Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita sv. Cyrila a Metoda / Filozofická fakulta / Všeobecné dejiny I

100 ročná vojna (100_rocna_vojna_1339.doc)

100 ročná vojna 1339 – 1453

Francúzsko v predvečer storočnej vojny

Keď Francúzsko dosiahlo vo vojne s Anglickom určité úspechy, nebolo celé ešte zjednotené. Kráľovskú moc po Ľudovítovi IX. Svätom upevňoval kráľ Filip III. Smelý (1270 – 1285). Budoval armádu, ktorú posilňoval rytiermi, pretože predpokladal, že v budúcnosti dôjde ku ďalším konfliktom s Anglickom. Veľký dôraz kládol na ťažkú rytiersku jazdu. Jeho nástupcom bol Filip IV. Pekný (1285-1314), ktorý urobil s Francúzskom obrovské pokroky.

Vláda Filipa IV. Pekného (1285-1314)

Filipom IV. Pekným a jeho synmi sa končí obdobie vlády priamej vetvy Kapetovcov. Filip IV. Pekný bol tvrdým, nekompromisným panovníkom, uvedomoval si dobre, že ak chce viesť úspešnú bitku s Anglickom, tak musí stále plniť kráľovskú štátnu pokladnicu, tento krok výrazne zdôrazňoval a tak sa dostal do rozporu aj s cirkvou – pretože si začal privlastňovať aj cirkevné desiatky. Francúzska cirkev protestovala v Ríme u pápeža Bonifáca VIII., ktorý bol veľmi ctižiadostivý. V roku 1296 vydal bulu „Clericis Laicos“, podľa ktorej pohrozil nielen francúzskemu kráľovi Filipovi IV. Peknému, ale aj ďalším kráľom, že ak si budú privlastňovať cirkevné desiatky alebo dokonca cirkevné majetky, hrdo a tvrdo proti ním zakročí – exkomunikácia z cirkvi, zosadenie z trónu, kliatby...

Roku 1300 vyhlásil Bonifác VIII., že stojí nad panovníkmi a že je zástupcom Boha na zemi. Francúzsky kráľ Filip IV. Pekný urobil radikálne opatrenia, napr. zakázal vývoz zlata a striebra do pápežského štátu, čím poškodil pápeža. Pápež mal v Ríme problémy s kardinálmi, ktorí ho chceli zosadiť, preto z taktických dôvodov nezasiahol proti francúzskemu kráľovi, vyčkával, ako sa situácia vo Francúzsku vyvinie.

Filip IV. Pekný robil rozpínavú politiku, napadol Flamberské mestá v roku 1300. Zdalo sa, že bude mať úspech, preto pápež odvolal bulu „Clericis Laicos“. O dva roky neskôr v roku 1302 sa však situácia zmenila. Flamberské mestá sa vzbúrili a v bitke pri COURTRAI utrpel Filip IV. Pekný porážku, takže stiahol svoje vojská z Flamberské, situácia sa tým oslabila, čo využil pápež, ktorý vydal novú bulu s názvom „Unam sanctam“, ktorou prakticky zakázal duchovenstvu odovzdávať svoje príjmy (desiatky) samotnému kráľovi. Súčasne tiež zdôraznil, že kráľovská moc pochádza z pápežskej milosti a panovník nemá právo zasahovať do cirkevných záležitostí. Bula samozrejme rozzúrila Filipa IV. Pekného, ktorý následne zvolal svojich právnikov (legistov), tí tvrdili, že kráľovská moc pochádza priamo od Boha a že panovník má právo voľne disponovať so svetskými poddanými a s duchovenstvom. Toho istého roku, teda 1302 sa zišli v Paríži generálne stavy krajiny (predstavitelia šľachty, duchovenstva a slobodných miest). Bolo to búrlivé zasadnutie na ktorom kráľ Filip IV. Pekný obvinil pápeža z kacírstva. Tam sa dostal do konfliktu aj s pápežským legátom (vyslancom), ktorý trval na dodržiavaní buly „Unam sanctam“. Pápežský legát tvrdil, že každé ľudské stvorenie je priamo podriadené pápežovi. Kráľ Filip IV. Pekný však stále trval na svojom. Pápež Bonifác VIII. tak poslal do Francúzska kardinála Lemoina s ultimatívnymi podmienkami:

. aby zabezpečil styk prelátov s Rímom

. mal zabezpečovať obsadzovanie cirkevných majetkov duchovenstvu a duchovným, ktorí boli oddaní Rímu

. pápež si vyhradzoval právo zdaňovať francúzsku cirkev.

Toto poslanie pobúrilo francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného, jeho poradca Filip Nogared mu navrhol zajať pápeža, ktorého neskôr vylákali do mestečka ANAGNA a tu ho v r. 1303 zajali. Bonifác VIII. bol však oslobodený náhodne ozbrojeným oddielom. Vrátil sa do Ríma a následného roku 1304 zomrel. Jeho nástupcom sa stal pápež Benedikt IX., ktorý sa snažil byť ústretový francúzskemu kráľovi, ale v roku 1305 zomrel. V zbore kardinálov, kde sa volil pápež nadobudli prevažnú väčšinu francúzski kardináli, Filipovi IV. Peknému sa podarilo, že zbor kardinálov zvolil za pápeža kardinála z francúzskeho mesta BORDEAUX, ktorý prijal meno Clement V. (1305-1314). S francúzskym kráľom bol tak spriaznený, že menoval nových kardinálov, prevažne francúzskych. V roku 1309 sa aj s celým zborom odsťahoval z Ríma do francúzskeho AVIGNONU. Obdobie rokov 1309-1378 poznáme ako Avignonské obdobie pápežstva, pápeži boli pod silným vplyvom francúzskych panovníkov, znamenalo to na istý čas úpadok cirkevnej moci. Až v roku 1378 sa pápežovi Urbanovi VI. podarilo dostať z Avignonu späť do Ríma a zaujať tak predošlé pozície.

Filip IV. Pekný sa dostal do rozporu s Templármi, ktorí vlastnili, resp. disponovali obrovským majetkom (z križiackych výprav), zhromažďovali bankový kapitál, boli akýmsi pokladníkmi kresťanskej Európy, „pobočky“ v Londýne, Miláne, Kastílii (dneš.Španielsko), v Paríži... – požičiavali peniaze s vysokým úrokom. Mali asi 13 tisíc členov a boli ekonomicky vzdelaní.

Práve aj preto boli tŕňom v oku kráľa Filipa IV. Pekného, ktorý si požičiaval peniaze, ktoré však nechcel vrátiť. Kráľ šíril reči o Templároch, že sú to zlodeji, spojení s diablom. V roku 1307 vykonal radikálnu akciu, dal zatknúť popredných predstaviteľov rádu, na čele stále veľmajster Jacques Bernard De Molay a ďalších pod zámienkou šírenia Filip IV. Pekný kacírstva. to dostal ako radu od svojho radcu Filipa Nogaredu. Táto akcia sa uskutočnila aj s kritickým súhlasom pápeža Klementa V. Predstavitelia rádu Templárov boli postavení pred súd, v roku 1310 vo VIENNE. Zišiel sa koncil, ktorý súdil popredných Templárov. Záver súdu sa presunul do Paríža, kde mal francúzsky kráľ Filip IV. Pekný hlavné slovo. Templársky rád bol obvinený z kacírstva, pápež ho zrušil a kráľ im skonfiškoval majetok. Veľmajster Templárov Jacques Bernard De Molay bol upálený. Kráľ sa zmocnil ich majetku, vyrovnal svoje dlhy, obohatil pokladnicu, získal zhruba 200 tisíc zlatých libier. Templársky rád prestal jestvovať. V roku 1306 Filip IV. Pekný zorganizoval aj pochod na Židov vo Francúzsku, od ktorých si tiež požičiaval peniaze, no nevracal ich. Židov vyhnal z krajiny a zmocnil sa tiež ich majetku, ako v prípade rádu Templárov, ktorých s pomocou súdu a pápeža zrušil. V roku 1311 vyhnal aj talianskych bankárov, najmä longobardských a skonfiškoval im majetok.

Keď v roku 1314 kráľ Filip IV. Pekný zomrel, tak si francúzsky ľud vydýchol, že sa zbavil tyrana, ktorý terorizoval krajinu a občanov. Filip IV. Pekný mal troch synov, ktorí však vládli krátko a zomreli za záhadných okolností. Prvorodený syn Ľudovít X. Hašterivý vládol v rokoch 1314-1316, druhý syn Filip V. vládol v rokoch 1316-1322 a tretí syn Karol IV. 1322-1328. Smrťou Karola IV. sa končí obdobie vlády priamej vetvy Kapetovcov. V čase keď zomieral sa rozpútal boj o to, kto bude vládnuť. Nakoniec bol zvolený Filip VI. Valois (1328-1350). Tento rod z VALOIS vládol až do roku 1589, posledným bol Henrich III., ktorý bol zavraždený, nemal následníka, pretože bol homosexuál. Neskôr bol za následníka zvolený Henrich IV. a Ľudovít XIII.

Anglicko v predvečer storočnej vojny

Od konca 13.storočia prežívalo Anglicko opojný vývoj, vládli tu Eduardovia. Eduard I. (1272-1307), Eduard II. (1307-1327) a Eduard III. (1327-1377)

Eduard I. žil v zhode s parlamentom, dokonca súhlasil, že šľachtic, ktorý sa nezúčastnil vojenského ťaženia zaplatil poplatok. Parlament tento krok schválil. Odsúhlasil aj daň z movitého i nemovitého majetku 1/10 zisku pre mestá a 1/15 zisku pre obce (?) Dohromady to bolo 39 tisíc libier v zlate. Parlament taktiež schválil aj dovozné a vývozné poplatky. Tým sa napĺňala pokladnica. Podporoval mestá a remeslá, dovolil aby sa mnohé mestá vykúpili z poddanstva a tak sa tieto mestá stávali slobodnými kráľovskými mestami, dostávali od kráľa privilégia a rôzne výsady. V mestách sa rozvíjala hospodárska činnosť a obchod. Všimli si to svetskí feudáli a umožnili mnohým mestám sa vykúpiť a pribudlo ešte viacej slobodných miest. Cirkev váhala a nechcela s týmto „výkupom“ súhlasiť, lebo mala veľké zisky. Eduard I. podporoval obchod s Flamberskými mestami, kde Angličania vyvážali surovú vlnu, kde sa spracúvala na súkno, vyvážali tiež obilie, bola tu symbióza medzi Anglickom a Flamberskými mestami (Belgicko), dobré obchodné vzťahy mali aj s Gaskónskom, odkiaľ si dovážali víno a soľ. V roku 1290 rozhodol Eduard I. vyhostiť Židov a zmocniť sa ich majetku. Mohli si vziať iba movitý majetok, ostatné prepadlo štátu. Židia sa do Anglicka vrátili v 17. Storočí za revolúcie, keď vládol Oliver Cromwell (1651-1658).

Eduardovci vládli šikovne, podporovali obchod. Eduard I. robil aj vojenské ťaženia, aby zjednotil Britské ostrovy. Vojenská výprava do Walesu v roku 1301 sa skončila úspechom. Wales bol pripojený k Anglickému kráľovstvu, ale stále sa uznávala história Walesu. Mnohí mali aj titul vojvoda z Walesu. Ponechali si svoj jazyk, kult, písomníctvo. Od Walesanov preberali Angličania zbrane, najmä luky o veľkosti 1-2 metre, šípy mali dostrel až 270 metrov, dokonca zo vzdialenosti 60 metrov dokázal nepriateľovi prestreliť brnenie.  Eduard I. urobil reformu armády, okrem rytierov tvorili vojenský pluk aj anglické a waleské lukostrelectvo. Počas ťaženia na Škótsko nebol Eduard I. úspešný, pretože Škóti sa vzbúrili a vyhnali anglické vojská zo svojej krajiny.

So Škótmi bojovali dlhé roky, ba stáročia. V roku 1601 po smrti Alžbety I. sa škótskym kráľom stal Jakub VI. (1603-1625) – syn Márie Stuartovej, ktorá bola sesternicou Alžbety I. Bola to personálna línia Škótska a Anglicka. Neskôr bola vyhlásená 1607(?) únia de facto medzi Anglickom, Walesom a Škótskom – Veľká Británia. V Írsku sa Angličanom vôbec nedarilo, obsadili iba kúsok zeme neďaleko Dublinu. V rokoch 1801 – 1921 sa používa termín Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska, lenže Íri s tým nesúhlasili a v roku 1921 vyhlásili svoju nezávislosť. Od roku 1921 platí Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska. O desať rokov neskôr dostali Íri štatút. V roku 1949 vystúpili Íri z Britského spoločenstva a nepatria do Veľkej Británie, Írska republika je nezávislá.

Za vlády Eduarda II. vznikla v Anglicku stavovská zastupiteľská feudálna monarchia. Eduard II. nemal silnú moc, skôr parlament využíval to, že bol zvláštny. Parlament to odsudzoval. Zosadil ho z trónu. Vládla v jeho mene matka Izabela ako regentka spolu s milencom Rogerom Mortinerom. Eduard II. bol väznený a mučený. V roku 1327 zomrel po tom, čo ho napichli na rozžeravené železo. Po jeho smrti nastúpil Eduard III. (1327-1377), ktorý bol múdrym a rozvážnym panovníkom a dal Mortimera stať. Svoju matku Izabelu odstavil od moci, jeho matka bola dcérou Filipa IV. Pekného. Robil si preto nároky na francúzsky trón.

100 ROČNÁ VOJNA MEDZI FRANCÚZSKOM A ANGLICKOM:

(1339-1453)

Táto vojna bola občianskym javom. Vyplývala z mnohých rozporov a nevyrovnaných vzťahov. Príčiny storočnej vojny boli najmä hospodárske, Angličania ovládali Gaskónsko, mali rozvinutý trh s Flamberskými mestami. V roku 1337 napadli Francúzi Flamberské mestá GENT a BRUGGY a tým prerušili obchodné styky medzi Anglickom a Flamberskými mestami. Vyvolalo to v Anglicku obrovské pobúrenie, podnikatelia prišli o zisky a tie neboli malé. Strata týchto miest bola pre Anglicko obrovskou ranou a preto Eduard III. ako anglický kráľ vyzval svojho francúzskeho protivníka Filipa VI. na turnajový súboj, ten ho však odmietol. Táto vojna bola vôbec prvou obchodnou vojnou medzi Francúzskom a Anglickom. Ďalšie príčiny vojny boli politické. Eduard III. si robil nároky na francúzsky trón, keďže jeho matka bola dcérou Filipa IV. Pekného a pochádzala teda z Francúzska. Tento boj však vyhral francúzsky panovník Filip VI. pretože generálne stavy vo Francúzsku vytiahli starý zákonník, ktorý nedovoľoval, aby bola žena na tróne, alebo aby mala možnosť následníctva na francúzsky trón. Kráľom vo Francúzsku mohol byť len muž, ktorý sa narodil vo Francúzsku.

Táto storočná vojna mala dve etapy:

1. V rokoch 1339-1360, uzavretý mier v Bretánii, Bretínii. (?)
2. 1360-1453 – vojna sa skončila, no mier sa neuzavrel, pretože vypukla vojna dvoch ruží. Víťazom boli Francúzi.

1339-1360 Prvá etapa storočnej vojny:

Obrovská prevaha Anglicka, ktorí v roku 1339 úplne vyplienili časť Normandie, mesto CAEN, SAINTLO. Vtrhli do Flamberska a Gaskónska. Eduard III. vybudoval silné loďstvo a v roku 1346 sa preplavil do Normandie, pretože bola slabo chránená a bohatá. Zmobilizoval armádu 25.-26.augusta 1346 bola bitka pri Kreščaku (fr. CRECY) – najväčšia bitka storočnej vojny. Ukázala sa sila anglických a waleských lukostrelcov, ktorí rozprášili francúzskych rytierskych jazdcov. Bojoval aj český kráľ Ján Luxemburský, spojenec Francúzov. Táto porážka otriasla Francúzskom a o rok nato Angličania obsadili prístav CALAIS, ktorý sa stal vstupnou bránou Angličanov do Francúzska. Eduard III. potrestal pôvodných obyvateľov vysťahovaním do stredného Francúzska. Tento prístav patril Angličanom až do roku 1558. Táto porážka znamenala veľkú ranu pre Francúzsko a keď sa prehnala Francúzskom „Čierna smrť“ – mor, tak to znamenalo veľký úbytok na obyvateľstve. Je tu výrazná nespokojnosť ľudí na vidieku a v mestách, ktorí nevládali finančne podporovať svojho kráľa. V roku 1350 zomrel francúzsky kráľ Filip VI.  a na trón nastúpil Ján II. (1350-1364). V roku 1356 opäť zvíťazili Anglické vojská pri POITIERS. Angličania zajali Jána II. a odvliekli ho do Londýna do zajatia, žil na útraty poddaných, zomrel v roku 1364. Vo Francúzsku vládol miesto neho princ Karol, ktorý sa stal po smrti Jána II. kráľom ako Karol V. (1364-1380), v roku 1360 bol podpísaný mier v Bretínii, Angličania si nechali dobité územia, Francúzi museli zaplatiť tri milióny zlatých ako výkupné za Jána II., Angličania sa vzdali nároku na Francúzsky trón. Mier však netrval dlho, vojna sa opäť obnovila a prišlo k druhej etape storočnej vojny. V prvej etape boli povstania v mestách na čele proti kráľovi bol Etienne Marcel, bol však popravený. Na dedine sa vzbúrili roľníci a poddaní – Jacqueria podľa mena Jacques Bonhomme – „Kubo Sprostáčik“ v roku 1358 potlačili francúzske vojská povstanie Guilliama Gailleho, taktiež bol popravený.