Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / Dejiny Pedagogiky

Dejiny pedagogiky - ESEJ:Škola mojich starých rodičov (Mihálechová) (seminarka-skola_mojich_starych_rodicov.doc)

Škola mojich starých rodičov

(Esej na tému dejiny školstva a pedagogiky na Slovensku)

        Načo nám je škola? To je otázka, ktorú si vo svojom živote neraz položí každý viac či menej zúfalý žiak či študent. Väčšinou na túto otázku nikto nehľadá odpoveď. Možno je to tým,     že odpoveď, zdanlivo jednoduchá, obsahuje mnoho nečakaných záverov. Odpoveď študenta po neúspešnej skúške alebo nevydarenom vysvedčení obsahuje väčšinou len jeden jasný, ale unáhlený záver - na nič. S touto odpoveďou sa ale pri triezvom a rozumnom uvažovaní súhlasiť nedá, a tak možno stojí za to pokúsiť sa nájsť aj tie ostatné závery.

        Škola pre každého znamená niečo iné. Treba si však uvedomiť, že škola, to nie je len sivá, budova plná prísnych a nekompromisných pedagógov. Pod pojmom škola sa skrýva mladosť, slzy, smiech, oslobodzujúce zvonenie oznamujúce koniec hodiny, priateľstvá, ktoré neraz pretrvajú celý život, hľadanie odpovedí a nachádzanie len stále nových otázok, či nájdenie toho najpodstatnejšieho - samého seba, svojej vlastnej cesty.
        Pre mnohých ľudí je dnes škola samozrejmosťou , a teda aj základné vzdelanie nepredstavuje pre nich nič výnimočné. Je vôbec možné uveriť tomu, že existujú ľudia, ktorí možnosť študovať pokladajú za skvelý dar súčasnej doby? Samozrejme, takí ľudia našťastie sú    a patria k nim aj naše múdre staré mamy a starí otcovia. Čo pre nich znamenala škola? Ich život   z veľkej časti tvorila úmorná práca na poli, dojenie kráv, pasenie dobytku, zaháňanie husí. Boli to veci, ktoré bolo nevyhnutné ovládať a písanie či čítanie k nim ani zďaleka nepatrilo. Práce v dome a okolo neho boli často prednejšie pred návštevou školy. Nie z vlastnej vôle, ale z nutnosti. Napriek dlhej ceste do školy po vlastných, mnohokrát bosých nohách, tyranským učiteľom a mizerným podmienkam ľudia túžili po vzdelaní. Priťahovalo ich tým viac, čím bolo pre nich nedostupnejšie. V škole sa dozvedeli mnoho nového o svete, o iných krajinách, aj o minulosti a školská piecka, ktorá tak príjemne zohrievala uzimené a zrobené ruky bola ďalším, pre nás asi smiešnym dôvodom.

        Časy sa však menia a s nimi aj pohľad na veci. Učiteľ, kedysi veľká autorita nielen medzi deťmi, ale aj medzi dospelými v dedine, je dnes už len skôr hanlivé pomenovanie povolania, ktoré v sebe skrýva čaro už iba pre málo ľudí. Škola v očiach žiakov stráca svoje postavenie, ktoré jej odjakživa patrilo. Napriek všetkému je však inštitucionálne vzdelanie stále nenahraditeľnou súčasťou života. Je spojené s viacerými dôležitými etapami v živote človeka. A rovnako aj školstvo na Slovensku prešlo niekoľkými vývojovými štádiami, kým dospelo k organizácii štúdia v takej podobe, ako ho poznáme dnes.
        Slovensko vstupovalo do nového štátu bez vlastného národného školstva. Roku 1918 tu v zlých materiálnych podmienkach živorilo 270 ľudových cirkevných škôl, kde sa učilo po slovensky. Preto jednou z prvých a najdôležitejších úloh česko-slovenského štátu bolo obnovenie a budovanie slovenských škôl. V krátkom čase sa poslovenčili alebo otvárali nové ľudové, stredné, odborné a učňovské školy. Popri sebe existovali štátne, cirkevné i súkromné školy. Zlepšila sa disciplína v školskej dochádzke a ustupovala negramotnosť obyvateľstva.
        

        Pre zvyšujúci sa počet slovenských škôl však najmä spočiatku chýbali učitelia, učebnice i školské priestory. Preto štát, cirkev a obce postavili alebo prispôsobili desiatky budov pre potreby škôl. Na poslovenčených alebo novovzniknutých učiteľských ústavoch vyrastali kvalitní slovenskí pedagógovia. Na Slovensko však prichádzalo aj veľa učiteľov         z Čiech, ktorí pomohli pri výchove a vzdelávaní slovenských žiakov. A i keď aj títo majú neodškriepiteľný podiel na budovaní slovenskej gramotnosti, z ich pôsobenia na školách vyplývali aj isté ťažkosti, keďže nie vždy vedeli českí učitelia vysvetliť správne všetky princípy slovenskej gramatiky. Ďalším nedostatkom českých učiteľov bolo často nedostatočné vzdelanie, keďže kvalitní učitelia zostávali doma, v Čechách, a tých menej kvalitných presúvali na Slovensko, čím trpela ich práca a tým aj vyučovací proces.

        Avšak rozvoj slovenského školstva nemal len pedagogický, ale aj širší kultúrny význam. Veľký význam pre rozvoj umeleckého života na Slovensku mal napríklad vznik Hudobnej                  a dramatickej akadémie (konzervatória) a Školy umeleckých remesiel (ŠUR), nazývanej aj bratislavský Bauhaus. Roku 1919 bola v Bratislave zriadená prvá moderná slovenská vysoká    škola - Univerzita Komenského.

        Toľko aspoň v skratke k niekoľkým dôležitým bodom v objektívnej histórii slovenského vzdelávania. Skúsme sa teraz ale sústrediť aj na subjektívnejší pohľad niekoho, kto mal takpovediac možnosť tieto zmeny pocítiť na vlastnej koži.

        Môj starý otec bude mať na jar osemdesiat tri rokov. Žije vo Veľkom Krtíši, no narodil na v Maďarsku, na Dolnej zemi. Prvé slovenské slová sa naučil od susedky, ktorá bývala v domčeku hneď vedľa toho ich. Bol to bystrý chlapec, už od mala sa zaujímal o svet okolo seba a nasával do seba každú novú informáciu. A mal šťastie, pretože túto túžba po vzdelávaní zdedil po svojich rodičoch, ktorí robili všetko pre to, aby sa ich malý Janko mal lepšie ako oni a dostal to najlepšie možné vzdelanie. Keď môj starý dostal možnosť začať chodiť do školy, čo v tých časoch nebola ešte taká úplná samozrejmosť, veľmi sa snažil nesklamať svojich rodičov a ani seba. Rád sa učil, a aj keď nemal vždy ideálne podmienky, vyštudoval za učiteľa.

        Na obdobie prvých rokov svojej školskej dochádzky si pamätá len hmlisto, ale spomína si, že učitelia boli na žiakov veľmi prísni a tvrdí, trestali ich palicou alebo prútom prehnutých cez stoličku pred celou triedou, či ich poriadne vyťahali za uši alebo šticovali. Keď došli na hodinu ufúľaní alebo so špinavými rukami, dostali ukazovátkom cez dlane. Ešte si spomína,  že jeden pán učiteľ nemal raz poruke pravítko ani ukazovátko, tak bil deti dreveným vešiakom.

        Základnými písacími potrebami v tých časoch boli tabuľka z bridlice s dreveným rámikom, ktorá sa nosila na lanku a tzv. griflík, ktorým sa na túto tabuľku písalo. Starký si spomína aj na to, že mali triedneho učiteľa, ktorý bol veľmi hlboko veriaci človek, a tak mali jeho žiaci povinnú modlitbu „Otčenáš“ na začiatku aj na konci vyučovania.

        Jasnejšie spomienky má starý otec na svoje vlastné pôsobenie ako učiteľ.

Prvé miesto, kde začal učiť v roku 1945 bola malá školička v Želovciach. Vlastne to bola skôr len jedna väčšia miestnosť, kam chodili všetky deti z dediniek bez ohľadu na ich vek, s jednou menšou izbietkou pre pána učiteľa, ktorý býval v škole a len v sobotu chodil do priľahlého mestečka na nákup. V škole bola len jedna trieda od prvého po ôsmy ročník a v tej triede bolo 85 až 90 detí.

        Svietilo sa petrolejovou lampou a deti chodili do školy z celého okolia peši v zime         aj v lete, po blate aj v prachu, bosé alebo v krpcoch. Trieda bola vykurovaná malou pieckou, drevo nosili do školy deti. Starký spomína, že deti najradšej prikladali do kachieľ cez vyučovacie hodiny, aby sa nemuseli učiť. Podlaha bola vtedy naolejovaná čiernym olejom. Keď dal učiteľ deti kľačať, rodičia to hneď zbadali, pretože mali začiernené kolená. Sociálne zariadenia tu ešte neboli, namiesto toho boli suché toalety na dvore za školou alebo žiaci chodili voľne do prírody do priľahlého lesíka, kde mali vyhradenú oblasť zvlášť chlapci   a zvlášť dievčatá.

        Škola sa začínala prvého septembra. Každé dieťa prinieslo na začiatku roku pánovi učiteľovi jedného sliepku alebo zajaca z vlastného dvora. Plat učiteľa bol vtedy okolo 200 korún a niekoľko metrákov obilia ročne. Po roku 1948 učitelia dostali viac peňazí, lebo namiesto obilia dostávali peniaze, diaľkový príplatok a príplatok za počet detí v škole, aj za vyučovanie náboženstva.

        V roku 1948 škola prešla do rúk štátu. Do školy prišiel pomocník. Starý otec učil staršie deti a pomocník mladšie. Hodiny trvali pol hodinu, deti dostali úlohy a každý sám pracoval. Napríklad prvá trieda sa učila písmená. Písmeno, ktoré sa učili, písali už do zošita a hľadali toto písmeno aj  v novinách. Každá trieda mala svoju prácu, všetky deti boli úplne ticho. Telocvik, resp. dnešné pracovné vyučovanie, spev a kreslenie mali všetci žiaci spolu. Vyučovanie sa končilo o dvanástej hodine pre mladšie deti, staršie deti zostali do tretej poobede.

        Starý otec po šiestich rokoch zmenil miesto a išiel učiť na strednú školu do Veľkého Krtíša, preto sa ďalej učil za odborného učiteľa. V roku 1953 prišiel na Združenú školu banícku, kde v roku 1984 svoju pedagogickú púť ukončil.

        Tak takto nejako môj starý otec popisoval školu za čias, keď bol sám jej súčasťou. Sám bol priamym svedkom zmien v režimoch, kultúre, rozvoji a videl ako tieto zmeny vplývali na školstvo, učiteľov a žiakov. Vraví, že i keď je dnešný pokrok obrovským prínosom pre kvalitu a možnosti vyučovacieho procesu, ale za „starých dobrých liet“ ako ich sám nazýva, sa mu život zdal akýsi jednoduchší a deti akosi šťastnejšie.

        No neviem. Aj keď by možno viacerí so mnou nesúhlasili, odvolávajúc sa na zlú finančnú situáciu školstva v dnešných časoch, ale ak to mám posudzovať z pohľadu vysokoškolskej študentky v 21. storočí, som rada, že žijem v tejto dobe, že mám všetky príležitosti a výhody plnohodnotného moderného vzdelania.

        A tak sa vraciame k začiatočnej otázke: Načo je nám škola? Prečo práve my musíme chodiť do školy? Veď naši predkovia takýto termín ani nepoznali a predsa boli šťastní. Odpovede na tieto otázky sa nehľadajú ľahko, ale ja si myslím, že hoci v minulosti to boli jednoduchší ľudia s mnohými útrapami a starosťami, boli radi, že mohli chodiť do školy, spoznávať sa s novými ľuďmi, získavať nové poznatky a záujmy, deň čo deň sa dozvedať nové informácie. A keď už nič iné, aspoň vedeli spočítať, koľko mala kačica káčatiek. Pretože keď sa raz starý otec spýtal svojich žiačikov, prečo chodia radi do školy, aj toto bola jedna z odpovedí.

        A takto, keď som počúvala spomínať môjho starého otca na jeho školské časy, pýtam sa,   či aj ja budem raz s takým leskom v očiach spomínať na moju púť školskými lavicami.

Možno budem aj ja raz rozprávať mojím vnúčatám, ako som v štvrtej triede na základnej škole robila všetko pre to, aby som sa tam už nemusela vrátiť a ako som sa v štvrtej triede na strednej škole po odovzdaní maturitného vysvedčenia ťažko so školou lúčila. A možno si spomeniem aj na to, ako veľmi som bola nervózna a ako som nespávala pred každou skúškou na vysokej škole či na to, ako veľmi ma ovplyvnili moji pedagógovia v mojej snahe sama sa raz stať jednou z nich.

        Pretože škola formuje naše názory, naše ponímanie sveta okolo nás a práve preto je jej funkcia, vzdelávanie a výchova, nenahraditeľná v životoch ľudí, či už dnes, alebo pred sto rokmi.