vnútornú hodnotu, ktorú možno vypočítať. Táto hodnota je funkcií očakávaného rizika a zisku.

Analýza fundamentu zahrňuje rad exaktných postupov, ktoré majú viesť k čo najpresnejšiemu stanoveniu hodnoty akcie. Tieto postupy vyžadujú analýzu troch oblastí:

1. globálnu analýzu – spočíva v odhadoch hlavných makroekonomických ukazovateľov (GDP, fiskálnej a menovej politiky, úrokových sadzieb, inflácie, medzinárodného pohybu kapitálu) majúcich vplyv na chovanie akciového trhu
2. odvetvovú analýzu – posudzuje špecifiká reakcie jednotlivých odvetví na celový vývoj ekonomiky – ide napr. o vývoj miery zisku, odlišnosti v regulácii odvetví a perspektívach ich ďalšieho rozvoja. Z hľadiska citlivosti na konjunkturálny vývoj sú rozlišované odvetvia: cyklické, neutrálne a anticyklické.
3. analýzu vlastnej firmy - určujúcim fundamentálnym faktorom je ekonomický vývoj danej firmy a kvalita jeho finančného hospodárenia. Existuje množstvo metód, v praxi najčastejšie využívaná finančná analýza (rentabilita vlastného imania). Hospodárska sila či výkonnosť firmy determinuje z dlhodobého hľadiska stabilitu kurzu ich akcií a vývojový trend, ktorým sa bude kurz akcie uberať.

Slabou stránkou fundamentálnej analýzy je, že neposkytuje informácie pre správne načasovanie nákupu či predaja cenných papierov.

TECHNICKÁ ANALÝZA

Vo svete najrozšírenejšia používaná metóda. Posudzuje očakávaný vývoj kurz „iba“ na základe historických dát – z nich odvodzuje budúci trend. K tomu používa celý rad rôznych nástrojov líšiacich sa náročnosťou a spoľahlivosťou.

Technická analýza vychádza z 3 princípov:

1. história sa opakuje – vychádza z rovnakej reakcie ľudí na konkrétne situácie a z tohto poznatku vyvodzuje existenciu obrazcov, čiže ak ľudia reagujú rovnako na vzniklú situáciu, bude obdobný i vývoj kurzov akcií
2. trh absorbuje všetky dostupné informácie – princíp dokonalej informovanosti vychádza z toho, že cena je výsledkom stretu ponuky a dopytu, zahrňuje akékoľvek dostupné informácie
3. cena finančného dokumentu sa vyvíja v trendoch – trendom rozumieme smer, ktorým sa kurz CP po určitom časovom období pohybuje

Výhoda technickej analýzy je predovšetkým v tom, že umožňuje určiť optimálny okamžik pre nákup resp. predaj cenného papiera.

Technická analýza predpokladá, že žiadny pohyb ceny nie je náhodný. Základná filozofia modelu je viac menej v tom, že investor posudzuje pri kúpe a predaji CP jeho kurz. Ak je prijateľný, výhodný, akciu kúpi, ak je príliš vysoký, nekúpi. Pokiaľ je hospodársky subjekt vlastníkom akcie a kurz ide dole, má tendenciu akcie predávať a naopak. Na burze sa technickej analýze ťažko niekto vyhne a i keď sa na prvý pohľad zdá nelogické,  táto burzová technika je i jedným z faktorom determinujúcich kurz CP.

Prednosť technickej analýzy pri porovnaní s fundamentálnou analýzou je v tom, že nie je závislá na chybných informáciách, ich ocenení a nemôže viesť ani k prehnaným prognózam týkajúcich sa zmien kurzov akcií. Metóda je efektívna, praktická, jej predpokladom je poznanie doterajších kurzov príslušného CP a mať k dispozícii dobrý počítačový program. Výhodou tejto metódy  je i to, že sleduje iba trh, nevyžaduje informácie od jednotlivých firiem a metóda môže byť použitá nezávisle na konkrétnom CP.

Táto analýza je vhodnejšia u krátkodobých investícií a špekulácií, pretože v týchto prípadoch je dôležité správne načasovanie jednotlivých nákupov (predajov). V prípade dlhšieho časového horizontu je vhodnejšie použiť fundamentálnu analýzu.

e)  Úrokové sadzby v bankovej praxi

Úrokové sadzby sú výrazne ovplyvňované menovou politikou vlády, resp. centrálnou bankou. Zmeny cien štátnych CP sú jednou zo základných informácií o úrokových sadzbách. Trend a zámery vlády svedčia o určitom vývoji na trhu kapitálu a umožňujú predpokladať určitý vývoj úrokových sadzieb.

Krátkodobé úrokové sadzby sú priamo ovplyvňované vládou, resp. centrálnou bankou, predovšetkým stanovovaním výnosov z pokladničných poukážok. Informácie o cenách krátkodobých, strednodobých ale i dlhodobých štátnych CP sú v prevažnej miere vo všetkých krajinách pravidelne zverejňované nielen v ekonomickej ale i bežnej tlači.

V USA sú štátne CP radené v tabuľke v závislosti na dobe splatnosti, kotace je v percentách na USD 100 nominálnej hodnoty. Prvý stĺpec uvádza pôvodnú úrokovú sadzbu (sadzbu v dobe emisie). Druhý stĺpec uvádza mesiac a rok splatnosti (ak je za ním poznámka n=notes – ide o strednodobé CP, ak tam táto poznámka uvedená nie je – ide o bondy a dlhodobé CP).

Ozn.p znamená závažnú informáciu pre zahraničných investorov, pretože takýto CP je bez „witholding tax“. V stĺpci označenom bid  je cena, za ktorú by tohto dňa popoludní makléri boli ochotní daný CP kúpiť, „asked“ je predajná cena maklérov, v stĺpci „chg“ je zmena „bid“ ceny v porovnaní s predchádzajúcim dňom. Posledný stĺpec udáva výnos (yield) čiže efektívnu návratnosť. Výnos pritom berie do úvahy pri výpočte pôvodnú úrokovú sadzbu, bežnú „asked“ cenu a dobu splatnosti. Na trhu obligácií je cena USD 100 nazývaná „PAR“ a každá stotina „PAR je „point“.

Úroveň i štruktúra úrokových sadzieb sú úzko spojené s predajom štátnych pokladničných poukážok. Práve ceny pokladničných poukážok sa na sekundárnom trhu CP menia v závislosti na zmenách úrokových sadzieb, medzi vývojom úrokových sadzieb a cenami pokladničných poukážok je nepriamo úmerná závislosť.

Medzi úrokovými sadzbami na finančnom trhu majú špecifické postavenie tie sadzby, ktoré sú priamo ovplyvňované alebo určované centrálnou bankou. Ide o diskontnú a lombardnú sadzbu.

DISKONTNÁ SADZBA

Je úroková sadzba, za ktorú poskytuje centrálna banka úvery bankám. Za normálnych okolností tvorí diskontnú sadzbu dno úrokových sadzieb na domácom kapitálovom trhu. V ČR je bankám poskytovaný za diskontnú sadzbu iba úver na reeskont zmenkách, a to je hlavný dôvod, prečo je v ČR diskontná sadzba skôr len informatívny a nie regulatívny nástroj centrálnej banky. Údaje z rôznych krajín však ukazujú, že diskontná sadzba je používaná často ako nástroj na ovplyvňovanie úverového potenciálu ekonomiky.

V polovici 90-tych rokov boli k znižovaniu úrokových sadzieb tlačené predovšetkým vlády v európskych krajinách a oživenie celej západoeurópskej ekonomiky bolo spojené s oživením v Nemecku.

LOMBARDNÁ SADZBA

Lombardný úver je svojím charakterom prevádzkovým úverom určeným ku krátkodobému a iba prechodnému nedostatku likvidity bánk. Tomuto zodpovedá i relatívne vysoká úroková sadzba, za ktorú je poskytovaný.

V Nemecku je lombardná sadzba obvykle stropom krátkodobých úrokových sadzieb, sú to prevažne jednodenné úvery.

V ČR je lombardný úver poskytovaný ČNB s maximálnym termínom splatnosti 30 dní oproti zálohe cenných papierov. Ako zálohu je možné poskytnúť len také CP, ktoré sú vymenované centrálnou bankou v lombardnom zozname, ktorý zahrňuje len CP vydané MF ČR a ČNB. Ostatné CP sa prijímajú do zálohy len výnimočne.

Lombardné úvery poskytujú svojim klientom i banky. I keď v zálohe dávajú prednosť obchodovateľným CP, môžu prijímať v podstate akýkoľvek druh CP. Problémom pri prijímaní CP ako záloha je ocenenie týchto CP. Uložené sú obvykle v trezoroch banky a úver je poskytovaný vo výške 2/3-3/4 hodnoty zálohových CP.

Lombardné úvery sú v posledných rokoch nahradené REPO DOHODAMI, ktoré pri zálohe CP zahŕňajú  súčasnú dohodu o spätnom odkúpení CP. Taktiež ČNB používa a nazýva repo sadzbou sadzbu, za ktorú poskytne obchodným bankám úvery oproti zálohe CP.

ÚROKOVÉ SADZBY BANKY

Pre klientov banky má z hľadiska úrokových sadzieb význam typ úrokovej sadzby z hľadiska jej konštrukcie, perióda úročenia a zdanenie vkladov. Periódu úročenia (obdobie, za ktoré je pripisovaný úrok) je možné stanoviť buď ročne alebo polročne, štvrťročne, mesačne alebo denne. Úroky z úveru sú klientom počítané denne a obvykle sú na účet pripisované štvrťročne alebo polročne. Je to výhodné pre klienta, pretože platí iba za sumu, ktorú má skutočne zapožičanú.

U vkladov je úrok pripisovaný ročne. Existujú pritom 2 možné varianty:

1. úrok sa pripisuje za kalendárny rok bez ohľadu na to, v akom období bol zjednaný
2. úrok sa pripisuje po jednom roku od dátumu uloženia peňazí

Perióda úročenia má vplyv na výšku výnosov vkladov, resp. výšku nákladov úveru a úzko tak súvisí s úrovňou i štruktúrou úrokových sadzieb na finančnom trhu.

ZÁKLADNÁ SADZBA BANKY

Základná sadzba (referenčná sadzba) banky je významnou úrokovou sadzbou pre väčšinu zákazníkov banky. Je to taká sadzba, ktorá umožňuje banke pokryť prevádzkové náklady a súčasne získať dostatočný objem depozit. Vývoj základnej sadzby banky, i jej výška sú úzko spojené s vývojom krátkodobých úrokových sadzieb. Preto je táto sadzba často menená.

Komerční banka, a.s. napr. stanovuje výšku referenčnej sadzby na základe diskontnej sadzby a situácie na finančných trhoch.

Referenčná sadzba je určovaná centrálne a rozosielaná expozitúram a pobočkám. Väčšina klientov bánk, ktorí dostávajú úver, platí okrem základnej sadzby banky maržu. Jej výška sa mení, často i výrazne v závislosti na riziku a termíne splatnosti úverov. Marža závisí taktiež na zárukách, ktoré sú banke poskytnuté. Väčšinou veľké spoločnosti, ktoré majú u banky dlhodobo vedený účet a banka má prehľad o ich hospodárení, dostávajú úvery za sadzby len mierne vyššie než je základná sadzba banky.

Výška úrokových sadzieb je ovplyvňovaná i objemom poskytovaného úveru. V prípade úveru nad určitú čiastku môže byť od dlžníka požadovaná vyššia sadzba.

SADZBA NA DEPOZITÁ

I keď táto sadzba nie je priamo spojená so základnou sadzbou banky, veľmi často kopíruje jej vývoj. Väčšinou je 2-5 % pod základnou sadzbou banky. Väčšina bánk však v poslednej dobe v snahe prilákať klientov úročí depozitá, rovnako ako poskytuje úvery, tiež za individuálne stanovené sadzby – obzvlášť pri väčších čiastkach a po dohode s klientom o spôsobe uloženia jeho prostriedkov a možnostiach čerpania.

FIXNÉ A POHYBLIVÉ ÚROKOVÉ SADZBY

Úrokové sadzby bánk, ktorými úročí depozitá a za ktoré poskytuje úvery, môžu byť fixné alebo pohyblivé.

1. fixné sú dojednané na celú dobu uloženia depozitá, resp. poskytnutia úveru či držby CP. Pre veriteľa i dlžníka majú tú výhodu, že vopred je im známa výška úrokových platieb. Obzvlášť pri dlhodobejších úveroch však sadzby neumožňujú reagovať na meniacu sa ekonomickú situáciu.
2. pohyblivé sa menia, obvykle v závislosti na vývoji trhových úrokových sadzieb. Výhodou je, že veriteľ i dlžník dostávajú a platia úrokovú sadzbu odpovedajúcu trhovej sadzbe. Táto sleduje zmeny celkovej úrovne úrokových sadzieb.

ÚROKOVÉ RIZIKO

Zmeny vo vývoji úrokových sadzieb zapríčiňujú, že hospodárske subjekty, veritelia i dlžníci sú vystavení úrokovému riziku. Úrokové riziko (interest rate risk) je teda riziko, že pri raste úrokových sadzieb bude hospodársky subjekt, ktorý  získal úver za pohyblivú úrokovú sadzbu, musieť zaplatiť vyššie úroky. Stratu utrpí dlžník i v prípade získania úveru za fixnú úrokovú sadzbu, pokiaľ budú úrokové sadzby klesať – nový úver by mohol získať lacnejšie.

Úrokovému riziko je vystavený i veriteľ – v prípade rastu úrokovej sadzby stráca (pokiaľ poskytol úver za fixné úrokové sadzby), rovnako stráca v prípade poklesu úrokových sadzieb (pokiaľ poskytol úver za pohyblivé úrokové sadzby).

ZDANENIE ÚROKU

Čistý úrok vyplácaný klientom z vkladov je nižší než zverejnená sadzba z uloženia depozit. Banky sú povinné súčasne s pripísaním odpovedajúceho úroku zraziť daň. V ČR v súčasnosti je to 15 %, v prípade výnosu z CP je 25 %.

NÁKLADY NA ÚVERY

Podľa druhej bankovej smernice EÚ o spotrebiteľskom úvery by zmluva o úvere mala obsahovať takú ročnú percentuálnu sadzbu, ktorá by zahrňovala celkové náklady vynaložené spotrebiteľom na úver, ktoré by malo byť vyjadrené ako percento z výšky úveru. Len tak by bolo možné porovnať náklady niektorých produktov v celej EÚ i v ďalších krajinách.

Efektívna úroková miera závisí najmä na frekvencii úročenia (mesačne, štvrťročne): čím je úročenie častejšie, tým vyššia je efektívna úroková sadzba. Väčšinou banky v ČR majú úročenie mesačné a úroky sú pripisované na účet ročne.

TRH MEDZIBANKOVÝCH DEPOZÍT

Pre  vývoj úrokových sadzieb je dôležitý i trh medzibankových depozit, na ktorom si poskytujú úvery depozitné finančné inštitúcie, obzvlášť banky. Pri názve medzibankové depozitá ide o požičiavanie prebytkov  nad povinnými minimálnymi rezervami, ktoré majú banky deponované u centrálnej banky.

Banky majú dealerov, ktorí udržujú likviditu banky i povinné minimálne rezervy na požadovanej úrovni a ktorí ako jeden z nástrojov používajú i transakcie na medzibankovom trhu. Po dohode o podmienkach, ktoré sú výsledkom priameho rokovania dealerov príslušných bánk, je vydaný pokyn centrálnej banke, aby zaťažila rezervy jednej banky a pripísala ich ako aktívum banke, ktorá si požičiava. Na trhu medzibankových depozit tak prevládajú zmluvne dohodnuté termínované depozitá (vo svete 1 a 7 denné), v ČR 3 mesiace a viac.

Trh medzibankových depozit reaguje na ekonomické a politické faktory – v ČR reagoval napr. výrazne na rozdelenie ČSFR. Úroková sadzba medzibankového trhu je nielen významnou referenčnou sadzbou, informáciou pre investorov a dlžníkov, ale má i praktický význam: je základom pre výpočet úrokových sadzieb pre CP s pohyblivou úrokovou sadzbou, preto je i na veľmi podrobne sledovaná. Ak je vysoká, potom je veľká potreba úverov a banky majú málo zdrojov, ak je nízka potom môžu hroziť inflačné tendencie.

V ČR sa trh medzibankových depozit začal rozvíjať ako jeden z prvých finančných trhov. K nemu sa vzťahuje i fixing úrokových sadzieb, ktorý je pravidelne uverejňovaný v Burzových novinách.

ZAHRANIČNÉ ÚVERY A ÚROKOVÉ SADZBY V ČR

Od roku 1993 začínajú byť úrokové sadzby v ČR výrazne ovplyvňované prílivom kapitálu zo zahraničia. Výrazná časť tohto kapitálu smeruje do bánk v podobe úverov. Z dlhodobejšieho hľadiska bol očakávaný pokles úrokových sadzieb a zníženie diferenciálu medzi ČR a zahraničím. Predpokladalo sa, že krátkodobé úrokové sadzby sa budú znižovať rýchlejšie ako dlhodobé.. Pritom však dlhodobé úvery boli  poskytované za nižšie úrokové sadzby než úvery krátkodobé a strednodobé. V prvej polovici roku 1997 došlo k sprísneniu menovej politiky ČNB. Znižovanie inflácie prinieslo relatívne vysoké úrokové sadzby.  Od polovice roku 1998 dochádza v ČR k uvoľňovaniu menovej politiky. Pokles repo sadzby je doprevádzaný poklesom diskontnej a lombardnej sadzby a sadzby povinných minimálnych rezerv. Zníženie úrokových sadzieb však neviedlo k zvýšeniu objemu bankami poskytovaných úverov.

PRÍKLADY

Príklad č. 1  - depozitný multiplikátor

Aký je celkový a dodatočný prírastok depozit, keď:

povinné minimálne rezervy sú tvorené – Pmr =  25 %

depozitá – D = 10 000 Sk.

(Depozitný multiplikátor je prevrátená hodnota povinnej miery bankových rezerv u nás je to 25%). To znamená, že v našom prípade to bude 1:0,25. Ak by Pmr boli 20%-tné, vtedy by depozitný multiplikátor bol 1:0,2 atď...).

Čiže:               =      1      = 4    

                0,25

pritom dodatočný prírastok depozit je:   D  =   M-D =    xD – D = Dx(    - 1), čiže

                D =    xD-D =   4x10 000 – 10 000 = 40 000 – 10 000 = 30 000 Sk

Príklad č. 2 – bežný výnos z kupónu

Aký bude bežný výnos z kupónu  i  , ak:

PAR   – nominálna hodnota CP       = 1000 Sk

c        -  percentný výnos z kupónu  =  12 %

P        -  kurz obligácie                     = 800

Musíme poznať dva vzorce a to výpočet c    a i   :

   c   =   FP     čiže   FP =   c   x PAR  =  0,12 x 1000 = 120 =   FP = 120

            PAR

potom i  =  FP  =  120  =  15 %             (musí ísť o percentuálne vyjadrenie bežného výnosu)

                  P        800

Príklad č. 3 – budúca hodnota súčasných peňazí

Vypočítajte budúcu hodnotu súčasných peňazí (vkladu)   P   za 3 roky, ak

P  - dnešná hodnota vkladu = 1000 Sk

i   - úroková sadzba             = 7 % p.a.

n  - počet rokov                    = 3

ak platí, že       P  =   P (1+i)          potom

1. za   1 rok bude   P  =  1000 (1+0,07) = 1070 Sk

1. za 2 roky bude   P  =  1070 (1+0,07) alebo  1000(1+0,07)  = 1144,90 Sk

                                                  (čiže mať dnes 1000 Sk odpovedá sume 1144,90 Sk za 2 roky)

1. za 3 roky bude   P  = 1144,90 Sk(1+0,07) alebo 1000(1+0,07)   = 1225,043 Sk

(čiže mať dnes 1000 Sk odpovedá sume 1225,043 Sk za 3 roky)

Budúca hodnota súčasných peňazí 1000 Sk za 3 roky bude 1225,043 Sk.

Príklad č. 4 – súčasná diskontovaná hodnota vkladu

Aká bude súčasná diskontovaná hodnota vkladu 2000 USD, ktorú získame za 10 rokov? Výnosy 10-ročných štátnych obligácií sú 12 %. (Tabuľka je uvedená na strane č. 96)

        P   =     P    

                     (1+i)

kde   P   - budúca hodnota vkladov (súčasných peňazí) =   2000 USD

        P  - dnešná hodnota vkladov (peňazí)                  

        i   - úroková sadzba                                 = 12 %

        n  - počet rokov                                        = 10 rokov

1. úrokový činiteľ súčasnej diskontovanej sadzby zo strany č. 96 je pri hodnote 12% a pri 10 rokoch 0,3220
2. táto hodnota 0,3220 je hodnotou vzorca      1

            (1+i)

potom bude P   =  P    =       2000      =  2000 x 0,322 =  644

                       (1+i)       (1+0,12)

Súčasná diskontovaná hodnota vkladu je 644 USD.

Príklad č. 5 – súčasná diskontovaná hodnota platby

Vypočítajte súčasnú diskontovanú hodnotu platby ak

kde   P   - budúca hodnota vkladov (súčasných peňazí) =   1000 Sk

        P  - dnešná hodnota vkladov (peňazí)                  

        i   - úroková sadzba                                 = 12 %

        n  - počet rokov                                        =  5 rokov

3. úrokový činiteľ súčasnej diskontovanej sadzby zo strany č. 96 je pri hodnote 12% a pri 5 rokoch 0,5674
4. táto hodnota 0,5674 je hodnotou vzorca      1

            (1+i)

potom bude P   =  P    =       1000      =  1000 x 0,5674 =  567,40 Sk

                       (1+i)       (1+0,12)

Súčasná diskontovaná hodnota vkladu je 567,40 Sk.

Príklad č. 6 – výpočet súčasnej hodnoty vkladu

Aká bude súčasná hodnota 10 000 Kč od babičky, ktorá vám dá vkladnú knižku s tým, že čiastku môžete vybrať najskôr za 3 roky? Úrokové sadzby z vkladov na 3 roky sa pohybujú okolo 13 %.

potom bude P   =  P    =     10000      =  10000 x 0,6931 =  6931 Kč.

                       (1+i)       (1+0,13)

Príklad č. 7 – výpočet súčasnej hodnoty obligácie – tabuľka strana 96

Aká bude súčasná hodnota obligácie,  ak PAR = 1 000 Kč, doba splatnosti 3 roky, kupónová platba 100 na konci každého roku, požadovaný výnos 12 %?

potom bude P   =  FP  +  FP   +   PAR    =       100      +     100      +     1100             potom bude:

                       (1+i)    (1+i)       (1+i)           1+0,12       (1+0,12)       (1+0,12)

                P  = 89,29 + 79,72 + 782,96 = 951,97

Príklad č. 8 – výpočet súčasnej hodnoty obligácie – tabuľka strana 96

Aká bude súčasná hodnota obligácie,  ak PAR = 1 000 Kč, FP je 100, úrokové sadzby 12 % a doba splatnosti 10 rokov?

postup podľa strany č. 97 ANUITA:

                P  = 5,6502 x 100 + 322  =  887,02 Kč

Príklad č. 9 – výpočet súčasnej hodnoty obligácie – tabuľka strana 97 a 96

Aká bude súčasná hodnota obligácie,  ak PAR CZK 1 000, doba splatnosti 3 roky, kupónová platba 13 %, požadovaný výnos 13 %?

Anuita 13 % za 3 roky bude = 2,3612

13 % z 1000 CZK bude 130, čiže  2,3612 x 130 = 306,956 CZK

potom bude P   =  FP  +  FP   +   PAR    =       130      +     130      +     1130             potom bude:

                       (1+i)    (1+i)       (1+i)           1+0,13       (1+0,13)       (1+0,13)

                P  = 115,04 + 101,81 + 783,15  =  1 000 CZK

Príklad č. 10 - výnos z držby za určité obdobie

Nech obligácia má nominálnu hodnotu CZK 1 000, bola kúpená za CZK 700, kupónová platba činila CZK 70 ročne a po dvoch rokoch majiteľ držby ju predá za CZK 900. Aký bude v tomto prípade výnos z držby?

Príklad č. 11 – výnos z držby

Obligácie, možnosť kúpiť za USD=700, FP=70 (predpoklad), že ich predám za 2 roky za USD=900. Aký je výnos z držby za 2 roky?

4. FINANČNÉ DOKUMENTY

a) Charakteristika cenných papierov

Finančnými dokumentmi resp. cennými papiermi rozumieme rôznorodé formy záznamov a dokladov, ktorými sú dokumentované finančné záväzky. Pre držiteľov dokumentov je finančný dokument aktívom- pohľadávkou, pre vydavateľa (emitenta) finančným záväzkom - dlhom, pasívom. Sú pôvodom helénskeho, kedy dlžník potvrdzoval v písomnej podobe bankárovi svoj záväzok a bankár vydával vkladateľovi písomné potvrdenie o prijatí vkladu.

Neskôr v stredoveku sa objavujú generálne úverové listy, ktorými sa vysokí hodnostári, kniežatá zaväzovali na svoj vrub splatiť určitú čiastku vrátane úrokov doručiteľovi príslušného listu. Tak bola tradične väčšina finančných dokumentov vydávaná v materializovanej podobe, listina bola nenahraditeľná pre vznik, existenciu, prevod i zánik nároku. V takomto prípade hovoríme o konštitutívnych cenných papieroch. Existuje však právny nárok veriteľa nezávisle na existencii cenného papiera – ide o deklaratórne cenné papiere.

V povojnovom období sa častejšie používajú dokumenty deklaratórne, ku ktorým patrí – CP v dematerializovanej podobe. Tie existujú ako zápisy na účtoch klientov a k dokázaniu príslušných vlastníckych nárokov je nutné preukázať sa ako príslušná osoba s tým, že táto osoba je ako vlastník vedená v registri spoločnosti alebo finančnej či inej inštitúcie, ktorá register vedie.

    V ČR sú tieto cenné papiere nazývané podľa zákona o cenných papieroch – zaknihovanými cennými papiermi.

b)   Rozlíšenie finančných dokumentov z rôznych hľadísk

1. z hľadiska termínu splatnosti::

Delíme ich na krátkodobé a dlhodobé. K dlhodobým zaraďujeme CP, ktorých termín splatnosti je dlhší ako 1 rok alebo nemajú termín splatnosti (obchoduje sa s nimi na kapitálovom trhu), sú však rizikovejšie investície než krátkodobé CP a ich kurzy podliehajú väčším výkyvom, než kurzy krátkodobých CP. Splátka a platba krátkodobých CP sa uskutoční v priebehu 1 roka (obchoduje sa s nimi na peňažnom trhu).

1. z hľadiska spôsobu emisie:

Rozlišujeme ich na hromadne a individuálne vydávané. Hromadne vydávané CP slúžia k získaniu či navýšeniu základného imania akciovej spoločnosti (akcie), ku krytiu schodku štátneho rozpočtu (štátne obligácie, pokladničné poukážky) alebo k mobilizácii zdrojov pre hospodárske jednotky (firemné a bankové obligácie). Individuálne vydané CP zahrňujú individuálne pohľadávky voči vydavateľovi týchto listín – patria k nim: zmenky, vkladné knižky, zástavní listy

1. z hľadiska prevoditeľnosti:

Delíme ich na 3 základné skupiny: 1.CP na doručiteľa (sú prevoditeľné len predaním a za vlastníka sa považuje ten, kto cenný papier predloží), 2.CP na meno (vyžadujú, aby o prevode bol upozornený dlžník, prevod sa uskutočňuje cesí(neviem preložiť z češtiny) a je potrebné uzatvoriť zvláštnu zmluvu o kúpe a predaji príslušného CP), 3.CP na rad (vyznačujú oprávnenú osobu menom-firmou s doložkou na rad, prevod sa uskutočňuje písomným prehlásením spravidla na rube papiera a preto sa nazýva aj rubopis-indosament)

1. z hľadiska obchodovateľnosti:

Delíme na CP verejne obchodovateľné a verejne neobchodovateľné. Verejne obchodovateľné CP - obchoduje sa s nimi na burze alebo inom verejnom finančnom trhu, avšak  u verejne neobchodovateľných CP to takto nie je. K verejnej obchodovateľnosti CP je potrebné, aby splnil zákonom a príslušným obchodným miestom stanovené náležitosti a aby jeho emitent pravidelne uverejňoval informácie o výsledkoch svojho hospodárenia.

1. z hľadiska charakteru výnosov:

Ich delíme na CP prinášajúce stály výnos (obligácie, ktoré majú fixný kupón),  CP prinášajúce premenlivý výnos (akcie) a neúročené CP (losy, šeky, dispozičné CP)

1. z hľadiska stelesneného práva:

Medzi finančné dokumenty, ktoré vyjadrujú majetkové práva patria predovšetkým akcie, podielové listy, kuksy, GDR, warranty. Majiteľ vlastníckeho CP je spoluvlastníkom spoločnosti, do ktorej investoval – má teda všetky práva z toho vyplývajúce. Dlžnícke záväzky majú predovšetkým podobu obligácii, ďalej sú predstavované zmenami, vkladnými knižkami, pokladničnými poukážkami, depozitnými certifikátmi. Majiteľ dlžníckeho CP spravidla dostáva pravidelné úrokové (kupónové) platby a v dobe splatnosti CP je mu vrátená čiastka, ktorú zapožičal.

c)   Materializovaná a dematerializovaná forma cenných papierov

1. v USA, a anglosaských krajinách a Švajčiarsku prevládajú emisie akcií na meno. V Nemecku na majiteľa. Prevažná časť spoločnosti vo svete emituje akcie na meno s tým, že ich verejná obchodovateľnosť je v podstate neobmedzená – jedinou požiadavkou je informovať spoločnosť o zmene majiteľa, aby mohla byť zmena zaznamenaná i v registri spoločnosti. Význam má taktiež i to, či ide o materializovanú či dematerializovanú podobu akcie. Kmeňové akcie firiem, ktoré získali individuálne DIKové v I. vlne kupónovej privatizácie v ČR emitované akcie na meno boli v prevažnej miere prevedené na akcie na doručiteľa. Pretože ide o akcie v dematerializovanej podobe vedené v stredisku CP na účte s menom každého majiteľa, v prípade obchodovania s takouto akciou dáva príkaz k prevodu majiteľ prostredníctvom sprostredkovateľa (RMS)

1. v ČR najviac diskutovaný bol zákon č. 591/1993 Sb. o CP a to bod, kde o zrušení verejnej obchodovateľnosti môže rozhodnúť i samotný emitent CP, pričom toto rozhodnutie sa stáva účinným oznámením ministerstvu a uplynutím 60 dní od zverejnenia tohto rozhodnutia. Bol vyvíjaný tlak na zákonodarcov, aby zrušenie verejnej obchodovateľnosti akcií spadala do pôsobnosti valného zhromaždenia akciovej spoločnosti. V súvislosti s úpravou (o zrušení verejnej obchodovateľnosti môže rozhodnúť iba valné zhromaždenie 2/3 počtom hlasov) bol pri novele zákona o CP (1996) zavedený i inštitút povinného odkúpenia. Na jeho základe musia akcionári, ktorí hlasovali o zrušení obchodovateľnosti a ktorí majú určitý podiel na základnom imaní spoločnosti urobiť verejnú ponuku na odkúpenie akcií ostatným akcionárom. V ČR musí spoločnosť odkúpiť akcie od všetkých akcionárov, ktorí boli proti zrušeniu verejnej obchodovateľnosti a ktorí neboli na valnom zhromaždení.

Legislatívna regulácia finančných dokumentov:

Emisia CP vyžaduje vopred súhlas príslušných orgánov (v ČR MF ČR), vstupné informácie o emitentovi i o CP a poskytovanie priebežných informácií o významných zmenách vo firme i o výsledkoch jeho hospodárenia. Ďalšie požiadavky sú stanovené v prípade, že emitent požaduje, aby CP bol obchodovaný na burze alebo inom verejnom trhu.

Predpokladom emisie COP je predovšetkým informovanie verejnosti o CP, ale i o emitentovi (firme, ktorá CP emituje). V ČR je táto požiadavka naplňovaná prospektom emitenta CP a ten by mal záujemcom o firmu povedať, o akú spoločnosť ide, akej podnikateľskej činnosti sa venuje, kto ju riadi, aké sú jej zámery do budúcnosti a súčasťou je i podrobná charakteristika CP.

Investora, ako i orgány dohľadu a burzu zaujímajú i všetky významné zmeny, ku ktorým vo firme dôjde v dobe držby CP. V ČR bola informačná povinnosť emitentov zlá, pretože nebol stanovený termín, do ktorého mal emitent svoju informačnú povinnosť splniť. Novela zákona o CP upravuje od roku 1998 lehoty a vyžaduje podanie správy do 3 mesiacov po skončení kalendárneho roka. Zákon zvýšil aj frekvenciu podávania informácií na 2x ročne – avšak najviac do 1 mesiaca po skončení prvého polroka.

Náležitosti cenného papiera:

Pokiaľ je CP emitovaný v materializovanej podobe, musí byť vytlačený v tlačiarni CP a mať odpovedajúce ochranné prvky. Jednou zo základných náležitostí CP je uvedenie emitenta a celkového objemu emisie CP na každom z CP. Ďalšími znakmi sú: 12-miestny alfanumerický kód (prvé 2 písmena udávajú krajinu emitenta, ďalších 9 čísel je určených pre základné číslo, posledná pozícia je kontrolná číslica). Základné číslo hovorí, či ide o dlhopis alebo akciu, resp. podielový list. ISIN umožňuje najjednoduchšie určenie príslušného CP.

Časti cenných papierov:

V materializovanej podobe má akcia 3 časti: plášť potvrdzujúci vlastnícky podiel na akciovej spoločnosti, kupónový árch , ktorý slúži k výplate dividendy a talón (obnovovací list), ktorý slúži k vydaniu novej kupónovej archy po vyčerpaní kupónu predchádzajúcej archy. Na všetkých častiach akcie musí byť uvedený ISIN, emitent, objem emisie, nominálna hodnota akcie atď.

Obligácia v materializovanej podobe sa skladá z dvoch častí: vlastného dlžníckeho úpisu (plášťa) a kupónovej archy. Plášť obsahuje osvedčenie o právnom vzťahu dlžníka a veriteľa, resp. údaje o emitentovi a emisii, ISIN, sérii a čísla CP, názvu CP, jeho nominálnu hodnotu, úrok a termín splácania. Kupónový árch slúži k vyberaniu kupónových platieb, každý kupón obsahuje okrem ISIN a čísla emitenta aj sériu CP, jeho názov, poradové číslo, dátum a splatnosť kupónu. V posledných rokoch sú obligácie stále častejšie vydávané bez kupónovej archy ako registrované obligácie.

e)   Akcie, obligácie, druhy akcií a obligácií, zmenky hypotéky, dohody o spätnom odkúpení, pôžičky na medzibankovom trhu

Akcie a práva akcionára

1. akcia (share, stock) predstavuje časť základného imania spoločnosti – pri založení akciovej spoločnosti podielnici (zakladatelia) vkladajú určitý kapitál „upisujú“ akcie. V ČR sú zakladatelia a.s. právnické a fyzické osoby
2. pre firmu je akciový kapitál dlhodobým zdrojom, akcia nemá dobu splatnosti, vložený kapitál je možné získať späť iba predajom akcie na burze, či iným spôsobom. S držbou akcie sú spojené 3 základné práva akcionára:

1. právo podieľať sa na riadení spoločnosti
2. právo podieľať sa na zisku – akcia je potvrdením nároku na podiel na čistom dôchodku (po odrátaní výdajov a daní)
3. právo na likvidačnom zostatku akciovej spoločnosti

1. právo podieľať sa na riadení spoločnosti:

1. toto právo je odvodené od jeho podielu na základnom imaní spoločnosti
2. akcionár má právo zúčastniť sa valného zhromaždenia akcionárov, predkladať tam návrhy a uplatniť pri hlasovaní počet hlasov úmerný vlastneným akciám
3. má právo voliť členov predstavenstva a dozornej rady a ma právo byť volený
4. väčšina drobných akcionárov sa však valného zhromaždenia nezúčastňuje a preto je kontrolný balík vo väčšine veľkých spoločnostiach s verejne obchodovateľnými akciami podstatne nižší než 51 %
5. vo svete je bežné, že akcionári predávajú hlas správcovi svojho portfólia CP (napr. v Nemecku bankám) alebo manažmentu firmy (najmä v USA)
6. v prípade predávania hlasovacieho práva hovoríme o prosy-systéme. Vďaka nemu ovládajú spoločnosti nie skutoční vlastníci ale subjekty poverené právom hlasovania

2. právo podieľať sa na zisku

1. je realizované výplatou dividend
2. dividendy sú vyplácané zo zisku spoločnosti (zo zisku po zdanení) a môžu byť vyplácané nielen zo zisku dosiahnutého v príslušnom roku, ale aj v predchádzajúcich rokoch

3. právo podieľať sa na likvidačnom zostatku firmy

1. právo je iba nárokom na hodnotu reziduálnu, t.z. po uspokojení všetkých záväzkov voči všetkým veriteľom. V tom je hlavná nevýhoda akcií
2. táto nevýhoda je kompenzovaná jednou veľkou výhodou a to, že akcionári získavajú na každom zvýšení rentability firmy a na každom zvýšení jej hodnoty
3. pri likvidácii firmy sú nároky akcionárov ako spoluvlastníkov až posledné v rade a nie sú obvykle uspokojení. Akcie sa v takomto prípade stávajú bezcenným kusom papiera.

K zvýšení počtu akcií alebo jej nominálnej hodnoty môže podľa obchodného zákonníka dôjsť v podstate dvoma spôsobmi a to:

1. úpisom nových akcií  
2. kapitalizáciou zisku

Dôvodom zvýšenia základného kapitálu môže vyť zámer posilniť kapitál spoločnosti. Pri upísaní akcií môže pritom dôjsť k zmene v podieloch jednotlivých akcionárov.

SPLIT – rozdelenie akcií

1. je operácia, pri ktorej sú akcionárom vymenované akcie spoločnosti za nové akcie podľa vopred určených podmienok a v vopred určenom pomere
2. obvyklý je split v pomere 2:3, kedy každý akcionár dostáva za 2 akcie určitej nominálnej hodnoty 3 nové akcie rovnakej nominálnej hodnoty
3. kurz akcie firmy reaguje na split u prevažnej väčšiny spoločnosti rovnakým spôsobom: pred splitom  kurz akcie rastie, po splite je zaznamenaný mierny pokles kurzu. Práve snaha firmy obmedziť rast kurzov akcií môže byť jedným z dôvodov splitu, pretože akcie pri vysokom kurze sú ťažšie obchodovateľné. Split znamená obvykle prínos pre akcionára  - výrazne zhodnocuje ich investície
4. splitom dochádza i k navýšeniu nákladného imania spoločnosti, ktoré je hradené z nerozdeleného zisku
5. split je tak určitou alternatívou dividend
6. k navýšeniu základného imania spoločnosti však dochádza predovšetkým úpisom nových akcií. Dodatočné emisie sú obvykle umiestňované na finančných trhoch prostredníctvom sprostredkovateľa, ktorý používa rôzne druhy aukcií. Dodatočná emisia je najprv ponúknutá v odpovedajúcom pomere ostávajúcim akcionárom, v druhom kole znova ostávajúcim akcionárom a potom prichádzajú na rad ostatní záujemci

Odkúpenie vlastných akcií (buyback)

1. ide o spôsob, ktorým spoločnosti prerozdeľujú relatívne nadbytočný kapitál v prospech akcionárov a to obvykle daňovo výhodnou formou
2. prostriedky vynaložené na odkúpenie vlastných akcií možno zahrnúť do daňovo uznaných nákladov, zatiaľ čo dividendy sa vyplácajú z už zdaneného zisku
3. po vyhlásení odkupu vlastných akcií obvykle kurz akcií firmy rastie
4. vo veľkom merítku dochádza k skupovaniu vlastných akcií u relatívne malého počtu firiem, naviac buyback môže byť taktiež znamením, že manažment firmy považuje akcie za podhodnotené

Druhy akcií

Podľa obchodného zákonníka a ďalších zákonov v ČR možno vydať 3 druhy akcií:

1. bežné (kmeňové) akcie:

1. v obchodnom zákonníku nie sú zvlášť pomenované, sú to akcie, ktoré sú obvykle v držbe jednotlivcov, inštitucionálnych investorov a firiem a predstavujú konečné vlastníctvo spoločnosti – ich čistú hodnotu
2. ich držitelia majú vyššie uvedené vlastnícke práva
3. nominálna hodnota týchto akcií je rôzna – v ČR väčšinou 1 000 Kč.

2. prioritné akcie:

1. dávajú majiteľovi určité privilégiá voči bežným akciám, ktoré sa týkajú dividend, resp. prednostného práva na podiel na zisku, rozdelenie majetku pri likvidácii, premeny  na bežné akcie
2. stanovami  a.s. možno obmedziť alebo vylúčiť hlasovacie právo prioritnej akcie. V čom spočívajú privilégiá prioritných akcií musí byť vždy výslovne uvedené v stanovách príslušnej akciovej spoločnosti
3. v ČR nemôže súhrn nemovitých hodnôt prioritných akcií prekročiť ½ základného imania spoločnosti

3. zamestnanecké akcie:

1. medzi výhody patrí nižšia nadobúdacia cena alebo odklad ich splácania
2. podiel akcie, ktoré nepodliehajú splácaniu môže činiť maximálne 5 % základného imania spoločnosti, nie je však obmedzený podiel zamestnaneckých akcií na základnom imaní
3. akcie môžu vlastniť len zamestnanci firmy alebo bývalí zamestnanci (dôchodcovia) a nie sú teda akcie verejne obchodovateľné
4. v stanovách musí spoločnosť presne určiť ako, komu, kam, za akú cenu sú akcie vrátené v prípade zamestnanca, ktorý z firmy odchádza
5. akcie sú považované za výrazný stimul k vyšším výkonom pracovníkov firmy a väčšiemu pocitu spolupatričnosti s firmou a jej cieľmi

   V ostatných rokoch sú tradičné zamestnanecké akcie tlačené akciovými opciami (stock option).

Akciové opcie:

Ich ponuka sa stále viac týka nielen vrcholového manažmentu, ale takisto stredného manažmentu a zamestnancov. Akciové opcie sú známe predovšetkým ako zvýhodnený predaj akcií spoločnosti manažmentu, ide o predaj bežných akcií, prípadne prioritných akcií.  Manažment ich môže za vopred stanovených podmienok predať na burze. Opcie na akcie vlastného podniku boli vybrané i ako forma motivácie v prípade manažmentu niektorých privatizovaných firiem.

Zámerom tejto formy predaja bolo stimulovať ich majiteľov k záujmu o dobré výsledky hospodárenia a kvalitu firmy.  V prípade manažmentu je tento argument prijateľnejší, než v prípade všetkých zamestnancov. Ich „nabyvatelé“ sú pritom pozorne sledovaní verejnosťou a nemajú obvykle možnosť takéto akcie po určitú dobu predať. Ich predaj je často diskutabilný - a najmä ak ide o predaj zo strany manažmentu – môže byť považovaný za informáciu  o zlom hospodárení firmy a o očakávanom poklesu kurzov akcií.

        Novelou obchodného zákonníka (par. 155, odst. 3) bolo zakázané vydávanie iných akcií, než ktoré upravuje tento zákon. Zákaz sa týkal predovšetkým vydávania „úrokových“ akcií – zaručujúcich a

paušálny ročný výnos bez ohľadu na hospodársky výsledok a „zlatých“ akcií – zahrňujúcich právo veta na valnom zhromaždení  majiteľom minoritného počtu hlasov. FNM na začiatku roku 2000 držala takéto akcie v 91 spoločnostiach.

Depozitné poukážky (GDR)-Global Depository Receipts:

        V prípade firiem v krajinách, v ktorých je obmedzená ponuka akcií zahraničným investorom, je jedna z možností ako získať zahraničný kapitál emisia depozitných poukážok typu GDR. V prípade, že sú tieto predávané v USA (kde boli zavedené prvýkrát v roku 1927), hovorí sa o ADR. Tieto umožnili na jednej strane americkým investorom vyhnúť sa obmedzeniam pri obchodovaní s akciami v zahraničí, na druhej strane zahraničným spoločnostiam sprístupnili americký akciový trh bez nutnosti podrobiť sa celému procesu uvedenia akcií na burzu.

        Emitentom GDR, resp. ADR je obvykle známa a rešpektovaná investičná banka, ktorá vo svojom depozite uloží odpovedajúce akcie firmy a na ich základe emituje svoje vlastné cenné papiere – GDR, resp. ADR. Najväčší záujem o tieto poukážky majú individuálni investori. Pretože GDR sú väčšinou emitované v niektorých zo svetových mien, je obmedzené u nich i kurzové riziko.

        VČR pristúpila k realizácii programu depozitných poukážok ako prvá v roku 1995 Komerční banka a.s. Táto v roku 1995 previedla na depozitnú banku Bank of New York 610 000 ks akcií a tá im vydala 1,83 mil. ks GDR – čiže 3 GDR na jednu akciu. GDR sú na rozdiel od akcií KB bez hlasovacieho práva. Toto hlasovacie právo ostáva u Bank of New York, i keď podľa zmluvy s KB nie je využívané. Na GDR tak bolo transformovaných viac než 5,6 % akcií KB. V súčasnej dobe má tento program i Česká spořitelna a.s.. Spoločne s depozitnými certifikátmi českého Telekomu a Českých rádiokomunikácií sú GDR týchto bánk obchodované na burze v Londýne. Objem obchodov s depozitnými poukážkami vykazuje vo svete rastúci trend, i napriek tomu, že bol negatívne ovplyvnený mexickou krízou.

Podielové listy:

        Sú osvedčením o tom, že ich majiteľ vložil kapitál do investičnej spoločnosti alebo investičného fondu. Majiteľ podielu však má na rozdiel od majiteľa akcie obmedzené možnosti ako ovplyvniť hospodárenie investičnej spoločnosti, pretože zameranie jej činnosti i pravidlá výplaty podielu na zisku sú vopred známe, resp. dané. Pokiaľ investičná spoločnosť alebo fond nesplňujú predstavy investora, má možnosť ich podiely predať na trhu.

Akcie, resp. vlastnícke cenné papiere sú relatívne rizikovým cenným papierom. Vyššiemu riziku odpovedajú vyššie výnosy, ktoré sú z  dlhodobého hľadiska i relatívne stabilné.

Dlžnícke cenné papiere – obligácia  (bond):

Je najbežnejším dlžníckym cenným papierom. Vyjadruje dlžnícky záväzok emitenta voči vlastníkovi tohto dokumentu. Emitent sleduje vydaním obligácie cieľ získať peňažné prostriedky na ďalšiu dobu s tým, že chce mať istotu, že veriteľ od záväzku v jej priebehu neustúpi. Obligácia má pritom väčšinou pevne stanovenú dobu splatnosti. Z hľadiska prevoditeľnosti môže byť obligácia emitovaná na meno, na majiteľa (doručiteľa) i na řad.

Prevažná väčšina emitovaných obligácií sú obligácie bez záruky (debentures bonds) a ich splatenie garantujú iba emitenti. Môžu byť však i so zárukou. Zárukou môže byť buď majetok emitenta, alebo garanciu môže poskytnúť iný subjekt napr. banka. Bežné sú garancie štátnych inštitúcií, municipalít a za prvotriedne sú považované cenné papiere, ktoré sú garantované štátom.

Z hľadiska emitenta delíme obligácie, resp. ďalšie dlžnícke finančné dokumenty členiť na:

1. štátne CP – sú dlhopisy, emitované vládou alebo jej inštitúciami, resp. municipalitami. Úrokové platby sa vyplácajú z rozpočtu emitenta (napr. zo štátneho rozpočtu). Štátne CP môžu byť a vo väčšine krajín i sú emitované na všetkých úrovniach, t.j. ako na úrovni federácie, tak na úrovni štátu alebo municipalít
2. súkromné CP – môžu byť klasifikované ako CP bánk (bankové CP) a firemné CP

SÚKROMNÉ DLŽNÍCKE CENNÉ PAPIERE

Firemné obligácie (corporate bonds)

        Prevažná väčšina obligácii, s ktorými sa obchoduje na kapitálových trhoch sú firemné obligácie. Ide o dlhodobé dlžnícke dokumenty vydávané súkromnými firmami, s pevným termínom splatnosti, ktoré prinášajú obvykle 2 x ročne pevne stanovenú kupónovú platbu. Obligácie sú menej likviditné ako cenné papiere, avšak trhová cena novo vydaných obligácií prevyšuje hodnotu vydaných akcií a pri rozhodovaní firiem o spôsobe investovania pre nich má trh obligácií vyšším význam, než trh akcií. Hlavnými kupcami obligácií sú spoločnosti pre životné poistenie, penzijné fondy a domácnosti.

Komerčná banka a.s. emitovala ako prvá obligácie, ktoré sa objavila na kapitálovom trhu v ČR v objemu 1 mld. CSK už v roku 1990. Prvá emisia obligácii KB a.s. malá pevné kupónové platby a bola splatená k 1.7.1995. Druhá emisia obligácií KB a.s. bola emitovaná v dematerializovanej podobe a vyznačovala sa dvoma novinkami: prvá sa týkala úročenia – obligácia mala pevný kupón iba v prvom roku a to 17%, v ďalších rokoch bol kupón pohyblivý, vyhlasovaný polročne vždy na ďalší polrok vo výške 0,5% nad úrokovou sadzbou na 6 mesačných medzibankových depozit (PRIBOR). Sadzba PRIBOR bola získavaná ako priemer za 15 po sebe nasledujúcich kotací tesne predchádzajúcich danému polročnému obdobiu, pre ktoré bola sadzba vyhlásená.

S výplatou kupónov súvisel i druhý rys obligácie a to zavedenie do praxe dátum ex-kupón, ktorý je súčasťou BCK štandardu ISMA a jeho cieľom je dať emitentom návod pre jednoznačné stanovenie výnosového obdobia a výpočet alikvotného úrokového výnosu. Podstatou zavedenia dátumu ex-kupón je oddelenie dátumu, ku ktorému vlastníctvo CP oprávňuje majiteľa k výplate kupónu od skutočnej výplaty.

Druhy obligácií:

1. s pevnou kupónovou platbou
2. s pohyblivým úrokom (floating rate bonds) – je viazaný na niektorú z reprezentatívnych úrokových sadzieb na peňažnom alebo kapitálovom trhu
3. obligácie priebežne umorované – takýto charakter mali 5% štátne rehabilitačné dlhopisy alebo obligácie Glavunionu a.s. Štátne rehabilitačné dlhopisy, t.j. 5% štátne dlhopisy boli ako prvé štátne CP obchodované na „prozatímním“ sekundárnom trhu. Boli emitované v roku 1991 a 1992, splatnosť bola stanovená na 10 rokov a vlastné splácanie zahrňovalo každoročnú splátku 1/10 nominálnej hodnoty obligácie a úrokové platby vo výške 5% zo zostatku nominálnej hodnoty

Celý rad obligácií, obzvlášť s kratšou dobou splatnosti, sú emitované s diskontom a neprinášajú kupónové platby, často sú to i obligácie s hlbokým disážiom – pevne úročené, ale predávané hlboko pod nominále. Indexové obligácie sú potom také obligácie, ktoré zohľadňujú infláciu.

Firemné obligácie bývajú často vydávané ako konvertibilné obligácie (convertible bonds). Tie dávajú možnosť majiteľovi premeniť ich pred termínom splatnosti alebo v dobe splatnosti na presne určené množstvo akcií  takej istej firmy. V tomto prípade rast kurzu akcie znamená obvykle i rast kurzu konvertibilnej obligácie. Tieto majú väčšinou pevné úročenie a stanovenú konkrétnu dobu splatnosti. Sú emitované predovšetkým menšími firmami, ktoré predpokladajú vlastný dynamický rast. Konvertibilné obligácie sú pre investorov určitou zárukou proti výrazným výkyvom kurzov, pretože v prípade poklesu trhu je pokles ich kurzov menší ako pokles kurzov akcií. Taktiež chránia investorov pred znížením dividend, či ich nevyplácaním.

Opčné obligácie (warranty) majú okrem bežných náležitostí opčný list – ten dáva majiteľovi právo kúpiť v budúcnosti za pevne stanovenú cenu určitý počet akcií emitenta. Opčný list môže byť súčasťou obligácie, alebo môže byť od nej oddelený a obchodovaný samostatne. Takto oddelený a samostatne obchodovaný opčný list sa nazýva – warrant.

Warrant obsahuje:

1. názov akcie, ktorá môže byť prostredníctvom opčných listov získaná
2. opčný pomer – t.z. koľko opčných listov je treba na získanie jednej akcie (napr. pomer 5:1 znamená, že  1 akciu je možno získať za 5 opčných listov)
3. opčnú dobu, t.j. dobu, za ktorú musí byť opčné právo využité  
4. opčnú cenu, ktorá musí byť zaplatená pri využití opcie (odobratí akcie)

Trhový kurz warrantu sa odvíja od kurzu akcie,  na ktorý nákup dáva v stanovenom termíne právo. Warrant je nevýnosový CP – neprináša ani dividendy, ani kupónové platby. Európsky warrant sa obvykle vysporiadava v jediný deň, zatiaľ čo americký typ warrantu dáva majiteľovi právo požiadať o vysporiadanie ktorýkoľvek deň do doby splatnosti warrantu (v dobe jeho platnosti).

V rokoch 1994-1995 sa na rakúskom mimoburzovom trhu obchodovalo s call warrantom založeným na koši akcií 9 českých firiem v objemu 1 milión kusov, s ktorým obchodovala Creditanstalt. Opčný pomer bol stanovený na 100:1, t.j. opčné právo sa vykonávalo na každých 100 warrantov. Warrant bol „nahým“ preto, že za neho nebolo možné získať právo kúpiť akcie týchto firiem. Vývoj ich kurzov slúžil iba k vysporiadaniu warrantov v dobe splatnosti, ktorá bola stanovená na 1,5 roka.

Výpovedné obligácie majú obvykle pevne stanovenú dobu splatnosti, dávajú ale emitentovi možnosť splatiť ich pred termínom splatnosti (call opce) za vopred presne stanovený kurz. Takéto obligácie vydala v ČR napr. ČEZ, a.s., avšak pre vysoký kurz a očakávané uplatnenie call opce eliminovali záujem kupujúcich.

RATING

S hodnotením konkrétnych dlhopisových dokumentov začali začiatkom 20. storočia ratingové agentúry – ako prvý ohodnotil John MOODY v roku 1909 obligácie železničných spoločností USA. Chcel pomôcť investorom pri ocenení rizika obligácie. Rating sa stal obľúbeným a tak v roku 1916 vznikla ďalšia ratingová agentúra – Standard a Poors. Obidve agentúry sú do dnešného dňa najvýznamnejšie ratingové agentúry na svete. Po čase sa všetky ratingové agentúry začali orientovať i na ďalšie oblasti oceňovania - dnes robia ratingové hodnotenie štátov, miest, firiem, bánk a pochopiteľne i jednotlivých finančných dokumentov a inštitúcií.

RATING je stanovenie bonity klienta (finančných dokumentov), z ktorého vyplýva, či je schopný splácať riadne a včas svoje záväzky. Ide o posúdenie rizika splácania istiny a úroku, rating sa nezaoberá posudzovaním iných druhov rizík, a taktiež nehodnotí výnosnosť finančného dokumentu. Konečným výstupom každého ratingu je pridelená ratingová známka.

V zásade je potrebné rozlišovať rating: krátkodobý a dlhodobý, rovnako ako rating lokálny a medzinárodný. Vo svetovom merítku je zmyslom ratingu sprostredkovanie informácií a vyššia transparentnosť dlžníkov, ktorým preto môže priniesť lacnejšie zdroje.

JUNK BONDS

Obligácie hodnotené v prvých 4 kategóriách podľa klasifikácie Moodys (Aaa, Aa, A, Baa), resp. Standard a Poors (AAA, AA, A, BBB) sú považované za obligácie (CP) investičného charakteru, zatiaľ čo obligácie hodnotené nižšími stupňom sú považované za špekulatívne, majú „junk“ rating. Korelácia medzi ratingom obligácie a výnosom je veľmi úzka – čím je nižší rating, tým vyšší je výnos. Investície do „junk bonds“ (prašivých, divokých obligácií) sú v mnohých krajinách obmedzené alebo zakázané, napr. pre investičné či penzijné fondy alebo sporiteľne.

V USA sa trh firemných „junk bonds“ rozvíjal od 80. rokov. Rast dopytu po týchto obligácií viedol k tomu, že emisie „junk bonds“ začali byť využívané pre pokusy o prevzatie firiem – najmä manažmentom. Rada pokusov však bola neúspešná, obligácie zostali nesplatené a „junk bonds“ sa stali veľmi diskutabilným finančným dokumentom. Ich emisie viedla k zníženiu ratingu firiem, ktoré ich emitovali a enormnému rastu ich zadĺženia. „Junks bonds“ pritom výrazne ovplyvnil ako zdroje financovania amerických korporácií, taktiež i portfólia investorov. Umožnili tak prístup k získavaniu zdrojov na kapitálovom trhu firmám, ktoré by za iných podmienok nemali možnosť takto zdroje získať.

V posledných rokoch sa miesto názvu „junk bonds“ používa pre tieto obligácie názov vysoké výnosné obligácie a obchoduje sa s nimi na finančných trhoch. „Junk bonds“ sú americkým fenoménom.

OBCHODNÉ PAPIERE

K súkromným dlžníckym dokumentom zaraďujeme i obchodné papiere emitované veľkými firmami a slúžia k priamemu financovaniu ich potrieb. Silné korporácie sa tak môžu vyhnúť úverom od bánk a získať zdroje za výhodnejších podmienok priamo od investorov. Tieto záväzky firiem a bánk mali jednu veľkú nevýhodu – nebolo obchodovateľné, nebolo im možné predať alebo predložiť dlžníkom pred termínom splatnosti k preplateniu bez toho, aby ich držiteľ neutrpel značnú stratu. K zlomu dochádza na počiatku 60. rokov, de Citi-Bank zaviedla ako prvá v roku 1961 obchodovateľné depozitné certifikáty.

DEPOZITNÉ CERTIFIKÁTY

Emisia depozitných certifikátov, ako sú tieto CP  tak pomenované,  sa stala veľmi populárnou formou mobilizácie zdrojov nielen bankami, ale i ďalšími finančnými inštitúciami, korporáciami, fondmi, vládnymi inštitúciami. Depozitné certifikáty (vkladové certifikáty, vkladové listy) sú krátkodobé CP, ich doba splatnosti je maximálne 1 rok, v ojedinelých prípadoch 2 roky. Predávané sú obvykle s diskontom a k dátumu splatnosti dochádza k splateniu nominálu zapožičanej čiastky. Úrokové sadzby závisia na dobe splatnosti. Charakterom tieto certifikáty odpovedajú terminovaným vkladom.

Zatiaľ čo v USA a v Británii sú bežným finančným dokumentom, v Nemecku boli zlegalizované iba v roku 1986. Depozitné certifikáty sú emitované i v ČR v podstate všetkými bankami. Ako prvé ju zaviedli Komerční banka a Investiční banka už v roku 1990.

ZMENKY

Veľmi významnú skupinu dlžníckych CP tvoria zmenky. Zmenka je podľa zákona 191/1950 Sb.  - listina obsahujúca zákonom predpísané náležitosti, za ktoré jeho právoplatnému majiteľovi vyplýva právo na zaplatenie peňažnej pohľadávky v nej uvedenej. Právo má voči tomu, kto na túto listinu napísal svoje záväzkové prehlásenie a podpísal ho.

V úverovej a bankovej praxi sa vyskytujú rôzne druhy zmeniek a to:

1. zmenky vlastné - obsahujú sľub toho, kto zmenku vystavil, že zaplatí veriteľovi v určitý termín stanovenú čiastku
2. zmenky cudzie – obsahujú príkaz toho, kto zmenku vystavil tretej osobe, aby zaplatila veriteľovi v stanovený termín vyznačenú peňažnú sumu

Emisný program vlastných zmeniek:

Emisiu vlastných zmeniek, ktoré využívajú niektoré veľké firmy ako alternatívu krátkodobých bankových úverov, má analogický charakter ako emisia obchodných papierov. V rámci emisných programov zmeniek sú obvykle opakovane po určitej dobe (až 3 roky) vydávané vlastné zmenky vo vopred určených  nominálnych hodnotách so splatnosťou niekoľko týždňov až 1 rok. Zmenky sú umiestňované prostredníctvom jedného alebo niekoľko dealerov u investorov, ktorí sa špecializujú na krátkodobé CP.

Úspešnosť emisie závisí nielen na celkovej situácii na trhu CP, makroekonomickej situácie, stabilite či nestabilite meny a ďalších vnútorných ekonomických faktoroch, ale i na hospodárskej situácii emitenta, vyjadrenej najlepšie ratingom. Záleží i na schopnosti dealera umiestniť zmenky k tomu správnemu investorovi. Dealer musí mať dlhodobo budovanú investorskú základňu a investor musí cítiť dôveru nielen k emitentovi, ale i k dealerovi, pretože ten mu ho ponúka a predáva. Emitent tak má možnosť získať prostredníctvom kapitálového trhu prístup ku krátkodobým zdrojom a sám sa rozhoduje kedy, v akom objeme a s akou dobou splatnosti zmenky vydá.

Bankou akceptované zmenky

Sú tiež krátkodobým finančným dokumentom, obvykle s dobou splatnosti 30-270 dní. Sú bežné a dávno používané predovšetkým pri financovaní zahraničného obchodu, kde je obvyklé, že sa obchodní partneri dobre nepoznajú, či nedôverujú si. Z týchto dôvodov je to v súčasnej dobe veľmi vhodný spôsob zaistenia platieb v ČR resp. vo východoeurópskych krajinách. Tento názov – bankou akceptované zmenky – je odvodený od názvu garancia za platbu, ktorú dáva banka. Pokiaľ firma nepreplatí zmenku ku dňu splatnosti, musí ju preplatiť banka, ktorá ručí za firmu. Za garanciu banka určuje poplatok a stanovuje si i ďalšie podmienky, za ktorých bude zmenku akceptovať. Krajnou požiadavkou zo strany banky je zablokovanie príslušnej čiastky na konte dlžníka.

Výnosy na trhu bankami akceptovaných zmeniek sú vyššie, pretože je riziko nezaplatenia je vyššie ako u štátnych pokladničných poukážkách. Určitým obmedzením je i krátkodobosť týchto  finančných dokumentov.

Zástavné (hypotekárne) listy

Je dlhodobým finančným dokumentom, ktorý umožňuje výstavbu nových i modernizáciu už postavených bytov a domov a taktiež zriaďovanie obchodných priestorov a kancelárií (v ČR od r. 1995). Môžu ich však emitovať len banky, ktoré majú na toto oprávnenie. Úverová hranica je 70 %. Úroky sú ako pre FO, taktiež pre PO oslobodené od daní.

Zdroje získané hypotekárnymi bankami z emisie hypotekárnych zástavných listov slúžia k poskytovaniu hypotekárnych úverov. Hypotekárny úver môže byť potom použitý k kúpe realít (pôda, pozemky), ktoré slúžia ako zástava. Rozhodujúcou podmienkou splácania týchto listov je kvalita ich istenia. Problém je v dlhodobosti úverového vzťahu a bezpečnosť úveru je závislá na rýchlosti a reálnosti predaja zástavy.

Najväčšími veriteľmi hypotekárnych zástavových listov sú sporiteľne, ktoré tradične poskytovali vo všetkých zemiach úvery na výstavbu domov. V mnohých krajinách však existujú i špecializované hypotekárne banky. Aktívnu úlohu v oblasti hypotekárneho bankovníctva vo väčšine krajinách má štát. Taktiež v ČR štát poskytuje priame úrokové subvencie u hypotekárnych úverov na bytové účely.

Repo dohody

Je to dohoda o spätnom odkúpení a je typickým krátkodobým obchodom, obchodom s likviditou. Ide o predaj CP s tým, že súčasne je uzavretá dohoda o jeho spätnom odkúpení na požiadanie alebo k určitému dátumu a za určitú cenu. Takto získava majiteľ CP hotovosť. Úrok je vyjadrený rozdielom medzi cenou predaja a cenou spätného nákupu CP a musí byť realizovaný v období jedného roka. Repo dohody sú zaisťované predovšetkým štátnymi CP a ako istina v tomto prípade slúži zvlášť pokladničné poukážky. Repo dohody sú uzatvárané s platnosťou na 1-15 dní, ale i na 1,3,6 mesiacov. Pre krátku dobu splatnosti sa s nimi neobchoduje na sekundárnom trhu.

Prevrátené – opačné repo (reverse repo) je kúpa CP s dohodou o budúcom predaji. V užšom zmysle sa pojem repo používa zo strany dlžníka (príjem úveru) a reverzné repo zo strany veriteľa (poskytnutie úveru).

Repo operácia je v podstate poskytnutie špecifickej formy úveru, zaisteného CP,  ktorá má veľmi blízko k lombardnému úveru. Čiže vlastne ide o poskytnutie úveru so zaisťovacím prevodom CP s tým, že súčasne je uzatvorená dohoda o splácaní úveru a úroku a spätnom prevode CP. Nejde o obchodovanie s CP, ale o zástavnú operáciu. So zastavenými CP môže ich majiteľ voľne nakladať – môže ich použiť v inej repo dohode, zastaviť alebo predať.

Repo obchody sa dojednávajú prostredníctvom telekomunikačných sietí, kde dealeri a repo brokeri ako finanční sprostredkovatelia registrujú dopyt a ponuku, párujú jednotlivé transakcie a za realizované obchody dostávajú províziu. Veľmi často sa tieto obchody vyskytujú i medzi veľkými firmami a bankami, u ktorých majú tieto firmy bežné účty. Banka má obvykle v portfóliu štátne CP, veľká firma má často krátkodobé veľké prebytky peňazí s tým, že potrebuje napr. k určitému dátumu i veľké sumy v hotovosti (výplata miezd).

V súčasnej dobe sú repo dohody predovšetkým zdrojom prostriedkov pre banku a hlavnými veriteľmi sú veľké korporácie. Repo obchody umožňujú taktiež investorom kúpiť CP, na ktoré nemajú momentálne prostriedky.

Dohody o spätnom odkúpení sú inováciou finančných trhov, avšak vo forme lombardných úverov, poskytovaných na zástavu CP centrálnou bankou existujú už dávno – prvýkrát ju zaviedla od roku 1830 Bank of England. V súčasnej dobe centrálna banka používa tieto repo dohody na ovplyvňovanie krátkodobých zmien peňažnej zásoby a repo sadzby sú pomerne reprezentatívnymi sadzbami peňažných trhov. V ČR sú uskutočňované repo operácie medzi ČNB a bankami – repo sadzba je signálom o krátkodobom zameraní menovej politiky ČNB.

f) Firemné a štátne cenné papiere

POKLADNIČNÉ POUKÁŽKY

Sú najznámejším štátnym dlžníckym dokumentom. Slúžia predovšetkým ku krytiu prechodného, krátkodobého schodku štátneho rozpočtu. Predávajú sa obvykle s diskontom. Sú i významným regulatívnym nástrojom hospodárskej politiky – nákupom resp. predajom poukážok má vláda možnosť ovplyvňovať peňažnú zásobu. Sú najlikviditnejším dokumentom na finančnom trhu a sú z hľadiska nesplatenia dokumentom najbezpečnejším – možnosť insolvencie vlád v podstate neexistuje - vláda má vždy možnosť splniť si svoje záväzky. Krátkodobosť splatnosti podstatne znižuje i riziko výrazných zmien v úrokových sadzbách, inflácie a pod.

V USA sú emitované poukážky so splatnosťou 3, 6, 12 mesiacov na federálnej úrovni. Sú v držbe nielen bánk, ale i firiem a domácností. Vo V. Británii prebieha emisia každý týždeň, doba splatnosti poukážok je 91 dní.

V ČR sú v súčasnej dobe poukážky emitované MF, ČNB a FNM. V září 1994 došlo k zmene v dobe splatnosti: a to zo 4 a 12 týždňov MF ČR prešlo na 13, 26, 39 a 52 týždňov a ČNB prešlo na 13 a 26 týždňov. Od 1.6.1995 platia nové emisné podmienky – poukážky ČNB sú diskontované dlhopisy znejúce na doručiteľa, doba splatnosti max. 6 mesiacov, nominálna hodnota CZK  1 mil. Poukážky majú dematerializovanú podobu, výnos je zdaňovaný a môžu ju mať emitent, MF ČR, PO so sídlom v ČR a pobočky zahraničných bánk, ktoré majú v Registračnom centre ČNB otvorený majetkový účet. Poukážky nie sú verejne obchodovateľnými CP, sú však prevoditeľné a na primárnom trhu sú predávané výhradné priamym účastníkom

Prvá aukcia pokladničných poukážok prebehla vo februári 1992 v bývalej ČSFR. V roku 1992 všetky 3 ministerstvá financií (vrátane MF SR) uskutočnila 41 emisií pokladničných poukážok s dobou splatnosti 5-91 dní s priemerným úrokom 6,11-16,5%

Holandská a americká aukcia

Vlastné aukcie štátnych pokladničných poukážok môžu prebiehať dvoma spôsobmi: americkou alebo holandskou aukciou. Emitent pritom stanoví pred aukcií kupón emisie a minimálnu cenu v % nominálnej hodnoty (maximálny výnos).

U holandskej aukcie získavajú všetci účastníci aukcie predávané pokladničné poukážky za rovnakú cenu – cenu, ktorú ponúkol posledný úspešný kupujúci.

Pri aukcii americkej (nazývanej výnosová aukcia) získava každý úspešný účastník aukcie pokladničnú poukážku za cenu, ktorú ponúkol. Rovnaké CP sú tak predané za niekoľko odlišných cien.

ŠTÁTNE OBLIGÁCIE

Na kapitálovom trhu sú obchodované taktiež dlhodobé štátne CP, štátne obligácie (treasury bonds). Štát ich emisiou sleduje cieľ – získať dlhodobý úver, doba splatnosti štátnych obligácií môže byť až 30 rokov. Ide (tak ako u pokladničných poukážok) o veľmi likviditný a bezpečný CP, takže výnos je relatívne nízky. Ide o CP často obchodovaný – v USA sú obligácie federálnej vlády vôbec najviac obchodované obligácie. Na pražskej burze tvorí obchod so štátnymi obligáciami rozhodujúcu časť obchodov, rovnako ako na burze budapeštianskej.

V ČR vznikol trh štátnych obligácii v rokoch 1990-1991 a bol tvorený 5% štátnymi rehabilitačnými dlhopismi. Dlhopisy sú ponúkané väčšinou prostredníctvom americkej výnosovej aukcie. Emisie a termíny emisií štátnych dlhopisov sú navrhované ČNB tak, aby boli dosiahnuté čo najlepšie podmienky pre emitenta, t.j. MF ČR. Emisie prebiehajú v súlade so zákonom o ŠR a emisné podmienky sú zverejňované v tlači. V roku 2000 bola uskutočnená prvá emisia štátnych dlhopisov s dobou splatnosti 10 rokov. Nominálna hodnota bola 10 000 Kč, celkový objem emisie bol 4 mld. Kč, maximálne prijateľný výnos bol 6,6%. V ČR je nedostatočný rozsah kapitálového trhu, resp. trhu štátnych dlžníckych CP do značnej miery ovplyvnený vyrovnanosťou ŠR

Priami účastníci obchodovania:

Štátne obligácie tak ako pokladničné poukážky, je možné kúpiť prostredníctvom vybranej skupiny priamych účastníkov obchodovania, ktorí zaisťujú predaj čo najširšiemu okruhu záujemcov. Výber z FO a PO, ktorí o túto činnosť majú záujem a majú povolenie k nákupu a predaju CP vlastným menom a na vlastný účet, prevádza ČNB – tá má dominantné postavenie pri emisii štátnych dlhopisov. V niektorých krajinách emitujú štátne CP a zaisťujú ich rozmiestnenie priamo ministerstvo financií (Francúzsko, Nizozemsko), alebo špeciálne peňažné inštitúcie (v Rakúsku Kontrolná banka). V ekonomicky vyspelých krajinách je bežné, že do štátnych dlhopisov ukladajú peniaze i drobní investori. V ČR je táto forma dostupná skôr pre veľkých investorov.

KOMUNÁLNE OBLIGÁCIE

Sú emitované obcami s cieľom zaistiť predovšetkým dlhodobejšie investičné programy. Regulácia zadĺženia obcí vo svete je rôznorodá: od relatívne striktnej regulácie (Írsko), až po systémy bez regulácie (Fínsko). Taktiež v ČR je v súčasnej dobe len na obciach, či sa zadĺžia, v akej výške a s akým režimom splácania. Emisia dlhopisov však vyžaduje povolenie MF ČR. Do polovice roku 1995 bolo v ČR povolených 13 emisií municipálnych obligácií. Avšak administrátori emisií domácich i zahraničných bánk odporúčajú obciam využívať klasické úvery.

Väčšina emisií komunálnych obligácií je u nás vypovedateľná. V roku 1999 v ČR pražská burza bola charakteristická vysokým počtom predčasne splatených emisií dlhopisov, ktorý sa týkal predovšetkým komunálnych obligácií. Bolo to zapríčinené najmä výrazným poklesom úrokových sadzieb. Výhodou emisií obligácií pre emitenta je možnosť rýchle získať účelovo neviazané prostriedky na kapitálovo náročné projekty. V ceste väčšieho záujmu o emisie komunálnych obligácií v ČR stojí zdaňovanie ich výnosov vo výške 25%. S komunálnymi obligáciami sú všade vo svete spojené škandály a korupcia, pretože majú úzku väzbu na programy politických strán.

Euroobligácie a zahraničné obligácie

Pre vlády, resp. centrálne banky sú charakteristické emisie obligácií v cudzích menách s cieľom získať devízové zdroje, resp. posilniť devízové rezervy. Trh euroobligácií je relatívne samostatným finančným trhom, na ktorom obchodujú veľké medzinárodné banky. Obchoduje sa na ňom s dlhodobými CP, ktoré sú predávané v iných krajinách, než je mena, v ktorej sú tieto CP denominované. Tento trh sa líši od zahraničných obligácií, ktoré sú denominované v mene krajiny, kde sú predávané a ich emitentom je zahraničný subjekt. Nevýhoda zahraničných obligácií je v pomerne prísnej regulácii a kontrole emisie zo strany krajiny, v ktorej sú obligácie umiestňované a v ich mene sú denominované.

Euroobligácie a zahraničné obligácie sú vzhľadom k veľkému objemu obvykle upisované medzinárodnými konzorciami či syndikátmi, tvorenými niekoľkými veľkými bankami. V roku 1993 boli ČNB vydané dve emisie eurobondov a zahraničných obligácií v Japonsku – jedna na verejnom trhu SAMURAI a druhá na privátnom trhu SHIBOSAI.

Sprostredkovanie na trhu euroobligácií:

Na trhu euroobligácií nedochádza na rozdiel od euromenového trhu k finančnému sprostredkovaniu. Týmto sa vlastne tento trh líši od euromenového trhu, na ktorom finančný sprostredkovateľ transformuje krátkodobejšie depozitum do dlhodobejšieho a tým i rizikovejšieho úveru konečnému dlžníkovi. Na trhu euroobligácií veriteľ priamo prijíma záväzok konečného dlžníka i riziko, že dlžník nemusí zaplatiť. Nedochádza ani k transformácii doby splatnosti finančného dokumentu. Sprostredkovateľ vystupuje v úlohe nájsť najvhodnejšie podmienky úpisu obligácií na finančných trhoch a ich umiestnenie. Významnú úlohu má pritom rating dlžníka od renomovaných ratingových agentúr.

Závažnou otázkou emisie je výnos, ktorý je ponúkaný investorom. Aby bola emisia eurobondov konkurencieschopná s ostatnými formami investícií, najmä so zahraničnými úvermi, musí pokryť i prípadné zdanenie výnosov. Z hľadiska doby splatnosti existujú euroobligácie v celej rade druhov a foriem. V posledných rokoch sa obzvlášť atraktívne stávajú strednodobé obligácie s pohyblivou úrokovou sadzbou. Ide o obligácie s úrokovou sadzbou, ktorá je viazaná na vývoj medzibankového peňažného trhu a úroky sa platia v pravidelných úrokových periodách v dĺžke niekoľkých mesiacov.

Regulácia investícií do zahraničných obligácií:

Väčšina krajín sa pokúša určitým spôsobom regulovať prístup zahraničných investorov na domáci kapitálový trh, obmedziť možnosť emitovať na domácom trhu CP denominované v cudzej mene. Reštrikcie sú zdôvodňované ochranou platobnej bilancie a snahou zabrániť prebytočnému odlivu kapitálu, ochrániť vzácne a nedostatočné kapitálové zdroje pre domáce subjekty, chrániť domácich investorov pred investíciami do rizikových zahraničných CP. Z politického alebo i praktického hľadiska je však ťažké zabrániť individuálnym investorom v kúpe eurofinančných dokumentov.

Investície do zahraničných CP v ČR:

Liberálny devízový zákon v ČR nebráni PO a FO v investíciách do zahraničných CP, akcií alebo obligácií. K nákupu alebo predaji zahraničného CP na účet klienta nie je treba devízového povolenia za predpokladu, že sa previedol subjektom, ktorý má k takejto transakcii oprávnenie na základe devízovej licencie vydanej ČNB. O povolenie k investíciám do zahraničných CP však musí požiadať MF ČR investiční fond, investičná spoločnosť alebo penzijný fond. Takéto povolenie zahŕňa schválenie trhu (zahraničné burzy), na ktorých môžu byť transakcie uskutočňované. Ide o jeden z prvkom ochrany investora a jeho zmyslom je obmedziť uskutočňovanie transakcií na dôveryhodných miestach a inštitúciách.

Štruktúra dlhopisov na kapitálovom trhu v ČR:

Obligácia bola jedným z vôbec prvých finančných dokumentov, ktoré sa na kapitálovom trhu v ČR objavili. Avšak trh v ČR je doteraz veľmi úzky. Okolo 1/3 trhu tvoria štátne dlhopisy, 40 % dlhopisy bánk. Rozsahom malá je nielen emisia štátnych dlhopisov, ale aj emisia obligácií firmami, bankami a municipalitami. Komunálna obligácia tvorí iba 2% dlhopisov obchodovaných na kapitálových trhoch. Relatívne nízky je predovšetkým podiel verejne obchodovateľných firemných obligácií, ktorých je v súčasnej dobe necelá desiatka.

Skladba celkového objemu obchodov na Burze cenných papierov Praha v %-tách  v r. 1995 je nasledovná:

1. 30% - dlhopisy
2. 40% - akcie a podielové listy
3. 6 % - dlhopisy (voľný trh)
4. 24% - akcie a podielové listy (voľný trh)

V posledných rokoch sa podiel firemných obligácií v ČR zvyšuje. Od konca 90-tych rokov dochádza v ČR vo väčšej miere k neschopnosti emitentov splácať výnosy z dlhopisov v riadnych termínoch alebo vôbec, pretože na niektorých emitentov bol vyhlásený konkurz či likvidácia. Celková zadĺženosť podnikovej sféry z hľadiska doteraz nesplatených dlhopisov  od roku 1992 rastie a ku konci roku 1999 dosiahla 132 mld. Kč. Nízky objem obchodov na trhu dlhopisov  v ČR súvisí s politikou majiteľov, s legislatívnymi a daňovými pomermi a chýba taktiež širšia ponuka dlhodobejších dlžníckych dokumentov.

Začiatkom roku 2000 bol schválený zákon umožňujúci štátu vydať emisiu až s 20-ročnou dobou splatnosti. Objavili sa okamžite úvahy, na aký účel by malo byť dlhodobé financovanie využívané. Do úvahy prichádza predovšetkým dlhodobejšia reforma penzijného systému a sociálneho zabezpečenia.

DERIVÁTY

Sú spoločným názvom pre pevné termínované kontrakty (futures) a opčné termínované kontrakty (options). Trhová hodnota pevného alebo opčného derivátového kontraktu je odvodená od trhovej hodnoty podkladového (podliehajúceho) aktíva (nástroja). Aktívom môže byť napr. fyzická komodita, cenný papier (vrátane štátneho dlhopisu) alebo mena. Termínované kontrakty sa uskutočňujú so širokým spektrom finančných a nefinančných aktív a existuje obrovské množstvo variant jednotlivých derivátov.

K finančným termínovaným kontraktom sú zaraďované:

1. devízové termínované kontrakty
2. úrokové termínované kontrakty
3. termínované kontrakty na akciový index
4. termínované kontrakty na drahé kovy.

Cieľom termínovaných operácií je obecne:

1. hedging – kladie si za cieľ zaistiť sa pred stratou na trhu, ku ktorej by mohlo dôjsť prudkým výkyvom určitej veličiny (kurz meny,  kurz CP, burzového indexu, úrokovej sadzby)
2. špekulácia – usiluje o využitie cenových rozdielov v rôznom čase. Pri špekulácii je známa iba okamžitá cena objektu operácie, ale neskoršia cena je predmetom odhadu, výpočtu, kalkulácie – čiže špekulácie.
3. arbitráž – využíva rozdiely cien v rovnakom čase, ale na rôznych miestach. Arbitrážne operácie nie sú spojené s rizikom. Súčasne sa kupuje i predáva, alebo predáva a kupuje, preto je v porovnaní so špekuláciou rozdiel vždy vopred známy

Futures

Pevné termínované kontrakty sú operácie, pri ktorých dochádza k plneniu (t.j. platbe i dodaniu surovín, CP a iných podkladových aktív) neskoršie – v zmluvnom termíne. I keď nemusí ísť o dlhé termíny, ide o termíny dlhšie, že v prípade promptných operácií. Pri operáciách uzatvorených podľa burzových zvyklostí býva termín plnenia spravidla 1-3 mesiace, vo výnimočných prípadoch je dlhší ako 1 rok. Pri pevnom termínovanom kontrakte má kupujúci povinnosť prevziať a predávajúci povinnosť dodať štandardné množstvo špecifického produktu k budúcemu dátumu za vopred dohodnutú cenu.

Opcie

Resp. finančné opcie sú kontrakty, ktoré dávajú majiteľovi právo kúpiť alebo predať určité množstvo CP za vopred dohodnutú cenu. Americký typ opcie dáva majiteľovi možnosť využiť svojho práva kedykoľvek v priebehu stanovenej doby, európsky typ opcie vždy len k určitému budúcemu dátumu.  Majiteľ opcie má právo, nie povinnosť opciu realizovať. Kto poskytol opciu (upisovateľ) má naopak povinnosť na požiadanie majiteľa opcie cenný papier doručiť alebo kúpiť,  pokiaľ ho o to požiada držiteľ opcie na predaj. Za poskytnutie opcie dostáva jeho majiteľ poplatok alebo prémiu.

Opcia na nákup dáva majiteľovi právo kúpiť CP za cenu, spravidla rovnakú ako je kurz v deň uzatvorenia obchodu. Majiteľ opcie kúpi CP v prípade, že sa jeho kurz zvýši, pokiaľ tomu tak nie je, nechá opciu prepadnúť. Držiteľ opcie na nákup zarobí len v prípade, že kurz daného CP rastie, držiteľ opcie na predaj naopak získa, ak kurz CP klesá. Upisovateľ potom získava, pokiaľ sa kurz CP behom doby životnosti opcie príliš nezmení a zostane mu poplatok bez toho, aby musel CP predať alebo kúpiť.

Marža

Cena opcie je pomerne malou časťou ceny kupovaných akcií. Preto je často požadované, aby majiteľ opcie zložil určitú čiastku ako zálohu v podobe hotovosti a preukázal tak svoju platobnú schopnosť. Táto platba sa nazýva maržou – na zostávajúcu časť opcie je možné získať úver.

Opčné kontrakty sú uskutočňované na štandardizovaných a organizovaných trhoch a uskutočnenie uzatvoreného kontraktu je garantované clearingovou spoločnosťou. Kupujúci nemusí na rozdiel od neorganizovaných futures trhov vopred zložiť maržu (jeho stratou môže byť  maximálne poplatok zaplatený vopred), predávajúci však musí (u opcie na nákup i u opcie na predaj) udržiavať určité zásoby (mať CP pre prípad, že opcia bude využitá).

5.  FINANČNÉ TRHY

    Finančný trh nakupuje a predáva finančné dokumenty, ich cena je určená dopytom a ponukou, ktorá je určená nielen cenou ale i úrokovými sadzbami.

Ekonomická funkcia finančných trhov

    Zatiaľ čo finančné dokumenty zaisťujú likviditu trhu, finančný trh predstavuje mechanizmus:

1. ktorým sa transformujú zdroje od veriteľov k dlžníkom
2. finančný trh usmerňuje tok finančných dokumentov
3. znižuje taktiež riziko spojené s držbou, nákupom a predajom finančných dokumentov
4. signalizuje pohyb kurzov cenných papierov a tým ukazuje možnosti, kde a ako získať kapitál a vhodne ho investovať
5. finančné trhy zaisťujú transparentnosť medzi jednotlivými hospodárskymi subjektami
6. znižujú náklady na investície
7. sú zdrojom informácií
8. finančné trhy poskytujú alternatívne možnosti pre využitie finančných zdrojov. Firmy, domácnosti i štát môžu použiť svoje úspory k nákupu CP, získať finančné zdroje emisiami akcií a obligácií
9. fungujú ako miesto alokácie finančných zdrojov a umožňujú posúdiť úspešnosť firiem a odvetví – ponúka a dopyt po akciách firiem určujú ich trhovú cenu, rovnako ako cenu všetkých ostatných statkov
10. finančné trhy sú trhy vysoko konkurenčné, otvorené z hľadiska subjektov i z hľadiska finančných dokumentov
11. rozhodujúcim faktorom, ktorý obmedzuje na finančných trhoch konkurenciu je okrem monopolného postavenia niektorých veľkých finančných inštitúcií aj dohľad štátu – vláda pôsobí na finančných trhoch predovšetkým ovplyvňovaním legislatívy (ochrana investora), podporuje alebo obmedzuje obchodovanie
12. finančné trhy ovplyvňuje aj daňový systém a úroveň zdanenia výnosu z cenných papierov

Regulácia finančných trhov

    Na reguláciu a dohľad nad finančnými trhmi sú vytvárané špeciálne inštitúcie, združenia a spolky. V USA má silné postavenie SECu – komisia pre cenné papiere a burzy, ktorá má vytvárať podmienky pre efektívnosť, likviditu, transparentnosť a pružnosť kapitálového trhu a zabezpečuje ochranu investorov. Má široké právomoci a dáva súhlas k emisii cenných papierov, má právo dohliadať i na mimoburzový trh. Kapitálový trh v USA je podrobený kontrole aj zo strany súkromných záujmových združení NASD – Národná asociácia dílerov s CP.

V EU je regulácia finančných trhov považovaná za nedostatočnú. V jednotlivých krajinách sú rozdielne prístupy k právam akcionárov a k zdaneniu výnosov v CP. Spoločnosti používajú rozdielne účtovné pravidlá. Líšia sa spôsobom a rozsahom zverejňovaním informácií a postavením minoritných akcionárov. Vytvorenie eurozóny zvýrazňuje všetky nedostatky nejednotného dohľadu nad kapitálovým trhom EÚ.  Objavujú sa zámery vytvoriť v rámci EÚ analógiu britskej FSA, ktorá vykonáva dohľad nad všetkými finančnými službami v Británii. Hranice medzi jednotlivými finančnými produktmi a medzi subjektami finančného trhu sa rýchlo stierajú. Namiesto požiadaviek jednotných pravidiel a princípov a jednotného dohľadu  uprednostňujú aj miestne inštitúcie dohľadu.

Česká republika – Komisia pre CP stanovuje práva a povinnosti subjektov pôsobiacich na kapitálovom trhu (zákon 15/1998 Sb.). Uvažuje sa, aby komisia mohla vydávať podzákonné normy. Má právomoc podávať iba návrhy ministerstvu financií.

Dôvody regulácie finančných trhov

Informačná asymetria je podstatným spôsobom obmedzovaná existenciou sprostredkovateľov – čím je väčšia asymetria informácií, tým viacej sprostredkovateľov na trhu pôsobí a vysoký počet sprostredkovateľov na trhu CP výraznú asymetriu informácií potvrdzuje, ktorú nedokáže odstrániť ani nadmerná regulácia finančného trhu, ani špeciálne zákony.

Vo svete medzi väčšinou investormi a emitentami CP prevláda názor, že regulácia je príliš striktná a to je dôvod, prečo investori dávajú prednosť mimoburzovému trhu. Pokiaľ je niektorý druh obchodu na burze zakázaný a má ekonomický zmysel, prebieha mimo burzu.

Pre 80-te roky je charakteristická rastúca internacionalizácia finančných trhov, podmienená nerovnomerným rozdelením úspor najprv v Japonsku a dereguláciou zahraničných finančných operácií. Existujú aj špeciálne finančné trhy – v ČR – trh majetku pri kupónovej privatizácii. Špecifiká trhu s CP pri kupónovej privatizácii v ČR:

1. ponuku zaisťoval jediný predávajúci Fond národného majetku, resp. štát, zatiaľ čo na strane dopytu bol veľký počet kupujúcich a veľká konkurencia
2. organizátorom trhu bolo Centrum kupónovej privatizácie (štát)
3. platilo sa investičnými bodmi, perióda jednej aukcie bola niekoľko týždňov
4. od aukčného kola k aukčnému kolu sa znižovala ponuka (ubúdanie ponúkaných akcií) i dopyt (ubúdanie investičných bodov)

Rozvíjajúce sa trhy (trhy v rozvojových krajinách – str. 144)

        Vznikajú v 70-80-tych rokoch a zahŕňajú aj trhy stredoeurópskych krajín. Porovnanie kapitálových trhov v týchto krajinách s kapitálovými trhmi ekonomicky vyspelými krajinami je uskutočňované pomocou ukazovateľov na burze. Pre stredoeurópske krajiny toto porovnanie nie je veľmi priaznivé, zvlášť vďaka ukazovateľom ako sú trhová kapitalizácia, objem obchodov a vývoj kurzov. Trh v ČR od polovice 90-tych rokov nepatrí k posledným trhom. V stredoeurópskom regióne však získala vedúce postavenie Varšavská burza – obchodovanie s akciami viac ako 200 spoločnosti. Burza má prísne pravidlá pre zverejňovanie informácií a silný dozor nad kapitálovým trhom.

Internacionalizácia finančných trhov

        Vývoj vo svetovej ekonomike za posledných 20 až 30 rokov zaznamenáva rast internacionalizácie, rast pohybu tovarov a služieb, peňazí a kapitálu cez národné hranice. Medzinárodný pohyb kapitálu uskutočňovaný do značnej miery finančnými inštitúciami zahrňuje dlhodobé investície i krátkodobé presuny fondov spojené s riadením likvidity.

        Internacionalizácia finančných trhov prebieha veľmi intenzívne v rámci EÚ, kde rozlišujeme pri vytváraní spoločného finančného trhu 3 oblasti:

1. bankovníctvo
2. obchodovanie s cennými papiermi
3. pohyb kapitálu

Vo všetkých oblastiach hovoríme o pozitívnom posune, liberalizácii a zjednotení legislatívy, dohľadu a pravidiel regulácie. Vytvorenie voľného trhu EÚ pre finančné služby je úzko spojené s voľným pohybom kapitálu a tovarov a prechodom na spoločnú menovú jednotku euro. Internacionalizácia a liberalizácia neznamená len dereguláciu, ale vytvorenie nových pravidiel dohľadu a regulácie, pretože pre medzinárodné štandardy je dôležité, aby zverejňovanie údajov bolo rovnaké, zjednotenie legislatívy v jednotlivých krajinách.

Globalizácia

Je stimulovaná tromi faktormi:

1. novými technológiami
2. liberalizáciou resp. dereguláciou
3. prudkým vzostupom počtu a ekonomicky silných nadnárodných korporácií, ktoré sú nositeľmi globalizácie

Globalizácia je posilňovaná taktiež privatizačnými procesmi a snahou odstrániť monopolné štruktúry, snahou znižovať náklady na komunikáciu. Odstraňuje hranice medzi v minulosti oddelenými národnými trhmi. Proces globalizácie vedie predovšetkým k integrácii svetovej ekonomiky a to predovšetkým zahraničného obchodu, peňažných a kapitálových tokov. Prejavom globalizácie je agresívna expanzia národných spoločnosti na trhy, ktoré sľubujú dynamický rast. Sprievodným prejavom globalizácie je vlna fúzií, ktoré prekračujú národné hranice. Je to fenomén 90-tych rokov – tok priamych investícií a jadro globalizácie má finančný charakter. Ovplyvňuje štrukturálne zmeny vo výrobe i exporte. Zdôrazňuje flexibilitu jednotlivých ekonomík.

Prínosy globalizácie vyplývajú predovšetkým z možnosti efektívnejšej deľby činnosti medzi jednotlivými krajinami. Krajiny s nižšími mzdami sa môžu špecializovať na pracovne náročné výrobné procesy, zatiaľ čo krajiny s vyššími mzdovými nákladmi môžu využívať pracovnú silu produktívnejším spôsobom.

Globalizácia vyžaduje nové výrobné technológie. Kapitál môže byť alokovaný do miest s najvyšším produktívnym potenciálom a nezostáva lokalizovaný v mieste nízkych výnosov. Umožňuje získať väčší objem finančných úspor, pretože investori majú prístup k širšiemu výberu finančných dokumentov na rôznych trhoch.

Globalizácia finančných trhov od polovice 70-tych rokov sa začína výrazne presadzovať vytváraním medzinárodných portfólii aktív a oceňovaním kapitálových aktív.

Fúzia búrz

Je dôsledkom globalizácie. Začiatkom r. 2000 vzniká

1. medzi Francúzskom, Belgickom a Nizozemím - Euronext

a neskôr sa na fúzii dohodli 2 najväčšie európske burzy:

1. London Stock Exchange (LSE) a frankfurtská Deutsche Borze (DB). Nový gigant kontroluje viac ako 50 % objemu obchodov s CP v Európe. Sídlom novej iX burzy je Londýn a burza je rozdelená na segment vyspelých spoločností v Londýne a Frankfurte. Zlúčenie dvoch najväčších európskych búrz sa emitentom naskytla možnosť osloviť väčšie množstvo investorov. Nový spoločný obchodný systém, ktorého používanie prináša výrazné úspory, vyvinuli obe burzy na báze nemeckej Xetry.

Meranie globalizácie

        Prevažná časť ukazovateľov na meranie globalizácie je  odvodená od  zahraničného obchodu tovaru a kapitálu. typickým ukazovateľom je podiel zahraničného obchodu na HDP, podiel priamych zahraničných investícií na HDP, zvýšený  predaj CP do zahraničia, medzinárodný obchod s akciami,...

        Globalizácia by mala viesť k vytváraniu jednotnej cenovej hladiny. vo vývoji ekonomiky dochádza aj k deglobalizačným procesom a môže byť vo vývoji ekonomiky destabilizujúcim faktorom. Za globálny finančný trh  môžeme považovať len trh niektorých finančných produktov (devízy, obchodovanie s akciami, úvery pre veľké korporácie), pokiaľ splní určité vstupné predpoklady. Nie sú však globálne v tom zmysle, že existujú v tom istom okamihu ktorejkoľvek časti sveta a že sú dostupné komukoľvek, ale naopak sú vysoko koncentrované do niekoľko málo globálnym miest. Niektorí ekonómovia zdôrazňujú pri analýze globalizácii finančných trhov tiež význam ich inštitucionalizácie: trh na ktorom dominovali drobný investori je nahradený trhom na ktorom dominujú investičné a penzijné fondy. Investori sa viac začínajú zaujímať o to, ako nakladať s ich peniazmi. Na trhu práce vedie globalizácia finančného sektoru napr. k migrácii vysokokvalifikovanej pracovnej sily.

Klasifikácia finančných trhov

Spoločným znakom je, že umožňujú transfer zdrojov od veriteľa k dlžníkovi. Rozlíšenie:

1. Peňažný trh a trh kapitálový

1. na peňažných trhoch sa obchoduje s krátkodobými finančnými dokumentmi, ich doba splatnosti          nepresahuje 1 rok
2. na kapitálových trhoch s dlhodobými finančnými dokumentmi, doba splatnosti je dlhšia ako 1 rok

2. Trhy vlastníckych a trhy dlžníckych finančných dokumentov (FD)

1. rozdelenie podľa druhu záväzku emitenta CP, s ktorým sa na príslušnom finančnom trhu obchoduje
2. záujem dlžníka na finančnom trhu získať zdroje: je to možné buď od tých hosp. subjektov, ktorí majú vlastnícky záujem a chcú sa aktívne podieľať na podnikaní a nakupujú akcie, podiely-vlastnícke cenné papiere, alebo od tých hosp. subjektov, ktoré chcú svoje zdroje zapožičať a podieľať sa na zisku napred určenými kupónovými platbami a nakupujú teda obligácie-dlžnícke cenné papiere
3. často sa hovorí o rozdelení na trh akcií a trh obligácií, akciový trh je považovaný za indikátor budúceho vývoja ekonomiky a kurzy akcií o niekoľko mesiacov predbiehajú vývoj reálnej ekonomiky

3. Trhy verejné a súkromné – trhy súkromné sú určené k financovaniu projektov jednotlivých firiem, pričom sú oslovení individuálni investori

1. verejné trhy využívajú prevažne veľké firmy a ponúka CP smeruje k širšiemu okruhu investorov

4. Špecifická forma emisií na verejných trhoch sú – IPO (Initial Public offering) – verejné úpisy akcií, ktoré zahrňujú aj ponuku akcií menších zahraničných spoločností, ktoré potrebujú získať kapitál na ďalšiu expanziu. Sú zvyčajne spojené so zavedením verejným obchodovaním s akciami. Význam malých finančných trhov je v tom, že nový emitenti sa cez ne dostávajú na trh a že môžu byť neskôr v súvislosti s rastom svojej firmy kótované na veľkých trhoch. Investície do akcií na týchto trhoch sú rizikové a firmy  pokúšajúce sa získať kapitál prostredníctvom IPO musí pôsobiť v silnom dynamickom odvetví.

Významnú úlohu majú v procese upisovania akcií investičné banky, ktoré plnia úlohu manažéra emisie, ktorý pripravuje prospech emitenta, stanovuje emisný kurz CP.

„Nový trh“, ktorý by mal pomôcť získať kapitál malým perspektívnym firmám bol otvorený v októbri 1989 na Pražskej burze. Jeho zavedenie sa považuje za pozitívny krok a na tomto trhu by firmy mohli získať potrebný kapitál. Z hľadiska výnosov môže trh IPO byť zaujímavý pre drobných investorov.

Ďalšie kvalifikácie finančných trhov

1. primárne a sekundárne
2. spot a futures (okamžité a terminované)
3. sprostredkovateľské a nesprostredkovateľské
4. verejné a neverejné
5. aukčné a mimoburzové

Subjekty kapitálového trhu

1. investičné banky a inštitucionálni investori
2. vláda
3. brokeri, dealeri a makléri

Brokeri – sprostredkovatelia, agenti predávajúcich a kupujúcich, uľahčujú klientom uskutočniť kúpu a predaj finančných dokumentov, vystupujú obvykle pod svojim menom, ale na účet klienta. Nenesú teda riziko zmeny kurzu CP a ani nemusia mať vlastný veľký kapitál. Za svoju činnosť dostávajú sprostredkovateľskú odmenu – províziu.

Dealeri – na rozdiel od brokerov prijímajú riziko kupovaním a predávaním CP na vlastný účet. Ich ziskom je rozdiel medzi cenami, za ktoré predávajú a za ktoré kupujú CP. Špeciálnou skupinou sú tvorcovia trhu, ktorí sú vždy ochotní kúpiť určitý CP za určitú cenu, alebo ho predať za určitú cenu. Ich povinnosťou je uskutočňovať obojstranné kótovanie CP. Vyhlasujú teda ich predaj a nákupnú cenu. V takomto prípade musí mať určitú zásobu daného CP.

Makléri – tvoria najpočetnejšiu skupinu na burze a realizujú príkazy klientov za províziu a uskutočňujú obchody na vlastný účet. Kurzovým maklérom (špecialista) je člen burzy špecializovaný len na jeden titul CP. Tvorcovia trhu a kurzoví makléri „robia obchody, keď ostatní členovia burzy neobchodujú“. Na NYSE môže špecialista uzatvárať obchody aj na svoj účet.

        Brokeri ani dealeri nevydávajú (neemitujú) vlastné CP, ale len obchodujú s cudzími CP. V Británii napr. realizuje 70 % všetkých obchodov s CP päť maklérskych firiem, v Japonsku 4.

Špekulanti – subjekt finančného trhu so špecifickou činnosťou, predmetom špekulácie môžu byť všetky CP. Najväčšiu pozornosť venujú špekulanti akciám. Špekulácie sú založené na dostupných informáciách a faktoroch ovplyvňujúcich trh CP. Špekulant spravidla kupuje CP na krátku dobu, aby ich so ziskom predal, alebo CP predáva, aby ich neskôr kúpil lacnejšie. Jeho zisk je rozdielom medzi kurzom predajným a kurzom nákupným. Špekulácie sú súčasťou burzových i mimoburzových obchodov. Špekulácia nie je vo svojej podstate nič zlého. Každý účastník obchodovania sa pokúša zhodnotiť informácie resp. získať lepšie informácie ako ostatné hospodárske subjekty. Vo svojej podstate  bez špekulantov by nemohlo obchodovanie na finančných trhoch ani prebiehať – keby všetci na trhu ocenili zhodne na základe rovnakých informácií budúci vývoj CP, predávali by všetci rovnaké CP a všetci by chceli rovnaké CP kupovať.

Býci – skupina účastníkov, ktorá sa spolieha na vzostup kurzu a preto CP kupuje. Predpokladá, že kurz týchto CP porastie a oni budú mať možnosť ich predať za vyšší kurz.

Medvede – skupina účastníkov finančných transakcií, ktorá predpokladá, že kurz CP bude klesať a preto CP predáva, aby ich v budúcnosti za nižší kurz kúpila.

        Prudké vzostupy, či poklesy kurzov prinášajú zisky jedným a stratu druhým, i veľké prerozdelenie bohatstva.

Arbitráž

Jednoduchá transakcia na finančných trhoch. Pokiaľ sa s CP obchoduje na viacerých trhoch, arbitrážou rozumieme nákup CP na jednom trhu a jeho predaj na inom. V ČR boli bežné arbitráže medzi RM-S a burzou. V súčasnej dobe, keď sa ceny na burze môžu voči predchádzajúcemu dňu zmeniť o viac než 5 % a v RM-S o viac než 10 %, sa arbitrážne obchody uskutočňujú len obmedzene a väčšinou smerom RM-S burza.

Subjekty kapitálového trhu v ČR - SCP (1),  BCPP (1), RM-S (1), investičné fondy (67), podielové fondy (138), obchodníci s CP (nebankové – 290 a bankové – 34), makléri (1 533), poisťovne (40)... – strana 153.

Peňažné a kapitálové trhy

PEŇAŽNÉ TRHY

Obchoduje sa s krátkodobými finančnými dokumentmi s dobou splatnosti 1 roku. Takéto CP majú kľúčový význam pre riadenie likvidity firiem, bánk, štátu i domácnosti. Finančné dokumenty peňažného trhu sa vyznačujú vysokým stupňom likvidity. Sú jednoducho obchodovateľné a je možné odhadnúť ich očakávanú trhovú hodnotu a výnosy. Peňažný trh nie je homogénny. Jednotlivé segmenty tvoria napr. priamy trh, trh spotrebiteľský alebo trh maloobchodný, ktorý zahrňuje transakcie medzi lokálnymi finančnými inštitúciami a ich zákazníkmi.

Na centrálnom peňažnom trhu sa uskutočňujú veľkoobchodné transakcie napr. v USA, New Yorku tento trh s ostatnými časťami USA spojený telefónmi a faxom a umožňuje širšiu účasť na transakciách veľkým finančným inštitúciám a regionálnym bankám, ktoré sú aktívnymi účastníkmi centrálneho peňažného trhu. Najaktívnejším účastníkom centrálneho peňažného trhu v USA je Federálna vláda USA, ktorá je taktiež hlavným dlžníkom na peňažnom trhu.

Ďalšími účastníkmi peňažného trhu sú zahraničné vlády a inštitúcie. Ich aktivita závisí od rozsahu liberalizácie finančného trhu a otvorenosti voči zahraničnému kapitálu. Aktivita zahraničných účastníkov ovplyvňuje platobnú bilanciu príslušnej ekonomiky.

Na peňažnom trhu vystupujú i nebankoví finanční sprostredkovatelia, ktorí disponujú dlhodobými finančnými zdrojmi a v prípade, že ich nemôžu umiestniť na kapitálovom trhu, ukladajú prebytok na trhu peňažnom, do krátkodobých CP.

Dokumenty peňažného trhu

Na peňažnom trhu prevládajú transakcie s pokladničnými poukážkami, ktoré majú rozhodujúcu úlohu na tomto trhu, ale obchoduje sa aj s depozitnými certifikátmi, komerčnými papiermi, repo dokumentmi. Súčasťou peňažného trhu je i trh medzibankových depozit.

Z hľadiska obchodovaných dokumentov sa peňažný trh člení na trh:

1. medzibankových depozit
2. trh krátkodobých dlhopisov
3. repo trh

Peňažný trh (PT ) v ČR

        I v ČR je dlhodobá snaha vlády podieľať sa na aktivitách peňažného trhu. Efektívne fungovanie PT závisí na faktoroch:

1. na stabilite bankového systému
2. medzibankových zúčtovaniach
3. na dostatku finančných dokumentov

Z toho hľadiska je pozitívom je, že v ČR sú pravidelne emitované štátne pokladničné poukážky. V súčasnosti je PT v ČR najvýznamnejším segmentom finančného trhu a základným indikátorom PT je PRIBOR.

Devízový trh

Je miestom kúpy a predaja devíz. Devízový kurz, ktorý je výsledkom dopytu a ponuky po devízach, je indikátorom finančného trhu. Likvidita trhu je vysoká a česká koruna je obchodovaná na všetkých hlavných  svetových finančných centrách. Väčšina obchodov je uskutočňovaná mimo Prahu v Londýne a rozhodujúci podiel obchodov tvoria spot operácie.

KAPITÁLOVÝ TRH (KT)

Obchoduje s finančnými dokumentmi  s dobou splatnosti dlhšou ako 1 rok. Členíme ho na trh:

1. strednodobý, na ktorom sa obchoduje s finančnými dokumentmi s dobou splatnosti 7-10 rokov
2. dlhodobý, s dobou splatnosti viac než 10 rokov

Kapitálový trh možno klasifikovať podľa vlastníckeho charakteru dokumentov, s ktorými sa na ňom obchoduje:

1. akciový trh
2. dlžnícky trh, peňažný trh môže byť len trhom dlžníckych dokumentov

Na KT na rozdiel od peňažného, neprevládajú transakcie so štátnymi CP. Výnos zo štátnych CP nebýva zdanený. Rozhodujúcu časť transakcií na KT sa dotýka kmeňových a preferenčných akcií firiem. Veľký je i objem obchodov s obligáciami a hypotékami. Držiteľmi dlhodobých CP sú poisťovne, penzijné fondy a inštitúcie, ktoré disponujú s dlhodobými zdrojmi. Banky majú na KT menší význam ako na peňažnom trhu.

KT v ČR je nerozlučne spojený s kupónovou privatizáciou. Viac než 50 % obyvateľov vlastnilo akcie (vo vyspelých ekonomikách vlastní CP 10-30 % obyvateľov). Neporovnateľne vyššie bolo v ČR aj množstvo akcií kótovaných na burze. Na burze a mimoburzovom trhu sa obchoduje s CP privatizované kupónovou metódou, ale aj s ostatnými CP.

Počet emisií na BCPP bolo v roku 1994 – 1 055, v r. 1996  - 1750, 1998 – 402 a 1999 – 260. Na KT v ČR ja z hľadiska počtu CP 2/3 akcií, zatiaľ čo vo svete je okolo 2/3 dlhopisov. Akciový trh je pritom veľmi málo likvidný a dominuje koncentrácia vlastníctva pred upisovaním nových emisií. Nádejný vývoj má regionálny trh s dlhopismi. Ten má rastúci trend, je likvidný a prevažná väčšina obchodov s dlhopismi je uskutočňovaná maklérmi mimo burzu. V porovnaní s trhom peňažným a devízovým je KT podstatne menej rozvinutý s nízkou likviditou kapitálového trhu a nedostatočnou transparentnosťou.

Peňažný a kapitálový trh sú spolu prepojené. Úrokové sadzby na oboch trhoch vykazujú rovnaký trend, i keď úrokové sadzby na peňažnom trhu sú citlivejšie. Výraznejšie výkyvy však vykazujú ceny na KT – kurzy akcií.

Primárny a sekundárny trh

PRIMÁRNY TRH

Je trh, na ktorom sa predávajú nové emisie CP, nové emisie akcií a obligácií prvým kupcom. Ide o trh nových finančných dokumentov. Len na tomto trhu pri tejto jedinej transakcii dochádza k transferu zdrojov k emitentovi CP. Tieto trhy nie sú verejnosti známe, vystupuje na nich obmedzený okruh účastníkov. Umiestnenie novej emisie CP na trh môže mať buď určitú formu verejnej ponuky, alebo môže byť neverejné.

Príklady primárnej emisie CP emitovaných ČNB a MF ČR:

1. štátne 5 %-tné rehabilitačné dlhopisy boli prideľované oprávneným osobám podľa zákona a podľa nariadenia vlády. V tomto prípade išlo o špecifický primárny trh.
2. emisia 14,6 % štátnych dlhopisov na krytie deficitu ŠR ČR z roku 1991, emitovaná v roku 1993 bola umiestnená prostredníctvom vybranej skupiny priamych účastníkov

SEKUNDÁRNY TRH

        Obchoduje sa s predtým predanými CP. Spoločnosť, ktorá finančné dokumenty vydala (emitent), tak na druhotnom trhu z predaja nič nezískala. Sekundárne trhy zaisťujú likviditu finančných dokumentov a majú úlohu v procese alokácie zdrojov pri ich transfere. Príkladom sú burzy alebo trhy devíz. Tieto trhy určujú i cenu finančných dokumentov predávaných na primárnych trhoch. Investori venujú pozornosť skôr sekundárnym ako primárnym trhom.

Trhy sprostredkovateľské a nesprostredkovateľské

TRHY SPROSTREDKOVATEĽSKÉ

        Trhy, na ktorých sa obchoduje s finančnými dokumentmi, emitovanými sprostredkovateľmi, teda s nepriamymi CP. Príkladom sú trhy depozitných certifikátov (vysoká nominálna hodnota certifikátov vydávaných bankami), alebo trhy podielových listov investičných spoločností.

TRHY NESPROSTREDKOVATEĽSKÉ

        Zabezpečujú predaj a kúpu priamych CP, teda akcií a obligácii jednotlivých firiem.

Trhy verejné a neverejné

        Klasifikácia je založená na tom, že či majú organizátori trhu povinnosť zverejňovať kurzy CP, ktoré sú na ňom obchodované a prípadne i ďalšie informácie, alebo nie. V ČR môžu byť zakladané podľa zákona o burze CP a zákona o CP, len verejné trhy a tiež vo svete rozhodujúca väčšina trhov verejných. Transparentnosť ceny obchodovaných CP je k získaniu dôvery investorov nevyhnutná.

Trhy aukčné a mimoburzové

        Klasifikácia je založená na štruktúre trhov a formách ich organizácie. Na mimoburzových trhoch prebieha obchodovanie prostredníctvom sietí dealerov a brokerov, rozptýlených po určitom území, zatiaľ čo aukčné trhy sú trhy, kde sa obchoduje spôsobom otvorenej konkurenčnej ponuky na určitom mieste. Na aukčných trhoch je informácia všetkým účastníkom obchodu známa a všetky obchody sú realizované centrálne. Existuje inštitúcia, ktorá dáva na verejnosť cenu a obchodné informácie. Typickým príkladom aukčného trhu je burza.

Burza a mimoburzový trh

BURZA

        Z hľadiska predmetu obchodovania rozlišujeme:

1. tovarové burzy
2. finančné burzy, na ktorých sa obchoduje s finančnými dokumentmi
3. burzy služieb

Finančné burzy sú presne vymedzeným spôsobom organizované zhromaždenie osôb, ktoré sa konajú pravidelne na určitom mieste, v určitú dobu a obchoduje sa na nich podľa platných pravidiel a burzových predpisov. CP, s ktorými sa na burzách obchoduje sa nepredávajú „in natura“, ale podľa „pomyselné“ hodnoty.

ORGANIZAČNÁ A PRÁVNA FORMA BÚRZ

        Rozlišujeme burzy organizované štátom napr. Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Švajčiarsko a burzy ako korporácie firiem majúce väčšinou formu akciových spoločností ako je V. Británia, Kanada, Austrália, USA.. Všeobecne sú burzy vo všetkých krajinách podriadené prísnemu dozoru a kontrole zo strany štátu a iných inštitúcií.

VZNIK BURZY V ČR

        V Prahe vzniklo v roku 1991 združenie 8 bánk, ktoré oficiálne fungovalo pod názvom Burza CP v Prahe. V r. 1992 bol založený právny nástupca tohto združenia  - Burza cenných papierov Praha, a.s. Sedemnásť zakladajúcich akcionárov tvorilo 12 bánk a 5 brokerských spoločností. V roku 1998 mala burza 71 členova v roku 2000 – 54 členov. Postupne dochádza k znižovaniu počtu členov a od svojho založenia sa Pražská burza zmenila predovšetkým postupným prechodom na obchodovanie 5-tich dní v týždni zavedením blokových obchodov a zavedením dodatočného obchodovania pri pevnej cene. V r. 1998 došlo k významnej zmene zavedením Systému na podporu trhu akcií a dlhopisov (SPAD).

ORGANIZAČNÁ ŠTRUKTÚRA BURZY

        Vrcholný orgán je volený členmi burzy – firmami alebo FO, ktorými môžu byť PO a FO, ktoré majú právo obchodovať s CP. Každý člen burzy vlastní jedno miesto, a tieto miesta sú poväčšine predávané a kupované. Od r. 1993 je na Pražskej burze 62 miest, vstupný poplatok je 1,5mil. Kč a ročný poplatok 400 tis. Kč. Doba členstva je obmedzená, napr. v NYSE 3 roky. Na Londýnskej burze 2 500-3000 osôb, zatiaľ čo v Berlíne 10-15 pracovníkov.

OBCHODOVANIE NA BURZE

        Obchodovanie na burze prebieha cez členov burzy. Všetky transakcie môžu byť realizované cez automatizovaný obchodný systém. Na väčšinu búrz vstupuje uzatváranie transakcií medzi účastníkov burzových obchodov v platnosť realizácia transakcie v počítačovom systéme burzy, alebo ústnou dohodou, ktorá je následne písomne potvrdená. Postupne dochádza k zrušeniu obchodov na parkete (na Londýnskej burze zrušené v r. 1986, vo Frankfurte v r. 1995 sa pripravil projekt elektronického spôsobu obchodovania XETRA, v ktorom sú všetky obchody potvrdzované prostredníctvom počítačov). Na Londýnskej burze je od roku 1992 je používaný systém, ktorý v reálnom čase potvrdzuje obchody – systém Sequal ETC.

VYSPORIADANIE BURZOVÝCH OBCHODOV

        Uzatvorené obchody je treba vysporiadať, teda predať CP novému majiteľovi a zaplatiť predávajúcemu. Na burzách platia pre vysporiadanie špecifické pravidlá a termíny 3-5 dní, napr. Londýnska burza 6-15 dní. Japonsko 3 dni, USA 5 dni, Nemecko 2 dni. Na Pražskej burze bol zvolený čas P+3 a vysporiadanie prebieha tretí pracovný deň po uskutočnení obchodu. Pri vysporiadaní burzových obchodov je na všetkých burzách kladený dôraz na zásadu doručenia proti platbe.

OBCHODY NA BURZE A VÝPOČTOVÁ TECHNIKA

        Na NYSE od r. 1977 je používaný „Market Date System“, ktorý poskytuje údaje o obratoch, transakciách a objemoch obchodov na všetkých burzách v USA. Výpočtová technika umožňuje obchodovať i po oficiálnom uzatvorení burzy – na NYSE je od r. 1991 v prevádzke počítač, ktorý umožňuje uskutočniť obchody za uzatváracie ceny od 16.15 hod. do 17.00 hod. Burza tak získava obchody, ktoré by inak boli realizované mimo burzu. Programy obsahujú príkazy stop-loss, keď kurz akcie poklesne na určitú hodnotu, počítač automaticky akciu predá.  Ak index poklesne, alebo narastie v priebehu jedného dňa o 50 bodov, počítače sa vypínajú. Taktiež sa obchodovanie preruší na 1 – 2 hodiny, pokiaľ v priebehu jedného dňa dôjde k zmene o 250 - 400 bodov.

MIMOBURZOVÝ TRH

        Mimoburzové obchodovanie resp. obchodovanie na OTC trhoch neprebieha na jednom mieste, ale ide o obchodovanie telefónom a faxom medzi jednotlivými dílermi, ktorí predávajú a kupujú v podstate akékoľvek CP, i keď v mimoburzovom systéme sú CP kótované. Mimoburzové trhy sú hrozbou burzám z hľadiska nesporných výhod, ktoré majú v porovnaní s aukčnými trhmi resp. burzami. V prvom rade je to výška poplatkov, ktorá je vďaka menšiemu počtu sprostredkovateľských článkov a nižším transakčným nákladom nižšia ako na burzách. Ide o jednoduchý prístup k obchodovaniu s jednoduchšou reguláciou, menšou byrokraciou prostredníctvom mimoburzových trhov.

Na burze môžu klienti obchodovať len prostredníctvom členov burzy, ale na mimoburzový trh resp. do RM-S nemajú prístup na priame obchodovanie. Obchodovanie prostredníctvom mimoburzového trhu je jednoduchšie a pružnejšie.

PODMIENKY KOTACE (KÓTOVANIA)

        Jedným z konkrétnych dôvodov presunu obchodu z búrz na mimoburzové trhy sú prísne podmienky pre kotace. Je to cena za viditeľnosť a prestíž, ktorou so sebou kotace CP firiem prináša. Takéto CP sú atraktívnejšie pre investorov. Striktné podmienky ku kotaci existujú predovšetkým  na NYSE: firma musí informovať o predmete činnosti, charakterizovať vyrábaný tovar, informovať o čistých výnosoch za posledných 10 rokov, o najvyšších a najnižších kurzoch akcií realizovaných na iných burzách, na ktorých boli akcie kótované, výročnú správu za posledných 5 rokov. Len najstabilnejšie firmy tak majú možnosť, aby boli ich akcie kótované do NYSE. Vysoké nároky na informovanosť vyžaduje kotace akcií firiem i po prijatí na NYSE. Ako veľmi obmedzujúca sa ukazuje požiadavka, že firmy majú predkladať štvrťročnú finančnú správu. To je jeden z dôvodov, prečo sa do NYSE nehrnú zahraničné firmy.

Na Londýnskej burze (LSE) sú kótované i emisné papiere českých emitentov. Po prvýkrát v r. 1995 kotace Creditanstaltu Českého investičného fondu.

NASDAQ – významný mimoburzový trh v USA – obchodný systém založený v roku 1971 združujúci 500 maklérov. V USA nie je ostrá hranica medzi burzovým a mimoburzovým trhom a členovia burzy môžu obchodovať s väčšinou CP ako na burze, tak aj na mimoburzovom trhu. Burzy CP Praha a ich členovia obchodovať s kótovanými CP mimo burzu nemôžu.

Prostredníctvom NASDAQ sa aktívne obchoduje s akciami a obligáciami, ale i s akciami malých firiem, ktoré potrebujú mimoriadnu likviditu trhu. To je dôvod, prečo viac ako 80 % verejných ponúk v USA je obchodovaných na NASDAQ.

V Nemecku je mimoburzový obchod realizovaný prostredníctvom bánk, ide o 60-80 %-tný objem obchodov s CP. Banky, ktoré majú dominantné postavenie v Nemecku, vystupujú ako brokeri alebo dealeri, uskutočňujúci obchod na vlastný účet.

V Českej republike je prevažná časť obchodov s CP uskutočňovaná mimo burzu.. Burza sa podieľa na objemu obchodov s CP 43 %-tami. Tendencia posledných rokov je presun obchodov z búrz na mimoburzové trhy. Na NYSE sa znížil zo 70 na 50 %. Objavujú sa obavy o ďalší osud búrz. Tejto konkurencii čelí aj NASDAQ..

INTERNETOVÉ OBCHODY

        Odčerpávajú z existujúcich obchodných systémov likviditu. Niektorí internetoví obchodníci chcú priamo požiadať o burzovú licenciu, aby mohli obchodovať s akciami kótovanými na NYSE. Z toho hľadiska sú obavy zo segmentácie (členenia) finančných trhov.

Kurz cenných papierov

        Kurz CP je stanovený ponukou a dopytom po CP a je ovplyvňovaný faktormi:

1. politické faktory
2. výpočtová technika
3. ekonomické faktory – makro a regionálne faktory

Kurz CP nezávisí na jeho nominálnej hodnote.

Technika stanovenia kurzu CP má dva spôsoby (ktoré sa do značnej miery prelínajú):

1. na burzách počítačových, t.j. burzách, kde obchodovanie a stanovenie ceny určuje počítač, kde sa realizuje značný objem obchodov a kde do systému sú vložené dodatočné objednávky a uskutočnené transakcie priebežne, so systému vypadávajú, je používaná aukčná metóda, založená na priebežnej aukcii. Často je tento systém nazývaný i cenami riadený systém, alebo kótovaným obchodovaním. Účastníci trhu medzi sebou obchodujú za ceny kótované na obrazovkách informačného systému. Bez dlhodobejších stabilných pravidiel a bez dokonalého technického vybavenia je tento spôsob cenovej tvorby dosť neprehľadný.
2. To je jeden z dôvodov, prečo na burzách je na stanovenie kurzu používaný systém periodickej aukcie. V takomto prípade sa stanoví prvý kurz na základe ponuky a dopytu, ktorú získali makléri od klientov pred začiatkom obchodovania. V tomto kurze sa obyčajne uskutoční prevažná časť transakcií burzového dňa. Rozhodujúcim kritériom pre stanovenie kurzu je maximálny objem obchodov, ako doplňujúce sa používajú i ďalšie kritéria. Týmto spôsobom sa stanovujú kurzy i na Pražskej burze, ktoré sú doplnené o dodatočné objednávky, ktoré vyrovnávajú ponuku a dopyt, potom čo bol stanovený pre CP kurz a miera alokácie (pozri str. 172 – stanovenie kurzu).

STANOVENIE KURZOV NA PRAŽSKEJ BURZE

        Organizátori sa snažia vytvoriť pružný systém stanovenia kurzov a tým je priebežné individuálne obchodovanie pri priebežnom stanovení cien – ide o kontinuálne obchodovanie a tým sa burza od roku 1996 približuje štandardom. Pražská burza sa rozdeľuje na hlavný, vedľajší a voľný trh. Toto rozdelenie je založené na verejne obchodovateľné časti emisie, likvidite CP a informačnej povinnosti. Vybrané CP z hlavného trhu sú obchodované v lotech, rozlíšených podľa nominálnych hodnôt CP. Od začiatku roka 1996 boli CP rozdelené do obchodných skupín a bolo zavedené kontinuálne obchodovanie. V prvej skupine s vybranými CP sa obchodovalo pri pevnej cene a potom kontinuálnym obchodovaním. V druhej obchodnej skupine  s CP sa obchodovalo každodenne pri pevnej cene a v tretej obchodnej skupine sa si CP obchodovalo len 2 x týždenne za pevnú cenu.

PRÍKAZY KLIENTOV

        Pri obchodovaní s CP môžu dať klienti maklérom dva druhy príkazov. Príkaz „čo najlepšie“ je príkazom k predaji či kúpe CP za najvyššiu cenu, ktorú môžu v danom okamihu dosiahnuť.  Maklér ho uskutoční tým, že odíde do kruhu, kde sa s týmito CP obchodovalo a predal ho (kúpil) aukcii.

„Limitný príkaz“, ktorý obmedzujú kúpu resp. predaj špecifikovaným cenovým limitom, t.j.  v prípade kúpy maximálnu cenu, za  ktorú klient ochotný CP kúpiť a v prípade predaja minimálnu cenu, za ktorú je ochotný CP predať. Príkaz urobí tým spôsobom, že predá  príkaz špecialistovi a ten ho urobí pri najbližšie vhodnej príležitosti.

Obidva druhy príkazov máme možnosť dať na burzu prostredníctvom obchodníkov, ktorí sú oprávnení na burze obchodovať, alebo prostredníctvom RM-S. Na NASDAQ tvorí limitný príkaz len asi ¼ celkového počtu príkazov. Vývoj na burzách i mimoburzových trhoch potvrdzuje,  že stanovenie kurzu a spôsob obchodovania je pre trh s CP rozhodujúci.

Ukazovateľ vývoja kurzu cenných papierov

        Vývojové trendy trhov CP sú vyjadrované pomocou indexov a priemerov kurzov akcií na jednotlivých burzách.

PRIEMER – vážený alebo nevážený aritmetický priemer vybraných skupín akcií a k ich výpočtu sa používajú rôznorodé štatistické metódy a vzorce. Sú častejšie ako indexy.

INDEXY – používajú určitú východziu bázu, ktorá zachycuje zmeny v hodnote reprezentatívnej vzorky (portfólia) akcií. Bežne sa pri výpočte postupuje tak, že akciám sú pridelené váhy, napr. podľa ich trhovej kapitalizácie, ktorú firmy získajú tak, že sa trhová cena akcie vynásobí počtom emitovaných akcií. Základná hodnota trhu i bežná hodnota trhu a indexu sa počítajú:

                Bežný index = bežná hodnota trhu     x 100

                                    základná hodnota trhu

Akciové spoločnosti s veľkou trhovou kapitalizáciou index ovplyvňujú viac než spoločnosti s trhovou kapitalizáciou menšou. Indexy sa merajú v bodoch a ich východzia hodnota  je 100 bodov alebo 1000. Súhrnym indexom rozumieme určitým spôsobom konštruovaný priemer za skupiny akcií jednotlivých odvetví. Takýto index vypovedá o správaní kapitalového trhu ako celku. Jednotlivé investície sú potom porovnávané k tomuto indexu.

Dow Jones Averages – Ch. Dow zaviedol tento ukazovateľ ako priemer kurzov akcií železničných spoločností v r. 1884 spočítaním cien 11 akcií významných amerických spoločností a delením výsledku 11-timi. Tento ukazovateľ je medzi investormi veľmi populárny, je publikovaný vo všetkých hospodárskych denníkoch, ale nezahrňuje dostatočný počet akcií, čo môže viesť k spochybňovaniu výsledných údajov v prípade väčšieho výkyvu trhu. Dow Jones Averages zahrňuje asi 25 % hodnoty akcií kótovaných na NYSE a asi 20 % hodnoty všetkých akcií v USA.

V r. 1897 vznikol ďalší, dnes najpoužívanejší výber firiem, ktorý zahrňuje priemyselné spoločnosti Dow Jones Industrial Averages (DJIA), ktorý v súčasnej dobe zahŕňa vývoj kurzov 30-tich reprezentatívnych priemyselných spoločností a odráža vývoj americkej ekonomiky. Zahrňuje napr. firmy – Coca Cola, Disney, McDonalds, U.S.Steel, American Expres, General Motors... Tento ukazovateľ má veľkú vypovedajúcu schopnosť o rozvoji obchodov a o očakávaniach. Možnosť sledovať tento ukazovateľ je i na Pražskej burze.

UKAZOVATELE CENOVO ČI TRHOVO VÁŽENÉ

Dow Jonesovy priemery akcií sú cenovo vážené, t.j. ceny jednotlivých akcií v súbore sú sčítané a výsledok je delený číslicou nazývanou „divisor“. Akcie s vyššou cenou majú väčší vplyv na index, než akcie s nižšou cenou. Existujú indikátory, ktoré spojujú váhu akcie s ich trhovou hodnotou, resp. s trhovou kapitalizáciou. Ide o trhom vážené indexy.

INDEXY NYSE

        Na burze v New Yorku sa používa ešte jedna skupina ukazovateľov – indexy, ktoré zahrňujú všetky kótované akcie na NYSE. V súčasnosti ide o viac ako 1 500 akcií. Index je rozdelený do 4 skupín: priemysel, služby a obchod, financie, doprava. Sú uvádzané i samostatne v bodoch, zatiaľ čo celkový index je uvádzaný v dolároch a centoch, Prvýkrát bol NYSE index publikovaný v roku 1966 a zahrňoval 1 250 akcií.

INDEX AMEX

        Ide o index jednotlivých regionálnych či menších búrz. Je indexom druhej najväčšej burzy v USA a odráža zmeny v agregátnej trhovej hodnote bežných akcií, depozitných certifikátov a warantov kótovaných na AMEX – ich počet sa pohybuje okolo 800 kusov. AMEX index je tvorený niekoľkými špecializovanými indexmi: index DIJA, preto má úzku koreláciu s vývojom DIJA, ďalej je to ropný index s akciami 15-tich najväčších ropných spoločností, index leteckej spoločnosti, zahrňuje aj  index 30-tich spoločností, ktoré vyrábajú počítače.

INDEX S   P500 a S   P100     (pozri str. 177)

        Sú to indexy, ktoré majú širší dosah. Standard    Poor s Indexes, konštruované od roku 1957. INDEX S P500, index 500 akcií (400 priemyselných, 40 firiem poskytujúcich verejné služby, 40 finančných korporácií a 20 dopravných) je považovaný za vysoko reprezentatívny. Zahrňuje akcie firiem kótovaných na NYSE (80 % akcií) a iných amerických búrz, ale i na OTC trhu (mimoburzovom). INDEX S   P100 zahrňuje 100 vybraných akcií. Z toho 92 priemyselných, 5 finančných, 2 dopravné a 1 verejné služby. Indexy sú trhom vážené.

NASDAQ OTC Index

        Index mimoburzových trhov a zahrňuje okolo 5 000 akcií rozdelených do 6-tich skupín: priemysel, banky, poisťovne, ostatné finančné inštitúcie, doprava, služby. Z hľadiska investora majú tieto indexy a priemery význam pre porovnávanie dynamiky vývoja jednotlivých odvetví a firiem, pre rozhodovanie o tom, kam investovať. Preto majú význam kurzy akcií na báze jednotlivých odvetví ekonomiky. Pod hlavičkou „Dow Jones Industry Groups“ je zahrnuté asi 700 akcií z NYSE, AMEX a NASDAQ – na týchto troch trhoch dohromady sa obchoduje s viac než 80 %-tami trhovej hodnoty akcií v USA. Akcie sú rozdelené do 9-tich skupín. Tento index trhu akcií je vážený trhom, nie cenami.

SVETOVÝ INDEX KURZOV AKCIÍ

        Od 1. 1. 1993 uvádza The Wall Street Journal nový index, ktorý má pomôcť investorom v celosvetovom merítku. Ide o Dow Jonesov svetový index akcií, ktorý na základe vývoja 220-tich akcií utriedených do 120-tich skupín a 3 teritoriálnych oblastí denne sleduje a charakterizuje vývoj kurzov akcií na burzách 10-tich krajín, na ktorých sa realizuje okolo 80 % svetových kapitálových obchodov. Vývoj kurzov je sledovaný podľa odvetvia, ale i podľa regiónov.

INDEX NIKKEI a TOPIX

        Pre vývoj tokijskej burzy je považovaný za reprezentatívni Nikkei Stock Price Average, ktorý zahrňuje priemerné kotace 225 akcií, t.j. necelých 20 % akcií kótovaných  na prvom trhu tokijskej burzy. Zahrňuje kurzy akcií najvýznamnejších firiem v Japonsku. Používa sa i na trhu CP v Osake a na zahraničných trhoch ako základ pre terminované obchody. Tento jednoduchý cenovo vážený index je však ľahko manipulovateľný a tak koncom roku 1993 bol zavedený kapitálovo vážený index akcií 300 popredných spoločností obchodovaných na tokijskej burze – Nikkei 300. Tento index je úzko viazaný na bankový sektor – na 10 bank pripadá 23,77 % indexu.

        Okrem Nikkei Stock Price Average je na tokijskej burze sledovaný index Topix – Tokyo Stock Price – zložený index s 1 160 akcií spoločností, kótovaných na prvom trhu tokijskej burzy. Vypočítava sa a zverejňuje sa každú minútu a denné závery sú uvádzané v %-tách. Je určený pre najširšiu verejnosť a meria agregované hodnoty trhu. Index Topix z hľadiska vyššie uvedených indexov najviac zodpovedá NYSE indexu.

INDEX  FT–SEI

        Pre londýnsku burzu je používaný tento index, ktorý zahrňuje 746 akcií. Okrem toho na londýnskej burze je k dispozícii každú minútu špecifický index 100 akcií a každú hodinu špecifický index 300 akcií.

INDEX DAX

        Význam chemického priemyslu pre nemeckú ekonomiku sa odráža v tom, že 28 % tohto indexu tvoria akcie chemických koncernov. Ďalej sú to 19 % akcie bánk a poisťovní, 17 % automobilový priemysel a doprava, 15 % významné firmy, 12 % strojárstvo a hutníctvo, 7 % elektrotechnický priemysel a 2 % obchod.

        Index DAX odráža vývoj kurzu akcií 30-tich najvýznamnejších nemeckých spoločností, ktorých akcie sú kótované na frankfurtskej burze.

INDEX  HN-WOOD

        Na pražskej burze bol index vývoja kurzov akcií zavedený v septembri 1993. Ukazovateľ HN-WOOD 30 bol súhrnným indexom ako index Dow-Jones Industrial, či DAX a preto charakterizoval celkový vývoj na českom kapitálovom trhu, resp. na pražskej burze. Bežná  hodnota indexu bola počítaná z 30-tich spoločností s najväčšou trhovou kapitalizáciou. Preto sa zoznam „TOP 30“ v indexe menil. Východzia hodnota bola 1 000 bodov a trhová kapitalizácia bola získaná zo dňa 7. 9. 1993 a vychádzalo sa z cien a objemu obchodov na BCPP.  S ukončením 2. vlny kupónovej privatizácie bol tento index nahradený indexom HN-WOOD a skupina firiem indexu bola zvýšená na 60. Významnú váhu indexu získala spoločnosť Telecom, ČEZ, finančné inštitúcie, chemické a farmaceutické a banské spoločnosti.

        Analogický charakter ako HN-WOOD majú ďalšie indexy českého kapitálového trhu: PX 50, PK 30, PX Globe a iné. Oficiálny burzový index PX 50 bol zavedený v roku 1994 a štvrťročne sa mení jeho báza na základe trhovej kapitalizácie jednotlivých emisií a ich likvidite. DO bázy nie sú zaradené investičné fondy. Hodnota indexu je 1000 bodov.

        Investičné rozhodnutia vyžadujú podrobnejšie údaje ako vývoj celkového indexu. Ide hlavne o údaje o jednotlivých odvetviach a to je dôvod, prečo väčšina  bánk, obchodníkov s CP a investičné spoločnosti sledujú priemerné kurzy podľa odvetví. Pozornosť v poslednej dobe vzbudzuje napr. index high-tech 35 zostavený investičnou bankou Morgan Stanley.

        Hlavným problémom, ktorý do určitej miery spochybňuje vypovedaciu schopnosť indexu na českom kapitálovom trhu je nedostatočná likvidita a nedostatok CP, ktoré by mali relatívne stabilizované kurzy a aby sa s nimi uskutočňoval väčší objem obchodov – jedine takéto CP môžu mať ako súčasť indexu požadovanú vypovedaciu schopnosť.

        Všetky ukazovatele kapitálového trhu v ČR vykázali po uvedení na trh a na začiatku obchodovania na burze CP výrazný pokles. To hovorí o skutočnosti, že väčšina indexov bolo možno použiť k špecifickým zámerom. Iná situácia nastáva, keď aspoň časť akcií našla svoju relatívne stabilnú cenu.

KOTACE KURZOV A KURZOVÝCH LÍSTKOV

        Kurzy CP musia byť na väčšine trhov CP zverejňované prostredníctvom kurzových lístkov. Existujú všeobecné pravidlá o ich zverejňovaní. Kurz je napr. zverejňovaný vždy v mene danej krajiny, kde funguje burza. Existujú samostatné kurzové lístky pre akcie a obligácie. V prípade dlžníckych  CP sú kurzy väčšinou uvádzané v bodoch, napr. v USA obligácie majú hodnotu USD 1000, zapisované v relácii 1 bod=USD 10. Pokiaľ je kurz nad nominálnou hodnotou, rozdiel sa nazýva prémia a pokiaľ je to naopak, rozdiel sa nazýva diskont. Kurzové lístky obsahujú najväčší a najnižší kurz príslušného dňa a najvyšší a najnižší kurz v poslednom roku. Pri dlžníckych CP je uvedená úroková sadzba a u vlastníckych CP dividenda. V prípade firiem je dividenda dividendou pred zdanením a v prípade fondov ide o dividendu po zdanení. Nula je v kurzovom lístku iba vtedy, pokiaľ sa s emisiou ešte neobchodovalo.

Väčšina kurzových lístkov obyčajne zahrňuje i ukazovatele, ktoré vyjadrujú výnosnosť investícií do príslušného CP. Zvyčajne k nim patria, ako to potvrdzujú i uvedené kurzové lístky z NYSE a pražskej burzy, v prípade akcií podiel P/E t.j. pomer uzatváracieho kurzového kurzu k výnosu na akcii. Myslia sa tým čisté primárne výnosy z akcií, v podstate zisk po zdanení za posledné štvrťročie, delený počtom všetkých emitovaných akcií. P/E ratio je indikátorom relatívnej výhodnosti investícií do akcie, pohybuje sa v rozpätí hodnôt 15-20 až 60 a viac.

Vysoký stav P/E môže signalizovať, že kurz akcie je nadhodnotený a jej cene odpovedá malý zisk, teda je i malá nádej na dividendu. V takomto prípade kupuje akciu ten investor, ktorý očakáva vzrast kurzu týchto akcií. Vysoká hodnota P/E môže odrážať i presvedčenie investorov, že sa v budúcnosti zvýši zisk a tým i dividendy, čím by sa P/E znížilo na bežnú úroveň. Vyšší rast budúcich ziskov je možné očakávať napr. v prípade rozvíjajúcich sa trhov. V takomto prípade kupujú akcie investori, ktorí hodnotia priaznivé investičné projekty. V krajinách s vyššou mierou inflácie je zvyčajne ukazovateľ P/E nižší. V prípade obligácii je relatívna výhodnosť investície vyjadrovaná hrubým výnosom ku dňu splatnosti.