Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / vývinová psychológia Jakabčic
Vývinová psychológia - poznámky (Jakabčic) (vyvinova_psychologia-poznamky.doc)
VÝVINOVÁ PSYCHOLÓGIA
2.semester - LS
2006/2007
PhDr. Ivan Jakabčic, CSc.
- Max. 100 B – min. 60 B
- Priebežný test – 30 B
- Záverečný test – 70 B
- Body aj za aktivitu počas semestra, hlavne na seminároch
- Projekt – téma podľa syláb, aj vo dvojici
– kvalitné spracovanie, malo by to byť podnetné na diskusiu
- Seminárna práca – zvoliť tému podľa syláb
Psychológia
- veda, ktorá sa zaoberá psychickou reguláciou správania, prežívaním a správaním sa
- skúma psychické stavy, procesy a vlastností osobnosti človeka
- prežívanie a správanie sa človeka nie je statické, ich kvalita a procesy ich regulácie sú rozdielne aj vo vzťahu k jednotlivým fázam života
- štúdium zmien v prežívaní a správaní v časovom priebehu je predmetom široko chápanej VP
Predmet vývinovej psychológie
- zaoberá sa vývinom psychiky u človeka od začiatku existencie – od počatia až po ukončenie existencie – po smrť
- pre vývin sú charakteristické zmeny VP – sledovanie, registrácia, analýza zmien, ktoré sa uskutočňujú v psychike človeka v jeho jednotlivých vývinových fázach – či je tento proces nevyhnutne daný, či má pravidelnosť alebo je náhodný
- predmetom VP je aj skúmanie podmienok, ktoré tieto zmeny determinujú
- skúmanie priebehu výv.procesu, príčinných súvislostí, jeho zákonitostí
- cieľom je vytvorenie koncepcie, všeobecne-platnej teórie ps.vývinu a systému poznatkov o VP, čo umožní vysvetliť pozorované vývinové javy, predvídať priebeh ps.vývinu
- popis vývinu nemôže byť nikdy úplným výpočtom samotných registrovateľných faktov, ale vždy už predstavuje výber z nespočetného množstva dejov
Časové kritérium - chápať predmet VP sa dá aj z hľadiska časových okruhov, vývojov
- Ontogenéza psychiky – vývin psychiky jednotlivca v priebehu celého života, hľadisko časových okruhov od počatia až po smrť
- Fylogenéza psychiky – ako sa človek vyvíjal v histórii
– vývin psychiky v intenciách vývinu človeka ako druhu
– skúmame retrospektívne; štúdium fylogenézy je založené na pozorovaní a porovnávaní správania rôznych živočíšnych druhov na rozdielnom stupni evolučného radu
– etymológia = skúma správanie zvierat a aplikuje tieto poznatky aj na vývoj VP
3. Antropogenéza psychiky – štúdium VP dnešného človeka (HSS) v rámci jednotlivých historických etáp
– vývin psychiky človeka vo vzťahu k jednotlivým historickým etapám života spoločnosti a rôznym civilizačným okruhom
4. Aktuálna genéza – ako sa psychika mení formatívnymi priebehmi, učením sa, výchovou
– vývin ps. procesov v kratšom – časovo obmedzenom úseku života človeka, napr. vnímania, riešenia problémov v priebehu učenia, osvojovania špeciálnych zručností
- Niektorí psychológovia majú názor, že vývin psychiky počas celého života – teda psychológiu celej životnej cesty skúma biodromálna psychológia a VP je len časť od počatia po dospelosť. Pre potreby ped. praxe musíme dobre poznať predovšetkým vývin dieťaťa, dospievajúceho či dospelého človeka. Preto pod pojmov VP budeme chápať ten problémový okruh, ktorý je nazvaný ontogenéza psychiky.
Aký význam, zmysel má VP pre pedagogickú prax – pre učiteľa a žiaka?
- Poznatky, ktoré prináša VP umožňujú pedagógovi lepšie poznať dieťa, ktoré učí a vychováva. Žiaduci efekt výchovno-vyučovacej činnosti môžeme očakávať len vtedy, ak spôsob realizácie tejto činnosti zodpovedá
dosiahnutej vývinovej úrovni dieťaťa, ak požiadavky, ktoré na dieťa kladieme sú primerané jeho možnostiam, a dieťa
je reálne schopné ich splniť.
- Často môže úroveň vývinu konkrétneho žiaka zodpovedať úrovni normy daného veku, ale nemusí byť v súlade s jeho reálnymi predpokladmi – žiak má na viac ako momentálne dosahuje. Úlohou učiteľa je snažiť sa poznať potenciál dieťaťa a napomáhať mu k jeho najplnšiemu rozvinutiu
- Nie vždy sa muší vývin dieťaťa uskutočniť v zhode s normou, môže dôjsť k odchýlkam vo vývine. Čím skôr sa podarí nežiaduci jav identifikovať, prijať opatrenia na nápravu, tým menší dopad bude mať na ďalší priebeh jeho vývinu
Aký je to nomotetický a ideografický prístup
- Ps.vývin každého človeka má jedinečný individuálny charakter a z toho dôvodu môžeme uvažovať o tom, že prístup nomotetický je potrebné nahradiť skôr prístupom ideografickým.
Rôznorodosť, premenlivosť ps. vývinu však nie je synonymom náhodnosti, či nepredvídateľnosti. Ide skôr o to, aby sme z pozorovaných faktov vyvodili zákonitosti, ktoré je možné aplikovať na individuálne prípady s ich osobnými zvláštnosťami.
Nomotetický prístup
- zameranie na všeobecne platné zákonitosti
- prístup snažiaci sa o vystihnutie všeobecne platných zákonitostí
Ideografický prístup
- zameranie na jednotlivca, individuálne charakteristiky
- prístup zameraný na objasnenie jedinečnosti vývinu, ktorý vyjadruje skôr neopakovateľnú individuálnosť vývinu každého jednotlivca
Metódy výskumu
- VP používa tie metódy, ktorými disponuje ps. vo všeobecnosti – pozorovanie, experiment, psychologický test, dotazník, rozhovor, analýza výtvorov ľudskej činnosti. Vzhľadom na to, že výskum pracuje s jednotlivcami rôzneho veku, posudzujeme vhodnosť metódy nielen vo vzťahu k skúmanému problému, ale aj k veku skúmaných osôb.
- pozorovanie
- experiment
- psychologický test
- dotazník
- rozhovor
- analýza
Charakterizuj základné spôsoby výskumu vo VP
- Semilongituálny
- Ipsatívny
- Longituálny + podrobnejšia charakteristika
- Prierezový
Typy výskumov; metodologické prístupy
- Keďže jednou z úloh VP je zachytiť a stanoviť zmeny v čase, musí tieto metódy používať v rôznych časových úsekoch.
Podľa toho, ako sa tento zámer realizuje, rozoznávame 2 základné metodologické prístupy:
1. longitudinálny – pozdĺžny výskum
- tento spôsob môžeme charakterizovať tak, že ide o skupinu osôb rovnakého veku, ktorú sledujeme v dostatočne
dlhom období, napr. od narodenia až po koniec dospievania
- výhody
môžeme zachytiť dynamiku vývinu, aj fakty, ktoré sme nepredpokladali
- nevýhody
ak niekto z výskumu vypadne, nemôžeme ho nahradiť iným
výskum je zdĺhavý, drahý, po viacerých rokoch nemáme koho skúmať
2. prierezový výskum
- pri tomto spôsobe máme zostavené viaceré výskumné skupiny zložené z jednotlivcov rôzneho veku
- máme určitý časový výsek, napr. skúmame skupiny 5-ročných, 10-ročných, 15-ročných detí
- na vývinovo podmienené zmeny usudzujeme v tomto prípade nepriamo – porovnávame zistené hodnoty sledovanej premennej (napr. spôsob riešenia problému) u daných výskumných skupín a predpokladáme, že prípadný rozdiel medzi skupinami rozdielneho veku je vývinovo podmienený
3. semilogitudinálny výskum
- je to zrýchlený longitudinálny výskum
- doba výskumu je podstatne kratšia oproti longitudinálnemu výskumu, je to zrýchlený výskum napr. z 15r. na 5r.
- je to kombinácia longitudinálneho a prierezového výskumu používaná často vo výskumnej praxi
- máme zostavených niekoľko vekovo odlišných skupín, ktoré sú po určitú dobu sledované a opakovane vyšetrované
- máme napr. skupinu vo veku od 3-6 rokov a od 5-9 rokov – vzniká tu prienik veku
4. ipsatívny výskum
- v lit. Sa stretávame aj s pojmov ipsatívny výskum alebo prípadové štúdie
- pri ipsatívnom sledovaní ide o veľmi podrobné skúmanie jednotlivca, napr. jedno dieťa (N=1)
- problém je potom zovšeobecňovať získané poznatky a aplikovať ich na iné osoby
- výsledky sú tu skôr platné pre dotyčného jednotlivca
Charakterizuj vývinovú zmenu a uveď konkrétny príklad
- za vývinovú zmenu považujeme takú zmenu, ktorá znamená prechod od menej dokonalého k dokonalejšiemu, je relatívne stála – udržuje sa dlhší čas, kým nie je včlenená do vývinovo vyšších prejavov, a je v zákonitom vzťahu k fyzickému veku.
- napr. prvé slovo
- zmeny vo vývine nastávajú v presne stanovenom poradí (napr. dieťa najskôr zvládne sedenie, potom státie a nakoniec chôdzu) – je to tak u každého dieťaťa a nikdy inak
- podobne je to aj v psychickej činnosti, napr. spôsobom riešenia problému na logickej úrovni vždy predchádza úroveň konkrétna
- nie každá zmena, ktorá sa u človeka objaví, je automaticky vývinová. Niečo, čo vzniklo náhodne, napr. úraz, je vážnou zmenou v organizme, ale nie je to výsledok vývinu, môže ho však vážnym spôsobom ovplyvniť, ale jeho ďalší priebeh bude zasa zákonitý
Charakterizuj psychický vývin – všeobecne
- Vývin môžeme charakterizovať ako proces, ktorý prináša celý rad zmien, ktoré majú progresívny charakter, ktorý nie je náhodný, ale naopak zákonitý, ktorý je výsledkom vzájomného pôsobenia vnútorných a vonkajších činiteľov a ktorý je nezvratný
- človek neprichádza na svet s hotovými vlastnosťami, ale len s určitými predpokladmi, ktoré sa môžu, ale aj nemusia rozvinúť. V priebehu jeho života sa objavuje niečo nové a niečo stráca alebo mení podobu. Človek sa stáva zložitejším tak vnútorne, ako aj navonok tento proces zmien štruktúry bio., soc. a psychickej nazývame vývin
- jednou zo základných charakteristík vývinu ja jeho smerovanie – od menej dokonalého k dokonalejšiemu. Vývin nespočíva v narastaní kvantity, ale jeho podstatou je zmena kvality
- nové, ktoré u človeka vzniklo je v tesnej náväznosti na predchádzajúce a tiež určitým spôsobom ovplyvní to, čo bude nasledovať. Znamená to, že vývin chápeme ako proces zmien, ktoré nemajú náhodný, ale naopak zákonitý charakter
- zmeny vo vývine nastávajú v presne stanovenom poradí (napr. dieťa najskôr zvládne sedenie, potom státie a nakoniec chôdzu) – je to tak u každého dieťaťa a nikdy inak
- nie každá zmena, ktorá sa u človeka objaví, je automaticky vývinová. Niečo, čo vzniklo náhodne, napr. úraz, je vážnou zmenou v organizme, ale nie je to výsledok vývinu, môže ho však vážnym spôsobom ovplyvniť, ale jeho ďalší priebeh bude zasa zákonitý
- proces vývinu má nezvratný charakter. Každá vývinová fáza je charakterizovaná určitými typickými zmenami. V žiadnej fáze vývinu sa u jednotlivca nemôžu objaviť v rovnakej podobe zmeny, ktoré sú typické pre niektorú z predchádzajúcich etáp, napr. niektoré vonkajšie prejavy citového prežívania pubescenta môžu mať podobu citového prežívania malého dieťaťa, ale celkový charakter jeho citového prežívania má úplne inú kvalitu.
- Vývin človeka, jeho psychiky je výsledkom zložitej interakcie rôznych podmienok. Je výsledkom hybných síl, ktoré pôsobia z vnútra organizmu či už biologického alebo psychologického charakteru, a vonkajších, najmä soc. podm.
- Aj keď sa vývin charakterizuje ako proces neustáleho napredovania, ako proces smerujúci k vyššej kvalite (evolúcia), neznamená to, že v jeho rámci sa nevyskytuj aj zmeny regresívne, ktoré znamenajú úpadok, úbytok (involúcia). Tieto zmeny sa dotýkajú tak telesnej ako aj duševnej štránky človeka.
Charakterizuj nezvratnosť psychického vývinu – podrobnejšie
- proces vývinu má nezvratný charakter. Každá vývinová fáza je charakterizovaná určitými typickými zmenami. V žiadnej fáze vývinu sa u jednotlivca nemôžu objaviť v rovnakej podobe zmeny, ktoré sú typické pre niektorú z predchádzajúcich etáp, napr. niektoré vonkajšie prejavy citového prežívania pubescenta môžu mať podobu citového prežívania malého dieťaťa, ale celkový charakter jeho citového prežívania má úplne inú kvalitu.
Diferenciácia & integrácia
- jednou zo základných charakteristík vývinu ja jeho smerovanie – od menej dokonalého k dokonalejšiemu. Vývin nespočíva v narastaní kvantity, ale jeho podstatou je zmena kvality. V tomto pohybe, smerovaní môžeme vidieť dva procesy – diferenciáciu a integráciu
- diferenciácia a integrácia vedie k čoraz vyspelejšiemu vnútornému usporiadaniu, preorganizovaniu štruktúry organizmu, psychiky, vedie k jej zdokonaleniu
- diferenciácia
vznikajú tak nové činnosti u človeka
rozčleňovanie už existujúcich činností, napr. pohyby ruky sa zjemňujú, zdokonaľuje sa senzomotorická koordinácia – to isté platí aj pre psychickú stránku – rozširuje sa paleta citového prežívania, intelektuálnych výkonov, záujmová štruktúra a pod.
- integrácia
dosahovanie celistvosti, súhry
čím viac častí organizmu sa podieľa na nejakej činnosti, tým je potrebná ich dokonalejšia súhra – čím viac má človek potrieb, záujmov, tým dokonalejšia musí byť integrácia, ktorá mu umožňuje navzájom ich zlaďovať, prijímať nevyhnutné kompromisy, zabezpečovať v živote určitý poriadok
Popíš proces vývinu schopnosti človeka
- človek neprichádza na svet s hotovými vlastnosťami, ale len s určitými predpokladmi, ktoré sa môžu, ale aj nemusia rozvinúť. V priebehu jeho života sa objavuje niečo nové a niečo stráca alebo mení podobu. Človek sa stáva zložitejším tak vnútorne, ako aj navonok tento proces zmien štruktúry biologickej, sociálnej a psychickej nazývame vývin
- VÝVIN je výsledkom pôsobenia vnútorných a vonkajších vplyvov
- vloha-vnútorná podmienka + aktivita-vonkajšia podmienka => vloha sa mení na schopnosť
- schopnosti sú relatívne stabilné vlastnosti osobnosti človeka, ktoré mu umožňujú úspešné vykonávanie určitých činností
- vloha – osobitosť nervovej a neurálnej sústavy
– vnútorná dispozícia, podmienka
– má multidimenzionálny charakter ( vlohy na hudbu => dirigent, spevák, klavirista, ladič klavírov)
Uveď podmienky psychického vývinu
- vývin človeka, jeho psychiky je výsledkom zložitej interakcie rôznych podmienok. Je výsledkom hybných síl, ktoré pôsobia z vnútra organizmu či už biologického charakteru (dedičnosť) alebo aj psychologického charakteru (osobnosť), a vonkajších, najmä sociálnych podmienok
- ps. vývin je podmienený celým radom faktorov odlišného charakteru, ktoré však pôsobia vo vzájomnej, zložitej interakcii.
- môžeme ich rozdeliť do týchto kategórií:
- vnútorné činitele vývinu = biologické (dedičné, získané pri počatí) + psychologické (osobnosť)
- zdedené genetické informácie – genetický program človeka obsahuje info. potrebné pre vznik ľudského jednotlivca, ktorý má typické znaky a vlastnosti svojho biologického druhu
- psychologické – ps. vývin nie je určovaný len bio. A soc. To, akí sme, aká je naša osobnosť, ideály, ako konáme v istých situáciách, sa do značnej miery môže podieľať na tom, akí budeme. Každý človek je teda do určitej miery tvorcom seba samého
- vonkajšie činitele vývinu = prírodné prostredie + sociálne prostredie + učenie sa + výchova
- faktory prírodného prostredia – naše životné prostredie, miesta, kde žijeme a ktoré vyhľadávame, ktoré prirodzene považujeme za optimálne. Ľudia typicky reagujú na úzko definované životné prostredie. Napr. fyziologický stres, sprostredkovaný autonómnym nervovým systémom, je najrýchlejšie redukovaný pohľadom na určité navyknuté okolie, no nie na iné.
- faktory sociálneho prostredia – pre ps.vývin človeka sú z vonkajších faktorov dôležitejšie činitele sociálneho prostredia než činitele prírodného prostredia. V procese socializácie sa človek mení z „biologickej jednotky“ na psychologickú, spoločenskú bytosť.
– socializačné činitele majú rôzny charakter:
- všeobecné sociokultúrne vplyvy – tieto pôsobia na všetkých jednotlivcov danej spoločnosti a prostredníctvom nich si osvojujú podobné normy, hodnoty, spôsoby uvažovania a správania, ktoré daná spoločnosť požaduje a pozitívne hodnotí, resp. sankcionuje nevhodné
- veľká sociálna skupina, vrstva – prostredníctvom veľkej soc. skupiny sú jednotlivcovi určitým spôsobom interpretované a sprostredkované všeob. sociokultúrne vplyvy. V tomto smere ide skôr o varianty všeob. sociokultúrneho vzorca v rámci určitého etnika, soc. vrstvy. Ich pôsobenie je sprostredkované aj inštitúciami, pôsobením médií a pod.
- malá sociálna skupina – z malých soc. skupín najvýznamnejšiu úlohu má rodina, jej výchova, ktorá špecificky a individualizovane sprostredkuje dieťaťu sociokultúrnu skúsenosť
Podiel vplyvu jednotlivých činiteľov vývinu na vývin človeka
- na základe existujúcich koncepcií psychického vývinu môžeme predpokladať:
- elementárne, základné funkcie (napr. motorické a grafické prejavy, zraková ostrosť) sú relatívne väčšmi determinované geneticky (vnútornými, biologickými činiteľmi), kým vyššie, komplexnejšie ps. funkcie sú väčšmi determinované vonkajšími činiteľmi (napr. prostredím)
- v priebehu vývinu sa relatívne zmenšuje váha biologickej determinácie a väčší vplyv nadobúdajú vonkajšie činitele
- vlastnosti vykazujúce krajnú mieru prejavu (vysokú alebo nízku) sú pravdepodobne väčšmi determinované geneticky. Charakteristiky, ktoré majú stredné hodnoty (podľa Gaussovej krivky), sú výraznejšie závislé na vonkajších vplyvoch prostredia, na výchove.
- v procese dosahovania čoraz väčšej autonómie osobnosti sa ťažisko vekom presúva z biogenetických a vonkajších formatívnych vplyvov na stále vyšší podiel psychologických hybných síl, k stále vyššiemu podielu vlastného „ja“
- na najvyššej úrovni rozvoja osobnosti sa stáva dominujúcim viac alebo menej vyspelý vnútorný integračný systém východísk duševného diania osobnosti (múdrosť, charakter, vzdelanosť)
Druhy zmien vo vývine
- nie každá zmena, ktorá sa u človeka objaví, je automaticky vývinová. Niečo, čo vzniklo náhodne, napr. úraz, je vážnou zmenou v organizme, ale nie je to výsledok vývinu, môže ho však vážnym spôsobom ovplyvniť, ale jeho ďalší priebeh bude zasa zákonitý
- zmeny môžeme deliť na evolučné a involučné–časovo sa prekrývajú, výrazne sa prejavujú najmä v starobe
- evolučné zmeny (evolúcia)
→ predstavujú progres, prechod k vyššej kvalite, predstavujú vzájomne sa podmieňujúci a neopakovateľný rad zmien zameraných na určitý cieľ – dosiahnuť takú štruktúru organizmu, ktorá je charakteristická pre dospelého jedinca. Aj n neskorších vývinových fázach, v dospelosti a v starobe, dochádza k evolučným zmenám, ich množstvo a rýchlosť je však oveľa menšia ak v skorých vývinových fázach (v detstve a v dospievaní)
- involučné zmeny
→ predstavujú úbytok, úpadok niektorých schopností či adaptívnych funkcií tak v telesnej, ako aj duševnej oblasti – telesné orgány slabnú, strácajú svoju funkčnosť, v duševnej sfére vekom slabne pamäť, dochádza k strate záujmov, stráca sa schopnosť prispôsobovať sa novému prostrediu a pod.
- iný spôsob delenia zmien vo vývine je podľa kvantity a kvality
- kvalitatívne zmeny
- zmeny vo veľkosti – týkajú sa fyzickej aj psychickej oblasti
– vekom sa zväčšuje napr. výška, hmotnosť, rozširuje sa slovná zásoba, zväčšuje sa kapacita pamäti
- zmeny proporciách – vekom sa mení pomer jednotlivých častí tela (hlava k telu),
mení sa pomer času venovanému hre a práci
- kvantitatívne zmeny
- vznik nových vlastností – vývin by neexistoval, keby spolu so zánikom starého, nepotrebného, nevznikalo nové, čo je potrebné pre zachovanie primeranej existencie akéhokoľvek živého organizmu
- zanikanie starých vlastností – mnohé zmeny sa v priebehu vývinu stávajú nepotrebné, keby sme si ich uchovávali všetky, mohlo by to byť brzdou pre naše ďalšie napredovanie. Preto to, čo sa stalo nepotrebné zaniká, aby na ňom mohlo vzniknúť niečo nové, potrebné
Charakterizuj normatívne a nenormatívne vývinové vplyvy
- pri analýze vplyvu rôznych činiteľov na vývin človeka sa dajú identifikovať významné udalosti, ktoré pôsobia na veľké skupiny ľudí alebo vplyvy také, kt. pôsobia skôr na jednotlivcov
- NORMATÍVNE VÝVINOVÉ VPLYVY
→ také, kt. sa vyskytujú a pôsobia približne rovnako na väčšinu populácie danej vekovej kategórie
- vekové – môžu mať biologický charakter (puberta) alebo sociálny charakter (nástup do školy)
- historické – spoločné pre určitú generáciu alebo kohortu – pre ľudí vyrastajúcich v rovnakom čase na rovnakom mieste. Sú to napr. vojny, hospodárske krízy, radikálne zmeny spoločenských systémov, zmena postavenia ženy, technologické a informačné revolúcie
- NENORMATÍVNE VÝVINOVÉ VPLYVY
→ také životné udalosti, ktoré sa nevyskytujú alebo nepôsobia na väčšinu populácie daného veku, sú teda
skôr vo vzťahu k jednotlivcom. Môžu sa vyskytnúť a pôsobiť v rôznom čase.
→ napr. smrť rodičov, vážny úraz, narodenie dieťaťa
Zrenie & učenie a ich vzájomný vzťah
- zrenie je proces, ktorý je determinovaný vnútornými faktormi. Je funkciou určitého programu genotypu,
ktorý sa prejavuje zákonitou postupnosťou vývinových zmien
- Z = f (GPČ) zrenie je genetického programu v čase
- učenie je proces, ktorý zabezpečuje adaptáciu organizmu na podmienky prostredia tým, že navodzuje relevantné zmeny správania na základe skúseností
- zrenie a učenie sú vo vzájomnom vzťahu – zrenie je podmienkou dosiahnutia stavu určitej pripravenosti na učenie. Primeraný efekt učenia nemôžeme očakávať vtedy, ak a uskutočňuje v čase, keď organizmus nie je naň pripravený, dostatočne zrelý. Zrenie ovplyvňuje a vytvára len predpoklady k rozvoju rozličných psychických procesov,
ich konkrétna realizácia je umožnená učením. Zrenie je pre učenie do určitej miery limitujúcim faktorom,
vytvára hranicu, ktorú nie je možné prekročiť
- zrenie je relatívne konštantný faktor, a preto ho nie je možné podstatným spôsobom stimulovať zvonka,
učenie ho môže urýchliť len v malej miere.
- pre úspešný vývin sú nevyhnutné tak primerané dedičné predpoklady, ako aj určitá úroveň stimulácie z vonku,
zrenie a učenie musia byť vo vzájomnej zhode
- výsledky učenia nemusia mať trvalý charakter, na rozdiel od zrenia, ktoré je nezvratné. Výsledky učenia môžu byť v rôznom smere ovplyvňované novými skúsenosťami, čo umožňuje ľahšie sa prispôsobiť premenlivým podmienkam prostredia
Kritické alebo senzitívne vývinové fázy
- nie všetky psychické funkcie sa začínajú utvárať v rovnakom čase. V živote existujú obdobia, kedy je jedinec vnímavejší, citlivejší k určitým podmienkam, vplyvom, a len vtedy, keď tieto podmienky nastanú, začne sa
vo vývine odohrávať to, čo sa má
- sú to obdobia zvýšenej citlivosti, vnímavosti na určité na podnety z prostredia, ktorá vyplýva z pripravenosti organizmu pre nástup niektorej psychickej funkcie. Ak sa toto obdobie premrhá, pripravenosť sa nestretne s dostatočným množstvom podnetov primeranej kvality, môže sa stať, že sa nedosiahne taká úroveň vývinu,
na ktorú existujú predpoklady. V mnohých prípadoch nie je možné túto stratu úplne nahradiť
- napr. začiatok rozprávania u dieťaťa by mal nastať v priebehu 2.roku života, dieťa má už motív začať hovoriť ⇒ má zvýšenú vnímavosť na rečové podnety
- podľa vzorca S(stimul) ⇒ R (reakcia)
Zákony vývinu
- Z. ktorými sa riadi vývin človeka môžeme rozdeliť na všeobecné a špecifické
1. VŠEOBECNÉ ZÁKONY
→ Z. jednoty a boja protikladov – vyjadruje zdroj, prameň vývinu
→ Z. premeny kvantity na kvalitu – určuje mechanizmus procesu
→ Z. negácie negácie – vyjadruje smerovane vývinu (1.negácia-2.negácia tejto negácie)
– keď niečo už sebe nesie informáciu, že raz bude musieť ustúpiť niečomu novému
2. ŠPECIFICKÉ ZÁKONY
→ Vývin je proces celistvý – jednotlivé vývinové fázy sú v tesnom vzájomnom vzťahu. To, čo sa uskutočňuje v jednej vývinovej etape, určitým spôsobom vplýva aj na udalosti v tej nasledujúcej
→ Jednotlivé výv.fázy sú vo vzájomnej postupnosti – každý musí prejsť každou predchádzajúcou fázou v rovnakom
poradí a v približne rovnakom čase. Nik nemôže dosiahnuť vyššiu výv.fázu, ak nezvládol úlohy predchádzajúceho výv.stupňa. Až po zvládnutí úloh danej výv.fázy je jednotlivec pripravený začať plniť úlohy nastupujúcej výv.etapy
→ Každá výv.fáza má svoje typické osobitosti – jednotlivé obdobia sú charakterizované určitými výv.zmenami, ktoré im dávajú špecifičnosť. Ps.vývin sa neuskutočňuje tak, že všetky ps.funkcie sa začínajú vyvíjať v tom istom čase a súbežne. Každá výv.fáza predstavuje svojrázneho jednotlivca s určitou všeobecne typickou štruktúrou vývinových kvalít tak fyzických, ako aj psychických funkcií a prejavov
→ Vývin sa uskutočňuje rozličným tempom v jednotlivých častiach organizmu a tiež v jednotlivých výv.fázach – vo vývine zaznamenávame striedajúce sa obdobia rýchleho tempa vývinu (1.-3. rok/5.-7. rok) s fázami miernejšieho tempa výv.zmien (3.-5. rok/ 7.-9.rok). V rýchlosti vývinu však existujú aj individuálne rozdiely. Individuálny charakter tempa vývinu je pritom relatívne stály.
→ Vývin smeruje od všeobecných prejavov k špecifickým – citové reakcie dieťaťa v raných výv.fázach majú značne difúzny charakter, postupne narastá rozsah a najmä rôznorodosť citových reakcií, citového prežívania, stávajú sa diferencovanejšie vo vzťahu k podnetom
→ Vývin smeruje k štruktúre druhu – cieľom výv.procesu je dosiahnuť takú štruktúru vo fyzickej ale aj psychickej oblasti, ktorá je charakteristický pre väčšinu dospelých jedincov
→ Vývin jednotlivých znakov v jednotlivých oblastiach je vzájomne závislý – jednotlivé zložky ps.vývinu, (napr.kognitívna, sociálna, emocionálna) sú v každej výv.etape v určitom pre danú výv.etapu charakteristickom vzájomnom vzťahu, vykazujú určitý súlad a vzájomnú podporu
→ Zmeny v ps.vývine majú neopakovateľný a individuálny priebeh - každého jednotlivca je podmienený multifaktorálne. Je výsledkom veľkého množstva vnútorných a vonkajších činiteľov, čo sa premieta do nepočetného radu rôznych variácií prejavov vývinu
Charakterizuj vývinovú krízu
- v procese vývinu psychiky človeka existujú obdobia pokojné priebehu vývinu (mladší školský vek) a búrlivejšieho priebehu vývinu (puberta). V tejto súvislosti môžeme hovoriť aj o pojme VK
- pri VK dochádza k radikálnym zvratom, vývinovým skokom, k skutočnej alebo zdanlivej vývinovej diskontinuite. psychika je zvlášť citlivá, tvárna, zraniteľná. Tu sa rozhoduje o tom, akým smerom a na akú dobu sa bude vývin osobnosti uberať. Kríza teda znamená riziko vývinu, ale dá sa chápať aj pozitívne ako hybná sila nášho napredovania
- kríza nastáva tým, že hybné sily vývinu – biologické, sociálne a psychologické – sa dostanú do protirečenia. Je to stav, kedy už nie je možné zostať takým ako doteraz a postup dopredu je obtiažny a zložitý (napr. napätie v puberte, ktoré vzniká medzi telesným zrením, požiadavkami spoločnosti, prianím byť dospelým a zároveň zostať dieťaťom). V strede protikladov sa rodí nové a zároveň niečo zaniká – vzniká nová kvalita. Platí to však len vtedy, ak jednotlivec prejde krízou úspešne
- VK sa môže aj vystupňovať. Jednotlivec vývinovú úlohu nie je schopný vyriešiť, čo môže viesť k podstatnej odchýlke od normálneho vývinu
- na VK existujú dva rôzne pohľady:
1.) kríza znamená prechod medzi dvoma štádiami, ktoré majú relatívne pokojný priebeh, skok z nižšej úrovne vývinu
na vyššiu
2.) VK patrí k náplni vývinovej etapy, je dominantnou úlohou daného vývinového štádia
Poruchy vývinu
- ps.vývin môže byť narušený rôznymi faktormi. V generalizovanej podobe ich môžeme rozdeliť na biologické
a nevhodné prostredie výchovné, psychologické a sociálno-ekonomické
1. Biologické faktory:
a) poškodenie CNS – v závislosti od toho, kedy došlo k poškodeniu mení sa aj jeho vplyv na vývin. V prípade dedičnej či vrodenej poruchy získanej asi do druhého roku života je vývin od začiatku narušený, porucha sťažuje celý vývin osobnosti, vplýva na psychosomatické aj motorické funkcie, ovplyvňuje aj vývine afektivity. Ak sa nervová sústava poškodí v neskoršom veku, keď už možno pozorovať jej špecifické diferencované funkcie, s konkrétnejším poškodením sa prejavuje aj konkrétnejšia porucha, viazaná na vyššiu oblasť ps.javov. Napr. pri poškodení mozgu pri zápale mozgových blán o piatom roku života, mentálne funkcie sa vo väčšine prípadov takmer nenarušia, no vznikajú poruchy v oblasti správania. – Poškodenie môžu v ranom detstve spôsobí takmer vždy trvalú retardáciu a mentálne postihnutie. Mozgová porucha môže mať v detskom veku rôzne príčiny, stupne a formy, ale dajú sa nájsť spoločné črty – obmedzené možnosti ps.vývinu, rozpad jednotnej štruktúry osobnosti, porucha mentálneho vývinu
b) poškodenie analyzátorov – poškodením určitého analyzátora nevypadne len daná izolovaná funkcia, ale naruší sa aj funkčná jednota ps.javov, čo môže viesť k zmene celého ps.vývinu. – Najväčší dopad má poškodenie zrakového a sluchového analyzátora. Premieta sa do procesu nasledovne:
→ vývin nadobúda kompenzačný charakter, zvyšné nepoškodená analyzátory nadobúdajú v ďalšom vývine dôležitú úlohu, pretože čiastočne nahrádzajú jednotlivé funkcie poškodeného analyzátora
→ uvedomenie si defektu a jeho následkov môže viesť n neskoršom veku k negatívnym zmenám osobnosti
→ narúša a spoločenská komunikácia, čo môže viesť k soc. izolácii
→ mení sa forma možnosti aktívnej adaptácie k okoliu a možnosti aktívneho pôsobenia na prostredie
2. Vplyvy prostredia:
- pre ps.vývin dieťaťa sú mimoriadne dôležité najmä tie vonkajšie vplyvy, ktoré súvisia so spoločenským životom a podmienkami človeka.
- z hľadiska priebehu vývinu má určitý význam soc.prostredie (rodina, škola, vrstovníci), ktoré poskytuje dostatok vhodných podnetov. Pri ich absencii sa nemusí tá ktorá ps.funkcia dostatočne rozvinúť, v extrémnych prípadoch môže dokonca dôjsť k celkovej retardácii. Osobnosť sa nemôže vyvíjať bez trvalých kontaktov s ľuďmi, bez uspokojovania potreby lásky, bez citovej podpory a ochrany zo strany dospelých, bez soc. úspechov medzi vrstovníkmi. Ak jedinec nemôže dlhší čas a v dostatočnej miere uspokojiť niektorú zo svojich základných ps.potrieb, môže dôjsť k psychickej deprivácii. Tento stav v psychike dieťaťa môže mať za následok vážne narušenie ps.vývinu
- vplyv negatívnych sociálnych faktorov na vývin a možnosť narušenia sú o to väčšie, o čo mladšie je dieťa. Determinácia výv.zmien vplyvom nevhodných kultúrnych, sociálnych, psychologický či výchovných podmienok môže zapríčiniť inverzibilné zmeny osobnosti– čiže také, ktoré aj pi následnej špeciálnej starostlivosti nie je možné odstrániť úplne
- k organickým príčinám a cih dôsledkom sa môžu pridružiť i poruchy vyvolané vplyvom patologických činiteľov prostredia, ktoré existujúci defekt môžu ešte zväčšiť. Jedna porucha môže mať teda niekoľko príčin – organický aj psychogénny podklad
- niektoré nevhodné prejavy v správaní dieťaťa, jeho „nedisciplinovanosť“, môžu byť signálom rozvíjajúcej sa poruchy ps.vývinu. Nebudeme teda dieťa trestať, ale musíme sa snažiť zistiť príčiny jeho poruchy tempa vývinu
Vysvetli poruchy tempa vývinu
- poruchy tempa vývinu sú retardácia a akcelerácia
1. retardácia znamená oneskorenie, spomalenie tempa vývinu, Zaostávanie sa môže týkať tak telesnej, ako aj duševnej oblasti. Ak má zaostávanie v duševnom vývine trvalý charakter, dochádza k štrukturálnym zmenám v priebehu vývinu a dosiahnutej úrovni, ide o mentálne postihnutie (retardáciu)
2. akcelerácia znamená zrýchlenie tempa vývinu. Vtedy, keď je vývin zrýchlený pod vplyvom lepších podmienok, je akcelerácia normálny jav. Ak je však vývin akcelerovaný vplyvom pôsobenia patologickej príčiny, potom je akcelerácia poruchou tempa vývinu
Norma a vývin
- učiteľ je často nútený zaujať hodnotiace stanovisko k priebehu a aktuálnej úrovni ps.vývinu žiaka a tiež by si mal všimnúť prípadné odchýlky vo vývine dieťaťa, čo je dosť náročné vzhľadom ne neukončenosť jednotlivých ps.funkcií u dieťaťa. Posúdiť priebeh vývinu z hľadiska jeho normality v prípade dieťaťa len na základe neprítomných negatívnych prejavov nie je možné
- v určitej etape vývinu sa môžu u dieťaťa vyskytnúť príznaky neprispôsobenosti, výchovné ťažkosti, poruchy spáravania, ktoré sa však v ďalšom vývine nemusia nijako negatívne prejaviť. Naopak zmeny nepatrnej intenzity, ktoré môžu zostať nepovšimnuté, môžu v budúcnosti spôsobiť závažnú vývinovú odchýlku a problémy
- norma môže byť:
- štatistická – z hľadiska štatistickej normy sa za normálny považuje taký javy, ktorý spadá do dohovorenej miery rozptylu od strenej hodnoty (obyčajne je vyjadrená v podobe smerodajnej odchýlky)
- funkčná (individuálna) – v tomto zmysle je jednotlivec normálny vtedy, ak je taký, aký má byť zo svojho vlastného hľadiska, keď sa prejavuje tak, ako je mu to vlastné, keď nachádza uspokojenie v tom, čo sám považuje za správne
- ideálna – môžeme ju charakterizovať ako optimálny spôsob existencie osobnosti. Normou nie je priemer, ale naopak ideál, vzor, dokonalosť. Ide skôr o možnosť jednotlivca približovať sa k vytýčenému ideálu.
Posudzovanie vývinu dieťaťa
- zistiť, či sa dieťa vyvíja správne
- pri posudzovaní priebehu ps.vývinu dieťaťa vychádzame z viacerých kritérií
- za normálne sa vyvíjajúce vo všeobecnosti môžeme posudzovať také dieťa, ktoré:
a) je vyvinuté vo všetkých zložkách organizmu i organizmu ako celku primerane veku, t.j. že jeho úroveň vývinu celkovo i v jednotlivých zložkách je rovnaká alebo vyššia v porovnávaní s úrovňou väčšiny detí rovnakého veku, s prihliadnutím na vývinový stupeň spoločnosti, ktorej je členom – čiže v rámci rovnakých kultúrnych a lingvistických podmienok pre daný vek
b) ktorého vývin postupuje v súhlase s jeho vlastným vývinovým trendom, smeruje k plnému rozvinutiu jeho jednotlivých zložiek, k ich integrácii, a to napriek rušivým vplyvom z prostredia i zo strany jeho vlastného organizmu
c) ktorého vývin je v zhode s opodstatnenými požiadavkami spoločnosti, či ide o súčasné formy správania alebo jeho perspektívy
- učiteľ je často nútený zaujať hodnotiace stanovisko k priebehu a aktuálnej úrovni ps.vývinu žiaka a tiež by si mal všimnúť prípadné odchýlky vo vývine dieťaťa, čo je dosť náročné vzhľadom ne neukončenosť jednotlivých ps.funkcií u dieťaťa. Posúdiť priebeh vývinu z hľadiska jeho normality v prípade dieťaťa len na základe neprítomných negatívnych prejavov nie je možné
- v určitej etape vývinu sa môžu u dieťaťa vyskytnúť príznaky neprispôsobenosti, výchovné ťažkosti, poruchy spárovania, ktoré sa však v ďalšom vývine nemusia nijako negatívne prejaviť. Naopak zmeny nepatrnej intenzity, ktoré môžu zostať nepovšimnuté, môžu v budúcnosti spôsobiť závažnú vývinovú odchýlku a problémy
- spoľahlivé a opakované zhodnotenie ps.vývinu dieťaťa má plniť tieto ciele:
- odpovedať na otázku, či ps.vývin dieťaťa prebieha n medziach normy alebo či sú zjavné väčšie či menšie odchýlky
- poskytnúť základ pre vhodné riadenie vývinu dieťaťa na danom vývinovom stupni a pripraviť podmienky pre vývin nasledujúcej vývinovej úrovne
- poskytnúť možnosť prognózy budúceho vývinu a podľa toho usmerňovať očakávania a pripravovať najvhodnejšie výchovné a vzdelávacie opatrenia
- prispieť k určeniu zvláštností dieťaťa a pomôcť učiť taký výchovný postup, ktorý by najlepšie zodpovedal potrebám dieťaťa i celej rodiny, aby i v prípade ťažšie vychovateľného dieťaťa bol zaistený čo možno uspokojivý vývin
Periodizácia vývinu osobnosti
- Každé obdobie života je charakterizované určitými vývinovými zmenami, ktoré vo svojej podstate majú neopakovateľný charakter. Ale nie je možné rozčleniť život do typických štádií, úplne platných pre všetkých jednotlivcov.
- Do problémov členenia ps.vývinu sa premietajú teoretické východiská autorov, chápanie procesu vývinu, dominantnosť vývinovej úlohy príslušného štádia a pod.
- Vývin je celistvý, plynulý, napriek tomu môžeme približne rozdeliť vývin osobnosti na niekoľko etáp, fáz
- Vývinové medzníky, signalizujúce premenu niektorej zložky vývinu a určujúce tak rozhranie dvoch vývinových období, môž byť:
A) výrazné vývinové zmeny
a) biologické – dané zrením (napr. puberta, produkcia hormónov)
b) sociálne – dané spoločnosťou, ktorej je dieťa člnom (napr. vstup do školy)
c) psychologické – uvedomenie si seba samého, nástup logických operácií
d) lokačné – motorika, prvé kroky
B) charakter činností
– dominantné typy činnosti pre danú fázu – tie, ktoré najlepšie orientujú dieťa vo svete
- Takéto delenie len pomocné, orientačné, nie všetci musia vstúpiť do danej fázy v rovnakom veku, preto máme
rozmedzia od-do a medzerné obdobia, kde sa zmena začína
Najčastejšie používaná periodizácia psychického vývinu v našej lit. je:
- Prenatálne obdobie (vnútromaterničný vývin) – od počatia po narodenie, 10 mesiacov
- Novorodenecké obdobie – približne 1 mesiac od narodenia dieťaťa
- Dojčenské obdobie – od začiatku 2 mesiaca do 1 roka
- Obdobie batoľaťa – 1 až 3 roky
- Predškolský vek – od 3 do 6 rokov
- Mladší školský vek – od 6 do 10/11 rokov
- Obdobie dospievania
- predpuberta – v trvaní približne 1 roka (u dievčat nastupuje o 1 rok skôr)
- puberta – 12/13 rokov až 15/16 rokov
- adolescencia – 15/16 rokov až 21/22 rokov
- Obdobie mladej dospelosti – 21 až 35 rokov
- Obdobie strednej dospelosti – od 35 do 45 rokov
- Obdobie staršej dospelosti – od 45 do 60 rokov
- Obdobie staroby
- obdobie počiatočnej staroby – od 60 do 75 rokov
- obdobie pokročilej staroby – od 75 rokov
Najčastejšie používaná periodizácia psychického vývinu v zahraničnej lit. je podľa E.B. Hurlock:
- Obdobie plodu – vnútromaterničný vývin
- Novorodenecké obdobie – od narodenia do 10-14 dní. Prispôsobovanie sa novým životným podmienkam (napr. dieťa rapídne zhodí svoju pôrodnú váhu)
- Obdobie nehovoriaceho dieťaťa – od 2 týždňov približne do konca druhého roku. Je charakterizované ako obdobie určitej bezradnosti, dieťa je úplne závislé od dospelých
- Obdobie detstva – v trvaní od konca druhého roka do 10-11 roka života. Charakterizuje ho prudký pokrok v socializácii dieťaťa, kontrola soc. prostredia. Reč sa stáva prostriedkom nadobúdania potrebných skúseností. Vznikajú aktivity v skupinách rovesníkov, ktoré sa v proces socializácie stávajú dominantnými.
Toto obdobie sa niekedy rozčleňuje na dve podobdobia:
- rané detstvo – do 6 rokov
- neskoré detstvo – do 10-11 rokov
- Adolescencia (dospievanie) – od 10-11 rokov do približne 21. roku života.
Toto obdobie sa rozčleňuje do troch podobdobí:
- Predadolescencia (predpuberta) – v trvaní asi jedného roka
- Raná adolescencia – v trvaní do 16-17 roka. V tomto období je v podstate telesný a rozumový vývin ukončený
- Neskorá adolescencia – približne do 21.roku života. Prispôsobovanie sa dospelým formám života. Nezávislosť od dospelých. Plánovanie svojho života v zhode s vlastnými záujmami.
Štádiá kognitívneho vývinu v koncepcii podľa Piageta
1. senzomotorické štádium (do 2 rokov)
- myšlienkové operácie dieťaťa sú veľmi úzko viazané na skutočné vykonávanie činnosti, na bezprostredné vnímanie a na motorické akty. Dieťa si osvojuje rôzne druhy senzomotorických štruktúr zručností vo vzťahu k vonkajším podnetom. Postupne dieťa poznáva, že veci a javy skutočne exitujú, aj keď ich práve nevníma, začína si ich symbolizovať. V 2. roku sa dieťa vznikom reči dostáva na novú kvalitatívnu úroveň predpojmového myslenia
2. predoperačné štádium (približne do 6-7 rokov)
- doteraz bolo myslenie dieťaťa viazané na činnosti bezprostredne uskutočňované s reálnymi predmetmi. V tomto štádiu činnosť so skutočnými predmetmi môže prejsť do činnosti uskutočňovanej v predstave, myslení, a tak dieťa prekračuje rámec blízkeho časopriestoru.
- v tejto fáze symbolického myslenia (2-4 roky) dieťa používa slová skôr ako predpojmy. Dieťa je ešte v polovici cesty medzi konkrétnymi prvkami a všeobecnou triedou. Usudzovanie je založené na analógiách. Je zaťažené fanátiou, stroskotáva na skutočných logických problémoch.
V druhej fáze tohto obdobia (4-6 rokov) sa dieťa dostáva z úrovne predpojmového myslenia na úroveň názorného myslenia. Začína uvažovať v pojmoch, ktoré vznikli na základe vystihnutia podstatných znakov. Dieťa je však stále viazané na názor. Poznávanie má ešte vždy intuitívny charakter, čo je dôsledkom nedostatku skúseností.
3. štádium konkrétnych operácií (v trvaní do 10 roka)
- až okolo siedmich rokov je dieťa podľa Piageta schopné skutočných logických operácií, je schopné vytvárať úsudky v pravom slova zmysle, bez predchádzajúcej závislosti na videnej podobe. Aj v tejto fáze sa však logický úsudok týka predovšetkým konkrétnych vecí a javov, ktoré si dieťa vie názorne predstaviť. Podstata nového vývinu myslenia je v tom, že dieťa je v myšlienkach schopné uskutočniť rôzne transformácie súčasne – môže chápať identitu, reverzibilitu a vzájomné spojenie rôznych myšlienkových procesov do jednej sekvencie. Dieťa je schopné pochopiť zvratnosť, decentráciu a konvergáciu. Do značnej miery je tu ešte prepojenosť na názorný vzťah. Mladší školák ku koncu obdobia je už schopný modifikovať a kombinovať pravidlá podľa požiadaviek, aktuálnej situácie. To, že dokáže riešiť problémy v rámci jednotného systému myšlienkových krokov, znamená viditeľný pokrok v jeho poznávaní. Je už schopné pochopiť zhrnutie jednotlivých prvkov do tried, rozlišuje prvok a triedu. Podstatne na vyššej úrovni chápe príčinné vzťahy, nezamieňa už následnosť za príčinnú súvislosť
4. štádium formálnych operácií (od 10-11 rokov)
- medzi hlavné pokroky kognitívneho vývinu patrí to, že dospievajúci je už schopný operovať s pojmami, ktoré sú vzdialené od bezprostrednej zmyslovej skutočnosti, s pojmami, ktoré sú všeobecnejšie a a abstraktnejšie. Tvorenie pojmov sa odpútava od závislosti na názorných predlohách a prebieha v rovine symbolického uvažovania. Dospievajúci ďaleko presnejšie definuje pojem, nielen účelom ako predtým, ale uvedením podstatných a všeobecných vlastností.
- v tomto štádiu sa dospievajúci neuspokojí len s jedným riešením problému, ale uvažuje aj o možných alternatívach. Je schopný tvoriť hypotézy a overovať ich, aj keď spočiatku nie dôsledne. Tiež je schopný vytvárať tézy, ktoré nie sú prísne opreté o reálnu skutočnosť, ale existujú len ako možnosť. Logické operácie, ich aplikácia už nemusia byť podporené obsahom súdov. Rozvíja sa hypoteticko-deduktívne usudzovanie, založené na logike možných kombinácií a overované kontrolnými kritériami.
- táto nová úroveň myslenia sa nevyvinie odrazu, dospievajúci môže v určitých problémových situáciách postupovať v zmysle formálnych operácií, v iných riešeniach môže byť stále viazaný na konkrétne obsahy
Základné formy myslenia
1. pojem
- FM, ktorá odráža najpodstatnejšie a najvšeobecnejšie podstaty predmetov a javov
2. súd
- FM, ktorou dávame do vzťahu minimálne dva pojmy (napr. Marka + pekná)
- pomocou súdu môžem niečo tvrdiť (Marka je pekná) alebo aj popierať (Marka nie je pekná)
- súdy nemusí byť pravdivý - subjektívny názor
- sú to vlastne premisy
3.úsudok
- FM, ktorá vyjadruje vzťah medzi dvoma alebo viacerými súdmi, ktorý vyústi do nejakého záveru
- z dvoch súdov vyvodím tretí (Sokrates je človek. Človek je smrteľný. Sokrates je smrteľný.)
- úsudok môže byť: deduktívny, induktívny a analogický (vychádza z už poznaného)
Hlavné vývinové úlohy v niektorom období, podľa R.J.Havighursta:
1. RANĚ DETSVO (DO 6 rokov)
- osvojenie chôdze, seba obslužných zručností a návykov
- osvojenie reči
- vytvorenie citových väzieb v rodine a prvých zárodkov morálneho myslenia
- základná orientácia v sociálnych javoch
2. NESKORÉ DESTVO (6 – 12 rokov)
- osvojenie čítania, písania, počítania
- rozvoj základných predstáv a pojmov potrebných pre bežnú orientáciu
- osvojovanie rolí a morálnych noriem
- utváranie postojov k sebe, sociálnym skupinám, spoločenským inštitúciám
- schopnosť spolužitia s vrstovníkmi
- vedomie sexuálnej role
- získavanie určitej osobnej autonómie
- zmena difúznej bezcieľnosti na cieľavedomý zámer
3. DOSPIEVANIE (12 – 18 rokov)
- prijatie vlastnej fyzickej štruktúry a role svojho pohlavia
- vytvorenie nových vzťahov k vrstovníkom
- získanie emocionálnej nezávislosti na rodičoch a ostatných dospelých
- získavanie istoty a ekonomickej nezávislosti od rodiny v budúcnosti
- výber a príprava na povolanie
- dosiahnutie sociálne zodpovedného správania
- vývin intelektových schopností potrebných pre nadobudnutie občianskej kompetencie
- vytvorenie hierarchie hodnôt v súlade so svetonázorom
- príprava na manželstvo a rodinný život
Stručná psychologická charakteristika niektorej vývinovej fázy
Obdobie predškolského veku (Od 3 do 6 rokov)
- Tempo vývinu sa spomaľuje, ale viditeľne pokračuje prienik dieťaťa do života spoločnosti, do poznávania seba samého a okolitého sveta
- Otázka „čo je to?“ sa mení na otázku „prečo?“, je to vek živej fantázie, chápanie reality a dominujúca fantázia sa prejavuje aj v hre, najmä v iluzijných hrách, zväčšuje sa množstvo a predlžuje sa čas venovaný jednej hre
- Výrazne sa zlepšuje mobilita, dieťa zvláda základné samoobslužné zručnosti, pohyb mu nerobí problémy
- Kresby nadobúdajú z neurčitých čarbaníc konkrétne kontúry po formálnej aj obsahovej stránke, päťročné dieťa sa snaží vyjadriť v jednoduchej podobe aj príbeh, deti kreslia to, k čomu majú emocionálny vzťah
- Pomocou hmatu predškolák rozlišuje aj zložitejšie tvary, zrakom rozoznáva aj doplnkové farby, rovnako aj sluch, chuť a čuch mu umožňujú dostatočnú diferenciáciu predmetov
- Vo vnímaní sa ešte výrazne prejavuje tendencia vnímať objekt globálne, bez detailov alebo zameranie sa len na jeden detail, medzery vo vnímaní sú nahrádzané fantáziou
- Vnímanie času je nedokonalé, dieťa subjektívne meria čas prostredníctvom udalostí, ktoré sa ho týkajú, je dominantne orientované na prítomnosť, vo vnímaní priestoru dochádza k podceňovaniu vzdialeností, nedostatočná je orientácia v smere Ľ a P
- Vo vývine vnímania detí sa vyčleňujú 3 štádiá:
a) štádium predmetov – napr. jednoduché vymenovanie jednotlivých predmetov na obrázku
b) štádium činností – popis čiastkových vzťahov v izolovaných zložkách celkového deja
c) štádium vzťahov – pochopenie celého výjavu, jeho pointy a logický zmysel udalostí
U predškolákov sa uplatňujú najmä prvé dve fázy.
- Pamäť je prevažne mechanická a nezámerná, chýba selekcia a spracovanie nových informácií, kvalita podržania v pamäti je často spojená s emocionálnymi zážitkami, ku koncu obdobia sa objavuje zámerné zapamätávanie a 6-7 ročné dieťa začína používať aj jednoduché stratégie
- Výrazne sa zlepšuje kvalita rečového prejavu, aktívna slovná zásoba je asi 3000 slov, pojmy sú definované účelom, v šiestich rokoch sú vety až šesťčlenné, výrazne sa zlepšuje výslovnosť aj keď 50-60% detí má problémy s výslovnosťou niektorých hlások, často sa vyskytuje tzv. egocentrická reč súbežne s rečou pre iných
- Vývin reči podľa Luriju:
1. dieťa nie je schopné regulovať svoje správanie prostredníctvom reči (1,5 – 3 rok)
2. dieťa reguluje svoje správanie prostredníctvom verbálnej inštrukcie, ak je jej fonetická a sémantická stránka v zhode (3 – 4 rok)
3. dieťa reguluje správanie aj pri odlišnom znení a obsahu verbálnej inštrukcie (4 – 5 rok)
4. dieťa je schopné regulovať správanie aj prostredníctvom vnútornej reči ( od 6 roku)
- Kognitívny vývin vstupuje do fázy názorného (intuitívneho) myslenia, posudzovanie pojmu je ešte viazané na názor, na videné, myslenie dieťaťa je skôr prelogické, nerešpektuje všetky podstatné znaky reality, je do značnej miery subjektívne skreslené
- Myslenie dieťaťa je egocentrické, vyznačuje sa magičnosťou, je arificialistické a antropomorfické.
- Pokrok nastáva aj v oblasti morálneho vývinu, väčšina 5-6 ročných detí je schopná vyvodiť primeraný morálny úsudok (dobré – zlé), ak morálne konanie je jednoznačné, dieťa sa však zameriava na samotný skutok, motív konania neberie do úvahy, morálka má heteronómnu povahu, objavuje sa svedomie – je spočiatku predovšetkým negatívne, realistické, zákonité a nadmerne citlivé
- V citovej oblasti dochádza k postupnej diferenciácii citových reakcií, k regulácii citového prežívania a aj jeho prejavov, prejavuje sa tiež schopnosť vcítiť sa do iného
- Diferenciačné znaky citov dieťaťa v porovnaní s dospelými:
- majú spontánny, autentický charakter
- citové prejavy majú zvýšenú impulzívnosť
- sú značne labilné, typický je skoro okamžitý prechod z jedného pólu citu na opačný
- nedostatočná racionálna kontrola citov
- neschopnosť ukrývať svoj city navonok
- citové prejavy sú menej diferencované
- citové reakcie vo vzťahu k podnetom sú často neadekvátne
- V predškolskom veku zostáva rodina najvýznamnejším činiteľom socializácie dieťaťa, formujúca sa detská identita má zdroj hlavne v postojoch a správaní sa rodičov, tiež je dotváraná osobným teritóriom a vecami, ktoré patria len jemu
- Dôležitú úlohu v soc. vývine má nadobúdanie rôznych rolí, ktoré sa stávajú sú časťou identity dieťaťa, k špecifikácii rolí dochádza najmä vo vrstovníckej skupine. Najvýznamnejší pokrok v osvojovaní rolí je diferenciácia mužskej a ženskej role, už štvorročné deti vedia, že pohlavie je trvalý znak
- Seba hodnotenie dieťaťa je určované hlavne hodnotením inými osobami, je nestabilné a neobjektívne
- Dieťa čoraz viac vyhľadáva vrstovníkov, s ktorými sa môže porovnávať, spolupracovať a správať sa na rovnakej úrovni, výber je ešte ovplyvňovaný napr. vlastníctvom zaujímavého predmetu, zovňajškom, pohlavím
- Socializačný proces obsahuje tri vývinové aspekty:
- Vývin sociálnej reaktivity – diferenciácia sociálnych a emočných vzťahov k ľuďom bližšieho, ale aj vzdialenejšieho okolia
- Vývin sociálnych kontrol a hodnotovej orientácie – vytváranie a osvojovanie si noriem správania na základe príkazov, zákazov dospelých, ktoré individuálne správanie usmerňujú do hraníc stanovených spoločnosťou
- Vývin sociálnych rolí – nadobudnutie takých vzorcov správania a postojov, ktoré sú od jednotlivca očakávané ostatnými členmi spoločnosti vzhľadom na jeho vek, pohlavie, spoločenské postavenie a pod.
- Väčšina detí po dovŕšení 6. rokov je pripravená na vstup do školy. Školská zrelosť vyjadruje, že dieťa plnohodnotne zvládlo úlohy predškolského obdobia a dosiahlo taký stupeň vývinu telesných a psychických vlastností, ktorý je nevyhnutným predpokladom pre úspešné zvládnutie školských požiadaviek.
- Školská zrelosť obsahuje tieto jednotlivé stránky:
- Telesná zrelosť – celkový funkčný somatický a zdravotný stav dieťaťa
- Intelektuálna (kognitívna) stránka – realistické chápanie sveta, analyticko-syntetická činnosť vo vnímaní (vyčlenenie častí z celku a jeho opätovné zloženie podľa určitého kritéria, začiatok logického myslenia, primeraná úroveň rečovej komunikácie atď.)
- Sociálna a emocionálna zrelosť – primeraná kontrola citov, odpútavanie sa od rodiny a schopnosť pôsobiť v skupine spolužiakov, podriadiť sa autorite, prijať rolu školáka a pod.
- Zrelosť na prácu (úroveň motivácie k práci) – primerane rozvinutá potreba spoznávať, chcieť sa učiť, tešiť sa na učenie (školu), byť aktívny v práci, byť schopný dokončiť aj nezaujímavú prácu
- podrobná charakteristika týchto troch – jedno bude na písomke
- musia byť uvedené aspoň základné fakty:
- Kognitívny vývin
- Emocionálny vývin
- Vývin osobnosti
- Motorický vývin
- Stavba tela
Aké sú základné postuláty (východiská) jednotlivých koncepcií psychického vývinu?
Koncepcie vychádzajúce z určujúceho vplyvu vnútorných podmienok – endogenistické
- Vychádzajú z predpokladu, že vnútorné – vrodené podmienky vytvárajú základné vlastnosti nášho vývinu
- Môžeme ich označiť ako rastové
- Vychádzajú z názoru, že základné pojmy, predstavy, pravdy a zásady má človek vrodené, buď hotové alebo ich má aspoň ako dispozície – vlohy
- Jeden zo zakladateľov bol Gessel, ktorý o ps. vývine hovorí ako o raste, ktorý vedie k zmenám formy a funkcie podľa etáp v zákonitom, vopred určenom slede. Táto zákonitá sekvencia rastu je daná maturáciou (zrením) a vonkajšie prostredie ju určovať nemôže. Vonkajšie prostredie môže rast do určitej miery len modifikovať, podporovať ho alebo byť jeho prekážkou.
- Vychovávateľnosť jednotlivca je teda závislá na vrodených rastových schopnostiach
- Vnútorný rast za nijakých okolností nemôže byť prekročený vplyvom akéhokoľvek výchovného činiteľa
- Do tejto kategórie teórií môžeme zaradiť aj psychoanalytickú teóriu, ktorej zakladateľom bol Freud
- Podľa neho je ps.vývin determinovaný vrodenými pudmi a inštinktami a jeho priebeh je určovaný ich premenami v styku so sociálnym prostredím – životný pud – libido – Id – Ego - Superego
- K teoretickému výkladu ontogenézy na biologickom podklade prispieva vo významnej miere etológia, ktorá študuje správanie rôznych živočíšnych druhov za prirodzených podmienok. Z výsledkov porovnávacích štúdií sa vyvodzujú závery o determinácii ľudského správania
Koncepcie vychádzajúce z dominantného vplyvu vonkajších podmienok
– najmä sociálnych – exogenetické
- Vychádza z postulátu, že jedinec je výlučne určovaný vonkajšími činiteľmi – výchovou, ktorá je rozhodujúcim formatívnym činiteľom vývinu
- Vychádzajú z predpokladu, že rozhodujúci význam vo vývine zohráva skúsenosť, učenie prebiehajúce pod určujúcim vplyvom prostredia, najmä sociálneho
- Zvýrazňuje sa skoro neobmedzená schopnosť človeka utvárať sa učením
- Jednotlivec je chápaný skôr v pasívnej polohe
- Vo výraznej miere bol tento názor prezentovaný zakladateľom behaviorálnej psychológie Watsonom
- Do behaviorálneho prístupu patria aj teórie sociálneho učenia. Deti sa neučia len prostredníctvom operačného, či klasického podmieňovania, ale aj pozorovaním a napodobňovaním správania sa iných
- V procese sociálneho učenia – napodobňovania sa uplatňujú aj kognitívne faktory, minulá skúsenosť, vlastná osobnosť, vzťah a postoj dieťaťa k modelu správania, situácie v ktorých sa vyskytujú.
Odmena / trest / opakovanie ovplyvňujú naše učenie
- Nedostatkom takýchto pohľadov na vývin človeka je podceňovanie biologických faktorov ako aj psychologických hybných síl vývinu, podceňovanie vlastnej iniciatívy človeka
Interakčné koncepcie
- Vychádzajú z predpokladu, že vývin je výslednicou vzájomného pôsobenia tak vnútorných ako aj vonkajších podmienok
- Označujú sa aj ako syntetické alebo dialetické
- Jednou takou teóriou je Sternova konvergenčná – dvofaktorová teória. Stern upozornil na to, že vlohy nie sú nič hotové, sú to len predpoklady, možnosti, ktoré potrebujú na svoje rozvinutie nevyhnutné doplnenie. Vloha je vnútorným predpokladom, z ktorého sa môže, ale aj nemusí vyvinúť vlastnosť osobnosti – schopnosť. K tomu je nevyhnutná aj vlastná aktivita jednotlivca v danom smere
- Čiastočným nedostatkom tejto teórie je, že nie je bližšie vysvetlená povaha súčinnosti obidvoch faktorov vývinu, skúr ide o určitú možnosť percentuálneho vyjadrenia podielu každého činiteľa
- O konvergencií (zhode) biologickej a kultúrnej línie ps. vývinu hovorí aj Vygotskij vo svojej kultúrno-historickej koncepcii. Dôrazne poukazuje na význam aktivity vyvíjajúceho sa dieťaťa, ktorého vývin nie je výslednicou mechanického vplyvu (X) dedičných prvkov a (Y) prvkov prostredia. Na dieťa musíme pozerať ako na činorodý organizmus v rámci soc. diania. Podľa neho nijaká z psychických funkcií sa nevyvíja izolovane, ale v závislosti na vývine všetkých ostatných. Každá vývinová fáza nadväzuje na predchádzajúce a určitým spôsobom ovplyvňuje nasledujúce. Zmeny interfunkčných vzťahov potom vymedzujú kvalitatívne rozdielne periódy vo vývine jedinca
- Konvergenciu kultúrnej a bio. línie môžeme voľne interpretovať aj tak, že výchovné vzory predkladané dieťaťu musia byť v zhode sa jeho reálnymi predpokladmi, musí im byť schopné porozumieť a akceptovať ich. Let tak budú stimulátorom jeho ďalšieho vývinu ⇒ teória stropu – nemôžeme prekročiť svoj vlastný tieň, naopak to ide
- K interakčným teóriám môžeme pridružiť aj koncepciu Jeana Piageta – teória kongnitívneho štrukturalizmu. Piaget tiež vychádza z predpokladu, že vývin sa uskutočňuje v interakcii činnosti dieťaťa a vnímaných javov prostredia. Na základe toho si dieťa vytvára myšlienkové obrazy týchto činností a dejov, ktoré Piaget označuje ako schémy. Tieto predstavujú kognitívne štruktúry, pomocou ktorých je možné vzájomne organizovať skúsenosti v mysli. Spočiatku sú jednoduché, neskôr na zložitejšej úrovni.
- Mechanizmy, ktoré tento proces vyššej adaptácie na prostredie zabezpečujú sú:
- asimilácia – včlenenie vonkajších podnetov do určitých daných vnútorných štruktúr
- akomodácia – prispôsobovanie daných štruktúr vonkajšiemu prostrediu, čo prebieha ako progresívne vyrovnávanie sa organizmu so životným prostredím
- Piaget vyčlenil tri vzájomne závislé princípy ako funkčné varianty operujúce vo všetkých štádiách kognitívneho vývinu: organizácia, adaptácia, ekvilibrácia
- Ďalej existujú tiež teórie rodinnej interakcie. Vychádzajú z toho, že rodina je podstatne viac ako jednoduchý súčet jednotlivcov, že rodina je celok, ktorý je vymedzený určitým charakteristickým vzorcom vzájomného pôsobenia všetkých jej členov
Čo znamená konvergencia biologickej a kultúrnej línie psychického vývinu?
- o tejto konvergencii hovorí aj Vygotskij vo svojej kultúrno-historickej koncepcii vývinu
- ide o zbiehanie alebo lepšie povedané zhodu
- biologická línia reprezentuje predpoklady, s ktorými sme prišli na svet
- kultúrna línia reprezentuje vonkajšiu, socializačnú líniu, spôsob výchovy
- konvergencia je potom zhoda medzi spôsobom výchovy a našimi možnosťami, predpokladmi
- Vygotskij dôrazne poukazuje na význam aktivity vyvíjajúceho sa dieťaťa, ktorého vývin nie je výslednicou mechanického vplyvu (X) dedičných prvkov a (Y) prvkov prostredia. Na dieťa musíme pozerať ako na činorodý organizmus v rámci soc. diania. Podľa neho nijaká z psychických funkcií sa nevyvíja izolovane, ale v závislosti na vývine všetkých ostatných. Každá vývinová fáza nadväzuje na predchádzajúce a určitým spôsobom ovplyvňuje nasledujúce. Zmeny interfunkčných vzťahov potom vymedzujú kvalitatívne rozdielne periódy vo vývine jedinca
- Konvergenciu kultúrnej a bio. Línie môžeme voľne interpretovať aj tak, že výchovné vzory predkladané dieťaťu musia byť v zhode sa jeho reálnymi predpokladmi, musí im byť schopné porozumieť a akceptovať ich. Let tak budú stimulátorom jeho ďalšieho vývinu
Je výchova potrebná?
Áno, je. Slúži k tomu, aby vytvorila hodnotnejší priestor, aby to, čo je nám dané ako vlohy, sa mohlo kvalitnejšie prejaviť. Výchova je rovnocenným činiteľom vývinu.
Vzťah medzi vývinom a výchovou
- výchova je rovnocenným činiteľom vývinu
- v každej fáze nášho vývinu sme schopní naučiť sa niečo iné, vychovávať treba to, na čom sme už v tej fáze zrelý
a v tom čase, keď sme na to už pripravený
Humanistický model
- Základným východiskom humanistickej koncepcie je zdôrazňovanie pohľadu na človeka ako celok, odmietaná je redukcia aspektov vývinu len na podmieňovanie (učenie), biologický rast alebo len na udržovanie rovnovážnosti uspokojovaním pudov
- Vyzdvihuje sa aktivita človek s poukázaním n jeho vordené dispozície k osobnostnému rastu
- Humanistická psychológia kladie dôraz na dosahovanie toho najvyššieho, čoho je jednotlivec schopný a na tejto ceste ho podporuje
- Humanistický smer vyzdvihuje sebautváranie človeka, ktorý si sám stanovuje ciele svojho konania
- Predstaviteľmi humanistickej koncpeice sú napr. Rogers, Maslow, Bühlerová
Základné podmienky utvárania zručností
- príslušná úroveň zrelosti pre danú motorickú činnosť + učenie sa (tréning)
Význam motorického vývinu v živote dieťaťa
- význam MV je evidentný v tom, že keď je znížený motorický MV je znížený aj kognitívny vývin
Zmeny vývinu dieťaťa
- cefalokandálny – postupuje od hlavy ku končatinám (prvé, čo dokáže dieťa aktívne ovládať je hlavička)
- proximodistálny – postupuje od osi tela smerom k periférii (teda od stredu tela ku krajným častiam tela)
- ulmovadiálny – dlaňový – postupuje od stredu ruky ku končekom prstov
(jemná motorika sa vyvinie neskôr ako schopnosť uchopenie celou dlaňou)
Hra a jej miesto v psychickom vývine
→ HRA - je aj pre dospelých, neviaže sa na konkrétnu skupinu, aj keď u detí je využívaná častejšie
- spôsobuje potešenie, vyvoláva pozitívnu náladu
- môžeme ňou zistiť niečo nové, pomocou nej sa môžeme učiť
- pomocou nej sa dajú vytvárať nové vzťahy
- neexistuje taká činnosť človeka, ktorá by sa dala považovať čisto len za hru alebo len za prácu, preto nemôžeme presne vymedziť, čo je napr. pre niekoho hra a pre niekoho iného práca
→ Všeobecné znaky hrania - hra je činnosť, ktorá je sprevádzaná kladnými emóciami
- hra napomáha učeniu
- hra nemá charakter výsledného konania, nemusí prinášať nijaký dôležitý, spoločensky užitočný produkt
- výsledok hry môže byť akýkoľvek
→ Znaky hrania u detí - spontánnosť (dieťa sa hrá kedy chce a kde chce bez ohľadu na okolnosti)
- symboličnosť (odpútavanie od reality, dieťa dá akémukoľvek predmetu akýkoľvek význam)
- samoúčelnosť (cieľ hry je skrytý v hre samotnej – dieťaťu hra spôsobuje radosť)
→ Teórie hier
Grossova teória - predpokladá, že sa ako deti hráme preto, že tým nadobúdame nové zručnosti, schopnosti, vedomosti, ktoré budú pre nás v budúcnosti, v našej dospelosti, nevyhnutne potrebné
- formou hry sa učíme ľahšie, je to menej namáhavé, ako keď sme nútení sa učiť
Rekapitulačná teória - predpokladá, že v hrovej činnosti sa rekapituluje činnosť, ktorá bola vo fylogenéze potrebná na zachovanie života (napr. hra na lovca)
Spencerova teória - predpokladá, že sa hráme preto, že v hre sa najlepšie odráža skutočnosť
Freudova teória - predpokladá, že podstata hry je v tom, že si v nej dávame ciele sexuálne, ktoré inak nemôžu byť realizované, ktoré v skutočnosti nemôžu byť využité
- predpokladá, že hra chráni pred komplexom menejcennosti, pretože v hre vieme splniť aj tie ciele, ktoré v reálnom živote splniť nevieme
Psychologická teória - predpokladá spojenie vývinu a reči
- reč na určitej úrovni
- reč na vyššej úrovni pomôže dieťaťu zobrazovať a pomenovať skutočnosť (aj inak, ako je)
→ Druhy hier
Delenie podľa Bühlerovej:
- funkčné hry – dominantné v prvých dvoch rokoch života dieťaťa, dieťa sa hrá s časťami svojho tela (do 2r.)
- fikcionálne hry – tu je skutočnosť prezentovaná v inej podobe, po tomto období nastupujú vymyslené hry (2-3r.)
- konštruktívne hry – dominantné od tretieho roku dieťaťa, niečo tovrí z ničoho iného (od 3r.)
(napr. dve kocky + tretia kocka = domček, most; LEGO)
Delenie podľa Václava Příhodu:
- napodobňovacie hry
- účelové hry
- konštruktívne hry
→ Vývin hier z hľadiska spolupráce detí
- individuálna hra – cca.do 2r. (dieťa sa hrá samé, samo pre seba)
- paralelná hra – od 2r. (deti sa dokážu hrať vedľa sebe bez toho, aby si brali hračky alebo sa inak obmedzovali)
- asociatívna hra – cca do 4r. (jedno dieťa začne napodobovať činnosť druhého dieťaťa)
- kooperatívna hra – cca od 4r. (tu sú už jasné prvky spolupráce detí pri hre, rozdelenie úloh)
→ Aspekty hrania v čase
- čím sme starší, tým sa znižuje čas, ktorý trávime pri hre
- čím sme starší, tým sa zmenšuje podiel hrania v živote
- čím sme starší, tým sa zväčšuje čas, ktorý sme schopní venovať jednej hre
Periodizácia vývinu v koncepcií podľa Piageta
Koncepcia vývinu Piageta – teória kognitívneho štrukturalizmu.
- vychádza z predpokladu, že vývinu sa uskutočňuje v interakcií činnosti dieťaťa a vnímaných javov prostredia.
- na základe vlastnej činnosti a vnímaných dejov si dieťa vytvára myšlienkové obrazy týchto činností a dejov, ktoré Piaget označuje ako schémy
- schémy predstavujú kognitívne štruktúry, pomocou ktorých je možné vzájomne organizovať skúsenosti v mysli. Spočiatku sú jednoduché a nediferencované, úzko viazané na uskutočňovanú činnosť a na konkrétne javy.
postupne sa diferencujú a umožňujú vytvárať chápanie javov na zložitejšej úrovni, ich vzájomnú spojitosť.
- Mechanizmy, ktoré tento proces vyššej adaptácie jednotlivca na prostredie zabezpečujú sú:
ASIMILÁCIA – včlenenie vonkajších podnetov do určitých daných vnútorných štruktúr
– zaraďovanie nových informácií do existujúcich schém
AKOMODÁCIA – prispôsobovanie daných štruktúr vonkajšiemu prostrediu, čo v rámci činnosti prebieha ako
progresívne vyrovnávanie sa organizmu so životným prostredím
– modifikácie schém tak, aby bolo možné zasadiť do nich nové javy, ktoré do jednoduchších
schém nezapadali
Štádiá kognitívneho vývinu v koncepcii podľa Piageta
1. senzomotorické štádium (do 2 rokov)
- myšlienkové operácie dieťaťa sú veľmi úzko viazané na skutočné vykonávanie činnosti, na bezprostredné vnímanie a na motorické akty. Dieťa si osvojuje rôzne druhy senzomotorických štruktúr zručností vo vzťahu k vonkajším podnetom. Postupne dieťa poznáva, že veci a javy skutočne exitujú, aj keď ich práve nevníma, začína si ich symbolizovať. V 2. roku sa dieťa vznikom reči dostáva na novú kvalitatívnu úroveň predpojmového myslenia
2. predoperačné štádium (približne do 6-7 rokov)
- doteraz bolo myslenie dieťaťa viazané na činnosti bezprostredne uskutočňované s reálnymi predmetmi. V tomto štádiu činnosť so skutočnými predmetmi môže prejsť do činnosti uskutočňovanej v predstave, myslení, a tak dieťa prekračuje rámec blízkeho časopriestoru.
- v tejto fáze symbolického myslenia (2-4 roky) dieťa používa slová skôr ako predpojmy. Dieťa je ešte v polovici cesty medzi konkrétnymi prvkami a všeobecnou triedou. Usudzovanie je založené na analógiách. Je zaťažené fanátiou, stroskotáva na skutočných logických problémoch.
V druhej fáze tohto obdobia (4-6 rokov) sa dieťa dostáva z úrovne predpojmového myslenia na úroveň názorného myslenia. Začína uvažovať v pojmoch, ktoré vznikli na základe vystihnutia podstatných znakov. Dieťa je však stále viazané na názor. Poznávanie má ešte vždy intuitívny charakter, čo je dôsledkom nedostatku skúseností.
3. štádium konkrétnych operácií (v trvaní do 10 roka)
- až okolo siedmich rokov je dieťa podľa Piageta schopné skutočných logických operácií, je schopné vytvárať úsudky v pravom slova zmysle, bez predchádzajúcej závislosti na videnej podobe. Aj v tejto fáze sa však logický úsudok týka predovšetkým konkrétnych vecí a javov, ktoré si dieťa vie názorne predstaviť. Podstata nového vývinu myslenia je v tom, že dieťa je v myšlienkach schopné uskutočniť rôzne transformácie súčasne – môže chápať identitu, reverzibilitu a vzájomné spojenie rôznych myšlienkových procesov do jednej sekvencie. Dieťa je schopné pochopiť zvratnosť, decentráciu a konvergáciu. Do značnej miery je tu ešte prepojenosť na názorný vzťah. Mladší školák ku koncu obdobia je už schopný modifikovať a kombinovať pravidlá podľa požiadaviek, aktuálnej situácie. To, že dokáže riešiť problémy v rámci jednotného systému myšlienkových krokov, znamená viditeľný pokrok v jeho poznávaní. Je už schopné pochopiť zhrnutie jednotlivých prvkov do tried, rozlišuje prvok a triedu. Podstatne na vyššej úrovni chápe príčinné vzťahy, nezamieňa už následnosť za príčinnú súvislosť
4. štádium formálnych operácií (od 10-11 rokov)
- medzi hlavné pokroky kognitívneho vývinu patrí to, že dospievajúci je už schopný operovať s pojmami, ktoré sú vzdialené od bezprostrednej zmyslovej skutočnosti, s pojmami, ktoré sú všeobecnejšie a a abstraktnejšie. Tvorenie pojmov sa odpútava od závislosti na názorných predlohách a prebieha v rovine symbolického uvažovania. Dospievajúci ďaleko presnejšie definuje pojem, nielen účelom ako predtým, ale uvedením podstatných a všeobecných vlastností.
- v tomto štádiu sa dospievajúci neuspokojí len s jedným riešením problému, ale uvažuje aj o možných alternatívach. Je schopný tvoriť hypotézy a overovať ich, aj keď spočiatku nie dôsledne. Tiež je schopný vytvárať tézy, ktoré nie sú prísne opreté o reálnu skutočnosť, ale existujú len ako možnosť. Logické operácie, ich aplikácia už nemusia byť podporené obsahom súdov. Rozvíja sa hypoteticko-deduktívne usudzovanie, založené na logike možných kombinácií a overované kontrolnými kritériami.
- táto nová úroveň myslenia sa nevyvinie odrazu, dospievajúci môže v určitých problémových situáciách postupovať v zmysle formálnych operácií, v iných riešeniach môže byť stále viazaný na konkrétne obsahy
- senzomotorické štádium – dieťa manipuluje s predmetom
- predoperačné štádium – kvalitatívny boom
– vnútorný plán
– dieťa manipuluje s vnútornou reprezentáciou predmetu
– predstava → obrovský pokrok ⇒ pojem
– predpojem najskôr
– myšlienkové operácie ešte nie sú vyvinuté v tomto štádiu
Predstava – obraz predmetu, ktorý v tomto momente nevnímame, ale vnímali sme ho už predtým
– fantazijná predstava
Pojem – prvé myslenie
– forma myslenia, pomocou ktorej premietame naše predstavy
Myšlienkové operácie sú: analýza + syntéza / abstrakcia + generalizácia / porovnávanie
- operačná fúza – už používa myšlienkové operácia
- obdobie dospievania – formálne operácie
- hypoteticko-deduktívne myslenie
- abstraktné myslenie
Gaľperinova teória formovania rozumových vlastností
Gaľperin vypracoval princíp etapovitosti a interiorizácie myšlienkových procesov, princíp postupnej premeny vonkajších činností na abstraktné myšlienkové operácie.
Etapy podľa Gaľperina:
- etapa motivácie – motivácia je nevyhnutná pre akúkoľvek ľudskú činnosť, predstavuje pohnútku k učeniu
- etapa formovania orientačného základu činnosti – ide o osvojovanie si oporných bodov, ktoré činnosť uľahčujú
- etapa materiálnej alebo materializovanej činnosti – materiálna činnosť ako bezprostredná manipulácia s konkrétnymi predmetmi, je sprevádzaná vonkajšou, hlasitou rečou
- materializovaná činnosť ako manipulácia so znakmi, obrazmi týchto predmetov
- etapa prechodu od materiálnej (materializovanej činnosti) k činnosti v podobe vonkajšej, hlasitej reči – činnosť sa uskutočňuje bez konkrétnych predmetov a ich obrazov len slovne hovorenou alebo písanou rečou
- vonkajšia reč sa postupne skracuje a zovšeobecňuje
- etapa odstraňovania zvukovej stránky vonkajšej reči pre seba – reč mínus zvuk
- stále sa operuje so slovami, ale artikulácia je skrytá
- etapa zvnútornenie – činnosť nadobúda charakter vnútorne reči
- vnútorná reč sa skracuje, vyznačuje sa fragmentárnosťou a automatizuje sa.
- činnosť sa uskutočňuje v duchu, ide o rozumovú, intelektuálnu činnosť
POROVNANIE GAĽPERINA A PIAGETA
SPOLOČNÉ → vonkajšie sa mení na vnútorné
Štádiá vývinu vnímania
- štádium predmetov – napr. jednoduché vymenovanie jednotlivých predmetov na obrázku
- štádium činností – popis čiastkových vzťahov v izolovaných zložkách celkového deja
(uvedenie jednotlivých, priestorových relácií)
- štádium vzťahov – pochopenie celého výjavu, jeho pointy a logický zmysel udalostí
Prvé dve fázy sú uplatňované najmä u predškolákov, tretie štádium je uplatňované najmä v mladšom školskom veku
Myslenie v mladšom školskom veku
logika
decentrácia
konzervácia
zvratnosť
operačná povaha myslenia
Dochádza k radikálnej zmene v kognitívnom vývine – dieťa objaví logiku.
Dieťa j schopné uskutočňovať logické operácie bez predchádzajúcej závislosti na videnom, logické úsudky sa však stále týkajú konkrétnych javov a obsahov, ktoré si možno názorne predstaviť.
Tento nový spôsob riešenia problému, či poznávania je daný základnými zmenami, ktoré spočívajú v:
- schopnosti decentrácie pri myslení
- odpútať sa od viazanosti na jednu veličinu
- aktuálny stav poznávacej skutočnosti
- úsudok vychádza zo sledovania a rešpektovania viacerých kritérií (výška, farba, počet)
- ide najmä o tieto operácie:
- klasifikácia a triedenie – rozčlenenie príslušnosti jednotlivých objektov do kategórií
podľa viacerých hľadísk
- inklúzia – priradenie jednotlivých prvkov do tried a na vyššej úrovni do dvoch tried
do nadradenejšej kategórie
- radenie prvkov podľa pravidla, v ktorom je obsiahnutých viac kritérií
- schopnosti konzervácie
- vedomosť toho, že istá skutočnosť môže mať rôzne podoby (tvar z guľatého na valček bez zmeny množstva)
- premenlivosť dieťa začína chápať ako určitú vlastnosť reality, čo tiež znamená, že lepšie chápe aj jej stabilitu a kontinuitu
- stabilitu určitej vlastnosti objektu dieťa vysvetľuje reverzibilitou (vždy rovnaké množstvo tekutiny aj v inom tvare nádoby), identitou (stále tá istá tekutina) a kompenzáciou (hladina tekutiny nižšia, pretože nádoba je širšia)
- chápaní zvratnosti operácií
- zmena nie je chápaná ako definitívna, opačná zmena by znamenala návrat do pôvodného stavu
- inverzia
- dva rôzne pohľady na tú istú vec
Nástup logických operácií vytvára priestor pre efektívny rozvoj chápania miery objemu, hmotnosti, času, pojmu čísla a osvojovanie si účinných stratégií riešenia problému. Stále pretrváva preferovanie rozvoja konvergentného myslenia – hľadanie jedného správneho spôsobu riešenia problému, jednej odpovede – na úkor divergentného myslenia – hľadanie viacerých možných spôsobov riešenia.
ANTRÁCIA VNÍMANIA
- vedieť vnímať aj časti, detaily obrazu
- mladší školský vek
DECENTRÁCIA VNÍMANIA
- decentrácia pri myslení – odpútať sa od viazanosti na jednu veličinu
Čím sa vyznačuje myslenie predškoláka
- kognitívny egocentrizmus
- dieťa ešte nedokonalo chápe, že druhí ľudia môžu mať vlastné hľadisko, odlišné od jeho
- dieťa predpokladá, že iný vie všetko, čo vie ono
- magičnosť
- dovoľuje meniť fakty podľa vlastného priania, ktoré vychádza z presvedčenia, že vlastnou predstavou, slovom je možné zmeniť skutočnosť
- artificializmus – všetko sa „robí“
- antropomorfizmus – prisudzovanie ľudských vlastností neživým veciam, zvieratám
Kognitívny vývin vstupuje do fázy názorného (intuitívneho) myslenia, posudzovanie pojmu je ešte viazané na názor, na videné, myslenie dieťaťa je skôr prelogické, nerešpektuje všetky podstatné znaky reality, je do značnej miery subjektívne skreslené
Myslenie dospievajúceho
Kognitívny vývin prechádza do posledného štádiu formálnych operácií.
Hlavné znaky:
- dospievajúci je schopný abstraktného myslenia, operuje s pojmami , ktoré sú vzdialené od videného, sú všeobecné a abstraktné, operácie prechádzajú do roviny operácií so vzťahmi bez väzby na názorné, logicky myslí nielen o veciach, ale aj myšlienkach
- dospievajúci, ktorý je schopný myslieť abstraktne, je schopný oddeľovať skutočné od možného, zameriava sa na rôzne možnosti existencie skutočnosti, jeho myslenie je hypotetické
- dospievajúci hľadá viac možností riešenia problému, je schopný tvoriť hypotézy a systematicky ich overovať
- dospievajúci je schopný kombinovať a integrovať rôzne myšlienky, rozširuje sa obsah myslenia
- dospievajúci si osvojuje schopnosť reflektívneho myslenia, je schopný myslieť o myslení (metakognícia) a hodnotiť svoj vlastný poznávací proces a zefektívňovať ho
Teória reči
Vývin reči môžeme rozdeliť do dvoch fáz:
- predrečová alebo prípravná fáza (1-2 rok)
- viaže sa na dojčenské obdobie
- dojča požíva tieto spôsoby komunikácie: krik, džavot a gestikuláciu
- ku koncu dojčenského obdobia porozumenie slovám predchádza ich vysloveniu
- obdobie vlastného vývinu reči
- slovná zásoba – tvorenie slovníka → aké slovné druhy, aké slová, koľko slov
- spájanie slov do viet – tvorenie viet
- naučenie výslovnosti
- poradie slovných druhov: 1. podstatné mená / 2. slovesá / 3. prídavné mená........... nakoniec číslovky
- špeciálny slovník – slovník času, slovník peňazí
AKÝ MÁ DIEŤA MOTÍV UČIŤ SA HOVORIŤ
- dieťa zistí, že hovorením kvalitnejšie vyjadruje svoje myšlienky
- môže komunikovať
- môže rozkázať (chuť rozkazovať)
Vývin reči podľa Luriju:
1. dieťa nie je schopné regulovať svoje správanie prostredníctvom reči (1,5 – 3 rok)
2. dieťa reguluje svoje správanie prostredníctvom verbálnej inštrukcie, ak je fonetická a sémantická stránka v zhode(3-4r)
3. dieťa reguluje správanie aj pri odlišnom znení a obsahu verbálnej inštrukcie (4 – 5 rok)
4. dieťa je schopné regulovať správanie aj prostredníctvom vnútornej reči ( od 6 roku)
Vývinové aspekty procesu socializácie
Rozširovanie, diferenciácia schopností vstupovať do soc. kontaktu s inými ľuďmi
Keď sme boli malí, boli sme schopní vstúpiť do kontaktu len s jednou osobou – mama → otec → vrstovníci
Socializačný proces obsahuje tri vývinové aspekty:
- vývin sociálnej reaktivity
- diferenciácia sociálnych a emočných vzťahov k ľuďom bližšieho, ale aj vzdialenejšieho sociálneho okolia
- vývin sociálnych kontrol a hodnôt
- vytváranie a osvojovanie si noriem správania na základe príkazov, zákazov dospelých, ktoré individuálne správanie
usmerňujú do hraníc stanovených spoločnosťou
- vývin sociálnych rolí
- nadobudnutie takých vzorcov správania a postojov, ktoré sú od jednotlivca očakávané ostatnými členmi spoločnosti
vzhľadom na vek, pohlavie, spoločenské postavenie
Prehľad sociálneho vývinu cez jednotlivé vývinové fázy
- obdobie novorodenca – predovšetkým sociálna interakcia s matkou, treba dostatok kvalitných podnetov
- obdobie dojčaťa – proces socializácie je v závislosti na interakcii dieťaťa a matky alebo osoby starajúcej sa o dieťa, od šiesteho mesiaca dieťa začína odlišovať matku od iných osôb
- obdobie batoľaťa – dieťa ešte značne závislé od matky alebo inej dospelej osoby – reakcia dieťaťa na odlúčenie od matky ma tieto fázy: fáza protestu, zúfalstva, odpútania od matky – batoľa intenzívne vstupuje do interakčných vzťahov aj k ostatným členom rodiny, najmä otcovi a súrodencom – dieťa prejavuje záujem aj o iné deti, vzťahy k rovesníkom sú však málo diferencované
- predškolské obdobie - rodina zostáva najvýznamnejším činiteľom socializácie dieťaťa, formujúca sa detská identita má zdroj hlavne v postojoch a správaní sa rodičov, tiež je dotváraná osobným teritóriom a vecami, ktoré patria len jemu – dôležitú úlohu v soc. vývine má nadobúdanie rôznych rolí, ktoré sa stávajú sú časťou identity dieťaťa, k špecifikácii rolí dochádza najmä vo vrstovníckej skupine. Najvýznamnejší pokrok v osvojovaní rolí je diferenciácia mužskej a ženskej role, už štvorročné deti vedia, že pohlavie je trvalý znak – sebahodnotenie dieťaťa je určované hlavne hodnotením inými osobami, je nestabilné a neobjektívne – dieťa čoraz viac vyhľadáva vrstovníkov, s ktorými sa môže porovnávať, spolupracovať a správať sa na rovnakej úrovni, výber je ešte ovplyvňovaný napr. vlastníctvom zaujímavého predmetu, zovňajškom, pohlavím
- mladší školský vek – k rodine ako dominantnej sociálne skupine, ktorá sa podieľa na socializácii dieťaťa pristupuje škola, ktorá má svoje typické socializačné požiadavky – rozvoj špecifických čŕt osobnosti, identity dieťaťa závisí však v konečnom dôsledku skôr od rodiny a vrstovníckych skupín – vrstovnícka skupina má významné postavenie, dieťa sa učí spôsobom sociálnej interakcie, spolupráci, komunikácii – dieťa najmä po 8 rokoch cíti silnú potrebu patriť do skupiny vrstovníkov – vznik detskej banky
- obdobie dospievania – odpútavanie sa z detskej citovej závislosti na rodine a nadobúdanie nových vrstovníckych vzťahov – osamostatňovanie – vo vzťahu k dospelým prevláda kritický postoj – nárast dôležitosti vplyvu vrstovníckych skupín – vrstovníci sa stávajú modelom aj vo vzťahu k vlastnej pozícií v rodine – rola v skupine má veľký význam v procese nadobúdania vlastnej identity
Malá sociálna skupina
- trieda, rodina
- malú sociálnu skupinu tvorí toľko členov, aby vedeli komunikovať tvárou v tvár
Sociálna štruktúra skupiny
- nadobúda typické členenie
- skupina má vodcu, jadro skupiny, radových členov, členovia na okraji skupiny sú všetci ostatní
Vek detskej bandy
- deti majú silné cítenie patriť do skupiny, byť členom vrstovníkov
- mladší školský vek 8-9 rokov
- členovia skupín na vyjadrenie silnej spolupatričnosti používajú rôzne prostriedky: názov skupiny, rituálj prijímania členov, symboly skupiny, miesto stretávania
Etapy vytvárania vrstovníckych skupín v období dospievania
- skupinová izosexuálna fáza
- soc. skupiny, ktoré sa vytvárali na báze pohlavia, to druhé pohlavie bolo ignorované
- vrstovnícke skupiny na začiatku obdobia dospievania sú tvorené členmi rovnakého pohlavia, druhé pohlavie je striktne odmietané
- individuálna izosexuálna fáza
- v druhej etape vzniká u dospievajúceho potreba nájsť si intímneho priateľa, ktorému sa môže zdôveriť so svojím cítením a najtajnejšími želaniami, s ktorým si môže vymieňať skúsenosti
- je to priateľ rovnakého pohlavia
- mať takéhoto priateľa je veľmi dôležité v období neistoty
- vznikajú priateľstvá pretrvávajúce celý život
- prechodná etapa
- začína sa búrať bariéra pohlavia
- záujem o druhé pohlavie, aj keď často na diaľku a neohrabane
- jednotlivci, ktorí prví prekonajú skupinové tabu orientácie na druhé pohlavie, sú vystavení posmeškom
- heterosexuálna fáza polygamná
- na rozhraní puberty a adolescencie sa objavujú skutočné heterosexuálne vzťahy
- na začiatku nestále, niekedy prežívané veľmi silne ako prvé platonické lásky
- zamilovanosť
- vzťahy k jednotlivcom druhého pohlavia sa ustaľujú
- môžu vyústiť do hlbšieho porozumenia založeného na rešpektovaní osobnostných vlastností
Hlavný zdroj budovania identity
- u batoľaťa – matka, otec, potom ďalší dospelí
- až predškolský vek – ostatné deti
- školský vek – spolužiaci
- u dieťaťa s identita formovala skôr pod vplyvom pôsobenia iných, od ktorých bolo dieťa závislé
- v období dospievania je výrazný aj vplyv nadobudnutej schopnosti abstraktného myslenia
- dospievajúci rozmýšľa nielen o svojej minulosti, ale najmä o svojej budúcnosti
- dospievajúci si vytvára predstavy o svojom životnom štýle, povolaní, ktoré sa časom menia na pomerne stabilný
pohľad na seba samého
Identita
- fáza dospievania – hlavná úloha je hľadanie vlastnej identity v rovine sociálnej a súkromnej
- úlohou dospievajúceho je nájsť svoju vlastnú identitu, nájsť odpovede na otázky kto som, kam smerujem, čo zo mňa raz
bude, aký je zmysel môjho života (osobná identita), kam patrím, kto sú moji priatelia (sociálna identita), čo patrí ku mne
a čo patrí len mne
- v období dospievania je ešte častá odpoveď: neviem, kto som, som zmätený
- v detstve sa identita stavia na: šaty, hračky, farby, súkromný majetok, neskôr osobný životný priestor
- vyriešením tejto vývinovej úlohy vzniká identita relatívne stabilná, integrujúca sa do konzistentného a jedinečného celku
- vývinová kríza vyriešená – dosiahnutie vlastnej identity
Vývinové moratórium (Erickson)
– zákaz, niečo sa nesmie robiť
– ide o zastavenie budovania vlastnej identity
– nazbieranie síl na ďalšiu vývinovú úlohu
– ak trvá krátku dobu, je to v poriadku
– ak trvá dlhšiu dobu, môže byť prekážkou vývinu
– môže mať rôznu podobu – prehnaná usilovnosť, vášnivé zaujatie športom – všetky ostatné vývinové úlohy ustupujú
– ak sa nám nedarí s jednou úlohou, nahradíme ju inou
Súperenie, rivalita, žiarlivosť
- sú to formy sociálneho správania sa
- objavujú sa koncom 3. roku života
- súperenie v rannom veku na báze majetku „čo mám“, „čo vlastním“
- v neskoršom veku na báze schopností „čo dokážem, čoho som schopný“
- medzi spolužiakmi sa vytvára forma sociálneho správania sa = súperenie, rivalita
- vyskytuje sa žiarlivosť a prvky spolupráce najmä pri hre
Agresia
- dieťa to nemyslí zle, nechce ublížiť
- ovláda len túto primitívnu formu správania sa
- využívanie na získanie pozornosti alebo nejakej veci
- agresia voči iným deťom alebo ich výtvorom
- táto forma sociálneho správania sa objavuje koncom 3.roku života
Negativizmus
- typická forma sociálneho správania sa
- objavuje sa v 3. roku života
- pramení z egocentrického zamerania rodiacej sa autonómie a vlastnej vôle v strete s hanblivosťou a s autoritou dospelého
- môže mať telesnú a verbálnu podobu
- ide o prirodzený vývinový jav, nesmie však nadobudnúť extrémne formy alebo pretrvávať príliš dlho
Pretrhnutie dieťaťa od matky
- tzv. psychologické narodenie dieťaťa
- vytvára sa cez vzťah k matke, pochopenie jej trvalosti, samostatnej existencie a tým aj seba samého
- rozdelenie „my“ na jednoduché, ale jasné „ja“ a „ty“ na konci vývinovej fázy obdobia dojčaťa
- toto ešte nie je úplné chápanie vlastného ja – to nastáva až v 3.roku života
Detská kresba
- dvojročné dieťa dokáže napodobňovať dospelého v kreslení priamky, kruhu, spontánne uskutočňuje prvé pokusy o kresbu v podobe čmárania
- v predškolskom období od 3-6 rokov neurčité čmáranice (ktoré dieťa neskôr pomenuje), ustúpia
- kresba nadobúda konkrétne kontúry po formálnej aj obsahovej stránke
- na začiatku 4.roku dieťa kreslí ľudskú postavu v podobe hlavonožca s naznačením jednotlivých častí (ústa, oči)
- postupne pribúda naznačenia rúk, trupu v podobe jednoduchých čiar
- ku koncu 4.roku má kresba už základnú podobu zvoleného objektu so schematickým znázornením hlavných znakov
- päťročné dieťa sa snaží nakresliť aj príbeh, dej
- deti nekreslia to, čo vidia, ale to, čo poznajú, k čomu majú emocionálny vzťah
- v mladšom školskom veku medzi 6-11 rokom života sa zlepšenie kvality vnímania, jemnej motoriky a spôsobu spracovania získaných informácií prejavuje aj v kresbe dieťaťa
- v kresbe ľudskej postavy pribúdajú jej jednotlivé časti, ich vzájomné prepojenie, zlepšuje sa proporcionalita a detailnosť postavy, objavuje sa odev a jeho časti
- neskôr sa objavuje aj kresba z profilu, je keď spočiatku zmiešaná s kresbou „en face“
- v druhej polovici tohto obdobia je znázorňovaný pohyb a snaha vyjadriť aj perspektívu a plastičnosť tieňovaním
Freudova periodizácia vývinu osobnosti
- Orálne štádium – 1.rok – zóna slasti sú ústa, ich stimulácia pri saní, neskôr hryzení – dieťa je egocentrické
- Análne štádium – 2-3 rok – zóna maximálnej slasti sa presúva na konečník – dieťa sa učí chodiť na toaletu
- Falické štádium – 4-6 rok – kritické obdobie – intenzívny záujem o svoje a cudzie pohlavné orgány – Oidipov komplex u chlapcov – Elektin komplex u dievčat
- Latentné štádium – 6 rok až do začiatku dospievania – emocionálne a sexuálne túžby ustupujú do pozadia, stávajú sa latentné – dieťa nie je rozptyľované túžbami a citmi – priestor na zvládnutie množstva úloh
- Genitálne štádium – od začiatku dospievania – reaktivácia sexuálnych pudov – dominantná oblasť slasti sú genitálie – sexuálne priania zamerané na opačné pohlavie – heterosexuálne vzťahy
Eriksonove štádiá vývinu osobnosti
Erikson vychádza z predpokladu, že jedine na každom vývinovom stupni musí vyriešiť psychosociálny konflikt, až potom môže postúpiť ďalej.
- V prvom štádiu (do 1,5 roka) dominujú zážitky základná istota (dôvera) vs. nedôvera. Vypracovanie dôvery je základom celoživotných citových vzťahov k ľuďom, je podstatne determinované kvalitou vzťahu matky a dieťaťa
- Druhé štádium (1,5-3 roky) charakterizuje polarita dominujúcich zážitkov autonómia vs. pochybnosť. Dieťa musí zvládnuť rozpor rodiacej sa autonómie a pochybnosti, ktorý vyplýva so závislosti na ľuďoch a ich požiadavkám
Tretie štádium (predškolský vek) je zmenu zaobchádzania s vajíčkom v porovnaní s inými drobnými predmetmi, ktoré sú kojencovi už známe, keď sa vajíčko rozbije po manipulácii podobnej ako s loptou alebo inými hračkami a tiež potreba osvojiť si nové spôsoby riešenia problému, pretože v danej situácii už známe zlyhávajú.
Niektoré podnety svojou novosťou a požiadavkami, ktoré kladú na jednotlivca, vytvárajú v jeho poznávacom systéme nerovnováhu. Snahou je obnoviť rovnováhu, Proces, ktorý v tomto smere funguje, sa nazýva ekvilibrácia. Jeho prejavom je modifikovanie starých alebo vytvorenie nových schém. Dôsledkom je tiež redukcia napätia (a navodenie určitého vyváženého stavu) medzi asimiláciou a akomodáciou a samozrejme vznik nového poznania. Ak uvedené aplikujeme na podmienky vyučovania, potom učiteľ tým, že kladie žiakom otázky alebo nastoľuj problémy, snaží sa navodiť v ich poznaní nerovnováhu a podnietiť ich k poznávacím činnostiam.
Smerovanie dieťaťa ku kognitívnej zrelosti je podľa Piageta postupné a má charakter štyroch, po sebe idúcich, kvalitatívne odlišných vývinových štádií. Každé štádium možno opísať ako súbor organizovaných poznávacích štruktúr alebo schém. Jednotlivé štádiá uvedieme v následnosti, v akej sa vyskytujú, s vekovým ohraničením, ktoré je však približné, pretože v tomto ohľade sa prejavujú značné interindividuálne rozdiely.
Senzomotorické štádium (0-2 roky)
Trvá od narodenia dieťaťa až do jeho 18 až 24 mesiacov. Názov senzomotorický je odvodený od skutočnosti, že kojenci a tiež batoľatá preskúmavajú svet a získavajú väčšinu svojich skúseností zmyslami a motorickými pohybovými činnosťami.
Deti sa rodia s určitou reflexívnou výbavou. Príkladom môže byť sací a uchopovací reflex. Na báze takýchto prvotných, vrodených reflexov sa utvárajú prvé schémy. Spočiatku slúžia na preskúmavanie a poznávanie vlastného tela. Neskôr sa ich súčasťou stávajú vonkajšie predmety ako hrkálky, fľaše, loptičky, ktoré deti uchopujú, cmúľajú ich, vykonávajú s nimi kmitavé pohyby alebo udierajú s nimi o prekážku. Tým, že si deti všímajú dôsledky takýchto, do schém organizovaných činností, získavajú nielen skúsenosti so zaobchádzaním s predmetmi, ale poznávajú aj samotné predmety.
Až niekedy do 9-tich mesiacov deti spájajú existenciu predmetu s jeho bezprostredným pôsobením. Do tohto obdobia, keď sa nejaký predmet stratí z ich pohľadu, nepokúšajú sa ho hľadať. Je to dôsledkom neprítomnosti mentálnej reprezentácie predmetov (predstáv, resp. symbolov, obrazov), ktorá by v ich mysli tieto predmety zastupovala. Až výskyt mentálnej reprezentácie je predpokladom osvojenia s predmetnej stálosti, teda pochopenia, že existencia predmetov pretrváva aj potom, čo prestali pôsobiť na naše zmysly. Používanie symbolov, predstáv umožňuje premýšľať o predmetoch a javoch a tiež zámerne vo vzťahu k nim konať.
Napríklad snažiť sa nájsť alebo získať predmet, ktorý sa stratil z dohľadu.
Ďalšou významnou črtou senzomotorického štádia je objavenie sa učenia pokusom a omylom. Dieťa čisto náhodným spôsobom vykonáva rôzne činnosti, pohybové úkony, ktorými sa pokúša naplniť svoj zámer, pričom tie činnosti, ktoré vedú k cieľu sú posilňované, majú tendenciu sa opakovať a zotrvať v repertoári správania.
Príkladom sú neusporiadané a náhodné pohyby dieťaťa, keď sa snaží, ležiac v kočíku, dosiahnuť na hračku, ktorá je položená pred ním na deke. Pretože hračka je mimo dosah dieťaťa a nedokáže sa premiestniť smerom k nej, jeho pokusy sú spočiatku neúspešné. Až náhodou sa mu podarí pritiahnuť deku a zmocniť sa hračky. Keby sa táto situácia opakovala v budúcnosti viackrát po sebe, dá sa predpokladať, že úspešný pokus sa následne vyskytne vždy s väčšou pravdepodobnosťou a bude si vyžadovať kratší čas hľadania a skúšania.
Ku koncu tohto štádia deti nadobúdajú schopnosti riešenia problému (problem solving). Dokážu uplatniť to, čo sa vo všeobecnosti nazýva myslením. Sú schopné si predstaviť, resp. symbolizovať jednoduchú problémovú situáciu aktívne, v mysli, kombinovať jej elementy účelným spôsobom. Ich správanie tak nadobudne premyslenejší, plánovitejší charakter.
Predoperačné štádium 2-7 rokov)
Väčšie možnosti využívať mentálne reprezentácie, vrátane osvojenia si jazyka, umožňujú v podstatnej miere rozšíriť spôsoby poznávania sveta dieťaťom z bezprostredných manipulácií s reálnymi predmetmi na manipulovanie s ich obrazmi alebo symbolmi v mysli.
Prejavom reprezentatívnej funkcie v poznávaní je tiež oddialená imitácia. Ide o schopnosť napodobňovať model s časovým odstupom. Dieťa môže napríklad vidieť iné dieťa ako prelieza zábradlie. Spomenie si na to na druhý deň a na základe predstavy, ktorú si uchovalo, dokáže samo uvedené úkony podobným spôsobom vykonať.
Možnosť používať mentálne reprezentácie obohacuje tiež hrové aktivity detí. Deti v tomto štádiu totiž dokážu v hre využívať predmety ako zastupujúce (symbolizujúce) iné predmety alebo dokonca živé bytosti, vrátane ľudí. Samotné deti sa vpravujú do rôznych odpozorovaných rolí, ktoré rozohrávajú so svojimi hrovými partnermi. Hry detí, ktoré sú charakteristické práve pre obdobie predchádzajúce vstupu do školy sa zvyknú označovať ako imaginárne alebo predstieracie.
Piaget v súvislosti s myslením dieťaťa v tomto štádiu kognitívneho vývinu, hovorí o predlogickom alebo intuitívnom myslení. Keď sa napr. pred očami 4-ročného dieťaťa vložia do kartónovej trubičky tri guľôčky, každé inej farby, dieťa obyčajne dokáže správne určiť poradie, v akom z trubičky vypadnú.
Je však zaujímavé že deti sa často mýlia keď sa trubička prevráti opačným koncom dolu. Predlogičnosť myslenia sa u dieťaťa prejavuje najmä v nelogickom slede krokov pri usudzovaní a vo vnášaní príčinno-dôsledkových vzťahov do náhodného súbežného výskytu javov.
Typické pre toto štádium ďalej je, že deti zlyhávajú pri riešení úloh, ktoré sú založené na princípe stálosti, množstva, objemu, hmotnosti, dĺžky, počtu.
Často uvádzaným príkladom je úloha určená na zisťovanie pochopenia stálosti objemu kvapaliny (dva poháre rôzneho tvaru s rovnakým množstvom kvapaliny)
Dieťa v tomto štádiu je presvedčené, že v užšom a vyššom pohári je viac tekutiny, než v širšom a nižšom pohári. Zdrojom jeho chybného usudzovania je skutočnosť, že sa zameria len na jeden aspekt, dimenziu problémovej situácie a nezoberie do úvahy, že pokles hladiny v pohári je kompenzovaný nárastom šírky hladiny. Túto charakteristiku myslenia predškolákov Piaget nazýva centralizácia. Vysvetľuje zlyhania aj v iných úlohách so stálosťou. Podobne je dieťa presvedčené, že z koláča, ktorý sa rozkrája na 4 kusy je viac, ako keď bol vcelku.
Dieťa v tomto štádiu je obyčajne neúspešné a pri riešení úlohy, v ktorej sa požiada, aby určilo, v ktorom z dvoch radov je viac gombíkov, pričom jeden rad je uložený na tesne a druhý s väčšími medzerami.
Podobne dieťa robí aj chyby pri odhadovaní dĺžky, keď tvrdí, že ohnutý drôt tej istej dĺžky je kratší ako rovný.
Čo je ďalej typické pre myslenie predoperačných detí je sústredenie sa na štádia a ignorovanie procesov zmien, prebiehajúcich medzi štádiami. Napr. pri porovnávaní tekutiny ignoruje prelievanie tekutiny, keby si dieťa tento proces uvedomilo, muselo by prísť k záveru, že tekutina sa bezo zbytku preliala a že jej nemohlo pribudnúť ani ubudnúť. Ide o analogickú situáciu, ako keby sme časť filmového deja na zázname jednoducho vystrihli.
Myslenie dieťaťa je tiež obmedzené egocentrizmom. Vyjadruje ťažkosti dieťaťa predstaviť si veci alebo situácie z pohľadu inej osoby, resp. uvedomiť si a zohľadniť hľadiská, potreby, záujmy iných.
Známou Piagetovou úlohou, ktorá slúži na zisťovanie toho, či dieťa dokáže prevziať hľadisko iných ľudí je „test troch pohorí“. Dieťaťu sa ukáže trojrozmerný model troch pohorí, ktoré sú farebne odlíšené. Na jednom z nich je dom, a na vrchole ďalšieho pohoria sa nachádza červený kríž. Dieťa sedí pred modelom, ktorý je umiestnený na stole. Experimentátor posadí z jednej strany stola pred model bábiku a spýta sa dieťaťa, čo bábika vidí.
Aby dieťa nemuselo slovne opisovať príslušný obraz, podajú sa mu obrázky znázorňujúce model, tak ako ho možno vidieť z rôznych uhlov pohľadu. Jeho úlohou je vybrať si ten, ktorý zodpovedá pohľadu bábiky. Alternatívnou verziou bola požiadavka, aby dieťa samo zostavilo model.
Výsledky riešenia ukázali, že väčšina 6-ročných detí vybrala fotografie alebo postavila model, ktorý korešpondoval s ich vlastný uhlom pohľadu. Piaget vyvodil z toho záver o egocentrizme detí. Výsledky výskumov niektorých iných autorov so situáciami, ktoré boli pre deti zmysluplnejšie a zaujímavejšie, však Piagetove závery nepotvrdili. Egocentrizmus sa s rastúcim vekom zmierňuje. Zatiaľ, čo 2-ročné dieťa dáva do vzťahu k sebe samému výskyt všetkých udalostí a nepriznáva iným ľuďom ich vlastné úmysly, 4-ročné dieťa už dokáže pochopiť určitú autonómnosť prebiehajúcich situácií, ich aktérom však pripisuje svoje potreby a priania. Štádium konkrétnych operácií od (7 do 11 rokov)
Počas dochádzky do základnej školy sa kognitívne schopnosti detí podstatne menia. Deti si osvoja poňatie stálosti (zachovania). Podstatnou zmenou v spôsobe ich uvažovania je využívanie konkrétnych mentálnych operácií. Mentálne operácie sú zvnútornené činnosti, ktoré umožňujú dieťaťu v mysli rekonštruovať pôvodnú situáciu. Ich základnými vlastnosťami sú reverzibilnosť, teda schopnosť obrátiť smer uvažovania a flexibilnosť (pružnosť) v ich uplatňovaní. Tá je však v konkrétnych operáciách ešte do určitej miery obmedzená, pretože tieto operácie fungujú v odlišných obsahových oblastiach odlišne, čo zťažuje ich transfer (prenos) pri riešení rôznych úloh a problémov.
Deti v štádiu konkrétnych operácií sú schopné decentralizácie. Prejavuje sa to aj pri riešení úloh so stálosťou.
Ďalším výdobytkom tohto štádia je chápanie základných logických pravidiel ( Piaget ich nazýva grupovaním). Prvou z nich je zásada identity alebo ekvivalencie ( Ak A=B a B=C, potom A=C).
Druhou zásadou je, že predmety a javy majú viac než 1 dimenziu a že tieto dimenzie môžu existovať v rôznych vzťahoch. ( malá lopta môže byť ťažká a veľká ľahká).
Dôležitým pokrokom v kognitívnom vývine je schopnosť usporiadať predmety do poradia podľa nejakej vlastnosti, resp. atribútu. Označuje sa seriácia. Relaxačné myslenie – dieťa dokáže chápať a používať relaxačné pojmy, také ako vyšší, kratší, tmavší, ktoré vyjadrujú relatívne miery príslušnej vlastnosti, pričom na rozdiel od mladších detí už neabsolutizuje ich význam.
Dieťa dokáže tiež uvažovať o celku a častiach zároveň. Táto schopnosť je významnou súčasťou, či predpokladom chápania inklúzie tried.
Deti si začínajú uvedomovať že niektoré pojmy majú, čo do ich významu, k sebe veľmi blízko. Navyše začínajú si uvedomovať, že predmety môžu patriť do viac než 1 kategórie alebo vzťahu zároveň, čo je zásada viacnásobnosti (multiplicity) tried a vzťahov.
Aj keď deti v štádiu konkrétnych operácií dokážu využívať mentálne operácie a logiku v uvažovaní a v riešení problémov, ich myslenie je obmedzené konkrétnou poznanou skutočnosťou. a od nej sa odvíjajúcou obrazotvornosťou. Nedokážu tiež uvažovať o abstrakciách, ani zohľadňovať hypotetické podmienky a ireálne situácie, ktoré sa im často zdajú byť nezmyselné alebo komické. Štádium formálnych operácií (od 11 rokov)
Niekedy na začiatku puberty sa myslenie dieťaťa alebo dospievajúceho začína rozvíjať do podoby, ktorá je vlastná dospelej populácii. Postupne sa v ňom uplatňujú schopnosti uvažovať o potenciálnych a hypotetických situáciách, ktoré už dieťa nezavrhuje, pretože odporujú realite, tak ako ju pozná, ale dokáže ich prijať ako súčasť zdania kognitívnej úlohy.
Inou charakteristikou myslenia je systematické hľadanie riešenia problému, s využitím možných kombinácií jeho elementov. Dieťa starostlivo analyzuje podmienky problému, hľadá logické postupy riešenia, priebežne vyhodnocuje vhodnosť každého z nich, formuluje hypotézy, v ktorých sa snaží využiť už získané informácie a čo je typické pre toto obdobie, uvažuje pravdepodobnostne.
Často uvádzanou Piagetovou úlohou, pri riešení ktorej sa prejavia rozdiely v postupoch riešenia medzi deťmi nachádzajúcimi sa v štádiu formálnych operácií je úloha s kyvadlom. Úlohou je zistiť, od čoho závisí frekvencia kývania kyvadla. Deti v konkrétno-operačnom štádiu obvykle volia chaotický postup hľadania riešenia. Jednotlivé faktory menia náhodne. Umožňuje im to zistiť prípadný účinok každého faktora a aj v závislosti od tohto zistenia voliť ďalší postup.
Pôvodne sa myslelo, že formálne operácie sú nezávislé od obsahov a kontextu, v ktorých sa využívajú, ale potvrdila sa skôr opačná tendencia. Tieto zistenia vedú k úvahám o možnostiach kultivovať ľudské myslenie vzdelávaním a praktickými skúsenosťami aj v období dospievania a dospelosti.
Nezanedbateľným výdobytkom tohto štádia je abstraktné myslenie, možnosti utvárať pojmy, ktoré sú nezávislé od fyzickej reality, chápať a používať abstraktné pojmy v uvažovaní.
Uvedené skutočnosti umožňujú jednotlivcom premýšľať o ich vlastných myšlienkach, zvažovať hodnoty a morálne princípy konania, odhaľovať logické chyby v tvrdeniach a uvažovaní, riešiť zložité sylogizmy a pod.
Predmetom ich poznávacích záujmov sa často krát stáva umenie, filozofia, politika, náboženstvo. Aplikácie do pedagogickej praxe.
Piagetova teória kognitívneho vývinu má viacero dôsledkov pre používanie vyučovacích metód, tvorbu učebného obsahu a učebných plánov.
Tým, že sa zaoberá odlišnosťami fungovania mechanizmov poznávania na rôznych úrovniach jeho vývinu, podnecuje učiteľov k tomu, aby sledovali ako ich žiaci chápu pojmy preberaného učiva, ako riešia problémy, ako uvažujú. Zmyslom je zabezpečiť primeranosť obsahu a metód ich aktuálnym schopnostiam alebo osvojeným zručnostiam.
Určitým problémom pri zosúladení kognitívneho vývinu a učebných osnov je široké časové rozpätie hlavných štádií vývinu. Teória nepredpisuje ako utvárať obsah vyučovania, skôr poukazuje na chyby, ktorých sa možno pri tom dopustiť a ktoré by mohli viesť u žiakov k nesprávnemu chápaniu pojmov a princípov.
Iným dôsledkom Piagetovej teórie je požiadavka uplatňovať názornosť vo vyučovaní. Všeobecnou úlohou je používať na vyučovaní názorné ukážky, schémy a keď je to možné, odporúča sa fyzikálne znázorňovať preberané procesy.
Ďalej sa odporúča umožňovať žiakom vlastnoručne narábať s materiálmi, vytvárať im materiálne podmienky na experimentovanie, podnecovať ich zvedavosť k tomu, aby sami odhaľovali rôzne vlastnosti, procesy, ich súvislosti a princípy. Učenie, v ktorom sa zdôrazňuje aktivita učiacich sa nazýva učenie objavovaním (discovery learning) , ktoré rozpracoval Jerome Bruner. Aj ono nachádza svoje uplatnenie v Piagetovej teórii. Uvedené je aktuálne najmä vo vyučovaní prírodovedných predmetov.
Vo vyučovaní spoločensko-vedných predmetov by nemali absentovať diskusie, hranie rolí žiakmi, filmové ukážky, videozáznamy, či návštevy významných objektov a lokalít. Životné situácie , aj v súvislosti s aplikovaním iných obsahov a zručností do praxe možno vhodným spôsobom simulovať priamo na vyučovaní, pričom možno využiť prehrávanie rôznych rolí.
Joyce a Weil opísali všeobecnú stratégiu aplikovania Piagetovej teórie na vyučovanie. Jej uplatňovanie rozvili do 3 fáz:
1.fáza – navodí sa problémová situácia, ktorej náročnosť je primeraná vývinovému štádiu žiakov alebo študentov. Možno im klásť konkrétne otázky, ako aj predviesť ukážky, ktoré si zdanlivo protirečia alebo sú výzvou na ich súčasné chápanie.
2.fáza - žiaci odpovedajú na nastolené otázky, pokúšajú sa riešiť problém. Učiteľ konfrontuje názory žiakov s vlastnými názormi, pričom ich vyzýva, aby svoje názory a riešenia zdôvodňovali. Príležitostne predvádza ďalšie konfrontačné ukážky. Dôležité je, aby učiteľ vytvoril atmosféru, ktorá akceptuje odpovede žiakov, ktoré dávajú na základe vlastného uvažovania, aj keď sú nesprávne. Žiaci tak strácajú zábrany uvažovať a nachádzať riešenia.
3.fáza – učiteľ zadá žiakom príbuzné úlohy, aby sa presvedčil, či žiaci dokážu preniesť vedomosti a zručnosti z osvojených obsahov na príbuzné obsahy a problémové okruhy.
Účelom je zistiť ako žiaci uvažujú a do akej miery dokážu využívať a zovšeobecňovať to, čo sa naučili.
Slavin (1991) uvádza, v súvislosti s aplikáciou Piagetovej teórie na vyučovanie Vygotského ideu proximálnej zóny vývinu. Vygotskij hypotetizoval, že vo vzťahu k žiakom existujú pojmy a zručnosti, ktoré aktuálne dokážu pochopiť alebo zvládnuť, iné sú na hranici ich osvojenia a ďalšie sú nad ich možnosti. Keďže účelom vyučovania je rozširovanie pochopenia a osvojenia, malo by byť orientované najmä na obsahy a zručnosti, ktoré sú na hranici možnosti učenia žiakov.
Tak Vygotskij ako Piaget odporúčajú, aby sa žiaci učili spolu. Zmysel ich spolupráce spočíva v tom, že keď niektorý žiak dospeje k pochopeniu príslušného pojmu alebo vyriešeniu daného problému, dokáže žiakom ,pre ktorých je úloha súčasťou ich proximálnej zóny vývinu, vysvetliť podstatu riešenia problému slovami, ktorým nie len porozumejú, ale ktoré im skutočne pomôžu, pretože presne vystihujú ich ťažkosti.
1