Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Konštantína Filozofa / Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva / politológia

čo je politologia (Èo_je_politologi1.doc)

ČO JE POLITOLÓGIA

PRÁVNY ŠTÁT

PRÁVNY STAŤ

tvárajú si spoločné politické orgány, a tak koordinujú celý spoločenský život (nielen politiku).

Zaujímavou súčasťou komparatívnej politológie je skúmanie medzinárodných vzťahov. Pre politológa je najdôležitejšie poznať ich príčiny a vzájomné súvislosti. Preto sa sústreďuje na politické pôsobe nie osobností, organizácií, štátov a pod.

Štvrtou časťou politológie je politická sociológia, teda skúmanie politického správania sa. Dôležitosť tejto vednej dis ciplíny rastie s rozširovaním občianske ho charakteru spoločnosti. Ako občania sme rôzne orientovaní, zaujímame rôzne sociálne posty, máme odlišné ambície, profesie, vzdelanie, vierovyznanie. V rovnakej politickej situácii sa správa me rozdielne. Spoločnosť nemôže exis tovať bez konfliktov, môže však svoje vnútorné aj medzinárodné vzťahy har monizovať. Harmonizácia vzťahov zmier ňuje konflikty a poskytuje jednotlivcom väčšiu šancu na ich rozvoj.

Politická sociológia neskúma iba re akcie občanov na politiku, ale aj reakcie politikov na záujmy občanov. Správanie sa politických vodcov, politickej elity, profesionálneho aparátu, teda byrokra cie, má vždy určitú logiku a, pocho piteľne, aj dopad na občana. L) nás bol pojem politickej elity desaťročia tabuizo-vaný, čiže sa o ňom nehovorilo, akoby neexistoval. Pritom súvisí práve s deľbou činnosti v spoločnosti a s právom rozho dovať (s mierou zodpovednosti).

Piatou časťou je politologická pro gnostika. Užitočnosť politológie spočíva nielen v schopnosti opisovať a analyzo vať javy, ale najmä v schopnosti predví dať (anticipovať), či prognózovať budúci stav, prípadne správanie sa. Americký politológ Zbigniew Brzezinski predvídal rozpad sovietskeho bloku a pád komu nistického režimu s predstihom asi 10 rokov. Dnes sa politologická prognostika zaoberá na jednej strane "21. storočím, a to tým, ako dopadne konfrontácia zápa-

doeurópskeho liberalizmu a tzv. ázij ských tigrov, a na druhej strane úvahami o podstate politického radikalizmu v ná rodnom i medzinárodnom kontexte.

Hovorili sme o užitočnosti politológie v širšom zmysle (v neosobnej rovine). Politológia však môže byť užitočná aj v užšom zmysle, pri formovaní perspek tív jednotlivca. Vo svete je zvykom, že významní ekonómovia, žurnalisti, politi ci, ba aj lingvisti študovali okrem ,.svo jich" odborov aj politické vedy. Ľahšie pochopíme súvislosti medzi ekonomický mi zmenami a politickým vývojom, ak poznáme logiku politického procesu. Ne stačí nám iba prirodzená ľudská intuícia.

Hlavným cieľom tejto učebnice je uká zať štruktúru moci a to, aké má občan šance ovplyvňovať ju podľa svojich potrieb. Americký politológ Seymour M. Lipset roku 1960 napísal významnú prácu Politický človek, v ktorej občana povýšil na základ celého politického pohybu. Ob čan nie je iba produktom určitého pro stredia, ale zároveň jeho aktívnym tvor com. Občianska tvorivosť človeka je zá kladom spoločenského pohybu. Občan má však množstvo možností, ako prejaviť svoju tvorivosť: individuálne, skupinovo, náhodne, programovo, emotívne, účelo vo, jednorazovo, permanentne. Časť ob čanov sa orientuje na určitý druh, smer alebo mieru politickej aktivity. Väčšina občanov však rozhoduje pragmaticky, nerada sa upína na určitý smer. Aj takto prispieva k politickej zmene a uvádza politickú sféru do pohybu.

Približne pred tridsiatimi rokmi iný Američan — Herbert Marcuse — vyslovil myšlienku, že mládež je hlavnou zárukou pokroku, pretože jediná nie je zaťažená dogmami v myslení ani sentimentalitou za minulosťou, lebo ju nevytvárala.

V učebnici politológie chcem ukázať bohatosť politickej štruktúry a vaše mož nosti ako občanov ovplyvňoval ju. Ďalej sa však už musíte rozhodovať sami.

A. Zvrchovanosť štátu

Ľudia obývajúci určité územie boli v pro cese vývoja donútení vytvoriť si formálne (oficiálne) inštitúcie a vzťahy, ktoré im umožnili harmonizovať život. Súhrn tých to oficiálnych inštitúcií tvorí štát,' súhrn oficiálnych noriem správania sa tvorí ú-stavu a zákony. Štát sa stáva garantom a koordinátorom ľudskej existencie.

Zvrchovanosť štátu (rovnaký význam má aj pojem štátna suverenita) zname ná, že štát je neobmedzeným pánom nad príslušným územím a ľuďmi, ktorí toto územie obývajú. Ak je štát zvrchovaným pánom, nemôže jeho postavenie obme dzovať nijaký človek, skupina ani organi zácia.

HISTORICKÉ MEDZNÍKY SUVERENITY

Pre súčasné chápanie štátnej suverenity boli rozhodujúce dva historické medzní ky. Prvým bol rok 1534, keď anglický kráľ Henrich VIII. politickým rozhodnutím osa mostatnil anglickú cirkev od Vatikánu, čím založil anglikánsku cirkev. Keďže ka tolícka cirkev mala možnosti kreovať štá ty (korunovácia panovníkov, právo inter diktu — zákaz konania bohoslužieb a pod.), zasahoval Vatikán do ich politic kého života. Rozhodnutím Henricha VIII. sa anglická monarchia dostala spod toh to vonkajšieho vplyvu. Henrich VIII. sa stal zároveň hlavou anglikánskej cirkvi, čím sa v skutočnosti zbavil kontroly cirkvi úplne, stal sa politickým suverénom (zvr chovaným panovníkom).

Podobný proces oddeľovania štátu od cirkvi prebiehal aj v ďalších európskych

krajinách: štáty sa stávali zvrchovanými pánmi na vlastnom území.

Druhým medzníkom bolo oslobodenie štátu od zvrchovanej kontroly panovníka čiže okamih, keď štát prestal byť jeho ,.vlastníctvom". Tento proces mal cha rakter deľby štátnej moci na zákonodar nú, výkonnú a súdnu.

Úsilie o.deľbu štátnej moci siaha do staroveku — oddelenie zákonodarnej moci od výkonnej v gréckej poliš či v Rí me. K úplnému funkčnému rozdeleniu moci však dochádza až po revolúciách v Amerike a vo Francúzsku, po ktorých nastalo obdobie vzniku ústavných repub lík a monarchií (konštitučné monarchie). Povýšením ústavy na základ politickej moci vznikla možnosť vytvárať štátny me chanizmus ako systém nezávislý od vôle jednotlivca či inštitúcie.

NEOBMEDZENÉ PRÁVOMOCI ŠTÁTU

Zvrchovanosť štátu sa prejavuje v úplnej a neobmedzenej právomoci štátu vytvá rať (stabilizovať, aj meniť) prostredie, v ktorom žijú jeho obyvatelia. Zvrchova né právo štát realizuje na svojom teritó riu, a to aj vo vzťahu k iným štátom a me dzinárodným organizáciám. Nikto a nič nemôže štát v týchto právach suplovať. Štátny mechanizmus nemá nijaký vlastný zámer ani orientáciu. Konkrétnu podobu mu vtláča politika strán, ktoré majú na jeho činnosť najväčší vplyv (vládnuce strany). Preto politika štátu nadobúda odlišnú podobu v závislosti od toho, ktoré strany vládnu, a od konkrét nych politických osobnosti ktoré zaují majú v štáte rozhodujúce pozície.

(8)

(9)

PRÁVNY STAŤ

Bariéry štátnej zvrchovanosti

V súčasnom svete existujú režimy, kde suverenitu štátu obmedzujú vnútor né príčiny, ktoré ho podriaďujú inej, ne štátnej inštitúcii. Ide o ideologizáciu štá tu, štátne náboženstvo a vojenskú dikta túru.

IDEOLOGIZÁCIA ŠTÁTU

Prvým obmedzením zvrchovanosti štátu je jeho ideologizácia. Napríklad v komu nistických režimoch spravidla existuje ústava, formálne rozdelenie štátnej mo ci, aj volebný systém, napriek tomu štát na moc nie je zvrchovaná. Základom jej činnosti je totiž program komunistickej strany. Tomuto programu a ideologické mu systému nesmie protirečiť ani duch ústavy, ani výkon štátnej moci. Pre tvor bu a kontrolu politiky je rozhodujúca ide ológia, a preto zvrchovanou inštitúciou na teritóriu štátu je ideologická organizá cia, teda komunistická strana. To sa vzťa huje na každú úroveň štátnej správy.

ŠTÁTNE NÁBOŽENSTVO

Rovnakým spôsobom obmedzuje štátnu suverenitu náboženstvo, povedzme is lam. V krajinách, kde je ustanovený ako štátne náboženstvo (v súčasnosti vyše 40 krajín sveta), mu podlieha tvorba a kon trola politiky rovnako ako v komunistic kých režimoch. Znamená to, že aj štátne mocenské pozície sa obsadzujú iba so súhlasom ideologickej, v tomto prípade cirkevnej inštitúcie. Volebný výber sa tak mení na rituál, ktorým sa nevyberajú, até dosadzujú osoby do štátnych úradov.

PODRIADENIE ŠTÁTU ARMÁDE

Tretím spôsobom obmedzenia štátnej suverenity zvnútra je ustanovenie vojen skej diktatúry. Armáda sa za určitých podmienok môže vymaniť spod kontroly

štátu a sama začne štát riadiť a kontrolo- H vať. Armáda nemá žiadnu ideológiu ani m všeobecnú politickú orientáciu, ktorá by { sa podobala orientácii politickej strany. Aktuálny politický postoj v nej vytvárajú vysokí   dôstojníci,   ktorí   preberajú   aj kontrolu štátnej moci. Najvyššie štátne orgány môže  nahradiť vojenská junta (skupina  dôstojníkov).  Výkon  štátnych funkcií teda v prvom rade určuje armá da, nie ústava a politická vôľa občanov. Na presadenie svojich zámerov armáda nepotrebuje ani ústavu, ani deľbu moci, ale vlastné mocenské prostriedky (zbra ne).

Kto je štát?

Z čias vlády francúzskeho kráľa Ľudo víta XIV. je známa odpoveď: Štát som ja. Táto myšlienka vyjadrovala vlastnícke právo panovníka na štát.

UŽITOČNOSŤ (ZMYSEL) ŠTÁTU

Moderná spoločnosť takéto vlastnícke právo už nepozná. Štát sa stal neosob ným mocenským mechanizmom, ktorého cieľom je efektívne spravovať územie a všetko, čo sa na území štátu nachádza, vrátane ľudí, inštitúcií, majetku, prírody atď. Tento mechanizmus obsahuje inšti túcie rozhodovania a kontroly. Má právo vytvárať pravidlá správania sa občanov a inštitúcií vrátane seba, teda štátu. Vy tvára aj pravidlá svojho vlastného vzni ku, premeny a „zaľudnenia", to znamená spôsobu, akým sa do štátneho mechaniz mu dosadzujú ľudia (napr. systém voleb ného výberu, menovania a odvolania).

Štát si vytvoril donucovacie prostried ky, ktorými sankcionuje správanie sa protirečiace prijatým normám (ústave, zákonom, smerniciam a pod.). Donuco vacie prostriedky občan vníma v ich la tentnom stave čiže ako inštitúcie, ktoré sa v prípade potreby môžu aktivizovať. Patrí sem armáda, polícia a súdnictvo.

i h hlavným cieľom je udržať stabilitu spoločenského systému.

Stabilita spoločenského systému

Čo znamená stabilita spoločenského systému? V každom spoločenskom sys téme existuje súbor tradovaných, no ne písaných hodnôt a súbor písaných hod nôt (napr. vlastnícke právo, občianske práva a pod.). Oba súbory hodnôt tvoria podstatu danej spoločnosti. Ohrozenie, deštrukcia týchto hodnôt sa pokladá za ohrozenie a deštrukciu spoločenského systému. Nemusí ísť o politické vzťahy, platí to aj o ekonomických, ba aj morál nych, ekologických a iných vzťahoch.

Donucovacie (označované aj ako re presívne) prostriedky slúžia aj na seba-ochranu štátneho mechanizmu. V praxi to znamená, že demokratický štát v ústave spravidla definuje spôsoby vlastnej zme ny. Iný pokus o zmenu pokladá za proti ústavný a má možnosť pcmžiť represívne prostriedky na ochranu svojej existencie. Preto je dôležité chápať štát síce ako neosobný, ale nie neživý mocenský me chanizmus. Tento mechanizmus oživuje volebný výber, teda akt, keď sa občania vyjadria k programu štátu a k personál nemu obsadeniu jeho hlavných orgánov. Občan začína vystupovať ako politický fenomén spoločnosti.

Občan a štát

O vzťahu medzi občanom a štátom môžeme povedať, že je taký, aký si občan vynúti. Každý štát má tendenciu kumulo vať moc, znižovať.podiel občana na kre-ovaní štátneho mechanizmu a jeho čin ností. Občianska spoločnosť nevznikla preto, že by si to bol želal štát, ale preto, lebo tak chceli obyvatelia na území toho--ktorého štátu.

Doteraz najvýraznejším úspechom občana vo vzťahu k štátu je vytvorenie občianskej spoločnosti. Jej podstatou je, že poskytuje občanom rovnaké príleži-

tosti, aby prejavili svoju individualitu. Svojou existenciou a činnosťou štát ga rantuje právo na rovnosť príležitostí.

PODMIENENÁ ZVRCHOVANOSŤ ŠTÁTU

Vznikom občianskej spoločnosti sa totál na zvrchovanosť štátu zmenila na pod mienenú. Táto podmienenosť spočíva v tom, že štát na svojom území ostáva zvrchovanou inštitúciou, teda neexistuje iná inštitúcia, osoby či skupiny osôb, kto rým by bol podriadený. Činnosť štátu však zároveň podmieňujú rozhodnutia všeobecnej vôle občanov. Všeobecná vôľa občanov sa prejavuje najmä v pro cese volebného výberu, referende, ale aj realizáciou občianskych práv a slobôd. Štátni reprezentanti, ktorí ignorujú všeo becnú vôľu občanov, obmedzujú občian sku demokraciu, a tým aj kvalitu občian skej spoločnosti.

Tento vzťah neobmedzuje práva štátu vo výkone jeho funkcií, ale obmedzuje štát v manipulovaní so svojimi občanmi. Prirodzene, rozhodnutia štátu sú pre všetkých občanov záväzné, občan má však možnosť ústavnými spôsobmi o-vplyvňovať správanie štátu, napríklad ak vo voľbách zvolí inú stranu s odlišným programom. Okrem takejto zásadnej zmeny môže občan iniciovať čiastočné zmeny správania sa štátu prostredníc tvom nátlakových aktivít (odbory, štrajky, petície a pod.).

Relatívnosť výkonu štátnej suverenity

V súčasnom svete sa výrazne prejavu je trend k medzinárodnej integrácii. Táto integrácia môže mať rôzne formy aj ob sah, ktoré závisia od jej zámeru a rozsa hu. Integráciou sa časť výkonu suvereni ty (napr. ekonomických, právnych, vo jenských práv) prenáša zo štátu na integ račné orgány. Štát sa však nevzdáva svojej zvrchovanosti. Ako jej nositeľ mô že si zverenú časť výkonu zvrchovanosti kedykoľvek vziať späť.

(11)

VI.

POLITICKÉ STRANY

A. Význam politických strán

Politické strany sú organizácie združujú ce ľudí so zámerom podstatne ovplyvňo vať politickú moc. Uvažovať o politických stranách mimo vzťahu k moci nemá zmy sel.  Hlavným spôsobom ovplyvňovania moci je účasť na riadení spoločnosti pro stredníctvom štátu. Preto hlavným cie ľom každej politickej strany je získať roz hodujúci podiel na štátnej moci, teda prá vo zostaviť vládu a prostredníctvom par lamentných zákonov usmerňovať vývoj celej spoločnosti.

Význam politických strán sa prejavuje v štyroch oblastiach: umožňujú realizo vať zastupiteľský princíp v politickej sfé re, stabilizujú politickú moc, vyjadrujú rôznosť záujmov časti spoločnosti čiže prirodzenú pluralitu spoločnosti a umož ňujú konkurenciu strán čiže politický plu ralizmus.

ZASTUPITEĽSKÝ PRINCÍP

Určujúcim   znakom   občianskej  spoloč nosti je účasť občanov na tvorbe a kon trole politiky. Hoci táto myšlienka znie veľmi vznešene, takto doslovne je nere alizovateľná.   Prirodzene,   v   modernej spoločnosti existuje aj forma priamej de mokracie —   referendum,   ktoré   však možno použiť iba pri riešení určitých otá zok, aj to nie často. Lenže politická moc musí riešiť problémy súvisiace s uspoko jovaním potrieb občanov a reagovať na ich postoje. Zároveň v politike už od vzni ku štátu dochádza k profesionalizácii jej hlavných   predstaviteľov  (monarchovia, šľachta, ministri a pod.), čo súvisí s deľ-

bou práce v spoločnosti, a teda s potrel bou vedief robiť politiku. Preto v občian-skej spoločnosti politici zastupujú obča na pri realizácii jeho práv, a to od miest-nej cez regionálnu až po centrálnu úro-veň, ba dokonca aj pri presadzovaní jeho medzinárodných záujmov (zástupcovia v medzinárodných organizáciách).

Existencia politických strán umožňuje aby si občania vyberali svojich zástup! cov nielen na základe odlišnosti (ponuka poslancov rôznych strán), ale aj podob nosti (poslanci jednej strany). Občana nezastupuje len jeden separátny politik, ale celá politická strana.

STABILITA MOCI

Stabilita moci súvisí s princípom zastupi teľstva občanov. Politická strana združu je potenciálnych politikov do spoločnej organizácie a prostredníctvom politické ho programu koordinuje ich činnosť. Tak že jednotliví politici nezasahujú do politi ky iba (ba ani prioritne) na základe vlast ných predstáv, ale ich aktivitu limituje celková orientácia politickej strany. Vý-siedkom je, že prácou jednotlivých po slancov, starostov či ministrov sa politika strany neatomizuje,  ale získava určitú stabilitu, a to podľa podielu strán na štát- . nej moci. Absolútna stabilita moci je pri vláde jednej strany, ktorú nemožno vy striedať inou stranou. Pomerne stabilná moc je v systémoch s rozhodujúcim po stavením dvoch politických strán.  Naj menšiu  mieru  politickej  stability  majú systémy, kde je voličská podpora rozlo žená   medzi   viacero,   prípadne   veľké množstvo strán.

POLITICKÉ STRANY

európsku spoločnosť od vzniku politic kých strán až po druhú svetovú vojnu. V súčasnosti vyostrujú vzťahy medzi stranami predovšetkým etnické spory.

Vyriešenie viacerých základných so ciálnych a občianskoprávnych sporov vy tvorilo šancu dosiahnuť sociálny konsen zus, teda aj nový vzťah medzi politickými stranami. Rôznosť sa neprejavuje polár ne (buď, alebo), ale celým spektrom možností, pričom navzájom sa vylučujú iba krajne orientované strany (krajná pravica a krajná ľavica).

POLITICKÝ PLURALIZMUS

Je odvodený od existencie súperiacich politických strán. Existenciou viacerých strán občan získal možnosť vyberať si spomedzi viacerých variantov smerova nia celej spoločnosti, prípadne svojej ob ce a regiónu. Dôležitá je orientácia sme rovania a jeho rýchlosť. Politický (pro gramový) pluralizmus nie je produktom iba názorovej rozmanitosti občanov, ale aj spôsobu riešenia spoločenských prob lémov, aký strany navrhujú. Ani tá istá strana neponúka občanovi v rôznom ča se rovnaký program. Výmena vodcov vplýva na programové zmeny rovnako ako posun v občianskych preferenciách. Podstatou programovej plurality je zá kladná politická orientácia strán, ktorá strany rozdeľuje na konzervatívne, libe rálne a sociálne. V niektorých krajinách existujú aj národné strany. Skutočnosť, že rovnakú otázku riešia rozdielne, spô sobuje, že v tej istej krajine existuje v každej „kategórii" viacero strán. Do konca sa môžu spolu dostať do vlády (talianski socialisti a sociálni demokrati, konzervatívny blok vo Švédsku a pod.). Na Slovensku vo voľbách 1992 a 1994 sa o hlasy voličov uchádzalo viacero vyhra nených národných strán. Ich existencia môže byť produktom názorových odliš ností, ale aj osobných politických ambí cií rôznych vodcov v jednej strane alebo

(66)

(67)

POLITICKÉ STRANY

POLITICKÉ STRANY

v jednom politickom smere. Takto existu jú vo Francúzsku konzervatívci rozdelení do troch strán, hoci boli pôvodne v jednej strane založenej Charlesom de Gaulle-om. Nedokázali zladiť osobné ambície (štátne funkcie nemožno delif, všade je iba jeden premiér a jeden prezident), a preto sa pôvodne jednotná strana uz návajúca vedúce postavenie de Gaullea po jeho smrti rozdelila.

Volič si môže vybrať nielen z progra movej ponuky, ale aj z ponuky politických osobností. Ide o pocit dôvery voliča k po litikovi, o to, aký osobný kredit má politik u voliča. Pluralizmus osobnostiJe v de mokratickej politike veľmi dôležitý. Kon kurencia osobností znamená, že ich možno väčšmi kontrolovať, prípadne vy meniť. (Na rozdiel od Francúzska, Talian ska alebo Škandinávie v Nemecku, Ra kúsku a vo Veľkej Británii takáto konku rencia osobností v podstate neexistuje. Vyplýva to z ich politických tradícií.)

B. Vznik politických strán

ZDRUŽOVANIE POLITIKOV

Zoskupovanie politikov a ich podporných skupín vidíme už v starovekých helén skych štátoch a v Ríme. Aj v stredoveku sa okolo významných politikov (štátnych, cirkevných, regionálnych) vytvárali poli tické združenia. Ich cieľom bolo ovplyv ňovať vytváranie politickej moci tak, aby centrálna osobnosť združenia získala vý znamné politické postavenie. Tieto poli tické združenia však neboli politickými stranami.

NOVÉ PODMIENKY, NOVÉ POTREBY

O politických stranách môžeme hovoriť až od polovice 19. storočia. Najskôr mu sela vzniknúť taká politická situácia, v ktorej by politické strany našli svoje uplatnenie.

V polovici 19. storočia vyvstali v európskych spoločnostiach dva zložité problémy, ktorých riešenie objasnilo zmysel existencie politických strán v mo dernej spoločnosti: potreba emancipácie pracujúcich más v spoločnosti a potreba emancipácie človeka v spoločnosti. Tieto problémy bolo možné riešiť iba tak, že občania a ich združenia získali občian ske práva a slobody a zároveň zanikli politické a ekonomické privilégiá majet ných častí spoločnosti. Bol to prvý vý znamný politický boj súčasnosti, ktorý stál na začiatku zrodu občianskej spoloč nosti.

PÔVODNÉ PRÍČINY VZNIKU POLITICKÝCH STRÁN

Vznik politických strán v polovici 19. sto ročia bol produktom sporu medzi privile govanými a diskriminovanými skupinami spoločnosti. Diskriminované skupiny chceli zmeniť svoje podradné spoločen ské postavenie, kým privilegované časti si chceli to svoje zachovať, resp. pripustiť iba postupné, a nie zásadné zmeny.

Politickými stranami presadzujúcimi emancipáciu (najmä robotníctva) boli so ciálnodemokratické strany. Proti nim sa vytvárali konzervatívne strany brániace tradičné rozdelenie spoločnosti.

Tak politici obraňujúci existujúci stav, ako aj proletárski politici si uvedomovali, že celý spor má vyhranene politický cha rakter, pretože aj zmena aj konzervova nie stavu je možné iba prostredníctvom štátu. Pôvodnou príčinou vzniku politic kých strán sa teda stala snaha získať vpiyv na výkon štátnej moci.

DVA PRÍSTUPY K OBČIANSTVU

Sociálnodemokratické strany si vytýčili dva hlavné ciele: uzákoniť združovacie právo (vrátane vzniku politických strán) a získať parlamentné kreslá (hlavný pro striedok presadzovania politického pro gramu). S dosiahnutím týchto cieľov však

súviselo uzákonenie občianskych slobôd giže zrovnoprávnenie všetkých občanov: sárn vznik politických strán je len málo efektívny, ak nemajú právo verejne (rnít'n9rn' a ťäčou) rozširovať svoje názory. Do parlamentu sa však sociál nodemokratické strany nemohli dostať, kým volebné právo nebolo rozšírené spočiatku na väčšinu a neskôr na celú populáciu (volebné právo mali pôvodne iba potenciálni voliči konzervatívnych strán).

Tento spor spôsobil vznik a rýchly rast významu tretieho typu strán: liberálnej strany. Príčinou vzniku liberálnych strán v druhej polovici 19. storočia bol práve boj za uzákonenie občianskych práv a slobôd, teda boj o emancipáciu všet kých ľudí v spoločnosti. Ústredným cie ľom sa stalo volebné právo, ale aj slobo da slova a sloboda združovania. Oficiál na spoločnosť (privilegované vrstvy) hodnotila liberálov ako politických radi kálov, pretože ich ciele skutočne radikál ne menili politický život v krajine. Nešlo však o radikálnu zmenu spoločenského poriadku, ale o radikálnu zmenu vzájom ných vzťahov medzi jednotlivými obyva teľmi.

Liberáli a sociálni demokrati sa kon com 19. storočia stali spojencami v otáz ke občianskych slobôd. Z hľadiska zme ny politických privilégií boli liberáli do konca radikálnejší ako sociálni demokra ti, pričom získavali podporu vzdelanej a humanisticky orientovanej časti privile govaných vrstiev.

Na konci 19. storočia konzervatívne strany už nedokázali zabrániť všeobec nému vzostupu príťažlivosti myšlienky politickej emancipácie. Napokon to boli konzervatívne strany, ktoré na prelome 19. a 20. storočia prispeli k riešeniu ob čianskeho a sociálneho emancipačného problému, keď vytvorili protiváhu voči radikálnym úvahám, a tak umožnili nájsť rázne riešenie bez použitia politickej re volúcie.

ODDELENIE EXTREMIZMU

Na začiatku 20. storočia sa od sociálnej demokracie a konzervatívnej strany od delili extrémne politické smery a založili si vlastné politické strany: extrémna ľavi ca sa sformovala do komunistických re volučných strán a extrémna pravica do fašistických revolučných strán. Obidva typy politických strán chceli odstrániť hlavný demokratický výdobytok prelomu 19. a 20. storočia — politický pluraliz mus. Pokúsili sa vytvoriť tradičný politic ký život založený na fungovaní jednej politickej strany. Občianske práva a slo body nahradili novou morálkou v politic kých a sociálnych vzťahoch a diktátom v duchovnej sfére.

Príčinou rozpadu pôvodných strán boli odlišné názory na to, ako dosiahnuť poli tické ciele, resp. na úlohu politických strán v spoločnosti (stranu so „správnym" programom nesmie nahradil'iná strana).

PRÍČINY VZNIKU STRÁN V SÚČASNOSTI

V súčasnosti (po druhej svetovej vojne) nové politické strany vznikajú z iných príčin. Prvou príčinou je nespokojnosť so starými politickými prístupmi v existujú cich stranách, čo spôsobuje odchod časti vodcov a vytvorenie novej strany. Vodco via politických strán musia permanentne riešiť neriešiteľnú dilemu: obhajovať tra dičné prístupy strany a reagovať na nové problémy v spoločnosti. Akékoľvek rieše nie tejto dilemy vyvoláva nespokojnosť časti členstva i vodcov. Túto nespokoj nosť možno riešiť vnútri strany alebo od delením a osamostatnením nového poli tického subjektu. V krajinách západnej Európy vstupujú do volieb spravidla 2 až 3 strany so sociálnodemokratickou a 5 až 8 strán s konzervatívnou orientáciou. Vý raznú šancu na úspech má zväčša jedna sociálnodemokratická a jedna, dve, kon zervatívne strany. Prirodzene, to nezna mená zánik ostatných strán.

(68)

(69)

NÁROD V POLITIKE

IX.  NÁROD V POLITIKE

A. Čo je národ

Existuje veľa definícií pojmu národ. Túto rôznorodosť podmieňujú viaceré faktory: obdobie, v ktorom vznikali, filozofická orientácia tvorcu, národná príslušnosť autorov, príklon k určitej politickej strane, politické zámery vyplývajúce z definova nia národa,

miera zohľadnenia vývoja rôznych častí svetovej civilizácie.

DEFINIČNÉ PRÍSTUPY

Definície môžeme rozdeW do štyroch skupín, z ktorých každú charakterizuje iný prístup k vymedzeniu pojmu národ. Sú to prístupy: filozoficko-politologic-ký, historizujúci, politický a ekonomizu-júci.

Filozoficko-polítologický prístup. Na začiatku 20. storočia vyvstala aktuálna potreba definovať národ v súvislosti s vý vojom štátnych útvarov. Vznikali demo kratické štáty, ktoré na rozdiel od svojich predchodcov nemohli zjednocovať oby vateľov silou a strachom z moci. Bolo potrebné nájsť základný prvok, ktorý in tegruje demokratickú spoločnosť. Vznikli sociálne politické hnutia a vyostrili sa vzájomné konflikty, čo viedlo k zdaniu, že týmto prvkom sú sociálne skupiny alebo sociálne triedy. Lenže tie v dejinách vzni kajú a zanikajú pomerne často. V ľudskej pospolitosti však existujú určité zoskupe nia, ktorých rozpad je vždy zriedkavý, a preto možno povedať, že tvoria základ ný integrujúci prvok ľudstva. Takýmto zo skupením ľudí je národ.

Vychádzajúc z historickej kontinuity veľkých zoskupení ľudí tvoriacich národ, môžeme zovšeobecniť určujúce znaky národa: národ je eticko-kultúrne spolo čenstvo ľudí s pocitom priestorového umiestnenia.

ETICKO-KULTÚRNA PODSTATA

Eticko-kultúrna určenosf národa sa utvá ra v procese historického vývoja tohto spoločenstva. Jednotlivé národy si po stupne vytvorili špecifické etické normy, postoje a reakcie na impulzy zvonka. Po treba žiť spolu, a teda navzájom komuni kovať, vytvorila aj spoločný jazyk, ktorý uľahčil cfalší rozvoj národnej kultúry. Zvyky a tradície sa nedotýkajú iba života ľudí, ale aj spôsobu vytvárania štátnych štruktúr, združovania sa, foriem a inten zity aktivít, vzťahov k susedným národom a pod. (V národoch sa traduje existengia monarchií, republík, autokracií, revoluč né zmeny režimov, vzťahy k disciplíne atď.) V rámci týchto tradícií sa vytvoril aj špecifický vzťah k náboženstvám, preto niektoré národy preferujú jedno viero vyznanie, iné akceptujú viacero nábo ženstiev (Arabi, Židia, Španieli na jednej strane a Indovia na druhej strane).

Pocit priestorového umiestenia zna mená, že národ pokladá určité teritórium za svoje historické územie. Tento pocit je najsilnejšie spätý s územím, ktoré obýva la predchádzajúca generácia. Prípadné historické prehlbovanie tohto pocitu smerom do minulosti súvisí s historickým vedomím národa a politickými aktivitami štátnikov a vodcov nátlakových skupín a strán.

(97)