Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Fakulta managementu / Ekonomika verejného sektora

Vypracované otázky (ekonomika_verejneho_sektora.doc)

1. Charakteristika postavenia a úlohy štátu v ekonomike - prostredníctvom liberálnych teórií, konzervatívnych teórií.

ŠTÁT

Verejný sektor                     Súkromný sektor                  Tretí sektor

Maximalizácia blahobytu          Maximalizácia individuálneho         Maximalizácia blahobytu

čo najširšej skupiny                                 blahobytu.                                 vybranej skupiny

obyvateľstva.                                                                                                      obyvateľstva.

Využitie cudzích zdrojov             Využitie vlastných zdrojov         Využitie cudzích zdrojov

na prospech iných na báze        na vlastný prospech na báze       na prospech iných na báze

         povinnosti.                                      dobrovoľnosti.                               dobrovoľnosti.

Paretovo optimum - stav, po ktorého opustení nemožno zmenou výroby alebo výmeny zvýšiť blahobyt jednej osoby bez toho, aby súčasne neutrpel blahobyt niekoho iného.

Využitie peňazí v ekonomike - Friedmanove podstaty - Monetarizmus buď:

1. Vlastník peňazí rozhoduje o ich použití na svoj vlastný prospech  (mzda, zisk)
2. Vlastník peňazí rozhoduje o ich použití na prospech cudzích subjektov.  (dobročinnosť)
3. Nevlastník peňazí rozhoduje o ich použití na prospech cudzích subjektov. (verejná správa)
4. Nevlastník peňazí rozhoduje o ich použití na svoj vlastný prospech  (úver od banky)

S teoretickými názormi objasňujúcimi potrebu štátu v ekonomike sa stretávame už v prácach Aristotela, Cicera, Bodina, Humboldta, Webera a iných.

Dvoma krajnými názormi na funkcie štátu.

1. Ortodoxní konzervatisti - štát má zabezpečiť priestor pre šťastie jednotlivca jeho činnosť sa má obmedziť len na základne funkcie - ktoré nie je schopná zabezpečiť žiadna iná inštitúcia.(obranu štátu, vynútenie práva a poriadku, udržiavanie úrovne meny).
2. Libertariánsky liberalizmus - Štát má zredukované funkcie na minimum - Sledovanie osobného záujmu. (ochrana pred násilím, výber daní, dohľad nad zákonmi)

Súčasný sociálnodemokratický štát plní tieto funkcie.

1. ochrana práv a slobôd občanov a iných právnych subjektov
2. zabezpečenie práva, poriadku a bezpečnosti,
3. zabezpečenie verejných sociálnych služieb (hlavne školstva a zdravotníctva)
4. zásahy do ekonomiky

TEORETICKÉ PRÍSTUPY A ÚLOHY POSTAVENIA ŠTÁTU V EKONOMIKE.

tieto smery pripisujú rozličnú dôležitosť, rozličný názor na mieru intervencií štátu v oblasti:

sociálnej spravodlivosti                                a                              ekonomickej výkonnosti

LIBERÁLNE TEÓRIE

1, Klasická liberálna teória: Odstránenie umelých zásahov štátu do ekonomiky. Nepripúšťa zásahy do súkromného vlastníctva, ktoré je nedotknuteľné.

ZAKLADATEĽ: A. Smith - jeho minimálny štát má zabezpečovať iba tieto tri základné úlohy:                a, chrániť spoločnosť pred násilím a vpádom cudzích štátov

                       b, chrániť každého člena spoločnosti pred ostatnými členmi spoločnosti

                c, zriaďovať a udržiavať verejné diela a verejné inštitúcie, ktoré sú dôležité pre

                          spoločnosť, a pritom nemôžu byť zriadené a udržiavanie súkromníkmi.

2, Krajný liberalizmus: Odmieta akékoľvek zásahy štátu do fungovania trhu a spoločnosti (predstava štátu ako nočného strážcu) - nie v otázkach ekonomiky!!!

Pripúšťajú zásahy štátu ak:

1. prispieva k rozvoju individuálnej slobody a spoločenského pokroku
2. pomáha osobám, ktoré nie sú schopné sa o seba postarať(deti, invalidi a pod.)
3. slúži na verejný prospech (školstvo, regulácia vzťahov zamestnancov a zamestnávateľov)

3, Ideológie individualizmu

4, Libertariánsky liberalizmus: (F.A.Hayek, R.Nozick, J.M.Buchanan) Je proti všetkým autoritatívnym systémom obmedzujúcim slobodu jednotlivca. Z ekonomických istôt pripúšťa zabezpečenie minima základných životných potrieb, ale zásadne mimo trhu. Obraňuje individuálne slobody, súkromné vlastnícke práva a súťaživý trh.

- odmieta distributívnu spravodlivosť

- odmieta redistributívnu spravodlivosť (jedinec - štát - jedinec)

5, Teória spravodlivosti: (J. Rawls)

a, princíp základných slobôd pre všetkých občanov

b, nestranná rovnosť príležitostí vo verejnej sfére

c, rovnosť bohatstva (nerovnosti sú prípustné potiaľ, kým tí najchudobnejší dostávajú príspevok na dosiahnutie určitej slušnej minimálnej životnej úrovne

6, konzervatívna teória

Zdôrazňujú klasické hodnoty ako je rodina. Sociálny štát je podľa nich neekonomický, lebo je neproduktívny, zvyšuje byrokraciu, zvyšuje priamo i nepriamo mzdy, znižuje rozsah súkromného sektora, ktorý je produktívnejší ako verejný sektor. Štát sa stáva monopolom, nedarí sa mu znižovať chudobu, je despotický a popiera slobodu. Štát má minimalizovať zásahy do ekonomiky, jeho hlavnou úlohou je zabezpečiť cenovú stabilitu. Hlavným nástrojom je monetárna politika.

7, Monetaristická teória:

1. obmedzenie zásahov do ekonomiky
2. nevhodná anticyklická teória
3. vytváranie právneho prostredia na ekonomickú činnosť

8, Keynesiánska teória:

1. štát musí reagovať na hospodársky vývoj korigoval vzniknuté poruchy (štátne výdavky na verejnoprospešné práce, pričom sa musí upevniť úloha štátneho rozpočtu.

Hlavnou úlohou štátu zabezpečovanie zamestnanosti. Hlavným nástrojom je monetárna a rozpočtová politika.

9, Neokeynesiánska teória: zhoda s keynesiánskou teóriou + cenová stabilita

10, Teória spoločenskej zmluvy: (T. Hobbes)

Štát založený na základe prirodzeného práva a spoločenskej zmluvy

cieľom štátu je :

1. cieľom štátu je podpora a zaisťovanie blaha jednotlivcov
2. štát má všeobecnú moc
3. rovnosť ľudí
4. zaisťovať bezpečnosť a redukovať neistotu
5. zaisťovanie ľudských práv

sociálne povinnosti:

1. štát má povinnosť postarať sa o slabých

Ľudia nemôžu bez štátu žiť a prežiť. Štát podľa Hobbesa vystupuje ako štát - ochranca.

2. Význam členenia národného hospodárstva podľa rôznych kritérií.

Súčasné ekonomiky sa nazývajú ako zmiešané - existujú popri sebe verejný  a súkromný sektor.

Národné hospodárstvo - ekonomiku členíme podľa niektorých kritérií:

1. Kritérium odvetví

1. Odvetvia výroby
2. Odvetvia služieb

2. Kritérium sektorov

1. Primárny sektor - prvovýroba, statky v „spolupráci s prírodou“
2. Sekundárny sektor - odvetvia spracovateľského priemyslu
3. Terciárny sektor - sektor služieb (obchod, doprava...)
4. Kvartárny sektor - služby typicky verejného charakteru, (verejná správa, polícia, armáda)
5. Kvintárny sektor - sektor rozvojových služieb, (školstvo, kultúra, telesná výchova, zdravotníctvo, sociálne služby atď.)

Názory na toto členenie nie sú jednotné.

3. Kritérium vlastníctva

1. Súkromný sektor - vlastník právnická, alebo fyzická osoba, ktorý je z dôvodu vlastníctva kompetentný rozhodovať o svojom vlastníctve a niesť dôsledky svojho rozhodnutia.
2. Verejný sektor - vlastníkom je niektorý zo subjektov verejnej správy, pričom verejný ďalej členíme na :

1. štátny sektor
2. samosprávny sektor

4. Kritérium financovania

1. Ziskový sektor - trhový sektor

Pre subjekty fungujúce v tomto sektore je financovanie z príjmov z predaja statkov na trhu za trhovú cenu. Cena je výsledkom vzťahu medzi ponukou a dopytom.

2. Neziskový sektor - netrhový sektor

Financovanie buď z verejných rozpočtov, alebo z finančných prostriedkov získaných od konkrétnych FO, či PO na nejaký vopred definovaný účel.

3, VYMEDZENIE VEREJNÉHO SEKTORA A JEHO VZŤAH K SÚKROMNÉMU SEKTORU A NEZISKOVÉMU SEKTORU.

A, VEREJNÝ SEKTOR

1. kategória trhovej ekonomiky
2. koexistencia sfér súkromného a verejného hospodárenia
3. spojený s ekonomickými a sociálnymi funkciami vlády, štátnej správy, miestnej a regionálnej samosprávy
4. spojený s funkciami parlamentu a sociálneho partnerstva v rámci tripartitných vzťahov.
5. financovaný z verejných zdrojov - (v niektorých oblastiach môže ísť o presun verejných zdrojov do sektora súkromného - STK, ale i do verejného sektora zdroje súkromné)
6. je nástrojom fiškálnej politiky (dane, clá, dotácie, subvencie atď.)

Členenie verejného sektora na:

1. verejný sektor - ŠTÁTNY
2. verejný sektor - REGIONÁLNY

Určuje to či prevládajú centralistické, alebo decentralistické tendencie vo verejnom sektore a kto bude formulovať ciele a rozsah verejného sektora. Vo verejnom sektore mieru míňania určuje politické rozhodnutie a nie zvyk, alebo zisk.

Verejné financie: finančné vzťahy medzi subjektami ekonomického systému, v ktorých funguje ako jeden zo subjektov štát.

ŠTÁT:

1. vytvára rámec fungovania spoločnosti
2. sprostredkuje formovanie a výkon politickej moci

Používa na reguláciu:

a, právo

b, správnu činnosť

c, fiškálnu politiku

Štát môže pôsobiť na centrálnej, regionálnej i miestnej úrovni. Predstaviteľom legislatívnej zložky je parlament.

TRH:

        - je samoregulačný systém, v ktorom dopyt a ponuka, dosiahnutý zisk, či strata alokujú vzácne zdroje efektívnejšie ako ktorýkoľvek iný mechanizmus.

Cena pôsobí ako regulátor výroby a spotreby.

        - Jednotlivci maximalizujú svoj individuálny prospech. Trhový súkromný sektor je orientovaný predovšetkým na kategóriu zisku.

        - Trh je podmienený správou, politickou mocou - zákonmi, ktoré chránia súkromné vlastníctvo a zaisťujú  osobnú slobodu, vrátane práva vstupovať do trhových vzťahov, uzatvárať kúpne a pracovné zmluvy.

TRETÍ SEKTOR:

V prostredí medzi vládnym (štátnym, verejným) a podnikateľským (súkromným, trhovým) sektorom sa rozvíja TRETÍ SEKTOR.

1. zasahuje tam, kde možnosti SS a VS zlyhávajú
2. patria tu rôzne: dobrovoľnícke organizácie, združenia, spoločnosti, nadácie a fondy
3. ich počet neustále rastie
4. označujeme ho aj ako sektor: mimovládny, neziskový, nezárobkový, nezávislý
5. uskutočňovanie verejno-prospešných aktivít, dobrovoľníckych aktivít

Najvýznamnejším zdrojom príjmov je dar, v tomto zmysle sú nezávislé od štátu aj keď určité prostriedky dostávajú i z verejných rozpočtov.

- vyslovujú požiadavky voči štátu a vyzývajú verejných činiteľov na zodpovednosť.

1. plní úlohu sprostredkovateľa medzi SS a štátom.
2. vystupuje ako odpoveď na nedostatky štátu a trhu.

1. štát: má oslabenú schopnosť uspokojiť požiadavky menšín na poskytovanie verejných statkov.
2. trh: informačná asymetria medzi „producentom a konzumentom“

Tretí sektor môže efektívne fungovať ak:

1. štát sa spolieha na politické procesy, disponuje legislatívou a verejnými rozpočtami je teda - sprostredkovateľom politickej moci
2. súkromný sektor prispieva k optimalizácii rozhodovania o produkcii a výmene statkov, t.j. je sprostredkovateľom moci ekonomickej.
3. tretí (občiansky, charitatívny, dobrovoľnícky, nezávislý) sektor potrebuje dobré informácie o ľudských potrebách, pretože má uspokojovať tam, kde nie sú tieto potreby uspokojované alebo nie sú uspokojované adekvátne - súkromným sektorom, alebo štátom.

1. tretí sektor je od štátu nezávislý - v tomto zmysle je súčasťou súkromného sektora
2. jeho činnosti nie sú motivované ziskom, ale sú určené na uspokojovanie záujmov určitej komunity - v tomto zmysle patrí do verejného sektora

4. Dôvody existencie verejného sektora

Ako hlavný dôvod zásahov vlády do ekonomiky - Zlyhanie trhu.

Najčastejšie je problematika zásahov zo strany vlády do ekonomiky spájaná s týmito otázkami:

1. Aké sú dôvody vládnych zásahov prostredníctvom verejného sektora ?
2. Do ktorých trhov má vláda zasahovať prostredníctvom verejného sektora ?
3. Akým spôsobom sa uskutočňujú tieto zásahy? (právne, daňami....)
4. Aká je miera týchto zásahov? (dopad - efektívnosť).

Nevyhnutnosť zásahov vlády do ekonomiky sa zdôvodňuje: nedokonalosť trhu, etické hľadisko rozdeľovania.

Dôvody na zásahy vlády do ekonomiky:

1. zabezpečiť Verejné Statky a jeho fungovanie (nezamestnanosť, inflácia)
2. existencia externalít - (pozitívne a negatívne - vedľajší produkt výroby)
3. nedokonalá konkurencia - (monopol, oligopol, monopolistická konkurencia)
4. nerovnomerné rozdelenie dôchodkov
5. problémy nezamestnanosti, inflácie a ekonomického rastu
6. nefunkčnosť konkurencie v dôsledku klesania nákladov so zvyšujúcim  sa objemom výroby
7. nedostatok informácií, prípadne existencia nepravdivých informácií
8. prekážky voľného vstupu do odvetvia
9. potreba vhodnej legislatívy a pod.

Uvedené dôvody sa najčastejšie v teórii rozlišujú ako mikro-, makro- a mimoekonomické dôvody na zásahy štátu do ekonomiky.

Mikroekonomické dôvody:

V vzťahujú sa na efektívnosť, ide o zlyhávanie trhu na alokácie zdrojov, a to tak, že sa neprodukuje maximálne množstvo statkov, produkcia statkov nemá optimálnu štruktúru, prípadne statky sa neprodukujú s minimálnymi nákladmi. Hlavnou príčinou je teda zlyhanie trhu, ktoré spôsobuje deformáciu cien. Patria tu hlavne:

1. Existencia verejných statkov. Statky členíme podľa princípu vzácnosti.

Statky členíme na:     - voľné statky - dostatkové (vzduch),

                                  - ekonomické statky - nedostatkové, vzácne

Delenie statkov:         a, Spôsob ich alokácie - inštitucionálne hľadisko

                                b, spôsob ich spotreby - ekonomické kritérium

Inštitucionálne hľadisko:

1. čisto trhové statky - produkcia a rozdeľovanie plne podliehajú trhovému mechanizmu
2. polotrhové statky - cena sa tvorí na trhu, ale zároveň sú objemom niektorých zásahov štátu a štát ovplyvňuje ich produkciu a spotrebu (limitovanie objemu ponuky, sadzby spotrebných daní atď.)
3. netrhové statky - nealokujú prostredníctvom trhu, rozhodovanie je plne v kompetencii štátu, nie je tu voľná výmena medzi výrobcom a spotrebiteľom, ich produkcia neprináša zisk, zahŕňa len pracovné náklady.

Ekonomické kritérium:

1. privátne (súkromné) statky - spotreba sa delí medzi jednotlivých spotrebiteľov.
2. čisto kolektívne (verejné) statky - spotreba sa nedelí, rovnaká dostupnosť, nikto nie je vylúčený zo spotreby daného statku (verejné osvetlenie), tieto ďalej delíme:

1. s automatickou spotrebou (obrana, bezpečnosť, verejné osvetlenie)
2. s fakultatívnou spotrebou - spotrebiteľ sa môže rozhodnúť, či tieto služby bude využívať (televízia)

3. zmiešané statky - spotreba sa delí tak do množstva aj do kvality. napr. galérie - múzeá, verejné parky.

Produkcia verejných statkov je dôležitá:

1. spoločenský prospech je dôležitý
2. žiadna firma nemá motiváciu poskytovať ich (napr. obrana štátu, diaľnice, výskum) - chýba motivácia zisku.

Zabezpečovanie verejných statkov:

1. na úrovni centrálnej
2. na úrovni regionálnej
3. na úrovni miestnej

Od 80.rokov prebieha sa vo väčšej miere uskutočňuje decentralizácia verejných statkov na nižšie úrovne - tento systém je úspornejší, výkonnejší, spravodlivejší a rešpektuje miestne špecifiká.

B. EXTERNALITY.

- ak jednotlivý trhový subjekt (jednotlivec a firma)  podnikne akciu, ktorá má vplyv na iný trhový subjekt, za ktorý dotyčný nemusí platiť (alebo mu nie je platené)

EXTERNALITA - alebo vedľajší účinok  - vyskytuje sa vtedy, keď výroba alebo spotreba spôsobujú iným náklady alebo výnosy

- je jav ktorý predstavuje nechcený, vedľajší efekt z hľadiska fungovania trhu.

- môže viesť k neefektívnosti, lebo firma môže produkovať takú úroveň externalít (znečistenia), pri ktorej sa škoda bude rovnať nákladom na odstránenie externality.

Piguovská daň: prostredníctvom týchto daní, alebo dotácií možno prispieť k obmedzeniu externalít. Napr. pri znečisťovaní ovzdušia môže ísť o zdanenie samotnej emisie, alebo o odmeňovanie firiem za znižovanie úrovne emisií.

1. zákazy - zákaz riadenia motorového riadenia pod vplyvom alkoholu
2. príkazové riešenie - každému subjektu je stanovené, koľko externalít môže vyprodukovať - licencie
3. štátne regulácie - povinnosť vybudovať čističku, mať v aute katalyzátor
4. jednorazová finančná podpora
5. vlastná činnosť -

C. Nedokonala konkurencia

Ak výrobca alebo spotrebiteľ má na trhu taký podiel na trhu, že môže sám ovplyvniť trhovú cenu.

Monopolný výrobca sa vyznačuje:

1. stanovenie neúmernej ceny
2. pomalé zavádzanie nových výrobkov a technológií
3. obmedzovanie výroby
4. dlhé dodávateľské lehoty

Toto správanie monopolu vedie k zníženiu dopytu a k neefektívnosti. Zo strany vlády ich možno eliminovať protimonopolnou politikou, cenovou politikou, prípadne kontrolou kvality výrobkov.

MAKROEKONOMICK0 Dôvody

Vzťahujú sa na stabilitu ekonomického systému.  Zásahy štátu nevyhnutné na zabezpečenie stabilizačnej funkcie. Dobrá stabilizačná politika môže tieto ekonomické cykly zmierniť.

- úsilie stabilizačnej politiky môžu narušiť nepriaznivé vnútorné a vonkajšie vplyvy ako pohroma, neúroda, vyčerpanie zdrojov

1. Nezamestnanosť: Rozdiel medzi ponukou práce a dopytom po práci. Hlavné dôvody: monopol práce, nedostatok informácii o voľných pracovných miestach, nízka mobilita pracovníkov atď. Pre spoločnosť predstavuje každý nezamestnaný stratu, ktorá predstavuje nevyrobenú produkciu, ktorú mohol nezamestnaný vyrobiť, z príspevku na nezamestnaných, či prípadných rekvalifikačných nákladov.
2. Inflácia: rast cenovej hladiny, narušuje rovnováhu v ekonomike. Ďalej vedie k prerozdeľovacím efektom (znehodnotenie úspor, pokles miezd). Jednou zo základných úloh vlády je zastaviť alebo zmierniť infláciu na nižšej úrovni ako je rast HDP.
3. Ekonomický stav: poskytuje rast materiálneho bohatstva ľudí, zmierňuje sociálne napätie, zlepšuje pracovné podmienky, zvyšuje kvalitu vzdelávania, kultúry a kvalitu života.
4. Sústava zákonov: Určuje pravidlá hry. systém zákonov, regulačných opatrení a úradov

Mimoekonomické dôvody

Spravodlivé rozdeľovanie príjmov a majetku. je to distribučná funkcia verejného sektora. Cieľom je znížiť sociálne rozdiely a prispievať k sociálnemu konsenzu.

5. Teórie verejnej voľby

Preferencia - záujem, predstavuje cieľovú oblasť úsilia človeka. Motívom každého úsilia človeka je maximalizácia zisku, pričom za zisk považuje kladný zostatok medzi nákladmi a výnosmi. Úžitok nemusí byť len ekonomický, prínos pre neho samotného , môžu byť i nekvalifikovateľné veličiny, napr. dobrý pocit.

Rodina - považuje sa za najvýznamnejšiu referenčnú skupinu.

POLITICKÉ ROZHODOVANIE sa líši od trhového mechanizmu:

1/ trhový mechanizmus - alokácie zdrojov, určuje efektívny spôsob produkcie súkromného sektora - maximalizácia užitočnosti = zisk - pôsobí cena.

2/ politické rozhodovanie - alokácie verejných zdrojov.

občania volia volených zástupcov ľudu - tí hlasujú o verejných rozpočtoch - o verejných výdavkoch rozhoduje parlament.

- zisťovanie prospešnosti verejných statkov

V trhovom mechanizme je rozhodujúcim faktorom cena - na politickom trhu je nositeľom informácie volebný hlas.

VPLYV KULTÚRY - významná premenná, prenesené hodnotové a preferenčné systémy spoločnosti z generácie na generáciu.

DEMONŠTRAČNÝ EFEKT - (pri poskytovaní verejných statkov) - spotrebitelia v krajine A požadujú poskytovanie takých verejných statkov, ktorých poskytovanie je bežné v krajine B. Uvedený kontext sa prehlbuje pod vplyvom globalizácie. napr. Ak je právo na štrajk zabezpečené v Holandsku, subjektom o poskytovanie takéhoto verejného statku sa stane v prípade realizácie demonštračného efektu aj slovenská populácia.

- krajiny, ktoré patria do rovnakých zoskupení (napr. OECD), sa vyznačujú podobnou úrovňou  a štruktúrou poskytovania verejných statkov, a to najmä z dvoch dôvodov:

1. sú členmi rovnakého zoskupenia, kde platia rovnaké a podobné pravidlá pre všetkých členov
2. alokačné mechanizmy sú podobne cielené ( v každom štáte osvetlenie, národná obrana a pod.)

PrejavovaNé PREFERENCIE : označujeme ako voľby

- samotná alokácia zdrojov v každej spoločnosti je v konečnom dôsledku ovplyvňovaná preferencia jednotlivcov

Na politickom trhu je nositeľom informácií - volebný hlas.

VOLEBNÉ SYSTÉMY:

1. väčšinové volebné systémy - princíp väčšinového volebného systému spočíva vo víťazstve kandidáta, či alternatívy, ktorá získa väčšinu.

- volení kandidáti majú byť len sprostredkovateľmi medzi voličmi a poskytovanými verejnými statkami.

2. proporcionálne volebné systémy - organizátor volieb určuje minimálny počet platných hlasov, ktoré sú potrebné na obsadenie jedného kresla.

ZÁUJMOVÉ SKUPINY:

- formujú sa za účelom že hovoria za určitú skupinu.

1. ak voliči nemajú záujem - získajú od nich informácie a dávajú ich poslancom ktorí majú vplyv na rozhodovanie, či prijímanie zákonov.
2. altruizmus v politike nemožno akceptovať
3. ak sa presadzujú verejné záujmy neexistuje nezainteresovaný prístup

INÉ FORMY ZISŤOVANIA PREFERENCIÍ VOLIČOV:

1. Referendum: možno h chápať:

1. z hľadiska významnosti:

1. konzultatívne - fakultatívne, rozhodnutie o vypísaní spočíva v právomoci kompetentného orgánu.
2. povinné - obligatórne, kompetentný orgán je povinný ho vypísať zo zákona

2. z hľadiska rozsahu:

1. miestnej úrovni - posudzovanie verejných statkov s priestorovo obmedzeným účinkom
2. celoštátnej úrovni - verejných statkov s úžitkom všetkých občanov štátu

2. Prieskumy verejnej mienky - predstavujú jeden z najdôležitejších indikátorov preferencií. Ich nevýhodou je však ich malá priama inštitucionálna sila.
3. Exit - „pasívne hlasovanie“. Volič prejaví svoje preferencie jednoducho migráciou z politického celku (krajiny, regiónu, mesta) do iného politického celku.

6. EXTERNALITY - INTERNALITY

B. EXTERNALITY.

- ak jednotlivý trhový subjekt (jednotlivec a firma)  podnikne akciu, ktorá má vplyv na iný trhový subjekt, za ktorý dotyčný nemusí platiť (alebo mu nie je platené)

EXTERNALITA - alebo vedľajší účinok  - vyskytuje sa vtedy, keď výroba alebo spotreba spôsobujú iným náklady alebo výnosy

- je jav ktorý predstavuje nechcený, vedľajší efekt z hľadiska fungovania trhu.

- môže viesť k neefektívnosti, lebo firma môže produkovať takú úroveň externalít (znečistenia), pri ktorej sa škoda bude rovnať nákladom na odstránenie externality.

Piguovská daň: prostredníctvom týchto daní, alebo dotácií možno prispieť k obmedzeniu externalít. Napr. pri znečisťovaní ovzdušia môže ísť o zdanenie samotnej emisie, alebo o odmeňovanie firiem za znižovanie úrovne emisií.

6. zákazy - zákaz riadenia motorového riadenia pod vplyvom alkoholu
7. príkazové riešenie - každému subjektu je stanovené, koľko externalít môže vyprodukovať - licencie
8. štátne regulácie - povinnosť vybudovať čističku, mať v aute katalyzátor
9. jednorazová finančná podpora
10. vlastná činnosť -

7. CHARAKTERISTIKA VEREJNÝCH STATKOV, ICH KATEGORIZÁCIA

Existencia verejných statkov. ( na alokáciu verejných statkov sa nevyužíva a nie je rozhodujúca trhová cena)

Statky členíme podľa princípu vzácnosti na:

- voľné statky - dostatkové (vzduch),

- ekonomické statky - nedostatkové, vzácne

Delenie statkov:         a, Spôsob ich alokácie - inštitucionálne hľadisko

                                b, spôsob ich spotreby - ekonomické kritérium

Inštitucionálne hľadisko:

1. čisto trhové statky - produkcia a rozdeľovanie plne podliehajú trhovému mechanizmu ceny vznikajú na trhu štát do alokácie nezasahuje
2. polotrhové statky - cena sa tvorí na trhu, ale zároveň sú objemom niektorých zásahov štátu a štát ovplyvňuje ich produkciu a spotrebu (limitovanie objemu ponuky, sadzby spotrebných daní atď.)
3. netrhové statky - nealokujú prostredníctvom trhu, rozhodovanie je plne v kompetencii štátu, nie je tu voľná výmena medzi výrobcom a spotrebiteľom, ich produkcia neprináša zisk, zahŕňa len pracovné náklady.

Ekonomické kritérium:

4. privátne (súkromné) statky - spotreba sa delí medzi jednotlivých spotrebiteľov.( niečo spotrebúva osoba A, a preto to nemôže spotrebúvať osoba B (topánky, rožok)
5. čisto kolektívne (verejné) statky - spotreba sa nedelí, rovnaká dostupnosť, nikto nie je vylúčený zo spotreby daného statku (verejné osvetlenie), tieto ďalej delíme:

3. s automatickou spotrebou (obrana, bezpečnosť, verejné osvetlenie)
4. s fakultatívnou spotrebou - spotrebiteľ sa môže rozhodnúť, či tieto služby bude využívať (televízia)

6. zmiešané statky - spotreba sa delí tak do množstva, ale nedelí sa čo do kvality - „jav preťaženia“ - možnosť platiť napr. galérie - múzeá, verejné parky.

Produkcia verejných statkov je ekonomická činnosť prinášajúca väčší alebo menší úžitok pre spoločnosť, ktorú nemožno ponechať na súkromné podnikanie. Úžitok z týchto je tak rozptýlený medzi obyvateľstvo, že žiadna jednotlivá firma nemá motiváciu poskytovať ich (napr. obrana štátu, diaľnice, výskum).

Alokačná funkcia verejného sektora - zabezpečenie verejných statkov a rozdelenie zdrojov medzi produkciu súkromných a verejných statkov.

1. súkromným statkom sú: potraviny, spotrebné predmety a pod.
2. verejným statkom sú: národná obrana - Je zabezpečovaná pre všetkých občanov daného štátu, teda o spotrebu tohto statku sa nesúperí a nemožno z nej efektívne ani účelne nikoho vylúčiť.

Produkcia verejných statkov je dôležitá:

3. spoločenský prospech je dôležitý
4. žiadna firma nemá motiváciu poskytovať ich (napr. obrana štátu, diaľnice, výskum) - chýba motivácia zisku.

Zabezpečovanie verejných statkov:- sa chápe ako zabezpečovanie z hľadiska financovania

4. na úrovni centrálnej
5. na úrovni regionálnej
6. na úrovni miestnej

Od 80.rokov prebieha sa vo väčšej miere uskutočňuje decentralizácia verejných statkov na nižšie úrovne - tento systém je úspornejší, výkonnejší, spravodlivejší a rešpektuje miestne špecifiká.

V prípade väčšiny verejných statkov je ich určenie obmedzené. Ide síce o statky dostupné všetkým. Úžitok z národnej obrany je celoštátnym verejným statkom, verejné osvetlenie v meste X však nie je verejným statkom pre obyvateľov obce Y. Verejné statky, z ktorých majú úžitok všetci obyvatelia štátu (napr. národná obroda, zahraničná politika, diaľnice, koordinácia boja s kriminalitou, boj proti organizovanému zločinu a medzinárodnému zločinu a pod.), by sa mali zabezpečovať na celoštátnej úrovni. Služby s miestnym dosahom na úrovni miestnej (verejná zeleň, miestna bezpečnosť) a ostatné na regionálnej úrovni (cesty, stredné školstvo a pod.)

8. Výdavky vo verejnom sektore.

Pri verejných výdavkoch by sme mali venovať pozornosť ich štruktúre a efektívnosti, ich vynakladania vzhľadom na to, že jednotlivé vládne úrovne si prostredníctvom nich zabezpečujú predovšetkým svoje činnosti a funkcie.

Dva základné argumenty proti zásahom štátu do ekonomiky:

1. rast verejných výdavkov
2. byrokracia

Dôležité je preto sledovať výšku verejných výdavkov (dôvody ich zvyšovania), ako aj ich vynakladanie na administratívne činnosti (byrokratický aparát)

-Teórie v oblasti verejných výdavkov spravidla zdôvodňujú rast tejto ekonomickej disciplíny, pričom môžeme konštatovať, že verejné výdavky majú vo všeobecnosti tendenciu rásť.

- Verejné výdavky sú dané politickou voľbou vlády, ktorá nemôže nahradiť pôsobenie trhového mechanizmu. Na oceňovanie a kvantifikáciu výdavkov sa preto používajú rozličné metódy, ktoré porovnávajú náklady a prínosy verejných projektov. Využívajú sa pritom kritériá spravodlivosti a efektívnosti.

Verejné výdavky - náklady na vládou garantované  a poskytované služby a statky.

Rozlíšenie:

1. náklady na zabezpečenie statkov a služieb prostredníctvom verejných rozpočtov
2. výdavky súkromného sektora je výsledkom vládou zavedených pravidiel (napr. zákon vyžadujúci, aby hotely zaviedli základne protipožiarne opatrenia)

Verejné výdavky: (predstavované dvoma kategóriami)

1. vládne nákupy bežných statkov a služieb - (práce, spotrebného tovaru ....) a kapitálových statkov a služieb (investície do cestnej siete, školstva, nemocníc ...) - súvisia s alokačnou funkciou verejných výdavkov
2. transferové výdavky (transfery) - verejné výdavky na dôchodky, dotácie, úroky z dlhov, podpory v nezamestnanosti ... - súvisia s distribučnou funkciou verejných financií, znamenajú jednosmerný pohyb peňažných prostriedkov z rozpočtu k jednotlivcom.

Okrem toho verejné výdavky môžu smerovať do oblastí, ktoré nie sú pre súkromný sektor zaujímavé z dôvodov dosahovania nízkeho zisku, dlhodobo očakávaného výnosu, prípadne z hľadiska vysokých nákladov (výstavba diaľnic). Niektoré sféry vláda jednoducho nie je ochotná prenechať súkromnému sektoru napr. z dôvodu zneužitia moci (obrana štátu, súdnictvo). Verejné výdavky smerujú do sociálnej oblasti na zabezpečenie aspoň minimálnej tzv. záchrannej sociálnej siete. Mohli by sme povedať, že čím je štát bohatší, tým viac prostriedkov môže použiť práve na sociálnu oblasť.

Z historického hľadiska: je jedno z prvých členení verejných výdavkov na :

1. riadne - zahŕňali bežné výdavky panovníkovho dvora, jeho úradníkov, resp. úradov.        S rastúcou úlohou štátu sa okruh týchto výdavkou začal rozširovať o výdavky na políciu, súdy, školstvo, ochranu zdravia a pod.
2. mimoriadne - mali len výnimočný charakter, súviseli s eliminovaním následkov vojen, neskôr s ich prípravou a vedením. Neskôr sa rozšírili napr. o poskytovanie subvencií na súkromné podnikanie, o financovanie rozmanitých verejných prác a pod.

Toto členenie výdavkov sa stalo základom členenia na bežné (neinvestičné) a kapitálové (investičné).

Na  základe metodiky Medzinárodného menového fondu ich delíme:

1. Funkčné členenie výdavkov - kritériom sú základné odvetvia do ktorých plynú (všeobecné verejné služby, obrana, verejný poriadok a bezpečnosť, školstvo, zdravotníctvo, sociálne zabezpečenie a dobročinnosť, bývanie, kultúra, rekreácia a náboženstvo, palivá a energie, poľnohospodárstvo, lesníctvo, rybárstvo a lov, baníctvo a nerastné suroviny, doprava a spoje, iné služby, výdavky nezahrnuté do iných hlavných skupín)
2. Ekonomické členenie výdavkov - vychádza z aktivít, ktorými vláda napĺňa svoje funkcie (bežné výdavky, kapitálové výdavky, pôžičky mínus splátky a pod.

FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE VÝŠKU VEREJNÝCH VÝDAVKOV:

1. Univerzálne faktory:

1. s rastom dôchodku sa znižuje podiel výdavkov na statky, ako sú potraviny a lacné oblečenie a zvyšuje sa podiel iných  - luxusných tovarov.

Aj pri verejných statkoch sú niektoré nevyhnutné (bezpečnosť, základné vzdelanie, základná zdravotná starostlivosť), a niektoré majú skôr charakter luxusu (statky, ktoré sa stávajú dostupné až pri vyššom dôchodku - vyššie vzdelanie, parky, diaľnice, výskum vesmíru....)

1. demografická štruktúra obyvateľstva
2. technologické zmeny
3. inflácia
4. politické a sociálne vplyvy
5. urbanizácia
6. medzinárodná situácia
7. stupeň rozvoje ekonomiky

2. Ekonomicko - finančné faktory:

1. koncepcia a ciele hospodárskej, finančnej, daňovej politiky
2. politiky zamestnanosti
3. zameranie a ciele sociálnej politiky

EFEKTÍVNOSŤ VEREJNÝCH VÝDAVKOV: Znakom každej ekonomiky je meranie a porovnávanie výsledkov s vynaloženými nákladmi.  Vo verejnej sfére je konečný efekt vynaloženia nákladov spojený s uspokojovaním určitej spoločenskej potreby.

        Východiskom analýzy efektívnosti je definovanie efektu úžitku.

Verejné výdavkové programy sú ako každá forma narušenia trhovej regulácie spojené s rizikom, že budú produkovať istú mieru neefektívnosti a rozlišujú dve zložky efektívnosti:

1. účelnosť - schopnosť pomocou verejných opatrení splniť určitý cieľ
2. hospodárnosť - sleduje to, s akými nákladmi sa vytýčený cieľ môže dosiahnuť.

9. NÁKLADY VO VEREJNOM SEKTORE.

dorobiť + niečo z výdavkov

        Kontroly, ktoré sa nezamerajú na problémy nákladov vo vláde, nebudú mať veľký dosah na usmerňovanie miery rastu výdavkov. Údaje o nákladoch vo všeobecnosti vládam chýbajú.

        Prvým krokom pri sledovaní znižovania nákladov vo všeobecnosti je formulovanie riadne stanovených nákladov v programoch a projektoch výstavby.

        Oveľa špecifickejšie sa musia formulovať náklady na zdravotnícke, vzdelávacie a iné programy, ktoré rastú oveľa rýchlejšie než v iných odvetviach. Čo sa týka výstavby, tradične sa robí rozdiel medzi predprojektovým štádiom a štádiom výstavby. Je vhodné, aby predprojektové štádium vyjadrovalo detailne množstvo alternatív a tým minimalizovalo časté zmeny počas výstavby. V dôsledku toho by sa mali zmluvy uzatvárať na základe úplných nákladov alebo úplnej ceny, a nie na základe zvýšených nákladov

        Outputy sa môžu členiť podľa predmetu alebo podľa zodpovednosti a v každom prípade sa musia brať do úvahy ukazovatele outputov, náklady na ich tvorbu a spôsob.

10. EKONOMICKÁ TEÓRIA A VEREJNÝ SEKTOR

        Osemdesiate roky a začiatok deväťdesiatych rokov v USA a v Spojenom kráľovstve boli obdobím dosť intenzívnych útokov na veľkosť a spôsobilosť verejného  sektora. Úlohy verejného sektora v spoločnosti boli kritizované a priamym dôsledkom bola zmena spôsobu jeho riadenia. Útočilo sa na rozsah verejného sektora, argumentovalo  sa tým, že vlády sú príliš veľké a spotrebúvajú príliš veľa vzácnych zdrojov. Vo všeobecnosti sa robili škrty vo vládnych výdavkoch a redukovalo sa využívanie verejného sektora, presun mnohých predošlých vládnych aktivít na súkromný sektor, privatizácia.

        Poskytovanie tovarov a služieb prostredníctvo byrokracie sa považovalo za garanciu priemernosti a neefektívnosti.

        V osemdesiatych rokoch v niektorých krajinách boli odstránené posledné stopy socializmu. Protivládny trend vo svete za posledných desať rokov spôsobil v mnohých krajinách obmedzenie vládnej autority a posilnenie súkromnej aktivity.

        OECD poukazuje na niekoľko naliehavých problémov, medzi ktoré patrí:

1. posun od centrálnej vlády k miestnym samosprávam
2. rastúca úloha neziskového sektora pri poskytovaní služieb
3. rast využívania verejného sektora pri poskytovaní služieb
4. využívanie centrálnej vlády na strategickejšie úlohy
5. uvedomovanie si rastu nákladov a potreba hľadať alternatívy centrálneho zdaňovania ako hlavného zdroja príjmov

Zmeny v ekonomickej teórii

        V sedemdesiatych rokoch vystúpili konzervatívni ekonómovia s argumentmi, že vláda je príčinou reštrikcie ekonomického rastu a slobody, že menšia vláda by zlepšila agregátny blahobyt tým, že by sa zvýšila ekonomická efektívnosť. Predstavitelia neoklasickej  ekonómie alebo ekonomického racionalizmu vo vládnej politike sa viac orientovali na mikroekonomiku a na poskytovanie služieb. Väčší dôraz sa začal klásť na profesionalizmus.

Teória verejnej voľby

        Je najvýznamnejšou ekonomickou teóriou aplikovanou na byrokraciu. Kľúčovým predpokladom verejnej voľby je jednotný pohľad na racionalitu.

        Z pohľadu tejto teórie byrokrati nepracujú dobre, pretože každý byrokrat sa snaží maximalizovať svoj úžitok, a to na náklady vlastnej inštitúcie. Maximalizujú svoj vlastný blahobyt a nie nevyhnutný verejný záujem. Politici maximalizujú len svoje hlasy alebo financie.

        Teoretici verejnej voľby dochádzajú k záveru, že najlepší výsledok si bude vyžadovať  maximálnu úlohu trhových síl a minimálnu úlohu vlády. Súkromné trhy sú lepšie než vláda alebo politické trhy.  Verejná voľba podporuje vyňatie aktivít z verejného sektora.

Teória principála a agenta

        Ekonomická teória principála a agenta bola rozvinutá pre súkromný sektor na vysvetlenie divergencie medzi cieľmi manažérov pre súkromný sektor a akcionárov.

        Vznikajú ťažkosti z týchto dôvodov:

1. ciele principálov a agentov sa obyčajne líšia
2. informácie dostupné principálom a agentom sú obyčajne tiež odlišné

Akcionári chcú maximalizovať zisky, kým manažéri, ich agenti môžu chcieť dlhodobý rast a pre seba vyššie platy.

11. GLOBALIZÁCIA A JEJ VPLYV NA KOMPETENCIE VLÁDY

        Efektívnosť verejného sektora ovplyvňujú súkromnú ekonomiku, aj národnú konkurenčnú schopnosť. OECD deklaruje, že zlepšenie verejného manažmentu je súčasťou štrukturálnych zmien nevyhnutných na zlepšenie ekonomickej výkonnosti. Verejný a súkromný sektor sú vzájomne závislé. Súkromný sektor závisí od efektívnych postupov verejného sektora napríklad požiadavky nevyhnutné na fungovanie ekonomiky, vyžadovali minimum nákladov alebo časového oneskorenia.

Zmeny v súkromnom sektore

        Súkromné firmy, aj vládu zasiahla zvýšená konkurencia, národná i medzinárodná, revolučné zmeny, ako bola decentralizácia úradu, zoštíhľovanie hierarchii, dôraz na kvalitu, približovanie sa spotrebiteľom, to všetko v snahe stať sa konkurencieschopnými na novom globálnom trhu. Rozvinuli sa vzťahy medzi podnikateľmi a vzdelávacími inštitúciami, medzi ziskovými a neziskovými organizáciami, medzi verejným a súkromným sektorom.

        Niektorí autori opísali zmeny v rámci firiem a poukázali na tieto faktory:

1. dôraz sa presúva na výkon
2. technologické zmeny prenikajú do vzájomných vzťahov, tie sa stávajú dostupnejšími zvlášť prostredníctvom elektroniky a informačných technológií
3. rastúca sofistikovanosť  informačných systémov otvára možnosti vzájomného prepojenia
4. konkurencia sa zvyšuje, čoraz viac firiem vyhľadáva vzájomné vzťahy medzi podnikateľskými jednotkami

Smerovanie k privatizácii a znižovanie vládnych výdavkov možno považovať za oblasti, ktorých sa vláda zbavuje a ktoré už nie sú „jadrom jej podnikania!.

V súčasnosti verejný sektor vo vyspelých štátoch nerastie, ale vyžadujú sa čoraz vyššie výkony. Technologická zmena umožňuje zaviesť do vlády nové systémy manažmentu. Všetky druhy údajov a informácií sa môžu získavať a odovzdávať lacnejším spôsobom, sú spojené s možnosťou lepšej komunikácie v rámci organizácie a konkurencie alebo spoločného podniku so súkromným sektorom.

Globalizácia vo svete a jej vplyv na verejný manažment

        Dosah technológií a šírenie poznatkov je také rýchle, že národné bariéry sa stávajú viac-menej neprirodzenými. Pri skúmaní verejnej správy nemá veľký význam sústreďovať pozornosť len na ktorúkoľvek jednu krajinu. Úloha vlády môže byť dôležitým faktorom pri vytváraní národnej konkurenčnej výhody. Vládna politika má ovplyvňovať národnú výhodu aj pozitívne, aj negatívne.

        Existuje celá škála vládnych politík, ktoré sa opierajú o národnú výhodu. Patrí sem výchovná a vzdelávacia politika, daňová politika, politika zdravotnej starostlivosti, antitrustová politika, regulačná politika, environmentálna politika, fiškálna a monetárna politika.

        Existuje súvislosť medzi kvalitou dodávania verejnej služby a výkonom národnej ekonomiky. OECD tvrdí, že konkurenčnú schopnosť ekonomiky ovplyvňuje „zdravie, vzdelanie a výcvik pracovnej sily, efektívnosť daňovej správy alebo podpora vývoja malých a stredných podnikov“. Otázka globalizácie kladie dôraz na reformu správnych štruktúr.

Kompetencie        vlády v spojitosti s globalizačnými tendenciami vo svete

        Rýchle zmeny v sume peňazí v obehu, v úrokových sadzbách, v dopyte po zdrojoch, cenách za hotové výrobky, lacnej práci, inflácii alebo poklese nákladov vytvárajú komplex problémov vládnym organizáciám v oblasti dlhodobého plánovania, efektívnej alokácie zdrojov, nedôveru a nespokojnosť so schopnosťou vlády okamžite prekonávať problémy, zmene byrokratických foriem verejnej správy na pružnejšie štruktúry.

        podobnosť v jednotlivých štátoch a zdanlivá celková zhoda v smerovaní reformy. Reorganizácia na zdokonalenie koordinácie a politiky. S novou deľbou zodpovednosti medzi verejným a súkromným sektorom s intenzívnejším hľadaním deľby úloh na rôznych úrovniach vlády. Dôraz sa vo všetkých krajinách kladie na zlepšenie manažmentu ľudských zdrojov a na výsledky a výstupy vládnych aktivít a na to, ako ich čo najlepšie merať.

        Najvýraznejšou zmenou bolo zníženie výdavkov a privatizácia vládnych podnikov. Sú aj ďalšie podobnosti v detailoch rozpočtových systémov alebo v druhoch regulácií na podporu konkurencie alebo zmeny v personálnych systémoch. Hlavnou príčinou podobnosti je všeobecná potreba zlepšiť národnú konkurenčnú schopnosť zlepšením vládnych štruktúr.

12. Verejný podnik a druhy verejných podnikov.

        Vo väčšine vyspelých štátov bol verejný podnik počas dlhého obdobia významnou súčasťou verejného sektora. V spojitosti s privatizáciou však rozsah a dôležitosť tohto sektora začala klesať.

80. roky celosvetový trend redukovania všetkých foriem vládnych zásahov sa dotkol predovšetkým verejných podnikov.

Verejné podniky vždy sprevádzali problémy ako sú:

1. zodpovednosť
2. regulácia
3. sociálna a priemyselná politika
4. investičná politika
5. finančné kontroly

Jedným z argumentov, ktoré sa často uvádzajú v prospech privatizácie verejného podniku je:

1. nie je ho možné efektívne kontrolovať
2. zodpovednosť je na nižšej úrovni ako pri súkromnom podniku

Verejný podnik sa naďalej považuje za dôležitú súčasť verejného sektora mnohých krajín.

Dôvody vzniku verejného podniku:

Nedostatočná súkromná ponuka tovarov a služieb, záchrana súkromných firiem, ak je ich likvidácia proti verejnému záujmu,  zdokonalenie konkurencie, znižovanie spoločenských nákladov, ako sú externality životného prostredia a nakoniec aj určitá ochrana štátnej suverenity.

Príčiny existencie verejných podnikov:

1. Korekcia zlyhania trhu - služby, ktoré sú síce žiadané, ale trh ich neposkytuje dostatočne. Z dôvodu prirodzeného monopolu, určitého obmedzenia konkurencie, externalít
2. Alternatíva k štruktúre platieb v ekonomike - alternovanie úžitkov, ktoré získali jednotlivci a skupiny. Zvýhodnenia sa môžu týkať zamestnancov, spotrebiteľov alebo vlády. Užívatelia elektrickej siete môžu dostať služby za neekonomické sadzby. Ak by sa služby poskytovali súkromne, spotrebitelia by buď platili viac, alebo by spoločnosť mohla žiadať príliš drahé poskytovanie služby.
3. Podpora centralizovaného ekonomického plánovania - centralizované dlhodobé plánovania. Vlastníctvo elektrickej energie, poskytovanie služieb národu nad rozsah dopytu. V niektorých riedko osídlených krajinách, ako je Austrália a Kanada, boli verejné podniky z dôvodu zlyhania trhu od začiatku v rukách vlády. Toto zlyhanie vlády nenastalo z dôvodu prirodzeného monopolu, ale z dôvodu rozvojového problému, t.j. trhy neboli schopné poskytovať nevyhnutnú infraštruktúru.
4. Zmena povahy ekonomiky z kapitalistickej na socialistickú: premena ekonomiky z kapitalistickej na socialistickú - bol v niektorých krajinách významným faktorom. Vo Veľkej Británii boli v povojnovom období zoštátnené železnice, oceľ a uhlie, takže strategické odvetvia ekonomiky boli vo vládnych rukách.

Okrem čisto ziskotvorných príčin, existovala skupina ďalších príčin. Verejné podniky vždy mali iné ciele, než je získavanie peňazí.

DRUHY VEREJNÝCH PODNIKOV A ICH CHARAKTERISTIKA:

V ekonomickej literatúre sa charakterizuje ako „podnik, ktorý vo veľkej miere predáva tovary a služby verejnosti, pričom jeho finančné výnosy rastú v prvom rade v súlade s jeho autoritou“ - nachádza sa v mimorozpočtovom sektore. Tieto podniky poskytujú mnohé služby ako sú: telekomunikácie, elektrická energia, rozvody plynu, voda a kanalizácie, doprava železničná, letecká, námorná a mestská verejná doprava, finančné služby, menovite banky a poisťovne a poľnohospodársky marketing. Niektoré spoločnosti majú vo vládnom vlastníctve naftové spoločnosti, spoločnosti automobilových a iných motorových vozidiel a spoločnosti tabakové a liehovarnícke. Spoločné majú to, že sú vo vlastníctve vlády.

Kategorizácia:

1. Verejné podniky poskytujúce verejnoprospešné služby: verejné podniky, ktoré poskytujú služby ako je vodné, stočné, elektrina, plyn a telekomunikácie, ktoré v zásade slúžia celej ekonomike. Vyznačujú sa:

1. majú tendenciu k prirodzenému monopolu, to znamená, že ak sa zriadi sieť, pripojenie každého ďalšieho spotrebiteľa k tejto sieti sa stáva lacnejším. Vznikajú určité obmedzenia pre konkurenciu. Pretože začiatočný výdavok býva príliš vysoký, nový vstup na tejto úrovni je málo pravdepodobný a výsledkom je tendencia k monopolu.
2. poskytujú služby, ktorých dodávka je politicky citlivá. Ak sa dodávka týchto služieb preruší, môžu vzniknúť obrovské poruchy a škody.

Z politických dôvodov sa však ani jedna vláda nechce úplne vzdať verejnoprospešných zariadení.

1. Verejná doprava a poštové služby: rôzne schémy verejnej dopravy tak v rámci miest, ako aj medzi nimi a poštová služba je dodnes poskytovaná vládou. Vyznačujú sa :

1. obe sú službami
2. čelia konkurencii (konkurencia zo strany príbuzných odvetví - konkuruje im priama pošta, kuriérske služby, faxová a elektronická pošta. Verejnej doprave konkuruje súkromná doprava, nákladnej doprave konkuruje špeciálna vagónová doprava a verejným osobným vlakom a autobusom konkurujú súkromné autá, letecké linky a súkromné autobusy.
3. majú sklon k nízkym finančným výnosom (aj keď verejnú dopravu využíva menej občanov, službu ďalej požadujú. Ak nedochádza k zmenám, nepretržité straty spôsobujú väčší tlak na napäté rozpočty.

1. Podniky konkurujúce spoločnostiam na tom istom trhu: priamo konkurujú súkromným spoločnostiam na tom istom  trhu. Patria sem banky, poisťovne, aerolínie, naftové spoločnosti a pod.  Francúzsky automobilový výrobca Renault, ktorý je vo vlastníctve vlády, konkuruje Peugeotu - Citroenu a ostatným európskym výrobcom automobilov.
2. Regulačné úrady: Existujú vďaka zákonných právomocí vlád. Nákup poistenia motorových vozidiel. Vláda môže regulačnými opatreniami prinútiť všetkých producentov, aby postupovali podľa schémy. Ich hlavným aktívom je donucovacia moc vlády.

13. VEREJNÉ PODNIKY A ICH PERSPEKTÍVY.

Základnou otázkou, ktorá súvisí s verejnými podnikmi, je otázka, či vlády majú byť vôbec zapojené do podnikania.

V r. 1979 vo Veľkej Británii prebiehala diskusia o otázke privatizácie, nasledovali ich aj ďalšie štáty, ktoré považovali privatizáciu za spôsob na zvyšovanie výnosu. Medzinárodné organizácie ako je Svetová banka a Medzinárodný menový fond podporili privatizáciu.

Pojem privatizácia: návrat aktív vo verejnom vlastníctve do súkromného sektora, všeobecnú redukciu vládneho zasahovania, zníženie poskytovania dotácií alebo regulácií

- účtovanie poplatkov: náhrada daňového financovania poplatkami.

Existujú viaceré dôvody na privatizáciu verejných podnikov: počnúc rozpočtovými dôvodmi až po rozdiely v manažmente, problémy so zodpovednosťou.

1. Ekonomické argumenty v prospech privatizácie verejných podnikov.

PATRÍ TU: - znižovanie daní využívaním tržieb z predaja, zameranie aktivít na trhové sily a konkurenciu, znižovanie vládnych výdavkov.

Argumenty proti: problém monopolov, podľa ktorých by mohli nové súkromné monopoly využívať svoju moc na zvyšovanie cien, znižovanie služieb a poškodzovanie spotrebiteľov.

Príťažlivosťou: konkurencia prináša silné stimuly aj na efektívnu výrobu aj na efektívne oceňovanie. Verejné podniky, ktoré nepracujú v súlade so spotrebiteľským dopytom alebo ktoré predlžujú svoje výrobky, pod tlakom konkurencie prídu o spotrebu. Vláda by mala v snahe zdokonaliť konkurenciu mohla predať verejný podnik. Zmena verejného monopolu na súkromný nezlepšuje konkurenciu.

Zástancovia privatizácie majú pravdu v tom, že ak existuje pravý prirodzený monopol, nie je potrebná ochrana reguláciou. Ak niekto chce naštartovať súkromnú elektráreň, nemal by mu stáť v ceste nijaký vládny zákaz.

„Problémy s organizáciou a kontrolou v odvetviach, ako sú telekomunikácie, plyn, elektrina a voda, patria medzi najťažšie problémy mikroekonomickej politiky.

Privatizácia verejných zariadení, ktoré poskytujú verejnoprospešné služby, nemusí byť vylúčená, ale musí sa k nej pristupovať oveľa opatrnejšie než pri privatizácii ostatných častí sektora verejného podniku.

Hlavným dôvodom privatizácie by malo byť zvýšenie ekonomickej efektívnosti. Spotrebitelia si nemyslia, že sa budú mať lepšie, ak sa nevyskytne rozsiahlejšia konkurencia.

Iným ekonomickým argumentom v prospech privatizácie bola potreba redukovať krížové subvencie. Tieto subvencie vznikajú vtedy, keď podnik ziskové aktivity subvencujú síce neziskové, ale žiadúce aktivity. Subvencovanie sa v súčasnosti považuje za ekonomicky nežiadúce

Ďalším ekonomickým argumentom v prospech privatizácie podnikov je potreba znížiť vládne pôžičky. Vlády a vládne podniky si musia požičiavať na kapitálové výdavky na dlhodobé aktíva, ako sú napr. elektrárne. Ekonomické náklady sú základným racionálnym dôvodom na privatizáciu.

2. manažérska efektívnosť a privatizácia.

Efektívnostný argument hovorí v prospech privatizácie.

Manažmenty organizácií súkromného a verejného sektora pôsobia v celkom odlišnom prostredí. Verejné podniky pôsobia v politickom prostredí, manažment nemôže byť celkom úprimný a otvorený. Súkromný sektor má skupinu stimulov a zodpovednosti. Pre malý počet operácií je súkromné poskytovanie efektívnejšie.

3. Ideologické argumenty v prospech / neprospech privatizácie verejných podnikoch.

Verejný podnik viac priťahuje priaznivcov socialistického systému, príčinou pokračovania privatizačného programu bola potreba zvyšovať výnos. Ekonomické úžitky budú pochádzať len z podnikov predávajúcich v konkurenčnom prostredí.

Ekonomické argumenty v prospech privatizácie nie sú až také ohromujúce, neexistuje žiadny nesporný dôkaz, ktorý by hovoril v prospech najvyššej efektívnosti poskytovania súkromným sektorom.

„Jednou z príčin novej vlny privatizácie v Európe môžu byť nové pravidlá Maastrichtskej dohody, podľa ktorej sa vládne dotácie verejným podnikom  končia alebo dohodli sa limity rozpočtových deficitov a štátneho dlhu.

Často sa vyžaduje, aby verejný podnik mal iné ciele než iba obyčajnú snahu o maximalizáciu zisku, ako je to v súkromnej spoločnosti.

Tí, ktorí kontrolujú verejný podnik, berú menší ohľad na záujmy akcionárov - daňových poplatníkov. Verejný podnik je subjektom politického vplyvu a často sa od neho vyžaduje sledovať skôr „verejný záujem“, než jednoduchá snaha maximalizovať zisk tak ako v súkromnej spoločnosti.

Všetky vládne postupy sú pod kontrolou ministra, minister má však politické ciele, ktoré sa nemusia nevyhnutne týkať výkonnosti podniku. Minister je zodpovedný aj za komerčný výkon na trhu, aj za politický výkon.

Vládna kontrola a manažérska sloboda vo verejných podnikoch.

        Rozsah kontrol spôsobuje konflikt medzi vládami a ich verejnými podnikmi. Podniky považujú vládne kontroly za príliš prísne a časovo náročné. Pretože verejné podniky patria verejnosti, ich politickí reprezentanti majú plné právo na určitý rozsah kontroly v zastúpení verejnosti.

        Niektoré vlády zaviedli do praxe zmluvy medzi podnikom a vládou. Vlády vlastnia svoje podniky a chránia si zodpovednosť za ne.

O verejnom podniku sa treba zamerať na otázku organizácie a manažmentu, ako aj na otázky vlastníctva. V spojitosti s budúcnosťou verejnému podniku sú reálne dve možnosti.:

1. zdokonaliť sektor snahou o vyššiu efektívnosť a lepšiu verejnú kontrolu.
2. privatizovať nie je potrebné, je však potrebné im dať viac autonómie, urobiť z nich subjekty konkurenčných tlakov a trhových disciplín. Pred politickým zásahom musia byť chránené výberom správnych manažérov, ktorým sa poskytnú vlastné stimuly a umožní sa im ovplyvňovať výsledky a spôsob ich dosiahnutia. Pri vhodnom inštitucionálnom zámere nemôže byť menej efektívny než súkromný podnik.
3. u verejných podnikov pramení neefektívnosť a problémy s kontrolou a zodpovednosťou.

V situáciách „kde je hojnosť externalít a kolektívne záujmy, prirodzené monopoly sú dominantné. Z hľadiska ekonomickej teórie boli urobené štúdie, ktorých snahou bolo ukázať, že verejné podniky sú, prirodzene, menej efektívne než súkromný podnik.

        Privatizácia verejného podniku môže byť príkladom pre verejný sektor. Analýza ukázala, že v žiadnej rozvinutej krajine nie je možné počítať s dlhodobou budúcnosťou sektora verejných podnikov, zvlášť pri tých podnikoch, ktoré zabezpečujú tovary alebo služby vo veľkom rozsahu. „Môže pretrvávať existencia menších podnikov alebo niektoré sa môžu zapojiť do spolupráce so súkromným sektorom.

Redukcia sektora verejných podnikov v osemdesiatych rokoch vo všeobecnosti vypovedalo o tendenciách vo verejnom sektore.

14. ZDRAVOTNÍCKA STAROSTLIVOSŤ AKO SÚČASŤ VEREJNÉHO SEKTORA.

Sústava orgánov správy zdravotníctva

1. ministerstvo zdravotníctva: vypracúva návrhy zásadných smerov a priorít rozvoja, odporne usmerňuje poskytovanie ZS, riadi a kontroluje výchovu, výučbu, výskum;
2. miestna správa: obec-  zriaďovanie  ambulancií  vrátane  staníc  lekárskej  služby prvej  pomoci   a  ambulancií  v   zariadeniach  sociálnych       služieb, zriaďovanie    špecializovaných    zariadení    ambulantnej starostlivosti, polikliník, nemocníc  I. typu  a nemocníc s poliklinikou I. typu, agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti,
3. súčinnosť na preventívnych programoch,
4. schvaľovanie  ordinačných  hodín  neštátneho zdravotníckeho zariadenia
5. samosprávny kraj- zriaďuje polikliniky a nemocnice s poliklinikou II typu, nemocnice s poliklinikou III. typu, taktiež aj stredné zdravotnícke školy, zdrav. zariadenia; vymenúva lekára samosprávneho kraja
6. obvodný a krajský úrad
7. Všeobecná zdravotná poisťovňa:
8. verejnoprávna inštitúcia na vykonávanie zdravotného poistenia, je PO so sídlom v Bratislave
9. štát  sa  podieľa   na  zabezpečení  platobnej  schopnosti všeobecnej  poisťovne  poskytnutím  návratnej  finančnej výpomoci, a to do výšky 100% jej platobnej neschopnosti
10. samosprávne orgány VZP

1. správna rada – najvyšší samospr. orgán, rokuje o zás. otázkach činnosti; 7 zástupcov poistencov, 7 z. zamestnávateľov a 7 z. štátu
2. dozorná rada- kontrola dodržiavania všeob. záv. pr. predpisov a vnút. predpisov VZP a predkladá spr. rade správy o nedostatkoch; má 7 členov; pri obidvoch je funkčné obdobie 4 ročné;

11. výkonné org. VZP:

1. riaditeľstvo- riaditeľa volí a odvoláva spr. rada na 4 roky, je štatutárom VZP
2. pobočky a expozitúry, ktoré sú detašovanými pracoviskami pobočiek;

12. rezortnou   zdravotnou  poisťovňou   je  poisťovňa,  ktorá vykonáva  zdravotné poistenie  najmä pre  zamestnancov organizácií založených   alebo  zriadených   jedným  ministerstvom  SR
13. odvetvovou  zdravotnou  poisťovňou   je  poisťovňa,  ktorá vykonáva  zdravotné  poistenie   najmä  pre  zamestnancov jedného odvetvia
14. podnikovou  zdravotnou  poisťovňou   je  poisťovňa,  ktorá vykonáva  zdravotné  poistenie   najmä  pre  zamestnancov jedného podniku    alebo   viacerých    podnikov   alebo   podnikateľských subjektov
15. občianskou  zdravotnou  poisťovňou   je  poisťovňa,  ktorá vykonáva zdravotné poistenie pre občanov

Poskytovanie zdravotnej starostlivosti :

1. pojem - je   starostlivosť  o  ochranu, zachovanie  a   navrátenie  zdravia  fyzickej   osoby ,  ktorú poskytuje  zdravotnícky pracovník
2. poskytuje  sa  v  zdraví,  v  chorobe,  v tehotenstve, pri pôrode a v šestonedelí  
3. zahŕňa  prevenciu,  diagnostiku a liečbu   vrátane  rehabilitácie,   ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú  asistenciu,  záchrannú  zdravotnú  službu a osobitnú zdravotnú   starostlivosť  
4. poskytuje   sa formou   ambulantnej zdravotnej    starostlivosti   a    formou   ústavnej   zdravotnej starostlivosti
5. ZS je  aj  lekárenská starostlivosť a kúpeľná starostlivosť  
6. každý  má  právo  na  poskytovanie  zdravotnej  starostlivosti vrátane liekov, zdravotníckych pomôcok  a dietetických potravín na osobitné  medicínske  účely
7. poskytovanie:

1. na  základe povinného zdravotného poistenia bezplatne,
2. na  základe povinného zdravotného  poistenia  za čiastočnú úhradu,
3. na základe  zmluvného  pripoistenia,
4. zdravotnej starostlivosti za celú úhradu,
5. služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.

8. pri   prevzatí  poistenca   do  zdravotnej  starostlivosti uzavrie  praktický  lekár  alebo  iný  zdravotnícky pracovník s poistencom dohodu  o posk.   zdr. starostlivosti, a to najmenej na 6 mesiacov
9. poistenec môže zmeniť zdrav. zariadenie pred uplynutím doby, ak:

1. zmení trvalý pobyt, prechodný pobyt alebo pracovisko,  
2. ambulantne sa  lieči v mieste svojho  prechodného pobytu alebo  pracoviska  a  jeho  zdravotný  stav  vyžaduje,  aby sa liečil    v mieste svojho trvalého pobytu,
3. praktický    lekár   prestane    byť   pracovníkom   zmluvného zdravotníckeho zariadenia,
4. zdravotnícke  zariadenie prestane  byť zmluvným  zdravotníckym    zariadením poisťovne

10. zdravotnícke zariadenie môže odstúpiť od dohody:

1.  ak sa zmení jeho odborné zameranie vo vzťahu k požadovanej starostlivosti
2.  alebo pacient závažným spôsobom porušuje liečebný režim

11. povinné zdravotné poistenie je   poistenie,  na   ktorého  základe   sa  poskytuje zdravotná starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej  starostlivosti
12. poistencom poskytuje zdravotná starostlivosť podľa druhu a stupňa postihnutia zdravia poistenca
13. zmluvné poistenie- na  zákl. poistnej  zmluvy poskytne  poisťovňa v rozsahu určenom  zmluvou úhradu  za  poskytnutú zdravotnú starostlivosť osobám, ktoré nie sú povinne poistené
14. poistenci,  ktorým   sa  na  žiadosť   poskytne  zdravotná starostlivosť  nad   rozsah  určený  týmto   zákonom  a  Liečebným poriadkom, sú  povinní zaplatiť náklady  s tým spojené,  ak nie sú pripoistení
15. na  základe   zmluvy  o  pripoistení   poskytne  poisťovňa v rozsahu určenom  poistnou zmluvou úhradu  nákladov za poskytnutú zdravotnú  starostlivosť, ktorú  by mal  poistenec uhradiť  celkom alebo čiastočne sám
16. je primárna, sekundárna a následná starostlivosť
17. liečenie v cudzine- ak sa vyčerpali možnosti liečenia na území SR a ak od takéhoto liečenia možno očakávať zlepšenie alebo zabránenie zhoršeniu pacientovho zdravotného stavu

osoba   uhrádza   za   služby   súvisiace  s  poskytovaním zdravotnej  starostlivosti – primárnej, sekundárnej ambulantnej   platbu  20 Sk pri  každej návšteve, ak nie je  oslobodená od povinnosti; platbu  vo  výške  2  Sk  za jeden kilometer jazdy;

18. platba je príjmom zdravotníckeho zariadenia; zariadeniu   ústavnej starostlivosti  a) 50   Sk   za   služby    spojené   s poskytovaním   ústavnej  starostlivosti,   najviac  za   21dní;  b) 50 Sk za služby spojené s poskytovaním ústavnej starostlivosti     v liečebni pre  dlhodobo chorých bez ohľadu  na dĺžku ústavnej starostlivosti;

Súhlas na poskytovanie zdravotnej starostlivosti :

1. pozitívny reverz- súhlas pacienta v písomnej alebo inak preukázateľnej forme na osobitné závažné vyšetrovacie al. liečebné výkony al. závažne meniace spôsob ďalšieho života
2. negatívny reverz

1. ak pacient napriek náležitému vysvetleniu odmieta potrebnú zdravotnú starostlivosť, je to  vyjadrenie o odmietnutí v rovnakej forme
2. alebo zákonný zástupca, opatrovník, pestún, os. staršia ako 16 a s obmedzenou spôsobilosťou, ak je schopná posúdiť;
3. aj vtedy, ak ho nemožno vyžiadať, ale možno ho predpokladať;

3. bez súhlasu- možno ho prevziať do ústavnej starostlivosti ak:

1. ide o choroby, pri ktorých možno uložiť povinné liečenie,
2. pacient v dôsledku duševnej choroby alebo jej príznakov ohrozuje seba lebo svoje okolie, alebo ide o vážne ohrozenie jeho zdravia,
3. stavy, pri ktorých sú ohrozené životne dôležité funkcie a sú nutné život zachraňujúce výkony a neprerušené sledovanie životne dôležitých funkcií
4. povinnosť oznámiť do 24 hod. súdu

4. lekár je povinný vhodným a preukázateľným spôsobom pacienta poučiť
5. pri zistení závažnej genetickej choroby informuje aj pokrvných príbuzných
6. pri pohlavných chorobách, AIDS a iných prenosných ochoreniach informuje všetkých, na ktorých sa mohlo preniesť
7. zdravotná dokumentácia – zásadne pre potreby zdrav. zariadenia, slúži na zhromažďovanie takých údajov, kt. sú bezprostredne nevyhnutné na poskytovanie zdr. starostlivosti,

1. je majetkom zdr. zariadenia

Poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnych zdravotných zariadeniach

1. je to zdravotnícke zariadenie, ktoré  poskytuje  zdravotnú  starostlivosť  na  základe povolenia ministerstva zdravotníctva alebo samosprávneho kraja
2. môže ho prevádzkovať FO alebo PO, ktorá má povolenie na poskytovanie zdr. starostlivosti
3. povolenie sa vydáva rozhodnutím, podľa všeob. predpisov o správnom konaní  
4. možno  poskytovať zdravotnú  starostlivosť   len  podľa  ustanovení   tohto zákona
5. poskytuje zdravotnú starostlivosť v rozsahu, v akom je to bežné v štátnych zdrav. zariadeniach
6. nemôže poskytovať zdrav. starostlivosť:

1. pri ochoreniach, pri ktorých možno uložiť ústavnú psychiatrickú starostlivosť bez súhlasu pacienta
2.  ochrannú liečbu podľa Trestného zákona

7. ak zariadenie nemá uzavretú zmluvu s príslušnou  poisťovňou o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, nemôže:

1. posudzovať  zdravotnú  spôsobilosť  na  prácu  a navrhovať kúpeľnú  starostlivosť,
2. predpisovať  lieky,  zdravotnícke potreby a zdravotnícke   pomôcky  uhrádzané   zo  zdravotného   poistenia
3. nemôže  rozhodnúť  o  chorobe z povolania, profesionálnej otrave alebo  o inom poškodení zdravia pri práci  

8. musí  byť  personálne a vecne vybavené na druh a rozsah zdravotnej starostlivosti, ktorú poskytuje,  
9. a   musí   spĺňať   požiadavky   na  ochranu  zdravia zamestnancov  zdravotníckeho zariadenia  i  pacientov,  
10. ako  aj technické   a  vecné   požiadavky,  ktoré   ustanoví  ministerstvo zdravotníctva všeobecne záväznými právnymi predpismi
11. poskytuje sa bezplatne, za priamu úhradu, kombináciou
12. dozor a kontrolu vykonávajú MZSR, VÚC a stavovské organizácie, príp. poisťovňa

15. vzdelávanie.

Vzdelávacia politika je súčasťou sociálnej politiky, pretože vzdelanie je prvkom sociálneho a ľudského rozvoja a jedným z faktorou, ktorý ovplyvňuje sociálnu štruktúru spoločnosti.

Vzdelávaciu politiku môžeme definovať ako:

1. súhrn konkrétnych činností a opatrení, ktorými štát a ostatné subjekty ovplyvňujú vzdelanie a vzdelávaciu sústavu.
2. rozhodovanie:

1. o vzdelávacích inštitúciách
2. o prístupe k vzdelávaniu
3. o obsahoch a cieľoch vzdelania
4. o spôsobe riadenia a financovania

Školská politika:

Rozvíja ciele a úlohy, obsahové zameranie, organizáciu a prostriedky vzdelávania. Jej ciele sa menia podľa úrovne kvality rozvoja spoločnosti a závisia najmä od jej ekonomického potenciálu.

Ciele školskej politiky:

1. vonkajšie ciele - rozvoj celkovej vzdelanostnej a kultúrnej úrovne spoločnosti

1. naplnenie sociálnych zámerov spoločnosti
2. potrebu vzdelania na rozvoj vedy a techniky

1. vnútorné ciele - stimulácia riadenia a uplatňovania efektívnosti vzdelávania

Organizačná štruktúra výkonu správy školstva :  

1. štátnu správu v školstve na úseku škôl a školských zariadení podľa tohto zákona vykonávajú: a) riaditeľ školy alebo školského zariadenia, b) obec, c) samosprávny kraj, d) krajský školský úrad, e) Štátna školská inšpekcia, f) Ministerstvo školstva SR, g) iné ÚOŠS;
2. škola = ZŠ + SŠ
3. školské zariadenie =  a) výchovno-vzdelávacie zariadenia, b) špeciálne výchovné zariadenia, c) poradenské zariadenia, d) záujmovo-vzdelávacie zariadenia, e) školské účelové zariadenia
4. riaditeľ- ak je škola alebo škol. zariadenie PO, je jej zamestnancom
5. vykonáva ŠS v 1. stupni, ak je zriaďovateľom  krajský  školský  úrad
6. obec - pri prenesenom výkone ŠS zriaďuje a zrušuje základné školy podľa siete
7. vykonáva ŠS v 1. stupni vo veciach ohrozovania  výchovy a  vzdelávania maloletého  alebo zanedbávania starostlivosti o povinnú školskú dochádzku žiaka
8. školským  úradom  je  obec,  ktorá  je  zriaďovateľom škôl s celkovým počtom najmenej 1 000 žiakov
9. samosprávny kraj -pri  prenesenom výkone ŠS zriaďuje a zrušuje podľa siete: a) stredné školy, b) učilištia, c) strediská praktického vyučovania
10. vykonáva ŠS v 2. stupni vo veciach, v  ktorých v prvom  stupni rozhodol riaditeľ vyššie uvedených škôl
11. krajské  školské  úrady - na výkon  miestnej štátnej správy  v školstve
12. sú rozpočtové organizácie štátu, sú finančnými vzťahmi zapojené  na rozpočet  ministerstva, ktoré voči nim  plní funkciu zriaďovateľa
13. rozhoduje v 2. stupni  vo veciach, v ktorých v 1. stupni rozhoduje: a) riaditeľ školy alebo riaditeľ školského zariadenia, ktorého je  zriaďovateľom, b) riaditeľ zákl. školy, ktorej  zriaďovateľom je obec, ktorá nie je školským úradom
14. štátna školská inšpekcia- je  orgán ŠS v školstve
15. plní funkciu  kontroly štátu nad úrovňou pedagogického riadenia, nad  úrovňou výchovy a vzdelávania a materiálno-technických podmienok  vrátane praktického vyučovania v školách  a  školských  zariadeniach,  v strediskách praktického vyučovania,   na   pracoviskách   praktického   vyučovania   a  vo vzdelávacích  ustanovizniach
16. a vybavuje sťažnosti a petície
17. ministerstvo riadi výkon ŠS na úseku  školstva vypracovávaním koncepcií  a vydávaním všeob. záv. pr. predpisov,  smerníc  a pokynov, zjednocovaním postupu pri ich používaní a kontroluje tento výkon

Samosprávne orgány pri výkone školskej správy – z.č. 596/2003 o št. správe v školstve a školskej samospráve

obec  

1. pri  prenesenom  výkone  ŠS zriaďuje a zrušuje základné školy podľa siete; sieť  je   zoznam  škôl,  školských   zariadení,  stredísk praktického vyučovania  a pracovísk praktického vyučovania, ktoré majú oprávnenie uskutočňovať výchovu a vzdelávanie.
2. obec  pri výkone  samosprávy zriaďuje  a zrušuje podľa siete

1. základné umelecké školy,
2. materské školy,
3. školské kluby detí,
4. školské strediská záujmovej činnosti,
5. centrá voľného času,
6. zariadenia  školského stravovania  pre žiakov  základných škôl a pre deti materských škôl,
7. jazykové školy pri základných školách,
8. strediská služieb škole.

3. vytvára podmienky na:

1. výchovu  a vzdelávanie  detí a  žiakov najmä  tým, že zriaďuje školy a školské zariadenia,
2. plnenie  povinnej  školskej  dochádzky  v  základných školách, ktorých je zriaďovateľom,
3. zabezpečenie   výchovy  a   vzdelávania  detí   a  žiakov   so špeciálnymi  výchovno-vzdelávacími   potrebami v  školách a v školských zariadeniach, ktorých je zriaďovateľom,
4. zabezpečenie výchovy a vzdelávania detí a žiakov s mimoriadnym  nadaním a  talentom v školách a  v školských zariadeniach,  ktorých je zriaďovateľom.

4. Obec vykonáva ŠS  v  prvom stupni  vo veciach ohrozovania  výchovy a  vzdelávania maloletého  alebo zanedbávania starostlivosti o povinnú školskú dochádzku žiaka
5. Obec  ako školský  úrad  vykonáva  ŠS v druhom stupni  vo veciach,  v ktorých  v prvom  stupni rozhodol riaditeľ ZŠ,  ktorej  je  príslušná  obec  zriaďovateľom
6. ak  obec  nie  je  školským  úradom, výkon ŠS v druhom stupni podľa  tohto odseku  zabezpečuje pre ňu krajský školský úrad.

Samosprávny kraj

pri  prenesenom výkone ŠS zriaďuje a zrušuje podľa siete:

1. stredné školy,
2. učilištia,
3. strediská praktického vyučovania.

7. Samosprávny   kraj  pri   výkone  samosprávy zriaďuje a zrušuje podľa siete:

1. základné umelecké školy,
2. záujmovo-vzdelávacie  zariadenia  okrem  jazykových  škôl  pri ZŠ,
3. domovy mládeže,
4. zariadenia školského stravovania,
5. zariadenia praktického vyučovania,
6. strediská služieb školy,
7. školy v prírode,
8. centrá voľného času s územnou pôsobnosťou samosprávneho kraja,
9. školské strediská záujmovej činnosti.

8. Samosprávny    kraj   vytvára    podmienky   na    výchovu a vzdelávanie a na plnenie povinnej školskej dochádzky v stredných školách,  podmienky  na  zabezpečenie  výchovy  a vzdelávania detí a žiakov so špeciálnymi  výchovno-vzdelávacími potrebami,  detí a žiakov   s  mimoriadnym   nadaním  a   talentom  v   školách a v školských zariadeniach, ktorých je zriaďovateľom.  

Druhy škôl :

1. vysoké školy: - sú vrcholné vzdelávacie, vedecké a umelecké ustanovizne

1. a) verejné  
2. je  verejnoprávna  a  samosprávna inštitúcia,  ktorá  sa  zriaďuje  a  zrušuje  zákonom, ktorý tiež ustanoví  jej  názov,  začlenenie a sídlo
3. ak sa člení na fakulty, pri jej zriadení sa súčasne zriaďujú aj tieto fakulty
4. o organizácii a činnosti rozhodujú v rozsahu ustanovenom týmto  zákonom orgány akademickej samosprávy, ktorými sú: a) akademický senát, b) rektor, c) vedecká  rada, d) disciplinárna  komisia  pre študentov
5. správna  rada -  je  orgán,  ktorý v rámci    pôsobnosti   ustanovenej    týmto   zákonom  podporuje posilňovanie väzby verejnej vysokej školy a spoločnosti
6. akademická obec – pozostáva zo zamestnaneckej časti ak. obce vysokej školy a študentskej časti – je základom akademickej samosprávy
7. b) štátne - a) vojenské vysoké školy, b) policajné vysoké školy, c) zdravotnícke vysoké školy.,
8. c) súkromné - PO so sídlom v SR, ktorá bola zriadená alebo založená na vzdelávanie a výskum, je oprávnená pôsobiť  ako  súkromná  vysoká  škola,  ak  jej  vláda  na  to udelila súhlas  v mene štátu ("štátny súhlas")
9. návrh  na udelenie štátneho  súhlasu predkladá vláde ministerstvo;
10. podľa   charakteru  a  rozsahu  svojej činnosti:
11. a) univerzitné vysoké školy - poskytujú   vzdelávanie v študijných  programoch   všetkých  troch  stupňov   s významným podielom   študijných  programov   druhého  stupňa   a  študijných programov  tretieho  stupňa a len oni môžu mať vo svojom názve slovo univerzita
12. b) neuniverzitné vysoké školy - označujú  ako   odborné  vysoké  školy;   poskytujú vysokoškolské vzdelávanie prevažne v študijných programoch prvého stupňa;
13. akreditačná komisia – poradný orgán vlády; ;

Sústavu základných a stredných  škôl  :

1. tvorí základná škola, základná  škola  s  materskou  školou,  učilište, stredné odborné učilište, gymnázium, stredná odborná škola a špeciálne školy
2. cirkevné školy – základné aj stredné; zriaďovateľ – cirkevný orgán
3. súkromné školy- základné, umelecké, gymnáziá, odborné učilištia, učilištia, špeciálne školy

16. SOCIÁLNA POLITIKA A SOCIÁLNE ZABEZPEČENIE.

Sociálna politika - je nástrojom, ktorým štát občanom zabezpečuje ich sociálne práva v zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948.

- má vytvoriť rovnaké príležitosti a vytvoriť každému občanovi podmienky k rozvoju jeho ľudského potenciálu.

Koncentruje sa:

na životné podmienky ľudí, na rozvoj človeka, jeho bytostných, tvorivých síl, rozvoj osobnosti a individuality.

Sociálna politika je súčasťou verejnej politiky

Sociálna politika sa realizuje:

- prostredníctvom určitých subjektov, z ktorých ako hlavný vystupuje štát. Štát určuje obsah, ciele, úlohy i chápanie sociálnej politiky.

Základnú štruktúru sociálnych subjektov tvoria:

1. štát a jeho orgány
2. zamestnávatelia
3. zamestnávateľské a zamestnanecké odborové orgány
4. obce
5. charitatívne organizácie, organizácie občianských iniciatív
6. cirkev (ako charita)
7. občania, rodiny domácnosti

Objekty sociálnej politiky:

Všetci obyvatelia štátu ale i určité skupinyobyvateľov a jednotlivcov, ku ktorým sociálne opatrenia subjektov smerujú.

        Sociálna politika smeruje k určitému sociálnemu ladeniu spoločnosti. Usiluje o starostlivosť, o blahobyt ľudí. Orientuje sa na ľudskú bytosť, jej jedinečnosť, schopnosti, záujem, potreby.

Čo ovplyvňuje sociálnu politiku:

1. globalizácia súvisiaca s internacionalizáciou mnohých ľudských aktivít, je to spontánny proces. Je poznačená rozvojom informačných technológií. Vedie k otváraniu sa krajín, často uvádzané ako prehlbovanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými krajinami
2. nepriaznivý demografický vývoj a starnutie populácie
3. oslabila sa tradičná funkcia rodiny a solidarita
4. migračné prúdy do Európy

Európska rada schválila Európsku sociálnu agendu - stanovila cieľ: aby sa Európa stala najkonkurencieschopnejšou ekonomikou na svete, založenou na vedomostiach, dynamicky sa rozvíjajúcou, schopnou dosahovať udržateľné tempo ekonomického rozvoja a vytvárať viac lepších pracovných príležitostí pri vyššej sociálnej kohézii.

Nový cieľ má podporiť i európska sociálna politika, ktorá sa má usilovať o vytvorenie plnej zamestnanosti, o vytvorenie spoločnosti, v ktorej ženy a muži sú rovnocenní partneri a môžu si slobodne vyhľadávať miesta, majú za rovnakú prácu rovnakú mzdu a ženy majú rovnakú šancu dostať sa na vrcholovú riadiacu funkciu.

Sociálna politika sleduje naplnenie funkcií:

1. poskytnúť legislatívny rámec pre špecifické oblasti, vytvoriť rámec pre dialóg medzi sociálnymi partnermi a tým prispieť k definícii základných sociálnych práv pracovníkov
2. zhromaždiť prostriedky na financovanie zámerov, zvlášť na úseku odborného výcviku a politiky zamestnanosti a prispieť tak k redistribúcií zdrojov
3. stimulovať a podporovať spoluprácu rôznych aktérov sociálnej politiky, vytvárať siete a partnerstvo, organizovať siete a partnerstvo, organizovať výmenu informácií a skúseností, presadzovať inovácie a osvedčenú prax.

Funkcie sociálnej politiky:

1. ochranná funkcia: reaguje na situáciu, keď sa jednotlivec či rodina dostali do nevýhodnej situácie vo vzťahu k ostatným Sociálna politika sa realizáciou ochrany snaží odstrániť či zmierniť dôsledky nepriaznivej sociálnej situácie, ako sú nezamestnanosť, choroba, staroba, úmrtie či pokles príjmov vo viacdetných rodinách.
2. rozdeľovacia funkcia: súvisí so spravodlivosťou. Súvisí s prerozdeľovaním. Nejde len o rozdeľovanie dôchodkov, príjmov, ale i životných situácií, šancí, možností. Riešia sa rozdiely v životných a pracovných podmienkach občanov.
3. stimulačná funcia: podporuje, stimuluje k žiaducemu sociálnemu konaniu či správaniu jednotlivca, rodiny.
4. preventívna funkcia: prijímanie opatrení, ktoré odstaňujú príčiny nepriaznivých sociálnych situácií. Je snahou predchádzať určitým škodám, ktoré vzniknú pri nepriaznivých sociálnych situáciách. Úzko súvisí s hygienou a bezpečnosťou pri práci. Jej pôsobenie môžeme rozšíriť i na veľmi aktuálne sociálne dôsledky ako sú kriminalita, alkoholizmus, drogy, chudoba atď.

Štát v sociálnej politike:

- je v značnej závislosti od orientácie hospodárskej politiky.

- či je hospodárska politika ladená viac alebo menej sociálne závisí od:

1. politickej situácie
2. historických tradícií
3. kultúrnej a vzdelanostnej úrovne
4. sily a váhy sociálnych partnerov
5. úrovne sociálneho dialógu
6. hodnotovej orientácie obyvateľstva

SOCIÁLNE ZABEZPEČENIE:

Cieľom je: poskytnúť rodinám a jednotlivcom istotu, že úroveň a kvalita ich života sa nezníži v rizikovej sociálnej či ekonomickej situácii. To znamená nielen uspokojovanie potrieb, ale predovšetkým prevenciu rizika a pomoc jednotlivcom a rodinám v situáciách, ktorým nebolo možné zabrániť.

Poskytuje prostriedky, ktorými spoločnosť zaručuje a poskytuje hmotné zabezpečenie jednotlivým občanom, ak nemôžu pracovať z dôvodom uznaných spoločnosťou alebo sa ocitli v situácii, že ich pracovný príjem nestačí na zvýšenie životných nákladov.

17. Teoretické názory na štátny rozpočet

Pojmu štátny rozpočet predchádzal pojem štátne financie - zabezpečovali potreby štátu v období starovekých civilizácií a stredoveku.

Teórie na štátne financie - boli súčasťou názorov na hospodárstvo a názorov na peniaze.

Od 13. storočia sa začína aktívnejšie rozvíjať ekonomické myslenie, hlavne na pôde cirkví.( Tomáš Akvinský)

Merkantilizmus - najstaršia  ekonomická teória. Pokúša sa teoreticky spracovať začínajúci systém trhovej ekonomiky a rozvoj manufaktúr. Boli presvedčený, že jediným zdrojom bohatstva je výmena tovaru  v zahraničnom obchode.

Fyziokratizmus - Odmieta stotožňovanie peňazí s bohatstvom. Považujú za ozajstné bohatstvo len úžitkové hodnoty.

V týchto teóriách nenachádzame názory, ktoré by súviseli so štátnym rozpočtom.

V druhej polovici 17. storočia vzniká KLASICKÁ EKONOMICKÁ TEÓRIA. Pokračuje v skúmaní peňazí. Završuje sa v teórii, ktorú reprezentujú Adam Smith a David Ricardo. Výdavky štátneho rozpočtu považovali za neproduktívne a ako nutné zlo. - v tom čase výdavky na národné hospodárstvo boli zanedbateľné. Rozpočtové výdavky sa mali uhrádzať z daňových príjmov.

Rozpočtová teória nebola v tomto období samostatne vypracovaná, ale základné teoretické poučky o štátnom rozpočte formulovali Smith a Ricardo. Patrili tu tézy:

1. výdavky sa nemali týkať reprodukčného procesu
2. dane sa nemali vzťahovať na kapitál a na mzdy
3. dane mali neproduktívny charakter a bolo ich treba obmedziť na minimum

Po tomto období dochádza k prechodu ekonomiky z obdobia voľnej konkurencie do obdobia ZMIEŠANEJ TRHOVEJ EKONOMIKY

        - tieto teórie hovoria o potrebe zvyšovania výdavkov štátneho rozpočtu a jeho využívania ako nástroj v rukách štátu na zasahovanie do ekonomiky.

Štátny rozpočet sa považuje za najvýznamnejší článok verejných financií, pozornosť sa venuje je ho príjmom, výdavkom, rozpočtovému schodku a štátnemu dlhu.

        Okrem toho existujú teórie , ktoré sa venujú štátnemu rozpočtu ako celku (Keynes, Friedman)

1. TEÓRIA REGULOVANÉHO HOSPODÁRSTVA - priniesla zmenu do ekonomických teórií. (Keynes). Štátna rozpočet - hlavný nástroj v rukách štátu na zasahovanie do hospodárstva. Rozhodujúca je miera zásahov štátu a akými nástrojmi štát zasahuje.

PRINCÍPY ŠTÁTNEHO REGULOVANIA HOSPODÁRSTVA:

1. pri poruchách v hospodárstve a nedostatočných výdavkoch na investície by mal investovať i štát.
2. prostredníctvom rozpočtu regulovať kúpyschopný dopyt
3. Priame dôchodkové dane - manipulácia s progresívnymi daňovými sadzbami ( ak má štát záujem pribrzdiť ekonomiku, má použiť progresívnejšiu daňovú sadzbu na zdanenie dôchodkov - zisku.) Naopak ak chce štát brzdiť ekonomický rast, hovoríme o reštriktívnej ekonomickej politike.
4. regulovanie ekonomiky prostredníctvom stabilizátorov - majú pôsobiť ako anticyklické regulátory ( poistenie v nezamestnanosti, sociálne poistenie, subvencie k cenám poľnohospodárskych výrobkov, štátny výkup poľnohospodárskych prebytkov)
5. prístup k deficitnému financovaniu, ako aj k štátnemu dlhu.

2. teória kolektívnych potrieb - Vychádza z toho, že štát je združením občanov a jeho úlohou je zabezpečovať tzv. kolektívne potreby, t.j. potreby, ktoré si nemôže zabezpečiť sám jednotlivec, či občan, ochrana pred vonkajšími či vnútornými nepriateľmi, ale aj starostlivosť o školstvo, zdravotníctvo a pod.

Rast výdavkov štátneho rozpočtu je prejavom čoraz úplnejšieho uspokojovania kolektívnych potrieb spoločnosti a obyvateľstva.

3. TEÓRIA PSYCHOLOGICKEJ ŠKOLY - Založil ju rakúsky ekonóm Emil Sachs. Štát považuje za orgán na zabezpečovanie kolektívnych potrieb. Každý jednotlivec sa snaží svoje osobné potreby uspokojovať s minimálnymi nákladmi.

Štát má právo používať donucovacie prostriedky na uspokojovanie potrieb, ktoré sú kolektívne a pre spoločnosť nevyhnutné.

Sú to tieto:

1. rast výdavkov štátneho rozpočtu je opodstatnený, lebo tieto výdavky sa používajú v záujme uspokojovania potrieb celej spoločnosti
2. výdavky štátneho rozpočtu sú dôkazom stále plnšieho uspokojovania kolektívnych potrieb. Ak tieto výdavky rastú, kolektívne potreby sa plnšie uspokojujú.

4. SOCIÁLNA TEÓRIA - Rozdelenie národného dôchodku treba korigovať podľa sociálnych hľadísk v prospech nemajetných alebo málomajetných skupín obyvateľstva.

Súčasný štát s vyspelou trhovou ekonomikou má plniť aj sociálnu úlohu, t.j. zabezpečovať politickú, ale i ekonomickú spravodlivosť pre všetkých občanov.

Výdavky rozpočtu možno rozdeliť na dve skupiny. Jedna súvisí s existenciou štátu a vynakladá sa na štátny aparát. Druhá časť redistribuuje dôchodky medzi sociálnymi skupinami obyvateľstva tak, že od jedných skupín sa dôchodky odoberajú, t.j. odčerpávajú a druhým sa dávajú či poskytujú. Odčerpávajú sa napr. formou daní od majetných, zamestnaných a poskytujú sa formou podpôr, príspevkov a ďalšími formami penzistom, nezamestnaným.

5. SOCIÁLNOPRÁVNA TEÓRIA - od nemeckého ekonóma A. Wagnera. Uznáva jestvovanie rôznorodých spoločenských skupín. Medzi nimi je majetková nerovnosť. Toto sa dá pozmeniť tzv. rozumnou finančnou politikou.
6. SOCIOLOGICKÁ TEÓRIA - Jej predstaviteľom je Fritz Neumark, ktorý tiež požaduje správnu finančnú politiku v oblasti rozpočtových príjmov a výdavkou, aby sa zabezpečili dobré podmienky pre všetky triedy a sociálne skupiny obyvateľstva.
7. TEÓRIA regulovanej trhovej ekonomiky alebo regulovaného kapitalizmu - (John Maynard Keynes)

Hlása, že trhovú ekonomiku možno regulovať, a tým riešiť jej vnútorné protirečenia. Na takúto reguláciu štát môže využívať mnohé nástroje väčšinou finančného charakteru, a hlavne štátny rozpočet.

- príčinou kríz v trhovej ekonomike sú nedostatočné investície.

Keynes najväčší význam prikladá výdavkom štátneho rozpočtu. S uvedenou teóriou regulovanej ekonomiky sa zhodujú americkí finanční teoretici. Vyslovujú názor, že subvencie zo štátneho rozpočtu do podnikov umožňujú znížiť ceny, čím sa zvyšuje spotreba ich výrobkov. Odporúčajú tiež zvýšiť výdavky štátu na vedu a výskum, a výsledky by sa bezplatne dávali k dispozícii súkromným podnikom.

8. METAFIŠKÁLNA TEÓRIA - štátny rozpočet slúži ako nástroj na riadenie národného hospodárstva.

- Opiera sa o ekonomickú teóriu dvojitej či zmiešanej trhovej ekonomiky

- Trhová ekonomika zahrňuje dve sféry:

1. sféra súkromného podnikania - predovšetkým do výrobnej sféry - o ňu má súkromné podnikanie záujem, lebo je rentabilná.
2. sféra štátneho či verejného financovania - na úhradu potrieb spoločnosti v oblastiach sociálnej, bytovej, zdravotnej, kultúrnej, osvetovej atď. - spravidla málo rentabilné, preto súkromné podnikanie nemá one záujem.

POTREBNÉ PRÍJMOVÉ ZDROJE: možno získať troma hlavnými spôsobmi:

1. zvýšenie príjmov štátneho rozpočtu (dane)
2. zníženie výdavkov štátneho rozpočtu - znižovanie fiškálnych výdavkov (vojenské)
3. deficitným financovaním na základe štátnych pôžičiek

Medzi najvýznamnejších predstaviteľov - B. Hansen, R.A. Musgrave, L.W. Lindholm.

Nové teórie chápu rozpočet ako najdôležitejší nástroj na zasahovanie do ekonomiky.

9. ŠTÁTNY INTERVENCIONALIZMUS A DIRIGIZMUS - Intervencionalistické teórie o štátnom rozpočte vychádzajú v podstate z Keynesovej teórie a sú súčasťou tzv. proticyklickej politiky po druhej svetovej vojne.
10. TEÓRIA SÚSTAVNEHO DEFICITU ŠTÁTNEHO ROZPOČTU - Predstaviteľom je Keynesov žiak W. Bewerige. nadväzuje na teóriu regulovanej trhovej ekonomiky. Je toho názoru, že deficitom štátneho rozpočtu možno zabezpečiť plnú zamestnanosť. Vzniknutý deficit navrhuje kryť daňami. V  období prosperity by klesli výdavky štátneho rozpočtu na investície, na podpory v nezamestnanosti pri súčasnom zvýšení rozpočtových príjmov, čím by sa deficit štátneho rozpočtu stratil .
11. teória cyklickej vyrovnanosti štátneho rozpočtu - Vychádza v podstate z klasickej požiadavky, že štátny rozpočet má byť vyrovnaný, ale táto vyrovnanosť sa má prispôsobovať ekonomickému cyklu. Nie je potrebná každoročná vyrovnanosť. Mohla by vyvolávať nežiaduce výkyvy v reprodukčnom procese.

Treba ustúpiť od požiadavky každoročnej vyrovnanosti  rozpočtových príjmov a výdavkov a namiesto toho uskutočňovať vyrovnanosť v reprodukčnom procese.

Myšlienka cyklických rozpočtov spočíva v tom, že v čase prosperity treba vytvoriť finančné rezervy (prebytok) ktoré sa majú použiť v období krízy na financovanie mimoriadnych výdavkov.

12. teória kompenzačných úloh štátneho rozpočtu - nekladie si požiadavku vyrovnanosti ani v kratšom, ani v dlhšom časovom období. Vychádza z toho, že štátny rozpočet je permanentne deficitný a stále zadĺžený.

Úlohou štátu prostredníctvom štátneho rozpočtu je kompenzovať tendenciu depresie. Štát má investíciami umelo vyvolávať rast dopytu spotrebiteľov. Toto má uskutočňovať pomocou deficitného financovania (štátnymi pôžičkami).

13. stabilizačná teória - automatickej stabilizačnej rozpočtovej politiky.

Štátna rozpočet má schopnosť stať sa stabilizátorom ekonomiky a slúžiť ako nástroj riadenia celého národného hospodárstva. Musgrave uvádza, že základnou funkciou štátneho rozpočtu je byť stabilizátorom ekonomiky.

- V období konjunktúry podľa zástancov tejto teórie sa považuje za správne, aby sa splácal štátny dlh z rozpočtového prebytku.

- V období krízy používať kompenzačné úlohy štátneho rozpočtu a preto vzniká deficit štátneho rozpočtu.

Zásahy štátu pôsobia ako stabilizátory. Automatickým stabilizátorom je progresivita daňových sadzieb. Riadeným stabilizátorom sú kompenzačné úlohy štátneho rozpočtu. Na strane príjmov štátneho rozpočtu je to napr. vypísanie štátnych pôžičiek na investičnú výstavbu alebo zvyšovanie či znižovanie daní.

        Na financovanie deficitu štátneho rozpočtu slúžia viaceré zdroje. Z nich najdôležitejšie

      sú pôžičky najrozmanitejších foriem a druhov.

Keďže keynesovstvo neponúklo alternatívu ako riešiť nahromadené problémy 70. rokov, vstúpili do centra pozornosti  nekonzervatívne teórie. Išlo o problémy : ako riešiť štruktúrnu prestavbu hospodárstva, rast inflácie a stagnáciu hospodárstva, prehlbovanie finančnej nerovnováhy.

Vplyv týchto teórií:

1. štát má čo najmenej zasahovať do hospodárstva
2. daňová spravodlivosť
3. zrušenie všetkých podpôr poskytovaných zo štátneho rozpočtu
4. má sa podstatne obmedziť verejný sektor

Koncom 70. rokov vznikla ako súčasť neokonzervatívnej teórie teória ekonómie ponuky, Kritizuje daňovú politiku, že brzdí aktivitu v uvedených sférach. V tejto súvislosti sa jeden z jej predstaviteľov (A. B. Laffer) pokúsil graficky znázorniť vzťah medzi mierou zdanenia a veľkosťou príjmov štátneho rozpočtu z daní - Lafferova krivka.

teória racionálnych očakávaní: pochopenie javov 70. a 80. rokov všeobecne žiada skoncovať so zásahmi štátu do ekonomiky.

V súčasnosti štátny rozpočet ako nástroj rozdeľovania rozdeľuje všetky dôchodky - príjmy zamestnancov, podnikateľov, rentierov a pod. je podrobovaný kritike.

Pri rozdeľovaní treba prihliadať najmä na tieto dve skutočnosti:

1. ako čo najefektívnejšie uspokojovať potreby - má dochádzať k efektívnemu uspokojovaniu potrieb jednotlivca, ale jeho celkové ekonomické zlepšenie nesmie byť na úkor iného
2. ako zabezpečovať spravodlivé rozdeľovanie pre všetkých - procesom rozdeľovania niekto získava, kým iný môže strácať.

Doteraz sa otázkam spravodlivosti venovala pozornosť najmä pri analýze daní.

18. Teória zdanenia.

Aby mohli vlády plniť svoje funkcie, musia mať zodpovedajúce prostriedky. Tie získavajú prostredníctvom verejných príjmov - väčšinou súvisia s vynútením odoberaním získaného dôchodku jeho príjemcom a potom jeho prerozdeľovaním v prospech vlády alebo iných subjektov. Podiel týchto platieb na celkových dôchodkoch jednotlivcov je jeden z významných ukazovateľov tzv. ekonomickej slobody.

Verejné príjmy môžeme členiť podľa rozličných kritérií. Podľa hľadiska návratnosti ich členíme na :

1. nenávratné príjmy - príjmy, ktoré vláda nemusí ich platiteľom vracať (dane, dávky, poplatky a pod.)
2. návratné príjmy - príjmy, ktoré má vláda k dispozícii len dočasne a po uplynutí istého času ich musí vrátiť (úvery a pod.)

Časové hľadisko: zohľadňuje skutočnosť na aké potreby sa verejné príjmy vzťahujú (krátkodobé, dlhodobé). Podľa toho členíme verejné príjmy na :

1. bežné príjmy - určené na financovanie bežných výdavkov, zvyčajne sú pravidelné
2. kapitálové príjmy - určené na krytie kapitálových, investičných potrieb, spravidla majú nepravidelný, resp. jednorazový charakter (príjmy z predaja majetku)

DANE - považujeme za jeden z najdôležitejších verejných príjmov, pretože predstavujú v bežných podmienkach až 90% celkových príjmov štátu.

DAŇ - Povinná, zákonom stanovená platba podľa vopred stanovenej sadzby do verejného rozpočtu. Je to platba neúčelová, neekvivalentná a pravidelne sa opakujúca buď v časových intervaloch (napr. každoročne platená daň z príjmov), alebo za rovnakých okolností. Je to platba nenávratná. Neúčelovosť dane vyplýva z toho, že konkrétna daň v istej výške sa nemá použiť na financovanie konkrétneho vládneho projektu, ale stane sa príjmom verejného rozpočtu, z ktorého sa budú financovať rozličné verejné potreby

HISTÓRIA DANÍ:

V prvopočiatkoch štátnych útvarov  vznikajú dane ako príjem panovníka. V staroveku a stredoveku financie panovníka splývajú s financiami štátu.

V staroveku mali dane druhoradý význam. Vyberali sa nepravidelne a boli určené predovšetkým na financovanie vojen a udržovanie poriadku v krajine. Platili sa predovšetkým v naturáliách.

V období stredovekého feudalizmu : domény, regály (poplatky za „vypožičanie práv“, akcízy (nepriame spotrebné dane), kontribúcie (v období stredoveku priamymi daňami, ktoré sa platili z hlavy.

        Jeden z rozdielov medzi starovekom a stredovekom z hľadiska daní je, že dochádza k oddeleniu hospodárenia panovníka od hospodárenia štátu. V tomto období dane neboli všeobecné. Okrem štátu začali dane vyrubovať aj niektoré feudálne mestá.

NOVOVEK : dochádza k rozvoju daní.

V 80. rokoch 19. storočia vznikajú prvé ucelené daňové sústavy priamych a nepriamych daní.

Obdobie rastu ekonomickej sily monopolov je charakteristické začiatkom moderného zdaňovania v strednej Európe. Zavádzajú sa dôchodkové dane. V daňových sústavách sa využíva systém oslobodení a daňových úľav.

        V trhových ekonomikách mnohých štátov v 80. rokoch dvadsiateho storočia prebehli daňové reformy. Bolo to spôsobené tým, že v období hospodárskeho rastu sa zvyšovala potreba rastu verejných výdavkov a v snahe zabezpečiť na to dostatočnú výšku verejných príjmov sa zvyšovala postupne progresivita daní, predovšetkým išlo o zvýšenie hraničných daňových sadzieb. Známa je Lafferova krivka, ktorá odzrkadľuje závislosť daňového výnosu od miery zdanenia. Dospel k záveru, že k oživeniu ekonomiky môže dôjsť znížením hraničných daňových sadzieb. Práve zníženie daňového výnosu bola jedna zo spoločných čŕt daňových reforiem. Medzi ďalšie spoločné črty patrili:

1. znížiť daňové zaťaženie, daňovú kvótu a zároveň zaistiť, aby neklesal daňový výnos
2. znížiť daňové zaťaženie podnikateľskej sféry
3. posilniť využívanie nepriamych spotrebných daní, predovšetkým s orientáciou na daň z pridanej hodnoty
4. prejsť na využívanie univerzálnych daní
5. harmonizovať daňový systém a konštrukciu daní v rámci Európskej únie
6. obmedziť daňové úniky a obchádzanie daňových zákonov

Koncom roku 1989 došlo v bývalej ČSFR k rozhodnutiu zmeniť centrálne plánované hospodárstvo na trhové. Prvé kroky uskutočniť daňovú reformu boli prijaté v roku 1990 so zámerom podnietiť súkromné podnikanie a prilákať zahraničné investície.

HISTÓRIA DAŇOVÝCH TEÓRIÍ :

- rozpracované daňové princípy, ktoré obsahujú požiadavky:

1. ekonomická efektívnosť
2. požiadavka flexibility
3. požiadavka administratívnej jednoduchosti
4. požiadavka politickej prehľadnosti a zodpovednosti
5. požiadavka spravodlivosti

1. Obdobie staroveku a novoveku v daňových teóriách:

Starovek - keď ešte o teóriách ako takých nemožno hovoriť. V období stredoveku boli primárnymi otázkami - kto má právo vyberať dane a aké dane sú spravodlivé. Toto obdobie sa vyznačujú dvoma názorovými prúdmi:

1. scholastická škola (hlavný predstaviteľ Tomáš Akvinský)
2. finančný jurizmus (hlavný predstaviteľ Kašpar Klock)

Spravodlivosť malo právo panovníka vyberať dane. Ten mal právo na výber daní len vtedy, ak nemal inú možnosť príjmu. Tomáš Akvinský pokladal zdaňovanie pracovných príjmov za hriech.

Finančný jurizmus - škoda spôsobená vyberaním daní nesmie byť väčšia ako škoda, ktorá by bez toho verejného zásahu vznikla.

2. obdobie novoveku - merkantilizmus a fyziokratizmus:

V 16. až 18. storočí sa presadzuje merkantilizmus. Dôvodom bol rozvoj obchodu. Cieľom politiky je preto dostať čo najviac peňazí do krajiny, čo bolo možné dosiahnuť podporou dovozných ciel a obmedzením vývozných ciel.

Koncom 18. storočia sa rodí nový ekonomický smer - Fyziokratizmus. Vychádzal z tézy, že produktivita je len v poľnohospodárstve, a preto je potrebné zdaniť iba dôchodky plynúce z poľnohospodárstva.

3. liberalizmus - anglická klasická ekonómia:

Vznikom novej spoločenskej sústavy - kapitalizmu, dochádza k potrebe vyberať dane už do nevyhnutnosti. Dane sú povinným, pravidelným a hlavným zdrojom príjmov verejných rozpočtov a vznikajú prvé ucelené daňové systémy priamych a nepriamych daní. Začína sa presadzovať požiadavka všeobecného zdanenia. Rušia sa feudálne privilégiá v oblasti daňových úľav a oslobodení. Za hlavný medzník vo vývoji ekonomickej, ale aj daňovej teórie možno považovať prínos najvýznamnejších osobností anglickej  klasickej ekonómie - Adama Smitha, Davida Ricarda a Johna Stuarta Milla.

Adam Smith - pokladá dane za hlavný a nevyhnutný príjem štátu. „ v každom štáte by mali poddaní prispievať na výdavky štátu tak, aby to čo najlepšie zodpovedalo ich možnostiam, t.j. úmerne ich dôchodku, ktorý pod ochranou štátu používajú.“

David Ricardo - bol zástancom výmennej daňovej teórie, v ktorej je daň cenou za služby štátu jednotlivcom. Daňová teória obete - vychádza z myšlienky, že štát je nutným produktom historického vývoja a dane sú nutným produktom vzťahov medzi štátom a jeho občanmi, s cieľom zabezpečiť verejné statky. Nejednotný je názor na výšku tejto obete.

4. John Maynard keynes:

Progresívne dane zvyšujú sklon k spotrebe prerozdelením dôchodkov v prospech príjemcov nižších dôchodkov. Progresívne zdanenie odčerpáva zo súkromného sektora relatívne vyšší podiel dôchodku v dobe konjunktúry ako v období krízy. Tlmí preto výkyvy v efektívnom dopyte

5. NEOKONZERVATIZMUS:

v 70. rokoch 20.storočia sa ukázalo, že Keynesova politika stimulácie agregátneho dopytu zvyšuje infláciu. Do popredia pozornosti sa dostáva ponukovo orientovaná politika , ktorá mala napomôcť oživeniu ekonomiky.

Medzi spoločné črty neokonzervatívnych teórií patria:

1. úsilie o obmedzenie štátnych zásahov do ekonomiky
2. nahradenie fiškálnej a peňažnej politiky automaticky fungujúcou trhovou ekonomikou
3. snaha o zníženie rozsahu verejného sektora
4. redukovanie sociálnych programov a sociálnej pomoci

1. EKONÓMIA PONUKY: patrí medzi neokonzervatívne teórie.

Zvýrazňuje substitučný efekt, to znamená že v domácnosti budú na zvýšené zdanenie reagovať naopak znížením ponuky práce. V podnikoch sa prejavuje tendencia k daňovým únikom a daňovým podvodom.

Rastom daňových sadzieb hospodársky subjekt stráca záujem o tvorbu úspor, záujem o získanie budúcich dôchodkov, o investície a radšej zvyšuje svoju súčasnú spotrebu. Upozorňuje aj na negatívny vplyv výšky dávok v nezamestnanosti na motiváciu k práci.

Ak je podpora príliš vysoká, dávajú prednosť voľnému času pred ponukou práce. Podstatou je boj proti vysokému zdaneniu príjmov. Hlavným predstaviteľom bol Arthur B. Laffer.

Známa je jeho:

- „LAFFEROVA KRIVKA“-

- z rastom miery zdanenia rastú aj celkové príjmy až po bod, v ktorom ľudia strácajú záujem o prácu. V tomto bode sa začína prejavovať tzv. substitučný efekt daní , ktorý zapríčiní výber inej možnosti (napr. uprednostňovať voľný čas pred prácou)

PODĽA LAFFERA MÁ ZNÍŽENIE DANÍ DVA EFEKTY:

1. Aritmetický efekt

1. súvisí so znížením príjmov štátneho rozpočtu z daní v dôsledku zníženia daňových sadzieb
2. je krátkodobý, pretože zníženie daní vyvoláva zvýšenie výroby, a tým aj zvýšenie daňového základu.

2. Ekonomický efekt

1. poklesom daňových sadzieb sa zvýši čistý reálny dôchodok po zdanení, čo ďalej motivuje a stimuluje hospodárske subjekty k práci, úsporám a investíciám. Tým sa rozširuje výroba, zvyšuje sa daňový základ, rastú príjmy z daní do štátneho rozpočtu. Rastom hospodárskej aktivity dochádza k ozdraveniu ekonomiky
2. je dlhodobý

Hlavnou úlohou štátu podľa ekonómie ponuky je : obmedziť zásahy do trhového systému, znížiť dane, znížiť progresivitu daňového systému, znížiť výdavky na sociálne programy.

6. SÚČASNÉ EKONOMICKÉ TEÓRIE:

Koncom 60. rokov vznikom EHS ovplyvnilo vývoj daňových teórií myšlienka harmonizácie aj v oblasti daňových systémov.

Začiatkom 70. rokov členské štáty vtedajšieho EHS prešli z uplatňovania dane z obratu na uplatňovanie dane z pridanej hodnoty. Bolo potrebné zosúladiť počet a výšku sadzieb uvedenej dane, ako aj rozsah oslobodení. Tento proces ešte stále nie je ukončený.

        V oblasti spotrebných daní bolo potrebné harmonizovať výber výrobkov, ktoré by mali podliehať spotrebným daniam

        Harmonizácia v oblasti týchto daní si kladie za cieľ zabrániť dvojakému zdaneniu, znížiť daňové úniky, podporiť pohyb kapitálu a podobne.

19. Podstata optimálneho zdanenia.

Daňový systém by mal byť dostatočne výnosný, administratívne nenáročný, prehľadný, mal by zabezpečiť rozloženie daňového zaťaženia.

Dôležitými prvkami optimálneho daňového systému by mali byť :

1. SPRAVODLIVOSŤ
2. EFEKTÍVNOSŤ

Medzi spravodlivosťou a efektívnosťou existuje vzájomný substitučný vzťah, teda aby sme mohli dosiahnuť väčšiu spravodlivosť, musíme sa vzdať časti efektívnosti.

Prístupy k daňovej spravodlivosti:

        Podľa A. Smitha je spravodlivý taký daňový systém, v ktorom každý daňovník prispieva do verejných rozpočtov v závislosti od úžitku, ktorý má z verejných statkov.

1. zásada úžitku: vzniká problém ocenenia tohto úžitku, ako aj problém
2. zásada schopnosti daňovej úhrady : (od daňovníka sa vyžaduje, aby platil dane podľa svojich možností).

1. Horizontálna spravodlivosť: daňovníci s rovnakými príjmami mali platiť rovnakú výšku dane, vzniká problém čo určiť za základ dane - dôchodok, spotrebu alebo bohatstvo.
2. Vertikálna spravodlivosť: daňovníci s rozličnými príjmami mali platiť rôzne dane.

Prístupy k daňovej efektívnosti:

        Jedna z najrozsiahlejších teórií je teória o efektívnosti zdanenia.

Za efektívne môžeme považovať aj také využitie zdrojov z daní, ktoré prináša maximálne uspokojovanie potrieb pri minimálnych nákladoch.

1. nákladom zdanenia
2. aké sú základné efekty zdanenia a ako tieto efekty ovplyvňujú správanie daňových subjektov
3. kto vlastne znáša daňové zaťaženie

Realizácia daňového systému je nákladná. Náklady rozdeľujeme na:

1. administratívne náklady zdanenia

1. priame administratívne náklady
2. nepriame, resp. vyvolané administratívne náklady

2. nadmerné daňové bremeno

PRIAME ADMINISTRATÍVNE NÁKLADY: náklady štátu, resp. štátnej správy na organizáciu daňového systému (mzdy a ostatné neinvestičné náklady správcu dane), na výber daní, na registráciu daňovníkov, kontrolu v tejto oblasti a pod.

NEPRIAME ADMINISTRATÍVNE NÁKLADY: náklady daňových subjektov, spojené sú s platením daní samotných daňovníkov a znáša ich súkromný sektor. Patria sem výdavky na daňových poradcov, čas na vyplnenie daňových priznaní, náklady na realizáciu účtovníctva a pod.

nadmerné daňové bremeno - alebo mŕtva strata. Spotrebná daň zvyšuje cenu zdaneného tovaru a služieb a znižuje čistý výnos z ich výroby a poskytovania, daň zo mzdy zvyšuje cenu práce a znižuje čistú mzdu, daň zo zisku znižuje čistý výnos z podnikania.

Dochádza k distorzii - skresleniu pri daných veličinách.

        Každá daňová zmena má teda vplyv na správanie daňových subjektov. Snahou daňového subjektu je čo najvyšší úžitok pri čo najmenšom daňovom zaťažení. Preto realizuje substitúciu, t.j. nahradí výrobu a spotrebu zdanených tovarov a služieb inými, svoju prácu sa rozhodne ponúkať v iných profesiách, rozhodne sa pre viac voľného času na úkor práce, svoj kapitál umiestni do iných  odvetví alebo do zahraničia a pod.

Substitúciou sa síce možno vyhnúť dani, ale nemožno sa vyhnúť škode spôsobenej daňou. Takáto strata sa nazýva nadmerne daňové bremeno. Je to vlastne strata súkromného sektora, z ktorého nemá úžitok ani verejný sektor.

PRÍKLAD:

1. Jana upratuje každý týždeň za 1000, Sk. Jej náklady predstavujú 800,-Sk
2. Uprataný dom predstavuje pre jeho majiteľov hodnotu 1.200,-Sk
3. Jana a majitelia získavajú vďaka dohode úžitok (prospech) po 200 Sk,-

1. vláda uvalí na upratovanie daň 500 Sk,.

1. najvyššia cena, ktorú sú majitelia za upratovanie ochotný zaplatiť je 1200,.Sk., ale v tom prípade by Jane po zaplatení dane zostalo len 700,.Sk., čo je menej ako náklady, lebo tie predstavujú 800,.Sk.
2. A naopak, aby Jana pokryla svoje náklady, museli by jej majitelia zaplatiť 1300 Sk, čo je viac ako hodnota, ktorá predstavuje upratanie domu - tá je pre majiteľov 1200,.Sk,.

1. V dôsledku toho dôjde k zrušeniu dohody. Pre zdanenie sú na tom obaja o 400 Sk,. horšie (200 + 200). Pritom vláda nezíska žiaden príjem, lebo došlo k zrušeniu dohody. Tých 400 Sk,. predstavuje MŔTVU STRATU, to znamená stratu kupujúceho a predávajúceho na trhu, ktorá nie je kompenzovaná zvýšením vládnych príjmov.

nadmerné daňové riziko:

Spôsobuje neefektívnosť vyvolanú zavedením dane.

1. Čím väčšia elasticita ponuky a dopytu, tým väčšie je nadmerné daňové bremeno
2. V prípade , že elasticita ponuky je nulová, nadmerné daňové bremeno bude nulové, lebo tu nedôjde k substitúcii tovarov a služieb.

1. Pri nulovej elasticite dopytu je aj nadmerné daňové bremeno nulové - spotrebiteľ len veľmi málo mení spotrebované množstvo tovaru a služieb pri zmene ich ceny. Do skupiny tovarov s nízkou elasticitou dopytu patria najmä základné potraviny a predmety nevyhnutnej potreby. Ich zdaňovanie však negatívne postihne hlavne chudobnejšie vrstvy obyvateľstva.

Nadmerné daňové bremeno rastie s druhou mocninou rastu dane. Dve menšie dane spôsobujú menšiu mŕtvu stratu ako jedna veľká daň. Teda čím viac menších daní obsahuje daňový systém, tým je pravdepodobnejšie, že vznikne menšia neefektívnosť. Možno však očakávať viac administratívnych nákladov.

Dôchodkový a substitučný efekt dane:

Každá daň spôsobuje dva efekty.

dôchodkový efekt - súvisí s transferom časti dôchodku od subjektu k verejnému sektoru, daňovník pracuje viac a má sa horšie.

substitučný efekt - zo substitúcie daňovým subjektom ako dôsledok dane. Substitučný efekt rastie s rastom hraničnej sadzby dane.

20. Vplyv zdanenia na spotrebu.

Presun dane a daňový dopad

Ak hovoríme o problematike presunu a dopadu dane, postavíme otázky typu:

1. Pokiaľ vláda uloží daň, kto ponesie daňové bremeno?
2. Pokiaľ je daňové bremeno rozložené medzi prevládajúcich a kupujúcich, čo určuje, ako sa toto bremeno rozdelí?
3. Vyplýva rozloženie daňového bremena priamo zo zákona?

Daň vplýva na daňové subjekty predovšetkým dvoma spôsobmi:

1. zo zákona - zákonný dopad. Jeho výška závisí napr. od:

1. prvotného uloženia dane
2. od výšky daňových sadzieb
3. od vymedzenia daňovej základne

2. skutočný - efektívny dopad, ktorého výška závisí od ohlasu ekonomiky na zdanenie, t.j.:

1. od elasticity ponuky a dopytu
2. od veľkosti dane
3. od typu štruktúry a významnosti trhu
4. od otvorenosti ekonomiky
5. od časového faktora a prispôsobovania sa zmenám

Kľúčovou otázkou pri problematike rozloženia daňového bremena je možnosť presunu dane.

1. daňový presun dopredu (kupujúceho, na spotrebiteľa)
2. daňový presun dozadu (na predávajúceho, na dodávateľa, na zamestnanca)
3. daňový presun čiastočný (presunie sa len časť dane)
4. daňový presun úplný (presunie sa celá daň)
5. daňový presun nulový (k daňovému bremenu vôbec nedôjde)
6. daňový presun nad 100% (dôjde k daňovému presunu väčšiemu ako je uložená daň)

Čím väčšia je elasticita dopytu, tým menší je daňový presun z predávajúceho na kupujúceho, a čím nižšia je elasticita dopytu, tým väčší je presun dane z predávajúceho na kupujúceho.

Ak je elasticita dopytu nulová, kupujúci trvá na rovnakom množstve tovaru pri akejkoľvek cene, dochádza ku 100% presunu na kupujúceho. Nízku elasticitu dopytu majú aj základné životné potreby - potraviny a pod.

Pri nekonečnej elasticite dopytu nesú celú daň predávajúci, pretože ak dôjde k zvýšeniu ceny, kupujúci obmedzia nákup daného tovaru a substituujú ho iným tovarom.

Čím vyššia je elasticita ponuky, tým väčší je daňový presun z predávajúceho na kupujúceho, a naopak, čím nižšia je elasticita ponuky, tým menší je daňový presun z predávajúceho na kupujúceho.

Pri nulovej elasticite ponuky nesú celú daň predávajúci (napr.: daň z pozemkov, bytov, ...)

Pri nekonečnej elasticite ponuky nesie celú daň kupujúci. Elasticita ponuky tovarov a služieb na konkurenčnom trhu závisí od možností zmeny výroby.

DAŃOVĚ BREMENO POSTIHUJE VIAC TÚ STRANU TRHU, KTORÁ MÁ NIŽŠIU ELASTICITU.

        Elasticita meria v podstate schopnosť a ochotu kupujúceho alebo predávajúceho opustiť trh, pokiaľ sa podmienky na trhu stanú pre nich nepriaznivé. Malá elasticita dopytu znamená, že kupujúci nemajú veľa iných možností vzhľadom na spotrebu konkrétneho statku.

        Skutočný dopad dane ovplyvňuje významnosť, resp. veľkosť zdaneného trhu. Zmeny na malom trhu neovplyvnia ponuku a dopyt na ostatných trhoch. pokiaľ by sme sa zamerali na dopad zdanenia na veľkých trhoch, ako sú napr. chemický priemysel, letecký, a pod., dôsledky zdanenia zasiahnu aj ostatné odvetvia ekonomiky.

        Čím je ekonomika otvorenejšia, tým je aj pružnejšia. Pružnejšia je ponuka tovarov, služieb, výrobných faktorov, teda aj pracovných síl. To znamená, že pri zvýšení ich ceny spotrebitelia môžu substituovať domáce produkty zahraničnými.

        Časový faktor pôsobí dvoma smermi. Prvý súvisí s presunom a dopadom na trh, na ktorý bola daň uvalená. Elasticity súvisia s dĺžkou sledovaného obdobia - sú tým vyššie, čím dlhší časový úsek sledujeme. Ten druhý sa týka presunu a dopadu dane na ostatné trhy - to znamená ďalšie priame alebo nepriame presuny na ďalšie trhy. Čím dlhšie obdobie, tým dochádza k presunu na vzdialenejšie trhy.  

21. Vplyv zdanenia na ponuku práce.

Substitučný efekt, to znamená že v domácnosti budú na zvýšené zdanenie reagovať naopak znížením ponuky práce.

Rastom daňových sadzieb hospodársky subjekt stráca záujem o tvorbu úspor, záujem o získanie budúcich dôchodkov, o investície a radšej zvyšuje svoju súčasnú spotrebu. Upozorňuje aj na negatívny vplyv výšky dávok v nezamestnanosti na motiváciu k práci.

Ak je podpora príliš vysoká, dávajú prednosť voľnému času pred ponukou práce. Podstatou je boj proti vysokému zdaneniu príjmov. Hlavným predstaviteľom bol Arthur B. Laffer.

Známa je jeho:

- „LAFFEROVA KRIVKA“-

- z rastom miery zdanenia rastú aj celkové príjmy až po bod, v ktorom ľudia strácajú záujem o prácu. V tomto bode sa začína prejavovať tzv. substitučný efekt daní , ktorý zapríčiní výber inej možnosti (napr. uprednostňovať voľný čas pred prácou)

PODĽA LAFFERA MÁ ZNÍŽENIE DANÍ DVA EFEKTY:

3. Aritmetický efekt

3. súvisí so znížením príjmov štátneho rozpočtu z daní v dôsledku zníženia daňových sadzieb
4. je krátkodobý, pretože zníženie daní vyvoláva zvýšenie výroby, a tým aj zvýšenie daňového základu.

4. Ekonomický efekt

3. poklesom daňových sadzieb sa zvýši čistý reálny dôchodok po zdanení, čo ďalej motivuje a stimuluje hospodárske subjekty k práci, úsporám a investíciám. Tým sa rozširuje výroba, zvyšuje sa daňový základ, rastú príjmy z daní do štátneho rozpočtu. Rastom hospodárskej aktivity dochádza k ozdraveniu ekonomiky

Dôchodkový a substitučný efekt dane:

Každá daň spôsobuje dva efekty.

dôchodkový efekt - súvisí s transferom časti dôchodku od subjektu k verejnému sektoru, daňovník pracuje viac a má sa horšie.

substitučný efekt - zo substitúcie daňovým subjektom ako dôsledok dane. Substitučný efekt rastie s rastom hraničnej sadzby dane.

22. Hlavné charakteristiky fiškálneho federalizmu.

Fiškálny federalizmus - predstavuje viacstupňové usporiadanie sústavy verejných rozpočtov a postavenie jednotlivých stupňov rozpočtovej sústavy pri zabezpečovaní a financovaní jednotlivých potrieb.

Hlavné rozpracovanie teórie fiškálneho federalizmu -

1. potreba demokratického rozhodovania o finančných tokov v rozpočtovej sústave
2. určitá decentralizácia na nižšie vládne úrovne, a tým aj zvýšenie intenzity verejnej kontroly
3. zvýšenie efektívnosti pri financovaní potrieb verejného sektora

Pre fiškálny federalizmus prvej polovice 20. storočia bolo typické posilňovanie úlohy centrálnej vlády. V druhej polovici 20. storočia začína narastať úloha nižších vládnych úrovní a začína sa sledovať možnosť zabezpečiť tri hlavné funkcie. Sú to:

1. Alokačná funkcia (zabezpečenie verejných statkov). Nižšie stupne môžu lepšie reagovať na zvláštnosti vo svojej miestnej ekonomike, majú dokonalejšie informácie o potrebách vo svojom regióne, preferenciách obyvateľstva. Základná otázka tejto funkcie tkvie v rozhodnutí, či verejné statky sa majú vecne zabezpečovať, a či financovať centralizovane, alebo decentralizovane. Spočíva v analýze prospechu.

1. optimálnu veľkosť fiškálneho spoločenstva, t.j. pre koľko obyvateľov je potrebné daný verejný statok zabezpečovať, aby sa dosiahli úspory a obmedzili straty efektu z centrálne vecne a finančne zabezpečovaných verejných statkov.
2. optimálny objem a štruktúra verejných statkov
3. aký objem verejných statkov možno financovať vzhľadom na obmedzené finančné zdroje v rozpočtovej sústave.
4. akým spôsobom sa bude financovať produkcia verejných statkov. Ak sa rozhodne o decentralizácii zabezpečovania niektorých verejných statkov na nižšie vládne úrovne financovať verejné statky, za ktorých zabezpečenie sú zodpovedné

2. Distribučná funkcia: Redistribúcia medzi bohatšími a chudobnejšími vrstvami obyvateľstva na miestnej úrovni prostredníctvom miestnych rozpočtov by mohlo viesť k tomu, že bohatšie vrstvy obyvateľstva by sa odsťahovali, a naopak do lokality by sa prisťahovali menej majetné vrstvy obyvateľstva.

Rozhodujúcu úlohu v redistribúcii má ústredná vláda, ktorá ju uskutočňuje prostredníctvom ústredného (štátneho) rozpočtu.

Pomocou:

1. daňovo - transferového mechanizmu
2. progresívnych daní - prostriedky získané zdanením sa použijú na financovanie verejných statkov(lacné bývanie)
3. kombinácie zdanenia tovarov , ktoré nakupujú spotrebitelia s vyššími príjmami, a dotácií tovarov, ktoré nakupujú domácnosti s nižšími príjmami

3. Stabilizačná funkcia: Na miestnej úrovni možno využiť len obmedzene. Táto funkcia je doménou ústredného štátneho rozpočtu.

Od 70. rokov dvadsiateho storočia je snaha, aby aj miestna samospráva aspoň aj sčasti využila prostriedky svojich rozpočtov na stabilizáciu zamestnanosti.

Teória fiškálneho federalizmu skúma možnosť využitia verejných financií a využitia funkcií verejných financií pri zabezpečovaní potrieb verejnej ekonomiky na jednotlivých vládnych úrovniach vnútri štátu so zreteľom najmä na miestnu úroveň.

        Úlohou je určiť optimálne rozdelenie právomocí a zodpovednosti za zabezpečovanie a financovanie verejných statkov medzi jednotlivé vládne úrovne.

Metódy fiškálneho federalizmu:

1. Vertikálny model : (tzv. model nezávislej vrstvenej torty)

- ide o väzby medzi vyššou a nižšou úrovňou. Poznáme tri druhy vertikálneho modelu:

1. Plne centralizovaný model: je taký, v ktorom sa všetky príjmy koncentrujú do ústredného rozpočtu a z neho sa potom v znovurozdeľovacích procesoch časť príjmov presúva do rozpočtov na nižších úrovniach.

    vlastné príjmy                                             vlastné výdavky

                              federálny rozpočet

                                          dotácie      vlastné výdavky

                            republikový rozpočet

                                          dotácie

                                                                             vlastné výdavky

                            miestny rozpočet

        Výhody:

1. jednotná rozpočtová politika na celom území
2. miestne orgány nemajú starosti so zabezpečovaním rozpočtových príjmov

Nevýhody:

1. potláčanie rozhodujúcich právomocí nižších článkov
2. nízka pružnosť reakcie na problémy

2. Plne decentralizovaný model: každá vládna úroveň má svoju príjmovú a výdavkovú základňu.

vlastné príjmy                                             vlastné výdavky

                              federálny rozpočet

vlastné príjmy                                       vlastné výdavky

                            republikový rozpočet

   vlastné príjmy                                                 vlastné výdavky

                            miestny rozpočet

        Výhody:

1. veľká rozhodovacia právomoc nižších článkov

Nevýhody:

1. problém bohatých a chudobných obcí
2. vysoká administratívna náročnosť

3. Kombinovaný model: Kombinácia plne centralizovaného a decentralizovaného modelu.

vlastné príjmy                                             vlastné výdavky

                              federálny rozpočet

vlastné príjmy                  dotácie                       vlastné výdavky

                            republikový rozpočet

                                  dotácie        

   vlastné príjmy                                                 vlastné výdavky

                            miestny rozpočet

Výhody:

1. celoekonimické problémy sa riešia na centrálnej úrovni

Nevýhody:

1. problém stanovenia optimálnej miery centralizácie a decentralizácie

2. Horizontálny model (model kooperatívneho federalizmu).

Uplatňuje sa vo federálne usporiadaných štátoch. Ide o finančné vzťahy medzi zložkami tej istej úrovne, pričom môže ísť o väzby medzi rozpočtami:

1. v rámci úrovne rozpočtovej sústavy
2. v rámci najnižšej úrovne územnej samosprávy

Zásady fiškálneho federalizmu:

1. zásada rozdielnosti - rešpektovanie záujmov obyvateľstva na určitom území
2. zásada ekvivalencie - o spôsobe financovania by mali rozhodovať občania, ktorým z daných verejných statkov plynie úžitok - z národnej obrany majú úžitok všetci, z osvetlenia v obci len občania danej obce.
3. zásada neutrality
4. zásada zabezpečenia minimálnej úrovne základných verejných statkov (základné sociálne zabezpečenie, školstvo)
5. zásady vyrovnanosti fiškálnej pozície - také vyrovnanie, aby sa minimálna úroveň základných verejných statkov dosahovala pri porovnateľnom daňovom zaťažení jednotlivcov žijúcich v týchto oblastiach.

23. štátne dane a výdavky.

ŠTÁTNE DANE:

Aby mohli vlády plniť svoje funkcie, musia mať zodpovedajúce prostriedky. Tie získavajú prostredníctvom verejných príjmov - väčšinou súvisia s vynútením odoberaním získaného dôchodku jeho príjemcom a potom jeho prerozdeľovaním v prospech vlády alebo iných subjektov. Podiel týchto platieb na celkových dôchodkoch jednotlivcov je jeden z významných ukazovateľov tzv. ekonomickej slobody.

Verejné príjmy môžeme členiť podľa rozličných kritérií. Podľa hľadiska návratnosti ich členíme na :

3. nenávratné príjmy - príjmy, ktoré vláda nemusí ich platiteľom vracať (dane, dávky, poplatky a pod.)
4. návratné príjmy - príjmy, ktoré má vláda k dispozícii len dočasne a po uplynutí istého času ich musí vrátiť (úvery a pod.)

Časové hľadisko: zohľadňuje skutočnosť na aké potreby sa verejné príjmy vzťahujú (krátkodobé, dlhodobé). Podľa toho členíme verejné príjmy na :

3. bežné príjmy - určené na financovanie bežných výdavkov, zvyčajne sú pravidelné
4. kapitálové príjmy - určené na krytie kapitálových, investičných potrieb, spravidla majú nepravidelný, resp. jednorazový charakter (príjmy z predaja majetku)

DANE - považujeme za jeden z najdôležitejších verejných príjmov, pretože predstavujú v bežných podmienkach až 90% celkových príjmov štátu.

DAŇ - Povinná, zákonom stanovená platba podľa vopred stanovenej sadzby do verejného rozpočtu. Je to platba neúčelová, neekvivalentná a pravidelne sa opakujúca buď v časových intervaloch (napr. každoročne platená daň z príjmov), alebo za rovnakých okolností. Je to platba nenávratná. Neúčelovosť dane vyplýva z toho, že konkrétna daň v istej výške sa nemá použiť na financovanie konkrétneho vládneho projektu, ale stane sa príjmom verejného rozpočtu, z ktorého sa budú financovať rozličné verejné potreby

VEREJNé výdavky:

Teórie v oblasti verejných výdavkov spravidla zdôvodňujú rast tejto ekonomickej disciplíny, pričom môžeme konštatovať, že verejné výdavky majú vo všeobecnosti tendenciu rásť.

- Verejné výdavky sú dané politickou voľbou vlády, ktorá nemôže nahradiť pôsobenie trhového mechanizmu. Na oceňovanie a kvantifikáciu výdavkov sa preto používajú rozličné metódy, ktoré porovnávajú náklady a prínosy verejných projektov. Využívajú sa pritom kritériá spravodlivosti a efektívnosti.

Verejné výdavky - náklady na vládou garantované  a poskytované služby a statky.

Rozlíšenie:

3. náklady na zabezpečenie statkov a služieb prostredníctvom verejných rozpočtov
4. výdavky súkromného sektora je výsledkom vládou zavedených pravidiel (napr. zákon vyžadujúci, aby hotely zaviedli základne protipožiarne opatrenia)

Verejné výdavky: (predstavované dvoma kategóriami)

3. vládne nákupy bežných statkov a služieb - (práce, spotrebného tovaru ....) a kapitálových statkov a služieb (investície do cestnej siete, školstva, nemocníc ...) - súvisia s alokačnou funkciou verejných výdavkov
4. transferové výdavky (transfery) - verejné výdavky na dôchodky, dotácie, úroky z dlhov, podpory v nezamestnanosti ... - súvisia s distribučnou funkciou verejných financií, znamenajú jednosmerný pohyb peňažných prostriedkov z rozpočtu k jednotlivcom.

Okrem toho verejné výdavky môžu smerovať do oblastí, ktoré nie sú pre súkromný sektor zaujímavé z dôvodov dosahovania nízkeho zisku, dlhodobo očakávaného výnosu, prípadne z hľadiska vysokých nákladov (výstavba diaľnic). Niektoré sféry vláda jednoducho nie je ochotná prenechať súkromnému sektoru napr. z dôvodu zneužitia moci (obrana štátu, súdnictvo). Verejné výdavky smerujú do sociálnej oblasti na zabezpečenie aspoň minimálnej tzv. záchrannej sociálnej siete. Mohli by sme povedať, že čím je štát bohatší, tým viac prostriedkov môže použiť práve na sociálnu oblasť.

FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE VÝŠKU VEREJNÝCH VÝDAVKOV:

3. Univerzálne faktory:

2. s rastom dôchodku sa znižuje podiel výdavkov na statky, ako sú potraviny a lacné oblečenie a zvyšuje sa podiel iných  - luxusných tovarov.

Aj pri verejných statkoch sú niektoré nevyhnutné (bezpečnosť, základné vzdelanie, základná zdravotná starostlivosť), a niektoré majú skôr charakter luxusu (statky, ktoré sa stávajú dostupné až pri vyššom dôchodku - vyššie vzdelanie, parky, diaľnice, výskum vesmíru....)

8. demografická štruktúra obyvateľstva
9. technologické zmeny
10. inflácia
11. politické a sociálne vplyvy
12. urbanizácia
13. medzinárodná situácia
14. stupeň rozvoje ekonomiky

4. Ekonomicko - finančné faktory:

4. koncepcia a ciele hospodárskej, finančnej, daňovej politiky
5. politiky zamestnanosti
6. zameranie a ciele sociálnej politiky

EFEKTÍVNOSŤ VEREJNÝCH VÝDAVKOV: Znakom každej ekonomiky je meranie a porovnávanie výsledkov s vynaloženými nákladmi.  Vo verejnej sfére je konečný efekt vynaloženia nákladov spojený s uspokojovaním určitej spoločenskej potreby.

        Východiskom analýzy efektívnosti je definovanie efektu úžitku.

Verejné výdavkové programy sú ako každá forma narušenia trhovej regulácie spojené s rizikom, že budú produkovať istú mieru neefektívnosti a rozlišujú dve zložky efektívnosti:

3. účelnosť - schopnosť pomocou verejných opatrení splniť určitý cieľ
4. hospodárnosť - sleduje to, s akými nákladmi sa vytýčený cieľ môže dosiahnuť.

24. Miestne dane a výdavky.

Miestne dane:

Obec ich uplatňuje fakultatívne, sama ich navrhuje a schvaľuje prostredníctvom VZN. Jedná sa najmä o:

1. daň z nehnuteľností: daň z pozemkov, stavieb a bytov. Daňovníkom je vlastník zapísaný v KN alebo osoba ktorá nehnuteľnosť užíva. Ak je nehnuteľnosť vo spoluvlastníctve, daň platí každý podľa svojho podielu. Ročná sadzba dane je pohyblivá, určujú ju obce. Základom dane je výmera v m2. Ročná sadzba dane z bytov a nebytových priestorov je fixná 1 Sk za m2, avšak aj túto môže obec VZN zvýšiť. Správcom dane je obec, tá daň vyrúbi do 31.3. bežného roka.
2. daň z motorových vozidiel: je príjmom VUC. Daňovníkom je PO/FO zapísaná v dokladoch ako držiteľ motorového vozidla či prípojného vozidla. Základom dane je objem motora v cm3. Sadzbu dane určuje VUC. Daň sa platí vopred bez vyrúbenia do 31.1. – ak celková daň prevyšuje 250 tisíc potom mesačne v sume 1/12 t celkovej povinnosti.
3. daň za psa: pes starší ako 6 mesiacov chovaný FO, PO. Neplatí pre psov v útulkoch alebo pre psov sprevádzajúcich nevidomých alebo určených na výskum. Daňovník musí oznámiť písomne vznik daňovej povinnosti 30 dní vopred a zaplatiť aj pomernú časť dane na rok (inak sa platí ročná sadzba do 31.1.)
4. za užívanie verejného priestranstva: základom je výmera v m2, povinnosť platiť daň začína fyzickým užívaním priestranstva.
5. za ubytovanie: prechodné ubytovanie FO v zariadení poskytujúcom tieto služby. Daňovník je ubytovaný a Platiteľom dane je majiteľ ubytovacieho zariadenia. Základom dane je počet nocí.
6. za predajné automaty: napr. kávu, nealko. Daňovníkom je vlastník automatu.
7. za nevýherné hracie prístroje: ktoré sa spúšťajú alebo prevádzkujú za odplatu. Daňovníkom je prevádzkovateľ týchto prístrojov, základom dane je počet prístrojov.
8. daň za vjazd a zotrvanie auta v historickej časti mesta: ak sa uskutočnil v záujme ochrany zdravia alebo majetku potom sa neplatí. Daňovníkom je majiteľ auta, platiteľom vodič. Základom dane je počet dní vjazdu či zotrvania v historickej časti.
9. daň za jadrové zariadenie: jedná sa o zariadenia so štiepnou reakciou alebo na výrobu elektriny. Daňovníkom je prevádzkovateľ zariadenia. Základom dane je výmera zastavanej plochy v m2. Sadzba dane je závislá od vzdialenosti od atómky – 0,12 Sk/m2 do 5 km vzdialenosti až po 0,02 Sk/m2 v pásme 10-20 km od atómky. Daňová povinnosť zaniká dňom vyvezenia posledného palivového článku.
10. ostatné dane schválené na základe VZN

Správcom poplatkov a daní sú obce.

Orgány samosprávnych celkov :

Právomoci samosprávnych celkov sú zakotvené aj v Ústave. Základným článkom sú obce. Zákon o obecnom zriadení podrobnejšie právne upravuje obce ako subjekt finančného práva do 3 oblastí:

1. pri úprave financovania obce (svoje potreby financujú z vlastných príjmov, zo štátnych dotácií alebo ďalších zdrojov. Medzi vlastné patria miestne dane, podiely na daniach v správe štátu, výnosy z pokút či iné príjmy)
2. majetku obce (majetkom sú veci vo vlastníctve obce a majetkové práva obce, ktoré sa majú zveľaďovať a zhodnocovať. Darovanie je neprípustné. Majetok je možné použiť najmä na verejné účely)
3. rozpočtu obce (zostavuje sa na 1 kalendárny rok, obsahuje príjmy a výdaje spojené s činnosťou samosprávy, finančné vzťahy k štátnemu rozpočtu či VUC alebo PO/FO.

Obdobne ako pri obciach je upravené rovnako aj postavenie VUC, ktoré hospodária samostatne a s vlastným majetkom a chránia záujmy svojich obyvateľov.

Príjmy rozpočtu obce a VÚC :

        Sústava vlastných príjmov je odvodená od rozhodovacej právomoci obce. Medzi vlastné príjmy patria výnosy daní v správe obce, nedaňové príjmy z uplatnenia vlastníckeho práva obce, príjmy z vlastnej činnosti či vlastných rozpočtových organizácií a podnikov, výnosy z vlastných finančných prostriedkov obce, sankcie za porušenie finančnej disciplíny a dary či zbierky v prospech obce. Okrem týchto príjmov môže na svoje aktivity obec použiť aj prostriedky zo zisku svojich podnikateľských aktivít, či prostriedkov z fondov EU.

Podiely na daniach v správe štátu nezadeľujeme do príjmov obce, lebo nevyplývajú z ich rozhodovacej činnosti. Tieto prostriedky získavajú prevodom časti výnosov daní v správe štátu.

Výdavky rozpočtu obce a rozpočtu vyššieho územného celku

        Členenie výdavkov obce a VUC sa upravuje v jednotnej štruktúre. V taxatívne uvádzaných druhoch výdavkov má prednosť úhrada záväzkov vyplývajúcich pre obec/VUC zo všeobecne záväzných nariadení. Prednosť vo výdavkoch má aj úhrada výdavkov na výkon samosprávnych funkcií, výdavkov za prenesený výkon štátnej správy a výdavky spojené so správou, údržbou a zhodnotením majetku obce či VUC.

25. Podstata a funkcia fiškálnej decentralizácie.

Fiškálna decentralizácia - proces účelného rozdelenia úloh medzi štát a ostatné úrovne územnej samosprávy, či verejné statky majú byť zabezpečené, ale i financované centralizovane, alebo decentralizovane. Odpoveď spočíva úžitku.

Teória optimálneho federalizmu: Pomer medzi centralizáciou a decentralizáciou. Snaha určiť optimálnu mieru centralizácie alebo decentralizácie.

Výhody centralizácie: súvisia s nižšími nákladmi pri vyberaní daní ak existuje len jedna daňová úroveň.

1. rieši sa problém extrémnych nákladov, alebo extrémneho úžitku
2. na celoštátnej úrovni možno vytvoriť efektívny daňový systém

Nevýhody: nevie pružne reagovať na problémy zdola

Fiškálna decentralizácia: je tendencia, aby nižšie vládne úrovne rozhodovali o poskytovaní verejných statkov a služieb, s prihliadnutím na miestne zvláštnosti. Nižšie vládne jednotky by mali mať stabilnú daňovú základňu, malé množstvo, ale výnosných daní. Daňový výnos by nemalo byť možné preniesť do inej municipality.

Výhody decentralizácie:

1. poskytovanie verejných statkov na istej lokálnej úrovni viac vyhovuje preferenciám občanov určitého územia
2. inovácie a experimentovanie pri poskytovaní verejných statkov na lokálnej úrovni

Nevýhody:

1. nežiadúca daňová konkurencia