Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Konštantína Filozofa / Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva / multikultúra

seminárka z multikultúry (multikulturna_vych..doc)

Obsah

Úvod .......................................................................................................................................... 2

1 Základné pojmy .......................................................................................................................3

2 Teoretické východiská multikultúrnej výchovy

        História multikulturalizmu  ..........................................................................................14

Kultúrny relativizmus a etnocentrizmus ......................................................................19

3 Rómovia – národ bez vlastného územia  ............................................................................. 20

            Stratégia vlády SR na riešenie problémov rómskej národnostnej menšiny .................23

Záver ........................................................................................................................................25

Zoznam použitej literatúry ...................................................................................................... 27

ÚVOD

V poslednom období sa stáva na Slovensku čoraz viac používaným termínom pojem multikulturalizmus, no interpretácie jeho významu sú rôzne. Možno sa stretnúť s vyjadreniami o tom, že Slovensko je multikultúma krajina, najmä v súvislosti s faktom, že na jej území žije viacero národnostných menšín. Tieto vyjadrenia sú však zjednodušením toho čo prívlastok „multikultúrny", resp. pojem „multikulturalizmus" naozaj predstavuje. V odbornej literatúre však nenájdeme len jednu, všeobecne platnú definíciu tohto pojmu. Jeho význam sa prispôsobuje lokálnej situácii, časovému obdobiu a používa sa v rôznych krajinách odlišne. Z toho dôvodu je termín multikulturalizmus používaný s rôznou intenzitou a odlišným záberom v západnej Európe alebo v zámorí.

Je dôležité pochopiť skutočný význam multikulturalizmu a jeho uplatnenia v bežnom živote, nakoľko sme sa stali členmi Európskej únie, a tým i partnermi, či spojencami iných štátov a tým i národov a kultúr. Čoraz častejšie sa môže každý z nás stretnúť s príslušníkmi iných kultúr. Je preto potrebné poznať ich a tým predchádzať vzniku možných nedorozumení. Okrem harmonizácie našich právnych a ekonomických predpisov, je nevyhnutné zmeniť aj postoje a predsudky, ktoré nám bránia pochopiť etnickú odlišnosť ako prirodzenú a obohacujúcu súčasť každej spoločnosti. V tomto procese si je však potrebné uvedomiť, že v súvislosti s rómskou národnostnou menšinou je najskôr nevyhnutná ich inklúzia do spoločnosti. ,,V západných spoločnostiach získava stále silnejúcu podporu téza teoretikov multikulturalizmu. Podľa nich tradične liberálne individuálne ľudské práva neposkytujú dostatočný priestor na zabezpečenie skutočnej rovnosti všetkých občanov. Multikulturalisti sa odkláňajú od tradičného liberalizmu a obhajujú takzvané skúpinovo-diferencujúce práva (angl. group-differentiated rights). Tie sú efektívnym prostriedkom na zabezpečenie slobody a rovnosti členov menšinových kultúr.“(Bezáková, 2002, str. 6)

Akomodácia kultúrnych menšín vytvára priestor na ich rozvoj a súčasne predchádza vzniku etnicky motivovaného násilia. Krajiny, ktoré zaujali takýto prístup k pôvodnému obyvateľstvu, národnostným, náboženským menšinám a imigrantom, vytvorili pluralitne spoločnosti, v ktorých príslušníci menšín podstatne jednoduchšie dosahujú nielen právne, ale aj socio-ekonomicky rovnocenné postavenie s majoritou. Multikulturalizmus sa preto stal veľmi efektívnym spôsobom riešenia menšinovej politiky.

1 Základné pojmy

Akulturácia je učenie, ktorým si jedinec od narodenia postupne osvojuje podstatné prvky kultúry svojej skupiny. Akulturácia je tiež tlak na jednotlivca alebo skupinu, ktorá musí svoju kultúru prispôsobiť alebo zameniť za inú v dôsledku emigrácie, zmeny triedy alebo nadobudnutia iného statusu (napr. bývalé kolónie).

Antisemitizmus – protižidovské hnutie založené na rasovej nenávisti, forma náboženskej, rasovej a národnostnej neznášanlivosti. Antisemitisti chybne predpokladajú, že Židia sú podstatne odlišní od iných ľudí, že chcú vládnuť svetu a majú v úmysle toho dosiahnuť celosvetovou konšpiráciou. Táto forma xenofóbnej intolerancie vedie k diskriminácii jednotlivcov rovnako ak aj k perzekúcii Židov ako skupiny. Najstrašnejším prejavom antisemitizmu v histórii bol nástup Hitlera k moci a šírenie nacistickej ideológie čistoty rasy. 6 miliónov Židov deportovaných z krajín dobytých Nemeckom zomrelo v koncentračných táboroch počas holokaustu.

Apartheid – (Zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Apartheid)

Výraz pochádza z holandčiny a znamená oddelenie alebo odlúčenie. Prvé doložené použitie tohto slova pochádza z prejavu Jana Smutsa z roku 1917. Apartheid je výraz označujúci najmä rasistickú politiku takzvaného oddeleného spolužitia obyvateľov rôznych rás. V Juhoafrickej republike bol apartheid oficiálnou štátnou politikou v rokoch 1948 až 1990, neoficiálne sa táto politika uplatňovala už skôr. Prejavoval sa oddelením dopravných prostriedkov pre belošských a takzvaných „farebných“ obyvateľov. Černošské obyvateľstvo malo zakázaný prístup do reštaurácií, kín, parkov, pláži, škôl, nemocníc a iných zariadení a verejne prístupných miest určených belochom.

Nemocnice a školy určené pre pôvodné obyvateľstvo boli podstatne menej vybavené než tie, ktoré mohli využívať belosi. Na približne 13% územia Juhoafrickej únie (neskôr JAR) boli zriadené takzvané bantustany - černošské rezervácie s určitou mierou samosprávy. Bantustany juhoafrická vláda zriaďovala ako „nezávislé“ (avšak medzinárodne nikým neuznané) štáty s vlastným „občianstvom“, aby ich obyvateľstvo mohla zbaviť juhoafrickej štátnej príslušnosti a urobiť z nich bezprávnych robotníkov, cestujúcich za prácou do zvyšku JAR. Juhoafrickévojsko však túto „suverenitu“ aj tak príliš nerešpektovalo a zasahovalo kedykoľvek sa v rámci bantustanu začali prejavovať známky odporu voči ústrednej vláde.

Nástupom N. Mandelu do prezidentského úradu v roku 1994 bol juhoafrický apartheid definitívne odstránený. 15. apríla 2003 prezident Thabo Mbeki prisľúbil rozdeliť 660 miliónov randov ako odškodnenie 22 000 občanom, ktorí boli uväznení, mučení či stratili z dôvodu apartheidu svojich príbuzných.

             Asimilácia - úplné prispôsobenie sa jedinca alebo skupiny, či už presídlencov alebo národnostnej menšiny, ktoré vedie k strate pôvodnej etnickej identity; dochádza potom k úplnému splynutiu s majoritnou spoločnosťou. K asimilácii prichádza buď prirodzenou cestou, bez nátlaku, najčastejšie v prostredí slabej koncentrácie príslušníkov daného etnika, poznáme však aj asimiláciu nútenú, nedobrovoľnú, organizovanú mocenským aparátom

             Diskriminácia - poškodzovanie, popieranie a obmedzovanie práv jednotlivcov i celých skupín obyvateľstva v najrôznejších oblastiach života. Spravidla sa jedná o menšiny odlišné nábožensky, národnostne, kultúrne, jazykovo alebo farbou kože - zvláštny prípad diferenciácie, kedy sú popierané normatívne zásady rovnosti, rovnakého zaobchádzania so všetkými členmi určitého sociálneho útvaru. Konkrétne prejavy diskriminácie môžu mať politické zámery, národnostné, minoritné, xenofobické, sexuálne a pod. Sociálna diskriminácia je taký prípad sociálnej diferenciácie, keď sú popreté zásady rovnosti a platnosti sociálnych noriem pre všetkých členov sociálnych útvarov. O diskriminácii hovoríme vtedy, keď ide o zvýhodňovanie jedných pred druhými. Východiská a určenia práv obsahujú: Všeobecná deklarácia ľudských práv, Európska sociálne charta, Ústava SR, Generálna dohoda, kolektívne zmluvy, Zákonník práce atď. Rozlišujeme aj medziskupinovú diskrimináciu - stanovenie rozdielov medzi vlastnou a inou skupinou; jej najčastejším prejavom je tendencia pozitívne hodnotiť vlastnú skupinu

Emigrácia - nútené alebo dobrovoľné vysťahovanie sa z vlasti do inej krajiny z hospodárskych, politických, náboženských alebo iných dôvodov. Napr. v rokoch 1850-1940 sa zo Slovenska do zámoria a európskych štátov vysťahovalo 1,1 milióna ľudí. Z územia Slovenska boli po druhej svetovej vojne tri vlny emigrácie

Etnocentrizmus - je pôvodne skupinový egoistický názor o vyspelosti a kultúrnosti určitého národa alebo etnickej skupiny nad inými alebo dokonca nad všetkými ostatnými; rozšírený najmä v staroveku: na jednej strane kultúrni a vládnúci Rimania, na druhej strane zaostalí a nekultúrni barbari a pod.

V modernej dobe smery a názory, obhajujúce vedúcu úlohu a postavenie napr.

európskych národov vo svete (europocentrizmus), dominantné postavenie USA (amerikanizmus) a iné.

Europocentrizmus je koncepcia, podľa ktorej skutočné hodnoty vo vede, umení, filozofii atď. sa rozvíjajú iba v Európe; špecifická forma etnocentrizmu. Podľa eurocentrizmu je Európa a jej kultúra stredom a mierou civilizačnéého vývinu ľudstva. Eurocentrizmus sa vyznačuje spôsobom myslenia a konania, ktoré sa vyznačujú univerzalizmom, metadiskurzívnym prekrývaním partikulárneho a sklonom likvidovať inakosť druhých. Vrcholnú formu eurocentrizmu predstavuje kultúrny imperializmus a neskôr imperializmus politický.

Eurocentrizmus sa začal tematizovať na pozadí reflexie zániku kultúrnej, politickej a hospodárskej dominancie Európy. K postupnému rozkladu eurocentrizmu začína dochádzať od konca 1. svetovej vojny v súvislosti s premenami technologického sveta, rastom hospodárskeho a politického významu pacifického priestoru a postmodernou sebareflexiou európanstva, v ktorej hrá stále väčšiu úlohu vedomie plurality, multikulturality a polycentrizmu.

Fašizmus - politický smer pravicovo, konzervatívne a nacionalisticky orientovaného hnutia politických strán (v Nemecku za vedenia Adolfa Hitlera a v Taliansku Mussoliniho) s metódami totalitarizmu, diktatúry, násilia

Fašistické znaky, skratky

    14 - číslovka skrýva 14 slov anglickej vety, za ktorú bol jej autor rasista David Lane odsúdený v roku 1985 v USA na 190 rokov väzenia. Slovenský preklad: "My musíme chrániť existenciu našich ľudí a budúcnosť bielych detí"

     18 - kryptogram iniciálok Adolfa Hitlera: prvé a ôsme písmeno v abecede

     88 - fašistický pozdrav Heil Hitler, osmička skrýva ôsme poradie písmena H v abecede

     RAHOWA - skratka Racial Holly War, teda Svätá rasová vojna

     ZOG - Zioninist occupation government, teda Židovská okupačná vojna, skratka ultrapravicových extrémistov

Genocída – vyhladzovanie národov a etnických, rasových  alebo náboženských skupín obyvateľstva, pripravený a vzájomne prepojený plán rôznych akcií, ktoré vedú k zničeniu základov života určitých skupín obyvateľstva, úmyselná činnosť proti rasovej, etnickej, náboženskej skupine, ktorá vedie k ich úplnej alebo čiastočnej likvidácii. Prejavy môžu mať formu hromadného zabíjania, zabránenia pôrodov, presuny detí do iných skupín a pod.

Holocaust - označenie prenasledovania a vyhladzovania Židov počas druhej svetovej vojny

             Kultúra - súbor výkonov/čŕt nejakej komunity, považovaných ľuďmi všeobecne za prejav  „vyššej“ vyvinutosti ľudí (napr. ľudská kultúra),

- analogické výkony/črty u jednotlivcov, v ich prejavoch, správaní či činnostiach; civilizovanosť; kultivovanosť

- umenie a/alebo vzdelanosť (vôbec)

Kultúra je spravidla definovaná ako súbor zvykov, vzťahov, inštitúcií, umenia a iných čŕt, ktoré charakterizujú spoločnosť alebo sociálnu skupinu. Je časťou sociálnych vzťahov spoločnosti a stojí na rovnakej úrovni ako politický, právny a ekonomický systém.

Dokument UNESCO z roku 2002 definuje kultúru ako „komplex špecifických duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emocionálnych čŕt spoločnosti alebo sociálnej skupiny, ktorý zahŕňa spolu s umením a literatúrou aj spoločný spôsob života, životný štýl, hodnotový systém, tradície a vieru“. [UNESCO, 2002 (http://www.unesco.org/education/imld_2002/ unversal_decla.shtml)]

Rozlišuje sa niekoľko základných rozdelení (definícií) kultúry:

 - Kultúra ako civilizácia (kultúra starovekého Ríma a pod.)

 - Kultúra ako svetonázor (romantizmus, renesancia a pod.)

 - Kultúra ako súbor hodnôt, noriem a artefaktov (kultúra starých Slovanov a  pod.)

 - Kultúra ako model pre ustálené činnosti a ich produkty (kulúra amerických teenagerov a pod.)

S pojmom kultúry súvisia pojmy:

 materiálna (hmotná) kultúra (produkt danej kultúry - napr. minca)

 symbolická kultúra (rovnaká minca vložená do hrobu už nie je peniaz, ale je symbolickým platidlom pre Chárona, prevozníka do podsvetia).

Archeológovia odlišujú archeologické kultúry, sociológovia odlišujúmajoritnú kultúru (dominantnú kultúru) a subkultúry (stojace v opozícii voči hlavnej kultúre, počtom ale nevýrazné  (dnes napr. kultúra anarchistov a pod.)).

Migrácia - označenie pre geografický pohyb jedincov alebo skupín, premiestnenie istej osoby z východiskového miesta do miesta určenia. Osoby, ktoré sa premiestňujú, sa nazývajú migranti. Rozlišujú sa: dobrovoľné a nútené

        Minorita - v širokom zmysle početne malá časť určitého spoločenského celku. Minorita je skupina osôb, ktoré sú v niektorých spoločnostiach pre svoje fyzické, kultúrne, životné charakteristiky odlúčené od ostatných. Zaobchádza sa s nimi odlišne a nerovne, čím sa považujú za predmet kolektívnej diskriminácie. Status minority tu so sebou nesie vylúčenie na plnom podieľaní sa na živote spoločnosti. Z úzkeho ponímania minorít  (národnostné, etnické) sa prešlo na širšie ponímanie a pod minoritami chápeme aj imigrantov, homosexuálov, bezdomovcov, a pod.

             maďarská etnická minorita - na základe sčítania ľudu, domov a bytov v roku 1991 žilo na Slovensku 567296 príslušníkov maďarskej menšiny, čo tvorí 10,8 % slovenského obyvateľstva. V roku 1950 to bolo 354532, t.j. 10,3%. Maďarská menšina je sústredená v 13 okresoch južného Slovenska. V dvoch okresoch (Dunajská Streda a Komárno) tvorí viac ako 70% obyvateľstva, v ďalších šiestich od 30 do 50%

             rómska etnická minorita - Slovensko sa relatívnym počtom Rómov radí na jedno z prvých miest na svete. Prirodzený prírastok Rómov je v porovnaní s prirodzeným prírastkom majoritnej spoločnosti niekoľkonásobne vyšší (roku 1980 takmer 5 krát vyšší). Pri sčítaniach ľudu v roku 1921 bolo zaznamenaných 7286 Rómov, v roku 1930 celkom 26956 Rómov. Na základe sčítania ľudu, domov a bytov v roku 1991 ich žilo na Slovensku 80627. Podľa údajov národných výborov z roku 1989 žilo na Slovensku 253943 Rómov, t.j. 4,8%. S nedokončenou základnou školou bolo vyše 60% rómskej populácie, len 13,5% mužov a 3,4) žien malo ukončené učňovské vzdelanie, okolo 1% malo vyššie vzdelanie. Postupy centrálnych orgánov štátnej správy v riešení tzv. rómskej otázky možno zatriediť do troch koncepcií: 1. sociálna asimilácia, 2. riadený rozptyl a 3. integrácia Rómov. Odhaduje sa, že na svete žije asi 10 miliónov Rómov, z toho v Európe 4-5 miliónov

             Multikulturalita - vytvorenie priateľského prostredia a vzájomného rešpektu pre spolužitie ľudí rôznych etník a národností. Vychádza z predpokladu, že všetky kultúry majú vzájomne porovnateľnú hodnotu a sú si rovné a že spolužitie nositeľov rôznych kultúr vedie k vzájomne plodnému obohateniu

globálny multikulturalizmus

     Fenomén globalizácie sa dá rozdeliť do dvoch základných oblastí – ekonomickej a kultúrnej. Ekonomická globalizácia je po páde železnej opony a po neúspechu ekonomík reálneho socializmu zrejmá a spochybňovaná najmä v ekologickom diskurze. Kultúrna globalizácia má tiež svojich  zástancov i odporcov.

     Medzi argumenty podporovateľov kultúrnej globalizácie patrí hlavne tolerantnosť spoločností vyznávajúcich globálnu kultúru. Ako príklad  takejto globalizácie možno uviesť Všeobecnú deklaráciu ľudských práv. V tejto súvislosti sa hovorí i o možnosti nastolenia globálnej občianskej spoločnosti s demokratickým režimom.

     Odporcovia globalizácie kultúry argumentujú najmä kultúrnou homogenizáciou a zánikom špecifických národných kultúr a vlastnej kultúrnej identity. Takáto rozpínavá kultúrna globalizácia sa môže pociťovať aj ako isté nebezpečie.

     Toto hodnotenie kultúrnej globalizácie – kladné či záporné – však platí len na makroúrovni, keď sa dôsledky globalizácie skúmajú v spoločnosti ako celku. Hoci sa dá tvrdiť, že na geopolitickej a kultúrnej úrovni sa svet nezdá byť zjednotený ekonomickou globalizáciou, ale naopak, je ňou hlboko fragmentovaný, je zrejmé, že táto fragmentácia prebieha tiež globálne – a je teda základom toho, čo sme nazývame globálnym multikulturalizmom.

Nacionalizmus – vedomie príslušnosti k určitému národu, ale i ideológia politika, ktorá sleduje záujmy národa, bojuje proti cudzej nadvláde, centralistickej moci. bojuje proti cudzej nadvláde, centralistickej moci; ideológia, povyšujúca národ na absolútno, zdôrazňujúca a slepo oslavujúca národný cit

Nacionálšovinizmus – vyhrotený nacionalizmus, ktorý sa prejavuje v prepiatej nenávisti k iným národom a ich prenasledovaní.

Nacizmus – ideológia šíriaca nenávisť proti iným národom, rasám. Teória nadradenosti árijskej (germánskej, nordickej) rasy, teória nadčloveka, ktorá nakoniec vyústil do holokaustu

Národný socializmus, z nemeckého Nationalsozialismus, skrátený výraz nacizmus, tiež hitlerizmus, je totalitná ideológia oficiálne uplatňovaná diktatúrou v Nemecku v rokoch 1933-1945 (tzv. Tretia ríša) prostredníctvom NSDAP (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei) vedenej Adolfom Hitlerom.

Nacistická ideológia kombinuje koncepciu fašizmu a rasizmu (a antisemitizmu), vychádza tiež z krajného nacionalizmu a niektorých prvkov socializmu.

     Nacizmus vznikol spojením koncepcie fašistického štátu (zahrňujúcí vodcovský princip) a rasistických teórií o nadradenosti árijskej rasy a o pokroku cez konflikt medzi vyššou a nižšou rasou, riešený podrobením či likvidáciou nižšej rasy. Nacistická ideológia ďalej čerpá zo socializmu (privlastňuje si prvky kolektivizmu či sociálnej demagógie vyhovujúcej nižším vrstvám), antiboľševizmu (vyhovujúci vyšším vrstvám), nacionalizmu (umožňujúci získať podporu konzervatívnych síl) a antisemitizmu.

Filozofická podstata nacizmu obsahuje prvky výrazného iracionalizmu, okultizmu a ezoterizmu.

Medzi najvýznamnejších nacistických teoretikov možno zaradiť Ernsta Hubera a Adolfa Hitlera. Počas svojho pobytu vo väzení roku 1924 napísal Hitler autobiografiu Mein Kampf, v ktorej definoval niektoré kľúčové vlastnosti nacistickej ideológie.

Nacizmus bol po skončení druhej svetovej vojny postavený mimo zákon, hoci jeho ideológiastále prežíva, alebo je dokonca obnovovaná (pozri neonacizmus).

Za príčiny počiatočnej vysokej podpory nacistického hnutia sú považované:

-Vysoké reparácie- náhrady škôd spôsobených vojnou po prvej svetovej vojne, ktoré Nemecko nebolo schopné splácať, celospolečenský otras z výsledkov vojny

         -Ekonomická kríza, vysoká inflácia zapríčinená tiež reparáciami, nakoniec nekontrolovateľná, a z nej vznikajúca chudoba

         -Nedostatočne vyvinutá demokracia, odovzdávanie osudu do rúk „elít“, túžba po silnej autoritatívnej vláde

         -Neexistencia alternatívy k socialistickým ideológiam, o moc bojovali nacisti, kresťanskí socialisti a komunisti

         -Použitie sociálnej či socialistickej rétoriky príťažlivej pre robotnícku vrstvu

        - Odmietnutie komunistickej ideológie

 Nacionalizmus, v tej či onej forme bežný v 19. a 20. storočí

 Neznášanlivosť voči Židom, tradičný antisemitizmus

Národ je historicky vzniknuté spoločenstvo ľudí vytvorené pôsobením rôznych faktorov, ako sú spoločné územie, kultúra, jazyk, hospodárska história, psychika, náboženstvo a podobne, a ktoré má spravidla vôľu tieto spoločné faktory brániť či rozvíjať.

Pojem „národ“ sa v detailoch väčšinou inak chápe v etnografii, v politológii a inak v historických vedách. Pôvodné národy spravidla vznikli z národností, ktoré zas vznikli z kmeňov.

Národy však vznikli aj inak - na americkom kontinente v novoveku prirodzene ako suma prisťahovalcov na území daných štátov (napr. USA, pozri aj politický národ). Hranice medzi národmi a národnosťami sú spravidla veľmi vágne, ale uvádza sa, že v súčasnosti na svete existuje asi 300 národov a 1500 národností.

V stredoveku sa príslušnosť k „národu“ spravidla určovala podľa miesta (krajiny) narodenia. V novoveku a moderných dejinách sa spravidla určuje podľa jazyka. V stredovekom a čiastočne novovekom Uhorsku pojem „natio Hungarica“ označoval všetkých šľachticov Uhorska bez ohľadu na etnickú príslušnosť. Mnohé moderné štáty sú už stále menej založené na národnom princípe, ale naopak na občianskom princípe. Rozpor medzi národným a občianskym princípom však existoval už v starovekom Ríme, kde sa rozlišovali pojmy natio (národ v zmysle národných kmeňov) a populus (národ v zmysle ľud).

Národnostná menšina alebo etnická menšina je spoločenstvo ľudí rovnakej národnosti s vlastným jazykom a kultúrou obývajúce určitú časť územia štátu bez toho, aby boli štátotvorným subjektom. Na zachovanie ich národnej identity im medzinárodné právo (a vo väčšine krajín aj vnútroštátne právo) priznáva právo na organizáciu vlastnej národnej kultúry, používanie materinského jazyka, vzdelávanie v tomto jazyku ap.

Neofašizmus – súčasná ideológia, ktorá sa po druhej svetovej vojne snaží obnoviť fašizmus.

Neonacizmus – nacizmus obnovený po druhej svetovej vojne.

Patriotizmus – láska k vlasti, alebo rodnému kraju, vlastenectvo.

Politika (z neskorolat. politice < gr. slova politiké – umenie správy štátu < gr. pólis - mesto (-ský štát), občianstvo) je proces a metóda záväzného rozhodovania určitej skupiny ľudí smerujúceho k dosiahnutiu určitého cieľa. V užšom slova zmysle sa pojem politika vzťahuje na kolektívne rozhodovanie zamerané na dosiahnutie alebo udržanie štátnej alebo obecnej moci.

V rámci takýchto kolektívnych rozhodnutí je politika umením spravovať veci verejné, umením riadiť štát a obhajovať záujmy jedného štátu voči druhému, vytvárať a udržovať vzťahy medzi týmito štátmi. Prostriedkom politiky je politická moc, ktorú je možné získať buď demokratickými prostriedkami alebo násilím. V demokratickej spoločnosti vstupujú do politiky politické subjekty politickým presvedčovaním a vyjednávaním a tak vytvárajú politické rozhodnutia.

Medzi takéto subjekty môžu patriť jednotlivci (občania) alebo organizácie (politické strany a hnutia, občianske združenia a iné záujmové skupiny). Vynútiteľnost politického rozhodnutia je zaistená autoritou, ktorá vykonáva politickú moc. Politika ako správa vecí verejných bola chápaná už v antickom Grécku.

Politológia - veda o politike sa nazýva.

Politológia (z gr. politiké = umenie viesť štát, politika + logos = slovo, náuka) alebo politická veda je veda o inštitucionálnych podobách, procesoch, obsahoch a normatívnych základoch politiky.

Politológia patrí medzi sociálne vedy. Dnes sa už presnejšie hovorí o politických vedách, pretože ide o vlastne o skupinu rôznych odborov.

Definícií politiky je mnoho. Už mnohí politici či teoretici, opakovali a prízvukovali známu myšlienku nemeckého politika a vojvodcu z 19. storočia Bismarcka- „Politika nie je exaktná veda... je to umenie možného“.(1) Mnohí považujú politiku za plánovité, organizované a cieľavedomé sociálne konanie, ktoré je zamerané na vybudovanie, udržiavanie alebo zmenu spoločenského poriadku. Iní chápu politiku ako umenie spravovať veci verejné, resp. riadiť štát a realizovať jeho ciele. Podľa ďalších je politika úsilím o získanie moci , jej udržanie , alebo úsilie o získanie podielu na moci. Dôležitou súčasťou politiky je aj praktické konanie.

Politickými sa myšlienky a názory začínajú stávať vtedy, keď sa s nimi začíname obracať sa na iných a hľadať spojencov, keď začíname vytvárať názorový konsenzus, robiť prvé rozhodnutia. Znamená to, že začíname vytvárať spoločnú vôľu určitej skupiny, tvoriť program, začíname zápas o realizáciu vlastných programových cieľov. Len samotné myšlienky a praktická činnosť by ešte nebola dostačujúca pre realizáciu politiky, preto jej súčasťou sú aj politické inštitúcie ( štát, politické strany a hnutia, odborové zväzy, záujmové združenia a pod). Politika vzniká, funguje a rozvíja sa v konkrétnom priestore, ktorý označujeme pojmom politický život. Tu ľudia vstupujú do politiky, tu dochádza ku vzniku politických interakcií, politických vzťahov a činností, tu ľudia nachádzajú politické nástroje a formy svojho pôsobenia, a realizujú svoje politické potreby, záujmy, hodnoty a ciele. Jeho konkrétny obsah tvoria rôzne politické orgány, organizácie a inštitúcie, politické vzťahy, duchovné javy a procesy a politická kultúra.

Predsudok - fixovaný, dopredu sformovaný postoj, obvykle negatívny alebo hostilný a zameraný na určitú spoločenskú skupinu, súd, ktorý sa pôvodne pokladal za pravdivý, preto sa používa k ďalšej dedukcii. Predsudok môže mať brzdiaci účinok, alebo môže poznanie podnecovať

Rasa – v antropológii: skupina ľudí, vyznačujúca sa určitými podobnými, dedične podmienenými znakmi /farbou pokožky, vlasov, tvarom očí, lebky.../, ktoré vznikli v rannom období ľudstva, a ktorými sa líšia od ostatných rás, synonymum: plemeno

ktorá.

Atribúty rasy:

     - biologický - rasy ľudí sa delili podľa biologických znakov ako tvar lebky, rast vlasov, farba pleti, postava...

     - kultúrny - rasy ľudí si vytvorili špecifické kultúrne vzory

Rozoznávame tri rasy: kaukazoidná, mongoloidná a negroidná

Rasa je však termín, ktorý sa v odbornej terminológii prestáva používať ako prekonaný, nefunkčný a nehumánny! V dejinách ľudstva boli opakovane zneužité poznatky o bádaní ľudských rás k ovládaniu a ponižovaniu skupín obyvateľstva. Boli účelovo získavané "vedecké poznatky" k ospravedlňovaniu ukrutností, mučenia, zneužívania nevinných ľudí, k legalizácii vyvražďovania celých národov a národností. Expanzívny národ vyhlásil iný za "menejcenný", zakrývajúc tak svoje ekonomické, strategické, vojenské záujmy.

Rasizmus - je diskriminačná teória, ktorá rozdeľuje ľudí podľa rasy a hlása nerovnocennosť ľudských rás. Predpokladá fyzickú a duševnú nerovnosť ľudských plemien (rás) a rozhodujúci vplyv rasových odlišností na históriu a kultúru ľudstva.

     Podľa časti zástancov rasizmu možno ľudský druh rozdeliť do niekoľkých kategórií podľa rasy, ktoré možno zoradiť do hierarchickej štruktúry. V niektorých prípadoch však rasizmus nehovorí o nerovnocennosti, ale snaží sa o zachovanie jednoliatosti rasy na danom území.

Človek, ktorý zastáva rasizmus sa označuje slovom rasista.

Rasistické názory v minulosti v niektorých prípadoch viedli ku genocíde, vyhladzovaniu menejcennej rasy nadradenou.

Pracuje s predstavou, že ľudstvo je rozdelené na vyššie a nižšie, menejcenné rasy.      

V skutočnosti sa za rasizmom často skrýva strach z druhých, neznámych ľudí a vybíjanie neospravedlniteľnej agresivity na nevinných obetiach.

Rasová diskriminácia - rozlišovanie, vylučovanie, obmedzovanie alebo znevýhodňovanie, založené na rase, farbe pleti alebo na národnostnom alebo etickom pôvode, ktorého cieľom alebo následkom je znemožnenie alebo obmedzenie uznania a užívania ľudských práv a slobôd na základe rovnosti

segregácia - oddeľovanie, rozdeľovanie, diskriminačná prax a pod. Označenie procesu osídľovanie a usídľovania ľudí, ktorí majú sociálne alebo iné podobné charakteristiky. Rozlišuje sa segregácia časová, sídelná, dobrovoľná, vynútená

Sloboda - stav bytosti, ktorá koná len zo svojej vôle a nezávisle od akéhokoľvek vonkajšieho donútenia. Schopnosť a možnosť človeka byť samostatnou, tvorivou, iniciatívnou osobnosťou. Schopnosť byť plne zodpovedným za svoje skutky. Slobodne súdi, koná osoba, ktorá vedome, podľa požiadaviek zhody s pravdou či rozumom realizuje to, čo považuje za zodpovedajúce svojej vlastnej prirodzenosti (Strieženec, 1996). V politickom chápaní sa rozlišujú slobody ako sloboda pohybu, sloboda prejavu, svedomia, myslenia, náboženstva, zhromažďovania s pod. Sloboda náboženského vyznania a svedomia je právo vyznávať náboženstvo, meniť ho alebo byť bez vyznania. Je to právo prejavovať vieru, združovať sa a z dôvodu náboženstva odmietnuť vojenskú službu, ...

Socializácia - proces začleňovania sa jednotlivca do spoločnosti, proces sociálneho učenia, v ktorom si osvojuje kultúru spoločnosti, spoločenského prostredia, ktoré poznáva, kooperuje s ním a stáva sa jeho efektívnym členom. Výsledkom procesu socializácie je formovanie špecificky ľudských spôsobov reagovania, vnímania, myslenia, cítenia, teda formovanie sa ako sociálnej bytosti i ako individuálnej osobnosti. Socializácia sa uskutočňuje v činnosti, v sociálnom styku a v sebauvedomovaní. Hlavným prostriedkom socializácie je výchova v rodine a v rámci skupín, do ktorých jednotlivec vstupuje prostredníctvom identifikácie s pravidlami, ktoré tam platia.

sociálna tolerancia - stupeň vzájomnej sociálnej znášanlivosti, vzájomného rešpektovania sa, ktoré vo svojich praktických dôsledkoch vyúsťuje do sociálneho zmieru. Sociálna tolerancia vylučuje používanie násilných prostriedkov voči sociálne odkázaným, postihnutým a pod. Konkrétnym prejavom sociálnej tolerancie je sociálny konsenzus medzi individuálnymi, skupinovými a spoločenskými záujmami

           Subkultúra - je taká kultúra (spravidla sa týka skupiny), ktorá sa  líši od prevládajúcej, väčšinovej a „oficiálnej“ kultúry spoločnosti predovšetkým hodnotami, normami, špeciálnou štruktúrou, prípadne i spôsobom života a správania svojich príslušníkov. Stupeň tejto rozdielnosti je v širokom intervale. Na jeho jednom póle sa nachádza jednoduchá modifikácia kultúry spoločnosti a na druhom póle výrazný rozpor s hodnotami a normami spoločnosti. Pojem subkultúra sa používa napr. pri skúmaní životného štýlu skupín mládeže, určitých sociálnych a etnických vrstiev, protestných hnutí, hodnotových predstáv delikventov. Subkultúra nikdy nie je úplne izolovaná od dominantnej kultúry.

Totalita – násilná, vynútená a nadiktovaná jednota.

             tolerancia - postoj, ktorý každému dáva možnosť vyjadrovať svoje názory, postoje, odlišné od názorov druhých . Neutrálne a negatívne prístupy, ak sú konané násilne

             Trestný čin proti ľudskosti - znenie trestných činov proti ľudskosti je uvedené v trestnom zákone. Patria sem: genocída, podpora a propagácia fašizmu alebo podobného hnutia, používanie zakázaných bojových prostriedkov, krutosti, plienenia a zneužívanie označenia Červeného kríža

Rómska kultúra. Pre mnohých nepoznaná a neznáma. Svojské umenie na okraji záujmu

spoločnosti. Hrniec, v ktorom sa varí bujará radosť i smutná clivota

             Utečenec - cudzinec, ktorý sa nachádza mimo svojej vlasti a ktorý má v štáte, ktorého je štátnym občanom odôvodnený strach z prenasledovania. Status utečenca môže byť priznaný cudzincovi, ktorý má v štáte, ktorého je občanom odôvodnený strach z prenasledovania z dôvodov príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, politickému presvedčeniu, alebo príslušnosti k určitej spoločenskej skupine. Status utečenca môže byť priznaný z dôvodov ochrany ľudských práv alebo z humanitárnych dôvodov. Utečenec má priznané práva platné pre občanov danej krajiny s výnimkou volebného práva, brannej povinnosti a zvláštnych úprav pre cudzincov

Xenofóbia - strach z cudzieho (z gréc. xénos - prichádzajúci a fóbos - strach, úzkosť)

 Xenofóbia je odborný termín z psychológie, ktorý znamená chorobný strach zo všetkého cudzieho (ľudí, prostredia, miest atď.), najmä však cudzích ľudí. Mimo lekárskeho prostredia sa toto slovo používa na označenie odporu k a strachu z cudzincov, napr. voči okolitým štátom či gastarbeiterom a podobne. Ide o formu šovinizmu. Xenofóbia

2 Teoretické východiská multikultúrnej výchovy

História multikulturalizmu

Multikultúra, slovo, ktoré dnes často počujeme. Multikultúra – vyjadrujúca spolunažívanie rôznych kultúr, však v 21. storočí dostala trhliny. Najmä v otvorených spoločnostiach, kde žije mnoho ľudí s odlišnou kultúrou sa množstvo ľudí začína zamýšľať nad významom multikultúry v praktickom živote. Nepokoje na parížskych predmestiach alebo v Sydney či mnohé iné násilnosti po celom svete ukazujú, že multikultúrna spoločnosť má pred sebou ešte dlhú cestu.

        Spolunažívanie rôznych kultúr netreba odmietnuť. Hoci nájsť ideálne riešenie nebude jednoduché. Multikultúra nevznikala v modernej dobe. Jej stopy môžeme nájsť už v antike. Príkladom nám môže byť Helenizmus (vzájomné ovplyvňovanie gréckej a orientálnej kultúry). Žiaľ 21. storočie pred nás kladie nové otázky spojené najmä s terorizmom a chápaním napríklad islamského náboženstva v modernej dobe.

Uplatnenie multikulturalistického prístupu k národnostným  a etnickým menšinám, najmä rómskej menšine, je  nevyhnutný predpoklad integrácie Slovenska do Európskej únie. Nanešťastie, samotný termín multikulturalizmus a obsah z neho vyplývajúcich inštitucionálnych odporúčaní sú často nepresne interpretované. Keďže doterajšie praktické skúsenosti s multikulturalizmom pochádzajú takmer výlučne zo západných liberálnych demokracií, treba zasadiť tento pojem do stredoeurópskeho kontextu.

História pojmu a princípov multikulturalizmu, ako aj jeho samotné chápanie jeho významu sa dá najlepšie vysvetliť na príkladoch z krajín, v ktorých sa tento termín ujal najskôr a ktoré rozvinuli najviac teórií, diskusií či polemík na túto tému - USA a Kanady (Bezáková, 2002, str. 13). Spoločným znakom týchto krajín je, že ide o imigrantské krajiny, ktoré už od svojho vzniku museli zaujať určité stanovisko a politiku vo vzťahu ku kultúrnym odlišnostiam.

Obe krajiny prešli najprv politikami asimilácie, integrácie a segregácie. V ich rámci sa uznávali iba tie prípady, princípy, hodnoty a inštitúcie, ktoré zodpovedali normám dominantnej kultúry. Ako prvá sa začala uplatňovať politika asimilácie, ktorá sa snažila prostredníctvom moci vnútiť kultúru, spoločenské normy, hodnoty a inštitúcie väčšiny menšine, s cieľom prispôsobiť ich na obraz dominantnej kultúry.

Princíp integrácie, ktorý možno charakterizovať ako proces vzájomného ovplyvňovania sa a splynutia prvkov väčšinovej a menšinovej kultúry s cieľom vzniku novej kultúrnej entity, ktorá by niesla stopy každého z jej prvkov. Ďlšou z foriem vyrovnania sa s kultúrnymi odlišnosťami v spoločnosti bola segregácia. Jej charakteristickou črtou je, že v dôsledku donútenia a rôznych druhov „opatrení" žijú väčšina a menšinové skupiny oddelene, rozdielne, bez vzájomného styku, pričom menšinové kultúry sa považujú za menej hodnotné alebo nebezpečné.

Uplatňovanie týchto politík žiaľ stále nie je minulosťou. Existujú aj v súčasnom svete v rôznych formách, podobách a intenzite.

Termín multikulturalizmus sa intenzívne objavuje v teórii kultúrneho pluralizmu na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Jeho prvé koncepty vznikali v Severnej Amerike, a to najmä v USA v dôsledku silnej migrácie po druhej svetovej vojne, ako aj v súvislosti so snahou USA vyrovnať sa s dedičstvom pôvodných obyvateľov. Impulzom pre jeho vznik bola tiež rozrastajúca sa aktivita hnutí rôznych typov menšín (etnické, sexuálne, náboženské a podobne), ktorých cieľom bolo poukazovať a zdôrazňovať svoje charakteristiky skupiny v súvislosti s ich zastúpením vo verejných inštitúciách, v médiách, v prijímaní na školy, ako aj v súvislosti s bojom za svoje občianske práva, rovnoprávne postavenie alebo väčšiu politickú autonómiu. Preto je  pojem multikulturalizmus v Severnej Amerike spájaný s hnutiami rôznych menšín za svoje práva a ich plnohodnotné začlenenie do spoločnosti (napríklad hnutia sexuálnych menšín, telesne handicapovaných a podobne).

Ako uvádza Pavel Barša (1999, str. 19), osemdesiate roky boli v USA charakterizované najmä ako boj všetkých, ktorí nepatrili do skupiny „bielych heterosexuálnych anglosaských protestantských mužov strednej vrstvy" a boli tak vytlačení na okraj americkej spoločnosti.

Tento boj vyústil do stavu, ked'ktokoľvek, kto dokázal, že patrí do utláčanej skupiny, získal určitú morálnu nadradenosť a možnosť uvaliť kolektívnu vinu na všetkých, čo patrili k príslušníkom minulých alebo vtedajších utlačovateľov. Tento prístup predstavovalo hnutie „politickej korektnosti" (political correctness), rozšírené najmä na amerických univerzitách. „Politicky korektní multikulturalisti považujú akýkoľvek odkaz na spoločného menovateľa americkej kultúry a politiky za recidívu imperializmu vládnucej skupiny WASP (White Anglo-Saxon Protestants - Bieli anglosaskí protestanti), ktorá vnucuje ostatným svoju kultúru ako záväznú normu." (Barša, 1999, s. 21)

Výraz multikulturalizmus sa týmto ujal ako výraz snáh o spoločenskú akceptáciu odlišnosti. V USA sa rozvinuli mnohé diskusie a polemiky, ktoré poukazovali najmä na kontraproduktívnosť rôznych opozitných teórií vo vzťahu k multikulturalizmu a na potrebu presadzovať prístup pokojného spolužitia menšín v rámci jedného politického spoločenstva, ktoré sa navzájom obohacujú, stýkajú a akceptujú.

V Kanade bol proces vedúci k multikulturalizmu začatý v dôsledku boja frankfónnych obyvateľov za posilnenie bikulturalizmu v prostredí anglofónnej kultúrnej prevahy. V roku 1971 bola kanadskou vládou vyhlásená „politika multikulturalizmu v rámci dvojjazyčnosti", ktorá mala za cieľ zohľadňovať aj iné etnické menšiny v rámci dvoch jazykových kultúr a jednej politickej jednoty. Ako uvádza Barša (1999, str.37), v praxi to znamenalo na jednej strane štátnu podporu kultúrnym aktivitám rôznych etník, na strane druhej išlo Multikulturalizmus a inklúzia ako riešenie rómskej problematiky 817 o systematickú asimiláciu v rámci osvojovania si anglického alebo francúzskeho jazyka, ktoré bolo vysvetľované ako nevyhnutný predpoklad ich zapojenia do ekonomického a politického života v kanadskej spoločnosti.

V priebehu deväťdesiatych rokov sa chápanie multikulturalizmu rozširuje o „vytváranie spoločnosti, ktorá bude tolerantnejšia a inkluzívnejšia voči kultúrno-skupinovým rozdielom vo všetkých sociálnych oblastiach a inštitúciách" (Barša, 1999, s. 22). Multikuluralizmus má v Kanade vyvažujúcu úlohu vo francúzsko-anglických vzťahoch. Frankofonní obyvatelia si nemôžu dovoliť napadnúť tento koncept, lebo by boli obvinení z rovnakej diskriminácie, z akej obviňujú po anglicky hovoriacich Kanaďanov. Na druhej strane, aby mohla anglofónna strana obviniť frankofónov z netolerancie, musí byť sama príkladom tolerancie, a to robí z ich prístupu multikulturalistický.

Multikulturalizmus v krajinách západnej Európy

História vzniku multikulturalizmu mala v krajinách západnej Európy rozdielny charakter a príčiny než v Severnej Amerike. Európske krajiny sa začali zaoberať otázkou multikulturalizmu v druhej polovici dvadsiateho storočia v súvislosti s prílevom lacnej pracovnej sily z neeurópskych krajín, s migráciou etnických skupín, ako aj s príchodom utečencov. Nemenej dôležitou príčinou bola aj skutočnosť, že prijatím Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ktorá bola základom mnohých ústav), ako aj iných právnych dohovorov upravujúcich postavenie rôznych menšín, mali menšiny, utečenci a iné marginalizované skupiny možnosť oprieť sa o tieto dokumenty a nárokovať si plnohodnotné a rovnoprávne postavenie v spoločnosti. Za prijateľné východisko sa postupným vývojom pre demokratické krajiny Európy začal považovať britský model vzťahu ku kultúrnoskupinovej rôznorodosti tzv. kultúrny pluralizmus, no bez jeho tradičného prívlastku z koloniálnych čias „hierarchistický".

Na konci šesťdesiatych rokov sa tolerancia britskej vlády ku kultúrnym odlišnostiam doplnila o dôraz na individuálnu rovnosť, čo bolo významným krokom vpred vo vzťahu k demokratickým princípom v spoločnosti. Z tejto premeny hierarchického a konzervatívneho pluralizmu na pluralizmus rovnostársky a liberálny vznikol špecifický európsky variant multikulturalizmu. Takáto forma oficiálnej politiky sa okrem Veľkej Británie rozvíjala aj v Holandsku a Švédsku a ich spoločným znakom je „spojenie uznania a verejnej podpory kultúrnoskupinovej rôznorodosti s rešpektom k individuálnej rovnosti príslušníkov všetkých skupín" (Barša, 1999, s. 222). Prostredníctvom takéhoto multikulturalizmu má byť kultúrnym skupinám daná možnosť „rozvíjať ich svojbytnosť v rámci jedného politického spoločenstva a demokratického štátu za podmienky, že rešpektujú základné ústavné práva a slobody všetkých obyvateľov a občanov danej spoločnosti a že žiadna z nich sa neuzavrie do takej miery, že by nenechala priestor pre vnútorný nesúhlas, zmenu príslušnosti či individuálne kontakty medzi

skupinami" (Barša, 1999, s. 233).

Každý národ a každá kultúra má svoju vlastnú históriu, ktorá ich utvárala. Pri množstve národov a kultúr, ktoré našu malú planétu obývajú, je nevyhnutné, aby sa kultúry navzájom stretali. Pri ich rôznorodosti, to však predznamenáva, že dôjde k stretom rôznych zvyklostí či názorov. Snáď najjednoduchším príkladom rôznosti kultúrneho dedičstva, ktoré si so sebou nesieme je pohľad na sebevraždu. Kým v kresťanskej Európe je sebevražda považovaná za smrteľný hriech, zbabelý útek od problémov či zlyhanie, v Ázii je považovaná za vec cti. Je čestné zomrieť vlastnou rukou, ak človek v niečom zlyhal, týmto spôsobom sa môže očistiť od hanby.

Podobných príkladov by sme mohli uviesť veľmi veľa. Mnohé z nich boli a sú príčinou mnohých krvavých sporov a vojen, dokonca terorizmu ospravedlňovanom ,,svätou vojnou – džihádom“, podobne ako v stredoveku ospravedlňovala Božím prianím Európa svoje križiacke ťaženia proti moslimskému svetu. Náboženstvá ako také sú stále jedným z najčastejších dôvodov konfliktov. Ako príklad uvádzam Írsko kde dochádza ku konfliktu v rámci odnoží jednej viery – konkrétne kresťanstva a k nemu patriacej katolíckej a protestantskej viere. Sú jedného národa a jednej viery a to čo ich odlišuje je oveľa menšie ako to, čo ich spája napriek tomu však neustále dochádza v Severnom Írsku k násilnostiam v mene viery v Boha, ktorý miluje mier a odsudzuje násilie. Je to tak, náš strach z cudzieho – neznámeho je často veľmi paradoxný. A ako i v prípade spomínaného Severného Írska môžu ho neúmerne zväčšiť náboženské a politické usporiadanie danej krajiny (viď obrázok č. 1)

Rôznorodosť kultúr – pozitívny alebo negatívny jav?

Názory na existenciu veľkého množstva značne odlišných kultúr sa rôznia jedni sa nazdávajú, že rôznorodosť kultúr je skôr pozitívnym, iní že je skôr negatívnym javom. Pozitívne hodnotenie tohto javu zdôrazňujú, že rôznorodosť kultúr je podobným bohatstvom ľudstva ako rôznorodosť rastlín a živočíšnych druhov na Zemi. Negatívne hodnotenie tohto javu zase zdôrazňuje také dôsledky rôznorodosti, ako je napríklad existencia komunikačných ťažkosti, vyplývajúca z rôznorodosti symbolov používaných v jednotlivých kultúrach.

Kultúrny relativizmus a etnocentrizmus

Prostredníctvom týchto pojmov, sa hodnotí existencia rôznorodosti kultúr.

Kultúrny relativizmus interpretuje stanovisko, podľa ktorého niet najlepšej kultúry, najlepšieho kultúrneho vzoru, t.j. nepripúšťa názor, že existuje hierarchia jednotlivých kultúr, a tým nepripúšťa i možnosť, že je niektorá kultúra nadradená a smie teda požadovať zmenu postojov, či prispôsobenie sa príslušníkov podriadenej menšiny.

Etnocentrizmus naopak, vyjadruje stanovisko, podľa ktorého hierarchia jednotlivých kultúr existuje. Za najlepšiu sa obyčajne pokladá vlastná kultúra hodnotiaceho subjektu.

Kultúrny relativizmus teda stavia na požiadavke, aby sa na každú kultúru hľadelo jej vlastnými očami, t.j. aby sa chápala a rešpektovala každá kultúra z jej vlastného hľadiska. Etnocentrizmus naopak posudzuje všetky kultúry z hľadiska jednej určitej kultúry. Prijatie stanoviska kultúrneho relativizmu znamená tolerovať, rešpektovať kultúrne správanie, ktoré je človeku cudzie, ,, neprirodzené“ , ,, nepochopiteľné“. Neznamená však vzdanie sa vlastných postojov či hodnôt. Etnocentrizmus ľahšie vzniká v relatívne homogénnych, izolovaných spoločnostiach, preferujúcich tradíciu. Ak sa členovia takýchto spoločností dostanú do kontaktu s odlišnými kultúrnymi vzormi, obyčajne ich nechápu ako odlišné, ale ako ,, zlé“. Nemajú totiž dostatok skúseností na to, aby si uvedomili vnútornú súvislosť javov odlišnej kultúry.

3 Rómovia – národ bez vlastného územia        

Rómovia - najdokázanejšou je hypotéza, že domovinou im bola India (jazyk Rómov - rómčina má korene v sanskrte), z ktorej rôznych oblastí odchádzali potom Rómovia v rôznych obdobiach počas prvých storočí nášho letopočtu, aj keď sú niektorí Rómovia presvedčení, že ich korene siahajú do Egypta.            V 5.storočí n.l. sa usadzovali v Perzii a Sýrii, okolo r.1300 v juhovýchodnej Európe (Grécko, Maďarsko, Rumunsko, Srbsko) a od r.1400 v západnej Európe (Francúzsko, Nemecko, Holandsko, Švajčiarsko, Španielsko).

             Ich celkový počet sa odhaduje na 5 až 10 miliónov, pričom ich nájdeme v každej európskej krajine, tiež v Afrike, Južnej Amerike, USA, Kanade a na Blízkom východe(Rasťo Havalda, NonProfit 2/97). Viac ako polovica žije vo východnej Európe - v bývalej Juhoslávii okolo 750 tisíc, v Rumunsku 680 tisíc, na Slovensku 165 tisíc (čo však predstavuje prvé miesto v Európe v pomere počtu rómskeho obyvateľstva k domácemu). Rómske spoločenstvo utvárajú štyri kmene (nácije): Lowara, Machuaja, Kalderašha a Churara, medzi ktorými existujú jazykové a kultúrne rozdiely.

             K fyzickej charakteristike väčšiny Rómov patria tmavé vlasy i oči, stredne tmavá až tmavá pleť, nižší vzrast, s vekom sklony k tučnote. Sú však známe i  výnimky - plavovlasý a bledooký Rómovia.

             Slovo "Cigáň" rómčina neobsahuje, sami sa označujú ako "Rómovia". Uprednostňujeme tento termín i my, keďže slovo "Cigáň", postupne na seba naviazalo negatívny charakter (podobne ako kedysi slovo neger).      

        Za najpodstatnejšiu črtu rómskej mentality možno považovať odolnosť voči asimilačným snahám zo strany majoritnej spoločnosti. V niektorých aspektoch života sa Rómovia adaptujú - spravidla napr. prijímajú jazyk a náboženstvo dominantných skupín (vlastné náboženstvo si neutvárajú, svoj jazyk dosť zanedbávajú), využívajú technické a sociálne vymoženosti súčasnej doby (autá, telefóny, banky, sociálnu podporu a pod.). V základnom spôsobe života však ostávajú naďalej svojskí, ich životný štýl odoláva zmenám počas striedania generácii.

             Podstatná časť rómskej populácie zostáva negramotnou (odmietajú formálnu edukáciu vo viere, že odovzdávanie skúseností medzi členmi rodiny je účinnejšie). Udržiavajú si silnú bariéru medzi sebou a vonkajším svetom  (gadžovia = ne-Rómovia - môžu byť predmetom ich "hier"). Aj keď myjoritné skupiny potláčali kočovný spôsob ich života, zostávali najväčšími cestovateľmi sveta. Zo strany obyvateľstva krajín, kde Rómovia žijú, prevláda strach z ich extravagancii a kriminálnych činov, čo sa vlády krajín snažia riešiť rôznymi spôsobmi.

               Vedecký výskum tohto etnika komplikuje fakt, že rómska kultúra nie je jednotná, ale aj to, že si Rómovia svoje zvyky a životný štýl strážia ako súkromie, sú nekooperatívni a vyhýbaví. Evans-Pritchard o tom píše (in R. Havald, 2004) : "Som si istý, že oveľa lahšie je vstúpiť do primitívnej malajskej či africkej komunity než k Rómom. Malajzania ani Afričania si nevybudovali také barikády ako Rómovia ... Rómovia žili stáročia v spoločenstvách, ku ktorým nepatrili." A ďalej Avon: "Ak tuctu Rómov položíte rovnakú otázku, dajú vám pravdepodobne tucet rôznych odpovedí. Ak jednému dáte tú istú otázku tucetkrát, dostanete tucet rôznych odpovedí."

             Rómovia sú spoločenskí. Individuálne obydlie nepoznajú. Rómska rodina ("familija") je omnoho väčšia ako naša nukleárna rodina. Okrem manželov a detí sú jej súčasťou aj vydaté (ženaté) deti s ich deťmi a manželskými partnermi, starí a prastarí rodičia i ďalší príbuzní. Niekedy sa stáva, že počet členov rodiny dosahuje až 30-40. Tak, ako nepoznajú oddelené bývanie pre jednotlivca, je im cudzie i individuálne súkromné vlastníctvo - to u nich nahrádza vlastníctvo rodinné. Členovia rodiny obvykle pracujú spolu, slávia spolu sviatky, ochraňujú sa, opatrujú chorých a starých, spolu pochovávajú mŕtvych.

             Životný cyklus Rómov možno v skratke popísať asi takto: deti prichádzajú na svet spravidla vo veľkých počtoch a víta ich nielen rodina, ale celé široké rómske spoločenstvo. Bývajú hýčkané, telesné tresty sa užívajú zriedka. Dieťa je v centre pozornosti - prinajmenej dovtedy, pokiaľ nepríde druhé. Často sa s rómskym dieťaťom zaobchádza ako s miniatúrnym dospelým, ktorý má rovnaké práva ako veľkí. Deti trávia mnoho času v spoločnosti dospelých. Vychovávajú ich doma, menej v škole. Vo veku 8-9 rokov chlapci často pomáhajú svojím otcom pri práci a dievčatá sa zapájajú do starostlivosti o domácnosť. V období dospevania sa veľmi často vyskytnú s deťmi problémy - poruchy správania, nedostatok rešpektu, delikvencia.

             V rómskej kultúre nadobúdajú obe pohlavia s vekom vyššie spoločenské postavenie. Ako rastú a stárnu, rastie ich status. Dievčatá sa vydávajú pred osemnástym rokom. V rozpore s našími predstavami býva nevesta staršia od ženícha, aby mohla ihneď plniť povinnosti spojené s materstvom a často i do rodiny materiálne prispievať. Sobášnym, rozvodovým a rodným listom sa nepripisuje veľký význam. Svadby sa dosť často konajú bez náboženských či civilných zástupcov a úradne ich potvrdzujú oneskorene. Manželstvá s ne-Rómom (gadžom) sú zriedkavé.

            Po vydaji je nevesta pod nadvládou svokry, no po narodení prvého dieťaťa sa situácia radikálne mení, získava práva a výhody. S rastom a dospievaním detí sa žena stáva nezávislejšou, rastie jej status. Často hlavne rómske ženy komunikujú s okolitou majoritnou spoločnosťou (školskými, sociálnymi pracovníkmi, rôznymi inštitúciami). Ich pozícia v rómskom spoločenstve je potom tým lepšia, čím sú v tejto sfére šikovnejšie a úspešnejšie. S vekom sa rómska žena stáva sprostredkovateľkou životnej múdrosti.

             Muž schopný oženiť a vydať vlastné deti nadobudol v rómskom spoločenstve tým faktom istú pozíciu. S pokračujúcim stárnutím sa od neho očakáva schopnosť riešiť všetky problémy i širšej rodiny a časom venuje svoju energiu a schopnosti stále viac problémom celého rómskeho spoločenstva. Ako vidieť, pohlavné roly u Rómov sú charakterizované rozdielne a v denných činnostiach sú oddelené. Muž si udržiava pozíciu sily, ikeď veľmi často žena prináša do rodiny ekonomicky viac.

             Najčastejšie stereotypy o Rómoch: špinaví, nevychovaní, nevzdelaní, primitívni, exotickí a mystickí, žijú na konto štátu, nemajú záujem o prácu (ak, tak nekvalifikovanú), kriminálni a násilní, zaoberajú sa hlavne spevom a tancom, privádzajú na svet veľké množstvá detí.

             Rómovia v Európe

Rómovia ako menšina sú európsky špecifikom číslo jedna. Nič nevieme o ich prapôvodnej kultúrnej podstate, pričom za dôležitý považujem fakt, že akosi “zaspali” éru etnického pohybu, že prakticky nekontrolovateľne narušili byrokratizujúce sa štátne útvary v strednej a západnej Európe svojou prítomnosťou a vysoko vyvinutým zmyslom pre slobodu. Rómovia ako v určitom zmysle homogénne etnikum existovali prakticky nezávisle od štátnej byrokracie - vyvíjali vlastné ekonomické aktivity, z ktorých štát nemohol mať žiaden osoh. Vypočítaj daň z akejsi usadlosti, ktorú by mal zaplatiť človek pohybujúci sa sem a tam. Skús vtesnať vietor do úradníckych sietí. Spoločenský systém, nakazený technokratickým a byrokratickým vírusom to jednoducho nemôže akceptovať.

             V osemnástom storočí sa Mária Terézia pokúsila rómov usadiť. Nikoho nezaujímalo, že obete príslušného administratívneho dokumentu sa nestanú pre štát spásonosnými daňovými poplatníkmi iba preto, že im tento dokument zásadne znemožnil pracovať. A tak sa Cigáni postupne prestali venovať remeslám, ktoré ich predtým preslávili. Európa im vnútila kšefty a krádeže. Tým, že ich okradla o slobodu konania.

             Najväčšej nehoráznosti vo vzťahu k Rómom sa však prirodzene dopustil predchádzajúci režim. Spoločenský pokrok totiž musel podľa jeho názoru napredovať cestou totálneho rozbitia usadených rómskych skupín - a tu svoju úlohu opäť zohral notorický vzťah Rómov k slobode. Rómske komunity totiž nevyhnutne museli dráždiť štátotvornú stranu tým, že sa bez nej pokojne zaobišli. Azda práve preto v päťdesiatych rokoch zohrali svoju úlohu boľševické buldozéry. Rómov v záujme rýchlej asimilácie rozprášili po mnohých mestách, kde sa logicky, kvôli ich tradičnému spôsobu života, stali obťažujúcim prvkom. Kúrili parketami, priživovali sa na podporách, ktoré im štát vnucoval. Mnohí z nich prvý krát videli vodovodný kohútik, vzácnosťou nebol strach z hrmotu splachovača. Rómov jednoducho štát hodil do vôd, v ktorých nevedeli plávať(Rasťo Havalda, NonProfit 2/97).

Stratégia vlády SR na riešenie problémov rómskej národnostnej menšiny

Oblasť jazyka a kultúry

             ,,Napriek tomu, že Ústava SR zabezpečuje práva národnostných menšín, realita v praxi bola v minulosti iná. Jazyk a kultúra, tieto dva zo základných dominánt rómskej národnostnej menšiny, boli najmä v rezortoch školstva a kultúry často ignorované, prehliadané, najmä potreby ich rozvoja.“ (informačný servis)

     Rómsky jazyk má mnoho dialektov a je prostriedkom dorozumenia všetkých Rómov, nech žijú kdekoľvek vo svete. Je používaný v literatúre (poézia, próza), dramatických a hudobno-dramatických dielach, v dennej i umeleckej tlači, vyučuje sa na Katedre rómskej kultúry na Univerzite K. Filozofa v Nitre a na Strednej umeleckej škole v Košiciach, existuje slovník, rómsky šlabikár a čítanka. Uvedené skutočnosti dávajú aj odpoveď na kodifikáciu rómskeho jazyka.

     Často bola Rómska kultúra zužovaná na rómske piesne, tance a hudbu. Jej rozvoju bránila najmä politika prostriedkov zo štátneho rozpočtu, čím minulá vláda znížila na minimum možnosti rozvoja kultúry a kultúrnych organizácií a spolkov. I administratívne opatrenia spôsobili stagnáciu jediného rómskeho divadla (inštitúcie významnej z celosvetového pohľadu), rómskych novín a časopisov, súborov, kultúrnych spolkov, festivalov piesní a tancov a pod.

     Vláda bude pristupovať ku kultúrnym a jazykovým hodnotám rómskej národnostnej menšiny pozitívne aj tým, že uznáva jazyk a kultúru Rómov za nesporné kultúrne hodnoty spoločnosti Slovenskej republiky. Rómčina a rómska kultúra budú požívať nielen ochrany, ale aj podpory na rozvoj.

     Vláda SR vyhlásila že ,,na vysokých školách v Nitre a Prešove vytvorí podmienky na uchovanie, kultiváciu a rozvoj rómskeho jazyka. Zabezpečí podmienky na rozvoj kultúry, kultúrnej činnosti a vydávania periodickej a neperiodickej tlače kultúrnych organizácii, spolkov a vydavateľstiev. Bude podporovať výskum o kultúre a histórii Rómov na Slovensku na ďalšie využitie pre príslušných pracovníkov zaoberajúcich sa problematikou rómskej národnostnej menšiny.“

     Vláda sa tiež zaviazala, že podporí v masovokomunikačných prostriedkoch projekty pre Rómov o Rómoch. Vo verejnoprávnych médiách sa vytvoria rómske redakčné skupiny. Pozitívnu stimuláciu uplatní vláda na rozvoj rómskej kultúry najmä tým, že v súlade s možnosťami štátneho rozpočtu príjme mechanizmus pravidelnej a včasnej dotácie zo štátneho rozpočtu na pestovanie a rozvoj rómskej kultúry ako celku.

Záver

Napriek tomu, že na Slovensku sa nenachádza toľko rôznych kultúr ako v svetových metropolách, počet cudzincov u nás sa neustále zvyšuje a i naši občania často pracovne odchádzajú do iných krajín, kde sa stretávajú s rozdielnými kultúrami. My všetci sa budeme s pre nás cudzími kultúrami stretávať čoraz častejšie je preto nevyhnutné, aby sme sa čo najviac pripravili na možné strety názorov a zvykov. Je nutné poznať cudzie kultúry, ich filozofické a historické pozadie, aby sme ich mohli pochopiť a rešpektovať bez ohľadu na to, či sme alebo nie sme schopní a ochotní ich prijať a súhlasiť s nimi. Pokiaľ cudzie zvyky nezasahujú do našich chránených práv a záujmov nemáme právo ich odsudzovať, či snažiť sa ich obmedzovať.

Je nanajvýš potrebné učiť občanov tolerancii, ktorá je v súčasnom cudzím kultúram čoraz otvorenejšom svete nevyhnutná. Byť tolerantný však nestačí, je potrebné postaviť sa i na stranu cudzej kultúry, ak sú obmedzované jej práva, a to najmä zo strany extrémistov a nacionálšovinistov. Potrebná je vôľa, a najmä aktívny prístup nielen jednotlivcov zmeniť svoje postoje, názory a predsudky, ale najmä predstaviteľov vládnej politiky zmeniť inštitucionálne štruktúry tak, aby umožňovali aktívnu participáciu a rovnosť všetkých. Táto politika sa však nedá realizovať jednosmerne, bez priameho zapojenia menšín. Tento fakt si treba uvedomiť v slovenskom prostredí najmä v súvislosti s rómskou národnostnou menšinou.

V porovnaní so západnými krajinami sa na naše územie dostáva moderná koncepcia multikulturalizmu s oneskorením, pričom stredná Európa sa dnes vyrovnáva s tými istými prístupmi (asimilácia, integrácia, segregácia), akými prešli USA alebo krajiny západnej Európy. Je dôležité poučiť sa z chýb iných, inšpirovať sa v pozitívnych a úspešných prístupoch a nájsť si čo najrýchlejšie cestu k modernému multikulturalizmu. Slovensko by malo chcieť svojou činnosťou a myslením dosiahnuť stav, ktorý je v súlade s kultúrnym pluralizmom, s princípom slobody, tolerancie, rovnosti a akceptácie individuálnych rozdielov.

        Slovensko vstúpilo do Európskej únie a tým sa otvorilo kultúram, ktoré ju tvoria a stalo sa jednou z nich, malo by sa teda snažiť spoznať , pochopiť a tolerovať všetky kultúry s ktorými sa stretne a zároveň nájsť rozumnú hranicu medzi odmietaním cudzích kultúr a úplnou asimiláciou a stratou tej vlastnej.

        Dúfajme, že s filozofiou moderného multikulturalizmu a jeho uplatnením v praxi sa staneme súčasťou sveta, na ktorého mapách bude čo najmenej ohnísk sporov a nepokojov. (obrázok č.2 – Mapa medzinárodných sporov – zdroj Príručný atlas sveta, 2000, str. 30)

Zoznam použitej literatúry

DŘÍZOVÁ, Elena: Kapitoly zo sociálnej politiky. Nitra: UKF Katedra politológie a európskych štúdií, 2001. 185s. ISBN 80-8050-457-1

KŘIVOHLAVÝ, Jaro: Konflikty mezi lidmi. Praha: Portál, 2002. 189s. ISBN 80-7178-642-X

JANDOUREK, Jan: Sociologický slovník. Praha: Portál, 2001. 285s. ISBN 80-7178-535-0

STRIEŽENEC, Štefan: Slovník sociálneho pracovníka. Trnava: Sapientia, 1996. 255s. ISBN 80-967-589-0-X

VYROSTL, Jozef; SLAMĚNÍK, Ivan: Sociálna psychoógia. Praha: ISV, 1997. 453s. ISBN 80-85866-20-X

BEZÁKOVÁ, Katarína; LAJČÁKOVÁ, Jarmila:  Multikulturalizmus a inklúzia ako riešenie rómskej problematiky. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 2002. 836s.

Internet:

www.wikipedia.sk

www.rasizmus.sk

www.nonprofit.sk

www.ludiaprofirasizmu.sk

www.drogovyinformacnyportal.sk