Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Katolícka univerzita / Filozofická fakulta / Sociálna psychológia

Kompletné prednášky (socialna_psychologia.doc)

1. PREDMET SOCIÁLNEJ PSYCHPOLÓGIE. ZÁKLADNÉ DEFINÍCIE A VÝCHODISKÁ SOPSY. VZŤAH SOPSY K PSYCHOLOGICKÝM A INÝM VEDÁM

Sociálna psychológia(SP) – je základná psychologická disciplína, ktorá sa zaoberá psychologickými aspektami medziľudských vzťahov. Pojem „sociálny“ je z latin. slova „socius“, t.j. spoločník, druh. Skúma skupiny ľudí a ich psychické procesy.

Predmet SP: ● osobnosť v sociálnom systéme

                    ● sociálna interakcia - kontakt jednotlivca a iných jednotlivcov

                    ● sociálne prostredie

                    ● životné situácie v sociálnom prostredí

„ Predmetom SP sú psychologické aspekty medziľudských interakcií.“ (M. Nakonečný)

SP sa zameriava na skúmanie jednotlivca v sociálnom prostredí, ktoré tvoria iní jednotlivci a malé sociálne skupiny v rôznych sociálnych skupinách. Zaujíma sa o priebeh interakcie medzi jednotlivcom a inými jednotlivcami, ako interakcia na jednotlivca pôsobí, ako on sám interakciu ovplyvňuje.

História SP

SP – jedna z najmladších psychologických disciplín. Dejiny SP ako vednej disciplíny začínajú na prelome 19. a 20. stor. No dávno pred tým existovali v spoločnosti javy, ktoré sú premetom SP (socializácia, komunikácia, agresia,…). Vývoj SP možno rozčleniť na 3 etapy:

1. etapa: do polovice 19. stor.

             - rozvoj sociálno-psychologických myšlienok v praktickom živote spoločnosti a

               práca filozofov. Ľudstvo si sociálnosť človeka uvedomovalo v podstate od začiatku

               svojej existencie.

             - sociálne javy boli známe u príslušníkov primitívnych kmeňov (rituály, tance,

               náboženské brady).

- rečnícke umenie v Grécku a Ríme využívalo sociálnopsychologické zákonitosti

               ovplyvňovania ľudí (Aristoteles).

             - práca filozofov tzv. filozofické hľadanie prameňov sociálneho správania (

               T.Hobbes, J. Locke, J.J.Rousseau, M.V.Lomonosov…)

2. etapa: polovica 19. stor. – po 2. svetovú vojnu

             - obdobie revolučných rokov, vojnových nepokojov, spoločenských konfliktov, ktoré

               mali masový charakter – psychológia národov

             - Darwinova teória evolúcie a prežitia

             - založenie prvého psychologického laboratória v roku 1879 – W.Wundt

             - vychádza prvá kniha, kde sa oficiálne a pravidelne používa pojem „sociálna

               psychológia“, napísali ju v roku 1908 nezávisle od seba: Európan W. McDougall a

               Američan E.A Ross. 1908 – medzník pre vymedzenie SP ako vedy.

3. etapa: od konca 2. svetovej vojny po súčasnosť

             - rozvoj experimentov s malými skupinami(F.H.Allport, W.Moede)

             - rozvoj sociálnych prístupov(psychoanalytici: S.Freud, A.Adler, C.G.Jung,

               K.Lewin…)  

             - charakteristické je sformovanie smerov SP:

                ■ neobehaviorizmus: teória agresívneho správania a napodobňovania(E.N.Miller,

                     J.Dollard,…), teória vzájomných vzťahov(H.H.Kelley,…)

                ■ kognitivizmus: sledovanie a objasnenie sociálneho správania na základe

                     poznávacích procesov(F.Heider, L.Festinger,…)

                ■ psychoanalytická orientácia: zaoberá sa skupinou a jej mechanizmami(

                    W.R.Bion, H.Shephardt,…)

                ■ interakcionizmus: skúma správanie človeka na základe vzťahov osobností, rolí a  

                     skupín(T.M.Newcomb, E.Goffman,…)

             - podľa iných autorov existujú skupiny teórií SP:

                □ kognitíne teórie

                □ teórie skupín

                □ teórie učenia

                □ motivačné teórie

                □ informačné teórie

Vzťah SP k iným vedným disciplínam

SP a psychologické disciplíny

◘ Všeobecná psychológia – predmetom záujmu u oboch je štruktúra ľudskej psychiky, SP využíva mnohé poznatky a pojmy zo všeobecnej psychológie.

◘ Vývinová psychológia – vývin človeka prebieha aj pod vplyvom sociálneho prostredia. Obe disciplíny spolu súvisia a vzájomne sa dopĺňajú.

◘ Pedagogická psychológia – skúma psychologické zákonitosti výchovy a vzdelávania – výučba prebieha v triedach a tie tvoria malé sociálne skupiny, prebieha v nich interakcia, vznikajú vzťahy.

SP a nepsychologické disciplíny

◙ Sociológia – medzi SP a sociológiou existujú odlišnosti, no do určitej miery sa prekrývajú, pretože majú spoločné východisko: sociálny fenomén-sociálny jav, ktorý ma špecifické podoby: ▪ podobu interakcie – skúma SP – zaujíma sa akú úlohu hrajú psychické procesy ľudí

               pri interakcii, čiže jej výskum je orientovaný psychologicky

             ▪ podobu hromadného správania – skúma sociológia – vysvetľuje širšie kultúrne

               súvislosti, v ktorých ľudia žijú.

◙ Kultúrna antropológia – ľudská psychika a sociálne správanie(sú predmetom skúmania SP) sú závislé od kultúrneho prostredia.

2. METÓDY SOCIÁLNEJ PSYCHOLÓGIE. ŠPECIFICKÉ METÓDY SOPSY, SOCIOMETRIA. ZÁKLADNÉ POSTOJOVÉ ŠKÁLY

Metóda – spôsob, cesta, forma, návod, postup, ktorým možno realizovať určitý cieľ, prípadne pomocou určitých krokov ho dosiahnuť.

Najdôležitejšie metódy sociálnej psychológie:

1. Pozorovanie
2. Experiment
3. Rozhovor
4. Dotazník
5. Sociometria
6. Analýza produktov činnosti
7.  

Pozorovanie – zásadná vedecká metóda, ktorá umožňuje popis sledovaného javu, jeho vývoj, zmeny, závislosť na vonkajších podmienkach. Pozorovanie musí byť plánovité, cieľavedomé, kontrolované a systematické. Je najstaršia výskumná metóda v psychológii, v ktorej ide o analýzu správania sa jednotlivcov v ich normálnych životných situáciách.

Introspekcia – sebapozorovanie – bádateľ ho vykonáva sám na sebe

Pozorovanie môže byť: voľné – pozorovateľ sa snaží objektívne a čo najrozsiahlejšie popísať určitý jav

                                     systematické – je obmedzený určitou sústavou pozorovacích kategórii a sleduje len výskyt týchto kategórií.

Experiment – metóda zameraná na zisťovanie príčin, na objavovanie kauzálnych vzťahov, cieľavedomé vyvolávanie istých psychických javov.

Druhy: laboratórny experiment, terénny - prirodzený

-dôležitá je voľba výskumnej stratégie, t.j. krokov, ktoré zaisťujú kontrolu podmienok vedeckého výskumu.

Dotazník – je metóda na hromadné zisťovanie určitého javu, spočíva v kladení otázok, ktoré môžu mať 3 formy:  -osobné interview

                                - telefonické interview

                                -písomný dotazník

Druhy otázok:  priame, nepriame

                        zatvorené, otvorené, polozatvorené

spôsob zasielania dotazníka: osobné, poštou

Výhody dotazníka: anonymita, ekonomickosť, spracovanie veľkého množstva, rýchle vyhodnotenie

Nevýhody: nemožnosť klásť doplňujúce otázky, povrchnosť, nemožnosť kontrolovať pravdivosť odpovedí

Dotazník sa využíva na meranie postojov, ide o slovami vyjadrené hodnotiace vzťahy.  Meranie sa opiera o škálovanie týchto vzťahov (objekty, inštitúcie, udalosti, idey).

Druhy postojových škál:

-Základná tzv. nominálna škála – založená na nominálnej diskriminácii objektu (muž, žena)

-Ordinálna škála – založená na usporiadaní veľkosti objektu (malý, stredný, veľký) – meranie školského výkonu školskými známkami

-Intervalová škála – založená  na rovnako meraných rozdieloch medzi objektami (napr. meranie telesnej teploty)

-Metóda rovnako sa javiacich intervalov – od vzorky populácie sú zobraté výroky k objektu postoja, experti ich usporiadajú od najpozitívnejších k najnegatívnejším na 7-11 stupňovej škále, vypočíta sa škálová hodnota výroku. Respondentom sa potom kladú výroky v náhodnom poradí, tí označia výrok, ktorý zodpovedá ich postoju.

-Sémantický diferenciál – obsahuje najviac 24 párov adjektív, ktoré umožňujú asociácie k danému objektu postoja. Respondent zaškrtáva číslo zodpovedajúce jeho postoju.

Rozhovor

- osobné interview

- dôležité je udržiavať respondenta v aktívnej spolupráci, klásť primerané a presne formulované otázky, za určitých podmienok zaznamenávať aj neverbálne reakcie. Rozhovor môže byť nahrávaný na magnetofón s dovolením respondenta alebo tajne.

Sociometria

-zakladateľom je Moreno

-metóda zameraná na zisťovanie vzájomných vzťahov medzi členmi malých skupín, zisťovanie sympatií a antipatií medzi členmi. (napr. S kým zo skupiny by ste najradšej trávil dovolenku?). Otázky sa týkajú len členov skupiny.

Produktom sociometrie je sociogram, ktorý podáva obraz vzájomných vzťahov v skupine. Charakterizuje skupinu ako celok, pozíciu jednotlivých členov (líder, izolát). Dôležité je zistenie centrálnej osoby, t.j. najobľúbenejšieho jedinca. Sociometrické údaje umožňujú riešiť rôzne skupinové problémy (nedostatok súdržnosti), problémy jedincov v skupine (odmietaného).

Varianty tejto metódy: „Hádaj kto“ – v tejto metóde členovia skupiny hádajú kto zo skupiny má určitú vlastnosť.

Vzťahy medzi členmi majú určitú mieru sociálnej väzby alebo odporu:

Vzájomná voľba (A vyberá B, B vyberá A)

Jednostranná voľba

Jednostranná voľba a jednostranné odmietnutie (A vyberá B, ale B odmieta)

Vzájomná ľahostajnosť (A ignoruje B, B ignoruje A)

Jednostranné odmietnutie

Vzájomné odmietnutie

Analýza produktov

-psychika človeka tvorí jednotu s jeho činnosťami, to znamená, že sa prejavuje svojimi produktami napr. denníky, umelecké diela, dokumenty o určitých udalostiach, súdne protokoly, správy sociálnych pracovníkov, filmové zábery, výtvory jedinca, ktoré vypovedajú o ňom samom alebo výtvory autorov

3. OSOBNOSŤ V SOCIÁLNOPM SYSTÉME. SOCIALIZÁCIA JEDINCA, MECHANIZMY A FORMY SOCIALIZÁCIE, HLAVNÉ SOCIALIZAČNÉ ČINITELE

Osobnosť nemôže absentovať v sociálnej PS, pretože aspekt sociálnej determinácie a sociálnej činnosti je jedným zo základných činiteľov, ktoré tvoria podstatu osobnosti každého jednotlivca. Na rozdiel od sociológie osobnosti, ktorá skúma osobnosť ako reprezentanta určitej sociálnej skupiny, PS osobnosti, ktorá analyzuje osobnosť z hľadiska podstaty, štruktúry, vlastností a vzťahov jednotlivých komponentov osobnosti, sociálna PS osobnosti sa zameriava na problémy skúmania interakcie osobnosti so skupinou (napríklad akým spôsobom sa uskutočňuje vplyv podmienok spoločenského prostredia na jednotlivca). Ide tu vlastne o proces socializácie osobnosti. Sociálna PS skúma, ako si osobnosť osvojuje prvky sociálnej činnosti, ako sa v podmienkach aktívneho sociálneho učenia a styku správa. V tomto zmysle ide najmä o sociálne postoje, sociálnu motiváciu, prispôsobivosť a sociálne postavenie jedinca v skupine a v spoločnosti.

Kategórie, ktoré tvoria bázu pre každú konkrétnu sociálno – psychologickú analýzu v podmienkach školskej práce:

A: CELISTVOSŤ – predstavuje jednotu, vzájomnú nadväznosť a podmienenosť jednotlivých stránok a dimenzií osobnosti (U nemôže na základe jednej, aj keď výraznejšej vlastnosti komplexne posudzovať Ž a tým mu prisudzovať aj také sekundárne charakteristiky, ktoré vôbec nemá)

B: AUTOREGULÁCIA – schopnosť Ž realizovať svoje predsavzatia, plánovať, kontrolovať a hodnotiť vlastnú aktivitu

C: ČINNOSŤ – je to základná aktivita, kde sa Ž prejavuje, osobne a spoločensky uplatňuje, sebarealizuje a rozvíja. Činnosť sa v prevažnej miere uskutočňuje v sociálnych situáciách a súvislostiach. Jej výsledkom sú produkty činnosti (vzdelávacie výsledky, úroveň postojov, adekvátnosť správania)

SOCIÁLNA KOMPETENCIA OSOBNOSTI

- všeobecná schopnosť jednotlivca úspešne a efektívne interagovať so sociálnym prostredím. Prejavuje sa najmä v efektívnom riešení sociálnych situácií, správaní sa v konkrétnych podmienkach. Nie je to teda samostatná dimenzia (vlastnosť, črta) osobnosti, ale jej všeobecná schopnosť adaptovať sa na vzniknutú situáciu a zvoliť účinné formy a postupy. To v sebe zahŕňa schopnosť pochopiť nielen situáciu, ale ja účastníkov situácie, ich potreby, záujmy a s ohľadom na to situáciu riešiť kompetentne, čo súvisí so zrelosťou osobnosti.

SOCIÁLNA ZRELOSŤ (SZ)

- je to dimenzia osobnosti, ktorá v sebe spája také osobnostné vlastnosti, ktoré umožňujú jej celkové pôsobenie v interakcii. Je globálnym ukazovateľom toho, ako je jednotlivec spôsobilý vstupovať do sociálnej interakcie a riešiť sociálne situácie. Tak, ako sa osobnosť vyvíja, tak aj SZ podlieha vývinovým zákonom, pričom v každom vekovom období sa využíva jej miera na hodnotenie jednotlivcov.

- sociálna nezávislosť a zodpovednosť = SZ

- pri posudzovaní spôsobilosti zaradenia detí do školy sa popri iných (inteligenčná, emocionálna úroveň) posudzuje i SZ detí a jej zložky: schopnosť začleniť sa do nových sociálnych podmienok v škole, osvojenie si sociálnych noriem i schopnosti zvládnuť rôzne vzťahy na úrovni s rovesníkmi i s učiteľmi.

- evidentne sa úroveň sociálnej zrelosti prejavuje v období dospievania, v období prechodu do dospelosti. Mladý človek musí prejaviť schopnosť začlenenia sa do sveta dospelých, schopnosť vykonávať novú rolu a zastávať pozíciu dospelého človeka. Je to jedno z najkritickejších období v živote človeka a právom sa hovorí o „spoločenských mostoch z detstva do dospelosti“. Osobná identita, uvedomenie a pochopenie seba samého sa prejaví v sociálnej vernosti a trvácnosti sociálnych záväzkov a vôbec v zrelosti pre život a rolu dospelého (mladé manželstvá, ktoré končia často rozvodmi – rozhodnutie partnerov o rozchode je ukazovateľom ich nízkej sociálnej vernosti i neschopnosti riešiť situáciu inými, prijateľnejšími cestami).

SOCIALIZÁCIA JEDINCA

Socializácia je celoživotný proces sociálneho učenia, v ktorom si jednotlivec osvojuje kultúru vlastnej spoločnosti a formuje sa ako sociálna bytosť i ako individuálna osobnosť.(sociálne učenie, ktoré sa realizuje v sústavnom kontakte človeka s ostatnými príslušníkmi spoločnosti) Plní dve hlavné funkcie: jednotlivcom umožňuje stať sa plnohodnotnými členmi spoločnosti a spoločnosti zabezpečuje prežitie. Pre každého z nás situácia (napr. konflikt) nie je ukončená jej vyriešením, ale zanecháva stopu, ktorú v obdobnej situácii môžeme znovu využiť. Takto nadobudnuté skúsenosti majú pre nás regulačnú, sebavýchovnú a sebaformujúcu funkciu. Socializáciu chápeme aj ako učenie sa sociálnym rolám.

Uskutočňuje sa v konkrétnom sociálnom prostredí:

        A) RODINA – základná sociálna skupina; primárna funkcia pre proces socializácie. Dôležité:        1. súdržnosť rodiny a jej celková atmosféra (pozitívna Û rozháraná, neúplná)

                2. Aplikované výchovné techniky zo strany rodičov ® liberálny štýl výchovy (ponechanie voľnosti dieťaťu); autokratický štýl (dominancia rodiča); dvojkoľajnosť = negatívny jav!

                3. Miesto dieťaťa v rodine, resp. jeho postavenie v hierarchii detí.

Rodičia a súrodenci sú prvými a sociálne najbližšími modelmi detí. Deti – vnímavé a citlivé na správanie rodičov. Považujú ich za hlavné modely a verne ich “kopírujú” – napr. pri hre. Napodobenie do určitej miery – aj v niektorých sociálne patologických javoch (napr. fajčiari, alkoholici, delikventi).

Sociálne skúsenosti v detstve – význam pre formovanie; u niektorých autorov a smerov (napr. psychoanalýze) sa im prisudzuje rozhodujúce miesto – pr. trojrozmerná teória interpersonálneho správania W.C. Schutza (vznik teórie v 50.rokoch nášho st.). Vychádza z predpokladu, že interpersonálne správanie ľudí je podmienené ich sociálnou orientáciou voči ostatným. Podstata Schutzovej teórie spočíva v 4 postulátoch:

1. postulát interpersonálnych potrieb,
2. kontinuity vzťahov,
3. kompatibility (zlučiteľnosti),
4. vývoja skupiny.

Skúseností z detstva sa týka postulát kontinuity vzťahov Þ jednotlivec vo vzťahu k druhým realizuje skúsenosti interpersonálnych vzťahov svojho detstva.

Podľa vzťahu medzi rodičmi a dieťaťom dochádza k (ne)/uspokojeniu interpersonálnych potrieb, podľa čoho možno určiť 3 typy interpersonálneho správania pre každú oblasť interpersonálnych potrieb:

1. deficientné správanie – jednotlivec sa priamo nesnaží uspokojiť svoju potrebu.
2. excesívne /nadmerné, prílišné/ správanie –jednotlivec sa neustále snaží uspokojiť potrebu.
3. ideálne správanie – potreby sú uspokojované.
4. patologické správanie /chorobné/

Negatívne skúsenosti z detstva vedú k správaniu 1., 2. a 4. typu; pozitívna úroveň interpersonálnych vzťahov – k 3. typu. Schutz teda veľmi konkrétne definuje vplyv skúseností z detstva na typ správania v dospelosti.

S. Freud (1856-1939) – veľký význam pripisuje vzťahom v rodine, najmä na úrovni rodičia – deti. Ním bola založená psychoanalýza. Používa pojem “identifikácia” Þ myslí: “najranejší prejav citovej väzby na inú osobu, ktorý je na začiatku vzniku oidipovského komplexu (chlapec si vyvíja vzťah k otcovi, otec je pre neho ideálom, on by chcel byť ako otec, súbežne si vytvára vzťahy k matke – majú sexuálny obsah, vzťah k otcovi – k modelu, vzoru. Tieto vzťahy určitý čas existujú vedľa seba, bez vzájomného ovplyvňovania, až raz dôjde k ich stretnutiu a vznikne oidipovský komplex).

        B) ŠKOLA (školská trieda) – príklad inštitucionalizovaného systému pôsobenia na mladých Þ cieľavedomé a zámerné pôsobenie na nich.

Špecifikom školskej triedy – z hľadiska veku – homogénna sociálna skupina (skupina rovesníkov). Učiteľ – hlavný realizátor výchovno-vzdelávacieho /i socializačného/ procesu. Vzťahy k žiakom = vertikálny vzťah; medzi žiakmi = horizontálne vzťahy (rôzne vzťahy, vytváranie podskupín). Miesto a postavenie Ž v triede je podmienené plnením si “formálnych” úloh (napr. prospech a jeho hodnotenie zo strany U). Neformálne faktory – osobné vlastnosti, obľúbenosť, správanie sa k ostatným. Efektívny socializačný vplyv predpokladá zladenie formálnych i neformálnych stránok, nie vždy sa to darí (napr. dobrý žiak v prospechu nemusí byť pre ostatných akceptovaný ako model, ale model môže byť i žiak horší v prospechu, kt. má vodcovskú pozíciu v triede). Spôsob predkladania modelu môže byť často chápaný ako nátlak, snaha o obmedzenie osobnej slobody (platí to najmä pre vyššie vekové kategórie). Nezriedka pôsobenie učiteľov stavia na naivnom predpoklade, že formálna pozícia U je zárukou účinnosti jeho argumentov Þ ! modely závisia od výberu zo strany imitátora (- zhoda alebo rozpor medzi modelmi).

        C) PRACOVNÁ SKUPINA – vytvára konkrétne sociálne prostredie, v rámci ktorého jednotlivci vykonávajú svoju hlavnú činnosť – prácu. Je to heterogénnejšia skupina (členovia odlišní vekom, pohlavím, vzdelaním, praxou). V nej sú presne určené úlohy i formálna pozícia jednotlivých členov a ich vzájomné vzťahy (1 významný znak práce – formatívny vplyv).

Práca – spoločenská činnosť, v rámci ktorej sa realizujú aj socializačné vplyvy pracovnej skupiny. (pôsobí na každého svojho člena, ovplyvňuje formy jeho správania, prežívania, postojov, hodnôt). Je organizovaná skupina – vyžaduje sa súlad medzi jednotlivcami i v rámci skupiny ako celku. Kto sa z toho vymyká – riziko, že bude vyčlenený mimo skupiny.

Orientovanie sa na základný cieľ a poslanie pracovnej skupiny = plnenie stanovených úloh. Ide o vzájomné nadväzovanie a smerovanie jednotlivých členov k cieľu (cieľový efekt). Požiadavky na správanie člena skupiny, vytvorenie určitej sociálnej atmosféry v skupine.

Socializačný efekt = členovia skupiny si predkladané a požadované zásady osvojujú, zvnútorňujú, stávajú sa súčasťou štruktúry ich osobností.

Dlhodobé a stále skupiny – ich vplyv môže byť silnejší a účinnejší. Krátkodobé skupiny – vytvorené na splnenie aktuálnej úlohy (pr. tím projektantov).

V pracovných skupinách ide o stálejšie skupiny s prijatými zásadami, zvlášť intenzívne socializačné tlaky smerujú na nových členov -  tí sa musia podriadiť normám a zásadám skupiny, osvojiť si požadované postoje.

Prispôsobenie:

a/ skutočné – skupina dosiahla svoj cieľ, nový člen bude mať tendencie v nej zostať.

b/ manifestované – účelné prispôsobenie, bude snaha rýchlo ju opustiť.

Socializačný význam majú i všetky ostatné skupiny, ktorých členom sa jednotlivec v priebehu života stáva. Účinok a vplyv týchto skupín je väčší (= väčšinou sa ich členom človek stáva na základe ich príťažlivosti pre jednotlivca). Sú /z hľadiska členstva/ to rôzne záujmové, športové skupiny, v ktorých o členstve rozhoduje spoločná orientácia na určitý objekt. Nie všetky tieto skupiny sú kladne spoločensky orientované (ich socializačné vplyvy môžu mať asociálny a protisociálny charakter).

Socializácia má dve základné fázy:

1. primárnu  - prebieha v rodine

2. sekundárnu – nadväzuje na primárnu, prebieha v škole, v zamestnaní,...všade, kde sa človek učí novým rolám

Sociálna rola je vzor správania spojený s určitým sociálnym statusom (spôsob chovania, ktoré sociálne okolie od jedinca očakáva, z hľadiska jeho veku, pohlavia a spoločenského statusu).

Výsledkom socializácie je osvojenie si špecifických ľudských kvalít a spôsoby reagovania ma konkrétne spoločenské podmienky. Socializácia osobnosti sa uskutočňuje rámcovo dvoma cestami: spontánne a prostredníctvom inštitúcií, resp. inštitucionalizovanými formami. Tieto sa navzájom dopĺňajú, hoci nie vo všetkých spoločenstvách sa možno stretnúť s ich kombináciou. Spoločným prvkom obidvoch foriem socializácie je učenie sa na základe vlastnej skúsenosti. Tá je dôležitá nielen v detstve ale i v dospelosti, kedy vlastnou aktivitou zvyšujeme svoju sociálnu kompetenciu, schopnosť efektívne sa adaptovať na sociálne prostredie. Spontánne mechanizmy socializácie spočívajú na vplyve aktuálneho sociálneho prostredia na svojich členov, najmä systémom nápodoby. Dieťa spontánne alebo i vedome napodobuje správanie, myslenie, postoje, názory, výzor a pod. určitého modelu – môže ísť o modely:

1. fyzicky prítomné – otec, matka, súrodenci,...

2. pôsobiace sprostredkovane (cez média) – populárni herci, speváci, športovci, politici,...

3. exemplárne modely, ktoré spoločnosť predkladá svojim členom formou povestí, bájok, rozprávok (Jánošík na Slovensku, W. Tell vo Švajčiarsku, R. Hood v Anglicku, Winnetou,...)

Základné formy sociálneho učenia:

1. NAPODOBŇOVANIE (imitácia) – predstavuje preberanie určitých spôsobov správania iných ľudí. Žiak ním získava množstvo vlastností, najmä v raných vekových obdobiach.

E. Miller a j. Dollard /1941/ - predložili teóriu Þ napodobenie nechápu ako inštinkt, ale ako proces sociálneho učenia, najmä na báze správania druhých. Tvrdia: Ľudia poznajú správanie iných, ktoré vedie k odmene, budú prejavovať tendencie zvoliť si také isté správanie. Schému učenia vyjadrujú:

SIGNÁL ® VNÚTORNÁ REAKCIA ® DRIVE ® VONKAJŠIA REAKCIA ® UPEVNENIEODMENA

(Pr.: Dvaja bratia sa hrajú, čakajú na príchod otca. Starší brat počuje otcove kroky. Tie sú signálom pre neho a rozbehne sa k otcovi, pre mladšieho je vždy signál starší brat, ale nie otcove kroky. Nakoniec obaja dostanú od otca cukrík.)

2. STOTOŽŇOVANIE (identifikácia) – je taká výrazná forma preberania vzorov správania, keď dochádza k úplnej vedomej a nevedomej identifikácii s inou osobou, a to na základe uznania jej spoločenskej, morálnej a intelektuálnej hodnoty.

3. PREBERANIE ÚLOH – znamená racionálne osvojenie si určitých tvrdení, zásad, spôsobov riešenia od iných osôb. Je to vlastne v istom zmysle výsledok, ale aj významný prostriedok socializácie.

Najprirodzenejšími metódami a prostriedkami sociálneho učenia je odmena a trest, respektíve súhlas alebo nesúhlas so sociálnym správaním žiaka.

Sociálny status – vyjadruje aktuálnu rolu, ktorú hráme, ale aj symboly ( doktor – biely plášť,...).

- môže byť: * vrodený – M alebo Ž

                   * získaný – profesia ktorú získame

                   * pripísaný – biely plášť

Sociálny rituál – všetko, čo získame socializáciou (prvok kultúry,..)

Prostriedky socializácie: spoločenské inštitúcie – rodina, škola, sekta,...

Spôsoby socializácie:  * diferenciálne spevňovanie – ľudské chovanie je kontrolované jeho následkami, upevňujú sa tie spôsoby, ktoré boli odmenené

                                     * zástupné spevňovanie – ľudské chovanie usmerňujeme aj podľa toho, za čo boli druhí ľudia trestaní a odmenení (aj média)

                                      * verbálne vedenie – chovanie usmernené aj slovnými inštrukciami

Základné aspekty socializácie

1. Osvojenie základných kultúrnych návykov (stolovanie, obliekanie, zdravenie, poďakovanie)

2. Používanie predmetov bežnej dennej potreby (súvis s osvojovaním kultúrnych návykov)

3. Osvojenie materinského jazyka.

4. Osvojenie základných poznatkov o prírode, spoločnosti.

5. Osvojenie si sociálnych rolí primeraných veku a pohlaviu.

6. Orientácia v základných spoločenských normách a hodnotách.

7. Postupný vývin sebakontroly a vôľových regulácií správania (prechod od detského egoizmu k základom prosociálneho konania).

4. POSTOJE, ŠTRUKTÚRA POSTOJOV, UTVÁRANIE, ZMENY A VLASTNOSTI POSTOJA, PREDSUDKY

Postoje sú relatívne stále psychické sústavy hodnotenia, cítenia a sklonov konať istým ustáleným spôsobom vzhľadom na istý predmet. Je to stav pohotovosti pre určitý typ odpovede- tendencia reagovať pozitívne/ negatívne. Ide o zaujaté stanovisko. Postoje nie sú vrodené, ale učíme sa im a osvojujeme si ich v priebehu života.

Hlavné zdroje postojov:        -     špecifické skúsenosti

1. sociálna komunikácia (preberáme skúsenosti od iných)
2. modely
3. inštitucionálne faktory (cirkev)
4. masovokomunikačné prostriedky

Znaky postojov:

- frekvencia, intenzita(od extrémne pozitívneho cez neutrálny k extrémne negatívnemu, extrémne sú najintenzívnejšie), kvalita, vytrvalosť, multiplexita (diferencovanosť postojov), konzistencia ( každý postoj má 3 zložky), interkonexia (vzájomné ovplyvňovanie, súvislosť), konsonancia postojového trsu

- postojový trs = súbory postojov, sada dielčích postojov, ktoré sa spolu podieľajú na celkovom postoji. Zoskupovaniu postojov sa hovorí postojová integrácia.

- Postoje sa združujú do tzv. postojových sústav (mechanizmov).

Utváranie postojov závisí od:

a, sociálneho kontaktu- kvalita získaných postojov závisí predovšetkým od úrovne    

   spoločenského prostredia. Čím častejší a intímnejší je kontakt dvoch osôb, tým hlbšie

   a trvalejšie postoje sa utvárajú.

b, ontogenetického hľadiska- čím je človek mladší, tým ľahšie sa u neho utvárajú postoje. Sú

   však menej intenzívne a trvalé.

c, sociálneho učenia- úroveň a kvalita postojov závisí od vnútorných a vonkajších okolností,

   s ktorými sa človek vo svojom prostredí stretáva

Hlavné metódy utvárania postojov: napodobňovanie a identifikácia- Človek na základe uznania autority preberá nielen informácie, ale aj postoje, formuje si citový vzťah k poznávanému jednotlivcovi a napokon aj napodobňuje jeho spôsoby správania.

Veľký vplyv majú formálne, ale najmä neformálne skupiny.

S postojmi súvisia HODNOTY a ich taxonómia. Rokeach rozlišuje dva typy hodnôt:

1. inštrumentálne- napr. byť inteligentný- pomocou nich dosahujeme cieľové hodnoty

2. cieľové- múdrosť

„Psychologický objekt“ =objekt postoja(napr. človek, situácia, inštitúcia, myšlienka, názor...)

Zložky a  druhy postojov

TROJZLOŽKOVÝ MODEL POSTOJOV (každý postoj má 3 zložky):

1. kognitívna (poznávacia): vyjadruje stupeň vedomostí o predmete postoja

2. afektívna (citová): vyjadruje emočné vzťahy (kladné, záporné, neutrálne, kombinované)

   k predmetu postoja

3. konatívna (motivačná): vyjadruje tendencie konať v zmysle existujúceho postoja

Jedna z týchto zložiek môže byť dominantná, ale obvykle sú vyvážené: ak dominuje kognitívny komponent, hovoríme o zmýšľaní, ak dominuje emotívny komponent, označuje sa to slovom sentiment (postoj, v ktorom prevláda emocionalita).

Postoj je stanovisko, ktoré človek zaujal. Druhy postojov:

1. názor- postoj, v ktorom prevláda predstava o niečom

2. zmýšľanie- postoj, v ktorom prevláda racionálna zložka

3. viera- postoj, v ktorom prevláda iracionálna zložka

Naše postoje nemusia byť v harmónii, môže nastať konflikt postojov.

Postoje sú produktom hodnotenia:

- MIENKA- slovne vyjadrené hodnotenie

- PRESVEDČENIE- zafixované hodnotenie

Dva typy postojov: (nemusia byť správne)

1. stereotyp- nie sme schopní prekonať zaškatuľkovaný postoj

2. predsudok- je silne emočne akcentovaný. Sú to predom sformulované fixované postoje, bývajú silne intenzívne: - pozitívny: nejakej skupine pripisujeme pozitívne vlastnosti

                                      - negatívny: nejakej skupine pripisujeme negatívne vlastnosti

Zmeny postojov

Postoje sa dajú meniť. Rozlišujeme dva druhy zmien:

1. kongruentné (súrodé)- zosilňuje sa negatívny alebo pozitívny postoj(menenie z kladných na ešte kladnejšie alebo zo záporných na ešte zápornejšie)

2. nekongruentné (nesúrodé)- postoj sa mení z negatívneho na pozitívny alebo naopak

Uskutočnenie zmeny postoja závisí od:  -     znakov samotného postoja

                 -    osobnosti nositeľa postoja

                                                                -    zdroja informácií

                                                                -    foriem predkladania informácií

K zmenám postojov dochádza pod vplyvom:

5. skúsenosti z priamych sociálnych kontaktov
6. referenčnej skupiny
7. masovo- komunikačných prostriedkov

Zmeny sociálnych postojov závisia od troch základných činiteľov výchovného procesu:

8. vnútorných podmienok (inteligencia, intelekt)
9. vonkajších okolností
10. rázu postoja

Postoje sa menia jednak podávaním nových informácií o predmete postoja, jednak zmenami jeho členstva v skupine.

Propaganda- metóda ako doporučovať a meniť vzťahy, postoje, názory, zmýšľanie, vieru...Citovo podfarbená je vždy účinnejšia ako propaganda opierajúca sa len o rozumovú argumentáciu- ide o postupné navodzovanie zmeny. Najprv sa navodzuje neutrálny postoj a potom postoj v protiklade s predchádzajúcim. Ak sa nedodržuje krok s neutrálom, nenastane zmena, ale upevnenie v pôvodnom postoji -tzv. bumerangový efekt.

Konverzia- zmena extrémneho postoja na jeho protiklad

Faktory zmien postoja:

1. dôveryhodnosť zdroja informácie

2. atraktivita zdroja informácie

3. moc zdroja informácie

4. štýl, štruktúra a obsah informácie

PREDSUDKY

- niečo predom vytvorené, prevzaté (napr. rasové predsudky, predsudky vo vede, v spoločnosti)

- osobitný druh postojov, založený prevažne na silne emočnej zložke- Sú to predpojaté stanoviská vytvorené bez logického a vecného zdôvodnenia, nie sú podložené argumentmi a sú platné iba subjektívne. Takýto postoj jeho nositeľ často vôbec nedokáže zdôvodniť.

Podstatným znakom predsudkov je teda ich iracionalita (rozumová nezdôvodnenosť). Táto utvára ďalšie podstatné znaky predsudkov- neohybnosť, neprístupnosť modifikovať, zmeniť ich.

Predmetom predsudkov nemusia byť len osoby alebo skupiny, bývajú nimi i veci a javy.

5. SOCIÁLNA PERCEPCIA, KOMUNIKÁCIA  A INTERAKCIA. KOMUNIKÁCI UČITEĽ-ŽIAK, CHYBY V POSUDZOVANÍ ŽIAKA UČITEĽOM

Sociálna percepcia

1. vnímanie človeka človekom
2. formovanie dojmu o ľuďoch
3. sociálna kognícia – sociálne poznávanie: Čo človek robí? Prečo to robí? Aký človek je?
4. pri tvorení záverov vychádzame zo sebapoznania, z poznania druhých, z informácií o druhých

Zložky sociálnej percepcie podľa Boroša:

1. expektačná (očakávacia) zložka – zameranie vnímania určitým spôsobom – vychádza to zo skúseností a z informácií od druhých alebo z médií; túto zložku ovplyvňujú zvyky, stereotypy, predsudky, postoje
2. afektívna zložka (emócie) – ľuďom prisudzujeme určité vlastnosti a na ne reagujeme
3. atribučná zložka – prisudzovanie základných a stálych osobnostných charakteristík ľuďom, obvykle na základe vonkajšieho správania ľudí; správanie určované vonkajšími situáciami; ľudia sa veľmi často chovajú v rozpore so svojimi hodnotami; ľudia sa usilujú utajiť obvyklé zámery ako majú; ľudia často nehovoria, čo si skutočne myslia; ľudia si často nie sú vedomí motívov svojho správania, jednania

Chyby pri sociálnej percepcii:

5. Haló efekt – prvý dojem je omnoho silnejší ak sa jedná o negatívny dojem, pri prvom stretnutí alebo pri stretnutí po dlhej dobe; vytvorenie si istého dojmu a ďalej tento dojem rozvíjať
6. Efekt intencionality – tendencia prisudzovať chovaniu určitý cieľ, zámer, ale často veci, ktoré robíme, robíme ich nezámerne
7. Efekt pozície – tendencia posudzovať ľudí podľa spoločenského postavenia
8. Efekt dobroty – tendencia vidieť na blízkych, priateľoch, sympatických osobách len to dobré a ignorujeme to zlé
9. Efekt miernosti, zhovievavosti – tendencia lepšieho hodnotenia ľudí, ktorí sa nám podobajú
10. Efekt generalizácie – sme presvedčení, že niektoré črty navzájom súvisia a sú hodnotené rovnako
11. Efekt želania – vnímame ich tak, akých ich chceme vidieť a nie akí sú
12. Implicitné teórie osobnosti – vytvorenie si teórie o človeku podľa vopred získaných informácií o ňom; problematika stereotypov a predsudkov (heterostereotyp – o nevlastnej skupine napr. o Nemcoch; homostereotyp – o vlastnej skupine napr. o Slovákoch)
13. Efekt primárnosti – prvé informácie majú väčší vplyv na úsudok
14. Efekt novosti
15. Efekt rozptýlenia – jedna informácia má väčší vplyv ako keď ešte k tejto informácii pridáme dvadsať ďalších vecí
16. Efekt nákladnosti chovania – extrémne odlišné správanie upúta viac, tendencia pripisovať vinu najnápadnejšiemu človeku v skupine; hodnotenie druhých podľa spoločnosti v ktorej sa pohybuje; ak sa človek stále na niečo sťažuje hodnotíme ho negatívnejšie; inteligentnejšie hodnotíme ľudí, ktorí s nami súhlasia

Komunikácia

1. Proces vzájomného dorozumievania sa ľudí
2. Okrem dorozumievacej funkcie plní i významnú úlohu uspokojovania potreby sociálneho styku a kontaktu, sociálnej začlenenosti a akceptácie
3. je to proces výmeny informácií. Ide o spoločenský proces, preto často hovoríme aj o sociálnej komunikácii
4. komunikáciu sa možno naučiť, hoci jednoznačný návod nejestvuje

1. Neverbálna komunikácia (mimika, gestá, reč tela alebo postoje, úprava zovňajšku, pohyby, rýchlosť pohybov, pohľady na koho, ako dlho, akým spôsobom, tón reči, parajazyk, vzdialenosť pri komunikácii)

5. je to neslovná výmena informácií. Mimoslovné prejavy komunikácie sa v ontogenéze zjavujú skôr ako slovné. „Reč telom“, pohyby, gestá, mimika, reč konania, „reč lásky“, „reč túžob“, to, čo chceme, o čo máme záujem, čo nám je ľahostajné, čo máme radi atď., je často neúmyselná informácia.
6. chronemika -  ako narábame s časom, ako zaobchádzame s vecami, dokázať si rozplánovať čas na učenie, štýl, poriadok
7. niektoré neverbálne prejavy sú vrodené, napr. úsmev, gesto súhlasu; ďalšie neverbálne prejavy sú rozdielne podľa kultúr spoločnosti, pozrieť do očí v Afrike znamená výzvu alebo ja som tu pánom, Američanom ak sa budeš málo pozerať do očí tak sa im to bude zdať ako nezáujem
8. proxemika – približovanie a vzďaľovanie sa, vzdialenosť medzi ľuďmi, a akej výške majú ľudia od seba oči vyšší človek má vyššiu autoritu; fyzická vzdialenosť medzi osobami je vyjadrením psychickej vzdialenosti. 4 typy proxemických zón:

1. intímna -  0 – 15 – 30 cm =  sympatia, dôvernosť (matka a dieťa, milenci)
2. osobná zóna – do 120 cm = zóna pri ktorej možno pozorovať mimiku (manželia 10 rokov spolu)
3. sociálna – pocit psychického bezpečia (kolegovia do 2,1 až 3,6 m), skúšanie žiak učiteľ
4. verejná – v zornom poli je celá postava – pohyby postavy v priestore, hier na javisku, už nemožno pozorovať detaily giest

9. čuch je dôležitý pri vytváraní si dojmu o niekom druhom
10. vzdialenejšie zóny – zrak a sluch, ak má niekto vyššie oči než druhý, hovorí sa o nadradenosti a podradenosti
11. haptika – bezprostredný dotyk, kontakt, to čo registrujeme hmatom napr. podanie si ruky, miesto kde sme sa dotkli cudzej osoby; druh dotyku: stisk, objatie, pohladenie, bozkanie, priateľský, nepriateľský (facka); ľudia potrebujú dotyk druhých, pohladenie, ktoré môže byť odmenou
12. posturológia – reč našich fyzických pohybov, držanie tela, pohybové konfigurácie; poloha v tej, či onej situácii ňou sa vyjadruje postoj k tomu, čo sa deje. Typické sú osobné postoje: doba vydržania pohľadu; častosť pohľadu na určitý cieľ; celkový objem pohľadov; dívaním sa po očku alebo priamym pohľadom; žmurkaním; tvarom obočia; vráskami pri koreni nosa
13. význam očí pri neverbálnej komunikácii bol známy už dávno; ten kto klame pohľadom uhýba. Dlhšie sa pozeráme na osobu: ktorú si vážime; ktorá je pracovne vyššie; ktorá má prednosť; ktorú preferujeme; na tých ktorých máme radi; ktorú poznáme
14. skutočne dobrý priateľ – počet pohľadov pri ňom klesá. Európania – viac pohľadov do očí, Japonci – na krk
15. mimika – výrazy tváre sú často najviditeľnejšie zo všetkých prejavov neverbálnej komunikácie
16. vzhľad a úprava – špecifická forma ľudskej komunikácie. Neupravené prostredie alebo zovňajšok sa nevedomky spájajú s nedbanlivosťou a naopak

2. Extraslovné prejavy (paralingvistika) Paralingvistika tvorí všetko, čo sprevádza slovný prejav – akustické prejavy reči, ktoré sa nedajú zapísať, ale môžu meniť slovný význam a majú vlastnú obsahovú i emocionálnu informačnú hodnotu. Prejavy: prízvuk, intonácia, hlasitosť, smiech, zafarbenie hlasu, plač atď.
3. Verbálna komunikáciu

Slová predstavujú značnú časť sociálnej komunikácie. Majú veľkú silu a informačnú hodnotu. Prostredníctvom slov vysvetľujeme, získavame, presviedčame alebo informujeme. Musíme nimi narábať obratne, uvedomene a cieľavedome, pretože povedané už nemôžeme preškrtnúť ani vymazať. Každé slovo je originálom, ktorý sa musí použiť k individuálnym osobitostiam a citovému stavu človeka v rôznych situáciách.

Slová majú veľkú výchovnú a ovplyvňujúcu silu, no môžu človeka aj raniť.

17. základný priebeh medziľudskej komunikácie býva najčastejšie zobrazovaný ako vzťah medzi komunikátorom a komunikantom. Komunikátor je človek čo správu vysiela smerom k prijímajúcemu, komunikantovi. K dorozumeniu dochádza, keď sú vyslaná a prijatá správa totožné. To sa objasní prostredníctvom spätnej väzby.

Interakcia

18. sociálna interakcia = proces, ktorý je z časti utváraný vzájomným jednaním pričom odozva každej osoby, v každom bode ovplyvnená tým čo práve povedal druhý. Platí to predovšetkým v škole: dobrý učiteľ s tým počíta a používa slová na podporu vzájomného porozumenia, nie ako bodnutie provokujúce konflikt.

Sociálna interakcia medzi učiteľom a žiakom:

19. počas rozhovoru so žiakom učiteľ dostáva odozvu, ktorá mu pomáha rozhodnúť čo povie ďalej (odozva – neverbálna alebo verbálna); ak treba učiteľ zmení svoje správanie, aby to pomohlo zmeniť i správanie žiaka, skúmaním dyadických interakcií v triede môže učiteľ nájsť spôsoby ako pomôcť deťom rozširovať a rozvíjať ich konverzačné interakcie – napr. využíva „proaktívny štýl konverzácie“ = vyslovením otázky podnecuje odpoveď druhej osoby, ak učiteľ nepoužije tento štýl konverzácie rozhovor sa zastaví. Ak by učiteľ vytrval pri prvom kroku (= opakoval informáciu, alebo pokyn v rovnakej podobe), dieťa by mohlo naďalej odpovedať neuspokojivo, čo by viedlo k narastaniu frustrácie, úzkosti.

Typické chyby pre učiteľov:

1. chyba prísnosti – učiteľ vidí na žiakovi nevhodné správanie
2. chyba miernosti – tendencia vidieť veci lepšie, len pozitíva a nevšíma si negatíva
3. chyba priemerovania - chyba vyhýbania sa extrémom – nepoužíva ani najpozitívnejšie ani negatívne charakteristiky

20. Proces interakcie – mnohodimenzionálne podmienený faktormi prostredia, situáciou i osobnosťou účastníkov; pozostáva z troch zložiek: Sociálna percepcia a poznávanie ľudí; Komunikácia; Správanie a konanie jednotlivcov – vytvárajú vzájomne sa podmieňujúci „blok“ so spätnoväzbovými vplyvmi

Sociálny styk

21. druhy sociálneho styku – podľa obsahu, odrazu vo vnútornom svete jednotlivca
22. funkcie sociálneho styku – integratívna, regulačná, socializačná, etická, gnozeologická, hedonistická a i.

6. SOCIÁLNA MOTIVÁCIA. MOTIVÁCIA K ČINNOSTI A VÝKONNOSTI, K SOCIÁLNEJ ZAČLENENOSTI, POTREBY, ZÁUJMY, HODNOTOVÉ ORIENTÁCIE

Motívy tvoria dynamickú zložku osobnosti a považujú sa za príčinu konania, zdroje a podnety správania sa ľudí i sociálnych skupín.

Funkcie motivácie:

- aktivačná (motivácia je hlavným faktorom aktivity človeka, sila, ktorá vyvoláva činnosť, konanie, správanie)

- regulujúca a usmerňujúca ( motívy regulujú a usmerňujú správanie určitým smerom)

- cieľová ( zameranie na cieľ)

Štruktúra motivácie:

1. aktivácia správania- pudy, inštinkty, potreby, snaha

2. smerovosť motivácie- postoje, záujmy, hodnoty

3. cieľovosť- vôľa, ašpirácie

Mnohí psychológovia vidia rozdiel v chápaní motivácie ako vedomého alebo nevedomého procesu.

Sociálna motivácia je súčasťou všeobecných pohľadov na motiváciu. Je zložité urobiť kategorizáciu a systematizáciu prístupov. Jedným z najviac akceptovaných prístupov je Maslowov prístup, ktorý vychádza z prioritného postavenia potrieb ako základného aktivizačného činiteľa a ich hierarchického usporiadania. Podľa toho rozlišuje tieto potreby:

1. fyziologické

2. bezpečnosti

3. spolupatričnosti a lásky

4. uznania a sebaúcty

5. sebaaktualizácie

6. porozumenia

7. estetické

Alderfer zlúčil potreby do troch skupín:

1. potreby existencie

2. potreby vzťahu k ľuďom

3. potreby rastu- realizácie

Ich uspokojenie prebieha na pozadí, resp. sa uskutočňuje na báze dvoch skupín potrieb viažucich sa na:

1. činnosť, prácu, výkonnosť

2. sociálne potreby človeka

Motivácia k činnosti a výkonnosti.

Potreba a činnosť sú vo vzájomnom vzťahu, kde potreby nie sú len vnútornou silou, ktorá vedie k správaniu, konania človeka, t.j. k činnosti, ale že samotná činnosť vyvoláva ďalšie potreby.

Herzberg rozlišuje dva typy faktorov:

1. motivačné faktory ( úspech, uznanie, zodpovednosť, prácu, postup, možnosť rastu)

2. hygienické faktory ( riadenie a vedenie skupiny, pracovné podmienky, medziľudské vzťahy, plat,...)

Vo vzťahu k týmto faktorom u človeka vzniká dvojdimenzionálna štruktúra potrieb:

1. systém potrieb pre „vyhnutie sa nepríjemnosti“

2. systém potrieb pre „osobný rast“

Potreby, ich aktuálnosť a hierarchia tvoria základ motivácie človeka i podklad na ich uspokojenie v činnosti a činnosťou. Konkrétne sa to premieta v tzv. hypotéze o type potrieb, podľa ktorej druh potrieb jednotlivca je dôležitým motivačným faktorom a moderátorom ich uspokojenia. To znamená, že odlišnú mieru, smer i trvácnosť bude mať motivácia u subjektov s rozdielnymi typmi potrieb.

Samostatnú oblasť motivácie a záujmu o ňu tvorí motivácia úspešného výkonu. McClelland definoval motív výkonu ako relatívne stálu predispozíciu snahy o úspech. Motív úspešného výkonu sa zaraďuje medzi zložky štruktúry osobnosti, ktorý sa formuje v priebehu života človeka, najmä na báze pozitívnych alebo negatívnych sociálnych skúseností, odmeňovania alebo trestania za svoju činnosť. Postavením cieľa vzniká u človeka tzv. quazi-potreba, sprevádzaná napätím. Toto sa odstráni dosiahnutím cieľa, vyriešením úlohy.

Motivácia k sociálnej začlenenosti.

Človek je svojím spôsobom motivovaný ku kontaktom a stykom s ľuďmi, je jeho prirodzenou potrebou združovať sa, žiť v určitom ustálenom sociálnom rámci.

Strach a hľadanie kontaktu s ľuďmi navzájom súvisia tak, že strach vedie k zvyšovaniu afiliačných reakcií. Čiže nie sociálna izolácia vedie k afiliácii, ale strach a snaha vyhnúť sa tejto izolácii.

Prečo človek vyhľadáva spoločnosť:

1. v strachu hľadajú ľudia spojenie, aby mohli strach odstrániť

2. v strachu hľadajú ľudia spojenie s inými, aby našli kognitívne objasnenie podstaty a objekt strachu

3. v strachu hľadajú ľudia spojenie s inými, lebo sociálna blízkosť ich podporuje a dodáva odvahu

Spoločnosť, sociálne prostredie- skupiny a kontakt s ľuďmi má závažnú a mnohostrannú funkciu v živote človeka, pretože mu umožňuje uspokojovanie radu osobných potrieb.

Človek je motivovaný a správa sa jednak ako jednotlivec a jednak ako člen skupiny. V každom prípade sa však usiluje o sociálnu identickosť, vytvorenie si pocitu príslušnosti k určitej skupine.

Medzi ľuďmi sú diferencie v motivácii byť sociálne akceptovaný, prijatý danou skupinou. Nemálo ľudí tento sociálny smer motivácie má v inej  rovine a nepripisuje význam vlastnej identifikácii so skupinou. Aj túžba po moci, dosiahnutie postavenia v spoločnosti je základným motivačným faktorom u človeka. Túžba po moci je však v protiklade s túžbou motívom slobodného, nezávislého správania. Paradoxom je však to, že skupiny a spoločnosť v mnohých smeroch túto slobodu ľudí obmedzujú, potláčajú. Ciele a zámery skupiny a spoločnosti sa nadraďujú nad individuálne ciele, a tým sa aj určuje miera slobodného konania.

Závažnou stránkou sociálnej začlenenosti je sociálna spravodlivosť, najmä tá jej stránka, ktorá sa týka ľudskej spravodlivosti. Tá zahŕňa úctu k človeku, jeho sociálne ohodnotenie a ocenenie vzhľadom na schopnosti, postoje, názory, presvedčenie, konanie.

7. SOCIÁLNE SPRÁVANIE. ŠTÝLY SOCIÁLNEHO SPRÁVANIA

Sociálne správanie:

- vyjadrujeme ním objektivizovanú stránku, tú, ktorá sa prejavuje navonok vo vzťahu ľudí, pri vzájomnom kontakte, styku. Na základe ich priebehu, charakteru a foriem najčastejšie usudzujeme na vzťahy medzi účastníkmi sociálnej situácie. Život človeka zahŕňa v sebe spleť vzájomných vzťahov, ktoré sa objektivizujú vo vzájomnom správaní. Toto môže byť rámcovo orientované dvoma smermi:

1. formy a prejavy správania, ktoré sa viažu na plnenie úloh a cieľov skupiny (napr. pri riešení úlohy v skupine);

2. správanie v sfére medziľudských vzťahov – nemožno ich od seba oddeliť (nemožno činnosť skupiny vidieť mimo medziľudských vzťahov)

1.3.1 Sociálne normy:Každý sociálny systém má vybudovaný vlastný systém noriem a kritérií na sociálne správanie svojich členov (požadované alebo očakávané správanie), ktoré väčšina členov skupiny akceptuje a pridržiava sa ich (požadovaným správaním si získava priazeň vodcu/ presvedčený o správnosti kritérií skupiny ako determinanta jej úspešnosti). Záleží aj na skupine, do akej miery sú kritériá a normy striktné, pevné/tolerantné, voľné Pevné normy – sebemenšia odchýlka od nich sa môže považovať za výrazný odklon (sankciované)

Druhy sociálnych noriem:Pri zvykoch a obyčajoch sa určité veci robia jednoducho, tak povediac automaticky. Sme naučení jedávať okolo poludnia, cukor si dávame do kávy lyžičkou a nie vidličkou, priateľov pri stretnutí zdravíme a pod. Sú to samozrejmosti, o ktorých ďalej nepremýšľame a nepýtame sa na ich zmysel a zároveň prispôsobenie sa im nie je nevyhnutné pre blaho skupiny a prostriedky vynútenia nie sú jasne vymedzené.
Za mravy pokladáme také predpisy, ktoré prikazujú správanie, s ktorým sa spája istý zmysel. Ide o závažnejšie kultúrne vzorce, ktoré obsahujú silný náboj prežívania dobra a zla (morálneho a nemorálneho) a týkajú sa správania, ktoré má veľký spoločenský význam. Porušenie sa v skupine trestá. Zdravíme predstavených, pretože si zaslúžia úctu. Jedná sa tu o samozrejmosť, ale jednanie sa dá zdôvodniť.
Ako právo a zákon platia také predpisy, ktoré boli vypracované s jasným a presným cieľom a väčšinou sú aj písomne formulované a každý si je vedomý za akým účelom vznikli. Sú to formálne štandardy správania, ktoré sú presadzované a sankcionované autoritou vlády a špeciálnych orgánov.
Tolerantné normy – škála odklonenia sa od noriem je pomerne široká a odklon miernejšie trestaný (= deviácia = tolerovaná miera odklonu v správaní od požadovanej normy; ! patológia – odchýlka, ktorá už nie je tolerovaná) V správaní môže ísť o pozitívnu a negatívnu deviáciu Deviácie:Gaussova krivka normálneho rozloženia
Kollárik
pretrvávajúce prejavy agresivity, útočnosť, panovačnosť
pretrvávajúca podriadenosť, poddajnosť
F.H. Allportova „J“ krivka (obrátené „J“) – vyjadruje, že s veľkosťou vzďaľovania sa od priemeru požadovanej normy, klesá počet prípadov

Rešpektovanie noriem správania môže byť spontánne (jednotlivec/skupina si osvojujú jednotlivé normy, stávajú sa ich nositeľmi i manipulátormi) alebo vynútené (ide o konformitu – podrobenie sa nátlaku skupiny správať sa požadovaným spôsobom) – pomocou nátlaku, hlavným argumentom sú skupinové ciele a potreba ich dosahovať. Konformita:
Príťažlivé a referenčné skupiny majú väčšie predpoklady pre spontánnu konformitu svojich členov a rešpektovanie skupinových noriem. Môže nastať, že človek, ktorému sa zdá byť nejaká skupina príťažlivá, sa cieľoch nemusí so skupinou zhodovať. Prvé výskumy s konformitou začal M. Sherif 1935, ktorý používal autokinetický efekt (vnemová ilúzia = neexistuje žiadna správna odpoveď, pri ktorej sa zdá, že stabilný svetelný bod sa v tme pohybuje – respondenti mali odhadnúť vzdialenosť v akej sa bod pohyboval, odpovede sa veľmi líšili, no pri kolektívnom testovaní sa odpovede priblížili a vznikla „skupinová norma“). Vo výskumoch pokračoval A. Asch 1951, ktorý zistil, že i v prípade, že správna odpoveď existuje, respondenti vedome odpovedajú nesprávne, pokiaľ by sa správna odpoveď mala líšiť od názoru druhých (3 čiary, ktorá z nich má rovnakú dĺžku ako vzorová čiara; respondenti boli daní do skupiny ľudí, ktorý zámerne odpovedali nesprávne a len 24% respondentov asi neprispôsobili, no skoro všetci vedeli správnu odpoveď, čo sa dokázalo pri písomnom teste) = dôvodom nesprávnych odpovedí bola snaha vyhnúť sa konfliktom. Neskôr tento pokus zopakoval Perrin a Spencer, no respondenti sa väčšinou neprispôsobili = menší sklon ku konformite (vybrali študentov medicíny a inžinierstva, čo malo podľa Domsa a Avermaeta veľký vplyv na výsledok, keďže títo študenti považovali za veľmi dôležité udať správne výsledky; v ich pokusoch bol stupeň konformity okolo 35% - študenti menej exaktných odborov). No môže ísť aj o opačný prípad, keď menšina uplatňuje silnejší sociálny vplyv na väčšinu a to v konfliktnej situácii medzi skupinami, kde menšina sa stáva konzistentnov (trvá na svojom) a väčšina ju začne vnímať ako kompetentnú (výskum Moscoviciho)
H.C. Kelman identifikoval 3 procesy, ktoré môžu prispievať k sociálnej konformite: 1. Vyhovenie (compliance) – ideme s davom, ale nemeníme svoje vlastné názory; 2. Internalizácia – súhlasíme s tím, že názor väčšiny je správnejší; 3. Identifikácia – zmeníme svoje názory, či postoje, aby sme sa podobali nejakej inej osobe, ktorú rešpektujeme alebo obdivujeme.

1.3.2 Kooperácia:
- centrálnym pojmom interakcie a možno ju charakterizovať ako správanie orientované na dosiahnutie spoločného cieľa. Je základnou podmienkou pozitívneho pôsobenia dyády, malej i veľkej skupiny, a to v oblasti plnenia cieľov i formovania medziľudských vzťahov. Bez kooperácie nemôže skupina plniť svoje poslanie.
Kvalita a priebeh kooperácie sú determinované faktormi:

1. situačnými

2. úlohovými

3. osobnostnými
Situačné faktory – možno sem zaradiť zloženie a skladbu skupiny, vzájomné medziosobné vzťahy medzi jednotlivými členmi, súdržnosť skupiny ako celku, jasnosť cieľov a poslania skupiny, začlenenie skupiny v rámci širšieho sociálneho prostredia.

Formy brániace kooperácii: nevhodná štruktúra skupiny, jej skladba, zlé medziľudské vzťahy...
Úlohové faktory – súvisia s charakterom úlohy, jej zložitosťou, zameraním i významom pre jednotlivých členov. Dosiahnutie cieľa skupiny záleží od vzájomnej kooperácie jednotlivých členov. Spoločný cieľ a jeho akceptovanie jednotlivými členmi je potom rozhodujúcim faktorom a „zdrojom nátlaku“ na vzájomnú kooperáciu. Samotný charakter úlohy, jej zložitosť vyžaduje i odlišnú mieru kooperácie a jej konkrétne formy.
Osobnostné faktory – sú sýtené najmä potrebou kooperácie, schopnosťou kooperácie a vlastnosťou – kooperatívnosťou. Potreba kooperácie vyplýva zo sociálnej podstaty človeka a z toho sa odvíjajúcich ďalších sociálnych potrieb – potreby začlenenia, spolupatričnosti, uznania a pod.

Kooperatívnosť ako osobnostná vlastnosť sa formuje v priebehu života človeka a vyjadruje relatívne stabilnú osobnostnú dimenziu.

1.3.3 Súperenie:
- snaha jednotlivcov alebo skupín byť lepším ako tí druhí, dosiahnuť skôr cieľ, výsledok.
Súperenie môže prebiehať i v rámci jednej skupiny, kde sú v stave súperenia jej členovia, čo môže viesť k ohrozeniu skupiny ako takej. Opačný účinok môže mať súperenie medzi skupinami, čo spôsobuje zvýšenie ich vnútornej súdržnosti a aktivizovanie sa v smere stanovených cieľov, ako aj zlepšeniu kooperácie.
S úmyslom poznať a aj zlepšiť schopnosti kooperácie i súperenia psychológovia vyvinuli a úspešne využívajú rôzne experimentálne hry. Tieto hry majú hlavne výcvikový význam.

1.3.4 Hostilné správanie (z lat. „hostis“ = protivník, nepriateľ):
- nepriateľské, agresívne, útočné správanie, zamerané na ublíženie až zničenie toho druhého. Prejavy hostility vykazujú širokú škálu, počnúc verbálnymi prejavmi (posmech, zhadzovanie), psychické zraňovanie, prejavy nenávisti a končiac snahou o fyzickú likvidáciu. Má antisociálny charakter smerom k jednotlivcom, skupinám alebo k celej spoločnosti. Jeho zdroje sú v zložkách osobnosti, psychofyzických vplyvoch alebo danostiach vo vonkajšom prostredí, ako aj v samotných vzniknutých situáciách.

- podmienky vzniku: záťažovosť, zložitosť, obtiažnosť situácie a určité osobnostné predispozície ľudí, v základe ktorých stojí najmä agresivita ako osobnostná vlastnosť
AGRESIA – správanie, ktoré sa vyznačuje znakmi: poškodzuje inú osobu, je zámerné, porušuje situačne relevantné normy (normy, ktoré sa vzťahujú na danú situáciu, záleží aj od našej kultúry), nie je motivované snahou pomôcť danej osobe ani inými prosociálnymi úmyslami.

- typy agresie:

afektívna (hostilná, zlostná, impulzívna, emocionálna, expresívna, má reaktívny charakter, neplánovaná, motivovaná vyprovokovaným vnútorným tlakom zraniť, „horúca“),

inštrumentálna (medzikrokom na ceste za niečím iným – šport, nie pod vplyvom zlosti, „chladná“); tyranizovanie/šikanovanie (opakované ubližovanie počas istého časového obdobia, pričom typickým znakom je nerovnosť v sile)
HOSTILITA – všeobecným nepriateľským (negatívnym) postojom voči ľuďom, ktorý sa nemusí prejavovať ubližovaním inej osobe, môže byť pozadím agresivity, ale nemusí nadobudnúť jej charakter
Frustračná teória agresívneho správania (N.E. Miller, J. Dollard 1939) – agresívne správanie vždy predpokladá existenciu frustrácie a naopak, frustrácia vždy vedie k niektorej forme agresie. Agresivita je teda prirodzený prvok frustrácie. Ich 4 pojmy:

frustrácia – prekážka pri dosahovaní cieľa (fyzikálne činitele - hluk, faktory sociálneho prostredia – časté konflikty, zložitosť úlohy a nedosiahnuteľnosť cieľa, neprítomnosť objektov potrebných na uspokojenie potrieb; dlhodobá = deprivácia),

agresia – správanie zamerané na zničenie, odstránenie prekážky, potlačenie – potlačenie takého správania, ktoré môže viesť k negatívnym dôsledkom, posunutá agresia – zameranie správania na iný, nie na pôvodný frustrujúci faktor
A. Bandura tento model doplnil o „sociálne učenie“ – podľa neho bude osoba voliť také formy správania, ktoré sa naučila.
Hormická koncepcia (Teória agresívneho inštinktu) (W. McDougall) – otázka do pléna: 3 časti soc. Inštinktov (aferentná – vnímanie, centrálna – prežívanie, eferentná – reakcia na podnety); dvojice inštinktov a emócií: boj – hnev a strach, útek – sebazáchova, reprodukcia rodu – žiarlivosť, nadobúdania – vlastníctvo, budovania – tvorenie, stádový – spolunáležitosti

1.3.5 Prosociálne správanie:
- ide o správanie aktívnej pomoci jedného človeka druhému na základe precítenia jeho situácie a „vžitia sa“ do jeho stavu.
Motivácia pomôcť môže mať rôzne aspekty, čím aj ten istý prejav správania môže mať odlišné zdroje. Niekto poskytne pomoc nezištne, kým iný za svoju pomoc očakáva odmenu. Jeho podstata sa stala predmetom záujmu niekoľkých psychologických smerov, hlavne tzv. humanistickej psychológie (človek má ľudské kvality, vnútorný svet). - má rôzne formy: darovanie, sympatie a porozumenie, pomoc, ponuka ku spolupráci, podpora
- altruistické chovanie (nemá presné definovanie) – tzv. čisté prosociálne chovanie = vedome neráta ani s maličkým ziskom, ale prináša iba vnútorné uspokojenie  
- sociálna výmena – ak sa náklady zdajú byť vyššie ako odmena, tak zostane situácia bez odpovedi (nepomôžem);
- sociálna norma – predstavuje sociálne očakávanie, predpisuje chovanie vyžadované spoločnosťou, pri chovaní v súlade s normou pociťuje človek uspokojenie, zvýšené sebaocenenie a pozitívne emócie (interiorizované normy = normy sa pre nás stávajú morálnymi zásadami); dve normy, ktoré výrazne motivujú prosociálne správanie: reciprocita (pomôcť tím, čo pomohli nám), norma sociálnej zodpovednosti (pomôcť tím, ktorí pomoc potrebujú)
- empatia – jej výsledkom je veľmi blízke až totožné prežívanie situácie s iným; zahrňuje všetky tri zložky, ktoré tvoria základnú štruktúru riadenia ľudského správania – poznávaciu, emocionálnu a motivačnú
S rastúcim číslom prítomných osôb sa znižuje pravdepodobnosť zaznamenania udalosti, jej vyhodnotenie ako tiesňovej či nebezpečnej a znižuje sa miera prijímanej zodpovednosti k zásahu do situácie (efekt pozorovateľa = „bystander effect“; fenomén tzv. rozptýlenej zodpovednosti – spoliehame, že niekto iný zo skupiny poskytne pomoc)  Muž pomôže skôr žene, kým žena pomôže obom pohlaviam v rovnakej miere (sexuálny podtext, posilní sebavedomie, ...); skôr pomôžeme známemu ako neznámemu, pozeráme na to, ako sa dotyčný do problému dostal, či náhodou aj nám niečo, pri pomoci inému, nehrozí...

1.3.6 Záťažové situácie:
Konflikt = súčasné pôsobenie najmenej dvoch síl približne rovnakej intenzity a opačného smeru (výsledok rozdielnych názorov, záujmov), prejavuje sa formou hádky, sporov, nedorozumení. Konflikty: vonkajší konflikt – konflikt prejavujúci sa v správaní jednotlivcov (napádaný hráč vo futbale – nedokáže situáciu ináč riešiť – verbálny konflikt) psychologický konflikt – ako výsledok neuspokojenia potreby, nedosiahnutie cieľa Stres – nadmerná záťaž pôsobiaca na človeka (fyzikálny, biologický, sociálny, časový charakter, je to bremeno, záťaž na organizmus); silný pocit zodpovednosti za prácu, môže mať individuálny charakter (dotýka sa jednotlivcov, alebo skupinový)

Formy správania (A. Rober, F. Tilman):Negatívne reakcie na záťaž:

agresívne správanie (snaha odstrániť podnet frustrácie – extrapunitívne = správanie smeruje k predpokladaným zdrojom frustrácie – hnev, rozčúlenie, intrapunitívne = uvedomenie si, že ja som zdrojom frustrácie - hanba);

neagresívne správanie (Únik, Fixácia – zotrvávanie na plánoch aj ak sú nesplniteľné, Regresia – ide o návrat k predošlým spôsobom správania, Potlačenie – vytlačíme z vedomia niektoré priania a túžby)

Pozitívne reakcie na záťaž:

Progres (hľadanie nových riešení),

Prijatie riešenia (prijme sa správanie, ktoré sa považuje za správne),

Racionálnosť človeka (tzv. rozumné riešenie situácie).

Sociálno kognitívna teória A. Banduru a koncept morálnych výpadkov:

Podľa sociálno kognitívnej teórie majú kľúčovú úlohu pre morálne konanie sebaregulačné mechanizmy. Sebaregulačné mechanizmy sprostredkúvajú vzťah medzi morálnym zdôvodňovaním a správaním. Dôležitú úlohu v tom zohrávajú morálne štandardy. Tie sa vytvárajú v priebehu socializácie na základe informácií získaných výchovným pôsobením a vyučovaním, hodnotiacimi reakciami na sociálne správanie a hodnotením podľa štandardov sebahodnotenia modelovaných inými. Keď sa už raz sformujú, slúžia ako vodítko a odstrašujúce prípady pre správanie. Ľudia regulujú svoje správanie vzhľadom na dôsledky, ktoré z neho vyplývajú. Robia veci, ktoré im poskytujú uspokojenie a pocit hodnoty seba. Odmietajú vykonať správanie, ktoré porušuje ich morálne štandardy, pretože také správanie prináša sebacenzúru. V situáciách obsahujúcich pohnútky správať sa nehumánnym spôsobom, ľudia sa môžu rozhodnúť konať inak, uplatňujúc pritom protipôsobiace ovplyvňovanie seba. Anticipačné self-sankcie tak udržiavajú správanie v línii s vnútornými štandardmi. Morálne konanie je takto motivované a regulované prostredníctvom prebiehajúceho uskutočňovania seba ovplyvňovania.

Vývin self regulačných funkcií netvorí podľa Banduru invariantný kontrolný systém vnútri osoby, ako to predpokladali teórie internalizácie (svedomie, superego, morálne princípy ako permanentný dozor nad správaním). Self reaktívne vplyvy neoperujú pokiaľ nie sú aktivované, pritom podľa Banduru je veľa psychosociálnych procesov, ktorými môžu byť self sankcie odpojené od nehumáneho správania (Bandura, 1991, Bandura et al, 1996). Proti tradičnému a ďalej nešpecifikovanému predpokladu kontinuitného rešpektovania noriem formuluje teda Bandura predpoklad pôsobenia selektívnej aktivácie a vypájania internej kontroly (jej vypadávania - vyväzovania sa spod vplyvu noriem). Selektívna aktivácia a odpájanie internej kontroly povoľujú rôzne typy správania pri tých istých morálnych štandardoch. Obr. 1. sumarizuje schematicky 4 hlavné body v sebaregulačnom systéme, v ktorých môže byť vnútorná morálna kontrola odpojená od poškodzujúceho správania. Sebasankcionovanie môže byť odpojené rekonštruovaním správania, znejasnením (obscuring) osobného zapríčinenia konania, skreslenou reprezentáciou alebo znevážením zraňujúcich konzekvencií správania, a ohováraním (očierňovaním) recipienta (poškodeného), jeho obviňovaním a znevažovaním.

Bandura uvádza, že kľúčová časť odväzovacích praktík pôsobí pri príprave poškodzujúceho správania. Podľa neho sa ľudia obvykle neangažujú do poškodzujúcej činnosti, dokiaľ nemajú pre seba vysvetlenie, ktoré by oprávňovalo (ospravedlňovalo) ich konanie. Vďaka procesom morálneho ospravedlňovania (vysvetľovania, oprávňovania) sa poškodzujúce správanie vykresľuje v súlade s cenenými sociálnymi alebo morálnymi cieľmi a stáva sa tak sociálne akceptovateľným. Vytvára sa tým dojem, že človek koná podľa sociálneho alebo morálneho imperatívu. V mnohých každodenných transakciách sa agresívne správanie vysvetľuje ochranou cti a dobrého mena (reputácie).

Obr. 1.
Mechanizmy, prostredníctvom ktorých sú morálne sebasankcie selektívne aktivizované a vypájané v rôznych bodoch sebaregulačného procesu (podľa Bandura, 1986, s. 376).

Bandurova pozornosť sa v ďalších častiach jeho prác (Bandura, 1991, Bandura et al, 1996), aj v empirickom výskume sústredila viac na identifikáciu argumentácie, ospravedlňujúcej (vysvetľujúcej) morálny výpadok (porušenie normy). Konkrétne popísal osem kategórii:

1. morálne ospravedlňovanie (môžeš niekoho zbiť, keď brániš priateľa, chrániš časť rodiny atď.)
2. eufemistický jazyk (plesnutie po pleci je len žartovanie, zobrať niekomu niečo znamená len si to požičať atď.)
3. zvýhodňujúce porovnanie (spôsobená škoda, zranenie sa porovnáva s dôsledkami veľkých katastrof, kriminalitou atď.)
4. rozptýlenie zodpovednosti (nemožno trestať ani viniť niekoho za to, čo urobila skupina)
5. premiestnenie zodpovednosti (nemožno obviňovať niekoho, kto možno konal z donútenia)
6. prekrútenie dôsledkov (drobné klamstvá, urážky, doberanie si nikomu naozaj vážne neublížia)
7. prisúdenie viny (za zlé správanie žiakov je zodpovedný učiteľ atď.)
8. dehumanizácia (na niektorých ľudí sa musí ísť tvrdo, niektorí si nezaslúžia, aby sa s nimi jednalo ako s ľuďmi).

Celý Bandurov výklad je možné z rizikom istého zjednodušenia zhrnúť nasledovne. V situáciách, v ktorých očakávané uspokojenie a nadobudnutie pocitu hodnoty seba vedú ľudí k morálne neakceptovateľnému správaniu, vyvolávajú seba regulačné mechanizmy cenzúru. Tieto funkcie nepôsobia permanentne ako dozor nad správaním. Uplatnenie protipôsobiaceho ovplyvňovania seba vhodnou argumentáciou môže aktivizovať procesy, ktorými môžu navodiť odpojenie sankcionovanie seba a nevhodného správania. Takéto odväzovacie praktiky (nespájanie istého správania s porušovaním morálnych štandardov a noriem) umožňujú človeku poškodzovať inú osobu a pritom vykresľovať svoje správanie ako sociálne akceptovateľné. Predstavu o permanentnom vplyve noriem na správanie jednotlivca (hovoríme o normách, ktoré daný jednotlivec akceptuje a v zásade dodržiava) tak Bandura nahrádza predstavou o selektívnej aktivácii procesov, ktoré súvisia s dodržiavaním noriem. Pod ich vplyvom sa môže jednotlivec "uvoľniť" spod vplyvu noriem.

8. SOCIÁLNE SKUPINY. VEĽKÉ A MALÉ SOCIÁLNE SKUPINY

Sociálna skupina je združenie dvoch alebo viacerých osôb so spoločnými cieľmi, spoločnou motiváciou uspokojovania potrieb, záujmami a normami. Medzi týmito osobami sa vytvárajú trvalejšie psychické väzby a skupinová atmosféra. Prechod od hromady ľudí k sociálnej skupine je etapový.

Každá sociálna skupina má špecifické znaky:

- veľkosť                  - polarizácia (rovnaká orientácia) - miera kontroly - rovnorodosť

- priepustnosť    - súdržnosť                                        - dynamika (iný člen = iná funkcia)

     - autonómnosť   - miera intimity                             - prínosnosť členstva pre jednotlivca

Každý človek sa už narodí do skupiny - rodiny - a neskôr sa zaraďuje do mnohých formálnych či neformálnych skupín. Človek  prežíva život v závislosti od iných ľudí, ku ktorým si vytvára vzťahy a prostredníctvom nich sa dostáva do sociálnych skupín. Každá dobrá sociálna skupina má pozitívny vplyv na konanie a výkonnosť členov. Ak má však nesprávne normy a cieľ, môže vývin jednotlivca i deformovať. Príslušnosť člena v skupine sa nazýva skupinové členstvo. Toto členstvo sa hodnotí podľa toho, aký vzťah má člen ku skupine a skupina ku členovi. Podľa toho rozlišujeme:

1. psychologické členstvo - ak jednotlivec a skupina sú si príťažliví
2. psychologické nečlenstvo - ak si navzájom nie sú príťažliví
3. preferenčný skupinový vzhľad - skupina je pre jednotlivca príťažlivá, ale on je jej ľahostajný
4. marginálny skupinový vzhľad - jednotlivec je pre skupinu príťažlivý, ale jemu je skupina ľahostajná

Skupiny delíme podľa počtu členov:

1. malé = minimálne 2 ľudia (dyadické vzťahy) a max. 30-45 ľudí. Podmienka – medzi členmi sú osobné vzťahy, členovia sa navzájom poznajú, človek – v bezprostredných kontaktoch. Prostredníctvom členstva v nich, človek uspokojuje množstvo svojich potrieb, z toho vyplýva, že každý z nás je člen viacerých skupín.

Podľa vzťahov v skupinách hovoríme o 4 typoch sociálnopsychologických aspektov spoločnosti:

1. členovia sa osobne poznajú (pracovná skupiny)
2. členovia sa nepoznajú, ale sú viazaní určitou príslušnosťou k spoločnosti (politické organizácie)
3. medzi členmi existujú vzťahy nie v priestore, ale v čase, napr. vplyvom atmosféry (účastníci spoločenskej zábavy)
4. vzájomné vzťahy menšej skupiny v rámci väčšej spoločnosti

2. veľké = národy, etnické skupiny, organizácie (politické, spoločenské), účastníci masových akcií (športové podujatia, zábavy), príslušníci niektorých oficiálnych inštitúcií (armáda). Členom veľkej skupiny môže byť jednotlivec bez vlastného pričinenia (národ); na základe vlastného rozhodnutia (politická strana), prípadne vplyvom situačných faktorov (zhromaždenie občanov).

     Môže ísť o dlhodobejšie alebo krátkodobé členstvo. Charakter skupín a poslanie skupín vzhľadom na svojich členov je navonok rôzne.

3. stredné – medzistupeň medzi veľkými a malými skupinami (organizácie, podniky, závody) – vyznačujú sa presnou priestorovou lokalizáciou, formou vzťahov, oficiálnou štruktúrou. Zložky týchto skupín sú presne stanovené a podriadené najmä hlavnému cieľu (napr. výroba). V rámci nich môžu byť útvary so špecifikovaným pôsobením, ktoré svojou mierou prispievajú k dosahovaniu hlavného cieľa.

Delenie skupín

A) Základné delenie: umelé a reálne skupiny.

Reálne skupiny – považované za objekt sociálnopsychologického výskumu, môžu byť:

· laboratórne (experimenty v laboratóriách, skupinové výcviky- v rámci výcviku komunikácie), vznikajú a vytvárajú sa za účelom experimentov v laboratórnych podmienkach, za presne stanovených podmienok ich existencie a samotného experimentu.

· prirodzené – vznikajú a pôsobia v bežných podmienkach a plnia svoje úlohy smerom navonok alebo smerom dovnútra k svojim členom (rodina, pracovná skupina, športová skupina). Z rôznych hľadísk možno prirodzené skupiny rámcovo deliť:

podľa citového zamerania:

primárne - členovia sú spätí silnejšími citovými väzbami, dôvernejšie kontakty /rodina/

sekundárne (školská trieda, športový klub) – väčšinou citová viazanosť členov na seba nie je príliš silná /v porovnaní s primárnou skupinou/

podľa členstva:  

členská skupina – jednotlivec je jej člen, skutočne do nej patrí.

referenčná skupina – jednotlivec by chcel byť jej členom, je pre neho príťažlivá, hodnotí ju pozitívne (športové družstvo), opak – negatívna, jej členom by sa jednotlivec nechcel stať

vlastná a cudzia skupina

vlastná skupina – jednotlivci pociťujú silnú príslušnosť a viazanosť na ňu, subjektívne sa pociťuje aj hodnotí ako skupina, ku ktorej človek patrí na rozdiel od skupiny iných ľudí

cudzia skupina – iné skupiny a jej členovia, členmi skupiny ani nechceme byť (prejavuje sa hlavne pri súperiacich skupinách)

podľa formálnosti:

formálna skupina – utvára sa na základe určitej potreby, požiadavky, pre plnenie stanoveného cieľa /napr. pracovná skupina/.

neformálna skupina – vzniká na základe hlbších osobných vzťahov medzi jej členmi, podmienenými napr. spoločnými záujmami, postojmi, sympatiou,..(študijná skupina)

D.Krech, R.S.Crutchfield, E.L.Ballachay (1968) určujú 2 kategórie skupín, členmi ktorých sa (podľa nich) stáva každý jednotlivec:

a/ psychologické = 2 alebo viac osôb. Vzťahy medzi členmi sú navzájom závislé, členovia majú spoločné názory, hodnoty, normy.

b/ spoločenské organizácie: “integrovaný systém navzájom spríbuznených psychologických skupín utvorených na dosiahnutie určitého cieľa”.

Rôznorodosť a pestrosť skupín umožňuje kategorizáciu z ďalších aspektov:

1. hľadisko priestoru – skupiny, ktoré existujú iba v situácii, keď sú ich členovia fyzicky prítomní (napr. priatelia cestujúci vo vlaku do práce, ako skupina prestanú existovať, keď vystúpia a rozídu sa). Niektoré skupiny si nevyžadujú fyzickú prítomnosť svojich členov (rodina je rodinou i keď nie sú všetci napr. doma).

2. časové hľadisko –

1. skupiny stále, časovo limitované, sporadické (občasné, zriedkavé). Niektoré skupiny stáleho, dlhodobého charakteru (závod, obec, škola) plnia svoje poslanie k spoločnosti i k svojim členom. Členovia takých skupín sa môžu meniť.
2. krátkodobé skupiny, situačné – časový rámec je určený najmä charakterom úlohy, pre ktorú skupina vznikla (skupina starých pánov – futbalistov).

3. z hľadiska príčiny členstva - povinné (rodina) a slobodné.

Delenie skupín podľa šírky uspokojovania potrieb členov:

1. potreby uspokojované krátkodobo, operatívne
2. potreby dlhodobejšie /uspokojujú sa pravidelne, v istých časových úsekoch

Rozsah cieľov, ktoré skupiny plnia – úlohy a ciele spadajúce do širšieho sociálneho rámca, ktoré presahujú rámec skupiny (pracovné skupiny, ktoré sa podieľajú na plnení cieľov podniku, organizácie)

Hoci môžeme byť členmi viacerých skupín, sú i také, v ktorých členstvo neprichádza do úvahy. Súvisí to s otvorenosťou (členstvo reálne, možné) - zatvorenosťou skupiny (silne zatvorená skupina –členstvo limitované, rodina).

Dôležitá vlastnosť skupín je príťažlivosť skupín pre členov i tých, čo chcú byť členmi. Z hľadiska úrovne rozvoja:

difúznych skupinách a kolektíve (na najvyššej úrovni je vysoko rozvinutý kolektív).

Práca s tréningovými skupinami – teória W.G.Bennisa a H.A.Shephardta – členia 2 fázy skupinového rozvoja:

1. riešenie otázky vodcovstva

2. formovanie vzťahov medzi členmi skupiny.

E.F.Fiedler zohľadňuje špecifiká skupín podľa druhu interakcie členov participujúcich na dosiahnutí spoločného cieľa, podľa toho rozlišuje:

Interaktívne skupiny – členovia vykonávajú určité série súvzťažných aktivít (basketbalové družstvo, pracovníci pri pásovej výrobe)– schopnosť 1 člena vykonávať svoju prácu závisí od toho, že predchádzajúci člen vykonal svoj podiel na práci

Koaktívne – pracujú na spoločnej úlohe, ale každý člen skupiny vykonáva svoju prácu relatívne nezávisle od iných členov. Výkonnosť závisí od vlastných schopností, zručností, motivácie. Sú odmeňovaní jednotlivo a skupinovým produktom je súčet výkonov jednotlivcov (družstvo stolných tenistov)

Kontraaktívne – časť členov zastáva 1 hľadisko, iná protichodné alebo prinajmenšom odlišné stanovisko (vytvorené teda najmenej 2 podskupiny s vlastnými “podcieľmi”, pričom je prítomný i spoločný jediný cieľ ( skupina projektantov).

V rámci teórie sociálnej identickosti rozlišujú H.Tajfel a J.C.Turner tzv. skupiny:

IN-skupina – jednotlivec sa jej členom počíta.

OUT-skupina – členom ktorej sa jednotlivec nepočíta, ale ktorá v danej situácii pôsobí.

Delenie skupín má hlavne kategoriálny význam, umožňuje hodnotiť a zadeliť skupiny z rôznych hľadísk. V živote to však stráca opodstatnenie, pretože skupiny, ktorých členmi sú ľudia, resp. o členstvo sa usilujú, spájajú v sebe prvky a znaky viacerých typov skupín. Samotné členstvo v rôznych skupinách má pre ľudí odlišné funkcie, pripisuje im odlišný význam, pričom aj v spoločnosti majú odlišné postavenie. Každá z nich sa vyznačuje vlastnými vnútornými znakmi, ktoré ju charakterizujú ako konkrétnu, reálnu skupinu.

Ciele a normy skupiny

Každá skupina má vymedzený  cieľ a normy, ktoré sú záväzné pre každého člena. Normy v skupine majú dva významy:

1. dávajú členom informácie, ako majú konať a ako nie

2. sú prostriedkom na získanie akceptácie ostatnými členmi skupiny.

Medzi rozličnými skupinami sú i rozdiely v normách, dokonca niektoré skupiny majú rôzne protispoločenské a škodlivé normy.

Cieľ skupiny – 1 z najvýznamnejších faktorov pre vznik, formovanie štruktúry i noriem každej skupiny. Skupinový cieľ je prostriedkom aj  pre uspokojenie a individuálne ciele Þ individuálne ciele môžu viesť k vydaniu vyššej energie na dosiahnutie skupinových cieľov Þ výdaj energie v 2 smeroch:

1. Energia vydaná na udržanie skupiny a jej príťažlivosť pre členov.
2. Energia vynaložená na dosahovanie cieľa skupiny (menej príťažlivé skupiny musia vydať viac energie na udržanie svojich členov, ak nie sú účinné neformálne vplyvy (napr. sociálna atmosféra skupiny, status, postavenie skupiny v spoločnosti, prestíž skupina a pod.), skupina využíva rôzne formálne postupy na udržanie členov (napr. formou odmien a trestov).

Energia vydaná na plnenie úlohy súvisí najmä s motiváciou a orientovaním členov skupiny na výkon, dosiahnutie cieľa. Čím menej sú v zhode skupinové ciele a individuálne, tým väčšiu energiu musí skupina vynaložiť na dosiahnutie skupinových cieľov a prezentovať sa skupinovým výkonom. Aj samotná štruktúra skupiny, atmosféra v nej, funkcie jednotlivých členov tu hrajú svoju úlohu. Ak je štruktúra skupiny nejasná, súdržnosť členov nestabilná, ak v nej jednotliví členovia nemajú špecifikovanú pozíciu, tak to znižuje orientáciu na výkon skupiny. Jednotlivec musí poznať svoj podiel na činnosti skupiny, ktorá ho musí aj hodnotiť, odmeňovať aj sankcionovať.

Plnenie úloh, dosahovanie cieľov skupiny, výkon, udržiavanie skupiny je ovplyvnené /podmienené/ normami.

Normy sú to prostriedky na uniformitu v skupine (formálne alebo neformálne). Skupiny formálne – základné normy sú stále, pevné, nemenné, ktoré súvisia s hlavnou činnosťou alebo poslaním skupiny

V skupinách sa formujú aj menej stále a pevné normy, v závislosti od času a v priebehu jeho sa vyskytujúcich situácií, umožňujú väčšiu variabilitu, väčšiu voľnosť, umožňujú väčšiu deviáciu – odklon od prijatej normy.

Prijatím určitých noriem stanovuje skupina kritériá, vytvára tým normatívne tlaky na členov, aby sa im členovia podriadili a boli konformní. Niektoré normy členovia preberajú spontánne (uspokojujú ich potreby).

Čas – tento faktor môže byť dôležitý pri spôsobe akceptovania noriem (napr. v rodine pod vplyvom vekových zmien rodičov a detí – prelínanie tlakov a spontánneho preberania noriem).

Nie všetkým členom je všetko rovnako prikázané a dovolené, súvisí to s rolou členov (iná je rola matky, iná dieťaťa). Tí členovia, ktorí majú v skupine vyššiu pozíciu, ktorí sa väčšou mierou podieľajú na jej úspešnosti, majú i v oblasti dodržiavania noriem určité privilégiá a možnosti odkláňať sa od nich.

Nie vždy si všetci členovia skupiny “zvnútornia” a psychologicky osvoja všetky normy skupiny (nebezpečenstvo vyčlenenia skupinou na perifériu a izolovanosť).

        Normy skupiny majú 2 významy:

1. dávajú členom informáciu, ako majú konať (vyznačujú očakávané formy správania),

2. sú prostriedkom na získanie akceptácie členmi skupiny Þ rešpektovanie a používanie požadovaných foriem správania = získanie miesta v skupine a možnosť uspokojiť potrebu sociálnej začlenenosti.

Medzi skupinami sú rozdiely v normách a zásadách vlastného života. Normy niektorých skupín sú protispoločenské, resp. spoločensky nežiadúce a škodlivé.(rodina alkoholikov) Na druhej strane sú skupiny, kde normy stanovujú prísne dodržiavanie spoločensky žiadúcich foriem správania (napr. protialkoholické kluby).

Normy sú prostriedkom na dosiahnutie spoločného cieľa, ktorý môže mať celoskupinový charakter alebo môže smerovať k dosiahnutiu individuálnych cieľov, ale jednotného cieľa u všetkých členov.

Štruktúra a atmosféra skupiny

Aby skupina mohla existovať, musí mať vlastný systém organizácie, vlastnú štruktúru, patričnú mieru súdržnosti, resp. vyznačovať sa atmosférou. Základom je organizácia skupiny = vnútorný systém vzťahov, ktorý vytvára z daného sociálneho celku organizovaný útvar. Štruktúra skupiny - podstatný znak skupiny ako organizovaného celku. (napr. pracovná skupina – presne určené zaradenie každého člena – tzv. pavúk Þ z toho sa odvíjajú pozície, roly členov (pozícia člena je limitovaná postavením v skupine). V rámci formálnej štruktúry sú neformálne väzby a vzťahy.

Súdržnosť = tendencia členov ostať v skupine.

Atmosféra skupiny (tento pojem zaviedol do soc.psych. K.Lewin) – chápe sa pod ňou vnútorný globálny znak, vlastnosť skupiny, ktorá vyjadruje jej náladu, ovzdušie, emocionálnu stránku, sociálne väzby.

E.F. Fiedler sa zaoberal tiež pojmom “soc.atmosféra”, Parygin – sociálnopsychologická klíma = prejavuje sa predovšetkým vo vzájomných vzťahoch medzi členmi kolektívu a v ich vzťahoch k práci (ale preniká i mimo rámca kolektívu).

W.R. Bion – pojem “skupinová mentalita” – existuje v každej skupine do 12 členov a charakterizuje konanie skupiny na neuvedomelej rovine.

Kollárik T, Kollarová E. (1990) – pojem “sociálna atmosféra”. Chápu ju ako vnútorný znak každej skupiny; významná integrálna, viacdimenzionálna, relatívne stabilná charakteristika skupiny, formuje sa na základe priebehu a foriem činnostnej a vzťahovej zložky v skupine, vyjadruje aktuálny sociálny stav v skupine; smerom k členom skupiny = zložka = sociálne ovzdušie v skupine, ktoré vyjadruje úroveň a kvalitu vnútroskupinového života.

Dynamika sociálnej skupiny=skupinová dynamika (pojem K.Lewina) znamená prebiehajúce vnútorné procesy v skupine, charakterizované vzájomnými vzťahmi štruktúr a členov skupiny. Podstatou je vzniknuté napätie v skupine, narušená rovnováha, ktorú sa členovia skupiny v procese vzájomnej závislosti usilujú odstrániť.

Tým, že ide o proces vzájomného pôsobenia, znižuje sa aj napätie každého jednotlivca, mení sa ich situácia. Tento pojem je nosný pri práci so skupinami, považuje sa za univerzálny skupinový fenomén.

        Skupinová dynamika – vychádza z predpokladu, že v skupine je napätie, k zníženiu ktorého majú smerovať procesy prebiehajúce v skupine (= hlavne vzťahy medzi členmi a ich orientácia smerom k dosahovaniu cieľov).

        V každej skupine je striedanie stavov napätia a uvoľnenia, resp. rovnováhy a nerovnováhy v skupine (uspokojenie alebo neuspokojenie členov skupiny, vnáša do skupiny vyrovnanosť alebo napätie). Potreby jednotlivcov a ciele sú východiskovým bodom pre formovanie emocionality v skupine. V skupinovom živote do “hry” vstupujú skupinové i mimoskupinové faktory (napr. zhoda alebo rozpor individuálnych a skupinových cieľov, príťažlivosť skupiny, súdržnosť, štýl vedenia a vodcovstva, medziskupinové vzťahy a pod.). V rámci takejto konfrontácie jednotlivca so skupinou vznikajú situácie konfliktov, frustrácie, stres – podieľajú sa na napätí v skupine a medzi jednotlivcami.

Nie vždy a vo všetkých prípadoch sa darí napätie úspešne odstrániť a dosiahnuť rovnováhu v skupine.

Také situácie môžu viesť k dlhodobej frustrácii členov, narušeniu ich emociality, neadekvátnym formám správania (agresivita, únik, depresia), nezriedka sa stáva, že skupina nedokáže nadobudnúť rovnováhu, čo môže viesť k jej rozpadu (záleží na súdržnosti, atmosfére skupinovej príťažlivosti) Významnú úlohu môžu zohrať osoby s vysokou pozíciou, neformálnym postavením. Dosiahnutie rovnováhy je dôležité pre skupinu i jednotlivcov. Napätie síce môže členov viesť pozitívnym smerom v určitých podmienkach, ale väčšinou bráni dosahovať skupinové i individuálne ciele, skupina môže stratiť stabilitu (odchod člena zo skupiny). Faktor emocionality sa využíva pri prácach so skupinami výcvikového charakteru, v terapeutických skupinách – na báze tu a teraz – analyzuje sa stav v skupine. Využíva sa dynamika skupiny a skupinové pole v rámci psychoterapie, sebareflexie a psychokorekcie.

Emocionálne napätie je nevyhnutná súčasť diskusných skupín alebo skupín vytvorených za účelom vyriešenia určitej úlohy (tvorivé tímy).

Vodca a vedúci

V každej skupine nachádzame vodcu alebo vedúceho = osobu, ktorá má v skupine špecifické postavenie k ostatným členom.

Kollárik: Vodca: spontánne sa dostáva na čelo skupiny, vedúci: táto pozícia sa mu určila, je mu daná a takisto z nej vyplývajúce práva a povinnosti, avšak iba vo formálnej sfére. Teda individuálnym typom je vodca – vedúci.

Vodca môže byť:        

1. formálny – vo forme skupiny, je dosadený zvonku na čelo skupiny tzv. z poverenia niekoho.

2. neformálny – na základe autority, ktorú dosiahne, na základe svojich vlastností tzv. bez zásahu zvonku.

Funkcie spojené s vodcovskou rolou:

1. riadiaca úloha
2. stratég – plánovač skupiny
3. znalec problematiky – radí, informuje
4. arbiter (sudca – urovnáva konflikty)
5. reprezentant skupiny – hovorí za ňu navonok
6. ideológ skupiny – usmerňuje myšlienkovú orientáciu skupiny
7. zodpovedá za skupinu a slúži ako vzor a model pre členov skupiny
8. je usmerňovateľom činnosti skupiny

Vodcovia sú zhovorčivejší, extroverti, menej konzervatívni, energickejší, ambicioznejší, prispôsobiví, citliví pre sociálne vzťahy, ľahko zvládne situácie GIBB za vodcov považuje členov skupiny, ktorí

1. majú vysoké formálne postavenie

2. majú vplyv na ostatných

3. pri sociometrickom výskume dosiahne najviac kladných volieb.

Typológia vodcovstva – delenie:

A) AUTOKRATICKÝ typ (príkazy, direktívne riadenie, v interakcii s ostatnými členmi sa viac zameriava na úlohy, sám rozhoduje o všetkom, udržuje nízku komunikáciu medzi členmi, úsilie sústrediť všetko do svojich rúk, rozhodovateľ) Tým, že znižuje možnosti komunikácie, sťažuje formovanie vzťahov medzi členmi, a tým znižuje aj skupinovú súdržnosť. Nezriedka je neformálne skupinou vyčlenený, udržiava si najmä svoju formálnu pozíciu.

B) DEMOKRATICKÝ typ – menej direktívny, berie do úvahy cítenie, názory členov, nepoužíva donucovacie prostriedky, ale presvedčuje, rozdeľuje svoju právomoc na podriadených, podporuje dobré medziľudské vzťahy v skupine, umožňuje komunikáciu medzi členmi, formuje pozitívne vzťahy s podriadenými, je prístupný z hľadiska utvárania vzťahov v skupine, formou medziľudských kontaktov motivuje členov skupiny.

V mnohých kritických situáciach – napr. havárie, ohrozenie života – treba nahradiť demokratický štýl autokratickým. V takých situáciách ľudia spontánne akceptujú zmenu štýlu skupiny, kde prevládal demokratický štýl vedenia. Kde prevládal demokratický štýl vedenia, sa dokážu skupiny pružnejšie a rýchlejšie vyrovnať sa so zmenou štýlu, kým u .skupín s autokratickým vedením sú časté tendencie zneužívať túto zmenu.

Posúdenie úspešnosti štýlu vedenia skupiny, ak skupinu vedúci na určitý čas opustí:

Skupina bez autokratického vedúceho sa môže stať nefunkčnou. Skupina vedená

demokratickým štýlom dokáže pracovať počas neprítomnosti vedúceho.

Ukazovateľom vhodnosti toho-ktorého štýlu je miera spokojnosti, ktorú umožňuje skupina svojím členom –> demokratický štýl – vhodnejší a je s ním spojená väčšia spokojnosť, naopak nespokojnosť pri autokratickom štýle.

   Výsledky Lippittovho experimentu so skupinami => 3.typ vodcu tzv.:

C) “NECHAŤ KONAŤ” – typ, ktorý v podstate nepodnecuje a neplní funkciu vedúceho. Zväčša závisí od skladby a ochoty skupiny vyrovnať sa s takýmto štýlom, resp. i ochoty niektorého z členov prevziať na seba úlohu vodcu, aby skupina bola efektívna a uspokojovala svojich členov.

Guadrinomálne členenie: zahŕňa ešte liberálny štýl vedenia (hoci v literatúre býva aj širšie delenie).

Porovnávanie rôznych typov M.Argyle zhŕňa:

1. Demokratický štýl je efektívnejší než autokratický, stavia ľudské stránky proti autokratickému využívaniu formálnej moci.

2. Vedúci sú efektívnejší, ak si všímajú potreby svojich podriadených, ak sú zameraní na ľudí v porovnaní s autokratickými, u ktorých dominuje orientácia na prácu.

3. Vedúci má skutočne viesť a nerobiť veci, ktoré by úspešne zvládli jeho podriadení.

Þ demokratické vedenie väčšinou vedie k efektívnosti, spokojnosti členov. Autokratické vedenie môže viesť ku krátkodobej produktivite, neskôr môže podnecovať členov skupiny proti vedeniu, vyvolávať negatívne javy, napr. fluktuáciu pracovníkov.

E.F. Fiedler rozlišuje 2 typy vedúcich podľa štýlu ich prístupu k podriadeným:

1. Vedúci, usilujúci sa vytvárať dobré medziľudské vzťahy (členovia skupiny prejavujú nižšiu úzkosť, lepšie vzájomne vychádzajú, sú v skupine spokojnejší). Je to typ vedúceho: rozvážny, nespôsobuje konflikty v skupine, dobre vychádza s ľuďmi, má k nim priateľský vzťah.

2. Vyhranený typ orientovaný viac na pracovné úlohy, snaha dosiahnuť úspech aj za cenu rizika utvorenia zlých vzťahov so spolupracovníkmi, väčšmi využíva prostriedky formálnej autority (odmeny, tresty), kritickejší k iným.

Fiedlerov prístup možno označiť za sociálnopsychologický. Cenné je, že na sledovanie týchto typov zostavil diagnostickú metódu, ktorá sa využíva i u nás.

Typologizácia štýlov vedenia alebo vodcovstva je len 1 časťou odpovede na otázky z pohľadu sociálnej psychológie; druhou časťou: ako je vedúci vnímaný členmi skupiny, ako z ich pohľadu plní funkciu vodcu a vedúceho. Do určitej miery v extrémnej polohe tieto otázky nastoľuje S.Freud, ktorý hovorí o identifikácii členov skupiny s vodcom, o jeho pozícii “ideálu” vo vzťahu k členom skupiny. To určuje 2 druhy emociálnych vzťahov v skupine:

a/ medzi členmi skupiny

b/ medzi každým členom skupiny a vodcom

Prioritné sú vzťahy k vodcovi, ak sa narušia, potom hrozí rozpad skupiny. Vodcu – vedúceho členovia skupiny vnímajú a posudzujú s ohľadom na plnenie si svojich úloh a funkcií smerom dovnútra skupiny i mimo nej. Skutočný vodca – vedúci má byť vhodne začlenený do skupiny a byť vnímaný ako jeden zo skupiny.

Veľké skupiny

2 okruhy pozornosti pri analýze veľkých skupín:

1. hľadanie a stanovenie špecifík a charakteristík jednotlivých spoločenstiev, ich prvkov, ktoré sa prejavujú v podobe ustálených kultúrnych a spoločenských znakov (určujú štýl života, kultúrne vzorce spoločnosti)
2. sledovanie správania sa ľudí vo veľkých skupinách, v davových a masových situáciách

Spoločenské a kultúrne diferencie

Rôzne spoločenstvá majú vlastný systém a vzorce správania, vlastné normy a hodnoty. Z toho sa odvíja spoločenská a kultúrna determinácia, ktorá zabezpečuje kontinuitu medzi generáciami danej spoločnosti a vedia k zachovaniu prijatých a historicky sformovaných a overených noriem a vzorcov. Špecifické disciplíny v rámci vedných odborov ( kultúrnej antropológie, etnografie, sociológie, sociálnej psychológie) sú etnická psychológia, etnopsychológia.  

Psychológia národov: základné úlohy tejto psychológie sformuloval M.Lazarus a H.Steinthal v článku Úvodné myšlienky o psychológii národov v časopise Zeitschrift für Völkerpsychologie und Sprachwisswnschaft.

1. mala sledovať a skúmať príčiny vzniku a vývoja národa, jeho podstatu , pôsobenie a zánik (jednotlivec je tu braní v absolútnej závislosti od spoločnosti)

W. Wundt – psychológiu delil na:

1. fyziologickú (príznačný je experiment)
2. psychológiu národov (analýza jazykov, zvykov, umenie, tu experiment nemožno aplikovať)

W.I.Thomas a F.Znaniecki – práca Poľský roľník v Európe a v Amerike – analýza niektorých primitívnych kultúr, výskumy menšín v USA, analýza úlohy spoločnosti pri determinácii individuálneho správania a sociálnej povahy „ja“. Thomas proces socializácie rozširuje aj na obdobie dospelosti (vzťahy jednotlivca s jeho sociálnym svetom)

Výskumy sa orientujú na hľadanie diferencií a zhody medzi rôznymi spoločenstvami, analýzu ich vývoja, formovanie, udržanie a aplikovanie vlastných foriem vplyvu na svojich členov.

Výsledky výskumov poukázali na rozdiely medzi spoločenstvami žijúcimi aj v rovnakých prírodných podmienkach –>  rozdiely vyplývajú z charakteristík danej spoločnosti a jej spoločensko–kultúrneho rámca.

Rozdiely medzi spoločenstvami sú napr:

1. v oblasti konzumácie potravín, diferencie, ktoré sa týkajú rôznych kuchýň, druhov jedál (výrazný vplyv prírodných zdrojov a podmienok, ale aj priebeh rozvoja danej spoločnosti)
2. rozdiely v sociálnej, spoločenskej rovine – v dôsledku charakteristického štýlu života, formovaného dlhodobým vývojom, pre každú spoločnosť odlišné predpísané a očakávané formy správania

– diferencie v spôsobe uzatvárania manželstva ( India – uzatváranie manželstva u dojčiat, na základe rozhodnutia ich rodičov; rozdielne požiadavky na ženícha, aby dostal nevestu; odlišnosti v predsvadobných a svadobných obradoch;

– odlišná štruktúra rodina a postavenie manželov v nej – napr. dominantné postavenie muža, ktorý môže mať viac manželiek; problémy nastavajú v medzinárodných manželstvách, ak sa normy a zásady manželského života u kultúr, z ktorých manželia pochádzajú, výrazne líšia; vo väčšine spoločenstiev je otec vodca rodiny a z toho sa odvíjajú vzťahy ostatných členov, ale sú aj výnimky, napr. kmeň Mundugumor v Tichomorí je na čele rodiny žena, muž sa venuje domácnosti, kým žena chodí na lov;

– ďalšie rozdiely sú napríklad vo vzťahu k starým ľuďom ( v našich kultúrach je priam povinnosťou postarať sa o starých ľudí, v eskimáckych oblastiach starých ľudí, ktorí sa pripravujú na smrť, vyvezú mimo osadu a ponechajú krutým mrazom, aby urýchlili ukončenie ich života)

M.Sherif zaoberal sa otázkami skupinových noriem v súvislosti s konformitou, usiloval sa o spojenie psychologických, sociologických a kultúrnoantropologických prístupov, sociálna psychológia má mať na zreteli sociálne a sociokultúrne stimulačné situácie, ktoré tvoria:

1. iní ľudia

1. jednotlivci – pôsobiaci v interpersonálnych vzťahoch
2. skupiny – prejavujúce sa v interskupinových a intraskupinových vzťahoch
3. kolektívne – interakčné situácie – pôsobiace v bežných a kritických situáciách

2. kultúrne podmienky – podnety minulej alebo súčasnej ľudskej interakcie

1. materiálna kultúra
2. nemateriálna kultúra

V rámci každej spoločnosti prejavy správania, štýl života sú ovplyvnené normami a vzorcami každého spoločenstva a jej špecifickými kultúrnymi znakmi. Každá spoločnosť prijala a osvojila si isté normy, ktoré sa historicky ukázali pre ňu vhodnými.

Systém upevňovania noriem a špecifík je zabezpečený:

- spontánnymi cestami (pôsobenie dospelých na deti)

- oficiálnymi cestami a postupmi ( systém utvárania právneho vedomia, existencia zákonníka, systém celoživotného vzdelávania)

štýl života spoločnosti nie je strnulý, rozvíja sa na základe vnútornej dynamiky, na základe vonkajších vplyvov, na základe kontaktu s inými spoločenstvami a kultúrami, spoločnosť sa tak obohacuje o nové prvky a momenty.

Kultúra a kultúrne vzorce

Žiadna spoločnosť nie je statický a uzavretý systém, ale vyznačuje sa však určitými ustálenými znakmi = kultúrna spoločnosť (vyjadruje charakteristické formy správania, normy, názory, štýl života, hodnoty, postoje, idey overené históriou vývoja spoločnosti)

Kultúra:

1. explicitná
2. implicitná

1. Explicitná kultúra – vonkajšia, tvoria ju pozorovateľné formy správania a konania členov spoločnosti, prejavuje sa v nej typickosť danej spoločnosti
2. Implicitná kultúra – modálne poznanie, potreby, interpersonálne odpoveďové znaky a postoje v spoločnosti

Kultúra svojimi ideami, hodnotami, normami vplýva na svojich členov, ktorí si jej zásady osvojujú v rámci ontogenetického vývoja

=> determinačná stránka kultúry – v rámci spoločnosti sa historicky sformovali predstavy a názory o vhodnom štýle života, o správaní sa členov, ich názoroch a postojoch. Tieto spoločnosti predkladá svojim členom rôznymi cestami ako žiadúce a vhodné. Členovia si ich osvojujú, zvnútorňujú a požadujú ich rešpektovanie a dodržiavanie aj inými príslušníkmi danej spoločnosti.

Kultúry sa od seba líšia a neexistujú dve rovnaké kultúry. Príslušníci danej kultúry by mali rešpektovať právo na vlastnú kultúru u príslušníkov iných spoločenstiev. Inak nastávajú spory a nedorozumenia.

Systém noriem a hodnôt spoločnosti je nielen rámcom pre očakávané správanie, ale má aj symbolický ráz, napr. pozvanie hosťa na večeru, či do reštaurácie, vyjadrenie tak úcty a vážnosti k danej osobe.

Jednotlivec si počas života osvojuje zložky svojej kultúry => je produktom kultúry a je od nej závislý. Vzťahy jednotlivec – kultúra však nie sú len jednostranné a smery pôsobenia nejdú len od kultúru k jednotlivcovi. Ak sa jednotlivec podieľa na tvorbe kultúry tým, že je nositeľom jej znakov, prenáša ju do svojho systému správania a cítenia, a tým ju prenáša aj na iných členov.

Nosnou zložkou kultúry sú kultúrne vzorce – vyjadrujú zvláštnosti danej kultúry v podobe noriem týkajúcich sa správania a zmýšľania ľudí.

V zmysle kultúrnych vzorcov spoločnosť hodnotí správanie svojich členov, vytvára systém odmien a trestov za rešpektovanie alebo porušenie týchto vzorcov.

Kultúrne vzorce zo sociálnopsychologického hľadiska podľa M.Nákonečného:

1. Obyčaje a zvyky – normy, ktoré sa sformovali v tradíciách, viažu sa na určité situácia vyžadujúce adekvátnu formu správania, viažu sa na menšie územné celky, ich porušenie sa nepostihuje výraznejšími trestami (svadobné zvyky, vítanie jari)
2. Mravy – závažnejšie kultúrne vzorce, vyjadrujú morálne a nemorálne správanie sa jednotlivcov i skupín, tomu zodpovedá i forma a miera trestov
3. Zákony – vzorce, ktoré si spoločnosť zahrnula do právneho systému a ich dodržiavanie zabezpečuje právnou cestou, porušovanie sa trestá v rámci inštitucionalizovaných postupov (pokuty, väzenie), zákony stanovujú, čo sa nesmie, ako aj výšku trestu podľa charakteru porušenie zákona
4. Tabu – najvyšší kultúrny vzorec, ktorý vyjadruje prísny zákaz, jeho dodržiavanie je „posvätnou vecou“, porušenie sa považuje až za patologický prejav ako napr. ľudožrútstvo

Jednotlivé kultúry sa v konkrétnych sférach líšia na úrovni kultúrnych vzorcov.

Osvojovanie si kultúrnych vzorcov sa deje 2 cestami:

1. v priebehu života – v každodennom kontakte s druhými ľuďmi si jednotlivec osvojuje, zvnútorní a považuje ich za bežný rámec svojho správania ( deje sa to v sociálnom prostredí, rodina)
2. formou inštitucionálnych vplyvov a prostriedkov, ktoré si spoločnosť vytvára a využíva (škola, výchovné a kultúrna zariadenia, zložky právneho systému, poradenské inštitúcie, humanitárne a dobročinné spolky)

1. v živote sa tieto dve formy navzájom spájajú a prelínajú =>jednotlivec tieto vzorce chápe ako systém noriem, ktoré mu spoločnosť predkladá a ktoré treba rešpektovať. V každej spoločnosti sú však jednotlivci i skupiny, ktoré dané vzorce viac alebo menej porušujú.

Človek v dave

Správania sa ľudí v dave, mase – správanie v situácii rôzneho charakteru, za prítomnosti väčšieho počtu ľudí (spoločenské, politické, kultúrne udalosti - manifestácie, mítingy, športové podujatia, spoločenské zábavy, náboženské obrady, púte, davové situácie pri ohrození na živote – požiare, prírodné katastrofy)

Správanie v dave má svoje špecifiká, ktoré dotvára samotný charakter situácie.

Psychológia davu:

Základom bola práca G. Tardeho Zákony napodobňovanaia – pokúša sa na základe napodobňovania vysvetliť javy v spoločnosti a v správaní ľudí

ďalšie práce:

5. Taliansko: práca S.Sigheleho Zločinný dav
6. Francúzsko: kniha G.Le Bona Psychológia davu (bol vedúca osobnosť učenia o dave)

G. Le Bon: dav zo psychologického hľadiska: zhromaždenie ľudí má nové vlastnosti, ktoré sa značne líšia od vlastností jedincov, ktorí ho tvoria, vedomá osobnosť sa tu stráca a city i myšlienky všetkých jednotiek sú zamerané tým istým smerom, tvorí sa kolektívna duša. Ľudia v dave a ich vlastnosti nadobúdajú kolektívnu dušu, myslia a cítia ináč, ako keď sú sa mi. V kolektívnej duši sa striedajú individuálne schopnosti ľudí.

Dav:

1. Davy rôznorodé –

1. anonymné – davy pouličné
2. neanonymné – poroty, parlamenty

2. Davy rovnorodé –

1. sekty – politické, náboženské
2. kasty – vojenské, robotnícke
3. triedy – meštianska, roľnícka

Zvláštne vlastnosti davu podľa G.Le Bona určuje:

1. príslušnosť k davu – jednotlivec sa stáva anonymným a to mu umožňuje uvoľniť svoje pudy a inštinkty, stráca pocit zodpovednosti
2. v dave pôsobí nákaza a každý čin i cit je nákazlivý – pod vplyvom toho sa jednotlivec vzdáva svojich záujmov v prospech davu
3. v davovej situácii pôsobí sugescia – jednotlivec sa stáva súčasťou davu, kde si nie je vedomý svojich činov, preto aj davové správanie je nižšie, rozumovo je dav pod úrovňou jednotlivca

Vlastnosti davu podľa G.Le Bona:

1. popudlivosť, premenlivosť, dráždivosť – dav je ovládaný rôznymi podnetmi, koná pod ich vplyvom, je premenlivý, ovplyvniteľný a „dráždivý“ na rôzne prekážky, a tým náchylný na rôzne agresívne akcie
2. ľahkovážnosť a sugestibilita –dav je ľahkovážny, ľahkoverný, pretože je správanie neuvedomelé, podliehajúce sugestívnym vplyvom
3. prehnanosť a zjednodušenie citov v dave – extrémne prejavy citov, ľudia nemajú v dave pocit zodpovednosti –> prudkosť citov
4. neznášanlivosť, autoritatívnosť a konzervatívnosť – dav nepripúšťa argumenty a diskusie, názory prijíma alebo odmieta, je konzervatívny, lebo je ovládaný neuvedomelosťou
5. mravnosť davu – dav je schopný experimentovať, schopný extrémnych činov (vraždy)

Postavenie vodcu v dave podľa G.Le Bona:

– dav pudovo podlieha vodcovi

– vodca je najprv jedným z davu (väčšinou muži činu), koná však bez rozumovej úvahy a v davovej situácii sa despoticky vynucuje pozornosť

– pôsobenie vodcu sa viaže iba na konkrétnu situáciu, po nej jeho pôsobenie a energia upadá

Správanie v davovej situácii je zbavené racionality a je pod vplyvom afektov, preto dochádza k extrémnym prejavom správania (ničenie, fyzické ublíženie, prehnané prejavy radosti)

Typy správania sa členov podľa Mišíka:

1. k sebe – ak členovia pociťujú závislosť od druhých a usilujú sa o súdržnosť skupiny
2. od seba – voľba nezávislých foriem správania, členovia pociťujú nezávislosť riešenia svojej situácie
3. proti sebe – správanie zamerané proti iným s úmyslom vlastnej záchrany

Charakteristický znak účastníkov davovej situácie je emocionalita, citlivosť nielen ako jednotlivcov, ale s ohľadom na prejavy správania iných v davovej situácii.

Pôsobia tu mechanizmy:

1. sugescia – nekriticky a automaticky sa šíri v dave
2. nákaza – spontánne osvojenie si správania iných
3. napodobňovanie – reprodukovanie správania iných (vedomé, nevedomé)
4. ovplyvnenie a presvedčovanie – cieľavedomé pôsobenie na dav a využívanie argumentov, napr. v snahe zabrániť davovej situácii

1. spolupôsobenie mechanizmov, ich základ tvoria emócie –>často majú neadekvátnu podobu, v krajnej miere ako panika

vznik paniky vyvolaný:

1. správami – oznamujú nebezpečie, vyvolávajú napätie , úzkosť, obavu z preťaženia (môže ísť o rôzne skreslenia, nedorozumenia, úmyselne skreslené informácie, čo vyvoláva paniku so sprievodnými prejavmi davového správania; davové správanie vyvolávajú aj pravdivé informácie)
2. skutočnými situáciami – ktoré ohrozujú ľudí, vyskytnú sa nečakane, nachádzajú ľudí nepripravených (panika sa zvyšuje o to viac, čím je ohrozenie aktuálnejšie a riešenie situácie je veľmi malé.

Druhy davových situácií

Formy správania v davových situáciách sú závislé od druhu a zamerania davu.

1. náhodné davy
2. organizované davy

davy podľa konkrétneho druhu, vzhľadom na situáciu, orientáciu davu:

1. hudobné koncerty – výrazné emocionálne podľahnutie davovej situácii je pri vystúpeniach hudobných skupín – prejavy správania väčšinou mladých ľudí viazané na priebeh koncertu, charakter a druh hudby, konkrétnu melódiu a protagonistov. Masovosť účastníkov a ich spoločná oddanosť hudbe vedú k davovej situácii a atmosfére, ktorej účastníkom je takmer každý člen
2. náboženské obrady – ich priebeh a organizácia je podriadená presnej réžii, s presným programom a pozíciou účastníkov, tí sa jej podriaďujú spontánne, pričom sa šíri povznesená, slávnostná atmosféra, podporovaná spoločným spevom a spoločne vykonávanými obradmi, situácie sa vyznačujú umiernenosťou a organizovanosťou (vymykajú sa z tohto niektoré akcie náboženských siekt)
3. zhromaždenia, manifestácie – politické mítingy majú réžiu a určitú organizovanosť (okrem tých, ktoré vznikajú spontánne, napr. pri nespokojnosti určitej skupiny ľudí)

úloha vodcu – jeho schopnosť nadviazania kontakty, zhody s davom a získanie    spoločného názoru na objekt, kvôli ktorému sa akcia uskutočňuje

vodca – regulátor nálady a atmosféry, dav je náchylný prijať argumenty a osvojiť si ich, ak sú v súlade s jeho predstavami

- v histórii mnohé osobnosti, ktoré dokázali aktívne pôsobiť a manipulovať s davom (Hitler)

4. davové situácie, ktoré majú útočný, ničivý a agresívny charakter – nebezpečné, škodlivé (lúpeže, vzbury, revolúcie, terorizmus – ich cieľom je ovládnuť objekty, moc, postavenie, prípadne ničiť; vyplývajú z nedostatku niečoho, väčšinou nedostatku, ktorý sa nedá odstrániť), tieto davové situácie sú časovo limitované, viazané na užší okruh ľudí a ch pôsobenie v obmedzenom priestore a čase (napr. výtržnosti futbalových fanúšikov)
5. športové podujatia – poskytujú emocionálny zážitok, dokážu vyvolať eufóriu, fanúšikovia dokážu spoločne a silne emotívne povzbudzovať svoje družstvo, tešiť sa z úspechu alebo vyjadriť svoju nespokojnosť nielen hlasovými prejavmi, ale aj fyzickými formami
6. davové situácie pri ohrození života –

1. požiare budov, v ľuďoch sa prejaví silný pud sebazáchovy, ktorý nadobudne „stádový charakter“, čo vedie k panike a k zvýšeniu účinku ohrozujúcej situácie; prestávajú platiť zásady organizovaného a racionálneho riešenia situácie (situácie vedú účastníkov k voľbe z dvoch negatívnych alternatív, napr. vyskočiť z okna alebo uhorieť v budove, obe však znamenajú smrť)
2. prírodné katastrofy – týkajú sa väčšieho územia a veľkého počtu ľudí, moment prekvapenia stavia ľudí do veľmi záťažovej situácie, nie je čas racionálne zhodnotiť situáciu(napr. zemetrasenie) hrôza, nešťastie, osobné a rodinné tragédie sú pokračovaním dôsledkov katastrof

Dôsledky davových a záťažových situácií si účastníci zriedka uvedomujú, pretože pod vplyvom už uvedených znakov davového správania vo väčšine prípadov v konkrétnej situácii to nedokážu.

Farebne označené sú veci doplnené k malým sociálnym skupinám z minuloročných vypracovaných štátnicových. Neviem, či to má byť tiež náplň otázky.

Sociálna konformita znamená istú tendenciu riadiť sa podľa druhých; prispôsobenie sa požiadavkám skupiny. Táto konformita môže byť:

- formálna - napr. dodržiavanie školského poriadku v škole

        - neformálna - rôzne skryté pravidlá.

Miera tejto konformity je v každej sociálnej skupine iná.

Jednou z malých sociálnych skupín je i trieda. Je to zoskupenie detí rovnakého veku na približne rovnakej intelektuálnej úrovni, organizované školou. V rámci tejto skupiny sa vytvárajú menšie podskupiny. Členstvo žiaka v podskupine mu dáva pocit bezpečia a spoločenského prijatia. Združujú sa chlapci, dievčatá, schopnejší alebo menej schopní. Učiteľ nemá brániť vzniku podskupín, ale má usmerňovať ich správanie. V každej sociálnej skupine sa členovia delia na vodcu a vedených. Vodca je osoba, ktorá je citlivá na interpersonálne vzťahy, ľahko zvláda ťažké situácie a je sociálne prispôsobivý. Môže byť motivovaný napr. mocou, prestížou alebo ziskom.

Sociálna konformita /Fontana/

= tendencia riadiť sa podľa druhých. V školách si učitelia vyžadujú od Ž značnú mieru konformity. Môže byť:

1. formálna (napr. dodržiavanie škols.poriadku a medzí stanovených osnovami)

2. neformálna (napr. dodržiavanie nepísaných hodnôt a isté očakávania školy i jednotlivých učiteľov – tzv. “skryté pravidlá”)

Učitelia musia tiež prejavovať konformitu.

KONFORMITA – výskumi, kt. robil Asch (1955), či sú ľudia schopní zmeniť svoj názor pod tlakom skupiny (pokusné osoby pozorovali 3 čiary, mali určiť, ktoré z nich sú rovnako dlhé, pri ktorých porovnávaniach boli všetci členovia okrem 1 navedený, aby dali nesprávnu odpoveď. Chceli zistiť, či sa tá 1 osoba bude chovať konformne alebo nekonformne. 32% naivých osôb sa nechalo skupinou ovplyvniť, 74% naivných udalo nesprávnu odpoveď aspoň raz.) Þ Zdá sa, že sa neradi staviame proti niekomu inému, aj keď sme si v hĺbke vnútra istí, že máme pravdu.

Závery z pokusov Ascha a Milgrama boli znepokojivé: ľudia sa až príliš ochotne vzdávajú svojich vlastných vnemov a presvedčení kvôli tomu, aby boli konformní s normami skupiny či s autoritou. Výsledky niektorých výskumov však ukazujú, že v pokusoch podobných Aschovým sa percento ochotných ku konformite mení podľa situácie. Iní experimentátori dokázali, že ak ide o víťazstvo celej skupiny, konformity pribúda.

Vrstevnícka skupina

1 stránka konformity, kt. je v škole zvlášť patrná, je tlak na jedinca zo strany vrstovníkov. Už na 1.stupni (zvlášť v dospievaní) bývajú deti ovplyvňované tým, čo robia ostatné deti ich veku. Potreba byť prijímaný, patriť do skupiny, je veľmi silná, skupina si často vytvorí svoj vlastný štýl správania, ktorý je nutné zachovávať ako znak členstva v nej.

Pri porovnávaní konformistov a nekonformistov došiel Crutchfield k záveru, že jedinci ktorí sa pri nesúhlase so skupinou postavia proti skupinovému tlaku, bývajú nezávislí, sebaistí, s vysokým sebavedomím. Napriek tomu jedinci, kt. sa tomuto tlaku konformne podrobujú, bývajú neistí, s nižším sebavedomím, často so strnulým a značne netolerantným postojom.

Dodatok (1):

DETSKÁ PARTA: je neformálnou skupinou, vzniká spontánne, pomerne stála, má vnútornú organizáciu. Vo veku 8-10r., hlavne chlapčernské. Ide teda o žiakov mladšieho školského veku.

Znaky:

1. žije svojím životom a neznáša zásahy do vlastnej činnosti
2. 6-10 detí
3. pociťujú vzájomnú príšlušnosť, kt. ich zaväzuje
4. činnosť – vlastné hry, tajomstvá, signály
5. vodca má pomocníkov
6. novoprijatí sa musia podrobiť niečomu
7. určité nepísané pravidlá
8. zámerná izolácia od iných skupín aj od sveta dospelých

Vodcovia sú prakticky zameraní, smelí, odvážni, vynaliezaví.

Význam skupiny:

7. dieťa sa učí samostatnosti
8. zbavuje sa detského egoizmu
9. učí sa brať ohľad na ostatných
10. súdržnosť, kolektívnosť
11. prosociálny charakter

Skupina sa začína rozpadať v období dospievania.

Dodatok (2):

ŠKOLSKÁ TRIEDA: 1.formálna skupina, do kt. sa dieťa dostáva. Je to sekundárna a súčasne pracovná skupina, v kt. žiak vykonáva úlohy. Charakteristická je tu polarita – tvz. U vyučuje a žiak sa učí Þ U má prevahu nad Ž vzdelaním, svojou osobnosťou a pod.

Rozlišujú sa 2 druhy vzťahov:

1. funkčné – formálne: pôsobia ako určitý tlak, kt. sa Ž musí podriadiť (týždenník, predseda).

2. Os.-výberové: založené na sympatiách, umožňujú vznik podskupín – dôležité je, aby ich cieľ bol rovnaký ako cieľ školy.

Trieda sa vyznačuje určitou súdržnosťou – navonok: podobné správanie, postoje. Ide o súhrn síl, ktoré spôsobujú, že sa skupina udržuje. Na pozorovanie súdržnosti:

a/ keď hodnotíme výkony, kt. presahujú schopnosti jednotlivca (príprava stužkovej)

b/ ako často používajú zámeno my, naša trieda.

c/ štúdium postojov, kt. majú žiaci k dôležitým otázkam.

Interakcie: Ž – Ž, U – Ž.

Delenie: kooperatívne (spolupráca medzi účastníkmi), kompetetívne (súťaženie medzi účastníkmi), konflitkné (účastníci sledujú odlišné ciele). Najideálnejšie sú kooperatívne interakcie.

Psychologická klíma (dlhodobý jav) – soc.-psych.atmosféra (krátkodobý jav) – uľahčuje alebo sťažuje plnenie povinností. Môže byť priaznivá, konfliktná alebo napätá. Na atmosféru vplýva aj spôsob práce učiteľa. Môže ísť o direktívne riadenie alebo demokratické.

Škola a konformita

Na jednej strane sa musíme vyvarovať požiadavkám na rigidné konformistické správanie a na druhej strane nesmieme deťom dovoliť, aby si robili úplne čo chcú. Deti sa majú naučiť rozoznávať, kedy je konformita na mieste a kedy nie. Deti (i učitelia) sa potrebujú naučiť, že spoločenské inštitúcie nemôžu fungovať, pokiaľ každý jednotlivec nepristúpi na obmedzenia osobnej slobody a neprispôsobí sa záujmu väčšiny. Najlepšie vzdelanie je také, kt. umožňuje človeku vidieť hodnoty konformity, i nekonformity a posúdiť, kedy určitá hodnota prevažuje.

Vzorce sociálnych vzťahov v triede

Členstvo v určitej podskupine môže jednotlivým deťom dodávať prestíž, poskytovať podporu alebo pomáhať vo voľbe cieľov a plánov, ktorými sa snažia vyrovnať ostatným členom skupiny. Skupina sa môže stať pre deti natoľko dôležitá, že v záujme prispôsobenia sa skupinovým normám sa vzdávajú dosiaľ vnútorne zastávaných  presvedčení a spôsobov správania. Pritom sa môžu značnou mierou odcudziť svojim rodičom, učiteľom i ďalším ľuďom. To platí zvlášť v priebehu dospievania, keď sa dieťa usiluje o identitu dospelého a záleží mu predovšetkým na prijatí vrstevníckou skupinou (podobne to platí i o mladších deťoch).

Podskupiny v školskej triede

Vzhľadom k dôležitosti skupiny pre jednotlivca dáva dobrý učiteľ pozor, aby zbytočne neohrozil status jednotlivých detí v očiach jeho spolužiakov. Pokorovanie detí môže vyvolať horšie správanie voči učiteľovi.

Učitelia sú vždy oddelení od skupiny školskej triedy a jej rôznych podskupín. Niekedy sa môžu celé podskupiny odchýliť od požadovaného správania alebo môže dôjsť k rivalite medzi podskupinami. Učiteľ musí voči týmto podskupinám postupovať opatrne. Ak dovolíme napr. deťom sedieť pohromade s kamarátmi, budú mať priaznivejšie podmienky pre prácu a vzťah k U, než by mali pracovať s deťmi, ku kt. majú menej srdečný vzťah. Deti môžu sedieť v laviciach a pracovať s kamarátmi, pokiaľ podávajú dobrý výkon. Učiteľ získa od podskupiny jasný súhlas s podmienkou, že ak to Ž nedodržia, musia počítať s tým, že budú rozsadení. To tiež platí o priateľských dvojiciach. Pochopiteľne deti si musia osvojiť určitú mieru sebaovládania, je však nerealistické očakávať od nich príliš mnoho.

Nevhodné priateľstvá a deti bez priateľov

Niektoré deti vytvárajú dvojice (alebo sa stávajú členmi podskupín), kde majú tí druhí na nich špatný vplyv, ovládajú alebo využívajú ich. Ak to U vidí, chce pomôcť, ale on nemôže deťom vyberať kamarátov. Na 1.stupni ZŠ, na hodinách umeleckých a spoločenskovedných predmetov na 2.stupni i na SŠ by mala byť častým predmetom diskusií v triede povaha priateľstva a vzájomných záväzkov, kt. k nemu patria, pritom môže U nevtieravo upozorniť na úskalia nevhodných priateľstiev. Zakazovať deťom, aby sa spolu priatelili, spravidla pôsobí opačne. Dôležité je viesť deti citlivo k poznaniu, že majú navzájom málo spoločného, alebo že z takéhoto priateľstva majú len nevýhody. Učiteľ tiež sa môže snažiť posilňovať sebaistotu a nezávislosť u detí, ktoré sú na tom v takom vzťahu horšie, aby boli pri svojej budúcej voľbe kamarátov samostatnejší.

U izolovaného dieťaťa má učiteľ mysieť na to, že priateľa si získavame, ak druhí vidia, že im máme čo ponúknuť. Deti bez priateľov často nevedia, čo by mohli ponúknuť alebo nevedia ako to ponúknuť. Þ takémuto dieťaťu má U jasne signalizovať, že v očiach U má rovnako vysokú hodnotu ako ktokoľvek iný v triede.

Dieťa bez priateľov býva ohrozené citmi osamelosti, depresie, sebaodmietanie, ktoré potom môžu pretrvávať po celý život.

        Šikanovanie = úmyselná snaha získať psychologickú alebo spoločenskú a hmotnú výhodu nad inými jedincami prostredníctvom ubližovania, hrozieb, výsmechu, zastrašovaní. Šikanovanie prebieha v škole, mimo nej, môže postihnúť deti každého veku, od počiatku až do konca školskej dochádzky. Výskumy (napr. Elliot, Smith, Thompson) ukazujú, že asi 1 zo 4 detí je v niektorom období účastné šikanovania buď ako obeť alebo ako trýzniteľ (pričom trýzniteľov býva viac v pomere 3:2), väčšina prípadov šikanovania trvá najmenej 12 mesiacov. Ak do šikanovania zahrnieme i menej významné prípady, býva aspoň raz šikanovaných 68% detí. Medzi trýzniteľmi je 3x viac chlapcov než dievčat (chlapci si niekedy vyberajú obete medzi obidvoma pohlaviami, dievčata sa trýznia prevažne len medzi sebou). Šikanovanie medzi dievčatami býva skrytejšie, spočíva skôr vo vylučovaní zo skupinových činností po všeobecnom ignorovaní. Väčšina šik. Prebieha zrejme v tej istej triede, pričom väčšina trýzniteľov býva o niekoľko mesiacov staršia než ich obete. Odohráva sa cez prestávky, cestou zo školy a do nej. Škola má teda hlavnú zodpovednosť za zamedzenie šikanovania a za poskytnutie pomoci každej jeho obeti.

Trýznitelia majú skôr horší prospech, bývajú učiteľmi menej obľúbení, v porovnaní s ostatnými deťmi zažívajú v priemere trojnásobne častejšie potiaže nejakého druhu doma. Každý 5.trýzniteľ má v škole znčné potiaže, môže mať i vážne problémy so svojou identitou podľa pohlavia. Niektoré deti, zvlášť deti s nadmerne provokujúcim alebo sebapresadzujúcim správaním môžu byť zároveň trýznitelia i obete.

Šikanovanie môže prebiehať aj medzi členmi skupiny, kde dominantné deti sú na vrchole hierarchie a šikanované dieťa je naspodku hierarchie. V niektorých prípadoch slabší členovia sú nútení k delikventným činom alebo “dôkazom odvahy”, aby ostali členmi skupiny (u dievčat i chlapcov).

Obeť – často ide o odlišnosť rasy, náboženstva, sociálneho a ekonomického prostredia a inteligenčnej úrovne. Obete sú oproti norme úzkostnejšie, neistejšie, opatrnejšie, citlivejšie a kľudnejšie, mávajú tesnejšie vzťahy s rodičmi (možno nimi bývajú prehnane ochraňovaní). Po telesnej stránke väčšina obetí (menšia než trýznitelia) všeobecne môžu byť menej schopní brániť sa fyzicky či slovne.

Trýznitelia bývajú nadpriemerne veľkí, silní, mávajú sklon k impulzivite, dominancii, antisociálnemu jednaniu a agresivite. V mnohých prípadoch pochádzajú z rodín, kde sa rodičia dopúšťajú fyzického alebo citového násilia Þ to sa od nich potom naučia i deti. V rodine sa často vyskytujú i agresívni súrodenci, trýznitelia – zaplietajú sa i do trestnej činnosti. Z trýzniteliek vyrastajú matky – trýzniteľky, trýznitelia – podobne.

V prvom rade by U mali byť obranou proti šikanovaniu, pozorovaním sa dá rýhlo získať predstava, kto je trýznený a kto sú trýznitelia. Učiteľ poučením, príkladom môže ukázať, že všetci žiaci sú ako  členovia spoločenstva cenení rovnako. Voči šikanovaniu majú okrem U “bojovať” i rodičia obetí a trýzniteľov. Škola má mimoriadnu zodpovednosť – predchádzať vzniku tohto problému a aby sa s ním vyrovnala, ak nastane. Poznatky ukazujú, že tam, kde sa “bojuje” proti šikanovaniu, jeho výskyt klesá a nedochádza k prenosu tohto problému zo školy a mimo ňu.

Obľúbené dieťa

- t.j. protiklad k dieťaťu bez priateľov alebo obeti. Takéto deti vzbudzujú dôveru, vedia napr. poskytnúť druhým povzbudenie, podporu, vniesť oživenie do nudnej hodiny, zastať sa spolužiaka – také deti sa často stávajú skupinovými vodcami buď celej triedy, alebo určitej podskupiny v triede. Výskumy ukazujú, že osoby, kt. sa stávajú vodcami, bývajú schopné definovať svoju skupinu = udelia jej identitu, rozpoznať a zabrániť v nej niečo, čo ostatní členovia skupiny pociťujú ako dôležité. Naproti tomu sú také  deti, ktoré sa stále dostávajú do konfliktov, majú omnoho menšiu nádej, že budú obľúbené.

Sociometria

Pomocou nej môžeme zistiť vodcu, hviezdy a izolovaných v triede, výsledky sa potom zakreslia do sociogramu.

9. ŠKOLSKÁ TRIEDA, DYNAMIKA VÝVINU ŠKOLSKEJ TRIEDY, SOCIÁLNE VZŤAHY V TRIEDE, SOCIÁLNE ROLY A POZÍCIE ŽIAKOV

S pribúdaním rokov dieťaťa sa okruh sociálneho systému rozširuje, a tým sa vynárajú aj nové socializačné vplyvy a pôsobenia. Dieťa sa postupne dostáva do nových skupín, formuje vzťahy s rovesníkmi a nástupom do školy sa ocitá v inštitúcii, ktorá preberá na seba časť socializačných, výchovných a vzdelávacích aktivít. Škola je typickým príkladom toho, že spoločnosť si vytvorila inštitucionalizovaný systém pôsobenia na mladé generácie. Školstvo a jeho systém má v tomto dominantné postavenie, prosterdníctvom ktorého sa uskutočňuje cieľavedomé a zámerné pôsobenie na mladých ľudí.

Školská trieda, študijná skupina či škola patria do formálnych skupín, ktoré sú charakteristické tým, že sa vytvárajú akosi oficiálne, „zhora“, za určitým spoločensky významným cieľom. Majú všetky znaky organizačnej štruktúry a sú zvyčajne kodifikované. Môžu byť malé i veľké.

Školská trieda je základným kolektívom vo výchovno-vzdelávacej činnosti. V zhode s J. Ľ. Kolominským ju možno považovať za malú sociálnu skupinu, ktorá je oficiálne organizovaná, má presne vymedzené zásady činnosti a normy správania sa žiakov a napokon aj jednoznačný cieľ. Triedny kolektív predstavuje základnú školskú jednotku, kde sa utvárajú najrozmanitejšie medziľudské vzťahy. Sociálna štruktúra triedneho kolektívu je charakteristická predovšetkým výraznou diferenciáciou jednotlivých žiakov, a to tak v miere adjustácie, ako aj v konkrétnych medziľudských vzťahov. Pre každý kolektív školskej triedy je typické, že tu vznikajú vzťahy priateľstva ako zákonitý jav procesu socializácie v podmienkach školy, ale aj funkčné vzťahy, ktoré sa utvárajú v dôsledku hierarchie a rozmanitostí sociálnych pozícií žiakov. Okrem toho pre triedny kolektív je charakteristické, že sa v ňom utvárajú malé skupiny so svojskou štruktúrou, ktorá sa z kvalitatívnej stránky približuje ku vzťahom priateľstva.

Je to sekundárna a súčasne pracovná skupina, v ktorej žiak vykonáva úlohy. Charakteristická je tu polarita –  U vyučuje a žiak sa učí  U má prevahu nad Ž vzdelaním, svojou osobnosťou a pod.

Rozlišujú sa 2 druhy vzťahov:

1. funkčné – formálna (pracovná) závislosť: pôsobia ako určitý tlak, ktorému sa Ž musí podriadiť (týždenník, predseda).

2. Osobne výberové: založené na sympatiách, umožňujú vznik podskupín – dôležité je, aby ich cieľ bol rovnaký ako cieľ školy.

Trieda sa vyznačuje určitou súdržnosťou – navonok: podobné správanie, postoje. Ide o súhrn síl, ktoré spôsobujú, že sa skupina udržuje.

Podnety na pozorovanie súdržnosti:

a/ keď hodnotíme výkony, ktoré presahujú schopnosti jednotlivca (príprava stužkovej)

b/ ako často používajú zámeno my, naša trieda.

c/ štúdium postojov, ktoré majú žiaci k dôležitým otázkam.

Interakcie: Ž – Ž, U – Ž.

Delenie:

*kooperatívne (spolupráca medzi účastníkmi),

*kompetetívne (súťaženie medzi účastníkmi),

*konfliktné (účastníci sledujú odlišné ciele).

Najideálnejšie sú kooperatívne interakcie.

Psychologická klíma (dlhodobý jav) – sociálno-psychologická atmosféra (krátkodobý jav), ktorý uľahčuje alebo sťažuje plnenie povinností. Môže byť priaznivá, konfliktná alebo napätá. Na atmosféru vplýva aj spôsob práce učiteľa. Môže ísť o direktívne riadenie alebo demokratické.

Škola a konformita

Na jednej strane sa musíme vyvarovať požiadavkám na rigidné konformistické správanie a na druhej strane nesmieme deťom dovoliť, aby si robili úplne čo chcú. Deti sa majú naučiť rozoznávať, kedy je konformita na mieste a kedy nie. Deti (i učitelia) sa potrebujú naučiť, že spoločenské inštitúcie nemôžu fungovať, pokiaľ každý jednotlivec nepristúpi na obmedzenia osobnej slobody a neprispôsobí sa záujmu väčšiny. Najlepšie vzdelanie je také, ktoré umožňuje človeku vidieť hodnoty konformity, i nekonformity a posúdiť, kedy určitá hodnota prevažuje.

Vzorce sociálnych vzťahov v triede

           Členstvo v určitej podskupine môže jednotlivým deťom dodávať prestíž, poskytovať podporu alebo pomáhať vo voľbe cieľov a plánov, ktorými sa snažia vyrovnať ostatným členom skupiny. Skupina sa môže stať pre deti natoľko dôležitá, že v záujme prispôsobenia sa skupinovým normám sa vzdávajú dosiaľ vnútorne zastávaných  presvedčení a spôsobov správania. Pritom sa môžu značnou mierou odcudziť svojim rodičom, učiteľom i ďalším ľuďom. To platí zvlášť v priebehu dospievania, keď sa dieťa usiluje o identitu dospelého a záleží mu predovšetkým na prijatí vrstovníckou skupinou (podobne to platí i o mladších deťoch).

Podskupiny v školskej triede

              Vzhľadom k dôležitosti skupiny pre jednotlivca dáva dobrý učiteľ pozor, aby zbytočne neohrozil status jednotlivých detí v očiach jeho spolužiakov. Pokorovanie detí môže vyvolať horšie správanie voči učiteľovi.

Učitelia sú vždy oddelení od skupiny školskej triedy a jej rôznych podskupín. Niekedy sa môžu celé podskupiny odchýliť od požadovaného správania alebo môže dôjsť k rivalite medzi podskupinami. Učiteľ musí voči týmto podskupinám postupovať opatrne. Ak dovolíme napr. deťom sedieť pohromade s kamarátmi, budú mať priaznivejšie podmienky pre prácu a vzťah k U, než by mali pracovať s deťmi, ku ktorým majú menej srdečný vzťah. Deti môžu sedieť v laviciach a pracovať s kamarátmi, pokiaľ podávajú dobrý výkon. Učiteľ získa od podskupiny jasný súhlas s podmienkou, že ak to Ž nedodržia, musia počítať s tým, že budú rozsadení. To tiež platí o priateľských dvojiciach. Pochopiteľne deti si musia osvojiť určitú mieru sebaovládania, je však nerealistické očakávať od nich príliš mnoho.

Nevhodné priateľstvá a deti bez priateľov

                Niektoré deti vytvárajú dvojice (alebo sa stávajú členmi podskupín), kde majú tí druhí na nich špatný vplyv, ovládajú alebo využívajú ich. Ak to U vidí, chce pomôcť, ale on nemôže deťom vyberať kamarátov. Na 1.stupni ZŠ, na hodinách umeleckých a spoločenskovedných predmetov na 2.stupni i na SŠ by mala byť častým predmetom diskusií v triede povaha priateľstva a vzájomných záväzkov, ktoré k nemu patria, pritom môže U nevtieravo upozorniť na úskalia nevhodných priateľstiev. Zakazovať deťom, aby sa spolu priatelili, spravidla pôsobí opačne. Dôležité je viesť deti citlivo k poznaniu, že majú navzájom málo spoločného, alebo že z takéhoto priateľstva majú len nevýhody. Učiteľ tiež sa môže snažiť posilňovať sebaistotu a nezávislosť u detí, ktoré sú na tom v takom vzťahu horšie, aby boli pri svojej budúcej voľbe kamarátov samostatnejší.

U izolovaného dieťaťa má učiteľ myslieť na to, že priateľa si získavame, ak druhí vidia, že im máme čo ponúknuť. Deti bez priateľov často nevedia, čo by mohli ponúknuť alebo nevedia ako to ponúknuť.  takémuto dieťaťu má U jasne signalizovať, že v očiach U má rovnako vysokú hodnotu ako ktokoľvek iný v triede.

Dieťa bez priateľov býva ohrozené citmi osamelosti, depresie, sebaodmietanie, ktoré potom môžu pretrvávať po celý život.

Šikanovanie = úmyselná snaha získať psychologickú alebo spoločenskú a hmotnú výhodu nad inými jedincami prostredníctvom ubližovania, hrozieb, výsmechu, zastrašovaní. Šikanovanie prebieha v škole, mimo nej, môže postihnúť deti každého veku, od počiatku až do konca školskej dochádzky. Výskumy (napr. Elliot, Smith, Thompson) ukazujú, že asi 1 zo 4 detí je v niektorom období účastné šikanovania buď ako obeť alebo ako trýzniteľ (pričom trýzniteľov býva viac v pomere 3:2), väčšina prípadov šikanovania trvá najmenej 12 mesiacov. Ak do šikanovania zahrnieme i menej významné prípady, býva aspoň raz šikanovaných 68% detí. Medzi trýzniteľmi je 3x viac chlapcov než dievčat (chlapci si niekedy vyberajú obete medzi obidvoma pohlaviami, dievčatá sa trýznia prevažne len medzi sebou). Šikanovanie medzi dievčatami býva skrytejšie, spočíva skôr vo vylučovaní zo skupinových činností po všeobecnom ignorovaní. Väčšina šik. Prebieha zrejme v tej istej triede, pričom väčšina trýzniteľov býva o niekoľko mesiacov staršia než ich obete. Odohráva sa cez prestávky, cestou zo školy a do nej. Škola má teda hlavnú zodpovednosť za zamedzenie šikanovania a za poskytnutie pomoci každej jeho obeti.

Trýznitelia majú skôr horší prospech, bývajú učiteľmi menej obľúbení, v porovnaní s ostatnými deťmi zažívajú v priemere trojnásobne častejšie potiaže nejakého druhu doma. Každý 5.trýzniteľ má v škole značné potiaže, môže mať i vážne problémy so svojou identitou podľa pohlavia. Niektoré deti, zvlášť deti s nadmerne provokujúcim alebo sebapresadzujúcim správaním môžu byť zároveň trýznitelia i obete. Šikanovanie môže prebiehať aj medzi členmi skupiny, kde dominantné deti sú na vrchole hierarchie a šikanované dieťa je naspodku hierarchie. V niektorých prípadoch slabší členovia sú nútení k delikventným činom alebo “dôkazom odvahy”, aby ostali členmi skupiny (u dievčat i chlapcov).

Obeť – často ide o odlišnosť rasy, náboženstva, sociálneho a ekonomického prostredia a inteligenčnej úrovne. Obete sú oproti norme úzkostnejšie, neistejšie, opatrnejšie, citlivejšie a kľudnejšie, mávajú tesnejšie vzťahy s rodičmi (možno nimi bývajú prehnane ochraňovaní). Po telesnej stránke väčšina obetí (menšia než trýznitelia) všeobecne môžu byť menej schopní brániť sa fyzicky či slovne.

Trýznitelia bývajú nadpriemerne veľkí, silní, mávajú sklon k impulzivite, dominancii, antisociálnemu jednaniu a agresivite. V mnohých prípadoch pochádzajú z rodín, kde sa rodičia dopúšťajú fyzického alebo citového násilia  to sa od nich potom naučia i deti. V rodine sa často vyskytujú i agresívni súrodenci, trýznitelia – zaplietajú sa i do trestnej činnosti. Z trýzniteliek vyrastajú matky – trýzniteľky, trýznitelia – podobne.

V prvom rade by U mali byť obranou proti šikanovaniu, pozorovaním sa dá rýchlo získať predstava, kto je trýznený a kto sú trýznitelia. Učiteľ poučením, príkladom môže ukázať, že všetci žiaci sú ako  členovia spoločenstva cenení rovnako. Voči šikanovaniu majú okrem U “bojovať” i rodičia obetí a trýzniteľov. Škola má mimoriadnu zodpovednosť – predchádzať vzniku tohto problému a aby sa s ním vyrovnala, ak nastane. Poznatky ukazujú, že tam, kde sa “bojuje” proti šikanovaniu, jeho výskyt klesá a nedochádza k prenosu tohto problému zo školy a mimo ňu.

Obľúbené dieťa

- t.j. protiklad k dieťaťu bez priateľov alebo obeti. Takéto deti vzbudzujú dôveru, vedia napr. poskytnúť druhým povzbudenie, podporu, vniesť oživenie do nudnej hodiny, zastať sa spolužiaka – také deti sa často stávajú skupinovými vodcami buď celej triedy, alebo určitej podskupiny v triede. Výskumy ukazujú, že osoby, ktoré sa stávajú vodcami, bývajú schopné definovať svoju skupinu = udelia jej identitu, rozpoznať a zabrániť v nej niečo, čo ostatní členovia skupiny pociťujú ako dôležité. Naproti tomu sú také deti, ktoré sa stále dostávajú do konfliktov, majú omnoho menšiu nádej, že budú obľúbené.

Sociometria

Pomocou nej môžeme zistiť vodcu, hviezdy a izolovaných v triede, výsledky sa potom zakreslia do sociogramu.

10. ZÁŤAŽOVÉ SITUÁCIE. ZVLÁDANIE ZÁŤAŽOVÝCHSITUÁCIÍ - COPING

Záťaž – akýkoľvek faktor, ktorý môže byť nečakaný, neohybný, intenzívny a má príliš dlhé trvanie, výsledkom je potom záťaž jedinca

Záťaž nazývame aj stres ( z ang. )

Ako človek reaguje na stres : GAS ( Generálny adaptačný syndróm)

GAS fázy adaptácie : 1./ Poplachová -  stresor – odburávanie, nastane excitácia, v organizme sa uvoľňuje cukor do krvi

Reakcia : útek alebo útok – prejavuje sa stiahnutím vlásočníc a plytčím dýchaním

2./ Rezistencie – odolnosť, organizmus sa adaptuje na tú stresovú situáciu

Treba prekonať strnutie, organizmus sa snaží obnoviť normálne funkcie

Ak sa v tejto fáze odbúra stres – organizmus nie je poznačený

3./ Vyčerpanie – objavujú sa mnohé disfunkcie z prvej fázy ( môže to smerovať až  k smrti jedinca) – úplné vyčerpanie organizmu

Zvládanie záťažových situácií = coping

Anglický pojem coping (z gr. colaphos = priamy úder - direkt - na ucho) znamená „vedieť si poradiť a vyrovnať sa s mimoriadne ťažkou, takmer nezvládnuteľnou situáciou, stačiť na nezvyčajne ťažkú úlohu. Inak povedané, znamená s niekým bojovať, doslova „biť sa“, snažiť sa ho premôcť, a tak sa s ním porátať, zvládnuť ho, skrotiť a podrobiť vlastnej vôli - v tom zmysle aj zvládnuť životnú krízu, konfliktné napätie a spor nepriateľských síl“ (Křivohlavý, 1994, s. 42).

Pokiaľ adaptácia znamená vyrovnávanie sa s bežnou a zvýšenou záťažou (v medziach našej tolerancie záťaže aplikujeme spôsoby riešenia záťažových situácií, na ktoré máme predispozície a skúsenosti), zvládanie tvorí akoby nadstavbu, vyšší stupeň adaptácie, ktorá je nevyhnutná na vyrovnanie sa s hraničnou a extrémnou záťažou (nachádzame sa na hranici našej tolerancie záťaže, ide o riešenie náhlych, nezvyčajných záťažových situácií, ktoré často presahujú naše zdroje, najskôr si musíme potrebné spôsoby zvládania nájsť, preveriť, vyskúšať a osvojiť). Křivohlavý (1994) zdôrazňuje boj s neprimeranou, nadlimitnou záťažou (často označovanou aj ako distress) tak v dimenzii intenzity (mimoriadne silná), ako aj v zmysle dĺžky trvania (mimoriadne dlhá).

Vo všeobecnosti sa zvládanie (coping) definuje ako „súbor kognitívnych a behaviorálnych snažení zameraných zvládnuť, redukovať alebo tolerovať vnútorné a vonkajšie požiadavky, ktoré ohrozujú alebo prevyšujú zdroje indivídua“ (Lazarus, Folkman, 1984, s. 141).

K behaviorálnym technikám patria biofeedback, relaxácia, meditácia, cvičenie. Ku kognitívnym technikám zas sebamonitorovanie, hľadanie súvislostí medzi príčinou stresu a prejavom, zmena správania

Na zvládanie (coping) je nazerané ako na stabilizujúceho činiteľa, ktorý môže pomôcť indivíduu udržiavať adaptáciu počas obdobia stresu (Lazarus, Folkman, 1984; Holahan, Moos, 1987). Čiže zvládanie sa chápe ako spojovací článok medzi distresom a adjustáciou a často sa prijíma definícia R.S.Lazarusa a S.Folkmanovej, podľa ktorých vzťahy medzi prostredím a indivíduom moderujú 2 procesy: hodnotenie a zvládanie. Hodnotenie je kognitívny proces, ktorým indivíduum jednak zvažuje nakoľko určité situácie ohrozujú jeho pohodlie (primárne hodnotenie), ale aj čo môže urobiť pre to, aby im čelil (sekundárne hodnotenie). Zvládanie definujú ako súbor kognitívnych a behaviorálnych snažení zameraných zvládnuť, redukovať, alebo tolerovať vnútorné a vonkajšie požiadavky, ktoré ohrozujú, alebo zvyšujú možnosti (zdroje) indivídua.

Zvládanie nepovažujem za stabilnú osobnostnú črtu, aj keď v určitých vývinových obdobiach jednotlivca môže dochádzať k preferovaniu a častejšiemu využívaniu určitého súboru snažení. Kognitívne a behaviorálne spôsoby prístupu k záťažovým situáciám, teda to, ako ich človek vníma, hodnotí, rieši, prežíva a v nich koná, závisia od zložiek týchto situácií a vzťahov medzi nimi

Zvládanie stresu (coping) môže prebiehať rôznymi spôsobmi, podľa toho, z uhla ktorého psychologického smeru sa na túto otázku pozrieme. Psychoanalytici pracujú s celou škálou vlastných konceptov zvládania stresu ako napríklad:

1. Potlačenie – impulzy alebo spomienky, ktoré sú desivé alebo bolestivé, vytlačím z vedomia (napríklad „vymažem“ trápny či ponižujúci zážitok z pamäti);
2. Racionalizácia – prisudzovanie „logických“ alebo sociálne žiaducich motívov tak, aby som pôsobil ako racionálne konajúca osoba (istá speváčka neúspech svojho filmu pričítala tomu, že bol v kinách okolo 11. septembra 2001 a preto naň takmer nikto nešiel);
3. Reakčný výtvor – zastieram motív tým, že silne vyjadrujem opačný motív (povedzme starší muž, ktorý cíti silnú sexuálnu atrakciu voči mladým dievčatám tvrdo bojuje proti prezentovaniu sexuality a nahoty v médiách, a sťažuje sa, aká je dnešná mládež nehanebná a promiskuitná);
4. Projekcia – prisúdenie vlastných nežiaducich vlastností iným, v nadnesenej miere (niečo ako príslovie „podľa seba súdim teba“ – napríklad človek sa vysporiadava s vlastnou intelektuálnou menejcennosťou tým, že všetkých ostatných označuje za hlúpych);
5. Intelektualizácia – snaha odpútať sa od stresujúcej situácie tak, že sa ňou budem zaoberať v abstraktnej, intelektuálnej podobe (človek napríklad rieši svoje problémy tým, že si okolo nich vytvára komplikované teórie, a tým vlastne odkladá reálne riešenie týchto problémov)
6. Popretie – popretie toho, že niečo nepríjemné existuje (v extrémnej podobe vdova, ktorá sa so zosnulým manželom naďalej rozpráva, prestiera mu pri večeri, a podobne, ako keby vôbec nezomrel);
7. Presunutie – motív, ktorý nie je možné uspokojiť presmerujem do inej oblasti (napríklad mladý človek, ktorý nemôže realizovať svoju hromadiacu sa sexuálnu energiu, tak si ju vybíja písaním básní, športom, agresivitou, atď.).

Frustrácia -  špecifický duševný stav, ktorý pociťujeme ako sklamanie, stratu nádeje, neuspokojenie, napätie

Negatívne pôsobí, ak pôsobí dlhodobo a intenzívne

Deprivácia – psych. stav, ktorý vzniká ak nemá organizmus dlhodobo zabezpečené niektoré zo životných potrieb :

a/ derprivácia biologická - ak sa neplnia biol. potreby alebo niektoré z nich ( dlhšie nedostanem jedlo... )

b/ senzorická – chýbajú senzorické podnety, zmyslové ( polárnice)

c/ kognitívna – nedostatok kultúrnych akcii, podnetov vzdelávania

d/ citová – citové zážitky ( kvalita a kvantita

e/ sociálna – nedostatok soc. a medziľud. kontaktov, aby sme si osvojili sociálne role

Stres v práci -  najmenej vyčerpáva práca, ktorá je zároveň hobby, najviac stresuje práca spojená so zvýšenou zodpovednosťou a časovým deficitom ( spojená s neúmerným množstvom povinností)

Prepracovanosť – nedostatok odpočinku, neschopnosť sa uvoľniť, perfekcionizmus ( prehnaná svedomitosť a prílišná ambicióznosť)

Stresové faktory – vnútorné ( vnútorný pocit viny, výhovorky, pocit straty, nenávisť alebo odpor k niečomu alebo k niekomu )

Tieto vnútorné faktory môžeme sami ovplyvňovať, určiť ich, zrovnať všetky alternatívy a brať život s nadhľadom

Konflikt  - je stav, kedy sa rozhodujem medzi dvomi motívmi, impulzmi, správaniami, cieľmi, atď. V psychológii rozlišujeme štyri druhy konfliktov:

1. priblíženie – priblíženie: vyberám si medzi dvomi rovnako pozitívnymi možnosťami, napríklad sa rozhodujem, či si na večeru dám kurací steak alebo kuracie soté;
2. vyhýbanie – priblíženie: ak ma cieľ súčasne priťahuje a zároveň sa ho bojím; napríklad, človek, ktorý je tajne zamilovaný túži osloviť objekt svojej vášne, ale súčasne sa desí odmietnutia;
3. vyhýbanie – vyhýbanie: vyberám si z dvoch rovnako nepríjemných cieľov; vyberám si „menšie zlo“; napríklad sa musím rozhodnúť medzi dva predmetmi z povinného základu, pričom oba sú rovnako nudné a ťažké;
4. dvojité priblíženie – vyhýbanie: najťažší konflikt, kedy si vyberáme medzi dvomi možnosťami, pričom každá má negatívne aj pozitívne stránky; človek sa napríklad rozhoduje, či sa pôjde zabávať alebo sa bude pripravovať na zajtrajší test; v prvom prípade síce strávim večer príjemnejšie, ale neurobím skúšku; v druhom prípade budem mať skúšku za sebou, ale prídem o zábavu.

Konflikt môže (ako jedna z možností) vyústiť do agresie. Agresívne správanie vysvetľuje psychoanalytická teória či teória sociálneho učenia; agresiu však môžeme vnímať aj ako kultúrne podmienený fenomén