Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Pedagogická fakulta / Religionistika

Religionistika (religionistika.doc)

Čo je religionistika?

Veda o náboženstvách

Témou našich stretnutí bude jav náboženstva. Náboženstvo sprevádza človeka od nepamäti. Človek a náboženstvo – to sú dve navzájom neoddeliteľné skutočnosti. Právom sa náboženstvo považuje za antropologickú konštantu. Medzi vedy, ktoré sa zaoberajú štúdiom náboženských javov patrí aj religionistika. Religionistika sa laicky vymedzuje ako veda o náboženstvách.

Predmet religionistiky

Predmetom religionistiky sú náboženské javy vo všetkých možných podobách. Nie je ním však náboženstvo ako také, pretože náboženstvo ako také, tzn. náboženstvo ako abstraktný a všeobecný pojem reálne neexistuje, existujú „len“, jednotlivé náboženstvá (judaizmus, buddhizmus, kresťanstvo atď. – a tu by sa tiež dalo diskutovať o tom, či sa druhový pojem náboženstva, ktorý vznikol mimochodom v Európe v 18. storočí, hodí na označenie toho, čo napr. buddhizmus nazýva dharmou apod.). Religionistika teda skúma rôzne náboženské predstavy, javy, formy, skutočnosti, symboly a nakoniec aj celé náboženské systémy, t.j. jednotlivé konkrétne náboženstvá v ich dejinnej mnohosti, tzn. v tom konkrétnom historickom, kultúrnom a myšlienkovom kontexte, v akom sa vyskytujú, tzn. že náboženstvom sa zaoberá z hľadiska kultúrno–historického.

Prístup religionistiky

Prístup religionistiky k jej predmetu, ktorým sú všetky náboženské javy, sa líši od prístupu iných vedných disciplín, ktoré sa zaoberajú rovnakým predmetom. Špecifikum religionistiky spočíva v tom, že jej prístup je nezaujatý a nehodnotiaci. Alebo by taký aspoň chcel byť. Religionistika chce byť nezaujatým štúdiom všetkých náboženských javov (faktov) bez výnimky.

Zaradenie v systéme vied

Religionistika patrí medzi špeciálne vedy. Vzťahuje sa na ňu preto v plnej miere všeobecná charakteristika platná pre špeciálne vedy. Religionistika je preto veda empirická, tematicky redukovaná a metodicky abstraktná.

Religionistika je navyše aj veda antropologická. Zaoberá sa človekom, alebo presnejšie náboženskou dimenziou ľudského bytia. Religionistika sa zaoberá ľudskou stránkou náboženského vzťahu (nie transcendentnou).

Keďže po metodologickej stránke využíva predovšetkým metódu indukcie, patrí medzi induktívne vedy. Náboženské fakty (1) zhromažďuje, (2) popisuje, (3) analyzuje, (4) porovnáva, (5) triedi a (6) interpretuje. K tomu používa rôzne metódy, napríklad metódy lingvistiky, fenomenológie, sociológie, psychológie, etnológie apod.

Definícia religionistiky

Napriek svojej viac ako 200 ročnej histórii, religionistika nebola doteraz jednoznačne vymedzená. Nejednotné chápanie religionistiky súvisí s nejednotným chápaním náboženstva. Ako nejestvuje všeobecne prijatá definícia náboženstva, tak nejestvuje všeobecne prijatá definícia religionistiky. No keďže sa bez definície celkom nezaobídeme, uvedieme aspoň jednu: Religionistika je interdisciplinárne štúdium zložitého a nie príliš jasne vymedzeného fenoménu náboženstva.

Komentár k definícii

Táto definícia obsahuje dva základné prvky: 1) fenomén náboženstva  2) interdisciplinárne štúdium. Predstavme si ich v krátkosti:

1)        Fenomén náboženstva: náboženstvo je jav, ktorý má mnoho vrstiev, dimenzií, stránok. Tým sa pochopiteľne komplikuje jeho vymedzenie. Religionisti sa doteraz nezhodli na jednotnej definícii náboženstva. Vo väčšine prípadov sa náboženstvo vymedzuje, určuje funkcionálne, tzn. podľa vonkajších kritérií ako sú jeho prejavy, fungovanie apod. Popisuje sa ako súbor viery, praktík apod. Substanciálne definície sa na druhej strane usilujú vystihnúť podstatu náboženského javu (napr. náboženstvo je viera v Boha, alebo bohov, viera v duchovné bytosti atď.).

2)        Interdisciplinárne štúdium: Termín interdisciplinárny prekladáme ako medziodborový. Interdisciplinárne štúdium je teda také štúdium, ktoré sa realizuje prostredníctvom metód viacerých vedných disciplín alebo za ich spolupráce.

Rozdelenie religionistiky

1. Systematická:  

1. historická religionistika
2. porovnávacia religionistika
3. kontextuálna religionistika

1. Hermeneutická (+ filozofia náboženstva)

Religionistika sa tiež môže deliť na:

1. všeobecnú a špeciálnu

Všeobecná pojednáva o tom, čo je náboženstvám spoločné; špeciálna sa zaoberá jednotlivými náboženskými sústavami.

Aktuálny stav náboženských štúdií na Slovensku

Po novembrových udalostiach sa religionistika na Slovensku vymanila z ideologického područia a vstúpila na akademickú (spočiatku Oddelenie religionistiky pri Katedre etnológie FF UK v Bratislave, teraz už Katedra porovnávacej religionistiky) a vedeckú pôdu (Slovenská spoločnosť pre štúdium náboženstiev pri SAV).

Situácia religionistiky za totalitného režimu

Za komunistickej totality bola religionistika zlikvidovaná alebo znetvorená komunistickou ideológiou do podoby vedeckého ateizmu. Na teologických fakultách síce prežívala, ale len v pozmenenej a veľmi odcudzenej podobe ako tzv. porovnávacia veda o náboženstvách. Ako taká tvorila súčasť filozofickej prípravy na teologické štúdium. Porovnávacia veda o náboženstvách však nezostávala len pri popise a porovnávaní náboženských javov, ale trúfala si aj na ich nábožensky motivované hodnotenie v podobe odpovedí na otázky typu, ktoré náboženstvo je pravé, ktoré nepravé, ktoré je prirodzené, ktoré nadprirodzené apod., čím sa vlastne od sekulárnej religionistiky dištancovala, pretože teologické predpoklady, z ktorých pri tomto hodnotení vychádzala, sú v priamom rozpore so základnou požiadavkou vedy o náboženstvách, ktorou je metodologická nezaujatosť, nestrannosť vylučujúca všetky predpoklady dané apriory.

Veľkým problémom, ktorý vo všeobecnosti postihol mnohé vedné disciplíny za socializmu bolo, že odborníci stratili kontakt s vývojom vo svojich oboroch. Stratou kontaktu s vývojom bádania vo svetovom meradle bola poznačená rovnako religionistika ako teológia.  

Religionistická literatúra

Na Slovensku bol priekopníkom odboru prof. Ján Komorovský, ktorý pre študentov religionistiky na FF UK pripravil skripta Religionistika, veda o náboženstvách sveta a jej pomocné disciplíny.

Silným teologickým vplyvom je poznačený úvod do religionistiky z pera českého teológa a religionistu, profesora Lateránskej univerzity v Ríme a v súčasnosti profesora na teologickej fakulte Jihočeskej univerzity, Karla Skalického. (Po stopách neznámeho Boha)

Príspevok k interdisciplinárnemu štúdiu náboženstva predstavuje práca českého religionistu a teológa Ivana O. Štampacha Náboženství v dialogu.

K dispozícii je tiež Úvod do religionistiky od brnenského filozofa náboženstva Břetislava Horynu, ako aj rozsiahlejšia učebnica Jacquesa Wardenburga Bohové zblízka. Obe kladú dôraz na metodologické otázky, a preto môžu slúžiť skôr ako úvod do bádateľskej práce na poli religionistiky.

Dostupné sú ďalej dve teologicky motivované učebnice, katolícke Dejiny náboženstiev od Jozefa Kubalíka a protestantský Nástin religionistiky od Jozefa Hellera a Jiřího Mrázka.

Pokus o explikáciu fenoménu novej religiozity predstavuje práca sociológa náboženstva z Masarykovej univerzity v Brne Dušana Lužného nazvaná Nová náboženská hnutí.

Okrem toho postupne vychádzajú aj preklady religionistickej klasiky, ako Posvätno nemeckého teológa a fenomenológa náboženstva Rudolfa Otta, spisy popredného svetového religionistu Mircea Eliadeho, ako  jeho monumentálne Dejiny náboženských predstáv a ideí v troch zväzkoch a iné (Mefisto a androgyn, Kováči a alchymisti, Jóga – nesmrteľnosť a sloboda).

V posledných rokoch vyšli viaceré štúdie z oblasti špeciálnej religionistiky venované jednotlivým náboženstvám, duchovným prúdom a školám spirituality. Popri týchto, sa na pultoch kníhkupectiev objavujú ďalšie a stále nové publikácie, takže citeľná medzera v nedostatku odbornej literatúry z oblasti náboženských štúdií sa pomaly vypĺňa.

Vedy o náboženských javoch

Z neteologických odborov venovala náboženstvu najviac pozornosti disciplína s premenlivým názvom národopis, etnografia, kultúrna, prípadne sociálna antropológia. Náboženstvom sa príležitostne zaoberali aj psychológovia, sociológovia, historici, kunsthistorici, a samozrejme teológovia.

Zásady interdisciplinárneho štúdia náboženstva

Existencia náboženských fenoménov volá po spracovaní. Nereflektovaná väzba religionistiky na pozitivizmus (sklon redukovať náboženskú skúsenosť na iné formy skúsenosti, prípadne ju vysvetľovať čisto sociologicky)však nie je viac udržateľná. Možno ju nahradiť explicitne formulovaným (priznaným) prístupom k zhromaždeným faktom. Religionistika, ktorá sa otvorene hlási k svojim filozofickým, prípadne teologickým východiskám sa nemusí interpretácie obávať. Z pozitivizmom poznačených začiatkov si religionistika môže ponechať snahu o exaktnosť, z teologického prístupu zas snahu o introspekciu a interpretáciu.

1.        Popisná a komparatívna religionistika

Jadrom náboženských štúdií je tzv. popisná čiže deskriptívna religionistika, ktorá má za úlohu nachádzať náboženské fakty, zhromažďovať ich, popisovať, analyzovať, triediť a poskytovať odbornej verejnosti. Výsledky svojej práce prezentuje v podobe porovnania rôznych náboženstiev v synchrónnom priereze. Preto prerastá do podoby porovnávacej vedy o náboženstvách (komparatívna religionistika).

2.        Kontextuálna religionistika

Okolo popisného jadra sú zoskupené disciplíny, ktoré skúmajú náboženské javy z určitého hľadiska (napr. z historického alebo komparatívneho hľadiska), alebo sa zaoberajú niektorým čiastkovým aspektom náboženstva (napr. náboženská skúsenosť).

2. 1.        Dejiny náboženstiev  = historická religionistika

Náboženské dejiny sú neoddeliteľnou súčasťou svetových dejín. Dejiny náboženstiev, pomocná religionistická disciplína, používa metodológiu histórie. Religionistika sa niekedy nesprávne redukuje na dejiny náboženstiev (napr. v anglosaskom poňatí religionistiky ako history of religions).

2. 2.        Kultúrna antropológia

Kultúrna antropológia sa pôvodne nazývala národopis (etnografia). Väzbu na tento odbor sa niekedy zjednodušene chápe ako kritérium objektivity (vedeckosti). Dnešná kultúrna antropológia sa neobmedzuje len na zber a triedenie údajov, ale študuje náboženské fenomény v súvislosti s pôvodom, štruktúrou a pohybom etník. Najvplyvnejším smerom je tzv. štrukturálna antropológia, ktorej tvorcom bol Claude Lévi STRAUSS (1908-1981).

2. 3.        Orientalistika

Orientalistika veľmi napomáha rozvoju špeciálnej religionistiky. Poskytuje jej najmä historický materiál (egyptológia, asyrológia, semitológia). Indológia, tibetanistika, sinológia a japanistika sa zaoberajú aj aktuálnou problematikou. Súčasná prítomnosť orientálnych náboženstiev v západnom svete však obvykle uniká pozornosti orientalistiky.

2. 4.        Psychológia náboženstva

Za zakladateľa psychológie náboženstva sa pokladá americký filozof a psychológ William JAMES (1842-1910). Smer, ktorý na neho nadväzuje, študuje náboženskú skúsenosť. V tejto viac filozofujúcej psychológii ide o to ukázať, či sú náboženské zážitky jedinečné a nezameniteľné, alebo či skôr predstavujú niečo všeobecné.

Príspevkom do diskusie o pôvode náboženstiev sú hypotézy psychoanalytikov a hlbinných psychológov, ktoré kladú náboženstvo do súvislosti so psychopatológiou osobnosti. Pôvodcom tohto prístupu bol Sigmund FREUD (1856-1939), ktorý chápal náboženstvo ako kolektívnu neurózu, teda ako fiktívnu útechu, ako snahu zbaviť sa iracionálneho pocitu viny za dávnu otcovraždu.

Erich FROMM (1900-1980) nadviazal svojou humanistickou psychoanalýzou na Freuda. Hoci sa sám pokladal za nenáboženského človeka, otázka náboženstva ho nenechávala chladným. V knihe Umenie milovať venuje jednu kapitolu láske k Bohu, v knihe Mať alebo byť interpretuje úvahu majstra Eckharta o radikálnej chudobe v zmysle negatívnej teológie. Jeho kniha Budete ako bohovia je pokusom o interpretáciu Starého zákona.

Carl Gustav JUNG (1875-1961) rešpektuje neprevoditeľnosť náboženskej skúsenosti. V procese duševného dozrievania je človek konfrontovaný s archetypmi kolektívneho nevedomia. Najhlbšie leží archetyp toho vlastného (das Selbst). V jungovsky orientovanej hlbinnej psychológii sa oceňujú orientálne metódy meditácie i niektoré postupy hermetizmu (astrológia, alchýmia...) ako metódy rozvoja osobnosti.

Náboženský kontext zohľadňuje tiež psychosyntéza, vytvorená talianskym psychológom Assagiolim, ďalej rogeriánska terapia a hlavne logoterapia Viktora FRANKLA.

Humanistická psychoterapia (Abraham MASLOW) a z nej odvodená transpersonálna psychológia (Stanislav GROF) sa orientuje skôr na zážitky a pokladá náboženstvo viac menej za inštitucionalizáciu fenoménu, ktorému sa dostalo označenia ASC (altered states of consciousness, zmenené stavy vedomia), fenoménu, ktorý možno vyvolať určitými metódami (holotropné dýchanie).

2. 5.        Sociológia náboženstva

Za klasika sociológie sa pokladá Émile DURKHEIM (1858-1917), podľa ktorého náboženstvo zohráva hlavnú úlohu pri zoskupovaní spoločnosti. Náboženstvo prináša sociálnemu životu posvätnú sankciu.

MARX a jeho stúpenci kritizujú náboženstvo ako únik pred spoločenskou zodpovednosťou, ako imaginárny svet v záhrobí, ako „ópium ľudu“.

Popisná sociológia nehodnotí a ide ku koreňom náboženských fenoménov. Vzťah náboženstva k makrosociálnej oblasti, k občianskemu životu, umeniu, vzdelanosti atd. si všíma Tomáš Halík.

1. Fenomenológia náboženstva

Fenomenológia sa snaží zachytiť to, čo je bezprostredne dané a prostredníctvom fenomenologickej redukcie chce dospieť k nazeraniu podstát. Odhliada od predpokladov vopred prítomných v mysli. Vo vzťahu k náboženstvu si všíma to, čo je dané v náboženskom prežívaní (skúsenosti). Klasici odboru, Rudolf OTTO a Gererdus van der LEEUW si všímali náboženské skúsenosti jednotlivca, Mircea ELIADE náboženské fakty rôznych kultúr a epoch. Prínos týchto autorov možno zhrnúť do formulácie, že v zážitku posvätného (sacrum či numinosum) sa zjavuje to, čo je „celkom iné“, absolútna moc a absolútny zmysel.

Religionistika a teológia

Rozdiely

Z dôvodu nedostatočnej informovanosti sa religionistika zavše zamieňa s teológiou. Ľuďom bežne kontúry oboch disciplín splývajú. Obvykle sa predpokladá, že obe vedné disciplíny majú čosi dočinenia s náboženstvom, dokonca že obe hovoria o Bohu, a že v oboch ide vlastne o to isté. Ale to je omyl. Na rozdiel od teológie, ktorá je vedou apologetickou, normatívnou a deduktívnou, religionistika je vedou antropologickou, empirickou a induktívnou.

Ako antropologická veda religionistika skúma fenomén náboženstva z hľadiska človeka a jeho prežívania. Ako empirická veda venuje pozornosť všetkým empiricky doložiteľným náboženským javom. Ako induktívna veda religionistika používa metódu indukcie.

Styčné body

Religionistika a teológia sú teda dve odlišné, autonómne disciplíny. Ale ako nie je správne ich stotožňovať, tak nie je správne ich izolovať. Religionisti, ktorí odmietajú opustiť rámec popisných a porovnávacích štúdií náboženstva a pristúpiť k analýzam náboženstvami sprostredkovaného zmyslu z obavy pred akousi teologizáciou religionistiky svoj odbor veľmi okliešťujú. Podobne aj teológovia, ktorí vidia v religionistike len povrchné a nezodpovedné zahrávanie sa s náboženskými skutočnosťami bez zakotvenia vo viere (ktorá podľa nich ako jediná umožňuje preniknúť do podstaty náboženstva, a tak mu porozumieť). Vzťah medzi teológiou a religionistikou zostáva naďalej predmetom odbornej diskusie.

        Teológia a religionistika zohrávajú dôležitú, ak nie podstatnú úlohu v medzikultúrnej komunikácii. Medzikultúrnej komunikácii sa na strane religionistiky venuje prednostne medzikultúrna hermeneutika a na strane teológie teológia náboženstiev. Tieto disciplíny potom predstavujú základný styčný bod medzi religionistikou a teológiou.

A o čom je medzikultúrna komunikácia? Ústredným problémom medzikultúrnej komunikácie (i medzináboženského dialógu) je dorozumenie. Predpokladom dorozumenia je porozumenie. Dorozumenie a porozumenie takto tvoria spoločný program medzikultúrnej hermeneutiky i teológie náboženstiev.

Pojem teológie

Teológia – náuka o Bohu

Verejnosť teológiou rozumie náuku (reč) o Bohu či o Božích veciach. Predmetom teológie je Boh, resp. Božie veci.

Teológia – kritická interpretácia mýtov

Ak pominieme sporné použitie pojmu Ferekydom zo Sýru, objavuje sa termín theologiá v Platónovej Ústave vo význame kritickej filozofickej interpretácie mýtických rozprávaní za účelom ich demytologizácie.

Teológia – veda o princípoch súcna

Od Platóna prevzal termín theologiá Aristoteles a označil ním učenie o princípoch súcna (theologiké filosofia), splývajúce s prvou (proté) filozofiou, ktorá dostala neskôr pomenovanie metafyzika.

Teológia – reflexia zjavenia (Božieho spásneho konania)

Pre antických filozofov teológia nebola ešte náukou o Bohu alebo bohoch, ale o princípe súcna. K posunu došlo až neskôr v kresťanskom, prípadne novoplatónskom myslení, kde bol pojem teológie ďalej rozšírený o tzv. oikonomiu, teda o Boží plán spásy, začínajúci stvorením a končiaci eschatologickým zavŕšením. Takto vymedzená teológia uvádza všetky skutočnosti sveta do vzťahu k Bohu, hľadí na celú fenomenálnu skutočnosť sub ratione Dei, z Božieho pohľadu. Týmto prístupom sa teológia líši od iných vedných odborov, vrátane religionistiky.

Pojem religionistiky

Predmetom religionistiky sú náboženské javy, fakty a systémy. Religionista si predmet svojho bádania volí slobodne, nie je mu daný zvonka (napríklad zjavením). Na rozdiel od teológa nie je viazaný predpokladmi viery. Samozrejme, žiaden bádateľ, ani žiadna veda nepracuje bez predpokladov. V religionistike však tieto predpoklady majú len hypotetický charakter, sú hypotézami, otvárajúcimi prístup k predmetu bádania. Aj tým sa líši religionistika od teológie. V teológii totiž nie je viera len hypotézou, ale nosným princípom, východiskom i normou bádania.

Metodológia religionistiky

A.        Prístupy

Podobne, ako v prípade iných spoločenských vied, môžeme aj v religionistike skúmaný jav, v tomto prípade náboženský jav, študovať z rôznych uhlov pohľadu. Predovšetkým z hľadiska (1) historického alebo (2) komparatívneho (fenomenologického). Každému hľadisku zodpovedá príslušná metóda: historickému hľadisku  diachrónna, komparatívnemu hľadisku synchrónna. Tieto metódy sa navzájom nevylučujú, ale dopĺňajú. Sú teda komplementárne.

B.        Metódy

1.        Diachrónna metóda

Gr. chronos znamená čas, predpona dia znamená naprieč, skrze. Diachrónny je teda „prechádzajúci naprieč časom“.

Diachrónna metóda preto vychádza z rozlišovania času. Náboženstvá chápe ako historické javy, ktoré prechádzajú dejinnými zmenami. Na diachrónnej metóde je založený najstarší religionistický odbor nazývaný dejiny náboženstiev alebo historická religionistika, v anglosaskom prostredí History of Religions, nemecky Religionsgeschichte. Všimnime si, že nemecký i český názov je dvojznačný: výraz dějiny náboženství môže znamenať rovnako singulár ako plurál. Preto nie je bez náležitého výkladu jasné, čo sa slovom mieni: či náboženstvo ako také, alebo jednotlivé náboženstvá. Z tohto dôvodu zaviedol český religionista a teológ Jan Heller začiatkom 70-tych rokov označenie deskriptívna religionistika, ktoré je na rozdiel od predchádzajúceho výrazu jednoznačné a navyše aj výstižné, pretože tento odbor skutočne usiluje o popis jednotlivých náboženstiev ako historických javov.

2.        Synchrónna metóda

Význam slova synchrónny je „prebiehajúci v tom istom čase“. Synchrónna metóda si všíma PODOBNÉ javy, ktoré kladie do TOHO ISTÉHO ČASU, alebo lepšie mimo čas. Pretože jej cieľom je porovnanie porovnateľných javov, nazýva sa aj komparatívna, t.j. porovnávacia metóda.

Porovnávacia metóda nachádza svoje uplatnenie v druhom veľkom religionistickom odbore, ktorým je tzv. komparatívna religionistika Ten je tiež známy pod menom fenomenologická religionistika, pretože mu ide o analýzu samotných javov (fenoménov), bez ohľadu na ich časové zaradenie a hodnotenie.

Metódy skúmania religiozity

Čo je religiozita?

Religiozita nie je totožná s religiom – náboženstvom. „Religio“ a „religiositas“ sú dva odlišné pojmy, ktoré označujú dve odlišné skutočnosti. Religiozitou rozumieme spolu prítomnosť náboženstva v populácii a to tak v zmysle kvantitatívnom (tzn. nakoľko sú jednotlivé náboženstvá, resp. prvky náboženstva prítomné v populácii) ako kvalitatívnom (tzn. aký je obsah religiozity, resp. ako sa prežíva a vplýva na život ľudí – jednotlivca a spoločnosti).  

Metodika

Výskum religiozity sa najčastejšie realizuje prostredníctvom štatistických a sociologických metód, tzn. empiricky. Najznámejšou metódou zberu dát o obyvateľstve je sčítanie ľudu. Aby mali údaje získané sčítaním ľudu relevantný význam je potrebné zabezpečiť jeho kontinuitu. Tá bola za komunistického režimu prerušená. Až do roku 1991 sa údaje týkajúce sa religiozity nezbierali. Výhodou sčítania ľudu je, že oslovuje celú populáciu, nielen určitú vzorku. Nevýhodou je zas to, že údaj o subjektívnej akceptácii náboženskej príslušnosti nemá veľkú výpovednú hodnotu. O skutočnom náboženskom živote veľa neprezrádza. Tiež nie je zrejmé ako interpretovať odpoveď bez vyznania; či ako informáciu o nenáboženskej orientácii, alebo neprihlásenie sa k žiadnej z uvedených možností.

Ťažkosti spočívajú vo všeobecnosti v oblasti testovania platnosti (validity) a spoľahlivosti (reliability) metód zberu údajov. Niekoľko príkladov metód zberu:

1. anketa – štandardizovaný neštruktúrovaný rozhovor na základe dotazníka; subjektívne kritéria výberu respondenta; nie je zabezpečená reprezentatívnosť z hľadiska zastúpenia sociálnych skupín dôležitých pre danú problematiku; v prípade, že sa použijú dotazníky, tie sa zasielajú na adresy zvolené náhodne na základe určitej sociologickej a štatistickej metodiky; dotazníky na rozdiel od rozhovoru chránia anonymitu respondenta
2. zúčastnené pozorovanie

Predmet religionistiky

Čo je náboženstvo?

„Náboženstvo sa v dejinách človeka javí ako jedna z najmocnejších síl, aká ich kedy dynamizovala. Bolo to práve náboženstvo, ktoré spájalo jednotlivé kmene a rasy v národy, alebo štiepilo ich jednotu; náboženstvo budovalo a ničilo ríše, rozpútavalo vojny a vedelo nanútiť mier; náboženstvo splodilo bohaté kultúry, postavilo proti totálnym nárokom hmoty nepreniknuteľnú hrádzu ducha, vyvolávalo v duši dramatické boje, bolo zdrojom pokoja i svätého nepokoja, biedneho človeka urobilo šťastným a rozkošníkom ukázalo, že sú bedármi, obohatilo chudobu ponížených a boháčom odhalilo chudobu ich srdca. A kedykoľvek nejaký národ vo svojom lone vykynožil náboženského ducha, podťal korene svojej kultúry a svojho života. Kult je dušou kultúry.“ Tak charakterizuje náboženstvo filozof Anton Hlinka. (Cesty k nekonečnu, s. 9)

Hĺbavému človeku stojacemu zoči-voči nezpochybniteľnému faktu náboženského života sa nutne natíska otázka: Čo je vlastne náboženstvo?

Odpoveď na otázku čo je náboženstvo závisí od toho, z akého zorného uhla náboženstvo študujeme (formálny predmet). Na náboženstvo možno napríklad hľadieť ako na dejinný jav, sociálny jav, alebo náboženskú skúsenosť. Z teologického hľadiska je náboženstvo zjavením Boha alebo ľudskou odpoveďou na Božie zjavenie. Filozofii sa náboženstvo javí ako jeden z kultúrnych javov. Pre religionistiku je náboženstvo ľudský fenomén.

Religionistický prístup k vymedzeniu náboženských javov

Už vieme, že predmetom religionistiky sú náboženské javy. Nevieme však, ako ich rozpoznáme. Stojíme pred otázkou: Ako identifikovať náboženské javy, ako ich odlíšiť nenáboženských javov? To je prvý problém, ktorý musí religionistika vyriešiť, prvý oriešok, ktorý musí rozlúsknuť. Preto každé bádanie začína rozlišovaním, tzn. rozlíšením náboženskej skutočnosti od nenáboženskej, a až potom môže pokračovať zhromažďovaním religionistického materiálu, jeho selekciou, spracovaním a interpretáciou. Ako teda vymedziť predmet religionistického bádania, ako zistiť, čo je náboženská skutočnosť?

V dejinách religionistiky sa objavili dva spôsoby, ako riešiť tento problém:

1. prvý spôsob vychádza z vopred danej, predbežne sformulovanej definície náboženstva;
2. druhý spôsob vychádza zo všeobecného kritéria, prípadne kritérií, inými slovami, zo znakov náboženstva.

V prvom prípade slúži na rozpoznanie náboženskej skutočnosti predbežná definícia náboženstva, v druhom prípade sú to určité znaky, ktoré sú pre náboženstvo typické. Predbežnú definíciu, odvodenú z poznania určitého náboženstva (1), ďalej modifikujeme v súlade s výsledkami bádania; všeobecné kritérium alebo znaky náboženstva (2) zas postupne “vypĺňame” konkrétnejším obsahom (špecifickejšími znakmi), v závislosti od toho, ako rastie naše poznanie.

Podstatné znaky náboženstva

Podstatné znaky náboženstva umožňujú identifikovať náboženstvo v určitej kultúrno-historickej situácii. Pomocou týchto znakov možno stanoviť náboženské aspekty určitej spoločnosti alebo kultúry (tie sa potom stávajú predmetom religionistického výskumu).

Treba si totiž uvedomiť, že každá spoločnosť či kultúra má viaceré aspekty, napríklad politické, spoločenské, sociálne, hospodárske, alebo náboženské. Rozpoznať ich religionistom pomáha kritérium rozlíšenia, tzv. hermeneutické kritérium. To nadobúda podobu podstatných znakov náboženstva. Jacques Waardenburg radí medzi podstatné znaky náboženstva: (1) nábožensky vysvetľované skutočnosti, (2) nábožensky vysvetľované skúsenosti a (3) nábožensky vysvetľované normy.

Nábožensky vysvetľované skutočnosti – p o s v ä t n o  (s a c r u m)

Všetky náboženstvá prehlasujú, že popri bežnej, každodennej, empirickej skutočnosti existuje nejaká vyššia, neempirická, nadprirodzená, či filozoficky povedané transcendentná skutočnosť. O existencii a pôsobení tejto skutočnosti takpovediac z „druhého brehu“ (termín pochádzajúci z buddhizmu) potom prinášajú svedectvo, a k tejto posvätnej (sacrum) či božskej (numinosum) skutočnosti aj vedú.

Nábožensky vysvetľované skúsenosti – s k ú s e n o s ť   p o s v ä t n a

Nábožensky vysvetľované skúsenosti sú také skúsenosti, ktoré nositelia náboženstva interpretujú nábožensky. Nejde pritom nutne o nejaké mimoriadne javy (mystika, extáza atď.), ale o všetky skúsenosti, ktoré sú spojené s náboženských životom.

Nábožensky vysvetľované normy

Vo všetkých náboženstvách existujú normy, pravidlá a zákony absolútnej povahy, ktoré sa svojím kategorickým imperatívom a nábožensky motivovanou záväznosťou líšia od právnych a morálnych noriem. Absolútny nárok týchto noriem sa niekedy zdôvodňuje ich božským pôvodom, niekedy tým, že sú výrazom nezvratného poriadku. Náboženské normy sú súčasťou tradície a výrazom vyššieho poriadku.

Pomocné znaky náboženstva

Identifikácii náboženských javov môžu okrem podstatných znakov napomôcť aj tzv. pomocné znaky náboženstva. Waardenburg medzi ne radí:

1. Vzťah. Vzťah je veľmi dôležitý faktor v náboženstve. Spolu s transcendentnou skutočnosťou tvorí podstatu náboženstva. Náboženský človek vstupuje do vzťahu s tým, čo je “úplne iné”, “vždy väčšie”, a čo môžeme spolu s českým religionistom Ivanom Štampachom nazvať numinózna transcendencia. Tento vzťah, smerovanie náboženského človeka k transcendencii (k Bohu), sa v teistických náboženstvách nazýva viera (zo strany človeka).
2. Napätie medzi pozemskou a nadpozemskou skutočnosťou. Pre všetky náboženstvá je charakteristické napätie medzi pozemskou skutočnosťou a nadpozemskou skutočnosťou. Pozemská realita sa líši od reality nadpozemskej. Od náboženského človeka sa vyžaduje, aby zaujal jednoznačný postoj k tomu, čo je dané: buď to akceptoval alebo zmenil.
3. Napätie v samotnej náboženskej oblasti. Napätie medzi empiricky uchopiteľným (pozemským) a empiricky neuchopiteľným, a predsa skutočným, ba niekedy ešte skutočnejším ako to empirické (nadpozemským), je zdrojom napätia aj v náboženskej oblasti, tzn. vzniká napätie aj medzi pozemskou “náboženskou skutočnosťou” (s jej náboženskými faktami; t.j. konkrétna dejinná realita určitého náboženstva, cirkvi apod.) a nadpozemskou “skutočnosťou náboženstva” (tzn. skutočnosťou, o ktorú v náboženstve ide; t.j. nebo, raj, nirvána apod.).
4. Zmysel. Predmet náboženského vzťahu (Boh, bohovia, transcendencia) je posledným základom zmyslu, orientácie a poriadku na individuálnej i komunitárnej úrovni. Je darcom absolútneho zmyslu.

Ako sa stretávame s náboženstvom?

1. Vlastné náboženstvo. Najjednoduchší spôsob ako sa stretnúť s náboženstvom, samozrejme pod podmienkou, že sa k nejakému náboženstvu hlásime, je stretnúť sa s ním v podobe vlastného náboženstva. Vlastné náboženstvo je náboženstvo, s ktorým sa identifikujeme.
2. Vlastná tradícia. S náboženstvom sa môžeme stretnúť aj prostredníctvom tradície, v ktorej sme vyrástli, a ktorú preto poznáme a považujeme za vlastnú. Súčasťou tradície bývajú obvykle aj iné náboženstvá, ktoré sa takto dostávajú do zorného poľa našej pozornosti.
3. Cudzie náboženstvo. S náboženstvom sa môžeme stretnúť tiež v podobe cudzích náboženstiev. Cudzími náboženstvami rozumieme také náboženstvá, ktoré sú našej kultúre a societe cudzie. Sú to náboženstvá spojené buď s inou kultúrou (napr. buddhizmus), alebo s inou pospolitosťou (napr. pohanstvo) ako je tá naša.
4. Svedectvo. S náboženstvom sa konečne môžeme stretnúť v podobe svedectva či výzvy. Môže sa jednať o výzvu hľadať pravdu, zmysel, alebo o ponuku riešiť nejaký problém apod.

Ideálne prístupy ku štúdiu náboženstva

Záujem o výskum náboženstiev môže vychádzať z intencií (úmyslov, záujmov, východísk), ktoré majú náboženský charakter, no rovnako dobre sa môže zakladať na intenciách, ktoré s vierou nemajú nič spoločné. Waardenburg rozlišuje päť základných prístupov:

1. Akademický prístup

Prvé možné východisko, nazvime ho východisko špecialistu, sa obmedzuje na čisto faktický, striktne empirický výskum náboženských skutočností. Odborník sa vyhýba hodnoteniu a zovšeobecňovaniu. Odmieta sa vyjadrovať k otázke, či je predmet náboženského vzťahu reálny alebo intecionálny – či teda posvätná alebo božská skutočnosť reálne existuje alebo nie.

2. Kritický prístup

Cieľom kriticky vedeného výskumu je „demaskovať“ náboženstvo ako ilúziu, a to tak, že sa redukuje na empirické procesy a príčiny. Pôvod náboženstva sa potom hľadá napríklad v chorej psychike človeka (Freud) apod.

3. Angažovaný prístup

V tomto prípade sa bádateľ ku skutočnosti náboženstva približuje prostredníctvom svedectiev veriacich. Toto východisko používajú obvykle zainteresovaní bádatelia.

4. Kontextuálny prístup

Kontextuálny prístup sa nezameriava na jednotlivé náboženské skutočnosti, ale sústreďuje sa ich kultúrne, spoločenské, politické či ekonomické pozadie. Preto nejde v pravom slova zmysle o religionistické východisko.

5. Spirituálny prístup

Piate východisko sa sústreďuje na štúdium spôsobov, akými sa konkrétne náboženstvo usiluje dosiahnuť svoj náboženský ideál (Boha, nebo, nirvánu). Ide tu teda o štúdium duchovnej cesty.

Pojem náboženský fenomén

Fenoménom (gr. fainomenon=úkaz, jav), čiže javom, rozumieme taký fakt, ktorý nesie nejaký význam a zmysel. Ako samotný výraz „jav“ naznačuje, v takomto fakte dochádza k “vyjaveniu”, “odhaleniu” zmyslu a významu. Náboženským fenoménom potom rozumieme taký fakt, ktorý má náboženský význam.

Predbežný pojem náboženstva

Waardenburg stanovuje predbežný pojem náboženstva na základe pojmu orientácie. Náboženstvá teda chápe ako systémy orientácie. Systém orientácie je systém, ktorý umožňuje „orientovať sa“, tzn. usporiadať život v spoločenstve a vo svete. Náboženstvá sú práve takýmito systémami orientácie. Za určitých okolností ale náboženstvo môže stratiť svoju orientačnú funkciu a zredukovať sa na čisto sociálny systém. O náboženskom systéme orientácie hovoríme vtedy, keď dotyčný systém obsahuje prvok sakralizácie, prvok posvätna, ktorý mu prepožičiava absolútnu hodnotu. Orientačnú funkciu môžu plniť aj nenáboženské orientačné systémy, ako sú rôzne ideológie, životné štýly, módne trendy apod.

Systematická religionistika – základné metodické prístupy religionistiky

1. Najstarším empirickým prístupom k výskumu náboženských javov je historický výskum. Tento prístup spočíva v zhromažďovaní a štúdiu náboženských textov. Historici náboženstiev usilujú o rekonštrukciu dejín náboženských predstáv, ideí a spôsobov správania. Náboženstvom rozumejú náboženskú tradíciu v jej historických podobách. Historický výskum pristupuje k náboženstvu ako k dejinnému javu, ktorý je súčasťou všeobecných dejín ľudstva (sociálnych, hospodárskych, politických, kultúrnych dejín).

2. Komparatistika (fenomenológia) chápe náboženstvo ako komplex náboženských javov. Tie potom klasifikuje a porovnáva nezávisle na dejinnom a sociálnom kontexte.

3. Záujem kontextuálneho výskumu sa sústreďuje na hospodárske, politické, sociálne a kultúrne funkcie náboženských javov. Náboženské fakty skúma z hľadiska kontextu. Zaujíma sa teda prednostne o ne-náboženské aspekty náboženských javov, a preto je v zásade sociologickým, etnologickým a kultúrne antropologickým výskumom.

4. Náboženstvá možno skúmať aj z hľadiska hermeneutického. Hermeneutický výskum sa sústreďuje na výklad významov náboženských javov. Hermeneutika chápe náboženstvá ako systémy znakov vysvetľujúcich skutočnosť.

Definícia náboženstva

Poznámka k stavbe a funkcii definície

Existujú dva spôsoby ako vysvetliť pojmy – definícia a triedenie. Pri výklade môžeme použiť jeden alebo druhý. V ideálnom prípade použijeme oba. Povedzme si najprv, čo je a čo nie je definícia, a tiež čo môžeme od definície očakávať.

Úlohou definície je predstaviť niečo, čo je ešte neznáme, pomocou niečoho, čo je už známe. Definícia nás teda prostredníctvom definujúcich termínov (definiens) oboznamuje s tým, v akom zmysle sa bude definovaný termín (definiendum) používať. Z toho vyplýva, že definícia nie je nutne výpoveďou o veci samej.

Definícia môže byť vhodná, menej vhodná alebo nevhodná. Za vhodnejšiu sa pokladá definícia, ktorá vymedzuje obsah pojmu pomocou esenciálnych (bytostných) znakov objektov, ktoré patria do jeho rozsahu. Definíciou tohto druhu môže byť aj číry výpočet objektov, ktoré patria do rozsahu definovaného pojmu (ostenzívna definícia). Klasickou je tzv. definícia aristotelovská, kde sú definujúce termíny dva pojmy vystihujúce rod definovaného pojmu a jeho špecifickú diferenciu (druhový rozdiel).

Rozlišujeme definície slovné a vecné. Slovné objasňujú slovo (termín), ktorým je vyjadrený pojem a vecné zas objasňujú samotný pojem.

1. Slovné (nominálne) definície vysvetľujú termín buď pomocou jeho zložiek (napr. filozofia = filein + sofia), alebo pomocou slovného koreňa, z ktorého je odvodený (napr. direktor pochádza z latinského dirigere = riadiť, z toho „riaditeľ“)
2. Vecné (reálne) vysvetľujú pojem pomocou jeho podstatných znakov.

Pravidlá správnej definície

1. Definícia má byť adekvátna, tzn. má sa dať aplikovať na každý jednotlivý prípad toho istého (a jedine toho istého) druhu.
2. Definícia má byť prevrátiteľná, tzn. má sa dať obrátiť. Príklad: Človek je rozumný živočích – rozumný živočích je človek. Ak definíciu nemožno obrátiť, nie je správna. Príklad nesprávnej definície: Jedľa je strom, ale strom je jedľa – to nesedí, lebo každý strom nie je jedľa.
3. Definícia má byť pozitívna, tzn. že musí povedať, čo vec je a nie, čo vec nie je. Príklad: Človek nie je zviera. Táto veta nie je definícia, lebo je formulovaná negatívne.
4. Definícia má byť jasná. Termín, ktorým vysvetľuje, nesmie v sebe obsahovať vysvetľovaný termín.
5. Definícia má byť krátka.
6. Definícia má byť presná. Slovo, ktorým vysvetľujeme, nesmie byť chápané metaforicky, ale vo vlastnom zmysle. Preto vety typu „Mladosť je jar života“ nebudeme pokladať za definície.  

Ešte si odpovedzme na otázku: Prečo sa vôbec pokúšať o definíciu? Pretože neľahký pokus o definíciu umožňuje vyhnúť sa úskaliam implicitných definícií, ktoré môžu byť zaťažené nepriznanými ideologickými predpokladmi.

Terminológia

Slovenský výraz náboženstvo implikuje prítomnosť čohosi božského. Náboženstvo je „zameraním na Boha“. Tak aspoň vykladá toto slovo profesor Hlinka. Základom výrazu náboženstvo má byť, podľa neho, slovo Boh, ku ktorému sa viaže predpona „na“.

Náboženstvo = na + Boh : zameranie na Boha

Zdá sa, že v tomto výraze sa obdivuhodným spôsobom prejavuje slovanský génius, schopnosť vystihnúť podstatu veci. Ak by sme však prijali tento výklad, vylúčili by sme tak spomedzi náboženstiev napríklad buddhizmus, taoizmus, konfucianizmus, niektoré smery hinduizmu a iné javy, ktoré sa vo všeobecnosti pokladajú za náboženské. Takáto definícia je totiž šitá na mieru monoteistických náboženstiev. Pre polyteistické či dokonca neteistické sa vôbec nehodí. Nie je teda adekvátna. Preto religionistike nevyhovuje, ak religionistika nemá rezignovať na svoje ambície byť nezaujatým štúdiom všetkých náboženských javov.

Význam, ktorý slovenčina vyjadruje výrazom náboženstvo, iné náboženstvá vyjadrujú inými výrazovými prostriedkami. Gréčtina používa výraz EUSEBEIA, latinčina RELIGIO, arabčina DÉN, sanskrit DHARMA, východné jazyky TAO, MÁRGA, holandčina GODSDIENST. Každý z uvedených termínov má ale svoj špecifický význam: arabské DÉN znamená zákon, náboženskú povinnosť, sanskritské DHARMA zas náboženskú náuku či univerzálnu zákonitosť. Indická MÁRGA je cesta, grécka EUSEBÉIA je bázeň, povinná úcta bohom, latinské RELIGIO znamená úctu, bázeň, holandské GODSDIENST bohoslužbu.

Ako vidieť, jednotlivé významy sa nekryjú. DHARMA nie je napríklad ani zďaleka to isté čo RELIGIO. Náš všeobecný a neutrálny pojem NÁBOŽENSTVO je zas niečo celkom iné. Aká je genéza tohto pojmu?

Hebrejská vrstva biblie, kresťanský Starý zákon či Stará zmluva, nič také ako „náboženstvo“ v modernom neutrálnom a popisnom zmysle nepozná. Hebrejské znenie JIRÁ znamená BÁZEŇ. BÁZEŇ to nie je strach ani hrôza, ale skôr zbožnosť, bohabojnosť, úcta, obava nenarušiť harmonický vzťah s Bohom. Hebrejská biblia používa aj iný výraz ABÓDÁ, ktorý sa prekladá ako SLUŽBA, vo význame BOHOSLUŽBA, KULT.

Aby sme pochopili o čo tu ide, tzn. v akom zmysle Starý zákon používa výrazy pripomínajúce náš výraz náboženstvo, musíme vedieť, že v centre starozákonnej zvesti je posolstvo o jedinom Bohu, Pánovi neba i zeme. Pre Izrael bohovia národov nie sú pravými bohmi; sú to modly. V Starom zákone stojí proti sebe viera a nevera v jediného Boha, úcta vzdávaná pravému Bohu a uctievanie modiel, ale chýba pojem, ktorý by vieru a neveru uvádzal na spoločného menovateľa, ktorý by ich zhŕňal do jedného celku, tak ako sa to deje v pojme „náboženstvo“.

Ani grécka vrstva biblie, tzv. Nový zákon, nepozná všeobecný a neutrálny pojem náboženstvo. Novozákonný výraz pre zbožnosť, úctu a bohoslužbu je THRÉSKEIA.

Neutrálny pojem NÁBOŽENSTVO vzniká až z latinského výrazu RELIGIO. A to postupne.  Toto slovo sa vyskytuje vo Vulgáte (najstarší latinský preklad biblie zo 4. storočia) 13x, ale ešte nie vo všeobecnom a neutrálnom zmysle. Vo Vulgáte RELIGIO znamená ZBOŽNOSŤ.

Z pôvodne osobnej zbožnosti sa stal neosobný pojem náboženstvo vtedy, keď sa nad týmto javom začali zamýšľať ľudia, ktorí sa domnievali, že môžu skúmať náboženskú zaujatosť (zbožnosť) iných z odstupu, z nezaujatého stanoviska pozitivistickej vedy. K tomu došlo v osvieteneckom 18. storočí. Zlatým obdobím pozitivizmu bola druhá polovica 19. storočia.

Niekoľko príkladov definícií náboženstva

Treba povedať, že takmer každý religionista definuje náboženstvo ináč. Existujú stovky definícií náboženstva. Uveďme niekoľko prípadov.

1. Náboženstvo je viera v duchovné bytosti. (E. B. Tylor)

1. Náboženstvo je na zážitku založené stretnutie so svätosťou a tomu zodpovedajúce konanie človeka, ktorý je týmto zážitkom svätosti bytostne poznačený. (Gustav Mensching)

2. Náboženstvo je skúsenosť sacrum. (Joachim Wach)

3. Náboženstvo je podstatný sociálny vzťah jednotlivcov alebo spoločnosti k sile alebo silám, ktoré podľa ich mienky majú konečnú kontrolu nad ich záujmami a osudmi. (J. B. Pratt)

4. Náboženstvom rozumiem nejaký systém myslenia a konania, ktorý zdieľa skupina ľudí, systém, ktorý poskytuje jednotlivcovi základ orientácie a objekt uctievania. (Erich Fromm)

5. Náboženstvo je spojenie človeka s Bohom. (Max Planc)

6. Náboženstvo je nedeliteľný systém presvedčení a praktík, ktoré sa vzťahujú na posvätné veci, tzn. oddelené a zakázané veci, a ktoré zjednocujú do jedného a toho istého morálneho spoločenstva zvaného cirkev. (Émile Durkheim)

1. Náboženstvo sú city, akty a skúsenosti jednotlivca, týkajúce sa zväzku s nejakým božstvom. (William James)

1. Náboženstvo je vzťah človeka k numinóznej transcendencii. (Ivan O. Štampach)

Príčiny mnohosti definícií

Kde treba hľadať príčiny tejto mnohosti definícií? Prečo takmer každý religionista definuje náboženstvo ináč?

1. Mnohotvárnosť náboženských javov. Prvou príčinou je fakt, že náboženské javy sú mnohotvárne. (mnohotvárnosť materiálneho predmetu)
2. Mnohotvárnosť pohľadov. Tento zložitý jav možno ďalej študovať z rozličných aspektov, hľadísk (sociologického, atď.). (mnohotvárnosť formálneho predmetu)
3. Mnohotvárnosť prístupov. Nezanedbateľnú úlohu zohráva aj rozmanitosť prístupov (intencií, predpokladov, zámerov, cieľov apod.).

Typológia definícií

Takéto, a im podobné definície alebo skôr aforizmy, by sme mohli rozmnožiť na desiatky, ak nie stovky. Ak však nemajú pôsobiť dojmom zmätenia jazykov a myslí, musíme ich roztriediť. Tak dostaneme typológiu definícií náboženstva, ktorá vyzerá nasledovne:

1. Definície vychádzajúce z ideológie
2. Definície vychádzajúce z etymológie (pôvodu slova)
3. Definície vychádzajúce z pôvodu náboženstva (genetické)
4. Definície vychádzajúce z charakteristiky náboženských procesov a úlohy náboženstva

1. funkcionálne definície
2. štrukturálne definície

1. Definície vychádzajúce z podstaty náboženstva (substanciálne definície)

Predstavme si teraz krátko jednotlivé typy.

Definície vychádzajúce z ideológie

Podľa komunistickej doktríny je náboženstvo formou spoločenského vedomia. Keby sme chceli tejto definícii porozumieť, museli  by sme sa prehrýzť nezáživnou terminológiou ideológie. Celkom však postačí, keď si všimneme, že definícia akcentuje intelektuálnu stránku náboženstva (ktorá je tu vyjadrená pojmom „spoločenské vedomie“, niekedy nahrádzaným výrazmi „ideológia“, „svetový názor“, „spôsob výkladu sveta“).

Definície vychádzajúce z etymológie

Najstaršie pokusy o definíciu vychádzajú z etymológie. Už starovekí autori hľadali pôvod latinského výrazu RELIGIO, ktorý do slovenčiny prekladáme slovom náboženstvo.

Marcus Tullius CICERO, rímsky filozof a politik, sa domnieval, že výraz RELIGIO pochádza zo slovesa RELEGO, RELEGERE, znova čítať, znova zobrať, odvodene „brať ohľad“, tzn. rešpektovať bohov. Náboženskí ľudia sú teda tí, ktorí „berú ohľad na bohov“, rešpektujú ich, vzdávajú im povinnú poctu. Táto etymológia ale nie je správna.

Správnejšia bude asi LACTANTIOVA etymológia. LACTANCIUS myslel, že RELIGIO súvisí so slovom RELIGARE, znova spojiť, znova zviazať. Náboženstvo by takto bolo putom medzi človekom a Bohom.

AUGUSTÍN pokladal za základ slovo REELIGERE, znova voliť: zabudli sme na Boha, znova si ho volíme. Augustínov výklad prevzala kresťanská tradícia.

Definície vychádzajúce z pôvodu náboženstva

V novoveku sa objavili pokusy definovať náboženstvo geneticky, teda na základe jeho pôvodu. Genetický prístup vychádzal z predpokladu, že vznik náboženstva treba pripísať na vrub iným, nenáboženským faktorom, ako napr. psychike produkujúcej predstavy bohov, ktorých úlohou je uspokojovať detinské túžby dospelého (FREUD nazýva náboženstvo kolektívnou neurózou). Do tejto kategórie patria definície marxistické a hlbinne psychologické. (Pre JUNGA je náboženstvo prežívaním moci vystupujúcej z hlbín kolektívneho nevedomia a nezvládnutej rozumom a vôľou.)

Definície vychádzajúce z charakteristiky náboženských procesov a úlohy náboženstva v živote človeka a spoločnosti

Inú rozšírenú skupinu definícií predstavujú tzv. funkcionálne definície. Funkcionálne definície chcú ukázať, aký má náboženstvo účel, ako funguje, aké úlohy plní v živote jednotlivca a spoločnosti, teda jednoducho povedané, aká je vonkajšia (fenomenálna) stránka náboženstva. Inými slovami, kladú si za cieľ postihnúť charakter náboženských procesov a úlohy náboženstva v živote človeka a spoločnosti. Funkcionálne definície sa teda sústreďujú na charakterizáciu náboženských procesov v ľudskej mysli, prípadne úlohu náboženstva v živote jednotlivca alebo spoločnosti.

E. DURKHEIM definuje náboženstvo ako „jednoliaty systém presvedčení a praktík, ktoré majú vzťah k posvätným, t.j. vylúčeným, zakázaným, veciam, a ktoré zoskupujú ich stúpencov do jedného spoločenstva“. Nedostatkom tejto definície je jej eurocentrizmus obmedzujúci náboženskú pospolitosť na typ vlastný kresťanskej tradícii. Jej prednosťou je uchovanie špecifickosti náboženských fenoménov a tiež, že definícia radí medzi určujúce znaky náboženstva nielen presvedčenia, ale aj praktiky.

Štrukturálne definície interpretujú náboženstvo ako obapolný vzťah, ktorého jedným pólom je človek, chápaný buď individuálne alebo kolektívne (ako jednotlivec alebo spoločenstvo), a druhým obvykle Boh (Kierkegaard, Max Scheler, Gilson, Guardini, K. Rahner, Kubalík). Nedostatkom týchto definícií je, že sa nevyrovnávajú s otázkou, čo s neteistickými a polyteistickými náboženstvami, ktoré sa tiež pokladajú za náboženské, a pritom o Bohu s veľkým „B“ vôbec nehovoria. Religionisti bez teologických väzieb, pohybujúci sa na popisnej rovine, preto nepovažujú za vhodné hovoriť o Bohu (bohoch), ale za predmet náboženského vzťahu pokladajú transcendentnú skutočnosť s tým, že sa nevyjadrujú k jej realite, t.j. k tomu, či Boh naozaj jestvuje (či je to predmet reálny alebo intencionálny).

Substanciálne definície

Substanciálne definície sa pokúšajú zachytiť a vyjadriť podstatu náboženstva, ktorá spočíva v zameraní na transcendentnú (nadzmyslovú) skutočnosť. Substanciálny prístup k vymedzeniu náboženstva vychádza z konceptualizácie jeho podstaty, ktorou je skutočnosť diametrálne odlišná od bežnej, všednej skúsenosti sveta (profanum), tzv. sacrum (posvätno) a vzťah k nej.

Formulácia definície náboženstva

Ak by sme rôzne definície analyzovali, zistili by sme, že pri všetkej rôznosti majú predsa len niečo spoločné. Väčšina z nich vymedzuje náboženstvo ako vzťah človeka k Bohu alebo bohom či iným duchovným entitám. V náboženstve ide teda primárne o VZŤAH.

Každý vzťah má dva póly: subjekt a objekt, podmet a predmet. Subjektom náboženského vzťahu je človek, objektom náboženského vzťahu je Boh (transcendencia).

Človek ako jednotlivec je v niektorých definíciách nahradený spoločenstvom. To je správne, pretože predmetom religionistického bádania sa vzťah človeka k Bohu stáva až vtedy, keď je sociálne zakotvený. Osamelý jednotlivec ešte náboženstvo netvorí.

Vzhľadom na rozmanitosť možných predmetov náboženského vzťahu (Boh, bohovia, duchovia, duše apod.), religionistika uprednostňuje podľa vzoru filozofie výraz transcendencia. V náboženstve skutočne ide o vzťah človeka k niečomu, čo ho presahuje. To „niečo“ je „celkom iné“ (ako pozemský svet), „vždy väčšie“, teda transcendentné.

Čiže, ako vidieť, podstatu náboženstva tvoria dve skutočnosti: vzťah a transcendencia.  

SUBJEKT  (PODMET)                                                                 OBJEKT  (PREDMET)

Na základe uvedených poznatkov sformulujeme nasledujúcu definíciu:

Náboženstvo je sociálne zakotvený vzťah človeka k numinóznej transcendencii.

Komentár

Podstatou náboženstva je vzťah. Ten je nutne osobný, pretože jeho nositeľom je vždy osoba. Predmetom religionistického bádania sa tento vzťah stane až vtedy, keď je sociálne rozvinutý. Každý vzťah má dva póly, subjekt a objekt, podmet a predmet. Subjektom alebo podmetom náboženského vzťahu je človek, osoba, ktorá je súčasťou spoločenstva osôb. Objektom alebo predmetom náboženského vzťahu je skutočnosť, ktorú stúpenci toho ktorého náboženstva pokladajú za transcendentnú.

Náboženský vzťah sa okrem osobného charakteru vyznačuje úctou. Práve úctou sa náboženstvo odlišuje od čisto intelektuálneho záujmu o transcendenciu. Pretože výraz úcta sa hodí skôr pre teistický kontext, religionistika zavádza namiesto neho radšej výraz numinosum, prípadne sacrum (posvätno), ktorý v sebe obsahuje tak pojem úcty a bázne, ako aj pojem úžasu, a hlavne, hodí sa rovnako dobre pre teistický, ako pre neteistický kontext. (Numinosum je tajomstvo vzbudzujúce bázeň a úžas.)

Teologický komentár k predmetu náboženského vzťahu

V definícii je na mieste, kde niektorí kladú Boha, výraz transcendencia. Je táto zámena legitímna?

Boh, podľa toho čo o ňom vieme tak z filozofickej teológie, ako aj z nadprirodzeného zjavenia, ktoré však nie je prameňom religionistiky, je transcendentnou skutočnosťou. Preto je zámena legitímna.

Vec sa však komplikuje tým, že nie všetky náboženstvá sú monoteistické. Otázka preto znie: možno u neteistických alebo polyteistických náboženstiev hovoriť o zameraní vzťahu k transcendentnej skutočnosti? Je za neteisticky poňatou transcendenciou alebo polyteistickým panteónom „zamaskovaný“ Boh?

Vážna námietka hovorí, že bohmi polyteistických kultov sú zbožstvené prírodné sily, že polyteisti kladú na miesto transcendencie skutočnosti imanentné, tvora na miesto Stvoriteľa. Treba uznať, že zbožstvovanie tvorov sprevádza dejiny náboženstiev a nadobúda rôzne podoby. Ľudia pripisujú božské atribúty tomu, čoho sa boja, alebo tomu, po čom túžia: rôznym mocnostiam, panovníkom, hrdinom, moci, bohatstvu, rozkoši. Ľudia zbožstvujú svoje myšlienky a predstavy, no najčastejšie samých seba. Modlárstvo neobchádza ani monoteistické náboženstvá. Veriaci nominálne ctia jediného a pravého Boha, ale v skutočnosti slúžia bôžikom.

Keď sa katolícka cirkev na II. vatikánskom koncile oficiálne vyjadrila k iným náboženstvám, vrátane tých, ktoré nie sú monoteistické, vyhlásila, že „nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté“ (NA 2). Tak by sa však nemohla vyjadriť, ak by išlo o modlárstvo, ktoré musí v súlade s bibliou a tradíciou odmietať.

Kardinál Ratzinger, ktorý sa zaoberá vzťahom medzi monoteizmom a polyteizmom, hovorí, že „na jednej strane je Boh radikálne jeden, ale predsa ho nemôžeme vtesnať do kategórií jednotného a množného čísla (BOHA NEMOŽEME VTESNAŤ DO ŽIADNYCH KATEGÓRIÍ!). Leží niekde nad nimi, takže ho nakoniec ani nemôžeme celkom správne označiť kategóriou jeden.“ V poznámke sa odvoláva na Maxima Vyznavača, podľa ktorého „polyteizmus je odporujúca si mnohosť bez puta a monoteizmus je jednota bez vnútorného bohatstva“. Ratzinger sa domnieva, že Maxim pokladá obe krajnosti za nedokonalé a volajúce po doplnení. Tieto úvahy vedú k záveru, že aj iná, ako monoteistická reč, môže byť rečou o transcendentnej skutočnosti.

Religionistické hypotézy o pôvode náboženstva

Miesto úvah o vzniku náboženstva v religionistike

Religionistika sa nevyčerpáva popisom a porovnávaním. Historický výskum náboženstva sa neobmedzuje len na zhromažďovanie a deskripciu náboženských faktov, podobne ako sa komparatívny výskum neobmedzuje len na komparáciu náboženských javov. Tak jeden ako i druhý prístup usiluje aj o systematizáciu získaných poznatkov (triedenie, usporiadanie) a ich interpretáciu. Za účelom systematizácie a interpretácie zhromaždených poznatkov vznikajú historicko-teoretické interpretačné modely, medzi ktoré patria aj religionistické teórie vzniku a vývoja náboženstva.

Akonáhle teda religionistika vystúpi nad popisnú a porovnávaciu úroveň vystáva pred ňou celý rad otázok, medzi iným aj otázka o pôvode náboženstva. Keďže náboženstvo chápe  ako historický a kultúrny jav, t.j. ako jav, ktorý je súčasťou všeobecných dejín ľudstva a určitej kultúry, vynára sa pred ňou celkom prirodzene otázka ako a kedy tento jav vzniká.

V akom zmysle možno hovoriť o vzniku náboženstva?

Otázku o vzniku náboženstva si v religionistike kladieme v dvojakom zmysle:

1. buď sa pýtame na vznik určitého konkrétneho náboženstva (islam, kresťanstvo, atď.),
2. alebo sa pýtame na vznik náboženského života ako takého (s jeho sociálnymi a kultúrnymi prejavmi).

Ťažkosti spojené s problematikou vzniku náboženstva

V oboch prípadoch však narážame na ťažkosti.

1. Stanoviť presne okamih, kedy nejaké náboženstvo vstúpilo do dejín nemusí byť vôbec jednoduché a v niektorých prípadoch to dokonca ani nie je možné. Nie je napríklad jasné, kedy vznikol šintoizmus, indiánske náboženstvá apod.
2. Keď sa pýtame na vznik náboženského života ako takého, implicitne predpokladáme existenciu akéhosi pra-náboženstva, ktoré sa buď vyvíja alebo degeneruje do podoby neskorších náboženských systémov. Ťažkosť však spočíva v tom, že existenciu pra-nábožentva nemožno empiricky doložiť. Chýba akýkoľvek historický doklad o tom, kedy človek po prvý raz prežil, prípadne navonok prejavil svoj vzťah k numinóznej transcendencii. Jediné, na čo možno zo zachovalých pamiatok usudzovať, sú ranné štádiá náboženstva.

Metodológia štúdia počiatkov náboženstva

Pýtať sa na pôvod náboženstva, znamená teda pýtať sa jeho ranné fázy. Keďže ranné štádiá náboženstva spadajú do prehistórie, t.j. do doby, z ktorej nie sú k dispozícii žiadne písomné doklady, sme odkázaný výlučne na archeologické nálezy (hroby, nástroje, stavby, nádoby, predmety pokladané za kultové). Ich interpretácia je do značnej miery konvenčná. Niektorí autori pripúšťajú, že medzi rannými fázami náboženstva a súčastnými náboženstvami neliterárnych etník existujú paralely, čo by mohlo napomôcť ich porozumeniu.

Najstaršie vývojové štádiá (etapy) náboženstva

Najstaršie materiálne pamiatky interpretované ako výraz náboženského života odborníci kladú do doby 60 – 80 tisíc rokov pred našou súčasnosťou, tzn. do staršej doby kamennej. Jedná sa o ľudské kostry, ktoré by mohli naznačovať možnosť obradného pochovávania súvisiaceho azda s nejakým presvedčením o posmrtnom živote. Z neskoršieho obdobia pochádzajú nástenné maľby a rytiny v jaskyniach. O podobe paleolitického náboženstva však nevieme prakticky nič. Zo sošiek znázorňujúcich ženské postavy (napr. Věstonická venuše) sa usudzuje na kult plodnosti. Zo 6 až 4 tisícročia pred Kristom pochádzajú megality, mohutné útvary z kameňov, ktoré možno slúžili ako svätyne, podobne ako dolmeny, útvary podobné kamenným stolom, a menhiry, nahrubo opracované a do vertikálnej polohy vztýčené kamene, ozdobené symbolmi. Najstaršie písomné svedectvá pochádzajú z obdobia pred 6000 rokmi.

Predchodcovia človeka (fylogenéza – hominizácia)

Väčšina najstarších nálezov predchodcov dnešného človeka pochádza z Afriky. Vývojová línia človeka sa objavila asi pred 5. až 8. miliónmi rokov.

1. Australopithecus (cca 4 mil. pr. Kr.) – „južná opica“; prvý známy druh hominidov;
2. Homo habilis (cca 2,5 mil. rokov pr. Kr.) – „človek zručný“; vyrábal a používal nástroje;
3. Homo erectus (cca 1,7 mil. rokov pr. Kr.) – „človek vzpriamený“; vyrábal zložitejšie nástroje, budoval si obydlia (jaskyne, primitívne chatrče), obliekal sa, dokázal rozložiť a udržiavať oheň;
4. Homo sapiens (cca 1 500 000 – 500 000 pr. Kr.) – „človek rozumný“; rozšíril sa z Afriky do menej pohostinných oblastí v EU a v Ázii;
5. Homo neandertaliensis (cca 100 000 pr. Kr.) – „človek neandertálsky“; zvláštna forma Homo sapiens, oproti súčastnému človeku mal menšie, robustnejšie telo lepšie prispôsobené chladným podmienkam. Bol to lovec, ktorý zrejme poznal aj reč. V niektorých pohrebiskách sa našli mužské kostry spolu s pozostatkami zvierat, zručne vyrobenými nástrojmi a dokonca kvetinami (čo by mohlo vypovedať o viere v posmrtný život). Iné kostry nesú stopy poranení a chorôb. Je evidentné, že neanertálci sa o svojich zranených a chorých súkmeňovcov starali. To svedčí o ich sociálnom cítení a etickom správaní.
6. Homo sapiens sapiens (od 100 000 pr. Kr. doteraz) – „človek rozumný rozumný“. Pochádza z východnej a južnej Afriky. Desaťtisíce rokov zdieľal planétu s človekom neandertálskym. Zo všetkých druhov, ktoré počas 5 miliónov rokov obývali našu planétu, zostal okolo roku 30 000 pr. Kr. jediný – Homo sapiens sapiens.    

Dve poňatia počiatku náboženstva

Vysvetliť pôvod a počiatky náboženstva sa pokúšajú rámcové modely – religionistické historicko-teoretické interpretačné modely. Ohľadom predpokladaného smeru náboženských zmien existujú dve navzájom protikladné koncepcie: evolučná a deterioračná.

Evolučná koncepcia

Evolučná koncepcia vychádza z naivnej viery v pokrok a z presvedčenia, že dokonalejšie je to, čo je neskoršie. Vznikla v 19. storočí a udržala sa v pozmenenej podobe dodnes. Jej filozofickými predchodcami boli G. W. F. Hegel a August Comte.

Herbert Spencer (1820-1903) hľadal pôvod náboženstva v manizme čiže kulte predkov. Manizmus je založený na viere v posmrtný život, ktorá je spojená s presvedčením, že zosnulí majú vplyv na život pozostalých. Predkovia môžu pozostalým prospievať alebo škodiť. Preto si ich treba náležite nakloniť. Zosnulí sa ukladali na zvláštne miesta a prinášali sa im obety. V kulte predkov sa spája úcta a obdiv so strachom s predkov.

Podľa Edwarda Burnetta Tylora (1832-1917) a jeho nasledovníkov je základom alebo minimálnym predpokladom náboženstva viera v duše, animizmus (z lat. anima = duša). Z predstavy duše sa údajne vyvinuli zložitejšie predstavy duchovných bytostí, neskôr predstavy bohov a nakoniec predstava jediného boha monoteistických náboženstiev.

Podľa teórie manaizmu (R. C. Codrington) stálo pri zrode náboženstva uctievanie neosobnej sily (z melanézskeho mana = sila). Opierajúc sa o ďalšie poznatky Robert Ranulf Marett zovšeobecnil túto teóriu do podoby animatizmu či dynamizmu (z gr. dynameis = sila, moc). Archaický človek údajne veril v neosobnú a všetkoprenikajúcu silu, ktorá sa v rôznych etnikách nazýva rozlične (orenda, manitu, ngonda apod).

Podľa Jamesa Georga Frazera sa náboženstvo vyvinulo z mágie. Mágia je v jeho poňatí prednáboženským štádiom bezprostredne predchádzajúcim vzniku náboženstva. Frazer vychádzal z otázky, o čo ide človeku v prvom rade. Odpovedal: o ovládnutie prírody. Tomuto účelu má slúžiť práve mágia. Tá sa ale mala ukázať neúčinnou. Z uvedomenia si neúčinnosti mágie a z poznania ľudskej bezmocnosti vzniká, podľa Frazera, náboženstvo. Človek uzná existenciu nadpozemských mocností a obracia sa k nim s prosbou o pomoc a ochranu.

Nedá sa povedať, že by religionistická empíria potvrdzovala niektorú z vývojových schém. Dnes je zrejmé, že rôzne údajne prvotné vývojové štádiá existovali vedľa seba. Ranné štádiá náboženstiev oddeľuje vo všeobecnosti od ich ďalších dejín epocha nazývaná axiálna.

Deterioračné poňatie

Druhá koncepcia, ktorá sa snaží vystihnúť smer náboženských zmien (t.j. zmien ktorými prechádzalo náboženstvo), sa nazýva deterioračná, alebo degeneratívna, či dekadentná. Všetky tieto názvy naznačujú úpadok, zhoršenie, pokazenie. Degeneratívne hypotézy sa zakladajú na predpoklade pôvodne vysoko vyspelého náboženského útvaru, ktorý postupne degeneroval, a z ktorého úpadkom a rozkladom vznikli rozličné náboženstvá. Toto poňatie je priamym protikladom evolučnej koncepcie. K jeho prvým predstaviteľom patril škótsky religionista Andrew Lang so svojou teóriou najvyššej bytosti, ktorá podľa neho predstavuje základ náboženstva vo všetkých kultúrach, aj keď jej úloha a “podoba” sa mení od etnika k etniku.

Za klasika koncepcie úpadku ranných štádií náboženstva sa pokladá Wilhelm Schmidt. Podľa Schmidta pôvodné štádium náboženstva, ktoré nazval pôvodným monoteizmom (Urmonotheismus), postupne upadalo do podoby polyteizmu. Schmidtovo dielo sa obvykle kladie so do súvisu s jeho katolíckym vyznaním. Jeho metóda však nie je teologická, ale kultúrno-antropologická. Božie zjavenie, predávané a interpretované v cirkvi, preňho nie je prameňom. Schmidt naproti tomu vychádza z empirických dát o ranných štádiách spoločnosti a kultúry a o náboženstvách súčasných neliterárnych etník, porovnáva ich, a tak dospieva k všeobecnejším záverom. Pravdou pritom zostáva, že k bádateľskej práci ho pravdepodobne priviedla túžba empiricky potvrdiť teologické tézy. Jestvujú dôvody domnievať sa, že Schmidt si prial, aby jeho výskum potvrdil teologickú „náuku o prvotnom stave“. Táto intencia však neprotirečí vedeckej nezaujatosti. Rozhodujúcimi pre vedecký charakter práce sú presnosť v zhromažďovaní údajov a v postupe ich spracovania a interpretácie.

Responzívna hypotéza o pôvode náboženstva

Otázku o vzniku náboženstva možno klásť aj ináč, ako to robí religionistika osudovo spätá s kultúrnou antropológiou. Nie je nutné pýtať sa na prvé okamihy a ranné štádiá náboženstiev rôznych etník, ktoré sú nanajvýš hypotetické. Náboženstvo totiž v istom zmysle vzniká vždy znova s každým jedincom a každým jednotlivým spoločenstvom, ktoré sa pre náboženstvo rozhodnú.

Práve o pochopenie príčin stále obnovovaného vznikania náboženstva usiluje český evanjelický teológ a religionista Ján Heller. Tým presúva otázku pôvodu náboženstva z etnografie (etnológie) do filozofickej antropológie. Náboženstvo, ktoré chápe ako ľudský jav, sa mu takto javí ako odpoveď človeka na základné otázky, predovšetkým na otázku zmyslu. A náboženstvo je skutočne nositeľom (absolútneho) zmyslu par excellence.

Kritické poznámky: Chápať náboženstvo ako odpoveď na otázku znamená obmedzovať ho na intelektuálnu úroveň. Zdá sa preto, že responzívna hypotéza nevystihuje náboženstvo v celej jeho komplexnosti. Prekvapuje tiež, že ten, kto si kladie otázku i ten, kto na ňu odpovedá, je človek. Tým sa totiž vytráca polarita náboženského vzťahu.

Zmena náboženskej paradigmy

Voľba názvu

Paradigma vo všeobecnosti znamená model, vzor, spôsob myslenia. Termín zmena či posun paradigmy sa po prvý krát objavil v diele amerického historika vedy Theodora Kuhna The Structure of Scientific Revolutions, kde slúžil na označenie hlbokej zmeny metodológie a celkového chápania skutočnosti v určitom vednom odbore (napr. newtonovská vs kvantová fyzika). Neskôr nadobudol širší význam a dnes sa používa pomerne svojvoľne vo veľmi širokom zmysle. My ho používame v analogickom zmysle a aplikujeme ho na dejinné zvraty kultúrnej povahy týkajúce sa náboženstva (zmena náboženského prežívania), ktoré sú si v niečom podobné, ale nie sú identické. Keď volíme spoločný názov pre tieto procesy, nerobíme tak preto, žeby sme chceli konštruovať také súvislosti medzi jednotlivými udalosťami, ktoré nie sú fakticky preukázateľné, ani preto, žeby sme chceli naznačiť existenciu akejsi neempirickej príčiny týchto zmien, ale robíme tak jednoducho preto, aby sme poukázali na existenciu určitých súvislostí medzi jednotlivými kultúrnymi a náboženskými javmi pochádzajúcimi z rozličných končín zeme.

V českej religionistickej literatúre sa týmto zmenám dostalo označenia etický zlom. Termín etický zlom vyjadruje jeden z aspektov oných udalostí, ktorým je etizácia náboženstva. Keďže sledovaný jav má aj iné aspekty, je lepšie zvoliť iný názov.

Nemecký existencialistický filozof Karl Jaspers (1883–1969) navrhol výraz die Achsenzeit (voľný preklad axiálna doba/epocha), ktorým chcel vyjadriť, že toto obdobie je osou náboženských dejín ľudstva, osou rozdeľujúcou dejiny náboženského života na dve rozdielne, ba navzájom protikladné úseky či etapy.

Definícia

Zmenou náboženskej paradigmy rozumieme hlbokú a prevratnú zmenu nielen spôsobu náboženského života, ale aj prežívania skutočnosti, ku ktorej došlo v období okolo 6. st. pr. Kr.

Zmena paradigmy nie je univerzálna a pevne viazaná na určitú dobu

Kultúrno-antropologické výskumy ukázali, že zmena paradigmy nie je univerzálna (nezasiahla všetky náboženstvá) a viazaná na určitú dobu (neprebehla všade v rovnakom čase). Zmena paradigmy teda nezasiahla všetky náboženstvá. Niektoré akoby obišla, kým iné poznačila. Vzhľadom na charakter onoho prelomu náboženstvá delíme do štyroch skupín. (1) Medzi náboženstvá, ktorých sa nedotkla patria neliterárne náboženstvá afrických etník, pôvodných obyvateľov Austrálie, indiánov, sibírskych národov. (2) Spomedzi náboženstiev, ktoré sa práve v tomto období dočkali prevratných zmien treba menovať iránske náboženstvo a judaizmus. (3) Existujú aj náboženstvá, ktoré z tohto dejinného obratu vzišli, ako napríklad buddhizmus. (4) Na zmeny, ktoré priniesol posun paradigmy, neskôr nadviazali kresťanstvo a islam. Dôsledky axiálnej epochy pretrvávajú dodnes. Procesy, ktoré boli v tom čase uvedené do chodu, sa prejavili naplno až po storočiach, konkrétne v novoveku, a to najmä v podobe kritiky náboženstva, ateizmu a tzv. novej religiozity. Korene kritiky náboženstva a ateizmu treba podľa všetkého hľadať práve v axiálnej epoche a nie až v novoveku (renesancia, osvietenstvo, pozitivizmus), ako to robí väčšina autorov.  

Situácia pred zmenou náboženskej paradigmy

Teraz si priblížime, aspoň v hrubých rysoch, situáciu pre zmenou náboženskej paradigmy, aby sme na tomto pozadí lepšie videli, aké zmeny vlastne priniesla axiálna epocha.

Vedomie posvätna. V prvom rade treba povedať, že v období pred zmenou náboženskej paradigmy bolo samozrejmosťou vedomie posvätna. V tej dobe ľudia prežívali sacrum skúsenostne. Posvätno bolo všadeprítomné. Všetko je plné bohov, volal Tháles Milétsky (podľa Aristotela).

Absencia kritickej reflexie. Človek archaickej, magickej a mýtickej kultúry, teda obdobia pred zmenou náboženskej paradigmy, nereflektoval svoju náboženskú skúsenosť, ak vôbec niečo reflektoval – tak aspoň mienia kultúrny antropológovia. Jeho intelekt sa v tom čase totiž ešte len vyvíjal. Človeku tej doby chýbal kritický odstup od vlastného prežívania. Svojím narodením vstúpil do prúdu tradície, z ktorého sa nemohol, a vlastne ani nemal prečo vymaniť.

Stav vedomia archaického človeka možno do istej miery ilustrovať na príklade šamanizmu (paralelizmus). Šamanizmus vo svojej autentickej podobe je dodnes prítomný u etník, ktoré neprešli prelomom, ktorý tu nazývame zmenou paradigmy. Antropológovia a etnológovia sa usilujú zdokumentovať jeho prejavy predtým, ako definitívne vymizne pod tlakom postupujúcej „civilizácie“. Prostredníctvom techník šamanizmu sa pokúšajú zrekonštruovať skúsenosti archaického človeka. Tieto postupy spočívajú v kontrolovanom užití psychotropných látok, v úprave dýchania, v pôsobení zvukov, hudby apod. Účastníci takýchto výskumov vypovedajú o skúsenostiach s rôznymi sférami, o stretnutiach s duchovnými bytosťami apod.  

Zmena náboženskej paradigmy v rôznych kultúrach

Skôr ako uvedieme konkrétne príklady zmeny náboženskej paradigmy v rôznych častiach sveta, treba opäť upozorniť na problém, či a nakoľko máme právo spájať udalosti tak rozdielne, ako je prechod od mýtu k logu v starovekom Grécku, prorocké hnutie v starom Izraeli, alebo napríklad vznik buddhizmu, a to najmä z toho dôvodu, že zmena paradigmy má v rôznych oblastiach rôzne podoby a len niektoré spoločné črty. Konkrétne zmeny sú neprevoditeľné.

Staroveké Grécko

V starovekom Grécku došlo približne v 6. st. pr. Kr. k odklonu od archaickej kultúry.

1. Mýtus prestal byť garanciou jednoty spoločnosti; klasické mýty boli nahradené novými, orfickými mýtmi, nazvanými podľa bájneho Orfea.
2. Vznikla sapienciálna (múdroslovná) literatúra, na ktorú neskôr nadviazala filozofia.
3. Objavila sa dráma, lyrika, no najmä história, teda vyrozprávanie nie už niečoho, čo bolo prevzaté z tradície, ale vlastného zážitku v čase a v priestore.
4. Náboženstvo postavené na teogonických a kozmogonických mýtoch upadlo.
5. Ľudia hľadali hlbšie poznanie prostredníctvom mystérií.

Tento vývoj v gréckej kultúrnej oblasti sa nazýva prechod od mýtu k logu. Logizáciou mýtu sa rozumie relativizácia mýtov, či už ich odmietnutie alebo filozofická reinterpretácia.

Archaickému náboženstvu nebola vlastná etika. Záujem o morálku rástol priamo úmerne s rozvojom obce.

Staroveká India

Aj na Indickom subkontinente došlo zhruba okolo 6. storočia pred Kr. k obdobnému vývoju – k odvratu od archaickej mytológie a ku vzniku filozofie (samostatných filozofických škôl ako sánkja, vaišéšika, njána, védanta atď.).

Buddhizmus

Jedným z plodov zmeny paradigmy bol buddhizmus. Buddha nielenže mýty odmietol, prípadne ich relativizoval, ale navyše zaviedol čosi, čo sa ponáša skôr na psychoterapiu a psychohygienu, ako na náboženstvo. V samom centre Buddhovho záujmu bol človek vo svojej neutešenej životnej situácii. Že sa nejedná o psychoterapiu, ale o náboženstvo, je zrejmé z faktu, že úlohou dharmy je viesť ku skutočnosti, ktorá je nezrodená, nepočatá, nevytvorená, nezložená, čiže, modernou religionistickou terminológiou povedané, k neteisticky poňatej transcendencii (materiálny predmet). (Psychoterapia taký cieľ nemá.)

Staroveká Čína

V axiálnej epoche majú svoj pôvod aj obe hlavné vetvy čínskeho náboženstva, konfucianizmus a taoizmus. Pritom ani jeden z dvoch najvýznamnejších reformátorov, na ktorých sa obe náboženstvá odvolávajú ako na svojich zakladateľov, Konfucius a Lao-c´ (6. – 3. ? st. pr. Kr.), nebol výslovne náboženským vodcom.

Konfucius vystúpil v situácii politickej roztrieštenosti a zmätku súčasne ako obhajca tradičných hodnôt i ako náboženský a politický reformátor. Dôraz kládol na etiku založenú na rodinných  a občianskych čnostiach. Taoistická etika spočíva naproti tomu na živote v súlade s Tao. Lao-c´, nazývaný podľa knihy Tao te ťing Starý majster, chápal Tao ako neosobne poňaté absolútno.  

Staroveký Izrael

Staroveký Izrael 8. storočia bol svedkom vystúpenia proroka Izaiáša (781-740). V 7. storočí vystúpil prorok Jeremiáš (po r. 640) a na začiatku 6. storočia Ezechiel. V náväznosti na nich sa objavili tzv. malí proroci. V 6. storočí pred Kristom zaniklo Severné kráľovstvo a jeho obyvatelia boli odvlečení do babylonského zajatia.

1. Náboženský život Izraelitov v predexilovom období sa vyznačoval dôsledným presadzovaním monoteizmu a centralizáciou kultu.
2. Proroci priniesli niečo nové: viedli k zvnútorneniu náboženského života, k zachovávaniu prikázaní a k viere v Božiu transcendenciu.

To, čo začalo v Izraeli v axiálnej dobe prinieslo ovocie v neskoršom judaizme a v kresťanstve. Na zmenu náboženskej paradigmy nadviazala v judaizme kabala so svojím dôrazom na nepostihnuteľnosť božskej skutočnosti. Skrytosť Boha bola židovskej tradícii známa odpradávna. Z času na čas vyrazí na povrch aj v kresťanstve. Jazyk racionálnej teológie potom ustupuje psychologizujúcemu a imaginatívnemu jazyku mystiky.

Spoločné črty zmeny náboženskej paradigmy

Ako sme viackrát zdôraznili, medzi jednotlivými kultúrnymi a náboženskými zmenami v axiálnej dobe možno konštatovať podobnosti, ale nie totožnosti.

Podobnosť týchto zmien spočíva predovšetkým v tom, že skúsenosť posvätna prestala byť samozrejmosťou. Na jej miesto nastúpila kritická reflexia. Tak sa zrodil epochálny objav, objav racionality. Vo svetle rozumu stratil mýtus svoju príťažlivosť. V axiálnej epoche stojíme na prahu dejín všetkých nasledujúcich pokusov o demytologizáciu náboženstva. Nedostatočnosť reči o Bohu viedla ku vzniku apofatickej teológie. Skrytosť Absolútna zas k prebudeniu záujmu o človeka. V tejto súvislosti možno hovoriť o antropologickom obrate, tzn. o obrate k človeku.  Tento obrat však nepriniesol koniec teocentrizmu, ako skôr jeho plodné rozvinutie smerujúce v ústrety komplexnejšiemu, celistvejšiemu poňatiu: poňatiu theandrickému, bohoľudskému, ktoré neskôr našlo svoj plný výraz v kresťanstve.

Znaky zmeny paradigmy

1. odstup od prežívania, kritická reflexia
2. relativizácia mýtu, jeho reinterpretácia
3. apofatický prístup k absolútnej skutočnosti
4. antropologický a etický zlom

Dôvod záujmu

Náboženské dejiny (historiografia) nemajú len dokumentárny význam. Minulé udalosti môžu priniesť poučenie aj pre prítomnosť. Veď aj príslovie vraví: história magistra vitae.

Dôsledky udalostí, ktoré sa odohrali v období okolo 6. storočia pred Kristom pretrvávajú dodnes. Prevratné zmeny v kultúrnom a náboženskom živote tej doby sú analogické zmenám, ktorými prechádza religiozita na sklonku  20. a na začiatku 21. storočia.

Zhrnutie

Spoločné motívy axiálnej epochy: demytologizácia, racionalizácia, antropologizácia, etizácia.