Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Právnická fakulta / Právo európskej a medzinárodnej integrácie

vypracované otázky (europske_pravo_1.doc)

PRÁVO EURÓPSKEJ A MEDZINÁRODNEJ INTEGRÁCIE – Vypracované otázky 1-166

Okruh 1: HISTÓRIA, CIELE, POSTAVENIE A PRÁVOMOCI EÚ

1. Charakterizujte integračné procesy Európy do roku 1945

Integrácia je zvláštny druh vzťahov medzi európskymi štátmi. Môže mať formu spolupráce, ktorá sa môže neskôr vyvinúť do formy medzinárodnej organizácie v dôsledku demokratizácie jednotlivých krajín.

Integračné procesy v Európe možno sledovať už od vzniku samostatných európskych štátov. Tieto procesy oscilovali medzi mierovou spoluprácou a vojnovým stavom. Medzi predstaviteľov integračných tendencií patril Karol Veľký, Juraj Podebradský, Napoleón, predstavitelia katolíckej cirkvi.

- Rousseau, Bentham, Kant (Konfederácia európskych štátov v diele „Večný mier“)

- kancelár Metternich

- zmluva o Dánsku, Berlínsky kongres, nezávislosť Grécka.

Boli dve podoby integrácie:

1. mierové usporiadanie a spolupráca
2. dobyvačné ciele a útočná vojna

Za prelom vo vývoji možno považovať iniciatívu francúzskeho predsedu vlády Aristida Brianda, ktorý 5.9.1929 pred Zhromaždením Spoločnosti národov žiadal zriadiť Európsky federatívny zväz, ktorý by umožňoval konzultácie, spoločné rozhodnutia a pod. Bola snaha o vytvorenie zväzku v oblasti hospodárskej, sociálnej a politickej a to bez obmedzenia suverenity zúčastnených štátov.

Briand predložil SN roku 1930 Memorandum organizácie európskej únie. Cieľom hospodárskeho zjednotenia malo byť vytvorenie spoločného trhu s podmienenou a obmedzenou liberalizáciou pohybu tovaru, osôb a kapitálu. Mali byť vytvorené orgány: Európska konferencia, Stály politický výbor, Sekretariát. Zhromaždenie sa k Memorandu vyjadrilo kladne. Bola vytvorená Európska štúdijná komisia pod vedením generálneho sekretára SN, ktorá sa zaoberala výskumom aktuálnych problémov európskych štátov. Briandova iniciatíva však stroskotala kvôli nezrelosti európskych štátov pre integráciu.

Vzostup diktátorkých režimov a politická kríza však predznamenali európsku integráciu po roku 1945.

Inšpirácia k integrácii prichádzala o.i. aj z Calergiho diela Paneurópa.

2. Vývoj európskej integrácie v rokoch 1945-1949

V roku 1946 Churchill žiada založiť Spojené štáty európske, pričom dôraz kládol na spoluprácu Francúzska a Nemecka. Dokazuje to i výrok, v ktorom zdôraznil, že znovuvzkriesenie Európy je nemysliteľné bez Francúzska a Nemecka.

V roku 1949 bol vytvorený Výbor pre Spojené štáty Európy, na čele ktorého bol Churchill a členmi boli rôzni politici a novinári. V máji 1949 bol Výbor premenovaný na Hnutie zjednotenej Európy. Stalo sa ústrednou organizáciou iných proeurópsky orientovaných organizácií. 7.-10.5.1947 zasadal Európsky kongres, na ktorom Churchill navrhol založiť Európsky parlament. Hnutie zjednotenej Európy vzniklo aj vďaka zlúčeniu 4 európskych hnutí, ktoré sa zlúčili do Medzinárodného výboru hnutí za zjednotenú Európu a spojili tak svoje sily na vytvorenie SŠE.

V roku 1947 vznikol Program európskej obnovy, ktorý inicioval Marshall na Harvardskej univerzite v USA (Marshallov plán), ktorý v roku 1948 vyústil do založenia Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC). Cieľmi boli úzka spolupráca po skončení Marshallovho pplánu v roku 1952 a odstránenie obmedzení obchodu a platobného styku medzi členskými štátmi. Orgánmi OEEC sú:

- Rada

- Výkonný výbor na čele s generálnym tajomníkom

Roku 1960 sa OEEC mení na Organizáciu pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Mala 14 členov. V súčasnosti sa očakáva rozšírenie o Slovensko na celkový počet 30 krajín.

23.10.1948 bola uzatvorená Všeobecná dohoda o clách a obchode (GATT), ktorej cieľom je liberalizácia svetového hospodárstva, odtraňovanie protekcionizmu, vytvorenie colných únií a zón voľného obchodu ako aj regionálna podpora hospodárstva.

1.1.1948 vstupuje do platnosti colná únia štátov Belgicka, Holandska a Luxemburska (Benelux).

17.3.1948 bol uzavretý Bruselský pakt o Západnej únii (West Union – FRA,GBR,BNL) a predpovedal spoluprácu členských štátov v oblasti hospodárstva, sociálnych vecí, kultúry a vojenskej pomoci v prípade napadnutia. 23.10.1954 bol Pakt parížskymi zmluvami transformovaný na Západoeurópsku úniu, ku ktorej pristúpilo WGR a ITA a neskôr bola úloha obrany prevedená na NATO. ZEU bola uzavretá na 50 rokov bez možnosti výpovede.

25. a 26.10.1948 ministri zahraničných vecí členských štátov Západnej únie sa dohodli na založení Výboru na podporu európskej jednoty, ktorý mal naďalej uskutočňovať integráciu.

28.1.1949 sa ministri zahr.vecí ZEU dohodli na založení Rady Európy a jej orgánov (Výbor ministrov a poradné zhromaždenie). Nasledovali diskusie, ako má RE konkrétne fungovať.

3. Založenie Rady Európy – význam

Rada Európy (RE) bola založená 5.5.1949 v Londýne štátmi Brusleského paktu, DEN, NOR, SWE, ITA a IRL. V roku 1950 ešte pristúpili GRE a TUR. Roku 1950 pritúpil ISL, 1951 WGR, 1956 AUT, 1961 CYP. V súčasnosti má viac ako 40 členov.

Orgány RE:

- Výbor ministrov

- Parlamentné zhromaždenie (resp. Poradné zhromaždenie)

- Sekretariát

Úlohou RE je podpora pri uskutočňovaní základných ľudksých práv, hospodárskeho a sociálneho pokroku. Každý člen musí uznávať zásady právneho štátu, ľudských práv a základných slobôd. RE je po európskych spoločenstvách druhou najdôležitejšou integračno-politickou organizáciou. Síce nemá nadnárodný charakter, ale v dôsledku množstva zmlúv uzavretých medzi členskými štátmi významne prispela k harmonizácií práva jej členských štátov. Veľmi dôležité sú jej iniciátívy v oblasti ľudských práv.

4.11.1950 bol podpísaný Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rímska konvencia – platnosť od 3.9.1953). Je veľký význam tejto zmluvy a jej protokolov a tiež význam a vážnosť judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

RE má význam podstatný pre ďalšiu európsku integráciu a orientáciu európskych štátov na demokraciu, právny štát a ochranu základných práv.

4. Charakterizujte cestu vedúcu k založeniu ESUO

Trojica európskej integrácie = Robert Schuman, Konrad Adenauer, Alcide De Gasperi. Na základe dohody medzi FRA a WGR vznikla únia medzi týmito štátmi, následne nemecká vláda prijala prehlásenie francúzskej vlády, čím sa skončil konflikt medzi FRA a WGR.

Spojením sektorov ťažkého priemyslu FRA a WGR vznikol potenciál sektorov ťažkého priemyslu oboch štátov v oblasti výroby a distribúcie uhlia a ocele. Malo to preventívny charakter – prepojením ťažkého priemyslu a vzniku nadnárodných koncernov sa malo zabrániť agresii jedného zo zmluvných štátov. Tak boli položené základy hospodárskej integrácie.

18.4.1951 v Paríži bola podpísaná Zmluva o Európskom spoločenstve uhlia a ocele, čo znamená ďalšiu etapu európskej integrácie. Boli 2 koncepcie:

1. britská (Anthony Eden), založená na vytvorenie medzinárodnej organizácie bez nadnárodných inštitúcií, vrátane CAN a USA s poradným hlasom. Jadro integrácie mala byť RE so 14 členmi.
2. talianska (Alcide De Gasperi), podporovaná Schumanom a Adenauerom. Nadnárodná štruktúra rozhodovacích orgánov, vytvorených prenesením národných suverénnych práv členských štátov.

Šestica štátov ESUO (Montánnej únie), čiže FRA, WGR, ITA, BNL, mala predstavovať integračné jadro ďalšej tesnejšej integračnej štruktúry.

5. Proces založenia EHS a EURATOM

Európske integračné snahy vyústili do založenia EHS a EURATOM. Kľúčovú rolu mala RE, napriek nezdarom v založení Európskeho obranného spoločenstva a Európskeho politického spoločenstva.

9.7.1955 Poradné (parlamentné) zhromaždenie RE odporúča Výboru ministrov, aby vyzval vlády členských štátov presadzovať v západnej Európe vyššiu mieru hospodárskej spolupráce, vzájomnej pomoci a integrácie. Stanovili sa konkrétne ciele – liberalizácia obchodu, zníženie ciel, boj s infláciou a defláciou, spoločný postup pri jadrovej energetike... Odporúčanie odkazuje na rozhodnutie Rady ministrov ESUO z Messiny z 3.6.1955, ktorým sa začala etapa novej výstavby Európy, predovšetkým v hospodárskej oblasti, v budovaní spoločných inštitúcií a spoločného trhu.

1956 – ministri zahraničných vecí ESUO vyjadrili súhlas s návrhom zmlúv o Európskom spoločenstve, EHS a EURATOM (navrhol Paul-Henri Spaak, vypracoval vládny výbro založený Messinskou konf.). Taktiež spoločné zhromaždenie ESUO žiada, aby členské štáty uzavreli zmluvy o založení spoločného trhu. Následne o tom vládny výbor vypracoval správu, ktorá je schválená Parlamentným zhromaždením ESUO.

Nasledujú zasadnutia Parlamentného zhromaždenia RE (15.-26.10.1956) a rokovania o zriadení spoločného trhu a zóny voľného obchodu (schválené PZ RE a Výborom minostrov RE).

10.3.1957 a 25.3.1957 boli v Ríme podpísané: Zmluva o založení EHS a ZMLUVA o založení EURATOM.

6. Proces rozširovania Európskych spoločenstiev

1961 – podpísaná asociačná dohoda EHS s Gréckom. Koncom júla 1961 požiadalo IRL, GBR a DEN o pristúpenie k EHS.

1962 – žiadosť NOR. Pristúpenie GBR stroskotalo na vete francúzskeho prezidenta De Gaulla. Krátko na to sa jednania prerušujú.

10.5.1967 GBR a IRL opäť podávajú žiadosť o pristúpenie, 11.5.1967 DEN, 24.7.1967 NOR, 28.7.1967 SWE. Vlastné jednania začínajú v júli 1970.

22.1.1972 sú podpísané zmluvy o pristúpení s týmito štátmi. Britská Dolná snemovňa a dánske referendum zmluvy potvrdzujú. 25.9.1972 Nórsko referendom vstup odmietlo.

1.1.1973 vstupuje do platnosti zmluva o pristúpení GBR, IRL a DEN.

Rozširovanie na juh začína roku 1979 uzavretím zmluvy s GRE (platnosť 1.1.1981), 1985 uzavretie zmluvy s ESP a POR (platnosť 1.1.1986).

3.10.1990 sa stáva súčasťou ES GDR následkom znovuzjednotenia GER.

25.9.1993 FIN, NOR, AUT, SWE podpísali zmluvy, NOR opäť referndom odmietlo, ostatné tri štáty sa stali členmi ES od 1.1.1995.

V súčasnosti sú podpísané asociačné dohody s viacerými východoeurópskymi štátmi.

7. Pojem komunitárne právo

Je to súbor právnych noriem zameraných na vznik a fungovanie spoločného trhu členských štátov európskych spoločenstiev, ako i hospodárskej a menovej únie. Predovšetkým ide o právo verejné, avšak rast jeho významu ho zaraďuje na pomedzie verejného a súkromného práva.

Môžeme rozlišovať medzi právnymi systémami jednotlivých európskych spoločenstiev: právo ES, právo ESUO, právo EURATOM. Podlieha jurisdikcii ESD.

Z hľadiska vecnej pôsobnosti:

1. komunitárne právo formálne (inštitucionálne) – právne normy upravujúce organizačné štruktúry, inštitúcie, orgány, ich tvorbu, riadenie medzi nimi, spôsob rozhodovania. Taktiež právo právnej ochrany (procesné právo), t.j.konanie pred ESD, vzťah ESD k národným súdom atď.
2. komunitárne právo materiálne –

1. právo spoločného (vnútorného) trhu
2. právo jednotlivých spoločných politík a jednotlivých právnych oblastí (PŽP, ochrana spotrebiteľa, finančné služby, obch.spoločnosti,...)
3. základné pojmy komunitárneho práva (pr.subjektivita, vzťah komunitárneho práva k právam jednotlivých štátov, použiteľnosť, bezprostredný účinok, prednosť komunitárneho práva).

8. Charakterizujte právne základy európskych spoločenstiev

Európske spoločenstvá (ESS) sú tri medzinárodné organizácie zložené medzi štátnymi zmluvami (zmluvami MPV).

18.4.1951 – ESUO, vzniklo Zmluvou o založení ESUO, ktorá obsahuje preambulu a 4 hlavy (ESUO, orgány, ustanovenia o hosp. a soc.veciach, všeobecné ustanovenia).

10.3.1957 – EHS, resp. ES, vzniklo zmluvou o Európskom hospodárskom spoločenstve a Zmluvou o Európskej únii zo 7.2.1992 bolo premenované na ES. Zakladajúca zmluva obsahuje preambulu a 6 častí (zásady, občianstvo únie, základy ES, politika ES, pridruženie zámorských krajín, orgány ES, všeob. a záv.ustanovenia).

25.3.1957 – EURATOM, vzniklo Zmluvou o EURATOM, ktorá obsahuje preambulu a 6 hláv. Štruktúra tejto zmluvy je veľmi podobná Zmluve o EHS, znenia niektorých článkov sú zhodné (úlohy EURATOM, podpora v oblasti jadrovej energetiky, orgány, finančné ustanovenia, všeobecné ustanovenia).

Členmi ESS sú BEL, DEN, FIN, FRA, NED, ITA, IRL, LUX, GER, POR, AUT, SWE, ESP, GBR (Európska 15).

Právna samostatnosť jednotlivých zmlúv nebola zmluvou o EÚ odstránená. Všetky tri spoločenstvá konajú prostredníctvom hlavných orgánov, ktoré boli spojené.

ESS sú medzinárodné organizácie nadnárodného charakteru s vlastnou právnou subjektivitou. Ku zmenám zakladajúcich zmlúv došlo z dôvodov:

1. pristúpenie nových členov, plánujú sa ďalšie zmeny.
2. účinnejšia integrácia, skúsenosť z doterajších úprav, presvedčenie o koncepčnej reforme.

9. Význam Jednotného európskeho aktu

28.2.1986 bol prijatý, platný od 1.7.1987. Je to prvá koncepčná zmena zakladajúcich zmlúv.

Cieľom JEA je komplexná integrácia do podoby Európskej únie. JEA je značným posunom v zmysle demokratizácie tvorby európskeho práva, posilnením postavenia Európskeho parlamentu (kooperačná procedúra).

Nadväzuje sa na doterajšie snahy o vytvorenie hospodárskej a menovej únie.

Spája tri Európske spoločestvá s európskou politickou spoluprácou do určitej entity, ktorá ešte nenesie názov EÚ, ale je nesporne jej základom (čl.1-3 JEA). Táto konfederácia (ESS + európska politická spolupráca) má vlastný orgán – Európska Rada (čl.2) bez právomocí a subjektivity. Táto konštrukcia organizácie bez právnej subjektivity je základom koncepcie EÚ.

V štruktúre JEA možno vidieť 1.pilier budúcej EÚ (komunitárne právo) a základy 2.piliera (základy spolupráce členských štátov v oblasti zahraničnej politiky)

Zmenilo sa postavenie EP a iných orgánov. Jednomyseľné hlasovanie v Rade ministrove nahradené v niektorých prípadoch kvalifikovanou väčšinou, kvôli urýchleniu procesu.

Je zakotvený legislatívny proces spolupráce pre vydávanie sekundárnych právnych aktov. Posilnené postavenie EP, ktoré nemá len konzultatívnu právomoc, ale vydáva aj stanoviská, bez ktorých by Rada nemohla vydávať svoje rozhodnutia.

Vnútorný trh (k 31.12.1992) je určitá obmena pre pojem spoločný trh. Je to priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom je zabezpečený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu podľa ustanovení tejto zmluvy.

Harmonizácia práva – stanovený cieľ a podmienky pre harmonizáciu nepriamych daní, zriadenie vnútorného trhu atď. Stanovené zbližovanie hospodárskych a menových politík. Začiatok spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ktorú zakotvila zmluva o EÚ.

Riešia sa aj otázky členstva a asociačných dohôd, ako aj otázky sociálnej politiky.

10. Význam Maastrichtskej zmluvy (Zmluvy o Európskej únii)

Prijatá 7.2.1992, platná od 1.11.1993. Obsahuje 7 hláv, súčasťou je aj 17 protokolov a 33 vyhlásení. Podpísali ju zástupcovia 12 členských štátov ESS.

Dosiahla ďalší stupeň integrácie členských štátov v EÚ.

Kodifikácia 2. a 3.piliera upravujúcich spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a spoluprácu v oblasti justície a vnútra. Popri ESS (1.pilier) boli vytvorené dve nové štruktúry.

Konkretizácia právnej úpravy hospodárskej a menovej únie v 1.pilieri. Boli vytvorené predpoklady pre vytvorenie sociálnej únie.

Posun k zaisteniu a naplneniu realizácie pojmu európskeho občianstva. Boli zavedené ďalšie politiky koordinačnej povahy.

Podmienky prijímania nových členov boli dovtedy upravené neúplne. K asociačným dohodám je potrebný kladný posudok ESD (čl.N), žiadosť o členstvo prejednáva Rada po konzultácii s EK jednomyseľne, potom postupuje do EP na súhlas aspoň nadpolovičnej väčšiny. Dohoda o pristúpení musí byť ratifikovaná všetkými zmluvnými štátmi.

Prehĺbená úprava Európskej Rady a vyjasnená deľba právomocí, hlavne zákonodárnych, medzi EÚ a členskými štátmi za vedením zásady subsidiarity.

Zmena EHS na ES, posilnenie úlohy ĽP, nový režim asociačných dohôd.

11. Význam Amsterdamskej zmluvy

Podpísaná 2.10.1997, platná od mája 1999. Je výsledkom medzivládnej konferencie v Turíne (1996). Amsterdamská zmluva je reformné diel, podobne ako JEA a ZoEÚ.

Cieľom je pripraviť EÚ na ďalšie rozširovanie počtu členských štátov a súčasne na vylepšenie jej inštitucionálneho systému.

Reforma politiky poľnohospodárstva a štrukturálneho fondu.

Boj proti vysokej nezamestnanosti v Európe.

Posilnenie konkurencieschopnosti v rámci globalizácie hospodárstva.

Podpora intenzívnejšej spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

Vytvorenie európskej obrannej organizácie a posilnenie spolupráce v oblasti justície a vnútra s dôrazom na činnosť polície za účelom koordinovania potláčania organizovaného zločinu.

Zmeny v menovaní EK. Predsedu EK menujú vlády členských štátov jednomyseľne so súhlasom EP. Posilnenie EK ako vládny orgán EÚ.

EP sa stáva spolurozhodovacím orgánom v oblasti sociálnej politiky, zdravotníctva, občianstva, slobody podnikania, životného prostredia... Počet poslancov EP <= 700.

Významné zmeny v rozhodovaní – zavedenie kvalifikovanej väčšiny v Rade. Modifikácia princípu jednomyseľnosti v Európskej Rade (zahraničná a bezpečnostná politika).

Zásada subsidiarity a transparetnosti (právo občanov EÚ na informácie)

12. Charakterizujte ciele ESUO podľa preambuly zakladajúcej zmluvy

Cieľmi sú úsilie o zabezpečenie mieru, úsilie o zabezpečenie hospodárskej a sociálnej prosperity a založenie nadštátneho spoločenstva. Reflektuje na skúsenosti z vojny a poučenie z povojnového vývoja. Vyjadruje presvedčenie nahradiť stáročné súperenie založením nadnárodného spoločenstva a realizovať myšlienku solidarity medzi členskými štátmi.

Pozitívnoprávne ciele (čl.2 a 3) – pomocou zriadenia spoločného trhu prispieť k hospodárskemu rozvoju, zvyšovaniu životnej úrovne a udržiavaniu zamestnanosti.

13. Aké sú hospodárske ciele Európskych spoločenstiev (Zmluva EHS – teraz ES)

Jednotlivé ciele sú obsiahnuté v čl.2 Zmluvy o EHS (teraz ES. Ďalej len ZoES). Cieľmi sú podpora harmonického a vyváženého rozvoja hospodárskych činností, pričom hosp.činnosti treba vysvetľovať v najširšom zmysle slova). Predovšetkým ide o stanovenie podmienok a rámca trhového hospodárstva, určeného voľnou hospodárskou súťažou. Podpora harmonického a vyváženého rozvoja predpokladá trvalý a neinflačný rast, vysoká zamestnanosť a cenová stabilita.

Rast a rozvoj predpokladá odstraňovanie rozdielov medzi regiónmi prostredníctvom regionálnej politiky, zvyšovanie životnej úrovne ovplyvňovaním niektorých hospodárskych sektorov, politiky transeurópskych sietí a pod. Ďalej predpokladá, že trvalý a neinflačný rast rešpektuje životné prostredie ako zvláštnu hodnotu a prioritu európskeho práva. Predpokladá ekonomickú výkonnosť a vysokú úroveň zamestnanosti.

Reštrukturalizácia sa uskutočňuje pomocou sektorových politík; ochrana hospodárskej súťaže, ktorá má chrániť hospodárstvo proti konjukturálnym výkyvom. Hospodársky rast má byť zabezpečený aj pomocou zvýšenia účinnosti mobility na vnútornom trhu. Dôležité je uplatňovanie 4 slobôd a hospodárskej súťaže, ktoré pomáhajú cenovej stabilite a ochrane pred inflačnými prejavmi.

14. Aké sú sociálne ciele Európskych spoločenstiev (Zmluva EHS – teraz ES)

Obsiahnuté sú v čl.2 ZoES. Cieľmi sú zvyšovanie životnej úrovne a kvality života, nielen zvýšenie priemerných príjmov, ale skôr zlepšenie životných podmienok ako celku. Ide o zlepšenie všetkých faktorov, ktoré pôsobia na kvalitu života a vyššiu životnú úroveň. Týka sa to predovšetkým aspektov sociálnych a aspektov životného prostredia. Ide však tiež o vzdelanie, podmienky zdravotníctva, dĺžku života a sociálne istoty. Tu patrí hlavne nemocenské poistenie a sociálne zabezpečenie.

15. Aké sú ciele politickej integrácie Európskych spoločenstiev (Zmluva EHS – teraz ES)

Sú zakotvené v čl.2 a 3 ZoES. Na prvom mieste ide o vytvorenie spoločného trhu. Ďalej je to hospodárska a sociálna súdržnosť a solidarita medzi členskými štátmi, čo sú dve základné úlohy ES. Majú sa prejavovať:

1. v systéme európskej politickej spolupráce, poprvýkrát zakotvenej v JEA,
2. v spolupráci najmä v oblasti justície a vnútra, čo zakotvuje aj ZoEÚ v VI.hlave.

V dôsledku prijatia Masstrichtskej zmluvy (ZoEÚ) sa integračné ciele posilnili, pretože ich obsahuje aj ZoEÚ v čl.1/3.

Ciele majú nielen normatívny význam, ale aj interpretačnú úlohu. Stanovujú vlastne smery základného rozvoja ako aj rámce jeho uskutočňovania jednotlivými politikami. Ciele stanovujú rámec pre voľnú úvahu orgánov ESS pre prípad, keď neexistuje výsledný právny základ konkrétnej úpravy (čl.308 ZoES).

16. Spoločný trh ako základný prostriedok k dosiahnutiu cieľov Európskych spoločenstiev

Spoločný trh (ST) je základným prostriedkom a súčasť hlavného cieľa komplexnej integrácie európskych spoločenstiev. Je upravený v čl.2 a 3 ZoES, kde sa hovorí, že ST je predpokladom pre zriadenie hospodárskej a menovej únie a podmienkou uskutočňovania jednotlivých politík a ďalších opatrení a je základom a východiskom ekonomickej koncepcie, vychádzajúcej z ekonomickej liberálnej koncepcie. Uskutočňuje sa prostredníctvom jednotlivých politík, ale nie ako arbitráž, ale v  medziach právom regulovaného trhového hospodárstva. Ide o zásadné ekonomické rozhodnutia.

Hospodárska politika ES a aj členských štátov sú viazané základnými zásadami slobodného trhového hospodárstva a účinnej hospodárskej súťaže, ktorým zodpovedajú ustanovenia Zmluvy o základných slobodách a súťažných pravidlách. Je to princíp, ktorému zodpovedá úloha regulácie a záujem ochrany spotrebiteľa v prijímajúcom i v domovskom štáte, ako aj proces vzájomného uznávania správnych aktov iného čl.štátu. Je tu nutnosť zblíženia právnych poriadkov, dobrú vieru, vzájomnú dôveru na to, aby spoločný trh fungoval.

Pozitívnoprávna definícia ST nie je, ako je to v prípade vnútorného trhu (JEA). Jeho obsah súvisí so 4 základnými stavebnými prvkami:

1. základné slobody
2. súťažné pravidlá
3. spoločná zahraničná a bezpečnostná politika
4. sektorálne politiky

Je to teda hospodársky priestor so spoločnými hranicami voči tretím štátom, v ktorom bez ohľadu na hranice jednotlivých čl.štátov sa uskutočňujú základné slobody a kde sa realizuje ochrana proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže spoločne so sektorovými politikami ES.

Základné slobody sú sloboda pohybu tovaru, osôb (pracovníci, podnikatelia), služieb a kapitálu (vrátane platieb). Spoločná obchodná politika je spojená s vymedzením v hraniciach členských štátov voči tretím štátom, čo sa týka najmä antidumpingových opatrení. Sektorálne politiky sú buď spoločné, pre ktoré je daná výlučná pôsobnosť ES (agrárna a dopravná politika), alebo konkurujúce (sociálna a p.harmonizácie práva), alebo jednoduché (p.hospodárskej a sociálnej súdržnosti).

17. Ciele Európskej únie podľa čl.2/1 Zmluvy o Európskej únii

Podporovať ekonomický a sociálny pokrok, ktorý je vyvážený a udržateľný, hlavne vytvorením priestoru bez vnútorných hraníc, posilňovaním ekonomickej a sociálnej súdržnosti, zavedením hospodárskej a menovej únie, vedúcej k prijatiu jednotnej meny.

Presadzovať svoju identitu na medzinárodnej scéne, najmä prostredníctvom spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, vrátane dlhodobej koncepcie spoločnej obrannej politiky, ktorá by mohla viesť ku spoločnej obrane.

Posilňovať ochranu práv a záujmov štátnych občanov svojich členských štátov zavedením občianstva Únie. Rozvíjať úzku spoluprácu v oblasti justície a vnútorných vecí.

V plnom rozsahu zachovať právny systém spoločenstiev (acquis communautaire), rozvíjať ho a prostredníctvom konferencie predstaviteľov vlád členských štátov posúdiť, do akej miery je potrebné revidovať politiky a formy spolupráce.

Ciele EÚ sú zároveň cieľmi ESS, ktoré ich svojimi orgánmi vykonávajú a o ktoré boli doplnené zakladajúce zmluvy ESS.

18. Vysvetlite otázku pomeru Európskej únie k európskym spoločenstvám (čl.47 ZoEÚ)

Ustanovenie čl.47 ZoEÚ rozlišuje predpisy, ktoré výslovne menia zakladajúce zmluvy ESS. Stanovuje sa, že ZoEÚ ponecháva zakladajúce zmluvy ESS nedotknuté, ibaže by sa v hlave VII (záverečné ustanovenia) ustanovilo niečo iné.

Za účelom dosiahnutia cieľov EÚ považujú členské štáty určité záležitosti za veci spoločného záujmu bez toho, že by boli dotknuté právomoci ESS.

Členské štáty teda nesmú prijať opatrenia v oblasti napr. justície a vnútorných záležitostí, ktoré by boli v rozpore s právnymi aktami orgánov spoločenstiev, aby sa tak vyhli napr. právnym účinkom určitých predpisov sekundárneho práva alebo aby obišli právomoc EP.

19. Vysvetlite problematiku čl.49/1 Zmluvy o EÚ (členstvo v EÚ)

Členstvo je vzájomný vzťah daného člena štátu a ESS. Nejde o klasický typ členstva podľa MPV. Podľa čl.49/1 (predtým článok O) môže každý európsky štát požiadať o členstvo v EÚ. Čl.49/1 nahradzuje doterajšie ustanovenia zakladajúcich zmlúv, a  o čl.237 ZoEHS (ES), čl.205 ZoEURATOM, čl.98 ZoESUO.

Z čl.49/2 vyplýva, že ustanovenie prístupu je predmetom dohody medzi členskými štátmi a štátom, ktorý žiada o členstvo. O prijatí teda nerozhoduje Únia, ale členské štáty, čo je dôkazom, že EÚ nemá v tomto smere právnu subjetivitu.

Prístup k EÚ je možný len prístupom k jej základu, t.j. k ESS. Prístup k EÚ nie je vznikom členstva v EÚ, pretože EÚ nie je medzinárodnou organizáciou. Ide o to, že pristupujúci štát sa stáva zmluvnou stranou ZoEÚ. Nový štát sa nestáva ani členom spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a spolupráce vo vnútorných veciach a veciach justície, pretože ide o vzťahy medzi členskými štátmi nemajúce charakter členstva. Pristupujúci štát sa môže len ako subjekt MPV zviazať byť činný v rámci 2. a 3.piliera EÚ. Čl.49 teda znamená, že štáty sa môžu stať členmi medzinárodných organizácií, t.j.ESS a v dôsledku toho sa stávajú zmluvnými stranami ZoEÚ a zapájajú sa tiež do činnosti 2.a 3.piliera EÚ. Účelom uvedeného článku je viazať nový členský štát zároveň povinnosťami v komunitárenej, povinnej únijnej i fakultatívnej únijnej oblasti.

Obsahom členstva sú práva a povinnosti oboch strán – člena i medzinárodnej organizácie. Je to povinnosť lojality členských štátov, prebratie práv a povinností obsiahnutých v zakladajúcich zmluvách spoločenstiev, prechodné výnimky z viazanosti právom ES a pod.

Nový člen Únie podľa čl.49 ZoEÚ preberá všetky práva a povinnosti, ktoré majú ostatní členovia (primárne a sekundárne komunitárne právo, vrátane jeho zákazov i príkazov, ktoré platia rovnako pre všetkých členov). Je tu rovnosť práv a povinností všetkých členov ESS, obmedzenia existujú len tam, kde sa právny akt týka len niektorých členov.

Zmluvou o pristúpení sa nový štát priraďuje k členským štátom s právnymi následkami, že platnosť Zmluvy o ES sa rozširuje i na neho (čl.299/1 ZoES). Pre pristupujúci štát platí i sekundárne právo, ktoré bolo vydané k okamihu prístupu. Nový členský štát preberá acquis communautaire.

Pristúpenie štátov podľa čl.49 ZoEÚ je možné uskutočniť len ku všetkým trom ESS, ktoré sú základom (1.pilierom) EÚ. Pristúpenie iba k jednému alebo dvom nie je možné, lebo hospodárstvo tvorí jednotu a preto je možné iba jednotné členstvo.

Pristúpenie má tiež za následok prevzatie záväzkov spojených s 2.a 3.pilierom. Tu sú však možné výnimky, najmä v justícií a vnútre. Členské štáty tu majú možnosť uzavrieť či neuzavrieť zmluvu o spolupráci (napr. Schengenská zmluva).

20. Princíp lojality členského štátu k Európskym spoločenstvám

Je zakotvený v čl.10 Zmluvy o ES a je jednou z najvýznamnejších povinností a základných úloh členských štátov. Členské štáty sú povinné podporovať Spoločenstvo pri plnení jeho úloh. V tomto zmysle ide o zásadu vernosti k Spoločenstvu.

Zahŕňa povinnosti z primárneho i sekundárneho práva, povinnosť podporovať Spoločenstvo, negatívnu povinnosť (non facere) zdržať sa konania, ktoré by mohlo ohroziť uskutočňovanie cieľov Zmluvy.

Tejto povinnosti zodpovedá na druhej strane právo štátu na národnú identitu i povinnosť ES rešpektovať národnú identitu členského štátu a ochranu jeho štátnych záujmov. Ďalej ide o povinnosť orgánov ES spolupracovať s členskými štátmi – odvodené z judikatúry ESD = povinnosť lojality Spoločenstva. Orgány Spoločenstva sú povinné brať do úvahy legitímne záujmy členských štátov (prípad ESD Zwarveld)

Povinnosť štátov k riadnej a poctivej spolupráci (judikát ESD v prípade Parlament vs. Rada). Povinnosť štátov dbať o to, aby podniky, voči ktorým sú namierené zákazy podľa čl.81 a 82 (dohody obmedzujúce hosp. súťaž), rešpektovali tieto ustanovenia.

Posilnenie rešpektu voči národnej identite je v Zmluve o EÚ (čl.6/1). Povinnosť Spoločenstva (EÚ) zdržať sa opatrení nadmerne negatívne ovplyvňujúcich národnú identitu čl.štátov.

Napokon ide o povinnosť čl.štátov splniť zásadné požiadavky právneho štátu, dodržiavanie demokratického zriadenia, rešpektovanie ĽP. V prípade jej porušenia možno uplatniť sankciu pozastavenia členských práv, zavedený Amsterdamskou zmluvou (prípad Rakúska po voľbách do Národnej rady).

21. Charakterizujte otázku prevzatia práva a povinností v zakladajúcich zmluvách spoločenstva

Ak sa stane štát na základe konania podľa čl.49 ZoEÚ členom, preberá všetky práva a povinnosti, ktoré majú ostatní členovia. Primárne a sekundárne komunitárne právo ukladá právne zákazy a príkazy, ktoré platia pre všetkých rovnako. Z toho vyplýva normatívny nárok Spoločenstva, t.j. všetky právne normy musia byť dodržiavané všetkými členmi rovnakým spôsobom. Obmedzenie existuje tam, kde sa právny akt týka iba určitých členských štátov. Zásada úplného prevzatia práv a povinností je zakotvená v čl.299/1 ZoES.

Zmluvou o pristúpení sa nový štát pridružuje k členským štátom s právnym následkom, že sa platnosť Zmluvy rozširuje aj na neho. Pre pridružujúce štáty platí tiež sekundárne právo, lebo ZoES je právnym základom sekundárneho práva. Viazanosť sa týka aj pre budúcnosť.

Pridruženie štátu podľa čl.49 ZoEÚ je možné uskutočniť len ku všetkým trom ESS, ktoré sú základom EÚ, a nielen k jednému alebo dvom z nich, pretože spoločný trh nie je možný bez jednej z hospodárskych zmlúv. Pristúpením sa preberajú aj záväzky 2.a 3.piliera. Sú ale možné výnimky, najmä v rámci 3.piliera, a to ak sa uzatvorí medzinárodná zmluva v tejto oblasti (napr. Schengenská zmluva, ktorej signatármi nie sú všetky členské štáty EÚ).

22. Podstata a účel prechodných výnimiek z viazanosti právom Európskych spoločenstiev

Za účelom zmiernenia ťažkostí môžu byť v zmluvách o pridružení stanovené lehoty a prechodné výnimky z viazanosti právom ESS. Úplné oslobodenie od príkazov a zákazov nie je možné, pretože vytvorenie jednotného trhu vyžaduje rovnaké právne pomery.

Časovo obmedzené výnimky sú však povolené, len pokiaľ nenarušujú podstatu systému ESS a nebránia alebo nenarušujú jeden z cieľov ESS. Realizovateľné sú však nutné k tomu, aby sa novo pristúpený členský štát prispôsobil Zmluve o ES a Zmluve o EÚ. Ide o zmluvné prispôsobenie nového člena,, zakotvené v čl.49/2 Zmluvy o EÚ.

23. Otázka vystúpenia členského štátu zo Spoločenstva

Ide o dva problémy:

1. vystúpenie členského štátu
2. osamostatnenie jednotlivých častí členského štátu

AD 1: Otázka vystúpenia nie je upravená, pretože zmluvné štáty nechceli aby jeden člen nezávisle na posúdení hospodárskych dôsledkov zo strany ostatných vystúpil zo Spoločenstva. Vystúpenie jedného alebo viacerých členov na základe zásady „nezvratnosti integračného procesu“ nie je možné! Vyvstáva otázka mimoriadnych dôvodov, ktoré sú akceptované v MPV. Tieto však pre špecifickú povahu vzťahov členských štátov k ESS nie je možné použiť. V prípade, že sa členský štát dostane do takých hosp. problémov, že bude chcieť opustiť ESS, existuje pre tento prípad celý rad ochranných ustanovení a možností poskytnutia pomoci členom. Systém ESS je teda schopný vlastnými prostriedkami vyriešiť i mimoriadne ťažkosti, aby tak predišiel vystúpeniu. Vychádza sa z predpokladu, že pravidlá členstva pôsobia blahodarne na hosp. a soc.vývoj štátu. Taktiež existuje efektívny justičný systém v prípade eventuálnych sporov členov.

AD 2: Naopak vystúpenie časti jedného čl.štátu neprináša problémy. Čl.299 ZoES stanovuje platnosť právneho poriadku pre každý čl.štát bez ohľadu na to, aký má rozsah teritória. Ak sa rozsah teritória mení, tak sa mení aj teritoriálna pôsobnosť práva ESS. Komunitárne právo tak nadväzuje na právnu subjektivitu čl.štátu, ktorá zahrňuje aj jeho teritórium.

24. Riešenie otázky vylúčenia členského štátu zo Spoločenstva

Naskytá sa otázka, či členský štát nemôže byť napr. v dôsledku hrubého porušenia povinností práva ES zo Spoločenstva vylúčený. Aj tu platí zásada ako pri dobrovoľnom vystúpení, a síce musí byť zabránené tomu, aby bol ohrozený systém jednotného trhu, čo znemožňuje vylúčenie. V práve Spoločenstva ani v MPV neexistuje pravidlo, na základe ktorého by bolo možné vylúčenie štátu proti jeho vôli. Ani pri porušení zásady lojality (čl.10 ZoES) by nebolo možné uplatniť vylúčenie, pretože čl.10 ZoES sankciu za porušenie tejto zásady neupravuje, okrem prípadu porušenia povinnosti dodržiavania ľudských práv atď. Avšak aj v tomto prípade sa uplatňuje len pozastavenie členských práv.

Na základe zásady primeranosti by sa dalo vylúčenie aplikovať ako dočasná podmienka pri obzvlášť závažných dôvodoch, ktoré by znamenali akútne ohrozenie systému ESS. Naproti tomu sa používajú sankcie, ako napr. zadržiavanie podpôr, priama intervencia vo forme reparácií alebo pozastavenie členstva (čl.7 ZoES).

25. Vysvetlite pojem právomocí a ich deľby v európskom práve

Otázka právomocí a ich deľby v európskom práve sa riadi vlastnými pravidlami. Pod právomocou rozumieme spôsobilosť mať prostriedky určené k plneniu úloh daného subjektu.

1.         a) zákonodárna – spôsobilosť vydávať normatívne akty; aj pre určitý okruh skutkových podstát a spol.vzťahov. Hovorí sa o priestorovej, časovej, osobnej a vecnej právomoci

1. b) výkonná
2. c) súdna

Právomoc zahrňuje aj procesné pravidlá, ktoré upravujú spôsob vytvárania právnych noriem. Právomoc sa vždy vzťahuje k určitým subjektom verejného práva, MPV alebo európskeho práva. V našom prípade ide o právomoci ESS alebo právomoci členských štátov.

2. Právomoci podľa ich vyjadrenia:

1. explicitné – výslovné
2. implicitné – nie výslovné,, ale spôsobilosť plynie z účelu a obsahu pozitívneho práva

3. Právomoci:

1. podľa vecnej pôsobnosti
2. podľa cieľov právnych noriem

4. Právomoci podľa vzájomného pomeru členských štátov:

1. výlučné – nejde o deľbu moci
2. konkurujúce – delené, paralelné

5. Právomoci z hľadiska zdrojov právomocí:

1. originálne – majú ich členské štáty
2. odvodené – prenesené členskými štátmi na ESS

6. Deľba:

1. horizontálna – medzi členskými štátmi a ESS
2. vertikálna – vo vnútri ESS medzi orgánmi

O právomociach a ich deľbe rozhodujú členské štáty, ktoré majú právomoc meniť zakladajúce zmluvy. Zakladajúcimi zmluvami preniesli štáty časť svojich zvrchovaných právomocí na ESS – delegácia. V dôsledku tohto sa členské štáty musia zdržať konania, ktoré by bolo v rozpore s konaním ESS, ak jedná v rámci delegovanej právomoci. V opačnom prípade môže konať ako neobmedzený suverén.

Prenesenie právomocí je bezpodmienečné a časovo neohraničené. Členské štáty preniesli právomoc buď úplne alebo čiastočne. Právomoc ESS je obmedzovaná princípom subsidiarity a potrebnosti.

Primárne právo neobsahuje „katalóg kompetencií“, z  ktorého by bola zrejmá deľba kompetencií medzi členskými štátmi a ESS, ale iba také právne pramene, ktoré boli vydané orgánmi ESS v súlade s európskym právom, majú prednosť pred konkurujúcou vnútroštátnou úpravou.

Výkonná právomoc je prevažne v rukách členských štátov.

Okruh 2: INŠTITUCIONÁLNY SYSTÉM

26. Vymenujte sústavu orgánov EÚ (základné, zvláštne a ostatné orgány)

Základné orgány:

1. Európska rada
2. Európsky parlament
3. Rada EÚ
4. Európska komisia
5. Súdy – Európsky súdny dvor, Súd prvého stupňa
6. Účtovný dvor
7. Európska ústredná banka

Zvláštne orgány:

1. Zástupcovia vlád členských štátov v Rade
2. Komunitárne orgány (základné orgány ES ako orgány EÚ)
3. Asociačné orgány – Rada pridruženia, Spoločný výbor

Ostatné orgány:

1. Orgány vytvorené na základe zakladajúcich zmlúv:

1. Hospodársky a sociálny výbor
2. Výbor regiónov
3. Výbor zamestnanosti
4. Ombudsman

2. Orgány vytvorené tzv. základnými orgánmi:

1. orgány bez právnej subjektivity:

a1) poradné orgány – COREPER, stály výbor zamestnanosti EK

a2) orgány ovplyvňujúce normotvorný proces – gesčné výbory, legislatívne výbory

2. orgány s právnou subjektivitou – EUROPOL, výskumné strediská, nadácie, agentúry a úrady, rôzne fondy, atď...

27. Právomoci Európskej rady a jej zloženie

Európska rada je vrcholný politický kolektívny orgán, rozhodujúci o zásadných smeroch rozvoja EÚ. Je medzivládnou konferenciou na najvyššej úrovni v rámci politickej spolupráce.

Od svojho počiatku (1974) má 4 úlohy – právomoci:

1. je miestom slobodnej a neformálnej výmeny názorov medzi predstaviteľmi členských štátov.
2. môže rokovať o záležitostiach spadajúcich do komunitárnej právomoci, o otázkach politickej spolupráce, aj o otázkach spoločného záujmu.
3. môže vydávať všeobecné rozhodnutia k rozvoju ESS
4. môže fungovať ako odvolacia inštancia pre otázky, pri ktorých nie je zhoda v nižších stupňoch.

Ďalej dáva Rade EÚ smernice a príkazy, ktoré sa nestávajú platným právom, ale musia sa tam na návrh EK previesť. Dáva stanoviská Eur.parlamentu, HSV a Výboru regiónov.

Zloženie – schádza sa v zložení hláv štátov alebo predsedov vlád, členom je aj predseda EK. Pomáhajú im ministri zahraničných vecí členských štátov a prípadne ďalší členovia EK.

ER sa schádza najmenej dvakrát ročne. Výsledkom môže byť deklarácia o problémoch a ich riešení. Rokovania ER pripravujú ministri ZV za spolupráce stálych členských štátov v Rade. ER podáva písomnú ročnú správu o pokroku v EÚ.

28. Zloženie a systém volieb do Európskeho parlamentu

Európsky parlament je zastupiteľský zbor „ľudu štátov združených v ESS“, ktorý má hájiť záujmy národov členských štátov v EÚ. Nie je klasickým zákonodarným orgánom, ale približuje sa k tomu.

Zloženie – má 626 poslancov, pričom počet mandátov rešpektuje počet obyvateľov členského štátu pričom sa posilňuje postavenie menších členských štátov. Najviac mandátov má GER – 99, FRA a GBR má 87. Predsedníčkou je Nicole Fontaine (FRA). Zvýhodnenie malých štátov sa prejavuje v neadekvátnosti a nerovnosti počtu obyvateľov na jedného poslanca.

Voľby – poslanci sú volení vo všeobecných a priamych voľbách občanmi EÚ v každom členskom štáte podľa jeho vlastných volebných pravidiel, ale v rovnakých dňoch pre celú EÚ. Pripravuje sa ale jednotný volebný systém, pravdepodobne na základe pomerného zastúpenia. Od roku 1975 sa nepoužíva princíp menovania, ale princíp priamej voľby.

Súčasťou EP je sústava orgánov: predsedníctvo + 14 podpredsedov, generálny sekretariát (administratíva), politické frakcie – kluby, sústava stálych a nestálych výborov.

29. Charakterizujte postavenie poslancov Európskeho parlamentu

Postavenie poslanca je upravené najmä v Akte o voľbách zástupcov do Zhromaždenia priamym a všeobecným hlasovaním, ktorý však nie je všeobecným „volebným zákonom“ pre celú EÚ.

Mandát poslanca trvá 5 rokov. Končí uplynutím doby, demisiou alebo smrťou. Je zlučiteľný sa mandátom poslanca parlamentu členského štátu (len 8% poslancov je aj členom národného parlamentu). Mandát je nezlučiteľný s členstvom v EK, ESD, s pracovným pomerom v orgánoch EÚ a s členstvom vo vláde čl.štátu. Privilégiá poslancov sú upravené v Protokole o privilégiách a imunitách ES. Poslanec používa výsadu nezodpovednosti za svoje názory alebo hlasovanie pri výkone svojho mandátu v rozsahu poslaneckej imunity práva členského štátu, nemožnosť trestného stíhania v ostatných členských štátoch, odmena podľa predpisov členských štátov (nerovnosť platov, napr. ITA:ESP = 4:1). Úroveň imunít je teda rôzna pre rôznych poslancov.

30. Vymenujte a charakterizujte sústavu orgánov Európskeho parlamentu

Sústavu orgánov tvorí predseda a predsedníctvo, Úrad a Rozšírený úrad. Predseda je volený EP. EP volí aj 14 podpredsedov, ktorí spolu s predsedom tvoria predsedníctvo. EP volí aj 5 kvestorov s poradným hlasom. Predsedníctvo a 5 kvestorov tvoria Úrad EP. Rozšírený úrad EP je tvorený Úradom EP a predsedami politických klubov. Rozhoduje o vnútroorganizačných otázkach EP a o vzťahoch k iným orgánom ES.

Sekretariát zabezpečuje administratívnu činnosť. Na čele je generálny tajomník. Má asi 3500 byrokratov.

Výbory sú stále (20), dočasné a zvláštne. Každý poslanec je členom aspoň jedného a náhradníkom iného výboru. K stálym výborom patrí napr. výbor pre rybolov, poľnohospodárstvo, potraviny, rozpočet, energiu, priemysel, výskum a technológie.

Poslanecké kluby – oficiálne uznaných je 8 – sú zastúpené v jednotlivých výboroch EP, majú právo zastúpenia v jednotlivých výboroch, právo v stanovenom čase k príhovoru v EP, právo rôznych iniciatív. Sú tieto kluby: Strana európskych socialistov, Európska ľudová strana, Európska liberálna a demokratická strana, Jednotná európska ľavica, Forza Europa, Európska demokratická aliancia, Zelení, európska radikálna aliancia, Európa národov, nezávislí.

31. Uznanie politického klubu Európskeho parlamentu a jeho práva

Požiadavka pre oficiálne uznanie klubu je, že sa k nemu musí hlásiť aspoň 23 poslancov, ak ide o štátnych príslušníkov jedného čl.štátu, 18 poslancov, ak ide o štátnych príslušníkov z dvoch čl.štátov, 12 poslancov, ak ide o príslušnosť k trom a viacerým štátom EÚ. Zoznam politických klubov je uvedený v otázke 32.

Poslanecké kluby majú právo zastúpenia v jednotlivých výboroch, právo v stanovenom čase predniesť svoju reč v pléne EP, právo rôznych iniciatív, napr. interpelácie.

32. Mechanizmus zasadania Európskeho parlamentu

Je upravený v článku 195 a 196 Zmluvy o ES, v Akte a v Rokovacom poriadku EP.

EP má povinnosť riadne zasadať minimálne jedenkrát ročne bez zvolania počínajúc druhým utorkom v marci v Strassbourgu. Je povinný sa tiež stretnúť prvý utorok mesiaca nasledujúceho po uplynutí lehoty jedného mesiaca od volieb. Môže sa tiež schádzať k mimoriadnemu zasadnutiu na žiadosť väčšiny poslancov alebo žiadosť Rady alebo EK. EP zasadá v pléne 12 týždňov ročne (1 týždeň za mesiac okrem augusta). Tieto schôdzky sa ďalej delia na jednotlivé jednania. Program zasadania pripravuje Rozšírený úrad. EP je uznášaniaschopný, ak je prítomná 1/3 všetkých poslancov. Uznesenie sa prijíma absolútnou väčšinou hlasov prítomných. Zasadania sú verejné. Dva týždne v mesiaci sú venované jednaniam vo výboroch EP, jeden týždeň v politických kluboch.

33. Kontrolná právomoc Európskeho parlamentu

Najzákladnejšia funkcia EP. Je podobná parlamentom členských štátov. EP prejednáva správy o činnosti iných orgánov EÚ: výročnú správu EK, správu o výsledkoch aktivít ER, iné rôzne správy EK, správu EÚB a správu EMI.

Prejednáva programy činnosti ostatných orgánov EÚ: program činnosti EK, predsednícky program Rady EÚ.

EP má právo klásť písomné alebo ústne otázky EK aj Rade EÚ k zodpovednosti, ktorých sa Rada zaviazala rezolúciou, lebo EP podľa primárneho práva nemá kontrolnú právomoc voči Rade. Rada sa tak dobrovoľne podriadila kontrole zo strane EP.

EP má právo ustanoviť dočasný vyšetrovací výbor 15 členov na doby 9 mesiacov na prešetrenie petícií občanov, správ ombudsmana, nesprávnosti pri implementácii práva EÚ.

Zloženie EK schvaľuje EP, vyslovuje tiež súhlas s kandidátom na predsedu EK. Má právo vysloviť nedôveru EK. Hlasovanie môže byť až tri dni po takomto návrhu, je verejné a je potrebná 2/3 väčšina odovzdaných hlasov pri nadpolovičnej väčšine prítomných všetkých poslancov.

EP môže podať žalobu o neplatnosť a žalobu pre nečinnosť prostredníctvom ESD. Tým je EP aktívne legitimovaný ma ochranu svojich práv prostredníctvom ESD.

34. Legislatívna právomoc Európskeho parlamentu

EP nemá vlastnú iniciatívnu právomoc. Môže však požiadať EK, aby Rade predložila návrh komunitárneho aktu. Postupy legislatívneho procesu, ktoré sa rozšírili prijatím Zmluvy e EÚ:

1. konzultačný postup – povinné a fakultatívne konzultácie. Pri povinných vydáva EP stanovisko. Povinnosť konzultácie obsahuje povinnosť žiadať o konzultáciu a povinnosť čakať na stanovisko EP. Ide najmä o problém vonkajších zmlúv okrem asociačných a niektorých obchodných.
2. kooperačný postup – založený JEA, zahrňuje EP do rozhodovacieho procesu, bez priznania formálneho práva spolurozhodovacieho. Používa sa najmä v spoločnej dopravnej politike, odbornom vzdelávaní, životnom prostredí, pri zákaze diskriminácie na základe št.prílsušnosti, pri Európskom sociálnom fonde a pracovnom práve, veľké siete, aspekty menovej únie, výskum, technológia, rozvojová spolupráca
3. spolurozhodovací postup – zaradený ZoEÚ a uplatňuje sa iba v troch kategóriách prípadov. EP sa tak stal orgánom s normotvornou právomocou.

Rozpočtová právomoc EP je právomocou vyjadrovať sa k rozpočtu EÚ. Je to najsilnejší nástroj na presadzovanie záujmov. EP navrhuje zmeny u povinných výdavkov (60% rozpočtu), má právo zmien u nepovinných výdavkov na základe 3/5 väčšiny pri prítomnej absolútnej väčšine. 2/3 môžu zamietnuť návrh rozpočtu a žiadať nový návrh.

35. Základná charakteristika Rady Európskej únie

Je to hlavný rozhodovací orgán. Je kolektívnym nepermanentným legislatívnym orgánom EÚ, ktorý zastupuje záujmy členských štátov EÚ v rámci európskej integrácie. Sídlo má v Bruseli. Zasadnutia v apríli, júni a októbri sa konajú v Luxemburgu.

Právna úprava je obsiahnutá v čl.145 a nasl. ZoES. Podľa zmluvy o ESUO je legislatívnym orgánom EK, k aktom ktorej je potrebný v niektorých prípadoch súhlas Rady. Tým sa Rada líši od EK, ktorej poslaním je hájiť záujmy integrácie.

Názov Rada EÚ vznikol od prijatia Maastrichtskej zmluvy a následkom rozhodnutia Rady o zmene názvu.

36. Právna úprava Rady Európskej únie

Je obsiahnutá najmä v čl.145 a nasl. ZoES, v Zmluve o vytvorení spoločnej Rady a spoločnej Komisie európskych spoločenstiev (Zlučovacia zmluva, Zmluva o fúzií, 1965 prijatá v Bruseli) a v Rokovacom poriadku, prijatom ako rozhodnutie Rady z roku 1993.

37. Zloženie Rady Európskej únie

REÚ je kolegiálny orgán zástupcov vlád členských štátov, pričom každý členský štát deleguje jedného člena svojej vlády. V súčasnosti má Rada 15 členov. Zasadá v zložení ministrov zahraničných vecí a ak sú prejednávané rezortné záležitosti, zasadá v zložení príslušných rezortných ministrov, prípadne je každý štát zastúpený viacerými zástupcami:

1. ministrami zahraničných vecí s príslušnými rezortnými ministrami (tzv.jumbo-zasadania)
2. ekonomickými ministrami (hospodárske a finančné otázky, tzv. Rada ECO-FIN)
3. hlavami štátov alebo šéfmi vlád, ak to Zmluva o EÚ výslovne predpisuje

Vo výnimočných prípadoch môže byť vláda zastúpená vysokým úradníkom alebo stálym zástupcom v Rade v prípade absencie ministra.

Federálne členské štáty môžu delegovať aj regionálnych ministrov, ak sa rokuje o otázkach príslušného regiónu. Presadili si to najmä nemecké Länder.

38. Základné orgány Rady Európskej únie

Predsedníctvo – vykonáva ho zástupca členského štátu na princípe rotácie po dobu 6 mesiacov. Radu zvoláva predseda podľa potrieb, z vlastnej iniciatívy, alebo na návrh člena Rady alebo EK. Od 1.1.2000 malo predsedníctvo POR, od 1.7.2000 FRA a od 1.1.2001 SWE.

Generálny sekretariát vrátane vlastnej právnej služby je samostatným orgánom Rady. Je úplne nezávislý. Na čele stojí generálny tajomník pričom o ňom, jeho zástupcovi a o organizácií sekretariátu rozhoduje Rada.

COREPER (Výbor stálych zástupcov). Je poverený prípravou práce Rady. Je zložený z veľvyslancov – vedúcich misií členských štátov akreditovaných v EÚ. Stále misie 1) zaisťujú trvalý kontakt medzi EK a členskými štátmi, 2) koordinujú práce svojich správnych orgánov, 3) vedú trvalý dialóg medzi sebou, 4) kontrolujú prácu expertných skupín v REÚ. COREPER vykonáva úlohy, ktoré mu REÚ zverí. Návrhy právnych aktov rozdeľuje do 2 skupín:

1. akty, pri ktorých je úplná zhoda v COREPER a tieto sú Radu schvaľované bez rozpravy
2. akty, kde nebola dosiahnutá zhoda, a preto sú diskutované v REÚ.

COREPERU predsedá zástupca členského štátu, ktorý predsedá Rade. Zasadá osobitne pre otázky technické (COREPER I) a politické (COREPER II).

Špecializované výbory – osobitný výbor GATT, osobitný výbor pre poľnohospodárstvo, stály výbor pre zamestnanosť, stály výbor pre VTR, výbor pre energetiku, výbor pre školstvo, výbor pre dohody o spolupráci s tretími štátmi.

39. Spôsob rozhodovania v Rade Európskej únie

REÚ rokuje zásadne ústne. V prípade nutnosti je možnosť písomného hlasovania, ak s tým členovia súhlasia. EK sa zúčastní rokovania Rady, ak REÚ rokuje o jej návrhu. Rada je uznášaniaschopná, ak je prítomná polovica zástupcov štátov reprezentovaných ministrami.

Sú 4 možné spôsoby hlasovania, ktoré je špecifické oproti MPV:

1. jednoduchá väčšina – obmedzený okruh prípadov. Je bez určenia kvóra, ale mala by byť prítomnosť absolútnej väčšiny.
2. jednohlasne – v prípadoch kváziústavných otázok, harmonizácie politík, daní, voľného pohybu osôb, kultúry, odmietnutia návrhu EK alebo postoja EP, výnimiek zo zmlúv, hospodárskej a soc. súdržnosti, priemyslu. Platí zásada, že zdržanie sa neznamená hlas proti.
3. dvojtretinová väčšina – najužší okruh prípadov
4. kvalifikovaná väčšina – 62 hlasov z 87 tak, aby súhlasilo najmenej 8 z 15 štátov, čím sa zabraňuje výhode tzv.veľkých štátov. Ak nejde o návrh EK, vyžaduje sa 62 hlasov z 10 štátov.

V prípadoch c) a d) sa použije tzv. vážené hlasovanie na základe demografických, ekonomických a politických kritérií tak, aby nevznikla v prípade c) blokačná menšina 26 hlasov. Väčšinovým hlasovaním sa však postupne nahradzuje jednomyseľné z dôvodu problémov pri dosahovaní jednomyseľnosti.

40. Právomoc Rady Európskej únie – v rámci legislatívnej, politickej a tzv. vonkajších vzťahov

Právomoci sú všeobecne vymedzené v čl.202 ZoES.

Legislatívna právomoc – REÚ má všeobecnú legislatívnu právomoc vo všetkých oblastiach, ak nie sú zverené Komisii. Prijíma akty komunitárneho práva, zásadne na návrh EK. Riadi politické akcie v oblastiach, ktoré spadajú pod spoločnú dohodu členských štátov (obrana, vnútro, zahraničná politika, justícia). Prijíma nariadenia o postavení úradníkov a ZC-ov ESS. Prijíma návrhy rozpočtu, rozhoduje o prijatí nových členských štátov, zúčastňuje sa komunitárnych procedúr revízie Zmluvy.

Legislatívna právomoc je vykonávaná Radou samostatne alebo spolu s EP podľa spolurozhodovacieho alebo kooperačného postupu.

Politická spolupráca – úlohou je ustanoviť postupy umožňujúce členským štátom zjednocovať svoje politiky, posielať členským štátom doporučenia, ktoré považuje Rada za užitočné a nevyhnutné, pripravovať dohody medzi členskými štátmi za účelom politickej spolupráce a koordinácie politík. Vykonáva tiež úlohy stanovené Európskou radou.

Vonkajšie vzťahy – V prípade, ak má EÚ uzavrieť dohodu s tretím štátom, Rada poverí EK, aby dojednala obsah dohody a vydala rozhodnutie o uzatvorení takejto dohody, ktorá má viazať členské štáty a EÚ. Členský štát predsedajúci Rade zastupuje EÚ v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, a to za pomoci generálneho tajomníka Rady EÚ, ktorý vykonáva funkciu Vysokého zástupcu pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku.

41. Charakterizujte Európsku komisiu z hľadiska jej povahy, názvu a sídla

Európska komisia (EK) je permanentný, kolektívny orgán, je strážcom záujmov európskej integrácie. Je výkonným orgánom, predobrazom budúcej európskej vlády.

Spolu so zmenou názvu Rady na REÚ, aj Komisia prijala jednostranné rozhodnutie o zmene svojho názvu na EK (po prijatí ZoEÚ, hoci Komisiu k tomu neoprávňuje žiadna zmluva).

Sídlom EK je Brusel. Časť aparátu pracuje v Luxemburgu.

W.Hallstein, jeden z prvých komisárov, vyslovil názor, že EK je nezávislý motor, strážca a čestný maklér ESS.

Právna úprava EK je v troch zakladajúcich zmluvách, v Zlučovacej zmluve z r.1965 a v Rokovacom poriadku prijatom samotnou EK.

42. Zloženie Európskej komisie a menovanie jej členov

EK má 20 členov vyberaných z osôb podľa celkových schopností, nezávislých na členskom štáte. Členmi môžu byť iba príslušníci členských štátov. Každý členský štát v EK má najmenej 1 a najviac 2 štátnych príslušníkov (tzv.veľké štáty – FRA, GBR, GER, ESP, ITA).

Každý z navrhnutých musí byť prijateľný aj pre ostatné členské štáty. EK je menovaná spoločnou dohodu vlád členských štátov. Menovaniu EK a predsedu EK predchádza súhlas EP so zložením EK a s osobou predsedu EK. Členovia EK skladajú pri nástupe do funkcie slávnostnú prísahu obsahujúcu:

1. negatívny záväzok nezávislosti voči vlastnému členskému štátu
2. pozitívny záväzok vystupovať zdržanlivo a čestne pod hrozbou sankcie (zbavenia dôchodku alebo iných pôžitkov)

Nezávislosť člena EK voči členskému štátu je zaistená nemožnosťou odvolať člena EK Radou alebo členským štátom, ako aj právom EK prijímať vlastný rokovací poriadok.

43. Funkčné obdobie Európskej komisie a koniec ich mandátu

Funkčné obdobie členov EK je 5 rokov, čím sa zabezpečuje súbeh s mandátom EP, ktorý udeľuje na menovanie súhlas. Mandát končí:

1. individuálne – smrťou, odstúpením, odvolaním na základe rozhodnutia ESD, na žiadosť Rady alebo EK z dôvodu straty predpokladov na výkon funkcie
2. kolektívne – uplynutím funkčného obdobia, odstúpením EK pri vyslovení nedôvery

Uvoľnené miesto môže byť znovu obsadené, ak sa Rada nerozhodne inak. V prípade odvolania okrem závažného prehrešku pokračuje EK (člen) vo výkone až do menovania novej EK (člena EK).

Opätovné menovanie je prípustné. Členovia EK majú výsady a imunity podľa Protokolu o výsadách a imunitách ESS.

44. Hlavné zásady fungovania Európskej komisie

Zásadami fungovanie EK sú:

1. nezávislosť
2. permanentnosť
3. kolegialita

Fungovanie je upravené rokovacím poriadkom, ktorý EK prijíma nezávisle.

Ad b: EK zasadá najmenej jedenkrát týždenne

Ad c: Všetky prijaté rozhodnutia a akty sú pripočítateľné len EK ako celku a nie jednotlivým členom. Rozhodnutie sa prijíma jednoduchou väčšinou za prítomnosti najmenej 11 členov EK.

Zo zásady kolegiality sú dve výnimky:

1. písomné konanie – týka sa najmenej sporných otázok. Ak členovia nevznesú námietky do stanovenej lehoty, návrh je prijatý
2. delegácia právomocí – pri príprave a výkone rozhodnutí EK deleguje právo podpisu na jednotlivého člena EK.

45. Vysvetlite zásadu kolegiality u Európskej komisie

Všetky prijaté rozhodnutia a akty sú pripočítateľné len EK ako celku a nie jednotlivým členom. Rozhodnutie sa prijíma jednoduchou väčšinou za prítomnosti najmenej 11 členov EK.

Zo zásady kolegiality sú dve výnimky:

písomné konanie – týka sa najmenej sporných otázok. Ak členovia nevznesú námietky do stanovenej lehoty, návrh je prijatý

delegácia právomocí – pri príprave a výkone rozhodnutí EK deleguje právo podpisu na jednotlivého člena EK.

Najdôležitejšie akty pripravuje schôdza ad hoc najviac zainteresovaných členov, najtechnickejšie otázky rieši Porada vedúcich kabinetov členov EK.

46. Charakterizujte postavenie predsedu Európskej komisie a jej aparátu

Predseda EK (v súč. Romano Prodi) stojí na čele EK, je menovaný spoločnou dohodou vlád členských štátov po schválení EP. Riadi činnosť EK a reprezentuje EÚ navonok. Je členom Európskej rady. Má jedného alebo dvoch podpredsedov menovaných EK z vlastných radov.

Aparát tvorí:

1. 24 generálnych riaditeľstiev – riaditeľstvá, oddelenia
2. 15 služieb
3. generálny sekretariát na čele s generálnym tajomníkom. Sekretariát má koordinačnú úlohu. Má asi 15000 úradníkov, z ktorých asi 30% sú tlmočníci.

Každému členovi EK náleží časť aparátu. Každý člen EK má kabinet s aparátom, ktorý si sám menuje.

47. Vymenujte právomoci Európskej komisie

Vyplývajú zo základnej úlohy EK, ako európskej kvázivlády, čiže orgánu presadzujúceho právo ESS v praxi. Ek má tieto právomoci:

1. kontrolná – dohľad nad dodržiavaním zakladajúcich zmlúv
2. legislatívna – iniciatívna (osobitný druh je negociačná právomoc) a samostatná delegovaná normotvorná právomoc
3. výkonná – vydávanie individuálnych správnych aktov, druhotná normatívna právomoc
4. právomoc vo vonkajších vzťahoch – nadväzovanie vonkajších vzťahov, navrhuje Rade takéto zmluvy, výkon 2.piliera EÚ

48. V čom spočíva kontrolná právomoc Európskej komisie a charakterizujte ju

EK je strážkyňou zmlúv, garantom spoločných záujmov členských štátov EÚ, vyjadrených v zakladajúcich zmluvách.

Úlohou je dohliadať a dbať na dodržiavanie zakladajúcich zmlúv a právnych aktov ostatnými orgánmi, členskými štátmi, občanmi a ďalšími subjektami. Za týmto účelom má EK kontrolnú právomoc – právo na informácie od členských štátov a podnikov, ktorá sa zakladá na povinnosti členských štátov spolupracovať vo všeobecnosti (čl.10 ZoES) a v zvláštnych prípadoch, povinnosť podnikov i jednotlivcov podávať informácie a právo tieto informácie v medziach ustanovených zmluvami a Radou overovať (aj na mieste).

EK každoročne vydáva výročnú správu pred zasadnutím EP.

Na aktívnu legitimáciu pred ESD má najčastejšie žalobu na nesplnenie povinností členským štátom alebo žaloba na nečinnosť orgánov ESS.

Sankčná právomoc je Komisii priznaná všeobecne, t.j. všeobecný dohľad nad komunitárnymi predpismi má v popise práce, a teda nemusí dokazovať právny záujem.

EK má právo ukladať pokuty a penále podnikom a súkromným osobám (napr. za porušenie súťažných pravidiel). Tiež má právomoc prijímať ochranné opatrenia, povolenie členskému štátu udeliť dočasnú odchýlku.

49. Legislatívna právomoc Európskej komisie

EK má dva druhy legislatívnej právomoci:

1. iniciatívna právomoc
2. samostatná delegovaná normotvorná právomoc

Ad a: Spočíva v monopole predkladať návrhy komunitárnych právnych aktov Rade EÚ, ako aj pripomienky a stanoviská, odporúčania. Patrí sem aj negociačná právomoc vo vonkajších vzťahoch. Ek v medziach poverenia Radou dojednáva obsah vonkajších zmlúv EÚ s tretími štátmi.

Rada EÚ prijíma právne akty zásadne na návrh EK. Sú aj výnimky, keď  Rada rozhoduje bez návrhu EK (čl.49 ZoEÚ, čl.80/2 ZoES).

Ad b: Využíva sa v obmedzených prípadoch, napr. záležitosti colnej únie a hospodárskej súťaže (blokové výnimky).

50. Akým spôsobom realizuje Európska komisia svoje výkonné právomoci

Výkonné právomoci EK realizuje priamo na základe zmlúv, alebo má právomoci udelené Radou za účelom vykonania právnych aktov prijatých Radou. Čiže Rada príjme základné pravidlo a EK k nemu vydá vykonávací predpis vrátane ustanovení o sankciách (penále, pokuty...).

Realizácia právomocí:

1. vydávaním individuálnych právnych aktov (rozhodnutia, najmä v súťažných a obchodných veciach)
2. na základe tzv. druhotnej normatívnej právomoci, keď EK vydáva sekundárne nariadenia či smernice k vykonaniu primárnych aktov Rady. Účasť výborov – poradný (poradné stanoviská), legislatívny (dozor nad dodržiavaním ustanovení), gesčné (zriaďované k rozhodnutiam o poľnoh. trhu).

Súčasťou výkonných právomocí sú aj tzv. gesčné právomoci – EK zaisťuje správu svojho aparátu, zmluvne zabezpečuje dodávky a služby pre svoju činnosť, spravuje rozpočet EÚ podľa finančných nariadení.

Okruh 3: SÚDNICTVO A PRÁVNA OCHRANA

1. Vymenujte normy, v ktorých sa nachádza právna úprava Európskeho súdneho dvora

Zmluva o ES – čl. 220 – 245

Zmluva o EURATOM – čl.136 – 160

Zmluva o ESUO – čl. 31 – 45

Jednotný európsky akt, ktorým bol založený Súd prvého stupňa. Zaviedla sa tak dvojinštančná sústava európskych súdov.

Zmluva o EÚ, najmä článok 46 o obmedzení právomocí súdu.

Protokoly a štatúty súdu, ktoré tvoria prílohu každej z troch zakladajúcich zmlúv.

Zlučovacia zmluva o spoločných orgánoch európskych spoločenstiev z roku 1957 spája tri do tej doby samostatne existujúce súdy ESS do jedného súdu.

Procesný poriadok (1991), Kancelársky poriadok z roku 1982.

2. Charakterizujte Európsky súdny dvor z hľadiska jeho zloženia

ESD má 24 členov, z toho 15 sudcov, ktorým pomáha 9 generálnych advokátov. 24 členov má od rozšírenia EÚ na východ (AUT, SWE, FIN).

Sudcovia sú menovaní spoločnou dohodou vlád členských štátov na 6 rokov. Podmienkou pritom nie je štátna príslušnosť členského štátu. V  praxi však je každý štát zastúpený svojím štátnym príslušníkom, aby mohol byť braný do úvahy jeho právny systém. Sudcovia a generálni advokáti sú vyberaní z osôb nezávislých a spĺňajúcich národné požiadavky na najvyššie súdne funkcie alebo sú uznávanými znalcami práva.

Výkon funkcie končí uplynutím 6 rokov, smrťou alebo demisiou. Sú neodvolateľní, majú imunitu (nemožnosť trestného stíhania).

Nemôžu vykonávať iné povolanie (platené či neplatené), zastávať politickú alebo správnu funkciu, musia byť nestranní. Nesmú rozhodovať vo veciach, v ktorých predtým boli úradníkmi, poradcami...

Predseda je volený sudcami na 3 roky, môže byť znovuzvolený.

Generálni advokáti verejne predkladajú nestranne a nezávisle odôvodnené závery k veciam predloženým Súdu, a tak mu pomáhajú pri plnení jeho úloh.

Každý sudca a generálny advokát má k dispozícii 3 referentov – kvalifikovaných právnikov rovnakej národnosti, títo však nie sú členmi ESD.

3. Výber, menovanie a požiadavky na sudcov Európskeho súdneho dvora

Sudcovia a generálni advokáti sú vyberaní z osôb poskytujúcich záruku úplnej nezávislosti, a ktoré spĺňajú všetky požiadavky kladené v ich krajine na výkon najvyšších súdnych funkcií, alebo sú uznávanými znalcami práva.

Sú vyžadované všeobecné schopnosti (na rozdiel od MSD, kde sa vyžadujú znalosti medzinárodného práva).

Výkon funkcie končí uplynutím obdobia, smrťou, demisiou. Imunita môže byť zrušená Súdom zasadajúcim v pléne.

Sudcovia sa nesmú zúčastňovať na veciach, v ktorej boli už skôr angažovaní ako úradníci, poradcovia alebo advokáti jednej zo strán v spore, alebo o ktorej už skôr rozhodovali ako členovia tribunálu Komisie alebo z iného dôvodu.

Zásada nestrannosti zakazuje menovanie sudcov ad hoc stranami, ako je to pri MSD.

4. Úloha generálnych advokátov Európskeho súdneho dvora

Úlohou generálnych advokátov je predkladať nestranne a nezávisle odôvodnené závery k veciam predloženým Súdu, a tak mu pomáhať pri plnení jeho úloh.

Generálny advokát musí skúmať veci zo všetkých právnych aspektov, zatiaľ čo Súd často skúma iba otázky, ktoré sú mu predložené v priebehu procesu. Vylučuje sa tým povrchnosť.

Závery generálnych advokátov sú vnútorne jednotnejšie, lebo ich vypracúvala jedna osoba, zatiaľ čo rozhodnutie ESD predstavuje kompromis kolektívu.

Generálni advokáti majú tiež konzultačnú právomoc. Súd si môže vyžiadať ich stanovisko. Uplatňuje sa najmä pri vydaní kontumačného rozhodnutia. Stanoviská generálnych advokátov sú potrebné i pri posudzovaní návrhov medzinárodných zmlúv ESS s tretími štátmi alebo medzinárodnými organizáciami.

5. Dve základné formy rozhodovania Európskeho súdneho dvora – charakteristika

1. v pléne – len ak stranou v spore je členský štát alebo orgán EÚ a o konanie v pléne požiada. Inak zasadá v senátoch
2. v senátoch – existujú 2 senáty po 3 sudcoch, 2 senáty po 4 sudcoch, 1 senát zo 6 sudcov a 1 senát zo 8 sudcov.

Žiaden senát nie je špecializovaný na žiadnu oblasť. Predsedovia senátu sú každý rok menovaní plénom Súdu na základe ročnej rotácie.

Po doručení návrhu na začatie konania je každá vec pridelená jednému senátu po správnej porade Súdu. Súd sám stanovuje kritériá na prideľovanie káuz.

6. Kancelár Európskeho súdneho dvora – menovanie, resp. jeho voľba a právomoci

Kancelár ESD je volený tajným hlasovaním sudcov a generálnych advokátov na dobu 6 rokov obnoviteľné.

Kancelár vykonáva pod dohľadom predsedu Súdu 2 základné právomoci:

1. Je zodpovedný za procesné záležitosti (registrácia písomnosti, overovanie, doručovanie, oznamovanie, organizácia konania, úradná publikácia, správa aktov a archívu).
2. Je vedúcim správy ESD, teda riadi personálne záležitosti, služby ESD a prípravu a výkon rozpočtu. Je zodpovedný za vydávanie Zbierky rozhodnutí Súdu a Súdu prvého stupňa, ktoré sú jediným oficiálnym textom rozhodnutí – publikačný nástroj ESD (SPS).

7. Charakterizujte účel zriadenia Súdu prvého stupňa a jeho zloženie

SPS je pričlenený k ESD. Bol zriadený za účelom odľahčenia ESD od prípadov právne jednoduchších alebo administratívne či ekonomicko-analyticky náročnejších. Týka sa to najmä konaní o pracovnoprávnych a obdobných nárokoch, ktorých je veľké kvantum.

Právna úprava: ZoES, ZoEURATOM, ZoESUO, rozhodnutie Rady 88/591, Rokovací poriadok, Procesný poriadok, Kancelársky poriadok. Zriadený bol JEA-om.

Sídlo má v Luxemburgu.

Skladá sa z 15 členov menovaných spoločnou dohodou vlád na dobu 6 rokov. Sú vyberaní z osôb nezávislých, spôsobilých na výkon sudcovskej činnosti. Podobne ako ESD i SPS má počet sudcov upravený na základe nariadenia REÚ, čo sa využíva v prípade rozšírenia počtu členov v EÚ. Členovia SPS sú menovaní obnoviteľné, po 3 rokoch sa čiastočne mení zloženie.

Funkcia generálnych advokátov SPS neexistuje, ich funkciu plní jeden zo sudcov, ak je to potrebné.

Členovia SPS volia zo svojho stredu na 3 roky obnoviteľné predsedu SPS.

8. Dve základné formy (spôsoby) rozhodovania Súdu prvého stupňa – charakteristika

SPS zásadne zasadá v senátoch, výnimočne v prípadoch podľa Rokovacieho poriadku i v pléne. Môže rozhodovať aj vo väčšom ako obvyklom počte v oboch formách, ak to vyžadujú okolnosti (napr. veci, ktoré sa už pred SPS objavili).

Senáty sú zložené z 3 alebo 5 sudcov. Zloženie upravuje rokovací poriadok, ako aj prideľovanie prípadov. Rokovací poriadok prijíma SPS po dohode s ESD s jednomyseľným súhlasom REÚ.

Kancelár má funkcie súdne a správne. Je menovaný SPS, ktorý určí jeho postavenie, riadi sa rovnakými poriadkami ako kancelár ESD.

Služobné útvary ESD využíva aj SPS, najmä na tlmočnícku a dokumentačnú službu. Konanie pred SPS sa riadi rokovacím poriadkom, ktorého väčšina procesných pravidiel je totožná s pravidlami ESD.

9. Právomoc Súdu prvého stupňa

Určuje ich Rada EÚ jednomyseľným rozhodnutím na žiadosť ESD a po konzultáciách EP a EK. SPS rozhoduje v taxatívne stanovených prípadoch. Ak nie je výslovne daná právomoc SPS, je príslušný rozhodovať ESD.

SPS rozhoduje o žalobách FO a PO za nečinnosť, neplatnosť a náhradu škody podľa 3 komunitárnych zmlúv, vrátane žalôb založených na rozhodcovských doložkách, žalôb proti obchodno-ochranným opatreniam.

Ďalej rozhoduje o záležitostiach dotýkajúcich sa výroby ocele a ťažby uhlia, ak je to upravené v ZoESUO.

Rozhoduje aj o procesnoprávnych záležitostiach ZC-ov EÚ a o žalobách na neplatnosť aktov EÚ v oblasti hospodárskej súťaže.

10. Charakterizujte vzťah Európskeho súdneho dvora a Súdu prvého stupňa

Názory sa prikláňajú k tomu, že SPS je samostatným súdom a nie súčasťou ESD.

SPS má samostatné právomoci, i keď tieto nie sú stanovené primárnym komunitárnym právom. Právomoci určuje Rada EÚ na návrh ESD, konzultovaný s EP a EK. Členské štáty túto právomoc Rade delegovali. Veci výslovne neuvedené medzi právomocami SPS spadajú automaticky pod ESD.

SPS sa riadi rovnakými ustanoveniami práva ako ESD, pokiaľ nie je stanovené inak.

Najdôležitejšia sekundárna úprava postavenia SPS je obsiahnutá v časti IV. Štatútu ESD.

ESD je odvolacím súdom proti rozhodnutiam SPS z dôvodov právnych, hlavne teda za nespríslušnosť, porušenie práv či procesné nedostatky. Môžu ho podať strany sporu, členské štáty, orgány ESS, iní účastníci, ktorých sa rozhodnutie bezprostredne dotýka. Odvolanie však nemá odkladný účinok.

Svoj procesný poriadok prijíma SPS po dohode s ESD. Ak je návrh podaný na nepríslušný súd, automaticky si ho medzi sebou vymenia. Ak sa ESD prehlási za nepríslušný, SPS už tak urobiť nemôže.

SPS či ESD môže prerušiť konanie až do rozhodnutia druhého súdu v obdobnej veci (predchádzanie rozporom v judikatúre).

Oba súdy sídlia v jednej budove. Využívajú spoločné služby (knižnica, preklady, rešerše) podľa dohody predsedu ESD a predsedu SPS. SPS má vlastného kancelára, ktorého postavenie upravuje nezávisle, čím je daná istá miera autonómie SPS.

11. Predmet a cieľ konania pred Európskym súdnym dvorom

Zmyslom súdneho systému je dodržiavanie právneho poriadku Spoločenstva ako základnej podmienky existencie Spoločenstva. Súdny systém je i záruka integrácie ESS. Jednotné používanie a dodržiavanie práva je významným nástrojom integrácie, pričom svojou judikatúrou dotvára právo a dáva mu precíznejšiu podobu.

Konanie môže byť:

1. o priamych žalobách
2. o predbežných otázkach – interpretácia aktu EÚ...

Predmetom môže byť porušenie zmluvy členským štátom, neplatnosť právneho aktu EÚ, nečinnosť orgánu EÚ, pracovnoprávne a obdobné nároky, náhrada škody.

Cieľom je dodržiavanie povinností vyplývajúcich zo zmluvy členským štátom a zabránenie štátu v proti právnom konaní, dosiahnutie neplatnosti právneho aktu, prinútenie inštitúciu urobiť to, čo má urobiť podľa práva, rozhodnutie o právnosti opatrenia, rozhodnutie o nároku poškodeného subjektu na náhradu škody.

12. Európsky súdny dvor – podstata a význam žaloby na neplatnosť

Žaloba má zásadný význam pre európske právo. Umožňuje zabezpečiť aby sekundárne právo bolo v súlade so zakladajúcimi zmluvami a inými prameňmi primárneho práva.

Zaručuje riadnu implementáciu sekundárnych prameňov práva a ich súlad s primárnym právom. Je nástrojom najmä adresátov sekundárnych právnych noriem vo vzťahu k EK, a tak predstavuje určitú protiváhu žaloby z porušenia Zmluvy.

Predstavuje záruku účinnej právnej ochrany. Sleduje odstránenie protiprávneho aktu vydaného orgánom ESS. Nemožno ňou žiadať náhradu škody, ani nemá charakter žaloby na plnenie.

Žaloby z pracovnoprávnych a služobných pomerov sú k žalobe na neplatnosť v pomere špeciality.

13. Príslušnosť pre žaloby na neplatnosť

Vecná príslušnosť je rozdelená medzi SPS a ESD.

Žaloby podané PO a FO prerokúva SPS.

Žaloby proti antidumpingovým a antisubvenčným opatreniam prerokúva od 15.3.1994 tiež SPS.

ESD je príslušný pre žaloby podané tzv. privilegovanými žalobcami, t.j. členskými štátmi a orgánmi ESS.

14. Privilegovaní a neprivilegovaní žalobcovia v rámci žaloby na neplatnosť

Privilegovanými žalobcami sú členské štáty, EK a REÚ. Členské štáty sú aktívne legitimované len ako subjekty MPV, čiže nie územné celky jedného členského štátu ako napr. provincie, obce a pod. Tieto nemajú žalobné právo. Ani iné osoby verejného práva nemajú žalobné oprávnenie. Maastrichtská zmluva priznala žalobné právo aj Európskej banke. Výnimočne má žalobné právo aj EP, a to na základe prípadov Parlament vs. Rada z r. 1987 a 1988, čím ESD revidoval stanovisko voči príslušnosti EP.

Neprivilegovanými žalobcami sú FO a PO, ktoré sa za splnenia určitých podmienok môžu tiež dovolávať určenia neplatnosti právneho aktu orgánu ESS. Patria sem aj podniky, združenia podnikov, odbory, obce, územné celky a iné PO. V prípade žalôb proti aktu EÚB môžu byť žalobcami predovšetkým národné banky členských štátov.

U FO nerozhoduje štátne občianstvo či bydlisko. Môže ísť aj FO tretích nečlenských štátov. Či PO je príslušná a má právnu subjektivitu, rozhoduje európske primárne alebo vnútroštátne právo alebo MPV alebo právo tretích štátov.

15. Lehota k žalobe na neplatnosť

Lehota je 2 mesiace. Ide o lehotu hmotného práva, má prekluzívnu povahu.

Na základe procesných predpisov ju možno predĺžiť z dôvodu vzdialenosti žalobcu k súdu o dodatočnú procesnú lehotu upravenú pre jednotlivé členské štáty zvláštnym rozhodnutím.

Lehota začína oznámením dotknutého aktu žalobcovi a v prípade neexistencie takéhoto oznámenia okamžikom, keď sa o právnom akte žalobca dozvedel.

V prípadoch neprivilegovaných žalobcov podľa ZoESUO lehota začína plynúť doručením rozhodnutia súkromnej osobe, zverejnením všeobecne záväzného rozhodnutia alebo jeho doručením, prípadne uverejnením alebo oznámením.

16. Podstata a význam žaloby na nečinnosť

Žaloba na nečinnosť je považovaná za doplnok k žalobe na neplatnosť. Obe sú špecifickým vyjadrením porušenia Zmluvy orgánu Spoločenstva.

Porušiť Zmluvu možno totiž i nečinnosťou, ktorá je v rozpore s ustanovením Zmluvy, z ktorého vyplýva povinnosť konať. Ide teda o omisívne porušenie Zmluvy, omisiu alebo opomenutie.

Význam spočíva v úzkej súvislosti k žalobe na neplatnosť. Na rozdiel od žaloby na neplatnosť, ktorá smeruje ku konštitutívnemu rozhodnutiu, je žaloba na nečinnosť iba určovaciou žalobou, teda na zistenie porušenia Zmluvy v dôsledku opomenutia. Ide teda o žalobu smerujúcu k deklaratórnemu rozhodnutiu.

Ale podľa Zmluvy o ESUO, ak EK nekoná vo vzťahu k návrhu dotknutej osoby viac ako dva mesiace, považuje sa to za zamietavé rozhodnutie. Žaloba na nečinnosť potom smeruje k zrušeniu tohto fiktívneho odmietavého rozhodnutia rozsudkom ESD a je teda určitým poddruhom žaloby na neplatnosť. Ale podľa rímskych zmlúv vykazujú žaloby na neplatnosť a žaloby na nečinnosť určité paralely. V každom prípade ide o problematické vymedzenie vzájomnej hranice oboch žalôb.

17. Žalobca a žalovaný v konaní na nečinnosť

Žalobca je členský štát, orgán Spoločenstva (okrem ESD), čiže REÚ, EP, EK, EÚB, Európsky účtovný dvor a iné hlavné orgány, čo bolo zavedené Maastrichtskou zmluvou a k tomu vydanou judikatúrou. Ďalej sú žalobcom FO a PO, podobne ako pri žalobe na neplatnosť, centrálne banky, komerčné banky a podniky, ktoré môžu žalovať EÚB. Príslušnosť ESD je voči členským štátom a orgánom ESS, príslušnosť SPS je voči FO a PO.

Žalovaným je predovšetkým REÚ alebo EK, a to aj vtedy, ak určité oprávnenia delegovali iným subjektom. Spornou je otázka žalovaného v prípade tzv. mnohostupňových právnych aktov, u ktorých sa predpokladá súčinnosť niektorých orgánov.

18. Predmet žaloby u privilegovaných a neprivilegovaných účastníkov v konaní o žalobe na nečinnosť

U privilegovaných žalobcov ide o porušenie Zmluvy v dôsledku nečinnosti. Ide o to, či nečinnosť mala spočívať vo vydaní záväzných právnych aktov alebo vo vydaní nezáväzných doporučujúcich právnych aktov (väčšina názorov sem zahŕňa obe možnosti). Toto stanovisko je potvrdené i judikatúrou ESD. Žaloba ne nečinnosť je prípustná i vtedy, keď orgán ESS opomenul vydať atypický právny akt.

Opomenutie však musí predstavovať porušenie Zmluvy. „Zmluva“ zahŕňa celé komunitárne právo. Predpokladom porušenia komunitárneho práva je, že z primárneho alebo sekundárneho práva vyplýva povinnosť vydať právny akt. Podmienkou prípustnosti žaloby je, aby žalobca dokázal existenciu povinnosti orgánu vydať právny akt, ako aj tom že ho nevydal. Inými slovami žalobca má dôkazné bremeno.

U neprivilegovaných žalobcov je predmet užší, lebo sa vzťahuje iba na nevydanie právne záväzných opatrení či právnych aktov. Tento právny akt mal byť adresovaný žalobcovi, čo automaticky vylučuje nariadenia a smernice. Jediným predmetom teda môžu byť opomenuté rozhodnutia či iné nepomenované akty obdobnej povahy.

Otázne je, do akej miery možno napadnúť nečinnosť orgánov ESS v prípadoch, že ich právne akty by sa mali týkať tretích osôb. A tiež do akej miery výklad žalôb by mal sledovať paralelu so žalobou na neplatnosť, ktorá pripúšťa ako žalobcu aj tretiu dotknutú osobu.

19. Právne základy konania o náhrade škody

Predmetom konania je hmotnoprávny nárok podľa čl. 288/2 Zmluvy o ES a čl. 245/2 Zmluvy o EURATOM, resp. čl. 34 a 40 Zmluvy o ESUO. Základom týchto nárokov je mimozmluvná zodpovednosť ESS za škodu spôsobenú jeho orgánmi alebo ZC-ami pri výkone ich funkcií.

Možnosť žaloby je zakotvená v čl. 235 ZoES, čl. 151 ZoEURATOM a čl. 34 a 40 ZoESUO.

Predmetom konania nie sú nároky zo zmluvnej zodpovednosti ESS za škodu.

Neexistuje jednotná a zhodná úprava v zakladajúcich zmluvách. Podľa Rímskych zmlúv spoločenstvá zodpovedajú za všetky svoje orgány a ZC-ov, resp. úradníkov, resp. za škody nimi spôsobené. Podľa úpravy ZoESUO zodpovedá Spoločenstvo len za škody spôsobené vadným rozhodnutím alebo doporučením EK. Poškodený sa môže obrátiť na súd až vtedy, keď EK v primeranej lehote neodstráni následky svojho vadného rozhodnutia.

V ZoESUO je však obsiahnutá širšia úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú verejným sektorom. ESS zodpovedá za škodu vzniknutú v dôsledku osobného zavinenia zamestnanca či úradníka ESS pri výkone jeho služobných povinností.

20. Príslušnosť, žalobca a žalovaný pri konaní o náhradu škody

Pre príslušnosť európskych súdov je rozhodujúca osoba delikventa a jeho príslušnosť k ESS. Ak sa na protiprávnom konaní podieľali i vnútroštátne orgány členských štátov a vznikla pritom škoda, sú pre žalobu na náhradu škody, za ktorú zodpovedajú i členské štáty, príslušné vnútroštátne súdy členských štátov.

Žalobca je FO alebo PO so sídlom v členských štátoch, ak majú podľa rozhodujúceho práva procesnú spôsobilosť, ale i odborovo organizované profesijné zväzy, ak majú kolektívne právo na náhradu škody. Tiež sem patria osoby z tretích štátov, ako aj subjekty verejného práva, ako sú krajinské celky alebo samosprávne územia, nie však celé štáty. Podľa čl. 40 ZoESUO sú oprávnenými osobami len podniky a združenia podnikov.

Pokiaľ ide o žalovaných, primárne právo ich nešpecifikuje. Z judikatúry ESD vyplýva, že žalobu je treba podať proti ESS. Za ESS potom vystupuje orgán, resp. orgány, ktorý podľa označení žalobcu škodu spôsobil.

21. Právna úprava konania o pracovnoprávnych a obdobných nárokoch

Je upravená v čl.236 ZoES, čl.152 ZoEURATOM. Podľa nich do právomoci súdu patrí rozhodovať o sporoch medzi Spoločenstvom, resp. ESS a jeho úradníkmi – ZC-ami na základe podmienok určených v Služobnom poriadku a Pracovnom poriadku.

V ZoESUO táto úprava chýba.

Čl.24 Zlučovacej zmluvy stanovuje, že všetci ZC-i a úradníci ESS podliehajú Služobnému poriadku a Pracovnému poriadku.

Súdy teda rozhodujú spory medzi ESS a osobami, na ktorú sa tieto poriadky vzťahujú.

22. Podstata a význam konania o pracovnoprávnych a obdobných nárokoch

Úradníci a ZC-i majú priamy právny vzťah k jednotlivým inštitúciám ESS, s ktorými sú v služobnom alebo pracovnom pomere. Preto je výlučná právomoc európskych súdov zaoberať sa spormi z týchto vzťahov.

Súdy z členských štátov sú z prejednávania týchto vecí vylúčené. Je to najvýznamnejšia skupina konaní európskych súdov a tiež jeden z dôvodov zriadenia SPS.

SPS je príslušným pre všetky spory medzi ESS a osobou, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok. Je príslušným pre všetky pracovné a  služobné spory okrem miestnych pracovných síl.

Žaloby v týchto veciach sú v postavení špeciálnej úpravy k žalobe na neplatnosť resp. žalobe o náhradu škody. Žaloba na nečinnosť alebo neplatnosť nie sú v tejto oblasti použiteľné.

23. Otázka príslušnosti žalobcu a žalovaného v konaní o pracovnoprávnych a obdobných nárokoch

Európske súdy sú príslušné pre všetky pracovnoprávne a služobnoprávne spory ZC-ov a úradníkov ESS okrem miestnych pracovných síl.

Jediným príslušným súdom je SPS podľa rozhodnutia Rady z roku 1988. ESD rozhoduje ako súd druhej inštancie o opravných prostriedkoch. ESD rozhoduje s konečnou platnosťou tiež ako rozhodcovský orgán na základe rozhodcovských doložiek pracovných zmlúv a personálnych štatútov rôznych zariadení a inštitúcií spojených s európskymi spoločenstvami.

Žalobcom sú predovšetkým ESS. Môžu sa domáhať nárokov žalobami voči úradníkom a ZC-om. V praxi sa to však rieši jednostranným právnym aktom. Napr. disciplinárne konanie, opatrenie, rozhodnutie a pod. Žalobcom sú aj osoby, ktoré sú v pracovnoprávnych a obdobných vzťahoch k ESS. Okrem úradníkov a zamestnancov sem patria pomocné sily, zvláštni poradcovia, uchádzači o zamestnanie, bývalí zamestnanci a úradníci, oprávnené osoby s nárokmi po zosnulých horeuvedených osôb. Žalobcami nie sú odborové či profesijné zväzy, môžu byť len vedľajšími účastníkmi konania.

Žalovaným nie je ESS podľa judikatúry. Nie je to úplne jasné. Niekedy je to ZĽ, inokedy úrad, inokedy konkrétny, ku ktorému existuje právny vzťah žalobcu.

24. Vysvetlite podstatu konania o predbežnej otázke podľa čl.234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, čl.150 Zmluvy o založení EURATOM a čl.41 Zmluvy o založení ESUO

Zakladajúce zmluvy obsahujú úpravu konania o predbežnej otázke v uvedených článkoch.

ZoES a ZoEURATOM sú v zásade zhodné – umožňujú, aby ESD vykladal zakladajúce zmluvy, zaoberal sa platnosťou a výkladom sekundárneho práva a vykladal tiež štatúty orgánov zriadených aktom Rady EÚ. V poslednej otázke je odlišnosť: ZoES pripúšťa túto právomoc, ak tak stanovia samotné štatúty, ZoEURATOM stanovuje, že táto možnosť je vylúčená len vtedy, ak štatút obsahuje odlišnú úpravu. Ak štatúty nemajú žiadne ustanovenie, nie sú predmetom výkladu práva ESD.

ZoESUO umožňuje ESD výlučné rozhodovacie oprávnenia o tom, aby cestou predbežného rozhodnutia preskúmal platnosť rozhodnutia EK a REÚ.

25. Podstata a význam konania o predbežnej otázke

Tento inštitút ako zvláštne nesporové konanie reflektuje na okolnosť, že mnohé pramene európskeho práva sú v členských štátoch bezprostredne aplikovateľné (primárne právo, časť sekundárneho práva). V dôsledku toho sú vnútroštátne orgány konfrontované so vzťahom európskeho práva k vnútroštátnemu právu. ESD je povolaný k pomoci vnútroštátnym súdom, aby tak pôsobil na jednotný výklad a aplikáciu európskeho práva v členských štátoch. Význam konania o predbežnej otázke je aj vo význame príspevku k integrácii európskeho právneho systému. Judikatúra ESD a SPS tak obohacuje európsky právny poriadok významným spôsobom a rozvíja tak kodifikované právo.

V konaní o predbežnej otázke boli rozvinuté zásady prednosti európskeho práva, priamej aplikovateľnosti a bezprostredného účinku.

Právna ochrana jednotlivca – občana je evidentná, hlavne v prípade konfliktu vnútroštátneho práva a európskeho práva. Konanie je časťou alebo výrezom konania začatého pred vnútroštátnym súdom, ktorý o veci s konečnou platnosťou rozhoduje. ESD je akousi medznou inštanciou, ktorá autoritatívne rozhoduje niektoré čiastkové významné otázky. Sú to otázky predbežné, na ktorých niekedy závisí rozhodnutie v samotnej veci.

Medzi ESD a vnútroštátnym súdom neexistuje funkčný hierarchický stav nadriadenosti a podriadenosti. ESD má len podpornú, pomocnú povahu voči vnútroštátnemu súdu.

Podstatným znakom konania je jeho nesporová povaha – ide o nesporové konanie. Preto nepozná strany konania vo vlastnom zmysle, ale subjekty oprávnené sa vyjadriť. Strany a účastníci konania pred vnútroštátnym súdom, členské štáty, EK, REÚ môžu k veci zaujať stanovisko, ktoré nemení znenie a obsah predbežných otázok. Tieto subjekty nemajú vlastnú iniciatívu podávať návrhy ani oprávnenie žiadať výklad rozsudku.

26. Postavenie vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci konania o predbežnej otázke

Dikcia zakladajúcich dokumentov hovorí, že súd členského štátu požiada ESD o rozhodnutie. Vnútroštátny súd je ten subjekt, ktorý rozhoduje o tom, či požiadať ESD o rozhodnutie, formulovať predbežnú otázku. Nie sú to ani orgány ESS, ani subjekty zúčastnené na vnútroštátnom konaní, ani orgány členských štátov, ani súdy tretích štátov či medzinárodné súdy. Pritom pojem „súd“ je pojmom európskeho práva, nie vnútroštátneho.

ESD vytvoril kritériá určujúce, kto je oprávnený resp. povinný žiadať ESD o rozhodnutie v tomto konaní. Tieto kritériá konkretizujú pojem „súd“. Je to nezávislá inštitúcia kompetentná rozhodovať spory, ktorá rozhoduje na základe zákona a nie na základe vágne stanovených kritérií spravodlivosti (ex aequo et bono) alebo na základe dohody strán. Súd vykonáva túto právomoc ako funkciu (úlohu) verejnej moci. Nie je podstatné, či ide o súkromnoprávny proces, administratívny alebo trestný, ani či ide o sporové či nesporové konanie.

Patria sem aj rôzne inštitúcie, profesijné komory, rozhodcovské súdy a výbory, pokiaľ spĺňajú tieto kritériá. Naproti tomu súkromnoprávne alebo súkromné rozhodcovské súdy nemajú postavenie súdu, lebo im chýba predpoklad „štátnosti“ súdu, t.j. funkcia verejnej moci.

27. Čo môže byť predmetom konania o predbežnej otázke

Predmetom môže byť

1. výklad zakladajúcich zmlúv,
2. platnosť a výklad aktov orgánov ESS a 
3. výklad štatútov orgánov zriadených aktom Rady.

Ad c: Podľa ZoES len ak to štatút pripúšťa, podľa ZoEURATOM v zásade môže, len vtedy nie, ak štatút obsahuje odlišnú úpravu.

ZoESUO má odlišnú úpravu – len platnosť rozhodnutí EK a REÚ.

Ad a: Pokiaľ ide o Zmluvu, predmetom výkladu je predovšetkým vlastný text Zmluvy, vrátane jej dodatkov, príloh, protokolov, zmlúv o pristúpení, zmien.

Ad b: Právne akty orgánov Spoločenstva – orgány ESS sú EP, REÚ, EK, ESD, EÚB. Aktami sú nariadenia, smernice a rozhodnutia, nezáväzné doporučenia a stanoviskám dohody, prehlásenia a rozhodnutia REÚ, akty EP, zmluvy MPV zaväzujúce orgány ESS. Predmetom nie sú rozhodnutia SPS alebo ESD.

Právne normy MPV, teda tie medzinárodné zmluvy, ktoré boli uzavreté členskými štátmi, ktorých predmet je v kompetencii ESS, ako napr. GATT (prípad z roku 1981), ale aj tzv. zmiešané zmluvy, ktorých zmluvnou stranou sú okrem ESS aj členské štáty. Patria sem aj právne nezáväzné dohovory medzi ESS a EFTA.

Všeobecne právne zásady slúžia súdu ako kritérium k pomeru platnosti a k výkladu iných noriem, ktoré tvoria predmet konania.

Nepatrí sem vnútroštátne právo, len normy komunitárneho práva.

28. Oprávnenia vnútroštátneho súdu štátu EÚ k žiadosti o predbežnej otázke

Podľa čl.234/2 ZoES môže súd členského štátu, ktorého rozhodnutie možno napadnúť opravnými prostriedkami vnútroštátneho práva, predložiť predbežnú otázku ESD a požiadať ho o rozhodnutie o nej. Toto právo má súd i vtedy, ak by mu to zakazovalo vnútroštátne právo (v takom prípade má prednosť komunitárne právo). Rovnako ho nemôžu obmedzovať ani iné ustanovenia, napr. sekundárneho komunitárneho práva, a už vôbec nie je viazaný dohodou strán, že si neželajú posúdiť predbežnú otázku ESD. Vnútroštátny súd totiž nesmie vysloviť neplatnosť právneho aktu komunitárneho orgánu, alebo právnej normy komunitárneho práva, ani vychádzať z vlastnej úvahy o tejto neplatnosti. V tomto zmysle potom vnútroštátny súd aj formuluje svoju žiadosť.

29. Povinnosti vnútroštátneho súdu požiadať Európsky súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke

Podľa čl.234/3 ZoES je vnútroštátny súd členského štátu, ktorého rozhodnutie nemožno napadnúť opravnými prostriedkami vnútroštátneho práva, povinný obrátiť sa s predbežnou otázkou na ESD. O ktorý vnútroštátny súd ide, určuje vnútroštátny právny poriadok, ale vždy sa to posudzuje vo väzbe na konkrétne konanie a konkrétny vnútroštátny súd, ktorý o veci rozhoduje s konečnou platnosťou (tzv. konkrétna teória).

Do úvahy prichádzajú iba riadne opravné prostriedky. Jedna výnimka z povinnosti: teória acte clair = v prípade úplne jasnej záležitosti, keď neexistujú rozumové pochybnosti ohľadom platnosti a výkladu príslušného komunitárneho práva (vtedy, ak už v takej veci ESD rozhodol, elabo už existuje konštantná judikatúra ESD, alebo aplikácia komunitárneho práva je tak zreteľná, že neexistuje pochybnosť).

Okruh 4: INŠTITUCIONÁLNY SYSTÉM (dokončenie)

30. Základy Účtovného dvora (povaha, právna úprava a sídlo)

Povaha: Účtovný dvor je kolektívny orgán vonkajšej finančnej kontroly ESS. Nie je orgánom justičnej či obdobnej povahy. Podľa zmluvy o EÚ patrí medzi základné orgány. Je to nezávislý a zvrchovaný orgán.

Právna úprava sa zakladá na týchto ustanoveniach zmlúv: čl.246-248 ZoES, čl. 160a-160c ZoEURATOM, čl.45a-45c ZoESUO. Procesné pravidlá sú dané rokovacím poriadkom. Bol založený Bruselskou zmluvou z roku 1975 a nahradil tak Kontrolný výbor a účtovného komisára.

Sídlo Účtovného dvora je v Luxemburgu.

31. Zloženie Účtovného dvora

Účtovný dvor sa skladá z 15 členov menovaných na 6 rokov Radou EÚ po konzultácii s EP. Členovia sú vyberaní z členov alebo bývalých členov obdobných inštitúcií na úrovni členských štátov. Ich nezávislosť je zabezpečená podobne ako pri sudcoch ESD.

Predseda je volený na 3 roky obnoviteľné. Reprezentuje, predsedá zasadnutiam, dohliada na výkon rozhodnutí.

Účtovný dvor zamestnáva asi 500 ľudí. Je to kolektívny orgán, ktorý ako celok prijíma stanoviská a správy. Každý člen je poverený špecifickými kontrolnými úlohami.

32. Právomoc Účtovného dvora

Účtovný dvor kontroluje celé finančné hospodárenie ESS. Má prezývku „finančné svedomie ES“. Najnovšie kontroluje aj výdavky na zahraničnú politiku a vnútorné veci, nakoľko ide o výdavky z rozpočtu ESS.

Kontroluje všetky príjmy a výdavky EÚ. Kritériom kontroly Dvora je súlad s právom a hospodárnosť. Kontroluje nielen orgány EÚ, ale aj finančné aspekty hospodárenia EÚ na území členských štátov (napr. clá), ako aj použitie prostriedkov rozpočtu EÚ v tretích štátoch. Za tým účelom má rozsiahle vyšetrovacie právomoci voči orgánom, FO a PO, vrátane kontroly na mieste a úplného prístupu k dokumentom.

Dvor má dve úlohy:

1. pomoc rozpočtovým orgánom (Rada a EP, efektívna kontrola účtov a vydávanie zistení pre EP a REÚ o spôsobilosti účtovníctva)
2. vydávanie stanovísk (fakultatívnej povahy na žiadosť Rady). Zistenia môže vydávať z vlastnej iniciatívy. Vydáva tiež výročné správy, zvláštnu výročnú správu a zvláštne správy. Stanoviská vydáva len na podnet orgánov.

33. Základná charakteristika Európskej ústrednej banky

Spolu s ústrednými bankami členských štátov tvorí Európsky systém centrálnych (ústredných) bánk (ESÚB), ktorý sa stane inštitucionálnou základňou hospodárskej a menovej únie. Vzorom bol americký Federal Reserve System a nemecká Bundesbank.

1.etapa bola etapou hospodárskej a menovej únie. Do 31.12.1993 plnil ESÚB koordinačnú funkciu vo vzťahu k národným menovým politikám.

2.etapa – Výbor guvernérov ústredných bánk bol vystriedaný Európskym menovým inštitútom (predchodca EÚB).

3.etapa – od 1.1.1999 EMI bol nahradený EÚB-ou.

EÚB je permanentná inštitúcia, nezávislá, zastupuje záujmy nezávislých národných ústredných bánk, má právnu subjektivitu, napr. v majetkových vzťahoch ako iné PO. Má samostatnú legislatívnu právomoc, výkonnú i poradnú a iniciatívnu vo vzťahu k právnym aktom vydávaným základnými orgánmi EÚ. Podlieha kontrole ESD.

Postavenie EMI je podobné, nemôže však vydávať všeobecne záväzné právne akty, len individuálne.

Sídlo EÚB je vo Frankfurte nad Mohanom.

34. Právna úprava Európskej ústrednej banky, resp. v ktorých normách sa nachádza

EMI – čl.9 a 117, Protokol o štatúte Európskeho menového inštitútu ako súčasť Zmluvy o EÚ, Rokovací poriadok EMI.

EÚB – čl.8 a 105 a nasl., Protokol o štatúte ESÚB a EÚB ako súčasť Zmluvy e EÚ, rokovací poriadok EÚB dosiaľ nevydaný.

35. Orgány Európskej ústrednej banky – základná charakteristika

EMI ako predchodca EÚB mal Radu EMI ako správcu, ktorá sa skladala z prezidenta a guvernérov národných bánk. Prezident EMI a ostatní členovia – nezlučiteľnosť funkcií platených i neplatených, odvolávaní len cez ESD v prípade nespĺňania kritérií alebo závažný prehrešok. Prezident je vyberaný z uznávaných osobností v bankových a menových veciach.

Orgány EÚB s rozhodovacími právomocami: Rada EÚB, Výbor riaditeľov EÚB, v prípade potreby i Generálna rada EÚB (tá plní funkcie spojené s prípravou na plnú účasť v ESÚB tých členov, pre ktorých platí výnimka).

Rada EÚB sa skladá z Výboru riaditeľov EÚB a z guvernérov národných ústredných bánk.

Výbor riaditeľov EÚB sa skladá z prezidenta, viceprezidenta a 4 členov na 8 rokov.

Na hlasovaní v Rade sa uplatňuje rovnosť hlasov členov EÚB. Vážené hlasovanie sa uplatní len v taxatívne vymedzených prípadoch a určuje sa podľa podielu na kapitálových rezervách členských štátov.

36. Právomoc Európskej ústrednej banky

V prvom rade je to sledovanie cenovej stability a prispievanie k zdravej mene.

EÚB ďalej formuluje a vykonáva menovú politiku ESS, vrátane stanovenia úrokových sadzieb.

Vykonáva devízové operácie v rámci systému menových kurzov.

Má v držbe a spravuje časť devízových rezerv členských štátov.

Podporuje plynulé fungovanie platobných systémov.

Prispieva k plynulému výkonu opatrení uskutočňovaných národnými úradmi pri dohľade nad úverovými orgánmi a zabezpečovaní stability menových systémov.

EÚB plní tieto úlohy prostredníctvom vydávania nariadení a rozhodnutí, podávaním odporúčaní, zaujímaním stanovísk, ukladaním pokút a opakovaných penálov. Pritom musí rešpektovať zásadu otvoreného trhového hospodárstva s voľnou súťažou, aby bola podporovaná účinná alokácia kapitálových zdrojov. Priame nástroje (úverové limity, cenová regulácia) môže uplatňovať len výnimočne. Môže však vydávať nariadenia ohľadom stanovenia povinných minimálnych rezerv úverových inštitúcií. fungovania zúčtovacích a platobných systémov v ESS či úverový dohľad.

V oblasti vnútornej menovej politiky ESS postupuje EÚB úplne nezávisle na základných orgánoch EÚ, v prípade vonkajších menových vzťahov koná Rada EÚ po konzultácii EÚB alebo na jej odporúčanie. REÚ rozhoduje kvalifikovanou väčšinou. REÚ môže zverovať EÚB-e výkon dohľadu nad úverovými inštitúciami okrem poisťovní.

Výkon právomocí EÚB je pod kontrolou ESD. Možnosť žaloby na neplatnosť, žaloby na nečinnosť, konanie o predbežnej otázke. EÚB je legitimovaná domáhať sa žalobou proti národnej ústrednej banke u ESD plnenia jej povinností.

37. Povaha a zloženie Hospodárskeho a sociálneho výboru

Povaha: HSV je poradný orgán, ktorého vytvorenie je prejavom vôle zapojiť do vytvárania spoločného trhu všetkých sociálnych partnerov, ktorí na tomto trhu pôsobia. Na komunitárnej úrovni zabezpečuje zastúpenie sociálnych a hospodárskych činností rovnako, ako EP zastupuje občanov EÚ.

Sídlo HSV je v Bruseli.

HSV sa skladá z 222 členov – predstaviteľov rôznych oblastí hospodárskeho a sociálneho života, hlavne výrobcov, poľnohospodárov, dopravcov, zamestnancov, obchodníkov a remeselníkov, príslušníkov slobodných povolaní a verejnosti, rozdelených podľa členských štátov takto: FRA, ITA, GER, GBR po 24, ESP 21, BEL, GRE, NED, POR, AUT. SWE po 12, IRL, DEN, FIN po 9 a LUX 6. Členovia sú menovaní jednomyseľným rozhodnutím Rady na 4 roky (aj opakovane). Nezastupujú štát (ako EK). Každý členský štát poskytne zoznam s dvojnásobným počtom kandidátov, ako je jeho počet miest, Rade EÚ, ktorá sa poradí s EK a potom menuje HSV a náhradníkov HSV.

38. Povaha, zloženie a právomoci Výboru regiónov

Povaha: VR je poradný orgán zložený zo zástupcov regionálnych a miestnych orgánov. Bol vytvorený až Zmluvou o EÚ.

Zloženie a fungovanie sa riadi rovnakými pravidlami ako HSV. V súčasnosti VR a HSV používajú rovnakú organizačnú štruktúru. Plenárne zasadnutia sa koná najmenej päťkrát ročne.

Sídlom VR je Brusel. Poprvýkrát sa VR zišiel v roku 1994.

Právomoci: vydávanie stanovísk na návrh alebo z vlastnej iniciatívy, a to v rámci buď obligatórnych alebo fakultatívnych konzultácií. VR je obligatórne konzultovaný s Radou alebo Komisiou v prípadoch stanovených Zmluvou o ES. Ide o cezhraničnú spoluprácu, aktivity k povzbudeniu vzdelania, kultúry, zdravotníctva, projektov, dopravných, telekomunikačných a iných sietí, aktivity štrukturálnych fondov. K fakultatívnej konzultácii na návrh Rady alebo Komisie dôjde vždy, keď to tieto orgány uznajú za vhodné. Pri konzultácii HSV s REÚ (EK) je informovaný aj VR.

Je rozdielne postavenie regiónov a ich právomocí vzhľadom na ich postavenie vo vnútri daného členského štátu (viď príklad nemeckých krajín a francúzskych regiónov).

39. Povaha, zloženie, fungovanie a právomoci Výboru zamestnanosti

Povaha: VZ je poradný orgán, zložený zo zástupcov členských štátov, vytvorený Amsterdamskou zmluvou. Právna úprava je obsiahnutá v čl.130 Zmluvy o ES.

Zloženie: Každý členský štát a Komisia menujú dvoch členov do VZ.

Fungovanie: Pravidlá fungovania VZ stanoví Rada po konzultácii s EP. Amsterdamská zmluva neobsahuje ustanovenie o sídle VZ.

Právomoci: vyplývajú z jeho úloh, napr. monitorovať zamestnanosť a politiky zamestnanosti členských štátov a ES, Ďalej predkladať stanoviská na žiadosť Rady alebo Komisie, elabo z vlastnej iniciatívy a pritom konzultovať zástupcov ZĽ-ov i ZC-ov. VZ je vytvorený v súvislosti so zaradením Hlavy VIII (zamestnanosť) do Zmluvy o ES.

40. Postavenie a právomoci ombudsmana

Je to kontrolný orgán zriadený pri EP k prijímaniu a prešetreniu sťažností občanov EÚ.

Postavenie: Ombudsman je menovaný EP. Svoju funkciu vykonáva nezávisle. Pri výkone svojich funkcií nevyžaduje ani neprijíma pokyny žiadneho orgánu alebo štátu. Po dobu výkonu svojej funkcie nemôže vykonávať iné povolanie. Môže byť odvolaný Súdom na žiadosť EP, ak už nespĺňa podmienky alebo sa dopustil vážneho priestupku. Jeho postavenie upravuje EP po stanovisku EK a so súhlasom Rady kvalifikovanou väčšinou.

Právomoci: prijíma sťažnosti občanov EÚ, rovnako ako akejkoľvek inej FO alebo PO zdržujúcej sa alebo majúcej sídlo v členskom štáte EÚ. Sťažnosť musí smerovať proti činnosti alebo nečinnosti orgánov ES okrem ESD a SPS pri výkone ich justičných úloh. Jeho úlohou je hlavne prešetrovať sťažnosti, t.j. konať na návrh, ale i vyšetrovať nesprávnosti z vlastnej iniciatívy. Ak si myslí, že orgán sa dopustil chyby, obráti sa na tento orgán, ktorý musí v lehote 3 mesiacov zaujať stanovisko. Ombudsman následne podá správu EP a dotknutému orgánu. Sťažovateľ je tiež informovaný o výsledku šetrenia. Ombudsman musí každoročne zostaviť správu pre EP o výsledkoch svojich šetrení.

41. Charakterizujte problematiku úradných a pracovných jazykov v EÚ

Jazykový režim je stanovený jednomyseľným rozhodnutím Rady, okrem niektorých ustanovení rokovacieho poriadku ESD a určitých ustanovení rokovacieho poriadku EP.

Úradné jazyky – je 11 úradných a oficiálnych jazykov ESS: angličtina, nemčina, dánčina, španielčina, francúzština, gréčtina, taliančina, holandčina, portugalčina, švédština, fínčina.

Každý občan EÚ má právo obracať sa na orgány v ktoromkoľvek z týchto jazykov a obdržať v tomto jazyku odpoveď. Dokumenty adresované orgánmi členskému štátu alebo osobe spadajúcej do jeho jurisdikcie sú vyhotovené v jazyku tohto štátu. Nariadenia a iné všeobecne záväzné texty sa vyhotovujú vo všetkých 11 úradných jazykoch. Uverejňujú sa tak s tým, že všetky majú rovnakú záväznosť. Úradný vestník vychádza v 11 jazykových verziách.

Legislatíva ESS je koncipovaná v niekoľkých jazykoch a jednotlivé jazykové verzie sú rovnako autentické. V prípade rozdielov sa použije taký výklad, ktorý by príslušné verzie zbližoval.

Pracovné jazyky – v orgánoch sa zásadne používa angličtina a francúzština ako jazyky pracovné, s výnimkou ESD pracujúceho len vo francúzštine.

Komunitárny multilingvizmus predstavuje veľké zaťaženie. Náklady predstavujú 40% režijných nákladov EK a 60% v prípade REÚ a EP.

Okruh 5: SYSTÉM EURÓPSKEHO PRÁVA

42. Pramene komunitárneho práva

3. Primárne právo, ktoré z hľadiska svojho významu a vo vzťahu k ostatným prameňom práva je považované za „ústavné právo“.
4. Všeobecné právne zásady obsahujú základné právne pravidlá, spoločné pre všetky členské štáty, tvoria súčasť pojmu právneho štátu, resp. právneho spoločenstva.
5. Sekundárne právo zahŕňa právne normy vytvorené orgánmi ESS
6. Súdne rozhodnutia (ESD a SPS) majú mimoriadny význam. Len niektoré z nich však obsahujú všeobecne záväzné právne pravidlá – ide o tzv. sudcovskú tvorbu práva
7. Zmluvy uzavreté ESS a členskými štátmi s tretími subjektami, najmä medzinárodné organizácie a tretie štáty – tzv. zmluvy o pridružení.
8. Právna obyčaj – pravidlá prijaté dlhodobým používaním v praxi orgánov ESS a členských štátov
9. Zmluvy uzavreté členskými štátmi v oblastiach spolupráce ESS resp. EÚ vrátane tzv. nepravých rozhodnutí Rady.

43. Pramene únijného práva

Tieto pramene sa rozvíjajú dynamicky, sú predvídané Zmluvou o EÚ a rozvinuté Amsterdamskou zmluvou. Patria k nim medzinárodné zmluvy, rozhodnutia ER, spoločné postupy a spoločné postoje.

Členenie z hľadiska právnej sily:

1. pramene únijného primárneho práva – Zmluva o EÚ
2. pramene únijného sekundárneho práva – jednak Zmluva o EÚ, jednak právne akty vydávané v rámci EÚ (najmä 2. a 3.pilier EÚ). Častokrát sa nachádza analógia prameňov únijného a prameňov komunitárneho práva. Únijné právo vykazuje špecifické vlastnosti, ktoré v porovnaní s komunitárnym právom sú značne odlišné.

44. Charakteristika primárneho práva ES

V tomto práve existujú pravidlá o tom, ktoré pramene sú prvotné, a ktoré pramene sú sekundárne (odvodené). Primárne právo, obyčaj, všeobecné právne zásady, právne normy v rámci EÚ, rovnako ako rozhodnutia súdov majú najvyšší stupeň právnej sily, i keď o niektorých z nich platí, že nie sú primárnymi aktami.

Zmluvy, ktorými šesť zakladajúcich štátov položilo základy troch ESS – ESUO, EURATOM, EHS (svojou podstatou sú to zmluvy MPV) = zakladajúce zmluvy a ich zmeny a doplnky, ako aj všetky ich prílohy, ako sú protokoly, prehlásenia, ktoré patria k základnému obsahu práva, ako aj zmluvy o pristúpení jednotlivých štátov.

Základ platnosti primárneho a sekundárneho práva ESS spočíva v delegovaní výsostných práva členských štátov. Sekundárne právo musí byť v súlade s primárnym právom. Je tu zásada prednosti a špeciality.

Tvorba primárneho práva je upravená v ZoEÚ, vznik zmlúv sa riadi zásadami MPV. Normotvorcami sú členské štáty, ESS a ich orgány.

45. Kategórie prameňov sekundárneho práva ES

Sú typické (nomenklatúrne) právne akty, t.j. nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania, stanoviská. Sú zakotvené v čl. 249 ZoES.

Potom sú atypické právne akty. Ich existencia vyplýva z toho, že v Zmluvách sa nehovorí len o právnych aktoch vymenovaných v čl. 249 ZoES, ale aj o ostatných právnych aktoch ako napr. opatreniach, hlavných smerovaniach a pod.

Právne predpisy vydané Radou, EP a EK sú si rovné.  Abstraktné, všeobecné právne predpisy majú prednosť pred individuálnymi úpravami. Pre ich hodnotenie a zaradenie je dôležitý obsah a predmet právnej úpravy; forma či označenie sú dôležité kvôli právnej istote. Z toho hľadiska je dôležitý orgán, ktorý ich vydal. Predmet a obsah je potrebné posudzovať z hľadiska adresáta. Je potrebný súlad vykonávacieho právneho aktu sekundárneho práva so sekundárnym právnym aktom, ktorý zas musí byť v súlade s právnym aktom primárneho práva. Taktiež platí zásada dobrej viery a prihliadania k okolnostiam prípadu.

46. Nariadenie

Nariadenie je právnym prameňom, ktorý by sa mohol označiť vnútroštátnou terminológiou európskym zákonom. Je záväzné vo všetkých častiach a platí okamihom vstupu bezprostredne vo všetkých členských štátoch.

Všetky orgány členského štátu, správne úrady a súdy sú povinné nariadenia aplikovať. Nariadenie vytláča všetko vnútroštátne právo, ktoré je s  im v rozpore.

Je to všeobecne záväzný právny predpis, abstraktná množina všeobecných vzťahov, neobmedzený počet adresátov.

Ak stanovuje základné princípy určitej úpravy a prenecháva ďalšej úprave konkretizáciu, označuje sa takýto typ nariadenia ako základné nariadenie, spravidla je vydávané Radou.

Záväznosťou sa odlišuje od odporúčaní a stanovísk, záväznosťou všetkých svojich častí od smernice. „Záväznosť“ neznamená len zákaz, ale aj oprávnenia.

Bezprostredná použiteľnosť znamená najmä, že nariadenie je aplikovateľné už v dôsledku svojej existencie, bez akejkoľvek transformácie alebo inkorporácie do národného právneho systému.

Nariadenie má bezprostredné právne následky. Zakladá práva a povinnosti bezprostredne, čiže tretie subjekty, vrátane vnútroštátnych súdov, sú nimi viazané.

Nariadenie nepotrebuje transformáciu do vnútroštátneho práva a ani nie je potrebné jeho oznámenie podľa práva členského štátu. Členské štáty majú zakázané narúšať túto vlastnosť nariadenia.

Charakteristický znak nariadenia – jeho platnosť v každom štáte – neznamená, že vyvoláva rovnaké právne následky v každom štáte. Rovnaké právne následky vyvoláva tam, kde sú rovnaké podmienky pre jeho aplikáciu. Ak neexistujú skutkové podstaty, nariadenie stráca reálny význam (napr. nariadenia o rybolove pre vnútrozemské štáty).

47. Smernica

Smernica je typický právny inštitút komunitárneho práva, ktorý vo vnútroštátnych právnych poriadkoch nemá obdobu.

Podstata spočíva v tom, že ESS vydávajú smernice s určitým obsahom úpravy, ktorý je potom v lehote stanovenej v smernici vykonávaný členskými štátmi, pre ktoré je záväzná, a to prostriedkami a vo formách vnútroštátneho práva.

Úprava v smernici môže byť rámcová, ale aj veľmi podrobná. AK je podrobná, členské štáty sa obmedzia len na je prebratie a reprodukciu prostredníctvom svojich zákonov. Ak existuje v smernici možnosť bližšej úpravy, môžu ju členské štáty stanoviť. Musia sa však rešpektovať rámec tejto smernice.

Až výkon obsahu, t.j. recepcia a implementácia do vnútroštátneho práva členskými štátmi, znamená aplikáciu smernice (vnútroštátne orgány potom používajú vnútroštátne právne normy a nie samotnú smernicu).

Na rozdiel od nariadenia, ktoré má všeobecnú záväznosť v zmysle osobnej pôsobnosti, zaväzuje smernica len členské štáty. Môže zaväzovať len určité štáty, alebo aj všetky štáty. Smernica je záväzná, len čo sa týka výsledku, ktorý má byť dosiahnutý. Inými slovami, smernica viaže členský štát len čo sa týka cieľa, prostriedky k jeho dosiahnutiu sú ponechané na voľbu štátom. Musia však byť adekvátne cieľu smernice.

Záväznosť smernice sa vzťahuje na výsledok (cieľ) právneho predpisu. Záväznosť znamená jej prevedenie do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote. Pre členský štát znamená záväznosť absolútnu objektívnu povinnosť štátu smernicu vykonať, bez ohľadu na okolnosti.

48. Rozhodnutie

Rozhodnutie sa týka jednotlivého prípadu a je záväzné pre toho, komu je určené. Adresáti môžu byť FO alebo PO, skupiny jednotlivcov, ako aj členské štáty.

Právny akt označený ako nariadenie, môže byť rozhodnutím, ak obsah nariadenia je určený v skutočnosti určitému počtu adresátov.

Rozhodnutie môže vyvolávať bezprostredné a konkrétne právne účinky pre inú osobu ako je adresát. Tretia osoba môže ako dotknutá osoba podať žalobu na neplatnosť.

Rozhodnutia sú právne akty slúžiace najmä k riešeniu konkrétnych prípadov. Keďže nemajú všeobecnú právnu záväznosť, ale len individuálnu, nie sú prameňmi objektívneho práva vo vlastnom zmysle. Podobajú sa správnym aktom. Platí len pre obmedzený okruh adresátov.

„Rozhodnutia“ v zmysle čl.249 ZoES treba odlišovať od ostatných právnych aktov, o ktorých zmluva hovorí ako o rozhodnutiach. Rozhodnutie je, na rozdiel od napr. odporúčaní a posudkov, právny akt, ktorý je záväzný. Musí ukladať svojim adresátom práva a povinnosti. Právny akt musí byť účinný, teda musí spôsobovať právne následky.

Rozhodnutia majú bezprostredné účinky. Na jeho používanie nie je potrebný žiaden vykonávací právny akt.

ZoESUO nepozná pojem „nariadenie“, ale od rozhodnutia ho odlišuje názvom „všeobecné rozhodnutie“ a „individuálne rozhodnutie“.

49. Odporúčania a stanoviská

Sú to nezáväzné právne akty. Dotknutá osoba ich nemusí rešpektovať. I napriek tomu však môžu spôsobovať ochranu dôvery a dobrej viery.

S odporúčaním nesmú byť spájané negatívne právne následky. Stanovisko obsahuje len posúdenie určitej právne relevantnej situácie prostredníctvom orgánu ESS. Ak sa dotknutá osoba spolieha na také zistenie, nesmie z toho plynúť pre ňu nevýhoda.

Cieľom oboch právnych aktov je popísať či inak priblížiť adresátovi určité správanie či situáciu. Ide teda o druh rady alebo návodu.

Adresátmi sú najmä členské štáty, v niektorých prípadoch aj iné subjekty.

To, že nie sú právne záväzné neznamená ich právnu bezvýznamnosť. Stanoviská sú predpokladom určitého konania či ďalšieho postupu. Majú význam pre výklad právnych aktov. ESD v judikatúre konštatuje, že vnútroštátne súdy sú povinné prihliadať k odporúčaniam.

Nevydanie odporúčania alebo stanoviska v prípade, že orgány sú povinné ho vydať, je dôvodom k žalobe na nečinnosť. Nezáväznosť znamená tiež, že kvôli obsahu nemôžu byť tieto právne akty napádané žalobou pre neplatnosť, bez ohľadu na ich význam.

50. Sudcovské právo a jeho význam v systéme prameňov práva

ESD a SPS majú za úlohu nachádzať právo, čo znamená aplikovať kodifikované a nekodifikované právne normy na konkrétne prípady v konaní pred súdmi. Táto činnosť zahŕňa a predpokladá interpretáciu aplikovaných noriem. V zásade súdy netvoria právo, ale ho len aplikujú v konkrétnom prípade. Aj keď sudca používa nepísané právo, hľadá a nachádza existujúce, ale nepísané právo. Toto právo existuje a je v konkrétnom prípade sudcom „fixované“, to zn. že pri aplikácii získava presnú slovnú formuláciu.

K sudcovskej činnosti patrí aj vypĺňanie medzier v práve, čiže zámerného mlčania zákona. Zákaz odoprenia práva zakazuje sudcovi, aby v dôsledku neexistencie normatívneho vyjadrenia práva zostal v danom prípade nečinný. Sudca môže použiť k vyplneniu medzery aj analógiu práva. Svojou činnosťou tak dotvára kodifikované i nekodifikované právo tým, že ho dopĺňa a obohacuje. Sudca teda nielen že aplikuje právo, ale ho aj koncepčne tvorí.

Princíp prednosti komunitárneho práva a sankcie sú typickým príkladom dotvárania práva na ESD. Dotváranie práva sa deje v aplikačnom procese, čiže jeho význam je v zásade obmedzený na vzťah medzi konkrétnymi stranami (účastníkmi), ale dosah tejto činnosti ESD siaha i nad rámec „inter partes“. Napr. v konaní o žalobe na neplatnosť má rozhodnutie podobný význam ako rozhodnutie ústavného súdu, ktorý svojou činnosťou zaväzuje tretie subjekty. Avšak napr. rozhodnutie o neplatnosti právnej normy by nemohlo byť už aplikovateľné na obdobnú právnu normu v inom konaní.

Európskym súdom nemožno pripisovať všeobecnú normatívnu funkciu. Precedens nie je prameňom práva, ako je to v anglosaskom práve. Právny názor ESD nie je záväzný pre SPS, okrem konkrétneho individuálneho konania, kde ESD plní funkciu odvolacieho súdu.

51. Primárne únijné právo

Pojem primárneho únijného práva súvisí s jeho vymedzením. Predstavujú ho čl. 1-7 a 11-53 Zmluvy o EÚ. Na rozdiel od ZoES, ZoEÚ neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého protokoly uzavreté v súvislosti so Zmluvou o ES tvoria integrálnu súčasť zmluvy. Preto treba posudzovať súvislosť protokolov ZoEÚ podľa MPV.

Protokoly k Maastrichtskej, resp. k Amsterdamskej zmluve sa viažu najmä k bezpečnostnej a zahraničnej politike a k spolupráci vo veciach vnútra a justície. Preto všetky možno považovať za súčasť tzv. primárneho únijného práva.

Primárne únijné právo nie je len právnym základom sekundárneho únijného práva v rámci 2. a 3.piliera, ale zahŕňa celé ESS a umožňuje tiež zmenu primárneho komunitárneho práva.

Primárne právo má vyššiu právnu silu a prednosť pred sekundárnym. Sekundárne právo musí byť v súlade s primárnym. V prípade rozporu prim. a sek. práva sú právne akty sek. práva neaplikovateľné.

ZoEÚ je zmluva MPV, ktorá predpokladá výkon svojho obsahu prostredníctvom ďalších právnych aktov. Nevytvára inštitucionálny a právny systém ako zakladajúce zmluvy. Obsahom a cieľmi naznačuje ZoEÚ prechod od spolupráce medzi zmluvnými štátmi k novým organizačným nadštátnym formám.

Podstatný význam je v tom, že primárne únijné právo obsahuje pravidlá pre zmenu prim. komunitárneho práva (čl.48 a 49 ZoEÚ).

52. Sekundárne únijné právo

Jednotlivé pramene sú rozdelené do kategórii podľa toho, ktoré orgány ich vydávajú.

Právne akty ER: ER vydáva podnety a predkladá zásadné predstavy o ďalšom rozvoji EÚ. Zásady nie sú samostatným právnym aktom, splývajú so všeobecnými smermi.

10. Všeobecné smery sú záväzným právnym aktom, obsahujúce základné ciele spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (2.pilier).
11. Spoločné stratégie vymedzujú spoločné záujmy členov a spôsoby ich realizácie. Zameriavajú sa tiež na 2.pilier.
12. Hlavné smery hospodárskej politiky vydáva ER mimo rámec 1. a 2.piliera.

Právne akty REÚ ako orgánu ES v podobe jeho najvyššieho grémia, bez účasti predsedu EK.

13. Spoločné akcie, ktoré sú záväzné podľa čl.13 ZoEÚ. Rada môže v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky rozhodnúť o týchto akciách a stanoviť všeobecné a zvláštne ciele, prostriedky a postupy, ako aj podmienky na ich výkon.
14. Spoločné postoje zaujíma Rada konajúca za EÚ, a to v rámci 2. a 3.piliera. Záväznosť nie je definovaná v ZoEÚ, hovorí sa o odporúčacom charaktere postojov. Majú skôr politickú záväznosť.
15. Spoločné opatrenia v rámci tretieho piliera, ktoré však boli odstránené Amsterdamskou zmluvou.
16. Rámcové rozhodnutia, ktoré prijíma Rada kvôli zblíženiu právnych predpisov členských štátov.
17. Iné akty sekundárneho únijného práva – napr. dohovory vypracované Radou. Na základe 2/3 väčšiny hlasov Rada prijíma opatrenia k výkonu dohovorov, ktoré odporúča členským štátom. Tieto opatrenia sú pre členské štáty záväzné.

53. Druhy legislatívneho procesu pri tvorbe sekundárneho práva ES

Legislatívnym procesom chápeme formálne pravidlá procesu normotvorby sekundárneho práva. Ide o komplexnú kategóriu, na rozdiel od tvorby primárneho práva.

Treba rozlišovať:

18. právo legislatívnej iniciatívy – oprávnenie podávať návrhy sekundárnych normatívnych aktov
19. prejednávanie návrhu – rokovanie o návrhu
20. rozhodovanie o jeho prijatí

Druhy legislatívneho procesu:

1. Klasický (konzultačný) legislatívny proces – vyznačuje sa nevýznamnou úlohou EP. Ide o sekundárny akt vydávaný Radou na návrh EK po konzultácii s EP. Nárvrh EK je obligatórny. Výnimkou je európske volebné právo, kde EP vypracúva návrhy sám.

Konzultácia EP znamená povinnosť čakať na stanovisko EP k návrhu. Ak je stanovená v ZoES, ide o povinnú konzultáciu. Stanovisko EP nie je záväzné, ale Radou častokrát rešpektované.

2. Spolurozhodovací proces – Amsterdamskou zmluvou zmenený. Na jeho základe sa asi 80% normotvorby uskutočňuje v tomto procese. Je to zjednodušený proces, nie sú potrebné dve čítania v Rade, pokiaľ je Rada oboznámená so zmenami EP alebo zmeny nie sú navrhnuté EP-om. Taktiež ide o návrh EK a stanovisko EP. Rada nemusí súhlasiť so zmenami navrhnutými EP-om, a vtedy vydá spoločný postoj.
3. Kooperačný postup – legislatívny postup vzájomnej spolupráce. Predpokladá sa intenzívna činnosť EP a Rady. Bol zavedený JEA-om. Návrh iniciuje EK. EP zaujíma stanovisko, Rada prijíma spoločný postoj, ktorý predloží EP-u, ktorý tento postoj schvaľuje. Rada potom prijíma návrh v znení spoločného postoja. Ak EP vysloví nesúhlas s postojom, nasleduje druhé čítanie v Rade. Ide o značne komplikovaný postup oproti b).
4. Legislatívny proces so súhlasom EP – ide o rovnoprávne postavenie EP a REÚ. Iniciátor je opäť EK. Rada môže prijať návrh len po súhlase EP. Čiže EP môže návrh aj odmietnuť. Procedúra bola zavedená JEA-om a využíva sa pri prijatí nových členov podľa čl.49 ZoEÚ.
5. Rada ako jediný legislatívny orgán na návrh EK – interakcia s EP neexistuje. Konzultácie Rady s EP sú len fakultatívne.
6. Delegovaná legislatívna právomoc EK – Rada môže preniesť oprávnenia k výkonu aktov na EK. Ide o delegáciu na základe rozhodnutia Rady z roku 1987, v ktorom sú stanovené 3 druhy postupov.
7. Komisia ako jediný legislatívny orgán – ojedinelé prípady. Napr. právne akty pre dohľad nad verejnými podnikmi (čl.86/3 ZoES).

54. Význam harmonizácie práva pre spoločný trh

Cieľ vybudovania spoločného trhu bol podporený dvomi programovými prístupmi:

1. Odstraňovanie prekážok voľného pohybu tovaru, služieb, osôb a kapitálu, t.j. opatrenia k liberalizácii národných trhov. Mali sa odstrániť pôvodné protekcionistické bariéry a umožniť prístup na národný trh.
2. Dosiahnutie homogenity spoločného trhu zladením príslušných právnych predpisov. Išlo o zmazanie rozdielov medzi právnymi predpismi členských štátov, ako napr. akosť výrobkov, označovanie... Prispôsobovanie sa rozdielnym požiadavkám by bolo nákladné a ohrozovalo by to hospodársku súťaž ako jeden z cieľov spoločného trhu.

Základná funkcia harmonizácie práva bola formulovaná podobne, ako je to v medzinárodných unifikačných zmluvách, uľahčujúcich medzinárodný obchodný styk. Integračná úloha harmonizácie sa však posunula z roviny vhodnosti do roviny nevyhnutnosti.

55. Právna úprava harmonizácie práva a jej vývoj

Zbližovanie právnych predpisov bolo jedným z najdôležitejších prostriedkov k fungovaniu spoločného trhu (čl. 3 ZoEHS). Zámerom bolo teda postupné zbližovanie tých vnútroštátnych predpisov, ktoré majú priamy vplyv na 4 základné slobody.

Pred nadobudnutím platnosti JEA bol hlavnou všeobecnou normou harmonizácie čl.94 ZoES (vtedy čl.100). Podľa neho Rada vydávala na návrh EK jednomyseľne smernice pre zbližovanie predpisov s priamym vplyvom na spoločný trh. Boli nutné konzultácie s EP a HSV.

Oprávnenie orgánov ESS k vydávaniu aktov sekundárneho komunitárneho práva vychádza zo zásady zverenia obmedzených právomocí členskými štátmi. ESS disponujú len tými právomocami, ktoré im boli zverené zakladajúcimi zmluvami.

Zmluva o EHS pripúšťala využívanie právomocí k vypĺňaniu medzier v práve (implied powers clause – čl.308 ZoES). Podľa tohto môže Rada na návrh EK po konzultácii s EP prijať vhodné opatrenia, ak sa ukáže, že ESS musia dosiahnuť nejaký cieľ a ustanovenie o právomociach k jeho dosiahnutiu chýba. ESS si však nemôžu stanoviť vlastné ciele a úlohy.

Po zasadaní ER v roku 1972 bola úloha čl.308 v oblasti zbližovania práva posilnená. Tento článok bol využívaný najmä pri tvorbe nových jednotných právnych aktov a organizačných štruktúr (napr. ochranné známky, európske akciové spoločnosti).

Zavedením výslovných noriem JEA-om a Zmluvou o EÚ stratil čl.308 význam. Harmonizácia, najmä v oblasti poľnohosp., dopravnej, sociálnej politiky, voľného pohybu osôb atď, sa riadi zvláštnymi splnomocňovacími ustanoveniami.

Posudzovanie správneho právneho základu pre harmonizáciu je úlohou ESD, ktorý stanovil objektívne kritériá pre právny základ. Na právnom základe bola vykonávaná tzv. detailná harmonizácia pre určité výrobky vo forme špeciálnych noriem a tech. úprav.

Požiadavka jednomyseľnosti v čl.94 bola vážnou prekážkou rýchlej harmonizácie. Taktiež bolo nutné čeliť doktrinárskemu prístupu, ktorý expandoval a hrozil nadmernou štandardizáciou v oblastiach, kde to nebolo nutné (napr. pomenovanie, estetický vzhľad, „európske auto“, „európsky banán“...). Úsilie o harmonizáciu preto dospelo aj k niektorým absurdným výsledkom.

56. Vplyv judikatúry Európskeho súdneho dvora na harmonizáciu práva – význam rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci Cassis de Dijon

Pôvodná harmonizačná koncepcia musela byť doplnená zásadou vzájomného uznávania štandardov krajín pôvodu. Došlo k tomu v rámci tzv. nového prístupu (oproti starému prístupu, ktorý predpokladal, že výrobok bude vyhovovať normám štátu určenia). Východiskom tohoto prístupu bol prípad Cassis de Dijon.

Rozhodnutie ESD vo veci Cassis de Dijon (Dijonské čierne ríbezle) zo dňa 20.2.1979 stanovilo zásadu, že ak je tovar vyrobený v členskom štáte EÚ a parametre výrobku sú v súlade s platnými normami tejto krajiny, nemôže byť odmietnutý na trhoch EÚ s odôvodnením, že tovar nezodpovedá ich normám.

Rozhodnutie vychádza tiež z toho, že aj nediskriminačné použiteľné predpisy môžu v zásade predstavovať zakázané opatrenia s účinkom rovnocenným kvantitatívnym obmedzeniam, pokiaľ vytvárajú vo vnútri Spoločenstva prekážky obchodu. Takéto opatrenia môžu byť odôvodnené len tzv. dôležitými požiadavkami verejného zdravia, poctivosti obchodného styku a ochrany spotrebiteľa.

Odstránenie prekážok voľného pohybu podľa rozhodnutia slúži najmä k liberalizácii len medzi členskými štátmi. Judikatúra v rozhodnutí sa vzťahuje len na dovážané výrobky. Môže preto nastať prípad obrátenej diskriminácie, t.j. domáce výrobky budú znevýhodnené kvôli vysokým nárokom v tuzemsku. Vzhľadom k rozhodnutiu je tento typ „diskriminácie“ prípustný.

Cassis de Dijon nanovo definoval úlohu zbližovania práva vo vzťahu k fungovaniu vnútorného trhu a viedol k zmene jeho funkcií. Pravidlo Cassis de Dijon zaisťuje v oblastiach voľného pohybu tovaru harmonizáciou práva najmä udržanie vysokého štandardu ochrany proti nebezpečenstvu nivelizácie, ktorá by znižovala kvalitu výrobkov a štandardov ochrany zdravia, bezpečnosti, ŽP a pod. Odstránenie obrátenej diskriminácie je možné len pomocou zblíženia dotknutých právnych úprav v rámci celého ES (totálna harmonizácia).

Cassis de Dijon vylučuje odvolávanie sa na tzv. dôležité požiadavky, ak je harmonizácia v danej oblasti predpokladaná v smernici Spoločenstva.

57. Metódy harmonizácie práva

Politika deregulácie, prejavujúca sa v záväzku k vzájomnému uznávaniu funkčne rovnocenných právnych úprav, vyžaduje tieto modely (metódy) tzv. čiastkovej harmonizácie:

1. harmonizácia minimálna – v rámci ESS sa stanovia minimálne požiadavky a členským štátom je ponechaná možnosť zaviesť prísnejšie opatrenia.
2. harmonizácia alternatívna – národnému zákonodarcovi sú dané na výber riešenia ochrany verejného záujmu, pričom ak výrobok zodpovedá jednému z nich, vyhovuje podmienkam prístupu na celý trh
3. harmonizácia opčná – jednostranné národné predpisy môžu zostať v platnosti popri európskych harmonizovaných. Výrobca má možnosť voľby medzi národným a európskym štandardom. Na rozdiel od tzv. úplnej harmonizácie neodstraňuje tzv. obrátenú diskrimináciu. V oblasti technických predpisov sú tendencie k úplnej harmonizácii (tech. prístroje, náhradné diely).
4. odkazy na normy – komunitárne záväzné sú len kvalitatívne hodnoty (napr. stav techniky). Kvantifikácia odkazuje na záväzné normy vypracované európskymi inštitúciami. Používa sa najmä v technickej harmonizácii.
5. notifikačné smernice – zaväzuje členské štáty oznamovať už v štádiu návrhu Komisii všetky technické predpisy, t.j. technické špecifiká. Najmä v prípade potravín.
6. smernice o bezpečnosti výrobkov – tiež majú povahu procesnú ako v prípade e). Na trh možno uviesť len výrobky, ktoré sú bezpečné za normálnych podmienok užívania. Povinnosť výrobcov vykonávať kontroly a informovať spotrebiteľa o nebezpečenstvách.

58. Oblasti harmonizácie práva

Opatrenia k harmonizácii právnych predpisov o vytváraní a fungovaní vnútorného trhu vydáva Rada v spolurozhodovanom postupe s EP a po konzultácii s HSV. Vykonáva sa v týchto oblastiach:

1. poľnohospodárska politika – základom pre ESS sú ustanovenia o vypracovaní systému európskeho regulovania trhu poľnohosp. výrobkami. V praxi sú najčastejšou formou opatrení nariadenia.
2. voľný pohyb pracovných síl – smernice alebo nariadenia, ide o zjednotenie hmotného práva, správnych postupov pre prístup k práci... Zahrnutá je sem aj sloboda usadzovania a poskytovania služieb.
3. spoločná dopravná politika – smernice najmä pre medzinárodnú dopravu, tranzit, zvýšenie bezpečnosti. Ide o jednu z obtiažnych politík – nedošlo dosiaľ k zásadnejšiemu zjednoteniu dopravného trhu.
4. ochrana spotrebiteľa – sledovaná v súvislosti s vytváraním vnútorného trhu, ako aj vo forme akcií ochrany zdravia, bezpečnosti, ekonomických záujmov.
5. životné prostredie – zameranie na vysokú úroveň ochrany. Stanovujú sa však len minimálne požiadavky.
6. spoločná obchodná politika – nahradila postupne národné zahraničné hospodárske politiky, zjednotila vývozné podpory, colné sadzby, colné a obchodné dohody, opatrenia voči tretím krajinám.

Naopak, niektoré komunitárne politiky harmonizáciu úplne vylučujú, napr. kultúrna politika a zdravotníctvo.

59. Nástroje harmonizácie práva

Pokiaľ ide o právnu formu, základom harmonizácie sú právne akty Rady a Komisie – nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania, stanoviská. Môžu to byť aj atypické právne akty. Najprv boli len smernice (čl.94 ZoES), neskôr sa rozšíril sortiment právnych aktov. Všetky záväzné pramene práva musia zodpovedať zásade subsidiarity a primeranosti, bez ohľadu na ich dôvod vydania alebo normatívnu intenzitu.

Najdôležitejšie pre harmonizáciu sú typické právne akty. Okrem právnych aktov môžu byť aj rôzne politické akty, ako napr. Biele knihy, Zelené knihy, programy, plány akcií, ktoré môžu obsahovať prehlásenie o zámeroch alebo nezáväzné ciele politík ESS.

Nariadenie je najúplnejším a najbezprostrednejším opatrením v rámci nástrojov zbližovania práva. Využíva sa pri spoločných politikách ESS (doprava, colná politika, poľnohosp.) a pri tvorbe inštitútov a štruktúr s komunitárnou pôsobnosťou.

Smernica je nástroj s menšou normatívnou účinnosťou ako nariadenie. Zjednotenie s vnútorným právom je nutné aj po stránke právnej, nielen faktickej. Je vhodná pre matérie, ktorá sa využíva v členských štátoch, nie však v celom komunitárnom práve (napr. potraviny, ochrana spotrebiteľa, práva obchodných spol.). Smernica má výhodu v tom, že umožňuje brať do úvahy národné zvláštnosti.

Medzinárodné zmluvy doplňujúceho charakteru mali byť tiež nástrojom harmonizácie práva, nie sú však súčasťou komunitárneho práva, s  SS len úzko súvisia. Ide o oblasti štátnej príslušnosti, daňového práva, MPS.

60. Samostatnosť komunitárneho práva

Právny poriadok je systém jednotný – homogénny, vnútorne usporiadaný, súladný, tj. bezrozporný, ktorý má vlastný systém vydávania záväzných noriem, ich vykonávania a súdneho preskúmavania.

Komunitárne právo sa svojou samostatnosťou odlišuje od práva medzinárodného i vnútroštátneho. ESD v judikatúre uvádza, že ES vytvára nový právny poriadok MP, v ktorého prospech členské štáty obmedzili svoje suverénne práva, a ktorého subjektami nie sú len členské štáty, ale aj ich príslušníci (prípad Van Gend en Loos).

ZoEHS vytvorila vlastný právny poriadok, ktorý sa stal nadobudnutím účinnosti Zmluvy integrálnou súčasťou právnych systémov členských štátov. Právo ES vychádza zo Zmluvy, a preto nemôže byť narušené vnútroštátnou normou. Zmluva o EHS (ES) je autonómny prameň práva a základ samostatného komunitárneho práva.

61. Bezprostredná použiteľnosť komunitárneho práva

Použiteľnosť (aplikovateľnosť) vzniká momentom účinnosti a trvá počas účinnosti. Bezprostredná použiteľnosť (BP) je vlastnosť, ktorá spôsobuje priame právne účinky komunitárnej normy na subjekty členských štátov bez prostredníctva recepcie vnútroštátnym právnym aktom.

Právo ESS k právu členských štátov nie je indiferentný. Štát nemá na výber, či bude k právu ES sa správať monisticky alebo dualisticky, ale majú naordinovaný komunitárny monizmus – komunitárne právo pristupuje k národným právnym poriadkom a nestráca tak svoju zvláštnu povahu.

K aplikácii komunitárnej normy nie je nutná ani prípustná akákoľvek recepcia vnútorným zákonodarstvom (okrem smerníc).

BP je charakterizovaná ako právo každej osoby požadovať od svojho sudcu, aby na jeho prípad aplikoval Zmluvy, nariadenia, smernice, rozhodnutia. Je to povinnosť sudcu použiť tieto texty. Dôvodom je už spomenuté dobrovoľné obmedzenie suverenity členských štátov.

Dôsledky BP:

21. komunitárne právo pristupuje k aplikovateľnému právu členských štátov bez recepcie
22. komunitárne právo sa k právu čl. štátu pričleňuje a priamo spôsobuje právne účinky bez zmeny svojej komunitárnej povahy.

BP primárneho práva je evidentná.

BP sekundárneho práva je rozdielna v prípade nariadenia (BP o.k.), smernice (BP k.o., ale až po recepcii), rozhodnutia (BP o.k., ale len určití adresáti).

62. Bezprostredný účinok komunitárneho práva – jeho dôvody, podmienky a formy

Bezprostredný účinok (BU) je vlastnosť, umožňujúca jednotlivcom dovolať sa v prípade porušenia ich práv, ktoré mali vyplynúť z práva ES, ustanovení komunitárneho práva, ktorého nie sú adresátmi, pred orgánmi členských štátov. Cieľom BU je nepripustiť, aby vďaka chybe členského štátu trpeli práva jednotlivcov. Východiskom teórie BU je porušenie práva členským štátom. Totiž členské štáty preberajú na seba záväzky prim. a sek. práva, z ktorých plynú práva a povinnosti pre jednotlivcov.

Dôvody BU:

1. užitočnosť
2. zásada estoppel (strata práva), ktorou sa bráni členským štátom, aby odopierali jednotlivcom práva plynúce zo smernice. Porušenie nesmie byť na prospech členskému štátu

Podmienky BU na normu práva ES:

1. musí byť jasná a presná. Presnosť je daná vtedy, ak strana sporu sa môže normy dovolať a súd aplikovať.
2. musí byť úplná, právne dokonalá a bezpodmienečná. Bezpodmienečnosť znamená neexistencia podmienky alebo podriadenosti zásahu orgánu ES alebo členského štátu.
3. musí smerovať k založeniu práv a povinností jednotlivcov. Založenie práv a povinností je dané, ak norma vyvoláva priame účinky medzi členskými štátmi a jeho príslušníkmi.

Formy BU:

1. vertikálny účinok – vzťah jednotlivec – člen. štát. Umožňuje jednotlivcom dovolať sa práv voči členským štátom a jeho orgánom. Zmyslom je sankcionovať členský štát za porušenie práva ESS.
2. horizontálny účinok – umožňuje dovolať sa práv plynúcich z komunitárneho práva medzi jednotlivcami navzájom. ESD ho pripustil len u primárneho práva, u smerníc ho odmieta.

63. Vzťah bezprostredného účinku a prameňov práva ES

BU a primárne právo:

Základným argumentom je rozhodnutie ESD Van Gend en Loos, týkajúci sa čl.12 ZoES, ktorý vyhlasuje jasný a bezpodmienečný zákaz, ktorý nie je povinnosť konať, ale zdržať sa. Jeho výkon nevyžaduje legislatívny zásah členského štátu. Povinnosť zdržať sa majú členské štáty. Primárne právo je rozdelené:

1. ustanovenia s úplným (ver.+hor.) BU – voľný pohyb tovaru, súťažné právo, voľný pohyb osôb, zákaz diskriminácie z dôvodu pohlavia alebo štátnej príslušnosti.
2. ustanovenia s obmedzeným (ver.) BU – zákaz ciel a opatrení s rovnocenným účinkom, zákaz ich vyberania, kvantitatívne obmedzenia, úprava národných monopolov, zákaz fiskálnej diskriminácie...
3. ustanovenia s vylúčeným BU – ciele spoločného trhu, zásada subsidiarity, komunitárna vernosť (čl.10), zákaz štátnych podpôr, sociálna politika

BU a vonkajšie zmluvy ESS:

Vonkajšie zmluvy sú integrované do právnych poriadkov členských štátov a sú súčasťou komunitárneho práva. Niektoré ustanovenia môžu spĺňať kritériá BU, a to vtedy, ak text, zmysel a význam dohody obsahuje jasne a jednoznačne formulovaný záväzok, ktorého splnenie nie je viazané na vydanie ďalšieho aktu. To isté platí aj o aktoch prijímaných orgánmi vytvorenými na základe takejto zmluvy.

BU a nariadenie:

Nariadenia sú bezprostredne použiteľné a sú vhodné mať BU. Zo svojej podstaty má nariadenie okamžité účinky a je schopné udeliť jednotlivcom práva, ktoré sa musia chrániť.

BU a smernica:

Okrem všeobecných podmienok BU je potrebné aj uplynutie lehoty k vykonaniu smernice. Z nevykonanej smernice (márne uplynutie lehoty) môžu jednotlivcovi plynúť len práva, nie povinnosti. ESD zamietol horizontálny BU pri smernici, a to z dôvodu povahy smernice, právnej istoty, nedbalosti štátov, demokratického deficitu. Existujú aj argumenty za zavedenie hor. BU. Sú to akademické diskusie.

BU a rozhodnutie:

Rozhodnutia zaväzujú len adresátov a ich možnosť udeľovať práva je obmedzená. BU je však podobný ako pri smernici, preto rozhodnutie v tomto smere pôsobí ako skrytá smernica.

64. Nepriamy účinok práva ES

Nepriamy (pasívny) účinok práva ES na právne poriadky členských štátov spočíva v povinnosti konformného výkladu. Členské štáty musia vykladať právo vo svetle textu a cieľa normy smernice. Ide o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného v smernici – výkladom pomocou rozhodnutia národného súdu, nie národného právneho aktu vykonávajúceho smernicu.

Povinnosť eurokonformného výkladu sa vzťahuje na celé národné právo, aj prijaté pred prijatím smernice.

Medze nepriameho účinku (eurokonformného výkladu) sú stanovené ESD-om nejasne. Objektívne medze spočívajú v tom, že štátne orgány majú povinnosť vykladať právo v najvyššej možnej miere. Subjektívne medze spočívajú v tom, že štátny orgán má povinnosť vykladať právo v medziach svojej diskrecionárnej právomoci.

Nepriamy účinok sa uplatňuje bez ohľadu na prípadný bezprostredný účinok normy. Uplatňuje sa aj v horizontálnych, aj vo vertikálnych vzťahoch.

Nepriamy účinok sa uplatňuje bez ohľadu na uplynutie lehoty implementácie smernice, t.j. od nadobudnutia účinnosti.

65. Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva

V Zmluve o tom špeciálne ustanovenie nie je, ale ESD už od 60-tych rokov signalizoval, že porušujúci štát má nielen povinnosť ukončiť porušovanie práva ESS, ale tiež nahradiť spôsobenú škodu. Túto náhradu za porušenie komunitárneho práva je povinný priznať národný, nie komunitárny sudca. Uplatňuje sa na základe žaloby za nesplnenie povinnosti podľa čl.226 ZoES, najmä vtedy, ak členský štát neprevedie smernicu do svojho právneho poriadku. Zodpovednosť štátu za škodu je náhradným prostriedkom k presadeniu práv jednotlivcov.

Zodpovednosť za škodu sa nevzťahuje len na nedostatočný výkon smernice, ale všeobecne na všetko konanie alebo nekonanie orgánov členského štátu. Podmienky zodpovednosti sú tieto:

1. norma práva ESS smeruje k založeniu práv jednotlivcov
2. príčinná súvislosť medzi porušením práva členským štátom a vzniknutou škodou
3. dostatočná závažnosť porušenia práva – zjavná a ťažká

Nevyskytuje sa tu zavinenie, čiže zodpovednosť je objektívna. Rozsah náhradu škody musí byť úplný, či ide o materiálnu alebo morálnu škodu. Ak sú premlčacie lehoty primerané, premlčanie sa riadi podľa národného právneho poriadku. Procesné podmienky nie sú upravené komunitárnym právom, preto sa použije národné právo.

66. Prednosť komunitárneho práva

Je to ďalšia aplikačná zásada vymedzujúca vzťah komunitárneho práva k právnym poriadkom členských štátov. Je nazývaná „základnou zásadou prednosti komunitárneho právneho poriadku“.

Uplatňuje sa v prípade konfliktu pôsobnosti normy národnej a normy komunitárnej. Konflikt noriem je predpokladom aplikácie tejto zásady.

Na tento konflikt nemožno aplikovať zásadu „lex posterior derogat priori“, keďže komunitárne právo pochádza z autonómneho prameňa a nemôže byť negované akýmkoľvek vnútroštátnym pravidlom, pokiaľ si chce udržať svoju komunitárnu povahu.

V praxi sa nerieši otázka nadradenosti práva ESS nad právom národným, ktorá by implikovala otázku právnej sily, a tak aj otázku prípadnej (ne)platnosti noriem podriadeného právneho poriadku. Právo ES a právo vnútroštátne sú dva nezávislé právne poriadky. Termín „prednosť“ najlepšie vystihuje vzťah kolízie dvoch noriem dvoch právnych poriadkov, ktorého dôsledkom nie je neplatnosť, ale len neaplikovateľnosť podriadenej normy.

Dôvody prednosti sú bezprostredná použiteľnosť a účinok práva ESS, presun právomocí z členských štátov na ESS a jednota komunitárneho právneho poriadku.

Dôsledky prednosti spočívajú v povinnosti národných sudcov ponechať národnú normu, ktorá odporuje komunitárnej norme, neaplikovanú a v nemožnosti platne prijímať nové národné legislatívne akty, nezlučiteľné s komunitárnym právom.

67. Rozdiel medzi komunitárnym a únijným právom a ich vzájomný vzťah

Rozdiel: Do 1.1.1993, keď ZoEÚ vstúpila do platnosti, tvorilo európske právo relatívne jednoliaty systém komunitárneho práva. Sekundárne právo od prijatia Zlučovacej zmluvy bolo prijímané jednotnou sústavou orgánov. Prijatím ZoEÚ však došlo k vnútornému narušeniu monolitu európskeho práva. Popri komunitárnom práve vzniklo únijné právo. Bola založená „únia na báze európskych spoločenstiev, doplnených politikou a formami spolupráce zavedenými touto zmluvou“ (čl.1). Obidva systémy sú označované ako európske právo.

Únijné právo je súbor právnych noriem, ktoré má základ v ZoEÚ. Rozdiely od komunitárneho práva sú dané obsahom primárneho únijného práva (úprava spol. bezp. a zahr. politiky, vnútra a justície). V únijnom práve nie je výraz rovnakého stupňa integrácie aký je charakteristický pre obchodnú, hospodársku a inú integráciu upravenú právom komunitárnym.

Sekundárne únijné právo je odlíšené od komunitárneho práva v tom, že jeho prijímanie je upravené zvláštnymi postupmi čl.13, 31 a 49 ZoEÚ a je eliminovaný iniciačný monopol Komisie (okrem EK navrhuje aj ER alebo členský štát) a napokon celý blok únijného práva stojí mimo právomoci ESD.

Ich vzájomný vzťah je pochopiteľný po vysvetlení vzťahu 3 spoločenstiev a EÚ (ako aj právnej subjektivity EÚ). Nadobudnutím účinnosti ZoEÚ nezmenila tri ESS na jednu EÚ. EÚ je ich zastrešujúcou organizáciou a ESS tvoria jeden z troch pilierov EÚ. EÚ teda nie je právnym nástupcom ESS. EÚ taktiež nemá explicitne stanovenú právnu subjektivitu. Existuje celý rad znakov, z ktorých by sa dala právna subjektivita EÚ odvodiť. Iné názory vravia, že EÚ nemá právnu subjektivitu kvôli nedostatku zodpovedajúceho výslovného ustanovenia o právnej subjektivite.

Okruh 6: VNÚTORNÝ TRH

68. Pojem vnútorného trhu a vymedzenie základných slobôd v rámci vnútorného trhu

ESS majú za úlohu podporovať harmonický, vyvážený, trvalo udržateľný rozvoj hospodárskeho života v Spoločenstve, čo má byť dosiahnuté okrem iného vytvorením spoločného trhu a hospodárskej a menovej únie a vykonávaním spoločných politík.

Hospodárska integrácia je teda základným prostriedkom pre vytváranie stále užšieho zväzku medzi národmi Európy.

Colná únia bola dosiahnutá v rámci ESS v polovici roku 1968. Vytvorenie spoločného trhu však predpokladá aj voľný pohyb ostatných hospodárskych faktorov. Preto bol vypracovaný zoznam 300 návrhov na opatrenia dokončenia vnútorného trhu – Biela kniha (1985, predpokladaný dátum dokončenia 31.12.1992).

Právnu podobu dostali návrhy v JEA roku 1987, kde bol vnútorný trh definovaný ako „priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaistený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu“.

Toto zavŕšenie vnútorného trhu predpokladá odstránenie materiálnych (kontroly na hraniciach), technických (predpisy, normy a praktiky) a daňových prekážok (nepriame dane).

Jednotlivé slobody sú vymedzené nasledovne:

1. voľný pohyb tovaru – odstránenie kontrol tovaru, zrušenie colných služieb na hraniciach, odstránenie DPH a zvláštnej spotrebnej dane, tarifných a netarifných bariér.
2. voľný pohyb osôb – žiadne osobné kontroly, voľný pohyb pracovníkov, remeselníkov, slobodných povolaní, obchodných spoločností
3. voľné poskytovanie služieb – služby remeselníkov a slobodných povolaní, finančné služby (banky, poisťovne, cenné papiere), dopravné služby (cesty, železnice, lode, lietadlá), nové technológie (telekomunikácia, TV, elektronické platobné služby)
4. voľný pohyb kapitálu – odstránenie devízových obmedzení, zabránenie dvojitého zdanenia, prania špinavých peňazí, zavedenie spoločnej meny

69. Vecná a územná pôsobnosť voľného pohybu tovaru

Vecná pôsobnosť: Colná únia pokrýva všetok obchod s tovarom. Judikatúra ESD stanovuje, že pod tovarom treba rozumieť výrobky, ktoré sú schopné stať sa predmetom obchodnej transakcie. Za tovar sa pokladá nielen spotrebný tovar, ale aj poľnohospodárske výrobky, elektrina, iné druhy energie, umelecké predmety, odpad. Ide o tovar, ktorý môže spôsobovať výrobcovi zisk alebo stratu. Za tovar sa nepovažuje všetko, s čím právo zakazuje obchodovať (drogy). Pojem výrobok a tovar sú synonymá.

Režim voľného pohybu sa vzťahuje na výrobky s pôvodom v členských štátoch, v tretích štátoch, ak sú vo voľnom obehu členských štátov a splnili sa formality dovozu do EÚ, clá a dávky. Zvláštne postavenie majú citlivé poľnoh. výrobky, riadiace sa zvláštnym režimom.

Dôsledkom režimu voľného obehu tovaru je zákaz diskriminácie tovaru z tretích krajín voči komunitárnym výrobkom. Výnimkou sú dočasné ochranné opatrenia.

Územná pôsobnosť: Voľný pohyb tovaru je zaručený na celom území colnej únie, ktorá nie je totožná s územím členských štátov (patrí sem napr. San Marino, Monako, neptrí sem napr. ostrov Helgoland, Ceuta, zámorské územia FRA). Integrálnou súčasťou colného územia je teritoriálne more, vnútorné námorné vody a vzdušný priestor členských štátov.

70. Prekážky voľného pohybu tovaru

Zaraďujú sa sem:

1. tarifné prekážky - clá exportné a importné, opatrenia s rovnocenným účinkom, vnútorné diskriminačné zdanenie dovozu. V colnej únii platí zákaz ciel, ale štáty môžu ukladať záväzné peňažné dávky, čo odporuje zákazu ciel a dávok s rovnocenným účinkom.
2. kvantitatívne obmedzenia – kvóty dovozné i vývozné, opatrenia s im rovnocenným účinkom, a to pre vývoz i dovoz. Kvantitatívne obmedzenia sa vždy zakladajú na právnom akte štátu jednostrannom alebo vo forme medzinárodnej zmluvy.
3. štátne monopoly obchodnej povahy – železnice, spoje
4. štátne podpory domácemu podnikaniu – vrátane diskriminačných zadávaní zakázok.

71. Colná únia – vymedzenie a obsah pojmu (čl.23 ZoES)

Colná únia je druhý stupeň hospodárskej integrácie. Je to nahradenie dvoch alebo viacerých colných území jedným tak, že:

1. clá a iné úpravy obmedzujúce obchod sú v podstate odstránené pre všetok obchod medzi krajinami, z ktorých sa únia skladá alebo aspoň pre všetok obchod s výrobkami pochádzajúcimi z týchto krajín.
2. rovnaké clá a rovnaké úpravy obchodu sú uplatňované každým členom únie pri obchode s územiami mimo únie.

Colná únia posilňuje zónu voľného obchodu. Má spoločný colný sadzobník voči tretím štátom. Dohoda o rovnakej úrovni ciel, ich vymáhaní a využití znamená pre členské štáty colnej únie isté obmedzenie suverenity, pokiaľ ide o právomoc v oblasti medzinárodného obchodu (tá prechádza obvykle na spoločný orgán).

Nevýhodou colnej únie je, že voľný pohyb tovaru môže viesť k zániku mnohých výrobných odvetví tých členských štátov, ktoré nie sú schopné odolať konkurencii z iných členských štátov. Dochádza preto k nárastu nezamenstnanosti, nestabilite meny, a pod.

Colná únia bola v ESS dosiahnutá v polovici roku 1968. Je vyjadrená v čl.23 ZoES, ktorý hovorí, že „Spoločenstvo je založené na colnej únii, ktorá pokrýva všetok obchod tovarom a ktorá zahrňuje zákaz vývozných a dovozných ciel a všetkých dávok s rovnocenným účinkom medzi členskými štátmi, ako aj prijatie spoločného colného sadzobníka vo vzťahu k tretím krajinám.“(čl.23/1) „Režim voľného pohybu tovaru sa teda vzťahuje na výrobky s pôvodom v členských štátoch, ako aj na výrobky s pôvodom v tretích štátoch, pokiaľ sú vo voľnom obehu v členských štátoch.“ (čl.23/2)

72. Opatrenia s účinkom rovnocenným clám pri voľnom pohybe tovaru

ZoES nemá legálnu definíciu týchto opatrení (ORUC). Judikatúra definuje ORUC ako akúkoľvek peňažnú dávku, jednostranne uloženú, bez ohľadu na jej názov a techniku vyberania, ak nie je clom v pravom zmysle slova. Je to tiež akýkoľvek peňažný poplatok, ktorým je jednostranne zaťažený domáci alebo zahraničný tovar z dôvodu jeho prekročenia štátnej hranice, aj keď nie je odvádzaný do ŠR, aj keď nie je diskriminačný, ael ochranný.

ORUC má za následok zvýšenie cien tovaru, čím spôsobuje rovnaké následky ako clo. Výška dávky nie je rozhodujúca, musí ísť o peňažnú dávku, inak ide o ORUKO (nasl. otázky). Právny základ tiež nie je podstatný. Dávka musí byť vyberaná pri prechode štátnou hranicou, musí byť ukladaná pri dovoze alebo vývoze.

ORUC sú aj dávky, ktorých výťažok ide na financovanie aktivít, z ktorých profitujú domáci výrobcovia (musí ísť o úplne financovanie a musí ísť o výrobu toho istého výrobku).

Nie sú zakázané vnútroštátne dane, pokiaľ nepôsobia diskriminačne (rovnaká výška a rovnaké kritériá). Zákaz ORUC sa vzťahuj nielen na obchod medzi členskými štátmi. ESD však stanovuje aj zákaz jednostranného uloženia ORUC voči tretím štátom. ORUC má objektívnu povahu a neumožňuje štátom dovolať sa dôležitých záujmov k obhájeniu ORUC.

Výnimky z ORUC:

1. odmena za skutočne preukázanou službu dovozcovi alebo vývozcovi, napr. dočasné umiestnenie tovaru do zvláštnych skladov.
2. kontrolné poplatky vyberané členským štátom v súlade s komunitárnym právom, ak dávky nepresahujú skutočne vynaložené náklady poskytnutých služieb.

73. Zákaz vnútorného diskriminačného zdanenia podľa čl.90 ZoES

Členské štáty majú právomoc upravovať vlastné dane. Zaviazali sa však, že nepodrobia priamo alebo nepriamo výrobky iných štátov vyššiemu zdaneniu než tomu, ktorému sú priamo alebo nepriamo podrobené podobné domáce výrobky (čl.90/1 – diskriminácia cudzích výrobkov). Ďalej nepodrobia výrobky iných členských štátov vnútornému zdaneniu, ktoré by poskytovalo nepriamu ochranu iným výrobkom (čl.90/2 -  ochrana domácich výrobkov).

Pojem VDZ obsahuje dve podmienky: 1. VDZ sa týka zásadne celých kategórií výrobkov domácich alebo cudzích, 2. výrobky musia byť zdanené podľa rovnakých kritérií a v rovnakom štádiu obchodovania. Zakázané sú tie zdanenia, ktoré priamo diskriminujú podobné cudzie výrobky alebo nepriamo ochraňujú  konkurujúce domáce výrobky.

Podľa čl.90/1 podobnosť sa zakladá na rovnakých objektívnych charakteristikách (pôvod, spôsob výr., zloženie), ktoré uspokojujú rovnaké potreby. Podstatná je porovnateľnosť použitia, nie priama zhoda. Neexistencia podobného domáceho výrobku vylučuje použitie čl.90. Vlastná diskriminácia môže spočívať v rozdielnej daňovej sadzbe, v rozdielnom daňovom základe, v rôznych sankciách za neplatenie.

Podľa čl.90/2 sa zakazuje členským štátom poskytovať zdaňovaním nepriamu ochranu najmä domácim výrobkom. Ochranárstvo sa však neposudzuje podľa kritéria podobnosti, ale podľa kritéria konkurenčného vzťahu výrobkov. Konkurenčný výrobok je pojem širší ako pojem podobný výrobok. Nepriame ochranárske dane sú zakázané, pokiaľ presiahnu prijateľný rozdiel a môžu ovplyvniť správanie spotrebiteľa.

74. Zákaz kvantitatívnych obmedzení voľného pohybu tovaru medzi členskými štátmi

Na posilnenie colnej únie zakazuje ZoES nielen clá a ORUC, ale tiež kvantitatívne obmedzenia – kvóty – a opatrenia s účinkom rovnocenným kvantitatívnym obmedzeniam (ORUKO), a to pri dovoze a pri vývoze. Existuje však celý rad výnimiek z tohoto zákazu.

Netarifné prekážky voľného pohybu tovaru sú kvóty a ORU kvótam, čiže ORUKO. Kvóty sa vždy zakladajú na jednostrannom právnom akte štátu alebo na medzinárodnej zmluve. Sú začlenené do právneho dokumentu, čiže ľahko rozpoznateľné, a preto k obchádzaniu zákazu čl.28 a 29 ZoES nepoužiteľné. Preto od konca roku 1968 predstavujú už len historickú kategóriu.

75. Zákaz opatrení s účinkami rovnocennými kvantitatívnym obmedzeniam pri voľnom pohybe tovaru – „formula Dassonville“ a význam judikátu Cassis de Dijon

Pojem ORUKO nie je vymedzený v ZoES. Judikatúra definovala zvlášť ORUKO dovozu (čl.28) a ORUKO vývozu (čl.29).

ORUKO dovozu sú zákonné a podzákonné predpisy, správne praktiky a akékoľvek iné akty verejných úradov, vrátane výziev, aplikované na výrobky dovezené, ktoré bránia, sťažujú a predražujú dovoz, ku ktorému by bez týchto opatrení došlo. Fomula Dassonville zovšeobecnila definíciu ORUKO. Sú to „všetky obchodné predpisy prijaté členskými štátmi, ktoré môžu byť či už priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne, prekážkou obchodu vo vnútri Spoločenstva.“ ORUKO teda môžu byť diskriminačné formálne (opatrenia výslovne postihujúce dovážaný tovar), materiálne (postihujúce len dovážané výrobky rovnako použiteľné s tuzemskými). Môžu to byť aj opatrenia znižujúce celkové množstvo obchodnej výmeny (opatrenia nerozdielne aplikovateľné). Neskôr ESD obmedzil formulu o poslednú kategóriu, týkajúcu sa len obchodovania (nie výroby).

Podmienkami ORUKO dovozu sú pričítaleľnosť členskému štátu, ohrozenie obchodu (priamo-nepriamo, skutočne-potenciálne). Ohrozenie obchodu sa posudzuje podľa formy diskriminácie (formálne, materiálne, nediskriminačne) a podľa intenzity obmedzenia (nepatria sem príliš nepriame alebo hypotetické obmedzenia).

ORUKO vývozu sú zakázané národné opatrenia, ktorých cieľom alebo dôsledkom je zvlášť obmedziť vývozy tovaru a vytvoriť tak rozdielne zachádzanie medzi vnútorným obchodom jedného členského štátu a jeho vývozným obchodom tak, aby bola zaistená zvláštna výhoda tuzemskej výrobe alebo tuzemskému trhu príslušného štátu v neprospech výroby alebo obchodu iných členských štátov. Forma ORUKO vývozu sú obdobné ako pri ORUKO dovozu. Na rozdiel od dovozu, pri vývoze sú zakázané len diskriminačné opatrenia. Nevzťahuje sa to však na poľnohosp. výrobky.

Judikát Cassis de Dijon bol významný v tom, že uznal tzv. kategorické požiadavky za dôvody k obmedzeniu voľného pohybu tovaru, ktoré môžu ospravedlniť nerozdielne aplikovateľné opatrenia. Zaviedol tzv. pravidlo rozumu – výrobok vyrobený v niektorom členskom štáte v súlade s jeho technickými normami a uvedený tam do voľného obehu je voľne obchodovateľný na celom území ES. Výnimku tvoria členské štáty, kde nie je harmonizácia práva o výrobku tohto druhu alebo členské štáty, ktoré uplatnia demonštratívne vymedzené kategorické požiadavky (účinnosť fiskálneho dohľadu, ochrana spotrebiteľa, zákaz napodobovania, ochrana ŽP, zdravia, boj proti inflácii atď).

76. Výnimky zo zákazu kvantitatívnych obmedzení dovozu a vývozu medzi členskými štátmi podľa čl.30 ZoES

Čl.30 ZoES pripúšťa výnimky z čl.28 a 29 taxatívne. Sú povolené zákazy alebo obmedzenia dovozu, vývozu alebo tranzitu, odôvodnené nižšie. Na rozdiel od pravidla rozumu ide o tzv. dôležité požiadavky, taxatívne vymedzené a priamo ovplyvňujúce dovoz, tranzit  alebo vývoz. Ide o tieto výnimky:

23. verejná mravnosť – zákaz dovozu nemravných predmetov a ich predaj mimo objektov sex shopov
24. verejný poriadok – zákaz vývozu národných mincí stiahnutých z obehu. Spadá to pod podstatný záujem štátu.
25. verejná bezpečnosť – príkaz štátov dovozcom ropy na zásobovanie rafinérskymi produktami, strategický materiál.
26. ochrana zdravia a života ľudí a zvierat, ochrana rastlín – zákaz reklamy alkoholu, liekov, obchod s tovarom s istými substanciami...
27. ochrana národných kultúrnych statkov
28. priemyslové a obchodné vlastníctvo – copyright, výlučné práva duševného vlastníctva
29. výnimky vyplývajúce z iných ustanovení ZoES – čl.100 (ťažkosti so zásobovaním), čl.119 (platobná bilancia), čl. 95/4 (BOZP, ochrana ŽP)

77. Reštrukturalizácia štátnych monopolov obchodnej povahy podľa čl.31 ZoES

Podľa čl.31/1-2 sú štátnymi monopolmi orgány, prostredníctvom ktorých niektorý členský štát právne alebo fakticky, priamo alebo nepriamo kontroluje, riadi alebo významne ovplyvňuje dovoz alebo vývoz medzi členskými štátmi (železnice, spoje, energetika, pošta). Sú významnými kupcami mnohých komodít vo veľkom rozsahu. Čl.31 neobmedzuje ich rozsah, neruší ich, ale zaisťuje, aby nezneužívali svoje postavenie k narúšaniu voľného pohybu tovaru.

Musí ísť o štátny monopol (založený právnym aktom členského štátu, uskutočňovaný štátom pomocou štátneho orgánu, ide o výrobu alebo distribúciu) a zároveň o obchodný monopol (ak sa štát podieľa na podnikateľskej činnosti).

Judikáty ESD potvrdili, že predmet obchodu musí byť spôsobilým predmetom súťaže medzi členskými štátmi a musí sa takéhoto obchodu zúčastňovať (prípad Costa – taliansky tabakový monopol). Obchodný monopol nesmie podľa čl.31 ZoES mať diskriminačné postavenie a ani nesmie byť takéto postavenie posilňované štátom (žiadne diskriminačné efekty).

78. Voľný pohyb osôb – vecná, časová a územná pôsobnosť

Vecná pôsobnosť: Základom slobody pohybu osôb je oprávnenie (tzv. primárne oprávnenie) k určitej činnosti v inom členskom štáte – právo podnikať, vykonávať prácu, poskytovať služby ako aj ich požívať. Sekundárne oprávnenia zahrňujú oprávnenie voľného vstupu do iného členského štátu a oprávnenie pobytu v ňom. Podmienkou slobody pohybu je úplná liberalizácia všetkých týchto oprávnení. Komplementárne oprávnenia sú práva iného druhu, napr. vzdelanie, bývanie, sociálne zabezpečenie, kolektívne vyjednávanie, odborové združovanie. Právo na vzdelanie zahrňuje najmä právo rodinných príslušníkov na vzdelanie.

Osobná pôsobnosť: Hlavné subjekty týchto oprávnení sú tzv. originálni beneficienti (pracovníci, podnikatelia, študenti, dôchodcovia...) a tzv. odvodení beneficienti (rodinní príslušníci originárnych). Čl.12 ZoES zakazuje diskrimináciu z dôvodu štátnej príslušnosti k členskému štátu.

Časová pôsobnosť: Dĺžka trvania oprávnenia závisí od špecifickej slobody pohybu osôb. U študentov a dôchodcov pokiaľ existujú predpoklady pre pobyt, poskytovatelia služieb po dobu poskytovania, uchádzači o prácu neobmedzene.

Územná pôsobnosť: Beneficienti sú oprávnení vstúpiť na územie všetkých členských štátov a byť v ňom. Sú aj prípustné obmedzenia, ktoré sa musia týkať štátu ako celku. Je možné uplatniť len v prípadoch, v ktorých sa toto obmedzenie uplatňuje aj voči tuzemcom (napr. národná bezpečnosť).

79. Primárne, sekundárne a komplementárne oprávnenia pri voľnom pohybe osôb

Tvoria obsah slobody pohybu osôb – vecnú pôsobnosť.

Základom je primárne oprávnenie k určitej činnosti v inom členskom štáte: u pracovníka je to právo uzatvárať pracovný pomer a vykonávať prácu, u SZČO je to právo podnikať (začať a vykonávať túto činnosť – právo usadzovať sa), u poskytovateľov služieb je to oprávnenie ich poskytovať, u ich poberateľov zas ich poberať.

Tesne spojené s nimi sú sekundárne oprávnenia, zahrňujúce právo voľného vstupu do iného členského štátu a právo k pobytu v ktoromkoľvek členskom štáte. Toto oprávnenie požívajú všetci štátni príslušníci členských štátov. V niektorých prípadoch boli práva konkretizované zvláštnymi smernicami (pracovníci, SZČO).

Komplementárne práva sú práva iného druhu a povahy – právo na vzdelanie, bývanie, sociálne zabezpečenie, právo na kolektívne vyjednávanie a odborové združovanie, právo na odborné a univerzitné vzdelanie. Právo na vzdelanie zahrňuje najmä práva rodinných príslušníkov.

K realizácii zákl. slobôd je potrebné dosiahnuť sociálne zrovnoprávnenie – poistenie, zabezpečenie.

80. Voľný pohyb osôb – pojem a vývoj

Táto základná sloboda zahŕňa FO a PO. Základ má v primárnom komunitárnom práve, ale k jeho vývoju napomohlo aj sekundárne komunitárne právo a judikatúra ESD, ktoré rozšírili osobnú i vecnú pôsobnosť tejto slobody.

K významným zmenám došlo novelami zakladajúcich zmlúv v dôsledku JEA, ZoEÚ a Amsterdamskej zmluvy. K odstráneniu hraničných kontrol prispel Schengenský dohovor z roku 1985 (Schengen I) a z roku 1990 (Schengen II).

Spočiatku bola chápaná táto sloboda v súvislosti s ekonomickou integráciou – oprávnenie vykonávať hospodársku činnosť.

Predpokladom voľného pohybu osôb je oprávnenie k pobytu, vstupu, prijatiu do zamestnania, podnikaniu, zotrvaniu i po ukončení aktívnej činnosti. Toto oprávnenie nesmie byť viazané vnútroštátnymi úradmi.

JEA prispel k tejto slobode vymedzením „priestoru bez vnútorných hraníc“. Základom bola dlhodobá snaha o Európu občanov. Odstráneniu kontrol a liberalizácii bránili najmä členské štáty, argumentujúc verejným poriadkom a bezpečnosťou, zatiaľ čo EK zastávala stanovisko neexistencie kontrol (ani náhodných). Vnútorné kontroly boli odstránené Schengenskými dohovormi, ktoré prijali členské štáty v dvoch etapách, a to navzájom. Ich ratifikácia a uskutočňovanie bolo problematické. Ich následkom však možno považovať hranice členských štátov za obdobu hraníc územných celkov federatívneho štátu.

Sekundárne zákonodarstvo zohralo úlohu najmä pri špecifikácii slobôd niektorých kategórií osôb, napr. pracovníkov, SZČO.

81. Prípustné obmedzenia voľného pohybu osôb

Pre všetky tri druhy základných slobôd (pohyb pracovníkov, sloboda podnikania, voľný pohyb osôb poskytujúcich služby) platia tri všeobecné výnimky spočívajúce vo verejnom poriadku, verejnej bezpečnosti a ochrane zdravia. Pravidlá sú obsiahnuté v ustanoveniach Zmluvy o jednotlivých slobodách. Terminológia troch dôvodov obmedzenia je zhodná s terminológiou obmedzenia voľného pohybu tovaru.

Platí zákaz používať obmedzenia z hospodárskych dôvodov. Sloboda pohybu osôb znamená zlúčenie pracovných trhov do jedného spoločného trhu pracovných síl. Pre použitie výnimiek je rozhodujúce konkrétne správanie sa danej osoby. Zakazuje sa paušálne hodnotenie a preventívne vyhostenie. Výnimka sa uplatňuje napr. pri príslušnosti k hnutiu so zavrhnutiahodnými cieľmi, pokiaľ ide o dobrovoľné konanie s plnou zodpovednosťou jednotlivca (causa Van Duyn).

Verejný poriadok treba posudzovať oddelene a nezávisle na trestnom rozsudku. Samotné trestné stíhanie nestačí k použitiu výnimky.

Vejené zdravie možno uplatniť pri vstupe do členského štátu, nie však po tom, ako bol osobe povolený pobyt (nemožno ho vyhostiť z tohoto dôvodu). Výnimkou sú závažné infekčné ochorenia alebo karanténa.

Aplikácia výnimiek musí byľ vykonaná v súlade s princípmi právneho štátu s ohľadom na právnu ochranu občana. Musí byť transparentné procesné konanie s presnými lehotami a náležitými odôvodneniami v prípade odmietnutia povolenia k pobytu. Musí byť zaručené použitie opravných prostriedkov.

82. Realizácia základných slobôd v rámci voľného pohybu osôb – uznanie predpokladov výkonu

Postavenie občana EÚ od občianstva štátu sa líši v tom, že občan iného členského štátu nie je automaticky pripustený k výkonu niektorých činností, pre ktoré sú požadované určité formálne kvalifikačné predpoklady, aj keď tieto predpoklady má v domovskom štáte. Tie majú platnosť obmedzenú na územie štátu, kde boli získané.

Komunitarizácia znamená harmonizácia príslušných vnútroštátnych úprav a kvalifikačných a iných predpokladov. K jej dosiahnutiu sa využíva formálne uznanie a kvalifikované uznanie.

Formálne znamená, že pri splnení formálnych podmienok sa prekoná teritoriálne obmedzenie kvalifikácie. Kvalifikované znamená dosiahnutie tohto výsledku až vtedy, keď sa splnia ďalšie podmienky (prax, školenia, výchova). Kvalifikácia (osvedčenie) je vyžadovaná pre výkon závislých činností i SZČ.

Rozdiely v kvalifikácii môžu znamenať prekážku vo voľnom pohybe osôb, preto sa prekonáva (komunitarizuje) uznávaním. Uznanie kvalifikácie znamená, že osoba, ktorej kvalifikácia bola uznaná, má rovnaké práva, ako osoba, ktorá kvalifikáciu získala v prijímajúcom štáte. Je to zrovnoprávnenie zahraničnej a tuzemskej kvalifikácie.

Vzájomné uznávanie zahrňuje dva prístupy: 1.) zákaz diskriminácie podľa čl.13 ZoES a 2.) harmonizácia a koordinácia podmienok k získaniu odbornej kvalifikácie pre výkon povolania, vrátane uznania tejto kvalifikácie.

Príkladom na uznávanie sú dve smernice o uznávaní vysokoškolských diplomov a preukazov o spôsobilosti.

83. Voľný pohyb pracovníkov – osobná pôsobnosť

Primárnymi beneficientami sú pracovníci. Základom je čl.39/2 ZoES. Nevzťahuje sa na pracovníkov tretích štátov, apolitov, utečencov, azylantov, i keď to právna úprava výslovne a jednoznačne neustanovuje (len judikatúra).

Pod pojem „pracovník“ zahrňuje všetky osoby, ktoré vykonávajú svoju činnosť v rámci pomeru, za ktorý poberajú mzdu alebo plat alebo osoby, ktoré sa po ukončení takéhoto zamestnania naďalej zdržujú na území členského štátu. Pracovný pomer je plnenie podľa pokynov, za ktoré pracovník poberá odmenu. Nie je rozhodujúca výška mzdy. Stačí aj skrátený pracovný úväzok. Pracovníkom je aj osoba pripravujúca sa v pracovnom pomere na budúce povolanie. Sporné je postavenie osôb bez odmeny (dobrovoľníci).

Žiaci a študenti sú podľa judikatúry tiež považovaní za pracovníkov.

Rodinní príslušníci (odvodení beneficienti) – aj tí z tretích štátov – odvodzujú práva od migrujúcich pracovníkov.

84. Voľný pohyb pracovníkov – vecná pôsobnosť (obsah slobody pohybu pracovníka)

Základné oprávnenia: právo pracovnej činnosti = zamestnanie, mzda (odmena za prácu) a iné pracovné podmienky. Všetci migrujúci pracovníci sú postavení na úroveň tuzemského ZC-a, čo je náplňou zákazu diskriminácie medzi pracovníkmi členských štátov. Špecifické predpoklady (jazykové znalosti...) sa môžu vyžadovať len vtedy, ak zamestnanie takéto znalosti bezpodmienečne predpokladá. Nerovné zachádzanie sa týka prijímania, prepúšťania, odmeňovania, tarifov, práv a povinností v pracovnom pomere, ochrany v PP, sociálneho poistenia, členstva v odboroch a pod. Rovné postavenie treba vykladať v najširšom zmysle.

Sekundárne oprávnenia: sú to predpoklady výkonu primárnych práv pracovníka, najmä právo prístupu k zamestnaniu. Obsahuje právo vstupu do ktoréhokoľvek členského štátu, právo uchádzať sa o ponúkané zamestnania, právo voľného pohybu v čl. štáte, pobyt za účelom výkonu zam., právo zotrvať v čl. štáte po ukončení zamestnania. Zákaz udeľovania víz, stačí OP alebo pas.

Komplementárne oprávnenia: Týka sa najmä sociálneho zabezpečenia. Čl. štáty sa zaviazali upustiť od princípu teritoriality, najmä kvôli započítavaniu lehôt pre vznik a trvanie nárokov na dávky. Je tiež zásada rovnosti aktívneho a pasívneho volebného práva v podnikoch, v odboroch. Tiež sem patrí rovnoprávnosť na trhu s bytmi (ich zisk, prenájom, nadobudnutie vlastníctva).

85. Oprávnenia rodinných príslušníkov pracovníka

Oprávnenia rodinných príslušníkov: právo na byt, výkon zamestnania, výchovu detí. Právo zdieľania spoločnej domácnosti má manžel/ka pracovníka a potomkovia do 21 rokov, alebo sú odkázaní svojou výživou. Ďalej príbuzní manžela/lky po vzostupnej línii, ktorým poskytuje výživu. Manželský vzťah sa vykladá vo formálnoprávnom zmysle, nepostačuje partnerský vzťah.

Rodinný príslušník má právo vykonávať prácu na území všetkých členských štátov, čo sa týka osôb tretích štátov. Deti požívajú právo na všeobecné vzdelanie a ďalšie odborné vzdelanie.

86. Výnimky zo slobody voľného pohybu pracovníkov

Výnimky z dôvodov zamestnania vo verejnej správe: VS znamená činnosť, ktorá  je spojená s výkonom verejnej moci. Nepostačuje zdôvodnenie, že ide o miesto „úradníka“. ESD pokladá výnimku za prípustnú vtedy, keď ide o priamu alebo nepriamu účasť na výkone suverénnych práv alebo plnení takýchto úloh, ktoré sú spojené s uskutočňovaním všeobecných úloh štátu alebo iných PO verejného práva. Patria sem ozbrojené sily, polícia, súdnictvo, diplomacia, finančná správa. Nepatria sem verejné podniky, kultúra, zdravotníctvo, doprava, atď.

Výnimky z dôvodu verejného poriadky, verejnej bezpečnosti a ochrany zdravia: Platí všeobecný výklad o výnimkách z voľného pohybu osôb. Výnimočné okolnosti sa vzťahujú len na časť oprávnení, ktoré sú obsahom tejto slobody.

87. Sloboda podnikania a výkonu povolania – význam, hospodárska funkcia, právny základ, vývoj

Sloboda podnikania znamená voľný pohyb SZČO. Existujú paralely medzi voľným pohybom pracovníkov a SZČO. Základom tejto slobody je myšlienka príslušnosti k spoločnému trhu, k ESS, k EÚ. Oprávnenými sú FO a aj PO – štátni príslušníci členského štátu bez ohľadu na bydlisko. PO môžu zakladať agentúry, dcérske spoločnosti a pobočky vtedy, keď sú zriadené podľa členského práva a majú sídlo na území ESS.

Základom je režim rovného zachádzania. Beneficienti a tuzemci musia mať rovnaké predpoklady a právo podnikania. Právo podnikania je záležitosť viac spätá s nutnosťou preukázať schopnosti, profesionálnu zdatnosť, diplomy, osvedčenia a pod.

Hospodársky význam spočíva vo vytváraní právnych predpokladov pre slobodné, t.j. ekonomicky podmienené postavenie a jeho voľbu vo vnútri spoločného trhu tak, aby každý subjekt mohol podnikať tam, kde pre neho sú optimálne podmienky. Ekonomická funkcia a poslanie je centrom tejto slobody a rieši mnohé sporné otázky.

Právny základ spočíva najmä v smerniciach. V primárnom práve, ZoESUO neobsahuje úpravu tejto slobody. Preto sa vychádza zo ZoES.. Okrem primárneho práva (čl.43-48 ZoES) boli základom pre vývoj aj programy o zrušení obmedzení slobody podnikania. Tieto všeobecné programy slúžili ako základ a predstupeň smerníc.

Ďalším základom sú smernice, vydávané od roku 1961, majúce liberalizačný a koordinačný charakter. Miera liberalizácie je nerovnomerná. V oblasti obchodu, remesiel, priemyslu a poľnohosp. sa dosiahla takmer úplná, v oblasti bankovníctva a poisťovníctva neboli pôvodné zámery dodržané. Je to dôsledok protichodných záujmov, rozdielnej právnej úpravy a historického vývoja.

88. Sloboda podnikania a výkonu povolania – osobná pôsobnosť

Týka sa dvoch druhov subjektov:

FO – štátni príslušníci členských štátov sú beneficientami primárnych a sekundárnych oprávnení slobody usadzovania. Členské štáty rozhodujú o tom, kto je ich štátny príslušník. Slobody usadzovania sa môžu dovolať len príslušníci iných členských štátov (čl.43 ZoES).

PO – akékoľvek zariadenie, ktoré sleduje hospodársky účel. Právna forma nie je rozhodujúca. Sú to i verejné podniky, i subjekty súkromného práva. Sloboda podnikania sa netýka spoločností, ktoré nesledujú zárobkový cieľ. Príslušnosť k ESS sa riadi kritériami európskeho práva – PO musí byť založená podľa práva členského štátu, sídlo PO musí byť na území ESS (čl.48/1 ZoES). Vychádza sa teda z teórie sídla.

89. Pojem podnikania, obsah slobody podnikania

Pojem nie je v Zmluve definovaný. Nie je to len začatie činnosti podniku v členskom štáte, ale patrí sem aj profesionálny výkon činnosti SZČO na území iného členského štátu. Osoby sa môžu presídliť (usadiť) v inom členskom štáte za účelom výkonu remesla, obchodnej, poľnohosp., živnostenskej činnosti. Môžu zakladať podniky, riadiť ich, zriaďovať a zakladať pobočky a dcérske spoločnosti.

Sú viaceré druhy a formy podnikania. Primárne podnikanie znamená presídlenie a začatie hospodárskej činnosti. Sekundárne podnikanie je závislé na primárnom.

SZČ a neSZČ: Podnikanie môže byť len SZČ. NeSZČ sú predmetom slobody pohybu pracovníkov. Pri neSZČ treba brať do úvahy okolnosti. SZČ treba vykladať v najširšom zmysle slova. Činnosťou sa rozumie len činnosť legálna. Zakázaná, nepovolená a nemravná činnosť nie je podnikaním.

Všeobecný program k zrušeniu obmedzení podnikateľskej slobody bol prijatý roku 1961. Rozoznáva stupne uskutočňovania slobody podnikania podľa klasifikácie OSN. Nemá formu právneho aktu (považovaný za zvláštny druh právneho aktu), bol do konca roku 1969 vykonávaný smernicami.

Od konca 1969 platí európska „ústavná zásada“ nediskriminácie.

90. Primárne, sekundárne a komplementárne oprávnenia pri slobode podnikania

Primárne oprávnenia: Sloboda podnikania zahrňuje akúkoľvek SZČ v inom členskom štáte. Z hľadiska základného zamerania sa člení na:

Primárne podnikanie – zmena sídla SZČO, začatie SZČ v inom členskom štáte.

Sekundárne podnikanie – zriaďovanie zastúpenia, pobočky alebo dcérskych spoločností.. Pobočka je právne samostatná jednotka, poverená trvalo konať za podnikateľa.

Sloboda podnikania zahŕňa akúkoľvek činnosť súvisiacu so zmenou sídla. Predpokladá slobodu pohybu osôb a týka sa všetkých postupov a činností súvisiacich s organizáciou pobočiek. Ide teda aj o SZČ pomocou pobočky. SZČ je činnosť s cieľom dosiahnutia zisku. Patrí sem aj činnosť v kultúre, náboženstve a športe. Charita nie je SZČ a nie je teda podnikaním.

Sekundárne oprávnenia: sú obdobné ako pri voľnom pohybe pracovníkov, umožňujú a podmieňujú výkon primárnych práv. Patrí sem právo vstupu, právo pobytu a voľného pohybu, právo zostať v čl. štáte.

Komplemetárne práva a práva rodinných príslušníkov sú obdobné ako pri voľnom pohybe pracovníkov.

91. Obmedzenia a výnimky zo slobody podnikania

Obmedzenie slobody podnikania znamená, že príslušník iného členského štátu alebo zahraničná PO majú horšie postavenie ako tuzemec alebo tuzemská PO. Nevýhoda spočíva v správnom konaní, nemusí to byť hospodárska ujma.

Čl.49 ZoES prikazuje národný režim v prospech príslušníkov alebo spoločností iných členských štátov. Musí byť posudzovaný podľa konkrétnych okolností. Otázkou je vzťah pojmov obmedzenie – diskriminácia. Obrátená diskriminácia je možná (zvýhodňovanie zahraničných investorov), i keď aj tu sú limity.

Obmedzenia spočívajú v tom, že jednotlivé členské štáty vyžadujú podľa svojho vnútroštátneho práva určité vlastnosti vzťahujúce sa k osobe žiadateľa (preukaz bezúhonnosti, dobrej povesti, preukaz zdravia fyzického i duševného). Bezúhonnosť sa týka spáchania deliktu, dobrá povesť sa týka majetku a prípadného konkurzu v minulosti. ESS tak prikazujú prijímajúcemu štátu akceptovať doklady domovského štátu.

Niektoré činnosti sú spojené s výkonom verejnej moci, a teda sú vyňaté z pôsobnosti slobody podnikania. Zmysel výnimky spočíva v možnosti obsadiť určité funkcie len vlastnými štátnymi príslušníkmi, napr. dohľad nad výkonom rybárstva a poľovníctva, činnosť notára.

92. Voľný pohyb služieb – pojem a význam, právny základ a vývoj

Pojem: ESD definuje, že ide o plnenie, ktoré je spravidla poskytované za odmenu, pokiaľ nepodlieha predpisom o voľnom pohybe kapitálu a tovaru a o slobode pohybu osôb.  Zabezpečuje, aby činnosti, ktoré nepodliehajú režimu ostatných slobôd, mohli byť liberalizované. Osoby poskytujúce služby majú mať rovnaké postavenie s tuzemskými subjektami. Tuzemský (národný) režim je doplnený predpismi liberalizácie a harmonizácie.

Čl.50 ZoES stanovuje, že sloboda pohybu služieb sa týka nehmotných plnení. Príkladom ide o činnosti priemyslové, obchodné, remeselné, podnikateľské, oblasti stavebníctva, realitných kancelárií, poradenstva, sprostredkovania, advokácie, lekárov, a pod. Poskytovateľ sleduje zárobkový cieľ. Neodplatné plnenie je službou, pokiaľ je spojené s odplatným, ktoré prevažuje. Časové obmedzenie poskytovania služieb nie je rozhodujúce.

Základným pravidlom je, že poskytovateľ služby nemá sídlo v štáte ako jej príjemca. Ak podstata služby má pôvod v inom štáte alebo sa tohoto štátu týka, tak vyhovuje uvedenému pravidlu. Môže ísť o 3 situácie:

1. poskytovateľ sa zdržuje na území štátu príjemcu (aktívna sloboda) – musí ísť o prechodnú činnosť.
2. príjemca služby sa nachádza v štáte poskytovateľa (pasívna sloboda)
3. hranice prekračuje len samotná služba

Paralely medzi voľným pohybom tovarov a služieb majú aj odlišnosti. Služba, na rozdiel od tovaru, nemôže byť skladovaná, musí byť okamžite spotrebovaná.

Právny základ a vývoj: Na základe všeobecných programov sa právna úprava konala formou smerní, v ktorých boli stanovené obmedzenia pripravené na zrušenie. Programy slúžili ako predstupeň smerníc vydávaných na základe Zmluvy.

Začiatkom 70. rokov došlo k zmene judikatúry. ESD konštatoval priamu použiteľnosť ustanovení Zmluvy, čím sa stala liberalizácia formou smerníc zbytočná.

Zmluva upravuje vzťah slobody služieb k slobode podnikania (čl.55), k oblasti dopravy (čl.75/1) a k pohybu kapitálu (čl.57). Režim podľa ZoEURATOM je nezávislý na ZoES, režim podľa ZoESUO neexistuje.

93. Osobná a vecná pôsobnosť slobody služieb

Sloboda služieb sa vzťahuje na akékoľvek výkony, poskytované cez hranice jednotlivých členských štátov. Je namierená proti akýmkoľvek štátnym opatreniam, ktoré sú obmedzením v zmysle čl.49 ZoES a nie sú výnimkami podľa čl.46 (dohľad nad všeobecnými poisťovacími podmienkami). To je predmetom primárneho oprávnenia slobody služieb. Sekundárne oprávnenie súvisí s právom cestovať, pobytu pre poskytovateľa služieb. Sloboda služieb je namierená aj proti obmedzeniam prijímať službu. Sekundárne oprávnenia prijímateľa sú ako u poskytovateľa.

Ustanovenia o slobode služieb nepôsobia erga omnes a neplatia vo vzťahu k tretím štátom.

94. Obmedzenia voľného pohybu služieb

Obmedzenie aj keď má väzbu na osobu alebo podnik, je predovšetkým chápané vo vzťahu k službe. Druhy obmedzení:

1. poskytovanie služby je vyhradené iba vlastným štátnym príslušníkom – súvisí s výkonom verejnej moci, alebo by bolo odôvodnené verejnou bezpečnosťou ale ochranou zdravia.
2. povinnosť mať v štáte poskytovania sídlo – judikatúra to posudzuje ako neospravedlniteľné obmedzenie slobody služieb.
3. tzv. garancie vyžadované od poskytovateľa služby – dôvodnosť musí preukázať štát (napr. verejný záujem), ktorý má dôkazné bremeno. Nesmie byť diskriminačného charakteru, čiže nesmie dvakrát zaťažovať poskytovateľa (aj v domovskom, aj v cudzom štáte).

Obmedzeniami sú v zmysle čl.59 všetky diskriminácie a opatrenia, a k tomu aj povinnosti stanovenia sídla poskytovateľa v členskom štáte poskytovania.

Požiadavkou verejného záujmu nie je hospodársky cieľ. Vzťahuje len sa na ochranu spotrebiteľa, ochrana umelcov, kultúrneho dedičstva, duševného vlastníctva, vysielania a pod.

95. Význam voľného pohybu kapitálu a platieb

Obe slobody sú zahrnuté do jednotného režimu (jedna kapitola). Právna úprava vychádza zo zásady „in dubio pro idem“, čiže čo platí v oblasti jednej slobody, platí v pochybnostiach aj v oblasti druhej. Právna úprava nie je ukončená.

Podľa čl.56 je pohyb kapitálu jednostranný transfer hodnoty z jedného členského štátu do druhého. Pohyb platieb je súbor všetkých platieb, t.j. transfer platobných prostriedkov medzi osobami rôznych štátov EÚ.

Sloboda pohybu kapitálu hospodársky znamená rozhodujúci spôsob zaistenia optimálnej alokácie kapitálu v medzinárodnom rámci. Znamená dosiahnutie liberalizácie pohybu kapitálu, ktorá je základom pre fungovanie vnútorného trhu podľa čl.3 ZoES. Je to tiež ďalší krok k budovaniu hospodárskej a menovej únie a k vytvoreniu integrovaného kapitálového trhu.

Je to nutná súčasť otvoreného trhového hospodárstva, ako aj jeho rizík. Posilňuje hospodársku disciplínu v makroekonomike. Posilňuje sa súťaž a vedie k pozitívnym účinkom pre verejné blaho.

Sloboda pohybu platieb je nutnou súčasťou štyroch zákl. slobôd. Má samostatné postavenie. Pohyb platieb vychádza z medzinárodného toku platobných prostriedkov. Zahrňuje platenie, transfer peňazí, šekov, zmeniek, cenných papierov v najširšom zmysle.

96. Pojem voľného pohybu kapitálu a voľného pohybu platieb

Pohyb kapitálu jednostranný transfer hodnoty z jedného členského štátu do druhého. Podľa čl.56/1 ZoES sú zakázané akékoľvek obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi a medzi čl. štátmi a tretími krajinami. Znamená to bezpodmienečnú liberalizáciu pohybu kapitálu, ktorá je výraznejšia ako iné slobody. Ide o zákaz všetkých obmedzení, podobne ako pri voľnom pohybe tovarov (formula Dassonville).

Je zákaz devízových reštrikcií, požiadavok na licencie, rozhodovania o prístupe na kapitálový trh. Zakázané sú teda opatrenia vydané členskými štátmi. Nepripúšťa sa ani povoľovací systém, ani kontrola pohybu devíz, dohovory o zaručení vzájomnosti.

Čl.56/1 predpisuje aj bezpodmienečnú povinnosť zdržať sa konania vo vzťahu k pohybu kapitálu s negatívnymi následkami preň.

Pohyb platieb je súbor všetkých platieb, t.j. transfer platobných prostriedkov medzi osobami rôznych štátov EÚ. Podľa čl.56/2 ide o slobodu, ktorá je bezprostredne aplikovateľná. Tiež obsahuje záväzok „non facere“. Sloboda sa uplatňuje aj voči tretím štátom, oprávneným je teda každý. Zákaz obmedzení je takisto absolútny (priame i nepriame, rovnocenné účinky). Povoľovací systém je neprípustný. Dlžníci môžu plniť akýmkoľvek prostriedkom v EÚ uznaným v čl. štátoch.

Pohyb platieb je vo vzťahu špeciality voči ostatným slobodám. Týka sa to najmä náhrady škody (napr. vadný výrobok – náhrada je platba).

97. Výnimky zo slobody pohybu kapitálu a platieb

Nepísané výnimky: ESD v judikatúre stanovil limity zákazu pohybu kapitálu (medzné situácie). Prípustné sú len v prípade verejného záujmu. Možno ich použiť len ako nediskriminujúce a jednotne používané obmedzenia. Rozšírením rozsudku Cassis de Dijon na pohyb kapitálu sa stanovuje, že verejný záujem má na zreteli ochranu spotrebiteľa, verejného zdravia, kultúrneho dedičstva, poctivosť obchodného styku a pod.

Výnimky z dôvodu ťažkostí v platobnej bilancii: Ide o ochranu platobnej bilancie členských štátov v prípade problémov a náhlej krízy (čl.119 a 120 ZoES). Je to ultima ratio po vyčerpaní prostriedkov ozdravenia platobnej bilancie. Opatrenie môže prijať členský štát len na odporúčanie EK.

Výnimky vo vzťahu k tretím štátom: Zmluva dovoľuje výnimky v súvislosti s priamymi investíciami, inv. do nehnuteľností, finančné služby, obchody s CP. Ide o taxatívny výpočet výnimiek. Prípustné sú len obmedzenia, ktoré sú v súlade s predpismi európskeho práva.

Výnimočné oprávnenia členských štátov: posledná výnimka náleží členskému štátu, ktorú môže použiť vtedy, ak Rada tak neurobila a nemožno očakávať, že tak urobí. Tieto oprávnenia sú v čl.58 ZoES. Môžu sa uplatniť len ak nebola uskutočnená harmonizácia práva v danej oblasti (najmä oblasť daní). Sú dané taxatívne.

Dočasné obmedzenia: niektoré štáty mohli mať odchýlky do 31.12.1995. Jedna výnimka stále platí – protokol o nadobúdaní nehnuteľností v DEN (rekreačné objekty). Ostatné boli zrušené Amsterdamskou zmluvou.

98. Pramene súťažného práva

Súťažné pravidlá sú obsiahnuté najmä v primárnom práve, ale aj v sekundárnom práve a v judikatúre ESD a SPS, v medzinárodných zmluvách s tretími štátmi.

Upravujú sa právne vzťahy súťažného práva s „európskym prvkom“ – musí ísť o také vzťahy, ktoré môžu mať nepriaznivý vplyv na obchod medzi členskými štátmi. Základné súťažné pravidlá sú bezprostredne použiteľné, s výnimkou šiestich zakladajúcich štátov, u ktorých ustanovenia čl.81 a 82 ZoES sa stali bezpr. účinné od roku 1962.

Kartelové právo: čl.65-66 ZoESUO, čl.81-86 ZoES. Je tu úprava zákazov kartelov (čl.81), zneužitia dominantného postavenia (čl.82) a fúzií (ZoESUO), verejných podnikov (čl.86). Štátne podpory sú v čl.87-89 ZoES. K tomu je množstvo vykonávacích predpisov a smerníc, vydávaných Radou alebo aj Komisiou. V procesnom práve je to „kartelové nariadenie“ 17/62.

Judikatúra zahrňuje ESD a aj SPS, významné sú stanoviská generálneho advokáta.

Medzinárodné zmluvy, najmä Zmluva o Európskom hospodárskom priestore, zmluvy o pridružení, sú tiež významné pramene súťažného práva.

99. Účel súťaže a jej právnej úpravy

Účelom je vytvoriť systém zaisťujúci, aby na vnútornom trhu nebola narušovaná súťaž. Je to jeden z cieľov a prostriedkov fungovania vnútorného trhu. Súťaž je predpoklad pre štyri základné slobody.

Systém súťaže je súbor opatrení ochrany súťaže pred nežiaducimi zásahmi. Je namierený proti štátnej intervencii a proti protisúťažnému konaniu samotných podnikov. Hlavným cieľom súťažných pravidiel je vytvoriť systém slobodnej nenarušenej súťaže a chrániť ho pred umelými zásahmi štátov a podnikov.

Európska úprava súťažného práva slúži k zamedzeniu vzniku nových prekážok obchodu. Súťaž slúži k urýchleniu integrácie. Bezprostredný účel súťažných pravidiel spočíva v uskutočňovaní poctivej a súčasne efektívnej súťaže.

Ochrana súťaže smeruje proti súkromnoprávnemu konaniu obmedzujúcemu súťaž (týka sa podnikov), ale aj proti štátnym zásahom, kde štát svojimi rozhodnutiami pôsobí ako podnikateľský subjekt. Štáty nesmú prijímať pravidlá poškodzujúce súťaž v záujme efektu užitočnosti.

Súťažná politika je v strete s inými politikami (napr. s poľnohospodárskou politikou).

100. Exteritoriálne pôsobenie európskeho súťažného práva

Týka sa územnej pôsobnosti súťažného práva. Čl.81 a 82 ZoES pôsobí proti obmedzeniam súťaže na spoločnom trhu. Tieto pravidlá je nutné použiť aj vtedy, ak protisúťažné konanie má aspoň sprostredkovateľské následky vo vnútri územia ESS. Za protisúťažné možno považovať aj správanie sa subjektov v tretích štátoch, ak obmedzujú súťaž, zneužívajú dominantné postavenie vo vzťahu k subjektom v ESS.

Jedným z predpokladov použitia súťažných pravidiel je, že protisúťažné konanie môže negatívne ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi – medzištátna klauzula (pravidlo de minimis). Plní funkciu kolíznej normy a vymedzuje pôsobnosť európskych súťažných pravidiel voči vnútroštátnemu súťažnému právu.

Medzinárodné zmluvy: zmluva s USA o podpore spolupráce a zmiernení ťažkostí v súťažnom práve, Zmluva o Európskom hospodárskom priestore medzi ESS a EFTA, ktorá kopíruje pravidlá ZoES.

101. Osobná a vecná pôsobnosť európskeho súťažného práva

Osobná pôsobnosť: Adresátmi noriem sú dva druhy subjektov – členské štáty a podniky (združenia podnikov).

Podnik je súbor osobných, vecných a nehmotných faktorov podriadený samostatnému právnemu subjektu, s ktorými tento subjekt sleduje určitý hospodársky účel (judikatúra ESD). Ide o súkromný alebo verejný podnik. Patria sem aj športové kluby, kultúrne zariadenia, cirkevné organizácie. Je to každá hospodárska jednotka bez ohľadu na jej financovanie. Sídlo nerozhoduje.

Právna forma podniku nerozhoduje. Holding sa posudzuje buď ako jeden podnik alebo skupina podnikov. Koncerny sú združenia podnikov. Z hľadiska kartelového práva je rozhodujúce, do akej miery obmedzuje koncern hospodársku súťaž. Podnikom sa rozumie podľa kartelového práva aj advokácia, slobodné povolania, členský štát pri udeľovaní licencie.

Vecná pôsobnosť: Postihované sú základné protisúťažné konania. Zameranie je proti kartelom, zneužívaniu dominantného postavenia, vytváraniu fúzií, verejným podporám, kontrole podnikania verejných podnikov – monopolov. Súťažné pravidlá sa vzťahujú na všetky hospodárske činnosti, pokiaľ ich európske právo z vecnej pôsobnosti nevyníma (poľnohospodárstvo, doprava, banky a poisťovne, plyn a energia, telekomunikácie).

102. Pojem dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž podľa čl.81 ZoES

Sú zakázané dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a konanie vo vzájomnej zhode, ktoré by mohli ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktorých cieľom alebo výsledkom je vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie súťaže na spoločnom trhu, hlavne tie ktoré:

1. priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny alebo iné obchodné jednotky
2. obmedzujú alebo kontrolujú výrobu, odbyt, technický rozvoj alebo investície
3. rozdeľujú trhy alebo zdroje zásobovania
4. uplatňujú voči obchodným partnerom nerovné podmienky pri rovnocenných plneniach
5. viažu uzavretie zmluvy na podmienku, že druhá strana prijme ďalšie plnenie, ktoré s predmetom zmluvy nesúvisí.

Zakázané dohody sú neplatné.

Tieto ustanovenia môžu byť vyhlásené za neúčinné pre dohody alebo kategórie dohôd medzi podnikmi, pre rozhodnutia alebo kategórie rozhodnutí o združení podnikov, pre konanie vo vzájomnej zhode, ak prispievajú k zlepšeniu výroby alebo odbytu, k podpore technického a hospodárskeho pokroku, pričom spotrebitelia majú na týchto výhodách primeraný podiel.

103. Katalóg dohôd obmedzujúcich súťaž a ich vzťah ku generálnej zákazovej skutkovej podstate čl. 81 ZoES

Čl.81/1 upravuje príkladný popis obmedzenia súťaže. Pokiaľ ide o predmet a iné náležitosti kartelových dohôd, tie sú ustanovené v generálnej klauzule. Typy sú obsiahnuté v 5 skutkových podstatách a sú konkretizáciou základnej postavy deliktu (obmedzenie, skreslenie, vylúčenie).

1. Stanovenie cien a obchodných podmienok (cenový kartel) – sú výslovne zakázané dohody priamo/nepriamo určujúce ceny a iné podmienky. Ide najmä o horizontálne dohody. Je zákaz hraníc cien, pevných cien, orientačných cien. Je zákaz vertikálnych dohôd. Zásadne sa mieri proti určovaniu cien, a to medzi kupujúcimi, predávajúcimi i distribútormi.
2. Obmedzenie alebo kontrola výroby a odbytu, technického rozvoja a investícií – napr. stanovenie kvót a povinnosť nerozširovať výrobné kapacity. V niektorých prípadoch EK povolila tzv. krízový kartel (sektor synt. vlákien). EK nepovažuje za porušenie zákazu, ak zmluva o užívaní danej značky je obmedzená na výrobky spĺňajúce technické štandardy za predpokladu, že inak je táto značka štandardne k dispozícii.
3. Rozdelenie trhov a zdrojov zásob – ide sa proti deľbe trhu na odvetvové odbytištia podľa napr. štátneho územia, špecializácie, zákazníkov... Zakazuje sa vertikálna deľba „výrobcovia – veľkoobchodníci“. Zakázaný je výlučný odbyt, ako aj dohody o nedodávaní výrobkov určitého označenia.
4. Diskriminácia obchodných partnerov – zakazuje sa diskriminácia z dôvodu štátneho občianstva a z dôvodu použitia dominantného postavenia na trhu. Ide o rozdielne zachádzanie pri rovnorodom výkone. Napr. zneužívanie nerovnakých nákupných a predajných cien bez vecného dôvodu.
5. Junktimy (vzájomné obchody) – sú to dohovory obmedzujúce ich členov slobodne konať na trhu tým, že im ukladajú určité výkony prekračujúce rámec obvyklého plnenie.
6. Výlučné predaje a kúpy – skupina dodávateľov súhlasí dodávať výlučne prostredníctvom určitých distribučných kanálov.

104. Právne následky porušenia zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž

Čl. 81/2 ZoES stanovuje jedine z najvýznamnejších právnych následkov neplatnosť zmluvy a neplatnosť rozhodnutia. Je to právna sankcia za porušenie zákazu protisúťažného konania stanoveného ako delikt.

Hlavný význam je v tom, že kartel nemá súdnu vymáhateľnosť medzi účastníkmi a je od samého začiatku nezáväzný. Nemá žiadne právne následky. Zaručuje sa rovné zachádzanie so všetkými členmi kartelu.

Konanie o určení neplatnosti majú na starosti národné súdy a národné orgány podľa čl.81. Rozhodnutie EK a rozhodnutia súdov sú nezávislé na sebe.

Obsah neplatnosti: Neplatnosť je absolútna. Dohody vo všetkých častiach nemajú účinky. Nie je tu premlčanie. Vzťahuje sa aj na súvisiace právne úkony.

Platnosť kartelu musí byť daná výnimkou, ktorá nie je absolútna, ale sa udeľuje pre konkrétne prípady (čl.81/3). Dočasná platnosť je tiež možná a vplývajú na ňu: „ukľudňujúci list“ EK, osvedčenie o súlade s výnimkou, „varovný list“ EK, rozhodnutie o oslobodení z kartelového zákazu.

105. Skupinové (blokové) výnimky zo zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž

Čl.81/3 vyhlasuje ustanovenia čl.81/1 za neúčinné, pokiaľ prispievajú kartely k zlepšeniu výroby alebo odbytu alebo k odpore technického pokroku a poskytujú výhody spotrebiteľom. „Prehlásenie za neúčinné“ znamená výnimku. Môže byť individuálna alebo skupinová.

Skupinové výnimky sa prijímajú vo forme nariadenia (čl.81/3 hovorí aj o smerniciach). Rada ich vydala niekoľko, hoci na udeľovanie oboch druhov je príslušná EK, v druhom prípade splnomocnená Radou.

Právomoc k rozhodovaniu o udelení výnimiek má Rada, pre konkrétne prípady môže svoju právomoc previesť na EK. Je však vytýkaná chaotickosť a nedôslednosť. Súťažiteľ nie je podrobený oznamovacej povinnosti. Masové udeľovanie výnimiek môže ohroziť súťaž.

Dve nariadenia majú rámcový charakter: nariadenie o pravidlách pre oblasť výlučných dohôd, nariadenie pre oblasť poisťovníctva. V súčasnosti je 12 nariadení všeobecných a 14 nariadení z oblasti dopravy. Nariadenie obsahuje: definíciu kartelového protisúťažného jednania, zoznam povinností uložené podnikom (biely zoznam), zoznam povinností, ktoré nesmú byť uložené (čierny zoznam), procesné ustanovenia, prechodné a záverečné ustanovenia.

Význam skupinových výnimiek: Keďže sú vo forme nariadení, aplikujú sa z úradnej moci a nie z vôle strán, sú záväzné. Negatívom je, že skupinové výnimky môžu zatlačovať pôsobnosť čl.81/1 zakazujúceho kartel.

106. Individuálne výnimky zo zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž

Individuálne výnimky (čl.81/3 ZoES) sú adresované konkrétnym účastníkom konania. K jej udeľovaniu má právomoc len EK, splnomocnená Radou podľa čl.83. Predmetom jej rozhodovania sú dohody oznámené so žiadosťou o vyňatie. Podrobnosti ustanovuje nariadenie 17/62 (kartelové nariadenie).

Môže ísť o časovo obmedzenú výnimku. Do doby vyhovenia žiadosti pôsobí EK formou „ukľudňujúcich listov“, ktorý má nezáväzný charakter. Rozhodnutie EK musí byť odôvodnené, je záväzné pre všetkých. Môže uložiť stranám, aby kartelovú dohodu upravili. V súčasnosti však skupinové výnimky prevažujú a pokrývajú aj žiadateľov o individuálne.

Ek pokladá za neprijateľné dohody obmedzujúce súťaž v oblasti cien, dôverných informácií, obmedzenia trhu a ochrany vnútroštátneho trhu. Na vertikálnej úrovni ide o dohody obmedzujúce export, predaj, paralelný dovoz. Ide o striktnú politiku EK v tejto oblasti.

Pravdepodobnosť udelenia výnimky sa znižuje úmerne s  veľkosťou podniku, okrem veľmi veľkých podnikov s vysokým obratom a podielom na trhu.

Predpoklady udelenia: kartel musí prispievať k zlepšeniu výroby alebo distribúcie, k technickému pokroku, musí ísť o objektívne výhody (šetrenie nákladov, ochrana spotrebiteľa). Kartely musia zaručovať primeraný podiel na výhodách. Nemožno udeliť výnimku kartelu, pokiaľ by existovalo iné riešenie otázky výroby ako prostredníctvom kartelu. Mierou nevyhnutnosti kartelu je opäť záujem vnútorného trhu. Posledným predpokladom je záruka, že výnimka neumožní zúčastneným podnikom na karteli vylučovať súťaž vo vzťahu k podstatnej časti výrobkov, ktoré by boli dotknuté touto zmluvou.

Typy výnimiek (všeobecne): dohody o distribúcii, o špecializácii, o výskume a vývoji.

107. Zákaz zneužitia dominantného postavenia podľa čl. 82 ZoES

Ide o druhý pilier, na ktorom spočíva európske kartelové právo. Úprava je v čl.82 ZoES a v čl.66 ZoESUO. Všeobecne platí, že čím silnejšie sú podniky ovládajúce trh, tým slabšia je súťažná intenzita. Oslabuje sa motivácia podnikov k zvýšeniu výkonnosti. Skúsenosť vraví, že podnik v dominantnom postavení posilňuje svoju pozíciu i nekalými prostriedkami.

Primárny cieľ úpravy je ochrana súťaže. Účel právnej úpravy sa prejavuje už v prevencii vzniku dominantného postavenia zákazom kartelu, kontrolou fúzií a postihom jeho zneužitia. Európske právo nezakazuje dominantné postavenie (zákaz per se), ale jeho zneužitie. Čl. 82 neobsahuje sankciu neplatnosti.

Zneužitie DP je so spoločným trhom nezlučiteľné. Zákaz má absolútnu povahu, nie sú žiadne výnimky. Skutková podstata je v ZoES uvedená príkladom. Judikatúra prispela k detailnému popísaniu. Národné orgány a súdy nemusia čakať na rozhodnutie EK, ale môžu postupovať proti narušiteľovi priamo – bezprostredná použiteľnosť.

Zneužitie DP môže spočívať najmä v priamom alebo nepriamom vnucovaní neprimeraných cien, v obmedzovaní výroby, odbytu, v uplatňovaní nerovných podmienok voči obchodným partnerom alebo vo viazaní uzavretia zmluvy na podmienky.

Vo vzťahu k čl.81, čl. 82 ho nevylučuje. Podľa okolnosti prípadu sa použijú paralelne.

108. Pojem dominantného postavenia

Predpokladá sa, že jeden alebo viac podnikov majú DP postavenie na spoločnom trhu alebo jeho časti. Zákaz v čl.82 je namierený proti podnikom, ktoré majú na relevantnom trhu DP.

DP nie je presne definované, ponechalo sa to na orgány ESS. Mierou pojmu je účel právnej úpravy súťaže a ciele ZoES. Východiská spočívali v ZoESUO.

Systém efektívnej nenarušenej súťaže sa vyznačuje existenciou anonymného konkurenčného tlaku. Podstatný znak pojmu DP je schopnosť úniku z tohto anonymného tlaku a rozvíjania nezávislých stratégií, a tak ovplyvňovať podmienky súťaže, ktoré zodpovedajú záujmom podniku v DP. Nejde o úplné narušenie trhu, lebo aj monopol musí dodržiavať zmluvné pravidlá.

EK a ESD definovali DP ako mocenské postavenie podniku spôsobilého určovať trhy a kontrolovať výrobu alebo odbyt. Ďalej ide o schopnosť určovať ceny a kontrolovať trh. V prípade kolektívneho DP ide o skupinu podnikov, ktoré sledujú koordinované spoločné stratégie. ESD však v definícii KDP je zdržanlivý.

Dôležité sú merítka DP – objektívne a subjektívne kritériá:

1. štruktúra trhu, podiel na trhu – do 25% nejde o DP, 25-40% ide o DP pri účasti iných faktorov, nad 40% ide o výraznejšie DP a nad 50% ide o DP bez skúmania faktorov
2. prekážky vstupu
3. vlastnosti podniku
4. časový faktor

109. Relevantný trh – pojem

DP predpokladá určité prostredie, v ktorom DP sa môže uskutočňovať. Podľa čl.82 je ním relevantný trh, ktorý je podstatnou časťou spoločného trhu. Definícia relevantného trhu treba zisťovať aj podľa čl.81/3. RT sa spravidla kryje s prirodzeným trhom na území a v čase, v rámci ktorých si dotknuté podniky navzájom konkurujú.

Vecné hľadisko: Súťažiť môžu podniky ako predstavitelia ponukovej alebo dopytovej strany. Ide o súťaž tovaru alebo služieb, ktoré sú pre druhú stranu zameniteľné. Zameniteľnosť je podstatným kritériom RT, pričom musí ísť o funkčnú zameniteľnosť. Podľa EK pod RT patria všetky tovary a služby, ktoré môžu byť považované za rovnocenné z hľadiska spotrebiteľa na základe ich vlastností, ceny a účelu použitia. ESD zdôrazňuje vlastnosti výrobkov a použiteľnosť pre odberateľa. Cenu neuvádza ako rozhodujúce kritérium.

Priestorové hľadisko: Podstatou pre RT je vymedzenie územia, na ktorom sú zameniteľné výrobky a služby za porovnateľných podmienok ponúkané a žiadané. Je to územie, na ktorom vystupujú dotknuté podniky ako predstavitelia návrhu a dopytu tovaru, služieb a na ktorom sú súťažné podmienky dostatočne homogénne.

Časové hľadisko: DP musí existovať počas určitého časového obdobia. Toto hľadisko je narušené napr. pri výrazných zmenách postavenia podniku, pri nedostatku a sezónnych výkyvoch ponuky alebo dopytu. Čas má však obmedzenú úlohu v aspektoch RT.

110. Kontrola koncentrácie a pramene jej právnej úpravy

Kontrola fúzii (koncentrácie) je postup, ktorý má za cieľ posudzovať tendencie podnikov zväčšovať trhovú moc a konkurencieschopnosť na strane jednej a porovnávať ich s možnými negatívnymi následkami na účinnú súťaž na druhej strane.

ZoES neobsahuje výslovné úpravy o fúziách. Jedine v čl.66 ZoESUO je úprava o podnikoch uhlia a ocele. Kontrola fúzií je prevencia pred obmedzovaním súťaže a pred vznikom sily, ktorá by ju mohla narušiť.

Rada prijala v roku 1989 nariadenie o kontrole fúzii podnikov (nar. 4064/89). Kontrola fúzií sa týka tých druhov spojenia, zlúčenia podnikov, ktoré predstavujú koncentráciu, ako je to vymedzené v čl.2 nariadenia a v čl.3. Formálna kontrola je uplatniteľná len v prípade fúzií s komunitárnou dimenziou.

Rada prijala nariadenie 1310/97, ktorým sa novelizovalo predchádzajúce nariadenie. Bola rozšírená pôsobnosť EK – boli znížené prahové hodnoty pre kontrolu. Odstraňujú sa rozdiely medzi koncentrovaným a kooperovaným spoločným podnikom, rozširujú sa oprávnenia EK ukladať povinnosti pri schvaľovaní fúzií, odvolať svoje rozhodnutie o fúzii.

111. Formy koncentrácie

Koncentrácie majú dve základné formy:

1. Spojenie (zlúčenie a splynutie) podnikov – EK stanovila zásady v jednom zo svojich oznámení, ktoré vymedzuje pojem „spojenie“. Kľúčovým pojmom je „podnik“ – organizačný súbor osobných a vecných prostriedkov sledujúcich dlhodobo určitý hospodársky účel. ESD: podnik vykonáva hospodársku činnosť nezávisle na jej právnej forme a spôsobe financovania.

Pre aplikáciu pojmu spojenie podnikov treba vychádzať z  vnútroštátnej právnej úpravy práva obchodných spoločností. Tým, že ide o prípad právneho vzťahu s cudzím prvkom, pretože spojenie podniku zasahuje do viac než jedného členského štátu, treba aplikovať právo obchodných spoločností štátu získaného resp. kontrolovaného podniku.

Zlúčenie je prechod majetku jedného alebo viac podnikov do podniku tretieho, ktorý pretrvá a s ktorým sa zlučovaný podnik zlúči.

Splynutie je prevedenie všetkých aktív a pasív jedného alebo viac podnikov do tretieho podniku.

2. Zlúčenie kontroly – predpokladá sa získanie priamej/nepriamej kontroly v dôsledku získania majetkovej účasti, majetkových hodnôt zmluvou alebo inak. Znamená zmenu v osobe kontrolujúceho. Úplná kontrola vzniká vtedy, keď subjekt získa väčšinu hlasov. EK kvalifikovala spoločnú kontrolu (kontrola viacerými podnikmi) v prípade účasti viac ako 45%.

112. Komunitárna dimenzia koncentrácie

Podľa novelizovaného nariadenia 4064/89, komunitárna dimenzia je koncepcia, ktorá závisí v zásade na obrate dotknutých podnikov. Táto dimenzia je daná vtedy, ak dotknuté podniky spĺňajú tri kritériá (testy):

1. Test obratu vo svetovom meradle – celosvetový obrat všetkých zúčastnených podnikov musí presahovať 2,5 mld. ECU.
2. Test komunitárneho obratu – obrat v ESS aspoň dvoch zúčastnených podnikov musí prekračovať 100 mld. ECU.
3. Čiastočný test – nahradil dvojtretinový test. Obrat všetkých zúčastnených podnikov presahuje 100 mil. ECU v každom z aspoň troch členských štátov a celkový obrat každého z aspoň dvoch zúčastnených podnikov je 25 mil. ECU v každom z uvedených členských štátov.

Platia tu extrateritoriálne následky, čiže nariadenie môže byť použité aj na koncentrácie mimo ESS.

Výpočet obratu sa vykonáva z čistého (netto) obratu + všetky obraty za posledný rok. Nepočítajú sa rabaty, zníženie výnosu DPH atď. Pri zisťovaní 2. a 3. testu sú podstatné obraty dosiahnuté v ESS alebo v členskom štáte.

113. Hodnotenie koncentrácie a skúmanie jej zlučiteľnosti so spoločným trhom

Koncentrácie podnikov sú hodnotené EK-ou s ohľadom na základné kritérium, ktorým je zlučiteľnosť so spoločným trhom. Hodnotenie každého spojenia má dve časti:

1. či spojenie posilňuje dominantné postavenie,
2. či táto situácia môže narušiť súťaž.

Pri posudzovaní 1. hľadiska vychádza EK zo svojich skúseností v oblasti zneužívania dominantného postavenia a používa svoje definície dominancie – zásadným faktorom je cenová pružnosť dopytu, ktorá znamená, že spojenie umožňuje podniku zvyšovať ceny bez ohľadu na zákazníkov. Narušenie súťaže, ktoré je druhým testom zlučiteľnosti spojenia so spoločným trhom nemá oporu v čl. 87 ZoES, ako je to v prvom prípade.

Nariadenie o fúziách je nástrojom kontroly štruktúry trhu a má za účel zabrániť podnikom v používaní fúzií k získavaniu takého postavenia, ktoré by mohlo ohroziť súťaž.

Skúmanie zlučiteľnosti – vychádza z posudzovania zneužitia DP.

Určenie DP spočíva v tom, že je najprv potrebné analyzovať kritériá čl.2 ods.1 (postavenie dotknutých podnikov na trhu, ich ekonomická a finančná sila, možnosti dodávateľov a užívateľov, právne a iné prekážky vzostupu na trh...) nariadenia 4064/89. Ďalším krokom je posudzovanie záujmov konečných spotrebiteľov a technický a hospodársky rozvoj. Súčasne treba zisťovať, či na dotknutých trhoch nedošlo hlavne k zlepšeniu podmienok súťaže.

Tretí krok je posudzovanie výhod a nevýhod.

114. Zákaz štátnych podpôr podľa čl.87 ods.1 ZoES

Pojem štátnej podpory je zaradený pod subvenčné právo, vymedzené v čl.36, 87-89 a 132 ZoES. Vymedzenie pojmu je negatívne, určené rozsahom jej zákazu. Režim zákazu a kontroly štátnych podpôr ako súčasti úpravy hospodárskej súťaže je obmedzením suverenity členských štátov v zmysle limitovania možnosti ich jednaní ako hospodársko-politických subjektov.

Podľa čl.87/1 ide o podpory poskytované v akejkoľvek forme zo štátnych prostriedkov, ktoré narušujú alebo hrozia narušením súťaže tým, že zvýhodňujú určité podniky alebo určité odvetvie výroby. Pokiaľ ovplyvňujú obchod medzi členskými štátmi, sú nezlučiteľné so spoločným trhom, ak ZoES neustanoví inak (najmä v čl. 87/2 a 87/3 ZoES).

Ako štátne sú ponímané aj napr. departmenty a regióny, obce, mestá a zväzy. Podpora je štátnou, ak má akúkoľvek súvislosť so štátnou inštitúciou alebo štátnymi finančnými prostriedkami.

Zvýhodnenie príjemcu podpory je imanentným znakom a spočíva v poskytnutí financií alebo zmiernení povinností bez zodpovedajúceho protiplnenia.

Musí ísť o narušenie súťaže, čiže ohrozenie, ktoré mení podmienky na trhu.

115. Výnimky zo zákazu štátnych podpôr podľa čl.87 ods. 2 ZoES

Nie všetky podpory sú podľa ZoES škodlivé. V čl. 87/2 ZoES sú upravené 3 kategórie, ktoré sú ex lege legálne. Účelom tejto úpravy je vyrovnať neprirodzené nevýhody súťaže a umožniť spravodlivú súťaž. Tieto podpory nevylučujú kontrolu. Členské štáty majú oznamovaciu povinnosť.

1. Podpory sociálnej povahy – ZoES ich pokladá za zlučiteľné. Musia sa poskytovať bez diskriminácie podľa pôvodu výrobku či služby. Podpory smerujú v prospech určitej skupiny spotrebiteľov. Nesmie ísť o veľké skupiny obyvateľstva. Zákaz diskriminácie má za účel zamedziť ohrozeniu obchodu medzi štátmi a zahrňuje aj služby.
2. Podpory určené k náhrade škôd spôsobených prírodnými pohromami alebo inými mimoriadnymi udalosťami – znamenajú kompenzáciu škôd, bez ohľadu na to, či ide o reparáciu alebo reštitúciu. Prírodné katastrofy sú napr. povodne, zemetrasenia, sopky, epidémie, požiare. Nejde o zimu, horúčavy, búrky a krupobitie. Mimoriadne udalosti sú napr. vojna, nepokoje, banské nehody, teror, nie však štrajky a pracovné konflikty.
3. Podpory z dôvodu rozdelenia Nemecka – ide o vyrovnanie hospodárskych nevýhod kvôli rozdeleniu GER. Majú reparačnú alebo reštitučnú funkciu. Sledujú modernizáciu a zachovanie, nie však rozvoj priemyslových odvetví. Musí vždy byť príčinná súvislosť s rozdelením GER. Nejde o trvalé subvencovanie v tejto oblasti podľa ZoES.

116. Výnimky zo zákazu štátnych podpôr podľa čl.87 ods. 3 ZoES

V porovnaní s čl. 87/2 ZoES, kde ide o výnimky „ex lege“, v prípade čl.87/3 ZoES ide o v zásade zakázané podpory (fakultatívne podpory). Povoliť ich možno len na základe individuálneho rozhodnutia Európskej Komisie. Čl.87/3 obsahuje predpoklady na udelenie povolenia výnimky.

Musia byť splnené kritériá: zlučiteľnosť podpory s cieľmi ZoES, dôvod, záujmy ESS.

1. Sektorálne podpory – napr. textilný priemysel v prípade krízy, lodiarsky priemysel kvôli modernizácii, automobilový s ohľadom na zamestnanosť, poľnohospodárstvo je podporované od ESS.
2. Horizontálne podpory – sú to podpory v prospech výskumu a vývoja, ŽP, exportu, šetrenia energiou.
3. Podpora menej rozvinutých oblastí – zvýšenie životnej úrovne, zníženie nezamestnanosti.
4. Podpora významného európskeho projektu – musí byť podporovaný viacerými členskými štátmi, dôležitý je charakter projektu. Napr. EUREKA.
5. Podpora nápravy vážnej poruchy hospodárstva členského štátu – ide o všeobecných hospodárskych újm, ktoré musia mať dopad na celý štát, napr. vo forme zvýšenia nezamestnanosti, zníženia investícií.
6. Podpory kultúry a zachovania kultúrneho dedičstva – musia byť súčasne podporou hospodárstva (tlač, rozhlas, TV).
7. Ďalšie druhy podpôr – pripúšťajú sa aj podpory, ak o tom rozhodne Rada na návrh EK kvalifikovanou väčšinou. Musia byť zlučiteľné so spoločným trhom.

S podporou Jána Mišuru, Ondreja Suchánka, Petra Štetku, Silvie Šümeghyovej a Zuzany Tkáčikovej vypracoval Pavel Škoda. Dňa 22.júla 2000. Text nebol jazykovo korigovaný.

BON VOYAGE!!!!!!!!!  :-)