Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Právnická fakulta / Medzinárodné právo verejné

Osobitná časť vypracované otázky (mp-vypr3.doc)

MEDZINÁRODNÉ  PRÁVO  VEREJNÉ - 1 – všeobecná časť

1. Definícia medzinárodného práva – vzniklo od slova ius intergentes – právo medzi národmi, t. j- právo národov medzi národmi, v dnešnom význame – medzištátne právo. Je to ucelený, rozvíjajúci sa súbor právnych pravidiel, ktoré upravujú vzťahy medzi subjektmi medzinárodného práva, predovšetkým medzi suverénymi štátmi. Pravidlá medzinárodného práva, ktoré sa všeobecne uznávajú a ktoré zaväzujú všetky štáty bez rozdielu spoločenského zriadenia, tvoria všeobecné medzinárodné právo. Medzinárodné právo = medzištátne právo. Predmetom medzinárodného práva sú spoločenské vzťahy medzi štátmi, ako aj vzťahy k medzinárodným organizáciám, vzťahy medzi medzinárodnými organizáciami, pokiaľ sú samozrejme, upravované medzinárodným právom. Subjektmi medzinárodného práva sú predovšetkým štáty, ako nositelia zvrchovanej moci. Sú tiež tvorcami či zákonodarcami, vykonávateľmi a ochrancami noriem medzinárodného práva. Tvorcami medzinárodného práva sú same štáty.

2. Definícia medzinárodných vzťahov – súhrn politických, hospodárskych, sociálnych a iných spoločenských vzťahov, ktoré existujú medzi národmi a štátmi. Medzinárodné vzťahy ktoré sú upravené medzinárodným právom = medzinárodnoprávne vzťahy. Tieto vzťahy sú medzinárodnými preto, že z časti alebo úplne sa uskutočňujú za hranicami štátu, ale pre ich funkčný obsah, ktorý prekračuje hranice kompetencie toho-ktorého štátu, a tiež preto, lebo sa na nich zúčastňujú dva, viaceré, prípadne všetky štáty.

3. Definícia medzinárodnej politiky - tvoria ju výsledky úsilia štátov o ovplyvňovanie vývoja medzinárodných vzťahov a rozvoja medzinárodného práva. Niekedy sa stotožňuje s diplomaciou – viď. ot.5

4. Definícia zahraničnej politiky – je viac-menej plánovitá, uvedomelá činnosť, ktorej obsah, formy a ciele sú ovplyvňované záujmami daného štátu. Kadžý štát sa usiluje aby princípy jeho zahraničnej politiky boli čo najplnšie vyjadrené a zakotvené v pripravovaných normám medzinárodného práva. Môže dosahovať zamýšlané výsledky len vtedy, keď je založená na znalostiach objektívnych skutočností a keď sa opiera o vedecky správne poznanie zákonitostí spoločenského vývoja. Medzinárodnú politiku tvoria výsledky úsilia štátov o ovplyvňovanie vývoja medzinárodných vzťahov a rozvoja medzinárodného práva.

5. Definícia diplomacie – metóda uskutočňovania zahraničnej politiky štátov, ktorá sa usiluje dosiahnúť zamýšľané ciele vyjednávaním medzi štátmi. Zohráva hlavnú úlohu v procese tvorby medzinárodného zmluvného i obyčajového práva.  Proces tvorby medzinárodného zmluvného práva bez ohľadu na to, o akú konkrétnu zmluvu ide, sa uskutočňuje vždy prostredníctvom diplomatických rokovaní.

6. Vzťah medzinárodnej politiky a medzinárodného práva – je veľmi úzko spätý. Medzinárodnou politikou a jej výsledkami sa rozvýjajú medzinárodné vzťahy a medzinárodné právo. Často sa medzinárodné právo ukutočňuje prostredníctvom zahraničnej politiky štátu, ktorá sa usiluje dosiahnúť zamýšľané ciele vyjednávania medzi štátmi. Toto vyjednávanie sa uskutočňuje prostredníctvom diplomatických rokovaní.

7. Pojem a predmet medzinárodného práva - ucelený, rozvíjajúci sa súbor právnych pravidiel, ktoré upravujú vzťahy medzi subjektmi medzinárodného práva, predovšetkým medzi suverénymi štátmi. Pravidlá medzinárodného práva, ktoré sa všeobecne uznávajú a ktoré zaväzujú všetky štáty bez rozdielu spoločenského zriadenia, tvoria všeobecné medzinárodné právo. Medzinárodné právo = medzištátne právo. Predmetom medzinárodného práva sú spoločenské vzťahy medzi štátmi, ako aj vzťahy k medzinárodným organizáciám, vzťahy medzi medzinárodnými organizáciami, pokiaľ sú samozrejme, upravované medzinárodným právom. Subjektmi medzinárodného práva sú predovšetkým štáty, ako nositelia zvrchovanej moci. Sú tiež tvorcami či zákonodarcami, vykonávateľmi a ochrancami noriem medzinárodného práva. Vo vnútrošt.práve je tvorba zákonov prejavom súhlasnej vôle poslancov parlamentu ale v MP na tvorbu nového pravidla sa vyžaduje súhlasný prejav vôle minimálne dvoch jeho subjektov

8. Vzťah medzinárodného práva verejného k medzinárodnému právu súkromnému – Pravidlá medzinárodného práva verejného možno aplikovať iba na tie vzťahy, ktorých subjektami sú  predovšetkým štáty ako nositelia suverénnej moci = medzinárodné verejné právo. Iné právne vzťahy, ktoré sú síce tiež medzinárodné vo všeobecnom zmysle, lebo presahujú hranice jedného štátu, ale ich subjektmi sú jednotlivci a PO podliehajúce niektorej suverénnej moci, sú subjektmi vnútroštátneho práva. Štáty z politických, ekonomických a z iných dôvodov netrvajú na uplatňovaní vlastnej jurisdikcie alebo na aplikácii vlastného práva za každých okolností. V záujme usporiadaného a hladkého priebehu riešenia právnych vzťahov s cudzím prvkom, ako aj v záujme právnej bezpečnosti, svoje právne poriadky koordinujú s právnym poriadkom iných štátov. Táto koordinácia sa uskutočňuje:

1. vydávaním osobitných vnútroštátnych právnych noriem materiálnej povahy, v ktorých sa prihliada na právnu úpravu rovnakého právneho vzťahu s cudzím prvkom konkurujúceho právneho vzťahu. V tomto prípade ide o priamu vnútroštátnu úpravu vzťahov.
2. vlastnými vnútroštátnymi normami, ktoré pripúšťajú, aby orgány vlastného štátu a tieto právne vzťahy aplikovali materiálne právo iného dotknutého štátu – kolízne normy.
3. uzatváraním medzinárodných zmlúv s inými štátmi, v ktorých sa zaväzujú tieto právne vzťahy upraviť určitým jednotným spôsobom. Ide o zmluvy obsahovo unifikujúce príslušné vnútroštátne normy.

Súhrn právnych noriem, ktoré upravujú vzťahy nesuverénnych subjektov, presahujúce hranice právneho poriadku jedného štátu, nazývame medzinárodné súkromné právo.

9. Osobitosti subjektov medzinárodného práva verejného – subjektmi medzinárodného práva sú predovšetkým štáty ako nositelia zvrchovanej moci. Vzájomná rovnosť vylučuje, aby ktorýkoľvek zo štátov bol podriadený jurisdikcii iného štátu. Sú tiež tvorcami či zákonodarcami, vykonávateľmi a ochrancami noriem medzinárodného práva. Subjekty sú právne rovné a od seba nezávislé. Neexistuje subject, ktorý by bol štátom nadradený, ktorý by bol tvorcom záväzných pravidiel a ktorý by vynucoval ich plnenie. Tvorcami medzinárodného práva sú same štáty. (štát, medzinárodné org, národ, jednotlivé orgány, ľudstvo).

10. Osobitosti prameňov v medzinárodnom práve verejnom – delíme:

1. materiálne – reálne podmienky života medzinárodného spoločenstva. Vyplývajú z existujúceho stavu vývoja medzinárodných vzťahov, z konkrétnej medzinárodnej situácie ovplyvňovanej politickými, mocenskými a ekonomickými záumami…
2. formálne – sú vyjadrené pravidlá správania sa subjektov medzinárodného práva. Delíme ich na písané (medzinárodné zmluvy) a nepísané (medzinárodné obyčaje) = základné pramene. Pomocné pramene: všeobecne uznávané právne zásady, súdne rozhodnutia, princíp prirodzenej spravodlivosti.

Medzinárodná zmluva: dohoda uzavretá medzi štátmi písomnou formou, spravujúca sa medzinárodným právom, spísaná v jednej alebo vo viacerých súvisiacich listinách. Medzinárodné zmluvy majú normotvornú podobu (upravujú všeobecné a dlhodobé práva a povinnosti štátov = sú univerzálne /Charta OSN, Viedenský dohovor o zmluvnom práve/ zaväzujú čo najväčší počet účastníkov) a kontraktuálnu podobu (ako prameň práva ich využívajú iba priami účastníci zmluvy. Kontrakty zakadajú individuálne práva a povinnosti konkrétnych zmluvných strán /obchodné kontrakty/.

Medzinárodná obyčaj: je nepísaný základný prameň medzinárodného práva. Ako záväzné pravidlo správania sa v medzinárodných vzťahoch, obyčajová norma, vznikla v dôsledku dlhodobého, jednotného a stáleho používania a uznávania zo strany štátov.

Oba základné pramene majú rovnakú normatívnu kvalitu z hľadiska záväznosti a žiadny z nich nemá prednosť. Neexistuje vzťah nadradenosti a podradenosti. Oba pramene sú rovnocené a existujú nezávisle popri sebe.

Záväzné rozhodnutia medzinár. orgánov a organizácií: stávajú sa záväzným prameňom medzinár.práva potom, ako ich štáty uznajú a uvedú do života.

Jednostranné akty štátov: pokiaľ prispejú k stabilizácii medzinár.vzťahov.

Vnútroštátne zákony: ak sa včlenia do obsahu medzinárodnej zmluvy alebo medzinárodnej obyčaje.

11. Osobitosti sankcií v medzinárodnom práve verejnom – donútenia. Spôsob vynútenia plnenia právnych noriem medzinárodného práva. Niet tu nadradenej nadštátnej moci (ako v súkromnom práve občan / štát), pretože jeho subjektmi sú štáty, ktoré sú rovnoprávne a právne nezávislé od akejkoľvek inej moci. Medzinárodnoprávny poriadok nemá centralizovaný donucovací aparát, pretože v medzinárodnom spoločenstve neexistuje nijaký nadštát. V prípade porušenia medzinárodného práva nastupuje medzinárodnoprávna zodpovednosť štátu, ktorá môže byť dôvodom na uplatnenie sankcií (donucovacích opatrení) v prípade, ak štát, ktorý sa previnil, odmieta upustiť od vlastného protiprávneho konania, v prípade odčiniť spôsobenú ujmu. Dodržiavanie pravidiel medzinárodného práva si štáty vynucujú buď individuálne, alebo kolektívne, a to jednak politickými prostriedkami (môžu to byť rôzne opatrenia zahraničnej politiky), alebo právnymi prostriedkami (retorziou, represáliami). Pre prípad ohrozenia alebo porušenia medzinárodného mieru a bezpečnosti môže Bezpečnostná rada OSN proti rušiteľom medzinárodného mieru uplatniť dvojaké sankcie, a to bez použitia sily (prerušiť diplomatické styky, čiastočne alebo úplne prerušiť hospodárske, dopravné, telekomunikačné …), alebo použitím sily.

12. Medzinárodné právo otrokárskej spoločnosti – EGYPT – právo malo obyčajový character. Objavujú sa prvé medzinárodné zmluvy vo vzťahoch medzi otrokárskymi štátmi (zmluva egyptského faraóna Ramzesa II. S panovníkom Chetitov  Chatušilom III.- bola spojená s prísahou o jej dodržiavaní a privolaní prekliatia na hlavy prušiteľov) INDIA – diplomatické umenie bolo pripravovať alebo odvrátiť vojny a uzatvoriť mier. Pripúšťali sa všemožné ľstivosti, úskočnosti a dokonca podplácanie. Zakazovali zabíjať vojenských zajatcov, ranených a bezbranných. GRÉCKO – najstaršia forma bola proxénia, t.j. pohostinstvo = obyvateľ určitého mesta (proxen) poskytoval služby tak súkromným osobám ako aj poslom z iného mesta, hostil ich, bol povinný chrániť záujmy príslušného mesta / v meste, s ktorým bol takto v styku, požíval určité výhody. RÍM – veľké množstvo zmlúv. Existovali rovnoprávne ako aj nerovnoprávne zmluvy, ktoré prevládali a Rím si nimi upevňoval panstvo nad podrobenými národmi. Povoľovalo sa zabíjanie bezbranných. Z vojenských zajatcov a mierumilovných obyvateľov dobytých území sa ľahko stávali otroci.

13. Medzinárodné právo feudálnej spoločnosti – kráľ bol hlavným feudálom štátu, no v hraniciach svojej pôdy bol zvrchovaným vládcom každý feudal. Významnú úlohu zohrávala rímskokatolícka cirkev v medzinárodných vzťahoch. Na vrchole stál cisár, ktorého korunoval pápež, a od neho odvodzovali moc iné štátne útvary. Mestá severného a čiastočne stredného Talianska si podrobili okolité územia a stali sa mestskými štátmi a sporstredkovávali obchod s Východom (Blízky východ). Museli vznikať orgány, ktoré by v cudzine hájili záujmy talianskych kupcov. Talianske obchodné mestá – Benátky, Janov, Pisa a ďalšie hájili záujmy svojich občanov prostredníctvom kozulátov. Vymedzenie práv medzi miestnymi úradmi a konzulmi sa určovalo zmluvami. Feudálne medzinárodné právo priznávalo právo na vojnu. Jej zákony boli surové. Medzinárodné zmluvy sa uzatvárali prísomne – v preambulách zmlúv sa podrobne vymenúvali všetky tituly a majetky panovníkov a tiež hodnosti, tituly a vyznamenania v súlade s feudálnym hierarchickým rebríčkom. Zmluvy sa najčastejšie spisovali v latinskom jazyku alebo v jazyku zmluvných strán. Garanciou bola dlhší čas prísaha. Väčšina zmlúv bola dvojstrannými zmluvami. Vznikali aj mnohostranné zmluvy, predovšetkým o mieri / Vestfálska mierová zmluva, 1648, ktorou sa skončila tridsaťročná vojna /. Počnúc 15.stor.sa dočasné vyslanectvá pretvárajú, značne sa rozširujú ich privilégiá: nedotknuteľnosť sa rozširuje na budovy veľvyslanectiev, za dlhy a zločiny vyslanci vôbec nepodliehali miestnym súdom a miestnej moci. Objavuje sa inštitút konzulov, volení zahraničnými kupcami daného mesta – neskôr sa menia na úradníkov, ktorích menovali jednotlivé vlády a vysielali za hranice na ochranu záujmov vlastných poddaných. Feudálne medzinárodné právo bolo viac rozvinuté ako otrokárske.

14. Buržoázne medzinárodné právo – francúzska buržoázna revolúcia spôsobila búrlivý rast medzinárod.vzťahov a rozvoj medzinárod.práva. V aktoch francúzskej revolúcie boli vyhlásené demokratické princípy – suverenita národa, rovnosť štátov, nezasahovanie do vnútorných vecí štátu, nedotknuteľnosť štátneho úzmia… Neskôr sa začalo ustupovať od vyzdvihovaných demokratických princípov, ktoré sa nepriznávali vo vzťahu k tzv.necivilovaným národom Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky. Boli ustanovené jednotné hodnosti diplomatických zástupcov. Z mierových prostriedkov riešenia medzinárod.sporov bola arbitráž. Postupne sa formovalo kapitalistické medzinárodné právo. Organizované mezdinárod.spoločenstvo začína absorbovať nových členov z geografických a náboženských prostredí, ktoré dovtedy považoval za neprijateľné. Vstupujú doň aj USA. Parížskou mierovou zmluvou, 1856 bolo do rodiny národov prijaté Turecko, koncom 19.stor.aj Japonsko. Častejšie sa začínajú konať mnohostranné medzinárodné kongresy a konferencie. Zakladajú sa medzinárodné medzivojnové organizácie: Svetová poštová unia r.1874, Telegrafická únia r.1875.

15. Dejiny medzinárodného práva v rokoch 1900-1945 – vôla rozhodujúcich štátov medzinárodného spoločenstva sa orientovala na zákaz útočnej vojny. Medzinárodná arbitráž rozhodujúcou mierou prispela k postupnému ustáleniu obsahu všeobecného medzinárodného práva. Prvá svetová vojna sa skončila porážkou ústredných mocností. Výsledky prvej svetovej vojny znamenali radikálne zmeny v medzinárodnom spoločenstve, čo sa odzrkadlilo aj v medzinárodnom práve. Prameňmi medzinárod.práva tohto obdobia boli mierové zmluvy, uzavreté po prvej sv.vojne:

1. mierová zmluva medzi mocnosťami spojenými a združeními a Nemeckom – Versailská mierová zmluva 1919
2. mierová zmluva medzi mocnosťami spojenými a združenými a Rakúskom – Saintgermainská mierová zmluva 1919
3. mierová zmlva medzi mocnosťami spojenými a združenými a Maďarskom – Trianonská mierová zmluva 1920
4. Pakt (dohovor) o Spoločnosti národov 1920
5. Briand-Kelloggov pakt 1928

Porazené štáty sa vôbec nezúčastnili na prípravných rokovaniach, ich podpis bol vynútený ultimatívnymi vyhrážkami použitia vojenskej sily a zmluvy museli ratifikovať často za ponižujúcich okolností. Prvý raz v dejinách medzinárodného práva sa vojna neuznala za legálny prostriedok zahraničnej politiky, porazené štáty boli uznané za subjekty zodpovedné za vyvolanie vojny.

Spoločnosť národov, ktorá vznikla na základe Paktu o Spoločnosti národov z roku 1919 mala podporovať versailský system povojnových medzinárodných vzťahov. Hlavnými orgánmi SN bolo zhromaždenie všetkých zástupcov členov spoločnosti a rada, ktorá mala stály secretariat. Sídlom SN bola Ženeva, tu sa zriadil stály sekretariat. Bola prvým pokusom na ceste k utvoreniu všeobecnej medzinárod.organizácie s univerzálnou kompetenciou. Nebola však schopná sa účinne postaviť proti agresii, ktorej sa dopustilo Japonsko, Taliansko a Nemecko.

Najdôležitejším medzinárodnoprávnym dokumentom prijatým medzi dvoma vojanmi bol Briand-Kelloggov pakt, 1928 Paríž – prispel k urovnaniu a vyrišeniu všetkých sporov, pričom sa zmluvné strany zaviazali riešiť spory medzi sebou použitím len nenásilných prostriedkov.

Napadnutím Poľska sa začala 1.9.1939 druhá svetová vojna. Agresorom Nemecko, Taliansko, Japonsko ako aj ďalšie štáty, ktoré bojovali po ich boku – pocítili na základe mezdinárodného práva tvrdé dôsledky medzinárodnoprávnej zodpovednsoti a následné sankcie. Najrelevantnejšie medzinárodnoprávne dokumenty, prijaté za druhej sv.vojny štátmi protihitlerovskej koalície: Spoločná deklarácia prezidenta USA a Winstona Churchilla v zastúpení vlády Jeho veličenstva v Spojenom kráľovstve - 1941, Atlantická charata – 1942.

Vojnových zločincov a všetkých účastníkov plánovania alebo uskutočňovania nacistických akcií, ktoré prinášali krutosti či vojnové zločiny, alebo ich vyvolávali, bucú zatknutí a súdení. Ústredná nemecká vláda zatiaľ nebude konštituovaná. Boli dohodnuté zásady nemeckých reparácií.

16. Vývoj medzinárodného práva po druhej svetovej vojne – v roku 1945 vznikla Organizácia Spojených národov. Jej charta aj činnosť, bola veľkým prínosom k rozvoju súčasného medzinárodného práva, ustanovenie Charty OSN zakazujúce agresiu a zakotvujúce mechanizmus sankcií voči štátom, ktoré sa jej dopustia. Členovia sa zaviazali, že vo svojich medzinárodných stykoch sa budú vystríhať hrozby silou, alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu. V Charte OSN sú fixované ustanovenia o rovnosti práv veľkých aj malých národov, o rozvoji priateľských vzťahov medzi štátmi na základe rešpektovania princípu rovnosti a sebaurčenia národov. Dodržiavanie ľudských práv sa stalo jedným z hlavných kritérií hodnotenia činnosti štátov. Systém existujúcich medzinárodnoprávnych noriem v  porovnaní so štandardmi klasického medzinárodného práva 19. storočia pokročil a dostal názov súčasné medzinárodné právo, vďaka rozsiahlej kodifikácii a progresívnemu rozvoju medzinárodného práva. V súčasnosti, má medzinárodné právo významnejší vplyv na právo vnútroštátne. Demokratické princípy medzinárodného práva ovplyvňujú vnútroštátne právo.

17. Základné pramene medzinárodného práva verejného – pramene delíme:

1. materiálne – reálne podmienky života medzinárodného spoločenstva. Vyplývajú z existujúceho stavu vývoja medzinárodných vzťahov, z konkrétnej medzinárodnej situácie ovplyvňovanej politickými, mocenskými a ekonomickými záumami…
2. formálne – sú vyjadrené pravidlá správania sa subjektov medzinárodného práva. Delíme ich na písané (medzinárodné zmluvy) a nepísané (medzinárodné obyčaje) = základné pramene. Pomocné pramene: všeobecne uznávané právne zásady, súdne rozhodnutia, princíp prirodzenej spravodlivosti.

ZÁKLADNÉ PRAMENE:

Medzinárodná zmluva: dohoda uzavretá medzi štátmi písomnou formou, spravujúca sa medzinárodným právom, spísaná v jednej alebo vo viacerých súvisiacich listinách. Medzinárodné zmluvy majú normotvornú podobu (upravujú všeobecné a dlhodobé práva a povinnosti štátov = sú univerzálne /Charta OSN, Viedenský dohovor o zmluvnom práve/ zaväzujú čo najväčší počet účastníkov) a kontraktuálnu podobu (ako prameň práva ich využívajú iba priami účastníci zmluvy. Kontrakty zakadajú individuálne práva a povinnosti konkrétnych zmluvných strán /obchodné kontrakty/.

Medzinárodná obyčaj: je nepísaný základný prameň medzinárodného práva. Ako záväzné pravidlo správania sa v medzinárodných vzťahoch, obyčajová norma, vznikla v dôsledku dlhodobého, jednotného a stáleho používania a uznávania zo strany štátov.

Oba základné pramene majú rovnakú normatívnu kvalitu z hľadiska záväznosti a žiadny z nich nemá prednosť. Neexistuje vzťah nadradenosti a podradenosti. Oba pramene sú rovnocené a existujú nezávisle popri sebe.

Záväzné rozhodnutia medzinár. orgánov a organizácií: stávajú sa záväzným prameňom medzinár.práva potom, ako ich štáty uznajú a uvedú do života.

Jednostranné akty štátov: pokiaľ prispejú k stabilizácii medzinár.vzťahov.

Vnútroštátne zákony: ak sa včlenia do obsahu medzinárodnej zmluvy alebo medzinárodnej obyčaje.

1. Pomocné pramene medzinárodného práva verejného– pramene delíme:

3. materiálne – reálne podmienky života medzinárodného spoločenstva. Vyplývajú z existujúceho stavu vývoja medzinárodných vzťahov, z konkrétnej medzinárodnej situácie ovplyvňovanej politickými, mocenskými a ekonomickými záumami…
4. formálne – sú vyjadrené pravidlá správania sa subjektov medzinárodného práva. Delíme ich na písané (medzinárodné zmluvy) a nepísané (medzinárodné obyčaje) = základné pramene. Pomocné pramene: všeobecne uznávané právne zásady, súdne rozhodnutia, princíp prirodzenej spravodlivosti. Nie sú základnými prameňmi medzinárodného práva. Štátom z nich priamo nevyplývajú žiadne konkrétne práva ani povinnosti.

Všeobecné právne zásady uznávané civilizovanými národmi – sa nemôžu stať automaticky aj platnými právnymi zásadami medzinárodného práva.

Súdne rozhodnutia – je vylúčené, aby rozhodnutia národných súdov automaticky zaväzovali aj subjekty medzinárodného práva.

Náuja vajviackvalifikovaných právnikov – ich právne názory nemôžu byť pre štáty automaticky záväzné. Spolu so súdnymi rozhodnutiami a všeob.uznávanými právnymi zásadami slúžia ako tzv. pomocné pramene vskutku iba ako pomôcka na určenie existujúcich pravidiel medzinárodného práva. Pomocný prameň medzinárodného práva sa môže stať základným prameňom medzinár.práva vtedy, ak ho štáty pretransformujú do niektorého základného prameňa – do medzinárodnej zmluvy, medzinárodnej obyčaje.

1. Definícia medzinárodnej zmluvy ako základného prameňa medzinárodného práva verejného – pramene delíme:

1. - materiálne – reálne podmienky života medzinárodného spoločenstva. Vyplývajú z existujúceho stavu vývoja medzinárodných vzťahov, z konkrétnej medzinárodnej situácie ovplyvňovanej politickými, mocenskými a ekonomickými záumami…
2. formálne – sú vyjadrené pravidlá správania sa subjektov medzinárodného práva. Delíme ich na písané (medzinárodné zmluvy) a nepísané (medzinárodné obyčaje) = základné pramene. Pomocné pramene: všeobecne uznávané právne zásady, súdne rozhodnutia, princíp prirodzenej spravodlivosti.

Medzinárodná zmluva: dohoda uzavretá medzi štátmi písomnou formou, spravujúca sa medzinárodným právom, spísaná v jednej alebo vo viacerých súvisiacich listinách. Medzinárodné zmluvy majú normotvornú podobu (upravujú všeobecné a dlhodobé práva a povinnosti štátov = sú univerzálne /Charta OSN, Viedenský dohovor o zmluvnom práve/ zaväzujú čo najväčší počet účastníkov) a kontraktuálnu podobu (ako prameň práva ich využívajú iba priami účastníci zmluvy. Kontrakty zakadajú individuálne práva a povinnosti konkrétnych zmluvných strán /obchodné kontrakty/.

Medzinárodná obyčaj: je nepísaný základný prameň medzinárodného práva. Ako záväzné pravidlo správania sa v medzinárodných vzťahoch, obyčajová norma, vznikla v dôsledku dlhodobého, jednotného a stáleho používania a uznávania zo strany štátov.

Oba základné pramene majú rovnakú normatívnu kvalitu z hľadiska záväznosti a žiadny z nich nemá prednosť. Neexistuje vzťah nadradenosti a podradenosti. Oba pramene sú rovnocené a existujú nezávisle popri sebe.

Záväzné rozhodnutia medzinár. orgánov a organizácií: stávajú sa záväzným prameňom medzinár.práva potom, ako ich štáty uznajú a uvedú do života.

Jednostranné akty štátov: pokiaľ prispejú k stabilizácii medzinár.vzťahov.

Vnútroštátne zákony: ak sa včlenia do obsahu medzinárodnej zmluvy alebo medzinárodnej obyčaje.

2. Právotvorné a kontraktuálne medzinárodné zmluvy –

Medzinárodná zmluva: dohoda uzavretá medzi štátmi písomnou formou, spravujúca sa medzinárodným právom, spísaná v jednej alebo vo viacerých súvisiacich listinách. Medzinárodné zmluvy majú normotvornú podobu (upravujú všeobecné a dlhodobé práva a povinnosti štátov = sú univerzálne /Charta OSN, Viedenský dohovor o zmluvnom práve/ zaväzujú čo najväčší počet účastníkov) a kontraktuálnu podobu (ako prameň práva ich využívajú iba priami účastníci zmluvy. Kontrakty zakadajú individuálne práva a povinnosti konkrétnych zmluvných strán /obchodné kontrakty/.

3. Medzinárodná obyčaj ako prameň medzinárodného práva verejného – pramene delíme:

a)       materiálne – reálne podmienky života medzinárodného spoločenstva. Vyplývajú z existujúceho stavu vývoja medzinárodných vzťahov, z konkrétnej medzinárodnej situácie ovplyvňovanej politickými, mocenskými a ekonomickými záumami…

1.     formálne – sú vyjadrené pravidlá správania sa subjektov medzinárodného

práva. Delíme ich na písané (medzinárodné zmluvy) a nepísané (medzinárodné obyčaje) = základné pramene. Pomocné pramene: všeobecne uznávané právne zásady, súdne rozhodnutia, princíp prirodzenej spravodlivosti.

Medzinárodná zmluva: dohoda uzavretá medzi štátmi písomnou formou, spravujúca sa medzinárodným právom, spísaná v jednej alebo vo viacerých súvisiacich listinách. Medzinárodné zmluvy majú normotvornú podobu (upravujú všeobecné a dlhodobé práva a povinnosti štátov = sú univerzálne /Charta OSN, Viedenský dohovor o zmluvnom práve/ zaväzujú čo najväčší počet účastníkov) a kontraktuálnu podobu (ako prameň práva ich využívajú iba priami účastníci zmluvy. Kontrakty zakadajú individuálne práva a povinnosti konkrétnych zmluvných strán /obchodné kontrakty/.

Medzinárodná obyčaj: je nepísaný základný prameň medzinárodného práva. Ako záväzné pravidlo správania sa v medzinárodných vzťahoch, obyčajová norma, vznikla v dôsledku dlhodobého, jednotného a stáleho používania a uznávania zo strany štátov.

Oba základné pramene majú rovnakú normatívnu kvalitu z hľadiska záväznosti a žiadny z nich nemá prednosť. Neexistuje vzťah nadradenosti a podradenosti. Oba pramene sú rovnocené a existujú nezávisle popri sebe.

Záväzné rozhodnutia medzinár. orgánov a organizácií: stávajú sa záväzným prameňom medzinár.práva potom, ako ich štáty uznajú a uvedú do života.

Jednostranné akty štátov: pokiaľ prispejú k stabilizácii medzinár.vzťahov.

Vnútroštátne zákony: ak sa včlenia do obsahu medzinárodnej zmluvy alebo medzinárodnej obyčaje.

4. Vzťah medzinárodnej zmluvy a medzinárodnej obyčaje –

Medzinárodná zmluva: dohoda uzavretá medzi štátmi písomnou formou, spravujúca sa medzinárodným právom, spísaná v jednej alebo vo viacerých súvisiacich listinách. Medzinárodné zmluvy majú normotvornú podobu (upravujú všeobecné a dlhodobé práva a povinnosti štátov = sú univerzálne /Charta OSN, Viedenský dohovor o zmluvnom práve/ zaväzujú čo najväčší počet účastníkov) a kontraktuálnu podobu (ako prameň práva ich využívajú iba priami účastníci zmluvy. Kontrakty zakadajú individuálne práva a povinnosti konkrétnych zmluvných strán /obchodné kontrakty/.

Medzinárodná obyčaj: je nepísaný základný prameň medzinárodného práva. Ako záväzné pravidlo správania sa v medzinárodných vzťahoch, obyčajová norma, vznikla v dôsledku dlhodobého, jednotného a stáleho používania a uznávania zo strany štátov.

Oba základné pramene majú rovnakú normatívnu kvalitu z hľadiska záväznosti a žiadny z nich nemá prednosť. Neexistuje vzťah nadradenosti a podradenosti. Oba pramene sú rovnocené a existujú nezávisle popri sebe.

5. Rozhodnutia medzinárodných orgánov a organizácií ako pramene medzinárodného práva verejného – považujú sa za prameň medzinárodného práva. Stávajú sa záväznými až potom, ako ich štáty uznajú a uvedú do života. Je potrebné rozlišovať záväzné rozhodnutia, ktoré zaväzujú členov medzinárodnej organizácie alebo orgánu smerom dovnútra a rozhodnutia / sú záväzné pre členské štáty automaticky po schválení v orgánoch medzinárodnej organizácie alebo orgánu/, ktoré sa týkajú vecnej kompetencie medzinárodnej organizácie alebo orgánu smerom navonok / majú spravidla odporúčajúcu povahu/. Rezolúcie Valného zhromaždenie OSN majú povahu politických odporúčaní členským štátom a sú záväzné iba pre tie štáty, ktoré hlasovali za prijatie príšlušnej rezolúcie. Právne záväzné sú všetky časti rezolúcie, deklarácií a iných politických dokumentov, ktoré odkazujú na už existujúci právny stav alebo ho potvrdzujú

.

6. Jednostranné akty štátov ako pramene medzinárodného práva verejného – niektoré môžu mať medzinárodnoprávne účinky na práva a povinnosti štátu, ktorý ich uskutočnil vo forme notifikácie, protestu, prísľubu, zrieknutia sa nároku, súhlasu poškodeného štátu, uznania. Jednostranné akty štátov sú zohľadňované ako prameň medzinárodného práva, pokiaľ prispievajú k stabilite medzinárodných vzťahov. Ako napríklad môže slúžiť jednostranné ústne alebo písomné vyhlásenie štátov hlásiacich sa nimi k dodržiavaniu záväzkov podľa medzinárodnej zmluvy, ktorej platnosť sa skončila alebo ešte vôbec nenastala, vzhľadom na neukončený process vstupu zmluvy do platnosti. Za jednostranný právny akt štátu považujeme aj jednostranné výhrady štátu k textu mnohostrannej medzinárodnej zmluvy, urobené právne relevantným spôsobom v rámci procesu podpisu, schválenia, prijatia zmluvy, ratifikácie alebo prístupu k zmluve.

7. Vnútroštátne zákony ako pramene medzinárodného práva verejného – nie sú automaticky prameňom medzinárodného práva, hoci sa môžu týkať otázok, ktoré sú predmetom medzinárodnoprávnej úpravy. Ich obsah môžu štáty kedykoľvek včelniť do obsahu medzinárodnej zmluvy alebo medzinárodnej obyčaje, ak ho považujú za dôležitý a významný z hľadiska rozvoja medzinárodných vzťahov. Tým sa vnútroštátna práva úprava stane prameňom medzinárodného práva.

8. Vzťah medzinárodného práva k vnútroštátnemu právu – súčasné všeobecné medzinárodné právo nemá pravidlá, ktoré by určovali vzťah medzinárodného práva k vnútroštátnemu právu. Pokiaľ konkrétna norma (zmluva) neurčí niečo iné, je vecou každého štátu, ako zabezpečí, aby osoby a orgány podliehajúce jeho právomoci zabezpečovali plnenie záväzkov prevzatých podľa medzinárodného práva. O vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva existujú tri teórie viď otázka 27,28,29.

9. Monistická teória s prvenstvom vnútroštátneho práva – sformulovala ju tzv. bonnská škola koncom 19. storočia. Jej základ spočíva v tvrdení, že vnútroštátne a medzinárodné právo tvoria jednotný právny poriadok. Z toho vyplýva aj názov monizmus. Predpokladá obsahovú bezkonfliktnosť oboch dvruhov noriem a ich subordináciu (podriadenosť) v prospech vnútroštátneho práva. V danom monistic-kom chápaní je vnútroštátne právo hierarchicky nadradené medzinárodnému právu okrem iného aj preto, lebo vzniklo skôr – vzniklo súčasne so vznikom štátu. Medzinárodné rpávo je v zmysle tejto tórie iba vonkajším štátnym právom. Je platné iba preto, lebo štát ho uznáva, pokiaš nie je v rozpore s jeho vnútroštátnym právom.

10. Monistická teória s prvenstvom medzinárodného práva – vznikla v období medzi dvoma svetovými vojnami. Jej zástancovia tvrdia, že medzinárodné právo a vnútroštátne právo sú dve odvetvia jednotného systému práva, pritom medzinárodné právo má voči vnútroštátnemu právu nadradené postavenie, dokonca vnútroštátne právo je z medzinárodného práva aj odvodené. Túto teóriu zastávala najmä tzv. normatívna škola. Obmedzuje suverenitu štátov a je založená na kozmopolitizme.

11. Dualistická teória – vznikla začiatkom 20.stor. Vychádza z toho, že existujú dva od seba nezávislé a oddelené právne systémy – medzinárodný a vnútroštátny. Subjektmi medzinárodného práva sú zásadne iba štáty. Normy medzinárodného práva vznikajú z vole štátov a ukladajú povinnosti a dávajú oprávnenia výlučne štátom ako nositeľom suverénnej moci. Subjektmi vnútroštátneho práva sú zasa jednotlivci a PO. Iba štát je viazaný medzinárodným právom, jednotlivec alebo PO podliehajú vnútroštátnemu právu. Vnútri štátu teda platí výlučne vntroštátne právo, ktoré priamo zaväzuje osoby podliehajúce príslušnej štátnej moci. Ak sa má pravidlo medzinárodného práva stať záväzným pre subjekty vnútroštátneho rpáva, je nevyhnutné, aby jeho obsah prevzala vnútroštátna norma. Iba za takých podmienok sa môže obsah medzinárodného práva stať právne záväzným pre vnútroštátnu oblasť. Hlavným nedostatkom dualistickej teórie je, že izoluje, odtrháva vnútroštátne právo od medzinárodného.

12. Obsah pojmu „Kodifikácia medzinárodného práva“ – znamená zozbieranie, spresnenie, systematizáciu a vyhlásenie platných medzinárodných pravidiel v ucelenom písomnom dokumente /Charta OSN v čl.13 odsek 1 písmeno a) uložila Valnému zhromaždeniu OSN úlohu medzinárodné právo nielen “kodifikovať” ale aj “posilniť pokrokový rozvoj medzinárodného práva – spočíva v tvorebe nových noriem medzinárodného práva, upravujúce tie oblasti v ktorých sa toto právo nedostatočne vyvinulo alebo ktoré nie sú vôbec upravené medzinárodným právom. V procese kodifikácie medzinár.práva tak súčasne dochádza nielen k spresňovaniu už existujúcich obyčajových a písaných pravidiel, ale aj k spresňovaniu už existujúcich obyčajových a písaných pravidiel, ale aj k rozvoju nových noriem medzinárod.práva. To má za následok, že výsledný kodifikačný document nemusí obsahovať iba súhrn dovtedy existujúcich obyčajových a zmluvných pravidiel medzinárod.práva, ale môže obsahovať aj úplne nové pravidlá, dovtedy neuznané medzištátnou praxou v podobe obyčajovej normy. Hlavný význam kodifikácie medzinárod.práva spočíva v postupnej premene nepísaného (obyčajového) práva na právo písané. Kodifikácia je nutný a dlhodobý proces, pretože v medzinárod.vzťahoch vývojovej úpravy ju ovplyvňujú rôznorodé, často protichodné záujmy štátov. Hlavný je súhlas (konsenzus) strán. Pre prijatie novej normy medzinárod.práva v medzištátnej praxi spravidla zaručuje súhlas prevaždnej väčšiny štátov. Hlavnou formou kodifikácie je mnohostranná medzinárod.zmluva (dohovor), ktorej príprava prebieha na viacerých úrovniach tak, aby sa v čo najväčšej miere mool dosiahnuť konsenzus strán.

13. História kodifikácie medzinárodného práva – začína sa ešte v predminulom storočí. Prvé kodifikačné pokusy sa uskutočnili na vládnej aj mimovládnej úrovni v 19.stor. (vojnové právo). Záujem o kodifikáciu medzinárod.práva narastal alebo klesal spolu s tým, aký význam dávali štáty v rámci svojho voľnostného konania právnemu systému pri úprave vzájomných vzťahov. Do skončenia druhej svetovej vojny boli dosiahnuté iba niektoré čiastkové kodifikačné úspechy: výsledky haagskych mierových konferencií, ženevských konferencií Červeného kríža, Panamskej konferencie, Haagska kodifikačná konferencia…. Vypracovaním kodifikačných návrhov sa zaoberajú medzinárod.orgány a organizácie vládnej povahy a nevládne vedecké a školské inštitúcie. Valné zhromaždenie OSN upozorňuje štáty na potrebu kodifikácie v niektorej oblasti medzinárod.práva, vykonáva prípravné kodifikačné práce, sprostredkúva výmenu názorov medzi štátmi v otázkach spojených s kodifikáciou, zvoláva kodifikačné konferencie a organizuje ich priebeh. Výsledkom kodifikačného úsilia Komisie OSN pre medzinárodné právo sú mnohé významné dohovory: 4Ženevské dohovory o morskom práve, Dohovor o odstránení bezdomovectva, Viedenský dohovor o diplomatických a konzulárnych stykoch….. V 90.rokoch sa komisia pre medzinárod.právo zaoberala, prípadne ešte zaoberá kodifikáciou oblastí: neplavné využívanie medzinárod.vodných tokov, vzťahy medzi štátmi a medzinárod.orga-nizáciami, štatút Mezdinárod.trestného tribunálu, výhrady k medzinárod.zmluvám, jednostranné akty štátov, imunita z jurisdikcie štátu a jeho majetku, diplomatická ochrana, zodpovednosť štátu za medzinárod.protiprávne konanie.

14. Orgány kodifikácie medzinárodného práva v rámci OSN – Komisia OSN pre právo medzinárodného obchodu UNCITRAL bola zriadená v r.1966 s poverením pokrokovo harmonizovať a unifikovať medzinárod.obchodné právo. Je tvorená z 36 zástupcov štátov zvolených VZ OSN na obdobie 6 rokov, s prihliadnutím na dodržanie zásady zastúpenia rôznych zemepisných oblastí, ekonomických a právnych systémov sveta. Zasadá raz do roka a o svojej činnosti pravidelne raz do roka informuje Šiesty výbor VZ OSN. Činnosť v oblasti:

1. kúpy tovaru: Dohovor o premlčaní pri medzinárod.kúpe tovaru
2. námorného práva: Dohovor o námornej preprave tovaru po mori,
3. medzinárod.arbitráže: Arbitrážne pravidlá UNCITRAL, Zmierovacie pravidlá UNCITRAL, Vzorové právo medzinárod.obchodnej arbitráže

Šiesty výbor VZ OSN vypracoval iba jeden kodifikačný návrh: Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídy.

Výbor OSN pre mierové využitie kozmického priestoru – právny výbor prispel ku kodifikácii kozmického práva vypracovaním návrhov deklarácie a na ňu nadvezujúcej Zmluvy o zásadách činnosti štátov pri výskupe a využití kozmického priestoru, vrátane Mesiaca a iných nebeských telies, Dohovor o medzinárodnej zodpovednosti za škody spôsobené kozmickými predmetmi……

Výsledkom činnosti III.konferencie OSN o morskom práve bolo vypracovanie Dohovoru o morskom práve.

15. Orgány kodifikácie medzinárodného práva mimo OSN –

Medzinárodná org.práce (ILO) prijala vyše 130 dohovorov týkajúcich sa úpravy pracovných a sociálnych otázok.

Org.OSN pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO) dala podnet na prijatie viacerých medzinárod.zmlúv kodifikujúcich oblasť výchovy a kultúry.

Medzinárodná org.pre civilné letectvo (ICAO) prispela k prijatiu viacerých medzinárod.zmlúv upravujúcich oblasť medzinárod.civilnej leteckej dopravy.

Medzinárodný Červený kríž (IRC) prispel k vypracovaniu 4 ženevských konvencií o ochrane obetí vojny.

Rada Európy – význanné centrum kodifikácie na regionálnej európskej úrovni. Doteraz prijala vyše 140 mnohostranných zmlúv upravujúcich rôzne aspekty svojej činnosti: Európsky dohovor o ochrane ĽpaS, Európska charta miestnej samosprávy, Európsky kódex sociálneho zabezpečenia…..

16. Viedenská arbitráž –

17. Medzinárodnoprávne dôvody neplatnosti Viedenskej arbitráže - NETREBA
18. Mierová zmluva s Maďarskom z roku 1947 - NETREBA
19. Mierová zmluva s Maďarskom z roku 1947 a Viedenská arbitráž - NETREBA
20. Dôvody neplatnosti Mníchovskej dohody – NETREBA

21. Vznik OSN – Organizácia svetových národov vznikla v r. 1945. Jej charta a činnosť bola veľkým prínosom k rozvoju súčasného medzinárodného práva, najmä ustanovenie Charty OSN zakazujúce agresiu a zakotvujúce mechanizmus sankcií voči štátom, ktoré sa jej dopustia. Členovia OSN sa zaviazali, že vo svojich medzinárodných stykoch sa budú vystríhať hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu. V Charte OSN existujú ustanovenia, ktorých mechanizmy umožňujú konať proti agresorovi. V Charte OSN sú fixované ustanovenia o rovnosti práv veľkých aj malých národov, o rozvoji priateľských vzťahov medzi štátmi na základe rešpektovania princípu rovnosti a sebaurčenia národov.

22. Pojem „pravidlo medzinárodného práva verejného“ – je to záväzná norma správania sa, ktorá:

1. vyjadruje vôlu štátov, upravuje vzťahy medzi týmito štátmi v procese ich spolupráce, súperenia alebo nepriateľstva,
2. je vynútiteľná individuálnymi alebo kolektívnymi akciami štátov,
3. jej porušenie má za následok vznik medzinárod.zodpovednosti štátu – použitie sankcií voči porušiteľovi.

Pravidlá medzinárod.práva sa nachádzajú v obyčajových a písaných prameňoch medzinárod.práva. Obsahom pravidiel sú jednotlivé povinnosti subjektov tohto práva.

23. Klasifikácia pravidiel medzinárodného práva verejného –

1. podľa spôsobu vzniku:

1. zmluvné pravidlá – nachádzajú sa v texte dvojstanných a mnohostranných medzinárod.zmlúv. Štáty ich vytvárajú, menia alebo rušia na základe vlastného suverénneho písomného prejavu vôle. Majú písomnú formu.
2. obyčajové pravidlá – nachádzajú sa v platných obyčajových normách medzinár.práva. Štáty ich vytvárajú, menia alebo rušia na základe vlastného suverénneho prejavu vole. Majú nepísanú formu.
3. pravidlá medzinárod.orgánov a organizácií – sa nachádzajú v záväzných rozhodnutiach medzinárod.org. a organizácií. Prijímajú ich medzinárod.org. a organizácie v rozsahu a na základe splnomocnenia. Majú rôznu normatívnu kvalitu.

2. podľa obsahu:

1. materiálne – upravujú konkrétne práva a povinnosti subjektov medzinárod.práva vo vzťahu k premetu právneho vzťahu.
2. procesné – upravujú záväzný postup štátov, mezdinárod.org. a organizácií pri tvorbe, aplikácii a vymáhaní nápravy porušených materiálnych práv.

3. podľa účastníkov a oblasti pôsobenia:

1. všeobecné – zaväzujú všetky subjekty medzinárod.práva, vzťahujú sa na všetky oblasti pôsobenia.
2. partikulárne – zaväzujú len obmedzený počet subjektov medzinárod.práva, vzťahujú sa na určitú regionálnu oblasť.
3. individuálne – vyplývajú z jednostranných právnych aktov, niektorých rozhodnutí medzinárod.org. a organizácií, upravujú právne vzťahy iba v malom, konkrétne vymedzenom zemepisnom priestore.

4. podľa doby platnosti:

1. časovo obmedzené – zanikajú po uplynutí obdobia, na ktoré boli prijaté. Doba platnosti, ako aj podmienky predĺženia alebo skončenia platnosti zmluvy sú upravené v texte konkrétnej medzinárod.zmluvy.
2. časovo neobmedzené – platia bez časového obmedzenia. Zanikajú iba na základe neskôr urobeného, výslovne písomného alebo konkludentného prejavu vole subjektov medzinárod.práva, ktoré ich vytvorili.

5. podľa stupňa právne sily:

1. dispozitívne a kogentné pravidlá – ot.č.49

6. podľa normatívnej kvality:

1. soft law a hard law – ot.č.51

7. podľa postuponosti vzniku:

1. primárne - obsahuje medzinárodná obyčaj a zmluva. Ich účelom je vlastným prejavom vole štátov upraviť jednotlivé práva a povinnosti strán v procese rozvoja medzinárodných vzťahov. Ich porušením vznikajú automaticky sekundárne pravidlá.
2. sekundárne = zodpovednostné – upravujú medzinárodnoprávnu zodpovednosť – práva a povinnosti subjektu, ktorý porušil primárne normy, ako aj práva a povinnosti poškodeného subjektu medzinárodného práva. Nesplnením týchto povinností vzniká právny priestor re použitie sankčných pravidiel voči porušiteľovi medzinárodného práva. Ich účelom je potrestať páchateľa a prinútiť ho aby splnil svoje záväzky, vyplývajúce z primárnych a sekundárnych pravidiel medzinárodného práva.

24. Zásady a normy medzinárodného práva verejného – zásady sú záväzné pravidlá medzinárod.práva, ktroré vyjadrujú v najvšeobecnejšej forme základné práva a povinnosti subjektov medzinárod.práva. Všeobecné zásady medzinárod.práva obsahujú konkrétne normy medzinárod.práva, ktkoré špecifikujú jednotlivé súčasti všeobecnej zásady. Všeobecné zásady medzinárod.práva upravujú správanie celého medzinárod.spoločenstva, avšak nemusia sa nevyhnutne vzťahovať na všetky oblasti medzinárod.vzťahov. Základné zásady medzinárod.práva ako časť všeobecných zásad sú tie zásady, ktré sa uplatňujú vo všetkých oblastiach medzinárod.práva…. predstavujú riadiace pravidlá súčasného systému všeobecného medzinárod.práva a súhrne tvoria akúsi ústavu súčasného medzinárod.spoločenstva, pretože niektoré z nich majú kogentnú povahu a sú nadradené ostatným normám.

25. Zásady podľa Charty OSN - Charta OSN v článku 2 stanovila 7 základných zásad, ktorými sa riadia členské štáty OSN vo svojej činnosti:

1. zvrchovanej rovnosti
2. pacta sunt servanda
3. mierového riešenia sporov
4. vystríhania sa hrozby silou alebo použitia sily voči územnej celistvosti každého štátu
5. všemožnej pomoci OSN pri každej akcii, ktorú urobí v súlade s ustanoveniami Charty OSN ktorémukoľvek štátu
6. zásada, podľa ktorej sa OSN postará o to, aby aj nečlenské štáty konali podľa týchto zásad
7. nezasahovanie OSN do vecí, ktoré v podstate patria do vnútornej právomoci štátov

26. Zásada zákazu hrozby silou alebo použitia sily v medzinárodných stykoch – zahŕňa aj určenie konkrétnych foriem zákazu s cieľom porušiť existujúce medzinárodné hranice iného štátu alebo riešiť územné hraničné spory. Štáty sa musia vystríhať:

1. ozbrojených represálií,
2. organizvania nepravidelných vojenských jednotiek alebo ozbrojených band, vrátane žoldnierov, s cieľom vtrhnúť na územie iného štátu,
3. organizovania, napomáhania, podnecovania alebo účasti na občianskych nepokojoch alebo teroristických akciách v inom štáte,
4. vojenskej okupácie územia iného štátu,
5. násilných činov, ktoré by pozbavili národy ich práva na sebaurčenie, slobody alebo nezávislosti,
6. útočnej vojny a propagácie útočnej vojny, ktorá je zločinom proti mieru.

V zmysle uvedenej zásady, súčasným medzinárod.právom sú povolené iba:

7. ozbrojené akcie Bezpečnostnej rady OSN, v prípade ohrozenia mieru, porušenia mieru alebo útočných činov,
8. vojenské akcie uskutočnené regionálnymi vojensko-politickými organizáciami na základe vyzvania alebo súhlasu OSN,
9. výkon individuálnej alebo kolektívnej sebaobrany pred ozbrojeným útokom.

27. Zásady mierového riešenia sporov – zohľadňuje úsilie zabrániť vzniku nových vojnových konfliktov. V preambule Charty OSN štáty vyjadrili odhodlanie “ubrániť budúce pokolenia pred metlou vojny, ktorá 2x v priebehu nášho života priniesla ľudstvu nevysloviteľné strasti” a pre tento cieľ “pestovať znášanlivosť a žiť spolu navzájom v mieri ako dobrí susedia, zjednotiť svoje sily na zachovanie medzinárod.mieru a bezpečnosti.

28. Zásada nezasahovania do vnútornej právomoci ktoréhokoľvek štátu – NETREBA

29. Zásada práva národov na sebaurčenie – všetky národy majú právo slobodne, bez zasahovania zvonka, rozhodovať o svojom politickom zriadení a vybrať si vlastnú cestu svojho hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho rozvoja. Sú povinné rešpektovať toto rozhodnutie u iných štátov, uskutočnené v súlade s Chartou OSN a pomáhať OSN pri plnení jej úlohy univerzálne uplatniť právo na sebaurčenie. Sú pvinné vystríhať sa akéhokoľvek konania, ktoré by národy pozbavilo ich práva na sebaurčenie, slobodu a nezávislosť. Obsahom zásady je aj zákaz podrobovať si cudzie národy, zákaz nadvlády a vykorisťovania iných národov, ako aj právo podrobených národov požadovať pomoc od iných štátov a dostať ju.

30. Zásada pacta sunt sevanda – NETREBA

31. Zásady Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe

32. Ius cogens a ius dispozitivum –

Ius dispozitivum – pravidlá medzinárod.práva  ktoré štáty vytvárajú, menia alebo rušia v rámci realizácie svojho suverénneho práva vlastným prejavom vole preberať na seba medzinárodné záväzky. Majú nižší stupeň právnej sily ako objektívne záväzné kogentné pravidlá všeobencého medzinárod.práva, pretože nemôžu byť s nimi v rozpore.

Ius cogens – ido výlučne o normu všeobecného medzinárodného práva. Má vyššiu právnu moc ako iné existujúce zmluvné normy a spôsobuje ich neplatnosť v prípade, že sú s ňou v rozpore. Za takúto normu ju musí prijať a uznať mezdinárodné spoločenstvo ako celok. Nie je možné odchýliť sa od nej dispozitívnym prejavom vole štátov. Možno ju zmeniť iba kogentnou normou.Vznik novej kogentnej normy má za následok neplatnosť a zánik iných zmlúv, ktoré sú s ňou v rozpore. V dôsledku neplatnosti zmlúv, ktoré sú, prípadne budú v rozpore s existujúcou alebo novou kogentnou normou, vzniká zmluvným štátom povinnosť napraviť vzniknutý stav, ktorý je, prípadne bude v rozpore s kogentnou normou. Porušením kogentnej normy vzniknú zodpovednostné záväzky štátu – porušiteľa voči všetkým členom medzinárodného spoločenstva.

33. Definícia „ius cogens“ v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve – NETREBA

34. Pravidlá soft law a hard law – ich účelom je rozlíšiť normatívnu kvalitu (tvrdosť, dokonalosť) medzinárodných pravidiel. Hard law – tvrdé právo – vzťahuje sa na oblasť medzinárodného práva. Jednotlivé medzinárodné práva sa delia podľa normatívnej kvality. Tvrdé právo predstavuje tie normy medzinárodného práva, v ktorých presne stanovenej povinnosti stubjektu A korešponduje presne definované právo subjektu B.  Soft law = rodiace právo, zárodočné právo, programové právo. Mäkké právo predstavuje take normy medzinárod.práva, v ktorých práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu nie sú presne určené, prípadne sa dokonca prekrývajú. Za porušenie pravidiel soft law nevzniká medzinárodnoprávna zodpovednosť štátu, ich dodržiavanie je vecou medzinárodnej prestíže a dôveryhodnosti štátov, ktoré ich prijali.

35. Zodpovednosť v medzinárodnom práve – Ak subject medzinárod.práva poruší svoj primárny záväzok vyplývajúci z medzinárod.práva, nesie za to medzinárod.zodpovednosť. Ak subject medzinárod.práva nesplní svoje zodpovednostné povinnosti, poškodený subject medzinárod.práva má právo použiť donútenie (sankciu), aby primal porušiteľa urobiť nápravu.

1. primárne práva a povinnosti
2. akcesorské sekundárne / zodpovednostné práva a povinnosti  - povinnosť nahradiť škodu, ktorá vznikla tým, že štát porušil záväzok
3. sankčné práva a povinnosti – vznikajú ako právny dôsledok nesplnenia sekundárnych práv a povinnosti.

Sankcia – samotný akt donútenia, ktorý nasleduje po nesplnení zodpovednostnej povinnosti.

Zodpovednosť v širšom zmysle: zahrňuje povinnosť prevencie porušenia, ako aj zodpovenosť za porušenie záväzku. Delí sa na:

1. pozitívna zodpovednosť: za dodržiavanie pravidiel medzinárod.práva. Vzniká porušením medzinárod.práva, súčasne so vznikom primárnej pr.povinnosti. Pozitívna zodpovednosť podporuje právne základy medzinárod.vzťahov, najmä zásadu pacta sunt servanda, pretože vedie štáty k zodpovednému chovaniu.
2. negatívna zodpovednosť: môže mať podobu:

1. subjektívne zodpovednosti: zodpovenosť za zavinenie. Ako subjekt tu vystupuje štát alebo medzinárod.vládna organizácia. Ani štát ani org., vystupujúce ako PO, nemajú vlastnú psychiku – nemôžeme preto hovoriť o subjektívnom zavinení. “Subjektívnosť zavinenia” spočíva v tom, že určité objektívne protiprávne konanie je možné podľa medzinárod.práva pripísať komuto štátu alebo organizácii.
2. objektívnej zodpovednosti: zodpovenosť za škodu. Vzniká ako právny následok porušenia medzinárod.práva alebo v dôsledku vzniku závažnej materiálnej škody spôsobenej vykonávaním rizikovej, avšak medzinárodným právom nezakázanej činnosti. Subjekt medzinárod.práva zodpovedá za škodlivé následky činnosti bez ohľadu na to, či škodu zavinil alebo nezavinil. Je to zodpoved-nosť za výsledok, je vždy spojená s konkrétnou materiálnou škodou.

Zodpovednosť v užšom zmysle:

8. z hľadiska počtu subjektov zodpovednosti:

1. individuálna zodpovednosť – zaväzuje iba subject medzinárod.práva, ktorý sa dopustil protiprávneho konania alebo spôsobil škodu.
2. spoločná = solidárna zodpovednosť – sa v oblasti medzinárod. práva vyskytuje vo forme zodpovednosti štátu a emdzinárod.org.

9. z hľadiska druhu sujbektov zodpovednosti:

1. zodpovednosť štátu -  subjektom je zvrchovaný štát
2. zodpovednosť medzinárod.org
3. zodpovednosť FO – jednotlivec – (páchateľ medzinárod.zločinov)

36. Subjektívna a objektívna zodpovednosť v medzinárodnom práve – negatívna zodpovednosť: môže mať podobu:

10. subjektívne zodpovednosti: zodpovenosť za zavinenie. Ako subjekt tu vystupuje štát alebo medzinárod.vládna organizácia. Ani štát ani org., vystupujúce ako PO, nemajú vlastnú psychiku – nemôžeme preto hovoriť o subjektívnom zavinení. “Subjektívnosť zavinenia” spočíva v tom, že určité objektívne protiprávne konanie je možné podľa medzinárod.práva pripísať komuto štátu alebo organizácii.
11. objektívnej zodpovednosti: zodpovenosť za škodu. Vzniká ako právny následok porušenia medzinárod.práva alebo v dôsledku vzniku závažnej materiálnej škody spôsobenej vykonávaním rizikovej, avšak medzinárodným právom nezakázanej činnosti. Subjekt medzinárod.práva zodpovedá za škodlivé následky činnosti bez ohľadu na to, či škodu zavinil alebo nezavinil. Je to zodpoved-nosť za výsledok, je vždy spojená s konkrétnou materiálnou škodou.

37. Subjekty medzinárodného práva verejného – sú štáty, medzinárodné organizáce. Aj národ je subjektom medzinárodného práva avšak len na základe toho, že národy dosahovali a dosahujúsvoju štátnosť, resp. dobrovoľné spojenie s iným národom. FO subjektami medzinárodného práva nemôžu  byť, kedže patria pod jurisdikciu štátu pobytu.

38. Štát ako subjekt medzinárodného práva verejného – je najdôležitejší subject medzinárodného práva. Má absolútnu normotvornú spôsobilosť. Štáty sú tvorcami všeobecného medzinárodného práva, zmluvného aj obyčajového. Zákldné znaky štátu: št.úzmie, obyvateľstvo, organizácia št.moci. Štát sa stáva subjektom medzinárodného práva svojím svznikom za predpokladu, že si svoju štátnosť udrží. Ak má určitá politická jednotka znaky štátu, tj má vlastnú štátnu a vládnu formu, vnútornú organizáciu, vnútornú politiku a príslušné územie, potom sa stáva subjektom medzinárodného práva. Subjektom medzinárodného práva sa stáva štát za určitých predpokladov vted, ak má všetky atribúty štátu. Suverenitou štátu rozumieme skutočnosť, že voči určitému územiu a príslušnému obyvateľstvu je štátna moc najvyššou výlučnou mocou,tj nezávisí od vole inej štátnej moci. Suverenita štátu však nie je obmedzená tým, že štát na seba preberá záväzky na medzinárodnoprávnej úrovni. Vonkajšia suverenita štátu sa prejavuje tým, že štát je plnoprávnym subjektom medzinárodného práva, rovnoprávnym voči všetkým ostatným suverénnym štátom a je rovnoprávnym členom medzináordného spoločenstva. Pod vnútroštátnou suverenitou štátu sa rozumie to, že štátu patrí výlučná moc na jeho území. Suverénny štát určuje slobodne svoje štátne a spoločenské zriadenie a má voľnosť pri úprave svojich vnútorných vecí. Disponuje tiež svojím územím a prírodnými zdrojmi na ňom.

39. Vznik štátu a jeho právne dôsledky – je výsledkom historického procesu a objavuje sa v medzinárodnom živote ako politicko-právny útvar, reprezentujúci všetkých svojich obyvateľov, bez ohľadu na jeho vnútropolitické zriadenie a bez ohľadu na tzv. legitimitu vzniku. Suverénny štát je subjektom medzináordného práva ako nositeľ zvrchovanej, suverénnej moci. Nový štát môže vzniknúť nasledovne:

1. prvotným osídlením – oznámenie o osídlení a o skutočnom ovládnutí územia “bez pána” a súhlas tretích štátov.
2. spojením dvoch alebo niekoľkých existujúcich štátov do jedného štátu.
3. odštiepením sa od existujúceho štátu (secesia) a vytvorenie nezávislého štátu.
4. rozpadom existujúceho štátu na viacero samostatných štátov
5. rozhodnutím medzinárodnej konferencie.

40. Inštitút uznania v medzinárodnom práve verejnom všeobecne – uznanie štátu prichádza do úvahy, keď do medzinárodného života vstupuje nový nezávislý štát, ktorý vznikol ako výsledok uplatnenia sebaurčovacieho práva bývalého národa pod koloniálnym jarmom alebo iného zavislého územia, v prípade rozpadu štátu a spojenia štátov, oddelenie na časti územia štátu a vznik nového štátu na tomto území. Uznanie štátu je bezprostredne spate s jeho medzinárodnoprávnou subjektivitou. Inštitút uznania štátu je dosial nekodifikovaný. Uznanie štátu je právny akt, ktorým existujúci štát berie oficiálne na vedomie skutočnosť, že novovzniknutý útvar je suverénnym štátom a súčasne prejavuje svoju vôľu vstúpiť s ním do právnych vzťahov, ktér prekračujú základné práva a povinnosti štátov. Akt uznania štátu sa teda skladá z vlastného uznania a prejavu vole nadviazať právne vzťahy s novým štátom, prípadne dohody o tom. Existuje uznanie de iure a uznenie de facto – viď.ot.č. 60.

41. Obsah pojmu „suverenita štátu“ - suverenitou štátu rozumieme skutočnosť, že voči určitému územiu a príslušnému obyvateľstvu je štátna moc najvyššou výlučnou mocou,tj nezávisí od vole inej štátnej moci. Suverenita štátu však nie je obmedzená tým, že štát na seba preberá záväzky na medzinárodnoprávnej úrovni. Vonkajšia suverenita štátu sa prejavuje tým, že štát je plnoprávnym subjektom medzinárodného práva, rovnoprávnym voči všetkým ostatným suverénnym štátom a je rovnoprávnym členom medzináordného spoločenstva. Pod vnútroštátnou suverenitou štátu sa rozumie to, že štátu patrí výlučná moc na jeho území. Suverénny štát určuje slobodne svoje štátne a spoločenské zriadenie a má voľnosť pri úprave svojich vnútorných vecí. Disponuje tiež svojím územím a prírodnými zdrojmi na ňom.

42. Konštitutívna a deklaratórna teória v kontexte inštitútu uznania štátu – NETREBA

43. Uznanie de iure a de facto –

Uznanie de iure – je uznanie plné, konečné a neodvolateľné. Právne účinky tohoto uznania prestávajú platiť len v prípade, že uznaný štát zanikol fakticky. Pri tomto spôsobe uznáva uznávajúci štát platnosť všetkých aktov štátnej moci štátu uznaného. Uznáva nielen ich vnútornú platnosť na jeho území, ktorú je povinný priznávať aj aktom štátu neuznaného, ale aj platnoť na svojom území.

Uznanie de facto – je svojím obsahom obmedzené na dočasné, avšak aj tento druh uznania je uznaním právnym, má právne účinky, hoci obmedzenejšie (uzavretie dohôd a uzávaným štátom o obchode, o poskytovaní určitého právneho režimu príslušníkom druhého štátu.

Uznanie môže byť výslovné alebo konkludentné(mlčky)

Výslovné – je každý formálny akt, ktorým uznávajúci štát priamo vyhlasuje svoju vôlu druhý štát uznať. Môže to byť jednostranný uznávajúceho štátu, alebo dvojstranný akt.

Mlčky – je oficiálny akt uznávajúceho štátu, z ktorého nepriamo, alebo nepochybne vyplýva, že uznáva nový štát a že s ním nadväzuje právne vzťahy, ktoré idú nad minimum práv a povinností štátov.

44. Definícia sukcesie v medzinárodnom práve – nástup do práv predchodcu. Sukcesor - nástupca

45. Čo sa považuje za základ sukcesie – NETREBA

46. Negatívna teória v sukcesijnej oblasti – NETREBA

47. Vznik sukcesijnej problematiky – NETREBA

48. Súkromnoprávna koncepcia sukcesie – NETREBA

49. Výsledky kodifikačných prác v sukcesijnej oblasti – po dlhoročnej práci Komisie OSN pre medzinárodné právo boli na kodifikačných konferenciách OSN vo Viedni podpísané kodifikačné dohovory v oblasti sukcesie:

1. v r.1978 Dohovor o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám – vzťahuje sa na účinky sukcesie štátov vo vzťahu ku zmluvám medzi štátmi - ot.71,72,73
2. v r.1983 Dohovor o sukcesii štátov vo vzťahu k št.majetku, št.archívom a št.dlhom – ot.74

50. Preambula Viedenského dohovoru o sukcesii štátov v zmluvnej oblasti z r. 1978 – NETREBA

51. Viedenský dohovor o zmluvnom práve a sukcesijná oblasť – NETREBA

52. Jednostranné vyhlásenia novovzniknutých štátov a otázky sukcesie – NETREBA

53. Ktorých oblastí sa nedotýka sukcesia štátov – sukcesia štátov sa ako taká nedotýka:

1. hraníc stanovených zmluvou,
2. záväzkov a práv stanovených zmluvou a vzťahujúcich sa k režimu hraníc.

54. Inštitút „tabula rasa“ – je obsahom čl. 16 Dohovoru o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám. Základná idea zakotvuje že nové štáty majú právo samostatne určovať svojeh medzinárodné zmluvné vzťahy. Nové nezávislé štáty môžu odmietnúť všetky normy, na ktorých dohodnutí sa nezúčastnili. Prax týchto štátov v tejto oblasti sa vyvinula tak, že rešpektujú normy ius cogens. Predmetom sukcesie sú vlastne normy ius dispozitivum.

55. Sukcesia štátov v zmluvnej oblasti pri spojení štátov – pri spojení štátov je východiskový pricníp sukcesia ispo iure (čl.31 Dohovoru o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám). Aj v prípade spojenia dvoch či viacerých štátov sa do značnej miery ponecháva možnosť novému spojenému štátu rozhodovať o tom, ktoré zmluvy uzavreté jednotlivými štámi do ich spojenia a vytvorenia spoločného štátu zostanú v platnosti a ktoré nie. Je to v súlade s princípom suverenity štátu ako takého.

56. Oddelenie štátov a sukcesia v zmluvnej oblasti – pojem oddelenie štátov možno subsumovať len oddelenie sa integrálnej časti územia štátu a utvorenie na ňom iného štátu. Oddelenie nemá vplyv na identickosť a stálosť predchodcu. Ak sa časť alebo časti územia štátu oddelia, aby vytvorili jeden alebo viac štátov, či už predchodca existuje alebo nie:

1. každá zmluva platná k dátumu sukcesie štátov na celom území predchodcu zostáva v platnosti pre sukcesora, ktorý takto vznikol,
2. každá zmluva platná k dátumu sukcesie štátov len na tej časti územia predchodcu, ktorý sa stal sukcesorom, zostáva v platnosti len pre tohto sukcesora.

Ak po oddelení ktorejkoľvek časti územia štátu – predchodcu tento naďalej existuje, každá zmluva, ktorá k dátumu sukcesie štátov platila pre predchodcu, naďalej platí na zvyšku jeho územia, pokiaľ:

3. dotyčné štáty sa nedohodnú inak,
4. nie je stanovené, že zmluva sa vzťahuje lne na územie, ktoré sa oddelilo od predchodcu, alebo
5. nevyplýva zo zmluvy alebo nie je inak stanovené, že prevádzanie zmluvy predchodcom by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo by podstatne zmenilo okolnosti prevádzania zmluvy.

57. Sukcesia štátov v oblasti štátneho majetku, štátnych archívov a štátnych dlhov – v r.1983 prijatie kodifikačného dokumentu – Viedenský dohovor o sukcesii štátov v oblasti št.majetku, št.archívov a št.dlhov. Vychdáza z dekolonizácie a z premien, ktoré z nej vyplynuli pre medzinárodné spoločenstvo. Otázky sukcesie štátov vo vzťahu k št.majetku, št.archívom a št.dlhom majú zvláštny význam pre všetky štáty. Št.majetok štátu “predchodcu” sú majetok, práva a záujmy, ktoré k dátumu sukcesie štátov a v súlade s vnútroštátnym právom štátu – predchodcu náležali tomuto štátu. Sukcesia nevyvoláva následky vzťahujúce sa na majetok tretieho štátu. Pri riešení otázky št.majetku sa v takomto prípada dáva prednosť dohode. Ak dohoda neexistuje:

1. nehnuteľný št.majetok štátu – predchodcu, ktorý sa nachádza na území, ku ktorému sa vzťahuje sukcesia štátov, prechádza štát – nástupcu
2. hnuteľný št.majetok štátu – predchodcu, spätý s činnosťou štátu – predchodcu, majúci vzťah k územiu, ku ktorému sa vzťahuje sukcesia štátov, prechádza na štát – nástupcu.

V prípade sukcesie zlúčenia štátov, oddelení sa časti alebo častí z rozdeleného štátu je prioritná dohoda, inak vo všetkých troch prípadoch sukcesie prechádza majetok na štát – nástupcu. V prípade rozdelenia štátu sa používa pojem “spravodlivý diel”.

Štátne archívy štátu – predchodcu: sú to všetky dokumenty akéhokoľvek data a akejkoľvek povahy, ktoré vyhotovil alebo prijal štát. Prechod št.archívov štátu – predchodcu pôsobí zánik práv tohto štátu a vznik práv štátu – nástupcu na štátne archívy, ktoré prechádzajú na štát – nástupcu za podmienok ustanovených v dohovore.

Št.dlh je každý finančný záväzok štátu – predchodcu voči inému štátu, medzinárodnej organizácii alebo každému inému subjektu medzinárodného práva, ktorý vznikol v súlade s medzinárodným právom. Z finančných záväzkov štátov v oblasti sukcesie sa vylučujú PO a FO. Pri prevode časti št.územia na iný štát je daná prednosť dohode pre prechod št.dlhu štátu – predchodcu na štát – nástupcu. Ak takáto dohoda neexistuje, št.dlh štátu – predchodcu prechádza na štát – nástupcu spravodlivým dielom so zreteľom na majetok, práva a záujmy nástupcu.

58. Národ ako subjekt medzinárodného práva verejného – národ je originálnym subjektom medzinárodného práva. Inštitút sebaurčovacieho práva môže uplatniť každý národ. Právo národov na sebaurčenie sa každému národu otvára prostredníctvom jeho národnej suverenity, znamenajúcej, že každý národ má suverénne právo na samostantosť dosiahnutím štátnosti a suverénne právo na nezávislú štátnu existenciu a slobodnú voľbu ciest rozvoja. VZ OSN prijala v r.1960 Deklaráciu o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám a národom – “Všetky národy majú právo na sebaurčenie a v dôsledku tohoto práva si môžu slobodne určovať svoj politický statu a rozhodovať o svojom ekonomickom, sociálnom a kultúrnom rozvoji”. Národ si musí v priebehu svojho emancipačného úsilia vytvoriť orgány, analogické ústavným orgánom, aké vytvárajú štáty – základné subjekty medzinárodného práva. A to vzhľadom na potrebu uzatvárania právnych úkonov. To znamená, že by si mal vytvoriť organ podobný zákonodarnému orgánu a výkonný organ. Národy usilujúce sa o svoju štátnu nezávislosť sú vybavené medzinárodnoprávnou subjektivitou. Môžu svtupovať do vzťahov s inými štátmi a mezdinárod.org, určovať svojcih oficiálnych predstaviteľov na vedenie rozhovorov, zúčastňovať sa na práci mezdinárod.konfe-rencií a nezinárod.organizácií. Môžu tiež uzatvárať medzinár.zmluvy. Subjektivita národa je subjektivitou v užšom rozsahu ako subjektivita štátu a jedočasná. Zaniká dosiahnutím štátnosti. Či už konštituovaním národného štátu alebo dobrovoľným spojením národa do št.zväzku s iným národom alebo národmi v už existujúcom alebo novovytvorenom subjekte medzinárod.práva. MP priznáva subjektivitu národom ale nie menšinám vrámci štátu, menšiny nemajú právo na odtrhnutie a na realizáciu svojho tzv. sebaurčovacieho práva, menšiny sú chránené MP v rozsahu ochrany ľudských práv

59. Povstalci ako subjekt medzinárodného práva verejného – povstalci bojujú proti št.moci, pokiaľ im štáty priznali status strany vedúcej vojnu. Za povstaleckú stranu sa považovali tiež národy, ktoré siahli po zbrani na územiach so špecifickým statusom. O povstaní v zmysle medzinárod.práva možno hovoriť v prípade, keď organizované hnutie časti obyvateľstva štátu sa postaví proti ústrednej vláde z politických dôvodov, fakticky ovládne podstatnú časť št.územia, zriadi v ňom nezávislú vládnu moc a vedie úspešný ozbrojenýc boj s ústrednou vládou. Povstanie je všek prechodným javom. Ústredná vláda buď v boji podľahne, čím dosiahnu povstalci svoj cieľ, alebo ústredná vláda povstanie potlačí, v dôsledku čoho zaniknú aj právne dôsledky povstania. Akty ich orgánov na území, ktoré ovládajú, majú povahu aktov verejnej moci, a nie súkromných činov jednotlivcov. Povstalci nesú medzinárodnú zodpovednosť za výkon verejnej moci na území, ktoré ovládajú, a za plnenie prijatých medzinárod.záväzkov.

60. Medzinárodné organizácie ako subjekt medzinárodného práva verejného – Medzinárodné správne únie položili základ pre stale medzinárodné organizácie, na rozdiel od svetových kongresov a konferencií, ktoré patrili medzi dočasné medzinárodné orgány a fungovali v medzinárodnom živote už od 17.st.Prvá medzinárod.org.politickej povahy bola vytvorená v r.1919 – Spoločnosť národov. Medzinárodná org. je združenie štátov, vytvorené na základe medzinárod.zmluvy na plnenie vymedzených cieľov. Medzinárodná organizácia vzniká z vole zakladajúcich štátov. Rozhodujúcim okamihom počiatku ich existencie de iure je vstup zakladajúcej zmlvy do platnosti. Subjektivita  medzinárodnej organizácie nie je preto pôvodná, ale odvodená. Budovy, miestnosti, archívy a písomnosti medzinárod.organizácií sa považujú za nedotknuteľné. Organizácie požívajú aj daňové a colné imunity pre veci určené na ich spotrebu. Zamestnancom sekretariátov medzinárodných organizácií sú priznané rôzne výsady a imunity v závislosti od ich funkcii a pracovného zaradenia. Generálny tajomníci a riaditelia, ako aj ich námestníci požívajú plnú diplomatickú imunitu. Zamestnanci vyšších kategórií požívajú súdnu imunitu pre všetky svoje úradné akty a inak len obmedzenú daňovú, colnú a správnu imunitu. Ostatní pracovníci požívajú imunity len v súvislosti s výkonom ich funkcie.

61. Subjektivita nevládnych medzinárodných organizácií – NETREBA

62. Medzinárodnoprávna subjektivita vládnych medzinárodných organizácií - Medzinárodné správne únie položili základ pre stale medzinárodné organizácie, na rozdiel od svetových kongresov a konferencií, ktoré patrili medzi dočasné medzinárodné orgány a fungovali v medzinárodnom živote už od 17.st.Prvá medzinárod.org.politickej povahy bola vytvorená v r.1919 – Spoločnosť národov. Medzinárodná org. je združenie štátov, vytvorené na základe medzinárod.zmluvy na plnenie vymedzených cieľov. Medzinárodná organizácia vzniká z vole zakladajúcich štátov. Rozhodujúcim okamihom počiatku ich existencie de iure je vstup zakladajúcej zmlvy do platnosti. Subjektivita  medzinárodnej organizácie nie je preto pôvodná, ale odvodená. Budovy, miestnosti, archívy a písomnosti medzinárod.organizácií sa považujú za nedotknuteľné. Organizácie požívajú aj daňové a colné imunity pre veci určené na ich spotrebu. Zamestnancom sekretariátov medzinárodných organizácií sú priznané rôzne výsady a imunity v závislosti od ich funkcii a pracovného zaradenia. Generálny tajomníci a riaditelia, ako aj ich námestníci požívajú plnú diplomatickú imunitu. Zamestnanci vyšších kategórií požívajú súdnu imunitu pre všetky svoje úradné akty a inak len obmedzenú daňovú, colnú a správnu imunitu. Ostatní pracovníci požívajú imunity len v súvislosti s výkonom ich funkcie.

63. Fyzická osoba ako subjekt medzinárodného práva verejného – jednotlivci – FO nie sú subjektami medzinárod.práva. FO patria pod jurisdikciu príslušného štátu. Majú len odvodenú medzinárodnoprávnu subjektivitu jednotlivca:

1. v prípade základných ľudských práv a slobôd. A to za predpokladu, že príslušný medzinárodnoprávny document zmluvného charakteru umožňuje po vyčerpaní všetkých dostupných vnútroštátnych prostriedkov obrátiť sa na súdny organ (ES pre ĽP) alebo organ medzinárod.organizácie. Oprávnenými zájmami jednotlivca sa stali základné ľudské práva. Sú chránené kogentnými normami medzinárodného práva. Je tu možnosť pre jednotlivca obracať sa v súlade s medzinárod.zmluvou na medzinárod.org. vytvorené na ochranu práv a slobôd človeka.
2. Kogentmými normami medzinárod.práva sú chránené aj základné ľudské práva aj v negatívnom zmysle: imperatívne pravidlá zakazujú jednotlivcom chovanie, ktoré by takéto práva vážne ohrozili. Nerešpektovanie pravidiel vyvoláva medzinárodnoprávnu tresnú zodpovednosť páchateľov. Do kategórie takýchto zločinov podľa medzinárod.práva patria zločiny proti mieru, proti ľudskosti, vojnové zločiny, zločin genocídy…. Pre daný druh zločinov je príznačné, že ich páchajú v podstate osoby vo funkcii št.orgánov na želanie, pokyn, či príkaz zvrchovanej moci.

64. Fyzická osoba ako oprávnený a povinnostný subjekt medzinárodného práva verejného - – jednotlivci – FO nie sú subjektami medzinárod.práva. FO patria pod jurisdikciu príslušného štátu. Majú len odvodenú medzinárodnoprávnu subjektivitu jednotlivca:

1. v prípade základných ľudských práv a slobôd. A to za predpokladu, že príslušný medzinárodnoprávny document zmluvného charakteru umožňuje po vyčerpaní všetkých dostupných vnútroštátnych prostriedkov obrátiť sa na súdny organ (ES pre ĽP) alebo organ medzinárod.organizácie. Oprávnenými zájmami jednotlivca sa stali základné ľudské práva. Sú chránené kogentnými normami medzinárodného práva. Je tu možnosť pre jednotlivca obracať sa v súlade s medzinárod.zmluvou na medzinárod.org. vytvorené na ochranu práv a slobôd človeka.
2. Kogentmými normami medzinárod.práva sú chránené aj základné ľudské práva aj v negatívnom zmysle: imperatívne pravidlá zakazujú jednotlivcom chovanie, ktoré by takéto práva vážne ohrozili. Nerešpektovanie pravidiel vyvoláva medzinárodnoprávnu tresnú zodpovednosť páchateľov. Do kategórie takýchto zločinov podľa medzinárod.práva patria zločiny proti mieru, proti ľudskosti, vojnové zločiny, zločin genocídy…. Pre daný druh zločinov je príznačné, že ich páchajú v podstate osoby vo funkcii št.orgánov na želanie, pokyn, či príkaz zvrchovanej moci.

65. Vzťah medzi primárnymi, sekundárnymi a zodpovednostnými právami a povinnosťami – NETREBA

66. Medzinárodnoprávna zodpovednosť v užšom a širšom zmysle – Ak subject medzinárod.práva poruší svoj primárny záväzok vyplývajúci z medzinárod.práva, nesie za to medzinárod.zodpovednosť. Ak subject medzinárod.práva nesplní svoje zodpovednostné povinnosti, poškodený subject medzinárod.práva má právo použiť donútenie (sankciu), aby primal porušiteľa urobiť nápravu.

1. primárne práva a povinnosti
2. akcesorské sekundárne / zodpovednostné práva a povinnosti  - povinnosť nahradiť škodu, ktorá vznikla tým, že štát porušil záväzok
3. sankčné práva a povinnosti – vznikajú ako právny dôsledok nesplnenia sekundárnych práv a povinnosti.

Sankcia – samotný akt donútenia, ktorý nasleduje po nesplnení zodpovednostnej povinnosti.

Zodpovednosť v širšom zmysle: zahrňuje povinnosť prevencie porušenia, ako aj zodpovenosť za porušenie záväzku. Delí sa na:

pozitívna zodpovednosť: za dodržiavanie pravidiel medzinárod.práva. Vzniká porušením medzinárod.práva, súčasne so vznikom primárnej pr.povinnosti. Pozitívna zodpovednosť podporuje právne základy medzinárod.vzťahov, najmä zásadu pacta sunt servanda, pretože vedie štáty k zodpovednému chovaniu.

negatívna zodpovednosť: môže mať podobu:

1. subjektívne zodpovednosti: zodpovenosť za zavinenie. Ako subjekt tu vystupuje štát alebo medzinárod.vládna organizácia. Ani štát ani org., vystupujúce ako PO, nemajú vlastnú psychiku – nemôžeme preto hovoriť o subjektívnom zavinení. “Subjektívnosť zavinenia” spočíva v tom, že určité objektívne protiprávne konanie je možné podľa medzinárod.práva pripísať komuto štátu alebo organizácii.
2. objektívnej zodpovednosti: zodpovenosť za škodu. Vzniká ako právny následok porušenia medzinárod.práva alebo v dôsledku vzniku závažnej materiálnej škody spôsobenej vykonávaním rizikovej, avšak medzinárodným právom nezakázanej činnosti. Subjekt medzinárod.práva zodpovedá za škodlivé následky činnosti bez ohľadu na to, či škodu zavinil alebo nezavinil. Je to zodpoved-nosť za výsledok, je vždy spojená s konkrétnou materiálnou škodou.

Zodpovednosť v užšom zmysle:

3. z hľadiska počtu subjektov zodpovednosti:

1. individuálna zodpovednosť – zaväzuje iba subject medzinárod.práva, ktorý sa dopustil protiprávneho konania alebo spôsobil škodu.
2. spoločná = solidárna zodpovednosť – sa v oblasti medzinárod. práva vyskytuje vo forme zodpovednosti štátu a emdzinárod.org.

4. z hľadiska druhu sujbektov zodpovednosti:

1. zodpovednosť štátu -  subjektom je zvrchovaný štát
2. zodpovednosť medzinárod.org
3. zodpovednosť FO – jednotlivec – (páchateľ medzinárod.zločinov)

67. Pozitívna a negatívna medzinárodnoprávna zodpovednosť Ak subject medzinárod.práva poruší svoj primárny záväzok vyplývajúci z medzinárod.práva, nesie za to medzinárod.zodpovednosť. Ak subject medzinárod.práva nesplní svoje zodpovednostné povinnosti, poškodený subject medzinárod.práva má právo použiť donútenie (sankciu), aby primal porušiteľa urobiť nápravu.

1. primárne práva a povinnosti
2. akcesorské sekundárne / zodpovednostné práva a povinnosti  - povinnosť nahradiť škodu, ktorá vznikla tým, že štát porušil záväzok
3. sankčné práva a povinnosti – vznikajú ako právny dôsledok nesplnenia sekundárnych práv a povinnosti.

Sankcia – samotný akt donútenia, ktorý nasleduje po nesplnení zodpovednostnej povinnosti.

Zodpovednosť v širšom zmysle: zahrňuje povinnosť prevencie porušenia, ako aj zodpovenosť za porušenie záväzku. Delí sa na:

pozitívna zodpovednosť: za dodržiavanie pravidiel medzinárod.práva. Vzniká porušením medzinárod.práva, súčasne so vznikom primárnej pr.povinnosti. Pozitívna zodpovednosť podporuje právne základy medzinárod.vzťahov, najmä zásadu pacta sunt servanda, pretože vedie štáty k zodpovednému chovaniu.

negatívna zodpovednosť: môže mať podobu:

5. subjektívne zodpovednosti: zodpovenosť za zavinenie. Ako subjekt tu vystupuje štát alebo medzinárod.vládna organizácia. Ani štát ani org., vystupujúce ako PO, nemajú vlastnú psychiku – nemôžeme preto hovoriť o subjektívnom zavinení. “Subjektívnosť zavinenia” spočíva v tom, že určité objektívne protiprávne konanie je možné podľa medzinárod.práva pripísať komuto štátu alebo organizácii.
6. objektívnej zodpovednosti: zodpovenosť za škodu. Vzniká ako právny následok porušenia medzinárod.práva alebo v dôsledku vzniku závažnej materiálnej škody spôsobenej vykonávaním rizikovej, avšak medzinárodným právom nezakázanej činnosti. Subjekt medzinárod.práva zodpovedá za škodlivé následky činnosti bez ohľadu na to, či škodu zavinil alebo nezavinil. Je to zodpoved-nosť za výsledok, je vždy spojená s konkrétnou materiálnou škodou.

68. Málo priateľské akty - takýto akt poškodzuje záujmy štátu, voči ktorému je nasmerovaný, avšak nie je sám osobe protiprávny z hľadiska medzinárod.práva. Za takéko konanie nemôže vzniknúť medzinárodnoprávna zodpovednsoť. Neoddôvodnené odkladanie dátumu ceremoniálu odovzdávania poverovacích listín u hlavy prijímajúceho štátu, neprimeraná “horlivá pozornosť” colných a pasových orgánov, venovaná občanom niektorého štátu….

69. Subjekty medzinárodnoprávnej zodpovednosti Ak subject medzinárod.práva poruší svoj primárny záväzok vyplývajúci z medzinárod.práva, nesie za to medzinárod.zodpovednosť. Ak subject medzinárod.práva nesplní svoje zodpovednostné povinnosti, poškodený subject medzinárod.práva má právo použiť donútenie (sankciu), aby primal porušiteľa urobiť nápravu.

1. primárne práva a povinnosti
2. akcesorské sekundárne / zodpovednostné práva a povinnosti  - povinnosť nahradiť škodu, ktorá vznikla tým, že štát porušil záväzok
3. sankčné práva a povinnosti – vznikajú ako právny dôsledok nesplnenia sekundárnych práv a povinnosti.

Sankcia – samotný akt donútenia, ktorý nasleduje po nesplnení zodpovednostnej povinnosti.

Zodpovednosť v užšom zmysle:

1. z hľadiska počtu subjektov zodpovednosti:

1. individuálna zodpovednosť – zaväzuje iba subject medzinárod.práva, ktorý sa dopustil protiprávneho konania alebo spôsobil škodu.
2. spoločná = solidárna zodpovednosť – sa v oblasti medzinárod. práva vyskytuje vo forme zodpovednosti štátu a emdzinárod.org.

2. z hľadiska druhu sujbektov zodpovednosti:

1. zodpovednosť štátu -  subjektom je zvrchovaný štát
2. zodpovednosť medzinárod.org
3. zodpovednosť FO – jednotlivec – (páchateľ medzinárod.zločinov)

70. Medzinárodnoprávna zodpovednosť štátu  všeobecne - pôsobenie koncepcie mezdinárodnoprávnej zodpovednosti štátu vychádzali zo zodpovednosti štátu za materiálnu škodu spôsobenú cudzincom, z požiadavky zabezpečiť náhradu materiálnej škody prostredníctvom diplomatickej ochrany št.príslušníkov v cudzine.  Porušenie záväzku vedie k vzniku zodpovednostných právnych následkov. Právne následky vyplývajúce zo zodpovednosti nie sú na ujmu trvalej povinnosti štátu dodržiavať pôvodný poškodený záväzok. “Poškodený štát” je každý štát, ktorého práva boli poškodené protiprávnym konaním iného štátu, a to napríklad v dôsledku porušenia:

1. dvojstrannnej zmluvy
2. záväzného rozsudku alebo iného záväzného rozhodnutia o urovnaní sporu
3. záväzného rozhodnjutia iného  medzinárod.org.
4. mnohostrannej zmluvy alebo obyčajovej normy medzinárod.práva, ak je zistené, že poškodené právo bolo v zmluve priznané tomuto štátu.

V prípade medzinárod.zločinov sa za “poškodené štáty” považujú nielen priamo poškodený štát, ale aj všetky ostatné štáty (členovia medzinárod.spoločenstva).

Štát, ktorý porušil svoj medzinárodný záväzok, je povinný:

5. Upustiť od protiprávneho konania
6. Úplne napraviť vzniknutý stav:

1. Obnoví pôvodný stav
2. Vyplatí náhradu škody
3. Poskytne morálne zadosťhučinenie
4. Poskytne ubezpečenie a záruky neopakovania

71. Medzinárodnoprávna zodpovednosť štátu za protiprávne konanie - súčasťou medzinárodnoprávnej subjectivity štátu je aj jeho spôsobilosť niesť zodpovednosť za porušenie jeho medzinárodnoprávnych záväzkov. Konanie štátu sa považuje za protiprávne ak:

1. Určitý akt (konanie alebo opomenutie) možno podľa medzinárod.práva pripísať tomuto štátu. Za konanie štátu sa považuje:

7. konanie ktoréhokoľvek štá.orgánu s takýmto postavením podľa vnútroštátneho práva
8. konanie iných subjektov v rámci štátu (org.územnej samosprávy) splnomocnených vnútrošt.právom na výkon niektorých prerogatív vládnej moci
9. konanie osôb (skupiny osôb), ktoré fakticky konajú v mene štátu
10. konanie orgánov iného štátu alebo medzinárod.org.
11. konanie št.orgánov, orgánov územnej samosprávy alebo iných org.oprávnených vykonávať niektoré prerogatívy vládnej moci
12. konanie orgánov povstaleckého hnutia, ktoré prevzalo moc.

B) Týmto konaním štát porušuje svoj medzinárodný záväzok. Štát ho poruší, ak koná v rozpore s tým, čo od štátu vyžaduje tento záväzok, a to bez ohľadu na pôvod záväzku. Záväzok musí byť platný v čase protipávneho konania. Protiprávne konanie:

13. medzinárodný zločin – protiprávne konanie, ktorým bol porušený medzinárod.záväzok, taký podstatný na ochranu základných záujmov medzinárod. spoločenstva, že jeho porušenie je týmto spoločenstvom ako celkom uznané za zločin
14. medzinárodný delikt – každé iné protiprávne konanie, ktoré nepredstavuje medzinárodný zločin. Okolnosti ak nastanú vylučujú vznik zodpovednosti štátu:

1. súhlas poškodeného štátu – porušiteľovi musí byť udelený právoplatne. Nikdy nemôže byť udelený, ak plnenie záväzku vyplýva z imperatívnej (kogentnej) normy všeobecného medzinárod.práva.
2. vyššia moc a nepredvídaná nekontrolovateľná udalosť
3. tieseň – konajúci v mimoriane tiesnivej situácii nemal inú možnosť, ako zachrániť svoj život alebo život osôb zverených do jeho opatery
4. stav núdze
5. sebaobrana – musí slňať podmienky uvedené v Charte OSN.

72. Medzinárodnoprávna zodpovednosť štátu, jej prvky všeobecne pôsobenie koncepcie mezdinárodnoprávnej zodpovednosti štátu vychádzali zo zodpovednosti štátu za materiálnu škodu spôsobenú cudzincom, z požiadavky zabezpečiť náhradu materiálnej škody prostredníctvom diplomatickej ochrany št.príslušníkov v cudzine.  Porušenie záväzku vedie k vzniku zodpovednostných právnych následkov. Právne následky vyplývajúce zo zodpovednosti nie sú na ujmu trvalej povinnosti štátu dodržiavať pôvodný poškodený záväzok. “Poškodený štát” je každý štát, ktorého práva boli poškodené protiprávnym konaním iného štátu, a to napríklad v dôsledku porušenia:

1. dvojstrannnej zmluvy
2. záväzného rozsudku alebo iného záväzného rozhodnutia o urovnaní sporu
3. záväzného rozhodnjutia iného  medzinárod.org.
4. mnohostrannej zmluvy alebo obyčajovej normy medzinárod.práva, ak je zistené, že poškodené právo bolo v zmluve priznané tomuto štátu.

V prípade medzinárod.zločinov sa za “poškodené štáty” považujú nielen priamo poškodený štát, ale aj všetky ostatné štáty (členovia medzinárod.spoločenstva).

Štát, ktorý porušil svoj medzinárodný záväzok, je povinný:

5. Upustiť od protiprávneho konania
6. Úplne napraviť vzniknutý stav:

1. Obnoví pôvodný stav
2. Vyplatí náhradu škody
3. Poskytne morálne zadosťhučinenie
4. Poskytne ubezpečenie a záruky neopakovania

73. Medzinárodnoprávna zodpovednosť štátu, subjektívny prvok Ak subject medzinárod.práva poruší svoj primárny záväzok vyplývajúci z medzinárod.práva, nesie za to medzinárod.zodpovednosť. Ak subject medzinárod.práva nesplní svoje zodpovednostné povinnosti, poškodený subject medzinárod.práva má právo použiť donútenie (sankciu), aby primal porušiteľa urobiť nápravu.

7. primárne práva a povinnosti
8. akcesorské sekundárne / zodpovednostné práva a povinnosti  - povinnosť nahradiť škodu, ktorá vznikla tým, že štát porušil záväzok
9. sankčné práva a povinnosti – vznikajú ako právny dôsledok nesplnenia sekundárnych práv a povinnosti.

Sankcia – samotný akt donútenia, ktorý nasleduje po nesplnení zodpovednostnej povinnosti.

Zodpovednosť v širšom zmysle: zahrňuje povinnosť prevencie porušenia, ako aj zodpovenosť za porušenie záväzku. Delí sa na:

pozitívna zodpovednosť: za dodržiavanie pravidiel medzinárod.práva. Vzniká porušením medzinárod.práva, súčasne so vznikom primárnej pr.povinnosti. Pozitívna zodpovednosť podporuje právne základy medzinárod.vzťahov, najmä zásadu pacta sunt servanda, pretože vedie štáty k zodpovednému chovaniu.

negatívna zodpovednosť: môže mať podobu:

3. subjektívne zodpovednosti: zodpovenosť za zavinenie. Ako subjekt tu vystupuje štát alebo medzinárod.vládna organizácia. Ani štát ani org., vystupujúce ako PO, nemajú vlastnú psychiku – nemôžeme preto hovoriť o subjektívnom zavinení. “Subjektívnosť zavinenia” spočíva v tom, že určité objektívne protiprávne konanie je možné podľa medzinárod.práva pripísať komuto štátu alebo organizácii.
4. objektívnej zodpovednosti: zodpovenosť za škodu. Vzniká ako právny následok porušenia medzinárod.práva alebo v dôsledku vzniku závažnej materiálnej škody spôsobenej vykonávaním rizikovej, avšak medzinárodným právom nezakázanej činnosti. Subjekt medzinárod.práva zodpovedá za škodlivé následky činnosti bez ohľadu na to, či škodu zavinil alebo nezavinil. Je to zodpoved-nosť za výsledok, je vždy spojená s konkrétnou materiálnou škodou.

74. Medzinárodnoprávna zodpovednosť štátu, objektívny prvok Ak subject medzinárod.práva poruší svoj primárny záväzok vyplývajúci z medzinárod.práva, nesie za to medzinárod.zodpovednosť. Ak subject medzinárod.práva nesplní svoje zodpovednostné povinnosti, poškodený subject medzinárod.práva má právo použiť donútenie (sankciu), aby primal porušiteľa urobiť nápravu.

1. primárne práva a povinnosti
2. akcesorské sekundárne / zodpovednostné práva a povinnosti  - povinnosť nahradiť škodu, ktorá vznikla tým, že štát porušil záväzok
3. sankčné práva a povinnosti – vznikajú ako právny dôsledok nesplnenia sekundárnych práv a povinnosti.

Sankcia – samotný akt donútenia, ktorý nasleduje po nesplnení zodpovednostnej povinnosti.

Zodpovednosť v širšom zmysle: zahrňuje povinnosť prevencie porušenia, ako aj zodpovenosť za porušenie záväzku. Delí sa na:

pozitívna zodpovednosť: za dodržiavanie pravidiel medzinárod.práva. Vzniká porušením medzinárod.práva, súčasne so vznikom primárnej pr.povinnosti. Pozitívna zodpovednosť podporuje právne základy medzinárod.vzťahov, najmä zásadu pacta sunt servanda, pretože vedie štáty k zodpovednému chovaniu.

negatívna zodpovednosť: môže mať podobu:

1. subjektívne zodpovednosti: zodpovenosť za zavinenie. Ako subjekt tu vystupuje štát alebo medzinárod.vládna organizácia. Ani štát ani org., vystupujúce ako PO, nemajú vlastnú psychiku – nemôžeme preto hovoriť o subjektívnom zavinení. “Subjektívnosť zavinenia” spočíva v tom, že určité objektívne protiprávne konanie je možné podľa medzinárod.práva pripísať komuto štátu alebo organizácii.
2. objektívnej zodpovednosti: zodpovenosť za škodu. Vzniká ako právny následok porušenia medzinárod.práva alebo v dôsledku vzniku závažnej materiálnej škody spôsobenej vykonávaním rizikovej, avšak medzinárodným právom nezakázanej činnosti. Subjekt medzinárod.práva zodpovedá za škodlivé následky činnosti bez ohľadu na to, či škodu zavinil alebo nezavinil. Je to zodpoved-nosť za výsledok, je vždy spojená s konkrétnou materiálnou škodou.

75. Formy medzinárodne protiprávneho konania - protiprávne konanie:

1. medzinárodný zločin – protiprávne konanie, ktorým bol porušený medzinárod.záväzok, taký podstatný na ochranu základných záujmov medzinárod. spoločenstva, že jeho porušenie je týmto spoločenstvom ako celkom uznané za zločin
2. medzinárodný delikt – každé iné protiprávne konanie, ktoré nepredstavuje medzinárodný zločin. Okolnosti ak nastanú vylučujú vznik zodpovednosti štátu:

6. súhlas poškodeného štátu – porušiteľovi musí byť udelený právoplatne. Nikdy nemôže byť udelený, ak plnenie záväzku vyplýva z imperatívnej (kogentnej) normy všeobecného medzinárod.práva.
7. vyššia moc a nepredvídaná nekontrolovateľná udalosť
8. tieseň – konajúci v mimoriane tiesnivej situácii nemal inú možnosť, ako zachrániť svoj život alebo život osôb zverených do jeho opatery
9. stav núdze
10. sebaobrana – musí slňať podmienky uvedené v Charte OSN.

76. Medzinárodnoprávna zodpovednosť štátu, okolnosti vylučujúce protiprávnosť –

Protiprávne konanie:

1. medzinárodný zločin – protiprávne konanie, ktorým bol porušený medzinárod.záväzok, taký podstatný na ochranu základných záujmov medzinárod. spoločenstva, že jeho porušenie je týmto spoločenstvom ako celkom uznané za zločin
2. medzinárodný delikt – každé iné protiprávne konanie, ktoré nepredstavuje medzinárodný zločin. Okolnosti ak nastanú vylučujú vznik zodpovednosti štátu:

11. súhlas poškodeného štátu – porušiteľovi musí byť udelený právoplatne. Nikdy nemôže byť udelený, ak plnenie záväzku vyplýva z imperatívnej (kogentnej) normy všeobecného medzinárod.práva.
12. vyššia moc a nepredvídaná nekontrolovateľná udalosť
13. tieseň – konajúci v mimoriane tiesnivej situácii nemal inú možnosť, ako zachrániť svoj život alebo život osôb zverených do jeho opatery
14. stav núdze
15. sebaobrana – musí slňať podmienky uvedené v Charte OSN.

77. Medzinárodnoprávna zodpovednosť pri porušení ius cogens

78. Medzinárodnoprávna zodpovednosť medzinárodnej organizácie – NETREBA

79. Medzinárodnoprávna zodpovednosť štátu - Ak subject medzinárod.práva poruší svoj primárny záväzok vyplývajúci z medzinárod.práva, nesie za to medzinárod.zodpovednosť. Ak subject medzinárod.práva nesplní svoje zodpovednostné povinnosti, poškodený subject medzinárod.práva má právo použiť donútenie (sankciu), aby primal porušiteľa urobiť nápravu.

1. primárne práva a povinnosti
2. akcesorské sekundárne / zodpovednostné práva a povinnosti  - povinnosť nahradiť škodu, ktorá vznikla tým, že štát porušil záväzok
3. sankčné práva a povinnosti – vznikajú ako právny dôsledok nesplnenia sekundárnych práv a povinnosti.

Sankcia – samotný akt donútenia, ktorý nasleduje po nesplnení zodpovednostnej povinnosti.

Zodpovednosť v širšom zmysle: zahrňuje povinnosť prevencie porušenia, ako aj zodpovenosť za porušenie záväzku. Delí sa na:

pozitívna zodpovednosť: za dodržiavanie pravidiel medzinárod.práva. Vzniká porušením medzinárod.práva, súčasne so vznikom primárnej pr.povinnosti. Pozitívna zodpovednosť podporuje právne základy medzinárod.vzťahov, najmä zásadu pacta sunt servanda, pretože vedie štáty k zodpovednému chovaniu.

negatívna zodpovednosť: môže mať podobu:

1. subjektívne zodpovednosti: zodpovenosť za zavinenie. Ako subjekt tu vystupuje štát alebo medzinárod.vládna organizácia. Ani štát ani org., vystupujúce ako PO, nemajú vlastnú psychiku – nemôžeme preto hovoriť o subjektívnom zavinení. “Subjektívnosť zavinenia” spočíva v tom, že určité objektívne protiprávne konanie je možné podľa medzinárod.práva pripísať komuto štátu alebo organizácii.
2. objektívnej zodpovednosti: zodpovenosť za škodu. Vzniká ako právny následok porušenia medzinárod.práva alebo v dôsledku vzniku závažnej materiálnej škody spôsobenej vykonávaním rizikovej, avšak medzinárodným právom nezakázanej činnosti. Subjekt medzinárod.práva zodpovedá za škodlivé následky činnosti bez ohľadu na to, či škodu zavinil alebo nezavinil. Je to zodpoved-nosť za výsledok, je vždy spojená s konkrétnou materiálnou škodou.

80. Medzinárodnoprávna zodpovednosť fyzickej osoby – FO nemá medzinárodnoprávnu subjektivitu, nemôže ani niesť priamu medzinárodnoprávnu zodpovednosť v tej podobe, v akej ju nesie zvrchovaný štát alebo medzinárodná vládna organizácia. Jednotlivec nie je priamym nositeľom, ale iba adresátom niektorých povinností, ktoré vyplývajú z medzinárodného práva, upravujúceho oblasť ľudských práv a základných slobôd. Ak FO spácha medzinárodný zločin, nesie za to medzinárodnú právnu zodpovednosť podľa medzinárodného práva, bez ohľadu na to, ako konanie kvalifikuje vnútroštátny poriadok, ktorého je páchateľ občanom. Táto zásada sa uplatňuje v prípade spcáchania vojnových zločinov, zločinov proti mieru a zločinov proti ľudskosti.

81. Sankcie – majú za úlohu prinútiť porušiteľa medzinárod.záväzku, aby upustil od protiprávneho konania a napravil škodlivé následky svojho konania. Donútenie sa definuje ako “mocenský zásah štátu do právnej sféry iného štátu, ktorého účelom je donútiť štát, proti ktorému bolo namierené, k uznaniu stanoviska štátu, ktorý opatrenie vykonáva”. Právo použiť niektorú formu donútenia prináleži v prvom rade poškodenému subjektu medzinárod.práva a podľa povahy porušenia aj ostatným členom medzinárod. spoločenstva. Najúčinnejšou formou sankcií sú kolektívne donucovacie opatrenia. Každý poškodený štát má právo použiť legálne protiopatrenia voči štátu – porušiteľovi, ktorý neupustil od porušenia a nesplnil svoju zodpovednostnú povinnosť. Aby mohli byť použité legálne protiopatrenia, poškodený štát musí dodržať určité, medzinárodným právom predpísané podmienky:

1. legálne protiopatrenie musí byť odpoveďou na predchádzajúce porušenie medzinárod.záväzku vo vzťahu k poškodenému štátu.
2. poškodený štát pred použitím legálneho protiopatrenia vyzval štát – porušiteľa, aby upustil od protiprávneho konania a napravil jeho následky.
3. závažnosť dôsledkov použitia legálneho protiopatrenia musí byť proporcionálna so závažnosťou dôsledkov predchádzajúceho porušenia záväzku.
4. legálne protiopatrenie musia byť reverzibilné.
5. poškodený štát musí prerušiť použitie legálnych protiopatrení, ak došlo k obnoveniu plnenia povinností zo strany poškodzujúceho štátu.
6. legálne protioptrenie predstavuje okolnosť vylučujúcu protiprávnosť štátu, ktorý ho použil.

Spáchanie medzinárod.zločinu má za následok vznik povinností pre všetky štáty:

7. neuznávať ako právnu situáciu vytvorenú zločinom
8. neposkytovať pomoc štátu – porušiteľovi
9. spolupracovať s inými štátmi pri plnení týchto povinností
10. spolupracovať s ostatnými štátmi pri vykonávaní opatrení určeních na odstránenie zločinu

   100. Retorzia = odveta. Je legálne donucovacie opatrenie, ktorým poškodený štát neporuší mezinádorodnoprávne záujmy štátu – porušiteľa ani vlastné medzinárodné záväzky. Ide o najmenšiu formu donútenia, ku ktorému sa štát môže uchýliť po predchádzajúcom protiprávnom konaní iného subjektu medzinárodného práva (odvolanie vedúceho diplomatickej misie a konzltácie do ústredia, sprísnené colné protiopatrenia v súlade s existujúcimi záväzkami).

   101. Represálie – sú legálnym donucovacím opatrením, ktorým poškodený štát porušuje medzinárodným právom chránený záujem štátu – porušiteľa. Represálie nasledujú až potom, ako štát – porušiteľ odmietol upustiť od protiprávneho konania a napraviť spôsobenú škodu, aj keď poškodený štát využil všetky iné dostupné prostriedky mierového riešenia sporu. Cieľom represálií môže byť jeden alebo viaceré medzinárodným právom chránené záujmy štátu – porušiteľa. Druhy: vypovedanie občanov štátu – porušiteľa žijúcich na území poškodeného štátu, suspendovanie splácania dlhov a pôžičiek, vojnové represálie, embargo – zadržanie lodí alebo tovaru štátu – porušiteľa , mierová blokáda prístavov štátu – porušiteľa.

   102. Sebaobrana – je prirodzené právo každého zvrchvaného štátu na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu. Je zakotvené v čl.51 Charty OSN. Na rozdiel od represálií má sebaobrana obrannú povahu, pretože štát takto reaguje na predchádzajúci útok strany štátu – porušiteľa. Primárnu úlohu pri zabezpečení medzinárod.mieru a bezpečnosti má Bezpečnostná rada OSN, brániaci sa štát musí o aktoch sebaobrany ihneď informovať tento hlavný organ OSN a podriadiť sa jeho neskorším rozhodnutiam.

      103. Sankcie Bezpečnostnej rady OSN, všeobecne – donucujúce opatrenia BR OSN sú upravené v kapitole VII. Charty OSN. Ak dôjde k ohrozeniu mieru, porušeniu mieru alebo k útočných činom, keď zlyhajú dostupné mierové prostriedky riešenia sporu podľa kapitoly VI. Charty OSN, BR OSN má právo a povinnosť obnoviť narušené mierové podmienky vývoja. + ot.č.104, 105,106

      104. Sankcie Bezpečnostnej rady OSN, bez použitia sily – čl.41 Charty OSN. Úplné alebo čiastočné prerušenie hospodárskych stykov, prerušenie železničného, cstného, leteckého, riečneho alebo námorného spojenia, poštového, telegrafického alebo telefónneho spojenia, prerušenie diplomatických alebo konzulárnych stykov.

      105. Sankcie Bezpečnostnej rady OSN, s použitím sily – patri sem: demonštrácia sily ozbrojenými silami OSN, blokáda, iné vojenské operácie, najmä mier udržujúce a mier vynucujúce operácie pod záštitou OSN. Hoci Charta OSN obsahuje presný postup na vytváranie vojsk OSN členské štáty OSN prevzali záväzok poskytnúť organizácii všetku pomoc pri akciách, ktoré podniká pre zabezpečenie medzinárodného mieru.

      106. Sankcie Bezpečnostnej rady OSN, využitie oblastných dohôd podľa kapitoly VIII.

              Charty OSN -  donucovacie akcie môžu byť uskutočnené aj s pomocou oblastných spojeneckých dohôd, pričom každá akcia musí byť koordinovaná a schválená BR OSN, ktoré nesie hlavnú zodpovednosť za zachovanie medzinárodného mieru.

   107. Obsah pojmu „štátne územie“ – je časť zemegule, vymedzená št.hranicami, podriadená zvrchovanosti určitého štátu. Územím štátu je iba to územie, nad ktorým určitá vládnuca trieda prostredníctvom štátu vykonáva svoju moc. Št.územie rovnako ako obyvateľstvo je nevyhnutným predpokladom výkonu št.moci, je materiálnym základom štátu. Územie štátu zahŕňa zemský povrch, vrátane vôd, priestor pod povrchom a hladinou vôd a priestor nad nimi (nazdemský priestor).

11.   suchú zem štátneho územia tvoria všetky časti zemského povrchu, ktoré ležia vnútri št. hraníc. Za suchú zem sa považujú aj ostrovy
12.   vodstvo št.územia tvoria národné vody, národné rieky, vnútrozemské kanály a vnútrozemské jazerá ležiace v hraniciach štátu, ako aj vnútorné rieky, vnútrozemské moria, zálivy, prielivy, prístavné vody
13.   vnútro zeme (priestor pod povrchom a hladinami vôd) sa pokladá za územie štátu až do stredu zeme
14.   nazdzemský priestor je tá časť vzdušného priestoru, ktorá sa nachádza nad suchou zemou a vodstvom určitého štátu
15.  

   108. Obsah pojmu „fiktívne štátne územie“ – podmienené štátne územie.Patria sem budovy alebo pozemky na základe diplomatickej imunity, podmorské káble, námorné a riečne plavidlá plávajúce pod vlajkou svojho štátu, lietadlá označené výsostným znakom štátu.

   109. Právny režim Arktídy – polárna oblasť Arktídy, vymedzená polárnymi sektormi medzi príslušné štáty, považuje sa za ich štátne územie. Teória polárnych sektorov má zemepisný základ. Polárny sector sa vytvára sférickým trojuholníkom, ktorého základňu tvorí pobrežie daného štátu a vrcholom je severný pól, kým stranami sú poludníky, prechádzajúce miestami, kde sa končí hranica pobrežia, ktorú sme vzali za základňu trojuholníka. Podľa tejto teórie Arktída je rozdelená na 5 polárnych sektorov, ruský, nórsky, dánsky, kanadský a sector USA. Pevné územia nachádzajúce sa v oblasti jednotlivých sektorov pokladáme za čast sektorov (ostrovčeky, ostrovy) – k právnemu režimu nebolo spomenuté nič.

   110. Právny režim Antarktídy polárna oblasť Antarktídy, vymedzená polárnymi sektormi medzi príslušné štáty, považuje sa za ich štátne územie. Teória polárnych sektorov má zemepisný základ. Polárny sector sa vytvára sférickým trojuholníkom, ktorého základňu tvorí pobrežie daného štátu a vrcholom je južný pól, kým stranami sú poludníky, prechádzajúce miestami, kde sa končí hranica pobrežia, ktorú sme vzali za základňu trojuholníka.

   111. Národné vody – rozumieme tým rieky, jazerá a úžiny, ktoré sa nachádzajú na území jedného štátu. Národné vody sú pod výlučnoou právomocou príslušného štátu. Štáty sú oprávnené upraviť používanie svojch národných vôd aj iným spôsobom, napríklad zmluvou.

16. národné rieky – sú časťou štátneho územia. Z geografického a právneho hľadiska rozlišujeme tieto druhy národných riek:

1. národné rieky v pravom zmysle, ktoré od prameňa až po ústie pretekajú územím jedného štátu. Tento štát má nad nimi výlučnú právomoc
2. hraničné rieky, ktoré pretekajú územím dvoch štátov a zároveň tvoria hranicu medzi nimi. Každý štát vykonáva na svojej časti rieky svoju zvrchovanosť
3. mnohonárodné rieky, ktoré pretekajú územím niekoľkých štátov. Každý poriečny štát svoje zvrchované práva vykonáva na svojej časti za predpokladu, že poriečne štáty medzinárod.zmluvou nezaviedli iný právny režim
4. vnútroštátne kanály sú vodné, umelo vybudované dopravné cesty. Sú pod úplnou zvrchovanosťou štátu
5. jazerá tvoria časť št.územia v rozsahu jeho hraníc:

1. uzavreté jazerá
2. hraničné jazerá

   112. Právny režim vzdušného priestoru – vzdušný priestor, ktorý sa nachádza nad suchou zemou a vodnými časťami št.územia, patrí pod výlučnú právomoc štátu. Je integrálnou časťou št.územia. Vzdušný priestor, na rozdiel od územného mora, nie je obmedzený právom pokojného preletu v prospech iných štátov alebo iných št.príslušníkov. Preto prístup a lety cudzích lietadiel upravuje štát svojimi právnymi predpismi. Letecká doprava, ktorá je založená na využívaní vzduchu, vyžaduje úpravu vzdušného priestoru na základe medzinárodných zmlúv.

   113. Územná výsosť - obsahuje právo suverenity štátu vykonávať nezávisle a výlučne všetku verejnú moc na št.území. Prejavuje sa v tom, že všetky osoby FO, PO ako aj všetky veci, ktoré sa nachádzajú v danom okamihu na št.území, podliehajú moci teritoriálneho štátu. Výkon územnej výsosti prislúcha podľa všeobecného medzinárodného práva zásadnej územnej suverenite, a to na jeho št.území. Na základe všeobecného medzinárodného práva vykonávajú štáty územnú výsosť na lodiach a lietadlách lietajúcich alebo plávajúcich pod ich vlajkou na voľnom mori a vo vzdušnom priestore nad ním. To isté na zmluvnom základe sa týka družíc pohybujúcich sa v kozmickom priestore alebo modulov a sond, ktoré dosahujú nebeské telesá. Podľa všeobecného vojnového práva vykonáva okupujúca mocnosť na okupovanom území dočasne, v čase vojnového konfliktu, rozsiahlu časť práv, vyplývajúcich inak z územnej výsosti. Okupvaná časť územia však podľa všeobecného medzinárod.práva naďalej ostáva pod suverenitou dotyčnej vojnovej strany a zostáva medzinárodnoprávnou súčasťou jej teritória.

   114. Nadobúdanie a strata štátneho územia, všeobecne – podľa súčasného medzinárod.práva môžu št. územia nadobudnúť len štáty. Zakazuje sa meniť št.hranice s použitím násilia, no pripúšťajú  sa možnosti zemeny hraníc v súlade s medzinárodným právom. Spôsoby nadobudnutia:

17. pôvodné /origiálne/:
18. prvotná okupácia – je podriadenie územia bez pána alebo opusteného územia pod zvrchovanosť určitého štátu. Nadobúdajúci štát takto rozširuje svoju zvrchovanosť aj na nadobudnuté územie / obdobie kolonizácie/
19. akcesia – spôsob nadobudnutia št.územia, ktoré vzniklo pôsobením prírodných síl alebo umelým vytvorením. Sú to najma: naplavenina, objavenie sa ostrova alebo polostrova, zmena toku rieky (ktorá tvorí hranicu medzi štátmi), presuny zemského povrchu (v dôsledku tektonickej činnnosti), umelá akcesia (vysušenie alebo odvodnenie morského pobrežia vystavaním hrádze).
20. odvodené /derivatívne/ - cesia a adjudikácia, mimozmluvné – anexia, vydržanie – ide o prevod zvrchovanosti nad územím z jedného štátu na druhý štát. Treba riešiť otázku sukcesie práv a záväzkov, ktoré sa viažu k tomuto územiu.

Zmluvné nadobudnutie št. územia:

21. cesia – prevod časti územia spod právomoci jedného štátu na druhý štát na základe dvoj alebo viacstrannej medzinárod.zmluvy. Spočíva v prevode územnej zvrchovanosti z doterajšieho suveréna na iný štát na základe medzinárod.zmluvy. Cesia má vždy zmluvný character. Zmluva o cesii určuje aj okamih prechodu zvrchovanosti na cedované územie, v skutočnosti cedent vykonáva zvrchovanosť až do odovzdania územia novému suverénovi. Medzinárod.zmluva o cesii má vychádzať z dobrovoľnosti zúčastnených strán. Územné klauzuly o cesii obsahujú najmä mierové zmluvy
22. adjudikácia – nadobudnutie št.územia na základe výroku rozhodcovského alebo súdneho orgánu podľa medzinárod.zmluvy. Môže mať deklaratórnu povahu, ak sa výrok obmedzuje iba na vyhlásenie už prv existujúceho právneho titulu štátu na určité územie

Mimozmluvné nadobudnutie št. územia: súčasné medzinárod.právo zakazuje anexiu, teda na jej základe nemožno právoplatne nadobudnúť územie štátu.

23. vydržanie - spôsob nadobudnutia št.územia v dôsledku orpávnenej nepretržitej a neprerušovanej držby. Na vydržanie sa vyžaduje okrem faktického dlhotrvajúceho a nepretržitého výkonu zvrchovanosti nad územím aj úmysel na tomto území vládnuť ako suverén a uznanie vydržania zo strany ostatných štátov. Najspornejsím prvkom vydržania je dĺžka vydržacej lehoty.

Strata št. územia – rozmie sa ním zánik zvrchovanosti určitého štátu nad časťou alebo nad celým svojím územím. Na tomto území začína vykonávať územnú zvrchovanosť iný štát. Určitý spôsob nadobúdania územia pre jeden štát znamená pre druhý štát spôsob, na ktorého základe stráca svoje územie. Cesiou, vydržaním a adjudikáciou možno územie štátu nadobudnúť, ale aj stratiť.

   115. Nadobúdanie a  štátneho územia, zmluvný spôsob

Zmluvné nadobudnutie št. územia:

24. cesia – prevod časti územia spod právomoci jedného štátu na druhý štát na základe dvoj alebo viacstrannej medzinárod.zmluvy. Spočíva v prevode územnej zvrchovanosti z doterajšieho suveréna na iný štát na základe medzinárod.zmluvy. Cesia má vždy zmluvný character. Zmluva o cesii určuje aj okamih prechodu zvrchovanosti na cedované územie, v skutočnosti cedent vykonáva zvrchovanosť až do odovzdania územia novému suverénovi. Medzinárod.zmluva o cesii má vychádzať z dobrovoľnosti zúčastnených strán. Územné klauzuly o cesii obsahujú najmä mierové zmluvy
25. adjudikácia – nadobudnutie št.územia na základe výroku rozhodcovského alebo súdneho orgánu podľa medzinárod.zmluvy. Môže mať deklaratórnu povahu, ak sa výrok obmedzuje iba na vyhlásenie už prv existujúceho právneho titulu štátu na určité územie

Mimozmluvné nadobudnutie št. územia: súčasné medzinárod.právo zakazuje anexiu, teda na jej základe nemožno právoplatne nadobudnúť územie štátu.

26. vydržanie - spôsob nadobudnutia št.územia v dôsledku orpávnenej nepretržitej a neprerušovanej držby. Na vydržanie sa vyžaduje okrem faktického dlhotrvajúceho a nepretržitého výkonu zvrchovanosti nad územím aj úmysel na tomto území vládnuť ako suverén a uznanie vydržania zo strany ostatných štátov. Najspornejsím prvkom vydržania je dĺžka vydržacej lehoty.

116. Nadobúdanie štátneho územia, mimozmluvný spôsob

Zmluvné nadobudnutie št. územia:

27. cesia – prevod časti územia spod právomoci jedného štátu na druhý štát na základe dvoj alebo viacstrannej medzinárod.zmluvy. Spočíva v prevode územnej zvrchovanosti z doterajšieho suveréna na iný štát na základe medzinárod.zmluvy. Cesia má vždy zmluvný character. Zmluva o cesii určuje aj okamih prechodu zvrchovanosti na cedované územie, v skutočnosti cedent vykonáva zvrchovanosť až do odovzdania územia novému suverénovi. Medzinárod.zmluva o cesii má vychádzať z dobrovoľnosti zúčastnených strán. Územné klauzuly o cesii obsahujú najmä mierové zmluvy
28. adjudikácia – nadobudnutie št.územia na základe výroku rozhodcovského alebo súdneho orgánu podľa medzinárod.zmluvy. Môže mať deklaratórnu povahu, ak sa výrok obmedzuje iba na vyhlásenie už prv existujúceho právneho titulu štátu na určité územie

Mimozmluvné nadobudnutie št. územia: súčasné medzinárod.právo zakazuje anexiu, teda na jej základe nemožno právoplatne nadobudnúť územie štátu.

29. vydržanie - spôsob nadobudnutia št.územia v dôsledku orpávnenej nepretržitej a neprerušovanej držby. Na vydržanie sa vyžaduje okrem faktického dlhotrvajúceho a nepretržitého výkonu zvrchovanosti nad územím aj úmysel na tomto území vládnuť ako suverén a uznanie vydržania zo strany ostatných štátov. Najspornejsím prvkom vydržania je dĺžka vydržacej lehoty.

   117. Medzinárodný dohovor o potlačovaní bombového terorizmu

   118. Informačná spolupráca zakotvená v Dohovore o potlačovaní bombového terorizmu

   119. Medzinárodnoprávne aspekty boja proti terorizmu – všeobecne

   120. Kedy spácha fyzická osoba trestný čin podľa Medzinárodného dohovoru o potlačovaní      bombového terorizmu

   121. Dohovor o potlačovaní financovania terorizmu

   122. Základné etapy trestného postihu páchateľov teroristických trestných činov

   123. Bankové tajomstvo a Dohovor o potlačovaní financovania terorizmu

   124. Vymenujte medzinárodné dohovory univerzálnej povahy, ktoré upravujú boj proti

          terorizmu

   125. Vymedzte pojem „štátny terorizmus“

   126. Otázky medzinárodnoprávnej subjektivity a medzinárodné teroristické organizácie

   127. Európsky dohovor o potlačovaní terorizmu z  r. 1997

   128. Základné dokumenty EÚ a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a boj proti medzinárodnému terorizmu

Terorizmus

1. nie je definovaný v normách MP, je to spoločensky najnebezpečnejšie chovanie osôb buď vo vnútri štátov alebo na medzinárodnej úrovni
2. štátny terorizmus – ak teroristické činy sú organizované štátmi proti iným štátom
3. naplnenie znakov medzin. terorizmu –musí byť obsiahnutý medzin. prvok – Dohovor o potlačení zmocnení sa lietadiel – miesto štartu alebo skutočného pristátia lietadla, na palube ktorého došlo k tr. činu sa musí nachádzať mimo územia štátu, kde je lietadlo registrované
4. problém stíhania – neexistuje ucelený dokument, ktorý komplexne upravuje problematiku medzin. terorizmu, čo ter. zahŕňa, v rámci OSN od roku 1986 návrh komplexného dohovoru o potlačovaní medzin. terorizmu, ktorý obsahuje aj jeho definíciu, ktorá zatiaľ nie je legálna – terorizmus predstavuje protiprávne a úmyselné konanie s cieľom spôsobiť smrť alebo vážnu telesnú ujmu ktorejkoľvek osobe, vážnu škodu na verejnom alebo súkromnom majetku vrátane verejne prístupného miesta na štátnom alebo vládnom zariadení, na systéme ver. dopravy, v systéme infraštruktúry alebo živ. prostredia
5. ter. činy motivované väčšinou politicky
6. pôvod výrazu terorizmus – hrôzovláda v období veľkej fr. revolúcie – termidorský teror Robespiéra a komplicov
7. atentáty na politikov a predstaviteľov štátu
8. uvedomovanie hrozby terorizmu – potláčanie najskôr na štátnej úrovni v rámci štátov
9. 1. dokument, ktorá sa zaoberal potlačením terorizmu Atentátna/belgická klauzula
10. po 1. sv. vojne – dohovor o potlačovaní a predchádzaní terorizmu 1937, nevstúpil do platnosti – za teroristický čin sa považoval taký, ktorý je namierený proti štátu a orientovaný je na vytváranie pocitu strachu jednotlivcov, skupiny ľudí
11. po 2. sv. vojne – rast TČ namierených proti lietadlám a lodiam –vznik dohovorov – upravený bol proti ter. na úrovni špecifickej úrovne objektov – Dohovor o trestných a niektorých iných činoch spáchaných na palube lietadiel – 1963
12. Protokol o potlačovaní protiprávnych činov proti bezpečnosti nám. plavby, Protokol o potlačovaní protipr. činov proti násiliu na letiskách
13. ochrana osôb – diplomatickí zástupcovia krajín, rukojemníci – 1937 Dohovor o zabránení a trestaní trestných činov proti osobám, Medzinárodný dohovor proti braniu rukojemníkov 1973
14. zmluvy k zníženiu možností zneužitia prostriedkov a materiálov používaných pri ter. činoch – Dohovor o označovaní plastických trhavín pre účely ich identifikácie 1991
15. najnovšie zmluvy – koniec min. storočia – sú všeobecnejšie – Medzinárodný dohovor o potláčaní teroristických bombových útokov 1987 – trestného činu sa dopustí každá osoba, ktorá protiprávne a úmyselne zostrojí, umiestni, vypustí alebo odpáli výbušninu alebo iné nebezpečné zariadenie vo verejných priestoroch, do verejných priestorov alebo proti ver. priestorov na území štátu alebo vládneho zariadenia, do systému ver. dopravy alebo do zariadenia infraštruktúry
16. Dohovor o financovaní terorizmu 1999
17. spoločné znaky dohovorov  

1. vymedzujú činy, proti ktorým sú namierené a ukladajú štátom stíhať tieto činy podľa svojho trestného zákonodarstva alebo vydať páchateľa činu
2.  sú zamerané na spoluprácu štátov

18. činy medzin. terorizmu vytvárajú hrozbu pre medzin. mier a bezpečnosť – rezolúcia OSN – medzin. terorizmus môže byť príčinou, aby rada bezpečnosti postupovala podľa kapitoly 7 charty OSN – štáty, kt. majú záujem na udržaní mieru môžu dať podnet aby rada bezpečnosti prijala chartu, ktorou spustí vojnovú akciu proti štátom, ktoré pod porujú terorizmus
19. rezolúcia OSN z 28.9.2000 – po dvojičkách – akýkoľvek akt medzin. terorizmu zakladá hrozbu pre medzin. mier a bezpečnosť, nevzťahuje sa na konkrétny prípad ale na neurčitý počet prípadov, ukladá štátom záväzky týkajúce sa predchádzaniu a potláčaniu financovania terorizmu, kriminalizovať a trestať úmyselné financovanie a zhromažďovanie prostriedkov na financovanie terorizmu, výmena info o pohybe teroristov, spolupráca v administratívnych a súdnych záležitostiach pri páchaní tr. činov, štáty sú vyzývané, aby pristúpili k medzin. dohovorom
20. právo na sebaobranu pre napadnuté štáty alebo štáty, ktorým hrozí ter. napadnutie – otázka za akých okolností a podmienok môžu štáty právo uplatniť v podobe individuálnej a kolektívnej obrany
21. vznik medzinárodnej zodpovednosti teroristov – zločiny MtrestnéhoP, zločiny proti ľudskosti

Definície jednotlivých výrazov - otázky

Definícia MP – neexistuje legálna definícia MP. MP je ucelený súhrn právnych pravidiel upravujúcich vzťahy medzi štátmi , štátmi a medzinárodnými organizáciami a medzinárodnými organizáciami navzájom.  – NA TAKÉJTO DEFINÍCII TRVÁ

SANKCIE V MP

- osobitnosti MP

- neexistuje donucovací orgán

Štáty sa nevzdali tzv. svojpomocného donútenia, pri vymáhaní záväzkov v MP. V MP sú prostriedky, ktoré sú dovolené pri používaní vymáhania MP. V 20 storočí sa udomácnila zásada použitia hrozby silou a použitia sily. MP pozná sankcie:

1. ozbrojených donucovacích prostriedkov
2. neozbrojených donucovacích prostriedkov

Pri oboch porušenie kogentných noriem alebo zásad zmlúv

Individuálne donucovacie opatrenia štátu

rozoznávame:

-     represálie (individuálne represálie – používal sa v súvislosti s ozbrojenými konfliktami)

1. protiopatrenia – obsah a podmienky použitia protiopatrenia sú upravené obyčajovým právom. sú to spôsoby ako môže štát reagovať na protiprávne konanie iného štátu. Reakcia poškodeného štátu sú retorzie

Protiopatrenia – majú prevažne ekonomický charakter bez použitia ozbrojených síl. Podmienky použitia protiopatrení – dôsledok protiprávneho správanie štátu použiteľa , vznikne zodpovednosť. Podmienkou je pretrvávajúce sa protiprávne chovanie a neplnenie si zodpovednosti voči štátu porušiteľom. Materiálne podmienky – záväzok poškodeného štátu rešpektovať dočasnosť , reverzibilitu, primeranosť opatrení a dodržiavať pravidlo, že nesmú protiopatrenia porušovať kogentné normy MP. 1. podmienkou je ,aby sa protiopatrenie považovalo za súladné s MP.  Procesné podmienky – štát ktorý ide uplatniť protiopatrenia je povinný štát oznámiť, že ide použiť protiopatrenia a ponúknuť mu možnosť rokovať.

Rozhodujú štáty o porušení . Ak štát rozhodne zle o uplatnení protiopatrenia voči štátu o ktorom sa domnieva že porušil MP, tak tento štát môže dostať pokutu ako o tom rozhodne medzinárodná organizácia. Štáty nie sú povinné použiť prostriedky donucovacích opatrení.

Zaraďujeme ich medzi decentralizované prostriedky.

Štáty rozhodujú o či nejaký iný štát porušil voči nim nejakú medzinárodnú zodpovednosť. Individuálnymi sa reaguje na porušenie dispozitívnych noriem MP. Je  ustanovená čo sa stane ak štát poruší kogentné normy MP. Nie je určené to ak sa Bezpečnostná rada nevyjadrí k žalobe .

Protiopatrenie musí smerovať iba voči štátu ktorý porušil nejaké podmienky MP.

Protiopatrenie je prostriedkom dočasnej povahy – môže ho vykonávať iba do dosiahnutie účelu, alebo ak protiprávne konanie štátu stále trvá. Výkon musí by ukončení vtedy keď štát porušiteľ upustil od porušovania.

Rezervbilita -  následky sa musia dať odstrániť, samozrejme ak je to možné

Dočasnosť

Návratnosť

Rezerbilita

Procesná podmienky

- Povinnosť poškodeného štátu, aby vyzval štát porušiteľa, na to aby splniť svoje záväzky, ktoré mu vyplývajú zo zodpovednostného stavu

- Oznamovacia povinnosť, štát, ktorý chce použiť protiopatrenie musí to oznámiť štátu porušiteľovi a musí mu ponúknuť rokovanie – takto sa dá spor vyriešiť aj mierovou formou

- ak sa spor dostal pred medzinárodný orgán, by mal poškodený štát upustiť od výkonu protiopatrení voči štát

Výber prostriedkov

2. nepriznáva sa poškodeným štátom výber protiopatrení, nemôžu odstúpiť od záväzku, niektoré pravidlá sú neodstupiteľné napr. ľudské práva.
3. primeranosť a proporcionalita protiopatrení /protiopatrenia nesmú spôsobiť neprimerane vyššiu škoda ako bola spôsobená škoda/. Nevyžaduje sa úplná zhodnosť škôd, neprimeranosť škôd sa nedá vyčísliť.

Retorzia –

rozdiel medzi protiopatrením a retorziou – pri výkone retorzie štáty nekonajú v rozpore so svojimi medzinárodnými záväzkami. Porušujú iba faktické záujmy porušiteľa

najčastejšia forma – prerušenie, obmedzenie dip. stykov, ekonomická pomoc, vypovedanie štátnych občanov, zavedenie víz, embarg.

Musia byť splnené materiálne a procesné podmienky

proporcionalita

dočasnosť

zákaz hrozby silou

Kolektívne donucovacie opatrenia štátu

- porušenie kogentných noriem – rozhoduje medzinárodná organizácia

Spoločnosť národov r. 1919 a Bezpečnostná rad /nahradená 45 OSN/  - spoločné znaky:

4. prejavuje sa centralizovaný systém
5. predpokladá dvoch druhov prostriedkov /opatrenia bez použitia sily a s použitím sily/
6. decentralizmus – neexistuje orgán zodpovedný za udržanie mieru , teraz je Rada bezpečnosti /charta OSN ju stanovuje – cieľ zodpovednosť za udržanie mieru, má rozhodnúť v prípade konfliktu aby sa dalo rýchlo reagovať na tento konflikt. RB sa skladá z 15 štátov stále a 15 nestále je tu právo veta/
7. používa sa zákaz hrozby silou
8. systém kolektívneho donútenia, voči každému štátu

Ohrozenie mieru

Porušenie mieru

Útočný čin

9. o ich naplnení rozhoduje Bezpečnostná rada.

Definícia agresie- najzávažnejšie

- rozumie sa použitie ozbrojenej sily v rozpore alebo proti zvrchovanosti, územnej celistvosti iného štátu, alebo akýmkoľvek iným spôsobom Charty OSN

pričom porušiteľom agresorom je ten štát, ktorý použije silu.

Prostriedky kolektívnych donuc. opatrení

1. s použitým sily
2. bez použitia sily

ohrozenie mieru – môže rozhodnúť o opatreniach bez použitia sily. Zahŕňajú prerušenie hospodárskych, ekonomické styky. železničných, telegrafných, poštových stykov, diplomatických stykov. Jednoduché embargo, zákaz vývozu tovaru až po porušenie obch. stykov, v praxi sa sankcia uplatňuje ako zákaz uskutočňovania určitých transakcií alebo činností. Majú za cieľ donútiť štát aby sa správal v súlade s MP, toto má dopad nie len na štát ale aj na jeho ľudí. V rámci BR pôsobia, tzv. sankčné výbory, ktoré môžu udeliť ad hoc výnimky. Sankčné výbory monitorujú podmienky v týchto štátoch , kde sa uskutočňujú opatrenia a ich dopad na ľudí štátu. Nie je tu záruka efektívnosti opatrení. Rôzne štáty môžu rôzne reagovať na opatrenia. Opatrenia sa použili po 1x v roku 96 Irak, 92 Líbia, Juhoslávia. Zbraňové embargá v Rwande, Talibane.

s použitým ozbrojenej sily, v charte OSN čl. 42, BR môže leteckými, námornými, pozemnými silami uskutočniť takú akciu aká je potrebná na zachovanie, alebo obnovenie bezpečnosti a zachovanie mieru. Môže zahrňovať demonštráciu, blokádu, alebo iné operácie námornými, pozemnými silami OSN. Charta OSN predpokladá vytvorenie ozbrojených síl priamo pri OSN, ktoré by mali byť poskytnuté z čl. štátov OSN.