Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Právnická fakulta / Kriminalistika

Vypracované otázky 2007/08 (otazky_kriminalistika_vyprqacovane_otazky_20072008.doc)

Otázky na postupovú skúšku z predmetu

KRIMINALISTIKA

Príčiny vzniku kriminalistiky, jej historický vývoj a súčasné smery rozvoja

Kriminalistika vznikla na prelome 19 a 20. stor. Jej vznik býva spájaný rozvojom technických a prírodných vied v druhej pol. 19. stor. Niektoré z kriminalistických metód však boli využívané oveľa skôr, než bol vôbec sformulovaný predmet kriminalistiky (tak starý ako vina a trest jej aj ich nevyhnutný predpoklad- zistenie vinníka). Kriminalistika vznikla ako reakcia na potreby kriminalistickej a trestno-procesnej praxe pri zisťovaní TČ a usvedčovaní ich páchateľov bez toho, že by bol jednoznačne formulovaný jej vlastný predmet skúmania. Postupne si kriminalistika začala zhromažďovať vlastné vedecké poznatky, tvoriť a rozvíjať vlastné vedecké metódy- budovať svoj vlastný vedecký, materiálny i personálny potenciál. Počas celej histórie vývoja kriminalistiky sa snažili teoretici čo najpresnejšie vymedziť predmet kriminalistiky, čo má dodnes za následok nejednotné ponímanie a rôzne definovanie predmetu a tiež systému a pojmu kriminalistika.

Objekt a predmet skúmania kriminalistiky

Objekt: Objektom skúmania je to, čo reálne existuje (napr. veci, javy, zákony, fakty a pod.). Objektom skúmania v kriminalistike sú kriminalisticky relevantné udalosti (trestné činy, priestupky alebo iné spol. nebezpečné javy). Tým, že kriminalistika skúma podstatu kriminalisticky relevantných udalostí, je schopná poznávať zákonitosti ich prejavov práve z tých hľadísk, ktoré sú pre ňu relevantné.

Objekty skúmania:

Príčiny, podmienky a okolnosti umožňujúce spáchanie TČ a vznik iných spoločensky škodlivých udalostí
TČ a iné spoločensky škodlivé udalosti, ako aj ich následky
Vlastnosti páchateľov TČ a ich obetí
Činnosti páchateľov TČ
Činnosť pracovníkov polície,prokuratúry a súdov pri zisťovaní skutkového stavu veci.

Predmet: Vymedziť predmet kriminalistiky je dosť problematické. Všeobecné zákonitosti vzniku, trvania i zániku stôp, ako aj spôsoby ich zisťovania a skúmania, mali by byť viac zakomponované do definície predmetu kriminalistiky. Práve kriminalistická stopa je totiž dôležitým medzistupňom medzi kriminalisticky relevantnou udalosťou a kriminalisticky relevantnou informáciou, ktorý ovplyvňuje výber a použitie metód, prostriedkov a postupov s cieľom získať čo najpresnejšie kriminalisticky relevantné informácie o konkrétnej kriminalisticky relevantnej udalosti. Týmto sa značne urýchľuje identifikácia a usvedčenie páchateľa. Špecifické sa preto zdajú byť tie poňatia predmetu kriminalstiky, ktoré za kľúčové pojmy uvádzajú pojem predmet i pojem informácia, pretože vo vzťahu objektu i predmetu kriminalstiky u všetkých kriminalisticky relevantných udalostí je pojítkom práve Kriminalistická stopa a z nej odvíjajúca sa kriminalistická informácia.

Predmet kriminalstiky = vyšpecifikovanie tých zákonitostí, ktoré daná veda skúma.

Predmet a systém kriminalistiky

Vymedziť predmet kriminalistiky je dosť problematické. Dôležitým pojmom je stopa, ktorá je dôležitým medzistupňom medzi kriminalisticky relevantnou udalosťou a kriminalisticky relevantnou informáciou, ktorý ovplyvňuje výber a použitie metód, prostriedkov a postupov s cieľom získať čo najpresnejšie kriminalsiticko relevantné informácie o konkrétnej kriminalisticky relevantnej udalosti. Týmto sa značne urýchľuje identifikácia a usvedčenie páchateľa. Špecifické sa preto zdajú byť tie vnímania predmetu kriminalistiky, ktoré za kľúčové pojmy uvádzajú pojem stopa i pojem informácia, pretože vo vzťahu objektu i predmetu kriminalistiky u všetkých kriminalisticky relevantných udalostí je pojítkom práve kriminalistická stopa a z nej odvíjajúca sa kriminalistická informácia. Predmet kriminalistiky = vyšpecifikovanie tých zákonitostí, ktoré daná veda skúma. Pokiaľ ide o systém kriminalistickej vedy, môžeme vychádzať z toho, že systém vedy je hlavne systémom jej vedeckých metód, čo znamená, že podstatným kritériom je kriminalistická metóda- jednotlivé časti systému by teda mali vychádzať z toho, akými metódami daná veda pri skúmaní svojho predmetu disponuje. Názory niektorých teoretikov však za dôležitú súčasť systému kriminalistiky považujú aj kriminalistickú metodiku. Zásadná otázka teda znie, či možno kriminalistiku vnímať len ako vedu, alebo ako vedu a zároveň i prax- či kriminalistická metodika má, alebo nemá byť súčasťou systému kriminalistickej vedy. Stotožnil som sa s názorom, že systém akejkoľvek vedy by mal byť odzrkadlením presne sformulovaného predmetu ako aj metód jeho skúmania.

Determinanty samostatného postavenia kriminalistiky v systéme vied

Špecifickosť predmetu kriminalistika

Špecifickosť predmetu kriminalistiky ako jeden z determinantov samostatnosti kriminalistickej vedy

Špecifický predmet kriminalistickej vedy tvoria nasledujúce okruhy zákonitostí objektívneho sveta:

Zákonitosti vzniku, trvania a zániku kriminalisticky relevantných informácií (dôkazného a nedôkazného charakteru),
Zákonitosti vyhľadávania, fixácie a zhromažďovania kriminalisticky relevantných informácií,
Zákonitosti vydeľovania kriminalisticky relevantných informácií z ich hmotného nositeľa alebo špecifického prostredia,
Zákonitosti vzniku, analýzy a riešenia kriminalisticky relevantných situácií,
Zákonitosti analýzy, interpretácie, hodnotenia a využívania kriminalisticky relevantných informácií v záujme rýchleho, úplného a objektívneho odhaľovania, vyšetrovania a prevencie trestných činov.

Kriminalistika ako samostatná veda v systéme vied (právne a policajné vedy)

Pod vplyvom sovietskej teórie bola v našich podmienkach kriminalistika niekoľko desaťročí zaraďovaná do systému právnych vied a spoločne s kriminológiou priraďovaná k trestnému právu napriek tomu, že obe tieto vedy nebolo a dodnes nie je možné kvalifikovať ako právne vedy. Toto priradenie však malo svoj logický podklad, pretože prirodzene demonštrovalo spätosť medzi predmetmi týchto vied ale zároveň umožňovalo vzájomnú aplikáciu ich vlastných metód a poznatkov. Neskôr sa však začala kriminalistika zaraďovať do systému policajných vied, ktoré majú interdisciplinárny charakter patriaci do systému spoločenských vied. Policajná veda ako taká skúma policajné relevantné udalosti, rozpracúva špecifické policajné metódy a im zodpovedajúce postupy, operácie a úkony. Čiže vo všeobecnosti je kriminalistika samostatná, interdisciplinárna veda v systéme vied, ktorú priraďujeme k policajnej vede. Je to veda o metódach kriminalistického, vedeckého a praktického poznania. Zjednodušene, kriminalistika = veda o metódach kriminalistiky!

Kriminalistika ako interdisciplinárna veda v systéme vied

Interdisciplinárna veda znamená, že ide o vedu sprostredkujúcu, t.j. styčnú vedu, ktorá zasahuje do viacerých vied a vedných odborov vedeckého a praktického poznávania. Systém kriminalstiky ako interdsciplinárnej vedy môžeme chápať ako ucelený, vnútorne štruktúrovaný systém kriminalistických, vedeckých i praktických poznatkov a metód. Systém, ktorý reaguje na nové vedecké poznatky jednotlivých vied v systéme vied, pričom formuje a zdokonaľuje používané kriminalstické metódy, ako aj tvorí nove kriminalstické metódy.

Vzťah kriminalistiky a kriminológie, rozdielnosť ich predmetov skúmania a riešenie spoločných úloh (viktimológia, prevencia, prognózovanie)

Kriminalistika je vo všeobecnosti samostatná, interdisciplinárna veda v systéme vied, ktorú priraďujeme k policajnej vede. Je to veda o metódach kriminalistického, vedeckého a praktického poznania. Zjednodušene, kriminalistika = veda o metódach kriminalistiky!

Kriminológia je zjednodušene veda o kriminalite! T.z. že ide o usporiadaný systém poznatkov a teórii o zločine, páchateľovi, obeti, sociálnych následkoch a dôsledkoch spáchaného zločinu. Je to teda veda o podstate TČ ako sociálnom jave, o jeho charaktere, príčinách a podmienkach jeho vzniku, o štruktúre zločinnosti, o význame a zmysle trestania a tiež o formách prevencie.

Vzťah kriminalistiky k TPH, jeho význam pre kriminalistiku a naopak

Základné zásady vzájomného vzťahu medzi TPH a TPP sú: - z. samostatnosti, - interdisciplinárnosti, - z. spoločného cieľa, - z. interpedencie (závislosti a podmienenosti), - z. zákonnosti, - z. efektívnosti.

TPH i TPP je prepojené s kriminalistickou vedou a praxou tým, že vymedzuje jeden z konkrétnych objektov poznania, a to trestný čin. Súčasne vytvára právny rámec a neprekročiteľné limity pre výskum a využívanie kriminalistických metód, prostriedkov, postupov a odporúčaní uplatňovaných v kriminalistickej praxi.

Kriminalistická charakteristika trestného činu

TČ je zložitým sociálnym javom, pričom sa na jeho skúmaní podieľa niekoľko vedných odborov ako napr. kriminológia, veda trestného práva atď. Kriminalistiku zaujímajú len niektoré znaky TČ- tie, ktoré sú pre kriminalistiku kriminalisticky relevantné! Súhrn takýchto znakov sa nazýva kriminalstická charakteristika TČ. Kriminalstická charakteristika TČ je popisom kriminalisticky relevantných vlastností TČ- vlastností, ktoré ovplyvňujú proces tvorby stôp a proces poznania TČ. Hlavným zmyslom kriminalstických metód je umožniť poznanie TČ. Preto sú pre K. dôležité také skutkové znaky TČ, ktoré sú bohaté na informácie. Túto podmienku spĺňajú hlavne tie znaky, ktoré sa výrazne zobrazujú v stopách, sú trvanlivé a špecifické (majú vysokú identifikačnú hodnotu). Pre kriminalstickú teóriu sú dôležité 2 úrovne kriminalstickej charakteristiky TČ:

1. najobecnejšia úroveň veškerej trestnej činnosti;

2. druhotná úroveň rôznych skupín TČ (napr. vraždy, krádeže...).

Komponenty kriminalistickej charakteristiky trestného činu a základné znaky skutkovej podstaty trestného činu

Kriminalstická charakteristika TČ sa delí na tieto komponenty:

1. spôsob páchania TČ;

2. kriminálna situácia;

3. osobnostné rysy páchateľa TČ;

4. osobnostné rysy obete TČ;

5. motív TČ.

*Do kriminalistickej charakteristiky nespadajú všetky vlastnosti páchateľa, ale len tie, ktoré determinujú proces poznania TČ. Najdôležitejším komponentom je spôsob páchania TČ, pretože najviac ovplyvňuje proces tvorby stôp a tým aj možnosť poznania TČ. Pokiaľ ide o motív TČ, miera jeho dôležitosti je u rôznych skupín TČ rozdielna. Motív dokonca niekedy ovplyvňuje chovanie páchateľa pri vyšetrovaní. Význam ma tiež simulovaný motív, ktorý má za cieľ zmiasť vyšetrovateľov pri tvorbe vyšetrovacích verzii.

Spôsob spáchania trestného činu, jeho význam z hľadiska trestného práva hmotného a kriminalistiky

Každý TČ je spáchaný určitým jednaním, pričom variant jednaní páchateľa je obrovské množstvo. Odlíšiť určitú skupinu TČ od inej skupiny TČ, alebo individualizovať konkrétny skutok konkrétneho páchateľa sa podarí najlepšie tým, že zistíme, akými operáciami bol TČ spáchaný. Takto vymedzíme tzv. operacionálnu stránku TČ spôsobom páchania TČ. Operacionálne elementy sú jednak telesné pohyby, resp. vedome sa zdržiavanie pohybov, jednak psychické procesy riadiace jednanie páchateľa a napokon hmotné predmety použité pri jednaní páchateľa (napr. zbrane).

*Pojem spôsobu páchania TČ znamená nie len priame páchanie TČ, ale tiež vykonávanie činností úzko spätých s trestnou činnosťou. Ide napr. o operácie, ktoré predchádzajú páchaniu TČ al. naopak nasledujú jeho dokonanie. O tieto činnosti sa kriminalstika zaujíma preto, lebo aj pri nich vznikajú stopy, ktoré sú informačným prínosom pre poznávanie TČ. Napr. páchateľovi sa môže podariť odstrániť všetky stopy z času počas páchania TČ, ale môže byť vypátraný a usvedčený na základe stôp, ktoré vznikli pred činom al. po čine (napr. môže byť dolapený pri predaji ukradnutých veci).

Vzťah kriminalistiky k TPP, jej význam pre tvorbu trestno-procesných noriem a spätne aplikácia trestno-procesných noriem v kriminalistickej praxi

Trestné právo hmotné i procesné je prepojené s kriminalistickou vedou a praxou tým, že vymedzuje jeden z konkrétnych objektov poznania, a to TČ. Súčasne vytvára právny rámec a neprekročiteľné limity pre výskum a využívanie kriminalistických metód, prostriedkov, postupov a odporúčaní uplatňovaných v kriminalistickej praxi.

Zásady vzájomného vzťahu medzi kriminalistikou a trestným právom

Pojem kriminalistiky

Pojem kriminalstika môžeme definovať v užšom i širšom zmysle slova.

1. V užšom zmysle slova chápeme pod pojmom kriminalstika samostatnú interdisciplinárnu a dynamicky sa rozvíjajúcu vedu v systéme spoločenských vied, ktorá sa zaoberá zákonitosťami:

A) vzniku, zmien, a zániku stôp a informácii o kriminalisticky relevantných udalostiach;

B) poznávania- skúmania stôp s cieľom dekódovať v nich prirodzeným spôsobom zakódované informácie o kriminalisticky relevantných udalostiach.

2. V širšom zmysle slova chápeme pod pojmom kriminalstika samostatnú interdisciplinárnu a dynamicky sa rozvíjajúcu vedu v systéme spoločenských vied, ktorá:

A) poznáva, objasňuje a predvída vznik, priebeh a prejavy kriminalisticko relevantných udalostí na základe skúmania špecifických zákonitostí spätých s ich odrazmi v materiálnom prostredí i vo vedomí ľudí;

B) tvorí a zdokonaľuje svoj metodologický aparát a vypracúva vedecké odporúčania pre konkrétne potreby rôznych oblastí spoločenskej praxe, hlavne: - kriminalistickej, policajno-bezpečnostnej, vyšetrovacej, súdnej a inej spoločenskej praxe; - aj pre potreby tých subjektov, ktorí s využitím jej poznatkov realizujú al. aplikujú právo, resp. tomuto napomáhajú (znalci, experti, odborníci, advokáti, obvinení, poškodení a pod.).

Funkcie kriminalistiky zo zameraním na teoretickú a metodologickú funkciu kriminalistiky

Funkciami kriminalstiky rozumieme: - spoločenskú, - teoretickú, - metodologickú funkciu kriminalstiky.

Teoretická funkcia kriminalistiky spočíva v skúmaní a poznávaní tých zákonitostí sveta, ktoré tvoria predmet jej skúmania a poznávania. Spadajú pod ňu funkcie: - poznávacia, - pragmatická, - prognostická.

Metodologická funkcia kriminalistiky nadväzuje a vychádza z teoretickej funkcie kriminalstiky. Tvorí podklad pre rozvoj metodologického aparátu kriminalistickej vedy a praxe, ktorá spočíva v tvorbe a rozpracúvaní nových al. zdokonaľovaní starších postupov a metód z iných vied, kt. sú späté s riešením vedeckých a praktických kriminalstických úloh.

Metodológia kriminalistiky, metódy kriminalistiky a kriminalistické metódy

Metodológia kriminalstiky. je náuka o metódach kriminalstiky, kt. je vyjadrením štrukturálne usporiadaného a systému metód kriminalstickej vedy a praxe, zameraných na proces kriminalstickovedeckého a praktického poznávania. Metódy kriminalstiky sú všetky kriminalsticky využívané metódy, t.j. metódy kriminalstickej vedy, ako i metódy kriminalstickej praxe. Čiže sa jedná o metódy všeobecné, špeciálne a vlastné. Kriminalistické metódy sú metódy, kt. si kriminalstika sama vytvorila, t.j. vlastné kriminalstické metódy- metódy kriminalisticko-technické a metódy kriminalsticko-taktické, kt. sa niektorými autormi označované aj ako metódy kriminalsticko-technického charakteru a metódy kriminalistického charakteru.

Systém metód kriminalistiky (kriminalistickej vedy a praxe)

Jednotný systém metód kriminalistickej vedy a praxe, ktorého základ tvorí dialektická metóda, tvoria všeobecné a špeciálne metódy, pričom do rámca špeciálnych vied sú okrem metód iných vied zahrnuté aj vlastné- špecifické kriminalistické metódy.

Metódy kriminalistickej vedy

Všeobecné poznávacie metódy

Metódy prevzaté z iných vedných odborov

Špecifické metódy kriminalistickej vedy

Všeobecné poznávacie metódy – sú spoločné s inými oblasťami vedeckého a praktického poznávania. Ide napr. o metódy pozorovania, opisovania, porovnávania...

Metódy prevzaté z iných vedných odborov ( metódy špeciálne) – vznikli a používajú sa v iných vedných odboroch. Súvisia s interdisciplinárnosťou kriminalistiky. (napr. fyzika, matematika, psychológia, atď.) Kriminalistika ich potrebuje pre vytvorenie vlastných vied.

Špecifické metódy kriminalistickej vedy – využívajú sa výlučne v oblasti kriminalistickej vedy. Delia sa na:

Metódy kriminalsiticko – technické – materiálne stopy ( napr. daktyloskopia, balistika, trasológia, mechanioskopia, grafológia, atď.)
Metódy kriminalisticko – takticke – nazývajú sa aj štrukturálne- kriminalistické (napr. výsluch, rekognícia, rekonštrukcia, ohliadka, vyšetrovací pokus, vyšetrovacie verzie, atď.)

Zákonnosť a prípustnosť kriminalistických metód

Za zákonné a pre prax prípustné môžeme považovať len tie kriminalistické metódy, kt. spĺňajú tieto požiadavky: - vyjadrujú demokratický základ trestného konania a jeho vývojové tendencie, - nie sú zakázané právnymi normami, - vychádzajú z Trestného poriadku, hlavne zo zásad trestného konania, - získavajú sa nimi nové, al. sa preverujú zistené skutočnosti, kt. sú dôležité z trestnoprocesného hľadiska, - kedykoľvek je možné preveriť hodnovernosť nimi dokazovaných skutočností, - majú prísne vedecký charakter.

Stopa ako kľúčový pojem v kriminalistike, zákonitosti vzniku (zmien a zániku) stôp, základné delenie stôp

Stopa = najvýznamnejší a jedinečný zdroj informácii o každom zločine. Stopa je odraz činnosti páchateľa v okolitom prostredí. K. je vedou, kt. sa zaoberá otázkami skúmania stôp s cieľom identifikovať a usvedčiť páchateľa trestného činu. V systéme kategórii kriminalstickej vedy je pojem stopa prioritnou kategóriou. Za kriminalsticku stopu môžeme považovať akýkoľvek odraz, zmenu v prostredí kriminalsticky relevantnej udalosti alebo vo vedomí ľudí, ktorá s ňou miestne, časovo al. príčinne súvisí.

Zákl. delenie-

1. stopy vo vedomí ľudí- pamäťové stopy,

2. materiálne stopy. Čiže, kriminalsticka stopa je akákoľvek zmena v materiálnom prostredí alebo v pamäti osôb, o kt. môžeme predpokladať, že príčinne, miestne, al. časovo súvisí s objasňovanou- kriminalisticky relevantnou udalosťou, je zistiteľná a zistiteľná pomocou dostupných a uznávaných metód a zároveň sa predpokladá, že bude využiteľná ako zdroj kriminalisticky a možno aj dôkazne relevantných informácii o objasňovanej udalosti.

Stopa je zmena v materiálnom prostredí alebo vo vedomí ľudí, ktorá príčinne, miestne alebo časovo súvisí s vyšetrovanou udalosťou, obsahuje kriminalisticky relevantnú informáciu a je zistiteľná a využiteľná kriminalistickými prostriedkami a postupmi.

Materiálne stopy možno deliť do týchto skupín:

Stopy, ktoré obsahujú základnú informáciu o štruktúre vonkajšej stavbe objektu,
Stopy, ktoré obsahujú základnú informáciu o štruktúre vnútornej stavby objektu,
Stopy, ktoré obsahujú informáciu o funkčných a dynamických vlastnostiach a návykoch,
Stopy, ktoré obsahujú združenú informáciu o vlastnostiach objektu alebo objektu, ktoré ich vytvorili,
Stopy, ktoré obsahujú informáciu o vlastnostiach odrážaného objektu a môžu byť statické alebo dynamické, plošné alebo objemové. Ďalšie delenie týchto stôp zahŕňa tieto prejavy: stopy navrstvené a odvrstvené, t.j. odtlačky, vtlačky, sústavy rýh (zošinutia)....
Ďalšou kategóriou stôp sú účtovné, počítačové stopy, ktoré sa objavujú v údajoch prvotných dokladov, v účtovných výkazoch....
Ústretové stopy sú také materiálne stopy, ktoré odrážajú vzájomné pôsobenie dvoch objektov
Plošné a objemové stopy: plošné stopy 2D a objemové stopy 3 D; Plošné stopy vznikajú v prípadoch, keď objekt, ktorý stopu vytvára, nedeformuje objekt, ktorý stopu prijíma. ( stopy obuvi alebo pneumatík). Objemové stopy vznikajú v prípadoch, keď sa objekt prijímajúci stopu ničí a dochádza k plastickej deformácii ( stopy v snehu, v blate)
Statické a dynamické stopy sú zreteľné podľa zistenia pohybu objektu, ktorý stopu vytvoril, voči nositeľovi stopy. Pokiaľ takýto pohyb takmer neexistuje, vznikajú statické stopy, v opačnom prípade dynamické stopy. Statické stopy sa delia na stopy navrstvenia a na stopy odvrstvenia. Dynamické stopy sa delia na ryhy, zošinuté stopy a zmliaždené stopy. ( statické plošné stopy – vzájomne sa dotknú, ale nedôjde k ich pohybu; delia sa na navrstvené, obrysové a odvrstvené; plošné preto lebo dochádza k výmene hmoty. Statické objemové – dochádza pri nich k výmene energie. Dynamické plošné – po tom, čo dôjde k ich kontaktu sa pohnú; dochádza k zničeniu, deformácii povrchu; dynamické objemové – vznikajú pri nich napr. ryhy; neprechádza hmota, ale energia)
Periférne stopy poskytujú informáciu o pôdoryse objektu, ktorý ich vytvoril. Vznikajú napr. pri premiestňovaní rôznych objektov.
Stopy oddelenia časti z celku umožňujú zostavenie pôvodného objektu do celku podľa jednotlivých častí. Ide napr. o roztrhané písomnosti.

Fyzikálne stopy – stopa, ktorá nie je priamo spojená s materiálnou stopou; stopy vzniknuté následkom výbuchu

Pamäťové stopy – stopy, ktoré sa vnímajú ( zrakový, čuchový atď.); stopa, ktorá podlieha racionálnemu vnímaniu; pamäťové stopy možno dekódovať len výsluchom; nedá sa na ne spoliehať

Stopa a dôkaz (delenie dôkazov)

Informačný obsah tej ktorejstopy nemusí vždy vykazovať dôkazovú relevanciu. Niektoré stopy už z hľadiska ich podstaty v procese dokazovania nemožno využiť (napr. niektoré pachové stopy, neprocesne získané svedetsvá a pod.). Neznamená to ale, že nevykazujú kriminalstickú relevanciu - t.z. takú, kt. by bola významná na vylúčenie vytipovaných osôb z okruhu podozrivých, na vytýčenie nových verzii o vzniku a priebehu udalosti alebo na zabezpečenie ďalších zdrojov dôkaznej informácie. Poznáme stopy materiálne a stopy vo vedomí ľudí.

Zisťovanie informácií z pamäťových stôp

Kvalitu pamäťových stôp ovplyvňujú individuálne vlastnosti a schopnosti daného vnímateľa, kt. ich ukladá do pamäti, selektuje ich a spracováva. Tento vnímal je jediný, kto môže interpretovať a reprodukovať ich informačný obsah. Pri pamäťových stopách sa kriminalistika venuje hlavne ich dokumentácii, spôsobom preverovania ich informačného obsahu a pomáha osobám, kt. sú ich nositeľom pri ich vybavení ale aj reprodukcii. No otázky skúmania podstaty pamäťových stôp kriminalistika prenecháva príslušným vedeckým disciplínam ako sú psychológia a psychiatria. Poznatky týchto vied potom kriminalistika využíva vo forme odporúčaní pre kriminalsticku prax.

Pachové stopy, ich zisťovanie zabezpečovanie a skúmanie

Pachové stopy je nutné vyhľadať a zaistiť napr. v prípadoch TČ vraždy, znásilnenia, krádeže vlámaním, lúpeže atď. Ide o veľmi zložitú problematiku, keďže pachové stopy sú neviditeľné a nedajú sa zviditeľniť. Treba vytipovať miesta, kadiaľ sa páchateľ pohyboval, objekty, kt. sa páchateľ dotýkal a predmety, kt. odhodil. Zisťovanie a zaisťovanie stôp- ako zdrojov pachu je odlišné od zisťovania stôp- ako pachov.

1. pri zdrojoch pachu prebieha jednoduchšie, keď sa jedná o odev, zbrane al. nástroje. Po nájdení treba predmety označiť, zakresliť a odfotiť miesto nálezu. Potom sa rýchlo zaistia pomocou rukavíc, pinziet a skalpelov do čistých vrecúšok al. fliaš z PVC. Potom sa uskladňujú v suchej tmavej komore, aby sa mohli použiť aj po niekoľkých týždňoch.

2. pri pachoch ako takých je to zložitejšie, lebo sa dajú len predpokladať. Naj. spôsob zaisťovania stôp ako pachov je založený na adsorpcii látok, kt. tvoria pach. stopu vo vhodnom materiály- sterilná textília v súvislosti s metódou pach. konzervy (je určená na zaisťovanie pachov ľudského pôvodu). Postup je taký, že na mieste, kde sa predpokl. PS, priloží sa kúsok sterilnej textílie a prekryje sa hliníkovou fóliou. Čas takéhoto odberu je cca 30 min. SKÚMANIE pachových stôp: Subjektívna metóda (čuch psa), Objektívna metóda (prístrojová technika). V praxi sa zatiaľ objektívna metóda na vyhodnocovanie pachov ľudského pôvodu nevyužíva!

Mikrostopy

Veľkosť skúmaných objektov sa stále zmenšuje. Mikrostopy je možné zistiť a zaistiť pri objasňovaní väčšiny trestných činov. mikrostopami sú väčšinou fragmenty textilných vlákien, kovov, zeminy, rastlinného materiálu, hmyzu atď. V prípade skúmania mikrostôp sa chemická a biologická expertíza pomerne často prelínajú a dopĺňajú. mikrostopy najčastejšie vznikajú pri kontakte dvoch objektov, pri kt. sa mikročastice z jedného povrchu zachytia na druhom. Množstvo zachyteného materiálu je závislé od sily trenia a drsnosti a materiálneho zloženia toho ktorého objektu. Ďalším spôsobom je však aj jednostranný prenos takýchto častíc (napr. prach). mikrostopy sa zaisťujú aj z nečistôt spod nechtov, z dlaní, z pokožky, chlpov, vlasov, odevu, obuvi a iných miest a objektov, s ktorými mohli prísť dané osoby do kontaktu.

Pojem kriminalistickej identifikácie a jej teoretické východiská

Pojem identifikácia sa v kriminalistike používa pre označenie procesu, v priebehu kt. sa zisťuje totožnosť konkrétneho objektu podľa stôp, kt. zanechal. Pri objasňovaní kriminalsticko relevantných udalostí vzniká často potreba podľa stôp a iných zobrazení určiť vzťah človeka, predmetu al. iného objektu k objasňovanej skutočnosti- k tomu slúži špecifický proces, kt. označujeme pojmom kriminalsticka identifikacia. Jej cieľom je stotožnenie konkrétneho objektu cez porovnávanie materiálneho objektu s ideálnym odrazom jeho vlastností al. cez vzájomné porovnávanie častí objektu, či pôvodne tvorili jeden celok.

Vlastnosti objektov

špecifické

skupinové

rodové

Všeobecné vlastnosti

druhové

Skupina individualizačných špecifických znakov

Všeobecné - vlastnosti, ktoré majú všetky objekty rovnakého druhu
Špecifické – vlastnosti, ktorými sa objekty odlišujú od objektov rovnakého druhu
Skupina individualizačných špecifických znakov – ich existencia je spojená buď priamo so vznikom objektu alebo jeho používaním
skupinové napr. Obuv
rodové napr. Športová obuv
druhové napr. Adidas č. 25

vlastnosti musia byť relatívne stále a musia mať schopnosť odrážať sa v stopách
nie je možná individualizácia sypkých, kvapalných a plynných látok, ale len druhová
nedovŕšená identifikácia – nie je schopná presne určiť objekt
porovnávacie materiály – sú vytvorené buď následne po nadobudnutí podozrivého objektu alebo sa môže zohnať porovnávací materiál, ktorý vznikol v minulosti
hlavnou metódou, ktorá sa pri identifikácii využíva je porovnávanie
stopa z miesta trestného činu sa zasiela znalcovi, ktorý ju vyhodnocuje
ak má znalec stopy z miesta trestného činu aj porovnávacie materiály nasleduje ich identifikácia = analyticko – syntetická etapa

štádiá kriminalistickoidentifikačného skúmania:

najčastejšou kriminalistickou identifikáciou je identifikácia vykonávaná znaleckým skúmaním
prvým štádiom je príprava na identifikačné skúmanie
Sem zaraďujeme:

zistenie a fixáciu stôp
zostavenie súboru stotožňovaných objektov
zaopatrenie porovnávacieho materiálu
zaistenie ďalších podkladových informácií.

druhým štádiom je vlastné identifikačné skúmanie
znalec pri formulovaní záverov o totožnosti používa metódy formálnej logiky

Spôsoby kriminalistickoidentifikačného skúmania:

položenie vedľa seba s opisom znakov
prekrytie zobrazení
spojenie zobrazení
geometrické meranie
porovnávanie pomocou fotografií
porovnávanie živých osôb in natura podľa anatomickomorfologických znakov

Základný cieľ, hlavné formy, druhy a subjekty kriminalistickej identifikácie

Cieľom kriminalistickej identifikácie je dokázať účasť a objasniť podstatné okolnosti podielu preverovaného objektu na vzniku ale aj priebehu kriminalsticko relevantnej udalosti a to na základe týmto objektom zanechaných stôp al. iných zdrojov informácie.

Druhy kriminalistickej identifikácie:

kriminalistickú identifikáciu možno členiť podľa viacerých kritérií, a to:
podľa subjektu uskutočňujúceho proces identifikácie,
podľa odborných znalostí potrebných na skúmanie podľa použitých metód,
podľa stotožňovaných objektov,
podľa toho, či sa dospeje k zisteniu totožnosti, alebo nie.

Podľa subjektu rozlišujeme 2 druhy identifikácie, a to znaleckú a rekogničnú. V priebehu znaleckej identifikácie sa využívajú spravidla materiálne stopy.( identifikáciu uskutočňuje znalec), pri rekogničnej identifikácii sa spravidla využívajú pamäťové stopy ( identifikáciu spravidla vykonáva svedok alebo poškodená osoba). Niektoré jednoduché identifikačné úkony uskutočňujú aj orgány činné v trestnom konaní.

Podľa odborných znalostí potrebných na skúmanie podľa použitých metód rozlišujeme tieto druhy kriminalistickej identifikácie: daktyloskopickú, portrétnu, skúmanie písma, listín a dokladov, trasologickú, balistickú, biologickú, mechanoskopickú apod.

Podľa stotožňovaných objektov rozlišujeme identifikáciu osôb, vecí a zvierat

Štádiá kriminalistickoidentifikačného skúmania:

najčastejšou kriminalistickou identifikáciou je identifikácia vykonávaná znaleckým skúmaním
prvým štádiom je príprava na identifikačné skúmanie
Sem zaraďujeme:

zistenie a fixáciu stôp
zostavenie súboru stotožňovaných objektov
zaopatrenie porovnávacieho materiálu
zaistenie ďalších podkladových informácií.

druhým štádiom je vlastné identifikačné skúmanie
znalec pri formulovaní záverov o totožnosti používa metódy formálnej logiky

Spôsoby kriminalistickoidentifikačného skúmania:

položenie vedľa seba s opisom znakov
prekrytie zobrazení
spojenie zobrazení
geometrické meranie
porovnávanie pomocou fotografií
porovnávanie živých osôb in natura podľa anatomickomorfologických znakov

Metódy kriminalistickej identifikácie osôb

V praxi je bežná identifikácia osoby podľa preukazu totožnosti a podľa evidovaných údajov o nej. Tak ako osoba, sú k dispozícii aj porovnávacie materiály k nej, ako napr. pas, OP, počítačové databázy atd., v ktorých sú uložené informácie, kt. by mala daná osoba vykazovať. Následne je teda možné identifikačné znaky danej osoby porovnať s odrazmi, kt. korešpondujú so znakmi uloženými v uvedených informačných fondoch. Za identifikačné znaky sú v takomto systéme zvolené znaky, kt. umožňujú individualizovať preverovanú osobu, resp. vylúčiť možnosť jej zámeny za inú osobu. Pri kriminalstickej identifikácii však musia byť zachované určité praxou preverené a všeobecne uznávané zákonitosti, ktorými sú:

osoby sú vo svojej vonkajšej i vnútornej štruktúre individuálne- sú jedinečné,
ich vlastnosti sú relatívne stále,
majú schopnosť odrážať svoje vlastnosti na ostatných objektoch,
zobrazenie znakov v stopách je podmienený vzájomným pôsobením danej- odrážanej osoby s okolitým prostredím, v kt. daný odraz prebieha.

V K. sa na identifikáciu využívajú dve rozdielne formy odrazu a to:

1. materiálna- znamená uchovanie znakov na materiálnych objektoch v podobe mat. zmien;

2. psychofyziologická- má subjektívny charakter, keďže spočíva v uchovaní predstavy objektu v pamäti konkrétnej osoby. Subjektom identifikácie môže byť preto len človek.

Kriminalistická identifikácia osôb:

Daktyloskopia
Biológia
Fonoskopia
Portrétna identifikácia
Odorológia
Identifikácia podľa ručného písma
Trasológia

Portrétna identifikácia:

Fotografie osoby pre účely K-ID sa musia vyhotovovať podľa určitých pravidiel. Musia vystihovať podobu osoby, no zároveň musia spĺňať aj požiadavky na antropologickú fotografiu. Ide hlavne o tzv. trojdielnu fotografiu celej postavy živých osôb. Tu sa napr. používa jednotná poloha hlavy a jednotné osvetlenie. Trojdielna fotografia potom obsahuje 3 základné snímky:

1. Portrétna snímka pravého profilu,

2. Portrétna snímka spredu,

3. Portrétna snímka ¾ profilu ľavej strany tváre.

Okrem týchto fotografii sa však v prípade používania rôznych prestrojení robí aj snímka celej postavy a to zvlášť pre každé prestrojenie.

Daktyloskopia:

Kriminalistická daktyloskopická expertíza = znalecké skúmanie, kt. patrí do skupiny identifikácie osôb. V prípade daktyloskopie ide o skúmanie papilárnych línii prstov, dlaní, a chodidiel osôb a ich odtlačky v reálnom prostredí. Daktyloskopia využíva poznatky všeobecnej dermatológie, kt. 3 základné pravidlá sformuloval anglický prírodovedec F. Galton ako:

1. individuálnosť pap. línii,

2. nemennosť páp. línii,

3. neodstrániteľnosť páp. línii.

V daktyloskopii sú skúmané obrazce papilárnych línii ako: - odtlačkov známej osoby, alebo stopy, kt. bola zaistená pri TČ. V Daktyloskopii stopu chápeme ako odtlačok al. vtlačok prsta, dlane al. chodidla, kt. vznikol stykom týchto častí s predmetom, kt. je schopný zachytiť ale aj určitú dobu udržať obraz papilárných línii. ÚČEĽOM kriminalistickej daktyloskopie je zisťovanie zhody Daktyloskopických stôp s odtlačkami v Daktyloskopickej zbierke, al. Daktyloskopických stôp navzájom!

odtlačky prstov sú nemenné a neodstrániteľné
cheiroskopické stopy = odtlačok dlaní
podoskopické stopy = odtlačok nohy
daktyloskopické stopy = odtlačok prstov
vznikajú odvrstvením, navrstvením alebo sa vtlačia do mäkkej hmoty

Kriminalistická biológia:

je aplikovanou biologickou vedou, ktorá slúži kriminalistickej praxi pri vyhľadávaní a zaisťovaní stôp zvieracieho alebo rastlinného pôvodu
biologické stopy:

samoodlúčené ( napr. Moč, stolica, pot, sliny, vypadané vlasy…)
odlúčené vonkajším pôsobením (krv, kosti, vytrhnuté vlasy…)
kostrové nálezy, mŕtvoly

Metódy kriminalistickej identifikácie vecí

V praxi je bežná identifikácia vecí podľa evidenčných. al. identifikačných kódov a pod. Tak ako vec, sú k dispozícii aj porovnávacie materiály k nej, ako napr. ID katalógy, počítačové databázy a pod. v kt. sú uložené informácie, kt. by mala tá ktorá vec vykazovať. Následne je teda možné ID znaky danej veci porovnať s odrazmi, kt. korešpondujú so znakmi uloženými v uvedených informačných fondoch. Za ID znaky sú v takomto systéme zvolené znaky, kt. umožňujú individualizovať preverovanú vec, resp. vylúčiť možnosť jej zámeny za inú. Pri kriminalstickej identifikácii však musia byť zachované určité praxou preverené a všeob. uznávané zákonitosti, kt. sú:

veci sú vo svojej vonkajšej i vnútornej štruktúre individuálne. Avšak individuálnosť objektov vonkajšieho sveta vzťahujeme len na individuálne určené, priestorovo ohraničené objekty, za kt. nepovažujeme tzv. sypké, kvapalné a plynné látky, kt. sú zložené z viac al. menej voľných častíc, ich vzájomné väzby nie sú pevné a metódy ich skúmania umožňujú len skupinové a druhové určenie ich príslušnosti.
Ich vlastnosti sú relatívne stále. Totiž, nemožno úspešne identifikovať veci, kt. nespĺňajú podmienku relevantnej stálosti v čase al. sú vystavené extrémnym podmienkam.
Majú schopnosť odrážať svoje vlastnosti na ostatných objektoch,
zobrazenie znakov v stopách je podmienený vzájomným pôsobením danej- odrážanej veci s okolitým prostredím, v kt. daný odraz prebieha.

V kriminalistike sa na identifikáciu využívajú dve rozdielne formy odrazu a to:

1. materiálna

2. psychofyziologická.

V prípade veci však prichádza v úvahu len materiálna, nakoľko znamená uchovanie znakov na materiálnych objektoch v podobe mat. zmien. Psychofyz. sa dá spájať len s s konkrétnou osobou, resp. s jej pamäťou.

Identifikácia osôb podľa vonkajšieho vzhľadu

V prípade pochybností o identite osoby pri kontrole je možné vyhotoviť porovnávací materiál ako napr. fotografie. Počas ďalšieho porovnávacieho skúmania je potom možné overiť, či preverovaná osoba je tá, kt. znaky boli v minulosti evidované v databázach. Fotografie osoby pre účely kriminalistickej identifikacie sa však musia vyhotovovať podľa určitých pravidiel. Musia vystihovať podobu osoby, no zároveň musia spĺňať aj požiadavky na antropologickú fotografiu. Ide hlavne o tzv. trojdielnu fotografiu celej postavy živých osôb. Tu sa napr. používa jednotná poloha hlavy a jednotné osvetlenie. Trojdielna fotografia potom obsahuje 3 základné snímky:

Portrétna snímka pravého profilu,
Portrétna snímka spredu,
Portrétna snímka ¾ profilu ľavej strany tváre.

Okrem týchto fotografii sa však v prípade používania rôznych prestrojení robí aj snímka celej postavy a to zvlášť pre každé prestrojenie.

Portrétna identifikácia

Fotografie osoby pre účely kriminalistickej identifikácie sa musia vyhotovovať podľa určitých pravidiel. Musia vystihovať podobu osoby, no zároveň musia spĺňať aj požiadavky na antropologickú fotografiu. Ide hlavne o tzv. trojdielnu fotografiu celej postavy živých osôb. Tu sa napr. používa jednotná poloha hlavy a jednotné osvetlenie. Trojdielna fotografia potom obsahuje 3 základné snímky:

Portrétna snímka pravého profilu,
Portrétna snímka spredu,
Portrétna snímka ¾ profilu ľavej strany tváre.

Okrem týchto fotografii sa však v prípade používania rôznych prestrojení robí aj snímka celej postavy a to zvlášť pre každé prestrojenie.

Základné zákonitosti daktyloskopie a jej uplatnenie v kriminalistike

1. individuálnosť papilárnych línii,

2. nemennosť papilárnych línii,

3. neodstrániteľnosť papilárnych línii.

odtlačky prstov sú nemenné a neodstrániteľné
cheiroskopické stopy = odtlačok dlaní
podoskopické stopy = odtlačok nohy
daktyloskopické stopy = odtlačok prstov
vznikajú odvrstvením, navrstvením alebo sa vtlačia do mäkkej hmoty

Daktyloskopická registrácia

Kriminalistický a expertízny ústav PZ SR prevádzkuje dve daktyloskopické zbierky:

daktyloskopickú zbierku odtlačkov prstov a dlaní známych páchateľov (pozostáva z daktyloskopických kariet...);
daktyloskppickú zbierku stôp z neobjasnených TČ.

V 2-hej sú zhromaždené všetky stopy, kt. boli zaistené v súvislosti s TČ a pri kt. nebol identifikovaný pôvodca. Keď sa zistí zhodnosť založených stôp s odtlačkami prstov a dlaní podozrivej osoby, stopy takejto osoby sa zo zbierky vyradia a založia sa do daného znaleckého posudku. AFIS- automatizovaný systém daktyloskopickej ID osôb: Nová generácia daktyloskopického softwearu...

Biologické metódy v kriminalistike

Biologická expertíza = znalecké skúmanie z oblasti kriminalistiky a biológie.

SUBJEKTOM skúmania kriminalistickej biológie sú biologické vlastnosti osôb, zvierat ale aj rastlín, kt. umožňuje ich skupinovú al. individuálnu identifikáciu. OBJEKTOM skúmania kriminalstickej biológie sú biologické vzorky, z kt. treba určiť, či ide biol. materiál al. nie. Ak áno, určí sa jeho druh, pôvod a jeho vlastnosti. SKÚMANÍM biologického materiálu sa zisťuje:

či je materiál ľudského al. živočíšneho pôvodu,
vlastnosti krvi, tkaniva, sekrétov, vlasov, chlpov...,
botanické materiály rastlinného pôvodu. kriminalsticko-biologická expertíza využíva poznatky biológie, mikrobiológie, biochémie, botaniky, zoológie a botaniky.

TECHNIKA zaisťovania biol. materiálu: Krvné stopy...; zaisťovanie tkanív, ejakulátu, potu, slín, moču, stolice; tkaniva; rôzne organizmy (parazity, hmyz, atď.)

Metóda DNA a jej význam pre kriminalistickú identifikáciu

Kriminalisticko-genetická expertíza je znalecké skúmanie z oblasti kriminalistiy a genetiky, kt. identifikuje osoby, zvieratá a rastliny. SUBJEKTOM kriminalisticko-genetickej expertízy je jedinečnosť deoxyribonuklovej kyseliny- DNA v biologickom materiály ľudského, živočíšneho al. rastlinného pôvodu. ÚČEĽOM analýzy DNA je individuálna identifikácia osôb, zvierat al. rastlín za účelom trestného konania. Za účelom trestného konania sa môže DNA analýza použiť na:

identifikácia osoby, ak na mieste činu zanechala biol. stopy (napr. vlasy s koreňom, spermie...),
identifikácia osoby, ak sa na tele al. odeve podozrivého, resp. páchateľa nachádzajú biol. stopy od obete,
na určenie otcovstva,
na určenie pohlavia v príp. nálezu časti ľudského teľa,
na určenie rodičky usmrteného dieťaťa.

Na analýzu DNA sa zaisťujú tieto biol. materiály:

stopy krvi,
vlasy, al. chlpy (s koreňom)
spermie,
mäkké tkanivá.

Identifikácia osôb podľa hlasového prejavu

Fonoskopia!Identifikácia hlasu je známa už od dávnej minulosti... kriminalsticka fonoskopia je metóda kriminalistickeho objasňovania, kt. sa zaoberá identifikáciou osôb. Jej význam je najmä v jej využití pri objasňovaní TČ, v kt. bol zvukový záznam prostriedkom na spáchanie TČ (napr. vyhrážky, ohováranie a pod.). SUBJEKTOM skúmania fonoskopie môžu byť rôzne nahrávky zvuku. Ak je prítomný porovnávací materiál, je možné vykonať individuálnu identifikáciu tej ktorej osoby. OBJEKTOM skúmania fonoskopie sú:

sporné záznamy zvuku;
porovnávacie záznamy zvuku.

Vzájomné porovnávanie sporných a porovnávacích materiálov je možné buď subjektívnou metódou, al. objektívnou metódou.

Poznáme 3 skupiny, kt. môžeme skúmať navzájom odlišné vlastnosti hovoreného prejavu:

lingvistické vlastnosti,
fonetické schopnosti,
elektroakustické vlastnosti.

Identifikácia mŕtvol a kostrových nálezov

Kriminalistická odorológia (identifikácia osôb a vecí podľa pachových stôp)

Kriminalsticka metóda, kt. sa zaoberá vznikom pachov ale aj ich vlastnosťami, významom, vyhľadávaním, zaisťovaním a skúmaním pach stôp. ÚČEĽOM kriminalistickej odorológie je vyhľadať a označiť osobu, eventuálne vec. PACH = plynná látka, kt. je schopná pri určitej koncentrácii vyvolať buď čuchový vnem, al. reakciu analytického prístroja. Pachové stopy je nutné vyhľadať a zaistiť napr. v príp. TČ vraždy, znásilnenia, krádeže vlámaním, lúpeže atď. Ide o zložitú problematiku, nakoľko PS sú neviditeľné a nedajú sa zviditeľniť. Treba vytipovať miesta, kadiaľ sa páchateľ pohyboval, objekty, kt. sa páchateľ dotýkal a predmety, kt. odhodil. Zisťovanie a zaisťovanie stôp- ako zdrojov pachu je odlišné od zisťovania stôp- ako pachov.

2. pri pachoch ako takých je to zložitejšie, lebo sa dajú len predpokladať. Naj. spôsob zaisťovania stôp ako pachov je založený na adsorpcii látok, kt. tvoria pach. stopu vo vhodnom materiály- sterilná textília v súvislosti s metódou pach. konzervy (je určená na zaisťovanie pachov ľudského pôvodu). Postup je taký, že na mieste, kde sa predpokladá pachová stopa, priloží sa kúsok sterilnej textílie a prekryje sa hliníkovou fóliou. Čas takéhoto odberu je cca 30 min. SKÚMANIE pachovej stopy: Subjektívna metóda (čuch psa), Objektívna metóda (prístrojová technika). V praxi sa zatiaľ objektívna metóda na vyhodnocovanie pachov ľudského pôvodu nevyužíva!

Kriminalistická trasológia

Trasológia je odbor kriminalistickej techniky, ktorý sa zaoberá vyhľadávaním, zaisťovaním a skúmaním stôp bosých a obutých nôh, dopravných prostriedkov a ďalších stôp podobného druhu.

Identifikuje osoby i veci. Využíva poznatky z fyziky, biofyziky a biomechaniky. trasologické stopy sú napríklad stopy chôdze osôb, zvierat al. pohybu vozidiel v teréne, stopy častí teľa... na predmetoch, podlahe, stenách a pod. trasologicke stopy sú buď plošné al. plastické.

Typické hlavné druhy trasologických stôp tvoria:

Stopy bosých nôh človeka
Stopy obuvi
Stopy ľudskej bipedálnej lokomócie, ktorými sa rozumie premiestňovanie človeka pomocou dolných končatín (chôdza, beh, skok)
Stopy dopravných prostriedkov
Stopy zvierat – sú prevažne plastické, vytvorené v mäkkej podložke, po ktorej sa zviera pohybovalo
Stopy vytvárané časťami ľudského tela nepokrytých papilárnymi líniami (pery, uši, päste,atď.), alebo oblečenými odevnými súčasťami (rukavice, nohavice a pod.)
Stopy po premiestňovaní objektov - sú psravidla plošné

Cieľom trasológie je určiť skupinovú, druhovú al. aj individuálnu totožnosť subjektov a s nimi spojených stôp - napr. smer a rýchlosť pohybu osôb, prítomnosť osoby na určitom mieste a pod. OBJEKTOM skúmania trasológie sú stopy:

pohybu ľudí a zvierat;
kolies vozidiel;
rukavíc, odevných zvrškov...;
odtlačkov, resp. vtlačkov častí ľudského teľa al. zvierat.

Rekognícia ako laická forma kriminalistickej identifikácie

Ide o kriminalsticku metódu, kedy osoba, kt. vnímala iné osoby, veci al. zvieratá ich znova spoznáva ako objekty, kt. sú dôležité pre kriminalsticke objasňovanie určitej udalosti. Podstatou rekognície je teda znovu poznanie, kt. je však možné iba vtedy, ak sú v pamäti poznávajúcej osoby myšlienkové odrazy objekt, kt. táto osoba v súvislosti s danou udalosťou vnímala už predtým. Rekognícia je teda identifikácia objektu na základe pamäťových stôp poznávajúcej osoby. Rekognícia využíva metódy pozorovania, porovnávania a opisovania znakov, kt. individualizujú skúmaný objekt. Poznávajúca osoba...; Objekt rekognície... CIEĽ: Vylúčiť al. potvrdiť totožnosť objektu rekognície poznávajúcou osobou na základe pamäťových stôp.

Fotografovanie živých a mŕtvych osôb na účely rekognície a registrácie

Fotografie osoby pre účely kriminalistickej identifikácie sa musia vyhotovovať podľa určitých pravidiel. Pri živej osobe musia fotografie vystihovať podobu osoby, no zároveň musia spĺňať aj požiadavky na antropologickú fotografiu. Ide hlavne o tzv. trojdielnu fotografiu celej postavy živých osôb. Tu sa napr. používa jednotná poloha hlavy a jednotné osvetlenie. Trojdielna fotografia potom obsahuje 3 základné snímky:

1. Portrétna snímka pravého profilu,

2. Portrétna snímka spredu,

3. Portrétna snímka ¾ profilu ľavej strany tváre.

Okrem týchto fotografii sa však v prípade používania rôznych prestrojení robí aj snímka celej postavy a to zvlášť pre každé prestrojenie. Pri mŕtvej osobe sa dokumentácia tiež spravuje zásadami portrétnej fotografie. Cieľom je zachytiť čo najvernejšiu podobu osoby, aká bola v čase, keď bola ešte živá. Pri identifikácii mŕtvoly môže mať nemalý význam aj dokumentácia zvláštnych znamení (tetovanie, jazvy a pod.).

Kriminalistická balistika

Balistika sa zaoberá mechanizmom výstrelu, pohybom strely v hlavni zbrane, dráhou strely pri lete na cieľ a deštrukčnými účinkami strely v cieli.

Ak zúžime skúmanie balistiky na skúmanie pohybu striel, balistiku môžeme deliť na:

Vnútornú balitiku.,
Prechodovú balitiku.,
Vonkajšiu balitiku,
Terminálnu balitiku.

Kriminalistická balitika sa snaží identifikovať zbraň na základe skúmania stôp a nájdenom strelive ale určiť aj stanovište strelca. Kriminalsticka balistika = skúmanie zbraní, streliva, ich súčastí, objektov zasiahnutých streľbou... s cieľom identifikovať zbraň a objasniť okolnosti v súvislosti s kriminalsticky relevantnou udalosťou. Kriminalsticka balistika využíva vedy ako: mechaniku, mechanoskopiu, kriminalistickú chémiu, všeobecnú a vojenskú balistiku...

Na predmetoch, ktoré boli zasiahnuté strelou, možno bežne nájsť vstrel ( mietso, kde strela vnikla do predmetu), výstrel (miesto, kde strela predmet opustila), priestrel (stredný kanál spájajúci vstrel a výstrel), zástrel (miesto, kde strela uviazla v predemete) a nástrel (miesto, kde sa strela odrazila od predmetu).

Strela od okamihu výstrelu až do zasiahnutia cieľa prejde 3 etapami svojho pohybu. V prvej etape, ktorá sa nazýva vnútorná balistika, sa strela pohybuje v hlavni zbrane. Druhá etapa sa týka veľmi krátkeho úseku dráhy strely ihneď po opustení hlavne, keď na ňu ešte pôsobí tlak plynov vzniknutých pri výstrela, nazýva sa prechodová balistika. Tretia etapa pohybu strely sa vzťahuje na zvyšnú časť dráhy letu strely až do zasiahnutia cieľa, pričom môže byť značne dlhá, a nazýva sa vonkajšia balistika.

Identifikácia zbraní podľa vystrelených striel a nábojníc

Strelná zbraň je rôznym spôsobom tak uspôsobený predmet, ktorý umožňuje zásah a prípadne aj deštrukciu cieľa strelou, ktorá je uvedená do pohybu okamžitým uvoľnením nahromadenej energie. Podľa uvoľnenej energie sa strelné zbrane členia na:

Mechanické (luky, prahy, kuše, a pod.)
Plynové (vzduchovky )
Palné ( ťažné guľomety, delá, pištole, revolvery)

Všetky druhy strelných zbraní používajú ako strelivo náboje. Strelivo delíme na guľové (pušky, pištole ...) a brokové (brokovnice- používajú hromadné strely).

Dej výstrelu sa začína úderom zápalníka na príslušné mietso nábojnice, kde je umiestnená zápalková zložka. Mechanickým nárazom dôjde k jej iniciácii a vzniknutý plameň zapáli strelný prach umiestnený v nábojnici. Po explozívnom zhorení strelného prachu a následného vývinu veľkého množstva plynov s vysokým tlakom dôjde k vymršteniu strely hlavňou zo zbrane.

Na účely identifikácie zbrane sa zo zbrane experimentálne strieľa. Takéto pokusné strely a nábojnice potom slúžia na identifikáciu zbrane, spolu so strelami a nábojnicami, kt. sa našli na mieste činu, al. sa porovnajú so zbierkou striel z neobjasnených TČ. Každé expertízne pracovisko ma zriadenú zbierku zbraní, kt. slúži na študijné účely ale aj ako porovnávací materiál.

Kriminalistická mechanoskopia

Kriminalistická mechanoskopia je časťou kriminalistickej techniky, ktorá sa zaoberá vznikom, vyhľadávaním, zaisťovaním a skúmaním stôp nástrojov s cieľom zistenia spôsobu ich použitia, mechanizmu pôsobenia a ich identifikácie a to v procese objasňovania kriminalsticky relevantnej udalosti.

Mechanoskopické stopy odrážajú vonkajšiu stavbu a vlastnosti nástroja, ktorý zmenu vyvolal.

Objektmi mechanoskopie sú najmä nástroje, predmety a objekty, na ktorých boli vytvorené stopy nástrojob, úlomky nástrojov a časti napadnutých objektov (úlomky, piliny, triesky a pod.)

Vznik mechanoskopických stôp možno zjednodušene opísať takto: Každý nástroj má na svojom povrchu v rôznych štádiách výroby, používania, prípadne opráv vytvorené rôzne nerovnosti, ktoré následne vo svojom súhrne vytvárajú jedinečný, špecifický mikroreliéf typický pre každý nástroj.

Podľa svojej identifikačnej hodnoty znaky vonkajšej stavby nástroja sa členia na:

Znaky všeobecné, ktoré sú spoločné určitým skupinám nástrojov
Znaky osobitné, ktoré sú vlastné iba jednému konkrétnemu nástroju z celej skupiny, využívajú sa na individuálnu identifikáciu

Pri skúmaní stôp po nástrojoch sa využívajú poznatky: mechaniky, fyziky, technológie výroby nástrojov, náuky o materiáloch atď. Mechanoskopia určuje vzťah stopy a nástroja- t.j. zistenie akým spôsobom a čím vytvoril páchateľ mechanoskopické stopy, prípadne daný nástroj identifikovať. V niektorých príp. môže mechanoskopia poskytnúť informácie, kt. orientačne smerujú k osobe páchateľa (určenie miery zručnosti, výšku páchateľa...).

Zabezpečovanie a skúmanie stôp nástrojov a strelných zbraní

1. Nástroje- Kriminalistická mechanoskopia je časťou kriminalistickej techniky, ktorá sa zaoberá vznikom, vyhľadávaním, zaisťovaním a skúmaním stôp nástrojov s cieľom zistenia spôsobu ich použitia, mechanizmu pôsobenia a ich identifikácie a to v procese objasňovania kriminalsticky relevantnej udalosti.

Mechanoskopické stopy odrážajú vonkajšiu stavbu a vlastnosti nástroja, ktorý zmenu vyvolal.

Objektmi mechanoskopie sú najmä nástroje, predmety a objekty, na ktorých boli vytvorené stopy nástrojob, úlomky nástrojov a časti napadnutých objektov (úlomky, piliny, triesky a pod.)

Podľa svojej identifikačnej hodnoty znaky vonkajšej stavby nástroja sa členia na:

Znaky všeobecné, ktoré sú spoločné určitým skupinám nástrojov
Znaky osobitné, ktoré sú vlastné iba jednému konkrétnemu nástroju z celej skupiny, využívajú sa na individuálnu identifikáciu

2. Strelné zbrane- BALISTIKA: Balistika sa zaoberá mechanizmom výstrelu, pohybom strely v hlavni zbrane, dráhou strely pri lete na cieľ a deštrukčnými účinkami strely v cieli.

Ak zúžime skúmanie balistiky na skúmanie pohybu striel, balistiku môžeme deliť na:

Vnútornú balitiku.,
Prechodovú balitiku.,
Vonkajšiu balitiku,
Terminálnu balitiku.

Metódy skúmania materiálnych stôp a vecných dôkazov

Význam materiálnych stôpspočíva v tom, že z nich možno vyčleniť kriminalisticky a transparentne relevantnú informáciu na rôznych úrovniach ako:

1. Identifikácia objektu;

2. Zaistenie skupinovej príslušného objektu (nedovŕšený identifikačný proces + klasifikácia látok- plynných, tuhých, kvapalných);

3. Zaistenie stavu objektu;

4. Zaistenie mechanizmu udalosti a vzniku stôp;

5. Zaistenie spôsobu spáchania TČ;

6. Zaistenie iných poznatkov o vyšetrovanej udalosti (napr. udalosti napomáhajúce spáchaniu TČ...).

Na základe tohto členenia môžeme materiálne stopy členiť identifikačné (1, 2) a neidentifikačné (ostatné). MS má svoje miesto v systéme vecných dôkazov. MS TČ sa vyhľadávajú zrakom al. pomocou kriminalsticko-technických a prírodovedných metód, prostriedkov a postupov. Po zistení, zaistení a dokumentácii sa MS ohliadajú a predbežne skúmajú pre rozhodnutie, ktoré operatívne a pátracie úkony je potrebné vykonať a kedy je potrebné pribrať znalca.

Skúmanie listín, cenín, dokladov a platidiel

Listiny, ceniny, doklady, platidlá a iné grafické objekty je možné použiť ako prostriedky:

k spáchaniu TČ,
k utajeniu iného TČ poškodením al. zničením dokladov, al. zmenou zmyslu listiny.

Objektom kriminalstického skúmania môžu byť listiny verejné a listiny súkromné. Ďalej môžeme listiny deliť na:

- pravé (listina vystavená osobou oprávnenou na jej vydanie),

- pozmenené (boli pozmenené závažné údaje kt. menia zmysel listiny),

- znehodnotené (došlo k poškodeniu listiny),

- sfalšované (listina bola vystavená osobou, kt. k tomu nebola oprávnená).

Medzi základné úlohy kriminalisticko-technického skúmania listín... patrí najmä:

overovanie pravosti, resp. zistenie sfalšovaných al. pozmenených miest;
určenie materiálu dokladu...;
zistenie pôvodného textu na spálenom doklade; - určenie mechanizmu poškodenia;
určenie veku dokladu, veku písma;
zviditeľnenie textu slabo čitateľného, tajného, al. retušovaného...

Prvotné a neodkladné úkony

Neodkladné úkony = úkony prevedené pred al. po zahájení trestného stíhania, kt. smerujú: 1. k tomu, aby bolo okamžite zabránené poškodeniu al. zničeniu stop a iných dôkazov spáchaného TČ;

2. k tomu, aby sa obvinenému, al. podozrivému zabránilo vyhnúť sa trest. stíhaniu, pôsobiť na svedkov, al. inak mariť vyšetrovanie al. pokračovaniu v trestnej činnosti.

*Ak je potrebné uskutočniť neodkladné úkony, nastáva vyšetrovanie v počiatočnej etape, kt. nazývame prvotné úkony: V tejto etape prevláda organizačná stránka- význam majú subjektívne vlastnosti vyšetrovateľa (skúsenosti, rozhodnosť, organizačné schopnosti atď.), pretože väčšinu otázok musí riešiť bez vopred spracovaného plánu.

Rekonštrukcia a vyšetrovací experiment

Rekonštrukcia: Ide o obnovenie kriminalsticky relevantných objektov a situácii al. podstatných znakov podľa pôvodných častí objektov, ich opisov al. snímok. Rekonštrukciou sa získava znalosť o:

charakteristike miesta;
trase príchodu páchateľa;
vzniku a výskyte stôp;
konaní páchateľa;
časovej následnosti konania páchateľa.

Druhy rekonštrukcie:

1 rekonštrukcia kriminalsticky významných miest (situačná rekonštrukcia );
rekonštrukcia. kriminalsticky významných predmetov (predmetová);
rekonštrukcia kriminalsticky významných znakov človeka (portrétna);
rekonštrukcia kriminalsticky relevantnej udalosti.

Experiment: Ide o modelovanie skúmaného javu, al. objektu v najrôznejších podmienkach. Skúma okolnosti kriminalisticky relevantnej udalosti v umelo vytvorených al. objektívne existujúcich meniacich sa podmienkach. Výhodou experimentu je možnosť jeho opakovania až po dosiahnutie cieľa vyplývajúceho z kriminalistickej verzie. Vďaka experimentu sa môže:

rekonštruovať jav analogický skúmanému javu;

meniť podmienky, za kt. jav prebiehal;

izolovať a podľa potreby meniť relevantné skutočnosti experimentu.

Druhy experimentu:

kriminalistický experiment, kt. zisťuje možnosť vnímania;
kriminalistický experiment, kt. zisťuje možnosť uskutočnenia určitého úkonu, al. činnosti;
kriminalistický experiment, kt. sa zisťuje existencia/neexistencia určitého javu;
kriminalistický experiment kt. sa zisťuje mechanizmus vytvorenia kriminalstickych stôp.

Domová a osobná prehliadka, postup podľa Trestného poriadku a Zákona o policajnom zbore

Prehliadka slúži na prehľadávanie určitého objektu s cieľom nájsť a zaistiť veci dôležité pre trestné stíhanie al. že sa tam skrýva osoba podozrivá z TČ. Podmienkou prehliadky musí byť predstava o hľadaných objektoch ako aj dôvodné podozrenie, že sa v určitých objektoch, priestoroch a pod. nachádzajú. Je nutné, aby sa dopredu vedelo, aké predmety sa majú hľadať, pričom aj nález kriminalsticky relevatných objektov, s kt. sa nerátalo plní účel prehliadky... V prípade úspešnej prehliadky ide o získanie zdroja kriminalsticky relevantných informácii dôkazného i taktického významu. Osobnú prehliadku možno vykonať, ak je dôvodné podozrenie, že niekto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie. U zadržanej osoby... ak vec, kt. by mohla ohroziť zdravie vlastné al. cudzie. Domová i osobná prehliadka sa musí vykonávať výlučne v medziach platnej legislatívy! Domovú prehliadku nariaďuje oprávnený sudca, al. predseda senátu, v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca- príkaz na domovú prehliadku musí byť písomný! Príkaz na osobnú prehliadku...

Domová prehliadka a taktika jej výkonu

Prehliadka slúži na prehľadávanie určitého objektu s cieľom nájsť a zaistiť veci dôležité pre trestné stíhanie al. že sa tam skrýva osoba podozrivá z TČ. Domovú prehliadku nariaďuje oprávnený sudca, al. predseda senátu, v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca. V naliehavých prípadoch tak môže urobiť sudca al. predseda senátu, v kt. obvode sa má prehliadka vykonať. Príkaz na domovú prehliadku musí byť odôvodnený a písomný! Doručuje sa osobe, u kt. sa prehliadka vykonáva pri prehliadke... Vykonanie domovej prehliadky má svoj systém, kt. sa skladá zo:

začatia prehliadky,
orientačnej prehliadky,
detailnej pr., záveru prehliadky

Ohliadka miesta činu

Ohliadka miesta činu sa vykonáva, ak majú byť priamym pozorovaním objasnené skutočnosti dôležité pre trestné konanie, najmä ak by mohli byť na mieste činu zistené al. zaistené stopy. Jej podstatou je teda bezprostredné skúmanie, pozorovanie, hodnotenie a dokumentácia situácie na mieste činu, účelom poznanie a zaistenie stôp a dôkazov, ako aj získanie informácii pre ďalšie konanie. Ohliadka miesta činu sa robí najmä na začiatku vyšetrovania a vykonáva sa v podmienkach, kt. sa už nebudú opakovať- chyby vykonané pri tejto činnosti často nie je možné odstrániť. Ohliadka je jedným z mála vyšetrovacích úkonov, kt. sa môžu vykonať aj pred začatím trestného stíhania.

Prvé úkony na mieste činu a štádiá ohliadky

Prvé úkony na mieste činu spadajú pod Úvodnú časť ohliadky, kt. je oboznámenie sa miestom činu a jeho detailným zaznamenaním. Ak došlo k ohrozeniu života či zdravia, je potrebné prvoradé poskytnúť prvú pomoc, resp. zabrániť ďalším škodám. Ak mame pocit, že obeť je už mŕtva, len lekár môže konštatovať smrť.

Následné štádiá sú: statické (bez pohnutia sa zaznamenávajú poloha predmetov a pod.) a dynamické (miesto činu sa doslova obráti na ruby).

Prvými úkonom na mieste činu však ešte predchádza štádium prípravné, pričom hovoríme o príprave materiálnej, obsahovej, personálnej a organizačnej. Personálna príprava spočíva v tom, že vedúci tímu rozhodne, kto sa na ohliadke zúčastní. S týmto úzko súvisí materiálna príprava - zabezpečenie všetkého, čo by mohla skupina potrebovať k vykonaniu ohliadky, v príp. potreby vrátane stravy a vody. Organizačná príprava ma dve fázy a to 1. rozdelenie úloh a určenie postupu ešte pred príchodom na miesto činu a 2. konkrétny postup podľa situácie. Vedúci delí úlohy podľa profesie.

Dokumentácia ohliadky miesta činu

Záverečná časť činnosti vyšetrovania tímu je zhotovenie zápisnice o ohhliadke miesta činu. Jej podklady sa vyhotovujú na mieste činu, no kompletizácia o niečo neskôr- časový rozdiel by nemal byť veľký. Technici však potrebujú čas na vyhotovenie vyvolanie a popísanie fotografii a pod. Zápisnica o ohhliadke miesta činu sa skladá z 3 častí:

Úvodná časť,
Opisná časť,
Záverečná časť.

Úvodná časť :

dátum a čas OMČ,
miesto OMČ s jeho presnou lokalizáciou,
dôvody OMČ, - podmienky OMČ,
opis a označenie udalosti,
mená, funkcie, hodnosti a zaradenia zúčastnených
vyšetrovateľa policajtov...

Jadrom zápisnice ohhliadke miesta činu je Opisná časť, kt. vyplýva zo skutočností zistených počas ohhliadky miesta činu. Vyšetrovateľ musí uviesť všetky materiálne fakty a ostatné relevantné skutočnosti- napr. podmienky, kt. mohli viesť k spáchaniu TČ.

Záverečná časť musí obsahovať všetky postupy, kt. sa pri ohhliadke miesta činu urobili (napr. označenie videozáznamu...). Podstatný je však zoznam všetkých dôkazov a stôp, kt. sa pri ohhliadke miesta činu našli, pričom pri každom takomto predmete sa uvedie:

-opis predmetu a číslo pod kt. je označený v zápisnici;

- ako bola daná stopa, resp. dôkaz zabezpečené;

- ako sa s týmto predmetom naložilo

- kam bol odoslaný a pod.

Vyšetrovacie verzie, ich tvorba a previerka

Tvorba vyšetrovacej verzie sa skladá z 3 etáp:

1. zhromažďovanie relevantných informácii o objasňovanej udalosti a ich analýza,

2. vyvodenie domnienky a formulácia verzie,

3. určovanie dôsledkov.

Previerka vyšetrovacej verzie: Ide o správne určenie kriminalstických úkonov, kt. umožňujú zistiť predpokladané informácie potvrdzujúce al. nepotvrdzujúce dôsledky vyplývajúce z verzie. Poznáme 3 taktické pravidlá previerky vyšetrovacej verzie:

Previerke musia byť podriadené všetky verzie a z nich vyplývajúce dôsledky;
Všetky verzie sa musia zásadne preverovať súbežne;
Včasné- nie príliš skoro, ani nie príliš neskoro odmietnuť všetky verzie, kt. sa pri previerke preukážu ako nepravdivé.

Výsluch, ako kriminalisticko-taktická metóda (taktika výsluchu)

Výsluchom rozumieme špecifickú metódu kriminalistickej praxe, ktorou sa formou výpovede za zákonom stanovených podmienok a z dôvodov ustanovených zákonom získavajú kriminalisticky a právne relevantné informácie uložené vo vedomí človeka.

Výsluch má 3 štádiá:

1. úvodné,

2. súvislé vypočúvanie (tzv. monológ),

3. otázky a odpovede (tzv. dialóg)

Pokiaľ je prevádzaný orgánmi činnými v trestnom konaní, je trestno-procesným úkonom. Je procesom získavania a dokumentácie výpovedí svedkov a obvinených o trestno-právne relevantných okolnostiach TČ, kt. sa uskutočňuje v medziach zákona. Výpoveďou sa zisťujú informácie o okolnostiach vyšetrovanej udalosti, kt. sú uchované v pamäti vysluchaného. Výpoveď je teda dôkazným prostriedkom. Cieľom každého výsluchu je získať úplnú a pravdivú výpoveď- také informácie, kt. objektívne zodpovedajú tomu, čo sa skutočne stalo.

Druhy výsluchu podľa subjektov

Podľa procesného postavenia vyslúchaných osôb delíme výsluch:

oznamovateľa,
svedka,
obvineného,
podozrivého,
obžalovaného,
znalca.

Určité zvláštnosti treba rešpektovať pri výsluchu nedospelých, mladistvých, prestárlych osôb a osôb telesne a mentálne postihnutých. Úlohou kriminalstickej vedy je dať kriminalstickej praxi vedecky zdôvodnené doporučenia aj pre jednotlivé druhy výsluchov.

Štádiá výsluchu a dokumentácia jeho výsledkov; previerka výpovede na mieste

Výsluch má 3 štádiá:

1. úvodné,

2. súvislé vypočúvanie (tzv. monológ),

3. otázky a odpovede (tzv. dialóg)

Výpoveď je teda dôkazným prostriedkom. Cieľom každého výsluchu je získať úplnú a pravdivú výpoveď- také informácie, kt. objektívne zodpovedajú tomu, čo sa skutočne stalo.

Obligatórnou formou dokumentácie a výsledkov výsluchu je písomná forma. Formálne náležitosti písomnej dokumentácie sa odlišujú podľa druhu výslechu.

Účelom dokumentácie je vytvoriť dokumentačný obraz priebehu a výsledkov výsluchu.

Dokumentácia musí obsahovať:

Názov útvaru polície a číslo spisu
Identifikačné údaje vypočúvanej osoby
Poučenie vypočúvanej osoby podľa jeho precesného postavenia
Verifikácia skutočnosti, že vypočúvaný porozumel poučeniu
Stručný a výstižný obsah voľnešj výpovede vypočúvaného
Doslovné formulácie otázoka odpovedí na ne
Verifikácia zápisnice
Čas zaplatenia a skončenia výsluchu
Podpisové doložky všetkých prítomných.

Previerka výpovede na mieste je špecifická metóda kriminalistickej praxe, ktorá spočíva v tom, že vypočutá osoba dobrovoľne ukáže miesta a objekty spojené s vyšetrovanou udalosťou, na mieste opíše okolnosti potrebné na objasnenie vzťahu určitých objektov k vyšetrovanej udalosti, ktoré už opísala v skôr podanej výpovedi, demonštruje niektoré činnosti, pokiaľ je demonštrácia potrebná.

Pri príprave a vykonávaní previerky výpovede na mieste treba dodržiavať nasledujúce zásady:

Zásadu dobrovoľnosti účasti osoby, ktorej výpoveď sa preveruje,
Zásadu aktívneho pôsobenia vyšetrovateľa v priebehu previerky,
Zásadu iniciatívy osoby, ktorej výpoveď sa preveruje,
Zásadu ostražitosti,
Zásadu prítomnosti nezúčastnenej osoby,
Zásadu oddelenosti vykonávania previerky výpovede na mieste.

Využitie detektora lži vo výsluchovej praxi

Konfrontácia a jej taktické zásady

Konfrontácia je súčasný výsluch dvoch osôb, ktorých výpovede sa v závažných okolnostiach nezhodujú a tento rozpor nie je možné vyjasniť inak. Konfrontáciuje možné uskutočniť medzi dvoma svedkami, medzi svedkom a obvineným, aj medzi dvoma obvinenými. Rozpory vo výpovediach vznikajú preto, že jeden z vypočúvaných klame al. sa mýli a druhý hovorí pravdu, al. preto, že obe osoby klamú al. sa mýlia. Konfrontácia je výraznejšie konfliktný než bežný výsluch, pretože na seba protichodne pôsobia tri osoby. Pri príprave Konfrontácie je potrebné vyjasniť, kt. rozpory musia byť vyjasnené, kt. otázky musia byť položené, resp. kt. vecné dôkazy budú predložené. Dôležité je tiež zvoliť vhodný okamžik. Je vhodné osobám predom neoznamovať, že bude prevedená konfrontácia- využitie momentu prekvapenia.

Znalec a odborník

Ich úlohou je aplikovať odborné vedomosti a metódy a získané informácie interpretovať tak, aby boli zrozumiteľné adresátom dokazovania.

A: V niektorých prípadoch vystupuje odborník ako pomocník vyšetrovateľa- v tejto roli neposkytuje odborné objasnenie relevantných skutočností k dôkazným účelom. K niektorým vyšetrovacím úlohám je odborník pribratý, aby pomohol nájsť vecné dôkazy al. aby tieto dôkazy odborne zaistil (napr. fotografovanie); odborník môže byť pribratý k predbežnému skúmaniu vecných dôkazov pred expertízou; odborník plní úlohu konzultanta pri riešení odborných aspektov vyšetrovania. Ďalšie dva inštitúty majú status dôkazného prostriedku:

B: Pokiaľ je odborná problematika jednoduchá, vyžaduje sa odborné vyjadrenie príslušného orgánu, o ktorého správnosti niet pochýb.

C: Pokiaľ nejde o jednoduché prípady, priberá sa znalec. Pribratie znalca je potrebné pokladať za najdôležitejšiu formu uplatnenia odborných znalostí v trestnom konaní.

Znalecké skúmanie

Podrobný výklad znaleckého skúmania u jednotlivých druhov expertíz podávajú tie vedné odbory- techniky, umenia, remesiel, ktorých sa expertíza týka. Pri znaleckom skúmaní nie sú použiteľné všetky metódy, postupy, a prostriedky, kt. sa inak bežne aplikujú v oblastiach ľudskej teórie a praxe- forma a cieľ expertízy sú určené právom a znalecký dôkaz je inštitútom procesného práva. Metódy znaleckého skúmania musia spoľahlivo zaručovať zistenie objektívnej pravdy- nesmú sa aplikovať niektoré hypotetické vedecké poznatky, kt. neboli dostatočne spoľahlivo preukázané. Je potrebné, aby znalci používali skutočne najpokrokovejšie metódy a poznatky. Dané postupy však nesmú zasahovať do občianskych práv a slobôd, znižovať česť, dôstojnosť a narušovať etické normy. Zároveň nesmú byť v rozpore so žiadnymi platnými právnymi predpismi.

Znalecký posudok a jeho náležitosti

Znalecký posudok vyjadruje v písomnej al. ústnej forme priebeh znaleckého skúmania a jeho závery. V trestnom konaní je pravidlom písomný znalecký posudok. Znalecký posudok sa skladá z 3 častí:

1. Úvodná časť obsahuje údaje procesného charakteru (k akej veci sa posudok vydáva, kto a kedy ho vyžiadal), označenie objektu znaleckého skúmania a otázky položené znalcovi;

2. Nález je najobsiahlejšou časťou znaleckkého posudku - zachytáva celý priebeh znaleckého skúmania. Najdôležitejšou časťou nálezu je zachytenie výsledkov, ku ktorým znalec dospel;

3. Záver znaleckkého posudku tvoria odpovede na položené otázky.

*Tam kde to prospeje k lepšiemu pochopeniu a kontrole vyvedených záverov, je vhodné k znaleckému posudku priložiť dokumentáciu (napr. fotografie, grafické záznamy a pod.).

Hodnotenie znaleckého posudku orgánom činným v trestnom konaní

Znalecký posudok musí byť hodnotený rovnako ako každý iný dôkaz! Z hľadiska zákonnosti je potrebné hodnotiť najmä tieto skutočnosti:

či bol dodržaný zákonný postup pri pribratí znalca,
či neboli dané dôvody k vylúčeniu znalca ,
či bol znalec odborne kompetentný,
či bol znalec náležite poučený,
či znalec nehodnotil právne otázky a nehodnotil dôkazy.

Nie každé pochybenie v právnom postupe má za následok úplné znehodnotenie dôkazného významu expertízy- ak je to možné, treba nedostatky dodatočne napraviť...

Kriminalistická metodika vo všeobecnosti (pojem, systém, cieľ; osobitná časť Trestného zákona a jej význam pre tvorbu kriminalistickej charakteristiky trestného činu a jednotlivých kriminalistických metodík)

Predmetom metodiky vyšetrovania- MV sú 2 skupiny elementov: 1. poznávacia; 2. formatívna. Vo svojej poznávacej časti sa snaží MV zoskupiť trestné činy do určitých Užších druhov a poskytnúť ich K-charakteristiku. Formatívna časť MV vypracováva ucelené systémy operácii, kt. je možné využiť vo vyšetrovacej praxi pri odhaľovaní, vyšetrovaní a prevencii jednotlivých druhov TČ. Každú z jednotlivých metodík je možné chápať ako model postupu vyšetrovania pri, kt. platí pre určitý druh TČ.

Metodika vyšetrovania vrážd

Mimoriadna spoločenská nebezpečnosť tohto TČ spočíva najmä v úmyselnom, neodčiniteľnom zmarení ľudského života. Významný pre kriminalstickú charakteristiku vrážd je spôsob páchania vrážd.

1. z hľadiska stupňa pripravenosti rozlišujeme:

A) vraždy nepripravované (často vraždy z afektu, konfliktné situácie a pod.),

B) vraždy vopred pripravované (príprava V najčastejšie spočíva: - vo vyhliadnutí si obete, - v opatrení si zbrane, - vo vytváraní si podmienok pre utajovanie, - v prevádzaní úkonov sťažujúcich identifikáciu, - ... k inscenácii, - zaisteniu falošného alibi);

2. z hľadiska použitia zbrane rozlišujeme:

A) vraždy spáchané so zbraňou,

B) bez zbrane;

3. z hľadiska spôsobu usmrtenia- súdne lekárstvo rozlišuje ako faktory vedúce k smrti faktory: -chemické, - fyzikálne, - biologické.

4. utajovanie:

A) premiestňovanie mŕtvoly, jej ukrytie a ničenie teľa obete;

B) sťažovanie zistenia identity mŕtvoly, ničenie stôp, opatrovanie si falošných dôkazov.

Inscenované trestné činy

Inscenácia = vedomé jednanie páchateľa, kt. zasahuje do dôkaznej situácie, kt. vznikla v dôsledku spáchaného skutku s cieľom zakryť pravý stav veci a vzbudiť nesprávnu predstavu súvisiacu s relevantnými okolnosťami. Rozlišujeme:

1. Inscenácie nenásilnej smrti;

2. I. nešťastnej náhody;

3. I. nutnej obrany;

4. I. sebe vraždy. ...

Metodika vyšetrovania organizovaného zločinu

Organizovaná kriminalista v užšom zmysle vyjadruje voľnejšie spojenie v kriminalsnej skupine, vyjadruje prvok náhodnosti zoskupenia osôb, ktoré sa viac či menej dohodnú ad hoc, ža spoločne spáchajú nejakú trestnú činnosť , po realizácii ktorej sa rozchádzajú bez toho, aby niekedy v budúcnosti kt akémuto spojeniu s cieľom spáchania trestného činu opäť došlo.

O organizovanej kriminalite v širšom zmysle hovoríme ak zahŕňa organizovanú kriminaliotu v užšom zmysle a organizovaný zločin.

Typickými stopami organizovanej kriminality sú materiálne stopy podľa druhu protiprávneho konania páchateľov. Vznik materiálnych stôp závisí od od charakteru konania páchateľov. Pri vyhľadávaní a zaisťovaní stôp treba klásť dôraz na zaistenie stôp na mieste činu aj so vzorkou „podložia“, na ktorom boli zaistené, a dôsledne zhotovovať fotografickú dokumentáciu

Klasickou počiatočnou vyšetrovacou situáciou je zaistenie poznatkov spravodajských alebo bezpečnostných zložiek o existencii a aktivite subjektov organizovanej kriminality. Ďalšou typickou vyšetrovacou situáciou je protiprávny čin už spáchaný niektorým zo subjektov organizovanej kriminality.Ďalšou typickou vyšetrovacou situáciou môže byť únos rokojemníka spojený s požiadavkou výkupného.

Za typické podnety na vyšetrovanie najmä závažnej organizovanej kriminality sa považujú informácie zistené vlastnou odhaľovacou činnosťou orgánov kriminálnej polície.

Osobitosťou predmetu vyšetrovania je skutočnosť, že okrem ziťovania a dokazovania predmetu vyšetrovania, ktoré sa vzťahujú na skutkové podstaty konkrétnych trestných čionov, prdmetom vyšetrovania sú aj skutočnosti spojené s jednotlivými skupinami organiozovanej kriminality, teda konanie charakterizované ako založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej alebo teroristickej skupiny.

Metodika vyšetrovania ekonomickej kriminality

Ide o protiprávne konanie páchateľov, kt. je spojené so zneužívaním postavenia, funkcie, dôvery vo vzájomných vzťahoch atď. trestné činy tejto skupiny narúšajú hospodársku sústavu štátu, pričom spôsobujú nemalé škody. Z kriminalstického hľadiska rozlišujeme tieto skupiny ekon. TČ: 1. trestné činy zamerané proti ekon. záujmom organizácie, v kt. sú páchatelia zamestnaní al. zastávajú významné postavenie. Sem patria: - krádeže v podniku, -sprenevery zverených hodnôt, - podvodné konanie, - prezradenie hosp. tajomstva konkurencii. 2. trestné činy zamerané proti ekon. záujmom iných subjektov, proti záujmom štátu a verejných inštitúcii. Sem patria: - ekonomické podvody, - zakladanie fiktívnych a podvodných firiem, - konanie páchateľov proti hosp. súťaži (nekalá súťaž, hosp. špionáž, ohováranie konkurencie atď.), - konanie páchateľov proti hosp. poriadku (devízové TČ, porušovanie devízových predpisov), - predstieranie tzv. insolventnosti (poškodzovanie veriteľov, exekučné machinácie atď.). *Nemožno vypracovať jednotnú metodiku vyšetrovania celú ekon. trestná činnosť- ide o rôznorodé skupiny trestnej činnosti. Je potrebná ďalšia špecializácia pri konštruovaní metodík vyšetrovania, kt. by boli zvlášť zamerané napr. na počítačovú kriminalitu, vyšetrovanie daňových únikov atď.

Metodika vyšetrovania sexuálnych trestných činov

Metodika vyšetrovania STČ odporúča využívanie kriminalstických metód na vyšetrovanie sexuálne motivovaných TČ. Takýmito trestnými činmi sú trestné činy proti ľudskej dôstojnosti, ako sú znásilnenie, pohlavné zneužívanie, súlož medzi príbuznými al. obchodovanie so ženami- tzv. obchod s bielym mäsom. Patria sem však aj iné TČ so sex. Motiváciou, ako napr. výtržníctvo formou exhibicionizmu, obmedzovanie osobnej slobody, vydieranie atď.

Prednášky sú zverejnené v súlade s ustanovením § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 618/2003 v znení neskorších prepisov a teda výhradne na informačné účely. Prosíme Vás aby ste všetky porušenia autorských práv bezodkladne ohlásili administrátorovi. Podmienky používania

Digital Services Act Specialist Masterclass