Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy / verejna sprava / medzinárodný obchod

prednaska (k4-zop.doc)

Štvrtá kapitola

Zahraničnoobchodná politika

1. Definícia zahraničnoobchodnej politiky

Zahraničnoobchodná politika je súhrn zásad a im zodpovedajúcich prostriedkov,  použitím  ktorých štát centrálne, priamo, vedome pôsobí na stimuláciu alebo zoslabovanie určitých vývojových tendencií zahraničného obchodu.

Každý štát, ktorý vstupuje do svetového obchodu, sa riadi určitými pravidlami. Tieto pravidlá sú determinované:

1. zahraničnoobchodnou politikou štátu,
2. záväzkami vyplývajúcimi z jeho účasti v medzinárodných  organizáciách,
3. pravidlami obsiahnutými v bilaterálnych zmluvách, ktorých  je štát signatárom.

Cieľom zahraničnoobchodnej politiky je regulovať teritoriálnu a komoditnú štruktúru svojich zahraničnoobchodných vzťahov, t.j. vývozu a dovozu tovaru a služieb.

Zahraničnoobchodná politika pôsobí na ekonomiku príslušnej krajiny v takej miere, do akej je krajina zapojená do medzinárodnej deľby práce. Miera zapojenia je daná prírodnými podmienkami a relatívnou ekonomickou vyspelosťou krajiny.

Zahraničnoobchodná politika je v silnej miere ovplyvňovaná zahranično - politickou orientáciou  štátu.  Štáty zoskupené v určitých politických alebo vojensko - politických združeniach, ako napr. NATO,  v minulosti blok štátov východného bloku apod. sa snažia  orientovať i svoju hospodársku spoluprácu predovšetkým so štátmi podobnej politickej orientácie. Príkladom je zahraničnoobchodná orientácia bývalého Česko-Slovenska, ktoré až 75% svojho zahraničnoobchodného obratu realizovalo s členskými štátmi RVHP.  So zmenou politickej orientácie sa zmenila i teritoriálna štruktúra  česko-slovenského a neskôr  slovenského zahraničného obchodu, ktorá je v súčasnosti zameraná   najmä na štáty západnej Európy. Štáty Európskej únie sa podieľajú na slovenskom zahraničnoobchodnom obrate asi 60%-ami.

Zahraničnoobchodná politika štátu je súčasťou celkovej hospodárskej politiky a vychádza z jej základných tendencií a úloh. Nástrojmi zahraničnoobchodnej politiky  vláda zabezpečuje  čiastočne príjem do štátneho rozpočtu, obmedzuje nadmerné dovozy takých druhov tovaru, ktoré môžu poškodiť domácich výrobcov, kontroluje  saldo obchodnej bilancie apod.  

V praktickej činnosti sa stretávame i s pojmom zahranično-hospodárska politika štátu. Je to pojem širší ako zahraničnoobchodná politika, nakoľko sa zameriava nielen na usmerňovanie toku tovaru a služieb so zahraničím, ale koordinuje i medzinárodný pohyb kapitálu a pracovných síl. Zahraničnohopsodárska  politika sa riadi rôznymi zásadami a prostriedkami. Ich použitie závisí od cieľov, ktoré si štát v tomto smere vytýčil.

2.         Historický náčrt uplatňovania zahraničnoobchodnej politiky

Historicky sa vyvinuli dve základné koncepcie zahraničnoobchodnej politiky: liberalizmus a protekcionizmus. V praxi svetového obchodu sa s nimi v novodobej podobe stretávame od konca osemnásteho storočia a v politickej praxi od začiatku devätnásteho storočia.

Kolískou voľného obchodu bola Veľká Británia. Mala k tomu všetky predpoklady najmä v oblasti obchodu s priemyselnými výrobkami, ktoré v období priemyselnej revolúcie nemali v štátoch kontinentálnej Európy cenovú konkurenciu. Napriek dlhoročnej teoretickej príprave (David Hume, Adam Smith, David Ricardo) však koncepcia voľného obchodu, čiže liberalizmus v praktickej realizácii zahraničničného obchodu zvíťazila až odstránením obilných ciel v roku 1846. V tomto roku bola v britskom parlamente prekonaná prevaha ochranársky zameraných veľkostatkárov, ktorí sa bránili dovozu lacného obilia z kontinentálnej Európy. Až potom sa mohli uplatniť záujmy priemyslu, ktorý chcel presadiť svoje výrobky v krajinách kontinentálnej Európy.

V Prusku boli záujmy i sily rozložené opačne. Pod vplyvom lacnej produkcie východopruského poľnohospodárstva sa v praxi uplatňovala politika voľného obchodu až do konca 70-tych rokov 19. storočia. Vtedy kancelár Bismarck ovplyvnený teoretickými zástancami ochranných ciel (Friedrich List a H. Schiller) prešiel v roku 1897 k protekcionistickej politike.

V Rakúsko-Uhorsku pôvodne stáli oproti sebe poľnohospodárske exportné záujmy rakúskeho priemyslu, ktorý si chcel protekcionistickou politikou zabezpečiť pre svoje výrobky trhy celej monarchie. Keď začala uhorským veľkostatkárom hroziť konkurencia z východu, juhovýchodu i zo Spojených štátov amerických v podobe ešte lacnejšieho obilia, prešli do tábora protekcionizmu. V roku 1878 bol v Rakúsko-Uhorsku vydaný nový zoznam protekcionistických colných sadzieb.

Česko-Slovensko, ktoré v roku 1918 zdedilo 70-75% rakús kej priemyselnej výroby (u textilnej výroby to bolo až 85%), nado budlo po svojom vzniku povahu proexportne orientovaného štátu. V ekonomike prevládali záujmy presadzujúce voľný obchod - libera lizmus. Tieto tendencie však boli brzdené agrárnym protekcioniz mom i ochranárskymi záujmami niektorých odvetví priemyslu, predov šetkým automobilového.

Baštou protekcionizmu boli už historicky USA. Aj po prvej svetovej vojne, z ktorej vyšli s posilnenými exportnými pozíciami u poľnohospodárskych i priemyselných výrobkov, zotrvali na autonómnej protekcionistickej politike. Obrat nastal až roku 1934 prijatím zákona o obchodných dohodách, ktorý uvoľnil export i import tovaru. Po druhej svetovej vojne boli USA iniciátorom založenia Všeobecnej dohody o clách a obchode, ktorej činnosť významne ovplyvnila liberalizáciu svetového obchodu.

Novodobá história svetového obchodu je históriou striedania liberalistických a protekcionistických tendencií. Liberalizačné opatrenia sa prijímajú v obdobiach hospodárskej prosperity, zatiaľ čo protekcionistické opatrenia ovládajú svetový obchod vždy v odbobiach kríz.

Do súčasnosti môžeme vymedziť tri obdobia tzv. náporu protekcionizmu. Prvé obdobie siaha do konca 19. storočia (začína roku 1878) rozmachom priemyselnej revolúcie a prvou veľkou hospodárskou depresiou v rokoch 1873 až 1895. Používali sa najmä vysoké colné sadzby, colné kontingenty, dovozné kvóty a pod.

Druhé obdobie prevládajúceho protekcionizmu sa datuje do obdobia veľkej hospodárskej krízy až do konca druhej svetovej vojny (1930 - 1945). Opäť boli zavedené vysoké colné sadzby, utvárali sa menové a obchodné bloky medzi krajinami. Krajiny sa uzatvárali pred zahraničnoobchodnou výmenou, najmä pred dovozom tovaru (autarkia).

Tretie obdobie protekcionizmu v novodobých dejinách sa nazýva i neoprotekcionizmom. Jeho počiatky siahajú do obdobia prvého ropného šoku. Rozmach nového protekcionizmu bol vyvolaný následkami ropných šokov, ku ktorým patrí rozvoj tzv. tretej priemyselnej revolúcie.  Hospodársky vývoj vyspelých štátov po ropných šokoch bol spojený so  stagfláciou, zvýšenou mierou nezamestnanosti, zavádzaním nových prostriedkov  na obmedzovanie  dovozu.

Obdobie  silného neoprotekcionizmu začala striedať éra liberalizmu    v dôsledku  uplatňovania  výsledkov  rokovaní  Uruguajského kola GATT.      

Vlny protekcionizmu boli striedané vo svetovom obchode vlnami liberalizmu. V povojnovom odbobí to boli rokovania na pôde Všeobecnej dohody o clách a obchode, ktoré sa snažili odstraňovať prekážky zavádzané štátmi v rámci jednotlivých protekcionistických odbobí. Úlohou GATT v libearlizácii svetového obchodu  je venovaná  záverečná časť tejto publikácie.

1. Zásady zahraničnoobchodnej politiky

Zahraničnoobchodná politika každého štátu osciluje medzi dvoma hraničnými zásadami (princípmi) - protekcionizmom, t.j. ochranárstvom a liberalizmom, t.j. slobodou obchodu, nazývaným aj freetradizmom.

Pri realizácii zahraničnoobchodnej politiky sa často aplikujú dve základné metódy, a to metóda diskriminácie, t.j. rozdielneho zaobchádzania alebo znevýhodňovania, alebo metóda preferencie (poskytovanie výhod). Preferencia jedného obchodného partnera vždy znamená automatickú diskrimináciu druhého obchodného partnera a opačne.

K ďalším metódam patrí bilateralita a multilateralita. Bilateralita znamená  úpravu vzájomných obchodných a platobných vzťahov medzi dvoma krajinami. V súčasnosti bilaterálne vzťahy medzi krajinami vychádzajú najčastejšie z multilaterálnych úprav medzinárodných obchodných, resp. hospodárskych vzťahov, ktoré sú pre signatárov multilaterálych dohôd záväzné i pri úprave dohôd dvojstranných.  Multilaterálne vzťahy medzi subjektmi svetového obchodu, t.j. štátmi, sa upravujú v rámci medzinárodných organizácií - napríklad Organizácie spojených národov, Svetovej obchodnej organizácie, Konferencie OSN o obchode a rozvoji (UNCTAD) alebo v rámci integračných zoskupení  ako je napríklad Stredoeurópska dohoda o pásme voľného obchodu (CEFTA), Európska únia, Severoamerické pásmo voľného obchodu (NAFTA), Združenie krajín juhovýchodnej Ázie (ASEAN) ai.

3.1 Liberalizmus vo svetovom obchode

Liberalizmus - sloboda obchodu - free trade - je zásada, ktorej hlavnou črtou je nezasahovanie štátu do hospodárstva ani do zahraničnoobchodných vzťahov. To znamená, že štát v čo najmenšej možnej miere obmedzuje alebo kontroluje dovoz a vývoz tovaru a služieb. Štát svojimi opatreniami iba napomáha, uľahčuje alebo utvára predpoklady pre rozvoj spoločenskej deľby práce v medzinárodnom meradle.

Hospodárske krízy, či už svetová alebo krízy jednotlivých národných ekonomík viedli k prijímaniu mnohých protekcionistických opatrení, obmedzujúcich  predovšetkým dovoz. Preto je v súčasnosti praktické fungovanie medzinárodného obchodu silne zasiahnuté protekcionizmom.

V  praxi medzinárodného obchodu  sa liberalizmus  realizuje odstraňovaním prekážok pre voľný pohyb tovaru a služieb.

Za slobodu obchodu, t.j. odstraňovanie prekážok medzinárodného obchodu, vystupujú vždy krajiny ekonomicky silné, ktoré sa snažia prostredníctvom zahraničného obchodu rozšíriť odbytové trhy pre svoje výrobky.

Zásada liberalizmu sa v praxi svetového obchodu realizuje prostredníctvom uzatvárania multilaterálnych a bilaterálnych zmlúv, ktorých obsahom je odstraňovanie protekcionistických opatrení. Liberalizácia sa týka najmä znižovania, resp. odstraňovania colných sadzieb, dovozných prirážok, dovozných kvót, subvencií  a pod.

Povojnové obdobie  je charakteristické  širokým a rýchlym rozvojom liberalizmu. Inštitucionálne sa liberalizácia medzinárodného obchodu realizuje  v rámci jednotlivých integračných  zoskupení (pásiem voľného obchodu, colných únií). Hlavným nástrojom liberalizácie medzinárodného obchodu je Svetová obchodná organizácia, ktorá upatňuje v obchode medzi všetkými zúčastnenými štátmi mnohostrannú doložku najvyšších výhod.

3.1.1 Integračné  zoskupenia  a liberalizácia obchodu

Ďalším  dôležitým  prostriedkom  liberalizácie  medzinárodného obchodu je uzatváranie   dohôd o  regionálnych integračných zoskupeniach, ktorých hlavným cieľom  je odstraňovanie prekážok vo vzájomnom obchode. Integračné združenia sa začali rozvíjať  až v druhej polovici 20. storočia. Historicky sa integrácia rozvíja v niekoľkých vývojových stupňoch.

Etapy integrácie

Integračné zoskupenia sa formujú  v šiestich základných  formách, a to v podobe preferenčných  obchodných dohôd, pásiem voľného obchodu, colných  únií, spoločných trhov, hospodárskych únií a politických  únií. Treba však   súčasne poznamenať, že  liberalizácia obchodu v rámci integračného zoskupenia a tým i jeho  stimulácia  na jednej strane  súčasne  obmedzuje obchod s nečlenskými štátmi, ktoré sú preferenciou členských štátov automaticky diskriminované.

Prvou úrovňou integrácie  je uzatváranie preferenčných obchodných dohôd. Uvedené dohody sa uzatvárajú na bilaterálnej úrovni medzi dvomi štátmi, alebo medzi existujúcim integračným zoskupením  a samostatným štátom alebo skupinou štátov. V súlade s týmito dohodami  štátov sa vzájomný obchod  realizuje v priaznivejšom režime než sa realizuje obchod s tretími štátmi. To znamená, že  znižujú colné tarify vo vzájomnom obchode. Preferenčné obchodné dohody, kedy si zainteresované strany uchovávajú národné colné tarify, sa pokladajú za prípravnú etapu integračného procesu. Nevytvárajú sa žiadne medzištátne orgány  riadenia  preferenčných dohôd.

Druhou  úrovňou integrácie je pásmo voľného obchodu, ktoré neznamená iba  zredukovanie colných taríf, ale   sa prakticky realizuje  odstraňovaním všetkých obchodných prekážok (ciel, dovozných kvót, dovozných prirážok apod.) medzi  účastníkmi dohody o pásme voľného obchodu. Súčasne sa zachovávajú rozdielne národné obchodné prekážky  v obchode s tretími krajinami.  Vo väčšine prípadov  sa podmienky pásma voľného obchodu vzťahujú  na všetky druhy tovarov. Poľnohospodárske  produkty  sú často predmetom výnimky. Pásmo voľného obchodu sa  spravidla realizuje  nepočetným medzištátnym sekretariátom. Často sa realizuje táto integračná forma bez akéhokoľvek osobitného  riadiaceho orgánu.

Colná únia je treťou vývojovou integračnou formou.   Medzi členmi colnej únie sú odstránené všetky prekážky  pre pohyb tovaru a služieb. Navyše   štáty združené v colnej únii zavádzajú spoločný colný sadzobník  a jednotný systém netarifného regulovania obchodu s tretími krajinami. Colná  únia je spravidla riadená príslušným orgánom, napríklad Radou colnej únie, ktorý koordinuje  realizáciu zahraničnoobchodnej politiky. Pravidelne sa uskutočňujú porady príslušných ministrov.

Účinky colnej únie

Colná únia mení medzinárodné toky tovarov tým, že privileguje zväzky medzi niektorými partnermi, t.j. členmi colnej únie  a   diskriminuje  obchodné toky  s nečlenmi colnej únie.

Zvyšovanie vzájomného o obchodného obratu medzi členmi colnej únie  priaznivo pôsobí na alokáciu zdrojov v ich ekonomikách a  zhoršuje  alokáciu zdrojov v tretích štátoch.

Účinky vytvárania obchodu   (trade creation)

Na nasledujúcom obrázku  je  graficky znázornená  hypotetická situácia krajiny  troch krajín, Dve z nich  vytvoria colnú úniu. Tretia  krajina, ktorá sa zúčasňovala pôvodne na  výmene tovaru nnie je účastníkom colnej únie.

Krajina A   Veľká Británia dováža maslo z krajiny Z (Nového Zélandu). Nový Zéland ponúka maslo za cenu Pz, t.j. za najnižšiu cenu. Francúzsko ponúka Veľkej Británii maslo za cenu PF. Zavedenie colnej tarify má za následok zvýšenie  ceny na trhu masla vo Veľkej Británii, tak, že cena masla dosiahne úroveň PFt  (maslo z Francúzska) a  na úroveň PZt (masla z Nového Zélandu).  Maslo dovážané  z Francúzska bude  vo veľkej Británii nepredajné.

Ak Veľká Británia vytvorí colnú úniu s Novým Zélandom, Veľká Británia zníži cenu masla dovážaného z Nového Zélandu na úroveň Pz. Spotreba sa zvýši o  objem  CD. Domáca výroba klesne o objem AB. Dovoz masla z Nového Zélandu sa zvýši o AB a CD.

Vyčiarkované trojuholníky znázorňujú čistú stratu v prípade zavedenia cla. V prípade zavedenia colnej únie medzi Veľkou Britániou a Novým Zélandom predstavujú rozsah vytvárania obchodu medzi tymito dvomi štátmi.

Colná únia vedie k zvýšeniu blahobytu u zúčastnených štátov,  pretože  členské štáty colnej únie môžu  neobmedzene využívať vo vzájomnom obchode svoje komparatívne výhody.  

Odvracanie obchodu v colnej únii

Odvrátenie obchodu  v colnej únii nastane v prípade, ak Veľká Británia vytvorí colnú úniu s Francúzskom. Veľká Británia dovážala pôvodne maslo  z Nového Zélandu, ktorý ponúkal tovar za cenu Pz. Po zavedení colnej únie s Francúzskom sa cena  masla dovážaného z Francúzska zníži o dovozné clo, t.j. dosiahne  výšku PF a bude nižšia než  cena masla dovážaného z Nového Zélandu. Veľká Británia po zavedení colnej  únie bude dovážať maslo z Francúzska. Domáca výroba   dosiahne objem 0B a spotreba dosiahne úroveň 0C. Objem dovozu  bude predstavovať  objem BC. Po zavedení colnej únie klesne cena  dovážného masla na  úroveň PF.

Zisk z vytvorenia  obchodu v tomot prípade dosiahne hodnotu vyznačenú  vyčiarkovanými trojuholníkmi, ktoré sa nachádzajú nad plochou H.

Pri vytvorení colnej únie  s Francúzskom  dochádza k odvráteniu obchodu s efektívnejším obchodným partnerom – s Novým  Zélandom, ktorého dovoz  je znevýhodnený vyššou colnou sadzbou.

Spoločný trh  je  štvrtou vývojovou formou integrácie. Okrem všetkých atribútov predchádzajúceho integračného stupňa je charakterizovaný voľným pohybom výrobných faktorov  (pracovnej sily a kapitálu) medzi účastníkmi  spoločného trhu.

Voľný pohyb tovaru sa uskutočňuje  v rámci spoločného trhu bez akejkoľvek čo i len formálnej kontroly na   medzištátnych hraniciach. Štáty si uchovávajú svoje hranice  na politickej mape.   Medzištátne hranice pri voľnom pohybe  tovaru, kapitálu a služieb už prestávajú  predstavovať akúkoľvek prekážku.

Organizácia voľného pohybu tovaru, služieb, pracovnej sily a kapitálu si vyžaduje vyššiu organizačnú úroveň medzištátnej koordinácie hospodárskej politiky. Takáto koordinácia sa uskutočňuje na pravidelných poradách hláv štátov a šéfov vlád (raz alebo dvakrát ročne), ministrov financií, ústredných bánk apod. Prácu spoločného trhu kooridnuje sekretariát.

Najvyšším integračným stupňom je hospodárska únia. Základom hospodárskej únie  sú atribúty colnej únie,  spoločného trhu, koordinácia makroekonomickej politiky a legislatívy v kľúčových oblastiach,  tj. rozpočtovej, menovej a sociálnej.  Činnosť hospodárskej únie riadia  orgány, ktoré  nemajú za úlohu iba koordinovať činnosť a sledovať  ekonomický rozvoj, ale súčasne   operatívne  rozhodovať v mene celého zoskupenia.

Národné vlády zúčastnených štátov sa dobrovoľne vzdávajú niektorých svojich funkcií  a tým i časti svojej suverenity v prospech  nadnárodných orgánov.   Medzištátne  orgány, vykonávajúce  nadštátne funkcie prijímajú rozhodnutia, ktoré sa týkajú hospodárskej únie, bez  odsúhlasovania s národnými vládami.

V zásade možno definovať i šiesty integračný stupeň,  a to politickú úniu. Politická únia predpokladá  aplikáciu všetkých predchádzajúcich integračných prvkov a navyše i  odovzdanie väčšiny  funkcií vo vzťahu k tretím štátom nadštátnym orgánom únie. Fakticky by to znamenalo vytvorenie medzinárodnej konfederácie a stratu suverenity  jednotlivých národných štátov zúčastnených v politickej únii. Doposiaľ ani jedno integračné zoskupenie nedosiahlo tento vývojový stupeň.

V súčasnom období platí vo všeobecnosti zásada,  že krajiny zapojené do rôznych foriem integračných zoskupení prejavujú tendencie k liberalizmu vo vnútri blokov a protekcionizmus vo vzťahu k tretím krajinám.

3.2  Protekcionizmus vo svetovom obchode

Protekcionizmus (ochranárstvo) predstavuje súbor opatrení na podporu domácich výrobcov.

„Protekcionizmus je hospodárska politika s cieľom znevýhodniť cudzí tovar voči domácemu tovaru prostredníctvom systému rôznych diskriminačných opatrení kvantitatívnej alebo kvalitatívnej povahy.“ (Dějiny 20. století, Mladá fronta, Praha, 1994.)

V závislosti od druhu ochraňovaných výrobkov a teritória, na ktorom im štát poskytuje svoju ochranu, možno protekcionizmus, s ktorým sa stretávame v súčasnej praxi svetového obchodu, rozdeliť na:

1. protekcionizmus progresívny
2. protekcionizmus degresívny
3. protekcionizmus agresívny.

a) Keď sú domáci výrobcovia ochraňovaní štátom na domácom trhu pred zahraničnou konkurenciou, vtedy hovoríme o tzv. progresívnom protekcionizme. Na ochranu vnútorného trhu slúžia vysoké dovozné clá, dovozné reštrikcie alebo zákaz dovozu určitého druhu tovaru.

V praxi svetového obchodu sa stretávame s dvomi príčinami ochrany domáceho tovaru, resp. domácich výrobcov v tuzemsku.

Na domácom trhu sa môže znevýhodňovať zahraničný tovar, aby sa vytvorili priaznivejšie konkurenčné podmienky pre domácich výrobcov. Pred zahraničnou konkurenciou sa ochraňujú domáci výrobcovia, ktorí vyrábajú progresívne výrobky, u ktorých sa predpokladá ďalší rozvoj výroby. V praxi svetového obchodu sa však stretávame i s prípadom ochrany upadajúcich odvetví. Týmto problémom sa zaoberáme v ďalšej časti tejto kapitoly. O progresívnom protekcionizme však hovoríme iba v tom prípade, ak ide o ochranu tzv. rozvojových - progresívnych odvetví. Progresívnym tovarom z hľadiska protekcionizmu nazývame najmodernejšiu techniku a technológiu, resp. služby v priemyselne najvyspelejších krajinách. Preto, aby sa tieto odvetvia mohli rozvinúť a vyrábať za optimálnych produkčných podmienok, je potrebné im vytvoriť čo najširší odbytový trh, ktorý zvýši efektívnosť výroby, umožní akceleráciu vedecko - technického pokroku v danom odbore a optimalizáciu výrobných nákladov.

Pokiaľ sa však protekcionistické opatrenia používajú obdobie dlhšie, než je racionálna lehota, počas ktorej by sa domáci výrobcovia mali prispôsobiť zahraničnej konkurencii, stanú sa protekcionistické opatrenia brzdou modernizácie a technického rozvoja v krajine. Používanie ochranárskych opatrení v krajine odstraňuje konkurenciu, ktorá pôsobí ako hnací motor pre hospodársky a priemyselný rozvoj, t.j. pre modernizáciu. V konečnom dôsledku tento stav spôsobí stratu konkurencieschopnosti na medzinárodných trhoch.

b) Pojem degresívny protekcionizmus by bolo vhodné priradiť k takému správaniu sa najmä priemyselne vyspelých krajín, kedy tieto chránia odumierajúce, útlmové odvetvia. Ide konkrétne predovšetkým o poľnohospodárstvo vo Francúzsku, Rakúsku, ai., ťažobný, metalurgický a textilný priemysel vo všetkých priemyselne vyspelých krajinách.

Základným motívom tohto druhu protekcionizmu je uchovanie pracovných miest v uvedených odvetviach. Nejde teda o pohnútky ekonomické ale sociálne. Finančné náklady štátu spojené s uchovávaním týchto odvetví sú vyššie, než by boli sociálne dávky, ktoré by sa prípadným nezamestnaným vyplácali. Zásahom štátu vo forme ochrany týchto odvetví sa spomaľuje proces ich odumierania. Ich neefektívnosť je v priemyselne vyspelých krajinách spôsobená úrovňou výrobných nákladov vyvolaných vysokými mzdami. Výrobky ťažobného, hutníckeho a textilného priemyslu sa vyrábajú s podstatne nižšími nákladmi v mnohých rozvojových krajinách, kde sa využíva ich základná komparatívna výhoda - lacná pracovná sila.

Ako prostriedky degresívneho protekcionizmu sa používajú predovšetkým clá a autolimitácie.

Súborne možno prostriedky progresívneho i degresívneho pro tekcionizmu označiť ako prostriedky antiimportnej politiky.

c) Štát môže súčasne podporovať rozvoj určitých odvetví a presadzovanie ich výrobkov na zahraničných trhoch; v tomto prípade hovoríme o protekcionizme agresívnom. Základným motívom pre využívanie agresívneho protekcionizmu je rozšírenie odbytových trhov pre domácich výrobcov o zahraničných odberateľov. Uvedenými aktivitami sa zabezpečí vyššia efektívnosť domácich výrobcov zvýšením sériovosti výroby (zníženie jednotkových výrobných nákladov) a zvýšenie zamestnanosti v krajine exportéra. Pre zvýhodnenie exportu a posilnenie konkurenčnej schopnosti domácej produkcie na zahraničných trhoch sa používa celý arzenál prostriedkov proexportnej politiky, ako napríklad rôzne štátne podpory - vývozné subvencie a prémie, štátne úvery na vývoz, štátne záruky na úver a pod.

3.2.1  Príčiny využívania protekcionistických opatrení

Protekcionistická politika nadväzuje na politiku štátneho intervencionizmu, t.j zásahov štátu do ekonomiky.

V klasických učebniciach  zahraničného obchodu  sa  stretávame s tézami, že ochranárske metódy v zahraničnom obchode využívajú spravidla hospodársky slabšie krajiny.  Protekcionistické opatrenia sa používajú na ochranu tých odvetví, ktoré nie sú dostatočne konkurencieschopné na svetovom trhu, resp. na domácom trhu, kde by sa bez  ochrany  domácich výrobkov presadili  lacnejšie zahraničné výrobky.

Súčasná prax svetového obchodu však potvrdzuje, že hospodársky najvyspelejšie krajiny ako sú USA, Japonsko alebo Francúzsko (v rámci spoločnej obchodnej politiky Európskej únie)  realizujú najprísnejšie protekcionistické opatrenia vo svojej hospodárskej politike. Dočasne môžu protekcionistické opatrenia zohrávať pozitívnu úlohu pri vývoji ekonomiky. Dlhodobé protekcionistické praktiky majú negatívne účinky na domácu ekonomiku.

Príčiny uplatňovania protekcionistických opatrení sú v súčasnom svete rôzne. Najčastejšími z nich sú problémy nevyrovnanosti obchodnej alebo platobnej bilancie krajín, potreba podpory domácich výrobcov nielen z ekonomických dôvodov, ale i z dôvodov sociálnych (francúzski poľnohospodári, britskí baníci a pod.). V súčasnosti je viac než polovica medzinárodného obchodu korigovaná uplatňovaním netarifných prekážok, ktorých počet a rozsah sa zvyšuje.

Uplatňovanie ochranárskej politiky  vedie k spomaľovaniu štrukturálnych zmien v jednotlivých  národných ekonomikách, k znižovaniu tempa rastu svetového obchodu, k vytváraniu podmienok pre obchodné vojny.

Boj proti protekcionizmu a o rozšírenie prístupu na trhy je v popredí záujmu priemyselne rozvinutých i rozvojových krajín. Súčasný protekcionizmus nazývaný i neoprotekcionizmom sa sformoval po období relatívneho liberalizmu vo svetovom obchode, ktorý začal prevládať od konca 40-tych rokov. Neoliberalizmus naštartovaný koncom 40-tych rokov pretrvával vo svetovom obchode takmer tri desaťročia až do ropných šokov. Príčiny zavedenia neoprotekcionistických opatrení sú dve:

1. Hlavnými príčinami renesancie protekcionizmu vo svetovom obchode, ktorý sa začal prejavovať v 70-tych rokoch, bolo zrútenie medzinárodného menového systému, vzostup cien ropy a následná hospodárska recesia.  Neoprotekcionizmus   bol   spojený s nadmernou fluktuáciou menových kurzov, nadhodnotením amerického dolára, problémom svetovej zadlženosti a dlhodobým chronickým prebytkom ponuky nad dopytom, vyvolaným zvýšením ekonomického potenciálu  hospodársky vyspelých štátov, ktorých ekonomika v súčasnej konjunktúrnej fáze pokrýva ich kúpyschopný dopyt pri 80%-nom využití svojho výrobného potenciálu.

Protekcionizmus  z konca 20. storočia je v podstate renesanciou merkantilizmu, pomocou ktorého sa  hospodársky vyspelé štáty snažia riešiť alebo aspoň zmierniť svoje problémy nezamestnanosti, pomalého hospodárskeho rastu a upadajúcich priemyselných odvetví prostredníctvom obmedzovania dovozu a subvencovania výroby a vývozu.

2. Rýchly ekonomický vývoj novoindustrializovaných krajín, ktoré sa stali významnými dodávateľmi lacného textilu, hutníckych výrobkov, elektrotechnických výrobkov a automobilov na svetovom trhu. Kvalita ich výrobkov dosahuje svetový štandard. Dosahované ceny sú však pod konkurenčným prahom možností priemyselne vyspelých krajín, vzhľadom na relatívne nízke mzdové náklady v novoindustrializovaných krajinách.

Podstatné zníženie ciel priemyselných výrobkov, ktoré v súčasnosti dosahuje v priemere asi 5,5% z hodnoty tovaru, dosiahnuté v priebehu pôsobenia Všeobecnej dohody o clách a obchode, viedlo k značnej liberalizácii a rozvoju medzinárodnej výmeny tovaru. Od polovice 70-tych rokov, kedy boli priemyselne vyspelé krajiny zasiahnuté ropnými šokmi, ktoré vyvolali infláciu, nezamestnanosť a hospodársku recesiu, bola liberalizácia svetového obchodu vyvolaná znižovaním tarifných prekážok neutralizovaná rastom netarifných prekážok. Hospodársky vyspelé štáty sa snažili najrôznejšími netarifnými prekážkami podporiť odbyt domácich výrobcov na vnútornom i svetovom trhu.

Vzhľadom k záväznosti mnohostrannej doložky najvyšších výhod dovozné clá stratili svoj veľký význam pri ochrane domácich výrobcov. Neoprotekcionizmus sa sústredil na využívanie netarifných prekážok na ochranu domácich výrobcov. Priemyselne vyspelé krajiny chránia svoje trhy najmä textilných, hutníckych, poľnohospodárskych, elektrotechnických výrobkov a automobilov pred konkurencieschopnejšou produkciou z novoindustrializovaných krajín juhovýchodnej Ázie, z krajín východnej Európy a z Japonska. K najpoužívanejším nástrojom patria autolimitácie, licenčné konania, antidumpingové opatrenia, vyrovnávacie clá, dovozné kontingenty, minimálne dovozné ceny a pod.

Obchodná politika je veľmi dobrým príkladom, aký silný je vplyv záujmových skupín a aké nežiaduce dopady môže mať na hospodárstvo ako celok. Ako príklad môžeme uviesť poľnohospodársku politiku Európskej únie, ktorá chráni upadajúce západoeurópske poľnohospodárstvo pred lacnými zahraničnými potravinami. Rovnako sem môžeme zaradiť ochranu západoeurópskych i amerických producentov hutníckych a textilných výrobkov.

3.2.2  Odvetvový protekcionizmus

Protekcionistická politika má negatívne účinky na rozdelenie zdrojov v spoločnosti, tempo ekonomického rastu a vývoj zamestnanosti. Tzv. selektívny alebo sektorový protekcionizmus, t.j. protekcionizmus, ktorý chráni pred zahraničnou konkurenciou iba niektoré odvetvia, narúša väzbu medzi hospodárskym rozvojom a podmienkami trhu a postupne znižuje štrukturálnu prispôsobivosť ekonomiky k vnútorným i vonkajším zmenám. Sektorový protekcionizmus sa uplatňuje, ako sme už uviedli, v odvetviach tradičných (textilný priemysel, hutnícky priemysel), ale i v progresívnych odvetviach, kde náklady na vedecko-technický rozvoj sú také vysoké, že ich efektívne využitie je možné iba pri veľkosériovej výrobe. Tieto druhy výroby sú náročné na optimálnu veľkosť odbytového trhu, ktorá spravidla presahuje rámec ktoréhokoľvek trhu národného.

Krajiny, ktoré uplatňujú reštriktívne opatrenia, sú samé spravidla vystavené mnohým nepriaznivým dôsledkom. Dochádza k priamemu zvýšeniu nákladov spotrebiteľa, nakoľko dovážané výrobky i analogické výrobky z domácej produkcie sú drahšie, než by boli za podmienok voľného obchodu. Napríklad ceny hutníckych a textilných výrobkov a automobilov sú v krajinách Európskej únie v dôsledku protekcionistických opatrení vyššie o 10% a poľnohospodárskych produktov o 25%. Základným cieľom protekcionistických opatrení je udržiavať takú úroveň cenovej hladiny, ktorá by umožnila vyrábať i v porovnaní s medzinárodnými nákladmi neefektívnym domácim výrobcom. V dôsledku ochrany pred zahraničnou konkurenciou a v dôsledku zvýšenia cien blokujú neschopné výrobné sektory kapitálové, pracovné a iné zdroje, čo vedie k rastu výrobných nákladov a nadhodnoteniu národnej meny. Exportné výrobné náklady sú tak penalizované, keďže vyššie výrobné náklady vyvolané ochranou trhu nemôžu preniesť na zahraničných odberateľov.

Ochrana trhu pôsobí ako určité zdanenie vývozcov a najmä nových rozvíjajúcich sa priemyselných odvetví. Selektívna ochrana, ktorá sa snaží o záchranu pracovných príležitostí a upadajúcich odvetví, sa stáva prekážkou vytvárania pracovných príležitostí v nových progresívnych odvetviach. Protekcionizmus uplatňovaný vo vybraných odvetviach podporuje neefektívnosť u jednotlivých výrobcov. Vedie k oslabeniu snáh o znižovanie výrobných nákladov, o zlepšenie riadenia a organizácie výroby, marketingu, predaja a pod. Spomaľuje sa inovačný proces, proces zvyšovania kvalifikácie pracovnej sily a a pod.

Straty efektívnosti spôsobené uplatňovaním netarifných prekážok sú pre ochranársku krajinu značné. Predpokladá sa, že straty v oceliarskom a textilnom priemysle USA ročne dosahujú 1-2 miliardy dolárov pre každé odvetvie. Protekcionizmus súčasne spomaľuje tempo hospodárskeho rastu vo svetovej ekonomike o 2% (1,3% v priemyselne vyspelých krajinách a 2,3% v rozvojových štátoch).

3.2.3  Protekcionizmus v praxi

Obmedzenia uplatňované na poľnohospodárske a textilné výrobky patria k najstarším. Stali sa modelom pre aplikáciu reštrikcií u hutníckych výrobkov. USA už v 50-tych rokoch začali porušovať zásady otvoreného medzinárodného obchodného systému v poľnohospodárstve. V roku 1955 si vydobyli široko koncipovanú odchýlku od platných pravidiel Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT) na ochranu poľnohospodárskej výroby. Na základe uvedenej odchýlky obmedzujú dovoz poľnohospodárskych produktov dovoznými poplatkami i dovoznými kontingentmi.

Európska únia má najprepracovanejší systém ochrany trhu s poľnohospodárskymi výrobkami. Súčasne sú krajiny Európskej únie významnými exportérmi mnohých poľnohospodárskych produktov. Uvedené protekcionistické opatrenia (dovozné vyrovnávacie dávky, vývozné subvencie) sa vzťahujú v súčasnosti na približne 90% poľnohospodárskej produkcie Európskej únie. Odmietavý postoj EÚ voči odstráneniu dovozných reštrikcií a subvencovaniu vývozu viedli USA k prijatiu retorzných opatrení. Konkrétne ide o subvencovanie vývozných úverov a zvýšené uplatňovanie dovozných kvót u poľnohospodárskych produktov.

Obchod s textilom a odevami je od roku 1973 regulovaný Dohodou o medzinárodnom obchode s textilom, tzv. Multifibre agreement, ktorá vytvorila platformu pre reguláciu a obmedzovanie dovozu v priemyselne vyspelých štátoch. V súčasnosti 80% obchodu s textilom medzi priemyselne vyspelými štátmi a ostatnými štátmi je regulovaných na jej základe. Na základe dohôd uzatvorených v rámci GATT/WTO sa má ukončiť platnosť MFA v roku 2005 a medzinárodný obchod s textilnými výrobkami nebude podliehať obmedzeniam zo strany hospodársky vyspelých štátov.

Obchod s hutníckymi výrobkami je výrazne postihnutý úsilím priemyselne vyspelých štátov o jeho reguláciu. V súčasnej dobe Európska únia pomocou minimálnych dovozných cien a dobrovoľných obmedzení vývozu (autolimitácií), ktoré boli nanútené exportérom, a antidumpingových opatrení, reguluje 80% objemu svojho importu hutníckych výrobkov z tretích krajín. USA realizovali obmedzovanie dovozu hutníckych výrobkov pomocou minimálnych dovozných cien, antidumpingových opatrení a autolimitácií.

Protekcionistické opatrenia sa v poslednom období čoraz viac dotýkajú spotrebnej elektroniky, automobilov, obrábacích strojov pochádzajúcich spravidla z Japonska a novoindustrializovaných štátov juhovýchodnej Ázie, ktoré sa stali silnými a lacnými dodávateľmi týchto komodít na trhy USA a západnej Európy. Na obmedzenie dovozu sa používajú autolimitačné dohody (dobrovoľné obmedzenia vývozu).

K rozšíreniu reštrikcií voči dovozu z novoindustrializovaných krajín juhovýchodnej Ázie viedol najmä ich rýchlo rastúci objem a komoditná štruktúra exportu. Importované výrobky ako lode, spotrebná elektronika, automobily, obuv, textil predstavujú citlivé oblasti, v ktorých i v priemyselne vyspelých štátoch došlo k značnému zníženiu zamestnanosti. Novoindustrializované krajiny strácajú postupne svoje komparatívne výhody, a to najmä u výrobkov náročných na lacnú pracovnú silu, vyrábaných pomocou tzv. štandardných technológií. Táto strata sa vďaka ich ekonomickému rozvoju kompenzuje zavádzaním výrobkov high-tech a následným exportom produkcie.

Selektívna ochrana trhu sa vzťahuje často i na špičkové technológie (high-tech). Uvedené reštrikcie sa odôvodňujú faktom, že výroba polovodičov, telekomunikačných zariadení, robotov, lietadiel a optických vláken má odlišné produkčné podmienky ako iné výrobky, keďže si vyžaduje značné investície predovšetkým do vývoja a výskumu. Je efektívna iba za predpokladu vysokosériovej výroby. Efektívnosť výroby si vyžaduje aj získanie rastúceho podielu na svetovom trhu a mimoriadne zisky. Výrobcovia používajúci špičkové technológie prispievajú k rozvoju národného bohatstva a technologickému rozvoju svojej krajiny, a preto majú legitímny nárok na štátnu podporu pri financovaní výskumu, výroby a vývozu a pri obmedzovaní dovozu konkurenčnej produkcie. Snahy japonských producentov udržať si vedúce postavenie v obchode s high-tech výrobkami viedlo k uplatneniu retorzných opatrení zo strany USA.

Z priemyselne vyspelých štátov používajú v širokej miere protekcionistické opatrenia najmä krajiny Európskej únie a USA. Japonsko s výnimkou poľnohospodárskych produktov neuplatňuje v takej širokej miere administratívnu ochranu svojho vnútorného trhu pomocou tarifných a netarifných prekážok. Japonsko používa predovšetkým najrôznejšie vnútorné opatrenia (zložitý systém maloobchodu, podpora domácich spotrebiteľov a pod.)

Tarifné a netarifné prekážky v širokej miere využívajú hospodársky menej rozvinuté krajiny na ochranu svojho rozvíjajúceho sa priemyslu.

Zvrátiť súčasný trend k protekcionizmu nie je ľahké. Najúčinnejším opatrením by bolo obnovenie rýchleho rastu svetovej ekonomiky. To by nielen spomalilo znižovanie produkcie v tradičných odvetviach v hospodársky vyspelých krajinách, ale viedlo by k vytváraniu dodatočných pracovných príležitostí v ostatných odvetviach. Rovnako by prospelo zníženie deficitu amerického rozpočtu, zreálnenie kurzu amerického dolára, zníženie zadlženosti rozvojových krajín a obnovenie ich ekonomického rastu.

Protekcionistické opatrenia významne ovplyvňujú medzinárodné toky tovaru a služieb. Výrobcovia tých druhov tovaru, ktoré podliehajú ochranárskym opatreniam v niektorých krajinách, sa orientujú pri vývoze na iné odbytové trhy.

Protekcionizmus má však vo svetovom hospodárstve za následok jav nežiaducejší, než je zmena medzinárodných tokov tovaru a služieb. V dôsledku neho dochádza k celkovému obmedzeniu odbytu a v konečnom dôsledku i výroby v celosvetovom meradle, t.j. protekcionizmus ovplyvňuje celkový hospodársky rast a blahobyt vo svete.

3.2.4  Vplyv protekcionizmu na národnú ekonomiku

Protekcionizmus sa prejavuje v hospodárskej praxi najmä v obdobiach hospodárskej krízy či už všeobecnej alebo iba parciálnej v niektorých národohospodárskych odvetviach.

Pôvodne sa ochranárske opatrenia využívali na ochranu nových rozvíjajúcich sa druhov priemyslu (priemysel detského veku). Bolo ich treba chrániť pred zahraničnou konkurenciou, aby sa pre ne zabezpečil dostatočný odbyt aspoň na domácom trhu a vytvorili sa tak podmienky pre jeho efektívny rozvoj. Ochranárske opatrenia pre rozvíjajúci sa priemysel musia však byť časovo limitované, aby nevytvárali „skleníkové podmienky“ dlhšie obdobie, než je potrebné na jeho pripôsobenie sa podmienkam na svetových trhoch. Pokiaľ sa ochranárske opatrenia používajú neprimerane dlhé obdobie, začína chránené odvetvie stagnovať, zaostáva za svetovými výrobnými podmienkami a znižuje sa jeho štrukturálna prispôsobivosť voči zahraničnej konkurencii.

Príkladom obmedzovania zahraničnej konkurencie v minulosti sú krajiny strednej a východnej Európy, ktoré sa vytvorením bezkonkurenčného prostredia príliš vzdialili od svetovej úrovne efektívnosti výroby a kvality vyrábanej produkcie. Výrobcovia sa nesnažili znižovať výrobné náklady. Výrobné odvetvia na seba viazali a dodnes viažu nadmerné kapitálové zdroje a zdroje pracovných síl. Výrobné náklady nezodpovedajú porovnateľným nákladom efektívnych výrobcov v zahraničí.

Protekcionistická politika má priaznivý vplyv na jednotlivé ukazovatele v národnej ekonomike iba z krátkodobého hľadiska. Z dlhodobého aspektu vedie k negatívnym účinkom na rozdelenie zdrojov (finančných, výrobných i kvalifikačných) v spoločnosti. Nedochádza k racionálnej reštrukturácii ekonomiky. Konzervujú sa neefektívne odvetvia a nevyužívajú sa skutočné komparatívne výhody krajiny vo svetovom obchode a svetovej deľbe práce. Táto situácia následne vedie k relatívne nižšiemu tempu ekonomického rastu v porovnaní s možnosťami, ktoré by sa mohli dosiahnuť pri efektívnejšom využívaní domácich zdrojov. Nevytvárajú sa nové pracovné príležitosti v sofistikovanejších odboroch, čo ovplyvňuje i kvalifikačnú úroveň pracovnej sily v krajine.

Najvyspelejším krajinám je imanentná hospodárska politika na ochranu domácich výrobcov. V exporte sa snažia o všemožnú podporu domácich výrobcov na zahraničných trhoch. V dovoze prijímajú najrôznejšie protekcionistické opatrenia na ochranu vlastných výrobcov a odstránenie zahraničnej konkurencie v čo najširšej miere.

Protekcionistické opatrenia vedú k deformovaniu skutočných komparatívnych výhod v národnej ekonomike. Podporovaním neefektívnej výroby podporujú tie druhy výroby, ktoré nevyrábajú s najnižšími nákladmi.

3.3  Diskriminácia vo svetovom obchode

Diskriminácia je ďalším pojmom, ktorý vo svojej praktickej podobe neblaho ovplyvňuje svetový obchod.

Protekcionistickými opatreniami, t.j. podporou resp. ochranou domácich výrobcov, sa v medzinárodnom obchode vytvára automaticky diskriminačné zaobchádzanie s tými výrobcami, ktorým sa ochrana v akejkoľvek podobe neposkytuje.

Diskriminácia je nerovnaké, menej priaznivé zaobchádzanie, predovšetkým z obchodno-politického a devízového hľadiska. Väčšinou ide o znevýhodnenie tovaru určitého pôvodu alebo tovaru určitého druhu. Diskriminácia sa môže týkať i fyzických osôb, dopravných prostriedkov a pod.

Diskriminácia v medzinárodnom obchode má spravidla teritoriálny rozmer, t.j. týka sa určitej krajiny.

Diskriminácia môže byť inšpirovaná motívmi ekonomického charakteru. Ochrana domácich výrobcov automaticky diskriminuje výrobcov zahraničných. Jedným z cieľov diskriminačných opatrení môže byť napríklad snaha znížiť spotrebu prepychových výrobkov, ktorých spotreba je krytá dovozom. Pri diskriminačnom obmedzení niektorých dovozov možno využiť devízové úspory na nákup dôležitejšieho tovaru.

Diskriminačná obchodná politika je z hľadiska globálnych záujmov nežiaduca, aj keď môže dočasne priniesť prospech jednotlivým účastníkom medzinárodného obchodu.

S pojmom diskriminácia sa však v súčasnej praxi medzinárodného obchodu stretávame skôr v súvislosti s politickými motívmi ekonomickej diskriminácie - ako je napríklad embargo vyhlásené Bezpečnostnou radou OSN na obchod s Irakom alebo na obchod s Juhoslovanskou zväzovou republikou. Politickou diskrimináciou jednej krajiny sa znevýhodňujú i jej najväčší obchodní partneri, ktorí strácajú svoje odbytové trhy. Napríklad za tri roky (1991-1994) uplatňovania embarga na obchod s Irakom stratilo Turecko 20 mld USD.

Zásada nediskriminácie sa stala jednou z najvýznamnejších zásad spolupráce v rámci Všeobecnej dohody o clách a obchode. Napriek tomu dikriminácia sa uplatňovala v povojnovom období a potom najmä v 80-tych rokoch.

Základnou ekonomickou cenou za uplatňovanie diskriminačnej obchodnej politiky je globálne, neefektívne rozdeľovanie zdrojov. Politika narušenia dovozných cien pochádzajúcich z rôznych zdrojov podporuje realizáciu dovozu od dodávateľov, ktorí nedosahujú najnižšie výrobné náklady. Z hľadiska perspektív je však v záujme všetkých účastníkov medzinárodného obchodu, aby sa uskutočňovala nediskriminačná liberalizácia medzinárodného obchodu, keďže prispieva k rozvoju plného využívania svetových zdrojov a k rozšíreniu výroby a výmeny tovaru.

Diskriminačná politika vedie k realizácii reexportov, používaniu klamného označenia tovaru a iným opatreniam pre získanie prístupu na trh.

Diskriminačné opatrenia postihujú teritoriálnu štruktúru obchodu. Bývajú často využívané na upevňovanie sfér vplyvu. Vytváranie sfér vplyvu posilňuje merkantilistické ponímanie obchodu ako nástroja k dosiahnutiu jednostranných výhod a prospechu pomocou regulácie a kontroly.

3.4 Preferencie vo svetovom obchode

Colné preferencie boli charakteristické pre hospodárske vzťahy medzi koloniálnymi mocnosťami a závislými krajinami, najmä v rámci Britského spoločenstva národov (Commonwealth - dohodnuté v roku 1933 v Ottawe). V určitých reláciách pretrvávajú podnes. Novodobé preferencie majú z obchodno-politického hľadiska iný charakter, pretože sa stali jedným z nástrojov na posilnenie ekonomík rozvojových krajín, a to prostredníctvom zvýhodnenia ich exportu do priemyselne vyspelých štátov. Preferenčné režimy si navzájom poskytujú i krajiny zoskupené v integračných zoskupeniach; priemyselne vyspelé krajiny uplatňujú preferenčný režim v obchode s rozvojovými štátmi.

Preferencie v obchodno-politickom zmysle sú výhody poskytované v hospodárskych vzťahoch jednou krajinou inej krajine alebo skupiny krajín medzi sebou navzájom.  Je to  rozdielne zaobchádzanie, zvýhodňovanie jedných  krajín v porovnaní s inými.

Účelom preferencií bolo najmä v období kolonializmu zabezpečiť v oblasti colnej koloniálnym mocnostiam ovládnutie trhov v kolóniách, prípadne v iných závislých oblastiach. Preferenčnou oblasťou bolo Britské spoločenstvo národov (Commonwealth), v rámci ktorého bol colný preferenčný systém dohodnutý v roku 1933 v Ottawe. Pôvodne v medzinárodnom obchode získavali pri preferenčnej úprave vzťahov ekonomicky silnejšie krajiny.

Preferenčné clá poskytuje Francúzsko svojim bývalým kolóniám a závislým územiam, ako aj Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Jednostranné preferencie poskytujú USA Filipínam. Chile poskytuje colné preferencie Argentíne, Bolívii a Peru.

3.4.1 Všeobecný systém colných preferencií

Všeobecný systém colných preferencií (Generalized System of Preference - GSP) je súhrnom colných výhod poskytovaných priemyselne vyspelými štátmi hospodársky menej vyspelým krajinám. GSP má konkrétnu podobu znížených colných sadzieb alebo bezcolných dovozov pre hotové výrobky a polotovary popr. i suroviny dovážané z hospodársky menej rozvinutých krajín, ktoré majú zlepšiť ich postavenie na trhoch priemyselne vyspelých štátov zvýšením cenovej konkurencieschopnosti. Colné výhody v rámci GSP sa poskytujú jednostranne nerecipročne.

Beneficienti GSP sú rozdelení do dvoch rozvojových skupín. V prvej skupine sú začlenené ekonomicky najslabšie rozvojové krajiny. Import tovaru z tejto skupiny krajín je spravidla úplne oslobodený od dovozného cla. Patria sem krajiny ako Etiópia, Somálsko, Guinea, ai. Druhú preferovanú skupinu tvoria bohatšie rozvojové krajiny (Argentína, Mexiko, India a pod.), ktorých import je zaťažovaný iba 25%-ami z pôvodnej colnej sadzby.

Zoznam krajín používajúcich colné preferencie sa pravidelne prehodnocuje. V závislosti od stupňa ekonomickej vyspelosti môžu byť krajiny i vyčlenené zo zoznamu beneficientov GSP, ako sa stalo napríklad v prípade mnohých tovarových položiek novoindustrializovaných krajín juhovýchodnej Ázie (Kórejská republika, Tchajwan, Singapur a Hongkong). Poskytnutie GSP sa môže týkať krajiny ako celku alebo sú preferované iba niektoré tovarové položky (napríklad hotové výrobky).

Zavedenie Všeobecného systému colných preferencií bolo odporúčané na II. Konferencii OSN pre obchod a rozvoj v roku 1968 v Dillí a bolo schválené Valným zhromaždením OSN v roku 1970. Slovensko poskytuje rozvojovým krajinám colné preferencie na základe rozhodnutia vlády ČSSR z roku 1972 a Vyhlášky Federálneho ministerstva zahraničného obchodu č. 59/1978 Zb. SR je súčasne beneficientom Všeobecného systému colných preferencií (GPS) vo vzťahu k Európskej únii, ktorá používa na niektoré tovarové položky importované zo SR preferenčné colné sadzby, často rovné nule.

Tlak domácej výroby často vedie k tomu, že z GSP sú vylúčené tie tovarové položky, v ktorých by mohli rozvojové krajiny vytlačiť z trhu domácich výrobcov vo vyspelých krajinách. Tým sa účinnosť uvedeného sytému pre rozvojové krajiny znižuje.

4.        Subjekty ovplyvňujúce zahraničnoobchodnú politiku krajiny

V trhovom hospodárstve na zahraničnoobchodnú politiku krajiny vplýva celý rad subjektov. Patrí sem predovšetkým štát a jeho orgány, štátny sektor, hospodárske zväzy, politické strany, odbory. Štát ako najvyššie postavený subjekt reprezentuje jednotlivé zložky štátnej moci a správy (vláda, ministerstvá).

Hospodárska politika každého štátu je výsledkom kompromisov. Utvára sa pod vplyvom medzinárodnej situácie a konfrontácie jednotlivých záujmových skupín vo vnútri spoločnosti.

S rozvojom výrobných síl sú na určitom mieste kvantitatívneho i kvalitatívneho rozvoja výroby zásahy do trhovej ekonomiky nevyhnutné. Ich potreba je daná snahou umožniť ďalší rozvoj spoločenskej výroby a ďalej ju regulovať. Účasť štátu je daná stupňom rozvoja, rozsahom a spoločenským významom materiálnej výroby. Rastie i počet subjektov, ktoré štátnu hospodársku politiku ovplyvňujú priamo alebo nepriamo.

V trhovej ekonomike štát uplatňuje svoje pôsobenie na hospodársky rozvoj nasledujúcimi prostriedkami :

1. právne normy upravujúce rámcové podmienky pre hospodársku  činnosť,
2. fiškálna politika, základom ktorej je usmerňovanie výdavkov  rozpočtu na krytie potrieb,
3. peňažná a úverová politika ako súbor opatrení, ktoré  ovplyvňujú rozsah a podmienky poskytovania úverov,
4. menová a devízová politika zahrnujúca základné otázky meny  a kurzov,
5. priama regulácia cien, miezd, príjmov zahraničného obchodu,  devízového hospodárstva, investícií, kvality výrobkov a pod.

4.1 Úloha štátu v zahraničnoobchodnej oblasti

V najčistejšej definícii trhového hospodárstva sa predpokladá, že ekonomické aktivity sú prenechané autonómnemu procesu v trhovom mechanizme, ktorý je založený na rovnováhe dopytu a ponuky. Úloha štátu má byť pasívna. Necháva pôsobiť trhové sily s minimálnymi zásahmi. Je to ideálna forma trhovej ekonomiky, ako si ju predstavovali klasickí ekonomóvia. Je založená na viere samoregulujúcej funkcii trhovej ekonomiky. Národná ekonomika, ktorá sa najviac blíži k tejto čistej podobe liberálneho trhového hospodárstva, je ekonomika Hongkongu. Všetky ostatné ekonomiky sú určitým typom zmiešaných ekonomík, ktorých podstatu tvoria súkromné podniky, rozširujúce sa trhy a vplyvné vlády.

1. V zmiešanej ekonomike je vláda sama významnou ekonomickou jednotkou, ktorá vyberá dane, platí výdavky za služby štátu, t.j. bezpečnosť, školstvo, infraštruktúru. Tiež sem spadajú činnosti ako doprava, telekomunikácie, tzv. verejný sektor, ktorého celkový rozsah tvorí dôležitú časť štátnej ekonomiky.

2. Štát chráni a podporuje niektoré sektory v oblasti pomoci priemyselnej a regionálnej politiky. Popri zabezpečení sociálnych istôt sociálne slabším skupinám obyvateľstva, vlády často podporujú export, obmedzujú import, podporujú nové priemyselné odbory, chránia niektoré nedostatočne rozvinuté priemyselné odbory a regióny krajiny.

3. Štát riadi široký rozsah ekonomických činností súkromného sektora pomocou regulácie a rôznych direktív.

Nie je však dobré spoliehať sa pridlho a príliš  na štátne zasahovanie - intervencionizmus, keď ekonomika tzv. dozrieva.

Globalizácia ekonomických aktivít môže urýchliť posun transformácií smerom k liberálnejším trhom a vytvára tlaky na ďalšie uvoľňovanie menej liberalizovaných trhov. T.j. ak má liberalizácia v jednej krajine oneskorenie, môžu sa ekonomické aktivity presúvať do liberálnejších krajín.

Teoreticky, keď ekonomika dosiahne určitý stupeň vývoja, je nevyhnutné obmedziť úlohu štátu a dovoliť, aby trh fungoval voľnejšie. V súčasnosti štát intervenuje vo väčšine ekonomík tam, kde súkromné podnikanie nestačí svojimi prostriedkami, kde sa nedosahuje dostatočná miera zisku, alebo podnikateľské riziká sú príliš vysoké. Ide najmä o infraštruktúru - doprava, energetika, zdravotníctvo, školstvo (náklady spojené s rekvalifikáciou, veda, výskum, ekológia ai.)

5.  Prostriedky zahraničnoobchodnej politiky

Pomocou prostriedkov zahraničnoobchodnej politiky štát dosahuje ciele, ktoré si vytýčil vo svojej hospodárskej politike v oblasti zahraničného obchodu. Prostriedky zahraničnoobchodnej politiky podľa ich rozsahu a účinku členíme na autonómne a zmluvné.

Autonómne prostriedky zahraničnoobchodnej politiky sú jednostranné opatrenia štátu, ktorými sa reguluje zahraničnoobchodná výmena tovaru. Vychádzajú predovšetkým zo záujmov vlastnej ekonomiky pri rešpektovaní uzatvorených zmlúv a dohôd s inými štátmi.

V závislosti od toho, či autonómne prostriedky aktívne podporujú rozvoj zahraničnoobchodnej výmeny alebo či ho pasívne obmedzujú, môžeme ich rozdeliť do dvoch skupín.

Pasívne autonómne prostriedky majú za cieľ obmedzovať dovoz. Ich hlavnou úlohou je ochrana vnútorného trhu a vnútornej ekonomiky pred zahraničnou konkurenciou alebo vyrovnaná platobná bilancia. Označujeme ich i ako prostriedky antiimportnej politiky.

Aktívne prostriedky zahraničnoobchodnej politiky podporujú vývoz, a preto ich označujeme i ako prostriedky proexportnej politiky.

Z historického hľadiska antiimportné prostriedky predchádzali proexportným prostriedkom zahraničnoobchodnej politiky.

Zmluvné prostriedky zahraničnoobchodnej politiky sú uplatňované v dvojstranných a mnohostranných ekonomických vzťahoch. Zmluvné prostriedky obchodnej politiky reprezentujú predovšetkým obchodné zmluvy, obchodné dohody, platobné dohody, úverové dohody. Patria k nim aj dohody, ktoré vytvárajú základ pre formovanie integračných zoskupení (dohody o vytvorení pásma voľného obchodu, dohody o vytvorení colnej únie, dohody o vytvorení hospodárskej únie).

Popri pojme prostriedky zahraničnoobchodnej politiky sa stále frekventovanejšie používa pojem prostriedky zahraničnohospodárskej politiky, ktoré upravujú nielen úzky rozsah zahraničnoobchodnej výmeny tovaru, ale i širšie pole zahraničnoekonomickej spolupráce štátu. Patria k nim dohody o vedecko-technickej spolupráci, o poskytovaní technickej pomoci, zamedzení dvojitého zdanenia, ochrane zahraničných investícií a pod.

Z historického hľadiska členíme prostriedky zahraničnoobchodnej politiky na klasické a novodobé. Ku klasickým prostriedkom radíme clá, obchodné zmluvy, obchodné dohody, platobné dohody, úverové dohody. K novodobým prostriedkom zahraničnoobchodnej politiky patria dobrovoľné obmedzenia vývozu (autolimitácie), dovozné kontingenty, dohody, ktoré vytvárajú základ pre formovanie niektorého z typov integračných zoskupení.

5.1  Autonómne prostriedky zahraničnoobchodnej politiky

     Autonómne prostriedky pasívne

Pasívne prostriedky zahraničnoobchodnej politiky majú za úlohu chrániť ekonomiku krajiny pred zahraničnou konkurenciou. K najvýznamnejším pasívnym obchodným prostriedkom patria clá, colný sadzobník, colné konanie, licenčné konanie, kvantitatívne reštrikcie, autolimitácie a devízové reštrikcie. Prostredníctvom pasívnych autonómnych prostriedkov štát realizuje svoju antiimportnú politiku.

Pasívne autonómne prostriedky zahraničnoobchodnej politiky rozlišujeme tarifné a netarifné.

Tarifné prostriedky

Clá sú dávky vyberané pri prechode tovaru cez colné hranice štátu. Predstavujú klasický autonómny prostriedok obchodnej politiky. Pôvod cla je fiškálny. V minulosti bolo hlavnou úlohou cla zabezpečovať príjem pre kráľovskú resp. štátnu pokladnicu. Clo sa vyvinulo z rôznych obchodných a dopravných dávok, ktoré sa vymeriavali za používanie ciest, mostov, prístavov, trhovísk a za ochranu tovaru kupcov. Feudálna roztrieštenosť území a početné poplatky vyberané nielen na hraniciach, ale aj v najrôznejších miestach vo vnútri krajiny boli brzdou rozvoja obchodu a vytvárania národného trhu. Zavádzanie jednotných ciel - ako dávok vyberaných štátom - bolo dlhodobým procesom, ktorý bol úzko spojený s ekonomickým rozvojom v jednotlivých krajinách.

Clá v ich dnešnom ponímaní sa vyvinuli vo Veľkej Británii v polovici l7. storočia, v období anglickej buržoáznej revolúcie. V ostatných európskych krajinách vývoj k jednotným clám nastupoval od druhej polovice 18. storočia do polovice 19. storočia. Vo Francúzsku boli zavedené jednotné clá po revolúcii v roku l790. V Nemecku, ktoré bolo mimoriadne postihnuté feudálnou roztrieštenosťou, boli jednotné clá zavedené najprv v Prusku v roku 1818, neskôr boli presadené v rámci nemeckej colnej únie (Zollverein v roku 1834). V USA boli jednotné clá zavedené v roku 1789. V súčasnosti je ich najvýznamnejšou úlohou slúžiť záujmom štrukturálnej a obchodnej politiky štátu.

Postupom času fiškálna funkcia cla ustupuje do pozadia a zosilňuje sa význam cla ako obchodno-politického prostriedku. Clo je jedným z hlavných nástrojov obchodnej politiky. Napriek tomu predstavujú v mnohých krajinách významnú príjmovú zložku štátneho rozpočtu.

Od 60-tych rokov 19. storočia, kedy ekonomické myslenie bolo ovládnuté teóriami klasickej politickej ekonómie (A.Smith, D.Ricardo), sa prejavovali tendencie k odbúravaniu ciel, a to v súlade so zásadou, že štát sa má v najvyššej možnej miere zdržať intervencií do ekonomiky. Základnou zásadou v rozvoji obchodu mal byť liberalizmus, ktorý podporuje blahobyt krajiny. Aj tí ekonómovia, ktorí mali výhrady proti liberalistickej obchodnej politike a propagovali rôzne formy protekcionizmu v zahraničnoobchodných vzťahoch (H. List, Fr.Schiller), považovali colnú ochranu iba za dočasný protekcionistický prostriedok, ktorý má mať výchovný účinok a odporúčali postupné znižovanie ciel podľa toho, ako sa bude domáca výroba dostávať na úroveň zahraničnej konkurencie.

Presadenie liberálnych myšlienok do praxe obchodnej politiky bolo umožnené dominantným postavením, ktoré v tej dobe v medzinárodnom obchode zaujímala Veľká Británia, pre ktorú, ako priemyselne najvyspelejšiu krajinu, bol režim slobody obchodu výhodný. Výrazným prejavom tejto situácie bola Cobdenova obchodná zmluva z roku 1860, na základe ktorej boli medzi Francúzskom a Veľkou Britániou prakticky zrušené všetky clá s výnimkou čiste fiškálnych ciel. Na túto dohodu nadväzovala celá sústava dvojstranných obchodných zmlúv medzi európskymi štátmi s odstránením alebo podstatným znížením protekcionistických ciel.

S rozvojom ekonomík sa poňatie cla menilo. Po druhej svetovej vojne sa mení úloha cla i charakter obchodnej politiky. Najmä priemyselne vyspelé štáty sa snažia odstraňovať prekážky medzinárodného obchodu. V colnej politike sa začali prejavovať neoliberalistické tendencie. Presadzuje sa tendencia všeobecne znižovať colné sadzby (GATT). V rámci integračných zoskupení dochádza k úplnému odstraňovaniu ciel (Európska únia, EZVO, NAFTA).

Vývoj ale nie je jednoznačný. Tendencie k znižovaniu colných sadzieb sa prejavujú výraznejšie u surovín ako u priemyselných výrobkov. U poľnohospodárskych výrobkov sa naďalej udržuje clo ako silný protekcionistický prostriedok. Celkovo možno konštatovať, že úloha cla ako obchodno-politického prostriedku najmä od začiatku 70-tych rokov klesá, zvyšuje sa úloha netarifných prekážok.

Cenotvorná funkcia cla - súvisí s jeho fiškálnou a obchodno-politickou úlohou.

Členenie ciel

A. Podľa smeru dopravy

a) Vývozné clá majú význam finančný a protekcionistický. Fiškálna funkcia cla sa prejavuje najmä u krajín s monokultúrnou produkciou. Protekcionistická funkcia má za úlohu obmedzenie alebo znemožnenie určitého exportu. Môže ísť o tovar potrebný na domácom trhu, ktorého je nedostatok alebo napríklad môže ísť o zabránenie vývozu surovín v nespracovanom stave. Táto prax má za cieľ prinútiť výrobcov, aby vo vyššej miere finalizovali vyvážaný výrobok a tým dosiahli vyšší obsah národnej práce v exportovanom tovare a vytvorili, resp. udržali tak pracovné príležitosti v krajine.

Prax medzinárodného obchodu sa stretla s uvedeným prípadom v 60-tych a 70-tych rokoch v latinskoamerických krajinách, kde boli zavedené vysoké clá na nespracované kože a naopak nízke vývozné clá resp. boli úplne zrušené u spracovaných koží. Motiváciou uvedeného rozhodnutia bolo dosiahnuť vyššiu zamestnanosť v garbiarňach a vyššiu úroveň vývozných cien vo voľne vymeniteľných menách.

Okrem uvedeného pozitívneho účinku majú vývozné clá i mnohé negatívne účinky. Zdražujú vyvážaný tovar, znižujú jeho konkurenčnú schopnosť na zahraničných trhoch. Obmedzujú možnosti vývozu tým, že vedú k znižovaniu spotreby tovaru zaťaženého clom a hľadaniu nových alternatívnych materiálov.

b) Dovozné clá sa uvaľujú na tovar pri jeho dovoze. V súčasnej colnej politike majú absolútnu prevahu, nakoľko slúžia na ochranu domácej výroby. U tovaru, ktorý sa v krajine vôbec nevyrába, je vlastne dovozné clo daňou, ktorú spotrebitelia odvádzajú do štátneho rozpočtu vo zvýšenej cene na vnútornom trhu. Ak ide o tovar, ktorý sa v danej krajine vyrába, ale v nedostatočnom množstve, odvádzajú spotrebitelia vo zvýšenej vnútornej cene daň do štátneho rozpočtu a zároveň zvyšujú zisk domácich výrobcov, a to zhruba v pomere, v ktorom je trh zásobovaný dovozom a domácou výrobou, pretože clo umožňuje realizáciu výroby za zvýšené ceny.

Indická vláda znížila dovozné clo na hliník z 25 na 10 percent ad valorem pre rastúci dopyt po primárnom hliníku. Domáci producenti nestačia pokryť dopyt spracovateľských odvetví, hoci pracujú takmer na plnú kapacitu. Za rozhodnutím vlády znížiť clá je i stúpajúca cena hliníka na londýnskej burze kovov. Aj pri nižšom cle však cena dovážaného kovu bude vyššia ako cena miestne produkovaného hliníka, hoci v posledných mesiacoch zvýšili svoje ceny všetci domáci producenti. Vlani India doviezla 45 tisíc ton hliníka, domáca produkcia dosiahla necelých 500 tisíc ton. V tomto roku veľmi stúpa dopyt po hliníku najmä zo strany automobilového a elektrotechnického priemyslu. (Hospodárske noviny, 30.10.1994)

* * *

V súvislosti s rapídnym znižovaním devízových rezerv zvýšila brazílska vláda dovozné clá na automobily. Ako oznámila minister ka priemyslu Dorothea Wernecková, s okamžitou platnosťou sa zvy šujú dovozné clá na nové automobily z 20% na 32%. Podľa plánov vlády má táto sadzba klesať každý rok o dve percentá tak, aby v roku 2001 bola opäť 20-percentná.

Prezident brazílskeho združenia výrobcov automobilov Luiz Adelar Scgeuer uvítal toto rozhodnutie, ktorým vláda skorigovala chybu.

Ako uviedla agentúra DPA, v minulých mesiacoch zapríčinilo zlacnenie dovozu rapídne zvýšenie predaja zahraničných automobilov. Nadhodnotenie miestnej meny viedlo k zlacneniu dovozu a poklesu devízových rezerv. V septembri minulého roku predstavovali tieto rezervy 40 miliárd USD, v januári 1995 to bolo len 36 miliárd USD.

V roku 1994 dosiahol brazílsky automobilový priemysel produkčný rekord - 1,3 milióna vyrobených automobilov. Zahraničné autá mali na trhu nových vozidiel 13- percentný podiel.

Očividne teda ani v Brazílii veľmi populárne vozidlo firmy VW známe ako „chrobák" nezlepšilo predaj produkcie domáceho automobilového priemyslu a lepšie situovaní Brazílčania dali prednosť luxusnejším automobilom z dovozu. Pozoruhodné pritom je, že tzv. chrobák sa po dlhšej odmlke pred niekoľkými rokmi opäť začal v Brazílii vyrábať, pričom sa aj exportuje. (Hospodárske noviny, 9.2.1995)

c) Tranzitné clá - majú dnes už iba historický význam. Pôvodne sa vyberali za prevoz tovaru cez územie určitého štátu. Na základe rozhodnutia účastníkov Medzinárodnej obchodnej konferencie konanej v Bracelone v roku 1921 boli zrušené, pretože tranzit zahraničného tovaru sa stal zdrojom devízových príjmov pre tuzemskú dopravu a ostatné odvetvia ekonomiky.

B. Podľa spôsobu výpočtu

a) Valorické - hodnotové (ad valorem - z hodnoty) clo stanovené percentuálnou sadzbou zo skutočnej hodnoty (ad valorem), t.j.z fakturovanej alebo inej legálnej hodnoty tovaru. Dávajú možnosť rôznych špekulácií (podfakturácia a pod.) Pre signatárske krajiny GATT je záväzné stanovovanie colnej hodnoty podľa článku VII. Colná hodnota nemá byť odvodená od hodnoty domáceho tovaru alebo z iných fiktívnych hodnôt. Ani nemá zahŕňať vnútornú daň v krajine pôvodu tovaru, od ktorej bol výrobok oslobodený alebo ktorá bude vrátená.

b) Špecifické clá sa vypočítavajú z jednotky množstva tovaru (váha, objem, počet kusov ai.). Sú najstaršie a z hľadiska technického najjednoduchšie. Ich nedostatkom je, že nezohľadňujú vyšší stupeň spracovania, vyššiu náročnosť na pracovnú silu než na materiál. Pre výpočet špecifického cla sa berie za základ hrubá váha (tovar vrátane obalu), čistá váha (bez obalu) alebo tzv. zákonná váha (tovar vrátane vnútorných obalov, vonkajšie obaly sa nepočítajú). Najdlhšie používalo fiškálne clá v Európe Česko - Slovensko a Švajčiarsko.

c) Diferencované clá majú odstupňované colné sadzby na daný tovar podľa výšky ceny. Majú za úlohu odstrániť nedostatky valorických a špecifických ciel. Tarify sú odstupňované podľa rôznych cien tovaru. Niektoré diferencované clá berú za základ techniku špecifických ciel, niektoré zase valorických. Diferencované clá špecifické stanovujú sadzbu za jednotku miery, váhy alebo podľa počtu kusov, ale sú odstupňované podľa ceny tovaru.

Diferencované clá valorické stanovujú sadzby v percentách, sú však odstupňované pre rôzne ceny tovaru. Účinkom sa približujú zmiešanému clu.

d) Zmiešané (kombinované) clá predstavujú kombináciu valorických a špecifických ciel. Ich obvyklou formou je určité valorické zaťaženie prílušnej položky colného sadzobníka a súčasne stanovená pevná čiastka za jednotku. Tým sa obmedzuje možnosť znižovať deklarovanú cenu pod určitú hranicu. Ich cieľom je stanoviť minimum cla a zabezpečiť účinnú ochranu proti dovozu lacného tovaru. Môžu sa stanovovať nasledovne – l0% z fakturovanej hodnoty, najmenej však 1 USD za 100 kg.

e) Kĺzavé (pohyblivé) clá sa používajú u tých druhov tovaru, u ktorých dochádza k výkyvom cien na domácom trhu. Majú zabrániť tomu, aby zahraničný tovar nemal výhodnejšie podmienky pri realizácii ako domáci. V niektorých prípadoch sa výška kĺzavého cla stanovuje podľa úrovne svetových cien, najmä u surovín a potravín.

Napríklad v súčasnom období, keď značná časť úrody kávy jedného z najväčších dodávateľov na svetový trh bola pod vplyvom nepriaznivých klimatických podmienok zničená, sa predpokladá, že sa zvýši svetová cena kávy. Dovozcovia kávy predpokladajú, že na obdobie, kedy svetové ceny kávy vzrastú, znížia dovozné clá na kávu, aby zmenené cenové podmienky príliš nezasiahli do zvyklostí spotrebiteľov.

f) Diferenčné clá spočívajú v systéme niekoľkých colných sadzieb na rovnaký tovar. Diferencované sadzby sa spravidla vyrubujú v závislosti od dopravného smeru, ktorým sa tovar pohybuje alebo podľa použitého dopravného prostriedku. Aplikujú sa vtedy, ak má krajina záujem preferovať niektoré druhy dopravy (napríklad železničnú, leteckú), preferovať dopravné prostriedky niektorých štátov (najčastejšie vlastné) alebo chce podporovať prepravu určitým smerom. V tých prípadoch sa na tovar, ktorý bol importovaný alebo exportovaný v preferovanom dopravnom prostriedku, uvaľuje zvýhodnená colná sadzba.

Najčastejšie sa diferenčné clá týkali námornej prepravy, kde sa vyššie colné sadzby používali pri dovoze tovaru, ktorý bol prepravovaný loďami plávajúcimi pod cudzími vlajkami. Tieto colné sadzby sa používali v prípadoch, keď boli nedostatočne vyťažené  prepravované  kapacity a štát  mal v úmysle podporiť vlastnú obchodnú flotilu. V súčasnosti sa používajú iba výnimočne.

V minulosti mal tento protekcionistický prostriedok veľký význam. Cromwellov Navigačný zákon z roku 1651 uprednostňoval anglickú flotilu pred ostatnými kontinentálnymi flotilami, najmä holandskou.

C. Podľa účelu

a) Fiškálne clá sú zdrojom finančných príjmov pre štátnu pokladňu. Ich význam je iba okrajový. Dnes majú väčší význam iba v rozvojových krajinách. V priemyselne vyspelých krajinách sa vyskytujú iba u niektorých položiek, t.j. u tých, ktoré sa v danej krajine vôbec nevyrábajú. Obyčajne sa vyberajú pri dovoze tovaru, ktorý nepotrebuje žiadnu ochranu, ako je napríklad káva, čaj, južné ovocie, do krajín, ktoré uvedené produkty vzhľadom k svojim klimatickým podmienkam nemôžu produkovať.

Čisto fiškálne clo nemá mať ochranný dopad. Táto situácia by bola prakticky možná iba v dvoch prípadoch, a to vtedy, keď sa dovážaný tovar v krajine vôbec nevyrába, alebo ak ekonomický dopad cla (zvýšená cena tovaru) sa vyrovná ekvivalentnou daňou na analogický domáci výrobok.

b) Ochranné clá sú klasickým prostriedkom protekcionistickej politiky. Zdražením importu zvýhodňujú domácu produkciu. Poznáme niekoľko druhov ochranných ciel.

1. Výchovné clá (infant industry duty) tým, že zvyšujú cenovú hladinu dovážaného tovaru, zlepšujú konkurenčné podmienky výrobkov vlastného priemyslu na domácom trhu, keď je v tzv. detskom veku (F.List). Spravidla sa používajú iba na vybrané rozvíjajúce sa druhy výrobkov. Určité obmedzené obdobie oslabujú zahraničnú konkurenciu a dávajú priestor tuzemským výrobcom, aby svoje výrobné podmienky prispôsobili zahraničným. Používajú sa iba určité limitované obdobie, v ktorom sa vytvorí pre domácu výrobu tzv. skleníkový efekt. Po uplynutí vopred stavovenej lehoty sa výchovné clá odbúravajú.

2. Negociačné clá sú typické tým, že colné sadzby nie sú stanovované z hľadiska skutočných potrieb štátu ( fiškálne, ochranné), ale tak, aby pri rokovaní (negociácii) so zahraničným subjektom mohli byť dosiahnuté čo najvýhodnejšie vzájomné colné ústupky.

3. Vyrovnávacie clá majú odstrániť nevýhodu domáceho výrobcu proti zahraničnému tovaru, ktorá vznikla subvencovaním vývozu alebo výroby určitého výrobku vývoznej krajine. Výška vyrovnávacieho cla nemá byť podľa ustanovenia GATT vyššia než je dohodnutá subvencia alebo prémia poskytnutá na realizáciu importovaného tovaru.

4. Antidumpingové clá sa používajú v prípadoch preukázateľ ného cenového dumpingu* pri dovoze určitého tovaru. Antidumpingo vé opatrenia by nemali vytvárať neoprávnené prekážky medzinárod ného obchodu. Antidumpingové a vyrovnávacie clo má formu dodatoč ného cla alebo prirážky k všeobecným colným sadzbám. Antidumpin gové clo nemá byť vyššie než je dumpingové rozpätie. Stanovuje sa konkrétnou hodnotou, ktorá sa pripočíta k fakturovanej cene tova ru, alebo sa stanovuje percentuálna sadzba z fakturovanej hodnoty dovážaného tovaru. V dennej tlači sa často nesprávne používa po jem odvetné clo na označenie cla antidumpingového.

* V roku 1927 vypracoval Jacob Viner, profesor Chicagskej univerzity, pre svetovú hospodársku konferenciu tzv. memorandum o dumpingu, ktoré definuje dumping ako predaj na vývoz za nižšie ceny ako sú ceny, ktoré sa v rovnakom čase a za rovnakých okolností požadujú od kupujúcich na domácom trhu. Podľa uvedeného memoranda dôležitou podmienkou pre uvalenie antidumpingového cla je súčasné vážne poškodenie výrobcov dovoznej krajiny.

* * *

Ministerstvo obchodu USA v utorok uvalilo konečné antidumpingové clá na dovoz ocele z 19 krajín. Ďalej zaviedlo clá na dovoz ocele z 12 krajín obvinených zo skrytých dotácií do oceliarstva. Rozhodnutie sa týka dovozu ocele v hodnote 3,2 mld USD a je veľkým víťazstvom amerických oceliarov. Tento protekcionistický krok sa stretol s rozhorčenou kritikou dotknutých krajín. Antidumpingové clá sú uvalené na jednotlivé krajiny v rôznej miere - od 1,47% po 109%, pričom najviac sú nimi zasiahnuté Brazília, Veľká Británia a Španielsko. (Hospodárske noviny, 24.6.1993)

* * *

Americké automobilky oznámili vládnym činiteľom, že budú požadovať clá na dovážané automobily. Podstata obvinenia amerických automobiliek proti ich európskym a japonským konkurentom spočíva v tom, že na americkom trhu predávajú svoje vozy lacnejšie než na svojom domácom trhu a tým porušujú americké zákony. Pokiaľ by sa Detroitu jeho nový ťah podaril, znamneal by zvýšenie cien dovážaných automobilov o niekoľko tisíc dolárov a postihol by prakticky celý trh dovážaných automobilov. (Hospodárske noviny, 28.1.1993)

5. Kompenzačné clá majú za úlohu odstrániť alebo zmierniť objektívne nevýhody domácej produkcie, ktorá je zdanená vyššou sadzbou než je príslušná dovozná colná sadzba platná pre analogický zahraničný tovar. V tom prípade sa kompenzačné clo nazýva dovozná daň.

6. Preferenčné clá sú považované za zvláštny druh diferencovaných ciel. Sú to clá so značne zvýhodnenými sadzbami používané iba vo vzťahu k niektorým krajinám. Často sa aplikujú iba na vybrané druhy tovaru, ale môžu zahŕňať i všetok dovoz z určitej krajiny. Používajú sa medzi bývalými koloniálnymi mocnosťami a ich koloniálnymi a závislými územiami, aby sa upevnilo ich súčasné hospodárske spojenie. V súčasnosti sa preferenčné clá používajú medzi členskými štátmi Európskej únie a priduženými rozvojovými krajinami a v rámci Všeobecného systému colných preferencií, v rámci všetkých druhov integračných zoskupení (MERCOSUR, CEFTA, NAFTA, ASEAN a pod.).

7. Odvetné (retorzné) clá sú odvetou za clá alebo zvýšenie colných sadzieb zo strany niektorého štátu. Ich stupňovanie môže viesť až k obchodnej vojne medzi dvomi krajinami.

8. Colno-kontingentné sadzby sa vyberajú na tzv. colné kontingenty stanovené v obchodných dohodách. Krajina dovozcu určuje tzv. tarifné kvóty alebo colné kontingenty, ktoré sú progresívne odstupňované a zaťažené colnou sadzbou. Nižšia sadzba sa povoľuje iba do výšky zmluvne stanoveného kontingentu. Konštituujú sa do niekoľkých skupín, ktoré sa odlišujú svojou výškou na rôzne množstvá tovaru.

Poľsko pre tento rok úplne vyčerpalo kontingent pre bezcolný dovoz automobilov zo štátov Európskych spoločenstiev. Od tohto týždňa poľské ministerstvo zahraničného obchodu už nevydá žiadne povolenie na bezcolný dovoz a kupujúci budú musieť zaplatiť clo vo výške 35% ceny automobilu. (Hospodárske noviny, 13.5.1993)

9. Prohibitívne clá sa používajú za účelom úplného zamedzenia určitého dovozu. Použitím vysokej colnej sadzby sa  importovaný tovar tak cenovo znevýhodní, že  úplne  stratí konkurencieschopnosť na trhu krajiny dovozcu.

Napríklad v roku 1993 USA uvažovali o zavedení cla vo výške 109% na dovoz hutníckych výrobkov. Uvedená colná sadzba by bola pôsobila prohibitívne na všetky dovážané hutnícke výrobky, nakoľ ko by ich cena nemohla konkurovať cene amerických výrobcov.

D. Podľa rozsahu platnosti

1. Autonómne, nazývané tiež všeobecné clá vyhlasuje každý štát jednostranne a sú všeobecne platné voči všetkým štátom. V colných sadzobníkoch sa uvádzajú v kolonke všeobecná alebo autonómna sadzba. Predstavujú v absolútnom vyjadrení vysokú colnú sadzbu, ktorej použitím by sa často dovezený tovar stal nepredajným. Používajú sa iba vo vzťahu k tým krajinám, s ktorými sa vo vzájomnom obchode neaplikuje doložka najvyšších výhod.

2. Zmluvné clá sa používajú  v obchode so štátmi, s ktorými   má  importujúci štát  uzatvorené bilaterálne alebo multilaterálne (GATT) obchodné dohody a  tieto ho  zaväzujú použiť vo vzájomnom obchodnom styku doložku najvyšších výhod, t.j. najnižšiu možnú  colnú sadzbu (okrem známych výnimiek) alebo inú obchodnú výhodu.  

V kokrétnej obchodnej praxi  to potom znamená  použitie  zmluvnej colnej sadzby, ktorá je  podstatne nižšia ako všeobecná colná sadzba.

Colný protekcionizmus

Zavedením dovozného cla sa v národnej ekonomike dosahujú tieto základné ekonomické účinky:

1. protekcionistický účinok

2. účinok na spotrebu

3. účinok na štátny rozpočet

4. účinok na znovurozdelenie národného dôchodku

5. účinok na obchodnú bilanciu

6. účinok na výrobcov

7. účinok na zamestnanosť

Graficky možno znázorniť pôsobenie colného protekcionizmu nasledovne:

Základné ekonomické účinky colného protekcionizmu:

1  Protekcionistický účinok

Protekcionistický účinok závisí od pružnosti krivky ponuky. Čím je vyššia, tým je účinok výraznejší. Pokiaľ dosiahne výška cla úroveň PP’’, bude účinok najvýraznejší, nakoľko sa úplne odstráni dopyt do dovezenom tovare.

Funkcia dopytu po dovoznom tovare je znázornená priamkou dd a funkcia ponuky tohto tovaru, alebo tovaru podobného, zo strany domácich výrobcov je znázornená priamkou ss.

Prepokladajme, že svetová cena tohto tovaru je OP. Potom jeho spotreba v dovoznej krajine sa bude rovnať OQ4, domáca produkcia sa bude rovnať OQ1 a objem dovozu dosiahne Q1Q4.

Ak vláda použije dovozné clo PP’, zvýši sa cena, ktorú musia domáci spotrebitelia zaplatiť z OP na OP’. So zvýšenou cenou klesne dopyt. Spotreba klesne na OQ3. Pri zvýšených cenách na domácom trhu sa budú aktivizovať domáci výrobcovia, pre ktorých pri cene OP bola výroba nerentabilná. Domáca produkcia vzrastie na OQ2. Dovoz klesne na Q2Q3. Protekcionistický účinok je znázornený vzrastom domácej výroby Q1Q2.

Pri použití dovozného cla budú mať prospech výrobcovia antiimportného tovaru, t.j. tovaru konkurujúceho dovozu. Dovozné clá zvýšia ceny dovážaného tovaru, dovoz sa zníži a výrobcovia antiimportného tovaru budú dosahovať vyššie ceny. Všetci, ktorí sú zainteresovaní na antiimportných odvetviach, aj vlastníci aj zamestnanci, budú mať vyššie príjmy.

Pokles dovozu bude sprevádzaný poklesom vývozu, pretože pôsobia mechanizmy, ktoré odstraňujú nerovnováhu v obchodnej bilancii.

Protekcionistický účinok dovozného cla má veľký význam u tých krajín, ktoré sú v značnej miere závislé na rozvoji domácej výroby a nie sú schopné reštrukturalizovať ju.

Odstránenie dovozného cla nepriaznivo ovplyvní domáci priemysel, ktorý získaval  z colnej ochrany.

Odstránenie dovozného cla sa týka všetkých vytvorených, resp. vytváraných pásiem voľného obchodu alebo colných únií. V rámci uvedených integračných zoskupení sa postupne, v rámci dohodnutého prechodného obdobia, odstraňujú clá vo vzájomnom obchode medzi členskými krajinami zoskupenia. Z uvedených integračných zoskupení potom profitujú podniky, ktoré dosahujú vysokú konkurencieschopnosť na trhu ostatných krajín. Pre nekonkurencieschopné podniky to znamená v konečnom dôsledku ich zánik, pokiaľ nie sú schopné sa reštrukturalizovať.

Clo je prohibitívne, ak je protekcionistický účinok dostatočne veľký, aby sa domáca výroba rozšírila až k bodu, v ktorom bude v plnej miere saturovať domáci dopyt bez dovozu. Minimálna výška cla, ktorým sa zamedzí dovoz, sa bude rovnať PP“.

2  Účinok na spotrebu

Zdraženie dovozu presunie domáci dopyt z dovozného tovaru na tovar domáci. Zvýši príjmy jeho výrobcov a uvedie do pohybu multiplikačný proces tvorby peňažných príjmov, ktorý vyústi do zvýšenia cenovej hladiny na domácom trhu. To zníži konkurenčnú schopnosť vývozného tovaru krajiny a obmedzí jej vývoz.

Tento účinok je nepriaznivý, pretože spotrebitelia budú nakupovať za vyššie ceny. Pokiaľ budú za uvedený tovar vydávať rovnaké množstvo peňazí ako predtým, zníži sa objem ich spotreby daného druhu tovaru.

Vzhľadom na spotrebu môžu clá modifikovať vybudovanie tohto priemyselného odvetvia. Clá na finálne produkty budú mať za následok budovanie montážnych závodov najmä automobilových, počnúc náhradnými dielmi. Exportné clá budú mať za následok väčšie zhodnotenie surovín pred ich exportovaním.

Účinok na spotrebiteľov meriame porovnaním tzv. spotrebiteľského prebytku. Spotrebiteľský prebytok je rozdiel medzi celkovým úžitkom a celkovými výdavkami spotrebiteľov na daný tovar. Zistíme, že sa tento dôsledkom zavedenia vyššieho cla zmenšil o plochu PP’CC’. Pri cene P bol daný plochou DPC, po uvalení cla plochou DP’C’.

3  Účinok na štátny rozpočet

Význam cla na štátny rozpočet bol v minulosti veľmi veľký. Napríklad v roku 1850 tvorili clá 90 - 95% príjmu do štátneho rozpočtu USA. V súčasnosti je význam ciel pri napĺňaní štátneho rozpočtu podstatne menší. U priemyselne rozvinutých štátov predstavuje podiel ciel na príjme štátneho rozpočtu okolo 5%. Napriek tomu zvýšením dovozného cla (ale i vývozného) sa zvýši príjem do štátneho rozpočtu. Na našom grafe predstavuje príjem do štátneho rozpočtu obdĺžnik a.

Účinok na štátne príjmy predstavuje peňažnú čiastku, ktorú získa vláda pri novej úrovni dovozu (pravouholník a sa odvodí násobkom Q2Q3= objem dovezeného tovaru a PP’=dovozné clo).

4 Účinok na znovurozdelenie národného dôchodku

Tento účinok je závislý na výhode (zisku) z vysokej ceny a z vyšších ziskov domácich výrobkov. Clá znovurozdeľujú dôchodok v prospech vzácnych výrobných faktorov a v neprospech hojných výrobných faktorov.

Na vyrovnávanie cien výrobných faktorov prostredníctvom medzinárodného obchodu poukázal Paul Samuelson. Vďaka medzinárodnému obchodu ceny vzácnych výrobných faktorov klesajú a ceny hojných výrobných faktorov rastú na domácom trhu. Clá vedú k zmene špecializácie krajiny, ktorá bola určovaná hojnosťou a teda nízkou cenou určitého výrobného faktora.

V skutočnosti vzácny faktor vďaka clu si upevňuje svoje monopolistické postavenie úmerne zhoršovaniu obchodu. To potom znamená, že priemyselná výroba, ktorá využíva hojný výrobný faktor - kapitál, sa orientuje na export a výroba náročná na prácu si vyžaduje ochranu. Ak je práca vzácnym faktorom v priemyselne rozvinutých krajinách, potom si vyžaduje ochranu pred výrobkami z krajín s nižšími mzdami, pretože práca je vzácna, a nie preto, že krajiny s vyššími mzdami by neboli schopné vyvážať vzhľadom na vyššiu výrobnú cenu.

5  Účinok na obchodnú bilanciu

Clo z krátkodobého hľadiska zlepšuje obchodnú bilanciu. Ak neexistujú odvetné opatrenia, znižuje dovoz a nedotýka sa vývozu a znižuje deficit obchodnej bilancie. Avšak pri podpore domácej výroby rastie dôchodok, následne s oneskorením rastie dovoz vyvolaný hraničným sklonom k dovozu. Nie je to však dlhodobý účinok na vyrovnanosť salda obchodnej bilancie.

Ak existujú odvetné opatrenia a ak pôsobí akcelerátor, klesá export a rastie import vyvolaný rozvojom ochraňovaného odvetvia. Ochranné clo v tomto prípade môže narušiť obchodnú bilanciu.

Pokles objemu vývozu donúti výrobcov exportného tovaru zvýšiť jeho ponuku na domácom trhu, čo zníži ceny tohto tovaru a teda i príjmy osôb zamestnaných v exportných odvetviach. Ich situácia je teda asymetrická v porovnaní so situáciou výrobcov antiimportného tovaru.

Ak by išlo o vývozné clo, účinok zvýšeného cla by sa v národnej ekonomike prejavil znížením produkcie na vývoz. V danom prípade by sme hovorili o deštrukčnom účinku cla.

Zavedenie alebo odstránenie dovozných ciel ovplyvňuje saldo obchodnej bilancie krajiny.

Ak sa znížia colné sadzby, zvýši sa dovoz a obchodná bilancia sa zhorší. Zníženie ciel zlacňuje dovozy a vyvoláva substitúciu domáceho antiimportného tovaru dovozným tovarom. Aká silná bude táto substitúcia a nakoľko sa zhorší bilancia, závisí na cenovej pružnosti dopytu po dovozoch v danej krajine a čiastočne na cenovej elasticite ponuky týchto výrobkov vo vyvážajúcej krajine.

Ak krajina dováža prevažne tovar cenovo nepružný (energia, nevyhnutné a domácou výrobou nezastupiteľné suroviny alebo potraviny), nepovedie zníženie ciel k väčšiemu dovozu, pretože krajina i tak dovážala potrebné množstvo týchto výrobkov napriek vysokým clám. Ak sa však clá znížili u cenovo pružných výrobkov - luxusný tovar, dovoz dobre nahraditeľný domácimi výrobkami, výdavky na dovoz sa výrazne zvýšia a obchodná bilancia sa môže podstatne zhoršiť.

6  Účinok na výrobcov

Účinok na výrobcov meriame ekonomickou rentou. Ekonomická renta je prebytok tržby výrobcov daného tovaru nad ich celkovými nákladmi na výrobu. Ekonomická renta sa v dôsledku cla zvýšila o plochu PP’BB’. Pri cene OP bola SBP a pri cene OP’ ju znázorňuje trojuholník SB’P’.

Strata v dôsledku zmenšenia spotrebiteľského prebytku je väčšia než prínos pre výrobcov v podobe renty, a to o plochu BB’C’D.

Štát získa príjem z cla o veľkosti plochy BB’CC’. Ak predpokladáme, že ho použije k zvýšeniu spoločenskej spotreby alebo k transferovým platbám, ide o prínos.

Ekonomická strata v dôsledku zavedenia cla teda zodpovedá súčtu plôch c a d. O týchto dvoch plochách hovoríme ako o čistej strate spôsobenej clom, zatiaľ čo všetky ostatné straty môžu byť kompenzované ziskom alebo zmenou v inom smere.

Použitie tejto metódy na meranie ekonomického účinku cla sa zakladá na dvoch prepokladoch.

Prvým je, že uvalenie cla neovplyvní svetovú cenu, resp. ponechá bez zmeny reálne výmenné relácie. Druhým predpokladom je, že zníženie dovozu neovplyvní cenu vývozného tovaru danej krajiny.

Prvý predpoklad je splnený väčšinou vtedy, ak ide o malú krajinu, ktorej dovoz predstavuje na svetovom trhu daného tovaru zanedbateľnú čiastku svetového dopytu a nemôže teda ovplyvniť svetové náklady ani svetovú cenu.

Rozmer protekcionistického účinku vo vzťahu k danému clu je určený pružnosťou krivky ponuky. Ak je krivka pružná, bude protekcionistický účinok veľký. Ak je nepružná, bude malý.

7  Účinok na zamestnanosť

Spotrebitelia vo väčšej miere nakupujú domáce tovary, čo vyvolá zvýšenie domácej výroby a následne i zamestnanosti.

Ak sa však uchýli k ochranárskej politike väčšieho rozsahu, potom to povedie takmer určite k celkovému zníženiu blahobytu.

Colný sadzobník

Je systematické usporiadanie výrobkov, podliehajúcich clu, a colných sadzieb (poplatkov). Vydáva ho príslušný colný orgán krajiny. U nás je to Ústredná colná správa. Spravidla podlieha schváleniu zákonodarného orgánu, čím nadobúda platnosť zákona.

Výška colných sadzieb vychádza z celkovej hospodárskej, politickej, resp. obchodnopolitickej situácie krajiny. Krajiny používajú minimálne dvojkolonkové ale i troj- resp. niekoľkokolonkové colné sadzobníky. Každý colný sadzobník obsahuje kolonku autonómnych alebo všeobecných zmluvných sadzieb.

Všeobecné alebo autonómne clá uvedené v prvej kolonke majú všeobecnú platnosť. Spravidla sa v praxi nepoužívajú alebo iba veľmi obmedzene v obchode s tými krajinami, s ktorými nebol dohodnutý režim najvyšších výhod.

Zmluvná tarifa je aplikovaná na štáty, s ktorými sú uzatvorené obchodné dohody dvojstranné alebo mnohostranné zakotvujúce používanie doložky najvyšších výhod.

Ďalšou kolonkou sú sadzby používané v rámci Všeobecného systému colných preferencií. Tieto sadzby sa však nemusia vždy uvádzať v colnom sadzobníku, ale publikujú sa v iných odborných publikáciách, kde sa uvádzajú dve skupiny krajín, ktoré sú beneficientmi colných preferencií.

Ďalším druhom colných sadzieb sú sadzby používané dočasne medzi členmi rôznych integračných zoskupení v priebehu určitého vopred stanoveného prechodného obdobia, než sa dosiahne bezcolný stav - ako je napríklad pásmo voľného obchodu (pôvodne Európske hospodárske spoločenstvo, Európske združenie voľného obchodu, CEFTA - Stredoeurópska dohoda o pásme voľného obchodu, ASEAN - Združenie krajín juhovýchodnej Ázie, NAFTA - Severoamerické pásmo voľného obchodu ai. dojstranné dohody o pásmach voľného obchodu, napríklad Slovensko - Turecko, Slovensko - Izrael a pod.)

Colné konanie

Podstatou colného konania je fyzická kontrola tovaru a jeho porovnanie so sprievodnými dokumentmi (faktúrou, železničným nákladným listom, konosamentom a pod.) na základe colnej deklarácie. V priebehu colného konania sa vymeriava clo, prípadne dovozná daň alebo paratarifné poplatky. Po ukončení colného konania sa tovar prepustí do voľného obehu v krajine dovozu.

Colné konanie má v každej krajine svoje osobitosti. Tovar je v zásade dovezený do voľného obehu, t.j. ponechaný k trvalému úžívaniu na colnom území dovážajúceho štátu alebo na colný záznam, t.j. dočasne ponechaný na colnom území štátu. Do voľného obehu tovar prechádza po colnom odbavení a uhradení príslušného cla. Tovar na colný záznam môže byť dovezený za účelom zušľachťovacieho styku, veľtrhov, výstav, na dočasné použitie (stavebné stroje a pod.).

Osobitné colné konanie sa aplikuje v tzv. slobodných colných územiach. Ide o časť územia štátu  (Macao, Hongkong, Panamský prieplav, Ohňová zem v Argentíne, Panenské ostrovy v USA) alebo prístavy (Hamburg, Terst, Singapur, ai), ktoré majú osobitný colný režim. Osobitným colným konaním môžu byť zvýhodnené niektoré výrobky, najčastejšie investície pre niektoré výrobné odvetvia, ktoré majú mimoriadny význam pre ekonomický rozvoj danej krajiny alebo daného územia. Môžu sa dovážať za zvýhodnených colných podmienok alebo s určitým časovým odstupom po realizácii je im clo vrátené - tzv. colné reštitúcie alebo colné refundácie. Tento spôsob sa využíva najmä u rozvojových krajín na urýchlenie procesu industrializácie.

Argumenty proti clám

Argumentácia odporcov  používania ciel bývajú spravidla založené  na nasledujúcich dôvodoch:

1. Clá spomaľujú ekonomický rast  

       Analýza uskutočnená na  základe  teérie všeobecnej rovnováhy dokazuje, že  ekonomický blahobyt malého štátu sa vždy  zmenšuje so zavedením colnej sadzby. Hospodársky blahobyt veľkého štátu klesá vo všetkých prírpadoch, okrem  jedného, a to vtedy keď  účinok zlepšenia podmienok obchodu nahrádza hospodárske straty, ktoré vznikli zavedením cla. Avšak pretože import   vľkého  štátu je  súčasn exportom druhým štátov alebo skupiny štátov, v tom prípade sa podmieniy veľkého čtátu môžu  zlepšovať v dôslekdu zhoršenia podmienok obchodu  a teda  úrovne blahobytu štátu, ktorý je jeho obchodným partnerom. Preto možno urobiťzáver, že vplyv colných sadzieb na svetové hospodárstvo je negatívny, pretože vedie k zníženiu objemu svetového obchodu.

b) Jednostranné zavedenie colných sadzieb  často vedie k obchodným vojnám, ktoré narúšajú stabilitu medzinárodného  obchodu a  celého svetového  hospodárstva. Obchodní partneri štátu, ktorý jednostranne zaviedol   dovozné clá na ochranu svojich výrobcov pre lacnými zahrnačnými výrobkami,   riskujú, že budú musieť znášať riziko retorzných colných sankcií,  ktoré najčastejšie postihujú ich najvýznamnejšie  exportné  položky.  Udalosti sa môžu rozvíjať  podľa modelu „akcia – reakcia“ až do bodu, keď sa vzájomný obchod zníži na úroveň a negatívne ekonomické dopady  nadobudnú také rozmery, že   zúčastnené štáty začnú rokovať  a dohodnú sa na úrovni colných sadzieb,  navzájom prijateľných.

c) Clá vedú  k zvýšeniu daňového zaťaženia spotrebiteľov. Spotrebitelia sú nútení   nakupovať v dôsledku zvýšenia colných sadzieb za vyššie  ceny importované tovary i analogické domáce  tovary. V dôsledku toho sa časť príjmov spotrebiteľov odčerpáva do štátneho rozpočtu  a znižuje sa tak ich reálny príjem.  Uvedené skryté znovurozdelenie príjmov  sa uskutočňuje v prospech štátu  predovštekým v zaostalejších štátoch ( kde je priemerný príjem na jedného obyvateľa  nízky)  a ôže viesť k vzniku nových sociálnych protivorečení. Okrem toho dovozné clo vedie k celkovému zvýšeniu  cenovej úrovne  a   následne i  životným nákladom v štáte.

4. Dovozné clá nepriamo znižujú vývoz, pretože zhoršujú  platobnú bilanciu.  Exportované výrobky v stále vúčšej miere pozostávajú z importovaných kompobnentov, a preto rast cien  dovozu v dôsledku zvýšeného  cla, zvyšujú výrobné náklady exsportovaných druhov tovaru,  u ktorých sa následne znižuje konkurenčná schopnosť na svetových trhoch. Okrem toho clá znižujú objem dovozu, ktorý  je súčasne exportom druhého  štátu, čím sa znižujú jeho exportné  príjmy a teda i možnosť  dovážať tovar  zo štátu, ktorý zvýšil clá. Dopyt po exportných tovaroch sa znižuje. Tento fenomém vedie k zbižovaniu objemu výroby a zvýšeniu nezamestnanosti. Na príklade mnohých štátov bolo dokázané, že  aspoň polovica nominálnej výšky dovozného cla je kompenzovaná exportérmi, ktorí  dosahujú v súvislosti s so zavedením dovozného cla u  svojich odberateľov stratu.
5. Dovoz vedie k zvýšenie nezamestnanosti.  Dovozné clo  chráni pracovné miesta   v miestnych podnikoch, ktoré konkurujú importovaným tovarom. Dovozné clo súčasne vedie k zíženiu zamestnanosti v exportných podnikoch a v odvetviach, ktoré sú s nimi   dodávateľsky prepojené.  Zníženi eexporetu v dôsledku zníženia dovozu môže dosiahnuť taký rozmer,  že pozitívny vplyv  zavedenie dovozného cla na úroveň zamestnanosti v odvetviach, ktoré konkurujú dovozu, može byť paralyzovaný  vplyvom na zamestnanosť v exportných  odvetviach. Okrem toho zamestatnanci pracujúci v odvetviach vyrábajúce výrobky, ktoré konkurujú importovaným tovarom budú žiadať zvýšenie svojej mzdy. Aby sa nezvýšil odlev pracovníkov do  týchto odvetví z odvetví, ktoré vyrábajú exportné tovary, exportné odvetvia tiež zvýšia mzdy. Táto skutočnosť sa odrazí na výrobných nákladoch a zníži konkurencieschopnosť nimi vyrábaných druhov tovaru  a exportu celkom.

5.1  Netarifné prostriedky

Na rozdiel od ciel tvoria netarifné obchodno-politické opatrenia, ktorých spoločnou črtou je priame (netrhové) pôsobenie na obchod, veľmi nejednotnú skupinu.

K uvedenej skupine netarifných prekážok patria kvantitatívne reštrikcie (dovozné kvóty), colné kontingenty, vydávanie licencií na dovoz a dobrovoľné obmedzenia vývozu (autolimitácie).

Uvedené opatrenia sú najrozšírenejšie a súčasne najtvrdšie netarifné opatrenia vôbec. Dovážaný tovar pripúšťajú na vnútorný trh iba v rigorózne stanovených množstvách (dovozné kvóty, colné kontingenty, autolimitačné kvóty), alebo výlučne na základe povolenia, niekedy až na každý konkrétny prípad. Tieto opatrenia sa používajú na ochranu trhu a na ochranu stability platobnej bilancie. Dovoz určitého tovaru sa povoľuje iba v rozsahu deficitu domácej výroby a zabezpečuje sa rozdiel medzi domácimi a svetovými cenami vo výške, ktorá umožňuje rentabilnú existenciu slabších odvetví. U priemyselne vyspelých štátov sa používajú tieto opatrenia na ochranu menej efektívnych odvetví, ktoré nie sú schopné konkurovať zahraničným výrobcom, ako je napríklad poľnohospodárska výroba, hutníctvo, ťažobný priemysel, automobilový priemysel a niektoré odbory ľahkého priemyslu.

1. Kvantitatívne reštrikcie dovozu (dovozné kvóty) stanovujú objem dovozu konkrétneho tovaru alebo určitý termín, ku ktorému má byť konkrétny druh tovaru dovezený. Môžu mať globálny charakter, vtedy sa vzťahujú na všetkých dodávateľov, alebo selektívny, kedy sa vzťahujú iba na dovoz z niektorých štátov, z integračných zoskupení alebo menových  blokov.

Dovozné kvóty môžu byť stanovené absolútne alebo  variabilne.  U absolútnych dovozných kvót je celkové množstvo výrobkov, ktoré môže byť dovezené, stanovené na určité obdobie definitívne. Spravidla sa určuje  na obdobie jedného roka.

Variabilné dovozné kvóty sú kvóty, ktoré môžu prekročiť  absolútnu kvótu v tom prípade, ak za zvýšený objem dovozu je zaplatené  napríklad vyššie dovozné clo.

Dovozná kvóta  má  podobné účinky ako dovozné clo.  Cenu  na domácom trhu  určuje  vysoká cena domácich výrobcov. Dovozná kvóta je stanovená iba  do takej výšky, aby neznížila cenu domácich výrobcov.

Existujú niektoré rozdiely v účinkoch cla a dovoznej kvóty.   Fiškálny účinok cla, t.j. zvýšenie príjmu do štátneho rozpočtu   je zabezpečený iba v tom prípade, ak sa   licencie na dovoz  predávajú napríklad na aukciách a ich výnos   sa odvádza do štátneho rozpočtu.

Ak sa licencie na  dovoz tovaru, ktorý podlieha dovozným reštrikciám, prideľujú záujemcom o dovoz  bez aukcie, príjem sa distribuuje medzi dovozcov.    Tí dovozcovia, ktorí získajú dovoznú licencie na kvótovaný tovar, nakúpia  v zahraničí za nižšiu cenu a predajú na domácom trhu za   domácu cenu, tj. vysokú cenu. Rozdiel medzi nákupnou zahraničnou cenou   a predajnou cenou na domácom trhu predstavuje ich zisk.

Množstevné obmedzenia (kvantitatívne reštrikcie) podliehajú regulácii v rámci Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Ich aplikácia je zlučiteľná s pravidlami WTO/GATT iba v tých prípadoch, ak by zvyšovanie objemu dovozu určitého výrobku ohrozilo domácu výrobu alebo zhoršilo stav platobnej bilancie štátu. Protekcionistické opatrenie má byť použité iba na dobu nevyhnutnú k zabezpečeniu daného cieľa a nemá mať teritoriálne diskriminačný charakter.

2. Colné kontingenty (tarifné kvóty) sú osobitným druhom kvantitatívnych reštrikcií. Podstata colných kontingentov spočíva v možnosti dovozu určitého objemu tovaru bezcolne resp. s použitím zníženej colnej sadzby. Nad rámec stanoveného colného kontingentu sa importovaný tovar zaťažuje vyššou colnou sadzbou. Osobitne aktívne využívajú colné kontingenty členské štáty Európskej únie.

Dohoda o podmienkach vývozu ocele z Českej republiky a Slovenskej republiky na trhy EÚ na roky 1993 - 1995 je založená na tzv. tarifných (colných) kvótach. Rozdiel medzi bežnými kvantitatívnymi obmedzeniami Bruselu z minulého roka je v tom, že tarifné kvóty umožňujú vývoz českej ocele do krajín dvanástky i nad rámec uvedeného limitu. V takom prípade však už musí každý vývozca počítať so zaťažením exportovanej ocele tzv. dodatkovým clom v rozmedzí 20-30%. (Hospodárske noviny, 13.5.1993)

* * *

Päť latinskoamerických štátov požiadalo v stredu orgány GATT o ustanovenie výboru, ktorý by vyšetril nový režim ES na dovoz banánov. Podľa nového režimu ES, ktorý má vstúpiť do platnosti, bude možné do krajín ES doviezť z Latinskej Ameriky ročne dva milióny ton banánov pri colnej sadzbe 117 USD za tonu. Dodávky nad túto kvótu budú podrobené clu vo výške 995 USD za tonu. Tento režim zvýhodňuje afrických, karibských a pacifických producentov, aj keď ich vývozné ceny sú vyššie. (Hospodárske noviny, 14.5.1993)

3. Vydávanie licencií na dovoz sa používa ako samostatný nástroj netarifného protekcionizmu. Dovozné licencie podobne ako licencie vývozné môžu byť automatické alebo neautomatické.

Neautomatické licencie majú za úlohu kontrolovať dodržiavanie takých reštriktívnych prostriedkov ako sú dovozné množstevné kvóty, minimálne dovozné ceny, autolimitácie a pod.

Automatické licencie sa vydávajú každému žiadateľovi, ktorý splní formálne podmienky. Napríklad včas predloží žiadosť o udelenie licencie, zaplatí príslušný poplatok a pod. Automatické licencie sa používajú na monitorovanie dovozu tovaru a služieb do krajiny. V zásade nemajú reštriktívny charakter.

Chile požiada orgány GATT o vyšetrenie dovozných reštrikcií uvalených zo strany ES na chilské jablká. Reštrikcie a systém dovozných licencií uplatňovaný ES podľa chilských vládnych kruhov odporuje pravidlám voľného obchodu a vážne poškodzuje obchodné práva. ES uvalilo na dovoz jabĺk z Chile pre rok 1993 limit 203 tis. ton, podľa Chile však ešte ďalej obmedzilo voľný obchod zavedením dovoznej prirážky 2,5, USD za debnu. (Hospodárske noviny, 18.6.1993)

* * *

Rozhodnutie Európskej únie, na základe ktorého sa zvýšia limity na dovoz českého sladu, sa podľa odborníkov príliš výrob cov nedotkne. Česká republika je štvrtým najväčším producentom sladu v Európe.

Európska únia zvýšila minulý týždeň kvóty na dovoz sladu z Českej republiky a Slovenska o 1 070 ton v sezóne 1994/1995 (od júla do júna) a o 430 ton v sezóne 1995/1996. Limit na dovoz českého sladu tak predstavuje 32 870 ton v sezóne 1994/1995 a 34 970 ton v sezóne 1995/1996.

„Aby sa mohlo hovoriť o ďalšom otváraní dverí na západoeurópsky trh sladu, musela by sa kvóta pre Českú republiku zvýšiť o päť až šesť tisíc ton", uviedol Dušan Falge, riaditeľ firmy BMC, ktorá vyváža české pivo a slad. Objem, o ktorý bola zvýšená dovozná kvóta do EÚ, označil za bezvýznamný. Napríklad so Švédskom pred jeho tohtoročným vstupom do EÚ platila totiž osobitná kvóta vo výške 3 000 ton. (Hospodárske noviny, 23.2.1995)

4. Autolimitácia alebo dobrovoľné obmedzenie vývozu je vzájomná dohoda medzi dovozcom a vývozcom tovaru, na základe ktorej sa vývozca zaväzuje, že neponúkne odberateľom v importujúcej krajine väčšie množstvo tovaru než je zmluvne dohodnuté a dovozca sa zaväzuje umožniť dovoz uvedeného množstva tovaru. Autolimitácia sa vzťahuje na presne stanovený druh tovaru (televízne prijímače, automobily, hutnícke výrobky, baranie mäso a pod.). Autolimitačné dohody spravidla zabezpečujú dovozcov určitý medziročný prírastok dovozu danej komodity do krajiny dovozcu. Autolimitácie nemajú globálny tovarový charakter. Platia presne vymedzené obdobie určené v autolimitačnej dohode napríklad dva roky. K autolimitačným dohodám pristupujú exportéri pod hrozbou zavedenia kvantitatívnych reštrikcií alebo iných obmedzení v niektorých krajinách. Táto prax je zameraná najmä proti krajinám, ktoré na medzinárodný trh dodávajú lacný tovar.

Doborovoľné obmedzenia vývozu (autolimitácie) môžu byť v porovnaní s inými ochranárskymi opatreniami prijateľnejšie pre vývozcov i dovozcov tovaru, ktorý podlieha tomuto druhu obmedzenia. Dovozcovia sa pri použití iných druhov antiimportnej politiky vystavujú nebezpečenstvu, že budú voči nim použité retorzné opatrenia, ku ktorým by mohol pristúpiť postihnutý partner. Vzájomné stupňovanie obchodno-politického napätia používaním rozsiahlejšieho arzenálu protekcionistických opatrení by mohlo tak viesť až k obchodnej vojne. Dobrovoľné obmedzenia vývozu unožňujú znížiť toto nebezpečenstvo.

Často nezanedbateľné garancie a výhody prinášajú autolimitácie i vývozcovi. Zmluvne si zabezpečí určitý podiel na trhu dovoznej krajiny. Pri dodržiavaní cenových a množstevných podmienok dovozcom nehrozí antidumpingové konanie.

Autolimitácie nie sú úplne novým druhom protekcionistického opatrenia vo svetovom obchode. Prvýkrát sa objavili v roku 1935 pri určovaní objemu dovozu japonských textilných výrobkov do USA. Neskôr, v roku 1957, sa autolimitácie vzťahovali na dovoz bavlneného tovaru takisto do USA.

V období neoprotekcionizmu, ktorý sa sformoval v priebehu depresie v 70-tych rokoch, boli staré formy protekcionizmu, ako zvyšovanie colných sadzieb alebo kvantitatívne reštrikcie, nahradené tzv. dvojstrannými sektorovými dohodami. Tieto reštrikcie sa uplatňujú najmä v tradičných odvetviach (obchod s poľnohospodárskymi výrobkami, s textilom, s obuvou, s hutníckymi výrobkami), ale i v moderných odvetviach (medzinárodný obchod s automobilmi, obrábacími strojmi, elektronickými výrobkami ai.).

Uzatváranie autolimitačných  dohôd si vynucujú hospodársky vyspelé štáty  v obchode s tými štátmi, ktoré vyrábajú lacnejšie a ohrozujú  ich nerentabilnú domácu výrobu. To znamená, že uzatvorenie  autolimitačných dohôd sa vyžaduje najmä od rozvojových štátov a štátov  východnej Európy, z priemyselne vyspelých štátov je to  najmä Japonsko.

K štátom, ktoré na ochranu svojich domácich trhov používajú autolimitácie, patria najmä  členské štáty  Európskej únie a USA. V súčasnosti je asi 10% svetového obchodu  limitovaného dohodami o dobrovoľnom obmedzení vývozu.

Časť exportu Slovenska do krajín Európskej únie (hutnícke výrobky, textilné výrobky a baranie mäso) a do USA (hutnícke výrobky a textilné výrobky) a Austrálie je tiež regulovaná autolimitačnými dohodami.

1. Subvencie – výrobné subvencie patria  tiež k často používaným antiimportným opatreniam. Subvencie, ktoré sa poskytujú v domácim výrobcom znižujú  cenu na domácom trhu.   Výrobné subvencie zvyšujú objem domácej produkcie. Umožňujú vyrábať i tým výrobcom, ktorí by neboli bez poskytnutia subvencie  konkurencieschopní. Subvenciu možno tiež  chápať ako „ negatívnu daň“.

  Nasledujúci graf znázorňuje  vplyv subvencie na objem domácej výroby, ponuky a na cenu  na domácom trhu. Pm označuje svetovú cenu, ktorá určuje cenovú  úroveň  na domácom trhu. Pred zavedením subvencie sa objem domácej výroby rovná  0A. Objem domácej spotreby sa rovná 0B.   AB predstavuje rozsah dovozu.

Po zavedení výrobnej subvencie vo výške PmPs budú domáci výrobcovia ponúkať na domácom trhu rozsah produkcie, ktorá je vyznačná úsečkou 0C. Objem dovozu sa zníži z 0C na 0A.

Rozsah subvencie je vyznačený plochou PsPmbc. Pri zavedení výrobnej subvencie sa nemení cena, ktorú platia spotrebitelia. čistá strata zo zavedenia subvencie spôsobená neefektínosťou  výrobcov  je ohraničená trojuholníkom abc.

6. Embargo (zákaz) je najtvrdším opatrením, ktoré zakazuje dovoz alebo vývoz. Embargo sa vzťahuje na niektoré krajiny (politické dôvody) alebo na niektoré druhy tovaru (obchodno-politické dôvody). Niekedy nadobúda konkrétnu podobu odmietnutia vydania dovoznej licencie.

Poľsko zaviedlo embargo na dovoz mäsa z Európskych spoločenstiev a i na dovoz zo stredo- a východoeurópskych štátov, pretože sa tam vyskytla slintačka.........Podmienkou odvolania zákazu je dodanie veterinárneho osvedčenia, že sa na území danej krajiny nevyskytuje slintačka". (Hospodárske noviny, 19.4.1993)

Po vojne v Perzskom zálive, kde bol za agresora vyhlásený Irak, bolo v roku 1991 rezolúciou č. 6666 schválené Bezpečnostou radou OSN tzv. ropné embargo na Irak, ktoré zakazuje členom OSN nakupovať ropu od Iraku.

Rovnako bolo vyhlásené embargo na dovoz tovaru do Juhoslovanskej zväzovej republiky. I tu má embargo úlohu politického prostriedku na donútenie agresora, aby sa prispôsobil mierovým podmienkam medzinárodného spoločenstva.

Vyhlásenie embarga na dovoz alebo vývoz tovaru z konkrétnej krajiny však nepostihuje iba krajinu samotnú. Vo veľkej miere sú postihnutí najmä jej najväčší obchodní partneri, ktorí dočasne stratia odbytové alebo dodávateľské trhy, čo pre nich znamená obrovské hospodárske straty. Napríklad Turecko od roku 1991 do roku 1994 stratilo dodržiavaním embarga na vývoz tovaru do Iraku 20 miliárd amerických dolárov.

Straty Maďarska v dôsledku protijuhoslovanského embarga Rady bezpečnosti dosiahli už hodnotu pol miliardy dolárov. (Hospodárske noviny, 29.4.1993)

* * *

Valné zhromaždenie OSN včera prevažnou väčšinou schválilo rezolúciu namierenú proti ukončeniu hospodárskeho embarga voči Kube. Je to už tretí rok po sebe, čo bola podobná rezolúcia schválená. Valné zhromaždenie OSN odsúdilo jednostrannú americkú obchodnú blokádu Kuby a v rezolúcii žiada jej zrušenie. Za schválenie rezolúcie bolo 101 krajín, 48 sa hlasovania zdržalo. (Hospodárske noviny, 27.10.1994)

7. Obchodná vojna je najkrajnejším opatrením v medzinárodnom obchode. Je to stav, kedy medzi dvomi alebo niekoľkými krajinami dôjde k výraznému obmedzeniu alebo úplnému prerušeniu obchodných stykov. K obmedzeniu obchodných stykov môže dôjsť z rôznych dôvodov. Spravidla ide o nedodržiavanie niektorých spoločne dohodnutých zásad vo vzájomných hospodárskych vzťahoch, čím je výrazne poškodená jedna zo zmluvných strán. Môže ísť napríklad o prijatie určitých administratívnych opatrení alebo vzájomné zvyšovanie colných sadzieb, ktoré môžu dosiahnuť prohibitívny charakter, nedodržiavanie rybolovných kvót, nedostatočnú ochranu zahraničných výrobkov zákonodarstvom krajiny a pod.

Od začiatku 50-tych rokov vyhlásila islandská vláda v súvislosti s obmedzením zdrojov rýb vo svojich výsostných vodách štyrikrát rozšírenie svojej rybolovnej zóny, ktorá v súčasnosti predstavuje 200 námorných míľ. Táto skutočnosť vyvolala tri „tresčie vojny" medzi Islandom a Veľkou Britániou. V roku 1976 sa situácia vyhrotila tak, že Island oznámil svoje rozhodnutie prerušiť s Veľkou Britániou diplomatické styky.

* * *

Čínski oficiálni predstavitelia uviedli, že nastal pokrok v rokovaniach s americkými oficiálnymi predstaviteľmi, čo znamená odvrátenie obchodnej vojny. Rokovania pokračovali aj počas minulého víkendu a ich náplňou boli predovšetkým opatrenia, ktoré chce Čína zaviesť na postih prekvitajúceho obchodu s ilegálnymi kópiami zvukových nahrávok, filmov, počítačových softvérov a iných produktov podobného charakteru. Ak sa dohoda o ochrane autorských práv nepodpíše do 26. februára 1995, USA hrozia, že uvalia na čínsky dovoz v hodnote asi jednej miliardy dolárov 100- percentné tarifné poplatky. Toto vyhlásenie vyvolalo reakciu Číny, ktorá sa vyjadrila, že v prípade splnenia hrozby okamžite uvalí sankcie na obchod s USA. (Hospodárske noviny, 23.2.1995)

8. Devízové reštrikcie (devízové obmedzenia) sú tvorené súborom opatrení na reguláciu všetkých alebo niektorých platobných vzťahov so zahraničím. Tvoria ich devízové predpisy alebo vyplývajú z postupu orgánov devízovej kontroly. Účelom devízových obmedzení je udržať stabilitu menového kurzu voči zahraničiu v období, keď dochádza k trvalým deficitom platobnej bilancie.

Zásadným opatrením je obmedzenie subjektov devízového trhu. Na trhu krajiny, kde platia devízové obmedzenia, môžu nakupovať a predávať iba poverené domáce devízové banky alebo devízoví tuzemci. Devízoví nonrezidenti môžu disponovať so svojimi pohľadávkami iba v rámci devízových predpisov alebo povoľovacieho - licenčného - konania. Pritom predpisy spravidla rozlišujú medzi pohľadávkami za tovar a z iných tzv. bežných titulov a medzi devízovými prostriedkami, ktoré majú charakter tzv. kapitálových položiek (výnosy z cenných papierov, predaj nehnuteľností, zisky z investícií, úroky z uloženého kapitálu a jeho repatriácia a pod.)

Devízové reštrikcie môžu mať i iné formy, napríklad iba hlásenie devízových pohľadávok a záväzkov, alebo sa môžu týkať držby a vývozu zlata, zákazu alebo obmedzenia niektorých bežných devízových opatrení. Bývajú rozdielne z hľadiska subjektu - iné sú pre devízových tuzemcov - rezidentov a iné sú pre devízových cudzozemcov (nonrezidentov).

K devízovým obmedzeniam môže patriť systém devízových kurzov. Krajina, ktorá uplatňuje devízové reštrikcie, môže používať diferencované kurzy vo vzťahu k dovozným a vývozným obchodným prípadom. V niektorých krajinách je takáto politika využívaná pre stimuláciu štrukturálnych zmien. Najčastejšie ju používajú krajiny s monokultúrnym vývozom, ktoré v záujme zvýšenia netradičných výrobkov ponúkajú ich exportérom priaznivejšie kurzy než exportérom tradičných výrobkov.

V krajinách, ktoré realizujú svoj platobný styk so zahraničím vo voľnevymeniteľných menách a prostredníctvom clearingu, môže dochádzať k použitiu rôznych kurzov. Spravidla pri nedostatku voľných mien je preferovaný clearing pred voľnomenovými platbami pri exporte. Pri importe sa môžu kurzmi zvýhodňovať zase platby vo voľne vymeniteľných menách. V obchodnej praxi sa tento systém nazýva „multiple currency practices“. V medzinárodnom obchode sa považujú za latentné kvantitatívne reštrikcie alebo za náhradu diskriminačných colných sadzieb.

Devízoví rezidenti sú v mnohých krajinách zákonnými predpismi zaviazaní predávať bankám devízy získané zo zahraničnoobchodných operácií za úradný kurz. K úhrade svojich záväzkov do zahraničia môžu nakupovať devízové prostriedky iba so súhlasom devízových povoľovacích inštitúcií za úradný kurz. Tento systém povinného odvodu a prídelu môže mať množstvo variantov. Pri akútnom nedostatku devízových prostriedkov môže odvodová povinnosť predstavovať 100% tržby inkasovanej od zahraničného partnera. Niekedy si vlastník devízového príjmu môže ponechať jeho časť a voľne ňou disponovať. Uvedná dispozícia môže byť viazaná nejakým účelom (napríklad na nákup výrobného zariadenia alebo technológie v zahraničí alebo sa časť môže použiť na nákup spotrebného tovaru).

Predmetom devízovej reštrikcie môže byť i poskytovanie exportných úverov pre vývozy určené do konkrétneho teritória. Cieľom je zlepšenie platobnej bilancie s určitou krajinou, alebo naopak, zníženie nežiaduceho prebytku.

Držba zlata alebo zahraničných cenných papierov býva v krajine s devízovými obmedzeniami regulovaná alebo obmedzená. Rezidentom môže byť uložená povinnosť odpredať zlato za úradný kurz ústrednej banke. To isté môže platiť pre držbu cenných papierov. K devízovej reštrikcii radíme i ohlasovaciu povinnosť zahraničných aktív tuzemských fyzických alebo právnických osôb. V mnohých krajinách platí povoľovací režim pri investovaní v zahraničí. Uvedený režim platí i v Slovenskej republike. Pokiaľ fyzická alebo právnická osoba chce investovať v zahraničí, musí požiadať o povolenie Národnú banku Slovenska. V opačnom prípade ide o nezákonnú transakciu.

Vývoz a dovoz bankoviek býva spravidla neobmedzený. V niektorých krajinách platí ohlasovacia povinnosť pri vývoze a dovoze valút a devíz ale i národných menových jednotiek. V krajinách, ktorých národné meny nie sú voľne vymeniteľné, sa často stretávame s limitovaním vývozu valút.

Paratarifné prekážky

Druhú najrozšírenejšiu skupinu netarifných obmedzení v medzinárodnom obchode tvoria tzv. paratarifné prekážky. Historicky sa vyvinuli z poplatkov dovozcu za náklady pri preclievaní tovaru.

1. Dávky za colné prerokovávanie boli prvou kategóriou paratarifných prekážok. Ich výška však môže byť stanovená i percentuálnou sadzbou z hodnoty dovážaného tovaru alebo pevnou sadzbou za určitý úkon.

2. Fiškálne dane nazývané tiež štandardné sú najrozšírenejšie a vyberajú sa popri clách. Môžu sa týkať niektorých druhov tovaru alebo sa zavádzajú ako prostriedok ochrany národného priemyslu.

3. Štatistické dávky sú v mnohých krajinách pri dovoze obvyklé, nie sú však pravidlom. Ich výška dosahuje približne 1% z ceny a pomáhajú hradiť náklady na registráciu tovaru a prácu colnej štatistiky.

4. Poplatky za pečiatkovanie sa často vyberajú za pečiatkovanie dokumentácie pri prechode tovaru cez colnicu.

5. Daň z dovozného obchodu - v niektorých krajinách sa vyberajú poplatky nielen za dovezený tovar, ale i za dovozný obchod. Na Islande majú napr. formu dávok za vydanie dovoznej licencie.

6. Dopravné a prístavné dávky sa vyberajú z ceny za dopravu a spracovanie tovaru v prístavoch. V Nórsku je daň za dopravu stanovená na 20% z ceny dopravy. V Turecku prístavná dávka predstavuje 5% z ceny tovaru. Pri vstupe na územie Ukrajiny napríklad nákladné automobily dovážajúce tovar zo zahraničia platili poplatok 5 USD.

7. Medzi paratarifné dávky patrí aj daň na rozvoj zahraničného obchodu (v Rakúsku dosahuje napr. 0,03% z ceny CIF).

8. Obmedzenia pri prechode tovaru cez colné hranice - k tejto skupine paratarifných prekážok patria konzulárne formality ako sú napríklad konzulárne faktúry vydávané obchodnými komorami, požiadavky týkajúce sa obchodnej dokumentácie, spôsob preclievania tovaru, metodika colného ohodnotenia tovaru a rozdiely v colnej nomenklatúre.

Ostatné netarifné prekážky

Najčastejšie používanými opatreniami v tejto kategórii obmedzení sú dovozné dávky, minimálne dovozné ceny, maximálne dovozné ceny a devízové reštrikcie.

1. Vyrovnávacie dovozné dávky sú stanovované ako rozdiel medzi domácimi tzv. prahovými cenami a dovoznými cenami. Vyrovnávacie dávky sa používajú v rámci dovozu do krajín Európskej únie, Švajčiarska a pod. Môžu sa používať pri stanovení tzv. minimálnych dovozných cien ako rozdiel medzi dovoznou cenou a úradne stanovenou dovoznou cenou.

2. Minimálne dovozné ceny slúžia na obmedzenie konkurencieschopnosti importovaného tovaru. Určujú sa približne na úrovni domácich veľkoobchodných cien. Každé porušenie uvedeného opatrenia smerom dole má za následok odvolanie dovoznej licencie, zákaz dovozu alebo i použitie antidumpingových opatrení. Vo Švajčiarsku napríklad príslušný štátny orgán nevydá dovoznú licenciu predtým, než dovozca nepredloží cenník dovážaného textilného tovaru, ktorým zaručí, že tovar sa nebude predávať lacnejšie než domáce textilné výrobky. Európska únia zavádza minimálne dovozné ceny na niektoré druhy zeleniny dovážanej z afrických štátov.

Organizácie poľnohospodárov zo Španielska, Belgicka, Holandska, Francúzska a Veľkej Británie sa dohodli na prijatí protekcionistických opatrení s cieľom ochrániť jednotný trh ES pred vzrastajúcim importom poľnohospodárskej produkcie z Afriky. Ide najmä o import ovocia a zeleniny. Text konečnej dohody bol odovzdaný v minulých dňoch komisii ES. Poľnohospodári z uvedených krajín v ňom požadujú, aby komisia ustanovila tzv. minimálne dovozné ceny na vybrané poľnohospodárske výrobky z tretích krajín. Malo by sa to týkať najmä ovocia a zeleniny v období ich aktívnej vegetačnej doby na domácom trhu. Snahou západoeurópskych poľnohospodárov je, aby si týmto opatrením zabezpečili dostatočnú rentabilitu výroby v rámci ES v konkurencii s dumpingovými vývozmi predovšetkým z afrických štátov.

Pokiaľ by Brusel akceptoval podmienky agrárnych zväzov, znamenalo by to ďalšie posilnenie protekcionizmu v celkovej poľnohospodárskej politike ES a bolo by to vážnym narušením dohovorov Všeobecnej dohody o clách a obchode. V rámci tejto dohody totiž platí, že na dovozy pod hranicu 5% celkovej domácej spotreby nesmú byť uvalené žiadne diskriminačné opatrenia. (Hospodárske noviny, 11.5.1992)

3. Maximálne dovozné ceny sa používajú u niektorých druhov tovaru, napríklad u liekov, surovín. Tieto obmedzenia sa vyvinuli ako reakcia na neustále zvyšovanie cien patentovaných liekov zo strany zahraničných firiem alebo niektorých druhov surovín. Maximálne dovozné ceny sa začali zavádzať často ako protekcionistické opatrenie. Cena dovezeného lieku sa určí podľa tuzemského analógu, prípadne sa zvýši o určité percento.

4. Daňové prekážky - radíme k nim rôznu metodiku daňového ohodnotenia, štruktúru daní, daňové výhody pre spotrebiteľov domácej produkcie alebo výhody pre domácich výrobcov.

5. Administratívno-technické prekážky môžu v medzinárodnom obchode predstavovať rozdiely v národných normách, v požiadavkách týkajúcich sa materiálneho obsahu tovaru, v požiadavkách na balenie a označovanie.

6. Hospodárska činnosť štátu - pod prekážkami dovozu, ktoré súvisia s hospodárskou činnosťou štátu, chápeme štátne nákupy, štátny dovozný monopol a pod.

„V úsilí dať ekonomickému vývoju nový impulz a aj zvýšiť počet pracovných príležitostí hodlá americká vláda investovať do infraštruktúry. Tieto „veľké práce", ako je napríklad stavba ciest, železníc, letísk a pod. sú kontrakty veľkého dosahu, o ktoré sa uchádzajú nielen miestne firmy, ale ponuky posielajú aj spoločnosti zo zahraničia. Tento trh sa jednotlivé štáty usilujú chrániť. USA napríklad vyhlásili tzv. American Buy Act, ktorý prikazuje, že 20% kontraktov musí byť vyhradených miestnym podnikom. Zahraničné spoločnosti sú vysoko zdanené. " (Hospodárske noviny, 23.4.1993)

7. Dovozná prirážka patrí k významným a veľmi účinným netarifným prostriedkom antiimportnej politiky. Stanovuje sa celoplošne na všetky druhy dovážaného tovaru valoricky, t.j. určením percentuálnej sadzby z fakturovanej hodnoty dovážaného tovaru, sa môže stanoviť iba na tovar, ktorý sa zaťažuje colnou sadzbou pri dovoze. Na tovar, ktorý sa colnou sadzbou nezaťažuje, sa spravidla dovozná prirážka nevzťahuje. Dovozná prirážka má okrem antiimportného, tj. protekcionistického  charakteru i  fiškálny charakter.

Dovozná prirážka má mať dočasný charakter, napriek tomu, že jej aplikácia môže byť v platnosti i niekoľko rokov. Používa sa v prípadoch pasívneho salda obchodnej bilancie. Po dosiahnutí rovnováhy obchodnej bilancie sa dovozná prirážka ruší.

Vzhľadom k tomu, že dovozná prirážka ako cenotvorná položka pôsobí negatívne na objem dovážaného tovaru, t.j. znevýhodňuje cenovo zahraničných výrobcov, jej zavedenie je potrebné konzultovať s príslušnými orgánmi GATT. Dlhodobé používanie dovoznej prirážky má v konečnom dôsledku negatívne účinky, podobne ako predimenzované používanie výchovného ochranného cla.

8. Dovozné depozitum môže byť v závislosti od svojej hodnoty jednou z významných prekážok pre dovozcov. Dovozné depozitá sa stanovujú ako povinnosť dovozcov deponovať na určitú dobu vo vládou stanovenej bankovej inštitúcii určité percento z hodnoty dovezeného tovaru (napríklad 20%).

9. Colná zábezpeka je ďalším antiimportným prostriedkom. Je to čiastka zložená dovozcom v hotovosti na účet colnice. Touto čiastkou sa colnica zabezpečuje, že dovezený tovar nebude prepustený do voľného obehu bez zaplatenia cla. Pri porušení povinnosti uloženej dovozcovi v rámci colného konania môže byť príslušná čiastka z colnej zábezpeky použitá na zaplatenie cla, skladného, poštovného, colných pokút, nákladov na colné konanie a pod.

10. Hygienické, fytosanitárne a veterinárne certifikáty pôsobia tiež ako jeden z antiimportných prostriedkov používaných okrem dovozného cla. Hygienické a veterinárne certifikáty môžu pôsobiť i ako embargo na dovoz určitého druhu tovaru, pokiaľ nie je možné naplniť požiadavky dovážajúcej strany, ktorá stanovuje veľmi prísne kritériá na dovážaný tovar. Neočakávané zavedenie, resp. neuznávanie pôvodne uznávaných hygienických alebo veterinárnych certifikátov dočasne pôsobí ako silný antiimportný prostriedok.

Hygienické, fytosanitárne a veterinárne požiadavky sa vzťahujú na tovar živočíšneho resp. rastlinného pôvodu (mäso, živý dobytok, zemiaky apod.)

11. Technické a ekologické normy majú rovnaký charakter a účinky ako vyššieuvedené hygienické a veterinárne predpisy. Ich použitie sa vzťahuje na dovoz hotových výrobkov a surovín. Prísne technické a ekologické normy často prísnejšie na kvalitu dovážaného tovaru ako na tovar domácej proveniencie majú výrazne antiimportný charakter. Napríklad stanovenie obsahu síry v dovážaných uhoľných palivách, technické parametre, ktoré musia spĺňať dovážané hotové výrobky, môžu pôsobiť až prohibitívne pri dovoze danej komodity.

5.1.2. Autonómne prostriedky zahraničnoobchodnej politiky aktívne

Autonómne prostriedky zahraničnoobchodnej politiky aktívne sú nástrojom agresívneho protekcionizmu. Prostredníctvom ich používania krajiny utvárajú priaznivejšie realizačné podmienky pre tovar svojich výrobcov na zahraničných trhoch.

Ako sme už uviedli v časti o funkciách zahraničného obchodu, hospodársky rast krajiny môže byť vyvolaný exportom.

Vývoz zvyšuje objem domácej výroby a tým i národný dôchodok krajiny. T.j. aktívna obchodná bilancia umožňuje zvýšiť objem vytvoreného národného dôchodku o spotrebu v zahraničí. Pasívna obchodná bilancia zase naopak znižuje objem národného dôchodku o pasívum, ktoré vlastne zvyšuje národný dôchodok tých krajín, ktoré sú čistými importérmi.

Z vyššieuvedeného je zrejmé, že všetky krajiny by sa mali snažiť o zabezpečenie vyrovnanej obchodnej bilancie, aby sa pod vplyvom pasívneho sadla obchodnej bilancie neukracovali o vytvorené hodnoty. Dosiahnutie aktívneho salda obchodnej bilancie potom znamená jednoznačný prínos pre ekonomiku každého štátu. Z uvedeného vyplýva i používanie širokého arzenálu proexportnej a antiimportnej politiky v jednotlivých krajinách.

Proexportná politika

Proexportná politika je významnou súčasťou hospodárskej politiky každého štátu. Motívy realizácie opatrení proexportnej politiky môžno klasifikovať podľa základného kritéria a to je hospodárska situácia štátu.

K proexportným opatreniam sa spravidla uchyľujú štáty, ktoré dosahujú značné prebytky v domácej produkcii a nevyužívajú optimálne domáce výrobné kapacity (t.j. využitie domácich výrobných kapacít nedosahuje ani 85%). Proexportná politika napomáha zvýšenie úrovne zamestnanosti. Exportná expanzia umožňuje zabezpečiť viacej pracovných príležitostí, zvyšovať ekonomický rast a stabilizovať politickú situáciu. Vhodný príklad krajín, ktorých hospodársky rast je v značnej miere založený na proexportnej politike je Japonsko, Francúzsko, Kórejská republika, Taiwan apod.

Druhou skupinou štátov, ktoré sú existenčne závislé na zvyšovaní exportu sú tie, ktoré dosahujú relatívne nízky stupeň ekonomického rozvoja. Patria sem tzv. monokultúrne ekonomiky,  štáty s nedostatočne rozvinutou štruktúrou domácej ekonomiky, ktoré sú pri uspokojovaní domácej výrobnej i osobnej spotreby závislé na dovoze. Zvyšovanie exportu okrem rastového efektu v ich ekonomikách plní relevantnú úlohu pri zabezpečovaní devízových prostriedkov na krytie importných potrieb alebo splácanie prijatých úverov vo voľne vymeniteľných menách.

V súčasnej praxi svetového obchodu sa používa široký arzenál proexportných prostriedkov. Používanie proexportných nástrojov hospodárskej politiky je súčasťou politiky štátnych intervencií. Aktívne autonómne prostriedky zahranično-obchodnej politiky používajú krajiny vyspelé, tie ktorým to umožňuje ich štátny rozpočet, pretože sú finančne veľmi náročné.

Napriek liberalizačným snahám v rámci Svetovej obchodnej organizácie  sa nevyhneme konštatovaniu, že súčasný svetový obchod je silne zasiahnutý protekcionizmom, ktorý vyplýva zo skutočnosti, že hospodársky vyspelé  štáty trpia chronickou krízou z nadvýroby. Hospodársky menej vyspelé  štáty   zase chránia často málo efektívnu domácu výrobu. Nástroje zahraničnoobchodnej politiky, ktoré vytvárajú priaznivé podmienky pre domácich výrobcov na zahraničných trhoch, patria k tzv. agresívnemu protekcionizmu. Celý systém uvedených opatrení tvorí proexportnú politiku.

Snahy o zvyšovanie exportného objemu domácej produkcie sú v praxi svetového obchodu motivované dvomi základnými faktormi. V závislosti od očakávaného cieľa proexportných opatrení ich možno klasifikovať nasledovne:

U hospodársky  vyspelých štátov, ktoré disponujú voľne vymeniteľnými menami pri realizácii proexportnej politiky ide predovšetkým o zabezpečenie čo možno najvyššej miery využitia existujúcich výrobných kapacít, napriek tomu, že ich 85%-né využitie sa pokladá v daných podmienkach za optimálne. S daným cieľom súvisí predovšetkým zabezpečenie vyššieho prírastku hrubého domáceho produktu, stabilita, resp. zvýšenie miery zamestnanosti, následné zvýšenie výrobnej i osobnej spotreby, t.j. ekonomické javy, sprevádzajúce hospodársky rast. Významnou sa stáva potreba zabezpečiť vyrovnanosť obchodnej bilancie pre zabezpečenie menovej stabilty.

Väčšina krajín účastníkov svetového obchodu však nedisponuje voľne vymeniteľnými menami, a preto ciele ich proexportnej politiky sú definované širšie. Okrem rozšírenia odbytových možností pre domácich výrobcov, zabezpečenia vyrovnanosti obchodnej bilancie pristupuje u nich, i potreba vyrovnanosti platobnej bilancie. Vzhľadom k tomu, že ide prevažne o krajiny s nižšou dosiahnutou úrovňou ekonomického rozvoja, v značnej miere odkázaných na zahraničné zdroje rastu, najmä zahraničné úvery, je pre ne dokonca nevyhnutné dosahovanie aktívnej obchodnej bilancie, ktorá by umožnila splácanie zahraničných úverov. V tomto ponímaní potom realizácia opatrení proexportnej politiky je existenčnou otázkou ich postavenia vo svetovom obchode a i ďalšieho hospodárskeho rozvoja.

Spolu s proexportnými opatreniami treba regulovať produktívne využitie prijatých úverov, t.j.komoditnú štruktúru dovozu, ktorá má byť jednoznačne zameraná na zvýšenie exportnej výkonnosti krajiny. Úvery, čerpané vo voľne vymeniteľných menách by sa mali použiť predovšetkým na nákup výrobných zariadení v zahraničí. Všeobecná dohoda o clách a obchode v danom prípade povoľuje v článku XII. niektoré výnimky v nasledujúcom znení.

„Každá zmluvná strana za účelom ochrany svojej zahraničnej finančnej pozície a svojej platobnej bilancie môže obmedziť množstvo alebo hodnotu tovaru povoleného k dovozu. Dovozné odmezenia zavedené, udržiavané alebo zostrené zmluvnou stranou neprekročia rozsah potrebný k tomu, aby sa zabránilo bezprostrednej hrozbe vážneho poklesu ich menových rezerv alebo aby takýto pokles bol zastavený alebo aby bolo dosiahnuté primerané zvýšenie ich menových rezerv, ak ide o zmluvnú stranu s veľmi nízkymi menovými rezervami.“

Treba pripomenúť, že realizácia prísnych proexportných opatrení musí byť súčasťou politiky prijímania zahraničných úverov. V prípade, keď vládna politika venuje nedostatočnú pozornosť produkčnéhmu využitiu úverov, poskynutých vo voľne vymeniteľných menách a prísnym proexportným opatreniam, môže nastať situácia, kedy devízové príjmy stačia iba na pokrytie obsluhy devízových nárokov na prevádzku domácej ekonomiky. Neprodukujú sa devízové prebytky a zadlžený štát nie je schopný splácať prijaté úvery, dokonca ani úroky na úvery. Nastáva patová situácia, keď je krajina nútená vyhlásiť štátny bankrot, tak ako sa to stalo v 80-tych rokoch  Mexiku, Poľsku a  Kube.

Niektoré opatrenia proexportnej politiky však umele vytvárajú výhody pri umiestňovaní národných výrobkov na zahraničných trhoch, ide najmä o neskôr spomínané subvencie, prémiovanie a podobné priame podpory exportérov. Pokladáme za potrebné pripomenúť, že sa následne deformujú komparatívne výhody, ktoré krajiny dosahujú v prirodzených podmienkach medzinárodnej výmeny bez štátneho intervencionizmu. Je pochopiteľné, že uvedené opatrenia zahranično-obchodnej politiky majú krátkodobé použitie, rovnako ako napríklad výchovné clá (t.j. prostriedok antiimportnej politiky), nakoľko z dlhodobého hľadiska by v konečnom dôsledku pôsobili straty ekonomike daného štátu. Deformácia dosahovaných výhod z účasti v medzinárodnej deľbe práce môže viesť k nedostatočnému využívaniu existujúcich komparatívnych výhod konkrétnej ekonomiky vo svetovom hospodárstve.

Využívanie prostriedkov antiimportnej politiky za účelom následného zvýšenia exportnej výkonnosti krajiny vedie súčasne k zvýšeniu objemu disponibilného kapitálu v krajine, čím sa mení štruktúra pomeru výrobných faktorov, ktoré vlastne determinujú komparatívne výhody. V ekonomickej histórii mnohých krajín sa stretávame práve s uvedeným posunom komparatívnych výhod od komparatívnej výhody, ktorá je založená na lacnej pracovnej sile až ku komparatívnym výhodám, ktorých ťažisko spočíva na prevahe kapitálu v štruktúre vybavenosti výrobnými faktormi krajiny. Najsvetlejšími príkladmi uvedenej praxe vo svetovom obchode sú krajiny Ďalekého východu (Japonsko, Kórejská republika, ostrov Taiwan, Singapur, Hongkong).

V rámci realizácie opatrení proexportnej politiky v hospodárskej praxi Slovenska by mala zrejme tiež byť dlhodobým cieľom modifikácia komparatívnych výhod. V súčasnosti je za hlavnú komparatívnu výhodu pri účasti Slovenska v medzinárodnej deľbe práce  pokladaná relatívne vysoko kvalifikovaná a lacná pracovná sila. Do budúcnosti by však prezieravá a koncepčná hospodárska politika mala vidieť svoj cieľ v premene uvedenej komparatívnej výhody i prostredníctvom aktívnej proexportnej politiky  premene na kapitálovo náročnú sofistikovanú výrobu, s ktorou by sa naša krajina prezentovala na svetových trhoch.

Prostriedky proexportnej politiky

Nástroje proexportnej politiky možno klasifikovať podľa spôsobu ich použitia na autonómne a zmluvné. V závislosti na ich teritoriálnom určení na vonkajšie a tuzemské.

K prostriedkom proexportnej politiky, napriek tomu, že táto predstavuje jednu z foriem protekcionizmu v medzinárodnom obchode, patria prostriedky liberalizujúce zahraničnoobchodnú výmenu s niektorými obchodnými partnermi.

Autonómne prostriedky proexportnej politiky predstavujú široký arzenál možností štátneho intervencionizmu do zahraničného obchodu. Autómne prostriedky zahranično-obchodnej politiky, ktoré podporujú export radíme k jej aktívnym nástrojom.

1. Colné konanie má v každej krajine svoje osobitosti. Čím je konanie jednoduchšie, tým je jeho pozitívny účinok na export ale i import výraznejší. Osobitným  colným konaním môžu byť zvýhodnené niektoré výrobky, najčastejšie ide o investície pre niektoré výrobné odbory. Spravidla ide o odbory, ktoré sú významné pre rozvoj progresívnych odvetví priemyslu a tým i pre proexportnú výkonnosť ekonomiky. Vybrané proexportne orientované priemyselné odvetvia môžu dovážať vo zvýhodnenom colnom režime alebo im je clo dodatočne s určitým časovým odstupom po realizácii refundované, hovoríme o tzv. colných reštitúciách. Tento spôsob sa často používa najmä u menej rozvinutých štátov, ktorých hlavným cieľom je industrializovať krajinu alebo vybrané regióny. Uvedený prostriedok by bolo vhodné použiť i v našich podmienkach pre stimuláciu niektorých progresívnych výrobných odborov alebo pre vytvorenie nových pracovných príležitostí v oblastiach najviac postihnutých nezamestnanosťou.

2. Cieľom vývozných alebo výrobných subvencií (niekdy sa nazývajú i exportné subsídie) je podporovať konkurenčnú schopnosť domácich výrobkov na zahraničných trhoch. V rozsahu vývoznej subvencie môže vývozca znížiť svoju exportnú cenu. Prax svetového obchodu dokazuje, že vývozné prémie sú často nevyhnutným prepokladom udržania exportéra na trhu. Ako príklad môže poslúžiť export subvencovaných poľnohospodárskych západoeurópskych a i amerických produktov na svetové trhy.

a) Priame vývozné prémie (subvencie) predstavujú odmenu štátu exportérovi  po realizácii  exportnej operácie, buď ľubovoľného alebo presne definovaného výrobku, kedy štát podporuje generálne zvyšovanie exportu, ale má osobitný záujem na rozvoji niektorého druhu výroby a jej následného exportu. Uvedená snaha môže súvisieť buď s priaznivými výrobnými podmienkami (dostatok domácich surovín) alebo so snahou nájsť širšie odbytové možnosti pre niektoré nové druhy výrobkov. Používanie uvedeného proexportného nástroja je však limitované pravidlami WTO/GATT, a preto sa s ním v medzinárodnej praxi stretávame čoraz menej. Pre štáty hospodársky menej vyspelé predstavuje značnú finančnú záťaž, ktorá by mohla byť využitá na iné efektívnejšie účely, napr. na  modernizáciu progresívnych odvetví alebo na iné účely. V 60-tych rokoch  vlády hospodársky vyspelých štátov  subvencovali export lodí, leteckej techniky apod.

b) Nepriame vývozné prémie (subvencie)  predstavujú skrytú podporu exportérov. Poskytujú  sa z prostriedkov  štátneho rozpočtu vo forme refundácií daní a dávok, ktoré výrobca vynaložil v súvislosti s výrobou a realizáciou exportovaného výrobku. Často sa používajú i colné refundácie alebo reštitúcie, pokiaľ je tovar predmetom ďaľšieho exportu či už v nezmenenej alebo zušľachtenej podobe. Niektoré štáty viažu refundáciu cla na suroviny a polotovary pri ich ďalšom exporte na vysoký podiel obsahu domácich surovín a polotovarov vo vyvezenom výrobku, aby sa motivovala snaha o zvýšené využitie domácich zdrojov.

Subencie  sú nielen prostriedkom proexportnej politiky.  Poskytujú sa i domácim málo efektívnym výrobcom, ktorým konkuruje importovaný  tovar.

V oboch prípadoch je subvencia negatívna daň vyplácaná  zo štátneho rozpočtu.

Vnútorné subvencie  sú najskrytejšou  finančnou formou obchodnej politiky a diskrimninácie dovozu.  

3. Úverovanie vývozu znamená úverovanie vývozu prevažne zo štátnych prostriedkov. Štát na seba preberá riziká z možných strát. Pri zhoršovaní odbytových možností sa tak vytvárajú podmienky pre exportérov, ktoré sú bežné na svetových trhoch. Význam úverovania v medzinárodnom obchode rastie so zvyšovaním podielu investičných celkov na svetovom obchode, ktorý v súčasnosti dosahuje asi jednu tretinu. U vývozu investičných celkov býva obchodný úver často  jednou z podstatných podmienok realizácie obchodu, najmä ak ide o partnera z hospodársky menej rozvinutej krajiny.

4. Štátne záruky úveru - Súčasná politická (vojnové riziká v niektorých regiónoch) a ekonomická situácia zvyšuje možnosti strát exportérov pri vývoze na úver. Tento problém môže štát riešiť poskytovaním štátnych úverov pre exporty do teritórií o rozvoj obchodu s ktorými má záujem, resp. zárukami štátu za úvery poskytnuté súkromnými bankami. Štát vo vybraných prípadoch preberá záruky na poskytnutý úver buď v plnej miere alebo čiastočne. Organizačne sa zabezpečuje táto forma podpory exportu zriaďovaním spoločností, ktoré preberajú záruky na úver, v ktorých je štát podielnikom.

2. Menový dumping - Využívanie rozdielu medzi devízovým kurzom meny a jej kúpnou silou v tuzemsku je podstatou uvedeného proexportného opatrenia. Použitie menového dumpingu môže byť realizované devalváciou meny alebo vedomým udržiavaním podhodnoteného kurzu za situácie, keď kúpna sila v tuzemsku v súvislosti s hospodárskym rastom výrazne vzrástla. Druhý prípad bol použitý v praxi Japonska, ktoré dlhodobe udržiavalo japonský jen podhodnotený a expandovalo vďaka tomu na svetových trhoch. V súčasnosti sú z analogickej praxe obviňované novonidustrializované štáty juhovýchodnej Ázie (Kórejská republika, ostrov Tchajwan, Hongkong, Singapur). Z hľadiska proexportnej politiky je účinnosť menového dumpingu evidentná. Jeho nevýhody v súvislosti s dopadom na domácu cenovú hladinu a následnú infláciu však tiež nie sú zanedbateľné.

Čínske noviny Capital Economic Information News uviedli, že čínska mena sa takmer určite nevyhne devalvácii, najmä v tom prípade, ak Čína znovu získa členstvo v GATT.

Súčasný oficiálny kurz jüanu (CNY) predstavuje 5,7456 za dolár. Keby Čína obnovila svoje členstavo v GATT, musela by zrušiť niektoré colné bariéry, ktoré doposiaľ chránia tuzemský priemysel a obmedzujú úroveň dovozu. Podľa listu by úprava výmenného kurzu na 6,5 CNY za dolár znamenala to isté, ako keby sa colné tarify zvýšili o 20%. Zároveň by devalvácia pomohla dosiahnuť konvertibilitu čínskej meny (Hospodárske noviny, 20.1.1993)

Analogický účinok ako devalvácia národnej menovej jednotky má revalvácia meny obchodných partnerov. Revalvácia meny, v ktorej sa uskutočňuje platobný styk, umožňuje zvýšiť export, nakoľko ho zlacňuje.

Podľa analýzy európskych odborníkov šance na zvýšenie exportu do Japonska sa zvyšujú. Poukazuje sa najmä na zhodnotenie jenu, ktoré v spojení s rastúcimi nákladmi núti (japonské) podniky prekladať výrobu do zahraničia a zvyšuje atraktívnosť dovozu.......Európska komisia podporuje exporty otvorením tzv. japonskej brány, zatiaľ čo sa počas troch rokov bude podporovať deväť odborov vybratých s ohľadom na očakávanú reštrukturalizáciu japonských podnikov. Okrem iného je to dopravná a skladovacia technika, stroje, nábytok, baliace zariadenia, spracovanie odpadkov, lekárske zariadenia, stavebné stroje a materiály. V podstate ide o vyspelé technológie a výrobky na ázijskom trhu nedostupné v potrebnom množstve a kvalite. (Hospodárske noviny, 17.11.1994).

2. Sociálny dumping - Mnohé rozvojové štáty sú na medzinárodných fórach, najmä na pôde Svetovej obchodnej organizácie   obviňované z uplatňovania tzv. sociálneho dumpingu. Zákonodarstvo v mnohých rozvojových štátoch umožňuje  legálnu prácu  detí.  Mzda detí je podstatne nižšia než mzda dospelých pracovníkov.

Výrobky, ktoré vyrábajú deti, sú  lacnejšie. Výrobky z rozvojových krajín, ktoré využívajú prácu detí, sú potom konkurencieschopnejšie než výrobky zo štátov, ktoré prácu detí zakazujú.

Rozvojové štáty  sú na vyššieuvedených medzinárodných fórach  obviňované z uplatńovania tzv. sociálneho dumpingu.  Rozvojové štáty sú pravidelne  vyzývané, aby zakázali prácu  detí a   vzdali sa tak sociálneho dumpingu.

7. Daňové zvýhodnenia patria k jedným z najvýznamnejších vnútorných prostriedkov proexportnej politiky. V medzinárodnej praxi možno nájsť nespočetné množstvo variantov daňových zvýhodnení exportérov. Znižovanie daní zo zisku u exportérov sa môže uskutočňovať podľa najrôznejších kritérií.

a) Často používaným kritériom pri daňovom zvýhodnení je podiel exportu na celkovom objeme výroby. Minimálny podiel exportu výrobnej kapacity, podliehajúcej zvýhodnenej sadzbe, môže predstavovať napríklad 30%. Daňové zvýhodnenie môže rásť progresívne so zvyšovaním podielu exportu na objeme výroby.

2. Ďalším možným variantom daňového zvýhodnenia je zvyšovanie objemu exportu v porovnaní s predchádzajúcim rokom. Prírastok exportnej výroby nad rámec celkového objemu výroby možno zvýhodniť nižšou daňovou sadzbou, resp. v prvý rok možno úplne oslobodiť takto vyprodukovaný zisk od dane. Uvedený proexportný nástroj patrí k jedným z finančne najmenej náročných, nakoľko si nevyžaduje žiadne dodatočné prostriedky zo štátneho rozpočtu.

Poskytovanie daňových výhod výrobcom a exportérom   je jednou z foriem dumpingu. V rámci Európskej únie  sú všetky   formy zvýhodňovania výrobcov (napríklad zahraničných firiem za účelom prilákania zahraničného kapitálu)  zakázané. Po rozšírení Európskej únie o štáty strednej a východnej Európy, ktoré poskytujú daňové výhody výrobcov, budú musieť byť tieto výhody zrušené, aby mali všetci výrobcovia rovnaké  podmienky pre hospodársku súťaž.

8. Štátne intervencie v oblasti prepravy patria ku klasickým proexportným prostriedkom. Ich konkrétna podoba môže byť rozmanitá. Týka sa napríklad financovania modernizácie infraštruktúry, vozňového alebo lodného parku a pod. Prepravné tarify môžu byť diferencované vo vzťahu k vybraným teritóriám v závislosti na záujme o rozvoj obchodu s niektorými krajinami, alebo môžu mať všeobecný charakter. Tarifné výhody na prepravu tovaru sa používali i v období prvej Československej republiky a značne znižovali dopravné náklady na prepravu do európskych prístavov.

9. Znižovanie poistných taríf rovnako patrí dnes už ku klasickým proexportným prostriedkom. Pre exportérov tovaru sa používajú nižšie poistné sadzby, pričom rozdiel sa hradí súkromným poisťovniam zo štátneho rozpočtu. Rovnako je možné preferovať poisťovne v závislosti od podielu ich výkonov na poisťovaní exportu znížením ich dane zo zisku.

10. Špeciálne ekonomické zóny patria k významným organizačným elementom v proexportnej politike štátu. Často sú vybavené osobitným daňovým alebo i legislatívnym režimom (tzv. exteritorialita), ktoré majú zabezpečiť čo najpriaznivejšie podnikateľské prostredie pre domácich i zahraničných investorov. V súčasnej hospodárskej praxi sa môžeme stretnúť s mnohými druhmi špeciálnych ekonomických zón, ktoré svojím pôsobením stimulujú rozvoj výroby v krajine s prioritným zameraním na export.

1. Vedecko - výrobné parky (technologické parky alebo technopolisy, špecializovaná forma - agroparky) predstavujú ďalšiu z možných foriem podpory vedecko - technického rozvoja a výskumu. V mnohých krajinách sa stávajú priekopníkmi nových technológií, materiálov, výrobkov či nových vyšľachtených druhov poľnohospodárskych produktov, ktoré sa následne stávajú predmetom exportu. Sčasti sú financované z prostriedkov štátneho rozpočtu a sčasti ich financujú súkromné firmy, ktoré sú odberateľmi ich „produkcie“.
2. Priemyselné parky alebo vedecko - výrobné parky predstavujú teritoriálne vymedzené industrializované objekty, ktoré sú zamerané na činnosť vo sfére výskumu a následne i výroby nových výrobkov, resp. technológií. Ich hlavným poslaním je zvýšiť objem modernej produkcie konkurencieschopnej na zahraničných trhoch a zabezpečiť v priemyselnej zóne vyššie prírastky priemyselnej produkcie než je celoštátny priemer.

* * *

Obchodník Liem Sioe Liong, ktorý kontroluje najväčšiu indonézsku podnikateľskú skupinu, spolu so štátnymi singapurskými firmami hodlá vybudovať v Číne priemyslený park. Prvá fáza bude stáť asi 190 mil. USD a mala by byť dokončená do začiatku roka 1994.

Liemov konglomerát Salim sa zaoberá rozmanitým množstvom aktivít, predajom cementu počnúc a obchodom s nehnuteľnosťami končiac. Jeho ročný obrat sa odhaduje na 8 mld  USD. Pre svoj plán vybudovať v Číne presnejšie na pobreží provincie Fu - tien priemyselný park si vybral niekoľko firiem zo Singapuru. Za vybudovanie budú zodpovedné Industrial Corp a Jurong Environmental Engineering. Na projekte participujú tiež dve najväčšie singapurské firmy United Industrial Corp (UIC) a jej dcérska spoločnsoť Singapore Land, ako i jedna z najväčších bánk tohto ostrova United Oversaes Bank (UOB).

Od vlaňajšieho roka vlastní Liem Sioe Liong vo firme UIC kontrolný balík akcií. Tohto roku 9% svojho podielu predal banke OUB. Priemyselný park v Číne pritom nebude jeho prvým zahraničným projektom. Investoval už v niekoľkých ázijských krajinách........

Priemyselný park by mal prilákať predovšetkým malé a stredné podniky z Tchajwanu, Singapuru, Hong-kongu a Japonska i multinacionálne spoloč-nosti. Pre investorov by slúžil ako základňa efektívnej strojárskej výroby na vývoz a pre predaj na expandujúcom čínskom trhu. (Hospodárske noviny, 29.12.1992)

3. Slobodné colné zóny - slúžia v praxi v mnohých krajinách na prilákanie zahraničného kapitálu a s ním i najmodernejších technológií. Budujú sa spravidla v pohraničných oblastiach, resp. v blízkosti významných dopravných tepien. Sú náročné na vybudovanie infraštruktúry. Ich organizovanie je sprevádzané osobitnou legislatívnou úpravou, zaručujúcou zvýhodnený daňový režim, bezcolný dovoz pre výrobné organizácie, pôsobiace na ich území apod.
4. Exportno - výrobné zóny sú osobitne vyčlenené oblasti na území štátu (status exteritoriality), kde sa budujú výrobné kapacity, ktorých produkcia je prevažne zameraná na export. Exportno - výrobné zóny môžu mať osobitný hospodársky režim. Často požívajú mnohé výhody v colnej politike (oslobodenie od cla výrobkov dovážaných na výrobnú spotrebu do exportno - výrobnej zóny) alebo daňovej politike (nižšie daňové zaťaženie vzhľadom k rozsahu exportu). Z prostriedkov štátneho rozpočtu sa vyčleňujú pre exportno - výrobné zóny vyššie než sú priemerné sumy na ich vybavenie infrakštruktúrou apod. Vzhľadom k mnohým výhodám sa darí prilákať do exportno-výrobných zón zahraničný kapitál, ktorý svojím pôsobením potencionálne napomáha zvyšovanie objemu exportu a zvyšuje zdroje hospodárskeho rastu.

11. Štátna podpora vedecko - technického rozvoja a výskumu

V súčasných podmienkach vedecko - technickej revolúcie je významná spoluúčasť štátu na financovaní výskumu a vývoja. Financovať obrovské investície v tejto oblasti často presahuje možnosti jedného štátu. Potreba rozsiahlych investícií do výskumu a vývoja je naliehavá, nakoľko už tu sa rozhoduje o perspektívnej efektívnosti zapojenia do medzinárodnej deľby práce. Priemyselne najvyspelejšie štáty vypracovávajú medzinárodné programy v oblasti základného i aplikovaného výskumu, na ktorých riešení sa spoločne podieľajú (EURECA, Brite, Airbus, ai.).

12. Podpora modernizácie progresívnych odvetví bezprostredne súvisí s predchádzajúcimi proexportnými opatreniami. Môže však nadobúdať konkrétnu podobu progresívnych odpisových sadzieb, poskytovanie výhodných úverov na nákup moderného technologického zariadenia. U tejto formy podpory exportu je však vhodné po určitom období žiadať dokumentovanie objemu exportu. V prípade nedodržania stanoveného podielu vývozu na celkovom objeme výroby možno zvýhodnenie zrušiť.

13. Kontrola akosti exportných výrobkov patrí k významným prostriedkom podpory exportu. Na realizácii uvedeného prostriedku sa môžu podieľať súkromné firmy, ktoré môžu byť sčasti financované štátom alebo priamo štát ich zriaďuje zo svojich prostriedkov. Osvedčenie o kvalite z renomovaných inštitúcií, osvedčujúcich kvalitu výrobku, výrazne zvyšujú konkurencieschopnosť na náročných zahraničných trhoch.

14. Informačná služba

Súčasná informačná explózia neumožňuje podnikateľom vlastnými silami získavať potrebné informácie pre efektívnu podnikateľskú činnosť. V priemyselne vyspelých štátoch sa zriaďujú inštitúcie poskytujúce informácie o objeme a druhu dopytu na zahraničných trhoch, charaktere a rozsahu konkurencie, formách spracovania trhu, podmienkach propagácie, informáciách o dovoznom režime a iných podmienkach dovozu do konkrétneho teritória. Túto činnosť vykonávajú štátne inštitúcie, napríklad v USA Bureau of International Commerce alebo vo Veľkej Británii ministerstvo obchodu. V niektorých krajinách pôsobia súkromné lebo polosúkromné firmy ako je napríklad v Japonsku JETRO (Japan External Trade Organization). Zväčša ide o činnosť dotovanú štátom.

15. Propagácia

Za účelom zvyšovania aktivity exportných firiem a inovácie vývozných fondov zameranej na rozširovanie odbytových trhov prijímajú mnohé krajiny podporné programy, na základe ktorých sa zo štátnych prostriedkov uskutočňuje podmienené návratné čiastočné financovanie špecifikovaných prieskumných, propagačných a ďalších nákladov súvisiacich s exportom.

16. Financovanie výchovy pracovníkov pre zahraničný obchod patrí tiež k významým proexportným opatreniam. Mnohé firmy poskytujú štipendiá svojim budúcim zamestancom na štúdium na renomovaných školách, aby mohli v budúcnosti využiť ich kvalifikáciu pre svoj ďalší rozvoj.

5.3  Zmluvné prostriedky zahraničnoobchodnej politiky

Zmluvné prostriedky zahraničnoobchodnej politiky sú výsledkom vzájomnej dohody aspoň dvoch zúčastnených štátov. V zmluvných prostriedkoch si ich signatári dohodnú pravidlá vzájomnej spolupráce v určitej oblasti - napríklad rozvoj vzájomnej spolupráce medzi dvomi krajinami vo všeobecnosti (obchodné zmluvy), rozvoj vzájomných obchodných vzťahov (obchodné dohody), platobného styku (platobné dohody) a dohody presahujúce rámec tradičnej obchodnej výmeny, ako sú dohody o zamedzení dvojitého zdanenia, dohody o ochrane investícií, dohody o námornej plavbe a pod.

Dvojstranné zmluvné prostriedky obchodnej politiky:

1. Obchodné zmluvy sú rámcové ujednania medzi dvomi štátmi, ktoré majú všeobecný charakter. V širšom zmysle upravujú zásady vzájomných hospodárskych vzťahov a poskytujú právny základ pre uzatváranie ďalších dohôd. Riešia otázky colné, daňové, vzájomné postavenie právnických a fyzických osôb a pod.

Obchodné zmluvy sa spravidla uzatvárajú na dlhé obdobie (15-20 rokov) s možnosťou automatickej prolongácie. Uzatvárajú sa na najvyššej úrovni, t.j. podpisuje ich hlava štátu a ratifikuje ich zákonodarný orgán.

2. Obchodné dohody upravujú základné pravidlá výmeny tovaru medzi dvomi zmluvnými stranami. Stanovujú spravidla zásady, ktoré zjednodušujú výmenu tovaru medzi partnermi alebo ich určitým spôsobom preferujú. Zo zásad, z ktorých obchodné zmluvy vychádzajú, je najvýznamnejšou zásada najvyšších výhod. Jej začlenením do obsahu obchodnej dohody sa zmluvné strany zaväzujú, že si budú navzájomn poskytovať všetky výhody, ktoré v minulosti poskytli alebo v budúcnosti poskytnú tretím krajinám. Obchodné dohody sú strednodobé alebo dlhodobé.

Doložky používané v medzinárodnom obchode

Pri uzatváraní medzinárodných obchodných dohôd sa často využívajú zásady reciprocity, národného režimu alebo najvyšších výhod, ktorých použitie sa konkretizuje v nasledovných doložkách:

a/ Recipročná doložka - spočíva v dohode, podľa ktorej si zmluvné strany navzájom poskytnú určité ústupky alebo výhody. Ide o priamu zmluvnú úpravu, pretože rozsah práv a povinností vyplýva priamo zo zmluvy. Tieto práva a povinnosti na seba nadväzujú tak, že ich strany pokladajú za rovnocenné a vzájomne ich podmieňujú. Reciprocita sa môže týkať rovnakých vecí, to znamená, že obe strany sa zaväzujú k rovnakému postupu pri uplatňovaní určitých autonómnych prostriedkov, alebo sa týkajú rôznych záležitostí.

Reciprocita môže byť faktická alebo formálna. O formálnej recipročnej doložke hovoríme v prípade, ak z povahy veci vyplýva, že z nej niektorá zo strán nemôže mať prospech. Napríklad zmluvné strany sa zaviažu oslobodiť od cla námorné plavidlá. V prípade, že jedna zo zmluvných strán nemá prístup k moru, ide o formálnu recipročnú doložku, vzájomne nevykonateľnú. Recipročná úprava je charakeristická pre dvojstranné zmluvy, prípadne obmedzené mnohostranné zmluvy .

Použitie recipročnej doložky upravuje i text Všeobecnej dohody o clách a obchode - GATT/WTO.

b/ Doložka paritná, nazývaná tiež doložkou národného režimu - znamená záväzok zmluvných strán zaobchádzať s tovarom, fyzickými a právnickými osobami ako so svojím národným tovarom, fyzickými a právnickými osobami.

Prostredníctvom paritnej doložky sa odstraňuje diskriminácia pri zaobchádzaní so zahraničnými výrobkami, právnickými a fyzickými osobami v porovnaní s rovnakými národnými subjektmi.

Všeobecná dohoda o clách a obchode formuluje v článku III paritnú doložku. Paritná doložka sa vzťahuje na vyrubované vnútorné dane a dávky na tuzemský a dovezený tovar, ale súčasne sa vzťahuje i na celý rad zákonov a iných vnútorných predpisov, ktoré sa týkajú predaja, ponuky a distribúcie tovaru.

V praxi dochádza často k porušeniu zásady parity alebo národného režimu. V roku 1950 sa Holandsko sťažovalo na nákupnú daň vo Veľkej Británii, ktorá postihovala importovaný tovar, zatiaľ čo niektoré domáce výrobky boli od uvedenej dane oslobodené. V roku 1956 došlo k nezhodám medzi USA a Francúzskom, ktoré nevýhodne zdaňovalo automobily vyššej kubatúry, čím boli znevýhodnené americké dovozy. Francúzsko argumentovalo úzkymi ulicami a malými parkovacími možnosťami vo francúzskych uliciach. Rovnaký účinok by sa mohol dosiahnuť napríklad zdanením pohonných hmôt. Boli by však znevýhodnení drobní podnikatelia (opravári, remeselníci), ktorí automobily používajú každodenne. Zdanenie je preto účelné a nediskriminačné. (Prameň: Beneš, O.: Všeobecná dohoda o clách a obchode, ČSOPK, Praha, 1988)

Doložka národného režimu sa netýka iba zaobchádzania s hmotným tovarom a so službami. Rovnako sa týka i zdanenia zahraničných fyzických a právnických osôb.

c/ Doložka najvyšších výhod je záväzok zmluvných strán, že si navzájom poskytnú všetky výhody, ktoré v minulosti poskytli alebo v budúcnosti poskytnú tretím krajinám. Použitie doložky najvyšších výhod má právne vylúčiť vzájomnú diskrimináciu zmluvných strán. Doložka najvyšších výhod je najvýznamnejšou doložkou používanou v medzinárodnom obchode. Jej aplikácia najvýraznejšie ovplyvnila liberalizáciu svetového obchodu. Najmä jej použitie v rámci Všeobecnej dohody o clách a obchode viedlo k plošnému mnohostrannému znižovaniu colných sadzieb.

Doložku najvyšších výhod možno formulovať pozitívne alebo negatívne. Pri pozitívnej formulácii sa zmluvné strany zaväzujú poskytnúť si navzájom všetky výhody poskytnuté iným krajinám.

Pri negatívnej formulácii sa zaväzujú, že nebudú zaobchádzať s tovarom, fyzickými a právnickými osobami zmluvnej strany horšie, než s tovarom, fyzickými a právnickými osobami tretích krajín, t.j. že nebudú druhú stranu diskriminovať. V zásade nie je kvalitatívny rozdiel medzi pozitívnou a negatívnou formuláciou.

Z hľadiska časového použitia môže byť doložka najvyšších výhod formulovaná všeobecne, t.j. tak, že si poskytujú všetky výhody poskytnuté tretím stranám - minulé i budúce. Môže sa vzťahovať iba na budúce poskytnuté výhody. Najčastejšie býva doložka najvyšších výhod časovo neobmedzená.

Najzložitejším problémom doložky najvyšších výhod (DNV) býva jej obsahové vymedzenie, t.j. určenie rozsahu otázok, na ktoré sa vzťahuje. V zmluvnej úprave je rozsah DNV vymedzený všeobecne, t.j. synteticky - napríklad v záležitostiach týkajúcich sa vzájomného obchodu. Je možnosť i analytického vymedzenia DNV, tzn. podrobne sa vypočítavajú prípady, na ktoré sa DNV vzťahuje. Pokiaľ sú poskytované výhody podriaďované zásade reciprocity, hovoríme o tzv. nepravej, nazývanej i americká, doložke najvyšších výhod. V tejto súvislosti potom hovoríme o podmienečnej DNV. Pri nepodmienečnej DNV sa výhody poskytnuté jednou zo zmluvných strán inému štátu aplikujú automaticky bez akejkoľvek protihodnoty i na druhú zmluvnú stranu.

V súčasnej praxi sa však stáva, že niektoré krajiny podmieňujú aplikáciu doložky najvyšších výhod niektorými politickými zmenami v krajine obchodného partnera.

S Čínou majú USA tradične aktívne saldo (okrem roku 1992) a Peking nedávno pristúpil aj na dohodu o obmedzení vývozu textilu do USA. Americkej vláde sa nepáči vnútorná politika Číny, ktorá dáva prednosť stabilite ako základu pre hospodársky a sociálny rozvoj pred formálnou politickou pluralitou. USA však viažu svoj obchod s Čínou na jej „pokroky v uplatňovaní ľudských práv".

Tohto roku je vážne ohrozené predĺženie doložky najvyšších výhod pre čínske exporty do USA, o ktorom sa v USA vždy rozhoduje v júni. (Hospodárske noviny, 18.3.1994)

V súčasnej praxi medzinárodného obchodu sa používa nepodmienečná, nerecipročná doložka najvyšších výhod.

Použitie doložky najvyšších výhod je záväzné pre všetky členské štáty Svetovej obchodnej organizácie (WTO), ktorá nahradila Všeobecnú dohodu o clách a obchode (GATT). V rámci WTO/GATT hovoríme o mnohostrannej DNV.

Použitie doložky najvyšších výhod sa nevzťahuje na výhody, ktoré si krajiny poskytujú v rámci rôznych dohôd. Na tieto sa potom vzťahujú výnimky z DNV. Použitie DNV sa nevzťahuje na tretie krajiny, pokiaľ boli výhody poskytnuté v rámci:

1. colných preferencií medzi bývalými metropolami a kolóniami  alebo závislými územiami,
2. zón voľného obchodu,
3. colných únií,
4. pohybu tovaru a pracovníkov v malom pohraničnom styku  (pohraničná doložka),
5. colných preferencií pri kabotážnej plavbe (osobitná forma  pohraničnej doložky používaná pri morských hraniciach),
6. Všeobecného systému colných preferencií (GPS).

3. Platobné dohody sa uzatvárajú medzi krajinami, ktoré si nevyrovnávajú vzájomné záväzky a pohľadávky za tovar vo voľne vymeniteľných menách, ale používajú clearing. Platobná dohoda potom presne vymedzuje spôsob zúčtovania, menovú jednotku, ktorá sa bude pri vzájomnom zúčtovaní používať, spôsob vyrovnávania clearingovej špičky a pod.

4. Dohoda o pásme voľného obchodu je vzájomný záväzok zmluvných strán odstrániť vo vzájomnom obchode do určitého pevne stanoveného termínu všetky prekážky obchodu, t.j. clá, dovozné kvóty, kvantitatívne reštrikcie a pod.

5. Dohoda o colnej únii predstavuje tiež vzájomný záväzok zmluvných strán odstrániť všetky prekážky vo vzájomnom obchode analogicky ako u pásma voľného obchodu. Navyše sa u colnej únie zmluvné strany zaväzujú, že od určitého termínu, t.j. po dobudovaní colnej únie, budú realizovať spoločnú obchodnú politiku voči tretím krajinám. Prakticky ide o používanie spoločných colných taríf voči tretím krajinám. Prvou dvojstrannou colnou úniou bola belgicko - luxemburská colná únia, ktorá vznikla v roku 1944. V súčasnosti nám najbližšia je colná únia medzi SR a ČR.

Mnohostranné zmluvné prostriedky zahraničnoobchodnej politiky:

1. Mnohostranné dohody o pásmach voľného obchodu

Obsah pojmu je rovnaký ako u pásma voľného obchodu vytvoreného dvomi účastníkmi. Rozdiel spočíva v počte zúčastnených strán, ktoré musia byť aspoň tri (Európske združenie voľného obchodu, Severoamerické pásmo voľného obchodu - NAFTA, Stredoeurópske pás mo voľného obchodu - CEFTA, Združenie krajín juhovýchodnej Ázie - ASEAN, a pod.).

2. Mnohostranné dohody o colných úniách

Platí to isté ako u dohody o vytvorení mnohostranného pásma voľného obchodu. Obsah dohody je totožný s dohodou medzi dvomi účastníkmi. Rozdiel je v počte účastníkov, ktorí tiež musia byť aspoň traja. Najvýznamnejšou mnohostrannou colnou úniou, ktorá vznikla v roku 1968, bolo Európske hospodárske spoločenstvo.