Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Právnická fakulta / Teória štátu a práva

Seminárka - zložený štát a jednoduchý štát (teorka.doc)

Obsah:

Úvod

1 Príčiny rôznych foriem štátov

2 Vertikálne delenie moci

3 Zložený štát

3.1 Federácia

3.1.1 Znaky federácie

3.1.2 Spôsoby budovania federácie

4 Únia

4.1 Reálna únia

4.2 Novodobá (moderná únia)

5 Nadštátne spojenia štátov

5.1 Personálna únia

5.2 Konfederácia

6 Unitárny – jednoduchý štát

6.1 Centralizovaný unitárny štát

6.2 Decentralizovaný unitárny štát

Záver

Použitá literatúra

Úvod

Témou mojej semestrálnej práce je „Štát – jednoduchý a zložený“. Na nasledujúcich stranách by som rada ozrejmila aspoň základné rozdiely medzi jednotlivými formami štátu a ich fungovanie. Samozrejme ku každému typu štátu uvádzam aj príklady krajín, v ktorých daný systém funguje resp. fungoval.

1 Príčiny rôznych foriem štátov

Keď chceme hovoriť o rozdelení štátu na jednoduchý a zložený, musíme si uvedomiť čo je vôbec príčinou rôznorodosti foriem štátu. Prečo v niektorých oblastiach vznikajú jednotné centralizované štáty, inde federácie či rôzne únie.

O forme štátu rozhoduje veľa činiteľov. Jedným z nich je geografické prostredie, rozloha štátu a prirodzená povaha rôznych národov podmienená aj klimatickými podmienkami.
        Na formu štátu pôsobia aj mravné názory vládnuce v štátoch a naopak určitá forma štátu pôsobí na mravy občanov. Iným dôležitým faktorom je rasová alebo kmeňová príslušnosť najmä v krajinách Afriky a aj etnicita obyvateľstva. Mnohotvárnosť foriem štátu podmieňuje i politická ideológia, rozmanitosť politických učení a vo všeobecnosti vývoj myslenia a filozofie. Významným činiteľom určujúcim formu štátu je tiež kultúra danej spoločnosti, jej hodnoty, všeobecne uznané normy, ústavné zvyklosti...

Formu štátu ovplyvňuje aj stupeň vedeckého poznania a úroveň spoločenského poznania obyvateľstva ako aj verejná mienka. Ďalej je to pôsobenie vnútorného politického vývoja a politického zápasu medzi rôznymi záujmami a politickými alternatívami.
Veľmi dôležitým činiteľom určujúcim formu štátu ekonomika. Prostredníctvom pôsobenia na fiškálnu politiku, politiku daní a poplatkov dokáže ekonomika vytvárať priamy tlak na všetky prvky formy štátu. Každá forma štátu ovplyvňuje svojím spôsobom dane, výdavky a peniaze práve z hľadiska cieľa politicky stabilizovať ekonomiku. Významným činiteľom určujúcim formu štátu je tiež kultúra danej spoločnosti, jej hodnoty, všeobecne uznané normy, ústavné zvyklosti atď.

2 Vertikálne delenie moci

Pre delenie štátov na jednoduché a zložené je nutné si uvedomiť dôležitosť vertikálneho delenia moci.

Vertikálne delenie štátnej moci je druhým spôsobom deľby moci. V podstate ide o rozdelenie moci medzi štátmi v zloženom type a rozdelenie moci medzi ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej samosprávy. Podstatou tohto delenia štátnej moci je rozdelenie kompetencií, určenie nadriadenosti a podriadenosti medzi štátnymi orgánmi a vymedzenie ich pôsobnosti.

Pre vertikálne delenie moci neexistuje všeobecne platný a uznávaný model, v rôznych krajinách môže mať rôzny obsah. Je to spôsobené tým, že konkrétne vertikálne delenie moci je ovplyvňované:

1. politickými tradíciami krajiny
2. ochotou centrálnych orgánov deliť sa o kompetencie
3. tlakom občanov na ústredné orgány, aby sa realizovala deľba moci.

Keďže tieto tri faktory pôsobia v jednotlivých krajinách odlišnou intenzitou, nemožno vytvoriť jednotný model, ale existujú tri uznávané pojmy vertikálneho delenia moci:

1. federalizmus
2. konfederácia
3. centralizovaný model

Podstatou centralizovaného modelu štátu je sústredenie rozhodovacích právomocí na centrálne štátne orgány. Centrum rozhoduje o všetkom, miestne orgány iba rozpracúvajú centrálny program, vlastnú politiku nevytvárajú. Aj do funkcií miestnych orgánov sa  dosadzuje so súhlasom centra alebo menovaním z rozhodnutia vyšších štátnych orgánov. Typickým príkladom centralizovaného modelu je Francúzsko.

Federalizmus môže mať dve podoby:

1. rozdelenie štátu na členské jednotky, ktoré majú vlastnú štátnu moc, ale rešpektujú spoločnú ústavu ako základ štátnosti
2. zásadné obmedzenie centrálnej moci a prenesenie rozhodovacích právomocí až na úroveň obcí.

Konfederácia je zväzok suverénnych štátov, ktoré vytvoria spoločné orgány štátnej moci s takými právomocami, na ktorých sa štáty dohodnú. Právomoci centra sú teda iba odvodené a prenesené a jeho rozhodnutia musia odsúhlasiť štátne orgány.

Z toho dôvodu  a podľa realizácie vertikálneho delenia štátnej moci rozlišujeme štáty:

1. jednotné (unitárne)
2. zložené
3. zväzy, spolky štátov a medzinárodné spojenia štátov (1)

Štátne zriadenie je teda dané vzťahmi medzi ústrednými a miestnymi orgánmi štátu.

__________

1. Bocková A. a kol.: Náuka o spoločnosti. Bratislava: Slovenské padagogické nakladateľstvo 2004. str.147

Ak ide o také členenie štátu, pri ktorom jednotlivé časti a im zodpovedajúce orgány nenesú znaky štátnej suverenity, hovoríme o unitárnom štáte. Jednotný štát - jeho časti netvoria štátne útvary, delí sa na administratívno-teritoriálne útvary, má jednu ústavu, jednotné štátne občianstvo, jednu sústavu najvyšších štátnych, miestnych a samosprávnych orgánov.
Ak ide o také členenie štátu, pri ktorom jednotlivé časti štátu nesú znaky štátnej suverenity, hovoríme o zložených štátoch, napr. federácia, konfederácie, personálne únie a reálne únie

3 Zložený štát

Zložený štát predstavuje také členenie štátu, pri ktorom jednotlivé územné celky nesú znaky štátnej suverenity. Väčšina  teoretických koncepcií zloženého štátu vychádza z toho, že právomoc  a kompetencie boli na zväzové orgány prenesené členskými štátmi. Iba v rámci týchto kompetencií majú orgány zloženého štátu imperatívnu právomoc na celom území štátu. Ich rozhodnutia sú pre všetky subjekty spoločenského života záväzné. (2)

Zložené štáty vznikajú buď dobrovoľným spojením samostatných štátov ne základe medzinárodnej zmluvy, alebo rozdelením pôvodne unitárneho štátu (príkladom môže byť Belgické kráľovstvo). Štáty si pritom ponechávajú právo dobrovoľne vystúpiť zo zväzku.

Medzi základné formy zložených štátov patrí: federácia; únia – reálna, moderná; zväz štátov – personálna únia, konfederácia.

Medzi znaky zloženého štátu patrí: dvojitá sústava najvyšších orgánov štátu; existencia dvoch a viacerých štátov na štátnom území, ktoré disponujú samostatnosťou na základe sebaurčovacieho práva; spoločná ústava alebo zmluva a niekoľko právnych dokumentov s funkciou ústavy a zmluvy; dvojkomorový parlament, pričom jednu z komôr tvoria zástupcovia členských štátov; dvojité zákonodarstvo; dvojité štátne občianstvo; rozdelenie právomocí a kompetencií medzi orgány zloženého štátu a členské štáty.

3.1 Federácia

Federácia je v súčasnosti najrozšírenejšou formou zloženého štátu. Patrí do foriem zloženého štátu. Niekedy je označovaná aj ako spolkový štát; skladá sa z dvoch, či viacerých štátov,  ktoré sú spojené na základe zmluvy. Časť kompetencie si členské  štáty ponechávajú a

časť prenášajú na spoločný štát. (vzdanie sa niektorých práv v prospech celku). Často je zväzom  štátov,  ktoré  majú  spoločnú  ústavu,  ktorá  upravuje  rozdelenie  pôsobnosti  medzi

federáciu a jej subjekty. Vznikom federácie vzniká nový subjekt medzinárodného práva.

___________

2. Adamová K. a Křížkovský L.: Základy politologie. Praha: C.H.Beck 2004. str.219

Pôsobnosť federácie realizujú orgány štátnej moci federácie (federálny parlament, federálna vláda, hlava štátu, súdne orgány a pod.), pôsobnosť subjektov federácie realizujú ich vlastné orgány (moci zákonodarnej, exekutívnej a súdnej). Subjekty federácie na svojom teritóriu vykonávajú moc v plnom rozsahu, s výnimkou vecí, ktoré dobrovoľne zverili federácii. K typickým kompetenciám federácie patrí zahraničná politika, obrana, zahraničný obchod.

3.1.1 Znaky federácie

Za znaky federácie považujeme: zloženie federácie zo štátnych útvarov; existencia federatívnej ústavy a ústav členských štátov; sústava orgánov federácie a orgánov členských štátov; existencia federálnej komory; právny poriadok federácie, pričom právne normy federácie platia na celom území, a právny poriadok subjektov federácie; dualizmus štátneho občianstva (štátne občianstvo federácie, občianstvo subjektov federácie); dualizmus štátnych orgánov (zákonodarných, exekutívnych, súdnych). Pre federáciu je tiež typický dvojkomorový parlament. Do prvej komory sa poslanci dostávajú podľa počtu voličov (zásada proporcionálnosti). Do druhej sa dostáva rovnaký počet poslancov z každého štátu (zásada parity). Dualizmus sa však nevzťahuje na inštitút hlavy štátu.

Základom federácie je štátny konsenzus, vďaka ktorému sa jednotlivé celky musia dohodnúť na centre, ktorého rozhodnutia majú prioritu pred rozhodnutiami členských jednotiek.

Hlavným princípom federalizmu je prenášanie rozhodnutí centra na regionálnu až miestnu úroveň. To znamená, že napr. obce môžu rozhodovať o základných otázkach, bezprostredne sa ich týkajúcich. Do politiky obce a regiónu má právo ba niekedy až povinnosť prenikať vplyv občianskych združení a aktivít. Obec musí tolerovať petície, ak je potrebné, musí vypísať miestne referendum, ktorého výsledky sú pre miestnu samosprávu záväzné.

Typickým znakom federatívneho usporiadania je rozdelenie pôsobnosti medzi federatívny štát a jeho subjekty. Do oblasti právomocí federácie spravidla patrí obrana, spoločná mena, zahraničná politika, federálne zákony a základné práva a slobody. Členské štáty majú hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody. Členské štáty ako subjekty federácie, majú v súčasnosti rôzne pomenovanie. Môžu to byť, republiky, zväzové republiky, spolkové krajiny, kantóny, mestá v postavení krajiny (napr. Berlín, Hamburg, Brémy – ústavy týchto miest charakterizujú mestá ako spolkové krajiny i mestá súčasne).

3.1.2 Spôsoby budovania federácie

Federácie môžu byť budované rôznymi spôsobmi:

Federácia budovaná zdola – základom je vzájomná dohoda samostatných štátov o vytvorení spoločného štátu. V medzinárodnej zmluva sa stanovia povinnosti a miera samostatnosti a vo väčšine prípadoch si ponechajú ekonomickú nezávislosť.

Federácia budovaná zhora – je často hegemonistická  (výhodná len pre jeden štát) a centralizovaná. Takouto federáciou je napr. bývalý ZSSP, bývalá ČSFR, bývalá Juhoslávia).         Federácie sa tiež môže budovať navonok a dovnútra. Federáciou budovanou dovnútra je napr. bývalá ČSFR, bývalá Juhoslávia. Vnútorné usporiadanie nemá význam pre medzinárodné právo, to znamená, že ústredné štátne orgány majú právnu subjektivitu, kým  orgány členských štátov právnu subjektivitu nemajú.

Federácia budovaná navonok  je napr. USA. Orgány členských štátov rovnako ako aj ústredné štátne orgány majú právnu subjektivitu.(3)

Federácie vznikajú na historicko-ekonomickom princípe alebo na princípe územno-teritoriálnych zvláštností (USA, 13 anglických kolónií a pričlenenie kolonizovaných území alebo území získaných vojnami.) Ide vždy o otvorené federácie, do ktorých  môžu so súhlasom federácie vstupovať ďalšie subjekty. Ústavy týchto federálnych štátov však neumožňujú subjektom federácie spravidla právo výstupu z federácie.

Federácie sú budované na rôznych princípoch. K federáciám budovaných na národnom princípe patrí ruská federácia, India, Barma. Bola ňou aj československá federácia. Na spolkovom princípe je budovaná SRN, Rakúsko. Americký federalizmus reprezentujú USA, Mexiko, Brazília.

Federatívne štáty môžu vznikať spájaním jednotných (unitárnych) štátov, rozdelením jednotného štátu na federatívny štát (ČSFR vznikla premenou unitárnej ČSSR), rozpadom koloniálnej sústavy.

Voľným spojením viacerých suverénnych štátov, ktorých cieľom je na základe spoločného záujmu zabezpečovať riešenie dohodnutých konkrétnych záležitostí (napr. spoločnej obrany, colnej politiky, zahraničnej politiky a pod.), je únia a konfederácia.

__________

3. www.referaty.atlas.sk/vseobecne_humanitne/nauka_o_spolocnosti/17624/?print=1 - 11k

4 Únia

Únia je voľná forma štátoprávneho  usporiadania buď osobou panovníka (personálna únia) alebo orgánmi spoločnými pre všetkých členov únie (reálna únia) (4)  V ústavnoprávnom zmysle je to forma štátneho zriadenia, ktorá predstavuje spojenie štátov za určitým účelom.

4.1 Reálna únia

Reálna únia je taká historicky známa forma zloženého štátu, kde spoločný štát - únia má jedného spoločného  panovníka a spoločnú správu záležitostí – spoločné právomoci a kompetencie,  ktoré členské štáty  vyhlásili za spoločné.  Najčastejšie to bývajú  obrana, financovanie, zahraničná politika.(5) Reálna únia je teda forma spojenia štátov za účelom spoločného a koordinovaného výkonu určitých činností. Suverenitu majú štáty únie aj únia ako celok. Príkladom reálnej únie bolo Rakúsko - Uhorsko od vyrovnania v roku 1867, únia medzi Švédskom  a Nórskom; únia medzi Dánskom a Islandom.

4.2 Novodobá (moderná) únia

Novodobá únia je spojenie štátov, ktoré vznikali v čase rozpadu koloniálnej sústavy - po druhej svetovej vojne. Išlo o spojenie bývalých kolónií a materských krajín. Takými úniami sú Britské spoločenstvo  národov - Commonwealth a Spoločenstvo krajín pridružených k Francúzsku.(6) Členstvo  sa obnovuje každé dva  roky. Najvyšším orgánom sú konferencie, ktoré sa schádzajú  každé dva roky. Únie majú spoločné colné, vízové  aj vojenské dohody,  ktoré ich viažu  ku koordinovanému postupu. Sú teda samostatné, ale závislé na kolonizátoroch (anglofónne, frankofónne).

5 Nadštátne spojenia štátov

5.1 Personálna únia

        Personálna je založená na tom, že viacej štátov má toho istého panovníka. Zvyčajne je zaraďovaná medzi monarchistické únie, kde je spojujúcim činiteľom monarcha. Spravidla nevznikla na základe ústavy alebo prejavu vôle daných štátov, ale uplatnením dedičského práva monarchistických rodov v minulosti. Spájajúcim činiteľom je teda osoba panovníka, členské štáty únie sú samostatné, suverénne vykonávajú moc, majú vlastný právny poriadok a systém štátnych orgánov.

__________

4. Žaloudek K.: Encyklopedie politiky. Praha: Lubri 1999. str.470

5. Žaloudek K.: Encyklopedie politiky. Praha: Lubri 1999. str. 382

6. Adamová K. a Křížkovský L.: Základy politologie. Praha: C.H.Beck 2004. str.221

V personálnej únii sa spravidla nevytvárajú žiadne spoločné štátne orgány.(7) Personálne únia je v podstate formou zväzu štátov. Vyskytovala sa do 19. storočia, napr. Anglicko – Škótsko, Veľká Británia – Hannoversko.

5.2 Konfederácia

Konfederácia je medzinárodno-právne uznávané nadštátne spojenie inak celkom suverénnych štátov. Vzniká deklaráciou o súžití a vytvorení spoločných orgánov štátnej moci. Členské štáty konfederácie si zachovávajú svoju medzinárodnú subjektivitu. Vytvárajú si spoločný orgán, riešia spoločné záležitosti. Rozhodnutia spoločných orgánov konfederácie však nezaväzujú občanov jednotlivých štátov, len jednotlivé štáty, a to iba v prípade, ak uznesenia spoločného orgánu odsúhlasí príslušný štátny orgán. (8)

Subjekty konfederácie si teda ponechávajú plnú suverenitu a medzinárodnoprávnu subjektivitu. Konfederácia môže, ale nemusí mať suverenitu, resp. má iba obmedzenú suverenitu. Uznesenia orgánov konfederovaného štátu si k realizácii subjektami konfederácie vyžadujú ratifikáciu príslušnými orgánmi subjektov konfederácie.

Konfederácia je teda v podstate forma štátoprávneho usporiadania. Je to spojenie štátov na základe medzinárodnej zmluvy za dohodnutým účelom a cieľom (napr. obrana, zahraničné veci a pod.). Tieto dohodnuté činnosti sú vykonávané spoločnými orgánmi. Vznikom konfederácie nevzniká nový štátny subjekt podľa medzinárodného práva. Konfederácia je spravidla prechodnou formou štátoprávneho usporiadania, ktorou sa riešia na prechodnú dobu dohodnuté veci, resp. konfederácia sa pretvára na federáciu.

Konfederáciou boli USA v rokoch 1778 – 1787, Nemecko do zjednotenia v roku 1870, Švajčiarsko v rokoch (1813 až 1848). Dnes sú tieto štáty federáciami. V súčasnosti vo svete neexistuje čistý typ konfederácie. Za nadštátne spojenie konfederačného typu môžeme považovať Európsku úniu (EÚ).

Okrem nadštátnych spojení štátov sa vytvárajú aj medzištátne spojenia. Ide o dobrovoľné politické spojenia viacerých suverénnych štátov, ktoré sa usilujú o užšiu a efektívnejšiu politickú, hospodársku, sociálnu, vedeckú, kultúrnu, medzinárodnú, ekologickú  a mierovú spoluprácu v celosvetovom alebo regionálnom meradle.

__________

7. Adamová K. a Křížkovský L.: Základy politologie. Praha: C.H.Beck 2004. str. 221

8. Liďák J. a Koganová V.: Politológia pre ekonómov. Bratislava: Sofa 1998. str. 41

Medzištátne spojenia nevytvárajú spoločný nadštátny útvar, iba určitú spoločenskú organizačnú formu. Príkladom medzištátneho spojenia s celosvetovou pôsobnosťou bola Spoločnosť národov, v súčasnosti Organizácie spojených národov. Príkladom integrácie s regionálnou pôsobnosťou je Arabská liga, NATO, Organizácia amerických národov. (9)

6 Unitárny - jednotný štát

K typickým znakom unitárneho štátu patrí jednotná a jediná sústava najvyšších štátnych orgánov. Vzájomné vzťahy a štruktúra týchto orgánov sú podmienené formou vlády – parlamentnou, prezidentskou. Na sústavu najvyšších štátnych orgánov nadväzuje sústava miestnych štátnych orgánov, ktoré sú podriadené najvyšším orgánom štátnej správy. Do jednotnej sústavy štátnych orgánov unitárneho štátu patrí sústava súdnych orgánov, orgánov kontroly a prokuratúry.

V unitárnom štáte existuje jeden právny poriadok, na vrchole ktorého je ústava ako základný  zákon štátu najvyššej právnej sily (Slovenská republika). Tento princíp sa nevzťahuje na štáty, kde sa uplatňuje tzv. nepísaná ústava (Veľká Británia).(10)

Unitárny štát má jeden systém štátnych symbolov, jediné štátne občianstvo. Unitárna podoba štátnosti sa môže realizovať buď ako samostatný štát (napr. Slovenská republika od roku 1993, Fínsko, Maďarsko), alebo ako subjekt niektorej formy zloženého štátu (napr. obdobie existencie Česko-slovenskej republiky od jej vzniku v roku 1918 až do prijatia ústavného zákona o československej federácii).

Podľa toho, ako sú nižšie orgány podriadené vyšším štátnym orgánom, a podľa vzájomných kompetencií, teda podľa stupňa samostatnosti pri výkone vlastnej právomoci a kompetencie rozlišujeme  unitárne štáty centralizované a decentralizované

6.1 Centralizovaný unitárny štát

        Centralizovaný unitárny štát charakterizuje oprávnenie ústredných orgánov  štátu zasahovať do celkovej právomoci a kompetencie miestnych  orgánov štátu, ktoré sú vyššími orgánmi  priamo administratívno-direktívne  riadené. Miestne orgány nikdy nerozhodujú s konečnou platnosťou najmä o majetkových, finančných otázkach, o  tom rozhoduje centrálna vláda. Nižšie  orgány nemajú právo dožadovať sa preskúmania zákonnosti nariadení  alebo príkazov, ktoré dostali od vyšších orgánov.

___________

9. Bocková A.a a kol.: Náuka o spoločnosti. Bratislava: Slovenské padagogické nakladateľstvo 2004. str. 151

10. Liďák J. a Koganová V.: Politológia pre ekonómov. Bratislava: Sofa 1998. str. 39        

6.2 Decentralizovaný unitárny štát

Decentralizovaný unitárny štát naopak charakterizuje  taká sústava  vzájomných vzťahov  medzi ústrednými a miestnymi orgánmi štátnej moci, že určitá sféra výlučnej právomoci ústredných orgánov štátnej moci je vyňatá a zverená do kompetencie miestnych orgánov štátnej moci, ktoré ju vykonávajú samostatne. Nie sú medzi  nimi  vzťahy  podriadenosti.  Ústredné  orgány  im  do vymedzenej právomoci nemôžu zasahovať, ale majú právo politicky a právne usmerňovať  ich činnosť  pomocou normatívnych  právnych aktov.  Patrí im aj právomoc preskúmavať  či rozhodnutia miestnych  orgánov sú v  súlade s platným  právom.  Čisté  formy  centralizovaného či decentralizovaného štátu však neexistujú. Existujú iba ich rôzne hybridy. Hovoríme preto o prelínaní centralizácie a decentralizácie

Špecifické postavenie ako forma politickej decentralizácie má autonómny útvar. Je to určitá samospráva, ktorá má aj niektoré zákonodarné, výkonné, ale aj súdne právomoci vo veciach národnej, alebo regionálnej povahy.(11)   Je to princíp štátoprávneho usporiadania, podľa ktorého niektoré časti štátu majú právne zaručenú relatívnu samostatnosť alebo samosprávu. Autonómne územné orgány rozhodujú predovšetkým v regionálnych, kultúrnych, ale aj politických záležitostiach. Autonómne územia mávajú svoje vlastné zákonodarné, správne a súdne orgány. V súčasnosti sa autonómne útvary vyskytujú v Rusku, Izraeli, Taliansku, prípadne všade tam, kde je prevaha príslušníkov národnostných menšín.

____________

11. Liďák J. a Koganová V.: Politológia pre ekonómov. Bratislava: Sofa 1998. str. 40        

Záver

Cieľom mojej práce bolo opísať rozdiely medzi rozličnými formami štátu. Je viac než zrejmé, že jednoduchých desať strán nestačí na to, aby som podrobne rozpracovala už spomínané formy vlády. Veď len o jednom z týchto typov sú popísané celé zväzky kníh. Napriek tomu dúfam, že som dokázala zhrnúť aspoň základné odlišnosti a prípadné zhody a táto práca bude mojím pomocníkom v prípade objasnenia si určitých špecifických problémov, ktoré ma v budúcnosti zastihnú.

Použitá literatúra:

1. Adamová Karolína a Křížkovský Ladislav: Základy politologie. Praha: C.H.Beck 2004. 365s.
2. Spirit Michal a kol.: Základy právní vědy a veřejného práva. Praha: Prospektrum 1998. 371s.

1. Veverka Vladimír, Boguszak Jiří a Čapek Jiří: Základy teorie práva a právní filozofie. Praha: Codex Bohemia 1996. 319s.
2. Ottová Eva: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského 2005. 226s.
3. Prusák Jozef: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK 1999. 331s.
4. Bocková Anna a kol.: Náuka o spoločnosti. Bratislava: Slovenské padagogické nakladateľstvo 2004. 377s.
5. Liďák Ján a Koganová Viera: Politológia pre ekonómov. Bratislava: Sofa 1998. 209s.
6. Žaloudek Karol: Encyklopedie politiky. Praha: Lubri 1999. 559s.
7. Heywood Andrew: Politologie. Praha: Eurolex Bohemia s.r.o. 2004. 482s.