Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Pedagogická fakulta / úvod do pedagogických vied

udpv, prednasky - kudlacova (udpv.doc)

Pedagogika ako veda

Vedná disciplína – otvorený systém poznatkov na určitom stupni svojho vývoja a určitej úrovni uchopenia reality (predmetu svojho skúmania).

Pedagogika ako veda – je vedou o výchove (výchovoveda) - zaoberá sa človekom, výchovou človeka.

Pedagogika a metapedagogika

Metapedagogika    =   veda o pedagogike (meta, gr. = s, za, po)

Pedagogika            =   veda o výchove

Výchova  

Základné smery v pedagogickej vede (Lasahn)

Duchovná pedagogika – hermeneuticko-filozofické teórie vychádzajú z výchovnej skutočnosti, zaujíma sa o celého človeka a celý jeho život, nazerá na človeka ako na celok

Empiricko-analytická pedagogika – používa metódy empirického skúmania (pozorovanie, experiment, dotazník, využíva štatistické metódy), skúma predmet výchovy parciálne, nie ako celok

Normatívna pedagogika – využíva normy a princípy pre správanie človeka a jeho výchovu

Kritická pedagogika – výchova a vzdelávanie je možné prostredníctvom kritickej analýzy a sebareflexie

Rozdelenie pg 20. st. z hľadiska zastúpenia scientizmu a antropologizmu (Krankus)

Scientisticko-pozitivisticky orient. Pg                Antropologicky orient. Pg            

Pragmatická                                                 Pedagogika kultúry

Psychoanalytická                                         Existencialistická pg

Realistická                                                 Tomistická

Sociologická                                                 Esencialistická

Sociálno-kritická

Pedagogická antropológia

Soudobé teorie vzdelávání – 7 teórií vzdelávania(Bertrand)

Spiritualistické – dôraz na duchovné, metafyzické, trancend. hodnoty

Personalistické – dôraz na slobodu žiaka (Rogers, Steiner)

Akademické – dôraz na klasické obsahy vo vzdelávaní (Adler)

Technologické – dôraz na IKT

Kognitívno-psychologické – základom vzdelávania sú poznávacie procesy (Piaget)

Sociokognitívne – dôraz na sociálne a kultúrne faktory a vplyv prostredia na vzdelávanie  

(Vygotskij, Bruner)

Sociálne – riešia problémy soc. a kult. nerovnosti vo vzdel.

Vývin pedagogiky ako vedy

Pedagogika sa vyčlenila z filozofie – najstaršie pedagogické rozpravy nachádzame v dielach filozofov. Väčšina významných filozofov sa zaoberala aj otázkami výchovy:

- Staroveké Grécko – Sokrates, Platón, Aristoteles

- Staroveký Rím – Quintilianus, Cicero

- Obdobie renesancie – Erazmus Rotterdamský, Rabelais, Morus,  Campanella, Komenský

- 17. a 18. stor. – Lock, Descartes, Rousseau, neskôr Pestalozzi, Kant, Hegel, Herbart

- Ruskí revoluční demokrati – Gercen, Černyševskij, Dobroľubov, neskôr Ušinskij, Tolstoj

Začiatky pedagogiky ako vedy

Začiatky pedagogiky ako vedy sú spojené s dielom J. A. Komenského. Jeho didaktika bola základným kameňom vznikajúcej pedagogiky (didaktika v chápaní Komenského je vlastne neskoršia pedagogika)

Dielo Komenského sa týka všetkých podstatných otázok výchovy od narodenia až po smrť a predstavuje ucelenú sústavu pedagogických názorov

V 18. stor. sa čoraz častejšie používa termín pedagogika

Koncom 19. stor. sa pedagogika vyčlenila z rámca filozofie a konštituovala sa ako samostatná disciplína, jej začiatky sú spojené s menom J. F. Herbarta

J. Fridrich Herbart (1776 – 1841)

Pedagogiku staval na základoch etiky (cieľ výchovy) a psychológie (prostriedky výchovy), ktoré chápal ako pomocné vedy pedagogiky a vyvodil z nich základné princípy pedagogiky.

Pedagogiku rozčlenil na:

teoretickú (zameranú na problém vychovateľnosti alebo možnosti výchovy, prostriedky výchovy a výchovné inštitúcie)

praktickú (zameranú na vládu, vedenie, disciplínu, vyučovanie a rozumové vzdelávanie, mravnú výchovu)

Herbart rozdelil výchovu a teda aj jej teóriu – pedagogiku, na:

mravnú – vôľovú výchovu

rozumové vzdelávanie – vyučovanie

1. Pod vplyvom Herbartovho učenia a jeho stúpencov sa zaviedol dualizmus v ped. Teórii aj praxi – vžilo sa oddelenie výchovy od vzdelávania – ide o nemecky hovoriace krajiny
2. Herbart do svojej pedagogiky nezačlenil starostlivosť o telesné zdravie

3 kategórie poznávacích prístupov v pedagogike

Reflexia – ak by sme z pedagogiky vyškrtli to, čo bolo dosiahnuté filozofickou reflexiou, museli by sme vylúčiť väčšinu ped. Klasikov, počnúc Sokratom až po Komenského

Výskum – napriek tomu, že v pedagogike prikladáme stále väčší význam empirickému výskumu, nie je jediným poznávacím prístupom

Umenie

Členenie vied o výchove z ontogenetického hľadiska (Švec, Š.)

Antropogogika – všeobecná veda o výchove

                           praktická veda o človeku

                           antropos, gr. = človek; agogé, gr. = viesť

                           pedagogika+andragogika+geragogika

Pjraktické vedy o výchove:

Pedagogika – veda o výchove detí

Andragogika – veda o výchove dospelých

Geragogika – veda o výchove v starobe  

Členenie vied o výchove (Palouš, R.)

Agogika = všeobecná tória výchovy

Agogika = pedagogika + andragogika + gerontagogika

Predmet pedagogiky

Pedagogika ako veda

Pedagogika = veda o výchove človeka, ktorá skúma zákonitosti výchovy a vzdelávania a rozpracúva teórie výchovy a vzdelávania vo všetkých etapách ľudského života

Pedagogika ako veda má svoju vlastnú teóriu a vlastný základný a aplikovaný výskum, z ktorého vychádzajú jej teoretické koncepcie.

Predmet pedagogiky

Predmet pedagogiky = výchova a vzdelávanie v širokom slova zmysle

Výchova a vzdelávanie ako predmet pedagogiky je multidimenzionálny spoločenský jav, ktorý v sebe obsahuje mnoho aspektov a len takto ho možno skúmať a vysvetľovať. Je preto ťažko odlíšiť špecifickosť vedy o výchove od problémov, ktoré skúmajú jednotlivé príbuzné disciplíny. Uvedené príbuzné disciplíny sa označujú ako hraničné a vo vzťahu k pedagogike ako pomocné vedy.

Nejednotnosť definícií pedagogiky

Pojem pedagogika nemal a ani nemá jednoznačné zadefinovanie.

Chápanie a vymedzenie pojmu pedagogika je spojené s kultúrno-vývojovými tradíciami rôznych jazykových oblastí a rôznych kultúr.

Nemecko

- Prvá samostatná katedra pedagogiky v Nemecku bola zriadená v Halle, viedol ju Christian Trapp (1779)

- Pedagogika bola povinne prednášaná na katedrách filozofie, samostatné katedry pedagogiky vznikali len výnimočne (Herbartova katedra bola ešte filozofická)

- Pedagogika bola chápaná ako autonómny vedecký odbor, monodisciplinárny

- Vplyv filozofie a hermeneutiky

Francúzsko

- Katedry pedagogiky tu vznikali neskôr ako v Nemecku

- Pedagogika bola chápaná ako sociálna veda, ktorá má interdisciplinárny charakter v spojení so sociológiou, sociálnou ekonómiou, psychológiou, antropológiou

Anglosaské prostredie

- angl. výraz pedagogy má užší význam, ako náš výraz pedagogika, označuje teoretické princípy a umenie vyučovať, teda korešponduje s naším pojmom všeobecná didaktika

- Pedagogiku v našom poňatí najskôr zastrešuje výraz educational science (edukačné vedy), pod čím sa chápe skupina interdisciplinárnych odborov, teoretických aj výskumných, pokrývajúcich rôzne stránky edukácie

- Pre uvedené prostredie je typická sociologická pedagogika, resp. sociológia vzdelávania

Miesto pedagogikyv sústave vied

pedagogika je zaradená medzi spoločenské vedy

v amerických a britských klasifikáciách vied je pedagogika zaradená medzi sociálne vedy

Vývin v chápaní pedagogiky

- 19. a prvá polovica 20. stor.:

v ped. vede prevládal disciplinárny prístup

- druhá polovica 20. stor.:

s rozvíjaním pedagogiky sa prehlbujú jej interdisciplinárne súvislosti. To sa týka nielen sociálnych vied, ale aj prírodných vied. Odrazilosa to aj v procesoch vnútornej diferenciácie pedagogiky a vznikom bohatej sústavy pedagogických vied, nakoľko široký okruh pedagogických problémov nie je možné riešiť v rámci jednej disciplíny

Pojem pedagogika sa stal preto zastrešujúcim pojmom pre vedy o výchove (prínos v oblasti vied o výchove znamenala publikácia: G. Mialaret a kol.: Úvod do vied o výchove (1985)  

V histórii rozvoja vied sa prirodzene prelínajú procesy diferenciácie a integrácie. Na jednej strane vedú k vzniku nových vedných odborov (podobne ako sa pedagogika vyčlenila z filozofie, aj v rámci sústavy pedagogických vied sa konštituujú nové čiastkové disciplíny, napr. pedagogika rodiny, pedagogika voľného času). Na druhej strane vedú k vytváraniu nových vzťahov medzi jednotlivými vednými odbormi a až k vzniku hraničných vedných disciplín, napr. pedagogickej psychológie alebo ešte užšie psychológie výchovy.  

Dichotómie v chápaní pedagogiky

Tradičná pedagogika – viaže sa s prívlastkami normatívna, špekulatívna, hodnotiaca, príp. zaťažená  rôznymi filozofickými koncepciami

Moderná pedagogika – viaže sa s prívlastkami ako empirická, objektívna, exaktná, nehodnotiaca, „čistá“ veda

1. Toto označenie často spôsobuje, že tradičná pedagogika je chápaná ako prekonaná. Nereflektované odmietanie, často vedie k tomu, že je zároveň odmietaný aj vlastný problém. Pedagogika ako veda musí reflektovať bohatstvo (v teoretickej aj praktickej podobe) vytvorené v predchádzajúcich obdobiach.

Pedagogika ako explanačná teória – je zameraná na identifikáciu a objasňovanie javov edukačnej reality, vysvetľuje štruktúru a fungovanie týchto javov (lat. explanatio – vysvetlenie)

Pedagogika ako normatívna teória – vymedzuje a predpisuje ideály a normy pre výchovu jedincov, skupín, národa.

2. Tieto chápania sa u niektorých súčasných pedagógov kladú oproti sebe. Realizácia normatívneho prístupu však nemusí znamenať podceňovanie empirického výskumu. Explanatívny a normatívny prístup sa vzájomne nevylučujú.

Nomotetický prístup – generalizujúci, vytvárajúci algoritmy

Ideografický prístup – popisujúci, vysvetľujúci jedinečné udalosti

3. Aj tieto prístupy nemožno stavať do opozície, nakoľko výchovné javy, ktoré sú predmetom pedagogiky, majú jednak racionálny charakter a jednak emocionálny, jednak vedomostný, ale aj hodnotový, jednak cieľ, ale aj motiváciu, očakávanie.

Sústava pedagogických vied

Súčasnú pedagogiku tvoria mnohé čiastkové disciplíny (subdisciplíny), ktoré vytvárajú sústavu pedagogických vied

Existuje viacero prístupov k členeniu pedagogických vied:

-  Horizontálne a vertikálne členenie

-  Z hľadiska výchovnej inštitúcie

-  Z hľadiska jednotlivých odborov

-  Z integrujúceho hľadiska

Horizontálne členenie pedagogických vied

Vychádza z obsahu, resp. činnosti, ktorou sa ped. disciplína zaoberá (tzv. činnostné, praktické hľadisko):

Všeobecná pedagogika

Teória výchovy

Didaktika (teória vyučovania a vzdelávania)

Dejiny pedagogiky

Komparatívna (porovnávacia) pedagogika

ide o sústavu základných pedagogických disciplín. Niektorí autori zaraďujú medzi tieto základné disciplíny aj metodológiu pedagogiky, teóriu organizácie a riadenia výchovy a vzdelávania a špeciálnu pedagogiku

Špeciálnu pedagogiku v súčasnosti chápeme ako samostatnú pedagogickú disciplínu, ktorej predmetom je skúmanie podstaty a zákonitostí výchovy a vzdelávania osôb telesne, zmyslovo, duševne a rečovo postihnutých. Vyvíjala sa v rámci pedagogiky a v súčasnosti má svoju vlastnú sústavu špeciálnych pedagogických disciplín:  

Špeciálna pedagogika

Psychopédia – špeciálna pedagogika mentálne postihnutých

Tyflopédia – špeciálna pedagogika zrakovo postihnutých

Surdopédia – špeciálna pedagogika sluchovo postihnutých

Logopédia – špeciálna pedagogika pre subjekty s komunikačnými a rečovými ťažkosťami

Somatopédia – špeciálna pedagogika pre telesne a zdravotne postihnutých

Etopédia – špeciálna pedagogika pre sociálne narušených

Všeobecná pedagogika

Je základná pedagogická disciplína, ktorá sa snaží o systematizáciu a interpretáciu základných pedagogických javov a zákonitostí a o vymedzenie všeobecne platných pedagogických noriem. Abstrahuje od veku vychovávaného jedinca, od inštitúcie, v ktorej výchova prebieha, aj od odboru, v ktorom sa jedinec vyvíja. Poskytuje základ pre všetky dielšie pedagogické disciplíny, má teda úlohu integračnú a kooperačnú. (Jůva& Jůva, 1994)

Teória výchovy

Skúma výchovný proces, čiže výchovu a jej zákonitosti v užšom slova zmysle.

Predmetom teórie výchovy je výchovný proces, jeho zákonitosti, otázky cieľa výchovy a jeho konkretizácia v zložkách výchovy, v obsahu výchovy. Zaoberá sa princípmi, metódami, formami a prostriedkami výchovy. (Višňovský - Kačáni, 2001)

Didaktika (teória vyučovania a vzdelávania)

Je považovaná za „kráľovnú“ pedagogických vied

Rieši ciele a obsah vyučovania, didaktické princípy, vyučovacie metódy, organizáciu vyučovania a jeho plánovanie (Jůva& Jůva, 1994)

Didaktika sa zaoberá tým:

            - čo a za akým cieľom sa vyučuje

            - ako sa to vyučuje

Dejiny pedagogiky

Skúmajú vývin výchovy ako spoločenského javu, vývoj pedagogických ideí a koncepcií, vyjadrených poprednými pedagógmi a filozofmi a v svojej dobe často neuskutočnených; aj vývoj výchovno-vzdelávacích zariadení, ich chápanie, organizáciu a riadenie. (Jůva& Jůva, 1994)

Komparatívna pedagogika (porovnávacia)

Je zameraná na popis, analýzu a vysvetľovanie vzdelávacích systémov a problémov spojených s ich fungovaním, a to v dvoch alebo viac porovnávaných krajinách alebo regiónoch

Má interdisciplinárny charakter, nakoľko posudzuje vzdelávacie systémy v kontexte historických, ekonomických, kultúrnych, náboženských a iných faktorov

Vertikálne členenie ped. vied
(kritériom je ontogenetické hľadisko spolu s inštitucionálnym)

Predškolská pedagogika (pedagogika predšk. veku)

Školská pedagogika (pedagogika školského veku)

Pedagogika mladšieho šk. veku (elementárna pedagogika)

Pedagogika stredného školského veku

Pedagogika staršieho školského veku

Stredoškolská pedagogika

Vysokoškolská pedagogika

Vojenská pedagogika

Pedagogika dospelých (andragogika)

Členenie ped. vied z hľadiska výchovnej inštitúcie

Rodinnú pedagogiku                Predškolskú pedagogiku                Školskú pedagogiku

Mimoškolskú pedagogiku        Podnikovú pedagogiku                Pg spoloč. a záujmov. Organiz.

Osvetovú pedagogiku                Pedagogiku sociálnych zariadení        Vojenskú pedagogiku

atď.

Členenie ped. vied z hľadiska jednotlivých odborov (odvetví) ľudskej činnosti

Pedagogika umenia

Pedagogika športu

Pedagogika práce

Členenie ped. vied z hľadiska integrujúceho (spája viaceré hľadiská)

         Základné                                                Aplikované                   .

 Všeobecná pedagogika                                Rodinná pedagogika

 Teória výchovy                                        Školská pedagogika

 Didaktika                                                Pedagogika voľného času

 Dejiny pedagogiky                                        Vojenská pedagogika

 Komparatívna pedagogika                                Pedagogika dospelých

Pedagogika spoloč. a záujmových organizácií

Pedagogika umenia

Pedagogika športu

Špeciálna pedagogika

Odborové didaktiky

Hraničné vedné disciplíny

Tieto disciplíny tvoria osobitnú sústavu.

Vznikli na hranici medzi pedagogikou a inými vedami a zaraďujeme ich jednak do sústavy ped. vied a jednak do sústavy iných vied.

Sú výsledkom procesu diferenciácie a integrácie vedeckého poznania. Svedčia zároveň o zložitosti skúmania javov výchovy a vzdelávania, ktoré si vyžadujú objasnenie z viacerých aspektov.

Hraničné vedné disciplíny:

Filozofia výchovy ,Sociológia výchovy, Sociálna pedagogika, Pedagogická psychológia,

Psychológia výchovy, Pedagogická antropológia, Školská hygiena, Ekonomika výchovy a vzdelávania, Bibliopedagogika, Inžinierska pedagogika, Kybernetická pedagogika, atď.  

Klasické pedagogické pojmy

Problém s vymedzením pedagogických pojmov

Každá veda, teda aj pedagogika skúma určité javy skutočnosti hlbšie ako je bežné poznanie a ich znaky vyjadruje zvolenými pojmami a termínmi. Komunikácia pracovníkov v danom odbore je možná len vtedy, ak je význam pojmov presne stanovený.

Pedagogická teória nedospela k jednotnému  presne definovanému chápaniu svojich ústredných pojmov. Týka sa to slovenskej aj českej pedagogiky a zhoda neexistuje ani na medzinárodnej úrovni.

Tento problém nie je len problémom pedagogiky, ale aj iných, najmä spoločenských vied.

L. N. Tolstoj: Je mnoho slov, ktoré nemajú presné vymedzenie, ktoré bývajú vzájomne zamieňané, ktoré sú však zároveň nevyhnutné pre vyjadrovanie myšlienok – takýmito slovami sú: výchova, vzdelanie a tiež vyučovanie. (1862)    

Na Slovensku a v Čechách vzniká problém najmä čo sa týka dvoch ústredných pojmov: výchova a vzdelanie. Tieto sa v teoretickej oblasti oddeľujú, ich oddelenie v praktickej oblasti však nie je možné. Preto vznikol často používaný pojem výchovno-vzdelávací (napr. proces)

Vymedzenie pojmu výchova

Výchova = činnosť prostredníctvom ktorej pedagogickí pracovníci a rodičia zámerne formujú osobnosť žiaka (vychovávaného človeka, prípadne celú skupinu vychovávaných jedincov).

Výchova býva u konkrétnych pedagógov definovaná rozdielnym spôsobom.

Výchova v širšom chápaní (význame) – cieľavedomé pôsobenie na rozvoj osobnosti (aj výchovné pôsobenie filmu, divadla, televízie, prírodného a sociálneho prostredia).  

Výchova v užšom chápaní (význame) – mravná, estetická a telesná výchova, niekedy len mravná.

Súčasné chápanie výchovy

Ide o proces interakcie (vzájomného pôsobenia) učiteľa a žiaka (žiakov).

Učiteľ je tu chápaný ako subjekt výchovy (pozná ciele výchovy, vie vybrať adekvátne prostriedky pre ich dosiahnutie, teda postupuje vedome) a žiak ako objekt (predmet) výchovy, na ktorého je výchova zameraná.

Sebavýchova – ak žiak aktívne prijíma pôsobenie učiteľa a nie je len objektom, ale do určitej miery aj subjektom výchovy – začína si sám vytyčovať ciele.

Vymedzenie pojmu vzdelávanie a vzdelanie

Vzdelávanie – proces cieľavedomého a organizovaného osvojovania poznatkov, schopností a postojov realizovaného v inštitucionalizovanom prostredí prostredníctvom školského vyučovania

Vzdelanie – je výsledkom učenia sa a výchovy prevažne v intelektovej oblasti.

Delenie vzdelávania a vzdelania

Všeobecné – vzťahuje sa na súbor znalostí, intelektových schopností a iných charakteristík osobnosti, ktoré sú spoločné a všeobecne potrebné pre život všetkých členov spoločnosti bez ohľadu na ich profesionálne zameranie.

Odborné – systém znalostí, schopností a iných osobnostných charakteristík, ktoré sa vzťahujú k určitému odboru.

Informačné – znalostné, vedomostné

Operačné – schopnostné, spôsobnostné, spôsobilostné

Formálne – uskutočňuje sa vo vzdelávacích inštitúciách (školách), ktorých ciele a organizácia je definovaná a legislatívne upravená.

Neformálne – spontánne prebiehajúce učenie

Modely výchovy a vzdelávania

Výchova a vzdelávanie ako rovnocenné pojmy

takýto vzťah uvedených pojmov sa chápe ako dualizmus výchovy a vzdelávania

Vzdelávanie je nadradené pojmu výchova

Vzdelávanie je proces všestrannej humanizácie človeka, teda zdokonaľovania všetkých jeho schopností, zatiaľčo výchova vštepuje základné návyky, citovú orientáciu a je podstatne jednoduchšou činnosťou, ktorá je organickou súčasťou vzdelávania. Základným pedagogickým pojmom je vzdelávanie.

Vzdelanie je výsledkom výchovy

Výchovou rozumie postup, činnosť pozmeňujúcu a usmerňujúcu ľudskú prirodzenosť za účelom dosiahnutia určitých cieľov vzdelávania a vzdelania človeka. Vzdelanie je konečný stav týchto premien, navodený výchovou.

Pojem výchova je nadradený pojmu vzdelávanie

Všetka činnosť vykonávaná so zámerom zmeniť osobnosť žiaka v súlade so sledovanými cieľmi a uskutočňuje sa vo výchovných inštitúciách sa označuje termínom výchova. Jej súčasťou je regulácia poznávacej činnosti žiaka, tj. Vzdelávania, výsledkom je vzdelanie. Výchova je teda širší pojem ako vzdelanie

Pojem vzdelávanie

V českých politických dokumentoch bolo práve slovo vzdelávanie termínom označujúcim súhrnne výchovné a aj vzdelávacie pôsobenie. V pedagogickej teórii však nebo zavedený nový konceptuálny systém.

Zahraničná legislatíva a pedagogika volí obyčajne postup, v ktorom je výchova považovaná za súčasť vzdelávania a celý proces je označovaný slovom education

Nové pedagogické pojmy

Etymológia nových ped. pojmov

educare (lat.) – vychovávam, pestujem

educere (lat.) – vyvádzam niekoho z niečoho, vezmem so sebou, sprevádzam

následne education – výraz používaný v angl., špan., franc.  

na Slovensku nás bol tento termín používaný v niektorých odborných ped. termínoch ako koedukácia (spoločná výchova, vzdelávanie chlapcov a dievčat), reedukácia (prevýchova)

Terminológia v anglicky hovoriacich krajinách

Používa sa pojem education (z lat. educatio – vyvádzanie, výchovávanie, výchova, ako latinský ekvivalent gréckeho pojmu paideia a nášho pojmu výchova, vzdelávanie aj pedagogika (ako teória)

Nová ped. terminológia (Švec)

Edukácia:

výchova v širšom slova zmysle

výchova a vzdelávanie (jedným slovom vystihuje tradičný pedagogický dualizmus)

Vzdelávanie – zamerané na intelektovú oblasť

Vychovávanie -  zamerané na socioafektívnu oblasť

Vycvičovanie – senzoricko-motorická oblasť

Edukačný - výchovno-vzdelávací (proces, cieľ) ak ide aj o výchovný aj o vzdelávací zároveň. Umožňuje pojať aj pomocné pedagogické vedy, napr. edukačná psychológia, edukačná história, kultúrna antropológia edukácie

edukatívny - kratšie prídavné meno bez spojovníka – výchovnovzdelávací (vplyv, účinok) ak ide o tzv. výchovné vzdelávanie

edukovať- vzdelávať, vychovávať, vycvičovať

Nová ped. terminológia (Průcha)

edukačná realita – základný ped. termín, ktorý súhrnne označuje akýkoľvek úsek objektívnej skutočnosti, v ktorej prebiehajú nejaké edukačné procesy

edukačné procesy (edukácia) – také ľudské  činnosti, pri ktorých sa nejaký subjekt učí a iný subjekt (alebo techn. zariadenie) mu toto učenie sprostredkúva, tj. vyučuje

Edukačné prostredie – prebiehajú v ňom edukačné procesy. Je dané jednak fyzikálnymi podmienkami (školská trieda, školské ihrisko) a jednak zúčastnenými subjektami a ich psychosociálnymi vzťahmi, ktoré vytvárajú určitú klímu, napr. v rodine, v triede).

Školské edukačné prostredie – je najbežnejším edukačným prostredím. Preto sa ped. veda zameriava na skúmanie školskej edukácie, ktorá zahŕňa výchovu a vzdelávanie v škole.  

Výchova ako základný pojem v pedagogike

Výchova je zámerné, cieľavedomé a plánovité pôsobenie na rozvoj osobnosti. Má vždy konkrétnu povahu: koná sa v určitej spoločnosti, pre určitú spoločnosť a na úrovni tejto spoločnosti

Medzi výchovou a spoločnosťou vždy existuje úzky vzťah: výchova odráža znaky spoločnosti a súčasne pripravuje jedincov pre ďalší rozvoj tejto spoločnosti

Výchovu chápeme ako jeden z významných činiteľov rozvoja spoločnosti, popri ekonomických, morálnych a kultúrnych činiteľoch

Podmienky výchovy

Osobnostný profil každého jedinca v ktoromkoľvek  okamžiku jeho života je výsledkom vplyvov:

Endogénne podmienky výchovy

Osobnostné predpoklady dané dedičnosťou (biologická podmienenosť) – je daná špecifickosťou genetickej výbavy daného organizmu. Je predmetom záujmu antropológie, lekárskych vied.

Anatomicko-fyziologické osobitosti vychovávaného – celkový a momentálny zdravotný stav vychovávaného jedinca

Exogénne podmienky výchovy

Prostredie – ide o vplyv materiálneho a sociálneho prostredia, ktoré modifikuje, akceleruje alebo retarduje vývojový proces. Vzťah jedinca a prostredia je vzťahom vzájomného pôsobenia.

Výchova – ide o zámerné zasahovanie do rozvoja osobnosti, ktoré sa koná v určitej spoločnosti.

Pozn.: Podiel endogénnych a exogénnych podmienok môžeme len ťažko identifikovať.

Faktory výchovy

Jednotlivé výchovno-vzdelávacie systémy sú výrazne determinované faktormi výchovy:

Demografické faktory – rozdielna veková, vzdelanostná a zamestnanecká štruktúra obyvateľstva, etnické a národnostné zloženie obyvateľstva

Ekonomické faktory – stupeň hospodárskeho rozvoja, ktorý ovplyvňuje materiálno-technické vybavenie výchovno-vzdelávacích zariadení, úroveň prípravy výchovných pracovníkov a pod.

Filozofické faktory – ovplyvňujú zameranie a obsah výchovno-vzdelávacieho pôsobenia

Geografické faktory – prírodné podmienky vplývajúce na dieťa, napr. klimatické podmienky, urbanistické podmienky

Kultúrne faktory – historické a náboženské podmienky (kultúrne a náboženské tradície, zvyky, jazyk)

Svetonázorové faktory – ovplyvňujú prístup vychovávateľa k vychovávanému (determinovaná formulácia cieľov výchovy, metód, foriem a prostriedkov výchovy)

Intencionálna a funkcionálna výchova

Intencionálna (priama) – bezprostredné pôsobenie pedagóga na jedinca

Funkcionálna (nepriama) – ovplyvňovanie rozvoja osobnosti vhodne adaptovaným prostredím

Rysy výchovy

Permanentný charakter výchovy

je základným rysom výchovy

súčasné chápanie výchovy prekonáva tradičnú predstavu o výchove ako o záležitosti dvoch prvých dekád života

akcelerácia spoločenského vývoja a rýchle zmeny v oblasti vedy, techniky, ekonomiky aj kultúry si vyžadujú celoživotné rozvíjanie osobnosti tak, aby jedinec bol schopný úspešne sa správať a plniť svoje základné sociálne role v nových podmienkach

Univerzálny charakter výchovy

výchova v súčasnosti sa týka každého a v každej životnej situácii

s premenami súčasného sveta súvisí aj internacionalizácia a globalizácia výchovy – ide o stále sa prehlbujúcu orientáciu výchovy na problémy globálnej povahy a o prekonávanie uzavretosti výchovy do hraníc vlastného národa alebo štátu  

Mnohostranná orientácia

Ide o mnohostrannú orientáciu jedinca pre:

základné sociálne role

základné fyzické a psychické kvality

orientáciu v jednotlivých oblastiach kultúry v najširšom zmysle (v oblasti filozofie, vedy, techniky, umenia, práce a ekonomiky, morálky, práva a politiky, športu)

Výchovný cieľ

Je základnou pedagogickou kategóriou. Ak chceme poznať akúkoľvek výchovnú koncepciu, musíme najskôr skúmať výchovné ciele, ktoré si daná koncepcia vytýčila.

Z výchovných cieľov sú odvodené adekvátne výchovné prostriedky a zodpovedajúce výchovné princípy, formy a metódy.

Výchovný cieľ je historickou kategóriou, mení sa s epochou, štátom, národom, s filozofiou, kultúrou

Výchovné ciele – delenie 1

individuálny – ide o zameranie výchovy, ktorá sa snaží o osobný rozvoj jedinca, jeho prospech a uplatnenie (Lock, Rousseau, Spencer, pedagogika 20. stor.)

sociálny – ide o zameranie výchovy, ktorá má zabezpečiť, aby sa jedinec stal čo najprospešnejší pre spoločnosť, aby mohol čo najlepšie plniť svoje sociálne role  (Platón, Aristoteles, Komenský)

delenie 2

všeobecné ciele – sú spoločné pre výchovu ako takú (plný a mnohostranný rozvoj jedinca, stimuláciu jeho vzťahu k spoločnosti, k ľuďom, hodnotám, pomoc pri formovaní charakteru)

špecifické ciele – osvojenie konkrétnych vedomostí, zručností a návykov a navodenie konkrétnych postojov, potrieb a záujmov súvisiacich s odborom, v ktorom výchova prebieha.

delenie 3

materiálne ciele – ide o orientáciu na osvojenie konkrétnej učebnej látky (materie), t.j. na osvojenie vedomostí, zručností a návykov potrebných k zvládnutiu určitých teoretických a praktických úloh

formálne ciele – sú zamerané na rozvoj schopností, vychádzajú s psychologickej teórie transferu (prenosu) schopností

delenie 4

adaptačné ciele – sú zamerané na uspôsobenie jedinca aktuálnym podmienkam, t.j. aktuálnej ekonomike, technike, vede, kultúre

anticipačné ciele – sú zamerané na prípravu jedinca pre podmienky budúcej spoločnosti, do ktorej jedinec vstúpi a ktorú má svojou aktívnou činnosťou vytvárať a pretvárať

delenie 5

teoretické ciele – ide o systém vedomostí

praktické ciele – ide o kvalitné zručnosti a návyky  

delenie 6

autonómne ciele – ide o cieľ, ktorý si pri výchove stanoví sám jedinec

heteronómne ciele – sú určované štátom, skupinou, pedagógom, rodičom.

Činitele výchovy, výchovné prostriedky, výchovné princípy, výchovný proces, etapy výchovného procesu. Výchova a vývin človeka.

Činitele (faktory) výchovy

Pedagóg – je iniciátorom výchovného procesu.

Vychovávaný jedinec – jeho osoba sa vo výchovnom procese rozvíja.

Výchovné prostriedky (hromadné alebo individuálne vyučovanie, vplyv masmédií, práce, hry, umeleckých podnetov, telovýchovnej činnosti) – prostredníctvom nich sa výchovný proces uskutočňuje.

1. Pedagóg

Je činiteľom, ktorý nesie v celom edukačnom procese spoločenskú zodpovednosť za jeho účinnosť a úspešnosť.

Je iniciátorom aj organizátorom edukačného procesu a súčasne hodnotí dosahované výsledky.

Koncipuje obsah edukačnej činnosti v súlade s pedagogickými dokumentami, vykonáva vstupnú, priebežnú a výstupnú diagnózu jedinca alebo skupiny, rozhoduje o použití vhodných prostriedkov, foriem a metód, vyhodnocuje dosahované výsledky a vhodne modifikuje výchovný proces.

Základné kvality pedagóga

Pg teória sa snaží odhaliť, klasifikovať a hodnotiť významné stránky pedagógovej osobnosti.  

Hodnotová orientácia, Všeobecné a odborné vzdelanie, Pedagogická erudícia, Osobnostné rysy a charakter

Z hľadiska zručností a návykov, ktoré zabezpečujú účinné pedagogické pôsobenie sú najvýznamnejšie tieto tri skupiny kvalít:

Komunikatívne zručnosti – umožňujú kontakt s vychovávaným jedincom

Organizačné schopnosti – umožňujú pedagógovi riadiť proces edukácie

Rétorické schopnosti – zvyšujú kultúru a účinnosť pedagogického pôsobenia.

Priebeh a výsledok pedagogického procesu kladne  ovplyvňujú nasledovné črty osobnosti pedagóga:

Pedagogický optimizmus (pevné presvedčenie o účinnosti ped. pôsobenia)

Pedagogické zaujatie (pedagogická angažovanosť)

Tvorivosť                Zásadový morálny postoj

Pg takt                        Pg pokoj

Láska k žiakom        Spravodlivosť

Pri rozvoji pedagóga a skvalitňovaní jeho pôsobenia zohráva významnú úlohu:

sebareflexia v pedagogike  - reflexia samého seba v pedagogickej situácii, ktorá vedie k vylepšeniu pedagogickej aktivity

2. Vychovávaný jedinec

Cieľom edukačného procesu je plný a mnohostranný rozvoj osobnosti.

Predpoklady jedinca pre úspešnú výchovu:

Fyzické predpoklady

Ide o požiadavky týkajúce sa celkovej telesnej zdatnosti a zdravia, fyzického typu, pohybovej pružnosti a uvoľnenosti, anatomického uspôsobenia častí tela a pod., ale tiež požiadavky na citlivosť zmyslových orgánov, na motorickú citlivosť a koordináciu.

Psychické predpoklady

Ide o schopnosti a nadanie pre určitú činnosť.

Schopnosti treba odlišovať od vlôh, ako vrodených anatomicko-fyziologických zvláštností organizmu. Vlohy sú základom rozvoja schopností, schopnosti sú potom výsledkom vývoja prebiehajúceho v najrozmanitejších cielených aj necielených aktivitách jedinca.

Sociálna situácia

Jedinec je začlenený do rodiny, spätý s rôznymi spoločenskými a záujmovými organizáciami a skupinami. Tieto sociálne väzby a spoločenské funkcie môžu na jednej strane na proces výchovy a vzdelávania pôsobiť pozitívne, na druhej strane však aj rušivo, negatívne.

3. Výchovné prostriedky

Výchova sa uskutočňuje za využitia rozmanitých prostriedkov, ktoré pôsobia:

intencionálne (priamo, zámerne)

funkcionálne (nepriamo)

Výchovné prostriedky

Vyučovanie, Pedagogicky adaptované prostredie (materiálne vybavenie, sociálna atmosféra, životný a pracovný režim), Hromadné oznamovacie prostriedky, Práca (fyzická, duševná)

Hra, Šport a telovýchovné aktivity, Kolektív

Vyučovanie

Systematická výchovno-vzdelávacia činnosť vo vyučovacej jednotke, pri ktorej sa u žiakov rozvíjajú vedomosti, zručnosti a schopnosti a stimulujú sa ich postoje ku skutočnosti. Obvykle sa uskutočňuje v špeciálnej inštitúcii za pôsobenia profesionálnych pedagogických pracovníkov. Podľa počtu jedincov ho rozdeľujeme na:

Individuálne vyučovanie

Hromadné vyučovanie

Výchovné princípy

Systém výchovných princípov (výchovno-vzdelávacích zásad) je systémom najvšeobecnejších požiadaviek (noriem) optimalizujúcich výchovno-vzdelávaciu činnosť.

Nachádzame ich už u antických mysliteľov (Platón, Aristoteles, Quintilianus – sústavnosť, primeranosť, sú jednou z kľúčových otázok pre Komenského)

Princíp cieľavedomosti

jasne stanoviť konečné (strategické) a dielčie (taktické) ciele výchovno-vzdelávacieho procesu

tieto ciele dostatočne zdôvodniť, primerane ich vysvetliť vychovávanému jedincovi, príp. skupine  

Princíp sústavnosti (systematickosti)

ide o to, aby všetky výchovné podnety boli usporiadané do zdôvodneného systému, ktorý umožní ich osvojovanie v logickom poriadku, aby pôsobenie pedagóga a činnosť vychovávaného jedinca boli čo najsústavnejšie

Vyplýva z neho nasledovné:

- vytvoriť zdôvodnený systém vyuč. Predmetov, ktoré  na seba nadväzujú a sú skoordinované a zakotvené v učebnom pláne

- vybrať a systematizovať potrebné učivo, stanoviť jeho normy v učebných osnovách a rozpracovať ho v učebniciach

- zabezpečiť systematický pracovný režim ped. inštitúcie, pravidenú návštevu výučby, sústavu ročníkov a vyučovacích hodín, harmonický rozvrh hodín

- systematický pracovný postup vo výučbe každého predmetu a jeho nadväznosť a koordinácia s inými predmetmi

Princíp aktívnosti

Využívať vo výchove samostatnú činnosť jedinca

Aktivizovať jeho poznávacie, citové a vôľové procesy

Využívať jeho záujem a stimulovať ho vhodnou motiváciou

Sústavne ho viesť k aplikácii a k praktickému využívaniu získaných vedomostí a zručností

Princíp názornosti

V ped. procese vychádzať zo zmyslového nazerania predmetov a javov skutočnosti a z ich obrazov

Využívať doterajšie predstavy a skúsenosti vychovávaného jedinca

Systematicky rozvíja jeho schopnosť nazerania a predstavivosti (jeho pozorovanie, vnímanie a fantáziu)

Princíp uvedomelosti

Ide o to, aby vychovávaný jedinec porozumel preberanej látke a nárokom, ktoré sa na neho kladú:

Osvojované učivo sa má v jeho vedomí správne odrážať vo forme jasných predstáv a presných pojmov a úsudkov

Jedinec má premýšľať o skúmaných javoch a na základe myšlienkových operácií (porovnávanie, analýza, syntéza, indukcia, dekukcia) pochopiť ich podstatu

Má vedieť získané vedomosti správne vyjadriť prostredníctvom jazyka (používať odborné názvy, vedieť popísať, definovať a vysvetliť javy a vyvodiť všeobecné závery)

Získané vedomosti a zručností má vedieť správne využiť v praxi

Princíp primeranosti

Ide o to, aby obsah, formy a metódy výchovy boli v súlade s vekovou vyspelosťou a úrovňou vychovávaného jedinca

Treba zachovávať základné pravidlá ped. postupu:

od blízkeho k vzdialenému

od známeho k neznámemu

od konkrétneho k abstraktnému

od ľahšieho a jednoduchého k náročnejšiemu a zložitejšiemu

Princíp emocionálnosti

Prebúdzať adekvátne citové prežitky vychovávaného jedinca v edukačnom procese, využívať ich a udržiavať trvale radostnú tvorivú atmosféru

Princíp jednotnosti výchovného pôsobenia

Úspešná výchova predpokladá jednotu v požiadavkách a prístupe všetkých učiteľov a vychovávateľov, s ktorými vychovávaný jedinec prichádza do styku

Ide o určitý pedagogický konsenzus na základe vzájomnej dohody, pochopení a rešpektu

Výchovný proces

Výchovný proces (vzdelávací, výchovno-vzdelávací) je akékoľvek zámerné pôsobenie, ktoré sa usiluje o zmenu človeka a uskutočňuje sa vo výchovných inštitúciách  

Pedagogický pracovník, ktorý zámerne pôsobí na jedinca (skupinu jedincov), vytvára systém výchovných situácií, prostredníctvom ktorých dosahuje potrebné výchovné ciele

Etapy výchovného procesu

Vstupná pedagogická diagnóza – zistenie, akého jedinca ideme vychovávať (prostredníctvom posudzovania, hodnotenia – ide o diagnostikovanie, ktorým sa zaoberá ped. diagnostika)

Pedagogická analýza obsahu výchovy – ujasňovanie výchovných možností obsahu a anticipácia problémov, s ktorými je osvojenie obsahu spojené (pri vyučovaní ide o didaktickú analýzu učiva)

Pedagogické projektovanie (plánovanie) – stanovenie cieľov výchovy pre konkrétneho jedinca alebo skupinu vo vymedzenej časovej jednotke (napr. vyučovacia hodina) – spôsob vymedzenia cieľov nazývame operacionalizácia

Regulácia výchovného procesu – vytváranie výchovných situácií,  v ktorých sa zámerne formuje osobnosť vychovávaného jedinca

Výstupná pedagogická diagnóza – zistenie, ako sa jedinci v dôsledku výchovného procesu zmenili – býva označovaná ako spätná väzba

Význam výchovy vo vývine človeka

3 stanoviská v histórii pedagogiky:

Výchovný optimizmus – stanovisko zdôrazňujúce význam výchovy vo vývine človeka (Komenský, Diesterweg)

Preceňovanie možností výchovy – človek je predovšetkým formovaný výchovou   (Locke)

Výchovný pesimizmus - podceňovanie možností výchovy (Rousseau)

Súčasné názory na význam výchovy vo vývine človeka

Tejto problematike sa venoval Vygotskij, skúmal vzťah vzdelávania a vývinu dieťaťa – jeho záver: učenie musí byť v súlade s vývinom dieťaťa

Ak chceme určiť reálne vzťahy vývinu a vzdelávania, musíme vymedziť dve úrovne vývinu dieťaťa:

úroveň aktuálneho vývinu dieťaťa (dokončený cyklus vývinu) – nestimuluje proces vývinu

zóna najbližšieho vývinu – podnecuje a stimuluje intelektový vývin  

Výchova a spoločnosť

Výchova je špecificky ľudská činnosť

Spoločnosť pôsobí na výchovu a výchova spätne pôsobí na spoločnosť  (bližšie prefotený materiál)

Vývin fenoménu výchovy

Zaoberajú sa ním dejiny pedagogiky, ktoré plnia nasledovné funkcie:

teoretickú – umožňuje poznať podstatu výchovy a jej historické premeny

prognostickú – dejiny pedagogiky sú zdrojom podnetov a skúseností pri tvorbe nových modelov výchovy a vzdelávania

propedeutickú – umožňuje pochopiť a poznať súčasný stav ped. teórie a praxe a tiež filozofické, kultúrne a politické pozadie výchovno-vzdelávacích koncepcií

Dejiny pedagogiky

dejiny pedagogiky sú školou pedagogického myslenia v najširšom slova zmysle

vedú k hľadaniu nového a súčasne k vyvarovaniu sa chýb a neuvážených krokov

Začiatky výchovy a staroveká výchova

Výchova v prvotnopospolnej spoločnosti

Jednotný charakter výchovy

Prvá diferenciácia bola spôsobená deľbou práce (muži: lov, boj, stavebné práce, ženy: domáce práce)

Ťažisko výchovy: pracovná výchova, mravná výchova, telesná a branná.

Výchova v Egypte, Mezoptámii a Persii (od 4. stor. pr. Kr.)

ide o otrokárske spoločnosti s organizovaný vojskom, kňazstvom a úradníctvom, na čele s absolutistickým panovníkom

stretávame sa tu už so školami, vznikali pri chrámoch a panovníckych dvoroch

Mládež z vyšších sociálnych vrstiev sa v nich učila písmu, základom poznania, medicíne, stavebníctvu, vojenstvu

Antické Grécko

Vznik mestských štátov, najvýznamnejšie: Sparta a Atény – pomerne vyspelé vých. systémy

Sparta – 90% obyvateľstva tvorili otroci, výchova slobodných občanov bola štátna a to pre chlapcov aj pre dievčatá, mala vojenský charakter, zložky: telesná a branná

Atény – náročnejší a komplexnejší vých. model, cieľ výchovy: kalokagathia (ideál krásy a dobra), syntéza výchovy rozumovej, telesnej, mravnej a estetickej, trojstupňový systém škôl (iba pre chlapcov), tri základné študijné odbory: gramatika, rétorika a dialektika

Sokrates (469-399pnl)

Učenie o absolútnej pravde a mravnej dokonalosti. Cieľom výchovy je rozvoj mravnej stránky osobnosti, stále sebazdokonaľovanie a hľadanie pravdy. Používal dialogickú metódu

Platón (427-347pnl)

Reálny svet vidí ako odraz dokonalého sveta ideí

Najvyššou ideou je idea dobra

Tri základné stránky duše: rozumová, vôľová a citová

Najvyššou etickou hodnotou je dobro

Dôraz na výchovu rozumovú, telesnú, estetickú a mravnú

Zdôrazňuje občiansky aspekt výchovy

Založil Akadémiu – filozofickú školu v Aténach

Aristoteles (384-322pnl)

Rozvíja integrálnu predstavu existencie ideí vo veciach reálneho sveta

Rozlišuje tri zložky duše: rastlinnú, živočíšnu a rozumovú

Zložkám duše zodpovedajú tri zložky výchovy: telesná, mravná a rozumová

Usiluje sa o integrovanú výchovu

Zdôrazňuje občiansky aspekt výchovy

Založil Lykeion (prvá univerzita)

Antický Rím

do 6. stor. pr. Kr. bola v rímskom štáte cieľom výchovy príprava poľnohospodára a bojovníka, výchova sa uskutočňovala v rodine a jej hlavnú zložku tvorila pracovná výchova

od 6. stor. pr. Kr. – obdobie republiky – Rím preberá školy gréckeho typu, cieľom výchovy sa stáva príprava rečníka (vzdelaného a aktívneho politického činiteľa), školy sú zoštátnené a podliehajú štátnej kontrole, ich hlavnou úlohou je príprava vzdelaného úradníctva, vznikajú prvé vysoké školy  

Marcus Fabius Quintilianus (asi 35-95)

Jeho dielo Institutio oratoria (O výchove rečníka) je často považované za prvú didaktiku, ovplyvnil celé obdobie renesancie

Cieľom výchovy je poznanie a mravnosť

Prínos antiky pre pedagogiku

idea harmonického rozvoja človeka

koncepcia pomerne komplexného a mnohostranného teoretického aj praktického vzdelania

docenenie významu školy ako výchovno-vzdelávacej inštitúcie a významu učiteľa (vzdelanostný aj odborný profil)

Prelom staroveku a stredoveku

Vplyv silnejúceho kresťanstva, hlavne po zoštátnení kresťanstva v r. 313, rímska výchova nadobúda kresťanský charakter

Augustinus Aurelius (sv. Augustín, 354-430)

Predstaviteľ novoplatonizmu, centrom jeho filozofie je náboženská viera

Proti pozemskému hriešnemu životu stavia obraz „božieho štátu“ ako ideál (dielo O štáte božom)

K antickým morálnym cnostiam (múdrosť, spravodlivosť, umiernenosť, statočnosť) pridáva tri základné kresťanské cnosti: viera, nádej a láska

Cieľ výchovy: prehlbovanie viery

Stredoveká a renesančná výchova 1

Feudálna spoločnosť – stavy: šľachta, duchovenstvo, mešťania, poddaní

Kresťanstvo tvorí ústredný článok výchovy

Šľachtická výchova – uskutočňovala sa na hradoch, sedem rytierskych cností: jazda na koni, plávanie, vrh kopiou, šerm, hra dáma, skladanie a spev veršov) – prevažne telesná a branná výchova

Prvé stredoveké školy boli cirkevné, od 6. stor. sa rozvíjajú kláštorné školy, v sídlach biskupov katedrálne školy a pre široké vrstvy farské školy

Ťažisko vzdelávania – sedem slobodných umení (trivium: gramatika, rétorika, dialektika a kvadrivium: aritmetika, geometria, astronómia, múzika)

V neskorom stredoveku vznikajú mestské školy, zamerané praktickejšie (sedem mechanických umení), latinský jazyk v nich ustupuje materskému

Stredovekú školu charakterizuje mechanické pamäťové učenie, individuálna práca so žiakom a prísne tresty

Vznik univerzít: Taliansko (Bologna, Neapol), Anglicko (Oxford, Cambridge), Francúzsko (Sorbonna v Paríži)

Prvou stredoeurópskou univerzitou bola Karlova univerzita v Prahe (1348)

Organizačne tvorili univerzitu 4 fakulty: artistická (mala prípravný charakter-sedem slobodných umení, titul Bc.) , teologická, lekárska a právnická

Stredoveká výchova

Tomáš Akvinský (1225-1274)

snažil sa o syntézu katolíckej teológie s Aristotelovým učením, rozlišuje poznanie ľudské a poznanie božské

Prispel k emancipácii rozumu v teologickom myslení

Vzdelanie je dôležité pre nadobudnutie intelektuálnych cností – poznania, morálne cnosti si možno osvojiť len konaním toho, čo je morálne a napodobňovaním dobrých vzorov – tento postreh vychádza z rozpoznania kvalitatívnej odlišnosti procesu výchovy a vzdelávania a je jedným z prvých impulzov pre dichotómiu didaktiky a teórie výchovy

Renesančná výchova

14. až 16. stor. – v juhozápadnej Európe intenzívny kultúrny a hospodársky rozvoj, vznikajú prvé manufaktúry, vznik medzinárodného obchodu

Nový postoj k životu – optimizmus a dôvera v ľudské sily – renesancia antických ideálov

Vittorino da Feltre (tal.)

Francois Rabelais (fr.)

Thomas More (angl.)

Reformačná a protireformačná pedagogika

Reformačná pedagogika hodnotí a aplikuje snahy renesančných mysliteľov z hľadiska konfesijných cieľov

Jan Hus (1371-1415) – české reformačné hnutie

Martin Luther (1483-1546) – nemecká reformácia

Z renesančných podnetov vyšla aj protireformačná pedagogika

Ignác z Loyoly (1491-1556) – zakladateľ Spoločnosti Ježišovej – jezuiti: vybudovali sieť škôl nového typu, ktoré mali systematickú internátnu výchovu a premyslený obsah, formy aj metódy pôsobenia na žiakov

Vývin fenoménu výchovy 2

Jan Amos Komenský (1592-1670)

Položil základy novodobej pedagogiky

Jeho pedagogickým dielom sa zaoberá vedecká disciplína komeniológia

Najvýznamnejšie diela:

Veľká didaktika

Všeobecná porada o náprave vecí ľudských

Informatórium školy materskej

Brána jazykov otvorená

Nejnovější metoda jazyků

Analytická didaktika

Škola na jevišti

Svět v obrazech

Všeobecný výchovný cieľ: príprava k večnému životu, má 3 stupne – poznať seba a svet, ovládnuť seba a povzniesť sa k Bohu

Z toho vyplývajú tri základné oblasti výchovy: vzdelanie vo vedách a umení, mravná výchova a náboženská výchova

Komenský chce rozvíjať všetkých vo všetkom všestranne

Veľmi dobre rozpracoval didaktiku – dôležité bolo pre neho učiť príkladom, pravidlom a praxou

Rozpracovala základné did. princípy – princíp názornosti, systematickosti, aktívnosti a primeranosti

Dôležité podnety priniesol v oblasti šk. organizácie

Rozvoj pedagogického myslenia  v 17. a 18. stor.

Prechod od feudalistických veľmocí k novodobným štátnym celkom

Individuálne ciele výchovy

Predstavitelia:

John Lock (angl.)

Jean Jacques Rousseau (fr.) – požaduje prirodzenú a slobodnú výchovu (dielo Emil)

Pedagogika 19. stor.

Rozvoj podnikania, priemyslu a obchodu, rozvoj veľkomiest, rozvoj siete výchovno-vzdelávacích zariadení – nová úloha: ako riešiť všeobecnú a odbornú prípravu širokých vrstiev obyvateľstva

Predstavitelia:

Johann Heinrich Pestalozii (švajč.)

Johann Friedrich Herbart (nem.)

Lev Nikolajevič Tolstoj (rus.)

Herbert Spencer (angl.)

John Dewey (am.) – predstaviteľ pragmatickej pedagogiky, systém projektového vyučovania, dielo Škola a spoločnosť

Významné pedagogické smery 20. stor.

Pedagogický reformizmus – kritika dovtedajšej pedagogiky poznamenanej herbartizmom a snaha o novú koncepciu prirodzenejšej výchovy (individuálne výchovné ciele, pedocentrický prístup, primeranosť a aktívnosť jedinca vo vých. procese, posilnenie psychologických aspektov vo výchove, výchova sa integruje a globalizuje – formy globalizovaného vyuč.

Predstavitelia

Ellen Keyová (1849-1926) – švéd., pedagogička, spisovateľka a priekopníčka ženského hnutia

Maria Montessoriová (1870-1952) – tal., zakladateľka ind. systému predškolskej výchovy

Eduard Claparčde (1873-1940) – švajč., lekár, psych., pedagóg

Experimentálna pedagogika – vychádza zo snahy o presné merania výchovno-vzdelávacieho procesu v rovine vstupov aj výstupov pomocou rôznych testov

Alfred Binet (1857-1911) – franc., zaviedol inteligenčné testy

Edward Lee Thorndike (1874-1949) – am., behavioristický psychológ, popri Deweyovi najvýraznejšie ovplyvnil pedagogické myslenie v USA  

Hnutie za odškolnenie a za slobodnú školu – oficiálne školy považuje za nástroj cielenej pol. výchovy, indoktrinácie štátnej ideológie, chce zriaďovať slobodné, od štátu nezávislé školy zo sponzorských a charitatívnych fondov.

Antiautoritatívna pedagogika (šesťdesiate roky 20. stor.) – chce odstrániť autoritatívny charakter výchovy a vytvoriť alternatívny model, neodmieta výchovu ako takú

Antipedagogika (osemdesiate roky 20. stor.) – výchovu označujú za manipuláciu s deťmi a ich deformáciu, úplne odmieta výchovu ako takú

Výchova a postmoderna

Kríza euroatlantickej civilizácie vo všetkých oblastiach(70-te roky 20. stor.), skepticizmus, strata orientácie, relativizácia racionality, hodnotový relativizmus

Vplyv na výchovu: pokračovanie v predchádzajúcom smerovaní (snaha zbaviť výchovu všetkého autoritatívneho, chápať ju ako pomoc jedincovi na jeho životnej ceste, rešpektovať osobnosť v ped. procese)

Predstavitelia postmoderny:

J. V. Lyotard (franc.)

J. Habermas (nem.)

Postmoderna a pedagogické myslenie

V Európe – 70-te roky

3 znaky dôležité pre vývin pedagogického myslenie podľa Skalkovej (2004):

1. Postmoderná deštrukcia namierená proti metafyzickému mysleniu a prejavujúca sa v skepse voči všetkým všeobecným koncepciám
2. Relativizácia racionality, pochybuje o každej koncepcii racionality, ktorá predpokladá všeobecnú platnosť a nárok na univerzalitu
3. Hodnotový relativizmus, snaží sa poprieť akúkoľvek kriteriálnu teóriu pravdy a jednotné morálne univerzum

Pedagogika a antipedagogika

Antipedagogické hnutie chce zrušenie výchovy a pedagogiky, absolutizuje nedostatky vo výchove a hľadá riešenie v úplnej negácii akýchkoľvek cieľavedomých zásahov do vývoja dieťaťa a mladého človeka. Predstavuje extrémny smer v pedagogike, ktorý útočí najmä na princíp ped. autority a absolutizuje požiadavku slobody. Ich ambície sú nesplniteľné, napriek tomu môžu niektoré ich úvahy pôsobiť ako katalyzátor

Pedagogika a antipedagogika - história

Začína už Rousseauovou negatívnou výchovou v Emilovi, neskôr u Tolstého

Neskorší autori:

Ekkehard von Braunmühl (nem.): Studien zur Abschaffung der Erziehung (1983) – požaduje odstránenie výchovy vôbec

Paul Goodman (am.): Compulsory miseducation (Povinná pseudovýchova) – požaduje nahradenie direktívnej výchovy non-direktívnou

Ivan Illich (am.): Odškolnenie spoločnosti (1971) – navrhuje odškolnenie spoločnosti

Novodobá česká pedagogika

Gustav Adolf Lindner (1828-1887) – zakladateľ českej pedagogickej teórie

Tomáš Garrigue Masaryk (1850-1937) – ideový zdroj českej filozofie, školy a výchovy

Otakar Kádner (1870-1936) – najvýznamnejšia postava českej pedagogiky do II. s.v., profesor na UK v Prahe  

Novodobá slovenská pedagogika

Ján Kvačala (1862-1934) – zakladateľ komeniológie, pôsobil ako evanj. profesor na Vysokej škole teologickej v Bratislave

Juraj Hronec (1881-1959) – pedagóg a matematik, zaslúžil sa o založenie ďalších VŠ

Juraj Čečetka (1907-1983) – docent na UK v Bratislave

Juraj Čečetka (1907 – 1983) – zakladateľ modernej slovenskej pedagogiky

Čečetka svojím pedagogických dielom položil základy modernej slovenskej pedagogiky

Pedagogiku chápe ako náuku o výchove – výchovovedu a rozpracoval jej teóriu

Výchove venuje pozornosť ako celoživotnému procesu, ktorý presakuje celý ľudský život

Čečetkov prístup k výchove a pedagogike necháva priestor pre otvorenosť rozličných pedagogických prúdov, podobne ako sa rozvíjala pedagogika v demokratických krajinách

Obdobie budovania jednotnej školy a socialistickej pedagogiky

Ide o obdobie rokov 1948 – 1989 v bývalých socialistických krajinách – išlo o jednotné myslenie v teórii a následne jednotnú školu v praxi

Pedagogiku 20. storočia vo vyspelých demokraciách naopak charakterizuje rôznorodosť pedagogického myslenia a rozvoj mnohých ped. smerov a teórií

Výchovné inštitúcie

Výchovno-vzdelávacia sústava

Jedným z druhov inštitúcií, kde vznikajú vzťahy medzi vychovávajúcimi a vychovávanými sú výchovné, vzdelávacie, výchovno-vzdelávacie inštitúcie. Delíme ich na:

Inštitúcie primárne výchovné – ich spoločenskou funkciou je primárne výchova a vzdelávanie (škola)

Inštitúcie sekundárne výchovné – na deti a mládež pôsobí aj iná činnosť než výchova  (rodina, zariadenia nahrádzajúce rodinu, cirkevné organizácie, organizácie pre deti a mládež),

Na označenie súboru výchovno-vzdelávacích inštitúcií sa používa termín výchovná (vzdelávacia, výchovno-vzdelávacia) sústava. Používa sa tiež termín edukačný systém.

Súbor škôl rôzneho druhu a stupňa tvorí školskú sústavu.

Vznik a vývin jednotlivých vých. inštitúcií

Primitívne spoločnosti – život rodiny, práca, hry, obrady, pozorovanie prírody, starostlivosť matky, ponaučenia otca boli prirodzenou výchovou a vzdelávaním. Tento spôsob učenia pretrváva v mnohých oblastiach sveta dodnes.

Vznik deľby práce a diferenciácia spoločnosti – vznik spoločenskej inštitúcie – školy. Teoretici, ktorí uvažovali o tom, či je pre dieťa vhodnejšie vzdelávanie doma alebo v škole (Quintilianus, Helvetius) dávajú prednosť škole pred učením doma.

Školská výchova sa stala predmetom záujmu obcí, štátu a cirkvi. Vyvinuli sa jednotlivé typy škôl a ich stupne podľa veku a úrovne vzdelania žiakov.

V stredoveku dosiahla úroveň inštitucionalizácie vysokú úroveň. J. A. Komenský vo Veľkej didaktike píše o štvordielnej školskej dielni podľa veku a prospechu: obdobie do 24 rokov delí na štyri stupne a pre každý stupeň, ktorý trvá 6 rokov, navrhuje určitý typ školy:

do 6 rokov je to matkina výchova

od 6-12 rokov - elementárna škola s vyučovacím jazykom materským

od 12-18 rokov – latinská škola alebo gymnázium

od 18-24 rokov – akadémia

Definícia školy

Škola je sociálna inštitúcia, účelovo vytvorená na realizáciu svojej základnej úlohy – na zabezpečenie riadenej a systematickej edukácie.

Funkcie školy

Škola ako jedna zo spoločenských inštitúcií plní nasledovné úlohy:

     - stabilizačnú a reprodukčnú (prispievajú k tomu, aby si žiaci osvojili doterajšiu kultúru)

     - inovačnú (vychováva žiakov k tomu, aby prispievali k vývoju vedeckému, technickému,...)

Vzťah týchto dvoch tendencií nie je nemenný, konkretizuje sa  v závislosti na politickej a hospodárskej situácii príslušnej krajiny a je podmienený aj aktuálnymi ped. teóriami.

Funkcie školy z hľadiska sociológie vzdelávania

Funkcia personalizačná – formovanie indivídua na samostatne sa správajúcu osobnosť.

Funkcia kvalifikačná – vybavenie mladých ľudí poznatkami a inými vlastnosťami potrebnými na vykonávanie pracovných úloh.

Funkcia socializačná – človek získava v škole určité spôsoby správania a názory, vytvára si o sebe a ostatných určitý obraz, učí sa určitým rolám.

Funkcia integračná – príprava jedincov pre politicko-verejnú činnosť, uvedenie do politického a právneho poriadku príslušnej krajiny.

Aktuálny systém škôl

Výchovné inštitúcie pre deti pred začiatkom povinnej školskej dochádzky.

Pre žiakov predškolského veku sa zriaďujú špeciálne materské školy.

Školy pre deti od začiatku povinnej šk. dochádzky do obd. dospievania – školy prvého stupňa.

Školy pre deti v období dospievania – školy druhého stupňa.

Prvý a druhý stupeň školy tvorí v súčasnosti základnú školu.

Školy pre mládež v obd. dospievania, (od 14-15 rokov do 17-19) – školy tretieho stupňa, stredné školy (stredné všeobecno-vzdelávacie školy, SOŠ, školy pre prípravu učňov – SOU, OU)

Školy pre žiakov mentálne, zmyslovo alebo telesne postihnutých, ťažko vychovateľných a chorých – špeciálne školy.

Najvyšším stupňom školy sú vyššie odborné školy a vysoké školy.

Medzinárodná klasifikácia vzdelávania

Na zasadaní UNESCO (Paríž, 1978) bola prijatá Medzinárodná klasifikácia vzdelávania (International Standard Classification of Education – ISCED), ktorá bola v r. 1997 upravená a nazvaná ISCED 1997. Používajú ju medzinárodné oganizácie UNESCO, OECD, EU).

Táto klasifikácia rozlišuje 7 úrovní vzdelávania.

7 úrovní vzdelávania podľa ISCED

úroveň 0 – preprimárne vzdelávanie – pre-primary education (predškolské vzdelávanie)

úroveň 1 – primárne vzdelávanie – primary education  (prvý stupeň základného vzdelávania, 1. – 5. ročník ZŠ)

úroveň 2 – nižšie sekundárne vzdelávanie – lower secondary education (druhý stupeň základného vzdelávania, 6. -9. ročník ZŠ, nižší stupeň 8-ročných gymnázií, všetky druhy vzdelávania po 5. ročníku ZŠ pred strednou školou)

úroveň 3 – vyššie sekundárne vzdelávanie – upper secondary education (všetky stredné školy, tj. gymnáziá, stredné odborné školy, odborné učilištia)

úroveň 4 – nevysokoškolské terciárne vzdelávanie – non-university tertiary education

(postsekundárne vzdelávanie nezahrnuté do terciárneho vzdelávania – vyššie odborné školy, pomaturitné štúdium)

úroveň 5 – vysokoškolské terciárne vzdelávanie – higher/university education (vysokoškolské štúdium – bakalársky a magisterský stupeň)

úroveň 6 – doktorandské vzdelávanie – post-graduate/doctoral studies (vzdelávanie smerujúce k vedeckej kvalifikácii – doktorandské štúdium)

Členenie škôl v Slovenskej republike

Podľa veku žiakov, spoločenskej funkcie a spôsobu riadenia sa školstvo v SR člení na regionálne školy a vysoké školy.

Regionálne školstvo tvoria všetky druhy škôl na okresnej úrovni, tj. materské, základné, stredné, vyššie, špeciálne a sústava školských zariadení (domovy mládeže, školské jedálne, zariadenie poskytujúce starostlivosť o deti a mládež vo voľnom čase, zariadenia pre ústavnú a ochrannú starostlivosť). Tieto zabezpečujú výchovu a vzdelávanie detí od 3 – 18, resp. 21 rokov.

Postavenie školy v spoločnosti

Škola ako inštitúcia dosiahla v spoločnosti významné uznanie. Aj v minulosti, aj v súčasnosti sa však objavujú názory, ktoré spochybňujú jej význam, predpokladajú jej zánik, žiadajú jej zrušenie a uvažujú o vzniku iných inštitúcií poskytujúcich vzdelanie.

Illich – okškolnenie spoločnosti, škola podľa neho nerozvíja tvorivosť ľudí, ale zbavuje ich akejkoľvek vlastnej iniciatívy.

Úloha školy

Škola je inštitúcia, kde na základe stanovenej legislatívy pôsobia kvalifikovaní profesionálni pracovníci. Dochádzka do školy je v určitom období povinná. Tým sú vytvorené organizačné podmienky na to, aby táto inštitúcia podstatne ovplyvňovala formovanie osobnosti detí a mládeže.

Úloha rodiny vo výchove

Od ustanovenia rodiny ako spoločenskej inštitúcie mala rodina významnú úlohu vo výchove detí. V rámci svojich možností rozhodovala a rozhoduje o spôsobe a dĺžke vzdelávania svojich detí a tým preberá zodpovednosť za výsledky ich výchovy a vzdelávania.

Optimálne podmienky pre výchovu poskytuje úplná rodina.

Spolupráca rodiny a školy sa mení. Rodič postupne prechádza z pozície „rodič ako klient“ do pozície „rodič ako partner“.

Ostatné výchovné inštitúcie

Školské výchovné zariadenia – zariadenia pre záujmové štúdium, školské zotavovacie zariadenia (škola v prírode), školské výchovné zariadenia pre výchovu mimo vyučovania (strediská pre voľný čas detí a mládeže, školská družina, školský klub, školská knižnica, domov mládeže, školské zariadenia pre výkon ústavnej výchovy a ochrannej výchovy a preventívno výchovnej starostlivosti.

Školské účelové zariadenia – pomáhajú predškolským zariadeniam, základným školám, špeciálnym školám, stredným školám a školským výchovným zariadeniam plniť výchovno-vzdelávacie úlohy. Zabezpečujú ďalšie vzdelávanie pedagogických pracovníkov alebo hmotnú starostlivosť o žiakov počas ich pobytu v škole. Patria sem najmä zariadenia výchovného poradenstva (výchovný poradca, pedagogicko-psychologická poradňa) a zariadenia školského stravovania.

Mimoškolská výchova mládeže – zabezpečujú ju detské a mládežnícke organizácie, cirkevné organizácie a i.

Pedagogický výskum

Pedagogický výskum je systematický spôsob riešenia problémov, ktorým sa rozširujú hranice vedomostí ľudstva. Výskumom sa potvrdzujú alebo vyvracajú doterajšie poznatky alebo sa získavajú nové poznatky o javoch a procesoch edukačnej reality.

Príprava a organizácia výskumu (etapy výskumu)

Stanovenie výskumného problému – skúmateľ stanoví čo chce skúmať, kedy a v akých situáciách chce skúmať.

Informačná príprava výskumu – štúdium inf. zdrojov: kníh, článkov, výskumných správ, konzultácie s odborníkmi.

Príprava výskumných metód – výber vhodnej výskumnej metódy a výskumného nástroja a ich overenie (predvýskum).

Zber a spracovanie údajov – konkrétne použitie výskumného nástroja v hlavnom výskume.

Interpretácia údajov – analýza a vysvetlenie získaných údajov, porovnanie s doterajším poznaním a využitie pre prax.

Písanie výskumnej správy – opis výskumu od začiatku až do konca, vrátane prehľadu doterajších výskumov v danej oblasti.

Druhy pedagogického výskumu

Základný a aplikovaný výskum

Základný výskum – výskumná činnosť zameraná na riešenie kľúčových problémov, ktoré vyvstávajú pred pedagogikou. Ide o teoretické objasňovanie, nie konkrétne riešenia určené pre pedagogickú prax.

Aplikovaný výskum – výskumná činnosť, ktorej výsledky sú zamerané na riešenie konkrétnych problémov praxe.

Pozn.: Neexistuje presná deliaca čiara medzi základným a aplikovaným výskumom, ale obidva sa navzájom prelínajú.

Teoretický a empirický výskum

Teoretický výskum – spôsob vedeckého skúmania, ktorý využíva čisto teoretické metódy: analýza a syntéza, idukcia a dedukcia, modelovanie a pod. a väčšinou neoperuje s konkrétnymi údajmi. Môže sa zaoberať aj konkrétnymi javmi edukačnej reality, ale sleduje ju len z teoretického hľadiska a dospieva k teoretickým záverom.

Empirický výskum – pracuje s konkrétnymi javmi edukačnej reality a s konkrétnymi údajmi, využíva exaktné metódy a dospieva ku konkrétnym poznatkom

Akčný a strategicko-koncepčný výskum

Akčný výskum – druh empirického výskumu, ktorého cieľom je bezprostredne reagovať na nejaký dielčí problém edukačnej praxe (v konkrétnej škole, regióne,...). Bývajú do neho začlenení aj tí, ktorí sa s daným problémom priamo stretávajú (učitelia, riaditeľ).

Strategicko-koncepčný výskum – je všeobecnejší a má širší časový horizont. Vytvára podklady pre dlhodobejšie plánovanie a dôležité rozhodnutia. Je zameraný na konštruovanie modelov. Musí byť teoretický a zároveň využívať výsledky empirického výskumu.

Kvantitatívny a kvalitatívny výskum

Kvantitatívny výskum – na vyhodnocovanie skúmaných javov využíva exaktné metódy a štatistické nástroje.

Kvalitatívny výskum – popisuje skúmané javy v ich jedinečnosti, zachytáva ich špecifické rysy, ktoré sa vymykajú kvantitatívnej analýze a objasňuje kontext súvislostí (neoverujú sa v ňom dopredu formulované hypotézy, ale poznatky sa formujú v priebehu pozorovania a popisu daných javov, pričom tento popis je veľmi podrobný, popisujú sa v ňom jednotlivé prípady, nie rozsiahle súbory).

Monodisciplinárny, interdisciplinárny a transdisciplinárny výskum

Monodisciplinárny výskum – skúma určitý problém alebo jav s využitím teórií a nástrojov jednej vednej disciplíny.

Interdisciplinárny výskum – integruje poznatky a prístupy dvoch alebo viacerých disciplín, ktoré môžu byť vzdialené svojimi predmetmi skúmania.

Transdisciplinárny výskum – skúma určitý problém alebo jav z hľadiska všetkých disciplín, ktoré majú k danej problematike čo povedať.

Laboratórny a terénny výskum

Laboratórny výskum – realizuje sa v umelo vytvorenom prostredí, napr. laboratória, nie v bežnom prostredí edukačnej praxe.

Terénny výskum – realizuje sa priamo v školách alebo v inom edukačnom prostredí a nie v laboratóriu. Najčastejšie využíva metódu pozorovania (napr. pozorovanie žiakov v triede).

Metódy pedagogického výskumu

Metóda ped. výskumu je nástrojom ped. výskumu a výskumník ju vyberá podľa cieľov výskumu, aby pomocou nej skutočne zistil, to čo si stanovil ako cieľ. Každý z výskumných metód má svoje prednosti a nedostatky. Metódu výskumu si výskumník overuje v predvýskume.  

V rámci každej výskumnej metódy je možné vytvoriť konkrétny výskumný nástroj – napr. dotazník pre rodičov, systém na pozorovanie neverbálnej komunikácie v triede, atď. Každý výskumný nástroj má dve základné vlastnosti: validitu a reliabilitu.

Vlastnosti výskumného nástroja

Validita – schopnosť výskumného nástroja zisťovať to, čo zisťovať má. Je najdôležitejšou vlastnosťou výskumného nástroja. (Napr. pomocou skladacieho metra nemôžeme určiť umeleckú hodnotu stola, skladací meter je validný nástroj na zisťovanie rozmerov stola.)

Reliabilita – znamená presnosť, spoľahlivosť výskumného nástroja. (Napr. slnečné hodiny majú nižšiu reliabilitu než mechanické hodiny, pretože sú len hrubým ukazovateľom času.)

Metódy empirického výskumu

Pozorovanie

Je kráľovskou metódou výskumu. Pozorovanie musí byť: plánované (dopredu treba stanoviť čo, kedy, kde a ako chce pozorovať), systematické (pozorovanie prebieha počas dopredu stanovenej doby a v stanovených intervaloch) a objektívne (výskumník nezasahuje do prirodzeného priebehu činnosti, len ju objektívne zaznamenáva).

Poznáme:

Štruktúrované pozorovanie – pozorovanie sa realizuje s využitím dopredu pripravených pozorovacích hárkov, v ktorom sú uvedené kategórie, ktoré sledujeme.

Neštruktúrované pozrovanie – výskumník sleduje skúmaný jav bez dopredu stanoveného štruktúrovania sledovaných kategórií a javov, zapisuje len ich priebeh.

Dotazník

Je najčastejšou metódou výskumu. Ide o spôsob písomného kladenia otázok a získavania písomných odpovedí.

Dotazník je určený predovšetkým pre hromadné zisťovanie údajov (veľký počet respondentov), považuje sa preto za ekonomický nástroj.

Osoba, ktorá vypĺňa dotazník sa nazýva respondent a zadávanie dotazníkov sa nazýva administrácia.

Štruktúra dotazníka sa obyčajne skladá z troch častí:

Vstupná časť – hlavička (názov a adresa inštitúcie, ktorá zadáva dotazník, príp. meno autora), ciele dotazníka. Obsahuje aj pokyny, ako dotazník vypĺňať.

Druhá časť – obsahuje vlastné otázky.

Koniec dotazníka – poďakovanie respondentovi za spoluprácu.

Typy otázok v dotazníku:

Uzavreté otázky – ponúka hotové alternatívne odpovede (a., b., c.)

Otvorené otázky – možnosť voľnej odpovede.

Polouzavreté otázky – najskôr ponúkajú alternatívnu odpoveď a potom ešte žiadajú vysvetlenie v podobe otvorenej otázky.

Návratnosť dotazníka – pomer počtu zadaných dotazníkov k počtu vyplnených a vrátených.

Experiment

Experiment skúma aké dôsledky vyvoláva nejaká príčina zavedená do praxe. Zavedieme do ped. procesu nejakú zmenu (nová metóda výučby) a potom sledujeme, čo v praxi táto zmena spôsobí a aké sú jej dôsledky. Priebeh experimentálneho procesu pritom porovnávame s procesom kontrolným (prebiehajú v experimentálnej a kontrolnej skupine).

Experiment je zložitá výskumná metóda, nakoľko vzťah medzi príčinou a dôsledkom môže ovplyvniť vo väčšine prípadov veľké množstvo premenných.