Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / UZ - Špeciálna pedagogika

ŠPECIÁLNA PEDAGOGIKA - POZNÁMKY (specialna_pedagogika-poznamky.doc)

ŠPECIÁLNA PEDAGOGIKA

Základné pojmy  

Špeciálnou pedagogikou sa označuje vedná oblasť v sústave pedagogických vied, ktorá sa zaoberá teóriou a praxou výchovy, edukácie detí, mládeže a dospelých vyžadujúcich špeciálnu starostlivosť z dôvodu mentálneho, senzorického, somatického postihnutia alebo narušených komunikačných schopností, či psychosociálneho narušenia, alebo z dôvodu iných špecifických daností, porúch učenia, správania. Môžu sa sem zaradiť aj jedinci s výnimočným nadaním a talentom či inými špecifickými potrebami.

Predmetom špeciálnej pedagogiky je skúmanie podstaty a zákonitostí edukácie postihnutých, narušených či jedincov s inými špecifickými potrebami z aspektu etiológie, symptomatológie, korekcie, metód edukácie, reedukácie, ako aj profylaxie neadekvátneho vyrovnania sa s postihnutím, narušením či inými špecifickými danosťami.

Cieľom špeciálnej výchovnej starostlivosti je vychovávať, vyučovať a vzdelávať postihnutých a jedincov s inými špecifickými potrebami tak, aby sa čo najskôr vnútorne vyrovnali so svojim danosťami, aby boli spôsobilí žiť relatívne plnohodnotný život v spoločnosti ako tvorcovia, konzumenti a ochrancovia hodnôt vytvorených cieľavedomou činnosťou.

Špeciálna pedagogika ako vedný odbor predstavuje relatívne ucelený, integrovaný a vnútorne diferencovaný, logicky usporiadaný systém vedeckých poznatkov o špeciálnopedagogických javoch a procesoch, ako aj o ich vzájomnej interakcii, ktorá sa buduje na základe výsledkov vedeckovýskumnej činnosti.

Špeciálnopedagogickými javmi sa rozumejú také kategórie a ich nositelia, ako napr. postihnutie, postihnutý jedinec, narušenie, narušené dieťa, špecifické potreby, tažkovychovávateľnosť, ťažkovychovávateľné dieťa.

Špeciálnopedagogickými procesmi sa rozumejú aktivity ako napr. špeciálna edukácia, výchovná rehabilitácia, korekcia, stimulácia, reedukácia, kompenzácia.

Špeciálna pedagogika zahŕňa systém poznatkov o špeciálnopedagogických javoch a procesoch v rámci edukácie alebo výchovnej rehabilitácie, ktoré sú vzájomne usporiadané na základe viacerých väzieb.

Pomocné vedy – ŠP kooperuje s celým radom súvzťažných vied, ktorých poznatky využíva pri formulovaní svojich cieľov a pri opisovaní jedinca, u ktorého sa majú dosiahnuť určité ciele.

1.) priame pomocné vedy

1. normatívne – aký by mal byť vychovávaný jedinec (etika, logika, estetika, právo)
2. deskriptívne – aký je človek (patopsychológia, patobiológia, sociálna patológia postihnutých)

2.) nepriame pomocné vedy – opisujú postihnutého jedinca prostredníctvom analógie, nepriamo

1. kybernetika
2. psycholingvistika
3. semiotika
4. bionika
5. informatika

Hraničné vedy – odbory, ktoré v centre svojho záujmu majú človeka, ale zaoberajú sa ním z iných aspektov. ŠP z nich tiež čerpá: pedagogika, psychológia, sociológia, biológia, medicína.

1. humánna defektológia – zaoberá sa komplexnou rehabilitáciou postihnutého
2. liečebná pedagogika – intervenuje prostredníctvom špeciálnych terapeutických metód

Systém špeciálnej pedagogiky vo všeobecnom zameraní:

1. všeobecné základy ŠP – termíny, pojmy, predmet, systém
2. historiografia ŠP – odboru, inštitúcií, vzdelávania ŠP
3. metodológia ŠP – metodológia výskumu, diagnostika
4. filozofia špeciálnej výchovy – teoretické východiská, interpretácia, explanácia
5. teória komunikácie postihnutých – náhradné komunikačné systémy, informačný kolobeh
6. výchovná rehabilitácia – zásady, metódy edukácie, metodiky predmetov
7. náuka o špeciálnych školách a zariadeniach – systém, riadenie
8. komparatívna ŠP – komparácia edukačných systémov, teoretických koncepcií
9. špeciálna pedeutológia – ďalšie vzdelávania, uplatnenie sa

Systém špeciálnej pedagogiky podľa druhu a stupňa špeciálnej edukačnej potreby::

1. pedagogika mentálne postihnutých
2. pedagogika zrakovo postihnutých
3. pedagogika sluchovo postihnutých
4. pedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených
5. pedagogika detí s narušenou komunikačnou schopnosťou
6. pedagogika psychosociálne narušených
7. pedagogika detí s viacnásobným postihnutím
8. pedagogika detí s poruchami učenia
9. pedagogika detí s poruchami správania
10. pedagogika výnimočne nadaných a talentovaných

hlavné fakty

Spôsoby, kedy vznikajú chyby, ktoré spôsobujú abnormality, sú patogénne faktory, ktoré pôsobia vo všetkých obdobiach vývinu (prenatálny, perinatálny, postnatálny).

Dôsledky pôsobenia patogénnych faktorov sa prejavujú vo vývinových anomáliách.

Pre potreby ŠP sa ako najvhodnejšie javí zoskupovať vývinové anomálie do skupín podľa Kábeleho:

1. ustrnutý vývin
2. obmedzený vývin
3. oneskorený vývin
4. prerušený vývin
5. pochybený vývin

Postihnutie spôsobené patogénnymi faktormi poznáme:

1.)  ireparabilné – celoživotné, relatívne trvalé

1. reparabilné – dieťa sa dostane vývinom do normy alebo blízko norme včasným zistením a zásahom

Postihnutie je špeciálnopedagogický jav, ktorého nositeľom je postihnutý jedinec.

Postihnutie je funkciou súčinnosti ireparabilných patogénnych faktorov, kompenzačných mechanizmov a motivácie.

Postihnutie možno chápať ako relatívne trvalý, ireparabilný stav jedinca v kognitívnej, komunikačnej, motorickej alebo emocionálno-vôľovej oblasti, ktorý sa manifestuje signifikantnými ťažkosťami v učení a sociálnom správaní sa. e to dôsledok anomálneho vývinu, výsledkom ktorého sú ťažkosti pri transformácii javov a procesov do symbolických foriem, pri ich spracovaní, uchovaní, vybavení a pri uskutočňovaní operácií s nimi, ďalej pri riešení situácií pohybom, v mobilite, sociálnej interakcii a v sebaobsluhe.

Narušenie je funkciou súčinnosti reparabilných patogénnych faktorov, kompenzačných mechanizmov a motivácie.

Viacnásobné postihnutie je multifaktoriálne, multikazuálne a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí či narušení. Ich interakciou a vzájomným prekrývaním vzniká tzv. synergický efekt, t.j. nová kvalita postihnutia odlišná od jednoduchého súčtu prítomných postihnutí a narušení.

Keď je zasiahnutá CNS, sú to deti, u ktorých je dôsledkom zníženie mentálnej schopnosti – toto sa nazýva mentálna retardácia.

Deti, ktoré sú nad hranicou normality (IQ nad 120) sú výnimočne nadané.

Sú aj deti, ktoré sú telesne postihnuté (somatogénne faktory) alebo choré (v dôsledku dlhodobej hospitalizácie) – tieto deti je tiež potrebné vzdelávať.

Lekári určujú, ako dlho sa tieto deti môžu denne vzdelávať (2, 3, 4 hodiny).

Sú aj deti zdravotne oslabené, ktoré sú v rôznych liečebniach.

Prostredie pôsobí tiež na deti – emocionálne, vo forme blízkych vzťahov – neadekvátne prostredie môže viesť až k poruchám správania.

Ohrozením sa rozumie dlhodobé nepriaznivé pôsobenie rôznych fyzikálnych, biologických, chemických psychických či sociálnych faktorov.

Deti so sluchovým a zrakovým postihnutím – tu postihnutie ovplyvňuje vývin reči (centra reči) v mozgu pred narodením. Vek 5 až 6 rokov je hranica, kedy je možné naučiť reč.

Deti s poruchami reči – dôsledok vývinu porúch pri komunikácii.

história ŠPECIÁLNEJ PEDAGOGIKY NA SLOVENSKU

Špeciálne výchovné ústavy začali vznikať na konci 19. a začiatkom 20. storočia.

U nás dochádza k pokusom na utváranie ŠP koncom 20. rokov 20. storočia.

30.roky:

- pedagóg J.Mauer – priekopník odboru

- rozlišoval pojmy pedopatológia a nápravná pedagogika

- pedopatológiu považoval za teoretickú vedu o chybných deťoch (čo je postihnuté dieťa)

- nápravnú pedagogiku chápal ako praxeologicky vedu o výchove chybných detí (ako vychovávať)

40. roky:

- slovenský pedagóg Viliam Gaňo – zakladateľ ŠP

- absolvoval VŠ v Budapešti

- pracoval s deťmi s poruchami reči

- označoval ako ŠP ako odbor zaoberajúci sa výchovou a vzdelávaním postihnutých detí

- liečebná pedagogika vo význame ŠP – u nás sa tento pojem neudomácnil

 Bola to veda o výchove abnormálnych detí. Vznikla na rozhraní medicíny a pedagogiky.

 Patria sem:

 a) telesne chybní

 b) zmyslovo chybní

 c) rozumovo úchylní a mravne defektní

50. roky:

- pedagóg Gaňo začal označovať tento odbor pojmom špeciálna pedagogika a rozdelil ho na:

 1.) systém defektológie        - ortopedická

        - logopedická

        - oftalmopedická

        - psychopedická

 2.) systém špeciálnej pedagogiky        - ŠP telesne chybných a chorých

                - ŠP hluchých, nahluchlých a chybne hovoriacich

                - ŠP slepých a slabozrakých

                - ŠP rozumovo zaostalých a ťažko vychovávateľných

60. roky:

- predstavitelia sú L.Edelsberger (ČR), A.Pajdlhauser (SR), L.Štejgerle (ČR).

- títo ju nazvali pojmom špeciálna pedagogika defektologická

- prvýkrát sa vyskytujú pédické označenia ŠP:

1. ŠP psychopedická – patrili sem mentálne postihnutí, rozumovo zaostalí, ťažko vychovávateľní
2. ŠP logopedická – poruchy reči a sluchu
3. ŠP tyflopedická – poruchy zraku
4. ŠP somatopedická – telesne chybní a chorí

70. roky:

- predstaviteľom bol M. Slovák – prvý profesor ŠP v ČSSR

- venoval sa sluchovej a rečovej chybe

- defektivita = narušenie integrity človeka z dôvodu defektu a narušenie sociálnych vzťahov

- členil ŠP podľa príčin defektivity:

    a) psychopédia – mentálne postihnutí

    b) etopédia – ťažko vychovávateľní

    c) logopédia – chyby reči a sluchu

    d) dyflopédia – zrakové chyby

    e) somatopédia – telesne chybní a chorí

80. roky:

- prestavitelia sú L.Edelsberger a F.Kábele

- používali všetky rozdelenia

- vyčlenili ale sluchové chyby – surdopédia

- k somatopédii pribudla kategória zdravotne oslabených

- vznikla pedagogika kombinovane chorých – viacnásobne postihnutých

90.roky:

- už to nie sú pédie – používa sa pojem pedagogika:

1. pedagogka mentálne pstihnutých
2. pedagogika zrakovo postihnutých
3. pedagogika sluchovo postihnutých
4. pedagogika telesne postihnutých
5. jedinci s narušenou komunikačnou schopnosťou
6. pedagogika jedincov s vývinovými poruchami učenia
7. pedagogika jedincov s vývinovými poruchami správania
8. pedagogika viacnásobne postihnutých
9. pedagogika jedincov výnimočne nadaných a talentovaných – bolo pre nich možné zriadiť triedy

                                                                                                    podľa zákona

                                                                                                 – priekopníkom bol J.Brťka, ktorý            

                                                                                                    vyhľadáva takéto deti.

vzdelávanie pedagógov

- 50. roky – nadstavbové formy štúdia, diaľkové štúdium

- neskôr – v diaľkovej forme 5-ročné štúdium defektológie

- 1967 – v ČSR sa začalo s denným štúdiom – v Prahe a Olomouci na pedagogických fakultách  

  a v Bratislave na Inštitúte liečebnej a špeciálnej pedagogiky na Filozofickej fakulte.

- príprava bola monopedická – pre jednotlivé odbory (poruchy) – 2 roky boli spoločné, od 3.ročníka                

 sa delili na jednotlivých pédov

- neskôr vznikali problémy s umiestením do zamestnania

- neskôr sa študovali odbory – kombinovalo sa to s matematikou

- v súčasnosti je ŠP mentálne a zrakovo postihnutých a logopédia

vzťahy a postoje

1. represívne postoje a vzťahy – spočívajú v označovaní ľudí s postihnutím ako ľudí nežiaducich. Tento jav sa objavil v 2. WW, kedy sa retardovaní zabíjali. Prejav represie prechádza do segregácie. Prejav represie je nevšímavosť.

2. charitatívne postoje a vzťahy – ľudí vnímajú ako úbožiakov, o ktorých sa treba starať. Je to pozitívny posun oproti prvému represívnemu postoju. Zriaďované sú rôzne ústavy. Sú aj prvé pokusy ich vzdelávať – bolo to na prelome 19. a 20. storočia.

3. humánne postoje a vzťahy – východiskom je prirodzený princíp dôstojnosti. Človek má právo ako individualita, treba prijať človeka takého, aký je s jeho pozitívnymi vlasatosťami. Treba byť s postihnutým v kontakte, zriaďovať poradne.

Po otvorení problematiky postihnutého majú ľudia obavy ako s postihnutým komunikovať, prejavujú ľútosť. Zmenilo sa to tým, že vznikajú poradenstvá.

Špeciálnopedagogické poradenstvo je inštitucionalizované skúmanie, diagnostikovanie a harmonizácia foriem a rozsahu uspokojovania potrieb dieťaťa zo strany rodiny, školy, sociálneho prostredia, ale aj seba samého v záujme dosiahnutia rovnováhy medzi špeciálnymi edukačnými potrebami a ich spoločensky akceptabilnou saturáciou.

postihnutie z hľadiska individuálneho a sociálneho vývinu dieťaťa

Každé postihnutie ovplyvňuje individuálny aj sociálny vývin. Miera vplyvu závisí od stupňa postihnutia, od druhu narušenia a od sociálnych okolností, v ktorých sa jedinec nachádza. Každé postihnutie ovplyvňuje v biologickom, psychologickom a sociálnom vývine.

Dôsledky postihnutia sa prejavia na celej osobnosti. Každé postihnutie spôsobuje krízu celej rodiny (minimálne na začiatku). Na začiatku kontaktu je dôležitá rodina, ktorá je najviac postihnutá. Dôležité sú poradne, pretože sa musí s tým rodina vnútorne vyrovnať. Poradne sú limitované do obdobia veku prípravy na povolanie.

Plné uvedomenie si postihnutia nemusí prísť – napr. hlboká mentálna retardácia, kombinácia s ťažkým postihnutím.

Problémov s postihnutím v rodine vzniká veľa. Dôležitá je včasná diagnóza a spôsob tlmočenia rodine.

Zlé je, keď je problém lekármi matke zjemňovaný alebo zhoršovaný. Pri včasnej diagnóze niekedy nie je možné nájsť postihnutie – dôležité je pravidlo informovať rodičov, čo doteraz lekári zistili.

Každá rodina pri vyrovnávaní sa s problémom prechádza viacerými fázami –nemajú časové ohraničenie:

1. fáza šoku – strach, zneistenie, ochromené jednanie neochota uveriť, prevláda iracionálny prístup – závisí to od závažnosti zisteného postihnutia a od osobnosti rodičov. Dôležité je informovať rodičov, pozitívne riešenie problémov, ubezpečiť rodičov o pomoci, spolupráci

2. fáza reaktívna – prejavujú sa pocity viny, otázky čo bude ďalej, partneri sa začínajú obviňovať, bez pomoci odborníkov môže dôjsť k rozpadu manželstva (väčšinou odchádzajú muži)

3. fáza adaptačná – pokusy o racionálne hodnotenie, rodičia začínajú hľadať nové informácie o postihnutí, je dôležitá reálna prognóza, informácie, ktoré rodina dostane, by mali byť pravdivé

4. fáza reorientácie – rodina začína konať, vyhľadávajú rodiny s podobným problémom, vymieňajú si informácie, tvoria združenia, nadácie. Väčšinou je v rodine nutná zmena v ašpiráciách. Pre súrodencov je to ťažká situácia, ktorú nemusia sami zvládnuť. Niekedy iný ľudia zakazujú sa hrať so súrodencom postihnutého, aby to náhodou „nechytili“.

školská integrácia detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami

Možno k nim pristupovať v 2 polohách:

1. integrované vzdelávanie

1. vzdelávanie v bežných školách ZŠ a SŠ (od 80.rokov 100%)

–    Taliansko, Švédsko, GB, Holandsko

2. relatívne segregované vzdelávanie

1. vytváranie špeciálnych inštitúcií
2. toto existuje v SR, vytvárajú sa pre jednotlivé druhy narušenia (podľa závažnosti)

Integrované vzdelávanie nie je hodné pre každého. Pre 10 – 15% s kombinovaným narušením je lepšie špeciálne vzdelávanie.

V európskych krajinách a krajinách východného bloku bolo segregované vzdelávanie, ale nie na 100%. Po roku 1999 došlo k zrovnoprávneniu oboch foriem.

V súčasnosti majú rodičia možnosť výberu.

Vznikali špeciálne pedagogické poradenstvá.

Po roku 1990 bola evidencia postihnutých – lekár mal povinnosť nahlásiť dieťa. V súčasnosti to nie je.

Školský zákon z roku 1984 určuje, aké majú deti s postihnutím možnosť výberu vzdelávania. Sú to:

1. špeciálne školy (podľa druhu)

2. individuálna forma integrovaného vzdelávania

(dieťa má individuálny plán minimálne z jedného predmetu – je to v normálnych školách)

3. vzdelávanie v špeciálnych triedach zriaďovaných v bežnej škole

(spravidla sa to robí pre rovnaký druh postihnutia, je požiadavka, aby bol učiteľ špeciálny pedagóg)

Individuálny plán vypracováva učiteľ a školský špeciálny pedagóg v tej škole alebo v poradni.

Môže byť aj individuálne vzdelávanie (najmä u detí oslobodených od dochádzky do školy dané od riaditeľa školy), zo zdravotných dôvodov – škola musí pre dieťa minimálne v rozsahu 2 hodín týždenne zabezpečiť výučbu, keď je oslobodené od dochádzky, pri zdravotných dôvodoch musí byť vyjadrenie od lekára, toto vyjadrenie musia všetci akceptovať.

Dieťa musí mať právne, sociálne a ekonomické podmienky, niekedy musí mať učiteľ asistenta, je potrebné zníženie žiakov v triede od 0 do 3 na postihnutého žiaka – určuje ho poradenské zariadenie, závisí to od naplnenosti triedy, materiálno-technického zabezpečenia, úpravy interiéru a exteriéru.

Od roku 2003 sú riaditelia viazaní od zabezpečenia týchto podmienok, musia však dať prerokovať najskôr pedagogickej rade o zvolených úpravách.

spoločenské vzťahy

Kritériom pre určenie stupňa socializácie je kvalita spoločenských vzťahov.

Úrovne spoločenských vzťahov:

1. úplná sociálna integrácia – stav úplnej spoločenskej a osobnej pohody, človek splynie s väčšinou

2. inhibovaná integrácia – znevýhodnenie, znížené sebavedomie na základe napr. viditeľného postihnutia, tréma

3. obmedzená účasť v sociálnych vzťahoch – aktuálna rezignácia na nadväzovanie vzťahov, znemožnenie realizácie niektorej činnosti, ktoré by mohli viesť k zhoršeniu zdravotného stavu

4. zmenšená účasť v sociálnych vzťahoch – vzťahy sú obmedzené na mikroprostredie (rodina, susedia), vyskytuje sa aj u ľudí, kde by to nemuselo byť – spoločenské postoje, reakcie okolia, jedinec sa kvôli negatívnej reakcii okolia uzavrie

5. ochudobnené vzťahy – rezignácia na širšie spoločenské kontakty (domov sociálnych služieb), jedinec potrebuje odbornú pomoc

6. redukované vzťahy – je to u postihnutých, ktorí majú redukované kontakty len s niektorými osobami, je to aj u osôb, ktoré sú vo svojom svete (autizmus)

7. narušené vzťahy – u ľudí, ktorí nie sú schopní zaväzovať spoločenské vzťahy, môžu byť vyradení aj zo života v rodine v dôsledku postihnutia

8. spoločenská izolácia – schopnosť spoločenských vzťahov nie je realizovaná, je to napr. u viacnásobne postihnutých – mentálna retardácia, ťažké postihnutia

V domovoch sociálnych služieb sú aj psychológovia, ktorí postihnutým pomáhajú.

Vzdelávanie viacnásobne postihnutých je dôležité, aby sa dostal ako človek vyššie (nemusí vedieť čítať a písať). Ide napr. o hygienické návyky, nadväzovanie vzťahov.

Mentálna retardácia

Keď je zasiahnutá CNS, sú to deti, u ktorých je dôsledkom zníženie mentálnej schopnosti – toto sa nazýva mentálna retardácia.

Mentálnu retardáciu určuje je školský psychológ. Určuje ju IQ – je to od 70 a menej. Pásmo normality je 90 – 115 – tu jednotlivec už nie je mentálne retardovaný. V minulosti toto pásmo bolo považované za mentálnu retardáciu.

Mentálna retardácia sa delí na 4 stupne:

1. ľahký stupeň MR  – IQ 70 – 50
2. stredne ťažký stupeň MR – iQ 35 – 49
3. ťažká stupeň MR – IQ 20 – 34
4. hlboká MR – IQ 19 a nižšie

Dočasné stupne mentálnej retardácie:

1. iná mentálna retardácia – keď dieťa vykazuje zníženie schopností, ale sa nevie, či je to v dôsledku

                                               poškodenia CNS alebo vývinovej poruchy

2. nešpecifikovaná MR – je poškodenie CNS, ale sa zatiaľ nevie zaradiť do daných štyroch stupňov

Druhy mentálnej retardácie:

1. organicky podmienená MR

– rozhodujúce je vývinové obdobie, v ktorom došlo k poškodeniu.

1. oligofrénia        – poškodenie je od počatia do 2 rokov (perinatálne, post natálne obdobie)

                             – génové mutácie

2. demencia         – poškodenie je po 2.roku, do 2 rokov je vývin v norme

        – spôsobujú to rôzne úrazy, častejšie dochádza k regresii (ústupu) vo vývine

3. abnormity pôrodu, pôrodných ciest, zápaly mozgových blán (encefalitída)

– po zistení môže pri liečení vývin prebiehať normálne

Vo svete je výskyt MR organicky podmienenej cca. 3 – 4 % populácie.

Ľahkej je 80%, ostatné stupne 20%.

2.) sociálne podmienená MR

– kvalita sociálneho prostredia môže ovplyvniť IQ až o 20 bodov (pozitívne aj negatívne)

– je dôležité dostať dieťa z prostredia, ktoré naňho vplýva negatívne, aby sa mohlo normálne vyvíjať.

Typy MR:

1. eretický typ – prevláda vzruch nad útlmom, reakcia nezodpovedá podnetu, hyperaktívne deti, dieťa nevydrží pracovať 10 – 15 minút, musia byť stanovené pravidlá činnosti

2. apatický typ – je problém odstať dieťa do činnosti a udržať ho v činnosti, je potrebné stanoviť individuálny plán, ak je v normálnej škole

3. zmiešaný typ

V klasickej škole je vzdelávanie typu A, v špeciálnej škole sú typy A, B, C.

B variant – sú tu deti stredne ťažko postihnuté, je 10 rokov školskej dochádzky – sú to stupne nižší, stredný, vyšší a pracovný (nižší a stredný 3+3 roky, vyšší a pracovný 2+2 roky)

C variant – individuálne vzdelávanie, sú tu viacnásobne postihnuté deti, je tu tiež povinná 10 ročná dochádzka.

Niektorí postihnutí nemusia chodiť do školy, ale lekár určí čas, kedy nemá byť zaťažený školou. Vtedy riaditeľ vydáva dokument, že dieťa nebude chodiť do školy, ale musí zabezpečiť jeho vzdelávanie tam, kde sa nachádza (najmenej 2 hodiny týždenne)

Tréning fonematického sluchu – v praktickej škole sú prvky Hv.

Tréning grafomotoriky – v praktickej škole sú prvky Vv.

Ide tu o technické požiadavky – uchopenie písacieho nástroja, koordinácia oko – ruka, orientácia v priestore – na papieri.

A variant         – bežná príprava na učenie písmeniek je 1 mesiac, v špeciálnej škole sú to 3 mesiace

        – bežne dieťa ovláda po 1. ročníku všetky písmenká, v špeciálnej škole po 3. ročníku

B variant         – výrazne redukovaný obsah vzdelávania  

        – vzdelávanie nie v klasických podmienkach – nie je rozložené na ročníky

        – ide o 10-ročné vzdelávanie

        – nie sú používané špeciálne učebnice – buď tie pre A variant alebo vlastné materiály učiteľa

C variant         – individuálne vzdelávanie

        – v bežnej, ani v integrovanej triede prakticky nemožné

Cca. pre 10 – 15 % detí je efektívnejšie realizovať edukáciu v špeciálnych vzdelávacích inštitúciách a prípadný neskorší prechod do iného zaradenia.

http://www.historiarevue.sk/index.php?id=2005dudekova5

deti so zmyslovým postihnutím

Sluchové postihnutie

- cca. 1% ťažké sluchové postihnutie=hluchota a cca. 3 – 4% nedoslýchavých z populácie detí

V minulosti neboli jednoznačné názory ako vzdelávať hlavne deti nepočujúce.

Už v prvých náznakoch vzdelávania – jeden z prvých ústavov bol parížsky ústav 1770, zakladateľom bol Abbé de l´Eppé  – sa rozhodlo ísť metódou prirodzeného komunikačného prostriedku, t.j. použitie posunkového jazyka alebo tzv. francúzskej metódy.

V tomto prípade sa celý edukačný proces realizuje s použitím rúk a posunkov.

Neskôr sa objavili názory, že by bolo dobré aj deti takto postihnuté vzdelávať orálne, aby dokázali komunikovať aj s počujúcim prostredím.

Kempelen sa chodil pozerať do tohto prvého parížskeho ústavu, chcel týmto deťom pomôcť. Zostrojil hovoriaci stroj a napísal traktát „Mechanizmus ľudskej reči“.

Druhý vzdelávací ústav pre nepočujúce deti bol v Lipsku, Nemecko 1778, zakladateľom bol                  Samuel Heinicke. Tu sa uplatňovala hlásková metóda – deti sa učili orálne ústnu reč a odzeranie z pier.

Toto prinieslo diskusie a polemiky, ktorá z týchto dvoch metód je lepšia.

Rakúsky cisár Jozef II. navštevoval oba tieto ústavy a rozhodol sa zriadiť tretí ústav pre nepočujúce deti vo Viedni 1779. Tu začali najskôr využívať francúzsku metódu, neskôr potom nemeckú metódu. Nakoniec používali kombinovanú metódu.

Milánsky zraz 1783 – tu sa mali dohodnúť, ako sa budú tieto deti vzdelávať. Bola tu silná nemecká loby a tak nemeckí odborníci odporučili používať hláskovú metódu, čo tieto polemiky iba prehĺbilo.

Neskôr sa dospelo k názoru, že jediná metóda nie je možná.

Posledné, takmer už 100 ročné trendy ukazujú, že východiskovým, prirodzeným komunikačným prostriedkom je posunkový jazyk. Neskôr s postupnou snahou osvojiť si aj orálnu reč.

Ale základom je posunková reč.

Každý národný posunkový jazyk má svoje špecifiká.

Základná škola pre sluchovo postihnutých má totožné dokumenty ako bežná škola, ale to prevažne len na papieri. Dôležité je, ako si tieto deti vedia osvojiť tieto poznatky.

Integrované vzdelávanie môže veľmi pomôcť osvojiť si obsah vzdelávania, ale to predpokladá komunikáciu v prostredí, v ktorom sa deti nachádzajú.

Surdopédia = pedagogika sluchovo postihnutých.

Je teda otázkou, kde, v akých inštitúciách a podmienkach vzdelávať tieto deti.

Tendencia je vytvárať podmienky aby boli vzdelávané v prirodzenom prostredí.

Samotné sluchové postihnutie býva prevažne dôsledkom patologického orgánového postihnutia.

Môže ísť o:

1. vrodené sluchové postihnutie
2. získané sluchové postihnutie

Významné je obdobie, v ktorom došlo k poškodeniu sluchového analyzátora – či k tomu došlo pred alebo po ukončení vývinu reči, teda obvykle pred vstupom do školy (5. – 6.rok)

Ak dôjde k poškodeniu DO ukončenia vývinu reči, ide o prelinguálne poruchy sluchu.

Ak dôjde k poškodeniu PO ukončení vývinu reči – ide o postlinguálne poruchy sluchu.

Keď už má dieťa osvojenú orálnu reč, už s tým môžeme rátať pri ďalšom vzdelávaní.

Klasifikácia sluchového analyzátora závisí od toho, či sa jedná o poškodenie periférnej časti sluchu alebo či je poškodená centrálna, nervová časť.

Typológia sluchového postihnutia – odvíja sa od lokalizácie sluchového analyzátora:

1. kondukčný typ sluchového postihnutia        – poškodenie prívodného a prevodného ústrojenstva

        – zníženie počutia len v oblasti hlbokých tónov

2. vnímací, percepčný typ sluchového postihnutia        – poškodenie vnímacieho, percepčného ústrojenstva

        – zníženie počutia v oblasti vysokých tónov

3. kombinovaný typ sluchového postihnutia         – poškodenie vnímacieho, percepčného aj prívodného

           a prevodného ústrojenstva

        – zníženie počutia v oblasti hlbokých aj vysokých tónov

4. centrálny typ sluchového postihnutia        – poškodenie centrálnej časti sluchového ústrojenstva

        – problém s počutím v rámci celého spektra sluchu

        – ide o najťažšie postihnutie

Stupne sluchového postihnutia – škála, v ktorej je výpadok, v ktorej dieťa nepočuje:

1. ľahký stupeň SP – 21-40 dB (mierne poškodenie)
2. stredný stupeň SP – 41-55 dB (nedoslýchavosť - problémy bez kompenzačných prístrojov)
3. stredne ťažké SP – 55-70 dB
4. ťažké SP – 71-90 dB
5. veľmi ťažké SP – strata viac ako 90 dB (hluchota)

Pomôcky pri sluchovom postihnutí: – škála, v ktorej je výpadok, v ktorej dieťa nepočuje:

1. podporné kompenzačné prostriedky (prístroje)
2. odzeranie z pier
3. daktylovanie (prstová abeceda)
4. písaná reč
5. orálna reč

Posunok = slovo, pojem (celé ruky, telo)

Daktylný znak = hláska, písmeno (prsty)

V SR je zrovnoprávnený posunkový jazyk ako úradný jazyk nepočujúcich od roku 1995. Verejné inštitúcie musia zabezpečiť tlmočníka do posunkovej reči.

Zrakové postihnutie = TYFLOPÉDIA

80% venom okolia tvorí zrakový analyzátor.

Zrakové ústrojenstvo je anatomicky vyvinuté už pri narodení.

Fyziologicky sa zrakové ústrojenstvo vyvíja postupne:

1. do 6.roku sa vyvíjajú základné zrakové funkcie
2. v 6.rokoch už je plnohodnotné         - binokulárne (obojočné) videnie)

        - fixačné reflexy

        - fungujú obe oči spolu

        - analiticko-syntetická zraková práca

        - diferenciačná schopnosť

1. v 9. až 12. roku sú kompletne rozvinuté všetky funkcie

Oftalmologické kritériá určujú stupeň a mieru invalidity, myjú vplyv na výber vzdelávacej inštitúcie.

Sem patria kritériá zrakovej schopnosti.

Podľa stupňa postihnutia rozdeľujeme:

 osoby s binokulárnymi chybami

1. tupozrakosť
2. škuľavosť

 slabozrakosť

 čiastočne vidiaci (praktická slepota)

 nevidiaci

Pedagogicko-psychologické kritéria         adaptabilita

         sociabilita

         čas vzniku postihnutia

         etiologické hľadisko        - či ide o orgánové poškodenie

                        - či ide o funkčné poškodenie

                        - časové hľadisko

                          (pred 9.-12. rokom alebo neskôr)

Najčastejšie poruchy zraku

1. CHYBY LOMIVOSTI = REFRAKČNÉ CHYBY ZRAKU

6. poruchy optickej sústavy oka
7. je porušený správny pomer medzi dĺžkou oka a lomivosťou svetelných lúčov
8. najčastejšou príčinou týchto chýb je zmena dĺžky oka alebo to, že časti oka zodpovedajúce za lom svetelných lúčov (rohovka a šošovka) lomia lúče viac alebo menej
9. v skoršom veku je prispôsobovania schopnosť oka oveľa vyššia, môže sa prejaviť až po nástupe do školy, keď je zaťaženie oka väčšie

1. krátkozrakosť – myopia

– oko je príliš dlhé alebo lomivosť optickej sústavy oka je väčšia

– svetelné lúče prichádzajúce do oka sa preto zbiehajú pred miestom najostrejšieho videnia a  

  nie na sietnici, čím vznikne rozmazaný obraz na sietnici

2. ďalekozrakosť – hypermetropia

     – oko je naopak príliš krátke alebo lomivosť optickej sústavy je nedostatočná

– svetelné lúče sa preto zbiehajú za sietnicou, na sietnici vzniká rozmazaný, zahmlený obraz

3. astigmatizmus

– zakrivenie rohovky alebo šošovky je nepravidelné, vzniká anomálny lom svetelných lúčov

  v dôsledku čoho vzniká nedostatočne ostrý obraz

– postihnutý nevidí v bodoch, ale v malých čiarkach

Astigmatizmus je nerovnomerné zakrivenie predovšetkým rohovky, pri ktorom rohovka nemá pravidelný pologuľovitý tvar, ale je v niektorých smeroch sploštená alebo naopak viac zakrivená. Časť svetelných lúčov sa preto zbieha mimo miesta najostrejšieho videnia a na sietnici vzniká deformovaný, neostrý obraz.

2. BINOKULÁRNE CHYBY

10. najpočetnejšia skupina až 7% výskyt u detí
11. ide o poruchu funkčnej rovnováhy medzi očami
12. je narušená fyziologická spolupráca medzi ľavým a pravým okom

13. príčiny:

1. rozdiel v zrakovej ostrosti medzi Ľ a P okom
2. znížený rozsah zorného poľa Ľ a P oka – 120 vertikálne/120 horizontálne, trubicové videnie
3. odchýlka od rovnovážneho postavenia očí

14. sem zaraďujeme aj MONOKULOV – osoby s jedným okom (anoftalmia), jedným vidiacim okom
15. takto postihnuté deti sú vzdelávané prevažne v bežných školách
16. deti absolvujú len krátky výcvik v špecializovaných klinikách 6-8 týždňov
17. len malé množstvo takýchto detí je vzdelávaných v školách pre nevidiacich

a)  tupozrakosť = amblyopia

18. prevažne funkčná, reparabilná porucha, spôsobená rozdielom v zrakovej schopnosti                      Ľ a P oka
19. tieto rozdiely spôsobujú, že dieťa povedome preferuje obrázok zo silnejšieho oka a potláča slabšie oko

b) škuľavosť = strabizmus  

20. porucha rovnovážneho postavenia očí
21. pri pohľade do diaľky oči zvierajú rôzny uhol, nie sú na jednej osi videnia
22. nedochádza k fúzii obrazu, ale dochádza k zdvojeniu obrazu  DYPLOPIA
23. negatívne to vplýva na celý zrakový vnem
24. dieťa sa snaží podvedome jeden obrázok potlačiť
25. osi videnia sa môžu:

1. rozbiehať – divergentný strabizmus
2. zbiehať – konvergentný strabizmus

26. môže ísť o vertikálne posunutie alebo o horizontálne posunutie
27. môže ísť o konštantný strabizmus (stály), periodický strabizmus (vyskytujúci sa len v určitých situáciách) alebo o alternujúci strabizmus (každé oko pozerá iným smerom)

Keď je porušené vnímanie priestoru a priestorových vzťahov, nedochádza k vnímaniu trojdimenzionálneho obrazu – nevníma sa hĺbka.

Tatko postihnutí jedinci nesprávne odhadujú vzdialenosti, umiestnenie v priestore, smer a pohyb, zle vnímajú aj svoj vlastný pohyb.

Nesprávne vnímanie priestoru vyvoláva aj zúženie zrakového poľa, až do trubicového videnia.

3. SLABOZRAKOSŤ

28. zníženie zrakovej ostrosti oboch očí
29. nižší výskyt 0,02 – 0,04% detskej populácie
30. slabozrakosť je orgánová porucha zraku, ktorá sa prejaví .................................
31. v tomto prípade ide o veľmi heterogénnu skupinu, čo je závažný problém
32. navonok sa môže prejavovať ako tupozrakosť

33. rozdiely medzi slabozrakosťou a tupozrakosťou:

1. S – orgánová porucha, T -  funkčná porucha
2. S = relatívne ireparabilný stav, T – reparabilný stav

34. klasifikácia slabozrakosti nie je jednotná, hlavným kritériom je vízum do diaľky:

1. horná hranica slabozrakosti je vízus do diaľky 5/20 = 25%
2. dolná hranica slabozrakosti je vízus do diaľky 3/50 – 1/50 = 6-2%

35. pri slabozrakosti je často nutné obmedziť najmä prudké pohyby
36. je tu dôležité osvetlenie – bežne vyhovujúca intenzita je 250 luxov, slabozrakým vyhovuje 500 luxov, naopak napr. pri albinizme treba osvetlenie tlmiť, využíva sa kazetové alebo lokálne osvetlenie
37. dôležitá je aj veľkosť písma – vyhovuje stredne veľké písmo (cca. ako v šlabikároch pre deti)
38. je potrebné ostrejšie okontúrovanie
39. pracuje sa s  učebnicami pre bežné školy – väčšina má už veľmi dobré technické vybavenie
40. publikácia „Slabozrakosť ako pedagogický problém“ od autora Ondreja Németha

4. ČIASTOČNE VIDIACI

41. ide o osoby so zvyškami zraku
42. tu sú umiestnené deti už väčšinou v triedach pre slabozrakých, ale častejšie pre nevidiacich
43. dieťa vie rozoznať prsty na ruke len teste pred očami, na natiahnutej ruky už nie

5. NEVIDIACI

44. na Slovensku je určené, že ide o takú osobu, ktorá má centrálnu zrakovú ostrosť na lepšom oku po korekcii 6/60 = 10% normy a menej
45. zmena písma a tlače  1825 Louise Braille  Braillovo písmo – princíp spočíva v šesťbodí 1004

      2005

      3006