Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Katolícka univerzita / Filozofická fakulta / Základy psychológie SK

Kompletné prednášky (zaklady_psychologie.doc)

1. ÚVOD DO VŠEOBECNEJ PSYCHOLÓGIE (predmet, úlohy, systém psychologických disciplín)

PREDMET  Ps:

Ps ako veda o duši:

-pojem duša má nielen filozofický, vedecký, ale aj náboženský a mýtický obsah.

-Wundt (1900) v zväzku Volker psychológie vykladá pôvod pojmu duša- ponímanie duše u rôznych národov triedi do štyroch skupín.

-koreňom slova duša(po gr. Psyché, hebr. Nefeš) je slovo dych. Po Aristotelovi rozpracoval myšlienku, že duša je princípom života ako substancia, ale činná v spojení s telom.

-podľa sv. Tomáša Akvinského- Summa Teologica- duša ako princíp života pohybuje telom, ale je aj nositeľkou prianí a myšlienok (teologické poňatie duše)

-vitalistické poňatie- je proti stotožňovaniu duše s vedomím, duša je nevedomým základom vedomého prežívania

Ps ako veda o vedomí:

-pojem vedomie ako 1. odborne použil Ch. Wolff (1732), ale ako základný ps jav určil vedomie už Descartes, kt. ho stotožnil so psychikou

-2 významy tohto pojmu: 1. vedomie - bezvedomie (stav mysle, v kt. si subjekt uvedomuje okolitý svet a samého seba, protikladom je strata vedomia pri omdlení a v kóme)

                                          2. vedomie- nevedomie (subjekt si uvedomuje al. neuvedomuje vzťah svojho zážitku k jeho ps príčine)

-nevedomie-2znaky-subjekt nevie, prečo niečo prežíva al. koná, neuvedomuje si ps príčiny svojej agresie voči určitej osobe

                               -neuvedomuje si objekt svojho cítenia, jednania

-bezvedomie- kóma ako najnižšia úroveň aktivácie, tiež aj zmenené stavy vedomia (spánok sny, hypnóza), rozšírené vedomie (extázy)

-všeobecne sa rozlišuje vedomie stavu (pocit hladu) a vedomie predmetu (vnímanie určitého objektu, pojem vedomie je v užšom zmysle významovo totožný s pojmom prežívanie

-predstavitelia- James,Wundt, Krejčí, Rohracher (Ps je veda o vedomom prežívaní)

-pojem vedomie v Ps odmietol zakladateľ behaviorizmu-Watson

Ps ako veda o subjektívnej skúsenosti:

-na konci 19. stor. bolo vplyvom empiriokritizmu rozlišovanie subjektívnej a objektívnej skúsenosti

-predstavitelia štrukturalisti- Titchener, kt. vychádzal z kritiky pojmu myseľ ako totality ľudskej skúsenosti, závislé na osobe a pojmu vedomia, pojem vedomie spája s mysľou, vedomie 2významy-vnútorné poznanie o myšlienkach, chcení, pocitoch, pohyboch tela

                              -byť si vedomý pocitu, pociťovať ho

Ps ako veda o správaní:

-predstaviteľ - Watson- podľa neho správanie je to, čo organizmus koná al. hovorí

-predstavitelia Ps prežívania- Stern (personalizmus)

-Ps ako veda o o prežívaní a správaní

-Nákonečný - Ps je empirická veda o prežívaní a správaní, o jej výtvoroch a o jej determinácii

-Buhler- aplikoval na vymedzenie predmetu Ps svoju teóriu reči a rozlíšil ako základné fenomény ps zážitky, správanie a výtvory

-oddelenie Ps od filozofie v 19.stor.- empirická, experimentálna veda

SYSTÉM Ps DISCIPLÍN:

-základné Ps vedy podávajú súhrnný pohľad na psychiku z hľadiska celkového zovšeobecnenia a z hľadiska determinácie, vývoja a zrovnávania

-hraničné Ps vedy sa zaoberajú ps aspektami rôznych vedných odborov, napr. neuropsychológia, psycholingvistika

-aplikované Ps odbory vychádzajú z aplikácie Ps na rôzne odbory spoločenskej praxe (výchova, lekárstvo), obsahom sú ps aspekty najrôznejších odborov ľudskej činnosti, Ps je možné aplikovať na ktorýkoľvek odbor ľudskej činnosti, pretože každá činnosť človeka je tiež činnosťou psychickou

-zvláštne odbory tvorí psychopatológia - zaoberá sa patologickými duševnými javmi, t.j. poruchami a chorobnými zmenami v duševnom živote

-patopsychológia- Ps chorých, tvorí časť lekárskej Ps, parapsychológia- skúma javy vymykajúce sa bežnej ps fenomenológii

-Piaget- zdôrazňuje základný znak- interdisciplinárna povaha Ps, kt. sa úzko dotýka biológie, sociológie, antropológie a kulturológie

-zákl. Ps vedy podľa Pardela a Boroša- zahŕňajú ps javy, kt. majú najvšeobecnejší charakter a postihujú ps jav z najzákladnejších aspektov

-najzákl. ps veda- všeobecná Ps- poznatky o najvšeob. zákonitostiach ps javov

-rozdelenie:

-1. teoretické: -základné-všeobecná Ps

                                     -ontogenetická Ps

                                     -psychopatológia (abnormálna)

                      -špeciálne-zoopsychológia

                                    -komparatívna Ps

                                    -psycholingvistika

                                    -biologická Ps

                                    -sociálna a kultúrna Ps

                                    -diferenciálna Ps

                                    -fyziologická Ps

                                    -neuropsychológia

                                    -fytogenetická Ps

                                    -etnopsychológia

                                    -Ps dospievania

-2. aplikované: -pedagogická Ps

                       -klinická Ps

                       -Ps práce a organizácie

                       -sociálna Ps

                       -Ps trhu, reklamy, obchodu

                       -forenzná (súdna), kriminalistická Ps

                       -Ps športu

                       -Ps managmentu

                       -vojenská Ps

                       -lekárska Ps

                       -dopravná Ps

                       -politická Ps

                       -Ps umenia

                       -Ps v praxi manželského a predmanželského poradenstva

-paradigma súčasnej Ps- autor Fraisse- ps reakcie R sú funkcie situácie S a osobnosti O- je to

2. ZÁKLADNÉ PSYCHOLOGICKÉ KATEGÓRIE (stimulácia, organizmus, prežívanie, psychické stavy, psychické procesy, psychické vlastnosti, správanie)

*Základné psychologické pojmy*(organizmus, správanie, prežívanie, stimulácia)
*PREDMET PSYCHOLÓGIE* - opisuje a vysvetľuje stavy vedomia ako také.(W. James) - veda o zákonitostiach psychična.(A. A. Kornilov;A.A. Smirnov;B.M.Teplov) - veda o psychických javoch, ktoré sú funkciou mozgu, odrazom objektívnej skutočnosti. (A.N.Sokolov) - špecifický okruh javov , ktoré skúma psychológia, sa zreteľne a jasne vydeľuje z javov ostatných: sú to naše vnemy, myšlienky a city, naše snahy a zámery, túžby a pod., všetko to, čo tvorí vnútorný obsah nášho života a čo je nám v podobe prežívania akoby bezprostredne dané. (S.L.Rubinštejn) - veda o ľudskom a živočíšnom správaní.(J.B.Morgan) - veda, ktorá študuje správanie (behavior) človeka a iných živočíchov. (E.R.Hilgard;R.C.Atkinson) - D.Kováč uvádza 4 východiskové kategórie pre vymedzenie psychológie: organizmus, správanie, prežívanie, stimuláciu. - Uvedený model pomáha názorne ilustrovať rozličné psychologické metodológie vzniknuté v priebehu
vývoja. Wundtovská zdôraznila vzťah stimulácia - prežívanie, kým Watsonovská protipól toho: stimulácia - správanie. Ak sa na tento model pozrieme zdola, môžeme skonštatovať, že freudovská koncepcia umocnila vzťah organizmus - prežívanie a napr. piagetovská škola sa koncentruje na vzťah organizmus - správanie. Žiaľ ani novšie metodologické smery nezahrnuli do svojho rámca všetky tu uvedené zložky schematického modelu. *Organizmus- biologické indivíduum, živá bytosť zložená z orgánov. Viaceré orgány v mnohobunkovom organizme vytvárajú integrované (zjednotené) sústavy, ktoré zabezpečujú činnosť celého organizmu . Organizmy usporadúvame podľa rozličných znakov a vlastností do väčších alebo menších systematických skupín. *Správanie- súhrn všetkých vonkajších prejavov človeka, teda aktivita jediná, ktorú môže poznať iná osoba, resp. ju môžu registrovať prístroje. Je odpoveďou organizmu na zmeny v jej okolí. Nie je len mechanickou reakciou na aktuálne pôsobiaci podnet, ale je prejavom prispôsobenia organizmu, alebo osobnosti prítomným a budúcim podmienkam. Správanie môže byť vyvolané i spomienkou na minulé alebo predpokladom do budúcnosti. Správaním sa v psychológii zároveň rozumejú také aktivity organizmu, ktoré môže pozorovať iná osoba alebo ktoré môžu zaznamenať prístroje. Rozlišujeme 3 kategórie správania: konanie (jednorázové-úkon, akt;dlhodobé-činnosť) reč, výraz(mimický a pantomimický)

*Prežívanie- modalita viac či menej vedomých obsahov psychiky, predstavujúcich kontinuálny tok duševného diania, v ktorom sú akcentované predovšetkým citové a vôľové kvality. Všeobecne znamená, že prežívajúci
subjekt(človek) má určité obsahy vedomia, niečo cíti alebo má určitú snahu .Základnými kategóriami prežívania sú obsahy(vnemy, predstavy, myšlienky), city a snahy. Predmetom prežívania môže byť vonkajší svet, ale i stav vlastného organizmu, ako i stav vlastnej mysle. Subjekt(človek) si uvedomuje, že zážitky patria k jeho „ja“(t.j. sú vlastné);môže však existovať aj nevedomé prežívanie. Pri nevedomom prežívaní si človek buď neuvedomuje svoje prežívanie, alebo si neuvedomuje(nepozná) jeho príčinu, či súvislosti. Z časového hľadiska človek prežíva minulé, prítomné i budúce v aktuálnom časovom okamžiku. Zážitky sa delia na poznávacie a citové alebo na myšlienky(idey) a dojmy(imresie). Charakteristické znaky prežívania: *subjektívnosť*(iné u každého človek, vlastné iba prežívajúcemu subjektu)*,jedinečnosť*(druhýkrát neopakovateľné)*,uskutočňuje sa v čase, je bohatšie ako vonkajšie správanie, nedá sa vždy vyjadriť rečou.*

*Stimulácia- časová usporiadaná množina všetkých exteroceptorov aktivovaných zakúšajúcim subjektom pri danej príležitosti. Každá zo stimulácií je podľa definície globálna: je to množina všetkých spätých exteroceptorov, nielen tých, ktoré náhodou vyvolávajú správanie. Stimulácie zhrnuté v stimulačnom význame sa teda budú jedna od druhej značne odlišovať neefektívnymi vzruchmi, ale svojim efektívnym jadrom si musia byť pre subjekt v nejakom ohľade vzájomne podobné (teda perceptuálne podobné,, nie receptuálne); to znamená podobné v tom, že vyvolajú podobné správanie. To, že na ne človek na všetky reaguje tou istou pozorovacou vetou je samo osebe prípadom podobnosti vyvolaného správania. vedomie- najvyšší stupeň vývoja psychiky a je vlastné iba človeku.Jeho základným predpokladom je vývoj ľudského mozgu nevedomie- neuvedomujeme si všetky psychické deje. Mnohé spôsobilosti, ktoré sme nadobúdali na základe vedomej činnosti, nemusia byť vždy uvedomené, a pritom sa prejavujú v činnosti, v správaní (napr. gramatické pravidlá)

3. DETERMINÁCIA PSYCHIKY (biologická determinácia psychiky, socio-kultúrna determinácia psychiky)

BIOLOGICKÁ:

-najdôležitejší princíp fungovania- zachovať princíp homeostázy

-je to udržiavanie rovnováhy, kt. je dané vrodenými mechanizmami, kt. sú fyziologické ako príjem potravy, vody, kyslíka a psychické komponenty, kt. zaisťujú biologické bytie individua, kt. sa rozširuje i na život v sociálnom a kultúrnom prostredí

-Cannon- autor teórie homeostázy (1932)

-determinácia- je príčinná podmienenosť a zákonitá závislosť vecí a javov, zákonitosť treba chápať skôr v zmysle prevládajúcej tendencie

-sociálna determinácia- spoločenská a psychologická determinácia

-hl. činitele biologickej determinácie - nervová sústava NS, žľazy s vnútornou sekréciou, celkový stav a rast telesného organizmu, biologické potreby a dedičnosť

-nervová sústava:

-nervová bunka má telo a výbežky- dendrity- sú krátke, rozvetvené, prijímajú informáciu a prenášajú ju do bunky, vzruch do tela nurónu

                                                      -axón= neurit- jedno dlhšie nervové vlákno, vedie vzruch z tela neurónu

-nervová bunka- motorické neuróny- prenáša signály z mozgu k svalom a žľazám

- senzitívne neuróny- prenášajú signály z receptorov do mozgu a chrbtovej miechy

- podnet sa pohybuje neurónom formou elektrochemického impulzu, ten sa šíri od dendritov k axonálnemu zakončeniu- synapsia- to môže spôsobiť poruchu psych. myslenia, na synapsiách dochádza k prenosu nervových vzruchov

-nervová sústava má 2časti -centrálna NS- chrbtová miecha a mozog

                                           -periférna časť

-výkonné funkcie NS sa rozdeľujú- somatické- riadenie činnosti kostrových svalov

                                                      - autonómne= vegetatívne- riadenie činnosti vnút. orgánov

-sympatikus- aktivuje, pracuje ako celok pri emocionálnom vzrušení

-parasympatikus- sme v útlme, je dominantný v kľude, keď nič nerobíme, vtedy funguje tráviaca sústava

-medzi nimi je nerovnováha, vyvoláva to únavu, vyčerpanie, nefungujú naraz

-mozog= cerebrum- tvorí ho jadro- most, mozoček, stredný mozog, medzimozog, predný mozog- a predĺžená miecha (riadi dýchanie, udržuje vzpriamený postoj, je tam prekríženie nervových pletencov)

-mozoček- podieľa sa na udržiavaní rovnováhy tela, riadi koordináciu pohybov

-medzimozog má 2časti- thalamus= lôžko- vo vnútri mozgových hemisfér, význam pri zmyslových orgánov, ovplyvňuje bdenie a spánok

                                        - hypothalamus= podlôžko- je pod ním, význam pri príjme potravy tekutín, sex.správanie, riadi hormonálnu sústavu, ovplyvňuje emotivitu pri strese

-retikulárna formácia- je to sieťový útvar mozgu, funguje ako filter podnetov pri spánku

- mozgová kôra- vytvára plášť mozgu, sú na nej brázdy a závity, dôležitá pre vytváranie pamäťových stôp, je sídlom vedomia

-oblasti mozgu-  motorická- kontrola voľných pohybov

1. čelová- myšlienkové procesy
2. premotorická- orientácia
3. rečová
4. zraková
5. sluchová
6. senzorická

-veľký mozog tvoria 2 hemisféry, sú symetrické, pravá (porozumenie reči, emocionálne prežívanie) a ľavá (ovplyvňuje matematické a jazykové schopnosti), majú 4laloky- čelový temenný, záhlavový a spánkový

-zákl. procesy v NS- vzruch (funkčný prejav činnosti neurónu), útlm

-reflex- funkčná jednotka NS, podmienený= získaný

                                               nepodmienený= vrodený

-správny priebeh látkovej výmeny v ľudskom tele okrem NS zabezpečuje aj hormonálna sústava- tvoria ju žľazy s vnút. vylučovaním= endokrynné, kt. produkujú chemické zlúčeniny= hormóny a odovzdávajú ich priamo do krvi, kt. ich rozvádza po celom tele

-žľazy s vnút. vylučovaním- hypofýza= podmozgová žľaza- ovplyvňuje rast (gigantizmus, trpazličí vzrast)

                                           -šuškovité teliesko= epifýza- vytvára sa v ňom hormón melatonín, kt. pôsobí na sekréciu pohlavných orgánov

                                           -štítna žľaza- vplyv na psychické prežívanie, hormóny udržujú bazálny metabolizmus a hospodárenie s vodou, podporujú tvorbu tepla

                                           -prištítne žľazy

                                           -nadoblička- jej kôra je pre život bezpodmienečne nutná, jej dreň je vlastne premenené nervové tkanivo a jej hormóny sú adrenalín, noradrenalín- podporujú svalové napätie rôznych orgánov a všetky funkcie srdca a krvného obehu, nazývajú sa aj protistresové

                                           -Langerhansove ostrovčeky v podžalúdkovej žľaze

                                           -pohlavné žľazy

4. POZNÁVACIE PROCESY – POCIŤOVANIE, VNÍMANIE – PERCEPCIA

Vnímanie - bezprostredné zmyslové poznanie

Vnem- odraz predmetu ako celku v našom vedomí. Závisí od – životných skúseností a osvojených poznatkov

1. je podmienené – aktivitou, motiváciou

Druhy vnímania: vnímame – priestor, vzdialenosť. Zúčastňuje sa ho- zrak, sluch, pohyb.

Dôležité je prispôsobovanie očí, zbiehavosť očí, zmysel pre perspektívu, rozdelenie svetla a tieňov. Zrakom a hmatom vnímame: veľkosť a tvar

Vnímanie:

     -     pohybu- závisí od vzdialenosti, rýchlosti (zrak, sluch)

2. času- časová následnosť, trvanie, záleží od náplne času
3. orientovanie v čase- striedanie dňa a noci, ovplyvnenie emocionálnym naladením
4. sociálne vnímanie- vnímanie iných ľudí alebo sociálnych situácií

Typy vnímania: - analytický typ - zameranie na detaily, syntetický- človek zovšeobecňuje, analyt.-syntet., emocionálny- u žien

5. zrakové, sluchové, pohybové

Vnímanie- výberová činnosť- ide o výber, čo chce človek vnímať, nemôže vnímať všetko

Skreslené vnímanie:

-     ak vnímame pod emocionálnym tlakom (strach, zlá nálada)

-     ilúzia- skreslené vnímanie

-     niečo vnímame kvôli zvláštnosti inak ako máme

-     Halucinácie – vznikajú vplyvom poruchy nervového systému

Mimozmyslové vnímanie:

6. ovplyvňovanie chodu nejakého systému na základe myšlienok
7. Telepatia- prenos informácií z človeka na človeka

Pociťovanie

8. 1.stupeň poznávania, činnosť analyzátorov zmyslových orgánov, spája sa s odvetnou reakciou- spätná aferentácia, existujú rozdiely v zmyslovej citlivosti a zmena sa nazýva zmyslová adaptácia
9. základné druhy pocitov: zrakový, sluchový, čuchový, chuťový, kožné vnímanie
10. pocity vznikajú priamym pôsobením na naše receptory a vnímanie sa uskutočňuje na základe analyt.-syntet. Činnosti našich receptorov. Sú odrazom len jednej stránky určitého predmetu- hmatom zistíme, či je povrch hladký či drsný...Tie ktoré prijímame z vonkajšieho prostredia, nás informujú o farbe, zvuku, teplote, pohybe, chuti, vôni, tvare. Musia mať ale dostatočnú intenzitu. Analyzátor: súčasť nervovej sústavy, 3 časti- zmyslový orgán, dostredivé nervy, kt. vedú vzruch do centra mozgu.
11. Delenie pocitov na základe analyzátorov:

vonkajšie analyzátory:

    a) diaľkové- zrakový, čuchový, sluchový

b) dotykové- chuťový, hmatový, tlakový, bolesti  

vnútorné analyz.:

a) pohybu, rovnováhy, polohy  

b) trávenia, dýchania, vylučovania

Nervová sústava nám umožňuje vnímať zmysly a mozog zas prežívať naše pocity.

5. POZORNOSŤ. IMAGINATÍVNE PROCESY –PREDSTAVY, FANTÁNZIA.

Pozornosť: je zostrený psychologický stav zvýšenej jasnosti a zameranosti vedomia na určitý výber javov vonkajšieho sveta.

V bdelom stave sme vždy k niečomu pozorný. Človek vždy venuje pozornosť tomu, čo uspokojuje jeho potreby, záujmy, čo spĺňa jeho vytýčené ciele. Pri pozornosti hovoríme o selektívnosti (napr. predavačka obuvi pozerá, čo má kto obuté)

- pozornosť a jej stav závisí od neurofyzilogického stavu organizmu – súvisia s tým aj stavy hyperaktivity žiakov.

Pozornosť delíme:

1. Neúmyselná (mimovoľná)

1. vyvolávajú ju bezprostredne pôsobiace podnety alebo javy, nie je závislá od vedomého úmyslu človeka

aby sa nový podnet stal objektom pozornosti, musí mať nasledovné vlastnosti:

1. sila podnetu – čím je silnejší, tým je silnejší vzruch a tým útlm iných častí mozgu

relatívna sila podnetu – vzťah medzi silou podnetu a ostatnými predmetmi,      ktoré tvoria pozadie, na ktorom podnet vystupuje

2. kontrast medzi podnetmi – človek mimovoľne obracia svoju pozornosť na každý významný rozdiel vo farbe, tvare, veľkosti, dĺžke trvania podnetu (napr. nízka žena s vysokým mužom)
3. zmena, novosť, pohyb podnetov a javov
4. potreby, záujmy

2. Úmyselná pozornosť

2. vedomá, podmienená našou vôľou, je náročnejšia a vyčerpávajúcejšia, vyvolávajú ju slovne formulované požiadavky, podriaďuje sa vedome vytýčeným cieľom, závisí od vôle, myslenia, charakteru, je častokrát prechodom z neúmyselnej pozornosti.

Schopnosť úmyselne zamerať a udržiavať pozornosť sa u ľudí utvorila v procese práce. Pracovná činnosť si vyžaduje schopnosť podriadiť svoje úmysly a činnosť uvedomele vytýčenému cieľu.

Vlastnosti pozornosti

1. koncentrovanosť, sústredenosť  pozornosti – vyčlenenie určitého obmedzeného počtu objektov, na ktoré sa pozornosť zameriava; rozsah pozornosti je obmedzený, u detí je rozsah pozornosti 1-2 objekty (podľa Drotárovej, podľa Boroša 2-3 objekty ), u dospelých je asi  5-6 objektov
2. intenzita pozornosti – zaujatosť tým, čo robíme;
3. s rozsahom pozornosti úzko súvisí rozdelenie(distribúcia) pozornosti – predstavuje takú organizáciu psychickej činnosti, pri ktorej u človeka prebiehajú súčasne dve alebo viaceré psychické činnosti

výskumy ukázali, že: rozdelenie pozornosti u ľudí je značne diferencované; pozornosť môžeme deliť na dve a viac činností, ale jedna musí byť zautomatizovaná;

4. výberovosť (selektívnosť) pozornosti – pozornosť sa charakterizuje ako prejav výberovej zameranosti psychickej činnosti, ako výraz výberového charakteru procesov vedomia
5. stálosť pozornosti – trvanie pozornosti v čase, ako dlho; určuje sa časom trvania pozornosti, za ktorý sa udržuje koncentrácia na danom objekte; stálosť pozornosti rušia vedľajšie vplyvy; stálosť nevylučuje prenášanie pozornosti; pri dlhšom sústredení pozornosti na jeden objekt dochádza k výkyvom (oslabeniu pozornosti)- hovoríme o fluktuácii pozornosti

Čo ovplyvňuje pozornosť:

1. vnútorné činitele:

1. celkový telesný stav – dobrý telesný stav človeka uľahčuje udržať jeho pozornosť (vplyv únavy, zdravie, vplyv alkoholu, drog...)
2. psychické stavy a nálady – dobrá nálada a psychická pohoda pôsobia na pozornosť pozitívne, kým zlá nálada a nepokoj pôsobia negatívne
3. záujmy a postoje – o čo sa zaujímame, na to upriamujeme pozornosť
4. príbuznosť predstáv – ak o nejakom predmete alebo jave máme predstavy, vedomosti, môže to pôsobiť povzbudzujúco na pozornosť, naopak ich chýbanie môže pôsobiť utlmujúco
5. očakávanie a zameranosť – keď niečo očakávame, skôr sa sústredíme ( pri pracovnej, športovej činnosť – Pozor! Pripraviť sa!); dlhotrvajúca zameranosť je u vedcov, umelcov

2. vonkajšie činitele:

1. sila, veľkosť, intenzita a dĺžka podnetu
2. novosť, neočakávanosť, zriedkavosť podnetu
3. relatívna diferencovanosť podnetu

– stav pozornosti súvisí so stavom, aktivitou mentálnych operácií (pamäťou)

– kapacita našej pozornosti sa dá určiť (rozsah pozornosti sa dá merať pomocou tachystoskopickej metódy (v tachystoskope sa v presne vymedzenom čase exponujú písmená, číslice, figúry a iné predmety))

– optimálne sme schopní vnímať 5-6 prvkov naraz (iní autori uvádzajú aj iní rozsah pozornosti, 4-7 objektov v jednom okamihu). Aj viac, ale musíme ich dať do skupiny.

Niektoré poruchy pozornosti:

Poruchy pozornosti môžu zasiahnuť každú jej stránku: rozsah, sústredenosť, intenzitu, prenášanie, stálosť

roztržitosť pozornosti – opak stálosti, neschopnosť udržať pozornosť v čase

prelietavosť – pozornosť ustavične preskakuje z predmetu na predmet, z myšlienky na myšlienku

- oslabenie pozornosti nastáva pri vyčerpaní, chorobe alebo monotónnosti podnetov

hypoprosexia – porucha, pri ktorej sa pozornosť nadmieru znižuje

aprosexia – úplné zlyhanie pozornosti

Pre výchovu pozornosti je dôležité:

3. aby práca v škole bola zaujímavá, aby boli pre ňu žiaci citovo zaujatí
4. žiakov treba viesť k tomu, aby sa na predmet alebo obraz nielen pozerali, ale aby si na nich niečo konkrétne všimli, odpovedali na nejakú otázku...
5. na upútanie úmyselnej pozornosti má význam kvalita učiteľovho vysvetľovania, spájanie nového učiva s tým, čo je už známe, vysvetľovať učivo z rôznych stránok, v súvislostiach, vo vzťahoch;
6. najlepšie upútame a udržíme pozornosť žiaka, ak od neho vyžadujeme myšlienkovú prácu, ktorá mu je dostupná, ale vyžaduje od neho aj isté úsilie
7. na upútanie a udržanie pozornosti má veľký význam vlastná aktivita žiaka

–> predpokladom tohto všetkého je správna organizácia vyučovacej hodiny, rozmanitosť činnosti, vhodné pracovné tempo, rešpektovanie osobitostí žiakov,...

Vývin a rozvoj pozornosti

8. Pozornosť detí po narodení je mimovoľná a vyvolávajú ju výrazné, lesklé alebo pohybujúce sa predmety.
9. Od polovice prvého roka je u detí veľký záujem o okolité predmety. Začínajú si ich obzerať, obracajú ich v rukách, strkajú do úst, pozornosť je však veľmi nestála
10. Pre vývin pozornosti v predškolskom veku má veľký význam hra, rozvíja nielen intenzitu a sústredenosť pozornosti, ale aj jej stálosť
11. Pri školskej práci musí žiak svoju pozornosť vedome sústreďovať na plnenie školských povinností, nestačí mu už len mimovoľná pozornosť; vyučovací proces má byť organizovaný tak, aby práca bola zaujímavá a pútavá; nevhodné je predlžovať vyučovaciu hodinu, ukracovať žiakov o prestávky a zadávať im nadmerné množstvo domácich úloh
12. Rozsah pozornosti žiaka po vstupe do školy sa obmedzuje na 2-3 objekty
13. Aby žiak venoval pozornosť rôznym predmetom, treba, aby tieto predmety pôsobili dlhšie alebo niekoľkokrát za sebou
14. U žiakov treba postupne utvárať návyk byť pozorný, ktorý má pre prácu v škole veľký význam
15. Na začiatku staršieho školského veku môže dôjsť v dôsledku fyziologických zmien v organizme k dočasnému narušeniu schopností koncentrácie pozornosti
16. Pubescent má veľa energie, záujmov, čo ho rozptyľuje; postupne dochádza k zámernému udržiavaniu pozornosti pri práci, ktorá ho zaujíma; ďalší vývoj pozornosti vedie k rozvoju úmyselnej pozornosti

Farebne označené vety sú doplnené z literatúry, ostatné je spracované z prednášok Mgr. Drotárovej

Predstavy - človek môže mať vo svojom vedomí názorné obrazy vonkajších predmetov a javov, ktoré v danom momente nevnímame alebo sme ich v takejto podobe nevnímali.

Pociťované a vnímané predmety alebo javy zanechávajú v mozgovej kôre stopy, ktoré keď oživíme, premietne sa nám ich obraz do vedomia:

- spomienková predstava- ak je predstava presnou kópiou vnímaných predmetov a javov, ak je totožná so zážitkom

- fantazijná predstava, predstava obrazotvornosti - ak je predstava odlišná od pôvodného zážitku, ak sú predstavy menej presné v porovnaní s vnemami

Predstavy vznikajú na základe pocitov a vnemov a sú im blízke svojou názornosťou. Od vnemov sa odlišujú týmito znakmi:        - sú menej jasné a zreteľné, menej detailné

                                        - nie sú také úplné ako vnemy, sú fragmentárne

                                                - nie sú také stále, majú kratšie trvanie

- sú viac zovšeobecnenými obrazmi než vnemy,      zachytávajú len hlavné, oporné črty, body

Predstavy majú úzky vzťah k mysleniu. Keď človek rieši problémovú situáciu, môže ju riešiť pomocou predstáv (hľadá nové predstavy-obrazy o riešení situácie) a pomocou pojmov. Ide o úzku spoluprácu predstáv a pojmového myslenia. Úzke prepojenie predstáv a obrazotvornosti je aj na pamäť. Predstavy sú vlastne obrazy pamäti, ale len vtedy, keď majú dostatočnú presnosť a jasnosť. A zároveň sú predstavy spojené aj s citmi človeka. Príjemné predstavy sú sprevádzané príjemnými citmi a naopak.

Predstavy sa vybavujú na základe  asociačných zákonov:

1. primárne   - zákon dotyku v priestore a čase

- zákon podobnosti (ideme po ulici a niekto sa nám na niekoho podobá)    

                         a zákon kontrastu

b) sekundárne        - zákon novosti (novšie zážitky si vybavíme ľahšie)

                - zákon častosti (častejšie prežívané zážitky si vybavíme ľahšie)

                - zákon živosti (tie, ktoré v nás vyvolali hlboký dojem, si vybavíme ľahšie)

V závislosti od stupňa abstraktnosti a zovšeobecnenia sa predstavy delia:

- jedinečné predstavy – tieto predstavy majú nízky stupeň zovšeobecnenia (konkrétna predstava vlastného pracovného stola...)

- všeobecné predstavy – predstava zvieraťa, človeka, svojou abstraktnou a zovšeobecnenou povahou tvoria prechod od zmyslového k abstraktnému, pojmovému mysleniu, reprodukujú len najvšeobecnejšie črty istej triedy predmetov a javov

Na základe prevažujúcej účasti zmyslových orgánov poznáme tieto druhy predstáv:

- zraková - znázorňujú a zobrazujú tvary, rozmery, farby reprodukovaného obrazu, javu alebo deja (ľahšie si vybavujem to, čo si farebne označíme)

- sluchová   - rečové predstavy, predstavy slov, pojmov, zvukov, odráža sa v nich vzájomný vzťah zvukov vo výške a trvaní, tónine. (ľahšie si vybavujeme to, čo sme už počuli)

- ďalej sem zaraďujeme pohybové predstavy - rozdeľujeme na predstavy o pohybe celého tela alebo jeho jednotlivých častí a rečovo-pohybové predstavy (ľahšie si vybavujem to, čo sme nakreslili, napísali)

Podmienky tvorenia predstáv:

1. niekoľkonásobné pozorovanie
2. zámer, úmysel človeka osvojiť si danú predstavu
3. pokus reprodukovať predstavu vo vedomí
4. presnosť vnímania a účasť myšlienkovej analýzy pri vnímaní
5. porovnávanie predmetov pri ich vnímaní
6. individuálne vlastnosti a vek človeka

Keďže schopnosť predstavivosti je u ľudí veľmi vysoká a rozmanitá rozoznávame tieto predstavovacie typy:

1. zrakový typ – ľahko si zapamätá a vybaví napr. tvár človeka, tvar predmetov, obraz krajiny
2. pohybový typ – bez problémov si dokáže zapamätať a reprodukovať hravé, športové, tanečné pohyby, pracovnú činnosť
3. sluchový typ – ľahko si zapamätá a vybaví melódiu, pieseň, hlasy známych ľudí, zvuk stroja ...
4. zmiešaný typ – ľudia, ktorí takmer v rovnakej miere používajú všetky typy predstavivosti

Fantázia (obrazotvornosť) je psychický proces, ktorý umožňuje tvorenie nových predstáv a obrazov, ktoré vznikajú na základe prepracovania dojmov získaných vnímaním, keď nervové spoje sa dostávajú do náhodného spojenia v nových kombináciách. Rozdiel medzi predstavami a fantazijnými výtvormi je v tom, že predstavy sa vzťahujú na realitu a fantazijné výtvory sú často imaginárne.

Základnou tendenciou obrazotvornosti je pretváranie predstáv, obrazov.

Procesy fantázie sa rozlišujú najmä stupňom zámernosti:

Úmyselná fantázia(obrazotvornosť) – obrazy sa tvoria vo vedomí na základe chcenia, vychádza z konkrétnych cieľov človeka, človek si stavia cieľ predstaviť si niečo, vedome usmerňuje svoju obrazotvornosť, reguluje ju

Neúmyselná fantázia(obrazotvornosť) – obrazy vznikajú v našom vedomí neúmyselne, bez nášho chcenia a regulácie

Osobitným prípadom neúmyselnej obrazotvornosti sú sny, ktorých sa obrazy utvárajú akosi „samy od seba“ a preto často vznikajú čudné, nelogické obrazy.

Snenie je to tvorba psychických obrazov zameraných na viac alebo menej vzdialenú želanú budúcnosť. V prípade, že sú tieto obrazy zložkou cieľavedomej aktivity človeka a tým sa stávajú uskutočniteľné, sú spoločensky prospešné. Spoločenskú hodnotu snenia určuje jednak miera identity so skutočnosťou, s možnosťami realizácie zamerania človeka, a jednak či hnacou silou jednotlivca je realizovať vytýčené zámery.

V opačnom prípade ak ide o nereálne ciele hovoríme o rojčení, ktoré nemá tvorivý charakter a je odtrhnuté od skutočnosti.

Podľa obsahu, z hľadiska tvorivosti sa fantázia delí na:

Tvorivá – vyznačuje sa samostatným vytváraním nových, určitým kritériám zodpovedajúcich obrazov, myšlienok a činností. Jej výsledkom sú nové, originálne, spoločensky významné materiálne a duchovné hodnoty. Uplatňuje sa vo vedeckej, umeleckej, technickej tvorivosti, ale aj v univerzálnej tvorivosti bežného života. (umelci, spisovatelia, vedci....)

Obrazotvornosť sa uplatňuje v každom štádiu tvorivej práce:

pri formulácii problému, pri zbieraní informácií o probléme, pri tvorbe alternatív riešení, pri výbere najvhodnejšieho riešenia alebo pri výbere kombinácií riešenia úlohy či problému, pri aplikácii riešenia v konkrétnej praxi

Reprodukovaná – predstavuje také obrazy, ktoré sú už všeobecne známe, javy, ktoré už boli zistené a dokázané. Zakladá sa na schopnosti utvoriť si obraz na základe opisu.

Úlohou učiteľa je najskôr rozpoznať úroveň fantázie jednotlivých žiakov. Tých jednotlivcov, ktorí prejavia mimoriadnu úroveň fantázie, treba špeciálne pripravovať pre tvorivý rozvoj tej-ktorej oblasti spoločenskej činnosti. Pre každého žiaka je fantázia dôležitou zložkou jeho osobnosti. Prispieva k naplneniu životných cieľov, ale ovplyvňuje aj iné stránky duševnej podstaty. Každý učiteľ môže pomerne objektívne zistiť úroveň a zameranie fantázie žiakov. Sú to hádanky, kde sú skutočné predmety a javy nahradené symbolmi, dopĺňanie slov, opisy ťažšie identifikovaných obrazov...

VÝZNAM:

Predstavy a fantázia sú nevyhnutne potrebné pri každej úmyselnej ľudskej činnosti. Skôr, než človek čokoľvek urobí, musí si najskôr predstaviť, čo chce urobiť a ako to urobiť.

UPLATNENIE:

Okrem tvorivej činnosti (návrhy, vynálezy) sa predstavy a fantázia uplatňujú vo vedeckej práci (vytváranie hypotéz), v umeleckej tvorbe (zo zážitkov vytvoriť nové obrazy) a podobne.

ROZVÍJANIE V PEDAGOGICKEJ PRAXI

Učiteľ musí venovať osobitnú pozornosť vytváraniu predstáv u žiakov, pretože správne vytváranie pojmov sa zakladá na správnych predstavách. Čím je objekt zložitejší, tým dlhšie trvá utvorenie primeranej predstavy o ňom. Na to, aby vznikla úplná predstava určitého predmetu, nestačí ho jednorázovo vnímať, ale je potrebné dlhšie pozorovanie.

Druhy predstáv: 1/ pamäťové - sú tie, ktorých podstatou je viac-menej presná reprodukcia pôvodného zážitku. Podľa stupňa abstraktnosti a zovšeobecnenia ich rozlišujeme na:

        a) jedinečné (napr. náš dom)

        b) všeobecné (napr. človek)

                        2/ fantazijné - sú tie, ktorých podstatou je tvorba nových názorných obrazov. Rozlišujeme ich:

a) rekonštruujúce - sú to predstavy na základe slovného opisu, grafického alebo symbolického zobrazenia

b) konštruujúce - sú to nové, originálne názorné obrazy, ktoré doteraz nejestvovali

c) bdelé snenie - je to utváranie predstáv zameraných do budúcnosti. Človek si predstavuje to, čo by si želal v budúcnosti

d) spánkové sny - nemajú priamy pôvod v reálnej skutočnosti. Nemožno ich kontrolovať, premietajú sa v nich naše potlačené túžby a želania

                        3/ ilúzie a halucinácie

17. ilúzie - sú vnemy skreslené predstavami (kroky zvieraťa môžeme považovať za kroky človeka, fučanie vetra za nárek)
18. halucinácie - sú predstavy, ktoré človek prežíva tak živo, že ich považuje za vnemy, aj keď ich nespôsobuje vonkajší podnet.

6. PROCESY UČENIA A PAMÄŤOVÉ PROCESY

    Pamäť- jedna z najdôležitejších vlastností človeka, základná vlastnosť živých organizmov. Bez nej by sme sa nemohli rozvíjať, orientovať sa vo svete ako aj odrážať minulú skúsenosť. Je odrazom minulej skúsenosti vo vedomí človeka, je podmienkou učenia a duševného vývinu jedinca, rozvoja jeho poznania a cieľavedomého konania. Charakterizuje sa z hľadiska štádií: -vštepovanie

                               -uchovanie

                                -obnovovanie psychických zážitkov, operácií a motivických úkonov

Procesy pamäti: 1. Zapamätanie, 2. Uchovávanie, 3. Zabúdanie, 4. Vybavovanie

1. zapamätanie- ide o vštepenie nového materiálu. Je to vlastne začiatok pamäťového procesu, kedy sa vytvárajú stopy na základe nejakého psychického zážitku -vytvárajú sa neúmyselne alebo zámerne. Čo si človek zapamätá je ovplyvnené jeho činnosťou, záujmami, cieľmi, motívmi, a nie podnetom samým.

2. uchovávanie- podržanie, stredný článok procesu, základ je tvorenie pamäťových stôp, obsah sa zmenšuje, stráca sa jasnosť a presnosť. Množstvo podržaného materiálu závisí od: a.)úrovne zapamätania -ak sa vytvorili pevnejšie stopy, materiál sa skôr podrží v pamätiaj sa skôr vybaví

b.)cvičenia alebo opakovania- od sústavnej práce s materiálom

c.)jeho významu pre život- začlenenie do životného programu, životných plánov, ašpirácií človeka

3. zabúdanie- môže byť : 1.prechodné

                                         2. trvalé

-je zákonitým javom, prirodzený proces vyhasínania. Začína sa hneď po zapamätaní, najviac sa zabúda hneď po učení, postupne sa proces zabúdania spomaľuje. Činitele, ktoré ovplyvňujú postup zabúdania:

a.) záleží od povahy zapamätaného materiálu (zmysluplný materiál sa zapamätáva ľahšie)

b.) individuálne vlastnosti a vek osôb

c.) stupeň zapamätania (veľký význam má opakovanie)

d.) živosť, výraznosť, sila zážitkov

e.) rozsah zapamätávaného –z rozsiahlejšieho materiálu si zapamätáme viac

f.) čerstvosť zážitku (čerstvé zážitky sa viac zabúdajú)

g.) rušivé pôsobenie následnej činnosti

4. vybavovanie- znovuutvorenie (opakovanie, obnovovanie) predtým prežitých psychických zážitkov a osvojených činností, základom je oživovanie pamäťových stôp. Vybaviť si môžeme zmyslové a citové zážitky, myšlienky, motorické činnosti. Vybavovanie má dve podoby: -pamäťová reprodukcia- vybavenie zapamätaného, ktoré sa uskutočňuje bez priameho pôsobenia zapamätaného objektu.

             -znovupoznanie- vybavenie zapamätaného psychického zážitku pri priamom pôsobení objektu, je ľahšie ako pamäťová reprodukcia. Dokážeme viac slov spoznať ako ich zreprodukovať, pri obidvoch hovoríme o: =mimovoľné vybavovanie (sen)

                                                                   =zámerné vybavovanie

Pamäť z hľadiska trvácnosti:

1. Krátkodobá ide o bezprostrednú reprodukciu malého množstva materiálu. Zapamätávanie do troch minút, považuje sa za pracovnú. Má tri štádiá.

Kódovanie- založená na vnímaní určitej situácie, prostriedky zmyslových orgánov, zrakové vnímanie, akustické, sémantické vnímanie. To, čo vidíme, pretransformujeme do zvukovej podoby a k tomu pridáme význam.

Uchovávanie- typický je malý rozsah (5-9 prvkov), pôsobí tu zabúdanie

Vybavovanie- pamäť je duševný priestor, uchováva materiál na krátku dobu  aje  priestupnou stanicou dlhodobej pamäti.

-opakovanie je začiatkom mechanizmu v prechode z krátkodobej do dlhodobej pamäti

- pri vybavovaní v krátkodobej pamäti  dochádza k vybaveniu  poslednej až potom prvej

2. Dlhodobá pamäť rozsah od 3 min. do konca života

Kódovanie- založené na základe významu, dochádza často k zmenám v detailoch, a preto je potrebné využívať rôzne pomôcky.

Vybavovanie- dochádza často k zlyhaniu, ku skresľovaniu informácií- tie sa však nestrácajú. Môžeme ju prirovnať ku knižnici.

Uchovávanie- neuropsychické centrum hypocaneus a amykdalan. Vybavovanie je efektívnejšie (záleží od spôsobu ako sme si zapamätali), vybavovanie materiálu organizovane- dávaním do súvislostí.

Zapamätávanie závisí od stavu, priestorového usporiadania.

Vlastnosti pamäti:

1. všetepivosť- rýchlosť a ľahkosť zapamätania a vzbavovania
2. trvácnosť- pevnosť a dĺžka podržania v pamäti
3. rozsah- objem alebo množstvo zapamätaného
4. presnosť- zhoda medzi vybaveným materiálom a pôvodným

Druhy pamäti:

a.) názorno- obrazová prevláda učenie na základe zmyslových schopností.

b.) symbolicko –zraková- zameraná na znaky, symboly (čísla, písmená)

c.) slovno logická- uplatňujú sa myšlienkové operácie- pojmy, logické vzťahy

5. pohybová- ide o pamäť pohybu- učenie spojené s pohybom napr. písanie poznámok, kreslenie schém

Poruchy pamäti:

Hypermnézia- chorobné zvýrazňoavnjie niektorých spomienok

Hypomnézia- znížená schopnosť pamäti, amnézia (okno) – na krátky čas

Paramnézia- rôzne pamäťové klamy

Ilúzia-  opak paramnézie, pocit nikdy nevideného

UČENIE

        Proces vlastný všetkým živým organizmom. Pripravuje jedinca pre život v spoločnosti. Výsledkom je osvojovanie si vedomostí, zručností, návykov, postojov, ale aj zmena psychických procesov, stavov a vlastností. Učenie je zámerné systematické nadobúdanie vedomostí, zručností, návykov a foriem správania. Takéto učenie je vlastné len človeku.

Podmienky učenia

a.) individuálne:

1. vek- určité vedomosti, zručnosti sa lepšie osvojujú v mladšom veku, iné druhy sa uplatnia v neskoršom veku

2. všeobecné rozumové schopnosti- vyššia úroveň je predpokladom lepších výsledkov v učení

3. motivácia- ľahšie a rýchlejšie sa učia veci, ktoré súvisia so záujmami

b.) všeobecné podmienky:

1. druh a rozsah učiva- ľahšie sa učí materiál, ktorý má zmysel ako nezmyselný.

2. technika učenia a dodržiavanie správnych zásad učenia- iná technika sa používa pri dlhších materiáloch pri rôznych druhoch materiálu. Lepšie výsledky sa dosahujú predpoludním. Učenie ovplyvní aj činnosť vykonávaná pred ním alebo po ňom. Transfer je prenesenie poznatkov, zručností jednej situácie na inú. Interferencia je negatívny alebo rušivý vplyv jednej činnosti alebo zručnosti na inú.

Druhy učenia

-senzomotorické učenie- je učenie motorickým zručnostiam, návykom, motorickým operáciám (napr. chôdza, manipulácia s predmetmi, písanie, kreslenie). Dôležitú úlohu má pritom myslenie.

-verbálne učenie je najrozšírenejší druh učenia. Ním sa osvojuje slovný text, báseň, definícia, slovná odpoveď atď. Pri verbálnom učení má veľký význam memorovanie. Výsledok môže byť ovplyvnený materiálom(zmysel), množstvom materiálu, vekom.

-pojmové učenie sa niekedy začleňuje medzi verbálne učenie inokedy ako samostatný druh učenia. Pojem vyjadruje podstatné znaky predmetov a javov. Zakladá sa na tom, že človek sa naučí zovšeobecňovať a abstrahovať. Rozvíja myslenie jedinca.

- učenie riešením problému- predpokladom riešenia je analýza novej situácie. Pri tomto učení sa používa pamäť, skúsenosť, intelektová kapacita, rozumové operácie. Vyriešenie úlohy znamená nájdenie metódy riešenia a osvojenie si tejto metódy.

- sociálne učenie – predpokladá typicky ľudskú formu komunikácie. Je to učenie sa formám správania, ktoré získavame počas ontogenentického vývinu. Využívajú sa v sociálnych vzťahoch. Je vlastné len človeku. Produktom soc. učenia môžu byť aj sociálne roly. Učenie prebieha predovšetkým v rodine, neskôr v škole, v skupinách a v spoločnosti.

Činitele ovplyvňujúce učenie

-Telesný stav- pozitívne vplýva dobrý zdravotný stav, sviežosť. Negatívne –únava, neuspokojené telesné potreby, choroba, bolesť.

-Psychický stav- dôležitú úlohu má pozornosť a nálada.

-Charakterové a vôľové vlastnosti- postoj k učeniu (svedomitosť, lenivosť), ale aj počas neho (dôkladnosť, vytrvalosť).

-Typové osobitosti učiaceho sa- výhodou je ,ak niekto dokáže využiť svoje vlastné typové osobitosti (typ predstavivosti, pamäti)

-Motivácia- pri silnej kladnej motivácii sa materiál naučíme rýchlejšie.

-Mikroklíma- prostredie, v ktorom sa človek učí.

-Organizácia činností a denného poriadku- správne striedanie práce a odpočinku.

-Opakovanie- čím viac sa materiál opakuje, tým lepšie si ho zapamätáme.

-Metódy učenia- môžu byť celkové, čiastkové a kombinované.

-Činnosť- vykonaná pred učením alebo nasledujúca po ňom.

Záver: Pamäť je dôležitá pre všetky živé organizmy. Človek jej schopnosť využíva už od prvých dní svojho života resp. už pred narodením. Vďaka pamäti sa dokáže prispôsobovať meniacim sa podmienkam, odovzdávať aj získavať rôzne poznatky, vedomosti, ale aj zručnosti a návyky. Učenie je úzko spojené s pamäťou. Niekedy sa chápe len ako učenie nových vedomostí a spája sa so školou. V živote sa však učíme oveľa skôr. Niekedy si ani neuvedomujeme, že sa niektoré veci učíme alebo že sme sa ich učili. Mnohé sme sa museli naučiť a potom ich používame automaticky (chôdza, reč).

7. MYSLENIE. INTELIGENCIA A TVORIVOSŤ

Myslenie - je to sprostredkovaný a zovšeobecňujúci spôsob poznávania, ktorý vedie k poznaniu podstatných a všeobecných vlastností predmetov a javov,  ich súvislostí – vzťahov medzi nimi. Myšlienkové poznanie predstavuje vývinovo najvyššiu formu poznania. Predmety a javy majú často aj také vlastnosti, ktoré sú dôležité pre správne poznanie, ale navonok sa neprejavujú, a preto ich nemožno priamo poznávať zmyslovými orgánmi. Dajú sa poznať iba sprostredkovane.

        Človek dochádza k poznaniu aj tak, že jednotlivé konkrétne poznatky zovšeobecňuje - odpúta sa od nepodstatných vlastností, javov a orientuje sa len na typické a podstatné vlastnosti. Takýto spôsob poznávania nazývame abstrahujúcim poznávaním. Predchádza mu názorné poznanie, ktoré  spresňujú pocity, vnemy, predstavy.

Pri myslení rozlišujeme viaceré myšlienkové operácie:

1. analýza - je myšlienkové rozčleňovanie celku na časti, vyčleňovanie jednotlivých stránok predmetov a javov. (logický rozklad)        
2. syntéza - je myšlienkové zjednocovanie, spájanie vyčleňovaných častí, vlastností, vzťahov predmetov a javov.

Analýza a syntéza prebiehajú v nerozlučnej súvislosti. Navzájom sa podmieňujú, prelínajú a spájajú.

3. porovnávanie - je myšlienková operácia, ktorou sa zisťuje podobnosť a odlišnosť medzi viacerými predmetmi a javmi. (hľadanie podobností a odlišností na základe zhody, alebo rozdielu)
4. abstrakcia - je myšlienková operácia, ktorou vyčleňujeme podstatné a všeobecné vlastnosti predmetov a javov a zanedbávame ostatné
5. konkretizácia - je aplikácia všeobecného poznatku na konkrétny jav. (opak abstrakcie)
6. zovšeobecňovanie - je myšlienkové zisťovanie a spájanie spoločných zákonitostí jednotlivých predmetov a javov istej skupiny, určovanie spoločných zákonitostí, ktoré sa vťahujú na podnety a javy istej skupiny.
7. indukcia - je myšlienkové vyvodzovanie všeobecného tvrdenia z jednotlivých prípadov. (Pravdepodobnosť: Peter ukončil VŠ ekonomickú. Pracuje v ekonomickej firme.)
8. dedukcia - je vzťahovanie všeobecného poznatku na konkrétny prípad. (ak prší, preto si vezmem dáždnik)
9. analógia - je vyvodzovanie poznatku o nejakom predmete a jave na základe jeho podobnosti s inými predmetmi a javmi.

Formy myslenia:        

1/ Pojem:

Predstavuje základnú formu myslenia. Je to rečové vyjadrenie zovšeobecnených a podstatných znakov nejakého predmetu alebo javu. Každý predmet má viaceré znaky, ktoré ho charakterizujú a odlišujú od iných.

Rozsah pojmu určuje stupeň zovšeobecnenia. Ja daný množstvom predmetov a javov, ktoré možno zahrnúť pod uvedený pojem. Podľa toho rozlišujeme pojem:

všeobecný (zviera) a jedinečný (pes Dunčo)

Vymedzenie obsahu pojmu sa nazýva definícia.

2/ Súd - je vyjadrením vzťahu medzi dvoma pojmami. V súdoch zvyčajne niečo tvrdíme alebo popierame. Rozlišujeme pravdivé a nepravdivé súdy.

Súdy delíme na:    - všeobecné (všetky deti v treťom roku vzdorujú)

                      - zvláštne (niektoré deti v treťom roku vzdorujú)

                      - jedinečné (len Janko treťom roku vzdoruje)

3/ Úsudok - vyjadruje vzťah medzi dvoma alebo viacerými súdmi. Súdy, z ktorých vychádzame, sa nazývajú premisy. Vyvodený súd sa nazýva záver.

Základné druhy myslenia:

1. Praktické - úlohu riešime praktickou činnosťou (metódou pokusov a omylov). Praktické myslenie sa opiera o skúsenosť (kontrola, či je v byte prúd).
2. Konkrétne (názorné) - úlohu riešime využívaním názorných predstáv (riešime ako sa dostať do mesta).
3. Abstraktné – narába s abstraktnými pojmami, symbolmi a uplatňuje sa najmä pri teoretickej činnosti. Predpokladá vyšší stupeň rozvoja myslenia.

Spôsoby myslenia - podľa smeru, akým sa myslenie uberá, rozlišujeme:

1. Konvergentné myslenie  (zbiehavé) – uplatňuje sa v úlohách, ktoré majú iba jediné možné    riešenie (matematické úlohy). Myšlienková činnosť sa uberá jediným smerom, k jedinému cieľu: nájsť toto riešenie. (idem domov)

2. Divergentné myslenie (rozbiehavé) – uplatňuje sa pri úlohách, ktoré môžu mať viacero riešení. (ako pôjdem domov?) Hľadajú sa všetky možné riešenia a vyberá sa to najvhodnejšie. Hľadá alternatívne spôsoby, je tvorivejšie, kvalitnejšie. (môžem ísť stopom, autom, autobusom, pešo...)

Medzi najdôležitejšie vlastnosti myslenia:

-  Hĺbka myslenia - prejavuje sa v postrehnutí podstatných, nie povrchných súvislostí a vzťahov. Je príznačná pre ľudí, ktorí majú hlboké vedomosti a problémy riešia do dôsledkov.

-   Šírka (obsažnosť) - prejavuje sa všestrannými, bohatými vedomosťami a schopnosťami zvažovať pri riešení úloh všetky súvislosti.        

-  Presnosť (logickosť) - je spôsobilosť výstižne postrehnúť a formulovať problémy a dôsledne postupovať pri ich riešení. To predpokladá poznať požiadavky, ktoré sa v príslušnej oblasti myslenia kladú.

-         Pružnosť - je snaha pri riešení úloh hľadať nové riešenia a poznatky.

-        Kritickosť - je spôsobilosť nestranne posudzovať názory a riešenia úloh iných ľudí, odmietať predsudky i slepú vieru autorite, podrobiť aj vlastné názory kritike.

-          Tvorivosť - je zvýšená intelektuálna aktivita, pružnosť tvorby myšlienkových obsahov, ktoré sú originálne, nezávislé.

Tvorivosť (kreativita)

Kreativitou – oblasťou ľudského intelektu sa začal zaoberať amer. psychológ J. P. Guilford v roku 1950. Podobne aj P. I. Torrance.

Tvorivosť je produkcia nových užitočných myšlienok, nápadov a riešení. Je to taká interakcia subjektu s objektom, pri ktorej sa mení okolitý svet, vytvárajú sa nové, užitočné a pre subjekt alebo spoločnosť významné hodnoty.

Medzi základné zásady tvorivosti patria:

                                                          a/ každý človek je tvorivý a môže byť ešte tvorivejší

                                        b/ tvorivosť sa môže prejaviť v každej ľudskej činnosti

                                        c/ tvorivosť sa dá rozvíjať a trénovať

                                        d/ pre zvýšenie tvorivosti treba veľa poznať, vedieť,

                                                              experimentovať

                                        e/ produktom tvorivosti je nový a hodnotný výtvor

                                        f/ predmetom a cieľom tvorivosti je sám človek

                                        g/ opakom tvorivosti je stereotyp a rutina

Faktory kreatívnych schopností:  (intelektové schopnosti)

1. Intelektové operácie -poznávanie,pamäť, divergentné a konvergentné myslenie, hodnotenie

2. Myšlienkové obsahy – figurálne, symbolické, sémantické, behaviorálne        

3. Intelektové produkty – jednotky, triedy, vzťahy, systémy, transformácie...        

Základné faktory tvorivosti:

1. FLUENCIA –pohotovo utvoriť čo najviac slov, myšlienok, obrázkov, symbolov v stanovenom čase.

2.         FLEXIBILITA – pružne utvárať rôznorodé riešenie problémov. Ide o pružné myslenie.

3. ORIGINALITA – utvárať bystré, dôvtipné, neobvyklé, nie bežné produkty. Ide o originálny produkt a originálne riešenie problému. Základný faktor kreativity.

4.         SENZITIVITA – citlivosť na problémy. Všimnúť a postrehnúť problém tam, kde si to iní bežne nevšimnú.

5.         REDEFINOVANIE – (reštrukcia, znovuformulovanie) Schopnosť zmeniť význam a použitie predmetu. Použiť ho novým spôsobom. Oslobodiť sa od zaužívaných riešení.

6.         ELABORÁCIA - schopnosť vypracovať detaily riešení, aby sa skompletizoval nejaký celok, či plán.

Fázy kreatívneho procesu:

a)  Prípravná (preparácia) – určenie a definovanie problému, zbieranie informácii o probléme

b) Inkubácia  (latentná) - riešenie problému sa odloží, len psychika na ňom tajne pracuje s intuíciou

c)  Iluminácia (inšpiračná) - pochopenie, objavenie riešenia. Vrchol kreat. procesu. Uplatňuje inšpiráciu                                                                                                                                

d)  Overovacia (verifikácia) - overovanie správnosti nápadu, riešenia a uplatnenia v praxi

Úrovne kreativity:                        

1.  Expresívna tvorivosť - spontánnosť a voľnosť (hra)

2. Produktívna kreativita - na základe expresívnej kreat. konfrontujeme svoje produkty  s realitou (prečo)

3.  Objavovacia  - objav niečoho nového. Vidí nové problémové situácie, ktoré menej tvorivý jedinec nezbadá.

4.  Inovačná – inovuje, mení to, čo už jestvuje, ale na inej úrovni        

5.  Emergenčná – najvyššia, umelci a vedci

Inteligencia (IQ – inteligenčný kvocient) je intelektová (rozumová) schopnosť, ktorá sa meria inteligenčnými testami. Pomocou nich nemeriame vrodené diferenciácie medzi ľuďmi, ale individuálnu osobnostnú úroveň vedomostí a zručností dosiahnutú v momente skúšky.  Môžeme tak hodnotiť niektoré verbálne a počtové návyky. Psychológovia tvrdia, že efektivita riešenia problému nezávisí od vedomostí dosiahnutých (a meraných testami inteligencie), ale od kreativity, ktorá rieši úlohy rôznymi spôsobmi, v rýchlom tempe.

Inteligencia vo vzťahu ku kreativite – existujú dva názory:

1. Kreativita stojí v protiklade voči inteligencii. Ide o kritiku inteligenčných testov, lebo nezisťujú typické znaky tvorivej osobnosti.

2.  Pri inteligencii i pri kreativite ide o intelektovú činnosť. Tu tvorivé myslenie tvorí vyššiu, doplňujúcu úroveň intelektovej činnosti človeka.  Inteligencia (buduje na konvergentnom myslení) predstavuje predstupeň tvorivého myslenia ( buduje na divergentnom myslení). A preto testy na meranie úrovne tvorivého myslenia možno považovať za doplnkovú mieru testov na meranie úrovne intelektu.

Rozdiel medzi inteligenciou a kreativitou

Problémom vzťahov medzi inteligenciou (IQ) a tvorivosťou sa zaoberali v 60 r. W. Getzels, P.W. Jackson a P. I. Torrance.

Kreativita je vyššia úroveň intelektových schopností človeka ako inteligencia. Schopnosť kreativity znamená vyznať sa nielen v nových problémoch, vo výbere spôsobov riešenia a vymyslení nových, originálnych riešení. Ide o divergentný spôsob myslenia, ktorý sa meria testami kreativity (kreatívneho myslenia). Kreativita sa vyznačuje originálnym procesom a produktom. Kreatívne testy sú postavené tak, aby provokovali divergentné myslenie. Inteligencia, meraná inteligenčnými testami vyžaduje identickú odpoveď od všetkých, ktorý riešia testovú úlohu. V inteligenčných testoch neostáva možnosť na originalitu – videnie vecí novým spôsobom a vytváranie nových problémových situácií.  Platí, že vysoká inteligencia sa môže spájať aj s nižšou úrovňou kreativity, ale vysoká úroveň kreatívneho myslenia sa nevyskytuje s veľmi nízkou úrovňou inteligencie. Medzi inteligenciou a školskými známkami existuje vzťah. No školský prospech nie je odrazom tvorivých schopností žiakov.

8. MOTIVÁCIA A VÔĽA. MOTIVÁCIA A SPRÁVANIE V ZÁŤAŽOVÝCH SITUÁCIACH

Motivácia je teda určitý stimul, taká sústava činnosti učiteľa, ktorou vedie žiaka k tomu, aby jednal určitým spôsobom. Motivovanie je teda súmerné a špecifické pôsobenie na žiaka pomocou rôznych didaktických prostriedkov, pomôcok a situácií s využitím žiakových vnútorných povzbudivých činiteľov. Motivácia budí túžbu po poznaní a aktivizuje žiaka.

Medzi zásady účinnej motivácie patria:        

- výchova a vzdelanie musí byť nielen vecou učiteľa ale     aj  žiaka

- učiteľ má poznať žiaka, musí vedieť čo ho vie motivovať

                                        - učiteľ má byť tvorivý

                                        - má rozvíjať intelektové schopnosti žiaka, jeho túžby a

                                                            záujmy

Žiaka motivuje i reč, hlas, úsmev, pochvala, povzbudenie, takt, dobrá nálada v triede, ale i pokarhanie či trest.

Rozličné motivačné metódy možno rozdeliť na:        

a) vstupné:        

- rozhovor - je motivovanie žiaka na základe verbálnej komunikácie. Ide tu o priamy vzťah a kontakt medzi učiteľom a žiakom, . Nie je tu dôležitá len odpoveď, ale aj reakcia skúmaného na otázku.

Rozhovor môže byť:        a) podľa počtu subjektov:        - individuálny

                                                           - skupinový

                        b) podľa formy: - štandardizovaný - obsah je presne určený

                                           - neštandardizovaný - môžu byť pripravené otázky, ale celková formulácia závisí od atmosféry rozhovoru

                        c) podľa cieľa:           - výskumný

                                                       - diagnostický

                                                       - výchovný

Pri rozhovore je potrebné zachovávať isté zásady:        

                                                           1. pripraviť si cieľ, stratégiu, argumenty, čas a priestor

                                         2. poznať krstné meno partnera

3. dôležitý je prvý dojem, od ktorého závisí potom dôvera alebo nedôvera partnerov                         

                                                          4. pri rozhovore sa držať stanoveného problému

                                        5. klásť jasné, primerané a vhodné otázky

                                        6. vedieť počúvať partnera

                                        7. pozerať sa na problém očami partnera

                                        8. stavať na kladoch a možnostiach partnera

                                        9. byť priateľský, používať úsmev, povzbudenie

        - rozprávanie - je slovná metóda, ktorou predstavujeme konkrétnu udalosť alebo činnosť.        - demonštrácia - znamená používanie rôznych názorných pomôcok, obrazov, makiet,  

                                      filmovej či hudobnej projekcie na zvýšenie motivácie žiaka.

b) priebežné: - aktualizácia obsahu (príklad zo života)

                                                        - motivačná výzva, pochvala

                                                        - poznanie výsledkov práce

Motivácia osobnosťou učiteľa - učiteľ musí byť pre žiaka vzorom, dobrým príkladom ale i priateľom. Musí si u žiakov vybudovať dôveru a priateľský vzťah, ktorý motiváciu žiakov zvyšuje. Pre dobrú motiváciu je potrebné dodržiavať toto:        1/ snažiť sa byť autentický, otvorený a ľudský

                2/ prejavovať záujem o to, čo žiaci robia a ako sa správajú

                3/ počúvať žiakov so záujmom

                4/ práce žiakov používať ako vzor a ukážku

                5/ úsmevom prejavovať dôveru, byť optimistický

                6/ oslovovať žiakov menom

                7/ využívať gestá, mimiku, pohľady a pohyby

                8/ meniť tón, intenzitu a intonáciu hlasu (vyhýbať sa monotónnosti)

                9/ stanoviť a používať jasné pravidlá správania na vyučovaní

                10/ nezosmiešňovať a neponižovať žiakov

                11/ mať profesionálny prístup k vyučovaniu, byť dobre pripravený

                12/ začínať a končiť načas

                13/ používať aktívne vyučovacie metódy

                14/ viac chváliť ako kritizovať žiakov

                15/ chodiť na vyučovanie dobre upravený

Motivácia hodnotením - hodnotenie je veľmi významnou zložkou motivácie žiaka. Dobré ohodnotenie od učiteľa či rodiča žiaka povzbudzuje k jeho ďalšej činnosti, dokonca i k zlepšeniu jeho činnosti. Hodnotenie a klasifikácia žiakov spôsobuje, že žiaci sú navzájom súťaživí, jeden druhého chcú predbehnúť vo výsledkoch a tak možno aj nevedomky zvyšujú svoj záujem o učenie. Na zlepšenie aktivizácie a motivácie žiakov na vyučovaní pomáhajú tieto zásady:        

           1/ nešetriť prejavmi pochvaly, uznania a povzbudenia i za zdanlivo malé pokroky v učení

        2/ obmedziť prejavy nespokojnosti k žiakom

        3/ uplatňovať analytické hodnotenie - poukazovať na dobré a zlé stránky činnosti žiaka

        4/ kritizovať pozitívne a konštruktívne - kritika by mala byť vnímaná ako rada

        5/ uznávať a podporovať najmä slabších žiakov, prejavovať im dôveru v ich schopnosti

        6/ hodnotiť nielen výsledky žiakov, ale aj proces učenia - používať priebežné hodnotenie

        7/ hodnotiť nielen množstvo vedomostí, ale aj mieru logického a tvorivého myslenia

        8/ za nesprávne úlohy nedávať hneď zlé známky, ale žiadať prácu najskôr opraviť

               a doplniť

        9/ pri hodnotení zohľadňovať individuálne rozdiely v osobnostiach žiakov

        10/ ak žiak získa horšiu známku, dať mu najavo možnosť opravy a zmeny

        11/ eliminovať subjektívne chyby učiteľa v hodnotení (preferencie, haló-efekt, nálady)

        12/ žiakov pri hodnotení kriticky navzájom neporovnávať

Motivácia otázkami a úlohami:

Otázka je výrok, ktorý má opytovaciu formu. Ale aj každá úloha alebo zadanie obsahuje v sebe schopnosť stať sa otázkou. Možno ju transformovať do jednej alebo viacerých otázok.

Pri kladení otázok však učiteľ často robí chyby:        

                                                                      - položenie viacerých otázok naraz

- odpovedanie si na vlastnú otázku                                - položenie otázky len obľúbeným alebo  

  najlepším žiakom                                        

                                                - položenie otázky v nevhodnom čase

                                                - položenie otázky výhražným tónom

                                                - neposkytnutie dostatočného času na uvažovanie

                                                - nevšímanie si odpovedí žiakov

Otázky možno rozdeliť na:        

a) otázky na vybavenie si niečoho z pamäti - žiak si tu vybavuje konkrétne poznatky        

b) otázky na porozumenie - otázky na zistenie, či žiak rozumie obsahu predloženej informácie, či

   ho vie vysvetliť vlastnými slovami, vie určiť dôležité informácie, alebo ich odlíšiť od

   nedôležitých                                

c) otázky na aplikáciu - či žiak vie správne použiť svoje vedomosti, pravidlá, zákony, metódy ale aj postup v konkrétnej situácii

d) otázky na analýzu - či žiak vie správne analyzovať prvky informácie, ktorú dostal, vie    

  stanoviť aj vzťahy medzi nimi.

e) otázky na syntézu - či si žiak vie vytvoriť svoj plán, postup riešenia, vie správne kombinovať

   a vyvodiť si závery

f) otázky na hodnotenie - či žiak vie správne posúdiť idei, poznatky, postupy a pod.        

g) otázky ako motivácia - otázky vzbudzujú pozornosť žiakov, aktivizujú ich a motivujú

   k učeniu.

Pre zlepšenie motivácie žiakov spojené s kladením otázok a úloh, je treba dodržiavať toto:

1/ zadávať primerané množstvo otázok v správny čas

2/ klásť primerane náročné otázky a úlohy - miera primeranosti je podmienená

   predchádzajúcimi poznatkami

3/ zadávať aj úlohy a otázky zo života

4/ umožniť žiakom, aby navrhovali otázky a úlohy v súvislosti s učivom

5/ niektoré otázky a úlohy zadávať zaujímavejšou formou - hádanka, rébus, tajnička, test

6/ zadávať viac otázok na rozvoj logického myslenia - otázky typu: Prečo? Načo? Čo je

   príčinou? Ako sa to dá použiť? Aké sú dôkazy?

7/ zadávať úlohy na vyhľadávanie, triedenie a spracúvanie informácií z informačných

   zdrojov

8/ zadávať projektové práce

Motivácia metodikou a organizáciou vyučovania - správna organizácia vyučovania má veľký vplyv na motiváciu žiaka. Vyučovací proces má byť systematicky organizovaný a má mať nasledovnú štruktúru:

 a) motivačná fáza - vzbudenie pozornosti a záujmu u žiakov. Je to veľmi potrebná a významná fáza vyučovacieho procesu. Základom úspešného učenia je to, s akými pohnútkami k nemu žiak pristupuje. Ak pristupujeme k plneniu istej povinnosti so záujmom, výsledky sú oveľa hodnotnejšie ako vtedy, keď túto činnosť vykonávame len z donútenia. Správna motivácia je zárukou polovice úspechu.

 b) expozičná fáza - podávanie nového učiva. Učiteľ tu so zreteľom na obsah učiva, so zreteľom na žiakov a ich predpokladané činnosti volí z množstva vyučovacích metód. Úlohou tejto fázy je, aby žiak získal správnu predstavu o učive a osvojil si preberané učivo.

 c) fixačná fáza - opakovanie a cvičenie. Úlohou tejto fázy je zopakovať a upevniť vedomosti žiakov. To sa uskutočňuje viacerými fixačnými metódami.

 d) diagnostická fáza - skúšanie, hodnotenie, známkovanie. Diagnóza môže prebiehať i v predchádzajúcich fázach, kedy si učiteľ u žiakov otázkami priebežne zisťuje priebeh osvojovania vedomostí. Takáto diagnóza sa nazýva priebežná. I po prebraní učiva môže učiteľ rôznymi metódami zistiť stupeň osvojenia si vedomostí. Vtedy hovoríme o diagnóze výsledkov.

 e) aplikačná fáza - aplikácia vedomostí do praxe

Na zlepšenie motivácie z tejto stránky pomáha:        

1/ na začiatku vyučovania motivovať žiakov zaujímavou otázkou či problémom v súvislosti s učivom                

2/ na začiatku hodiny oznámiť, aká bude organizácia hodiny, aká bude  ich činnosť a čo sa od nich očakáva a požaduje

3/ vysvetlenie pojmov a definícií doložiť konkrétnymi príkladmi

4/ žiakom umožniť, aby pri riešení otázok a úloh zameraných na nápady mohli svoje návrhy vzájomne diskutovať

5/ pri zadávaní úloh dodržovať štruktúru:vzbudenie pozornosti – položenie otázky - čas na rozmyslenie - odpoveď žiaka – hodnotenie odpovede

6/ dovoliť žiakom, aby sa pýtali v súvislosti s porozumením učiva                         

7/ na cvičenie tvorivosti uplatňovať metódu brainstormingu

8/ podľa povahy a cieľov vyučovania zaradiť do hodiny hry a simulačné metódy                  

9/ meniť činnosť na vyučovaní

10/ v závere vyučovania hodnotiť žiakov v tom, ako porozumeli učivu, ako vedia riešiť úlohy.

VÔĽA

- psychický proces, ktorým človek riadi svoju činnosť zameranú na dosiahnutie vedome vytýčených cieľov a prekonáva prekážky

- základnou charakteristikou vôľového konania je, že sa realizuje na základe uvedomovania si cieľa činnosti

- východiskovým bodom vôľového konania je uvedomená potreba  alebo úlohy, kým konečným bodom je dosiahnutie vytýčeného cieľa

9. PSYCHICKÉ PROCESY – EMOČNÉ PROCESY. PSYCHICKÉ STAVY. STAVY VEDOMIA

Antoine de Saint-Exupery: „Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné.“

EMÓCIE

- (v úzkom slova zmysle) – najjednoduchší zážitok, spojený s uspokojovaním alebo neuspokojovaním primárnych (základných, organických) potrieb.

- sú vyvolané okamžitou situáciou

- za základné emocionálne reakcie považujeme zložky emócií:

  a.) vnútorné telesné reakcie – podieľa sa na nich CNS; základné telesné príznaky:

       zvýšenie krvného tlaku a pulzu, zrýchlenie dýchania, zvýšenie potenia, pokles činnosti

       tráviacej sústavy, atď

       - sú spojené s 2 druhmi reakcií: útok a útek

  b.) kognitívne hodnotenie alebo presvedčenie, že sa odohráva kladná/záporná udalosť

       - závisí to od toho, do akej miery prikladáme danej situácii význam

  c.) výraz tváre – niektoré prejavy emócií na tvári máme vrodené, iné získané

  d.) reakcia na emócie – reagujeme na základe toho významu, ktorý situácii prikladáme

Emocionálne kvality:

nálada – dlhotrvajúci stav, má menšiu intenzitu, ale významovo je dôležitá, lebo dáva podfarbenie celému nášmu prežívaniu (môže byť euforická, anxiózna, depresívna = smutná)

afekt – krátkodobý, veľmi intenzívny a búrlivo prebiehajúci cit (strácame nad sebou kontrolu

patický afekt – vedie k odpadnutiu (hysterické ženy)

vášeň – silne hlboký cit, kt. podmieňuje zameranie myslenia a konania (zberateľská, hráčska,)

nadšenie – viaže sa na určitý myšlienkový prúd, kt. výrazne púta našu pozornosť, celé naše konanie podriaďuje idee

strach – obava z niečoho konkrétneho

fóbia – vystupňovaný strach; výrazný, viazaný na konkrétna obsah, často má obsedavý, nutkavý charakter

-dôležité je harmonizovať naše emócie s myslením

- emocionálna inteligencia = je to schopnosť sám seba motivovať nevzdávať sa tvárou vtvár ťažkostiam a frustrácii; schopnosť ovládať svoje pohnútky a odložiť ich uspokojenie na neskoršiu dobu, schopnosť ovládať svoju náladu, zabrániť nervozite a úzkosti, schopnosť ovplyvňovať svoje myslenie a jeho kvalitu, schopnosť vcítiť sa do situácie druhého a ani v najťažších chvíľach nestrácať nádej.

Výkyvy v emotívnej reaktivite:

1. precitlivenosť – zvýšená pohotovosť k emočným reakciám, súvisí s nahromadením

                               emocionálneho napätia – je znakom neurotizmu osobnosti

2. emotívna labilita (prevažne v detskom veku a v období dospievania)

3. averzia – negatívny vzťah k nejakému objektu alebo činnosti.

CITY

- je to prežívanie vzťahu človeka k veciam a k javom okolitého sveta, k sebe samému a k iným ľuďom

- vyjadrujú subjektívne prežívanie

- sú významným činiteľom v prežívaní a správaní človeka, majú mimoriadny význam pre správny rozvoj osobnosti, sú silným impulzom činnosti,  konania a správania človeka, citový zápal človeka znásobuje jeho sily a vytrvalosť

- človek sa od zvierat odlišuje tým, že môže svoje city riadiť, vyvolávať ich, brzdiť ich a zdržiavať

Základné vlastnosti citov:

1. polarita alebo protikladnosť – väčšina citov má svoj protiklad ( láska - nenávisť, napätie – uvoľnenie,...)
2. ambivalentnosť (zmiešanosť) – väčšina citov je výsledkom zmiešania príjemných (sténických) a nepríjemných (asténických) citov, „čisté“ city sa vyskytujú zriedka
3. aktuálnosť – neopakovateľnosť už raz prežitého citu v totožnej podobe
4. stereotypnosť alebo podmienenosť – znamená, že ak sa opakovaním istých podnetov upevní istá citová reakcia, ostáva aj vtedy, keď sa význam týchto podnetov pre daného človeka mení
5. pestrosť časového trvania – toto trvanie môže byť od niekoľkých sekúnd až po roky
6. nákazlivosť citov – prenášanie citov z jedného človeka na druhého
7. citová adaptácia – zmena v intenzite citu vyvolaného opakujúcim sa podnetom

Klasifikácia citov – základné druhy citov

- city rozlišujeme vyššie a nižšie. Ďalej ich môžeme deliť podľa zdroja, zamerania, obsahu a trvania na:

1. telesné city – tie, v kt. prežívame stav nášho organizmu, a to tak vnútornú rovnováhu, ako    aj jej narušenie  

2. citové reakcie - city, ktoré prežívame pri náhlom narušení rovnováhy  

                         organizmu s prostredím

            - sú krátkodobé

          -  delenie: a.) obranné – strach, nepokoj, prekvapenie, obava

                                            b.) útočné – hnev, zlosť

                                            c.) sociálne – obdiv, rešpekt, úcta, pokora

3. citové stavy - dlhšie trvajúce, ale nie príliš intenzívne prežívajúce subjektívne stavy                                                

                        - dlhšie ovplyvňujú ostatné konanie a správanie človeka

                        - patrí sem: eufória, tréma, úzkosť,...

4. citové vzťahy - prežívanie subjekt. vzťahu k predmetom osobitnej hodnoty alebo k sebe

                             samému

                           - majú dlhodobý charakter

5. vyššie city, city spoločenského vedomia – tie, kt. vznikajú v priebehu socializácie človeka

                                                                        zúčastňujú sa na vytváraní jeho spoloč. vedomia

1. intelektuálne city – tie, kt. človek prežíva pri poznávacej činnosti (cit zvedavosti,

                                         sklamania, nedôvery, prekvapenia,...)         

2. estetické city – sú odrazom vnímania umeleckých diel a vôbec prežívania niečoho

                                  krásneho

3. etické city – tie, kt. človek prežíva pri dodržiavaní alebo porušovaní morálnych

                             princípov u seba alebo iných ľudí ( cit viny, neviny, povinnosti, cti,...)

4. sociálne city – tie, kt. prežívame v kontakte s inými ľuďmi, či spoločenskými skupinami

               - ich základnou charakteristikou je náklonnosť k inej osobe ( cit spolupa-

                 tričnosti, kolegiality, nedôvery,...)

6. sebacity – prežívanie vzťahu k sebe ako k najvyššej hodnote

                  - najbežnejšou podobou sebacitu je láska k sebe – človek má rád sám seba, je so

                    sebou spokojný

empatia – „Empatizovať znamená vidieť očami druhého človeka, počuť ušami druhého človeka a cítiť jeho srdcom“

asertivita – sebapresadzovanie – je to umenie presadiť sa , a zároveň rešpektovať názory, postoje a hodnoty iných

10. OSOBNOSŤ

(determinanty osobnosti, ego-obranné mechanizmi, typy, črty, vrstvy a struktura osobnosti, dynamika osobnosti)

OSOBNOSŤ: z psychologického hľadiska – súhrn pomerne všeobecných a trvalých vlastností človeka, ktorý funguje v interakcii s vonkajším prostredím, pod vplyvom ktorého sa čl. mení, prispôsobuje sa a zároveň prispôsobuje a ovplyvňuje vonkajšie prostredie sebe.

K psychologickým definíciám osobnosti sa zaraďujú:

1. biofyzické- osobnosť má určitú organickú alebo vrodenú zložku, čo súvisí so špecifickými kvalitami osoby, ktoré možno opísať  a zmerať objektívne /stavba tela/.
2. biosociálne- hodnotou človeka je jeho sociálna stimulačná hodnota /človek je to, čo si druhí myslia, že je /.
3. súhrnné- zaznamenávajú každý pojem, ktorí sa pri opisovaní osoby javí ako dôležitý.
4. integratívne- osobnosť je organizáciou, vzorcom. Osobnosť je tým, čo do množstva rozličných spôsobov vnáša usporiadanosť a zhodu, súhlas

Ego-obranné mechanizmy:

V priebehu vývinu je Ego niekedy konfrontované s napätiami, ktoré nie je schopné zvládať. Impulzy, spomienky, myšlienky, pocity – to všetko môže vyvolávať nadmernú úzkosť a nútiť Ego k tomu, aby sa bránilo extrémnymi opatreniami. Tieto obranné mechanizmy Ega sú duševné procesy, ktoré majú za cieľ redukciu úzkosti a zdieľajú dva zvláštne charakteristické znaky: operujú nevedome a popierajú, prekrucujú alebo skresľujú realitu. Hlavnými mechanizmami sú projekcia, reaktívny výtvor, fixácia a regresia – ktoré tým alebo oným spôsobom popierajú realitu alebo menia jej percepciu.

Typy osobnosti:

Typ je všeobecné označenie pre určitú triedu javov, predmetov alebo ľudí, ktoré majú nejaký spoločný znak. V psychol. sa typom myslia spoločné snahy osobnosti, črty alebo ich komplex, ktoré sú príznačné pre istú skupinu ľudí.  

* JUNG rozdelil čl. na dva typy: EXTROVERT /otvorený typ – sangvinici a cholerici/

                                                           INTROVERT /uzavretý typ/

* Hippokrates ( neskôr aj I. P. Pavlov) rozlišuje 4 typy ľudí:

     Sangvinik – prevládajúcou tekutinou je krv. Ľahko sa prispôsobuje, rýchlo nadväzuje kontakty, družný, priateľský, má výrazné pohyby, aktivita a reaktivita sú v rovnováhe /aj keď sa ho nepýtajú, povie…/, v myslení je plastický a tvorivý, schopnosť rýchlo si osvojiť nové veci. Ľahkosť ho môže viesť k určitej povrchnosti. Je najvýhodnejším typom z hľadiska prispôsobovania sa prostrediu.

    Cholerik - /cholé – žlč/. Typ výbušný, prudký, impulzívny, rýchlo sa rozrušujúci, prevláda reaktivita /reaguje na čokoľvek/, bojovný typ, neskrotný, neudržateľný, v myslení menej plastický /keď je rozrušený, nemôže dlhšie a tvorivo rozmýšľať/.

    Flegmatik - /flegma- hlien/ - pomalá, pokojná, vyrovnaná povaha, vytrvalý, málo vonkajších citových prejavov. Pokojný, rozvážny, schopný zvládnuť zložité situácie.

    Melancholik - /melaine cholé - čierna žlč/ - zvýšená citlivosť, uzavretosť, nesmelosť, vyhľadáva samotu, malá reaktivita. Málo sa vyjadruje, je ťažké povedať, čo ten človek prežíva/. Potrebuje stabilné prostredie, akákoľvek zmena ho frustruje. Vnútorná vyrovnanosť melancholika je vždy problematická, aj keď sa navonok nemusí prejavovať. V práci sú títo ľudia zodpovední, usilovaní a presní

Črty osobnosti:

- črta je trvalá charakteristika osobnosti, je to vlastnosť

- na základe črty osobnosti vieme predpokladať ako bude reagovať v určitej konkrétnej situácii

- napr.: ak je niekoho charakterist. črtou priateľskosť, môžem predpokladať, že ak ho požiadam o pomoc, pomôže

- na základe črty osobnosti sa vytvára určitý stav, správanie

Štruktúra osobnosti

Pojem štruktúra osobnosti sa používa v psychológií na označenie komplexných útvarov, ktoré sa skladajú z jednotlivých častí. Sú navzájom spojené a vzájomne závislé a tak utvárajú zmysluplný dynamický celok, ktorý sa riadi určitými zákonitosťami. Štruktúrou sa rozumie vnútorne usporiadaný a členitý celok, systém, ktorý má svoje vlastné zákonitosti a dynamiku.

    Najmenšie  rozlíšiteľné jednotky v osobnosti a jej činnosti podľa Smékala nazývame charakteristiky. Vnútorné charakteristiky sa prejavujú prostredníctvom konania človeka, jeho písomných aj slovných prejavov. Patria k nim predovšetkým dispozície. Vonkajšie charakteristiky zachytávajú javovú stránku osobnosti. Patria k nim jednotlivé spôsoby správania /reakcie, odpovede, konanie/.

                    Charakteristiky osobnosti sa ďalej rozdeľujú na opisné (identifikujú každý rozlíšiteľný aspekt osobnosti) a vysvetľujúce (vysvetľujú dané správanie a prežívanie)

Vlastnosti osobnosti - popisné prvky osobnostnej štruktúry. Tá stránka osobnosti, na ktorú usudzujeme z relatívne stáleho správania jednotlivca v určitých situáciách. Vlastnosti – formy stáleho reagovania určitým spôsobom a smerom, typické pre daného jednotlivca.

psychická vlastnosť – niečo vonkajšie – sú pozorovateľné

črta – vnútorný komponent determinácie správania – odvádzajú sa z pozorovacích vlastností

Dynamika osobnosti:

U ľudí sa prejavujú individuálne rozdiely počas ich správania sa: jeden je výbušný, iný rezervovaný ... Súhrn tých vlastností osobností, ktoré určujú dynamiku správania a prežívania zahŕňame pod pojem temperament. Táto dynamika je podmienená celkovou činnosťou nervového systému centrálneho aj vegetatívneho. Najvýraznejšie sa prejavuje v citovej a motorickej oblasti človeka. Emocionalita charakterizuje priebeh emócií, citov, nálad a ich kvalitu: polaritu /kladnú, zápornú/ a modalitu /radosť, hnev, smútok/. Aktivita správania charakterizuje stupeň energickosti, snahy, rýchlosti/pomalosti .