Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / UZ - Všeobecná didaktika

VD - ESEJ: Učiteľ, ktorý má ovplyvnil negatívne alebo pozitívne (Mihálechová) (uvaha_-_vseob._did..doc)

Učiteľ, ktorý má ovplyvnil negatívne alebo pozitívne

(esej)

S hlbokým zármutkom vám oznamujeme, že zomrel dobrý učiteľ.

Bol posledný svojho druhu, iného už niet.

Kto ste ho poznali, venujte mu tichú spomienku.

Esej na tému Učiteľ, ktorý ma ovplyvnil.

        Učiteľ, ktorý ma ovplyvnil. Viem, že zadanie tejto eseje malo znieť „učiteľ, ktorý ma ovplyvnil pozitívne alebo negatívne“, ale ja žiaľ (alebo že by vďaka Bohu?) takého nepoznám. Teda pôsobili ma mňa mnohí, no a to zväčša negatívne, ale jednoducho nemám vnútorný pocit, že by ma niektorí z nich nejako výrazne ovplyvnil. Možno iba ak v presvedčení, že nikdy nechcem učiť. Skôr to vezmem z takého všeobecného uhľu pohľadu a trošku bližšie sa pokúsim pozrieť na osobu a povolanie „učiteľ“ ako také.

        Takže – čo je to „učiteľ“. Učiteľ je špecifický tvor z poddruhu Homo Sapiens Edukatus, ktorý sa vyvinul z druhu Homo Sapiens Sapiens. Títo, doteraz len málo preskúmaní tvorovia, sa začali objavovať v podstate od chvíle, keď nejaký Neandertálec v jaskyni zistil, že jeho družka sa prestane dožadovať plodenia detí z dôvodu  zachovania neskoršej ľudskej rasy v tej chvíli, keď jej jednu švihne kyjakom a túto novo nadobudnutú skúsenosť pri večernom posední pri ohni posunul ďalej svojim kolegom-spoluneandertálcom.

        Vedecky by sa dalo špekulovať, že učitelia vznikli pôsobením egocentrickej sily na vnútro istých dvojnových tvorov, ktorá spôsobila, že niektoré neurónové spoje v mozgu sa preskupili a vytvorili mylný úsudok u takto postihnutého jedinca, ktorý sa dá zhrnúť ako formulka „všade bol, všetko videl, všetko dokáže“ alebo aj tzv. „Syndróm chrobáka Truhlíka“.

        Jedinec takto poznačený následne o tejto svojej novoobjavenej pravde presvedčil najprv sám seba, ale čo je horšie, aj svoje blízke a široké okolie, a to až do takej miery, že niekedy celé populácie boli ochotné počúvať, ba dokonca platiť a osvojiť si prednášanie touto zmenou v správaní postihnutého jedinca o jeho novonadobudnutom zmysle pre múdrosť. V minulosti Slovenska môžeme veľké rozšírenie tohto fenoménu a následnú masová hystériu vidieť napr. v postave Ľudovíta Štúra a zavedenia jeho spisovného slovenského jazyka. Dôsledky tejto katastrofickej epidémie môžeme sledovať dodnes v podobe diktátov zameraných na mäkké i a tvrdé y. Ešte väčšie sú dôsledky dodnes nejasného a vedecky nepotvrdeného pôsobenia postavy J.K. v histórií približne v rokoch 0 až 33 nášho letopočtu, ktorého vplyv aj v dnešných časoch spôsobuje na niektorých miestach planéty nielen vojnové konflikty a seba poškodzovanie, ale jeho názory a myšlienky sú dodnes prednášané, väčšinou každý siedmy deň v týždni na pravé poludnie a o šiestej hodine večer v na to určených miestach, a čo je najhoršie, v niektorých regiónoch sa stalo dokonca povinnou súčasťou bežného vyučovania na školách.

        A tým sa dostávame k téme škola. Áno, je to tak. Dnes sa valná väčšina populácie tohto druhu, v praxi a medzi bežnými ľuďmi nazývanými „učitelia“, najčastejšie zoskupuje a pôsobí práve v inštitucionalizovanej forme vyučovania – t.j. na školách a iných výchovno-vzdelávacích inštitúciách. Našťastie, v dnešných moderných a civilizovaných časoch učitelia neprednášajú už múdrosti svoje, ale len opakujú múdrosti tie, ktoré boli vyskúmané ich predchodcami, musíme priznať, že často akýmisi prorokmi svojej doby a overené dlhoročným, často niekoľko storočným, používaním v celosvetovom meradle. Tým sa vo valnej miere znížilo deštruktívne pôsobenie učiteľov na mysle ich nebohých obetí vo forme prednášania vlastných, často demagogických a nelogických ideí a dnes je bežnou praxou cca. od veku 6 rokov života navštevovať miesta s hojným výskytom učiteľov, tzv. školy, a nadobúdať vzdelanie a všeobecný rozhľad alebo špecifické podnety potrebné pre život práve od nich.  

        Tým sa ovšem výrazne zvýšil nielen počet ľudí prichádzajúcich do každodenného kontaktu s učiteľmi, ale geometrickým radom sa tak zväčšil počet tých, ktorých majú možnosť takto ovplyvniť, čo hlavne u detí vo veku 6 do15 rokov často krát zanecháva trvalé následky v podobe nenávisti či už k učiteľovi samotnému v tom lepšom prípade, alebo k predmetu vyučovania či dokonca celej škole v tom horšom.

        Na druhej strane treba uznať, že existuje aj kategória „dobrý učiteľ“. Ovšem jedincov, ktorý ba sa dali označiť týmto pomenovaním, je žalostne málo, a obvykle sa vyskytujú len v školstve vysokom Na základných a stredných školách je skutočne veľkým šťastím natrafiť na dobrého učiteľa. A ako sa bežný človek stane dobrý učiteľom? No nijako. Nedá sa to naučiť inými, bežnými učiteľmi. V mojom ponímaní sa totiž slovné spojenie „naučiť sa byť učiteľom“ vylučuje už vo svojej podstate.  Pretože „byť“ niečím, sa jednoducho nedá získať vzdelávaním, nech by bolo akokoľvek kvalitné.

Postaviť sa pred tabuľu a začať prednášať látku dokáže hociktorý odborník z danej praxe.  A predčítavať učivo z knihy dokáže väčšina gramotného obyvateľstva.  Ale to, čo vytvára dobrého učiteľa, takého s veľkým U, je jeho vlastná podstata. Učiteľ „to“ jednoducho buď má alebo nemá. A väčšina „to“ nemá. Pretože ten, kto „to“ má, poväčšine učiť nejde, aj keď k tomu sklony má, ale je to natoľko inteligentný a životaschopný, že chce z toho svojho života aj niečo mať. Pri týchto jedincoch síce je Syndróm chrobáka Truhlíka zakorenený niekde v hĺbke ich mozgu, ale neprejavuje sa. Tých niekoľko výnimiek, ktorí sa presa len rozhodnú prejaviť sa ako učitelia, dokážu tento syndróm účinne potláčať a subjekty zverené do ich opatery poväčšine ovplyvňujú len pozitívne.

        No ale teraz už vážne. Je vtipné, keď vám valná väčšina študentov pedagogickej fakulty povie, že nikdy nechce učiť. Nikto nechce viesť život učiteľa. Pretože to ničí nervy a zdravie. Pretože to ničí pokojnú rodinnú atmosféru cez sviatky. Pretože to ničí reputáciu pri posední s priateľmi. Jedine peňaženku to neničí.

        Študujem jazyky na pedagogickej fakulte. Je to fajn škola, nie je mi tu zle. Mám skúsenosti aj s inými  univerzitami, viem si to porovnať a som rada, že som tu. Ale učiteľstvo? Len podľa motta: z núdze cnosť. Moja mama bola učiteľka, môj otec je učiteľ. Ja nechcem byť nikdy učiteľka. Pre mňa je to jedno z najprimitívnejších zamestnaní, aké poznám. Áno, viem, čo to slovo znamená a áno, napísala som to vedome. Najprimitívnejšie v zmysle „veľa rečí, málo prachov a skutek utek“.

        Veď si to zoberme:

Učiteľstvo nie je to najťažšie povolanie. Ťažké, ale spýtajte sa takého zvárača po štrnásťhodinovom pracovnom dni v januári na stavbe, čo je to ťažké povolanie.

Učiteľstvo nie je ani to najnebezpečnejšie povolanie. Nebezpečné, ale spýtajte sa newyorského policajta po nočnej službe na Silvestra, čo je to nebezpečné povolanie.

Učiteľstvo nie je ani to najzodpovednejšie povolanie. Zodpovedné, ale spýtajte sa takého neurochirurga po operácií mozgového tumoru, čo je to zodpovedné povolanie.

Učiteľstvo nie je ani to najnamáhavejšie povolanie. Namáhavé, ale spýtajte sa takého muzikálového herca počas nacvičovania hlavnej úlohy do nového komerčného predstavenia, čo je to namáhavé povolanie.

Učiteľstvo nie je ani to najstresujúcejšie povolanie. Stresujúce, ale spýtajte sa takého vojaka z odmínovacej čaty počas aktívnej služby vo vojne, čo je to stresujúce povolanie.

Učiteľstvo nie je ani povolanie najnáročnejšie na čas. Je časovo náročné, ale spýtajte sa takého programátora-vývojára z Microsoftu, čo je to časovo náročné povolanie.

Učiteľstvo nie je ani to najhoršie platené povolanie. Je zle platené, ale spýtajte sa .....hmmmm......kto je horšie platený ako učiteľ.....aha, už viem.......spýtajte sa takého absolventa špeciálnej školy, ktorý upratuje chodník za minimálnu mzdu, čo je to zle platené povolanie.

A nakoniec, učiteľstvo nie je ani to najfrustrujúcejšie povolanie. Je frustrujúce, ale spýtajte sa takého .......moment.......nie, beriem späť. Učiteľstvo je to najfrustrujúcejšei povolanie, pretože jediný príklad, ktorý ma napadá pri slovnom spojení „frustrujúce povolanie“, je učiteľ, stojaci pred triedou siedmakov, ako sa  im snaží vysvetliť, že raz budú v živote potrebovať vedieť dokázať rovnosť lineárnych, bipolárnych a sinusoidových rovníc s dvoma premennými a jednou konštantnou.

        Čo z toho vyplýva? Učiteľstvo ako povolanie je ťažké, nebezpečné, zodpovedné, namáhavé, stresujúce, náročné na čas, zle platené a absolútne a hlboko frustrujúce. Zrátané a podčiarknuté, máme na svete pekné primitívne zamestnanie. A nikto nepotrebuje päť rokov štúdia a diplom k tomu, aby mohol takéto zamestnanie vykonávať. K tomu treba byť len adrenalínový typ a mať prirodzený sklon k masochizmu.

        Ale možno to nie je povolaním ako takým. Možno je to tým, kto toto povolanie vykonáva. V učiteľstve je obrovská prevaha žien. A tam, kde je veľa žien, sú vždy „nervy a trable“. Tu platí jednoducho rovnica „priveľa estrogénu = priveľa rečí = priveľa nafúknutých problémov“. Podľa hesla „z komára somára“. A nech mi nikto nepovie, že to tak nie je. Ženy sú jednoducho také. Máme tendenciu všetko zbytočne rozoberať, analyzovať. Máme nábeh na hysterické záchvaty, sme precitlivené, všetko si berieme príliš osobne. Sme citovo nevyrovnané, nervovo labilné. Dokážeme hodiny preberať to, čo bolo povedané a ešte dlhšie to, čo povedané nebolo. A takto reaguje väčšina žien. Aj keď si to neprizná ani jedna. Lebo všetky sme predsa tak inteligentné a emancipované, a realistky, a rovnaké ako chlapi, a ja neviem čo všetko ešte. Ale v skutočnosti nás stále bolí hlava, stále máme ženské problémy a stále sa pýtame: „Na čo myslíš, miláčik?“

        Teraz si pravdepodobne poviete, že to je prehnané, že ženy predsa takéto nie sú. Naozaj? A prečo sa potom prevažná väčšina žien-učiteliek chová presne podľa tohto vzorca? V žiadnom inom povolaní, nie je tak jasne vidieť, kedy má  žena  menštruáciu ako práve v učiteľstve.

        Ale poďme pekne od začiatku. Niektoré osoby sa v priebehu svojho života rozhodnú, že chcú ísť študovať na vysokú školu. Dostanú sa na pedagogickú fakultu. Takéto osoby si po niekoľkoročnom štúdiu v jeden krásny deň spravia pekný, ale komplikovaný účes, oblečú si dlhé šaty, pri mierne gýčovitej ceremónii si preberú svoj zaslúžený diplom, trošku si poplačú do kamier, aby potom mohli bežať na toaletu upraviť si make-up a potom vyjdú na ulicu. A odtiaľ do škôl a tried tohto sveta.

        Zo začiatku sú motivované, plné ideálov a presvedčené o skvelom výbere svojej životnej cesty. A potom sa to stane. Nie je to rýchly proces, nejde to zo dňa na deň, ale postupom času, pomaly a  plíživo sa z týchto pekných, múdrych a motivovaných mladých ľudí stávajú.........osoby, ktoré vulgárne nadávajú svojim žiakom slovami, ktoré nie sú publikovateľné. Osoby, ktoré žiakov označujú medzi sebou v zborovni ako debilov. Osoby, ktoré strávia tridsať minút zo štyridsaťpäť minútovej hodiny tým, že nadávajú, prečo nie sú vyzbierané odpadky okolo koša. A to v maturitnom ročníku. Osoby, ktoré dokážu rozdávať pokarhania  za neprezúvanie sa do papučiek osemnásťročným študentom (popri čom, ak máte triedu úplne vzadu na chodbe na poslednom poschodí školy a prezúvate sa až v triede a cez vyučovanie sa máte presúvať cez otvorený dvor do druhej budovy práve v týchto papučkách, tak to je potom asi tá tzv. školská logika). Osoby, ktoré ohovárajú iné osoby pred triedou za to, čo si povedali v zborovni cez prestávku. Osoby, ktoré otvorene a s plným zámerom permanentne kritizujú nejakú triedu len preto, že jej triednou je iná osoba, ktorá sa s dotyčnou neznáša. Takéto osoby potom majú sprostredkovať vedomosti a hodnoty tejto spoločnosti mládeži. A teraz si slovko „osoba“ zameňte za slovné spojenie žena-učiteľka.

        Za celý môj život ma učilo niekoľko desiatok pedagógov. 90% z toho ženy. Prešla som im pod rukami, oni prešli mojou hlavou. Možno som mala len hlúpe šťastie, ale jediní – a teraz použijem zámerne to slovo – normálni z nich – boli učitelia-chlapi. Ten zbytok boli ženy. Rôzneho veku, rôzneho spoločenského postavenia, teoretičky aj odborníčky z praxe, diplomované učiteľky aj náhodné záujemkyne o inzerát, slobodné, vydaté, malé, veľké, ryšavé, blond aj brunetky. Ale všetky mali jedno spoločné – boli to neznesiteľné indivíduá. A to hovorím ako učiteľmi pomerne obľúbená jednotkárka, ktorá svoje školy reprezentovala na všemožných súťažiach a olympiádach, ktorá predsedala všemožným krúžkom a parlamentom, ktorá vydávala školské časopisy, proste typický „šprt“. Potom radšej nechcite vedieť,  čo si o nich mysleli moji menej aktívny spolužiaci.

        A vôbec to nie je tak, že žiaci nadávajú na učiteľov len kým sú v puberte, že to je póza. O táždeň budem mať dvadsaťdva rokov a keď si spätne pripomínam niektoré zážitky zo základnej alebo stredne školy, musím proste len skonštatovať, že som rada, že tieto ženy už nemusím vidieť.

        Bývam len niekoľko metrov od mojej bývalej strednej školy. A dodnes, keď mám popri nej prejsť v čase konca vyučovania, radšej zvolím inú cestu, ako stretnúť tamtie ženy. Nechápte ma zle. Za nič na svete by som nemenila moju strednú školu. Boli sme skvelá trieda, fantastický kolektív.  Počas tých štyroch rokov som spoznala mnoho zaujímavých ľudí. Boli to síce ťažké, ale naozaj krásne roky. Dospela som počas nich, naučila som sa, čo to znamená skutočne žiť a nielen nechať iných, aby mi môj život diktovali. Naučila som sa, čo to znamená byť sebavedomá mladá žena, naučila som sa akú ceny majú peniaze a akú cenu majú priatelia. A naučila som sa napríklad aj to, že nie každý ma musí mať rád a svet sa točí aj tak ďalej. Vytvárali sa tu moje životné hodnoty a postoje.

        Ale toto všetko ma nenaučili moji učitelia. Viete, čo ma naučili tí? Hereckému umeniu. Dodnes mi môj najlepší priateľ vraví, že som skvelá herečka. Prečo? Pretože všetky moje učiteľky si doteraz o mne myslia, že ich zbožňujem. Očividne sa dokážem skutočne skvelo pretvarovať, lebo dodnes ani jedna neviem, čo si o nich myslím, akú mám o nich ich nízku mienku.

        Možno bude čitateľ teraz šokovaný mojimi na pohľad neľútostnými a krutými výrokmi, ale keď ide o vplyv učiteľa ako osoby na môj život, toto je presne to, čo ma napadá. Smutné, však? Viete, až keď som začala písať túto prácu, začala som sa zamýšľať nad tým, prečo to tak vlastne je. Nebolo to kvôli tomu, že by mi nešli ich predmety, aj keď samozrejme človek nemá nadanie na všetko. Nie je to ani známkami, ktoré som dostávala, keďže boli poväčšine vcelku dobré. Nie je to ani kvalitou ich vyučovania, aj keď na túto tému by sa dalo písať ešte niekoľko ďalších prác. Nie. Vždy som sa snažila byť objektívna, čo sa týka vyučovania a brať to, takpovediac, profesionálne ako službu, ktorú mi učitelia ponúkajú a ja ju buď prijmem a niečo zo svojho života urobím, alebo sa budem len doma zbytočne sťažovať na prílišnú prísnosť. Nie, to som nikdy nerobila, rovnako ako by som neočakávala, že sa bude môj otec sťažovať na svoju nadriadenú. Proste na vyučovaní to tak je, a nakoniec som si aj tak väčšinou urobila svoje, teda čo, čo som sama pre svoj vlastný život považovala za najlepšie.

        Ale viete, čo som si uvedomila? Že po rokoch, keď niekde stretnem niektorú z mojich bývalých triednych učiteliek, nikdy by som si s ňou nešla sadnúť povedzme na kávu a len tak sa porozprávať. Pretože sú to všetko mimoriadne nepríjemné, nesympatické ženy.

        S chlapmi-učiteľmi tento problém nikdy nebol. Dokonca by som povedala, že s učiteľmi som vždy mala nadštandardné vzťahy. Ako trieda sme spolu chodili na vínko, keď som vyšla zo školy, niekoľkokrát sme sa stretli v kluboch alebo na koncertoch, či dokonca v lete pri jazere. A vždy to boli veľmi príjemné, nenútené konverzácie. Ale to sa predsa nedá robiť zo ženou, o ktorej žiačka, ktorá tú hodinu dostala jednotku a teda nemala by nič proti nej mať, povie, že je to jednoducho zlá osoba, pretože sme všetci videli, ako neférovo zaobchádza s našimi spolužiakmi. A nestalo a to raz, bolo to pravidlo v každej štátnej školskej inštitúcii, ktorú som kedy navštevovala.

        A najhoršie na tom je, že toto nie je len môj názor. Ak by som si to myslela len ja, dobre, v pohode, ja mám osobný problém a nejaký psychoterapeut by mal vďaka mne každý rok zabezpečenú dovolenku na Bahamách.  Lenže keď sa nezávisle na sebe zhodne zakaždým celá trieda na skoro doslovne totožnom názore na tú ktorú osobu za katedrou, tak potom je chyba asi niekde inde.

        A ďalšia vec. OK, toto už bude asi útok na osobnú identitu, ale jednoducho sa to nedá v triede obísť. Učiteľ je predsa povolanie v celku verejné. Učiteľ sa každý deň stavia pred niekoľko desiatok študentov. Nehovorím, že by mali učitelia vyzerať ako z módneho magazínu, chápem, že pri priemernom plate, ktorý je o 5000 Skk nižší ako ten smetiara, to ani nie je reálne možné, ale človek by očakával, že by sa takého osoby,  teda hlavne ženy-učiteľky, vedeli trošku o seba postarať. Nevravím, že majú na sebe mať značkový kostým Dolce&Gabbana, neočakávam, že si nechajú robiť vizáž a vlasy v Pierote v Auparku, nechcem, aby   im podväzky vytŕčali spod minisukne. Ale aspoň vyzerať trošku k svetu by sa hádam patrilo, nie?

        V triedach je ešte stále bežný úzus, že študenti nesmú nosiť dredy, piercingy, krikľavo nalakované nechty, holé pupky......jednoducho to, čomu učiteľky hovoria „výstrednosti“. Je zakázané všetko,  čo v minulosti komunistickým funkcionárom pripomínalo západ a tým štipku individuality. Učiteľky to odôvodňujú tým, že nás to ruší navzájom pri učení sa (Koho? Mňa? Alebo Joža vo vedľajšej lavici?) a že to ruší ich pri výklade (A to akože ako???)

        Ale budiž. Ale potom aj ja očakávam od učiteľov, že budú aspoň trošku vkusne oblečení, že ženy keď už nenosia make-up budú vedieť, aspoň čo znamená pojem čistenie pleti a umývanie zubov. Pretože na takého veci väčšina učiteliek po prvých rokoch „učiteľovania“ akosi úplne zabudne. Veď aj ony boli niekedy ženy, neboli vždy len učiteľky.

        V iných, a v celku bežných, povolaniach je pre ženu kostým a vkusné topánky štandard. Personalisti posudzujú aj váš výzor a vaše vystupovanie. A to dokonca aj vtedy, keď v potencionálnom zamestnaní máte len dvíhať telefóny. Kde sa toto stráca pri tak exponovanom a na ľudí zameranom povolaní ako je učiteľstvo?

        Videli ste niekedy priemernú štyridsať ročnú učiteľku na strednej alebo základnej škole? Má titul, manžela, dve deti a psa, trojizbový byt a spoločný zárobok v domácnosti, ktorý sa približuje celoslovenskému priemeru. Proste bežná, normálna žena v stredných rokoch, akých sú na svete milióny. Ovšem, táto je učiteľka. To znamená, že má v šatníku presne 10 kusov oblečenia + jedna blúzka so sukňou

a jedny topánky na miernom opätku na zvláštne príležitosti. S týmto vystačí po celý školský rok, a to až do dôchodku. To by samé o sebe nebolo ešte tak strašné, ak by tieto veci nemali svoj módny vrchol niekedy v 70. rokoch.

        Takáto žena-učiteľka, už dávno zabudla, aké to je vyzerať dobre, už dávno zabudla, čo to znamená byť ženou. Jediné, čo jej zostalo, je vybíjanie si svojich zlých nálad na študentoch. Takže nejaké moje predstavy o učiteľstve?  „Veškeré žádné“, ako by povedal Bolek Polívka.

        No neviem. Možno je to odo mňa trúfalé očakávať od ľudí férové správanie sa voči všetkým rovnako, nezaťažené osobnými pocitmi. Možno je zbytočné očakávať, že nik nebude útočiť na moju matku alebo moju rodinu, že si ľudia odpustia osobné poznámky a urážky, za ktoré sa v baroch vybíjajú zuby, a že ich nebude zaujímať nič z môjho intímneho života. Možno je zbytočné to očakávať od cudzích ľudí tam vonku. Ale od pedagóga na škole to očakávam.

        Ale viete čo? Ja nemienim byť tá, ktorá toto vyrieši. Nemienim ísť do učiteľstva s veľkými ideálmi a s predstavami inovácií a veľkých zmien. Nech si toto rieši niekto, kto sa k tomu cíti povolaný. Deti mať nebudem, mňa už to nemusí zaujímať. To radšej budem šetriť vodu, recyklovať odpad a tak prispejem k lepšej budúcnosti pre ďalšie generácie.

        Pretože učiteľstvo, aspoň v tej podobe, ako ho máme dnes u nás hlavne na základných a stredných školách, zomiera v agónii. Pretože učiteľom môže byť každý. Pretože učiteľstvo nie je povolanie. Pretože učiteľstvo nie je poslanie. Pretože učiteľstvo je diagnóza. A tej sa skutočne netreba učiť. Je to kruté, je to cynické, ale je to tak. Veď skoro všetci učitelia študovali na pedagogických fakultách – tak prečo to, do čerta, všetko zabudli? Celkom jednoducho. Nič nezabudli. Nikto ich to nenaučil. Pretože byť dobrý učiteľom sa človek nemôže naučiť. Byť dobrým učiteľom – to treba jednoducho cítiť. A to vás nikto nenaučí.

        Áno, priznávam, odbočila som od zadanej témy, ale keď sa povie vplyv učiteľa na moju osobu, tak práve toto všetko ma napadá. A áno, asi si musím priznať, že učitelia mali na mňa asi väčší dosah, ako som si priznávala na začiatku písania tejto práce. Možno som vďaka nim voči škole a učiteľom zatrpknutejšia. A možno ma práve toto aj so všetkými tými horšími aj lepšími ľuďmi zocelilo a pripravilo na život. Možno lepšie chápem, že medzi zbožňovaním a nenávisťou je len tenká hranica. Možno lepšie vidím krásu ľudského umu a absurditu bytia. Možno viac vnímam, že svet nie je len čierno-biely. Možno mám realistickejšiu predstavu o svete a o ľuďoch, ktorí ho formujú. A možno som len rada, že na vysokej škole to je už všetko inak.

        Takže vplyv učiteľov na môj život? Chcem sa vyhnúť tomu byť ako oni. Chcem sa vyhnúť tomu byť jednou z nich. Chcem sa vyhnúť tomu byť učiteľka.

        Ale zato kurz Všeobecnej didaktiky by som rada úspešne absolvovala. Ak sa to po prečítaní tejto práce bude dať ešte nejako vyžehliť   

KONIEC