Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita sv. Cyrila a Metoda / Filozofická fakulta / Historická geografia

Kartografia (kartografia2.doc)

kartografia — veda o zobrazovaní javov objektívneho sveta pomocou špecifických matematických  a graf. metód. Zaoberá sa konštrukciou, obsahom, používaním a vývojom máp. V užšom zmysle spracovanie výsledkov mapovania, zostavovanie chorografických  a tematických máp. Teoretická kartografia študuje vedecké problémy kartografického  zobrazovania, napr. teóriu, kartografickú  projekciu, generalizáciu, symbo liku, klasifikáciu a analýzu (vyhodnocovanie) máp. Aplikovaná kartografia  sa bezprostredne zaoberá tvorbou máp, voľbou formátu a mierky mapového listu, obsahom mapy, jej kresbou, technikou kreslenia, značkami, spôsobom znázornenia členitosti terénu, koloračnou a reprodukčnou technikou ap. V rámci kartografie sa špecializo vali viaceré čiastkové disciplíny podľa relatívne ucelenej problematiky, ako —» matematická kartografia  — kartometria, glóbogra-fia, dejiny kartografie., teória kartografických informácií a i. Tematické odvetvia kartografie (geologická, pedoogická., ekonomickogeografická  kartografia. a i.) metódou úzko súvisia s kartografiou, obsahom s príslušnými vednými disciplínami.

Kartografiaje spätá s — geodéziou, —» topografiou a aerofototopografiou (—» letecká foto grafia), ktoré  sú zdrojom mapových podkladov (topograf, mapy). Pri voľbe kvalitatívnych a kvantitatívnych cha rakteristík a adekvátneho zobrazenia kartografických  javov kartografia využíva poznatky geografických vied. Rozvoj súvisí s rozvo jom geografických  poznatkov o Zemi a s rozvojom astronomických a matematických vedomostí potrebnými na meranie Zeme aj s rozvojom grafických techník a spôsobov rozmnožo vania máp.

Vývoj kartografie

V        dejinách kartografie možno vyčleniť 6 významných období

1. prehistorické obdobie: 25. až 5. tisícročie pred n.l. (trvanie asi 20 000 rokov), j
2. obdobie starovekých orientálnych kultúr: 4. tisícročie až 8. storočie pred n.l
   (trvanie asi 3200 rokov),
3. antické obdobie: 7. stor. pred n.l. až 4. stor. n.l. (trvanie asi 1100 rokov),
4. stredoveké obdobie: 5. stor. až 1. pol. 15. stor. (trvanie asi 1050 rokov),
5. obdobie renesancie a novoveku: 2. pol. 15. stor. až koniec 19. stor. (trvanie
   450 rokov),
6. 20. storočie.

Najstaršia mapová tvorba

Svojho času vyvolali dve nepatrné kostené platničky, ktoré našli archeológovia v jednej z jaskýň v okolí Schaffhausenu vo Švajčiarsku, živé diskusie vo vedec kom svete. Platničky pokrývala sieť záhadných kresieb. Niektoré z týchto kresieb pripomínali okolie, ako asi vyzeralo pred mnoho tisíc rokmi.

Tieto nálezy jasne svedčia o tom, že človek doby kamennej sa snažil uviesť do svojich primitívnych máp čo najviac údajov o svojom okolí pre vlastnú orientáciu alebo pre informáciu iných ľudí. Dodnes sa nám zachovali len nákresy na tvrdých a rozkladu nepodliehajúcich predmetoch. Je však celkom isté, že okrem toho človek kreslil aj na hladkom povrchu piesku.  Tieto poznatky nám sprostredkovali cestovatelia v 18. a 19. storočí,  ktorí sa na svojich objavných cestách stretávali s primitív nymi, donedávna na úrovni paleolitického človeka žijúcimi ľuďmi.

Na základe takýchto zistení vieme, že americkí Indiáni kreslili svoje primitívne mapy na hladkom piesočnom povrchu. V polovici 19. storočia nakreslil do piesku kanadský Indián z kmeňa Rio-urnu-mi poručíkovi Whipplovi mapu potuliek jeho kmeňa po krajine. Podobné dôkazy poskytli aj Indiáni Juma a Pajute, ktorí pomerne presne zakreslili do piesku veľkú rieku Colorado aj s prítokmi. Mapy do piesku kreslili aj Indiáni z ostrova Vancouver, Komančovia z prérie na mexickom pohraničí, juhoamerickí Indiáni z Brazílie a Kolumbie, ako aj saharské kmene Tuaregov z Afriky.

Z iných materiálov sa na „mapovanie" najčastejšie používala stromová kôra. najmä brezová, drevo a niekedy aj zvieracie kože. Na kôru kreslené mapy sa používali u severoamerických Indiánov, ako aj u obyvateľov Sibíri — Jakutov, Tunguzov, Ostjakov a Kalmykov. Uľahčili ruským cestovateľom,

i putovanie po neznámych sibírskych územiach. Severoame- ickí Indiáni nosili počas svojich potuliek celé svitky máp kreslených na brezovej kôre. Ako cestovatelia opisujú týchto Indiánov, ich kartografické vedomosti boli také veľké, že hoci nevedeli čítať, vedeli vymenovať z máp európskej výroby všetky názvy riek, jazier a hôr, ktoré boli na im známom území. Aj mapy, ktoré kreslili v dávnych časoch africkí černosi, udivujú dokonalosťou, podobne ako aj  mapy mexických Indiánov a peruánskych Inkov.

Všetky tieto kresby sú však po kresliarskej stránke len na úrovni detských kresieb. Neberú do úvahy zásady perspektívy a predmety, ktorým autor mapy pripisuje nejakú mimoriadnu dôležitosť, značne zväčšené v pomere k okoliu bý vajú v popredí. Časť detailov vykresľoval autor z vtáčej perspektívy, ako naprí klad rieky, jazerá, cesty. Iné údaje ako hory alebo lesy kreslil primitívny kartograf z profilu.

Takýmto príkladom sú mapy mexické. Medzi údolia riek, ktoré sú spolu s riekami zakreslené, ako by ich videl niekto z lietadla (tzv. vtáčej perspektívy), umiestili autori máp pohoria, skaly i lesy nakreslené z profilu, ako ich vidí každý, kto kráča dolinou okolo lesa či skaly. Určitou výnimkou sú mapy Kalmykov zo Sibíri. Popri riekach a jazerách, nakreslených ako pohľad zhora, vidieť tu snahu rakresliť horské reťaze sčasti z profilu, čiastočne zase ako pohľad zhora. Dokonca i potoky, ktoré sa vlievali do riek zo strán, zaznačovali takýmto spôsobom.

Väčšina máp primitívnych kmeňov zahrnovala približne rovnako veľké územie. Tieto mapy boli najčastejšie z územia 50 až 200 km2. Veľkosť zmapovaného úze mia závisela predovšetkým od toho, aké veľké územie ten-ktorý kmeň preskú mal. Cím väčšmi sa človek vzďaľoval od svojich usadlostí, tým boli väčšie jeho možnosti kresliť mapy. Je dokázané, že mapy kmeňa kreslil vždy ten istý jedno tlivec a údaje o týchto mapách sa zakladali výlučne na tom, čo tento „kmeňový kartograf" na vlastné oči videl. Primitívny kartograf sa totiž zo zásady nikdy nespoliehal na zprávy „z druhej ruky" a zakresľoval len vlastné pohľady na okolie. Do istej miery aj preto by sme márne hľadali medzi týmito pravekými mapami mapy veľkých území, svetadielov alebo dokonca mapu sveta. Takéto mapy prví ľudia nikdy nemali. Ani jeden autor vtedajších máp nemal jasný pohľad na celkový obraz krajiny alebo svetadiela, ale zameriaval sa na množ stvo rozdrobených území, ktoré ten či onen kmeň obhospodaroval. Presnejšie povedané, pokiaľ siahal geografický obzor kmeňa.

Za touto hranicou sa rozprestierali už iba „biele plochy neznáma".

Pri kreslení máp, pochopiteľne, nemali praľudia prístroje (kompas), čo by im ukazovalo svetové strany. No aj tak niektoré mapy  boli prekvapujúco presné. Pomáhali im v tom hviezdy, slnko, ako aj neomylný inštinkt, ktorý bol pre týchto ľudí charakteristický.

Výskum  v oblasti najstarších mapových zobrazení ani zďaleka nie je ukončený, vzhľadom k stále novším poznatkom z archeologických výskumov.  V súčasnosti sa za najstaršiu mapu považuje tzv. Pavlovská mapa.

"Pavlov - mladopaleolitické sídlisko na úpätí Pavlovských vrchov na južnej Morave. Leží len 2 km  juhovýchodne od Dolných Vestoníc, odkiaľ pochádza známa Vestonická venuša. Vek sídliska bol určený rádiokarbónovou metódou na 24 800 rokov. Nálezisko vyznačuje množstvom pamiatok. Kamennú industriu charakterizujú drobné t geometricky pravidelné tvary. Početné sú nástroje a lovecké zbrane z mamutoviny a  sobích parohov. Z ozdobných predmetov vynikajú rozličné závesky, reliéfne zvieral plastiky, vlasové zápony z mamutoviny zdobené rytými ornamentmi a drobné sochy ľudí a zvierat z pálenej hliny. Rytá výzdoba na jednom mamuťom kle je najstarim známou mapou".

"Je to odlomený a dobre vyhladený hrot mamutieho kla pokrytý radmi hlbokých n' ktoré vytvárajú na valcovitom povrchu zvláštnu ornamentálnu výzdobu. Ryhy m zostavené do zväzkov  rovnobežných  čiar a sú zoskupené do  troch  hlavných geometrických   motívov,   sprevádzaných   ešte   niekoľkými   drobnými,    ale   bezvýznamnými doplnkami. Zvláštna bola už sama história jeho objavu. Spolu  s ostatnými väčšími kosťami zostal obnažený vo výkope na sprašovom podstavci« pôvodnej polohe. Počas celého leta 1962 bol vystavený páľave slnka a prudkým prívalom dažďa. Chránila ho len slabá, avšak pevná a nepriesvitnt vápnitá krusta, ktorá čakala na opatrné odstránenie po skončení letných prác. A tak i/ v jesennom období - v laboratóriu - sa podarilo odhaliť utajované prekvapenie".

Originál Pavlovskej mapy sa nachádza v Archeologickom ústave v Brne, ale jej   kópia  je vystavená v Archeologickej expozícii v Dolných Véstoniciach. Sústava čiar vyrytá na  krote kla  nie je natoľko pravidelná, aby sa mohla pokladať za ornament. Táto kresba má  geografickú interpretáciu:  je to časť územia pri dedine Pavlov. Zobrazuje meandre rieky Dyje  a časť svahov Pavlovských vrchov. V súčasnosti je niva rieky Dyje zaliata vodami

priehradného jazera.

Najstaršie prehistorické mapy

Pavlovská mapa (Česká republika) - 27 000 až 25 000 r

Meziríčská mapa (Ukrajina) - 16 000 až 14 000 r.

Kyjevská mapa (Ukrajina) - 15 000 až 9000 r.

Mapa z Catal Hiiyuk (Turecko) - 8200 r.

Thaingenské mapy (Švajčiarsko) - 7000 až 4000 r.

Mapa z Tepe Gawra (Irák) - 6000 r.

Akabská mapa (Jordánsko) - 6000 až 5000 r.

Hviezdne mapy z Dalby (Dánsko) - 6000 r.

Majkopská mapa (Sev. Kavkaz. Rusko) - 5800 r.

Mapa "veľký disk" z Talat N Iisk (Maroko) - 5500 r.

Kozmologická mapa v na oválnej ploskej mise (Egypt) - 5500 r.

Kozmologická mapa z Teleilat Ghassul (Jordánsko) - 5500 r.

Kozmologická mapa z Moordorfu (Německo - 5000 r.

Plány budov z Tarxien a Haggar Qim (Malta) - 5000 r.

Hviezdna mapa z Tal Qadi (Malta) - 5000 r.

Kozmologická mapa z Triory (Taliansko) - 5000 r.

Kozmologická mapa - labyrint z Tissoukalu (Alžírsko) - 5000 r.

Svet na najstarších mapách

Literatúra:

ČUBR, E.: O méření  zeme. Časopis  pro pestovaní Math. a Fys., 3, Praha 1874, s. 229;

WOLKENHATJER, W.: Leitfaden zur Geschichte der Kartographie in tabellarischer
Darstellung. Breslau 1895;

ŽANTA, R.: Dejiny astronómie. Praha 1931, s. 23.

Mezopotámia

Zememeračstvo a kartografia zaznamenali svoj prvotný rozvoj v Mezopo támii a v Egypte. Z Mezopotámie pochádza  hlinená doštička s mapou, ktorú považujú za najstaršiu známu mapu sveta. Zobrazuje dolinu rieky — pravdepodobne Eufratu — medzi pohoriami a deltovitým ústím, ktoré má tri ramená. Našli ju v Nuzi pri Kirkuku. Táto mapa vznikla pravdepodobne za vlády Sargona II z Akkadu (2400—2345 pred Kr.)  Vyskytuje sa však i názor, že vznikla ešte okolo roku 3800 pred n. I. Aj keď pojem svet je diskutabilný,  zobrazuje celé územie, ktoré bolo vtedajším obyvateľom známe, čo pre nich znamenalo „svet", a preto ju niekedy uvádzajú aj v literatúre ako najstaršiu mapu sveta.

V skutočnosti najstaršou mapou sveta  je zobrazenie celej Mezopotámie pochádzajúce z Babylonu.  Vzniklo  v 7. alebo 6  storočí pre Kristom.  Svet je na nej zakreslený ako kruh opísaný dvoma kružnicami. Toto medzikružie predstavuje  oceán. Stredom mapy prebieha v podobe dvoch rovnobežných línií zákres Eufratu, ktorý ústi do mora deltou. Vyznačené sú tu i hory a významnejšie babylonské mestá.

Chaldejskí učenci  dokonca už predpokladali, že Zem je guľatá a určili i jej veľkosť, ale bez merania. Vychádzali z predpokladu, že dobrý chodec prejde za osem hodín 5 míľ, za 24 hodín 1°, a teda za 360 dní obvod rovníka. Z toho určili obvod Zeme na 24 000 míľ, pričom jedna míľa mala 4000 krokov ťavy.

Zemepis a kartografia  u starovekých Grékov.

Hoci v Babylone a v Egypte bolo zememeračstvo na vysokej úrovni neprekročilo reionálny rámec.   Základy moderného zemepisu a kartografie položili až starovekí Gréci.  K zvýšeniu záujmu o poznanie zemského povrchu a jeho zobrazenie u Grékov  prispela najmä grécka kolonizácia  Od roku 750 pred Kristom, keď vznikla prvá grécka osada Kyme na Apeninskom poloostrove, v priebehu dvoch storočí  pokryla pobrežie Stredozemného a Čierneho mora hustá sieť obchodných alebo poľnohospodárskych sídiel, založených Grékmi.  Osady alebo kolónie neprestali udržiavať obchodné aj spoločenské styky  so svojimi materskými mestami na gréckom poloostrove.  Gréci tak dokonale spoznali celé stredomorie a priľahlé oblasti, pričom zemepisné poznatky sa neustále prehlbovali.  To viedlo k veľkému rozmachu zemepisu a aj mapovania zemského povrchu. Obe disciplíny dosiahli v antickom Grécku vysokú úroveň. Diela najvýznamnejších gréckych geografov používali moreplavci ešte na začiatku novoveku, pri objavných cestách do neznámych končín sveta ako jedinú jestvujúcu orientačnú pomôcku.

Prvé výklady o tvare Zeme a usporiadaní jej povrchu vznikli v maloázijskom meste Miléte. Vzhľadom k tomu, že mesto udržiavalo pravidelný styk s deväťdesiatimi svojimi osadami roztrúsenými  v  celom stredomorskom priestore, zemepisné poznatky a s tým súvisiace otázky boli pre obyvateľov mesta životne dôležité. Ako prvý sa otázkami zemepisu zaoberal milétsky básnik a filozof Hesiodos.  Aj slávny matematik a astronóm Thales (640—548 pred Kr.) z Milétu sa pokúsil vyriešiť zložitý problém aký predstavoval v antike celý rad otázok o tvare Zeme a jej povrch.  Domnieval sa, že  Zem pláva na vode podobne ako drevo. Thales je však pôvodcom konštrukcie mapy a sám vyhotovil mapu oblohy.

Thalesovým žiakom a stúpencom bol Anaximandros (* 611 - 547 pred Kr). Tvrdil, že Zem má tvar valca, ktorého výška sa rovná tretine priemeru. Anaximandros bol prvý Grék, ktorý zhotovil mapu sveta. Aj tu išlo vlastne len o známy svet. Bola to oblasť Stredozemného mora s priľahlými územiami Európy, Ázie a Afriky. Mapa mala kruhový tvar a stred kruhu tvorili Delfy. Vznikla niekedy  okolo roku 550 pred Kr.

Anaximandrovu mapu sveta neskôr doplnil a zlepšil ďalší Miléťan Hekataios (550—480 pred Kr.). Ten svoju mapu vypracoval asi v roku 517 pred Kr. Ponechal jej pôvodný kruhový tvar, ale obsah mapy doplnil a pridal niektoré územia, ktoré Anaximandros nepoznal. Okolo roku 500 pred Kr.  doniesol do Sparty milétsky vladár Aristagoras kruhovú medenú dosku, na ktorej bola

vyrytá podobná mapa.  Ani jedna z týchto spomínaných máp sa nezachovala a poznáme ich iba z opisov vtedajších autorov. Najviac správ o nich zanechal  grécky historik Herodotos (485—425 pred Kr. ). Dnes poznáme tieto mapy aj podľa rekonštrukcií. Prvú vypracoval už v roku 1818 poľský historik a jeden z hlavných vodcov novembrového povstania roku 1830 Joachim Lelewel (1786—1861). Chybou tejto rekonštrukcie bolo to, že vychádzal súčasne zo všetkých troch máp. Takto zakreslil do svojej rekonštruovanej mapy oblasti, ktoré na svojich mapách mohli mať Hekataios i Aristagoras, ale rozhodne nie Anaximandros.  Tieto staré mapy gréckych autorov zachytávajú  aj  rieku Dunaj pod gréckym názvom— Istros.

Žiaľ, povstanie Iónov proti Peržanom, ktoré vypuklo roku 500 pred Kr. viedlo k zničeniu viacerých gréckych miest. Roku 494 pred Kr. Peržania dobyli a spustošili Milét.  Väčšinu obyvateľov ktorí prežili, deportovali a tak zaniklo najvýznamnejšie stredisko vedeckých poznatkov z oblasti prírodných vied, geografie  aj filozofie. Aj keď bol Milét po čase obnovený, bývalú slávu už nedosiahol.  Hlavným strediskom gréckych vied sa v 5. storočí stali Atény.  

Medzi gréckymi učencami sa  začali šíriť názory na tvar Zeme, ktoré zodpovedali skutočnosti. Medzi prvými, čo  tvrdili, že Zem je guľatá bol Parmenides (520—450 pred Kr.), žiak slávneho matematika Pythagora (580—500 pred Kr.)  O Parmenidovom prvenstve sa vedú spory.  Je pravdepodobné, že tento názor prevzal od svojho učiteľa. Zároveň nie je celkom jasné, aký tvar mal   Par menides na mysli, lebo použil termín „strongylé", čo mohlo síce znamenať guľatú podobu, ale i okrúhlu dosku.

Tento názor získaval prívržencov, ale mal aj odporcov. Filozofi Sokrates (470—377 pred Kr.) a Platón (427—347 pred Kr.)  ho prijímali ako nedoloženú teóriu s pochybnosťami. Väčšina Sokratových žiakov sa stotožnila s týmto názorom.  K  najväčším obhajcom patril astronóm a matematik Eudoxos z Knidu (408—355 pred Kr.). K  odporcom patrili Anaxagoras a Demokritos (460—370 pred Kr.)  Guľatosť Zeme podoprel prvými dôkazmi filozof Aristoteles (384—322 pred Kr.)  Upozornil na skutočnosť, že  pri zatmení Mesiaca má tieň Zeme vždy podobu kruhu.

Zároveň sa  začali riešiť otázky spojené  s veľkosťou Zeme, teda s dĺžkou jej obvodu. Aristo teles predpokladal, že  je to 400 000 stadií.

V priebehu 4. storočia pred Kr. Gréci  pomocou rôznych meraní  korigovali  tento údaj na 300 000 stádií. Pri meraniach používali gnómon - kolmú tyč, ktorá vrhá tieň na horizon tálnu rovinu. Aristarchus zo Samu (310—230 pred Kr.) zlepšil gnómon tak, že rovinu nahradil dutou polguľou, ktorej vnútornú stenu rozdelil na zlomky kruhu. Tento prí stroj nazval skaphé.

Pre zdokonalenie mapového zobrazovania  malo veľký význam zavedenie zemepisnej siete. Jej autorom bol Aristotelov žiak Dikaiarchos z Messiny (326—296 pred Kr.)  Na svoju mapu sveta zakreslil jednu rovnobežku, ktorej dal názov diafragma. Prechádzala Herkulovými stĺpmi (Gibraltraská úžina), Messinským prielivom, ostrovom Rodos a ďalej na východ. K tomu potom pribudla kolmica, ktorá pretínala diafragmu na Rodose a prechádzala ústím Borysthenu (Dneper), Byzantom, Alexandriou a Syéné. Obe tieto čiary rozdelili na grécke stadiá. Dikaiarchos bol  pôvodcom pojmov zemepisná „šírka" a „dĺžka".

Významný krok pre rozvoj gréckej vedy urobil Alexander Veľký, keď zalo žil v Alexandrii v Egypte ,,chrám Múz" — Museion, v ktorom pracoval kolek tív učencov pod ochranou Múz. Pre ich prácu slúžili miestnosti kráľovských palácov. Bola tam i slávna knižnica, ktorá mala temer pol milióna zväzkov. Keď vládol v Egypte Ptolemaios III. Euergetes  bol riaditeľom tejto knižnice všestranný učenec Eratosthenes z Kyreny (275—194 pred Kr.).

Eratosthenes je známy tým, že uskutočnil prvé stupňové meranie. Pri tomto meraní vychádzal z predpokladu, že oba jeho body — mestá Alexandria a Syéné — ležia na spoločnom poludníku. Podľa neho ležala Syéné na obratníku, teda v letnom slnovrate tu Slnko nevrhá tieň, a pomocou skaphé určil, že sa v Ale xandrii v tomto čase tieň rovná 1/50 obvodovej kružnice. Vzdialenosť oboch miest — 5000 stadií — je potom taktiež 1/50 obvodu Zeme. Celý obvod Zeme sa rovnal 250 000 stadiám. Aby sa táto hodnota dala deliť číslom 60, zaokrúhlil ju na 252 000. Eratosthenes použil pravdepodobne štadión, ktorý mal dĺžku 177,6 m. To znamená, že jeho rovník mal 44 755,2 km a priblížil sa skutočnej veľkosti ( 40 070,37 km). Eratosthenes si osvojil  Dikiarchovu sieť a použil ju pri vypracovaní mapy, na ktorej zakreslil celú sieť poludníkov i rovnobežiek. Nebola však pravidelná. Rovnobežky volil podľa význam ných miest. Za   základný  poludník považoval meridián Alexandrie. Poludníky neoznačil, uviedol iba ich vzájomné vzdialenosti v štádiách.

Na rozhraní 3. a 2. storočia pred Kr. napísal obšírne dielo o zememeračstve grećky matematik Heron z Alexandrie. Rozvinul tak dovtedajšie poznatky v tomto odbore a položil základy nivelácie. Zostrojil na tento účel špeciálny prístroj — dioptru.

Vyvrcholenie  geografickej ale aj kartografickej činnosti  niekoľkých generácií gréckych učencov predstavuje  dielo gréckeho historika a geografa  Strabóna  (63 pred Kr. -  19 po Kr.).  Jeho obsiahla geografická práca  Geografika má 17 kníh a ú v nej zosumarizované všetky dovredajšie zemepisné poznatky. Strabón k nej vypracoval aj  mapu sveta. Vychádzal najmä z Eratosthena a od neho prevzal aj  rozmery Zeme. Obe mapy — Strabónova i Eratosthenova — sú si veľmi podobné.  Za panovania cisárov Trajana (98—117) a Hadriana (117—138) pôsobil Marinos z Tyru.  Vo svojej práci, ktorú nazval Oprava geografickej mapy, sa kriticky vyrovnal s Eratosthenesovými názormi.

Marinov nasledovník Klaudios Ptolemaios (90—168) bol najvýznamnejším geografom a kartografom. Jeho dielo Geografia predstavuje vrcholné dielo tohto obdobia. Ptolemaios podal  podrobný návod na vypracovanie mapy  a v topografickom opise vyhotovil podrobný súpis miest a iných zemepisných javov, ktoré treba na mape zobraziť. Zároveň uviedol aj ich zemepisné súradnice s presnosťou na 5'.  Je celkom pochopiteľné, že jeho zemepisné dĺžky boli v tom čase veľmi nepresné. Za západný okraj pevniny považoval Ptolemaios ostrovy Blažených (Kanárske ostrovy), kde položil aj svoj základný poludník.

Pôvodné Ptolemaiove práce sa nezachovali. Zhoreli pri požiari, ktorý zničil alexandrijskú knižnicu. Všeobecne sa však predpokladá, že sám Ptolemaios vypracoval mapu k svojmu dielu, pričom použil nedokončenú mapu Marina z Tyru.  Na Ptolemaiovej mape bolo  zo slovenského územia viacero  údajov. Okrem Dunaja sú tu zakreslené aj  Karpaty, ktoré sú rozdelené na Sarmatské (Sarmatika oré) a Karpatské pohorie (Karpathés oros). Ďalej uviedol aj rad obchodných staníc, ktoré lemovali cesty od Brigetia na Dunaji až k Baltickému moru. Východiskom týchto ciest bola rímska stanica Kelemantia, ležiaca asi 2 kilometre na východ od obce Iža pri Komárne. Hoci Ptolemaios udal i zemepisné súradnice jednotlivých osád, dnes sa veľmi ťažko lokalizujú. Tak je to napríklad i s osadou Laukaristos, ktorá je bádateľmi považovaná za Trenčín. . Podľa Ptolemaiových súradníc by však mala ležať niekde v Sliezsku.  Ptolemaiom vyvrcholila grécka geografia. Po ňom nastal úpadok  v dobe rímskej.

Doba Rímska

V druhom storočí pred Kristom sa vďaka porážke a zničeniu Kartága  Rímska ríša stala najvýznamnejšou veľmocou v oblasti Stredomoria. Po ďalších vojnách Rimania obsadili skoro celú západnú Európu, veľké územia Afriky a Ázie a podrobili si väčšinu vtedajších kultúrnych ná rodov. Vojnové ťaženia Rimanov pomáhali rozširovať zemepisný rozhľad a napomáhali aj rozvoju kartografie. Aj Klaudios Ptolemaios bol  kartografom rímskej doby. Rimania síce prevzali od Grékov poznatky  z geografie a kartografie, ale ich prínos pre rozvoj oboch disciplín bol zanedbatľný.  Rimania boli predovšetkým vojaci a tomu podriadili i kartografickú tvorbu. Z mapy sa potrebovali dozvedieť iba vzdialenosti miest. Preto vznikli súpisy vzdialeností, tzv. itineraria annotata, ku ktorým vypracúvali akési primitívne mapy, tzv. itineraria pieta. Tie spracúvali bez akýchkoľvek matematických podkladov a slúžili iba na plánovanie  pochodov. Uvedené tu boli len mená miest s údajmi o vzdialenostiach.

Gaius Július Caesar (100—44 pred Kr.) nariadil vymeriavanie ríše. Išlo tu však iba o premeranie dĺžok jednotlivých úsekov ciest. Na toto meranie vybrali štyroch Alexandrijcov, ale vedúcim musel byť podľa zvyklostí Riman. Tým bol pravdepodobne vrchný merač Cornelius Balbus. Toto meranie dokon čili až za vlády prvého rímskeho cisára Augusta (27 pred Kr.- 14 po Kr.) Na základe týchto meraní vypracoval mapu vojvodca a cisárov poradca Marcus Vepsanius Agrippa (63 pred Kr.-  12 po Kr.)  Agrippova mapa sa neza chovala. Umiestená bola v kolonáde Porticus Vipsania cesty Via lata. Predpo kladá sa, že to bola nástenná maľba, ale mohla to byť takisto i mozaiková mapa alebo kresba vyrytá do mramoru. Z tejto mapy pravdepodobne robili zmenšené kópie pre vládnych úradníkov a veliteľov..

Aj v neskorších dobách vznikli kópie tejto mapy. V treťom storočí vypraco val takúto kópiu bližšie neznámy Castorius a v nasledujúcom storočí ju pre pracoval anonymný kozmograf z Raveny. Mapa potom upadla do zabudnutia. Okolo roku 1495 našiel kópiu Agrippovej mapy viedenský humanista Konrad Celtes — vlastným menom Pickel — (1453—1508).  Bola to ručne maľovaná mapa z druhej polovice 13. storočia, ktorú urobili podľa kópie z doby Theodosia II. (408—450). Mapa sa skladala z 12 segmentov, ale Celtes získal iba jedenásť. Dvanásty, ktorý zobrazuje Španielsko, sa stratil. Celá mapa je dlhá 682 cm a široká len 34 cm.

Od Celtesa získal kópiu Agrippovej mapy nemecký humanista radca cisára Maximiliána I. Konrad Peutinger (1465—1547). Podľa neho je táto mapa dnes známa pod názvom Tabula Peutingeriana. Jej origniál je dnes v Národnej knižnici (Nationalbibliothek) vo Viedni.

Bola to cestná mapa a má skôr charakter kartogramu. So skutočnosťou sa nezhoduje ani nákres pobrežia, ani riek, ani smery, ba ani vzdialenosti jednotli vých miest, ktorých je na mape mimoriadne veľa. Je tu okolo 3500 osád s ná zvami. Mestá a osady sú vyznačené podľa veľkosti a dôležitosti väčšími alebo menšími kresbami domov a vežičiek alebo iba nápismi. Pohoria sú zakreslené schematicky ako kulisy lesov. Ani veľkosť jednotlivých území nezodpovedá skutočnosti. Najväčšie percento celej zobrazenej plochy pripadá na dnešné Taliansko. Cesty sú znázornené lámanými čiarami a pri nich sú číselné údaje vzdialeností. Tie sú pomerne presné, lebo  ich určenie bolo hlavným obsahom mapy.  Na pôvodnej Agrippovej mape  tvorí Rím {Róma) stred Zeme, respektíve jej povrchu. Z územia Slovenska je na nej zachytený tok Dunaja, ktorý sa tiahne po celej dĺžke mapy. Pri Dunaji sú zakreslené rímske tábory ako Vindobona, Viedeň)  Garnunto (Deutsch Altenburg v blízkosti Devína) a Brigentio (v priestore Komárna). Z dnešného slovenského územia je tu osada Gerulatum (Gerulatis), ktorá ležala území dnešných Rusoviec. Na ľavom brehu Dunaja nie je na tejto mape až po územie dnešného Rumunska ani jedna osada.

Stredovek

Z obdobia včasného raného stredoveku sa zachovalo veľmi málo kartografických diel a o mno hých vieme iba z ich opisov. Produkovali sa takzvané pásmové mapy. Na nich bol povrch Zeme rozdelený na päť až sedem klimatických pásiem..

Jednou z najstarších zachovaných včasnostredovekých máp je mozaiková mapa na podlahe ruín chrámu v Madebe na východ od Mŕtveho mora. Pochádza z polovice 6. storočia, z čias vlády Justiniána (527—565). V mnohom pripomí na Agrippovu mapu, ale tvorí už prechod medzi starovekými a stredovekými kartografickými prácami. Orientovaná je na východ.

Písomné pramene nás informujú, že pápež Zachariáš (741—752) nechal vypracovať v Ríme mapu sveta a plány Ríma a Carihradu. Mapu sveta mal aj  Karol Veľký (742—814). Grófka Adela, dcéra anglického kráľa Viliama Dobyvateľa (1066—1087), mala v spál ni na podlahe mozaikovú mapu sveta a povala predstavovala oblohu so sú hvezdiami.

V Byzantská ríša v mnohom nadviazala na antickú kultúru a aj zemepisné poznatky, a  preto sa tu na rozdiel od západnej Európy udržal i názor o guľatosti Zeme. Mal však i tu odporcov. Vari najväčším z nich bol alexandrijský kupec Kosmas Indikopleustes, ktorý sa neskôr stal mníchom. K svojej práci Topographia Christiana, napísanej okolo roku 547, vypracoval aj schematickú mapku sveta. Zemskú súš zobrazil ako štvoruholníkovú dosku narušenú štyrmi zálivmi: Stredozemným morom, Kaspickým jazerom, Arabským zálivom  a Perzským zálivom.

V stredoveku boli rozšírené kruhové mapy sveta v tvare písmena O. Jedným z tvorcov takéhoto typu mapy bol sevillský biskup Izidor (570-636). Tvrdil, že povrch Zeme je kruh obklopený oceánom.

Beatus, benediktín z južného Španielska, napísal v roku 776 prácu Commentaria in Apocalypsia. K tomuto dielu vypracoval oválnu mapu sveta. Jej originál sa nezachoval, ale mnohokrát ju kopírovali a dnes poznáme desať týchto kópií. Pri porovnaní s Ptolemaiovou mapou vidno na Izidorovej mape a jeho nasledovníkov nižšiu úroveň. stredovekej kartografie. Okrem Európy, Ázie a Afriky je tu i štvrtý kontinent, ktorý ,,je nám pre slnečnú žiaru neznámy". Dominantu tejto mapy tvorí kresba raja s Adamom a Evou, čo potom nachá dzame často na stredovekých mapách.  Po Beatovej mape vznikali ďalšie kruhové mapy.

Pre detajlnejšie  zobrazenie územia strednej Európy má význam tzv. Ebstorfská mapa zo začiatku 13. storočia. Vznikla v benediktínskom kláštore v Ebstorfe pri Hannoveri. Jej autorom bol pravdepodobne tamojší prepošt Gervasius z Tilburgu (1160-1211.)  Zobrazuje tok Dunaja, ale aj ďalšie rieky v strednej Európe: Drávu, Vltavu, Labe, Moravu a Tisu. Sú na nej aj mestá, pričom ich mená sú uvedené v slovanskej forme:  Praha (Praga), Viedeň (Wena) a pod názvom Bola c. (civitas)  je pravdepodobne Stoličný Belehrad, prvé hlavné mesto Uhorska. Zaujímavé sú aj poznámky v oblasti Karpatskej kotliny: Pri  sútoku Moravy a Dunaja je napísané:  Hic olim terra hunorum fuit (tu bola kedysi zem Hunov)  a Pannonia inferior quae nunc Ungaria (Dolná Panónia, ktorá je dnes Uhorskom).  Originál  Ebstorfskej mapy  bol však počas 2. svetovej vojny znčený. Poznáme ju len vďaka vydaniu jej faksimilovej podoby zo začiatku 20. storočia.

Z roku 1314 pochádza mapa z hereforskej katedrály v Anglicku, dielo tamojšieho prepošta. Má priemer  165 cm.  Podobne ako Beatova mapa má stred zeme v Jeruzaleme

Jednu z posledných pásmových máp zhotovil kardinál Pierre d´Ailly, rektor parížskej Sorbonny. Patril k najvýznamnejším učencom svojej doby a zohral významnú úlohu na Kostnickom koncile (1414-1418). Mapu vyhotovil roku 1410.  Je veľmi schématická a na okrajoch má vyznačených dvanásť smerov vetra.

Ešte v priebehu 13. storočia sa začali v Ta liansku objavovať námorné mapy, ktoré sú známe pod názvom portolánové mapy. Boli to akýsi sprievodcovia po prístavoch.  Mali sieť lúčov vychádzajúcich  z niekoľkých bodov na mape, na ktoré sa znázorňovali prevládajúce smery vetrov, čo malo uľahčovať plavbu. Mimoriadne presné bolo na týchto mapách zakreslené pobrežie, ale vnútrozemie si autori menej všímali. Vznik týchto máp súvisí nielen s rozvojom námorného obchodu, ale najmä so zavedením kompasu. Jeho vynálezcovia boli Číňania, ale s európskym prostredím ho zoznámili Arabi.  Prvé portolánové mapy zachycujúce aj naše územie vznikli v 14. storočí.  Najvýznamnejšie je dielo Janovana Angelina Dalorta, ktoré začal kresliť roku 1330 na 3 metre dlhý a 49 cm široký pergamenový pás. Úplne bolo dokončené roku 1339.  Na jednej časti je zachytené Uhorsko s viacerými sídlami aj z územia Slovenska: Nachádzame tu Trnavu (Tirna), Rusovce (Arusvar), Starý Tekov (Bach)  a asi aj Liptovský Starhrad (Lipmo).

Arabskí geografi.

Arabi neupustili od myšlienky guľatosti Zeme a ako prví začali budovať hvezdárne v pravom zmysle slova. Rozvíjali vedecké poznanie starých Grékov a mnohé ich diela prekladali do arabčiny. Arabský svet takto niesol ďalej i kartografickú tradíciu staroveku.

Učený kalif al-Mámún (813—833) dal preložiť do arabčiny Ptolemaiove diela a na jeho príkaz sa uskutočnili aj  zemepisné merania podobným spôsobom ako dávno pred nimi Eratosthenes.

V mapovom zobrazovaní Zeme však Arabi vytvárali mapy podobné európ skym mapám. Najprv to boli mapy s geometrickými obrysmi,  bez ohľadu na skutočné tvary. Okolo roku 950 vypracoval takúto mapu Abu-Isak-al-Farsi-al-Istarchí.

V tomto období sa pokúsil preskúmať správnosť výsledkov prvého arabské ho stupňového merania ďalší arabský učenec Abdúl-Raihan-al-Bírúní (973— 1048). Al-Bírúní použil novú metódu merania, ktorú už predtým vyskúšal v Indii.  Najvýznamnejšou osobnosťou arabskej stredovekej geografie je  maročan Abu-Abdullah-Mohamed-al-Idrísí (1100—1164). Po nútenom ochode z vlasti pôsobil v Palerme na dvore  sicílskeho kráľa Rogera  II. (1130—1154). Ako osoba normanského pôvodu  poznal sever Európy, al-Idrísí zasa Afriku a Áziu, ale aj on precestoval sever Európy. Takto vznikla z Rogerovho popudu mapa sveta.  Idrísí na nej pracoval celých pätnásť rokov. Vyryl ju do striebornej dosky, ktorá pokrývala stôl s rozmerom 3,5 x 1,5 metra a v´žila 150 kg. Dielo bolo hotové roku 1154. Originál tejto mapy sa nezachoval, ale zachovali sa al-Idrísího spisy, v ktorých je i presná kópia tejto mapy. Na  mape sa už obrysy krajín približujú skutočnosti. Z Ptolemaiovej Geografie vypustil al-Idrísí všetko, čo nemohli potvrdiť súčasníci. Zo slovenského územia sú na nej zachytené Bratislava a Nitra (Pusan a Neitram). Hlavné a korunovačné mesto Uhorska (Székes fehérvár)  Idrisi uvádza ešte pod slovenským menom Belgraba – Belehrad. Uhorsko je na mape označené ako Bilad ankaria, Poľsko ako Bilad balunia a Čechy ako Bilad buamia.  názvom Arabské mapy boli orientované na juh.

Veľké námorné objavy a vznik kníhtlače.

Nový rozmach kartografie si vynútili čoraz dlhšie a odvážnejšie plavby  do neznámch končín. Zároveň sa stredovekí učenci vrátili k dielam antických autorov. Na začiatku 15. storočia bola Geografia Klaudia Ptolemaja preložená do latinčiny a k prekladom boli vyhotovené aj mapy. Postupne k nim pribúdali aj ďalšie, tak ako ľudstvo spoznávalo nové a dovtedy nepoznané krajiny.  Ptolemaiove nepresné údaje o veľkosti Zeme  prispeli k tomu, že Krištof Kolumbus sa roku 1492  odhodlal  na  plavbu do Indie smerom na západ, keďže bol presvedčený, že vzdialenosť je o polovicu menšia ako v skutočnosti. Tento omyl  však spôsobil, že bola objavená Amerika.   Objavné plavby mali veľký vplyv na rozvoj kartografie. To sa však spočiatku týkalo iba prímorských krajín, ktoré sa aktívne zúčastňovali na objavných cestách. Vnútrozemie ešte stále zaostávalo a  samostatné mapy týchto krajín alebo nevznikali vôbec, alebo boli ešte veľmi stručné a nepresné.

V 15. storočí vznikali mapy vnútrozemia Európy, na ktorých nájdeme aj úze mie Slovenska. Prvú podrobnejšiu vypracoval kardinál Nikolaus Krebs, známy pod humanistickým menom Cusanus (1401-1464). Ako pápežský legát precestoval  v rokoch 1451-1452 veľkú časť strednej Európy a na základe svojich poznatkov a kartografických predlôh vypracoval  mapu.  Vydal ju však až nemecký kartograf pôsobiaci v Ríme a Florencii  Heinrich Hammer ( Martellus)  Germanus roku 1490.  Územie Slovenska je však  na nej  spracované mimoriadne stručne.

Pre rozvoj geografie mal  veľký význam aj vznik kníhtlače. Mapy sa mohli tlačiť vo väčšom počte a tak sa stali prístupné širokému okruhu ľudí, ktorí ich dopĺňali novými poznatkami. V 1. polovici 16. storočia sa začali vydávať celé mapové súbory- atlasy.  Zaslúžili sa o to traja nizozemskí kartografi: Gerhard Mercator (1512— 1594), Abrahám Ortelius (1527—1598) a Gerard de Jóde (1515—1591). V tej dobe ešte Španielske Nizozemsko (neskoršie Holandsko) bolo najvýznamnejšou námornou mocnosťou a preto sa  tu rozvíjala aj kartografia. G. Merca tor v rokoch 1537 až 1569 vypracoval a vydal niekoľko veľkých máp. V roku 1570 vydal Ortelius atlas Theatrum orbis terrarum so 70 mapami na 53 listoch. Gerard de Jóde vydal v roku 1578 atlas Speculum orbis terrarum, ktorý mal 84 máp na 65 listoch. Mercatorov atlas — Atlas sive cosmographicae meditationes de fabrica mundi et fabricati figura — vyšiel celý až po autorovej smrti v roku 1595 a obsahoval 107 máp.

Po Mercatorovi prevzal vydávanie máp i atlasov Jodocus Hondius (1563— 1611) a jeho syn Henricus Hondius (1587—1644) a napokon zať Johannes Janszonius (1588—1664). V roku 1638 založil konkurenčný podnik v Amster dame Willem Janszoon Blaeu (1571—1638), ktorý hneď začal vydávať svoj Novus Atlas. Blaeuov atlas mal šesť zväzkov.

Tieto atlasy vychádzali stále v nových vydaniach a pribúdali i ďalšie. Aj po čet máp v atlasoch sa ustavične rozrastal. Obsahovali však veľmi nesúrodý materiál. Neboli to atlasy v dnešnom zmysle slova. Boli tu jednak staré mapy podľa Ptolemaia, z nových máp sa dostávali do atlasov mapy rozličných autorov.

Prvá samostatná mapa Uhorska.  

Pre rozvoj vedných disciplín v značne zaostalom Uhorsku mala veľký význam   vláda Mateja Korvína (1458-1490). Postaral sa o založenie univerzity v Bratislave roku 1467. Tu pôsobili viaverí významní učenci:  profesor Johann Múller-Regiomontanus a  Poliak Marcin Bylica z Olkusza, ktorí sa viac zaoberali astronómiou a prírodnými vedami.   Univerzita však rýchlo zanikla.  Na Matejov dvor do Budína prišli viacerí  talianski učenci s hlbokými znalosťami z geografie a histórie. Boli to historici Antonio Bonfini, Píetro Ransanus a Marzio Galeotto ako aj Florenťan Francesco Roselli. Ten prišiel do Uhorska asi roku 1479. Na panovníkovu žiadosť vypracoval mapu krajiny. Po štvorročnom pobyte sa vrátil do  rodnej Florencie a založil si tam drevorezbársku, mediryteckú a neskôr aj tlačiarsku dielňu. Tu aj roku 1527 zomrel.

Rosselliho mapa Uhorska, ktorá bola prvým samostatným mapovým obra zom  krajiny, ale sa nám nezachovala. Rosselli bol však autorom mapy strednej Európy, ktorá zobrazuje okrem iného aj Uhorsko. Táto mapa však nie je veľmi podrobná. Zo slovenského územia je na nej iba desať pomenovaných miest: Bardejov (Barsále), Bratislava (Posonium), Kežmarok (Casmarkt), Komárno (Gamaru), Levoča (Leycz), Spišský hrad (Seps), Tematín  (Temetin), Trnava (Tirnauia), Zvolen (Zelmon) a Žilina (Zonelza).

Z iniciatívy ostrihomského arcibikupa Tomaša Bakača  vznikla  prvá doposiaľ zachovaná podrobná mapa Uhorska, ktorá má pre kartografickú tvrobu v 16. a 17. storočí veľký význam. Jej autorom bol kanonik Lazar Rosetti. Od roku 1510 bol kaplánom a sekretárom arci biskupa a bol talianskeho pôvodu.  Podľa niektorých predpokladov Roseti začal s prácou na svojej mape Uhorska ešte za vlády Mateja Korvína.  Mapovanie a zbieranie podkladov mu trvalo viac ako 10 rokov. Bola to na tú dobu veľmi náročná práca, lebo územie, ktoré na svojej mape Roseti zachytil, meria asi 350 000 km2. Z výsledku tejto práce vidno, že išlo skutočne o systematické mapovanie.V záverečnej fáze Lazar Rosetti spolupracoval  s bavorským kozmografom Jakobom Zieglerom (1470—1549), ktorý žil v rokoch 1512 až 1517 v Uhorsku.  Dielo bolo dokončené v roku 1513, ale nebolo vytlačené. Rukopis mapy sa zachoval  v pozostalosti arcibiskupa Bakača, ktorý zomrel roku 1521. Dostal sa však do rúk humanistov Johanna Spiesshammera ( 1473-1529), známeho pod humanistickým menom Cuspinianus a Georga Tannstetera (1482- 1553), ktorí boli spoluzakladateľmi Dunajského učeného tovarišstva (Sodalitas litteraria Danubiana),  prvej vedeckej spoločnosti v strednej Európe. Tannstster bol lekárom , astronómom a matematikom a venoval sa aj kartografii. Spolu s Cuspinianom urobili do Rosettiho mapy niekoľko zásahov a aktualizovali jej údaje.   Po takejto úprave ju odovzdali na vytlačenie Petrovi Bienewitzovi-Apianovi (1495—1552).V jeho tlačiarenskej dielni v Ingolstadte  vyrezali mapu do štyroch drevených štočkov a vytlačili neveľký počet exemplárov.

Okrem vlastnej zemepisnej kresby je na mape titulný text, opis krajín a erb Ferdinanda I. Drevorez mapy je majstrovsky vypracovaný.   Mapa má rozmery 55 X 78,5 cm  a vďaka dokonalému dreverezu sa mohla do nej zakresliť veľmi podrobná situácia.  Jediný dodnes zachovaný exemplár Rosettiho diela  známejšej pod názvom Lazarova mapa je jemne kolorovaný akvarelovými farbami. Stojaté vody sú okrové, ale brehy vôd sú lemované belaso. Stromy sú zelené a kopčeky sivé a tieňované sú tak, akoby boli osvetlené od východu. Sídliská sú temer všetky ružové a strechy budov červe né. Mapa nesie latinský názov Tabula Hungariae ad quatuor latera per Lazarum quondam Thomae Strigonien. Cardin. Secretariu. virum expu. congesta. a Georgio Tanstetter Collimitio reuisa auctiorq. reddita. atque iamprimu. a Jo. Cuspiniano edita Serenissimo Hungariae et Bohemiae Regi Ferdinando principi et infanti Hispaniarum, Archiduci etc. sacra auspitio maiestatis suae, ob reip. Christiane usum, opera Petri Apiani de Leyssnigk Mathematici Ingolstadiani invulgata Anno Dni 1528.

Mapa zobrazuje územie od Viedne až po Trajanov most a od Východných Beskýd až po pobrežie Dalmácie. Z veršovaného textu vyplý va, že mapa mala byť kolorovaná tak, že územia, ktoré boli obsadené Turkami – Bosna, Bulharsko, Srbsko, Sriem, Dalmácia a časť Uhorska —, mali byť červené a kaje pod kontrolou kresťanov mali byť žlté.

Roseti zlepšil oproti predchádzajúcim mapám, najmä riečnu sieť. Bol prvý, ktorý zakreslil tok Dunaja aj  s prítokmi správne. Na území Slovenska sú rieky zakreslené temer presne. Váh je síce spojený s Popradom, ale táto chyba mohla vzniknúť pri rezaní štočkov. Orava je krátka, ale oproti nej Revúca tečie až z Horehronia. Na Slovensku je pomenova ných iba sedem riek. Sú to Dunaj (Danubius flu. či Dunaw flu.), Hornád {Hernath flu.), Hron (Oran flu.), Morava (March fl.), Váh (Wag fl.) a Tisa (Tyssa flu.). Roseti však na svoju mapu zakreslil na území Slovenska aj štyri jazerá. Je to jazero na Hrone pred prítokom Kremnického potoka, ďalej jazero s menom Helie, z ktorého vyteká potok Harmanec(?), potom jazero na hornom toku Ipľa pri Poltári (Poltar) a napokon jazero na Čiernej vode, ktorá je ľavým prítokom Laborca.

Z hľadiska topografického  je na mape viac ako 900 miestnych názvov, z čoho na územie dnešného Slovenska pripadá rovných 260.  Na Sloven sku sú  názvy v slovenskej forme, ale vyskytujú sa aj nemecké. Mapa nemá zemepisnú sieť a nie sú na nej vyznačené zemepisné súradnice ani na orámovaní. Mierka je udaná úsekom 80 nemeckých míľ, ktorý je na mape dlhý 541,5 mm. V ľavej dolnej časti je  zobrazené i odpichovadlo, ktoré je roztvorené na dĺžku 15 míľ, teda na jeden šírkový stupeň. V metrickej sústave je mierka mapy v pomere 1 : 1 093 000. Obraz Uhorska je na Rosetiho mape pootočený viac ako o 45° doľava.  Nevieme, či táto chyba vznikla už u pôvodcu, u redaktorov mapy,  alebo ju spôsobili v tlačiarni. Napriek tomu to bolo na svoju dobu dokonalé dielo. V priebehu 16. storočia slúžila ako podklad k ďalším mapám, ale potom niekoľko pôvodne vytlačených kusov zmizlo a bola známa už len z literatúry.  Až roku 1896 sa objavil jeden exemplár a z antikvariátu ho získal zberateľ kníh a rukopisov gróf Alexander Aponi a zaradil ju do svojej zbierky.  Po smrti sa Aponiho zbierka dostala  do Krajinskej Sečeniho  knižnice v Budapešti.

Mapy humanistických učencov.

Ešte v prvej polovici 16. storočia vzniklo viacero máp Uhorska, resp. jeho častí, ktorých autormi boli významní humanistickí učenci domáceho pôvodu. Ešte za vlády Ľudovíta II. pripravoval  mapu krajiny uhorský kancelár Štefan Brodarič (1470-1539). Tlačou nevyšla a nezachoval sa ani jej rukopis, ktorý však použil krakovský humanista Bernard Wapowski (+ 1535) .   Jej údaje použil  pri príprave svojej mapy Poľska a Uhorska. Žiaľ,  aj toto dielo poznáme len zo sekundárnych prameňov. Z roku 1532 pochádza nemecká mapa Sedmohradska  o veľkosti 55 krát 37 cm. Vytvoril ju brašovský rodák, evanjelický kňaz Ján Honter- Honterus ( 1503-1549).  Mapu nakreslil a sám aj vyrezal počas svojho pobytu v Bazileji roku 1532 a venoval ju senátorom sedmohradského mesta Sibiu. Honterovo dielo nesie názov Chorographia Transylvaniae, Sybenburgen.

V súvislosti s rozšírením konfliktu s Osmanmi roku 1541 sa ukázalo, že Rosetiho mapa vojenským potrebám nevyhovuje. Preto Ferdinand I. poveril v roku 1552 svojho osobného lekára a historiografa, profesora na lekárskej fakulte vieden skej univerzity, Wolfganga Lazia (1514—1565), aby vypracoval novú mapu Uhorska. Lazius tvrdil, že za tým účelom prešiel so spoľahlivými sprievodcami všetky stolice, čo však v tej dobe už nebolo možné, keďže veľkú časť krajiny okupovali Turci.  V skutočnosti Lazius poznal iba severozápadnú časť Uhorska, kde sa zdržiaval ako poľný lekár počas výpravy roku 1541.

Lazius pri vypracúvaní svojej mapy vychádzal predovšetkým z Rosetiho mapy. Snažil sa ju však upraviť do správneho tvaru. Podarilo sa mu to iba na jemu známom severozápade krajiny. Slovensko preto správ ne otočil do rovnobežkového smeru a tak zakreslil aj tok Dunaja až po Vacov. Ostatné územia Uhorska však už Lazius prevzal temer bez zmeny od Rosetiho. Od Vacova teda podľa neho tečie Dunaj na juhovýchod, a nie na juh. Iba dolný tok Dunaja zakreslil zasa v smere rovnobežiek. Pri zobrazení toku Dunaja vychádzal Lazius pravdepodobne zo zákresu na Ptolemaiovej mape, ktorú v tom čase stále považovali za správnu. Sedmohradsku nechal takú istú polohu, ako malo na Rosetiho mape, bolo teda vysunuté ďaleko na sever.

Laziova mapa bola pomerne veľká. Mala rozmery 134 x 82,5 cm. Roku 1556 ju vydal vo Viedni Michael Zimmermann. Mapa vyšla pod názvom Regni Hungariae descriptio vera. Do konca 16. storočia sa značne rozšírila. Jej zmenčenú podobu zaradil do svojho atlasu ju zaradil kartograf Ortelius a po ňom aj Mercator.  Mapa viac ako na poldruha storočia ovplyvnila kartografickú tvorbu  priestoru Karpatskej kotliny, lebo sa preberala  značne  deformovaná podoba toku Dunaja a ďalšie nepresnosti.  Vzhľadom k tomu, že toto územie bolo až do konca 17. storočia pod kontrolou Turkov,  základná chyba sa dlhú dobu nedala odstrániť.  

V domaćej kartografickej tvorbe v 2. polovici 16. storočia vynikol všetranný humanistický učenec a trnavský rodák  Ján Sambuccus (1531-1584). Svoje priezvisko odvodil asi od slovenského baza (ker baza čierna, latinsky Sambucus  nigra). Pri podpisovaní svojich diel používal často prívlastok Pannonius, čo znamenalo Slovák a  občas aj Trnavčan Tyrnaviensis.  Roku 1566 vypracoval dosť vernú kópiu Rosetiho mapy a doplnil ju stručným zemepisným opisom krajiny. Sambucus bol všetranným učencom-polyhistorom.  Zaoberal sa medicínou, literatúrou, prekladal starých autorov z gréčtiny, botanikou, históriou a filológiou. Pracoval ako dvorný lekár, historiograf a bibliotekár  Maximiliána II. Sambuccus  bol aj autorom mapy Sedmohradska na základe Honterovej predlohy.

Prvé  regionálne mapy slovenského územia.  

Pri vytyčovaní  hraníc jednotlivých majetkov alebo celých panstiev vznikali  situačné náčrtky, ktoré slúžili ako podklad pre vypracovanie reambulačných listín. Roku 1522 vznikol  pomerne presný náčrt priebehu hraníc medzi panstvami Považská Bystrica, Bytča, Lednica, Budatín a Moravou. Na náčrte sú zachytené toky hlavných riek, mená trisiatich sídiel a mapa má aj zemepisné strany.

Najvýznamnejším kartografickým dielom regionálneho charakteru je mapa Hornej Oravy z roku 1550. Jej autormi boli poverenci Uhorskej komory Andreas Kreiser a Josef Milauer, ktorí preskúmali slané pramene na úpätí Babej Hory na hornej Orave. Ľudia z okolia   v nich získavali soľ, čo však narúšalo soľný monopol  štátu, čo bol hlavný dôvod  na  vyslanie spomínaných úraníkov.  Komi sári preskúmali pramene a spísali obšírnu správu. K nej  priložili i rukopisnú mapu širšieho okolia týchto prameňov. Je to najstaršie mapové zobrazenie hornej Oravy a má význam nielen ako kartografický výtvor tejto doby, ale i ako historický prameň pre datovanie osídlenia tohoto územia. Na severe mapy sú zakreslené Západné Beskydy ale sú pomenované ako Sliezske hory  (Montes Silesiae. V nich je osobitne vyznačená Babia hora (mons Baba). Výrazne sú tu zakreslené poto ky a rieky. Z obcí sú tu nakreslené Oravská Polhora (Pagus Polgora), Rabča (Pagus Rapcia), Zubrohlava (intra fines possessionis Rapciae. Južne od prameňa je nakreslená čistina na založenie osady Pagus Zubraczlaua), Bobrov (Pagus Bobrowe), Slanica (Pagus Slanicii), Osada (Pagus Osada), Tvrdošín (Turdossin) a Jablonka (Jablonka).

Prameň slanej vody je nakreslený južne od Babej hory ako murovaná studňa, na území chotára Rabče. Pri nej je nápis Puteus salsus, čomu nasvedčuje aj vysvetlivka Planicies apta pro integra possessione. Je to zrejme miesto dnešných Rabčíc. Z hospodárskych údajov je na mape ešte poznámka, podľa ktorej sú v Bes kydách aj náleziská zlata, striebra, olova a iných kovov (In istis montibus aurum, argentum, plumbum et aes aliaque metalla repperire esť).

Táto mapa je významná aj z hľadiska historického. Potvrdzuje existenciu obcí, o ktorých boli dosiaľ najstaršie správy až z druhej polovice 16. storočia, ba dokonca až zo 17. storočia.

Rozvoj zememeračstva a kartografie.

Napriek tomu, že zámorské objavy v 16. storočí  podstatne zväčšili obzor poznaného sveta a navždy vyvrátili  všetky pochybnosti o tvare Zeme, mapové zobrazovanie vychádzalo ešte stále zo starých gréckych meraní. Veľkosť  jedného šírkového stupňa bola veľmi rozkolísaná a udávala sa od 83-130 km. V prvej polovici 16. storočia francúzsky  astronóm, matematik a osobný lekár kráľa Henricha II. Jean Fernel (1497-1558)  zložitými meraniami  vypočítal obvod Zeme. V dnešnej metrickej sústave mu vyšiel 39 816 km,  z čoho odvodil jeden stupeň zemepisnej šírky o dĺžke 110, 6 km, čím sa priblížil k reálnej skutočnosti (111,18 km). Pre meranie väčších vzdialeností v teréne malo veľký význam  teoretické dielo Rainera Gemmu Frisusa ( 1508-1555).  Odporúčal použiť metódu  trojuholníkového (trigonometrického ) merania.  V praxi ho prvýkrát využil dvorný matematik a astronóm na dvore  Rudolfa II. v Prahe, Tycho de Brahe ( 1546-1601). Triangulačné meranie sa stalo základom zememeračstva.  Merania zemského povrchu teoreticky a prakticky zdokonalil holandský matematik a geodet Willebord Snellius (vl. menom Snell) (1591-1626).  Bol autorom teoretického diela ktorému dal názov Eratosthenes Batávsky.

V súvislosti s rozvojom merania sa ako veľmi naliehavá javila potreba základného poludníka. Na popud francúzskeho kardinála Armanda Jeana Richeliesua (1582-1642) sa roku 1634 v Paríži zišlo zhromaždenie matematikov,  geografov a astronómov, kde sa mali ustáliť na takomto poludníku. Uzniesli sa, že zavedú meridián, ktorý sa dotýka západného okraja ostrova Hierro (Ferro), ležiaceho najďalej na západ v Kanárskom súostroví. Kráľ Ľudovít XIII. vydal krátko po tom rozkaz, podľa ktorého boli všetci francúzski rytci, kartografi, zemepisci i lodivodi po vinní riadiť sa týmto uznesením. Tento poludník sa však nestal všeobecným.

V        roku 1666 založili v Paríži Akadémiu vied. Tá si ako prvú úlohu vytýčila správne určiť obvod Zeme. Touto úlohou bol poverený Jean Picard (1620—1682).  Picard vybavený už novými pomôckami, ako boli ďalekohľad s nitkovým krížom a logaritmické tabuľky, ktoré vynašiel v roku 1614 Angličan John Napier (1550—1617). Okrem kvadrantu s ďalekohľadom používal Picard i zenitový sektor, tiež vybavený ďalekohľadom. Obvod Zeme bol podľa Picarda 41 036 318 metrov a jeden šírkový stupeň meral podľa neho 111 212 metrov.

Mapové zobrazovania  Uhorska  a Slovenska v 17. storočí.

V roku 1626 vydal anglický historik a kartograf John Speed 1552-1629 v Londýne mapu Uhorska. Mapa o veľkosti 52-40 cm bola pekne vypracovaná a kolorovaná.  Po stranách sú nakreslené charakteristické postavy obyvateľov krajiny a veduty Bratislavy, Budína, Komárna a Rábu.   Z obdobia 17. storočia poznáme viacero máp Uhorska, ktoré vychádzajú zo starších predlôh  Merianova mapa z roku 1630 vydaná v Nemecku, Vischerova mapa z roku 1640 vytlačená v Amsterdame.   Z dôvodov protitureckej obrany  vznikla roku 1664  mapa Uhorska na 12 listoch, dielo vojenského inžiniera a kartografa Martina Stiera (1630-1669)

Územie Slovenska je na Stierovej mape zobrazené na dvoch listoch — na druhom a treťom. Mapa má veľmi peknú kresbu, terén je na nej vyznačený vý raznými kopčekmi a skupiny stromov vyjadrujú nížinné lesy. Aj na nej je zobrazené jaze ro, z ktorého vyteká pravý prítok Hrona (Gran fl.). Jazero sa volá Holič Lacus.

Na popud cisára Leopolda I. a stavov vydal v roku 1685 veľkú mapu Uhorska tirolský kartograf, katolícky kňaz Georg Matthäus Vischer-Tirolensis (1628— 1696). Mapa vyšla na 12 listoch a znázorňovala bojisko s Turkami, čo zdôrazňoval aj jej názov: Theatrum belli inter magnos duos imperátores Romanorum et Turcarum. Schauplatz des Krieges zwischen den zwey grossen Kaysern dem Rômischen und dem Túrkischen. Mapa má ešte i druhý titul: Charta Ungariae Slavoniae, Transilvaniae, Croatiae, Wallachiae, Bosniae, Moldaviae, Dalmatiae, Podoliae, Serviae, Voliniae, Bulgarie, Tartariae, Thraciae, Romaniae. Vischer obišiel jednotlivé časti krajiny a na svojom diele pracoval plné dva roky. Iba malú časť však spracoval na základe vlastného pozorovania a zvyšok zostavil podľa starších máp, predovšetkým na základe Stierovej mapy. Jeho metódy boli veľmi nepresné. Krajinu pozoroval ďalekohľadom z jedného miesta  a vzdialenosti  určil odhadom alebo na základe údajov miestneho obyvateľstva. Horské oblasti nakreslil iba v obrysoch.

V Amsterdame mal Frederic de Witt (1616—1698) kartografickú dielňu, v ktorej tiež vznikla mapa Uhorska. Vyšla v roku 1686 s titulom Regni Hunga-riae et regionum quae ei quondam fuere unitae, ut Transilvaniae, Valachiae, Moldaviae, Serviae, Romaniae, Bulgariae, Bessarabiae, Croatiae, Bosniae, Dalmatiae, Sclavoniae, Morlachiae, Eagusanae reipublicae, maximaeq. partis Danubii fluminis novissima delineatio. Je to mapa veľká 89,5 x 50,5 cm a je v mierke asi 1 : 2 100 000. Je to vlastne mapa povodia Dunaja od Rezna (Regenspurg) až po Čierne more. Nachádzame tu jazero Holič a z riek je pomenovaný iba Váh (Waag). Frederic de Witt vydal roku 1688  prvú prehľadnú mapu uhorských stolíc:  Regnum Hungaria in omnes suos comitatus accurate divisum et editum per F. de Wit Amstelodami, ktorú tiež zaradil do svojho atlasu. Táto mapa má rozmery 58 x 48,5 cm ale údaje o hraniciach stolíc sú  často nepresné.

Prvý atlas Uhorska

Za vlády Leopolda I. vypracoval gróf Fabius Antonius de Colloredo (1672—1742) malý atlas Uhorska. Zostavil ho ako dizertačnú prácu u  profesora viedenskej  univerzity jezuitu Gabriela  Hevenešiho (1656—1715). Nemáme poznatky o tom, že by sa Heveveši špeciálne zaoberal matematikou alebo  geografiou, ale bol horlivým zberateľom dokumentov k dejinám Uhorska a v jeho zbierkach nechýbali ani staršie mapové predlohy.

Colloredo vydal svoj atlas tlačou vo Viedni roku 1689.  Plný titul tohoto diela znie : Parvus Atlas Hungariae sivé geographica Hungariae in 40, tabéllas divisae descriptio, quam sub auspicijs serenifiimi Hungariae regis Josephi primi, in antiquissima & celebrima Universitate Vienensi mathematica demonstrationi proposuit illustrissimus dominus Fabius Antonius de Colloredo, dumí a caesarea, regiaq' munificentia aureum torquem acciperet et prima A A. LL. et philosophiae laurea promotore reverendo patre Gabriele Hevenesi, Soc. Jesu, AA: LL. & plnil, doctore ejusdemq; profesore ordinario inaigniretur mense Aprili, die  V. M. DC. LXXXIX.  Atlas obsahuje prehľadnú mapu Uhorska a 40 mapových listov jeho územia. Dnešné Slovensko   je na 12 mapových listoch.

Mapovanie v 18. storočí. Marsigli a Muller.

Na sklonku 17. storočia sa  zmenili politické pomery v krajine. Turci boli vyhnaní z okupovaných území Uhorska. Roku 1686 bol oslobodený Budín o tri roky neskôr cisárske vojská dobyli aj Belehrad.  Hoci vojna trvala až do roku 1699  mohlo sa začať so systematickým zemepisným prieskumom a korigovaním nepresných údajov najmä v oblastiach, ktoré poldruha storočia kontrolovali Turci.  Touto úlohou bol poverený bolognský rodák Luigi Ferdinando Marsigli (1658-1744), ktorý po prírodovedných štúdiách vstúpil do cisárskeho vojska.  Počas svojej kartografickej práce sa venoval najmä toku Dunaja, keďže  jeho tok mal mimoriadny strategický ale aj ekonomický význam. Mal vypracovať podrobnú a presnú mapu európskej veľrieky,  a preto požiadal, aby mu pridelili pomocníka. Stal sa ním norimberský rodák Johann Christoph Muller (1673-), ktorý sa počas štúdií zoznámil s matematikou, astronómiou a rysovaním. Roku 1696 vstúpil do cisárskej armády a bol pridelený k Marsiglimu.   Po vypuknutí vojny o španielske dedičstvo Marsigli bol prevelený na bojisko v západnej Európe a z dôvodu vydania pevnosti nepriateľovi bol zbavený hodnosti a vrátil sa do svojho rodiska, kde však pokračoval v zemepisnej a kartografickej činnosti a dosiahol vynikajúce výsledky.  

J. Ch Muller pokračoval v započatom diele. Uhorské stavy ho  vyzvali , aby využil všetok svoj  hodnotný materiál a vypracoval veľkú mapu  Uhorska.  Dielo vyšlo tlačou roku 1709 pod názvom Augustissimo Romanor. Imperátori Josepho I. Hungariae propitiis elementis fertilissimi cum adjacentibus regnis et provinciis nova et accuratori forma ex optimia schedis collectam D.D.D. ejusd. S. Majest. camera regia Hungarica. Je to veľká mapa na devia tich listoch s celkovým rozmerom  159 x 118,5 cm a v súčasnej mierke asi 1 : 540 000. Mierka je tu vy jadrená 12 nemeckými (Milliaria communia quorum 15. in uno grádu; 12 = 164 mm) a 8 uhorskými míľami (Milliaria Hungarica; 8 = 164 mm).  Muller podstatne napravil   tradičnú chybu v zobrazovaní toku Dunaja.

Marsigli sa aj po vynútenom odchode zozbierané poznatky a podklady využíval  pri publikovaní geografických a kartografických diel. Roku 1726 vydal v Amsterdame svoje rozsiahle šesťzväzkové dielo o Dunaji na území Uhorska:  Dannubius Pannonico- Mysicus observationibus geographicis, astronomicis, hydrographycis, physicis perlustratus et in sex tomos digestus,  tabuľkami, fyzikálnymi údajmi, pozorovaniami, ale najmä mapami.  Jedinečnou je mapa rímskych pamiatok na území Uhorska:

Theatrum antiquitatum Romanarum in Hungaria sive mappa geographica regionum Danubio circumjacentium Pannoniarum, Daciarum, Mysiar, etc. in quibus antiquitate Romanae sivis singulae figuris in hoc tomo descriptae reperiuntur. Zo slovenského územia je tu však
iba Bratislava {Posonium) a Komárno (Comorn).

Zaujímavé mapy sú v treťom zväzku, ktorý je venovaný nerastnému bo hatstvu. V prvom rade je to mapa, ktorá znázorňuje výskyt dôležitých nerastných surovín ako aj bane. Má rozmery 67,5 x 16,5 cm je v mierke asi 1 : 1 130 000. Nesie názov Mapa mineralographica fodinas in Hungaria, partibusque adhaerentibus fere omnes quae Danubium cominus aut eminus circumstant, et e quibus in eundem substantiae minerales defluunt, sius distinctas characterihus, ostendes. Túto mapu dopĺňa ďalšia: Appendix ad mappam mineralographicam in qua neglecta accurata locorum distantia, Hungariae superioris fodinae magis distincté exhibentur. Má rozmery 51 x 36 cm a zaberá stredné a východné Slovensko od Kremnice (Cremnitz) po  Košice  (Caschau) na východe a od Kriváňa (Krivan M.) na severe po Ban skú Štiavnicu (Schemnitz) na juhu. Mapa je bez mierky a bez zemepisnej siete.

Plány opevnení, baní, miest  a čiastkové mapy.

Vojna medzi Habsburgovcami a Turkami, ktorá sa naplno rozhorela 1541,  bola medzinárodnou záležitosťou.  Viaceré európske krajiny aj pápež finančne  prispievali na protitureckú obranu. Za tieto peniaze sa stavali nové a modernizovali sa staré opevnenia. K stavebnej činnosti neodmysliteľne patrili aj stavebné plány a projekty. Už z obdobia 16. storočia poznáme niektoré pôdorysy hradov a pevností.

Plukovník barón Joseph Priami vydal roku 1663 plán hradu a mesta  Bratislavy — Eigentlicher Grund-Riss des Kônigl. Haupt und Residenz Schloss samt der Stadt Presburg in Nieder Ungarn.  O rok neskôr to bola mapa opevnení na dolnom toku Váhu až po ústie Dunaja: New erbaute Schantzen in Hungarn zwischen der Wag, und der Thonaw 1664 angefangen. Tieto mapy môžeme považovať za prvé známe samostatné mapy slovenského úze mia, ktoré vyšli tlačou.

V 16. storočí sa začalo aj s banským mapovaním. Banské mapy boli rukopisné a iba zriedkavo sa tlačili, keďže sa používali iba pre potreby jednotlivých banských diel. Najstaršia zachovalá banská mapa z územia Slovenska  pochádza ešte z roku 1569.  Bola vyhotovená za účelom zlepšenia vetrania, dopravy a odvodnenia banských diel v Jarabej.  Je uložená v archíve Dvorskej komory vo Viedni. Rozvoj banského mapovania nastal až v 18. storočí.

Častým  objektom mapovania boli aj časti dunajského toku, najmä z dôvodov neustálych zmien v systéme ramien, čím sa zároveň aj menili chotárne hranice. Roku 1698 vznikla mapa Dunaja pri Bratislave, zachytávajúca hlavné riečište, priľahlé ramená a početné ostrovy. Roku 1712 vypracoval dolnorakúsky krajinský inžinier a cisársky dvorný matematik Marinioni oveľa dokonalejšiu mapu dunajských ostrovov a ramien pod Bratislavou : Mappa uber etliche zu der Stadt Pressburg gehorige Auen.  

Roku 1715  vypracoval nadporučík cisárskeho vojska a zároveň inžinier Pavol Kray mapu Spiša. Je to prvá samostatná mapa slovenskej stolice.  Kray bol rodákom z Kežmarku a vyznamenal v boji proti Turkom pod vedením vojvodcu Eugena Savoyského. Zomrel 27. júla 1720 v Rakúsoch na Spiši. Odtiaľ má pôvod i jeho šľachtický predikát de Rokus. Mapu nakreslil na pergamen v roku 1715. Bola v mierke asi 1 : 116 000 a mala názov: Ichnographische delineation des ganzen Zipser Coniitates. Je v rozmeroch 60 x 80 cm. Čas vzniku tejto mapy zapadá do do by dôkladnejšieho poznávania Tatier, o čo sa zaslúžili najmä Jakub Buchholtz a jeho brat Juraj Buchholtz ml.

Z hľadiska  stavebno –historického vývoja sú aj pre súčasných urbanistov  cenné poznatky, ktoré je možné získať z plánov miest.  Väčšina európskych metropol  má plány pochádzajúce zo 17. storočia. Prvý podrobný plán Bratislavy bol  vypracovaný Michaelom Marquartom roku 1765.  Má názov: GRUND = RIS Der KoenigL. Freyen Stadt Presburg. Mit beygefúgten Nahmen, aller inn = und Ausserlichen Kirchen, Cloester, Tehoere, Gassen und Häuser, So Anno 1765 Aufgenomen Worden ist;" (Pôdorys krá ľovského slobodného mesta Bratislavy s pripojenými názvami všetkých kostolov, kláštorov, brán, ulíc a domov vo vnútornom a vonkajšom meste zachytených v roku 1765) Originál ruč ne kolorovanej mapy kreslenej na papieri zo štyroch rovnakých zlepených kusov má celkové rozmery 1249x84 cm.

V ľavom hornom rohu plánu v štylizovanom štíte šedej farby sú umiestnené vľavo uhorský, vpravo mestský znak a nad nimi kráľovská koruna; pod symbolmi korunovačného a hlavného mesta Uhorska je označenie svetových strán iniciálami latinských názvov východu „oc", západu „or", severu „S" a juhu „M"7'. Mapa je orientovaná severozápadne. V pravom dolnom rohu nad vnútorným rámom je udaná mierka v siahách „Masstab von 100 Klaffder" (= 100 mm), pod mierkou je podpis autora plánu „Michael Marquart Dissin". Bohaté legendy plánu sú v jeho dol ných rohoch: v ľavom dolnom rohu „EXPL1CAT1O IN DER STADT" s vymenovaním stavebných objektov, ulíc a námestí vo vnútri mesta — intra muros a v pravom dolnom rohu „EXPLICAT1O IN DENEN VORSTED" k jeho vonkajším častiam -- predmestiam.

Textová časť kartografickej pamiatky je nemecko-latinská.

Okolo roku 1780 bol  vyhotovený plán mesta Košíc, ktorý je však menej podrobný. Dopĺňa ho pekný pohľad na mesto.  Plán presne zachytáva dnes už neexistujúce opevnenia.

SAMUEL MIKOVÍNI

Skutočný kvalitatívny prelom v uhorskej kartografii neznamenali Marsigli a Múller, ale Slovák Samuel Mikovíni. Bol všetranným polytechnikom-inžinierom. Najviac času a tvorivých síl venoval geodézii, architektúre a kartografii. Pochádzal zo starej šľachtickej rodiny. Narodil sa  roku 1692  v Cinobani kde bol v tom čase jeho otec evanjelickým farárom. V roku 1719 sa učil rytectvo v Norimbergu, potom  študoval matematiku a prírodné vedy na univerzitách v Altdorfe a Jene a napokon  kartografiu na vojenskej akadémii vo Viedni. Od roku 1725 pôsobil ako stoličný matematik-inžinier v Bratislave a od roku  1735 ako inžinier stredoslovenských banských miest a  riaditeľ Baníckej školy v Banskej Štiavnici

Ako stoličný inžinier sa predovšetkým venoval melioračným prácam pri úprave tokov Váhu a Dunaja. Zároveň vykonával Mikovíni astronomické pozorovania a zemepisné merania,  ktorých výsledky používal aj pri svojich kartografických prácach. Už počas pobytu na univerzite spolupracoval s matejom Belom, pre ktorého dielo (Hungariae antiquae et novae prodromus) vydané 1723 v Norimbergu, vyryl podľa predlohy Juraja  Buchholtza mapu Demänovskej jaskyne a niekoľko ilustrácií. Ilustráciami, najmä vedutami miest a hradov (Bratislava, Trenčín, Sv. Jur, Modra, Pezinok, Červený Kameň, Smolenice, Budín) prispel do Belovho hlavného diela Notitia Hungariae. Roku 1731 ho kráľ Karol III. poveril vypracovať aj mapy stolíc pre toto dielo. Dôkladne si preštudoval dovtedajšiu uhorskú  mapovú tvorbu a zistil neuspokojivý stav. Rozhodol sa pre vlastnú koncepciu, ktorej   princíp vysvetlil v rozprave o tvorbe máp z 1732. Aj v 1. zväzku Notícií uverejnil rozpravu o vlastnej mapovej tvorbe. Usiloval sa položiť kartografie tvorbu  na vedecké základy: Pridŕžal sa 4 základných princípov: astronomického, geometrického, magnetického a hydrografie (šlo vlastne o trigonometriu). Takto mapoval celú krajinu. Na určenie presných polôh - zemepisných šírok a dĺžok — robil astronomické pozorovania  Vytvoril si vlastný nultý  poludník, ktorý  prechádzal juhozápadnou vežou Bratislavského hradu. Bol v tom aj kus  symboliky, lebo v tejto veži boli uložené  korunovačné klenoty symbolizujúce uhorský feudálny štát. Na  porovnanie určil aj jeho vzdialenosť od ostatných užívaných poludníkov: parížskeho, berlínskeho, bolonského,  petrohradského  a viedenského.  Zároveň vyslovil  požiadavku univerzálneho nultého poludníka, ktorý by prechádzal cez niektorú z významných hvezdární. Vytvoril si vlastnú trigonometrickú sieť. Jej oprné body boli Bratislava, Sv. Jur, Nitra, Banská Bystrica a vrchy Vojšín a Sitno. Pri trigonometrických meraniach používal kvadrant  s takmer metrovým ramenom, do 10 m dlhé ďalekohľady, priezor s nitkovým krížom, libelu, nónius, goniometer, uhlomer, buzoly, meraciu reťaz a tyč, uverejnil aj mapu (Vestigium operationis astronomico geometricae) s výslednou trianguláciou medzi Bratislavou a Banskou Bystricou. Zhotovil kvalitné mapy všetkých slovenských  stolíc, z ktorých  v Belových Notitiách vyšli mapy Bratislavskej, Turčianskej, Zvolenskej, Liptovskej, Novohradskej, Tekovskej, Hontianskej a Nitrianskej stolice, ďalšie sa zachovali v rukopisoch. Zmapoval aj  väčšinu ostatných uhorských  stolíc. Nerovnosti terénu vyjadroval šrafami, obce zakresľoval skutočnými pôdorysmi. Znamenali kvalitatívny pre lom v kartografickej tvorbe na Slovensku i v Uhorsku, tvorili jeden zo základov vedeckej kartografie. Vypracoval aj mapy a plány Dunaja pri Bratislave, banskoštiavnických vodných nádrží, stredoslovenských  banských revírov, panstiev Likava a Slovenská Ľupča, mapy vojenského charak teru a ďalšie diela. .Bol aj vynikajúcim staviteľom. Roku 1749 ho Mária Terézia poverila vypracovaním plánov na stavbu kráľovského zámku v Budíne. Najmä v stredoslovenskej  oblasti staval cesty a mosty, v 2. Sliezskej vojne roku 1744 ako vojenský inžinier zabezpečoval fortifikačné práce v Sliezsku a na Morave.  Ako budovateľ, riaditeľ a pedagóg Baníckej školy v Banskej Štiavnici, založenej kráľom Karolom III.  roku 1735, sa zaslúžil o rozvoj banských vied, ale aj mapovania. Teoretické vyučovanie sa uskutočňovalo spočiatku v jeho štiavnickom dome, sám prednášal matematiku, mechaniku, hydrauliku, viedol cvičenia zo zememeračstva a banského meračstva. Vychoval celú generáciu  vynikajúcich banských odborníkov, ale aj zememeračov a kartografov. Medzi jeho žiakov patrili Martin Ruttkaj –Nedecký, J.K. Hell a Matej Zipser.  V marci 1750 vykonával Mikovíni zememeračské práce v okolí Trenčína. Na ceste do Štiavnice však náhle zomrel.

Prvý dejepisný atlas Uhorska.

K významným osobnostiam geografie a kartografie Uhorska v 18. storočí  patrí aj Slovák Ján Tomka-Sásky. Narodil sa 2. októbra 1692 vo Zvolene. Základné vzdelanie získal na školách vo Zvolene, v Krupine, vo Fiľakove a v Rožňave. Gymná zium navštevoval v Banskej Bystrici, kde ho učil Matej Bel. V rokoch 1717 až 1724 študoval na univerzite v Jene. Od roku 1732 pôsobil na bratislavskom lýceu, kde dosiahol aj hodnosť rektora.

Tomka-Sásky napísal a vydal viacero diel, medzi ktorými prevládajú historicko-geografické práce s pedagogickým zameraním.  Medzi najvýznamnejšie patrí úvod do historickej a súčasnej geografie  (Introductio in orbis antiqui et hodierni Geographiam), kde k latinsko-maďarsko-nemeckej vypracoval aj slovenskú geografickú terminológiu.

Do dejín kartografie sa zapísal Ján Tomka-Sásky svojím malým historickým atlasom Uhorska. Je to súbor devätnástich máp s titulným listom, ktoré vyšli v rokoch 1750-1751.  Atlas obsahuje  mapu Karpatskej kotliny v dobe narodenia Krista, mapu Veľkej Moravy  aj stredovekého Uhorska.

Medzi významných slovenských vedcov, ktorého činnosť pomáhala rozvíjať geografiu a kartografiu,   patrí matematik a astronóm Maximilián Hell (1720-1792).  Ako rodák z Banskej Štiavnice bol pravdepodobne frekventantom  baníckej školy vedenej Samuelom Mikovínim.  Vstúpil do jezuitského rádu a po štúdiách na viedenskej univerzite sa venoval najmä astronómii. Vypracoval plány na výstavbu univerzitnej hvezdárne v Trnave, kde vykonával astronomické pozorovania.  Ako prvý na svete vypočítal vzdialenosť Zeme od Slnka len s nepatrnou odchýlkou od skutočnosti. Určil aj presnú polohu viacerých miest na Slovensku a v Uhorsku .

Rozvoj kartografie v 2. polovici 18. storočia.  Prvé vojenské  mapovanie.

Myšlienky osvietenstva a racionalizmu postupne prenikali aj do školskej náuky.  Už za vlády Márie Terézie (1740-1780) sa začal klásť čoraz väčší dôraz na výučbu prírodných vied na vyšších typoch škôl. Štát potreboval čoraz viac technicky vzdelaných odborníkov a preto podporoval rozvoj  školstva zameraného na prírodné a ekonomické smery. V roku 1765 bola banícka škola školy v Banskej Štiavnici povýšená na Banskú akadémiu. Bola to prvá vysoká škola tohto druhu v Európe.

V roku 1763 vzniká v Senci Collegium economicum, prvá hospodárska škola v Uhorsku.  Vyučovali na nej piaristi. Prednášali 5 základných predmetov: Aritmetiku,  ekonómiu, matézu (banské meračstvo, mechanika a hydraulika), tzv. delineatio- (geometria geodézia, mapovanie) a calcografia (rytie do medi, kartografia, krasopis, štylistika a administratíva). Škola bola trojročná a v  každom ročníku bolo 20 absolventov vyšších gymnázií.  Študenti sa podrobovali teoretickej aj praktickej príprave. V rámci praxe vyhotovovali rôzne  mapy a plány, pričom dôraz sa kládol nielen na technické, ale aj estetické spracovanie mapy. Po rozsiahlo požiari roku 1776 bola škola presťahovaná do Taty, ale jej úroveň poklesla. Výučba sa obmedzila a zmenila sa v podstate na kurz zememeračstva s názvom seminarium geometrarum.  

Napriek značnému pokroku chýbali podrob né mapy krajiny veľkých mierok pre vojenské účely. Tejto úlohy sa ujal hlavný ubytovateľský štáb (General-quartiermeisterstab), ktorý sa po 7 ročnej vojne nerozpustil a jeho príslušníci sa mali zaoberať vojenským mapovaním. V roku 1763 predložil poľný maršal gróf Leopold von Daun elaborát Márii Terézii, v ktorom zhrnul  vyložil dôvody pre systematické mapovanie celej krajiny. Na základe tohoto spisu 13. mája 1763 nariadila Mária Terézia podrobné mapovanie všetkých krajín Habsburskej ríše. Mapovanie Uhorska prebiehalo v rokoch 1765 – 1785. Výsledkom intenzívnej činnosti početného vojenského personálu bolo 963  mapových listov a k tomu ešte 7 zväzkov vojensko-zemepisného opisu. Z uvedeného počtu mapových listov pripadá na územie Slovenska 263. Celá koncepcia mapovania  bola podriadená vojenským potrebám. Vychádzalo sa z predpokladu, že vojak prejde za 2 a pol hodiny 4 000 siah, teda jednu zemskú míľu, čo je  7586  metrov. Za štvrť hodinu to bolo 400 siah (758,5 m) alebo 1000 krokov a táto dĺžka predstavovala na mape základnú mierku o dĺžke jeden palec (2,6 cm). V súčasnej mierke je to 1: 28 000.  Klad jednotlivých mapových lisov je v stĺpcoch (columnus) prebiehajúcich zo severu na juh.  Jednotlivé listy majú  rozmery 64x42 cm a zachytávajú obdĺžnik o šírke 2 a výške 1 a pol zemskej míle. Sú  majstrovsky farebne spracované a na svoju dobu aj mimoriadne presné. Miestne názvy na Slovensku sú často uvádzané v troch jazykoch : Slovensky, nemecky, maďarsky. Keďže  mapy boli prísne tajné, bol vyhotovený jeden originál a jedna kópia.  V súčasnosti predstavuje prvé vojenské mapovanie jeden z najvýznamnejších prameňov  historickej geografie pre naše územie.  

Ján Lipský.  Druhé a tretie vojenské mapovanie.

Už v priebehu 18. storočia dosiahla vojenská kartografická vysokú úroveň. Jedným z najvýznamnejších vojenských kartografov na prelome 18. a 19. storočia bol aj rodák zo Sedličnej pri Trenčíne Ján Lipský (1766-1826). Študoval v Lučenci, Trenčíne, v Bratislave a bapokon na vojenskej akadémii vo Viedenskom Novom Meste. Ako mladý dôstojník sa zúčastnil sa vojny Turkami v rokoch 1788-1791 a  vojen s Francúzskom a Napoleonom. V bitke pri Slavkove roku 1805 a aj za vojny roku 1809 sa vyznamenal. Už pod vedením baróna gen. A. Neua sa zúčastnil na prvom vojenskom, neskôr na ekonomickom mapovaní, robil vojenské topografické náčrty. Jeho hlavnou úlohou sa stalo vypracovanie mapy Uhorska. Materiál čerpal z mapových zbierok Uhorskej  komory a  Miestodržiteľskej rady, ale aj zo súkromných zbierok grófa Juraj Festetiča. Mal prístup aj k nevydaným materiálom ako boli mapy stolíc Demetera Goroga.  Svoje dielo opieral o sieť astronomicky určených bodov, pričom použil staršie  údaje a polohy miest s hvezdárňami. Na vypracovanie mapy použil kužeľovú projekciu Angličana Patricka Murdocha. Na základe overených bodov vyrátal ďalšie, jeho údaje boli veľmi presné. Náčrty jednotlivých stolíc posielal spolupracovníkom na opravy a doplnenie.  Tak vznikla generálna mapa Uhorska na 12 listoch v súčasnej  mierke 1 : 469 472. Lipský k nej vypracoval obsiahly register názvov s 39 500 heslami. Okrem latinských, nemeckých a maďarských názvov uvádzal aj názvy v domácom jazyku: slovensky, chorvátsky, poľsky, rumunsky, rusínsky.  Register obsahoval názvy miest, obcí, hradov, pevností, kostolov, riek, prameňov, rybníkov, vrchov, baní, hámrov aj  manufaktúr. Je mimoriadne cenným prameňom pre historickú topografiu. Mapa  bola vypracovaná vedeckými metódami a  stala sa podkladom ďalších máp v nasledujúcom období. V pôvodnej a aj v zmenšenej podobe vyšla v niekoľkých vydaniach, aj v zahraničí. Poslednýkrát vyšla v roku 1861 už aj s doplnenou železničnou sieťou. Ján Lipský sa zaradil medzi najvýznamnejších uhorských kartografov 19. storočia.

Po porážke Rakúska Napoleonom roku 1805 sa začali práce na 2. vojenskom mapovaní. Práca však napredovala veľmi pomaly, lebo ich prerušili vojnové udalosti a vleklá finančná kríza v krajine. Po porážke Napoleona  Rakúsko získalo severotalianske provincie Lombardsko a Benátsko. V Lombardsku už od roku 1800 pracoval  vojenský zemepisný ústav (Instituzio-geografico militare), ktorý tu založil Napoleon.  V roku 1839  ústav presťahovali do Viedne, kde sa zlúčil s organizačnými zložkami hlavného ubytovateľa, ktoré sa do tej doby venovali vojenskej geografii a tak vznikol Vojenský zemepisný ústav pre celú monarchiu (Militär-geographisches Institut). Stal sa hlavným pracoviskom pre tvorbu a reprodukovanie máp.  Ujal sa aj rozpracovaného druhhého vojenského mapovania. Úplne bolo dokončené až  roku 1869. Odstránili sa chyby z predchádzajúceho mapovania, ale princíp kladenia mapových listov zostal zachovaný.  Použila sa základná mierka z prvého mapovania 1: 28 800 alebo aj 1:14 400.  Boli vypracované tiež odvodené mapy menších merítok (1:144 000) a prehľadná generálna mapa  v mierke 1:300 000.  Na okraji mapového listu  boli uvedené názvy sídiel  nachádzajúcich sa na  mape, pri ktorých bol uvedený počet domov a ubytovacie kapacity pre vojsko. Hneď po skončení druhého mapovania  rozhodlo rakúsko-uhorské ministerstvo vojny o vykonaní tretieho mapovania. Vychádzalo z nových technických možností jeho tvorby. Bol zavedený nový   mierkový systém v metrickej sústave (1:25 000, 1: 75 000,  1: 200 000 a 1: 750 000). Práce boli skončené roku 1885.  Spracované mapy boli vytlačené a armáda ich používala aj počas 1. svetovej vojny.

 Ján Matej Korabinský a jeho geograficko-štatistická tvorba.  

Medzi najvýznamnejších geografov Uhorska  sa na sklonku 18. storočia zaradil  aj prešovský rodák Ján Matej Korabinský (1740-1811) Študoval na gymnáziu v Prešove, 1756 v Bratislave, 1770—72 teológiu, filozofiu, históriu a prírodné vedy na univerzite v Rintelne.  Po skončení štúdií pôsobil v Bratislave najprv ako redaktor u kníhkupca a tlačiara Landerera a potom v redakcii Bratislavských novín (Pressburger Zeitung). So spoločníkom Weberom založil v Bratislave vydavateľstvo a kníkupectvo. Bol všestranným autorom, venoval sa aj pedagogike. Vydal učebnicu maďarčiny pre Nemcov, návod na poznávanie biblických textov a čísiel, učebnicu pre deti, ktorá mala zábavnou formou uľahčiť učenie sa nemčiny, maďarčiny a slovenčiny, slovník turečtiny s maďarskými a slovenskými (čes.) ekvivalentami.  Venoval sa však najmä vlastivednému bádaniu. Vydal uhorský almanach, a malý atlas uhorských stolíc. Bol to od čias Colloreda druhý atlas Uhorska. Pozostáva zo 60 listov a vyšiel vo viacerých vydaniach. V úvode cituje príslovie: Kto chce svoju vlasť milovať, musí ju aj poznať.  Korabisnký je aj autorom pozoruhodnej  vlastivednej monografie o Bratislave. Jeho najvýznamnejším dielom bol Geograficko-historický a tovarový lexikón Uhorska. (Geographisch-historisches und Produkten Lexikon von Ungarn) Vyšiel v Bratislave roku 1786. Usiloval sa v ňom podať celkový obraz krajiny, základné topografické, demografické, etnické, politicko-administratívne, ekonomické a kultúrno—historické  údaje o všetkých uhorských obciach zoradených abecedne. Úplné heslo (rozsah hesiel diferencoval podľa významu obce) obsahovalo názov, polohu a vlastníctvo obce, základné historické. údaje, najdôležitejšie produkty z minerálnej, rastlinnej a živočíšnej oblasti, poľnohospodárstvo a jeho odvetvia, manufaktúry a remeslá, liečivé a termálne pramene, soľné, poštové a tridsiatkové úrady, umelecké a vedecké pozoruhodnosti. V registri zachytil nemecké, maďarské, latinské, chorvátske, rumunské. a slovenské názvy miest a obcí (jednotlivé heslá obsahujú aj  slovenské názvy chotárnych častí, ulíc, riek, rastlín, živočíchov, náradia, častí odevov ap.). Poštová mapa v prílohe slovníka patrila v čase jeho vydania k najlepším generálnym mapám Uhorska.

Korabinský vypracoval aj prvú ekonomicko-geografickú a súčasne aj etnografickú mapu Uhorska. Mala trojjazyčný titul: Novissima regni Hungariae potamographica et telluris productorum tábula — Wasser und Produden Karte des Koenigreichs Ungarn — Magyarország természeti tulajdon-ságánah túlcôre. Má rozmery 61 x 46 cm a je v mierke asi 1 : 1 000 000. Vydanie tejto mapy financovali vlasteneckí grófovia František Séčeni a nitriansky župan Mikuláš Forgáč.  Na mape vyznačil Korabinský objekty a výskyty podľa záuj mov doby. Boli to bane, kúpele, jaskyne, poľovnú zver, strediská priemyslu a aj sídla národnosti. Legenda tejto mapy obsahuje 90 zna kov. Mapu použil aj anglický inžinier Robert Townson ako prílohu svojej knihy o Uhorsku, ktorá vyšla v Londýne roku 1797.

Čo budem vedieť:

Všetky stolice na Slovensku

Historicko geografický vývoj:

Apeninský poloostrov,  Avarská ríša,  Báčka, Balkánsky poloostrov,  Banát,  Benátsko,  Bosna, Bosna a Hercegovina, Budínsky pašalík, Bukovina, Burgenland,  Čierna Hora, Čechy, České zeme, České kráľovstvo, Československo,  Dácia, Dalmácia,  Dolné Rakúsko, Dubrovník, Felvidék, Francúzsko,  Franská ríša,  Generálny Guvernent,  Germánia, Goricia a Gradiška, Habsburg, Halič,  Hercegovina,  Hunská ríša, Chorvátsko, Ilýria, Ilýrske provincie, Innska štvrť, Istria, Italské kráľovstvo, Juhoslávia, Korutánsko, Krajina, Krakovsko, Kraňsko, Lombardia, Lombardsko-Benátske kráľovsto, Lužica, Mačva, Maďarsko, Malá Kumánia, Morava, Marobudova ríša, Moldavsko, Neapolské kráľovstvo, Nemecko, Nemecký spolok, Nitriansko, Norikum, Novopazarský sandžak, Podkarpatská Rus, Poľsko, Protektorát Čechy a Morava, Pyrenejský poloostrov, Rakúske Nizozemsko, Rakúsko, Rakúsko-Uhorsko, Raška, Rijeka, Rumunsko, Rusko, Rímska ríša, Rímsko-nemecká ríša, Salcbursko, Samova ríša, Sardinské kráľovstvo, Sarmatia,  Sedmohradsko, Slavonia,  Sliezko, Slovenská republika, Slovensko, Slovinsko, Srbská Vojvodina, Srbsko, Sriem, Sudety, Svätá ríša rímska, Svätá ríša rímska národa nemeckého, Štyrsko (slov. Štajersko), Terst, tešínsko, Tyrolsko, Uhorsko, Valašsko, Vanniovo kráľovstvo, Veľké Kumánsko, Veľkomoravská ríša, Vojenská hranica, Vojvodina, Voralbersko, Východná marka Bavorská, Východofranská ríša, Zalitavsko, Zeta.

(H0NL, I.: O Anaximandrové mape sveta. Kartogr. Přehled., 8, Praha 1954, s. 145, 147—149)

Historický atlas: Po stopách lidstva

(Vedúci projektu Jeremy Black)

Ikar 1999

Veľký atlas svetových dejín.

Readers digest- Výber 2002 Bratislava (576 s.)

Zaniklé  světy

Velký atlas archeologie

Praha 1995  

Atlas československých dějin

Praha 1965