Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Ekonomická univerzita / Podnikovohospodárska Fakulta / Národohospodárska politika

Prednášky (nhp11_12_13.doc)

11. Sociálna politika

Vzťah hospodárskej a sociálnej politiky, ich vzájomná prepojenosť

Hlavným záujmom sociálnej politiky (SP) je ovplyvňovanie, prípadne zlepšovanie životných podmienok ľudí, ktoré je sprostredkované predovšetkým hospodársko-politickými opatreniami. Základnou úlohou hospodárskej politiky je ovplyvňovanie hospodárskych veličín. Hospodárska i sociálna politika majú veľa spoločného, ale nie sú totožné. Jedná sa o dve samostatné politiky, ktoré majú síce relatívnu samostatnosť, ale i silné vzájomné väzby. Pre sociálnu politiku, aby bola účinná, je nutná výkonnosť ekonomiky a teda i efektívna a účinná hospodárska politika (HP). Účinná HP smeruje k produkcii zdrojov, ktoré sú základom financovania SP. HP teda svojimi výkonmi zabezpečuje ekonomickú bázu SP. Pokiaľ zdôrazníme túto väzbu, možno tvrdiť, že SP je voči HP v pasívnej úlohe.

Vzťah SP k HP nie je len pasívny. SP vytvára právne, vecné, ale i inštitucionálne predpoklady a podmienky pre hospodársky rozvoj. To sa uskutočňuje predovšetkým aktivizáciou a kultiváciou ľudského potenciálu. Úspech HP závisí najmä na tom, aké predpoklady a dispozície majú ľudia pre pracovný výkon, ako sú motivovaný k zodpovednej činnosti, aký priestor a možnosti majú pre iniciatívu, sebauplatnenie a pod. Tieto podmienky nie je schopná HP zabezpečiť sama. To je priestor pre SP, najmä jej tzv. aktívne zložky (vzdelávacia politika, zdravotná, politika bývania), ktoré sú zamerané predovšetkým na kultiváciu ľudského potenciálu a tým i na kvalitu ekonomického rastu. SP je tiež politikou rastu a bez nej nie je HP možná. Ekonomický rast je závislý od vzdelania a kvalifikácie, ale aj od motivácii subjektov k hospodárskej činnosti. To znamená, že úspešnosť HP závisí i na celkovej klíme v spoločnosti, ktorá je vytváraná i SP.

Z pôsobnosti HP sa vymykajú tzv. ochranné alebo pasívne zložky SP. Rôznymi opatreniami SP, napr. redistribúciou príjmov v prospech sociálne slabých občanov sa rieši nielen konkrétna situácia týchto jedincov, ale súčasne je nimi podporovaný rast kúpnej sily obyvateľstva a tým i agregátny dopyt, následne i politická stabilita v spoločnosti.

HP môže ovplyvňovať SP nasledujúcimi spôsobmi:

1. sústavou daní, úverových a úrokových sadzieb a kurzov ovplyvňujúcich podmienky činností ekonomických subjektov (podpora či útlm diferencovaných foriem hospodárskej činnosti i typov činnosti),
2. príjmovou politikou,
3. rozdeľovaním zdrojov zo štátneho rozpočtu,
4. sústavou daňových úľav stimulujúcich finančnú podporu dobročinných a svojpomocných združení,
5. štrukturálnou politikou (rozvojové alebo útlmové programy pre regióny alebo rôzne sektory národného hospodárstva),
6. nepriamo ovplyvňovaním životnej úrovne občanov mierov inflácie.

SP spätne ovplyvňuje HP:

1. predovšetkým kvalitou a kvantitou disponibilných pracovných síl, vrátane motivácie pracovníkov (úrovňou ľudského kapitálu),
2. podmienkami zamestnávania pracovníkov (stanovením vekovej hranice odchodu do dôchodku, zákonným rozsahom pracovnej doby, určením podmienok uzatvárania a rozviazania pracovného pomeru, uznanými formami vyjednávania medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, príp. i štátom a pod.),
3. stanovením podmienok odvodov z miezd a platov pre účely sociálneho a zdravotného poistenia u zamestnancov a zamestnávateľov,
4. stanovením podmienok priznávania sociálnych dávok,
5. záchranou sociálnou sieťou, ktorá môže stimulovať podnikanie, na druhej strane nefungujúca sociálna sieť sa môže stať bariérou ekonomického rozvoja,
6. dávkami sociálneho zabezpečenia, ktorými môže povzbudzovať spotrebu a tým i výrobu a udržovať či zvyšovať zamestnanosť, sociálne výdavky majú ekonomicky stabilizujúci efekt.

HP a SP sa vzájomne podmieňujú, ale intenzita ich vzájomnej interakcie je rôzna, spravidla platí, čím vyspelejšia spoločnosť, tým je i ich vzájomná väzba tesnejšia.

Sociálno politické doktríny

V SP vyspelých krajín Európy sa uplatňujú tieto základné sociálne doktríny (teórie):

1. konzervatizmus,
2. kresťanské sociálne učenie a
3. demokratický socializmus.

Aplikácia týchto doktrín nie je vždy čistá a majú rôzne dielčie varianty.

Konzervatizmus

Taká sociálno-politická koncepcia, ktorá zdôrazňuje význam slobody a zodpovednosti individuality. Sociálne postavenie a blahobyt individualít by mali v čo najväčšej miere zodpovedať ich ekonomickej výkonnosti a ich ochote podstúpiť podnikateľské riziko. Konzervatívci dávajú preto prednosť sociálne tvrdým, avšak ekonomicky efektívnym riešeniam. Kladú dôraz na hladkosť fungovania trhového mechanizmu a rovnovážne prvotné rozdeľovanie viac ako na prerozdeľovacie procesy (sociálne transferové platby), ktoré majú často negatívny dopad na význam ekonomických podnetov na individuálne ekonomické aktivity.

Nositeľmi konzervatívnej SP bývajú politické strany, ktoré sa označujú ako konzervatívne, republikánske, kresťansko-demokratické, liberálne a pod.

Kresťanské sociálne učenie (ksu)

Pre ksu je sociálna spravodlivosť zabezpečenie určitého dostatku pre všetkých. Nástrojom je SP, ktorá je charitatívna, založená na princípoch kresťanského milosrdenstva. Za sociálnu úroveň každého jednotlivca nie je zodpovedný len tento jednotlivec, ale tiež spoločnosť ako celok. K hlavným prioritám patrí odstránenie materiálnej biedy. Ksu kladie dôraz na prerozdeľovacie procesy, najmä na sociálne transferové platby.

Nositeľmi bývajú kresťansko-sociálne strany, a takýto sociálny systém je označovaný ako sociálne trhové hospodárstvo.

Demokratický socializmus

- potreba dôstojného materiálneho zabezpečenia života všetkých jednotlivcov, sociálna zodpovednosť spoločnosti ako celku za ich individuálny blahobyt. Od ksu sa líši dôrazom na občiansku rovnosť a čo najširšiu demokraciu ako základný nástroj riešenia všetkých spoločenských problémov. V praktickej SP kladú dôraz ako na prerozdeľovacie procesy, tak aj na pracovnoprávnu ochranu, kolektívne vyjednávanie a demokratizáciu pracovného procesu a pod.

Nositeľmi sú socialistické strany, sociálnodemokratické, labouristické a robotnícke, ekologické a niektoré komunistické.

Objekty a subjekty SP

Subjekty SP

1. Štát a jeho orgány. Dôležitá úloha patrí parlamentu, ktorý schvaľuje legislatívne opatrenia, ktoré majú rozhodujúci význam pre SP a to nielen pre štátnu SP. Vláda a správne orgány štátu zodpovedajú za uskutočňovanie konkrétnej SP v danom čase.
2. Zamestnávatelia. Zamestnávatelia sú povinný zabezpečovať opatrenia stanovené štátom a jeho orgánmi. Okrem toho aj tzv. dobrovoľné SP opatrenia, ktoré smerujú k zamestnancom, podnikové sociálne služby alebo podniková SP.
3. Iné inštitúcie. Patria tu:

1. zamestnávateľské, zamestnanecké odborové orgány,
2. obce,
3. občianske iniciatívy,
4. cirkev,
5. občania, rodiny, domácnosti.

Objekty SP

V minulosti to boli predovšetkým určité handicapované sociálne alebo profesijné skupiny – chorý alebo zdravotne postihnutý, starý ľudia, siroty, nezamestnaný. Vývoj sociálnych systémov postupne viedol k vytvoreniu moderných systémov komplexného sociálneho zabezpečenia, ktorého adresátmi a účastníkmi sú všetci občania. Nárok na sociálne zabezpečenie a základné sociálne istoty je dnes považovaný za súčasť základných ľudských práv a občianskych slobôd.

Prínosy SP

1. ochrana sociálneho sveta pred nepríjemnými dôsledkami sveta ekonomického,
2. zmierňuje tvrdé dopady trhu na obyvateľstvo – sociálna záchranná sieť,
3. aktívna SP má prispieť k zvyšovaniu výkonnostného potenciálu a výkonnostnej stimulácie.

12. Politika hospodárskej súťaže

(=protimonopolná politika) ako ochrana konkurenčného prostredia

Hospodárska súťaž je anonymným nástrojom riadenia a kontroly trhu. Trh nie je celkom dokonalý nástroj riadenia, ale lepší nástroj nie je k dispozícii. Politika hospodárskej súťaže vychádza z rešpektovania nezastupiteľnej úlohy ceny v trhovom mechanizme, z prednosti, ktoré cena ako mechanizmus rozhodovania má. Skúma podmienky zlyhania mechanizmu ceny a hľadá spôsob riešenia. Je potrebné zachovať čo najvyššiu mieru motivácie pre podnikateľské subjekty. Vzhľadom na nedokonalosť trhu, sú aj v trhovej ekonomike nevyhnutné určité zásahy štátu, ktoré nemôžu nahradiť aktivity iných subjektov.

Legislatívny rámec a podpora ekonomickej transformácie

Zákon č. 63/1991 o ochrane hospodárskej súťaže vytváral legislatívny rámec na začiatku transformácie. Po viac ako ročnej aplikácii bol novelizovaný najmä v súvislosti s pripravovanými štátoprávnymi zmenami. Po vzniku samostatnej republiky bola ochrana hospodárskej súťaže zakotvená dokonca v Ústave. Pretože právna úprava z roku 1991 vykazovala viaceré nedostatky, bol prijatý nový zákon č. 188/1994 o ochrane hospodárskej súťaže. Zákon bol zameraný aj na zosúladenie národnej úpravy s pravidlami hospodárskej súťaže v EÚ. Bol jedným z prvých zákonov v SR harmonizovaným s právom EÚ. V zmysle medzinárodných záväzkov boli prijaté vykonávacie pravidlá pre aplikáciu súťažných ustanovení, ktoré nadobudli účinnosť v roku 1997. pokiaľ ide o harmonizáciu legislatívy, možno povedať, ž v oblasti hospodárskej súťaže neexistujú zvláštne výhrady. Je to viac oblasť kontroly štátnej pomoci, verejného obstarávania, ktoré vyvolávajú problémy. Zákonom č. 240/1998 o poľnohospodárstve bola uskutočnená nepriama novela, ktorá vyňala protisúťažné dohody podnikateľov v poľnohospodárstve.

Zákon o ochrane hospodárskej súťaže patrí medzi kľúčové ekonomické zákony, ktoré vyžadujú pomoc podnikateľom pri aplikácii, ale sú náročné aj z hľadiska kontinuity a jednotnosti pri prijímaní rozhodnutí úradu a vytváraní precedensov. Vo svete je preto bežná prax, že sa pracuje s príručkami. Takáto predstava bola aj po prijatí zákona v roku 1994. zákon predpokladal vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorý by podrobnejšie vymedzil podmienky dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž a umožnil tak podnikateľom lepšie sa orientovať v aplikácii zákona. Doposiaľ takýto predpis nebol prijatý. Začalo sa s vypracovávaním metodických pokynov pre koncentrácie, dohody obmedzujúce súťaž. Úrad pripravil niektoré interné metodiky, ale až doposiaľ úrad nepublikoval žiadne príručky, resp. všeobecne záväzný predpis.

Vláda sa v programovom vyhlásení zaviazala posilniť nezávislosť Protimonopolného úradu (PU), predovšetkým zmenou spôsobu menovania orgánu riadiaceho jeho činnosť; takisto aj novelu zákona o hospodárskej súťaži, ktorá vytvorí kolektívny orgán zodpovedný za fungovanie úradu, tvorený z nezávislých odborníkov.

PU navrhuje malú novelu zákona, ktorá by zaviedla doktrínu de minimis (hranica nepodstatného obmedzenia súťaže, ktorá nemôže mať vplyv na súťažné podmienky na príslušných trhoch), negatívny atest (vyjadrenie úradu, že dohoda podnikateľov nespadá pod zákaz v zmysle zákona), individuálnu a skupinovú výnimku (vyňatie spod zákazu tých dohôd obmedzujúcich súťaž, ktoré spĺňajú kritériá stanovené v zákone a sú považované za potrebné na dosiahnutie efektívnosti. Okrem individuálnej výnimky môže ísť o skupinu dohôd, ktoré spĺňajú kritériá, uvedené v príslušnej legislatívnej norme, napr. dohody o špecializácii, výskume a vývoji, ak zodpovedajú popísaným podmienkam). Zároveň by odstránilo vyňatie poľnohospodárskych dohôd z pôsobnosti zákona. PU pripravil aj legislatívny zámer na vypracovanie nového zákona, ktorý vláda schválila; zmeny sa týkajú procesnej a hmotnoprávnej oblasti.

Legislatívny rámec pre hospodársku súťaž dotvárajú aj iné zákony, ktoré zabezpečujú rovnosť šancí a regulačný rámec pre podnikanie (prístup k essential facilities, štátna pomoc, verejné obstarávanie, regulácia kapitálového trhu, bankový dohľad, systém poskytovania licencií, bankroty). Absencia jasných pravidiel v týchto oblastiach umožňuje deformovanie súťaže. Preto je žiaduce, aby protimonopolná inštitúcia mala možnosť reagovať na prípravu, resp. už zmenu týchto zákonov.

Slovenská ekonomika prechádza etapou ekonomickej transformácie, v priebehu ktorej má konkurenčný mechanizmus nahradiť administratívne zásahy štátu. Konkurenčný mechanizmus je možné považovať za najlepší nástroj regulácie trhov, preto v tejto etape sa vyžaduje najmä od protimonopolnej inštitúcie presadzovať:

1. redukovanie administratívnych zásahov štátu a rozširovanie oblastí, ktoré sú pod tlakom konkurencie,
2. zásah do štruktúry cez proces privatizácie,
3. voľný prístup na trh a liberalizáciu zahraničného obchodu,
4. náprava obmedzovania súťaže zo strany verejnej správy,
5. aktívne competition advocacy.

Úrad od svojho vzniku začal aktívne presadzovať obmedzovanie regulácie a rozširovanie konkurenčných podmienok v jednotlivých sektoroch. V prvých rokoch transformácie bol aktívnym nositeľom proreformných zmien (pripravil návrh zákona, ktorý zrušil štátny monopol pri podnikaní s tabakom a soľou, inicioval uznesenia vlády o verejnom obstarávaní, návrh zákona o regulácii prirodzených monopolov, návrh zásad  a zákona i súťažnom spôsobe udeľovania licencií). Neskôr úrad strácal pozíciu aktívneho protrhového subjektu a dostával sa do pasívnej úlohy. Nevyjadril sa k revitalizačnému zákonu, daňovému zvýhodneniu privatizérov, k vylúčeniu niektorých subjektov z pôsobnosti zákona o konkurze, odpúšťaniu sankcií za neplatenie daní, zavedeniu dovozných obmedzení, mzdovej regulácii.

Možnosť zásahu do konkurenčných štruktúr dával aj proces privatizácie. Úrad sa vyjadroval ku koncepciám privatizácie odvetví a k privatizačným projektom podnikov. Proces privatizácie ponúkal neopakovateľnú šancu vytvoriť nielen priaznivú vlastnícku, ale aj organizačnú štruktúru. Cieľom účelnej dekoncentrácie a demonopolizácie bolo vytvárať súťažné prostredie.

Protimonopolná politika (pmp)

Štát musí stanoviť presné pravidlá hospodárskej súťaže, dbať na ich dodržiavanie a sankcionovať ich porušovanie. Obsah týchto pravidiel (zákon o ochrane hospodárskej súťaže) je ovplyvnený stupňom hospodárskeho rozvoja, ako aj VET a teóriami hospodárskej súťaže. pmp je súčasťou hospodárskej politiky všetkých vyspelých trhových krajín. Má príslušný inštitucionálny rámec a legislatívnu úpravu. Má chrániť súťaž, nie súťažiacich a treba ju chápať tak, aby umožňovala, a nie bránila takým podnikateľským postupom, ktoré podporujú ekonomickú efektívnosť.

Pmp má dlhú históriu. Prvý zákon bol prijatý v 1890 v USA – Shermanov zákon (antitrustový). V Európe nadobudla súťažná politika význam až v súvislosti s integráciou, v zmluve o Európskom spoločenstve je súťaži venovaná 1 kapitola s 10 článkami.

Protitrustová politika v USA obmedzuje nekonkurenčné správanie dvoma smermi:

1. zakazuje určité druhy činností podnikom, napr. fixovanie cien;
2. potláča určité trhové štruktúry, ako sú monopoly, ktoré zneužívajú svoju moc v rôznych smeroch a obmedzujú obchod.

V 80-tich rokoch sa záujem pmp sústredil takmer výlučne na zvyšovanie efektívnosti a zmenšil sa jej záujem týkajúci sa veľkosti subjektov a ich podielov. V súčasnosti kedy je citeľná konkurencia zahraničných výrobcov najmä v neregulovaných odvetviach, by sa pmp mala sústrediť predovšetkým na zamedzenie tajných dohôd ako sú fixovanie cien a zabezpečenie podmienok vstupu na trh.

V transformujúcich sa ekonomikách predstavuje súťažná politika širší a komplexnejší problém. Okrem štandardnej legislatívy a inštitucionálneho pokrytia je potrebné prijať aj ďalšie legislatívne normy majúce vplyv na rovnosť šancí (napr. verejné obstarávanie, poskytovanie licencií, regulácia prirodzených monopolov, štátna pomoc)

Úlohy pmp:

1. obmedzovanie obchodných praktík firiem, ktoré na základe dohôd alebo aj bez nich poškodzujú konkurenčné prostredie (protikartelové zákony);
2. pôsobiť proti zneužitiu dominantného postavenia na trhu;
3. kontrola fúzií, snaží sa zabrániť (ex ante) vzniku dominantného postavenia;
4. deregulácia nasmerovaná proti štátnym aktivitám ako jednému zo zdrojov monopolných štruktúr v trhovej ekonomike;
5. opatrenia proti nečestnej súťaži, ktorej metódy poškodzujú záujmy ďalších účastníkov konkurencie a tiež aj spotrebiteľov.

Je potrebné si v tejto súvislosti uvedomiť, že úlohy pmp získavajú nový rozmer so vznikom nadnárodných integračných celkov.

Nástroje a metódy, ktoré využíva pmp, sú podriadené jej úlohám. Sú to.

1. Protikartelové zákonodarstvo,
2. Dozor nad zneužitím dominantnej pozície na trhu,
3. Kontrola fúzií,
4. Deregulácia,
5. Opatrenia proti nečestnej súťaži.

Politika ochrany spotrebiteľa

Inštitúcie realizujúce politiku ochrany hospodárskej súťaže a ochrany spotrebiteľa

Inštitúcie na ochranu hospodárskej súťaže majú charakter orgánov vlády, alebo má nad nimi dohľad parlament. Rešpektuje sa hľadisko čo možno najmenšej závislosti od subjektov HP

Pôsobnosť inštitucionálneho usporiadania sa sústreďuje na špecializovaný kartelový alebo protimonopolný úrad.

Gestorskými orgánmi uplatňovania politiky ochrany hospodárskej súťaže v SR sú:

1. Protimonopolný úrad SR pre oblasť ochrany podnikateľa,
2. Ministerstvo hospodárstva pre oblasť ochrany spotrebiteľa
3. SOI

Protimonopolný úrad SR

Úrad je povinný reagovať v týchto prípadoch:

1. vydáva rozhodnutie o povinnosti zdržať sa konania, ak považuje dohodu za dohodu obmedzujúcu súťaž,
2. vydáva rozhodnutia o koncentrácii,
3. požaduje nápravu od orgánov štátnej správy a samosprávy, ak obmedzujú hospodársku súťaž,
4. zabezpečuje propagáciu princípov ochrany hospodárskej súťaže...

Problémy poskytovania záruk pri výrobkoch

Regulácia cien

Cenová politika je súbor opatrení štátu alebo firmy v oblasti cien. Je neoddeliteľnou súčasťou hospodárskej politiky štátu alebo firemnej obchodnej politiky.

V trhovom mechanizme zohrávajú kľúčovú úlohu ceny. Cena dáva podnet pre ekonomické rozhodovanie. Podmienkou efektívneho fungovania trhového mechanizmu je konkurencia. Všeobecne sa konkurencia charakterizuje ako hospodárska súťaž predovšetkým medzi podnikateľmi o najlepšie využitie možnosti ponuky a dopytu na trhu s cieľom maximalizovať zisk. Súčasné ekonomické systémy predstavujú zmiešanú ekonomiku, kde dominantné funkcie plní trh a jeho fungovanie dopĺňajú štátne zásahy.

Štátne zásahy v cenovej oblasti sa uskutočňujú regulovaním veľkosti ponuky a dopytu, veľkosti a štruktúry trhu pomocou daní, prípadne subvenciami a dotáciami, kontrolou cien, príp. reguláciou cien (v SR je 5% regulovaných cien). Sú to zásahy a nástroje, ktoré štát využíva na formovanie konkurenčného prostredia.

Cenová regulácia v SR

Po liberalizácii cien 1.1.1991 sa v časti produkcie pristúpilo k regulácii cien. Jej cieľom je zabraňovať prudkému rastu cien v oblastiach monopolnej výroby a všade tam, kde je značná nerovnomernosť v ponuke a dopyte tovarov a tým súčasne pôsobiť proti inflácii.

Regulácia cien

1. určenie alebo priame usmerňovanie výšky cien cenovým orgánom a miestnymi orgánmi,
2. určitý typ zásahu štátu do ekonomiky,
3. uplatňuje s ak vznikne mimoriadna trhová situácia, dôjde k ohrozeniu trhu vplyvom nedostatočne rozvinutého konkurenčného prostredia.

Zoznam a ceny tovarov, pri ktorých sa uplatňuje regulácia cien uverejňujú cenové orgány vo Finančnom spravodajcovi MF SR.

13. Štrukturálna politika

Tradičná (priemyselná) politika a súčasná (moderná) štrukturálna politika

1. tradičná (priemyselná) politika – spočíva na priamych zásahoch štátu, čo je prístup známy z minulosti najmä ako pomoc problémovým odvetviam, či výrobám a stimulácia nových perspektívnych výrob. Táto politika má veľa slabých miest, ktoré sú v obmedzovaní pôsobenia trhových mechanizmov, čo v konečnom dôsledku pôsobí neefektívne, priemyselná politika je súborom akýchkoľvek opatrení prijatých štátom, ktoré majú podstatný a nerovnaký vplyv na jednotlivé priemyselné odvetvia a preto vedome alebo nevedome menia usporiadanie priemyslu;
2. súčasná (moderná) štrukturálna politika – systémovo orientovaná štruktúrna politika, spočíva v množine možných prístupov.

Na presadenie štátnej štruktúrnej politiky sa spravidla využíva forma ucelených programov štruktúrnych zmien. Tieto programy sa zameriavajú na útlm preukázateľne ekonomicky neefektívnych a ekologicky závadných výrob a technológií a na vecné (programové) naplnenie rozvojových štruktúrnych zámerov s výraznou podporou štátu.

Vecné naplnenie programov má vo vzťahu k podnikateľským aktivitám prevažne indikatívny charakter, obsahujú však záväzné pravidlá jednotlivých foriem podpory, či účasti zo strany štátu. Iba vo veľmi malej miere sa v nich uplatňujú priame nástroje regulácie ekonomiky.

Mimo základných rozvojových programov, predstavujúcich prioritné záujmy štátnej štruktúrnej politiky existujú i ďalšie, podnikateľsky a efektívnostne nádejné rozvojové smery, v ktorých ťažisko je na individuálnej podnikateľskej aktivite, ale štát bude pre ne utvárať v rámci hospodárskej politiky podmienky na ich rozvoj: tvorbou vhodných podmienok a predpokladov na zvýšenie adaptačnej schopnosti podnikateľských subjektov na podmienky a celkový pohyb svetového hospodárstva, vrátane najnovšieho vedecko-technického rozvoja (technologické a inovačné centrá, stimulačné ekonomické nástroje – napr. oslobodenie dovozu novej techniky do preferovaných odvetví od cla).

Štrukturálne otázky na začiatku transformácie

Stav na začiatku transformácie ( rok 1991): dominovali základní priemyselné odvetvia – najmä výroba kovov, ropných produktov a chemická výroba, ťažký priemysel predstavoval až 2/3 exportu; výroba v ľahkom priemysle bola v porovnaní s ostatnými odvetviami nízka; Slovensko výrazne záviselo od exportu polotovarov a jednoduchých finálnych výrobkov

5 zásadných príčin problematickosti štruktúry priemyslu:

1. dominujúce priemyselné odvetvia boli energeticky náročné, pričom sme neboli sebestačný vo výrobe elektriny a väčšinu iných energetických zdrojov sme museli dovážať;
2. nízka úroveň sofistikovanej produkcie znamenala, že približne ½ exportu bola vysokej cenovej citlivosti, konkurencieschopnosť bola založená na nízkych nákladoch vstupov, najmä miezd a energetických zdrojov, potreba zachovať konkurencieschopnosť by preto strednodobo výrazne obmedzovala priestor pre rast miezd a životnej úrovne;
3. energetické ceny na Slovensku boli regulované štátom a výrazne nižšie ako ceny v západnej Európe a nižšie ako v krajinách V4, dopyt odrážal deformované ceny, ďalšie investície do energetickej infraštruktúry znamenali ďalšiu deformáciu ekonomiky;
4. veľká časť exportu podliehala výrazným dopytovým výkyvom na medzinárodných trhoch, takéto prudké výkyvy predstavujú výraznú hrozbu snahe o udržateľný a stabilný rast, najmä ak berieme do úvahy význam exportu pre slovenskú ekonomiku;
5. štruktúra sl. priemyslu je veľmi kapitálovo náročná, vzhľadom na vysokú nezamestnanosť, lacnú pracovnú silu a nedostatok kapitálu možno uchovanie takejto štruktúry, zdedenej zo socializmu, ťažko považovať za optimálnu.

Vývoj v základných odvetviach a priemysle investičných statkov

Základné priemyselné odvetvia:

1991 – 93 – výrazný pokles tržieb vzhľadom na stratu domácich aj zahraničných trhov (rvhp), na začiatku transformácie mali nižší podiel na exporte ako odvetvia investičných statkov a ľahkého priemyslu. Neskôr svoj podiel prudko zvýšili. Tieto odvetvia zasiahla od roku 1996 kríza dopytu na exportných trhoch (oslabenie OECD), možno rozlíšiť dva typy reakcií. Prvá – pozostávajúca z papierenského, tlačiarenského, chemického a gumárenského priemyslu a výroby umelých vlákien a plastov – dokázala tomuto obdobiu čeliť v tom, že ich export stagnoval alebo mierne rástol. Naopak výroba kovov, kovových výrobkov a iných nekovových a minerálnych výrobkov po roku 1996 zažila prudký pád exportu.

Niektoré odvetvia sa správali reaktívne (najmä hutnícky priemysel) a využili exportné možnosti dané konjunktúrou na exportných trhoch, neboli však schopné využiť príjmy z exportu na upgrade výroby alebo hľadania ďalších trhov. Iných najmä papierenský a chemický priemysel, sa recesia dotkla menej, tieto odvetvia majú vyšší rast produktivity práce a zisk ako reaktívne odvetvia.

Základné odvetvia sa dajú rozdeliť na dve skupiny aj s ohľadom na zamestnanosť. Jedna z nich prežila len mierne celkové zníženie zamestnanosti (papierenský, gumárenský, kovové výrobky a plasty) 4% až 14,8%. Na druhej strane, petrochemický, chemický a hutnícky priemysel zažili oveľa výraznejší pokles zamestnanosti (33,6 % až 40,3%). Toto rozdelenie približne zodpovedá rozdeleniu podľa tržieb a zisku – odvetvia s vyšším rastom tržieb boli vo všeobecnosti viac schopné zachovať si predchádzajúcu úroveň zamestnanosti, no to sa odrazilo v zmiešaných výsledkoch pokiaľ ide o produktivitu a nižšiu schopnosť vytvárať zisk.

Odvetvia vyrábajúce investičné statky

Sektor výroba strojov a zariadení nebol v zásade schopný nájsť nové, západné trhy namiesto stratených východných (do určitej miery aj preto, že výraznú časť exportu tvorili zbrane), zaznamenal prudký pokles tržieb, ešte výraznejší pokles zamestnanosti a obrovské straty. V druhej polovici 90. rokov dokázal tento sektor prejsť na rast ťahaný exportom, ktorý sprevádzal ďalší pokles zamestnanosti a rast produktivity práce. Na druhej strane výroba elektrických  optických prístrojov patrila medzi tie sektory, ktoré po úvodnej transformačnej recesii dokázali nájsť nové trhy a zvýšiť výrazne produktivitu práce aj bez ďalšieho razantného poklesu zamestnanosti.

Obe odvetvia však boli trvalo stratové. Rozdielny rozsah straty však naznačuje, že zatiaľ čo pri výrobe strojov a zariadení ide o všeobecne rozšírené straty, z ktorých sa nie je schopné spamätať odvetvie ako celok, výroba elektrických a optických prístrojov je na tom inak. Tento sektor je charakteristický zmesou ziskových a určitého podielu neživotaschopných spoločností. Tieto podniky existujú aj preto, že na Slovensku sú výrazné bariéry pri odchode z podnikania.

Sektor výroby strojov a zariadení sa sústreďuje skôr na medzispotrebu, finálna výroba je pod úrovňou kapacít, zameriava sa na výrobu závislú na menej sofistikovaných technológiách, výrobu s menej sofistikovanou úrovňou spracovania, s nižšou pridanou hodnotou, nižšou úrovňou vzdelanej pracovnej sily a nižším využitím vedeckých a technologických znalostí.

Vplyv štátu na priemyselnú reštrukturalizáciu a investície

Slovenský priemysel je vysoko kapitálovo náročný, preto jedným z rozhodujúcich kľúčov k zmenám v priemyselnej štruktúre je dostupnosť, resp. nedostupnosť investičného kapitálu pre jednotlivé odvetvia a podniky. Vláda ovplyvňovala túto oblasť tromi spôsobmi- privatizačnou, úverovou, fiškálnou a investičnou politikou.

Privatizácia

Štát pred  transformáciou vlastnil celú ekonomiku. Z pohľadu priemyselnej politiky je najdôležitejšie, či zvolené privatizačné metódy priamo alebo nepriamo ovplyvňovali štruktúru priemyslu. V prvej vlne veľkej privatizácie dominovala kupónová privatizácia, bola použitá preto, že rýchlosť a rozsah sa považovali za kľúčové a existoval nedostatok voľného investičného kapitálu. Splnila cieľ rýchlej a rozsiahlej privatizácie, aj keď existujú odlišné hodnotenia jej následkov na správu obchodných spoločností a reštrukturalizáciu. V období 1995 – 1998 boli podniky privatizované priamymi predajmi. Obe metódy mali vplyv na priemyselnú štruktúru – kupónová privatizácia nepriamo spolu s expanzívnou fiškálnou politikou a priame predaje priamo, najmä v súčinnosti s investičnými požiadavkami, ktoré boli ich podmienkou. Výberom podnikov, ktoré sa rozhodla privatizovať priamym predajom  vysokými, no selektívnymi investičnými požiadavkami poskytovala vláda veľmi silnú investičnú motiváciu najväčším podnikom v sektoroch, ktoré mali oficiálne podľa jej zámerov znížiť svoj podiel v ekonomike. Išlo väčšinou o spoločnosti v základných a ťažších segmentoch svojich odvetví – najmä spracovaní ropy a rudy.

Fiškálna a investičná politika

Roky 1991 a 1992 možno charakterizovať vznikom tvrdého rozpočtového obmedzenia pre podniky a stratou štátnych dotácií. Celková fiškálna politika bola pomerne reštriktívna s cieľom zabrániť vzniku hyperinflácie, zmiernením inflačných tlakov z liberalizácie cien, devalvácie. Od roku 1993 malo Slovensko konzistentne konzervatívnu menovú politiku. To však znamenalo, že na domácom úverovom trhu dochádzalo ľahko k crowding-out effect vzhľadom na nízku priemernú úverovú expanziu. V roku 1994 a 1995 (čiastočne aj 1996) stagnoval úver vláde a podniky mali väčší prístup k úverom. V roku 1996 začala vláda infraštruktúrny projekt sprevádzaný vysokými nákladmi a centrálna banka, obávajúca sa prehriatia ekonomiky a rastúceho deficitu bežného účtu platobnej bilancie, začala byť v menovej politike výrazne reštriktívna. Počas rokov 1996 až 1998 vláda vďaka svojim úverom výrazne vytesnila súkromné úvery. Vzhľadom na nedostupnosť domácich úverov sa začali podniky viac obracať do zahraničia, najmä vzhľadom na zdanlivú výhodnosť nízko úročených devízových úverov pri fixnom kurze slovenskej korune. Podstatná časť týchto úverov boli úvery so štátnou zárukou pre štátne spoločnosti stavajúce jadrové a vodné elektrárne a inú infraštruktúru najmä v energetike a komunikáciách. Len veľké spoločnosti boli schopné napojiť sa na medzinárodné finančné trhy a získať zahraničné úvery. Súčasne mali aj predtým privatizované podniky (v kupónke) vysokú potrebu investičného kapitálu. dôležitým faktorom bol vývoj PZI, boli veľmi nízke a nepredstavovali dodatočný zdroj investícií. Dôvodom bolo uprednostnenie domácich kupcov pri kupónovej privatizácii aj pri priamych predajoch a nízka politická stabilita.

Výsledkom tejto kombinácie boli vysoké investície v štátom kontrolovaných sektoroch (najmä energetika) a vo veľkých súkromných podnikoch, prevažne v základných priemyselných odvetviach. Tým sa ďalej vďaka činom štátu prehlbovala priemyselná štruktúra, ktorú oficiálne vládne politiky identifikovali ako nepriaznivú.

Ďalšou príčinou, prečo sa nedosiahli ciele vlády v oblasti priemyselnej politiky bola neschopnosť inštitúcií prispôsobiť sa novému prostrediu. Na Slovensku vznikala počas 90. rokov trhová ekonomika, právny štát a demokratický politický systém, pre ktoré sú charakteristické obmedzená efektívna moc štátu a najmä exekutívy zasahovať do ekonomiky. Na druhej strane koncepcie priemyselnej politiky väčšinou obsahovali široký záber špecifických projektov, aj keď sa privatizovala čoraz väčšia časť priemyslu a uskutočňovali sa zásahy do prostredia, napr. zákon o strategických podnikoch, revitalizačný zákon, ktoré sa v praxi nepresadili, ale mali negatívny vplyv na kvalitu podnikateľského prostredia.