Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Konštantína Filozofa / Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva / Komunikacia v osetrovatelstve

asertivita (asertivita.doc)

Asertivita

Američan A. Salter sa snažil svojich žiakov naučiť spontánnym reakciám, primeranému prejavu emócií, umeniu dať najavo svoje priania, požiadavky, vyjadrovať vlastné stanovisko, nebáť sa oponovať s použitím argumentov, ale aj neustálym zotrvávaním na svojom, ak je argumentácia zbytočná alebo nie je na mieste. Zoznamoval ľudí s taktikami, ako presadiť svoju oprávnenú požiadavku či povedať alebo nepovedať „nie“ na neprijateľné nároky bez toho, aby boli dotknuté práva iných. Cvičil postupy vyrovnávania sa s kritikou a vlastnými chybami, učil umenie požiadať druhého o láskavosť bez pocitu trápnosti. Vedel, že kompromis je často najväčším víťazstvom. Asertivita je definovaná v konfrontácii s ďalšími formami sociálneho správania sa – pasivitou a agresivitou.

Pasívne správanie – človek nedokáže jasne oznámiť svoje prianie a potrebu. Rovnako je „bezbranný“ aj voči požiadavkám iných ľudí. Chýba mu istota v správaní, trápi sa, že sa nedokáže primerane uplatniť. Neodolá manipulácii. Ak ho niekto kritizuje, namiesto toho, aby zotrval na svojom, začne sa ospravedlňovať, vysvetľovať. Ľahko sa dostane do situácie, keď nielen nedosiahne svoje ciele, ale potvrdí svoju rolu „nemožného človeka“. Neúspechy znižujú aj tak nie príliš silné sebavedomie.

Agresívne správanie – človek sa presadzuje na úkor iných, nedbá na ich práva a oprávnené požiadavky, ponižuje a uráža sebadôveru ostatných. Niekedy dosiahne svoje, ale ľudia majú k nemu rezervovaný, často záporný vzťah. Odplácajú sa mu rovnako. Agresívny človek dosiahne často iba jedno – dočasne sa zbaví napätia. Nechýba mu sebavedomie, lepšie povedané pseudosebavedomie. Všetky svoje neúspechy musí preto sám pre seba premeniť na úspech. Keď sa mu to nepodarí, tak obviní okolie z toho, že mu podráža nohy. Agresia nie je len fyzické napadnutie, či silné a hlasné slová, ale aj sarkazmus a ironizovanie, ale aj tiché až sladké oznámenie. Rafinovaný agresor pôsobí nesympaticky, nepríjemne a ľudia majú tendenciu z komunikácie s ním uniknúť.

Pasívne a agresívne správanie má rovnaký základ – protistrana je považovaná za nepriateľa, ktorý nemá iný záujem než škodiť. Rozdiel: agresor – útočí preventívne, pasívny – dáva najavo, že nemá nárok presadiť svoje proti zlým ľuďom.

Asertívne správanie – človek dokáže presne a jasne definovať o čo mu ide, ako vidí situáciu, čo si o nej myslí a ako ju prežíva. Má pozitívny postoj k iným ľuďom a primerané sebavedomie. Celou svojou bytosťou oznamuje, že vie, že jeho požiadavka je oprávnená a splniteľná a druhá strana je podľa neho tiež korektná a nemá iný záujem než vec kladne vyriešiť. Správa sa primerane sebaisto, vie načúvať iným a pristúpiť na kompromis. Je schopný zmeniť svoj názor pod tlakom argumentov. Pretože považuje ostatných ľudí za dobrých, nie je mu trápne požiadať o láskavosť alebo ju poskytnúť. Asertívne správanie je kľudné, človek pôsobí celkovo uvoľneným dojmom – slovný aj mimoslovný prejav je bez akéhokoľvek napätia a tenzie. Hovorí primerane hlasno, zrozumiteľne, tempo reči má rovnomerné, očný kontakt je priamy. Asertívne sa správajúci človek vytvára okolo seba pohodu, sála z neho istota aj preto, že sa dobre orientuje v sociálnej situácii. Nič si nenahovára a keď sa mu niečo nepodarí, neviní za svoje neúspechy iných a ani sám seba nepresviedča, že to bol vlastne neúspech. Manipuláciu rozpozná a vie sa jej ubrániť. Rešpektuje morálne zásady do tej miery, že čo je nemorálne, nepovažuje za asertívne.

Sedem základných komponentov asertívneho správania

Nestačí sa naučiť len „správne slová“, ale celkový „štýl a tón“ komunikácie.

1.Celkový výraz a mimika – potvrdzuje tým, že svoje tvrdenia myslíme skutočne vážne. Ťažko sa dá vyznávať láska so zaťatými zubami alebo niečo odmietať a pritom sa tváriť rozjasnene a ústretovo.

2.Udržovanie očného kontaktu – dávame najavo úprimnosť a adresnosť našej informácie.

3.Pohyby rukami, gestikulácia – presvedčivosť informácie môžeme podporiť zladením gestikulácie s obsahom. Nadbytočné gestá svedčia o neistote, ťažko pri odmietaní pokyvovať súhlasne hlavou.

4.Základný postoj a držanie tela – vzpriamené držanie hlavy, mierny predklon tela k partnerovi, vhodná vzdialenosť od neho.

5.Hlasitosť a modulácia hlasu – nasmerovanie k partnerovi, lebo šepot uspáva a krik vzbudzuje obranu alebo útok.

6.Správne načasovanie odpovede – čo najrýchlejšie rozhodnutie ako odpovedať na výzvu, sledovať svoje myšlienky a pocity, dôraz na okamžitú odpoveď a oznámenie pocitov, prispôsobenie reakcie situácii a prostrediu, niekedy je asertívne vôbec neodpovedať na otázku.

7.Obsah a forma oznámenia – stručná, úprimná a spontánna odpoveď, dôraz na používanie „ja“ jazyka. Žiadne zdĺhavé váhanie, zahmlievanie, cieľom nie je uraziť, ponížiť, obviniť partnera, ale informovať ho.

Asertívne desatoro

Asertivita vyžaduje, aby sa človek rozhodoval sám za seba a za svoje rouhodnutia niesol zodpovednosť. Ten, kto sa chce jasne a jednoznačne prejaviť, správať sa slušne, ale dôrazne, odolávať manipulácii okolím, vyznať sa sám v sebe a v druhých a vedieť trvať na svojom, mal by poznať a rešpektovať zásady, pre ktoré sa používa termín „asertívne ľudské práva“. Ich základom je zásada, že nikto s nami nemôže úspešne manipulovať, pokiaľ mu to sami nedovolíme.

1.Máte právo posudzovať svoje správanie, myšlienky a emócie a niesť za ne a ich dôsledky sám zodpovednosť. Ak sa človek správa mravne len preto, že je pod dohľadom, je na nižšej vývinovej úrovni mravnosti. Ak sa správa mravne „bez kontroly“, dosahuje v tejto sfére maximum. Manipulačná povera však proklamuje, že jedinec nemôže nezávisle posudzovať sám seba a musí byť posudzovaný vonkajšími pravidlami a autoritou, ktorá je nadriadená, múdrejšia a zrelšia, než je on sám. Asertivita hovorí – ide o náš život a čo sa v ňom stane, záleží od nás samotných a nie na nikom inom. My sami musíme byť sudcami vlastného správania a nemôžeme sa na nikoho a na nič vyhovárať („oni za to môžu“).

Všetky asertívne práva sa odvodzujú od tohto základného a prvého, ktoré dáva oprávnenie byť rozhodujúcim vo vlastných životných rozhodnutiach a niesť za ne zodpovednosť.

2.Máte právo neponúkať žiadne výhovorky a ospravedlnenia vášho správania. Manipulatívna povera vnucuje názor, že za svoje správanie sme zodpovedný iným ľuďom a teda to, čo robíme, sme povinní vždy vysvetliť, zdôvodniť a ospravedlniť sa.

3.Máte právo sám posúdiť či a nakoľko ste zodpovedný za problémy iných ľudí. Manipulatívna povera tvrdí, že voči niektorým inštitúciám a ľuďom máte väčšie záväzky než voči sebe a mali by ste obetovať svoje vlastné hodnoty a prispôsobiť sa. Tento postoj je výrazný v blízkych medziľudských vzťahoch. Táto zásada to popiera. Každý človek má právo sám posúdiť za čo a do akej miery nesie zodpovednosť. Menej je tu viac. Praktická skúsenosť ukazuje, že človek, ktorý chce niesť niesť zodpovednosť za „problémy celého sveta“, nakoniec nepomôže nikomu.

4.Máte právo zmeniť svoj názor. Mnohí ľudia tvrdia, že seriózny človek si stojí za svojim názorom a nemôže ho zmeniť. Inak by sa musel priznať, že sa mýlil a kto sa mýli, je nezodpovedný a nie je na neho spoľahnutie. Asertivita hovorí, ak sa človek „zmenou názoru“ dostal bližšie k pravde a zmenu názoru urobil nielen od tlakom argumentov, ale preto, že sa mu nejaká vec úplne prestala páčiť, nemusí byť zlým človekom. Príznakom nemorálnosti je obyčajné prevlečenie kabátu, ak sa zmení názor preto, že je pre človeka výhodné niečo proklamovať.

5.Máte právo robiť chyby a byť za ne zodpovedný. „Kto nič nerobí, nič nepokazí, bude chválený, kto bude chválený, bude skoro povýšený.“ Toto príslovie vedie k tomu, že dotyčný nie je ochotný prijať ani malé riziko, hlavné je byť krytý a ostatné príde samo. Nesmieš robiť chyby! Ak sa nejakej dopustíš, si neschopný a nesolídny človek. Musíš mať pocit viny.

6.Máte právo povedať „ja neviem“. Hovorí sa, že ak niekto niečo robí, tak musí vedieť prečo. Ak to nevie, je zlý alebo menejcenný. Ak má byť niekto autoritou, musí byť vševedúci a neomylný. Nie je pekné, ak niečo neviem a som sociálne tlačený k tomu, že to mám vedieť, tak si niečo vymyslím.

7.Máte právo byť nezávislý na dobrej vôli iných ľudí. Povera hovorí, že všetci ľudia, s ktorými prichádzame do styku, musia mať k nám kladný vzťah a je nevhnutné, aby nás mali všetci radi. Inak by nás mohli odmietnuť a to by bolo horšie než zle. V skutočnosti „nie je svete človek ten, aby sa zavďačil všetkým“. Sú  situácie, kedy nebyť v láske blížnych (najmä mocných) je najlepšie vysvedčenie. Nie je najlepšou vizitkou kontrolóra, ak ho milujú podvodníci.

8.Máte právo robiť nelogické rozhodnutia. Logicky môžeme robiť len veci, ktorým skutočne rozumieme.

9.Máte právo povedať: „Ja ti nerozumiem.“ Nie je našou povinnosťou čítať iným ich priania z očí a nevyrieknuté predstavy plniť na počkanie. Máme plné právo opýtať sa ich, čo vlastne chcú a zároveň mať právo dostať jasnú, jednoznačnú i keď negatívnu odpoveď.

10.Máte právo povedať: „Je mi to jedno.“ Traduje sa, že človek sa musí snažiť byť lepší a lepší, pokiaľ nebude vo všetkom dokonalý a perfektný. Asi sa ti to nepodarí, ale by si sa mal o to zo všetkých síl snažiť. Máš povinnosť držať sa zásady dokonalosti a snaženia sa o ňu. Ak neposlúchneš, si lenivý, bezcenný a nezaslúžiš si žiadnu úctu a rešpekt. Asertívna zásada však hovorí, že máme právo nebyť perfektný podľa definícií iného, pretože čo je perfektné pre jedného, môže byť pre iného nemorálne. Čo je iné, nemusí byť ešte horšie.

Ku komunikačným zručnostiam patrí schopnosť udržovania a ukončenia rozhovoru, schopnosť inému načúvať, používať získané informácie, pozorovať neverbálne prejavy a na správnu autodiagnózu vlastných pocitov. K asertívnym zručnostiam patrí aj zvládnutie asertívnych techník.

Tri základné kategórie rozhodovania, motivácie a správania:

1.Chcem – rozhodovanie na základe osobnej preferencie (Chcem sa ísť lyžovať na hory).

2.Musím – vyplýva z predchádzajúceho, predstavuje ale rozhodovanie medzi alternatívnami (Musím si zohnať lyže, musím si zistiť snehové podmienky, zaistiť ubytovanie,...)

3.Mal by som – základná manipulatívna taktika, ktorou sa jedinec zrieka dobrovoľného rozhodovania, stačí mu, aby za seba nechal rozhodovať iných (Mal b som ísť na hory, pretože v televízii hovorili, že je to zdravé)

Asertívne techniky

Technika presadenia oprávnenej požiadavky – „pokazená gramofónová platňa“ – opakuje sa dookola požiadavka bez prejavu rozrušenia, úzkosti, neistoty. Neútočíme na „telo protivníka“, nenecháme sa odkloniť od problému, neberie sa ohľad na manipulatívne otázky, na tvrdenia, ktoré nás lákajú na vedľajšie témy. Opakuje sa kľudným a pokojným hlasom stále to isté. Pamätať na všetky komponenty asertívneho správania. Táto technika učí vytrvalosti, ktorú je možno využiť v spojení s ľubovoľnou komunikačnou zručnosťou (kompliment, vyjadrenie kritiky). Dá sa uplatniť všade tam, kde chcete presadiť svoju oprávnenú požiadavku, ale musí ísť skutočne o niečo, na čo máte právo formálne definované zákonom alebo predpisom (pri nákup, reklamácii, na úradoch, vyžadovať od podriadených plniť povinnosti v súlade so Zákonníkom práce, pracovnú náplň,..). Pozor v manželskom a rodičovskom vzťahu! Dôležité okrem opakovania požiadavky je súhlasiť so všetkým, čo je buď všeobecnou pravdou alebo je aspoň pravdepodobné („Máte pravdu, mohlo by to tak byť,...). Partnera dostávame do „klieští paradoxu“ – stále s ním súhlasíme a len v takej našej maličkosti hovoríme stále svoje. Musíme sa správať dôsledne asertívne – správame sa ako niekto, kto vie, že právo je na jeho strane a protistranu považuje za slušného a znalého človeka. Keď dosiahneme svoje, slušne poďakujeme. Ťažko sa robia ťažkosti niekomu, kto je slušný a pritom rozhodný. Pozor na výroky typu: „No to trvalo. Mohlo to byť hneď a bez rečí.“

Asertívne „nie“ – je v podstate rovnaká technika ako presadenie oprávnenej požiadavky, rozdiel je len v tom, že namiesto „ja chcem“ opakuje hovoriaci „ja nechcem“. Jednoznačne a jasne, pokiaľ možno čo najstručnejšie definujeme, čo nechceme, nenecháme sa odviesť od nášho problému, nerozvíjame vedľajšie témy, vôbec si ich nevšímame, ako by ich druhá strana ani nepovedala. Neponúkame žiadne dôvody, prečo danú vec nechceme, ďakujeme za ponúknutú láskavosť, aj keď o ňu nemáme záujem. Súhlasíme so všetkým čo druhý povie, pokiaľ je to pravdepodobné alebo aspoň možné., len v jednom si dávame pozor – zrozumiteľne zdôrazňujeme, čo nechceme. Odmietnutie niekomu ešte neznamená, že s ním prerušujeme styky. Zásadou asertívneho „nie“ je jednoduchá odpoveď „Nie“, „nie, nechcem“, „nemám záujem“. Nepoužívať „nemôžem“, lebo sa hneď objaví otázka „Prečo?“ čo je manipulatívny prvok. Odmietanie má širšie použitie než „gramofónová platňa“. Tam, kde ide o morálne právo a celý spor sa odohráva medzi blízkymi ľuďmi je treba byť opatrný vo formuláciách – obmedziť sa len a len na odmietanie a vylúčiť akéhokoľvek slová, ktoré by ponižovali osobnosť vášho partnera. Ak sa rozhodnete použiť empatiu – „Chápem, je to pre teba dôležité, ale ja to nechcem urobiť.“ Jasne povedané „nie“ hneď od začiatku vás uchráni od oveľa väčších problémov, než keby ste sa nechali na  realizáciu priania druhej osoby vmanipulovať.

K technikám vyrovnania sa s kritikou patria „otvorené dvere“, „súhlas s oprávnenou kritikou“ a „opytovanie sa na nedostatky“.

Kritiku netreba vnímať ako ohrozujúci výpad a treba ju brať ako informáciu, ktorá môže prospieť k osobnému rozvoju a zdokonaleniu, ku zblíženiu s partnerom.

Asertívne prijatie kritiky – reagujte na obsah, nie na urážky, partnera informujte o svojich pocitoch „cítim sa“, „mrzí ma“, o pohnútkach „najradšej by som urobila“, „chcem s tým niečo urobiť“, „nechcem s tým nič urobiť“, o konečných rozhodnutiach „nebudem to meniť“, „neviem s tým nič urobiť“, „poteší ma, keď mi to vysvetlíš“.

Asertívne prijatie nevhodne podanej kritiky – pocit „je mi nepríjemný spôsob“, požiadavka na inú formuláciu „nechcem sa o tom baviť pokiaľ“.

Asertívna reakcia na urážajúcu kritiku – pocit „je mi to nepríjemné“.

Asertívne reakcie na nepravdivú kritiku – názor „nesúhlasím“, vyhnúť sa formuláciám „to nie je pravda“, „klameš“, pocit „prekvapuje ma, že si to o mne myslíš“, „hnevá ma to“, žiadanie presnejšej formulácie „nerozumiem tomu, môžeš mi to objasniť“, návrh na riešenie „ak máš čas, povedz mi o tom viac, prosím takto som o sebe neuvažoval“.

„Otvorené dvere“ – kritik sa správa spôsobom, akoby chcel vyraziť zatvorené dvere a keď sa rozbehne zistí, že boli otvorené dokorán. Kritik si vlastne nachádza zámienku, aby kritikou rozohral spor (chce si odreagovať zlú náladu, chce len kritizovať a ponížiť protivníka). Ak sa mu vyhovie, nemusí sa ani trochu cítiť spokojný. Kritizovaný súhlasí s každou pravdou, s každou pravdepodobnosťou a so všeobecnými logickými pravdami, ktoré sú v kritike obsiahnuté, selektívne ignoruje všetko, čo pod prv uvedené nepatrí a nenechá sa strhnúť k sebaobrannému zdôvodňovaniu a vysvetľovaniu a ani k agresii voči kritikovi. Táto kritika je dobrá na umlčanie kritika, ale menej úspešná na vyčistenie komunikácie. Je použiteľná aj v situáciách, keď sa chce človek vyvarovať hádky a nezáleží mu už na tom, či aj kritik bude spokojný s výsledkom.

Súhlas s oprávnenou kritikou – kritikovi vezmeme vietor z plachiet, ak súhlasíme s jeho pripomienkami. Predpokladá sa sociálna zrelosť kritizovaného a akceptovanie asertívneho práva – človek môže robiť chyby a byť za ne zodpovedný. Niekedy stačí jedna komunikačná sekvencia, aby zastavila kritika, niekedy je potrebné opakovať tak dlho, až kritik pochopí, že čas nemožno vrátiť do minulosti a urobiť veci znova a lepšie. Niekedy takáto sebakritika vedie aj k tomu, že kritik ponúkne pomoc.

„Opytovanie sa na nedostatky“ – vhodná tam, kde nemáme záujem kritika umlčať, ale situáciu vyriešiť. Potrené je dávať si pozor na neverbálne prejavy. Ide o tom, že kľudne a bez irónie či iných „prímesí“ žiadame ďalšiu kritiku seba a svojich nedostatkov, príp. detailizovanie kritizovaného správania.

„Kompromis“ – v mnohých situáciách majú „svoju pravdu“ obidve strany. Nie je vždy vhodné skostnatelo trvať na svojom, človek musí vedieť druhému načúvať, rešpektovať jeho oprávnené požiadavky. Pokiaľ ide o zásadnú vec alebo pokiaľ v rozhovore akceptujeme časť „pravdy“ nášho protivníka, môžeme pristúpiť na ponuku (alebo ju sami ponúknuť) – kompromis. Snažíme sa problém vyriešiť, nie druhého ponížiť, zvíťaziť nad ním, presadiť sa za každú cenu. Samozrejme tak, aby sme nestratil sebaúctu, pretože to by nebol kompromis.

„Požiadanie o láskavosť“ – pod pojmom „láskavosť“ máme na mysli, ak niekto pre nás urobí niečo, čo nie je jeho povinnosť (na čo nemáme jednoznačne nárok). V blízkych vzťahoch mnohí očakávajú, že ostatní im budú čítať ich priania z očí. Ak majú požiadať o láskavosť cudzích, je im to trápne. Recept je tu jednoduchý – doma aj na verejnosti musíme vedieť druhému povedať, čo potrebujeme, svoje priania máme presne definovať a jasne formulovať (ak chceme pohladenie od partnera alebo lístok na autobus – „buďte taký dobrý, prosím vás, urobte to,...“). Mali by sme vedieť a akceptovať, že je právom druhej strany nás odmietnuť, pretože buď nechce alebo nemôže vyhovieť našej prosbe. Ak sa nám nevyhovie, nie je to dôvod na zrútenie sa, plač nad nespravodlivosťou alebo presviedčanie sa, že nás nikto nemá rád, pretože nie sme osoba hodná lásky. Úspechom pre nás je už to, že sme sa odvážili skúsiť. Nevypláca sa však dávať najavo, že sme osoba nehodná akejkoľvek láskavosti rovnako ako opačný extrém, že je povinnosťou partnera nám vyhovieť. Láskavosťou je aj celkom obyčajné „pohladenie slovom“, ktoré nám uštredrí niekto bez toho, aby sme ho o to prosili.

„Kompliment“ – nájdite správanie, ktoré treba oceniť, nečakajte na veľké veci a niekoľkokrát denne pristihni druhého človeka pri niečom, čo sa ti páči a povedz mu to, zvyšujte svoju citlivosť na kladné správanie u ľudí okolo seba. Váš kompliment si budú pamätať aj potom, keď naň zabudnete. Nadviažte a udržujte očný kontakt, buďte úprimný a chváľte len to, čo sa ti skutočne páči (mne sa páči, mám radosť,...) a dbajte na súlad slov a mimoslovných prejavov. Ak Vám niekto poskytuje kompliment, nadviažte s ním očný kontakt a odpovedzte „ďakujem“, možno pokračovať dodatkom „ďakujem, som šťastná“, „ďakujem, za povzbudenie, tešia na tvoje slová“. Pri poskytnutí všeobecného hodnotenia, ktoré môže vyvolať rozpaky a nepríjemné pocity, odpovedzte: „ďakujem, ale neviem, čo si myslel tým, že som dobrý človek“. Ak Vám poskytne kompliment súper, nepriateľ, odpovedzte: „ďakujem, to by som od teba nečakala, od teba mi pochvala padla dvakrát dobre.“ Ak Vám poskytuje kompliment niekto, kto Vás nahneval, možno reagovať: „ďakujem ti za kompliment, teší ma, že sa ti páčim, ale hnevám sa, že som ťa musela hodinu čakať a to ani neviem prečo.“ Ak ste dostali kompliment omylom (za prácu, ktorú urobil kolega) reagujte: „ďakujem, ale prednášku vypracovala kolegyňa Švecová“. Dbajte na patričný mimoslovný prejav prejav: úsmev, kývnutie, priblíženie sa, dotyk ap. Pozor na prehnané prejavy vďaky, podozrievanie o čo ide, dokazovanie neopodstatnenosti komplimentu (Ale, prosím ťa, tie šaty som kúpila v bazáre).