Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita sv. Cyrila a Metoda / Filozofická fakulta / Historická geografia

Kráľovský komitát, šľachtická stolica, župa. (stolice.doc)

Kráľovský komitát, šľachtická stolica, župa.  

Komitáty,  maďarská a slovenská historická koncepcia.

Stolice sa vyvinuli z kráľovských komitátov v období  premien uhorskej feudálnej spoločnosti. Z kráľovských komitátov sa stali šľachtické stolice.

V staršom maďarskom dejepisectve prevláda názor, že kráľovské komitáty sú dielom kráľa Štefana I. (1000 — 1038), zakladate ľa uhorského štátu. Podľa tohto názoru Šte fan I. pri organizovaní správy rozsiahlych kráľovských majet kov, a tým aj správy krajiny nemohol vychádzať z domácej, slovanskej tradície, lebo nijaká nebola, prípadne ak aj áno, nedosahovala náležitú úroveň. Preto siahol po franskom alebo bavorskom vzore. Starší maďarskí historici odvodzovali pôvod uhorských komitátov priamo z franského alebo z bavorského administratívneho systému a odmietali  slovanský vplyv, hoci uznávali, že maďarské názvy pre komitát (megye, vármegye) a jeho čelného hodnostára (ispán, várispán) sú výpožičky zo slovanskej lexiky (medza, špan). Tí istí historici sa domnievali , že Maďari až neskôr prevzali tieto názvy od zadunajských Slovanov, čo je však nepresvedčivé. Odlišný názor zastával len  Ignác Acsády. Spomínané slovanské názvy pokladal za dôkaz toho, že uhorské komitáty vznikli na slovanskom (veľkomoravskom) základe. Slovanská župná sústava (zsupa-rendszer), ktorú Maďari našli vo svojej novej vlasti, bola prvým vzorom pri utváraní komitátov. Ale spolu s ním sa uplatnil aj vzor bavorských grófstiev.

Neskôr maďarská historiografia najmä po 2. svetovej vojne  pripustila, že starí Maďari prevzali štátne, a tým aj hradné zriadenie pribinovského zadunajského kniežatstva. Osvojila si názor o slovanskom pôvode komitátov. Roku 1958 vystúpil s novou koncepciou Gy. Gyôrffy. Podľa neho uhorské komitáty nenadväzovali na hradné zriadenie Slovanov. Ich základom sa stali sídelné územia maďarských rodov, hranice ktorých sa údajne kryjú s hranicami neskorších komitátov. Ich centrá sa stali komitátnymi hradmi. Túto koncepciu podrobil kritike iní maďarskí historici (L. Elekes a Gy. Kristó).  Dospeli k záveru, že je neudržateľná a neprináša nijaké nové fakty, ktoré by nútili zrevidovať všeobecne platný názor o slovanskom pôvode komitátov. Gyula  Kristó však  odmieta slovan ský pôvod komitátov, lebo Veľká Morava a pribinovsko-koceľovské kniežatstvo zaniklo dávno pred utváraním sa uhorského štátu a nezachovalo sa, ako sa domnieva, ani ich hradné zriadenie, na ktoré by boli mohli nadviazať komitáty. Ich vznik nie je ešte náležité osvetlený, ukazuje sa potreba ďalších výskumov. Kristó usudzuje, že slovanská terminológia nesved čí nevyhnutne o pôvode, ale skôr o smere sprostredkovania komitátov.

Stanovisko slovenských historikov je jednoznačné: počiatky komitátov treba hľadať v slovanskom prostredí a v období pred príchodom Maďarov do Karpatskej kotliny, to značí na Veľkej Morave a v Zadunajskom kniežatstve. Obrana a správa obidvoch krajín sa opierala o hradné zriadenie. Predpokla dá sa, že hradné zriadenie bolo z hľadiska územnosprávnej funkcie vyspelejšie v Zadunajsku ako na Veľkej Morave, lebo vplyv východofranskej ríše, a tým aj jej administratívy tu bol silnejší. Existencia komitátov ako vyšších útvarov hradného zriadenia sa ale pripúšťa aj na Veľkej Morave. Táto okolnosť a známa skutočnosť, že ranofeudálny uhorský štát sa začal utvárať v Zadunajskú (tu vznikali aj prvé uhorské komitáty).  oprávňujú predpokladať, že pri preberaní komitátneho zriadenia starými Maďarmi mala rozhodujúci význam správna sústava zadunajského kniežatstva. Vplyv veľkomoravskej tra dície sa uplatnil predovšetkým na území Slovenska.

Kráľovský komitát

Komitáty (v latinských prameňoch sa nazývajú mega civitatis, parochia, districtus, comitatus) boli vyššími organi začnými útvarmi v rámci hradného zriadenia. Zákla dom hradného zriadenia v ranofeudálnom Uhorsku boli rozsiahle kráľovské majetky, ktoré zahrnovali na Slovensku koncom 11. storočia asi 85 percent všetkej pôdy. Z toho vyplýval súkromný, kráľovský charakter komitátov. Župan (comes, comes comitatus,.comes castri. comes parochianus), ktorý stál na čele komitátir; bol kráľovským úradníkom. Kráľ ho dosadzoval do funkcie a podľa vlastného uváženia aj pozbavoval úradu. Župan bol priamo podriadený kráľovi, svojmu pánovi a chlebodarcovi. Viazala ho k nemu prísaha vernosti, jemu sa zodpovedal za správu komitátu.

V minulosti nebol jednotný názor na funkciu kráľovského komitátu a právomoc župana. Niektorí historici (T. Botka a pod jeho vplyvom aj F. Pesty) tvrdili, že už od čias kráľa Štefana I. jestvovali paralelne dvojaké komitáty: politické alebo verejnosprávne (megye) a  vojenské (várispánság), s osobitnými hodnostármi. Prvé boli orgánmi verejnej správy a riadil ich župan (comes comitatus, ispán). Vojenské komitáty jestvovali v hraniciach verejnosprávnych komitátov, a to v jednom aj niekoľko. Čelný predstaviteľ vojenského komitátu (comes castri, várispán) bol čiastočne podriadený županovi. Dualistickú teóriu, ako by sme mohli nazvať tento názor, vyvrátil Gy. Pauler, ktorý dokázal, že comes castri mal aj verejnosprávnu pôsobnosť a súdnu právomoc a nebolo župana (comes comitatus), ktorý by nebol vykonával aj vojenskú funkciu na úrovni komitátu, a teda, že termíny comes comita tus a comes castri označovali toho istého funkcionára, že neboli dva rôzne komitáty ale iba jeden, ktorý plnil správnu, súdnu, hospodársku i vojenskú funkciu.

Hospodársku základňu komitátov tvorila len časť kráľov ských hradných majetkov.  Hospodárili na nich kráľovskí poddaní, tvoriaci hradné obyvateľstvo (castrenses). Svojou prácou vydržovali komitátny hrad, župana (patrila mu tretina z výnosu hradných majetkov) a vojenskú zložku komitátnej správy (cives, milites). Neskôr sa z hradných majetkov vyčleňo vali menšie hospodárstva v prospech hradných iobagiónov (iobbagiones castri), príslušníkov slobodnej vojenskej vrstvy. ktorí striedavo vykonávali vojenskú službu na kráľovských hradoch. Druhá časť kráľovských majetkov bola určená vý hradne pre potreby kráľovského dvora. Tieto majetky patrili do osobitnej organizácie, ktorá v hospodárskom ohľade pôso bila nezávisle od županov kráľovských komitátov. Tvorili ju dvorce (curia, curtis, udvar), menšie hospodárske strediská so sústavou služobníckych osád, ktorých obyvatelia v postavení kráľovských poddaných vykonávali pre kráľovský dvor, keď putoval po krajine, rozličné služby a zásobovali ho poľnohos podárskymi a remeselníckymi výrobkami. O druhu poskytova ných služieb a o výrobnej špecializácii svedčia dodnes zacho vané názvy služobníckych osád — Hájniky. Kováče, Tesáre, Psiare, Rybáry. Včeláre, Lovčice, Sokolníky. Dechtáre, Štítare, Mlynárce, Dravce, Medovarce. Hrnčiarovce a iné.

Hospodárska pôsobnosť župana sa týkala predovšetkým hradných majetkov, komitátneho hradu a ostatných kráľov ských hradov. Jeho súdna právomoc sa vzťahovala na všetko poddanské obyvateľstvo v komitáte, usadené nielen na kráľov skej pôde, ale aj na majetkoch veľmožov a cirkevných ustanovizní, aj keď tie nepatrili k hradnému zriadeniu. Župan vykonával rozličné verejnosprávne úlohy a bol najvyšším vojenským hodnostárom v komitáte. Podliehali mu hradné posádky a celá vojenská organizácia, ktorá zahrnovala aj poddanské obyvateľstvo.

Od začiatku 12. storočia sú už známi aj zástupcovia župa nov. V latinských prameňoch sa spomínajú ako comes curiae, comes curialis. comes curiae parochianus, viceiudex, vicegerens a pod. Koncom 13. storočia sa objavuje názov vicecomes, t. j. podžupan. ktorý' neskôr zovšeobecnel. Komitáty sa delili na hradné obvody. Ich počet a hranice nepoznáme. Za najstaršie komitáty na území. Slovenska, existenciu ktorých možno predpokladať na základe organizácie diecéz koncom 10. storočia, prípadne na prelome 10. a 11. storočia, možno pokladať Bratislavský, Mošonský, Rábsky, Komárňan ský, Ostrihomský. Novohradský (patrilo k nemu aj územie neskoršieho Hontianskeho komitátu), Turniansky, Trenčian sky a Nitriansky komitát. Na začiatku 11. storočia už jestvoval aj Tekovský komitát. V 11. storočí vznikol Hontiansky, Zem plínsky a Užský komitát a komitát Novum Castrum, zaberajúci územie neskoršej Abovskej, Šarišskej a Hevešskej stolice. Najneskôr začiatkom 12. storočia sa utvoril Gemerský komitát. lebo v tomto čase už jestvoval gemerský archidiakonát, a pomerne neskoro, až v druhej polovici 12. storočia Spišský komitát. V prvej polovici 13. storočia sa z územia komitátu Novum Castrum vyčlenil Šarišský komitát. Oblasti stredného a severného Slovenska boli pomerne redšie osídlené ako ostatné územie, preto sa v nich komitátna správa utvárala pomalšie. Rozsiahly kráľovský lesný majetok zvolenské domínium, ktorý sa rozprestieral na území neskoršej Zvolenskej. Liptovskej, Turčianskej a Oravskej stolice, tvoril až do prvých desaťročí 14. storočia jeden správny celok — Zvolenský komitát.

Okrem týchto komitátov jestvovali na juhozápadnom Slo vensku ešte menšie pohraničné komitáty Beckov, Baňa. Hlohovec a Šintava. Spomínajú sa už v prvej polovici 12. storočia. Ich centrá (hrady) ležali na strategicky dôležitých miestach. Pohraničné komitáty mali predovšetkým vojenské poslanie v rámci obrany krajiny. Ich územie netvorilo súvislý, uzavretý celok, ale sa skladalo z kráľovskej pôdy rozptýlenej po viacerých komitátoch. Napríklad k Beckovskému komitátu patrili majetky ležiace v Biharskom. Hontianskom, Novohrad skom, Gemerskom a Nitrianskom komitáte. Prevažná časť hradných majetkov pohraničných komitátov ležala nielen na blízkom okolí v Bratislavskom, Nitrianskom a Komárňanskom komitáte, ale aj vo vzdialenejšom Tekove. Ako najucelenejšie sa javí územie Šintavského komitátu. Najviac boli rozptýlené hradné majetky Hlohovského komitátu.

Šľachtické stolice.

Kráľovské majetky sa jednostaj zmenšovali, a to donáciami v prospech svetských a cirkevných feudálov. Ich rozdávanie dosiahlo najväčší rozsah za kráľa Ondreja II. (1205 — 1235), keď sa vyskytli aj prípady darovania celých komitátov. Neroz vážna donačná politika podryla základy hradného zriadenia, a tým aj komitátov. Vyvolala znepokojenie v tých spoločen ských vrstvách, ktoré boli závislé na hradnom zriadení, najmä medzi kráľovskými servientmi (servientes regis). Kráľovskí servienti, z ktorých sa neskôr vyvinulo zemianstvo, tvorili vojenskú vrstvu slobodného obyvateľstva. V prípade potreby museli bojovať v kráľovskom vojsku. Žili v komitátoch na svojich drobných až stredných majetkoch. Kráľovské komitáty im zabezpečovali istú nezávislosť a obávali sa, že upadnú do priamej závislosti od veľmožov.

Spočiatku sa usilovali zachrániť hradné zriadenie pred rozpa dom a spolu s hradnými iobagiónmi bojovali proti rozdávaniu a drobeniu kráľovských majetkov. Dosiahli, že Zlatá bula z roku 1222 zakázala darovať celé komitáty. Ale rozkladný proces sa im už nepodarilo zastaviť, podobne ako novému panovníkovi Belovi IV.. ktorý sa bezvýsledne pokúsil zrevido vať donačnú politiku svojho otca, a tým upevniť oslabenú kráľovskú moc. Preto začali rozvíjať úsilie o pretvorenie kráľovského komitátu na novú ustanovizeň, ktorá by ich chránila pred veľmožmi. Už v tridsiatych rokoch získali súdnu samosprávu, v čom možno vidieť zárodok nového prvku — zemianskych stolíc. Významným medzníkom v procese vznikania stolíc sa stal kráľovský dekrét z roku 1267, ktorý posilnil výsadné postavenie vládnúcej vrstvy a v jej rámci aj zemianstva. Kráľ sa zaviazal každoročne konať so šľachtou súdne zhromaždenie v Stoličnom Belehrade, kde sa šľachtici mohli zúčastňovať osobne, ale zároveň ich mali zastupovať dvaja-traja šľachtici z každého komitátu. Kráľovské dekréty z roku 1290 a 1298, ktoré kodifikujú právo šľachty na voľbu štyroch slúžnych (iudices nobilium), skutočných predsta viteľov jej samosprávy v každom komitáte, zavŕšili proces utvárania stolíc. To neznamená, že sa do konca 13. storočia všetky komitáty premenili na ustanovizne stavovskej samosprávy, na stolice. Tento proces nebol v celej krajine, ani na území dnešného Slovenska rovnomerný. Miestami sa z rozličných príčin oneskoril a skončil sa až v prvej polovici 14. storočia. Do konca 13. storočia sa na stolice pretvorili tieto úplne alebo čiastočne slovenské komitáty: Abovský, Bratislav ský. Gemerský. Hontiansky, Komárňanský, Novohradský. Ostrihomský a Zemplínsky. Na prelome 13. a 14. storočia vznikla Spišská a Turnianska stolica a najneskôr začiatkom 14. storočia aj Užská stolica. V prvej polovici 14. storočia sa na stolice premenili aj Nitriansky, Šarišský, Tekovský a Trenčian sky komitát. Zvolenský komitát sa rozpadol a utvorili sa z neho Liptovská. Turčianska, Zvolenská a v druhej polovici 14. storočia aj Oravská stolica. Spomínané malé pohraničné komitáty sa nepretvorili na stolice. Zanikli spolu s hradným zriadením. Ich územie splynulo so susednými stolicami; roz tratené hradné majetky sa včlenili do stolíc, na území ktorých ležali. Ako samostatná stolica sa konštituoval začiatkom 15. storočia aj Malohont (územie ležiace medzi Novohradskou a Gemerskou stolicou v povodí Rimavy s mestečkami Tisovec a Rimavská Sobota), ktorý bol enklávou Hontianskej stolice. V 14. storočí sa počet stolíc a ich územný rozsah ustálil. Politickým orgánom reprezentujúcim stavovskú autonómiu sa stolice  stali až v priebehu nasledujúcich storočí.

Základy  vývinu sa kládli za Anjouovcov, najmä za vlády Ľudoví ta L (1342 - 1382). Stolice boli na jednej strane oporou strednej a nižšej šľachty v boji proti rozpínavosti a prechmatom magnátov, na druhej strane nástrojom na šľachtickej nadvlády nad ostatnými spoločenskými vrstvami. Od začiatku 17. storočia až do vlády Márie Terézie (1740 — 1780) mali celkom v moci úpravu poddanských pomerov.

Zásah Jozefa II. proti stoliciam.

Stolice sa v 17. — 18. storočí stali aj baštami stavovských povstaní, namierených proti habsburskému absolutizmu a centralizmu. Na ich odpore sa treštili úsilia osvietenského absolutizmu. preto sa Jozef II. (1780 — 1790) rozhodol zlomiť ich moc. Absolutistický zmýšľajúci panovník chcel vládnuť samostatne, nezávisle od uhorskej ústavy a politických tradícií (preto sa ani nedal korunovať za uhorského kráľa), bez ohľadu na mienku a záujmy šľachty. Uhorská šľachta sledovala takéto tendencie s nevôľou. Odpor šľachty k osvietenským úsiliam panovníka sa stal podnetom reformy verejnej správy. Nespoľahlivosť a neposlušnosť stoličnej exekutívy, ktorá bola celkom v rukách šľachty, ukázala sa už pri uskutočňovaní tolerančného patentu (1781). Otázka úradného jazyka (nahradenie latinčiny nemči nou) ešte väčšmi vyostrila jestvujúce rozpory a upevnila panovníka v rozhodnutí radikálne zreformovať verejnú sprá vu. Podstata jozefínskej reformy bola v tom, že zrušila stavovskú samosprávu a nahradila ju štátnou administratívou. Panovník odstránil funkciu hlavných županov, ktorú pokladal za zbytočnú. Vymenoval kráľovských komisárov a zveril im vedenie vyšších novoutvorených správnych oblastí (dištrik tov), zahrnujúcich niekoľko stolíc. Kompetenciu generálnych kongregácií, najvýznamnejších orgánov stavovskej samosprá vy, preniesol na podžupanov, a tým ich de facto vylúčil z politického života. Stoličné úradníctvo (vrátane podžupa nov), dovtedy volené, a teda závislé od stoličnej šľachty, poštátnil.  Súdnictvo oddelil od politickej správy a vyňal ho z právomoci stolíc. Zredukoval sa počet stolíc a ich územie sa rovnomernejšie a účelnejšie rozdelilo na nižšie administratívne celky. Turnianska a Abovská stolica sa spojili v Abovsko-turniansku stolicu, Turčianska a Zvolenská stolica v Turčiansko-zvolenskú stolicu, Liptovská s Oravskou stolicou v Liptovsko-oravskú stolicu a napokon Komárňanská a Ostrihomská stolica v Komárňansko-ostrihomskú stolicu. Zároveň sa Malo hont oddelil od Hontianskej stolice, spojil sa s Gemerom, čím vznikla Gemersko-malohontská stolica. Jozefínska reforma, ktorá v podstate likvidovala zemianske stolice, neuplatnila sa trvalejšie. Narazila na tvrdošijný odpor šľachty a Jozef II. ju pred svojou smrťou roku 1790 odvolal. Všetko sa uviedlo do predošlého stavu.

Zmeny  roku 1848

Významný prelom v dejinách stavovských stolíc priniesol revolučný pohyb na jar roku 1848. Pod jeho vplyvom prijal posledný stavovský snem v Bratislave zákon o novej úprave stoličnej správy, ktorej základom sa stal princíp ľudového zastupiteľstva. Návrh zákona vypracoval Ľudovít Košut. Podľa neho mal generálnu kongregáciu nahradiť orgán zvolený prostredníctvom ľudového zastupiteľstva. Nnávrh vyvolal silný odpor na sneme, a to aj v kruhu Košutových politických stúpencov. Postavil sa proti nemu aj Štefan Séčeni,  ktorý sa obával, že v stoliciach, kde má prevahu nemaďarské nešľachtické obyvateľstvo, utrpí záujem maďarského národa. Spor dvoch hlavných predstavite ľov maďarského politického života urovnal kompromisný návrh F. Deáka, ktorý napokon prijal aj snem.

Zákonný článok XVI stanovil, že definitívnu úpravu stolič nej správy vyrieši budúci snem. Príslušný návrh vypracuje uhorské ministerstvo. Dovtedy  mal  právomoc  stoličného  zhromaždenia   vykonávať stály  výbor  (állandó bizottmány) zvolený zhromaždením.   Okrem členov starého stoličného zhromaždenia ( šľachty) ho tvorili aj zástupcovia nešľachtického obyvateľstva podľa obcí Toto zhromaždenie sa malo zísť v každej stolici čo  najskôr.    Stály výbor sa mal schádzať pod predsedníctvom hlavného župana, za jeho neprítomnosti pod predsedníctvom  Podžupana   a to podľa potreby. Zákon určil v uhorských stoliciach za rokovaciu reč maďarčinu.

Stále   výbory sa  ustanovovali aj s ohľadom  na vážnosť situácie  a  neodkladnosf snemových opatrení, ktoré mali v krátkom  uviesť do života. Napríklad v Gemersko-malohontskej  bol stály výbor zvolený už 1. mája, vo Zvolenskej stolici  4. mája a mal 225 členov. Stále výbory zanikli roku 1849 po porážke revolúcie. Princíp   ľudového   zastupiteľstva,    hoci    nebol    myslený a uskutočnený v naozaj  demokratickom  duchu  (široké ľudové vrstvy nemali účasť na stoličnej správe), predsa len porušil výlučné právo šľachty v stoličnej správe, a tým aj  stavovský charakter stolíc.  

Právomoc stolice.

Právomoc stolice sa týkala všetkých oblastí verejného života a vzťahovala sa na všetko obyvateľstvo žijúce na území stolice. s výnimkou nešľachtického obyvateľstva slobodných kráľov ských a banských miest, obyvateľstva výsadných území, ako bola Provincia XXIV spišských miest, Stolica X spišských kopijníkov a stolice predialistov. Predialisti (nobiles praediales, nobiles ecclesiae) pôvodne tvorili vrstvu slobodného vojen ského obyvateľstva, ktoré sa usadzovalo na prelátskych majet koch. Dostávali do užívania cirkevnú pôdu spočiatku doživot ne, od 16. storočia dedične, za čo vykonávali vojenskú službu v prelátskych bandériách. Mali také výsady ako ostatní zemania. Za Anjouovcov nepodliehali právomoci stolíc ani obyvatelia kráľovských hradných panstiev. V stredoveku ne podliehali súdnej právomoci stolíc na základe kráľovských výsad ani niektorí príslušníci vyššej šľachty. Tieto výsady (exempcie) zrušil kráľ Matej Korvín roku 1486, lebo sa zneužívali. Ponechal ich lén dedičným hlavným županom, ale často sa stávalo, že magnáti i zemania, ako o tom svedčia zákony z roku 1495, 1638 a 1647. bránili stoličným orgánom vo výkone súdnej právomoci na svojich majetkoch, akoby sa na nich nevzťahovala.

Najvýznamnejším orgánom stoličnej samosprávy bola generálna kongregácia (congregatio generalis), stoličné zhro maždenie, na ktorom sa pôvodne osobne zúčastňovali všetci šľachtickí obyvatelia stolice, zástupcovia slobodných kráľov ských a banských miest a majetnejších poddaných. Od 16. sto ročia sa na zhromaždení zúčastňovali už len šľachtici. Účasť na generálnych kongregáciách bola pre šľachtu povinná, neospravedlnená absencia sa podľa zákona z roku 1437 trestala. Zväčšenie stoličnej agendy v novoveku si vynucovalo častejšie zvolávanie generálnej kongregácie a povinnosť osobnej účasti na jej rokovaniach sa stala pre drobné zemianstvo neúnosným bremenom. Preto sa od 17. storočia povinná osobná účasť vzťahovala len na prelátov, magnátov a majetnú šľachtu. Príslušníci drobnej šľachty sa mohli dať kolektívne zastupovať. Podľa štatútov Trenčianskej stolice z roku 1650 kurialisti (vlastnili len zemianske usadlosti — kurie) mali vysielať na generálne kongregácie po jednom zástupcovi z každej dediny. V zmysle štatútov Gemerskej stolice z roku 1677 nemajetné zemianstvo (armalisti), bývajúce v mestách a mestečkách, mali zastupovať šiesti, piati, štyria alebo najmenej traja zemania. Ale ani osobná účasť prelátov, magnátov a majetnej šľachty sa v novoveku nevyžadovala prísne. Stoličné štatúty dovoľovali aj im, aby sa dali zastupovať splnomocnencami. Napriek tomu sa často vyskytujú ponosy na bezdôvodnú absenciu šľachty, ktorá sťažovala činnosť generálnych kongregácií. Stolice sa usilovali prinútiť šľachtu k účasti na generálnych kongregáciách uklada ním pokút. Podľa štatútov Spišskej stolice z roku 1567 majetní šľachtici sa mali pokutovať na dvanásť zlatých a kurialisti na šesť zlatých. Štatúty Turnianskej stolice z roku 1599 nariaďujú vymerať peňažný trest tým šľachticom, ktorí by sa bezdôvodne nezúčastnili na generálnej kongregácii, v prvom prípade jeden zlatý, druhý raz šesť zlatých a tretí raz dvanásť zlatých. Štatúty Tekovskej stolice z roku 1646 ukladali prelátom a magnátom peňažný trest 25 zlatých a zemanom 12 zlatých. Podľa štatútov Trenčianskej stolice z roku 1650 magnáti sa mali pokutovať na 24 zlatých, zemania na 12 zlatých; kurialistom sa vymeriaval kolektívny peňažný trest 12 zlatých. Na generálne kongregácie sa zakazovalo nosiť zbrane.

Generálne kongregácie zvyčajne zvolával a viedol podžupan, v Nitrianskej stolici hlavný župan alebo podžupan. Štatúty niektorých stolíc, napríklad Gemerskej z roku 1746 a Spišskej ,z roku 1747, obmedzovali právomoc podžupanov v tom zmysle, že v prípade, ak hlavný župan bol prítomný v stolici, mohol zvolať generálnu kongregáciu len s jeho vedomím a súhlasom. Konali sa podľa potreby, zvyčajne v sídle stolice. Generálne kongregácie Gemerskej stolice sa podlá štatútov z roku 1653 mali zvolávať do Rožňavy, lebo bola bezpečnejšia pred tureckými vpádmi, ale niekedy aj do Plešivca (sídlo stolice) a Gemera.

Činnosť stolice mala spočiatku prevažne súdny charakter, čo sa prejavilo aj v rokovaní generálnej kongregácie, ktorá tvorila pôvodne jeden orgán so súdnou stolicou -sedriou. Postupom času sa súdne veci vylučovali z programu generálnej kongregá cie a tým sa stala administratívnym fórom. Organizačné a kompetenčné rozlíšenie generálnej kongregácie ako verejno-správneho orgánu a sedrie ako súdnej ustanovizne bolo dlhodobým   procesom,   ktorý  sa  začal   už  v   14. storočí   a v niektorých stoliciach sa zavŕšil až začiatkom 18. stor.  Napríklad vo Zvolenskej stolici sa generálna kongregácia administratívny orgán vyvinula v posledných dvoch desaťročiach 16. storočia. V Trenčianskej stolici sa zasadnutia generálnej kongregácie a stoličného súdu konávali spoločne ešte v polovici 17. storočia.

Generálna kongregácia rozhodovala o všetkých zásadne veciach. Tu sa schvaľovali štatúty upravujúce rozličné úseky  života stolice, vyhlasovali krajinské zákony a nariadenia  panovníka či ústredných uhorských a dvorských úradov,  inštruovali sa poslanci na krajinský snem, obnovoval (volil)  sa stoličný úrad, kontrolovala činnosť a hospodárenie stoličných úradníkov, ukladali verejné bremená a prerokúvali všetky významnejšie  politické, administratívne, hospodárske a vojenské otázky.  Opatrenia generálnej kongregácie, pokiaľ neboli v rozpore s krajinskými zákonmi, boli záväzné pre všetko obyvateľstvo  podliehajúce právomoci stolice.

Na riešenie niektorých krátkodobých úloh zriaďovala generálna kongregácia osobitné výbory (deputationes), napríklad zdravotnícky výbor (deputatio in re sanitatis) v čase  epidémií. Dlhodobejšie úlohy sa zverovali stálym výborom  (deputationes permanentes). Vo Zvolenskej stolici v prvej polovici 19. storočia pôsobil stály výbor pre snemové veci, j vojenské veci, pre mzdové veci čeľade a sirotský.

V naliehavých prípadoch, keď nebolo času na zvolá generálnej kongregácie, podžupan mal právo zvolať partikulárnu (čiastkovú) kongregáciu, na ktorej sa okrem stoličných hodnostárov zúčastnilo len niekoľko šľachticov. Ale rozhodnú partikulárnej kongregácie musela dodatočne schváliť generálna  kongregácia. Štatúty Abovskej stolice z roku 1692 stanov že partikulárna kongregácia nesmie ukladať verejné bremená  (vojenskú, štátnu, stoličnú daň a iné). Význam partikulárnej\ kongregácií vzrástol za jozefinizmu, keď sa generálne kongregácie zvolávali len raz do roka.

Súdnu právomoc stolica vykonávala prostredníctvom stoličného súdu - sedrie (sedes iudiciaria). Stoličný súd zasadal pod predsedníctve podžupana (v Sedmohradsku hlavného župana), ktorý ho  zvolával podľa potreby. Sudcovský zbor do 15. storočia tvorili okrem podžupana ešte štyria slúžni a niekoľkí spolusudcov menovaní ad hoc z radov prítomnej šľachty. Od 15. storočia mohli   voliť   zo   stoličnej    šľachty   stáli    spolusudcovia — prísažní, prísediaci (iurati assessores), ktorí boli poviní zúčastňovať sa na zasadnutiach sedrie podobne ako slúži Zákonný článok 10 z roku 1444 stanovil ich počet na štyroch V 16. storočí ich bolo 6 až 12, ako si to vyžadovali miestne pomery, veľkosť a ľudnatosť stolice. Prísažní plnili po boku slúžnych,  ktorým  boli   podriadení,   rozličné   úradné   úlohy  v prípravnom štádiu i v priebehu súdneho konania (predvolavanie strán na súd, vypočúvanie svedkov v mieste pobytu vyšetrovanie sťažností, priestupkov a zločinov na tvári mies a iné), ale aj v politickej správe. Preto sa nemohli v potrebnom  počte zúčastňovať na zasadnutiach sedrie, čo hatilo jej činnosť  a tak zákonný článok 24 z roku 1613 dovolil stoliciam voliť z majetnejšej šľachty viac prísediacich. Tí sa na rozdiel od  starších prísažných alebo prísediacich volali  mimoriadi prisediaci (extraordinarii assessores), neskôr apelační sudcovia

covia (iudices appellationum) alebo tabulárni sudcovia (iudices tabulae). Mimoriadni prísediaci pôsobili len ako spolusudcovia na sedrii a v zastúpení stolice sa niekedy zúčastňovali aj na zasadnutiach panských stolíc. Nepatrili medzi stoličné úradníctvo, mali však vedúce postavenie na sedrii. Okrem členov sudcovského zboru sa na zasadnutiach sedrie ex offo zúčastňoval notár (robil zápisnicu) a v novoveku aj stoličný fiškál, právny zástupca, ktorý v mene podžupana predkladal obžalobu a robil právneho zástupcu sirotám a pospolitému ľudu. Na zasadnutiach sedrie sa mohli zúčas tňovať všetci šľachtici, od začiatku 17. storočia aktívne, od roku 1613 len pasívne. Voľný prístup na zasadania sedrie sa zneužíval, stávalo sa, že sporiace sa strany privádzali ozbroje nú čeľaď a poddaných, aby zastrašili súd. Preto zákonný článok 65 z roku 1486 zakázal nosiť na zasadania sedrie zbrane. Rušiteľom zákona sa mala zobrať zbraň, okrem toho sa šľachticom vymeriaval peňažný trest, nešľachtické osoby sa väznili dva dni o hlade a smäde. Nosenie zbraní na zasadnutia sedrie zakazovali aj stoličné štatúty. Podľa štatútov Abovskej stolice z roku 1579 mal sa pokutovať na tri zlaté ten, kto by mečom opásaný vkročil na zasadnutie sedrie. Štatúty Šarišskej stolice z roku 1617 trestali tento priestupok odňatím zbrane a pokutou jedného zlatého.

Do polovice 17. storočia a v niektorých stoliciach ešte aj v 18. storočí sa občianske a trestné veci prejednávali spoločne. Od polovice 17. storočia (v Oravskej stolici od osemdesiatych rokov 17. storočia, v Bratislavskej stolici až v prvej polovici 18. storočia) trestné veci súdila trestná sedria (sedes iudiciaria criminališ). V sedemdesiatych rokoch 18. storočia (vo Zvolen skej stolici roku 1770, na Orave roku 1773) sa osamostatnila urbárska súdna agenda, ktorou sa zaoberala osobitná urbár-ska stolica (sedes urbarialis, sedes iudiciaria urbarialis, sedes iudiciaria in obiectis urbarialibus).

Stolica svojou súdnou právomocou ovplyvňovala aj zemepanské súdnictvo, jednak tým, že vysielala svojich zástupcov na zasadania panských stolíc (sedes dominales), jednak ako odvolacia inštancia. Za stolicu sa na zasadnutiach panských stolíc zvyčajne zúčastňovali slúžni alebo prísažní, zriedkavejšie podžupani a tabulárni sudcovia.

Sedria ako odvolacia inštancia vo vzťahu k panským stoli ciam sa uplatňovala v stredoveku. Od konca 16. storočia a celé 17. storočie sa vplyvom zosilnenia moci šľachty nad poddanými ako odvolacia inštancia nepresadila. Jej vplyv sa postupne obnovil až v 18. storočí.

V období jozefínskych reforiem bolo súdnictvo vyňaté z právomoci stolíc. Súdnu právomoc stolíc od roku 1787 vykonávali podriadené súdy (iudicia subalterna), ktoré pôsobili nezávisle od stoličnej správy.

Stoliční funkcionári.

Na čele stolice stál župan (comes, comes parochialis). Od začiatku 15. storočia sa volal aj hlavný župan, ale tento titul zovšeobecnel až v 16. storočí. Menoval ho panovník na neobmedzený čas. V zmysle zákonného článku 60 z roku 1486 mal panovník pri výbere a menovaní župana dbať na radu a vôľu prelátov a barónov. Podľa zákonného článku 57 z roku 1498 županom sa mohla stať len osoba, ktorá mala v príslušnej stolici svoju osobnú rezidenciu. Župani patrili medzi najväčších feudálov stolice. Boli zvyčajne viazaní vyššou dvorskou funkciou, preto sa vo zverenej stolici zdržovali málo. Predstavovali skôr záujmy stoličnej šľachty na kráľovskom dvore ako kráľovskú moc v stolici. Riadeniu stolice sa venovali v malej miere. Vplyv panovníka na stoličnú samosprávu sa zabezpečoval predovšetkým prostredníctvom podžupana, ktorého župan pôvodne dosadzoval, neskôr na vrhoval. Zákonný článok 56 z roku 1723 ustanovil, že sa hlavní župani majú sústavne zdržovať v stolici, ktorú riadia. V niektorých stoliciach vznikla ustanovizeň dedičných hlav ných županov. Hlavní župani skladali prísahu panovníkovi, voči stolici sa pri slávnostnej inštalácii zaväzovali  sľubom zachovávať výsady stoličnej šľachty, stoličné štatúty, prípadne splniť aj iné dohodnuté podmienky. Napríklad Pavel Rákóci. hlavný župan Turnianskej stolice, sa pri inštalácii roku 1619 okrem iného zaviazal, že bude zachovávať slobodu vierovy znania, ďalej voľbu podžupana stoličnou šľachtou, že sa najmenej trikrát alebo štyrikrát ročne zúčastní na zasadnutí sedrie, že nebude konať bez vedomia stolice, že bude pomáhať podžupanovi v zákrokoch proti zločincom, že bude rešpekto vať na svojich majetkoch právomoc podžupana a slúžnych. Právomoc hlavných županov sa vecne a územne kryla s právomocou stolíc. K najvýznamnejším úlohám hlavných županov patrilo obnovenie stoličného úradu (voľba stoličných hodnostárov) — reštavrácia. Pôvodne sa reštavrácia konala každý rok, od roku 1723 spravidla každý tretí rok.

Hlavným výkonným funkcionárom stolice bol podžupan (vicecomes), ktorý za neprítomnosti hlavného župana v jeho zastúpení spravoval stolicu. Pôvodne bol jeho súkromným zamestnancom, familiárnikom, a súčasne zastával aj miesto kastelána (veliteľa hradu) alebo hospodárskeho úradníka na županových majetkoch. Stolica nemala na jeho menovanie do konca 15. storočia takmer nijaký vplyv. Keďže išlo o význam ného stoličného hodnostára, stolica sa usilovala zmocnil podžupanskej funkcie, ale nikdy sa jej to celkom nepodarilo, a dosiahla len určité obmedzenie práva hlavného župana vo svoj prospech. Úsilie získať podžupanské miesto bolo preja vom zápasu zemianstva s magnátmi, preto nie je náhodné, že prvý úspech v tomto smere dosiahla stolica za vlády kráľa Mateja Korvína. Bol to zákonný článok 60 z roku 1486. ktorý ustanovil, že župan má vybrať podžupana alebo podžupanov z významných šľachticov príslušnej, a nie inej stolice. Zemian stvo tým chcelo oslabiť závislosť podžupana od župana, a tak dosiahnuť, aby zastupoval predovšetkým záujmy zemanov. Ďalším úspechom zemian stva bol zákonný článok 2 z roku 1504. ktorý ešte ponechal županovi právo menovať podžupana. ale musel mať na to súhlas stolice. To značí, že bez vôle a súhlasu stolice sa nik nemohol stať podžupanom. Ale prax bola rozličná — vyskytli sa aj extrémne prípady, že podžupana volila generálna kongregácia.

K voleným funkcionárom stoličnej správy patrili okrem už spomínaného podžupana a jeho zástupcu aj okresní slúžni, ktorí mali na starosti jednotlivé okresy stolice a ich  zástupcovia. Ďalej to boli prísažní, fiškál aj notár, podnotári a vyberači daní.

Notár (notarius, notarius sedis iudiciariae, notarius comita-tus) sa objavuje v službách stolice v 14. storočí. Dlho bol iba jej príležitostným zamestnancom, najímaným pri zasadaní kon gregácie alebo sedrie. Stálym a voleným stoličným funkcioná rom sa stáva až v druhej polovici 16. storočia, ale najmä v 17. storočí. Jeho hlavnou úlohou bolo vyhotovovať stoličné písomnosti a robiť zápisnice zo zasadnutí kongregácie a sedrie. Od 17. storočia mal na starosti stoličný archív a do ustanove nia vyberačov daní aj stoličnú pokladnicu. Od druhej polovice 17. storočia mu v písomnej agende miestami vypomáhal pisár (scriba, cancellista), od 18. storočia mal už stáleho zástupcu — podnotára (vicenotarius).

Ustanovizeň vyberačov daní (perceptores) sa ustálila až po daňovej reforme koncom 17. storočia. Na krytie vlastných potrieb vyrubovala stolica domácu daň (impositio, coníributio). Plynula do domácej pokladnice (cassa domestica), ktorú opat roval vyberač domácej dane (cassae domesticae perceptor). Z domácej pokladnice sa vyplácali stoličným úradníkom a ostatným zamestnancom platy a diéty, hradili sa trovy sedrie, poukazovali rozličné podpory, financovala sa stavba a údržba stoličných budov, mostov a ciest a kryli sa iné výdavky. Okrem toho stolica vyberala aj vojenskú daň, čiže štátnu daň (contributio). Staral sa o ňu osobitný funkcionár — vyberač vojenskej dane (cassae bellicae perceptor). Vojenská daň sa do odvodu nadriadenej vrchnosti opatrovala vo vojenskej pokladnici (cassa bellica). Stolica z nej hradila výdavky na ubytovanie vojska a poukazo vala miestnemu obyvateľstvu platby za služby a naturálie poskytnuté vojsku.

Volení funkcionári mali ročný plat a pri úradnom konaní mimo bydliska alebo sídla stolice dostávali diéty. Podžupan a slúžni brali aj podiel z uložených peňažných trestov. Tabulárni sudcovia mali nárok len na diéty. Okrem volených funkcionárov mala stoličná správa od 18. storočia aj zmluvných zamestnan cov. Boli to: stoličný inžinier (geometra), lekár (physicus), ránhojiči (chirurgi), archivár, správca stoličného domu a väznice (castellanus) a príslušníci donucovacej zložky stoličnej správy. Tvorili ju  velitelia hajdúchov, hajdúsi, husári, kastelán, ako správca väznice, strážcovia stoličného domu a väzenia, prípadne aj iné osoby.

Velitelia hajdúchov (haidonum ductores) podliehali podžupanovi; zodpovedali za službu hajdúchov, prenasledovali zločincov, pátrali po hľadaných osobách (vojenských zbehoch a pod.), viedli lapačky na zbojníkov a dozerali na zachováva nie právneho poriadku vo zverených slúžnovských okresoch. Úlohu veliteľa hajdúchov niekde zastával aj kastelán. Hajdú si (haidones) tvorili sčasti stoličnú pohotovosť, sčasti vykoná vali službu u stoličných hodnostárov. Niekedy ich použili aj na rozličné práce (oprava ciest a mostov). Ich počet bol v jednotlivých stoliciach rôzny a menil sa aj v čase. Napríklad Oravská stolica mala roku 1765 desiatich hajdúchov, začiat kom 19. storočia už 25, napokon roku 1832 až 32. Pri lapaní zbojníkov im niekedy pomáhali najatí ozbrojenci. Husári (equites militum) slúžili ako kuriéri.