Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Právnická fakulta / Svetové právne systémy

Vypracované otázky (svetove_pravne_systemy.doc)

Svetové právne systémy

Základné kritériá členenia právnych systémov do právnych rodín , veľké právne systémy – pojem

Veľké právne systémy (právna rodina) – zoskupenie blízkych právnych režimov viacerých národných práv, ktoré majú spoločné základné charakteristické znaky, predovšetkým v usporiadaní vlastného vnútorného systému, v spôsobe normotvorby, formovaním štruktúry a povahy predpisov s typickými znakmi, ktoré sa prípadne neviažu na iné právne rodiny.

Veľké právne systému sú predmetom záujmu najmä právnej teórie, ale ich sformovanie, vymenovanie a utriedenie je vecou každého jednotlivého autora, a to podľa účelu, ktorý sleduje.

Najfrekventovanejšie systémy sú :

kontinentálny (európsky)
anglo-americký (common law)
nábožensko-filozofický – islamnský systém

Medzi základné kritériá členenia právnych systémov do jednotlivých rodín patria najmä tieto :

historický pôvod, spôsob formovania a vývoj týchto právnych poriadkov
v nich prevládajúce špecifiká právneho myslenia
charakteristika osobitne významných právnych inštitútov
spôsob vydávania a formálneho usporiadania právnych prameňov
ideologické faktory

Na týchto základoch formujú svoje koncepcie prakticky všetci autori. Rozdiely sú hlavne v tom, že takto možno sformovať rôzne počty právnych rodín.

Na získanie základného obrazu svetového práva považujeme za najdôležitejšie tieto systémy : románsky, germánsky, nordický, socialistický, islamský, hinduistický, systémy filozofické, ďalekého východu a Afriky

M. Ancel hovorí o základných systémoch a to romano-germánskom, common law, socialistickom, ostatné sú doplnkové (náboženské práva a tzv. práva tretieho sveta)

R. David klasifikuje a podrobne analyzuje tieto systémy :

rodina romano-germanská

socialistické práva t.j. sovietske a ľudových demokracií

common law, t.j. anglické právo a právo USA

práva náboženské a tradičné t.j. islamské, právo Indie, právo Ďalekého východu, právo Afriky a Madagaskaru.

Vnútorné a vonkajšie triedenie práva

Právnym systémom rozumieme logické usporiadanie právnych noriem daného právneho poriadku.

Právnym poriadkom je ucelená štruktúra právnych regulácií a právo je imanentným javom každého štátu a teda nachádza sa v mocensky usporiadanej spoločnosti, má svoje vnútorné členenie, je súčasne výsledkom historického vývoja práva.

Každý štát má svoje právne normy v istom systéme a hovoríme o vnútornom členení práva. Tento právny poriadok však má súčasne isté prvky, elementy, normy, inštitúty či odvetvia a pod., blízke alebo aj zhodné s ďalšími právnymi poriadkami, poriadkami iných štátov, najmä v dôsledku spoločného alebo blízkeho historického vývoja, podobných geografických podmienok, ekologických či etnických a pod.

Vonkajším triedením práva rozumieme zoskupovanie právnych systémov vo svete do viacerých vzájomne blízkych komplexov. Je to formovanie svetových právnych systémov. V odbornej literatúre sa používa aj označenie právne rodiny. Najmä ak v tomto zoskupení niektorý právny poriadok je dominantný pri formovaní tohto systému, nazýva sa materský a ostatné poriadky sú dcérske, filiálne. Označovanie veľkých právnych systémov ako právne rodiny zaviedol profesor René David.

Kontinentálny európsky právny systém – vymedzenie

Kontinentálnym európskym právom nazývame veľký právny systém, ktorý sa sformoval na európskom kontinente, tu má dodnes plné svoje uplatnenie, no rozšíril sa do mnohých štátov sveta a je založené na týchto hlavných znakoch :

je písaným právom
je legislatívnym právom
jeho podstatou je systém občianskeho práva v kodexovej forme

Kontinentálne právo netvoria sudcovia, subsidiárne sa používajú aj pramene mimo zákonnej formy (obyčaj, doktrína, jurisprudencia) Dôležitým prameňom práva sú aj ďalšie kodexy.

Tento systém vznikol historicky, najmä na báze rímskeho, kanonického, románskeho a germánskeho práva. Kontintntálne európske právo má v niektorých štátoch osobitné charakteristiky, nepredstavuje komplexný uzavretý prísne jednotný režim. Podľa pôvodných vplyvov možno tento systém členiť na podkupiny so zohľadnením existencie právnej geografie, podskupiny, ktoré sú to :

románska skupina – ktorej základom je pôvodné obyčajové právo kmeňov v južnom Francúzsku a už dvesto rokov je to Napoleonov Občiansky zákonní z r. 1804. Francúzsko je materskou krajinou tohto systému, dnes do romanskej skupiny patria viaceré európske štáty (Taliansko, Rumunsko, Belgicko, Španielsko, Monaco, Holandsko, Luxembur, Portugalsko) a pod ich historickým vplyvom prakticky štátny Latinskej Ameriky a štát Quebec v rámci Kanady, uplatňuje sa v krajinách bývalých francúzskych kolónii (Zair, bývalé Belgické Kongo, severné a západné štáty Afriky, Indonézia, Libanon, Sýria)
skupina germánskeho práva – má svoje ťažisko v nemeckom právo, lebo značný vplyv na jeho formovanie malo obyčajové právo germanských kmeňov. Dnes je to právo SRN, Rakúska, Grécka i Turecka, Lichtenšteinska a Švajčiarska, Podľa tohto systému sa formovalo moderné právo aj v Japonsku, Južnej Kórei v Thaisku.
nordické právo – je právo skupiny, ktorú niekedy nazývame škandinávskou, patrí sem Inland, Švédsko, Nórsko, Fínsko, Dánsko, je silne ovplyvnené nemeckým právom, ale má svoje zvláštnosti pomerne odlišné od ostatného kontinentálneho práva Európy
socialistické právo – má svoje historické korene vo formácii romanogermanského práva, ale vykazuje významné odchýlky a to tak intenzívne, že mnohí vedci ho považujú za samostatný svetový právny systém
európske právo – ako právo Európskych spoločenstiev a dnes eventuálne právo Európskej únie sa formuje v súčasnosti na báze legislatívy a písaného práva, no vykazuje osobitné črty. Má vlastnú štruktúru jurisdikcie, súdnictva a najmä zákonodarnych orgánov. Vynucuje svoje normy nie mocenským donútením, ale autoritou moci.

Kontinentálne európske právo môžeme nazývať ako právo romanogermanského systému. Slovenské právo svojou povahou historicky, legislatívne, princípmi, formami práva, procesmi a ďalšími vlastnosťami spadá plne do práva skupiny kontinentálnej Európy a teda všetky spoločné znaky tohto svetového systému sa vzťahujú aj na nás.

Kontinentálnym ja nazýva preto, že na britských ostrovoch sa uplatňuje plne odlišný svetový systém a to systém označovaný ako common law – ako precedentné, sudcovské právo.

Periodizácia a vplyv formovania kontinentálneho európskeho práva

Tento právny systém sa sformoval priamo v Európe, nebol – ani jeho časti importovaný. Sformoval sa predovšetkým v krajinách západnej Európy. Začiatok formovania kontinentálneho systému spadá do 12 a 13. storočia pri formovaní nového náhľadu na právo vznikom vtedajšieho systému, ktorý nazývame ako systém univerzitného práva.

Najdôležitejšími udalosťami na sformovanie kontinentálneho práva bolo založenie univerzít, ako centier vzdelanosti a progresu. Ako prvá to bola univerzita v Bologni (založená v roku 1148) a ďalšie (v Oxforde roku 1178, v Paríži roku 1257, Karlova univerzita v roku 1348, roku 1364 Univerzita v Krakove, vo Viedni roku 1365) U nás r. 1635 bola založená univerzita v Trnave, právnická fakulta v roku 1665 a od roku 1777 bola preložená trnavská univerzita ako pokračovateľa s názvom dnešná Eőtvős Loránd Tudományegyetem v Budapešti.

Najtypickejšie etapy vývoja formovania kontinentálneho práva sú tieto úseky :

obdobie barbarského práva a uplatňovania obyčajového práva kmeňového či lokálneho charakteru
renesancia idey práva a formovanie štátov
éra tzv. univerzitného práva (obdobie zakladania a rozvoja univerzít ako práva spoločného pre kontinent)
štúdium, renesancia a prestíž rímskeho práva a koexistencia a vzájomné vplyvy kanonického práva
prirodzenoprávna škola
perióda legislatívneho práva a tvorba kodexov
sformovanie nordického (škandinávskeho) a socialistického práva

V celom procese tvorby systému kontinentálneho práva je tu pôsobenie relatívne samostatných právnych systémov v Európe a sú to :

vplyv rímskeho práva
vplyv románske praktického práva najmä v oblasti Južného Francúzska
vplyv germánskeho obyčajového práva
vplyvy kanonického práva na formovania romanogermanského kontinentálneho systému práva

Barbarské právo v Európe – ako jedna z periód formovania kont. európskeho práva

Sťahovanie národov prebieha až do 13. storočia a isté pevnejšie zoskupenia s relatívnou stabilitou územia sa sformovali najmä okolo roku 500. Na našom území sa objavujú Slovania od 6. storočia, vlastnú štátnosť zakladajú až v 7. storočí.

Až do začiatku tohto tisícročia sú základnými elementami práva obyčaje a na ich základe sa začína formovať kontinentálny systém práva, hoci dnes je obyčaj prameňom práva iba výnimočne, v niektorých režimom sa ani obyčaj ako prameň práva neuznáva.

Do Európy vtrhli viaceré národy, najmä Germani sa usadzovali už natrvalo. No barbarské kmene sa začínali zžívať spolu s domácim obyvateľstvom, prijímali prvky domácej kultúry, romanizovali sa a spolužitie znamenalo, že aj tieto kmene ovplyvňovali právne myslenie domáceho obyvateľstva.

Vplyv vyššej kultúrnosti domáceho obyvateľstva mal za následok, že barbarské kmene prikročili ku kodifikácii svojho právneho systému, najmä pod vplyvom kompilácií rímskeho práva (Kompilácia Justiniána, Digesta, Inštitúty a Kodex), boli uverejnené v období rokov 529 až 534 a potom kompletizované sériou noviel.

Z hľadiska formy práva objavujú sa komplexné úpravy, ktoré môžeme nazvať kodexami. Allarichov Breviár vyhlásili vo Francúzsku roku 506. Vypracovali Lex Romana Visigothorum a aj na Iberskom poloostrove sa takto reprezentuje súčasne teória rímskeho práva. Barbarské právo zredigovali začínajúc 6. storočí pre väčšinu germanských kmeňov a tento proces pokračoval aj na našom území až do 12.s toročia. Allarichov kódex bol spracovaný rýchlo, komplikovane a veľmi učene.

Po 12. storočí sa už barbarské právo nekodifikovalo.

V týchto kompiláciách nachádzame aj tzv. učené právo, právo učencov, no čoskoro bolo nahradzované vulgárnym právom t.j. spontánne aplikovaným pospolitým ľudom.

V Itálii už začali spracúvať roku 500 Edikt Theodoricus a v Španielsku roku 654 až 694 kodex Fuero Juzgo. Suveréni Vizogótov a Ostrogótov sa pokúšali zhrnúť do jedého celku zjednotené právo, aplikovateľné na ich podmienky a v záujme editorov, a to tak germánsky ako aj latinsky.

V tom čase nedochádzalo ku zmenám v koncepciách kanonického práva, bola tu intenzívna misijná činnosť a kresťanstvo sa rozširovalo práve medzi barbarskými kmeňmi v Európe.

Modernizácia kont. európskeho práva vplyvom filozofických škôl – historickoprávna a prirodzenoprávna škola

Priamy vplyv na formovanie kontinentálneho právneho systému mali najmä prirodzenoprávna škola a historickoprávna škola, ako aj špeciálne názory popredných osobností tohto obdobia.

Prirodzenoprávna škola » je to škola garancie slobody a rešpektovania ľudskej osobnosti. Je to prípravná cesta k nástupu veľkých kodifikácií, silno pôsobila na legislatívu. Jej základy nájdeme aj u starších filozofov (Sokrates, Platon, Tomáš Akvinský), no najviac sa uplatňuje v 17. a 18. storočí ako učenie o ideálnom práve, nezávislom od štátu a jej kritikou feudálneho právneho systému. Patria sem osobnosti ako Hugo Grotius, Spinoza, Montesquieu, Rousseau, Locke, Kant a ďalší.

Prirodzenoprávna škola uplatňuje sa na univerzitách a vychádza z názorov postglosátorov, tieto rozširuje a adoptuje ich pre modernejšie spoločenské podmienky. Izoluje sa od idey usporiadania vecí chcených božskou vôľou, v konštrukcii nového sociálneho poriadku zohľadňuje postavenie človeka. Vyzdvihuje sa funkcia rozumu. Hľadajú sa a proklamujú justičné pravidlá v univerzálnom práve, spoločnom pre všetky časy a pre všetkých ľudí. Tým rozbíjajú koncepciu lokálnych, regionálnych obyčajov.

V oblasti súkromného práva nemienia opustiť základy rímskeho práva, ale hľadajú nové metódy. Iná situácia je v oblasti verejného práva. Tu nikdy nebolo vzorom rímske právo, ba naopak vzorom sa stalo právo anglické so systémom polície, nevyhnutnosťou administratívy, zachovaním subjektívnych práva, vzťahovalo sa to najmä na právo ústavné, administratívne a trestnoprávne. Filozificky osobitný význam tu majú koncepcie Motesquieuho.

Historickoprávna škola » veľký význam na formovanie kontinentálneho práva mala historickoprávna škola( najmä Savigny). Táto presadzovala akceptáciu rímskeho práva s požiadavkou, aby sa navrátilo používanie striktnej aplikácie rímskeho práva. Pod takýmito vplyvmi došlo ku kodifikácii nemeckého práva, vznikol aj Napoleonov Občiansky zákonník a v dôsledku toho sú tieto prvky prenesené do rakúskeho Občianskeho zákonníka z roku 1811.

Najúčinnejšie sa prevzali vplyvy rímskeho práva do právnych režimov v týchto krajinách, kde obyvateľstvo bolo latinského pôvodu alebo kde sa latinizovali. Tam sa žilo

Románske právo ako zdroj kontinentálneho európskeho práva

Formovanie kontinentálneho právneho systému osobitne intenzívne ovplyvnil Napolenov Občiansky zákonník (Code civil). Stal sa vzorom, predlohou pri formovaní celého radu civilných kodexov v mnohých krajinách. Tento kodex je výsledkom a vrcholom rozvoja romanistického smeru predovšetkým na území Francúzska. Na jeho tvorbe sa zúčastnil tím najkvalitnejších právnikov vtedajšej doby a spracúvali návrhy so zohľadnením jednak právnej náuky rímskeho práva, ale aj práv obyčajových, lokálnych a rozdrobených z jednotlivých regiónov Francúzska.

Napoleonov Občiansky zákonník je teda síce revolučný inštitút z obdobia Veľkej revolúcie, ale súčasne je v podstate rozvinutou úpravou z minulosti, tradíciou a akceptáciou tzv. „ancien droit“ (starého práva), teda predrevolučného práva. Súčasne anuloval všetky ostatné dovtedajšie právne regulácie, obyčaje, pravidlá – odmietol používanie obyčajového práva.

Vo Francúzsku totiž po dobití Gálie Rimanmi podobne ako vo všetkých ostatných provinciách Rímskej ríše – naplno sa uplatňovalo rímske právo. To však aj tu platilo len do doby zániku rímskej ríše, ktorá zanikla roku 476 (západorímske cisárstvo).

Alarichov breviár – v ktorom sa prebrali a komentovali pramene rímskeho práva, najmä Codex Theodosianus. Týmto spôsobom sa udržalo čiastočne v skrátenej forme rímske právo v južnej časti Francúzska napriek tomu, že v 5. a 6. storočí pokračovalo veľké sťahovanie národov.

Na území Francúzska sa však písané a obyčajové právo veľmi nevzďalovalo, pretože obyčaje dostávali písomnú formu najmä napr. v Bordeaux a v Toulouse s toto právo vykazuje súčasne sílné zložky germanského práva a aj na univerzitách v Toulouse a v Montpellier sa prednášalo a študovalo Corpus Iuris.

Germánske právo ako zdroj kontinentálneho európskeho práva

V Nemecku začína zreteľné formovanie vlastného právneho systému takisto na prelome tisícročí, aj keď jeho čistá podoba sa sformovala až začiatkom 19. storočia.

Germánske právo sa formuje prakticky takisto súčasne a formovaním príslušného štátneho útvaru a teda aj formovaním a evolúciou verejnoprávnych inštitútov. Základným zlomom je obdobie 9. storočia. Germánske kráľovstvo vzniká v roku 843 Vendunskou zmluvou. Nemecké kráľovstvo tu už skutočne formuje prvú politickú organizáciu špeciálne nemeckú. Svätá ríša rímska germánska vznikla vskutku v dôsledku delenia cisárstva Karola Veľkého Vendunskou zmluvou, Tou sa sformovali aj hranice štátu, ktoré korešpondujú prakticky s dnešnými hranicami NSR.

Praktické spojenie nastupuje až roku 887 a cisárstvo rozkvitá až od 10. a 13. storočia. Významný zlom však nastal počínajúc rokom 1250, kedy sa zastavil rast pre ďalšie obdobie až po reformáciu, vyhlásenú roku 1517 (M.Luther) a po Westfálskom mieru jednotlivé krajiny, zeme, štáty sa vzchopia k aktivite a vzrastu.

Germanské právo sa formuje v období prvej etapy vzrastu nemeckej štátnosti, teda v období rokov 843 až 1254.

Germánske právo nepredstavovalo však nikdy ucelený jednotný právny systém, právo jedného štátu, ale bolo to právo súdov, senátov a populácie. Aj pôvod bol veľmi rozmanitý podľa kmeňov (Sasi, Frankovia, Alamani, Burgundi, Gotovia, Vandali), ktoré nikdy nevytvorili jednotný národ. Takže germánske právo nebolo takto ani samotnými Nemcami uznávané, bolo susedmi nazývané ako „germánske právo“. To preto, že vyjadrovalo určitý pocit solidarity, rodičovstva, spoločného náboženstva, ale aj techniku a spôsob spoločného života. Právo bolo prakticky vždy viazané na určitý kmeň a jeho obyčajmi a prenášané zvykmi z otca na syna. Právo splývalo aj s náboženstvom.

V stredoveku sa nemecké právo stabilizovalo a v centre Nemecka došlo k jeho redigovaniu a písomnému uceleniu. Najvýznamnejšie je Saské zrkadlo z roku 1220, ktoré prebralo mnohé prvky z práva cisárskeho a práva kanonického. Bolo popisné, ale malo veľký vplyv, stalo sa kodexom, preložené a užívané v Poľsku, podobný význam malo na jeho základe prispôsobené Švábske zrkadlo, preložené do češtiny, francúzštiny

Univerzitné právo v stredoveku a vplyv na formovanie kont. európskeho práva

Na univerzitách, ktoré sa v týchto storočiach zakladali, sa formovalo osobitné právo, ktoré malo všeobecné, spoločné znaky, Bolo teoretickým zovšeobecnením práva. Univerzita nebola školou praktického práva. Univerzitné právo prvej polovice tohto tisícročia bolo modelom sociálnej organizácie.

Univerzitný profesor si vyberá jeho vzorové práva, podľa neho najsprávnejšie, t.j. najviac v súlade s morálkou a najvhodnejšie pre dobré fungovanie spoločnosti a svoju výučbu orientuje na jednu metódu. Výkon tohto práva je zverený plne do rúk praktického sudcu, ktorý si sám nájde spôsob výkonu práva, t.j. tvorí si vlastný proces, dokazovanie, spôsob exekúcie, to všetko ale ani nie sú dôležité prvky práva, to je záležitosťou administratívy a zodpovedá to štýlu toho, kto právo realizuje.

Pozitívne právo sa vlastne nevyučovalo. V stredoveku v tom bol chaos, nejednotnosť, neistota a uplatňovali sa barbarské prvky s lokálnymi zvyklosťami. Nový model práva vzišiel z Talianska, Francúzska a Nemecka, no tieto krajiny ako celky nemali vlastné v tomto zmysle národné právo, ale regionálne práva. V Španielsku a Portugalsku v tom čase panovník zjednocoval krajinu jedine v boli proti islamu.

Zo strany univerzity bolo lokálne právo odcudzované. Ani jedna univerzita nemala za základ výučby miestne obyčajové právo.

Napoleonov Občiansky zákonník ako model práva v Európe

Dnešná podoba kontinentálneho práva v Európe sa sformovala definitívne veľkými kodifikáciami, ktoré predstavujú ucelený obraz súkromného práva pre územie veľkých štátnych celkov, ktorými boli tak Francúzsko, ako Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. Tieto rozhodujúce kodexy boli :

Allgemaine Landrecht z roku 1794 pre pruské štáty
Napoleonov Občiansky zákonník z roku 1804
Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811 pre Rakúske cisárstvo

Z nich francúzsky kodex mal najväčší význam. Nemecký zákonník bol totiž definitívne v novej podobe uzákonený až v roku 1896 s účinnosťou od 1.1.1900.

Ale ani Napoleonov kodex nie je len výsledkom revolučných ideí, ale zahrňuje komplex koncepcií v nadväznosti na celé dejiny francúzskeho práva a navyše, je tu veľký vplyv aj nemeckého práva a to väčší, ako sa uplatnil dokonca pri formovaní nemeckého občianskeho zákonníka. Keďže francúzsky Občiansky zákonník mal najväčší vplyv a vyjadruje podstatu nového právneho poriadku a systému – na formovanie celého romanogermánskeho systém, jeho charakteristika vystihuje charakter aj tohto svetového systému.

Podstata kodexu je v ucelenosti, komplexnosti právnej regulácie s dôverou na ksutočnosť, že pomocou pojmového systému a právnych pravidiel, noriem, možno a musí sa vyriešiť každý právny problém cestou axionalisticko-deduktívnych vysvetletí.

CODE CIVIL rozvíja a recipuje tradičné inštitúty dovtedajšieho práva tak obyčajového ako aj písaného práva a vytvára racionálny systém a akceptáciou a rozvinutím inštitútov, ktoré priniesla revolúcia ako výraz boja proti feudálnemu systému za záujmy buržoázie. Preto Napoleonov Občiansky zákonník ostáva v platnosti aj po zániku panstva Napoleona, lebo zakotvil požiadavky tejto progresívnej skupiny obyvateľstva.

Podľa tradičných práva sú tu upravené inštitúty testamentu, susedského práva, zmluvy, ale z obyčajového práva najmä parížskeho sú tu inštitúty rodinných zväzkov, manželské a rodičovské vzťahy, dedičské právo príbuzných, vydržanie preberá z germánskeho práva a z germánskeho práva prevzal viacej inštitútov ako o sto rokov prijímaný kodex pruský, ktorý sa viazal na historicko-právnu školu a na rímskoprávnu náuku pandektov.

Deje sa tak zakotvením dôležitých inštitútov : zárukou osobných slobôd slobodou hospodárskeho podnikania, zmluvnou voľnosťou a vlastníctvom. V obsahu CODE CIVIL sa nachádzajú idey prirodzenoprávnej školy.

Forma zákonníka ja perfektná, jazykovo a štylisticky dokonalá. Účinnosť zákonníka bez spätnej retroaktiviny je iba pre budúcnosť. Celý Občiansky zákonní obsahuje 2283 článkov a členený je na štyri časti :

úvodné ustanovenia (články 1 – 6)
prvá kniha : osoby (články 7 – 514)
druhá kniha : majetky a rôzne druhy vlastníctva (články 516 – 710)
tretia kniha : rôzne spôsoby nadobúdania vlastníctva (články 711 – 2283)

Expanzia sa prejavila v príslušnom prevzatí kodexu priamo v Belgicku, Holandsku a Luxembursku.

V BELGICKU po revolúcii roku 1830 vyhlásili svoju nezávislosť a priamo do novej ústavy uviedli, že Občiansky zákonník a Obchodný zákonník musia od základov zreformovať, ale pri Občianskom zákonníku s tak dodnes nestalo, iba niektoré časti sa modernizovali.

V HOLANDSKU – predsa len vypracovali nový kodex, ale veľmi podobný Napoleonovmu kodexu a všetky základné myšlienky preniesli aj do svojich kolónií v Južnej Afrike, na Ceylon, kde platia dodnes, hoci silno ovplyvnené systémom common law.

V TALIANKU zaviedli uplatňovanie CODE CIVIL, ale v Lombardii a Benátsku sa uplatňoval rakúsky Občiansky zákonník z rok u 1811 a až po zjednotení Talianska majú od roku 1865 CODE CIVILE s jednotným právom.

ŠPANIELI majú osobitnú históriu civilistiky, pretože sa využili miestne pôvodné právne režimy a potom Španielsko ovplyvnilo legislatívu prakticky v celej Južnej Amerike. Španieli prijali Obchodný zákonník roku 1829 modernizovaný roku 1885. Ku prijatiu Občianskeho zákonníka došlo r. 1889, ktorý je doteraz platný a sú v ňom v doslovnom preklade niektoré časti francúzskeho CODE CIVIL.

Nordické právo ako subsystém

Isté zvláštnosti vykazujú právne systémy severských európskych štátov. Je to Dánsko, Nórsko, Island, Švédsko, Fínsko.

Vzhľadom na geografickú izoláciu aj vplyvy zo zahraničia boli slabšie a preto si tieto krajiny formovali svoje právne inštitúty a myslenie dosť separovane a samostatne. Sú to rozhodne vplyvy rímskeho práva, ale aj anglického a romanogermanského. Kodifikáciami si zjednotili právo na národnej báze, kodifikácia sa uskutočnila aj s cieľom modernizácie práva.

Nordické právo patrí alebo do skupiny COMMON LAW alebo skupiny CIVIL LAW. Ani jeden zo základných elementov anglického či amerického práva nenachádza jasné miesto v nordickom práve, nie je tu nič z techniky hľadania práva, postavenie sudcu.

Z hľadiska základov právnych noriem a právnych inštitútov vykazujú nordické krajiny dodnes vlastnú originalitu.Škola škandinávskeho realizmu predstavuje hnutie, ktoré má charakter sociologického práva. Z hľadiska nordického právneho systému škandinávksy realizmus predstavuje právno-filozofickú školu, ktorá dominuje v škandinávskych krajinách najmä v Švédsku už aspoň posledných 50 rokov.

Nordické právo je regulované formou zákonníkov, aj keď nejde nikdy o kódex v zmysle francúzskeho či nemeckého kódexu. Vznikli už v 17. a 18. storočí. Dánsky kódex vydal Christián V. v roku 1638 a ten istý kráľ vyhlásil aj nórsky kódex z roku 1687. Švédsky kódex je platný cez dve storočia, prijatý bol roku 1734, Dnes je to uniformná jednota inštitútov napr. zvláštnosťou je systém tzv. ombudsmana.

Charakteristické znaky socialistického práva

Líši sa od ostatných právnych systémov svojimi teoretickými základmi a odlišnými právnymi inštitútmi v niektorých právnych odvetviach. Základom tohto učenie je marxizmus-leninizmus, systém sa sformoval počínajúc Októbrovou revolúciou roku 1917 v Rusku.

Základnou ideou bolo postupné odumieranie štátu a práva. Keďže išlo o leninizmus, považovalo sa v prechodnom období za dôležité formovanie aj práva a to v štáte najprv s diktatúrou proletariátu, potom v socialistickom štáte. U nás to bolo obdobie do vyhlásenie socialistického štátu novou ústavou v roku 1960. Socialistická forma štátu a tomu zodpovedajúceho práva sa zaviedla v stredovýchodnej Európe, istú zvláštnosť nadobudlo právo v Juhoslávii a uplatnilo sa v Číne, kde je socialistický štát a právo formované s istými odchýlkami v ideológii vzhľadom na učenie Mao-tse-tunga.

Vzhľadom na výzvam marxizmu-leninizmu na tento právny systém niektorí autori ho považujú za samostatný svetový systém. Aj samo socialistické právo sa považuje za absolútne odlišné od buržoázneho práva.

Medzi základné charakteristiky socialistického právneho systému patria tieto koncepcie :

v práve i v štáte sa uplatňuje vedúca úloha komunistickej strany, justícia nie je slepá, ale slúži vládnúcej triede a teda jej predvoju a reprezentantu – komunistickej strane.

Vo vlastníckych vzťahoch sa uplatňuje kolektivizmus. Ruší sa súkromné vlastníctvo. Vlastníctvo nie je jednotné a sú tu formy a to socialistické spoločenské vlastníctvo a vlastníctvo osobné. Spoločenským je družstevné a štátne a štátne je už celospoločenské, režim socialistického vlastníctva je chránený navyše aj systém arbitráže.

Mocenský má osobitný význam štátna prokuratúra a to nielen v trestnom konaní, ale aj v štátnej administratíve

Postavenie práva nevyjadruje princíp právneho štátu, ale princíp socialistickej zákonnosti t.j. právo a právna činnosť musia slúžiť vždy záujmom výstavby socializmu a budovaniu komunizmu.

Dôležitú úlohu predstavuje plánovanie a to na báze len socialistického podnikania, bez zamestnávania inými občanmi cudzích pracovných síl, jadrom ekonomiky sú štáte podniky. Zabezpečuje sa plná zamestnanosť a vzhľadom na zdôraznenie sociálnych trendov v spoločnosti je značná nivelizácia pracovných odmien a rovnomerné sociálne zabezpečenie, vrátane riešenia bytovej politiky.

Štruktúra socialistického práva zohľadňuje špecifiká v oblasti právnych inštitútov a právnych odvetví. Tým sa môže však a vzhľadom na legislatívu zákonodarnými orgánmi s vedúcou úlohou a tzv. jednotnou vôľou pracujúcich predsa len tento systém aj naďalej považovať za romanogermanský systém.

Socialistické právo sa nečlení na súkromné a verejné, lebo nič nie je súkromné, všetko je verejné.

Právna norma v kontinentálnom európskom právnom systéme

V každom právnom poriadku základným právnym pravidlom je právna norma ako pravidlo správania sa, sankcionované štátom. Takto právnu normu v anglickom práve nachádzame vyjadrenú v rozsudku vo forme precedentu : v takom rozsudku je daný zmysel pravidla, pravidlo správania sa nie je formulované samostatnou definíciou.

V kontinentálnom systéme je právna norma daná zákonom a teda legislatívou, ktorá sa prakticky neustále v rámci zdokonaľovania a modernizácie v istých etapách mení. Je daná priamym vyjadrením vo forme pravidla v zákone a je samozrejme všeobecná.

U každého právnika je východiskom akceptácia právnej normy. V kontinentálnom právnom systéme majú práve všetky právne poriadky rovnaký prístup k nim, normy majú rovnaký charakter z tohto hľadiska a z pozície užívateľa – právnika podlieha norma rovnakému spôsobu analýzy.

V tomto právnom systéme právna norma nie je priamo určujúcim pravidlom riešenia konkrétneho prípadu, nie je priamym pravidlom, ktoré by zaistilo konkrétne riešenie, je usmerňujúcim pravidlom s istou všeobecnosťou a sleduje, aby pri jeho aplikácii tribunál alebo praktik ho mal poruke ako návod na vyriešenie aj daného konkrétneho prípadu. Na vyriešenie prípadu sa musí najprv zistiť, či táto norma a či nie iná sa na daný prípad vzťahuje.

V kontinentálnom systéme je a vždy musí byť právna norma dostatočne všeobecná, aby vystihla zmysel a poslanie usporiadania regulovaných vzťahov a aby poskytla princíp budúceho riešenia konkrétneho prípadu.

Charakteristickým znakom romanogermánskeho systému na použitie právnej normy je princíp interpretácie normy, na rozdiel od anglického práva, kde ide pri aplikácii normy o rozlišovací proces.

Z týchto dôvodov pre právne normy má význam aj doplňovanie základných daných právnych noriem ďalšími vysvetleniami alebo ďalšími druhotnými právnymi normami, sekundárnymi.

V kontinentálnom právnom systéme majú druhotné právne normy pomerne veľký význam. V tomto systéme sudca je pri rozhodovaní viazaný všeobecnou ideou, ktorá je vyjadrená vo formulácii právnej normy. Legislátor právnu normu vydáva, ale v praxi je dôležitá jej interpretácia, jej výklad, jej pochopenie, zmysel. Sama právna norma je totiž relatívne abstraktná a teda všeobecná. Aby sa mohla správne vysvetliť a aplikovať, často sú potrebné podrobnejšie predpisy a tak sú vydávané sekundárne normy, ktoré základnú normu vysvetľujú, interpretujú, bližšie objasňujú a často aj prikazujú použitie záväznej techniky či postupu aplikácie.

Charakteristika súkromného práva v kontinentálnom európskom systéme

Súkromné právo sa už dlhú dobu formuje v kódexoch, no v celej jeho šírke nie je samo osebe kodifikované. Kódexy sa týkajú niektorých oblastí, najmä občianskoprávnych vzťahov, ale samostatne obchodného práva, alebo len oblasti obligácií a pod. Súkromné právo sa však javí ako komplex všetkých civilistických inštitútov s určitými spoločnými znakmi.

Už pri formovaní súkromnovlastníckeho práva došlo k akceptovaniu takýchto inštitútov, ktoré sformovalo rímske právo, kanonické právo. Niektoré inštitúty sú moderného rázu, najmä v súčasnom období, ale sú aj obnovované, napr. režim dedičského práva, právne režimy vlastníctva a to najmä z ideí revolúcie. Zostali niektoré inštitúty aj z univerzitných náuk, ale to je veľmi málo.

V oblasti súkromného práva je mnoho spoločenských inštitútov, ale popri tom si zachoval každý národ svojské regulácie.

Vo výučbe práva a aj z hľadiska medzinárodného práva súkromného je ťažiskom a jadrom súkromného práva regulácia obligačnoprávna. V tejto sfére pozorujeme najbližšie prepojenie rôznych národných práva. Z toho sa možno domnievať, že obligačné právo je jadrom súkromného práva, ba že obligačné právo charakterizuje aj samotný systém romanogermánskeho práva.

V kontinentálnom európskom práve sú spoločné regulácie obchodnoprávne a takisto práva námorného : obchodné zvyklosti prešli sem potom, keď pôvodne boli sformované v stredoveku a vychádzali z rímskeho práva dokumentov postglosátorov. Obchodnoprávne regulácie akceptovala napokon celá Európa, ba tieto princípy prešli aj do regulácií v rámci Občianského kódexu do úprav Orientu a Ďalekého Východu.

Obligačné právo sa sformovalo s vlastnou príslušnou civilistikou do bloku, ktorý charakterizuje európske právo a v systéme je to inštitút vecného práva.

Charakteristika verejného práva v kontinent. európskom systéme

Štruktúra verejného práva má iný charakter, vznikol v morených podmienkach 19. a 20. storočia. Pri štúdiu verejného práva pozorujeme najlepšie súvzťažnosť a jednotu systému európskeho práva. Túto jednotu najlepšie vyjadrujú používané pojmy a to v základných oblastiach, teda práva procesného, trestného a pod.

Inštitúty verejného práva nikdy neboli predmetom štúdia na univerzitách. takmer pre všetky sa objavili základné princípy celkom originálne a v ostatných dvoch storočiach sa tieto rozvíjali, aj keď v rôznych variáciách.

Skutočnosť, že ide o veľké zhody kontinentálneho európskeho verejného práva vyplýva z dvoch faktorov :

prvý faktor je mimoprávny. Táto zhoda vyplýva z akceptácií filozofických a predovšetkým z rozpracovania filozofických vied, pričom právo poskytuje vhodnú základňu ich aplikácie. Rozhodujúce vplyvy pre celú Európu mali revolučné myšlienky takých mysliteľov, akými boli Montesquieu a Rousseau.
druhým faktorom je štúdium a využívanie cudzích skúseností a názorov. Správne právo v romanogermánskom systéme je iné ako inde vo svete. Takto významným autorom je napr. Otto Mayer pre nemecké právo, ktoré si ale vzalo za vzor správne právo francúzske, pričom Turci porovnávajú svoje právo s francúzskou administráciou.

Poznámku si zasluhuje skutočnosť, že pri porovnávaní právnych režimov francúzskych a nemeckých, obidve skupiny sa usilujú dokázať súčasne svoju vlastnú originalitu. Dne sa štúdiu správne práva z pozície komparatistiky venuje mimoriadna pozornosť a využívajú sa skúsenosti iných právnych režimov.

Zákon a kódex v kontinentálnom právnom systéme – charakteristika

Prvotná funkcia zákona má svoj pôvod v dávnejšej histórii kontinentálneho práva, ale ako najdôležitejší a základný prameň práva sa formuje vo všetkých krajinách v 19. storočí v celom rozsahu apostupne vytláča najmä formy obyčajového práva.

Keďže zákon je základnou právnou normou, potreby praxe si vyžiadali formovanie jeho niektorých ďalších foriem a to :

ústavný zákon – ústavné pravidlá sú zakotvené v ústave alebo v ústavných zákonoch. Všetky kontinentálne európske štáty a štáty tejto sústavy majú písanú ústavu, ktorá je svojím významom dôležitejšia ako sama politika. Zmena ústavy sa chápe často ako revolučný krok v štruktúre štátu. Preto sa často už aj len návrhy na zmenu ústavy považujú daným štátom za protiústavné a formulované ako trestné. K zmene ústavy môže dôjsť len osobitnou legislatívnou procedúrou, často referendom a deje sa tak len veľmi výnimočne. Ústava ako základný zákon štátu je nedotknuteľný predpis pri bežnej legislatíve pri vydávaní obyčajných zákonov – všetky musia byť v súlade s danou ústavou. Súlad s ústavou je dôležitý pre zákonnosť, aby tu bol vôbec právny štát. V tomto smere pre kontinentálne právne poriadky je často významný vybudovaný systém ústavného súdnictva. V ústavách mnohých štátov sú priamo zakotvené ústavné súdy (SRN, Taliansko) alebo je špecializovaný ústavný dvor (Francúzsko) alebo ústavná rada, v Japonsku je to doteraz len teoretická formulácia.
kódex – má síce osobitnú formu ako prameň práva, ale vecne je to normálny zákon, teda je normálne prijatý obyčajnou väčšinou v parlamente, je rovnocenným s ostatnými zákonmi, pravde, s istými zvláštnosťami a predsa len väčším významom. Kódex je osobitná forma právneho prameňa. Má svoju tradíciu a v skutku má medzi ordiárnymi zákonmi dôležitejšie a významnejšie postavenie. Kódex je vlastne kompiláciou inštitútov a právnych pravidiel spravidla jedného právneho odvetvia, vždy je to súhrn regulácie viacerých inštitútov významnejšieho komplexu vzťahov. Formálne je teda prijímaný spravidla ako ostatné zákony a formálne sa od nich odlišuje vari spravidla len tým, že má obvykle aj formálne označenie „zákonník“ a má modernú formu v zmysle rímského „jus commune“ U nás je takto prijatý a v Zbierke zákonov vydaný : Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a Zákonník práce. Kódex majú význam z hľadiska princípov : ustanovenia kódexu majú totiž aj všeobecnú časť, najmä s vymedzenými pojmami a zásadami. Tieto zásady a pojmy sa potom považujú za záväzné pre všetky ostatné predpisy. Kódex má svoj vnútorný systém a keďže upravuje ucelene istú doménu práva, súbor inštitútov, potom kódexy majú rovnakú štruktúry v rôznych krajinách. Kódexy boli prijímané už dávnejšie v minulosti pred Veľkou francúzskou revolúciou, uviedli sme napr. V dánsku r. 1683, v Nórsku r. 1687, Švédsko a Fínsko r. 1734, Prusko r. 1794, Rusko r. 1832.
obyčajný zákon
podzákonná norma – a tou sú vyhlášky, nariadenia a pod.

Obyčaj ako prameň práva v kontinentálnom európskom systéme

Obyčaj ako prameň práva nachádzame bežne v systéme kontinentálneho právneho systému, Takýmto obyčajom je ako prameň práva aj norma v socialistickom práve a to v tom zmysle, že pramene práva podľa marxizmu sú formálne a materiálne a materiálnymi prameňmi sú podmienky materiálneho života spoločenskej výroby.

Obyčaje patria do infraštruktúry, na ktorej právo spočíva. Pozitívno-právna škola eliminuje význam obyčaja a uznáva ju ako prameň práva len vtedy, ak to zákon výslovne pripúšťa. Na druhej strane zase sociologická práva škola pripisuje obyčaju značný význam.

Francúzske právo dokonca obyčaj vôbec neuznáva ako prameň práva.

V Nemecku sa od minulého storočia – v dôsledku pôsobenia a vplyvov historickoprávnej školy – uznáva význam obyčaja a rovná sa zákonu.

Obyčaj, ale sa všeobecne považuje za secundum legem – druhotný prameň práva, ale berie sa z pozície preater legem či adversus legem – popri alebo oproti zákonu.

Obyčajové právo vznikalo v dôsledku formy vyhlasovania zákonov v stredoveku, keď sa tieto vyhlasovania zákonov v stredoveku, keď sa tieto vyhlasovali na snemoch, účastníci ich rozniesli do svojich regiónov, ale neboli riadne spísané a zmenili sa na obyčaj. U nás v slovenskej časti stredovekého práva sa nerozvinuli teórie o obyčajovom práve, názory boli len recipované a tak aplikované.

Obyčajové právo – nepísané, trvalé, ustálené, všeobecné

Doktrína a všeobecné princípy ako pramene práva v kontinent. právnom systéme

Úloha doktríny bola veľmi dôležitá v dejinách kontinentálneho práva, najmä na univerzitách v čase formovania tohto systému. Na univerzitách bola doktrína hlavným prameňom práva najmä v 13. a 14. storočí.

Vykonanými kodifikáciami, v čase uplatňovania formy písaného zákona pri hlbokej demokratizácii spoločnosti pred doktrínou má vždy prednosť zákon.

Dnes a využívajú často veľmi významné doktríny v procese legislatívy. Názory odborníkov, smerov učení odborníkov, úrovne názorov na právnických fakultách, akadémiách i medzinárodných a z pozície komparatistiky sa dnes aplikujú v celom procese prípravy a schvaľovania zákona.

Všeobecné princípy » v zákonoch sa niekedy priamo formulujú všeobecné zásady a to ako pomôcka na interpretáciu zákona, resp. jeho noriem. Tým sa súčasne poskytuje pomoc právnej praxi na interpretáciu právnej normy.

Ide o zmysle predpisu, koncepciu, poslanie daného zákona aj ako celku. Takéto zásady obsahuje aj ústava, aj kódexy a často najmä prvé ustanovenia zákonov. Pokiaľ zákon nemá ustanovenie o takomto právnom princípe, môže sa aplikovať napr. ako citát rímskeho, klasického práva, alebo môže sa uplatniť zásada, vyslovená v inom zákone.

Túto funkciu plnia tzv. blanketné normy.

Pokiaľ treba uplatniť všeobecný princíp nepredvídaný zákonom a právnici sa ho domáhajú, potom je ho možné uplatniť vtedy, ak zákon takú situáciu predvídal, pripúšťa sa názor, že ide o istú delegáciu moci, danú legislátorom.

Preto je v legislatívne užitočnejšie upraviť každé právo výslovne, každú povinnosť výslovne a vôbec necitovať princípy, ktoré by sa nedali dodržať.

Pramene kontinentálneho právneho systému – druhy a ich podstata

Kontinentálny systém obsahuje isté zvláštnosti aj z hľadiska povahy právnych prameňov a to práve na rozdiel od iných svetových systémov.

Kontinentálne právo sa často charakterizuje ako právo zákonné, písané, legislatívne. Tieto pramene sú v jednotlivých štátoch samozrejme rozmanité, aj vnútri každého štátu sú rozdielnosti i podľa právnych odvetví, niekde sú zákonníky, inde zohrávajú veľkú úlohu druhotné, sekundárne normy, prípadne terciárne normy.

Právnym prameňom rozumieme každé normatívne regulovanie spoločenského života, z noriem ktorých sa skladá platné právo. Právny prameň je základným východiskom pre poznanie pozitívneho práva. Je na neho prenesená sila štátnej moci, preto povaha právnych noriem so svojimi špecifickými črtami charakterizuje samotný kontinentálny systém v Európe.

V štátoch s kontinentálnym európskym systémom je zákon vo svoje podstate prvotným a možno povedať aj základným a azda výlučným prameňom práva, zákon má písanú formu – je to písané právo, sú to krajiny písaného práva.

Pokiaľ sa používajú ďalšie právne normy – podzákonné normy, majú iba pomocnú funkciu a užší význam. Prakticky sa využívajú a vlastne idea suverenity zákona v absolútnom chápaní je v praxi len fikcia.

V kontinentálnom práve dnes sa už neakceptuje jediná idea suverenity zákona, totiž, že zákon je jediným, výlučným prameňom práva.

Právna norma nie je jednotná, právne pramene sú obsiahnuté v ústave, ústavných zákonoch, obyčajných zákonoch i kódexoch, ale aj v ďalších podzákonných normách, predpisoch z rôznej doby a rôznej právnej sily, aj prijímaných rôznymi orgánmi. Tým je hľadanie normy a jej interpretácia značne sťažená.

V kontinentálnom práve sa berie za základ riešenia zákon, zatiaľ čo v systéme common law sa dosahuje tento cieľ s použitím takej techniky, ktorá berie na prvom mieste do úvahy súdne rozhodnutie.

Jednota kontinentálneho práva je daná spoločne pre všetky štáty a právne poriadky tohto systému komplexom prameňov práva a týmito prameňmi sú :

zákon – vo svojich podobách ako ústavný zákon, obyčajný zákon ako kódex, ako predpis vydaný zákonodarnou mocou v písanej a formálnej predpísanej forme
obyčajou – z hľadiska tradícií, predošlých regulácií často od najstarších čias,
právnou teóriou – jurisprudenciou, výkladom práva najmä z hľadiska právnej vedy, z hľadiska odbornosti výkladu,
doktrína – ako súhrn jednostranne vyhranených názorov, ucelené učenie
vyššie princípy – formulované aj priamo najmä v preambulách zákonov či priamo v ústave

Doktrína ako prameň práva v kontinent. právnom systéme

Vykonanými kodifikáciami, v čase uplatňovania formy písaného zákona pri hlbokej demokratizácii spoločnosti pred doktrínou má vždy prednosť zákon.

Túto funkciu plnia tzv. blanketné normy.

Preto je v legislatívne užitočnejšie upraviť každé právo výslovne, každú povinnosť výslovne a vôbec necitovať princípy, ktoré by sa nedali dodržať.

Renesancia rímskeho práva a formovanie romanogermánskeho systému

V prvej polovici tohto tisícročia existovali veľa seba paralelne dva právne systémy – právo učencov – tradované na univerzitách a praktické právo, realizované v národných a regionálnych podmienkach.

Keďže najrozšírenejšie a najviac prehlbované a zdokonaľované bolo právo germánskych kmeňov, došlo ku sformovaniu systému, ktorý označujeme za romano-germánsky systém. Bolo to súčasne romanizovanie obyčajového práva a to v súvislosti s rozvojom filozofického myslenia a v súvislosti s návratom k ideám práva.

Už v 13. stor. sa uplatňuje idea, podľa ktorej spoločnosť sa musí riadiť právom a vyjadril to oficiálnej najmä IV. Lateránsky koncil roku 1215, ktorý zakázal kléru zúčastňovať sa procesov, pri ktorých sa uplatňovali ordálie, alebo kde sa vynášali rozsudky božími súdmi.

Pristúpili k prijatiu nového procesného práva a to racionálneho, ktoré bolo vzorom najmä kanonické právo a tým sa umožnili sformovať procesné právne pravidlá nového typu.

Naskytli a využili sa nové možnosti formovania práva, totiž už ďalej neakceptovať rímske právo, pretože to už bolo nemožné vzhľadom na zmenené pomery, ale sformovať právo nové a to buď na báze obyčajového domáceho práva alebo využiť jurisprudenciu tam, kde obyčaje absentovali.

Vplyvy výučby na univerzitách však ovládli kontinentálne právo, najmä keď právnici ovládli justičnú administratívu.

Renesancia rímskeho práva je podľa R. Davida základným fenoménom, ktorý mal za následok zrodenie rodiny romano-germánskeho práva. Krajiny, ktoré patria do tejto rodiny sú historicky tie, v ktorých právnici a praktici práva nadobudli vzdelanie na univerzitách, kde prevzali právnu koncepciu a zakotvili spôsob vidieť veci a vedieť vyjadrovať ich romanistickou školou. Svojím spôsobom bolo dôležité aj to, že si vyberali podklady na formovanie právnych pravidiel z miestnych práv, z nerímskeho práva. Univerzity sa nikdy neusilovali vnútiť preberanie rímskych riešení, nesformovali nikdy supranacionálne inštitúty, ktoré by zaväzovali sudcu aplikovať právo. Univerzity iba povedali, ako sa treba na právo pozerať a ako ho treba vidieť, študovať a hodnotiť. Rímske predpisy vytiahli iba preto, aby našli vzor, podľa ktorého z ich aspektu ukázali na najlepšie právo a vysvetľovali, ako toto právo možno najlepšie pochopiť a naučiť sa. Ich dielo bolo v podstate presviedčacím nástrojom – až potom nasledovalo vnášanie uniformity do práva cestou vrchnosti.

Podskupiny v rámci európskeho kont. právneho systému

románska skupina – ktorej základom je pôvodné obyčajové právo kmeňov v južnom Francúzsku a už dvesto rokov je to Napoleonov Občiansky zákonní z r. 1804. Francúzsko je materskou krajinou tohto systému, dnes do romanskej skupiny patria viaceré európske štáty (Taliansko, Rumunsko, Belgicko, Španielsko, Monaco, Holandsko, Luxembur, Portugalsko) a pod ich historickým vplyvom prakticky štátny Latinskej Ameriky a štát Quebec v rámci Kanady, uplatňuje sa v krajinách bývalých francúzskych kolónii (Zair, bývalé Belgické Kongo, severné a západné štáty Afriky, Indonézia, Libanon, Sýria)
skupina germánskeho práva – má svoje ťažisko v nemeckom právo, lebo značný vplyv na jeho formovanie malo obyčajové právo germanských kmeňov. Dnes je to právo SRN, Rakúska, Grécka i Turecka, Lichtenšteinska a Švajčiarska, Podľa tohto systému sa formovalo moderné právo aj v Japonsku, Južnej Kórei v Thaisku.
nordické právo – je právo skupiny, ktorú niekedy nazývame škandinávskou, patrí sem Inland, Švédsko, Nórsko, Fínsko, Dánsko, je silne ovplyvnené nemeckým právom, ale má svoje zvláštnosti pomerne odlišné od ostatného kontinentálneho práva Európy
socialistické právo – má svoje historické korene vo formácii romanogermanského práva, ale vykazuje významné odchýlky a to tak intenzívne, že mnohí vedci ho považujú za samostatný svetový právny systém
európske právo – ako právo Európskych spoločenstiev a dnes eventuálne právo Európskej únie sa formuje v súčasnosti na báze legislatívy a písaného práva, no vykazuje osobitné črty. Má vlastnú štruktúru jurisdikcie, súdnictva a najmä zákonodarnych orgánov. Vynucuje svoje normy nie mocenským donútením, ale autoritou moci.

Kontinentálnym ja nazýva preto, že na britských ostrovoch sa uplatňuje plne odlišný svetový systém a to systém označovaný ako common law – ako precedentné, sudcovské právo.

Najdôležitejšie periódy formovania kontinent. právneho systému

Na univerzitách sa tradovalo právo vedecky, teoreticky a to v dôsledku renesancie štúdia rímskeho práva. toto obdobie vyvrcholuje príchodom prirodzenoprávnej školy a ďalšími pokrokmi až do dnešných dní.

V období na prelome prvého a druhého tisícročia sa formuje samostatný systém precedentného práva vo forme common law aj právo v Anglicku. Je to vývoj odlišný od kontinentálneho práva.

Najtypickejšie etapy vývoja formovania kontinentálneho práva sú tieto úseky :

obdobie barbarského práva a uplatňovania obyčajového práva kmeňového či lokálneho charakteru
renesancia idey práva a formovanie štátov
éra tzv. univerzitného práva (obdobie zakladania a rozvoja univerzít ako práva spoločného pre kontinent)
štúdium, renesancia a prestíž rímskeho práva a koexistencia a vzájomné vplyvy kanonického práva
prirodzenoprávna škola
perióda legislatívneho práva a tvorba kodexov
sformovanie nordického (škandinávskeho) a socialistického práva

V celom procese tvorby systému kontinentálneho práva je tu pôsobenie relatívne samostatných právnych systémov v Európe a sú to :

vplyv rímskeho práva
vplyv románske praktického práva najmä v oblasti Južného Francúzska
vplyv germánskeho obyčajového práva
vplyvy kanonického práva na formovania romanogermanského kontinentálneho systému práva

Druhotné právne normy v romanogermánskom právnom systéme

Pre právne normy má význam aj doplňovanie základných daných právnych noriem ďalšími vysvetleniami alebo ďalšími druhotnými právnymi normami, sekundárnymi. V anglickom práve sú to ďalšie rozhodnutia súdov alebo ďalšie akési výpomocné pramene práva a v islamskom práve sú to spoločné súhlasy učencov či doktorov práv, ktorými stanoviskami či normami sa vysvetľuje príslušné ustanovenie koránu.

Zákon a obyčaj ako prameň kont. európskeho právneho systému

Keďže zákon je základnou právnou normou, potreby praxe si vyžiadali formovanie jeho niektorých ďalších foriem a to :

ústavný zákon – ústavné pravidlá sú zakotvené v ústave alebo v ústavných zákonoch. Všetky kontinentálne európske štáty a štáty tejto sústavy majú písanú ústavu, ktorá je svojím významom dôležitejšia ako sama politika. Zmena ústavy sa chápe často ako revolučný krok v štruktúre štátu. Preto sa často už aj len návrhy na zmenu ústavy považujú daným štátom za protiústavné a formulované ako trestné. K zmene ústavy môže dôjsť len osobitnou legislatívnou procedúrou, často referendom a deje sa tak len veľmi výnimočne. Ústava ako základný zákon štátu je nedotknuteľný predpis pri bežnej legislatíve pri vydávaní obyčajných zákonov – všetky musia byť v súlade s danou ústavou. Súlad s ústavou je dôležitý pre zákonnosť, aby tu bol vôbec právny štát. V tomto smere pre kontinentálne právne poriadky je často významný vybudovaný systém ústavného súdnictva. V ústavách mnohých štátov sú priamo zakotvené ústavné súdy (SRN, Taliansko) alebo je špecializovaný ústavný dvor (Francúzsko) alebo ústavná rada, v Japonsku je to doteraz len teoretická formulácia.

Francúzske právo dokonca obyčaj vôbec neuznáva ako prameň práva.

V Nemecku sa od minulého storočia – v dôsledku pôsobenia a vplyvov historickoprávnej školy – uznáva význam obyčaja a rovná sa zákonu.

Obyčaj, ale sa všeobecne považuje za secundum legem – druhotný prameň práva, ale berie sa z pozície preater legem či adversus legem – popri alebo oproti zákonu.

Štruktúra kontinent. európskeho práva

Každý právny poriadok európskeho štátu vykazuje vlastný vnútorný systém, pričom spoločným znakom je to, že vykazujú rovnakú štruktúry :

z hľadiska formy práva – pramene
z hľadiska obsahu práva – zoskúpenia :

právnych noriem – vyjadrujú podstatu právneho vzťahu
právnych inštitútov – zoskupenia ustanovené o ucelenom právnom režime. Rozumieme im funkčne usporiadený komplex noriem, spravidla v jednom predpise alebo kapitole, ktorá sa týka fixovaného regulovaného osamostatneného výkonu práva a povinnosti
právnych odvetví – základné prvky systému národného práva ako samostatné vedné disciplíny
dualizmus práva – verejné a súkromná s existenciou kanonického práva

Perióda legislatívneho práva v kontinent. európskom práve

Definitívna podoba kontinentálneho práva v Európe sa dovršíla v 18. a 19. storočí a to kodifikáciami, formou legislatívnou, teda tvorbou práva zákonodarnou cestou.

Obyčajové právo malo len lokálny charakter v rámci jednotného štátu. Vyjadrovalo miestny právny režim.

Legislatívne právo » právo veľkého štátneho zostúpenia (napr. Code Civil – zákony súčinné na celom teritórium Francúzska na základe vyhlásenia kráľa (prezidenta republiky)

Univerzitné právo sa transformuje do pozitívneho konkrétneho práva, je to kodex prírody, sankcionovaný rozumom a garantovaný slobodou.

Sformovanie verejného práva z titulu aplikácie princípu trojdelenia moci (v období rímskeho impéria totiž platilo tabu –nedotknuteľnosti sféra verejnoprávna.

Kodifikácia prospela aj k praktickému zbližovaniu tým, že zjednotila systémy občianskeho práva, obchodnoprávne a to nielen svojimi prenikmi do všetkých štátov kontinentu, ale aj do štátov mimoeurópskych aplikovaním systému romanogermanského režimu práva.

Charakterizujte podstatu prameňov kontinentálneho európskeho práva

Jednota kontinentálneho práva je daná spoločne pre všetky štáty a právne poriadky tohto systému komplexným prameňom práva a týmito prameňmi sú :

zákon – ústavný, obyčajný, kódex
obyčaj – tradície
právna teória – jurisprudencia – výkladov práva z hľadiska právnej veci, odbornosti výkladu
doktrína
vyššie princípy

Keďže zákon je základnou právnou normou, potreby praxe si vyžiadali formovanie jeho niektorých ďalších foriem a to :

ústavný zákon – ústavné pravidlá sú zakotvené v ústave alebo v ústavných zákonoch. Všetky kontinentálne európske štáty a štáty tejto sústavy majú písanú ústavu, ktorá je svojím významom dôležitejšia ako sama politika. Zmena ústavy sa chápe často ako revolučný krok v štruktúre štátu. Preto sa často už aj len návrhy na zmenu ústavy považujú daným štátom za protiústavné a formulované ako trestné. K zmene ústavy môže dôjsť len osobitnou legislatívnou procedúrou, často referendom a deje sa tak len veľmi výnimočne. Ústava ako základný zákon štátu je nedotknuteľný predpis pri bežnej legislatíve pri vydávaní obyčajných zákonov – všetky musia byť v súlade s danou ústavou. Súlad s ústavou je dôležitý pre zákonnosť, aby tu bol vôbec právny štát. V tomto smere pre kontinentálne právne poriadky je často významný vybudovaný systém ústavného súdnictva. V ústavách mnohých štátov sú priamo zakotvené ústavné súdy (SRN, Taliansko) alebo je špecializovaný ústavný dvor (Francúzsko) alebo ústavná rada, v Japonsku je to doteraz len teoretická formulácia.
kódex – má síce osobitnú formu ako prameň práva, ale vecne je to normálny zákon, teda je normálne prijatý obyčajnou väčšinou v parlamente, je rovnocenným s ostatnými zákonmi, pravde, s istými zvláštnosťami a predsa len väčším významom. Kódex je osobitná forma právneho prameňa. Má svoju tradíciu a v skutku má medzi ordiárnymi zákonmi dôležitejšie a významnejšie postavenie. Kódex je vlastne kompiláciou inštitútov a právnych pravidiel spravidla jedného právneho odvetvia, vždy je to súhrn regulácie viacerých inštitútov významnejšieho komplexu vzťahov. Formálne je teda prijímaný spravidla ako ostatné zákony a formálne sa od nich odlišuje vari spravidla len tým, že má obvykle aj formálne označenie „zákonník“ a má modernú formu v zmysle rímského „jus commune“ U nás je takto prijatý a v Zbierke zákonov vydaný : Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a Zákonník práce. Kódex majú význam z hľadiska princípov : ustanovenia kódexu majú totiž aj všeobecnú časť, najmä s vymedzenými pojmami a zásadami. Tieto zásady a pojmy sa potom považujú za záväzné pre všetky ostatné predpisy. Kódex má svoj vnútorný systém a keďže upravuje ucelene istú doménu práva, súbor inštitútov, potom kódexy majú rovnakú štruktúry v rôznych krajinách. Kódexy boli prijímané už dávnejšie v minulosti pred Veľkou francúzskou revolúciou, uviedli sme napr. V dánsku r. 1683, v Nórsku r. 1687, Švédsko a Fínsko r. 1734, Prusko r. 1794, Rusko r. 1832.
obyčajný zákon
podzákonná norma – a tou sú vyhlášky, nariadenia a pod.

Periodizácia vývoja anglického práva a význam normanskej okupácie Anglicka

Anglické právo nepoznalo recepciu rímskeho práva ani cestu kodifikácie, ktoré sú bežné v kontinentálnom práve.

V histórii anglického práva možno vyčleniť 4 základné obdobia :

anglosaské obdobie – trvalo do dobytia Anglicka Normanmi v r. 1066 (zákony neboli písané po latinsky, ale v anglosaskom jazyku
nástup common law – od 1066 do nástupu dynastie Tudorovcov v 1485
súperenie common law a equity – od r. 1485 – 1832
súčasné obdobie – 1832 doteraz

Vpád Normanov priniesol koniec občinovo-kmeňového obdobia, silnú centralizovanú moc a nástup feudalizmu v Anglicku.

Do tohto obdobia pôsobili v Anglicku tradičné súdy, po normanskom vpáde ich postupne nahrádzala feudálna jurisdikcia nového typu – súdy barónov, menorské súdu, ktoré však súdili na základe obyčajového práva lokálneho charakteru – Westminsterské súdy.

Kráľovské súdy nemali univerzálnu kompetenciu, väčšinu sporov predkladali na rôzne iné súdy, kráľovské súdy intervenovali len v mimoriadnych prípadoch – kráľovské financie, vlastníctvo pôdy, nehnuteľnosti a trestných činov ohrozujúcich mier v kráľovstve.

Kráľovské súdy sa na konci stredoveku stali jediným orgánom súdnictva v dôsledku rozšírenia jurisdikcie.

Výhradne kráľovské súdy vytvárali common law – treba chápať ako právo spoločne, všeobecné pre celé Anglicko a to najmä na rozdiel od miestnych obyčajov prísne lokálneho charakteru.

Súkromné osoby sa však nemohli obrátiť na tieto súdy bezprostredne, ale museli prostredníctvom kancelária – najvyššej úradnej osoby koruny a poprosiť o to, aby sa im poskytlo privilégium obrátiť sa na túto súdnu inštanciu, a až potom mohol kancelár vydať súdu príkaz writ preskúmať daný prípad.

Procesné formy sa na kráľovských súdoch menili v závislosti od typu žaloby, každému z nich zodpovedal určitý druh procesu. Najfrekventovanejšia bola žaloba o porušenie práva a jej zodpovedajúci typ procesu.

Prvotnú úlohu zohrával proces. Common law sa od začiatku vzťahovalo na určitý počet druhov žalôb a tomu zodpovedajúcich procesných foriem, základný problém bol vždy v tom, aby sa daný prípad podradil pod určitý druh žaloby a aby ho kráľovský súd vôbec prijal na rozhodnutie. Druhoradé bolo, do akého rozhodnutia formalizovaný proces napokon neústi.

Historické faktory viedli k tomu, že :

anglickí právnici sústredili svoju pozornosť prioritne na proces
vymedzili mnohé kategórie anglického práva a rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili jeho pojmový aparát
anglické právo nepoznalo vnútorné členenie na verejné a súkromné právo
zamedzilo sa recepcii kategórií a pojmov rímskeho práva

Restatement of the law v USA – tvorba, charakteristika a význam

Restatement of the Law predstavuje systematický zborník práva USA vo forme blízkej kódexu. Ide o vydanie noriem amerického common law v systematizovanej forme. Tento zborník vydáva Americký inštitút práva a doposiaľ vyšlo 19 zväzkov, sú venované jednotlivým oblastiam práva resp. jednotlivým právnym inštitútom napr. zmluvnému právu, vlastníctvu, trustu, zabezpečeniu a pod. V zborníku možno nájsť rozhodnutia súdnej praxe, ktoré sú významné pre danú skupinu prípadov určitého druhu.

Zborník súdnych judikátov – rozhodnutí. Podľa neho skutočne existuje súlad medzi systémami rôznych štátov pri rozhodovaní pozoruhodných sporov. Tým sa vlastne formuje jednotné právo, ktoré je podľa sféry svojej aplikácie federálnym právom

Systém common law, jeho územné rozšírenie a základné rozdiely oproti systému romanogermánskeho práva

Základom systému common law je anglické právo, ktorého sféra aplikácie je ohraničená Anglickom a Walesom. V období formovania a upevňovania britského koloniálneho panstva sa rozšírilo do mnohých oblastí sveta (Afriky, Ázie). V Kanade a Austrálii sa presadilo prakticky bezvýhradne.

Rozdiely :

anglické právo nepoznalo recepciu rímskeho práva
anglické právo nepoznalo kodifikácie, ktoré sú bežné v kontinentálnom práve
anglické právo je právo súdnej praxe – precedent » súdne rozhodnutia majú najvyššiu autoritu
systém anglického práva je otvorený » európsky je uzavretý
normy anglického práva sú vlastne základné práve vety, ktoré sa vyberajú zo základných častí rozhodnutí, vyvesených vyššími súdmi Anglicka
anglická koncepcia práva je viazaná bezprostredne na techniku rozdielov pričom európsky (každý prípad treba riešiť výkladom a aplikáciou existujúcej právnej normy)
štruktúra anglického práva je vytvorená na základe potrieb praxe vôbec pričom európske – štruktúra racionálna a logická
anglické právo si osvojilo pravidlo precedentu aj pri výklade zákonov
členenie anglického práva na common law a equity » európske na verejné a súkromné
v koncepcii vlastníctva anglické právo najskôr pojem ownership s rozdielnosťami chápajúc tohto práva nemôžu byť všetky veci, delenie vecí na realty a personalty, princípy delenia vlastníctva pôda Koruny , ostatní do držby, » európske bez rozdielnosti vlastníckeho práva, jeden vlastník
nepísaná ústava » písané ústavy

Pojem precedentu a jeho význam v anglickom práve a práve USA

Anglické právo je právom súdnej praxe, súdne rozhodnutia majú najvyššiu autoritu a považujú sa za fixáciu právnych noriem. Pravidlá obsiahnuté v súdnych rozhodnutiach sa musia aplikovať aj pri prijímaní nových rozhodnutí, inak by sa porušila stabilita common law.

Doktrína záväzného precedentu sa uplatňuje až od 19. storočia, teda po reorganizácii systému súdnictva v r. 1873 – 75 a vytvorení systému informácií o predchádzajúcich rozhodnutiach..

Normy anglického práva sú vlastne základné právne vety, ktoré sa vyberajú zo základných častí rozhodnutí vynesených vyššími súdnymi inštanciami.

Pravidlo precedentu má tieto princípy :

rozhodnutia vynesené snemovňou lordov sú záväznými precedentami pre všetky súdy
rozhodnutia prijaté Odvolacím súdnym dvorom sú záväzné pre všetky nižšie postavené súdy a s určitými výnimkami aj pre samotný tento súd
rozhodnutia prijaté Vysokým súdnym dvorom sú záväzné pre nižšie súdy, nie však pre jednotlivé oddelenie Vysokého súdneho dvora

Záväzné precedenty vytvárajú len rozhodnutia vyšší súdov (najvyššieho súdneho dvora a Snemovne lordov.

Pojem precedent » je preto záver, na základe ktorého sudca dospel k rozhodnutiu. to ak sa vytvára pravidlo, ktoré sa stáva súčasťou anglického systému práva a ktoré je preto záväzné v budúcnosti.

Základnou doménou pravidla precedentu bolo common law, ale pôsobí aj v equity, precedenty sa publikujú v zborníkoch súdny rozhodnutí.

USA – pôsobí pravidlo precedentu v iných podmienkach ako v Anglicku a nemá ani takú právnu silu ako v Anglicku, Vyplýva to z toho, že na rozdiel od vyšších anglických súdov, Najvyšší súd USA ani najvyššie súdy jednotlivých štátov nie sú povinné rešpektovať vlastné rozhodnutia a môže takto meniť svoju súdnu prax. Na dôvažok sú štáty suverénne a pravidlo precedentu pôsobí vždy len v hraniciach súdneho systému daného štátu, zmeny súdnej praxe sa pripúšťajú len s veľkou obozretnosťou, najdôležitejšiu úlohu tu zohráva záujem stability právnych vzťahov.

Význam Ústavy USA v štruktúre zákonodarstva USA

Ústava USA vyhlásená 1787 a doplnená 26 doplnkami, predstavuje :

politickú chartu
základný zákon
Deklaráciu práv amerického občana
akt založená štátu

Existencia písanej ústavy obsahujúcej Deklaráciu práv podstatne odlišuje právo USA od anglického práva, ďalším rozdielom je prijatie v USA princípu súdnej kontroly nad ústavnosťou zákonom a uplatňovanie common law.

Ústava USA je zákonom románskeho typu, ktorého ambíciou nie je riešiť spory, ale ustanoviť normy všeobecného charakteru o organizácii a výkone štátnej správe.

Sudcovia Najvyššieho súdu USA položili základy tradície výkladu Ústavy USA v zmysle zásady, že ústava je tým, čo o nej povedia sudcovia.

V mnohých prípadoch sa modifikoval aj vzťah medzi federálnym právom a právom štátov

V súčasnosti USA počet zákonov stále rastie a to najmä v ekonomickej a sociálnej sfére. Tento vývoj vyústil do formovania nového právneho odvetvia – administratívneho práva » má poloadministratívny, polosúdny charakter a vypracúvajú a aplikujú ho orgány, ktoré pôsobia pod kontrolou tradičných súdov.

Rast počtu zákonom sprevádza aj vydávanie celého radu zborníkov, ktoré podávajú prehľady federálneho zákonodárstva a zákonodarstva štátov. Tieto zborníky sa niekedy nazývajú kódexami, nejde o kódexy v zmysle romanogermanského práva. V rade štátov boli prijaté občianske zákonníky, občiansko – procesné a trestno-procesné zákonníky a všetky štáty majú trestné kódexy.

Trust – podstata, druhy a spôsoby uplatnenia

TRUST je jedným z inštitútov, ktoré slúžia práve na delenie vlastníctva, je inštitútom veľmi praktickým, obľúbeným a rozšíreným, nemá ekvivalent v kontinentálnom práve a vyžaduje si osobitnú pozornosť.

TRUST sa zakladá na dohode, ktorou zakladateľ trustu prevedie majetok na jedného alebo viacerých vykonávateľov trustu, ktorí ho budú mať v záujme jednej alebo viacerých osôb, tieto osoby sú oprávnené vynútiť trust a to v krajnom prípade aj žalobou na súde. Trust môže byť zriadený aj ako účelový trust, ktorý predpokladá, že sa majetkom musí nakladať za určitým účelom.

Druhy trustov :

súkromný trust – zriadený v prospech inej osoby
účelový trust – nakladanie s majetkom za určitým účelom
dobročinný trust
aktívny trust
jednoduchý
výslovný
implikovaný
ochranný
alimentačný
zákonný

Spôsoby uplatenia veľmi široké :

zabezpečením záujmov maloletých osôb
zabezpečením záujmov osôb nespôsobilých na právne úkony
usporiadanie pozostalosti
fungovanie nadácií a spolkov

TRUST je produktom práva equity. Common law neuznávalo právnu účinnosť trustu.

Common law a equity – ich miesto a úloha v systéme anglického práva a práva USA

Equity – vznikla ako súbor právnych noriem vytvorených kancelárskym súdom v období, keď sa systém common law stal nedostatočujúcim a jej základnou ambíciou bolo dopĺňať, prípadne prehodcovať starý systém common law. Dualizmus anglického práva sa zachoval aj napriek formálnemu zlúčeniu súdov common law a equity na základe zákonov o súdnictve z r. 1873 a 1875.

Intervencia kancelária totiž nikdy nespočívala na vytváraní nových právnych noriem, ktoré by mali nahrádzať normy omnoho staršieho systému common law a ktoré by súdy boli povinné do budúcnosti uplatňovať.

Rešpektovať právo neznamená porušovať zákony morálky a v tomto zmysle sa usiloval využívajúc kráľovskú prerogatívu najmä zamedziť zneužitiu práva zmierňovať tvrdosti common law.

Kým common law možno chápať ako nezávislý a súvislý, i keď nedokonalý systém, eqiuty vôbec nie je autonómna, ale naopak predpokladá existenciu práva, je vybudovaná okolo neho a na ňom.

Common law sa týmto postupom podľa equity neporušuje, equity len poskytuje zmluvnej strane taký prostriedok nápravy, aký jej nemôže poskytnúť common law.

Equity bola prínosom v oblasti :

rodinného práva
vlastníctva manželov
ochrane detí
majetkových práv (právny režim pôdy a nehntueľností)
v zmluvnom práve (reštitúcie a inštitút trustu)
zanedbateľné v trestnom práve a v oblastiach verejného práva

U kancelára predmetom sporu neboli práva, ale záujmy, nevynášal rozhodnutia ale príkaz. Tieto princípy sa počnúc 17. stor. stali základom noriem, ktoré upravovali diskrecionárnu moc kancelára.

Rozdiely medzi common law a equity :

iný historický pôvod noriem equity v porovnaní s normami common law
normy equity mohol uplatňovať výlučné len kancelár, nie súdy common law
proces pred súdom kancelára nepoznal inštitút porotcov
kancelársky súd mohol vyniesť také rozhodnutie, ktoré common law vôbec nepoznalo
príkazy kancelára boli diskrecionárnej povahy

USA – EQUITY – kompetencia súdov spravodlistovi – equity je podľa mienky Američanov potrebná vtedy, keď právo neposkytuje nijaké prostriedky na riešenie danej otázky, toto presvedčenie viedlo k originálnemu rozšíreniu jurisdikcie súdov eqiuty. So zreteľom na to, že v USA neboli k dispozícii osobitné súdy, ktoré by aplikovali kanonické právo, začali toto právo uplatňovať súdy eguity.

Federálne common law neexistuje. zákon o organizácii súdnictva uložil federálnym súdom aplikovať vo veciach, ktoré nie sú upravené federálnym zákonom, zákony tohto štátu, na ktorý odkazuje kolízna norma pôsobiaca v mieste prerokúvania sporu, výkladom sa dospele k záveru, že v takomto prípade treba aplikovať vždy právo štátu bez zreteľa na to, či je sformulované v zákonodarnom akte štátu alebo v rozhodnutí vyššieho súdu štátu.

Pojem vlastníctva v anglickom práve

V anglickom práve zodpovedá pojmu vlastníckeho práva pojem ownership, ktorý znamená, že všetky práva vzťahujúce sa na majetok právo dáva vlastníkovi.

Predmetom takto chápaného vlastníckeho práva však v Anglicku nemôžu byť všetky veci. Preto je osobitne dôležité delenie veci na

realty – hnuteľné veci – vecná žaloba, budujúca na princípe reivindikácie
personalty – nehnuteľné veci – osobná žaloba, umožňujúca aj peňažnú kompenzáciu ako alternatívu vydania veci.

Toto delenie bolo podmienené skôr procesnými aspektmi t.j. rozdielnymi žalobami, ktoré chránili obe kategórie vecí.

Pôda je chápaná ako hnuteľná vec realty , ktorej jediným vlastníkom je KORUNA, všetci ostatní užívatelia pozemkov musia svoje práva nevyhnutne odvodzovať od iného právneho titulu a to z koncepcie držby. Ide tu o princíp delenia vlastníctva oproti jednotnému poňatiu vlastníckeho práva na kontinente. Subjektom vlastníckeho práva je KORUNA, predmetom práva držby už nemôže byť pôda ako taká, ale určité časové obmedzené právo užívať pôdu tzv. právny záujem alebo súbor takýchto záujmov.

Postavenie verejného práva a prostriedky nápravy podľa verejného práva v Anglicku

Anglické právo odmietlo členenie na verejné a súkromné právo. Nevyhnutnosť tohto členenia sa pripustila prakticky až v nedávnom, modernom vývine anglického práva a to predovšetkým v súvislosti s rozdielnosťou postupu pri ochrane práv a dostupných prostriedkov nápravy.

Verejné právo tvoria :

trestné právo
ústavné právo
administratívne právo

Ústavné právo – povaha anglického práva je silne determinovaná tým, že nemá písanú ústavu v zmysle ústavnej listiny, či základného zákona, ktorý by systematicky upravil základné spoločenské vzťahy. Pramene ústavy možno rozdeliť do 2 základných skupín :

právne normy ústavného charakteru – bez zreteľa na to, či sú vyjadrené v jednotlivých zákonných aktoch ústavnej povahy prípadne v nariadeniach vlády alebo odvolené zo zásad precedentného práva
ústavné obyčaje resp. konvencie, nie sú vynútiteľné na súde, hoci súdy môžu uznať ich existenciu, mimoprávne pravidlá upravujú spôsob, akým treba aplikovať právne normy
anglická ústavy vznikla postupne a ide o akty pochádzajúce z rôznych historických období a upravujúce rôzne otázky napr. BILL OF RIGHTS 1689, PARLIAMENT ACTS 1911 a 1949, THE PUBLIC ORDER ACT 1986 a pod.

Administratívne právo – stabilizované relatívne nedávno na zákonnej platforme (administratívne tribunály), ktoré rozhodujú spory vznikajúce pri uplatňovaní zákonných úprav napr. pracovné tribunály. Tribunály pôsobia mimo sústavy všeobecných súdov a ich rozhodnutia podliehajú súdnemu preskúmaniu na všeobecných súdov. Proces súdneho preskúmania vo všeobecnosti slúži na to, aby sa zabezpečil mechanizmus kontroly činnosti verejných resp. štátnych orgánov z toho hľadiska, či konajú v medziach svojej právomoci a či dodržiavajú princípy prirodzenej spravodlivosti.

Administratívna činnosť môže podliehať kontrole vo forme súdneho preskúmania v podstate z 3 dôvodov :

nelagalita – verejný orgán prekračuje svoju právomoc
neracionálnosť – nerozumné konanie
procesná nesprávnosť – porušenie procesných pravidiel a princípov prirodzenej spravodlivosti

Medzi verejnoprávnymi prostriedkami nápravy osobitné postavenie zaujímajú 3 staré prerogatívne príkazy, ktorých uplatenie je viazané práve na žiadosť o súdne preskúmanie ide o :

centiorari – predstavuje diskrecionárny prostriedok nápravy, ktorý sa používa na preskúmanie legality rozhodnutia nižšieho súdu, tribunálu alebo orgánu pred Vysokým súdnym dvorom, jeho prostredníctvom možno zrušiť rozhodnutia týchto orgánov, ak ide o rozhodnutia presahujúce právomoc, rozhodnutia porušujúce princípy prirodzenej spravodlivosti alebo ak ide o omyl v práve
prohibition – zákaz – ktorým sa má zabrániť konaniu prekračujúcemu právomoc alebo konaniu porušujúcemu princípy prirodzenej spravodlivosti. Zákazom sa má zamedziť prebiehajúcemu alebo budúcemu proti právnemu správaniu
mandamus – slúži na vynútenie plnenie určitej verejnej povinnosti napr. ak je verejný orgán nečinný alebo sa zdrží výkonu určitej povinnosti, ktorá mu vyplýva zo zákona

Osobitná situácia nastáva, ak práva osoby nie sú bezprostredne dotknuté a teda nemá sama právo podať žalobu alebo inak napadnúť určité rozhodnutie, pretože ide len o všeobecný verejný záujem na odstránení určitého nedostatku v činnosti verejnej správy – tu na vstupuje do konania Attorney General z titulu výkonu najvyššej právnej funkcie v štáte a začína konanie buď z vlastného podnetu alebo z podnetu dotyčnej osoby, aby ako zástupca koruny chránil verejný záujem

Vnútorné členenie anglického práva

Členenie anglického práva nie je natoľko výrazné ako členenie v iných právnych systémoch, súvisí to v princípe s 2 faktormi :

jurisdikcia vyšších anglických súdov je jednotná, takže sa môžu zaoberať všetkými žalovateľnými prípadmi bez zreteľa na to, či sú verejnoprávnej, súkromnoprávnej, obchodnoprávnej, občianskoprávnej alebo trestnoprávnej povahy
anglické právo nevznikalo aktom vôbec, ale tvorilo sa podľa potreby a je teda prirodzené, že ak sa v právnom systéme vytvárajú normy ad hoc, bude mu najlepšom prípade chýbať aspoň jasná forma a symetria

common law a equity
verejné a súkromné

Význam reforiem 19. st. pre vývoj anglického práva a jeho modernizácia v 20. st.

19. a 20. stor. predstavujú významnú transformáciu, je typický rozvoj demokracie a nebývalý rozvoj zákonodarstva.

V r. 1832, 1833 a 1852 došlo k radikálnej reforme a modernizácii práva, začala prebiehať systematizácia rozhodnutí common law

V r. 1873 – 1875 došlo na základe zákonov o súdnictve k podstatným modifikáciám v organizácii súdnictva. zlikvidoval sa formálny rozdiel medzi súdmi common law a súdmi equity. zrušili sa fakticky neúčinné normy hmotného práva

Anglické právo naďalej zostalo právom súdnej prace. Základným prameňom poznania anglického práva, pokiaľ ide o súdnu prax a zákonodárstvo sa stalo nové vydanie LAW REPORTS z 1865 a pokiaľ ide o systematizáciu anglického práva.

Modernizácia pokračovala aj v 20. stor. kríza common law v dôsledku svojich tradičných vlastností len ťažko bolo použiť ako nástroj na realizáciu týchto a hlbokých zmien spoločnosti. Nové konflikty medzi orgánmi riadenia a občanmi vyvolávala aplikácia normatívnych riadiacich aktov, čo viedlo k vzniku nových inštancií, odlišných od súdov, ktorých kompetencia sa vzťahovala práve na prípady resp. spory vzniknuté na základe nových úprav. Anglické právo sa zbližovalo s kontinentálnym – potreby medzinárodného obchodu

Občiansky proces v Anglicku

Civilné konania sú výrazne determinované typom žaloby, konanie v každom oddelení sa navyše riadi osobitnými normami. Pozornosť sa sústreďuje na oddelenie lavice kráľovnej, kde sa riešia klasické žaloby podľa common law.

Civilné konanie prechádza viacerými fázami .

Vlastnému začatiu konania predchádza rokovanie o pokonávke, ide zároveň o fázu zhromažďovania dôkazov.

Prvé formálne úkony konania sa orientujú na prípravu writ of summons – príkaz žalovanému dostaviť sa na súd, ktorý žalobca podáva na súde a jeho súčasťou alebo prílohou je uplatnenie nároku. Tieto podanie sa doručia žalovanému, ktorý v 14-dennej lehote musí potvrdiť ich poručenie, vyjadrí sa, či mieni namietať proti žalobe, potom mu plynie ďalšia 14-denná lehota na predloženie písomného vyjadrenia, výmenou podaní prebieha objasňovanie sporných bodov a nasleduje odhalenie dôkazov.

Do jedného mesiaca po uzavretí štádia výmeny podaní rozhodne sa, ktorý súd bude príslušný prerokovať spor, určí sa dátum a miesto pojednávania a možno tiež preskúmať navrhnuté dôkazy, rozhodne sa, či povaha sporu vyžaduje účasť poroty.

Konanie na Vysokom súdnom dvore upravuje BIELA KNIHA, kým konanie na grófskych súdoch upravuje ZELENÁ KNIHA.

Na vlastnom pojednávaní sú strany zastúpené svojimi zástupcami, pojednávanie sa začína vystúpení právneho zástupcu žalobcu, ktorý vyloží fakty a navrhne dôkazy, ktoré sa majú vykonať. Nasleduje výkon dôkazov, ktoré majú často formu svedeckej výpovede, na ktorú nadväzuje krížový výsluch žalovanou stranou. Potom vystúpil právny zástupca žalovaného, nasleduje výsluch a krížový výsluch jeho svedkov. Pojednávanie uzatvárajú záverečné reči zástupcov najskôr žalovaného potom žalobcu.

Ak sa na pojednávaní zúčastňuje , sudca zhrnie okolnosti prípadu, usmerní porotu a formuluje otázky, ku ktorým sa má vyjadriť, ak ich niet, sudca vynesie rozsudok hneď alebo neskôr.

Trestný proces v Anglicku

Trestné súdy možno rozdeliť na vyššie a nižšie.

Magistrátne súdy – reprezentujú nižšie súdnictvo, súdiť menšie trestné činy, sú zvyčajne obsadené 2 – 3 zmierovacími sudcami, ktorý nemusia mať právnickú kvalifikáciu, ale podrobujú sa len kurzu. Jurisdikcia magistrátnych súdov je upravená zákonom a vzťahuje sa na tie TČ, pri ktorých niet práva na súd s porotou na základe formálnej obžaloby – TČ menej závažné prípadne priestupky. Magistrátny súd nesmie uložiť za jeden TČ trest vyšší ako 6 mesiacov OS. Magistrátne súdy môžu súdiť aj závažnejšie trestné činy s tým, že obvinení upredností túto formu konania pred porotným procesom na Korunnom súde i s vedomím toho rizika, že magistrátny súd môže odstúpiť prípad Korunnému súdu na vynesenie rozsudku. Páchateľ má však právo žiadať porotný proces, ak nejde o menej závažný TČ, ktorý môže súdiť len magistrátny súd. Pri závažných TČ vykonávajú určité predbežné konanie, ktorého funkciou je zabezpečiť a preskúmať jednotlivé dôkazy a podľa toho rozhodnúť, či je odôvodnené pokračovať v konaní, ak dôkazy nespĺňajú kritéria , obvinený sa prepustí na slobodu, čo však nevylučuje neskoršie opätovne obnovenie konania. ťažisko Trestného konania spočíva na magistrátnych súdoch
vyššie súdnictvo

Korunný súd – má neobmedzenú právomoc rozhodovať všetky závažné TČ na základe formálnej obžaloby, má právomoc rozhodovať o odvolaniach proti rozsudkom magistrátnych súdov
Odvolací súdny dvor – z civilného oddelenia a trestného oddelenia, v 3-členných senátoch rozhoduje o odvolaniach proti rozsudkom Korunného súdu a aj proti rozsudkom magistrátnych súdov, ak odvolanie napadá právne otázky, v odvolacom konaní v zásade prichádza do úvahy potvrdenie alebo zrušenie rozsudku, prípadne za určitých okolností aj nariadenie nového konania
Snemovňa lordov – najvyššia inštancia rozhoduje o odvolaniach proti rozsudkom Odvolacieho súdneho dvora, a ak sa získa povolenie na odvolanie od tohto súdu alebo od Snemovne lordov, musí ísť o právnu otázku všeobecného verejného významu

Trestné konanie » sa začína z podnetu súkromných osôb, medzi ktoré sa zaraďuje aj polícia. Trestné konanie na základe obžaloby prebieha v mene KORUNY. Od r. 1985 vznik štátnej prokuratúry.

Za činnosť štátnej prokuratúry zodpovedá ATTORNEY GENERAL, ktorý je najdôležitejším právnym úradníkom KORUNY a zároveň právnym poradcom vlády.

Obvinení môže prísť na súd buď na základe predvolania alebo môže byť zatknutý na základe zatýkača, prípadne môže byť zatknutý aj bez zatykača. Ďalším dôležitým krokom je rozhodnúť, či má obvinený čakať na proces vo väzbe alebo či okolnosti prípadu dovoľujú prepustiť ho na kauciu.

Hlavné pojednávanie prebieha ako pri civilnom konaní, kde po hlavnom a krížovom výsluchu svedkov obžaloby prichádza na rad hlavný a krížový výsluch svedkov obhajoby. Sudca má postavenie nestranného arbitra, ktorý dozerá aj na prípustnosť či neprípustnosť vykonania navrhovaných dôkazov. Ďalšia etapa vyúsťuje do rozhodnutia o vine a treste.

POROTA – v určitých prípadoch, úlohou je rozhodnúť, či je obvinený vinný alebo nevinný, o treste rozhoduje sudca, Klasická porota z 12 porotcov, nesmie ich byť menej ako 9.

Štruktúra práva v USA

Za skutočné právo sa považuje len právo súdnej praxe. Základný rozdiel, ktorý existuje medzi anglickým právom a americkým právom je rozdiel vyplývajúci z federatívneho štátoprávneho usporiadania USA, pričom vyúsťuje do rozdielnosti federálneho práva a práva jednotlivých štátov USA.

Federálne právo a právo štátov deľba kompetencie medzi federáciou a členskými štátmi federácie. Vo federácii fungujúcej v podmienkach romanogermanského právneho systému stačí zistiť, či je právna úprava v kompetencii zákonov a nariadení federácie alebo naopak. V USA je základným prameňom práva súdna prax a zákony sa tradične považujú len za doplnkový prameň práva.

Ústava USA z 1791 jednoznačne rieši vzťah federálneho práva a práva štátov len pokiaľ ide o otázku deľby zákonodarnej kompetencie » právomoci, ktoré platná ústava nezveruje federácii, patria jednotlivým štátom, zákonodarstvo patrí do kompetencie štátov.

Základný ústavný princíp deľby zákonodarnej právomoci je pre vzájomný vzťah zákonodarstva federácie a štátov veľmi významný aj pre ostatné kompetencie. Princíp ostatnej kompetencie spočíva v tom, že štáty sú oprávnené prijímať zákonodarné akty aj v tých otázkach, ktoré sú vyhradené zákonodarnej kompetencii KOGRESU USA, ale ich akty nesmú odporovať normám federálneho práva. Štáty sú pri absencii federálnych zákonov oprávnené regulovať príslušné otázky vlastným zákonodarstvo, ktoré však vo všeobecnosti nesmie byť v rozpore s duchom ústavy a pokiaľ ide o obchodné zákonodarstvo osobitne, nesmieť hatiť obchod medzi štátmi.

AKT o organizácii súdnictva 1789 – uložil federálnym súdom aplikovať vo veciach, ktoré nie sú upravené federálnym zákonom, zákony toho štátu, na ktorý odkazuje kolízna norma pôsobiaca v mieste prerokúvania sporu. Federálne common law jednoducho neexistuje.

Federálne orgány nie sú až na určité výnimky oprávnené takýto systém vytvárať a že pri absencii federálneho zákona sú povinné uplatňovať právo štátu. V USA koexistuje 50 systémov common law, ktoré sa líšia od štátu k štátu, pričom ale medzi nimi je určitá fundamentálne jednota, ktorú zaručuje vplyv federálneho práva a jednak samotné myslenie amerických právnikov. Sudcovia sú povinný poznať právo iného štátu, na rozdiel od zákonov iného štátu, ak sporová strana vyžaduje uplatnenie zákona iného štátu, je povinná informovať sudcu o jeho existencii a o jeho obsahu. Sudca nie je povinný aplikovať zákon iného štátu ex offo.

Právo equity v USA – kompetencia súdov spravodlivosti je potreba vtedy, keď právo neposkytuje nijaké prostriedky na riešenie danej otázky, V USA neboli k dispozícii osobitné súdy, ktoré by aplikovali kanonické právo, začali toto právo uplatňovať súdy equity.

Vznik a formovanie práva v USA

V Anglických kolóniách bolo treba aplikovať anglické common law. Od začiatku sa však anglické common law uplatňovala v kolóniách len do tej miery, v akej jeho normy zodpovedali podmienkam kolónií.

Anglické common law vôbec nevyhovovalo podmienkam života amerických kolónií, Amerika nedisponovala kvalifikovanými praktikmi, americké kolónie boli celkom vzdialené od feudálnej spoločnosti, ktorá vytvorila najdôležitejšie normy common law a common law zase nebolo schopné riešiť nové problémy, ktoré prinášal život kolonistov.

V Amerika sa uplatňovalo primitívne právo, ktoré vzniklo v niektorých kolóniách na základe Biblie.

V 18. stor. sa začala intenzívne pociťovať potreba rozvinutejšieho práva, zrevidoval sa pohľad na common law, americký kolonisti mali na rozdiel od Angličanov priaznivý postoj k písanému právu.

Po vyhlásení nezávislosti USA r. 1776 sa zrodila a rozšírila myšlienka samostatnosti amerického práva, ktorá podmienila aj priaznivý postoj ku kodifikácii. Považovala sa za prirodzené, že po Deklarácii práv a Ústave USA z 1787 bude nasledovať prijatie nových kódexov.

Americké právo prevzala koncepciu, spôsobe myslenia a teóriu prameňov anglického práva, jeho postavenie v systéme common law je do značnej miery špecifické, pretože obsahuje prvky, ktoré ho zbližujú s romanogermanským právnym systémom.

Vplyv anglických reforiem 19. stor mali aj na americké právo – zjednodušenie súdneho procesu, likvidácia archaických žalôb a dualizmu jurisdikcie common law a equity, ale aj nová tendencia právneho vývinu v 20. stor. Rozvíja sa nová administratívna moc. Oba právne systému však majú spoločný základ.

Pramene anglického práva a pramene práva USA

Anglické právo – hlavné pramene

súdna prax
zákonodarstvo

Normy anglického práva sú vlastne základne právne vety, ktoré sa vyberajú zo základných časti rozhodnutí, vynesených vyššími súdnymi inštanciami Anglicka.

Anglická koncepcia právnej normy bezprostredne je viazaná nie na výklad, ale na techniku rozdielov, ktorá predstavuje metódu anglického práva. Najdôležitejším prameňom je súdna prax, druhoradý zákon a menej významným prameňom práva patrí obyčaj, doktrína a rozum.

USA – Najdôležitejším prameňom práva je súdna prax a zákon. Tradícia písaného práva sa v USA presadila krátko po získaní nezávislosti najmä prijatím federálnej ústavy vytvorenej na základe Deklarácie práv – základu právnych inštitútov a verejných slôbod v USA.

Zodpovednosť Koruny v anglickom práve

Až do r. 1947 nebolo možné KORUNU žalovať vôbec, panovník nemôže konať protiprávne, ale aj KORUNA ako taká požívali imunitu zo súdneho konania.

Zmenu » Zákon o súdnom konaní proti KORUNE z r. 1947 kde je KORUNA zodpovedná za protiprávne správanie, ktorého sa dopustil ktorýkoľvek z jej zamestnancov počas výkonu zamestnania, za porušenie svojich povinností ako zamestnávateľa a ako vlastníka majetku. KORUNA zároveň zodpovedá aj za porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona, pokiaľ sú tieto povinnosti pre KORUNU záväzné.

KORUNA mala aj určité procesné výhody :

môže žiadať presunutie žaloby z grófskeho súdu na vyšší súd
môže dokonca trvať aj na procese pred súdom Lavice kráľovnej
môže v konaní odmietnuť predloženie listinných dôkazov, ak by to bolo v rozpore s verejným záujmom

Proti KORUNE nemožno použiť ani normálne metódy výkonu rozhodnutia, ani niektoré prostriedky nápravy. Súdu však môžu deklarovať žalobcove práva, čo má v podstate rovnaké účinky.

Zmluva v anglickom práve a prostriedky nápravy na ochranu zmluvných vzťahov v Anglicku

Anglické právo považuje zmluvu za právne záväznú dohodu, pričom musí spĺňať určité podstatné náležitosti :

Zmluvné strany musia mať spôsobilosť na uzavretie zmluvy a úmysel vytvoriť právne vzťahy. Zmluva musí dosiahnuť štádium pevnej dohody ako výsledku celého procesu kontraktácie a musí obsahovať jasné, určité podmienky.

Pokiaľ ide o formálne náležitosti nepredpisuje sa konkrétna forma, ale existujú určité zmluvy, ktorých platnosť sa viaže na splnenie náležitostí písomnej formy (prevod podielov spoločnosti). Zmluva musí byť napokon legálna, pretože právo neposkytuje ochranu vzťahom vytvoreným na základe zmluvy, ktorá je nelegálna.

Defektné zmluvy sú také, ktorých nedostatky spôsobujú, že síce dôjde k platnému uzavretiu zmluvy, ale túto zmluvu buď nemožno vynútiť žalobou na súde alebo možno od nej odstúpiť.

Osobitosťou anglického zmluvného práva je tzv. CONSIDERATION – ide o konanie, opomenutie alebo sľub, ktorý sa dáva ako cena za sľub protistrany, Musí existovať a musí mať určitú podobu. Poskytnutie consideration predstavuje obligatórnu náležitosť zmluvy, ak sa neposkytne consideration, nevznikne zmluva. To má za následok, že niektoré bezodplatné vzťahy (trust, darovanie, bail) z pojmu zmluvy vypadajú. Chýba tu prvok reciprocity, spočívajúci aspoň na výmene sľubov, ktorý je kritériálny pre premenu dohody na zmluvu.

CONSIDERATION ako predpoklad zmluvy – výnimka z povinností – ide o skupinu špeciálnych zmlúv, pri ktorých kontrahent vyjadruje svoj sľub osobitnou formou a to v listine zvanej deed. Ak je táto listina podpísaná a zároveň existujú svedkovia podpisu, je plnenie sľubu kontrahenta vynútiteľné bez zreteľa na to, či protistrana poskytla consideration. Týmto spôsobom sa pod sankciou neplatnosti musia uzatvárať určité typy zmlúv.

Prostriedky nápravy podľa equity :

reálne plnenie – ide o príkaz, ktorým sa nariaďuje žalovanému, aby vykonal to, k čomu sa zmluvne zaviazal, vynútenie plnenie zmluvy však súd nenariadi v prípade každého porušenia zmluvy
príkaz – nie je obmedzené v zmluvnom práve ale aj deliktnom alebo rodinnom, príkaz smeruje k tomu, aby sa žalovaný zdržal určitého proti právneho konania, prípadne jeho pokračovania alebo opakovania alebo aby odčinil vzniknutý protiprávny stav
odstúpenie – diskrecionárny prostriedok nápravy, ktorým sa priznáva zvyčajne právo na odstúpenie od zmluvy a obnovenie pôvodného stavu
oprava – diskrecionárny prostriedok nápravy podľa equity, sa uplatní v prípade, ak písomné vyhotovenia nereprezentuje z určitých dôvodov skutočnú predchádzajúcu ústnu dohodu alebo iný prejav vôle

Základný rozdiel medzi náhradou škody a komplexom prostriedkov nápravy podľa equity spočíva v tom, že kým common law priznáva náhradu škody ako právo vždy, ak žalobca preukáže svoj nárok, všetky prostriedky nápravy podľa equity spája, že sú diskrecionárnej povahy » súd ich za určitých okolností nemu sí priznať ani vtedy, ak žalobca preukáže svoj nárok.

Zodpovednosť za protiprávne konanie v Anglicku /law of torts/

Protiprávne konania – povahu trestného činu alebo tort » ide o protiprávne konanie, ktoré možno kvalifikovať ako civilnoprávny delikt, ktorý nespočíva výlučne v porušení zmluvy.

Rozdiel medzi TČ a tort spočíva v tom, že kým TČ predstavuje konanie, ktoré je protiprávne podľa zákona alebo podľa common law a ktoré stíha štát v trestnom procese, tort je porušením určitých osobných alebo majetkových práv, za ktoré pôvodcu stíha povinnosť nahradiť škodu poškodenému, uplatňuje sa v civilnom konaní.

Prostredníctvom zodpovednosti za tort sa chránia aj iné záujmy :

ochrana reputácie pred ohováraním
ochrana pred ublížením na zdraví
ochrana majetkového titulu
ochrana užívania majetku

Predpokladom uplatňovania zodpovednosti za tort je spravidla preukázanie zavinenia, výnimku tvoria prípady objektívnej zodpovednosti, predpokladá sa aj spôsobenie škody, okrem prípadov, kde ujma nespočíva v spôsobení škody. Anglické právo pozná aj prípady zodpovednosti za tort inej osoby, než tej, kto sa protiprávneho konania dopustil.

Základnou sankciou je náhrada škody, pričom možno použiť aj príkaz, ktorým možno určité konanie alebo jeho pokračovanie zakázať.

Civilné súdnictvo v Anglicku

Súdy vykonávajúce právomoc v civilných veciach možno rozdeliť na dve kategórie :

nižšie súdy »

grófske súdy v r. 1846, organizované v rámci súdnych obvodoch, sú obsadené sudcom bez poroty, právomoc : hodnota predmetu sporu nesmie prevýšiť 5000 libier, rozhodujú aj rodinné veci – adopcia, nerozporové rozvody, Príslušnosť podľa miesta bydliska žalovaného, miesta výkonu jeho podnikateľskej činnosti podľa miesta, kde vznikol dôvod žaloby, podľa miesta, kde sa nachádza nehnuteľnosť
magistrátne súdy

vyššie súdy » zákon o súdnictve z r. 1873 – 1875, výkon vyššieho súdnictva sa zveruje Najvyššiemu súdnemu dvoru, ktorý sa skladá z dvoch stupňov :

Vysoký súdny dvor – sa skladá z troch oddelení

oddelenie lavice kráľovnej – zlúčila sa jurisdikcia samostatne pôsobiacich kráľovských súdov, ťažiskom sú klasické spory podľa common law, rozhoduje samosudca, výnimočne porota v rozhoduje o podvode alebo ohováraní, pripúšťa sa väčšinový verdikt, rozhoduje o určitých odvolaniach a to v civilných a trestných veciach v 2 – 3 členných senátoch, v trestných veciach prichádzajú do úvahy odvolanie proti rozhodnutia magistrátnych súdov a Korunného súdu, kým civilné odvolania sa podávajú najmä proti rozhodnutiam niektorých tribunálov, rozhoduje o prostriedkoch, ktorými sa vykonáva preskúmanie rozhodnutí nižších súdov a tribunálov. K oddeleniu lavice kráľovej sú pričlenené dva špecializované súdy a to súd admirality a Obchodný súd
oddelenie Kancelára – prebral tradičnú agendu kancelárskeho súdu – trusty, hypotéky, právomoc vo veciach, ktoré mu zveruje zákon – právo spoločnosti bankrotov, vytvorené špecializované súdy a to Patentový súd a Súd spoločností
oddelenie pre rodinné veci – v r. 1970 z oddelenie pre testamenty, rozvody a admirality v oblasti rodinného práva – manželstvo, rozvod, deti, vlastníctvo manželov

odvolací súdny dvor – rozhoduje v 3-členných senátoch o odvolaniach proti rozhodnutiam grófskych súdov, Vysokého súdneho dvora , konanie má formu nového prerokovania prípadu a môže vyústiť do potvrdenia alebo zrušenia rozhodnutia alebo do nariadenia nového konania

Snemovňa lordov – na vrchole systému civilného súdnictva, právo podať odvolania je podmienené získaním povolenia od Odvolacieho súdneho dvora, musí ísť o právnu otázku všeobecného významu, rozhoduje v 3 – 5 členných senátoch, odvolaním možno napadnúť buď rozhodnutie odvolacieho súdneho dvora alebo priamo Vysokého súdneho dvora

Iné súdy a tribunály mimo sústavy všeobecného súdnictva :

Vyššie súdy, ktoré majú postavenie Vysokého súdneho dvora

Protimonopolný súd
Odvolací pracovnoprávny súd

administratívne tribunály rôznych kategórii a druhov – zaoberajúce sa sociálnym zabezpečením, dopravou, pracovnoprávnymi vecami
historické prežitky

vojenské súdy
cirkevné súdy
Coroner´s Cour – súd na ohľadáčom mŕtvol

arbitráž

Trestné súdnictvo v Anglicku

Trestné súdy možno rozdeliť na vyššie a nižšie.

Magistrátne súdy – reprezentujú nižšie súdnictvo, súdiť menšie trestné činy, sú zvyčajne obsadené 2 – 3 zmierovacími sudcami, ktorý nemusia mať právnickú kvalifikáciu, ale podrobujú sa len kurzu. Jurisdikcia magistrátnych súdov je upravená zákonom a vzťahuje sa na tie TČ, pri ktorých niet práva na súd s porotou na základe formálnej obžaloby – TČ menej závažné prípadne priestupky. Magistrátny súd nesmie uložiť za jeden TČ trest vyšší ako 6 mesiacov OS. Magistrátne súdy môžu súdiť aj závažnejšie trestné činy s tým, že obvinení upredností túto formu konania pred porotným procesom na Korunnom súde i s vedomím toho rizika, že magistrátny súd môže odstúpiť prípad Korunnému súdu na vynesenie rozsudku. Páchateľ má však právo žiadať porotný proces, ak nejde o menej závažný TČ, ktorý môže súdiť len magistrátny súd. Pri závažných TČ vykonávajú určité predbežné konanie, ktorého funkciou je zabezpečiť a preskúmať jednotlivé dôkazy a podľa toho rozhodnúť, či je odôvodnené pokračovať v konaní, ak dôkazy nespĺňajú kritéria , obvinený sa prepustí na slobodu, čo však nevylučuje neskoršie opätovne obnovenie konania. ťažisko Trestného konania spočíva na magistrátnych súdoch
vyššie súdnictvo

Korunný súd – má neobmedzenú právomoc rozhodovať všetky závažné TČ na základe formálnej obžaloby, má právomoc rozhodovať o odvolaniach proti rozsudkom magistrátnych súdov
Odvolací súdny dvor – z civilného oddelenia a trestného oddelenia, v 3-členných senátoch rozhoduje o odvolaniach proti rozsudkom Korunného súdu a aj proti rozsudkom magistrátnych súdov, ak odvolanie napadá právne otázky, v odvolacom konaní v zásade prichádza do úvahy potvrdenie alebo zrušenie rozsudku, prípadne za určitých okolností aj nariadenie nového konania
Snemovňa lordov – najvyššia inštancia rozhoduje o odvolaniach proti rozsudkom Odvolacieho súdneho dvora, a ak sa získa povolenie na odvolanie od tohto súdu alebo od Snemovne lordov, musí ísť o právnu otázku všeobecného verejného významu

Poroty v angloamerickom systéme práva

POROTA – predstavuje laický a demokratický prvok, ide o inštitúciu s dlhou tradíciou

Účasť poroty prichádza do úvahy v trestnom konaní, nie je vylúčená ani v civilnom konaní.

V trestnom konaní je úlohou je rozhodnúť, či je obvinený vinný alebo nevinný, o treste rozhoduje sudca.

V civilnom konaní po uvážení dôkazov porota rozhodne v prospech žalobcu alebo v prospech žalovaného, nie je povinná odôvodňovať svoj verdikt, verdikt poroty je konečný a nemožno ho zmeniť.

Zostavuje sa náhodným výberom porotcov na základe každoročného zoznamu voličov. V trestnom konaní sa porota uplatňuje v konaní na Korunnom súde, účasť poroty je vylúčená na magistrátnych súdoch.

Klasická porota z 12 porotcov, nesmie ich byť menej ako 9. Od r. 1967 sa pripúšťa aj väčšinový verdikt poroty.

Civilné konanie – pravidlá väčšinového verdiktu v procese pred Vysokým súdnym dvorom sú v zásade totožné s pravidlami, ktoré sa uplatňujú na Korunnom súde. V konaní na grófskych súdoch sa pripúšťa 8-členná porota. Právo na porotný proces je obmedzené len na určité typy prípadov a prakticky sa využíva len pri ohováraní

Súdy štátov v USA

Súdny systém je zakotvený v ústave štátu alebo v príslušných zákonoch štátu, vydaných na jej základe, bol pôvodne inštantný, prebudoval na trojištančný.

Súdny systém má charakteristickú pyramidálny výstavby, ktorej základom sú súdy prvej inštancie, tieto súdy majú 2 stupne :

súdy všeobecnej jurisdikcie – rozhodujú všetky druhy sporov a predstavujú vyšší stupeň
súdy obmedzenej jurisdikcie – ako nižší stupeň majú relatívne obmedzenú jurisdikciu, ale rozhodujú väčší počet prípadov – dopravné súdy, súdy ktoré overujú pravosť a platnosť poslednej vôle

Rozhodujú v porotnom procese alebo v konaní pred samosudcom, proti ich rozsudkom sa možno odvolať a to spravidla na odvolací súd.

Odvolacie súdy – medzičlánok medzi súdmi prvej inštancie a najvyšším súdom, rozhodujú o väčšine odvolaní z prvoinštatnčých súdov, len v určitých prípadoch sa v jednotlivých štátoch umožňuje odvolať sa proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie priamo na najvyšší súd, spravidla ide o prípady, kde sa uložil trest smrti alebo, keď súd vyhlásil zákon alebo ak za protiústavný, zasadajú v 3-členných senátoch

Najvyšší súd – stojí na vrchole súdnej hierarchie, obsadený sudcami, Úlohou NS, na ktorý sa odvolanie pripúšťa len vo výnimočných prípadoch a po potvrdení odvolacieho súdu je dbať na jednotu práva v štáte a na jeho ďalší vývin, rozhoduje na diskrecionálnej báze vtedy, ak prípad má vo všeobecnosti význam pre právo a jeho rozvoj.

Do kompetencie súdov štátov patria jednak civilné spory, kde sa súdy pohybujú v rovine súkromného práva a jednak trestné veci, v zmysle zásady, že zachovávanie základného poriadku je záležitosťou štátu a nie federácie, sú oprávnené rozhodovať o väčšine bežných trestných činov.

Aplikujú v zásade právo svojho štátu, do ich konania môže rôznym spôsobom intervenovať aj federálne právo .

Federálne súdy v USA

Právnym základom je samotná ústava USA, ktorá zakotvuje zriadenie najvyššieho súdu USA a zákon o súdnictve z r. 1789, ktorý sa zriadili prvostupňové federálne súdy a odvolacie súdy až r. 1891.

Obvodné súdy – boli zriadené v každom z 94 súdnych obvodov po celom území USA. Civilné a trestné veci, ktoré patria do pôsobnosti týchto súdov, spravidla rozhoduje samosudca, pokiaľ niet práva na porotný proces, ten je pravidlom v trestnom konaní a právo žiadať porotný proces má aj každá procesná strana v civilnom konaní, ak ide o uplatenie nároku na náhradu škody.

Odvolacie súdy – je 11 súdnych obvodov, rozhodujú v 3-členných senátoch o odvolaniach proti rozsudkom obvodných súdov svojho obvodu v civilných a trestných veciach a v rámci súdneho dohľadu môžu preskúmavať aj nariadenia federálnych administratívnych orgánov. Mimo teritoriálne organizovaných odvolacích súdov stojí Odvolací súd federálneho obvodu, ktorého úlohou je rozhodovať o odvolaniach proti rozhodnutiam obvodných federálnych súdov v prípadoch, ktoré sa opierajú o patentové zákony, o určitých nárokoch na náhradu škody uplatňovaných proti federálnej vláde

Najvyšší súd USA – WASHINGTON je obsadený 9 sudcami, právomoc sa vzťahuje na preskúmanie rozhodnutí všetkých federálnych odvolacích súdov a aj rozhodnutí Najvyšších súdov jednotlivých štátov, ak sa týkajú otázok federálneho práva, je poslednou a konečnou inštanciou, odvolanie sa už nepripúšťa.

Právomoc federálnych súdov nie je všeobecná, ale obmedzuje sa len na určité spory :

spory vznikajúce na základe federálneho práva
civilné spory, v ktorých sú procesné strany občania rôznych štátov za predpokladu, že hodnota predmetu sporu presahuje 50 000 dolárov
prípady podľa námorného práva
všetky federálne TČ t.j. tiet, ktoré sú upravené zákonom kongresu a týkajú sa osobitného federálneho záujmu – medzištátny obchod, národná bezpečnosť, drogy

Osobitné federálne súdy – na princípe špeciálnej kompetencie, daňový súd, súd, ktorý rozhoduje spory o bankrotoch, vojenské súdy, a súd medzinárodného obchodu

Deľba kompetencie v súdnom systéme USA

Anglická ústava a jej charakteristika, význam ústavných obyčají v Anglicku

Spojené kráľovstvo nemá písanú ústavu v zmysle ústavnej listiny – zákona, skladá sa z viacerých zákonov. Preto pramene ústavy rozdeľujeme na 2 skupiny :

právne normy ústavného charakteru :

vyjadrené v zákonných aktoch ústavnej povahy
vyjadrené v nariadeniach vlády upravujúcich ústavne otázky a vydaných na základe splnomocnenia parlamentom
odvodené zo zásad precedentného práva (ústavné právo)

ústavné obyčaje, resp. konvencie : ide o pravidlá ústavného správania zaväzujúce tie subjekty, ktoré vykonávajú ústavu. Nie sú vynutiteľné na súde, hoci súdy môže uznať ich existenciu, význam v tom, že ako mimoprávne pravidlá upravujú spôsob, akým treba aplikovať právne normy.

Na základe vyššie uvedeného možno povedať, že Anglická ústava vznikala postupne, ide o akty pochádzajúce z rôznych historických období a upravujúce rôzne otázky (Bild of Rights 1689, Parliament Acts 1911 a 1949, the Public Order Act 1986, Sex Discrimination Act 1975.

Úloha precedentného práva vo vzťahu k ústave je daná predovšetkým tým, že súdy interpretujú vo svojej praxi zákony, z ktorých sa vo veľkej miere odvodzuje moc vlády.

Pramene islamského práva, ich charakteristika a význam

Právnymi prameňmi sunnitského práva, ktoré prevažujú v islamskom svete sú :

Korán – pokladá sa za sväté písmo moslimov, je hlavnýmprameňom islamského práva, pozostáva z vyjadrení Alláha, obsiahnutých v zbierke textov prednášaných arabským prorokom Mohammedom (570 – 632), predstavujú súbor zdelení, ktoré sa zjavili podľa legendy práve Mohammedovi na hore Híra, 6260 veršov, je obsiahnutý celý rad otázok politickej sociálnej , morálne, náboženskej a právnej povahy, dotýkajúcich sa spoločenského života, má 114 súr – kapitol a každá súra je rozdelená na niekoľko aját – veršov, súry sú rôzne dlhé, najkratšia má 3 verše a najdlhšia 286 veršov, každá jeho súra vyjadruje podstatu islamskej zvesti. Korán upravuje širší okruh spoločenských vzťahov a medzi iným aj pravidlá správania sa, Korán sa vykladal z rôznych hľadísk, ale jeho výklad z hľadiska právneho spočíva vo vytvorení právnej normy
Sunna – základy islamskej vierouky, je to súbor vyprávania o bytí, jednaní, odporúčaniach, činoch a príkazoch Mohammeda, vystupuje ako základný pilier a hlavná autorita islamu, je v tom, že ide o prameň oplývajúci praktickosťou – konkrétne bol ľahšie využiteľný v právnej sfére pri riešení praktických problémov, ktoré mali právny charakter. Obsahom je aj individuálne správanie politickej, kultúrnej a právnej povahy. Základom sunny boli hadísy – tradície, o ktoré sa tento prameň islamského práva opiera a zároveň dopĺňa korán.
Idžma – je tretím prameňom islamského práva – spoločný súhlas – konsens učencov či doktorov islamského práva o určitých spoločensko-právnych otázkach, na ktoré korán ani sunna nenachádzajú odpoveď. Zhoda názorov sa musela dosiahnuť na základe nezávislého úsudku. Idžma je consensus omnium, čím sa rozumie domnelý konsens islamského spoločenstva o určitých pravidlách. Idžma je týmto svojím charakterom najskôr porovnateľná s pojmom právneho vedomia islamského spoločenstva. Muselo ísť o jednomyselné názory kompetentných osôb, znalcov islamu, ktorí preto spájali tradície, obyčaj a prax. Aby bola právna norma prijatá za idžmu, bolo potrebné, aby ju moslimovia prijali a aby táto norma zodpovedala jednotnému pocitu všetkých členov spoločnosti. Takto sa idžma stala aj platným dôkazom v právnych záležitostiach. Idžma nemá charakter obyčaja, tako ako ho chápe európske právo, aj keď vystupuje ako súpis pravidiel a stanovísk, a je považovaná ako východisko pre možnosť novelizácie príslušného právneho poriadku.
Quijás – spôsob výkladu a použitie práva, za technický prostriedok, s pomocou ktorého sa vysvetľuje nový, špeciálny problém, ktorý iná norma neupravuje. Je to jednoduchá forma úsudku, ktorá bola moslimskou spoločnosťou povýšená medzi pramene islamského práva. Z hľadiska islamského práva ide iba o výklad práv a nie o jeho vytváranie

Islamské náboženské a právne školy /charakteristika a význam/

V prvých troch storočiach existencie islamu bol vývoj právneho systému determinovaný vznikom a rozvojom 4 hlavných sunitských právnych škôl (mazháby). Islamské právo aplikuje pravidlá, ktoré sú obsiahnuté v učení školy a prijaté v danom štáte ako pozitivné právo.

škola malikovcov – Imán Málik – Horný Egypt, severozápadná a centrálna Afrika, vysvetlil primárne základy na základe zdravého a všeobecného uznávaného tradovaného materiálu a svoje dielo usporiadal podľa právnických kategórií, Dielo „Vyšliapaná cesta“, považoval za dravé iba tie tradície, ktoré sa vyskytovali v jeho zbierke a tých je približne 300
škola hanefíovcov – Iman Abu Haníga – územie bývalej omanskej ríše, India, Pakistan, Afganistan, Čína, stredoázijské republiky bývalého ZSSR do VOSR, oblasť Balkánu – bol najvyššou autoritou irackých právnikov, neuznával viac ako 50 tradícii a vďaka jeho činnosti sa ich zachovalo 17. Irák často používal analógiu a boli pri jej aplikácii zbehlí, školy zanechali po sebe veľa spisov
škola šafiovcov – Aš – Šafií – väčšina Afriky, hlavne východná, Sýria, Indonézia a Malajzia - najviac prívržencov v Egypte
škola hanbalovcov – Ibn Hanbal - Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Dubaj a iné – nie je veľmi významná, málo stúpencov, dávali prednosť tradíciám pred analogickou úvahou

Základy islamského práva a päť pilierov islamu

Islam bol zastúpený 2 hlavnými vetvami :

sunnitmi - požadovali voliteľnosť najvyšších politických predstaviteľov islamského spoločenstva
šiítmi – uznávali nad sebou iba moc priamych potomkov Mohammeda, majú rozdielny názor a prístup k prameňom šarie. Vyjadrujú iný prístup k obsahu právnych inštitútov

Hlavný rozdiel medzi sunnitmi a šiítmi bol v učení o politickej moci a spôsobom nadobúdania moci.

Islam je posledné monoteistické náboženstvo. Základateľom tohto náboženstva bol MOHAMMED –prorok, získal si autoritu a uznanie ako hlavy spoločenstva voči vzdialenému a všemocnému bohu, ktorého príkazy a nariadenia sám len tlmočí, Mohammed vykladal nejasné miesta koránu a vysvetľoval rozdiel medzi výrokmi, ktoré rušili platnosť iných výrokov. Prorokové výroky a činy boli akceptované do takej miery, že nebolo pochybností o neomylnosti toho, čo bolo spojené s jeho životom.

MOHAMMED plnil dve základné funkcie :

prorockú
hlavu politicko-náboženskej obce
tieto funkcie boli nerozlučné späté

Islam predstavuje ideologický systém, ktorý zahŕňa nielen náboženské učenie a náboženskú prax, ale i nábožensky podmienené politicko-právne a estetické predstavy a etické predstavy a normy.

Päť pilierov islamu :

vyznanie viery » šaháda – Niet boha okrem Boha a Mohammeda je Boží prorok
modlitba » salát – najstaršia kultová povinnosť, 5-krát denne po splnení 5 podmienok : dodržiavanie čistoty tela, čistoty miesta a šiat, náležitého ustrojenia zakrývajúceho nahotu tela, smeru modlitby k Mekke a náležitým dodržiavaním modlitebných časov
Almužna – chápe sa ako vracia majetku, ktorý Alláh umožnil človeku získať » Zakat a Sadaka »dobrovoľná činnosť nasmerovaná na dobročinné účely
pôst » saum – bol ním celý ôsmy mesiac islamského lunárneho kalendára, je záväzný pre moslimov tiež ako náhrada za púť, ako pokánie na neúmyselné zabitie veriaceho
púť do Mekky » hadždz – púť do svätyne Kába, kde je umiestnený posvätný čierny kameň neznámeho pôvodu, súčasťou púte je obetovanie zvierat, ktoré pečatí spojenie Boha s človekom.

Islam sa stal štátnym náboženstvom od chvíle svojho vzniku, existovalo úzke spojenie náboženskej sféry a svetskej sféry, to je dôvodom, prečo klasický islamský štát býva kvalifikovaný ako teokracia.

Základom islámskeho práva sú tzv. šária – obsahuje právne otázky, ale i morálny kódex správania sa po celý deň myslenia, etiky, hygieny. Klasický islam chápe ako jednotu koránu – sunny a právnej vedy (tá už nemá božský charakter).

Islamské právo má religiozny pôvod. Je to regulácia moslimov podľa boha »dosiahnutie spasenia. Z toho vyplývajú aj základné povinnosti moslima :

slúžiť jedinému Bohu
dobre nakladať so starými rodičmi
dávať príbuzným, postihnutým a úbohým to, čo im patrí
nezabíjať deti zo strachu pred chudobou
nezosmilniť
nezabíjať a keď zabíjať, tak iba po práve, pri úmyselnom zabití dať výkupné
nedotýkať sa vlastníctva sirôt
nepodozrievať bez dôvodu
nekráčať namyslene po zemi

Sunna ako prameň islamského práva

Základy islamskej vierouky. Je to súbor vyprávania o bytí, jednaní, odporúčaniach, činoch a príkazoch Mohammeda, sú to konkrétne príbehy o živote Mohammeda. Je považovaná takisto za výklad slov Allaha.

Vystupuje ako základný pilier a hlavná autorita islamu, je v tom, že ide o prameň oplývajúci praktickosťou – konkrétne bol ľahšie využiteľný v právnej sfére pri riešení praktických problémov, ktoré mali právny charakter.

Obsahom je aj individuálne správanie politickej, kultúrnej a právnej povahy. Základom sunny boli hadísy – tradície, o ktoré sa tento prameň islamského práva opiera a zároveň dopĺňa korán.

Stáva sa takmer rovnocenným prameňom práva ku Koránu, zrozumiteľným spôsobom dopĺňa medzery v koráne.

Ide o prameň práva oplývajúci praktickosťou – využiteľnosť pri riešení praktických problémov, ktoré mali právny charakter.

Základom sunny boli tzv. tradície spojené so životom Mohammeda – 2 zákony :

tradície sú pravdivé » zapísané v 6 kanonizovaných zbierkach islámskych autorov, za normy boli prijaté v priebehu 9. stor.
nepravdivé, ide len o politické úsilie ovládnuť svet » to hovoria islamskí právni vedci

Právne dôkazy určuje korán a sunna. Sunna ako druhý hlavný prameň islamského práva nesmie odporovať koránu, má za úlohu objasňovať či vysvetľovať niektoré jeho ustanovenia, ktoré nie sú zrozumiteľné a má dopĺňať vyskytujúce sa medzery v koráne. Tým sa islam stával praktickým náboženskom a ideológiou.

Quijás ako prameň islamského práva

Ide o spôsob výkladu a použitia práva, za technický prostriedok, s pomocou ktorého sa vysvetľuje nový, špeciálny problém, ktorý iná norma neupravuje. Je to jednoduchá, analogická forma úsudku, ktorá bola moslimskou spoločnosťou povýšená medzi pramene práva. Nie je božskou zvesťou, ide o dedukciu rozumenia

Umožňovať zistiť správnosť základných a špeciálnych stránok zákonov práve pomocou úsudku a nalógie. Umožňovať skúmať charakteristické črty daného prípadu, od ktorého zákon pravdepodobne závisí a zistiť, či sa tieto charakteristické črty vyskytujú aj v tomto špeciálnom prípade.

Korán ako prameň islamského práva

Pokladá sa za sväté písmo moslimov, je hlavným prameňom islamského práva, pozostáva z vyjadrení Alláha, obsiahnutých v zbierke textov prednášaných arabským prorokom Mohammedom (570 – 632). Nevystupuje ako kódex – vybočuje z jeho chápania

Predstavujú súbor zdelení, ktoré sa zjavili podľa legendy práve Mohammedovi na hore Híra, 6219 veršov, 80- 200 veršov má právnych charakter, je obsiahnutý celý rad otázok politickej sociálnej , morálne, náboženskej a právnej povahy, dotýkajúcich sa spoločenského života, má 114 súr – kapitol a každá súra je rozdelená na niekoľko aját – veršov, súry sú rôzne dlhé, najkratšia má 3 verše a najdlhšia 286 veršov, každá jeho súra vyjadruje podstatu islamskej zvesti.

Korán upravuje širší okruh spoločenských vzťahov a medzi iným aj pravidlá správania sa, Korán sa vykladal z rôznych hľadísk, ale jeho výklad z hľadiska právneho spočíva vo vytvorení právnej normy

Rozdiel aj v regulácii právnych vzťahov (podrobné dedičské právo) veľa veršov trestnoprávneho charakteru, presných vrátane trestov. Ide vždy o „slovo božie“. Sú tam aj verše politického, sociálneho a morálneho charakteru .

4 Základné okruhy koránu :

veci viery – dotýkajú sa viery
predpísané kultové veci
morálka človeka
vzťahy medzi ľuďmi

Oblasti, ktoré upravuje Korán :

rodinnoprávne
občianskoprávne
trestnoprávne
+ verše upravujúce vzťah k štátnej moci.

Veľmi podrobne sú upravené vzťahy medzi manželmi a dedičské práva a jednoznačná formulácia trestného práva (spísané jednotlivé trestné činy a ich trestanie)

Korán sa nikdy nedočkal systematického začlenenia. Stal sa oporou islamského práva. Aj všeobecné ustanovenia sa využívali na zdôvodňovanie právnych výrokov v budúcnosti

Charakteristika šafiovského mazhabu

Šafiovské školy sa spolu s hanefíovskými zúčastňovali na udeľovaní právnych rozhodnutí, na vyučovaní práva vo všetkých moslimských mestách a na učených zhromaždeniach, kde si vymieňali názory.

Aš-Šafií sa orientoval na problémy tradícií, ktoré rušia platnosť iných tradícií a tradíciám zrušeným. Neskoršia tradícia ruší skoršiu. Došiel k poznaniu, že korán je v mnohých svojich častiach náznakový a preto intenzívne hľadal niečo bližšie k právnej oblasti, Z tohto dôvodu stanovil ako základný prameň práva sunnu, pričom sa opieral o tiet tradície, ktoré jasne pripomínali proroka Mohammeda – jeho myšlienky, výroky a činy.

Islamské spoločenstvo sa má riadiť nielen koránom, ale aj sunnou.

Je pôvodnom delenia prameňov šárie – božieho zákona na korán, sunnu,idžbu a quijás.

Charakteristika systému islamského práva

Právo je súčasťou náboženstva a neodmysliteľnou časťou islamu. V krajinách islamu je ustanovenie čisté svetského práva nemožné, pretože ortodoxnosť islamu vylučuje možnosť akéhokoľvek iného práva, ktoré by nezodpovedalo normám šarie, zahŕňajúcej boží zákon, kultové a právne príkazy a zákazy, zostavené na základe koránu a sunny.

Šaria » predstavuje systém pravidiel náboženskej a právnej povahy. Výnimočnosťou šarie je, že si nároku bezpodmienečne ovládať ľudské chovanie a konanie. V praktickom živote šaria fungovala skôr ako súhrn etických princípov a apelov k morálnemu chovaniu. Je tiež chápaná ako súhrn 3 zákonníkov :

ibadátu – obsahuje otázky ohľadom rituálnych záležitostí
mu amalátu – má povahu akéhosi občianskeho zákonníka
úkubátu – dotýka sa a rieši otázky, ktoré majú trestnú povahu

Pre moderné právo bolo nefunkčná. Moslimské učenie to vysvetľuje tak, že je v poriadku, lebo ide o jej prednosť a boží zámer.

Islamské právo je charakteristické úprimnosťou, tak ako aj náboženstvo

Fikt – je islamská práva veda, ktorá sa zaoberá výkladom šarie. Jej pestovateľmi sa stávajú tzv. fukahá – jednotné číslo fikáh, osoby zaoberajúce sa profesionálne štúdiom a výkladom fikhu. Berie si na pomoc ľudský rozum v tých prípadoch, ak nemožno nájsť v koráne a sunne priamu odpoveď.

Ak sa šaria považuje za niečo výlučné božské a tým nemenné, fikh je naopak založený na ľudských základoch. Môže sa použiť ľudský rozum, ale s podmienkou, že sa dodrží poradie korán, sunna, šaria.

Základný rozdiel medzi šariou a fikhom je v tom, že šaria sa odvoláva predovšetkým na vieru a fikh na ľudský rozum.

Výnimočnosť islamského právneho systému spočíva v tom, že :

štát ako taký sa dlho neorientoval na zákonodarné funkcie a ani vládca nemôže byť zákonodarcom, ktorým je vždy a jedine Allah
je súčasťou teológie
predstavuje dogmy a svojou povahou stelesňuje súbor záväzkov v zmysle obligačného práva a nie súbor práv, ide skôr o vzťahy medzi veriacimi
nie je samostatne kodifikované a fukahá svoju zákonodarnú činnosť nezakotvili v zákonníkoch alebo kódexoch, ale v spisoch, ktoré študovali ďalšie generácie právnikov

Šaria sa ako systém pravidiel náboženskej a právnej povahy zaoberá aj priestupkami, ktorých sa môže dopustiť moslim.

Priestupky, trestné činy a tresty v rámci tradičného islamského práva

Šaria sa ako systém pravidiel náboženskej a právnej povahy zaoberá aj priestupkami, ktorých sa môže dopustiť moslim. Rozlišujeme :

priestupky, ktoré sa nazývajú makrúh – a myslia sa nimi tie, ktoré sa nemali stať
priestupky, ktoré majú označenie harám – sú to tie, ktoré sú v rozpore s božím zákonom a za jeho porušenie čaká vinníka spravodlivý trest

Samotný korán obsahuje 30 veršov, ktoré majú priamu súvislosť s oblasťou trestného práva. Fikh stanovil 7 kategórií trestných činov.

Za násilné činy alebo kráže nad prípustnú hranicu sú v šarii 4 druhy trestov :

kisás – odplata rovnakou udalosťou (realizuje ju poškodený alebo jeho príbuzní
dija – pokuta za preliatu krv – za vraždu alebo zranenie
kijas – trest, ktorý sa určí na základe analógie
trest, ktorý ukladá sudca podľa svojej úvahy – podvod, vydieranie, verejná urážka

Trestné činy sú práve zakázané, odsúdené bohom a sú trestané :

HADD – trestajú podľa Koránu
TAZIR – trestajú sa sudcom

V prípade žaloby HADD sa vyžaduje vyššia úroveň dôkazu, nie je možné odpustenie od poškodeného. Jurisdikcia islamského súdu nad moslimami, ktorí sa trestného činu dopustia kedekoľvek na svete. Platí aj pre cudzincov danej krajiny.

Typy trestov podľa HADD a TAZIR :

fyzické
zaplatenie pokuty
napomenutie zo strany sudcu
obmedzenie slobody páchateľa

Trestné činy HADD : cudzoložstvo, zabitie, krivé obvinenie z cudzoložstva, požívanie alkoholických nápojov, krádež, lúpež, vzbura a zrada islamu

Trestné činy TAZIR : porušenie morálky, falšovanie, úplatkárstvo

Krádež » tajné zmocnenie sa veci, ktorá nebola zverená zmocnencovi a ktorému nepatrí, výška hodnoty, prístupný pre moslimov a musí sa predávať na trhoch.

Odťatie končatiny pri väčšej krádeže :

krádež – odtínajú sa 4 prsty ľavej ruky alebo odťať zapästie
krádež – ľavé chodidlo do polovice, po členok alebo po koleno
krádež – ľavá ruka , doživotie
krádež - pravá noha
krádež a viac – krádež vo väzení – trest smrti

Trest smrti : ukameňovanie, sťatie hlavy, zúčastnujú sa pribuzní a priatelia a účasť verejnosti, každý účastník musí hodiť kameň – lekár konštatuje smrť, sexuálne deliky ,

Ukameňovanie – Iran, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty,Jemen, Pakistan, Sudan, Afganistan – aj mladistvý, Pakistan, Jemen, Afganistan, Sudan

Statie – Saudská Arábia, Katar, Jemen aj sa strieľa , na verejnom mieste.

Proces kodifikácie právnych predpisov v islamských krajinách

V niektorých islamských krajinách prijali kódexy občianskeho práva (Egypt, Sýria, Irak) a zákony, ktoré zakladajú tradície a princípy islamského práva a zaviedli sa aj do súdnej praxe.

Výsledkom westernizácie bolo ústavné právo, trestné právo, procesné právo. Naproti rodinné právo (manželstvo) je v každom štáte chápané inak a tak sa k nemu aj postupuje (Polygamie zakázané v Tunise).

V islamských krajinách otázka kodifikácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na osobitný štatút vytvárala vždy neočakávané ťažnosti. Samotné kodifikačné práce narážali na bariéry jazykové a odpor tradicionalistov.

Prvou kodifikačnou prácou moslimského práva bol iracký Občianky kódex r. 1927 – 1935, ktorý mal silu zákona aj v oblastiach rodinného a občianskeho práva. Ďalšie krajiny, v ktorých boli prijaté kódexy osobného štatútu boli : Egypt, Jordánsko, Južný Jemen, Maroko, Sýria, Tunis. Reformy rodinného práva a dedičského práva boli urobené v Pakistana a čiastočne v Alžírii.

Súdna organizácia v Egypte

V Egypte (1918 – 1945) zostala šariátskym súdom vyhradená iba jurisdikcia v osobných záležitostiach – manželstvo, rozvod, testamentárne konanie.

V súčasnej dobe sa súdy v Egypte delia podľa zákona o súdoch takto :

Najvyšší súd – má sídlo v Káhire s pôsobnosťou pre celú republiku, je zložený z najvyššieho sudcu a jeho 4 zástupcov a 36 sudcov
Odvolacie súdy – ich počet je 6 a majú sídla v Alexandri, Káhire, Asijúte, Mansúre, Tante a Baní Suvajte
Súdy prvej stolice – sídlia v každej z 25 provicií a skladajú sa z niekoľkých komôr a každá komora má 3 sudcov
samosudcovia – sú podriadení Súdom prvej stolice a nachádzajú sa takmer v každom okrese Egypta a sú príslušné pre civilné a trestné záležitosti menšej závažnosti.

Vrcholným orgánom egyptskej justície je Najvyššia súdna rada riadi súdnictvo a prokuratúru, skladá sa z predsedu Najvyššieho súdu, námestníka štátneho tajomníka ministerstva spravodlivosti, generálneho prokurátora, predsedu odvolacieho súdu a Súdu prvej stolice so sídlom v Káhire.

Pramene hinduistického práva

Normy, ktoré hovoria o schovaní, konaní ľudí sa nazývajú sastry a učia ľudí, ako sa majú správať, aby vyhovovali bohu. Poznáme 3 druhy sastier :

drahma – mravnosť
artha – zmyseľ
karma – spokojnosť

Tradičné hinduistické právo bolo prepojené so samotným hinduistickým náboženstvom, ktoré pôsobí nielen ako náboženská viera, ale aj ako sila sociálne, zavedenie kastového systému. Pravidlá hinduistického práva sú rozličné podľa kast :

brahmani – kňazi – najvyššie postavenie
kšatriovia – vojaci
vajšovia – remeselníci, roľníci, obchodníci
šudrovia – na úroveň otrokov

DRAHMA – hinduistická filozofia jej priznáva prioritu, Je to súhrn pravidiel, ktorým sa má človek podriadiť, ak chce byť dobrý a spravodlivý, označuje vo všeobecnosti takisto Budhovo učenie.

Najstaršie pramene hinduistického práva, ktorými sú dharmasústry a dharmasastry, vychádzajú z najprednejšieho prameňa drahmy, za ktorý sa považujú védy.

Védy sú najstaršie indické náboženské texty, ktoré slúžili náboženskému životu Indov, v r. 1200 – 1000 pred n. l. tvorili védy 4 zbierky :

Rg-véda
Sáma-véda
Jadžur – véda
Arharva – véda

Každá véda mala svoju funkciu a svojich vykonávateľov – zvláštnych kňazov. Neskôr k védam radíme brahmány, áranjaky a upanišády – sú najstaršie filozofické texty v dejinách ľudstva.

Hlavné pramene hindiustického práva sú :

Drahmasútry – obsahujú oddiely o práve, ako systematické príručky náboženstva a etiky starovekých Indov, ktoré pojednávajú o dedičskom práva, o štátnych záležitostiach, súdnom konaní a iných oblastiach práva
Drahmasastry – dopĺňajú a rozvádzajú ustanovenia drahmasústier a pretože obsahujú najviac právnych noriem,považujú sa za základný pilier hinduistického práva. Nejaské pasáže vysvetľujú nibandházy – ich cieľom je výklad, ktorý by bol zrozumiteľný jednoduchým ľuďom, odstraňujú vyskytujúce sa protirečenia medzi rôznymi dharmasastrami. Jednotlivé názvy dharmasastier sú zavádzajúce, pretože mnohé normy právneho charakteru sa nachádzajú v takých dharmasastrách, ktoré podľa názvu patria skôr k náboženstvu ako k právu. V dharmasastrách sa vyskytujú normy verejného práva.

Ako pramene práva sa často citujú aj hrdinské eposy – obsahujú okrem výkladových pasáží a náboženského učenia aj časti o práve a zákonoch hinduistickej spoločnosti.

RIARAHARA – kniha, ktorá sa najviac venuje právu, hovorí o vykonávaní súdnictva a procese, vysvetľuje 18 druhov sporov, obsahuje súkromné a trestné právo.

V hinduistickom systéme sa plnohodnotne vyvinulo vlastnícke právo a zmluvné právo, ale právne texty sa predsa len najviac venujú otázkam trestného práva a trestným činom.

Ústava z r. 1950 zrušila právo aristokracie vyžadovať bezplatné služby od príslušníkov nižších kást.

Zákony :

madraský zákon č. XXXI. z r. 1947 – zákaz darovania mladých dievčat na prostitúciu do chrámov
madraský zákon č. XXXII. z r. 1950 – zakázané kult obetovania zvierat
Kerálský zákon XX z r. 1968 – zákaz kultového obetovania zvierat
Zákon o hinduistickom manželstve XXV z r. 1995 – povolenie manželstiev medzi príslušníkmi rôznych kást, inštitúcia rozvodu, polygamia ako trestný čin
Zákon č. XXX z r. 1956 – o hinduistickom dedičskom práve – zrovnoprávnenie ženy v dedičstve
zákon z r. 1987 o trestnom postihu – tých, ktorí navádzajú manželku na upaľovanie – SATI – inštitúcia upaľovania manželiek na pohrebe manžela

Hinduistické trestné právo

Prepojenie kastového systému s celým spoločenských zriadením. Kto sa dopustil ťažkého trestného činu alebo náboženského priestupku, čakal nielen trest uložený svetskou mocou, ale aj vylúčenie z kasty, peklo a konečne nízke zaradenie v budúcom živote.

Najpodrobnejší zoznam priestupkov, trestných činov a zločinov je uvedený v tzv. „Višnu smrti“ (8 skupín :

zločiny trestané smrťou – pohlavný styk s matkou, dcérou, so svokrou
veľké zločiny – vražda brahmana, ale aj požívanie alkoholických nápojov, krádež zlata ktoré patrilo brahmanovi, pohlavný styk so ženou brahmana, spolčenie s ľuďmi.
zločiny rovnajúce sa už uvedeným – vražda tehotnej ženy, priateľa, falošné svedectvo, sprenevera pôdy brahmana
menšie priestupky – pohanenie véd alebo ich zabudnutie, zabitie kravy, atlizmus, svadba mladšieho brata pred starším, pokrytectvo, falošná obžaloba, poškodzovanie stromov a kvetín, cudzoložstvo, zabitie vajšu a šudru
priestupky majúce za následok vylúčenie z kasty – nečestnosť a homosexualita
priestupky degradujúce páchateľa do zmiešanej kasty – ubližovanie divým zvieratám, poškodenie cudzej domácnosti
priestupky znemožňujúce vinníkovi prijímať dary – klamstvo, dary od opovrhnutiahodných osôb, úžera, ublíženie šudrovi
priestupky spôsobujúce pškvrenie – zabíjanie vtákov, hmyzu, vodných živočíchov, červov

Svetské tresty : Tresty :

porušenie kráľovského rozkazu - vysoká pokuta
vražda ženy - telesné tresty
miešanie kást - prepadnutie majetku
cudzoložstvo - vyhnanstvo
krádež – najviac sa strestali smrťou - poznačenie na čele
tehotenstvo následkom nedovoleného pohl.styku - odťatie končatín
ohováranie - trest smrti
vražda
ublíženie na tele
potrat

Druhy pokánia (pokánie – nárast moci brahmanov) :

pôst
modlidba
obdarovanie brahmana
návšteva posvätných miest
sebatríznenie

Obdobie prehlásenia nezávislosti Indie a otázky práva

Vláda Veľkej Británie sa skončila v Indii r. 1947. Hinduistické právo nadobúdalo nové črty. Stalo sa právom, ktoré sa vzťahovalo iba k hinduistom.. Mnohé obyčaje, ktoré narúšali jednotu sa prestali brať na vedomie.

Začal fungovať nový súdny orgán Najvyšší súd Indie, ktorý mal právo potvrdiť alebo zamietnuť súdneho rozhodnutia, prijaté v čase britskej nadvlády. Vytvorila sa špeciálna komisia na preskúmanie otázky, aké reformy treba vykonať v oblasti právneho systému

V r. 1950 vyhlásená ústavu, ktorá obsahuje 395 článkov, má 2 časti a 8 príloh.

Zákon o manželstve z r. 1955 – len vo vzťahu k hinduistom, nie ku všetkým občanom, obsahoval minimálny vek na uzatvorenie manželstva, možnosť rozvodu, stanovenie výživného, mnohoženstvo sa zrušilo a bolo vyhlásené na trestný čin.

Zákon o maloletosti hinduistov, ich zákonných zastúpení a opatrovníctve r. 1956

Zákon o dedičských právach 1956 zabezpečoval následnosť podľa želania poručiteľa dedičstva a v dedičských vzťahoch zrovnoprávňuje ženy tým, že im priznáva viaceré dedičské nároky.

Vývoj hinduistického práva bol determinovaný vplyvom anglického práva, snaha zameniť tradičné koncepcie práva vychádzajúce z náboženskej podstaty a nahradiť ich západnými koncepciami svetského práva, ktoré nie sú spojené s náboženstvom – hovoríme o národnom práve Indie, ktoré sa nazýva indické právo, na rozdiel od hinduistického práva.

Indické právo nemá náboženský základ, obsahuje všetky zákony Indie, ktoré sú všeobecne použiteľné, aj keď niektoré zákony obsahujú ustanovenia, v ktorých sa hovorí, že sú neplatné pre určité kategórie občanov.

Lex loci v Indii

Je to teritoriálne právo

Nadvláda islamského právneho systému, prvé kontakty s islamským právnym systémom nastávajú v 10. stor. n.l. a vrcholia v 16. stor. Islamské právo sa aplikuje na celom území Indie, Kolonizácie Anglickom 1858.

Lex loci » komplex oriem, ktoré nie sú spojené s náboženstvo a obyčajmi, pôvod v západnom systéme práva a je cudzí indickým tradíciam.

Ide o teritoriálne platný zákon, zákon, ktorý je aplikovateľný na každého bez ohľadu na náboženskú príslušnosť, kmeňovú a kastovú, sa začalo rozvíjať v priebehu anglickej nadvlády, ukázalo sa ako najvhodnejším spôsobom regulovania vzťahov ľudí, ktorí patrili k rôznym sociálnym skupinám. Samotný vývoj v Indii vynútil lex loci, ktorý reguloval vzťahy tak hinduistov, moslimov, ako aj tých, ktorí vyznávali iné náboženstvá.

Vytvorenie lex loci v Indii bolo podmienené celkovým politickým a konštitučným vývojom samotnej indickej spoločnosti. Iná situácia bola v oblastiach :

Bombaja, Kalkaty a Madrasu tzv. prezidenciách – existovali anglické kráľovské súdy, ktoré aplikovali anglické právo, ak nebolo predpisov a upustilo sa v oblasti trestných sankcií, Od r. 1781 bola kompetencia anglických súdov rozšírená na všetky spory, muselo sa primerane aplikovať islamské a hinduistické právo
ostatných častiach Indie – boli vytvorené súdy Východoindickej spoločnosti, ktorá zasahovala do hospodárskych a politických pomerov, mali vymáhať každoročne dane pre koloniálnu mocnosť a vykonávali spravodlivosť aj v občianskych záležitostiach – manželských a dedičských do 1857, keď bola odovzdaná správa do rúk Veľkej Británie

Od r. 1781 boli vytvorené pre provincie Bengálsko, Bihár a Oriss dva vyššie súdy pre občianske veci a pre trestné veci.

Charakteristika Vyšších súdov zväzových štátov v Indii

Na celom území Indie je jednotný súdny systém. Súdy sú nezávislé a zásada oddelenia súdnej moci od výkonnej je zakotvená v čl. 50 ústavy.

Vyššie súdy zväzových štátov majú hlbokú tradíciu, niektoré z nich pracujú už viac ako 100 rokov (r. 1861 bol zriadený kalkatský, bombajský a madraský súd a v r. 1966 iláhábádsky).

Riešia veci spojené s odvolacím konaním. Majú právomoc rozhodovať o ostatných záležitostiach, ktoré nespadajú do kompetencie Najvyššieho súdneho dvora a dohliadajú na činnosť nižších súdov a tribunálov v štáte, kde vykonávajú svoju pôsobnosť. Môžu odobrať z prejednávania vec nižšiemu súdu a rozhodnúť vo veci sami.

Vyšší súd štátu je v podstate federálnym súdom, jeho členovia sú menovaní indickým prezidentom po konzultácii s príslušným guvernérom štátu.

Charakteristika Najvyššieho súdneho dvora republiky v Indii

Na celom území Indie je jednotný súdny systém. Súdy sú nezávislé a zásada oddelenia súdnej moci od výkonnej je zakotvená v čl. 50 ústavy.

Je zložený z najvyššieho sudcu a 13 sudcov, ktorí sú menovaní prezidentom republiky, ale nie sú schvaľovaní parlamentom.

Jurisdikcia súdu je veľmi široká : Právomoc :

rozhodovať spory medzi štátmi navzájom a medzi nimi a ústavnými štátnymi orgánmi
právomoc môže byť rozšírená parlamentom
rozhoduje o odvolaniach proti rozsudkom vyšších súdov vo vymedzených prípadoch
je možné sa naň obrátiť v prípade výkladu a porušovania ústavy zo strany zväzových štátov
môže riešiť sťažnosti na rozhodnutia vyšších súdov v civilných a trestných veciach

Zákon, ktorý vyhlásil Najvyšší súd dvor, je záväzný pre všetky súdy v Indii. Zasadá v 3 senátoch, z ktorých jeden je pre civilné veci, druhý pre trestné a tretí pre ústavné veci.

Najvyšší súdny dvor zohráva významnú úlohu aj pri realizácii základných občianskych práv, ktoré indická ústava zaručuje. Ich realizácie môže byť vynútiteľná rozhodnutím Najvyššieho súdneho dvora alebo inými súdmi zmocnenými na to parlamentom.

Najvyšší súdny dvor ju zaisťuje vydávaním smerníc, pokynov a príkazov.

Charakteristika obdobia konfuciánstva v Číne

Základnou bunkou spoločnosti bola rodina a štát sa snažil konať tak, aby v čo najmenšej miere zasahoval do jej kruhu.

KONFUCIONIZMUS » nie je jednotným učením, je viazaný na pohyb starovekej a stredovekej čínskej spoločnosti, pričom má v tomto sám aktívnu úlohu – tvoriť a udržiavať. Je rozmanitosťou štátotvornou, ktorá pomáhala konštituovať despotický centralizovaný štát.

KONFUCIONIZMUS – teória organizácie spoločnosti » sa orientoval na etické pravidlá, spoločenské normy a na regulovanie riadenia spoločnosti a pritom vystupoval ako veľmi konzervatívny.

Ide o učenie, chce despoticky centralizovaný štát.

Princípy :

synovská láska (synovská a bratská cnosť) – preto aj vzťah panovníka a poddaného a naopak je rovnaký ako vzťah syna k otcovi a mladšieho brata k staršiemu
podriadenie sa vyššej hierarchii
zákaz akýchkoľvek excesov a činov, ktoré by vyvolávali pohoršenie
spravodlivosť a správnosť
bazírovanie na etických pravidlách a spoločenských normách.

Čína nepoznala profesionálnych právnikov. Samotný súd riadili administrátori, ktorí nepoznali právo a riadili sa radami svojich úradníkov, ktorí patrili k dedičnej kaste. Existovali ľudia, ktorí ovládali zákon, ale tých administrátori nebrali do úvahy a keď sa s nimi radili, tak iba tajne, v krajine neexistovala právna doktrína a ani jeden veľký právnik, ktorý by ju reprezentoval.

Škola légistov v Číne

Po dlhé stáročia ovplyvňovali duchovný a celkový spoločenský život Číny rôzne učenia pôsobiace na konanie a myslenie Číňanov a to ešte aj dodnes.

Presadenie silného štátu inými prostriedkami a formami ako konfucionistov.

Škola légistov sústreďovala pozornosť na otázky spoločensko-politických zmier. Predstavitelia légistov sa orientovali na oblasť záujmov starého despotického štátu a na oblasť štátnej správy. Zaujali stanovisko, že moc sa musí zakladať nielen na mravnosti vládcov a ľudí, ale aj na podriadenosti sa vláde zákonov.

Cieľom bolo vybudovanie prísne absolutisticko-byrokratického štátu za podmienok, že štát bude silný nielen ekonomicky, ale aj vojensky. Konečným cieľom bolo zjednotenie Číny, v ktorom by dôležitú úlohu zohrával aj zákon.

Išlo im o spravodlivú spoločnosť rovných občanov, ktorí sa už nebudú stretávať s feudálnou svojvôľou a feudálnymi zvykovými kódexami.

Za najvýznamnejších legistov sa považujú Šen Tao, Šen Pu-chaj, Chan Fej-c a Šang Jang, ktorý presadzoval úplnú rovnosť všetkých pred zákonom a konfuciánske hodnoty prehlasoval za parazitné, jeho iniciatíva v oblasti zákonnosti sa prejavila v nasledujúcich skutočnostiach, ktoré zasahovali oblasť vlastníckych vzťahov, rodinných, trestných a administratívnych :

odstránil občinové vlastníctvo pôdy
zakázal diktátorskú vládu otcov a staršinov rodín
otroci mohli dosiahnuť slobodu za podmienky že dobre pracovali
nariadil nové rozdelenie pôdy
vláda mala presadiť svoje opatrenia len zákonnou cestou
vedenie procesov bolo zverené aj úradníkovi s právnickým vzdelaním.

Légistické učenie malo iba dočasný úspech, nakoľko bolo priveľmi vzdialené starému zakorenenému mysleniu čínskeho obyvateľstva.

Proces kodifikácie v Číne do začiatku 20. st.

Po celú dobu existencie Činy sa vzťah Číňanov k právu a zákonu podstatne nemenil. Právo ich nezaujímalo a dávali prednosť starému mysleniu a konaniu, ktoré bolo ovplyvnené hlavne piatimi základmi konfuciánskej morálky :

vzťah medzi otcom a synom
vzťah medzi panovníkom a úradníkom
vzťah medzi manželom a manželkou
vzťah medzi starším a mladším
vzťah medzi priateľmi.

Zákon mal druhoradú úlohu, čínske kódexy, ktoré sa objavili po nastúpení dynastie CHAN 206 – 220 p.n.l. obsahovali iba administratívne predpisy a normy, ktoré sa vzťahovali k trestnému právu, pričom občiansko-právne normy sa do kódexov dostali iba v prípadoch, kedy narušenie noriem obyčajov prinášalo trestné sankcie. Neexistoval jednotný zákonník, právo vystupuje ako súhrn zbierok právnych pravidiel, z ktorých majú najväčší význam cisárske nariadenia.

Dynastia TCHANG 618 – 906 bola známe, že zjednotila Čínu ale aj svojím oficiálnym kódexom po názvom „Výklad a komentár k tchangským zákonom“. Bola to zbierka zložená z tchangského zákonníka a jeho oficiálneho komentára. mal 2 hlavné časti :

trestné právo a trestné konanie
pravidlá administratívne organizácie

Zákonník bol členený na 12 častí, pričom súkromné právo bolo v ňom zachytené iba s ohľadom na svoje trestno-právne dôsledky. Občiansko-právne vzťahy boli chránené a sankcionované trestným právom. Ak sa niekto domáhal spravodlivosti v oblasti súkromné práva, musel viniť druhú stranu zo spáchania trestného činu.

Posledná veľká zbierka tradičného čínskeho práva „ Zákona a doplnky veľkej dynastie Šching“ pochádza od dynastie ČCHING 1644 – 1912, ktorá reagovala na problémy spájania čínskych tradícií s potrebami doby. Zákonník má 6 častí a to podľa kompetencie 6 ministerstiev, najvyšších orgánov štátnej správy, občianske právo, rity – obrady (väčší význam), finančná správa, časti trestného práva a verejné práce.

V r. 1929 – 1931 sa vytvoril Občiansky zákonník podľa nemeckého vzoru, ktorý obsahoval občianske a obchodné právo a platil až do r. 1949 (vznik ČĽR). Jeho ustanovenia boli označené za reakčné, pretože neboli v súlade s oficiálne presadzovanou politickou líniou. veľmi ťažko sa presadzoval do praxe, hlavne vo vidieckych oblastiach. Zákonník viazal uzatvorenie manželstva medzi mužom mladším ako 18 rokov a ženou mladšou ako 16 rokov na súhlas ich zákonných zástupcov.

Pozemkový zákonník 1930

Občiansko-procesný kódex 1932

Súdny systém Čínskej ľudovej republiky

Právna reforma súdnictva od r. 1986. Do tejto doby sa verejnosť nemohla zúčastňovať konania » zásada verejnosti chýbala . Podmienky :

obžalovaný musí byť oboznámený so spisom a prečo je žalovaný
musia ho informovať o možnom treste a dĺžke trestu
musia hoinformovať o možnosti odvolania sa proti rozsudku

v. 1979 schválený nový Trestný zákon » každý trest smrti musí byť schválený ľudovým čínskym

súdom, od r. 1983 súdy už tieto povinnosti nemajú, môžu sami rozhodnúť.

Súdny systém ČĽR je tvorený sústavou ľudových súdov. Ich štruktúra je takáto :

miestne ľudové súdy :

základného stupňa
stredného stupňa
vyššieho stupňa

zvláštne ľudové súdy

vojenské
železničné
vodnej dopravy

Najvyšší ľudový súd - je najvyšším súdnym orgánom, dohliada nad činnosťou súdov nižších stupňov, predseda je volený na obdobie 5 rokov a žiadna osoba nesmie túto funkciu zastávať dlhšie než 2 funkčné obdobia

Súdy sú nezávislé a nepodliehajú zásahom administratívnych orgánov, organizácií a jednotlivcov, sú zodpovedné orgánom štátnej moci toho príslušného stupňa, ktorým boli vytvorené

Vývoj čínskeho práva od r. 1949 do r. 1976

Skôr vytvorené zákony a dekréty boli zrušené a súdne organizácie zlikvidované vplyvom sovietskej cesty. Bolo potrebné vytvoriť niečo nové, teda nový právny systém, ktorý vychádzal zo sovietskeho modelu.

V rokoch 1950 – 51 sa vytvorili :

zákon o rodine a manželstve
zákon o agrárnej reforme
zákon o súdnej organizácie
zákon o odboroch

Bol vytvorený Najvyšší ľudový súd, ktorý riadil všetky novo vzniknuté súdy a vybudovaná prokuratúra, ktorá mala potvrdzovať socialistickú zákonnosť.

Zákon o rodine a manželstve obsahoval tieto základné ustanovenia :

zrušenie manželstva založeného na feudálnych základoch
určenie manželstva za monogámné, zakázanie bigamie a konkubinátu
slobodný prejav vôle muža a ženy pri uzavieraní manželstva
určenie minimálneho veku na jeho uzavretie
registrácia a rozvod manželstva

V r. 1951 bola vytvorená ústava a reorganizovali sa súdy a prokuratúra. Princíp zákonnosti bol znova zavrhnutý, boli zastavené ďalšie kodifikačné práce a stranícke smernice nahradili zákony a zdôrazňovalo sa podriadenie práva politike. To viedlo k návratu k tradíciám, ktoré hovoria o sociálnom pokoji a poriadku, ktorý musí byt dosiahnutý cestou výchovy.

Pre vytvorenie nového spoločenského poriadku je nevyhnutný spoločenský konsensus.

Charakteristika čínskeho práva po roku 1976

Po smrti Mao Ce-tunga nastáva proces spoločenských zmien v tzv. „Programe štyroch modernizácií“ (poľnohospodárstva, priemyslu, národnej obrany a vedy a techniky)

Jedným z prvých krokov je prestavby ústavného systému. Je prijatá nová ústava r. 1978, ktorá obsahuje :

o slobode vedeckovýskumnej činnosti
o slobode literárnej a umeleckej činnosti a vládnej podpore tvorivej činnosti občanov
o rozšírení práva národov a národností na sebaurčenie a na národnostnú autonómiu
o obnovení systému ľudovej prokuratúry
o prejednávaní kontrarevolučných zločinov pred masami
mala vyjadriť snahu o nápravu chýb z „kultúrnej revolúcie“ Ústava bola novelizovaná v r. 1979 a 1980.

V r. 1982 je prijatá ďalšia ústava, ruší niektoré ustanovenia napr. o prejednávaní kontrarevolučných zločinov pred masami, obnovuje funkciu predsedu ČLŘ, rešpektuje snahy o sociálne a ekonomické reformy, plánované rodičovstvo, o zvláštnych administratívnych oblastiach.

Výsledkom obdobia 1978 – 1982 bolo vytvorenie :

Zákona o voľbách
Zákona o sudcoch
Zákona o spoločných podnikoch a zahraničných investíciách
Zákona o manželstve
Trestný zákonník
Trestno-procesný poriadok

Najväčšie zmeny právneho systému sa koncentrujú do oblasti hospodársko-právnych vzťahov a oblasti hospodársko-právnych vzťahov so zahraničím. V r. 1979 – 1986 sa vypracovali zákony, ktoré upravujú občiansko-právne vzťahy v širokom zmysle slova :

Zákon o hospodárskych zmluvách so zahraničím
Zákon o ochranných známkach
Zákon o manželstve

V r. 1987 boli „Všeobecnými zásadami občianskeho práva ČĽR“ upravené tieto otázky :

práva a povinnosti občanov
fyzické a právnické osoby
právne úkony
premlčanie

Právny systém ČĽR nemá doteraz jednotnú úpravu občiansko-právnych vzťahov.

Vývoj práva v Japonsku od 10. st. n. l. do r. 1868

Od 10. stor. prestáva fungovať systém rozdeľovania pôdy, začína sa iný systém – systém nedotknuteľného vlastníctva, oslobodenia od daní.

V r. 1185 – vznik nového feudálneho režimu vládca zbavení reálnej moci a dvorská šľachta smerovala k úpadku.

„Kódex rytierstva“ bol založený na myšlienke absolútnej oddanosti svojmu pánovi, ktorý vylučoval akúkoľvek myšlienku práv a povinnosti právneho charakteru » Zbierka obyčajov vojenskej kasty z r. 1232.

Nastáva doba občianskych vojen a anarchie, čo viedlo k zriadeniu feudálneho unitarizmu, upevnila sa vláda vyšších tried na roľníkmi.

Goningumi » r. 1603 – 1868 » rozdelenie dediny do skupín po niekoľkých usadlostiach, obvykle po 5, ktorí spoločne niesli zodpovednosť za chovanie všetkých členov, udržiavali verejný poriadok, ale aj museli donášať o zločinoch a prítomnosti cudzích osôb. Mali solidárnu trestnú a finančnú zodpovednosť a jej súhlas sa vyžadoval na začatie súdneho procesu.

Šogún mal reálnu moc, ale posudzovanie sporov nepatrilo do jeho kompetencie a robil to iba v zriedkavých prípadoch. v 18. stor. sa jeho juridikcia rozširuje, neexistovali právne školy, profesionálni sudcovia, prokuratúra a ani advokáti a notári.

Právne normy vznikali, ale vychádzali skôr z pravidiel chovania a regulovali vzťahy medzi jednotlivcami. Tieto normy správania sa nazývali giri » otca a syna, muža a ženy, veriteľa a dlžníka a nahradzovali právo. Japonci tvrdia, že aj morálku.

Začiatky japonského práva /do 10. st. n. l./

Veľmi dôležitú úlohu zohrali vzťahy Japonska a Číny. Prvá zmienka o japonskom práve pochádza z éry TAIKA, ktorej heslo malo symbolizovať ciele vlády.

Cisárskym výnosom o reformách z r. 646 sa zrušilo súkromné vlastníctvo pôdy a komunít a poskytovali sa léna na výživu. Polia sa mali pravidelne prerozdeľovať a namiesto doterajších povinností sa zavádzala štátna daň. Cisárske výnosy a nariadenia boli skompletované do uceleného súboru r. 668 „Kódex Ómi“.

Japonské kódexy sa členili na dvoch súborov – tresty a príkazy. Základom štátu bolo štátne vlastníctva pôdy a jej prideľovanie roľníkom.

Europeizácia japonského práva a súčasnosť

Japonsko prešlo od r. 1868 podstatnými zmenami. V r. 1868 boli vytvorené ústredné orgány novej vlády, bola zriadená štátna rada a bolo vidieť, že sa realizuje koncepcia deľby moci na výkonnú, zákonodárnu a súdu. Bola vyhlásená éra Meidži – Osvietená vláda. (vplyv amerického a britského systému).

V r. 1898 „Všeobecné nariadenie o zákonoch – obyčaj sa používa v tých prípadoch, kedy sa otázky nedajú riešiť zákonom, obyčaj ma silu zákona

V r. 1889 ÚSTAVA – autormi Japonci a Nemci, bola kompromisom medzi starými Japonskými tradíciami novými trendami. 18.2.1889 ako cisárska ústava veľkého Japonska. Bola podľa nemeckého vzoru Pruskej ústavy , cisárovi zabezpečovala plnú moc, bez súhlasu vlády, parlamentu mohol odvolať predsedu vlády, ministerského predsedu, právo iniciovať zmeny v ústave, cisár bol posvätná a nedotknuteľná osoba. Vydával cisárske nariadenia s mocou zákona. Uznávala božský pôvod cisára. Volebné právo iba muži, parlament 2komory » rozhodoval o rozpočte, mala garancie občianskych práv. Armáda podliehala cisárovi. Cisár mohol prerušiť postaviť činnosť parlamentu, rozpustiť hornú snemovňu, koncentroval moc vo svojich rukách.

V r. 1946 ÚSTAVA – nová – vytvorená v spolupráci s USA, zakotvovala ústavnú kontrolu, otázky základných práv človeka, súdov, Zmenila štruktúru najvyšších orgánov a odstránila feudálne privilégia, zakotvila princípy suverenity ľudu, parlament » zlikvidovala sa otázka dosadenia hornej komory, deklarácia vojna ako prostriedok riešenia procesov, zákaz udržiavať útočné vojenské, pozemské sily. Predseda vlády je navrhovaný parlamentom, nezodpovedá cisárovi ale parlamentu, sudcovia sú menovaný vládou, pozornosť venuje samospráve a súdnictvu, cisár ako symbol japonského štátu je kontrolovaný vládou a parlamentom, nie je mu priznaná politická moc

V r. 1947 – 48 – zákony o parlamente, o vláde, o voľbách, o organizácii štátnej správy, o súde, o prokuratúre, o polícii o základnom vzdelaní, čiastočná novelizácia občianskeho a trestného kódexu

Kolonializmus a jeho vplyv na právo Afriky

V 19. stor. sa celá Afrika a Madagaskar dostali pod koloniálne panstvo európskych krajín. Európska kolonizácia delila Afriku na kolónie a tým aj rôzne právo.

Najväčší vplyv :

francúzske právo – Nigéria
belgické právo – Zaire
španielske právo – Rovníková Afrika
portugalské právo – Angola, Mozambik
rímsko-holándske právo – JAR, Nambia
anglické právo – Keňa, Tanzánia
nemecké právo

inštitút premlčania nepoznali, presadili písané právo

Pôvodné obyčajové právo, ktoré regulovalo rodinného vzťahy, pravidlá výmeny medzi jednotlivcami a obsahovalo normy trestného práva a procesu, nie je spôsobilé reagovať na nové podmienky spoločenského života. Európania vytvárali postupne nové právo, ktoré sa aplikovalo :

v oblastiach, v ktorých neexistovalo obyčajové právo
v oblastiach, v ktorých síce bolo vytvorené obyčajové právo, ale nedávalo potrebný základ na nové právne úpravy

Francúzi sa pokúsili napr. v Západnej Afrike pomocou rôznych opatrení oslobodiť jednotlivé osoby od určitého druhu nevoľníckych prác alebo vylepšiť právne postavenie žien » Mandel-dekrétu 1939 a Jaguinot-dekrétu 1951.

Britské koloniálne súdu vy vzťahu k obyčajovému právu mohli vyhlásiť jeho pravidlá za neprijateľné, ak odporovali ich chápaniu.

Ku koncu koloniálnej epochy sa moderné právo zavedené koloniálnymi mocnosťami stáva „všeobecným právom – skoro vo všetkých krajinách platí common law alebo francúzske právo.

Zachovanie západného práva sa prejavilo aj v oblastiach trestného práva. Od r. 1946 sa v celej Západnej Afrike a na Madagaskare začal aplikovať francúzsky Trestný kódex. V Anglickej Západnej Afrike boli zase zavedené trestné a trestno-procesné kódexy, založené na anglickom trestnom práve.

Aplikácia nového práva vo francúzskych oblastiach nebola úplná. Kódexy a zákony sa aplikovali iba v takej miere, v akej to dekréty špeciálne predpisovali pre rôzne územie, na rôznych územiach mohli sa predpísať na aplikáciu osobitné normy. Európania sa snažili presadiť právo európskeho vzoru aj na niektoré rodinnoprávne vzťahy – zavádzali registrované manželstvo, ktoré si vyžadovalo súhlas manželov.

Nové právne inštitúty v trestnom, obchodnom práve a výkone štátnej správy, dedičské právo a pozemkové právo :

vlastnícke právo – základom úprava vzťahov k pôde

dispozičné právo – hlava spoločenstva, rada starších, všetci členovia rady, kmeňa na spoločnom zasadnutí
vlastnícke právo – fiktívna osoba, kolektívny príbuzný, jednotlivec iba obrábať a brať úrodu

manželstvo – záležitosťou kolektívu (ako zväzok 2 rodov resp. 1 ženy s viacerými mužmi) Smrťou jedného z manželov manželstvo nezaniká, nastupuje brať, sestra .....
obvenenie – jedna z náležitostí platnosti afrického manželstva, pred svadbou, počas manželstva, odpracovanie, splácanie
rozvod – ťažko len v prípade, ak nemôžu mať deti

Obyčajové právo v Afrike

Africké tradičné obyčajové právo je založené na predstavách, ktoré len vo veľmi malej miere konventujú európskemu zmýšľanu. Obyvatelia vychádzali z názoru, že každý je povinný žiť tak, ako ich predkovia – základ poslušnosti a rešpektu Afričanov k obyčajovému právu. Afričania majú statický svetonázor, nemajú vzťah k zmenám a ako jediný subjekt vo vzťahu k vonkajšiemu svetu vystupuje skupina.

Obyčajové právo Afriky nepozná delenie práva na verejné a súkromné, nerobí diferenciáciu medzi trestným a civilným právom. Je vlastne súborom početných životných pravidiel, ktorým sa členovia jednej skupiny dobrovoľne podrobujú alebo súhrnom nepísaných právnych noriem, podľa ktorých sa rozhodujú vzniknuté konflikty (kmeňové obyčajové právo)» spôsob zmierenia zainteresovaných osôb je riešením.

Ešte pred vstupom európskych koloniálnych mocností na územia Afriky je možné sledovať vplyv iných právnych systémov :

obdobie prenikania kresťanských myšlienok – 4 st. n.l. – kresťanstvo sa sústredilo hlavne na negáciu neobmedzenej polygamie
obdobie islamizácie – otázka polygamie – presadzovala sa obmedzená polygamia, zavádzanie písaného práva a reorganizácia súdnictva

Obyčaje ostali, aj keď protirečili novej prijatej norme, pretrvávali a ľudia sa nimi naďalej riadili, strácali svoje spojenie s nadprirodzenými silami.

Vplyv nezávislosti afrických štátov na vývoj práva

Evolúcia práva bola nevyhnutná pre obyvateľstvo Afriky. V Afrike vzniklo za historicky časove krátky úsek viac ako 40 nezávislých štátov, štáty a ich obyvateľstvo sa musia vyrovnať nielen s ekonomickou zaostalosťou, ale aj s procesom adaptovania sa cudzích neokrojovaných právnych konštrukcií a inštitúcií s tradičnými domácimi a tými, ktoré novo vznikajú, ktoré sú vynútené reálnym životom.

Sféra verejného práva :

západný konštitučný model pluralitnej demokracie sa ukázal ako neprijateľný, uprednostňoval sa prezidentský model, ktorý sa často zvrhol na diktatúru (Mali) » ústava nevymedzuje volebný mechanizmus, ale upresňuje, že členom vlády alebo strany nesmie byť štátny úradník z doby prezidenta. Súčasný prezident je súčasne predsedom vlády, má 18 členov, z toho 5 patrí k ozbrojeným zložkám, ministrom obrany a generálnym tajomníkom vládnucej strany.

Sféra súkromného práva :

snaha rehabilitovať obyčaje, vyzdvihnúť náklonnosť k princípom a morálnej hodnote obyčajového práva, zachovanie významu obyčajového práva a jeho uchránenie. V r. 1957 sa na Madagaskare prijalo rozhodnutie o kodifikácii obyčajov. Systematizácia obyčajového afrického práva sa previedla pod záštitou Školy východných a afrických výskumov Londýnskej univerzity.

Súdna organizácia v afrických štátoch

Súdna organizácia za kolonializmu bola nasledujúca : existovali súdy, ktoré aplikovali obyčajové právo a súdy, ktoré aplikovali súčasné právo. V krajinách sa uskutočnila reforma v oblasti súdnej organizácie – domorodé súdy sa v rámci reformy včlenili do jednotného súdneho systému a rozdiel medzi súdmi súčasného a obyčajového práva a zlikvidovať. (v Togu a Libérii súdy obyčajového práva sú)

Gambia – 1965 nezávislosť ako súčasť Britského spoločenstva národov – súčasný súdny systém, je založený na anglickom obyčajovom práve, je pozmeňovaný zákonnými ustanoveniami gambijského parlamentu, ktoré rešpektujú aj moslimské právo. Na čele súdneho systému je Odvolací súd a Najvyšší súd. Podriadenými súdmi sú : mestské súdy a krajské súdy. v r. 1974 bol zavedený systém cestujúcich sudcov z dôvodu urýchlenia súdnej správy vo vidieckych oblastiach.

GUINEA – nezávislosť 1958 – boli zaregistrované mnohé pokusy ale právne základy francúzskeho občianskeho a obchodného zákonníka zostali takmer nedotknuté. V r. 1975 zavedený nový Trestný zákonník. súdny systém reorganizovaný v r. 1973 a na dedinách a mestách boli vytvorené Ľudové súdy, ktorým predsedá starosta, ktorý je súčasne predsedom miestnej organizácie PEG – Strana – štát – Guinea. V hlavnom meste Konakry a 4 regionálnych centrách boli trestné a odvolacie súdy, ktoré boli zložené zo 7 členov (3 profesionálni sudcovia a 4 úradníci). Na vrchole súdneho systému bol Najvyšší odvolací súd, zložený z 3 profesionálnych a 2 ľudových sudcov. Tento pravidelný súdny systém dopĺňal Vysoký súdny dvor, ktorý sa zaoberal prípadmi porušenia štátnej bezpečnosti, Zvláštny súd pre oblasť zahraničného obchodu a Vyšší revolučný tribunál.

V Afrike prebehli aj významné kodifikačné práce. V krajinách francúzskeho jazyky bolo prijatých vyše 100

kódexov . V krajinách anglického jazyka boli tiež prijaté veľké zákony – Ghana, Nigéria. Kodifikačné procesy

zasiahli sféry práva, akými súd : trestné právo, súdna organizácia, záväzkové a zmluvné právo. Štáty

sú veľmi chudobné, nemajú dostatok právnikov.

Prednášky sú zverejnené v súlade s ustanovením § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 618/2003 v znení neskorších prepisov a teda výhradne na informačné účely. Prosíme Vás aby ste všetky porušenia autorských práv bezodkladne ohlásili administrátorovi. Podmienky používania

Digital Services Act Specialist Masterclass