Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Právnická Fakulta / Medzinárodné právo verejné

Všeobecná časť (vseobecna.cast.doc)

speters@stonline.sk

Medzinárodné právo verejné – všeobecná časť

Vypracované sú otázky, ktoré nie sú v skriptách Klučka, Jankuv: Medzinárodné právo verejné (všeobecná časť). Pri otázkach, ktoré sú spracované v skriptách, je uvedený odkaz na príslušné strany.

Pojem, predmet a pramene medzinárodného práva verejného

ss. 14, 15, 16, 17, 18, 19, 21, 22

Zvláštnosti medzinárodného práva v porovnaní s vnútroštátnym právnym poriadkom

ss. 20 - 23

Historický vývoj medzinárodného verejného práva, medzinárodné vzťahy, medzinárodnoprávne vzťahy, medzinárodná politika, zahraničná politika, diplomacia

ss. 5 – 13, AD pojmy:

Zahraničná politika – znamená intenzívnu, plánovitú a uvedomelú činnosť štátu s cieľom ovplyvniť vývoj medzinárodných vzťahov i rozvoj medzinárodného práva v smere pozitívnom preň samotný. Pri realizácii zahraničnej politiky musí byť istá koncepcia z ktorej daný štát vychádza. Prelínanie jednotlivých zahraničných politík určitých štátov v určitom čase a priestore ich vzájomné strety a kontakty vytvárajú medzinárodnú politiku. Možno hovoriť o Európskej politike, americkej politike, ázijskej politika a podobne.

Diplomacia – spôsob uskutočňovania zahraničnej politiky a medzinárodnej politiky pokojnou cestou. Diplomatické rokovania majú veľký význam pri tvorbe medzinárodného zmluvného ale i obyčajového práva. Diplomaciu vzhľadom na jej význam by mali vytvárať experti na medzinárodné právo.

Medzinárodné vzťahy – súhrn politických, sociálnych, kultúrnych a iných spoločenských vzťahov, ktoré existujú medzi subjektami medzinárodného práva. Medzinárodné vzťahy, ktoré sú upravené medzinárodným právom nazývame medzinárodnoprávne vzťahy. Súčasné medzinárodné právo upravuje značnú časť medzinárodných vzťahov, no nie všetky preto je pojem medzinárodnoprávne vzťahy užší ako medzinárodné vzťahy. Oba pojmy sú súčasťou vedeckého výskumu a preto sa odlišujú medzinárodnoprávne vzťahy a medzinárodné vzťahy. Veda medzinárodných vzťahov je mladá a jej postavenie sa upresňuje. V jej rámci sa skúmajú ideologické, politické a právne vzťahy medzi nimi.

Veda medzinárodného práva je osobitnou časťou právnych vied, cieľom je poznávanie, triedenie, vysvetľovanie, zovšeobecňovanie a kritika medzinárodnoprávnych noriem, ako aj príprava koncepcií a predlôh návrhov právnych noriem pre budúcu právnu úpravu v tejto oblasti.

Druhy subjektov medzinárodného práva a ich stručná charakteristika

ss. 24, 25, 26

Štát ako subjekt medzinárodného práva, jednotné a zložené štáty podľa medzinárodného práva

ss. 26 - 31

Povstalci ako dočasné subjekty medzinárodného práva

ss. 31 - 35

Medzinárodné medzivládne organizácie ako subjekty medzinárodného práva

ss. 35 - 38

Jednotlivci ako subjekty medzinárodného práva verejného

ss. 38 - 42

Základné a pomocné pramene medzinárodného práva, charakteristika a základné rozdiely

ss. 52 - 54

Medzinárodná zmluva a medzinárodná obyčaj ako základné pramene medzinárodného práva (charakteristika), vzájomný vzťah, riešenie intertemporálnych problémov tohto vzťahu

ss.. 54 - 60

Pomocné pramene medzinárodného práva a ich význam v teórii a praxi medzinárodného práva verejného

ss. 60 - 65

Pravidlá medzinárodného práva (pojem, charakteristika a druhy)

ss. 69 - 74

Dispozitívne a kogentné normy medzinárodného práva, ich vzájomné vzťahy a rozdielnosti v procese ich vzniku a praktickej aplikácie

ss. 74 - 76

Miesto a postavenie kogentných noriem v súčasnom medzinárodnom práve verejnom

ss. 74 – 76

Kodifikácia medzinárodného práva, cieľ, orgány kodifikácie, vzťah kodifikácie k pokrokovému rozvoju medzinárodného práva

ss. 77 - 82

Vzťah medzinárodného a vnútroštátneho práva v doktríne medzinárodného práva a v právnej praxi študentov

ss. 45 - 51

Miesto a postavenie medzinárodných zmlúv v slovenskom právnom poriadku

Ústava Slovenskej republiky:

Čl. 1

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Čl. 7

Slovenská republika môže na základe slobodného rozhodnutia vstúpiť do štátneho zväzky s inými štátmi. O vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku sa rozhodne ústavným zákonom, ktorý sa potvrdí referendom.
Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Slovenská republika sa môže s cieľom zachovať mier, bezpečnosť a demokratický poriadok za podmienok ustanovených medzinárodnou zmluvou zaradiť do organizácie vzájomnej kolektívnej bezpečnosti.
Na platnosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodných politických zmlúv, medzinárodných zmlúv vojenskej povahy, medzinárodných zmlúv, z ktorých vzniká Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, medzinárodných hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy, medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie je potrebný zákon, a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, sa vyžaduje pred ratifikáciou súhlas Národnej rady Slovenskej republiky.
Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Čl. 13

Povinnosti možno ukladať

zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Čl.153

Na Slovenskú republiku prechádzajú práva a povinnosti z medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká a Slovenská Federatívna Republika viazaná, a to v rozsahu ustanovenom ústavným zákonom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo v rozsahu dohodnutom medzi Slovenskou republikou a Českou republikou.

Čl. 154c

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
Iné medzinárodné zmluvy, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku, ak tak ustanovuje zákon.

Slovenská republika nie je zástancom dualistickej koncepcie v tom smere, že každá zmluva ktorá je viazaná musí nadobudnúť formu vnútroštátneho predpisu, dostávajú sa do právneho systému oznámením ministerstva zahraničných vecí, zákon 1/1993 - § 1, § 4 ods. 3. V slovenskom právnom poriadku existujú vnútroštátne pramene práva a medzinárodné zmluvy môžu nadobudnúť dvojakú podobu

slovenské znenie medzinárodnej zmluvy – najčastejšie pri dvojstranných zmluvách
nie sú vyhotovené v slovenskom znení a v zbierke zákonov sa vytlačí len slovenský preklad

Môže byť prípad, ak by slovenské súdy uplatnili takúto zmluvu, je potrebné aby vyložili pôvodný text, § 8 ods. 2, aby ich nemusel zháňať tak sa použije tento paragraf. Je potrebné použiť výkladové pravidlá medzinárodného práva zmluvného. Medzinárodné zmluvy sú samostatnou súčasťou slovenského právneho poriadku, nedajú sa presne zaradiť.

Môžu nastať situácie kedy dochádza k úprave tej istej matérie aj vo vnútroštátnom práve a v medzinárodnom práve, vtedy nastupujú prioritné doložky ak ide o základné ľudské práva a slobody tak článok 11 ústavy (zrušené!). Cieľom takéhoto postupu štátu je zabezpečiť plnenie medzinárodných záväzkov, štát zabezpečí aby jeho orgány použili medzinárodné záväzky ak sú v nesúlade s jeho vnútroštátnou úpravou, zabezpečenie môže urobiť aj inak. K zosúladeniu môže dôjsť

dobrovoľných obsahový zosúladením – pred tým ako sa medzinárodná zmluvy ratifikuje Národná rada preskúma či je táto v súlade s vnútroštátnym právom, a odstráni nesúlad s vnútroštátnym právo pred prijatím medzinárodnej zmluvy
nedobrovoľné obsahové zosúladenie – medzinárodná zmluvy nadobudne platnosť a niekto na Ústavný súd poukáže na nesúlad, ak to zistí nasleduje Nález v zbierke, oni potom stratia účinnosť a možno následnej aj platnosť

+ ss. 45 – 51

Druhy medzinárodnej zodpovednosti štátov a ich krátka charakteristika a postihnutie ich vzájomných vzťahov

s. 89

Objektívna (absolútna) zodpovednosť štátov a hlavné prvky potrebné k jej vzniku, oblasti medzinárodnoprávnej úpravy v ktorých sa objektívna zodpovednosť aplikuje

ss. 100 - 102

Základné prvky zodpovednosti štátov za protiprávne konanie (subjektívna a objektívna stránka zodpovednosti v zmysle návrhu Dohovoru o zodpovednosti štátov)

ss. 90 - 93

Medzinárodnoprávna zodpovednosť štátov za konanie súkromných osôb a za činnosť povstaleckého hnutia

??????

ss. 39, 40,

Povstalecké hnutie:

Povstalci nesú medzinárodnoprávnu zodpovednosť za výkon verejnej moci na ovládanom území a za plnenie prijatých medzinárodných záväzkov. Ak sa povstalecká strana po úspešnom skončení povstania stane legálnou vládou, má zodpovednosť ex tunc.

Okolnosti vylučujúce protiprávnosť v zmysle návrhu Dohovoru o zodpovednosti štátov za protiprávne správanie

ss. 93 - 96

Trestná zodpovednosť jednotlivcov v zmysle súčasného medzinárodného práva, formy realizácie, charakteristika typov zločinov podľa medzinárodného práva, potrestanie vojnových zločincov po druhej svetovej vojne

ss. 39, 40

ss. 96, 97

Medzinárodné zločiny sú medzinárodným protiprávnym konaním štátu, ktorým porušil medzinárodný záväzok natoľko zásadnej povahy pre ochranu základných záujmov medzinárodného spoločenstva, že ho toto považuje za medzinárodný zločin. Medzinárodné zločiny sú

agresia
právo národov na sebaurčenie – zločinom je vytvorenie alebo násilné udržovanie koloniálnej nadvlády
ochrana ľudskej bytosti – tu je možné ho porušiť otroctvom, genocídou alebo apartheidom

O týchto zločinoch v zásade nie sú pochybnosti

ochrana životného prostredia – masové znečisťovanie ovzdušia a morí – toto ešte nie je považované za medzinárodný zločin

Všetky ostatné medzinárodné protiprávne konania odlišné od medzinárodných zločinov sú medzinárodné delikty. Deliacim kritériom je obsah týchto záväzkov.

Pojem a postavenie inštitútu sankcií v rámci súčasného medzinárodného práva

s. 103

Individuálne sankcie a ich základné delenie v súčasnom medzinárodnom práve

ss. 104, 105

Kolektívne sankcie medzinárodného spoločenstva podľa kapitoly VII. Charty OSN, vykonanie rozhodnutí BR OSN o kolektívnych sankciách v slovenskom právnom poriadku

ss. 105 - 109

Ohrozenie mieru, porušenie mieru a útočný čin podľa článku 39 Charty ako súčasť procesu praktickej aplikácie kolektívnych sankcií

s. 107, 108, 109

Kapitola VII. – AKCIE V PRÍPADE OHROZENIA MIERU , PORUŠENIA MIERU A ÚTOČNÝCH ČINOV .

Čl. 41 – Aby BR svojim uznesením dodala účinnosť , môže rozhodnúť , aké opatrenia bez použitia ozbrojenej sily sa majú urobiť a môže vyzvať členov OSN , aby takéto opatrenia vykonali . Tieto opatrenia môžu zahrňovať úplné alebo čiastočné prerušenie hospodárskych stykov , železničných , námorných , leteckých , poštových , telegrafných , rádiových alebo iných spojov , ako aj prerušenie diplomatických stykov .

Čl. 42 – Ak BR usúdila , že opatrenia podľa článku 41 neboli dostatočné , alebo ak by sa ukázali nedostatočnými , môže podniknúť leteckými , námornými alebo pozemnými silami takú akciu , aká je potrebná na zachovanie alebo obnovenie medzinárodného mieru a bezpečnosti . Táto akcia môže zahrňovať demonštrácie , blokádu a iné operácie leteckými , námornými alebo pozemnými silami členov OSN = kolektívne represálie medzinárodného spoločenstva .

Čl. 43 ods. 1 – Všetci členovia OSN , aby prispeli k zachovaniu medzinárodného mieru a bezpečnosti , zaväzujú sa , že poskytnú Bezpečnostnej rade na jej výzvu i podľa osobitnej alebo osobitných dohôd ozbrojené sily , pomoc a všetky možné prostriedky potrebné pre zachovanie mieru a bezpečnosti , vrátane aj práva prechodu .

Čl. 43 ods. 2 – Takáto dohoda alebo dohody určia počet a druhy vojsk , stupeň ich pohotovosti a jch všeobecné rozmiestnenie i povahu prostriedkov a pomoci , ktoré sa majú poskytnúť .

Čl. 43 ods. 3 – Takáto dohoda alebo dohody sa dohovoria čo možno najskôr na podnet BR . Uzavrie ich BR s členmi Organizácie alebo so skupinami členov OSN a dohody vyžadujú ratifikáciu zmluvných štátov podľa ich ústavných predpisov .

V praxi k vytvoreniu medzinárodných ozbrojených síl nikdy nedošlo . Neexistujú žiadne dohody , ako to predpokladá článok 43 .

Po 2. sv. vojne sa hlavne stály členovia BR pokúšali o vytvorenie stálych bezpečnostných síl , ale studená vojna priniesla diametrálne odlišné názory .

USA preferovali drvivou, aby súčasťou ozbrojených síl boli lietadlá a ZSSR zase chceli pozemné vojská .

Ďalší problém bol , kde a akým spôsobom budú pozemné zložky umiestnené . USA chceli , aby „ modré prilby „ boli umiestnené na území určitého štátu a malé štáty chceli , aby sa vytvorili cudzie vojenské základne , čo by však nebolo dobré .

Ďalším problémom bolo , akú dlhú dobu by mali byť na území určitého štátu . ZSSR chceli , aby to bolo presne určené , napr. na 3 , 6 , 9 mes . a USA tak dlho , ako to bude nevyhnutné .

Tieto problémy umocnené studenou vojnou sa nikdy nepodarilo preklenúť . Zlyhanie bolo dané aj tým , že chýbal základný politický predpoklad pre vytvorenie ozbrojených síl = súhlas všetkých stálych členov BR OSN . Príkladom zlyhania členov bol diametrálne odlišný názor na vývoj v Kórei a v Sueze .

Začalo však vznikať niečo iné na vznik ozbrojených síl OSN = mimoriadne ( zvláštne ) ozbrojené sily OSN .

Prvý krát boli použité v Kórei a ďalšie : ONUC – Belgicko 1960 – 1964

UNEF I. ( United nation emergency forcy ) – Sinajský polostrov 1956 – 1978

UNEF II. – 1973 – 1978

UNFICYP – Cyprus 1974 – dodnes

UNIFIL Libanon 1978 – 199?

UNPROFOR – Juhoslávia 1992 – 1998 atď .

Je možné prostredníctvom ozbrojených síl prispieť k zlepšeniu situácie v niektorej oblasti , avšak nie ako je to v kapitole VII.

Rezolúcia VZ OSN 377 / 1950 – Spojenie pre mier ( United for peace ).BR nebola akcieschopná podľa kap. VII

- predpokladala , že ak BR nebude akcieschopná , môže byť zvolaný osobitný druh VZ OSN ,čo však Charta OSN nepozná = Mimoriadne naliehavé zasadnutie VZ OSN . Zvolané bolo do 24 hodín . VZ by mohlo rozhodnúť o vytvorení ozbrojených síl alebo vyzvať štáty na vytvorenie ozbrojených síl , čo vyvolalo ostrú kritiku , že iný orgán ako BR OSN môže vytvoriť ozbrojené sily . Dodnes ich bolo 10 .

Prax – aj tieto ozbrojené sily by mali prejsť k BR OSN – koniec 60 – prostredníctvom osobitnej rezolúcie sa tieto ozbrojené sily vytvoria , vymedzí sa ich mandát a určí čas ich pôsobenia a kde .

Je problémom , ako právne kvalifikovať tieto sily . Dnes :

Čl. 40 – Aby sa predišlo zhoršeniu situácie , BR , prv ako odporúča alebo rozhodne o opatreniach stanovených článkom 39 , môže vyzvať zainteresované strany , aby sa podrobili dočasným opatreniam , ktoré považuje za potrebné a žiadúce . Takéto dočasné opatrenia nebudú na ujmu právam , nárokom alebo postaveniu zainteresovaných strán . BR k tomuto náležite prihliadne .

1. Ide o dočasné opatrenia , cieľom ktorých je , aby sa predišlo zhoršeniu situácie .

Postupne narastá rozsah pôsobenia týchto zložiek . Na rozdiel od hlavných zložiek OSN , tieto nezaútočia na nepriateľa , na cieľ = konzervácia situácie svojou prítomnosťou . Situácia sa tam nezlepšuje ani nezhoršuje . Typické je to pre Cyprus od roku 1974 : S – Cyp. Turci / okolo hlavného mesta Nikózia je vytvorená zelená

J – Cyp. Gréci / línia – nebojuje sa tam , sú tu vsunuté UNFICYP , ktoré oddeľujú bojujúce strany . Ich dlhotrvajúca prítomnosť nerieši financie , ale v súlade s čl. 40 zabraňuje zhoršeniu situácie . Vedú sa rokovania .

ALE UNEF I. – máj 1967 – Egypt . prezident Násir požiadal o odsunutie ozbrojených síl a v júni vypukla ďalšia občianska vojna ( egyptsko – arabská ) .

2. Na rozdiel od sankcií , možno ich umiestniť len so súhlasom bojujúcich strán .

3. Majú dočasný mandát ( kolektívne sankcie konajú do nesplnenia účelu a majú donútiť štát upustiť od doterajšieho konania a nahradiť spôsobenú škodu ) .

bez súhlasu nie

4. Finančný problém – je to veľmi nákladné . OSN vyzývajú štáty , aby sa zapojili do financovania ozbrojených síl – hradia si to zo svojho . Veľmoci o to nemajú záujem .

SR – zapojilo sa niekoľkými spôsobmi – poskytujeme výcvik štátom , ktoré sa majú zúčastniť týchto akcií – Palestínci .

– sami sa zúčastňujeme týchto akcií

– poskytujeme technické mechanizmy – v Martine , v Nitre – úspešne

Ďalšie funkcie ozbrojených síl : humanitárna – tu zahrňujeme aj lekárske služby ( Somálsko )

policajná

dohľad nad výkonom volieb ( referenda )

1989 – Nobelova cena mieru pre ozbrojené sily OSN .

Hlasovanie BR OSN podľa článku 27 Charty, individuálne veto, kolektívne veto, obyčajová prax BR OSN v hlasovej činnosti BR OSN

s. 106, 107

Individuálna a kolektívna sebaobrana podľa medzinárodného práva

Sebaobrana je výnimkou zo zákazu použitia sily. Je použitie sily, ktoré je štátom povolené vnútri systému kolektívnej bezpečnosti. Avšak ani tento systém nemôže absolútne zabrániť útoku na jej člena, ktorý musí mať možnosť čeliť útoku, kým sa neuvedie do činnosti centralizovaný donucovací systém kolektívnej bezpečnosti.

Sebaobrana sa pripúšťa len ako ozbrojená reakcia na aktuálny (uskutočnený) útok a nie je dovolená ako prostriedok na odvrátenie hrozby takýmto útokom.

Sebaobrana má defenzívnu povahu. Preto ozbrojené prostriedky musia svojou mierou i charakterom s týmto funkčným vymedzením vecne korešpondovať (požiadavka proporcionality). Ide o vylúčenie neprimeranej reakcie zo strany brániaceho sa štátu – štát nemôže odpovedať všetkou svojou vojenskou silou napríklad na zahraničný incident. Z hľadiska pojmu nie je nevyhnutné sebaobranné akcie viesť iba na vlastnom území, možno ich preniesť aj na územie protivníka, likvidovať jeho vojenské základne a pod.

Nad rámec všeobecnej právnej úpravy recipovanej Chartou OSN do čl. 51, členské štáty OSN majú podľa tohto článku povinnosť spravovať sa ešte ďalšími dvoma ustanoveniami:

opatrenia urobené členmi OSN pri vykonávaní tohto práva sebaobrany ihneď oznámiť BR OSN,
zastaviť svoje obranné akcie. len čo BR urobí efektívne opatrenia na udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.

Pretože útočník sa porušením kogentného zákazu použitia sily dotýka právnych záujmov všetkých štátov medzinárodného spoločenstva, každý z členov tohto spoločenstva má tiež právo z dôvodu sebaobrany ozbrojene vystúpiť proti agresorovi. Právo sebaobrany, ktoré takto prislúcha tretím štátom, označujeme za právo kolektívnej sebaobrany. Štát však toto právo nemusí uplatniť. Povinnosť kolektívnej sebaobrany zakladá až ďalšia zmluva – v súčasnosti obvyklý typ spojeneckej zmluvy o vytvorení vojenského zoskupenia (napr. NATO).

SEBAOBRANA (podľa prednášky):

Čl. 51 Charty OSN : Ak dôjde k ozbrojenému útoku proti členovi OSN , nijaké ustanovenie tejto Charty neprekáža prirodzenému právu na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu , kým BR neurobí potrebné opatrenia na zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti . Opatrenia urobené členmi Organizácie pri vykonávaní tohto práva sebaobrany sa oznámia ihneď BR a nijako sa nedotýkajú touto Chartou určenej právomoci a zodpovednosti BR podnikať v každom okamihu také akcie , aké považuje za potrebné na udržanie a obnovenie medzinárodného mieru a bezpečnosti .

SR – od 19. 1. 1993 – zo zmluvy

Čl. 51 - 1. Hovorí o prirodzenom práve ( inherent right ) – uznáva , deklaruje existenciu prirodzeného práva – patrí všetkým štátom

2. Má povahu obyčajovo – zmluvnú

3. Patrí len v prípade ozbrojeného útoku – štát A musí reálne zaútočiť na štát B – NIE preventívna sebaobrana

4. Účel – dočasný inštitút medzinárodného práva

Individuálne právo na sebaobranu – štát priamo dotknutý sa postaví voči sile – Kuvajt – Irak

Kolektívne právo na sebaobranu – Varšavská zmluva bola založená na článku 51 . Aj SR sa usiluje o členstvo v organizáciách kolektívnej sebaobrany – NATO

– útok na 1 z členských štátov organizácie považujú ostatné členské štáty ako útok proti sebe , všetky štáty vystúpia spoločne

– pri výkone tohto práva je tu možnosť použitia ozbrojenej sily napriek tomu , že proti nim žiadna sila použitá nebola

Povinnosti : 1. procesná povinnosť oznámenia Bezpečnostnej Rade

2. nečlenské štáty OSN to nemajú ale môžu

Právo na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu nemožno považovať za sankciu OSN !!!

Sebaobrana nastupuje ihneď po agresii ALE sankcia nenastupuje ako priamy dôsledok porušenia práva , je tu vložený inštitút zodpovednosti

Dispozitívne normy : porušenie – zodpovednosť - sankcia

Kogentné normy : porušenie – sebaobrana

O tom , či došlo k porušeniu kogentnej normy rozhoduje BR OSN podľa čl. 39 : Bezpečnostná rada určí , či ide o ohrozenie mieru , porušenie mieru alebo útočný čin a odporučí alebo rozhodne , aké opatrenia sa majú robiť podľa článkov 40 a 42 , aby bol zachovaný medzinárodný mier a bezpečnosť .

Individuálny štát namôže určiť , či došlo k porušeniu kogentnej normy medzinárodného práva , len BR OSN a výsledkom sú kolektívne sankcie .

Sebaobrana nie je individuálna sankcia použitia ozbrojenej sily v MP – je to okolnosť vylučujúca protiprávnosť .

Postavenie medzinárodných dohovorov o ľudských právach v kontexte slovenského ústavného systému, vykonanie rozhodnutí medzinárodných orgánov pre ľudské práva súdnej a kvázi súdnej povahy v slovenskom právnom poriadku

???

Predpoklady vzniku platnosti medzinárodnej zmluvy

Viedenský dohovor o zmluvnom práve

Oddiel 1: Uzavieranie zmlúv

Čl. 6

Spôsobilosť štátov uzavierať zmluvy

Každý štát má spôsobilosť uzavierať zmluvy.

Čl. 7

Plnomocenstvo

1. Určitá osoba sa považuje za zástupcu štátu pre prijatie alebo overenie textu zmluvy alebo pre vyjadrenie súhlasu štátu s tým, že bude viazaný zmluvou:

ak predloží riadne plnomocenstvo, alebo
ak z praxe príslušných štátov alebo z iných okolností vyplýva, že bolo ich úmyslom považovať túto osobu za zástupcu štátu pre uvedené úkony a upustiť od predloženia plnomocenstva.

2. Z titulu svojich funkcií a bez predloženia plnomocenstva sa za zástupcu svojho štátu považujú:

hlavy štátov, predsedovia vlád a ministri zahraničných vecí, a to pre všetky úkony súvisiace s dojednávaním zmluvy;
vedúci diplomatickej misie, a to pre prijatie textu zmluvy medzi vysielajúcim štátom a prijímajúcim štátom;
poverení zástupcovia štátov na medzinárodnej konferencii, v medzinárodnej organizácii alebo na niektorom z jej orgánov, a to pre prijatie textu zmluvy na tejto konferencii, v tejto organizácii alebo na orgáne.

Čl.8

Dodatočné potvrdenie úkonu

vykonaného bez oprávnenia

Úkon súvisiaci s dojednaním zmluvy a vykonaný osobou, ktorá podľa článku 7 nemôže byť pokladaná za oprávnenú zastupovať štát na tento účel, je právne neúčinný, ledaže ho tento štát dodatočne potvrdí.

Čl. 9

Prijatie textu

Text zmluvy sa prijíma, s výnimkou prípadov uvedených v odseku 2, so súhlasom všetkých štátov, ktoré sa podieľajú na jeho vypracovaní.
Text zmluvy sa prijíma na medzinárodnej konferencii dvojtretinovou väčšinou prítomných a hlasujúcich štátov, ledaže sa tieto štáty rovnakou väčšinou rozhodli použiť iné pravidlo.

Čl. 10

Overenie textu

Text zmluvy sa stáva pôvodným a konečným:

ak sa zachoval postup ustanovený v texte alebo dohodnutý štátmi, ktoré sa podieľali na vypracovaní zmluvy, alebo
ak nie je taký postup ustanovený, tak podpisom ad referendum alebo parafovaním textu zmluvy alebo záverečného aktu konferencie obsahujúceho text, a to zástupcami týchto štátov.

Čl. 11

Spôsoby vyjadrenia súhlasu s tým

byť viazaný zmluvou

Súhlas štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, môže byť vyjadrený podpisom, výmenou listín tvoriacich zmluvu, ratifikáciou zmluvy, jej prijatím, schválením alebo prístupom k nej alebo iným dohodnutým spôsobom.

Čl. 12

Súhlas s tým byť viazaný zmluvou

vyjadrený podpisom

1. Súhlas štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, sa vyjadruje podpisom zástupcu tohto štátu, ak:

zmluva ustanovuje, že podpis bude mať tento účinok;
sa inak potvrdí, že štáty, ktoré sa zúčastnili na rokovaní, sa dohodli, že podpis bude mať tento účinok;
úmysel štátu, aby podpis mal tento účinok, vyplýva z plnomocenstva jeho zástupcu alebo bol vyjadrený v priebehu rokovania.

2. Na účely odseku 1:

parafovanie textu má účinky podpisu zmluvy, ak je potvrdené, že sa tak dohodli štáty, ktoré sa zúčastnili na rokovaní;
podpis zmluvy ad referendum zástupcom štátu má účinky konečného podpisu zmluvy, ak ho tento štát potvrdil.

Čl. 13

Súhlas s tým byť viazaný zmluvou

vyjadrený výmenou listín tvoriacich zmluvu

Súhlas štátov s tým, že budú viazané zmluvou, ktorú tvoria navzájom vymenené listiny, sa vyjadruje touto výmenou:

ak listiny ustanovujú, že ich výmena bude mať tento účinok; alebo
ak je inak potvrdené, že sa štáty dohodli, že výmena listín bude mať tento účinok.

Čl. 14

Súhlas s tým byť viazaný zmluvou

vyjadrený ratifikáciou, prijatím alebo schválením

1. Súhlas štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, sa vyjadruje ratifikáciou, ak:

zmluva ustanovuje, že tento súhlas je vyjadrený ratifikáciou;
je inak potvrdené, že štáty, ktoré sa zúčastnili na rokovaní, sa dohodli, že ratifikácia sa bude požadovať;
zástupca štátu podpísal zmluvu s výhradou ratifikácie; alebo
úmysel štátu podpísať zmluvu s výhradou ratifikácie vyplýva z plnomocenstva jeho zástupcu alebo bol vyjadrený v priebehu rokovania.

2. Súhlas štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, sa vyjadruje prijatím alebo schválením za rovnakých podmienok ako pri ratifikácii.

Čl. 15

Súhlas s tým byť viazaný zmluvou

vyjadrený prístupom

Súhlas štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, sa vyjadruje, ak:

zmluva ustanovuje, že taký súhlas môže tento štát vyjadriť prístupom;
je inak potvrdené, že štáty, ktoré sa zúčastnili na rokovaní, sa dohodli, že tento štát môže vyjadriť taký súhlas prístupom; alebo
sa všetky zmluvné strany neskôr dohodli, že taký súhlas môže tento štát vyjadriť prístupom.

Čl. 16

Výmena alebo uloženie ratifikačných listín,

listín o prijatí, schválení alebo prístupe

Pokiaľ zmluva neustanovuje inak, ratifikačné listiny, listiny o prijatí, schválení alebo prístupe zakladajú súhlas štátu s tým, že bude viazaný zmluvou dňom:

ich výmeny medzi zmluvnými štátmi;
ich uloženia u depozitára; alebo
ich oznámenia zmluvným štátom alebo depozitárom, ak sa tak dohodlo.

Čl. 17

Súhlas s tým byť viazaný časťou zmluvy

a voľba rozdielnych ustanovení

1. Bez ujmy článkov 19 až 23 je súhlas štátu s tým, že bude viazaný časťou zmluvy, účinný, ak to zmluva pripúšťa alebo ak s tým ostatné zmluvné štáty súhlasia.

2. Súhlas štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, ktorá pripúšťa voľbu medzi rozdielnymi ustanoveniami, je účinný len vtedy, ak sú jasne uvedené ustanovenia, ktorých sa súhlas týka.

Čl. 18

Záväzok nemariť predmet a účel zmluvy

pred nadobudnutím jej platnosti

Štát je povinný zdržať sa konania, ktorý by mohlo mariť predmet a účel zmluvy, ak:

podpísal zmluvu alebo vymenil listiny tvoriace zmluvu s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia, kým jasne neprejavil úmysel, že sa nehodlá stať jej zmluvnou stranou; alebo
v období, ktoré predchádza nadobudnutiu platnosti zmluvy, vyjadril svoj súhlas s tým, že bude viazaný zmluvou, a to za podmienky, že nadobudnutie platnosti zmluvy nie je neprimerane odďaľované.

Formy súhlasu štátov byť viazaný zmluvou v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969, prejavenie súhlasu byť viazaný zmluvou v zmysle slovenského právneho poriadku

Čl. 11

Spôsoby vyjadrenia súhlasu s tým

byť viazaný zmluvou

Čl. 12

Súhlas s tým byť viazaný zmluvou

vyjadrený podpisom

1. Súhlas štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, sa vyjadruje podpisom zástupcu tohto štátu, ak:

zmluva ustanovuje, že podpis bude mať tento účinok;
sa inak potvrdí, že štáty, ktoré sa zúčastnili na rokovaní, sa dohodli, že podpis bude mať tento účinok;
úmysel štátu, aby podpis mal tento účinok, vyplýva z plnomocenstva jeho zástupcu alebo bol vyjadrený v priebehu rokovania.

2. Na účely odseku 1:

parafovanie textu má účinky podpisu zmluvy, ak je potvrdené, že sa tak dohodli štáty, ktoré sa zúčastnili na rokovaní;
podpis zmluvy ad referendum zástupcom štátu má účinky konečného podpisu zmluvy, ak ho tento štát potvrdil.

Čl. 13

Súhlas s tým byť viazaný zmluvou

vyjadrený výmenou listín tvoriacich zmluvu

Súhlas štátov s tým, že budú viazané zmluvou, ktorú tvoria navzájom vymenené listiny, sa vyjadruje touto výmenou:

ak listiny ustanovujú, že ich výmena bude mať tento účinok; alebo
ak je inak potvrdené, že sa štáty dohodli, že výmena listín bude mať tento účinok.

Čl. 14

Súhlas s tým byť viazaný zmluvou

vyjadrený ratifikáciou, prijatím alebo schválením

1. Súhlas štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, sa vyjadruje ratifikáciou, ak:

zmluva ustanovuje, že tento súhlas je vyjadrený ratifikáciou;
je inak potvrdené, že štáty, ktoré sa zúčastnili na rokovaní, sa dohodli, že ratifikácia sa bude požadovať;
zástupca štátu podpísal zmluvu s výhradou ratifikácie; alebo
úmysel štátu podpísať zmluvu s výhradou ratifikácie vyplýva z plnomocenstva jeho zástupcu alebo bol vyjadrený v priebehu rokovania.

2. Súhlas štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, sa vyjadruje prijatím alebo schválením za rovnakých podmienok ako pri ratifikácii.

Čl. 15

Súhlas s tým byť viazaný zmluvou

vyjadrený prístupom

Súhlas štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, sa vyjadruje, ak:

zmluva ustanovuje, že taký súhlas môže tento štát vyjadriť prístupom;
je inak potvrdené, že štáty, ktoré sa zúčastnili na rokovaní, sa dohodli, že tento štát môže vyjadriť taký súhlas prístupom; alebo
sa všetky zmluvné strany neskôr dohodli, že taký súhlas môže tento štát vyjadriť prístupom.

Čl. 16

Výmena alebo uloženie ratifikačných listín,

listín o prijatí, schválení alebo prístupe

Pokiaľ zmluva neustanovuje inak, ratifikačné listiny, listiny o prijatí, schválení alebo prístupe zakladajú súhlas štátu s tým, že bude viazaný zmluvou dňom:

ich výmeny medzi zmluvnými štátmi;
ich uloženia u depozitára; alebo
ich oznámenia zmluvným štátom alebo depozitárom, ak sa tak dohodlo.

Čl. 17

Súhlas s tým byť viazaný časťou zmluvy

a voľba rozdielnych ustanovení

1. Bez ujmy článkov 19 až 23 je súhlas štátu s tým, že bude viazaný časťou zmluvy, účinný, ak to zmluva pripúšťa alebo ak s tým ostatné zmluvné štáty súhlasia.

2. Súhlas štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, ktorá pripúšťa voľbu medzi rozdielnymi ustanoveniami, je účinný len vtedy, ak sú jasne uvedené ustanovenia, ktorých sa súhlas týka.

Čl. 18

Záväzok nemariť predmet a účel zmluvy

pred nadobudnutím jej platnosti

Štát je povinný zdržať sa konania, ktorý by mohlo mariť predmet a účel zmluvy, ak:

podpísal zmluvu alebo vymenil listiny tvoriace zmluvu s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia, kým jasne neprejavil úmysel, že sa nehodlá stať jej zmluvnou stranou; alebo
v období, ktoré predchádza nadobudnutiu platnosti zmluvy, vyjadril svoj súhlas s tým, že bude viazaný zmluvou, a to za podmienky, že nadobudnutie platnosti zmluvy nie je neprimerane odďaľované.

+ pozri otázku 17

Registrácia a publikácia medzinárodných zmlúv, účinky platných medzinárodných zmlúv

čl. 2 ods. 1 písm. b): "ratifikácia", "prijatie", "schválenie", "prístup" je v jednotlivých prípadoch takto pomenovaný medzinárodný úkon, ktorým štát prejavuje na medzinárodnom poli svoj súhlas s tým, že bude viazaný zmluvou;

ČASŤ VII

DEPOZITÁRI, OZNÁMENIA, OPRAVY A REGISTRÁCIE

Čl. 76

Depozitári zmlúv

1. Depozitára zmluvy môžu určiť štáty, ktoré sa zúčastnili na rokovaní, buď priamo v zmluve, alebo akýmkoľvek iným spôsobom. Depozitárom môže byť jeden alebo viac štátov, medzinárodná

organizácia alebo najvyšší správny úradník takej organizácie.

2. Funkcie depozitára zmluvy majú medzinárodnú povahu a depozitár musí pri výkone svojich funkcií konať nestranne. Túto povinnosť nesmie ovplyvniť najmä skutočnosť, že zmluva medzi niektorými zo strán nenadobudla platnosť, alebo ak vznikne medzi niektorým štátom a depozitárom rozpor týkajúci sa výkonu funkcií

depozitára.

Čl. 77

Funkcie depozitárov

1. pokiaľ zmluva neustanovuje inak alebo zmluvné štáty sa nedohodli inak, funkcia depozitára spočíva najmä:

a) v úschove pôvodného textu zmluvy a plnomocenstiev, ktoré sa mu odovzdali;

b) vo vyhotovovaní overených odpisov zhodných s pôvodným textom a všetkých ďalších textov zmluvy v iných jazykoch, ktoré sa môžu podľa zmluvy požadovať, a v ich zasielaní zmluvným stranám a štátom, ktoré majú spôsobilosť stať sa stranami zmluvy;

c) v prijímaní podpisov zmluvy, v prijímaní a v uschovávaní všetkých listín, správ a oznámení vzťahujúcich sa k zmluve;

d) v zisťovaní, či podpis, listina, správa alebo oznámenie týkajúce sa zmluvy sú v dobrej a náležitej forme a v upozornení príslušného štátu v prípade potreby;

e) v informovaní zmluvných strán a štátov, ktoré sú oprávnené stať sa stranami zmluvy, o listinách, správach a oznámeniach týkajúcich sa zmluvy;

f) v informovaní štátov, ktoré sú oprávnené stať sa stranami zmluvy, o dátume, keď bol prijatý alebo uložený potrebný počet podpisov, ratifikačných listín, listín o prijatí, schválení alebo prístupe, vyžadovaný pre nadobudnutie platnosti zmluvy;

g) v registrácii zmluvy na Sekretariáte Organizácie Spojených národov;

h) v plnení funkcií uvedených v iných ustanoveniach tohto dohovoru.

2. Ak vznikne rozpor medzi niektorým štátom a depozitárom o výkone jeho funkcií, depozitár musí upozorniť na túto záležitosť signatárske štáty, zmluvné štáty a príslušný orgán medzinárodnej

organizácie, ak sa jej vec týka.

Čl. 78

Správa a oznámenie

S výnimkou prípadov, keď zmluva alebo tento dohovor ustanovuje inak, správa alebo oznámenie, ktoré má urobiť ktorýkoľvek štát podľa tohto dohovoru:

a) sa odovzdáva buď priamo štátom, ak nie je depozitár, alebo depozitárovi;

b) sa považuje za podané príslušným štátom okamihom jeho prijatia štátom, ktorému bolo určené, prípadne okamihom jeho prijatia depozitárom;

c) ak sa odovzdá depozitárovi, považuje sa za prijaté štátom, ktorému je určené, okamihom, keď informoval tento štát depozitár v súlade s článkom 77 ods. 1 písm. e).

Čl. 79

Oprava chýb v textoch alebo overených odpisoch zmlúv

1. Ak sa po určení autentického textu zmluvy signatárske a zmluvné štáty spoločne zhodli, že v texte je chyba, bude táto chyba, ak tieto štáty nerozhodli o inom spôsobe opravy, opravená:

a) vykonaním príslušnej opravy textu a jej parafovaním náležite splnomocnenými predstaviteľmi;

b) vyhotovením listiny alebo výmenou listín obsahujúcich dohodnutú opravu textu;

c) vyhotovením opraveného textu celej zmluvy tým istým postupom ako pri vyhotovení pôvodného textu.

2. Ak ide o zmluvu, pre ktorú sa určil depozitár, upovedomí tento depozitár signatárske štáty a zmluvné štáty o chybe a návrhu na jej opravu s uvedením primeranej lehoty, v ktorej sa môže proti navrhnutej oprave vzniesť námietka. Ak do skončenia tejto lehoty:

a) nebola vznesená žiadna námietka, depozitár vykoná a parafuje opravu v texte, vyhotoví protokol o oprave textu a zašle jeho odpisy zmluvným stranám a štátom, ktoré sú oprávnené stať sa stranami zmluvy;

b) bola vznesená námietka, depozitár oznámi námietku signatárskym a zmluvným štátom.

3. Pravidlá uvedené v odsekoch 1 a 2 sa použijú aj v tých prípadoch, ak sa text autenticky vyhotovil vo dvoch alebo viacerých pôvodných jazykoch a ak sa objaví medzi rôznymi textami rozdiel, ktorý sa musí opraviť po dohode signatárskych a zmluvných štátov.

4. Opravený text nahrádza od začiatku chybný text, ledaže signatárske štáty a zmluvné štáty rozhodli inak.

5. Oprava textu zmluvy, ktorá sa zaregistrovala, sa oznámi Sekretariátu Organizácie Spojených národov.

6. Ak sa zistí chyba v overenom odpise zmluvy, depozitár vyhotoví protokol o oprave a zašle jeho odpisy signatárskym a zmluvným štátom.

Čl. 80

Registrácia a publikácia zmlúv

1. Zmluvy sa zasielajú po svojom nadobudnutí platnosti Sekretariátu Organizácie Spojených národov podľa okolností na registráciu alebo na zaradenie a zápis do registra, ako aj na

publikáciu.

2. Funkcia depozitára zahŕňa splnomocnenie vykonávať úkony podľa predchádzajúceho odseku.

Oddiel 3: Nadobudnutie platnosti a dočasné vykonávanie zmlúv

Čl. 24

Nadobudnutie platnosti

1. Zmluva nadobúda platnosť spôsobom a dňom určeným v jej ustanoveniach alebo dohodou štátov, ktoré sa zúčastnili na

rokovaní.

2. Ak nie sú také ustanovenia alebo také dohody, nadobúda zmluva platnosť vtedy, len čo súhlas s tým byť viazaný zmluvou vyjadrili všetky štáty, ktoré sa zúčastnili na rokovaní.

3. Ak štát vyjadrí súhlas s tým, že bude viazaný zmluvou po jej nadobudnutí platnosti, nadobúda zmluva pre tento štát platnosť dňom vyjadrenia jeho súhlasu, pokiaľ v nej nie je ustanovené inak.

4. Ustanovenia zmluvy, ktoré upravujú overenie textu, vyjadrenie súhlasu štátov s tým, že budú viazané zmluvou, spôsob alebo deň nadobudnutia platnosti, výhrady, funkcie depozitára, ako aj iné otázky nevyhnutne vznikajúce pred nadobudnutím platnosti zmluvy sa vykonávajú začínajúc prijatím textu zmluvy.

Čl. 25

Dočasné vykonávanie

1. Zmluva alebo jej časť sa dočasne vykonávajú do jej nadobudnutia platnosti, ak

a) tak zmluva ustanovuje; alebo

b) štáty, ktoré sa zúčastnili na rokovaní, sa o tom dohodli iným spôsobom.

2. Ak zmluva neustanovuje inak, alebo ak sa štáty, ktoré sa zúčastnili na rokovaní, nedohodli inak, skončí sa dočasné vykonávanie zmluvy alebo častí zmluvy vo vzťahu k určitému štátu,

ak tento štát oznámi ostatným štátom, medzi ktorými sa zmluva dočasne vykonáva, svoj úmysel nestať sa zmluvnou stranou.

Oddiel 1: Dodržiavanie zmlúv

Čl. 26

Pacta sunt servanda

Každá platná zmluva zaväzuje zmluvné strany a musí byť nimi plnená dobromyseľne.

Čl. 27

Vnútroštátne právo a dodržiavanie zmlúv

Strana sa nemôže dovolávať ustanovení svojho vnútroštátneho práva ako dôvodu pre neplnenie zmluvy. Toto pravidlo nie je na ujmu článku 46.

Oddiel 2: Vykonávanie zmlúv

Čl. 28

Vylúčenie spätnej pôsobnosti zmlúv

Pokiaľ zo zmluvy nevyplýva alebo nie je inak zjavný iný úmysel, nezaväzujú ustanovenia zmluvy zmluvnú stranu, pokiaľ ide o akýkoľvek úkon alebo skutočnosť, ktoré pre túto stranu nastali do dňa nadobudnutia platnosti dohovoru, alebo pokiaľ ide o akúkoľvek situáciu, ktorá do tohto dňa zanikla.

Čl. 29

Územný rozsah zmlúv

Pokiaľ zo zmluvy nevyplýva alebo nie je inak zjavný iný úmysel, zaväzuje zmluva každú zmluvnú stranu pre celé jej územie.

Čl. 30

Vykonávanie po sebe uzavretých zmlúv, ktoré sa týkajú toho istého predmetu

1. S výnimkou ustanovenia článku 103 Charty Organizácie Spojených národov upravujú sa práva a záväzky štátov, ktoré sú stranami po sebe uzavretých zmlúv týkajúcich sa toho istého predmetu, podľa nasledujúcich odsekov.

2. Ak zmluva ustanovuje, že je podriadená skoršej alebo neskoršej zmluve alebo že sa nemá považovať za nezlučiteľnú s touto druhou zmluvou, majú ustanovenia tejto druhej zmluvy prednosť.

3. Ak sú všetky zmluvné strany skoršej zmluvy tiež stranami neskoršej zmluvy bez tohto, aby podľa článku 59 skoršia zmluva zanikla alebo jej vykonávanie bolo prerušené, vykonáva sa skoršia

zmluva iba v tom rozsahu, v akom sú jej ustanovenia zlučiteľné s ustanoveniami neskoršej zmluvy.

4. Ak nie sú všetky zmluvné strany neskoršej zmluvy stranami skoršej zmluvy, platí, že vo vzťahoch

a) medzi štátmi, ktoré sú stranami oboch zmlúv, sa postupuje podľa pravidla uvedeného v odseku 3;

b) medzi štátom, ktorý je stranou oboch zmlúv, a štátom, ktorý je stranou iba jednej z nich, sú ich vzájomné práva a záväzky upravené zmluvou, ktorej stranami sú oba štáty.

5. Odsek 4 sa nevzťahuje na článok 41, na akúkoľvek otázku zániku zmluvy alebo prerušenia jej vykonávania podľa článku 60,

alebo na akúkoľvek otázku zodpovednosti štátu, ktorá môže pre štát vzniknúť z uzavretia alebo vykonávania zmluvy, ktorej ustanovenia nie sú zlučiteľné s jeho záväzkami voči inému štátu podľa inej

zmluvy.

Výhrady k medzinárodným zmluvám (pojem výhrady, kvalifikovaná a nekvalifikovaná výhrada)

"výhrada" je jednostranné akokoľvek formulované alebo označené vyhlásenie urobené štátom pri podpise, ratifikácii, prijatí alebo schválení zmluvy alebo pri prístupe k nej, ktorým tento štát zamýšľa vylúčiť alebo zmeniť právny účinok určitých ustanovení zmluvy pri ich použití voči tomuto štátu;

Oddiel 2: Výhrady

Čl. 19

Urobenie výhrad

Štát môže pri podpise, ratifikácii, prijatí, schválení zmluvy alebo pri prístupe k nej urobiť výhradu, ledaže:

a) takú výhradu zmluva zakazuje;

b) zmluva ustanovuje, že sa môžu urobiť iba určité výhrady, medzi ktorými nie je taká výhrada uvedená;

c) v prípadoch, ktoré nepatria pod body a) a b), je taká výhrada nezlučiteľná s predmetom a účelom zmluvy.

Čl. 20

Prijatie výhrad a námietky proti výhradám

1. Výhrada, ktorú zmluva výslovne pripúšťa, nevyžaduje neskoršie prijatie ostatnými zmluvnými štátmi, ledaže to ustanovuje zmluva.

2. Ak z obmedzeného počtu štátov, ktoré sa zúčastnili na rokovaní, a z predmetu a účelu zmluvy vyplýva, že jej vykonávanie ako celku všetkými zmluvnými stranami je podstatnou podmienkou súhlasu každej z nich s tým, že bude viazaná zmluvou, musia výhradu prijať všetky zmluvné strany.

3. Ak je zmluva zakladajúcou listinou medzinárodnej organizácie a ak v nej nie je ustanovené inak, musí výhradu prijať príslušný orgán tejto organizácie.

4. Pre prípady, ktoré nie sú uvedené v predchádzajúcich odsekoch, a pokiaľ zmluva neustanovuje inak, platí, že

a) prijatím výhrady druhým zmluvným štátom sa stane štát, ktorý výhradu urobil, zmluvnou stranou vo vzťahu k tomuto druhému štátu, ak je zmluva v platnosti alebo nadobudne platnosť pre tieto štáty;

b) námietka proti výhrade, vznesená druhým zmluvným štátom, nebráni tomu, aby zmluva nadobudla platnosť medzi štátom, ktorý vzniesol námietku, a štátom, ktorý urobil výhradu, ledaže štát, ktorý vzniesol námietku, jasne vyjadril opačný úmysel;

c) úkon vyjadrujúci súhlas štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, a obsahujúci výhradu nadobúda účinnosť, len čo aspoň jeden z ostatných zmluvných štátov túto výhradu prijal.

5. Na účely odsekov 2 a 4, a pokiaľ zmluva neustanovuje inak, považuje sa výhrada za prijatú štátom, ak nevzniesol námietku proti výhrade do dvanástich mesiacov odo dňa, keď dostal oznámenie

o výhrade, alebo odo dňa, keď vyjadril súhlas s tým, že bude viazaný zmluvou, a to podľa toho, ktorý z týchto dní je neskorší.

Čl. 21

Právne účinky výhrad a námietok proti výhradám

1. Výhrada urobená vo vzťahu k druhej zmluvnej strane v súlade s článkami 19, 20 a 23:

a) mení pre štát, ktorý urobil výhradu, v jeho vzťahoch s touto druhou stranou ustanovenia zmluvy, ktorých sa výhrada týka, v rozsahu tejto výhrady; a

b) mení tieto ustanovenia v rovnakom rozsahu pre túto druhú zmluvnú stranu v jej vzťahoch so štátom, ktorý urobil výhradu.

2. Výhrada nemení ustanovenia zmluvy pre ostatné zmluvné strany v ich vzájomných vzťahoch.

3. Ak sa štát, ktorý vzniesol námietku proti výhrade, nevyslovil proti nadobudnutiu platnosti zmluvy medzi ním a štátom, ktorý urobil výhradu, potom sa medzi oboma štátmi nepoužijú v rozsahu tejto výhrady tie ustanovenia, ktorých sa výhrada týka.

Čl. 22

Odvolanie výhrad a námietok proti výhradám

1. Pokiaľ zmluva neustanovuje inak, môže byť výhrada kedykoľvek odvolaná bez toho, aby na to bol potrebný súhlas štátu, ktorý výhradu prijal.

2. Pokiaľ zmluva neustanovuje inak, môže byť námietka k výhrade kedykoľvek odvolaná.

3. Pokiaľ zmluva neustanovuje inak alebo ak nebolo inak dohodnuté, potom

a) odvolanie výhrady nadobúda účinnosť voči druhému zmluvnému štátu dňom, keď dostal oznámenie o odvolaní výhrady;

b) odvolanie námietky proti výhrade nadobúda účinnosť dňom, keď štát, ktorý urobil výhradu, dostal oznámenie o odvolaní námietky proti výhrade.

Čl. 23

Konanie o výhradách

1. Výhrada, výslovné prijatie výhrady a námietka proti výhrade sa musia urobiť písomne a oznámiť zmluvným štátom a iným štátom, ktoré sa môžu stať zmluvnými stranami.

2. Výhrada urobená pri podpise zmluvy podliehajúcej ratifikácii, prijatiu alebo schváleniu musí byť výslovne potvrdená štátom, ktorý ju urobil, a to pri vyjadrení jeho súhlasu s tým, že bude viazaný zmluvou. V takom prípade sa bude výhrada považovať za urobenú dňom potvrdenia.

3. Výslovné prijatie výhrady alebo námietka proti výhrade nevyžadujú potvrdenie, ako boli urobené pred potvrdením výhrady.

4. Odvolanie výhrady alebo námietky proti výhrade sa musia urobiť písomne.

Zmeny a doplnky medzinárodných zmlúv

ČASŤ IV

ZMENA A ÚPRAVA ZMLÚV

Čl. 39

Všeobecné pravidlo o zmene zmlúv

Zmluva môže byť zmenená dohodou medzi stranami, Na takú dohodu sa vzťahujú pravidlá uvedené v časti II., ledaže by zmluva ustanovila inak.

Čl. 40

Zmena mnohostranných zmlúv

1. Pokiaľ zmluva neustanovuje inak, spravuje sa zmena mnohostranných zmlúv podľa nasledujúcich odsekov.

2. Akýkoľvek návrh na zmenu mnohostrannej zmluvy vo vzťahoch medzi všetkými stranami sa musí oznámiť všetkým zmluvným štátom, z ktorých každý má právo sa podieľať:

a) na rozhodovaní o postupe pri prerokúvaní tohto návrhu,

b) na rokovaní a na uzavretí akejkoľvek dohody o zmene zmluvy.

3. Každý štát, ktorý je oprávnený stať sa zmluvnou stranou, môže sa takisto stať stranou zmluvy, v ktorej boli vykonané zmeny.

4. Dohoda o zmene nezaväzuje štát, ktorý je už stranou zmluvy a ktorý sa nestal stranou tejto dohody; vo vzťahu k nemu sa použije článok 30 ods. 4 písm. b).

5. Každý štát, ktorý sa stane stranou zmluvy po tom, keď nadobudla platnosť dohoda o jej zmene, bude, pokiaľ nevyjadril iný úmysel, považovaný:

tak za stranu zmluvy, v ktorej sa vykonali zmeny, ako aj
za stranu pôvodnej zmluvy, ktorá nie je viazaná dohodou o jej zmene.

Čl. 41

Dohody pozmieňajúce mnohostranné zmluvy vo vzťahoch medzi niektorými stranami

1. Dve alebo viaceré strany jednej mnohostrannej zmluvy môžu uzavrieť dohodu pozmieňajúcu zmluvu iba vo svojich vzájomných vzťahoch, ak:

a) zmluva pripúšťa možnosť takej zmeny;

b) zmluva takú zmenu nezakazuje a zmena

i) nie je na ujmu ani výkonu práv plynúcich zo zmluvy druhým stranám ani na ujmu plneniu ich záväzkov; a

ii) nedotýka sa ustanovenia, ktorého zmena je nezlučiteľná s riadnym plnením predmetu a účelu zmluvy ako celku.

2. Pokiaľ v prípade podľa odseku 1 písm. a) zmluva neustanovuje inak, príslušné strany musia oznámiť ostatným stranám svoj úmysel uzavrieť dohodu a informovať ich o úpravách zmluvy,

s ktorými sa v dohode počíta.

Neplatnosť medzinárodnej zmluvy (absolútna, relatívna)

Oddiel 1: Všeobecné ustanovenia

Čl. 42

Platnosť a trvanie platnosti zmlúv

1. Platnosť zmluvy alebo súhlasu štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, sa môžu popierať len podľa tohto dohovoru.

2. Zánik zmluvy, jej výpoveď alebo odstúpenie niektorej strany od zmluvy sa môžu uskutočniť iba na základe ustanovení zmluvy alebo tohto dohovoru. Rovnaké pravidlo platí pre prerušenie

vykonávania zmluvy.

Čl. 43

Záväzky uložené medzinárodným právom nezávisle na zmluve

Neplatnosť, zánik alebo výpoveď zmluvy, odstúpenie jednej zo strán od zmluvy alebo prerušenie jej vykonávania, ak vyplývajú z vykonávania tohto dohovoru alebo z ustanovení zmluvy, nijako neovplyvňujú povinnosť štátu plniť záväzky obsiahnuté v zmluve,

ktoré mu ukladá medzinárodné právo nezávisle na zmluve.

Čl. 44

Deliteľnosť ustanovení zmluvy

1. Právo strany ustanovené zmluvou alebo vyplývajúce z článku 56 vypovedať zmluvu, odstúpiť od nej alebo prerušiť jej vykonávanie, sa môže uplatniť len so zreteľom na zmluvu ako celok, pokiaľ zmluva neustanovuje inak alebo pokiaľ sa strany nedohodli inak.

2. Dôvodu neplatnosti alebo zániku zmluvy, odstúpenia od zmluvy alebo prerušenia jej vykonávania uznaného týmto dohovorom je možné sa dovolávať len so zreteľom na zmluvu ako celok s výnimkou prípadov uvedených v nasledujúcich odsekoch alebo v článku 60.

3. Ak sa dôvod týka len určitých ustanovení, možno sa ho dovolávať iba vtedy, pokiaľ ide o tieto ustanovenia, ak:

a) tieto ustanovenia možno oddeliť od zostávajúcich častí zmluvy, pokiaľ ide o ich vykonávanie;

b) zo zmluvy vyplýva alebo je inak potvrdené, že prijatie týchto ustanovení nebolo pre druhú stranu alebo pre iné zmluvné

strany podstatnými základom ich súhlasu na to, aby boli viazané zmluvou ako celkom; a

c) nie je nespravodlivé pokračovať vo vykonávaní zostávajúcej časti zmluvy.

4. V prípadoch, na ktoré sa vzťahujú články 49 a 50, môže štát, ktorý má právo dovolávať sa podvodu alebo podplácania, tak urobiť buď pokiaľ ide o zmluvu ako celok, alebo, v prípade uvedenom v odseku 3, iba pokiaľ ide o jej určité ustanovenia.

5. V prípadoch, na ktoré sa vzťahujú články 51, 52 a 53, nie je deliteľnosť ustanovení zmluvy prípustná.

Čl.45

Strata práva dovolávať sa dôvodu neplatnosti zmluvy alebo jej zániku, odstúpenia od nej alebo prerušenia jej vykonávania

Štát sa už nemôže dovolávať neplatnosti zmluvy alebo jej zániku, odstúpenia od nej alebo prerušenia jej vykonávania podľa článkov 46 až 50 alebo článkov 60 a 62, ak po tom, čo sa dozvedel o skutočnostiach:

a) buď výslovne súhlasil s tým, že podľa okolností zmluva je buď platná, alebo zostáva v platnosti, alebo že sa bude pokračovať v jej vykonávaní; alebo

b) musí sa z jeho chovania usúdiť, že mlčky súhlasil s tým, že podľa okolností zmluva je buď platná alebo zostáva v platnosti, alebo že sa bude pokračovať v jej vykonávaní.

Oddiel 2: Neplatnosť zmlúv

Čl. 46

Ustanovenia vnútroštátneho práva

o oprávnení uzavierať zmluvy

1. Skutočností, že pri vyjadrení súhlasu štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, došlo k porušeniu niektorého z ustanovení jeho vnútroštátneho práva týkajúceho sa oprávnenia uzavierať zmluvy, sa štát nemôže dovolávať ako dôvodu pre zrušenie svojho súhlasu, ledaže toto porušenie bolo zjavné a týka sa osobitne dôležitého pravidla jeho vnútroštátneho práva.

2. Porušenie je zjavné, ak je objektívne zrejmé ktorémukoľvek štátu postupujúcemu v tejto veci podľa obvyklej praxe a dobromyseľne.

Čl. 47

Osobitné obmedzenie splnomocnení

vyjadriť súhlas štátu

Ak bolo splnomocnenie zástupcu vyjadriť súhlas štátu s tým, že bude viazaný určitou zmluvou, podmienené osobitným obmedzením, potom skutočnosti, že zástupca nevzal zreteľ na také obmedzenie, sa nemožno dovolávať ako dôvodu pre zrušenie vyjadreného súhlasu, ledaže toto obmedzenie bolo oznámené ostatným štátom zúčastňujúcim sa na rokovaní pred vyjadrením tohto súhlasu.

Čl. 48

Omyl

1. Štát sa môže dovolávať omylu v zmluve ako dôvodu pre zrušenie svojho súhlasu s tým, že bude viazaný zmluvou, ak sa omyl týka skutočnosti alebo situácie, ktorých existenciu tento štát predpokladal v čase uzavretia zmluvy a ktoré boli podstatným základom súhlasu tohto štátu s tým, že bude viazaný zmluvou.

2. Odsek 1 sa nepoužije, ak spomenutý štát prispel svojím chovaním k tomuto omylu alebo ak vzhľadom na okolnosti mohol tento štát možnosť omylu predpokladať.

3. Omyl týkajúce sa iba znenia textu zmluvy sa nedotýka platnosti zmluvy; v tomto prípade sa použije článok 79.

Čl. 49

Podvod

Ak štát uzavrel zmluvu pod vplyvom podvodného konania iného štátu, ktorý sa zúčastnil na rokovaní, môže sa dovolávať podvodu ako dôvodu pre zrušenie svojho súhlasu s tým, že bude viazaný zmluvou.

Čl. 50

Podplatenie zástupcu štátu

Ak vyjadrenie súhlasu štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, bolo dosiahnuté priamym alebo nepriamym podplatením jeho zástupcu, ktorého sa dopustil druhý štát zúčastňujúci sa na rokovaní, môže sa štát dovolávať tohto podplatenia ako dôvodu pre zrušenie svojho súhlasu s tým, že bude viazaný zmluvou.

Čl. 51

Donútenie zástupcu štátu

Súhlas štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, ktorý sa dosiahol donútením zástupcu štátu činmi alebo hrozbami, je bez akéhokoľvek právneho účinku.

Čl. 52

Donútenie štátu hrozbou sily

alebo použitím sily

Každá zmluva, ktorej uzavretie sa dosiahlo hrozbou sily alebo použitím sily za porušenia zásad medzinárodného práva vtelených do Charty Organizácie Spojených národov, je nulitná.

Čl. 53

Zmluvy, ktoré sú v rozpore s imperatívnou normou všeobecného medzinárodného práva (ius cogens)

Každá zmluva, ktorá v čase svojho uzavretia je v rozpore s imperatívnou normou všeobecného medzinárodného práva, je nulitná. Na účely tohto dohovoru je imperatívnou normou všeobecného medzinárodného práva norma prijatá a uznaná medzinárodným spoločenstvom štátov ako celkom za normu, od ktorej nie je dovolené odchýliť sa a ktorá sa môže zmeniť iba novou normou všeobecného medzinárodného práva rovnakej povahy.

Skončenie platnosti (zánik) medzinárodných zmlúv

Oddiel 3: Zánik zmlúv a prerušenie ich vykonávania

Čl. 54

Zánik zmluvy alebo odstúpenie od nej na základe ustanovení zmluvy alebo so súhlasom strán

Zánik zmluvy alebo odstúpenie niektorej strany od nej môže nastať:

a) v súlade s ustanovením zmluvy; alebo

b) kedykoľvek so súhlasom všetkých strán po porade s ostatnými zmluvnými štátmi.

Čl. 55

Zmenšenie počtu strán mnohostrannej zmluvy pod počet potrebný pre jej nadobudnutie platnosti

Pokiaľ zmluva neustanovuje inak, mnohostranná zmluva nezanikne iba z tohto dôvodu, že počet strán klesol pod počet potrebný pre jej nadobudnutie platnosti

Čl. 56

Výpoveď alebo odstúpenie od zmluvy, ktorá neobsahuje ustanovenie o zániku, výpovedi alebo odstúpení

1. Zmluvu, ktorá neobsahuje ustanovenie o svojom zániku a ktorá nepredvída, že môže byť vypovedaná alebo že od nej možno odstúpiť, nie je možné vypovedať alebo od nej odstúpiť, ledaže:

a) je potvrdené, že bolo úmyslom strán pripustiť možnosť výpovede alebo odstúpenia; alebo

b) právo zmluvu vypovedať alebo od nej odstúpiť možno vyvodiť z povahy zmluvy.

2. Strana musí oznámiť najmenej dvanásť mesiacov vopred svoj úmysel zmluvu vypovedať alebo od nej odstúpiť v súlade s ustanoveniami odseku 1.

Čl. 57

Prerušenie vykonávania zmluvy podľa jej ustanovení alebo sú súhlasom strán

Vykonávanie zmluvy vo vzťahu ku všetkým stranám alebo k určitej strane sa môže prerušiť:

a) v súlade s ustanoveniami zmluvy; alebo

b) kedykoľvek so súhlasom všetkých zmluvných strán po porade s druhými zmluvnými štátmi.

Čl. 58

Prerušenie vykonávania mnohostrannej zmluvy dohodou iba medzi niektorými stranami

1. Dve alebo viaceré strany mnohostrannej zmluvy môžu uzavrieť dohodu o tom, že dočasne a iba vo vzájomných vzťahoch prerušia vykonávanie ustanovení zmluvy, ak:

a) zmluva pripúšťa možnosť takého prerušenia;

b) také prerušenie nie je zmluvou zakázané a za podmienky, že prerušenie

i) nie je na ujmu ani výkonu práv, ktoré zo zmluvy vyplývajú pre druhé strany, ani plneniu ich záväzkov;

ii) nie je nezlučiteľné s predmetom a účelom zmluvy.

2. Pokiaľ v prípade podľa odseku 1 písm. a) zmluva neustanovuje inak, príslušné strany musia oznámiť druhým stranám svoj úmysel uzavrieť takú dohodu a uviesť tie ustanovenia zmluvy,

ktorých vykonávanie hodlajú prerušit.

Čl. 59

Zánik zmluvy alebo prerušenie jej vykonávania v dôsledku uzavretia neskoršej zmluvy

1. Zmluva sa považuje za zaniknutú, ak všetky jej strany uzavrú neskoršiu zmluvu o tom istom predmete a:

a) z neskoršej zmluvy vyplýva alebo je inak potvrdené, že úmyslom strán bolo upraviť daný predmet touto zmluvou; alebo

b) ustanovenia neskoršej zmluvy sú natoľko nezlučiteľné s ustanoveniami skoršej zmluvy, že nie je možné vykonávať obe zmluvy súčasne.

2. Vykonávanie skoršej zmluvy sa považuje iba za prerušenie, ako to vyplýva z neskoršej zmluvy alebo ak je inak potvrdené, že to bolo úmyslom strán.

Čl. 60

Zánik zmluvy alebo prerušenie je vykonávania v dôsledku jej porušenia

1. Podstatné porušenie dvojstrannej zmluvy jednou zo strán oprávňuje druhú stranu, aby sa dovolávala porušenia ako dôvodu pre zánik zmluvy alebo pre prerušenie jej vykonávania úplne alebo čiastočne.

2. Podstatné porušenie mnohostrannej zmluvy jednou zo strán oprávňuje:

a) druhé strany prerušiť jednomyseľnou dohodou vykonávanie zmluvy úplne alebo čiastočne alebo ju ukončiť

i) buď vo vzťahoch medzi nimi a štátom, ktorý zmluvu porušil,

ii) alebo medzi všetkými stranami;

b) stranu osobitne dotknutú porušením, aby sa dovolávala porušenia ako dôvodu pre prerušenie vykonávania zmluvy úplne alebo čiastočne vo vzťahoch medzi ňou a štátom, ktorý zmluvu porušil;

c) ktorúkoľvek stranu, okrem štátu, ktorý zmluvu porušil, aby sa dovolávala porušenia ako dôvodu pre prerušenie vykonávania zmluvy úplne alebo čiastočne, pokiaľ ide o ňu samú, ak je zmluva takej povahy, že podstatné porušenia jej ustanovení jednou stranou zásadne menia postavenie každej strany, pokiaľ ide o ďalšie plnenia jej záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy.

3. Na účely tohto článku podstatné porušenie zmluvy spočíva:

a) v takom odmietnutí zmluvy, aké tento dohovor nedovoľuje; alebo

b) v porušení ustanovenia, ktoré je podstatné pre plnenie predmetu a účelu zmluvy.

4. Predchádzajúce odseky sa nedotýkajú žiadneho ustanovenia zmluvy použiteľného v prípade jej porušenia.

5. Odseky 1 až 3 sa nedotýkajú ustanovení o ochrane ľudskej osobnosti, ktoré sú obsiahnuté v zmluvách humanitnej povahy, najmä nie ustanovení zakazujúcich akékoľvek represálie voči osobám chráneným takými zmluvami.

Čl. 61

Dodatočná nemožnosť plnenia

1. Strana sa môže dovolávať nemožnosti plnenia zmluvy ako dôvodu pre jej zánik alebo pre odstúpenie od nej, ak táto nemožnosť vyplýva z trvalej straty alebo zničenia predmetu

nevyhnutného pre vykonávanie zmluvy. Ak je nemožnosť dočasná, je možné sa jej dovolávať iba ako dôvodu pre prerušenie vykonávania zmluvy.

2. Nemožnosti plnenia sa nemôže strana dovolávať ako dôvodu pre zánik zmluvy, odstúpenie od nej alebo prerušenie jej vykonávania, ak táto nemožnosť plnenia vznikla v dôsledku toho, že strana poruší buď záväzok vyplývajúci zo zmluvy, alebo iný medzinárodný záväzok, ktorý prevzala voči ktorejkoľvek druhej strane zmluvy.

Čl. 62

Podstatná zmena pomerov

1. Podstatnej zmeny pomerov, ktorá nastala so zreteľom na pomery existujúce v čase uzavretia zmluvy a ktorú predtým strany nepredvídali, sa nemožno dovolávať ako dôvodu pre zánik zmluvy alebo pre odstúpenie od nej, ledaže:

a) existencia týchto pomerov tvorila podstatný základ súhlasu strán s tým, že budú viazané zmluvou, a

b) táto zmena zásadne mení rozsah záväzkov, ktoré sa majú podľa zmluvy ešte plniť.

2. Podstatnej zmeny pomerov sa nemožno dovolávať ako dôvodu pre zánik zmluvy alebo pre odstúpenie od nej, ak:

a) ide o zmluvu, ktorá ustanovuje štátne hranice; alebo

b) podstatná zmena je dôsledkom toho, že strana, ktorá sa jej dovoláva, porušila buď záväzok vyplývajúci zo zmluvy, alebo akýkoľvek iný medzinárodný záväzok, ktorý prevzala voči ktorejkoľvek druhej strane zmluvy.

3. Ak sa strana podľa predchádzajúcich odsekov môže dovolávať podstatnej zmeny pomerov ako dôvodu pre zánik zmluvy alebo pre odstúpenie od nej, môže sa tiež dovolávať tejto zmeny ako dôvodu pre prerušenie vykonávania zmluvy.

Čl. 63

Prerušenie diplomatických

alebo konzulárnych stykov

Prerušenie diplomatických alebo konzulárnych stykov medzi stranami zmluvy nemá vplyv na právne vzťahy, ktoré zo zmluvy vznikli, s výnimkou tých prípadov, keď trvanie diplomatických alebo konzulárnych stykov je nevyhnutné na vykonávanie zmluvy.

Čl. 64

Vznik novej imperatívnej normy

všeobecného medzinárodného práva (ius cogens)

Ak vznikne nová imperatívna norma všeobecného medzinárodného práva, každá zmluva, ktorá je v rozpore s touto normou, sa stane neplatnou a zanikne.

Oddiel 4: Konanie

Čl. 65

Konanie o neplatnosti zmluvy, o jej zániku, o odstúpení od zmluvy alebo o prerušení jej vykonávania

1. Oznámenie podľa článku 65 ods. 1 sa musí urobiť písomne.

2. Akýkoľvek úkon vyhlasujúci zmluvu za neplatnú alebo za zaniknutú alebo úkon, ktorým sa od zmluvy odstupuje alebo sa prerušuje jej vykonávanie na základe ustanovenia zmluvy alebo na základe článku 65 ods. 2 alebo 3 sa musí urobiť vo forme listiny, ktorá sa zasiela ostatným stranám. Ak listina nie je podpísaná hlavou štátu, predsedom vlády alebo ministrom zahraničných vecí, môže sa od zástupcu štátu, ktorý robí oznámenie, požadovať predloženie plnomocenstva.

Čl. 68

Odvolanie oznámení a listín

uvedených v článkoch 65 a 67

Oznámenie alebo listina uvedené v článkoch 65 a 67 môžu byť odvolané kedykoľvek predtým, než nadobudnú platnosť.

Oddiel 5: Následky neplatnosti zmluvy, jej zániku alebo prerušenia jej vykonávania

Čl. 69

Následky neplatnosti zmluvy

1. Zmluva, ktorej neplatnosť sa zistí podľa tohto dohovoru, je neplatná. Ustanovenia neplatnej zmluvy nemajú žiadnu právnu silu.

2. Ak sa však na základe takej zmluvy vykonali nejaké úkony, potom:

a) každá strana môže žiadať od ktorejkoľvek druhej strany, aby pokiaľ možno vytvorila v ich vzájomných vzťahoch stav, ktorý by existoval, keby nedošlo k týmto úkonom;

b) úkony vykonané dobromyseľne pred tým, než došlo k dovolaniu sa neplatnosti, nestávajú sa protiprávnymi iba preto, že zmluva je neplatná.

3. V prípadoch, na ktoré sa nevzťahujú články 49, 50, 51 a 52 sa nepoužije odsek 2 voči strane, ktorá je zodpovedná za podvod, podplatenie alebo donútenie.

4. V prípadoch, keď súhlas určitého štátu s tým, že bude viazaný mnohostrannou zmluvou, je neplatný, použijú sa vo vzťahoch medzi týmto štátom a stranami zmluvy uvedené pravidlá.

Čl. 70

Následky zániku zmluvy

1. Pokiaľ zmluva neustanovuje inak alebo sa strany nedohodnú inak, zánik zmluvy podľa jej ustanovení alebo v súlade s týmto

dohovorom:

a) zbavuje strany povinnosti pokračovať v plnení zmluvy;

b) nedotýka sa žiadneho práva, záväzku alebo právneho postavenie strán, ktoré vznikli pri vykonávaní zmluvy do jej skončenia.

2. Ak štát vypovie mnohostrannú zmluvu alebo od nej ustúpi, použije sa odsek 1 vo vzťahoch medzi týmto štátom a každou z ostatných zmluvných strán odo dňa, keď výpoveď alebo odstúpenie nadobudli účinnosť.

Čl. 71

Následky neplatnosti zmluvy, ktorá je v rozpore s imperatívnou normou

všeobecného medzinárodného práva

1. Ak je zmluva neplatná podľa článku 53, majú strany povinnosť:

a) vylúčiť čo možno najviac následky každého úkonu, ku ktorému došlo na základe ustanovenia, ktoré je v rozpore s imperatívnou normou všeobecného medzinárodného práva; a

b) uviesť svoje vzájomné vzťahy do súladu s imperatívnou normou všeobecného medzinárodného práva.

2. Ak sa zmluva stane neplatnou a ak zanikne podľa článku 64,

zánik zmluvy:

a) zbavuje strany od povinností pokračovať v plnení zmluvy;

b) sa nedotýka žiadneho práva, záväzku alebo právneho postavenia strán vzniknutých pri vykonávaní zmluvy pred jej zánikom; tieto práva, záväzky alebo situácie sa však môžu naďalej zachovať iba vtedy, pokiaľ ich zachovanie samo osebe nie je v rozpore s novou imperatívnou normou všeobecného medzinárodného práva.

Prerušenie vykonávania (suspendovania) medzinárodných zmlúv

Čl. 57

Prerušenie vykonávania zmluvy podľa jej ustanovení alebo sú súhlasom strán

Vykonávanie zmluvy vo vzťahu ku všetkým stranám alebo k určitej strane sa môže prerušiť:

a) v súlade s ustanoveniami zmluvy; alebo

b) kedykoľvek so súhlasom všetkých zmluvných strán po porade s druhými zmluvnými štátmi.

Čl. 58

Prerušenie vykonávania mnohostrannej zmluvy dohodou iba medzi niektorými stranami

1. Dve alebo viaceré strany mnohostrannej zmluvy môžu uzavrieť dohodu o tom, že dočasne a iba vo vzájomných vzťahoch prerušia vykonávanie ustanovení zmluvy, ak:

a) zmluva pripúšťa možnosť takého prerušenia;

b) také prerušenie nie je zmluvou zakázané a za podmienky, že prerušenie

i) nie je na ujmu ani výkonu práv, ktoré zo zmluvy vyplývajú pre druhé strany, ani plneniu ich záväzkov;

ii) nie je nezlučiteľné s predmetom a účelom zmluvy.

2. Pokiaľ v prípade podľa odseku 1 písm. a) zmluva neustanovuje inak, príslušné strany musia oznámiť druhým stranám svoj úmysel uzavrieť takú dohodu a uviesť tie ustanovenia zmluvy,

ktorých vykonávanie hodlajú prerušiť.

Čl. 59

Zánik zmluvy alebo prerušenie jej vykonávania v dôsledku uzavretia neskoršej zmluvy

1. Zmluva sa považuje za zaniknutú, ak všetky jej strany uzavrú neskoršiu zmluvu o tom istom predmete a:

a) z neskoršej zmluvy vyplýva alebo je inak potvrdené, že úmyslom strán bolo upraviť daný predmet touto zmluvou; alebo

b) ustanovenia neskoršej zmluvy sú natoľko nezlučiteľné s ustanoveniami skoršej zmluvy, že nie je možné vykonávať obe zmluvy súčasne.

2. Vykonávanie skoršej zmluvy sa považuje iba za prerušenie, ako to vyplýva z neskoršej zmluvy alebo ak je inak potvrdené, že to bolo úmyslom strán.

Čl. 60

Zánik zmluvy alebo prerušenie je vykonávania v dôsledku jej porušenia

čiastočne.

2. Podstatné porušenie mnohostrannej zmluvy jednou zo strán oprávňuje:

a) druhé strany prerušiť jednomyseľnou dohodou vykonávanie zmluvy úplne alebo čiastočne alebo ju ukončiť

i) buď vo vzťahoch medzi nimi a štátom, ktorý zmluvu porušil,

ii) alebo medzi všetkými stranami;

3. Na účely tohto článku podstatné porušenie zmluvy spočíva:

a) v takom odmietnutí zmluvy, aké tento dohovor nedovoľuje; alebo

b) v porušení ustanovenia, ktoré je podstatné pre plnenie predmetu a účelu zmluvy.

4. Predchádzajúce odseky sa nedotýkajú žiadneho ustanovenia zmluvy použiteľného v prípade jej porušenia.

Výklad medzinárodných zmlúv

Oddiel 3: Výklad zmlúv

Čl. 31

Všeobecné pravidlo výkladu

1. Zmluva sa musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy.

2. Na účely výkladu zmluvy sa okrem textu, včítane preambuly a príloh, celkovou súvislosťou rozumie:

a) každá dohoda vzťahujúca sa na zmluvu, ku ktorej došlo medzi všetkými stranami v súvislosti s uzavretím zmluvy;

b) každá listina vyhotovená jednou alebo viacerými stranami v súvislosti s uzavretím zmluvy a prijatá ostatnými stranami ako listina vzťahujúca sa na zmluvu.

3. Spolu s celkovou súvislosťou bude sa brať zreteľ:

a) na každú neskoršiu dohodu týkajúcu sa výkladu zmluvy alebo vykonávania jej ustanovení, ku ktorej došlo medzi stranami;

b) na akúkoľvek neskoršiu prax pri vykonávaní zmluvy, ktorá založila dohodu strán týkajúcu sa jej výkladu;

c) na každé príslušné pravidlo medzinárodného práva použiteľné vo vzťahoch medzi stranami.

4. Výraz sa bude chápať v osobitnom zmysle, ak sa potvrdí, že to bolo úmyslom strán.

Čl. 32

Doplnkové prostriedky výkladu

Doplnkové prostriedky výkladu, včítane prípravných materiálov na zmluve a okolností, za ktorých sa zmluva uzavrela, možno použiť buď pre potvrdenie významu, ktorý vyplýva z použitia článku 31, alebo pre určenie významu, keď výklad urobený podľa článku 31

buď ponecháva význam nejednoznačným alebo nejasným; alebo
vedie k výsledku, ktorý je zrejme protizmyselný alebo nerozumný.

Čl. 33

Výklad zmlúv, ktorých pôvodné vyhotovenie je vo dvoch alebo viacerých jazykoch

1. Ak bola zmluva pôvodne vyhotovená vo dvoch alebo viacerých jazykoch, má jej text rovnakú platnosť v každom z týchto jazykov, pokiaľ zmluva neustanovuje alebo sa strany nedohodnú, že v prípade rozdielnosti je rozhodujúci určitý text.

2. Znenie zmluvy v inom jazyku, než v jednom z tých, v ktorom bol text pôvodne vyhotovený, sa bude považovať za pôvodný text len v prípade, že to ustanovuje zmluva alebo sa strany na tom dohodli.

3. Predpokladá sa, že výrazy použité v zmluve majú v každom z pôvodných textov rovnaký význam.

4. Ak pri porovnávaní pôvodných textov dôjde k rozdielnostiam vo význame, ktoré sa nemôžu odstrániť použitím článkov 31 a 32,

prijme sa, s výnimkou prípadu, keď určitý text je podľa odseku 1 rozhodujúci, ten význam, ktorý so zreteľom na predmet a účel zmluvy tieto texty najlepšie zbližuje.

Vznik a zánik štátu a ich právne dôsledky, cieľ sukcesie štátov do medzinárodných

zmlúv

Podmienky vzniku , zmeny , zániku štátov ako subjektov medzinárodného práva .

Vznik štátu – 1. Pôvodne – územie , obyvatelia , orgány štátnej moci , suverenita

Vznik štátu – je vecou faktickou nie právnou .

– najbližšie k pr. úprave má právo národa na sebaurčenie – 2526 / 76 – základný prístup medzinárodnej spoločnosti je ten , že nebudú brániť vytvoreniu nového štátu a ak bránia , použitie ozbrojenej sily je legitímne .

MP pozná aj iné spôsoby vzniku štátu : 2. Rozdelenie ( ČSFR )

3. Odtrhnutie sa ( Pakistan do Indie )

4. Rozpad štátov ( Juhoslávia , ZSSR , ČSFR )

5. Spojenie ( je to súčasne aj zánik existujúcich štátov )

1. Pôvodne – Juh Afriky – prvotné osídlenie ( Búrske republiky )

– dnes to už nemá význam , iba keď vznikne spor o štátne územie a nájde sa právny dôvod vzniku štátu jeho osídlenie

Štáty : 1. Jednotné

2. Zložené

Zložené štáty ako sú federácia , konfederácia , spolkové štáty ( Rak. , SRN , USA ) sú zloženými z hľadiska teórie štátu ALE nie každý zložený štát podľa teórie je aj zloženým štátom podľa medzinárodného práva !

Ide o to , či štát je zastupovaný jedným druhom alebo viacerými druhmi štátnych orgánov :

Ak je zastupovaný len jedným druhom štátnych orgánov = jednotný štát

Ak je zastupovaný viacerými druhmi štátnych orgánov = zložený štát

ČSFR – jednotný štát z hľadiska MP – federálne orgány

Švajčiarsko – zložený štát z hľadiska MP – federálne orgány aj orgány jednotlivých kantonov

ZSSR – zložený štát – zastúpenie Ukrajiny v OSN ... )

Druhý opčný protokol – zákon trestu smrti – štáty , bez ohľadu na to , či sú zložené alebo nie , sú povinné zabezpečiť to na celom svojom území .

Vznik nového subjektu MP – minimálny režim – ostatné štáty sú zvedavé , čo to vzniklo

– nový štát je viazaný kogentnými normami MP okamihom svojho vzniku

– ostatné štáty majú povinnosť napr. nezasahovať do nezávislosti tohto nového štátu

– ostatné štáty reagujú väčšinou uznaním štátu ( v MP neexistuje pravidlo , ktoré by prikazovalo ostatným štátom uznať nový štát )

Štát : 1. Trvalý subjekt MP –

Druhy uznania vzniku štátu :

deklaratórna teória vzniku štátu – len uznávame existenciu nového štátu , ktorý by existoval aj bez

nášho súhlasu

II. konštitutívna teória uznania štátu – obe na prelome 19. a 20. storočia

uznanie de iure – plné , konečné , neodvolateľné – výslovne alebo mlčky ( SR uznalo cca. 120 štátov v januári takto ) ; plné uznanie = spôsobilý byť účastníkom akýchkoľvek vzťahov v MP ; výslovne = dipl. nóta , telegram ; nadviazanie diplomatických stykov
uznanie de facto – novovzniknutý subjekt sa uznáva dočasne a ako obmedzený subjekt ( obchodná dohoda na 3 roky )
uznanie vlády – ak vláda vznikne na základe volieb - NIE

– ak sa vláda dostane k moci cestou v ústave nepredpokladanou ( ostatné štáty sú zvedavé na premiéra , či bude stabilná , vyjadruje sa dôvera k stabilite vlády ; táto vláda sa aj uchádza o uznanie - mlčky

- výslovne

Dnes to nemá veľký význam . Vláda = legitímny spôsob vzniku . Kontrola medzin. zoskupení = pozorovatelia . Je tu tendencia , aby sa vlády vymieňali legitímnym spôsobom .

d) uznanie za povstalcov – dočasný subjekt MP

Cieľ : 1. Chcú realizovať právo národa na sebaurčenie – S Afrika , Palestínci

2. Chcú iba zvrhnúť vládu a vytvoriť novú , aby ju medzinárodné spoločenstvo uznalo – Nikaragua

Dočasný subjekt – nevieme , ako sa to skončí ; štáty reagujú tak , že ich ne / uznajú .

Povstalci sa usilujú o uznanie . Dôvody : na území majú št. občanov

na území majú št. investície alebo svoje vlastné

Ak boli uznaní : právne dôsledky : 1. Legitimuje sa ich postavenie

2. Doterajšie akty sa považujú za akty orgánov verejnej moci – uznáva sa teritoriálne ale aj extrateritoriálne pôsobenie aktov verejnej moci ( dohody – hlavne o ekonomickej spolupráci )

Historické :

e) uznanie exilovej vlády – 2. Sv. vojna – prijímali rozhodnutia , ktoré nemohli byť aplikované vo svojom štáte

– legitímny orgán a vydával akty orgánov verejnej moci

ČSR – uznanie malo za následok ten , že im britská vláda dávala pôžičky na existenciu

f) uznanie za národ – 1. Sv. vojna – Čs. národ – základ pre formovanie vojenských jednotiek použitých vo vojne

Sukcesia štátov do medzinárodných zmlúv, základné princípy a spôsob realizácie v zmysle Viedenského dohovoru o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám z r. 1978

VIEDENSKÝ DOHOVOR o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám

Štáty, zmluvné strany tohto dohovoru,

majúc na zreteli, že proces dekolonizácie spôsobil hlboké zmeny medzinárodného spoločenstva,

majúc tiež na zreteli, že v budúcnosti môžu ďalšie faktory viesť k prípadom sukcesie štátov,

súc presvedčené za daných okolností o nevyhnutnosti kodifikácie a pokrokového rozvoja pravidiel o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám ako prostriedku na zabezpečenie väčšej právnej istoty v medzinárodných vzťahoch,

konštatujúc, že zásady slobodného súhlasu, dobrej viery a pacta sunt servanda sú všeobecne uznávané,

zdôrazňujúc, že trvalé dodržiavanie všeobecných mnohostranných zmlúv týkajúcich sa kodifikácie a pokrokového rozvoja medzinárodného práva a zmlúv, ktorých predmet a účel predstavujú

záujem medzinárodného spoločenstva ako celku, má osobitný význam pre posilnenie mieru a medzinárodnej spolupráce,

majúc na pamäti zásady medzinárodného práva zakotvené v Charte Organizácie Spojených národov, ako je rovnoprávnosť národov a právo národov na sebaurčenie, zvrchovaná rovnosť a nezávislosť všetkých štátov, nezasahovanie do vnútorných záležitosti štátov, zákaz hrozby alebo použitia sily a všeobecné a účinné dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd pre všetkých,

pripomínajúc, že Charta Organizácie Spojených národov požaduje dodržiavanie územnej celistvosti a politickej nezávislosti každého štátu,

majúc na pamäti ustanovenia Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969, majúc tiež na pamäti článok 73 uvedeného dohovoru,

potvrdzujúc, že otázky zmluvného práva, s výnimkou tých, ktoré môžu vzniknúť v súvislosti so sukcesiou štátov, sú upravené príslušnými pravidlami medzinárodného práva vrátane pravidiel obyčajového medzinárodného práva obsiahnutých vo Viedenskom dohovore o zmluvnom práve z roku 1969,

potvrdzujúc, že pravidlá obyčajového medzinárodného práva naďalej upravujú otázky neupravené ustanoveniami tohto dohovoru,

dohodli sa takto:

PRVÁ ČASŤ

VŠEOBECNÉ USTANOVENIA

Čl.1

Pôsobnosť dohovoru

Tento dohovor sa vzťahuje na účinky sukcesie štátov vo vzťahu k zmluvám medzi štátmi.

Čl.2

Používané výrazy

1. Na účely tohto dohovoru

a) "zmluva" je medzinárodná dohoda uzavretá medzi štátmi v písomnej forme v súlade s medzinárodným právom, napísaná v jednom dokumente alebo v dvoch či vo viacerých súvisiacich dokumentoch bez ohľadu na jej názov,

b) "sukcesia štátov" je nahradenie jedného štátu iným v zodpovednosti za medzinárodné územné vzťahy,

c) "štát predchodca" je štát, ktorý bol pri sukcesii štátov nahradený iným štátom,

d) "štát nástupca" je štát, ktorý pri sukcesii štátov nahradil iný štát,

e) "dátum sukcesie štátov" je dátum, od ktorého štát nástupca nahradil predchodcu v zodpovednosti za medzinárodné územné vzťahy, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje,

f) "nový nezávislý štát" je štát nástupca, ktorého územie bolo bezprostredne pred dátumom sukcesie štátov závislým územím, za ktorého medzinárodné vzťahy zodpovedal štát predchodca,

g) "notifikácia sukcesie" je vo vzťahu k mnohostrannej zmluve každé oznámenie štátu nástupcu, akokoľvek formulované alebo pomenované, vyjadrujúce jeho súhlas s tým, aby bol považovaný za viazaného zmluvou,

h) "plná moc" je vo vzťahu k notifikácii sukcesie alebo k inej notifikácii vykonávanej podľa tohto dohovoru dokument vydaný príslušným orgánom štátu, ktorým sa určuje jedna osoba alebo viac osôb, aby v zastúpení štátu vykonali notifikáciu sukcesie alebo podľa okolností vykonali inú notifikáciu,

i) slovami "ratifikácia", "prijatie" a "schválenie" je podľa okolností pomenovaný medzinárodný úkon, ktorým štát z medzinárodného hľadiska prejavuje súhlas byť viazaný zmluvou,

j) "výhrada" je jednostranné vyhlásenie akokoľvek formulované alebo pomenované, urobené štátom pri podpise, ratifikácii, prijatí alebo schválení zmluvy, alebo pri prístupe k nej, alebo pri notifikácii sukcesie do zmluvy, ktorým zamýšľa vylúčiť alebo zmeniť právny účinok niektorých ustanovení zmluvy pri ich vykonávaní voči tomuto štátu,

k) "zmluvný štát" je štát, ktorý prejavil súhlas byť viazaný zmluvou bez ohľadu na to, či zmluva nadobudla platnosť alebo nie,

l) "strana" je štát, ktorý prejavil súhlas byť viazaný zmluvou a vo vzťahu ku ktorému je zmluva platná,

m) "iný štát, iná zmluvná strana" je vo vzťahu k štátu nástupcovi strana zmluvy platnej k dátumu sukcesie štátov na území, na ktoré sa táto sukcesia štátov vzťahuje, s výnimkou štátu predchodcu,

n) "medzinárodná organizácia" je medzivládna organizácia.

2. Ustanovenia odseku 1 týkajúce sa používaných výrazov v tomto dohovore sa nedotýkajú použitia týchto výrazov alebo ich významu v rámci vnútroštátneho práva ktoréhokoľvek štátu.

Čl.3

Prípady, na ktoré sa tento dohovor nevzťahuje

Skutočnosť, že sa tento dohovor nevzťahuje na účinky sukcesie štátov vo vzťahu k medzinárodným dohodám uzavretým medzi štátmi a inými subjektmi medzinárodného práva alebo vo vzťahu k medzinárodným dohodám, ktoré neboli uzavreté písomne, sa nedotýka použitia

a) akýchkoľvek pravidiel obsiahnutých v tomto dohovore na tie prípady, ktoré sú nimi upravené podľa medzinárodného práva nezávisle od tohto dohovoru,

b) tohto dohovoru medzi štátmi na účinky sukcesie štátov vo vzťahu k medzinárodným dohodám, ktorých stranami sú aj iné subjekty medzinárodného práva.

Čl.4

Zmluvy zakladajúce medzinárodné organizácie a zmluvy prijaté v rámci medzinárodnej organizácie

Tento dohovor sa vzťahuje na účinky sukcesie štátov vo vzťahu ku

a) každej zmluve, ktorá je zakladajúcim dokumentom medzinárodnej organizácie; pravidlá týkajúce sa získania členstva a iné príslušné pravidlá organizácie tým nie sú dotknuté,

b) každej zmluve prijatej v rámci medzinárodnej organizácie;príslušné pravidlá organizácie tým nie sú dotknuté.

Čl.5

Záväzky uložené medzinárodným právom nezávisle od zmluvy

Skutočnosť, že zmluva sa nepovažuje za platnú vo vzťahu k štátu v dôsledku použitia tohto dohovoru, neovplyvňuje povinnosť tohto štátu plniť záväzky obsiahnuté v zmluve, ktoré je štát povinný plniť podľa medzinárodného práva nezávisle od zmluvy.

Čl.6

Prípady sukcesie štátov, na ktoré sa vzťahuje tento dohovor

Tento dohovor sa vzťahuje iba na účinky sukcesie štátov, ktorá nastala v súlade s medzinárodným právom a najmä so zásadami medzinárodného práva zakotvenými v Charte Organizácie Spojených

národov.

Čl.7

Časová pôsobnosť dohovoru

1. Bez toho, aby bolo dotknuté použitie akýchkoľvek pravidiel obsiahnutých v tomto dohovore, ktorými by sa mohli riadiť účinky sukcesie štátov podľa medzinárodného práva nezávisle od dohovoru, sa dohovor vzťahuje iba na sukcesiu štátov, ktorá nastala po nadobudnutí jeho platnosti, ak nie je dohodnuté inak.

2. Štát nástupca môže vtedy, keď vyjadruje súhlas byť viazaný týmto dohovorom, alebo kedykoľvek potom, vyhlásiť, že použije ustanovenia tohto dohovoru na svoju sukcesiu, ktorá nastala pred nadobudnutím platnosti dohovoru, voči zmluvnému štátu alebo štátu zmluvnej strane tohto dohovoru, ktorý vyhlási, že prijíma vyhlásenie štátu nástupcu. Po nadobudnutí platnosti dohovoru medzi štátmi, ktoré vyhlásenia urobili, alebo po vyhlásení o prijatí, bez ohľadu na to, ktoré nastane neskôr, sa ustanovenia dohovoru použijú na účinky sukcesie štátov od dátumu sukcesie.

3. Štát nástupca môže pri podpise tohto dohovoru alebo vtedy, keď vyjadruje súhlas byť ním viazaný, vyhlásiť, že bude predbežne vykonávať ustanovenia dohovoru vo vzťahu k svojej sukcesii, ktorá nastala pred nadobudnutím platnosti tohto dohovoru voči inému signatárskemu štátu alebo zmluvnému štátu, ktorý vyhlási, že prijíma vyhlásenie štátu nástupcu. Po tom, čo sa vyhlásenie o prijatí urobilo, budú sa tieto ustanovenia predbežne uplatňovať na účinky sukcesie štátov medzi oboma štátmi od dátumu uvedenej sukcesie.

4. Vyhlásenie urobené podľa odseku 2 alebo 3 musí obsahovať písomná notifikácia depozitárovi; ten bude o notifikácii, ktorú prijal, a o jej podmienkach informovať strany a štáty, ktoré sú spôsobilé stať sa stranami tohto dohovoru.

Čl.8

Dohody o prechode zmluvných záväzkov alebo práv zo štátu predchodcu na štát nástupcu

1. Záväzky alebo práva štátu predchodcu vyplývajúce zo zmlúv platných vo vzťahu k územiu k dátumu sukcesie štátu sa nestávajú záväzkami alebo právami štátu nástupcu voči iným štátom, zmluvným stranám týchto zmlúv iba na základe skutočnosti, že štát predchodca a štát nástupca uzavreli dohodu o tom, že takéto záväzky alebo práva prechádzajú na štát nástupcu.

2. Bez ohľadu na uzavretie takejto dohody sa účinky sukcesie štátov na zmluvy, ktoré k dátumu sukcesie platili vo vzťahu k danému územiu, riadia týmto dohovorom.

Čl.9

Jednostranné vyhlásenie štátu nástupcu týkajúce sa zmlúv štátu predchodcu

1. Záväzky alebo práva vyplývajúce zo zmlúv platných vo vzťahu k územiu k dátumu sukcesie štátov sa nestávajú záväzkami alebo právami štátu nástupcu alebo iných štátov, zmluvných strán týchto zmlúv, iba na základe jednostranného vyhlásenia štátu nástupcu o pokračovaní platnosti zmlúv vo vzťahu k jeho územiu.

2. V takom prípade sa účinky sukcesie štátov na zmluvy, ktoré k dátumu sukcesie štátov platili vo vzťahu k danému územiu, riadia týmto dohovorom.

Čl.10

Zmluvy ustanovujúce účasť štátu nástupcu

1. Ak zmluva ustanovuje, že v prípade sukcesie štátov bude mať štát nástupca možnosť považovať sa za jej stranu, môže notifikovať svoju sukcesiu vo vzťahu k zmluve v súlade s ustanoveniami zmluvy, alebo ak nie sú takéto ustanovenia, podľa ustanovení tohto dohovoru.

2. Ak zmluva ustanovuje, že v prípade sukcesie štátov sa štát nástupca bude považovať za stranu zmluvy, bude takéto ustanovenie účinné iba vtedy, ak štát nástupca s tým písomne vyjadrí výslovný

súhlas.

3. V prípadoch uvedených v odseku 1 alebo 2 sa štát nástupca, ktorý súhlasí s tým, že bude zmluvnou stranou, považuje za stranu d dátumu sukcesie štátov, ak zmluva neustanovuje inak alebo ak nie je dohodnuté inak.

Čl.11

Hraničné režimy

Sukcesia štátov sa nedotýka

a) hraníc ustanovených zmluvou ani

b) záväzkov a práv ustanovených zmluvou a vzťahujúcich sa na režim hraníc.

Čl.12

Iné územné režimy

1. Sukcesia štátov sa nedotýka

a) záväzkov týkajúcich sa užívania akéhokoľvek územia ani obmedzení jeho užívania ustanovených zmluvou v prospech akéhokoľvek územia cudzieho štátu a považovaných za patriace k daným územiam,

b) práv ustanovených zmluvou v prospech akéhokoľvek územia a týkajúcich sa užívania ani obmedzení užívania akéhokoľvek územia cudzieho štátu a považovaných za patriace k daným územiam.

2. Sukcesia štátov sa nedotýka

a) záväzkov týkajúcich sa užívania akéhokoľvek územia ani obmedzení jeho užívania ustanovených zmluvou v prospech skupiny štátov alebo všetkých štátov a považovaných za patriace k tomuto územiu,

b) práv ustanovených zmluvou v prospech skupiny štátov alebo všetkých štátov a týkajúcich sa užívania akéhokoľvek územia ani obmedzení jeho užívania a považovaných za patriace k tomuto územiu.

3. Ustanovenia tohto článku sa nevzťahujú na zmluvné záväzky štátu predchodcu o zriadení cudzích vojenských základní na území, ktorého sa sukcesia štátov týka.

Čl.13

Tento dohovor a trvalá zvrchovanosť nad prírodným bohatstvom a zdrojmi

Žiadne ustanovenie tohto dohovoru sa nedotýka zásad medzinárodného práva potvrdzujúcich trvalú zvrchovanosť každého národa a štátu nad jeho prírodným bohatstvom a zdrojmi.

Čl.14

Otázky týkajúce sa platnosti zmluvy

Žiadne ustanovenie tohto dohovoru sa nepovažuje za také, ktoré by vopred rozhodovalo o všetkých otázkach týkajúcich sa platnosti zmluvy.

DRUHÁ ČASŤ

SUKCESIA VO VZŤAHU K ČASTI ÚZEMIA

Čl.15

Sukcesia vo vzťahu k časti územia

Ak sa časť územia štátu alebo niektoré územie, za ktorého medzinárodné vzťahy je štát zodpovedný a ktoré nie je súčasťou územia tohto štátu, stáva časťou územia iného štátu,

a) zmluvy štátu predchodcu prestávajú platiť vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje, od dátumu sukcesie štátov,

b) zmluvy štátu nástupcu platia vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje, od dátumu sukcesie štátov, ak zo zmluvy nevyplýva alebo ak nie je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy na tomto území by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo že by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

TRETIA ČASŤ

NOVÉ NEZÁVISLÉ ŠTÁTY

Oddiel 1

Všeobecné pravidlo

Čl.16

Postoj vo vzťahu k zmluvám štátu predchodcu

Nový nezávislý štát nie je povinný zachovávať platnosť žiadnej zmluvy ani stať sa stranou nejakej zmluvy iba z toho dôvodu, že k dátumu sukcesie štátov zmluva platila vo vzťahu k územiu, na

ktoré sa vzťahuje sukcesia štátov.

Oddiel 2

Mnohostranné zmluvy

Čl.17

Účasť na zmluvách platných k dátumu sukcesie štátov

1. S výnimkou odsekov 2 a 3 môže nový nezávislý štát notifikáciou sukcesie založiť svoj status strany ktorejkoľvek mnohostrannej zmluvy, ktorá k dátumu sukcesie štátov platila vo vzťahu k územiu, na ktoré sa vzťahuje sukcesia štátov.

2. Odsek 1 sa nepoužije, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že by vykonávanie zmluvy vo vzťahu k novému nezávislému štátu bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo že by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

3. Ak na základe podmienok zmluvy alebo z dôvodu obmedzeného počtu zúčastnených štátov, ako aj z predmetu a účelu zmluvy vyplýva, že účasť iného štátu na zmluve vyžaduje súhlas všetkých strán, nový nezávislý štát sa môže stať stranou zmluvy iba s takým

súhlasom.

Čl.18

Účasť na zmluvách, ktoré k dátumu sukcesie štátov nenadobudli platnosť

1. S výnimkou odsekov 3 a 4 môže nový nezávislý štát notifikáciou sukcesie založiť svoj status zmluvného štátu mnohostrannej zmluvy, ktorá doteraz nenadobudla platnosť, ak k dátumu sukcesie bol štát predchodca zmluvným štátom vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje.

2. S výnimkou odsekov 3 a 4 môže nový nezávislý štát notifikáciou sukcesie založiť svoj status strany mnohostrannej

zmluvy, ktorá nadobudne platnosť po dátume sukcesie štátov, ak k dátumu sukcesie bol štát predchodca zmluvným štátom vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje.

3. Odseky 1 a 2 sa nepoužijú, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy vo vzťahu k novému nezávislému štátu by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo že by podstatne zmenilo podmienky na vykonávanie zmluvy.

4. Ak na základe podmienok zmluvy alebo z dôvodu obmedzeného počtu zúčastnených štátov, ako aj z predmetu a účelu zmluvy vyplýva, že účasť iného štátu na zmluve si vyžaduje súhlas všetkých strán alebo všetkých zmluvných štátov, nový nezávislý štát môže založiť svoj status strany alebo zmluvného štátu zmluvy iba s takým súhlasom.

5. Ak zmluva ustanovuje, že pre nadobudnutie jej platnosti treba určitý počet zmluvných štátov, nový nezávislý štát, ktorý zakladá svoj status zmluvného štátu podľa odseku 1, bude sa považovať za zmluvný štát na účely tohto ustanovenia, ak zo zmluvy nevyplýva iný úmysel alebo ak nie je ustanovené inak.

Čl.19

Účasť na zmluvách podpísaných štátom predchodcom s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia

1. S výnimkou odsekov 3 a 4, ak pred dátumom sukcesie štátov štát predchodca podpísal mnohostrannú zmluvu s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia a svojím podpisom vyjadril úmysel vzťahovať zmluvu na územie, na ktoré sa vzťahuje sukcesia štátov, nový nezávislý štát môže zmluvu ratifikovať, prijať alebo schváliť, akoby ju sám podpísal, a môže sa tak stať stranou alebo zmluvným štátom tejto zmluvy.

2. Na účely odseku 1, ak zo zmluvy nevyplýva iný úmysel alebo ak nie je ustanovené inak, podpis zmluvy štátom predchodcom sa považuje za vyjadrenie úmyslu, aby sa zmluva vzťahovala na celé územie, za ktorého medzinárodné vzťahy bol štát predchodca zodpovedný.

3. Odsek 1 sa nepoužije, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy novým nezávislým štátom by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo že by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

4. Ak na základe podmienok zmluvy alebo z dôvodu obmedzeného počtu zúčastnených štátov, ako aj z predmetu a účelu zmluvy vyplýva, že účasť iného štátu na zmluve vyžaduje súhlas všetkých strán alebo všetkých zmluvných štátov, nový nezávislý štát sa môže stať stranou alebo zmluvným štátom iba s takým súhlasom.

Čl.20

Výhrady

1. Ak nový nezávislý štát notifikáciou sukcesie podľa ustanovení článku 17 alebo 18 zakladá svoj status strany alebo zmluvného štátu mnohostrannej zmluvy, predpokladá sa, že zachováva všetky výhrady k zmluve, ktoré platili k dátumu sukcesie štátov vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje, ak pri notifikácii sukcesie nevyjadrí opačný úmysel alebo neurobí výhradu vzťahujúcu sa k tomu istému predmetu ako uvedená výhrada.

2. Nový nezávislý štát môže pri notifikácii sukcesie podľa ustanovení článku 17 alebo 18, ktorou zakladá svoj status strany alebo zmluvného štátu mnohostrannej zmluvy, urobiť výhradu, ak by takúto výhradu nevylučovali ustanovenia článku 19 písm. a), b) alebo c) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve.

3. Ak urobí nový nezávislý štát výhradu v súlade s odsekom 2, použijú sa na túto výhradu ustanovenia uvedené v článkoch 20 až 23 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve.

Čl.21

Súhlas štátu byť viazaný časťou zmluvy a voľba medzi rôznymi ustanoveniami

1. Nový nezávislý štát môže pri notifikácii sukcesie podľa ustanovení článku 17 alebo 18, ktorou zakladá svoj status strany alebo zmluvného štátu mnohostrannej zmluvy, ak to zmluva dovoľuje, vyjadriť svoj súhlas byť viazaný časťou zmluvy alebo si zvoliť medzi rôznymi ustanoveniami za podmienok ustanovených v zmluve na vyjadrenie takého súhlasu alebo na vykonanie takej voľby.

2. Nový nezávislý štát môže za rovnakých podmienok ako ostatné strany alebo zmluvné štáty uplatniť aj akékoľvek právo dané zmluvou na zrušenie súhlasu alebo na jeho zmenu, alebo voľby vykonanej ním alebo štátom predchodcom vo vzťahu k územiu, na

ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje.

3. Ak nový nezávislý štát nevyjadrí súhlas alebo nevykoná voľbu v súlade s odsekom 1, alebo nezruší, alebo nezmení súhlas alebo voľbu štátu predchodcu v súlade s odsekom 2, predpokladá sa, že zachováva

a) súhlas štátu predchodcu byť viazaný časťou zmluvy vyjadrený v súlade so zmluvou vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje, alebo

b) voľbu vykonanú štátom predchodcom v súlade so zmluvou medzi rôznymi ustanoveniami pri vykonávaní zmluvy vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje.

Čl.22

Notifikácia sukcesie

1. Notifikácia sukcesie vo vzťahu k mnohostrannej zmluve podľa článku 17 alebo 18 musí byť písomná.

2. Ak notifikácia sukcesie nie je podpísaná hlavou štátu, predsedom vlády alebo ministrom zahraničných vecí, zástupcu štátu, ktorý ju vykonáva, možno vyzvať, aby predložil plnú moc.

3. Ak zmluva neustanovuje inak, notifikácia sukcesie

a) novým nezávislým štátom sa odovzdáva depozitárovi, alebo ak nie je žiadny depozitár, stranám alebo zmluvným štátom,

b) sa považuje za vykonanú novým nezávislým štátom k dátumu prijatia depozitárom, alebo ak nie je žiadny depozitár, k dátumu jej prijatia všetkými stranami alebo všetkými zmluvnými štátmi.

4. Odsek 3 sa nedotýka žiadnej povinnosti uloženej depozitárovi v súlade so zmluvou alebo povinnosti inak informovať strany alebo zmluvné štáty o notifikácii sukcesie alebo o každom oznámení vykonanom v tejto súvislosti novým nezávislým štátom.

5. S výnimkou ustanovení zmluvy sa predpokladá, že notifikácia sukcesie alebo oznámenie bolo doručené štátu, ktorému bolo určené, vtedy, keď ho o nich informoval depozitár.

Čl.23

Účinky notifikácie sukcesie

1. Ak zmluva neustanovuje inak alebo ak nie je dohodnuté inak, nový nezávislý štát, ktorý vykonáva notifikáciu sukcesie podľa článku 17 alebo podľa článku 18 ods. 2, sa bude považovať za stranu zmluvy od dátumu sukcesie štátov alebo od dátumu nadobudnutia platnosti zmluvy, ak zmluva nadobúda platnosť neskôr.

2. Napriek tomu sa predpokladá, že vykonávanie zmluvy je medzi novým nezávislým štátom a ostatnými stranami zmluvy prerušené až do dátumu notifikácie sukcesie s výnimkou prípadu, keď sa zmluva vykonáva predbežne v súlade s článkom 27 alebo keď je dohodnuté inak.

3. Ak zmluva neustanovuje inak alebo ak nie je dohodnuté inak, nový nezávislý štát, ktorý notifikuje sukcesiu podľa článku 18 ods. 1, sa považuje za zmluvný štát od dátumu notifikácie sukcesie.

Oddiel 3

Dvojstranné zmluvy

Čl.24

Podmienky, za ktorých sa zmluva považuje za platnú v prípade sukcesie štátov

1. Dvojstranná zmluva, ktorá bola k dátumu sukcesie štátov platná vo vzťahu k územiu, na ktoré sa vzťahuje sukcesia štátov, považuje sa za platnú medzi novým nezávislým štátom a druhým štátom, zmluvnou stranou, ak

a) s tým výslovne súhlasia alebo

b) na základe ich správania možno usudzovať, že s tým súhlasili.

2. Zmluva považovaná za platnú podľa odseku 1 sa uplatňuje medzi novým nezávislým štátom a druhým štátom, zmluvnou stranou, od dátumu sukcesie štátov, ak z ich dohody nevyplýva iný úmysel alebo nie je ustanovené inak.

Čl.25

Vzájomný vzťah štátu predchodcu a nového nezávislého štátu

Zmluva, ktorá sa v súlade s článkom 24 považuje za platnú medzi novým nezávislým štátom a druhým štátom, zmluvnou stranou, nemôže sa iba z tohto dôvodu považovať za platnú aj medzi štátom predchodcom a novým nezávislým štátom.

Čl.26

Zánik, prerušenie vykonávania alebo zmena zmluvy medzi štátom predchodcom a druhým štátom, zmluvnou stranou

1. Ak sa zmluva v súlade s článkom 24 považuje za platnú medzi novým nezávislým štátom a druhým štátom, zmluvnou stranou,

a) táto zmluva medzi nimi neprestáva platiť len z toho dôvodu, že následne zanikla medzi štátom predchodcom a druhým štátom, zmluvnou stranou,

b) nepreruší sa medzi nimi jej vykonávanie len z toho dôvodu, že následne sa prerušilo jej vykonávanie medzi štátom predchodcom a druhým štátom, zmluvnou stranou,

c) nebude sa medzi nimi meniť len z toho dôvodu, že sa následne zmenila medzi štátom predchodcom a druhým štátom, zmluvnou stranou.

2. Skutočnosť, že zmluva zanikla alebo že sa prerušilo jej vykonávanie medzi štátom predchodcom a druhým štátom, zmluvnou stranou, po dátume sukcesie štátov, nebráni tomu, aby sa zmluva naďalej považovala za platnú, prípadne aby sa vykonávala medzi novým nezávislým štátom a druhou zmluvnou stranou, ak v súlade s článkom 24 bolo ustanovené, že s tým oba štáty súhlasili.

3. Skutočnosť, že zmluva bola zmenená medzi štátom predchodcom a druhou zmluvnou stranou po dátume sukcesie štátov, nebráni tomu, aby sa nezmenená zmluva považovala za platnú v súlade s článkom 24 medzi novým nezávislým štátom a druhým štátom, zmluvnou stranou, ak nie je ustanovené, že ich úmyslom bolo uplatňovať medzi nimi zmenenú zmluvu.

Oddiel 4

Predbežné vykonávanie

Čl.27

Mnohostranné zmluvy

1. Ak k dátumu sukcesie štátov mnohostranná zmluva platila vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje, a nový nezávislý štát oznámi úmysel, aby sa zmluva predbežne vykonávala vo vzťahu k jeho územiu, zmluva sa bude predbežne vykonávať medzi novým nezávislým štátom a každou stranou, ktorá s tým výslovne súhlasí alebo podľa ktorej správania možno usudzovať, že s tým súhlasila.

2. Napriek tomu sa v prípade zmluvy, ktorá patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, vyžaduje na také predbežné vykonávanie súhlas všetkých strán.

3. Ak k dátumu sukcesie štátov mnohostranná zmluva, ktorá nenadobudla platnosť, sa predbežne vykonávala vo vzťahu k územiu, na ktoré sa vzťahuje sukcesia štátov, a nový nezávislý štát oznámi úmysel, aby sa zmluva naďalej predbežne vykonávala vo vzťahu k jeho územiu, zmluva sa bude predbežne vykonávať medzi novým nezávislým štátom a každým zmluvným štátom, ktorý s tým výslovne súhlasí alebo podľa ktorého správania možno usudzovať, že s tým súhlasil.

4. Napriek tomu sa v prípade zmluvy, ktorá patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, na pokračovanie takého predbežného vykonávania vyžaduje súhlas všetkých zmluvných štátov.

5. Odseky 1 až 4 sa nepoužijú, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy vo vzťahu k novému nezávislému štátu by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo že by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Čl.28

Dvojstranné zmluvy

Dvojstranná zmluva, ktorá k dátumu sukcesie štátov platila alebo sa predbežne vykonávala vo vzťahu k územiu, na ktoré sa vzťahuje sukcesia štátov, považuje sa za predbežne vykonávanú medzi novým nezávislým štátom a druhým príslušným štátom, ak

a) s tým oba štáty výslovne súhlasia alebo

b) na základe ich správania možno usudzovať, že s tým súhlasili.

Čl.29

Skončenie predbežného vykonávania

1. Ak zmluva neustanovuje inak alebo ak nie je dohodnuté inak, predbežné vykonávanie mnohostrannej zmluvy podľa článku 27 sa môže skončiť

a) oznámením o skončení vykonaným v primeranej lehote novým nezávislým štátom, stranou alebo zmluvným štátom predbežne vykonávajúcim zmluvu a uplynutím určitej lehoty alebo

b) v prípade, ak zmluva patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, oznámením o skončení vykonaným v primeranej lehote novým nezávislým štátom alebo všetkými stranami, prípadne všetkými zmluvnými štátmi a uplynutím stanovenej lehoty.

2. Ak zmluva neustanovuje inak alebo ak nie je dohodnuté inak, predbežné vykonávanie dvojstrannej zmluvy v súlade s článkom 28 sa môže skončiť oznámením o skončení vykonaným v primeranej lehote novým nezávislým štátom alebo druhým príslušným štátom a uplynutím stanovenej lehoty.

3. Ak zmluva neustanovuje kratšiu lehotu na jej skončenie alebo ak nie je dohodnuté inak, primeraná lehota na skončenie predbežného vykonávania je 12 mesiacov od dátumu, keď bol o nej

upovedomený druhý štát alebo iné štáty, ktoré zmluvu predbežne vykonávajú.

4. Ak zmluva neustanovuje inak alebo ak nie je dohodnuté inak, predbežné vykonávanie mnohostrannej zmluvy v súlade s článkom 27 sa skončí, ak nový nezávislý štát oznámi úmysel nestať sa stranou

zmluvy.

Oddiel 5

Nové nezávislé štáty vytvorené z dvoch alebo z viacerých území

Čl.30

Nové nezávislé štáty vytvorené z dvoch alebo z viacerých území

1. Články 16 až 29 sa použijú v prípade nového nezávislého štátu vytvoreného z dvoch alebo z viacerých území.

2. Ak nový nezávislý štát vytvorený z dvoch alebo z viacerých území sa považuje za stranu zmluvy alebo sa ňou stane podľa článkov 17, 18 alebo 24 a k dátumu sukcesie štátov zmluva platila

alebo súhlas byť ňou viazaný bol daný vo vzťahu k jednému územiu alebo k viacerým územiam, nie však ku všetkým, zmluva sa bude vykonávať vo vzťahu k celému územiu tohto štátu, ak

a) zo zmluvy nevyplýva alebo ak nie je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy vo vzťahu k celému územiu by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo že by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie,

b) v prípade mnohostrannej zmluvy, na ktorú sa nevzťahuje článok 17 ods. 3 alebo článok 18 ods. 4, nie je notifikácia sukcesie obmedzená na územie, vo vzťahu ku ktorému zmluva platila k dátumu sukcesie štátov alebo vo vzťahu ku ktorému bol daný súhlas byť viazaný zmluvou pred týmto dátumom,

c) sa v prípade mnohostrannej zmluvy, na ktorú sa vzťahuje článok 17 ods. 3 alebo článok 18 ods. 4, nový nezávislý štát a ďalšie štáty, zmluvné strany, prípadne ďalšie zmluvné štáty nedohodnú inak,

d) sa v prípade dvojstrannej zmluvy nový nezávislý štát a druhý príslušný štát nedohodnú inak.

3. Ak sa nový nezávislý štát vytvorený z dvoch alebo z viacerých území stane stranou mnohostrannej zmluvy v súlade s článkom 19 a podpisom alebo podpismi štátu alebo štátov predchodcov bol vyjadrený úmysel vzťahovať zmluvu na jedno územie alebo na viac týchto území, nie však na všetky, zmluva sa bude vykonávať voči celému územiu nového nezávislého štátu, ak

b) v prípade mnohostrannej zmluvy, na ktorú sa nevzťahuje článok 19 ods. 4, nie je ratifikácia, prijatie alebo schválenie zmluvy obmedzené na územie alebo územia, na ktoré bol vyjadrený úmysel zmluvu vzťahovať, alebo

c) sa v prípade mnohostrannej zmluvy, na ktorú sa vzťahuje článok 19 ods. 4, nový nezávislý štát a ostatné štáty, zmluvné strany, prípadne ostatné zmluvné štáty nedohodnú inak.

ŠTVRTÁ ČASŤ

SPOJENIE A ODDELENIE ŠTÁTOV

Čl.31

Účinky spojenia štátov vo vzťahu k zmluvám platným k dátumu sukcesie štátov

1. Ak sa dva štáty alebo viac štátov spojí a vytvorí tak jeden štát nástupcu, každá zmluva, ktorá k dátumu sukcesie štátov platí vo vzťahu k niektorému z týchto štátov, zostáva v platnosti vo vzťahu k štátu nástupcovi, ak

a) sa štát nástupca a druhý štát alebo štáty, zmluvné strany, nedohodli inak alebo

b) zo zmluvy nevyplýva alebo ak nie je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy vo vzťahu k štátu nástupcovi by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo že by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

2. Zmluva, ktorá zostáva v platnosti v súlade s odsekom 1, sa vykonáva len vo vzťahu k tej časti územia štátu nástupcu, na ktorej platila k dátumu sukcesie štátov, ak

a) v prípade mnohostrannej zmluvy, ktorá nepatrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, štát nástupca neoznámi, že sa zmluva vykonáva vo vzťahu k jeho celému územiu,

b) sa v prípade mnohostrannej zmluvy, ktorá patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, štát nástupca a ostatné štáty, zmluvné strany, nedohodnú inak alebo

c) sa v prípade dvojstrannej zmluvy štát nástupca a druhý štát, zmluvná strana, nedohodnú inak.

3. Ustanovenie odseku 2 písm. a) sa nepoužije, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy vo vzťahu k celému územiu štátu nástupcu by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo ak by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Čl.32

Účinky spojenia štátov vo vzťahu k zmluvám, ktoré k dátumu sukcesie štátov nenadobudli platnosť

1. S výnimkou odsekov 3 a 4 môže štát nástupca podľa článku 31 vykonaním notifikácie založiť svoj status zmluvného štátu mnohostrannej zmluvy, ktorá doteraz nenadobudla platnosť, ak k dátumu sukcesie štátov bol niektorý zo štátov predchodcov

zmluvným štátom tejto zmluvy.

2. S výnimkou odsekov 3 a 4 môže štát nástupca podľa článku 31 vykonaním notifikácie založiť svoj status strany mnohostrannej zmluvy, ktorá nadobudne platnosť po dátume sukcesie štátov, ak bol k tomuto dátumu niektorý zo štátov predchodcov zmluvným štátom zmluvy.

3. Odseky 1 a 2 sa nepoužijú, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy štátom nástupcom by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo ak by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

4. Ak zmluva patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, štát nástupca môže založiť svoj status strany alebo zmluvného štátu zmluvy iba so súhlasom všetkých strán alebo všetkých zmluvných štátov.

5. Každá zmluva, ktorej zmluvným štátom alebo stranou sa stane štát nástupca podľa odseku 1 alebo 2, sa bude vykonávať len vo vzťahu k tej časti územia štátu nástupcu, vo vzťahu ku ktorej bol daný súhlas byť viazaný zmluvou pred dátumom sukcesie štátov, ak

a) v prípade mnohostrannej zmluvy, ktorá nepatrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, štát nástupca neuvedie v notifikácii vykonanej podľa odseku 1 alebo 2, že zmluva sa bude vykonávať vo vzťahu k jeho celému územiu, alebo

b) sa v prípade mnohostrannej zmluvy, ktorá patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, štát nástupca a všetky strany, prípadne všetky zmluvné štáty nedohodnú inak.

6. Ustanovenie odseku 5 písm. a) sa nepoužije, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy vo vzťahu k celému územiu štátu nástupcu by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo ak by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Čl.33

Účinky spojenia štátov vo vzťahu k zmluvám podpísaným štátom predchodcom s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia

1. S výnimkou odsekov 2 a 3, ak pred dátumom sukcesie štátov jeden zo štátov predchodcov podpísal mnohostrannú zmluvu s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia, štát nástupca podľa článku 31 môže zmluvu ratifikovať, prijať alebo schváliť, akoby ju podpísal, a môže sa tak stať jej stranou alebo zmluvným štátom.

2. Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy vo vzťahu k štátu nástupcovi by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo ak by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

3. Ak zmluva patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, štát nástupca sa môže stať stranou alebo zmluvným štátom zmluvy iba so súhlasom všetkých strán alebo všetkých zmluvných štátov.

4. Každá zmluva, ktorej stranou alebo zmluvným štátom sa stane štát nástupca podľa odseku 1, sa bude vykonávať len vo vzťahu k časti územia štátu nástupcu, vo vzťahu ku ktorej bola zmluva jedným zo štátov predchodcov podpísaná, ak

a) v prípade mnohostrannej zmluvy, ktorá nepatrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, štát nástupca pri ratifikácii, prijatí alebo schválení zmluvy neoznámi, že zmluva sa bude vykonávať vo vzťahu k jeho celému územiu, alebo

b) sa v prípade mnohostrannej zmluvy, ktorá patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, štát nástupca a všetky strany, prípadne všetky zmluvné štáty nedohodnú inak.

5. Ustanovenie odseku 4 písm. a) sa nepoužije, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy vo vzťahu k celému územiu štátu nástupcu by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo ak by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Čl.34

Sukcesia štátov v prípade oddelenia časti štátu

1. Ak sa časť alebo časti územia štátu oddelia, aby vytvorili jeden štát alebo viac štátov bez ohľadu na to, či štát predchodca naďalej existuje alebo nie,

a) každá zmluva platná k dátumu sukcesie štátov vo vzťahu k celému územiu štátu predchodcu zostáva v platnosti vo vzťahu k štátu nástupcovi, ktorý takto vznikol,

b) každá zmluva platná k dátumu sukcesie štátov iba vo vzťahu k tej časti územia štátu predchodcu, ktorá sa stala štátom nástupcom, zostáva v platnosti iba pre tento štát nástupcu.

2. Ustanovenia odseku 1 sa nepoužijú, ak

a) sa príslušné štáty dohodnú inak alebo

b) zo zmluvy vyplýva, alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy štátom nástupcom by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom, alebo ak by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Čl.35

Ďalšia existencia štátu po oddelení časti jeho územia

Ak po oddelení ktorejkoľvek časti územia štátu predchodcu tento štát naďalej existuje, každá zmluva, ktorá k dátumu sukcesie štátov platila pre štát predchodcu, naďalej zostáva v platnosti na zostávajúcom území, ak

a) sa príslušné štáty nedohodnú inak,

b) nie je ustanovené, že zmluva sa vzťahuje iba na územie, ktoré sa oddelilo od štátu predchodcu, alebo

c) zo zmluvy nevyplýva alebo ak nie je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy štátom predchodcom by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo ak by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Čl.36

Účasť na zmluvách, ktoré k dátumu sukcesie štátov nenadobudli platnosť v prípadoch oddelenia časti územia

1. S výnimkou odsekov 3 a 4 môže štát nástupca podľa článku34 ods. 1 vykonaním notifikácie založiť svoj status zmluvného štátu mnohostrannej zmluvy, ktorá nenadobudla platnosť, ak bol štát predchodca k dátumu sukcesie štátov zmluvným štátom zmluvy vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje.

2. S výnimkou odsekov 3 a 4 môže štát nástupca podľa článku 34 ods. 1 vykonaním notifikácie založiť svoj status strany mnohostrannej zmluvy, ktorá nadobudne platnosť po dátume sukcesie štátov, ak bol k tomuto dátumu štát predchodca zmluvným štátom zmluvy vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia vzťahuje.

4. Ak zmluva patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, môže štát nástupca založiť svoj status strany alebo zmluvného štátu zmluvy len so súhlasom všetkých strán alebo všetkých zmluvných štátov.

Čl.37

Účasť na zmluvách podpísaných štátom predchodcom s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia v prípadoch oddelenia časti štátu

1. S výnimkou odsekov 2 a 3, ak štát predchodca podpísal pred dátumom sukcesie štátov mnohostrannú zmluvu s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia a zmluva v prípade, že by bola k tomuto dátumu v platnosti, vykonávala by sa vo vzťahu k územiu, ktorého sa sukcesia štátov týka, môže štát nástupca podľa článku 34 ods. 1 zmluvu ratifikovať, prijať alebo schváliť, akoby ju podpísal, a môže sa tak stať jej stranou alebo zmluvným štátom.

2. Odsek 1 sa nepoužije, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy štátom nástupcom by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo ak by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

3. Ak zmluva patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, môže sa štát nástupca stať stranou alebo zmluvným štátom zmluvy iba so súhlasom všetkých strán alebo všetkých zmluvných štátov.

Čl.38

Notifikácia

1. Notifikácia podľa článkov 31, 32 alebo 36 musí byť písomná.

2. Ak nie je notifikácia podpísaná hlavou štátu, predsedom vlády alebo ministrom zahraničných vecí, zástupcu štátu, ktorý ju vykonáva, možno vyzvať, aby predložil plnú moc.

3. Ak zmluva neustanovuje inak,

a) štát nástupca odovzdá notifikáciu depozitárovi, alebo ak nie je depozitár, stranám alebo zmluvným štátom,

b) notifikácia sa považuje za vykonanú štátom nástupcom k dátumu, keď ju prijal depozitár, alebo ak nie je depozitár, k dátumu, keď ju prijali všetky strany, prípadne všetky zmluvné štáty.

4. Odsek 3 sa nedotýka žiadnej povinnosti, ktorá vyplýva pre depozitára zo zmluvy alebo inak, informovať strany alebo zmluvné štáty o notifikácii alebo o každom oznámení, ktoré sa na ňu vzťahuje, vykonanom štátom nástupcom.

5. S výnimkou ustanovenia zmluvy sa notifikácia alebo oznámenie považuje za prijaté štátom, ktorému je určené, až po tom, čo bol štát informovaný depozitárom.

PIATA ČASŤ

RÔZNE USTANOVENIA

Čl.39

Prípady zodpovednosti štátu a vypuknutia nepriateľských akcií

Ustanovenia tohto dohovoru sa nedotýkajú žiadnej otázky, ktorá môže vzniknúť v súvislosti s účinkami sukcesie štátov vo vzťahu k zmluvám v dôsledku medzinárodnej zodpovednosti štátu alebo v dôsledku vypuknutia nepriateľských akcií.

Čl.40

Prípady vojenskej okupácie

Ustanovenia tohto dohovoru sa nedotýkajú žiadnej otázky, ktorá môže vzniknúť v súvislosti so zmluvou v dôsledku vojenskej okupácie územia.

ŠIESTA ČASŤ

RIEŠENIE SPOROV

Čl.41

Konzultácie a rokovania

Ak vznikne medzi dvoma alebo viacerými stranami tohto dohovoru spor týkajúci sa jeho výkladu alebo vykonávania, strany na žiadosť ktorejkoľvek z nich sa budú usilovať o jeho vyriešenie

konzultáciami a rokovaním.

Čl.42

Zmierovacie konanie

Ak spor nie je vyriešený v lehote šiestich mesiacov od dátumu, keď bola podaná žiadosť podľa článku 41, ktorákoľvek strana v spore môže spor predložiť na zmierovacie konanie podľa prílohy tohto dohovoru tak, že zašle žiadosť generálnemu tajomníkovi Organizácie Spojených národov a bude o tejto žiadosti informovať druhú stranu alebo strany v spore.

Čl.43

Súdne a rozhodcovské konanie

Každý štát môže pri podpise alebo ratifikácii tohto dohovoru, alebo pri prístupe k nemu, alebo kedykoľvek neskôr notifikáciou zaslanou depozitárovi vyhlásiť, že ak sa spor nevyrieši použitím

postupov uvedených v článkoch 41 a 42, môže sa predložiť na rozhodnutie Medzinárodnému súdnemu dvoru prostredníctvom žaloby podanej ktoroukoľvek stranou sporu alebo na rozhodcovské konanie

za podmienky, že druhá strana sporu urobila rovnaké vyhlásenie.

Čl.44

Urovnanie spoločnou dohodou

Bez ohľadu na články 41, 42 a 43, ak vznikne medzi dvoma alebo viacerými stranami tohto dohovoru spor týkajúci sa jeho výkladu alebo vykonávania, strany sa môžu dohodnúť, že spor predložia Medzinárodnému súdnemu dvoru alebo na rozhodcovské konanie, alebo na iné konanie vhodné na riešenie sporov.

Čl.45

Iné platné ustanovenia na riešenie sporov

Žiadne ustanovenie v článkoch 41 až 44 sa nedotýka práv a záväzkov strán tohto dohovoru vyplývajúcich z platných ustanovení týkajúcich sa riešenia sporov, ktorými sú viazané.

SIEDMA ČASŤ

ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA

Čl.46

Podpis

Tento dohovor bude otvorený na podpis všetkým štátom do 28. februára 1979 na Spolkovom ministerstve zahraničných vecí Rakúskej republiky a po tomto dátume až do 31. augusta 1979 v sídle Organizácie Spojených národov v New Yorku.

Čl.47

Ratifikácia

Tento dohovor podlieha ratifikácii. Ratifikačné listiny budú uložené u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov.

Čl.48

Prístup

Tento dohovor bude otvorený na prístup všetkým štátom. Listiny o prístupe budú uložené u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov.

Čl.49

Nadobudnutie platnosti

1. Tento dohovor nadobudne platnosť tridsiatym dňom po dátume uloženia pätnástej ratifikačnej listiny alebo listiny o prístupe.

2. Pre každý štát, ktorý dohovor ratifikuje alebo k nemu pristúpi po uložení pätnástej ratifikačnej listiny alebo listiny o prístupe, nadobudne dohovor platnosť tridsiatym dňom po uložení ratifikačnej listiny alebo listiny o prístupe tohto štátu.

Čl.50

Autentické texty

Originál tohto dohovoru, ktorého anglické, arabské, čínske, francúzske, ruské a španielske znenie má rovnakú platnosť, bude uložený u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov.

Na dôkaz toho podpísaní, svojimi vládami riadne na to splnomocnení, podpísali tento dohovor. Dané vo Viedni 23. augusta 1978.

Uznanie štátu a jeho formy, uznanie vlády a uznanie za povstalcov

Uznanie je jednostranný politicko-právny prejav vôle štátu, ktorým tento štát reaguje výslovne alebo mlčky na vznik:

nového štátu,
novej vlády,
orgánu národného oslobodenia (povstalcov)

Účelom uznania je nadviazať normálne medzinárodnoprávne vzťahy s novouznaným štátom.

Podľa účinkov medzinárodnoprávneho uznania štátu rozoznávame uznanie štátu de iure a uznanie štátu de facto.

Uznanie štátu de iure je uznaním úplným, konečným a neodvolateľným. Právne účinky tohto uznania zanikajú len v prípade, keď uznaný štát fakticky zanikol. Uznanie štátu de irue vyjadruje vôľu uznávajúceho štátu rokovať s uznaným štátom ako s plnoprávnym subjektom medzinárodného práva a nadviazať s ním právne a politické styky v plnom rozsahu, ako je obvyklé medzi členmi medzinárodného spoločenstva. Uznávajúci štát uznáva platnosť akýchkoľvek aktov štátnej moci uznaného štátu. Takéto akty platia ex tunc k vzniku uznaného štátu.

Uznanie štátu de facto je z hľadiska svojho obsahu obmedzené, je dočasné a kedykoľvek odvolateľné. Štáty k nemu pristupujú, keď chcú upraviť svoj vzťah k novovzniknutému štátu z hľadiska určitého vlastného záujmu.

Obidve formy môžu mať dvojakú formu:

výslovné uznanie: je každý formálny akt, ktorým uznávajúci štát priamo vyhlasuje svoju vôľu uznať iný štát. Môže ním byť buď jednostranný akt alebo dvojstranný či viacstranný akt.
uznanie mlčky: je oficiálnym aktom uznávajúceho štátu, z ktorého nepriamo, ale pritom bezpochyby vyplýva, že nový štát uznáva a že s ním nadväzuje právne vzťahy, ktoré presahujú minimum základných práv a povinností štátov. Medzi takéto akty možno zahrnúť uznanie vlády nového štátu, vytvorenie užších vzťahov, napr. diplomatických či konzulárnych, alebo uzavretie zmluvy, z obsahu ktorej vyplýva, že zároveň obsahuje uznanie nového štátu.

Uznanie vlády

Otázka uznania vlády prichádza do úvahy, keď v štáte dôjde k zmene štátnej formy alebo ak vznikne vláda novovytvoreného nezávislého štátu.

Ak ide o zmenu vlády legálnou (ústavnou) cestou, otázky uznania sa vôbec nekladú. Oficiálne akty, ktorými sa zmeny vlád berú na vedomie, nemajú právnu relevanciu.

Ak dôjde k zmene vlády prevratom, ostatné štáty majú právo rozhodnúť, či príjmu novú vládu ako orgán oprávnený zastupovať príslušný štát navonok, hlavne ak nová vláda odmieta plniť záväzky, ktoré prevzala voči iným štátom prechádzajúca vláda.

Uznanie vlády sa tiež rozdeľuje na uznanie de iure (trvá, kým vykonáva vláda štátnu moc) a de facto (dočasné a odvolateľné).

Podľa formy rozoznávame uznanie urobené výslovne alebo urobené mlčky (najmä uznanie štátu alebo nadviazanie diplomatických stykov či uzavretie zmluvy, z ktorej také uznanie vyplýva).

Uznanie za povstalcov

O povstaní možno hovoriť, keď organizované hnutie časti obyvateľstva štátu sa postaví proti ústrednej (legálnej) vláde, fakticky ovládne podstatnú časť štátneho územia, zriadi na ňom nezávislú vládnu moc a s ústrednou vládou úspešne vedie ozbrojený boj.

Podľa formy možno uznanie za povstalcov uskutočniť výslovne alebo mlčky. Mlčky urobeným uznaním sú najmä prípady, keď cudzí štát vyhlási voči danému vnútornému konfliktu svoju neutralitu.

Prednášky sú zverejnené v súlade s ustanovením § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 618/2003 v znení neskorších prepisov a teda výhradne na informačné účely. Prosíme Vás aby ste všetky porušenia autorských práv bezodkladne ohlásili administrátorovi. Podmienky používania

Digital Services Act Specialist Masterclass