Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Medzinárodné právo verejné

Osobitná časť (osobitna.cast.doc)

Medzinárodné právo verejné – osobitná časť

1. Obyvateľstvo a jednotlivci v medzinárodnom práve, charakteristika právneho postavenia a ochrany jednotlivých cieľových skupín obyvateľstva a jednotlivcov v medzinárodnom práve

Obyvateľstvo štátu tvoria všetci ľudia, ktorí žijú na jeho území a podliehajú jeho jurisdikcii. Podľa právneho vzťahu k štátu pobytu sa rozdeľujú na:

1. štátnych občanov
2. cudzincov
3. bipolitov
4. apolitov

Zástupcovia cudzích štátov a medzinárodných organizácií, ktorí požívajú právo diplomatických výsad a imunít, nepatria k obyvateľstvu štátu pre ich imunitu, v dôsledku ktorej nepodliehajú jurisdickii štátu pobytu.

Štátna moc sa vzťahuje na všetko obyvateľstvo – vyplýva to zo zásady suverenity. Úprava všetkých oblastí, ktoré sa týkajú právneho postavenia obyvateľstva, patrí zásadne do oblasti vnútroštátneho práva. Správanie sa štátu voči obyvateľstvu je však obmedzené záväzkom, ktorý štát na seba prevzal všeobecným alebo partikulárnym medzinárodným právom

Štátni občania: štátne občianstvo je trvalý zväzok fyzických osôb s určitým štátom, z ktorého pre nich vyplýva určitý okruh práv a povinností verejného charakteru. Občianstvo je právny zväzok, pretože na občana sa vzťahujú zákony štátu, na tvorbe ktorých sa priamo alebo nepriamo zúčastňuje. Je trvalý zväzok, pretože spravidla trvá od narodenia až do smrti občana.

Štát si vlastnými zákonmi určuje obsah štátneho občianstva. Na základe medzinárodného práva vykonáva jurisdikciu (v obmedzenej miere) nad svojimi občanmi, vojenskými jednotkami a loďami aj mimo svojho štátneho územia.

Pravidlá MP, ktoré platia pre oblasť štátneho občianstva (obyčajové) :

1. Každý štát je povinný pri právnej úprave vzniku, zmeny, zániku štátneho občianstva rešpektovať identické práva iných štátov. (štátnu suverenitu). Nie je možné, aby zákonom o vzniku, zmene, zániku štátneho občianstva bolo zasiahnuté do práv iného štátu (napr. že by sa platnosť zákona po delení ČSFR vzťahovala aj na bývalých občanov) .
2. Štát by mal udeľovať ŠO iba tým osobám , ktoré majú k štátu užší alebo faktický vzťah .

Rozhodnutie Medzinárodného dvora – zákony o udelení štátneho občianstva podliehajú preskúmaniu aj zo strany iného štátu a tie môžu odoprieť priznanie štátneho občianstva .

Štát je oprávnený bez ohľadu na vôľu jednotlivca prikázať mu štátne občianstvo vtedy, keď medzi ním a jednotlivcom existuje užší politický vzťah:

5. narodenie z rodičov, ktorí majú štátne občianstvo príslušného štátu a/alebo narodenie na štátnom území,
6. uzavretie manželstva cudzinky so štátnym občanom,
7. legitimácia alebo osvojenie neplnoletých osôb štátnym občanom,
8. prijatie verejného úradu cudzincom,
9. trvalý pobyt cudzinca na štátnom území.

Štátne občianstvo sa nadobúda narodením, naturalizáciou a opciou.

Narodenie: je základný a najčastejší spôsob nadobúdania štátneho občianstva. Nezávisí od vôle nadobúdateľa. Existujú tri princípy nadobúdania štátneho občianstva narodením:

10. ius sanguinus (princíp práva krvi): rozhodujúcim činiteľom je štátne občianstvo rodičov, nemanželské deti nadobúdajú štátne občianstvo matky,
11. ius soli (princíp práva teritória): rozhodujúcim činiteľom je miesto narodenia, bez ohľadu na štátne občianstvo rodičov,
12. zmiešaný princíp: ide o kombináciu princípov, základom je buď ius sanguini alebo princíp ius soli.

Naturalizácia:

13. naturalizácia v užšom zmysle: udelenie štátneho občianstva osobe, ktorá o občianstvo žiada spôsobom predpísaným právnym poriadkom príslušného štátu. Subjektívny nárok na naturalizáciu neexistuje. Občianstvo sa udeľuje administratívnym príp. súdnym aktom po splnení určitých podmienok (napr. znalosť jazyka, čas pobytu, vyhlásenie osoby, že sa chce natrvalo usadiť v danom štáte a pod.).
14. naturalizácia v širšom zmysle: najmä nadobudnutie štátneho občianstva sobášom a osvojením. Otázka štátneho občianstva vydatých žien bola upravená Dohovorom o štátnom občianstve vydatých žien (1957, New York).

Opcia: právo fyzických osôb voliť spravidla medzi občianstvom dvoch alebo viacerých štátov. Ide o zánik doterajšieho a zároveň o nadobudnutie nového štátneho občianstva. Najčastejšie sa vyskytuje pri zmene štátnych hraníc. Trojaký spôsob uskutočňovania opcie:

15. optant nadobúda nové štátne občianstvo okamihom, keď zmluva o cesii nadobudne účinnosť a opciou ho znova stráca ex nunc,
16. obyvatelia cedovaného územia nadobúdajú štátne občianstvo až vtedy, keď si štátne občianstvo nezvolia,
17. optant síce nadobudne nové štátne občianstvo ihneď, keď oň požiada, ale opcia pôsobí ex tunc, takže štátne občianstvo sa napokon nemení.

Na princípe opcie je založená aj výmena obyvateľstva, ktorá je ale vždy spojená s vysťahovaním a repatriačné zmluvy, ktorých účelom bolo umožniť vysťahovalcom a ich potomkom naturalizovaným v inom štáte návrat do štátu ich pôvodu alebo do štátu, v ktorom bolo sústredené obyvateľstvo ich národnosti.

Presídlenie obyvateľstva: nútená zámena občianstva, spravidla na základe medzinárodnej zmluvy.

Zánik a strata štátneho občianstva:

18. smrťou
19. prepustením zo štátoobčianskeho zväzku
20. na žiadosť občana obvykle s podmienkou, že už má alebo súčasne nadobudol iné štátne občianstvo
21. vystúpením zo štátoobčianskeho zväzku daného štátu v dôsledku zákonných zmien štátnych hraníc alebo zmien v rodinných zväzkoch
22. odňatím na základe súdneho alebo administratívneho rozhodnutia

Štátne občianstvo môže zaniknúť aj zrušením naturalizácie, odňatím a pod.

Je tu trend, že pravidlá týkajúce sa vzniku, zmeny a zániku štátneho občianstva sú predmetom zvyšujúcej sa pozornosti MP. Prvým pokusom bola v roku 1930 1. Haagska kodifikačná konferencia; Druhým pokusom bol v roku 1997 – Európsky dohovor o štátnom občianstve v rámci Rady Európy: čl. 3 – Každý štát sám určí  podľa svojho platného práva , kto sú jeho štátni občania .

S inštitútom štátneho občianstva MP ráta v rámci použitia inštitútu diplomatickej ochrany:

Podmienky: štátni občania žijú v zahraničí a vznikne im nejaký nárok, napr. finančný voči tomuto štátu. Štátny občan je povinný vyčerpať všetky právne prostriedky na uspokojenie svojich nárokov. Ak sa domnieva , že jeho nárok nebude v plnej miere uspokojený zo strany cudzích orgánov, obráti sa na svoj domovský štát, aby ten prevzal jeho nárok. Ide o prechod z oblasti medzinárodného práva súkromného do oblasti medzinárodného práva verejného.

Cudzinci: sú fyzické osoby, ktoré nie sú občanom štátu pobytu, ale majú štátoobčiansky vzťah k inému štátu. Právne postavenie cudzincov zásadne upravuje vnútroštátne právo každého štátu, pričom štáty sú povinné rešpektovať platné zásady medzinárodného práva aj medzinárodné zmluvy, ktoré uzavrel.

Každý štát sám rozhoduje o pripustení cudzincov na svoje územie. Voľnosť je obmedzená iba povinnosťou štátov vzájomne spolupracovať. Štáty môžu uplatňovať zásadu predbežného individuálneho schvaľovania vstupu cudzincov na štátne územie, ale v súčasnosti dochádza k liberalizácii v otázke vstupu na štátne územie. Štáty sú vzhľadom na svoje záujmy a bezpečnosť oprávnené odmietnuť prístup na svoje územie ktorémukoľvek jednotlivcovi alebo kategórii osôb.

Na vstup na územie štátu alebo tranzit potrebujú cudzinci vstupné víza resp. tranzitné víza – povolenie príslušného zastupiteľského úradu. O podmienkach vstupu cudzincov na územie druhého štátu sa uzatvárajú dvojstranné alebo mnohostranné zmluvy, ktoré na základe reciprocity často obmedzujú alebo rušia vízovú povinnosť.

Cudzinec je po prekročení hraníc štátu zásadne podriadený jeho suverénnej moci. Je povinný rešpektovať jeho právny poriadok, najmä vnútroštátne cudzinecké právo. Táto povinnosť vyplýva zo zvrchovanosti štátu. Výnimku tvoria iba cudzinci požívajúci právo exteritoriality, ktorých postavenie upravuje medzinárodné právo.

Výkon suverénnej moci nad cudzincami je modifikovaný tým, že cudzinec je stále viazaný ku svojmu domovského štátu (povinnosť platiť dane, vrátiť sa na výzvu do vlasti, zdržať sa činnosti namierenej proti vlastnému štátu, zachovávať štátne tajomstvo, vykonávať vojenskú službu; má právo na ochranu zo strany svojho domovského štátu).

Právny režim cudzincov je upravený vnútroštátnym aj medzinárodným právom. Je založený na reciprocite, ktorá sa mlčky rešpektuje ako medzinárodná obyčaj.

Formálna reciprocita: poskytovanie tých subjektívnych práv cudzincom, ktoré vyplývajú z miestneho zákona za predpokladu, že právny poriadok štátu, ktorého sú cudzinci príslušníkmi, poskytuje analogické postavenie jeho príslušníkom nachádzajúcim sa na území toho štátu.

Materiálna reciprocita: poskytnutie určitých konkrétnych obsahovo rovnakých práv cudzincom zo strany štátu pobytu s podmienkou, že jeho občania, nachádzajúci sa na území domovského štátu cudzincov, majú tie isté konkrétne práva.

Práva poskytované cudzincom na území štátu sú užšie ako práva štátnych občanov štátu. Nemajú všetky práva ako vlastní občania (napr. politické práva, niektoré občianske práva). Obmedzenie práv cudzincov môže byť aj výsledkom retorzných opatrení (odvetných). Trendom je poskytovanie rovnakých práv cudzincom s trvalým pobytom ako občanom v oblasti komunálnej politiky.

Právny cudzinecký režim:

23. Národný režim: vnútroštátne normy platia aj pre cudzincov, neznamená to však asimiláciu cudzincov. Rozdiel je v právach a povinnostiach vyplývajúcich zo vzťahu k vlastnému štátu
24. Zmluvný režim: založený na osobitnej medzinárodnej zmluve. Dohodnutý režim musí byť v súlade so všeobecnými zásadami medzinárodného práva o postavení cudzincov. Patrí k nemu aj režim najvyšších výhod, ktorý spočíva v záväzku zmluvných strán, že svojim príslušníkom budú navzájom poskytovať najvyššie práva a výhody, ktoré v súčasnosti poskytujú alebo v budúcnosti budú poskytovať príslušníkom ktoréhokoľvek iného štátu.
25. Špeciálny režim: štát upravuje práva a povinnosti cudzincov na rozdiel od práv a povinností svojich občanov osobitnými normami, ktoré musia rešpektovať požiadavky všeobecného medzinárodného práva o postavení cudzincov.
26. Preferenčný systém: poskytovanie práv cudzincom určitého štátu alebo určitých štátov, aké sa neposkytujú príslušníkom tretích štátov

Minimálny štandard je každý štát povinný cudzincovi poskytnúť. Každý je povinný rešpektovať cudzinca ako ľudskú osobnosť, chrániť príp. uspokojovať jeho záujmy a potreby, ktoré sa pokladajú za základné záujmy a potreby ľudí.

Štát, ktorý umožnil cudzincom pobyt na svojom území, je povinný ich chrániť. Musí ich aj uznávať za spôsobilé subjekty obvyklých práv a povinností.

Štát pobytu nesmie cudzinca nútiť na výkon vojenskej služby alebo k akejkoľvek činnosti smerujúcej proti jeho domovskému štátu.

Cudzinec zásadne môže kedykoľvek odísť do svojej vlasti a štát pobytu nemá právo mu v tom brániť. Môže však od neho vyžadovať, aby požiadal o výjazdné vízum alebo ho z oprávnených dôvodov zadržať. Má právo cudzinca vyzvať, aby jeho štátne územie opustil a v prípade neuposlúchnutia ho donucovacou cestou odsunúť – vyhostiť. Musia sa pritom rešpektovať základné ľudské práva a zásada, že členovia rodiny nemajú byť proti svojej vôli od seba oddelení. Ak sa vyhosťuje cudzinec odsunom na územie jeho vlastného štátu, vyžaduje sa o tom predbežné oznámenie.

Bipoliti: sú nimi osoby s dvojakým štátnym občianstvom alebo s viacerými štátnymi občianstvami. Tento stav môže vzniknúť z rôznosti vnútroštátnej úpravy nadobúdania a zániku štátneho občianstva v jednotlivých štátoch a z nedostatku všeobecných noriem medzinárodného práva v tomto smere.

Najčastejší spôsob nadobudnutia dvojakého štátneho občianstva: narodením dieťaťa občanom štátu uznávajúceho princíp ius sanguinis na území štátu, ktorý uznáva princíp ius soli. K vzniku dvojakého štátneho občianstva môže dôjsť aj v prípade, keď manželstvo s cudzincom uzavrie žena, ktorej právny poriadok jej štátu ponecháva jej občianstvo aj po sobáši, a právny poriadok štátu, ktorého je jej manžel príslušníkom, jej poskytuje nové občianstvo; môže nastať aj pri vstupe do služieb cudzej armády, v dôsledku čoho sa nadobúda nové občianstvo, ale staré sa nestráca.

Tretí štát pokladá osobu s niekoľkými občianstvami spravidla za občana iba jedného štátu, jeho voľba sa riadi obvykle zásadou efektivity.

Apoliti (bezdomovci, apatridovia): sú fyzické osoby, ktoré nemajú občianstvo nijakého štátu alebo ktoré stratili svoje štátne občianstvo a nenadobudli nové, alebo ktoré nemali vôbec štátne občianstvo (napr. deti bezdomovcov v štátoch, v ktorých platí princíp ius saguinis).

K apolitizmu môže dôjsť v dôsledku nejednotnej vnútroštátnej úpravy nadobúdania a zániku občianstva alebo v dôsledku vojny sobášom ženy s cudzincom, ak právny poriadok štátu, ktorého je žena štátnou príslušníčkou, určuje, že sobášom žena stráca doterajšie štátne občianstvo a právny poriadok štátu, ktorého je manžel príslušníkom, neposkytuje štátne občianstvo žene sobášom s jeho príslušníkom. Môže vzniknúť aj odňatím občianstva na základe rozsudku alebo správneho aktu naturalizovaným osobám alebo občanom žijúcim v cudzine, ktorí nenadobudli štátne občianstvo iného štátu.

Bezdomovci podliehajú jurisdikcii štátu, na území ktorého žijú, no nemajú politické práva ani nárok na právnu ochranu alebo nárok na ochranu niektorým iným štátom. Štát ich nemusí na svoje územie prijať. Ak ich prijme, môže im poskytnúť obdobné práva ako cudzincom, môže im na žiadosť udeliť štátne občianstvo, môže ich vypovedať, prikázať im miesto pobytu…

O úpravu postavenia bezdomovcov sa bezúspešne pokúšala Haagska konferencia v roku 1930. Prepustenie zo štátneho zväzku spôsobuje zánik občianstva iba vtedy, keď prepustená osoba už má nové štátne občianstvo. Ak nové štátne občianstvo nenadobudne, stane sa prepustenie neplatným. Štátne občianstvo ženy zaniká sobášom s cudzincom iba vtedy, keď nadobudne nové štátne občianstvo po manželovi. Osvojením sa občianstvo stráca iba vtedy, keď osvojenec nadobudne nové štátne občianstvo naturalizáciou rodičov.

Deti nadobúdajú občianstvo štátu, na území ktorého sa narodili, ak ich rodičia sú nezvestní alebo ak nemajú nijaké občianstvo alebo ak je ich občianstvo neznáme. Ak sa dieťa narodí v štáte, ktorý zastáva princíp ius sanguinis matke, ktorá je príslušníčkou tohto štátu a otcovi neznámej štátnej príslušnosti, nadobúda občianstvo toho štátu, v ktorom sa narodilo.

2. Štátne občianstvo a spôsoby jeho nadobúdania podľa zákona NR SR č. 40/1993 Z.z., medzinárodnoprávna úprava otázok štátneho občianstva

Zákon č. 40/1993 Z.z.:

§ 2

Určenie štátneho občianstva Slovenskej republiky

Osoba, ktorá bola k 31. decembru 1992 štátnym občanom Slovenskej republiky podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 206/1968  Zb. o nadobúdaní a strate štátneho občianstva Slovenskej socialistickej republiky v znení zákona č. 88/1990 Zb., je štátnym občanom Slovenskej republiky podľa tohto zákona.

§ 3

Voľba štátneho občianstva Slovenskej republiky

(1) Osoba, ktorá bola k 31. decembru 1992 štátnym občanom Českej a Slovenskej Federatívnej  Republiky a nie je štátnym občanom Slovenskej republiky podľa §  2, môže si zvoliť štátne občianstvo Slovenskej republiky.

(2) Voľbu štátneho občianstva podľa odseku 1 možno vykonať do 31. decembra 1993 písomným vyhlásením podaným na obvodnom úrade na území Slovenskej republiky, v cudzine na diplomatickej misii alebo na konzulárnom úrade Slovenskej republiky, podľa miesta pobytu. Manželia môžu vyhlásenie o voľbe urobiť spoločne.

(3) Z vyhlásenia vykonaného podľa odseku 2 musí byť zrejmé

1. totožnosť osoby, ktorá vyhlásenie podáva,
2. skutočnosť, že osoba, ktorá  vyhlásenie podáva,  bola k 31. decembru  1992 štátnym občanom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky,
3. miesto narodenia a miesto pobytu k 31. decembru 1992.

§ 4

Štátne občianstvo maloletých

(1) Ak sú rodičia štátnymi občanmi Slovenskej republiky podľa § 2 alebo sa podľa § 3 stanú štátnymi občanmi Slovenskej republiky, majú ich štátne občianstvo aj ich maloleté deti; ak žije len jeden z rodičov, sleduje dieťa jeho štátne občianstvo.

(2) Ak jeden z rodičov má iné občianstvo ako štátne občianstvo Slovenskej republiky, rodičia uvedú  vo svojom vyhlásení o štátnom občianstve podľa §  3 aj maloleté deti. Ak  žijú obidvaja rodičia, vyžaduje sa ich súhlasné vyhlásenie.

(3) V prípade, že súd  zveril výchovu  maloletej osoby iba jednému z rodičov a rodičia nepodali súhlasné vyhlásenie, sleduje dieťa štátne občianstvo  toho  rodiča, ktorý  má maloleté dieťa zverené do výchovy.

(4) Pokiaľ sa  rodičia nedohodnú na súhlasnom vyhlásení podľa odseku 2, nahradí ho rozhodnutie  súdu na základe  návrhu jedného z rodičov alebo zákonného zástupcu maloletého.

(5) Súhlas podľa odseku 2 sa nevyžaduje, ak druhý rodič je pozbavený rodičovských práv, alebo jeho  rodičovské práva sú obmedzené, alebo jeho pobyt nie je známy, alebo je pozbavený spôsobilosti na právne úkony, alebo  jeho spôsobilosť na právne úkony je obmedzená.

§ 5

Narodenie

(1) Štátne občianstvo Slovenskej republiky nadobúda dieťa,

1. ktorého aspoň  jeden z rodičov  je štátnym občanom  Slovenskej republiky, alebo
2. narodené na území Slovenskej republiky, ktorého rodičia sú bez štátnej príslušnosti, alebo
3. narodené na území Slovenskej republiky, ktorého rodičia sú cudzími štátnymi príslušníkmi a narodením  nenadobúda štátne občianstvo žiadneho z nich.

(2) Ak sa nepreukáže cudzie štátne občianstvo, považuje sa za štátneho občana Slovenskej republiky dieťa, ktoré

1. sa narodilo na území Slovenskej republiky, alebo
2. bolo nájdené na území Slovenskej republiky a ktorého rodičia nie sú známi, pokiaľ sa nepreukáže, že  nadobudlo narodením štátne občianstvo iného štátu.

(3) Štátnym občanom Slovenskej republiky je dieťa cudzieho štátneho občana a štátneho občana Slovenskej  republiky aj vtedy, ak sa neskôr preukáže, že štátny občan Slovenskej republiky nie je jeho rodičom.

§ 6

Osvojenie

Ak bolo dieťa,  ktoré  nie  je  štátnym  občanom  Slovenskej republiky, nezrušiteľne osvojené osvojiteľom alebo osvojiteľmi, z ktorých  aspoň jeden je štátnym občanom Slovenskej republiky, nadobúda osvojením štátne občianstvo Slovenskej republiky.

Udelenie

§ 7

(1) Štátne občianstvo Slovenskej republiky možno udeliť na žiadosť osobe, ktorá nie je štátnym  občanom Slovenskej republiky a ktorá

1. má nepretržitý  trvalý pobyt na  území Slovenskej republiky aspoň 5 rokov a ovláda slovenský jazyk,
2. nebola za uplynulých 5  rokov právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin.

(2) Na  prospech  žiadateľa  o  udelenie  štátneho  občianstva Slovenskej republiky je,

1. ak nemá iné štátne občianstvo alebo
2. ak preukáže,  že podľa práva  štátu, ktorého je  príslušníkom, urobil právny úkon na stratu alebo zánik tohto štátneho občianstva.

(3) Bez  ohľadu na  splnenie  podmienok  uvedených v  odseku 1 možno udeliť štátne občianstvo Slovenskej republiky žiadateľovi,

1. ktorý uzavrel manželstvo so štátnym   občanom  Slovenskej republiky, alebo
2. z dôvodov hodných  osobitného zreteľa, najmä  ak ide o  osobu, ktorá sa  významne zaslúžila o prínos  pre Slovenskú republiku v oblasti ekonomickej, vedeckej, kultúrnej a technickej, alebo o osobu,   ktorej bolo priznané postavenie zahraničného  Slováka.

(4) Manželia  môžu  žiadať  o  udelenie  štátneho  občianstva Slovenskej  republiky v spoločnej  žiadosti.   Žiadosť  každého z manželov sa posudzuje samostatne. Maloleté deti, ktoré ich rodič uviedol  vo svojej  žiadosti, nadobúdajú  štátne občianstvo  spolu s rodičom. Ak žiadateľ vo svojej žiadosti uvedie maloleté deti, na udelenie  štátneho  občianstva  týmto  deťom  sa  vyžaduje  súhlas druhého rodiča. V ďalšom platia podmienky podľa § 4 ods. 5.

(5) Osobe,  ktorej  bývalé  československé  štátne  občianstvo zaniklo  alebo  ktorá  stratila  československé  štátne občianstvo v dôsledku  dlhodobej  neprítomnosti  podľa  §  31  a 32 zákonného článku  L z  roku 1879 o nadobudnutí a strate uhorského štátneho občianstva, alebo uzavretím manželstva podľa § 34 zákonného článku L z  roku 1879 o  nadobudnutí a  strate  uhorského štátneho

občianstva, alebo  podľa § 2 zákona  č. 102/1947 Zb. o nadobudnutí a strate československého štátneho občianstva sobášom, alebo podľa 5 zákona č.194/1949  Zb. o nadobúdaní  a strácaní československého štátneho  občianstva, možno udeliť štátne občianstvo Slovenskej republiky bez splnenia podmienky uvedenej v odseku 1 písm. a).

(6) V  mene   osoby,  ktorá  je   rozhodnutím  súdu  pozbavená spôsobilosti na  právne úkony alebo  ktorej spôsobilosť na  právne úkony je obmedzená, je oprávnený podať žiadosť o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky súdom ustanovený opatrovník.

§ 8

(1) Štátne  občianstvo Slovenskej republiky udeľuje Ministerstvo  vnútra  Slovenskej  republiky.  Žiadosť  o  udelenie štátneho  občianstva Slovenskej  republiky sa  podáva na  okresnom úrade.

(2) Štátne občianstvo sa nadobúda  doručením listiny o udelení štátneho občianstva Slovenskej republiky.

Strata štátneho občianstva Slovenskej republiky

§ 9

(1) Štátne občianstvo  Slovenskej republiky možno  stratiť len prepustením zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť.

(2) Zo štátneho zväzku možno  prepustiť osobu, ktorá preukáže, že má  štátne občianstvo iného štátu,  alebo prísľub jeho udelenia v prípade prepustenia  zo štátneho zväzku, alebo  ak možno dôvodne predpokladať  jeho  nadobudnutie  v  prípade  jej  prepustenia  zo štátneho zväzku.

(3) Zo štátneho zväzku nemožno prepustiť osobu,

1. proti ktorej sa vedie trestné  stíhanie, prípadne je vo výkone trestu,  alebo  nemá  vykonaný  trest  uložený  rozsudkom súdu Slovenskej republiky,
2. ktorá   má   nedoplatky   na   daniach   a  verejných  dávkach v Slovenskej republike.

(4) Pri rozhodovaní o žiadosti  o  prepustenie   zo   štátneho zväzku Slovenskej republiky na prospech žiadateľa je, že

1. a) uzavrel manželstvo s cudzím štátnym občanom a žije, prípadne mieni žiť v cudzine, alebo
2. nadobudol štátne občianstvo udelením po uzavretí manželstva so štátnym občanom Slovenskej republiky, pokiaľ toto manželstvo zaniklo alebo bolo rozvedené, alebo
3. jedným z rodičov maloletého  dieťaťa, ktoré je štátnym občanom Slovenskej republiky, je cudzí štátny  občan a dieťa je, alebo bude vychovávané v cudzine, alebo
4. je  osvojencom a  jeho osvojiteľom  je  cudzí  štátny  občan a osvojenec je, alebo bude vychovávaný v cudzine, alebo
5. dosiahol plnoletosť, narodil sa v cudzine a nikdy nemal trvalý  pobyt na území Slovenskej republiky.

(5) Manželia  môžu  žiadať o prepustenie zo štátneho zväzku Slovenskej  republiky v spoločnej  žiadosti.   Žiadosť  každého z manželov  sa posudzuje  samostatne. V  prípade maloletých  detí, ktoré rodič  uviedol vo svojej žiadosti  o prepustenie zo štátneho zväzku  Slovenskej  republiky,  štátne  občianstvo  detí sa stráca spolu so  štátnym občianstvom rodičov. V ďalšom platia  podmienky podľa § 4 ods. 4.

(6) V  mene   osoby,  ktorá  je   rozhodnutím  súdu  pozbavená spôsobilosti na  právne úkony alebo  ktorej spôsobilosť na  právne úkony  je obmedzená,  je oprávnený  podať žiadosť o prepustenie zo štátneho zväzku Slovenskej republiky súdom ustanovený opatrovník.

(7) O  prepustení  zo  štátneho  zväzku  Slovenskej  republiky rozhoduje okresný úrad. Štátne občianstvo sa stráca dňom doručenia listiny o prepustení zo štátneho zväzku Slovenskej republiky.

Medzinárodnoprávna úprava štátneho občianstva

Štátne občianstvo je trvalý zväzok fyzických osôb s určitým štátom, z ktorého pre nich vyplýva určitý okruh práv a povinností verejného charakteru. Občianstvo je právny zväzok, pretože na občana sa vzťahujú zákony štátu, na tvorbe ktorých sa priamo alebo nepriamo zúčastňuje. Je trvalý zväzok, pretože spravidla trvá od narodenia až do smrti občana.

Štát si vlastnými zákonmi určuje obsah štátneho občianstva. Na základe medzinárodného práva vykonáva jurisdikciu (v obmedzenej miere) nad svojimi občanmi, vojenskými jednotkami a loďami aj mimo svojho štátneho územia.

Pravidlá MP, ktoré platia pre oblasť štátneho občianstva (obyčajové) :

3. Každý štát je povinný pri právnej úprave vzniku, zmeny, zániku štátneho občianstva rešpektovať identické práva iných štátov. (štátnu suverenitu). Nie je možné, aby zákonom o vzniku, zmene, zániku štátneho občianstva bolo zasiahnuté do práv iného štátu (napr. že by sa platnosť zákona po delení ČSFR vzťahovala aj na bývalých občanov) .
4. Štát by mal udeľovať ŠO iba tým osobám , ktoré majú k štátu užší alebo faktický vzťah .

Rozhodnutie Medzinárodného dvora – zákony o udelení štátneho občianstva podliehajú preskúmaniu aj zo strany iného štátu a tie môžu odoprieť priznanie štátneho občianstva .

Štát je oprávnený bez ohľadu na vôľu jednotlivca prikázať mu štátne občianstvo vtedy, keď medzi ním a jednotlivcom existuje užší politický vzťah:

27. narodenie z rodičov, ktorí majú štátne občianstvo príslušného štátu a/alebo narodenie na štátnom území,
28. uzavretie manželstva cudzinky so štátnym občanom,
29. legitimácia alebo osvojenie neplnoletých osôb štátnym občanom,
30. prijatie verejného úradu cudzincom,
31. trvalý pobyt cudzinca na štátnom území.

Štátne občianstvo sa nadobúda narodením, naturalizáciou a opciou.

Narodenie: je základný a najčastejší spôsob nadobúdania štátneho občianstva. Nezávisí od vôle nadobúdateľa. Existujú tri princípy nadobúdania štátneho občianstva narodením:

32. ius sanguinus (princíp práva krvi): rozhodujúcim činiteľom je štátne občianstvo rodičov, nemanželské deti nadobúdajú štátne občianstvo matky,
33. ius soli (princíp práva teritória): rozhodujúcim činiteľom je miesto narodenia, bez ohľadu na štátne občianstvo rodičov,
34. zmiešaný princíp: ide o kombináciu princípov, základom je buď ius sanguini alebo princíp ius soli.

Naturalizácia:

35. naturalizácia v užšom zmysle: udelenie štátneho občianstva osobe, ktorá o občianstvo žiada spôsobom predpísaným právnym poriadkom príslušného štátu. Subjektívny nárok na naturalizáciu neexistuje. Občianstvo sa udeľuje administratívnym príp. súdnym aktom po splnení určitých podmienok (napr. znalosť jazyka, čas pobytu, vyhlásenie osoby, že sa chce natrvalo usadiť v danom štáte a pod.).
36. naturalizácia v širšom zmysle: najmä nadobudnutie štátneho občianstva sobášom a osvojením. Otázka štátneho občianstva vydatých žien bola upravená Dohovorom o štátnom občianstve vydatých žien (1957, New York).

Opcia: právo fyzických osôb voliť spravidla medzi občianstvom dvoch alebo viacerých štátov. Ide o zánik doterajšieho a zároveň o nadobudnutie nového štátneho občianstva. Najčastejšie sa vyskytuje pri zmene štátnych hraníc. Trojaký spôsob uskutočňovania opcie:

37. optant nadobúda nové štátne občianstvo okamihom, keď zmluva o cesii nadobudne účinnosť a opciou ho znova stráca ex nunc,
38. obyvatelia cedovaného územia nadobúdajú štátne občianstvo až vtedy, keď si štátne občianstvo nezvolia,
39. optant síce nadobudne nové štátne občianstvo ihneď, keď oň požiada, ale opcia pôsobí ex tunc, takže štátne občianstvo sa napokon nemení.

Na princípe opcie je založená aj výmena obyvateľstva, ktorá je ale vždy spojená s vysťahovaním a repatriačné zmluvy, ktorých účelom bolo umožniť vysťahovalcom a ich potomkom naturalizovaným v inom štáte návrat do štátu ich pôvodu alebo do štátu, v ktorom bolo sústredené obyvateľstvo ich národnosti.

Presídlenie obyvateľstva: nútená zámena občianstva, spravidla na základe medzinárodnej zmluvy.

Zánik a strata štátneho občianstva:

40. smrťou
41. prepustením zo štátoobčianskeho zväzku
42. na žiadosť občana obvykle s podmienkou, že už má alebo súčasne nadobudol iné štátne občianstvo
43. vystúpením zo štátoobčianskeho zväzku daného štátu v dôsledku zákonných zmien štátnych hraníc alebo zmien v rodinných zväzkoch
44. odňatím na základe súdneho alebo administratívneho rozhodnutia

Štátne občianstvo môže zaniknúť aj zrušením naturalizácie, odňatím a pod.

Je tu trend, že pravidlá týkajúce sa vzniku, zmeny a zániku štátneho občianstva sú predmetom zvyšujúcej sa pozornosti MP. Prvým pokusom bola v roku 1930 1. Haagska kodifikačná konferencia; Druhým pokusom bol v roku 1997 – Európsky dohovor o štátnom občianstve v rámci Rady Európy: čl. 3 – Každý štát sám určí  podľa svojho platného práva , kto sú jeho štátny občania.

S inštitútom štátneho občianstva MP ráta v rámci použitia inštitútu diplomatickej ochrany:

Podmienky: štátni občania žijú v zahraničí a vznikne im nejaký nárok, napr. finančný voči tomuto štátu. Štátny občan je povinný vyčerpať všetky právne prostriedky na uspokojenie svojich nárokov. Ak sa domnieva , že jeho nárok nebude v plnej miere uspokojený zo strany cudzích orgánov, obráti sa na svoj domovský štát, aby ten prevzal jeho nárok. Ide o prechod z oblasti medzinárodného práva súkromného do oblasti medzinárodného práva verejného.

3. Vydávanie páchateľov trestných činov a zásady extradície v medzinárodnom práve verejnom

Extradícia je vydávanie osoby štátom pobytu tomu štátu, v ktorom bola táto osoba obvinená alebo už odsúdená za spáchaný trestný čin. Ide o dlhodobý inštitút medzinárodného práva, ktorý vznikol v starovekom Egypte.

Extradícia má obyčajovú podobu:

45. štát nevydáva svojich občanov na trestné stíhanie
46. zásada obojstrannej trestnosti (reciprocity)
47. zásada špeciality – vydaný bude súdený len za trestný čin, za ktorý bol vydaný (nie za iný trestný čin)

Medzinárodná spoločnosť považuje extradíciu za prostriedok, ako naplniť zásadu spravodlivosti. V prípade spáchania trestného činu podľa medzinárodného práva sa extradícia aplikuje priamo obligatórne. (zákaz genocídy – 1948)

Univerzálna jurisdikcia – v prípade, ak sa štát domnieva , že na území iného štátu sa nachádza páchateľ, ktorý spáchal vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti alebo zločiny proti mieru a je štátnym občanom tohto štátu, je štát, na území ktorého sa páchateľ nachádza, povinný vydať ho na trestné stíhanie do štátu, ktorý sa domnieva o páchateľovej vine.

Musí ísť o protiprávne konanie priamo narušujúce normy medzinárodného práva.

Zločinnosť s cudzím prvkom – ide o porušovanie len vnútroštátnych predpisov – letecké útoky, trestné činy proti bezpečnosti diplomatických budov, misií, diplomatov, trestné činy spáchané proti plávajúcim plošinám, obchod s bielym mäsom , obchod s drogami ...

48. v týchto prípadoch môže nastať konkurencia jurisdikcií, pretože právne poriadky štátov považujú tieto činy rovnako za činy trestné
49. tieto trestné činy neporušujú priamo normy medzinárodného práva
50. neplatí tu zásada obligatórnej extradície (aut dedere – vydať na územie štátu; aut iudicare – vydať na trestné stíhanie).

Slovenská republika je viazaná dvojstrannými dohodami o extradícii. Obsahujú zoznam trestných činov, ktoré podliehajú extradícii.

Štáty si vyhradzujú právo posúdiť, či k spáchaniu trestných činov nedošlo z politických dôvodov – v takom prípade páchateľa trestného činu nevydajú.

4. Ochrana ľudských práv v medzinárodnom práve

Ľudské práva sú také základné práva jednotlivcov ako právo na život, právo na osobnú slobodu, právo na slobodu vyznania a svedomia, právo na prácu a oddych, právo na sociálne zabezpečenie… Tieto práva uznáva súčasné medzinárodné právo a štáty majú povinnosť ich zabezpečiť pre všetkých obyvateľov žijúcich pod ich suverenitou bez ohľadu na národnosť, rasu, pohlavie, náboženstvo a pod.

Dôraz na ochranu ľudských práv sa začal klásť po revolúciách v Európe (napr. Deklarácia práv človeka a občana z roku 1789 – Francúzsko). K významnému rozvoju ochrany ľudských práv v medzinárodnom práve došlo až po druhej svetovej vojne.

K prvému univerzálnemu medzinárodnoprávnemu zakotveniu základných ľudských práv došlo v Charte OSN (1945). V preambule Charty OSN sa vyjadruje viera v základné ľudské práva , v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osobnosti a v rovnaké práva mužov a žien. Čl. 1 ods. 3 uvádza ako jeden z cieľov OSN uskutočňovanie medzinárodnej súčinnosti podporovaním a posilňovaním úcty k ľudským právam a k základným slobodám pre všetkých bez rozdielu rady, pohlavia, jazyka alebo náboženstva.

Nedostatkom ustanovení Charty OSN je, že ide o všeobecné normy, preto je možný ich rôzny výklad.

Ku kodifikácii základných ľudských práv prispeli aj Medzinárodná organizácia práce a Organizácia Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru.

Základné ľudské práva boli upravované v celej šírke (Všeobecná deklarácia ľudských práv – 1948) alebo čiastkovo v špeciálnych medzinárodných zmluvách.

Všeobecná deklarácia ľudských práv

Schválená bola Valným zhromaždením OSN 10. 12. 1948. (deň ľudských práv) Základné ľudské práva vypočítava v 30 článkoch. Obsahuje právo na život, na osobnú nedotknuteľnosť, na slobodu myslenia a svedomia, na pokojné zhromažďovanie a združovanie, na právo zúčastniť sa na vláde vo svojej krajine… Obsahuje aj ekonomické, sociálne a kultúrne práva.

Všeobecná deklarácia ľudských práv sa stala vzorom pre vnútroštátne zákonodarstvo a pod jej vplyvom boli formulované viaceré medzinárodné zmluvy.

10. 12. 1966 bol prijatý Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (zmluvné strany majú Hospodárskej a sociálnej rade OSN podávať pravidelné správy o prijatých opatreniach a dosiahnutom pokroku v oblasti hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv), Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (zmluvné strany si zvolili 18-členný Výbor pre ľudské práva, ktorý má prerokovať správy zmluvných strán o plnení paktu) a Opčný protokol k nemu (možnosť preskúmavať sťažnosti jednotlivcov na porušovanie paktu zo strany štátov, ktoré protokol podpísali) s platnosťou od roku 1977. Oba pakty zakazujú diskrimináciu pri výkone ľudských práv.

Ochrana života, slobody a zdravia

Prvou medzinárodnoprávnou zmluvou na ochranu práva na život bol Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídia z roku 1948 (VZ OSN) s platnosťou od roku 1951. Genocídium je úplné alebo čiastočné zničenie národnej, etnickej alebo náboženskej skupiny. Dohovor vyhlásil genocídium za medzinárodný zločin a zaviazal štáty, aby podnikli účinné opatrenia na jeho zabránenie príp. na potrestanie jeho páchateľov. Genocídium je podľa Dohovru o nepremlčateľnosti vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti nepremlčateľný. Zmluvné strany sa zaviazali vydávať osoby, ktoré sa takého zločinu dopustili.

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd: prijatý bol v roku 1950 v Ríme, ktorý podpísali členovia Rady Európy: obsahuje ochranu práva na život, zákaz mučenia, zákaz otroctva a nútenej práce, právo na slobodu a bezpečnosť, právo na spravodlivé súdne konanie a uloženie trestu len na základe zákona, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, slobodu myslenia, svedomia a náboženstva, slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania a združovania, právo uzavrieť manželstvo.

Každý, koho právo podľa dohovoru bolo porušené, má právo domáhať sa ochrany národným orgánom. Všetky práva priznané dohovorom sa musia zabezpečiť bez akejkoľvek diskriminácie každému.

Na ochranu ľudských práv bol zriadený Európsky súd pre ľudské práva, ktorého sudcami sú zástupcovia Vysokých zmluvných strán, ktorých volí Parlamentné zhromaždenie Rady Európy.

Na odstránenie otroctva bol prijantý Dohovor o otroctve (1953). Prostitúciu a obchod s ľuďmi zakázal Dohovor o potláčaní obchodu s ľuďmi a o vykorisťovaní prostitúcie druhých osôb. Obmedzenie používania omamných látok na zdravotné účely priniesol Jednotný dohovor o omamných látkach a neskôr Dohovor o psychotropných látkach.

Proti mučeniu bol zameraný Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu z roku 1984, ktorý definoval pojem mučenie ako: akékoľvek konanie, ktorým je človekovi úmyselne pôsobená silná bolesť alebo telesné alebo duševné utrpenie s cieľom získať od neho alebo od tretej osoby informácie alebo priznanie, potrestať ho za konanie, ktorého sa dopustil on alebo tretia osoba alebo z  ktorého sú podozriví alebo s cieľom zastrašiť  alebo  prinútiť jeho alebo tretiu osobu alebo z akéhokoľvek iného dôvodu založeného na diskriminácii  akéhokoľvek druhu, keď takú bolesť alebo utrpenie pôsobí verejný činiteľ alebo iná osoba konajúca  z úradného poverenia alebo z ich podnetu alebo s ich  výslovným alebo tichým súhlasom. Toto vymedzenie nezahŕňa bolesť alebo utrpenie, ktoré vznikajú iba v dôsledku zákonných sankcií, sú od  týchto sankcií neoddeliteľné alebo sú s nimi náhodou vyvolané.

Ochrana žien a detí

V roku 1953 bol prijatý Dohovor o politických právach žien (s platnosťou od roku 1954), ktorý konkretizuje zásadu rovnosti mužov a žien, ktorú obsahuje Charta OSN. V roku 1962 bol prijatý Dohovor o súhlase pre manželstvo, najnižšom veku pre uzavretie manželstva a o registrácii manželstva. Ochranu žien zabezpečuje aj Deklarácia OSN o odstránení diskriminácie žien z roku 1967.

V roku 1959 bola prijatá Deklarácia práv detí, ktorá určovala práva dieťaťa na šťastné detstvo, na osobitnú zákonnú ochranu, na rozvoj v podmienkach slobody a dôstojnosti, na meno a štátne občianstvo, na sociálne zabezpečenie, na bezplatnú a povinnú školskú výchovu a pod. Nárok na využívanie týchto práv má každé dieťa bez rozdielu.

Ochrana práce

K rozvoju ochrany práce došlo po vytvorení Medzinárodnej organizácie práce v roku 1919. Medzinárodná organizácia práce pripravuje a schvaľuje medzinárodné dohovory a odporúčania týkajúce sa pracovných a sociálnych otázok.

Zákaz rasovej diskriminácie a apartheidu

Charta OSN vylúčila rasovú diskrimináciu. Podrobnejšie bol tento princíp rozvedený v Deklarácii OSN o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie z roku 1963. V roku 1966 bol prijatý Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie. Akékoľvek učenie o nadradenosti ľudí, založenej na rasovej odlišnosti, je z vedeckého hľadiska falošné, morálne odsúdeniahodné, sociálne nespravodlivé a pre medzinárodný mier nebezpečné. Zmluvné strany sa zaviazali odstrániť rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách.

Rasovou diskrimináciou je akékoľvek rozlišovanie, vylučovanie, obmedzovanie alebo zvýhodňovanie založené na rase, farbe pletí alebo na národnostnom alebo etnickom pôvode, ktorého cieľom alebo následkom je zrušenie alebo obmedzenie uznania, užívania alebo výkonu ľudských práv a základných slobôd na základe rovnosti v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej alebo ktorejkoľvek inej oblasti verejného života. Na základe dohovoru bol vytvorený 18-členný Výbor na odstránenie rasovej diskriminácie.

Apartheid odsudzuje aj Medzinárodný dohovor o predchádzaní a trestaní zločinu apartheidu, ktorý stanovuje, že organizácie, inštitúcie a jednotlivci, ktorí sa dopustia apartheidu, sa považujú za zločinecké.

Ochrana menšín

Menšina je tá časť obyvateľstva, ktorá vzhľadom na svoju národnosť, rasu, jazyk alebo náboženstvo sa odlišuje od ostatnej, početne prevládajúcej časti obyvateľstva a je v pomere k nej v minorite.

Menšiny rozoznávame:

51. národnostné
52. jazykové
53. rasové
54. náboženské

Podľa postavenia menšín v štáte rozoznávame:

55. menšiny v právnom zmysle: ak ich ochrana je zabezpečená právnymi normami
56. menšiny v politickom zmysle: ak o svoju ochranu v právnom zmysle len bojujú
57. menšiny v štatistickom zmysle: ak ochrana menšín nie je právne zabezpečená a ak menšiny túto ochranu ani neuplatňujú.

Problematika medzinárodnoprávnej ochrany menšín vznikla  už v 16. storočí (zmluvy týkajúce sa ochrany európskych kresťanských menšín v Otomanskej ríši). Ochrany menšín sa týkali aj závery Viedenského kongresu z roku 1815 (Švajčiarsko malo poskytnúť náboženskú slobodu katolíckemu obyvateľstvu ženevského kantónu, Rakúsko, Rusko a Prusko mali zaručiť národné inštitúcie Poliakom na ich území).

Po druhej svetovej vojne splynula ochrana menšín do značnej miery s medzinárodnou ochranou ľudských práv a zákazom diskriminácie akéhokoľvek druhu. Právnu úpravu ochrany menšín obsahuje aj Charta OSN, Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 a Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z roku 1966.

Rada Európy

Založená bola v roku 1949 s cieľom zabezpečiť ochranu ľudských práv a základných slobôd a ich ďalší rozvoj.

Hlavnými orgánmi sú Parlamentné zhromaždenie a Výbor ministrov

Výsledkom činnosti bol Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý vstúpil do platnosti v roku 1953. Jednotlivci sú oprávnení podávať sťažnosti na európske inštitúcie pre ľudské práva v Štrasburgu (po vyčerpaní vnútroštátnych opravných prostriedkov).

Rešpektovanie ľudských práv garantujú orgány:

58. Európska komisia pre ľudské práva – sú jej postupované prostredníctvom generálneho tajomníka sťažnosti pre porušenie dohovoru. Sťažnosť môže predložiť každý zmluvný štát (proti inému štátu), každá osoba, skupina osôb alebo mimovládna organizácia proti štátu, ktorého jurisdikcii podliehajú. Ak boli vyčerpané vnútroštátne prostriedky a neuplynulo 6 mesiacov odo dňa prijatia konečného rozhodnutia, je sťažnosť prípustná. Sťažnosť nesmie byť anonymná a nesmela už byť prejednávaná. Komisia sa najskôr pokúsi o zmier, ak sa nedosiahne, vypracuje správu, v ktorej skonštatuje, či došlo k porušeniu záväzkov vyplývajúcich z Dohovoru. Správu doručí komisia Výboru ministrov a zúčastneným štátom. Zasadania sú neverejné a spisy komisie tajné. Ak sa prípad nepostúpi pre Európsky súd, rozhodne Výbor ministrov (2/3 väčšinou), ak rozhodne, že boli porušené ustanovenia Dohovoru, určí lehotu, v ktorej musí zúčastnená zmluvná strana vykonať opatrenia požadované rozhodnutím Výboru ministrov.
59. Európsky súd pre ľudské práva: rozhoduje o merite veci tých prípadov, pri ktorých sa Európskej komisii nepodarilo dosiahnuť zmier. Členovia sú volení Parlamentným zhromaždením Rady Európy na 9 rokov s možnosťou znovuzvolenia. ESĽP nezasadá permanentne, len vtedy, keď má prejednať predložené prípady. Prípady sú najprv prejednané v 9 člennom senáte, ktorého predsedom je predseda (zástupca predsedu) ESĽP. Členom senátu musí byť sudca, ktorý je príslušníkom zainteresovaného štátu. Konanie je spravidla verejné a rozsudky sa vynášajú zásadne verejne.
60. Výbor ministrov Rady Európy

5. Medzinárodnoprávna ochrana práv príslušníkov menšín

Menšina je tá časť obyvateľstva, ktorá vzhľadom na svoju národnosť, rasu, jazyk alebo náboženstvo sa odlišuje od ostatnej, početne prevládajúcej časti obyvateľstva a je v pomere k nej v minorite.

Menšiny rozoznávame:

61. národnostné
62. jazykové
63. rasové
64. náboženské

Podľa postavenia menšín v štáte rozoznávame:

65. menšiny v právnom zmysle: ak ich ochrana je zabezpečená právnymi normami
66. menšiny v politickom zmysle: ak o svoju ochranu v právnom zmysle len bojújú
67. menšiny v štatistickom zmysle: ak ochrana menšín nie je právne zabezpečená a ak menšiny túto ochranu ani neuplatňujú.

Problematika medzinárodnoprávnej ochrany menšín vznikla  už v 16. storočí (zmluvy týkajúce sa ochrany európskych kresťanských menšín v Otomanskej ríši). Ochrany menšín sa týkali aj závery Viedenského kongresu z roku 1815 (Švajčiarsko malo poskytnúť náboženskú slobodu katolíckemu obyvateľstvu ženevského kantónu, Rakúsko, Rusko a Prusko mali zaručiť národné inštitúcie Poliakom na ich území).

Po druhej svetovej vojne splynula ochrana menšín do značnej miery s medzinárodnou ochranou ľudských práv a zákazom diskriminácie akéhokoľvek druhu. Právnu úpravu ochrany menšín obsahuje aj Charta OSN, Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 a Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z roku 1966.

6. Štátne územie a spôsoby jeho nadobúdania

Právne režimy

1. štátne územia – patria pod suverénnu moc štátu
2. medzinárodnoprávny režim – nepodliehajú pod suverénnu moc štátu

Tieto medzinárodnoprávne režimy sa líšia od štátneho územia tým, že netvoria územie žiadneho štátu.

Štátne územie – pod ním možno rozumieť tú časť zemského povrchu alebo vôd, na ktorom vykonáva štát svoju suverénnu moc v súlade s medzinárodným právom. Štátna moc musí byť najvyššou, nesmie podliehať inej, ako dovnútra tak aj navonok. Nie akýkoľvek výkon štátnej moci je v súlade s medzinárodným právom. Každý subjekt medzinárodného práva si prináša svoje štátne územie. Stabilizovaním použitia zákazu hrozby silou, zakázalo rozširovať štátne územie silou, môžu ho rozširovať ale len pokojným spôsobom. Takýmto je napríklad, oblasti ktoré majú medzinárodnoprávny režim, ako Antarktída, vesmírny priestor, tento priestor by sa scvrkával, hlavne čo sa týka Antarktídy a vesmírneho priestoru.

Štáty vyriešili túto otázku tak, že tie medzinárodné oblasti ktoré netvorili súčasť štátneho územia sa zakázalo ich pripojenie, zákaz rozšírenia suverenity štátu na tieto oblasti. Tieto oblasti si udržia svoj medzinárodnoprávny režim. Toto je citlivé u Antarktídy, lebo štáty mali územné nároky, ale tieto sú počas platnosti zmluvy zmrazené. Šíre more, Antarktída, kozmický priestor nebráni štátu, aby sa v nich pohybovali a využívali ich. Je možné zaznamenať prienik vnútroštátnych právnych poriadkov do medzinárodnoprávnych území.

Spôsob nadobúdania štátneho územia – je niekoľko spôsobov, možno ich deliť

3. spôsoby nadobudnutia štátneho územia medzinárodnoprávne dovolené
4. spôsoby nadobudnutia štátneho územia medzinárodnoprávne nedovolené – anexia, pripojenie územia iného štátu k svoju štátu, potom ako bolo vojensky obsadené. Napríklad Irak a Kuvajt, Iracký parlament rozhodol o pripojení Kuvajtu k Iraku. Je zakázaný, ide o hrozbu použitia alebo použitie sily. Sú však aj dovolené

Dovolené

5. prvotná okupácia – ide o také územie, ktoré je Terra Nullius, nikomu nepatrí alebo štát odišiel alebo zanikol. V súčasnosti už neprichádza do úvahy, takéto územia už neexistujú, ak sú podliehajú medzinárodnoprávnemu režimu, a ten ju vylučuje. Môže mať význam v prípade územného sporu štátu, každý musí argumentovať ako ho získal. Prvotná okupácia vytvára priestor pre túto argumentáciu
6. vlastnou činnosťou alebo pôsobením prírodných síl – napríklad naplavenie, zmena toku rieky, v pobrežných vodách, vysušenie plytkých častí mora. Štáty ho nevyužívajú až na Holandsko
7. odvodené spôsoby nadobudnutia štátneho územia
8. zmluvné
9. mimozmluvné

Najbežnejším zmluvným je sukcesia – postúpenie, na základe medzinárodnej zmluvy postúpi časť svojho územia. Medzinárodná zmluva nie je definovaná, napríklad Zakarpatsko, alebo predajom ako USA – Aljaška, Texas, Florida. Práve v tejto súvislosti sa vynára otázka opcie, rozhodnutie sa pre občianstvo, ak sa rozhodnú pre nastupujúce občianstvo je to v pohode, ak pre odstupujúce ide o problematickú otázku ich odchodu a vyporiadanie ich majetku. Štáty môžu svoje štátne územie vymeniť, štát je oprávnený disponovať svojim územím, to vyplýva z jeho suverenity. Je uplatňovaná sprísnená vnútroštátna procedurálna forma

Od tohto je potrebné odlíšiť medzinárodnoprávne zmluvy, v ktorých sa štát dočasne vzdáva svojho územia, bolo to v prípade zriadení vojenských základní, alebo činnosť medzinárodných organizácií

Adjudikácia – je to zmluvný spôsob, vzniká ako právny titul nadobudnutia štátneho územia v prípade územného sporu, obrátia sa na medzinárodný súdny orgán a ten rozhodne. Ale len v tom prípade, že rozhodnutie má konštitutívnu povahu, teda vytvára nový právny stav. U nás je to napríklad Tešínsko, Orava, Spiš. Je preto zmluvou, lebo vzniku arbitrážneho alebo súdneho orgánu predchádza medzinárodná zmluva, v ktorej sa štáty dohodnú na kreácii toho orgánu

Vydržanie – mimozmluvný spôsob, ide o štátne územie, ktoré patrí inému štátu, ale iný štát nad ním vykonáva dobromyseľne – Animus Domini svoju štátnu moc. Tento postup štátu nie je spochybňovaný nikým, ani štátom ktorého sa to týka ani inými štátmi. Konštituuje sa odlišný stav dlhotrvajúcim výkonom. Vzniká presvedčenie o tom, že táto časť sa stáva súčasťou druhého štátu. Ak je vydržanie faktické, dlhodobé, neprerušované stáva sa faktickým stavom. Napríklad Falklandy. Nesúhlasom možno tento stav narušiť. Nemá veľkú oporu v medzinárodnom práve, štáty dávajú prednosť pred vznikom nejasností dohode, alebo arbitrážnemu orgánu. Táto dlhodobá neistota sa prejavuje v tom, kto bude vykonávať medzinárodné záväzky zo správy takéhoto územia.

7. Štátne hranice a ich režimy, slovenské štátne hranice a ich medzinárodnoprávna úprava

Štátne hranice – v medzinárodnom práve neexistuje ich definícia, ale všeobecné presvedčenie hovorí že je to myslená čiara, ktorá oddeľuje územie štátu od iného štátu, alebo štátov, alebo priestoru nepodliehajúcemu žiadnemu štátu. Sú to hranice pri kozmickom priestore, námorná hranica od šíreho mora. Právny režim štátneho územia od území s medzinárodnoprávnym režimom oddeľujú štátne hranice. Tieto delíme podľa kritérií

10. prírodné – orografické – charakteristické je to, že sledujú reliéf terénu, napríklad stredom pohraničnej rieky, po chrbtoch horstva
11. umelé – buď sledujú určitú geometriu, tieto môžeme deliť
12. sledujúce rovnobežky, alebo poludníky – Južná a Severná Kórea, USA a Kanada, poludníkovými sú Rusko, Dánsko, USA, Kanada, ktoré susedia so severným morom. Arktída má svoje sektory, začína na póle ohraničenie najvýchodnejším a najzápadnejším cípom štátu, Arktída nemá medzinárodnoprávny režim, je súčasťou jednotlivých štátov. Súčasťou sú ostrovy a ostrovčeky, vrátane neobjavených
13. pohyblivé – SR má pohyblivé hranice. Buď prechádzajú po reliéfe, ktorý je stabilný alebo prechádzajú po riekach a tak sa menia. Ak sa tok zásadne nezmení, spolu so zmenou toku sa menia aj hranice, štáty s tým súhlasia
14. nepohyblivé

Stanovovanie hraníc – prax stanovila dve etapy

15. delimitácia štátnych hraníc
16. demarkácia štátnych hraníc – tu občas hovoríme aj o redemarkácii

Delimitácia – je určenie smeru hraničnej línie a hlavných bodov, cez ktoré budú prechádzať, napríklad vrcholky jednotlivých hôr, takto je zásadne určený smer hranice. Význam je v tom, že je podkladom pre demarkáciu.

Demarkácia – vytvorí sa hraničná komisia dotknutých štátov, rovnako ako pri delimitácii, určia sa konkrétne hranice v terénne. Stanoví sa mapa a tá tvorí mapový aparát. Pri zničení alebo poškodení hraničných znakov hovoríme o redemarkácii, kedy treba definovať hraničné znaky nanovo.

V prípade vzniku nových subjektov medzinárodného práva existuje všeobecné pravidlo, ktorá sa striktne dodržuje, a to že zánik subjektu nevytvára nárok na vznik nových hraníc. Vnútorné hranice môžu byť sporné, nie vonkajšie. Existuje dohovor o sukcesii do zmlúv po svojom predchodcovi. Zanikajúci subjekt uzavrie množstvo zmlúv a nový štát sa rozhoduje do ktorých sukceduje alebo nie, alebo článok 11 vylučuje z týchto zmlúv zmluvy, ktorými boli stanovené bývalé štátne hranice, tieto sú nedotknuteľné. SR akceptovala v plnom rozsahu zmluvy o svojich hraniciach, okrem ČR, najprv sa delimitovalo, kde hranice boli stanovené administratívne na základe administratívneho členenia, dohodu zo Židlochovíc bola aj demarkácia v roku 1996.

Režim na hranici- boli pohraničné pásma, boli tam obmedzené činnosti a zákaz vstupu. Štáty majú záujem na pokojnej situácii. Štáty si vytvárajú hraničných zmocnencov, ktorí dohliadajú na poriadok, a v prípade vzniku konfliktu môžu prípadne rozhodnúť, ak prekročia jeho právomoc tak diplomatickou cestou. Na hraniciach sú viaceré orgány.

8. Mnohonárodné a medzinárodné rieky v súčasnom medzinárodnom práve, porovnanie právneho režimu medzinárodných riek s právnym režimom morských prielivov a kanálov

Sú súčasťou štátneho územia . Na rieky čisto vnútroštátne sa vzťahuje právny režim len toho-ktorého štátu .

Mnohonárodné rieky – prechádzajú cez územie dvoch a viacerých štátov a vlievajú sa do mora = geografický režim. V rámci skupín mnohonárodných riek sú aj medzinárodné rieky. Tieto boli zmedzinárodnené. Cieľ = otvoriť rieku pre plavbu medzinárodných lodí . Ide len o tie rieky, ktoré sú splavné alebo ich časť.

(Štáty vyhlasujú rieky za splavné.)

Zásady MP o zmedzinárodnení rieky – Viedenský Dohovor – rok 1815

1. zásada – cieľom bolo otvoriť rieky pre obchodné lode – zásada slobody plavby .

Belgická dohoda – 1948 – zmedzinárodnil sa Dunaj . Prostredníctvom MZ sa priznávajú práva aj 3. štátom , nie len zmluvným .

2. zásada – na celom splavnom toku rieky budú jednotlivé colné a splavné poplatky .
3. zásada – štáty prijímajú povinnosť zabezpečiť splavnosť toku tej časti medzinárodnej rieky, ktorá prechádza cez ich územie .
4. zásada – stanovovať podmienky pre plavbu v M riekach – vytyčovať bóje ... ( SRo – hlási stav Dunaja v ruštine a francúzštine ) .

Tieto zásady stanovené na Viedenskom kongrese majú aj iný význam – sú príkladom toho, že do MP sa dostali všeobecne formulované zásady, ktoré sú potom prenášané do rôznych typov MZ o medzinárodných riekach .

Mnohonárodná rieka, ak spĺňa kritériá splavnosti, môže sa zmedzinárodniť .

Podľa Belg. Dohovoru ( 1948 ) bola zriadená Budapeštianska organizácia , ktorá sa stará o právny život zmluvy aj o faktický stav .

Mnohonárodné a medzinárodné rieky môžu byť súčasne aj pohraničnými riekami . Medzinárodné obyčajové pravidlá určujú, že v prípade medzinárodnej rieky prebieha hranica geometrickým stredom ( Dunajec – SR a Poľsko ) .

Mnohonárodná rieky – je tam hlavný plavebný tok zvyčajne v strede rieky a stredom hlavného plavebného toku prebieha hranica . Zásada pre štáty – udržiavať hlavný plavebný tok .

MOST nad medzinárodnou riekou – sleduje hranicu pod ním cez hlavný plavebný tok .

Vojenské lode pobrežných štátov môžu plávať na územie iného štátu len s jeho výslovným povolením .

Vojenské lode nepobrežných štátov majú zakázané preplávať cez územie iného štátu .

Medzinárodné rieky môžu súčasne predstavovať spôsob, akým sa lode vnútrozemských štátov môžu dostať na more – zaručujú to pravidlá Medzinárodného práva námorného ( umožní to tranzitný štát ) .

Komisia pre MP pripravuje medzinárodný dohovor, ktorý by sa mal týkať aj neplavebných účelov medzinárodných riek – znečisťovanie, ťažba . Malo by platiť pravidlo, že štát by mal niesť zodpovednosť , ktorá vznikne v dôsledku toho, že znečistil rieku . Môže vzniknúť cezhraničná škoda – štáty vyššie položené majú výhodu

Morské prielivy: prirodzené vodné cesty, ktoré spájajú dve časti morských vodných priestorov (aj termín morské úžiny). Rozhodujúce je, či sa prieliv nachádza na území jedného alebo viacerých štátov a aký právny režim majú moria, ktoré spája. Ak spájajú otvorené moria, predstavujú svetovú dopravnú obchodnú cestu a zvyčajne ich upravujú medzinárodné zmluvy.

Bospor a Dardanely: ich status upravil Dohovor o právnom režime čiernomorských úžin v roku 1936 (Montreaux). Suverénom nad úžinami sa stalo Turecko s tým, že ostávajú otvorené pre plavbu obchodných i vojenských lodí (pri tých platia určité obmedzenia). Platnosť dohovoru sa síce v roku 1956 končila, ale právny režim sa naďalej zachováva.

Gibraltarský prieliv: právny režim plavby upravila dvojstranná zmluva medzi Anglickom a Francúzskom, ku ktorej pristúpilo Španielsko. Neskôr bola podpísaná nová zmluva (1907), ktorá potvrdzovala status quo.

Magalhaesov prieliv: plavbu upravuje medzinárodná zmluva medzi Chile a Argentínou z roku 1881. Úžina bola neutralizovaná, platí sloboda plavby pre obchodné i vojnové lode.

Morské kanály: umelo vybudované vodné cesty, ktoré spájajú morské vodné priestory (= morské prieplavy). Rozlišujú sa národné a medzinárodné morské kanály. Na národných kanáloch je analogický režim ako na národných riekach. Režim na medzinárodných kanáloch upravujú medzinárodné dohovory.

Suezský kanál: nachádza sa na území Egypta. Právny režim plavby upravil dohovor z roku 1888 podpísaný v Carihrade, podľa ktorého je kanál otvorený pre obchodné i vojnové lode všetkých štátov v mieri i vo vojne a nesmie byť blokovaný. Kanál je neutralizovaný. Počas vojny sa nedovoľuje nijaký nepriateľský akt v kanále ani v pásme 3 námorných míľ od jeho prístavov. Technickú a hospodársku prevádzku kanála zabezpečujú egyptské orgány.

Panamský kanál: právny režim upravujú Hay-Pauncefotova zmluva medzi USA a Veľkou Britániou (1901) a Hay-Varellova zmluva medzi Panamou a USA (1903). Kanál je otvorený pre obchodné a vojenské lode všetkých štátov, je neutralizovaný, nesmie byť blokovaný a nesmie sa v ňom uskutočniť žiadny nepriateľský čin. Panama vykonáva správu na d kanálom a ochranu prieplavového pásma.

Kielsky kanál: nachádza sa na Nemeckom území. Slobodná plavba pre obchodné lode sa uznáva na základe vnútroštátnych predpisov.

9. Medzinárodné právo námorné a predmet jeho úpravy podľa ženevských dohovorov z roku 1958 a jamajského dohovoru z roku 1982

Vznik – časové hranice sa stále posúvajú dozadu . V zásade platí, že v polovici 15. st. prvými veľkými zámorskými objavmi sa začalo komerčné využitie mora . Boli boje o rozdelenie mora . Hugo Grotius – O slobode mora . Mare liberum – šíre more patrí všetkým . Avšak postupne sa táto sloboda začala zneužívať .

1958 – prvý krát došlo k písomnému zachyteniu obyčajového námorného práva všeobecne záväzným spôsobom

Ženevská Konvencia :

1. Dohovor o pobrežných vodách v pásme priľahlom
2. Dohoda o šírom mori
3. Dohoda o pevninskej plytčine ( o kontinentálnom šelfe )
4. Dohoda o využívaní bohatstva mora vrátane lovu rýb .

– platná do roku 1982

1970 – vzrastala nespokojnosť s takto stanoveným využívaním mora – Skupina 77, Skupina 55 ( vnútrozemské štáty ) . Na základe toho sa cieľom OSN stala rekodifikácia medzinárodného námorného práva . V rokoch 1970 – 1982 sa zišlo 11 zhromaždení štátov . Výsledok:

Dohovor o námornom práve – Jamajka 1982 – platný  1996  

Vzájomný vzťah – čl. 311 Dohovoru o námornom práve = medzi štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru bude mať prednosť Dohovor pred Ženevskými dohovormi z r. 1958 .

Prečo štáty (hlavne vnútrozemské) neboli spokojné s dohovormi z roku 1958 – základ = na šírom mori sa objavilo veľké množstvo cenných minerálov – Ni , mangánové sekrécie , ktoré ležia na dne mora a majú obrovskú hodnotu . Dohovory umožnili, aby ekonomicky vyspelejšie štáty mohli ťažiť a ekonomicky slabšie štáty nemali možnosť ťažby . Cieľ = aby sa na bohatstve mohli podieľať aj ekonomicky slabšie štáty .

Jednotlivé inštitúty :

Dohovory 1958 – 1. Dohovor o pobrežných vodách a pásme priľahlom aj Dohovor o námornom práve poznali pojem – 1. Pobrežné vody ( PV ) = vody, ktoré bezprostredne priliehajú k pobrežiu . Určitý pás PV tvorí súčasť štátnych hraníc . Dohovory 1958 – šírka jednotne stanovená nebola , iba nesmela prekročiť 12 nám. míľ .

 1982 – nesmie prekročiť 12 nám. míľ

Šírka PV sa začína počítať , keď vrcholí odliv . ( Toto je prípad, keď hranice štátov susediacich s morom oddeľuje územie štátu od priestorov nepodliehajúcich suverénnej moci žiadneho štátu .

Dno , Podzemie šíreho mora .

Zásada – štát musí umožniť cez svoje hranice pokojný prechod – obchodné lode, vojenské lode so vztýčenou vlajkou, ponorky .

Pokojný prechod – taký, ktorý nenarušuje vnútroštátne právne predpisy, ani normy MP . Opak – ak prechod sprevádza hrubé porušenie predpisov MP , použitie hrubej sily , hrozby silou, nelegálny lov rýb ... .

Právo pokojného vletu nad územie pobrežných vôd medzinárodné právo nepozná .

2. Priľahlé pásmo ( PP ) – prilieha k pobrežným vodám, netvorí súčasť štátu . Je to časť šíreho mora, kde pobrežný štát vykonáva jurisdikciu v určitých oblastiach – colná, imigračná, hygienická kontrola, veterinárna kontrola.

Šírka – 1958 – nebola stanovená – len, že nesmie prekročiť 12 nám. míľ . ( PV + PP = max. 12 nám. míľ )

           1982 – celková šírka maximálne 24 nám. míľ (pobrežné vody = 12; priľahlé pásmo = 12 )

3. Výlučná ekonomická zóna ( hospodárske pásmo ) – do 200 nám. míľ .

1958 – nebol upravený vôbec .

Tvorí súčasť šíreho mora, kde štát vykonáva v určitých oblastiach prednostnú alebo výlučnú jurisdikciu .

Dôvod tvorby – v ústrety potrebám ekonomicky slabším pobrežným štátom – lov rýb, ak nie je schopný vyloviť všetky ryby, postúpi, prenajme, predá .

Je tu možné aj uskutočniť vedecký výskum , ťažiť napr. soľ , stavby umelých ostrovov , vrtných plošín - spája dva právne režimy – výlučnú ekonomickú zónu a pevninské plytčiny (šelfy) . Tento právny režim musí umožniť, aby sa uplatňovali tzv. slobody šíreho mora – plavby, prelet .

5. Šíre more – od 200 nám. míľ od PV = šíre more v pravom slova zmysle .

Podľa 3. Dohovoru 1958 aj podľa 1982:

1. Je to priestor určený na využívanie všetkých štátov
2. Nemožno sa zmocniť časti ŠM prehlasovaním suverenity
3. ŠM je možné využívať len pre mierové účely (hrozba sily, použitie sily, len ak je to v súlade s MP- proti agresorovi)

Slobody ŠM:

1. Sloboda plavby obchodných alebo vojenských lodí
2. Sloboda preletu nad ŠM
3. Sloboda vedeckého výskumu a bádania
4. Sloboda rybolovu a iného hospodárskeho využitia
5. Sloboda kladenia podmorských káblov, potrubí – napr. kedysi telefónneho spojenia

1. Sloboda plavby – obchodné, vojenské lode – existujú predpisy na kritériá, aby loď bola považovaná za loď toho - ktorého štátu  - musí byť zapísaná v registri toho - ktorého štátu + úzky vzťah k štátu – posádka, domovský prístav . Dôvod – aby sa znemožnilo využívaniu tzv. lacných vlajok ( napr. Panamská vlajka ) . Na lodiach sa uplatňuje vnútroštátne právo – výlučnú právomoc štátu lode nie je možné prerušiť – iba keď sú kolektívne sankcie . Obchodné lode – právo výlučnej jurisdikcie – ale je možné vstúpiť na palubu lode a právo zabaviť ju alebo aj potopiť . Dôvody – tradičné – loď je podozrivá z pirátstva ( novodobého) . Takáto loď nepodlieha ochrane MP – právo vstupu a prehliadky, aj potopenia . Piráti sú považovaní za spoločných nepriateľov celého ľudstva .

1. loď je podozrivá z obchodovania s otrokmi, so ženami, s deťmi
2. obchod s narkotikami, zneužitie štátnej vlajky, pirátske rádiové vysielanie (60. roky)

Zodpovednosť štátov za činy medzinárodným právom dovolené – zabavenie, vstup, zničenie . Ak sa ukáže, že podozrenie nebolo preukázané, je tu osobitné ustanovenie o náhrade škody spôsobenej činnosťou MP dovolenou – právo na odškodnenie .

Pod morom – PV – súčasť štátu

                   – na P – kontinentálny šelf – definícia z dohovoru 1958, ktorá sa stala zdrojom nespokojnosti skupiny 77  = pás priliehajúci buď do vzdialenosti 200 nám. míľ alebo dno a podzemie za hranicami tohto bodu do vzdialenosti, pokiaľ je štát schopný ťažiť nerasty .

Postupom času sa techniky zlepšovali – ťažba dosahovala veľkú vzdialenosť v súlade s MP . Ekonomicky silné štáty požierali dno v súlade s MP .

Definícia z roku 1982 – dve kritériá pre kontinentálny šelf:

1. Dno a podzemie do vzdialenosti 200 nám. míľ
2. Dno a podzemie do vzdialenosti, kde padá pevninská plytčina do hlbočiny, max. však do vzdialenosti 350 nám. míľ ( aby neboli znevýhodnené štáty prvej skupiny ) + za predaj surovín od 200 – 350 nám. míľ musia odvádzať osobitné poplatky Organizácii pre morské dno, ktorá ich prerozdeľuje pre ekonomicky najslabšie štáty . Za hranicou kontinentálneho šelfu ( KŠ ) je :

Dno a podzemie šíreho mora -  v Dohovore 1958 nie je upravený tento právny režim

Dohovor 1982 – kap. 11 hovorí o dne a podzemí = OBLASŤ ( spoločné dedičstvo celého ľudstva ), ktorá patrí medzi najprogresívnejšie aj naj kontroverznejšie časti Dohovoru 1982 . Má osobitný medzinárodnoprávny režim . Vylučuje sa, aby ekonomicky vyspelé štáty mohli zneužívať svoju technologickú prevahu a ťažiť nerastné bohatstvo na úkor štátov, ktoré momentálne takúto možnosť nemajú . Ľudstvo zastupuje Organizácia pre morské dno, ktorá háji jeho záujmy ako celku . Sídlo – Jamajka . Členom tejto Organizácie sa stáva každý členský štát Dohovoru – aj SR .

Vznikla zásada, že v tejto oblasti môžu vykonávať ťažbu len MO prostredníctvom svojho Podniku pre medzinárodné dno , so sídlom na Jamajke alebo aj štáty, ktoré požiadajú o udelenie licencie . Tieto však musia odvádzať určitú časť ťažby v prospech Organizácie, ktoré ich bude prerozdeľovať . Dnes ešte nie je uskutočňovaná ťažba . Štáty môžu žiadať o vykonávanie prieskumu .

1987 – ČSSR ( SR , ČR ) , Rusko, Bulharsko., Kuba, Poľsko – Interoceanmetal – 540.000 km2 (v Tichom oceáne medzi Havaj. Ostrovmi a Južnou Kaliforniou ) . SR – 15.000 km2 – mangánové hrudky na dne mora .

10. Pobrežné vody a pásmo priľahlé podľa prvého ženevského dohovoru z r. 1958 a jamajského dohovoru z roku 1982

Dohovory 1958 – 1. Dohovor o pobrežných vodách a pásme priľahlom aj Dohovor o námornom práve poznali pojem – 1. Pobrežné vody ( PV ) = vody, ktoré bezprostredne priliehajú k pobrežiu . Určitý pás PV tvorí súčasť štátnych hraníc . Dohovory 1958:

3. šírka jednotne stanovená nebola , iba nesmela prekročiť 12 nám. míľ
4. 1982 – nesmie prekročiť 12 nám. míľ

Šírka PV sa začína počítať , keď vrcholí odliv. (To je prípad, keď hranice štátov susediacich s morom oddeľuje územie štátu od priestorov nepodliehajúcich suverénnej moci žiadneho štátu .

Zásada – štát musí umožniť cez svoje hranice pokojný prechod – obchodné lode, vojenské lode so vztýčenou vlajkou, ponorky .

Pokojný prechod – taký, ktorý nenarušuje vnútroštátne právne predpisy, ani normy MP . Opak – ak prechod sprevádza hrubé porušenie predpisov MP , použitie hrubej sily , hrozby silou, nelegálny lov rýb ... .

Právo pokojného vletu nad územie pobrežných vôd medzinárodné právo nepozná .

2. Priľahlé pásmo ( PP ) – prilieha k pobrežným vodám, netvorí súčasť štátu . Je to časť šíreho mora, kde pobrežný štát vykonáva jurisdikciu v určitých oblastiach – colná, imigračná, hygienická kontrola, veterinárna kontrola.

Šírka – 1958 – nebola stanovená – len, že nesmie prekročiť 12 nám. míľ . ( PV + PP = max. 12 nám. míľ )

           1982 – celková šírka maximálne 24 nám. míľ (pobrežné vody = 12; priľahlé pásmo = 12 )

11. Šíre more a slobody šíreho mora

Podľa 3. Dohovoru 1958 aj podľa 1982:

1. Je to priestor určený na využívanie všetkých štátov
2. Nemožno sa zmocniť časti ŠM prehlasovaním suverenity
3. ŠM je možné využívať len pre mierové účely (hrozba sily, použitie sily, len ak je to v súlade s MP- proti agresorovi)

Slobody ŠM:

1. Sloboda plavby obchodných alebo vojenských lodí
2. Sloboda preletu nad ŠM
3. Sloboda vedeckého výskumu a bádania
4. Sloboda rybolovu a iného hospodárskeho využitia
5. Sloboda kladenia podmorských káblov, potrubí – napr. kedysi telefónneho spojenia

Sloboda plavby – obchodné, vojenské lode – existujú predpisy na kritériá, aby loď bola považovaná za loď toho - ktorého štátu  - musí byť zapísaná v registri toho - ktorého štátu + úzky vzťah k štátu – posádka, domovský prístav . Dôvod – aby sa znemožnilo využívaniu tzv. lacných vlajok ( napr. Panamská vlajka ) . Na lodiach sa uplatňuje vnútroštátne právo – výlučnú právomoc štátu lode nie je možné prerušiť – iba keď sú kolektívne sankcie . Obchodné lode – právo výlučnej jurisdikcie – ale je možné vstúpiť na palubu lode a právo zabaviť ju alebo aj potopiť . Dôvody – tradičné – loď je podozrivá z pirátstva ( novodobého) . Takáto loď nepodlieha ochrane MP – právo vstupu a prehliadky, aj potopenia . Piráti sú považovaní za spoločných nepriateľov celého ľudstva .

5. loď je podozrivá z obchodovania s otrokmi, so ženami, s deťmi
6. obchod s narkotikami, zneužitie štátnej vlajky, pirátske rádiové vysielanie (60. roky)

Zodpovednosť štátov za činy medzinárodným právom dovolené – zabavenie, vstup, zničenie . Ak sa ukáže, že podozrenie nebolo preukázané, je tu osobitné ustanovenie o náhrade škody spôsobenej činnosťou MP dovolenou – právo na odškodnenie .

Dno a podzemie šíreho mora -  v Dohovore 1958 nie je upravený tento právny režim

Dohovor 1982 – kap. 11 hovorí o dne a podzemí = OBLASŤ ( spoločné dedičstvo celého ľudstva ), ktorá patrí medzi najprogresívnejšie aj naj kontroverznejšie časti Dohovoru 1982 . Má osobitný medzinárodnoprávny režim . Vylučuje sa, aby ekonomicky vyspelé štáty mohli zneužívať svoju technologickú prevahu a ťažiť nerastné bohatstvo na úkor štátov, ktoré momentálne takúto možnosť nemajú . Ľudstvo zastupuje Organizácia pre morské dno, ktorá háji jeho záujmy ako celku . Sídlo – Jamajka . Členom tejto Organizácie sa stáva každý členský štát Dohovoru – aj SR .

Vznikla zásada, že v tejto oblasti môžu vykonávať ťažbu len MO prostredníctvom svojho Podniku pre medzinárodné dno , so sídlom na Jamajke alebo aj štáty, ktoré požiadajú o udelenie licencie . Tieto však musia odvádzať určitú časť ťažby v prospech Organizácie, ktoré ich bude prerozdeľovať . Dnes ešte nie je uskutočňovaná ťažba . Štáty môžu žiadať o vykonávanie prieskumu .

1987 – ČSSR ( SR , ČR ) , Rusko, Bulharsko., Kuba, Poľsko – Interoceanmetal – 540.000 km2 (v Tichom oceáne medzi Havaj. Ostrovmi a Južnou Kaliforniou ) . SR – 15.000 km2 – mangánové hrudky na dne mora .

12. Výlučná ekonomická zóna (výlučne hospodárske pásmo) v súčasnom medzinárodnom práve podľa jamajského dohovoru z roku 1982

Dohovor o morskom práve z roku 1982 v článku 55 a nasl. vytvoril osobitný právny režim výlučnej ekonomickej zóny, ktorá nemá presahovať šírku 200 námorných míľ od čiary, od ktorej sa počíta šírka pobrežného mora. Vo výlučnej ekonomickej zóne má pobrežný štát zvrchované právo na účely prieskumu, využívania a zachovania prírodných zdrojov a hospodárenia s nimi. Do výlučnej zvrchovanosti štátu patrí aj morské dno, podzemné priestory i povrchové vody, na hospodársky využívanie a prieskum, ako aj výroba energie pomocou vody, prúdov a vetra. Pobrežný štát má tiež v rámci výlučnej ekonomickej zóny právomoc zriaďovať a využívať umelé ostrovy, zariadenia a stavby na morský vedecký výskum a na ochranu a zachovanie morského prostredia.

Na využívaní príslušnej časti nadbytku živých zdrojov a výlučnej ekonomickej zóny pobrežných štátov sa môžu podľa Dohovoru o morskom práve zúčastňovať aj vnútrozemské štáty i štáty s osobitnou zemepisnou charakteristikou. Výlučná ekonomická zóna sa nepokladá za súčasť územia štátu, ktorý nad nimi vykonáva príslušné práva.

13. Pevninská plytčina podľa ženevského dohovoru o pevninskej plytčine a podľa námorného dohovoru z r. 1982, dno a podzemie šíreho mora podľa jamajského dohovoru z roku 1982

Kontinentálny šelf (pevninská plytčina) – definícia z dohovoru 1958, ktorá sa stala zdrojom nespokojnosti skupiny 77  = pás priliehajúci buď do vzdialenosti 200 nám. míľ alebo dno a podzemie za hranicami tohto bodu do vzdialenosti, pokiaľ je štát schopný ťažiť nerasty .

Postupom času sa techniky zlepšovali – ťažba dosahovala veľkú vzdialenosť v súlade s MP. Ekonomicky silné štáty požierali dno v súlade s MP .

Definícia z roku 1982 – dve kritériá pre kontinentálny šelf:

1. Dno a podzemie do vzdialenosti 200 nám. míľ
2. Dno a podzemie do vzdialenosti, kde padá pevninská plytčina do hlbočiny, max. však do vzdialenosti 350 nám. míľ ( aby neboli znevýhodnené štáty prvej skupiny ) + za predaj surovín od 200 – 350 nám. míľ musia odvádzať osobitné poplatky Organizácii pre morské dno, ktorá ich prerozdeľuje pre ekonomicky najslabšie štáty . Za hranicou kontinentálneho šelfu ( KŠ ) je :

Dno a podzemie šíreho mora -  v Dohovore 1958 nie je upravený tento právny režim

Dohovor 1982 – kap. 11 hovorí o dne a podzemí = OBLASŤ ( spoločné dedičstvo celého ľudstva ), ktorá patrí medzi najprogresívnejšie aj naj kontroverznejšie časti Dohovoru 1982 . Má osobitný medzinárodnoprávny režim . Vylučuje sa, aby ekonomicky vyspelé štáty mohli zneužívať svoju technologickú prevahu a ťažiť nerastné bohatstvo na úkor štátov, ktoré momentálne takúto možnosť nemajú . Ľudstvo zastupuje Organizácia pre morské dno, ktorá háji jeho záujmy ako celku . Sídlo – Jamajka . Členom tejto Organizácie sa stáva každý členský štát Dohovoru – aj SR .

Vznikla zásada, že v tejto oblasti môžu vykonávať ťažbu len MO prostredníctvom svojho Podniku pre medzinárodné dno , so sídlom na Jamajke alebo aj štáty, ktoré požiadajú o udelenie licencie . Tieto však musia odvádzať určitú časť ťažby v prospech Organizácie, ktoré ich bude prerozdeľovať . Dnes ešte nie je uskutočňovaná ťažba . Štáty môžu žiadať o vykonávanie prieskumu .

1987 – ČSSR ( SR , ČR ) , Rusko, Bulharsko., Kuba, Poľsko – Interoceanmetal – 540.000 km2 (v Tichom oceáne medzi Havaj. Ostrovmi a Južnou Kaliforniou ) . SR – 15.000 km2 – mangánové hrudky na dne mora .

14. Právny režim kozmického priestoru v zmysle dohovorov medzinárodného kozmického práva, objektívna zodpovednosť v kozmickom práve

Proces začína v roku 1957 (medzinárodný geofyzikálny rok) – 4. 10. 1957 ZSSR vypustil prvú umelú družicu Zeme. Štáty mali možnosť protestovať na obranu svojho vzdušného priestoru, ale neprotestovali. (roku 1958 – 1968) – štáty to vopred verejnosti oznamovali – to viedlo k presvedčeniu, že nad vzdušným priestorom existuje iný, kvalitatívne odlišný – priestor kozmický. Hranica medzi nimi nebola vymedzená zmluvne, len obyčajové pravidlo – najnižšia obežná dráha družíc (perigeum) už leží v kozmickom priestore – asi 100 km nad povrchom Zeme.

Neskôr dochádza k dynamickej zmluvnej normotvorbe:

Kozmický dohovor z r. 1967

Dohoda o pomoci kozmonautom 1968

Dohovor o medzinárodnej zodpovednosti za škody spôsobené kozmickými predmetmi 1972

Dohovor o registrácii kozmických objektov 1975

Dohovor o činnosti na Mesiaci a iných nebeských telesách

Zásady:

1. v kozme platí sloboda výskumu na základe rovnosti štátov
2. žiaden štát si nemôže privlastniť kozmický priestor a nebeské telesá. Mesiac a ostatné nebeské telesá majú status spoločného dedičstva celého ľudstva
3. v kozme je zákaz akýchkoľvek vojenských aktivít a rozmiestňovania zbraní hromadného ničenia
4. spolupráca pri výskume a využívaní kozmu
5. štáty nesú zodpovednosť za škody spôsobené kozmickými objektmi
6. kozmické zariadenia v kozme sa majú slobodne sprístupniť ostatným stranám na požiadanie. V prípade obáv štátu, že jeho činnosť v kozme môže mať negatívne dôsledky, má povinnosť konzultovať s ostatnými zmluvnými stranami
7. štáty majú všestranne pomáhať kozmonautom v prípade nehody alebo núdzového pristátia a bezpečne ich dopraviť do štátu registrácie kozmického plavidla.

Zodpovednosť za škody:

1. škody spôsobené na Zemi (na povrchu) alebo lietadlám za letu – štáty nesú objektívnu zodpovednosť
2. iné škody – len ak škoda vznikla vinou štátu alebo osôb, za ktoré je štát zodpovedný – subjektívna zodpovednosť

OBJEKTÍVNA ZODPOVEDNOSŤ – 3 prvky:

17. škoda spôsobená kozmickým objektom na zemskom povrchu alebo na lietadle za letu
18. príčinná súvislosť medzi konaním štátu a vznikom škody
19. poškodený štát musí podať žiadosť o náhradu škody s jej vyčíslením

Vyviniť sa môže len ak dokáže, že škoda vznikla konaním alebo opomenutím štátu, ktorý uplatňuje nárok na náhradu škody.

Ťažobné aktivity v kozmickom priestore – všeobecne upravuje Kozmický dohovor, špeciálna úprava v Dohode o Mesiaci – nebeské telesá nemôžu byť vlastníctvom štátu, medzinárodných vládnych ani mimovládnych organizácií, národných organizácií, fyzických osôb. Štáty môžu zbierať v kozme vzorky minerálov a iných látok a odvážať ich na Zem na výskumné účel.

Ak by sa ukázala technická možnosť ťažby prírodných zdrojov na Mesiaci, štáty sa podľa čl. 11 ods. 5 zaviazali zaručiť medzinárodný zmluvný režim ťažby. Ustanovenia sa použijú aj na iné nebeské telesá, s výnimkou, ak by boli uzavreté osobitné právne normy týkajúce sa jednotlivých nebeských telies.

15. Právny režim Antarktídy v zmysle Washingtonského dohovoru z r. 1959 a jeho Protokolu z r. 1991 o ochrane životného prostredia, právny režim Arktídy

Antarktída:

Štáty po objavení Antarktídy vznášali nároky, ale faktickú činnosť začali vykonávať až od roku 1947. Antarktídu si rozdelili na sektory – takýto stav trval len do platnosti medzinárodnoprávneho režimu, ktorý bol vytvorený Washingtonskou zmluvou o Antarktíde z roku 1959.

Postavenie Antarktídy upravuje aj Dohovor o regulácii činností v oblasti nerastných zdrojov Antarktídy z roku 1988 a Protokol o ochrane životného prostredia k Washingtonskej zmluve z roku 1991.

Zásady:

20. Antarktída má trvalo slúžiť mierovým účelom a nesmie byť predmetom medzinárodných sporov
21. zakazujú sa akékoľvek opatrenia a činnosti vojenského charakteru (vrátane skúšok zbraní, skladovania rádioaktívnych odpadov)
22. zabezpečuje sa sloboda vedeckého výskumu, štáty sa o výskume vzájomne informujú
23. moratórium na územné nároky štátov na časti Antarktídy
24. kontrolný systém celého právneho režimu, ktorý umožňuje kontrolu pozorovateľmi na mieste, leteckým prieskumom a vychádza z informačnej povinnosti štátov o všetkých aktivitách, ktoré v Antarktíde vykonávajú, ako aj povinnosti sprístupniť všetky objekty, ktoré tam majú
25. ťažobné aktivity – upravené dohovorom z roku 1988 – možnosť ťažby na základe licencie, ale štáty nevytvorili žiaden objektívny licenčný systém, preto protokol z roku 1991 tento dohovor zmenil – v zmysle čl. 7 zákaz všetkých ťažobných aktivít na priemyselné účely, ťažba možná len na účely vedy a výskumu
26. ochrana životného prostredia: protokol z roku 1991 ju rieši komplexne – pozostáva z vlastného textu a zo štyroch príloh. Prehlasuje Antarktídu za prírodnú rezerváciu zasvätenú mieru a vede. Prílohy sa týkajú povinnosti štátov odhadovať dopady na životného  prostredie pri aktivitách v Antarktíde, uchovania fauny a flóry, problematiky ukladania a hospodárenia s odpadmi, zabraňovania znečisťovania priľahlého mora.

Právny režim týchto dokumentov sa vzťahuje na celý priestor ležiaci na juh od 60° južnej šírky.

Systém zmluvy o Antarktíde delí štáty na dve skupiny:

1. štáty konzultatívne – 12 pôvodných zmluvných strán, ktoré vyvíjajú v Antarktíde podstatnú vedeckú činnosť (stála výskumná vedecká stanica). Zúčastňujú sa na tzv. konzultatívnych schôdzkac, kde prijímajú návrhy dohovorov, ktoré po schválení vnútroštátnych orgánov týchto krajín zaväzujú aj ostatné štáty
2. štáty nekonzultatívne – ak sú pozvané, môžu sa zúčastniť konzultačných schôdzok s poradným hlasom

Arktída:

Rozdelená je na tzv. sférické trojuholníky: základňa týchto trojuholníkov je vymedzená krajnými bodmi hraníc štátov (Rusko, Kanada, Nórsko, Dánsko, USA). Územné nároky boli uplatnené v 20. rokoch 20. storočia.

16. Medzinárodnoprávny režim vzdušného priestoru

Vzdušný priestor – priestor nad štátnym suchozemským územím a vnútornými a pobrežnými vodami, siaha až pod spodný okraj kozmického priestoru. Hranica nebola vzdušného a kozmického priestoru nebola zmluvne stanovené, v praxi štátov sa za kozmický priestor považuje priestor začínajúci 100 km od povrchu Zeme, v tejto vzdialenosti sa nachádzajú najnižšie obežné dráhy družíc.

V kozmickom práve existuje obyčajová norma, že družice na najnižšej obežnej dráhe sú už v kozmickom priestore. Vzdušný priestor je súčasťou štátneho územia, podlieha výlučne a plne suverénnej moci štátu. Pre použitie vzdušného priestoru štátu je potrebný súhlas tohto suverénna. Štát uplatňuje svoju jurisdikcii najmä k lietadlám, ktoré na ich území pristanú. Súhlas k preletu alebo pristátiu dáva štát Ad Hoc pre konkrétne prípady, alebo všeobecne na základe dvoj alebo viacstranných zmlúv.

Medzinárodnoprávna úprava – súčasne platná úprava civilného letectva predstavuje komplex dohovorov prijatých na Chicagskej konferencii v roku 1944. Zásadný význam má Dohovor o medzinárodnom civilnom letectve – Chicagský dohovor. Tento prevzal v hlavných právnych otázkach zásady staršieho Parížskeho dohovoru z roku 1919, ten sa týkal skôr Európy, navyše vytvoril Medzinárodnú organizáciu pre civilné letectvo so sídlom v Montreale – ICAO. Zmluvné strany sa zaviazali vydávať vlastné pravidla pre civilné lety, ktoré budú v súlade s Chicagským dohovorom a uzneseniami ICAO, táto má totiž oprávnenie prijímať a meniť medzinárodné normy a predpisy v niektorých taxatívne vymenovaných oblastiach. Napríklad

1. oblasť registrácie lietadiel
2. palubných kníh
3. leteckých máp

Každý štát sa zaviazal rešpektovať letové predpisy iných štátov a stíhať osoby, ktoré porušili jeho vlastné alebo cudzie letecké predpisy. Režim Chicagského dohovoru sa vzťahuje len na lietadlá civilné, netýka sa štátnych lietadiel, ktoré sú definované ako vojenské, policajné a colné lietadlá. Tieto pre prelet a pristátie potrebujú vždy osobitný súhlas. Každé civilné lietadlo musí mať svoju štátnu príslušnosť, čo je doložené registráciou lietadla v konkrétnom leteckom registri konkrétneho štátu, musí byť označené príslušnou registračnou značkou. Štát môže zakázať prelety nad niektorými územiami z dôvodu národnej alebo verejnej bezpečnosti.

Lietadlá pri nepravidelných linkách majú právo pristáť pre neobchodné účely, právo preletu a právo prijať a vyložiť cestujúcich, tovar a poštu v súlade s predpismi daného štátu. Špecialitou Chicagského dohovoru je to, že v ňom nebol upravený režim pravidelných liniek, tieto boli upravené v dokumentoch uzavretých na Chicagskej konferencii

4. Dohoda o medzinárodnej leteckej prepravnej službe – 1944 – Dohoda o dvoch slobodách vzduchu, zakotvuje právo preletu a právo pristáť pre neobchodné účely
5. Dohoda o medzinárodnej leteckej doprave – 1944 – Dohoda o piatich slobodách vzduchu, zahŕňa prvé dve, tretia je právo vysadiť cestujúcich a vyložiť poštu a náklad prevzatý v domovskom štáte, štvrtou je prevziať k doprave cestujúcich, poštu a náklad do domovského štátu, piatou je právom prevziať k doprave cestujúcich, poštu a náklad určený pre územie iného zmluvného štátu a právo vysadiť cestujúcich, poštu a náklad prichádzajúci z územia ktoréhokoľvek zmluvného štátu

V praxi hlavne prvá dohoda, veľmi často existujú dvojstranné dohody.

Pre pirátstvo boli prijaté

6. Dohovor o potláčaní protiprávnych činov ohrozujúcich bezpečnosť civilnej dopravy – 1971
7. Dohovor o potláčaní protiprávneho zmocnenia sa lietadiel – 1970
8. Dohovor o trestných a niektorých iných činoch spáchaných na palube lietadla - 1963

17. Vnútroštátne orgány pre medzinárodné styky v zmysle Ústavy SR č. 460/1992 Zb. v znení neskôr prijatých noviel a noriem medzinárodného práva

Štát je posudzovaný v medzinárodnom práve aj vo vnútroštátnom kontexte ako právnická osoba, a ako taký nie je spôsobilý vystupovať v medzinárodných stykoch. Preto si štát vytvára štátne orgány, aj keď medzinárodné právo nevylučuje, aby vznikla zodpovednosť aj zo záväzkov iných ako štátny orgánov – de facto štátne orgány. Tak sa môže stať, že záväzok z medzinárodnej zmluvy môžu garantovať aj orgány samosprávy, alebo organy verejnej moci, hlavne v oblasti základných ľudských práv a slobôd, napríklad volebné komisie. Štát pri tvorbe záväzkov medzinárodného práva zastupujú štátne orgány. Tieto sa delia na:

9. vnútroštátne orgány pre zahraničné styky
10. vonkajšie štátne orgány pre zahraničné styky

Líšia sa tým, že zatiaľ čo vnútroštátne orgány majú aj vnútroštátnu agendu, vonkajšie sa venujú výhrade zahraničnej činnosti.

Vnútroštátne orgány:

11. ústavné – sú tie, ktorých rozsah právomocí, miesto je stavené ústavou, tradičnými sú hlava štátu, vláda, zákonodarný orgán.
12. iné – odvodzujú svoje postavenie zo zákonnej úpravy: ministri, predovšetkým ministri zahraničných vecí, u nás je ich postavenie upravené v zákone 575/2001 Z.z., ktorý obsahuje osobitné ustanovenia o Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky

Prezident republiky – novela ústavy, podľa článku 102 písmena a, prezident zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy – reprezentačná právomoc, s jej výkonom sú osobitné oprávnenia, požíva rôzne výhody:

13. diplomatické výhody a imunity
14. právo používať štátnu vlajku
15. znak
16. sloboda spojenia s domovským štátom
17. absolútne vyňatie s trestnej, civilnej a správnej jurisdikcie prijímajúceho štátu

Predseda vlády a parlamentu, ministri, prípadne vedúci ústredných orgánov štátnej správy: reprezentačná právomoc, ale nie v rovnakom rozsahu. Predseda vlády a minister zahraničných vecí požívajú počas návštevy cudzieho štátu diplomatické výsady a imunity.

Iné ako ústavné orgány

Minister zahraničných vecí je základným orgánom štátu, ktorý ma na starosti realizáciu zahraničnej politiky Slovenskej republiky, nevytvára ale realizuje ju podľa schváleného programového vyhlásenia vlády. V súčasnosti sú to predovšetkým:

18. prístupový proces do EU a NATO
19. ekonomická politika

Plní aj iné funkcie:

20. riadi a koordinuje činnosť našich zahraničných misií, dostávajú od neho inštrukcie a informujú ho
21. je zodpovedný za ochranu slovenských  občanov v zahraničí a to prostredníctvom konzulárnej a diplomatickej ochrany

Zahraničný rozmer činností existuje aj na úrovni samosprávy, orgánov tretieho sektora a podobne. Vývoj v Európe spôsobuje integráciu na každej úrovni. Medzinárodné právo ráta s existenciou týchto vnútroštátnych orgánov a priznáva im určité postavenie.

18. Diplomatické právo, druhy diplomatických misií, vznik a zloženie stálej diplomatickej misie

Štáty sa pri svojom vzniku snažili o spoluprácu v rôznych oblastiach. Postupne vznikla potreba, aby na území cudzieho štátu bolo stále zastúpenie. Toto by malo byť dobromyseľným, malo by sledovať situáciu, malo by sa usilovať o harmonické spolužitie a riešenie sporov. Inštitút ide v histórii ďaleko, prvýkrát sa vyslanci spomínajú už na území mestských štátov – mali poverovacie listiny – na dvoch voskových doštičkách (ploma => diploma (lebo boli dve)).Vývoj šiel postupným zintenzívňovaním týchto vzťahov, takže keď sa vo Viedni v roku 1961 zišiel Kongres, v oblasti diplomatických vzťahov bola široká obyčajová úprava, bolo to odvetvie pripravené na kodifikáciu. ČSR, ale aj iné štáty mali vo svojom vnútroštátnom poriadku zákony upravujúce postavenie diplomatov, boli dôkazom o existencii obyčajových pravidiel.

Viedenský dohovor o diplomatických stykoch – 157/1964 Zb., jeho význam ako kodifikovaného dohovoru spočíva v tom, že v oblasti diplomatických stykov kodifikoval a nahradil obyčajové pravidlá, aj keď nie všetky. Ide napríklad o pôsobenie predpisov štátu o získaní občianstva, na území ktorého diplomatická misia pôsobí. Týka sa to len štátov, ktoré uplatňujú ius soli, ale môžu to fakultatívne upraviť.

Článok 2 – vznik diplomatických stykov medzi štátmi – deje sa to vzájomnou dohodou, nemusí mať formálnu písomnú podobu. Táto dohoda má viacero významov:

22. súhlas s nadviazaním diplomatických stykov - dáva súhlas k vzniku konzulárnych stykov
23. súhlas s nadviazaním diplomatických stykov neznamená súhlas s osobou veľvyslanca, štát si vyhradzuje právo odmietnuť osobu
24. ak sa štáty vzájomne neuznali de iure, dohoda o diplomatických stykoch má právne účinky uznania štátu de iure.

Súhlas k výmene diplomatických misií neznamená, že sa okamžite musia nadviazať diplomatické styky v rovnakej podobe. Takto nadviazané diplomatické styky možno prerušiť alebo zaniknú len vtedy, ak to medzinárodné právo povoľuje. Jednou z príčin sú sankcie OSN nevojenskej povahy.

Viedenský dohovor priznáva štátu právo vyjadriť sa k osobe budúcej hlavy diplomatickej misie, ide o agrément – francúzsky, = agreement - súhlas s osobou budúceho vedúceho stálej misie, zvyčajne na základe žiadosti o Agrément. Štát nie je povinný ho udeliť, nemusí označiť ani dôvody prečo tak neurobí. Má sa za to, že viacnásobné odmietnutie dobromyseľných žiadostí je akt nevľúdnosti. Ak dostal Agrément, môže mu vystaviť poverovacie listiny, to u nás robí prezident, odovzdá mu ich. Článok 102: Zástupca – dezignovaný zástupca, ktorý prichádza na územie štátu, hlava štátu poveruje vedúcich stálych misií, tie sú pri štátoch aj pri medzinárodných organizáciách. Článok 14 hovorí, že štáty si môžu dohodnúť zastúpenie na úrovni:

25. veľvyslancov (pápežskí nunciovia)
26. vyslanci (pápežský internunciovia)
27. Charge d´Affaires – poverený záležitosťami
28. Charge d´Affaires en pied – trvalý
29. Charge d´Affaires ad interim – dočasný (zastupuje vedenie misie, pokiaľ nebude vymenovaný nový)

Takéto delenie je prežitkom, dostalo sa do Viedenského dohovoru v dôsledku predovšetkým Južnej Ameriky, je to len rôzna terminológia, obsah je rovnaký. Na prelome 19 a 20 storočia existovali elitné Európske štáty, tie si prideľovali zastúpenia na úrovni veľvyslancov, to bolo od Viedenského dohovoru z roku 1815.

Viedenská konferencia nechala na štáty, aby si svoje vzťahy unifikovali. Teda vyslanec prichádza do štátu a mal by sa ujať vedenia diplomatickej misie. Viedenský dohovor nehovorí ako, ale necháva na prax štátov. Tu sú dve možnosti:

30. veľvyslanec odovzdá poverovacie listiny hlave štátu – aj v Slovenskej republike
31. vtedy keď sa ujme vedenia na území štátu a zašle ministrovi zahraničných vecí overený opis poverovacích listín

Prezident republiky príma vedúcich diplomatických misií, Kancelária prezidenta SR vytýči termín a vyslanec príde a odovzdá poverovacie listiny a odvtedy sa jeho akty považujú za akty daného štátu. Právna rovnosť štátov sa prejavuje v tom, že odovzdávanie listín sa deje v poradí takom, ako prišiel na dané územie štátu. Diplomatická misia spočíva v tom, že plní úlohy diplomatickej misie, ktoré jej prislúchajú podľa Viedenského dohovoru, štáty si ju môžu zmluvne rozšíriť:

32. reprezentuje štát – cez oficiálne a neoficiálne príležitosti
33. chráni záujmy vysielajúceho štátu a jeho občanov
34. ak je štát napadnutý, príde veľvyslanec na ministerstvo zahraničných vecí, protestuje a snaží sa chrániť meno štátu
35. ochrana občanov, patrí FO aj PO, štát k nej pristupuje vtedy, ak sa domnieva že jej osoba utrpela ujmu, využije všetky prostriedky, vtedy môže prevziať jej záujem na seba a snažiť sa o nápravu – diplomatická ochrana. Túto je potrebné odlišovať od konzulárnej ochrany, a tá je napríklad prípad ak je osoba zadržovaná
36. rokovanie s vládou daného štátu – o problémoch, ktoré vzniknú, o rozvoji ďalších vzťahov. Je to procesný prostriedok na dosiahnutie úloh misie
37. pozorovateľská úloha – väčšinou to robí atašé, toto pozorovanie sa musí robiť v súlade s medzinárodným právom a s vnútroštátnymi právnymi normami. Teda špionáž je zakázaná.
38. spolupráca so štátom – má napomáhať harmonickým vzťahom so štátom. Tieto úlohy plnia členovia diplomatickej misie, je to:
39. veľvyslanecký, vyslanecký radca
40. prvý tajomník vyslanectva
41. druhy tajomník vyslanectva
42. tretí tajomník vyslanectva
43. Charge d´Affaires
44. Charge d´Affaires Ad Interim
45. atašé – reagujú na rôzne oblasti spoločenského života, teda letecký, vojenský,… Francúzi majú audiovizuálneho atašé. Verejné tajomstvo je, že vojenský atašé je príslušníkom tajnej služby.

Členovia diplomatických misií majú diplomatické pasy a požívajú imunity.

Bol problém, aká veľká misia má byť, prijímajúci štát má v zásade možnosť vyjadrovať sa k počtu a teda redukovať počet členov misie na žiadaný počet. Zvýšený počet členov misie signalizuje zvýšenú aktivitu štátu na území iného štátu.

Diplomatické imunity a výsady – aby členovia misie mohli riadne a bezproblémovo plniť úlohy misie, sú im udelené imunity a výsady. Po roku 1961 sú chápané ako prostriedok na zabezpečovanie riadneho chodu misie, nie sú osobným právom. Diplomatická misia ju orgánom štátu a pre jej riadny chod sú potrebné tieto imunity. O vzdaní sa výhod a imunít nerozhoduje vyslanec, ale vysielajúci štát, aj to len v konkrétnom prípade.

Výsada je určité právo, ktoré niekto má navyše, tu patrí právo na používanie štátneho znaku a štátnej vlajky.

Imunity: ak diplomat vstúpi na územie štátu tam platí vnútroštátny právny poriadok, dostane sa do jeho jurisdikcie. Jeho imunita nevylučuje platnosť právneho poriadku, týka sa vyňatia z danej jurisdikcie, imunita vylučuje aplikačný postup ak sú naplnené hmotnoprávne podmienky. Bráni praktickému pôsobeniu vnútroštátnych predpisov. Ak niekto porušuje právny poriadok daného štátu, vysielajúci štát sa môže brániť, rozhodne o vyňatí svojho zástupcu z diplomatickej imunity, ale len v konkrétnom prípade. Imunity sa vzťahujú aj na dane, správne poplatky, clá a podobne. To sa nevzťahuje na bežné plnenia.

Imunity môžeme deliť:

46. diplomatické imunity a výsady – vyňatie z civilnej, trestnej a správnej jurisdikcie
47. absolútna nedotknuteľnosť zástupcu štátu, prijímajúci štát sa musí zdržať pôsobenia svojich orgánov, ktorým by sa porušila osobná integrita vyslanca a zabrániť komukoľvek, aby narušil jeho osobnú integritu.

Túto povinnosť má len pri výkone funkcie. Osobné imunity a výsady nebránia diplomatom uplatňovať pred súdnymi a inými orgánmi prijímajúceho štátu vlastné návrhy.

- diplomatické imunity a výsady budov misie – základným pravidlom je absolútna nedotknuteľnosť budov, archov korešpondencie a iných priestorov misie. Vstup do nich nie je možný bez súhlasu vedúceho misie, toto vylučuje aj vstup požiarnikov, záchranky. Diplomatická pošta požíva nedotknuteľnosť, môže sa prepravovať priamo diplomatickými kuriérmi, ale aj kapitánom civilnej lode alebo lietadla. Vznikol problém, a to že platnosť tohto pravidla nespochybňuje, ak sa využívajú na účely dané vo Viedenskom dohovore, ale ak sa napríklad využívajú na rozporné účely a je na to dôvodné podozrenie, pravidlom je, že by malo byť rešpektované aj vtedy. Otázka screaningu diplomatickej pošty (röntgenovanie batožín), ak to niekto odmietne táto zásielka štát neopustí, výlučne len za účelom bezpečnosti civilného letectva

Príjmajúci štát v prípade, ak vyslanec vykonáva nežiadúce činnosti, môže inštitútom persona non grata, pred takýmto vyhlásením je určitá činnosť takéhoto diplomata, najčastejšie ide o špionáž. Stanoví sa lehota, dokedy má opustiť územie krajiny, nesmie byť kratšia ako 24 hodín. V rámci tejto lehoty môže vysielajúci štát ukončiť misiu takéhoto diplomata, ak sa tak do konca lehoty nestane a táto osoba krajinu neopusti, môže štát na neho siahnuť, neberie do úvahy jeho imunity a príjmajúci štát ho môže vyhostiť alebo deportovať.

Podobne je to v prípade osoby neprijateľnej - pre člena administratívneho alebo hospodárskeho personálu, tento nemá diplomatickú imunitu. Toto je nedobrovoľných spôsob.

Dobrovoľným sú:

48. uplynutie doby
49. v dôsledku zdravotných problémov
50. smrťou zástupcu

Zánik diplomatickej misie štátu A v štáte B je v dôsledku zániku subjektu. Diplomatické styky medzi štátmi nezanikajú, ale sú prerušené v dôsledku sankcií OSN podľa článku 41. Potom, keď sa diplomati ujmú svojich funkcií, v určitom čase sa zhromaždí určitý počet diplomatov a zástupcov, je vhodné sa vyjadriť k určitému sviatku alebo stavu v určitom štáte. Na Viedenskej konferencii sa uvažovalo o zriadení diplomatického zboru, uznáva sa existencia takéhoto kolektívu, zastupuje ho ten, ktorý je služobne najstarší – služobný vek – doyen diplomatického zboru. Diplomatický zbor – CD – Corpse Diplomatique. Štáty, v ktorých má silné postavenie katolícka cirkev rešpektujú ako doyena pápežského nuncia, bez ohľadu na služobný vek – Ansienitu.

19. Konzulárne právo, druhy konzulárnych úradov, vznik a zloženie konzulárneho úradu

Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch, 1963

Súhlas štátov s nadväzovaním diplomatických stykov zahŕňa aj súhlas s nadviazaním konzulárnych stykov.

Na rozdiel od diplomatických stykov, ktoré sa vykonávajú pomocou profesionálov, konzulárni úradníci sú dvojakého typu:

1. konzulárni úradníci z povolania – zvyčajne štátni zamestnanci vysielajúceho štátu – ministerstva zahraničných vecí a podlieha aj jeho riadeniu, je štátnym občanom vysielajúceho štátu.
2. honorárni konzulárni úradníci – títo bývajú štátnymi občanmi prijímajúceho štátu, vysielajúci štát ich neplatí. Zvyčajne sú to právnici, finančníci a pod. Honorárni konzuli napomáhajú stykom medzi občanmi prijímajúceho štátu k vysielajúcemu štátu alebo občanom vysielajúceho štátu nadviazať styky k prijímajúcemu štátu.

Konzulárne styky môžu byť udržiavané na úrovni:

1. generálnych konzulov
2. konzulov
3. vicekonzulov
4. konzulárnych jednateľov

Prax je taká, že štát navrhne úroveň konzulárnych stykov a prijímajúci štát to odsúhlasí. Štát potom vymenuje konzula a odovzdá mu tzv. konzulský patent, s ktorým potom vycestuje do prijímajúceho štátu, avšak nemôže sa ujať činnosti, kým nedostane potvrdenie EXEQUATUR. Za výnimočných okolností je možné vykonávať funkciu aj bez exequatur-u, teda de facto, hoci nie de iure.

Územie jedného štátu môže byť rozdelené na viacero konzulárnych obvodov. Ak to vyžadujú okolnosti, uskutočňuje sa konzulárna činnosť mimo trvalého sídla.

Funkcie konzulárnych stykov (2 skupiny)

1. služby konzulárnych úradov v prospech občanov prijímajúceho štátu: informácie o vysielajúcom štáte, udeľovanie víz
2. služby občanom vysielajúceho štátu:

1. chránenie záujmov vysielajúceho štátu a jeho štátnych občanov v prijímajúcom štáte v rozsahu a spôsobom určenom v ďalších ustanoveniach
2. podpora rozvoja hospodárskych a obchodných stykov
3. vydávanie cestovných pasov a cestovných dokladov štátnym príslušníkom vysielajúceho štátu
4. vydávanie víz
5. vykonávajú funkciu notára, civilného matrikára a iné administratívne funkcie ak to nie je v rozpore s právnymi predpismi prijímajúceho štátu
6. dedičské veci, mladiství, zastupovanie pred súdmi…, tieto úlohy spadajú pod medzinárodné právo procesné
7. osobitná situácia, v ktorej sa môžu ocitnúť lode a lietadlá

Konzulárne výsady a imunity:(2 skupiny)

1. výsady  a imunity, ktoré patria miestnostiam a budovám – vzťahuje sa len na priestory, v ktorých konzuli vykonávajú služobné činnosti (nie na celú budovu). Úplná nedotknuteľnosť sa vzťahuje na konzulárne archívy, korešpondenciu a batožinu. Patrí sem právo komunikovať s vysielajúcim štátom, sloboda pohybu v konzulárnom obvode a právo styku s občanmi vysielajúceho štátu – tieto práva majú absolútnu povahu. Právo používať štátny znak a vlajku – na budovách, miestnostiach a dopravných prostriedkov – označenie CC (corps consulaire). Poradie sa spravuje časom udelenia exequatur-u.
2. výsady a imunity, ktoré patria konzulárnym úradníkom – vzťahujú sa na nich len počas výkonu konzulárnej funkcie (počas úradných hodín).

Štát sa môže vzdať konzulárnych imunít a výsad. Honorárni konzuli – úroveň ochrany znížený, lebo len zriedka majú budovu konzulárnej misie.

20. Zastúpenie štátu pri medzinárodných organizáciách univerzálnej povahy

Upravuje vzťahy tzv. trojstrannej diplomacie. Rozlišujeme 2 skupiny štátov:

1. členské štáty – majú právo zriaďovať stále misie
2. nečlenské štáty – majú právo na stálych pozorovateľov.

Dohovor sa vzťahuje len na mimovládne organizácie univerzálneho charakteru. (OSN a jej pridružené odborné organizácie, Medzinárodná organizácia pre atómovú energiu.

Vedúci stálej misie pri mimovládnej organizácii nepodlieha súhlasu hostiteľského štátu, ani súhlasu danej mimovládnej organizácie univerzálnej povahy.

Poverovacie listiny, ktoré štát dáva vedúcemu svojej stálej misie, sa odovzdávajú predstaviteľovi mimovládnej organizácie.

Zásada suverénnej rovnosti štátov spôsobuje, že pri mimovládnej organizácii sa vedúci stálych misií neriadia podľa času odovzdania prideľovacích listín, ale podľa abecedného poradia.

Vysielajúci štát má voči prijímajúcemu štátu len notifikačnú povinnosť, a preto prijímajúci štát nemôže vyhlásiť za personu non grata. Iba predstaviteľa M.O. upozorní, ten zas upozorní ministra zahraničných vecí daného štátu.

Funkcie stálych misií pri M.O.:

8. zastupuje štát navonok
9. rokuje o určitých otázkach
10. zabezpečuje účasť na činnosti M.O.
11. chránia záujmy vysielajúceho štátu v M.O
12. podporujú uskutočňovanie cieľov M.O. – riadne a včasné platenie členských príspevkov (aktívne zapojenie do činnosti M.O.

Funkcie stálych pozorovateľov nečlenských štátov pri M.O.:

13. pozorujú činnosť M.O. a podávajú správy
14. zabezpečujú určitú reprezentáciu
15. spolupracujú s M.O.

Diplomatické výsady a imunity: na rovnakej úrovni ako majú stále diplomatické misie, nie sú osobným prerogatívom, ale slúžia nerušenému výkonu funkcie.

Zákony o nadobúdaní štátneho občianstva (čl. 74) – vylúčené praktické uplatňovanie predpisov prijímajúceho štátu o nadobúdaní štátneho občianstva pre vymedzený okruh osôb.

Skončenie funkcie vedúceho stálej misie:

16. uplynutím doby
17. odovzdaním, ak predstaviteľ M.O. požiada ministra zahraničných vecí o odvolanie vedúceho, pretože porušuje predpisy prijímajúceho štátu.

21. Osobitné (zvláštne) misie ako inštitút diplomatického práva

Rozvinuli sa v období 2. svetovej vojny – v dôsledku ochromenia činnosti riadnych diplomatických misií a vzniku protihitlerovskej koalície.

18. Zvláštna misia – je dočasná misia, ktorá je vyslaná jedným štátom do iného s jeho súhlasom za účelom rokovania o určitých otázkach alebo vykonania určitých úloh. Takýmito boli napr. konferencie spojencov v Jalte alebo Teheráne počas II. svetovej vojny.

Hoci osobitná misia má svojho vedúceho, menovanie tohto vedúceho nepodlieha agreementu (súhlasu) daného štátu. Najčastejšie ním býva veľvyslanec krajiny v danom štáte.

Zvyčajná činnosť zvláštnej misie sa určuje notifikáciou (oznámením) ministerstvu zahraničných vecí alebo samotným začatím činnosti misie. Požívajú diplomatické výsady a imunity.

Ukončenie činnosti:

Prerušenie diplomatických a konzulárnych stykov nemusí samo osebe mať za následok skončenie zvláštnej misie.

Rozdiely:

19. členov osobitnej misie menuje vysielajúci štát a nevzťahuje sa na nich agrément
20. ich diplomatické imunity a výsady sa v mnohom podobajú stálym imunitám a výsadám
21. Funkcia sa začína vstupom do kontaktu s ministerstvom zahraničných vecí daného štátu.

22. Výsady a imunity v diplomatickom a konzulárnom práve

Výsady a imunity v diplomatickom práve

Aby členovia misie mohli riadne a bezproblémovo plniť úlohy misie, sú im udelené imunity a výsady. Po roku 1961 sú chápané ako prostriedok na zabezpečovanie riadneho chodu misie, nie sú osobným právom. Diplomatická misia ju orgánom štátu a pre jej riadny chod sú potrebné tieto imunity. O vzdaní sa výhod a imunít nerozhoduje vyslanec, ale vysielajúci štát, aj to len v konkrétnom prípade.

Výsada je určité právo, ktoré niekto má navyše, tu patrí právo na používanie štátneho znaku a štátnej vlajky.

Imunity: ak diplomat vstúpi na územie štátu tam platí vnútroštátny právny poriadok, dostane sa do jeho jurisdikcie. Jeho imunita nevylučuje platnosť právneho poriadku, týka sa vyňatia z danej jurisdikcie, imunita vylučuje aplikačný postup ak sú naplnené hmotnoprávne podmienky. Bráni praktickému pôsobeniu vnútroštátnych predpisov. Ak niekto porušuje právny poriadok daného štátu, vysielajúci štát sa môže brániť, rozhodne o vyňatí svojho zástupcu z diplomatickej imunity, ale len v konkrétnom prípade. Imunity sa vzťahujú aj na dane, správne poplatky, clá a podobne. To sa nevzťahuje na bežné plnenia.

Imunity môžeme deliť:

51. diplomatické imunity a výsady – vyňatie z civilnej, trestnej a správnej jurisdikcie
52. absolútna nedotknuteľnosť zástupcu štátu, prijímajúci štát sa musí zdržať pôsobenia svojich orgánov, ktorým by sa porušila osobná integrita vyslanca a zabrániť komukoľvek, aby narušil jeho osobnú integritu.

Túto povinnosť má len pri výkone funkcie. Osobné imunity a výsady nebránia diplomatom uplatňovať pred súdnymi a inými orgánmi prijímajúceho štátu vlastné návrhy.

53. diplomatické imunity a výsady budov misie – základným pravidlom je absolútna nedotknuteľnosť budov, archov korešpondencie a iných priestorov misie. Vstup do nich nie je možný bez súhlasu vedúceho misie, toto vylučuje aj vstup požiarnikov, záchranky. Diplomatická pošta požíva nedotknuteľnosť, môže sa prepravovať priamo diplomatickými kuriérmi, ale aj kapitánom civilnej lode alebo lietadla. Vznikol problém, a to že platnosť tohto pravidla nespochybňuje, ak sa využívajú na účely dané vo Viedenskom dohovore, ale ak sa napríklad využívajú na rozporné účely a je na to dôvodné podozrenie, pravidlom je, že by malo byť rešpektované aj vtedy. Otázka screaningu diplomatickej pošty (röntgenovanie batožín), ak to niekto odmietne táto zásielka štát neopustí, výlučne len za účelom bezpečnosti civilného letectva

Výsady a imunity v konzulárnom práve

1. výsady a imunity, ktoré patria miestnostiam a budovám – vzťahuje sa len na priestory, v ktorých konzuli vykonávajú služobné činnosti (nie na celú budovu). Úplná nedotknuteľnosť sa vzťahuje na konzulárne archívy, korešpondenciu a batožinu. Patrí sem právo komunikovať s vysielajúcim štátom, sloboda pohybu v konzulárnom obvode a právo styku s občanmi vysielajúceho štátu – tieto práva majú absolútnu povahu. Právo používať štátny znak a vlajku – na budovách, miestnostiach a dopravných prostriedkov – označenie CC (corps consulaire). Poradie sa spravuje časom udelenia exequatur-u.
2. výsady a imunity, ktoré patria konzulárnym úradníkom – vzťahujú sa na nich len počas výkonu konzulárnej funkcie (počas úradných hodín).

23. Cudzinecký režim a jeho právna úprava v slovenskom právnom poriadku, druhy cudzineckých režimov

Cudzinci: sú fyzické osoby, ktoré nie sú občanom štátu pobytu, ale majú štátoobčiansky vzťah k inému štátu. Právne postavenie cudzincov zásadne upravuje vnútroštátne právo každého štátu, pričom štáty sú povinné rešpektovať platné zásady medzinárodného práva aj medzinárodné zmluvy, ktoré uzavrel.

Každý štát sám rozhoduje o pripustení cudzincov na svoje územie. Voľnosť je obmedzená iba povinnosťou štátov vzájomne spolupracovať. Štáty môžu uplatňovať zásadu predbežného individuálneho schvaľovania vstupu cudzincov na štátne územie, ale v súčasnosti dochádza k liberalizácii v otázke vstupu na štátne územie. Štáty sú vzhľadom na svoje záujmy a bezpečnosť oprávnené odmietnuť prístup na svoje územie ktorémukoľvek jednotlivcovi alebo kategórii osôb.

Na vstup na územie štátu alebo tranzit potrebujú cudzinci vstupné víza resp. tranzitné víza – povolenie príslušného zastupiteľského úradu. O podmienkach vstupu cudzincov na územie druhého štátu sa uzatvárajú dvojstranné alebo mnohostranné zmluvy, ktoré na základe reciprocity často obmedzujú alebo rušia vízovú povinnosť.

Cudzinec je po prekročení hraníc štátu zásadne podriadený jeho suverénnej moci. Je povinný rešpektovať jeho právny poriadok, najmä vnútroštátne cudzinecké právo. Táto povinnosť vyplýva zo zvrchovanosti štátu. Výnimku tvoria iba cudzinci požívajúci právo exteritoriality, ktorých postavenie upravuje medzinárodné právo.

Výkon suverénnej moci nad cudzincami je modifikovaný tým, že cudzinec je stále viazaný ku svojmu domovského štátu (povinnosť platiť dane, vrátiť sa na výzvu do vlasti, zdržať sa činnosti namierenej proti vlastnému štátu, zachovávať štátne tajomstvo, vykonávať vojenskú službu; má právo na ochranu zo strany svojho domovského štátu).

Právny režim cudzincov je upravený vnútroštátnym aj medzinárodným právom. Je založený na reciprocite, ktorá sa mlčky rešpektuje ako medzinárodná obyčaj.

Formálna reciprocita: poskytovanie tých subjektívnych práv cudzincom, ktoré vyplývajú z miestneho zákona za predpokladu, že právny poriadok štátu, ktorého sú cudzinci príslušníkmi, poskytuje analogické postavenie jeho príslušníkom nachádzajúcim sa na území toho štátu.

Materiálna reciprocita: poskytnutie určitých konkrétnych obsahovo rovnakých práv cudzincom zo strany štátu pobytu s podmienkou, že jeho občania, nachádzajúci sa na území domovského štátu cudzincov, majú tie isté konkrétne práva.

Práva poskytované cudzincom na území štátu sú užšie ako práva štátnych občanov štátu. Nemajú všetky práva ako vlastní občania (napr. politické práva, niektoré občianske práva). Obmedzenie práv cudzincov môže byť aj výsledkom retorzných opatrení (odvetných). Trendom je poskytovanie rovnakých práv cudzincom s trvalým pobytom ako občanom v oblasti komunálnej politiky.

Právny cudzinecký režim:

68. Národný režim: vnútroštátne normy platia aj pre cudzincov, neznamená to však asimiláciu cudzincov. Rozdiel je v právach a povinnostiach vyplývajúcich zo vzťahu k vlastnému štátu
69. Zmluvný režim: založený na osobitnej medzinárodnej zmluve. Dohodnutý režim musí byť v súlade so všeobecnými zásadami medzinárodného práva o postavení cudzincov. Patrí k nemu aj režim najvyšších výhod, ktorý spočíva v záväzku zmluvných strán, že svojim príslušníkom budú navzájom poskytovať najvyššie práva a výhody, ktoré v súčasnosti poskytujú alebo v budúcnosti budú poskytovať príslušníkom ktoréhokoľvek iného štátu.
70. Špeciálny režim: štát upravuje práva a povinnosti cudzincov na rozdiel od práv a povinností svojich občanov osobitnými normami, ktoré musia rešpektovať požiadavky všeobecného medzinárodného práva o postavení cudzincov.
71. Preferenčný systém: poskytovanie práv cudzincom určitého štátu alebo určitých štátov, aké sa neposkytujú príslušníkom tretích štátov

Minimálny štandard je každý štát povinný cudzincovi poskytnúť. Každý je povinný rešpektovať cudzinca ako ľudskú osobnosť, chrániť príp. uspokojovať jeho záujmy a potreby, ktoré sa pokladajú za základné záujmy a potreby ľudí.

Štát, ktorý umožnil cudzincom pobyt na svojom území, je povinný ich chrániť. Musí ich aj uznávať za spôsobilé subjekty obvyklých práv a povinností.

Štát pobytu nesmie cudzinca nútiť na výkon vojenskej služby alebo k akejkoľvek činnosti smerujúcej proti jeho domovskému štátu.

Cudzinec zásadne môže kedykoľvek odísť do svojej vlasti a štát pobytu nemá právo mu v tom brániť. Môže však od neho vyžadovať, aby požiadal o výjazdné vízum alebo ho z oprávnených dôvodov zadržať. Má právo cudzinca vyzvať, aby jeho štátne územie opustil a v prípade neuposlúchnutia ho donucovacou cestou odsunúť – vyhostiť. Musia sa pritom rešpektovať základné ľudské práva a zásada, že členovia rodiny nemajú byť proti svojej vôli od seba oddelení. Ak sa vyhosťuje cudzinec odsunom na územie jeho vlastného štátu, vyžaduje sa o tom predbežné oznámenie.

Cudzinecký režim v slovenskom právnom poriadku

Zákon č. 73/1995 Z.z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov:

§ 1

Účel a pôsobnosť zákona

(1) Účelom zákona  je ustanoviť podmienky  vstupu cudzincov na územie  Slovenskej republiky  a  ich  pobytu  na území Slovenskej republiky.

(2) Tento  zákon sa  nevzťahuje na cudzincov, ktorí požiadali o priznanie  postavenia utečenca alebo  ktorým sa postavenie utečenca na území Slovenskej republiky priznalo, ak osobitné predpisy neustanovujú inak.

§ 2

Výklad pojmov

(1) Cudzincom sa rozumie každý, kto  podľa zákonov Slovenskej republiky nie je jej občanom.

(2) Pobytom cudzinca na území Slovenskej republiky sa rozumie jeho zdržiavanie sa na území  Slovenskej  republiky na základe povolenia vydaného podľa tohto zákona. Cudzincovi sa môže na území Slovenskej  republiky  povoliť  krátkodobý  pobyt,  dlhodobý pobyt alebo trvalý pobyt.

(3) Vo veciach pobytu cudzincov  na území Slovenskej republiky koná v rozsahu ustanovenom  týmto zákonom útvar Policajného zboru, v ktorého obvode sa cudzinec hlási  na pobyt (ďalej len "policajný útvar"),  a  vo  vymedzenom   rozsahu  aj  Ministerstvo  vnútra Slovenskej republiky (ďalej  len "ministerstvo vnútra"), slovenská diplomatická misia alebo konzulárny úrad.

(4) Prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia sa na účely tohto zákona rozumie  právnická osoba alebo  fyzická osoba prevádzkujúca ubytovacie zariadenie, v ktorom sa cudzinec ubytoval za odplatu alebo bezplatne.

(5) Bydliskom je miesto, kde sa cudzinec obvykle zdržiava.

§ 3

Vstup na územie Slovenskej republiky

(1) Cudzinec smie vstúpiť na územie Slovenskej republiky a zdržiavať sa na ňom len s platným cestovným dokladom opatreným vízom Slovenskej republiky, ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak. Vízum sa nevyžaduje, ak tak určí vláda Slovenskej republiky.

(2) Pri  vstupe na  územie Slovenskej republiky alebo pri vycestovaní z územia Slovenskej republiky do  zahraničia smie cudzinec  prekročiť  štátnu  hranicu  Slovenskej  republiky len na hraničných priechodoch určených na  medzinárodný cestovný styk, ak medzinárodná  zmluva,  ktorou   je  Slovenská  republika  viazaná, neustanovuje inak.

(3) Cudzinec je pri prekračovaní štátnych hraníc Slovenskej republiky povinný podrobiť sa kontrole  policajného útvaru. Pri vstupe  na územie Slovenskej republiky je na požiadanie povinný preukázať  zabezpečenie  prostriedkov  na  vycestovanie  do štátu, ktorého je držiteľom cestovného dokladu alebo v ktorom má bydlisko a na dobu pobytu na území  Slovenskej republiky určenú vízom alebo dohodou o bezvízovom styku, ktorou je Slovenská republika viazaná.

(4) Vízum udelené v  zahraničí slovenskou diplomatickou misiou alebo konzulárnym úradom môže pred  vstupom cudzinca  na územie Slovenskej  republiky zrušiť  policajný útvar  z dôvodov uvedených v § 12 ods. 1 písm. a), b), f) a g).

(5) Ak sa cudzinec pri vstupe na  územie Slovenskej republiky odmietne podrobiť  kontrole policajného  útvaru alebo nespĺňa podmienky vstupu  na územie Slovenskej republiky ustanovené týmto zákonom,  alebo vznikne dôvodné podozrenie,  že cudzinec zneužije pobyt na  území Slovenskej republiky  na iný účel, než na aký mu bolo vízum Slovenskej republiky udelené alebo ako je medzinárodnou dohodou,  ktorou je  Slovenská republika  viazaná, ustanovené,  je policajný útvar oprávnený cudzincovi neumožniť prekročenie štátnej hranice na územie Slovenskej republiky.

DRUHÁ ČASŤ

POBYT NA ÚZEMÍ SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krátkodobý pobyt

§ 4

(1) Cudzinec  je oprávnený  zdržiavať sa  krátkodobo na  území Slovenskej  republiky po  dobu určenú  vízom alebo  po dobu určenú vládou Slovenskej republiky alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

(2) Krátkodobý  pobyt  sa  môže  povoliť  najdlhšie  na 90 dní v jednom  polroku,  ak  medzinárodná  dohoda,  ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak. Krátkodobý pobyt povolený na dobu kratšiu ako 90 dní  môže na žiadosť cudzinca podanú najneskôr sedem  pracovných  dní  pred   skončením  doby  povoleného  pobytu predĺžiť  policajný  útvar.  Cudzinec,  ktorý  podáva  žiadosť, je povinný   k   žiadosti   na   požiadanie   preukázať  zabezpečenie prostriedkov na pobyt obdobne ako  pri vstupe na územie Slovenskej republiky.  O  žiadosti   rozhodne  policajný  útvar  bezodkladne, najneskôr však tri dni pred skončením doby povoleného krátkodobého pobytu.

(3) Ak  je  krátkodobý  pobyt  cudzinca  na  území  Slovenskej republiky  podmienený  písomným  pozvaním,  pozývateľ  je  povinný uhradiť všetky  náklady spojené s  týmto pobytom a  s vycestovaním cudzinca z  územia Slovenskej republiky, ak  ich neuhradí cudzinec úplne  alebo čiastočne  sám. Ak  cudzinec nie  je poistený na dobu krátkodobého  pobytu na  území  Slovenskej  republiky alebo  ak sa naňho nevzťahuje režim medzinárodnej  zmluvy, pozývateľ je povinný uhradiť aj náklady za poskytnutie zdravotnej starostlivosti.

§ 5

(1) Vízum  na  krátkodobý  pobyt  udeľuje  na žiadosť cudzinca v zahraničí  slovenská  diplomatická  misia  alebo konzulárny úrad a na území Slovenskej republiky policajný útvar.

(2) K žiadosti o udelenie víza na krátkodobý pobyt je cudzinec povinný na požiadanie  predložiť doklady potvrdzujúce zabezpečenie prostriedkov  na  pobyt  a  na  vycestovanie  z  územia Slovenskej republiky do zahraničia.

(3) Orgán oprávnený udeliť vízum na krátkodobý pobyt môže jeho udelenie podmieniť zložením  peňažnej sumy  vo výške nevyhnutných nákladov na vycestovanie cudzinca z územia Slovenskej republiky do zahraničia. Ak cudzinec vycestuje  bez použitia zloženej finančnej sumy, tá sa mu vráti.

(4) O žiadosti  cudzinca o udelenie  víza na krátkodobý  pobyt rozhodne príslušný orgán do 30 dní odo dňa podania žiadosti.

(5) Na  konanie  o  udelenie  víza  na  krátkodobý pobyt a na konanie o predĺžení doby určenej na krátkodobý pobyt sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

Dlhodobý pobyt a trvalý pobyt

§ 6

(1) Cudzinec  je  oprávnený  zdržiavať  sa  dlhodobo  na území Slovenskej republiky po dobu určenú  v povolení na dlhodobý pobyt. Povolenie  na dlhodobý  pobyt sa  nevyžaduje u  osoby, ktorej bolo priznané postavenie zahraničného Slováka.

(2) Dlhodobý  pobyt  sa  môže  povoliť  na  dobu  potrebnú  na dosiahnutie jeho účelu, najdlhšie však  na dobu jedného roka. Táto doba sa  môže na žiadosť cudzinca  opakovane predlžovať, najdlhšie však vždy  o jeden rok.  Žiadosť o predĺženie  sa podáva najneskôr 14 dní  pred uplynutím tejto  doby. O žiadosti  rozhodne policajný útvar najneskôr tri dni  pred skončením doby povoleného dlhodobého pobytu.

(3) Cudzincovi  sa môže  povoliť dlhodobý  pobyt len  na jeden účel.

§ 7

Cudzinec je oprávnený zdržiavať  sa trvalo na území Slovenskej republiky na  základe povolenia na  trvalý pobyt. Povolenie  možno udeliť na  účely zlúčenia rodiny,  ak manžel cudzinca  alebo jeho nezaopatrené  dieťa  mladšie  ako  18  rokov  sú  štátnymi občanmi Slovenskej  republiky  a  majú  trvalý  pobyt  na území Slovenskej republiky alebo ak je to odôvodnené zahraničnopolitickými záujmami Slovenskej republiky.

§ 8

(1) Žiadosť o  udelenie povolenia na  dlhodobý pobyt alebo  na trvalý pobyt na území  Slovenskej republiky podáva cudzinec osobne v zahraničí na slovenskej diplomatickej misii alebo na konzulárnom úrade  v štáte,  ktorého  je  držiteľom cestovného  dokladu, alebo v štáte, v  ktorom má bydlisko. Žiadosť  o predĺženie doby určenej povolením na  dlhodobý pobyt podáva cudzinec  osobne na policajnom útvare.

(2) Žiadosť o  udelenie povolenia na  dlhodobý pobyt na  území Slovenskej republiky  môže cudzinec podať  aj na území  Slovenskej republiky na policajnom útvare, ak sa má dlhodobý pobyt realizovať na  základe medzinárodnej  zmluvy, ktorou  je Slovenská  republika viazaná.

(3) K žiadosti o udelenie povolenia na dlhodobý pobyt alebo na trvalý  pobyt cudzinec  priloží tri  ostré neretušované fotografie z toho  istého  negatívu  alebo  zhotovené  prístrojom so súčasnou expozíciou viacerými objektívmi s rozmermi 3 x 3,5 cm, zobrazujúce jeho aktuálnu  podobu v občianskom odeve  s trojštvrťovým profilom tváre.

(4) K žiadosti  o udelenie povolenia  na dlhodobý pobyt  alebo k žiadosti o  predĺženie doby určenej povolením  na dlhodobý pobyt cudzinec  na  požiadanie  priloží  doklad  nie  starší ako 90 dní, potvrdzujúci

1. účel pobytu,
2. zabezpečenie prostriedkov na pobyt,
3. oprávnenie užívať byt alebo  inú obytnú miestnosť alebo súhlas vlastníka   bytu  alebo   nájomcu  bytu   alebo  inej  obytnej  miestnosti vo vzťahu k iným osobám, ktoré vo svojom byte alebo v inej    obytnej    miestnosti    ubytoval,    alebo   súhlas prevádzkovateľa ubytovacieho zariadenia, v ktorom sa ubytoval,
4. skutočnosť, že sa v zahraničí  a na území Slovenskej republiky nedopustil  konania,  ktoré je podľa   zákonov  Slovenskej republiky úmyselným trestným činom,
5. skutočnosť, že  netrpí nákazlivou chorobou,  ktorej šírenie je  trestné podľa zákona.

(5) K žiadosti o predĺženie doby určenej povolením na dlhodobý pobyt priloží cudzinec doklad nie starší ako 90 dní, potvrdzujúci, že nie je dlžníkom poistného  na zdravotné poistenie, poistného na nemocenské   poistenie,  poistného   na  dôchodkové   zabezpečenie a príspevku na  poistenie v nezamestnanosti, ak  je povinný platiť toto poistenie a príspevok na poistenie v nezamestnanosti.

(6) Totožnosť  cudzinca  overí  slovenská  diplomatická  misia alebo  konzulárny  úrad  podľa  predloženého  platného  cestovného dokladu,  ktorého časová  platnosť musí  byť o  180 dní dlhšia ako posledný deň predpokladaného pobytu na území Slovenskej republiky.

(7) K žiadosti  o udelenie povolenia na  trvalý pobyt na území Slovenskej  republiky cudzinec  na požiadanie  priloží doklad  nie starší ako 90 dní, potvrdzujúci

1. zabezpečenie prostriedkov počas celej  doby trvalého pobytu najmenej  vo  výške  životného  minima  ustanoveného osobitným predpisom, ktoré cudzinec preukáže prvýkrát so žiadosťou o udelenie povolenia  na trvalý pobyt na  obdobie jedného roka a na  požiadanie  policajného   útvaru  opakovane  na  obdobie každého nasledujúceho roka trvalého pobytu na území Slovenskej republiky,
2. príbuzenský  vzťah k  osobe, ku  ktorej žiada  o povolenie  na   trvalý pobyt,
3. oprávnenie užívať byt alebo  inú obytnú miestnosť alebo súhlas vlastníka bytu  alebo nájomcu bytu   alebo  inej  obytnej    miestnosti vo vzťahu k iným osobám, ktoré vo svojom byte alebo v inej obytnej miestnosti ubytoval,
4. súhlas osoby, prípadne osôb, u ktorých bude bývať,
5. skutočnosť, že sa v zahraničí  a na území Slovenskej republiky nedopustil konania, ktoré je podľa   zákonov  Slovenskej republiky úmyselným trestným činom,
6. skutočnosť, že  netrpí nákazlivou chorobou,  ktorej šírenie je trestné podľa zákona.

(8) Totožnosť  cudzinca  overí  slovenská  diplomatická  misia alebo konzulárny úrad podľa platného cestovného dokladu.

(9) Ak cudzinec  k žiadosti o  udelenie povolenia na  dlhodobý pobyt  alebo  na  trvalý   pobyt  na  území  Slovenskej  republiky nepriloží    všetky   požadované    doklady,   žiadosť   slovenská diplomatická misia alebo konzulárny úrad neprijme.

(10) Policajný útvar,  ktorý rozhoduje o  udelení povolenia na dlhodobý  pobyt   alebo  na  trvalý  pobyt   na  území  Slovenskej republiky, môže  si vyžiadať aj  ďalšie doklady na  účely zistenia alebo  preverenia  skutočného  stavu  alebo  vykonania príslušných opatrení podľa účelu žiadaného pobytu.

(11) Tvrdosti,  ktoré  sa  vyskytnú  pri  vykonávaní odseku 1, pokiaľ  ide o  miesto podania  žiadosti na  udelenie povolenia  na dlhodobý  pobyt   alebo  na  trvalý  pobyt   na  území  Slovenskej republiky,    môže   odstraňovať    minister   vnútra   Slovenskej republiky.

§ 9

(1) O žiadosti  cudzinca o povolenie  na dlhodobý pobyt  alebo o povolenie na trvalý pobyt rozhodne policajný útvar do 60 dní odo dňa doručenia žiadosti. Ak policajný útvar žiadosti vyhovie, udelí slovenská  diplomatická  misia  alebo  konzulárny  úrad cudzincovi zdržiavajúcemu  sa   v  zahraničí  vízum.   Policajný  útvar  vydá cudzincovi po jeho príchode na územie Slovenskej republiky preukaz - povolenie na pobyt pre cudzinca (ďalej len "preukaz na pobyt").

(2) Na rozhodnutie o vydaní  povolenia na dlhodobý pobyt alebo na trvalý pobyt  a o predĺžení doby určenej  povolením na dlhodobý pobyt  sa  nevzťahuje  ustanovenie  osobitného  predpisu, ak sa žiadosti vyhovie v plnom rozsahu.

§ 10

(1) Preukaz  na pobyt  obsahuje údaje  o totožnosti  držiteľa, najmä  meno,  priezvisko,  dátum  narodenia,  štátnu  príslušnosť, adresu miesta pobytu a druh pobytu.

(2) Preukaz  na pobyt  sa vydáva  s platnosťou  na dobu určenú v povolení na dlhodobý  pobyt alebo na dobu piatich  rokov, ak ide o povolenie  na trvalý  pobyt,  najdlhšie  však na  dobu platnosti cestovného dokladu cudzinca. Najneskôr  14 dní pred uplynutím doby platnosti  preukazu  na  pobyt  je  jeho  držiteľ povinný požiadať policajný útvar o predĺženie dlhodobého  pobytu a o vydanie nového preukazu na pobyt.

(3) Preukaz na  pobyt sa nevydáva cudzincovi  mladšiemu ako 15 rokov  a  cudzincovi,  ktorý  bol  právoplatným  rozhodnutím  súdu pozbavený spôsobilosti na právne úkony.

(4) Držiteľ preukazu na pobyt je povinný dbať na to, aby údaje v ňom  uvedené  zodpovedali  skutočnosti.  Zmenu mena, priezviska, štátnej príslušnosti,  druhu pobytu, adresy miesta  pobytu a čísla pasu  je držiteľ  preukazu  na  pobyt povinný  ohlásiť policajnému útvaru  do  troch  pracovných  dní  odo  dňa,  keď  zmena nastala; v týchto prípadoch  vydá policajný útvar na  žiadosť cudzinca nový preukaz na pobyt.

§ 11

(1) O   zamestnávaní  cudzincov   pri  ich   pobyte  na  území Slovenskej republiky platia osobitné predpisy.

(2) Cudzinec, ktorý  má oprávnenie na dlhodobý  pobyt alebo na trvalý  pobyt na  území  Slovenskej  republiky, je  povinný vopred oznámiť policajnému  útvaru, že sa  bude nepretržite viac  ako 180 dní zdržiavať mimo územia Slovenskej republiky.

TRETIA ČASŤ

ZÁKAZ POBYTU A ZRUŠENIE OPRÁVNENIA NA POBYT NA ÚZEMÍ SLOVENSKEJ REPUBLIKY

§ 12

(1) Policajný   útvar   zakáže   cudzincovi   pobyt  na  území Slovenskej republiky, ak

1. sa v  zahraničí alebo na  území Slovenskej republiky dopustil konania, ktoré je podľa zákonov Slovenskej republiky úmyselným trestným činom,
2. nedodržal podmienky uvedené v § 3 ods. 1 až 3,
3. zdržiava  sa  na  území   Slovenskej  republiky  bez  platného cestovného dokladu,
4. uplynula   mu   doba   povoleného   dlhodobého   pobytu  alebo krátkodobého  pobytu  určená  vízom  alebo bezvízovou dohodou alebo skončila sa platnosť preukazu  na trvalý pobyt a naďalej sa zdržiava na území Slovenskej republiky,
5. neoprávnene podniká alebo vykonáva zárobkovú činnosť,
6. porušil predpisy o omamných a psychotropných látkach,
7. je  to  nevyhnutné  pre bezpečnosť  štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu života alebo  zdravia alebo pre ochranu práv a slobôd iných  a na vymedzených územiach  aj v záujme ochrany  prírody,
8. povolenie na pobyt na území  Slovenskej  republiky  získal  uvedením nepravdivých alebo neúplných údajov.

(2) Cudzinec, ktorému  bol zakázaný pobyt  na území Slovenskej republiky,  je povinný  vycestovať z  územia Slovenskej  republiky v lehote určenej  policajným útvarom, najneskôr však  do 30 dní od vydania rozhodnutia.

(3) Odvolanie  proti  rozhodnutiu  o  zákaze  pobytu  na území Slovenskej republiky nemá odkladný účinok.

§ 12a

(1) Policajný  útvar zruší  cudzincovi oprávnenie  na dlhodobý pobyt alebo na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, ak

1. pominul účel,  na ktorý mu  bol povolený dlhodobý  pobyt alebo trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,
2. sa zdržiava  mimo územia Slovenskej  republiky dlhšie ako  180 dní  v   jednom  kalendárnom  roku   a  vopred  to   neoznámil policajnému útvaru,
3. opätovne nesplnil povinnosť uloženú mu týmto zákonom.

(2) Cudzinec,  ktorému sa  zruší dlhodobý  pobyt alebo  trvalý pobyt na  území Slovenskej republiky, je  povinný v lehote určenej policajným útvarom, najneskôr však do  30 dní, vycestovať z územia Slovenskej republiky do zahraničia.

§ 13

Cudzincovi,  ktorému bol  zakázaný pobyt  na území  Slovenskej republiky alebo ktorý sa zdržiaval neoprávnene na území Slovenskej republiky  alebo  ktorému  bolo  zrušené  oprávnenie  na pobyt, sa nepovolí ďalší vstup na územie Slovenskej republiky alebo pobyt na území  Slovenskej republiky  najmenej po  dobu jedného  roka. Pred uplynutím tejto doby možno cudzincovi výnimočne povoliť krátkodobý pobyt  na území  Slovenskej republiky,  ak je  to odôvodnené najmä humanitnými dôvodmi a nepovolenie  pobytu by znamenalo neprimerane tvrdý postup.

§ 14

Vyhostenie

(1) Policajný útvar vyhostí cudzinca,

1. ktorý neoprávnene vstúpi na územie Slovenskej republiky,
2. ktorý  sa neoprávnene  zdržiava na  území Slovenskej republiky alebo
3. ktorému  bolo zrušené  oprávnenie na  dlhodobý pobyt  alebo na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,

a je dôvodné podozrenie, že dobrovoľne nevycestuje do zahraničia.

(2) Policajný útvar vyhostí cudzinca, ak mu bol zakázaný pobyt na  území  Slovenskej  republiky  podľa  tohto  zákona a v určenej lehote dobrovoľne nevycestoval do zahraničia.

(3) Odvolanie   proti   rozhodnutiu   o   vyhostení  z územia Slovenskej republiky podľa odseku 1 nemá odkladný účinok.

§ 15

Prekážky vyhostenia

(1) Cudzinca nemožno vyhostiť z územia Slovenskej republiky do štátu, v ktorom by bol ohrozený  jeho život alebo sloboda z dôvodu jeho   rasy,  náboženstva,   národnosti,  príslušnosti  k určitej sociálnej skupine,  alebo pre politické  presvedčenie. To neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje  bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin.

(2) Cudzinca  nemožno  vyhostiť  do  štátu,  v  ktorom  mu bol uložený  trest  smrti,  alebo  je  predpoklad,  že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest  môže byť uložený. Takisto nemožno vyhostiť cudzinca do štátu, v ktorom by mu hrozilo mučenie.

ŠTVRTÁ ČASŤ

HLÁSENIE O POBYTE CUDZINCOV A EVIDENCIA POBYTU CUDZINCOV

Hlásenie o pobyte

§ 16

(1) Cudzinec, ktorý  má vízovú povinnosť, je  povinný do troch pracovných  dní  odo  dňa  vstupu  na  územie Slovenskej republiky ohlásiť policajnému  útvaru začiatok krátkodobého  pobytu na území Slovenskej  republiky, adresu  miesta pobytu  a predpokladanú dobu pobytu na území Slovenskej republiky.

(2) Cudzinec, ktorý nemá vízovú povinnosť, je povinný do troch pracovných  dní  odo  dňa  vstupu  na  územie Slovenskej republiky ohlásiť   policajnému  útvaru   adresu  miesta   pobytu,  začiatok a predpokladanú  dobu  krátkodobého  pobytu  na  území  Slovenskej republiky, ak tento pobyt bude trvať dlhšie ako 30 dní.

(3) Cudzinec, ktorému bol povolený dlhodobý pobyt alebo trvalý pobyt na  území Slovenskej republiky, je  povinný ohlásiť začiatok a adresu miesta pobytu policajnému  útvaru do troch pracovných dní odo dňa príchodu na územie Slovenskej republiky.

(4) Skončenie  dlhodobého  pobytu  alebo  trvalého  pobytu  je cudzinec povinný ohlásiť policajnému  útvaru najneskôr 30 dní pred uplynutím termínu povoleného pobytu.

(5) Vycestovanie možno  odoprieť cudzincovi, proti  ktorému je v Slovenskej republike

1. nariadený  výkon   rozhodnutia   pre   neplnenie  vyživovacej povinnosti  alebo finančných  záväzkov, najmä  voči Slovenskej republike,
2. vedené  trestné stíhanie  alebo ktorý  nevykonal trest odňatia  slobody uložený  tuzemským súdom, ak mu trest nebol odpustený alebo výkon trestu nebol premlčaný.

(6) Na  konanie  o  udelení   povolenia  vycestovať  z územia Slovenskej republiky do  zahraničia po  skončení dlhodobého pobytu alebo trvalého pobytu sa  nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

(7) Ak  sa cudzinec,  ktorý má  na území  Slovenskej republiky povolený dlhodobý pobyt alebo  trvalý pobyt, dočasne zdržiava mimo miesta dlhodobého pobytu alebo trvalého pobytu viac ako 30 dní, je povinný prihlásiť  sa na prechodný  pobyt na policajnom  útvare do troch pracovných dní odo dňa  ubytovania, kde ohlási adresu miesta pobytu, začiatok a predpokladanú dobu prechodného pobytu.

(8) Za  cudzinca  ubytovaného  v  ubytovacom  zariadení ohlási pobyt policajnému útvaru prevádzkovateľ tohto zariadenia.

§ 17

Prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia je povinný

1. overiť totožnosť  cudzinca   podľa  predloženého  cestovného dokladu alebo preukazu na pobyt,
2. zapísať  začiatok a  skončenie ubytovania  cudzinca do domovej  knihy a  predložiť originál zápisu do  piatich dní od začiatku  ubytovania policajnému útvaru,
3. potvrdiť začiatok  a skončenie ubytovania  cudzinca na doklade o udelení víza,
4. predložiť domovú knihu na  požiadanie policajnému útvaru alebo inému oprávnenému orgánu,
5. uschovať  domovú  knihu  po  dobu  piatich  rokov od vykonania posledného  zápisu o  ubytovaní  cudzinca  a na  požiadanie je  predložiť policajnému útvaru,
6. odovzdať domovú  knihu príslušnému  policajnému  útvaru do piatich dní od skončenia prevádzky ubytovacieho zariadenia.

§ 18

Evidencia pobytu

(1) Ústrednú  evidenciu pobytu  cudzincov na  území Slovenskej republiky vedie ministerstvo vnútra.

(2) Miestnu evidenciu pobytu cudzincov vedú policajné útvary.

(3) zrušený od 1.4.2000.

PIATA ČASŤ

POVINNOSTI CUDZINCA A ĎALŠÍCH OSÔB

§ 19

Povinnosti cudzinca

Cudzinec je povinný

1. dodržiavať zákony a ostatné  všeobecne záväzné právne predpisy platné na území Slovenskej republiky,
2. v žiadostiach podávaných  podľa tohto zákona  uvádzať pravdivo a úplne všetky požadované údaje,
3. neodkladne  ohlásiť  najbližšiemu  policajnému  útvaru  stratu alebo odcudzenie cestovného dokladu alebo preukazu na pobyt,
4. zrušené od 1.4.2000.

§ 20

Kto nájde alebo iným  spôsobom získa cestovný doklad cudzinca, doklad  o  udelení  víza  alebo  preukaz  na  pobyt, je povinný ho neodkladne odovzdať najbližšiemu policajnému útvaru.

§ 21

(1) Dopravca,  ktorý  dopraví  na  územie Slovenskej republiky vzdušnou alebo  vodnou cestou cudzinca  bez dokladov oprávňujúcich ho na vstup na územie  Slovenskej republiky, je povinný zabezpečiť jeho dopravu späť do zahraničia.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 dopravca nemá, ak policajný útvar umožnil cudzincovi  vstup na územie Slovenskej  republiky alebo ak policajný útvar  vízum udelené cudzincovi v  zahraničí zrušil pred vstupom na územie Slovenskej republiky.

§ 22

Náklady  spojené s  vyhostením  alebo s vycestovaním cudzinca, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, hradí tento cudzinec. Ak tieto náklady neuhradí, znáša ich

1. ten,  kto  tohto  cudzinca   neoprávnene  zamestnal  na  území Slovenskej republiky,
2. ten, kto tohto cudzinca pozval na územie Slovenskej republiky,
3. ministerstvo vnútra v ostatných prípadoch.

ŠIESTA ČASŤ

PRIESTUPKY

§ 23

(1) Priestupku podľa tohto zákona sa dopustí ten, kto

1. sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky,
2. vykonal  alebo si  dal vykonať  neoprávnené zmeny  v dokladoch oprávňujúcich ho na vstup na územie Slovenskej republiky alebo v preukaze na pobyt,
3. porušil povinnosť  ustanovenú týmto zákonom,  ak takým konaním sťaží plnenie úloh štátnej správy.

(2) Za priestupok podľa odseku  1 písm. a) možno uložiť pokutu do  50 000  Sk, za  priestupok podľa  odseku 1  písm. b) pokutu do 30 000 Sk a za priestupok podľa odseku 1 písm. c) pokutu do 10 000 Sk.

(3) Výnos  z  pokút  je  príjmom  štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.

§ 24

(1) Priestupky  podľa  tohto   zákona  prejednávajú  policajné útvary.

(2) Pokuty  za  priestupky  môžu  v  blokovom  konaní  ukladať a vyberať policajné útvary.

§ 25

Na  priestupky  a  ich  prejednávanie  podľa  tohto  zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o priestupkoch.

SIEDMA ČASŤ

SPOLOČNÉ A PRECHODNÉ USTANOVENIA

Spoločné ustanovenia

§ 26

(1) Spôsobilosť na právne úkony podľa tohto zákona má cudzinec starší ako 15  rokov, ak nebol  právoplatným rozhodnutím súdu pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak mu nebola právoplatným rozhodnutím súdu spôsobilosť  na   právne  úkony obmedzená.

(2) Za cudzinca  mladšieho ako 15  rokov a cudzinca,  ktorý je pozbavený spôsobilosti  na právne úkony  alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, koná zákonný zástupca.

§ 27

Pôsobnosť ministerstva vnútra a policajného útvaru podľa tohto zákona vykonáva vo veciach cudzincov požívajúcich výsady a imunity podľa  zákona   alebo  podľa  medzinárodného   práva  Ministerstvo zahraničných  vecí Slovenskej  republiky (ďalej  len "ministerstvo zahraničných vecí").

§ 28

(1) Ak nie je  v tomto zákone ustanovené inak,  vzťahujú sa na konanie   podľa  tohto   zákona  všeobecné   predpisy  o  správnom konaní.

(2) Za úkony  podľa tohto zákona sa vyberajú správne poplatky podľa osobitného predpisu.

§ 29

(1) Žiadosti  podľa § 4  ods. 2, § 5  a 8,  hlásenia o  pobyte podľa § 16 sa podávajú na úradných tlačivách.

(2) Vzor úradných tlačív a preukazu na pobyt vydá ministerstvo vnútra po prerokovaní s ministerstvom zahraničných vecí.

(3) Žiadosti  a  doklady  potrebné  na  rozhodnutie o žiadosti vyhotovené   v  cudzom   jazyku  je   cudzinec  povinný  predložiť v overenom preklade  do štátneho jazyka alebo  do iného jazyka určeného ministerstvom zahraničných vecí.

(4) Ministerstvo  vnútra  určí  výšku  peňažnej  sumy uvedenej v § 3 ods. 3.

§ 30

Zrušený od 1.4.2000

§ 31

Prechodné ustanovenie

Víza  a  povolenia  na  pobyt  na  území  Slovenskej republiky udelené podľa  doterajších predpisov sa považujú  za udelené podľa tohto zákona.

24. Právo azylu v zmysle noriem medzinárodného práva a právo diplomatickej ochrany štátnych príslušníkov

Právo azylu

Azyl je právo štátu povoliť vstup a pobyt na svoje územie cudzincovi, ktorý je jeho domovským alebo iným prenasledujúcim štátom stíhaný za politickú, kultúrnu, vedeckú a podobnú činnosť.

Všeobecné medzinárodné právo neukladá štátom povinnosť poskytnúť azyl. Nemusia ho poskytnúť, ak nie sú viazané medzinárodnou zmluvou. Ak štát poskytne azyl, má medzinárodnoprávnu povinnosť poskytnúť jednotlivcovi alebo skupine osôb ochranu a nevydať ich stíhajúcemu štátu.

Právo jednotlivca žiadať iný štát o poskytnutie azylu:

Subjektívne právo jednotlivca, podľa príslušných medzinárodných zmlúv.

Medzinárodná prax pozná dve formy azylu:

72. územný (politický) azyl
73. diplomatický azyl (právo priznávať azyl diplomatickými misiami a konzulárnymi úradmi za účelom neskoršej dopravy za hranice príslušného štátu takým osobám, ktorých život, telesná integrita alebo sloboda sú ohrozené z politických dôvodov zo strany miestnych orgánov moci alebo iných orgánov štátnej moci).

Prvým medzinárodným dokumentom, v ktorom bolo univerzálne vyhlásené právo azylu je Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 („každý má právo vyhľadať a v iných krajinách požiadať o azyl pred prenasledovaním“, práva azylu sa nesmie dovolávať osoba, ktorá je dôvodne podozrivá zo spáchania zločinu proti mieru, vojnového zločinu alebo zo zločinu proti ľudskosti).

V roku 1967 bola prijatá Deklarácia o územnom azyle. Ku kodifikácii územného azylu vo forme medzinárodnej zmluvy došlo v roku 1977 na konferencii zvolanej VZ OSN (Zmluva o územnom azyle).

Právo diplomatickej ochrany štátnych príslušníkov

V prípade, že štát vo vzťahu k cudzincovi poruší medzinárodné právo, druhý štát, ktorého je daná osoba príslušníkom, môže prevziať jeho nárok a uplatňovať ho voči povinnému štátu ako svoj vlastný (tzn. vykonávať diplomatickú ochranu).

Podmienky: štátni občania žijú v zahraničí a vznikne im nejaký nárok, napr. finančný voči tomuto štátu. Štátny občan je povinný vyčerpať všetky právne prostriedky na uspokojenie svojich nárokov. Ak sa domnieva, že jeho nárok nebude v plnej miere uspokojený zo strany cudzích orgánov, obráti sa na svoj domovský štát, aby ten prevzal jeho nárok. Ide o prechod z oblasti medzinárodného práva súkromného do oblasti medzinárodného práva verejného.

Subjektom diplomatickej ochrany nie je len fyzická osoba, ale aj právnická osoba.

Domovský štát nemá povinnosť, ale iba právo poskytovať diplomatickú ochranu.

25. Organizácia Spojených národov (vznik, ciele, hlavné orgány a ich činnosť)

Ako rekcia na druhú svetovú vojnu bola 26. 6. 1945 podpísaná v San Franciscu na ustanovujúcej konferencii Charta OSN, ktorou sa založila nová svetová organizácia s cieľom chrániť mier, podporovať sociálny pokrok, zlepšovať životnú úroveň…

Charta bola podpísaná spolu so štatútom Medzinárodného súdneho dvora.

Charta nadobudla účinnosť 24. 10. 1945.

Pôvodnými signatármi bolo 51 štátov, k Charte pristúpili dodatočne 4 štáty.

Ciele Organizácie Spojených národov

74. zabrániť vzniku vojny
75. chrániť ľudské práva, dôstojnosť, hodnotu ľudskej osobnosti, rovnosť mužov a žien a rovnosť národov
76. zachovávať spravodlivosť a dodržiavanie záväzkov vyplývajúcich z medzinárodného práva
77. podporovať sociálny pokrok a zlepšovať životnú úroveň

Ciele a zásady podľa Charty (čl. 1 a čl. 2):

78. zachovávať medzinárodný mier a bezpečnosť a vykonávať opatrenia na predchádzanie ohrození mieru alebo na odstránenie porušení mieru
79. rozvíjať priateľské vzťahy medzi národmi založené na úcte k zásade rovnoprávnosti a sebaurčenia národov a vykonávať iné vhodné opatrenia na posilnenie svetového mieru
80. uskutočňovať medzinárodnú súčinnosť riešením medzinárodných problémov hospodárskeho, sociálneho, kultúrneho alebo humanitného charakteru a podporovaním a posilňovaním úcty k ľudským právam a základným slobodám bez ohľadu na rasu, pohlavie, jazyk alebo náboženstvo
81. byť koordinačným centrom pre dosahovanie spoločných cieľov

Zásady:

82. zvrchovanej rovnosti všetkých členov
83. poctivé plnenie záväzkov všetkými členmi
84. riešenie medzinárodných sporov pokojnými prostriedkami, aby sa neohrozoval medzinárodný mier, bezpečnosť a spravodlivosť
85. nepoužívanie hrozby násilia alebo nepoužívanie násilia proti iným štátom
86. poskytnutie pomoci Organizácii Spojených národov pri každej jej akcii a neposkytovanie pomoci štátom, voči ktorým smerujú preventívne alebo donucovacie opatrenia
87. podľa uvedených zásad majú konať aj nečlenovia OSN, ak je to nevyhnutné pre zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti
88. OSN nemá právo zasahovať do vnútorných vecí členských štátov

Hlavné orgány OSN a ich činnosť

Hlavnými orgánmi sú:

89. Valné zhromaždenie
90. Rada bezpečnosti
91. Hospodárska a sociálna rada
92. Poručenská rada
93. Medzinárodný súdny dvor
94. sekretariát

Zriadené môžu byť aj pomocné orgány.

Valné zhromaždenie

Skladá sa zo všetkých členov OSN.

VZ môže rokovať o všetkých otázkach alebo veciach, ktoré patria do rámca Charty alebo sa týkajú právomoci a úloh orgánov stanovených touto Chartou. Môže robiť členom OSN, Bezpečnostnej rade alebo obom súčasne odporúčania o takýchto otázkach alebo veciach s výnimkou, ak Bezpečnostná rada vykonáva v súvislosti so sporom alebo určitou situáciou úlohy, ktoré je zverila Charta (vtedy urobí odporúčania iba ak o to BR požiada).

Vytvára si pomocné orgány, ktoré považuje z potrebné na vykonávanie svojich úloh.

VZ sa schádza na pravidelné ročné zasadnutia a ak to pomery vyžadujú, na mimoriadne zasadnutia. Mimoriadne zasadnutia zvoláva generálny tajomník na žiadosť BR alebo väčšiny členov OSN.

Každý člen VZ má jeden hlas. O dôležitých otázkach rozhoduje VZ 2/3 väčšinou prítomných a hlasujúcich členov. Za dôležité otázky sa považujú odporúčania o zachovaní medzinárodného mieru a bezpečnosti, voľba nestálych členov BR, voľba členov Hospodárskej a sociálnej rady, voľba členov poručenskej rady, prijímanie nových členov do OSN, suspendovanie členských práv a výsad, vylúčenie členov, otázky spojené s účinkovaním poručenskej sústavy a rozpočtové otázky. V ostatných otázkach rozhoduje VZ obyčajne väčšinou prítomných hlasujúcich členov.

Bezpečnostná rada

Členovia OSN zverili BR hlavnú zodpovednosť za zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.

BR sa skladá z 15 členov, z toho je 5 stálych (Čína, Francúzsko, Rusko, Veľká Británia, USA) a 10 nestálych členov (volí ich VZ na dva roky).

Každý člen BR má jeden hlas. O procedurálnych otázkach rozhoduje kladnými hlasmi deviatich členov vrátane všetkých hlasov stálych členov. Ak však len jeden hlas zo stálych členov BR bude negatívny, znemožňuje sa schválenie navrhnutého uznesenia. Ide o tzv. právo veta každého stáleho člena BR. Toto právo zaručuje, aby sa v prípade ohrozenia alebo porušenia medzinárodné mieru a bezpečnosti hľadalo také riešenie, ktoré by bolo prijateľné pre všetkých stálych členov BR.

BR je organizovaná tak, aby bola schopná nepretržite vykonávať svoje úlohy. Preto každý jej člen musí mať v sídle OSN svojho stáleho zástupcu.

Hospodárska a sociálna rada

V rámci svojej pôsobnosti vykonáva štúdie a podáva správy alebo dáva podnety k štúdiám a správam o medzinárodných hospodárskych, sociálnych, kultúrnych, výchovných, zdravotných a príbuzných veciach a robí vo všetkých týchto veciach odporúčania VZ, členom OSN a príslušným medzinárodným špecializovaným organizáciám. Podľa pravidiel určených OSN môže Hospodárska a sociálna rada zvolávať medzinárodné konferencie o všetkých otázkach patriacich do jej pôsobnosti.

HaSR zriaďuje komisia pre hospodárske a sociálne otázky a pre podporovanie ľudských práv, ako aj iné komisie potrebné na vykonávanie svojich úloh. Môže uzavrieť dohody s rôznymi medzinárodnými organizáciami, ktoré boli zriadené medzivládnymi dohodami. Takého dohody podliehajú schváleniu VZ.

Poručenská rada

Bola zriadená na to, aby dohliadala na plnenie povinností zo strany spravujúcich mocností v poručenských územiach.

Bola vytvorená tzv. poručenská sústava, ktorá spočívala v tom, že určité územia (nesamosprávne) sú spravované iným štátom (mocnosťou) na základe poručenskej dohody dojednanej s OSN. Cieľom vytvorenia poručenskej sústavy malo byť zabezpečenie medzinárodného mieru a bezpečnosti a hlavne zainteresovanie mocností na podnecovaní politického, hospodárskeho a sociálneho pokroku obyvateľov poručenských území, rozvoji ich vzdelanosti a ich postupnému vývoju k samospráve alebo nezávislosti, s prihliadnutím na zvláštnosti každého územia.

Poručenskú sústavu mali tvoriť:

95. územia, ktoré boli koncom druhej svetovej vojny pod mandátom Spoločnosti národov
96. územia, ktoré môžu byť odlúčené od nepriateľských štátov v dôsledku druhej svetovej vojny
97. územia dobrovoľne podrobené poručenskej sústave štátmi, ktoré sú zodpovedné za ich správu.

Medzinárodný súdny dvor

MSD je hlavným súdnym orgánom OSN. Sídlo bolo zriadené v Haagu.

MSD rozhoduje právne spory predložené stranami, podáva posudok o akejkoľvek právnej otázke, o ktorý ho požiada VZ, BR alebo ktorýkoľvek orgán, inštitúcia, ktoré sú podľa Charty taký posudok oprávnené žiadať.

MSD sa skladá zo zboru 15 nezávislých sudcov, medzi ktorými nemôžu byť súčasne dvaja príslušníci toho istého štátu. Sudcovia sú volení z osôb, ktoré sú spôsobilé, aby vo svojich krajinách boli vymenované na najvyššie súdne úrady alebo sú uznávanými znalcami medzinárodného práva.

Sekretariát

Skladá sa z generálneho tajomníka a úradníkov. Generálneho tajomníka vymenúva VZ na odporúčanie BR. Generálny tajomník je hlavným správnym úradníkom OSN. Generálny tajomník je zodpovedný iba OSN a nepodlieha pokynom nijakej vlády.

Generálnymi tajomníkmi OSN doteraz boli:

98. Trygve Lie
99. Dag Hammarskjöld
100. U Thant
101. Kurt Waldheim
102. Javier Perez de Guellar
103. Butrus-Butrus Gháli
104. Kofi Annan

26. Diplomatické prostriedky pokojného riešenia medzinárodných sporov

Medzinárodný spor v širšom zmysle:

105. najrozmanitejšie konfliktné situácie medzi štátmi a ich rozdielne alebo protichodné názory na medzinárodné otázky.

Medzinárodný spor v užšom zmysle:

106. nezhoda v právnej alebo faktickej otázke, keď jedna sporová strana uplatňuje voči druhej sporovej strane nárok na základe medzinárodného práva, ktorý druhá strana celkom alebo sčasti odmieta.

Súčasné medzinárodné právo štátom zakazuje, aby sa pri urovnávaní svojich sporov uchyľovali k použitiu sily. Ukladá im, aby svoje medzinárodné spory urovnávali mierovými prostriedkami.

Za mierové prostriedky urovnávania medzinárodných sporov sa pokladajú:

107. rokovanie
108. dobré služby
109. sprostredkovanie
110. vyšetrovanie
111. zmierovacie konanie
112. rozhodcovské konanie
113. súdne konanie
114. konanie pred medzinárodnými orgánmi a organizáciami, ktoré obvykle kombinujú niektoré z uvedených prostriedkov.

Strany si môžu dohodnúť, že na určitý typ sporov v budúcnosti použijú určitý typ prostriedkov urovnania – obligatórne použitie mierového prostriedku.

Prostriedky mierového urovnávania sporov možno členiť na:

115. súdne:
116. medzinárodné rozhodcovské tribunály
117. medzinárodné súdy
118. diplomatické:
119. priame diplomatické rokovania
120. rokovania za účasti tretích štátov
121. rokovania za účasti medzinárodných orgánov

Pri diplomatických prostriedkoch strany samy určia obsah riešenia sporu vzájomnou dohodou. Účasť tretích činiteľov sa obmedzuje na to, že sporovým stranám uľahčujú styk, podávajú im objektívnu správu o skutkových okolnostiach sporu alebo im odporúčajú istý obsah riešenia sporu.

Priame diplomatické rokovanie

Sporové strany si navzájom priamo predkladajú svoje názory a požiadavky v spornej veci a usilujú sa nájsť navzájom prijateľné riešenie.

Spor je urovnaný, ak rokovanie viedlo k uznaniu pôvodne odmietnutých požiadaviek alebo k ustúpeniu od pôvodne uplatňovaných požiadaviek alebo ku kompromisu.

Priame rokovanie sa pokladá za hlavný prostriedok mierového urovnávania sporov, pretože sa používa najbežnejšie a pomocou neho možno urovnať akékoľvek druhy sporov. Iné prostriedky ako priame urovnanie používajú zmluvné strany spravidla len vtedy, keď priame rokovania neviedli k cieľu.

Všeobecné medzinárodné právo nemá pravidlá o forme priamych rokovaní.

Ako druh rokovaní sa používajú aj konzultácie, ktoré sú menej formálne.

Rokovania sa vedú ústne alebo písomne (diplomatická korešpondencia). na záver spravidla dochádza k priamemu rokovaniu zástupcov sporových strán.

Výsledky rokovania sa zaznamenávajú v medzinárodných dokumentoch, ktoré môžu mať právnu povahu (zmluva, protokol, dohoda) alebo politický charakter (spoločné komuniké).

Dobré služby a sprostredkovanie

Sú mierovými prostriedkami na urovnávania medzinárodných sporov, pri ktorých tretie štáty alebo iní na spore nezúčastnení činitelia napomáhajú tomu, aby sporové strany urovnali svoj spor priamym diplomatickým rokovaním. Dobré služby a návrhy sprostredkovateľa majú vždy povahu rady a pre sporové strany nie sú záväzné.

Všeobecné pravidlá obsahuje Haagsky dohovor o pokojnom riešení medzinárodných sporov z roku 1907.

Pri dobrých službách tretí činiteľ sporové strany privedie k rokovaniu, odovzdá im vzájomné stanoviská a poskytne im služby potrebné na rokovanie. Na vlastnom rokovaní sa nezúčastňuje.

Pri sprostredkovaní sa sprostredkovateľ zúčastňuje na vlastnom rokovaní o spore. Sám hľadá a sporovým stranám navrhuje riešenie, ktoré pokladá za prijateľné pre obe strany.

Podnet na použitie dobrých služieb alebo na sprostredkovanie môže vyjsť od sporových strán alebo od tretích štátov alebo od medzinárodných organizácií, ktoré ponúkli svoje dobré služby alebo sprostredkovanie sporovým stranám. Dobré služby alebo sprostredkovanie sa začínajú okamihom, keď ich prijali všetky sporové strany. Ich výkon sa skončí urovnaním sporu alebo keď niektorá sporová strana alebo sprostredkovateľ zistia, že navrhnuté prostriedky urovnania sporu alebo navrhnutý obsah riešenia sporu obe sporové strany neprijali.

Vyšetrovacie komisie a zmierovacie komisie

Vyšetrovacie komisie ustanovujú sporové strany v záujme objasnenia určitých skutkových okolností, o ktorých existuje rozpor v názoroch a ktoré môžu byť základom sporu. Úlohou komisie je objektívne zistiť sporné skutkové okolnosti a o výsledku vyšetrovania podať sporovým stranám správu, ktorej závery však pre strany nie sú záväzné.

Zmierovacie komisie ustanovujú sporové strany preto, aby im na základe zistených skutočností a po posúdení sporných otázok predložili návrh na vecné riešenie sporu (zmier). Zmierovacie komisie plnia spravidla vyšetrovaciu aj sprostredkovateľskú funkciu. Podnety zmierovacej komisie majú povahu rád či odporúčaní.

27. Medzinárodné rozhodcovské konanie (arbitráž) ako súčasť systému medzinárodného súdnictva

Hlavné pravidlá medzinárodnej arbitráže boli kodifikované v Haagskom dohovore o pokojnom riešení medzinárodných sporov z roku 1907. Arbitráž sa definuje ako „vybavovanie sporov medzi štátmi prostredníctvom sudcov, ktorých si strany zvolia a podľa práva“.

Všeobecné medzinárodné právo štátom neukladá, aby svoje spory riešili prostredníctvom arbitráže. Príslušnosť arbitrážneho orgánu pre konkrétny spor vzniká výlučne súhlasom sporových strán riešiť spor prostredníctvom arbitráže. Takýto súhlas môže mať formu dohody ad hoc, kompromisnej doložky, arbitrážnej zmluvy alebo aj súhlasu daného mlčky.

Sporové strany môžu vopred uzavrieť osobitnú dohodu o tom, že konkrétny už existujúci spor sa odovzdáva na riešenie rozhodcom. Takáto dohoda obsahuje zároveň aj vymedzenie sporu, spôsob určenia rozhodcov, prípadne upravuje aj ďalšie otázky, ako sú procesné a materiálne zásady, ktorými sa majú rozhodcovia spravovať.

Štáty niekedy zahŕňajú do zmlúv rôzneho obsahu kompromisnú doložku. Takouto doložkou sa zmluvné strany zaväzujú predkladať rozhodcom spory, ktoré by vznikli pri výklade alebo pri vykonávaní zmluvy.

Štáty môžu uzavrieť aj zmluvu, ktorej obsahom bude záväzok zmluvných strán riešiť svoje budúce spory prostredníctvom arbitráže. Takáto dohoda môže byť dvojstranná i multilaterálna.

Súhlas s riešením sporu arbitrážou môže dať štát v spore aj mlčky tý, že sa pred arbitrážnym orgánom zúčastní prejednávania sporu bez toho, aby uplatnil námietku jeho nepríslušnosti.

Arbitrážny výrok je konečný. Neexistuje možnosť odvolania a ani iný opravný prostriedok

Prvý Stály arbitrážny dvor bol zriadený Haagskym dohovorom o pokojnom riešení medzinárodných sporov z roku 1907 (stála je len jeho kancelária a zoznam osôb, z ktorých si strany môžu zvoliť rozhodcu).

Zoznam rozhodcov tvorí národnú skupinu. Každá zmluvná strana môže do zoznamu zapísať najviac štyroch znalcov zo svojich občanov.

Zostavovanie rozhodcovského tribunálu:

Každá sporová strana vymenuje zo stáleho zoznamu dvoch rozhodcov, z ktorých jeden môže byť príslušníkom štátu sporu. Títo štyria rozhodcovia potom zvolia ďalšieho, vrchného rozhodcu. Ak sa nedohodnú, vymenuje ho tretí štát. Ak sa strany nedohodnú na tomto štáte, vymenujú ho dva ďalšie štáty z ktorých každý je vymenovaný sporovou stranou. Sporové strany si môžu dohodnúť aj iný spôsob.

Pre otázky morského práva boli zriadené Dohovorom OSN o morskom práve rozhodcovské tribunály. Rozhodcovský tribunál pre morské právo sa skladá z 5 rozhodcov vymenovaných zo zoznamu vedeného u generálneho tajomníka OSN. Strany určia po jednom rozhodcovi, ktorý môže byť z ich štátu, na troch sa dohodnú – vyberú z občanov iných štátov. Rozhodcovský tribunál rozhoduje väčšinou hlasov, neprítomnosť arbitra nie je prekážkou pre rozhodnutie. Pri rovnosti hlasov rozhoduje predseda. Výrok tribunálu je konečný, ibaže by sa strany dohodli inak.

Rozhodcovský tribunál je oprávnený nariadiť predbežné opatrenia na ochranu práv sporových strán a na predchádzanie vážnym škodám na morskom prostredí, kým bude vynesený konečný rozsudok.

Osobitné rozhodcovské tribunály môžu byť ustanovené pre špeciálne spory, ktoré sa týkajú:

122. rybolovu
123. ochrany a uchovania morského prostredia
124. vedeckého výskumu mora
125. plavby, zahŕňajúc do toho znečisťovanie mora loďami.

28. Medzinárodný súdny dvor Organizácie spojených národov (vznik, štruktúra a právomoc)

MSD je hlavným súdnym orgánom OSN. Sídlo bolo zriadené v Haagu.

MSD rozhoduje právne spory predložené stranami, podáva posudok o akejkoľvek právnej otázke, o ktorý ho požiada VZ, BR alebo ktorýkoľvek orgán, inštitúcia, ktoré sú podľa Charty taký posudok oprávnené žiadať.

Štatút Medzinárodného súdneho dvora je upravený priamo v Charte OSN.

MSD sa skladá z 15 nezávislých sudcov, ktorí sú spôsobilí byť v štátoch svojho pôvodu menovaní na najvyššie súdne úrady alebo sú uznanými znalcami medzinárodného práva. Členmi nemôžu byť zároveň dvaja príslušníci toho istého štátu.

Členov MSD volí Valné zhromaždenie a Bezpečnostná rada zo zoznamu osôb navrhnutých jednotlivými štátmi. Voľba sa vykonáva vo VZ a v BR samostatne, zvolení sú tí, ktorí dosiahli absolútnu väčšinu.

Členovia MSD sú volení na 9 rokov a môžu byť volení aj opakovane.  

Člen môže byť pozbavený úradu, len ak podľa jednomyseľného vyjadrenia ostatných členov nespĺňa potrebné podmienky. Členovia MSD požívajú pri výkone funkcie diplomatické výsady a imunity.

MSD vymenúva predsedu a podpredsedu na tri roky. Vymenúva aj tajomníka a iných úradníkov, ak je to potrebné.

MSD zasadá nepretržite (okrem obdobia súdnych prázdnin). Zasadá zásadne v plnom počte, minimálne však v počte deviatich sudcov. Na určitú kategóriu sporov je možné určiť senáty. Je možné, aby v senáte zasadali aj prísediaci, ale bez práva hlasu.

Príslušnosť Medzinárodného súdneho dvora

Stranami v sporoch môžu byť len štáty. Príslušnosť zahŕňa všetky spory, s ktorými sa strany na MSD obrátia a všetky otázky, ktoré sú obsiahnuté v Charte alebo v platných zmluvách a dohodách.

Berie pritom ohľad na:

126. medzinárodné zmluvy
127. medzinárodnú obyčaj
128. všeobecné právne zásady
129. ako pomocný prameň súdne rozhodnutia a názory znalcov

Ak sa strany na tom dohodnú, môže súd rozhodovať na základe zásady bonum et aequm.

29. Konanie pred Medzinárodným súdnym dvorom OSN (sporové a posudkové konanie)

Jazykom, v ktorom sa pojednáva pred MSD je francúzština a angličtina. Ak sa strany nedohodnú na jazyku, v ktorom má byť vynesené rozhodnutie, bude vynesené v angličtine aj vo francúzštine. Strany môžu na vlastnú žiadosť po povolení súdom používať aj iný jazyk.

Spory sa vznášajú buď oznámením, že existuje dohoda o vznesení sporu na MSD alebo podaním žaloby (zaslaním tajomníkovi). Musí byť označený predmet sporu a strany. Tajomník zašle podanie všetkým, ktorých sa týka. Zároveň podá o tom správu členom OSN prostredníctvom generálneho tajomníka.

Strany sú zastúpené splnomocnencami. Môžu mať poradcov alebo právnych zástupcov.

Konanie sa skladá z písomnej časti (stranám sa doručia všetky písomnosti) a z ústnej časti (vypočujú sa svedkovia, znalci, splnomocnenci, poradcovia a právni zástupcovia).

Ústne konanie je verejné, ibaže by MSD rozhodol inak alebo by strany žiadali, aby bola verejnosť vylúčená.

Ak sa jedna zo strán nedostaví na konanie, môže druhá strana žiadať, aby súd rozhodol v jej prospech.

O všetkých otázkach sa rozhoduje väčšinou hlasov prítomných sudcov. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedu.

Nález obsahuje odôvodnenie a mená sudcov, ktorí sa zúčastnili na rozhodovaní. Každý sudca má právo vysloviť odlišný názor. Nález podpisuje predseda a tajomník, vyhlásený je verejne. Odvolanie nie je prípustné. Prípustné je len preskúmanie nálezu (revízia), ak bola objavená nová rozhodujúca skutočnosť.

Posudkové konanie

MSD môže vydať posudok o akejkoľvek právnej otázke na žiadosť ktoréhokoľvek orgánu, ktorý je oprávnený ho žiadať o vydanie posudku na základe Charty. O žiadosti oboznamuje tajomník MSD všetky štáty, ktoré majú právo vystupovať pred Dvorom.

MSD vyhlasuje svoje posudky na verejnom zasadnutí. Posudky nie sú právne záväzné, majú len morálny význam.

30. Právo ozbrojených konfliktov, charakteristika, zásady a pramene

V súčasnom medzinárodnom práve platí zákaz útočnej vojny. V minulosti sa právo viesť vojny pokladalo za jedno zo základných práv štátu. Toto právo bolo zrušené zákazom útočnej vojny v Briand-Kelloggovom pakte z roku 1928. Štáty sú oprávnené len na ozbrojenú sebaobranu (aj podľa Paktu Spoločnosti národov a neskôr podľa Charty Organizácie Spojených národov). Útočná vojna (agresia) je charakterizovaná ako zločin.

Pravidlá spôsobu vedenia vojny vychádzajú zo zásad ľudskosti. Vo vede medzinárodného práva sa používa aj termín medzinárodné humanitárne právo.

Pravidlá súčasného práva ozbrojených konfliktov zakotvili najmä Ženevské dohovory o ochrane obetí vojny z roku 1949 a Dodatkové protokoly k nim (1977).

Agresia

Agresia je definovaná v Zmluve o definícii agresie: každé použitie ozbrojenej sily štátom proti zvrchovanosti, územnej celistvosti a politickej nezávislosti iného štátu alebo použitie ozbrojenej sily akýmkoľvek iným spôsobom nezlučiteľným s Chartou OSN.

Za agresívny čin sa považuje:

130. invázia alebo vojenská okupácia
131. bombardovanie alebo použitie akýchkoľvek zbraní
132. blokáda prístavov alebo pobrežia
133. útok na pozemné, námorné alebo letecké sily
134. použitie ozbrojených síl v inom štáte, ktoré sa tam nachádzajú s jeho súhlasom, ak sa nedodržali dohodnuté podmienky
135. činnosť štátu, ktorý umožnil inému štátu použiť jeho územie na spáchanie agresívneho činu proti tretiemu štátu
136. vyslanie ozbrojených skupín alebo žoldnierov proti inému štátu alebo podstatná účasť štátu na takých činoch.

Zásady medzinárodného vojnového práva

Cieľom vojny je násilne zlomiť ozbrojený odpor protivníka, na čo možno použiť všetky účelné spôsoby poškodzovania protivníka vrátane použitia vojenskej sily:

137. zásada vojnovej účelnosti (hoci nie je nikde výslovne uvedená)
138. zásada právnej regulácie vojny (bojujúca strana môže použiť len dovolené prostriedky)
139. zhumanizovanie vojny:
140. zakazuje sa používanie perfídnych (zradných) prostriedkov vedenia vojny a takých prostriedkov, ktoré zbytočne spôsobujú utrpenie alebo škody
141. obmedzuje sa použitie priameho vojnového násilia výlučne na kombatantov (bojujúcich) a na vojenské objekty

Pramene vojnového práva

Do polovice 19. storočia bola výlučným prameňom medzinárodná obyčaj. Základom boli vojnové zvyklosti:

142. používať iba také prostriedky, ktoré sú nevyhnutné na zlomenie odporu protivníka
143. rozlišovať medzi bojujúcimi a nebojujúcimi príslušníkmi
144. zachovávať zásady ľudskosti

Najdôležitejšie medzinárodnoprávne akty obsahujúce pravidlá vojen:

Pred prvou svetovou vojnou

145. Parížska deklarácia o námornom práve (1856)
146. Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a chorých v poľných armádach (1864)
147. Petrohradská deklarácia o zákaze výbušných striel malého kalibru (1868)
148. Akty Haagskej konferencie z roku 1899 (Dohovor o úprave zásad Ženevského dohovoru pre námornú vojnu, Dohovor o zákonoch a obyčajach pozemnej vojny, Deklarácia o zákaze vrhania striel alebo výbušných látok z balónov, Deklarácia o zákaze striel šíriacich dusivé alebo zhubné plyny, Deklarácia o zákaze používania nábojov, ktoré sa trhajú alebo splošťujú v ľudskom tele)
149. Akty Haagskej konferencie z roku 1907 (Dohovor o začiatku nepriateľstva, Dohovor o zákonoch a obyčajach pozemnej vojny, Dohovor o režime nepriateľských obchodných lodí na začiatku vojny, Dohovor o právach a povinnostiach neutrálnych štátov a osôb v pozemnej vojne, …)

Medzi prvou a druhou svetovou vojnou

150. Ženevský protokol o zákaze chemických a bakteriologických zbraní (1925)
151. Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a chorých v poľných armádach a o režime vojnových zajatcov z roku 1929
152. Ženevský protokol o zákaze útoku ponoriek na obchodné lode a porušovania pravidiel námornej vojny platných pre lode plávajúce pod hladinou (1936)

Po druhej svetovej vojne

153. Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a chorých príslušníkov ozbrojených síl v poli (1949)
154. Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených, chorých a trosečníkov ozbrojených síl na mori (1949)
155. Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami (1949)
156. Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb počas vojny z roku 1949
157. Haagsky dohovor o ochrane kultúrnych hodnôt počas ozbrojeného konfliktu (1954)
158. Deklarácia o zákaze použitia jadrových a termojadrových zbraní (1961)
159. Dohovor o zákaze vojnového a podobného použitia prostriedkov, ktoré majú škodlivý vplyv na životné prostredie (1977)
160. Prvý Dodatkový protokol k Ženevským dohovorom z roku 1949 o ochrane obetí v medzinárodných ozbrojených konfliktoch (1977)
161. Druhý Dodatkový protokol k Ženevským dohovorom z roku 1949 o ochrane obetí v ozbrejených konfliktoch nemedzinárodného charakteru (1977)
162. Dohovor o zákaze alebo obmedzení použitia konkrétnych druhov konvenčných zbraní ktoré môžu spôsobiť nadmerné škody alebo mať nekontrolovateľné účinky (1980)
163. Protokol o neobjavených črepinách (1980)
164. Protokol o zákaze alebo obmedzení používaní mín, mínoloviek alebo iných prostriedkov (1980)
165. Protokol o zákaze alebo obmedzení používania zápalných zbraní (1980)

31. Právne aspekty vojnového stavu, začatie a skončenie vojny

Začiatok vojny

Vojnový stav sa spravidla začína vypovedaním vojny (vojna sa protivníkovi oficiálne oznámi). V roku 1904 Japonsko začalo vojnu z Ruskom bez vypovedania, preto boli vypracované pravidlá začatia vojny – III. Haagsky dohovor o začiatku nepriateľstva z roku 1907.

Štát nesmie začať nepriateľstvo bez predchádzajúceho a jasného vypovedania vojny alebo bez ultimáta s podmienečným vypovedaním vojny.

Začiatok vojnového stavu treba hneď notifikovať neutrálnym štátom.

Vojna právne vzniká dňom vyhlásenia, aj keď sa operácie začnú neskôr.

Ultimátum: písomné oznámenie štátu inému štátu, v ktorom sa naposledy a kategoricky formulujú požiadavky s výstrahou, že ak v stanovenej lehote požiadavky nesplní, štát, ktorý ultimátum posiela, mu vypovie vojnu.

Začatie vojny bez jej vypovedania sa kvalifikuje ako vojnový zločin. Avšak aj takýto stav má dôsledky podľa vojnového práva.

Vypovedanie vojny je legálne, len ak je vojna legálna, inak je vypovedanie vojny agresiou

Právne dôsledky vojnového stavu

Začatím vojny sa prerušujú všetky mierové vzťahy. Právnymi dôsledkami vojnového stavu sú:

1. prerušenie diplomatických a konzulárnych stykov medzi bojujúcimi stranami. Ochrana príslušníkov nepriateľského štátu sa poskytuje spravidla prostredníctvom diplomatických zástupcov neutrálnych štátov.
2. prerušenie obchodných stykov s nepriateľským štátom (spoločnosti, ktoré sú z neutrálnych štátov a kolaborujú s nepriateľom sa uvádzajú na tzv. „čiernych listinách“).
3. vplyv na platnosť medzinárodných zmlúv:

166. multilaterálne zmluvy zostávajú zásadne platné, ak ich plnenie vyžaduje mierový stav, suspendujú sa
167. politické a hospodárske zmluvy medzi bojujúcimi štátmi sa anulujú
168. zmluvy uzavreté pre prípad vojny platia
169. mnohostranné právotvorné zmluvy a dohody technického charakteru (napr. poštové) sa suspendujú

4. mení sa právne postavenie príslušníkov nepriateľského štátu (obmedzenie pohybu, konania, presídlenie, internovanie …)
5. majetok nepriateľského štátu sa konfiškuje
6. súkromný osobný styk s príslušníkmi nepriateľského štátu, ich korešpondencia, peňažné a iné zásielky sa zakazujú

Skončenie vojny

Rozlišuje sa zastavenie vojnových akcií a skončenie vojnového stavu.

170. Zastavenie vojnových akcií (dočasné zastavenie nepriateľstva, nazýva sa aj prímerím):
171. prerušenie boja – na základe dohody veliteľov oboch bojujúcich strán (zastavenie paľby)
172. miestne prímerie – na základe dohody na určitom úseku frontu alebo len pre niektorý druh ozbrojených síl. Dohodu uzavierajú spravidla najvyšší velitelia.
173. všeobecné prímerie – na základe dohody o všeobecnom prímerí (platí pre celý úsek frontu a pre všetky ozbrojené sily). Spravidla sa uzaviera pred skončením vojnového stavu.
174. kapitulácia – dohoda medzi bojujúcim stranami alebo ich ozbrojenými silami o zastavení vojnových akcií vzdaním sa ozbrojených síl alebo oprávnenej oblasti. Kapitulácia môže byť lokálna alebo všeobecná. Dohody sa uzavierajú ústne alebo písomne. Kapitulácia je podmienečná a bezpodmienečná podľa toho, či si porazený vyhradzuje určité podmienky alebo či o všetkých veciach rozhoduje víťaz v medziach platného medzinárodného práva.
175. Skončenie vojnového stavu (nastáva normalizácia vzťahov medzi bojujúcimi stranami):
176. skončenie vojnového stavu mlčky – nastáva vtedy, keď bojujúce strany fakticky zastavia nepriateľstvo bez formálneho uzavretia dohody. V otázke územného stavu spravidla platí status quo ku skončeniu vojny
177. skončenie vojnového stavu jednostrannou deklaráciou – vyhlásenia majú odstrániť právnu neistotu po faktickom skončení vojnového stavu
178. skončenie vojnového stavu mierovou zmluvou – najčastejší spôsob skončenia vojnového stavu – vyskytujú sa aj prípady, keď sa prd podpísaním mierovej zmluvy uzaviera preliminárna (predbežná) mierová zmluva, v ktorej sa určujú základné podmienky budúcich mierových vzťahov. Mierovú zmluvu uzavierajú ústavní činitelia oboch strán a podlieha ratifikácii. Ak sa vojny zúčastnilo viac strán, uzavierajú sa všeobecné alebo separátne zmluvy. Ak neobsahuje úpravu územných otázok, platí, že územie obsadené počas vojny okupujúcim štátom ostáva jeho územím. Vojnová korisť sa stáva majetkom štátu, ktorý sa jej zmocnil.

32. Humanitárne právo (medzinárodnoprávna ochrana obetí vojny) v zmysle štyroch Ženevských dohovorov o humanitárnom práve z r. 1949 a ich Dodatkových protokolov I. a II. z roku 1977

Ženevské dohovory z roku 1949:

1. Dohovor o zlepšení osudu ranených a chorých príslušníkov ozbrojených síl v poli,
2. Dohovor o zlepšení osudu ranených, chorých a trosečníkov ozbrojených síl na mori,
3. Dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami,
4. Dohovor o ochrane civilných osôb počas vojny.

Obeťami vojny sú ranení, chorí príslušníci ozbrojených síl, trosečníci, vojnoví zajatci, civilné obyvateľstvo.

Dohovory sa vzťahujú nielen na formálne vypovedané vojny, ale aj na konflikty, ktoré nemajú medzinárodnú povahu. Dohovory sa musia dodržiavať za každých okolností. Hrubé porušenie je sankcionované trestami.

Dohovory zakazujú rasovú, národnostnú diskrimináciu, diskrimináciu pre náboženské alebo politické presvedčenie alebo z iných hľadísk.

Signatári môžu dohovory vypovedať, ak sa však výpoveď urobí počas ozbrojeného konfliktu, ich ustanovenia platia naďalej až do skončenia vojnového stavu resp. kým nie sú prepustené alebo repatriované všetky chránené osoby.

Zaviedol sa dozor neutrálnych štátov nad plnením ustanovení Ženevských dohovorov. Ich funkciu môžu plniť aj medzinárodné humanitárne organizácie.

Pravidlá ochrany ranených, chorých a trosečníkov

1. ranení a chorí príslušníci armád požívajú aspoň minimum ochrany za každých okolností, a to aj počas vojen, ktoré nemajú medzinárodnú povahu,
2. ak bojujúca strana je donútená opustiť ranených a chorých, musí s nimi ponechať časť zdravotníckeho personálu  na obsluhu a materiál,
3. ranení a chorí príslušníci ozbrojených síl, ktorí sa dostanú do rúk nepriateľa, považujú sa za vojnových zajatcov,
4. po skončení boja sa majú ranení, chorí a mŕtvi pozbierať a bojujúce strany si navzájom vymeniť ich zoznamy, na ten účel môžu dohodnúť aj prerušenie boja,
5. mŕtvi príslušníci nepriateľa sa majú pochovať s vojenskými poctami, ich osobné veci treba vrátiť do vlasti,
6. sanitné zariadenia všetkých druhov, nemocnice i poľné transporty treba chrániť pred vojnovými  operáciami,
7. sanitné zariadenia a zdravotnícky personál sa majú označiť poznávacími znakmi, ktorými sú červený kríž v bielom poli alebo červený polmesiac, zneužitie znaku sa považuje za vojnový zločin,
8. hroby padlých a zomrelých sa majú označiť, udržiavať a má sa o nich viesť evidencia na osobitnej správe, ktorá zabezpečuje aj výmenu zoznamov hrobov a poskytuje informácie o ich umiestnení a označení obdobnému orgánu protivníka

Ochrana vojnových zajatcov

Prvýkrát ju kodifikoval Poriadok pozemnej vojny, ktorý sa stal súčasťou Haagskych dohovorov o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny (1899, 1907). Pravidlá boli doplnené Ženevským dohovorom o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami (1929) a rozšírené III. Ženevským dohovorom o vojnových zajatcoch (1949).

Vojnoví zajatci sú:

179. príslušníci ozbrojených síl, ktoré patria k jednej z bojujúcich strán,
180. príslušníci pravidelných ozbrojených síl vlády alebo moci neuznanej druhou stranou,
181. osoby, ktoré sprevádzajú ozbrojené sily, ak nie sú ich súčasťou, ak boli na vykonávanie svojej činnosti ozbrojenými silami oficiálne poverení a majú preukaz totožnosti,
182. členovia posádok obchodných lodí a civilných lietadiel, ak nemajú podľa iných ustanovení nárok na výhodnejšie postavenie,
183. osoby, ktoré patria alebo patrili k ozbrojeným silám bojujúcej strany, ktorých územie bolo okupované, ak okupujúca strana považuje za potrebné ich internovať,
184. osoby, ktoré neutrálny štát prijal na svojom území a podľa pravidiel medzinárodného práva je povinných ich internovať.

Právny režim vojnových zajatcov začína okamihom, keď sa osoba dostane do rúk nepriateľskej strany a trvá do prepustenia alebo repatriácie. Účelom zajatia je zabrániť príslušníkom nepriateľských ozbrojených síl, aby sa znova zúčastnili na nepriateľských akciách.

185. Zajatci nesmú byť objektom represálií,
186. musí sa rešpektovať ich česť a osobnosť,
187. nemožno obmedzovať ich občianskoprávnu spôsobilosť,
188. zaopatrenie a lekárska starostlivosť sa musí zajatcovi poskytnúť zdarma,
189. zajatci môžu byť internovaný v určených miestach, budovy musia byť zdravotne nezávadné, nesmú byť internovaní vo väzenských priestoroch,
190. v táboroch majú byť umiestňovaní podľa svojho jazyka, národnosti, zvykov a pod., ženy musia byť umiestnené oddelene
191. tábory musia byť jasne označené ako ochrana proti bombardovaniu,

Zajatci sú v moci štátu, nie len v moci jednotlivcov, ktorí ich zajali. Zajatci sa nemôžu vzdať svojich práv vyplývajúcich zo štatútu zajatca. Fyzické a duševné týranie zajatcov za účelom získania ďalších informácií je zakázané.

Pri výsluchu sú povinní uviesť pravé meno, dátum narodenia, hodnosť a matričné číslo. Majú mať dostatok stravy a odev. Dôstojníci majú dostávať žold ako dôstojníci štátu, ktorého sú zajatcami – výdavky uhradí ich štát.

Zajatci sa môžu sťažovať prostredníctvom svojho dôverníka, ktorého si volia každých šesť mesiacov.

Vojnové zajatie sa končí repatriáciou ešte počas vojny alebo prepustením po skončení vojny.

Dozor nad zdravotnou starostlivosťou príp. nad repatriáciou vykonáva trojčlenná komisia (dvaja príslušníci neutrálnych štátov a tretí príslušník štátu, ktorý má zajatcov v moci).

Zajatcov možno prepustiť na čestné slovo, ktoré musia rešpektovať. Ak by ho porušili a dostali by sa opäť do zajatia, možno ich postaviť pred vojenský súd.

Ochrana civilného obyvateľstva

Vojna sa nemá viesť proti civilnému obyvateľstvu. Postavenie civilného obyvateľstva upravovali niektoré ustanovenia IV. Haagskeho dohovoru o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny (1907). Postavenie civilného obyvateľstva ako prvý výslovne upravil Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb počas vojny (1949).

Bojujúce stany sú povinné dovoliť zásielky liekov a iného zdravotníckeho materiálu určeného výlučne pre civilné obyvateľstvo. Bojujúce strany môžu po vzájomnej dohode zriaďovať nemocničné a bezpečnostné pásma za účelom ochrany týchto osôb.

Druhou kategóriou sú ustanovenia o ochrane civilných osôb, ktoré sa vzťahujú len na príslušníkov nepriateľského štátu – majú nárok na ochranu osobnosti, cti, rodinných práv, náboženského presvedčenia a zvykov, obyčají a pod. Nemá sa proti nim používať násilie, mučenie, pokusy  a pod.

Tretiu kategóriu tvoria cudzinci (príslušníci neutrálnych štátov alebo bezdomovci). Má sa aplikovať cudzinecký režim platný v mieri. Cudzinec má právo opustiť územie, ak to záujmy bojujúcej strany dovoľujú.

Ochrana sa týka aj ochrany osôb na okupovanom území. Zakazuje sa deportácia alebo prisťahovanie osôb na okupované územie. Chránené osoby na okupovanom území nesmú byť pozbavené práv.

Zásady ochrany civilného obyvateľstva podľa XXV. zasadnutia Valného zhromaždenia OSN (1970):

192. rešpektovanie základných ľudských práv zakotvených v medzinárodnom práve aj počas ozbrojeného konfliktu,
193. rozlišovanie medzi osobami, ktoré sa aktívne zúčastňujú na vojnových operáciách, a civilným obyvateľstvom,
194. zabezpečenie ochrany civilného obyvateľstva pred pustošením a predchádzanie stratám na ich životoch, zdraví a majetku,
195. rešpektovanie zákazu, aby civilné obyvateľstvo, jeho obydlia a iné zariadenia, nemocničné pásma a iné útočištia neboli objektom vojnových operácií,
196. zákaz represálií, násilného presídľovania alebo iných útokov na nedotknuteľnosť civilného obyvateľstva alebo na jeho jednotlivých príslušníkov,
197. poskytovanie medzinárodnej pomoci civilnému obyvateľstvu, ktoré musí byť v súlade s humanitárnymi zásadami Charty OSN, Všeobecnej deklarácie ľudských práv a iných z toho vyplývajúcich medzinárodných dokumentov.

33. Dočasná a trvalá vojnová neutralita v práve ozbrojených konfliktov

Štát môže vyhlásiť svoju neúčasť na konkrétnom vojnovom konflikte alebo prijať postavenie trvalej neúčasti na vojnách. Také štáty nazývame neutrálnymi a ich právne postavenie neutralitou.

Rozlišujeme obyčajnú vojnovú neutralitu a trvalú neutralitu.

Obyčajná vojnová neutralita

Kodifikoval ju V. a XIII. Haagsky dohovor z roku 1907. Spočíva v povinnosti neutrálneho štátu nezúčastniť sa na vojnových akciách a voči všetkým bojujúcim stranám sa správať rovnako. Ak neutrálny štát poskytne jednej bojujúcej strane určité výhody, musí ich poskytnúť aj druhej bojujúcej strane, alebo ak ich odoprie jednej strane, musí ich odoprieť aj druhej strane.

Medzinárodné právo poskytuje neutrálnemu štátu určité základné práva, a to právo na:

198. nedotknuteľnosť svojho územia
199. styk s ostatnými štátmi
200. obchodný styk (okrem vojnového kontrabandu)
201. styk s bojujúcimi stranami
202. právo na sebaobranu v prípade porušenia svojho územia

Bojujúcej strane nesmie dodávať zbrane a vojnový materiál, poskytovať jej finančné prostriedky alebo akúkoľvek inú pomoc.

Porušením neutrality nie je, ak sa jednotliví občania zúčastnia na vojnovom konflikte ako dobrovoľníci a ak neutrálnou obchodnou loďou dopravujú vojnový kontraband.

Neutralita sa začína vypuknutím vojnových akcií. Ak neutralitu poruší bojujúca strana, neutrálny štát je povinný sa brániť.

Stav neutrality ad hoc z medzinárodnoprávneho hľadiska zanikne skončením vojnového stavu medzi bojujúcimi stranami. Zanikne aj vtedy, keď dôjde k vypovedaniu vojny medzi neutrálnym štátom a niektorou z bojujúcich strán.

Členský štát OSN nemôže splniť podmienky neutrality, len čo BR OSN určí útočníka a nariadi proti nemu vojenské alebo nevojenské donucovacie opatrenia.

Trvalá neutralita

Právny stav, keď sa štát na základe mnohostrannej medzinárodnej zmluvy alebo podobného aktu zriekol práva účasti na akejkoľvek budúcej vojne a keď sa mu súčasne zo strany iných štátov zaručuje územná nedotknuteľnosť a politická nezávislosť. Štát si však ponecháva právo vlastnej sebaobrany.

Štatút trvalej neutrality vzniká spravidla na základe medzinárodnej zmluvy. Jednostranné vyhlásenie o trvalej neutralite nemá právne účinky.

Niektoré práva trvalo neutrálneho štátu sú obmedzené:

203. nemá právo uzatvárať medzinárodné zmluvy, ktorých obsah je spätý so záväzkami garančnej alebo spojeneckej povahy alebo ak by bol viazaný so štátom tak, že by sa musel zúčastniť na jeho ozbrojenom konflikte,
204. je povinný viesť takú zahraničnú politiku, aby sa vyhol ozbrojenému konfliktu s inými štátmi.

Je oprávnený mať armádu a stavať opevnenia na obranné účely.

Trvalo neutrálnymi štátmi sú Švajčiarsko (od r. 1815) a Rakúsko (od roku 1955).

Účasť na kolektívnych opatreniach Bezpečnostnej rady OSN sa nepovažuje za porušenie trvalej neutrality. Takéto sankcie totiž nie sú vedením vojny, ale bezpečnostnými opatreniami na elimináciu hrozby alebo útočného činu.

Medzinárodné právo obsahuje aj špeciálne pravidlá  týkajúce sa práv a povinností neutrálnych štátov v pozemnej a námornej vojne. Povinnosti v leteckej vojne nie sú vyslovene upravené, aplikujú analogicky zásady pozemnej a námornej vojny.

34. Vojnová okupácia a jej medzinárodnoprávne dôsledky

Vojnová okupácia je dočasné obsadenie územia jedného štátu ozbrojenými silami druhého štátu. Vojnová okupácia je dočasný stav, ktorý nič nemení na medzinárodnoprávnom postavení okupovaného územia. Územie štátu zostáva aj naďalej pod zvrchovanosťou okupovaného štátu, len výkon niektorých práv územnej výsosti dočasne prechádza na okupujúcu mocnosť, ktorá môže podľa obyčajového práva vykonávať na okupovanom území aj svoju štátnu moc.

Všeobecné zásady vojnovej okupácie sú zakotvené v Prílohe k IV. Haagskemu dohovoru o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny z roku 1907, v Ženevskom dohovore o ochrane civilných osôb počas vojny z roku 1949 a v Haagskom dohovore o ochrane kultúrnych hodnôt počas ozbrojeného konfliktu z roku 1954.

Zásady:

1. medzinárodné právo obmedzuje výkon moci okupujúceho štátu v podstate na veci potrebné na vedenie vojny. Moc okupujúceho štátu sa vzťahuje na všetkých obyvateľov okupovaného územia,
2. okupujúca mocnosť má urobiť všetky opatrenia na obnovu a udržanie verejného poriadku a verejného života. Ak nejde o naliehavé dôvody, ostáva v platnosti právny poriadok okupovaného štátu,
3. základné práva obyvateľstva okupovaného územia musí okupujúci štát rešpektovať,
4. násilné presuny, deportácia a presídľovanie obyvateľstva z okupovaného územia a iných osôb ne okupované územia sú zakázané,
5. trestné predpisy platné pred okupáciou sú v zásade platné. Okupujúci štát ich môže zrušiť, ak ohrozujú jeho bezpečnosť alebo prekážajú realizácii IV. Haagskeho dohovoru a jeho Prílohy z r. 1907,
6. okupujúca mocnosť je povinná okupované územie zásobovať potravinami a liekmi,
7. majetok súkromných osôb sa musí zásadne rešpektovať, vyvlastnenie vo verejnom záujme za náhradu sa pripúšťa, plienenie je zakázané,
8. okupujúca mocnosť môže vyberať verejné dane, clá a poplatky podľa doterajších predpisov. Mimoriadne dane a kontribúcie, naturálne dávky a služby môže vyberať len na krytie potrieb okupujúcej armády a na správu okupovaného územia,
9. hnuteľný majetok štátu, ktorý môže slúžiť na vojnové účely, môže okupujúci štát konfiškovať ako vojnovú korisť.

35. Medzinárodnoprávna ochrana životného prostredia

Ide o najmladšie odvetvie medzinárodného práva, vznik si vyžiadalo prudké zhoršenie životného prostredia Zeme v dôsledku neregulovanej činnosti človeka.

Definícia: súbor zásad, inštitútov a pravidiel medzinárodného práva, ktoré upravujú ochranu životného prostredia v celosvetovom i regionálnom rozmere, ako aj v oblasti kozmického priestoru.

Medzinárodné právo životného prostredia je právom medzinárodnej spolupráce – priamo medzi štátmi, za účasti medzinárodných univerzálnych a regionálnych organizácií, ako aj v rámci týchto organizácií.

Normy v oblasti životného prostredia – obyčajové normy; 300 zmluvných (multilaterálnych, regionálnych, partikulárnych) medzinárodných dokumentov, viac ako 1000 bilaterálnych zmlúv, desiatky rezolúcií a iných dokumentov orgánu OSN a iných medzinárodných organizácií.

Úloha medzinárodného práva životného prostredia:

54. ochrana životného prostredia pred podstatným zhoršením,
55. zabránenie porušovania ekologickej rovnováhy prírody,
56. zaistenie trvalo udržateľného rozvoja ľudstva pri zachovaní životného prostredia.

Pojem životného prostredia v medzinárodnom práve: na univerzálnej úrovni neexistuje záväzná definícia, princípy obsahuje Deklarácia OSN o ľudskom životnom prostredí 1972 – obsahuje určité charakteristiky životného prostredia.

Na úrovni Rady Európy – Dohovor o občianskoprávnej zodpovednosti za škody vyplývajúce z aktivít nebezpečných pre životné prostredie 1993 – obsahuje definíciu životného prostredia.

Životné prostredie pokrýva ovzdušie, vodu, zemský povrch (pôdu), flóru, faunu, reprezentatívne príklady prírodných ekosystémov, človekom vytvorené zložky životného prostredia ako súčasť svetového dedičstva – všetky tieto zložky sú nepostrádateľné pre zdravie a užívanie základných ľudských práv ako aj pre intelektuálny, morálny, spoločenský a duchovný rast človeka.

Medzinárodné organizácie s pôsobnosťou v oblasti životného prostredia

57. medzinárodné vládne organizácie predstavujú fórum pre spoluprácu štátov a formujú medzinárodnú politiku aj medzinárodné právo v oblasti životného prostredia.
58. zásadnú úlohu má OSN:
59. UNEP 1972
60. Konferencia OSN pre udržateľný rozvoj 1992
61. pridružené orgány OSN:
62. IMO
63. FAO (pre výživu a poľnohospodárstvo)
64. UNESCO (pre vzdelávanie, vedu a kultúru)
65. regionálne organizácie:
66. Rada Európy, EU, OECD, Organizácia afrických štátov

Súčasná podoba medzinárodného práva životného prostredia:

67. Deklarácia OSN o ľudskom životnom prostredí (Štokholmská deklarácia 1972),
68. Deklarácia v Rio de Janeiro 1992 (Deklarácia OSN o životnom prostredí a rozvoji)
69. sú to nezáväzné dokumenty, ale zachytávajú vo svojom obsahu zásady medzinárodného práva životného prostredia, z ktorých niektoré už nadobudli obyčajovú podobu.

Obyčajové všeobecne záväzné zásady v oblasti životného prostredia:

1. zásada zvrchovanej rovnosti štátu + záväzok rešpektovať suverenitu iného štátu (štát má povinnosť chrániť životné prostredie pod jeho jurisdikciou a chrániť hodnoty pre budúce generácie)
2. záväzok štátov nepoužiť svoje územie tak, aby to spôsobilo škodu na území iného štátu alebo v oblastiach, ktoré nespadajú pod jurisdikciu žiadneho štátu
3. zásada dobrého susedstva: dva záväzky

70. neumiestňovať do blízkosti hraníc objekty produkujúce nebezpečné odpady
71. nevypúšťať škodlivé látky na územie susedného suveréna prevádzkou takých zariadení

4. zásada medzinárodnej spolupráce v oblasti životného prostredia:

72. rozvíjať medzinárodné právo v otázkach zodpovednosti a náhrady škody obetiam znečisťovania
73. navzájom sa informovať o možných rizikách poškodenia životného prostredia

Ďalšie zásady (obyčajové zásady v stave zrodu):

1. zásada zákazu rozsiahleho znečisťovania ovzdušia a morí – obsiahnutá v mnohých medzinárodných zmluvách aj v návrhu Dohovoru o medzinárodnej zodpovednosti štátov, ktorý ho považuje za medzinárodný zločin
2. zásada práva človeka na primerané životné prostredie – zakotvené na úrovni Organizácie amerických štátov, Organizácie africkej jednoty – kolektívne právo národa – toto právo je súčasťou iných základných ľudských práv – napr. právo na život, právo na rešpektovanie súkromia a rodinného života (čl. 8c Dohovoru)
3. zásada trvalo udržateľného rozvoja – záväzok zachovať životné prostredie pre budúce generácie, najmú biologickú rozmanitosť druhov a foriem života

Zmluvné zásady:

1. zásada svetového dedičstva – zachovanie niektorých častí svetového a prírodného dedičstva unikátneho a dôležitého charakteru
2. zásada spoločného dedičstva celého ľudstva, ktorá sa týka dna a podzemia šíreho mora a Mesiaca – bezpečne a racionálne nakladať s prírodnými zdrojmi v týchto prostrediach.

Mnohé zmluvy majú charakter „soft law“ – programové záväzky štátov, ktoré sa v budúcnosti budú pokúšať dosiahnuť.

Medzinárodné právo životného prostredia sa vnútorne člení podľa zamerania noriem na 6 skupín:

1. normy v oblasti globálnej ochrany zložiek životného prostredia Zeme (riek, jazier, atmosféry, odpadov…)
2. normy týkajúce sa globálnej ochrany morského životného prostredia
3. normy týkajúce sa ochrany životného prostredia Antarktídy
4. normy týkajúce sa ochrany kozmického priestoru
5. normy týkajúce sa ochrany v jednotlivých regiónoch Zeme
6. univerzálne aj regionálne normy upravujúce zodpovednosťou za škodu na životnom prostredí.