Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Katolícka univerzita / Filozofická fakulta / Teória poznania

teória poznania, 07. 02. 2008 (07.02.2008_teoria_poznania.doc)

07. 02. 2008                                                   Teória poznania

Epistemológia – epistéme (poznanie, vedenie) je teoretická filozofická disciplína

Čo je poznanie?

Filozofi si kladú túto otázku od začiatku dejín. Je jedným z prvoradých problémov vo filozofii.

Vo svete sa môžeme zamerať na veci, ktoré nás obklopujú, na činnosť, ktorú vykonávame, na svoju  vlastnú skúsenosť v tomto konaní.

Tu ide o poznanie poznania, čiže o reflexiu tej skúsenosti. Vykonávame činnosť, pri čom nadobúdame určitú skúsenosť. Nevytvárame však ešte žiadnu teóriu čo je to poznanie.

Otázky o povahe a rozsahu poznania sveta a samých seba ako aj iných, vzbudzovalo u filozofov takmer od počiatku.

Či môžeme vôbec poznať to, čo je v našom bytí.

Teória poznania pokiaľ je kritická, tak pristupuje aj kriticky k metafyzike k mentologii či vôbec môžeme poznať to, čo je.

CINICI - tvrdia, že keď sa vo filozofii používa výraz teória, treba to brať za signál nebezpečenstva, za znak upozornenia. Nemôžeme si byť istí, že máme nejaké poznanie, že niečo môžeme poznať, akákoľvek teória je nafúknutá bublina a je neinformatívna, hľadá všeobecné podmienky toho, aby sme mohli vôbec pokladať niečo za poznanie.

Prečo je teória poznania potrebná?

Prečo sa ňou mame zaoberať?

1. Čo je poznanie?

Je základná východisková otázka.

Čo rozumieme pod pojmom poznanie?

Čo je to poznanie, má dopad na ďalšie úvahy poznania. A to predovšetkým rozsahu poznania. Čo všetko môžeme zahrnúť  pod pojem poznania?

Určité tvrdenia sa ukážu napokon, že neobsahujú žiadne poznanie = rozsah poznania je v takomto prípade limitovaný.

Aký je rozsah nášho poznania?

Hlavné problémy v oblasti teória poznania sú povaha poznania a všeobecné podmienky, ktoré musia byť splnené, aby sme mohli hovoriť o hodnovernom poznaní.

Tieto problémy sú všeobecné a nevyžadujú si žiadne špeciálne vedenie, znalosť. Nemusíme byť vedcami, aby sme mohli na tieto základné otázky odpovedať.

Sú aj iné všeobecné problémy v poznaní ako takého:

- ako ľudské bytosti mame určité všeobecné ustrojenie svojich mohutností, ktoré používame pri získavaní poznania. Mame zmysli, ktorými získavame určité poznanie sveta, máme pamäť, ktorá uchováva skúsenosť, poznanie.

EMPIRICI – premýšľajúc o týchto mohutnostiach poznania tvrdia, že všetko poznanie sa zakladá na skúsenosti alebo na vneme.

My však môžeme kriticky tvrdiť, že máme predsa aj poznanie vlastných stavov duše, ktoré sa nemusí zakladať na vnemoch v obyčajnom zmysle tohto slova. Máme poznanie vlastných stavov duše ale aj poznanie druhých ľudí a ich duševných stavov.

Poznanie nie je zjavne len záležitosťou vnemu.

Aký pôvod má naše poznanie? Môže ho človek redukovať len na zmyslové vnímanie na základe skúsenosti?

Dostávame sa k otázke či môžeme mať poznanie, ktoré vôbec nespočíva na žiadnej skúsenosti?

I. KANT – KRITIKA ČISTÉHO ROZUMU či vôbec môžeme mať poznanie, ktoré sa nezakladá na žiadnej skúsenosti, čiže metafyzické poznanie o transcendentných súcnach teda ako duša, boh a svet ako celok.

Táto otázka je dôležitá z hľadiska rozsahu – čo všetko môžeme zahrnúť pod pojem poznanie, či môžeme vieru v boha zahrnúť do tohto pojmu, lebo podľa Kanta je Boh transcendentné súcno. Máme schopnosť myslenia = mohutnosť, ktorou sme pozdvihnutý nad všetkých živočíchov, no nevieme či by bolo možné na základe našej mohutnosti získať také poznanie čo by bolo nezávislé na základe skúsenosti. Na túto otázku už filozofi odpovedajú odlišne.

Kde sú hranice poznania nášho rozumu?

Či môžeme mať poznanie bez vzťahu k vnemu?

Ak áno v akej forme?

SKEPTICIZMUS – v istom zmysle všetky otázky, problémy v teórii poznania vznikajú ako reakcia na názor, že poznanie nie je možné, že si nemôžeme byť istí, že sme ho dosiahli. Nemôžeme mať istotu poznania ako takého.

Teória poznania chce zachrániť možnosť poznania, kriticky vystupuje voči skepticizmu.

SOFISTI 4.- 5. str.p.n.l.

Starovekí grécky filozofi ako prvý v Európe podnietili skepticistické mienky o možnosti poznania prírody, pretože poznanie závisí od medziľudskej dohody a tiež od súdu jednotlivca.

SKEPTICI – SEXTUS EMPIRICUS pôvod: Grécky starovekí skeptici zastávali stanovisko vyhraneného skepticizmu, sú jediným skutočným príkladom skeptickej školy, pochybovali o všetkých formách poznania,  pretože sa nazdávali, že odmietnutím skúmania podstaty vecí a pridržiavaním sa iba javov, môže človek dosiahnuť slobodu a získať pravý postoj duše. Podľa nich akákoľvek výpoveď má len javovú formu.

R. DECARTES – neskôr využil pochybnosť ako metodickú skepsu, aby v konečnom dôsledku objavil také základné tvrdenia, o ktorých už nemožno pochybovať. Cieľom bolo nájdenie konečnej istoty, od ktorej by sa mohol potom odvíjať ďalší postup aby našiel pevné základy poznania.

Skepticizmus je obtiažné obhájiť. Mnohé úvahy v teórii poznania sa konajú na základe možností skepticizmu. Pochybnosť dosiahnutia poznania - máme snahu zdôvodniť možnosti poznania, teda určiť všeobecné podmienky, ktoré by boli podmienkami poznania.

Otázky tradičnej teórie poznania sa zaoberali nie povahou a rozsahom ale odôvodnením nárokov na poznanie. Správne vysvetlenie poznania môže skepticizmu zabrániť v tom, aby použil pojem poznania ako základ skepticizmu. Teória poznania je aj súbor obranných opatrení proti skepticizmu o možnosti poznania.

EPISTEMOLOGIA – je teória o povahe poznania a podmienkach jeho možnosti.

Sústreďovala sa na hľadanie istoty, hľadanie bodu, od ktorého by sa mohlo odvíjať ďalšie poznanie.

Niektorí filozofi chápu získavanie poznatkov ako stavbu do výšky =  ,,architektonický model poznania“ pribúdajú poschodia, ak nie sú základy dobré a bezpečné, tak celá stavba sa môže zrútiť.

Napokon treba odmietnuť tento architektonický model poznania, pretože nezodpovedá faktom.

V skutočnosti poznanie nerastie tým, že sa k jednému pridáva ďalšie.

Zahŕňa veľkú mieru obmeny, v niektorých prípadoch aj vzdanie sa, niečoho čo sme pred tým pokladali za pravdivé.

Idea je základom poznania.

Určité všeobecné podmienky musia byť splnené, ak má byť poznanie pravé, to však neospravedlňuje architektonický obraz základu.

Ak nie sú poznané určité veci, nič viac si nezaslúži meno a hodnotu poznania.

Nakoľko snaha o istotu je hľadaním základov poznania, je dôležité zistiť kde alebo v čom ju filozofi hľadali.

DESCARTES – predpokladal, že ak sa niečo nepozná s istotou, tak potom vôbec nič sa nedá poznať. Prioritou bol rozum.

Racionalisti opisujúc materialistickú analýzu vychádzali od základu, matematicky a mohli ďalej dedukovať ďalšie tvrdenia.

Čo je to to niečo?

Ide tu o hľadanie neomylnej, nespochybniteľnej pravdy, ktorá by bola základom pre získavanie každého ďalšieho poznania. Musí byť určité prepojenie medzi východiskovým bodom poznania a celkovým poznaním. Čo sa týka východiskového bodu poznania filozofi boli ovplyvnení úspešnosťou napr. matematiky, prírodných vied – po dosiahnutí pravdy v ich oblasti, ich metódy by mohli byť užitočné aj pre filozofiu.

SPINOZA – ETIKA – využíva geometrickú metódu = metódu matematickej analýzy. Základné tvrdenia, z ktorých odvodzuje ďalšie poznanie na báze matematiky, nebolo to však moc úspešné.

EMPIRICI – východiskovým bodom poznania boli nespochybniteľné údaje empirickej pravdy, na ktorých potom spočívala teória.

Kriticky sa pýtame či odpoveď na otázku ako je možná matematika, či môžeme rovnako odpovedať na poznanie vo všeobecnosti?

Nemôžeme odpovedať ako v matematike.

Filozofické poznanie je inej povahy, je všeobecnejšie a celostnejšie, ako v matematike či v prírodných vedách.

Všeobecný SKEPTICIZMUS sa javí ako prázdny a javový protirečiaci si, totálny skepticizmus je nemožný.

Jeho vyvrátenie je možne dvoma argumentmi:

1. ARGUMENT S POLÁRNYCH POJMOV – určité pojmy/výrazy sa vyskytujú len v pároch tak, že určitý člen ktoréhokoľvek páru je podstatne v protiklade s druhým členom a nemožno ho porozumieť bez protikladného pojmu (hore-dole, rovný-zahnutý). Sú vzájomne polárne.

NORMAN MALCOLM – poukázal na to, že pojmy reálny, nereálny, domnienka, mienka a poznanie sú polárne práve v tomto zmysle. Ak jestvujú prípady jedného člena, musia jestvovať prípady aj toho druhého. Keď jestvuje číra domnienka musí existovať aj poznanie.

Skeptik teda nemôže poprieť poznanie v prospech čírej domnienky.

GILBERT  RYLE – používa proti tomuto tvrdeniu, že všetky vnemy sú pochybné, neisté, neskutočné. (Mohol by existovať tenký ľad, keby neexistoval hrubý ľad? Môžu existovať falošné mince bez pravých mincí? Inak povedané musí byť možné poznanie pravej mince ak má mať zmysel reč o falošných minciach.)

Keď dva pojmy A a B sú polárne aby sme mohli zmysluplne hovoriť o A, musí mať zmysel hovoriť o B bez ohľadu na to, čo to B existuje alebo nie.

Ak skeptik spochybňuje nároky na poznanie tvrdiac, že všetko sú len domnienky, môžeme sa ho aspoň spýtať čo je to poznať niečo. Môžeme tvrdiť, že nejestvujú prípady poznania, ale len vtedy, keď dá význam pojmu poznanie. Sám už dal nejaký význam  pojmu poznanie.

2. PARADIGMATICKÝ ARGUMENT / PRÍPAD – tvrdí, že ak nejaký výraz alebo termín má mať zmysel musia jestvovať typické prípady – paradigmy, na ktoré môžeme pojem, výraz aplikovať. Tieto prípady sú tie so vzťahom, ku ktorým vysvetľujeme určitý výraz (mokrý-voda). Tento prípad spočíva na jednoduchom stotožnení významu s použitím a to v tom zmysle, že výraz má zmysel iba ak sa dá použiť, čiže jeho priradenie, ak sa dá priradiť.

WITGENSTEIN – ak má nejaký pojem vôbec jestvovať, musí byť všeobecná zhoda o jeho chápaní, ktoré obsahuje chápanie toho, ako sa má použiť, aplikovať, pripisovať.